Wikibooks http://sk.wikibooks.org/wiki/Hlavn%C3%A1_str%C3%A1nka MediaWiki 1.7alpha first-letter Médiá Špeciálne Diskusia Redaktor Diskusia s redaktorom Wikibooks Diskusia k Wikibooks Obrázok Diskusia k obrázku MediaWiki Diskusia k MediaWiki Šablóna Diskusia k šablóne Pomoc Diskusia k pomoci Kategória Diskusia ku kategórii 4 sysop 1483 2005-01-04T20:19:44Z AtonX 2 xlat $1 premiestnená na $2 5 sysop 1484 2005-01-04T20:20:30Z AtonX 2 xlat $1 premiestnená na $2 cez presmerovanie 6 sysop 6087 2006-07-01T19:08:02Z MediaWiki default /* úpravou tohto súboru si prispôsobíte skin monobook pre celú wiki */ 7 sysop 1486 2005-01-05T15:10:25Z AtonX 2 minor rewording /* tooltips and access keys */ ta = new Object(); ta['pt-userpage'] = new Array('.','moja používateľská stránka'); ta['pt-anonuserpage'] = new Array('.','používateľská stránka k IP adrese, ktorú používate'); ta['pt-mytalk'] = new Array('n','diskusia o mne'); ta['pt-anontalk'] = new Array('n','komentár k úpravám z IP adresy, ktorú používate'); ta['pt-preferences'] = new Array('','možnosti'); ta['pt-watchlist'] = new Array('l','Zoznam stránok, na ktorých sledujete zmeny.'); ta['pt-mycontris'] = new Array('y','moje príspevky'); ta['pt-login'] = new Array('o','Odporúčame vám prihlásiť sa, ale nie je to povinné.'); ta['pt-anonlogin'] = new Array('o','Odporúčame vám prihlásiť sa, ale nie je to povinné.'); ta['pt-logout'] = new Array('o','odhlásenie'); ta['ca-talk'] = new Array('t','Diskusia o obsahu stránky.'); ta['ca-edit'] = new Array('e','Túto stránku môžete upravovať. Pred uložením použite tlačidlo náhľadu úprav.'); ta['ca-addsection'] = new Array('+','Pridajte komentár k tejto diskusii.'); ta['ca-viewsource'] = new Array('e','Táto stránka je chránená. Môžete vidieť jej zdroj.'); ta['ca-history'] = new Array('h','Staršie verzie tejto stránky.'); ta['ca-protect'] = new Array('=','Ochrana tejto stránky.'); ta['ca-delete'] = new Array('d','Vymazať túto stránku.'); ta['ca-undelete'] = new Array('d','Obnoviť úpravy tejto stránky pred jej vymazaním.'); ta['ca-move'] = new Array('m','Presunúť túto stránku.'); ta['ca-nomove'] = new Array('','Nemáte oprávnenia na presun tejto stránky!'); ta['ca-watch'] = new Array('w','Pridať túto stránku do zoznamu sledovaných stránok.'); ta['ca-unwatch'] = new Array('w','Odstrániť túto stránku zo zoznamu sledovaných stránok.'); ta['search'] = new Array('f','Hľadať v tejto wiki.'); ta['p-logo'] = new Array('','Hlavná stránka'); ta['n-mainpage'] = new Array('z','Navštívte Hlavnú stránku!'); ta['n-portal'] = new Array('','O projekte, čo môžete urobiť, kde nájdete čo hľadáte...'); ta['n-currentevents'] = new Array('','Bližšie informácie o aktuálnom dianí...'); ta['n-recentchanges'] = new Array('r','Zoznam posledných úprav na tejto wiki.'); ta['n-randompage'] = new Array('x','Jedna zo stránok tejto wiki.'); ta['n-help'] = new Array('','Tu nájdete pomoc.'); ta['n-sitesupport'] = new Array('','Podporte nás!'); ta['t-whatlinkshere'] = new Array('j','Zoznam všetkých wiki stránok, ktoré sem odkazujú.'); ta['t-recentchangeslinked'] = new Array('k','Posledné úpravy na stránkach, na ktoré odkazuje táto stránka.'); ta['feed-rss'] = new Array('','RSS feed for this page'); ta['feed-atom'] = new Array('','Atom feed for this page'); ta['t-contributions'] = new Array('','Zobraziť zoznam príspevkov tohto používateľa.'); ta['t-emailuser'] = new Array('','Odoslať poštu tomuto používateľovi.'); ta['t-upload'] = new Array('u','Nahrať obrázky alebo mediálne súbory.'); ta['t-specialpages'] = new Array('q','Zoznam všetkých špeciálnych stránok.'); ta['ca-nstab-main'] = new Array('c','Zobraziť stránku obsahu.'); ta['ca-nstab-user'] = new Array('c','Zobraziť stránku používateľa.'); ta['ca-nstab-media'] = new Array('c','Zobraziť stránku mediálneho súboru.'); ta['ca-nstab-special'] = new Array('','Toto je špeciálna stránka, nedá sa upravovať.'); ta['ca-nstab-wp'] = new Array('a','Zobraziť chránenú stránku.'); ta['ca-nstab-image'] = new Array('c','Zobraziť stránku obrázka.'); ta['ca-nstab-mediawiki'] = new Array('c','Zobraziť správu systému.'); ta['ca-nstab-template'] = new Array('c','Zobraziť šablónu.'); ta['ca-nstab-help'] = new Array('c','Zobraziť stránku pomocníka.'); ta['ca-nstab-category'] = new Array('c','Zobraziť stránku kategórií.'); 8 sysop 1487 2005-06-25T11:23:15Z MediaWiki default Projekt 9 sysop 1488 2005-01-04T21:25:36Z AtonX 2 hack+xlat {{SITENAME}}:Úvod 10 sysop 1489 2005-01-04T21:25:09Z AtonX 2 xlat+hack O stránke {{SITENAME}} 11 sysop 1490 2005-06-25T11:23:15Z MediaWiki default v 12 sysop 1491 2005-06-25T11:23:15Z MediaWiki default i 13 sysop 1492 2005-06-25T11:23:15Z MediaWiki default p 14 sysop 1493 2005-06-25T11:23:15Z MediaWiki default s 15 sysop 1494 2005-06-25T11:23:15Z MediaWiki default f 16 sysop 6089 2006-07-01T19:08:02Z MediaWiki default Heslo pre '$1' bolo poslané na $2. 17 sysop 1496 2005-01-05T22:30:52Z AtonX 2 xlat Heslo bolo odoslané. 18 sysop 1497 2005-01-05T22:32:07Z AtonX 2 xlat Ľutujeme, počet vytvorených účtov je $1. Nemôžete vytvoriť ďalšie účty. 19 sysop 1498 2005-02-16T20:41:44Z AtonX 2 xlat Úloha dokončená 20 sysop 1499 2005-02-16T20:41:31Z AtonX 2 xlat Pridané na zoznam sledovaných stránok 21 sysop 6092 2006-07-01T19:08:02Z MediaWiki default Stránka [[$1]] bola pridaná do [[Special:Watchlist|sledovaných článkov]]. Budú tam uvedené ďalšie úpravy tejto stránky a jej diskusie a stránka bude zobrazená '''tučne''' v [[Special:Recentchanges|zozname posledných úprav]], aby ste ju ľahšie našli. Ak budete chcieť neskôr stránku odstrániť zo sledovaných stránok, kliknite na "nesleduj" v horných záložkách. 22 sysop 1501 2005-06-25T11:23:15Z MediaWiki default Pridaj skupinu 23 sysop 1502 2005-06-25T11:23:15Z MediaWiki default + 24 sysop 1503 2005-01-04T22:47:41Z AtonX 2 hack+update {{SITENAME}}:Administrátori 25 sysop 1504 2005-06-25T11:23:15Z MediaWiki default Vyhlasujem, že držiteľ autorských práv k tomuto súboru súhlasí s tým, aby bol licencovaný podľa podmienok $1. 26 sysop 1505 2005-06-25T11:23:15Z MediaWiki default all 27 sysop 4324 2005-10-29T12:57:49Z AtonX 2 oprava Všetky stránky 28 sysop 1507 2005-06-25T11:23:15Z MediaWiki default Kombinované zobrazenie nahrávaní, mazaní, zamknutí, blokovaní a akcií sysopa. Môžete zmenšiť rozsah, ak zvolíte typ záznamu, meno redaktora alebo dotyčnú stránku. 29 sysop 1508 2005-01-04T22:48:14Z AtonX 2 xlat Všetky správy systému 30 sysop 1509 2005-06-25T11:23:15Z MediaWiki default Special:AllMessages nie je podporované, pretože je vypnuté wgUseDatabaseMessages. 31 sysop 5181 2006-02-26T02:05:44Z MediaWiki default Special:AllMessages na tejto lokalite (site) nepodporuje jazyk pre vaše rozhranie ('''$1'''). 32 sysop 1511 2005-01-04T21:14:29Z AtonX 2 xlat Toto je zoznam všetkých správ systému v mennom priestore MediaWiki: 33 sysop 1512 2005-01-04T21:14:29Z AtonX 2 xlat Všetky stránky 34 sysop 1513 2005-01-05T16:14:34Z AtonX 2 xlat Zobraziť stránky začínajúce na: $1 35 sysop 1514 2005-01-04T21:14:51Z AtonX 2 xlat Zvoľte si menný priestor: $1 $2 36 sysop 1515 2005-01-04T21:15:39Z AtonX 2 xlat Všetky stránky (menný priestor $1) 37 sysop 1516 2005-02-14T22:23:22Z AtonX 2 xlat Dopredu 38 sysop 1517 2005-02-14T22:22:48Z AtonX 2 xlat Dozadu 39 sysop 1518 2005-01-05T15:35:10Z AtonX 2 xlat Choď 40 sysop 1519 2005-06-25T11:23:15Z MediaWiki default $1 do $2 41 sysop 4700 2005-12-02T04:17:10Z MediaWiki default '''Užívateľ $1, vy už ste prihlásený!'''<br /> 42 sysop 6096 2006-07-01T19:08:02Z MediaWiki default Nemôžem vrátiť späť poslednú úpravu [[$1]] od [[User:$2|$2]] ([[User talk:$2|Diskusia]]); niekto iný buď upravoval stránku, alebo už vrátil späť. Autorom poslednej úpravy je [[User:$3|$3]] ([[User talk:$3|Diskusia]]). 43 sysop 1522 2005-01-04T21:15:24Z AtonX 2 xlat Najstaršie stránky 44 sysop 1523 2005-06-25T11:23:15Z MediaWiki default a 45 sysop 1524 2005-06-25T11:23:15Z MediaWiki default Diskusia k tejto IP adrese 46 sysop 6098 2006-07-01T19:08:03Z MediaWiki default <br /> ---- ''Toto je diskusná stránka anonymného redaktora, ktorý nemá vytvorené svoje konto alebo ho nepoužíva. Preto musíme na jeho identifikáciu použiť numerickú IP adresu. Je možné, že takúto IP adresu používajú viacerí redaktori. Ak ste anonymný redaktor a máte pocit, že vám boli adresované irelevantné diskusné príspevky, zriaďte si konto alebo sa prihláste ([[Special:Userlogin|Zriadenie konta alebo prihlásenie]]), aby sa zamedzilo budúcim zámenám s inými anonymnými redaktormi'' 47 sysop 5184 2006-02-26T02:05:45Z MediaWiki default Anonymný redaktor/i {{GRAMMAR:genitív|{{SITENAME}}}} 48 sysop 1527 2005-06-25T11:23:15Z MediaWiki default apr 49 sysop 1528 2005-06-25T11:23:15Z MediaWiki default apríl 50 sysop 1529 2005-06-25T11:23:15Z MediaWiki default Stránka s obsahom 51 sysop 1530 2005-06-25T11:23:15Z MediaWiki default Stránka s týmto názvom už existuje alebo vami zadaný názov je neplatný. Prosím vyberte si iný názov. 52 sysop 1531 2005-01-05T16:14:46Z AtonX 2 xlat (články) 53 sysop 1532 2005-06-25T11:23:15Z MediaWiki default Zobraz článok 54 sysop 1533 2005-06-25T11:23:15Z MediaWiki default SQL príkaz na prehľadávanie 55 sysop 1534 2005-06-25T11:23:15Z MediaWiki default úroveň sql príkazov 56 sysop 1535 2005-06-25T11:23:15Z MediaWiki default Použite dolu uvedený formulár na priamy príkaz na prehľadávanie databázy. Použite apostrofy ('ako tu') na ohraničenie textu. Často môžete značne zvýšiť záťaž servra, nepoužívajte preto túto funkciu často. 57 sysop 1536 2005-06-25T11:23:15Z MediaWiki default aug 58 sysop 1537 2005-06-25T11:23:15Z MediaWiki default august 59 sysop 1538 2005-06-25T11:23:15Z MediaWiki default Ste zablokovaný, pretože zdieľate IP adresu s "$1". Dôvod "$2". 60 sysop 1539 2005-06-25T11:23:15Z MediaWiki default Na tejto stránke túto akciu nemožno vykonať. 61 sysop 1540 2005-06-25T11:23:15Z MediaWiki default Meno obrázka bolo zmenené na "$1". 62 sysop 1541 2005-06-25T11:23:15Z MediaWiki default ".$1" nie je odporúčaný formát obrázkového súboru. 63 sysop 6103 2006-07-01T19:08:03Z MediaWiki default IP adresa má nesprávny formát. 64 sysop 6104 2006-07-01T19:08:03Z MediaWiki default Nesprávne formulovaná požiadavka na vyhľadávanie 65 sysop 6105 2006-07-01T19:08:03Z MediaWiki default Váš text na prehľadávanie sme nemohli spracovať. Dôvodom je pravdepodobne to, že ste hľadali slovo kratšie ako tri písmená, čo zatiaľ {{SITENAME}} neumožňuje. Alebo ste možno výraz zle napísali, napríklad „dom a a záhrada“. Skúste iný text na prehľadávanie. 66 sysop 1545 2005-06-25T11:23:15Z MediaWiki default Zadané heslá nie sú rovnaké. 67 sysop 1546 2005-06-25T11:23:15Z MediaWiki default Neplatný nadpis 68 sysop 6107 2006-07-01T19:08:03Z MediaWiki default Požadovaný nadpis bol neplatný, nezadaný, alebo nesprávne odkazovaný z inej jazykovej verzie {{GRAMMAR:genitív|{{SITENAME}}}}. 69 sysop 1548 2005-06-25T11:23:15Z MediaWiki default (Hlavný) 70 sysop 1549 2005-06-25T11:23:15Z MediaWiki default Can't delete this article because it contains block-compressed revisions. This is a temporary situation which the developers are well aware of, and should be fixed within a month or two. Please mark the article for deletion and wait for a developer to fix our buggy software. 71 sysop 1550 2005-01-05T10:36:54Z AtonX 2 xlat Vaše používateľské meno alebo IP adresu zablokoval $1. Udaný dôvod bol:<br />''$2''<p>Ak chcete zablokovanie prejednať, môžete sa obrátiť priamo na administrátora $1 alebo na jedného z ostatných [[{{SITENAME}}:Administrátori|administrátorov]]. 72 sysop 1551 2005-01-05T10:32:27Z AtonX 2 xlat Používateľ je zablokovaný 73 sysop 1552 2005-01-05T10:32:40Z AtonX 2 xlat Zablokovať IP adresu 74 sysop 1553 2005-01-05T10:33:00Z AtonX 2 xlat Zablokovanie bolo úspešné 75 sysop 6110 2006-07-01T19:08:03Z MediaWiki default "$1" bol/a zablokovaný/á.<br /> [[Special:Ipblocklist|IP block list]] obsahuje zoznam blokovaní. 76 sysop 1555 2005-02-12T13:04:07Z AtonX 2 xlat Použite tento formulár na zablokovanie prístupu zo špecifickej IP adresy. Toto opatrenie slúži výlučne na prevenciu vandalizmu v súlade s [[{{ns:4}}:Zásady a pravidlá|pravidlami portálu {{SITENAME}}]]. Uveďte aj konkrétny dôvod zablokovania (napríklad citujte stránku, kde došlo k vandalizmu). 77 sysop 1556 2005-02-09T23:04:08Z AtonX 2 xlat zablokovať 78 sysop 6111 2006-07-01T19:08:03Z MediaWiki default $1, $2 zablokoval $3 (ukončenie $4) 79 sysop 6112 2006-07-01T19:08:03Z MediaWiki default zablokoval/a "[[$1]]" s časom ukončenia $2 80 sysop 1559 2005-06-25T11:23:15Z MediaWiki default Záznam_blokovaní 81 sysop 6113 2006-07-01T19:08:03Z MediaWiki default Toto je zoznam blokovaní a odblokovaní redaktorov. Automaticky blokované IP adresy nie sú zahrnuté. Viď zoznam [[Special:Ipblocklist|aktuálnych zákazov a blokovaní]]. 82 sysop 1561 2005-02-12T12:56:08Z AtonX 2 xlat Blokovanie používateľov 83 sysop 1562 2005-06-25T11:23:15Z MediaWiki default Tučný text 84 sysop 1563 2005-06-25T11:23:15Z MediaWiki default Tučný text 85 sysop 1564 2005-01-05T01:11:45Z AtonX 2 xlat Zdroje kníh 86 sysop 6114 2006-07-01T19:08:03Z MediaWiki default Nižšie je uvedený zoznam odkazov k iným web stránkam, ktoré predávajú nové alebo použité knihy a prípadne majú ďalšie informácie o knihách, ktoré hľadáte. {{SITENAME}} nie je so žiadnym z týchto predajcov v obchodnom spojení a tento zoznam nemožno chápať ako ich podporu. 87 sysop 1566 2005-01-05T00:46:31Z AtonX 2 xlat Chybné presmerovania 88 sysop 1567 2005-01-05T00:47:37Z AtonX 2 xlat Nasledovné presmerovania odkazujú na neexistujúci článok. 89 sysop 1568 2005-06-25T11:23:15Z MediaWiki default Oznámenia o chybách 90 sysop 6116 2006-07-01T19:08:03Z MediaWiki default Project:Oznámenia o chybách 91 sysop 1570 2005-06-25T11:23:15Z MediaWiki default Záznam byrokratov 92 sysop 1571 2005-06-25T11:23:15Z MediaWiki default Zmené členstvo v skupine pre $1 z $2 na $3 93 sysop 1572 2005-06-25T11:23:15Z MediaWiki default Akciu, ktorú ste vyvolali, môže použiť iba administrátor so statusom "byrokrat". 94 sysop 1573 2005-06-25T11:23:15Z MediaWiki default Je potrebné oprávnenie typu byrokrat 95 sysop 1574 2005-02-14T22:07:35Z AtonX 2 xlat podľa dátumu 96 sysop 1575 2005-02-14T22:07:44Z AtonX 2 xlat podľa názvu 97 sysop 1576 2005-02-14T22:07:15Z AtonX 2 xlat podľa veľkosti 98 sysop 1577 2005-06-25T11:23:15Z MediaWiki default Nasledujúca stránka je odložená kópia vyžiadanej stránky a nemusí byť aktuálna. 99 sysop 1578 2005-01-05T22:43:49Z AtonX 2 Storno->Zrušiť Zrušiť 100 sysop 1579 2005-06-25T11:23:15Z MediaWiki default Neviem zmazať danú stránku alebo súbor. (Možno už bol zmazaný niekým iným.) 101 sysop 1580 2005-06-25T11:23:15Z MediaWiki default Nemôžem úpravu vrátiť späť, posledný autor je jediný autor tohto článku. 102 sysop 1581 2005-01-05T10:22:25Z AtonX 2 xlat Kategórie 103 sysop 1582 2005-01-05T10:22:30Z AtonX 2 xlat V tejto wiki existujú nasledovné kaegórie. 104 sysop 1583 2005-01-05T10:22:39Z AtonX 2 xlat kategória 105 sysop 1584 2005-01-05T10:23:45Z AtonX 2 xlat Počet článkov v kategórii "$1" 106 sysop 1585 2005-01-05T10:24:08Z AtonX 2 xlat Počet článkov v tejto kategórii je $1. 107 sysop 1586 2005-01-05T10:23:35Z AtonX 2 xlat V tejto kategórii je $1 článok. 108 sysop 1587 2005-01-05T23:41:02Z AtonX 2 xlat Zmeniť heslo 109 sysop 1588 2005-06-25T11:23:15Z MediaWiki default úpravy 110 sysop 1589 2005-01-05T23:40:44Z AtonX 2 xlat '''Poznámka:''' Po uložení musíte vyprázdniť pribežnú pamäť prehliadača: '''Mozilla:''' poklepte na ''Reload'' (alebo ''Ctrl-R''), '''IE / Opera:''' ''Ctrl-F5'', '''Safari:''' ''Cmd-R'', '''Konqueror''' ''Ctrl-R''. 111 sysop 1590 2005-06-25T11:23:15Z MediaWiki default Stĺpce 112 sysop 1591 2005-06-25T11:23:15Z MediaWiki default Porovnaj označené verzie 113 sysop 1592 2005-02-16T20:26:11Z AtonX 2 xlat Potvrdiť 114 sysop 1593 2005-02-16T20:26:03Z AtonX 2 xlat Áno, naozaj to chcem vymazať. 115 sysop 1594 2005-02-16T20:25:47Z AtonX 2 xlat Potvrdiť vymazanie 116 sysop 1595 2005-02-16T20:31:59Z AtonX 2 xlat Chystáte sa z&nbsp;databázy navždy vymazať stránku alebo obrázok spolu s&nbsp;ich históriou. Prosím potvrďte, že chcete vykonať výmaz, že rozumiete následkom svojho konania a&nbsp;že&nbsp;konáte v&nbsp;súlade so [[{{ns:4}}:Zásady a pravidlá|zásadami a&nbsp;pravidlami]]. 117 sysop 1596 2005-01-05T10:11:11Z AtonX 2 xlat Potvrdiť zapnutie ochrany 118 sysop 1597 2005-01-05T10:10:51Z AtonX 2 xlat Naozaj chcete chrániť túto stránku pred zmenami? 119 sysop 1598 2005-01-05T00:27:33Z AtonX 2 xlat Potvrdiť zrušenie ochrany 120 sysop 1599 2005-01-05T00:27:50Z AtonX 2 xlat Naozaj chcete zrušiť ochranu tejto stránky? 121 sysop 1600 2005-06-25T11:23:15Z MediaWiki default Počet kontextových znakov v riadku 122 sysop 1601 2005-06-25T11:23:15Z MediaWiki default Počet zobrazených riadkov z kažnej nájdenej stránky 123 sysop 1602 2005-02-14T22:29:11Z AtonX 2 xlat príspevky 124 sysop 1603 2005-02-14T22:29:18Z AtonX 2 xlat Pre $1 125 sysop 1604 2005-01-05T12:33:19Z AtonX 2 xlat Príspevky používateľa 126 sysop 1605 2005-01-08T18:48:01Z AtonX 2 xlat Obsah je k dispozícii za licenčných podmienok $1. 127 sysop 1606 2005-06-25T11:23:15Z MediaWiki default Project:Autorské práva 128 sysop 6125 2006-07-01T19:08:04Z MediaWiki default autorské práva {{GRAMMAR:genitív|{{SITENAME}}}} 129 sysop 1608 2005-02-12T13:02:57Z AtonX 2 +wiki link Nezabudnite, že na všetky príspevky na stránkach {{SITENAME}} sa vzťahuje GNU Licencia otvorenej dokumentácie (podrobnosti na stránke [[{{ns:4}}:Autorské práva]]). Ak nechcete, aby bol Váš text ďalej nemilosrdne upravovaný a slobodne šírený, neumiestňujte ho sem.<br /> Týmto nám tiež sľubujete, že ste tento text buď napísali sám, alebo že je skopírovaný z verejného vlastníctva (public domain) alebo podobného voľne prístupného zdroja.<br /> <strong>NEUMIESTŇUJTE SEM OBSAH BEZ POVOLENIA MAJITEĽA AUTORSKÝCH PRÁV!</strong> 130 sysop 1609 2005-01-05T14:15:35Z AtonX 2 xlat Nezabudnite, že všetky príspevky na stránkach {{SITENAME}} môžu ostatní prispievatelia slobodne upravovať, meniť alebo odstrániť. Ak nechcete, aby bol Váš text ďalej nemilosrdne upravovaný a slobodne šírený, neumiestňujte ho sem.<br /> Týmto nám tiež sľubujete, že ste tento text buď napísali sám, alebo že je skopírovaný z verejného vlastníctva (public domain) alebo podobného voľne prístupného zdroja (podrobnosti na stránke $1).<br /> <strong>NEUMIESTŇUJTE SEM OBSAH BEZ POVOLENIA MAJITEĽA AUTORSKÝCH PRÁV!</strong> 131 sysop 1610 2005-02-09T23:04:34Z AtonX 2 xlat Nebolo možné odstrániť položku '$1'... 132 sysop 1611 2005-01-05T12:25:03Z AtonX 2 xlat Vytvoriť nové konto 133 sysop 1612 2005-01-05T12:24:26Z AtonX 2 xlat elektronickou poštou 134 sysop 1613 2005-06-25T11:23:15Z MediaWiki default úroveň vytvorenia účtu 135 sysop 6127 2006-07-01T19:08:04Z MediaWiki default Autori stránky 136 sysop 1615 2005-06-25T11:23:15Z MediaWiki default aktuálna 137 sysop 1616 2005-06-25T11:23:15Z MediaWiki default Aktuality 138 sysop 1617 2005-01-04T20:55:11Z AtonX 2 xlat Aktuality 139 sysop 1618 2005-06-25T11:23:15Z MediaWiki default Aktuálna verzia 140 sysop 1619 2005-06-25T11:23:15Z MediaWiki default Zobrazenie aktuálnej úpravy 141 sysop 1620 2005-06-25T11:23:15Z MediaWiki default Dáta 142 sysop 1621 2005-06-25T11:23:15Z MediaWiki default Chyba v databáze 143 sysop 1622 2005-01-05T12:25:08Z AtonX 2 xlat Formát dátumu 144 sysop 1623 2005-06-25T11:23:15Z MediaWiki default Nastala syntaktická chyba v príkaze na prehľadávanie databázy. Posledný pokus o prehľadávanie bol: <blockquote><tt>$1</tt></blockquote> z funkcie "<tt>$2</tt>". MySQL vrátil chybu "<tt>$3: $4</tt>". 145 sysop 6130 2006-07-01T19:08:04Z MediaWiki default Nastala syntaktická chyba pri dotaze do databázy. Posledný pokus o dotaz do databázy znel: "$1" z funkcie "$2". MySQL vrátil chybu "$3: $4". 146 sysop 1625 2005-01-05T01:10:01Z AtonX 2 xlat Stránky bez odkazov 147 sysop 1626 2005-06-25T11:23:15Z MediaWiki default Ladenie 148 sysop 1627 2005-06-25T11:23:15Z MediaWiki default dec 149 sysop 1628 2005-06-25T11:23:15Z MediaWiki default december 150 sysop 1629 2005-06-25T11:23:15Z MediaWiki default štandardne 151 sysop 1630 2005-06-25T11:23:15Z MediaWiki default Štandardne vyhľadávaj v týchto menných priestoroch: 152 sysop 6131 2006-07-01T19:08:04Z MediaWiki default email {{GRAMMAR:genitív|{{SITENAME}}}} 153 sysop 1632 2005-01-05T00:36:57Z AtonX 2 xlat Vymazať 154 sysop 1633 2005-02-16T20:36:26Z AtonX 2 xlat Dôvod na vymazanie 155 sysop 6133 2006-07-01T19:08:04Z MediaWiki default „[[$1]]“ zmazaný 156 sysop 1635 2005-06-25T11:23:15Z MediaWiki default Zmazať staré verzie $1. 157 sysop 1636 2005-02-16T20:40:17Z AtonX 2 xlat Stránka "$1" bola vymazaná. Záznamy o vymazaných stránkach obsahuje $2. 158 sysop 1637 2005-06-25T11:23:15Z MediaWiki default zmazať 159 sysop 1638 2005-06-25T11:23:15Z MediaWiki default Vymaž všetky verzie 160 sysop 1639 2005-01-05T00:39:00Z AtonX 2 xlat Vymazať stránku 161 sysop 1640 2005-02-12T12:55:45Z AtonX 2 xlat Výmaz stránok 162 sysop 1641 2005-02-16T20:36:01Z AtonX 2 xlat (Vymazať "$1") 163 sysop 1642 2005-01-05T00:39:11Z AtonX 2 xlat Vymazať túto stránku 164 sysop 1643 2005-06-25T11:23:16Z MediaWiki default záznam zmazaní 165 sysop 1644 2005-06-25T11:23:16Z MediaWiki default Záznam zmazaní 166 sysop 6135 2006-07-01T19:08:04Z MediaWiki default Tu je zoznam posledných zmazaní. Všetky zobrazené časy sú časy na serveri (UTC). <ul> </ul> 167 sysop 1646 2005-06-25T11:23:16Z MediaWiki default Požadovanú akciu môžu vykonať iba redaktori s oprávnením "vývojár". Pozri $1. 168 sysop 1647 2005-06-25T11:23:16Z MediaWiki default Je potrebné oprávnenie typu vývojár 169 sysop 1648 2005-01-05T22:28:00Z AtonX 2 xlat rozdiely 170 sysop 1649 2005-02-14T22:25:34Z AtonX 2 xlat (Rozdiely medzi verziami) 171 sysop 1650 2005-01-04T21:21:02Z AtonX 2 xlat Rozlišovacie stránky 172 sysop 1651 2005-01-05T00:39:57Z AtonX 2 xlat {{SITENAME}}:Odkazy na rozlišovacie stránky 173 sysop 1652 2005-01-05T00:42:33Z AtonX 2 xlat V nasledovných článkoch sú odkazy na <i>rozlišovaciu stránku</i>. Namiesto toho by mali by odkazovať na patričnú tému.<br />Stránka sa považuje za rozlišovaciu, aj na ňu existuje odkaz z $1.<br />Odkazy z iných menných priestorov tu <i>nie sú</i> uvedené. 174 sysop 1653 2005-01-08T19:23:48Z AtonX 2 xlat {{ns:4}}:Vylúčenie zodpovednosti 175 sysop 1654 2005-01-08T19:23:11Z AtonX 2 xlat Vylúčenie zodpovednosti 176 sysop 6137 2006-07-01T19:08:04Z MediaWiki default Dvojité presmerovania 177 sysop 6138 2006-07-01T19:08:04Z MediaWiki default <b>Pozor:</b> Tento zoznam môže byť zavádzajúco spoľahlivý, čo znamená, že pod prvým Presmerovaním sa nachádza ešte ďalší text s ďalšími odkazmi. <br /> Každý riadok obsahuje odkaz na prvé a druhé Presmerovanie a tiež prvý riadok z textu na ktorý odkazuje druhé Presmerovanie, ktoré zvyčajne odkazuje na "skutočný" cieľ, na ktorý má odkazovať prvé Presmerovanie. 178 sysop 1657 2005-01-05T00:22:32Z AtonX 2 xlat upraviť 179 sysop 6141 2006-07-01T19:08:04Z MediaWiki default Komentár k úprave bol: "<i>$1</i>". 180 sysop 1659 2005-06-25T11:23:16Z MediaWiki default Konflikt pri úprave: $1 181 sysop 1660 2005-06-25T11:23:16Z MediaWiki default Upraviť aktuálnu verziu tejto stránky 182 sysop 1661 2005-06-25T11:23:16Z MediaWiki default Uprav skupinu 183 sysop 1662 2005-01-05T15:59:03Z AtonX 2 reworded Pomocník 184 sysop 1663 2005-01-06T00:57:16Z AtonX 2 Ako upravovať stránku {{ns:12}}:Ako upravovať stránku 185 sysop 1664 2005-01-05T15:19:12Z AtonX 2 xlat Upraviť $1 186 sysop 1665 2005-01-05T15:18:54Z AtonX 2 xlat Upraviť $1 (diskusia) 187 sysop 6143 2006-07-01T19:08:04Z MediaWiki default <div style="background: #FFBDBD; border: 1px solid #BB7979; color: #000000; font-weight: bold; margin: 2em 0 1em; padding: .5em 1em; vertical-align: middle; clear: both;">POZOR: Upravujete starú verziu tejto stránky. Ak vašu úpravu uložíte, prepíšete tým všetky úpravy, ktoré nasledovali po tejto starej verzii.</div> 188 sysop 1667 2005-01-05T15:18:42Z AtonX 2 xlat Upraviť $1 (odsek) 189 sysop 1668 2005-01-05T23:30:12Z AtonX 2 xlat upraviť 190 sysop 1669 2005-06-25T11:23:16Z MediaWiki default Upravuj túto stránku 191 sysop 6147 2006-07-01T19:08:04Z MediaWiki default Uprav Skupinu Redaktora 192 sysop 1671 2005-01-05T12:29:19Z AtonX 2 xlat Zakázať elektronickú poštu od ostatných používateľov 193 sysop 1672 2005-01-05T12:29:55Z AtonX 2 xlat Ak zabudnete heslo, môžete si nechať poslať nové heslo na adresu Vašej elektronickej pošty. 194 sysop 1673 2005-01-04T22:48:24Z AtonX 2 xlat Odosielateľ 195 sysop 1674 2005-01-04T22:48:17Z AtonX 2 xlat Správa 196 sysop 1675 2005-06-25T11:23:16Z MediaWiki default E-mail redaktorovi 197 sysop 1676 2005-06-25T11:23:16Z MediaWiki default Ak tento redaktor zadal platnú e-mailovú adresu vo svojich nastaveniach, môžete mu pomocou dole uvedeného formulára poslať e-mail. E-mailová adresa, ktorú ste zadali vo vašich nastaveniach sa zobrazí ako adresa odosielateľa e-mailu, aby bol príjemca schopný vám odpovedať. 198 sysop 1677 2005-01-04T22:48:20Z AtonX 2 xlat Odoslať 199 sysop 1678 2005-01-04T22:48:31Z AtonX 2 xlat Správa bola odoslaná 200 sysop 1679 2005-01-04T22:48:45Z AtonX 2 xlat Vaša správa bola odoslaná. 201 sysop 1680 2005-01-04T22:50:06Z AtonX 2 xlat Predmet 202 sysop 1681 2005-06-25T11:23:16Z MediaWiki default Príjemca 203 sysop 6148 2006-07-01T19:08:05Z MediaWiki default E-mail tomuto redaktorovi 204 sysop 6149 2006-07-01T19:08:05Z MediaWiki default Zdá sa, že súbor, ktorý ste nahrali je prázdny. Mohlo sa stať, že ste urobili v názve súboru preklep. Prosím, skontrolujte, či skutočne chcete nahrať tento súbor. 205 sysop 6150 2006-07-01T19:08:05Z MediaWiki default Zadajte dôvod požadovaného zamknutia vrátane odhadu, kedy očakávate odomknutie 206 sysop 1685 2005-06-25T11:23:16Z MediaWiki default Chyba 207 sysop 1686 2005-06-25T11:23:16Z MediaWiki default Chyba 208 sysop 1687 2005-06-25T11:23:16Z MediaWiki default obsah pred vyčistením stránky bol: '$1' 209 sysop 1688 2005-06-25T11:23:16Z MediaWiki default stránka bola prázdna 210 sysop 1689 2005-06-25T11:23:16Z MediaWiki default obsah bol: '$1' 211 sysop 6366 2006-07-01T19:08:06Z MediaWiki default Niekto iný zmenil túto stránku, zatiaľ čo ste ju upravovali vy. Horné okno na úpravy obsahuje text stránky tak, ako je momentálne platný. Vaše úpravy sú uvedené v dolnom okne na úpravy. Budete musieť zlúčiť vaše zmeny s existujúcim textom. <b>Iba</b> obsah horného okna sa uloží, keď stlačíte "Ulož článok". <p> 212 sysop 1691 2005-01-05T01:16:13Z AtonX 2 xlat Export stránok 213 sysop 1692 2005-06-25T11:23:16Z MediaWiki default Zahrň iba aktuálnu verziu, nie kompletnú históriu 214 sysop 6369 2006-07-01T19:08:06Z MediaWiki default Môžete exportovať text a históriu úprav konkrétnej stránky alebo množiny stránok do XML; tieto môžu byť potom importované do iného wiki používajúceho MediaWiki softvér pomocou stránky Special:Import. Pre export stránok zadajte názvy do tohto poľa, jeden názov na riadok, a zvoľte, či chcete iba súčasnú verziu s informáciou o poslednej úprave alebo aj všetky staršie verzie s históriou úprav. V druhom prípade môžete tiež použiť odkaz, napr. [[Special:Export/{{Mediawiki:Mainpage}}]] pre stránku {{Mediawiki:Mainpage}}. 215 sysop 1694 2005-01-04T22:51:16Z AtonX 2 xlat http://www.example.com Názov odkazu 216 sysop 1695 2005-01-04T22:50:58Z AtonX 2 xlat Externý odkaz (nezabudnite na predponu http://) 217 sysop 1696 2005-06-25T11:23:16Z MediaWiki default FAQ 218 sysop 1697 2005-01-05T22:44:28Z AtonX 2 ns:4 {{ns:4}}:FAQ 219 sysop 1698 2005-02-14T22:30:46Z AtonX 2 xlat feb 220 sysop 1699 2005-02-14T22:30:37Z AtonX 2 xlat február 221 sysop 1700 2005-06-25T11:23:16Z MediaWiki default Kanál: 222 sysop 1701 2005-06-25T11:23:16Z MediaWiki default Neviem skopírovať súbor "$1" na "$2". 223 sysop 1702 2005-06-25T11:23:16Z MediaWiki default Neviem vymazať súbor "$1". 224 sysop 1703 2005-01-05T00:32:33Z AtonX 2 xlat Zhrnutie úprav 225 sysop 6372 2006-07-01T19:08:06Z MediaWiki default Súbor s týmto názvom už existuje, prosím skontrolujte $1 ak nie ste si istý, či ho chcete zmeniť. 226 sysop 1705 2005-01-05T00:29:44Z AtonX 2 xlat Chýbajúci súbor 227 sysop 1706 2005-01-05T00:29:59Z AtonX 2 xlat Súbor 228 sysop 1707 2005-06-25T11:23:16Z MediaWiki default Neviem nájsť súbor "$1". 229 sysop 1708 2005-06-25T11:23:16Z MediaWiki default Neviem premenovať súbor "$1" na "$2". 230 sysop 1709 2005-01-04T22:53:53Z AtonX 2 xlat Zdroj 231 sysop 1710 2005-01-04T22:54:21Z AtonX 2 xlat Autorské práva 232 sysop 1711 2005-01-04T22:56:09Z AtonX 2 xlat Súbor "$1" sa úspešne nahral. Prosím nasledujte tento odkaz: ($2) na popisnú stránku a vyplňte informácie o súbore, napríklad odkiaľ pochádza, kedy a kto ho vytvoril a čokoľvek iné, čo o ňom viete. 233 sysop 1712 2005-06-25T11:23:16Z MediaWiki default Chyba: neviem spracovať formulár 234 sysop 1713 2005-06-25T11:23:16Z MediaWiki default piatok 235 sysop 1714 2005-01-04T22:56:31Z AtonX 2 xlat GEO koordináty 236 sysop 6377 2006-07-01T19:08:06Z MediaWiki default sťahujem zoznam nahraných obrázkov 237 sysop 1716 2005-06-25T11:23:16Z MediaWiki default Choď 238 sysop 3009 2005-07-03T13:53:33Z MediaWiki default <form method="get" action="http://www.google.com/search" id="googlesearch"> <input type="hidden" name="domains" value="{{SERVER}}" /> <input type="hidden" name="num" value="50" /> <input type="hidden" name="ie" value="$2" /> <input type="hidden" name="oe" value="$2" /> <input type="text" name="q" size="31" maxlength="255" value="$1" /> <input type="submit" name="btnG" value="$3" /> <div> <input type="radio" name="sitesearch" id="gwiki" value="{{SERVER}}" checked="checked" /><label for="gwiki">{{SITENAME}}</label> <input type="radio" name="sitesearch" id="gWWW" value="" /><label for="gWWW">WWW</label> </div> </form> 239 sysop 1718 2005-06-25T11:23:16Z MediaWiki default Prevziať z prehliadača 240 sysop 6393 2006-07-01T19:08:06Z MediaWiki default Text nadpisu 241 sysop 6394 2006-07-01T19:08:06Z MediaWiki default Text nadpisu úrovne 2 242 sysop 1721 2005-01-04T21:07:41Z AtonX 2 xlat Pomocník 243 sysop 1722 2005-01-05T01:47:10Z AtonX 2 Help:Pomocník Help:Pomocník 244 sysop 1723 2005-01-04T22:53:22Z AtonX 2 xlat skryť 245 sysop 1724 2005-01-04T22:54:04Z AtonX 2 xlat skryť 246 sysop 1725 2005-01-04T22:53:40Z AtonX 2 xlat história 247 sysop 1726 2005-06-25T11:23:16Z MediaWiki default Legenda: (aktuálna) = rozdiel oproti aktuálnej verzii, (posledná) = rozdiel oproti predchádzajúcej verzii, D = drobná úprava 248 sysop 1727 2005-06-25T11:23:16Z MediaWiki default História článku 249 sysop 1728 2005-06-25T11:23:16Z MediaWiki default - 250 sysop 1729 2005-01-04T22:57:23Z AtonX 2 xlat História 251 sysop 1730 2005-01-04T22:58:10Z AtonX 2 xlat Upozornenie: Stránka ktorú chcete vymazať má históriu: 252 sysop 1731 2005-01-04T22:58:36Z AtonX 2 xlat Vodorovná čiara (radšej ju nepoužívajte) 253 sysop 6402 2006-07-01T19:08:06Z MediaWiki default Ignorovať varovanie a súbor napriek tomu uložiť. 254 sysop 3218 2005-08-19T23:37:51Z MediaWiki default Názov súboru "$1" obsahuje znaky, ktoré nie sú povolené v názvoch článkov. Prosím premenujte súbor a skúste ho nahrať znovu. 255 sysop 1734 2005-02-14T22:03:35Z AtonX 2 xlat Zobraziť všetky obrázky s názvom obsahujúcim 256 sysop 1735 2005-02-14T22:01:59Z AtonX 2 xlat Hľadaj 257 sysop 1736 2005-06-25T11:23:16Z MediaWiki default Príklad.jpg 258 sysop 1737 2005-06-25T11:23:16Z MediaWiki default Vložený obrázok 259 sysop 1738 2005-02-14T21:57:14Z AtonX 2 xlat Odkazy na obrázok 260 sysop 1739 2005-01-05T00:51:23Z AtonX 2 xlat Zoznam obrázkov 261 sysop 1740 2005-02-14T22:06:42Z AtonX 2 xlat Nasleduje zoznam $1 obrázkov zoradených $2. 262 sysop 6405 2006-07-01T19:08:06Z MediaWiki default Obmedz obrázky na stránke popisu s obrázkami na: 263 sysop 1742 2005-02-14T22:03:58Z AtonX 2 xlat Zobraziť stránku s obrázkom 264 sysop 6406 2006-07-01T19:08:06Z MediaWiki default Obnovenie skoršej verzie bolo úspešné. 265 sysop 1744 2005-01-04T23:00:21Z AtonX 2 xlat vymazať 266 sysop 1745 2005-01-04T23:00:31Z AtonX 2 xlat popis 267 sysop 6407 2006-07-01T19:08:06Z MediaWiki default Vysvetlivky: (aktuálna) = toto je aktuálny obrázok, (zmazať) = zmaž túto starú verziu, (pôvodná) = vráť sa k tejto starej verzii. <br /><i>Kliknite na dátum, aby sa zobrazil obrázok nahraný v ten deň</i>. 268 sysop 1747 2005-02-14T21:57:01Z AtonX 2 xlat História obrázka 269 sysop 1748 2005-01-04T23:01:01Z AtonX 2 xlat Legenda: (popis) = zobraziť/upraviť popis obrázka. 270 sysop 6408 2006-07-01T19:08:06Z MediaWiki default Import článkov 271 sysop 1750 2005-01-04T23:01:14Z AtonX 2 xlat Import zlyhal: $1 272 sysop 6419 2006-07-01T19:08:06Z MediaWiki default Existujú konfliktné histórie revízii (možno ste už tento článok importovali) 273 sysop 1752 2005-06-25T11:23:16Z MediaWiki default Prázdny alebo žiadny text 274 sysop 1753 2005-01-04T23:01:22Z AtonX 2 xlat Import bol úspešný! 275 sysop 6427 2006-07-01T19:08:06Z MediaWiki default Prosím exportujte súbor zo zdrojov wiki použitím nástroja Special:Export, uložte na váš disk a nahrajte tu. 276 sysop 1755 2005-06-25T11:23:16Z MediaWiki default Informácie 277 sysop 1756 2005-06-25T11:23:16Z MediaWiki default Na získanie textu príkladu kliknite na tlačidlo 278 sysop 1757 2005-06-25T11:23:16Z MediaWiki default Prosím zadajte text, ktorý chcete, aby bol naformátovaný. Zobrazí sa ako text príkladu na kopírovanie a vkladanie. Príklad: $1 sa stane: $2 279 sysop 1758 2005-06-25T11:23:16Z MediaWiki default Informácie o stránke 280 sysop 1759 2005-06-25T11:23:16Z MediaWiki default Vnútorná chyba 281 sysop 6431 2006-07-01T19:08:06Z MediaWiki default Mezijazykové odkazy 282 sysop 6432 2006-07-01T19:08:06Z MediaWiki default Neplatný IP rozsah. 283 sysop 1762 2005-02-12T13:06:21Z AtonX 2 xlat IP Adresa 284 sysop 1763 2005-02-12T13:06:55Z AtonX 2 xlat Neplatná expiračná doba. 285 sysop 1764 2005-02-12T13:07:06Z AtonX 2 xlat Expiračná doba 286 sysop 1765 2005-01-05T01:16:04Z AtonX 2 xlat Zoznam zablokovaných IP adries 287 sysop 1766 2005-02-12T13:07:14Z AtonX 2 xlat Dôvod 288 sysop 1767 2005-02-12T13:07:25Z AtonX 2 xlat Zablokovať túto adresu 289 sysop 1768 2005-02-12T13:07:43Z AtonX 2 xlat Odblokovať túto adresu 290 sysop 1769 2005-02-12T13:07:52Z AtonX 2 xlat IP adresa "$1" bola odblokovaná 291 sysop 1770 2005-06-25T11:23:16Z MediaWiki default ISBN 292 sysop 1771 2005-06-25T11:23:16Z MediaWiki default presmerovacia stránka 293 sysop 1772 2005-06-25T11:23:16Z MediaWiki default Kurzíva 294 sysop 1773 2005-06-25T11:23:16Z MediaWiki default Kurzíva 295 sysop 1774 2005-06-25T11:23:16Z MediaWiki default Problém s položkou '$1', neplatné meno... 296 sysop 1775 2005-02-14T22:31:19Z AtonX 2 xlat jan 297 sysop 1776 2005-02-14T22:30:52Z AtonX 2 xlat január 298 sysop 1777 2005-02-14T22:30:59Z AtonX 2 xlat júl 299 sysop 1778 2005-02-14T22:31:01Z AtonX 2 xlat júl 300 sysop 1779 2005-02-14T22:31:43Z AtonX 2 xlat jún 301 sysop 1780 2005-02-14T22:31:12Z AtonX 2 xlat jún 302 sysop 1781 2005-06-25T11:23:16Z MediaWiki default Odporúčame, aby obrázky neprekročili veľkosť $1 bajtov, veľkosť tohto súboru je $2 bajtov 303 sysop 1782 2005-06-25T11:23:16Z MediaWiki default posledná 304 sysop 6442 2006-07-01T19:08:06Z MediaWiki default Čas poslednej úpravy tejto stránky je $1. 305 sysop 1784 2005-06-25T11:23:16Z MediaWiki default Táto stránka bola naposledy upravovaná $1 redaktorom $2. 306 sysop 1785 2005-02-14T21:58:55Z AtonX 2 xlat Riadok $1: 307 sysop 1786 2005-02-14T21:58:46Z AtonX 2 xlat Názov odkazu 308 sysop 1787 2005-02-14T21:58:38Z AtonX 2 xlat Interný odkaz 309 sysop 1788 2005-02-14T21:59:00Z AtonX 2 xlat (Zoznam odkazov) 310 sysop 1789 2005-02-14T21:58:02Z AtonX 2 xlat Nasledovné stránky odkazujú na túto stránku: 311 sysop 1790 2005-02-14T21:58:18Z AtonX 2 xlat Nasledovné stránky odkazujú na tento obrázok: 312 sysop 6445 2006-07-01T19:08:06Z MediaWiki default /^([a-z]+)(.*)$/sD 313 sysop 1792 2005-01-05T00:53:34Z AtonX 2 xlat Zoznam administrátorov 314 sysop 1793 2005-01-05T00:53:43Z AtonX 2 xlat zoznam 315 sysop 1794 2005-01-05T00:52:31Z AtonX 2 xlat pokrač. 316 sysop 1795 2005-01-05T00:51:48Z AtonX 2 xlat Zoznam používateľov 317 sysop 6447 2006-07-01T19:08:06Z MediaWiki default Sťahovanie histórie stránky 318 sysop 6448 2006-07-01T19:08:06Z MediaWiki default Sťahujem verzie, na zobrazenie rozdielov 319 sysop 1798 2005-01-05T00:51:55Z AtonX 2 xlat Miestny čas 320 sysop 1799 2005-06-25T11:23:16Z MediaWiki default Zamknúť databázu 321 sysop 1800 2005-06-25T11:23:16Z MediaWiki default Áno, naozaj chcem zamknúť databázu. 322 sysop 1801 2005-06-25T11:23:16Z MediaWiki default Zamknúť databázu 323 sysop 1802 2005-06-25T11:23:16Z MediaWiki default Zamknutie databázy úspešné 324 sysop 6449 2006-07-01T19:08:06Z MediaWiki default Databáza bola dočasne zamknutá. 325 sysop 1804 2005-06-25T11:23:16Z MediaWiki default Zamknutím databázy sa preruší možnosť všetkých redaktorov upravovať stránky, meniť svoje nastavenia, upravovať sledované stránky a iné veci vyžadujúce zmeny v databáze. Potvrďte, že to naozaj chcete urobiť, a že odomknete databázu po ukončení údržby. 326 sysop 1805 2005-06-25T11:23:16Z MediaWiki default Neoznačili ste potvrdzovacie pole. 327 sysop 1806 2005-02-12T12:53:30Z AtonX 2 xlat Logy 328 sysop 1807 2005-01-05T00:04:15Z AtonX 2 xlat Prihlásenie 329 sysop 6451 2006-07-01T19:08:06Z MediaWiki default 330 sysop 1809 2005-01-05T00:04:23Z AtonX 2 xlat Chyba pri prihlasovaní 331 sysop 1810 2005-02-14T22:33:41Z AtonX 2 xlat Prihlásiť používateľa 332 sysop 6454 2006-07-01T19:08:06Z MediaWiki default <b>Nastal problém pri vašom prihlasovaní.</b><br />Skúste znova! 333 sysop 1812 2005-01-05T12:20:34Z AtonX 2 xlat Aby ste sa mohli prihlísť na stránku {{SITENAME}}, musíte v prehliadači povoliť <i>cookies</i>. 334 sysop 1813 2005-01-05T12:17:53Z AtonX 2 xlat Na prehliadanie ostatných stránok sa musíte [[Špeciálne:Userlogin|prihlásiť]]. 335 sysop 1814 2005-01-05T12:19:46Z AtonX 2 xlat Prihlásenie je povinné 336 sysop 1815 2005-01-05T00:05:02Z AtonX 2 xlat Teraz ste prihlásený na stránku {{SITENAME}} ako používateľ "$1". 337 sysop 1816 2005-01-05T12:20:21Z AtonX 2 xlat Prihlásenie bolo úspešné 338 sysop 1817 2005-01-05T12:18:48Z AtonX 2 xlat Odhlásiť 339 sysop 4887 2005-12-22T07:40:06Z MediaWiki default Práve ste sa odhlásili. Odteraz môžete používať {{GRAMMAR:akuzatív|{{SITENAME}}}} ako anonymný redaktor alebo sa môžete opäť prihlásiť pod rovnakým alebo odlišným redaktorským menom. Uvedomte si, že niektoré stránky sa môžu naďalej zobrazovať ako keby ste boli prihlásený, až kým nevymažete vyrovnávaciu pamäť vášho prehliadača. 340 sysop 1819 2005-06-25T11:23:16Z MediaWiki default Odhlásiť redaktora 341 sysop 1820 2005-01-05T00:54:45Z AtonX 2 xlat Osirotené stránky 342 sysop 1821 2005-01-05T00:54:54Z AtonX 2 xlat Najdlhšie stránky 343 sysop 1822 2005-06-25T11:23:16Z MediaWiki default <strong>POZOR: Táto stránka má $1 kilobajtov; niektoré prehliadače by mohli mať problémy s úpravou stránok, ktorých veľkosť sa blíži k alebo presahuje 32kb. Zvážte, či by nebolo možné rozdeliť stránku na menšie sekcie.</strong> 344 sysop 1823 2005-06-25T11:23:16Z MediaWiki default Chyba pri posielaní e-mailu: $1 345 sysop 1824 2005-01-05T12:28:59Z AtonX 2 xlat Odoslať nové heslo elektronickou poštou 346 sysop 1825 2005-06-25T11:23:16Z MediaWiki default Žiadna adresa na zaslanie 347 sysop 6456 2006-07-01T19:08:06Z MediaWiki default Musíte byť [[Special:Userlogin|prihlásený]] a mať platnú e-mailovú adresu vo vašich [[Special:Preferences|nastaveniach]], aby ste mohli iným redaktorom posielať e-maily. 348 sysop 1827 2005-06-25T11:23:16Z MediaWiki default Hlavná stránka 349 sysop 6457 2006-07-01T19:08:06Z MediaWiki default Pre pomoc a konfiguračné nastavenia prosím pozrite [http://meta.wikimedia.org/wiki/MediaWiki_i18n documentation on customizing the interface] a [http://meta.wikimedia.org/wiki/MediaWiki_User%27s_Guide User's Guide]. 350 sysop 6458 2006-07-01T19:08:06Z MediaWiki default Wiki softvér bol úspešne nainštalovaný. 351 sysop 1830 2005-01-05T10:18:43Z AtonX 2 xlat Stránka údržby 352 sysop 1831 2005-01-05T10:19:01Z AtonX 2 xlat Naspäť na Stránku údržby 353 sysop 1832 2005-01-05T10:20:25Z AtonX 2 xlat Na tejto stránke je niekoľko vhodných nástrojov na každodennú údržbu. Niektoré z jej funkcií veľmi zaťažujú databázu, takže Vás prosíme, aby ste po kažej položke nenačítali stránku odznova. ;-) 354 sysop 6459 2006-07-01T19:08:06Z MediaWiki default Urob z redaktora správcu 355 sysop 6460 2006-07-01T19:08:06Z MediaWiki default <b>Redaktor "$1" nemôže byť správcom. (Zadali ste meno správne?)</b> 356 sysop 1835 2005-06-25T11:23:16Z MediaWiki default Meno redaktora: 357 sysop 6461 2006-07-01T19:08:06Z MediaWiki default <b>Redaktor "$1" je teraz správcom(sysop)</b> 358 sysop 6462 2006-07-01T19:08:06Z MediaWiki default Urob z tohto redaktora správcu 359 sysop 6463 2006-07-01T19:08:06Z MediaWiki default Tento formulár je používaný byrokratmi na zmenu redaktorov na správcov. Do poľa napíšte meno redaktora a potvrďte zmenu redaktora na správcu 360 sysop 6464 2006-07-01T19:08:06Z MediaWiki default Urob z redaktora správcu 361 sysop 1840 2005-06-25T11:23:16Z MediaWiki default mar 362 sysop 1841 2005-06-25T11:23:16Z MediaWiki default marec 363 sysop 6465 2006-07-01T19:08:06Z MediaWiki default Označ ako strážený 364 sysop 1843 2005-06-25T11:23:16Z MediaWiki default [$1] 365 sysop 1844 2005-06-25T11:23:16Z MediaWiki default Označ tento článok ako strážený 366 sysop 1845 2005-06-25T11:23:16Z MediaWiki default Označené ako strážené 367 sysop 6468 2006-07-01T19:08:06Z MediaWiki default Vybraná verzia bola označená na stráženie. 368 sysop 6469 2006-07-01T19:08:06Z MediaWiki default Výsledkom dotazu "$1" je $2 nadpisov článkov a text $3 článkov. 369 sysop 6470 2006-07-01T19:08:06Z MediaWiki default Vykreslenie matematiky 370 sysop 1849 2005-06-25T11:23:16Z MediaWiki default Nemôžem zapisovať alebo vytvoriť výstupný matematický adresár 371 sysop 1850 2005-06-25T11:23:16Z MediaWiki default Nemôžem zapisovať alebo vytvoriť dočasný matematický adresár 372 sysop 1851 2005-06-25T11:23:16Z MediaWiki default Syntaktická analýza (parsing) neúspešná 373 sysop 1852 2005-06-25T11:23:16Z MediaWiki default PNG konverzia neúspešná; skontrolujte správnosť inštalácie programov: latex, dvips, gs a convert 374 sysop 6471 2006-07-01T19:08:06Z MediaWiki default lexikálna chyba 375 sysop 6472 2006-07-01T19:08:06Z MediaWiki default Chýbajúci program texvc; konfigurácia je popísaná v math/README. 376 sysop 1855 2005-06-25T11:23:16Z MediaWiki default Sem vložte vzorec 377 sysop 1856 2005-06-25T11:23:16Z MediaWiki default syntaktická chyba 378 sysop 1857 2005-06-25T11:23:16Z MediaWiki default Matematický vzorec (LaTeX) 379 sysop 1858 2005-06-25T11:23:16Z MediaWiki default neznáma chyba 380 sysop 5194 2006-02-26T02:05:46Z MediaWiki default neznáma funkcia 381 sysop 1860 2005-06-25T11:23:16Z MediaWiki default máj 382 sysop 1861 2005-06-25T11:23:16Z MediaWiki default máj 383 sysop 1862 2005-06-25T11:23:16Z MediaWiki default Príklad.ogg 384 sysop 1863 2005-06-25T11:23:16Z MediaWiki default Odkaz na media súbor 385 sysop 1864 2005-06-25T11:23:16Z MediaWiki default Názvy obrázkov musia obsahovať najmenej tri písmená. 386 sysop 1865 2005-01-05T00:33:02Z AtonX 2 xlat Toto je drobná úprava 387 sysop 1866 2005-01-05T23:14:34Z AtonX 2 xlat D 388 sysop 1867 2005-01-05T00:34:14Z AtonX 2 xlat Stránky s preklepmi 389 sysop 1868 2005-01-05T00:34:31Z AtonX 2 xlat Zoznam bežných preklepov 390 sysop 1869 2005-01-05T00:36:21Z AtonX 2 xlat Na nasledovných stránkach sú bežné preklepy, ktoré sú uvedené na $1. Môže byť uvedené aj správne znenie (takto). 391 sysop 6479 2006-07-01T19:08:06Z MediaWiki default Databáza nenašla text článku, ktorý by mala nájsť, menovite "$1". <p>Toto je zvyčajne zapríčinené odkazovaním na staršie verzie, alebo odkazom na článok, ktorý bol zmazaný. <p>Ak toto neplatí, pravdepodobne ste našli chybu s softvéri. Prosím ohláste túto chybu správcovi, uveďte aj meno článku - odkaz (URL). 392 sysop 6481 2006-07-01T19:08:07Z MediaWiki default <b>Chýbajúci obrázok</b><br /><i>$1</i>\n 393 sysop 1872 2005-06-25T11:23:16Z MediaWiki default Chýbajúce jazykové odkazy 394 sysop 1873 2005-06-25T11:23:16Z MediaWiki default Nájdi chýbajúce jazykové odkazy pre 395 sysop 1874 2005-06-25T11:23:16Z MediaWiki default Tieto články ''neobsahujú'' odkazy k ich náprotivku v $1. Presmerovania a podstránky ''nie'' sú zobrazené. 396 sysop 1875 2005-06-25T11:23:16Z MediaWiki default pondelok 397 sysop 1876 2005-01-05T00:36:30Z AtonX 2 xlat Ďalej... 398 sysop 1877 2005-01-05T00:36:41Z AtonX 2 xlat Presunúť 399 sysop 1878 2005-02-16T19:44:36Z AtonX 2 xlat Presunúť stránku 400 sysop 1879 2005-02-16T19:44:28Z AtonX 2 xlat presunutá na 401 sysop 6483 2006-07-01T19:08:07Z MediaWiki default Nie ste prihlásený 402 sysop 6484 2006-07-01T19:08:07Z MediaWiki default Musíte byť registrovaný redaktor a [[Special:Userlogin|prihlásený]], aby ste mohli presunúť článok. 403 sysop 1882 2005-02-16T19:44:18Z AtonX 2 xlat Presunúť stránku 404 sysop 1883 2005-02-16T19:43:59Z AtonX 2 xlat Presunúť stránku 405 sysop 6485 2006-07-01T19:08:07Z MediaWiki default Príslušná Diskusná stránka (ak vôbec existuje) bude premiestnená spolu so samotným článkom; '''nestane sa tak, iba ak:''' *premiestňujete článok do iného menného priestoru, *už existuje Diskusná stránka pod týmto novým menom, alebo *nezaškrtnete nižšie sa nachádzajúci textový rámček. V takých prípadoch budete musieť, ak si to želáte, premiestniť alebo zlúčiť článok ručne. 406 sysop 6486 2006-07-01T19:08:07Z MediaWiki default Pomocou tohto formulára premenujete článok a premiestnite všetky jeho predchádzajúce verzie pod zadané nové meno. Starý názov sa stane presmerovacím článkom na nový názov. Odkazy na starý článok sa však nezmenia, ubezpečte sa, že ste skontrolovali výskyt dvojitých alebo pokazených presmerovaní. Vy ste zodpovedný za to, aby odkazy naďalej ukazovali tam, kam majú. Uvedomte si, že článok sa nepremiestni, ak pod novým názvom už článok existuje. Toto neplatí iba ak je článok prázdny alebo presmerovací a nemá žiadne predchádzajúce verzie. To znamená, že môžete premenovať článok späť na meno, ktoré mal pred premenovaním, ak ste sa pomýlili, a že nemôžete prepísať existujúcí článok. '''POZOR!''' Toto môže byť drastická a nečakaná zmena pre populárny článok; ubezpečte sa preto, skôr ako budete pokračovať, že chápete dôsledky svojho činu. 407 sysop 1886 2005-02-16T19:43:30Z AtonX 2 xlat Presunúť aj diskusiu ku stránke, ak existuje. 408 sysop 1887 2005-02-16T19:45:54Z AtonX 2 xlat Presunúť túto stránku 409 sysop 1888 2005-06-25T11:23:16Z MediaWiki default Ak sa dá, použi HTML, inak PNG 410 sysop 1889 2005-06-25T11:23:16Z MediaWiki default MathML (experimentálne) 411 sysop 1890 2005-06-25T11:23:16Z MediaWiki default Odporúčame pre moderné prehliadače 412 sysop 1891 2005-06-25T11:23:16Z MediaWiki default Vždy vytvor PNG 413 sysop 1892 2005-06-25T11:23:16Z MediaWiki default Na jednoduché použi HTML, inak PNG 414 sysop 1893 2005-06-25T11:23:16Z MediaWiki default Ponechaj TeX (pre textové prehliadače) 415 sysop 1894 2005-01-04T22:29:01Z AtonX 2 xlat moje príspevky 416 sysop 1895 2005-06-25T11:23:16Z MediaWiki default Moja stránka 417 sysop 1896 2005-01-04T22:30:31Z AtonX 2 changed, to be consistent with other sysmesg diskusia o mne 418 sysop 1897 2005-01-04T20:51:36Z AtonX 2 xlat Navigácia 419 sysop 6487 2006-07-01T19:08:07Z MediaWiki default $1 {{PLURAL:$1|bajt|bajty|bajtov}} 420 sysop 1899 2005-01-04T22:28:12Z AtonX 2 xlat $1 zmien 421 sysop 1900 2005-01-04T22:31:52Z AtonX 2 xlat (Nový) 422 sysop 1901 2005-02-10T15:01:37Z AtonX 2 xlat Sledovali ste odkaz na stránku, ktorá ešte neexistuje. Na vytvorenie stránky vpíšte do okna úprav text a kliknite na tlačidlo '''Uložiť stránku''' (bližšie informácie vám poskytne [[Help:Pomocník|pomocník]]). Ak ste tu omylom, jednoducho stačte na prehliadači tlačidlo '''Naspäť'''. 423 sysop 1902 2005-06-25T11:23:16Z MediaWiki default začiatočníci 424 sysop 1903 2005-01-05T00:51:36Z AtonX 2 xlat Galéria najnovších obrázkov 425 sysop 1904 2005-02-10T14:35:54Z AtonX 2 xlat Máte $1. 426 sysop 1905 2005-06-25T11:23:16Z MediaWiki default nové správy 427 sysop 1906 2005-06-25T11:23:16Z MediaWiki default Nový článok 428 sysop 1907 2005-06-25T11:23:16Z MediaWiki default N 429 sysop 1908 2005-01-05T01:07:29Z AtonX 2 xlat Najnovšie stránky 430 sysop 1909 2005-01-05T01:07:43Z AtonX 2 xlat Nové heslo 431 sysop 1910 2005-06-25T11:23:16Z MediaWiki default Na nový názov 432 sysop 1911 2005-02-10T14:36:00Z AtonX 2 xlat (iba noví používatelia) 433 sysop 1912 2005-01-05T01:08:00Z AtonX 2 xlat (otvorí sa v novom okne) 434 sysop 1913 2005-01-05T01:04:59Z AtonX 2 xlat ďalší 435 sysop 4312 2005-10-29T12:38:35Z AtonX 2 oprava Rozdiely v nasledujúcej verzii → 436 sysop 1915 2005-02-14T22:18:33Z AtonX 2 xlat ďalších $1 437 sysop 1916 2005-06-25T11:23:16Z MediaWiki default Ďalšia stránka ($1) 438 sysop 4311 2005-10-29T12:38:27Z AtonX 2 oprava Novšia verzia → 439 sysop 6490 2006-07-01T19:08:07Z MediaWiki default $1 {{PLURAL:$1|odkaz|odkazy|odkazov}} 440 sysop 1919 2005-06-25T11:23:16Z MediaWiki default Musíte potvrdiť, že vaše nahranie neporušuje žiadne autorské práva. 441 sysop 6492 2006-07-01T19:08:07Z MediaWiki default {{MediaWiki Noarticletext NS {{NAMESPACE}}}} 442 sysop 1921 2005-06-25T11:23:16Z MediaWiki default Musíte udať dôvod zablokovania. 443 sysop 1922 2005-06-25T11:23:16Z MediaWiki default Prepáčte! Wiki má technické problémy a nemôže kontaktovať databázový server. <br /> $1 444 sysop 1923 2005-06-25T11:23:16Z MediaWiki default Neboli nájdené úpravy, ktoré by zodpovedali týmto kritériám. 445 sysop 6493 2006-07-01T19:08:07Z MediaWiki default {{SITENAME}} používa koláčiky (cookies) na prihlásenie. Vy máte koláčiky vypnuté. Prosíme, zapnite ich a skúste znovu. 446 sysop 1925 2005-06-25T11:23:16Z MediaWiki default Redaktorské konto bolo vytvorené, ale nie ste prihlásený. {{SITENAME}} používa koláčiky (cookies) na prihlásenie. Vy máte koláčiky (cookies) vypnuté. Zapnite ich a potom sa prihláste s vaším novým redaktorským menom a heslom. 447 sysop 1926 2005-06-25T11:23:16Z MediaWiki default Creative Commons RDF metadata sú pre tento server vypnuté. 448 sysop 1927 2005-06-25T11:23:16Z MediaWiki default Pre tento článok neexistujú žiadne dostupné ocenenia. 449 sysop 1928 2005-06-25T11:23:16Z MediaWiki default Neviem vybrať databázu $1 450 sysop 1929 2005-06-25T11:23:16Z MediaWiki default Dublin Core RDF metadata sú pre tento server vypnuté. 451 sysop 1930 2005-06-25T11:23:16Z MediaWiki default Redaktor "$1" nezadal e-mailovú adresu. 452 sysop 6496 2006-07-01T19:08:07Z MediaWiki default Tento redaktor nešpecifikoval platnú e-mailovú adresu alebo sa rozhodol, že nebude prijímať e-maily od druhých redaktorov. 453 sysop 1932 2005-06-25T11:23:16Z MediaWiki default Chýba e-mailová adresa 454 sysop 3230 2005-08-19T23:37:52Z MediaWiki default Neexistuje článok s presne takýmto nadpisom; skúšam nájsť podobné nadpisy. <br /><br />Chcete '''<a href="$1" class="new">vytvoriť nový článok s týmto nadpisom</a>'''? Alebo [[Project:Žiadané články|dať žiadosť na jeho tvorbu]]?. 455 sysop 1934 2005-06-25T11:23:16Z MediaWiki default Pre tento článok neexistuje história. 456 sysop 1935 2005-06-25T11:23:16Z MediaWiki default Nič na zobrazenie. 457 sysop 1936 2005-06-25T11:23:16Z MediaWiki default Sem neodkazujú žiadne články. 458 sysop 1937 2005-06-25T11:23:16Z MediaWiki default Žiadne články neobsahujú odkazy na tento obrázok. 459 sysop 1938 2005-06-25T11:23:16Z MediaWiki default Nezadali ste platné redaktorské meno. 460 sysop 6501 2006-07-01T19:08:07Z MediaWiki default <strong>Poznámka</strong>: bezvýsledné vyhľadávania sú často spôsobené buď snahou hľadať príliš bežné, obyčajné slová (napríklad slovo ''je''), pretože tieto sa nezaraďujú do indexu vyhľadávača, alebo uvedením viac ako jedného vyhľadávaného výrazu, pretože výsledky uvádzajú len stránky obsahujúce všetky vyhľadávané výrazy. 461 sysop 1940 2005-06-25T11:23:16Z MediaWiki default <strong>UPOZORNENIE: Váš prehliadač nepodporuje unicode, prosím pred úpravou článku použite iný.</strong> 462 sysop 6502 2006-07-01T19:08:07Z MediaWiki default Softvér MediaWiki nepozná takúto špeciálnu stránku, zoznam špeciálnych stránok nájdete na [[Special:Specialpages]]. 463 sysop 1942 2005-06-25T11:23:16Z MediaWiki default Takáto akcia neexistuje 464 sysop 3232 2005-08-19T23:37:52Z MediaWiki default Softvér MediaWiki nepozná akciu, ktorú vyžadujete pomocou URL. 465 sysop 1944 2005-06-25T11:23:16Z MediaWiki default Takáto špeciálna stránka neexistuje 466 sysop 1945 2005-06-25T11:23:16Z MediaWiki default Redaktorské meno "$1" neexistuje. Skontrolujte preklepy alebo sa prihláste ako nový redaktor pomocou dolu uvedeného formulára. 467 sysop 1946 2005-06-25T11:23:16Z MediaWiki default V súčasnosti neexistuje redaktor s menom "$1". Skontrolujte preklepy. 468 sysop 1947 2005-06-25T11:23:16Z MediaWiki default Wiki server nedokáže poskytovať dáta vo formáte, v akom ich váš klient vie čítať. 469 sysop 1948 2005-06-25T11:23:16Z MediaWiki default Toto nie je článok 470 sysop 1949 2005-06-25T11:23:16Z MediaWiki default Nezadali ste cieľový článok alebo redaktora, na ktorý/-ého chcete aplikovať túto funkciu. 471 sysop 1950 2005-06-25T11:23:16Z MediaWiki default Nebol zadaný cieľ 472 sysop 1951 2005-02-10T15:03:15Z AtonX 2 +nbsp <strong>Upozornenie:&nbsp;</strong> 473 sysop 1952 2005-06-25T11:23:16Z MediaWiki default Niet vyhovujúcich textov článkov 474 sysop 1953 2005-06-25T11:23:16Z MediaWiki default Niet vyhovujúcich nadpisov článkov 475 sysop 1954 2005-06-25T11:23:16Z MediaWiki default Neprihlásený/á 476 sysop 1955 2005-06-25T11:23:16Z MediaWiki default nov 477 sysop 1956 2005-06-25T11:23:16Z MediaWiki default november 478 sysop 1957 2005-06-25T11:23:16Z MediaWiki default V sledovaných článkoch nemáte žiadne položky. 479 sysop 1958 2005-06-25T11:23:16Z MediaWiki default Sem vložte neformátovaný text 480 sysop 1959 2005-06-25T11:23:16Z MediaWiki default Ignoruj wiki formátovanie 481 sysop 1960 2005-01-04T23:04:46Z AtonX 2 xlat Kategória 482 sysop 1961 2005-01-04T23:04:51Z AtonX 2 xlat Pomocník 483 sysop 1962 2005-01-04T23:05:07Z AtonX 2 xlat Obrázok 484 sysop 1963 2005-01-04T23:05:31Z AtonX 2 xlat Článok 485 sysop 1964 2005-01-04T23:05:42Z AtonX 2 xlat Médiá 486 sysop 1965 2005-01-04T23:05:48Z AtonX 2 xlat Správa 487 sysop 1966 2005-01-04T23:05:58Z AtonX 2 xlat Špeciálne 488 sysop 1967 2005-01-04T23:06:06Z AtonX 2 xlat Šablóna 489 sysop 1968 2005-01-04T23:06:20Z AtonX 2 xlat Používateľ 490 sysop 1969 2005-01-05T02:01:00Z AtonX 2 oprava Wiki 491 sysop 1970 2005-06-25T11:23:16Z MediaWiki default Počet odlišných autorov (článok): $1 492 sysop 1971 2005-06-25T11:23:16Z MediaWiki default Počet úprav (článok): $1 493 sysop 1972 2005-06-25T11:23:16Z MediaWiki default Počet odlišných autorov (diskusia k článku): $1 494 sysop 1973 2005-06-25T11:23:16Z MediaWiki default Počet úprav (diskusia k článku): $1 495 sysop 1974 2005-06-25T11:23:16Z MediaWiki default Počet zobrazení: $1 496 sysop 6506 2006-07-01T19:08:07Z MediaWiki default $1 {{PLURAL:$1|návšteva|návštevy|návštev}} 497 sysop 1976 2005-06-25T11:23:16Z MediaWiki default okt 498 sysop 1977 2005-06-25T11:23:16Z MediaWiki default október 499 sysop 1978 2005-06-25T11:23:16Z MediaWiki default OK 500 sysop 1979 2005-01-04T23:09:36Z AtonX 2 xlat Staré heslo 501 sysop 1980 2005-06-25T11:23:16Z MediaWiki default pôvodná 502 sysop 1981 2005-01-04T23:09:49Z AtonX 2 xlat Osirotené stránky 503 sysop 1982 2005-06-25T11:23:16Z MediaWiki default Založené na práci redaktora $1. 504 sysop 1983 2005-06-25T11:23:16Z MediaWiki default Iné jazyky 505 sysop 1984 2005-06-25T11:23:16Z MediaWiki default iné 506 sysop 1985 2005-01-04T23:10:03Z AtonX 2 xlat Presun bol úspešný 507 sysop 1986 2005-01-04T23:10:30Z AtonX 2 xlat Stránka "[[$1]]" bola presunutá do "[[$2]]". 508 sysop 1987 2005-06-25T11:23:16Z MediaWiki default $1 - {{SITENAME}} 509 sysop 6508 2006-07-01T19:08:07Z MediaWiki default Niekto (pravdepodobne vy, z IP adresy $1) požiadal, aby sme vám zaslali nové prihlasovacie heslo do {{GRAMMAR:genitív|{{SITENAME}}}} ($4). Heslo pre redaktora "$2" je teraz "$3". Teraz by ste sa mali prihlásiť a zmeniť vaše heslo. Ak túto požiadavku poslal niekto iný alebo ste si spomenuli svoje heslo a neželáte si ho zmeniť, môžete túto správu ignorovať a naďalej používať svoje staré heslo. 510 sysop 6509 2006-07-01T19:08:07Z MediaWiki default Oznámenie o hesle z {{GRAMMAR:genitív|{{SITENAME}}}} 511 sysop 6510 2006-07-01T19:08:07Z MediaWiki default Nové heslo bolo zaslané na e-mailovú adresu redaktora "$1". Prosím, prihláste sa znovu, keď ho obdržíte. 512 sysop 6511 2006-07-01T19:08:07Z MediaWiki default <font color=red><strong>Nasledujúce dáta sú z dočasnej pamäte a nemusia byť úplne aktuálne:</strong></font> 513 sysop 1992 2005-06-25T11:23:16Z MediaWiki default Prepáčte! Táto funkcia bola dočasne vypnutá, pretože tak spomaľuje databázu, že nikto nemôže používať wiki. 514 sysop 1993 2005-06-25T11:23:16Z MediaWiki default Tu je uložená kópia z $1: 515 sysop 1994 2005-06-25T11:23:16Z MediaWiki default Osobné nástroje 516 sysop 1995 2005-06-25T11:23:16Z MediaWiki default Populárne články 517 sysop 1996 2005-01-05T00:13:48Z AtonX 2 Klub Klub 518 sysop 1997 2005-01-06T00:56:44Z AtonX 2 ns:4 {{ns:4}}:Klub 519 sysop 1998 2005-06-25T11:23:16Z MediaWiki default Pridaj komentár 520 sysop 1999 2005-01-05T00:18:03Z AtonX 2 xlat Stránky {{SITENAME}} pracujú vďaka otvorenému wiki softvéru [http://www.mediawiki.org/ MediaWiki]. 521 sysop 2000 2005-06-25T11:23:16Z MediaWiki default Vyhľadávanie 522 sysop 3234 2005-08-19T23:37:52Z MediaWiki default Vyhľadávania v menných priestoroch :<br /> $1<br /> $2 Zoznam presmerovaní &nbsp; Hľadanie pre $3 $9 523 sysop 2002 2005-01-04T21:04:33Z AtonX 2 xlat Možnosti 524 sysop 2003 2005-06-25T11:23:16Z MediaWiki default ¹ Skutočné meno (nepovinné): ak sa rozhodnete ho poskytnúť, bude použité na označenie Vašej práce.<br /> ² E-mail (nepovinné): Uloženie e-mailovej adresy umožní iným ľuďom kontaktovať Vás priamo pomocou web stránky, bez uverejňovania Vašej e-mailovej adresy a môže byť použité na poslanie nového hesla, ak zabudnete pôvodné. 525 sysop 2004 2005-01-04T21:01:00Z AtonX 2 xlat Rôzne nastavenia 526 sysop 2005 2005-01-05T23:34:55Z AtonX 2 xlat Údaje používateľa 527 sysop 2006 2005-01-05T23:37:25Z AtonX 2 xlat Posledné úpravy a zobrazenie neúplných článkov 528 sysop 2007 2005-01-04T21:01:59Z AtonX 2 xlat Ste prihlásený ako "$1". Váš interný ID je $2. 529 sysop 2008 2005-01-04T21:01:29Z AtonX 2 xlat Nie ste prihlásený 530 sysop 6518 2006-07-01T19:08:07Z MediaWiki default Musíte byť [[Special:Userlogin|prihlásený/á]], aby ste mohli zmeniť vaše nastavenia. 531 sysop 2010 2005-06-25T11:23:16Z MediaWiki default Boli obnovené pôvodné nastavenia. 532 sysop 2011 2005-06-25T11:23:16Z MediaWiki default Náhľad 533 sysop 2012 2005-06-25T11:23:16Z MediaWiki default Tento náhľad upraveného článku zobrazuje text z horného okna na úpravy tak, ako sa zobrazí potom, keď ho uložíte. 534 sysop 2013 2005-02-10T14:58:54Z AtonX 2 xlat Nezabudnite, že toto je len náhľad článku, ktorý ešte nebol uložený! 535 sysop 4310 2005-10-29T12:38:19Z AtonX 2 oprava ← Rozdiely v predchádzajúcej verzii 536 sysop 4309 2005-10-29T12:38:12Z AtonX 2 oprava ← Staršia verzia 537 sysop 2016 2005-02-14T22:19:31Z AtonX 2 oprava predchádzajúcich $1 538 sysop 2017 2005-01-05T10:10:21Z AtonX 2 typo Verzia na tlač 539 sysop 2018 2005-01-05T01:43:19Z AtonX 2 www -> sk (Zdroj: Otvorená knižnica ~ http://sk.wikibooks.org) 540 sysop 2019 2005-01-05T10:10:03Z AtonX 2 xlat chrániť 541 sysop 2020 2005-02-14T22:22:13Z AtonX 2 xlat Dôvod ochrany 542 sysop 2021 2005-06-25T11:23:16Z MediaWiki default zamyká "[[$1]]" 543 sysop 2022 2005-06-25T11:23:16Z MediaWiki default Zamknutá stránka 544 sysop 2023 2005-01-05T15:42:20Z AtonX 2 xlat VÝSTRAHA: Táto stránka je chránená, takže ju môžu upravovať len administrátori.<br>Ubezpečte sa, že konáte v súlade s&nbsp;<a href='/w/index.php/Project:Pravidlá_ochrany_stránok'>pravidlami ochrany stránok</a>. 545 sysop 2024 2005-06-25T11:23:16Z MediaWiki default Táto stránka bola zamknutá na zabránenie úprav; pravdepodobne existuje veľa dôvodov prečo je to tak, prosíme pozrite [[Project:Zamknutá stránka]]. Môžete si pozrieť a skopírovať zdroj tejto stránky: 546 sysop 2025 2005-06-25T11:23:16Z MediaWiki default Záznam_zamknutí 547 sysop 2026 2005-06-25T11:23:16Z MediaWiki default Nižšie je zoznam zamknutí/odomknutí stránok. Pre dodatočné informácie pozrite [[Project:Zamknutá stránka]]. 548 sysop 2027 2005-06-25T11:23:16Z MediaWiki default Zamkni iba presuny stránky 549 sysop 2028 2005-06-25T11:23:16Z MediaWiki default Zamknúť stránku 550 sysop 2029 2005-06-25T11:23:16Z MediaWiki default (udajte dôvod) 551 sysop 2030 2005-06-25T11:23:16Z MediaWiki default (Zamykám "$1") 552 sysop 2031 2005-06-25T11:23:16Z MediaWiki default Zamkni tento článok 553 sysop 2032 2005-06-25T11:23:16Z MediaWiki default Blokovač proxy 554 sysop 2033 2005-06-25T11:23:16Z MediaWiki default Vaša IP adresa bola zablokovaná, pretože je otvorená proxy. Prosím kontaktujte vášho internetového poskytovateľa alebo technickú podporu a informujte ich o tomto vážnom bezpečnostnom probléme. 555 sysop 4899 2005-12-22T07:40:07Z MediaWiki default Hotovo. 556 sysop 2035 2005-06-25T11:23:16Z MediaWiki default http://www.ncbi.nlm.nih.gov/entrez/query.fcgi?cmd=Retrieve&db=pubmed&dopt=Abstract&list_uids=$1 557 sysop 2036 2005-01-05T00:24:49Z AtonX 2 xlat Listovať 558 sysop 2037 2005-01-05T00:24:37Z AtonX 2 xlat Upraviť 559 sysop 2038 2005-01-05T00:24:08Z AtonX 2 xlat Hľadať 560 sysop 2039 2005-06-25T11:23:16Z MediaWiki default Moje nastavenia 561 sysop 2040 2005-06-25T11:23:16Z MediaWiki default Informácie o stránke 562 sysop 2041 2005-06-25T11:23:16Z MediaWiki default Možnosti stránky 563 sysop 2042 2005-01-05T23:46:24Z AtonX 2 xlat Nastaviť navigačnú lištu 564 sysop 2043 2005-06-25T11:23:16Z MediaWiki default This preference only works in the 'Standard' and the 'CologneBlue' skin. 565 sysop 2044 2005-01-04T22:03:01Z AtonX 2 xlat Špeciálne stránky 566 sysop 2045 2005-06-25T11:23:16Z MediaWiki default Pošli príkaz na prehľadávanie 567 sysop 2046 2005-06-25T11:23:16Z MediaWiki default Prehľadávanie nebolo úspešné 568 sysop 2047 2005-01-04T21:02:10Z AtonX 2 xlat Náhodná stránka 569 sysop 2048 2005-01-05T23:14:11Z AtonX 2 ns:-1 {{ns:-1}}:Randompage 570 sysop 6531 2006-07-01T19:08:07Z MediaWiki default Možnosť správcov vytvárať rozsah zablokovaní je vypnutá. 571 sysop 2050 2005-06-25T11:23:16Z MediaWiki default vo forme $4; $1 drobné úpravy; $2 druhotné menné priestory; $3 viacnásobné úpravy. 572 sysop 2051 2005-01-05T22:24:42Z AtonX 2 xlat Zobraziť posledných $1 úprav za posledných $2 dní. 573 sysop 2052 2005-01-05T22:25:18Z AtonX 2 xlat Zobraziť posledné úpravy od $1 574 sysop 2053 2005-01-05T22:26:01Z AtonX 2 xlat ; $1 úprav od prihlásených používateľov 575 sysop 2054 2005-06-25T11:23:16Z MediaWiki default Nahrávam posledné úpravy 576 sysop 2055 2005-06-25T11:23:16Z MediaWiki default (na články, na ktoré odkazuje "$1") 577 sysop 2056 2005-01-05T23:16:23Z AtonX 2 xlat Zobrazených je posledných <strong>$1</strong> úprav za posledných <strong>$2</strong> dní. 578 sysop 2057 2005-01-05T23:17:29Z AtonX 2 xlat Zobrazené sú úpravy od <b>$2</b> (posledných <b>$1</b> úprav). 579 sysop 6534 2006-07-01T19:08:07Z MediaWiki default Stráženie posledných zmien bolo vypnuté 580 sysop 2059 2005-06-25T11:23:16Z MediaWiki default Funkcia stráženia posledných zmien je momentálne vypnutá. 581 sysop 2060 2005-06-25T11:23:16Z MediaWiki default Databáza je zamknutá 582 sysop 3235 2005-08-19T23:37:52Z MediaWiki default Databáza je momentálne zamknutá, nové články a úpravy sú zablokované, pravdepodobne z dôvodu údržby databázy. Po skončení tejto údržby bude {{SITENAME}} opäť fungovať normálne. Administrátor, ktorý nariadil uzamknutie, uvádza tento dôvod: $1 583 sysop 2062 2005-06-25T11:23:16Z MediaWiki default <strong>POZOR: Databáza bola počas upravovania stránky zamknutá z dôvodu údržby, takže stránku momentálne nemôžete uložiť. Môžete skopírovať a vložiť text do textového súboru a uložiť si ho na neskôr.</strong> 584 sysop 2063 2005-01-04T20:58:29Z AtonX 2 xlat Posledné úpravy 585 sysop 2064 2005-01-05T22:43:10Z AtonX 2 ns:-1 {{ns:-1}}:Recentchanges 586 sysop 2065 2005-06-25T11:23:16Z MediaWiki default Počet nadpisov uvedených v posledných úpravách 587 sysop 2066 2005-01-05T01:22:16Z AtonX 2 skrátenie názvu Súvisiace zmeny 588 sysop 2067 2005-01-05T23:09:28Z AtonX 2 xlat Na tejto stránke môžete sledovať posledné úpravy na stránkach {{SITENAME}}. Pozrite si prosím aj tieto stránky: [[{{ns:4}}:FAQ|Často kladené otázky]], [[{{ns:4}}:Zásady a pravidlá|Zásady a&nbsp;pravidlá]] (najmä [[{{ns:4}}:Názvoslovie|Pravidlá názvoslovia]], [[{{ns:4}}:Neutrálne stanovisko|Neutrálne stanovisko]]) a&nbsp;[[{{ns:4}}:Najčastejšie chyby|Najčastejšie chyby]]. Ak má byť projekt {{SITENAME}} úspešný, je veľmi dôležité, aby ste nepridávali materiál chránený [[{{ns:4}}:Autorské práva|autorskými právami]]. Právne následky by mohli ohroziť celý projekt. Ďalšie informácie sú na [http://meta.wikipedia.org/wiki/Special:Recentchanges stránke posledných úprav Meta Wiki]. 589 sysop 2068 2005-06-25T11:23:16Z MediaWiki default (Presmerované z $1) 590 sysop 2069 2005-06-25T11:23:16Z MediaWiki default Pamätať si heslo aj po vypnutí počítača. 591 sysop 2070 2005-02-16T20:49:28Z AtonX 2 xlat Odstrániť označené stránky zo zoznamu 592 sysop 2071 2005-02-16T20:49:54Z AtonX 2 xlat Odstránené zo zoznamu sledovaných stránok 593 sysop 2072 2005-02-16T20:51:00Z AtonX 2 xlat Stránka "$1" bola odstránená z vášho zoznamu sledovaných stránok. 594 sysop 2073 2005-02-16T20:50:42Z AtonX 2 xlat Odstraňujem požadované položky zo zoznamu sledovaných stránok... 595 sysop 2074 2005-06-25T11:23:16Z MediaWiki default Obnoviť pôvodné nastavenia 596 sysop 6545 2006-07-01T19:08:07Z MediaWiki default {{PLURAL:$1|jedna zmazaná úprava|$1 zmazané úpravy|$1 zmazaných úprav}} 597 sysop 2076 2005-06-25T11:23:16Z MediaWiki default Počet vyhovujúcich výsledkov zobrazených na strane 598 sysop 2077 2005-06-25T11:23:16Z MediaWiki default Zdroj: "$1" 599 sysop 2078 2005-06-25T11:23:16Z MediaWiki default Späť na $1. 600 sysop 2079 2005-01-05T23:41:28Z AtonX 2 xlat Zopakovať nové heslo 601 sysop 2080 2005-06-25T11:23:16Z MediaWiki default Zopakovať nahranie 602 sysop 2081 2005-06-25T11:23:16Z MediaWiki default Späť k formuláru na nahranie. 603 sysop 6563 2006-07-01T19:08:08Z MediaWiki default Obnovené na skoršiu verziu 604 sysop 2083 2005-06-25T11:23:16Z MediaWiki default obnov 605 sysop 6564 2006-07-01T19:08:08Z MediaWiki default Posledné úpravy používateľa [[Special:Contributions/$2|$2]] ([[User_talk:$2|diskusia]]) vrátené; bola obnovená posledná úprava $1 606 sysop 2085 2005-02-14T22:28:38Z AtonX 2 xlat História úprav 607 sysop 2086 2005-02-14T22:28:19Z AtonX 2 xlat Verzia z $1 608 sysop 2087 2005-02-14T22:28:49Z AtonX 2 xlat Verzia z $1; $2<br />$3 | $4 609 sysop 6566 2006-07-01T19:08:08Z MediaWiki default Predošlá verzia nebola nájdená 610 sysop 4900 2005-12-22T07:40:07Z MediaWiki default Požadovaná staršia verzia článku nebola nájdená. Prosím skontrolujte URL adresu, ktorú ste použili na prístup k tejto stránke. 611 sysop 6567 2006-07-01T19:08:08Z MediaWiki default http://www.ietf.org/rfc/rfc$1.txt 612 sysop 2091 2005-06-25T11:23:16Z MediaWiki default Práva: 613 sysop 2092 2005-06-25T11:23:16Z MediaWiki default Rollback úprav 614 sysop 2093 2005-06-25T11:23:16Z MediaWiki default Rollback 615 sysop 2094 2005-06-25T11:23:16Z MediaWiki default Rollback neúspešný 616 sysop 2095 2005-06-25T11:23:16Z MediaWiki default rollback 617 sysop 2096 2005-06-25T11:23:16Z MediaWiki default Riadky 618 sysop 2097 2005-06-25T11:23:16Z MediaWiki default sobota 619 sysop 2098 2005-01-05T14:48:23Z AtonX 2 xlat Uložiť stránku 620 sysop 2099 2005-06-25T11:23:16Z MediaWiki default Vaše nastavenia boli uložené. 621 sysop 2100 2005-06-25T11:23:16Z MediaWiki default Ulož súbor 622 sysop 2101 2005-06-25T11:23:16Z MediaWiki default Ulož skupinu 623 sysop 2102 2005-06-25T11:23:16Z MediaWiki default Ulož nastavenia 624 sysop 2103 2005-06-25T11:23:16Z MediaWiki default Ulož skupinu 625 sysop 2104 2005-06-25T11:23:16Z MediaWiki default Hľadaj 626 sysop 2105 2005-06-25T11:23:16Z MediaWiki default Prepáčte! Fulltextové vyhľadávanie bolo dočasne vypnuté z dôvodu preťaženia. Zatiaľ môžete použiť hľadanie pomocou Google, ktoré však nemusí byť aktuálne. 627 sysop 2106 2005-06-25T11:23:16Z MediaWiki default Na vyhľadávací dotaz "$1" 628 sysop 2107 2005-06-25T11:23:16Z MediaWiki default Výsledky vyhľadávania 629 sysop 6577 2006-07-01T19:08:08Z MediaWiki default Vyhľadávanie 630 sysop 2109 2005-06-25T11:23:16Z MediaWiki default Viac informácií o vyhľadávaní vo {{GRAMMAR:lokál|{{SITENAME}}}} je uvedených na $1. 631 sysop 3071 2005-07-03T13:53:34Z MediaWiki default → 632 sysop 2111 2005-06-25T11:23:16Z MediaWiki default Vybrať na porovnanie novšiu verziu 633 sysop 2112 2005-06-25T11:23:16Z MediaWiki default Vybrať na porovnanie staršiu verziu 634 sysop 2113 2005-06-25T11:23:16Z MediaWiki default Povolené sú iba príkazy na prehľadávanie \"SELECT\". 635 sysop 2114 2005-06-25T11:23:16Z MediaWiki default Články s odkazmi na seba 636 sysop 2115 2005-06-25T11:23:16Z MediaWiki default Tieto články obsahujú odkazy na seba, čo by nemali. 637 sysop 2116 2005-06-25T11:23:16Z MediaWiki default sep 638 sysop 2117 2005-06-25T11:23:16Z MediaWiki default september 639 sysop 2118 2005-06-25T11:23:16Z MediaWiki default Tidy našiel vážne značkovacie chyby xhtml. 640 sysop 2119 2005-06-25T11:23:16Z MediaWiki default Aktuálny čas na serveri 641 sysop 6581 2006-07-01T19:08:08Z MediaWiki default <b>Redaktorove práva pre "$1" nemohli byť nastavené. (zadali ste meno správne?)</b> 642 sysop 2121 2005-06-25T11:23:16Z MediaWiki default Nastav redaktorove práva 643 sysop 6582 2006-07-01T19:08:08Z MediaWiki default Nastav príznak byrokrat 644 sysop 6583 2006-07-01T19:08:08Z MediaWiki default Toto je zdieľaný súbor a je možné ho používať na iných projektoch. 645 sysop 2124 2005-01-05T00:54:33Z AtonX 2 xlat Najkratšie stránky 646 sysop 2125 2005-02-14T22:10:23Z AtonX 2 xlat zobraziť 647 sysop 2126 2005-06-25T11:23:16Z MediaWiki default Stiahnuť tento obrázok vo väčšom rozlíšení ($1x$2, $3 KB) 648 sysop 5205 2006-02-26T02:05:46Z MediaWiki default $1 drobné úpravy | $2 robotov | $3 prihlásených redaktorov 649 sysop 4330 2005-10-29T13:08:36Z AtonX 2 oprava Nasleduje zobrazenie <b>$1</b> výsledkov, počnúc číslom <b>$2</b>. 650 sysop 4329 2005-10-29T13:08:00Z AtonX 2 oprava Nasleduje zobrazenie <b>$3</b> výsledkov, počnúc číslom <b>$2</b>. 651 sysop 2130 2005-02-14T22:16:25Z AtonX 2 xlat Zobraziť posledných $1 obrázkov zoradených $2. 652 sysop 2131 2005-01-05T14:49:36Z AtonX 2 xlat Zobraziť náhľad 653 sysop 2132 2005-02-14T22:16:05Z AtonX 2 xlat zobraziť 654 sysop 2133 2005-06-25T11:23:16Z MediaWiki default Váš podpis s dátumom a časom 655 sysop 2134 2005-06-25T11:23:16Z MediaWiki default úroveň administrátorov stránok 656 sysop 2135 2005-06-25T11:23:16Z MediaWiki default - 657 sysop 2136 2005-06-25T11:23:16Z MediaWiki default Nastavenia webu 658 sysop 2137 2005-06-25T11:23:16Z MediaWiki default Page caching 659 sysop 2138 2005-06-25T11:23:16Z MediaWiki default Cookies 660 sysop 2139 2005-06-25T11:23:16Z MediaWiki default Debugging 661 sysop 2140 2005-06-25T11:23:16Z MediaWiki default Features 662 sysop 2141 2005-06-25T11:23:16Z MediaWiki default Images 663 sysop 2142 2005-06-25T11:23:16Z MediaWiki default Memcache Daemon 664 sysop 2143 2005-06-25T11:23:16Z MediaWiki default Performance 665 sysop 2144 2005-06-25T11:23:16Z MediaWiki default Permissions 666 sysop 2145 2005-06-25T11:23:16Z MediaWiki default User banning 667 sysop 2146 2005-06-25T11:23:16Z MediaWiki default Performance settings 668 sysop 2147 2005-06-25T11:23:16Z MediaWiki default Maintenance mode: Disable write access 669 sysop 2148 2005-06-25T11:23:16Z MediaWiki default Whitelist mode 670 sysop 2149 2005-06-25T11:23:16Z MediaWiki default Allow to include external images into articles 671 sysop 2150 2005-06-25T11:23:16Z MediaWiki default By default, blocks expire after: 672 sysop 2151 2005-06-25T11:23:16Z MediaWiki default When in miser mode, disable all query pages, not only "expensive" ones 673 sysop 2152 2005-06-25T11:23:16Z MediaWiki default Hit counter update frequency 674 sysop 2153 2005-06-25T11:23:16Z MediaWiki default Enable miser mode, which disables most "expensive" features 675 sysop 2154 2005-06-25T11:23:16Z MediaWiki default Readonly mode 676 sysop 2155 2005-06-25T11:23:16Z MediaWiki default Readonly message file 677 sysop 2156 2005-06-25T11:23:16Z MediaWiki default Show IP in header (for non-logged in users) 678 sysop 2157 2005-06-25T11:23:16Z MediaWiki default Sysops may block IP-ranges 679 sysop 2158 2005-06-25T11:23:16Z MediaWiki default Sysops may block logged-in users 680 sysop 2159 2005-06-25T11:23:16Z MediaWiki default Enable experimental dmoz-like category browsing. Outputs things like: Encyclopedia > Music > Style of Music > Jazz 681 sysop 2160 2005-06-25T11:23:16Z MediaWiki default Enable categories 682 sysop 2161 2005-06-25T11:23:16Z MediaWiki default Use database messages for user interface labels 683 sysop 2162 2005-06-25T11:23:16Z MediaWiki default Generate a watchlist once every hour or so 684 sysop 2163 2005-06-25T11:23:16Z MediaWiki default The hour or so mentioned above (in seconds): 685 sysop 2164 2005-06-25T11:23:16Z MediaWiki default Developers may create accounts for users 686 sysop 2165 2005-06-25T11:23:16Z MediaWiki default Sysops may create accounts for users 687 sysop 2166 2005-06-25T11:23:16Z MediaWiki default Users may create accounts themself 688 sysop 2167 2005-06-25T11:23:16Z MediaWiki default Users must be logged in to edit 689 sysop 2168 2005-06-25T11:23:16Z MediaWiki default Anonymous users may only read these pages: 690 sysop 2169 2005-06-25T11:23:16Z MediaWiki default Štatistika webu 691 sysop 6586 2006-07-01T19:08:08Z MediaWiki default {{SITENAME}} momentálne má '''$2''' článkov. Do toho sa nezapočítavajú presmerovania, diskusné stránky, popisné stránky obrázkov, stránky používateľských profilov, šablóny, stránky Pomocníka, portály, články bez odkazov na iné články a stránky o {{GRAMMAR:lokál|{{SITENAME}}}}. Vrátane týchto máme spolu '''$1''' stránok. Celkovo bolo nahraných '''$8''' súborov. Celkovo boli stránky navštívené '''$3'''-krát a upravené '''$4'''-krát. To znamená, že pripadá priemerne '''$5''' úprav na každý článok a '''$6''' návštev na každú úpravu (od posledného vylepšenia (upgrade) softvéru 20. júla 2002). [http://meta.wikimedia.org/wiki/Help:Job_queue Dĺžka frontu úloh] je momentálne '''$7'''. 692 sysop 4901 2005-12-22T07:40:07Z MediaWiki default 693 sysop 4313 2005-10-29T12:41:24Z AtonX 2 xlat Podpora 694 sysop 4314 2005-10-29T12:42:47Z AtonX 2 xlat {{ns:4}}:Podpora 695 sysop 2174 2005-06-25T11:23:16Z MediaWiki default {{SITENAME}} 696 sysop 5207 2006-02-26T02:05:46Z MediaWiki default Redaktor {{GRAMMAR:genitív|{{SITENAME}}}} $1 697 sysop 5208 2006-02-26T02:05:46Z MediaWiki default Redaktori {{GRAMMAR:genitív|{{SITENAME}}}} $1 698 sysop 2177 2005-06-25T11:23:16Z MediaWiki default Vzhľad 699 sysop 2178 2005-06-25T11:23:16Z MediaWiki default Nasledujúci text aktivoval náš spam filter: $1 700 sysop 2179 2005-06-25T11:23:16Z MediaWiki default Článok, ktorý ste chceli uložiť, bol blokovaný filtrom na spam. Pravdepodobne to spôsobil link na externú internetovú lokalitu (site). 701 sysop 2180 2005-06-25T11:23:16Z MediaWiki default Filter na ochranu pred spamom 702 sysop 2181 2005-06-25T11:23:16Z MediaWiki default &nbsp; 703 sysop 2182 2005-06-25T11:23:16Z MediaWiki default &nbsp; 704 sysop 2183 2005-01-04T23:20:03Z AtonX 2 xlat Špeciálna stránka 705 sysop 2184 2005-01-04T23:20:19Z AtonX 2 xlat Špeciálne stránky 706 sysop 2185 2005-01-04T23:20:36Z AtonX 2 xlat Špeciálne stránky 707 sysop 2186 2005-06-25T11:23:16Z MediaWiki default Uvedomte si, že všetky príkazy na prehľadávanie sú zaznamenávané. 708 sysop 2187 2005-06-25T11:23:16Z MediaWiki default Zadajte príkaz na prehľadávanie 709 sysop 2188 2005-02-12T12:53:21Z AtonX 2 xlat Štatistiky 710 sysop 2189 2005-06-25T11:23:16Z MediaWiki default Uložená verzia 711 sysop 2190 2005-06-25T11:23:17Z MediaWiki default Hranica pre zobrazenie nedokončených článkov 712 sysop 2191 2005-01-04T23:21:02Z AtonX 2 xlat Podkategórie 713 sysop 2192 2005-01-04T23:22:09Z AtonX 2 xlat Počet podkategórií v tejto kategórii: $1 714 sysop 2193 2005-01-04T23:21:39Z AtonX 2 xlat Táto kategória má $1 podkategóriu. 715 sysop 2194 2005-06-25T11:23:17Z MediaWiki default Téma/nadpis 716 sysop 2195 2005-06-25T11:23:17Z MediaWiki default Zobraz tému 717 sysop 4315 2005-10-29T12:44:24Z AtonX 2 oprava Nahrávanie bolo úspešné 718 sysop 2197 2005-01-05T23:30:29Z AtonX 2 rm ":" Súhrn zmien 719 sysop 2198 2005-06-25T11:23:17Z MediaWiki default nedeľa 720 sysop 6598 2006-07-01T19:08:08Z MediaWiki default Požadovanú akciu môžu vykonať iba redaktori s oprávnením správca. Pozri $1. 721 sysop 6599 2006-07-01T19:08:08Z MediaWiki default Je potrebné oprávnenie správcu 722 sysop 2201 2005-06-25T11:23:17Z MediaWiki default tabuľka 723 sysop 2202 2005-01-04T23:29:01Z AtonX 2 tagline ''Mysli slobodne. Uč sa slobodne.'' &mdash; Zo slobodnej knižnice Wikibooks ~ Wikiknihy. 724 sysop 2203 2005-01-04T23:29:38Z AtonX 2 xlat Diskusia 725 sysop 2204 2005-06-25T11:23:17Z MediaWiki default Samotný článok bol úspešne premiestnený, ale Diskusná stránka sa nedala premiestniť, pretože už jedna existuje pod zadaným novým názvom. Zlúčte ich manuálne. 726 sysop 2205 2005-06-25T11:23:17Z MediaWiki default Diskusia k článku 727 sysop 2206 2005-06-25T11:23:17Z MediaWiki default Príslušná diskusná stránka bola tiež premiestnená. 728 sysop 2207 2005-06-25T11:23:17Z MediaWiki default Príslušná diskusná stránka <strong>nebola</strong> premiestnená. 729 sysop 2208 2005-06-25T11:23:17Z MediaWiki default <!-- MediaWiki:talkpagetext --> 730 sysop 2209 2005-01-04T23:30:07Z AtonX 2 xlat Šablóny použité na tejto stránke: 731 sysop 2210 2005-01-04T23:30:16Z AtonX 2 xlat Úprava 732 sysop 2211 2005-06-25T11:23:17Z MediaWiki default Vyhovujúce texty článkov 733 sysop 2212 2005-06-25T11:23:17Z MediaWiki default Zobraziť alebo obnoviť $1? 734 sysop 2213 2005-01-04T23:30:27Z AtonX 2 xlat Zväčšiť 735 sysop 2214 2005-06-25T11:23:17Z MediaWiki default štvrtok 736 sysop 2215 2005-01-04T23:30:49Z AtonX 2 xlat Časové pásmo 737 sysop 2216 2005-06-25T11:23:17Z MediaWiki default Rozdiel¹ 738 sysop 2217 2005-06-25T11:23:17Z MediaWiki default Zadajte počet hodín, o ktorý sa váš miestny čas odlišuje od času na serveri (UTC). 739 sysop 2218 2005-06-25T11:23:17Z MediaWiki default Vyhovujúce nadpisy článkov 740 sysop 2219 2005-01-07T01:34:38Z AtonX 2 xlat Obsah 741 sysop 2220 2005-01-05T00:23:53Z AtonX 2 xlat Stránka sa dá upraviť dvojitým poklepaním (vyžaduje si JavaScript) 742 sysop 2221 2005-01-05T00:23:15Z AtonX 2 xlat Odsek sa dá upraviť odkazmi [upraviť] 743 sysop 2222 2005-06-25T11:23:17Z MediaWiki default Umožni upravovať sekcie po kliknutí pravým tlačidlom na nadpisy sekcií (JavaScript) 744 sysop 2223 2005-06-25T11:23:17Z MediaWiki default Maximálna šírka okna na úpravy 745 sysop 2224 2005-01-05T23:37:54Z AtonX 2 xlat V zozname posledných úprav neukazovať drobné úpravy 746 sysop 2225 2005-01-05T23:43:27Z AtonX 2 reworded Odkazy na neexistujúce stránky zobrazovať červenou 747 sysop 2226 2005-01-05T23:29:41Z AtonX 2 xlat Zobrazovať pomocný text nad odkazmi do wiki 748 sysop 2227 2005-01-05T23:28:57Z AtonX 2 xlat Zarovnávať odstavce 749 sysop 2228 2005-01-05T23:28:44Z AtonX 2 xlat Označiť všetky úpravy ako drobné 750 sysop 2229 2005-01-05T23:28:23Z AtonX 2 xlat Zakázať priebežné ukladanie stránok 751 sysop 2230 2005-01-05T23:26:45Z AtonX 2 xlat Automaticky číslovať odstavce 752 sysop 2231 2005-01-05T23:25:56Z AtonX 2 xlat Zobraziť náhľad pred prvou úpravou 753 sysop 2232 2005-06-25T11:23:17Z MediaWiki default Zobrazuj ukážku pred oknom na úpravy, a nie až za ním 754 sysop 2233 2005-01-05T23:25:19Z AtonX 2 xlat Zapamätať si heslo 755 sysop 2234 2005-01-05T23:23:47Z AtonX 2 xlat Zobraziť obsah článku<br />(na stránkach s viac než 3 odsekmi) 756 sysop 2235 2005-01-05T23:24:26Z AtonX 2 xlat Zobraziť nástrojovú lištu úprav 757 sysop 2236 2005-01-05T23:24:52Z AtonX 2 xlat Podčiarkovať odkazy 758 sysop 2237 2005-06-25T11:23:17Z MediaWiki default Špeciálne zobrazenie posledných úprav (vyžaduje JavaScript) 759 sysop 2238 2005-06-25T11:23:17Z MediaWiki default Upozorňuj na nové a novo upravené stránky 760 sysop 2239 2005-01-04T20:58:48Z AtonX 2 xlat Nástroje 761 sysop 2240 2005-01-04T23:39:10Z AtonX 2 xlat Zobraziť rozdiely medzi dvomi zvolenými verziami tejto stránky. [alt-v] 762 sysop 2241 2005-01-04T23:38:51Z AtonX 2 xlat Označiť úpravu článku ako drobnú [alt-i] 763 sysop 2242 2005-01-04T23:38:32Z AtonX 2 xlat Zobraziť náhľad na zmeny článku pred uložením! [alt-p] 764 sysop 2243 2005-01-05T15:34:38Z AtonX 2 minor rewording Uložiť zmeny na tejto stránke! [alt-s] 765 sysop 2244 2005-01-04T23:36:39Z AtonX 2 xlat Vyhľadať v tejto wiki [alt-f] 766 sysop 2245 2005-06-25T11:23:17Z MediaWiki default utorok 767 sysop 2246 2005-06-25T11:23:17Z MediaWiki default Zobraz posledných $1 úprav; zobraz posledných $2 dní. 768 sysop 6621 2006-07-01T19:08:08Z MediaWiki default Nižšie je posledných <b>$1</b> úprav od tohto redaktora uskutočnených počas posledných <b>$2</b> dní. 769 sysop 6622 2006-07-01T19:08:08Z MediaWiki default (posledná úprava) 770 sysop 2249 2005-06-25T11:23:17Z MediaWiki default Odblokovať redaktora 771 sysop 2250 2005-02-12T13:05:47Z AtonX 2 xlat Použite tento formulár na odblokovanie prístupu zo zablokovanej IP adresy. 772 sysop 2251 2005-06-25T11:23:17Z MediaWiki default odblokuj 773 sysop 6625 2006-07-01T19:08:08Z MediaWiki default odblokoval/a "$1" 774 sysop 2253 2005-01-05T01:00:14Z AtonX 2 xlat Kategórie nezaradené do kategórií 775 sysop 2254 2005-01-05T00:59:31Z AtonX 2 xlat Stránky nezaradené do kategórií 776 sysop 2255 2005-01-05T10:28:51Z AtonX 2 xlat Obnoviť vymazanú stránku 777 sysop 2256 2005-06-25T11:23:17Z MediaWiki default Obnov $1 úprav 778 sysop 2257 2005-01-05T10:29:01Z AtonX 2 xlat Obnoviť vymazaný článok 779 sysop 2258 2005-01-05T10:29:12Z AtonX 2 xlat Obnoviť! 780 sysop 6628 2006-07-01T19:08:08Z MediaWiki default obnovený „[[$1]]“ 781 sysop 2260 2005-06-25T11:23:17Z MediaWiki default $1 verzií obnovených 782 sysop 4474 2005-11-09T23:12:08Z MediaWiki default Článok [[:$1|$1]] bol úspešne obnovený. Pozri [[Special:Log/delete]] - zoznam posledných zmazaní a obnovení. 783 sysop 2262 2005-06-25T11:23:17Z MediaWiki default Ak obnovíte tento článok, obnovia sa aj všetky predchádzajúce verzie do zoznamu predchádzajúcich verzií. Ak bol od zmazania vytvorený nový článok s tým istým menom, zobrazia sa obnovené verzie ako posledné úpravy nového článku a aktuálna verzia nového článku nebude automaticky nahradená. 784 sysop 2263 2005-01-05T10:29:32Z AtonX 2 xlat Zobraziť a obnoviť vymazané stránky 785 sysop 2264 2005-06-25T11:23:17Z MediaWiki default Tieto články boli zmazané, ale sú stále v archíve a môžu byť obnovené. Archív môže byť pravidelne vyprázdnený. 786 sysop 2265 2005-06-25T11:23:17Z MediaWiki default Zmazaná verzia zo dňa a času $1 787 sysop 6635 2006-07-01T19:08:08Z MediaWiki default $1 {{PLURAL:verzia je archivovaná|verzie sú archivované|verzií je archivovaných}} 788 sysop 2267 2005-06-25T11:23:17Z MediaWiki default Nečakaná hodnota: "$1"="$2". 789 sysop 2268 2005-06-25T11:23:17Z MediaWiki default Odomknúť databázu 790 sysop 2269 2005-06-25T11:23:17Z MediaWiki default Áno, naozaj chcem odomknúť databázu. 791 sysop 2270 2005-06-25T11:23:17Z MediaWiki default Odomknúť databázu 792 sysop 2271 2005-06-25T11:23:17Z MediaWiki default Databáza bola úspešne odomknutá 793 sysop 6639 2006-07-01T19:08:08Z MediaWiki default Databáza {{GRAMMAR:genitív|{{SITENAME}}}} bola odomknutá. 794 sysop 2273 2005-06-25T11:23:17Z MediaWiki default Odomknutie databázy obnoví možnosť všetkých redaktorov upravovať články, meniť svoje nastavenia, upravovať svoje sledovaných články a iné veci vyžadujúce zmeny v databáze. Potvrďte, že to naozaj chcete urobiť. 795 sysop 2274 2005-01-05T00:30:21Z AtonX 2 xlat zrušiť ochranu 796 sysop 2275 2005-06-25T11:23:17Z MediaWiki default Dôvod odomknutia 797 sysop 2276 2005-06-25T11:23:17Z MediaWiki default odomyká "[[$1]]" 798 sysop 2277 2005-06-25T11:23:17Z MediaWiki default (Odomykám "$1") 799 sysop 2278 2005-06-25T11:23:17Z MediaWiki default Odomkni tento článok 800 sysop 2279 2005-01-05T01:31:27Z AtonX 2 xlat Nepoužité obrázky 801 sysop 6640 2006-07-01T19:08:08Z MediaWiki default <p>Prosím, uvedomte si, že iné web stránky môžu odkazovať na tento obrázok priamo URL adresou a tak tu môžu byť uvedené napriek tomu, že ich externé stránky používajú.</p> 802 sysop 2281 2005-01-04T23:17:13Z AtonX 2 xlat Nesledovať 803 sysop 2282 2005-01-04T23:17:42Z AtonX 2 xlat Nesledovať zmeny na tejto stránke. 804 sysop 6645 2006-07-01T19:08:08Z MediaWiki default (Aktualizovaný) 805 sysop 2284 2005-01-04T23:19:26Z AtonX 2 xlat Nahrať súbor 806 sysop 2285 2005-01-05T00:26:05Z AtonX 2 xlat Nahrať súbor 807 sysop 2286 2005-06-25T11:23:17Z MediaWiki default Tento súbor je závadný alebo má nesprávnu príponu. Skontrolujte súbor a nahrajte ho znova. 808 sysop 2287 2005-06-25T11:23:17Z MediaWiki default Prepáčte, nahrávanie je vypnuté. 809 sysop 2288 2005-06-25T11:23:17Z MediaWiki default Nahrané súbory 810 sysop 6648 2006-07-01T19:08:08Z MediaWiki default nahraný „[[$1]]“ 811 sysop 2290 2005-06-25T11:23:17Z MediaWiki default Chyba pri nahrávaní 812 sysop 2291 2005-06-25T11:23:17Z MediaWiki default Upload images, sounds, documents etc. 813 sysop 2292 2005-06-25T11:23:17Z MediaWiki default Nahranie súborov 814 sysop 2293 2005-06-25T11:23:17Z MediaWiki default Záznam nahrávaní 815 sysop 2294 2005-06-25T11:23:17Z MediaWiki default Záznam nahrávaní 816 sysop 6649 2006-07-01T19:08:08Z MediaWiki default Nižšie je zoznam nedávno nahraných súborov. Všetky uvedené časy sú časy na serveri (UTC). 817 sysop 2296 2005-06-25T11:23:17Z MediaWiki default Nie ste prihlásený 818 sysop 6651 2006-07-01T19:08:08Z MediaWiki default Musíte byť [[Special:Userlogin|prihlásený/á]], aby ste mohli nahrávať súbory. 819 sysop 6652 2006-07-01T19:08:08Z MediaWiki default Tento formulár použite na nahrávanie súborov, na zobrazenie alebo hľadanie už nahraných súborov choďte na [[Special:Imagelist|zoznam nahraných súborov]], nahrávania a mazania sa tiež zaznamenávajú v [[Special:Log/upload|zázname nahrávaní]]. Na začlenenie obrázku v článku použite odkaz v tvare * '''<nowiki>[[Image:Súbor.jpg]]</nowiki>''' * '''<nowiki>[[Image:Súbor.png|alternatívny text]]</nowiki>''' alebo pre priamy odkaz na súbor * '''<nowiki>[[Media:Súbor.ogg]]</nowiki>''' 820 sysop 6654 2006-07-01T19:08:08Z MediaWiki default Varovanie pri nahrávaní 821 sysop 2300 2005-06-25T11:23:17Z MediaWiki default 1 Nastavte prvý znak na "0" , aby ste vypli nový layout stránky kategórie. 822 sysop 6655 2006-07-01T19:08:08Z MediaWiki default <b>Redaktorove práva pre „$1“ aktualizované</b> 823 sysop 6656 2006-07-01T19:08:08Z MediaWiki default <strong>Tip:</strong> Použite tlačítko 'Zobraz náhľad' na otestovanie Vášho nového CSS/JS pred uložením. 824 sysop 2303 2005-06-25T11:23:17Z MediaWiki default '''Nezabudnite, že toto je iba náhľad Vášho užívateľského CSS, ešte nebolo uložené!''' 825 sysop 2304 2005-06-25T11:23:17Z MediaWiki default Zadané redaktorské meno už používa niekto iný. Zadajte iné meno. 826 sysop 2305 2005-06-25T11:23:17Z MediaWiki default '''Nezabudnite, že iba testujete/náhľad vášho užívateľského JavaScriptu, ešte nebol uložený!''' 827 sysop 2306 2005-06-25T11:23:17Z MediaWiki default Spravovanie redaktorských práv 828 sysop 2307 2005-06-25T11:23:17Z MediaWiki default Pridaj skupinu 829 sysop 2308 2005-06-25T11:23:17Z MediaWiki default Uprav skupinu 830 sysop 2309 2005-06-25T11:23:17Z MediaWiki default Opis skupiny (max. 255 znakov):<br /> 831 sysop 2310 2005-06-25T11:23:17Z MediaWiki default Meno skupiny: 832 sysop 2311 2005-06-25T11:23:17Z MediaWiki default Uprav skupinu 833 sysop 2312 2005-06-25T11:23:17Z MediaWiki default Existujúce skupiny: 834 sysop 2313 2005-06-25T11:23:17Z MediaWiki default Dostupné skupiny: 835 sysop 2314 2005-06-25T11:23:17Z MediaWiki default Označte skupiny, do ktorých chcete pridať alebo z ktorých chcete odobrať redaktora. Neoznačené skupiny nebudú zmenené. Odobrať skupinu možete pomocou CTRL + kliknutie ľavým tlačidlom 836 sysop 2315 2005-06-25T11:23:17Z MediaWiki default Člen skupiny: 837 sysop 2316 2005-06-25T11:23:17Z MediaWiki default Spravuj práva skupiny 838 sysop 2317 2005-06-25T11:23:17Z MediaWiki default Spravuj skupiny redaktorov 839 sysop 2318 2005-06-25T11:23:17Z MediaWiki default Napíš meno redaktora: 840 sysop 2319 2005-01-05T00:49:10Z AtonX 2 xlatg Prihlásenie 841 sysop 2320 2005-01-05T00:48:54Z AtonX 2 xlat Odhlásenie 842 sysop 5219 2006-02-26T02:05:47Z MediaWiki default Mail objekt vrátil chybu: 843 sysop 2322 2005-01-08T19:52:35Z AtonX 2 xlat Zobraziť stránku používateľa 844 sysop 2323 2005-06-25T11:23:17Z MediaWiki default úroveň redaktorských práv 845 sysop 2324 2005-06-25T11:23:17Z MediaWiki default Štatistika k redaktorom 846 sysop 3101 2005-07-03T13:53:35Z MediaWiki default Celkovo je '''$1''' zaregistrovaných redaktorov, z čoho '''$2''' (alebo '''$4%''') sú administrátormi (pozri $3). 847 sysop 2326 2005-06-25T11:23:17Z MediaWiki default Zoznam overených článkov 848 sysop 2327 2005-06-25T11:23:17Z MediaWiki default Vymaž moje staršie záznamy overení 849 sysop 3245 2005-08-19T23:37:53Z MediaWiki default '''Tip:''' Zlúčiť vaše údaje znamená, že pre verziu článku, ktorý zvolíte, všetky možnosti, kde ste označili ''nemám názor'', budú nastavené na hodnotu a komentár najčerstvejšej verzie, pre ktorú ste vyjadrili názor. Napríklad, ak chcete zmeniť jedinú nezávislú možnosť pre novšiu verziu, ale tiež ponechať vaše ostatné nastavenia pre tento článok v tejto verzii, zvoľte iba, ktorú možnosť máte v úmysle ''zmeniť'', a zlúčením sa doplnia ostatné možnosti z vašich predchádzajúcich nastavení 850 sysop 2329 2005-06-25T11:23:17Z MediaWiki default Použi moje predchádzajúce hodnotenia tam, kde je zvolené 'Nemám názor' 851 sysop 2330 2005-06-25T11:23:17Z MediaWiki default Musíte byť prihlásený, ak chcete overovať články. 852 sysop 2331 2005-06-25T11:23:17Z MediaWiki default Nemám názor 853 sysop 2332 2005-06-25T11:23:17Z MediaWiki default Štatistika overení pre stránku $1 854 sysop 2333 2005-06-25T11:23:17Z MediaWiki default '''$1%'''<br />($2 z $3 bodov<br />od $4 redaktorov) 855 sysop 2334 2005-06-25T11:23:17Z MediaWiki default '''$1%'''<br />($2 z $3 bodov<br />od jedného redaktora) 856 sysop 2335 2005-06-25T11:23:17Z MediaWiki default Štatistiky overení pre tento článok 857 sysop 3119 2005-07-03T13:53:35Z MediaWiki default Overenie 858 sysop 4908 2005-12-22T07:40:08Z MediaWiki default <tr><th>Trieda</th>$1<th colspan=4>Názor</th>$1<th>Poznámka</th></tr> 859 sysop 2338 2005-06-25T11:23:17Z MediaWiki default toto je aktuálna verzia 860 sysop 2339 2005-06-25T11:23:17Z MediaWiki default Celkovo 861 sysop 2340 2005-06-25T11:23:17Z MediaWiki default Tento redaktor overil $1 článkov. 862 sysop 2341 2005-06-25T11:23:17Z MediaWiki default Overovať možno iba články. Táto stránka ''nie je'' v mennom priestore pre články. 863 sysop 2342 2005-06-25T11:23:17Z MediaWiki default Over túto verziu 864 sysop 2343 2005-06-25T11:23:17Z MediaWiki default Overené. 865 sysop 2344 2005-06-25T11:23:17Z MediaWiki default Verzie 866 sysop 2345 2005-06-25T11:23:17Z MediaWiki default Verzie $1 867 sysop 2346 2005-06-25T11:23:17Z MediaWiki default Zobraz túto verziu 868 sysop 2347 2005-06-25T11:23:17Z MediaWiki default Schváliť článok 869 sysop 2348 2005-06-25T11:23:17Z MediaWiki default zh 870 sysop 2349 2005-06-25T11:23:17Z MediaWiki default cn 871 sysop 2350 2005-06-25T11:23:17Z MediaWiki default hk 872 sysop 2351 2005-06-25T11:23:17Z MediaWiki default sg 873 sysop 2352 2005-06-25T11:23:17Z MediaWiki default tw 874 sysop 2353 2005-01-05T01:16:38Z AtonX 2 xlat Verzia 875 sysop 2354 2005-06-25T11:23:17Z MediaWiki default Táto stránka bola navštívená $1-krát. 876 sysop 2355 2005-02-14T22:10:58Z AtonX 2 xlat Zobraziť ($1) ($2) ($3). 877 sysop 2356 2005-01-04T22:19:22Z AtonX 2 xlat zobraziť zdroj 878 sysop 2357 2005-02-12T13:12:43Z AtonX 2 xlat Zobraziť diskusiu 879 sysop 2358 2005-01-04T22:03:22Z AtonX 2 xlat Požadované stránky 880 sysop 2359 2005-01-04T21:58:18Z AtonX 2 xlat Sledovať zmeny 881 sysop 2360 2005-02-16T20:45:37Z AtonX 2 xlat ($1 stránok v zozname bez diskusných stránok; spolu $2 úprav od zadaného termínu; $3... <br><a href='$4'>zobraziť a upraviť celý zoznam</a>.) 882 sysop 2361 2005-02-16T20:49:44Z AtonX 2 xlat Tu je abecedný zoznam vašich sledovaných stránok. Zaškrtnite políčko vedľa názvu stránky, ktorú chcete odstrániť zo zoznamu a&nbsp;potvrďte stlačením tlačidla 'Odstrániť označené stránky zo zoznamu' naspodu stránky. 883 sysop 2362 2005-01-04T23:12:59Z AtonX 2 typo s->S Sledované stránky 884 sysop 2363 2005-01-04T22:19:06Z AtonX 2 xlat V zozname je $1 sledovaných stránok. 885 sysop 2364 2005-01-04T22:16:53Z AtonX 2 xlat (pre používateľa "$1") 886 sysop 2365 2005-02-16T20:44:20Z AtonX 2 xlat kontrolujem zmeny na sledovaných stránkach 887 sysop 2366 2005-06-25T11:23:17Z MediaWiki default kontrolujem posledné úpravy sledovaných článkov 888 sysop 2367 2005-06-25T11:23:17Z MediaWiki default V rámci zobrazeného času nebola upravená žiadna z vašich sledovaných stránok. 889 sysop 2368 2005-06-25T11:23:17Z MediaWiki default Nie ste prihlásený/á 890 sysop 6670 2006-07-01T19:08:08Z MediaWiki default Musíte byť [[Special:Userlogin|prihlásený/á]], aby ste mohli modifikovať vaše sledované články. 891 sysop 2370 2005-01-04T23:14:34Z AtonX 2 xlat Sledovať zmeny v tomto článku 892 sysop 2371 2005-01-04T23:15:11Z AtonX 2 xlat Sledovať zmeny na tejto stránke 893 sysop 2372 2005-06-25T11:23:17Z MediaWiki default streda 894 sysop 2373 2005-01-04T21:58:43Z AtonX 2 grammar <h2>Vitaj, $1!</h2><p>Vaše konto je vytvorené. Nezabudnite si nastaviť používateľské nastavenia. 895 sysop 2374 2005-01-04T22:13:20Z AtonX 2 xlat Odkazy na túto stránku 896 sysop 2375 2005-01-04T20:48:34Z AtonX 2 xlat Ak chcete na tejto Wiki vytvárať účty, musíte sa [[Špeciálne:Userlogin|prihlásiť]] a mať príslušné oprávnenia. 897 sysop 2376 2005-01-04T20:47:37Z AtonX 2 xlat Nemáte oprávnenie na vytvorenie účtu 898 sysop 2377 2005-01-04T20:46:50Z AtonX 2 xlat Musíte sa [[Špeciálne:Userlogin|prihlásiť]], ak chcete upravovať stránky. 899 sysop 2378 2005-01-04T20:46:29Z AtonX 2 xlat Na úpravu článkov sa musíte prihlásiť 900 sysop 2379 2005-01-04T20:45:30Z AtonX 2 xlat Musíte sa [[Špeciálne:Userlogin|prihlásiť]], ak chcete čítať stránky. 901 sysop 2380 2005-01-04T20:43:46Z AtonX 2 xlat Na čítanie sa musíte prihlásiť 902 sysop 2381 2005-06-25T11:23:17Z MediaWiki default Zobraz stránku projektu 903 sysop 2382 2005-01-04T20:38:34Z AtonX 2 hack -> Wikibooks {{SITENAME}} 904 sysop 2383 2005-01-04T20:40:19Z AtonX 2 xlat Nižšie je posledných $1 zmien za posledných <b>$2</b> hodín. 905 sysop 2384 2005-01-04T20:37:54Z AtonX 2 xlat Toto je uložená verzia Vašich sledovaných článkov. 906 sysop 2385 2005-01-04T20:36:55Z AtonX 2 xlat Zobraziť posledných $1 hodin $2 dní $3 907 sysop 2386 2005-01-04T20:36:30Z AtonX 2 xlat Nesprávne parametre pre wfQuery()<br /> Funkcia: $1<br /> Dopyt: $2 908 sysop 2387 2005-01-04T20:35:57Z AtonX 2 xlat Zadali ste nesprávne heslo. Prosím skúste ešte raz. 909 sysop 2388 2005-01-04T20:34:17Z AtonX 2 xlat Rozdiely 910 sysop 2389 2005-01-04T20:34:57Z AtonX 2 xlat Váš e-mail 911 sysop 2390 2005-01-04T20:33:37Z AtonX 2 xlat Jazyk rozhrania 912 sysop 2391 2005-02-12T13:11:44Z AtonX 2 xlat Vaše používateľské meno 913 sysop 2392 2005-01-04T20:33:25Z AtonX 2 xlat Vaša prezývka (v podpisoch) 914 sysop 2393 2005-06-25T11:23:17Z MediaWiki default Vaše heslo 915 sysop 2394 2005-06-25T11:23:17Z MediaWiki default Zopakujte heslo 916 sysop 2395 2005-01-04T20:33:05Z AtonX 2 xlat Vaše meno* 917 sysop 2396 2005-01-04T20:33:01Z AtonX 2 xlat Váš text 918 sysop 2397 2005-01-04T20:32:57Z AtonX 2 xlat Variant jazyka 919 edit=autoconfirmed:move=autoconfirmed 5793 2006-04-27T11:48:33Z AtonX 2 Kategória:Wikibooks {| width=100% cellspacing="0" cellpadding="5" style="border:1px solid gray;margin-bottom:5px" | style="{{Titulka}}" | Vitajte na stránke Wikibooks ~ Wikiknihy! |- align=center bgcolor=lightyellow | style="{{Box}}" | {{Úvod}} |} {| cellspacing="0" cellpadding="0" style="border:none;" | width="50%" valign="top" bgcolor=Ivory style="border:1px solid gray;margin-bottom:5px" | {| width=100% height=100% cellspacing="0" cellpadding="5" | style="{{Titulka}}" | Odporúčaná publikácia |- | bgcolor=Ivory | {{Odporúčané}} |} | width="5px" | | &nbsp; | width="50%" valign="top" bgcolor=lightyellow style="border:1px solid gray;margin-bottom:5px" | {| width=100% height=100% cellspacing="0" cellpadding="5" | style="{{Titulka}}" | Katalóg kníh |- | bgcolor=Ivory | {{Katalóg}} |} |} {| cellspacing="0" cellpadding="0" style="border:none; margin-bottom: 5px; margin-top: 5px" | width="50%" valign="top" bgcolor=Ivory style="border:1px solid gray;margin-bottom:5px" | {| width=100% height=100% cellspacing="0" cellpadding="5" | style="{{Titulka}}" | Komunita Wikibooks ~ Wikiknihy |- | bgcolor=Ivory | {{Komunita}} |} | width="5px" | | &nbsp; | width="50%" valign="top" bgcolor=Ivory style="border:1px solid gray;margin-bottom:5px" | {| width=100% height=100% cellspacing="0" cellpadding="5" | style="{{Titulka}}" | Novinky sk.wikibooks.org |- | bgcolor=Ivory | {{Novinky}} |} |} {| width=100% cellspacing="0" cellpadding="5" style="border:1px solid gray; margin-bottom:5px" ! bgcolor=#DDDDDD style="border-bottom: 1px solid gray; font:bold 125% Verdana" | Sesterské projekty |- bgcolor=#EEEEEE |{{WikipediaSister}} |} [[ar:]] [[ms:]] [[bg:]] [[ca:]] [[cs:]] [[da:]] [[de:]] [[en:]] [[es:]] [[et:]] [[eo:]] [[fa:]] [[fr:]] [[gl:]] [[he:]] [[hr:]] [[io:]] [[id:]] [[it:]] [[ja:]] [[ko:]] [[lt:]] [[hu:]] [[nl:]] [[nn:]] [[no:]] [[ro:]] [[ru:]] [[sl:]] [[sr:]] [[fi:]] [[sv:]] [[pl:]] [[pt:]] [[tr:]] [[uk:]] [[zh:]] __NOTOC__ __NOEDITSECTION__ [[Kategória:Wikibooks]] 922 5440 2006-04-03T18:25:57Z Wizzard 46 '''[[Špeciálne:Listadmins|Administrátori]]''' sú Wikibookiáni, ktorí majú práva ''systémového operátora.'' Tieto práva môže dostať každý [[Špeciálne:Listusers|redaktor]], ktorý nejaký čas aktívne prispieva k obsahu ''wikikníh'' a je dôveryhodným členom komunity. == Práva administrátorov == Softvér [http://www.mediawiki.org/ MediaWiki] má niekoľko obmedzených funkcií, ktoré môžu spúšťať len administrátori. Administrátori môžu * upravovať chránené stránky, zapínať a vypínať ochranu stránok (pozri [[:en:Wikibooks:Protected page]]), * vymazávať stránky a ich históriu (pozri [[:en:Wikibooks:Policy on permanent deletion of pages]], [[:en:Wikibooks:Votes for deletion]], [[:en:Wikibooks:Votes for undeletion]], * trvalo vymazávať obrázky (pozri [[:en:Wikibooks:Image use policy]]), * blokovať IP adresy (pozri [[Špeciálne:Ipblocklist|Zoznam blokovaných IP adries]]), == Práva redaktorov a hostí == Redaktori a hostia, ktorí sa neprihlásili menom a heslom môžu vykonávať mnohé činnosti, najmä však to najhlavnejšie &ndash; upravovať stránky. Len prihlásení redaktori však môžu vkladať obrázky alebo premenovávať stránky. Prihlásiť sa môžete [[Špeciálne:Userlogin|na tejto stránke]]. == Žiadosť o práva administrátora == Ak sa chcete stať administrátorom portálu '''Wikibooks''' &ndash; '''Wikiknihy''', pridajte svoje meno na stránku [[Wikibooks:Žiadosti o administrátorské práva|Žiadosti o administrátorské práva]]. Odporúča sa, aby ste nejaký čas prispievali do wikikníh pred tým, než požiadate o administrátorské práva, pretože ostatní redaktori vás musia spoznať, než podporia vašu kandidatúru. == Zoznam administrátorov == Zoznam administrátorov slovenského portálu '''Wikibooks ~ Wikiknihy''' je na stránke '''[[Špeciálne:Listadmins]]'''. [[Kategória:Wikibooks]] 923 6057 2006-06-17T14:11:45Z Helix84 95 /* Proti */ Na túto stránku sa pridávajú žiadosti o pridelenie administrátorských práv. Nové žiadosti pridávajte chronologicky pod hlavičku '''Nové žiadosti'''. = Nové žiadosti = <!-- New requests --> ==[[:meta:bureaucrat|Bureaucrat]]== ===[[redaktor:AtonX|AtonX]]=== ====Dôvod==== <!-- Reason --> AtonX je sysop, má za sebou kus práce vo wikipédii a je užitočné aby spravovanie vecí, ktoré má na starosti bureaucrat vykonával ktosi, kto má k našej wikibooks blízko. --[[Redaktor:Liso|Liso]] 06:32, 2 november 2005 (UTC) ====Za==== <!-- For --> *--[[Redaktor:Liso|Liso]] 06:32, 2 november 2005 (UTC) *--[[Redaktor:Prskavka|Prskavka]] 06:37, 2 november 2005 (UTC) *--[[Redaktor:Wizzard|Wizzard]] 07:37, 2 november 2005 (UTC) *--[[Redaktor:Ondrejk|Ondrejk]] 08:29, 2 november 2005 (UTC) *--[[Redaktor:Bebe|Bebe]] 08:37, 2 november 2005 (UTC) *--[[Redaktor:Adrian|Adrian]] 13:00, 2 november 2005 (UTC) *--[[Redaktor:Nanai|Nanai]] 15:44, 2 november 2005 (UTC) ====Proti==== <!-- Against --> ====Diskusia==== <!-- Discussion --> * hlasoval som, hoci som este neprispel, ale som sysop na sk.wiki, snad ma moj hlas vahu vacsiu ako nula), aj ked toto hlasovanie je len proforma, kedze AtonX tu (skoro aj inde) uz sysopom je :) --[[Redaktor:Bebe|Bebe]] 08:41, 2 november 2005 (UTC) * Dakujem, Liso, za navrh a vsetkym za podporu. --[[Redaktor:AtonX|AtonX]] 09:23, 2 november 2005 (UTC) ===[[redaktor:Liso|Liso]]=== ====Dôvod==== <!-- Reason --> Som byrokrat na slovenskej wiki ([[:w:sk:redaktor:Liso]]) a myslím si, že je dobré mať jedného byrokrata aj do rezervy... ====Za==== <!-- For --> *--[[Redaktor:Prskavka|Prskavka]] 06:35, 2 november 2005 (UTC) *--[[Redaktor:Wizzard|Wizzard]] 07:37, 2 november 2005 (UTC) *--[[Redaktor:Ondrejk|Ondrejk]] 08:29, 2 november 2005 (UTC) *--[[Redaktor:Bebe|Bebe]] 08:37, 2 november 2005 (UTC) (vid vyssie, pri AtonX-ovi) *--[[Redaktor:AtonX|AtonX]] 09:23, 2 november 2005 (UTC) *--[[Redaktor:Adrian|Adrian]] 13:00, 2 november 2005 (UTC) ====Proti==== <!-- Against --> * [[Redaktor:Helix84|Helix84]] 14:11, 17 jún 2006 (UTC) ** Zbytočné dávať práva neaktívnemu redaktorovi. Liso, navrhni radšej niekoho z miestnej komunity, keď si myslíš, že je dobré mať jedného do rezervy. [[Redaktor:Helix84|Helix84]] 14:11, 17 jún 2006 (UTC) ====Diskusia==== <!-- Discussion --> ==[[:meta:sysop|Sysop]]== ===[[redaktor:Wizzard|Wizzard]]=== ====Dôvod==== <!-- Reason --> Som admin na Wikipédii a WikiSource a chcel by som sa venovať aj wikibooks. --[[Redaktor:Wizzard|Wizzard]] 09:57, 9 apríl 2006 (UTC) ====Za==== <!-- For --> * --[[Redaktor:AtonX|AtonX]] 15:18, 12 apríl 2006 (UTC) ====Proti==== <!-- Against --> ====Diskusia==== <!-- Discussion --> = Schválené žiadosti = <!-- Approved requests --> * [[Redaktor:AtonX|AtonX]] 01:22, 29 Dec 2004 (UTC) ** Hi AtonX, you are now sysop here. see you. [[Redaktor:Looxix|Looxix]] [[Kategória:Wikibooks]] 926 4335 2005-10-30T08:59:07Z AtonX 2 categ == Projekty, 16.2.2005 == Na stránke [[Wikibooks:Klub|Klubu]] pribudla nová sekcia: [[Wikibooks:Klub#Projekty|Projekty]]. --[[Redaktor:AtonX|AtonX]] 10:19, 16 feb 2005 (UTC) == Nové stránky, 14.2.2005 == Do pozornosti všetkých redaktorov: Pribudli nové stránky. * [[Help:Pomocník#Ako vymazať stránku|Ako vymazať stránku]] * [[Wikibooks:Zásady a pravidlá|Zásady a pravidlá]] * [[Wikibooks:Stránky na vymazanie|Zoznam stránok na vymazanie]] :--[[Redaktor:AtonX|AtonX]] 14:44, 14 Feb 2005 (UTC) == Preklad používateľského rozhrania, 4.1.2005 == * Začal sa preklad používateľského rozhrania do slovenčiny. --[[Redaktor:AtonX|AtonX]] 22:13, 4 Jan 2005 (UTC) : Kde sa da pomoct? helix84 [[Redaktor:213.81.130.219|213.81.130.219]] 14:44, 9 Feb 2005 (UTC) :: Vytvor si konto a mozes sa pustit do redakcnej prace. Pokial ide konkretne o preklady, staci ma upozornit, co by este bolo treba prelozit. --[[Redaktor:AtonX|AtonX]] 22:50, 9 Feb 2005 (UTC) [[Kategória:Wikibooks]] 927 5473 2006-04-06T21:53:48Z Wizzard 46 Pomoc:Pomocník premiestnená na Pomoc:Obsah '''Wikibooks ~ Wikiknihy''' je zbierka náučných kníh a&nbsp;textov, ktoré spoločne píšu návštevníci a&nbsp;používatelia týchto webovských stránok. Na tejto stránke nájdete návody a&nbsp;informácie o&nbsp;tom, ako čítať a&nbsp;písať tieto knihy a&nbsp;ako sa zapojiť do diania na našich stránkach. Než začnete písať vlastnú knihu, alebo prispievať do ostatných kníh, prečítajte si aj [[Help:Štylistická príručka|štylistickú príručku]] a stránky [[Help:Pomocník#Ako na to|Ako na to]]. == Úvod == * [[Aktuality]] * [[Wikibooks:Klub|Klub autorov a čitateľov]] * [[{{ns:4}}:Úvod|O stránke {{SITENAME}}]] == Ako na to == <!-- * [[Help:|]] * [[Wikipédia:FAQ|Často kladené otázky]] --> === Ako sa zapojiť === # Začnite čítaním. Uvidíte, o čom je tento portál, necháte sa inšpirovať a získate motiváciu zapojiť sa do niektorého z projektov. Neviete čo čítať? Potom je tu pre vás [[Special:Randompage|náhodná stránka]]... # Určite si prečítajte všetko, čo vám radí [[Help:Pomocník|pomocník]]. # Vráťte sa do detských čias - začnite sa opäť hrať na [[Pieskovisko|pieskovisku]]. Tam nemôžete nič pokaziť a vyskúšate si, ako funguje systém Wiki. === Ako upravovať stránku === * [[w:Wikipédia:Ako upravovať stránku|Ako upravovať stránku]] (Wikipédia) ** [[w:Wikipédia:Prehľad editácie stránok|Prehľad editácie stránok]] (Wikipédia) ** [[w:Pomoc:Šablóny|Šablóny]] * Experimentovať s úpravou stránky môžete na [[Pieskovisko|pieskovisku]]. === Ako vymazať stránku === Vymazávať stránky môžu len [[Special:Listadmins|administrátori]]. To je opatrenie proti vandalizmu. Ak si myslíte, že stránka je nadbytočná a treba ju vymazať, postupujte nasledovne: # Otvorte stránku na úpravu a na jej začiatok vložte značku '''<nowiki>{{vymazať}}</nowiki>''' a uložte stránku.<br>Tým označíte stránku ako kandidáta na vymazanie. # Otvorte [[Wikibooks:Stránky na vymazanie|zoznam stránok na vymazanie]] a '''na koniec''' stránky pridajte novú sekciu, ktorú pomenujete odkazom na stránku na vymazanie.<br>''Príklad:'' Ak chcete vymazať stránku '''Zoznam autorov''', pridáte novú sekciu pomocou wikiznačiek '''<nowiki>== [[Zoznam autorov]] ==</nowiki>'''. # Do novej sekcie vpíšte krátke odôvodnenie, prečo navrhujete stránku vymazať. Ostatní redaktori majú potom možnosť vyjadriť sa k návrhu na vymazanie. # Uložte vaše úpravy. === Ako začať novú knihu === == Informácie pre autorov == * [[w:Wikipédia:Zásady a smernice|Zásady a smernice]] ** [[w:Wikipédia:Autorské práva|Autorské práva]] ** [[w:Wikipédia:Konvencie pre názvoslovie|Konvencie pre názvoslovie]] ** [[w:Wikipédia:Nestranný uhol pohľadu|Nestranný uhol pohľadu]] ** [[w:Wikipédia:Bežné chyby|Bežné chyby]] * [[Help:Slovník termínov|Slovník termínov]] * [[w:Wikipédia:Štylistická príručka|Štylistická príručka]] [[Kategória:Pomocník]] 928 2405 2005-01-05T23:35:36Z AtonX 2 xlat Jednoduchý podpis (bez automatického odkazu) 929 3717 2005-10-04T11:33:35Z AtonX 2 +categ Stránky '''Wikibooks ~ Wikiknihy''' nemajú podrobné pravidlá na názvoslovie článkov, na rozdiel od [[w:sk:Wikipédia:Konvencie pre názvoslovie|Wikipédie]]. Napriek tomu existujú všeobecné pravidlá názvoslovia, ktoré by ste mali dodržiavať. Umožnia nám vytvárať konzistentné a použiteľné názvy, na ktoré sa bude ľahšie odkazovať v&nbsp;rámci vášho projektu, poprípade medzi projektami - knihami. Nad názvom článku sa zamyslite vopred, aby ste ho neskôr nemuseli meniť (presúvať). Uľahčíte tak život sebe aj iným. Články sa síce dajú premenovávať (presúvať) a&nbsp;vymazávať, ale je to práca navyše. == Všeobecné pravidlá == Všeobecné pravidlá názvoslovia sú: * '''Jednoduchosť.''' Používajte krátke, jednoslovné alebo dvojslovné názvy. * '''Presnosť.''' Názov článku či kapitoly a jej obsah majú byť vo vzájomnom súlade. Pomenujte presne to, o&nbsp;čom píšete. * '''Slovenské slová.''' Používajte podľa možnosti slovenské slová. Odborné, napríklad latinské alebo anglické názvy môžete použiť, poprípade vysvetliť v texte. Ak sa však bežne používa cudzojazyčný názov a&nbsp;slovenčina nemá patričný výraz, prednosť má pravidlo presnosti. * '''Veľké začiatočné písmeno.''' Toto pravidlo sa týka len prvého slova v názve. Druhé, poprípade ďalšie slová sa začínajú malým písmenom. == Členenie projektu == Wikikniha môže obsahovať pomerne dlhý text, ktorý je vhodné rozdeliť na viaceré stránky - kapitoly či podkapitoly. Keďže nie je možné vytvárať nový menný priestor pre každý z projektov, je vhodné zaradiť na začiatok názvu každého článku aj názov projektu. To umožní rozlíšiť články patriace k&nbsp;jednotlivým projektom a súčasne sa tieto články zoradia v [[Special:Allpages|zozname všetkých stránok]] všetky spolu. Konkretný spôsob názvoslovia článkov si môžete vybrať z nasledovných príkladov, buďte však konzistentní a dodržujte ho vo všetkých článkoch projektu bez výnimky! === Odporúčané varianty === #'''<nowiki>[[Názov knihy:Názov kapitoly]]</nowiki>'''<br>Toto je overený a&nbsp;odporúčaný formát. Jeho výhodou je, že kopíruje názvoslovie menných priestorov softvéru MediaWiki a&nbsp;je s nimi konzistentný. Wikipediáni a&nbsp;wikibookiáni sú na tento formát zvyknutí. Nevýhodou je, že noví autori nemusia rozlišovať medzi skutočnými mennými priestormi softvéru (''Wikipedia:'', ''Special:'', ''Help:'') a&nbsp;názvoslovím stránok (všetky stránky projektov sú v skutočnosti v&nbsp;jednom spoločnom mennom priestore). #'''<nowiki>[[Názov knihy/Názov kapitoly]]</nowiki>'''<br>Toto je zastaralý variant názvoslovia podstránok z&nbsp;Wikipédie. V&nbsp;encyklopédii je vytváranie podstránok nevhodné, lebo každé heslo má byť na samostatnej stránke. Vo wikiknihách však toto obmedzenie neplatí. Ďalšou jeho výhodou je, že je vizuálne kompatibilný s&nbsp;vytváraním podstránok a adresárov v internetových adresách URL. === Iné varianty === #'''<nowiki>[[Názov knihy: Názov kapitoly]]</nowiki>'''<br>Variant prvého formátu, jeho výhodou je, že vizuálne oddeľuje názov knihy od názvu kapitoly. #'''<nowiki>[[Názov knihy - Názov kapitoly]]</nowiki>'''<br>Iný variant. Odstraňuje nevýhody zámeny s mennými priestormi MediaWiki a&nbsp;je typograficky prehľadný. #'''<nowiki>[[Názov knihy (Názov kapitoly)]]</nowiki>'''<br>Iný variant. Nehodí sa na vytváranie hlbšej vnorenej štruktúry podkapitol či podpodkapitol. === Neodporúčané varianty === #'''<nowiki>[[Názov kapitoly]]</nowiki>'''<br>Toto je najhorší variant! Nepriraďuje daný článok k&nbsp;žiadnemu projektu a&nbsp;ľahko vedie k zmätku a chaosu. [[Kategória:Pravidlá]] [[da:Wikibooks:Navngivning]] [[de:Wikibooks:Wikibooks:Namenskonventionen]] [[en:Wikibooks:Naming conventions]] 930 3189 2005-08-16T08:22:41Z AtonX 2 Wikipédia -> Wikibooks Toto je zbierka často kladených otázok (z angl. ''Frequently Asked Questions &ndash; FAQ''). Ak tu nenájdete odpoveď na vašu otázku, skúste si prečítať informácie, na ktoré odkazuje stránka [[Help:Pomocník|Pomocníka]]. Ak si ani potom nebudete vediet poradiť, navštívte náš [[Wikibooks:Klub|Klub autorov]] a&nbsp;napíšte otázku tam. Niekto z Wikipediánov sa určite vynasnaží odpovedať vám. <!-- príspevky píšte pod touto čiarou: --> 931 6055 2006-06-16T08:17:25Z Zajo 98 '''Klub''' je miesto, kde sa stretávajú [[Special:Listusers|wikibookiáni]] a ich čitatelia. ''Hľadáte spoluautorov pre váš projekt? ~ Hľadáte knihu na konkrétnu tému? ~ Neviete si rady s nejakým problémom? ~ Chceli by ste sa stať administrátorom týchto stránok? ~ Chceli by ste pomôcť projektu Wikibooks - Wikiknihy?'' V klube je to pravé pravé miesto na inzeráty, výzvy, otázky a diskusie. ---- <!-- Príspevky prídávajte pod túto čiaru: --> == Projekty == V prípade spolupráce viacerých autorov na jednej knihe sa skôr-či-neskôr vyskytne problém riadenia - plánovania a koordinácie. Aj keď sú Wiki-stránky vo svojej podstate neriadené, ich otvorenosť poskytuje aj takúto možnosť. Nasledujúce odkazy vás zavedú na koordinačné stránky jednotlivých projektov, kde je priestor na diskusie, plánovanie, rozdeľovanie úloh, a pod. === Pomenovanie === # Stránku projektu pomenujte s predponou '''Projekt:''' (napríklad '''Projekt:Akvaristika'''). # Nezabudnite zaradiť projekt do kategórie '''Projekty'''. Aby sa na stránke kategórie ''Projekty'' jednotlivé projekty radili abecedne, použite nasledujúci syntax: '''<nowiki>[[Category:Projekty|Akvaristika]]</nowiki>''' (radí sa pod '''A'''). === Zoznam projektov === Sem doplňte odkaz na váš projekt: * [[Projekt:Akvaristika]] * [[Projekt:Dogmatika]] == Otázočky == * Zdravím, borci. Ako je to s románmi a všeobecne beletriou, nepatrí sem? --[[Redaktor:Zajo|Zajo]] 08:08, 16 jún 2006 (UTC) <!-- ------------------------------------------------------------------------------------ --> [[Category:Wikibooks]] [[ca:Viquillibres:La taverna]] [[da:Wikibooks:Mødelokalet]] [[de:Wikibooks:Projekt]] [[en:Wikibooks:Staff lounge]] [[es:Wikilibros:Café]] [[fr:Wikilivres:Le Bistro]] [[hu:Wikikönyvek/Társalgó]] [[it:Wikibooks:Bar]] [[ja:Wikibooks:談話室]] [[nl:Wikibooks:Lerarenkamer]] [[pl:Wikibooks:Bar]] [[pt:Wikibooks:Staff lounge]] [[sv:Wikibooks:Bybrunnen]] <!-- {{shortcut|[[WB:Klub]]}} --> 932 2409 2005-01-08T18:40:59Z AtonX 2 Wikipédia:Neutrálne stanovisko ''Prevzaté a upravené z [[w:sk:Wikipédia:Neutrálny uhol pohľadu|Wikipédia:Neutrálny uhol pohľadu]]''. Projekty wiki sa riadia zásadou, že každý článok by mal predstavovať '''neutrálne stanovisko''' (angl. ''neutral point of view - NPOV''). Podľa zakladateľa Wikipédie [[w:en:User:Jimbo Wales|Jimba Walesa]] je toto pravidlo ''absolútne, a nediskutuje sa o ňom''. [http://mail.wikipedia.org/pipermail/wikien-l/2003-November/008096.html] == Úvod == Zásada '''neutrálneho stanoviska''' znamená, že články by sa mali písať bez predsudkov a osobných názorov, ale by mali dať spravodlivý priestor všetkým uhlom pohľadu. === Základná predstava neutrality === Vo Wikipédách sa používa pojem ''nestranný'' a ''neutrálne stanovisko'' v konkrétnom význame, ktorý sa líši od bežného použitia: : '''Nestranný článok''' ''pravdivo ''opisuje'' jednotlivé názory, ale ''neuprednostňuje'' žiaden z&nbsp;týchto názorov. Keďže všetky články píšu ľudia, ktorí majú svoje názory, je to samozrejme ťažké''. ==== Pôvodná definícia neutrálneho stanoviska ==== : '''Neutrálne stanovisko''' ''sa snaží predstaviť názory a fakty takým spôsobom, na ktorom sa môžu zhodnúť aj ich prívrženci aj odporcovia. Samozrejme, nie je možná stopercentná zhoda; na svete sú aj takí ideológovia, ktorí nepristúpia na akékoľvek iné podanie ako násilné prezentovanie ich vlastného postoja. My sa môžeme pokúšať len o ten spôsob písania, ktorý je prijateľný v zásade rozumným ľuďom, ktorí sa v jednotlivých bodoch nezhodujú''. Aby sme sa vyhli častému nedorozumeniu &ndash; táto zásada netvrdí, že je možné napísať článok obsahujúci jediný ''objektívny'' názor bez predsudkov. Znamená, že by sme mali dať ''spravodlivý priestor'' všetkým stranám diskusie; že článok by nemal tvrdiť alebo naznačovať, že jeden názor je správny, mal by predkladať protichodné názory, bez prikláňania sa k niektorému z nich. === Neúmyselná zaujatosť === Zaujatosť samozrejme nemusí byť vedomá. Napríklad začiatočníci v nejakej oblasti si často neuvedomujú, že čo im pripadá ako samozrejmosť, môže byť v skutočnosti zaujaté v prospech jedného konkrétneho názoru. (Často teda potrebujeme odborníka, aby dal článku nezaujatú podobu.) Iným príkladom je neúmyselné "geografické" zaujatie, keď autor napríklad popisuje diskusiu tak, ''ako prebieha v jeho krajine'' a nevie o tom, že v iných krajinách prebieha diskusia odlišne. Zásada neutrálneho stanoviska pohľadu nemá za cieľ ''ukrývať'' rozličné názory, ale ukázať ich rozmanitosť. V prípade sporu sa pri každom názore uvedú jeho silné a slabé miesta, bez toho, aby sme sa k niektorému priklonili. Fakty samotné sú neutrálne, ale na vytvorenie neutrálneho uhla pohľadu nestačí iba vymenovať niekoľko faktov. Napríklad ak v článku vyberieme iba tie fakty, na ktorých je založený jeden z názorov, článok nebude neutrálny. == Neutrálne stanovisko vo wikiknihách == Pravidlo neutrálneho stanoviska sa dvojnásobne vzťahuje na stránky '''Wikibooks ~ Wikiknihy'''. Učebnice nie sú miestom, kde sa má viesť polemika. Študenti a čitatelia sa majú dozvedieť overené fakty, nie vedecké disputy. Ak existujú kontroverzné stanoviská, je absolútne nevyhnutné uviesť čo najobjektívnejšie stanovisko, respektíve čo najširšie spektrum podložených názorov. Neutrálne stanovisko teda vlastne nie je (napriek zneniu tohoto slovného spojenia) nejakým ''konkrétnym stanoviskom'', ktorému by sme medzi ostatnými dali prívlastok ''neutrálny'' či ''nestranný''. Neutrálny uhol pohľadu znamená nepoužívať vlastne žiaden ''uhol pohľadu''. == Oprava zaujatosti == Zaujatosť, alebo subjektívne stanovisko (angl. ''point of view - POV'') je potrebné a nutné z článkov odstraňovať. Nie je však etické vymazávať veľké časti článkov len preto, že niekomu pripadajú zaujaté. Samotný fakt, že ich autor ich považoval za dostatočne pozoruhodné na to, aby si dal prácu s ich začlenením do wikiknihy znamená, že jeho stanovisko si ''možno'' tiež zaslúži priestor. === Odporúčaný postup === # '''Otvorte diskusiu''' na patričnej diskusnej stránke k článku. Možno spoločne dospejete k formulácii, s ktorou budú súhlasiť všetci autori. # '''Označte subjektívne stanovisko''' pred jeho vymazaním. Uzatvorte kontroverzné pasáže do značiek <tt>&lt;del&gt;&lt;/del&gt;</tt>, naznačíte tým, že <del>text navrhujete vymazať</del>. # '''Naznačte zmenu''' v kolónke ''Súhrn zmien:'' pri úprave článku. Uveďte v súhrne písmená ''POV'' - znamená to, že považujete dané pasáže za subjektívne stanovisko (angl. ''point of view''). # '''Vyčkajte na reakciu''' ostatných čitateľov a autorov. # '''Odstráňte zaujatosť''' až keď dosiahnete konsenzus. V súhrne zmien nezabudnite uviesť konvenčnú značku ''rm POV'' (angl. remove point of view). 933 4331 2005-10-30T08:54:58Z AtonX 2 categ - meta <div style="margin:25px; font-weight:bold; text-align:justify">Informácie na tejto webovskej stránke sú k dispozícii také, aké sú. Žiaden z&nbsp;autorov, prispievateľov, sponzorov, administrátorov ani nikto iný nemôže byť a&nbsp;nebude zodpovedný za formu, obsah, platnosť, správnosť, presnosť, úplnosť, vhodnosť, urážlivosť alebo akúkoľvek inú vhodnosť alebo nevhodnosť údajov na tejto stránke, alebo na stránkach, na ktoré odkazuje. Odkazy na webové stránky tretích strán sa nedajú interpretovať ako propagácia či odporúčanie výrobkov alebo služieb tretích strán. Všetky logá, názvy a&nbsp;označenia sú registrovanými ochrannými známkami alebo ochrannými známkami ich príslušných majiteľov. Informácie na tejto webovskej stránke sú uložené na serveroch v štáte Florida v Spojených štátoch amerických. Obsah je pod ochranou Prvého dodatku Ústavy Spojených štátov amerických a&nbsp;Všeobecnej deklarácie ľudských práv Organizácie spojených národov.</div> [[Kategória:Wikibooks]] 934 5439 2006-04-03T17:14:45Z Wizzard 46 == Obsah == # [[Asertivita/Asertívna komunikácia|Asertívna komunikácia]] #* [[Asertivita/Asertívna komunikácia#Riešenie konfliktov|Asertívne riešenie konfliktov]] #* [[Asertivita/Asertívna komunikácia#Vyjadrovanie vlastných pocitov|Vyjadrovanie vlastných pocitov]] # [[Asertivita/Asertívne práva|Asertívne práva]] # [[Asertivita/Asertivita a kritika|Asertivita a kritika]] # [[Asertivita/Asertívne komunikačné techniky|Asertívne komunikačné techniky]] #* [[Asertivita/Technika pokazenej gramoplatne|Technika pokazenej gramoplatne]] #* [[Asertivita/Technika prijateľného kompromisu|Technika prijateľného kompromisu]] #* [[Asertivita/Technika sebaotvorenia|Technika sebaotvorenia]] #* [[Asertivita/Technika otvorených dverí|Technika otvorených dverí]] #* [[Asertivita/Vyslovovanie a prijímanie komplimentu|Vyslovovanie a prijímanie komplimentu]] #* [[Asertivita/Negatívna asercia|Negatívna asercia]] #* [[Asertivita/Negatívne opytovanie|Negatívne opytovanie]] #* [[Asertivita/Reakcia spätnou väzbou|Reakcia spätnou väzbou]] [[Kategória:Asertivita]] 935 4980 2006-01-18T23:13:48Z 85.216.198.146 /* Sebaotvorenie */ '''[[Asertivita]] &gt; Asertívna komunikácia''' ---- '''Asertivita''' je komunikačná zručnosť zdôrazňujúca aspekt sebadôvery a&nbsp;sebapresadenia. Slovo asertivita nie je chápané vždy správnym spôsobom. Neoprávnene sa toto slovo považuje občas za akési synonymum agresivity, aj keď jeho skutočný význam je pozitívny. Je popri agresivite a pasivite tretí spôsob medziľudského správania. == Riešenie konfliktov == === Víťazné riešenie konfliktov === Živočíšni predkovia človeka používali k riešeniu konfliktov dva prostriedky - boj (agresia) a únik (pasivita). Človek pridal nový prostriedok - verbálnu komunikáciu - riešenie situácií a konfliktov tak, aby z konfliktu neodchádzala ani jediná zo zúčastnených strán porazená. Riešenie situácií spôsobom, pri ktorom ktokoľvek ''prehráva'', je neperspektívne, pretože ''porazený'' bude striehnuť na príležitosť, ako sa stať ''víťazom''. Rovnováha je dočasná a vo chvíli, keď ''víťaz'' stráca čo i len na chvíľu svoje sily, musí rátať so zákonitou odvetou. === Asertívne riešenie konfliktov === Asertívne riešenie konfliktov vedie * k sebapresadeniu, * k vnútornej spokojnosti, * k spolupráci, * k rozvoju priateľstva * k pocitu spolupatričnosti, * k uspokojeniu potrieb všetkých zúčastnených. === Manipulatívne správanie === Neasertívne správanie nazývame aj manipulatívne. Manipulatívne správanie je veľmi často neuvedomelé, osvojené vďaka výchove a z nej vyplývajúcich pocitov úzkosti, ignorancie a viny. Jeho základom je niekoľko výchovou vštepených ''neasertívnych povier''. Na odstránenie neasertívnych povier boli sformulované základné [[Asertivita/Asertívne práva|asertívne práva]], ktorých aplikácia odstraňuje manipulatívnosť z vlastného správania voči iným a zamedzuje tiež účinnosti manipulatívneho správania iných voči nám. ==== Zmena manipulatívneho správania na asertívne ==== Neasertívne správanie je možné zmeniť na asertívne. Takáto zmena správania vedie predovšetkým ku zvýšeniu kvality života človeka, ktorý sa pre zmenu rozhodol, ale stáva sa prínosom i pre jeho okolie. Jedným z možných riešení je nasledovná postupnosť krokov: # Pochopenie neperspektívnosti neasertívneho správania, # osvojenie si ''filozofie'' asertívneho správania sa, # dôkladný a vytrvalý nácvik situácií s uvedomením si asertívnych práv a s využitím rôznych [[Asertivita/Asertívne komunikačné techniky|asertívnych komunikačných techník]], # prerastanie asertivity do zautomatizovaného (neuvedomelého) ľudského správania sa. Asertivita je pre všetkých zúčastnených výhodnejšia než manipulatívnosť a jej zaradenie do komunikačnej výbavy vyplýva i z priaznivej spätnej väzby. == Vyjadrovanie vlastných pocitov == U ľudí hanblivých, úzkostných a neasertívnych sa často vyskytujú problémy vo zvládaní sociálnych situácií. Pocity úzkosti z rozhovoru a sociálneho kontaktu súvisia s prežitými nezdarmi v tejto oblasti. Pritom je však '''existencia, uvoľnenosť a spontánnosť sociálnej komunikácie podmienkou pre rozvoj akéhokoľvek vzťahu a pre pocit životnej spokojnosti.''' Asertivita nespočíva iba v obrane vlastných práv a v znemožnení manipulácií zo strany partnera - to je oklieštené a nesprávne nazeranie na asertivitu. Je to tiež komunikácie s inými ľuďmi. Podmienkou '''prekonania neasertívnej hanblivosti a uzavretosti''' je aj dávka '''odvahy''' v rozhovore sa svojmu partnerovi priblížiť, "dotknúť sa ho" a tiež "odkryť i samého seba" na miestach, ktoré zasahujú do vlastného súkromia. Okrem asertívnych zručností k úspechu asertívnej sociálnej komunikácie vedie aj uplatňovanie asertívneho mimoslovného správania v týchto oblastiach: * Výraz tváre a mimika, * pohľad a očný kontakt, * reč tela, * vokálne kľúče, * dotyky, * načasovanie reakcie, * obsah a forma správy, * osobná upravenosť. Zosúladená mimoslovná komunikácia s obsahom správy potvrdzuje "pravdivosť" a "úprimnosť" našej komunikácie. Ak vnímame nesúlad medzi verbálnou a neverbálnou časťou reakcií, mávame pocit, že "niečo nedefinovateľne škrípe". === Dva hlavné nástroje asertívnej komunikácie === ==== Sebaotvorenie ==== V rozhovore môžeme využiť ''voľné informácie'', ktoré bývajú súčasťou akéhokoľvek pokusu o rozhovor. Sú to spontánne oznamované informácie, ktoré neboli zvlášť vyžiadané (týkajú sa napr. záujmov, postojov, prianí, životného štýlu, toho, čo máme radi a čo nie). Z voľných informácií je možné čerpať množstvo informácií a nových námetov na rozhovor. Táto zručnosť sa nazýva [[Asertivita/Technika sebaotvorenia|technika sebaotvorenia]]. ==== Spätná väzba ==== Druhou podmienkou je, aby sme takto získané informácie rozvinuli v našej reakcii a neobmedzili sme sa len na "áno" a "nie". Ak tieto informácie sledujeme a reagujeme na ne, rozhovor začína mať i pre partnera zmysel, pretože je to signál, že slová, ktoré nám adresuje a majú pre neho význam, sú i pre nás zaujímavé. O našom načúvaní podávame spätnú väzbu (a záujem potvrdzujeme i očným kontaktom). Táto zručnosť, nevyhnutná pre efektívnu komunikáciu sa nazýva [[Asertivita/Reakcia spätnou väzbou|reakcia spätnou väzbou]]. [[Category:Asertivita]] 936 5396 2006-03-31T17:09:27Z AtonX 2 /* Desiate asertívne právo */ wikify '''[[Asertivita]] &gt; Asertívne práva''' ---- '''Základné [[Asertivita|asertívne]] práva''' boli sformulované na odstránenie neasertívneho, manipulatívneho správania z medziľudskej komunikácie. == Prvé asertívne právo == '''Právo sám posudzovať svoje vlastné chovanie, myšlienky a emócie a byť za ne sám zodpovedný.''' ; Povera : ''Nemal by si nezávisle posudzovať sám seba, svoje akcie, musíš byť posudzovaný pravidlami a vonkajšími autoritami, ktoré sú väčšie a silnejšie, než ty sám...'' ; Skutočnosť : Pokiaľ to sami nedovolíte, nik nemôže manipulovať Vašimi emóciami a správaním. Mnohí ľudia popierajú, že by mohli byť sudcami svojho vlastného správania - prikladom sú výpovede obvinených v Norimbergu, ktorí sa bránili slovami "ja som len vykonával pokyny". Lenže ide o Tvoj život a o to, čo sa v ňom stane. Záleží len na Tebe a na nikom inom, je to i Tvoja zodpovednosť. Všetky ostatné asertívne práva sa odvodzujú od tohoto základného asertívneho práva. == Druhé asertívne právo == '''Právo neponúkať žiadne výhovorky, ani ospravedlnenia vysvetľujúce tvoje správanie.''' ; Povera : ''Za svoje správanie či chovanie si zodpovedný druhým ľuďom a mal by si svoje správanie vždy ospravedlniť či aspoň vysvetliť.'' Ak necháte iných za seba rozhodnúť, že JE POVINNOSŤOU svoje správanie ZDÔVODNIŤ, dávate im tým možnosť vysvetliť, ako sa správať máte, či mali ste sa, čo sa vám má páčiť a nepáčiť. Váš manipulatívny partner v komunikácii si osobuje právo vaše dôvody odobriť, stáva sa ich sudcom. Možnosťou je nevysvetľovať. Na otázku: Ako to, že sa Ti táto košeľa nepáči, netreba uviesť dôvod, stačí len oznámiť: nemám žiaden dôvod, proste sa mi nepáči. == Tretie asertívne právo == '''Právo sám posúdiť, nakoľko si zodpovedný za riešenie problémov ostatných ľudí.''' ; Povera : ''Voči niektorým inštitúciám a veciam (či ľuďom) máš väčšie zaväzky, ako voči sebe samému. Mal by si obetovať svoje vlastné hodnoty, aby si uprednostnil ich prospech. Ak rôzne systémy nepracujú efektívne, musíš sa prispôsobiť ty, nie systém.'' Príklad: Chcem sa sťažovať na vadný výrobok a predavač vzbudzuje vo mne NEOPRÁVNENE pocit viny argumentom, že zdržujem frontu čakajúcich v rade. Asertívna reakcia odmietne zodpovednosť za problém s frontou napr. slovami: "To je pravda, skutočne zdržujem frontu. Navrhujem urýchlene vybaviť reklamáciu, inak ľudia za mnou budú musieť čakať ešte dlhšie." alebo reakcia: "Nezaujímajú ma problémy, za ktoré nezodpovedám. Zaujíma ma vyriešenie reklamácie." == Štvrté asertívne právo == '''Právo zmeniť názor.''' ; Povera : ''Názor, ku ktorému si sa už raz priklonil, by si nemal nikdy meniť. Ak si sa mýlil, znamená to, že si nezodpovedný, vyzerá to tak, že sa budeš mýliť znovu, proste nie si schopný rozhodovať sa samostatne. A mal by si sa ospravedlniť!'' == Piate asertívne právo == '''Právo robiť chyby.''' ; Povera : ''Nesmieš robiť chyby. Ak ich robíš, musíš mať pocit viny. Ostatní ľudia by v takom prípade mali tvoje správanie kontrolovať.'' Odpoveďou môže byť: "Máš pravdu, urobil som chybu (prišiel som neskoro, zabudol som kúpiť lístok, splniť dohodnuté...)", bez ospravedlňovania sa, ale hlavne bez pocitov viny, ktoré manipulujúci účastník rozhovoru môže zneužiť. == Šieste asertívne právo == '''Právo povedať ''ja neviem''.''' ; Povera : ''Mal by si poznať odpovede na všetky otázky, týkajúce sa konzekvencií tvojho správania sa, pretože keď odpovede nepoznáš, nie si si vedomý problémov, ktoré spôsobuješ iným ľuďom, si nezodpovedný a mal by si byť kontrolovaný". Manipulatívne otázky tohto typu začínajú často: "Co myslíš, čo by sa stalo, keby...?, Čo by to bolo za priateľa, dieťa, manžella,..., ktorý by...?" pri zvládaní podobných manipulácií nie je potrebné poznať a hľadať odpoveď. Postačí odpoveď: "neviem". -) Keby chcel manipulátor špekulovať, môže on sám. == Siedme asertívne právo == '''Právo byť nezávislý na dobrej vôli a mienke iných.''' ; Povera : ''Všetci ľudia, s ktorými prichádzaš do kontaktu, majú mať s tebou dobrý vzťah. Potrebuješ kooperáciu druhých ľudí. aby si prežil. Je nevyhnutné, aby ťa všetci ľudia mali radi." Je to riešenie na poznámky typu: "toto si budem pamätať, toto budeš ľutovať, alebo i na púhe dotknuté a chladné pohľady. Práve táto povera je dôvodom toho, prečo má toľko ľudí problémy s jednoduchou odpoveďou "NIE". Nemôžeme konať a žiť v hrôze, že sa dotkneme citov iných ľudí. Sem-tam sa niekoho dotkneme. == Ôsme asertívne právo == '''Právo robiť nelogické rozhodnutia.''' Byť logickým, znamená robiť len veci, ktorým naprosto rozumieme, zatiaľčo riešenie spústy problémov je mimo týchto hraníc. == Deviate asertívne právo == '''Právo povedať ''ja ti nerozumiem''.''' ; Povera : ''Musíš byť senzitívny a predvídať, chápať aj nevyslovené potreby svojich blížnych. Ak nechápeš, čo druhí od teba očakávajú, si necitlivý ignorant, nie si schopný s nimi žiť v harmónii." Takejto manipulácii nie je nik povinný sa podriadiť. == Desiate asertívne právo == '''Právo povedať ''je mi to jedno''.''' ; Povera : ''Musíš sa snažiť byť stále lepší, kým nebudeš vo všetkých ohľadoch perfektný. Asi sa to nepodarí, ale musíš sa snažiť. Ak ti niekto naznačí, ako sa vylepšiť, je tvojou povinnosťou tento pokyn nasledovať. Keď to neurobíš, si bezcenný, nezaslúžiš si rešpekt od nikoho, ani od seba. " Človek má asertívne právo nedbať na to, aby bol perfektný podľa definícií iného, veď čo je perfektné pre niekoho, môže byť perverzné pre niekoho iného. Aby sme nepodľahli manipuláciám tohto druhu, je vhodné svoj vnútorný pocit zaradiť do jednej z týchto kategórií: * chcem * musím * mal by som Hlavne kategória ''mal by som'' naznačuje manipulatívnu reakciu, ak sa nutkaniu podvolím. [[Category:Asertivita]] 937 2414 2005-03-04T23:42:09Z 217.23.249.231 /* Asertívne komunikačné techniky */ '''[[Asertivita]] > Asertívne komunikačné techniky''' ---- Asertívne komunikačné techniky alebo asertívne komunikačné zručnosti sú formy medziľudskej komunikácie, ktoré nie sú ani agresívne ani pasívne. Ako ''zručnosť'' potom označujeme ''schopnosť použiť'' danú komunikačnú techniku v&nbsp;príslušnej situácii. Asertívne komunikačné zručnosti nám dodávajú nové, asertívne schopnosti komunikácie. == Asertívne komunikačné techniky == * [[Asertivita/Technika pokazenej gramoplatne|technika pokazenej gramoplatne]] * [[Asertivita/Technika prijateľného kompromisu|technika prijateľného kompromisu]] * [[Asertivita/Technika sebaotvorenia|technika sebaotvorenia]] * [[Asertivita/Technika otvorených dverí|technika otvorených dverí]] === Daľšie asertívne techniky === * [[Asertivita/Vyslovovanie a prijímanie komplimentu|vyslovovanie a prijímanie komplimentu]] * [[Asertivita/Negatívna asercia|negatívna asercia]] * [[Asertivita/Negatívne opytovanie|negatívne opytovanie]] * [[Asertivita/Reakcia spätnou väzbou|reakcia spätnou väzbou]] == Asertívne schopnosti komunikácie == * schopnosť požiadať o láskavosť * schopnosť uplatniť svoj nárok * schopnosť povedať ''nie'' * schopnosť začať, udržiavať a ukončiť konverzáciu * schopnosť vysporiadať sa s kritikou * schopnosť prijať uznanie * schopnosť vyjadriť uznanie * schopnosť vyjadriť vlastný pocit, názor, myšlienku [[Category:Asertivita]] 953 5675 2006-04-18T13:31:27Z AtonX 2 /* Akváriové ryby */ +wp:Ryby Vítame Vás na úvodnej stránke knihy, ktorú spoločne píšeme my, jej čitatelia. Naším cieľom je postupné vytváranie voľne prístupnej a šíritelnej knihy, ktorá bude obsahovať všetky najlepšie skúsenosti, informácie a vedomosti nielen na amatérskej ale hlavne na vysoko odbornej a profesionálnej úrovni o chove rýb v starostlivosti človeka a všetkým čo s tým súvisí tak, aby sa stala skutočnou prezentáciou vysokej úrovne sladkovodnej a morskej akvaristiky na Slovensku vôbec. Preto by som veľmi prosil, aby sa do tejto činnosti zapojili okrem odbornej akvaristickej verejnosti aj profesionálni vedeckí pracovníci a pomohli nám takto formovať a získavať nové skúsenosti a vedomosti, týkajúce sa tohto ušľachtilého koníčka. Za ochotu a spoluprácu vám ďakujem. Tieto stránky sú WikiWiki. To znamená, že pokiaľ zbadáte nepresnú alebo chýbajúcu informáciu tak ju môžte Vy sami hneď [http://sk.wikipedia.org/wiki/Wikip%C3%A9dia:Ako_upravova%C5%A5_str%C3%A1nku upraviť]. Všetky zmeny sú ukladané a dajú sa spätne vyvolať. Takže ak aj náhodou nejaký neskúsený používateľ poškodí obsah stránky, je možné v histórii túto zmenu nájsť a jednoducho opraviť. Kniha a jej jednotlivé články sa už nestratia, ale naďalej sa budú rozširovať a zdokonaľovať. Je to dané vďaka ich ochrane pomocou [http://en.wikipedia.org/wiki/GNU_Free_Documentation_License GNU Licencie otvorenej dokumentácie]. Ďalšie informácie o projekte nájdete na stránke [[Projekt:Akvaristika]]. V prípade, ak nechcete prispievať k zlepšovaniu stránky, tak ju stále môžete používať ako klasickú stránku iba na prehliadanie. Červené odkazy smerujú na zatiaľ nevytvorené stránky. Želáme Vám príjemné čítanie a získanie nových vedomostí a skúsenosti == Úvod == * [[História akvaristiky]] == Vybavenie akvária == === Základné vybavenie === * [[Akváriová nádrž]] * [[Stojan pod akvárium]] * [[Dno v akváriu]] * [[Osvetlenie akvária]] ** [[Lineárne žiarivky]] ** [[HQI výbojky]] * [[Vyhrievanie akvária]] * [[Vzduchovanie v akváriu]] * [[Filtrácia akvária]] ** [[Filtračné materiály]] *** [[w:Aktívne uhlie|Aktívne uhlie]] ** [[Nitrifikačné akváriové filtre]] *** [[Pôdny filter]] *** [[HMF filtre]] ** [[Denitrifikačné akváriové filtre]] ** [[Prepady]] === Doplnkové vybavenie === * [[Pozadie a iné dekorácie]] ** [[Pozadie z bridlice]] ** [[Pozadie z polyuretánovej peny]] ** [[Pozadie z polyuretánovej peny a kameňov]] ** [[Pozadie z cementu a perlitu]] * [[UVC sterilizátory]] ** [[Výroba UVC sterilizátora]] * [[Reverzná osmóza]] * [[Ochladzovanie akvária]] == Rastliny a živočíchy == === Akváriové ryby === {{wikipédia|Ryby}} * [[Základné rozdelenie akváriových rýb]] ** [[:Category:Akváriové ryby|Zoznam druhov akváriových rýb]] * [[Morfológia a anatómia rýb]] * [[Koľko rýb do akvária?]] * [[Ryby vhodné pre začiatočníkov]] * [[Kŕmenie akváriových rýb]] ** [[w:Spirulina|Spirulina]] ** [[Žiabronôžka soľná]] * [[Rozmnožovanie akváriových rýb]] * [[Choroby akváriových rýb a ich liečenie]] === Akváriové rastliny === * [[Základné rozdelenie akváriových rastlín]] * [[Výživa akváriových rastlín]] ** [[Oxid uhličitý a akváriové rastliny]] ** [[PMDD]] *** [[Pridávanie oxidu uhličitého do akvária]] * [[Rozmnožovanie akváriových rastlín]] * [[Choroby akváriových rastlín a ich liečenie]] * [[Riasy]] ** [[Pomocníci v boji proti riasam]] === Iní obyvatelia akvária === * [[Slimáky]] ** [[Ako sa zbaviť slimákov v akváriu]] * [[Kraby, žaby a iné]] * [[Nevítaní hostia v akváriu]] ** [[Sinice]] ** [[Živočíchy]] ** [[Mikroorganizmy]] == Voda v akváriu == * [[Pohyb vody v akváriu]] * [[Teplota vody v akváriu]] * [[Výmena vody v akváriu]] * [[Zákaly vody v akváriu]] == Akvaristická chémia == * [[Chémia vody]] ** [[Tvrdosť a kyslosť vody]] * [[Kolobeh látok v akváriu]] ** [[Kolobeh dusíka v akváriu]] ** [[Kolobeh uhlíka v akváriu]] == Zakladanie akvária == * [[Moje prvé akvárium]] * [[Nákup akváriových živočíchov a rastlín]] * [[Transport akváriových živočíchov a rastlín]] * [[Sťahovanie akvária]] == Komerčná akvakultúra == * [[Predaj akváriových živočíchov a rastlín]] == Morské akvárium == * [[Morská voda]] * [[Odpeňovač]] ** [[Stavba odpeňovača]] == Estetická hodnota akvária == * [[Akvadizajn]] (''aquadesign'') * [[Základy akvakrajinky]] (''aquascaping'') * [[Fotografovanie akvária]] * Fotografovanie akváriových rýb == Knihy, časopisy a iné odporúčané čítanie == * [[Knihy o sladkovodnej akvaristike]] * [[Knihy o akváriových rastlinách]] * [[Knihy o morskej akvaristike]] == Internetové zdroje == * [[Internetové odkazy na akvaristickú tému]] [[Kategória:Akvaristika]] 954 2431 2005-04-22T11:51:28Z Jacik 6 '''HMF''' (nem. ''hamburger Mattenfilter'') je veľmi účinný typ nitrifikačného filtra používaného v [[Sladkovodn%C3%A1_akvaristika|sladkovodnej akvaristike]]. == Teória == === Nitrifikačné baktérie === HMF filter pracuje v tzv. biologickom režime. Kolónie nitrifikačných baktérii postupne premieňajú amónny katión NH₄⁺ toxický pre ryby na menej toxický dusitan NO₂^&minus; a ten následne už na relatívne bezpečný dusičnan NO₃^&minus;. V HMF filtri sa všetko točí okolo "pohodlia" nitrifikačných baktérii, pretože práve tie zabezpečujú biologickú filtráciu. Čím je baktérií viac, tým je filtrácia rýchlejšia a tým aj účinnejšia. Nitrifikačné baktérie sa nachádzajú v celom akváriu a v každom filtri, aj keď iba v relatívne malých množstvách. Avšak pokiaľ majú nitrifikačné baktérie vhodné podmienky na rast, tzn. dostatok živín vo forme NH₄⁺, NO₂^&minus; a O₂ tak sa rýchlo namnožia do obrovských kolónií viditeľných voľným okom. Množstvo nitrifikačných baktérií je vo filtri sústavne plynule regulované práve dostatkom živín. Preto hlavným cieľom HMF filtra je zabezpečiť ideálne podmienky pre rast dostatočného množstva nitrifikačných baktérií zabezpečujúcich samotnú filtráciu. === Filtračné médium === Ako najvhodnejšie filtračné médium sa praxou ukázal klasický biomolitan. Je to jednak kvôli jeho mechanickým vlastnostiam ako sú pórovitosť či mechanická pevnosť (to je vzané relatívne voči iným filtračným médiám ako sú piesok či rôzne guličky, vata a pod.) ale aj kvôli chemickej stálosti. Najvhodnejšia zrnitosť (hustota) biomolitanu pre použitie v HMF je taká, aby v objeme biomolitanu bola dosiahnutá dostatočná plocha pre nitrifikačné baktérie ale súčasne aby nebol HMF príliš hustý a rýchlo sa nezapchával nečistotami. Vhodné zrnitosti sú okolo 20-30. === Rýchlosť prúdenia === Základnou myšlienkou HMF filtra je, že nitrifikačné baktérie sú schopné udržať sa prichytené na podklade do rýchlosti prúdenia do 30&nbsp;cm za minútu. Pokiaľ je prietoková rýchlosť vyššia, prúd vody nitrifikačné strháva a unikajú z filtra do akvária. Pokiaľ je prietoková rýchlosť zasa príliš nízka, tak nitrifikačné baktérie nedostávajú dostatok živín a hynú. Z toho vyplýva že ideálnym riešením je nájdenie vhodnej prietokovej rýchlosti kedy nitrifikačné baktérie ešte nebudú z podkladu vytrhávané, ale súčasne budú mať aj dostatok potravy v čerstvo privádzanej vode. Experimentálne bolo zistené, že ideálna prietoková rýchlosť je v rozmedzí približne 5-10&nbsp;cm/min. Táto rýchlosť navonok nevyzerá zvláštne ale je potrebné si uvedomiť, že v bežne predávaných akvarijných fitroch je prietoková rýchlosť až 100&nbsp;cm/min. === Prietoková plocha === Spôsob akým sa v HMF dosahuje nízka prietoková rýchlosť nie je pomocou zníženia prietoku čerpadla. Kľúčom je zväčšenie plochy ktorou voda preteká. Čím je plocha väčšia tým je pri rovnakom celkovom prietoku za jednotku času rýchlosť prúdenia vody nižšia. == Konštrukcia == V praxi sa HMF rieši niekoľkými základnými spôsobmi. * HMF na bočnej stene - toto riešenie je najčastejšie. Je vhodné do rastlinkových akvárií. * HMF v rohu akvária - toto riešenie je využívané pokiaľ chce akvarista HMF filter schovať. Problematické je postupné hustnutie filtračného média-biomolitanu smerom k stredu ohybu. * HMF na zadnej stene - zaujímavé riešenie v prípade potreby zabezpečenia veľkého filtračného výkonu. === Výpočet výkonu čerpadla === Výpočet výkonu filtra pre HMF filter je relatívne jednoduchý. Treba si len uvedomiť, že potrebujeme zabezpečiť plynulú rýchlosť prietoku v rozmedzí 5-10&nbsp;cm/min a vypočítať aký výkon čerpadla (udávaný najčastejšie v litroch za hodinu) potrebujeme. Takže najprv zistíme veľkosť plochy ktorou bude filtrovaná voda pretekať. Špecifikom HMF filtrov je, že plocha je po celej dĺžke HMF rovnaká (neplatí iba v prípade rohového HMF). ==== Príklad ==== Napríklad majme akvárium s rozmermi 70×30×35&nbsp;cm (Š×H×V). Rozhodli sme sa použiť HMF filter umiestnený na jednej z bočných stien. Takže vstupná plocha filtra bude po odrátaní priestoru ktorý zaberá sklo, štrk, priestor nad hladinou atď. približne 30×30&nbsp;cm. Pri prietoku 10&nbsp;cm/min nám cez takúto plochu pretečie 30×30×10cm = 9&nbsp;000&nbsp;cm&sup3;/min vody. Konverziou jednotiek z ''cm'' na ''dm'' získame výsledok priamo v litroch: 3×3×1 = 9&nbsp;dm&sup3;/min = 9&nbsp;l/min. Po vynásobení 9&nbsp;l/min×60 dostaneme hodinový prietok 540&nbsp;l/h. Takže pokiaľ chceme HMF na bočnej stene 30×30&nbsp;cm s rýchlosťou prúdenia vody 10&nbsp;cm/minútu tak potrebujeme čerpadlo s výkonom 540&nbsp;l/h. Pokiaľ by sme chceli prietok len 5&nbsp;cm/min, tak potrebujeme čerpadlo s výkonom 3&nbsp;dm × 3&nbsp;dm × 0,5&nbsp;dm × 60 = 270&nbsp;l/h. Z toho vyplýva, že pokiaľ v uvažovanom akváriu použijeme čerpadlo s výkonom od 270&nbsp;l/h do 540&nbsp;l/hod tak by mal HMF na bočnej stene fungovat bezchybne. === Objem a hrúbka filtračného média === Čo sa týka posledného dôležitého rozmeru filtračného média - hrúbky - sú pre filtráciu najdôležitejšie prvé 2&nbsp;cm. Kvôli mechanickej pevnosti, tuhosti HMF (aby sa molitan neohýbal) je vhodná hrúbka 4&nbsp;cm. Výsledný objem filtračného média HMF do akvária uvedeného v príklade teda bude 30×30×4&nbsp;cm&nbsp;=&nbsp;3,6&nbsp;l. ==Ćistenie== Najzaujímavejšou vecou na HMF je, že prakticky nepotrebuje čistenie v zmysle prepierania molitanov. Tým, že prietok je tak pomalý (5-10&nbsp;cm/min) veľké častice nie sú do filtra nasávané ale klesajú na dno ešte pred vstupom do HMF. Takže filter sa nezanáša. == Referencie == * pôvodný zdroj [http://jacik.akva.sk Jacik] * [http://www.deters-ing.de/ Hamburger Mattenfilter (de)] * [http://www.janrigter.nl/mattenfilter/ Hamburger Mattenfilter (en)] [[Akvaristika|Späť na obsah knihy]] [[Category:Akvaristika]] 956 4951 2006-01-04T07:34:26Z AtonX 2 Bola obnovená posledná úprava 85.135.250.46 od 85.135.136.53. {{wiki}} Pravdepodobne každý, kto to s pestovaním rastliniek myslí vážne, začne časom rozmýšľať nad umelým pridávaním CO₂ do akvárium. Treba si však uvedomiť, že vo väčšine akvárií rastliny porastú aj bez pridávania CO₂ a opačne, ak v akváriu nič nerastie, tak nepomôže ani CO₂. Ak však vaše akvárium pred pridávaním CO₂ už funguje normálne, tak po pridaní ďalšieho CO₂ sa fotosyntéza rastlín zvýši a aj rastliny porastú rýchlejšie. Takisto aj živiny budú spotrebovávať rýchlejšie a vyprodukujú viac kyslíka. '''Pozor: Pokiaľ to s pridávaním CO₂ preženiete tak si otrávite celú osádku akvária!''' == CO₂ v akváriu == V akváriu CO₂ vzniká činnosťou baktérií. Množstvo CO₂ vytvoreného dýchaním rýb je v zásade zanedbateľné. V dobre zabehnutých, „pomalších“ akváriách baktérie vyprodukujú dostatočné množstvo CO₂ a rastlinky prosperujú aj bez umelého pridávania CO₂. Aj keď sa kedysi prihnojovanie CO₂ spomínalo v akvaristickej literatúre len okrajovo, dnes je začínajúci akvarista častokrát vystavený reklamám a informáciám na internete a v prospektoch. Výrobcovia systémov na pridávanie CO₂ do vody prisahajú na pozitívne účinky na rastlinky, akvaristi sa nechávajú presvedčiť, publikujú na internete návody atď. == Riziká pridávania CO₂ do akvária == Pridávanie CO₂ má aj svoje úskalia a je treba uvedomiť si niekoľko faktov: Akváriá môžu fungovať aj bez pridávania CO₂, sú to nádrže klasického „československého“ typu, kde je slabé osvetlenie, vzduchovanie alebo vzduchový pohon filtra a nenáročné pomaly rastúce rastliny. Ak do takejto nádrže začneme pridávať CO₂, nebude to mať nijaké dobré účinky, naopak, pomaly asimilujúce rastlinky prebytok CO₂ nespotrebujú, rýchlo klesne hodnota pH, rybky sa môžu otráviť a napríklad kryptokoryny sa môžu rozpadnúť – to by bola smrť akvária. Alebo druhá alternatíva, v dôsledku silného vzduchovania či filtrovania v akváriu rastú len nenáročné rastliny znášajúce tvrdú zásaditú vodu (na hornej strane listov sa vytvára vrstva vápnika) a rýchlym pohybom vody sa všetok CO₂ z vody vypudzuje, takže nepostrehneme ani najmenší efekt na rastliny. Treba si uvedomiť, že v akváriu všetko so všetkým súvisí. V prírodných akváriách, kde sa často nachádzajú svetlomilné rastliny, je vďaka silnému osvetleniu oxid uhličitý rýchlo skonzumovaný. Následkom by bolo zvyšovanie hodnoty pH (voda by bola alkalická), stagnácia rastu rastlín a ich postupný úhyn a zhoršenie podmienok pre živočíchy, pretože rybky (ale aj rastlinky) vhodné do prírodných akvárií uprednostňujú kyslejšie prostredie. Množstvo CO₂ vo vode totiž významne ovplyvňuje jej hodnotu pH! Takže musíme vhodným spôsobom pridávať CO₂ a vytvoriť v akváriu stabilné podmienky. Ak sa rozhodnete pridávať CO₂ do vody, v prvých dňoch pravidelne kontrolujte jeho koncentráciu vo vode! Začínajte s menším množstvom, postupne ho zvyšujte, až kým sa celý kolobeh nezabehá a vy zistíte potrebnú dávku. Pokiaľ je dávkovanie optimálne, nie je potrebné ho cez noc vypínať, výkyvy v pH by vtedy boli väčšie. Rastliny a živočíchy sú zvyknuté na vyšší obsah CO₂ a nižšiu hodnotu pH cez noc. CO₂ totiž stále uniká cez hladinu v dôsledku cirkulácie vody a voda sa dostatočne prekysličuje. Ak by ste však postrehli, že ryby cez noc lapajú po vzduchu priamo pri hladine, treba dávkovanie patrične znížiť. == Množstvo CO₂ v akváriu == Množstvo pridávaného CO₂ závisí od intenzity a dĺžky osvetlenia, od množstva rýb a od množstva a druhov rastlín v akváriu a od pohybu vody. Silným prúdením sa totiž CO₂ z vody vypudzuje a voda sa príliš okysličuje. Množstvo O₂ a CO₂ však navzájom priamo nesúvisí. V nádrži môže byť napr. maximum kyslíka a zároveň veľké množstvo CO₂. Ako optimálna hodnota CO₂ vo vode sa osvedčilo 20&ndash;30&nbsp;mg/l. Koncentr8ciu CO₂ vo vode môžeme určiť pomocou hodnoty pH a KH (uhličitanová tvrdosť), alebo permanentným testerom, ktorý sa umiestni do akvária a podľa farby indikačnej tekutiny kedykoľvek vidíme, koľko CO₂ je vo vode. Takisto jestvujú dokonalé, mikroprocesorom riadené zariadenia, ktoré umožňujú automatickú stabilizáciu hodnoty pH pomocou CO₂ v akváriu. == Spôsoby pridávania CO₂ do vody == V súčasnosti sa používajú dve osvedčené metódy pridávania CO₂ do vody: * Výroba za pomoci kvasiniek, * dávkovanie z tlakovej fľaše so stlačeným oxidom uhličitým. Postupy popisuje kapitola [[Pridávanie oxidu uhličitého do akvária]]. ==Môžeme použit aj tento text== Tento spôsob hnojenia je medzi akvaristami hlavne v poslednej dobe dosť často spomínaný, preto som sa rozhodol vniesť trochu svetla do tejto problematiky. Na to aby mohla fungovať fotosyntéza musí mať rastlina okrem iných zložiek k dispozícii aj CO₂, ktoré je aj základným zdrojom uhlíka a teda hlavným stavebným kameňom rastlín. Tento fakt sme sa všetci učili už na základnej škole. Akvaristi na to však často zabúdajú a niekedy možno aj nechcene svojim konaním z akvária CO₂ priam vyháňajú. Ako? Napríklad prevzdušňovaním alebo príliš silným prúdením vody od filtra sa tento plyn z vody vylučuje. Tu by som chcel pripomenúť, že akvárium s dostatkom rastlín nepotrebuje vzduchovanie vôbec, keďže rastliny kyslík produkujú. Vývod filtra doporučujem umiestniť asi 5&nbsp;cm pod hladinu vody, takto je zabezpečené dostatočné prúdenie a CO₂ zostáva vo vode. Na záver treba povedať, že CO₂ znižuje pH vody, ktoré by ste mali priebežne merať, aby sa vám nedostalo do kritických hodnôt. Merať CO₂ môžeme pomocou špeciálneho zariadenia, ktoré sa inštaluje v akváriu a ukazuje aktuálny stav CO₂. Treba samozrejme povedať, že pridávanie CO₂ nám len pomôže k tomu, aby rastliny, ktoré rástli pomaly začali rásť rýchlejšie a krajšie vyzerali. Musíme mať samozrejme aj kvalitné osvetlenie a splnené všetky ostatné predpoklady na úspešný rast rastlín. == Referencie == * Pôvodné zdroje: ** [http://azet.akvárium.sk azet] ** [http://barky.akváriumclub.com barky] [[Akvaristika|Späť na obsah knihy]] [[Category:Akvaristika]] 957 4921 2005-12-27T10:35:37Z 85.216.191.137 /* Ďalší článok */ {{wiki}} mozeme pouzit aj obrazky z http://www.akva.sk/phpBB2/co2.php = Oxid uhličitý z kvasníc= Najprv je dobré začať s vyrábaním CO₂ z kvasníc (burčiak). Toto riešenie je na začiatok super pretože stojí len pár korún a hneď si môžete overiť efekt umelého pridávania CO₂ do akvária. Nevýhodou je nutnosť pravidelného zarábania kvasníc každé dva týždne (v mojom prípade). Návodov na vyrábanie CO₂ z kvasníc je na .sk internete veľa. Uvediem len zopár dopresňujúcich údajov. * Ja som dával 1/4 kocky kvasníc, 200g cukru (približne jeden pohár). * Voda v ktorej to rozmiešate by nemala byť príliš horúca, zabijete kvasinky. * Je dobré používať verziu s dvoma fľašami, tá druhá vám prečistí CO₂ unikajúce z flaše s kvasnicami. * Pokiaľ použijete verziu s dvoma fľašami tak CO₂ z prvej priveďte hadičkou až na dno druhej fľaše. CO₂ sa pri prechode vodou v druhej fľaši očistí od prísad, ktoré potom upchávajú vzduchovací kamienok na CO₂ v akva a tiež keď sa vám pri manipuláci s kvasnicami prevrhne fľaša tak jej obsah nejde hneď do akva (sú zs neho pekné zákaly :) ). Do druhej fľaše sa vzduchovací kamienok nedáva. * A na samotné rozptýlenie som používal malý 1cm vzduchovací kamienok umiestnený v nádrži čo najnižšie. Ešte lepšia možnosť je vyviesť CO₂ pred vrtuľku interného filtra v nádrži, ten bublinky CO₂ rozpráši na úplne maličké. * Rozhodne sa nepokúšajte CO₂ na noc uzatvárať, tou ranou budete nepríjemne prekvapený :). Ak nechcete CO₂kovať aj cez noc tak vývod z fľaše s kvasnicami neuzatvárajte ale vypúšťajte ho mimo akva do pohara s vodou = Oxid uhličitý z tlakovej fľaše = Ak sa vám pridávanie CO₂ osvedčilo tak časom budete hľadať šikovnejšie riešenie než kvasnice. A vtedy treba prejsť na CO₂ z flaše. Základné návody sú znova na slovenskom akvaristickom webe, tak prispejem len vlastnými skúsenosťami. Princíp je jednoduchý. Vo fľaši máte pod tlakom cca. 55 bar stlačený kvapalný CO₂ ktorý po trošičku vypúšťate do akva. Na kvapalný CO₂ by som si dal pozor, pretože pri prudkom uvoľnení dokáže ochladiť okolie až na -73˚C. Môžu z toho byť celkom pekné omrzliny. A ešte jedna vec. Tlaková fľaša by mala počas prevádzky stáť, aby pri otvorených ventiloch nezačal z fľaše vytekať tekutý CO₂ a nezmrzli a následne nepopraskali ventily. Takže čo budete potrebovať na CO₂ z tlakovej fľaše? # Kvalitnú tlakovú flašu na kvapalnú CO₂. Na tento účel akvaristi väčšinou používajú vyradené fľaše z hasiacich prístrojov na CO₂. Je dobré zohnať si fľašu na aspoň 1-2L CO₂. Ináč budete musieť chodiť plniť fľašu častejšie. Ja mám na 6L CO₂. Moja fľaša má hlavný ventil, ktorým sa dá úplne uzavrieť. Na hlavnom ventile je aj poistný ventil ako ochrana, keby sa tlak vo fľaši príliš zvýšil napr. teplom. Keďže som človek opatrný, tak fľašu som si dal otestovať tlakovou skúškou na tlak 190 barov a takisto aj pretesniť hlavný ventil na fľaši. Pre istotu. Stojí to len pár desiatok korún. # Redukčný ventil aspoň s 1 manometrom na vstupný tlak (vo fľaši). Hľadajte redukčný ventil na plyn CO₂. Ďalej redukčný ventil musí na fľašu priamo pasovať. Nesmú sa používať žiadne redukcie. V mojom prípade mám závit G3/4. Takže hľadajte tak aby vám to sedelo. Mať na redukčnom ventile aspoň jeden manometer je dobré kvôli tomu, že pokiaľ je vo fľaši aspoň nejaký kvapalný CO₂ tak je tlak približne konštantný (cca. 55bar). Tlak začína klesať až tesne pred vyprázdnením fľaše tlak a tak viete, že bude treba znova naplniť tlakovú fľašu. Niektorí akvaristi odoberajú CO₂ do akva už priamo z redukčného ventilu. No vzhľadom na negatívne skúsenosti kolegov akvaristov ktorí otrávili všetky ryby v akva by som to takto určite nerobil. # Ihlový ventil. Nasleduje po redukčnom a slúži na najjemnejšie doladenie toku CO₂. Znova si je treba dať pozor aby pasoval do redukčného ventilu. V tomto som mal problém, pretože môj ihlový ventil mal iné stúpanie (Whittworthov?) než vnútorný závit redukčného (klasický 8mm). Našťastie kolega mi ho prerezal. Na utesnenie som použil teflónovú pásku. # Magnetický ventil + spínacie hodiny. Magnetický ventil je super vec. Jednak šetrí CO₂ a jednak neotrávite v noci ryby. Dôležité je pozrieť si spotrebu magnetického ventilu vo wattoch. Môj má odber 2W. Magnetický ventil sa väčšinou napája na vzduchovaciu hadičku. Spínacie hodiny slúžia na riadenie kedy chcete CO₂ do akva dodávať. Väčšinou sa nastavia na dobu aby sa zapli, keď sa zapne osvetlenie vypli hodinu-dve pred vypnutím osvetlenia. Aby sa hladina CO₂ znížila keďže v noci sa už bude iba zvyšovať dýchaním rýb, rastlín, slimákov, baktérii vo filtroch len zvyšovať. #Difúzor. Posledný článok celého monštra. Keďže mám veľkú flašu, tak si dovolím trochu plytvať CO₂ a ako difúzor používam vzduchovací kamienok. = Ďalší článok = Rastliny dýchajú ako každý iný živý organizmus: dýchajú kyslík a vydychujú CO₂. Dýchanie je rovnaké počas dňa i počas noci, ale počas dňa je vydýchnutý CO₂ spotrebovaní pri fotosyntéze Čo je to fotosyntéza? Základné suroviny používané pri výrobe potravy sú prekvapivo jednoduché - je to iba voda a CO₂ (oxid uhličitý). vodu odberajú korene a CO₂ pohlcujú póry v listoch. Z týchto látok sa vyrábajú jednoduché cukry. Celý život závisí od tejto jednoduchej premeny - fotosyntézy. Svetlo - slnečná energia - je rastlinou pohlcovaná a transformovaná na chemickú energiu obsiahnutú v cukroch. Táto reakcia ja veľmi rýchla a trvá zlomok sekundy. Pri fotosyntéze sa voda štiepi na vodík a kyslík. Kyslík uniká ako vedľajší produkt a vodík sa chemicky zlučuje s CO₂ a tým vzniká jednoduchý cukor, ktorý sa ľahko rozpúšťa vo vode a je rozvádzaný po celej rastline. Aj keď akvárium samo o sebe produkuje oxid uhličitý, jeho produkcia je pre potreby vodných rastlín zanedbateľná. Jediným možným riešením je zásobovanie akvária oxidom uhličitým umelo Aj keď oxid uhličitý prechádza do vody difúziou z prostredia nad hladinou, je to zanedbateľné množstvo a pre metabolické procesy rastlín nemá takmer žiadny vplyv. Z toho vyplýva, že je nevyhnutné dostať ho do vody "nasilu". Akvárium osádzané rastlinami spotrebuje denne približne 1 g oxidu uhličitého na 100 litrov vody. CO₂ - difúzny zvon Najľahším riešením na rozptyl CO₂ je zvon ktorý si môžete kúpiť v akv. predajniach alebo si ho môžete vyrobiť sami - dá sa použiť prakticky akákoľvek nádoba ktorej spodná hrana je bez dna kadiaľ uniká CO₂ do vody. CO₂ môžete dopúšťať odspodu hadičkou alebo si spravíte na vrchnej hrane otvor (treba použiť škrtiacu klapku na zabránenie spätného úniku CO₂). Na zdroj CO₂ je v tomto prípade najlepšie použiť klasickú sifónovú fľašu na CO₂ bombičky, ktoré kúpite v potravinách. Hadičku sa snažte použiť takej šírky aby kládla aspoň malí odpor pri zasúvaní do sifón. fľaše a vyplnila celý priestor výpuste. Ja som okolo spoju dával na utesnenie ešte plastelínu. Ako často bude treba plniť CO₂ do zvonu záleží od veľkosti vášho akvária a podmienok v ňom - ja som zvon musel plniť aj 3xdenne. Pri tejto metóde je veľmi malá pravdepodobnosť že presýtite vodu CO₂ s následným úhynom rýb. CO₂ systém - difúzny zvondopúšťanie CO₂ do zvodu CO₂ zvon od f. Rataj CO₂ - difúzny zvon - foto návod možného riešenia ;-) kupime tresku-rybaci salat ostry, kto nema rad pikant, ma smolu.. salat zjeme a nadobu dobre umyjeme ;-) nozikom/ziletkou nadobu velmo opatrne rozdelime rozdeleny obal na 2 casti 2 difúzne zvony za cenu jedneho!.. ;-) otvor na /pricucku/ treba vrtat/rezat opatrne, musi presne sediet vnuutro difúzny zvon /alias/ treskovič je hotovy! treskodifuzak v plnej krase v akvariu pohlad z boku-tu si vsimnite ten krasny spojler okolo zvonu! nadhera vela stastia pri vyrobe! Sajonaraaa Pri aplikovani CO₂ difuznym zvonom alebo niecim podobnym zo sifonovej flase,CO davkavaca od Rataja alebo inym sposobom je potrebne si uvedomit,ze dno difuzora je otvorene a tym padom vznika riziko,ze tam urcite vlezie najaka ryba a urcite sa nadychne (mne to spravil skalar a skoro mu oci vypadli)najcastejsie to spravia labirintky a preto je potrebne na otvorenu cast dofuzora pripevnit gumickou nejaku sietku (osvedcila sa mi sietka od ovocia).Gumickou preto,aby sa sietka dala lahko snat a difuzor z vnutra obcas vycistit hlavne od rias. CO₂ - výroba pomocou kvasníc Do vrchnáku od 1/5L alebo 2L fľaše vyvŕtame dieru presne na veľkosť hadičky tak aby neunikal okolo vzduch. Hadičku prevŕtaným otvorom pretiahneme - stačí pár cm (kvôli úniku CO₂ je okolo spoju lepšie ešte naliať z oboch strán lepidlo). Na druhý koniec hadičky pripevnite čo najjemnejší vzduchovací kameň. Do fľaše dáme asi 20g droždia, 2-3 veľké lyžice cukru a zalejeme trochou teplej vody. Fľašu zatvoríme a droždie s cukrom trepaním rozpustíme. Po rozpustení do fľaše dolejeme teplú vodu (voda sa nesmie dotýkať hadičky s vrchnákom). A to je všetko - fľašu dáme na svoje miesto a hadičku so vzduchovacím kameňom umiestnime do akvária - najlepšie pred výpusť filtra nech sa nám CO₂ čo najlepšie v akváriu rozpustí. S fľašou už manipulujeme čo najmenej. Do 20-30 minút by sa mal rozbehnúť proces kvasenia a so vzd. kameňa by nám mali pomaly vychádzať prvé bublinky CO₂. Na noc ja CO₂ nechávam v akváriu ale môžete ho odtiaľ vyberať - len si treba pripraviť aspoň 2L fľašu do ktorej na noc ponoríte hadičku so vzd. kameňom. Ak by sme ju nechali len tak "navoľno", tak by nám do rána všetok CO₂ bez tlaku unikol. S dávkou kvasníc a cukru môžete experimentovať - čím viac cukru, tým viac bude produkovaný CO₂ a zároveň náplň vydrží kratšiu dobu (mne jedna náplň v 1,5L fľaši vydrží asi 14 dní). CO₂ systém - výroba pomocou kvasníc CO₂ systém - výroba pomocou kvasníc Tu už treba dávať pozor - prvotný tlak CO₂ býva dosť veľký, môže dôjsť k presýteniu vody CO₂ a následne k úhynu všetkého živého v akváriu - vrátane poškodenia rastlín. CO₂ systém - výroba pomocou kvasníc Po čase pridávania CO₂ som si všimol postupné zanášanie vzduchovacieho kameňa - CO₂ unikalo vo väčších zhlukoch len pod tlakom, žiadny CO₂ "prach" ako pri použití nového vzd. kameňa. Pravdepodobne pri kvasení sa uvoľňuje látka ktorá uniká spolu s CO₂ a tá zanáša kameň a dostáva sa spolu s CO₂ do akvária. Kameň ostáva funkčný ale je potrebné na jeho prekonanie vyšší tlak. To sa ukáže v poslednej fáze životnosti náplne keď je už tlak vo fľaši veľmi slabý a nedokáže prejsť cez zanesený vzd. kameň. Sú dve možnosti riešenia problému - buď si budeme kupovať po každej výmene náplne nový vzd. kameň alebo si do systému vložíme "prečisťovaciu" nádobu s vodou ktorá nám CO₂ zbaví nežiaducich prímesí pred vpustením do akvária - ako je to nakreslené na obrázku. CO₂ - výroba pomocou kvasníc - foto "návod" 1.čerstvé kvasnice 2.odrežeme približne 1/2 3.môžme nakrájať-rychlejšie sa rozpustia 4.cca 16-18g 5.cukor cca 80-85g (podla potreby) 6.zalejeme teplou vodou a rozmiešame 7.dolejeme zvyšok teplej vody 8.uzaver 9.flašu uzavrieme 10.po cca. 30min začina proces kvasenia CO₂ systém Ak sa Vám nechce "hrať" s kvasnicami, je tu trochu jednoduchšie riešenie. Máte na výber viacero produktov od mnohých výrobcov pracujúce na približne rovnakom princípe. V plastovej fľaši je vrstva "gelu", po vhodení štartovacej kapsule, poprípade nasypaním prášku naštartujeme proces výroby CO₂, ktorý by nám mal vydržať približne 6 týždňov. JBL CO₂ set Dupla CO₂ set Hagen Dennerle CO₂ set CO₂ systém bez ihlového ventilu CO₂ systém CO₂ systém CO₂ systém CO₂ systém CO₂ systém CO₂ systém bez ihlového ventilu - CO₂ by som s ním odporúčal pridávať do akvária len vo vašej prítomnosti, poprípade ako dávkovač do plastového zvonu, Kúpiť si ho môžete napr. v BA na Krížnej 58, Weldshop (zváracia technika), mini ventil stojí 870,- a fľaša 540,- K "dokonalosti" mu chýba ihlový ventil, ktorý si môžete objednať napr. cez "zahraničné" akva/net. obchody CO₂ systém s ihlovým ventilom - tu máte dve možnosti - buď si systém poskladáte sami - fľašu - si kúpite napr. v zváračskom obchode, ak máte starý hasiaci prístroj - dá sa použiť aj ten. Ventil - tu je už problém, klasický ventil majú všade ale o "ihlovom" napr. v BA predajniach nevedel nikto nič....takže si môžete u nás kúpiť základnú časť a ihlový ventil kúpiť/objednať napr. v Čechách kde s kúpou nie je problém. Druhá finančne drahšia ale jednoduchšia možnosť je kúpiť značkový CO₂ set v akva. predajniach. V SK sa však na takýto nákup treba patrične pripraviť - väčšinou je set treba objednávať, na prípadne "ošahanie" a výber z viacerých druhov môžete rovno zabudnúť. Radšej sa pred nákupom pozrite na internet a porovnajte výrobky/ceny jednotlivých firiem - do predajne choďte už s konkrétnou požiadavkou. CO₂ set_1 CO₂ set_EheimCO₂ set_2 CO₂ set_Sera CO₂ systém s ihlovým ventilom - fotky Jednoduchý CO₂ systém s ihlovým ventilom - 1kg fľaša (390g CO₂, tlak 36Bar, 540sk, výmena prázdnej fľaše za plnú 40sk), redukčný ventil s jedným manometrom (870sk), ihlový ventil (cca 600sk) ihlový ventil redukčný ventil ihlový ventil + redukčný ventil CO₂ fľaša + redukčný + ihlový ventil CO₂ doplnky - dlhodobý CO₂ set CO₂_difusor_1 CO₂_difusor_2 CO₂ difusor/reactor - sú to zariadenia ktoré sa snažia čo najdokonalejšie obohatiť vodu CO₂ plynom a jeho 100% využití - totiž pri klasickom púšťaní CO₂ do akvária cez vzduch. kameň nám veľa CO₂ unikne z vody von bez účinku. S použitím difusora/reactora CO₂ spotrebujeme podstatne menej a ľahšie dosiahneme optimálne hodnoty CO₂ v akváriu (tabuľka) CO₂_difusor_Eheim CO₂ test - Dennerle CO₂ tet - Eheim CO₂ testy - používajú sa na meranie obsahu CO₂ v akváriu. Každá firma ponúkajúca CO₂ sety má v ponuke aj dlhodobé testy na meranie CO₂ - jedna náplň vydrží približne jeden mesiac. CO₂ doplnky - dlhodobý CO₂ set dlhodobý CO₂ set_1 dlhodobý CO₂ set_2 dlhodobý CO₂ set_3 dlhodobý CO₂ set_4 dlhodobý CO₂ set_5 dlhodobý CO₂ set_6 dlhodobý CO₂ set_7 dlhodobý CO₂ set_8 = References = * [[http://jacik.akva.sk jacik]] * [[http://www.akva.sk www.akva.sk]] [[Akvaristika|Späť na obsah knihy]] [[Category:Akvaristika]] 958 2435 2005-04-15T12:26:39Z Jacik 6 == Akvakrajinka == Výraz ''aquascaping'' - akvakrajinka sa stáva v posledných rokoch čoraz známejším. Japonský akvarista Takashi Amano vytvoril v akvaristike vydaním svojich kníh ''Nature Aquarium'' (''Prírodné akvárium'') celkom nový štýl. Terajším cieľom mnohých akvaristov už nie je iba akvárium s obyčajne vysadenými rastlinami, peknými kameňmi a drevom. Akvakrajinkárstvo sa stalo uznávaným umením. Pre aký typ prírodného akvária sa rozhodnete je otázkou Vašej osobnej voľby. Dobre vyzerajúce japonské akvakrajinky sa síce páčia mnohým, ale málokto si verí vytvoriť si takéto akvakrajinky sám. To, či prírodné akvárium môžete mať alebo nie, nie je otázkou skúseností. Udržiavať prírodné akvárium nie je omnoho tažšie ako bežné akvárium. Hlavný rozdiel je hlavne v starostlivom výbere rastlín a dalších doplnkov. Avšak mnoho ľudí si dostatočne nedôveruje a preto to radšej ani neskúsi. V článku nájdete zopár rád, ktoré by Vám mali pomôcť. Stačí sa riaďiť základnými pravidlami a cieľ dosiahnete. Amanove prírodné akvárium nie je často pochopené správne. Cieľom prírodného akvária nie je napodobňovanie prírodných biotopov určitých oblastí. Cieľom je vytváranie podvodných krajiniek, scenérií. Krajiniek, ktoré boli videné v skutočnej prírode, nie pod vodou. Asi každý sa zo začiatku pokúša napodobňovať Amanove akváriá. Ale čoskoro pochopí, že nie je možné úplne kopírovať niečo, čo je živé. Napriek tomu, je dobré najprv začať napodobňovaním akvakrajinky, ktorá sa Vám páči. Je to dobré kvôli tomu, že automaticky použijete tie správne rastliny, kamene umiestnite hneď na tie správne pozície a takisto vytvoríte voľný priestor, ktorý dodá vašej nádrži hĺbku. Časom si postupne vytvoríte svoj vlastný štýl, a Vaše akvárium sa Vám niekedy bude páčiť viac, než to, ktoré ste kedysi chceli napodobniť. Neskôr budete možno začínať vaše nové návrhy spomienkami na scenérie, ktoré ste kedysi videli a páčili sa Vám. Mohlo to byť iba zoskupenie kameňov v horách, alebo veľká škára v dreve. Každému sa páči niečo iné, a tak si každý zvolí inú krajinku a vytvorí si svoj vlastný štýl. V prírodnom akváriu sú rastliny a ryby hlavným prvkom nádrže. Zabezpečením najlepších podmienok pre rast rastlín, zvyčajne urobíte to isté aj pre ryby. Pokiaľ majú rastliny všetko, čo potrebujú, tak rastú, a vtedy vytvárajú najlepšie podmienky pre Vaše ryby. Rastliny využívajú vo vode prítomné nadbytočné živiny, ktoré môžu spôsobiť dusičnanové špičky a taktiež produkujú kyslík, ktorý je pre život rýb nutný. ==Fantázia== Fantázia je pri tvorbe akvakrajiniek najdôležitejšia. Uložte si do Vašej mysle obrázky dostupných rastlín a ostatných doplnkov. A pokúste sa ich rôznymi spôsobmi kombinovať. Ak to nedokážete hneď nevadí, bude lepšie ak najprv začnete kopírovaním nádrže, ktorá sa Vám páči. Časom sa Vaša predstavivosť zlepší. Získali alebo predstavili ste si výsledný obrázok? Výborne, ideme ďalej. ==Výber pozadia== Sú rôzne druhy pozadia. Niekto používa korok, iní drevo, další pozadie zamaľujú alebo používajú samolepiacu fóliu. Nezáleží na tom, akú akvakrajinku chcete robiť. Pokiaľ nechcete, aby nádrž stála v strede miestnosti, tak použite pozadie. Je veľmi neprirodzené vidieť stenu so všetkými hadicami a káblami lesknúcimi sa cez celú nádrž. Pokiaľ budete maľovať alebo použijete fóliu: najlepšia je čierna alebo modrá. Dá nádrži dobrý kontrast a tiež uľahčí koncentráciu na nádrž samotnú. ==Výber substrátu== Pokiaľ použijete ružový, modrý alebo jasnozelený štrk tak je veľmi nepravdepodobné, že Vaša akvakrajinka bude vyzerať prirodzene. Lepší je hnedý, šedý alebo čierny. ==Výber tvaru budúcej schémy rozmiestnenia== Poznáme niekoľko typov kompozícií: [[Obrázok:Concave.jpg|right|frame|Konkávne usporiadanie.]] Konkávna zostava (vysoká po stranách a nízka v strede) <br style="clear:both;"> [[Obrázok:Convex.jpg|right|frame|Konvexné usporiadanie.]] Konvexná zostava (opak predošlej, takže nízka po stranách a najvyššia v strede). Konvexnosť, ako vidíte, nemusí byť vytvorená len rastlinami. <br style="clear:both;"> [[Obrázok:Triangular.jpg|right|frame|Trojuholníkové usporiadanie.]] Trojuholníková zostava (vysoká na jednej strane a klesá nadol k druhej strane) <br style="clear:both;"> Obdĺžniková zostava (vysoká všade). To je jediná, ktorej by ste sa mali vyhnúť. Nevytvára oblasti voľného priestoru potrebné pre vytvorenie ilúzie hĺbky. Takže menej je niekedy oveľa viac. ==Výber doplnkov== Akvaristi často dlhú dobu hľadajú perfektný kúsok dreva alebo kameň. Potom ho umiestnia do nádrže a zistia že takto si to nepredstavovali a nevyzerá to uspokojivo. Pokiaľ vytvárate zostavu z kameňov, je veľmi dôležité použiť rozdielne veľkosti, ale z rovnakého druhu kameňa. Jeden pekný, ale osamelý kameň bude v nádrži vyzerať vždy umelo, ale keď umiestite dva alebo viac kameňov, tak je to presne to, čo zvyčajne vidíme aj v prírode. Teraz vezmite kamene alebo drevá a uložte ich do trojuholníka (ak sú najmenej tri). Najväčší (ak je skutočne dosť veľký) je zvyčajne základný ústredný bod, takže miesto, kde ho umiestnite, vyberajte veľmi starostlivo (pozri 'zlatý pomer' v nasledujúcom odstavci). Nikdy nepoužívajte rozdielne druhy kameňov alebo driev. Môžete nazbierať aj tie najškaredšie kamene, ale musia byť rovnakého druhu. Umiestnite ich správne do skupiny a určite budú vyzerať pekne. ==Zvolenie základného ústredného bodu== [[Obrázok:ratio.jpg|right|frame|Zlatý rez.]] Pre vytvorenie pokojnej akvakrajinky potrebujete vytvoriť jeden, najviac dva ústredné body. Tými je zvyčajne niečo, čo priťahuje oko. Buď kameň alebo drevo, alebo krásna rastlina (skupina rastlín). Na rad prichádza zlatý pomer. Iste ste už vyskúšali dať najkrajšiu z vašich rastlín presne do stredu nádrže. Ale nevyzeralo to dobre. Je to preto, lebo pokiaľ máte symetrickú akvakrajinku tak Vaše oči majú sklon pohybovať sa z ľava doprava a späť, dopredu a naspäť .... Ako keby ste sa namiesto do nádrže pozerali na hodiny. Takto nedosiahnete upokojujúcu atmosféru. Grécki filozofi a matematici už dávno pred nami objavili, že pre oko je najpríjemnejší pomer je 1:1,618. Takže keď chcete umiestniť Váš ústedný bod tak rozdeľte nádrž na dve časti. V pomere 1:1,618. Ako to urobiť? Veľmi jednoducho: zmerajte dĺžku nádrže a predeľte ju 2,618. Vezmite výsledok a odmerajte túto vzdialenosť od jednej strany nádrže. Označte si to miesto. Zvyšná vzdialenosť je 1,618 (bez matematiky). Označené miesto je miestom pre Váš špeciálny ''hlavný kúsok'', ústredný bod alebo ako si ho nazvete. Nie je rozumné mať dva ústredné body v relatívne malej nádrži (menej než 240 litrov). A určite sa nepokúšajte vytvoriť viac než dva ústredné body. ==Popredie, stred, pozadie== Pre získanie hĺbky vo Vašej nádrži je veľmi dôležité používať nízko rastúce rastliny. Vysoké rastliny nie sú v nádrži nutné. Ich úlohu môžu plniť napr. kopce alebo vyššie kamene či drevá. Ak nemáte kamene, kopčeky (terasy) alebo drevá, tak na pozadie budete potrebovať vyššie rastliny. Amano často používa do popredia rastilny ''Riccia fluitans'' a ''Glossostigma elatinoides''. Kým glossostigma môže byť skutočnou výzvou - niekedy aj pre skúseného akvaristu, riccia sa pestuje jednoducho. Je to plávajúca rastlina ktorá potrebuje len trochu starostlivosti. Trávový vlas (''Eleocharis'') je ďalšia rastlina ktorá je veľmi často využívaná v popredí. ''Poznámka: Glossostigma a eleocharis nesmú byť sadené tak ako ich kúpite. Rozdeľte ich do maličkých zväzkov a posaďte oddelene. Takto zabezpečíte ich rýchlejší rast a tiež znížite riziko rozpadu rastliny. Eleocharis po zasadení ostrihajte na dĺžku 1,5 - 2,5 cm. Eleocharis je na plantážach pestovaný emerzne (nad vodou). Kým sa objavia nové výhonky tak tie staré začnú hniť a zariasujú sa.'' ==Postupnosť vysádzania== Najprv zasaďte (umiestnite) ústredný bod. Potom nízkorastúce, potom stredné a nakoniec vysoké rastliny. Vždy saďte veľmi husto. Najmä stonkové rastlinky sú dobré na tvarovanie Vašej akvakrajinky. Veľa malolístkových druhov, ako napr. ''Micranthemum micranthemoides'', ''Micranthemum umbrosum'', ''Mayaca sellowiana'' alebo ''Rotala indica'', môže byť ľahko zostrihaná do požadovaného tvaru. A preto ich musíte sadiť celkom blízko. Vezmite dve alebo tri stonky a zasaďte ich pinzetou. Približne o 2,5 cm vedľa zasaďte ďalší zväzok dvoch alebo troch stoniek a tak ďalej. Čím hustejšie vysadíte nádrž, tým rýchlejšie bude nádrž rásť. Hlavne v počiatočnej fáze je vhodné strihať a zakoreňovať vršky rastlín, a tiež zakoreňovať odrezky zo starších rastlín zatiaľ čo nechávate zakorenené časti v substráte. Takto môžete svoje rastliny ľahko namnožiť. Zakorenené časti v krátkom čase púšťajú ďalšie nové výhonky. ==Listy rastlín a farba== Vždy sa doporučuje používať rastliny s rozdielnymi listami a/alebo farbou. Takto vytvoríte viac hĺbky a prirodzenosti. Ak Vaša nádrž nie je dosť veľká (pod 240 litrov) je vhodné používať prevažne rastliny s menšími listami. Nádrž sa bude javiť omnoho väčšia než v skutočnosti je. Hlavne červené rastliny vytvárajú viac kontrastu v nádrži. Avšak buďte opatrný: Ak použijete jedinú červenú rastlinu tak bude fungovať ako ústredný bod. Ak ste sa už rozhodli, že jedným ústredným bodom bude kameň tak ďalšia červená rastlina môže vniesť do vášho návrhu napätie a oči budú prebiehať od jedného ústredného bodu k druhému. ==Ryby== Ryby nemusíte pridávať hneď na začiatku. Akvárium môže dobre fungovať aj bez rýb. Je lepšie zvoliť väčší húf menších rýb než menej veľkých rýb. Veľký húf tetier alebo razbor spôsobí, že akvárium vyzerá väčšie (hlavne na fotkách - chcete sa predsa zúčastňovať na súťažiach, však!?) Voľte ryby ktoré vašu akvakrajinku nebudú rušiť. Mnoho druhov má sklon prehrabávať dno - to nie je pre koberček v popredí nádrže vôbec vhodné. Tiež pamätajte na to, že veľa rýb sa predáva ako úplne malé, ale veľmi rýchlo dokážu prerásť veľkosť nádrže. To nie je dobré pre akvakrajinku, a už vôbec nie pre rybu. Takže sa pýtajte a čítajte predtým, než si nejakú rybu kúpite. Niekedy je ešte lepšie čítať a pýtať sa na internete, pretože záujem predajcov v prvom rade ryby predať. Z nákupu ryby, ktorá mala zostať vždy malá sa ľahko môže vykľuť malý "žralok". ==Starostlivosť== Založenie akvakrajinky je jedna vec, ale udržiavanie a zlepšovanie jej krásy je vec ďalšia. Iba pravidelné strihanie a výmeny vody ako aj dosiahnutie správneho pomeru živín, svetla a CO₂ Vám umožnia dosiahnuť cieľ. Niekedy, keď rastliny rastú a akvakrajinka nezodpovedá vašim pôvodným predstavám, je vhodné presadiť alebo zameniť niektoré skupiny rastlín. Nie je to až také ťažké, veď máte k dispozícii nápovedy, napríklad aj na tomto fóre. Jediné čo potrebujete je skúsiť to a veriť si že to dokážete. ==Referencie== * Pôvodný zdroj: [http://www.aquabotanic.com Birgit a Wolfgang, Aqua Botanic - The All Wet Thumb Discussion Forums] * Pôvodný preklad: [http://jacik.akva.sk Jacik] [[Akvaristika|Späť na obsah knihy]] [[Category:Akvaristika]] 959 2436 2005-02-09T10:41:42Z Jacik 6 960 2437 2005-02-09T10:44:02Z Jacik 6 961 2438 2005-02-09T10:45:41Z Jacik 6 962 2439 2005-02-09T10:46:02Z Jacik 6 963 2440 2005-06-18T23:35:15Z 212.81.20.111 /* Nastavenie fotoaparátu */ Asi každý nadšený akvarista pri fotení akvária do súťaže, zistil že dobre nafotiť akvárium nie je až také ľahké. Pritom výborne nafotené akvárium, často v súťaži poráža, v skutočnosti i podstatne krajšie, ale žiaľ zle nafotené akváriá. Tento článok hovorí o fotografovaní akvária ako celku digitálnym fotoaparátom. == Postup a hlavné nastavenia fotoaparátu == {| border="0" cellspacing="0" cellpadding="2" align="right" | [[Obrázok:blesk.jpg|frame|Fotografia s&nbsp;použitím blesku v&nbsp;osvetlenej miestnosti.]] | [[Obrázok:bezblesk.jpg|frame|Fotografia bez blesku so statívom v&nbsp;tmavej miestnosti.]] |} Pri fotení akvária sa relatívne najviac osvedčila technika fotenia bez blesku. Hlavne kvôli nepríjemným odrazom blesku od skla ale tiež aj kvôli neprirodzenému nasvieteniu akva tvrdým bodovým svetlom bleskom. Pri&nbsp;fotení bez blesku vyzerajú fotografie omnoho prirodzenejšie. Pretože akvárium je slabo osvetlené, tak budeme musieť dlhšie exponovať. Doba expozície sa môže pohybovať rádovo až v&nbsp;sekundách. Tak dlhú dobu fotoaparát voľne v&nbsp;ruke samozrejme neudržíme. Preto potrebujeme statív. Vyhovuje ľubovoľný statív, umožňujúci fotenie približne vo výške akvária. Aby&nbsp;na fotke bolo vidieť čo najmenej z&nbsp;okolia akvária, aby nebola ovplyvňovaná expozičná automatika fotoaparátu a&nbsp;tiež aby na prednom skle nevznikali neželané odrazy, je veľmi vhodné fotiť v&nbsp;čo možno najvačšej tme (noc + zhasnuté svetlá v&nbsp;miestnosti). === Nastavenie fotoaparátu === * '''Vypnutie blesku.''' Budeme fotiť bez blesku a preto blesk musíme vypnúť. Záleží od typu ale vačšina bežných digitálnycho fotoaparátov má priamo možnosť vypnúť blesk, prípadne nastaviť režim (napr. ''krajinka'') kde je blesk vypnutý. * '''Vyváženie bielej''' (WB - ''White Balance''). Keďže akvárium je osvetlené umelým zdrojom, a väčšinou sú to žiarivky, je potrebné upraviť nastavenie vyváženia bielej farby. Je to preto, aby sme napríklad nemali akvárium celé žlté, to vtedy ak na nastavenie vyváženia bielej na slnečné svetlo budeme fotiť akvárium osvetlené bielymi žiarivkovými trubicami. Bežné digitálne fotoaparáty umožňujú nastaviť niektorý z predvolených režimov nastavenia bielej. Napríklad majú prednastavenie na slnečné svetlo, na umelé žiarivkové svetlo, na žiarovku, na zamračené počasie atď. V&nbsp;závislosti od konkrétneho zdroja svetla v akváriu si nastavíme vyváženie bielej. Jednoducho, biely predmet nafotený v akváriu musí byť aj po nasvietení iba svetlom z akva stále čisto biely.<br>Na obrázkoch vidno že okrem tretej fotografie s nastavením ''žiarivka'' sú farby rýb, rastlín a aj modrého pozadia nereálne. {| border="0" cellspacing="0" cellpadding="2" align="center" | [[Obrázok:slnecno.jpg|frame|Nastavenie bielej: Slnečný deň.]] | [[Obrázok:zamracene.jpg|frame|Nastavenie bielej: Zamračené.]] |- | [[Obrázok:ziarivka.jpg|frame|Nastavenie bielej: Žiarivka.]] | [[Obrázok:ziarovka.jpg|frame|Nastavenie bielej: Žiarovka.]] |} * '''Zaostrovanie''' (AF - ''Automatic Focus''). Pokiaľ sa dá, je dobre používať viacbodového zaostrovanie (MULTI AF). Fotoaparát si zistí potrebné zaostrenie vo viacerých sektoroch fotky a podľa nich určí celkové zaostrenie. Avšak toto nastavenie nieje kritické, kľudne môžte ostriť aj v jednobodovom móde (CENTER AF). Pri režime autozaostrovania vlastne iba skontrolujeme, či fotoaparát zaostril dobre, tzn. či fotky nebudú rozostrené. * '''Citlivosť''' (ISO). Kvôli malému množstvu svetla je vhodné použiť čím vyššie ISO. Pretože čím je ISO nižšie tým musí fotoaparát dlhšie exponovať a tým viac sa rozmazávajú pohybujúce sa objekty v akváriu (napr. ryby). Avšak zvyšovaním ISO sa súčasne zvyšuje zrnitosť obrazu. No a keďže budeme fotiť zo statívu tak kvôli minimálnej zrnitosti používajme ISO 100. {| border="0" cellspacing="0" cellpadding="2" align="center" | [[Obrázok:iso100.jpg|frame|ISO 100.]] | [[Obrázok:iso200.jpg|frame|ISO 200.]] | [[Obrázok:iso400.jpg|frame|ISO 400.]] |} * '''Automatická expozícia''' (METERING MODE). Nastavenie expozície veľmi dôležitá vec pri fotení. Osvedčilo sa zakryť celý zdroj osvetlenia, tak aby priamo nesvietil do fotoaparátu a aby takto, ovplyvnením expozičnej automatiky fotoaparátu, nepodexponovával celý snímok. Pokiaľ máte osvetľovaciu rampu akvária riešenú tak že svieti do fotoaparátu, pokúste sa ju odtieniť smerom k fotoaparátu. Expozíciu je možné nastaviť ako počítanú z jediného bodu (SPOT) tak aj z viacerých bodov (MULTI). Mne sa viac osvedčilo používať viacbodovú expozíciu (MULTI). * '''Podexpozícia a preexpozícia''' (EV). Pre fotenie akvárií sa osvedčilo mierne podexponovať celý snímok, približne o -1,7 EV. {| border="0" cellspacing="0" cellpadding="2" align="center" | [[Obrázok:00ev.jpg|frame|0,0 EV]] | [[Obrázok:10ev.jpg|frame|-1,0 EV]] |- | [[Obrázok:17ev.jpg|frame|-1,7 EV]] | [[Obrázok:20ev.jpg|frame|-2,0 EV]] |} * '''Veľkosť obrázku''' je tiež dôležité nastavenie, pretože vačšina ľudí si automaticky nastaví max. rozlíšenie. Keďže budete musieť obrázok pre publikovanie aj tak zmenšovať, tak vysoké rozlíšenie je zbytočné. Postačí nastavenie veľkosti obrázka 1280×960 (1,2&nbsp;M) alebo 1632×1224 (2,0&nbsp;M). Tieto dve veľkosti sa osvedčili najviac. [kocur]poznámka - ad veľkosť obrázku - viacero zdrojov z oblasti digitálnej fotografie uvádza, že pre dosiahnutie najvyššej možnej kvality fotografie je lepšie nasnímať ju v najvyššom rozlíšení, a v PC ju v prípade potreby zmenšiť funkciou resample. * '''Časová spúšť''' sa používa, pokiaľ máte veľmi labilný statív. Ináč nie je nutná. == Fotografovanie == * '''Uhol fotografie''' pod ktorým budeme fotiť je na fantázii autora ale vačšinou sa vyžaduje pohľad kolmo spredu do nádrže, a tiež netreba zabudnúť na bočné kolmé pohľady. Veľmi pekný je aj izometrický pohľad zboku z výšky trochu nižšej ako stred akvária. Nebojte sa a veeeeeľa experimentujte! * A ešte '''posledná rada''', overte si že ste urobili dobrú fotografiu na obrazovke počítača v konečnom rozlíšení. LCD fotoaparátu totiž veľmi skresľuje. ==References== * Pôvodný zdroj [http://jacik.akva.sk Jacik] [[Akvaristika|Späť na obsah knihy]] [[Category:Akvaristika]] [[Category:Fotografia]] 964 2441 2005-04-15T12:26:12Z Jacik 6 [[Obrázok:pozadiejacik9.jpg|thumb|200px|right|Pozadie z bridlice v&nbsp;akváriu.]] Pozadia z prírodného kameňa, napríklad z bridlice sú veľmi pekné. Ale kedže som bridlicu nechcel prilepiť priamo na zadnú stenu akvária, tak som sa rozhodol urobiť pozadie na samonosnej konštrukcii. Rád sa so svojimi skúsenosťami podelím. [[Obrázok:pozadiejacik2.jpg|thumb|200px|right|Uloženie kameňov.]] [[Obrázok:pozadiejacik3.jpg|thumb|200px|right|Uloženie kameňov - pohľad zboku.]] Pozadie by teda malo byť samonosnou konštrukciou, ktorú do akva nebudem musieť lepiť ani ináč upevňovať iba ju do akva proste vložím. Samozrejme že konštrukcia by mala na steny akva tlačiť minimálne, obzvlášť na bočné steny. Ďalej bolo dôležité postaviť pozadie z materiálov ktoré nebudú uvoľnovať žiadne škodliviny do akvária. Použil som overené materiály: * sklo, * akvaristický silikón na lepenie akvárií * a polystyrén. V sklenárstve som si dal vyrezať spodnú stenu pozadia dĺžky o niečo menej ako je vnútorná dĺžka akvária (68 cm) a šírky 13 cm. Bočnú stenu (dĺžka 68 cm a výška zasa o niečo menej ako vnútorná výška akva (30 cm)). Ďalej dva spevňovacie trojuholníky. Silikónom som zlepil takúto sklenenú konštrukciu zo skla hrúbky 5mm. Rozmery spevňovacích trojuholníkov som zvolil odhadom. Na výšku pozadia 30 cm a šírku spodného skla 13 cm sú strany trojuholníka dlhé 9 cm. Samozrejme že prepony sú dlhšie. == Lepenie == Pred lepením je nutné odmastiť jednotlivé miesta kde budú sklá navzájom zlepované. Použil som technický benzín. Pozadie som zlepil dosť rýchlo asi za hodinu, avšak určite by ste už vopred mali mať pripravené pozície jednotlivých bridlíc. Všimnite si preloženie bridlice. V priestoroch medzi jednotlivými kusmi menšie rybky rady plávajú. Keď je bridlica prekladaná tak nevznikajú medzery v pozadí a celkove môže byť pozadie užšie. Po zlepení pozadia je dôležité nechať ho poriadne vyschnúť. Nechal som ho schnúť asi 4 dni. Na obrázkoch vidno že pozadie pozadie sa nepreklápa. Ťažisko je kvôli bridlici posunuté takže vystuženie treba iba na stranu bridlice. {| border="0" cellspacing="0" cellpadding="0" |- align="top" | [[Obrázok:pozadiejacik4.jpg|thumb|200px|Pozadie s nalepenými kameňmi.]] | [[Obrázok:pozadiejacik6.jpg|thumb|200px|Pozadie s nalepenými kameňmi - pohľad zozadu.]] |} Na zlepenie som použil celú tubu silikónového akvaristického lepidla. Použil som silikon bielej farby ale čierny by zrejme bol vhodnejší. Hlavne kvôli možnému zarastaniu riasami. Po dôkladnom vyschnutí lepidla treba kvôli lepidlu celé pozadie dôkladne vyumývať a pooplachovať. == Uloženie do akvária == {| border="0" cellspacing="0" cellpadding="0" align="right" | [[Obrázok:pozadiejacik14.jpg|thumb|100px|right|Detail uloženia - ľavá strana]] | [[Obrázok:pozadiejacik15.jpg|thumb|100px|right|Detail uloženia - pravá strana]] |} Pozadie som do akva uložil na spodné sklo na polystyrén, a zadnú stenu pozadia som prisunul úplne k zadnej bočnej stene akvária. Polystyrén som použil pretože sklo pozadia sa ukladá priamo na spodné sklo akvária a pokiaľ tam bude nejaká nerovnosť alebo kamienok tak môže prasknúť spodné sklo akvária. Použil som polystyrén hrubý 5mm rozmerov približne ako spodné sklo pozadia. Na bočnú stenu pozadia polystyrén netreba - pozadie sa o bočné sklo neopiera ale aj tak som ho nedotlačil na bočné sklo úplne. Nechal som medzeru asi 0,5 mm. A nakoniec som na zadnú stenu akva zvonku lepiacou páskou nalepil čiernu fóliu, sáčok do odpadkového koša. V čiernej farbe zaniknú medzery ktoré vznikli pri preklade bridlice. A tiež aj rybky ktoré sa schovávajú do pozadia tam majú úplnú tmu. A to sa im celkom páči. == Referencie == * Pôvodný zdroj [http://jacik.akva.sk jacik] [[Akvaristika|Späť na obsah knihy]] [[Category:Akvaristika]] 967 3188 2005-08-04T08:05:36Z 195.28.71.26 /* Ako mám dávkovať, kožko a ako často? */ '''PMDD''' (angl. ''Poor Man's Dupla Drops'') je zaužívaná skratka pre domácky pripravované tekuté hnojivo pre akvarijné rastliny. Dodáva rastlinám draslík, horčík, dusík a stopové prvky s dôrazom na železo. Pomery jednotlivých zložiek sa dajú upravovať podľa konkrétnych požiadaviek a podmienok. == Zloženie == Zmesi sa obvykle zmiešavajú z nasledovných zložiek: * 33 g MgSO₄ . 7 H₂O - heptahydrát síranu horečnatého * 14 g K₂SO₄ - síran draselný * 6 g KNO₃ - dusičnan draselný * 15 g ''TensoCoctail'' - zmes stopových prvkov v chelátových väzbách Všetky zložky sa rozpustia obvykle v 300 ml vody a dávkuje sa 1-5 (10!) ml na 100 l vody a deň. Dávkovanie je nutné individuálne prispôsobiť podľa každého akvária. ==FAQ - Často kladené otázky== ===Dostal som komponenty, ale nechcem hneď pripravovať roztok, ako skladovať komponenty?=== Na tmavom ( zložky Tenso Coctailu môžy vplyvom svetla degradovať ) a suchom (chemikálie pohlcujú vzdušnú vlhkosť) mieste. Platí to, čo pri všetkých chemikáliách - skladovať oddelene od potravín a na mieste neprístupnom deťom, zvieratám pod. ===Ako mám pripraviť roztok PMDD?=== Napr. takto: vezmite si väčšiu nádobu. Najťažšie sa rozpúšťa K2SO4. Začnite teda ním. Nalejete zvolené množstvo destilovanej vody. ( Obvykle 300 ml, ale môžete zvoliť i násobné množstvá (600ml, 900ml) - kvôli lepšej rozpustnosti (viď aj bod 4) ) - potom ale musíte príslušne upraviť aj dávkovanie na dvoj-, troj- násobok). Nasypete K2SO4 do vody a rozpustíte. Treba trpezlivo miešať, šejkrovať, až sa kryštáliky rozpustia. Potom rozpustíte zvyšné komponenty. Hotový roztok prelejete do tmavej uzatváratežnej nádoby a uschováte v chladničke. Ak chcete experimentovať so špeciálnymi potrebami Vašeho akvária môžete si pripraviť aj samostatné 4 roztoky a meniť pomery až kým sa nedopracujete k pre Vás ideálnemu stavu. ===Ako mám skladovať roztok PMDD?=== Odporúča sa skladovať v chlade a po tme. Osobne mám roztok v uzavretej označenej fžaši z tmavého skla v chladničke. ===V roztoku PMDD sa objavujú usadeniny, kryštáliky, čo mám robiť?=== V závislosti od okolitých podmienok (teplota ..) sa pri veľmi koncentrovanom roztoku môžu na dne objaviť usadeniny, jedná sa o vyzrážané zlúčeniny z veľmi koncentrovaného roztoku. Riešenie je jednoduché, je treba roztok zriediť, premiešať (následne pomerne upraviť dávkovanie) Napr.: Máte 300 ml roztoku a dávkovali ste 3 ml na 100 l. Pridáte ešte 300 ml destilovanej vody, takže máte teraz 600 ml roztoku a budete dávkovať 6 ml. ===Ako mám dávkovať, koľko a ako často?=== Odporúča sa dávkovať každý deň. Dávka je individuálna 1-7 ml na 100 l vody podľa hustoty rastlinstva, druhového zloženia. Viac rastlín spotrebuje viac živín.. Začína sa s minimálnou dávkou 1 ml. Postupne môžete skúsiť dávku zvýšiť/znížiť po úroveň, keď ste so stavom rastlinstva spokojný. *a/ máte roztok PMDD (všetky komponenty spolu) Pozorujte rastliny a riasy. ( ideálne je, ak sledujete hodnoty NO3 a Fe (Želatežná úroveň je 0,1 ppm Fe a 3-5 ppm NO3)). (0.1mg/l (0.1 milligram/liter alebo 0.1 Parts Per Million)) Ak sa zvýši rast rias, znížte dávkovanie. Ak sa neobjavujú riasy, môžete dávkovanie zvýšiť. Metódou pokus-omyl zistíte, čo funguje pre Vašu nádrž. *b/ Ak ste si nariedili samostatné roztoky, zistite, čo Vaša nádrž potrebuje. **Máte nitráty na želanej úrovni, ale rastliny rastú pomaly? Skúste pridať iba draslík(K2SO4). **Sú nové výhonky slabé a priesvitné? Pridajte Fe a microelementy (Tenso Coctail). **Sú nové listy žltkasté okrem zelených žiliek? Môže pomôcť Horčík (MgSO4x7H20). **Rastliny rastú pomaly a nitráty su na nule? Pridajte KNO3 a sledujte ako Vaše akvárium "buble". **Nepomohlo? Viď bod 10. ===Je PMDD bezpečné pre ryby?=== Ak sa dodržuje odporúčané dávkovanie je to bezpečné. Každopádne nelejte dávku do húfu rýb, ale niekde, kde ryby momentálne nie sú. Ani Vám by nebolo príjmene mať koncentrovaný roztok solí trebárs v oku ;)) ===Pomôže PMDD proti slimákom?=== PMDD nie je určené na hubenie ničoho, ani slimákov. Ale Tenso Coctail obsahuje meď, ktorá slimákom veľmi neprospieva. Je teda možné, že ak máte v nádrži slimáky a začnete hnojiť PMDD, ich stav klesne a prestanú sa množiť tak rýchlo. ===Mám v akváriu veľa rýb, nepotrebujem KNO3, dá sa objednať aj sada bez KNO3?=== Samozrejme. ===Bol som dva týždne na dovolenke a nedávkoval som, čo mám robiť?=== Dávkujte ďalej, tak ako pred prerušením. Rozhodne do akvária nevlejte jednu mega dávku ! ===PMDD nepomáha, rastlinám sa stále nedarí ...=== *Majú rastliny dosť intenzívne svetlo odpovedajúceho spektrálneho zloženia? *Majú rastliny 10-14 hodín svetla? *Má Vaše dno aj ideálnu frakciu o zrnitosti 1-4 mm? *Je Vaše dno dosť bohaté na živiny? *Niektoré koreniace rastliny neprosperujú dobre v chudobnom dne (aponogetony, cryptocoryny ...) *Nemáte extremne rozdiely medzi teplotu dna a vody (pri ohrievaní vody)? *Je vo vašom akváriu dostatok fosforu (PO4) ? Nedostatok fosforu sa prejavuje černením starších listov rastlín a pomalým rastom. Fosfor vzniká pri rozklade detritu. Nedostatok fosforu je častý v silne zarastených a neprerybnených akváriách. V prípade potreby môžete hladinu PO4 zvýšiť napríklad pridávaním KH2PO4. == Externé odkazy == * pôvodný zdroj [http://viridis.akvaclub.com viridis] * [http://pmdd.akvaclub.com Čo je PMDD?] [[Akvaristika|Späť na obsah knihy]] [[Category:Akvaristika]] 968 2445 2005-02-10T08:56:45Z AtonX 2 Sladkovodná akvaristika premiestnená na Akvaristika #REDIRECT [[Akvaristika]] 970 4809 2005-12-10T16:14:50Z 82.119.113.73 {{pieskovisko}} [[Kategória:Wikibooks]] <!-- ------ Prosím, neodstraňujte text nad touto čiarou! ------ --> Text [[Obrázok:Example.jpg]] 971 2448 2005-02-10T09:36:04Z AtonX 2 bp:pieskovisko {{bptop}} Na pieskovisku sa môžete hrať do sýtosti. Úpravou tejto stránky nemôžete nič pokaziť, takže smelo experimentujte! {{bpbottom}} 972 2449 2005-02-10T09:36:46Z AtonX 2 bpbottom </div> 973 2450 2005-02-10T09:37:18Z AtonX 2 bptop <div align="center" style=" margin: 20px; padding:10px; background-color:#ffffcc; border:1px solid #666666;"> 974 2451 2005-04-15T20:18:17Z 217.23.253.139 /* Referencie */ drobné wiki Slnečnému svetlu sa už oddávna pripisuje schopnosť zastaviť rozmnožovanie infekcií a mikroorganizmov. Je to dané vďaka sterilizačným účinkom ultrafialového žiarenia, v skratke UV, ktorého najznámejším zdrojom je práve Slnko. UV sterilizátory sú unikátne zariadenia, vytvárajúce a využívajúce UVC žiarenie na likvidáciu baktérií, plesní, vírusov, zákalov vody a rias bez použitia ohrevu alebo chemikálií. Sú vhodné k použitiu tak pre sladkovodné alebo morské akvária ako aj pre bazény či rybníky. Je to metóda, ktorá neškodí životnému prostrediu. UV žiarenie napriek tomu, že ničí mikroorganizmy, nemá žiadny negatívny vplyv na ľudský organizmus alebo kvalitu produkovanej vody. ==UV žiarenie== [[Obrázok:uv_2.jpg|frame|right|UV žiarenie v elektromagnetickom spektre.]] Ultrafialové žiarenie je v elektromagnetickom spektre umiestnené v energetickom pásme medzi röntgenovým žiarením a viditeľným svetlom. Čím je vlnová dĺžka ľubovoľného žiarenia kratšia, tým je obsah energie v jednotke žiarenia väčší. Štandardnou jednotkou na meranie vlnovej dĺžky je nanometer (nm). UV žiarenie má menej energie než röntgenové žiarenie avšak viac než viditeľné žiarenie, resp. viditeľné svetlo. UV žiarenie rozdeľujeme podľa vlnovej dĺžky do štyroch základných pásiem: * UV-A (310-400 nm) spôsobuje opálenie pokožky, využíva sa napr. v soláriách * UV-B (280-310 nm) slabé sterilizačné účinky * UV-C (200-280 nm) silné sterilizačné účinky, najefektívnejšie je UV žiarenie s vlnovou dĺžkou 254 nm * UV vo vákuu, pod 200 nm sa využíva na tvorbu ozónu (O₃) Na UV sterilizáciu je vhodné použiť UV žiarenie vlnovej dĺžky 200-300 nm. ==UV sterilizácia== [[Obrázok:uv_1.gif|thumb|300px|right|UVC žiarenie mení DNA mikroorganizmov]] UV sterilizátor vystavuje mikroorganizmy, riasy či baktérie smrtiacemu UVC žiareniu, ktoré ovplyvní stavbu ich DNA a tým zabráni ich množeniu. Takže celá generácia zostarne, vyhynie a nová už nevyrastie. Životnosť jednej generácie závisí od konkrétneho mikroorganizmu, riasy atď. ale väčšinou sa pohybuje rádovo v hodinách. Čím dlhšiu dobu preteká voda prístrojom, tým väčšia je dávka ultrafialového žiarenia a v dôsledku toho je väčšia účinnosť sterilizácie. Krátkodobé ožarovanie vody nemá význam. Ožiarené budú len tie mikroorganizmy, ktoré prešli UV sterilizátorom. Tzn. ktoré obsahuje pretekajúca voda. Takže nitrifikačné baktérie, usadené vo filtri, na dne nádrže alebo na rastlinách zostanú neporušené. UV sterilizácia samozrejme nie je všeliek, ale napríklad v prípade zavlečenia choroby do akvária novými rybami nám liečenie urýchli a akvárium sa stabilizuje skôr ako pri použití len klasických liečiv. Predávkovanie UV žiarením nie je možné, pretože voda nemôže ultrafialové svetlo akumulovať ani transportovať. Pri činnosti UV sterilizátora nie sú potrebné žiadne chemikálie. Neovplyvňuje pH, ani chemické zloženie vody. ==UV sterilizátor== [[Obrázok:nakres_uv.gif|frame|left|Konštrukcia UV sterilizátora s dvojitým sklom]] V UV sterilizátoroch sa ako zdroj UVC žiarenia využívajú UVC žiarivky. V UV žiarivke je UV žiarenie vytvárané prechodom elektrického výboja cez pary ortuti medzi dvomi elektródami. Kryt lampy je kremenný, pretože klasické sklo silne pohlcuje UV žiarenie. Kremenný kryt umožňuje prechod až 93% UVC žiarenia. Voda v UV sterilizátore je, kvôli veľkému pohlcovaniu UVC vo vode, vedená v tesnej blízkosti UVC žiarivky. Doporučená maximálna vzdialenosť od UVC žiarivky je cca. 4 mm. Údaje o percentuálnej účinnosti UVC sterilizácie sa u rôznych výrobcov môžu dosť líšiť. Záleží od použitej technológie výroby a typu lampy. Čím nižší počet wattov má UV žiarivka, tým účinnosť sterilizácie nižšia. V prípade potreby je možné zapojiť aj viacero UV sterilizátorov za sebou. Do UV sterilizátora by sa mala dostávať voda zbavená väčších mechanických nečistôt. Preto sa UV sterilizátory umiestňujú až za filter. UV sterilizátor môže pracovať aj bez predfiltra iba s čerpadlom, ale sterilizácia bude kvôli nečistotám v nasávanej vode menej účinná. Kvalitnejšie UV sterilizátory majú dvojitý plášť skla. Je to kvôli bezpečnosti, pretože ak náhodou UVC žiarivka praskne, tak: # sa do akvária nedostane obsah UVC žiarivky (ortuť a iné ťažké kovy) # nehrozí úraz el. prúdom z napájania UVC žiarivky. Avšak aj napriek uvedeným rizikám sa vyrábajú aj sterilizátory, kde voda priamo obteká UVC žiarivku. Dôvodom je výrazne nižšia cena. Pokiaľ nedôjde k mechanickému poškodeniu krytu UV sterilizátora, je UVC sterilizátor použiteľný prakticky celoživotne. Dĺžka životnosti samotnej UVC žiarivky je závislá od konkrétneho typu a výkonu, väčšinou to býva cca. 8000 h, čiže približne rok trvalej prevádzky. Prístroj by mal byť dlhodobo resp. trvale zapnutý. Častým zapínaním a vypínaním sa skracuje životnosť UVC žiarivky. Mimo bezpečne urobený UV sterilizátor sa dostáva len viditeľné svetlo. V zime sa UV sterilizátory musia chrániť pred mrazom. : ''Upozornenie:'' Je zbytočné ožarovať s UVC žiarivkou celé akvárium, pretože voda veľmi silne pohlcuje žiarenie. Navyše by ste riskovali poškodenie očnej sietnice či vznik rakoviny kože! ==Tabuľka výkon vs. účinnosť UVC sterilizácie pre rôzne akvária== <table border="1" cellpadding="5"> <tr><td>&nbsp;</td><td>Výkon UV žiarivky</td><td>90% účinnosť sterilizácie pri prietoku</td><td>99% účinnosť sterilizácie pri prietoku</td><td>pre akvária do</td></tr> <tr><td>5 Watt</td><td>&nbsp;</td><td>&nbsp;</td><td>&nbsp;</td><td>&nbsp;</td></tr> <tr><td>8 Watt</td><td>1400 mW</td><td>&nbsp;</td><td>&nbsp;</td><td>&nbsp;</td></tr> <tr><td>10 Watt</td><td>1900 mW</td><td>300 l/h</td><td>175 l/h</td><td>350 l</td></tr> <tr><td>11 Watt</td><td>3200 mW</td><td>&nbsp;</td><td>&nbsp;</td><td>400 l</td></tr> <tr><td>15 Watt</td><td>3600 mW</td><td>450 l/h</td><td>250 l/h</td><td>600 l</td></tr> <tr><td>25 Watt</td><td>5200 mW</td><td>&nbsp;</td><td>&nbsp;</td><td>1000 l</td></tr> <tr><td>30 Watt</td><td>9000 mW</td><td>950 l/h</td><td>500 l/h</td><td>1500 l</td></tr> <tr><td>36 Watt</td><td>14000 mW</td><td>2000 l/h</td><td>1200 l/h</td><td>6 m&sup3;</td></tr> <tr><td>55 Watt</td><td>17000 mW</td><td>&nbsp;</td><td>&nbsp;</td><td>30 m&sup3;</td></tr> <tr><td>75 Watt</td><td>25000 mW</td><td>4000 l/h</td><td>2500 l/h</td><td>&nbsp;</td></tr> </table> == Referencie == * Pôvodný zdroj: [http://www.akva.sk www.akva.sk] [[Akvaristika|Späť na obsah knihy]] [[Category:Akvaristika]] 976 2453 2005-02-16T19:31:32Z Jacik 6 {{wiki}} Pred popisom Reverznej osmózy si povedzme najskôr niečo stručne o vode a jej filtrácii: Čo je čistá voda Vo všeobecnosti označujeme pojmom čistá voda vodu bez farby a zápachu. V domácich podmienkach sa hodnotenie realizuje prostredníctvom našich zmyslov: zraku, chute a čuchu. Pre odborníkov je čistá voda čistou podľa ich vlastných kritérií: pre bakteriológa je takou sterilná tekutina bez živých organizmov, pre chemika je čistou voda, ktorá neobsahuje minerály, plyny a organické nečistoty. Čistú vodu týchto vlastností je možné získať len za pomoci technických zariadení. Všetka ostatná voda obsahuje široké spektrum nečistôt rôzneho pôvodu a s rôznou koncentráciou. Získať čistú vodu v tomto kontexte znamená technickými prostriedkami z nej takmer odstrániť alebo značne zredukovať v nej obsiahnuté nečistoty. Voda z vodovodného kohútika je na prvý pohľad priezračná, čistá, ale istotne páchne (najmä v mestách a väčších dedinách) po chlóre, niekedy má zatuchnutý zápach. Voda v dvoch susedných domoch na tom istom sídlisku môže vykazovať rôzne vlastnosti a stupeň znečistenia. Výskumy americkej Agentúry na ochranu životného prostredia EPA (Environmental Protection Agency) identifikovali vyše 700 toxických a iných látok vyskytujúcich sa vo vodovodnej vode. Voda sa kumuluje v priemyselných úpravniach, kde prebieha jej úprava v rôznych stupňoch. Mechanická úprava prebieha v usadzovacích a odkaľovacích nádržiach a sitách. Voda sa taktiež upravuje elektrochemicky, elektrolyticky alebo chemicky v iontomeničových kolónach. Na Slovensku sa voda čistí mechanicky najmä usadzovaním a filtráciou. Hlavnou ochranou pitnej vody pred patogénnou bakteriálnou nákazou je chemická úprava chlórovaním. Čím je voda viac znečistená, tým sa musí upraviť účinnejším a intenzívnejším čistením. Rozpustené nečistoty vo vode Voda je univerzálne rozpúšťadlo a na svojej ceste k spotrebiteľovi sa obohacuje o rôzne látky a prímesi. Celkové množstvo rozpustených látok vo vode sa udáva v miligramoch na liter (mg/l). Slovenská norma pre pitnú vodu STN 75 7111 udáva prípustnú hodnotu pre celkové množstvo rozpustených látok (RL) vo vode 1 000 mg/l, v USA je prípustná hodnota pre celkové množstvo rozpustených látok 500 mg/l. Označuje sa TDS (Total Dissolved Solids) a udáva v jednotkách ppm (parts per million). Meranie spočíva vo vážení suchého zvyšku, úsušku pri teplote 105 °C po odparení vody pri tej iste teplote alebo v meraní elektrického odporu, resp. elektrolytickej vodivosti vody pomocou konduktometra (merača vodivosti). Podstatný podiel rozpustených látok vo vode je anorganického pôvodu a je elektricky vodivý. Tvrdosť vody Prítomnosť vápnika (Ca 2+ ) a magnézia (Mg 2+ ) vo vode sa vo všeobecnosti nazýva tvrdosť vody. Udáva sa v miligramoch na liter alebo v stupňoch tvrdosti. Tiež sa udáva ekvivalentom 1 mg Ca 2+ v 1 litri vody (1 mval/l). Klasifikácia vody podľa obsahu Ca a Mg je uvedená v tabuľke 1. - klasifikácia vody podľa tvrdosti Ca + Mg (v mg/l) Klasifikácia vody 0 – 20 mäkká voda 20 – 60 nízko tvrdá 60 – 120 stredne tvrdá 120 – 180 tvrdá 180 a viac veľmi tvrdá (minerálna) Reverzná osmóza Reverzná osmóza Čo je Reverzná osmóza Reverzná osmóza (RO), známa tiež ako hyperfiltrácia je najjemnejším známym spôsobom filtrácie vody. Tento proces umožňuje z vody odstrániť aj tak malé častice, ako sú ióny. RO pracuje na princípe semi-permeabilnej (polopriepustnej) membrány, ktorej póry majú veľkosť iba 0,0001 µm. Membrána prepúšťa molekuly vody, neprepúšťa však rôzne prímesi a nečistoty. Cez membránu prechádza len určité množstvo vody, zvyšná voda obmýva povrch membrány a odvádza znečisťujúce látky do odpadu. Týmto je zabezpečené kontinuálne samočistenie membrány, ktorá je tak chránená pred upchatím. Proces reverznej osmózy vyžaduje určitý tlak na pretlačenie molekúl vody cez osmotickú membránu. Pre účely pitnej vody boli vyvinuté špeciálne nízkotlakové membrány, u ktorých postačuje bežný tlak vo vodovodnej sieti 2,8 ÷ 6 bar. Výsledkom je veľmi čistá a mimoriadne mäkká voda, podobná destilovanej vode. Reverzná osmóza čistá voda neupravená voda odpadová voda Popis Reverznej osmózi Osmóza je prirodzeným prejavom existencie živých buniek. Ide o prenikanie molekúl vody ako rozpúšťadla cez polopriepustnú membránu z roztoku s menšou hustotou do roztoku s väčšou hustotou. Bunky živých organizmov sú obalené polopriepustnými membránami. Vďaka osmóze sa odohráva väčšina vnútrobunkových procesov, čo umožňuje organizmu existenciu, teda život. Princíp osmózy je zreteľný pri sústave spojených nádob predelených v spodnej časti polopriepustnou membránou. www.aquafilter.sk Reverzná osmóza Táto membrána vďaka svojej konštrukcii prepúšťa iba molekuly vody z dôvodu ich malých rozmerov. Ak je v sústave spojených nádob čistá voda, hladiny budú v rovnakej výške. Ak pridáme do jedného valca nečistoty, voda nám začne pretekať zo strany čistej vody do strany vody s nečistotami. Vznikne nám rozdiel hladín h (obr.1), ktorý je dôsledkom prirodzeného javu nazývaného osmóza. Osmotický tlak je v rovnováhe z hydrostatickým tlakom vodného stĺpca o výške h. Osmotický tlak je daný súčinom plynovej konštanty R, absolútnej teploty T a molárnej koncentrácie c. Pri vzniku tlaku na strane znečistenej vody, zmení sa smer toku vody (obr.2), pričom polopriepustná membrána zabráni prenikaniu väčšiny nečistôt a prepustí iba molekuly vody. Tento proces sa nazýva reverzná osmóza. membrána membrána Polopriepustné membrány zaznamenali v posledných desaťročiach výrazné zlepšenia. Do šesťdesiatych rokov boli tieto membrány málo efektívne, nespoľahlivé a veľmi drahé pre použitie v domácnostiach. Používalo ich vojnové námorníctvo USA na čistenie morskej vody pre vojnové lode. Avšak pri uplatnení nových syntetických materiálov pri ich konštrukcii boli tieto nedostatky prekonané a polopriepustné membrány preukázali dlhú životnosť a efektívnosť pri odstraňovaní nečistôt. Polopriepustná membrána pozostáva z niekoľkých tenkých spojených vrstiev navinutých na plastovej rúrke, v zahraničí známom pod pojmom TFC ( thin film composite ) cez sústavu ktorých preteká filtrovaná voda. Základom je membrána s otvormi o rozmeroch molekuly vody, čo je 0,0001 mikrometra (0,1 nanometra, teda 0,1x10-9 m). Štandardné mechanické filtre odstraňujú z vody sedimenty. V systéme reverzných osmóz sa pri použití polopriepustnej membrány však naviac odstraňujú aj všetky kontaminanty rozpustené vo vode molekulu po molekule. Reverzná osmóza Reverzná osmóza Reverzná osmóza Pre správne fungovanie reverznej osmózy musí byť voda na vstupe do membrány pravidelne oplachovaná, aby sa nestala tak kontaminovanou, že vytvorí na povrchu membrány súvislú vrstvu, ktorá ju úplne znefunkční. Taktiež je nevyhnutný filter s aktívnym uhlím na odstránenie chlóru, pretože chlór poškodzuje membránu. Tu treba dávať pozor a včas filter meniť- aktívne uhlie rýchle vstrebáva chlór a po určitom čase môže dôjsť k nebezpečenstvu prerazenia - čo má za následok zničenie obvyklých membrán. Nové typy membrán s požitím polyvinylalkoholu sú odolné voči chlóru, ktorý je vo vode z vodovodu, do koncentrácie 2 mg chlóru na 1 l vody. V takom prípade nie je nutné pred ne zaraďovať uhlíkový filter na ochranu membrány proti chlóru. Vyššie koncentrácie chlóru ako 2 mg/l už membránu poškodzujú a je nutné taktiež pridať uhlíkový filter. V neposlednom je potrebné zabezpečiť mechanickú filtráciu aby jemné nečistoty neupchali membránu. www.aquafilter.sk Systémy reverzných osmóz bývajú vybavené prídavným zásobníkom pre upravenú vodu pre prípady náhleho zvýšenia odberu. Tlakový redukčný ventil znižuje tlak vody na polopriepustnú membránu a tým predlžuje jej životnosť. Upravená voda vyteká zo zásobníka cez filter so zlisovaným aktívnym uhlím, ktorý eliminuje zvyškové nečistoty ako voľné plyny alebo dioxíny. Systémy reverzných osmóz odstraňujú širokú škálu nečistôt. Upravená voda je zbavená chlórovej chuti, nepríjemného pachu a nežiaduceho zafarbenia. Systém úpravy vody priamo odstraňuje arzén, azbest, herbicídy, pesticídy, baktérie, vírusy, olovo, dusičnany a rádium. Systémy reverzných osmóz sú vybavené filtrami s aktívnym uhlím, ktoré vodu dechlórujú a odstraňujú nežiaduce trihalometány. Reverzná osmóza Prehľad vybraných prvkov a účinnosť ich odstraňovania reverznou osmózou: Prvok Účinnosť Prvok Účinnosť Prvok Účinnosť Prvok Účinnosť Ca 97,0% K 99,0% Mg 97,0% HCO3 98,7% CO3 99,9% CI 99,3% Ba 99,8% NH4 99,0% SO4 99,8% NO3 96,4% Sr 98,0% SiO2 99,0% Na 99,2% F 98,6% AI 88,0% Cr Ni 96,0% Cu 97,0% Pb 98,0% Fe 99,0% Cd 98,0% Ag 89,0% Baktérie 99,5% Pesticídy 99,0% Množstvo upravenej vody reverznou osmózou v litroch za 24 hodín: tlak 2,5 bar 3 bar 4 bar 5 bar 6 bar teplota 10°C 25l 46l 69l 80l 101l teplota 15°C 32l 58l 80l 109l 124l teplota 20°C 37l 68l 92l 118l 138l teplota 25°C 42l 76l 112l 133l 155l teplota 30°C 48l 87l 121l 154l 173l == Referencie == pôvodný zdroj [[http://www.akva.sk www.akva.sk]] [[Category:Akvaristika]] 978 2455 2005-04-15T12:12:26Z Jacik 6 __TOC__ == Mechanická filtrácia == ===Filtračná vata=== [[Obrázok:vata.jpg|frame|right|Filtračná vata.]] Je to hustá sieť umelých vlákien, ktoré čistia vodu mechanicky - odstraňujú zbytky drobných i hrubých nečistôt. Môžeme ju použiť v prvej alebo poslednej fáze čistenia. Rýchlo sa zanášajú a treba ich častejšie čistiť. Na fitráciu sa nedá použiť buničitá vata (prírodná bavlna)!<br clear="all"/> == Biologická filtrácia == Takzvané náplne na biologickú filtráciu spĺňajú vo filtri jediný účel: Vytvárajú veľmi veľkú plochu, ktorú obteká filtrovaná voda a na ktorú sa môžu prichytávať nitrifikačné baktérie. Jediný rozdiel medzi nimi je vo fyzikálnych vlastnostiach, ako je pevnosť, veľkosť plochy na jednotku objemu, priepustnosť pre vodu a pod. Sú vyrobené z inertných materiálov, ktoré nereagujú s chemickými látkami vo vode a samy o sebe nemajú žiadne "biologické" vlastnosti. ===Keramické valčeky=== [[Obrázok:biomax.jpg|frame|right|Keramické valčeky BioMAX.]] Je to narezaný hladký dutý trubkovitý materiál z keramiky. Môže sa použiť na biologickú alebo na mechanickú filtráciu. V prípade použitia na biologickú filtráciu má malú účinnosť, nakoľko jeho povrch je hladký a valčeky majú malý povrch na usídlenie baktérií.<br clear="all"/> ===Sinterové (spekané) sklo=== [[Obrázok:sklo_2.jpg|frame|right|Sinterové (spekané) sklo.]] Tvarovo je materiál podobný keramickým valčekom, poprípade sa vyrába vo forme guličiek. Vyrába sa tavením oxidu kremičitého (''colloidal silicia''), ktorý po rýchlom chladnutí prejde do sklovitého stavu. Má extrémne pórovitú štruktúru s veľkou plochou na usídlenie baktérií. Používame ho na biologickú filtráciu. Vonkajšia plocha na osídlenie pre baktérie sa udáva okolo 0,3&nbsp;m&sup2; na liter materiálu, poprípade celková efektívna plocha 270-450&nbsp;m&sup2;/l materiálu. V praxi existuje riziko, že sa časom póry zanesú nečistotami a z "extrémne" pórovitého materiálu sa stáva "keramický" valček...<br clear="all"/> ===Molitan (penový polyuretán)=== [[Obrázok:molitan_2.jpg|frame|right|Molitan.]] Je vyrobený z polyuretánu (PUR). Môže sa použiť na biologickú alebo na mechanickú filtráciu. Je veľmi pórovitý a poskytuje baktériám veľkú plochu na usídlenie. Na výber je viacero rôznych veľkostí vnútornej štruktúry ktoré môžeme navzájom skombinovať. Bežný - čalúnnický - molitan nie je vhodnou náplňou.<br clear="all"/> ===Vulkanická (lávová) drť=== [[Obrázok:vulkan.jpg|frame|right|Vulkanická (lávová) drť.]] Sú to malé, veľmi ľahké pórovité kamienky, vhodné na usídlenie baktérií. Funkčnosťou dokonale nahrádza umelo vyrábané filtračné materiály.<br clear="all"/> ===Plastové telesá=== [[Obrázok:plast_3.gif|frame|right|Plastické filtračné telieska.]] Rôzne tvarované telesá z plastickej hmoty sa používajú na biologickú filtráciu. Funkčnosťou sa podobajú keramickým valčekom. Používajú sa väčšinou v externých väčších filtroch.<br clear="all"/> == Chemická filtrácia == ===Aktívne uhlie=== [[Obrázok:aktivne_ulie4.jpg|frame|right|Aktívne uhlie.]] [[w:Aktívne uhlie|Aktívne uhlie]] je spoločné meno pre skupinu umelo vytvorených, pórovitých uhlíkov s hubovitou štruktúrou. Môže byť vyrobené z roznych materiálov, avšak bez ohľadu na základný materiál je štruktúra povrchu každého aktívneho uhlia veľmi porézna. V dôsledku tejto štruktúry, má kávová lyžička aktívneho uhlia celkový aktívny povrch veľkosti futbalového ihriska... Filtračné vložky z aktívnym uhlím zaraďujeme do filtrácie len za konkrétnym účelom. Použitie pri bežnej prevádzke akvária napr. na prevenciu a pod. je aktívne uhlie nevhodné, pretože odoberá dôležité látky potrebné pre faunu a flóru v akváriu. Filtračná vložka sa musí vymeniť po skončení odporúčanej životnosti, pretože môže dôjsť k uvoľneniu zachytených nečistôt do vody a k otravu živočíchov v akváriu.<br clear="all"/> ===Rašelina=== [[Obrázok:raselina.jpg|frame|right|Rašelina.]] Rašelina obohacuje vodu o huminové kyseliny, znižuje uhličitanovú tvrdosť vody a posúva pH do kyslej oblasti. Odporúča sa jej použitie pri nerese rýb, na prevenciu proti riasam, poprípade na priblíženie biotopu určitých druhov rýb. Môže byť vo forme granúl, ktoré pridávame do filtra alebo v "prírodnej" forme, kde ju treba dať napr. do pančuchy a zamedziť tým jej drobenie v akváriu. Pančuchu môžeme niečím zaťažiť a zavesiť zvrchu do vody na okraj akvária. Rašelina, podobne ako koreň, farbí vodu jemne do hneda. (Pri používaní rašeliny nepoužívame zároveň aj aktívne uhlie. Uhlie by využilo svoju absorpčnú kapacitu k okamžitej neutralizácii všetkých látok vylúhovaných z rašeliny.)<br clear="all"/> ==Referencie== pôvodný zdroj [[http://www.akva.sk www.akva.sk]] [[Akvaristika|Späť na obsah knihy]] [[Category:Akvaristika]] 983 2460 2005-04-15T12:20:03Z Jacik 6 {{wiki}} Meniť vodu v akva môžete aj s pomocou vedra a hadice. Ale pokiaľ meníte napríklad každý týždeň po 70L vody tak Vás to jedného dňa určite omrzí a začnete premýšľať ako si to uľahčiť. Ja som to vyriešil, tak ako veľa akvaristov predo mnou, pripojením dostatočne dlhej 1 cólovej hadice priamo na hadicu sprchy. Takúto hadicu pri výmene vody vždy pripojím namiesto sprchy. Okrem napúšťania môžete vodu z akva pomocou hadice aj vypúšťať a to tak, že najprv si ju naplníte vodou z vodovodu a potom ju necháte samospádom tiecť naspať do kanalizácie. Samozrejme predtým treba hadicu od sprchy odmontovať a koniec nechať napr. vo vani. Samotný prepoj, najzložitejšia súčasť celého kompletu, hehe, mi vyskladali v predajni s vodoinštalatérskymi potrebami a okrem samotnej prípojky je tam aj jedna redukcia plus dva tesnenia. Celkový čas výmeny sa podstatne skrátil a o znížení rizika seknutia v krížoch kvôli dvíhaniu 25L bandasky s vodou vyše akvária ani nevravím :). Takisto sa menej víri voda. Nevýhodou je snáď len to, že musíte dávať pozor aby sa vám pri napĺňaní nevyšmykla hadica z akva. Ćo sa týka odkaľovania tak tam stále zostávam pri klasike a vodu odkaľujem pomocou takéhoto upraveného inštrumentu do 25L bandasky. Výborná vec je autonasávací ventil - nenapijete sa :). Na obrázku je modrý. Celá hadica sa dá kúpiť za pár korún a k nej som si este dorobil z 0,5L PET fľaše nasávací kužeľ. ==Referencie== * pôvodný zdroj [[http://jacik.akva.sk jacik]] [[Akvaristika|Späť na obsah knihy]] [[Category:Akvaristika]] 985 2462 2005-04-15T12:23:24Z Jacik 6 {{wiki}} Nakoľko originál UV - sterilizátor pre akvárium je pre moju peňaženku nedostupný, skúsil som experimentovať. Po preštudovaní všetkých príspevkov na akva.sk som si urobil názor a pokúsil som sa ho vyrobiť po svojom. Ponúkam výsledky, resp. návod na stavbu vylepšeného, druhého a zatiaľ funkčného prototypu. Zoznam použitého materiálu: PHILIPS UV-C 45cm, 253,7um 1 ks PHILIPS UV-C 45cm PHILIPS UV-C 45cm + tlmivka a štartér, prípadne elektronický predradník PVC rúra priemer 40mm 0,6 m vodárenský materiál bol kúpený v predajni ENTO PVC T-kus 40/40/90 (odbočka) 2 ks doporučujem len toto prevedenie, (je na ňom napísané DYKA) nakoľko v iných prevedeniach môže prísť k pretekaniu vody medzi guferom a T-kusom, ktoré je nutné zamedziť silikónom, alebo sťahovacou páskou (vid druhý Prototyp) gufero GP 40/25/10 silikón 2 ks Kubiko - Tomášikova ul. čistiace zátky na rúru 40 2 ks zátka priemer 40 s vnútorným závitom na viečko 1", ktorý odmontujeme a nahradíme pripojením záhradnej hadice pripojenie záhradnej hadice 3" závit 1" 2 ks lepidlo na Novodur NovoLep a tesniace vlákno na závity (páska, konope, tekutý spoj) tesniace vlákno na závity Postup: Odmeriame žiarivku UV-C cca 44 cm bez kontaktov . Teória: PVC rúru prirežeme na rozmer = 44 cm (dĺžka žiarivky) - súčet rozmerov T kusov + 4 (dva cm na každú stranu), to je ale matematika Prax: dĺžka žiarivky 44 - T kus 9,8 - T kus 9,8 + 4 cm presah = 28,4 cm výsledná dĺžka PVC rúrky (maximálne 29 cm). Celková dĺžka telesa musí byť maximálne 44 cm !!! (guferá sú zapustené cca 1,5cm na každej strane). Na T-kus priemer 40mm T-kus nalisujeme gufero GP40/25/10 (aj s prachovou manžetou) ufero GP40/25/10 až na doraz tak, aby pružinka na gufere bola smerom von ufero GP40/25/10 (podľa správnosti by mala byť smerom dovnútra proti tlaku, ale nakoľko tlak z filtra je zanedbatelný, nie je to potrebné). Tesniace vlákno (alebo, tekutý spoj,...) Tesniace vlákno navinieme na pripojenie záhradnej hadice (závitovú časť) a zoskrutkujeme s čistiacou zátkou čistiacou zátkou, z ktorej sme odstránili viečko. A celý tento kus vlepíme do T-kusu lepidlom na Novodur. Je vhodné pripojenie na hadicu trochu zbrúsiť pilníkom na priemer cca 19 - 20 mm, aby bolo možné bez problémov nasunúť hadicu z filtra 18mm Fluval (pozor na hrúbku steny). Tento postup opakujeme aj na druhej strane. PVC rúrku na konci nahrejeme PVC rúrku na konci nahrejeme, až kým nezmäkne (teplovzdušná pištoľ, v núdzovom prípade plynový sporák!!!) a otáčaním nasunieme na pripravený T kus do vzdialenosti cca 2,5 cm. Otáčame až do čiastočného vychladnutia, až potom vyberáme. Tento postup opakujeme aj na opačnej strane rúrky. Pre tých, ktorí sa radi hrajú a chcú zvýšiť účinnosť (doporučujem !) je možné do PVC rúrky, ktorá je v strednej časti telesa vložiť ďalšiu rúrku dlhú 23cm (dĺžka PVC rúrky - zapustenie 2,5cm do T-kusa), ktorú pozdĺžne rozrežeme pozdĺžne rozrežeme tak, aby ju bolo možné vsunúť dovnútra 2 rezy vo vzdialenosti cca 1cm (treba 2 rezy vo vzdialenosti cca 1cm). Výška vodného stĺpca okolo UV sa zmení zo 5,5mm na 3,5mm. Predpokladám väčšiu účinnosť UV-C žiarenia aj napriek zrýchlenému prúdeniu vody v danom mieste. Filter nebude viac zaťažený, nakoľko prierez vody v telese UV je väčší ako prierez hadice na výtoku z filtra 18mm. . Na T-kus nanesieme lepidlo na Novodur a pootáčaním nasunieme rúrku až po okraj. Taktiež opakovať postup na druhej strane. Čiastočné zatvrdnutie spoja nastáva cca po 30 sek. Úplné zaschnutie cca 30 minút. Na koniec pripevníme držiak na trúbku, ktorý nám poslúži ako podstavec. držiak na trúbku Komplet to vyzerá asi takto: UV-sterilizátor UV-sterilizátor UV-sterilizátor UV-sterilizátor UV-sterilizátor UV-sterilizátor Po skompletovaní je nutné celé teleso nechať vyschnúť cca 2 hodiny a poriadne umyť pod tečúcou vodou. Nakoniec je možné vsunúť žiarivku, napojiť hadice a uviesť do prevádzky. Problémy: V prípade netesnosti vonkajšej hrany gufera na T-kuse, je nutné použiť sťahovaciu svorku (nakoľko je veľa výrobcov PVC rúr a presnosť je diskutabilná), treba sa na to pripraviť. Ja som musel použiť svorku na jednej strane (nakoľko som použil T-kus iného výrobcu). Bolo by to možné potiahnuť z vonkajšej strany gufera sanitárnym silikónom, ale nakoľko som to testoval až v ostrej prevádzke (napojený na filter priamo v akváriu cca po 0,5 hodiny po skompletovaní a prepláchnutí), dodatočné úpravy silikónom neprichádzali do úvahy. Záver: U mňa je UV-sterilizér zavesený nad akváriom, prívod z filtra zospodu a odtok zvrchu do roztrekovacej rampy. Je treba zabezpečiť prívod a odtok vody tak, aby bola žiarivka stále ponorená vo vode (každý materiál má svoju roztiažnosť ) Pripojenie žiarivky už nechám na Vašu fantáziu. Ja som to vyriešil pripájkovaním kábla na kontakty žiarivky, obalenie zmršťovacou bužírkou a omotanie izolačnou páskou. Celá výroba telesa UV-sterilizéra zaberie cca 1 hodinu + pripojenie na elektrinu.. Náklady: Philips UV-C 45cm, 243,7um 1ks 450,- Sk ... najdrahšia súčiastka ! OPATRNE ! Gufero GP40/25/10 2ks 89,- Sk T-kus (tmavý hrubostenný) 2ks 48,- Sk trúbka 40 1m 30,- Sk čistiace zátky 40 2ks 56,- Sk pripojenie na hadicu 2ks 54,- Sk príchytka plastová 2ks 20,- Sk cena za materiál 747,- Sk + rôzne, drobné príslušenstvo, lepidlo, hadice ... Ceny sú kalkulované k marcu 2004, okrem UV-C žiarivky. Prajem príjemnú zábavu Roman Paulovič Ďalšie informácie/komentáre/otázky -> fórum-technika-Výroba UV sterilizátora PS: Ďakujem Salikovi za pomoc pri fotení a svojej manželke za záverečnú kolaudáciu textu, pri ktorej sa jej vyvinul úsmev a sklenné oči z toho nasúvania, vkladania a iných výkonov == Referencie == * pôvodný zdroj [[http://www.akva.sk Roman Paulovič]] [[Akvaristika|Späť na obsah knihy]] [[Category:Akvaristika]] 987 5842 2006-05-09T20:39:56Z 87.197.150.156 /* Slovenské */ == Akvaristické portály == === Slovenské === *[http://www.aqva.wz.cz Aqva.wz.cz] *[http://www.akva.sk Akva.sk] *[http://www.akvaclub.com Akvaclub.com] *[http://www.akvanet.sk Akvanet.sk] *[http://www.akvaria.sk Akvaria.sk] *[http://www.akvarium.sk Akvarium.sk] *[http://www.naturaecom.sk Naturaecom.sk] *[http://kosice.akva.sk Kosice.Akva.sk] === České === *[http://www.akvamalawi.com akvamalawi.com] === Zahraničné === *[http://www.acquaportal.it/ Acquaportal.it] *[http://en.wikipedia.org/wiki/Aquarium en.wikipedia.org/Aquarium] *[http://www.akva.cz Akva.cz] *[http://www.akvarium.cz Akvarium.cz] *[http://www.akvarium.cz/1899 Akvarium zal. 1899] *[http://www.akvarista.cz Akvarista.cz] *[http://www.fishbase.org Fishbase.org] == Osobné stránky == === Slovenské === *[http://astrid.akva.sk astrid.akva.sk] *[http://azet.akva.sk azet.akva.sk] *[http://jacik.akva.sk jacik.akva.sk] *[http://majko.akvaclub.com majko.akvaclub.com] *[http://viridis.akvaclub.com viridis.akvaclub.com] *[http://chimba.akvaclub.com chimba.akvaclub.com] *[http://www.aquaworld.szm.sk/ www.aquaworld.szm.sk] === Zahraničné === *[http://aquabox3.blogspot.com aquabox3.blogspot.com] == Internetové obchody == === Slovenské === *[http://www.shop.akva.sk www.shop.akva.sk] Internetová predajňa Akvarijných rastlín, odber možný aj osobne, Košice === Zahraničné === *[http://www.aquaristic.net/ www.aquaristic.net] [[Akvaristika|Späť na obsah knihy]] [[Category:Akvaristika]] 988 2465 2005-04-15T12:22:42Z Jacik 6 __TOC__ == Siluriformes == Sumcovité === Callichthyidae === Pancierničkovité ==== Corydoras ==== * ''[[Corydoras paleatus]]'' [[Akvaristika|Späť na obsah knihy]] [[Category:Akvaristika]] 989 2466 2005-02-14T13:07:31Z AtonX 2 formát {{bptop}} '''Tento článok si vyžaduje transformáciu do formátu ''Wiki''''',<br>aby zodpovedal štandardu kvality na stránkach Wikibooks ~ Wikiknihy. Po úprave stránky môžete odstrániť značku '''<nowiki>{{wiki}}</nowiki>''' z&nbsp;textu. {{bpbottom}} [[Category:Wiki]] 990 2467 2005-02-10T13:47:37Z AtonX 2 categ. Sladkovodná a morská [[akvaristika]]. [[Category:Chovateľstvo]] 991 3503 2005-09-30T09:58:10Z AtonX 2 categ Tieto články si vyžadujú transformáciu do formátu Wiki, aby zodpovedali štandardu kvality na stránkach Wikibooks ~ Wikiknihy. Po úprave môžete odstrániť značku '''<nowiki>{{wiki}}</nowiki>''' z ich textu. [[Kategória:Údržba]] 992 2469 2005-02-10T13:57:12Z AtonX 2 categ. [[Category:Voľný čas]] 993 2470 2005-02-10T13:57:20Z AtonX 2 categ. [[Category:Voľný čas]] 994 2471 2005-02-10T13:58:50Z AtonX 2 categ. [[Category:Kategórie]] 995 2472 2005-02-10T14:00:17Z AtonX 2 Začiatok stromu kategórií. Začiatok stromu kategórií. 996 2473 2005-02-15T18:44:01Z AtonX 2 #REDIRECT [[:Category:Akváriové ryby]] #REDIRECT [[:Category:Akváriové ryby]] 997 2474 2005-05-22T19:06:41Z 85.135.136.53 {{wiki}} '''Corydoras paleatus''' ''Čeľaď:'' [[Základné rozdelenie akváriových rýb#Callichthyidae|Callichthyidae]] ''Pôvod:'' Južná Amerika (Brazília, Argentína, Kolumbia) ''Veľkosť a popis:'' V literatúre sa uvádza dĺžka 5-8 cm. Majú dva páry fúzikov. Tak ako všetky druhy pancierničkov i tento dýcha kyslík obsiahnutý vo vode a taktiež atmosferický kyslík – chodí sa nadýchnuť k hladine, preto by hladina nemala byť príliš vysoko. Žijú v húfoch. Je to kľudná, mierumilovná spoločenská ryba. Teplota vody by sa mala pohybovať medzi 20-26°C, tvrdosť vody 5-19°dGH a pH 6-8. Nádrž by mala byť stredná až veľká, bohato zarastená s množstvom úkrytov. Vyhovuje im prúdenie vody. Potravu zbiera z dna, ideálne sú granulky a tabletky. Ideálny je jemnejší, zaoblený štrk, aby sa predišlo poraneniu. Sú veľmi aktívni cez deň. ''Pohlavné rozdiely:'' Samček je oproti samičke menší, tenší a má výrazne vyššiu chrbtovú plutvu. Samička je zavalitejšia, väčšia a má chrbtovú plutvu zaoblenú. ''Odchov:'' Pre urýchlenie vytretia sa odporúča znížiť teplotu o 2-3°C, oproti pôvodnej a taktiež znížiť pH približne na 6,5. Na jednu samičku by mali byť 2-3 samčekovia. Samička najskôr očistí miesto, kam nalepí ikry. Samček sa pomocou fúzikov prichytí samičky, ktorá vpustí do zložených prsných plutiev ikry, ktoré samček oplodní. Keď sú ikry oplodnené, samička ich nalepí na vopred očistené miesto. Často lepí ikry na sklo akvária, hrubšie listy rastlín a niekedy i na kamene. Ikier býva až 200 kusov. Najlepšie je ikry vybrať a dať do druhého akvária (elementky), kde nemáme žiadne dno, aby sme vedeli ikry kontrolovať. Oplodnené ikry začnú hnednúť, neoplodnené ostanú biele. Neoplodnené ikry je treba vybrať, lebo začnú plesnivieť a takto by sme prišli i o oplodnené ikry. Poter sa liahne za 4-7 dní (od podmienok). Keď chceme vyliahnutie poteru urýchliť, zvýšime teplotu na 25-27°C. Po 1-2 dňoch po vyliahnutí sa poter rozpláva a treba ho prikŕmiť – ideálna je živá potrava - artémia soľná (žiabronôžka). Treba im jemne vzduchovať a často odkalovať dno a vymieňať vodu. Ja som odkaloval zvyšky potravy a detrit každý deň a taktiež prilieval novú odstátu vodu. Pancierničky veľmi rýchlo rastú a veľmi sa vzhľadom a správaním podobajú veľkým dospelým jedincom. V 3-4 týždni sa začína malým pancierničkom tvoriť prídavné dýchanie (najrizikovejšie obdobie). Po tomto období ich môžeme preloviť do spoločenského akvária. ''Vlastné skúsenosti:'' Teplota vody v akváriu sa mi pohybuje medzi 23-25°C, pH = 7,5. Keď chcem aby sa mi párik pancierničkov vytrel, vymením časť vody za odstátu a snažím sa dosiahnuť zníženie teploty na 20-21°C. Po vytretí ikry vyberiem z akvária (rukou) a dám ich do elementky (20 * 10 * 10 – dĺžka * šírka * výška). Elementku dám k radiátoru (v zime) aby som dosiahol vyššiu teplotu. Ikry treba denne kontrolovať – odstrániť biele (plesnivejú), aby sme neprišli o všetky. Mám jeden taký trik, keď sa mi ikra nezdá, tak ju jemne pritlačím k dnu akvária (naozaj jemne). Pokiaľ je neoplodnená, tak praskne, oplodnená kladie odpor. Denne mením časť vody, pridávam vodu z akvária. Po 4 dňoch sa liahnu prvé pancierničky a behom ďalšieho dňa sú už všetky pancierničky „vonku“. O 2 dni ich prvýkrát prikŕmim živou artémiou. Zavediem jemné vzduchovanie. Počas kŕmenia (30 min.) im ho vypínam. Denne odkalujem dno od neskŕmenej potravy a detritu. Pridávam čistú odstátu vodu (už nie z akvária ako pri ikrách). [[Category:Akváriové ryby]] 998 2475 2005-04-15T12:22:33Z Jacik 6 [[Akvaristika|Späť na obsah knihy]] [[Category:Akvaristika]] 999 2476 2005-02-10T15:09:28Z AtonX 2 Akváriové ryby premiestnená na Základné rozdelenie akváriových rýb #REDIRECT [[Základné rozdelenie akváriových rýb]] 1000 2477 2005-02-10T18:39:20Z AtonX 2 categ. [[Category:Psychológia]] 1001 3491 2005-09-30T09:11:00Z AtonX 2 recateg [[Kategória:Spoločenské vedy]] 1002 2479 2005-06-24T11:04:17Z 195.28.71.26 /* Rašelina */ Dno akvária, čiže substrát (štrk, piesok) musíme chápať ako dôležitý prvok pre rast rastlín. == Rozdelenie akvárii podľa použitia substrátu == Z hľadiska použitia substrátu by sme si akvária mohli rozdeliť do viacerých kategórií. * '''Akvária bez substrátu''' alebo tzv. holé sa využívajú len na rozmnožovanie prípadne liečenie rýb. V týchto akváriách sa rastliny nepestujú, a ak, tak len zasadené samostatne v kvetináčoch. * '''Kombinované akváriá''' - čiže s časťou so substrátom a časťou bez neho: Takéto akvária ste si možno všimli v niektorých predajniach, kde často odkaľujú a tým pádom si takto uľahčujú prácu. * '''Akváriá so substrátom''' sú najrozšírenejším typom akvárií - majú celé dno pokryté substrátom. == Piesok == === Zrnitosť === Piesok do akvária volíme zrnitosti nie menej ako 2 mm a nie viac ako 10 mm. Príliš jemný piesok môže spôsobiť nedostatok kyslíka v piesku následkom čoho prebiehajú anaeróbne procesy, ktoré sa prejavujú sčernením dna a aj zápachom. Príliš hrubý piesok by znemožnil dobré zakorenenie väčšiny rastlín znemožňuje založiť tzv. koberec, na druhej strane niektorým rastlinám ako napríklad ''Anubias barteri var. nana'' alebo ''Microsorium pteropus'' to vyhovuje, pretože sa dokážu na jednotlivé kamene prichytiť. Ideálne zvolená zrnitosť piesku umožňuje usadzovanie detritu a jeho nasledovný aeróbny (za prístupu kyslíka) rozklad. Akvarijné rastliny ho potom využívajú ako prirodzený zdroj živín potrebných k ich rastu. === Chemizmus === Z chemického hľadiska sa do akvária používajú piesky, ktoré vôbec alebo len málo ovplyvňujú chemizmus vody. V praxi to znamená že do akvária môžete dať piesky, ktoré nájdete v riekach, potokoch a samozrejme aj v akvaristických predajniach. Dá sa to overiť napr. kvapnutím kyseliny na piesok. Ak kyselina zašumí, v piesku sa nachádzajú vápenaté zlúčeniny, čiže nie je vhodný do sladkovodného akvária. Naopak do morského akvária by sa takýto piesok hodil. Pred vložením substrátu, hlavne štrku a piesku, do akvária je vhodné ho viackrát premyť aby sa zbavil špiny. Prelievanie horúcou vodou poprípade dezinfekcia chemickými prostriedkami nie je potrebná. === Farba === Z hľadiska farebnosti je samozrejme lepšia tmavšia farba, ktorá dáva vyniknúť farbám rýb. Neodporúča sa používať rôznofarebné piesky ponúkané v obchodoch, pretože nie sú prirodzené a keďže uvoľňujú použité farbivá do vody, môžu byť aj nebezpečné. Takisto sa neodporúča používať rozličné kamenné drte, ktoré síce môžu pôsobiť efektne, ale svojimi ostrými hranami môžu zraniť ryby. ==Rašelina== Zmäkčuje vodu. Vhodná napríklad pre chov kaprozúbok. Nie je vhodné používať záhradnícku rašelinu, pretože môže obsahovať aj prísady nevhodné pre akvaristiku (napr. fungicídy). Preto doporučujeme kupovať rašelinu určenú priamo pre akvaristiku. ==Akadama== Jedná sa o vypaľovaný íl používaný hlavne v záhradníctve najmä pre bonsaje. Pre použitie akadamy v akvaristike ju predurčuje jej vysoká sorbčná kapacita. Nová čistá akadama má veľkú schopnosť viazať na seba minerály z vody. To spôsobuje odčerpávanie minerálov z vody a obohacovanie akadamy, tzn. dna. Odčerpávanie minerálov z vody do akadamy spôsobuje znižovanie tvrdosti vody. V extrémnych prípadoch môžu vo veľmi mäkkej vode s nízkou pufračnou kapacitou nastať veľké výkyvy pH ohrozujúce osádku akvária. Živiny uložené v akadame dokážu využiť rastliny čerpajúce živiny koreňmi zo substrátu. Akadama taktiež, keďže na svoj povrch viaže živiny z vody, potláča odobratím živín aj rast rias. Hlavnou nevýhodou akadamy je jej vysoká cena. ==Referencie== * Pôvodný zdroj [http://barky.akvaclub.com Barky] * návod na založení miniakvária s akadamou [http://sweb.cz/maniakva/zaklad.htm] [[Akvaristika|Späť na obsah knihy]] [[Category:Akvaristika]] 1003 2480 2005-04-15T12:11:39Z Jacik 6 Bez slnka a teda svetla by neexistovalo nič živé, akvarijné rastliny nevynímajúc. Viackrát som už stretol akvaristov, ktorí sa čudovali, že im nerastú rastliny a majú zariasené akvárium. Na moju otázku, ako majú osvetlené akvárium odpovedali, "no normálne slnkom". Od osvetľovania akvária len slnkom musím každého odhovoriť, pretože ako všetci vieme akvarijné rastliny pochádzajú z trópov kde slnko svieti po celý rok okolo 12 hodín, takže im nemôže stačiť doba, ako svieti slnko u nás v zime. Dostatok svetla musíme teda našim rastlinám zabezpečiť umelým osvetlením. Umelý zdroj osvetlenia by mal obsahovať tie zložky, ktoré majú význam pre všeobecný rast rastlín, to znamená najmä modrofialové a červené spektrum. Na výber máme žiarovky, žiarivky, úsporné žiarivky a iné zdroje ako sú rôzne výbojky alebo dokonca aj laser. Žiarovky sú v súčasnosti dosť na ústupe, keďže sú ekonomicky neefektívne, ich svietivosť je okolo 1000 hodín. Vyžarujú príliš veľa tepla, čím môžu prehrievať vodu. Pre malé nádrže je to však vhodný zdroj svetla. Klasické žiarivky, alebo lineárne trubice sú najrozšírenejšie, ekonomicky efektívnejšie ako žiarovky keďže ich svietivosť sa pohybuje od 8 000 až do 20 000 hodín, neprehrievajú sa. V akvaristických obchodoch môžeme nájsť mnoho špeciálnych žiariviek od rôznych výrobcov, väčšinou v super lákavých obaloch, mnohokrát sú to však len zbytočne vyhodené peniaze. Každý skúsenejší akvarista a pestovateľ rastlín používa klasické teplé biele žiarivky, ktoré sú dovolím si tvrdiť najefektívnejšie. Ako náhradu žiariviek napríklad u malých nádrží môžeme použiť tzv. úsporné žiarivky, ktoré v poslednom čase dosť zlacneli a svojimi vlastnosťami sa dosť podobajú na klasické žiarivky. Ja ich takisto používam s úspechom pri pestovaní rastlín. Pri veľkých nádržiach, resp. hlbokých tzn. nad 70 cm., nám už klasické zdroje osvetlenia nestačia a sme nútení použiť iné ako sú rôzne výbojky alebo dokonca pri morských nádržiach aj laser. Obidve možnosti sú síce efektívne, ale pre bežného akvaristu nedostupné pre svoju vysokú cenu. Často som sa stretol s otázkou koľko vatové použiť žiarovky alebo žiarivky. Tu treba povedať, že každé akvárium sa líši ale v podstate sa dá povedať, že pri žiarovkách je to 1 W na liter a pri žiarivkách 0,5 W na liter vody. Akváriá s väčším množstvom rastlín potrebujú však svetla viac a samozrejme platí to aj naopak. ==Kvalita a množstvo svetla== Netrúfam si dať jednoznačné odporúčanie, ako sa často dočítame v literatúre alebo v prospektoch (známy pomer wattov / liter). Tento pomer je len orientačný, dobré výsledky niektorí akvaristi dosahujú napr. už s 0,4 w / l, moja skúsenosť je ale taká, že rastliny lepšie rastú pri silnejšej intenzite. Moju 60 litrovú nádrž osvetľujú 4 trubice s celkovým výkonom 72 w, to zn. 1,2 w / l, moje dve miniakváriá dostávajú takisto 1,2 w / l. Čím menšia je nádrž, tým menej pravidlo w / l platí, vezmime si napríklad extrém: 1 l nádržka by dostávala 1 w svetla, to je síce naoko dosť (1 w / 1 l) ale intenzita svetla by sa rovnala jednej žiarovečke na vianočnom stromčeku, to zn. že v akváriu by rastlinky nemohli rásť! Čo sa týka spektra žiarivkových trubíc, tak tento faktor sa podľa mňa často až príliš preceňuje. Ja sám som sa dal nalákať na "špeciálne rastlinné" trubice s optimálnym svetelným spektrom pre akváriové rastliny (vlastním sylvania grolux, aquaglo, floraglo, sunglo). Tieto trubice stoja často krát niekoľkonásobok trubice "obyčajnej", avšak nezaručujú lepší úspech pri pestovaní rastlín, čo jasne dokazujú viaceré fotografie akvárií v internete, kde zdroj svetla tvoria trubice typu daylight. Momentálne mám pomerne divokú kombináciu trubíc, pozostávajúcu zo špeciálnych rastlinkových žiariviek a z bežne dostupných trubíc (Osram Lumilux-teplá biela, Philips-studená biela), pričom sa mi asi najviac osvedčili trubice Sylvania Grolux, AquaGlo a najbežnejšia a najlacnejšia Philips-studená biela. ==Modré spektrum a riasy== Čo pokladám za absolútny nezmysel, je odporúčanie na prospekte a internetovej stránke firmy Rataj. Týka sa kvality svetla a jeho vplyvu na rast rastlín a rias. Je tu zobrazený graf, ktorý má jasne dokázať, že riasy potrebujú na rast modré spektrum a rastliny naopak spektrum červené. V zátvorke je informácia: "upraveno podle firmy Dennerle". Nuž nelenil som a prezrel som si odporúčania firmy Dennerle. Ich graf bol takmer totožný s Ratajovým, avšak bol doplnený o informáciu, že graf riasy bol zisťovaný v mori a v hĺbke 5m a graf rastliny v skleníku. Aby sme si rozumeli, je všeobecne známe, že morská voda rôzne resorbuje spektrálne časti svetla, v 5 metroch už červené spektrum nenájdete. Preto používajú potápači pri filmovaní a fotografovaní v mori svetlá s vysokým červeným podielom. To je ale taký dôkaz, ako keby som sa zahrabal pod zem a tvrdil, že svetlo neexistuje. Táto riasa, o ktorú sa (inak seriózna firma) Dennerle opiera nemá inú možnosť, ako využívať modré spektrum, zelené rastliny/riasy vďaka svojej zelenej farbe odrážajú a červené sa do 5 metrov hĺbky nedostane. ==Fotosyntéza== Túto problematiku len jemne načrtnem, v linkoch nájdete fundovanejšie informácie. Moje skromné poznatky týkajúce sa fotosyntézy: aj rastliny aj riasy obsahujú chlorofyl. Jedná sa o chlorofyl „a“ a „b“. Ako typ a tak aj typ b reaguje silnejšie na modrý svetelný podiel. V riasach a rastlinách sa hlavne nachádza typ chlorofylu a. V cyanobaktériách (modrá riasa) sa nachádza výlučne typ a. To znamená, že nie je možné tvrdiť, že riasy a rastliny majú iné nároky na svetelné spektrum. Ak Dennerle a Rataj tvrdia, že modré spektrum podporuje rast rias, tak ja tvrdím, že takisto podporuje aj rast rastlín. Ak však niečo v akváriu nesedí (CO2, živiny...) a rastlinám sa z toho dôvodu nedarí a osvetľujeme žiarivkami s vysokým modrým podielom, riasy sa chopia príležitosti a bujnejú, pretože vďaka ich jednoduchosti a prispôsobivosti, dokážu využiť také živiny, ktoré sú pre rastliny už nevhodné (vyšší oxidačný stupeň napr. železo III). Ja sám mám trubice, ktoré majú pomerne silné modré spektrum, s riasami však už problém nemám a rastlinám sa darí veľmi dobre. Ak bujnejú riasy a rastliny stagnujú, nie je to väčšinou zapríčinené „nevhodným spektrom“ osvetlenia, ale dôvody treba hľadať inde (nedostatok CO2, rýchla filtrácia, nedostatok/nadbytok živín). ==Dĺžka osvetlenia== Takisto neexistuje univerzálna rada týkajúca sa dĺžky osvetlenia. Ja osvetľujem svoje akváriá 10 h denne, pri nižšej intenzite by bolo nutné osvetľovať trochu dlhšie. Taký záchytný bod z ktorého sa dá vychádzať je 12 hodín denne, + / -. Treba experimentovať. Niektorí akvaristi používajú aj takzvanú obedňajšiu prestávku, hlavne kvôli riasam. To zn. že sa akvárium osvetľuje 4 - 5 h potom nasleduje prestávka 3 - 4 hodiny a nasleduje posledných 4 – 5 h osvetlenia. Teória je taká, že sa počas prestávky dokážu znovu v akváriu vytvoriť živiny pre rastliny a tým pádom riasy nemôžu bujnieť. Mne sa táto prestávka nikdy neosvedčila, riasy rástli aj naďalej a rastliny rástli horšie ako za stáleho osvetlenia. Každé akvárium je však špecifické, takže skúste experimentovať, držím palce! ==Referencie== * Pôvodné zdroje [http://barky.akvaclub.com Barky]] a [http://azet.akva.sk Azet]] [[Akvaristika|Späť na obsah knihy]] [[Category:Akvaristika]] 1004 2481 2005-04-15T12:20:28Z Jacik 6 Ako ste sa už dočítali, pohyb vody má veľký význam pre fotosyntézu rastlín a kvôli tomuto dôvodu je nevyhnutné, napriek inak znejúcim odporúčaniam, zabezpečiť a dať pozor na to aby v zarastenom akváriu bol vždy dostatočný pohyb vody. Je to nutné hlavne vtedy ak je akvárium osadené len málo rybami a cirkulácia vody stagnuje. Je treba dať pozor aj na to, že jednotlivé rastliny, keďže pochádzajú z rôznych biotopov, majú rôzne nároky na intenzitu prúdenia. Na zabezpečenie dostatočného pohybu vody sú najlepšie filtre s malým až stredným výkonom, tak aby hodinový výkon nepresiahol objem akvária. Vypnutie filtra počas noci, ako sa niekedy odporúča, je rizikové v dôsledku nedostatku kyslíka, hlavne v husto zarastených akváriách. Nie je to riziko len pre ryby, ale má to negatívny vplyv aj na výmenu plynov a tým na látkovú výmenu rastlín. ==Pohyb vody a jeho význam pre rastliny== Vodné a bahenné rastliny sa dajú nájsť tak v stojatých ako aj v tečúcich vodách. Rozdielny charakter týchto biotopov je daný pohybom vody a vlastnosťami prúdenia. Prudkosť prúdenia významne ovplyvňuje aj zloženie a tvar dna, keďže v rýchlo prúdiacich vodách nájdeme v dne oveľa menej živín ako v pomalšie prúdiacich. Väčšina rastlín, ktoré sa dajú použiť v akvaristike, žije v stojatých alebo pomaly prúdiacich biotopoch. Menšia časť v rýchlo prúdiacich a len niektoré druhy sú schopné prispôsobiť sa podmienkam prudkých vôd bystrín a riav. Pohyb vody má veľký význam pre rôzne fyziologické látkové výmeny rastlín. Taktiež umožňuje príjem živín ako aj zbavovanie sa škodlivín resp. odpadných produktov. Bolo dokázané (Gessner 1955), že pri stagnácii vodného stĺpca mala za následok zreteľne pomalší rast ako pri určitom pohybe vody. Je to zapríčinené tým, že v stojacej vode sa kvôli dýchaní a asimilovaní sa okolo rastliny vytvára priestor chudobný na kyselinu uhličitanovú, ktorý má za následok pomalší rast. Pozitívny účinok pohybu vody je zapríčinený tým, že ničí tento, pre rastlinu škodlivý priestor. Tento pohyb však musí byť len taký silný aby rušil tento priestor, každé ďalšie zvyšovanie intenzity prúdenia neprináša zvýšenie asimilácie, naopak môže pôsobiť škodlivo. Aj keď veľa rastlín vo svojich prirodzených biotopoch rastie v stojatých vodách, je aj v týchto podmienkach malý ale významovo dôležitý pohyb vody. Býva zapríčinený hlavne vetrom a aj pohybom spôsobeným rozdielnou teplotou v rámci vodného stĺpca. Určitý pohyb je spôsobený aj pohybom rýb. ==Referencie== * pôvodný zdroj [[http://barky.akvaclub.com barky]] [[Akvaristika|Späť na obsah knihy]] [[Category:Akvaristika]] 1005 2482 2005-04-15T12:20:16Z Jacik 6 Teplota býva ako ekologický faktor často podceňovaná. Ak sa v akváriu rastlinám nedarí, tak ako by sme chceli, najčastejšie sa príčina hľadá v osvetlení, chemických parametroch vody, alebo v nedostatku výživy. Avšak často býva príčina neúspechu práve nevyhovujúca teplota. Napríklad Cabomba caroliniana sa dá bez problémov pestovať pri teplotách od 20 do 25 ˚C. Pri trvalo vyšších teplotách rastlina zastaví rast a rýchle uhynie. Niet sa pritom čo čudovať, pretože Cabomba Caroliniana je v prírode rozšírená v miestach, ktoré počas väčšiny roka majú nižšie teploty. Otázka optimálnej teploty v akváriu je veľmi zložitá, pretože každá rastlina má vlastné tepelné optimum. Síce sa dá väčšina akvarijných rastlín pestovať pri teplotách od 24 - 26 ˚C bez problémov, toto tepelné pásmo však nepredstavuje vždy optimum. ==Teplota ako prirodzený faktor zodpovedný za rast rastlín== Teplota má nielen dôležitý vplyv na látkovú výmenu rastlín, ale aj na veľa iných životných procesov, ako kvitnutie, klíčenie atď. Veľmi významne je na teplote prostredia závislá fotosyntéza, pretože každá rastlina potrebuje k rastu určité teplotné pásmo. Spodná hranica tohto pásma predstavuje minimum, horná maximum, kedy rastlina ešte rastie. Mimo tohto pásma sa rast zastaví. V rámci pásma môžeme so stúpajúcou teplotou pozorovať zrýchlenie rastu. Hodnota pri ktorej má rastlina najvyššiu intenzitu rastu sa nazýva tepelné optimum. Na základe týchto poznatkov môžeme vyvodiť, že vodným a bahenným rastlinám sa na svojich prirodzených stanoviskách, nie vždy ideálne darí. Mnohé druhy reagujú na extrémne teploty zmeneným výzorom, napr. menšími listami alebo kratšími internódiami (stonkami). Rastliny z teplejších oblastí majú vyššie tepelné nároky ako tie, ktoré pochádzajú z oblastí, kde teplota viac kolísa. Pre úspešné pestovanie vodných a bahenných rastlín je nutné zistiť hranice tepelného pásma ako aj tepelné optimum jednotlivých druhov. Niektoré rastliny majú veľkú teplotnú toleranciu (napr. Valisneria), iné sú naopak veľmi chúlostivé. Takisto bolo zistené, že si rastliny na svojich prirodzených biotopoch zvykli na zmeny teploty počas dňa a noci. ==Referencie== * pôvodný zdroj [[http://barky.akvaclub.com barky]] [[Akvaristika|Späť na obsah knihy]] [[Category:Akvaristika]] 1006 2483 2005-06-28T07:35:37Z AtonX 2 +bp:wiki {{wiki}} V prírodnom akváriu predstavujú rastliny dominantu ako aj z estetického hľadiska, tak aj z hľadiska biologického. Zdravé rastliny sa totiž významnou mierou podieľajú na odbúravaní odpadných a pre rybky škodlivých látok. Produkujú kyslík, vylučujú látky, ktoré hubia/tlmia riasy a choroboplodné zárodky a podľa všetkého aj látky, ktoré pozitívne vplývajú na kondíciu a zdravie rýb. Napr. rozmnoženie niektorých rýb je bez použitia výluhov niektorých rastlín takmer nemožné. V neposlednom rade poskytujú úkryt plachým a mladým rybám, substrát na neres, atď. Našim cieľom je vytvoriť pre rastlinky optimálne podmienky. Tri základné faktory sú: 1. svetlo, 2. CO2, 3. živiny. Už pri plánovaní a zariaďovaní akvária by sme si mali uvedomiť, aké podmienky vyhovujú našim budúcim rastlinkám a ako ich vytvoriť. V zásade sa dá povedať, že väčšine z dostupných tropických rastlín vyhovuje voda neutrálna až kyslá, mäkká maximálne však polotvrdá. Takisto treba zabezpečiť dodávanie CO2 do vody (pozri technika) a vhodným spôsobom dodávať živiny. Akváriové rastliny môžeme rozdeliť na viacero skupín: rýchlorastúce / pomaly rastúce, rastliny vyžadujúce priame silné svetlo / rastliny rastúce aj v polotieni, rastliny prijímajúce živiny cez koreňový systém / cez listy / cez oboje, machy, paprade, stonkaté rastliny, listnaté atď. nehovoriac už o vedeckých triedeniach. ==Výber rastlín== Tak isto starostlivo ako si vyberáte ryby v akvarijných predajniach, by ste si mali vyberať aj rastliny. Bohužiaľ v našich predajniach je veľmi často veľmi slabý výber a dovolím si povedať, že na 90 % sú to všetko rastliny vypestované emerzne (tzn. na suchu vo vlhkom prostredí, ako sú napr. skleníky) Takéto rastliny sú dôvodom najčastejšieho rozčarovania akvaristu z toho, že mu rastliny nerastú, žltnú a nakoniec uhynú. Emerzne vypestované rastliny totiž nie sú schopné adaptovať sa tak rýchlo na zmenu prostredia. Ale ani to by nebolo tak zlé ako to, že v akvaristikách nám často ponúkajú rastliny, síce pôsobiace veľmi dekoratívne, ale na prvý pohľad typické suchomilné. Takže rada na záver, v akvaristikách sa vždy pýtajte aké rastliny majú, vyberajte len tie, o ktorých sami viete že sú vodné, a majú pekné listy bez rôznych ulitníkov. Druhý spôsob je, že si rastliny zadovážite od nejakého svojho známeho, ktorý má akvárium a v ňom samozrejme rastliny. ==Aké rastliny pre moje akvárium== Keďže každý máme doma iné podmienky pre pestovanie rastlín, je jasné že u každého sa bude dariť inému druhu poprípade inej skupine rastlín. Asi najzákladnejšie rozdelenie akvaristov je na tých čo chcú akvárium dekoračné a u tých sú samozrejme rastliny prvoradé, alebo chcú akvárium, v ktorom chcú chovať a rozmnožovať ryby. Pre dekoračné akvárium si môžeme vyberať z celého radu rastlín podľa toho, ako sa nám páčia a akú scenériu chceme v akváriu vytvoriť. Ako doplnok si vyberieme drobné tetrovité ryby ako napr. Cheirodon axelrodi, Paracheirodon innesi, Hyphesobrycon herbertaxelrodi atď., doplnené o nejakého požierača rias ako sú známe Ancitrusy, alebo menej známa ryba ale o to účinnejšia, Otocinclus affinis. Pre tých čo akvárium chcú predovšetkým na chov rýb a rastliny sú len doplnok, ktorý má za cieľ vytvorenie podmienok pre trenie a následné rozmnoženie nami chovaného druhu. Napr. pri chove afrických cichlíd sa nám výber rastlín zúži len na tie, ktoré majú tvrdé listy a sú teda schopné odolávať nájazdu rýb. Sú to napr. Anubiasy a niektoré Echinodory a Cryptocoryny, v žiadnom prípade v takomto akváriu nemôžeme pestovať druhy rastlín s jemnými listami ako sú Hygrophily, Limnophily, Cabomby atď. ==Referencie== * pôvodné zdroje [http://azet.akva.sk azet]] a [http://barky.akvaclub.com barky]] [[Akvaristika|Späť na obsah knihy]] [[Category:Akvaristika]] 1007 2484 2005-02-14T10:26:48Z Jacik 6 *doplnit obrázky k pozadiu z bridlice z povodneho clanku na jacik.akva.sk *doplnit obrázky k clanku o uvc z povodneho clanku na akva.sk *doplnit obrázky k clanku o vyrobe uvc z povodneho clanku na akva.sk *doplnit obrázky k reveznej osmoze z povodneho clanku na akva.sk [[Redaktor:Jacik|Jacik]] 13:39, 11 Feb 2005 (UTC) 1008 2485 2005-02-12T13:19:46Z Jacik 6 1009 2486 2005-02-12T13:20:34Z Jacik 6 1010 2487 2005-02-12T13:20:42Z Jacik 6 1011 2488 2005-02-12T13:20:52Z Jacik 6 1012 2489 2005-02-12T13:20:59Z Jacik 6 1013 2490 2005-02-12T13:21:07Z Jacik 6 1014 2491 2005-02-12T13:21:23Z Jacik 6 1015 2492 2005-02-12T13:21:31Z Jacik 6 1016 2493 2005-02-12T13:21:50Z Jacik 6 1017 2494 2005-02-12T13:22:16Z Jacik 6 1018 2495 2005-02-12T13:22:24Z Jacik 6 1019 2496 2005-02-12T13:22:32Z Jacik 6 1020 2497 2005-02-12T13:22:47Z Jacik 6 1021 2498 2005-02-12T13:22:56Z Jacik 6 1022 2499 2005-02-12T13:23:06Z Jacik 6 1023 2500 2005-02-12T13:23:15Z Jacik 6 1024 2501 2005-02-12T13:23:26Z Jacik 6 1025 2502 2005-02-12T13:23:32Z Jacik 6 1026 2503 2005-02-12T13:23:48Z Jacik 6 1027 2504 2005-02-12T13:24:01Z Jacik 6 1028 2505 2005-02-12T13:24:12Z Jacik 6 1029 2506 2005-02-12T13:24:22Z Jacik 6 1030 2507 2005-02-12T13:24:41Z Jacik 6 1031 2508 2005-02-12T13:24:50Z Jacik 6 1032 2509 2005-02-12T13:25:17Z Jacik 6 1033 2510 2005-02-12T13:25:30Z Jacik 6 1034 2511 2005-02-12T13:25:41Z Jacik 6 1035 2512 2005-02-12T13:25:52Z Jacik 6 1036 2513 2005-02-12T13:26:01Z Jacik 6 1037 2514 2005-02-12T13:26:19Z Jacik 6 1038 2515 2005-02-12T13:26:31Z Jacik 6 1039 2516 2005-02-12T13:26:51Z Jacik 6 1040 2517 2005-02-12T13:27:01Z Jacik 6 1041 2518 2005-02-12T13:27:20Z Jacik 6 1042 2519 2005-02-12T13:27:33Z Jacik 6 1043 2520 2005-02-12T13:27:43Z Jacik 6 1044 2521 2005-02-12T13:28:39Z Jacik 6 1045 2522 2005-02-12T13:28:47Z Jacik 6 1046 2523 2005-02-12T13:28:58Z Jacik 6 1047 2524 2005-02-12T13:29:08Z Jacik 6 1049 2525 2005-02-12T18:29:34Z Jacik 6 1050 2526 2005-02-12T18:31:20Z Jacik 6 1051 2527 2005-02-12T18:32:04Z Jacik 6 1052 2528 2005-02-12T18:35:32Z Jacik 6 1053 2529 2005-02-12T18:37:06Z Jacik 6 1054 2530 2005-02-12T18:37:09Z Jacik 6 1055 2531 2005-02-12T18:39:05Z Jacik 6 1056 2532 2005-02-12T18:39:28Z Jacik 6 1057 2533 2005-02-12T18:39:46Z Jacik 6 1058 2534 2005-02-12T18:40:25Z Jacik 6 1059 2535 2005-02-12T18:40:42Z Jacik 6 1060 2536 2005-02-12T18:41:18Z Jacik 6 1061 2537 2005-02-12T18:43:02Z Jacik 6 1062 2538 2005-02-12T18:43:17Z Jacik 6 1063 2539 2005-02-12T18:43:56Z Jacik 6 1064 2540 2005-02-12T19:05:40Z Jacik 6 1065 5385 2006-03-30T23:51:32Z 62.65.107.156 Image deleted from WikiCommons, no source ===Akvarijní rostliny=== [[Obrázok:akvarijni_rostliny.jpg]]<br> Akvaristická odborníčka Ines Scheurmannová vysvetľuje problematiku úspešnej starostlivosti o akvarijných rastlinách. Príklady vysadenia nádrží a farebné fotografie rastlín. Presné návody na pestovanie a množenie. Vydavateľ: JAN VAŠUT Autor: Jazyk: CZ Rok vydania: 1999 Počet strán: 96 ===Akváriové rastliny=== [[Obrázok:akvariove_rastliny_slovart.jpg]]<br> Akvárium, to nie sú len rybičky. Rovnako dôležité je poznať i rastliny, ktoré do akvária vyberieme, ich spolužitie, estetický vzhľad, ich nároky na substrát, osvetlenie teplotu či kvalitu vodu, ale aj to, ako pôsobia na celkové prostredie akvária. Čitateľ sa tiež dozvie, aké problémy môžu nastať s niektorými sladkovodnými riasami a ich premnožením v akváriu. Najdôležitejšiu časť knihy tvorí opis 65 druhov rastlín v hodným do sladkovodného akvária. Kniha je bohato ilustrovaná ? obsahuje 120 farebných fotografií a 16 ilustrácií. Knihu preložila Katarína Škovierová. Pripravujeme na mesiac marec. Objednávky: www.slovart.sk Vydavateľ: SLOVART Autor: Jazyk: SK Rok vydania: Počet strán: 120 ===Akvaristika začína u rostlin=== [[Obrázok:akvaristika_zacina_u_rostlin.jpg]]<br> Najznámejšia kniha o akvarijných rastlinách vydaná v bývalom Československu, doteraz je medzi akvaristami vyhľadávaná, rozdelená na dve časti všeobecnú, kde sa autor zaoberá výživou, svetlom, rozmnožovaním a prehľadom biotopov akvarijných rastlín a na časť kde sú jednotlivo popísané druhy akvarijných rastlín, doplnené o zbierku fotografií. Vydavateľ: SVÉPOMOC Autor: Ing.Karel Rataj CSc. Jazyk: CZ Rok vydania: 1980 Počet strán: 173 ===Aquarien dekorativ bepflanzen=== [[Obrázok:aquarien_dekorativ_bepflanzen.jpg]]<br> Akvarijné rastliny sú dnes v mnohých krajinách veľmi obľúbené. Napriek mnohým technickým vymoženostiam, je vždy krásne rastlinné akvárium. Autor, sám dlhoročný pestovateľ akvarijných rastlín ukazuje techniku ako sa dopracovať k úspechu pri ich pestovaní. Ponúka praktické tipy z Holandska a Japonska, tipy na správne zloženie vody, pôdneho substrátu, mnoho možností ako ich rozmnožovať atď. Vydavateľ: Autor: Teichfischer Jazyk: DE Rok vydania: Počet strán: 192 ===Aquarienpflanzen=== [[Obrázok:aquarienpflanzen.jpg]]<br> Kniha malého rozmeru staršieho vydania, ktorá je takisto rozdelená na dve časti všeobecnú a špeciálnu v ktorej autor popisuje jednotlivé druhy vodných, plávajúcich, bahenných rastlín a rias, obsahuje takisto pekné fotky submerzných rastlín. Vydavateľ: Albrecht Philler Verlag Autor: Johannes Jahn Jazyk: DE Rok vydania: 1987 Počet strán: 136 ===Aquarien-pflanzen=== [[Obrázok:aquarien_pflanzen.jpg]]<br> Druhé rozšírené vydanie skvelej knihy o akvarijných rastlinách od známej nemeckej autorky. Obsahuje popis viac ako 330 akvarijných rastlín. Vydavateľ: EUGEN ULMER Autor: Jazyk: DE Rok vydania: 1999 Počet strán: 504 ===Aquarienpflanzen Grundkurs=== Autor Peter Beck popisuje základné princípy pestovania akvarijných rastlín. Vydavateľ: KOSMOS Autor: Peter Beck Jazyk: DE Rok vydania: Počet strán: ===Aquarienpraxis kurz gefasst=== [[Obrázok:aquarienpraxis_kurz_gefasst.jpg]]<br> Kniha z radu pre začiatočníkov, kde je popísaný postup od zakúpenia akvária až po jeho osadenie, doplnená názornými perokresbami tak aby jej porozumeli i tí najmenší. Vydavateľ: Neumann Verlag Autor: Hans Frey Jazyk: DE Rok vydania: 1979 Počet strán: 122 ===Aquarium plant=== [[Obrázok:aquarium_plant.jpg]]<br> Akvarijné rastliny od singapurskej firmy Oriental aquarium, ktorá už dlho spolupracuje s firmou Karel Rataj syn a otec ktorá poskytla súhlas s distribúciou tohto katalógu. Rovnaké vydanie ako Vodní rastliny len v angličtine. Vydavateľ: ORIENTAL AQUARIUM Autor: Jazyk: EN Rok vydania: 1995 Počet strán: 88 ===Echinodorus=== [[Obrázok:echinodorus.jpg]]<br> Kniha o najobľúbenejších akvarijných rastlinách súčasnosti: "Echinodoroch" obsahuje podrobné návody potrebné k pestovaniu a rozmnožovaniu jednotlivých druhov. Vydavateľ: DÄHNE Autor: Jazyk: DE Rok vydania: Počet strán: 168 ===Vodní rostliny=== [[Obrázok:vodni_rostliny.jpg]]<br> Akvarijné rastliny od singapurskej firmy Oriental aquarium, ktorá už dlho spolupracuje s firmou Karel Rataj syn a otec ktorá poskytla súhlas s distribúciou tohto katalógu. Rovnaké vydanie ako Aquarium plant len v češtine. Vydavateľ: ORIENTAL AQUARIUM Autor: Jazyk: CZ Rok vydania: 1995 Počet strán: 88 [[Akvaristika|Späť na obsah knihy]] [[Category:Akvaristika]] 1066 2542 2005-02-12T19:51:53Z Jacik 6 1067 2543 2005-04-15T12:15:19Z Jacik 6 ===Akvárium=== [[Obrázok:akvarium_ikar.jpg]]<br> Praktická príručka na zriadenie, osadenie a udržiavanie šestnástich sladkovodných i morských akvárií – havajský koralový útes, britské skaliská, jazierko amazonského pralesa a pod. Úprava vody, údržba nádrže, starostlivosť o živočíchy, farebné fotografie. Vydavateľ: Ikar Autor: Jazyk: SK Rok vydania: Počet strán: 192 ===Mořské akvarijní ryby=== [[Obrázok:Morske_ akvarijni_ryby_obrazovy_pruvodce_4.jpg]]<br> Prehľadný sprievodca svetom morských akvarijných rýb, ktorý obsahuje rady pre chovateľa. Vydavateľ: Svojtka Autor: Jazyk: CZ Rok vydania: 1998 Počet strán: 64 ===Průvodce mořskou faunou & flórou=== [[Obrázok:pruvodce-morskou-faunou-florou.jpg]]<br> Kinha popisuje najcastejsie chovane druhy ryb a morskych zivocichov, koralov, rias. Obsahuje 791 farebnych fotografii s podrobnym popisom. Vydavateľ: Autor: Hynek Dařbuján Jazyk: CZ Rok vydania: Počet strán: ===Velký atlas akvarijních ryb=== [[Obrázok:velky_atlas_akvarijnich_ryb_brazda.jpg]]<br> Veľký farebný atlas viacej ako 650 druhov sladkovodných i morských rýb, ktoré sa chovajú v akváriách. Každý druh je zobrazený na fotografii, v textovej časti sú o ňom uvedené dôležité biologické i chovateľské informácie. Vydavateľ: Nakladatelství Brázda Autor: Hofmann,Novák Jazyk: CZ Rok vydania: Počet strán: 364 [[Akvaristika|Späť na obsah knihy]] [[Category:Akvaristika]] 1068 5605 2006-04-12T07:35:54Z 195.146.147.73 /* Malawi Buntbarsche / Back tu Nature */ ===Abeceda akvaristiky=== [[Obrázok:abeceda_akvaristiky_granit.jpg]]<br> Praktická príručka pre začínajúcich akvaristov. Vydavateľ: Granit Autor: Beck, Peter Jazyk: CZ Rok vydania: Počet strán: 72 ===Akvarijní rybičky - bydlí s námi=== [[Obrázok:akvarijni_rybicky_bidli_s_nami.jpg]]<br> Aké rybičky si mám kúpiť? Aké akvárium pre ne mám zariadiť? Ako často ich mám kŕmiť? Aké krmivo im bude chutnať? Ako poznám, keď moje rybky ochorejú? Odpoveď na tieto otázky a ďalšie rady pre chov akvarijných rybiek nájdete v tejto knihe, určenej mladým chovateľom. Jednoduchý a pútavý text Romany Anděrové sprevádza fotografiami Vladimír Motyčka, pracovníka Zoologickej záhrady v Prahe. Vydavateľ: Fragment Autor: Romana Anděrová Jazyk: CZ Rok vydania: Počet strán: 32 ===Akvarijní rybky=== [[Obrázok:akvarijni_rybky_jan_vasut.jpg]]<br> Odborné rady pre odchov obľúbených akvarijných rybiek - ľahko zrozumiteľné i pre začiatočníkov. Obsahuje podrobné návody k odchovu, rady pre chov, kŕmenie a zdravotnú starostlivosť, 32 farebných fotografií zo trenia rôznych druhov a 44 inštruktívnych kresieb. Vydavateľ: Jan Vašut Autor: Jazyk: CZ Rok vydania: Počet strán: 144 ===Akvarijní ryby=== [[Obrázok:akvarijni_ryby.jpg]]<br> Kniha popisuje jednotlivé druhy akvarijných rýb ich nároky na chov. Vydavateľ: SVÉPOMOC Autor: Rudolf Zukal Jazyk: CZ Rok vydania: 1984 Počet strán: 299 ===Akvarijní ryby=== [[Obrázok:akvarijni_ryby_svotka.jpg]]<br> Chcete si zariadiť akvárium, nájdete tu veľa užitočných rád pre začiatočníkov i profesionálnych chovateľov, viac ako 400 farebných fotografií. Vydavateľ: Svojtka Autor: M. Baileyová, G. Sandfordová Jazyk: CZ Rok vydania: Počet strán: 128 ===Akvarijní ryby - 101 praktických rad=== [[Obrázok:akvarijni_ryby_101_praktickych_rad.jpg]]<br> 101 základných a zrozumiteľných rad, ako založiť akvárium a starať sa o akvarijné ryby. Vydavateľ: Ikar Autor: Jazyk: CZ Rok vydania: Počet strán: 72 ===Akvarijní ryby - Velký obrazový atlas=== [[Obrázok:akvarijni_ryby_velky_obrazovy_atlas.jpg]]<br> Veľký obrazový atlas Akvarijné ryby vám umožnia nahliadnuť do rozmanitej ríše tropických sladkovodných rýb a poskytne vám cenné rady k úspešnému chovu ako pre zábavu, tak pre komerčné využitie. Viacej ako 1000 farebných fotografií a 750 čiernobielých kresieb. Odborný a zrozumiteľný text konzultovaný s našimi prednými odborníkmi. Rady pre pokročilé i začínajúcich chovateľov. Vydavateľ: Svojtka Autor: Wally Kahl, Burkard Kahl, Dieter Vogt Jazyk: CZ Rok vydania: Počet strán: 288 ===Akváriové ryby=== [[Obrázok:akvariove_ryby.jpg]]<br> Obrázkový sprievodca po viac ako 500 druhoch sladkovodných a morských akváriových rýb. Vydavateľ: OSVETA Autor: Jazyk: SK Rok vydania: 1996 Počet strán: 304 ===Akvaristická elektrotechnika=== [[Obrázok:akvaristicka_elektrotechnika.jpg]]<br> Kniha známeho českého autora pojednávajúce o problematike akvaristickej elektrotechniky, čitateľa oboznamuje s elektrotechnickými výpočtami, problematikou osvetľovania, vyhrievania, vzduchovania, atď. Vydavateľ: Polytechnická knižnice Autor: Ing. Karel Krček Jazyk: CZ Rok vydania: 1984 Počet strán: 297 ===Akvaristická technika=== [[Obrázok:akvaristicka_technika.jpg]]<br> Praktická príručka o akvaristickej technika, dozvieme sa praktické návody na výrobu akvárií, stojanov, výstavbou chovne, a takisto aj niečo k fotografovaniu rýb. Vydavateľ: Polytechnická knižnice Autor: Ing.Karel Krček Jazyk: CZ Rok vydania: 1986 Počet strán: 295 ===Akvaristika=== [[Obrázok:akvaristika_jota.jpg]]<br> Autori Z. Drahotušský - skúsený špecialista na chov akvarijných rýb a J. Novák - šéfredaktor najrozšírenejšieho odborného časopisu "Akvárium - terárium" zostavili túto publikáciu s jasným zámerom zoznámiť so svojimi vedomosťami širokú laickú i odbornú verejnosť. Sú v nej uvedené viac ročné praktické skúsenosti obidvoch autorov s chovom a rozmnožovaním rozličných druhov rýb. Vydavateľ: JOTA Autor: Drahotušský, Zdeněk - Novák, Jindřich Dr. Jazyk: CZ Rok vydania: Počet strán: 304 ===Akvaristika pro mírně pokročilé=== [[Obrázok:akvaristika_pro_mirne_pokrocile.jpg]]<br> K svetu rýb za sklom akvária patria aj rastliny, slimáci, živočíchovia, ktorými sa ryby živia, ale aj rôzni nevítaní návštevníci, technické zariadenia a pomôcky. Kniha prináša popis a nároky na chov stovky druhov sladkovodných rýb. Vydavateľ: Granit Autor: Ivan Petrovický Jazyk: CZ Rok vydania: 1999 Počet strán: 159 ===Akvárium=== [[Obrázok:akvarium.jpg]]<br> Táto malá knižka vás bude sprevádzať pri vašich prvých krokoch v akvaristike. Obsahuje praktické rady, ako zakladať a udržiavať sladkovodné akvárium. Dozviete sa, ako postupovať pri výbere a kúpe nádrže a pri inštalácií technického vybavenia. Na farebných fotografiách sa vám predstaví 50 druhov rýb vhodných pre začiatočníka a nechýbajú ani kapitoly o najčastejších ochoreniach rybičiek, o rozmnožovaní a o problematike pestovania akváriových rastlín. Vydavateľ: Slovart Autor: Dick Mills Jazyk: SK Rok vydania: 1995 Počet strán: 120 ===Akvárium=== [[Obrázok:akvarium_jan_vasut.jpg]]<br> Ako správne starať sa o akvárium? Rady odborníka tým, ktorí prepadli kúzlu akvarijného sveta. Vydavateľ: Jan Vašut Autor: Jazyk: CZ Rok vydania: Počet strán: 64 ===Akvárium=== [[Obrázok:akvarium_ikar.jpg]]<br> Praktická príručka na zriadenie, osadenie a udržiavanie šestnástich sladkovodných i morských akvárií – havajský koralový útes, britské skaliská, jazierko amazonského pralesa a pod. Úprava vody, údržba nádrže, starostlivosť o živočíchy, farebné fotografie. Vydavateľ: Ikar Autor: Jazyk: SK Rok vydania: Počet strán: 192 ===Aqualex Katalog=== [[Obrázok:aqualex_katalog.jpg]]<br> 400 farebných fotiek. Vydavateľ: Autor: H.J.Hermann Jazyk: Rok vydania: Počet strán: 88 ===Aquarienfotos=== [[Obrázok:aquarienfotos.jpg]]<br> Táto kniha ponúka tipy a triky ako urobiť fascinujúce fotky morského a sladkovodného akvária. Vydavateľ: Autor: D. Knop Jazyk: DE Rok vydania: Počet strán: 133 ===Blauaugen und Regenbogenfische=== [[Obrázok:blauaugen_und_regenbogenfische.jpg]]<br> Autor, ktorý už niekoľkokrát navštívil Austráliu a Novú Guineu, ukazuje ríšu týchto rýb, prostredníctvom nádherných fotiek opisuje starostlivosť a chov týchto rýb. Vydavateľ: Autor: H.J. Mayland Jazyk: DE Rok vydania: Počet strán: 180 ===Corydoras=== [[Obrázok:corydoras.jpg]]<br> 350 farebných fotiek. V tomto diele je prehľadne a detailne opísaných 124 druhov Corydorasov. Vydavateľ: Autor: W.Seus Jazyk: Rok vydania: Počet strán: 206 ===Das Aquarium: So funktioniert's=== [[Obrázok:das_aquarium_so_funktionierts.jpg]]<br> Základné znalosti pre každého akvaristu. Zariadenie, starostlivosť o akvárium, technika, pomoc pri objasňovaní a liečení chorôb, pomoc pri výbere vhodných rastlín, tak, aby sa ryby cítili príjemne. Vydavateľ: Autor: H.J. Mayland Jazyk: DE Rok vydania: Počet strán: 128 ===Das Cichliden Jahrbuch=== [[Obrázok:das_cichliden_jahrbuch.jpg]]<br> Príspevky známych autorov o tanganjických, malawských, cichlidách, nádherné fotky, formát A4. Vydavateľ: Autor: Konings Jazyk: DE Rok vydania: Počet strán: 98 ===Diskus=== [[Obrázok:diskus.jpg]]<br> Autor podáva v diele poznatky o všetkých farebných formách tohto kráľa akvarijných rýb. Opisuje jeho históriu, domov, farebné formy, problémy pri chove, potravu... Vydavateľ: Autor: Schulze Jazyk: Rok vydania: Počet strán: 140 ===Diskus / Back to Nature=== [[Obrázok:diskus_back_tu_nature.jpg]]<br> 270 fotiek. Vydavateľ: Autor: Au Jazyk: Rok vydania: Počet strán: 128 ===Encyklopedie akvarijních ryb=== [[Obrázok:encyklopedie_akvarijnich_ryb.jpg]]<br> V tejto encyklopédii nájdete všetky informácie, ktoré potrebujete k tomu, aby ste si mohli vybrať správne druhy rýb a vytvoriť im ideálne podmienky k životu. Vydavateľ: REBO PRODUCTIONS, s.r.o. Autor: Jazyk: CZ Rok vydania: 1998 Počet strán: 255 ===Geheimnisse des Tanganjikasees=== [[Obrázok:geheimnisse_des_tanganjikasees.jpg]]<br> Jedno z najobľúbenejších diel o taganjických cichlidách s nádhernými fotkami, k tomu množstvo fotiek spod vodnej hladiny Tanganjického jazera. Vydavateľ: Autor: Konings, Dieckhoff Jazyk: DE Rok vydania: Počet strán: 208 ===Handbuch Aquaristik=== [[Obrázok:handbuch_aquaristik.jpg]]<br> Táto kniha ponúka základné informácie pre začiatočníkov i pokročilých. Príručka vznikla na základe 25- ročných skúseností s akvaristikou. Opisuje zariadenie a starostlivosť pri 200 druhoch najobľúbenejších rýb sladkovodnej akvaristiky. Vydavateľ: Autor: K. Fohrman Jazyk: DE Rok vydania: Počet strán: 192 ===Chováme akváriové ryby=== [[Obrázok:chovame_akvariove_ryby.jpg]]<br> Kniha zo známeho radu chováme pre krásu, úžitok a potešenie, v ktorej nájdeme mnoho zaujímavých rád, napr. o úprave vody na neres, vhodných lokalitách na lov živého krmiva a pod. Vydavateľ: Príroda Autor: J.Černý-E.Topercer Jazyk: SK Rok vydania: 1985 Počet strán: 170 ===Chováme závojnatky=== [[Obrázok:chovame_zavojnatky.jpg]]<br> Z príručky sa dozvieme všetko, čo potrebujete vedieť o chove týchto akváriových rýb, o ich primeranej výžive a kŕmení, o rozmnožovaní, ošetrovaní či o vhodných akváriových rastlinách alebo o rozličných formách závojnatiek. Kniha je určená nielen chovateľom závojnatiek, ale aj všetkým obdivovateľom akváriových rýb, ktorých akvárium očarúva tichou krásou podvodného sveta. Vydavateľ: KONTAKT PLUS, s.r.o. Autor: Jazyk: SK Rok vydania: 1998 Počet strán: 55 ===Malawi Buntbarsche / Back to Nature=== [[Obrázok:malawi_buntbarsche.jpg]]<br> 273 fotiek. Vydavateľ: Autor: Konings Jazyk: Rok vydania: Počet strán: 128 ===Malawicichliden in ihrem naturlichem Lebensraum=== [[Obrázok:malawicichliden_in_ihrem_naturlichem_lebensraum.jpg]]<br> Obľúbené štandartné dielo, ponúka vo svojom 3. vydaní /r.2001/detailné top-aktuálne informácie o viac ako 850 druhoch rýb z Malawského jazera. 1400 obrázkov je vo väčšine priamo z jazera Malawi, ukazuje ryby v ich prirodzenom prostredí. Vydavateľ: Autor: Konings Jazyk: DE Rok vydania: Počet strán: 351 ===Malawisee-Cichliden aus Tansania=== [[Obrázok:malawisee_cichliden_aus_tansania.jpg]]<br> Kniha ponúka pravú pomoc pri chove malawských cichlíd, opisuje biotop a životné podmienky , informácie sú prehľadne členené. Vydavateľ: Autor: Spreinat Jazyk: DE Rok vydania: Počet strán: 316 ===Prvé akvárium=== [[Obrázok:prve_akvarium.jpg]]<br> Kniha známeho slovenského chovateľa živorodých rýb, ktorá zoznamuje čitateľov so základnými potrebami akváriových rýb a rastlín. Vydavateľ: Príroda Autor: Norbert Dokoupil Jazyk: SK Rok vydania: 1980 Počet strán: 52 ===Ryby v spoločnom akváriu=== [[Obrázok:ryby_v_spolocnom_akvariu_slovart.jpg]]<br> Kniha určená akvaristom obsahuje 40 ilustrácií a 100 farebných fotografií. Ozrejmuje spolužitie iacerých druhov rýb a podáva návod ako kombinovať rybie spoločenstvo v akváriu, aby nedochádzalo k problémom. Akvarista v nej nájde šetko od veľkosti akvária, cez jeho výbavu ohrievanie, osvetlenie a filtráciu ? až po úpravu rastlín v akváriu. Hlavnú časť tvoria najdôležitejšie údaje o približne 60 druhoch rýb vhodných na spoločne spolužitie v sladkovodnom akváriu. V poslednej časti knihy sa čitateľ dozvie, ako postupovať pri rozmnožovaní akváriových rybičiek. Knihu preložila Dušana Slobodová. Pripravujeme na mesiac marec. Objednávky: www.slovart.sk Vydavateľ: SLOVART Autor: Jazyk: SK Rok vydania: Počet strán: 120 ===Sladkovodná akvaristika=== [[Obrázok:sladkovodna_akvaristika.jpg]]<br> Podrobné informácie o živote v sladkovodnom akváriu, druhoch rýb, rastlinách, chorobách a škodcoch. Takmer tisíc farebných a čiernobielych fotografií, názorných kresieb a mikrofotografií. Vydavateľ: CESTY Autor: Jazyk: SK Rok vydania: 2000 Počet strán: 247 ===Sladkovodní akvarijní ryby=== [[Obrázok:sladkovodni_akvarijni_ryby_obrazovy_pruvodce_5.jpg]]<br> Prehľadný sprievodca svetom sladkovodných akvarijných rýb, ktorý obsahuje rady pre chovateľa. Vydavateľ: Svojtka Autor: Jazyk: CZ Rok vydania: 1998 Počet strán: 64 ===Sladkovodní akvárium - jak na to=== [[Obrázok:sladkovodni_akvarium_jak_na_to.jpg]]<br> Príručka by sa mala stať pre akvaristov spoľahlivým sprievodcom na tejto príťažlivej, ale nie zcela bezproblémovej ceste. Autorka Ines Scheurmannová sústredila sa v tejto knihe svoje praktické skúsenosti získané pri chove a odchovu sladkovodných rýb i pri výskumnej práci v Ústave fyziológie chovania Maxe Planccka v Seewiesenu. Spoločne s podaním veľkého množstva informácii uľahčuje akvaristom cestu k jej záľube také tým, že im zjednodušenej podobe predstavuje i zložité procesy. Vydavateľ: Vašut Autor: Scheurmannová, Ines Jazyk: CZ Rok vydania: 2001 Počet strán: 145 ===Tangajika Bunbarsche / Back tu Nature=== [[Obrázok:tangajika_bunbarsche.jpg]]<br> 327 fotiek. Vydavateľ: Autor: Konings Jazyk: Rok vydania: Počet strán: 128 ===Tetry=== [[Obrázok:tetry.jpg]]<br> Publikácia z radu "jak na to" venovaná špeciálne rybám "tetrám" ich špecifikám, chovu i odchovu, kŕmeniu a pod. Vydavateľ: Vašut Autor: J.Hofmann-J.Novák Jazyk: CZ Rok vydania: 2000 Počet strán: 64 ===Tropheus=== [[Obrázok:tropheus.jpg]]<br> Zo 170 druhov rýb z Tanganjického jazera patrí 5 doteraz opísaných druhov z rodu Tropheus k najzaujímavejším. Už od polovice 70.rokov, keď bolo po prvýkrát publikované o druhu Tropheus, dostal sa tento druh na vrchol obľúbenosti. Autor knihy, ktorý chová tieto ryby už 20 rokov, opisuje správanie, životné prostredie, ... pri všetkých doteraz objavených druhoch. Vydavateľ: Autor: H.J.Hermann Jazyk: Rok vydania: Počet strán: 120 ===Vaše akvárium=== [[Obrázok:vase_akvarium.jpg]]<br> Kniha obsahuje anatómiu rýb, správny výber rýb, sprievodca po druhoch rýb, technika (osvetlenie, filtre, ...),zariaďovanie akvária, kŕmenie, starostlivosť o zdravie rýb, fotografovanie rýb. Vydavateľ: PRÚDY Autor: Jazyk: SK Rok vydania: 1997 Počet strán: 287 ===Veľká obrazová encyklopédia akváriových rýb=== [[Obrázok:velka_obrazova_encyklopedia_akvariovych_ryb.jpg]]<br> Je kniha pre každého, ktorý si chce založiť akvárium so zaujímavými druhmi rýb. Je rozdelená do dvoch častí. Prvá obsahuje praktické rady, ako si založiť akvárium či vodnú nádrž, ako kŕmiť rôzne druhy akváriových rýb a ako postupovať pri ich rozmnožovaní. Rozsiahli prehľad oboznamuje s viac než 700 sladkovodnými a morskými druhmi vrátane mnohých menej známych a rozšírených, ale pritom vyhľadávaných rýb. Vydavateľ: CESTY Autor: Jazyk: SK Rok vydania: 1998 Počet strán: 256 ===Velký atlas akvarijních ryb=== [[Obrázok:velky_atlas_akvarijnich_ryb_brazda.jpg]]<br> Veľký farebný atlas viacej ako 650 druhov sladkovodných i morských rýb, ktoré sa chovajú v akváriách. Každý druh je zobrazený na fotografii, v textovej časti sú o ňom uvedené dôležité biologické i chovateľské informácie. Vydavateľ: Nakladatelství Brázda Autor: Hofmann,Novák Jazyk: CZ Rok vydania: Počet strán: 364 ===Welse / Back tu Nature=== [[Obrázok:welse_back_tu_nature.jpg]]<br> 280 fotiek. Vydavateľ: Autor: Sands Jazyk: Rok vydania: Počet strán: 128 ===Zakládání a údržba akvária=== [[Obrázok:zakladani_a_udrzba_akvaria.jpg]]<br> Kniha známeho českého akvaristu po ktorom je dokonca pomenovaná aj rastlina "Cryptorcoryne zukali" takisto z radu všeobecných, kde sa čitateľ dozvie základné rady potrebné pre bezproblémový chod akvária. Vydavateľ: Svépomoc Autor: Rudolf Zukal Jazyk: CZ Rok vydania: 1975 Počet strán: 87 ===Záhradné jazierka=== [[Obrázok:zahradne_jazierka_slovart.jpg]]<br> Kniha pre milovníkov záhradných jazierok obsahuje 50 ilustrácií a 80 farebných fotografií. Čitateľ v nej nájde všetky potrebné informácie o tom, ako si v záhrade vybudovať jazierko väčších či menších rozmerov, ako skontrolovať čistotu vody a aké rastliny a živočíchy v jazierku pestovať. Kniha prináša aj praktické rady, ako si poradiť s bežnými problémami a na čo sa sústrediť v ednotlivých ročných obdobiach. Knižku preložila Miriam Ghaniová. Pripravujeme na mesiac marec. Objednávky:www.slovart.sk Vydavateľ: SLOVART Autor: Jazyk: SK Rok vydania: Počet strán: 120 ===Živorodky - jak na to=== [[Obrázok:zivorodky_jak_na_to_vasut.jpg]]<br> Rady odborníka pre správny chov a starostlivosť, ktorými sa môže ľahko riadiť každý akvarista. S praktickými tipmi a podrobnými návodmi k chovu najobľúbenejších druhov. Naviac 30 informatívnych ilustrácii a 24 nádherných farebných fotografií. Vydavateľ: Vašut Autor: Harro, Hieronimus Jazyk: CZ Rok vydania: 1999 Počet strán: 64 [[Akvaristika|Späť na obsah knihy]] [[Category:Akvaristika]] 1070 2546 2005-02-12T21:10:02Z Jacik 6 1071 2547 2005-04-15T12:19:17Z Jacik 6 Pre úspešný chov a odchov akvarijných rýb je nutné poznať pojmy tvrdosť a kyslosť vody. Hlavne pre začínajúcich akvaristov to môže znamenať španielsku dedinu. Oba elementy sa dajú merať a upravovať podľa potreby. Technika na odmeranie kyslosti a tvrdosti sa dá bežne kúpiť v chovateľských potrebách. Na meranie tvrdosti sa používajú indikátorové papieriky ale presnejšie meranie dosiahnete roztokmi. Kyslosť vody sa meria indikatorovími papierikmi. Tvrdosť vody sa dá upravovať napr. destilovanou vodou. Kyslosť vody sa upravuje rôznymi rašelinovými filtrami. Podrobne to rozoberiem neskôr. Tvrdosť vody(dH): Rozdelenie stupňov tvrdosti v Nemecku: *0 - 4º nemeckej tvrdosti - veľmi mäkká voda *4 - 8º nemeckej tvrdosti - mäkká voda *8 - 12º nemeckej tvrdosti - polotvrdá voda *12 - 18º nemeckej tvrdosti - tvrdá voda *18 - 30º nemeckej tvrdosti - veľmi tvrdá voda Kyslosť vody (pH): *pH 5 - 6 - slabo kyslá voda *pH 6 - 6,9 - mierne kyslá voda *pH 7 - neutrálna voda *pH 7 - 8 - mierne zásaditá voda ==Referencie== * pôvodný zdroj [http://www.akvarium.sk Roman] [[Akvaristika|Späť na obsah knihy]] [[Category:Akvaristika]] 1072 2548 2005-04-15T12:12:00Z Jacik 6 Je dôležité, aby sme poznali ryby ktoré chováme, a podľa toho im vytvorili optimálne podmienky na chov. Jeden z faktorov dobrého chovu je správna teplota vody. V prvom rade si treba uvedomiť, že akvarijné ryby často pochádzajú z oblastí, kde teplota vody neklesá pod 25˚C. Medzi základným vybavením akvária by nemal chýbať teplomer na kontrolu teploty vody. Po napustení nádrže sa teplota vody postupne vyrovnáva s teplotou okolia (vyrovná sa zhruba do 24 hodín). Ohrievač umiestňujeme tak, aby sa teplo šírilo po celej nádrži. V prípade ponorných ohrievačov napríklad čo najbližšie k filtru aby sme dosiahli prúdenie zohriatej vody do celého akvária. Aby teplota vody nekolísala v dôsledku napríklad vetrania miestností alebo vypínania kúrenia v dome je dobré zaobstarať si ohrievač s udržiavaním konštantnej teploty vody pomocou termostatu. Pri nádržiach väčších než 500-1000 litrov je jednoduchšie a lacnejšie vykurovať celú miestnosť. == Teplomer == Pri teplomeroch platí jedna zásada: Umiestnuje sa vždy zo zásady na opačnej strane nádrže než ohrievač, aby blízky tepelný zdroj neskresľoval meranú teplotu. Poznáme viacero druhov teplomerov: * '''Sklený teplomer''', lepí sa prísavkou na sklo znútra nádrže. Je presný ale krehký. Cena okolo 50 &nbsp;Sk. * '''Pásikový teplomer''', lepí zvonku sa na sklo nádrže. Výsledný údaj je ovplyvňovaný teplotou v miestnosti preto je nepresný. Cena okolo 40&nbsp;Sk. * '''Digitálny teplomer''', senzor sa umiestňuje do akvária, elektronika s displejom je mimo akvária na viditeľnom mieste. Presný ale drahší. Cena od 300&nbsp;Sk. ==Výkon ohrievača== Výkon ohrievača je najdôležitejším parametrom pri výbere ohrievača. *'''Príliš silný ohrievač''' môže spôsobiť dva problémy. '''Lokálne prehriatie''' vody pri ohrievači a prehriatie celého akvária pri '''poškodení termostatu'''. Lokálnemu prehriatiu zabraňujeme premiešavaním vody v akváriu napríklad pomocou malého filtra alebo čerpacej hlavice. Prehriatiu pri poškodení termostatu sa dá zabrániť inštaláciou viacerých (stačí 2) menších ohrievačov namiesto jedného veľkého pričom celkový výkon by mal byť podobný. Pravdepodobnosť, že sa pokazia obidva ohrievače naraz je omnoho menšia a jeden pokazený nám nedokáže akvárium prehriať na kritickú teplotu. *'''Slabý ohrievač''' nám vodu v akváriu nevyhreje na nastavenú teplotu. Pri '''nepretržitom vyhrievaní''' akvária, napr. ak nemáme termostat, si zvolíme výkon ohrievača podľa nasledujúcej tabuľky: {| border="1" color="red" cellspacing="0" cellpadding="4" align="center" |+ align="bottom" | <small>''Výkon ohrievača potrebný na zvýšenie teploty akvária s daným objemom o požadovanú teplotu.''</small> ! style="background:#eeeeee" | ! colspan="12" style="background:#eeeeee" | objem |- align="right" ! style="background:#eeeeee" | teplota ! 20&nbsp;l ! 40&nbsp;l ! 60&nbsp;l ! 80&nbsp;l ! 100&nbsp;l ! 120&nbsp;l ! 140&nbsp;l ! 160&nbsp;l ! 180&nbsp;l ! 200&nbsp;l ! 220&nbsp;l ! 240&nbsp;l |- align="right" ! align="center" | +2˚C | 5 W | 8,5 W | 10 W | 13 W | 15 W | 18 W | 20 W | 22 W | 24 W | 25 W | 27 W | 30 W |- align="right" ! align="center" | +4˚C | 10 W | 15 W | 25 W | 30 W | 32 W | 36 W | 40 W | 44 W | 47 W | 50 W | 55 W | 60 W |- align="right" ! align="center" | +6˚C | 15 W | 25 W | 34 W | 40 W | 50 W | 54 W | 60 W | 65 W | 70 W | 75 W | 80 W | 85 W |- align="right" ! align="center" | +8˚C | 20 W | 35 W | 45 W | 50 W | 60 W | 70 W | 80 W | 87 W | 95 W | 100 W | 103 W | 114 W |} Čísla v tabuľke znamenajú výkon ohrievača vo wattoch. To znamená, že keď máme nádrž napríklad 40 litrovú a potrebujeme zdvihnúť teplotu v akváriu voči izbovej teplote o 6˚C (napríklad z izbovej 22˚ na 28˚C v akváriu pre diskusy), tak si musíme zakúpiť ohrievač s výkonom najmenej 25&nbsp;W. Pre orientačné určenie potrebného výkonu ohrievača '''s termostatom''' môžeme použiť jednoduchý vzorec: 1&nbsp;liter = 1&nbsp;W s&nbsp;. (Pri nevykurovanej miestnosti ako je hala, pivnica atd. je dobré zväčšiť výkon na 1&nbsp;liter = 2&nbsp;W). == Ponorný ohrievač bez termostatu == Ponorný ohrievač bez termostatu je pomerne lacný. Oproti dobrej cene má však veľa nevýhod. Pretože nemá termostat tak sa nedá nastaviť požadovaná teplota a odporová špirála hreje po celý čas pripojenia ohrievača do elektrickej siete. Pri kúpe ohrievača je nutné si uvedomiť, že ohrievač bez termostatu len zvyšuje teplotu vody o konštantnú hodnotu. O koľko stupňov Celzia sa teplota zvýši, to záleží od pomeru výkonu ohrievača k objemu akvária (respektíve tepelným únikom z akvária). Keďže najpragmatickejší dôvod pre zakúpenie ohrievača bez termostatu je cena a v dnešnej dobe sú už ohrievače s termostatom relatívne lacné tak sa kupovanie ohrievačov bez termostatov neodporúča, najmä kvôli riziku prehriatia akvária. Cena býva okolo 100&nbsp;Sk. == Ponorný ohrievač s termostatom == Ponorný ohrievač s termostatom je konštrukčne rovnaký ako ohrievač bez termostatu ale navyše obsahuje regulátor teploty - termostat. Pomocou termostatu si nastavujeme požadovanú teplotu, ktorú chceme v nádrži udržiavať. Nastaviteľný teplotný rozsah býva v rozsahu od 18 do 36˚C. Keď teplota v nádrži klesne pod požadovanú teplotu zopne sa termostat, rozsvieti sa kontrolka vyhrievania (funkčnosti) a ohrievač začne kúriť. Keď sa teplota zvýši na nastavenú hodnotu, tak termostat ohrievač vypne. Ohrievač s termostatom sa dá kúpiť za 300 až 600&nbsp;Sk. Cena je priamo úmerná výkonu ohrievača. == Vyhrievací kábel== Vyhrievací kábel je umiestnený v pružnom nevodivom obale a je prekrytý substrátom (štrk, piesok). Vykurovanie akvária je rovnomerné po celom dne. Ďalšou výhodou je ukrytie ohrievania, čo akvarista ocení najmä v prípade malých nádrží. Niektoré agresívnejšie druhy rýb môžu kábel zo substrátu vyhrabávať a v extrémnom prípadne aj poškodiť izoláciu. Vyhrievací kábel väčšinou nie je bežne dostupný v akvaristických obchodoch a zväčša je ho treba objednávať. Existuje tiež možnosť zakúpiť si vyhrievací kábel na metre a koncovky kábla si akvarista vyrobí a zaizoluje sám. Napájanie vyhrievacieho kábla je zväčša bezpečným napätím do 24V. Výkon ohrievacieho kábla volíme podobný ako pre ponorné ohrievače. Termostat je dodávaný zväčša samostatne. Cena za 1&nbsp;meter vyhrievacieho kábla sa pohybuje okolo 100&nbsp;Sk. Cena termostatu od 300-600&nbsp;Sk vyššie. == Vyhrievacia podložka== Používa sa pre najmenšie nádrže (menej než 30L) a umiestňuje sa pod akvárium. Výhodou je, že ohrievač nezavadzia v akváriu. Cena od 1000&nbsp;Sk. == Referencie == * Pôvodný zdroj: [http://www.akvarium.sk Roman] [[Akvaristika|Späť na obsah knihy]] [[Category:Akvaristika]] 1073 2549 2005-02-12T21:46:05Z Jacik 6 1074 2550 2005-04-15T12:12:40Z Jacik 6 Hlavný rozdiel medzi biologickým a mechanickým čistením vody je v tom, že biologický filter rozkladá nežiaduce organické látky a mechanický filter len odstraňuje určité látky z vody. Princíp pôdneho filtra spočíva v tom, že baktérie, ktoré sú v piesku sa starajú o to, aby sa amoniak premenil na omnoho menej nebezpečný nitrát. Spodná doska (so štrbinami na nasávanie vody) sa dá nadpájať.To nám umožňuje pokryť celé dno filtrom a dosiahnuť maximálny účinok. Z vlastnej skúsenosti viem, že pomocou pôdneho filtra sa dá dosiahnuť krištáľovo čistá voda. Ale väčšie, alebo menšie časti z odumretých rastlín zostávajú na dne a nepôsobia zrovna esteticky. Preto je vhodné skombinovať pôdny filter s uzavretým vnútorným filtrom. Na obrázku som znázornil prúdenie vody cez filter. [[Obrázok:Podny_filter.gif]] ===Výhody a nevýhody pôdneho filtra=== Jeho prednosťou je, že rýchle čistí vodu. Je schovaný pod jemným štrkom, a preto ho nie je vidieť. Nevyžaduje žiadnu alebo takmer žiadnu údržbu. A nevýhody? Jedna veľká nevýhoda je, že filtračná hmota v našom prípade jemný štrk, sa zanáša a treba ho z času na čas čistiť. A to znamená vybratie dekorácie, rastlín, rýb a substrátu. Ak by sa filtrácia na určitý čas zastavila, ( po niekoľko týždennej prevádzke ) riskujeme anaeróbne procesy v substráte a otravu vody toxickými látkami. ==Referencie== pôvodný zdroj [http://www.akvarium.sk Roman] [[Akvaristika|Späť na obsah knihy]] [[Category:Akvaristika]] 1075 2551 2005-02-12T21:47:44Z Jacik 6 1076 2552 2005-02-12T21:49:31Z Jacik 6 1077 2553 2005-04-22T12:06:30Z 62.168.123.42 /* Prehľad historických udalostí */ ==Prehľad historických udalostí== Ryby sú na zemi už vyše 400 mil. rokov. Spočiatku boli pre ľudí iba potravou. * Obdobie 2600 - 2400 p.n.l. - Mezopotámia. Prvá zmienka o cieľavedomom chove rýb z mesta Lagaš. * Obdobie 1700 - 1800 p.n.l. - Egypt. Nájdené fresky so zobrazeniami rýb z rieky Níl. Dôvody chovu v malých rybníkov a bazénoch boli pravdepodobne náboženské a neskôr zrejme i estetické. * Rok 1150 p.n.l. - Čína. Zachovali sa záznamy o chove "Zlatých rybiek" v záhradných bazénoch a jazierkach ale neskôr tiež v keramických a sklenených nádobách bez rastlín a s čistým dnom. Chov bol rozšírený aj v Kórei a Malajzii, neskôr aj v Japonsku a Perzii. * Rok 1163 p.n.l. - Čína. Vyšlachtenie umelej formy tzv. "Závojnatky". Chov "Zlatej rybky" je otázkou prestíže. * Obdobie 2000 p.n.l. až 500 - Grécko a Rím, obdobie Antiky. Grécky učenci študujú niektoré druhy rýb. Medzi nimi aj známy Aristoteles. V Ríme boli ryby chované pre konzumáciu v nádržiach nazývaných piscinae. Opis piscín bol nájdený aj v dielach Cicera či Senecu. * Obdobie 500 až 100 p.n.l. - Mexiko. Chov rýb pre konzumáciu. * Koniec 13. storočia - Európa. Marco Polo prináša z Číny prvé správy o chove "Zlatej rybky". * Začiatok 17. storočia - Portugalsko. Chov „Zlatých rybiek“. * 18. storočie - Anglicko, Španielsko, Francúzsko. Chov zlatých rybiek sa stáva prestížnou záležitosťou. * Rok 1728 - Holandsko. Široké rozšírenie chovu “Zlatej rybky“. * Rok 1750 - Francúzsko. Markíza Pompadour dostala do daru „Zlatú rybku“ od Francúzsko-indickej spoločnosti. Dar sa stal obrovskou atrakciou. * Polovica 18. storočia. - Francúzsko, Anglicko. Lavoisier a Priestley objavili a dokázali vzájomnú závislosť rastlín a živých organizmov vo vodnom prostredí. Zistili prítomnosť kyslíka vo vodnom prostredí a dokázali jeho nevyhnutnosť pre všetky živé vodné organizmy. Uvedené výskumy položili vedecký základ moderného chápania chovu rýb a ostatných vodných organizmov v starostlivosti človeka. Anglický vedci Ward a Warington vylepšujú akvária do dnešnej podoby. Akvaristika sa začína rozširovať aj medzi chudobnejšie spoločenské vrstvy. * Rok 1853 - Londýn. V Londýnskej zoologickej záhrade bolo otvorené prvé verejné akvárium na svete. * Rok 1856 - Nemecko. Botanik a zoológ E. A. Rossmässler vydal prvý populárno-vedecký článok o chove rýb v starostlivosti človeka pod názvom „Jazero v skle“. * Rok 1861 - Paríž. Otvorené verejné akvárium. * Rok 1865 - Praha. Otvorenie verejného akvária v Prahe na Streleckom ostrove. * Rok 1869 - Francúzsko. Francúzsky konzul Simon doviezol z južnej Číny do Paríža 17 kusov Rajovca dlhoplutvového a daroval ho priateľovi P. Carbonnierovi. Carbonnier za asi 14 dní ryby vytrel a mláďatá úspešne odchoval, čím sa stal prvým európskym chovateľom sladkovodných tropických rýb. Neskôr priviezol aj „Zlatú rybku“, ktorú tiež úspešne rozmnožil. * Rok 1872 - Rusko. Na Kyjevskej univerzite vzniká prvé akvárium určené na vedecké účely, v ktorom boli chované rajovce a karasy. Z univerzity sa chov rýb rozširuje ďalej, hlavne však do Moskvy a Leningradu. * Rok 1858 - Praha. V Prahe na Priemyselnej výstave bolo po prvý krát vystavované studenovodné akvárium. * Rok 1876 - Nemecko. V Nemecku nastáva masové rozšírenie chovu akvarijných rýb vďaka importu rýb pochádzajúcich z Číny, Indie a Južnej Ameriky. Nemecko získava v tejto oblasti akvaristiky celosvetové prvenstvo. * Rok 1890 - Praha, Plzeň. Vznik prvých českoslovensých akvaristických časopisov. * Rok 1899. Československo. Masové zakladanie akvaristických spolkov a chov všetkých dostupných druhov rýb. * Rok 1906 - Monako. Založenie morského akvária na pobreží Francúzskej riviéry. * Obdobie pred I. svetovou vojnou - Československo. Akvaristika sa rozširuje hlavne v centrách so železničnou a železiarskou výrobou – mestá Handlová, Vrútky a na Horehroní. * Obdobie po I. svetovej vojne - Československo. Akvaristika sa začína rozvíjať najmä vo väčších mestách a v strediskách s priemyselnou výrobou. * Obdobie po I. svetovej vojne - USA. Masový import sladkovodných teplomilných rýb do USA. V USA začínajú vznikať aj prvé chovné farmy (Florida, Kalifornia). * Po roku 1945 - Československo. Rozvoj akvaristiky za výraznej podpory štátu, čo sa odzrkadlilo na nízkych cenách rýb a odbornej literatúry. * Rok 1952 - Československo. Prvá literatúra o akvaristike aj na území dnešného Slovenska. * Rok 1953 - Bývalé NDR, dnes Nemecko. V meste Erfurt bolo nadšencami založené verejné akvárium. * Rok 1958 - Praha. V pražskom Národnom múzeu bolo inštalované prvé verejné akvárium. * Rok 1958 – Československo. Začal vychádzať prvý celoštátny časopis. Do časopisu prispevali erudovaní autori ako napr. R. Zukal, prof. Dr. Frank, Ing. K. Rataj, J. Novák, J. Hofmann, N. Dokoupil, Ing. K. Krček, Ing. L. Andódi a ďalší. ==Desatero základních pravidel akvaristiky z roku 1911== #Akvaria vol jednoduchá, prostorná, nahoře i dole stejně široká. #Akvarium má představovati výsek přírody, proto vyluč zbytečné tretky (mušle, korale, skály). #Akvarium bez vodního rostlinstva jest nemyslitelno. #Akvarium musí stát těsně u okna, nutno je však chránit před prudkými slunečními paprsky. #Živočichy (ryby) neberme delší 1 dcm. Na jednu rybku nechť připadnou nejméně 2 litry vody nebo 1 dcm2 hladiny. #Krmiti nutno opatrně. Raději často dáti malé množství než najednou mnoho. #V akvariu nesmí nic hniti nebo plesnivěti. #Voda se obyčejně nevyměňuje; kde to je nutno, dbej, aby voda čerstvá měla teplotu vody staré. #Dopřej klidu akvariu, častým zasahováním do akvária více škodíš než prospěješ. #Hledej rady v dobré knize a u zkušeného, a tak budeš míti z akvaria radost i poučení. ==Referencie== Pôvodné zdroje: * [http://www.akvarium.sk Akvarium.sk] * Pokorný, (1911): Z prakse, Akvaristický obzor, 1/1911, str. 9; publikované so zvolením [http://www.akvarium.cz/1899 Akvárium zal. 1899] * http://www.akvaria.sk/phpBB2/ext.php?page=clanky/dejiny_chovu_ryb/index [[Akvaristika|Späť na obsah knihy]] [[Category:Akvaristika]] 1078 3314 2005-09-08T18:13:51Z 62.65.180.8 /* Príprava krmiva */ Vodný kôrovec '''žiabronôžka soľná''' (''Artemia salina'') alebo '''artémia''' je obľúbenou potravou rýb. Žiabronôžky sa živia fytoplanktónom a&nbsp;čerstvo vyliahnuté larvy majú vysokú výživnú hodnotu. Svojou veľkosťou (0,3&nbsp;mm po vyliahnutí) sú predurčené ako potrava pre plôdik rýb. V&nbsp;dospelosti dosahujú žiabronôžky veľkosť až&nbsp;1&nbsp;cm, ale ich výživná hodnota pre ryby je minimálna. Hlavnou prednosťou žiabronôžiek je, že sa predávajú ešte nevyliahnuté vo vysušených cystách nazývaných aj vajíčka. Takto uskladnené prežijú aj rok. Na odchov plôdika postačí aj najmenšie balenie (asi 20&nbsp;g). Niekomu sa to môže zdať málo ale 1&nbsp;gram obsahuje približne 250&nbsp;000 vajíčok, takže na nakŕmenie plôdika od jedného chovného páru postačí vziať malé množstvo (na špičku noža). Cena cýst je pomerne vysoká, okolo 250&nbsp;Sk za 20&nbsp;g. Nedajte sa zlákať nízkou cenou, obvykle znamená malé percento úspešnosti pri liahnutí (20 až 50%). == Liahnutie žiabronôžiek == # Prichystáme si slanú vodu, najlepšie do priehľadnej plastickej alebo sklenej nádoby. Na prípravu použijeme nejodidovanú kuchynskú soľ (ak použijeme jodidovanú soľ, úspešnosť odchovu bude menšia). Môžeme použiť aj špeciálnu soľ na odchov artémie od firmy JBL. Dávkujeme asi dve polievkové lyžice soli na jeden liter vody. Niektorí akvaristi odporúčajú pridať aj štipku sódy bikarbóny, pretože artémie sa vo svojom prirodzenom prostredí vyskytujú najmä v zásaditej vode a pri ich masívnom liahnutí pH vody prudko klesá. # Teplota vody by mala byť okolo 25&nbsp;&deg;C. Ak je voda chladnejšia (do 20&nbsp;&deg;C), percento vyliahnutých cýst je nižšie, okolo 50&ndash;60%. Pri teplote 25&nbsp;&deg;C je to 80&ndash;90%. # Vodu treba jemne víriť bublinkami vzduchu pomocou vzduchovacieho kamienka, aby cysty neklesali na dno. Príliš silné vírenie však cysty vyhadzuje na steny nádoby, kde sa znehodnotia. # Liahnutie trvá pri odporúčanej teplote 25&nbsp;&deg;C od 24 do 48&nbsp;hodín. Pri teplote 20&nbsp;&deg;C sa larvy vyliahnu až po 48 hodinách. == Príprava krmiva == # Po vyliahnutí odstavíme vzduchovanie. Prázdne škrupiny cýst žiabronôžiek vyplávajú na hladinu, nevyliahnuté vajíčka klesnú na dno a&nbsp;vyliahnuté larvy artémie plávajú vo vode. # Larvy priťahuje svetlo, čo využijeme pri ich odlove. Malou baterkou zasvietime do nádoby, sústredíme svetlo do jedného bodu a&nbsp;počkáme, až sa larvy artémie sústredia na jednom mieste. # Larvy potom odsajeme pomocou vzduchovacej hadičky a precedíme cez hustú látku. Látka musí byť taká hustá, aby zachytila drobné larvy artémie a&nbsp;prepustila vodu. Obyčajne postačí aj dostatočne husté kuchynské sitko. # Larvy prenesieme do malého množstva sladkej vody (akváriovej vody) a&nbsp;kvapátkom podávame plôdiku. V sladkej vode vydržia larvy nažive len niekoľko hodín. ==Referencie== * pôvodný zdroj [http://www.akvarium.sk Roman] [[Akvaristika|Späť na obsah knihy]] [[Category:Akvaristika]] 1079 2555 2005-05-03T09:00:19Z AtonX 2 bp:wiki {{wiki}} V tejto kapitole sa budeme venovať hlavne vonkajšej stavbe rýb, pretože ak sa chcete venovať akvaristike, nemusíte byť profesionál cez črevné systémy a tiež nemusíte vedieť všetky svaly na tele ryby. Zdalo sa nám, že by to bolo prinajmenšom dlhé a hlavne veľmi nezáživné. Vnútorná stavba rybieho tela • Žiabre • Žalúdok • Srdce • Pečeň • Črevo • Plávací mechúr • Ľadviny • Vaječník • Mozog • Na obrázku hore je stavba rybieho tela z vnútra (fotografie budú dodané neskôr). Nie sú tu vyobrazené všetky časti rybieho tela. Sú tu len hlavné časti tela ryby ,aby sme mohli aspoň zhruba ukázať ako je usporiadané telo ryby zvnútra. Morfologická stavba tela Gasteropelecus sternicla Rovný chrbát Melanotaenia boesemani Válcovitý Pterygoplichthys multiradiatus Ploché brucho Symphysodon discus Kotúčovitý Tvar tela rýb je veľmi rozmanitý, závisí hlavne na prirodzenom prostredí odkadiaľ rybka pochádza, čím sa živí, ako sa vyhýba dravcom, ako rýchlo potrebuje plávať a mnohých iných veciach. Plutvy a chvost Plutvy vrátane rybieho chvosta sú chrupavkovité lúče alebo kosti, prepletené tkanivom. Plutvové lúče môžu byť tvrdé alebo mäkké a mať kĺby alebo rozvetvenia. Napínaním malých svalov môže rybka plutvu zložiť alebo roztiahnuť. Väčšina rýb má po troch nepárových a dvoch sadách párových plutiev. Nepárové plutvy sú kaudálna (chvostová), dorzálna (chrbtová) a análna (ritná). Párové plutvy sú ventrálne (brušné) a pektorálne (prsné alebo pod žiabrovými viečkami). Niektoré , ako napr. tento Corydoras robineae, majú aj malú, zdanlivo neúčelnú osobitnú plutvu : adipóznu (tukovú). Stavba úst Ústa sú jedným z morfologických znakov, podľa ktorých sa dá určiť kde sa rybka zdržiava a aký druh potravy prijíma. Koncové postavenie úst majú rybky ktoré zbierajú potravu v stredných vrstvách vody napr.Scathophagus argus. Horné postavenie úst majú ryby, ktoré sa živia náletovým hmyzom a zbierajú potravu, ktorá spadne na hladinu vody, napr.Betta splendens. Dolné postavenie úst majú ryby ktoré sa života benticky, t.j. zbierajú potravu z dna eklogickej niky akvária, napr.Botia macracantha. Farba tela Farba tela ryby je jedna z najpodstatnejších vecí ,vďaka ktorým rybka môže prežiť vo voľnej prírode. Farba buď varuje predátorov pred jedom alebo rybkám pomáha skryť sa v prostredí v ,ktorom žijú. Časté je maskovanie striebristé brucho a tmavý chrbát. Symphysodon discus má cez telo priečne pruhy, ktoré mu umožňujú lepšie sa maskovať medzi listami. Aequidens maronii pomáha "oko", ktoré ma pod chrbtovou plutvou uchrániť sa pred predátormi a svojimi spoločníkmi. ==Referencie== * pôvodný zdroj [[http://www.akvarium.sk IZY]] [[Akvaristika|Späť na obsah knihy]] [[Category:Akvaristika]] 1080 2556 2005-04-15T12:23:10Z Jacik 6 Takže po dlhšom čase som opäť tu aby som Vám povedal ako to dopadlo s výrobou môjho 3D pozadia. Takže postupoval som asi takto. Najprv so si zhotovil zo 4 dosiek rám formy. Do tohto rámu som nasypal preosiatu hlinu. Keďže hlina bola vlhka mohol som pristúpiť k samotnému tvarovaniu formy. [[Obrázok:Hencek2.jpg|frame|hotové pozadie]] Musel som si uvedomiť že forma je vlastne zrkadlovým obrazom budúceho pozadia.. to znamená že keď je vo forme kopček to bude v pozadí dutina a opačne. Najprv som otláčal do hliny kamene potom som rukami tvaroval hlinu vo forme. Keďže hlina ktorú som mal bola bežná zo záhrady musel som po finálnom vytvarovaní povrch ešte "utľapkať" aby bom hladký a pevný. Potom som si pripravil zmes hmoty ktorú som nalial do formy. Skladala sa zo zmesi cementu a perlitu.(perlit som použil na odľahčenie - je ľahší ako voda) zmiešal som to v pomere asi 1: 3,5... potom som zmes v kašovitom stave nalial do formy. Keďže som musel formu rozdeliť na tri časti ( moje akvárium ma v strede krížnu výstuhu ) tak som pred naliatím ešte vložil dve prepážky (aby som nemusel po vytvrdnutí pozadie rezať). Nakoniec som navrch položil králičie pletivo, ktoré ma funkciu výstuhy. Cele som to nechal zatvrdnúť asi desať dni. Potom som pozadie vybral z formy vystriekal vodou a vyčistil kefou od zbytkov hliny. Keď bolo pozadie dôkladne očistené prišla záverečná fáza osadenia do akvária. Keďže moje akvárium je dlhé 150 cm ma pozdĺžne výstuhy v hornej časti akvária. Pozadie som si vyrobil tak že jeho výška bola asi o 2cm menšia ako je vzdialenosť medzi dnom a pozdĺžnou výstuhou. Postupne som teda osádzal jednotlivé časti pozadia a zabezpečil proti vypadnutiu pevnou molitanovou penou pod pozadím a takisto aj pod pozdĺžnou výstuhou. Keď som mal všetky tri časti uložené ešte raz som prekontroloval pevnosť uloženia a vysypal piesok a štrk na dno akvária. Tým pádom bolo pozadie osadené. Musím povedať že podľa mňa vyzerá celkom dobre. Ale napriek tomu mam zopár poznámok na zaver pre prípadných záujemcov o vlastnú výrobu: 1. Pomer zmesi môže byt kľudné väčší asi 1:5 až 6 tým sa zníži hmotnosť pozadia pri zachovaní požadovanej pevnosti. Moje pozadie váži asi 15 kg čo pri skoro 400L akváriu nie je až tak veľa 2. Keby som ešte raz robil pozadie formu by som urobil viac plastickú. zdá sa že po vyliati zmesi do formy, ta svojou vlhkosťou mierne "zrovnala" nerovnosti vo forme čiže sa trocha znížila plastickosť pozadia. == Referencie == * pôvodný zdroj [http://www.akvarium.sk Richard Henček] [[Akvaristika|Späť na obsah knihy]] [[Category:Akvaristika]] 1081 2557 2005-04-15T12:22:17Z Jacik 6 Pri kupovaní rýb do akvária treba dodržiavať určité pravidlá. Nemalo by sa Vám stať, že v akváriu budete mať z každého druhu trošku. Treba si uvedomiť, že nie každý druh rýb je mierumilovný a znesie sa s iným druhom. == Správanie rýb == Sú druhy, ktoré sú bojovné a dravé iné zasa teritoriálne, niektoré žijú v húfoch iné zasa sú samotárske. Je dobré nekombinovať rôzne druhy rýb, aby sa nestalo, že sa ryby navzájom požerú a vy budete darmo hľadať vašu obľúbenú rybku. Môžete využiť všetky úrovne akvária umiestnením rybiek žijúcich vo voľnej vode, ako aj druhov žijúcich pri dne alebo hladine. == Počet rýb == Ani chov nadmerného množstva rýb v jednom akváriu nie je vhodný. Pri nadmerných množstvách dochádza k narúšaniu ekosystému v akváriu čoho dôsledkom je napríklad hnedý alebo biely zákal. Preto je dobré vybrať si menej druhov a chovať ich po skupinkách. Koľko vody vlastne ryba potrebuje? Pri malých druhoch počítame 1&nbsp;cm ryby na 1&nbsp;liter vody, pri veľkých druhoch 1&nbsp;cm ryby na 2&nbsp;až 3&nbsp;litre vody. Musíme však brať do úvahy nie veľkosť pri kúpe ryby ale jej maximálnu veľkosť do ktorej môže dorásť v dospelosti. {| border="1" color="red" cellspacing="0" cellpadding="4" align="center" |+ align="bottom" | <small>Odporúčaný maximálny počet rýb v akváriu.</small> |- style="background:#dddddd" align="center" ! rowspan="2" | Dĺžka rýb ! rowspan="2" | Všeobecné pravidlo ! colspan="5" | Objem akvária |- style="background:#dddddd" align="center" ! &nbsp;&nbsp;40 l ! &nbsp;&nbsp;70 l ! &nbsp;100 l ! &nbsp;200 l ! &nbsp;300 l |- align="center" | menšie než 5 cm | 1 ryba na 5 litrov | 8 | 14 | 20 | 40 | 60 |- align="center" | 5 až 8 cm | 1 ryba na 8 litrov | 5 | 8 | 12 | 25 | 37 |- align="center" | 9 až 15 cm | 1 ryba na 15 litrov | * | 4 | 7 | 13 | 20 |- align="center" | väčšie než 15 cm | 1 ryba na 30 litrov | * | * | * | 6 | 10 |- | colspan="7" align="right" |* V akváriu nechovať ryby tejto dĺžky! |} ==Referencie== * pôvodný zdroj [http://www.akvarium.sk Roman] [[Akvaristika|Späť na obsah knihy]] [[Category:Akvaristika]] 1082 2558 2005-02-12T22:07:30Z Jacik 6 1083 2559 2005-02-12T22:09:05Z Jacik 6 1084 2560 2005-04-15T12:15:09Z Jacik 6 S ohledem na množící se dotazy jsem se rozhodl popsat amatérskou stavbu odpěňovače, lépe však proteinového odlučovače, nezbytného zařízení pro klasický způsob biologické filtrace vody v mořském akváriu. Principem činnosti tohoto zařízení je využití elektrostatického potencionálu iontového roztoku, kterým nepochybně mořská voda je. Zařízení vlastně kopíruje jev známý i z přírody, kdy se v místech, kde je mořská voda znečištěna organickými látkami podobným proteinům nebo z nich rozkladným způsobem vniklým uhlovodíkům a díky větru a vln se vytváří poměrně dlouhou dobu stabilní pěna. Ta je nesena na břeh, kde se postupně sráží zpět na kapalinu a za vydatného přístupu vzdušného kyslíku probíhají nitrifikační procesy podstatně rychleji než ve vodním prostředí. Tento jev je znám jako samočisticí schopnost moře. V akvaristické praxi se využívá pouze první část tohoto jevu, a to oddělení znečišťujících látek organické povahy z mořské vody. Podle způsobu nuceného provzdušňování vody můžeme rozdělit odpěňovače na dva typy. Klasickým způsobem je protiproudé provzdušňování pomocí vhánění tlakového vzduchu přes vzduchovací kámen, druhou možností je využití přisávání vzduchu injektorem nejčastěji na výtlaku silného čerpadla. Profesionální firmy zabývající se výrobou těchto pomůcek dnes převážně nabízejí zařízení pracující podle druhého z uvedených způsobů. Je to sice způsob účinnější, ale je až agresivní, a doslova vyšlehává z vody nejen látky bílkovinné povahy, ale spolehlivě i stopové prvky. Klasický odpěňovač má taktéž dobrou účinnost, jeho pořízení amatérskou stavbou je vcelku levná záležitost. Základem je plastová trubka o vnitřním průměru 40 až 120 mm a délce 50 až 80 cm. Lze použít novodurové trubky používané na odpady v domovních instalacích. Lepší je však pro svou průhlednost použít trubky z plexiskla, byť se obtížně shánějí. V nouzi lze zahřát přiřezanou tabuli plexiskla a na „kopytě“ z kovové trubky vytvarovat a vzniklý šev slepit. Průhlednost je výhodná pro vizuální kontrolu množství vháněného vzduchu. Ze stejné trubky vyrobíme i odnímatelnou odlučovací nádobku se středovým oddělovacím komínkem. Dále budeme potřebovat vzduchovací kámen z lipového dřeva, který má malou poréznost a tudíž z něj vycházející bublinky mají sice malý průměr a objem, ale o to větší styčnou plochu, a o to nám jde. Samozřejmě budeme potřebovat i zdroj tlakového vzduchu. Vzduchovadlo 70. let značky Silenta nejenže postačí, ale dokáže vyvinout i potřebný tlak vzduchu vzhledem k vyššímu odporu uvedených vzduchovacích kostek z lipového dřeva, na čemž si mnohdy „vylámou zuby“ malá vzduchovadla mnohých renomovaných firem. Průchod vody zařízením můžeme vyřešit taktéž injektáží pomocí vzduchu, avšak pro stabilitu proudění a následně činnost celého zařízení je lepší použít malé odstředivé čerpadlo s vhodným jmenovitým průtokem. Není smyslem tohoto článku seznamovat zájemce s pojmy laminární a turbulentní proudění, s potřebnými výpočty pro ideální zařízení. Přehled možných rozměrů a výkonů přináší tabulka. Jen je nutno zajistit, aby styčná délka vody a vzduchu byla alespoň 25 cm. Průtok přes odpěňovač a filtrační sestavu Vnitřní průměr válce odpěňovače Výška odpěňovače (optimální) Počet vzduchovacích kostek paralelně Vynášecí komínek vnitřní průměr výška 150 litrů 200 – 300 l/h 40 mm 350 mm 1 15 mm 50 mm 200 litrů 250 – 400 l/h 45 mm 400 mm 1 15 mm 60 mm 250 litrů 300 –500 l/h 55 mm 400 mm 1 15 mm 70 mm 300 litrů 400 – 600 l/h 65 mm 450 mm 1 - 2 17 mm 70 mm 400 litrů 600 – 800 l/h 95 mm 500 mm 2 20 mm 70 mm 500 litrů 800–1000l/h 120 mm 550 mm 2 25 mm 70 mm Pro úplnost uvádím, že odpěňovače pro veškeré průtoky jsem již sestavil a někteří mí známí kolegové je s úspěchem používají 3 roky a déle v plně osazených reefových nádržích. Činnost vlastního zařízení spočívá v tom, že sacími otvory je do hlavního válce čerpadlem nasávána voda z nádrže nebo komory filtru, podle toho, kde je odpěňovač umístěn. Voda nuceně protéká válcem shora dolů, a je pomocí čerpadla nebo vzduchového injektoru odváděna z odpěňovače k dalšímu čištění v biologickém filtru. Protiproudně válcem zdola nahoru stoupá vzduch vystupující ze vzduchovací kostky, dochází ke střetu proudů, vzájemnému mísení a vlivem vytvořeného elektrostatického náboje na povrchu bublin (fázové rozhraní) k zachytávání organických látek. Vytvořená pěna je stálým doplňováním vzduchu do uvedeného systému vytlačována komínkem do odlučovací nádobky, kde se postupně sráží zpět na kapalinu. Tuto kapalinu pravidelně odstraňujeme, lepší je však odvádět ji hadičkou do záchytné nádoby o objemu cca 5 litrů v případě 250 litrové nádrže, což velmi zhruba odpovídá týdenní produkci odpěňovače v plně zatížené nádrži, v uvedeném případě se jedná o cca 35 centimetrů rybích délek a udržení kvality vody vhodné i pro chov odolnějších druhů tvrdých korálů a celé škály kožnatých a měkkých korálů, diskovitých sasanek a přiměřeného množství bezobratlých živočichů. [[Obrázok:odpenovac1.jpg]] Toto je jednoduché schéma samotného odpěňovače se znázorněním hlavních proudů vody a vzduchu. Cesta odpadních látek je vyznačena červeně, voda zeleně a vzduch modře. Samozřejmě lze hlavní válec usadit v komoře filtru a využít gravitace a přepadů. Pak vlastní čerpadlo vrací již vodu z poslední vyrovnávací komory filtru zpátky do nádrže. Pro zvolený průtok se rozměry válce nemění, pouze výška vynášecího komínku odlučovací nádobky se sníží o pětinu až čtvrtinu oproti hodnotám uvedeným v tabulce. [[Obrázok:odpenovac2.jpg]] Takto znázorněná baterie již žádný komentář nepotřebuje, jen úrovně hladin jsou v jednotlivých sekcích více nadnesené pro optické zvýraznění. Přeji všem stavitelům hodně úspěchů nejen při stavbě tohoto zařízení, ale hlavně hodně pohody při pozorování živočichů pořízené za ušetřené tisíce korun. ==Referencie== pôvodný zdroj [[http://www.akva.sk Ivo Barteček alias rybka]] [[Akvaristika|Späť na obsah knihy]] [[Category:Akvaristika]] 1086 2562 2005-02-12T22:28:21Z Jacik 6 1087 2563 2005-04-15T12:19:05Z Jacik 6 [[Obrázok:Kolobeh_latok.jpg]] ==Referencie== * pôvodný zdroj [http://www.akvarium.sk Roman] [[Akvaristika|Späť na obsah knihy]] [[Category:Akvaristika]] 1088 2564 2005-02-12T22:30:17Z Jacik 6 1089 2565 2005-02-12T22:30:57Z Jacik 6 1090 4840 2005-12-14T11:26:09Z 87.197.27.65 /* Orientačné watáže žiariviek */ ==Typy žiariviek== *T8 - priemer trubice 26mm, je to najbežnejšie používaný typ *T5 - *T12 - ==Orientačné watáže žiariviek== ===typ T8=== *45cm = 15W *60cm = 18W *75cm = 24W *90cm = 30W *120cm = 36W *150cm = 58W *30cm = 8W ==Zapojenie žiarivky s tlmivkou a štartérom== {| border="0" cellspacing="0" cellpadding="2" align="right" | [[Obrázok:El-ziarivka1.jpg|thumb|200px|Zapojenie s tlmivkou, štartérom a kondenzátorom pre jednu žiarivku. (Žiarivka má 40W a dĺžku 120 cm)]] | [[Obrázok:El-ziarivka2.jpg|thumb|200px|Zapojenie s tlmivkou, štartérom a kondenzátorom pre dve žiarivky. (Žiarivky majú 18W a dĺžku 60 cm)]] |} Najbežnejšie riešenie pri výrobe vlastného osvetlenia so žiarivkami je použiť tlmivku, štartér a kondenzátor. Kondenzátor nie je pre činnosť žiarivky nutný. Slúži iba na kompenzáciu posunu napätia voči prúdu spôsobeného tlmivkou. Ale je vhodné ho použiť. Pokiaľ chcete skombinovať dve žiarivky s jednou tlmivkou platí zásada, že súčet wattov oboch žiariviek nesmie presiahnuť watty tlmivky. V našom prípade sme použili dve 18W žiarivky teda 2 x 18 = 36W a to zodpovedá približne 40W tlmivke. Zapojenie dvoch žiariviek sa nedoporučuje pre žiarivky väčšie než 18W. Niekedy sa totiž po zapnutí nerozsvietia obidve žiarivky. ==Zapojenie žiarivky s el. predradníkom== Schéma zapojenia je takmer vždy dodávaná výrobcom. Watáž žiarivky musí byť určená pre konkrétny predradník. Okrem el. predradníka a žiarivky už nepotrebujete žiadne ďalšie el. súčiastky. Jeden el. predradník môže napájať aj viacero žiariviek. El. predradníky sú vyrábané od najjednoduchších až po zložité so zabudovaním postupným stmievaním žiarivky či ochrannými obvodmi proti skratu na výstupe. ===Výhody a nevýhody el. predradníka oproti zapojeniu s tlmivkou a štartérom=== *+nižšia spotreba el. energie *+vyššia životnosť žiariviek (až o 20%) *+okamžitý štart bez blikania *+podstatne menej sa zahrieva *+nebzučí *+jednoduchšie zapojenie a menej prepojovacích vodičov *-podstatne vyššia cena ===Zapojenie žiarivky na el. predradník z úspornej žiarovky=== {| border ="0" align="right" cellspacing="0" cellpadding="0" | [[Obrázok:ziarivkanerozbita.jpg|thumb|150px|right|úsporná žiarovka]] |- | [[Obrázok:predradnik17w.jpg|thumb|150px|right|el. predradník]] | [[Obrázok:predradnik1.jpg|thumb|150px|right|vybraný el. predradník]] |- | [[Obrázok:predradnik4.jpg|thumb|150px|right|napájkované vodiče a uložený do krabičky]] | [[Obrázok:predradnikzaliaty.jpg|thumb|150px|right|el. predradník zaliaty v izolačnej zmesi]] |} Existuje lacná možnosť získania el. predradníka. Môžeme použiť el. predradník z úspornej žiarovky, čo je v princípe zakrútená klasická rovná žiarivka. Výhodou je nízka cena, avšak kvôli čo najnižšej cene celej úspornej žiarovky sú el. predradníky v nich čo najjednoduchšie. Watáž žiarivky musí byť určená pre konkrétny predradník. To znamená, že keď máte napr. úspornú 15W ktorá svieti ako 75W žiarovka tak el. predradník môžete použiť na 15W žiarivku. Okrem el. predradníka a žiarivky už nepotrebujete žiadne ďalšie el. súčiastky. Zapojenie si kvôli neoznačeným vývodom a opatrnému rozoberaniu vypálenej úsporky vyžaduje aspoň čiastočne zdatného elektrotechnika. Postup: *Najprv musíme čo najšetrnejšie vybrať el. predradník z úspornej žiarovky. Najlepšie z už vypálenej (prečo ničiť novú?) pričom predpokladáme že el. predradník zostal nepoškodený. *Žiarivku rozbijeme. To treba robiť opatrne a najlepšie niekde vonku alebo na balkóne. *Sklo opatrne odstránime aby sme sa dostali k samotnému el. predradníku. *Plošný spoj el. predradníka opatrne vyberieme a zapamätáme si kde bolo pripojené napájanie zo siete 230V a kde boli výstupy na žiarivku a ako boli párované. *Vstup do siete 230V a výstupy na žiarivku pripájkujeme napevno. *A uložíme do krabičky, ktorú potom na konci zalejeme kvôli požiarnej ale i elektrickej bezpečnosti vhodnou izolačnou zmesou. ==Referencie== * Pôvodné zdroje [http://www.akvarium.sk Roman] a [http://jacik.akva.sk jacik] *[http://www.acquaportal.it/Articoli/Faidate/Ballast_elettronico/default.asp Návod na výrobu el. predradníka z úspornej žiarovky (IT)] [[Akvaristika|Späť na obsah knihy]] [[Category:Akvaristika]] 1091 2567 2005-02-14T08:59:56Z Jacik 6 1092 2568 2005-02-14T09:00:06Z Jacik 6 1093 2569 2005-02-14T09:00:22Z Jacik 6 1094 2570 2005-02-14T09:00:31Z Jacik 6 1095 2571 2005-02-14T09:05:03Z Jacik 6 1096 2572 2005-02-14T09:05:28Z Jacik 6 1097 2573 2005-02-14T09:06:19Z Jacik 6 1098 2574 2005-02-14T09:07:41Z Jacik 6 1099 2575 2005-02-14T09:08:41Z Jacik 6 1100 2576 2005-02-14T09:30:58Z Jacik 6 1102 2577 2005-02-14T09:55:16Z Jacik 6 1103 2578 2005-02-14T09:55:25Z Jacik 6 1104 2579 2005-02-14T09:58:28Z Jacik 6 1105 2580 2005-02-14T09:58:04Z Jacik 6 1106 2581 2005-02-14T09:58:13Z Jacik 6 1107 2582 2005-02-14T09:58:37Z Jacik 6 1108 2583 2005-02-14T10:06:15Z Jacik 6 1109 2584 2005-02-14T10:06:50Z Jacik 6 1110 2585 2005-02-14T10:06:28Z Jacik 6 1111 2586 2005-02-14T10:13:07Z Jacik 6 1112 2587 2005-02-14T10:13:33Z Jacik 6 1113 2588 2005-02-14T10:13:47Z Jacik 6 1114 2589 2005-02-14T10:14:06Z Jacik 6 1115 5718 2006-04-26T07:15:05Z AtonX 2 výmaz a archivácia Zoznam '''Stránky na vymazanie''' je miestom, kde sa hlasuje o&nbsp;stránkach, ktore považujete za potrebné vymazať. O každom návrhu sa hlasuje aspoň 5&nbsp;dní (pokiaľ článok zjavne neporušuje [[{{SITENAME}}:Zásady a&nbsp;pravidlá|pravidlá]]) a&nbsp;[[Special:Listusers|wikibookiáni]] môžu rozhodovať o&nbsp;tom, či sa má stránka '''ponechať''', '''zmazať''' alebo '''spojiť''' s&nbsp;iným článkom (a&nbsp;'''presmerovať''' na jeho stránku). Každný návrh na zmazanie alebo hlas musí byť doplnený dôvodom, prečo by mala byť stránka zmazaná, ponechaná alebo spojená a&nbsp;presmerovaná. Staré návrhy sú archivované v&nbsp;[[{{SITENAME}}:Vymazané stránky|archíve vymazaných stránok]]. Ako a prečo pridávať stránky do tohto zoznamu vám poradí [[Help:Pomocník#Ako vymazať stránku|pomocník]]. '''Nové sekcie pridávajte prosím na koniec stránky!''' ---- __TOC__ 1116 5660 2006-04-17T21:38:40Z AtonX 2 +[[Kategória:Stránky na vymazanie]] {{bptop}} '''Táto stránka bola navrhnutá na vymazanie.'''</br> Dôvod pre tento návrh je uvedený v [[{{SITENAME}}:Stránky na vymazanie#{{PAGENAME}}|zozname stránok na vymazanie]]. Tam sa môžete k návrhu vyjadriť a hlasovať o ňom. {{bpbottom}} [[Kategória:Stránky na vymazanie]] 1117 2592 2005-02-14T13:06:16Z AtonX 2 /*Vymazávanie stránok*/ Urýchlené vymazanie == Vymazávanie stránok == === Urýchlené vymazanie === [[Special:Listadmins|Administrátor]] môže stránku po zvážení vymazať aj ''urýchlene'', t.j. bez nutnosti pridávať stránku do zoznamu stránok na vymazanie a nechávať hlasovať 5 dní o takomto návrhu. To je možné v nasledujúcich prípadoch: * Stránka je výsledkom vandalizmu a neobsahuje žiadne informácie súvisiace s niektorým z projektov Wikibooks ~ Wikiknihy, * stránka obsahuje zjavnú propagáciou komerčného produktu, služby alebo webovskej stránky, * stránka vznikla omylom (preklep, nesprávne sformovaný odkaz a pod.) a redaktor požiadal o jej vymazanie. 1118 4337 2005-10-30T09:03:15Z AtonX 2 +radenie Pri písaní wikikníh je dôležité nielen uvádzať overené a&nbsp;faktické informácie, určené na použenie a&nbsp;vzdelávanie čitateľov, ale aj dodržiavanie pravidiel, ktoré prispievajú k&nbsp;jednotnému štýlu a&nbsp;úprave textu. To je zvlášť dôležité práve v&nbsp;prípadoch keď text tvoria viacerí redaktori spoločne. Stránka '''Štylistická príručka''' je súhrnom niekoľkých takýchto pravidiel. == Pravopis a gramatika == Dodržiavanie gramatických pravidiel slovenského jazyka a pravidiel slovenského pravopisu sa považuje za samozremosť. Nie je žiadnou hanbou pozrieť sa do školskej príručky ''Pravidlá slovenského pravopisu'', ktorá sa považuje za arbitra prípadných sporov. == Interpunkcia == # Slová sa oddeľujú medzerou. #* ''Príklad:'' Píšeme "'''150&nbsp;km'''", nie "'''150km'''". # Interpunkčné znamienka sa píšu tesne za predchádzajúci znak (písmeno), bez vloženej medzery. #* ''Príklad:'' Píšeme "'''Príklad:'''", nie "'''Príklad :'''". #* ''Príklad:'' Píšeme "'''Ako na to?'''", nie "'''Ako na to ?'''". # Za interpunkčným znamienkom sa píše medzera, ak za ním nenasleduje iné interpunčné znamienko. #* ''Príklad:'' Píšeme "'''koniec vety. Nová veta…'''", nie "'''koniec vety.Nová veta…'''". === Zátvorky === # Výraz uzatvárame do zátvoriek bez vloženej medzery (neplatí pravidlo o interpunkčných znamienkach). #* ''Príklad:'' Píšeme "'''CO₂ (oxid uhličitý)'''", nie "'''CO₂ ( oxid uhličitý )'''". # Používame okrúhle zátvorky '''()''', nie lomky '''/''', to je archaizmus z doby písacích strojov. #* ''Príklad:'' Píšeme "'''CO₂ (oxid uhličitý)'''", nie "'''CO₂ /oxid uhličitý/'''". == Tok textu == # Zdrojový text sa zalamuje pri zobrazovaní automaticky. To môže mať za následok niektoré nepekné javy, ako napríklad osamotené jednopísmenové spojky a predložky (a, i, s, z, v, k, o, u) na konci riadka, osamotené číslice na konci riadka oddelená od nasledujúceho slova alebo od značky fyzikálnej jednotky. Tieto je možné pripojiť pomocou takzvanej nerozdeliteľnej medzery (''non-breakable space'') - značky '''&amp;nbsp;'''. #* ''Príklad:'' Píšeme "'''150&amp;nbsp;km'''", nie "'''150 km'''". == Štylistika == # Vyhýbame sa použitiu gerundia (vplyv angličtiny), radšej použijeme časticu ''sa'' alebo vedľajšiu vetu. #* ''Príklad:'' Píšeme "'''nástroj sa používa'''", nie "'''nástroj je používaný'''". #* ''Príklad:'' Píšeme "'''nástroj, ktorý sa používa'''", nie "'''používaný nástroj'''". [[Kategória:Pomocník|Stylisticka prirucka]] 1119 3247 2005-08-22T12:14:44Z AtonX 2 /* Podmienka demokratického rozhodnutia */ {{bptop}} <big>'''Toto je zákon!'''</big> {{bpbottom}} == Vymazávanie stránok == === Podmienky === Stránku možno vymazať ak spĺňa obidve nasledujúce podmienky: # Stránka neobsahuje žiaden užitočný a zmysluplný obsah, zmazanie ktorého by ochudobnilo komunitu Wiki. # Proti vymazaniu stránky nemajú [[Special:Listusers|redaktori]] žiadne vážne námietky. ==== Podmienka zachovania obsahu ==== Užitočný a zmysluplný obsah stránky musí byť zachovaný pre komunitu Wiki. Znamená to, že sa takýto obsah musí * premiestniť na stránku s iným názvom (''presun, premenovanie''), * spojiť s obsahom inej stránky (''spojenie''), alebo * premiestniť do sesterského Wiki projektu (''transwiki''). ==== Podmienka demokratického rozhodnutia ==== O&nbsp;výmaze stránky musí rozhodnúť hlasovanie komunity. Toto hlasovanie prebieha v&nbsp;[[Wikibooks:Stránky na vymazanie|zozname stránok na vymazanie]], kde musí byť zaregistrovaný každý takýto návrh. Všetci redaktori majú po dobu minimálne 5&nbsp;dní možnosť '''vyjadriť sa''' k návrhu na vymazanie stránky '''s&nbsp;udaním dôvodu''' svojho hlasovania. ==== Rozhodovanie ==== O&nbsp;splnení podmienok na vymazanie a&nbsp;o&nbsp;výsledku hlasovania a&nbsp;výmaze stránky rozhoduje [[Special:Listadmins|administrátor]]. Komunita redaktorov má právo jeho rozhodnutie napadnúť a&nbsp;opätovne otvoriť hlasovanie o&nbsp;obnove vymazanej stránky, ak to technické prostriedky umožňujú. === Urýchlené vymazanie === [[Special:Listadmins|Administrátor]] môže stránku po zvážení vymazať aj ''urýchlene'', t.j. bez nutnosti pridávať stránku do zoznamu stránok na vymazanie a nechávať hlasovať 5 dní o takomto návrhu. To je možné v nasledujúcich prípadoch: # Stránka je výsledkom vandalizmu a neobsahuje žiadne informácie súvisiace s niektorým z projektov Wikibooks ~ Wikiknihy, # stránka je len neužitočnou presmerovacou stránkou (REDIRECT) na inú stránku a neexistujú na ňu žiadne ďalšie odkazy, # stránka obsahuje zjavnú propagáciou komerčného produktu, služby alebo webovskej stránky, # stránka vznikla zjavným omylom (preklep, nesprávne sformovaný odkaz a pod.) a niektorý z redaktorov požiadal o jej urýchlené vymazanie. 1120 6037 2006-06-05T13:51:55Z Helix84 95 /* Kŕmenie mačky */ == Pred príchodom mačiatka == Pred príchodom očakávaného mačiatka je potrebné zaobstarať si niekoľko potrebných vecí, bez ktorých sa mačka u vás nezaobíde. === Misky na jedlo === Mali by byť dve, až tri, aby sa dali samostatne umývať. Nesmú byť príliš hlboké, pretože mačky nerady strkajú čumák do jedla (optimálne sú s objemom 200 ml). Osvedčili sa keramické misky s gumenou páskou na spodnej strane. Misky by sa mali nachádzať na pokojnom mieste, kde mačku nikto a nič nebude vyrušovať. === Mačacie WC === [[Obrázok:Obyčajné_mačacie_WC.jpg|thumb|right|100px|<small>Jednoduché mačacie WC]] [[Obrázok:Kryté_mačacie_WC.jpg|thumb|right|100px|<small>Kryté mačacie WC]] [[Obrázok:Komfortné_mačacie_WC.jpg|thumb|right|100px|<small>Komfortné mačacie WC]] Mačky sú od prírody veľmi čistotné a nie je problém naučiť ich používať mačacie WC. Aké WC použiť a čím ho naplniť? ==== Druhy mačacích WC ==== Existuje niekoľko druhov mačacích WC: #'''otvorená nádoba''' - klasická otvorená nádoba so zahnutými okrajmi smerom dnu, ktoré majú zabrániť úniku steliva pri zahrabávaní výkalov, #'''kryté mačacie WC''' - tento typ je lepší - zabráni úniku steliva a je vhodný pre mačky, ktoré pri vykonávaní potreby potrebujú mať absolútny pokoj, #'''kryté mačacie WC s dvierkami a filtrom''' - tento typ je absolútnym luxusom pre vás a vašu mačku. ==== Stelivo ==== Do každého mačacieho WC sa musí dať tzv. stelivo (materiál, do ktorého mačka vykoná svoju potrebu). Ako inak, existujú rôzne druhy: #'''nehrudkujúce stelivo''' - savé a prírodné. Treba ho aspoň raz za 2 dni kompletne vymeniť. #'''hrudkujúce stelivo''' - po vykonaní potreby sa vytvorí hrudka, ktorá sa jednoducho vyhodí. #'''silikónový granulát''' - jeho výhodou je minimálna prašnosť, vysoká absorbčná schopnosť, eliminácia zápachu, antibakteriálne vlastnosti a ľahká údržba. Nevýhodou je jeho vysoká cena. Stačí ho však vymeniť raz mesačne. ==== Čistenie mačacieho WC ==== Mačacie WC vždy starostlivo vyčistite. Existujú dve možnosti (v prípade, že nepoužívate silikónový granulát - napr. Catsan): #Ak používate hrudkujúce stelivo (napr. Zverlit): Vždy po potrebe vyhoďte lopatkou na to určenou len mačacie výkaly a každých 4&ndash;7 dní vymeňte celú podstieľku a WC riadne vyumývajte a vydezinfikujte. #Ak používate nehrudkujúce stelivo: Každé 2 dni vymeňte celú podstieľku a WC riadne vyumývajte a vydezinfikujte. ==== Umiestnenie mačacieho WC ==== Mačky, podobne ako ľudia majú rady súkromie. WC preto umiestnite na ľahko dostupnom mieste, ktoré však nie je na očiach. Najlepšie je na ľudskom WC, prípadne v predsieni. Nikdy neumiestňujte mačacie WC do spálne, alebo miestnosti, kde spí vaša mačka. Ak máte psíka, umiestnite WC na jemu nedostupnom mieste (najlepšie nejaké vyvýšené miesto), keďže najmä mladé psy rady preskúmajú a ochutnajú jeho obsah. ==== Ak mačacie WC páchne ==== Ak mačacie už WC zapácha, okamžite vymeňte celé stelivo WC dôkladne vyumývajte a vydezinfikujte (Savo, Domestos a pod.). Mohlo by sa stať, že vaša mačka si urobí svoju potrebu mimo WC (mačka nepôjde na špinavé a zapáchajúce miesto). Mačka vždy svoju kôpku zahrabe, a tým zabrání šíreniu pachov. Samozrejme troška pachu sa vždy pri vykonávaní mačacej potreby dostane von, je to normálne, tak ako aj u ľudí. === Mačací strom === Mačky odjakživa lozia po stromoch, skáču do výšky a obrusujú si drápky na kmeni stromu. Aby bola vaša mačka spokojná a žila plnohodnotným životom, bude potrebovať niečo, po čom by sa šplhala do výšky, na čom by si obrúsila drápky a zároveň si odpočinula, čiže mačací strom. V obchodoch je už dnes možné zakúpiť rozličné odpočívadlá - od jednoduchých až po najzložitejšie. Šikovnejší si však mačací strom vyrobia sami. Taký strom splní svoj účel a zároveň je nezvyčajným doplnkom do vašej domácnosti. ==== Návody na výrobu mačacieho stromu ==== * [http://www.kocky-online.cz/jportal/articles.phtml?op=read&id=471 Návod na výrobu mačacieho stromu 1] * [http://www.kocky-online.cz/jportal/articles.phtml?op=read&id=584 Návod na výrobu mačacieho stromu 2] === Dvierka === Vďaka dvierkam sa vaša mačka môže dostať na záhradu, balkón, terasu, toaletnú miestnosť, prízemie, či do garáže. Nebudete musieť otvárať a zatvárať dvere a sledovať príchody a odchody svojho miláčika. * [http://www.kocka-info.cz/tema/asp%2D2004/news_item.asp?NewsID=159 Kúpa a montáž dvierok] === Pelech na spanie === Pelech má byť mäkký, dostatočne veľký, na teplom mieste, blízko vášho „pelechu“. Je možné, že mačka v ňom nebude spávať, keď budete doma – predsa len je to spoločenské zviera a chce byť čo najviac vo vašej prítomnosti. Časom si však na pelech zvykne a keď bude chcieť mať pokoj, určite si doň zalezie. Po čase zistíte, že mačka vo vašom domove nájde kopec útulných miest, na ktorých bude spať (sedačka, vaša posteľ, parapet, odpočívadlo, nábytok,...). === Prepravka === Prepravka je užitočná vec, keď potrebujete mačku niekam odviezť. Mala by byť dostatočne priestorná, aby sa v nej mačka cítila pohodlne aj v dospelosti. Kupujte len pevné prepravky s priliehajúcimi dvierkami a uzatváracím patentom – mačky sú dostatočne prefíkané na to, aby sa z prepravky dostali von. === Na čo sa treba ešte pripraviť === Keď máte všetky tieto veci pripravené a umiestnené, povedzme si ešte pár vecí, na ktoré sa treba pripraviť. Mačka je nočný tvor a tak keď sa vy uložíte na spánok, ona sa práve zobudí a bude sa chcieť hrať. Nebude mať pochopenie pre vašu únavu. Budete musieť strpieť jej nočné potulky po byte a tiež to, že občas niečo „uloví“ (viečko od fľaše, ktoré ste zabudli odložiť) a gúľanie všelijakých vecí po podlahe dokáže v noci narobiť poriadny hluk. Ak nechcete, aby sa vám veci záhadne strácali a tiež aby sa mačke nič nestalo, upravte byt tak, aby sa to nestalo. Mačka dokáže vyskočiť pomerne vysoko a keďže je to zvedavý tvor, bude chcieť preskúmať vaše poličky. Môže sa stať, že pritom rozbije vašu drahocennú vázu, či svadobný porcelán. Pouvažujte teda o tom, o čo by ste neradi prišli a skúste to načas odložiť na bezpečné miesto. Mačka je tiež svojský tvor a o svojich aktivitách si rozhoduje sama. Nie vždy bude mať chuť na maznanie vtedy, keď si na to vy zmyslíte. To, že sa mačka nedá vychovať (= naučiť pravidlám slušného správania v domácnosti), prípadne naučiť zopár „husárskym kúskom“, je nezmysel. Chce to len citlivý a hlavne trpezlivý prístup. Mačky sú veľmi inteligentné, ale nenechajú sa do ničoho nútiť. Krátke „lekcie“ však utužia vzťah medzi vami a vašim miláčikom. Po príchode domov, alebo mačka po prvýkrát doma == Mačiatko v novom domove == Keď si prinesiete mačiatko domov, snažte sa mu zmenu čo najviac uľahčiť. Doteraz bolo predsa so svojou rodinou a naraz je samo a v cudzom prostredí. Osvedčilo sa dať otvorenú prepravku s mačiatkom do miestnosti, v ktorej má svoje misky a záchod a počkať, kým sa mačiatko samo osmelí preskúmať miestnosť. Keďže sú mačiatka zvedavé tvory, nemali by ste čakať dlho (pokiaľ ste si neosvojili z útulku bojazlivého tigríka). Potom mu ukážte kde má záchod. Zodvihnite ho do náručia a vložte ho do záchoda. Aj keď hneď nevykoná svoju potrebu, zapamätá si, kde ho má hľadať. U mačiatok niekedy treba tento cvik viackrát zopakovať. Mačiatko nemojkajte, nechajte ho v kľude, ono ešte nevie, či je rado, že je u vás a nové prostredie je preňho stresujúce. Buďte trpezliví. Nechajte ho, nech si preskúma miestnosť samé. Vodu by ste jej mali dať k dispozícii hneď, nakŕmte ho však radšej až keď sa zoznámi s novým prostredím. Po preskúmaní prostredia bude unavené, ale je možné, že ohrdne vaším pelechom a nájde si svoje miestečko, kde sa bude cítiť v bezpečí. Pokojne ho tam môžete nechať. Po čase aj samé zistí, kde je lepšie. === Ako sa zoznámiť s mačiatkom === Po príchode domov nechajte mačiatko, nech si robí, čo chce. Dajte mu napiť a najesť a skontrolujte, či nevliezlo niekam, kde by to preň mohlo byť nebezpečné. Chovajte sa ticho a pohybujte sa pomaly – mačky nemajú rady hluk a rýchle pohyby by ho mohli vyplašiť. Oslovujte ho menom, ktoré ste mu vybrali a ticho sa mu prihovárajte. Rozprávajte sa s ním, akoby vám rozumelo, aby si zvyklo na váš hlas. Navoďte atmosféru kľudu a pohody, venujte sa svojej zvyčajnej činnosti, mačiatku by sa nepáčilo, keby ste ho stále sledovali. Nebojte sa, ono sa osmelí a príde k vám. === Prvé spoločné dni === Keď sa mačička zabýva (niekoľko hodín, ale aj dní) a trafí spoľahlivo na WC, pustite ju postupne do ďalších miestností. Miestnosti, do ktorých nebude mať prístup musia byť pre ňu tabu hneď od začiatku. Hneď ako viac-menej preskúma svoj životný priestor, začne sa zaujímať aj o vás. Keď vás uvidí len tak sedieť pri televízore, pokúsi sa ľahnúť si k vám, či prejsť okolo vás. Pomaly sa ho snažte pohladkať. Keď zareaguje pozitívne, môžete sa postupne skúsiť s ním zahrať, hladkať a maznať sa s ním, proste mu dávať najavo, že ste radi, že je s vami a že je na najlepšom mieste na svete. Od teraz však treba začať ukazovať mačiatku, čo sa u vás smie a čo nie. Celá rodina by mala dodržiavať rovnaké pravidlá, na ktorých ste sa dohodli ešte pred príchodom mačiatka. Nie, že jeden člen povolí mačiatku skákať po kuchynskej doske a druhý ho odtiaľ bude vyháňať. === Ako vybrať druhú mačku === Máte doma miláčika, ktorý má byt preňúraný od zhora po spod a hry, ktoré ho doteraz spoľahlivo unavili už nejako nestačia. Behá stále za vami a myslí si, že sa s ním budete naháňať celý deň a hrať sa s ním na schovávačku. Nechápe, že sa nezmestíte pod posteľ a nemôžete sa s ním biť, lebo by ste mu mohli ublížiť. Diagnóza je teda jasná: váš tiger potrebuje tigra. Je jedno, či máte 40-izbovú vilu, alebo len garzónku. Vaša mačka sa nudí a to nie je dobré. Ako každý tvor, aj ona potrebuje spoločnosť svojho druhu. Potrebuje niekoho, kto s ňou dokáže robiť tie veci, ktoré s vami robiť nemôže. Sú skrátka hranice, ktoré človek neprekročí (alebo sa dokážete náháňať s vašou mačkou po škrabadle?). Niektorí ľudia namietnu: „Ale máme strašne malý byt. Kde by sa nám vošla ďalšia mačka?“ Zmestí sa. Nepotrebuje viac ako pelech, záchodík, škrabadlo a misky na papanie. A to už predsa všetko máte. Dve mačky si vystačia na priestore menšom ako je celý váš byt. Venujú sa jedna druhej, vytvoria si každodenné rituály, určia si svoje miesta a väčšinu dňa prespia. V noci vás nebudú otravovať lovením prstov. Jediným obmedzením môže byť, ak máte dvoch desaťkilových kocúrov, ktorí na vás radi spia a vy sa zobudíte na pocity dusenia. ==== Ako na to? ==== Ak máte staršie mačiatko, neexistuje nič ľahšie ako zoznamovanie dvoch mačiatok. Ani jedno ešte nemá svoje návyky vytvorené a tak si ľahko na seba zvyknú. Ak máte dospelú mačku, mali by ste si zadovážiť mačku mladšiu ako je vaša, alebo mačiatko. Na mačiatko si dospelá mačka zvykne skôr. Dospelé mačky už mávajú svoje zvyky, zatiaľ čo mačiatka sú veľmi prispôsobivé. Ak máte dospelého kocúra, je lepšie priniesť mu mačičku. Nestáva sa to síce často, ale s druhým kocúrom by mohli začať bojovať o teritórium a značkovať si revír. Aj kastrovaný kocúr sa môže cítiť novým kocúrom /hlavne ak je nekastrovaný/ ohrozený a začal by s rozprašovaním moču po svojom revíre. '''Základné pravidlá výberu''' # Nová mačka by mala byť mladšia ako tá vaša. # Mala by mať podobné povahové rysy. # Mala by byť zdravá a psychicky vyrovnaná. # Mala by byť priateľská k iným mačkám. ==== Čo robiť pred príchodom novej mačky ==== Rozprávajte sa so svojou mačkou o novom prírastku, ktorý onedlho príde. Často vyslovujte meno druhej mačky, nech si vaša mačka zvykne na to meno. Keď potom onedlho mačku prinesiete a svojej mačke poviete, že toto je Kitty, o ktorej ste jej rozprávali, bude pre mačku jednoduchšie novú kamarátku prijať, pretože to meno už počula a nespája sa jej so zlým zážitkom. == Kŕmenie mačky == Mačiatko si prinesiete vo veku 9-13 týždňov. Chovateľ vám iste prezradil, čo doteraz papalo. Najjednoduchšie bude, ak budete aspoň zo začiatku v jeho stravovacích návykoch pokračovať. Mačiatko je treba kŕmiť 4 až 5-krát denne, čo sa do šiestich mesiacov jeho života zníži na dva razy denne – ráno a večer. Ranné kŕmenie odporúčame suché – granule, môžeme ho totiž nechať tigrovi celý deň, takže si môže v prípade potreby zobnúť, pretože mačky nezvyknú zjesť celú porciu naraz. Mačky spravidla zjedia len toľko, koľko potrebujú. Sú však aj mačky, ktoré jedia, dokým vidia naložené a na tie potom treba dávať pozor, aby príliš nepribrali. Ak chceme skúsiť niečo nové, kúpime menšie balenie, pretože sa môže stať, že nám nad tým krmivom mačka ohrnie nos. V prípade, že jedlo očuchá, odíde, vráti sa, zobne si, zasa odíde, tak je isté, že to síce nie je to pravé orechové, ale mačka to zje, keď bude naozaj hladná. Ak sa však jedla ani nedotkne a neprivonia k nemu druhý, či tretí raz, nie je tej sily, ktorá by ju prinútila zjesť to. Neodporúčame však navykať mačku na to, že keď práve nemá chuť na predložené jedlo, podávať jej hneď druhé. Mačka by si zvykla a mala by vás omotaných okolo prsta. === 10 pravidiel správneho kŕmenia === # Misky, v ktorých podávame jedlo, musia byť plytké, pretože mačka nemá rada, ak musí svoj ňufáčik strkať do hlbokých nádob. # Misky by mali byť z porcelánu alebo nerezu – jesť z plastových alebo hliníkových nádob nie je zdravé ani pre ľudí, ani pre zvieratá. Navyše sa pri kŕmení ľahko prevrátia, alebo sa kĺžu po podlahe. # Misky musia byť vždy čisté. Nikdy nedávame ďalšiu potravu do neumytej misky, aj keby ju mačka predtým dočista vylízala. Nádobky umyté saponátom poriadne opláchneme vodou. # Potrava by mala byť vždy čerstvo pripravená. Jedlo, ktoré uchovávame v chladničke, musíme ohriať minimálne na izbovú teplotu. # Potrava musí byť pestrá. Mačiatko od malička zvykáme na čo najširší potravinový repertoár. Musí však obsahovať minimálne 60 % podielu živočíšnych bielkovín. Jednostranná strava vedie skôr či neskôr k zdravotným problémom. Existuje jediná výnimka, kedy sa mačky môžu kŕmiť jednostranne, ale pritom veľmi zdravo – kŕmenie surovým mäsom, posypaným doplnkovým krmivom obsahujúcim vitamíny, minerály a stopové prvky. Ako príloha – pár stebiel čerstvej trávy. # Druh krmiva, veľkosť porcií a periodicita kŕmenia počas dňa sa riadia nielen vekom, pohlavím a zdravotným stavom mačky, ale aj ročným obdobím. V lete jedia mačky menej, a tak strava musí byť výdatnejšia. # Vo výžive mačky, hlavne mačiatka, uprednostňujeme prirodzenú stravu. Konzervy a suché granule chápeme iba ako doplnkové krmivo. # V jedálničku nesmú chýbať vitamíny a minerály. # Pamätajme, že aj mačacie maškrtky musia podporovať, a nie podlamovať zdravie mačky. # Rešpektujme prianie našej mačky jesť ďalej od ostatných mačiek, alebo na nejakom zvolenom mieste v byte. === Konzervy, granule, či varená strava? === Mačky sú tvory maškrtné a potrebujú rozmanitú stravu. Nemusíte sa obávať kombinovať všetky tri druhy krmiva. Na trhu dnes existuje široká škála kvalitných krmív za prijateľnú cenu. Vždy sa treba v prvom rade pozerať na to, či je daná konzerva či granule vhodná pre vek a aktivitu vášho miláčika. Vyvarujte sa však krmív predávaných v supermarketoch (naozaj dokáže Tesco vyrobiť kilo granúl zo sušeného bravčového mäsa za 60 korún?). Najvhodnejšie je poradiť sa s veterinárom, či predavačkami (tými znalými – po krátkom rozhovore zistíte, či sa vyzná) v chovateľských potrebách – tí vám poradia, čo by bolo pre vášho tigra najvhodnejšie. ==== Voda ==== Hlavne v prípade, keď kŕmite mačku granulami, je potrebné, aby malo stály prístup k vode. Voda by mala byť čerstvá, meniť aspoň raz denne. === Mäso – áno, či nie? === Mačka je tvor mäsožravý a jej zažívací trakt je dokonale prispôsobený pre trávenie takejto potravy. Aspoň 3-krát týždenne je vhodné mačke podávať mäso. Kŕmiť môžete mäsom hovädzím, jahňacím, bravčovým a kuracím – posledné dve musia byť tepelne upravené. Pre pestrosť potravy a prísun potrebných vitamínov a minerálov je vhodné podávať mačke aj iné potraviny ako sú vajcia, jogurt, syry, ryby a pod. === Mlieko – áno, či nie? === Mlieko obsahuje druh cukru – laktózu, ktorý mačka po 6. mesiaci života nie je schopná stráviť. V jej žalúdku sa totiž nachádza väčšie množstvo kyselín, ktoré mlieko zrazia, čo môže vyvolať problémy so zažívaním a hnačky. Ak vaša mačka mlieko zbožňuje, urobte jej radosť špeciálnym mliekom pre mačky, alebo zrieďte TATRA mlieko v pomere 2:1 s vodou. === Tráva === Mačka potrebuje k životu trávu, ktorá u nej vyvoláva prirodzené vyvrátenie bezoárov (tuhé hrudky chlpov požitých pri čistení srsti). Ak vaša mačka nemá prístup k tráve vonku, musíte pestovať trávu doma. V chovateľských potrebách dostanete kúpiť buď semená alebo vyrastenú trávu. Existujú však aj náhradné riešenia v prípade, že patríte k ľuďom, ktorým vadia doma črepníky so zeleňou. Dajú sa kúpiť špeciálne pasty na rozloženie bezoárov v žalúdku. === Čo mačky musia jesť === * '''Hovädzie, hydinové alebo konské mäso''': Mäso je najlepšie podávať surové, iba '''hydinové mäso je nutné prevariť''' z dôvodu možnej nákazy salmonelózou. Mačky potrebujú minimálne trikrát týždenne jesť surové mäso! Obsahuje všetky látky potrebné pre zdravý vývoj mačky, hlavne bielkoviny. Surové mäso vytvára pri trávení kyslé prostredie, čím zamedzuje tvorbe močových kamienkov. Podávame ho až po 48-hodinovom premrazení! * '''Ľadviny a srdce''': Ľadvinky v strede narežeme, necháme ich vo vode hodinu namočené a poriadne ich prepláchneme. Môžeme ich podávať surové, alebo jemne povarené, nie však príliš často, vnútornosti totiž môžu spôsobiť hnačku. * '''Surové kozie mlieko''': Kozie mlieko posilňuje imunitný systém a pôsobí ako prírodná prevencia proti rakovine a rôznym alergiám. * '''Kondenzované nesladené mlieko TATRA, sušené kravské mlieko, Sunar''': Používajú sa ako náhrada za kozie mlieko. Podávame ho najmä mačiatkam a mladým mačkám. * '''Maslo šľahačková smotana, kyslá smotana, biely smotanový jogurt, kefír, vanilkový Pribináčik''': Sú vynikajúcimi doplnkami jedálneho lístka mačky. * '''Žĺtok''': Žĺtok podávame surový alebo varený. Zlepšuje kvalitu srsti a je dobrý pri raste mačky. Je zdrojom antiinfekčného vitamínu H a hlavne železa. Môžeme ho zmiešať s troškou kondenzovaného mlieka TATRA. Mačiatka by mali dostávať žĺtok 1-2x týždenne, dospelé mačky 2-3x týždenne. * '''Tavený syr''': Najvhodnejší je jemný smotanový syr, neodtučnený s vysokým obsahom tukov v sušine. Nikdy nepoužívame syr s korením, údeninou alebo nivu. Mačku ním zbytočne neprekrmujeme. Spočiatku podávame menšie množstvá, aby si naň pomaly privykla, pretože môže spôsobiť hnačky. * '''Tvrdý syr''': Podávame klasický tvrdý syr typu ementál a nikdy nie plesňový alebo tzv. zrejúci syr. V dávkovaní postupujeme ako pri tavenom syre. * '''Tráva, ovos, pšenica''': Mačky ju potrebujú mať vždy k dispozícii ako doplnok každodennej stravy. Spásanie trávy je účinnou prevenciou proti bezoárom a tiež zdrojom vitamínov. * '''Zelenina''': Najlepšia je čerstvá strúhaná mrkva, hrášok a sladučká kukurica – surová alebo varená. * '''Ovocie''': Niektoré mačky majú rady banány, mandarinky, jahody, melón. Nemusíme im ich odopierať. * '''Med''': 1 ml tekutého medu obsahuje veľa vitamínov, minerálnych látok a stopových prvkov. Med je výborný liek, keď je mačka mierne nachladnutá a mierne kýcha a prská. Netreba to však preháňať, pretože môže mačke poškodiť zúbky. * '''Hroznový cukor''': Posilňuje organizmus mačky napr. po vyčerpaní pôrodom. Treba s ním však zaobchádzať veľmi opatrne, pretože vo väčšom množstve spôsobuje hnačky. * '''Tuniak vo vlastnej šťave''': mačke môžeme ponúknuť raz týždenne tuniaka vo vlastnej šťave. * '''Rastlinný, olivový olej''': Je vhodné raz za čas pokvapkať hlavne suchšie jedlo pár kvapkami oleja. Mačky uprednostňujú tučnejšiu stravu. * '''Sušené droždie, pangamin a pod.''': Obsahujú životne dôležité minerály a vitamíny, hlavne vápnik a vitamín B. * Kvasnicové tablety SANAL, vitamínové tablety GIMPET, vitamínová pasta CALO-PET: Sú vynikajúce prípravky hlavne pre kotné a kojace mačky, ale i pre ostatné mačky. * '''Žihľava''': Sušená žihľava na rozdiel od voľne rastúcej má blahodárne účinky na intenzitu sfarbenia srsti a oka. Pravidelne ňou posýpame jedlo. * '''SANGRIM-PL''': Čistý prírodný produkt, ktorý dodáva chuť k jedlu, zaháňa únavu a posilňuje imunitný systém. * '''Pupalkový olej''': Je najbohatším zdrojom nenasýtených mastných kyselín, účinne zvyšuje obranyschopnosť organizmu a lieči poruchy osrstenia. Dospelej mačke podávame 10 kvapiek denne. Mladej mačke polovičnú dávku. Môže sa užívať aj každý druhý deň. * '''Biotin''': Vitamín H, pre dobrú kondíciu. * '''Morské riasy''': Obsahujú veľa vitamínov, minerálov a stopových prvkov. Majú priaznivý vplyv na extrémne vyfarbenie srsti, zvlášť odznakov (colorpoint). === Čo mačky môžu jesť, ale s mierou === * '''Tvaroh''': Na jeho strávenie je potrebný vápnik. Tvaroh je čistá mliečna bielkovina – kazeín. Vápnik obsahuje jedine mliečne sérum, resp. srvátka, ktorú zo skysnutého mlieka vytlačíme tak, aby vznikol tvaroh. Môže sa podávať v malom množstve raz za 2 týždne. Jedlo ním jemne posypeme. * '''Suché krmivo a konzervy''': Sú dobrým doplnkom k strave, ale nemali by byť jej hlavnou zložkou. Misku granúl môže mať mačka popri hlavných jedlách permanentne k dispozícii. Do konzervy je dobré zamiešať žĺtok, nadrobno pokrájané srdce alebo kúsky pečienky. * '''Surové ryby''': Obsahujú enzým tiamináza, ktorý pri ich trávení viaže vitamín B1. Ak teda kŕmime rybami, tak len striedmo a nikdy nie surovými, ale sparenými v horúcej vode alebo uvarenými. Rozoberieme ich na malé kúsky a dôkladne prezrieme, aby mačke neuviazla v krku zatúlaná kostička. Na to treba dávať veľký pozor! Morské ryby by sme nemali podávať, pretože obsahujú veľa škodlivín zo znečistených morí a oceánov. Rybou sa nesmú vôbec kŕmiť kotné mačky, pretože aj varená obsahuje veľké množstvo vitamínového fosfátu, ktorý preniká placentou k plodom a brzdí ich rast. * '''Pečeň''':Mačke ju môžeme podávať, ale nie častejšie ako raz týždenne. Inak by sa mohla predávkovať vitamínom A. Vhodná je najmä kuracia pečienka, ale aj hovädzia alebo bravčová. Nikdy však nie králičia pečienka! * '''Soľ''': Nie je pre mačky zdravá, ale raz za týždeň jej môžeme ponúknuť potravu obsahujúcu pár kryštálikov soli. Dobré je použiť radšej morskú soľ. * '''Korenie''': Používame len výnimočne a len tieto korenia: mletá rasca, sušený majorán, zelerová vňať alebo nadrobno pokrájaná petržlenová vňať. === Potraviny, ktoré by nemala mačka jesť vôbec === * '''Bravčové mäso''': Je absolútne tabu, pretože je veľmi tučné a mačka by mohla z neho dostať pásomnicu, prípadne nebezpečný vírus Aujezského choroby, ktorá je pre mačku smrteľná. * '''Repný alebo trstinový cukor''': mačky ho veľmi ťažko trávia a podobne ako nám ľuďom, aj mačkám spôsobuje nadváhu. * '''Kravské mlieko''': Zväčša vyvoláva hnačku a kŕče. * '''Bielok''': Je ťažko stráviteľný a naviac obsahuje látku avidín, ktorá znemožňuje vstrebávanie vitamínu H. Okrem toho práve bielok môže obsahovať zárodky toxoplazmózy. * '''Šunka, údeniny, jaternice a spol.''': Obsahujú veľmi veľa soli, korenia, tuku a spôsobujú žlčníkové problémy. Okrem toho šunka a údeniny obsahujú rôzne chemické aditíva, ktoré organizmus mačky nedokáže vylúčiť a ukladajú sa jej v pečeni. * '''Sladkosti a čokoláda''': Obsahujú biely cukor, ktorý spôsobuje nadváhu, pokazenie zúbkov a je ťažko stráviteľný. Čokoláda obsahuje tiež pre mačku nebezpečné látky, napr. theobromin, ktoré sa v jej tele hromadia a dlhodobo podávané jej môžu privodiť smrť v dôsledku otravy. * '''Ryža, cestoviny, zemiaky''': Obsahujú uhľohydráty, ktoré mačka len veľmi ťažko strávi a z dietetického hľadiska sú pre ňu prakticky nevyužiteľné. * '''Alkohol, káva, kola a iné drogy''': Spôsobujú mačke značné zažívacie ťažkosti a ničia jej pečeň, pretože sú toxické. * '''Sója a sójové polotovary''': Sú pre mačku ťažko stráviteľné. Preto je dobré pri kúpe komerčných krmív alebo surovín, z ktorých pripravujeme potravu skontrolovať zloženie, či neobsahuje sóju. * '''Kuracie krky, hydinové kosti, rybie kosti''': Pre mačku sú životne nebezpečné, pretože sa nimi môže udusiť, prípadne jej môžu perforovať črevo alebo žalúdok. * '''Cesnak''': Kedysi vyhľadávaný pomocník chovateľov mačiek v boji proti vnútorným parazitom je podľa najnovších výskumov pre mačku tiež nebezpečný! [[Category:Chov mačiek]] 1121 5072 2006-02-03T15:20:38Z 158.193.85.212 +{{wikipédia|Mačka domáca}} {{wikipédia|Mačka domáca}} == Skôr ako si vyberiete mačiatko == Pred výberom mačiatka sa treba zamyslieť nad niekoľkými rozhodujúcimi otázkami: *Bude to čistokrvná mačka alebo dám domov mačke bez rodokmeňa? *Bude to mačka, či kocúr? *Budem mať na svojho miláčika dostatok času? *Viem mu zabezpečiť kvalitné krmivo? *Som ochotný zniesť vystrájanie mačiatka? *Chcem mačiatko na vystavovanie, prípadne chov, alebo ako miláčika? *Budem mať dosť finančných prostriedkov na veterinárne ošetrenie, ak mačka ochorie, alebo sa zraní? *Chovám aj iné zvieratá? Ako sa budú znášať? *Súhlasí rodina s chovom mačky? *Nerpí niekto v rodine alergiou? V prípade, že máte dieťa, treba sa zamyslieť aj nad nasledujúcimi otázkami: *Nechcem mačiatkom len nahradiť lásku a čas, ktorý nemôžem dieťaťu pre pracovné vyťaženie poskytnúť? *Nechcem mačiatkom dieťaťu len vyplniť voľný čas? *Nie je v domácnosti niekto, kto si mačičku vyslovene nepraje? *Nepodceňujem povinnosti, ktoré vyplývajú z môjho rozhodnutia? *Nie je vaše dieťa príliš panovačné a egocentrické? *Nechcem mu kúpiť mačiatko ako hračku? *Netrpí dieťa alergiami? Ak si chcete zaobstarať mačku len preto, aby ste sa mali s čím hrať, zvážte ešte raz svoje rozhodnutie. Mačky sú síce prítulné, ale po pohladenie si prídu samé, nenechajú si rozkazovať. Ak si vyberiete za svojho spoločníka mačku, pripútate si k sebe živú bytosť, ktorá má svoje potreby a za ktorú budete zodpovedný a ktorej sa nemôžete zbaviť, keď vás omrzí. Priemerne sa mačky dožívajú 15 až 20 rokov. Preto si svoje rozhodnutie zaobstarať si mačku dobre premyslite. Ku kúpe mačky je potrebné pristupovať zodpovedne, aby ste boli šťastní nielen vy, ale aj vaša mačka. == Výber plemena == [[Obrázok:Mačiatko.jpg|thumb|right|Mačiatko]] Pre začiatok sa rozhodnite, či to bude mačka čistokrvná alebo bez rodokmeňa. A ak čistokrvná, prelistujte si niekoľko [[w:encyklopédia|encyklopédií]] mačiek. Ak ste našli tú vašu, preštudujte si podrobne [[w:štandard]] a nároky daného [[w:plemená mačiek|plemena]]. Každé plemeno má totiž iné nároky. A tie obyčajné nečistokrvné domáce mačky bývajú náročné hlavne na slobodný spôsob života. Po rozhodnutí sa pokúste získať kontakty na [[w:chovateľ]]ov vami vybraného plemena. Máte niekoľko možností: návštevu [[w:Výstava mačiek|výstavy mačiek]], prelistovanie chovateľských časopisov, či si prezrieť internetové stránky. Oslovte niekoľkých chovateľov, prípadne si dohodnite nezáväznú návštevu. Seriózny chovateľ čistokrvného plemena Vám rád ukáže svoje zvieratá a nebude mať problém otvorene hovoriť o pozitívach a negatívach plemena. Všímajte si prostredie, v ktorom mačky žijú, ich fyzickú a psychickú kondíciu. Ak Vám ponúkajú mačatá bez preukazu pôvodu, otvorene sa opýtajte prečo. Existujú totiž dva druhy chovateľov: chovatelia a mačací množitelia. Ak máte smolu a rozhodnete sa pre mačiatko od druhej skupiny, môže sa Vám ľahko stať, že namiesto vysneného plemena vám vyrastie mačka úplne iného vzhľadu. Pre správny duševný vývoj mačiatka je veľmi dôležitý kontakt s ľuďmi práve v prvých týždňoch života. Pre jeho správnu [[w:socializácia|socializáciu]] má zasa nezameniteľný vplyv okolie v treťom mesiaci života. Preto nikdy neodoberajte mačiatko skôr, ako '''po 12. týždni života'''. Mladšie mačiatko v cudzom prostredí automaticky začne hľadať matku a citová jazva, spôsobená predčasným pretrhnutím puta s matkou napácha nenapraviteľné škody v jeho psychike. Trojmesačné mača však skúma nové prostredie. V prvých dňoch mu môže matka a súrodenci chýbať, ale pri tom množstve nových podnetov a pachov, na nich hravo zabudne. Je veľmi vhodné, aby ste v tejto fáze trávili s mačiatkom čo najviac času. Mačiatko si bude hľadať náhradu za pretrhnuté puto s matkou a veľmi ochotne si bude vytvárať vzťah k vám. Veľa sa mu venujte, hrajte sa s ním. == Mačku alebo kocúra? == Ak ste si už vybrali plemeno aj chovateľa, zostáva už iba si vybrať to správne mača. Pri návšteve si mačiatka pozorne všímajte. Ich chovanie vám napovie, ktoré bude akej povahy. Niektoré priam sršia zvedavosťou obzrieť si vás zblízka, dajú sa pestovať na rukách, iné môžu byť bojazlivejšie a potrebujú viac času, aby sa osmelili. Ďalšie sú zasa tak aktívne, že na vás vôbec nemajú čas. Dôležité však je, aby boli mačiatka čisté, hravé, reagovali na podnety a pôsobili zdravým dojmom. Seriózny chovateľ vám vie povedať bližšie informácie o povahe jednotlivých mačiatok a môže vám doporučiť, ktoré by najviac vyhovovalo vašim požiadavkám. Mnohí nastávajúci chovatelia uvažujú, či je lepšie kúpiť si mačku alebo kocúra. Pokiaľ sa nehodláte zaoberať ďalším chovom, je to v podstate jedno. Po dosiahnutí pohlavnej zrelosti je možné dať mačiatko [[w:kastrácia|kastrovať]] (mačku [[w:sterilizácia|sterilizovať]]). Tým u kocúra odstránite nepríjemné značkovanie a u mačiek hlučné hlasové prejavy pri rujách. == Mačiatko alebo dospelú mačku? == Ak trávite veľa hodín mimo domu a napriek tomu by ste chceli mačku, porozmýšľajte o kúpe dospelého jedinca. Malé mačiatko je potrebné kŕmiť 4-krát denne, po 6 mesiacoch 3-krát denne. Treba mu venovať veľa času, hrať sa s ním a učiť ho, čo sa smie a čo nie. Taktiež sa občas musíte zmieriť so zničenou vázou, alebo inou neplechou. Ak na to nemáte čas, nikdy nevychováte z mačiatka prítulného spoločníka Vašich predstáv. Nebojte sa kúpy už odrasteného zvieraťa. Mačka si vie aj v dospelom veku vytvoriť vzťah k novému majiteľovi a vyhnete sa tak nástrahám spojených s výchovou mačiatka. Pre zamestnaných ľudí je ideálne zaobstarať si dve mačky. Nebudete mať výčitky svedomia, ak nebudete mať na mačky čas, alebo sa zdržíte v práci dlhšie. Dve mačky sa spolu nikdy nenudia a majú dostatok pohybu. A sledovať dve mačky pri hre je veľká zábava. Nevyžadujú oveľa viac starostlivosti ako jedna mačka a náklady tiež výrazne nestúpnu. Dve mačky sa udržujú vo výbornej fyzickej a psychickej forme a vás bude tešiť pohľad na dve zdravé a šťastné zvieratá. == Mačka z útulku == Ak sa rozhodnete dať domov mačke z útulku, zamerajte sa najmä na jej povahu. Staršie mačky už totiž majú svoje zvyky a nebudú šťastné, ak ich nebudú môcť praktizovať aj v novom domove. Pracovníci v útulku vám určite radi poradia. [[Category:Chov mačiek]] 1122 5438 2006-04-03T17:13:32Z Wizzard 46 __NOTOC__ <div align="center" style="padding:10px; background-color:#8888ff; border:1px solid #8888ff;"> == Chov mačiek == </div> <div style="padding:10px; border:1px solid #8888ff;"> [[Image:Felis.jpg|thumb|250px|right|Mačka v Botanickej záhrade v Buenos Aires, Argentína.]] # [[w:Mačka domáca|Mačka domáca]] (Wikipédia) #*Domestikácia mačky #** Predkovia mačiek #** Ako sa z divej šelmy stala mačka domáca #** Spolužitie mačky s človekom #* Anatómia mačky #** Kostra a chrup #** Zmyslové orgány #*** Zrak #*** Sluch #*** Hmat #*** Čuch #*** Zmysel pre rovnováhu #*** Chuť #** Vnútorné orgány #*** Dýchacie orgány #*** Obehová sústava #*** Zažívacie orgány #*** Močové orgány #*** Pohlavné orgány #*** Žľazy s vnútorným vylučovaním #*** Mozog #** Srsť #* Fyziologické ukazovatele #** Rozmnožovanie #** Vývoj mačiatok po narodení #** Pohlavné dospievanie #* Vek mačky #** Mladosť #** Staroba #* Povaha #** Sociálne správanie #** Komunikácia #*** Gestika a mimika #*** Hlasové prejavy #**** Pradenie #* Choroby #** Zoonózy #* Ďalšie články o mačkách #* Externé odkazy a pramene # [[Chov mačiek/Začíname s mačkou|Začíname s mačkou]] #* Skôr ako si vyberiete mačiatko #* Výber plemena #* Mačku alebo kocúra? #* Mačiatko alebo dospelú mačku? #* Mačka z útulku # [[Chov mačiek/Starostlivosť o mačiatko|Starostlivosť o mačiatko]] #* Pred príchodom mačiatka #** Misky na jedlo #** Mačacie WC #*** Druhy mačacích WC #*** Stelivo #*** Čistenie mačacieho WC #*** Umiestnenie mačacieho WC #*** Ak mačacie WC páchne #** Mačací strom #*** Návody na výrobu mačacieho stromu #** Dvierka #** Pelech na spanie #** Prepravka #** Na čo sa treba ešte pripraviť #* Mačiatko v novom domove #** Ako sa zoznámiť s mačiatkom #** Prvé spoločné dni #** Ako vybrať druhú mačku #*** Ako na to? #*** Čo robiť pred príchodom novej mačky #* Kŕmenie mačky #** 10 pravidiel správneho kŕmenia #** Konzervy, granule, či varená strava? #** Mäso – áno, či nie? #** Mlieko – áno, či nie? #** Tráva #** Čo mačky musia jesť #** Čo mačky môžu jesť, ale s mierou #** Potraviny, ktoré by nemala mačka jesť vôbec # [[w:Toxoplazmóza|Toxoplazmóza]] (Wikipédia) </div> [[Kategória:Chov mačiek]] 1123 2598 2005-02-14T21:28:31Z AtonX 2 categ. [[Category:Chovateľstvo]] 1124 2599 2005-02-14T21:54:04Z AtonX 2 +copyright Komfortné mačacie WC, zdroj: Wikipédia, pôvodne http://www.allpet.cz/scripts/index.php 1125 2600 2005-02-14T21:54:24Z AtonX 2 +copyright Mačacie WC - kryté, zdroj: Wikipédia, pôvodne http://www.allpet.cz/scripts/index.php 1126 2601 2005-02-14T21:52:27Z AtonX 2 copyright Mačacie WC - jednoduché, zdroj: Wikipédia, pôvodne http://www.allpet.cz/scripts/index.php 1127 2602 2005-02-14T21:53:15Z AtonX 2 +copyright Mačiatko, zdroj: Wikipédia, pôvodne http://www.macicka.cats.sk 1128 2603 2005-02-15T07:59:01Z AtonX 2 +copyright [[Mačka]] v Botanickej záhrade v Buenos Aires, Argentína. * Fotograf: '''luisrock62''' * Zdroj: [[w:en:Image:Cat_outside.jpg]] ** Pôvodne: [http://www.sxc.hu/browse.phtml?f=view&id=191298 Stock.xchng] ''Pou6itie tohto obrázka nie je obmedzené.'' Obrázok s vyšším rozlíšením je k dispozícii na webovskej stránke. 1129 2604 2005-02-15T12:44:11Z Jacik 6 1130 2605 2005-02-15T12:44:21Z Jacik 6 1131 2606 2005-02-15T12:44:31Z Jacik 6 1132 2607 2005-02-15T12:45:17Z Jacik 6 1133 2608 2005-02-15T12:44:47Z Jacik 6 1134 2609 2005-02-15T12:44:57Z Jacik 6 1135 2610 2005-02-15T12:45:04Z Jacik 6 1136 2611 2005-02-15T12:45:12Z Jacik 6 1137 2612 2005-02-15T12:45:22Z Jacik 6 1138 2613 2005-02-15T12:45:27Z Jacik 6 1139 2614 2005-02-15T12:45:36Z Jacik 6 1140 2615 2005-02-15T12:46:16Z Jacik 6 1141 2616 2005-02-15T12:45:50Z Jacik 6 1142 2617 2005-02-15T12:46:33Z Jacik 6 1143 2618 2005-02-15T12:46:12Z Jacik 6 1144 2619 2005-02-15T12:46:18Z Jacik 6 1145 2620 2005-02-15T12:46:28Z Jacik 6 1146 2621 2005-02-15T12:46:36Z Jacik 6 1147 2622 2005-02-15T12:46:52Z Jacik 6 1148 2623 2005-02-15T12:47:00Z Jacik 6 1149 2624 2005-02-15T12:47:21Z Jacik 6 1150 2625 2005-02-15T12:47:14Z Jacik 6 1151 2626 2005-02-15T12:47:23Z Jacik 6 1152 2627 2005-04-15T12:25:48Z Jacik 6 Polyuretánová PU pena sa hodí na výrobu 3D pozadia aj len ako vhodného lepidla skutočných kameňov na zadné sklo akvária. Samozrejme zvnútra. Ako "stavebný" materiál sa dá použiť akýkoľvek kameň, ktorý nemení nevhodným spôsobom chemizmus vody. Teda napr. vápenec, tuf, láva, bridlica, žula, atď. Ja som použil pri jednom pozadí vápenec z Jedľových Kostolian, ďalej svetlé kamene krémovej farby taktiež z Jedľových Kostolian (žiaľ neviem, aký druh kameňa to je, ale dá sa pozdĺžne štiepať na tenšie plátky, čo som práve potreboval), no a tretie pozadie som robil z bridlice a pravdepodobne žuly. ==Pozadie z vápenca== Pozadie z deravého a rôzne tvarovaného vápenca som robil v 190 l nádrži, ktorá slúži na chov tlamovcov z jazera Malawi. Pre skutočné kamene som sa rozhodol aj preto, že som pri pozadí z PU peny videl, že ryby by aj ohrýzali riasy, ktoré ho úplne obrástli, ale z piesku a silikónu to išlo zle. Podujal som sa teda na neľahkú úlohu, napíliť kamene čo možno na najtenšie plátky. Samozrejme použiteľné boli iba kusy, ktoré mali z jednej strany pôvodný povrch, čiže stredná časť kameňa, ktorá vznikla odpílením povrchových vrstiev dokola kameňa, bola nepoužiteľná. Snažil som sa spíliť asi 2-3 cm pláty. Nie vždy sa to darilo, pretože držať jednou rukou kameň na zemi a druhou píliť nebolo vôbec jednoduché. Na pílenie som použil karbobrúsku s kotúčom na rezanie kameňa. Úplne som pritom zodral 10 kotúčov a skoro som si odpílil prst :-) Upozornenie! Pri pílení treba nevyhnutne používať protiprachový náhubok alebo iný typ filtra a najlepšie je píliť to vonku. Ja som to robil v garáži a veľmi jemného prachu bolo všade plno. Na ruky si treba natiahnuť pevné kožené rukavice, lebo riziko poranenia je veľké. Oči je takisto vhodné chrániť si okuliarmi alebo ochranným štítom. Nepodceňovať!!! {| border="0" cellspacing="0" cellpadding="2" align="center" | [[Obrázok:bcg_vapenec1_small.jpg|frame|rozmiestnenie kameňov]] | [[Obrázok:bcg_vapenec2_small.jpg|frame|rozmiestnenie kameňov]] |} Napílené, umyté a odmastené kamene som si rozložil už doma na plochu zhodnú s veľkosťou zadného skla a predbežne usporiadal, aby som si bol istý, či mám dosť kameňov a či do seba vhodne zapadajú. Pri lepení sa situácia síce často zmení, ale je dobré mať aspoň približný layout. Po odmastení zadného skla môžeme začať nanášať PU penu. Treba postupovať po troche a naniesť iba slabú vrstvu peny, pretože počas práce pena zväčší svoj objem a nadvihuje kamene. Tie sa po nej šmýkajú ako po ľade. Zároveň sa prekrývajú penou okraje kameňov a stráca sa čiastočne prehľad o umiestnení kameňov a ako vlastne pokračovať. Kamene treba až do zavädnutia a postupného tvrdnutia peny občas k sebe pritisnúť a pritlačiť ku sklu. Na jednej strane, pokiaľ chceme schovať techniku (ohrievač, filter, nasávacie potrubie) v akváriu za pozadie, musíme vytvoriť dutinu - "komín". V tomto prípade som to riešil prilepením pásu polystyrénu tak, aby sa oprel o zadnú a bočnú stenu, čím vznikol za ním priestor trojuholníkového prierezu. Ale samozrejme sa dá použiť aj polystyrén tvaru "L". Polystyrén som prilepil tiež PU penou a prebytočnú penu po okrajoch som po vytvrdnutí zrezal. Pri dne som do polystyrénu vyrezal otvor, ktorým prúdi voda k nasávaciemu potrubiu externého filtra. Potom som oblepil kameňmi aj polystyrén a pozadie bolo nahrubo hotové.Teraz nastáva zdĺhavá práca konečného "retušovania". Keďže pena pri tvrdnutí vyliezala spomedzi špár medzi kameňmi, bolo ju treba odstrániť. Použil som na to skalpel a pinzetu. Je potrebné oškrabať každý kameň úplne dočista, inak bude zvyšky peny po okrajoch kameňov vo vode vidno. Kusy peny treba najprv povytŕhať a poolamovať pinzetou, prípadne rukou a z kameňov oškrabávať pevným nožom, alebo ako ja, skalpelom. Očistené kamene vyzerajú už omnoho lepšie a človek už má pocit, že to bude vyzerať dobre. Ešte treba zamaskovať škáry medzi kameňmi, kde sme nechali penu. Nie je potrebné odstraňovať úplne všetku penu v štrbinách medzi kameňmi až po sklo. Ale každý zistí sám, koľko jej má kde nechať. Štrbiny som postupne natieral transparentným silikónom a posýpal pieskom vo farbe kameňov. Silikón som nechal vyschnúť aspoň 24 hodín a procedúru som zopakoval ešte raz. Po vytvrdnutí silikónu som pozadie poriadne opláchol vodou a napustil akvárium. Po čase zarástlo riasou a ryby sú radi, že môžu "spásať" niečo zelené celý rok. časť prilepených kameňov pohľad na takmer hotové pozadie {| border="0" cellspacing="0" cellpadding="2" align="center" | [[Obrázok:bcg_vapenec3_small.jpg|frame|Obr. 1 - Postupne lepíme kamene čo najtesnejšie k sebe a prebytočnú penu odstránime po vytvrdnutí. Na obrázku vľavo hore je vidno zelenomodrú PU penu, ktorá je nevhodná. Určitý čas sfarbuje vodu do modrozelena.]] | [[Obrázok:bcg_vapenec4_small.jpg|frame|Obr. 2 - Nalepené sú všetky kamene, potrebné je odstrániť prebytočnú penu a postupne vyšpárovať škáry silikónom a pieskom. detail zhora pohľad spredu]] |} {| border="0" cellspacing="0" cellpadding="2" align="center" | [[Obrázok:bcg_vapenec5_small.jpg|frame|Obr. 3 - Detailnejší pohľad na ľavý roh akvária s pripraveným poystyrénom, ktorý sa oblepí kameňmi a priestor za ním bude slúžiť na umiestenie ohrievača a nasávacej hadice externého filtra.]] | [[Obrázok:bcg_vapenec6_small.jpg|frame|Obr. 4 - Celkový pohľad na takmer dokončené pozadie s čiastočne vyretušovanými škárami vpravo. ...... napustené akva akva po mesiaci]] |} {| border="0" cellspacing="0" cellpadding="2" align="center" | [[Obrázok:bcg_vapenec7_small.jpg|frame|Obr. 5 - Hotové pozadie po napustení akvária. Vnútorný filter je umiestnený do akvária len dočasne, kým sa zvládne počiatočný zákal.]] |} {| border="0" cellspacing="0" cellpadding="2" align="center" | [[Obrázok:bcg_vapenec8_small.jpg|frame|Obr. 6 - Pozadie v akváriu po 2 mesiacoch od napustenia.]] | [[Obrázok:bcg_vapenec9_small.jpg|frame|Obr. 7 - Pozadie po roku od napustenia čiastočne obrástlo riasou.]] |} ==Pozadie z iných kameňov== Podobným spôsobom som vyrobil aj pozadie do 419 l nádrže s tým rozdielom, že som nepoužil deravé vápence, ale kamene svetlo-krémovej farby, ktoré som priniesol opäť z Jedľových Kostolian. Zámer bol vyrobiť čím bledšie pozadie, pretože v tejto nádrži som plánoval chovať Tropheusy čiernych foriem, ktorých sfarbenie najlepšie vynikne na bledom podklade. Pôvodne som uvažoval nad pílením bieleho vápenca, ktorý sa vyskytuje v oblasti Nitry, kde začína pohorie Tríbeč. Jeho podkladom je vápenec. Je však podstatne tvrdší, ako ten z Jedľových Kostolian, a preto pomyslenie na pílenie tohto vápenca mi naháňalo hrôzu. Pri potulkách pri Jedľových Kostoľanoch som však úplnou náhodou objavil kameň, ktorý mi absolútne vyhovoval. Bol svetlý a dal sa štiepať skoro ako bridlica. Tak som zopár desiatok kilogramov navláčil domov a naštiepal na čo najtenšie pláty. Pozadie nemalo vyzerať ako to, ktoré som opísal vyššie, ale malo byť ploché, nezaberať priestor v akváriu a imitovať kopu kamenia. Keďže s kameňmi nebolo veľa práce, nebolo treba píliť, príprava netrvala dlho a kamene boli naštiepané. Jedinú úpravu, ktorú som ešte urobil, bolo vyčistenie kameňov od hliny vodou a kefou a ponorenie do roztoku Sava, aby odstránil aj ostatné nečistoty. Ďalší postup bol už rovnaký, ako pri predchádzajúcom pozadí. Odmastiť kamene a sklo, predbežne si uložiť kamene, ako budú umiestnené v akváriu a postupne lepiť. Ako v predchádzajúcom prípade, aj tu som použil PU penu. Po nalepení všetkých kameňov som pomocou pinzety a skalpela odstránil prebytočnú penu zo škár medzi kameňmi a očistil okraje kameňov od peny. Potom som pomocou transparentného silikónu vyšpároval škáry a vysypal pieskom. Nechal som pozadie 2 dni vyschnúť a povysával od neprilepeného piesku. Podobne, ako pri pozadí z PU peny, aj tu som v ľavom zadnom rohu vyrobil z polystyrénu "komín", za ktorým je ukryté potrubie nasávania do externého filtra umiestneného pod akváriom. V tomto prípade ide o doma vyrobený filter, ktorého výrobu si môžete prečítať na inom mieste. Potrubie odchádza z akvária cez otvor v zadnej stene. To všetko zakrýva pozadie. Viac na nasledovných obrázkoch. {| border="0" cellspacing="0" cellpadding="2" align="center" | [[Obrázok:bcg_blede1_small.jpg|frame|Obr. 1 - Rozloženie kameňov a časť kameňov nalepených v pravom dolnom rohu. Na pravej strane obrázku vidno potrubie pripojené na prechodku cez dieru v zadnm skle.]] | [[Obrázok:bcg_blede2_small.jpg|frame|Obr. 2 - Detail obrázku 1. Medzi kameňmi vidno vytvrdnutú PU penu, ktorá sa napokon zreže. Pri lepení ďalších kameňov je potrebné prebytočnú penu odstrániť v mieste dotyku kameňov lepených k už prilepeným.]] | [[Obrázok:bcg_blede3_small.jpg|frame|Obr. 3 - Pohľad na nalepené kamene s odstránenou penou zo škár. 3D pozadie z kameňov 3D pozadie - komín]] |} {| border="0" cellspacing="0" cellpadding="2" align="center" | [[Obrázok:bcg_blede4_small.jpg|frame|Obr. 4 - Celkový pohľad na hotové pozadie.]] | [[Obrázok:bcg_blede5_small.jpg|frame|Obr. 5 - Horná časť komína je oddeliteľná, aby bol zabezpečený prístup k potrubiu a jeho pripojeniu k prechodke cez sklo pre prípad demontáže.]] | [[Obrázok:bcg_blede6_small.jpg|frame|Obr. 6 - Bočný pohľad niekoľko dní po napustení akvária]] |} {| border="0" cellspacing="0" cellpadding="2" align="center" | [[Obrázok:bcg_blede7_small.jpg|frame|Obr. 7 - Celkový pohľad asi po 7 mesiacoch od založenia]] | [[Obrázok:bcg_blede8_small.jpg|frame|Obr. 8 - Detailnejší pohľad na pozadie asi po 7 mesiacoch]] |} ==Pozadie z bridlice a žuly== Výroba pozadia z bridlice je opäť podobná, ako v predchádzajúcich prípadoch. Výhoda bridlice je v tom, že sa dá dobre štiepať na pomerne tenké pláty, čo znižuje hmotnosť použitých kameňov. Zároveň sa dajú tieto pláty dobre cez seba prekladať, takže potreba špárovania je minimálna. Pri výrobe tohto pozadia som použil okrem bridlice aj žulu, ktorá je dostatočne tmavá, aby vhodne dopĺňala bridlicu. Chcel som, aby ploché pozadie z bridlice v spodnej časti nadviazalo na kamenistú časť, ktorá by sa zvažovala smerom dopredu. Po počiatočnom predbežnom rozmiestnení kameňov sa bridlica postupne lepí tak, aby cez seba prečnievala. Približne v spodnej tretine som nalepil žulu. Po vytvrdnutí peny som odstránil prebytočné kusy peny a prípadné, najmä hlbšie špáry, ktoré môžu vzniknúť prekrývaním bridlice, som vyšpároval silikónom a zároveň som do nich napchal drobnejšie kúsky bridlice, ktoré mi zostali po štiepaní veľkých kusov. Piesok nie je vhodné použiť kvôli odlišnému sfarbeniu, než má bridlica z estetického hľadiska. Špárovanie nie je nutné pri chove väčších druhov rýb, ale ja som plánoval toto akvárium ako rastlinové pre chov drobných druhov tetier. Ak predsa takéto pozadie niekto chce použiť pri chove cichlíd, človek nikdy nevie, čo v tomto akváriu bude chovať za pár rokov, preto je dobré myslieť aj na prípadné alternatívy a radšej pozadie vyšpárovať hneď. Aj keď je akvárium určené na chov tetier a iných drobnejších rýb, kde možno kamenisté pozadie nemá opodstatnenie, je dobrým estetickým doplnkom rastlín. {| border="0" cellspacing="0" cellpadding="2" align="center" | [[Obrázok:bcg_bridl3_small.jpg|frame|Obr. 1 - Celkový pohľad na hotové pozadie po vyčistení škár. V spodnej časti žula, v hornej časti bridlica.]] | [[Obrázok:bcg_bridl1_small.jpg|frame|Obr. 2 - Celkový pohľad na hotové pozadie po vyčistení škár. V spodnej časti žula, v hornej časti bridlica.]] | [[Obrázok:bcg_bridl2_small.jpg|frame|Obr. 3 - Detailný pohľad na hotové pozadie.]] |} == Referencie == * Pôvodný zdroj: [http://www.aquaworld.szm.sk/pozadie/pozadie_rock.htm Canart] [[Akvaristika|Späť na obsah knihy]] [[Category:Akvaristika]] 1153 2628 2005-02-15T13:30:44Z Jacik 6 1154 2629 2005-02-15T13:30:20Z Jacik 6 1155 2630 2005-02-15T13:30:30Z Jacik 6 1156 2631 2005-02-15T13:30:50Z Jacik 6 1157 2632 2005-02-15T13:30:51Z Jacik 6 1158 2633 2005-04-15T12:26:01Z Jacik 6 __TOC__ [[Obrázok:bcg_PU1_small.jpg|frame|right]] Pri chove afrických cichlíd sa mnohí chovatelia nedokážu uspokojiť iba s jednofarebným pozadím svojho akvária, a preto siahajú k rôznym viac, či menej podareným výrobkom, ktoré napodobňujú prostredie afrických jazier. Väčšinou sa jedná o plastové alebo laminátové odliatky. Mnohé z nich sú na veľmi dobrej úrovni, ale predsa len, nie sú príliš dostupné pre bežného akvaristu, najmä z hľadiska finančného. Z týchto dôvodov sa šikovnejší chovatelia snažia vyrobiť si podobné, prípadne lepšie pozadie za menej peňazí. Existuje množstvo techník a materiálov, ktoré je možné použiť, závisí od zručnosti chovateľa. Ja som sa rozhodol vyrobiť pozadie z polyuretánovej (PU) peny a to po preštudovaní niekoľkých zdrojov, ktorých však pred 3 rokmi nebolo veľa. Pozadie, ktorého návod na výrobu popíšem, som vyrobil asi pred 3 rokmi a dnes už ho nepoužívam. Hlavný dôvod je ten, že 250 l akvárium, v ktorom bolo nainštalované, mi už veľkosťou nestačilo a tak som založil novú, väčšiu nádrž s novým pozadím. Pri jeho výrobe som metódu trocha inovoval a použil iné materiály, ale o tom niekedy inokedy. Mrzí ma, že nemôžem každý krok výroby PU pozadia ilustrovať na fotografiách, ale v tom čase som nevlastnil digitálny fotoaparát, takže fotky pozadia mimo akvária pochádzajú z obdobia asi po roku používania. Dnes už viem o niektorých chybách, ktorých som sa dopustil a prišiel som na niektoré triky, takže priebežne budem na ne v texte upozorňovať. No, ale poďme pekne po poriadku. == Príprava materiálu a vytvorenie základu pozadia == [[Obrázok:pozadie2.jpg|thumb|300px|right|Pozadie - pohľad spredu.<br>(Klikni na zväčšenie.)]] [[Obrázok:pozadie1.jpg|thumb|300px|right|Pozadie - pohľad zhora.<br>(Klikni na zväčšenie.)]] Ako základ pozadia som použil 2 cm hrubú dosku z polystyrénu. Iste, je možné použiť aj iný materiál, napr. tenšiu umelohmotnú dosku, ale polystyrén sa mi zdal vhodnejší, pretože sa dá opracovať, v prípade potreby stlačiť a je ľahký. Nevýhoda je, že sa vo vode vznáša a ešte viac nadľahčuje pozadie z PU peny. : ''Upozornenie:'' Po nanesení peny na polystyrén a po vytvrdnutí som zistil, že v strede zostal polystyrén vydutý smerom dovnútra akvária. Pena pri tvrdnutí deformuje, sťahuje polystyrén, preto vzniká vydutina, čím sa nedosiahne toho, aby pozadie presne dosadalo celou plochou na sklo. Riešenie je na konci článku. Polystyrén som odrezal presne podľa zadnej steny, aby sa tesne vtesnal medzi bočné steny a zhora som ho zrezal tesne pod výstužnú sklenú lištu, ktorá sa zvykne lepiť na väčších akváriách na predné a zadné sklo. Keďže som chcel využiť pozadie aj na to, aby som zaň skryl všetku techniku v akváriu, v ľavom rohu som z polystyrénu tvaru "L" urobil "komín", za ktorým sa skryje ohrievač a nasávanie externého filtra. Keďže som v čase výroby nemal ešte externý filter, do priestoru "komína" som umiestnil interný filter Atman. Na spodnej časti tohto komína som vyrezal otvor, ktorý slúži na prívod vody do filtra alebo k nasávacej hadici externého filtra. Zároveň som v hornej časti komína, ktorá smerovala k pravému bočnému sklu urobil otvor, ktorý bol na úrovni vyústenia interného filtra a teda sa ním privzdušnená voda (na filter sa dala napojiť hadička na prívod vzduchu) vracala spoza komína cez interný filter späť do hlavnej časti avária pred pozadím. Všetko vidno na obrázkoch. :''Tip:'' Pri výrobe ďalších pozadí som zistil, že ak pozadie napevno prilepím k sklu, je zbytočné ho vyrábať mimo akvária a nanášať penu na polystyrén, ale PU pena sa dá nanášať priamo na sklo. Drží dostatočne pevne, ale v prípade potreby sa dá zoškrabnúť. Jediná nevýhoda je v manipulácii, pretože najmä pri väčších nádržiach, nie je možné s akváriom manipulovať a niekedy je ťažšie sa dostať k pozadiu pre nedostatok priestoru v akváriu. V prípade nanášania peny priamo na stenu akva musí akva ležať na zadnej stene, inak by pena opadávala. Pri práci vzniká dosť odpadu a špiny (piesok, drobné čiastočky peny, ktoré lietajú všade), a preto je predstava výroby pozadia v byte často pre ostatných členov domácnosti nočnou morou :-) Potom som začal s nanášaním PU peny na celý povrch polystyrénu, samozrejme aj na "komín". Vrstvu som nechal vytvrdnúť a ak bolo treba, naniesol som na niektoré miesta ďalšiu vrsvu. Tu už závisí od požiadaviek na vzhľad pozadia, pretože je možné vytvoriť hrubšie pozadie s množstvom dutín a jaskýň a tiež aj plochšie pozadie imitujúce povrch skaly. Pri nanášaní peny by som upozornil na to, že od toho, ako silno stlačíte ventil na nádobke PU peny, závisí objem vytvrdnutej peny. Pri plne stlačenom ventile sa pena valí z nádobky vo veľkom množstve a je po vytvrdnutí veľmi objemná, čo nemusí byť vždy potrebné. Vtedy sa v nej nachádza viac plynových bublín a je teda "nadýchanejšia". Pri pomalom vypúšťaní peny z tlakovej nádobky sa netvorí toľko plynu a pena má po vytvrdnutí menší objem, je pevnejšia, tvrdšia a má málo dutín. Často je vnútri aj po viacerých dňoch nevytvrdnutá, lepkavá. :''Tip:'' Často som dostával otázku akú penu použiť. V princípe je to jedno, akúkoľvek žltkastú alebo bielu, ale nie modrú! Tá sfarbuje vodu do modro-zelena. Omylom som kúpil takúto penu pri výrobe druhého pozadia a aj keď som jej použil iba minimálne množstvo, chvíľu trvalo, kým prestala farbiť. Nie je potrebné kupovať žiadne špeciálne peny, napr. mrazuvzdorné a pod. Čím lacnejšie, tým lepšie. Ja som použil penu zn. Ceresit a som s ňou veľmi spokojný. Čo sa týka silikónu, vhodný je akýkoľvek transparentný akvaristický silikón, na značke nezáleží. Ja som použil zn. Ceresit. Ceny silikónov sa dosť líšia, a tak sa oplatí pohľadať lacnejší. :''Upozornenie:'' Pri práci s penou treba dávať pozor na to, že pena po vypustení z nádobky je veľmi lepkavá a nedá sa odstrániť zo šiat. Z rúk to ide lepšie po zaschnutí. Preto, ak sa zašpiníte na rukách, neutierajte ju hneď, ale až po vytvrdnutí, potom ju ľahšie odlúpnete. Platí to aj pre sklo. == Formovanie pozadia == Táto časť práce je asi najväčšia piplačka, ale od nej záleží, ako bude celé pozadie vyzerať. Spočiatku som ešte nemal dobrú techniku a snažil som sa povrch peny rôznym spôsobom zrezávať a vyrezávať nožom do tvaru kameňov, ale výsledok nebol taký, aký som očakával. Moja predstava bola okopírovať vzhľad kameňov, ktoré som mal v akváriu, plné dier a dutín. No a to sa nožom robiť nedá. Potom som prišiel na to, že vhodným nástrojom bude stredne veľká pinzeta. A tak som postupne z peny vytrhával kúsky a pozadie sa začalo podobať na spomínané kamene. Mierne roztvorenou pinzetou som vpichol do peny, stisol a vytrhol. Podľa toho, do akej hĺbky pinzetu vložíte, závisí aj veľkosť vytrhnutého kusu. Pri takomto spôsobe práce nemôžete nič pokaziť, pretože postupujete pomaly a dielo môžte kedykoľvek upraviť. V prípade potreby sa dá pena dostreknúť. Na niektorých miestach som vytrhal väčšie pole, čím vznikla v pozadí väčšia jama a teda jaskynka. Na niektorých miestach som mal pozadie hrubé aj vyše 10 cm, čiže možnosti formovania boli veľké. == Povrchová úprava pozadia == Je jasné, že penu bude potrebné povrchovo upraviť, aby sa spevnila a aby zbytočne nenasávala vodu. Opäť existujú viaceré možnosti. Niektorí akvaristi používajú epoxidové živice. Pôvodne som zamýšľal použiť aj ja proklamovaný Epoxy 1200, ale na obale som sa dočítal, že je toxický pre vodné živočíchy a že poškodzuje ich reprodukciu. Preto som od tohto zámeru upustil, i keď mnohí chovatelia túto metódu vraj úspešne použili. Ja som sa rozhodol použiť na povrchovú úpravu transparentný silikón. Týmto som dôkladne (nešetriť!) natieral pozadie po kúskoch a hneď posýpal jemným pieskom. Silikón nesmie zavädnúť, lebo aj tak je priľnavosť piesku dosť slabá. Piesok sa musí do silikónu zatlačiť, čiže je vhodné nasypať na lepkavý silikón viac piesku, než je potrebné a potom ho oklepať alebo vysať. Takto ponatierame celé pozadie a posypeme pieskom. Môžme použiť aj rôznofarebný piesok (myslím tým prirodzený piesok - žltkastý, hnedastý, sivý, svetlý), čím môžeme imitovať farebný vzhľad skál. Samozrejme je potrebné tieto rôzne piesky farebne zladiť a vyvarovať sa príliš veľkým kontrastom a rozdielom, pretože potom bude vyzerať pozadie neprirodzene. Ak máme celé pozadie pokryté vrstvou silikónu a piesku, necháme silikón aspoň 24 hod. vyschnúť, vyklepeme z pozadia piesok a postup opakujeme. Snažíme sa o to, aby nezostával holý silikón, pretože neskôr bude v akváriu rušiť dojem, nezarastá totiž riasou. Je teda potrebné použiť aspoň 2 vrstvy: silikón - piesok - silikón - piesok. Kto chce, môže naniesť aj ďalšie vrstvy, tým lepšie. Po každej vrstve treba nechať silikón vytvrdnúť. == Konečná úprava a inštalácia do akvária == Pred umiestnením pozadia do akvária ho poriadne oklepeme od nenalepeného piesku, osprchujeme vodou a necháme poriadne vyschnúť. === Mechanické upevnenie === Samotná inštalácia do akvária závisí na spôsobe upevnenia. Pôvodne som pozadie zakliesnil medzi dno a výstužovú lištu hore na zadnom skle. Vztlak, ktorý však má pozadie je neuveriteľný a skoro odtrhlo lištu. Jeho spodná časť sa snaží vyplávať a tlačí sa smerom dopredu. Asi rok som mal pozadie umiestnené iba takto. Prihnul som ho pieskom, ktorý ho kupodivu veľmi dobre držal skoro úplne na mieste. Súviselo to s tým, že piesok bol dosť jemný a teda aj súdržný. Okrem toho som o pozadie oprel ešte väčšie kamene, ktoré zároveň na pozadie dobre vzhľadovo nadväzovali a vytvoril sa tak prirodzene vyzerajúci útes. === Vlepenie === Napriek tomu sa pozadie od zadnej steny akvária odďaľovalo v spodnej časti asi o 2-3 cm. Do tohto priestoru liezli ryby a tiež kal, ktorý som odtiaľ nedokázal odstrániť. Preto som po roku vypustil akvárium, pozadie vybral, osušil a odmastil zadnú časť, ako aj zadné sklo akvária. Potom som celú plochu zadného skla natrel transparentným silikónom (2 tuby na plochu 100 x 50 cm) a prilepil som pozadie napevno a navždy. A bolo po probléme so snahou pozadia vyplávať a zároveň mi to dalo väčšie možnosti tvoriť interiér nádrže, keď už nemuseli byť za každú cenu o pozadie opreté kamene. To bol problém najmä pri čistení, kedy som potreboval odsunúť, nadvihnúť kamene a pozadie sa hneď tlačilo dopredu. No a zatlačiť ho späť v nádrži plnej vody nebolo vôbec jednoduché. {| border ="0" align="right" cellspacing="0" cellpadding="0" | [[Obrázok:bcg_PU2_small.jpg|frame|right]] | [[Obrázok:bcg_PU3_small.jpg|frame|right]] |} Dúfam, že som inšpiroval k tvorbe aj ďalších nadšencov a v prípade nejasností, ktoré sa bez obrázkov jednotlivých krokov môžu vyskytnúť, ma kľudne kontaktujte. Ďalšie typy pozadí s použitím originálnych kameňov popíšem v ďalšom pokračovaní. : ''Upozornenie:'' Pozadie je aj napriek povrchovej úprave dosť krehké, preto treba dávať pozor, aby sa pri opieraní ostrých kameňov nepoškodilo. == Referencie == * Pôvodný zdroj: [http://www.aquaworld.szm.sk/pozadie/pozadie.htm canart] [[Akvaristika|Späť na obsah knihy]] [[Category:Akvaristika]] 1159 2634 2005-02-15T14:02:45Z Jacik 6 1160 2635 2005-02-15T14:02:53Z Jacik 6 1161 2636 2005-02-15T14:03:00Z Jacik 6 1162 2637 2005-02-15T14:03:10Z Jacik 6 1163 2638 2005-02-15T14:03:17Z Jacik 6 1164 2639 2005-02-15T14:03:23Z Jacik 6 1165 2640 2005-02-15T14:03:37Z Jacik 6 1166 2641 2005-02-15T14:04:03Z Jacik 6 1167 2642 2005-02-15T14:04:13Z Jacik 6 1168 2643 2005-02-15T14:04:57Z Jacik 6 1169 2644 2005-02-15T14:04:30Z Jacik 6 1170 3196 2005-08-17T12:21:27Z AtonX 2 /* Pomenovanie stránky */ Na stránke [[Špeciálne:Recentchanges|posledných úprav]] nájdete najnovšie zmeny v knihe. Žiadny článok nesmie porušovať [[w:sk:Wikipédia:Autorské práva|autorské právo]], to znamená, že nemôžete prepísať cudzí článok chránený copyrightom. Zbytočne by ste celý projekt ohrozili. Pokiaľ čerpáte z literatúry, formulujte vlastný text a uveďte pramene. Článok musí byť Vaším dielom. Viac v [[:cs:w:Wikipedie:Drobn%C3%A9_rady|Drobné rady (cs)]] a [[:cs:w:Wikipedie:%C4%8Cast%C3%A9_chyby|Časté chyby (cs)]] - ale uvedomte si, že tu píšete knihu, nie encyklopedické heslá. ---- == Autori == Zoznam členov projektu a osôb ktoré poskytli články na zverejnenie (abecedne): *astrid *Aton *azet *barky *canart *jacik *marlo *roman paulovič *salik *skala *SoRex *viridis *wallodya : '''Upozornenie:''' Pokiaľ ste pomohli v rámci projektu a ešte nie ste zapísaní, tak sa prosím dopíšte. [[Redaktor:Jacik|Jacik]] 11:08, 16 feb 2005 (UTC) == Zdroje == Zoznam stránok ktoré poskytli články na zverejnenie (abecedne): * [http://www.akva.sk Akva.sk] * [http://www.akvarium.sk Akvarium.sk] * [http://www.akvarium.cz/1899 Akvárium zal. 1899] * [http://www.aquaworld.szm.sk Aquaworld] * [http://astrid.akva.sk Astrid] * [http://azet.akva.sk Azet] * [http://barky.akvaclub.com Barky] * [http://jacik.akva.sk Jacik] * [http://www.sozo.sk Skala] * [http://viridis.akvaclub.com Viridis] == Bannery == Vytvoril som navrhy bannerov na nasu knihu ([http://www.akva.sk/phpBB2/album_personal.php?user_id=35 album]) a mame predbezny suhlas na ich umiestnenie na [http://www.akva.sk Akva.sk]. [[Redaktor:Jacik|Jacik]] 11:08, 16 feb 2005 (UTC) To sa mi páči! Mám len <del>dve</del> drobné pripomienky: # <del>V URL nemusí byť "wiki", stačí <nowiki>http://sk.wikibooks.org/Akvaristika</nowiki>;</del> # Použil si logo [http://sk.wikipedia.org Wikipédie], nie Wikibooks. --[[Redaktor:AtonX|AtonX]] 12:46, 16 feb 2005 (UTC) *wikipedia ma krajsie logo. a je aj znamejsia. [[Redaktor:Jacik|Jacik]] 15:28, 16 feb 2005 (UTC) *reklamne bannery na nasu knihu uz od dnes visia na akva.sk. podakovanie patri adminom akva.sk. [[Redaktor:Jacik|Jacik]] 13:42, 23 feb 2005 (UTC) ==Formát stránky== === Pomenovanie stránky === Predbežný návrh na pomenovávanie stránok je taký, že všetky kapitoly knihy budú používať predponu ''Akvaristika: '' (vrátane medzery za dvojbodkou!). T.j. odkaz nebude vyzerať napr. '''<nowiki>[[História akvaristiky]]</nowiki>''' ale '''<nowiki>[[Akvaristika: História akvaristiky]]</nowiki>'''. Pozri tiež [[Wikibooks:Názvoslovie]]. === Kategória === Každá stránka, ktorá je súčasťou projektu [[Akvaristika]] musí byť zaradená do rovnomennej kategórie (''Akvaristika''). Pridajte prosím na koniec každej stránky odkaz: :'''<nowiki>[[Category:Akvaristika]]</nowiki>'''. === Navigácia === Navigácia naspäť na úvodnú stránku projektu je predbežne vyriešená tak, že v každom článku je na konci odkaz: :'''<nowiki>[[Akvaristika|Späť na obsah knihy]]</nowiki>'''. === Referencie === Na všetkých stránkach dodržujme rovnaký formát, referencie. Vzor: :'''<nowiki>* Pôvodný zdroj: [http://www.sozo.sk Skala]</nowiki>''' == Link na projekt == * Od dnes http://sk.wikibooks.org/Akvaristika nefunguje. v com moze byt problem netusim. [[Redaktor:Jacik|Jacik]] 09:14, 24 feb 2005 (UTC) ** Správny link: je http://sk.wikibooks.org/wiki/Akvaristika. --[[Redaktor:AtonX|AtonX]] 12:12, 17 august 2005 (UTC) [[Category:Akvaristika]] [[Category:Projekty|Akvaristika]] 1171 4332 2005-10-30T08:55:07Z AtonX 2 recateg. pod meta-kategórie Projekty slúžia na koordináciu práce viacerých autorov na spoločnej knihe. [[Kategória:Wikibooks]] 1172 2647 2005-04-15T12:22:46Z Jacik 6 V našich bytoch, domoch príp. kanceláriách býva po celý rok pomerne teplo (prírodné akváriá sú väčšinou v obytných priestoroch a nie v chladných pivniciach alebo garážach) a problém je opačný. Ako zabrániť prehrievaniu akvária v teplých letných mesiacoch? Hlavne v panelákoch, ako v tom mojom, býva v lete neznesiteľne teplo, teplota v akváriu môže prekročiť aj 30° C a to môže mať fatálne následky, pretože čím vyššia teplota vody, tým menej kyslíka môže obsahovať. Vtedy čiastočne pomôže ventilácia v osvetľovacích rampách, ktorá nasáva chladnejší vzduch z miestnosti a odsáva teplý vzduch. Dá sa vyrobiť napr. z ventilátorov určených na chladenie procesorov. Dokáže pomôcť len rozdielom max. 2° - 3° C. Najefektívnejšie pomôže akváriu a obyvateľom bytu / kancelárie inštalácia klimatizácie, najlepšie je, keď prúd chladného vzduchu prúdi priamo na akvárium. Táto investícia ma veru v ďalšom lete neminie (po skúsenosti z posledného leta, keď boli rekordné teploty a v paneláku sa nedalo ani dýchať a ryby kapali ako mole...). Núdzovo môže pomôcť vypnutie osvetľovania okolo poludnia, spomínaná ventilácia, výmena časti vody, zníženie / vypnutie pridávania CO2 a silné vzduchovanie. Pridávanie ľadových kociek je zúfalstvo a nepomôže, skôr uškodí, keďže teplota by sa v akváriu neustále menila. Teplote nad 30° C sa treba vyhnúť, Amanove krevetky reagujú zrazením bielkovín a hynú, citlivejšie rybky hynú v dôsledku nedostatku kyslíka a rastliny taktiež trpia, síce sa väčšinou dokážu časom zotaviť. ==Referencie== * pôvodný zdroj [http://azet.akva.sk azet]] [[Akvaristika|Späť na obsah knihy]] [[Category:Akvaristika]] 1173 2648 2005-04-15T12:18:23Z Jacik 6 ==Zariaďovanie prírodného akvária== sa vo svojej podstate od zariaďovania akéhokoľvek akvária veľmi neodlišuje (aspoň nie v základoch). K tejto tematike nájdete veľké množstvo literatúry a príspevkov v internete. Uvediem len teóriu v skratke a dobré tipy na začiatok. Začína sa obvykle plánovaním miesta, zvolením vhodnej nádrže a podstavca, výberu vhodnej dekorácie, či už kameňov alebo koreňov, kúpou dna a techniky. Niektoré kroky môžu odpadnúť, pokiaľ prerábame už jestvujúce akvárium. Keď už akvárium bezpečne stojí, príde na rad dno, ktoré treba prípadne preprať, možno aj nie, v predajniach sú dostupné aj substráty obohatené živinami, ktoré slúžia ako najspodnejšia vrstva. Ja osobne som zakúpil „staré dno“ a „nové dno“ od Rataja a použil ho v zásade podľa jeho návodu. Veľa akvaristov (aj skúsených) robí tú chybu, že dno v akváriu nie je dostatočne vysoké. Výška dna však významne ovplyvňuje stabilitu nádrže a umožňuje rastlinkám zdravý rast, vpredu teda minimálne 6 cm! Ďalší dôležitý faktor je, že dno má smerom dozadu stúpať, ale poriadne, výška dna vzadu by mala byť minimálne dvojnásobkom výšky vpredu. To významne vplýva na hĺbkový dojem nádrže. Môžeme vytvoriť takisto terasy z kameňov driev atď. Rátajte s tým, že po napustení vody do nádrže dno vždy klesne. Substrát som ja urovnával malým trojuholníkovým pravítkom. Umiestňovanie dekorácie je veda sama o sebe. Čítajte knihy, surfujte po internete a hľadajte inšpiráciu. Teraz nasleduje inštalácia techniky a napustenie nádrže vodou, nie však úplne, ruka pri sadení nebude celá mokrá... Pod prúd vody treba položiť misku alebo pridržať ruku, inak sa zvíri dno a môže sa aj zakaliť voda. Voda by mala pár dní odstáť, ja som však bol netrpezlivý a akonáhle sedela teplota, začal som s vysádzaním. Sadíme rastliny podľa vkusu, najlepšie poslúži pinzeta, hlavne na drobné jemné rastlinky ako glossostigma atď. Amano odporúča vysadiť maximum rastlín, akvárium hneď od začiatku vyzerá lepšie a rýchlejšie sa zabehne a stabilizuje. Ja som si však z finančného hľadiska toľko rastlín dovoliť nemohol, okrem toho u nás nie je možné zohnať všetky želané rastliny naraz. Naviac rastlinky v prvej fáze rastú pomerne rýchlo, takže sa náš počet rastlín zniekoľkonásobí. Ak by sme nasledovali Amanovu radu, za chvíľu by sme nevedeli, čo s prebytočnými rastlinami... Potom doplníme vodu po okraj, spustíme filter, CO2, svetlo a odpočívame. Nasleduje najnapínavejšie obdobie, keď budeme musieť bojovať s rôznymi typmi rias. Nehnojíme. Treba často meniť vodu, kým kvalita vody bude umožňovať vpustenie prvých obyvateľov akvária. Minimálne mesiac radšej však aj dva by ste mali vydržať. Vyhnete sa tak mnohým komplikáciám. Keďže v akváriu bude množstvo rias, prví obyvatelia by mali byť účinní konzumenti rias. Výborný návod pre začiatočníkov nájdete na Amanovej stránke. ==Referencie== pôvodný zdroj [http://azet.akva.sk azet]] [[Akvaristika|Späť na obsah knihy]] [[Category:Akvaristika]] 1174 2649 2005-04-15T12:12:14Z Jacik 6 == Filtrácia v akváriu == === Mechanická filtrácia === === Biologická filtrácia === === Chemická filtrácia === == Typy akvarijných filtrov == === Vnútorný (interný) filter === Z finančného hľadiska, je lacnejší filter vnútorný, ktorý si môže hocikto zostrojiť aj sám, treba ho však vopred zaplánovať do zariadenia nádrže a vhodne skryť (treba však počítať s jeho občasným čistením). Vo väčších nádržiach môžeme uvažovať nad vstavaným (priehradkovým) filtrom, ktorý je od akvária oddelený stenou, za ktorou sa nachádza filtračná hmota. === Vonkajší (externý) filter === Vonkajší filter má výhodu, že v akváriu neprekáža, nasávacia a prívodná trubica sa dá ľahšie skryť, avšak cena je vyššia. Nevýhodou môže byť aj vysoký výkon čerpadla a malá filtračná plocha. Ale aj tu sa dá improvizovať a pre menšie nádrže je takisto možnosť si takýto filter zhotoviť aj sám. == Filtrácia v prírodnom akváriu == Je jedno či sa jedná o filter vonkajší alebo vnútorný, jeho hodinový výkon by nemal presahovať dvojnásobok objemu nádrže, lepší je však výkon, keď za hodinu prečerpá objem nádrže jedenkrát. Dôležitým faktorom je aj objem [[Filtračné materiály|filtračnej hmoty]], ktorý by mal tvoriť 1&ndash;2% objemu nádrže. Tu sa zachytávajú mechanické nečistoty, tu oxidujú živiny do prijateľnej podoby pre rastliny, ale hlavne tu (popri dne) nájdu miesto kolónie baktérií, ktoré sa starajú o [[kolobeh dusíka v akváriu]]. Pomalá cirkulácia vody nevyháňa CO₂, ktorý je [[Oxid uhličitý a akváriové rastliny|dôležitý pre rastliny]]. Z tohto dôvodu musí byť vývod filtra umiestnený hlbšie pod hladinu. plní teda predovšetkým funkciu biologickú. Ako filtračná hmota sa mi najviac osvedčil klasický molitan, poskytuje dostatok plochy pre osídlenie baktériami, je lacný, má dlhú životnosť, môžete však kľudne experimentovať a určite viacero ciest vedie k dobrému výsledku. V novej nádrži filter plní istý čas len funkciu mechanickej filtrácie, preto môže pomôcť v počiatočnej fáze [[w:aktívne uhlie|aktívne uhlie]] (slabšie bujnenie rias). Po 4&ndash;6 týždňoch je filter zabehnutý, aktívne uhlie je už „neaktívne“ (môžeme ho odstrániť) a filter plní už aj funkciu biologickej filtrácie. Takýto biologický filter stačí čistiť dvakrát do roka. == Pozri tiež == * [[Filtračné materiály]] ==Referencie== * Pôvodný zdroj: [http://azet.akva.sk Azet] [[Akvaristika|Späť na obsah knihy]] [[Category:Akvaristika]] 1175 2650 2005-04-15T12:18:03Z Jacik 6 ==Nákup rastlín== Dnešná ponuka rastlín v obchodoch sa dnes úplne líši od ponuky, ktorá bola za starého režimu v sieti Chovproduktu. V obchodoch sa už väčsinou stretnete s rastlinami zväčša pochádzajúcimi od ázijských veľkopestovateľov. Drvivá väčšina rastlín je vypestovaná (a nie z voľnej prírody). Pestujú sa emerzne, to zn. nad vodou. Väčšina akváriových rastlín rastie totiž v močiaroch, kde sú istý čas nad vodou a istý čas pod vodou. To má pre pestovateľov niekoľko výhod, rastliny rastú rýchlejšie, nie sú napádané riasami, dajú sa rozmnožovať vo väčšom množstve, to znamená nižšie náklady a snáď aj nižšia cena pre konzumenta ;-). Emerzné kultivovanie má svojich skalných odporcov, tvrdia, že rastliny po premiestnení do akvária hynú lebo sa nedokážu prispôsobiť podvodnému životu, že na akvaristoch sa pácha podvod a že z predajní vymizli „klasické“ rastliny, ktoré akvaristi kedysi v ČSSR úspešne submerzne pestovali. Určite na tom niečo pravdy je, ale na druhej strane sú touto cestou dostupné rastliny, o ktorých sa nám kedysi nesnívalo a za skutočne prijateľnú cenu, pokiaľ porovnávam s cenami v zahraničí. Napr. hemianthus micranthemoides stojí v Rakúsku 5,- € (Aquarium Linden) a na Slovensku možno 60,- SK (Rataj). Má to však niekoľko úskalí. Rastliny trpia dlhým transportom a kým dostanú do slovenských predajní prejde dlhý čas. V obchodoch sú zväčša skladované v nevhodných podmienkach (málo svetla, málo CO2, atď.). Keď si akvarista zakúpi takúto rastlinu, môže sa stať, že rastlina sa už neuchytí a uhynie. Emerzne vypestovaná rastlina potrebuje totiž svoj čas na prispôsobenie sa podvodnému prostrediu, staré listy pod vodou odumrú a musia sa vytvoriť nové, často úplne inak vyzerajúce listy. Preto moja rada: informujte sa vo Vašom obchode, kedy prídu čerstvé rastliny. Pripravte im optimálne podmienky a rastliny sa bez väčších problémov dokážu adaptovať novému podvodnému prostrediu. Mne osobne neuhynula ešte ani jedna rastlinka, i keď väčšina bola vypestovaná emerzne a mnohé som kúpil / dostal už vo veľmi zbedačenom stave. Ak by si takúto rastlinku zasadil do akvária začiatočník so slabým osvetlením, bez pridávania CO2 a živín, je jasné že rastlinka uhynie. To je na jednej strane problém akvaristu, ktorý si vybral zlý exemplár alebo nevhodný druh, na strane druhej by mali predajcovia upozorniť na náročnosť týchto rastlín a ponúknuť poradenstvo. ==Referencie== * Pôvodný zdroj [http://azet.akva.sk Azet]] [[Akvaristika|Späť na obsah knihy]] [[Category:Akvaristika]] 1176 3317 2005-09-08T18:31:04Z 62.65.180.8 /* Crossocheilus siamensis */ Ani v jednom prírodnom akváriu by nemali chýbať malí a usilovní pomocníci, ktorí nám pomáhajú v boji s riasami alebo slimákmi. Mne sa na boj proti riasam osvedčili tieto živočíchy: ==Otocinclus affinis== rybka čeľade loricariidae, usilovne čistí riasy, ktoré rastú na rastlinách a sklách – zelené a hnedasté povlaky rozsievok ale aj niektoré krátke jemné štetinkové riasy, dlhším vláknitým riasam a „bradatým“ riasam už však neublíži. Dorastá len do dĺžky cca. 4 – 5 cm, to znamená, že sa hodí aj do tých najmenších nádrží a svojou veľkosťou neohrozuje ani jemnolisté rastlinky. Predtým ako sa ale rozbehnete túto rybku kúpiť, mali by ste vedieť niekoľko základných informácií. Táto rybka sa dováža zo svojej domoviny (južnej ameriky) a v našich predajniach je pomerne vzácna. Jej cena sa v Bratislave pohybuje okolo 70 sk, čo nie je málo. Rybka ďalekým transportom pomerne trpí, mne z prvej kúpy uhynuli postupne 2/3. Boli to rybky kúpené ihneď po dovoze, neboli aklimatizované a mal som dojem, že postupne chradli, podobne ako raz moje cichlidky trpiace hexamitózou. Po dvoch alebo troch mesiacoch som sa v predajni zastavil znovu a kúpil som otocinclov z tej istej várky, boli však už aklimatizovaní, dobre živení a veselo čistili rastliny vo výstavnom akváriu. Z týchto exemplárov som nemal ani jednu stratu a u mňa žijú už takmer pol roka. Určite by som rybku nevpúšťal do čerstvo založeného akvária, ako to odporúča Takashi Amano, rybka je pomerne citlivá na dusičnany vo vode. Je to zbytočné riziko, ktoré si zrejme Amano môže dovoliť. Isteže tým zabráni bujneniu rias hneď od začiatku, ale rybky zbytočne trpia. Takže akvárium by už malo byť dostatočne zabehnuté, minimálne 1 mesiac a viac. Ďalej je rybka citlivá na vyšší obsah CO2 vo vode, i keď iné ryby sú ešte v poriadku. Je to zaujímavé hlavne preto, že otocinclus môže absorbovať aj atmosférický kyslík cez črevo, a vydrží teda aj vo vode s nižším obsahom kyslíka. Na zvýšený obsah CO2 reaguje dezorientáciou, malátnym plávaním a strnutím (podobne ako väčšina loricariidae). Väčšinou stačí rýchle prevzdušnenie (to zn. vypudenie CO2 z vody) a rybka je zase v poriadku. Je teda taktiež riskantné pridávať CO2 do vody pomocou vzduchovacieho kameňa, pretože bubliny rýchlo stúpajú k hladine, tam prasknú a nad hladinou vzniká vrstva CO2, keď sa rybky prídu nadýchnuť na hladinu, môžu sa priotráviť! (to platí aj pre iné sumčeky alebo labiryntky a slimáky.) A ešte niečo. pred istým časom sa „otíci“ začali správať zvláštne, skrývali sa a málokedy čistili, väčšinou len viseli na sklách alebo rastlinách. Začal som na skúšku pridávať vitamíny a stopové prvky prípravkom S7 firmy Dennerle a ich kondícia sa rapídne zlepšila... Maximálne sa u mňa táto rybka dožila 1/2 roka, dnes ich mám len zopár, preto ju nemôžem ani neobmedzene odporučiť. Rybka rodu ancistrus je u nás už známa dlhé roky, lacná a dostupná. Vekom však „prísavníci“ zlenivejú a púšťajú sa do rastlín alebo ich treba kŕmiť špenátom alebo tabletkami, okrem toho starí samci začnú byť teritoriálni a prudkými pohybmi ničia jemnú vegetáciu :-( Takisto neodporúčam na boj s riasami rybky rodu glyptopterichthys, farlowella, atď. to však neznamená, že v nádrži by nemali byť, to záleží od vkusu chovateľa. ==Caridina japonica== je to malá a nenápadná sladkovodná krevetka pochádzajúca z Japonska. Jej vynikajúce vlastnosti pre prírodné akvárium objavil Takashi Amano, keď sa zúfalo snažil nájsť prírodných konzumentov vláknitej zelenej riasy pre jeho zariasenú nádrž. Jedného známeho predajcu akvaristických rýb požiadal, aby mu dodal všetky dostupné domáce krevetky, umiestnil ich do nádrže a z cca. tuctu rôznych druhov ho prekvapil hlavne jeden - „yamato numa ebi“. Táto krevetka poctivo konzumovala aj tvrdé vláknité riasy, bola malá a mierumilovná a jemnými klepietkami nepoškodzovala rastliny. Odvtedy bol jej komerčný úspech zaručený, dnes sa už predáva na celom svete a nie je až taký veľký problém ju úspešne rozmnožiť aj v domácnosti (pokúšam sa o to aj ja, o výsledkoch budem informovať). Pre krevetku platí to isté ako o otocincloch: takisto je citlivá na dusičnany, patrí teda až do dobre zabehanej nádrže, bujniace vláknité riasy je (pokiaľ je ich v akváriu viac) schopná zlikvidovať v priebehu jedného týždňa a potom plní úlohu prevencie, tak ako predchádzajúci pomocník. Krevetky sa už pravidelne objavujú v slovenských akvaristikách, ale ich cena je zatiaľ pomerne vysoká (okolo 75,-Sk/kus). V akváriu nesmú byť väčšie/dravé rybky, ktoré považujú krevetky za potravu, menšie exempláre môžu skončiť v pažeráku inak mierumilovnej ramirezky. Akvárium musí byť dôkladne prikryté, lebo krevetky dokážu vyliezť z akvária aj cez tú najmenšiu skulinku. To býva pre ne väčšinou fatálne, je ale zaujímavé, ako ďaleko sa dokážu dostať po súši od akvária... ==Crossocheilus siamensis== v internetových fórach ju často nájdeme pod skratkou SAE (siamese algae eater - siamský požierač rias). Dorastá až do 15cm. Obľubuje červenú štetinkovú riasu, nepohrdne však ani inými druhmi. V poslednom čase sa v našich obchodoch objavuje pomerne často. Treba však dávať veľký pozor, pretože pod jej menom sa často predávajú podobne vyzerajúce rybky – napr. Epalzeorhynchus kalopterus, ktoré riasam takmer vôbec neublížia! ==Planorbarius== sú to malé vodné ulitníky - kotúľky. Možno veľa akvaristov neveriac pokrúti hlavou, ale u mňa sa kotúľky dobre uplatnili pri likvidácii takzvanej modrej riasy – cyanophyta, a to v období krátko po založení akvárií, keď by iné živočíchy neprežili. To isté platí, avšak v menšej miere, o rode physa, nikdy nepožierali rastliny a masovo sa množili len v prvej fáze po založení akvárií, dnes mám problém opačný. Vplyvom kyslej mäkšej vody nemajú dostatok vápnika, tvoria sa im dierky v ulite a hynú. Už niekoľkokrát som im do akvária vložil objedené kuracie kosti. Zvyšky mäsa im slúžia ako potrava a z kostí získavajú potrebný vápnik. Asi netreba spomínať, že sú zadarmo ;-) ==Macrobrachium sp.== Pokiaľ by sa slimáky predsa len premnožili, menšou nehodou som prišiel na iného účinného pomocníka. Dravé sladkovodné krevetky rodu macrobrachium, ktoré mi dodali omylom namiesto caridina japonica, sa s chuťou pustili do konzumácie slimákov. Počínali si mimoriadne šikovne – klepietkami si ulitu pridržali a dlhým párom klepiet vyberali mäkkú časť nešťastného ulitníka. Ešte spomeniem, že tieto krevetky by sa mali chovať v prírodnom akváriu len v malom počte, niektoré druhy môžu vyrásť do veľkosti keď môžu ohrozovať menšie rybky alebo svojich súkmeňovcov. Keďže sami obchodníci sa veľmi v druhoch nevyznajú, odporúčam byť opatrný a hľadať informácie hlavne v internete, napr. www.wirbellose.de. ==Papiliochromis ramirezi== Druhou možnosťou v boji proti rozmnoženým slimákom je možno bezpečnejší a dostupnejší. Papiliochromis ramirezi (ramirezka) je schopný slimáky loviť a požierať. Táto jeho schopnosť sa však často preceňuje – aby sa pustil do slimákov, musí byť dosť vyhladnutý, potvrdzujem však, že menších slimákov dokáže efektne rozdrviť a časti ulity vypľúva. Po založení akvária sa mi v nádrži začali objavovať bizarné živočíchy. Boli to rôzne červy a polypy. Po čase však samé zmizli bez môjho pričinenia. Objavil sa ešte jeden živočích, ktorý žije v mojich akváriách dodnes – lynceus brachyurus, škľabkovka zobáková. je to príbuzná žiabronôžok, avšak z bokov tela má pancier, takže normálne ryby ju nezožerú, hore uvedené ramirezky ich však dokázali bez problémov zdecimovať. Všimol som si, že škľabkovky sa s obľubou zhromažďujú na odumierajúcich starých listoch a ich požierajú, takže určite plnia istú malú úlohu v ekosystéme mojich akvárií. Tieto živočíchy sa do akvária dostali v „starom dne“ od Rataja. Neviem presne, či sa z toho mám tešiť alebo nie, ale dokazuje to zrejme to, že dno bolo biologicky nezávadné a „živé“, teda že sa aj rýchlo vytvárali dôležité kolónie baktérií a iných, mne neznámych stvorení. V žiadnom prípade nesiahajte v boji proti riasam a iným nepozvaným hosťom ku chemikáliám. Prípravky na báze mede, ktoré zabíjajú slimáky a nezmary, zabíjajú aj ostatné bezstavovce, teda aj drahé a užitočné krevetky! To isté platí aj o prípravkoch proti riasam – ničia síce riasy, takisto však ničia alebo oslabujú rastliny! V prírodnom akváriu treba nájsť cestu prírodnú-prirodzenú. V skratke ešte uvediem iných pomocníkov, s ktorými však nemám osobné skúsenosti resp. ich nevlastním: ==Gyrinocheilus aymonieri== prísavku thajskú vlastní niekoľko mojich známych. Je mimoriadne usilovná, ublíži aj štetinkovitej riase, menšie akváriá však rýchlo prerastie (dĺžka až 20 cm!) a vekom sa z nej stáva malý terorista, prisáva sa na iné pomalé a pokojné ryby...Je taktiež pomerne zriedkavá v našich predajniach, naposledy som ju kupoval za 120 sk/kus! Proti slimákom odporúča napr. aj Takashi Amano štvorzubca tetraodon nigrovirdis, má však svoje úskalia a neodporúča ju viacero skúsených akvaristov – slimáky požiera tak efektívne, že za chvíľu je akvárium prázdne a ak špecializovanej rybke nepodávame vhodnú potravu = slimákov, rybke stále dorastajúce zuby znemožnia prijímanie potravy a umiera hladom. Ku koncu ešte jedna poznámka. Ak majú rybky, krevetky a iné živočíchy požierajúce riasy dostatok inej potravy, nebudú likvidovať riasy, preto kŕmte opatrne. To isté platí o konzumentoch slimákov. ==Referencie== * pôvodný zdroj [http://azet.akva.sk azet]] [[Akvaristika|Späť na obsah knihy]] [[Category:Akvaristika]] 1178 6007 2006-05-24T08:13:44Z 213.151.218.140 /* Prevedenie nádrže */ == Veľkosť nádrže == Rada znie jednoducho: Čím väčšia, tým lepšia! Ak zakladáte akvárium, naplánujte si najväčšie akvárium aké si môžete z finančných a priestorových dôvodov dovoliť. Vo väčšej nádrži: # ľahšie udržíte biologickú rovnováhu # značne predĺžite intervaly údržby # zásahy do nádrže sa neprejavia tak rýchlo a intenzívne # máte väčší výber rastlín a rýb a viac možností pri vytváraní podvodného sveta a to všetko sú, najmä pre začiatočníkov, dôležité kritériá. == Prevedenie nádrže == Čo sa týka materiálu, tak dnes už nie je o čom diskutovať: Sklenená bezrámová lepená nádrž. Okrem lepených nadrží poznáme aj liate . Ich výhodou je to že sa v nich nepoužíva lepidlo a tak máme istotu že sa neuvoľni sklo na akvariu. A nevýhodou je dvojnasobne väčšia cena a malé rozmery!! == Tvar nádrže == Z estetického a praktického hľadiska sú najvhodnejšie klasické nádrže, vo forme kvádra alebo kocky, výška nádrže by nemala presahovať 50&ndash;60 cm a to z dvoch dôvodov: # Uvedomte si, že do hlbokého akvária nedočiahnete rukou na dno pre prípad údržby, vysádzania a pod. # Vyšší vodný stĺpec bráni preniknutiu svetla vyžarovaného z klasických žiariviek až ku dnu, a práve na dno sa vysádzajú malé rastlinky vytvárajúce kobercovitý porast a vyžadujúce si zväčša intenzívne priame svetlo. V prípade vyššej nádrže by ste museli svietiť napr. výbojkami HQI alebo HQL, ktoré sú podstatne nákladnejšie, ako klasické žiarivky. A ešte jedno dôležité kritérium: Dĺžka nádrže by mala zodpovedať dĺžke štandardných žiarivkových trubíc&mdash;60&nbsp;cm, 90&nbsp;cm, 120&nbsp;cm&mdash;alebo ich kombináciám. Ak má napríklad akvárium dĺžku 70&nbsp;cm a&nbsp;žiarivky dlhé 60&nbsp;cm, na koncoch nádrže je už viditeľná menšia intenzita osvetlenia a to škodí hlavne rastlinkám náročnejším na svetlo. == Referencie == * Pôvodný zdroj: [http://azet.akva.sk azet] [[Akvaristika|Späť na obsah knihy]] [[Category:Akvaristika]] 1183 2656 2005-02-17T08:34:56Z AtonX 2 +Technika pokazenej gramoplatne '''[[Asertivita]] > [[Asertivita/Asertívne komunikačné techniky|Asertívne komunikačné techniky]]''' > Technika pokazenej gramoplatne ---- == Motto == '''Úspech''', ten dosiahneme ozaj len málokedy, ak v živote neuplatňujeme '''umenie''' byť vo svojom snažení '''vytrvalým'''. == Technika == Princípom tejto základnej asertívnej techniky je ''opakujem vytrvalo - znovu a znovu - to, čo chcem dosiahnuť a to bez toho, aby som začal(a) byť nahnevaný(á), rozčúlený(á), či hlučný(á) (bez kriku).'' Mnohokrát totiž odchádzame s pocitom neoprávnenej ''prehry'' len preto, lebo nám už niekto povedal svoje ''nie''. Každý človek ale má v zásobe zvyčajne len niekoľko takých odmietnutí. Ak ich je tri či šesť, všetko, čo potrebujeme ku svojmu úspechu, je ísť do toho štyri či sedemkrát. A neposkytovať pritom žiadne nové zdôvodnenia (iba ak my sami chceme). Ak je partnerovým dôvodom k vysloveniu ''nie'' jeho snaha voči vám sa presadiť, je táto metóda namieste. Dávame mu najavo, že sme schopní trvať na svojom aj celý deň a sme schopní odolať všetkým jeho manipuláciám. == Zásady == * ujasniť si svoj nárok * udržovať očný kontakt * kľudne opakovať svoj názor alebo rozhodnutie, znovu a znovu * partner má v zásobe len niekoľko odmietnutí - ptrebujeme mať výdrž len o jedno opakovanie naviac * ignorovať pokusy o zlákanie na postranné témy * nenechať sa zatlačiť pocitmi viny * nebrať ohľad na manipulatívne otázky typu "Prečo?" * nie sú nutné žiadne argumenty, vysvetlenia a nie ospravedlnenie * dávať najavo, že sme schopní opakovať donekonečna ako platňa * ignorovať manipulatívne triky '''Asertívny prístup k životným situáciám''' je založený na veľmi podobnom princípe, ako táto technika. Tento prístup ako asertívne konajúci človek uplatňujem, ak niečo skutočne '''chcem''' a nedám sa odradiť, ak ma "život odmietne"! Mať veľmi veľkú šancu na úspech znamená, skúšať dovtedy, kým to, čo je čímsi skutočne dôležitým na rebríčku mojich hodnôt, nevyjde. [[Category:Asertivita]] 1184 2657 2005-02-17T08:51:53Z AtonX 2 +Technika prijateľného kompromisu '''[[Asertivita]] > [[Asertivita/Asertívne komunikačné techniky|Asertívne komunikačné techniky]]''' > Technika prijateľného kompromisu ---- == Motto == Cieľom asertívneho správania je dosiahnuť '''pocit spokojnosti so sebou samým''', nie presadiť si svoje. == Technika == Partner môže mať iné ciele ako ja a môže byť pritom i rovnako asertívne zdatný. Ak neriskujeme našu sebaakceptáciu a pocit spokojnosti so sebou samým, je vhodné navrhnúť mu prijateľný kompromis. Príkladom môže byť napr. súhlas s určitým termínom výmeny tovaru, alebo dohoda typu ''niečo za niečo'', je možné riešenie presunúť i na náhodu - hodíme si napr. korunou. O materiálnych cieľoch sa zjednávať dá, ak sa kompromis nedotýka sebaúcty vyjednávajúcich. '''Ak by kompromis zasahoval do sebaúcty partnerov, žiaden kompromis riešením nie je!''' [[Category:Asertivita]] 1186 2659 2005-02-17T17:24:42Z Jacik 6 z jacik.akva.sk z jacik.akva.sk 1187 2660 2005-02-17T17:24:19Z Jacik 6 z jacik.akva.sk z jacik.akva.sk 1188 2661 2005-02-17T17:24:27Z Jacik 6 z jacik.akva.sk z jacik.akva.sk 1189 2662 2005-02-17T17:24:34Z Jacik 6 z jacik.akva.sk z jacik.akva.sk 1190 2663 2005-02-17T17:25:16Z Jacik 6 z jacik.akva.sk z jacik.akva.sk 1191 2664 2005-02-17T21:04:39Z AtonX 2 +Technika sebaotvorenia '''[[Asertivita]] > [[Asertivita/Asertívne komunikačné techniky|Asertívne komunikačné techniky]]''' > Technika sebaotvorenia ---- == Motto == '''Schopnosť sociálneho kontaktu''' je do veľkej miery založená na asertívnej zručnosti '''spontánneho oznamovania vecí''' a&nbsp;'''spontánneho oznamovania pocitov''', ktoré neboli zvlášť vyžiadané, teda podávania voľných informácií a&nbsp;sebaotvorenia. == Technika == Neasertívni ľudia mávajú pri rozhovoroch pocity úzkosti či hanby nevedia, o čom hovoriť. Náš podiel na rozhovore, ak má byť rozhovor zaujímavý, vyžaduje občasný vstup s&nbsp;voľnými informáciami a&nbsp;občasný vstup so sebaotvorením. Môžeme sa rozhodnúť, či budeme oznamovať niečo o&nbsp;vonkajších veciach a&nbsp;informáciách, ktoré by partnera mohli zaujímať (podávanie voľných informácií), alebo o&nbsp;sebe a&nbsp;o&nbsp;vzťahu k týmto veciam (sebaotvorenie). Ak reagujem vyjadrením vlastných prežitkov, myšlienok pocitov spojených s prijatými voľnými informáciami, využívam techniku sebaotvorenia. Táto technika, používaná na oboch stranách umožňuje, aby komunikácia bola obojstranná. Sebaotvorenie nie je ťažké ani v prípade, že oznamujem partnerovi čosi o mojom prežívaní. :''Príklad:'' ''Sám toho o surfingu veľa neviem, v čom vlastne spočíva?'' alebo ''Je veľa i pre mňa zaujímavých vecí, ako je aj windsurfing, ale akosi si na ne nemôžem nájsť čas; ako to Vy robíte?'' [[Category:Asertivita]] 1192 2665 2005-02-17T21:32:00Z AtonX 2 +Technika otvorených dverí '''[[Asertivita]] > [[Asertivita/Asertívne komunikačné techniky|Asertívne komunikačné techniky]] > Technika otvorených dverí''' ---- == Podstata techniky == * Nepopierať kritiku, nebrániť sa, nereagovať odvetou, * povedať niečo, z čoho vyplynie, že kritiku viem prijať v zásade so súhlasom. Uznávame všetky partnerové argumenty, na ktorých by niečo mohlo byť. Partner postupne stráca energiu na hľadanie ďalších výhrad. V prenesenom význame slova (odtiaľ pochádza i názov): Partner sa chystá vylomiť dvere, ale tie sú dokorán otvorené! Rozbehne sa vloží do toho všetky sily - a v rozpore s jeho očakávaním - žiaden odpor ho nepribrzdí. Naopak: vrazí do náprotivnej steny v ďalšej miestnosti a doudiera sa vlastným pričinením! Náš očakávaný protitlak sa nedostaví. == Zásady == <ol> <li>Pokojne '''súhlasiť s každou pravdou''' obsiahnutou v kritike (''je to pravda…''). : Matka: ''Zase si nebola večer doma! pokúšala som sa Ti telefonovať ešte o pol jednej v noci!'' : Dcéra: ''To je pravda, mami, včera som sa skutočne vrátila veľmi neskoro.'' <li>'''Súhlasiť s každou pravdepodobnosťou''' obsiahnutou v kritike (''môžeš mať pravdu…''). : Matka: ''Ak budeš takto ďalej žiť, môžeš ochorieť.'' : Dcéra: ''Máš asi pravdu.'' (Alebo: ''Máš pravdu, keby som ostávala častejšie doma, mala by som viac spánku.'') <li>'''Súhlasiť so všeobecnými logickými pravdami''' v manipulujúcich výrokoch (''dáva to zmysel, mohla by to byť pravda…''), svoju odpoveď však doplniť vlastným pohľadom (''mňa to ani tak veľmi netrápi…''). : Matka: ''Ty predsa dobre vieš, ako je dôležité, aby dievča, ktoré sa chce dobre vydať, dobre vyzeralo. Keď budeš takto pokračovať a dobre sa nevyspíš, nebudeš dobre vyzerať. A to predsa nechceš?'' : Dcéra: ''To máš asi pravdu, na tom niečo je, keď budem cítiť, že to potrebujem, prídem skôr domov.'' (Prípadne aj: ''Ale v budúcich dňoch sa budem vracať zase dosť neskoro, mám dohodnutých niekoľko schôdzok.'') <li>Dôležité je '''presne počúvať, čo nám partner hovorí''', potrebné použíť presne jeho slová do odpovede. <li>'''Pozor na "čítanie myšlienok"!''' Nesmieme konštruovať a odpovedať tým, čo si myslíme, že nám partner chce povedať, ale tým, čo skutočne povedal. </ol> [[Category:Asertivita]] 1193 5398 2006-03-31T17:11:02Z AtonX 2 wiki '''[[Asertivita]] > [[Asertivita/Asertivita a kritika|Asertivita a kritika]]''' ---- : ''Motto: Kritika je najväčší manipulátor!'' == Asertívne zvládanie kritiky == Za určitých okolností možno každého človeka pre niečo kritizovať. Dokonca ho často môžeme skritizovať i za to isté, za čo ho niekto iný môže zahrnúť paradoxne - uznaním. ''Kritikou'' často ''vnucujeme'' druhému svoje názory na to, ''čo je a čo nie je správne''. === Metódy asertívneho zvládania kritiky === # [[Asertivita/Technika otvorených dverí|Technika otvorených dverí]] # [[Asertivita/Negatívna asercia|Negatívna asercia]] # [[Asertivita/Negatívne opytovanie|Negatívne opytovanie]] [[Category:Asertivita]] 1194 2667 2005-04-15T12:12:06Z Jacik 6 ==Maximálne koncentrácie kyslíka vo vode pri rôznych teplotách== <table cellpadding="5" cellspacing="0" border = 1> <tr><td>Teplota v ˚C</td><td>15</td><td>16</td><td>17</td><td>18</td><td>19</td><td>20</td><td>21</td><td>22</td><td>23</td><td>24</td><td>25</td><td>26</td><td>27</td><td>28</td></tr> <tr><td>Max. obsah O2 v mg/L</td><td>10.1</td><td>9.9</td><td>9.7</td><td>9.5</td><td>9.3</td><td>9.1</td><td>8.9</td><td>8.7</td><td>8.6</td><td>8.4</td><td>8.3</td><td>8.1</td><td>7.9</td><td>7.8</td></tr> </table> [[Akvaristika|Späť na obsah knihy]] [[Category:Akvaristika]] 1198 2671 2005-04-15T12:20:04Z Jacik 6 ==Zákaly vody v akváriu - z roku 1924== Ještě dnes bývá prvou otázkou laika, vidí-li akvárium: »Jak často měníte vodu?« Datuje se tak od dob, kdy akváriem byla baňatá nádoba se zlatými karásky, krmenými denně houskou a kuchyňskými odpadky, takže zakaleni vody od rozkládajících se zbytků nadbytečné potravy bylo na denním pořádku a obnovování vody nezbytností. Dnes taková akvária jsou již vzácností, než i v nádržích správné zařízených na základě biologické rovnováhy mezi zvířaty a rostlinami dochází občas k zákalům vody a ty pak bývají zdrojem začátečnických neúspěchů. Příčiny jich mohou býti různé a tím i jejich vzhled a stupeň škodlivosti. S prvým zákalem setkává se akvarista hned po zařízení nádrže, když voda. ač je písek důkladné proprán, zabarví se po vpuštění rybek bělavě. Je totiž znečištěna uhličitanem vápenatým, který v ní vzniká tím, že se rybami vydechovaný kysličník uhličitý slučuje s jejími vápenatými součástmi. Čím jsou rybky klidnější, tím dříve se uhličitan usadí a voda je pak opět čirá. Netřeba tedy z tohoto zkalení míti obav; je nezbytným zjevem. Nebyl-li při zakládání dna vyprán dostatečně písek, rozpustí voda jeho hlinité součástky a zabarví se jimi nažloutle až nahnědle. I toto zakalení zpravidla záhy zmizí, když se drobné částečky hlíny sesednou ke dnu, jen někdy vzdoruje tvrdošíjně a nezbývá, než zaříditi akvárium úplně od začátku. Pro nádrže s rybami ryjícími ve dně jest nutno používati za dno výhradně dobře vypraného písku, jinak bychom se zakalení nikdy nezbavili; pro ostatní stačí. když je nejzevnější vrstva písku důkladně vyprána. Spodní je lépe tvořiti z písku nepraného. Než i v nádrži dlouhou dobu již zařízené dostaví se občas zkalení vody. U začátečníka bývá nejčastější příčinou přespřílišné krmení ryb, takže nespotřebovaná potrava hromadí se na dně a podléhá hniti. Zvláště nebezpečné je překrmování umělou potravou, ale i živá potrava může býti při nemírnosti pří­činou zkalení vody. Jmenovitě buchanky (Cyklopi), dostanou-li se v přílišném množství najednou do vody, zakalí ji mléčně bíle výměškem, jejž z těla vydávají. Proto nutno krmit jimi opatrně a nikdy nedat se svést jejich nadbytkem na jaře k přeplnění akvária. Rybám toto zakalení jistě nesvědčí, alespoň jsem vždy pozoroval, jak zůstávaly na hladině a chtivě lapaly po vzduchu. I perloočky. jinak neškodné, mohou býti příčinou zákalu, když vpustíme je v přílišném množství do vody. Ryby, majíce je v nadbytku, nespotřebují všech, nýbrž většinu jen usmrcují a zase pouštějí. Odumřelá těla se pak rozkládají a vznikající hnilobné produkty jsou dobrou živnou půdou pro hnilobné organismy, jež se pak úžasně rozmnoží, až vodu zakalí. Stejně nebezpečnými mohou se státi perloočky za horkých letních měsíců, kdy bývají transportem porušeny a v akváriu snadno hynou. Proto i zvyk dávati za letních dovolených velkou zásobu živé potravy najednou do akvárií z obavy, aby ryby nehladověly, je velmi nebezpečný. Kde se v nádrži hromadí mnoho hnijících látek, tvoří se na stěnách rosolovitý neprůhledný povlak, který je vyvolán spoustou na skle přisedlých a v zooglee zhloučených bakterií. Velmi často usazují se mezi nimi řasy rosivky, jež pak dodávají povlaku, alespoň na některých okrscích, hnědou barvu. Zvláště se tak děje v zimě, nebo stojí-li akvárium v temnu. Voda zůstává z počátku čistá, ale později, když hnilobné pochody pokračují začíná se mléčně zakalovat spoustou bakterií, nálevníků a jiných prvoků, milujících hnijící vody. Zpravidla nestačí tu omezení krmení a nutno z vetší části vodu vypustiti a nahraditi čerstvou, ovšem stejně teplou. Abychom již předem se chránili před touto nepříjemností, je dobré míti v každé nádrži několik plžů, kteří se pravé odpadky živí. takže jsou zdravotní policií akvária a neztrávenou potravu ještě včas odebírají koloběhu hniloby. Daleko neškodnější, třebaže většině akvaristů také nevítaný, je zelený zákal vody. Objevuje se za letních měsíců v akváriích vystavených přímému slunci. Je způsoben nadměrným zmožením jednobuněčných planktonických zelených řas. jež se vznášejí ve všech vrstvách vodní nádrže v takovém množství, že je voda zcela neprůhledná. Zákal ten je zcela neškodný, naopak je »zelená voda* plná kyslíku a prostá choroboplodných organismů, takže byla již mnohokráte správně doporučena jako nejvhodnější pobyt onemocnělých ryb. K odstranění zeleného zákalu doporučuje se zastíniti přední stěnu akvária zeleným papírem nebo jinou průsvitnou zelenou deskou; rozhodně by však uškodilo, postaviti nádrž do tmy: řasy by sice nedostatkem světla zašly, avšak hnijícími těly ohrozily by v dalším zdraví ryb. Jako v létě objevuje se zelené zabarvení akvarijní vody, dostavuje se v zimě. při nedostatku slunečních paprsků, nažloutlé; když z jara upravujeme některé nádrže, nacházíme vodu dokonce až zahnědlou. Příčinou toho jsou ve vodě se hromadící ústrojné látky, jichž rostliny v zimní době při snížené život­nosti nedovedou tak využíti jako v létě. takže zůstávají ve vodě. I žluté zabarvení, tak zvané staré vody je téhož původu: dlouhým stáním v nádrži je proniknuta rozpuštěnými organickými látkami tvořícími se z odumírajících rostlin a drobných živočichů, výměšků ryb a zbytků potravy. Pro ryby. žijící ve volnosti v malých tůňkách. tato stará voda je velmi vhodná, avšak rybám obývajícím v přírodě tekoucí vody nebo prameny, nejde trvale k duhu. Okolnost tato bývá však zpravidla podceňována, rozhodně však v neprospěch pěstovaných ryb. ==Referencie== Pôvodný zdroj: * Hykeš, O. V., (1924): Zákaly vody v akváriu, Akvaristické listy, 1/1924, str. 7-8; publikované so zvolením [http://www.akvarium.cz/1899 Akvárium zal. 1899] [[Akvaristika|Späť na obsah knihy]] [[Category:Akvaristika]] 1199 2672 2005-06-09T06:16:02Z 217.12.63.234 Otázka krmiva je veľmi dôležitá - závisí od nej aj zdravie našich rýb. Ak kŕmime správne, naše ryby budú v kondícii - vyberať treba špecificky pre každý druh. Pre niektoré druhy je niektorá potrava vhodná, pre iný naopak riziková. Najdôležitejšie je splniť dve základné pravidlá: neprekrmovať, postarať sa o rozmanitosť výživy. Rozlišujeme niekoľko základných typov krmiva: suché, mrazené a živé, vlastné čerstvé. Okrem toho ryby dokážu nájsť zdroj svojej výživy aj v akváriu, avšak tieto zdroje sú obyčajne vyčerpateľné. Ide o zvyšky predtým podanej potravy, rastliny, riasy, mikroorganizmy, prípadne menšie ryby. Nie sú ojedinelé prípady, kedy ryba vydržala bez zásahu človeka aj 3 mesiace. Ak máte normálne fungujúcu nádrž a nechováte nejaké dravé, resp. problémové druhy, nelámte si príliš hlavu s tým čo budú ryby žrať počas vašej neprítomnosti trvajúcej 3 týždne. Často aj v tomto prípade, menej je niekedy viac. Aj v prípade kŕmenia rýb je treba väčšinou počkať, kým si ryby na nový druh potravy zvyknú - môže sa nám stať, že odmietajú krmivo, ktoré je vhodné, pretože si potrebujú naň zvyknúť. Dôvody môžu byť rôzne, majte trpezlivosť. Na samotný spôsob podávania potravy existujú aj niektoré zaujímavé nápady. Keďže nie je úplne od veci zabrániť styku vonkajšieho prostredia s komplexom akvária, na trhu existuje krmivo, pri ktorom neprichádzate do fyzického kontaktu s krmivom. Granule vám takým zaujímavým mechanizmom odídu do vody - netreba ich rukou vyberať. Obmedzuje sa tým možnosť nákazy. Osobne to považujem trochu za prehnané obavy a reklamný ťahák, ale je to zaujímavé. Ak sa vám stane, že potrava vám padá na dno, a zostane dlhší čas nespotrebovaná, časom sa aj tá najlepšie pripravená potrava začne rozkladať. To zo sebou prináša množstvo nevýhod - zakalenie, znížená kvalita vody, extrémne plesnivenie potravy. Preto zdôrazňujem, kŕmte v malých dávkach, ale kvalitne, toľko koľko dokážu ryby behom 5 minút spotrebovať. Dospelé ryby sa obyčajne kŕmia 2 krát denne, no existuje v tom veľká variabilita. Zato však plôdik rýb je nutné kŕmiť aj 5 krát za deň, pretože ich metabolizmus pracuje veľmi rýchlo a ich tráviaca sústava nedokáže prijať väčšie množstvo potravy. Ak by sme tak neučinili, vystavujeme sa tým veľkému riziku. Existuje aj možnosť použitia krmítok. Existujú rôzne typy. Obzvlášť zaujímavá je možnosť použitia automatického krmítka. Dá sa kúpiť, alebo vyrobiť. Nadobúda význam pri vašej neprítomnosti. Kombinované krmítko v náčrte opisujem nižšie. Lepšie je kŕmiť často po menších dávkach ako viac a naraz. Výživa rýb má byť pestrá, doporučujem meniť zdroj krmiva čo najčastejšie, aby naše ryby mali dostatok všetkého čo potrebujú. Kŕmenie tučnou stravou nedoporučujem, pretože sa to môže skončiť neplodnosťou, spôsobenou ochorením vaječníkov, až vodnatieľkou. ==Suché krmivo== Spôsob úpravy suchého krmiva je rôzny. Veľmi častá je úprava do vločiek (flakes), alebo granúl. Vločky dokážu prijať prakticky všetky ryby. Granule sú hrubšie pripravené krmivo, ktoré má rôznu veľkosť. Menšie granule sú určené pre menšie ryby. Dá sa povedať, že granule majú väčšiu tendenciu padať na dno ako vločky. Obe však majú tú vlastnosť, že vo vode zmäknú. Iná forma je lyofilizované krmivo, kedy je obyčajne vo forme pomerne veľkých kociek, z ktorých treba krmivo trhať, resp. drobiť. Lyofilizácia je spôsob úpravy potravy veľmi nízkou teplotou - mrazom. Alebo to môže byť doslova prášok (napr. pre poter), prípadne ako celé usušené organizmy - sušený cyklop, dafnie, artémia, alebo gammarusy. Niektoré druhy krmiva sú tzv. extrudované, to znamená, že väzby ktoré držia pokope toto krmiva sú narušené. Zrejme sú fyzikálne skrátené. To má za následok zvýšenie energetickej účinnosti - čiže tohto krmiva je možné podávať menej. Iný spôsob prípravy je mrazenie potravy. Percentuálne zastúpenie jednotlivých základných zložiek výživy je podobne ako u potravín deklarované na obaloch jednotlivých krmív - obsah tukov (lipidov), cukrov (sacharidov) a bielkovín (proteínov). Je možné, že niekde je uvedený aj obsah vitamínov, ale skôr len kvalitatívne - bez číselného vyjadrenia, rovnako stopové prvky. Avšak uvádza sa aj obsah popola - t.j. nerozlíšených častí. Ja možné, že niekde je uvedená vláknina, prípadne balastné látky. Čím je obsah popola nižší tým lepšie. Pre výživnejšiu stravu si vyberte krmivo s vyšším obsahom bielkovín. Naopak ak je vhodná strava, ktorej sa podáva viac a mala by byť ťažšie stráviteľná, vyberte si nižší obsah tukov, vysoký obsah balastných látok, vlákniny. Sušené krmivá všetkého druhu obsahujú často tieto zložky: rybia múčka, filé, sušené hovädzie srdce, strúhanka, ovos, vaječné žĺtok. ===Alternatívne suché krmivo=== Nie je však nemožné použiť krmivo, ktoré nie je určené pre ryby. Avšak na vlastné riziko - napr. krmivo pre mačky, pre králiky. Má to však aj nevýhody - vyššie riziko, rýchly pád krmiva na dno, zakaľovanie vody, zvýšený rozklad nespotrebovanej potravy. Výhoda je iba jedna - cena. Napr. krmivo pre mačky, výrazne páchne, preto doporučujem ak sa preň rozhodnete, nechajte ho najskôr aspoň 30 minút vylúhovať vo vode. Nasiakne vodou, zbytok vody vylejte, ešte zopár krát prepláchnite a týmto dosiahnete menšie zakalenie vody, odstránenie najväčšej mastnoty, eliminujete zápach. Po procedúre, prípadne po kŕmení držte granule v chlade, ideálne v chladničke, alebo od jesene do jari na neslnečnom balkóne. ==Mrazené krmivo== Mrazené krmivo poskytuje hodnotný zdroj výživy. Avšak je trochu užšie zamerané na rozdiel od sušených krmív. Dá sa kúpiť v chovateľských obchodoch, prípadne zaobstarať vlastnými silami nachytaním a následným zmrazením. Na trhu sa vyskytujú tieto druhy: *patentky - larvy pakomára Chironomus plumosus - veľmi obľúbená potrava hádam všetkých rýb *cyklop - veľmi vhodná výživná potrava pre všetky druhy rýb *dafnie - trochu väčšia menej výživná potrava *koretry - Chaoborus plumicornis - často považované za najhodnotnejšie krmivo *čierne larvy komára pískľavého - Culex pipiens - potrava, ktorá sa kvalitatívne veľmi podobá na potravu prirodzenú pre ryby v ich pôvodnom prostredí v prírode *sladkovodná artémia - žiabronôžka - ide o druh z nášho mierneho pásma, dorastajúcu 1 cm *nitenky - Tubifex *hovädzie srdce - vysoko hodnotná potrava vhodná napr. pre niektoré veľké cichlidy *filé - mixované mäso rýb - vhodné pre dravé ryby *špenát - mixovaný špenát *gammarus - Orchestia gamacellus *rybie mäso *kreveta - Leander adsperus *moina *rôzne zmesi ==Živé krmivo== Pod pojmom živé krmivo rozumieme všetky druhy živých organizmov ktoré sú nachytané vo voľnej prírode a sú vhodné na podávanie ako krmivo pe ryby, alebo sú pre tento účel chované v domácich podmienkách. Živé krmivo je nielenže veľmi vhodné ale jednoznačne najvhodnejšíe krmivo pre ryby, pretože je to potrava prirodzená. Živá potrava potrava sa vo svojej vlastnej podstate môže rozdeliť na 3 hlavné skupiny: 1.) náletový hmyz, t.j. hmyz ktorý si ryba uloví vyskočením alebo spadne na hladinu vodného prostredia; 2.) planktónne organizmi - počnúc nanoplanktónom a končiac makroplanktónom; 3.) bentické organizmi - organizmi žijúce na dne alebo v dne biotopu. ===Nálevníky=== Nálevníky - kmeň Ciliophora je veľká skupina jednobunkových organizmov - prvokov (Protozoa), ktoré sa vyskytujú bežne v potokoch, riekach, podzemnej vode. Nepatrí medzi príliš vhodné a výživné krmivo. Niekedy je však nevyhnutné. Pre svoju malú veľkosť je pre ich chytanie nutná veľmi hustá tkanina. Pretože existujú druhy, ktoré sú škodlivé pre ryby, je lepšie si nálevníky chovať zo získanej násady, alebo si ich vypestovať. Ide o črievičku - Paramecium caudatum (vhodná pre poter), Paramecium bursaria, Prorodon teres, Loxodes rostrum, Chilodonella cucullulus, Dileptus anser, Bursaria truncatella, Lacrymaria olor, Spirostomum ambiguum, Stylonychia mytilus, Coleps hirtus, Euplotes charon, Halteria grandinella, Colpidium colpoda, Ichthyophthirius multifilis - zapríčiňujúci známu krupičku, Vorticella, Epistylis, Stentor roeseli, Stentor coeruleus, atď. Ak sa odhodláme ku vlastnému chovu, zabudnite na senný nálev. Takto si pripravíte síce nálevníka, ale nie je to správny postup. Na to je nutné vymeniť slamu za seno. Takže vezmeme slamu, ktorú zaistíme aby zostala ponorená, zalejeme ju vodou, najlepšie z nejakej stojatej vody, nanajvýš odstátou vodou, a pridáme kúsok povrchového bahna. Zabezpečíme izbovú teplotu, dostatok svetla, ale nie priame slnečné lúče. Keďže sa slama začne časom rozkladať, dôjde k masívnemu rozmnoženiu baktérií. Koncentrácia kyslíku rapídne klesá - nálevníky odumrú, až na trepku (Paramecium), ktorá žije tesne pod povrchom. Behom 2-3 týždňov môžeme pozorovať mliečne zakalenú vrchnú vrstvu, kde sa nachádza trepka. Chov sa nám čoskoro vyčerpá - ide o veľmi uzavretý systém, takže každý mesiac by sme mali chov preočkovať do novej nádoby. Stačí nám tretina starej kultúry, pridáme vodovodnú vodu (ideálne odstátu) a slamu. Resp. je možné udržiavať kultúru mliekom. To rozpúta masívny rozvoj baktérií. Stačí každý druhý deň kvapnúť do nej jednu - dve kvapky. Iné spôsoby, kedy využívame tvorbu zákalu inak ako mliekom, alebo slamou nie sú ako krmivo pre ryby vhodné. Šalát, seno dávajú vznik plesniam a často aj na rybách parazitujúcim nálevníkom. Repa poskytuje vhodný substrát pre trepku a neškodné Colpidium. Ako som už spomenul, problém je nálevníka dostať z vody. Ideálna je pipeta, ktorou môžeme nasať vrchnú vrstvu, ktorú necháme odstáť uzavretú a stojacu. Trepka sa nám podobne ako v kultúre po čase zhromaždí na vrchu, a keďže pipeta je veľmi úzka, môžeme ich takto ľahšie oddeliť od okolitej vody za účelom skŕmenia. Samozrejme je možné použiť aj sito, ak ho máme dostatočne husté. ===Dafnie, cyklopy, vírniky=== Systematicky patria kôrovce (classis Crustacea), do podtriedy Phyllopoda, Ostracoda, Copepoda a kmeň Rotifera. Tieto drobné živočíchy žijú v stojatej vode, ideálne podmienky im poskytuje organické znečistenie. Na chytanie je vhodná bavlna, prípadne pančucha a priamo na to stvorený je mlynársky hodváb. Cez pančuchu však prach prejde, takže to nie je najlepšie riešenie. Existujú sitká s rozlične veľkými okami, v ktorých je možné túto potravu triediť. Dafnie sú pomerne citlivé na prenos, obsah kyslíka. O niečo lepšie sú na tom cyklop, vírniky a prach. Dokážu aj vo väčšom množstve vydržať vo vedre, pri vzduchovaní aj týždeň. Prípadne doporučujem túto potravu, ak ju hneď neskŕmite prechovávať vonku, v pivnici, na balkóne kde nedopadajú priame slnečné lúče. Za prach sa považujú menšie živočíchy ako vírniky. Akvaristi ich obyčajne nerozlišujú, takže sa veľmi rýchlo ujalo označenie "prach" - hodia sa napr. pre čerstvo vyliahnuté skaláre, alebo napr. kolizy. Tento typ potravy sa vyskytuje od roztopenia ľadu, až po neskorú jeseň. Populačná hustota cyklopov a vírnikov je najvyššia skoro na jar a na jeseň. Naopak dafnie kulminujú cez leto. Dá sa povedať, že sú biologickými filtrátormi. Živia sa riasami, prvokmi, baktériami. Dokážu zlikvidovať aj zákal v akváriu. Pravda za predpokladu, že sa nestanú článkom potravného reťazca rýb, prípadne súčasťou filtra. Táto schopnosť je vlastne aj predpokladom pri ich umelom odchove. Ideálne sa pestujú vo veľkej jame, sude, v ktorej je množstvo organického odpadu, ktorý sa často doplňuje. Napr. trus, hnijúce zbytky, krv, kefír, pokazené mlieko, srvátka. Tie poskytujú substrát, ktorý sa rozkladá, čo tvorí živnú pôdu pre baktérie, prvoky, ktoré rozkladajú tento "odpad". Tieto dekompozitory sú potravou pre dafnie, cyklopy, vírniky drobné kôrovce. Pre správny chov je vhodné rozvíjať rozklad pomocou kvasníc. Sám mám čosi veľmi vzdialené v byte. Samozrejme bez dafnií - tie viažu príliš veľa kyslíka. Potravu mi tvoria riasy - fľašu som asi mesiac predtým ako som do nej dal násadu nechal vystavenú priamym slnečným lúčom. Asi raz za 2 týždne pridám do fľaše niekoľko kvapiek mlieka. Darí sa tam najmä cyklopom, avšak samozrejme nijako masovo. Iná možnosť je nachytať si tieto blšky. Za pomoci dlhšej palice a sita. Sú náchylné na prenos - najmä dafnie a počas leta. Preto sa doporučuje ich niesť v rámikoch, len v nevyhnutnom množstve vody. Je to ideálne aj pre prípadné zamrazenie, čo využíva aj akvaristický trh - takže mrazený cyklop a mrazené dafnie dostať v akvaristických obchodoch. ===Vírniky=== Vírniky predstavujú samostatný kmeň Rotifera. Sú veľmi vhodné pre plôdik (poter) rýb. Svoj názov majú odvodený od typického pohybu - vírenia, ktorým sa neustále prejavujú. Vírniky chytáme napr. do sietí z mlynárskeho hodbvábu. Niektoré vírniky: Philodina, Synchaeta, Lepadella, Pterodina, Copeus, Euchlanis dilatata, Dinocharis, Keratella quadrata, Keratella cochlearis, Filina, Cephalodella, Brachionus, Pedalion. ===Cyklop=== Cyklopy, podrad Cyclopoidea, rad Podoplea, podtrieda Copepoda - veslonôžky, trieda Crustacea kmeňa Arthtopoda - článkonožce. Ide napr. o Cyclops albidus, C. strenuus, Canthocamptus staphylinus, Diaptomus coeruleus, D. graciloides. Cyklop je veľmi vhodné krmivo rýb. Je pomerne výživné, je to kvalitný zdroj bielkovín. Ako som už spomenul vyššie, je možno ich za splnenia určitých podmienok aj dochovávať. Ich populačné krivky veľmi kolíšu, nie sú ojedinelé javy, keď jeden deň nachytáme obrovské množstvo cyklopov a na druhý deň nie je po nich takmer ani stopy. Veľmi často sa vyskytuje jeho názov v češtine - buchanka. Cyklop je pomerne dravý, takže je nutné dať pozor, aby ak ním kŕmime menší poter, aby nám nedoštípali, prípadne neusmrtili náš chov. Cyklopy je možné chovať napr. v jame zaliatou vodou, v ktorej sa rozkladá napr. konský, prípadne ovčí alebo kravský trus s trochou kvasníc. Pre rozvoj baktérií (potravy) je možné použiť napr. kyslé mlieko, kefír, pokazené jogurty, srvátku apod. ===Perloočky - Cladocera=== Rad perloočiek patrí do podtriedy Phyllopoda - lupeňonôžky. triedy kôrovcov Crustacea. Niektoré z nich: Daphnia pulex, D. magna, D. cucullata, D. psittacea, D. pulex, D. longispina, Bosmina longirostris, Scapholeberis mucronata, Camptocercus rectirostris, Leptodora kindti, Ceriodaphnia, Chydorus sphaericus, Euricercus lamellatus, Sida cristallina, Rynchotalona, Simocephalus vetulus, Moina rectirostris, M. macropa. Moina dorastá do 2.5 mm a vyskytuje sa v pokojných vodách, častokrát zlej kvality, veľmi znečistenej, chudobnej na kyslík. Dafnie, aj moiny je možné chovať za pomoci rozkladajúcej sa organickej hmoty niekde v jame zaliatou vodou, do ktorej sú eventuálne pridané kvasnice (droždie), odbobne ako cyklop. Moina však na rozdiel od dafnií rodu Daphnia vykazuje oveľa vyššiu koncentráciu ako v prírode, tak aj umelo pestovaná. Perloočky sa prejavujú nepohlavným rozmnožovaním - partenogenézou (bez oplodnenia). Je to typický príklad, kedy cez priaznivé obdobie sú všetky jedince samičky. Až pri nástupe menej priaznivých podmienok sa náhle objavujú aj samčeky, ktoré sa pária - prebieha pohlavné rozmnožovanie, ktoré zabezpečuje prenos genetickej informácie. Na jar sa z vajíčok od jesene narodia opäť samičky. Môžeme ich chytať rovnako ako cyklopy a vírniky, len sito môže byť prípadne aj redšie. Dafnie sú väčšie ako cyklopy. Nie sú energeticky hodnotné, pretože prevažnú časť ich tela tvorí voda a pevná kutikula, ktorá tvorí ich kostru. ===Gammarus=== Gammarus - Orchestia gammacellus je živočích vyskytujúci sa vo vode, bežne je známy aj pod názvom ráčik. Patrí medzi podrad Gamaridea - kriváky, rad Amphipoda - rôznonôžky, nadrad Peracarida, podtrieda Malacostraca, triedu Crustacea. Chutí veľmi aj korytnačkám. Patrí zrejme tiež medzi kôrovce. Rovnako je dostupný v mrazenej forme. ===Máloštetinavce - Oligochaeta (kmeň Annelida - Obrúčkavce)=== Ide o tučný zdroj energie. Nepreháňajte to s ňou. Patria sem rupice, dážďovky, nitenky. Nitenky sa v minulosti pomerne hojne vyskytovali v oblastiach, kde bol vypúšťaný odpad - organické znečistenie do vodných tokov - v blízkosti pivovarov, sladovní, sódovkarní, celulózok, priemyselných podnikov. Dnes už je voda často predtým transformovaná v čističkách, odpadu je menej, živiny chýbajú. Prípadne výroba ustala na mŕtvom bode. Takže nachytať nitenky v dnešnej dobe je problém. ===Rupice=== Taxonomicky ide o čeľaď Enchytraeidae - muchárky, druh Enchytraeus albidus a E. buchholtzi. Akvaristi ako rupice označujú len prvý z nich, druhý sa teší pomenovaniu grindal (viď nižšie). Rupice sú dekompozitory hmoty. Živia sa rastlinným materiálom. Prirodzene žijú v pôde. Môžeme ich chovať za predpokladu neustáleho vlhka v zemine. Ako zdroj potravy pre ne je možné použiť napr. rozkladajúce drevo, namočený chlieb, ovsené vločky, varenú zeleninu, cestoviny, strúhanku, piškóty. Ak vám začne potrava plesnivieť, odstráňte ju. Po nasadení násady sa behom 2 mesiacov rozmnoží. Je nutné, ostatne ako vždy pri násadách živého krmiva mať viacero násad. Chov rupíc sa čoskoro vyčerpá. Ak sa nám vyskytnú roztoče v násade, môžeme použiť kontaktný insekticíd, alebo pridať viac hliny. Optimálna teplota chovu je 16°C, pod 2°C sa prestanú rozmnožovať, a pri teplote nad 24°C kapú. ===Grindal=== Grindal je príbuzný druh rupiciam - Enchytraeus buchholtzi. Je menší ako E. albidus. Vyskytuje sa aj v Južnej Amerike. Je podstatne menší ako rupice, tým sa podobá viac mikrám. Násada sa na rozdiel od rupíc doporučuje chovať v prevarenej rašeline, v ktorej im chutnajú ovsené vločky. Optimálna teplota chovu je 25 - 30°C, pod 20°C sa prestavajú množiť. ===Nitenky=== Nitenky - Tubifex je obrúčkavec, ktorého nájdeme snáď v každom potoku. Pre akvaristiku má však význam iba jeho vyššia koncentrácia. Nitenky žijú v bahne pomalšie tečúcich, resp. kľudnejších tokov. Prirodzene sa vyskytujú v silne organicky znečistených tokoch. Ich výskyt bol v minulosti masový, paradoxne dnes, keď sa už toľko povrchové vody neznečisťujú, je ich populácia zdecimovaná. Odpad z mliekární, pivovarov, sladovní, liehovarov evidentne prospieval populácií Tubifexov. V tokoch sú zavŕtané do bahna, vedia sa veľmi ostražito vtiahnuť hlboko do dna. Chytajú sa podberaním, a pomerne ťažko sa premývajú. Je to veľmi vhodná potrava napr. pre sumcovité ryby, pancierniky, prísavníky, sumčeky. Vo svojich črevách im koluje bahno ešte dlho po ich odlovení. Preto sa musia riadne premývať. Sú veľmi závislé od čerstvej vody, oveľa viac ako živé patentky, preto sa musia často preplachovať vodou, prípadne sa pre ne necháva neustály prítok a odtok vody. Vhodné je uchovávať ich napr. v plochých miskách. Nitenky sa dokážu zavŕtať do dna, kde môžu buď hniť, alebo sa niekedy môže stať, že sa po čase masovejšie vyroja. Nitenky sú veľmi výživné krmivo. Ich umelý chov je snáď možný iba v sude, kde sa nám nakoniec niekedy môže stať, že ich tam bez nášho pričinenia aj nájdeme. Alebo, ak cez náš pozemok tečie kľudnejší prúd, môžeme si napr. násadu preniesť doňho. ===Dážďovky - Lumbricidae=== Ako možno sami na prvý pohľad uznáte kŕmiť ryby dážďovkami je pre neakvaristu už trochu silná káva. Predsa je to možné - vhodné sú menšie druhy - Eisenia, Allolobophora, napr. pre väčšie druhy cichlíd, v prípade konzumovateľnosti aj najbežnejší druh Lumbricus terrestris. Vhodné však je, podobne ako u Tubifexov, aby sa dážďovkám vyprázdnila pred požitím rybami tráviaca sústava. Zaujímavé je, že práve dážďovky sú z hľadiska obsahu komplexným krmivom - totiž obsahujú všetky látky potrebné pre zdarný chov rýb. Nie je príliš ťažké si vlastnými silami zabezpečiť dostatok tohto krmiva. Napokon dážďovky využívajú aj záhradkári na spracovanie organického odpadu pri tvorbe kompostu. Neexistuje dôvod, prečo by sme si niečo podobné nemohli zaobstarať aj akvaristi. Použijeme napr. staré lístie, ktorú prekryjeme hlinou, pridáme zopár jedincov - násadu a udržujeme vlhkosť. Aby bolo dostatok potravy pre dážďovky, pridávame čas od času hnijúce drevo, kuchynské odpadky, záhradný odpad, prípadne opäť listy stromov. ===Mikry - Anguillula=== Anguilla - háďatko, Panagrillus silusiae sú označované za mikry. Rovnako ako Anguilla rediviva, Anguilla siusa a príbuzné druhy. Patria medzi hlísty - Nematoda. Mikry sa chovajú v miskách, doporučujem skôr v priesvitných miskách (aj z praktických dôvodov). Násadu získame na burze, v obchode, od akvaristu. Ako živný substrát sa hodí napr. zmes strúhanky, ovsených vločiek, vody, prípadne mlieka. Je prízvukujem vhodné mať viacero chovov, pretože po čase sa prostredie prekyslí, a je nutné tieto mikry buď vyhodiť, alebo ich preočkovať. Čím sú mikry lepšie zavreté - čím majú prístup ku kyslíku obmedzenejší, tým sa viac snažia vyliezať po stenách nádobiek. Občas sa hodí vystaviť mikry priamemu slnku, nie však na dlho, pretože inak obsah skysne, prípadne skaramelizuje. Hmota musí mať správnu konzistenciu, nesmie byť príliš hustá, ani príliš riedka. Mikry časom konzumujú, čím obsah hmoty redne, čiže je nutné pridávať pevné časti (strúhanku, resp. ovsené vločky). Používa sa aj mlieko, prípadne jogurt - tie však samé kysnú rýchlejšie a dosť po čase zapáchajú. Mikry sa zbierajú ľahko. Niekto používa napr. molitan, v ktorom je vyrezaný otvor, a na ňom je položená sklenená platnička, ktorú následne okamžite oplachuje vo vode. Ja skrmujem tak, že trochu namočeným kúskom látky zotieram vyliezajúce mikry zo stien. ===Žiabronôžky - artémie - Entomastraca=== Žiabronôžky, ktoré sa prevažne využívajú v akvaristike žijú v mori. Sú pomerne malé, oveľa menšie ako ich príbuzný v sladkej vode. Ku sladkovodným žiabronôžkam sa dostaneme prostredníctvom mrazených kociek v obchode. Morská žiabronôžka je veľmi vhodné krmivo pre poter rýb. Ide o druh Artemia salina. Vajíčka nasypeme do vody, napr. do fľaše, do ktorej na 1.5 litra vody pridáme 3-4 kávové lyžičky soli (25 - 30 g na liter), čím simulujeme morskú vodu. Je nutné aby sme vzduchovali. Udržujeme izbovú teplotu, prípadne o niečo vyššiu teplotu. Pri vyššej teplote sa liahnu rýchlejšie. Asi po 24 hodinách je už veľká časť vyliahnutá. Ja sám, aj väčšina akvaristov, ktorých poznám však necháva artémie liahnuť 2 dni - je potom o niečo väčšia, celkovo vyzerá zdravšie. Je treba si uvedomiť pre koho túto potravu servírujeme. Pretože je určená pre malé ryby, asi tak do 1 cm, pretože po prekonaní tejto veľkosti nie je táto strava pre nich dostatočne veľká. Museli by sme jej podávať pomerne veľké množstvá, vhodnejšia je vtedy rozmernejšia potrava. Žiabronôžky sa predávajú sa z rozličných lokalít - z Ruska, Kanady, USA, Číny. Pokiaľ je mi známe, rozlišujú sa až 3 veľkosti vyliahnutých artémií. Ich liahnivosť je otázkou ich kvality. 95% liahnivosť vajíčok je vynikajúci parameter. Ak žiabronôžky ponúkneme veľkým rybám, toľko si ich nevšímajú, ale celkom nimi neohrdnú. Pre vyššiu energetickú hodnotu a následne jednoduchší a účinnejší príchod na svet malých artémií sa používa dekapsulácia. Odstraňuje sa ním ochranný obal vajíčka žiabronôžky. Ja tento postup nepoužívam. Keď chceme žiabronôžku skŕmiť stojíme pred otázkou, ako ich dostať do akvária bez toho, aby sme ich tam preniesli bez soli. Keďže ide o veľmi malé potvorky, pomohol by napr. mlynársky hodváb, ak ho nemáte, vystačíte si aj s bavlnenou látkou. Pomocou nej precedíme artémie - handričku potom jednoducho vypláchneme vo vode. Vo vode - v sladkej vode vydržia iba krátku dobu - asi tak 8 hodín. ===Hmyz=== Zástupcovia neprebernej tejto triedy článkonožcov je zdrojom viacerých druhov krmiva vhodného pre akvaristov. ===Koretry=== Ak chytáme dafnie, cyklopy, ľahko sa nám môže stať, že nám do sita zablúdi aj koretra - larva pakomára Chaoborus plumicornis (Corethra plumicornis). Je priehľadná, a pohybuje sa pohybom podobným zmršťovaniu. Považuje sa za veľmi hodnotné krmivo, v ponuke je aj v mrazenej forme. ===Patentky=== Patentka - larva pakomára Chironomus sp. - viacerých príbuzných druhov, napr. Chironomus plumosus je ostro červenej farby, a snáď neexistuje ryba, ktorá by ju z radosťou neprijímala, ak jej to veľkostné parametre dovoľujú. Osobne som nikdy lokalitu s hojným výskytom nevidel. Možno v luhoch Žitného ostrova, alebo vo Východoslovenskej nížine sú bohaté lokality. Pokiaľ viem, tak tieto sa vyskytujú najmä v Poľsku a v Rusku. Teplá voda, ktorá je vo väčšine našich akvárií vôbec nevyhovuje patentkám, ktoré sú naopak adaptované na studenú vodu. ===Komáre=== Culex pipiens - komár pískľavý - kto by ho nepoznal. Vyskytuje sa hojne najmä v nížinných oblastiach v lužných lesoch. Larva tohto komára je vhodná pre ryby. V mrazenej forme je v ponuke obyčajne pod názvom čierna larva. Ak ich nachytáme živé, mali by sme dbať, aby ryby stačili požrať celú dávku, pretože metamorfóza tohto tvora je pomerne rýchla. V opačnom prípade sa nám môžu vykukliť dospelé imága, ktoré sú hladné po našej teplej krvi. Neviem či vám potom bude stačiť povedať "Baby nebláznite?", pretože štípu iba samičky. ===Drozofily - octomilky - ovocné mušky=== Drozofily sú malé mušky, s ktorými sa podobne ako s komárom piskľavým stretol určite každý z vás. Kto by nepoznal drobné mušky, ktoré sa objavia pri ovocí, pri hrozne, tam kde nejaké ovocie, zelenina kvasí, kysne, rozkladá sa. Drosophila melanogaster Drosophila funebris a Drosophila hydei - octomilka - octová muška - ovocná muška je snáď organizmus, ktorý najviac využili a poznali biológovia, lekári celého sveta. Je ochotná sa v zajatí ľahko množiť, má rýchly reprodukčný cyklus. Génoví inžinieri sa na tejto malej muške doslova vyhrali, a výskum pokračuje ďalej. Obrazne sa dá povedať, že je to taký pokusný králik. Hádam iba preto sa nezaužíval výraz pokusná muška, že králik je cicavec ako aj človek, a teda je logicky nám bližší. Drozofily sú krmivom nielen pre ryby, ale aj pre vtáky a plazy. Anglicky hovoriaci svet ju pozná pod pomenovaním fruit fly, prípadne vinegar fly. Akvaristi, napokon aj teraristi najradšej využívajú tzv. bezkrídlu formu - vestigial, - antlered - strap formu. Nedajte sa pomýliť, táto vypestovaná forma krídla má, len nevie lietať a krídla sú značne zakrpatené. Ak chováme násadu, dbajme na to, aby sa nám do nej nezaplietla divoká forma, pretože genetická informácia prírody vykazuje silnú dominanciu, a jediný organizmus dokáže "naučiť" lietať celú populáciu. Ak nemáme inú možnosť ešte stále môžeme chovať aj divoké drozofily. Stačí nechať na istý čas nejaké ovocie napospas osudu, ideálne je ho mechanicky narušiť, a mušky takpovediac priletia samé. Potom ich stačí pochytať a uzavrieť. Následne zabezpečiť prísun potravy a vodu. Problém však nastane, ak ich chceme skŕmiť. Akonáhle totiž otvoríme uzáver, prejaví sa volanie po slobode, a mušky razom opustia priestor, ktorým sme ich doteraz obmedzovali. Riešenie existuje - stačí ich omráčiť éterom, čo sa mne práve etické nezdá, alebo omráčiť chladom, napr. z chladničky. Mušky zostanú letargické, ale budú prejavovať pohyb, čo je predpokladom ich vhodnosti krmiva pre ryby. Pred oveľa jednoduchší prípad sme postavený, ak sme si zadovážili drozofily vestigial. Tieto len lozia - nevzlietnu. Existujú rôzne recepty na substrát, ktorý je vhodný na produkciu drozofil. Jednotlivé zložky týchto zmesí tvoria: múka, strúhanka, cukrový sirup, ovocný sirup, agar, kvasnice, ocot, voda, tortové želé. Možno samozrejme využiť aj ovocie, problém však je, že rýchlo plesnivie a veľmi zapácha. Jeden pár dokáže behom 2 týždňov vyprodukovať 50 - 70 potomkov. Larvy sú bielej farby. Ak je substrát veľmi mokrý, larvy vyliezajú po stenách, ak je suchší, pohybujú sa viac-menej po jeho povrchu a v ňom. Je však treba podotknúť, že je tak ako na takmer na každú novú potravu, je nutné aby si na ňu vaše ryby zvykli. Inak sa môže stať, že ryby budú plávať a nebudú si všímať veľké množstvo mušiek na hladine (mušky sa nohami postavia na hladinu tak, že vôbec ich telo nevstupuje pod hladinu) a po čase, kedy drozofily nájdu "breh" - kolmú stenu napr. - vylezú na krycie sklo, prípadne sa vyberú na prechádzku po našej domácnosti. Ich smer bude jasný - vyhľadajú napr. najbližšie ovocie. Drozofily chovám v umelohmotných fľašiach, a kelímkoch zakrytých látkou, prípadne pančuchou. Skŕmim ich obrovské množstvá - pre rôzne druhy rýb. Druh Drosophila hydei je väčší, a má dvojnásobne dĺžku reprodukčného cyklu. ===Ryby=== Ako krmivo sa samozrejme dá použiť aj poter (plôdik), prípadne menšie kusy rýb. Dá sa zhruba povedať, že veľkosť oka určuje veľkosť koristi. Ryba rybu zožerie bez problémov, ak je výška koristi menšia ako veľkosť oka dravca. Tieto dravce sa obyčajne napádajú svoju korisť určitým spôsobom - niektoré útočia spredu, iné zozadu, resp. útočia na hlavu, alebo od chvosta. Ak pristúpime k tomu, aby sme kŕmili živou rybacou stravou, musíme rátať s tým, že v našich jedincoch sa prebudí ešte viac túžba po živej potrave, po rybe a častokrát aj po vlastných potomkoch. Aj neživé rybie filé, rybie mäso, hovädzie srdce napomáha týmto chúťkam. Ako mäso sa hodí viac uvarené chudé kuracie a už vyššie spomínané hovädzie srdce. Chytať drobné ryby v rybníkoch, jazierkach a vodných tokoch nie je povolené, a je to aj rizikové z hľadiska zavlečenia chorôb. Tam kde v prírode žijú ryby, nie je vhodné si odtiaľ nosiť živý materiál, kvôli oveľa vyššej možnosti prenosu choroboplodných zárodkov. Ak chceme, prípadne musíme mať zdroj rýb na skŕmenie, hodia sa na tento účel napr. niektoré živorodky: gupky, mečúne, platy, blackmolly, prípadne niektoré ikernačky: dánia, ale aj skaláre, guramy. Viac-menej ide len o množstvo produkcie a o ochotu ku treniu. Nádrž o 20 samiciach gupky Poecilia reticulata s 5 - 10 samcami bohato stačí pre jedno priemerné akvárium v byte - je zárukou pri zachovaní určitých pravidiel, neustále prísunu potravy. ===Ostatné živé krmivo=== Aj larvy niektorých ďalších skupín hmyzu sú vhodné pre ryby, prípadne vyliahnuté dospelce až dospelé imága, ktoré sú často aj prirodzenou zložkou potravy v domovine toho ktorého druhu: šidlá - Anisoptera, vážky - Odonata, chrobáky - Coleoptera, najmä tzv. múčne červy, čo je zástupca podradu Polyphaga, čeľade Tenebrionidae Tenebrio molitor. Svoj význam majú z hľadiska chovateľstva hlavne v teraristike, no akvaristi ich môžu využiť, najmä kým je ich pokožka ešte mäkká. Ďalej sú to muchy Brachycera - kedysi sa larvy múch bežne používali, napr. aj pomerne drastickým prispôsobením, kedy sa využila zdochlina, ktorá sa stala živnou pôdou pre muchy, ktoré potom chovateľ vyzbieral a použil; šváby - Blattodea, muchy Brachycera. Ďalej sú to tri čeľade rovnokrídlovcov Orthoptera: svrčky - Gryllidae, koníky - Acrididae, kobylky - Tettigoniidae; vošky - Aphidoidea, pakobylky - Phasmatodea, motýle - Lepidoptera, vidlonôžky - Mysisdacea - napr. Mysis relicta, pošvatky - Plecoptera, potočníky - Trichoptera, podenky - Ephemeroptera, komáre - Nematocera, mrave - Formicidae z triedy blanokrídlovcov - Hymenoptera - dospelce konzumujú radi iba niektoré. Pred chytaním, zbieraním kukiel veľkého množstva by som chcel odradiť, nechajte radšej mravce žiť, a mnohých iných. Larvy spomínaného hmyzu žijú v rôznych prostrediach, v zemi, pod kôrou stromov, vo vode, dospelce sa chytajú do sietí najlepšie na lúkach s nepokosenou trávou. Ak budeme sieťkou smýkať tesne nad zemou, určite si domov niečo prinesieme. Z iných článkonožcov sú to napr. chvostoskoky - Collembola (častý hosť našich kvetináčov - prejavujú sa skákavým pohybom): napr. Hydropodura aquatica, Isotoma, Smithurus viridis; krill - Carnela - drobné kôrovce. Ako krmivo sa hodia aj červy húb (aj jedovatých). Nemožno zabudnúť ani na vodné slimáky, ktoré sú pre niektoré taxóny spestrením menu - cichlidy, štvorzubce. ===Človeku dostupné krmivo=== Ako náhrada prirodzených zdrojov krmiva je možné použiť bežne dostupný sortiment potravín. Veľa druhov rýb s nadšením prijíma hrach. Odstráňte hornú šupku, roztlačte trochu (podľa druhu rýb) a môžete "servírovať". Najmä pre vyliahnuté mláďatá sa často používa v prvých dňoch uvarený vaječný žĺtok. Je treba dať pozor na rozklad tohto materiálu, pretože táto veľmi čistá bielkovina sa rozkladá v krátkom čase. No ani vaječný bielok zrejme neostane rybami nepovšimnutý. Namočené, nabobtnalé ovsené vločky, alebo krúpy prijímajú niektoré väčšie druhy rýb, podobne čiastočne uvarené zemiaky. Vhodné je ovocie: jablko, ríbezľa, hrozno, pomaranč, banán, hruška, ale aj zelenina: uhorka (napr. pre prísavníky, alebo cichlidy), rajčina, melón, mrkva, špenát (aj čerstvý, aj mrazený mixovaný), mangold, šalát, cukina, dyňa, čínska kapusta, atď. Vhodná je aj napr. žihľava. Tvrdšie časti je vhodné spariť, napr. ponechaním dlhšieho času na vzduchu, rýchlejšie na priamom slnku, alebo obariť obliatím vriacou vodou. Rybám chutí aj uvarený bielok, je to však rýchlo rozkladajúci sa materiál a energeticky veľmi výživný, preto nedoporučujem veľmi s ním kŕmiť. Z iného súdka sú cestoviny ako špagety, kolienka a pod., ďalej ryža (všetko samozrejme varené v čistej vode). Tieto varíme z praktických dôvodov väčšie množstvo, a zbytok po skŕmení uchovávame v mrazničke. Aj pre vyfarbenie rýb je veľmi vhodná sladká paprika. Niektorí chovatelia si vyrábajú zmesi rôzneho zloženia, ktoré premiešajú a udržiavajú v mraze. Zabezpečia si tým okrem iného pestré zloženie v jednom. == Referencie == * Pôvodný zdroj: [http://www.sozo.sk Skala] * Návody k chovu http://www.ondrej.prodejce.cz/chovy.htm * Ján Iskra [[Akvaristika|Späť na obsah knihy]] [[Category:Akvaristika]] 1200 2673 2005-02-21T14:02:54Z Jacik 6 == Referencie == *[http://www.aquar.cz/Dusik.htm Dusík] [[Category:Akvaristika]] [[Akvaristika|Späť na obsah knihy]] 1201 2674 2005-04-15T12:26:54Z Jacik 6 == Molekula vody == Voda je &ndash; samozrejme hneď po rybách &ndash; v&nbsp;centre pozornosti akvaristu. Je základným životným prostredím vodných živočíchov a&nbsp;rastlín a&nbsp;jej fyzikálno-chemické vlastnosti ovplyvňujú kvalitu a&nbsp;spôsob ich života. V&nbsp;prírode ani v&nbsp;akváriu sa nestretneme s&nbsp;chemicky čistou vodou, ale jej vlastnosti sú základom pre vlastnosti prírodnej alebo akváriovej vody. Z&nbsp;chemického hľadiska je voda zlúčeninou dvoch prvkov, vodíka a&nbsp;kyslíka, v&nbsp;pomere 2:1 so známym sumárnym vzorcom '''H₂O'''. Atóm kyslíka má v&nbsp;molekule vody oxidačný stupeň &minus;2, správa sa teda, ako keby prijal do svojho elektrónového obalu dva záporne nabité elektróny. Každý z&nbsp;dvoch atómov vodíka sa zase správa, ako keby atómu kyslíka odovzdal z&nbsp;elektrónového obalu svoj jediný elektrón. V&nbsp;skutočnosti vždy jeden elektrón kyslíka a&nbsp;jeden elektrón vodíka vytvorili elektrónový pár, ktorý je spoločný pre obidva atómy a&nbsp;spája ich takzvanou kovalentnou väzbou. Molekula vody sa dá teda znázorniť štruktúrnym vzorcom '''H&minus;O&minus;H''', pričom jednotlivé väzby '''O&minus;H</strong>''' zvierajú uhol približne 109&deg; a&nbsp;molekula pripomína doširoka roztvorené kružidlo. Atóm kyslíka hrá v&nbsp;tejto väzbe akúsi dominantnú úlohu, pretože jeho atómové jadro je väčšie, obsahuje viac kladne nabitých protónov a&nbsp;všetky elektróny majú tendenciu pohybovať sa bližšie k&nbsp;jadru atómu kyslíka, než k&nbsp;jadrám atómov vodíka &ndash; hovoríme, že kyslík mä väčšiu <em>elektronegativitu</em>. Praktickým dôsledkom tohto javu je, že aj keď sú atómy kyslíka a&nbsp;vodíka teoreticky neutrálne, atóm kyslíka je ako keby zápornejšie nabitý, má čiastočný negatívny náboj (označujeme ho &delta;&minus;) a&nbsp;atómy vodíka majú čiastočný pozitívny náboj (&delta;+). Štruktúrny vzorec molekuly vody môžme potom napísať ako '''H^&delta;+&minus;O^{&delta;&minus;}&minus;H^&delta;+'''. <!-- - interakcie molekúl - hustota vody - kryštalizácia --> == Disociácia molekuly vody == Ako všetky molekuly, aj molekuly vody sú neustále v&nbsp;pohybe, rotujú a&nbsp;vibrujú a&nbsp;keďže kovalentná väzba nedrží naveky, s&nbsp;určitou pravdepodobnosťou sa môže stať, že sa molekula vody &quot;rozpadne&quot;, pričom atóm kyslíka si zoberie so sebou obidva elektróny kovalentnej väzby. Tento jav nazývame ''disociácia'' a&nbsp;vyjadrujeme ho rovnicou: : H₂O <span style="font-size: large ;">&rarr;</span> H⁺ + OH^&minus; Atóm vodíka stráca svoj jediný elektrón a&nbsp;stáva sa z&nbsp;neho ''vodíkový katión'' (H⁺), zvyšná časť molekuly tento elektrón získava (a&nbsp;s&nbsp;ním aj záporný náboj) a&nbsp;nazýva sa ''hydroxylový anión'' (OH^&minus;). Tento dej môže prebehnúť aj opačným smerom, hovoríme že je ''reverzibilný'': : H₂O <span style="font-size: large ;">&harr;</span> H⁺ + OH^&minus; V&nbsp;chemicky čistej vode je množstvo takto disociovaných molekúl pomerne malé. Ich množstvo &ndash; koncentráciu &ndash; vyjadrujeme ako koncentráciu takto vzniknutých vodíkových katiónov (alebo hydroxylových aniónov): c&nbsp;=&nbsp;0,000&nbsp;000&nbsp;1&nbsp;mol/l (c&nbsp;=&nbsp;1&times;10^&minus;7&nbsp;mol/l). Prakticky to znamená, že na jednu disociovanú molekulu pripadá vyše pol miliardy nedisociovaných molekúl vody. O&nbsp;tom, aký má koncentrácia vodíkových katiónov význam a&nbsp;prečo je dôležité vedieť, že v&nbsp;chemicky čistej vode je to práve 1&times;10^&minus;7&nbsp;mol/l pojednáva bližšie kapitola [[Akvaristika: Kyslosť vody]]. Vodíkové katióny (v&nbsp;podstate protóny, ''p⁺''), keďže majú pozitívny náboj, sú priťahované k&nbsp;okolitým záporným nábojom. V&nbsp;prvom rade sú to samozrejme záporne nabité hydroxylové anióny, ale tých je vo vode tak isto málo, ako samotných vodíkových katiónov (jeden anión na pol miliardy nedisociovaných molekúl vody). Vodíkové katióny sú preto priťahované hlavne k&nbsp;čiastkovým záporným nábojom na atómoch kyslíka (O^{&delta;&minus;}) a&nbsp;vytvárajú s&nbsp;kyslíkom väzbu za vzniku kladne nabitého ''hydroxóniového iónu'': : H⁺ + H₂^&delta;+O^{&delta;&minus;} <span style="font-size: large ;">&rarr;</span> H₃O⁺ === Chemická rovnica pre disociáciu molekuly vody === Všetky vyššie uvedené rovnice môžeme teraz prepísať do správnej formálnej rovnice pre disociáciu vody: : 2 H₂O <span style="font-size: large ;">&harr;</span> H₃O⁺ + OH^&minus; == Pre pokročilých == ''Ako vypočítame pomer medzi počtom nedisociovaných a&nbsp;počtom disociovaných molekúl vody, respektíve vzájomný pomer ich koncentrácií?'' : x = c(H₂O) / c(H⁺) === Známe veličiny === : c(H⁺) = 1&times;10^&minus;7&nbsp;mol/l : m(H₂O) = 1&nbsp;000&nbsp;g/l (hmotnosť 1&nbsp;litra vody pri 4&deg;C) === Použité vzorce === #<math>c = {n\over V}</math><br>(koncentrácia je látkové množstvo na jednotku objemu) #<math>n = {m\over M}</math><br>(látkové množstvo je pomer hmotnosti a mólovej hmotnosti) === Postup === Za látkové množstvo&nbsp;'''n''' vo vzorci 1. dosadíme zo vzorca 2.<br> : <math>c = {{m\over M}\over V}</math><br> Dostaneme vzorec na výpočet koncentrácie v&nbsp;''mol/l''<br> : <math>c = {m\over{M.V}}</math> Ak V&nbsp;=&nbsp;1&nbsp;l, mólovú hmotnosť pre vodu musíme dopočítať : M(H₂O)&nbsp;=&nbsp;2 &times; M(H)&nbsp;+&nbsp;M(O)&nbsp; : M(H₂O)&nbsp;= 2 &times; 1 + 16 = 18&nbsp;g/mol Po dosadení dostaneme hodnotu koncentrácie vody : c(H₂O) = 1&nbsp;000&nbsp;/&nbsp;(18&nbsp;&times;&nbsp;1)&nbsp;=&nbsp;55,555 555 5&nbsp;mol/l. To je presne koncentrácia chemicky čistej vody pri pri 4&deg;C a&nbsp;pre správnosť by sme od nej ešte mali odrátať koncentráciu disociovaných molekúl, aby sme dostali koncentráciu nedisociovaných molekúl: : 55,555&nbsp 555&nbsp;5 &minus; 0,000&nbsp;000&nbsp;1 = 55,555&nbsp;555&nbsp;4 Pomer koncentrácií je potom : c(H₂O) / c(H⁺) = 55,555&nbsp;555&nbsp;4 / 0,000&nbsp;000&nbsp;1 = 555&nbsp;555&nbsp;554 ''Na jednu disociovanú molekulu pripadá 555&nbsp;555&nbsp;554 nedisociovaných molekúl vody.'' [[Akvaristika|Späť na obsah knihy]] [[Category:Akvaristika]] 1202 5717 2006-04-26T07:11:55Z AtonX 2 archivacia roku 2005, presun z hlavnej stránky * Archív [[/2005]] ---- ==[[Šablóna:Predpoklady pre štúdium]]== Navrhujem zmazať túto stránku, lebo bol zmenený charakter stránky: zo šablóny na bežnú stránku * Vymazané. --[[Redaktor:AtonX|AtonX]] 07:11, 26 apríl 2006 (UTC) ==[[Dogmatika:Predpoklady pre štúdium]]== Navrhujem zmazať túto stránku, lebo bola presunutá na stránku [[Dogmatika: Predpoklady pre štúdium]] * Vymazané. --[[Redaktor:AtonX|AtonX]] 07:11, 26 apríl 2006 (UTC) 1205 2678 2005-03-03T12:41:59Z Jacik 6 1206 2679 2005-03-03T12:42:06Z Jacik 6 1207 2680 2005-03-03T12:42:13Z Jacik 6 1208 2681 2005-03-04T23:03:49Z 217.23.249.231 pridaný článok '''[[Asertivita]] > [[Asertivita/Asertívne komunikačné techniky|Asertívne komunikačné techniky]] > Vyslovovanie a prijímanie komplimentu''' ---- == Podstata techniky == '''Posilňovať''' žiadané správanie, konanie a '''ovplyvňovať konanie iných''' tak, aby zmena správania bola pre obe strany potešením, je možné '''vyjadrovaním pozitívnych pocitov formou komplimentov'''. Napriek tomuto poznatku nám vyjadrovanie, ale i prijímanie komplimentov často robí problémy! == Vyslovovanie komplimentu == Komplimenty sú namieste, ak sú úprimne myslené. Ak nie sú, je to neúprimná manipulácia. Navyše neúprimnosť komplimentu po čase vyjde i najavo! === Zásady === # Nadviazať '''očný kontakt''', ktorý vyjadruje otvorenosť, úprimnosť a srdečnosť, # úprimnosť vo vyjadreniach, konkrétnosť, # nutnosť vyjadriť '''osobný postoj''', nie vyslovovať svoje postrehy ako všeobecne platné "pravdy", # nevhodné je #* preháňanie, #* falošné lichotenie, #* použitie komplimentu za účelom manipulácie. Vyslovenie komplimentu je príjemnou formou podávania spätnej väzby (je to pozitívna [[Asertivita/Reakcia spätnou väzbou|reakcia spätnou väzbou]]). Schopnosť a pripravenosť vyjadrovať uznanie a vyslovovať komplimenty - kedykoľvek a kdekoľvek sa na to vyskytne príležitosť - spríjemňuje život oboch komunikujúcich partnerov a patrí do základnej výbavy ľudí správajúcich sa asertívne. == Prijímanie komplimentu == Brzdou asertívne prebiehajúcej komunikácie sa môže stať, ak nedokážeme kompliment asertívne prijať. Môže sa zopakovať niekoľkokrát, že komliment neprijmeme a partner nám ich prestane dávať! '''Neprijatie komplimentu môže byť pre toho, kto kompliment vyslovil, veľmi nepríjemné!''' Dôvody, prečo nedokážeme kompliment prijať môžu byť rôzne: * Nedokážeme na "pochvalu" zareagovať, sme síce potešení, polichotení, dívame sa však stranou, či začneme zľahčovať vec, ktorej sa kompliment týka, aby si ľudia nemysleli, že sme "namyslení". * Vnútorne vnímame neasertívnosť podanej "pochvaly", buď sa nám zdá zveličená, alebo nevieme sa rozhodnúť, či je úprimná, či nie myslená ako manipulácia... niečo škrípe, možno ani nevieme presne, čo. '''Vtedy je vhodné vyjadriť svoje pocity'''. === Reakcia na kompliment === '''Reakciou na vyslovený kompliment''' môže byť odpoveď typu: # ''áno, ďakujem, teší ma, že...'' # ''som rád,teší ma, ja to vidím ...'', alebo ''ďakujem, ale uvádza ma do rozpakov, že...'' # vyjadrenie výhrad voči pochvale - osobný postoj. Aj pri prijímaní komplimentu je dôležitý '''očný kontakt''' vyjadrujúci srdečnosť. [[Category:Asertivita]] 1209 2682 2005-04-22T10:55:50Z Jacik 6 Amoniak (čpavok) NH₄ je hlavným produktom rozkladu organických látok vo vodnom prostredí. A to najmä metabolizmu proteínov. V každom akváriu sú prítomné ''nitrifikačné baktérie'' rodu ''Nitrosomas'', ktoré v aeróbnom prostredí , tzn. za prístupu kyslíka O₂, premieňajú amoniak na dusitany NO₂ a ďalej zasa baktérie rodu ''Nitrobacter'' premieňajú dusitany NO₂ na dusičnany NO₃. NH₄ -> NO₂ -> NO₃ Nitrifikácia je procesom, kedy nitrifikačné baktérie v aeróbnom prostredí oxidujú NH₄ na NO₂ až na NO₃^&minus;. Opakom nitrifikácie je denitrifikácia, ktorá prebieha v anaeróbnom prostredí s nedostatkom O₂. ==Asimilácia nitrifikačných baktérií== Nitrifikačné baktérie obývajú celé akvárium tzn. dno, rastliny, sklo atď. Pokiaľ je filtračná kapacita = počet nitrifikačných baktérií nedostatočná, tak im môžeme "napomôcť" vytvorením ďalšieho vhodného priestoru pre ich rast a zabezpečením pravidelného prísunu potravy - čerstvej vody s NH₄ a NO₂. Na usadenie nitrifikačných baktérií sa používajú materiály s veľkým pomerom plochy voči objemu. Na väčšej ploche môže usadiť a asimilovať viac baktérií. Najznámejšie a najpoužívanejšie materiály sú biomolitan, keramické valčeky, fitračná vata a aktívne uhlie. Viac v článku [[Filtračné materiály]] ==Kritické koncentrácie== Vysoké koncentrácie NH₄, NO₂ a NO₃ ohrozujú zdravie rýb ale aj rastlín. Kritické koncentrácie závisia od odolnosti konkrétnych živočíchov či rastlín, ale orientačne: * amoniak NH₄ nad 0,2 mg/l * dusitany NO₂ nad 0,1 mg/l * dusičnany NO₃ nad 100 mg/L. ==Dusitanová NO₂ špička== Pri zakladaní akvária sú nitrifikačné baktérie prítomné iba v stopových množstvách. Preto aj ich schopnosť premeny NH₄ na konečné NO₃ je minimálna. Než sa namnožia do požadovaného množstva trvá nejaký čas a práve tento je u novozakladaných akvárií kritický. Najkritickejší je prvý mesiac od novozaloženia akvária. <!-- Na filtrovanie môžeme použiť filter: A.- VONKAJŠÍ B.- VNÚTORNÝ C.- PôDNY Rastliny pri asimilácii (raste) spotrebúvajú dusičnany NO₃ a premieňajú ich naspäť na organickú hmotu, svoje telá. Takýto kolobeh funguje v prírode. --> ==References== * http://planta.aquariana.cz/nerostou.htm#nitrifikace [[Akvaristika|Späť na obsah knihy]] [[Category:Akvaristika]] 1211 2684 2005-06-28T08:11:44Z AtonX 2 minor wiki, rm vanity :) Neodmysliteľnou súčasťou akvária je stojan. Jeho tvar a konštrukcia je priamo úmerná tvaru a veľkosti akvária a samozrejme, tým aj jeho, celkovému obsahu vodného prostredia. V každom prípade stojan musí byť dostatočne pevný a stabilný a konštruovaný tak, aby jeho váha aj s akváriom bola čo možno najviac rozložená a aby spĺňal nielen praktické, ale aj estetické nároky vzhľadom k jeho umiestneniu v danej miestnosti. Uvedené znamená, že stojan budeme riešiť podľa daného určenia použitia, teda inak bude konštruovaný pre umiestnenie v obývacej a inak pre umiestnenie v chovnej miestnosti. * Malé akvária do 100&nbsp;L síce môžu byť bez problémov umiestnené na drevených stojanoch či stoloch. Avšak kvôli častému styku dreva s vodou (údržba akvária, vyparovanie sa vody z akvária a tým teda aj neustála vlhkosť) môže časom dôjsť k nahnitiu, prípadne inému poškodeniu akvarijného stojana kvôli vlhkosti. * Konštrukciu stojanov pre väčšie akvária je už vhodné vystužovať kovovými nosníkmi. Pre 250&nbsp;L akvárium postačujú nosníky hrúbky 30×30&nbsp;mm. V obytných priestoroch je vhodným riešením nosná kovová konštrukcia a na nej sú prichytené drevené obklady a dvierka. * Stojany pre väčšie akvária než 500&nbsp;L sú takmer vždy riešené masívnou kovovou konštrukciou, prípadne kombináciou kovovej konštrukcie a betónovej či murovanej časti z tehál či tvárnic. ==Referencie== * http://jacik.akva.sk/wiki/nahlad.php?clanok=moje250akva * http://www.aquaworld.szm.sk/stojan/stojan.htm * http://rejnoci.unas.cz/stojan.htm * http://akvarium.hyperlink.cz/Lite_filtr_01.JPG [[Akvaristika|Späť na obsah knihy]] [[Category:Akvaristika]] 1213 2686 2005-05-03T09:01:44Z AtonX 2 bp:wiki {{wiki}} V tejto časti našej knihy sa budeme venovať vonkajšej a vnútornej stavbe tela rýb. Mnohým sa bude zdať zbytočné o tomto hovoriť podrobnejšie, ale sú vo veľmi veľkom omyle. Každý dobrý chovateľ, a takým chce byť každý z nás, musí poznať ryby podrobnejšie z viacero dôvodov: a.) tvar tela a sfarbenie hovorí o tom, kde sa daná ryba zdržuje a aký je plavec; b.) postavenie a veľkosť úst hovorí o tom čím sa daná ryba živí; c.) poznanie jednotlivých vonkajších častí tela ryby je dôležité nielen pri jej popise a teda aj pri jej identifikácii, ale veľmi veľa krát je nutné pri určení ochorenia, hlavne spôsobené stresami a ektoparazitmi, prípadne ochoreniami bakteriálneho alebo plesňového ochorenia; d.) poznanie polohy vnútorných orgánov je taktiež veľmi potrebné pri určovaní diagnózy ochorenia rýb, pri hormonálnej reprodukcii atď. Príkladov by sa dalo uviesť oveľa viac. Je samozrejme, že všetky tieto veci nemusíme ovládať ako profesionálni ichtyológovia, ale ako dobrí chovatelia áno, pretože už na prvý pohľad dokážeme rybu zaradiť do určitej skupiny, napr. z hľadiska potravy, potrieb priestoru, kde sa zdržuje atď. Teda tvrdenie, že sú to veci nezáživne a treba sa im venovať iba okrajovo je veľmi mylné a zavádzajúce. Aby sme sa dobre vyznali v jednotlivých odborných pojmoch, ktoré sa inak vyskytujú aj v každej odbornej literatúre a časopisoch, či už v našich alebo v zahraničných, budem postupne na tejto stránke uverejňovať jednotlivé výrazy a aj vysvetlenie k nim. Ryby ako také, tvoria skupinu živých organizmov, ktoré sú svojím tvarom tela, stavbou vnútorných orgánov, spôsobom prijímania a druhom potravy ako aj všetkými svojimi životnými a reprodukčnými prejavmi trvalo prispôsobené životu v sladkovodnom, brakickom alebo v morskom vodnom prostredí všetkých typov o rôznej teplote, chemickom zložení a obsahu rozpusteného oxidu v tomto prostredí. Telo rýb, ako také je rozdelené do 3 základných častí: hlavová časť tela, trupová časť tela a chvostová, alebo aj kaudálna časť tela. Toto rozdelenie tela rýb je dôležité najmä pri popise, či už vnútorných alebo vonkajších častí tela ryby, ako aj jej sfarbenia. '''Vonkajšia stavba tela.''' '''Tvar tela ryby.''' Tvar tela ryby je priamo závislý od životného prostredia v ktorom sa ten alebo onen druh rýb vyskytuje. Najideálnejší tvar tela je hydrodynamický tvar, ktorý kladie vodnému prostrediu najmenší odpor a vo svojej vlastnej podstate je to vretenovitý tvar, ktorý je laterálne (zo strán) stlačený, pričom kaudálna (chvostová) časť tela je dobre vyvinutá. Nie je treba pripomínať, že tento tvar tela majú ryby, ktoré zaraďujeme do skupiny najlepších plavcov. Tento tvar tela v menšej alebo väčšej modifikácii majú všetky druhy rýb, ktorých biotopy sú tvorené rýchlo tečúcimi potokmi a riečkami. Opakom k uvedenému tvaru tela je telo vysoké, ktoré je laterálne silne stlačené, a kaudálnu časť tela nemajú tak dobre vyvinutú ako je to v predchádzajúcom prípade. Tento tvar tela majú ryby, ktoré sa vyskytujú biotopoch stojatých alebo pomaly tečúcich vôd, v ktorých je viac alebo menej silný porast vodných a bahenných druhov rastlín. Príklad: spp.. Symphysodon discus HECKEL, 1840 (diskus; familia Cichlidae); Pterophyllum scalare (LICHTENSTIEN, 1823) (skalár; familia Cichlidae) atď. Šípovitý tvar tela je typický pre dravé species rýb (predátor) majú , ktorý je charakteristický tým, že hlava je úzka, pretiahnutá a má klinovitý tvar, telo je úzke a pomerne nízke, pričom kaudálna oblasť tela je veľmi dobre vyvinutá. Uvedený tvar tela je veľmi vhodný nato, aby tieto druhy rýb dokázali za veľmi krátky čas dosiahnuť maximálne možnú najvyššiu rýchlosť, ktorú potrebujú na úspešné prenasledovanie a dolapenie svojej koristi. Príklad: species Esox lucius LINNAEUS, 1758 ( šťuka obyčajná; familia Esocidae); species Crenicichla lepidota HECKEL, 1840 (familia Cichlidae) atď. Ryby, ktoré sa vo svojich biotopoch vyskytujú v povrchových oblastiach tesne alebo v tesnej blízkosti povrchu vodného prostredia majú dorzálnu líniu ( chrbtovú časť) tela rovnú, pričom ventrálna (brušná) časť tela klenutá.. Príklad: druhy systematicky zaradené do familia Gasteropelecidae (asi 9 recentných druhov, ktoré označujeme ako "lietajúce ryby", napr. Gasteropelecus sternicla (LINNAEUS, 1758) subfamilia Gasteropelecinae); species systematicky zaradené do familia Ctenoluciidae, (subordo Characoidei, ordo Cypriniformes,) atď. Bentické species rýb, t. j. druhy rýb, ktoré sa vo svojich biotopoch vyskytujú pri dne v jeho tesnej blízkosti majú telo spravidla nižšie, laterálne rozšírené ( rozšírené do strán) a ventrálna časť tela je plochá. Príklad: Corydoras paleatus (JENYNS, 1842) (familia Callichthyidae) atď. '''POZNÁMKA:''' je podrobnejšie delenie rýb podľa tvaru tela, ale k tomuto sa vrátim neskoršie, ako je napr. hadovitý tvar tela ( v niektorých literatúrach uvádzaný aj ako stuhovitý alebo úhorovitý tvar tela) - species systematicky zaradené do familia Anquillidae, sp. Anguilla anguilla (LINNAEUS, 1758) - úhor obyčajný; sp. systematicky zaradené do familia Muraenidae - murény, obidve čeľade sú zaradené do radu Anguilliformes - úhorotvaré atď '''Veľkosť tela rýb.''' Pojem veľkosť tela ryby a dosiahnutá veľkosť ryby je pri chove rýb v starostlivosti človeka veľmi dôležitý morfologicko-meristický pojem, pretože okrem iného aj od toho, akú veľkosť dosahujú dané ryby ktoré sme sa rozhodli chovať, volíme veľkosť akvária, hlavne vo vzťahu na jeho dĺžku. Pokiaľ budeme v tejto knihe a v ďalšom texte o dĺžke tela ryby alebo o veľkosti ryby, hovoriť, tak máme na mysli následovné rozdelenie rýb podľa veľkosti: a.) veľmi malé, tzv. trpaslíkovité druhy rýb → od veľkosti 25 mm do veľkosti 50 mm; b.) malé druhy rýb → od veľkosti 50 mm do veľkosti 100 mm; c.) stredne veľké druhy rýb → od veľkosti 100 mm do veľkosti 150 mm; d.) veľké druhy rýb → od veľkosti 150 mm do 200 mm; e.) veľmi veľké druhy rýb → od veľkosti 200 mm a viac. Je samozrejmé, že v akvaristickej literatúre ako aj v odborných časopisoch je uvádzané aj iné rozdelenie rýb podľa veľkosti, ale myslím, že pokiaľ sa budeme pohybovať na týchto stránkach a budeme hovoriť rovnakým „chovateľským jazykom“, tak sa vždy dohovoríme, pretože aj iné miery sa dajú kľudne do vyššie uvedených mier previesť. O čo mi vlastne ide? O nič iné ako o jednotnosť v spôsobe vyjadrovania sa, aby nedochádzalo k zbytočným omylom, prípadne dojmom z úmyselného zavádzania. Podľa mojich osobných skúsenosti práve nejednotnosť v spôsobe vyjadrovania je najväčším kameňom úrazu a nezhôd. Je samozrejme, že uvedené rozdelenie rýb podľa veľkosti nie je žiadnym morfologickým me-rítkom a preto si v ďalšom texte niečo povieme aj o tejto otázke. 1.) SL → skratka pre označenie dĺžky tela rýb, • ktorých pokrytie tela sa skladá z veľkých šupín, ako sú napr. druhy systematicky zaradené do ordo Cypriniformes atď. Je to vzdialenosť od začiatku rypáka až po koniec ošupenia na báze pinna caudalis (chvostovej plutve); • pri species systematicky zaradených do familia Salmonidae – čeľaď lososovité Je to vzdialenosť od začiatku rypáka až o koniec posledného stavca chrbtice ( columna vertebralis), ktorý je vidieť ako žliabok pred bázou pinna caudalis. 2.) FL→ skratka pre označenie tzv. Smittovej dĺžky tela ryby, a je to vzdialenosť od začiatku rypáka po koniec stredných lúčov pinna caudalis. 3.) TL → skratka pre označenie celovej dĺžky tela ryby a je to vzdialenosť od špičky rypáka až po koniec najdlhších lúčov pinna caudalis pri ich zatvorení. Iba ako dodatok uvediem, že táto miera je veľmi dôverne známa všetkým rybárom, pretože je totožná s našou zákonnou lovnou dĺžkou tela rýb alebo aj rybárskou mierou. Je samozrejme, že na základe spôsobu merania jednotlivých vyššie uvedených metód sú aj jednotlivý miery udávané v iných číslach. V zásade platí, že mieri, ktoré sú udávané v FL alebo v SL sú vždy menšie ako udávane v TL. '''Hlavová časť tela rýb.''' Podobne, ako je tomu aj pri tvare tela ryby, je aj tvar hlavy ryby zodpovedajúci osobitostiam v spôsobe života toho ktorého druhu ryby alebo skupiny rýb, najmä vo vzťahu na získavanie potravy, ako je napríklad jej zber z vodnej hladiny, zber z dna ekologickej niky, oškrabovanie rias, lovenie iných živých organizmov atď.. V ďalšej našej prechádzke morfológiou a anatómiou rýb sa budeme venovať tejto časti tela rýb. ==Referencie== * Ján Iskra [[Akvaristika|Späť na obsah knihy]] [[Category:Akvaristika]] 1215 5401 2006-03-31T17:18:54Z AtonX 2 wiki '''[[Asertivita]] > [[Asertivita/Asertívne komunikačné techniky|Asertívne komunikačné techniky]]''' > '''Negatívna asercia''' ---- Vychádzajúc zo svojho [[Asertivita/Asertívne práva|asertívneho práva]] ''[[Asertivita/Asertívne práva#Piate asertívne právo|robiť chyby a niesť za ne zodpovednosť]]'' asertívny prístup ku kritike nás vedie k zmene presvedčenia, že '''kvôli chybe sa musíme zákonite cítiť vinnými'''. '''Nemusíme!''' Ak chceme byť nezávislí, slobodní, rezervujme si právo byť sami sebe najdôležitejším sudcom. Negatívna asercia učí prijímať svoje chyby a kľudne o nich hovoriť. == Podstata techniky == # zmeniť svoje presvedčenie, že kvôli svojej chybe sa musíme cítiť zle a previnilo, # naučiť sa asertívnym postojom ku chybám - považovať ich jednoducho a nič viac a nič menej ako za chyby, # asertívne akceptovať vlastnú chybu či omyl a slovne to vyjadriť, # prijať svoju chybu bez ospravedlňovania sa, # pýtať sa kritika na podrobnosti, ak sú v kritike obsiahnuté zaujímavé informácie, alebo je možné tým kritiku vyčerpať, ak je manipulatívna. == Príklady == * ''Máš pravdu, nemusel som to urobiť takto. Môžem to skúsiť urobiť inak.'' * ''Je to moja chyba, nabudúce to skúsim inak.'' * ''Uvedomujem si, že som to urobil nevhodne.'' * ''Bola to moja hlúposť, a ani mne sa to takto nepáči.'' [[Kategória:Asertivita]] 1228 2701 2005-06-06T08:08:03Z 195.28.71.26 ==Mobilita prvkov== ==Prehľad príznakov nedostatku živín== ==Dostupnosť prvkov v závislosti od Ph== == Referencie == * Warning signs of Nutrient Deficiency [http://www.csd.net/~cgadd/aqua/art_plant_nutrient.htm] * Význam prvků ve výživě rostlin [http://sweb.cz/maniakva/prvky.htm] * Nutrient Deficiency [http://www.thekrib.com/Plants/Fertilizer/nutrient-deficiency.html] * Nutrient Deficiency Symptoms [http://www.smallgrains.org/Techfile/Franzen.htm] * Essential Elements for Plant Growth [http://www.soils.wisc.edu/~barak/soilscience326/deficien.htm] [[Akvaristika|Späť na obsah knihy]] [[Category:Akvaristika]] 1231 sysop 2704 2005-06-25T11:23:14Z MediaWiki default aktuálny text 1232 sysop 2705 2005-06-25T11:23:14Z MediaWiki default štandardný text 1233 sysop 2706 2005-06-25T11:23:14Z MediaWiki default Názov 1234 sysop 2707 2005-06-25T11:23:14Z MediaWiki default 1235 sysop 2708 2005-06-25T11:23:14Z MediaWiki default Varovanie: Je možné, že stránka neobsahuje posledné aktualizácie. 1236 sysop 6541 2006-07-01T19:08:07Z MediaWiki default The databáza bola automaticky zamknutá pokým záložné databázové servery nedoženú hlavný server 1237 sysop 2710 2005-06-25T11:23:14Z MediaWiki default Toto je záznam zmien redaktorových práv. 1238 sysop 2711 2005-06-25T11:23:14Z MediaWiki default Zdá sa, že je problém s vašou prihlasovacou reláciou; táto akcia bola zrušená ako prevencia proti zneužitiu relácie (session). Prosím, stlačte "naspäť", obnovte stránku, z ktorej ste sa sem dostali, a skúste to znova. 1239 sysop 2712 2005-06-25T11:23:14Z MediaWiki default SORBS DNSBL 1240 sysop 6588 2006-07-01T19:08:08Z MediaWiki default Vaša IP adresa je vedená ako nezabezpečený proxy server v [http://www.sorbs.net SORBS] DNSBL. Nemôžete si vytvoriť účet. 1241 sysop 2714 2005-06-25T11:23:14Z MediaWiki default Vaša IP adresa je vedená ako nezabezpečený proxy server v [http://www.sorbs.net SORBS] DNSBL. 1242 sysop 5212 2006-02-26T02:05:46Z MediaWiki default Názov: 1243 sysop 5213 2006-02-26T02:05:47Z MediaWiki default Redaktor: 1244 sysop 2717 2005-06-25T11:23:14Z MediaWiki default (SQL príkaz na prehľadávanie je skrytý) 1245 sysop 2718 2005-06-25T11:23:14Z MediaWiki default Pridaj túto stránku k sledovaným. [alt-w] 1246 sysop 2719 2005-06-25T11:23:14Z MediaWiki default späť úpravy 1247 sysop 2720 2005-06-25T11:23:14Z MediaWiki default -{}- 1248 3197 2005-08-17T13:03:11Z AtonX 2 pridanie bptop a bpbottom {{bptop}} Milý redaktor,</br> vitaj na stránkach '''Wikibooks ~ Wikiknihy'''.</br> Mottom nášho spoločného snaženia je, že</br> ''chceme spoločne vytvárať a šíriť kvalitné, voľne dostupné a&nbsp;otvorené učebnice, manuály a náučné texty.'' Ak sa chceš pripojiť k nášmu úsiliu a upravovať obsah portálu,</br> skús sa prosím '''najprv [[Special:Userlogin|prihlásiť]]''' a prečítaj si, čo ti radí náš [[Help:Pomocník|pomocník]]. Veľa zdaru! {{bpbottom}} 1252 sysop 2725 2005-07-03T13:53:32Z MediaWiki default d 1253 sysop 2726 2005-07-03T13:53:32Z MediaWiki default Skupina $2 pridaná 1254 sysop 2727 2005-07-03T13:53:32Z MediaWiki default Všetky stránky (menný priestor $1) 1255 sysop 2728 2005-07-03T13:53:32Z MediaWiki default Všetky ne-články 1256 sysop 2729 2005-07-03T13:53:32Z MediaWiki default Všetky stránky (nie z menného priestoru $1) 1257 sysop 2730 2005-07-03T13:53:32Z MediaWiki default Zobraz články od článku: 1258 sysop 2731 2005-07-03T13:53:32Z MediaWiki default Tento redaktor už je byrokrat 1259 sysop 2732 2005-07-03T13:53:32Z MediaWiki default Tento redaktor už je steward 1260 sysop 6095 2006-07-01T19:08:02Z MediaWiki default Tento redaktor už je správca 1261 sysop 6101 2006-07-01T19:08:03Z MediaWiki default Chyba povolenia 1262 sysop 6102 2006-07-01T19:08:03Z MediaWiki default Akcia, o ktorú sa pokúšate, je prístupná iba používateľom s povolením "$2". Pozri $1. 1263 sysop 2736 2005-07-03T13:53:32Z MediaWiki default zmene 1264 sysop 2737 2005-07-03T13:53:32Z MediaWiki default Skupina $2 zmenená 1265 sysop 2738 2005-07-03T13:53:32Z MediaWiki default Potvrdiť e-mailovú adresu 1266 sysop 4701 2005-12-02T04:17:11Z MediaWiki default Niekto, pravdepodobne vy z IP adresy $1, zaregistroval účet "$2" s touto e-mailovou adresou na {{GRAMMAR:lokál|{{SITENAME}}}}. Pre potvrdenie, že tento účet skutočne patrí Vám a pre aktivovanie e-mailových funkcií na {{GRAMMAR:lokál|{{SITENAME}}}}, otvorte tento odkaz vo vašom prehliadači: $3 Ak ste to *neboli* Vy, neotvárajte odkaz. Tento potvrdzovací kód vyprší o $4. 1267 sysop 2740 2005-07-03T13:53:32Z MediaWiki default Niečo sa pokazilo pri ukladaní vášho potvrdenia. 1268 sysop 2741 2005-07-03T13:53:32Z MediaWiki default Neplatný potvrdzovací kód. Kód možno vypršal. 1269 sysop 2742 2005-07-03T13:53:32Z MediaWiki default Vaša e-mailová adresa bola potvrdená. 1270 sysop 2743 2005-07-03T13:53:32Z MediaWiki default Odoslať potvrdzovací kód 1271 sysop 2744 2005-07-03T13:53:32Z MediaWiki default Nebolo možné odoslať potvrdzovací e-mail. Skontrolujte neplatné znaky v adrese. 1272 sysop 2745 2005-07-03T13:53:32Z MediaWiki default Potvrdzovací e-mail odoslaný. 1273 sysop 2746 2005-07-03T13:53:32Z MediaWiki default {{SITENAME}} - potvrdenie e-mailovej adresy 1274 sysop 2747 2005-07-03T13:53:32Z MediaWiki default Vaša e-mailová adresa bola potvrdená. Môžete sa prihlásiť a využívať wiki. 1275 sysop 2748 2005-07-03T13:53:32Z MediaWiki default Táto wiki vyžaduje, aby ste potvrdili platnosť Vašej e-mailovej adresy pred používaním e-mailových funkcií. Kliknite na tlačidlo dole, aby sa na Vašu adresu odoslal potvrdzovací e-mail. V e-maili bude aj odkaz obsahujúci kód; načítajte odkaz do Vášho prehliadača pre potvrdenie, že Vaša e-mailová adresa je platná. 1276 sysop 2749 2005-07-03T13:53:32Z MediaWiki default $1 minor edits 1277 sysop 2750 2005-07-03T13:53:32Z MediaWiki default všetky 1278 sysop 6126 2006-07-01T19:08:04Z MediaWiki default Vytvoriť článok 1279 sysop 2752 2005-07-03T13:53:32Z MediaWiki default vytvorení 1280 sysop 2753 2005-07-03T13:53:32Z MediaWiki default Vymaž a presuň 1281 sysop 2754 2005-07-03T13:53:32Z MediaWiki default Vymaž, aby sa umožnil presun 1282 sysop 2755 2005-07-03T13:53:32Z MediaWiki default ==Potreba zmazať článok== Cieľový článok "[[$1]]" už existuje. Chcete ho vymazať a vytvoriť tak priestor pre presun? 1283 sysop 2756 2005-07-03T13:53:32Z MediaWiki default [zmazané] 1284 sysop 2757 2005-07-03T13:53:32Z MediaWiki default Názov cieľového súboru 1285 sysop 6139 2006-07-01T19:08:04Z MediaWiki default Email s potvrdením bol zaslaný na uvedenú emailovú adresu. Predtým ako sa na účet pošle akákoľvek ďalšia pošta, musíte splniť inštrukcie v emaili, aby sa potvrdilo, že účet je skutočne Váš. 1286 sysop 2759 2005-07-03T13:53:32Z MediaWiki default Uprav tento súbor pomocou externého programu 1287 sysop 6140 2006-07-01T19:08:04Z MediaWiki default Viac informácií poskytnú inštrukcie pre nastavenie [http://meta.wikimedia.org/wiki/Help:External_editors externého editora]. 1288 sysop 2761 2005-07-03T13:53:32Z MediaWiki default e-mail 1289 sysop 2762 2005-07-03T13:53:32Z MediaWiki default Vaša e-mailová adresa bola overená na $1. 1290 sysop 2763 2005-07-03T13:53:32Z MediaWiki default Potvrďte vašu e-mailovú adresu 1291 sysop 2764 2005-07-03T13:53:32Z MediaWiki default Vaša e-mailová adresa <strong>ešte nebola overená</strong> a pokročilé funkcie e-mailu sú "deaktivované až do overenia"<strong>(d.a.d.o)</strong>. 1292 sysop 3149 2005-07-29T11:09:36Z MediaWiki default Drahý $WATCHINGUSERNAME, na {{GRAMMAR:lokál|{{SITENAME}}}} došlo $PAGEEDITDATE k $CHANGEDORCREATED stránky $PAGETITLE redaktorom $PAGEEDITOR, pozrite si aktuálnu verziu $PAGETITLE_URL . $NEWPAGE Zhrnutie: $PAGESUMMARY $PAGEMINOREDIT Kontaktujte redaktora: mail $PAGEEDITOR_EMAIL wiki $PAGEEDITOR_WIKI Nedostanete ďalšie upozornenia, aj ak bude článok znovu upravovaný, kým nenavštivíte tento článok. Možete tiež vynulovať upozornenia pre všetky vaše sledované stránky. Váš upozorňovací systém {{GRAMMAR:genitív|{{SITENAME}}}} -- Pre zmenu nastavenia vašich sledovaných článkov navštívte {{SERVER}}{{localurl:Special:Watchlist/edit}} Návrhy a ďalšia pomoc: {{SERVER}}{{localurl:Pomoc:Obsah}} 1293 sysop 3150 2005-07-29T11:09:36Z MediaWiki default Pozrite $1 pre všetky zmeny od vašej poslednej návštevy. 1294 sysop 2767 2005-07-03T13:53:32Z MediaWiki default Upozorňovač {{GRAMMAR:genitív|{{SITENAME}}}} 1295 sysop 2768 2005-07-03T13:53:32Z MediaWiki default Toto je nový článok. 1296 sysop 2769 2005-07-03T13:53:32Z MediaWiki default Vynulovať upozornenia (nastav ich status na "navštívené") 1297 sysop 2770 2005-07-03T13:53:32Z MediaWiki default {{SITENAME}} - stránka $PAGETITLE bola $CHANGEDORCREATED $PAGEEDITOR 1298 sysop 2771 2005-07-03T13:53:32Z MediaWiki default obsah bol: '$1' (a jediný autor bol '$2') 1299 sysop 6151 2006-07-01T19:08:05Z MediaWiki default Clona 1300 sysop 6152 2006-07-01T19:08:05Z MediaWiki default Autor 1301 sysop 6153 2006-07-01T19:08:05Z MediaWiki default Bitov na zložku 1302 sysop 6154 2006-07-01T19:08:05Z MediaWiki default Jas 1303 sysop 6155 2006-07-01T19:08:05Z MediaWiki default Vzor CFA 1304 sysop 6156 2006-07-01T19:08:05Z MediaWiki default Farebný priestor 1305 sysop 2778 2005-07-03T13:53:32Z MediaWiki default sRGB 1306 sysop 2779 2005-07-03T13:53:32Z MediaWiki default FFFF.H 1307 sysop 6157 2006-07-01T19:08:05Z MediaWiki default Význam jednotlivých zložiek 1308 sysop 6158 2006-07-01T19:08:05Z MediaWiki default neexistuje 1309 sysop 2782 2005-07-03T13:53:32Z MediaWiki default Y 1310 sysop 2783 2005-07-03T13:53:32Z MediaWiki default Cb 1311 sysop 2784 2005-07-03T13:53:33Z MediaWiki default Cr 1312 sysop 2785 2005-07-03T13:53:33Z MediaWiki default R 1313 sysop 2786 2005-07-03T13:53:33Z MediaWiki default G 1314 sysop 2787 2005-07-03T13:53:33Z MediaWiki default B 1315 sysop 6159 2006-07-01T19:08:05Z MediaWiki default Kompresný režim obrázka 1316 sysop 6160 2006-07-01T19:08:05Z MediaWiki default Kompresná schéma 1317 sysop 6161 2006-07-01T19:08:05Z MediaWiki default Bez kompresie 1318 sysop 2791 2005-07-03T13:53:33Z MediaWiki default JPEG 1319 sysop 6162 2006-07-01T19:08:05Z MediaWiki default Kontrast 1320 sysop 6163 2006-07-01T19:08:05Z MediaWiki default Normálny 1321 sysop 6164 2006-07-01T19:08:05Z MediaWiki default Mäkký 1322 sysop 6165 2006-07-01T19:08:05Z MediaWiki default Tvrdý 1323 sysop 6166 2006-07-01T19:08:05Z MediaWiki default Držiteľ autorských práv 1324 sysop 6167 2006-07-01T19:08:05Z MediaWiki default Ručné spracovanie obrazu 1325 sysop 6168 2006-07-01T19:08:05Z MediaWiki default Normálne spracovanie 1326 sysop 6169 2006-07-01T19:08:05Z MediaWiki default Ručné spracovanie 1327 sysop 6170 2006-07-01T19:08:05Z MediaWiki default Dátum a čas zmeny súboru 1328 sysop 6171 2006-07-01T19:08:05Z MediaWiki default Dátum a čas digitalizácie 1329 sysop 6172 2006-07-01T19:08:05Z MediaWiki default Dátum a čas vytvorenia dát 1330 sysop 6173 2006-07-01T19:08:05Z MediaWiki default Opis nastavení zariadenia 1331 sysop 6174 2006-07-01T19:08:05Z MediaWiki default Rozsah digitálneho zoomu 1332 sysop 6175 2006-07-01T19:08:05Z MediaWiki default Verzia exif tagu 1333 sysop 6176 2006-07-01T19:08:05Z MediaWiki default Expozičné skreslenie 1334 sysop 6177 2006-07-01T19:08:05Z MediaWiki default Expozičný index 1335 sysop 6178 2006-07-01T19:08:05Z MediaWiki default Expozičný režim 1336 sysop 6179 2006-07-01T19:08:05Z MediaWiki default Automatická expozícia 1337 sysop 6180 2006-07-01T19:08:05Z MediaWiki default Ručná expozícia 1338 sysop 2811 2005-07-03T13:53:33Z MediaWiki default Auto bracket 1339 sysop 6181 2006-07-01T19:08:05Z MediaWiki default Expozičný program 1340 sysop 6182 2006-07-01T19:08:05Z MediaWiki default Nedefinovaný 1341 sysop 6183 2006-07-01T19:08:05Z MediaWiki default Ručný 1342 sysop 6184 2006-07-01T19:08:05Z MediaWiki default Normálny program 1343 sysop 6185 2006-07-01T19:08:05Z MediaWiki default Priorita clony 1344 sysop 6186 2006-07-01T19:08:05Z MediaWiki default Priorita uzávierky 1345 sysop 6187 2006-07-01T19:08:05Z MediaWiki default Tvorivý program (skreslený smerom k hĺbke poľa) 1346 sysop 6188 2006-07-01T19:08:05Z MediaWiki default Akčný program (skreslený smerom k rýchlosti uzávierky) 1347 sysop 6189 2006-07-01T19:08:05Z MediaWiki default Režim portrét (pre detailné zábery s nezaostreným pozadím) 1348 sysop 6190 2006-07-01T19:08:05Z MediaWiki default Režim krajinka (pre fotografie krajiny so zaostreným pozadím) 1349 sysop 6191 2006-07-01T19:08:05Z MediaWiki default Expozičný čas 1350 sysop 6193 2006-07-01T19:08:05Z MediaWiki default Zdroj súboru 1351 sysop 2824 2005-07-03T13:53:33Z MediaWiki default DSC 1352 sysop 6194 2006-07-01T19:08:05Z MediaWiki default Blesk 1353 sysop 6195 2006-07-01T19:08:05Z MediaWiki default Energia blesku 1354 sysop 6196 2006-07-01T19:08:05Z MediaWiki default Podporovaná verzia Flashpix 1355 sysop 6197 2006-07-01T19:08:05Z MediaWiki default Číslo F 1356 sysop 6198 2006-07-01T19:08:05Z MediaWiki default Ohnisková vzdialenosť šošoviek 1357 sysop 6199 2006-07-01T19:08:05Z MediaWiki default Ohnisková vzdialenosť 35 mm filmu 1358 sysop 6200 2006-07-01T19:08:05Z MediaWiki default Jednotka rozlíšenia v ohniskovej rovine 1359 sysop 6202 2006-07-01T19:08:05Z MediaWiki default Horizontálne rozlíšenie ohniskovej roviny 1360 sysop 6203 2006-07-01T19:08:05Z MediaWiki default Vertikálne rozlíšenie ohniskovej roviny 1361 sysop 6204 2006-07-01T19:08:05Z MediaWiki default Riadenie scény 1362 sysop 6205 2006-07-01T19:08:05Z MediaWiki default Žiadne 1363 sysop 6206 2006-07-01T19:08:05Z MediaWiki default Slabé zosilnenie nahor 1364 sysop 6207 2006-07-01T19:08:05Z MediaWiki default Silné zosilnenie nahor 1365 sysop 6208 2006-07-01T19:08:05Z MediaWiki default Slabé zosilnenie nadol 1366 sysop 6209 2006-07-01T19:08:05Z MediaWiki default Silné zosilnenie nadol 1367 sysop 6210 2006-07-01T19:08:05Z MediaWiki default Výška 1368 sysop 6211 2006-07-01T19:08:05Z MediaWiki default Referencia výšky 1369 sysop 6212 2006-07-01T19:08:05Z MediaWiki default Názov GPS oblasti 1370 sysop 6213 2006-07-01T19:08:05Z MediaWiki default Dátum GPS 1371 sysop 6214 2006-07-01T19:08:05Z MediaWiki default Smer k cieľu 1372 sysop 6215 2006-07-01T19:08:05Z MediaWiki default Referencia polohy cieľa 1373 sysop 6216 2006-07-01T19:08:05Z MediaWiki default Vzdialenosť k cieľu 1374 sysop 6217 2006-07-01T19:08:05Z MediaWiki default Referencia vzdialenosti cieľa 1375 sysop 6218 2006-07-01T19:08:05Z MediaWiki default Zemepisná šírka cieľa 1376 sysop 6219 2006-07-01T19:08:05Z MediaWiki default Referencia zemepisnej šírky cieľa 1377 sysop 6220 2006-07-01T19:08:05Z MediaWiki default Zemepisná dĺžka cieľa 1378 sysop 6221 2006-07-01T19:08:05Z MediaWiki default Referencia zemepisnej dĺžky cieľa 1379 sysop 6222 2006-07-01T19:08:05Z MediaWiki default Diferenciálna korekcia GPS 1380 sysop 6223 2006-07-01T19:08:05Z MediaWiki default Magnetický smer 1381 sysop 6224 2006-07-01T19:08:05Z MediaWiki default Skutočný smer 1382 sysop 6225 2006-07-01T19:08:05Z MediaWiki default Presnosť merania 1383 sysop 6226 2006-07-01T19:08:05Z MediaWiki default Smer obrázka 1384 sysop 6227 2006-07-01T19:08:05Z MediaWiki default Referencia pre smer obrázka 1385 sysop 6228 2006-07-01T19:08:05Z MediaWiki default Zemepisná šírka 1386 sysop 6229 2006-07-01T19:08:05Z MediaWiki default Severná šírka 1387 sysop 6230 2006-07-01T19:08:05Z MediaWiki default Južná šírka 1388 sysop 6231 2006-07-01T19:08:05Z MediaWiki default Severná alebo južná šírka 1389 sysop 6232 2006-07-01T19:08:05Z MediaWiki default Zemepisná dĺžka 1390 sysop 6233 2006-07-01T19:08:05Z MediaWiki default Východná dĺžka 1391 sysop 6234 2006-07-01T19:08:05Z MediaWiki default Západná dĺžka 1392 sysop 6235 2006-07-01T19:08:05Z MediaWiki default Západná alebo východná dĺžka 1393 sysop 6236 2006-07-01T19:08:05Z MediaWiki default Použité údaje geodetického prieskumu 1394 sysop 6237 2006-07-01T19:08:05Z MediaWiki default Režim merania 1395 sysop 6238 2006-07-01T19:08:05Z MediaWiki default 2-rozmerné meranie 1396 sysop 6239 2006-07-01T19:08:05Z MediaWiki default 3-rozmerné meranie 1397 sysop 6240 2006-07-01T19:08:05Z MediaWiki default Názov GPS metódy spracovania 1398 sysop 6241 2006-07-01T19:08:05Z MediaWiki default Satelity použité pri meraní 1399 sysop 6242 2006-07-01T19:08:05Z MediaWiki default Rýchlosť prijímača GPS 1400 sysop 6243 2006-07-01T19:08:05Z MediaWiki default Kilometrov za hodinu 1401 sysop 6244 2006-07-01T19:08:05Z MediaWiki default Míľ za hodinu 1402 sysop 6245 2006-07-01T19:08:05Z MediaWiki default Uzlov 1403 sysop 6246 2006-07-01T19:08:05Z MediaWiki default Rýchlostná jednotka 1404 sysop 6247 2006-07-01T19:08:05Z MediaWiki default Stav prijímača 1405 sysop 6248 2006-07-01T19:08:05Z MediaWiki default Prebieha meranie 1406 sysop 6249 2006-07-01T19:08:05Z MediaWiki default Interoperabilita merania 1407 sysop 6250 2006-07-01T19:08:05Z MediaWiki default Čas GPS (atómové hodiny) 1408 sysop 6251 2006-07-01T19:08:05Z MediaWiki default Smer pohybu 1409 sysop 6252 2006-07-01T19:08:05Z MediaWiki default Referencia pre smer pohybu 1410 sysop 6253 2006-07-01T19:08:05Z MediaWiki default Verzia GPS tagu 1411 sysop 6254 2006-07-01T19:08:05Z MediaWiki default Názov obrázka 1412 sysop 6255 2006-07-01T19:08:05Z MediaWiki default Výška 1413 sysop 6256 2006-07-01T19:08:05Z MediaWiki default Jedinečný ID obrázka 1414 sysop 6257 2006-07-01T19:08:05Z MediaWiki default Šírka 1415 sysop 6258 2006-07-01T19:08:05Z MediaWiki default Rýchlostné ohodnotenie ISO 1416 sysop 6259 2006-07-01T19:08:05Z MediaWiki default Offset k JPEG SOI 1417 sysop 6260 2006-07-01T19:08:05Z MediaWiki default Bytov JPEG dát 1418 sysop 6261 2006-07-01T19:08:05Z MediaWiki default Svetelný zdroj 1419 sysop 6262 2006-07-01T19:08:05Z MediaWiki default Neznámy 1420 sysop 6263 2006-07-01T19:08:05Z MediaWiki default Denné svetlo 1421 sysop 6264 2006-07-01T19:08:05Z MediaWiki default Hmlisté počasie 1422 sysop 6265 2006-07-01T19:08:05Z MediaWiki default Tieň 1423 sysop 6266 2006-07-01T19:08:05Z MediaWiki default Fluorescenčné denné svetlo (D 5700 – 7100K) 1424 sysop 6267 2006-07-01T19:08:05Z MediaWiki default Flourescenčná denná biela (N 4600 – 5400K) 1425 sysop 6268 2006-07-01T19:08:05Z MediaWiki default Fuorescenčná chladná biela (W 3900 – 4500K) 1426 sysop 6269 2006-07-01T19:08:05Z MediaWiki default Fluorescenčná biela (WW 3200 – 3700K) 1427 sysop 6270 2006-07-01T19:08:05Z MediaWiki default Štandardné svetlo A 1428 sysop 6271 2006-07-01T19:08:05Z MediaWiki default Štandardné svetlo B 1429 sysop 6272 2006-07-01T19:08:05Z MediaWiki default Štandardné svetlo C 1430 sysop 6273 2006-07-01T19:08:05Z MediaWiki default Fluorescenčný 1431 sysop 2904 2005-07-03T13:53:33Z MediaWiki default D55 1432 sysop 2905 2005-07-03T13:53:33Z MediaWiki default D65 1433 sysop 2906 2005-07-03T13:53:33Z MediaWiki default D75 1434 sysop 2907 2005-07-03T13:53:33Z MediaWiki default D50 1435 sysop 6274 2006-07-01T19:08:05Z MediaWiki default ISO štúdiový volfrám 1436 sysop 6275 2006-07-01T19:08:05Z MediaWiki default Iný svetelný zdroj 1437 sysop 6276 2006-07-01T19:08:05Z MediaWiki default Volfrám (inkandescentné svetlo) 1438 sysop 6277 2006-07-01T19:08:05Z MediaWiki default Blesk 1439 sysop 6278 2006-07-01T19:08:05Z MediaWiki default Dobré počasie 1440 sysop 6279 2006-07-01T19:08:05Z MediaWiki default Výrobca aparátu 1441 sysop 2914 2005-07-03T13:53:33Z MediaWiki default $1 1442 sysop 6280 2006-07-01T19:08:05Z MediaWiki default Poznámky výrobcu 1443 sysop 6281 2006-07-01T19:08:05Z MediaWiki default Maximálna krajinná clona 1444 sysop 6282 2006-07-01T19:08:05Z MediaWiki default Merací režim 1445 sysop 6283 2006-07-01T19:08:05Z MediaWiki default Neznámy 1446 sysop 6284 2006-07-01T19:08:05Z MediaWiki default Priemer 1447 sysop 6285 2006-07-01T19:08:05Z MediaWiki default Vážený priemer 1448 sysop 6286 2006-07-01T19:08:05Z MediaWiki default Iný 1449 sysop 6287 2006-07-01T19:08:05Z MediaWiki default Bod 1450 sysop 6288 2006-07-01T19:08:05Z MediaWiki default Viacero bodov 1451 sysop 6289 2006-07-01T19:08:05Z MediaWiki default Vzor 1452 sysop 6290 2006-07-01T19:08:05Z MediaWiki default Čiastočný 1453 sysop 6291 2006-07-01T19:08:05Z MediaWiki default Model aparátu 1454 sysop 2927 2005-07-03T13:53:33Z MediaWiki default $1 1455 sysop 6292 2006-07-01T19:08:05Z MediaWiki default Optoelektronický konverzný činiteľ 1456 sysop 6293 2006-07-01T19:08:05Z MediaWiki default Orientácia 1457 sysop 6294 2006-07-01T19:08:05Z MediaWiki default Normálna 1458 sysop 6295 2006-07-01T19:08:05Z MediaWiki default Horizontálne prevrátená 1459 sysop 6296 2006-07-01T19:08:05Z MediaWiki default Otočená o 180° 1460 sysop 6297 2006-07-01T19:08:05Z MediaWiki default Vertikálne prevrátená 1461 sysop 6298 2006-07-01T19:08:05Z MediaWiki default Otočená o 90° proti smeru hodinových ručičiek a vertikálne prevrátená 1462 sysop 6299 2006-07-01T19:08:05Z MediaWiki default Otočená o 90° v smere hodinových ručičiek 1463 sysop 6300 2006-07-01T19:08:05Z MediaWiki default Otočená o 90° v smere hodinových ručičiek a vertikálne prevrátená 1464 sysop 6301 2006-07-01T19:08:05Z MediaWiki default Otočená o 90° proti smeru hodinových ručičiek 1465 sysop 6302 2006-07-01T19:08:05Z MediaWiki default Pixelové zloženie 1466 sysop 2939 2005-07-03T13:53:33Z MediaWiki default RGB 1467 sysop 2940 2005-07-03T13:53:33Z MediaWiki default YCbCr 1468 sysop 6303 2006-07-01T19:08:05Z MediaWiki default Platná vyška obrázka 1469 sysop 6304 2006-07-01T19:08:05Z MediaWiki default platná šírka obrázka 1470 sysop 6305 2006-07-01T19:08:05Z MediaWiki default Rozloženie dát 1471 sysop 6306 2006-07-01T19:08:05Z MediaWiki default masívny formát 1472 sysop 6307 2006-07-01T19:08:05Z MediaWiki default rovinný formát 1473 sysop 6308 2006-07-01T19:08:05Z MediaWiki default Chromaticity primárností 1474 sysop 6309 2006-07-01T19:08:05Z MediaWiki default Dvojica bielych a čiernych referenčných hodnôt 1475 sysop 6310 2006-07-01T19:08:05Z MediaWiki default Súvisiaci zvukový súbor 1476 sysop 6311 2006-07-01T19:08:05Z MediaWiki default Jednotky horizontálneho a verikálneho rozlíšenia 1477 sysop 2950 2005-07-03T13:53:33Z MediaWiki default inches 1478 sysop 2951 2005-07-03T13:53:33Z MediaWiki default centimetres 1479 sysop 6312 2006-07-01T19:08:05Z MediaWiki default Počet riadkov na pás 1480 sysop 6313 2006-07-01T19:08:05Z MediaWiki default Počet zložiek 1481 sysop 6314 2006-07-01T19:08:05Z MediaWiki default Sýtosť 1482 sysop 6315 2006-07-01T19:08:05Z MediaWiki default Normálna 1483 sysop 6316 2006-07-01T19:08:05Z MediaWiki default Nízka sýtosť 1484 sysop 6317 2006-07-01T19:08:05Z MediaWiki default Výsoká sýtosť 1485 sysop 6318 2006-07-01T19:08:05Z MediaWiki default Typ zachytenia scény 1486 sysop 6319 2006-07-01T19:08:05Z MediaWiki default Štandardný 1487 sysop 6320 2006-07-01T19:08:05Z MediaWiki default Krajinka 1488 sysop 6321 2006-07-01T19:08:05Z MediaWiki default Portrét 1489 sysop 6322 2006-07-01T19:08:05Z MediaWiki default Nočná scéna 1490 sysop 6323 2006-07-01T19:08:05Z MediaWiki default Typ scény 1491 sysop 6324 2006-07-01T19:08:05Z MediaWiki default Priamo odfotený obrázok 1492 sysop 6325 2006-07-01T19:08:05Z MediaWiki default Snímacia metóda 1493 sysop 6326 2006-07-01T19:08:05Z MediaWiki default Nedefinovaná 1494 sysop 6327 2006-07-01T19:08:05Z MediaWiki default Jednočipový farebný snímač oblasti 1495 sysop 6328 2006-07-01T19:08:05Z MediaWiki default Dvojčipový farebný snímač oblasti 1496 sysop 6329 2006-07-01T19:08:05Z MediaWiki default Trojčipový farebný snímač oblasti 1497 sysop 6330 2006-07-01T19:08:05Z MediaWiki default Sekvenčný farebný snímač oblasti 1498 sysop 6331 2006-07-01T19:08:05Z MediaWiki default Trilineárny snímač 1499 sysop 6332 2006-07-01T19:08:05Z MediaWiki default Sekvenčný farebný lineárny snímač 1500 sysop 6333 2006-07-01T19:08:05Z MediaWiki default Ostrosť 1501 sysop 6334 2006-07-01T19:08:05Z MediaWiki default Normálna 1502 sysop 6335 2006-07-01T19:08:05Z MediaWiki default Mäkká 1503 sysop 6336 2006-07-01T19:08:05Z MediaWiki default Tvrdá 1504 sysop 6337 2006-07-01T19:08:05Z MediaWiki default Rýchlosť uzávierky 1505 sysop 6338 2006-07-01T19:08:05Z MediaWiki default Použitý softvér 1506 sysop 2979 2005-07-03T13:53:33Z MediaWiki default $1 1507 sysop 6339 2006-07-01T19:08:05Z MediaWiki default Priestorová frekvenčná odozva 1508 sysop 6340 2006-07-01T19:08:05Z MediaWiki default Spektrálna citlivosť 1509 sysop 6341 2006-07-01T19:08:05Z MediaWiki default Bajtov na komprimovaný prúžok 1510 sysop 6342 2006-07-01T19:08:05Z MediaWiki default Umiestnenie obrazových dát 1511 sysop 6343 2006-07-01T19:08:05Z MediaWiki default Oblasť subjektu 1512 sysop 6344 2006-07-01T19:08:05Z MediaWiki default Vzdialenosť subjektu 1513 sysop 6346 2006-07-01T19:08:05Z MediaWiki default Rozsah vzdialenosti subjektu 1514 sysop 6347 2006-07-01T19:08:05Z MediaWiki default Neznámy 1515 sysop 6348 2006-07-01T19:08:05Z MediaWiki default Makro 1516 sysop 6349 2006-07-01T19:08:05Z MediaWiki default Blízky pohľad 1517 sysop 6350 2006-07-01T19:08:05Z MediaWiki default Ďaleký pohľad 1518 sysop 6351 2006-07-01T19:08:05Z MediaWiki default Umiestnenie subjektu 1519 sysop 6352 2006-07-01T19:08:05Z MediaWiki default Subsekundy DateTime 1520 sysop 6353 2006-07-01T19:08:05Z MediaWiki default Zlomky sekundy DateTimeDigitized 1521 sysop 6354 2006-07-01T19:08:05Z MediaWiki default Zlomky sekundy DateTimeOriginal 1522 sysop 6355 2006-07-01T19:08:05Z MediaWiki default Prenosová funkcia 1523 sysop 6356 2006-07-01T19:08:05Z MediaWiki default Komentáre používateľa 1524 sysop 6357 2006-07-01T19:08:05Z MediaWiki default Vyváženie bielej 1525 sysop 6358 2006-07-01T19:08:05Z MediaWiki default Automatické vyváženie bielej 1526 sysop 6359 2006-07-01T19:08:05Z MediaWiki default Ručné vyváženie bielej 1527 sysop 6360 2006-07-01T19:08:05Z MediaWiki default Chromaticita bieleho bodu 1528 sysop 6361 2006-07-01T19:08:05Z MediaWiki default Horizontálne rozlíšenie 1529 sysop 6362 2006-07-01T19:08:05Z MediaWiki default Koeficienty transformačnej matice farebného priestoru 1530 sysop 6363 2006-07-01T19:08:05Z MediaWiki default Poloha Y a C 1531 sysop 6364 2006-07-01T19:08:06Z MediaWiki default Pomer podvzorkovania Y ku C 1532 sysop 6365 2006-07-01T19:08:06Z MediaWiki default Vertikálne rozlíšenie 1533 sysop 6370 2006-07-01T19:08:06Z MediaWiki default Buď nastala chyba externej autentifikačnej databázy alebo Vám nie je povolené aktualizovať Váš externý účet. 1534 sysop 3007 2005-07-03T13:53:33Z MediaWiki default $1KB, MIME : <code>$2</code> 1535 sysop 3008 2005-07-03T13:53:33Z MediaWiki default Súbory 1536 sysop 3010 2005-07-03T13:53:33Z MediaWiki default Dôveryhodní redaktori, ktorí môžu blokovať redaktorov a mazať články 1537 sysop 3011 2005-07-03T13:53:33Z MediaWiki default Administrátor 1538 sysop 3012 2005-07-03T13:53:33Z MediaWiki default Anonymný redaktor 1539 sysop 3013 2005-07-03T13:53:33Z MediaWiki default Anonym 1540 sysop 3014 2005-07-03T13:53:33Z MediaWiki default Skupina byrokratov vytvára sysopov 1541 sysop 3015 2005-07-03T13:53:33Z MediaWiki default Byrokrat 1542 sysop 3016 2005-07-03T13:53:33Z MediaWiki default Bežní prihlásení redaktori 1543 sysop 3017 2005-07-03T13:53:33Z MediaWiki default Redaktor 1544 sysop 3018 2005-07-03T13:53:33Z MediaWiki default Plný prístup 1545 sysop 3019 2005-07-03T13:53:33Z MediaWiki default Steward 1546 sysop 3020 2005-07-03T13:53:33Z MediaWiki default úroveň skupinových práv 1547 sysop 3021 2005-07-03T13:53:33Z MediaWiki default Skupiny redaktorov 1548 sysop 3022 2005-07-03T13:53:33Z MediaWiki default Pridaj skupinu 1549 sysop 3023 2005-07-03T13:53:33Z MediaWiki default Skupina s týmto názvom už existuje 1550 sysop 3024 2005-07-03T13:53:33Z MediaWiki default Uprav skupinu 1551 sysop 3025 2005-07-03T13:53:33Z MediaWiki default Opis skupiny (max. 255 znakov):<br /> 1552 sysop 4937 2006-01-01T14:34:56Z MediaWiki default Meno skupiny: 1553 sysop 3216 2005-08-19T23:37:51Z MediaWiki default Ak opis začína čiarkou, zvyšok sa bude považovať za názov systémovej správy a text bude lokalizovateľný pomocou menného priestoru MediaWiki 1554 sysop 3028 2005-07-03T13:53:33Z MediaWiki default Existujúce skupiny 1555 sysop 4938 2006-01-01T14:34:56Z MediaWiki default Existujúce skupiny: 1556 sysop 3030 2005-07-03T13:53:33Z MediaWiki default Spravuj práva skupiny 1557 sysop 3031 2005-07-03T13:53:34Z MediaWiki default Zvoľte platné meno skupiny 1558 sysop 3032 2005-07-03T13:53:34Z MediaWiki default ID || Meno || Opis || Práva 1559 sysop 6396 2006-07-01T19:08:06Z MediaWiki default Najskorší 1560 sysop 6397 2006-07-01T19:08:06Z MediaWiki default Posledný 1561 sysop 3035 2005-07-03T13:53:34Z MediaWiki default všetky 1562 sysop 3036 2005-07-03T13:53:34Z MediaWiki default Cieľový názov je špeciálneho typu; nemôžem presunúť článok do tohto menného priestoru. 1563 sysop 3037 2005-07-03T13:53:34Z MediaWiki default Transwiki import 1564 sysop 6425 2006-07-01T19:08:06Z MediaWiki default Neboli definované žiadne zdroje pre transwiki import a priame nahranie histórie je vypnuté. 1565 sysop 3039 2005-07-03T13:53:34Z MediaWiki default E-mailovú adresu nemožno akceptovať, pretože sa zdá, že má neplatný formát. Zadajte dobre naformátovanú adresu alebo nechajte príslušné políčko prázdne. 1566 sysop 3040 2005-07-03T13:53:34Z MediaWiki default Invertovať výber 1567 sysop 3041 2005-07-03T13:53:34Z MediaWiki default IP adresa/meno redaktora 1568 sysop 6434 2006-07-01T19:08:06Z MediaWiki default 2 hodiny:2 hours,1 deň:1 day,3 dni:3 days,1 týždeň:1 week,2 týždne:2 weeks,1 mesiac:1 month,3 mesiace:3 months,6 mesiacov:6 months,1 rok:1 year,na neurčito:infinite 1569 sysop 6435 2006-07-01T19:08:06Z MediaWiki default Iný čas 1570 sysop 6436 2006-07-01T19:08:06Z MediaWiki default iný čas 1571 sysop 3045 2005-07-03T13:53:34Z MediaWiki default '''Upozornenie''': Tento súbor môže obsahovať nebezpečný programový kód, po spustení ktorého by bol váš systém kompromitovaný. <hr> 1572 sysop 3046 2005-07-03T13:53:34Z MediaWiki default Metadáta 1573 sysop 3047 2005-07-03T13:53:34Z MediaWiki default Project:Metadáta 1574 sysop 3048 2005-07-03T13:53:34Z MediaWiki default Záznam presunov 1575 sysop 3049 2005-07-03T13:53:34Z MediaWiki default Tu je zoznam posledných presunutí. 1576 sysop 3050 2005-07-03T13:53:34Z MediaWiki default Dôvod 1577 sysop 3051 2005-07-03T13:53:34Z MediaWiki default Menný priestor: 1578 sysop 3052 2005-07-03T13:53:34Z MediaWiki default <strong>Nezadali ste žiadnu e-mailovú adresu</strong>, nasledujúce nástroje nebudú prístupné. 1579 sysop 3286 2005-09-05T09:54:54Z MediaWiki default Súbor s takým menom neexistuje, môžete ho $1 1580 sysop 3054 2005-07-03T13:53:34Z MediaWiki default [$1] 1581 sysop 3055 2005-07-03T13:53:34Z MediaWiki default [sledujúcich redaktorov: $1] 1582 sysop 3056 2005-07-03T13:53:34Z MediaWiki default Vaše heslo je príliš krátke. Musí mať dĺžku aspoň $1 znakov. 1583 sysop 3057 2005-07-03T13:53:34Z MediaWiki default ² E-mail (nepovinné): Uloženie e-mailovej adresy umožní iným ľuďom kontaktovať Vás priamo pomocou web stránky, bez uverejňovania Vašej e-mailovej adresy a môže byť použité na poslanie nového hesla, ak zabudnete pôvodné. 1584 sysop 3058 2005-07-03T13:53:34Z MediaWiki default Táto adresa sa používa aj na posielanie e-mailových upozornení, ak ste túto možnosť povolili. 1585 sysop 3059 2005-07-03T13:53:34Z MediaWiki default ¹ Skutočné meno (nepovinné): ak sa rozhodnete ho poskytnúť, bude použité na označenie Vašej práce. 1586 sysop 6519 2006-07-01T19:08:07Z MediaWiki default Tlač 1587 sysop 3063 2005-07-03T13:53:34Z MediaWiki default všetky 1588 sysop 3064 2005-07-03T13:53:34Z MediaWiki default Skupina $2 premenovaná na $3 1589 sysop 3065 2005-07-03T13:53:34Z MediaWiki default Obmedzené špeciálne stránky 1590 sysop 3066 2005-07-03T13:53:34Z MediaWiki default obnova 1591 sysop 6571 2006-07-01T19:08:08Z MediaWiki default [Transklúzia interwiki je vypnutá] 1592 sysop 6572 2006-07-01T19:08:08Z MediaWiki default [Nepodarilo sa priniesť šablónu pre $1; prepáčte] 1593 sysop 6573 2006-07-01T19:08:08Z MediaWiki default [URL je príliš dlhé; prepáčte] 1594 sysop 6575 2006-07-01T19:08:08Z MediaWiki default Fulltextové vyhľadávanie 1595 sysop 3072 2005-07-03T13:53:34Z MediaWiki default Zdrojový a cieľový názov sú rovnaké; nemôžem presunúť článok na seba samého. 1596 sysop 3073 2005-07-03T13:53:35Z MediaWiki default Nastav príznak stewarda 1597 sysop 3293 2005-09-05T09:54:55Z MediaWiki default Ďalšie informácie pozrite na $1. 1598 sysop 3075 2005-07-03T13:53:35Z MediaWiki default Zobraz rozdiely 1599 sysop 4706 2005-12-02T04:17:12Z MediaWiki default * navigation ** mainpage|mainpage ** portal-url|portal ** currentevents-url|currentevents ** recentchanges-url|recentchanges ** randompage-url|randompage ** helppage|help ** sitesupport-url|sitesupport 1600 sysop 3077 2005-07-03T13:53:35Z MediaWiki default Názov zdrojového súboru 1601 sysop 4942 2006-01-01T14:34:57Z MediaWiki default Veľkosť náhľadu: 1602 sysop 6602 2006-07-01T19:08:08Z MediaWiki default Pošli mi email aj o drobných úpravách stránok 1603 sysop 6603 2006-07-01T19:08:08Z MediaWiki default Zobraz moju emailovú adresu v notifikačných emailoch 1604 sysop 6604 2006-07-01T19:08:08Z MediaWiki default Pošli mi email po zmene mojej redaktorskej diskusnej stránky 1605 sysop 6605 2006-07-01T19:08:08Z MediaWiki default Pošli mi email keď sa stránka zmení 1606 sysop 6607 2006-07-01T19:08:08Z MediaWiki default Používaj štandardne externý diff 1607 sysop 6608 2006-07-01T19:08:08Z MediaWiki default Používaj štandardne externý editor 1608 sysop 6611 2006-07-01T19:08:08Z MediaWiki default Zobraz počet sledujúcich používateľov 1609 sysop 3086 2005-07-03T13:53:35Z MediaWiki default Ukáž, aké zmeny ste urobili v texte. [alt-d] 1610 sysop 6620 2006-07-01T19:08:08Z MediaWiki default Skúste presné vyhľadávanie 1611 sysop 3088 2005-07-03T13:53:35Z MediaWiki default Obnov jednu úpravu 1612 sysop 3089 2005-07-03T13:53:35Z MediaWiki default Nie je možné zapisovať webovým servrom do adresára pre nahrávanie ($1). 1613 sysop 3090 2005-07-03T13:53:35Z MediaWiki default [$1 Nahrajte novú verziu tohto súboru.] 1614 sysop 3091 2005-07-03T13:53:35Z MediaWiki default Tento súbor obsahuje kód HTML alebo skript, ktorý može byť chybne interpretovaný prehliadačom. 1615 sysop 6653 2006-07-01T19:08:08Z MediaWiki default Súbor obsahuje vírus! Detaily: $1 1616 sysop 3093 2005-07-03T13:53:35Z MediaWiki default Spravovanie redaktorských práv 1617 sysop 3094 2005-07-03T13:53:35Z MediaWiki default Uprav skupinu 1618 sysop 3095 2005-07-03T13:53:35Z MediaWiki default Dostupné skupiny: 1619 sysop 3096 2005-07-03T13:53:35Z MediaWiki default Označte skupiny, do ktorých chcete pridať alebo z ktorých chcete odobrať redaktora. Neoznačené skupiny nebudú zmenené. Odobrať skupinu možete pomocou CTRL + kliknutie ľavým tlačidlom 1620 sysop 3097 2005-07-03T13:53:35Z MediaWiki default Člen skupiny: 1621 sysop 3098 2005-07-03T13:53:35Z MediaWiki default Zmenená príslušnosť zo skupiny $1 na skupinu $2 1622 sysop 3099 2005-07-03T13:53:35Z MediaWiki default Spravuj skupiny redaktorov 1623 sysop 4945 2006-01-01T14:34:57Z MediaWiki default Napíš meno redaktora: 1624 sysop 3102 2005-07-03T13:53:35Z MediaWiki default Pridaj 1625 sysop 3103 2005-07-03T13:53:35Z MediaWiki default Vymaž 1626 sysop 3104 2005-07-03T13:53:35Z MediaWiki default _User \ ^Topic 1627 sysop 3105 2005-07-03T13:53:35Z MediaWiki default Redaktor $1 1628 sysop 3106 2005-07-03T13:53:35Z MediaWiki default Zaškrtnite políčko, ak to myslíte vážne! 1629 sysop 3107 2005-07-03T13:53:35Z MediaWiki default <th>#</th><th>Téma</th><th>Rozsah</th><th>Akcia</th> 1630 sysop 3108 2005-07-03T13:53:35Z MediaWiki default Môj prehľad overení 1631 sysop 3109 2005-07-03T13:53:35Z MediaWiki default nie 1632 sysop 3110 2005-07-03T13:53:35Z MediaWiki default $1 of $2 1633 sysop 4907 2005-12-22T07:40:08Z MediaWiki default verzie pre 1634 sysop 3112 2005-07-03T13:53:35Z MediaWiki default Pozri štatistiku overení pre "$1" <a href="$2">tu</a> 1635 sysop 3113 2005-07-03T13:53:35Z MediaWiki default verzie 1636 sysop 3114 2005-07-03T13:53:35Z MediaWiki default Vaše hodnotenie bolo zaznamenané! 1637 sysop 3115 2005-07-03T13:53:35Z MediaWiki default Verzie #$1 1638 sysop 3116 2005-07-03T13:53:35Z MediaWiki default Verzie $1 1639 sysop 3117 2005-07-03T13:53:35Z MediaWiki default (<a href="$1">detaily</a>) 1640 sysop 3118 2005-07-03T13:53:35Z MediaWiki default Ukáž moje overenia 1641 sysop 3120 2005-07-03T13:53:35Z MediaWiki default čas 1642 sysop 3121 2005-07-03T13:53:35Z MediaWiki default Project:Validation topics 1643 sysop 3122 2005-07-03T13:53:35Z MediaWiki default Prehľad overení redaktora $1 1644 sysop 3123 2005-07-03T13:53:35Z MediaWiki default Overenie "$1" 1645 sysop 3124 2005-07-03T13:53:35Z MediaWiki default Change this text <a href="{{SERVER}}{{localurl:MediaWiki:Val_votepage_intro}}">here</a>! 1646 sysop 3125 2005-07-03T13:53:35Z MediaWiki default '''Už ''nikdy'' tu nič nemeň bez ''explicitného'' konsenzu komunity!''' 1647 sysop 3126 2005-07-03T13:53:35Z MediaWiki default áno 1648 sysop 3127 2005-07-03T13:53:35Z MediaWiki default is 1649 sysop 3128 2005-07-03T13:53:35Z MediaWiki default iz 1650 sysop 6659 2006-07-01T19:08:08Z MediaWiki default Požadovaná verzia MediaWiki $1 1651 sysop 6660 2006-07-01T19:08:08Z MediaWiki default Na použitie tejto stránky je požadovaná verzia MediaWiki $1. Pozri [[Special:Version]] 1652 sysop 3131 2005-07-03T13:53:35Z MediaWiki default Zobrazení 1653 sysop 3132 2005-07-03T13:53:35Z MediaWiki default všetky 1654 sysop 3133 2005-07-03T13:53:35Z MediaWiki default všetky 1655 sysop 3134 2005-07-03T13:53:35Z MediaWiki default * Upozorňovanie e-mailom je zapnuté. 1656 sysop 3135 2005-07-03T13:53:35Z MediaWiki default * Články, ktoré boli zmené od vašej poslednej návštevy sú zobrazené '''tučne'''. 1657 sysop 3136 2005-07-03T13:53:35Z MediaWiki default Skry 1658 sysop 3137 2005-07-03T13:53:35Z MediaWiki default $1 moje úpravy. 1659 sysop 3138 2005-07-03T13:53:35Z MediaWiki default Zobraz 1660 sysop 6676 2006-07-01T19:08:08Z MediaWiki default Vaša doména 1662 5399 2006-03-31T17:12:34Z AtonX 2 /* Zásady */ preklep '''[[Asertivita]] > [[Asertivita/Asertívne komunikačné techniky|Asertívne komunikačné techniky]] > Negatívne opytovanie''' ---- == Podstata techniky == Táto technika vedie nášho oponenta k väčšej otvorenosti. Je veľmi vhodná ako konštruktívne prijímanie konštruktívnej kritiky, na rozdiel od [[Asertivita/Technika otvorených dverí|techniky otvorených dverí]], ktorá je vhodná na zvládanie manipulatívnej kritiky. Metóda nám umožňuje kritiku upresniť a otvoriť '''komunikáciu'''. Partnerovi dávame najavo, že jeho kritiku nepovažujeme za dôvod na hádanie sa, či k rozbíjaniu vzťahu, neragujeme ani necítime sa urazení, kritku nevnímame ako dôvod pre hnev. Na kritiku ani v tomto prípade '''nereagujeme útokom'''! === Nebezpečenstvo irónie === '''Pozor!''' Ľahký rozdiel v intonácii mení túto metódu v '''ironickú provokáciu'''. Je dôležité hovoriť pokojne, bez irónie a hnevu, vyrovnane. == Zásady == # Udržujeme očný kontakt (nie uprený, ten môže význieť agresívne). # Pokojne prijímame kritiku. # Vety formulujeme v prvej osobe. # Požadujeme upresnenie, detaily, ďalšiu kritiku. # Pokojným spôsobom, bez iróie a provokácií sa pýtame na ďalšie negatíva. == Priklad == A: Tvoje chovanie ma proste uráža!<br> B: Prečo, nerozumiem, čo sa ti nepáči? (''negatívne opytovanie'') A: Vždy, keď ťa navštívim, venuješ sa nie mne, ale vedieš dlhočizné telefonické rozhovory. Mne to proste vadí.<br> B: Hmm, ani si to neuvedomujem (''spätná väzba''). Ešte niečo ti vadí? (''negatívne opytovanie'') [[Kategória:Asertivita]] 1664 sysop 6201 2006-07-01T19:08:05Z MediaWiki default palcov 1665 sysop 6345 2006-07-01T19:08:05Z MediaWiki default $1 metrov 1666 sysop 3156 2005-07-29T11:09:37Z MediaWiki default $1 dpc 1667 sysop 3157 2005-07-29T11:09:37Z MediaWiki default $1 dpi 1668 sysop 3163 2005-07-29T11:09:38Z MediaWiki default - 1669 sysop 6587 2006-07-01T19:08:08Z MediaWiki default (Náhľad) 1670 sysop 4708 2005-12-02T04:17:13Z MediaWiki default ; $4$5 : [$2 $1] 1671 sysop 6617 2006-07-01T19:08:08Z MediaWiki default <div id="mw_trackbacks"> Trackback pre tento článok:<br /> $1 </div> 1672 sysop 6618 2006-07-01T19:08:08Z MediaWiki default Trackback úspešne zmazaný. 1673 sysop 4710 2005-12-02T04:17:13Z MediaWiki default ; $4$5 : [$2 $1]: <nowiki>$3</nowiki> 1674 sysop 3172 2005-07-29T11:09:38Z MediaWiki default Trackback 1675 sysop 6619 2006-07-01T19:08:08Z MediaWiki default ([$1 Zmazať]) 1676 sysop 6636 2006-07-01T19:08:08Z MediaWiki default Vždy 1677 sysop 6637 2006-07-01T19:08:08Z MediaWiki default Štandardné nastavenie prehliadača 1678 sysop 6638 2006-07-01T19:08:08Z MediaWiki default Nikdy 1679 sysop 4325 2005-10-29T12:59:01Z AtonX 2 xlat Osirotené kategórie 1680 sysop 4326 2005-10-29T12:59:38Z AtonX 2 xlat Nasledujúce kategórie existujú, aj keď do nich nie je zaradená žiadna stránka. 1681 sysop 3181 2005-07-29T11:09:38Z MediaWiki default See the validation statistics for "$1" <a href="$2">here</a> 1684 6050 2006-06-11T18:38:39Z Mireksoteria 23 obnovenie pôvodnej verzie == Úvod do integrálnej [[w:Joga|jogy]] == === Ako vznikla joga a prečo je joga umenie pokoja mysle? === Ak ideme veľmi hlboko do histórie ľudstva, poznáme, že celé ľudské snaženie nie je ničím iným než hľadaním šťastia. Šťastia a pokoja. === Prečo? === Lebo človek sám vo svojej podstate je nositeľom šťastia. Preto už starí mudrci učili: ak chceš získať šťastie, poznaj sám seba. Kto im však hneď na prvýkrát uveril? Preto je nájdenie trvalého šťastia a spokojnosti, aj keď ich hľadanie je právom každého človeka, výsadou len niekoľkých málo najopravdivejších. A to sú zpravidla tí, ktorí sa dávno predtým, trebárs už v minulých životoch, mnohokrát sklamali hľadaním šťastia kdesi inde než tam, kde skutočne je. === To je skutočne zvláštny postup === Áno, je to zvláštny a trvale sa opakujúci proces, tento začarovaný kruh blúdenia ľudí pri hľadaní šťastia. Dej, ktorý sa opakuje od nepamäti až do našej doby. Ale práve v tejto dobe sa tento proces o čosi mení, a to tak, že sa zrýchľuje. === Prečo sa zrýchľuje? === Dejiny posledného storočia sú až prekvapivo plné ľudských problémov, tiesne a nešťastia, náhlych životných zvratov a trpkých sklamaní. Preto je dnes toľko ľudí, ktorí sú konečne a definitívne pripravení počúvať múdrych a ísť za šťastím priamo. Zvlášť v tejto zemi. === Prečo práve u nás je ich viac? === Pretože reťaz sklamaných nádejí, tuhého útlaku a hlavne prekotných zvratov bol a je u nás neprimerane dlhý a tiež mimoriadne tvrdý. Navyše tvrdší než inde. === Ako vlastne začne hľadanie? === Duchovné hľadanie, to znamená hľadanie správneho duchovného cieľa, ktorým je '''najvyššia pravda''', začína obyčajne nejakou ideou. Rýdzou, čistou myšlienkou, ktorú vám znenazdajky vnukne ktosi iný. Buď prostredníctvom knihy, prednášky, umeleckého diela, poznámky skúsenej osoby alebo inak. Ak ste ten pravý typ hľadajúceho, táto idea môže byť plameňom, ktorý zapáli celú sériu duchovných podnetov, vnuknutí a nápadov, driemajúcich doposiaľ pokojne na dne vašej duše. Duše, ktorá už zrejme vyčerpala všetky iné možnosti a formy uspokojení. Čosi tajomného v jej hlbinách však stále čaká... Mohli ste hľadať roky, chodiť pritom od jedného zdanlivého zdroja šťastia k druhému a nedošlo k ničomu. Stále sa nič nedialo, až zrazu sa to stalo. Bolo k tomu treba dvoch vecí. === Akých vecí? === Po prvé, v onej idei musela byť mocne zakódovaná nádej na pokoj, mier a konečné, definitívne uspokojenie. Po druhé, naša myseľ i cit museli byť unavené predchádzajúcim hľadaním a súčasne naše srdce muselo zostať otvorené, tzn. túžiace. Preto mohlo prijať nádej mieru. To je okamih, kedy má človek spolovice vyhrané, lebo konečne pochopí, odkiaľ prýšti prameň šťastia, kde je zdroj mieru a pokoja, a začne pracovať sám na sebe. V srdci a v duši. Začína čistiť svoj charakter, pátrať vo svojom vnútri, cvičiť telesne i duševne, zkrátka sa zvoľna či rýchlo stáva žiakom príslušnej náuky, v našom prípade jogickej filozofie, konkrétne integrálnej filozofickej jogy. To je veľký rozdiel oproti doterajšiemu životu, závratný rozdiel. Od teraz už vie, kde hľadať. Naďaľej sa nebude pachtit za preludom šťastia v márnej beznádeji, ale bude hľadať a prehlbovať studnicu svojho mieru a života v hlbinách vlastnej duše, pretože konečne začína chápať, čo hovorili starí mudrci: Ak hľadáš šťastie, poznaj sám seba! === A neznamená to, že šťastie, mier a ľudská duša sú takmer synonymami, popravde jedným a tým istým? === Áno, je tomu tak. Ak pochopíte toto naplno, tak až potom sa stávate skutočným žiakom jogy. === Čo je to teda vlastne joga? === Joga - ako hovorieval Pataňdžali, zakladateľ filozofie jogy, mudrc, ktorý žil v druhom storočí pred Kristom v Indii - ''je zastavenie alebo spomalenie stále pulzujúceho princípu mysle.'' === Teda zastavenie alebo spomalenie zmien mysle, to je joga! === Áno, to je joga. Joga je sanskritské slovo, v preklade znamená spojenie niečoho s niečím. === Spojenie s čím? === Spojenie človeka s Bohom. Boh je prameňom, svtoriteľom ľudských duší i všetkého ostatného. V Indii mu hovoria brahma, ľudskej duši hovoria átman. Niekedy dávajú medzi ne znamienko rovnosti. Preto iskra, ktorá dala impuz k zapáleniu záujmu o vašu dušu - átmana -, vás privádza nielen k vašej duši, ale zároveň i k brahma teda k Bohu. A teraz už záleží len na vás. Môžete tento záujem udusiť pochybnosťami, nedôverou alebo ľahostajnosťou a to tak isto dobre ako ho rozžeraviť plameňmi viery a dôvery v pravdu a túžbu po poznaní, všeobecne povedané po šťastí. Ak sa stane táto túžba tak mocnou, že na ňu musíte stále myslieť, že sa vám stále a stále pripomína, že jej už ani nemôžete a už ani nechcete odolávať, potom ste naozaj ten najsprávnejší typ pre duchovnú cestu. Nastúpte ju hneď a už ju neopúšťajte! Nielenže vás nikdy nesklame, ale privedie vás k najväčšiemu a najznamenitejšiemu dobrodružstvu vášho života. === Čo je to duchovná cesta? === Duchovná cesta znamená, že si nielen uvedomíte pravý účel, cieľ a zmysel života, ale že sa zároveň vydáte pre vás tým najsprávnejším smerom k jeho realizácii. === Čomu hovoríte realizácia? === Poznaniu vlastného Ja. "Nikde inde nenájdete šťastie než vo vlastnom Ja." hovorieval tamilský mudrc Šrí Ramana Maharši, ktorý väčšinu svojho života prežil v jaskyniach a ášramoch na hore Svätého ohňa - Arunáčale (zomrel v roku 1950). "Hľadajte preto iba pravé Ja a zotrvajte v ňom.!" === Čo je pravé Ja? === Pravé Ja je čisté (transcendentálne) vedomie. Hovorí sa mu tiež Nadja, v Indii átman, v Číne tao, v Japonsku zen a Kristus ho nazýval kráľovstvo nebeské. Ale pozor. Medzi týmto vedúcim, neosobným, čistým vedomým Ja, teda bytím, a necitlivým, nevedúcim telom vyvstáva čosi, čo môžeme nazvať nepravým "ja", akýmsi preludom "ja", ktorý si len predstavuje, že je pravým Ja. Toto nepravé "ja" zostáva obmedzené na telo a nemá vlastný život samo zo seba, ale dostáva ho jedine od pravého jastva. Telo samo ale nehovorí "ja", čisté, transcendentálne vedomie (átman) tiež nehovorí "ja". === Kto to teda hovorí? === Hovorí to jedine tento prelud, táto myšlienka - cit "ja", ktorej sa normálne hovorí ego, a ktorá - ako už sme si povedali - čerpá život z čistého vedomia (z átmana), spája sa s telom a spolu s ním vytvára ľudskú individiualitu. Indovia jej hovoria džíva. Skutočné Ja alebo Nadja, átman, teda nie je ego. Skutočné Ja je "Som, ktorý som" alebo ''bytie''. Tak to stojí aj v Biblii. === Ako ho človek rozozná? === Keď je udržované toto "Som" ako neosobné jastvo, je to átman, Nadja, kráľovstvo nebeské. Ak však odbočí od seba a povie: "Ja som toto či tamto, telo alebo myšlienky, taký alebo taký" - potom je to ego. === Kde je ale potom Boh? === Vlastné "Ja som" je Boh. Vlastné Ja je božské. Som, ktoré som. Bytie-vedomie-blaženosť. === Prečo ho teda nevidíme, keď je "Ja som"? === Nemôžeme ho vidieť práve preto, že je to Ja, to znamená že je samo vidiace a vediace - čisté vedomie Ja. Preto poznať Ja znamená byť Ja a bytie znamená existenciu, vlastnú existenciu. Tú nemôžeme objektivizovať - vidieť ako niečo druhého -, rovnako ako nemôžeme vidieť vlastné oči. === To zamená, že sme Ja, a predsa sa pýtame, ako ho poznať === Presne tak. A poznávame ho jedine tým, že sa ním staneme, to znamená, že sa v nom rozplynieme, utopíme, lepšie povedané, že v ňom utopíme naše nepravé "ja", prelud zvaný ego, a že sa tak staneme pravým, neosobným jastvom. "Hladajte pravé Ja a zotrvajte v ňom," ako povedal Ramana Maharši. A ked sme toto zistili, všetko ostatné je odteraz druhoradé, alebo by aspoň byť malo. Cieľom je konečné a definitívne šťastie vaše i všetkých, ktorí sú vám blízki. Prosto poznať jastvo je najvyšším šťastím. Smerom sú najvzdialenejšie transcendentálne hlbiny vašej vlastnej duše, ktorej prameňom je Boh. [[Kategória:Joga]] 1685 3206 2005-08-18T08:24:50Z AtonX 2 [[Kategória:Kategórie]] [[Kategória:Kategórie]] 1686 3208 2005-08-18T08:26:08Z AtonX 2 categ [[Kategória:Šport a zdravie]] [[Kategória:Voľný čas]] 1687 sysop 3214 2005-08-19T23:37:51Z MediaWiki default ukončenie $1 1688 sysop 6430 2006-07-01T19:08:06Z MediaWiki default ukončenie na neurčito 1689 sysop 6433 2006-07-01T19:08:06Z MediaWiki default Zoznam blokovaných je prázdny. 1690 sysop 3222 2005-08-19T23:37:52Z MediaWiki default /^(.*?)([a-zA-Z\x80-\xff]+)$/sD 1691 sysop 4318 2005-10-29T12:47:43Z AtonX 2 xlat Najčastejšie citované stránky 1692 sysop 3229 2005-08-19T23:37:52Z MediaWiki default všetky 1693 sysop 3236 2005-08-19T23:37:52Z MediaWiki default one deleted edit 1694 sysop 3243 2005-08-19T23:37:53Z MediaWiki default px 1699 3260 2005-08-28T14:50:47Z Ondrejk 19 {| border="0" align=right width=230 cellpadding="4" cellspacing=0 class="noprint" style="clear: right; border: solid #aaa 1px; margin: 0 0 1em 1em; font-size: 90%; background: #f9f9f9" |- |[[Image:Wikipedia.png|50px|none|Wikipedie]] | width="100%" align="center" | Na [[w:Wikipédia|Wikipédii]] nájdete informácie k heslu '''[[w:{{{1}}}|{{{1}}}]]''' |} 1700 5436 2006-04-03T17:11:18Z Wizzard 46 :''Táto učebnica jazyka Slovio má byť prekladom učebnice nachádzajúcej sa na anglických Wikibooks.'' '''Slovio''' je nový umelý jazyk vytvorený slovenským lingvistom Markom Hucko. Jedná sa o medzinárodný pomocný jazyk, ktorého cieľom je uľahčiť dorozumievanie medzi Slovanmi. Gramatika jazyka Slovio je podobná Esperantu, ale slovná zásoba vychádza z najpoužívanejších spoločných slov zo slovanských jazykov. Slovná zásoba sa síce opiera o najväčšiu európsku jazykovú vetvu, ale rovnako v sebe zahrňuje aj celosvetovo zrozumiteľné výrazy z latinčiny, angličtiny, francúzštiny, nemčiny a španielčiny. Človek sa po naučení jazyka Slovio je schopný dorozumieť s viac ako 400 miliónmi ľudí v krajinách ako: [[w:Poľsko|Poľsko]], [[w:Rusko|Rusko]], [[w:Ukrajina|Ukrajina]], [[w:Česko|Česko]], [[w:Bulharsko|Bulharsko]], [[w:Slovensko|Slovensko]], [[w:Chorvátsko|Chorvátsko]], [[w:Macedónsko|Macedónsko]], [[w:Bosna|Bosna]], [[w:Slovinsko|Slovinsko]], [[w:Kazachstan|Kazachstan]], [[w:Bielorusko|Bielorusko]], [[w:Litva|Litva]], [[w:Lotyšsko|Lotyšsko]], [[w:Moldavsko|Moldavsko]], [[w:Srbsko|Srbsko]], [[w:Čierna Hora|Čierna Hora]] a iných. Názov tohto jazyka - '''Slovio''' - pochádza z praslovanského slova '''"slovo"''', ktoré znamená '''"slovo"'''. == Obsah == * [[Slovio: Úvod]] * [[Slovio: Základy]] ** [[Slovio: Abeceda a výslovnosť]] ** [[Slovio: Predstavenie sa]] ** [[Slovio: Otázky]] {{wikipédia|Slovio}} == Externé odkazy == * [http://www.slovio.com/ Oficiálna internetová stránka o jazyku Slovio] [[cs:Slovio]] [[en:Slovio]] [[pl:Slovio]] [[Kategória:Slovio]] 1701 3265 2005-08-28T15:12:09Z Ondrejk 19 interwiki {{Slovio}} =Lekcia 1 - Abeceda a výslovnosť= Jazyk Slovio môže byť zapisovaný buď latinkou založenou na angličtine a zhodnou s ASCII alebo azbukou založenou na ruštine. V tejto učebnici bude naďalej používaná latinka, ktorá je pre slovenského čitateľa iste prirodzenejšia, ale v úvode sa pre úplnosť zoznámime rovnako s azbukou. Toto je základná abeceda jazyka Slovio, zapísaná jednak v latinke a rovnako v azbuke: A B C Cx D E F G H I J K L M N O P R S Sx T U V Z Zx А Б Ц Ч Д Е Ф Г Х И Й К Л М Н О П Р С Ш Т У В З Ж a b c cx d e f g h i j k l m n o p r s sx t u v z zx а б ц ч д е ф г х и й к л м н о п р с ш т у в з ж <div style="width:25%;font-size:x-small;float:right; border:1px solid black;padding:0.5em;background:#FFFFE5"> <span style="color:orange;font-weight:bold;font-size:large">! TIP</span>&nbsp;ruština, slovenčina a poľština * '''cx''' = '''ч, č, cz''' * '''sx''' = '''ш, š, sz''' * '''zx''' = '''ж, ž, ż''' * '''gx''' = '''дж, dž, dż''' * '''wx''' = '''щ, šč, szcz''' </div> Z pochopiteľných dôvodov takisto nenastáva problém s písaním i/y, pretože Slovio nemá hlásku '''y'''. Hláska '''J''' je používaná iba v nasledujúcich prípadoch: # Pokiaľ je '''j''' na začiatku slova. # V príponách ''-ju'', ''-just'', a pod. V ostatných prípadoch je používaná hláska '''i'''. Slovio rovnako obsahuje voliteľné hlásky, používané najmä pre zachytenie výslovnosti niektorých cudzích jazykov: :Gx Wx X :Дж Щ Кс Hláska '''Gx''' je používaná na označenie hlásky, ktorá by sa zapísala "dzx", ako napríklad '''''G'''eor'''g'''e''. '''Wx''' reprezentuje hlásku "sxcx", napríklad ''Ju'''šč'''enko''. '''X''', pokiaľ je použité mimo '''cx''', '''sx''' a '''zx''', je ekvivalentné hláske "ks" v slove ''bo'''x'''''. == Výslovnosť a prízvuk == Výslovnosť hlások je úplne rovnaká ako v slovenčine, je však nutné poukázať na to, že v prípadoch ''di'', ''ti'', ''ni'' a ''li'' nedochádza k zmäkčeniu. Prízvuk je odporúčané dávať na predposlednú slabiku. {{Slovio}} [[en:Slovio: Alphabet and pronunciation]] 1702 3263 2005-08-28T15:07:29Z Ondrejk 19 [[Image:Flaga Slowian.jpg|left|25px]]'''[[Slovio]] ''' | Lekcia: [[Slovio: Abeceda a výslovnosť|1]] | [[Slovio: Predstavenie sa| 2]] | [[Slovio: Otázky| 3]] | [[Slovio: | 4]] | [[Slovio: | 5]] | [[Slovio: | 6]] | [[Slovio: | 7]] | [[Slovio: | 8]] | [[Slovio: | 9]] 1704 sysop 6124 2006-07-01T19:08:04Z MediaWiki default Redaktor [[User:$1|$1]] ([[User talk:$1|diskusia]]) zmazal tento článok potom, ako ste ho začal upravovať s odôvodnením: : ''$2'' Prosím potvrďte, že ho chcete skutočne znovu vytvoriť. 1705 sysop 6134 2006-07-01T19:08:04Z MediaWiki default Varovanie: Táto stránka bola zmazaná potom, ako ste začali s úpravami! 1706 sysop 6373 2006-07-01T19:08:06Z MediaWiki default Súbor s týmto názvom už existuje; choďte prosím späť a nahrajte tento súbor pod iným názvom. [[Image:$1|thumb|center|$1]] 1707 sysop 6374 2006-07-01T19:08:06Z MediaWiki default Súbor s týmto názvom už existuje v zdieľanom úložisku súborov; choďte prosím späť a nahrajte tento súbor pod iným názvom. [[Image:$1|thumb|center|$1]] 1708 sysop 6375 2006-07-01T19:08:06Z MediaWiki default Zhrnutie: 1709 sysop 6441 2006-07-01T19:08:06Z MediaWiki default Tento súbor je väčší ako je možné nahrať na server (z dôvodu obmedzenia veľkosti súboru v konfigurácii servera). 1710 sysop 6443 2006-07-01T19:08:06Z MediaWiki default Licencovanie 1711 sysop 3284 2005-09-05T09:54:54Z MediaWiki default prihlásiť 1712 sysop 3285 2005-09-05T09:54:54Z MediaWiki default Na prezeranie ďalších článkov sa musíte $1. 1713 sysop 3287 2005-09-05T09:54:54Z MediaWiki default nahrať 1714 sysop 6498 2006-07-01T19:08:07Z MediaWiki default Nič nebolo vybrané 1715 sysop 6513 2006-07-01T19:08:07Z MediaWiki default Trvalý odkaz 1716 sysop 6514 2006-07-01T19:08:07Z MediaWiki default Index prefixu 1717 sysop 6542 2006-07-01T19:08:07Z MediaWiki default Znova vytvoriť 1718 sysop 3294 2005-09-05T09:54:55Z MediaWiki default stránka opisu súboru 1719 sysop 6584 2006-07-01T19:08:08Z MediaWiki default ($1 botov) 1720 sysop 6616 2006-07-01T19:08:08Z MediaWiki default Znovu vytvoriť stránku napriek tomu, že bola zmazaná 1721 sysop 6633 2006-07-01T19:08:08Z MediaWiki default Tento článok bol zmazaný. Dôvod zmazania je zobrazený dolu v zhrnutí spolu s podrobnosťami o používateľoch, ktorí túto stránku upravovali pred zmazaním. Samotný text týchto zmazaných revízií je prístupný iba administrátorom. 1722 sysop 6646 2006-07-01T19:08:08Z MediaWiki default aktualizované od mojej poslednej návštevy 1723 sysop 6661 2006-07-01T19:08:08Z MediaWiki default Zobraziť $1? 1724 sysop 6662 2006-07-01T19:08:08Z MediaWiki default Zobraz zmazané stránky 1725 sysop 6672 2006-07-01T19:08:08Z MediaWiki default $1 úprav botov. 1726 3311 2005-09-06T22:48:35Z AtonX 2 +footer [[Akvaristika|Späť na obsah knihy]] [[Category:Akvaristika]] 1736 6020 2006-05-30T09:21:44Z Mireksoteria 23 {| cellspacing="0" cellpadding="5" style="border:1px solid #069;margin-bottom:5px;" | style="font:bold 125% Verdana,sans-serif;color:#000;text-align:center;background:#CFFFE4;" |[[Šablóna: Úvod dogmatika|Príručka katolíckej dogmatickej teológie]] |- | style="border-top:1px solid #069;font:Verdana,sans-serif;text-align:justify;background:#F3FFF3" | {{Úvod dogmatika}} |} {| cellspacing="0" cellpadding="0" style="border:none;" | width="50%" valign="top" | {| width="99%" cellspacing="0" cellpadding="5" style="border:1px solid GoldenRod;margin-right:5px;margin-bottom:5px;" | style="font:bold 125% Verdana,sans-serif;color:#000;text-align:center;background:#CFFFE4;" |[[Šablóna:Úvod do teológie|Úvod do teológie a dogmatiky]] |- | style="border-top:1px solid GoldenRod; font:Verdana,sans-serif;text-align:justify;background:#F3FFF3;"| {{Úvod do teológie}} |} {| width="99%" cellspacing="0" cellpadding="5" style="border:1px solid GoldenRod;margin-right:5px;margin-bottom:5px;" | style="font:bold 125% Verdana,sans-serif;color:#000;text-align:center;background:#CFFFE4;" |[[Šablóna:Jediný Boh v Trojici|Jediný Boh v Trojici]] |- | style="border-top:1px solid GoldenRod; font:Verdana,sans-serif;text-align:justify;background:#F3FFF3;"| {{Jediný Boh v Trojici}} |} {| width="99%" cellspacing="0" cellpadding="5" style="border:1px solid #069;margin-right:5px;margin-top:5px;" | style="font:bold 125% Verdana,sans-serif;color:#000;text-align:center;background:#CFFFE4;" |[[Šablóna:Mariológia|Mariológia]] |- | style="border-top:1px solid #069;font:Verdana,sans-serif;text-align:justify;background:#F3FFF3;"| {{Mariológia}} |} {| width="99%" cellspacing="0" cellpadding="5" style="border:1px solid #069;margin-right:5px;margin-top:5px;" | style="font:bold 125% Verdana,sans-serif;color:#000;text-align:center;background:#CFFFE4;" |[[Šablóna:Ostatné traktáty dogmatiky|Ostatné traktáty dogmatickej teológie]] |- | style="border-top:1px solid #069;font:Verdana,sans-serif;text-align:justify;background:#F3FFF3;"| {{Ostatné traktáty dogmatiky}} |} | width="50%" valign="top" | {| width="100%" cellspacing="0" cellpadding="5" style="border:1px solid green;margin-bottom:5px;" |- | style="font:bold 125% Verdana,sans-serif;color:#000;text-align:center;background:#CFFFE4;" |[[Šablóna:Boh Stvoriteľ|Boh Stvoriteľ a Povýšiteľ]] |- | style="border-top:1px solid green;font:Verdana,sans-serif;text-align:justify;background:#F3FFF3;"| {{Boh Stvoriteľ}} |} {| width="100%" cellspacing="0" cellpadding="5" style="border:1px solid green;margin-bottom:5px;" |- | style="font:bold 125% Verdana,sans-serif;color:#000;text-align:center;background:#CFFFE4;" |[[Šablóna:Pneumatológia|Pneumatológia]] |- | style="border-top:1px solid green;font:Verdana,sans-serif;text-align:justify;background:#F3FFF3;"| {{Pneumatológia}} |} {| width="100%" cellspacing="0" cellpadding="5" style="border:1px solid green;margin-bottom:5px;" |- | style="font:bold 125% Verdana,sans-serif;color:#000;text-align:center;background:#CFFFE4;" |[[Šablóna:Kristológia|Kristológia]] |- | style="border-top:1px solid green;font:Verdana,sans-serif;text-align:justify;background:#F3FFF3;"| {{Kristológia}} |} {| width="100%" cellspacing="0" cellpadding="5" style="border:1px solid green;margin-bottom:5px;" |- | style="font:bold 125% Verdana,sans-serif;color:#000;text-align:center;background:#CFFFE4;" |[[Šablóna:Dogmatika licencie|Licencie]] |- | style="border-top:1px solid green;font:Verdana,sans-serif;text-align:justify;background:#F3FFF3;"| Pod licenciou GNU GFDL sú na Wikibooks využité v našich projektoch nasledovné zdroje: {{Dogmatika licencie}} |} |} {{Dogmatika}} 1738 4052 2005-10-13T13:14:38Z Mireksoteria 23 {{Dogmatika}} 1739 4181 2005-10-22T19:57:31Z Mireksoteria 23 /* Zdroje */ Na stránke [[Špeciálne:Recentchanges|posledných úprav]] nájdete najnovšie zmeny v knihe. Žiadny článok nesmie porušovať [[w:sk:Wikipédia:Autorské práva|autorské právo]], to znamená, že nemôžete prepísať cudzí článok chránený copyrightom. Zbytočne by ste celý projekt ohrozili. Pokiaľ čerpáte z literatúry, formulujte vlastný text a uveďte pramene. Článok musí byť Vaším dielom. Viac v [[:cs:w:Wikipedie:Drobn%C3%A9_rady|Drobné rady (cs)]] a [[:cs:w:Wikipedie:%C4%8Cast%C3%A9_chyby|Časté chyby (cs)]] - ale uvedomte si, že tu píšete knihu, nie encyklopedické heslá. ---- == Autori == Zoznam členov projektu a osôb ktoré poskytli články na zverejnenie (abecedne): : '''Upozornenie:''' Pokiaľ ste pomohli v rámci projektu a ešte nie ste zapísaní, tak sa prosím dopíšte. *[[Redaktor:Mireksoteria|Mireksoteria]] == Zdroje == Zoznam publikácií a internetových stránok ktoré poskytli licenciu na zverejnenie svojich textov v našich projektoch: * [http://www.soteria.sk Centrum Soteria] {{Dogmatika licencie}} ==Formát stránky== === Pomenovanie stránky === Predbežný návrh na pomenovávanie stránok je taký, že všetky kapitoly knihy budú používať predponu ''Dogmatika: '' (vrátane medzery za dvojbodkou!). T.j. odkaz nebude vyzerať napr. '''<nowiki>[[Eschatológia]]</nowiki>''' ale '''<nowiki>[[Dogmatika: Eschatológia]]</nowiki>'''. Pozri tiež [[Wikibooks:Názvoslovie]]. === Kategória === Každá stránka, ktorá je súčasťou projektu [[Dogmatika]] musí byť zaradená do rovnomennej kategórie (''Dogmatika''). Pridajte prosím na koniec každej stránky šablónu: :'''<nowiki>{{Dogmatika}}</nowiki>'''. Ak sa jedná o stránku, ktorá je iba v rozpracovanom štádiu a vyžaduje si ešte doplnenie ako aj úpravy pridajte namiesto šablóny '''Dogmatika''' šablónu '''Výhonok dogmatiky''' v tvare: :'''<nowiki>{{Výhonok dogmatiky}}</nowiki>'''. === Navigácia === Navigácia naspäť na úvodnú stránku projektu je predbežne vyriešená tak, že v pridaním spomínanej šablóny sa ukáže v spodnej časti stránky odkaz na úvodnú stránku príručky spolu s príbuznými projektami. === Referencie === Na všetkých stránkach dodržujme rovnaký formát, referencie. Vzor: :'''<nowiki>* Pôvodný zdroj: [http://www.soteria.sk Soteria]</nowiki>''' [[Category:Dogmatika]] [[Category:Projekty|Dogmatika]] 1740 3356 2005-09-27T17:20:52Z Mireksoteria 23 [[Category:Teológia]] 1741 5030 2006-02-03T09:10:43Z Alfaomega 76 ==Pojem== ===Etymológia=== Slovo '''"teológia"''' pochádza z gréckeho ''"Theos"'' - Boh; ''"logos"'' - slovo. Etymologicky teda slovo "teológia" znamená slovo, reč, alebo náuku o Bohu. Odtiaľ sú aj jej slovenské názvy: bohoslovie, bohoveda. ===Historický vývoj pojmu=== Samotný názov ‘teológia’ vo svojom obsahu podliehal zmenám. ====Starovek==== Antika rozumela teológiou mýtické rozprávanie alebo filozofickú náuku o božstve. U Homéra a Hesídia ňou bolo rozprávanie o živote bohov. Podľa Platóna grécki básnici pestovali teológiu. Aristoteles stotožňuje teológiu s prvou filozofiou, ktorá pojednáva o najvyšších príčinách sveta. '''Sväté Písmo''' výraz "teológia" nepoužíva ani raz. Používa však termín ''Sermo Dei'', (resp. ''dabar Jahve'', ''toto hovorí Pán''), teda Božie slovo, ktorým sa Boh prihovára ľuďom - Božie zjavenie. '''Cirkevní Otcovia.''' Origenes (185-254) dáva tomuto slovu po prvýkrát kresťanský význam. Píše, že opravdivá teológia je náukou o Bohu a Kristovi Spasiteľovi. Euzébius z Cézarey (+ okolo 340) napísal dielo "O cirkevnej teológii". Grécki otcovia všeobecne používali výraz "teológia" pre náuku o Bohu v Trojici. Termín ''"oikonomia"'' používali na označenie náuky o spasiteľnej Božej Prozreteľnosti. Latinskí Otcovia chápali teológiu v širšom zmysle. * Sv. Augustín píše: «Teológia, aby sme porozumeli gréckemu slovu, znamená náuku alebo reč o božstve». (De civ. Dei 8,1). * Čo dnes rozumieme teológiou, nazývali latinskí Otcovia: ''doctrina christiana'', ''sacra Scriptura'', ''sacra eruditio'', ''divina Pagina''. ====Stredovek==== Až Peter Abelard (+ 1142) chápal teológiu ako súhrn kresťanskej náuky (''theologia christiana''), ale ešte nie vo význame systematickej vedy o Bohu na základe Zjavenia. V tomto význame sa slovo používalo až v 13. storočí. Sv. Tomáš Akvinský (+ 1274) vo svojej Summe používa výraz "teológia" len trikrát, miesto neho však používa výraz "posvätná náuka". ====Dnešný význam pojmu==== Od počiatku stredoveku slovo ‘teológia’ už znamená všetku náuku o Bohu a vzťahu človeka k Bohu na základe Zjavenia alebo kresťanského učenia. ==Čo je teológia?== '''Definícia''': Teológia je systematická veda o Bohu a jeho dielach na báze Zjavenia. '''Produkt ľudského rozumu.''' Teológia je veda, teda poznanie, ktoré sa usiluje o objektívnu istotu. Svojou prirodzenosťou sú všetky vedy produktom človeka, ľudského rozumu. Je to čosi tak zložité, že na to jeden ľudský život nestačí. Všetky vedy sa vyvíjajú len postupne, vďaka úsiliu mnohých generácií. Každá generácia ich preberie od predošlej a zanechá ich nasledujúcim generáciam neukončené a v neustálej potrebe vylepšovania. '''Byť teológom''', znamená vstúpiť na pole vedy. Ak sa chceme začleniť do vedy, nemôžeme len nekriticky prijať to, čo už bolo doteraz vykonané, ale musíme v istom zmysle začínať osobne od začiatku. Samozrejme nie tak, akoby ešte doteraz na danom poli nebolo nič urobené, ale tak, že si budeme musieť osobne prejsť cestu, ktorú prekonali naši predchodcovia, nie však nekriticky, aby sme si tak mohli z toho vyvodiť vlastné závery. Nie je totiž vedou jednoducho ovládať to, na čo iní prišli, nech by sa to už týkalo čohokoľvek. Treba k tomu všetkému dospieť sám, hoci pod vedením iných. Potom závery, ku ktorým dospejeme nebudú len niečím naučeným, ale budeme mať dostatočné dôvody k ich osvojeniu. Takže jednotlivé rezultáty budeme vlastniť, akoby sme boli my sami ich objaviteľmi. Teológia je teda dielom ľudského rozumu, ovocím kolektívneho a zároveň osobného výskumu. Lenže teológia je týmto všetkým úplne osobitným spôsobom, pretože jej objektom je výskum presahujúci racionálnu sféru. To, čo sa v teológii poznáva, je podľa scholastickej terminológie nemožné poznať iba vlastnými silami rozumu. ==Predmet== ===Materiálny=== Materiálny predmet teológie môže byť primárny alebo sekundárny. * '''Primárnym''' predmetom teológie je sám Boh. * '''Sekundárnym''' predmetom sú stvorené veci, nakoľko sú vo vzťahu k Bohu. ::V teológii sa jedná o všetkom vzhľadom k Bohu. Buď, že je to Boh sám, alebo to má vzťah k Bohu ako k pôvodu a cieľu. Sv. Tomáš nazýva Boha ''subiectum attributionis'' celej teológie, to znamená, že všetky pravdy, o ktorých teológia pojednáva, majú vzťah k Bohu. ===Formálny=== Formálny predmet teológie, čiže '''hľadisko''', z ktorého teológia pojednáva o Bohu a o jeho dielach je to, že tieto pravdy dokazuje z Božieho zjavenia. Boh nám svoje bytie a vlastnosti zjavil. Teológia vidí veci z hľadiska samotného Boha. Predpokladá Božie slovo k ľuďom. ==Porovnanie teológie s filozofiou== Keď teológia odhliada od Zjavenia a pozerá na veci len z hľadiska rozumu, opúšťa svoj vlastný obor. Už nie je teologická, ale filozofická (taká je teodícea). Teológia predpokladá Zjavenie a vieru. Na nich buduje. Takto je vedou nadprirodzenou, vedou Zjavenia. ===Získavanie vedomostí o Bohu=== Sú dva spôsoby, ako môže človek nadobúdať poznatky o Bohu a jeho činnosti: #z prírody, z prirodzeného prameňa, ktorý pozoruje svojim rozumom, #z nadprirodzeného Božieho zjavenia, ktoré poznáva prostredníctvom viery. '''V prvom prípade''' je súhrn vedomostí takto získaných prirodzenou teológiou (je to v skutočnosti filozofické poznanie - teodícea). '''V druhom prípade''' je to nadprirodzená teológia (teológia v pravom zmysle slova). Rozlišujú sa podľa toho, či prameň, z ktorého čepajú je prirodzený poriadok vecí alebo nadprirodzené Zjavenie a či prostriedok ktorým čerpá svoje vedomosti je prirodzený rozum (''lumen rationis'') alebo svetlo viery (''lumen fidei''). ===Rozdiel medzi teodíceou a teológiou=== *V '''prameni''' poznania: príroda okolo nás - Božie zjavenie. *V '''spôsobe''', ako svoje poznatky nadobúdame: svojim rozumom - vierou. *V '''obsahu''' poznania: Boh Stvoriteľ a my jeho stvorenia - Trojjediný Boh, náš Otec a my jeho deti. ==Teológia ako veda== Pod pojmom [[w:sk:Veda|veda]] sa rozumie sústavný celok poznatkov, získaných jednotnou cestou z istých a známych zásad. K vede teda patrí: *jednota predmetu; *jednota metódy; *usporiadaný systém. ===Špecifický charakter teológie=== Keď hovoríme o vedeckom charaktere teológie, aby sme unikli nejasnostiam a nedorozumeniam, musíme si pripomenúť, že teológia sa v niektorých svojich prvkoch odlišuje od všetkých častí filozofie ako aj od všetkých ostatných vied (logika, matematika, humanitné i prírodné vedy). Hlavným predmetom teológie sú tajomstvá viery (''mysterium'') a vo svojej metóde, a to niekedy rozhodným spôsobom, závisí na autorite Cirkvi. Teológia pracuje so sústavou zjavených právd. Pravda však - a to pravda logická, pravda poznania - je zhoda rozumu so skutočnosťou. - hovorí sv. Tomáš. Lebo naša mienka je pravdivá alebo mylná podľa toho, či to, čo tvrdíme, zodpovedá skutočnosti alebo nie. Základom pravdivosti je teda objektívna skutočnosť. Ľudský rozum je na nej závislý a jeho poznanie je len vtedy pravdivé, ak sa zhoduje so skutočnosťou. Teológia v plnom zmysle slova predpokladá vieru. Možno teda dokazovať, že je veda? Odpoveď závisí na tom, aký obsah pripisujeme pojmu „veda“ a aké metódy sa považujú za vedecké. Obmedzíme sa na dva významy pojmu „veda“: * celý metodický proces poznávania nejakého daného úseku skutočnosti (formálne alebo reálne), môže sa nazývať vedeckým poznávaním; * veda je systematické usporiadane viet vzťahujúcich sa k danému predmetu a logicky na seba nadväzujúcich. '''Metodická práca.''' Je pochopiteľné, že v každej vede musia byť zachované pravidlá myslenia. Ďalej určitá skupina viet musí dosiahnuť stupeň istoty, ktorá sa opiera o nepriamu alebo bezprostrednú skúsenosť. Vo vedeckom poznávaní musí byť zachovaná aj metóda, určená samotným predmetom a prijatá v danom odbore vedy. Preto sa musia používať iné metódy v prírodných vedách a iné v humanitných. '''Poznanie všeobecných zákonitostí.''' Niekedy sa od vedy vyžaduje, aby mala za cieľ dosiahnutie poznania všeobecných, definitívnych zákonov, riadiacich skutočnosť. V takom prípade by vedou bola len matematika, pretože ani súčasné prírodné vedy už nedosahujú tento ideál, keď operujú pojmami štatistických zákonov. '''Objektívna overiteľnosť výsledkov.''' Veda má spoločenský charakter a z tohto dôvodu samotný myšlienkový proces i vyhlásené výsledky môžu a musia byť oceňované kriticky a teda musia byť overiteľné. Určitý stupeň overiteľnosti je tiež podmienkou autentickej vedy. Dala by sa ešte pripojiť požiadavka komunikatívnosti vedeckého jazyka, aspoň pre špecialistov. ===Námietky voči vedeckému charakteru teológie=== Keď zameriame pozornosť na vyššie uvedené podmienky vedeckého poznania a aplikujeme ich na teológiu, stretávame sa s nasledujúcimi námietkami: Boha a jeho tajomstvo nemožno adekvátne vyjadriť ľudským jazykom a predsa v teológii by mal vojsť rozum do oblasti viery so svojím chápaním ľudskej prirodzenosti, činnosti ducha, príčinnosti, slobody, šťastia atď. Viera by bola týmto spôsobom deformovaná a akoby rozriedená. Sv. Bonaventúra nazýval takúto metódu ‘najhorším zázrakom’ lebo víno bolo premenené na vodu. '''Dosiahnuť evidentnosť výsledkov.''' Viera, a v dôsledku toho i teológia, nemôžu dosiahnuť evidentnosť svojho hlavného predmetu. Úsudky, ktorými vyjadrujeme vieru a teda ani teologické uzávery, ktoré úsilím ľudského myslenia z nich vyplývajú, nie sú evidentné. Vieme však, že každá veda má za cieľ dosiahnuť takú evidentnosť, ktorá by vylučovala pochybnosť a prinútila by rozum prijať isté závery. V oblasti historickej vedy sa síce opierame podobne ako vo viere o dôveryhodné svedectvo, lenže viera nie je historická veda podliehajúca neustálej kontrole a prípadným opravám - rozhodujúcim prvkom v nej je autorita. '''Veda má charakter objektívny, nadosobný''' a nemusí závisieť na vôľových a emocionálnych faktoroch. Naopak viera, ktorá je čo najosobnejším kontaktom s Bohom, je dobrovoľným rozhodnutím. Z toho vyplýva, že i teológia, ktorej predmetom je viera, závisí na dobrej a slobodnej vôli. '''Cirkev kontroluje prácu teológov''', pretože jej bol zverený poklad viery a má povinnosť bdieť nad tým, aby viera nebola mylne vysvetľovaná. V teológii sa teda objavuje bočný prvok, ktorý je vedám cudzí – autoritatívny výrok. Vo vede sa však treba riadiť jedine dôvodmi čerpanými zo zákonov ľudského myslenia a zo samotnej skutočnosti. '''V teológii sa mnoho pojmov chápe analogicky''' a pojem analógia nie je natoľko presný, aby mohol byť uznaný za vedecký. Sv. Tomáš Akvinský, ako aj ostatní veľkí scholastici, si boli vedomí ťažkosti pri určovaní teológie ako vedy. Myslel, že celú záležitosť mu uľahčí pojem vedy, vzatý z Aristotelových spisov. Tento filozof tvrdil, že každá veda má nejaké princípy, ktoré sú buď bezprostredne evidentné, alebo sa ku nim vzťahujú. Teda môžu existovať vedy, ktoré čerpajú svoje zásady z iných vied, ktorým sú preto podriadené. Z prijatých zásad sa podľa pravidiel myslenia vyvodzujú závery. Ich systematický a overiteľný súhrn je teda vedou v subjektívnom zmysle slova. Keď sv. Tomáš prijal tento aristotelovský pojem vedy, chcel dokázať, že ‘posvätná náuka’ má charakter vedy. Čerpá totiž zásady z poznania Boha a svätých a teda zo svetla vyššej vedy. ===Obrana vedeckého charakteru teológie=== Keď bránime vedecký charakter teológie, uvedomujeme si, že pojem ‘veda’ tu nechceme použiť v jednoznačnom zmysle slova. Teológia má za predmet nadprirodzenú skutočnosť a používa svoju vlastnú metódu, v niektorých bodoch odlišnú od ostatných vied. Dôvody k tomu, aby sme teológiu považovali za vedu v analogickom zmysle sú nasledovné: * Teológia, ako každá veda, má svoj predmet a tým je zjavená skutočnosť, t. j. celé dejiny spásy, dosahujúce svoj vrchol v Kristovi a v súčasnosti sa realizujúce v Cirkvi, ktorá je jeho ďalším pokračovaním. * Ako v každej vede, aj v teológii sa opierame o zákony nášho myslenia a za každú cenu sa snažíme uniknúť rozporu s jasnými úsudkami rozumu alebo s výsledkami iných vied. * Teológia má svoju vlastnú metódu, prispôsobenú skúmanej skutočnosti. * V každom odbore teologickej vedy máme súhrn vedomostí, navzájom spojených a tvoriacich myšlienkovú konštrukciu, zhodujúcu sa so zákonmi logiky. * Vo vede sa usilujeme o poznanie skutočnosti tým, že vytyčujeme problémy a hľadáme na ne kladné odpovede. Práve tak postupujeme aj v teológii. * V teológii používame oblasť prirodzeného poznania a snažíme sa ho zharmonizovať s pravdami viery. * Vedľa prirodzeného poznania a poznania vierou, patrí teológii jej vlastné nachádzanie pravdy pomocou celého radu myšlienkových procesov, medzi ktorými je aj vyvodzovanie záverov zo zjavených právd. * Cirkev nie vždy, skôr zriedka, zasahuje do oblasti teológie a v súčasnosti sú tieto zásahy stále opatrnejšie. Teda námietka, že teológia závisí len na autorite Cirkvi, je nesprávna. Napokon dokumenty Cirkvi sú pre teológa materiálom, ktorý predstavuje podklad pre vyvodzovanie záverov. Teológia je však čímsi '''viac než len vedou'''. Nepredstavuje len usporiadanie teoretických poznatkov, ale uľahčuje nájdenie zmyslu života a prináša tiež usporiadanie ľudskej činnosti smerujúcej v konečnom zameraní k Bohu a ku konečnému šťastiu človeka. Teológia sa tak stáva zároveň životnou múdrosťou. ==Teológia je veda viery== Teológia je na rozdiel od iných vied, vedou viery (''scientia fidei''). Je vedou viery v objektívnom i subjektívnom zmysle slova. ===Viera=== '''Objektívna viera''' je súhrnom právd a udalostí, ktoré Boh zjavil. Tieto pravdy sú obsiahnuté v prameňoch Božieho zjavenia a Cirkev ich predkladá, aby sa v ne verilo. Hovoríme tomu poklad viery (''depositum fidei''). Je to vlastne obsah Božieho zjavenia (''fides, quae creditur''). '''Subjektívna viera''' je tá, ktorou veríme (''fides, qua creditur''), ktorou uznávame za pravdivé to, čo sa nám predkladá veriť. Je to vlastne odpoveď človeka na Božie zjavenie. Zatiaľ čo v objektívnej viere je to Boh, ktorý nám predkladá súhrn právd cez svoje Zjavenie, v subjektívnej viere je to človek, ktorý tieto pravdy pod vplyvom Božej milosti v menšej alebo väčšej miere prijíma a podľa nich žije. ===Teológia nie je viera=== Teológia nie je viera ale veda o viere. Jej výsledky nie sú predmetom viery, aspoň kým ich autorita Cirkvi za také nevyhlási. Teda každá pravda viery môže byť predmetom skúmania teológie, avšak nie každý teologický záver je predmetom viery. '''Teológia sa od viery odlišuje:''' * obsahom – viera podáva iba zjavené pravdy, teológia i mnohé iné, ktoré vyvodzuje pomocou vlastných metód zo zjavených právd; * formou – viera uznáva a prijíma svoj predmet preto, že je overený neomylnou Božou autoritou, teológia na základe vedeckého dôkazu; * istotou – vo viere je istota zaručená Bohom, v teológii je toľko istoty, koľko istoty majú uvedené dôvody. Ak niekto nemá vieru, nemôže byť teológom, ale len filozofom náboženstva, jeho psychológom a historikom alebo sociológom. Veriaci človek, ktorý si rozumom uvedomuje, čo jeho viera vyjadruje, je už v počiatočnom stupni teológom, hoci k systematickej teológii má ešte ďaleko. {{Dogmatika}} 1742 3367 2005-09-27T18:37:14Z Mireksoteria 23 Jediný Boh v Trojici premiestnená na Dogmatika: Jediný Boh v Trojici: kvoli prehladnosti projektu Dogmatika #redirect [[Dogmatika: Jediný Boh v Trojici]] 1743 4421 2005-11-06T11:54:01Z Mireksoteria 23 {{Dogmatika}} 1744 5080 2006-02-03T20:33:09Z Alfaomega 76 /* Fideizmus */ ==Otázky dnešného človeka a problém Boha== Naša doba by sa dala charakterizovať ako obdobie krachujúceho sekularizmu. Poznávacími znakmi sekularizácie spoločnosti, ktorého korene siahajú až k Descartesovi (+1650) sú kontrapozícia medzi ‘res cogitans’, ‘res extensa’ (svet), a Bohom. 1. Radikálne antropologická orientácia všetkého objektu poznania: človek je sám sebe najvyššou normou, celý svet vidí zameraný na seba, ako realitu, ktorá mu je k dispozícii. 2. Neustále narastajúce poznanie človeka: zákonitosti objavené a popísané empirickými prírodnými vedami vzbudzujú dojem, že všetky fenomény možno zredukovať na reťazec čisto prírodných kauzalít. Hypotéza ‘Boh’ ako príčina a vysvetlenie nejakého účinku sa javí zbytočná. Il discorso su Dio stráca svoju kredibilitu aj kvôli tomu, že sa v minulosti na neho často odvolávalo unáhlene na vysvetlenie nevysvetliteľného, ktoré sa časom stalo vysvetliteľným. 3. Vedomé a plánované zasahovanie človeka vo všetkych oblastiach života prostredníctvom stále rafinovanejšej techniky. Technický pokrok robí dojem, že svet je nami plne ovládaný. Na prelome 19-20. storočia sa však viera v technický optimizmus stáva diskutibilnou. Na zmenu tototo povedomia vplývajú: 1. Neustále vystavenie človeka krízam a katastrófam: aj napriek celému pokroku sa až doteraz nedarí odstrániť problém biedy, hladu, choroby, vojny,... 2. Pesimizmus budúcnosti: prírodné bohatstvo nie je nevyčerpateľné a tak aj ekonomický pogres sa bude musieť raz zastaviť. Prevažná časť západného sekularizovaného sveta má pred sebou pesimistický obzor. 3. Diskutovanie o základných hodnotách: nie všetko, čo je technicky možné je aj eticky prípustné. Spoločnosť sa ocitá zoči voči zodpovedným rozhodnutiam, pri ktorých sa treba odvolávať na univerzálne hodnoty. Ich definícia sa však stáva zo dňa na deň zložitejšia. Tieto skúsenosti možno tiež nazvať sociálnymi skúsenosťami ohraničenosti (del limite). Tak, ako duchu 19. storočia, ktoré bolo charakterizované prírodnými vedami a sekularizáciou zodpovedal nástup moderného ateizmu a humanistickej kritiky náboženstva, tak dnešné zpochybňovanie unilaterálneho zdôrazňovania racionality a techniky sa odráža v rozmanitých nových hnutiach zoskupených pod kolektívnym názvom New Age, ktorého stredobodom napriek jeho fenomenologickej rôznorodosti je v podstate poskytnutie bezpečnosti, kľudu (pokoja) a zmyslu uprostred modernej spoločnosti a jej neistej budúcnosti. ==Rozum pripravuje pôdu pre prijatie právd viery == '''Vzťah medzi zjavením a vierou:''' [[Obrázok:Akcia reakcia.png|right]] Medzi Božím zjavením a vierou je taký vzťah, aký je medzi akciou a reakciou. Viera je totiž odpoveďou na Božie zjavenie. Aj zjavenie aj viera sú princípmi teológie: # zjavenie je objektívnym princípom teológie # viera je subjektívnym princípom teológie Viera je nadprirodzený skutok. Avšak nadprirodzené predpokladá prirodzené. Nie je možná dvojposchodová budova, ktorá nemá prvé poschodie. * táto absurdnosť je vo fideizme, kde čistá viera (nadprirodzeno) existuje bez akéhokoľvek vplyvu rozumu (prirodzeno) . Vieru predchádza rozumová činnosť, ktorá jej pripravuje pôdu. Vytvárajú sa takzvané '''PRAEAMBULA FIDEI (predpoklady viery)''': # existencia Boha # existencia zjavenia Praeambulá fidei sú prvým poschodím. Možno k nim dospieť s istotou na základe rozumu. * nemožno veriť, ak nie sme vopred presvedčení, že Boh je a že k nám hovorí. (to platí pre všetkých ľudí, nie je však nevyhnutné pre jednotlivcov) 1. Vatikánsky koncil hovorí , že súhlas viery nemá byť slepým hnutím ducha ale poslušnosťou v zhode s rozumom . K pravdám viery síce nie je možné dospieť svojim rozumom. Je však možné presvedčiť sa, že je rozumné veriť. Možno dokázať, že rozum má svoje limity (viem, že nič neviem), na ktorých prekonanie je potrebné neomylné zjavenie. 1. Vatikánsky koncil na to hovorí: zdravý rozum nám predkladá základy viery. * Ide o základy (praeambula fidei), na ktorých viera buduje (prvé poschodie), o ktoré sa opiera. [[Obrázok:Budova.png|right]] Koncil dodáva akým spôsobom možno rozumom dospieť k existencii zjavenia: prostredníctvom rozumného preskúmania svedectiev a vonkajších znakov (tieto sa v teológii označujú ako motívy kredibility): Kto by tvrdil, že Božiemu zjaveniu nedávajú vierohodnosť vonkajšie znaky, a že ľudia môžu dospieť k viere len na základe vnútornej skúsenosti alebo súkromnej inšpirácie každého, nech je exkomunikovaný. Ž 93,5 * Veľmi vieryhodné sú tvoje svedectvá. Tvojmu domu, Pane, patrí posvätná úcta po všetky časy. '''Motívy kredibility sú:''' * vnútorné (subjektívne) ::subjektívne motívy kredibility to sú tzv. dôvody srdca. Sám Ježiš vplýval na vieru ľudí nielen svojimi zázrakmi (vonkajšie motívy), ale aj dojmom, ktoré vzbudzovali jeho kázne, fascinoval svojou osobou, dobrotou, milosrdenstvom. Koľko konverzií spôsobí osobné hrdinstvo jedného mučeníka, katolícky kult, slovo, či príklad jediného misionára. * vonkajšie (zázraky, proroctvá) ::Boh chcel, aby nás okrem vnútornej pomoci Ducha Svätého doprevádzali tiež vonkajšie dôkazy jeho zjavenia, teda božské činy: v prvom rade zázraky a proroctvá. Tieto jasne demonštrujú Božiu všemohúcnosť a nekonečnú múdrosť a sú istými znakmi Božieho zjavenia, dostupné každému intelektu. Tieto vonkajšie znaky kredibility koncil nazýva istými znakmi, dostupnými každému človeku. K preambulám fidei nemusí dospieť každý osobne filozofickou úvahou alebo overovaním vonkajších motívov kredibility. Je možné ju totiž prijať aj od iných osôb. Každý však osobne musí mať pred prijatím právd viery presvedčenie, že Boh nám to zjavil (a teda, že je a k nám hovorí). Mk 16,20; 2Pt 17-19 * (apoštoli) sa rozišli a všade kázali. Pán im pomáhal a ich slová potvrdzoval znameniami, ktoré ich sprevádzali. * On dostal od Boha Otca česť a slávu, keď mu z velebnej slávy zaznel hlas: "Toto je môj Syn, môj milovaný, v ktorom mám zaľúbenie." A tento hlas sme my počuli; zaznel z neba, keď sme boli s ním na svätom vrchu. Tým je aj prorocké slovo pre nás pevnejšie. A vy dobre robíte, že hľadíte naň ako na lampu... ==Existencia Boha== ===Prirodzené poznanie Boha === Boh, počiatok a konečný cieľ všetkých stvorení môže byť s istotou poznaný prostredníctvom prirodzeného svetla rozumu zo stvorených vecí. (de fide) Koncil tu definuje možnosť poznať Boha rozumom a nie, že všetci ľudia ho takto poznávajú. Nevylučuje teda, že väčšina ľudí prichádza k poznaniu Boha nie zo stvorených vecí, ale prostredníctvom výchovy. Dôkazy existencie Boha zo stvorených vecí: * kozmologické * antropologické Definícia viery Viera je základom toho, v čo dúfame, dôkazom toho, čo nevidíme. Prirodzené poznanie Boha vo Sv. Písme V Starom Zákone Izraeliti necítili potrebu nástojiť na prirodzenom poznaní Boha, pretože jeho existenciu prijímali z nadprirodzeného zjavenia: «z mocných skutkov». Neskôr v kontakte s pohanskou neverou však potvrdzujú, že je možné aj bez zjavenia spoznávať Boha - a to zo stvorených vecí: Múdr 13,1-5 * Hlúpi boli totiž všetci ľudia od rodu, ktorým chýbala znalosť Boha, ktorí z viditteľných dobier nevládali poznať toho, ktorý je, a čo nepoznali tvorcu pri pohľade na diela, ale oheň, vietor, či letmý vzduch, hviezdny kruh, či vodu náramnú, alebo svetlá nebies pokladali za bohov, čo riadia svet. Keď už, zvedení krásou, pokladali ich za bohov, nuž bolo im treba vedieť, o čo nádhernejší je ich Pán; veď ich stvoril prapôvodca krásy. A keď už ich moc a pôsobivosť budila v nich úžas, mali poznať, o koľko mocnejší je ich Tvorca. Lebo z veľkosti a krásy stvorení sa úsudkom poznáva ich Stvoriteľ. Sv. Pavol Podľa sv. Pavla možno prirodzene poznávať Boha tromi spôsobmi. V poriadku: # fyzickom # morálnom # historickom ad 1: Rim 1,18-20 * Boží hnev z neba sa zjavuje proti každej bezbožnosti a neprávosti ľudí, ktorí neprávosťou prekážajú pravde. Je im predsa zjavné, čo možno o Bohu vedieť; Boh im to zjavil. Veď to, čo je v ňom neviditeľné - jeho večnú moc a božstvo -, možno od stvorenia sveta rozumom poznávať zo stvorených vecí; takže nemajú výhovorky. ad 2: prirodzený zákon zaväzuje pohanov Rim 2,14-16 * A keď pohania, ktorí nemajú (Mojžišov) zákon, od prírody robia, čo zákon požaduje, hoci taký zákon nemajú, sami sebe sú zákonom. Tým ukazujú, že majú požiadavky zákona vpísané vo svojih srdciach, čo im dosvedčuje zároveň aj ich svedomie aj ich myšlienky, ktoré sa navzájom obviňujú alebo i bránia; v deň, keď Boh bude podľa môjho evanjelia skrze Krista Ježiša súdiť, čo je skryté v ľuďoch. ad 3: Boh zjavuje pohanom svoju prozreteľnosť Sk 14,15-17; 17,26-27 * Hlásame vám evanjelium, aby ste sa od týchto márností (= idolatria) obrátili k živému Bohu, ktorý stvoril nebo a zem, i more a všetko, čo je v nich. On v minulých pokoleniach nechal všetky národy ísť svojou cestou, ale bez svedectva o sebe samom neostával, lebo dobre robil: z neba vám dával dážď a úrodné časy a napĺňal vaše srdcia pokrmom a radosťou. * z jedného urobil celé ľudské pokolenie, aby obývalo celý povrch zeme; určil im vymedzený čas a hranice bývania, aby hľadali Boha, ak by ho dajako nahmatali a našli, hoci od nikoho z nás nie je ďaleko. Justín Logos má vo svete svoje stopy (logos spermatikos) Tertulián Okrem kozmologického dôkazu podáva tiež psychologický (vnútorný). Ľudská duša prirodzene (inštinktívne) prahne po Bohu. Augustín Nechoď von, vstúp do seba samého, pravda prebýva vo vnútornom človekovi. Nespokojné je moje srdce, kým nespočinie v tebe. Kant Existencia Boha je postulátom praktického rozumu. Tomáš Akvinský Päť ciest prirodzeného poznania Boha: # z pohybu # z účinnej príčiny # z kontingentnosti vecí # zo stupňov bytí # z poriadku vecí Podloženie dogmy o prirodzenom poznaní Boha Starý Zákon: Existencia Boha bola tak evidentná, že všetky udalosti slúžili ako kontakt s ním. V každej veci bolo poznať Boha. Ž 148,7-10 * Chváľ Pána, tvorstvo pozemské: obludy morské a všetky hlbiny, oheň, kamenec, sneh a dym, víchrica, čo jeho slovo poslúcha, vrchy a všetky pahorky, ovocné stromy a všetky cédre, divá zver a všetok dobytok, plazy a okrídlené vtáctvo. Iz 55,12 * Vrchy a kopce prepuknú v jasot pred vami a všetky poľné stromy budú tlieskať rukami. Na mieste bodľačia vyrastie cyprus, na mieste pŕhľavy vyrastie myrta. To bude Pánovi na slávu, na večný pomník, ktorý nezhynie. Jób 38-41 Mal 1,11 * od východu slnka až po západ je veľké moje meno medzi národmi... Môže poznanie sveta odvádzdať od Boha? Prečo? Idolatria (viď Schmaus 153) Kozmologický problém tri riešenia: # svet nemá žiadnu príčinu, dôvod ani finalitu. Posledné otázky človeka nemajú zmysel a niet na ne žiadnej odpovede, lebo za svetom nestojí nič #* pozitivistický ateizmus súčasného materializmu a nihilizmu # existencia sveta má svoj dôvod, jeho základom je vyššia inteligencia. Za svetom (alebo vo svete) je čosi (alebo ktosi), ale nemá mi čo povedať. #* racionalistický alebo existencionalistický indiferentizmus, kompatibilný s panteizmom alebo panlogizmom, z nábož. hľadiska obsiahnutý v hinduizme a budhizme # dôvod a zmysel sveta je v osobnom Bytí, ktoré má v sebe všetky odpovede na posledné otázky človeka. Za svetom (zoči-voči mne) je osoba, ktorá mi má čo povedať. #* náboženská pozícia židovstva, kresťanstva a islamu Pascal analyzuje tieto 3 pozície takto: # popiera sa existencia Boha # zastáva sa akýsi druh neznámej osoby (''Deus faber'') # zastáva sa existencia Boha, s ktorým človek môže komunikovať (''Deus sapiens'') == Barthovské odmietnutie prirodzenej teológie == Toto odmietnutie je pre Bartha zásadnou vecou a nachádza sa na mnohých miestach jeho diela. Barth udáva dva dôvody pre odmietnutie náuky I. Vatikánckeho Koncilu: # dôvod- ak rozdelíme poznateľnosť Boha na dve časti (Boh prirodzene poznateľný rozumom na základe stvorenia a poznateľný vo svojom tajomstve skrze Zjavenie) potom nutne dospejeme k rozdeleniu Boha, k oddeleniu Boha Stvoriteľa od Boha Spasiteľa, čo robí Zjavenie zbytočným. # rozhodujúci dôvod- prirodzená teológia si nárokuje na poznanie existencie a esencie Boha ešte skôr ako sa Boh zjaví v udalosti svojho zjavenia (je to Barthove slávne popretie princípu analogia entis, ktorý Barth chápe tak, akoby Boh aj človek boli nezávisle na milosti a na hriechu zahrnutí do všeobecného pojmu bytia, takže „Boh by bol poznateľný bez Boha, teda bez akéhokoľvek zvláštneho božského zásahu.“ Takýto Boh je „idolom“ Potom starostlivo študuje a kritizuje dôvody, ktoré sú uvádzané na ospravedlnenie prirodzenej teológie. Na nasledovné dôvody Barth odpovedá: 1.dôvod- počas dejín ľudia de facto mnohými spôsobmi dospeli k určitému poznaniu Boha bez toho daru zjavenia. Barth to pripúšťa, ale odpovedá dôrazným tvrdením, že takýto Boh je obyčajným idolom, jedným z idolov, s ktorými nám Písmo zakazuje stotožniť pravého Boha. 2.dôvod- viac pedagogický, pastoračný- ide o snahu nájsť priestor pre porozumenie, spoločný základ pre diskusiu s neveriacim svetom. Barth odpovedá, že neexistuje žiadne rozhodnutie, ktoré by predchádzalo rozhodnutie prijať Zjavenie a práve k takémuto rozhodnutiu je potrebné priviesť človeka, aby sme ho pripravili na prijatie viery: ''„Človek, ktorý sa rozhoduje medzi vierou a nevierou, tak nerobí na základe akéhosi predchádzajúceho rozhodnutia, ktorého by bol schopný i bez zásahu zjavenia. Rozhoduje sa preto, že sa s ním stretol sám Boh a to mení všetko.“'' Vychádzajúc z tohto, Barth veľmi správne popiera pedagogickú hodnotu takého postupu, ktorý by partnera klamal, pretože by pred ním zakrýval to, čo od neho viera skutočne požaduje. 3.dôvod- mnohé svedectvá Písma, ktoré akoby nás viedli k tomu, aby sme pripustili prirodzenú teológiu. Barth najprv otvorene priznáva ich váhu, ale vzápätí popiera, žeby význam príslušných pasáží bol skutočne taký; inak by totiž Písmo protirečilo samo sebe (podľa Bartha) ''Tvrdá Barthova kritika katolíckej pozície a zvlášť idey prirodzenej teológie sv. Tomáša obsahuje významné percento nepochopenia.'' (Chavannes) '''Barth teda popiera možnosť a platnosť prirodzenej teológie, ktorú chápe ako protiklad k zjaveniu Boha v Ježišovi Kristovi, jedinej cesty, po ktorej človek môže dôjsť k poznaniu pravého Boha.''' == Odpoveď na Barthove námietky == Nie je pravdou, žeby prirodzená teológia urobila zjavenie zbytočným, žeby nahradila nezaslúžený Boží dar úsilím rozumu, „takže by bol Boh poznateľný bez Boha“ a žeby dospela k falošnému Bohu, „idolu“, ktorý by vylučoval Jahveho. Prirodzené poznanie nemôže samo o sebe dospieť k Bohu Spasiteľovi, pretože spása závisí na absolútne slobodnej Božej iniciatíve, ktorú nie je možné spoznať ''a priori''. Jediný zmysel prirodzeného poznania je pripravovať na prijatie Zjavenia. Človek má k takejto príprave reálnu schopnosť vo svojej prirodzenosti. Neznamená to, žeby Zjavenie prestalo byť nezaslúženým darom Boha. Veď rozum je Božím darom a svetlo, ktoré je mu vlastné, rovnako pochádza od Boha. Okrem toho '''božský úkon sebazjavenia- sebadarovanie v zjavení- začína stvorením človeka „na obraz Boha“,''' takže vôbec nejde o uchopenie bytia a esencie Boha, ktoré by predchádzali Bohu, ktorý sa zjavuje v udalosti zjavenia. O predchádzaní možno hovoriť iba v tom zmysle, že stvorenie (Boží čin!) predchádza udalosť zjavenia; predchádza ju, ale smeruje k nej a je ako príprava jej časťou. Neplatí, žeby sme rozdeľovali Boha, keď pripúšťame, že jeden a absolútne jednoduchý Boh môže byť poznaný iba čiastočne. Nejde totiž o priame poznanie, ktorého bezprostredným predmetom by bol Boh, ale poznanie nepriame, týkajúce sa stvorených súcien v ich vzťahoch k Stvoriteľovi. Stvorené veci sa dostatočne podobajú Bohu, aby sme mohli na ich základe vytvoriť o Bohu istú predstavu; Boh sa však nepodobá ani jednej z nich. Barthovský výraz Úplne-Iný sa nedá prijať. Boha poznávame ako nezloženého z častí, ale poznávame ho iba čiastočne, teda potiaľ, pokiaľ sa mu stvorenie podobá; moje '''poznanie o Bohu, ktoré je zložené, postupné, vždy nedokonalé, vždy zdokonaliteľné postupuje po častiach'''. Preto '''zostáva otvorená cesta pre Zjavenie, v ktorom Boh obohacuje a dopĺňa poznanie''', ktoré môže človek získať na základe stvorenia. V tomto Zjavení Boh dáva poznať svoje „tajomstvo“, teda to, v čom sa nekonečne líši od stvorenia a čo teda na základe stvorenia nemôže byť poznané. Neznamená to, žeby získanie prirodzeného poznania Boha predchádzalo prijatie Božieho Slova ako nutný predpoklad. Pravda viery totiž predpokladá tieto prirodzené pravdy „objektívne“, z čoho plynie, že ich veriaci prijíma samotným úkonom viery (napr. keďže verí v Najsvätejšiu Trojicu, musí veriť, že existuje Boh). Tieto prirodzené pravdy sú tiež časťou Zjavenia, pretože Boh nechcel nechať človeka napospas riziku a ťažkostiam jeho vlastného hľadania, ktoré je neisté a často padne do omylu. Tieto pravdy sú tiež predmetom viery, aj keď nie samostatným, ale časťou tajomstva samotného Boha a tajomstva sebazdieľania ľuďom. Nikto (ani ten, kto si tieto prirodzené pravdy zdôvodnil filozoficky) nemôže vo viere prijať Božie tajomstvo, bez toho, aby tým istým úkonom súčasne neprijímal pravdy, ktoré viera predpokladá. Práve preto sú integrálnou časťou jednotného teologického postupu i tie čisto filozofické dôkazy, s ktorými sa stretávame v Teologickej sume a zvlášť tie, z ktorých sa skladá väčšia časť „''De Deo uno''“. K tomu, '''aby sme verili''' a '''aby sme mohli teologicky reflektovať svoju vieru''', '''nie je v žiadnom prípade nutné najprv filozoficky dokazovať pravdy''', z ktorých sa skladá prirodzená teológia. Máme tu i poukaz na to, že neistota a váhanie, ktoré viac, či menej oslabujú dôkazy a tvrdenia prirodzenej teológie nepochádzajú z nedostatku objektívnej istoty ale zo situácie subjektu (napr. hriešnosť človeka, nie však Barthov radikálny pesimizmus ohľadom schopností ľudského rozumu). Nepochopiteľné by bolo, keby pre človeka nebolo možné poznať s istotou, že Boh existuje a aké sú jeho atribúty. To by urobilo nadprirodzenú vieru a posvätnú teológiu nemožnými. V tom prípade by bola viera rozhodnutím, ktoré by na jednej strane bolo rozumu vnútené a na druhej strane by ho musel rozum odmietnuť ako cudzie vo vzťahu k jeho vlastnej činnosti a teda neintegrovateľné. '''Neexistuje žiadny nutný prechod od abstraktného poznania možnosti poznať Boha alebo od rozumového Boha k prijatiu jeho Slova a nových poznatkov, ktoré prináša'''; avšak samotný fakt prijatia Božieho Slova je uznaním nielen jeho existencie a atribútov, ale aj možnosti rozumovo ho poznať. Prví kresťania, ktorí boli postavení tvárou v tvár vedomému oddeleniu „Boha filozofov“, ktorý zodpovedal hľadaniu pravdy, od mýtických bohov náboženstva, sa vedome rozhodli pre pravdu a proti bohom náboženstiev. Preto boli označení za ateistov. (Ratzinger) Ale kresťania Boha filozofov premenili tým, že hneď na začiatku všetkých súcien rozpoznali „Boha ľudí“. Keby bol Boh filozofov a vedcov iný ako „živý Boh“, keby bol „modlou“ ako hovorí Barth, bolo by pre človeka nemožné prijať Zjavenie, ktoré dostal Abrahám, Izák, Jakub, pretože ho nemôže prijať iným rozumom ako tým, ktorý pracuje vo vede a filozofii. Človek sa však, samozrejme, o tomto jedinom Bohu dozvedá skrze Zjavenie mnoho vecí, ktoré by mu filozofický postup neumožnil. ==Otázka Božej existencie v alternatívnych filozofických smeroch a postojoch== ===Teoretický ateizmus === Teoretickým ateizmom nazývame intelektuálne presvedčenie človeka o tom, že Boh neexistuje. Teoretický ateizmus rozlišujeme: * negatívny (nezavinený) * pozitívny (zavinený) Zvláštnymi formami teroetického ateizmu sú: * panteizmus * materializmus Je možné úprimné teoretické presvedčenie o tom, že Boh neexistuje? Áno. Avšak nie natrvalo. Príčiny: # ľudské duchovné i morálne slabosti (zatemnený rozum) # dôkazy existencie Boha nie sú bezprostredné , ale sprostredkované Človek však nemôže bez vlastnej viny zostať v takomto presvedčení dlhší čas, pretože prirodzené poznanie o existencii Boha je možno pomerne ľahko nadobudnúť z uvažovania o svete a o človeku. Preto niet pre nikoho ospravedlnenia. Rim 1,19-20 * Je im predsa zjavné, čo možno o Bohu vedieť... Veď to, čo je v ňom neviditeľné... možno od stvorenia sveta rozumom poznávať zo stvorených vecí. Takže nemajú výhovorky. ===Praktický ateizmus=== Praktický ateizmus znamená žiť, akoby Boh neexistoval. Príčiny vzniku praktického ateizmu: * vzdor (rebélia) proti zlu vo svete * nevedomosť * náboženská ľahostajnosť (indiferencia) * svetské starosti * klam bohatstva * zlý príklad veriacich (kňazov, katechétov, animátorov, rodičov, priateľov) * protináboženské myšlienkové prúdy (podvody, demagógia, klamstvá) * tendencia hriešnika schovávať sa zo strachu pred Bohom * útek pred Božím povolaním (volaním) Kto nesie zodpovednosť za vznik praktického ateizmu? 1. kto nekoná podľa svedomia: * úmyselne vylučuje Boha zo svojho srdca * snaží sa vyhnúť náboženským problémom (pohodlnosť) 2. zodpovednosť veriacich: * zanedbávanie výchovy vo viere * pomýlený výklad učenia * nedostatky života : *# náboženského *# mravného *# spoločenského '''Nietzsche (1844-1900)''' protiklady: Boh - ľudská sloboda Podľa neho: Ak by bol Boh, človek by nebol slobodný. * ateizmus je u neho východiskom a nie uzáverom * namiesto Boha bude Übermensch (nadčlovek) V knihe Šialenec (§125) píše: "Boh je mŕtvy, a zabili sme ho my - ľudia. Ešte nikdy sa neodohralo nič väčšieho. Všetkým, čo sa narodia po nás (r. 1882) bude patriť vďaka tejto udalosti história, ktorá prevýši všetky predošlé doby." v diele Tak vravel Zarahustra píše: "Aby som sa vám priznal so všetkým, čo mi leží na srdci: Ak by existovali bohovia, ako by som mohol zniesť, že ja nie som bohom!?" Nietzscheho ateizmus je rebéliou, vzburou proti Bohu. Odráža sa na ňom pradávne pokušenie: Budete ako Boh! (Gn) ===Agnosticizmus=== Téza: existenciu Boha nie je možné metafyzicky dokázať * to, čo presahuje senzibilnú skúsenosť je nepoznateľné (neuznáva metafyziku) * nepopiera existenciu Boha, len tvrdí, že človek ju nemôže racionálne dokázať od agnosticizmu je už len malý krok k ateizmu: # čo nemožno vidieť, nemožno poznať # čo nemožno vidieť, neexistuje z agnosticizmu pochádzajú: * konvencionalizmus * utilitaristický pragmatizmus predstavitelia agnosticizmu: * T. H. Huxley * Kant * Hume ===Ontologizmus=== Téza: existencia Boha je bezprostredne evidentná každému človeku 1. Boh je apriórna intuícia nášho poznania 2. tá je podmienkou akéhokoľvek ďalšieho poznávania * Boh je teda prvý nielen v reálnom (onto-) poriadku, ale aj v logickom (logos) = onto-logizmus * dôkazy existencie Boha sú zbytočné Predstavitelia ontologizmu: * Malebranche (+ 1715) * Gioberti (+1852) * Rosmini Náuka je nezlúčiteľná s doktrínou Vienenského koncilu, podľa ktorého duša nadobúda nadprirodzené svetlo slávy bezprostredným nazeraním na Boha. Oficiálne odsúdilo ontologizmus Posvätné ofícium v r. 1861 a 1887. ===Fideizmus=== Téza: existenciu Boha možno poznať len zo zjavenia * neprijíma tradičné dôkazy Boha * viera je jediným pravým zdrojom poznania. Žiadny iný spôsob poznania (racionálne, zmyslové) nedáva človekovi istotu * všetky viery pochádzajú z Božieho prazjavenia, ktoré k nám prichádza cez tradíciu (porovnaj Tradicionalizmus) Fideizmus má najvyššie vyjadrenie v Lutherovi. Podľa neho úlohou teológie nemá byť poznávanie kresťanských realít, ale žiť s Kristom. Teológia nemá analyzovať a systematizovať zjavené pravdy prostredníctvom rozumového poznania, ale má sa v pevnej viere oddať Kristovi Spasiteľovi. Jeho teológia (tzv. teologia crucis) = radikálna diskontinuita medzi racionálnym poriadkom a kresťanskou vierou. Jediné kritérium kresťanského poriadku je spása skrze kríž. Vedecká teológia (tzv. teologia gloriae), ktorá sa snaží o systematizáciu a súlad medzi rozumom a vierou je podľa neho temnou teológiou (teologia delle tenebre). ===Tradicionalizmus=== Luis de Bonald (1754-1840) - francúz dielo: La legislazione primitiva * človek nemohol vymyslieť reč, aby vyjadril svoje myšlienky, lebo nič nemožno vymyslieť bez myslenia. Avšak myslieť nemožno bez reči. Človek dostal reč i myslenie ako dar od Boha. Základné pojmy a pravdy teda pochádzajú z prvotného Božieho zjavenia. Tieto sa potom ďalej odovzdávajú spolu s rečou. Tradícia je objektívnou normou pravdy, zatiaľčo rozum nemôže vyprodukovať žiadnu pravdu či istotu. ===Modernizmus=== tzv. teológia náboženskej skúsenosti hl. predstaviteľ: Frederico Schleiermacher (+1830) * náboženstvo je najvyššou formou náboženského inštinktu * dogma je pojmovým vyjadrením, opisom a systematizáciou náboženskej skúsenosti ==Existencia zjavenia== ===Antropologický horizont=== Človek vo svojom rozumovom poznaní má isté hranice, ktoré nemôže prekročiť. Sú veci, ktoré vo svojom živote nebude môcť spoznať. Tento limit poznania sa označuje ako antropologický horizont. [[Obrázok:Horizont1.png|right]] Veci, ktoré sú nám skryté za týmto horizontom by bolo možné prekonať, keby nám niekto nastavil zrkadlo, pomocou ktorého by sme videli poza horizont. Takéto zrkadlo je Božie zjavenie, ktoré napomáha človekovi poznať veci, na ktoré rozum sám nepríde. Človek svojim rozumom môže poznať niektoré veci o Bohu: jeho existenciu, jeho vlastnosti, jeho vôľu (prirodzený zákon - skrze svedomie). Sú však veci na ktoré nikdy svojim rozumom nedokáže dať vyhovujúcu odpoveď. Rozum sám nedokáže spoznať Boha v troch osobách, bez Božieho zjavenia nedokáže nič povedať o Božom milosrdenstve, odpustení hriechov, o budúcom vzkriesení tela. Tieto skutočnosti prekračujú antropologický horizont. [[Obrázok:Horizont2.png|right]] Boh je transcendentný a zároveň imanentný. Tak nám to hovorí Zjavenie. Rozum by však k tomuto sám nedospel, riešenia ktoré by ponúkol by boli iba parciálne. Ponúkol by buď jedno alebo druhé: * alebo je Boh transcendentný (od sveta vzdialený) - DEIZMUS. * alebo je imanentný (je súčasťou sveta a je podriadený zákonom univerza) - PANTEIZMUS. {{Dogmatika}} 1745 4110 2005-10-16T14:59:25Z Mireksoteria 23 ==Dôkaz trojosobnosti Boha a jeho jedinosti== Pre veriacich povedať, že „Boh je jeden a zároveň Trojica“ nie je filozofickou tézou, ktorú treba dokázať, ale článkom viery, ktorú vyznávajú. Nie je to jeden z nepodstatných článkov, ale skôr naopak. Z neho pramenia všetky ostatné. „Tajomstvo Trojice je centrálnym tajomstvom viery a kresťanského života.“ Toto nemôže byť pokus o racionálny dôkaz Trojice. Bez Božieho zjavenia sa uvažovanie o Trojici stáva prázdnym filozofickým teoretizovaním. Tomáš Aquinský hovorí, že kto sa pokúša o racionálny dôkaz Trojice, kompromituje vieru dvomi spôsobmi: *Kompromituje sa jej dôstojnosť (dignitas), pretože tá má za predmet neviditeľné skutočnosti, ktoré ďaleko prevyšujú ľudský rozum *Kompromituje sa účinnosť jej ohlasovania. Ak sa totiž používajú na ohlasovanie argumenty čisto rozumové, ktoré same o sebe nedokážu presvedčiť neveriaceho, stávajú sa smiešnymi, vychádzajú na posmech, pretože neveriaci si myslia, že na týchto argumentoch sa zakladá naša viera. Preto hovorí sv. Tomáš že veci, ktoré sa týkajú našej viery, sa majú dokazovať z Písma, pre tých, čo ho uznávajú. Pre ostatných stačí iba obhájiť, že to, čo veríme, nie je absurdné. Trojosobnosť Boha sa nevyvodzuje z jednoty, ani jednota z trojosobnosti. Jednota, trojosobnosť, sú fakty, pričom vychádzame z oboch skôr, ako chápeme ich zmysel. Našou úlohou teda nebude dokázať, že Boh je jeden, alebo že Boh je Trojica. Našou úlohou je poukázať iba na to, či môže jediný Boh existovať v Trojici, bez toho, že by stratil svoju jedinečnosť. ==Pojem osoby== ===Historická retrospektíva=== Dve fázy: *Keď sa pojem „osoba“ neaplikoval na Boha *Keď bol pojem „osoba“ predmetom teologickej trinitárnej reflexie 1. Fáza: prefilozofický pojem osoby Pojem „osoba“ je viazaný na možnosť rozumného, slobodného vôľového konania. Aj Boh otcov, Boh Izraela, Ježišov Boh zapadá do takého chápania osoby, ktosi (un´altro spirituale), kto stojí zoči-voči ľuďom a na ktorého sa môže človek obrátiť (con il TU). Je to akési TY, ktoré stojí zoči-voči človekovi. Grécka filozofia Grécka filozofia platónskeho razenia, nehovorí o Bohu ako osobe. Hovorí sa o božstve (neutrum) o dobre, o jednom. Je priam nevysvetliteľné, žeby toto božstvo sa znížilo zo svojho transcendentna a nadobudlo by také cítenie, ako majú ľudia, žeby ich mohlo milovať. Mohlo byť naopak cieľom výstupu kontemplácie extatického zážitku. Nie však subjektom histórie, osobným partnerom. Je tu jasná grécka tendencia k odstráneniu akejkoľvek antropomorfickej reprezentácie božstva vrátane neutralizácie pohlavie. „To“ božstvo nie „ten“ Boh: „unum, bonum, divinum (nie divinitas). Keď sa hovorí o božských veciach, nachádza sa téma v oblasti posvätna (sacrum) – posvätné božské tajomstvo (tajnosť – secretum), ktoré pre ľudské bytosti zostáva nepochopiteľným. 2. fáza Pojem „osoba“ zaviedli do kresťanskej náuky o Bohu modalisti (Sabellius), ktorí hovorili o unus Deus – unus Spiritus; una substantia – una persona. „Osoba“, podľa prefilozofického chápania bola nejaká konkrétna realita, v rámci nejakého rodu (all´interno di un genere), konkrétny objekt, predmet, vec. Proti týmto modalistickým tendenciám Tertulián hovorí o „Tres personae“ a o „una substantia“. Alebo tiež „tres unum sint, non unus“ (traja sú jedno, nie jeden). Zdá sa, že na východe to bol prvý Origenes, ktorý pre „Troch“ použil označenie hypóstáseis. Pre Grékov hypóstasis poukazuje na jedinca (un genere singolo), subjekt atribútov, ktoré nemôže komunikovať iným. Blízkym k pojmu hypóstasis je pojem prósopon, ktorým sa pôvodne označovala maska, ktorú nosili starovekí divadelní herci. Zodpovedá latinskému persona. Hypóstasis gréci odlišujú od pojmu ousía: OUSÍA vyjadruje podstatu, teda to, čo nevyhnutne patrí BYTIU a čo ho robí tým, čím je (quidditas – čosť). Ousía sa tiež mohla nazvať PHÝSIS, ktorá má lingvisticky blízko k „narodiť sa“ a označuje špecifickosť, prirodzenosť bytia od jeho pôvodu (počiatku) (a partire dall´origine). Latini mali tendenciu zamieňať hypóstasis za substantia (bytie, ktoré je samo v sebe, a nie v inom). Na rovnakú úroveň (význam) kládli hypóstasis a ousía. Ariáni rozpútali konflikt keď prehlásili, že tri hypostázy v Bohu sú rozdielneho rangu. Proti tomu Nicejský koncil (325) postavil prehlásenie o substanciálnej jednote Otca a Syna, pričom považoval Otca za centrum (vertice) Božej jednoty. Latinský západ nedôveroval veľmi pojmu hypóstasis, ktorý ak zodpovedal latinskému substantia viedol k pluralite bohov. Naproti tomu Gréci nedôverovali latinskému pojmu persona, pretože automaticky predpokladali, že vedie k modalizmu, keďže ho už používali modalisti. ===Lexikálna unifikácia=== Nastala na Carihradskom koncile (553). * hovorí sa tam o jedinom božstve, ktoré je ustanovené v troch hypostázach, či osobách (personae). Lexikálna unifikácia však nebola reálnou zhodou medzi východným a západným chápaním Trojice. Pre latinskú teológiu jednota Boha, jeho jediná substancia, božstvo, bolo čosi impersonálne a prepersonálne (samozrejme nie v takom zmysle, žeby bola reálne odlíšená od troch osôb, alebo žeby im bola preexistentná). Grécka teológia naproti tomu chápe Božiu jednotu personifikovanú: pre nich Otec bol a je jednotou Božej substancie. A tak latinskí teológovia mohli povedať, že Boh je jedno (unum) v Trojici . Gréci zasa: Boh je jeden (unus; eij). Latinské trinitárne myslenie postupuje od Božej jednoty a hovorí o troch osobách takým spôsobom, v ktorom je latentné nebezpečenstvo modalizmu. Grécka trinitárna teológia postupuje od diferenciácie troch osôb s latentným rizikom triteizmu. Nebezpečenstvo triteizmu ohrozilo aj latinskú teológiu založenú na psychologickej interpretácii Trojice podľa Augustína. Keď boli interné relácie v Trojici prirovnané k procesu duše, bolo po ich personifikácii prirodzené považovať ich za nezávislé centrá týchto procesov. Scholastická teológia vysvetľuje pojem osoby prostredníctvom slova „subsistentia“ (subsistovať = existovať konkrétne). Podľa Tomáša Aquinského v Trojici nie sú tri substancie ale tri subsistencie. Jediná Božia substancia existuje v troch relatívne odlišných subsistenciách. Osoby Trojice sú pre Tomáša A. subsistentné relácie (vzťahy). Nové chápanie osoby vzhľadom na staroveké Boetius (524?) Persona = NATURAE RATIONALIS INDIVIDUA SUBSTANTIA * Vyjadruje substancionálnu racionalitu singulárneho bytia reálne existujúceho len ako indivíduum. Toto chápanie osoby je aplikovateľné na rozličné racionálne bytosti telesné i duchovné (Boh, anjeli, ľudia). Vychádzajúc z tohto ponímania osoby, Boh je iba jediná osoba, keďže je iba jedinou substanciou. {{Výhonok dogmatiky}} 1746 3395 2005-09-28T11:15:24Z Mireksoteria 23 ==Ježiš je Boh== Ježišovu osobnosť vyznačovali niektoré prvky, ktoré poukazujú na jeho Božskú podstatu. Patrí medzi ne: # mimoriadne poznanie # zvláštne tituly, ktoré si on sám pripisuje #*Syn človeka #*Mesiáš #*Syn Boží #zvláštna moc #*nad zlými duchmi #*odpúšťať hriechy #*nad zákonom (tórou) ako aj nad sobotou (bolo vám povedané..., ale ja vám hovorím) # je väčší ako Jonáš, Šalamún a chrám # jemu patrí eschatologický súd #*Mal 3,1 #*Mt 11,10 # používa meno „Ja Som“ ===Ježiš žiada vieru v neho=== V Starom Zákone bol predmetom viery výlučne Boh: Jahve. Príchodom Ježiša Krista na svet sa viera vzťahuje už nielen na neviditeľného Boha, ale treba tiež veriť vo viditeľného Boha-človeka. Tejto novej viery sa Ježiš domáha svojou prítomnosťou medzi ľuďmi, svojim kázaním, znameniami. V synoptických evanjeliach nikdy neobjasňuje aký by mal byť predmet viery. Ale z celého kontextu je jasné, že vyžaduje hlavne vieru v neho samého, predovšetkým u tých, ktorí ho žiadajú o zázrak. Jn 9,35-38 * (Ježiš sa spýtal toho, ktorému prinavrátil zrak): „Ty veríš v Syna človeka?“ On vravel: „A kto je to, Pane, aby som v neho uveril?“ Ježiš mu povedal: „Už si ho videl - a je to ten, čo sa rozpráva s tebou.“ On odpovedal: „Verím, Pane,“ a klaňal sa mu. Pri poslednej večeri Ježiš vyslovene žiada od svojich apoštolov, aby verili v neho. Táto viera je nerozlučne spätá s vierou v Boha, ktorú už mali aj doteraz. Jn 14,1 * Nech sa vám srdce nevzrušuje! Veríte v Boha, verte aj vo mňa. Veľkonočná večera sa v Izraeli slávila na pamiatku Jahveho, ktorý vykonal pre nich tak veľké veci (stvorenie sveta, potopa, Abrahám, vyslobodenie z Egypta...) Posledná večera Ježiša s apoštolmi je však výzvou, aby sa odteraz vykonávala na Ježišovu pamiatku: Lk 22,19 * Toto robte na moju pamiatku. Ježiš si takto privlastňuje najväčší náboženský sviatok Izraela. Toto bude jeho sviatok. Eucharistia je jednou z najväčších výziev k viere v Ježiša. Ježiš žiada, aby sa veľkonočné tajomstvo pripomínalo s jeho telom a krvou. Preukazuje svoju božskú moc nad stvorením, lebo mení chlieb na svoje vlastné telo a víno na krv. Toto telo sa vydáva na obetu novej zmluvy. Ježiš sa stáva telesným predmetom adorácie. ===Viera kresťanov v Krista-Boha=== Takmer okamžite po Veľkej noci postoj prvej kresťanskej komunity voči Kristovi je identický s postojom veriaceho Žida voči Jahvemu. Meno Kyrios (Pán), ktorým doteraz prekladali Božie meno Jahve do gréčtiny sa teraz používa na Krista. Peter vo svojej kázni na turíce cituje z knihy proroka Joela slová: Sk 2,21 * Každý, kto bude vzývať Pánovo meno, bude spasený. V tomto proroctve proroka Joela Pán v hebrejčine je Jahve. Kresťania sú skutočne tí, ktorí vzývajú Pánovo meno, ako to pripomína v kázni sv. Peter, avšak za tým menom sa skrýva Ježiš: Sk 9,14 * (Ananiáš videl po udalosti obrátenia Šavla vo videní Krista. Ježiš od neho žiada, aby vyhľadal Šavla a prinavrátil mu zrak. Vtedy Ananiáš namieta): Pane, od mnohých som počul o tomto mužovi, koľko zla narobil tvojim svätým v Jeruzaleme. Aj tu má moc od veľkňazov poviazať všetkých, čo vzývajú tvoje meno. Šavol iste neprenasledoval tých, čo vzývajú meno Jahveho, ale tých, čo vzývajú meno Ježiša. Ananiáš sa skutočne stretol so Šavlom a prinavrátil mu zrak. Pripomenul mu stretnutie s Ježišom, ktoré zažil Šavol na ceste do Damasku. Potom ho vyzval: Sk 22,16 * A teraz - čo čakáš?! Vstaň, daj sa pokrstiť, zmy svoje hriechy a vzývaj jeho meno. Pavol neskoršie takto oslovuje adresátov svojho listu Korinťanom: 1 Kor 1,2 * Božej cirkvi v Korinte, posväteným v Kristovi Ježišovi, povolaným svätým aj všetkým, čo vzývajú meno nášho Pána Ježiša Krista na každom mieste u nich aj u nás... Timotejovi radí v liste takto: 2 Tim 2,22 * Chráň sa mladíckych žiadostí a usiluj sa o spravodlivosť, vieru, lásku a pokoj s tými, čo z čistého srdca vzývajú Pána. Meno Ježiš bolo povýšené nad každé meno. Vzývať Pánovo meno znamená vzývať Ježiša, pretože «Ježiš Kristus je Pán». Flp 2,9-11 * Preto ho Boh nad všetko povýšil a dal mu meno, ktoré je nad každé iné meno, aby sa na meno Ježiš zohlo každé koleno v nebi, na zemi i v podsvetí a aby každý jazyk vyznával: „Ježiš Kristus je Pán!“ na slávu Boha Otca. V deň posledného súdu sa bude rozhodovať o spáse alebo zatratení podľa toho, kto vzýval a kto nevzýval Pánovo meno, podľa toho, kto uznával alebo nie, že Ježiš Kristus je Pán. Peter a Ján vyznávajú, že v mene Ježiša Krista Nazaretského uzdravili chromého pri chrámovej bráne a zároveň vyznávajú: Sk 4,12 * A v nikom inom niet spásy, lebo niet pod nebom iného mena, daného ľuďom, v ktorom by sme mali byť spasení. Preto Pavol vyzýva Židov, aby aj oni uznali, že Ježiš je Pán. Je to totiž podmienkou spásy: Rim 10,9 * Lebo ak svojimi ústami vyznávaš: „Ježiš je Pán!“ a vo svojom srdci uveríš, že Boh ho vzkriesil z mŕtvych, budeš spasený. Ježiš Kristus je cieľom obrátenia. Tak ako pri obrátení v Starom Zákone išlo o Boha, tak teraz výzva k obráteniu smeruje na Ježiša: * Sk 9,35; 11,21 * (Peter uzdravil ochrnutého.) A videli ho všetci, čo bývali v Lydde a Sárone, ktorí sa obrátili k Pánovi. * (Keď prišli kresťania do Antiochie, zvestovali tam Pána Ježiša.) Pánova ruka bola s nimi a veľa ich uverilo a obrátilo a k Pánovi. [[Kategória:Dogmatika]] 1747 3386 2005-09-28T08:59:34Z Mireksoteria 23 ==Osoba Ducha Svätého== Poslanie Syna v podobe "ľudskej osoby" vošlo na pole medziosobných ľudských vzťahov. Preto niet žiadnych zvláštnych ťažkostí rozpoznať v ňom samostatnú osobu. Javí sa ako osoba jasne odlíšená od Boha a zároveň vierou prijatá ako Božská, preto ju treba definovať ako druhú Božskú Osobu, odlíšenú od Otca. Avšak poslanie Ducha Svätého nemá takú istú evidentnosť. Aj poslaný Duch Boží je Božský, avšak nie je hneď jasné, že on sám je Boh, osoba odlíšená v Bohu. ===Starý Zákon=== Jahveho Duch zohráva v Starom Zákone významnú úlohu. Od počiatku je pôvodcom života. Život akoby pozostával v komunikácii života, ktorý je v Bohu (Gn 2,7). Jahve vdychuje do hlinenej figúry dych života (Gn 6,3: môj dych nezostáva v človekovi navždy). Keby odobral svojho ducha stvoreniu, všetko by zomrelo a človek by sa vrátil do prachu (Jób 34,14). Duch je senzibilná sila, avšak tajomná a neviditeľná, tak ako je predstavovaná v obraze vetra. Život i smrť sú tajomné. Tejto sile sú pripisované mimoriadne zvláštne účinky u niektorých ľudí, ktorí boli pod vplyvom Božieho Ducha (Sdc 3,10; 14,6; 19; 15; 14). Pod proroctvom sa má na mysli viac duchovný účinok - evidentne Božský. Prorok ohlasuje Božie Slovo pod vplyvom Ducha. Stáva sa tak Božím nástrojom, jeho úzkym spolupracovníkom (porov. 1 Krľ 19,12nn). Duch je zdrojom spravodlivosti a svätosti. Bude spočívať na výhonku z kmeňa Jesseho (=Mesiáš): Iz 11,2. Jahve ho zošle na svojho Služobníka, ktorý vďaka tomu bude národom ohlasovať spravodlivosť, opravedlní mnohých a Boh v ňom bude mať zaľúbenie: "Hľa môj služobník…" (Iz 42,1). Mesiáške časy sú charakteristické vyliatím Ducha na ľud i na všetkých, ktorí vzývajú meno Jahveho (Joel 3,4). Toto vyliatie Ducha prinesie život, spravodlivosť, otvorenosť na Božie Slovo a koniec koncov poznanie Jahveho. Ez 39,29 Neukryjem viac pred nimi svoju tvár… Joel 3,1 Vylejem svojho Ducha na každé telo… Duch pretvorí srdcia: Dám im jedno srdce a vložím do nich nového ducha… (Ez 11,19-20). Tak Boh zosiela človekovi svojho Ducha ako princíp vnútornej obnovy a svätosti a nie iba ako účinný princíp na vykonávanie mocných zázračných skutkov pri prorockom ohlasovaní. ===Nový Zákon=== To, čo bolo v Starom Zákone len v nejakých náznakoch sa stáva plne evidentným v Novom Zákone: mesiášske časy už prišli, Duch je prítomný. Pri krste spočinul na Ježišovi Duch Svätý, ako to bolo predpovedané o Pánovom Služobníkovi a Ježiš je výslovne označený ako ten, v ktorom má Otec zaľúbenie. (cfr. Mt 3,17 Mk1,11). Keď boli proroci pomazaní Duchom Svätým, boli už v dospelom veku, on je konsekrovaný už od počatia: Duch Svätý zostúpi na teba… ktorý sa narodí bude Svätý… (Lk 2,35) Tento Duch nie je pre neho len nejaká cudzia sila, ktorú by si prisvojil. Je to jeho vlastný Duch. Prisľubuje ho Cirkvi a po nanebovstúpení ho aj zosiela. Duch v Cierkvi spôsobuje dva účinky: #zázraky, znamenia, vonkajšie znaky #premenu srdca, odpustenie hriechov, nový život Ovocím ducha je: láska radosť… (Gal 5,22-23). Je ale tento Duch, ktorý má tak významnú úlohu v dejinách spásy len menom na označenie spásonosnej a posväcujúcej Božej akcie alebo je tak ako Otec a Syn odlíšenou osobou jediného Boha? Odlíšená personalita Ducha Svätého Apelatív: Duch Boží sám o sebe nehovorí nič o odlíšenej personalite Ducha Svätého. Iba v Kristovi nám bola táto odlíšená personalita zjavená. Duch Svätý sa kladie na tú istú rovinu spolu s Otcom i Synom v mnohých formulách v najstarších svedectvách apoštolskej kerygmy. Prvá Petrova kázeň: *Sk 2,33 Fundamentálna schéma v ohlasovaní sv. Pavla: *Rim 1,4; 15,16; 15,30 *1 Kor 6,11nn; 12,4-6 *2 Kor 1,21; 13,13 *Flp 2,1 Zhrnutie dejín spásy podáva sv. Pavol v Gal 4,6 [[Kategória:Dogmatika]] 1748 5421 2006-04-02T16:48:53Z 213.81.133.205 /* Monarchizmus */ ==Rozdelenie trinitárnych heréz== Všetky bludy popierajúce tajomstvo Najsvätejšej Trojice majú svoj pôvod a zdroj v probléme stojacom pred ľudským rozumom: ako pochopiť a uviesť do súladu jednotu Božej prirodzenosti s Trojicou božských Osôb.Vznikali z nepochopenia základných pojmov alebo z prehnaného racionalizmu, usilujúceho sa odstrániť tajomstvo.Možno ich rozdeliť do dvoch skupín: #skupina popiera priamo alebo nepriamo jednotu Božej prirodzenosti – triteizmus #skupina popiera Trojicu osôb v Bohu, a to dvojakým spôsobom: #*alebo sa popiera reálny rozdiel medzi božskými Osobami – monarchianizmus a modalizmus #*alebo sa popiera pravé božstvo Druhej alebo Tretej Osoby, čím sa podriaďujú Prvej, ktorá jediná je pravý Boh – subordinacianizmus. Autorom kresťanského staroveku nestačilo prijať vieru v Najsv. Trojicu, ale sa pokúšali na základe gréckej terminológie hlbšie preniknúť do vzťahov, ktoré vznikajú medzi jednotlivými Osoobami. Toto bolo príležitosťou k vzniku rôznych bludov, zároveň to však pomohlo presne formulovať dogmu. ==Monarchizmus== Uznávali len jedinú božskú osobu /monos, arché = vláda jedného/. Židovskí bludári, Cerinth a ebionisti už koncom 1. storočia popierali, z pozície ustrnulého jednoosobného monoteizmu Kristovo božstvo (Irenej, Adv. Haer. I 26). Koncom 2. stor. monarchianizmus učil, že v Bohu je len jedna osoba (monarchiam tenemus; Tertulián, Adv. Prax. 3) Podľa postoja k osobe Ježiša Krista, monarchizmus sa rozpadá na dva smery: #'''Dynamický alebo adopciánsky''' monarchizmus učí, že Kristus je len obyčajný človek, ktorému sa dostalo moci /dynamis/ ducha, Božej múdrosti; aj keď nadprirodzeným spôsobom zrodený z Ducha Sv. a Panny /filos antrópos/, pri krste bol veľkou mierou vybavený božskou silou a Bohom prijatý za syna /adopcia/. #*Hlavnými stúpencami tohoto bludu boli: Theodot Koželuh z Byzancie, ktorý tento blud priniesol okolo r. 190 do Ríma a pápež Viktor I. /189 – 198/ ho vylúčil z Cirkvi; ďalej Pavol zo Samosaty, biskup antiochijský, ktorého synoda v Antiochii r. 268 zosadila ako bludára; a biskup Photinus zo Sirmia, ktorého r. 351 zosadila synoda v Sirmiu. #'''Modalistický alebo patripasiánsky''' monarchianizmus sa pridŕža pravého božstva Kristovho a zároveň jednoosobnosti Božej tak, že učí, že Otec sa stal v Ježišovi Kristovi človekom, za nás trpel a umrel /Pater passus est – patripasiáni/. #*Hlavnými stúpenccami tohto bludu boli: Noetus zo Smyrny, proti ktorému písal Hippolyt / Centra haerisim Noeti/ a malcázijský vyznávač Praxeas, proti ktorému bojoval Tertulián /Adv. Praxeam/. Sabelius /okolo roku 220/ rozšíril tento blud aj na Ducha Svätého a učil, že v Bohu je jedna hypostáza a tri prosopá / prosopom = herecká maska, roľa, úloha/, že odpovedajú svojim trom rôznym spôsobom zjavenia (modi = spôsoby). V stvorení sa vraj prejavuje jednoosobný Boh ako otec vo vykúpení ako Syn a v skutkoch posvätenia ako Duch Svätý. Pápež Kalistus (217-222) vylúčil Sabéllia z cirkevného spoločenstva. Proti tomuto bludu menej šťastným spôsobom bojoval biskup alexandrijský Dionýzius (c. 247-264), ktorého pápež Dionýz autoritatívne odsúdil (DS 112- 115). ==Subordinacianizmus== Na rozdiel na od modalizmu sabelianskeho, subordinacianizmus predpokladá tri rozdielne osoby v Bohu, ale odníma druhej a tretej Osobe rovnosť s Otcom a tým aj pravé božstvo (sub – ordináre = pod – riaďovať). Patrí sem: ===Arianizmus=== Alexandrijský kňaz Árius (+ 336) opierajúci sa o monarchiánsky názor, podľa ktorého je Boh nevýslovný a nemá v sebe rovného, učil, že môže byť len jedna božská osoba a rozdielna od všetkého, čo je. Všetko mimo Boha Otca povstalo z jeho vôle i Syn, ktorý je jeho tvorom pred ostatnými tvormi vytvorený z ničoho. Teda Logos nie je od večnosti a nie je splodený z Otca. Nie je večný, lebo bola doba, keď ho vôbec nebolo, nie je splodený z otcovej podstaty (gennétos); a preto nie je s ním ani spolupodstatný /homoúsios/, rovný s Otcom a preto nie je ani pravý Boh. Nie je Bohom v pravom a vlastnom zmysle, ale len v zmysle prenesenom; bol len v predvídaní svojich zásluh prijatý Otcom za Syna. Je Bohom z milosti, uprostred medzi svetom a Bohom. Od obidvoch sa však odlišuje: od sveta konečného, od Boha nekonečného. Pôvodne malo Slovo /Logos/ vôľu schopnú hriechu a až dobrým užívaním svojej vôle sa stalo hriešnym. Árius chcel obalamutiť ľud a zastrieť svoj blud, preto o Slove používal namiesto pravoverného „genétos – stvorený“. Tento blud bol odsúdený na 1. Všeobecnom koncile v Nicei (323). Koncil zostavil symbolum, ktoré vyznáva, že Ježiš je Synom Božím a učí o jeho splodení z Otcovej podstaty. Vyznáva tiež jeho pravé božstvo a jeho rovnosť čo do podstaty s Otcom. DS. 125. Ariáni sa rozpadli na dva smery: prísnych, ktorým bol Syn anomios = nepodobný Otcovi ( odkiaľ aj ich názov: Anomie, Eunomiáni) a miernych, tzv. semiariánov. Podľa svedectva sv. Hieronyma tieto bludy boli veľmi rozšírené. Semiariáni zaujímajú stredné miesto medzi prísnymi ariánmi (aunomianmi) a obhájcami nicejskej náuky (Homousiánmi). Zavrhli výraz „homousios = spolupodstatný“, lebo si mysleli, že tým sa podporuje sabeliamizmus, priznali však, že to Logos jw podobný Otcovi (homoios, preto nazývaní Homoi) alebo vo všetkom podobný ( homoios kata panta ) alebo podobný čo do podstaty ( homciúsios, preto nazývaní homoiusiáni) ===MACEDONIANIZMUS=== Zo semiarianizmu vzišla sekta pneumatomachov /=odporcovia Ducha Sv. /, za jej zakladateľa sa od konca 4.storočia (Didymus, de Trin. 14 10) asi neprávom považuje semiariánsky biskup Macedonius Carihradský ( zosadený 360, + pred 364 ). Táto sekta rozšírila subordinacianizmus aj na Ducha Sv. tým, že na základe Žid 1,14 ho prehlásila za tvora a služobnú bytosť, podobnú anjelom. Proti tomuto bludu bojovali sv. Atanáz, traja veľkí cirkevní učitelia z Kapadócie (Bazil, Gregor Naz. A Gregor Nys.) a Didymus Alexandrijský, ktorý horlivo bránil božstvo Ducha Sv. a jeho rovnosť čo do podstaty s Otcom a Synom. Tento blud bol zavrhnutý na synode v Alexandrii (362) za predsedníctva sv. Atanáza, na 11. Všeobecnom koncile v Carihrade (381, DS 125, 150) a na rímskej synode za pápeža Damaza (382, DS 166-176). Carihradský koncil prijal symbolum, ktoré aspoň nepriamo vyznáva božstvo Ducha Sv. pridelením Božích atribútov, dôležitým dodatkom k symbolu N. cejskému: Et in Spiritum Sanktum, Dominum et vivificantem, qui ex Patre procedit, qui cum Patre et Filio simul adoratur et congolorificatur, qui locutus est per prophetas. ==Triteizmus== *Alexandrijský filozof a kresťanský vykladateľ Aristotela Ján Philoponus (+c.565), stotožňoval prirodzenosť a osobu (usia a hypostasis) a tým prišiel v Kristologii ku monofyzitizmu a v náuke o Trojici vk triteizmu (trojbožstvo). Podľa neho sú tri božské Osoby tri individuá božstva, podobne ako traja ľudia sú tei individuá ľudského druhu. Tým dosadil namiesto numerickej jednoty, čo sa týka podstaty, jednotu špecifickú (druhovú). *Kanonik Roscelin z Compiegne (+c. 1120) zo svojho nominalisteckého stanoviska, podľa ktorého len indivíduum vlastní realitu, učil, že tri Božské Osoby sú tri reality, vzájomne od seba oddelené (tres res ab invicem separatae), ktoré sú vzájomné – zhodou vôle a moci. Podobne ako tri ľudské duše alebo traja anjeli. Proti jeho učeniu vystupoval Anzelm z Canterbury a bola odsúdená na synode v Soissons (1092). *Gibert z Poiters (+1154) podľa žaloby jeho odporcov (Bernard z Clairvoux) predpokladal reálny rozdiel medzi Deus a divinitas (Boh a božstvo) a podľa neho jestvuje reálny rozdiel medzi božskými Osobami a Božou podstatou, takže v Bohu vznikla quaternita (tri osoby + božstvo). Údajný blud Gildertov, ktorý z jeho spisu sotva dokázať, bol odmietnutý na konzistóriu v Remeši (1148) za prítomnosti pápeža Eugena III. DS 745. *Opát Joachim z Fiore(+1202) chápal jednotu troch božských Osôb ako jednotu kolektívnu (unitas sollestiva et simitudinaria). Jeho učenie zavrhol 4. Later. Koncil (1215) a ním napadnutá náuka Perta Lmbardského bola slávnostné povolená (Caput Damnasmus, DS 803). *Anton Gunther (1863) učil, že aboslútne sa uskutočňuje vo vlastnom postupnom vývoji a síce ako veta (theisis), protikladná veta (anti theisis) a vyrovnanie (syntheisis). Teda božská podstata sa strojnásobí. Tieto tri podstaty medzi sebou spája sebavedomie a takto vytvárajú formálnu jednotu. Vysvetľoval to takto: Boh Otec poznávajúc seba čo najdokonalejšie, je podnetom poznávajúcim, ale zároveň kladie proti sebe podnet svojho poznania, vyvodí novú podstatu. Slovo, Syna, keď tieto podstaty sú si vedomé, že sú si rovné kladie tretiu podstatu, Ducha Svätého. Takto by Božia podstata bola aj stonásobná, jednota božských osôb by bola taká, že jedna z druhej vychádza – organická -, že sa svojím sebavedomím navzájom prenikajú a tak reálne podstaty čiže osoby vytvárajú jednu absolútnu podstatu, prípadne osobu. Jednota podstaty by teda bola len formálne – uprostred medzi druhovou a číselnou. Tento výklad osoby ako podstaty sebavedomie je jednostranný a nesprávny. Podľa neho by ani malé dieťa ani človek v bezvedomí neboli osobou. Triteistický výklad Guntherov zavrhol Pius IX (Breve “Eximiam tuam” DS 2828. ==Protestantizmus== Luhter síce mal námietky proti trinitárnej terminológii, ale vcelku sa pridržial viery Najsv. Trojice (Por. Šmalkal. Články P. I Art. 1-4). Ním proklamovaný subjektivizmus však nakoniec viedol k popretiu dogmy o Najsvätejšej Trojici. Socinianizmus, založený Faustom Socinim /+1604/, bráni zo svojho racionalistického stanoviska prísne unitársky pojem Boha , ktorý nepripúšťa viacero osôb. Krista vyhlasuje len za obyčajného človeka, Ducha Svätého za neosobnú silu Boha. Novšia racionalistická teológia sa pridŕža trinitírnej terminológie, no vo všetkých troch osobách vidí len perzonifikácie božských vlastností, ako: moc, múdrosť, dobrotu. Podľa Harnacka vznikla kresťanská viera v Najsv. Trojicu z polemiky medzi kresťanstvom a židovstvom. Najprv sa učievalo dvojčlennej formule „ Boh a Kristus“ ako antitézy k „ Boh a Mojžiš“, neskoršie bol pripojený Duch Svätý. ==Záver== Kresťanská dogma stojí vyššie ako stanovisko racionalistického deizmu, ktorý vylučuje trojicu osôb v Bohu ako odporujúcu ľudskému rozumu, tento racionalizmus existoval v staroveku v sektách monarchiazmu a jeho rôznych formách, racionalistické tendencie sa nachádzajú aj v subordinaciazme, zvlášť v smeroch ariánskych. Niektorý ariáni prešli celkom na pozície racionalizmu a považovali Syna a Ducha Sv. za stvorené bytosti. V novoveku ariánstvo obnovili unitári, zvlášť v učení poľských ariánov. Keď nazveme monarchizmus a ariánstvo náboženským racionalizmom, potom triteizmus (4.stor.) by bol akýmsi opačným smerom, lebo proti rozumu kladie v prameni Bytia nie jeden, ale tri princípy. Katolícka dogma Boha neredukuje do čisto pojmovej formuly, ani ho neuzatvára do hraníc poznateľnosti ľudským rozumom – taký Boh podľa merítok a predstáv stvoreného rozumu by vôbec nebol nekonečným a nevysloviteľným Bohom. Boh stojí nekonečne nad ľudským rozumom, Boh nieje abstraktnosť, ale vyššia skutočnosť, o ktorej sa dozvedáme čiastočne pomoci Zjavenia a čiastočne pomocou rozumu. [[Kategória:Dogmatika]] 1749 4361 2005-11-01T09:11:57Z Mireksoteria 23 /* Jahve – to sú tri osoby spolu */ ==Jahve – to sú tri osoby spolu== Jahve v Starom zákone je jediný Boh: iba jemu sa treba klaňať (žiarlivý!), je jediný, ktorý je Bohom. Povedať o ňom, že je to Otec, nakoľko sa odlišuje od Syna a Ducha Svätého by znamenalo, že zjavenie Nového zákona protirečí monoteizmu pretože aj Syn aj Duch Svätý odlišní od neho sú rovnako Boh. Trojičné tajomstvo však nijako nemožno chápať mimo biblického monoteizmu. Otec a Syn sú correlatíva (relatívni navzájom). Podľa Aristotelovského princípu, ktorý používali cirkevní otcovia: Otec a Syn sú ''simul re et cognitione'' - simultnánni tak v realite ako aj v poznaní. Vďaka tomuto princípu bol prekonaný spontánny (nevinný) subordinacionizmus prvých trinitárnych špekulácií vo vnútri Cirkvi. Otec nemohol byť bez Syna preto sú spolu-veční. Je teda nemysliteľné, žeby sa Otec vo svojej odlíšenej personalite zjavil bez toho, žeby bol zároveň zjavený aj Syn. Jahve teda nie je jedna osoba vo svojom trinitárnom rozlíšení. Je to Boh – Trojica, ktorý sa zjavuje ako osoabný, ale ešte nezjavuje svoju tajomnú trojitú existenciu v troch odlišných osobách, ktoré sú všetci spolu a neoddeliteľne jediným Bohom zmluvy. (nielen Otec uzatvoril zmluvu s Izraelom). Jn 1,14 Otec je pre nás poznateľný len prostredníctvom Syna. Niektorí z prvých cirkevných otcov, ktorí nasledovali Origenovu náuku boli presvedčení o tom, že Otec je nepoznatelný absolútne, a že Synovo prostredníctvo je teda nevyhnutné vždy k tomu, aby ho človek mohol nepriamo poznať. *Táto pozícia sa zdá prehnaná pokiaľ ide o poznávanie z tváre do tváre '''vo večnosti'''. *Človek, však vo svojej '''pozemskej existencii''' nemôže poznať Otca iba ak prostredníctvom vteleného Syna (Cfr. Jn 1,18). Čo vylučuje myšlienku, že by bol Otec poznaný skôr ako Syn. ==Boh Otec== Syn a Otec sú vzájomne relatívne termíny. Kto je podľa Písma Otec nášho Pána Ježiša Krista? Bezpochyby Boh. Neľahký problém, aký je vzťah medzi Bohom, ktorý v Novom zákone poslal svojho Syna (Jn 3,16), aby nezahynul nik, kto v neho verí..., a Bohom Stvoriteľom, Osloboditeľom, jediným Bohom Starého zákona. Je Jahve 1. osoba Trojice? Rahnerova odpoveď je kategorická. Jahve – Boh Starého zákona je Kristov Otec. Osobnosť Boha zjavená v Starom zákone bola neskôr odhalená ako 1. osoba Trojice. Ako interpretovať skutočnosť, že Nový zákon (a neskôr Symboly) pripisujú prvej osobe to, čo Starý hovorí o Jahvem? Zjavenie nevyhnutne používa slová, výrazy a obrazy, ktoré sú dobre známe tým, ku ktorým hovoria tí, ktorým je určené. Zjavenie Trojice bolo určené Židom, teda ľuďom formovaným podľa Starého zákona (cez nich potom svetu: spása príde zo Židov). Z toho vyplýva, že Ježiš Kristus sa nemohol zjaviť (byť zjavený) ako Syn bez odkazu na Jahveho: Boh (ho Theos – Jahve) poslal svojho Syna. Škandál pre jedných, ktorí to vyhlasujú za rúhanie, prekvapenie (úžas) pre ďalších, ktorí postupne odhaľujú atribúty tohto Syna (zjaveného ako odlíšená osoba, najskôr ako ľudská a napokon ako božská) atribúty Syna, ktoré patria Jahvemu (Sudca, Kráľ) Pomaly sa prichádza na to, že nie Jahve má Syna, ale že Jahve je Otec a Syn. Boh Otec sa v Starom zákone zjavuje – avšak nie vo svojom odlíšení v rámci Trojice. Mnoho ráz a rozličným spôsobom hovoril Boh našim otcom ústami prorokov, v poslednom čase prehovoril v Synovi. {{Dogmatika}} 1750 5311 2006-03-16T09:44:11Z Mireksoteria 23 /* Dva pramene Božieho zjavenia */ == Pojem == (Cfr. MRÁZ, Marian, ''Základná praktická teológia'', Bratislava 1997,68.) Teológ má k dispozícii '''množstvo prameňov''', ktoré mu pomáhajú konštruovať doktrínu a v ktorých môže hľadať zdôvodnenie svojich téz. '''Prví kresťanskí teológovia''' sa neodvolávali len na autoritu Krista, ale aj na knihy Starého zákona i na filozofiu a literatúru významných pohanských autorov. '''V stredoveku''' sa veľkej autorite tešili cirkevní Otcovia, najmä sv. Augustín a Pseudo-Dionýz Areopagita; neskoršia teológia si vysoko cenila veľkých scholastikov, predovšetkým sv. Tomáša, Bonaventúru i Jána Duns Scota; v poreformačnom období to boli dokumenty Tridentského koncilu, podobne ako dnešní teológovia sa radi odvolávajú na Druhý vatikánsky koncil. Výber a hodnota prameňov teológie, ako aj umenie správne ich použiť rozhodujú o kvalite a hodnote práce teológa. Problémom prameňov teológie sa zaoberali najmä Gerard z Bologne (+ 1317) a Melichar Cano (+ 1560). Veda o prameňoch sa niekedy nazýva teologická topika (gr. ''topos'' = miesto), častejšie sa však používa termín, ktorý zaviedol M. Cano vo svojom diele ''De locis theologicis'' - veda o teologických miestach. Teológia doteraz nevypracovala žiadne všeobecne prijaté rozdelenie prameňov. Navrhované rozdelenie prameňov teológie si vyžaduje určité vysvetlenie: # Zdôrazňuje rozhodný primát Svätého písma; # odlišuje podstatné pramene od pomocných, ako aj závažné od menej závažných; # termín "zobjektivizované pramene teológie" preberá od W. Granata; # filozofia a vedy boli zaradené medzi pomocné pramene preto, že inšpirujú a rozličným spôsobom podporujú teológov v procese prehlbovania a systematizovania teologických vied, a to aj pri príprave teologickej doktríny pre apoštolské alebo misijné ohlasovanie. Niet pochýb o tom, že filozofia svojím spôsobom napomáha tvorbe systematickej teológie a že špeciálne vedy ako napr. hodegetiku či katechetiku si dnes nevieme predstaviť bez sociológie či psychológie. ==Primárne pramene teologickej vedy== '''Definícia:''' Prvotným prameňom teologickej vedy je úradné Božie zjavenie. Ku zjaveným prameňom teológie môžeme v podstate zahrnúť: ::*Sväté písmo ::*Symboly viery ::*Viera Božieho ľudu – sensus fidei ::*Učenie koncilov ::*Učenie pápeža ex cathedra ::*Učenie Cirkvi-biskupov a synód ::*Učenie Otcov a Učiteľov Cirkvi ::*Obvyklé učenie pápeža ::*Dejiny Cirkvi ::*Cirkevné právo ::*Cirkevné umenie ===Dva pramene Božieho zjavenia?=== Na rozdiel od protestantov, považujúcich Sväté písmo za jediný prameň Zjavenia – sa katolícki teológovia od Tridentského koncilu snažili ukázať, že sú dva pramene zjavenia, a to: '''Sväté písmo a Tradícia''', v ktorej sa podľa týchto teológov nachádzajú tie pravdy viery, ktoré nie sú obsiahnuté vo Svätom písme. '''Konštitúcia Dei Verbum.''' V súvislosti s plnším poznaním Božieho zjavenia došlo k zmene v chápaní Tradície a jej vzťahu ku Svätému písmu a k Učiteľskému úradu Cirkvi. Nie všetky problémy, týkajúce sa týchto sprostredkovateľov Zjavenia konštitúcia O Božom zjavení vyriešila, ale aj napriek tomu sa mnohé veci objasnili. '''Genéza vzniku konštitúcie Dei Verbum.''' Na jednej fotografii, ktorú uverejnila monotematická ročenka Katholisches Hausbuch roku 1963 pod názvom Unser Konzil, boli zachytené všetky koncilové návrhy biskupov a univerzít z celého sveta. Celkove to predstavovalo 15 objemných zväzkov a jeden zväzok obsahoval register. V tomto rámci bolo vyše 100 takých návrhov, ktoré sa týkali Svätého písma a ústneho podania. Na vypracovanie osnovy konštitúcie bola preto zostavená prípravná komisia pod vedením kardinála A. Ottavianiho. Konštitúcia mala mať názov De fontibus Revelationis (O prameňoch Zjavenia). Pápež Ján XXIII. v júli 1962 osnovu schválil a v novembri to istého roku prebehla diskusia k tomuto dokumentu. Vystúpilo vyše 100 koncilových otcov, mnohí z nich žiadali osnovu zostaviť ináč. Predsedníctvo koncilu dalo o schéme hlasovať a konciloví otcovia sa vyslovili za odloženie diskusie, kým sa neschváli nová osnova. Pritom bola upravená aj zostava komisie. Za spolupredsedu komisie bol menovaný aj kardinál A. Bea a bola vypracovaná ďalšia osnova, tentoraz pod názvom De divina Revelatione (O Božom Zjavení). To už bolo roku 1964. Aj táto osnova bola na základe pripomienok ešte v mnohom opravovaná a spresňovaná. Nakoniec dňa 18. novembra 1965 bola vieroučná konštitúcia Dei Verbum (ďalej DV) definitívne schválená v bazilike sv. Petra pomerom hlasov 2344 „za“ a 6 „proti“. Konštitúciu ihneď potom potvrdil pápež Pavol VI. Táto konštitúcia zaznamenala teda azda najdramatickejší priebeh svojho vzniku. R. Fisichella hovorí o piatich elaborátoch (cinque rifacimenti) pred definitívnym textom, ktorý bol schválený. Vieroučná konštitúcia Dei Verbum je najkratšou konštitúciou II. vatikánskeho koncilu, obsahuje iba 12 strán, kým konštitúcia o Cirkvi ich má okolo 70. Napriek tomu Dei Verbum zaujíma medzi koncilovými dokumentami jedno z najdôležitejších miest. Je to dogmatický dokument, aj keď nevyhlasuje žiadnu dogmu. Predsa však predstavuje „výpovede najvyššieho Učiteľského úradu katolíckej Cirkvi a viažu svedomie katolíckeho kresťana, aj tých, ktorí učia.“ [http://www.kbd.sk/Ucebne_texty/Vseobecny_uvod_do_biblickeho_studia.doc Cfr. Anton Tyrol] '''Pôvod Tradície.''' Ježiš Kristus, ktorý bol naplnením Božieho zjavenia, prikázal apoštolom, aby hlásali jeho evanjelium a oni zasa odovzdávali učením, príkladom, inštitúciami to všetko, čo od neho dostali alebo čomu ich naučil Duch Svätý, alebo čo pod jeho inšpiráciou napísali. '''Tradícia obsahuje celý poklad viery.''' Vo Svätom písme je zvláštnym spôsobom podané učenie apoštolov. Z textu konštitúcie vyplýva, že Tradícia obsahuje celý poklad viery. Vďaka nej “Cirkev pozná i plný zoznam (kánon) svätých kníh z tohto podania, pomocou ktorého dôkladnejšie chápe samo sväté Písmo a neprestajne ho uvádza do praxe” . '''Vzťah medzi Písmom a Tradíciou.''' Posvätné podanie a sväté Písmo sú vo vzájomnom úzkom súvise a spojení. Veď obe: *vyvierajú z toho istého božského prameňa, určitým spôsobom splývajú v jedno; *smerujú k tomu istému cieľu. Sväté písmo je totiž Božie slovo, keďže bolo napísané z vnuknutia Ducha Svätého, posvätné podanie zas nástupcom aby ho, osvietení Duchom pravdy, svojou kazateľskou činnosťou verne zachovávali, vysvetľovali a šírili. A preto Cirkev nečerpá istotu o všetkom, čo bolo zjavené, jedine zo Svätého písma. Z tohoto dôvodu jedno i druhé treba prijímať a rešpektovať s rovnakou úctou. '''Pravdy viery, ktoré nie sú v Písme.''' Konštitúcia neodpovedá na otázku, či jestvujú nejaké pravdy viery, ktoré by neboli žiadnym spôsobom obsiahnuté vo Svätom písme, ale skôr sa k tomuto stanovisku prikláňa, keď učí, že Cirkev získava istotu o všetkých veciach nielen zo samotného Svätého písma, a že “úloha hodnoverne vysvetľovať písané alebo ústne zachované Božie slovo je zverená jedine živému Učiteľskému úradu Cirkvi, ktorý ... nie je nad Božím slovom, ale v jeho službách, lebo učí len to, čo je tradované...” . Vďaka Tradícii poznáva Cirkev kánon posvätných kníh a toto rozlíšenie musí patriť do okruhu Zjavenia, takže existujú nejaké pravdy viery, ktoré nie sú obsiahnuté vo Svätom písme. Konštitúcia sa vyslovuje pre tak úzku jednotu Svätého písma, Tradície a Učiteľského úradu Cirkvi, že “jedno bez druhého neobstojí”. '''Sväté písmo je Bohom inšpirované''' a preto knihy Písma bezpečne, verne a bez omylu učia pravdu, ktorú chcel mať Boh vo Svätom písme zaznačenú na našu spásu. Boh však nehovorí rečou ľudí a preto musí komentátor Svätého písma “pozorne skúmať”, čo chcel ľudský autor vyjadriť a čo Boh uznal za dobré prejaviť to slovami”. Preto je nutné venovať pozornosť vtedajším zvykom, zvyčajným írečitým spôsobom myslenia, vyjadrovania a rozprávania, ktoré jestvovali v časoch svätopisca”. Aby sme získali '''pravý zmysel''' posvätných textov, treba venovať pozornosť: *obsahu a jednote celého Písma; *brať zreteľ na živú tradíciu celej Cirkvi; *brať zreteľ na analógiu viery. Keď je teologická veda ľudskou reflexiou nad Božím zjavením – a to je zvláštnym spôsobom vyjadrené vo Svätom písme, - potom sa niet čo čudovať, že sa táto veda opiera “o písané Božie slovo a zároveň o posvätné podanie ako o trvalý základ”. Vo Svätom písme sa teológia neobyčajne posilňuje a neustále omladzuje, skúmajúc vo svetle viery všetku pravdu skrytú v Kristovom tajomstve. Štúdium Svätého písma nech je akoby dušou posvätnej teológie . '''Vývoj Tradície.''' Apoštolská tradícia, odovzdávaná v spisoch apoštolských otcov, cirkevných spisovateľov i neskorších teológov, ale aj v liturgickom kulte a v presvedčení veriacich, rozvíja sa v Cirkvi pod ochranou Ducha Svätého. Ak jestvujú ťažkosti vo výklade Svätého písma, potom v rozlíšení božskej tradície od ľudských zvykov sú tieto ťažkosti ešte väčšie. Treba pamätať, že Biblia nie je vedeckou príručkou, ale náboženskou knihou v populárnej forme. Okrem toho vieme, že v Tradícii sa prejavuje '''rast chápania''' odovzdávaných vecí a slov. O to sa pričiňujú: *kontemplácia a hĺbavosť veriacich; *skúsenostné chápanie duchovných vecí; *poučovanie zo strany učiteľského úradu Cirkvi. Z toho vyplýva, že Tradícia odovzdávajúca Zjavenie sa prejavuje v celom živote Cirkvi, a teda v jej vede, umení, liturgii, zvykoch. To všetko obsahuje veľmi mnoho ľudských prvkov, ale skrýva sa tu aj božská tradícia. Kritérium, ktoré rozlišuje v Tradícii prvok božský od ľudského, je neľahké stanoviť a preto posledné rozhodnutie v tejto otázke patrí '''Učiteľskému úradu Cirkvi'''. '''Inkulturácia.''' Tradícia je pre teologickú vedu prameňom nielen z toho dôvodu, že obsahuje a odovzdáva Božie zjavenie, ale aj z toho hľadiska, že ho svojím spôsobom číta a uvádza do života. Kristus a jeho učenie platí pre všetky typy kultúr a stupne vývoja ľudstva. Božie zjavenie, ktoré pochádza od večného Bytia, zhrňuje celé ľudské dejiny a preto je primerané pre každú epochu, ktorá sa pomíňa a nikdy sa neopakuje, učí však, ako čerpať z evanjelia, odovzdávaného z jedného veku do druhého. ===Úloha Magistéria - Učiteľského úradu Cirkvi v interpretácii Zjavenia=== Treba dopísať...... ==Sekundárne pramene teologickej vedy== '''Definícia. '''Druhoradým prameňom teológie je ľudský rozum a jeho výsledky. Teologické pramene, ktoré nepochádzajú z priameho Božieho zjavenia rozpoznávame: Pomocné ::*Učenie teológov ::*Filozofia a iné vedy ::*Krásna literatúra Nezobjektizované ::*Znamenia čias ::*Človek ::*Viera ::*Svedectvo jednotlivcov a kresťanských spoločenstiev ====Znamenia čias ako prameň teológie==== *Cfr. FISICHELLA, Rino, ''Keď viera myslí'',Dobrá kniha, Trnava 1999, 173-188. *Cfr. CHENU, M., ''Znaki czasu'', ChS 1 (1969), 47-50. Kristus vyčítal svojim súčasníkom, že nedokážu rozoznávať znamenia časov (''ta semeia ton kairon – signa temporum'') a poukázal na Jonášov príbeh ako na znamenie. V dokumente, ktorý ohlasoval zvolanie koncilu, sa pápež Ján XXIII. vyjadril takto: "Keď berieme za svoje Ježišovo odporúčanie aby sme vedeli rozlišovať znamenia čias, zdá sa nám, že uprostred mnohých temnôt nachádzame početné signály, ktoré nás napĺňajú nádejou o osude Cirkvi a ľudstva." Biblický text, na ktorý sa pápež odvoláva je známy. Prvýkrát sa nachádza v Mt 16,3 (Lk 12,54-56). Evanjelista poukazuje na jednoduchý meteorologický fenomén a vkladá ďalšie vysvetlenie, ktoré poukazuje na absurdnosť požiadavky farizejov a saducejov a tiež na ich neschopnosť rozpoznať v ňom Mesiáša: "Keď sa zvečerí, hovorievate: Bude pekne, lebo sa červenie nebo; a ráno: Nebo je zachmúrené a červené, dnes bude búrka. Vzhľad oblohy viete posúdiť, a ''znamenia čias'' neviete?! Pozvanie rozlišovať znamenia čias zodpovedá predvídavosti a schopnosti pozerať sa do hĺbky a do vnútra skutočnosti, aby sme mohli rozpoznať podstatu. Vďaka Jánovi XXIII. začal tento termín prenikať aj do úradného jazyka Učiteľského úradu a stal sa z neho veľmi rýchlo ''terminus technicus'' súčasnej teológie. Druhý vatikánsky koncil ho spomína na viacerých miestach. (LG 4; SC 43 a iné.) '''Definícia''' znamení čias sa vyvíja iba postupne. Hovoríme, že ide o rozlišovanie v čase, čiže v slede udalostí, v dejinách – tých znamení, ktoré nám môžu niečo povedať o imanentnej Prozreteľnosti alebo môžu byť pre nás ukazovateľmi (a práve to nás zaujíma) nejakej spojitosti s Božím kráľovstvom , s jeho tajomným pôsobením alebo – a to by bolo pre naše rozlišovanie ešte lepšie – s možnosťou, pripravenosťou a nárokmi, ktoré predkladá apoštolát. Práve tieto prejavy sa ukazujú byť znameniami časov. Hovorí sa tiež, že sú to: „znamenia, ktoré v posvätných dejinách zjavujú Boží plán a zámer, transcendentnú ekonómiu v priebehu udalostí, ktoré vedú ku Kristovi a z neho aj vychádzajú“ alebo aj že „sú hermeneutickým kľúčom pre porozumenie kresťanskej ekonómie spásy, aby sa v priebehu dejín objavovala prítomnosť Božieho Slova“ alebo že „sú to znaky prítomnosti alebo Božích úmyslov, prejavujúce sa v udalostiach, potrebách a túžbach súčasných ľudí.“ Konciloví odborníci v nich vidia: „úkazy, ktoré vzhľadom na svoju rozšírenosť a častosť sú charakteristické pre epochu a prostredníctvom ktorých sa vyjadrujú potreby a ašpirácie dnešného ľudstva." Konciloví Otcovia vyjadrili presvedčenie, že Cirkev ohľadne znamenia časov dostala zvláštne poslanie: "Všetok Boží ľud, obzvlášť duchovní pastieri a teológovia majú s pomocou Svätého Ducha pozorne počúvať, rozoznávať a vysvetľovať rozličné spôsoby vyjadrovania našej doby a vedieť ich poosúdiť vo svetle Božieho slova, aby sa tak zjavená pravda mohla čoraz dôkladnejšie poznávať, lepšie rozumieť a vhodnejšie predkladať." (GS 44.) Týmito slovami koncil zdôrazňuje, že: #Kompetentným čitateľom, interpretátorom a posudzovateľom znamení časov je celý Boží ľud, teda aj všetci laici; zdôrazňuje však, že je to predovšetkým úlohou dušpastierov a teológov; #Spôsob spoznávania a hodnotenia; započúvanie sa do hlasov súčasnosti; ich odlišovanie, interpretácia a posudzovanie ako aj vykonávanie týchto činností, je možné iba s pomocou Svätého Ducha. Druhý vatikánsky koncil a súčasní teológovia ako aj katolícki spisovatelia poukazujú na konkrétne súčasné znamenia časov, ktorými sú: *socializácia *masový praktický ateizmus *snahy žien o rovnoprávnosť *pocit solidarity všetkých národov *vedomie patričnej autonómie vo svetských záležitostiach *smerovanie k veľkému všeľudskému spoločenstvu *potreba liturgickej obnovy *ekumenické hnutie *vzrast významu robotníkov v spoločnosti *snahy o nezávislosť národov spod kolonializmu *túžby po spravodlivosti a mieri... Znamenia čias sú v minulosti často spojené s Božou intervenciou. Apelujú a dožadujú sa nejakej činnosti ako na to poukazuje Ježiš vo svojej interpretácii pádu veže v Siloe: "Ak nebudete robiť pokánie, všetci podobne zahyniete" (Lk 13,4-5). ====Človek, ako prameň teológie==== Človek predstavuje prameň teológie dvojakým spôsobom: *Ako jej bezprostredný tvorca. *Ako jej adresát. Nedokončené........ ====Ľudský prvok v Božom zjavení==== Božie zjavenie dostalo ľudskú fasádu, pretože prijalo formu určitého jazyka a rôznych symbolov zrozumiteľných pre človeka tej doby, v ktorej Boh hovoril k ľuďom a ukazoval sa im pod závojom znamení. Už v prvom štádiu zjavenia musel ľudský rozum pochopiť a zhodnotiť tieto znamenia zjavujúceho sa Boha, ktorý hovoril vo vnútri bez slov, alebo tiež užíval jazyk, ktorým sa vtedy hovorilo. V ďaľších etapách zjavenia sa stávalo jeho rúcho s rozvojom kultúry stále bohatšie a stále viac sa domáhalo úsilia mysle. Všimnime si napr. rozličnosti štýlu prorokov alebo didaktických kníh SZ alebo argumentácie sv. Pavla. Ľudské myslenie musí byť činné v samotnom úkone viery pri prijatí zjavenia. Ale jeho úloha v plnej miere začína vtedy, keď začína pracovať metodicky na vylúpení autentického Zjavenia z jeho obalu, podmieneného meniacou sa kultúrou. Dejiny spásy, vytvárané Bohom za spolupráce človeka, prijímajú prirodzený obal. Pomyslime si ako sa Boh podľa Písma zjavil prarodičom, Noemovi, Abrahámovi, Jakubovi, Mojžišovi, prorokom a napokon ako v Ježišovi Kristovi prinášal ľuďom spásu a podával pravdu. Všetko to bolo neobyčajné, ale bolo to spojené s faktami, dostupnými človekovi, ktorý sa mohol prostriedkove /mediate, nepriamo/ dotknúť nadprirodzenej skutočnosti. Ľudská myseľ nemôže zostať ľahostajná voči nadprirodzenej skutočnosti, ktorá sa človekovi priblížila vnímateľnými faktami, ale začína uvažovať a vyvodzovať dôsledky. Ľudský rozum chápe božie zjavenie aktom viery a porovnáva ho s pokladom prirodzeného poznania, získaného tiež v úsudkoch. Z povahy rozumu vyplýva, že porovnáva prirodzené poznanie s nadprirodzeným a vyvodzuje z toho dôsledky. Sv. Augustín dobre postrehol, že viera potrebuje prácu rozumu a preto napísal: „Veľmi miluj aj rozum, lebo ak samotné Sväté písmo, ktoré nabáda k viere pred vedomosťou o veľkých veciach, nepochopíš správne, potom bude pre teba bez úžitku.“ Ďalej Sv. Augustín píše, že žriedlom herézy je nepochopenie Svätého písma. ====Ľudský prvok v teológii==== Sv. Augustín usudzuje, že viera so sebou prináša obsah poznania a preto hovorí, odvolávajúc sa na Sväté písmo: “Uver, aby si porozumel” . No je si vedomý, že náuka o Bohu je nedokonalá a nikdy ho nemôže obsiahnuť: „Boh obsiahnutý ľudským rozumom by nebol Bohom a radšej vyznáme svoju obmedzenosť ako vedomosť, no aj napriek tomu dostať sa už myšlienkou k Bohu, hoci v nepatrnom stupni, už to je veľkým šťastím“. Sv. Tomáš Akvinský zastával názor, že v teológii používame ľudský rozum nie preto, aby sme vieru odôvodnili, lebo tým by sa stratila ľudská zásluha, ale aby sme si objasnili mnoho vecí, ktoré sú v nej podané. “Milosť totiž neničí prirodzenosť, ale ju zdokonaľuje a preto je treba, aby prirodzený rozum slúžil viere, ako prirodzený sklon vôle slúži láske k Bohu” a dodáva: “Teológia používa i autoritu filozofov pokiaľ mohli poznať pravdu prirodzeným rozumom, no aj napriek tomu sú to autority pre teológiu vonkajšie a len pravdepodobné”. To sa nemá rozumieť tak, že dôvody filozofov nemajú dôkaznú hodnotu samy v sebe, ale že nedokazujú pravdy viery, pretože tie čerpáme zo Zjavenia a akonáhle ich už máme, môžeme z nich vyvodzovať závery. ====Úžitok z filozofie==== Z dejín teologického myslenia je zrejmé, ako prirodzený rozum spolupracoval s vierou, lebo v kresťanskom staroveku a stredoveku teológovia čerpali plnou mierou z gréckej filozofie. Táto filozofia síce obsahovala aj námietky proti kresťanstvu a tiež sa v určitom stupni pričinila o zintelektualizovanie náboženstva a o jeho odtrhnutie od biblického konkrétna, jej zásluhy sú však omnoho väčšie ako škody, ktoré so sebou priniesla. Bez gréckej filozofie v platónskom a novoplatónskom poňatí by sme nemali ani apologétov, ani Origena, ani Atanáza, Gregora Naziánskeho ani Gregora Nys., ani Bazila a predovšetkým by sa neobjavil sv. Augustín, ktorý svojím géniom dominoval celému stredoveku a aj v modernej dobe slúži teológii veľkosťou svojej mysle. Askéza a mystika cirkevných Otcov a spisovateľov veľmi získala z novoplatónskych náuk. Bez Aristotela by nevznikla tomistická syntéza. Je možné hovoriť o pokresťančení Aristotelovej metafyziky a etiky, ale tiež je zrejmé, že vďaka jemu kresťanstvo vypracovalo vlastný myšlienkový systém a ucelený pohľad na svet. V utváraní teológie má, ako doposiaľ, najväčšie zásluhy filozofia, pretože ona predovšetkým priniesla metódu presného myslenia a pripravila terminológiu. Výrazy: prirodzenosť, osoba, príčina, vzťah, podstata, akcident, zmena, matéria, forma, mravná norma, účel, čnosť, nedostatok, dobro, zlo – analyzovala filozofia. Celá Aristotelova etika vošla aj do kresťanskej morálnej teológie. Filozofické vedy neprinášajú len terminológiu, ale sú prípravou pre vieru a teológiu tým, že bránia rozsah poznávacích schopností človeka a metafyziky a podávajú dôkazy o existencii Boha a možnosti zjavenia. Obsah filozofických vied, ktorý sa dotýka právd o Bohu, o svete, o ľudskej duši, o zmysle života, predstavuje pre teológiu nielen doplnenie, ale aj materiál k vytvoreniu syntézy právd viery a rozumu. ====Pomoc iných vedných disciplín==== V modernej dobe dáva teológom materiál pre poznanie nielen filozofia, ale mnoho iných vedných odborov. Nemôžeme ani pomyslieť na štúdium morálnej teológie, ani asketiky a mystiky, bez znalostí psychológie. Biblické vedy, dnes tak diferencované, predpokladajú dôkladné znalosti kultúrneho pozadia epochy, v ktorej vznikli knihy Písma. Znalosť histórie so všetkými jej pomocnými vedami a zvlášť dôkladné znalosti archeológie a filológie, sú nevyhnutnými podmienkami pre štúdium biblickej teológie. Súčasná pastorálna teológia musí brať zreteľ na sociológiu, pedagogiku, psychológiu. Je jasné, že cirkevné dejiny ako teologická veda, predpokladajú znalosť svetských dejín, lebo len na ich podklade sa zvýrazní to, čo je božské a čo ľudské v dejinách cirkvi. Dokonca i prírodné vedy, ktoré sú vlastne hodno vzdialené od teológie, pomáhajú pri výklade biblických textov a môžu byť prameňom rôznych analógií s nadprirodzenými vecami. Takže prirodzené schopnosti ľudského rozumu a jeho výsledky a teda aj rôzne odbory vied, sú v menšom alebo väčšom stupni nástrojovou príčinou, a teda aj prameňom teológie. {{Dogmatika}} 1751 5037 2006-02-03T09:25:25Z Alfaomega 76 /* Rôzne fázy vývoja dogiem */ ==Etymológia== Slovo dogma pochádza z gréckeho ''„to dedogmenon“'' - to, čo je pevne stanovené. Pôvodne znamená nielen nejakú domnienku, mienku, ale aj určité rozhodnutie, zásadu, autoritatívny príkaz, ustanovenie vo vede alebo v štátnom živote. Vo Svätom písme sa v gréckom texte slovo dogma vyskytuje v tom istom význame. (Est 3, 9; Dan 2, 13; Lk 2, 1; Sk 16, 4; 17, 7 atď.) Cirkevní otcovia prvých storočí nazývali dogmami určité pevné zásady viery a mravov. Sv. Ignác, mučeník, napomína kresťanov v Magnézii, aby sa utvrdili o dogmách Pána a apoštolov. V 4. storočí sa rozumeli dogmami najmä pravdy viery. V dnešnom rečovom používaní cirkvi a teológie (jednoznačne od 18. storočia) je dogma výrokom, ktorý je predmetom božskej a katolíckej viery, teda výrokom, ktorý cirkev výslovne prostredníctvom riadneho učiteľského úradu alebo pápežskou alebo koncilovou definíciou vyhlasuje za zjavený od Boha tak, že jeho popretie je herézou. ==Teologická definícia== Dogma je Bohom zjavená a Cirkvou vyhlásená pravda viery. 1. vatikánsky koncil výslovne učí: «Božskou a katolíckou vierou treba veriť všetko to, čo je obsiahnuté v Božom slove napísanom alebo ústne zachovanom a čo Cirkev slávnostným vyhlásením alebo riadnym a všeobecným učiteľským úradom ako Bohom zjavené predkladá veriť». K formálnemu pojmu dogmy patria dva rozhodujúce momenty. Pravda musí byť: * Bohom zjavená * Cirkvou vyhlásená ===Bohom zjavená pravda=== Dogmatický výrok musí patriť k Božiemu, úradnému (kodifikovanému), kresťanskému zjaveniu (na rozdiel od súkromného zjavenia) a preto musí byť obsiahnutý v Božom slove (bezprostredné formálne zjavenie). Dotyčná zjavená pravda musí byť explicitne alebo implicitne Bohom zjavená a preto sa musí nachádzať v prameňoch zjavenia: v Písme alebo Tradícii. Pravda môže byť zjavená explicitne, ale aj implicitne. Za zjavené treba považovať nielen tie pravdy a udalosti, u ktorých sa to stalo explicitne, napr.: „A Slovo sa telom stalo“ (Jn 1,14), ale aj také, ktoré sú v Božom zjavení implicitne, ako časť v celku, takže ich možno jednoduchým výkladom zo Zjavenia vyvodiť. Tak v explicitne zjavenom ústrednom článku viery: Syn Boží sa stal človekom, je zahrnutá ďalšia zjavená pravda: Vtelený Syn Boží má ľudské telo a dušu. Nezjavená pravda nemôže byť Cirkvou vyhlásená za dogmu, nemôže sa stať článkom viery. Božskou vierou treba prijímať a uznávať len to, čo Boh zjavil a preto len neomylná Božia autorita môže byť dôvodom pre božskú vieru. ===Cirkvou vyhlásená pravda=== Dogmatický výrok musí byť výslovne a definitívne predložený Cirkvou ako zjavená pravda. Tento moment je vonkajší, pretože vyhlásením učiteľského úradu sa nič podstatné k zjavenej pravde nepridáva, len sa podáva záruka, že tá alebo oná pravda je skutočne Bohom zjavená. Dogma sa vo svojom absolútnom a zaväzujúcom nároku obracia na podstatu slobodného človeka. Je teda pravda, ktorú možno správne počuť a pochopiť len v slobodnom rozhodnutí úkonu viery. Človek má však vždy ‘dogmatickú’ existenciu, nakoľko ako duch nemôže bez sebazničenia poprieť určité pravdy (aj historického charakteru), i keď sú možno v ňom dané v predvedeckej alebo aj implicitnej podobe. Dejinné zjavenie a jeho prijatie nie je teda v rozpore s prirodzenosťou človeka podstatu dogmy nemožno odvodzovať jedine z abstraktného pojmu možného oznámenia pravdy Bohom, ale z toho, čo Boh skrze Krista fakticky človekovi povedal a o človekovi ustanovil: * zjavenie nie je iba reč, ale aj udalosť spásy, nakoľko sa Boh sám zdeľuje a toto zdelenie samo si tvorí subjekt, ktorý ho poslušne prijíma a výslovne ‘poslúcha’, totiž Cirkev. V tom zmysle dogma nie je podstatne iba výrokom ‘o’ niečom, ale ako prijatá v milosti (ktorou Boh dáva sám seba), udalosťou samou, ktorá sa v nej ohlasuje a je pojmovo vyjadrená; * toto sebazdelenie (autokomunikácia) Boha dosiahlo svoje konečné, eschatologické štádium (zjavenie je uzavreté); * dogma má podstatne cirkevný a oficiálny charakter, pretože samo zjavenie, ktoré je jej podkladom, bolo adresované Cirkvi; na druhej strane dogma hmatateľne ukazuje jednotu Cirkvi a tým je formou trvalej platnosti Božieho slova, adresovaného Cirkvi a Cirkvou zachovávaného; * dogma je aj život, nakoľko sa v nej uskutočňuje Božie sebazdelenie, pretože ju možno pochopiť len v samej skutočnosti toho, čomu sa verí (milosť). ==Potrebujeme dogmy?== Články kresťanskej viery nie sú filozofické postrehy, nepodliehajú revízii ani opravám. Kresťanské dogmy ktoré sa zhŕňajú do jedinej - do vtelenia Ježiša Krista, „Syna živého Boha“, nie sú nezlučiteľné so slobodou. Práve naopak. Iba Boh nás môže zachrániť od determinizmu, predurčenia, a akt viery je tým najslobodnejším aktom, čo môže vykonať ľudská bytosť, lebo ju k tomu nič nenúti. Pravdy viery nie sú návody, nadiktované dajakou najvyššou autoritou, sú to posolstvá nekonečnej lásky, obsahujúce všetku nádej. Môžeme ich prijímať i čítať rozličnými spôsobmi. Majú tú vlastnosť, že každý ich uvedomelý príjemca sa stáva jedinečnou, nenahraditeľnou a odlišnou osobou. Môžeme ich prijať ako prísľuby, alebo ich môžeme zavrhnúť. Napokon, dogma je teologické predstavenie tajomstva a tajomstvo je prirodzenou potravou rozumu: sama veda kráča od tajomstva k tajomstvu, hľadá príčinu bytia, stále sa k nej približuje a nikdy ju nedosiahne. Práve táto príťažlivosť robí z tajomstva čosi oveľa viac, ako je záhada čakajúca na rozlúštenie. Mení ho na prameň duchovného života. ==Rozdelenie dogiem== Hoci treba zásadne udržať princíp formálnej rovnocennosti dogiem, pretože všetky články viery ako Bohom zjavené sú rovnako pravdivé a záväzné, predsa je odôvodnené rozlišovať dogmy: '''podľa obsahu:''' *dogmy všeobecné (k nim patria fundamentálne pravdy kresťanstva, základné články viery); *dogmy špeciálne (ostatné články viery, jednotlivé pravdy, ktoré z nich vyplývajú); '''podľa vzťahu k rozumu:''' *dogmy čisté (nepochopiteľné tajomstvá, poznáme ich len na základe Božieho zjavenia: napr. Trojosobnosť Boha); *dogmy zmiešané (možno ich pochopiť ľudským rozumom: napr. existencia Boha); '''podľa cirkevného vyhlásenia''' *dogmy formálne (učiteľským úradom predložené veriť ako zjavené pravdy); *dogmy materiálne (týmto chýba cirkevné vyhlásenie, pretože nie sú dogmami v prísnom zmysle slova); '''podľa potrebnosti ku spáse''' *dogmy nutné (musia sa veriť explicitne, aby sme dosiahli večnú spásu); *dogmy nie nevyhnutné (stačí na ne implicitná viera). ==Vývoj dogiem== Katolícka Cirkev uznáva, že Boh podával ľuďom pravdu stále plnším spôsobom a zodpovedajúcim vývoju človeka (progresívne). Bolo obdobie tzv. prvotného zjavenia, udeleného prvým ľuďom, ktoré bolo určené celému ľudstvu. V patriarchálnej dobe sa dostáva Božie zjavenie vyvoleným jednotlivcom (Abrahámovi a jeho potomkom). Božia Prozreteľnosť vedie ľudstvo od Mojžiša až po Krista akoby dvomi cestami: #Prvotné zjavenie, spojené s duchovným úsilím a vôbec s kultúrou pomaly sa vyvíjajúceho človeka, sa stalo údelom prevažnej časti ľudí. #Neveľký vyvolený národ bol zasa povolaný k tomu, aby uchovával a rozvíjal zvláštne náboženské idey, ktoré mu boli dané v Božom zjavení prostredníctvom Mojžiša a prorokov. '''Kvantitatívny''' (substanciálny) vývoj dogiem – je to progresívne podávanie Božích právd v Božom zjavení. Uskutočnil sa od prvotného zjavenia až po smrť posledného z apoštolov, prípadne po napísanie poslednej knihy Svätého písma; '''Kvalitatívny''' (akcidentálny) vývoj – začína od zavŕšenia kvantitatívneho vývoja. Tento vývoj nespočíva v zmene prostriedkov spásy a zvlášť inštitúcie Cirkvi. Nariadenia, ktoré vydal Kristus, keď ustanovil Cirkev a sviatosti, potrvajú až do konca vekov, to znamená až do všeobecného súdu nad ľudstvom a obnovenia zeme. Vývoj dogiem od smrti posledného z apoštolov nespočíva ako predtým v pridávaní nových právd alebo v podstatnej zmene obsahu predošlého zjavenia - to by bol relativizmus, nezlučiteľný s ideou neomylného a nezmeniteľného Boha. Čo Boh zjavil ako pravdu, to zostáva pravdou naveky. ===Pokrok dogmy v kresťanskom náboženstve=== * zdroj (Z Prvého kommonitória svätého kňaza Vincenta Lerinského (Cap. 23: PL 50, 667-668) - [http://www.breviar.sk Liturgia hodín], 2. čítanie pre piatok 27. týždňa cezročného obdobia, [http://www.breviar.sk/cgi-bin/l.cgi?qt=pdt&d=13&m=10&r=2006&p=mpc napr. pre rok 2006]) Nejestvuje v Kristovej Cirkvi nijaký pokrok v náboženstve? Samozrejme, že jestvuje a veľmi veľký. Lebo kto tak závidí ľuďom a nenávidí Boha, aby tomu chcel zabrániť? Ale tak, že je to naozaj pokrok viery, nie zmena. Ak je totiž pokrokom to, že sa každá vec sama v sebe vzmáha, a zmenou, že sa niečo premení z jedného na druhé. Treba teda, aby rástlo a veľmi mocne napredovalo chápanie, poznanie, múdrosť tak jednotlivcov, ako aj všetkých, tak jedného človeka, ako aj celej Cirkvi, postupom času a vekov, ale iba vo svojom druhu, čiže v tej istej dogme, v tom istom zmysle a v tom istom obsahu. Náboženstvo duše má napodobňovať spôsoby tela. Ono postupom rokov rozvíja a zväčšuje svoje časti, no pritom zostáva tým, čím bolo. Je veľký rozdiel medzi kvetom mladosti a zrelou starobou. A predsa sa starcami stávajú tí istí, čo boli mladíkmi. Hoci sa stav a telesný vzhľad jedného a toho istého človeka mení, je to stále jedna a tá istá prirodzenosť, jedna a tá istá osoba. Údy dojčiat sú malé, údy mladíkov veľké, ale sú to tie isté údy. Koľko končatín má dieťa, toľko má aj muž. A ak sú také, ktoré vznikajú v dospelejšom veku, sú už zasiate vo forme semena. Takže sa neskôr u starcov nezjaví nič nové, čo by už predtým nebolo ukryté v deťoch. Preto niet pochybnosti, že to je zákonité a správne pravidlo pokroku, že to je pevný a prekrásny poriadok rastu, že u väčších vyšší vek vždy dotvára tie časti a tvary, ktoré v malých pripravila múdrosť Stvoriteľa. Keby sa však vzhľad človeka postupne zmenil na nejakú podobu, ktorá nezodpovedá jeho druhu, či už by sa k počtu údov niečo pridalo alebo od neho ubralo, nevyhnutne by celé telo buď zahynulo, alebo by bolo nenormálne, alebo by aspoň zoslablo. Tak sa patrí, aby sa aj dogma kresťanského náboženstva riadila týmito zákonmi pokroku, čiže aby sa rokmi upevňovala, časom rozširovala a vekom zošľachťovala. Naši predkovia siali odpradávna na tomto poli Cirkvi pšeničné semená viery. Je veľmi nespravodlivé a nenáležité, ak my, ich potomci namiesto pravého obilia pravdy zberáme podvrhnutý kúkoľ bludu. A zasa je správne a dôsledné, ak si prvé a posledné navzájom neodporujú, takže z rastu pšeničného učenia žneme aj úrodu pšeničnej dogmy. A keď sa postupom času niečo z tých prvotných semien vyvinie, že sa tomu aj teraz tešíme a ďalej sa o to staráme. ===Spôsob vývoja dogiem=== Vývoj dogiem spočíva v stále dôkladnejšom prenikaní ľudského rozumu do ich obsahu. Hoci nedokonalo, vyjadrujú neohraničenosť a neobmedzenosť Boha, takže poznateľnosť tejto skutočnosti je neobmedzená a preto dogmy možno chápať stále hlbšie a presnejšie, na zemi však nikdy adekvátnym a celkom jasným spôsobom. Vezmime si napr. dogmu o Najsvätejšej Trojici: bola špekulatívne analyzovaná čiastočne na Nicejskom koncile (r. 325) a na 1. Carihradskom koncile (r. 381), celkove na 4. Lateránskom koncile (r. 1215). Vývoj dogiem prebieha ďalej takým spôsobom, že zjavené pravdy obsiahnuté v tézach nezreteľne a akoby skryto, stávajú sa v určitom momente pod vplyvom Ducha Svätého zreteľnými vo vedomí Cirkvi. Tak je tomu napr. s mariánskymi dogmami, ako je Nepoškvrnené počatie alebo Nanebovzatie, ktoré sú spojené medzi sebou a s pravdou o Božom materstve Panny Márie. Podľa niektorých teológov, vývoj dogiem môže spočívať aj vo vyvodzovaní stále nových záverov pomocou zásad nášho rozumu. Vývoj zjavenej Božej pravdy sa uskutočňuje aj vďaka jej konfrontácii s ľudským poznaním a vôbec kultúrou, ktorá predsa závisí na mnohých činiteľoch a stále podlieha zmenám. Keď nastáva spomenuté stretnutie Božieho poznania, vysloveného pomocou ľudských pojmov, s poznaním získaným úsilím samotného stvoreného rozumu, potom môže dôjsť k rozporom. Nakoniec však dôjde k symbióze a vďaka nej poznávame nielen lepšie život, ale aj prenikáme do obsahu Božej pravdy. Napríklad dnešná spoločnosť umožňuje lepšie pochopiť tajomstvo všeobecnej Cirkvi, ktorá je sociálnou inštitúciou spásy a zároveň doplňuje technickú kultúru. Na vývoj dogiem môžu mať vplyv nielen nadprirodzené činitele (napr. Duch Svätý), ale aj ľudské, často citovej alebo rozumovej povahy, individuálne alebo sociálne. Náboženské cítenie, ktoré má základ v pravdách už známych, môže sa stať mocným impulzom k tomu, aby objavilo pravdu, ktorá je síce obsiahnutá v Božom zjavení, avšak doposiaľ zostala zahalená. Tu pôsobia určite aj dary Ducha Svätého, zvlášť dar rozumu a vedy. Vývoj teologických vied, vyplývajúci z prirodzenej aktivity ľudského rozumu a zo zblíženia sa božej pravdy s poznaním získaným rozumom (hlavne filozofiou), prispieva rovnako k lepšiemu prenikaniu do obsahu samotných dogiem, ktoré sú základom teológie, nie sú však s ňou totožné. Nič viac neukazuje na slabosť ľudského rozumu a množstvo filozofických rozporných názorov, a v teológii desiatky i stovky názorov sporných, alebo dokonca sotva alebo vôbec sa nezhodujúcich s tým, čo hovorí Zjavenie. V súvislosti s tým, Cirkev pretože verí, že Božia pravda je objektívna a nezmeniteľná, musela zaujať stanovisko voči mnohým názorom, ktoré sú s touto pravdou v rozpore. Aj tu je príčina stále precíznejšieho chápania dogmy a teda aj jej vývoja. ===Rôzne fázy vývoja dogiem=== '''Pravdy, ktoré sú v Božom zjavení obsiahnuté jasne:''' *pravda sa podáva tak, ako je v prameňoch, bez presnej formulácie; *objavujú sa spory, týkajúce sa presnosti zjavenej pravdy a prehĺbenia jej poznania; *v dobe sporov je pravda objasňovaná, Cirkev jeden z výkladov schvaľuje a dokonca doplňuje a definuje dogmu; '''Pravdy, ktoré sú v Božom zjavení obsiahnuté nejasne:''' *prvé obdobie skrytej viery, t. j. vyznávanej v iných pravdách, jasne prijatých. Tak tomu bolo napr. s učením o Nepoškvrnenom počatí Panny Márie; *vznikajú pochybnosti a spory o existencii danej pravdy; *ustaľuje sa všeobecná viera a väčšinou nasleduje slávnostné definovanie náuky Cirkvou. '''Všeobecne možno hovoriť o troch fázach vo vývoji dogiem:''' *globálna intuícia dogmy; *rozumové kvasenie v oblasti viery; *jasné odkrytie dotyčnej pravdy a jej prijatie do pokladu viery. {{Dogmatika}} 1752 3410 2005-09-28T13:23:07Z Mireksoteria 23 Dogmatika: Úvod do Teológie premiestnená na Dogmatika: Teológia: Priliehavejší názor #redirect [[Dogmatika: Teológia]] 1753 4915 2005-12-22T10:19:48Z Najarova 50 ===Ako nazývame hľadisko, z ktorého teológia pojednáva o Bohu?=== Formálny predmet teológie. ===Aký je materiálny (primárny i sekundárny) predmet teológie?=== *Primárny: je to sám Boh. *Sekundárny: sú to stvorené veci, nakoľko sú vo vzťahu k Bohu. ===Aký je formálny predmet nadprirodzenej teológie?=== Nadprirodzená teológia pojednáva o Bohu a jeho dielach z hľadiska Božieho zjavenia. ===Uveďte dva spôsoby ako môže človek nadobúdať poznatky o Bohu a jeho činnosti.=== *z prírody, z prirodzeného prameňa, ktorý pozoruje svojim rozumom; *z nadprirodzeného Božieho zjavenia, ktoré poznáva osvietený svetlom viery. ===V čom spočívajú rozdiely medzi prirodzenou teológiou (teodíceou) a nadprirodzenou teológiou?=== *v prameni poznania: príroda okolo nás – Božie zjavenie; *v spôsobe, ako svoje poznatky nadobúdame - rozumom – vierou; *v obsahu poznania - Boh Stvoriteľ a my jeho stvorenia - Trojjediný Boh, náš Otec a my jeho synovia. ===Čo chápete pod pojmom “objektívna viera”?=== Objektívna viera je súhrnom právd a udalostí, ktoré Boh zjavil. Tieto pravdy sú obsiahnuté v prameňoch Božieho zjavenia a Cirkev ich predkladá, aby sa v ne verilo. Hovoríme tomu poklad viery (''depositum fidei''). Je to vlastne obsah Božieho zjavenia (''fides, quae creditur''). ===Čo chápete pod pojmom “subjektívna viera”?=== Subjektívna viera je tá, ktorou veríme (fides, qua creditur), ktorou uznávame za pravdivé to, čo sa nám predkladá veriť. Je to vlastne odpoveď človeka na Božie zjavenie. ===Aký súvis medzi Písmom a Tradíciou /ako primárnymi prameňmi teologickej vedy/?=== Písmo a Tradícia tvoria jeden poklad Božieho zjavenia. Preto jedno i druhé prijímame s rovnakou nábožnou úctou. '''Písmo sväté''' je Božie slovo, ktoré bolo napísané z vnuknutia Ducha Svätého. Samotné Písmo vzniklo v Tradícii. V prípade evanjelii to bolo kónkretne tak, že apoštoli hlásali evanjelium a svätopisci zapísali, čo počuli. Dokonca aj samotný kánon kníh Sv.Písma pochádza z Tradície. (Na počiatku cirkevné komunity plne prijali len tie knihy, ktoré boli totožné s apoštolským učením a vierou Cirkvi.) '''Tradícia''' je Božie slovo, ktoré Pán Kristus a Duch Svätý zveril apoštolom,aby ho, osvietení Duchom pravdy, neporušené odovzdávali svojim nástupcom, svojou kazateľskou činnosťou verne zachovávali, vysvetľovali a šírili. Alebo ''skrátene'': Tradícia je učenie s apoštolským pôvodom. Vyvíja sa jednak hlásaním apoštolov a tiež postupným prehlbovaním tajomstva zvereného Cirkvi. Posvätná tradícia dáva učeniu o Ježišovi ''dynamiku'' a sviežosť (nie je možné všetko zapísať do niekoľkých kníh). Sv.Písmo ako napísané Božie slovo dáva zase ''stálosť'' (z Písma sa nemôže ani nič vynechať, ani nič pridať). V praxi to znamená, že Písmo treba čítať nielen ako celok, ale aj brať ohľad na Tradíciu Cirkvi a analógiu viery. ===Aký je súvis medzi Písmom a Tradíciou=== ''Tradícia'' je Božie slovo, ktoré Ježiš zveril apoštolom, aby ho v Duchu Svätom neporušené odovzdávali svojim nástupcom. Aby ho verne zachovávali, vysvetľovali a šírili svojou kazateľskou činnosťou. ''Písmo sväté'' je Božie slovo, ktoré bolo napísané svätopiscami z vnuknutia Ducha Svätého. SP a PT sú vo vzájomnom úzkom súvise a spojení, obe: *vyvierajú z toho istého božského prameňa, určitým spôsobom splývajú v jedno; *smerujú k tomu istému cieľu. A preto Cirkev nečerpá istotu o všetkom, čo bolo zjavené, jedine zo Svätého písma. Z tohoto dôvodu jedno i druhé treba prijímať a rešpektovať s rovnakou úctou. ===Aké sú tri kritéria na interpretáciu Sv. Písma podľa Druhého vatikánskeho koncilu?=== *Venovať pozornosť obsahu a jednote celého Písma. *Čítať Písmo v živej tradícii celej Cirkvi. *Dbať na analógiu viery. ===Aké sú zmysly Sv. Písma podľa KKC?=== Podľa starej tradície možno rozlišovať dvojaký zmysel Svätého písma: doslovný a duchovný. *'''Literárny''' (doslovný) zmysel - ''vyplýva zo slov Písma'', pričom treba dbať na pravidlá správnej interpretácie. Duchovný sa ďalej delí na: *'''Alegorický'''- príbehy môžeme hlbšie pochopiť, keď ''spoznáme ich zmysel v Kristovi''; napríklad prechod cez Červené more je znakom Kristovho víťazstva a tak aj krstu. *'''Mravný'''- udalosti, o ktorých sa vo Svätpm Písme hovorí, nás musia viesť ''ku správnemu konaniu''. Boli napísané "pre naše poučenie" (1 Kor 10,18). *'''Anagogický (mystický)'''- skutočnosti a príbehy sa tiež môžu ''chápať v ich večnom význame'' ako také, ktoré nás vedú (gr. anagoge) do našej Vlasti. Tak napríklad Cirkev je na zemi znakom nebeského Jeruzalema. Stredoveké dvojveršie zhŕňa všetky štyri: "Literárny zmysel učí udalostiam, alegorický, čo treba veriť, mravný určuje, čo máme robiť, anagogický ukazuje, kam máme smerovať". Napokon existuje '''plný význam''' (''sensus plenior'') Svätého Písma. ===Čo znamená, že Sv. Písmo je inšpirované?=== Boh osvietil svätopiscov, aby v Písme bolo ''všetko to a len to, čo si Boh prijal''. Pričom Boh plne použil svätpiscove dary, talenty i celkovo jeho charakter. ===Čím sa odovzdáva a prejavuje Tradícia?=== Spismi apoštolských otcov, cirkevných spisovateľov, neskorších teológov, liturgickým kultom, presvedčením veriacich - v celom živote Cirkvi - v jej vede, umení, liturgii, zvykoch. Kritérium, ktoré odlišuje božský prvok od ľudského, stanovuje Učiteľský úrad Cirkvi. ===Čo sa pričiňuje o rast chápania odovzdávaných vecí a slov v Tradícii?=== *kontemplácia a hĺbavosť veriacich *skúsenostné chápanie duchovných vecí *poučovanie zo strany Učiteľského úradu Cirkvi ===Prečo je Tradícia prameňom pre teologickú vedu?=== *obsahuje a odovzdáva Božie zjavenie. *svojím spôsobom ho číta a uvádza do života - inkulturuje. ===Ktoré dva rozhodujúce momenty podmieňujú formálny pojem dogmy?=== Pravda musí byť: *Bohom zjavená *Cirkvou vyhlásená ===Čo znamená kvantitatívny /substanciálny/ vývoj dogiem?=== Je to progresívne podávanie Božích právd v Božom zjavení. Od prvotného Zjavenia až po smrť posledného z apoštolov, poprípade po napísanej poslednejknihy Svätého Písma. ===O akých troch fázach vývoja dogiem možno všeobecne hovoriť?=== *globálna intuícia dogmy *rozumové kvasenie v oblasti viery *jasné odkrytie dotyčnej pravdy a jej prijatie do pokladu viery. ===Ako rozdeľujeme dogmy podľa potrebnosti ku spáse?=== *dogmy nutné ku spáse / musia sa veriť explicitne, aby sme dosiahli večnú spásu/ *dogmy nie nevyhnutné / stačí na ne implicitná viera/ ===Vysvetli rozdiel medzi tajomstvom, tajnosťou a záhadou=== *misterium (tajomstvo) – Boh nám odhaľuje seba, nakoľko sme to schopný prijať; nemáme schopnosť vidieť plnosť, ale vieme vidieť čiastku; čím menej vidíme, tým viac poznáme; *secretum (tajnosť) – zámerne skrývané, odhalenie prístupné len niekomu, istému človeku, či ľuďom; *enygma (záhada) – očakáva odhalenie; ===Aké sú námietky proti vedeckému charakteru teológie=== *evidentnosť výsledkov – cieľom vedy je dosiahnuť evidentné výsledky; viera a teda ani teológia nemôžu dosiahnuť evidentné uzávery *objektívnosť výsledkov – veda nezávisí od vôľových a emocionálnych faktorov; viera je osobný kontakt s Bohom, dobrovoľné rozhodnutie, podlieha emóciám *Cirkev kontroluje teológiu – veda sa riadi len zistenými skutočnosťami, nie autoritou; Cirkev je povinná chrániť zverený poklad viery *mnoho analógie – veda potrebuje presnosť; analogické pojmi nie sú presné a jednoznačné ===Aké sú argumenty za vedecký charakter teológie=== *Má svoj predmet *Opiera sa o zákony myslenia *Má svoju vlastnú metódu *Má myšlienkovú konštrukciu, zhodujúcu sa so zákonmi logiky *Vytyč· uje problémy a hľadá na ne kladné odpovede *Prirodzené poznanie sa snaží zharmonizovať s pravdami viery *Má vlastné nachádzanie pravdy pomocou myšlienkových procesov *Cirkev zriedka zasahuje do T; v súčasnosti sú tieto zásahy stále opatrnejšie; dokumenty Cirkvi sú podkladom pre T, alebo záverom T ===Čím sa odlišuje teológia od viery=== *obsahom *formou *istotou ===Aký je rozdiel v obsahu teológie a viery=== *viera podáva iba zjavené pravdy; *teológia i mnohé iné, ktoré vyvodzuje pomocou vlastných metód zo zjavených právd; ===Aký je rozdiel vo forme teológie a viery=== *viera uznáva a prijíma svoj predmet preto, že je overený neomylnou Božou autoritou; *teológia na základe vedeckého dôkazu; ===Aký je rozdiel v istote teológie a viery=== *vo viere je istota zaručená Bohom; *v teológii je toľko istoty, koľko istoty majú uvedené dôvody; ===V čom sa teológia odlišuje od ostatných vied=== Nie je len usporiadanie teoretických poznatkov; uľahčuje nájdenie zmyslu života, smeruje človeka k Bohu a ku konečnému šťastiu. Teológia je zároveň životnou múdrosťou. ===Je teológia viera, prečo?=== Nie. Teológia je veda o viere, nie viera. Výsledky T sú predmetom viery až po vyhlásení autoritou Cirkvi. Každá pravda viery môže byť predmetom skúmania teológie, ale nie každý teologický záver je predmetom viery. ===Je viera podmienkou teológie a do akej miery?=== Áno je podmienkou, nutnou. Neveriaci nemôže byť teológom, ale len filozofom náboženstva, jeho psychológom a historikom alebo sociológom. Môže skúmať len obsah viery, nie vieru. ===Čo je dogma?=== Dogma je výrok, ktorý je predmetom božskej a katolíckej viery. Je to výrok, ktorý je Bohom zjavený a Cirkvou výslovne vyhlásený za pravdu viery, a jeho popretie je herézou. ===Kde sa musí nachádzať Bohom zjavená pravda viery?=== Musí patriť k úradnému Božiemu zjaveniu (nie k súkromnému zjaveniu). Musí byť obsiahnutá v Božom slove (bezprostredné formálne zjavenie), v prameňoch zjavenia: v Písme alebo Tradícii. ===Ako môže byť zjavená pravda obsiahnutá v Božom slove?=== *Explicitne – priamo a jasne uvedené; napr.: 2. Božská osoba sa stala človekom; „A Slovo sa telom stalo“ (Jn 1,14), *Implicitne – dokážeme jednoduchým výkladom odvodiť z explicitnej pravdy; napr.: Syn Boží sa stal človekom, a teda má ľudskú dušu ===Kedy je zjavená pravda vyhlásená za dogmu?=== Ak je predmetom teologického sporu. ===Ako delíme dogmy?=== *podľa obsahu: všeobecné a špeciálne *podľa vzťahu k rozumu: čisté a zmiešané *podľa cirkevného vyhlásenia: formálne a materiálne *podľa potrebnosti ku spáse: nutné a nie nevyhnutné ===Vysvetli pojmy: všeobecné a špeciálne dogmy=== *Všeobecné – fundamentálne pravdy kresťanstva, základné články viery *Špeciálne – ostatné články viery, jednotlivé pravdy, ktoré z nich vyplývajú ===Vysvetli pojmy: čisté a zmiešané dogmy=== *Čisté – nepochopiteľné tajomstvá, poznáme ich len na základe Božieho zjavenia: napr. Trojosobnosť Boha *Zmiešané – možno ich pochopiť ľudským rozumom: napr. existencia Boha ===Vysvetli pojmy: formálne a materiálne dogmy=== *Formálne – učiteľským úradom predložené veriť ako zjavené pravdy *Materiálne – týmto chýba cirkevné vyhlásenie, preto nie sú dogmami v prísnom zmysle slova (materiál na dogmu) ===Vysvetli pojmy: nutné a nie nevyhnutné dogmy=== *Nutné – musia sa veriť explicitne, jasne, aby sme dosiahli večnú spásu *Nie nevyhnutné – stačí implicitná viera, nepoprieť ich, veriť všetko čo Cirkev učí ===Vysvetli pojem: „progresívny vývoj dogiem“=== Boh postupne odhaľuje, zjavuje, svoje pravdy ľuďom, podľa toho koľko sú schopný prijať. ===Aké obdobia Božieho zjavenia poznáme?=== *Prvotné zjavenie – zjavenie prvým ľuďom určené pre celé ľudstvo *Zjavenie vyvoleným – Abrahám a jeho potomstvo, vyvolený národ *Plnosť zjavenia – Ježiš prichádza na svet, zjavuje sa všetkým („Choďte a učte všetky národy...“ Mt28,19) ===Kedy končí Božie zjavenia?=== Smrťou posledného z apoštolov, prípadne po napísanie poslednej knihy Svätého písma. ===Akými cestami Boh zjavuje pravdy ľuďom od Mojžiša po Ježiša?=== *Prostredníctvom svedomia; Zjavené pravdy, prvotné zjavenie, poznáva takto prevažná časť ľudí. *Neveľký vyvolený národ; Je povolaný k uchovávaniu a rozvíjaniu zvláštnych náboženských ideí, ktoré mu boli dané prostredníctvom Mojžiša a prorokov. ===Vysvetli pojem kvantitatívny vývoj dogiem=== Kvantitatívny (substanciálny) vývoj dogiem – pravdy viery pribúdajú, je to progresívne podávanie Božích právd v Božom zjavení. Trval od prvotného zjavenia až po smrť posledného z apoštolov, prípadne po napísanie poslednej knihy Svätého písma; ===Vysvetli pojem kvalitatívny vývoj dogiem=== Kvalitatívny (akcidentálny) vývoj – začína sa zavŕšením kvantitatívneho vývoja. Zjavené pravdy sa nemenia, ale prehlbujú, rozvíjajú, vysvetľujú. Čo Boh zjavil ako pravdu, to zostáva pravdou naveky. ===Uveď fázy vývoja dogmy z explicitne zjavenej pravdy=== *pravda sa podáva tak, ako je v prameňoch, bez presnej formulácie; *objavujú sa spory, týkajúce sa presnosti zjavenej pravdy a prehĺbenia jej poznania; *v dobe sporov je pravda objasňovaná, Cirkev jeden z výkladov schvaľuje a dokonca doplňuje a definuje dogmu; ===Uveď fázy vývoja dogmy z implicitne zjavenej pravdy=== *prvé obdobie skrytej viery, t. j. vyznávanej v iných pravdách, jasne prijatých; napr.: učenie o Nepoškvrnenom počatí Panny Márie; *vznikajú pochybnosti a spory o existencii danej pravdy; *ustaľuje sa všeobecná viera a väčšinou nasleduje slávnostné definovanie náuky Cirkvou. ===Čo je viera?=== Viera je aktívna odpoveď človeka na Božie zjavenie. ===Je rozum potrebný k viere?=== Áno. Zdravý rozum nám predkladá základy viery. Prostredníctvom rozumného preskúmania svedectiev a vonkajších znakov možno rozumom dospieť k existencii Boha a zjavenia. (Kto by tvrdil, že BZ nedávajú vierohodnosť vonkajšie znaky a že ľudia môžu dospieť k viere len na základe vnútornej skúsenosti, alebo súkromnej inšpirácie každého, je exkomunikovaný. por.:1.Vat.Kon.) (Veľmi vierohodné sú tvoje svedectvá. por.:Ž 95) ===Čo sú to „praeambula fidei“ a ktoré sú to?=== Praeambula fidei sú predpoklad viery. A je to: *existencia Boha – Boh je *existencia zjavenia – Boh k nám hovorí ===Aké sú motívy kredibility=== *vnútorné (subjektívne) – tzv. dôvody srdca *vonkajšie – božské činy; zázraky, proroctvá ===Vymenuj podstatné znaky viery=== *je Boží dar; nadprirodzená čnosť daná človeku od Boha *je ľudský úkon; úkon rozumu a vôle súhlasiť s Božou pravdou ===Aký je vzťah vedy a viery?=== Ak metodický výskum v akomkoľvek vednom odbore postupuje naozaj vedecky a v súlade s morálnymi normami, nikdy nebude v skutočnom rozpore s vierou, lebo majú spoločný základ v Bohu. (por. KKC 159) ===Je viera slobodná?=== Viera je dobrovoľnou odpoveďou Bohu. Boh ľudí povoláva k viere ale nikoho nenúti. ===Čo znamená „kánon Svätého Písma“=== Kánon SP je úplný zoznam posvätných Kníh Starého a Nového Zákona, v určenom počte a poradí. SZ má 46 spisov a NZ má 27 spisov. ===Je viera k spáse potrebná, nevihnutná?=== Pretože "bez viery je nemožné páčiť sa Bohu" (Hebr 11,6) a dostať sa do spoločenstva jeho synov, nikto nikdy bez nej nenašiel ospravodlivenie a nikto nedosiahne večnú spásu, ak v nej nevytrvá až do konca (Mt 10,22). ===Vysvetli „Písmo je inšpirované“=== Pod inšpiráciou rozumieme, že každý spis Svätého písma má dvoch autorov. Boh je autor principalis (teda prvý autor; pôvodca) a pisateľ je autor instrumentalis (nástroj pôvodcu). Prvoradým autorom Biblie je Boh. Človek je len aktívnym nástrojom Boha. Všetko, čo ľudský pisateľ tvrdí, oznamuje a naznačuje, treba pokladať za oznámenie, naznačenie a tvrdenie Svätého Ducha. ===Vysvetli „Písmo je pravdivé“=== Autorom Svätého písma je Boh. Bohom zjavené pravdy, ktoré sa nachádzajú a predkladajú vo Svätom písme, boli napísané z vnuknutia Ducha Svätého, a preto nemožno pochybovať o pravdivosti ktorejkoľvek časti Písma. ===Kto je božský autor Písma=== Autor principalis, teda prvý autor, pôvodca Písma je Boh ===Kto je ľudský autor Písma=== Autor instrumentalis, teda nástroj pôvodcu je pisateľ, svätopisec ===Prečo hovoríme, že Duch Svätý je interprétom Písma=== Kresťanstvo je náboženstvom vteleného a živého Božieho Slova. Aby slová Písma nezostali mŕtvou literou, musí nám Ježiš Kristus, večné Slovo živého Boha, skrze Ducha Svätého „otvoriť myseľ, aby sme porozumeli Písmu. (por.: Lk 24,45, KKC 108) ===Môžeme rozumom dokázať Sv. trojicu?=== Nie. ===Ako máme dokazovať veci vieri veriacim ľuďom podľa Tomáša Akvinského?=== Zo Svätého Písma. ===Píše sa v SZ o Sv. Trojici?=== Nie, ale nachádzame tu náznaky: *Boh sám o sebe hovorí v pluráli *už tu sa spomína sprostredkovanie medzi Bohom a ľuďmi /Pánov Anjel, Pánovo Slovo, Boží Duch/ ===Kedy sme sa dozvedeli o Sv. Trojici?=== Keď prišiel na svet ježiš Kristus. ===Aké biblické meno má Boh podľa vzťahu k svetu a človekovi?=== *El = Silný, Mocný; *Elohim = Ten, ktorý má plnosť moci; *Adonai = Pán, Vládca, Sudca; ===Aké biblické meno má Boh podľa svojej vnútornej dokonalosti?=== *Šaddaj = Mocný; *Eljon = Najvyšší; *Kadoš = Svätý; ===Aké je vlastné meno Boha a čo znamená?=== *JAHVE - znamená ON JE *v Septuaginte: EHJE - JA SOM (Ex 3,14) ===Vysvetli biblický význam mena JAHVE=== Boh -ON JE- s nami ===Vysvetli ontologický význam mena JAHVE=== Boh -ON JE- je bytie samo o sebe ===Uveď ďalšie 3 iné Božie mená použité v Starom zákone=== *Pán všehomíra /2 Mach 7,9/, *Stvoriteľ sveta /2 Mach 13,14/, *Boh výsosti /Mich ž,6/, *Pán, Jahve zástupov, Mocnár /Iz 1,24/, *Svätý, Pán zástupov /Iz 6,3/, *Kráľ, Pán zástupov /Iz 6,5/, *Pán zástupov /Jer 11,17/, *Kráľ nebies /Dan 4, 34/, *Najvyšší Boh /Dan 5,18/, *živý Boh /Dan 6,21/, *Otec náš /Iz 63,16/ ===Uveď Božie mená použité v Novom zákone=== *Pán *Otec, na rozdiel od Starého zákona sa v Novom zákone vyskytuje veľmi často. *Láska - Boh je láska. === Aké je Božie poznanie? *aktuálne *subsistentné *komprehenzívne *absolútne nezávislé na mimobožských veciach === Čo znamená, že Božie poznanie je koprehenzívne? * Boh poznáva podľa všetkej poznateľnosti, výstižne, úplne a dokonale. === Čo všetko poznáva Boh? * predovšetkým seba komprehenzívne * všetky veci skutočné, ktoré jestvovali, jestvujú a budú jestvovať * aj všetky možnosti * aj všetky polobudúce možnosti === Čo sú polobudúce možnosti? * To, čo by nejaký jestvujúci slobodný tvor konal za určitých podmienok, ale neurobí to, lebo tá podmienka nenastane. === Ako sa prejavuje Božia múdrosť? * prejavuje sa trojakým smerom: a/ stvoriteľská múdrosť b/ usporiadajúca múdrosť c/ vládnuca múdrosť === Čo znamená stvoriteľská múdrosť? * Je to príčina existencia všetkých konečných vecí, je to Božie poznanie a Božia vôľa dokopy. === Môže chcieť Boh zlo? * * Môže, nie však preto, že je zlo, ale kôli bejakému dobru, ktoré je s ním spojené alebo z neho nasleduje. Znamená to, že Boh ho che nepriamo. Priamo Boh nemôže chcieť ani fyzické ani mravné zlo. === Môže chcieť Boh mravné zlo? * Nie , v žiadnom prípade, lebo mravné zlo je absolútne zlo / prestúpenie Božieho zákona/ a prieči sa Božej vôli. === Čo je predmetom Božieho chcenia? 1. Boh chce a miluje seba ako predmet prvotný. 2. Boh chce a miluje všetky veci mimo seba ako predmet druhotný. === Aký je spôsob Božieho chcenia? 1. Boh je smobytné chcenie, Božie chcenie je samo od seba a je totožné s jeho podstatou. 2. Keďže je totožné s jeho podstatou, je teda i jediné a úplne jednoduché. ===Čo hovorí Tomáš Akvinský o dokazovaní Trojice? * kto sa pokúša o racionálny dôkaz Trojice, kompromituje vieru dvomi spôsobmi: 1. kompromituje sa jej dôstojnosť, lebo tá má za predmet neviditeľné skutočnosti, ktoré ďaleko prevyšujú ľudský rozum 2. kompromituje sa účinnosť jej ohlasovania / neveriaci si myslia, že na týchto argumentoch sa zakladá naša viera/. === Čoho sa týkala lexikálna unifikácia na Carihradskom koncile /553/? * hovorí sa tam o jednom božstve, ktoré je ustanovené v troch hypostázach, či osobách /personae/. === Pomohla lexikálna unifikácia reálne zjednotiť východné a západné chápanie Trojice? * Nie. Latinská teológia chápe Trojicu ako jednotu Boha, jedinú substanciu, božstvo ako čosi inpersonlne a prepersonálne. Grécka teológia naproti tomu chápe Božiu jednotu ako personifikovanú. === Ako chápe osoby Trojice Tomášš Akvinský? * Pre noho sú osoby Trojice subsistentné relácie /vzťahy/. === Čo sú Slovo Božie a "svätý Duch" v židovskej teológii? * tu sú to opisy mena Jahve a nie Božskej osoby vedľa Jahveho. ===Sú v Starom Zákone náznaky Božej Trojice sústredené a spojené v jednej osobe? * Nie. Proroctvá, výroky o osobnej Múdrosti, o osobnom Slove, o Mesiášovi, o Synovi Božom neboli spojené v SZ v jednej osobe. Spojil ich v sebe až Ježiš Kristus. === Akú vieru vyžaduje Ježiš Kristus? * Z celého kontextu evanjelií je jasné,že vyžaduje hlavne vieru v neho samého, predovšetkým u tých, ktorí ho žiadajú o zázrak. ===Akú vieru žiada Ježiš kristus od apoštolov pri poslednej večeri? * Aby verili v neho, čo je nerozlučne späté s vierou v Boha, ktorú mali už doteraz. === Čo si Ježiš Kristus privlastňuje slovami :"Toto robte ne moju pamiatku."? * Najväčší náboženský sviatok Izraela. Stáva sa jeho sviatkom. ježiš Kristus sa stáva telesným predmetom adorácie. === Aké účinky spôsobuje Duch Svätý v Cirkvi? 1. zázraky, znamenia, vonkajšie znaky 2. premenu srdca, odpustnie hriechov, nový život === Hovorí Duch Boží sám o sebe o odlíšenej personalite Ducha Svätého? * Iba v Kristovi nám bola zjavená táto odlíšená personalita. Duch Svätý sa kladie na tú istú rovinu spolu s Otcom i synom v najstarších svedectvách apoštolskej kerygmy. === Ako rozdeľujeme trinitárne herézy? * 1. skupina popiera priamo alebo nepriamo jednotu Božej prirodzenosti - triteizmus. * 2. skupina popiera Trojicu osôb v Bohu, dvojakým spôspbom: a/ monrchizmus a modalizmus b/ subordinacianizmus === Čo je monarchizmus? * Popierajú reálny rozdiel medzi božskými Osobami. Uznávajú jedinú božskú osobu / monos, arché = vláda jedného/. === Ako rozdeľujeme monarchizmus? 1. dynamický alebo adopsiónsky / kristus = obyčajný človek, dostalo sa mu moci ducha/. 2. modalistický alebo patripaciánsky / otec sa stal v Ježišovi kristovi človekom/. === Čo je subordinacianizmus? - prdpokladá v Bohu tri rozdielne osoby, ale odmieta druhej a tretej Osobe rovnosť s Otcom a tým aj pravé božstvo. === Čo patrí do subordinacianizmu? - Arianizmus / je len jedna božská osoba, všetko mimo Boha Otca povsalo z jeho vôle/. - Macedonianizmus / táto sekta prehlásila Ducha Sv. za tvora a služobnú bytosť, podobnú anjelom/. - Triteizmus / tri božské Osoby sú tri indivíduá božstva, tri reality - vzájomne od seba oddelené,../. - Protestantizmus / Luterov subjektivizmus nakoniec vedie k popretiu dogmy o Najsvätejšej Trojici/. === Čo znamená " vychádzania v Bohu"? Pomocou tohto termínu bolo zjavené osobné špecifikum Syna a potom Ducha Sv. Ide o biblický termín, ktorý patrí do ekonómie.Vychádzania v čase robia zjavným ten rys Syna a Ducha, ktorým je ich pôvod v Otcovi. === Čo znamená konsubstncialita vzhľadom k trinitárnej dogme? * Znamená, že jednotlivé Osoby sú chápané ako nerozlíšené vo svojej substancii. === Na záklde čoho rozlišujeme Božské Osoby? * Rozlišujem ich iba na úrovni vzťahu. === Aký základ majú vzťahy v Bohu? * Ich základom je činnosť, ktorá uvádza do vzájomného vzťahu dva prvky, z ktorých jeden vychádza z druhého. === Čomu prirovnáva sv. Augustín pochádzania v Najsvätejšej Trojici? * Prirovnáva ich k imanentnej činnosti ľudskej duše. === Aké činnosti /imanentné/ rozlišujeme v ľudskej duši? 1. intelektuálnu 2. vôľovú === Čo znamená u Boha akt intelektu? * U Boha je to poznávanie seba samého a tým vyslovenie Slova. Tento úkon u Boha sa nazýva plodenie. === Čo znamená u Boha úkon plodenia? * Je to úkon vychádzania Druhej Božskej Osoby z Prvej === Čo znamená u Boha akt vôle? * Je to vzájomná láska medzi Otcom a Synom, medzi Prvou a Druhou Božskou Osobou. Je to úkon vychádzania Tretej Božskej Osoby. === Ako sa nazýva akt vôle u Boha? * Na základe biblického vyjadrovania sa nazýva tiež dýchaním. === Ako inak možno povedať vetu: "Boh je láska." vo vzťahu k Svätej Trojici? * Boh je rozhovorom lásky. Meno Otec nie je menom jeho podstaty, nie je menom pre činnosť, ale ukazuje vzťah , ktoý má Otec k Synovi a Syn k Otcovi. === Ako by si správne spojil pojmy Boh a Trojica? * Jeden Boh je Trojica. === Má Trojica tri podstaty? * Hoci podľa vzťahu sa božské osoby bazývajú osobami, veríme však v jednu prirodzenosť či podstatu. === Z čoho vychádza pomenovanie jednotlivých osôb? * Otec je otcom Synovi, Syn je synom Otcovi a Duch Svätý je ním vzhľadom na Otca a Syna. Pomenovaním sa vyjadruje vzťah k druhému. === Ja Bohom len Otec? * Otec je Boh, Syn ja Boh a Duch Svätý je Boh. Preto však nie sú traja Bohovia, ale je len jeden Boh. === Je niektorá osoba väčšia? * Všetky tri osoby spolu sú jeden Boh. Patrí im jedno nerozdlené božstvo, vznešenosť, moc, ktorá sa v jednotlivých neumenšuje a v troch sa nezväčeuje. === Aké upresnenie priniesol sv. Anzelm, ktoré prijal Florentský koncil v r. 1439? * " V Bohu je všetko jedno / teda spoločné všetkým trom Osobám/ , pokiaľ sa nuplatňuje protiklad vzťahu. === Koľko je kombinácií vzťahov v Bohu? * Sú 4. lebo Duch Svätý vychádza súčasne z Otca i Syna. === Aký má vzťah Otec voči Synovi? * Tento vzťah sa nazýva generatio activa, aktívne plodenie /plodiť/, tiež sa nazýva otcovstvo, podľa neho dostáva pomenovanie Prvá Osoba = Otec. === Aký vzťah má Syn voči Otcovi? nazýva sa generatio passiva, pasívne plodenie / byť plodený/, synovstvo, podľa neho má pomenovanie Druhá Osoba Syn. === Aký vzťah má Otec a Syn voči Duchu Svätému? * Tento vzťah sa nazýva spiratio activa, aktívne dýchanie /vydychovať/. == Aký vzťah má Duch Svätý voči Otcovi a Synovi? * Nazýva sa spiratio passiva / byť vdychovaný/, podľa neho dostáva Tretia Osoba pomenovanie Duch /= dych/. === Koho myslíme, keď voláme Boha našim Otcom? * Neoznačujeme tak Prvú Osobu trojice / On je Otcom iba vo vzťahu k Synovi, nie k nám/, našim nebeským Otcom je Boh /Trojica/. === Koho prijímame zoslaním Ducha Svätého? * Prijímame vtedy samotného Boha v nerozdielnej Trojici. === Čo znamená perichoréza? * Je to spoločné zdieľanie božských osôb v Trojici. === Je vykúpenie len dielom Syna? * Nie. Je tiež dielom Trojice. === Je modalizums v ekonomickom spôsobe vyjadrovania o Trojjedinom Bohu herézou? * Tu je to ideálnym riešením. Znamená to, že Boh, ktorý pôsobí ako nerozdielna Trojica sa nám raz javí ako Otec, pretože sa o nás stará svojou prosreteľnosťou, inokedy ako Syn - prichádza ako Posol, v ktorom je plnosť Zjavaenia. A Boh sa nám približuje ako Duch Svätý = dáva sa nám ako Dar a svojou mocou pretvára náš život. === Z akého obdobia pochádza Apoštolské vyznanie viery v dnešnej forme? * Znenie pochádza prvdepodobne už z 5. storočia. Ale ujalo sa v 9. storočí v celej západnej Cirkvi. Hlavne vplyvom Karola Veľkého, za ktorého bolo Vyznanie začlenené do ríšskeho zákonníka. === Boli vyzuania viary už za apoštolských čias? * Existovali viaceré formy už dávnejšie, boli len málo odlišné od dnešnej formy a siahajú až do druhého kresťanského storočia. tradícia, že Vyznanie viery zostavili apoštolo sa nedá historicky zdôvodniť. === Čo popieral Arius? * Popieral bytostnú jednotu Druhej Božskej Osoby s Otcom. Vtelenie podľa neho spočíva v tom, že Slovo prijalo iba telo. === Ktorý koncil uhrnul prvý krát pravú vieru v bytostnú rovnosť Syna s Otcom do vvyznania viery? * I. Nicejský koncil /325/. K vyznaniu pripojili i odsúdenie Ariových najpodstatnejších bludov. === Ktoré Vyznanie je vysvetľujúcim rozšírením Nicejského vyznania viery? * je to Vyznanie viery Epifána /cca. 374/. === Prečo je Epifánovo Vyznanie viery významné? Okrem toho, že jedno z vysvetľujúcich rozšírení Nicejského vyznania viery, jeho autor Epifánus mal dôležité postvenie a ako biskup na Cypre mal úzke kontakty sa všetkými cirkvami v oblasti Stredozemného mora. === Čo je Atanázské vyznanie viery? * Nepochádza od sv. Atanáza.Bolo zrdigované koncom 4. a koncom 6. storočia najskôr v latinčine. Autor pravdepodobne sv. Ambróz. Obsahuje jednu z najjasnejších formulácií tajomstva Najsvätejšej Trojice a Vtelenia. === V čom spočíva dôležitosť Vyznania viery Michala Paleologosa /1274/? * V druhej časti obsahuje učenia, ktoré v polemike s Východom hrali dôležitú úlohu. Význam Vyznania viery spočíva práve v tomto jasnom podaní rozdielnych učení vzhľadom na oddelený Východ. 1754 4071 2005-10-14T20:47:33Z Mireksoteria 23 DANCÁK, František, ''Boh jediný a trojjediný'', Petra, Prešov 2000. KRAPKA, Emil, #''Mysterium Verbi. Teológia ako stretnutie s Bohom v Slove'', Bratislava 1994. #''Verbum fidei II. – Ježiš Kristus žije vo svojej Cirkvi'', Dobrá kniha, Bratislava 1992 KANDERA,Pavol, #'' Prednášky zo špeciálnej dogmatiky. Prvý traktát'', Bratislava 1996. KASPER, Walter, ''Úvod do viery'', Spišský kňazský seminár, 1991. KRUPA, Jozef, #''Konkrétne prejavy opozície voči Magistériu ako inštitúcii v dnešnej dobe'', in Acta facultatis theologicae Universitatis Comenianae Bratislaviensis, 2001, 378-396. #''Správny vzťah medzi biblickou exegézou a dogmatickou teológiou'', in Acta facultatis theologicae Universitatis Comenianae Bratislaviensis, 2002, 89-101. #''Starosť o pravú, katolícku a apoštolskú vieru'', Oto Németh, Bratislava 2002. #''Teologické omyly dneška o základoch katolíckej teológi''e, in Acta facultatis theologicae Universitatis Comenianae Bratislaviensis, 2003, 34-53. LAUN, A., ''Reforma alebo nový rozkol?'', in: ''Liturgia (časopis pre liturgickú obnovu)'' 22, ročník VI., 2/1996 (slov. Preklad V. Malý), SSV Trnava pre Komisiu pre liturgiu pri KBS, 122-152 MAURIAC, Francois, ''V čo verím'', Dobrá kniha, Trnava 1993. MRÁZ, Marian, ''Základná praktická teológia''. Dejiny, koncepcie, perspektívy, Dobrá kniha, Braislava 1997 SCHMAUS, Michael, ''Božie zjavenie'', SÚSCM, Rím 1988. FIORENZA, Francis a kol., ''Systematická teologie I''., Vyšehrad, Brno 1996. VRAGAŠ, Štefan, ''Zhoda a či protiklad medzi vierou a vedou?'', in Acta facultatis theologicae Universitatis Comenianae Bratislaviensis, 2001, 301-303. ---- '''Internetové zdroje:''' *[http://krystal.op.cz/pub/ut.htm#Předmluva DUKA, Dominik OP, ''Úvod do teologie'', Krystal OP, Praha 1998 (on-line)] {{Výhonok dogmatiky}} 1755 6027 2006-06-01T07:34:01Z Mireksoteria 23 ==Knihy== * DÚBRAVEC, Š., ''Katolícka dogmatika,'' SSV v CN, Bratislava 1978. * FRANKOVSKÝ, A., ''Úvod do dogmatiky'', Teologický inštitút Spišská Kapitula 1991. * FRANKOVSKÝ, A., '' Náuka o Trojici'', Teologický inštitút Spišská Kapitula 1992. * KANDERA, P., ''Prednáška zo špeciálnej dogmatiky I''., Pre vnútornú potrebu bohoslovcov, CMBF , Bratislava 1987. * KRAPKA, E., ''Verbum fidei III''. – Verím v Boha Otca všemohúceho, Teologický inštitút sv. Alojza Spoločnosti Ježišovej na Slovensku, Bratislava 1992. * KRAPKA, E., ''Verbum fidei IV''. – Verím v Boha Otca i Syna i Ducha Svätého, Teologický inštitút sv. Alojza Spoločnosti Ježišovej na Slovensku, Bratislava 1992. * KRUPA, J., ''Studia dogmatica I, Zborník odborných článkov z dogmatickej teológi''e, CMBF, Bratislava 1997 * Podľa L. OTTA, '' O Bohu jediném'', Matice cyrilometodějská /MCM/, Olomouc 1993. * LEÓN - DUFOUR X., atď., ''Slovník biblickej teológie'', Krsćanska sadaśnjost, Záhreb 1990. * Podľa L. OTTA, ''O Bohu trojjediném'', MCM Olomouc 1993. * MATEJE, A.H., [pseud.], ''Viem, komu som uveril'', SÚSCM, Rím 1987. * NICOLAS, Jean-Hervé, ''Sintesi dogmatica, Volume 1. + 2.,'' Libreria editrice Vaticana, Cittá del Vaticano 1991. ''Syntyntéza dogmatické teologie I'', Krystal OP, Praha 2003. * RATZINGER J., ''Úvod do křesťanství'', Petrov, Brno 1991. * RATZINGER J.,'' O víře dnes (Rozhovor s Vittoriem Messori)'', Zvon, Praha 1994. * RATZINGER J.,, Schönborn Ch., ''Malý úvod ku Katechizmu katolíckej Cirkvi'', Nové Mesto, Bratislava 1995. * SCHNEIDER, Theodor, ''Nuovo corso di dogmatica, Volume 1. + 2.,'' Queriniana, Brescia 1995. * UHRIN J., ''Prednášky zo špeciálnej dogmatiky II'', CMBF, Bratislava 199 . * ZVĚŘINA J., ''Teologie agapé I,'' Scriptum, Praha 1992. * ZVĚŘINA J.,''Teologie agapé II,'' Scriptum, Praha 1994. ==Dokumenty Magistéria== *''Dokumenty Druhého vatikánskeho koncilu I''., SSV, Trnava 1993. *''Dokumenty Druhého vatikánskeho koncilu II.'', SSV, Trnava 1993. * JÁN PAVOL II, ''Bohatý na milosrdenstvo'', SÚSCM Rím 1981 a SSV Trnava 1993. *''Katechizmus Katolíckej cirkvi'', SSV, Trnava 1995. * Denzinger H., Hünermann P., [vyd.]. ''Enchiridion Symbolorum, definitionum et deklarationum de rebus fidei et morum'' (lat. - nem.), 37. vydanie, Herder, Wien 1991. * NEUNER J., ROSS H., ''Viera Cirkvi v úradných dokumentoch jej Magistéria'', Dobrá kniha, Trnava 1995. ==Internetové zdroje== *[http://www.feld.cvut.cz/psps/slamecka/skripta/06trojice.doc Trojjediný Bůh (skriptá)] {{Výhonok dogmatiky}} 1756 4021 2005-10-11T08:33:08Z Mireksoteria 23 /* „Dialektika“ lásky a hriechu v dejinách spásy */ ==ÚVOD== Náš teologický pohľad na človeka je inšpirovaný antropológiou konštitúcie „ Gaudium et spes“, ktorá objasňuje tajomstvo človeka v Kristovom svetle: „Kristus, nový Adam, práve tým, že zjavuje tajomstvo Otca a jeho lásky, v plnej miere odhaľuje človeka človeku a dáva mu najavo vznešenosť jeho povolania“ (b.22). Kristus pre nás nie je len zjavovateľom Otca. Odhaľuje tiež tajomstvo človeka a uskutočňuje jeho budúcnosť. Kristova história je postupným zjavovaním tajomstva človeka, a preto nás „tajomstvá Kristovho tela“ vedú do tajomných hlbín smrti a utrpenia a osvecujú netušené obzory lásky. Kristus je zjaviteľom človeka a tajomstiev jeho existencie, Slovo, ktoré vrhá svetlo na záhady nekľudného ľudského srdca, Cesta vedúca k Otcovi a k uskutočneniu Budúcnosti, Predchodcu, ktorý už okúsil priepasť smrti a extázu večného života. Výklad človeka vo svetle Kristovom odlišuje teologickú antropológiu od všetkých ostatných vied, ktoré sa snažia spoznať človeka a jeho definíciu. Nechce však tieto vedy nahrádzať, len odhaľuje tajomstvá, ktoré sú neprístupné ľudskému rozumu. Vo svojom najčistejšom obsahu nie je teologická antropológia „pohľadom“ na človeka, náukovou sústavou. Je to vedecké nazeranie tajomstva človeka vo svetle toho, čo sa už skutočne stalo v Kristovi. Dáva sa viesť Božím slovom, ktoré jediné nás môže voviesť do tajomného obsahu udalostí Kristovho života. Ale Božie slovo nie je pre teologickú antropológiu „náukou“, ale zjavením odhaľujúcim Krista a tajomstvo jeho „tela“. Teologické pojednanie sa zjavne nehodlá vzdať dialógu s filozofiou a inými vedami skúmajúcimi človeka. Nemôže celkom odpovedať na všetky otázky vedy a filozofie. Zaujíma sa len o problémy, ktoré majú vzťah k pôvodu a budúcnosti človeka, k jeho živou a smrti, k láske a hriechu, ku strachu a nádeji. Naše úvahy o človeku sú rozdelené do štyroch základných častí, ktoré sa zhodujú so štyrmi momentmi uskutočňovania tajomstva spásy: predurčenie (1.kap.), stvorenie a hriech (2. – 5.kap.), ospravedlnenie a život v milosti (6. – 7.kap.), smrť a večný život (8.kap.). Tento skôr dogmatický výklad bude doplnený v morálnej časti antropológie, ktorá je pre našu úvahu rovnako podstatná. Obe časti rozdeľujeme len z metodologických dôvodov. ==PREDURČENIE V KRISTOVI== Dejiny spásy sú hlavne dejinami „veľkých Božích skutkov“, „magnalia Dei“. Ich tajomný obsah závisí od Božích spásonosných činov a od postupného zprítomňovania sa Boha v dejinách a vo svete. Preto sa dajú zmysel a význam celých dejín – sveta i človeka – objasniť len vo svetle Božích spasiteľných úmyslov. Z tohto dôvodu nás pohľad na večné predurčenie vovádza do teológie človeka a jeho dejín. Prvý článok rozoberá večné predurčenie, pokým druhý vysvetluje večný pôvod tzv. dejinnospásnej dialektiky medzi láskou a hriechom. ===Človek vo večnom tajomstve=== a) Svätý Pavol je prvým teológom predurčenia, pretože do hĺbky vysvetľuje večný plán spásy ľudstva. Predkladá nám rozmanité výrazy, ktoré nás uvádzajú do večného tajomstva spásy. Výraz „rada svojej vôle“ (orig. „úradek vůle“) (boule tou thelématos, consilium voluntatis, Ef 1,11) nás oboznamuje o tom, že plán spásy závisí na večnej Božej múdrosti a na jeho láske. Výraz Božie „dobrotivé rozhodnutie vôle“ (eudokia, beneplacitum, Ef 1,5.9) zdôrazňuje nezaslúženosť (gratuitas) spásy, ktorá má svoj pôvod v Božej vôli, ktorá chce milovať. Zatiaľ čo slovom „rozhodnutie“ (Rim 8,28; Ef 1,11) apoštol poukazuje na neodvolateľné a účinné Božie rozhodnutie, na ktorom závisí postupné uskutočňovanie spásy v Kristovi. Ďalej je reč o Bohu, ktorý vo večnosti „predpoznáva“ človeka (Rim 8,29; 11,2), „vyvoľuje“ ho (Ef 1,4) a „predurčuje“ (Rim 3,29; Ef 1,5.11). Výraz „tajomstvo“ je asi najčastejšie a zvlášť dnes najobľúbenejšie v teológii, ktorá chce očistiť / oprostit- v orig./ uvažovanie o večnom Božom pláne od častých fatalistických prvkov istej teológie predurčenia. „Tajomstvo“ je plán, ktorý pojal Boh od večnosti, ale zjavil ho až v evanjeliu: totiž že spasí všetkých ľudí bez rozdielu rasy, zhromaždí ich v Kristovi a dá im účasť na jeho zmluve s Otcom (Ef 1,9; 3,4n; Kol 1,26n; Rim 16,25n; 1Kor 2,7).Prekrásna doxológia listu Efezanom objasňuje rozmery večného „tajomstva“ a jeho „ekonómie“ v dejinách spásy. V tomto texte nájdeme takmer všetky spomenuté výrazy : „Nech je zvelebený Boh a Otec nášho Pána Ježiša Krista, ktorý nás v Kristovi požehnal všetkým nebeským duchovným požehnaním. Veď v ňom si nás ešte pred stvorením sveta vyvolil, aby sme boli pred jeho tvárou svätí a nepoškvrnení v láske; On nás podľa dobrotivého rozhodnutia svojej vôle predurčil, aby sme sa skrze Ježiša Krista stali jeho adoptovanými synmi na chválu a slávu jeho milosti, ktorou nás obdaroval v milovanom Synovi. V ňom máme vykúpenie skrze jeho krv, odpustenie hriechov, podľa bohatstva jeho milosti, ktorou nás štedro zahrnul vo všetkej múdrosti a rozumnosti, keď nám dal poznať tajomstvo svojej vôle podľa svojho dobrotivého rozhodnutia, čo si v ňom predsavzal uskutočniť v plnosti času: zjednotiť v Kristovi ako v hlave všetko, čo je na nebi aj čo je na zemi. V ňom, veď v ňom sme sa stali dedičmi predurčenými podľa rozhodnutia toho, ktorý všetko koná podľa rady svojej vôle, aby sme boli na chválu jeho slávy my, čo sme už prv dúfali v Krista.“ (Ef 1,3-12) Je to pieseň múdrosť a večnú lásku Boha, ktorý chce zjednotiť všetky stvorenia v Kristovi a chce byť Kristom a jeho Cirkvou milovaný. Preto si volí svojho Najmilšieho, jediného skutočného „partnera“ božskej Lásky a jediného Sprostredkovateľa dialógu medzi Bohom a ľudstvom. V Kristovi si Boh volí a predurčuje celé ľudské pokolenie s jeho dejinami a s jeho svetom. Predurčenie v ňom má všeobecný rozsah, pretože Kristus je Prostredníkom všetkých ľudí a Boh v ňom chce milovať to , čo stvoril, a chce byť milovaný všetkými tvormi v Kristovi. Cieľom predurčenia je účasť ľudského pokolenia na Kristovom „synovstve“, na jeho živote pre Otca, na jeho láske a zmluve s Otcom. Toto tajomstvo večnej Božej lásky sa uskutočňuje celkom isto , pretože závisí hlavne na Otcovi, ktorý prináša svetu spásu v Kristovi, a to jeho smrťou a zmŕtvychvstaním. Pozornosť si zasluhujú štyri témy: *Večné tajomstvo je vo svojej najhlbšej náplni tajomstvom Otca, ktorý chce, aby sa jeho láska znovu prejavila (vyššie uvedený text hovorí o „sláve“: Ef 1,5; 3,16). Ppreto sa uskutočňuje v Kristovi a v jeho cirkvi a volá všetkých v Kristovi k tajomnej láske k Otcovi . Sloboda Otca (jeho „beneplacitum“) sa prejavuje tým, že miluje všetkých v Kristovi a všetkých volá k láske. Nezaslúženosť predurčenia je vo Svätom písme pohnútkou k radosti a nádeji: Boh nás miloval ako prvý, bez akejkoľvek našej zásluhy, a povolal nás k láske (Jn 3,9-17; Rim 8,21n; Ef 2,5n). Osud každého človeka teda závisí na tajomnej láske Otca, ktorý chce byť milovaný všetkými, a preto volá v Kristovi všetkých k láske. *Kristocentrizmus tajomstva spásy je ďalším veľmi dôležitým činiteľom úvahy o večnom predurčení. Kristus zaujíma ústredné miesto v tajomstve spásy : On je Otcov milovaný Syn; my sme milovaní a vyvolení v Kristovi (Ef 1,4). On je „ústredné dielo Božej otcovskej lásky, my sme predurčený k účasti tajomstva lásky ako jeho deti (Ef 1,5.11). Kristus je alfa a omega tejomstva našej spásy, náš večný základ, naša budúcnosť (Kol 1,15n). :Záhady človeka a jeho určenia môžu byť osvetlené svetlom Kristovej histórie, jeho smrťou zmŕtvychvstaním. Kristus, chcený Otcom, nie je len Spasiteľom, ktorý vedie ľudí k večnej plnosti lásky, ale tiež Vykupiteľom, ktorý svojou láskou prežívanou v utrpení a smrti oslobodzuje celé tvorstvo od všetkých foriem vlády hriechu. Boh sa chce zjavovať vo výkupnej láske Krista a jeho cirkvi. Preto pripravuje vo stvorení nutné podmienky k uskutočneniu tejto bolestnej stránky tajomstva lásky. Spočívajú v schopnosti hrešiť ( teda hrešiteľnosti ). V utrpení a možnosti smrti. Tu sa dotýkame odvekého pôvodu utrpenia, smrti a ustavične hroziaceho hriechu. Neskôr budeme mať možnosť túto stránku tajomstva lásky lepšie vysvetliť. *Všeobecnosť spásy je príznačnou známkou Pavlovho učenia o večnom tajomstve. Vyplýva zo všetkých základných myšlienok náuky o predurčení. Jediný Boh, Otec všetkých ľudí, miluje všetkých, všetkými chce byť milovaný ( 1 Kor 8,6; 1 Tim 5,3) a chce spasiť všetkých hriešnikov (Rim 3,24n). Kristus je Prostredník všetkých; preto Otec vyvoľuje, predurčuje všetkých k účasti na tajomstve synovskej lásky v Kristovi a chce zjednotiť v Kristovi všetky tvory (Ef 1,10; Kol 1,20). V Kristovej cirkvi sú zhromaždené všetky národy sveta; príslušnosť ku Kristovmu tajomnému telu vylučuje a prekonáva všetky rozdiely medzi ľuďmi, všetky výsady (Ef 2, 14; 3,8n). Najdokonalejšou definíciou cirkvi by bolo: „Kristus všetko vo všetkých“ (Kol 3,11; Ef 1,10). *Náuka o večnom tajomstve je sprevádzaná neochvejnou nádejou v isté uskutočnenie v budúcnosti, ktorú Otec vopred určil. Táto istota sa opiera o Božiu vernosť a spásnu všemohúscnosť, ktorá sa zjavila v Kristovi na kríži, a hlavne v jeho zmŕtvychvstaní. Vernosť je nutnou vlastnosťou každej lásky, a zvlášť lásky Božej. Boh je verný svojmu sľubu i keď sa ľudia proti nemu vzpierajú: Otec nemôže zaprieť sám seba, nemôže nemilovať... (1Tim 2,13; Rim 11,29n). I keď nás naše srdce odcudzuje, Božia láska je väčšia a vernejšia ako naše srdce ( 1Jn 3,20n). Vernosť a spasiteľná sila Božej lásky sa už prejavili v Kristovej smrti a zmŕtvychvstaní, kedy Boh spasil všetkých hriešnikov (Rim 3,24n; 8,31n; Ef 2,1n). :Večné vykúpenie je teda dielom nezaslúženej, univerzálnej a vernej lásky. Tieto tri základné rozmery tajomstva spásy sú vo Svätom písme zdrojom neobmedzenej nádeje: človek, ktorý pozerá na tajomstvo predurčenia vo svetle Božej lásky, díva sa do budúcnosti s radosťou a nádejou. Ukrižovaný a zmŕtvychvstalý Kristus je základom našej nádeje a radosti, pretože v ňom už Božia láska, nezaslúžená, univerzálna a verná, uskutočnila budúcnosť všetkých hriešnikov. Vo vzkriesenom Kristovi sme všetci určený k večnej plnosti lásky... b) Teológia predurčenia siaha k sv. Augustínovi, ktorý nám v rámci svojej náuky poskytol pomerne veľmi ucelený náhľad na predurčenie ( De praedestinatione sanctoru, PL 44, col. 593n; De dono perseveratiae, PL 45, col. 993n). Jeho výklad predurčenia sa bohužiaľ líši od názorov sv. Pavla ( Boublík, La predestinazione, S. Paolo e S. Agostino, Roma 1961). Sv. Augustín zavádza do svojho výkladu ľudského určenia pojem odvekého vyvolenia. Jeho predmetom je malý počet vyvolených, ktorí sú Bohom vyslobodení z „masy hriešnikov“ (z prvotného hriechu) a neomylne určení k večnej spáse. Boh si volí – podľa svojho slobodného rozhodnutia – niektorých ľudí ku spáse i iných necháva v „mase zavrhnutých“. Ľudia vyvolení Bohom sa iste spasia pretože Boh pripravuje pre vyvolených milosť, hlavne povolanie k viere a k zotrvaniu až do konca. No ostatných, a to je väčšina ľudstva, ponecháva Boh osudu, ktorý svojim hriechom ľudstvu pripravil Adam: zostávajú v „mase hriešnikov“, nutne hrešia a nevyhnutne sa zatracujú. Spása malého počtu vyvolených je nezaslúžená („zdarma daná“), pretože závisí na večnej Božej blahovôli na nezaslúžených Božích dobrodeniach. Záhuba veľkého počtu hriešnikov je zaslúžená, pretože závisí od Adamovho hriechu a od osobných hriechov. Táto náuka zavádza do názoru o predurčení istú formu fatalizmu, lebo rozdelenie ľudského pokolenia závisí od Boha, jeho odvekého rozhodnutia, ktoré neodvolateľne stanoví počet vyvolených a ostatných ponechá večnému zatrateniu. O osude človeka neomylne rozhoduje večné Božie zaľúbenie (orig. zalíbení ) . Dejiny nemôžu nič zmeniť, pretože nemôžu dať človeku milosť a nemôžu ho oslobodiť od hriechu. Ľudia opustení Bohom sa nevyhnutne zatracujú... Sv. Augustín je presvedčený, že jeho náuka verne tlmočí náuku sv. Pavla. Ustavične sa odvoláva na List Rimanom, hlavne na isté veľmi tvrdé výroky v kap. 9,6-26.Moderná exegéza dokázala, že sa učiteľ milosti nechal jednostranne viesť pojmom nezaslúženosti vysvetľovaným v týchto textoch a prehliadal univerzalismus spásy, ktorý je hlásaný v celom liste Rimanom. Je nepopierateľné, že bez sv. Pavla by nebolo svätého Augustína a jeho prekrásneho učenia o nezaslúženej spáse. Avšak sv. Pavol, ako sa s ním stretávame v dielach sv. Augustína, nie je už apoštolom všeobecnej spásy, ktorú hlása list Rimanom, Efezanom a Kolosanom. Bez sv. Augustína. Bez sv. Augustína by nebolo teológie predurčenia, ktorá hovorí o odvekom vyvolení malého počtu ľudí. c) Teória sv. Augustína vyvolala silné reakcie, pretože viac menej výslovne popierala univerzalizmus spásy, ktorý hlása Sväté písmo zvestuje ho celá predošlá generácia, zvlášť grécky Otcovia. Avšak postupne sa augustinovskej teológii predurčenia podarilo preniknúť do latinskej teológie zásluhou žiakov sv. Augustína (Prosper z Akvitánir), ktorí opravili najobtiažnejšie body náuky svojho učiteľa a ukázali, že existuje istý vzťah medzi odvekým Božím vyvolením a ľudskou slobodou. d) Celé dejiny teológie predurčenia sa dajú prakticky zhrnúť na dejiny rôznych výkladov Augustínovho názoru. Môžeme rozoznať tri hlavné smery: *Prehnaný predestinacionizmus tvrdí, že Boh podľa svojej ľubovôle nie len neodchylne predurčuje ku spáse, ale predurčuje i ku zatrateniu. Toto stanovisko sa prejavilo už v 9. storočí vo Francúzsku ( snem vo Valenze, r.855, can. 3., ES 628-629) a rozvinuli ho reformátori (Wicleff, Hus, Luther, Kalvín). Odvoláva sa na isté málo zaručené výrazy sv. Augustína, ale nedrží sa verne jeho učenia. Toto stanovisko bolo učiteľským úradom zamietnuté (Denz 320n). *Smer, ktorý môžeme nazvať humanistickým, sa snaží očistiť od fatalizmu číselného vyvolenia, ktoré by Boh robil podľa svojej ľubovôle. Preto hovorí o istom vzťahu medzi ľudským odvekým vyvolením a ľudskou slobodou. Túto náuku zdieľali spoločne Otcovia pred sv. Augustínom. Ten dokonca na začiatku svojej teologickej činnosti zastával názor, že Boh vyberá ku spáse podľa toho, ako vopred vie, že bude ľudská sloboda spolupracovať s jeho milosťou. V stredoveku tento názor rozvíjala hlavne františkánska škola. Sv. Bonaventura hovorí o tajomnom spoločenstve medzi Božou vôľou a ľudskou vôľou v odvekom úkone vyvolenia: keď si Boh vyberá, má od večnosti „ako na dlani“ postoj ľudskej slobody. L. Molina (1536-1600) zdôrazňuje vo svojom slávnom spise Concordia liberi albitrii cum gratiae donis, divina praescientia , praedestinatione et reprobatione ( Zhoda slobodnej vôle s darmi milosti, s Božím predpoznaním, predurčením a zavrhnutím) zvláštne Božie poznanie (tzv. scientia media) všetkých možných postojov ľudskej slobody vo všetkých predstaviteľných dejinnospásnych situáciách. Volí potom poriadok spásy, v ktorom sa človek slobodne spasí, ale spôsobom, ktorý Boh vopred pozná. Jeho riešenie malo veľký vplyv na teológiu otcov jezuitov. * Klasické stanovisko sv. Augustína prevzal sv. Tomáš Akvinský a krajné dôsledky z neho neskôr vyvodil D. Bannez (1528-1604) a jeho škola. Hovorí o účinnom predurčení k večnej spáse, ktoré predpokladá predchádzajúcu znalosť zásluh, a o zavrhnutí, ktoré nepredpokladá predchádzajúce poznanie hriechov. Predurčení ľudia sa neomylne spasia, pretože Boh ich neomylne vedie ku spáse. Zavrhnutí sa neomylne zatratia, ale svojou vinou. Toto stanovisko hájil L. Ciappi, La predestinazione, Roma 1954.) Teológia predurčenia tu stojí pred dilemou, ktorá sa zdá neriešiteľná. Ak sa rozhodne pre slobodu Božieho vyvolenia uskutočňovaného podľa večnej blahovôle, upadne do akéhosi druhu fatalizmu. Ak však zdôrazní dôstojnosť ľudskej slobody, vystavuje sa nebezpečiu, že spochybní nezaslúženosť spásy. K tejto dileme nás privádza predstava určitého počtu vyvolených, ktorú prepracoval sv. Augustín. Zdá sa však, že východzím bodom teológie predurčenia nie je teologický pojem večného vyvolenia, ale univerzalizmus spásy, ktorý hlása Sväté písmo, a predovšetkým svätý Pavol. Boh chce spasiť všetkých ľudí, všetkých vyberá skrze Krista, všetkých skrze neho predurčuje. Ak teológia prijme tento názor, bude mať nový problém – ako vysvetliť skutočnú možnosť večného zavrhnutia. Jeho uspokojivé riešenie musí pravdepodobne vychádzať z názoru, že predurčenie existuje spolu s úradkom o dopustení o dopustení hriechu: Boh volí všetkých ku spáse, ale „volí“ tiež všetkých ku skutočnej možnosti hriechu a zavrhnutia. e)V súvislosti s teológiou predurčenia sa tiež rozvíja teológia zavrhnutia. Sv. Augustín svojou náukou o nevyvolení pripravil pre teologické špekulácie o vzťahu medzi večným Božím predpoznaním a večným zavrhnutím. Učiteľ milosti odôvodňoval večné nevyvolenie poukázaním na Božiu dobrotu, ktorá sa chce prejaviť nie len ako milosrdenstvo, ktoré spasí hriešnych, ale tiež ako spravodlivosť, ktorá trestá hriech. Preto Boh, ktorý chce dať najavo svoju spravodlivosť, ponechá veľa ľudí v „mase hriešnikov“, nechá ich zahynúť a chystá pre nich večný prejav svojej trestajúcej spravodlivosti. ( Klasický text sa nachádza v De civitate Dei, XXI, 12. ) f)Odpor proti Augustínovmu riešeniu predurčenia sa sústreďuje zvlášť na tento bod náuky. Hneď po jeho smrti sústreďujú jeho odporcovia svoje často prehnané útoky na náuku o nevyvolení. Preto jeho žiak Prosperus zdôrazňuje predpoklad nevyvolenia – že totiž Boh pozná vopred postoj slobody voči milosti. Je to kompromisné riešenie, ktoré nemá veľkú cenu, pretože nepriamo spochybňuje nezaslúženosť večného vyvolenia. Augustínovu náuku o nevyvolení rozvinul sv. Tomáš v rámci svojho názoru na zavrhnutie. D. Bannez potom doviedol náuku o zavrhnutí do najkrajnejších dôsledkov. Rozlišuje medzi zavrhnutím ktoré predchádza predpoznanie hriechu a zavrhnutím, ktoré po ňom nasleduje. K prvému dochádza z Božieho (v orig.) dobrozdání a z tohto zavrhnutia vyplýva možnosť dopúšťania sa hriechu, ktorej nevyhnutným dôsledkom je potom hriech v živote zavrhnutého (tj. Nevyvoleného) človeka. Zatiaľ čo následné zavrhnutie predpokladá predpoznanie toho, že človek zomrie v hriechu, a nesie so sebou predchádzajúcu prípravu večného potrestania hriešnika. Tento názor na zavrhnutie sa ustálil v tomistickej škole, zatiaľ čo skotistická a molinistická škola hladali iné cesty ako vysvetliť zavrhnutie aby zodpovedalo Božiemu milosrdenstvu a Božej spravodlivosti. Ich námaha nepriniesla veľa ovocia, pretože vychádzali z Augustínovej náuky o počte vyvolených podľa Božej ľubovôle. Kto prijme tento pojem večného vyvolenia, pripúšťa nakoniec istú formu predchádzajúceho zavrhnutia, pretože vyvolenie niektorých ľudí ku spáse znamená nutne nevyvolenie ostatných. g) Učenie magistéria predpokladá existenciu predurčenia a večného zavrhnutia. Nepodáva nám však dogmatickú definíciu. Problém predurčenia zostáva dnes, rovnako ako v 5. st., otvorenou otázkou. Učiteľský úrad obhajuje prvú iniciatívu Boha v predurčení a jeho nezaslúženosť ( ES 345, 397, 625-659, 685). Tiež však učí, že človek má prvú iniciatívu v uskutočňovaní svojej záhuby, a reaguje na všetky preháňania pseudoaugustinianizmu, ktoré doháňajú učenie o počte vyvolených do najkrajnejších dôsledkov (ES 1536, 1540, 1541, 1556, 2409n, 2417, 2419, 2430). h)Druhý vatikánsky koncil pripravil svojim učením o kristocentrizme dejín spásy novú atmosféru pre názor na predurčenie, zhodnejšie so sv. Pavlom. Často sa prehlasuje, že všetci ľudia sú zameraní na Krista a zdôrazňuje sa všeobecnosť spásy (Lumen gentium, 1-4, 6, 9, 16-17; Dei verbum, 3-4; Gaudium et spes, 10, 22, 38, 39). Výslovné, alebo nepriame poukazovanie na učenie sv. Pavla nám prezrádza, že učiteľský úrad vidí v univerzalizme apoštola národov základný rozmer tajomstva spásy (Lumen gentium, 3, 6, 16; Gaudium et spes, 10, 22, 38. Všetky texty sv. Pavla, zásadné pre náuku o večnom tajomstve, sa vyskytujú v týchto koncilových dokumentoch). Magistérium nepozná tajomstvo spásy, ktorého predmetom by bol malý počet vyvolených podľa Božieho dobrozdania. Naopak, verí vo všeobecnú spásu celého sveta, ktorý sa krok za krokom premieňa na cirkev: „Cirkev sa modlí a pracuje, aby celý svet vo svojej plnosti ( latinský text: totius mundi plenitudo) sa stal ľudom Božím, Telom Pánovým a chrámom Ducha Svätého a aby sa v Kristovi, ktorý je Hlavou všetkých, vzdávala Stvoriteľovi a Otcovi vesmíru všetka chvála a sláva“ ( Lumen gentium, 17). i) Náš záverečný súhrn sa inšpiruje náukou sv. Pavla a poskytuje nám pohľad na predurčenie, ktorý zodpovedá univerzalizmu spásy. j) Zamýšľanie sa nad večnou Božou blahovôľou je možné len vo svetle Kristovom. V ňom sa zjavuje večné Božie tajomstvo. „Predmetom“ Božej blahovôle je sukutočnenie „celého Krista“ („Christus totus“ je výraz sv. Augustína): Otec chce zjavovať svoju lásku v láske Krista a jeho cirkvi. Preto volí a predurčuje Krista a jeho cirkvi. Kristom je stredom večnej blahovôle. Ľudské pokolenie so svojim svetom je predurčené v Kristovi a k účasti na Kristovej láske. V Kristovi a skrze Krista sa tajomstvo predurčenia vzťahuje na celé stvorenie, ktoré je zjednotené (orig. zajedno) so svojím Prostredníkom. * Kristus, chcený Otcom, nie je len Spasiteľom, v ktorom sa uskutočňuje večná a tajomná plnosť teandrickej (bohoľudskej) lásky. Je tiež Vykupiteľom vyslobodzujúcim ľudstvo od všetkých foriem nadvlády hriechu, od smrti a od utrpenia. Kristovo predurčenie zahrňuje preto i prípravu na jeho výkupné poslanie. Takáto príprava vyžaduje zahrnutie ľudského pokolenia pod vládu hrešiteľnosti, smrti a utrpenia. Boh chce výkupnú lásku premáhajúcu hriech tým, že prežíva utrpenie a smrť. Preto bolo všetko tvorstvo podrobené z Božej vôle záhadnej „márnosti“, ktorá je zjavná v ustavičnej možnosti hriechu a záhuby, v možnosti smrti a rôznych formách utrpenia (v tom zmysle vysvetľujeme povestný text Rim 8,19-25). Večné predurčenie ku spáse teda existuje zároveň s úradkem o odpustení hriechu. Všetci ľudia sú predurčení ku spáse v spojení s Kristom. Všetci podliehajú možnosti hrešiť a zatratiť sa. Boh nechce zatratenie ľudí, ale prekonanie hrozby hriechu výkupnou láskou Krista a cirkvi. Chce spásu sveta, ktorá sa rodí z prekonania hriechu a zahrňuje teda výkupný rozmer. Tu sa dotýkame skutočného tajomstva predurčenia, záhady, ktorú nazveme „spásnou dialektikou“ medzi láskou a hriechom. Toto veľmi dôležité hľadisko objasníme v druhej časti kapitoly. *Zavrhnutie je dôsledkom Božej slobody, ktorá nemôže mať nič spoločného s hriechom, ale ho odmieta a zavrhuje. Človek sa stane predmetom konečného zavrhnutia len keď sa neodvolateľne odlúči od Krista, ktorý jediný môže spasiť hriešnikov od Božieho „hnevu“. K definitívnemu odlúčeniu človeka od Krista dochádza v okamžiku smrti; preto je neodvolateľné zavrhnutie pre človeka žijúceho v dejinách len možnosťou založenou na jeho hrešiteľnosti. Zavrhnutie tzv. predchádzajúce ( tj. Pred predpoznaním hriechu) neexistuje, pretože Boh volá v Kristovi všetkých ľudí ku spáse. Existuje však úradek o dopustení hriechu, ktorého predmetom sú všetci ľudia. „Úradkem o odpustení“ tu označujeme Božiu vôľu, nakoľko chce podrobiť ľudstvo hrešiteľnosti (peccabilitas), teda hrozbe hriechu a záhuby. V spojení predurčenia s úradkem o odpustení hriechov sa nachádza kľúč k vysvetleniu možnej záhuby ľudí. Boh, ktorý sa rozhoduje pre skutočnú možnosť hriechu, chce tiež možnosť zavrhnutia. Len ľudská sloboda však môže premeniť túto možnosť na skutočnosť. Uskutočnenie záhuba predpokladá definitívne a neodvolateľné rozhodnutie pre život bez Boha a bez Krista, rozhodnutie, ktoré zaangažuje celú bytosť a pretvorí ju v „hriech“. *Predurčenie nevylučuje ani neochromuje ľudskú slobodu, ale volá človeka k pravej slobode, pretože ho určuje k láske. Človek je dokonale slobodný, keď premôže hriech a rozhodne sa definitívne pre lásku. Takáto sloboda je určením pre človeka, ktoré mu dal Boh, pretože chce, aby sme ho milovali. V predurčení je miesto i pre slobodu chápanú ako možnosť rizika. Človek, Bohom podrobený hrozbe hriechu a záhuby, žije stále v možnosti, že si hriechom zničí budúcnosť a povolanie k láske. Riziko, úzkosť a neistota sú preto nutnými stránkami slobody v dejinách spásy. *Božia blahovôľa, ktorej stredom je Kristus, univerzálny prostredník, má v sebe skutočnú možnosť spásy pre všetkých. Je založená na tom, že človek bol stvorený pre Krista. Jej uskutočnenie však závisí od Boha, ktorý v Kristovi vykupuje svet a dáva mu spásu. Každý tvor je určený ku spáse v Kristovi, pretože všetci v ňom boli stvorení. Každý tvor je vykúpený a spasený v Kristovi, pretože Kristus je Spasiteľ sveta (Ef kap. 2). Preto naozajstný skúsenostný zážitok našej stvorenosti nesie so sebou i istotu viery a nádeje, že Boh nás všetkých predurčil v Kristovi ku večnej spáse. Túto nádej nemôže ochromiť prítomnosť hriechu v dejinách, lebo vieme, že Boh spasil skrze Krista všetkých hriešnikov (Rim 3,21n). Kontemplácia tajomstva predurčenia teda vedie predovšetkým k bezhraničnej radosti a nádeji. Veríme, že Boh nás predurčil v Kristovi k večnej plnosti lásky; predurčil nás bez našej zásluhy, podľa svojho slobodného rozhodnutia. Nie len, že nás predurčil, ale spásu nás hriešnikov i pripravil a v Kristovi i uskutočnil. • Nádej nevylučuje úzkosť a neistotu, pretože úradek o predurčení existuje spoločne s úradkem o odpustení hriechov. Podľa neho sú všetci ľudia skutočne ohrození hriechom a zavrhnutím. Všetci sme predurčení k večnej plnosti lásky, ale všetci žijeme v ustavičnej možnosti, že lásku neodvolateľne stratíme. Boh nám dáva možnosť hriechu, dopúšťa pokušenia, pripravuje nám „skúšky“ (utrpenie a smrť), ktoré sa môžu ľahko zmeniť na kameň úrazu. Tieto stránky ľudskej prirodzenosti prezrádzajú hlbokú krehkosť a zraniteľnosť človeka a nútia nás hľadieť do budúcnosti s úzkostnou neistotou. V súvislosti s hriechom táto neistota ľahko takmer udusí nádej v Boha Budúcnosti. Viera však môže zvládnuť i temné stránky ľudského osudu, pretože Boh určil, aby sa i pomocou hriechu a smrti uskutočňovala spása: dobre vieme, že Boh pôsobí, aby všetko - dokonca i hriech – napomáhalo k dobrému tým, ktorých miluje. Úzkosť a neistota sú príznačné pre situáciu človeka, ktorý vidí svoju budúcnosť v tieni tragických a trúchlivých možností svojho bytia. Zatiaľ čo nádej a radosť sa rodí z pohľadu viery na večnú blahovôľu Boha, ktorý určil v Kristovi všetkých ľudí k večnej plnosti lásky. Človek je odsúdený k úzkosti, ak zostane uzavretý v smutných obzoroch svojej histórie a sveta a čelí svojmu osudu so slabými schopnosťami svojej slobody, ktorá je slobodou pre smrť. Ale my sme povolaní k nádeji, ak pozeráme na svoju budúcnosť vo svetle tajomnej večnej blahovôle Boha, ktorý k chce byť milovaný, a preto nás volá k životu a láske. „Čo teda na to povieme? Ak je Boh za nás, kto je proti nám? Keď on vlastného Syna neušetril, ale vydal ho za nás všetkých, akože by nám s ním nedaroval všetko!? Kto obžaluje Božích vyvolencov? Boh, ktorý ospravedlňuje? A kto ich odsúdi? Kristus Ježiš, ktorý zomrel, ba viac - ktorý bol vzkriesený, je po pravici Boha prihovára sa za nás? Kto nás odlúči od Kristovej lásky? Azda súženie úzkosť alebo prenasledovanie, hlad alebo nahota, nebezpečenstvo alebo meč? Ako je napísané: "Pre teba nás usmrcujú deň čo deň,pokladajú nás za ovce na zabitie." Ale v tomto všetkom slávne víťazíme skrze toho, ktorý nás miluje. A som si istý, že ani smrť ani život, ani anjeli, ani kniežatstvá, ani prítomnosť, ani budúcnosť, ani mocnosti, ani výška, ani hĺbka, ani nijaké iné stvorenie nás nebude môcť odlúčiť od Božej lásky, ktorá je v Kristovi Ježišovi, našom Pánovi“ (Rim 8,31-39). ==„Dialektika“ lásky a hriechu v dejinách spásy== V predošlom rozbore sme sa často dotkli problému hriechu a zatratenia. Neuvažovali sme však o vzťahu medzi večnou Božou blahovôľou a tajomstvom neprávosti. Prítomnosť hriechu v dejinách spásy a stála hrozba večnej záhuby vyvolávajú dôležité problémy: 1) Predovšetkým sa môžeme spýtať: aký je vzťah medzi predurčením ku spáse a dopustením hriechu? 2)V kristológii sa diskutuje o vzťahu medzi večným predurčením Krista a Adamovým hriechom a hľadá sa dôvod vtelenia. 3) Tieto dva problémy spája jeden spoločný záujem, totiž vypátrať pôvod hriechu, utrpenia a smrti v dejinách. Druhý problém už bol objasnený v súvislosti s učením o Kristovi. Tretí bude vysvetlený neskôr, keď budeme hovoriť o pôvode človeka. Obmedzíme sa teda na vysvetlenie vzťahu medzi predurčením a dopustením hriechu. Stále však budeme mať na zreteli náuku o Kristovom prvenstve vo večnom vyvolení a znepokojujúcu otázku o pôvode zla. Podávaný výklad je prehĺbením predošlej problematiky. Ten sa však v skoršej teológii nenachádza. Vychádza preto rovno z biblického pojatia Božej blahovôle (Ef 1,3n; Rim kap. 9-11). a) Už sme poznamenali, že vo večnom tajomstve existuje vedľa všeobecného predurčenia ku spáse tiež všeobecné dopustenie hriechu. Táto „koexistencia“ je odôvodnená vyvolením Krista: Otec chce, aby Kristovo poslanie zahrňovalo výkupný rozmer, preto pripravuje nutné podmienky k uskutočneniu vykúpenia. Svojim úradkem o dopustení hriechu stavia celé ľudské pokolenie pod nadvládu hrešiteľnosti, ktorá znamená reálnu a neustálu možnosť hriechu a večného zavrhnutia, a okrem toho tvorí prirodzenosť človeka nevyhnutne podrobenou utrpeniu a vystavenou možnosti smrti. b) Z večného predurčenia ku spáse vyrastá bohatstvo človeka, pretože je povolaný k plnosti lásky. Zo všeobecného dopustenia hriechu sa však rodí jeho záhadná slabosť, krehkosť jeho slobody ohrozovanej hriechom, smrťou a zavrhnutím. Táto zdanlivo rozporná situácia potrebuje vysvetlenie. Zdá sa nám, že odpoveď by sme mohli nájsť v istej dialektike lásky a hriechu v dejinách spásy. c) Výraz „dialektika“ je v modernej filozofii predmetom mnohých nedorozumení . Preto chceme upresniť, že hovoríme o „istej dialektike“, radikálne sa líšiacej od filozofického pojmu historickej dialektiky. Dejinno spásna dialektika vyviera z akéhosi druhu „koexistencie“, ktorá je v Božej blahovôli, medzi predurčením ku spáse a dopustením hriechu. Táto „koexistencia“ vyžaduje, aby bola prekonaná výkupnou láskou, ktorá oslobodzuje od akejkoľvek nadvlády hriechu a vedie k večnej plnosti lásky. Boh chce vo svojej blahovôli plnosť stvorenej lásky; chce tiež hrešiteľnosť. Preto dochádza v dejinách spásy ku skutočnému dialektickému napätiu medzi láskou a hriechom (z praktických dôvodov hovoríme hneď o hriechu, i keď najhlbšie napätie je medzi povolaním k láske a pokušením ku hriechu). Dynamika hriechu sa stavia proti dynamike lásky ako „téza“ k „antitéze“ (klad a protiklad). V láske sa človek rozhoduje pre Boha a hľadá spoločenstvo s ním; hriechom sa proti nemu a jeho láske vzpiera a chce žiť proti bez neho. V láske túži človek po nekonečných a večných obzoroch; hriechom sa obracia k svetu a jeho dejinám s túžbou pretvoriť ich výlučne na svoju ríšu. Láska vedie k plnému prežívaniu slobody,; hriech je prameňom záhadného „prázdna“ a zotročenia. Láska premáha smrť, hriech vedie k večnej „smrti“. d) Toto napätie sa radikálne líši od napätia dialektického, o ňom hovorí filozofia. Sú tu tri hlavné rozdiely: 1. Vznik napätia v dejinách spásy závisí úplne od Božej blahovôle, v ktorej úradek o predurčení ku spáse existuje spoločne s úradkem o dopustení hriechu. Toto napätie teda nie je metafyzickou nutnosťou Bytia, ale jedným rozmerom tajomstva spásy, tak ako chce Boh. 2. 3. Podľa Božej blahovôle je každá prítomnosť vlády hriechu v dejinách podriadená vždy zjavnejšiemu prejavovaniu lásky: Boh dopúšťa hriech, pretože dáva prednosť láske rodiacej sa z ustavičného premáhania hriechu; z takého premáhania, ku ktorému dochádza v „zastínění utrpením a smrtí výkupnou láskou“ . Hriech sa stáva Božím „nástrojom“ v uskutočnení večnej plnosti lásky. Z tohto zorného uhla vidíme celkom radikálny rozdiel medzi dialektikou dejinne spásnou a dialektikou filozofickou. 4. 5. Riešenie dialektického napätia (syntéza) nie je v syntéza lásky a hriechu, ale v definitívnom porazení hriechu výkupnou láskou. Prítomnosť hriechu v dejinách vedie prostredníctvom výkupnej lásky Krista a jeho cirkvi k večnej plnosti lásky. „Márnosť“ hriechu je teda radikálna: Tým, že hriech odporuje tajomstvu lásky, slúži k úchvatnejšej – ale tiež bolestnejšej – plnosti lásky. Priebeh dejín spásy teda nie je podmienený tajomstvom neprávosti, ale naopak: každý prejav vlády hriechu sa stáva „nástrojom“ dokonalejšieho prejavovania Božej ľudskej lásky. „Dialektické“ stretnutie hriechu s láskou je prekonané láskou výkupnou, ktorá vedia k večnej plnosti lásky. 6. e) „Dialektický“ vzťah medzi tajomstvom lásky a tajomstvom neprávosti je základným „zákonom“ dejín spásy; Zákonom, ktorý nám umožňuje osvetliť veľa záhad, obzvlášť záhady hriechu, smrti a utrpenia. f) Kľúč k pochopeniu tohto dejinne spásneho zákona nachádzame vo večnej Božej blahovôli. Môžeme hovoriť o istom „dialektickom“ postoji Boha voči človeku, pretože vo večnej blahovôli existuje otcovská láska spolu s úradkem o dopustení hriechu a tým i s vôľou podrobiť človeka „skúške“ smrti a utrpenia. Keď svätý Pavol hľadel na situáciu svojho ľudu v dejinách spásy, vravel o Božích „nevyspytateľných súdoch“ a „nevystopovateľných cestách“. Boh uzatvára všetkých pod nadvládu hriechu, pretože chce zjaviť všetkým svoje milosrdenstvo (Rim 11,32; kapitoly 9-11 Listu Rimanom sa zamýšľajú nad tajuplnou Božou vôľou, ktorá chce spasiť všetkých ľudí, ale najprv ich všetkých uvádza pod nadvládu tajomstva neprávosti). Vo vôli Boha, ktorý odpúšťa hriech je odpoveď na rôzne nejasné stránky jeho prítomnosti v ľudských dejinách. Máme zvlášť na mysli jeho mlčanie, jeho skrytosť a jeho nedosiahnuteľnosť v okamžikoch utrpenia a smrti. Človek je nútený hľadieť na Božiu lásku pod ustavičnou hrozbou hriechu, utrpenia a smrti. Často nemôže pochopiť, prečo Božia všemohúca láska dopúšťa prítomnosť a ustavičné rozpínanie sa rôznych podôb zla a utrpenia. Boh, Otec všetkých, nechce, aby vládla neprávosť, utrpenie a smrť; chce plnosť večnej lásky, ktorá sa rodí z prekonania hriechu, v utrpení a smrti. Preto pripravuje v dejinách spásy podmienky pre uskutočnenie výkupnej lásky Krista a cirkvi. g) Nutným dôsledkom dopustenia hriechu je hrešiteľnosť ľudstva; hrešiteľnosť, ktorá sa prejavuje v žiadostivosti a pokušeniach. Tajomstvo neprávosti sa objavuje na začiatku dejín ako skutočná možnosť hriechu a zavrhnutia. Ustavičná hrozba hriechu je chcená Bohom. V dejinách spásy existuje stále napätie medzi pozvaním k láske a pokušením k hriechu. Toto napätie je najhlbšou formou dejinnospásnej dialektiky. h) Kto chce skutočnú možnosť hriechu, ten nechce hriechu zabrániť. Preto úradek o dopustení hriechu nevylučuje jeho uskutočnenie. Hriech ale nie je účinkom, alebo nutným dôsledkom úradkuo o dopustení hriechu. Ten závisí od ľudskej slobody, ktorá sa vzpiera Bohu. Hriech je jediné ľudské dielo, ktoré môže byť uskutočnené jedine schopnosťami stvorenej slobody. Výskyt hriechu ne je proti úradku o dopustení hriechu, v ktorom je tiež nepriamo obsiahnuté tiež uskutočnenie hriechu. Výskyt hriechu v dejinách teda nemôže pozmeniť tajomstvo spásy. Skôr prehlbuje dialektické napätie a zvýrazňuje výkupné hľadisko Kristovho poslania, v ktorom dochádza ku skutočnému prekonaniu hriechov. Prehĺbenie dialektického napätia môžeme sledovať v Božej láske a v „negatívnom“ postoji voči človeku. Po hriechu dáva Boh najavo svoj „hnev“, odsudzuje ho a zavrhuje. Boží hnev je prejavom jeho svätosti, predpokladajúcej plnosť slobody. Zahrňuje dokonalý, nekonečný odpor ku hriechu, jeho skutočné „ignorovanie“, úplné odmietnutie a zavrhnutie. Tento postoj, ako plod slobody, je stále prítomný v neodvolateľnej Božej láske k ľudskému pokoleniu vyvolenému v Kristovi. V Božej láske k hriešnikovi existuje spoločne s vyvolením k večnej spáse tiež „hnev“ voči hriechu. Túto situáciu prekonáva Božie milosrdenstvo (nazývané často Božia „spravodlivosť“), „odsudzujúca“ hriech a zachraňujúca hriešnika. Božia milosrdná láska k padlému ľudstvu nie je nijako „nová“; je presným vyjadrením a opätovným potvrdením lásky oslobodzujúcej ľudstvo od akejkoľvek vlády hriechu. V dejinách spásy sa stále viac vyhraňuje dialektické napätie medzi láskou a hriechom. Naposledy to učinil vyvolený národ, keď svojím „crucifige“ (ukrižuj) odpovedal na Božiu lásku prejavenú v Kristovi. Vo svetle kríža sa dá postrehnúť dialektické napätie medzi hriechom a láskou a radikálna „márnosť“ hriechu v tajomstve spásy. Nikdy sa víťazstvo nad hriechom neukázalo tak zjavne ako v okamžiku, keď Boh dopustil, aby bol jeho Syn odsúdený na smrť. Nikdy nebolo víťazstvo lásky tak zjavné ako vo chvíli, keď Boh a Kristus oslobodzujú svet od nadvlády hriechu a privádzajú ho k večnej plnosti lásky. i) V dejinách spásy teda neexistujú dve skupiny ľudí: malá skupina vyvolených, pre ktorých Boh pripravil večnú spásu, a veľká skupina zavrhnutých (nevyvolených), ktorí sa nevyhnutne blížia k večnej záhube. V dejinách podriadených Kristovi žije jediné ľudské pokolenie povolané k večnej plnosti lásky, ale pod ustavičnou hrozbou hriechu a zatratenia. Neexistujú dve skupiny ľudí, ale len dva dialektické rozmery ľudského bytia. j) Tieto rozmery sú závislé od Božej blahovôle , v ktorej je obsiahnuté vyvolenie k láske a súčasne i úradek o odpustení hriechu. Každý človek žije v očakávaní plnosti lásky a pod hrozbou jej večnej straty. Dialektické napätie môže byť prekonané len výkupnou láskou, ktorá sa prejavuje neodvolateľne v smrti. Okamžik smrti znamená v osobnej rovine definitívne prekonanie osobného napätia medzi láskou a hriechom. Človek umierajúci v spojení s Kristom neodvolateľne premáha akúkoľvek nadvládu hriechu a s konečnou platnosťou sa bezvýhradne rozhoduje pre tajomnú plnosť lásky. V smrti je však aj iná možnosť: neodvolateľné rozhodnutie sa pre hriech. V tejto voľbe je tiež dialektické napätie, pretože je naveky odmietaná láska a je naveky zvolený hriech. Preto sa v smrti vytvárajú dve oddelené skupiny ľudí: tí, ktorí nachádzajú v spoločenstve s Ukrižovaným večnú plnosť lásky, a tí, ktorí nachádzajú v neodvolateľnom odmietnutí Krista „ničotu“ hriechu. Večná ríša lásky a trvalá ríša hriechu existujú ako dve oddelené skutočnosti až po smrti. V dejinách však existuje jedno ľudstvo, solidárne v hriechu a v povolaní k láske. Prítomnosť hriechu v dejinách je Božou blahovôľou podriadená spáse hriešnikov; ľudská sloboda ju môže zmeniť na cestu k večnému zavrhnutiu. Vyvolenie ku spáse pochádza od Boha, vyvolenie si večnej záhuby pochádza od človeka. k) Realistický názor na ľudské určenie vyžaduje prijatie dejinnospásnej dialektiky. Boh predurčuje človeka k láske prežívanej za ustavičného premáhania hriechu v utrpení a smrti. Týchto niekoľko slov vyjadruje celý záhadný a bolestný obsah ľudskej existencie Otcom povolanej k bytiu. V Otcovej blahovôli koexistuje láska s úradkem o odpustení hriechu. l) Nedá sa mať správne poňatie o prítomnosti Boha v našom živote, ak sa nepozná jeho skrytosť a jeho mlčanie, a ak sa nevidí vzťah medzi Božou blahovôľou a rôznymi bolestnými formami našej krehkosti (hrešiteľnosť, utrpenie a smrť). Bolestné stránky ľudského údelu sú Bohom chcené, pretože on nimi pripravuje stav , ktorý by umožňoval zjavenie Kristovej vykupiteľskej lásky. Prítomnosť hriechu v našom živote závisí len od ľudskej slobody. Predpokladá však Boží úradek o odpustení hriechu a začleňuje sa do dejinnospásnej dialektiky. Hriech nemení od základu postavenie človeka. Predurčenie k láske zostáva základným „zákonom“ celého stvorenia v Kristovi a hriech je prekonaný výkupnou láskou. Ale v stave hriechu sa hriech stáva neodolateľným lákadlom, zatiaľ čo láska zostáva pre človeka len slabým „pokušením“. Avšak Kristova výkupná láska ponúka riešenie pre akúkoľvek formu dialektického napätia. Zdanlivo neodolateľná „sila“ hriechu tu slúži ako nástroj uskutočnenia plnosti lásky. „Omnia cooperantur in bonum“, všetko prispieva k dobrému (Rim 8,28), dokonca i hriech. Každá situácia dejín spásy a každý okamih ľudského života sú ovládané dvojakým povolaním: výzvou k plnosti lásky a pokušením, ktoré tiahne k „prázdnote“ hriechu. Boh a spasiteľné vzoprenie sa slobody chcú uskutočňovať v každej chvíli budúcnosť lásky. Titanské vzoprenie sa slobody speje v každej situácii k záhube. Tajomstvo neprávosti zanecháva svoju pečať v dejinách spásy a v každom okamžiku života, ale konečnú pečať dáva tajomstvo lásky. ---- Pôvodný zdroj: *VLADIMÍR BOUBLÍK, ''Teologická antropologie,'' Karmel.nak. K.V., 2001, 9-29. {{Dogmatika}} 1757 5981 2006-05-13T01:18:23Z Alfaomega 76 odstavec sa opakoval - 1x zmazaný ==Skutočnosť stvorenia== Dnes poznáme vesmír v rozmedzí asi pätnástich miliárd rokov trvania. Máme predstavu o tom, aký bol vo svojich prvotných okamihoch: hmota a žiarenie, elektróny a ich antičastice, pozitróny, fotóny, neutrína a antineutrína. Astrofyzici odhadujú teplotu vesmíru v tých najskorších okamihoch, v prvých stotinách sekundy, asi na sto miliárd stupňov Celzia. Potom sa vesmír začal veľmi rýchle rozpínať a ochladzovať. Dnes je isté, že hmota, ktorá je stavebnou súčasťou toho, čo dnes nazývame vesmír, je postupne vťahovaná do procesu vytvárania stále zložitejších štruktúr: vo fyzike sú najzložitejšie atómy zároveň tými najmladšími. Tento proces trvá vo vesmíre už pätnásť miliárd rokov. Postupne sa vytvárali galaxie a hviezdy a niektoré hviezdy sa tvoria ešte aj dnes. V dnešnej dobe vieme, že vesmír je plyn galaxií, tzn. plyn, ktorého molekulami sú galaxie. Napríklad naša galaxia obsahuje asi okolo sto miliárd hviezd. Naša hviezda, ktorú nazývame Slnko, vznikla asi pred piatimi miliardami rokov. Takýto je teda vek našej slnečnej sústavy. Planéta Zem vznikla o niečo neskoršie: asi pred štyrmi miliardami šesťsto miliónmi rokov. Všetky tieto údaje môžu byť však neskôr revidované. Akonáhle bola naša planéta po fyzikálnej stránke pripravená, pokračovala hmota v procese kompozície. Atómy sa s inými atómami spájali do molekúl. Molekuly vytvárali s inými molekulami obrie molekuly. Tieto navzájom vytvárali molekuly, ktoré boli akoby knižnicami so všetkými inštrukciami a informáciami potrebnými pre vznik a rozvoj živej bytosti. Najprv jednobunkové a potom zložitejšie vytvorené z miliónov a potom miliárd rôznych špecializovaných buniek. Toto je teda všeobecný zákon dejín vesmíru a hmoty, ktorý odhaľujeme na konci dvadsiateho storočia. Hmota je postupne v čase vťahovaná do procesu, ktorý smeruje ku štruktúram stále zložitejším, a zo statického hľadiska stále menej pravdepodobným. Jednoducho povedané: '''informácia vo vesmíre plynutím času stále narastá'''. Vesmír je historický, vývojový, genetický systém, v ktorom nezvratným spôsobom narastá informácia. Vo všetkých kvalitných pojednaniach z fyziky a biochémie možno nájsť výklady o genéze a vytváraní zložitejších štruktúr hmoty, utvárania ťažkých jadier, vzniku molekúl z atómu a obrých molekúl z jednoduchších molekúl. Na základe všetkých týchto poznatkov môžeme dnes študovať dejiny vesmíru a dejiny hmoty. Dnes vieme, že prvé živé bytosti, tie najjednoduchšie, sa objavili na Zemi asi pred tri a pol miliardou rokov. Aj tu sa môžu údaje revidovať. Isté však je, že prvé živé bytosti boli zároveň tie najjednoduchšie. Boli to biologické systémy pozostávajúce z jedinej bunky. Genetická informácia potrebná k riadeniu takého biologického systému je však už mimoriadne bohatá na informáciu. Musí totiž obsahovať všetky inštrukcie či informácie potrebné nielen k riadeniu výstavby už dosť komplexného biologického systému schopného pretrvať pri obnove všetkých atómov, z ktorých sa skladá, ale naviac schopného rozmnožovania a odovzdávania genetickej informácie, ktorú obsahuje a ďalej schopného prispôsobiť sa prostrediu a schopného vývoja a pretvárania. Tieto jednobunkové biologické systémy sa totiž skutočne vyvíjali a pretvárali. Nájdime si v dobrej učebnici základov biológie popis týchto primárnych biologických systémov, prvých a najjednoduchších živých štruktúr. Systémy najjednoduchšie nasledovali po biologických systémoch zložitejších a zložitejší: tento vývoj nazývame prírodná história živých štruktúr. Zoológia nám predkladá pohľad na tieto progresívne dejiny - začínajúc dobou pred tri a pol miliardami rokov - všetkých živých bytostí, ktoré kedy žili na našej planéte. Niektoré z nich sú ešte okolo nás. Väčšina z nich už zmizla. Poznáme ich vďaka skamenelinám. Ak študujeme túto dlhú históriu, zdá sa isté, že postupom času sa objavovali stále zložitejšie biologické systémy, zostavené z diferencovaných buniek, špecializovaných orgánov. Pre riadenie vývoja týchto stále zložitejších, stále diferencovanejších a špecializovanejších biologických systémov bolo treba genetických správ stále bohatších na informáciu a obsahujúcich všetky potrebné inštrukcie. To je to, čo sa nám biológovia a biochemici pokúšajú povedať: že genetická informácia je z hľadiska informácie stále väčšia a bohatšia. Postupne sa život orientuje na vytváranie organizmov stále mobilnejších a samostatnejších vybavených stále vyvinutejším nervovým systémom. Mozog neustále nadobúda väčší objem a zložitosť. Prírodné dejiny života sú tak nezvratným vzostupom ku stále zložitejším psychickým štruktúram. Prvé živé bytosti, ktoré sa objavili, boli už psychickými štruktúrami, základnými, rudimentárnymi, ale predsa psychickými. Neexistuje živá bytosť, ktorá by nebola psychickou štruktúrou. Všetko, čo je biologické, je tiež psychické. Biológie a psychológie, experimentálnej psychológie zvierat a ľudí, sa týkajú rovnakej reality: živých bytostí, ktoré sú nerozlučne biologickými systémami i psychickými štruktúrami. Descartes sa preto veľmi mýlil, keď sa domnieval, že zvieratá sú stroje, ktoré nemajú psychiku. Mýlil sa i v tom, keď veril, že náš organizmus je stroj. Stroj sa sám neopravuje, neregeneruje, nevyvíja, nerastie a neobnovuje neustále a bez prestania všetky atómy, ktoré obsahuje. Behom doby, s neurofyziologickým vývojom a v súvislosti s ním sa rozvíja psychika. A s človekom, tvorom vybaveným asi sto miliardami neurónov (toto číslo môže byť na základe budúcich objavov modifikované), sa objavuje bytosť vybavená psychikou schopnou reflexie, poznávania, predvídania, pamätania, nostalgie, ľútosti, vedomých žiadostí, milých spomienok a výčitiek. Behom času v prírodných dejinách živých bytostí, sa psychická štruktúra stále a nenávratne zväčšuje. K tomu, aby mohla byť vytvorená bytosť vybavená mozgom zloženým z mnohých miliárd nervových buniek, je treba genetickú informáciu, ktorá je z hľadiska kvantity a kvality informácie mimoriadne bohatá. O tejto skutočnosti nás informujú genetici: genetická správa človeka, ktorá je obsiahnutá v jadre spermatozoidu a v jadre vajíčka je obrovská knihovňa v nepatrnom kúsku hmoty, v niekoľkých milióntinách miligramu. Je to informácia, ktorá takmer nemá hmotu. Pri spojení muža a ženy, ktorí sa milujú, predáva muž žene svoje správy. Jedna z týchto správ sa spojí zo správou obsiahnutou v jednom z vajíčok ženy. Z kombinácie týchto dvoch správ vzíde nová správa, správa tak pôvodná a nová, že dieťa, ktoré je takto počaté - a v tom sú všetci biológovia zajedno - je úplne originálne, jedinečné v celej histórii prírody a života. Počaté dieťa je ako jedinečná a neslýchaná báseň, báseň dosiaľ nevydaná. Prečo je ale v rámci štúdia katechizmu potrebné zoznamovať sa s dejinami vesmíru, dejinami hmoty, dejinami života, dejinami človeka? V katechizme mojej babky nič také nebolo. To je pravda, ale my na konci dvadsiateho storočia potrebujme vedieť a pochopiť, ako sa kresťanstvo zaradzuje do dejín vesmíru a prírody, aké je miesto a funkcia kresťanstva v dejinách stvorenia, ktoré odhaľujeme pomocou experimentálnych vied. Lebo iba jeden je autor prírody a milosti. Uvidíme, že všetko, čo títo vedci objavujú a objavia, nám bude slúžiť k tomu, aby sme lepšie pochopili a poznali dielo stvorenia. Zo všetkého, čo experimentálne vedy objavili počas viac než jedného storočia, sa zdá, že vesmír je systém vývojový, historický, genetický, systém, v ktorom informácia narastá spôsobom stálym a nezvratným, od počiatku až do dnes. Je úplne očividné, že vesmír si v žiadnom okamihu svojej histórie nemôže sám dať novú informáciu, ktorú predtým nevlastnil, práve preto, že ju nevlastnil. Je teda treba objektívne uznať, že vesmír je systém historický, vývojový, genetický; ktorý neustále prijíma informáciu, tvoriacu informáciu, na základe ktorej sa vytvárajú nové fyzikálne a biologické systémy. Ateizmus je filozofia ktorá tvrdí, že je vesmír a okrem neho nič iného: že vesmír je jediným súcnom, súcnom absolútnym. Pokiaľ je vesmír jediné súcno, ako tvrdí ateizmus, tak si nemôže sám dať to čo nemá, a ani to nemôže prijať od niekoho alebo niečoho iného, nakoľko je sám. Vesmír by teda mal zostať tým čím je, tým čím bol od večnosti, nevyvíjať sa, neobohacovať sa informáciou. Vesmír nie je dnes tým čím bol pred desiatimi či dvanástimi miliardami rokov. Pred desiatimi či dvanástimi miliardami rokov bol pomerne jednoduchou hmotou. Nebol tu ešte život, teda aspoň v našej slnečnej sústave. Nech sa už objavil skôr alebo neskoršie, zostáva isté, že sa pred nejakou dobou objavil, a že pred desiatimi či dvanástimi miliardami rokov nemohol vesmír obsahovať slnečné sústavy pripravené z fyzikálneho hľadiska k prijatiu komplexných biologických systémov- živých bytostí. Vidíme, že vesmír sa postupne vyvíja, a to vo veľmi konkrétnom smere: smerom k utváraniu stále zložitejších fyzikálnych a biologických systémov. To znamená, že informácia v priebehu doby narastá. Ateizmus je filozofia, ktorá tvrdí, že vesmír je sám. Nemôže teda prijímať novú informáciu. A nemôže si ju ani dať, nakoľko ju nemá. Mal by teda zostať tým, čím je, bez zmeny a viazaný na svoje prvotné formy. V skutočnosti sa však vyvíja a obohacuje, dokonca sa v ňom objavuje nová bytosť, nové bytosti. Preto sa ateizmus mýli. Vedomí si toho, čo dnes vieme o dejinách vesmíru , je ateizmus úplne nemysliteľný. Samozrejme je možné vyučovať ho ďalej na univerzitách, stredných a dokonca i základných školách, ale nie je už možné ateisticky myslieť, dokiaľ myslieť stále ešte znamená integrovať poznatky do jednej syntézy, v ktorej nie sú rozpory, celok informácii, ktoré získavame o vesmíre a o prírode prostredníctvom experimentálnych vied. Ateizmus je stále zreteľnejšie filozofiou pre tých, ktorí ignorujú poučenie z dejín vesmíru, hmoty, života a človeka. K objavu stvorenia, skutočnosti stvorenia, dochádzame preto, že poznáme stále lepšie dejiny vesmíru, hmoty a života. Naši predkovia si predstavovali stvorenie viac-menej ako operáciu umiestnenú výlučne na začiatok, ako akúsi operáciu, ku ktorej došlo behom okamihu či v rámci jedného týždňa. My už dnes vieme, že stvorenie, zahájené pred pätnástimi miliardami rokov, pokračuje, že vznikajú nové fyzikálne systémy, nové hviezdy, nové galaxie, nové molekuly, ktoré predtým neexistovali, nové biologické systémy – a to až do našich dní, kedy sa objavil človek. Homo nazývaný láskavými paleontológmi sapiens sa objavil pred niekoľkými stovkami tisíc rokov. Čo je to vedľa veku kozmu? Je to preto, že poznáme lepšie dejiny stvorenia, že stále viac odhaľujeme skutočnosť stvorenia, skutočnosť pokračujúceho stvorenia, trvajúceho už pätnásť miliárd rokov. Asistujeme, ak to môžem tak povedať, pri stvorení, ktoré je tvorené. Vidíme, ako vzniká a rastie. Asistujeme pri geniálnej improvizácii, pri utváraní nových fyzikálnych a biochemických systémov, nových genetických informácií, a tým i nových systémov biologických. Vesmír je možné prirovnať k nedokončenej symfónii, ktorá je práve komponovaná. Povedať, že symfónia sa komponuje sama, je nezmyselné. Táto veta nemá žiadny význam. Je to len zdanie slov. Vesmír je nedokončenou symfóniou, ktorej jednotlivé skladby sú rôzne súcna, a niekedy dokonca bytosti živé a mysliace. Povedať, že táto skladba sa skladá sama, to je len zvuk slov. Noty sa samé neskladajú, ale sú skladané do celkov, ktoré majú určitú formu. Nič si nemôže dať samé informáciu, ktorú nemá. Ateizmus je nemysliteľná filozofia, pokiaľ chce človek zostať racionalistom. Človek môže samozrejme ďalej vyznávať ateizmus, ale len vtedy, ak sa zriekne racionálnej analýzy a informácií, ktoré poskytujú experimentálne vedy. Filozofia iracionálna a literárna, to je v skutočnosti súdobý ateizmus, ktorý sa s hrôzou odvracia od vied o vesmíre, od prírodných vied. Súdobý ateizmus má u vládnúcich filozofov (Nietzsche, Heidegger, Sartre) hrôzu z prírody. Uteká pred ňou, úmyselne ju ignoruje. V prípade Marxa a jeho žiakov je situácia zložitejšia. Marx a predovšetkým jeho priateľ Engels vypracovali filozofiu prírody. Vyznávali, že príroda je jediné súcno, a že preto nemôže mať začiatok ani koniec, nemôže dôjsť k jej opotrebeniu, nemôže zostarnúť. Je to cyklický systém. Experimentálne vedy nám už sto rokov ukazujú, že všetky tieto metafyzické tézy sú mylné. Aby človek mohol vyznávať ateizmus, musí sa zriecť poučenia z experimentálnych vied. V tejto analýze sa neopierame o najnovšie objavy, ktoré astrofyzikom umožňujú popísať nám jeden okamih za druhým, po zlomkoch sekundy, prvé chvíle vesmíru. Nechali sme stranou úplne prvé okamihy existencie vesmíru. Bolo by to príliš jednoduché: pokiaľ má vesmír počiatok, ako nám hovoria astrofyzici, potom nemôže byť jediným súcnom. Súcno, či súhrn súcien nemôže vzniknúť z absolútnej prázdnoty. Absolútna prázdnota je sterilná. To ateistické filozofie pripúšťajú už celé storočia. Z absolútnej prázdnoty či negácie ktoréhokoľvek súcna nemôže nič povstať ani vzniknúť. Pokiaľ je teda vesmír sám, pokiaľ je jediným súcnom, ako tvrdia ateistickí filozofi, nemohol začať. Musí byť v minulosti večný, tak ako musí byť večný v budúcnosti, pretože je súcnom, súcnom jediným, či dokonca absolútnym. Otázka veku vesmíru je v kompetencii kozmickej fyziky. Analýzy, výpočty a vyhodnotenia vedú k radovo zhodným výsledkom: # Bol určený vek hviezd: v našej galaxii dochádzame k číslam medzi desiatimi a pätnástimi miliardami rokov. # Môžeme dnes stanoviť dobu, kedy došlo k formácii ťažkých jadier (uránu) vo vnútri hviezd v poslednej fáze ich vývoja, napríklad v prípade výbuchu supernovy: je to asi sedem či osem miliárd rokov. Prvé chemické reakcie v našej galaxii sa tak datujú do doby asi pred ôsmimi či viac miliardami rokov. # Neustále diskutovaná teória rozpínania vesmíru hovorí o tom, že rozpínanie začalo asi pred ôsmimi miliardami rokov. Tieto tri výsledky – vek najstarších hviezd, začiatok chemických aktivít a začiatok rozpínania – sa zhodujú, aj keď sú založené na úplne odlišných východiskách. Naše Slnko je hviezda, ktorá nezvratným spôsobom premieňa svoju zásobu vodíka na hélium. Pokiaľ by Slnko bolo večné, premieňalo by svoju zásobu vodíka na hélium už od večnosti; a tak by už od večnosti nebolo Slnko. Veta „Slnko je večné“ je z fyzikálneho hľadiska nezmyselná. To platí aj pre každú zo sto miliárd hviezd našej galaxie a pre každú hviezdu miliárd galaxií, z ktorých sa skladá vesmír. Pokiaľ by naša galaxia bola večná, potom by hviezdy, ktoré ju tvoria, premenili svoju zásobu vodíka už od večnosti, a preto by už od večnosti nebola žiadna galaxia. Veta „Naša galaxia je večná“ je z fyzikálneho hľadiska nezmyselná. To platí aj pre celok galaxií, teda vesmír. Jednotlivé prvky vesmíru, hviezdy, majú určitý vek; podcelky, galaxie, majú určitý vek – prečo by potom celok, tj. vesmír, nemal mať určitý vek? Otázka veku vesmíru nie je zhodná s otázkou rozpínania vesmíru. Aj keby sa teória rozpínania vesmíru stretla s kritikou, zostáva pravdou, že vesmír je systém historický, vývojový a genetický, systém, v ktorom všetko má určitý vek. Hovoríme vlastne, že dejiny vesmíru sú dejinami počiatku, toľko počiatkov, koľko je stupňov reality či stupňov nových bytostí. Stvorenie sa uskutočňuje už pätnásť miliárd rokov – od prvých fyzikálnych štruktúr, už viac než tri miliardy rokov – od prvých biologických systémov; už tristo miliónov rokov – od nových zoologických skupín; a už cez dva milióny rokov – od vzniku ľudského mozgu. Každý okamih je počiatok v dejinách vesmíru. O existencii Boha vieme zo stvorenia, z dejín stvorenia, a to práve tak, ako vieme o existencii Johanna Sebastiana Bacha na základe jeho Kantát. Rozdiel je v tom, že v prípade Bachových Kantát ide o hudobné skladby, nie o substancie, bytosti. Bach zložil svoje Kantáty v 18. storočí. Dnes dokazujú existenciu svojho autora, nakoľko kantáta sa nemôže skomponovať sama. Ale v súčasnej dobe sa nenachádzajú v štádiu kompozície, zatiaľ čo vesmír je kompozícia, ktorá je teraz a vždy a stále komponovaná – a najnovšími skladbami sme napríklad ja alebo ty. Ak vieme o existencii Boha na základe sveta, je to predsa oveľa jasnejšie poznanie, ako keď hovoríme, že vieme o existencii Johanna Sebastiana Bacha na základe jeho Kantát, je to poznanie úplne platné a nepopierateľné. Kto by chcel tvrdiť že Bachove Kantáty sa skomponovali samé alebo že Johann Sebastian Bach nikdy neexistoval? Ak hovoríme o vesmíre, existujú ľudia , ktorí sa nechajú nazývať filozofmi a ktorí to o sebe aj tvrdia. Ako však povedal jeden veľmi starý filozof, nie je nutné, aby človek myslel to, čo hovorí. Je predsa možné vysloviť i nemysliteľné. Existencia Boha nie je otázkou viery, ako tomuto termínu dnes rozumieme, tj. oddelené od rozumu a inteligencie. Poznanie existencie Boha je v kompetencii ľudskej inteligencie, ľudského rozumu, racionálnej analýzy založenej na univerzálnej skúsenosti. Táto existencia je predmetom poznania, a to poznanie istého. Toto poznanie je založené na skutočnosti stvorenia, skutočnosti zjavenia a skutočnosti vtelenia. A tiež na skutočnosti cirkvi. Budeme skúmať tieto skutočnosti jednu po druhej. Existencia Boha by nemala byť otázkou presvedčenia či viery v dnešnom zmysle slova, a to z jednoduchého dôvodu: že veriť v existenciu niečoho, čo je, nemá žiadny zmysel. Vezmime si jednoduchý príklad. Predpokladajme, že chcem dieťa naučiť plávať. Kľudne mu vysvetlím že z toho dôvodu, že voda je taká, aká je, a hustota jeho tela je taká, aká je, voda ho ponesie, a ono sa nemôže utopiť. Je veľmi obtiažne spadnúť na dno; k tomu treba značné úsilie. Dieťa mi môže a nemusí veriť. Môže mať dôveru a nemusí. Pokiaľ môjmu slovu verí, položí sa na vodu, kľudne, hlavu v predĺžení tela a zistí, že sa, bez toho aby urobilo akýkoľvek pohyb, vznáša na vode. Overí si, že to, čo som mu povedal, bola pravda. Pokiaľ mi neverí, bude sa vzpierať, prskať a zmietať sa, piť vodu, kričať a nezíska skúsenosť, ktorú som sa mu snažil priblížiť. Ale nech mi verí alebo nie, nech má dôveru alebo nie, v každom prípade sa jeho viera či nevera vo mňa netýka mojej existencie. Táto skutočnosť je známa a istá. Chcem po ňom, aby uveril v pravdivosť toho, čo mu hovorím, a dodávam, že si to sám overí. Požadovať po niekom, aby veril v existenciu nejakej bytosti, nemá žiadny zmysel. Môžete a nemusíte dôverovať nejakému svojmu priateľovi. Ale vaša viera či nevera sa v žiadnom prípade netýkajú jeho existencie. Rovnako je tomu v Písme, ako uvidíme ďalej. Viera v Boha sa netýka existencie Boha, ktorá je známa istým spôsobom zo stvorenia, zo všetkých stvorení Boha a z diela Boha v dejinách, rovnako ako existencia Johanna Sebastiana Bacha je známa z jeho Kantát. V hebrejskej Biblii a v knihách Nového zákona sa viera netýka existencie Boha, ale pravdivosti Božieho slova, pravdivosti, ktorá môže a aj by mala byť overená inteligenciou, ako ešte uvidíme. Inak povedané, význam, ktorý dnes veriaci dávajú slovu viera, keď ju aplikujú na existenciu Boha, je nevhodný a mylný. Viera je akt myslenia, inteligentného myslenia. Je to súhlas inteligencie, a nie citu. Je to pravdivostný súd. A naviac viera v slovo Božie predpokladá isté poznanie existencie Boha, poznanie možné a reálne, vychádzajúce zo stvorenia. Existencia Boha nie je teda predmetom iracionálnej viery či viery oddelenej od inteligencie, ako to veľké množstvo kresťanov dnes opakuje. Existencia Boha je predmetom poznania, a to poznania istého, ľudskou inteligenciou uvažujúceho o diele stvorenia. Stvorenie je prvým prejavom Boha. To je trvalým učením cirkvi. Je to učenie Svätého písma, teda učenie hebrejského ľudu, ktorý uložil svoje myšlienky v súbore kníh, ktorý nazývame Biblia. Je to učenie svätého Pavla. Kresťania, ktorí v mene Zjavenia odmietajú či zavrhujú možnosť istého poznania existencie Boha zo stvorenia, ktorí odmietajú možnosť poznania Boha z jeho stvorenia s tým, že sa spoľahnú na Zjavenie, sa sami dostávajú do slepej uličky, pretože samotné Knihy učia, že Boh je známy zo stvorenia, svojho prvého prejavu. Viď slová svätého Pavla z listu kresťanom v Ríme napísaného v zime 56-57 v Korinte: "Boží hnev sa zjavuje z neba proti každej bezbožnosti a nespravodlivosti ľudí, ktorí svojou neprávosťou potláčajú pravdu. Veď to, čo je možné o Bohu poznať, je im prístupné. Boh im to predsa odhalil. Jeho večnú moc a božstvo, ktoré sú neviditeľné, je možné totiž od stvorenia sveta vidieť, keď ľudia premýšľajú o jeho diele, takže nemajú výhovorku. Poznali Boha, ale nevzdali mu česť ako Bohu, ani mu neboli vďační, ale ich myslenie ich zaviedlo do márnosti a ich scestná myseľ (srdce) sa ocitla vo tme. Tvrdia, že sú múdri, ale upadli do bláznovstva: zamenili slávu nepominuteľného Boha za zobrazenie podoby pominuteľného človeka, áno i vtákov a štvornožcov a plazov. Preto ich Boh ponechal napospas nečistým vášňam ich sŕdc, takže zneucťujú svoje vlastné telá; vymenili Božiu pravdu za lož a klaňajú sa a slúžia tvorstvu miesto Stvoriteľovi – on buď velebený na veky! Amen." (Rim 1,18-25) Toto učenie – totiž možnosť poznať Boha zo stvorenia – nájdeme u gréckych i latinských otcov, u veľkých učiteľov stredoveku. Bolo slávnostne definované cirkvou na Prvom vatikánskom koncile v roku 1870: Tá istá svätá matka cirkev drží a učí, že Boh, ktorý je základom a cieľom všetkých bytostí, môže byť poznaný istým spôsobom prirodzeným svetlom ľudského rozumu zo stvorených skutočností. Kánon: Pokiaľ by niekto povedal, že Boh jediný a pravý, Tvorca a náš Pán, nemôže byť poznaný istým spôsobom prirodzeným svetlom ľudského rozumu, nech je exkomunikovaný. V tejto úvodnej kapitole sme predložili niekoľko poznámok týkajúcich sa postupu inteligencie, ktorá vychádza z reálneho, fyzického sveta a pokračuje, až objaví existenciu toho, bez ktorého by tento svet bol nemysliteľný. ---- Cfr. TRESMONTANT, C., ... {{Dogmatika}} 1758 4399 2005-11-02T12:19:02Z Mireksoteria 23 Sem vložte text, ktorý zatiaľ neviete zaradiť, a ktorý bude neskôr presunutý... 1760 4352 2005-10-30T13:30:52Z Mireksoteria 23 {{bptop}} {| cellpadding="2" cellspacing="0" style="background-color: transparent;" |- | [[Obrázok:Ichthys.jpg|60px| ]]</td > | ''&nbsp;Táto stránka ešte nie je dokončená, preto ju voláme "[[Wikibooks:Výhonok|Výhonok]]". Chýbajúce veci môžeš aj ty doplniť, prípadne rozvinúť to, čo je tu už napísané. Urobíš to tak, že hore klikneš na záložku ''upraviť'' (alebo tiež [{{SERVER}}{{localurl:{{NAMESPACE}}:{{PAGENAME}}|action=edit}} sem]) a takto text dopíšeš, alebo zmeníš''.</td ></tr > |} {{bpbottom}} {{Dogmatika}} [[Kategória:Výhonky dogmatiky]] 1762 5984 2006-05-13T02:26:09Z Alfaomega 76 /* Rozum a moc anjelov */ ==Biblicko-teologický úvod== Písmo sv. sa zmieňuje '''o anjeloch v spojení s dejinami človeka a jeho spásy''', hovorí skôr o pôsobení týchto duchov ako o ich prirodzenosti. Prozreteľnosť Božia, ktorá pripúšťa rozumné bytosti k účasti na svojej vláde nad svetom, nám objasňuje podiel anjelov na dejinách spásy. Vzťah teológov k problému existencie anjelov, ich prirodzenosti a úlohy v oblasti dobra alebo zla, podliehal v dejinách zmenám. V kresťanskom staroveku sa verilo v existenciu dobrých a zlých anjelov, hovorilo sa o ich hierarchiách; až stredovekí teológovia tvorili systematické a prenikavé traktáty, v ktorých sa operovalo hlavne dedukciou a veľmi subtilnými úvahami na tému činnosti rozumu a vôle anjelov. Dnes prevláda sklon '''viacej sa opierať o Sväté písmo a vyhýbať sa čisto špekulatívnym riešeniam'''. Predošlý dogmatizmus (noetický: plná dôvera v možnosť poznať pravdu myslením, dôvera v absolútny súhlas myslenia a skutočnosti, užívanie rozumu bez výskumu stupňa a hraníc poznania; opakom je skepticizmus) sa mení v agnosticizmus a skepticizmus a objavujú sa aj sklony považovať dobrých a zlých anjelov len za symboly dobra a zla. Je pravda, že sa v Písme sv. stretávame s rôznorodými zosobneniami prírodných a duchovných síl; je však aj množstvo textov, poukazujúcich na osobný charakter anjelov a preto je ťažko stotožňovať ich s dobrými alebo so zlými silami. '''Teologické učenie o anjeloch''' (angelológia) musí vychádzať z toho, že prvotným prameňom angelológie nie je samo starozákonné alebo novozákonné Božie zjavenie, lebo sa v ňom anjeli jednoducho predpokladajú ako samozrejmé duchovné bytosti, ako súčasť kozmického poriadku. Zjavenie, ktoré sa vzťahuje na anjelov, predsa len má podstatnú úlohu, lebo zvonku pochádzajúce nepresné predstavy anjeloch sa očisťujú a to, čo zostane po tomto očistení, potvrdzuje sa ako legitimne tradovaná skúsenosť človeka. Učenie o anjeloch slúži k objasneniu väčších, nábožensky významnejších právd: vláda Boha nad všetkým, ohrozené postavenie človeka. Božie Zjavenie sa nezaujíma o detailné predstavy (mená, počet, hierarchia anjelov a pod.). Teologická angelológia je zaradená do veľkej udalosti, okolo ktorej sa v existencii človeka všetko točí, totiž okolo '''príchodu Boha v Kristovi do jeho stvorenia.''' Nedovoľuje človekovi skracovať dimenzie jeho vesmíru: stojí v obsiahlejšej a širšej vospolnosti – vospolnosti spásy alebo vospolnosti nešťastia – ako je len ľudská vospolnosť. Len z tohto hľadiska možno hlbšie definovať, čo sú anjeli: že podľa základu svojho bytia patria k svetu, stoja s človekom v prirodzenej jednote skutočnosti a dejín, majú s ním '''jedny spoločné nadprirodzené dejiny spásy''', ktoré majú svoj prvý náčrt a svoj posledný cieľ (aj pre anjelov) '''v Kristovi'''. Nakoľko však teologická antropológia a kristológia spolu sú svojou podstatou osobným okolím vysloveného a zriekajúceho sa Otcovho Slova, ktoré je v ’''jednej''' osobe vysloveným a počutým Slovom. Ich rozdiel vo vzťahu k ľuďom treba chápať ako „špecifickú“ obmenu anjelom a ľuďom spoločnej („generickej“) skutočnosti, ktorá samotná dosahuje svoje najvyššie, milostivé splnenie v Božom Slove. Vychádzajúc z tohto bodu, treba objasňovať '''milosť anjelov ako Kristovu milosť''', Krista ako hlavu anjelov, pôvodnú jednotu dejín sveta a spásy s anjelmi a ľuďmi v ich '''vzájomnej''' nadradenosti a podradenosti, ako aj zmenu, ktorou prechádza úloha anjelov v dejinách spásy. ==Existencia, pôvod a počet anjelov== V katolíckom učení sú anjeli považovaní za osobné bytia, t.j. bytia s rozumom a slobodnou vôľou, ale rozdielne od ľudskej prirodzenosti a dokonalejšie ako ona. Teda anjeli nie sú ani zosobnením prírodných síl ako bohovia v polyteizme, ani personifikácie Božích vlastností a činnosti ako vysvetľujú racionalisti novoveku. Kto vychádza z predpokladov materialistického alebo panteistického monizmu, nemôže uznať existenciu osobných duchov; takisto odmietnutie autority Písma sv. a prijatie predpokladov racionalizmu, podrýva učenie o anjeloch, lebo na základe samotného rozumu ťažko možno dokázať, že anjeli existujú. Niektorí historici náboženstva sa pokúšajú naturalisticky vysvetliť vznik viery v anjelov: vidia v židovskokresťanskom učení o anjeloch stopy dávneho polyteizmu alebo odvodeniny babylonských a perzských predstáv. Existenciu anjelov popierali už '''saduceji''' . [[Image:angel.jpg|400px|right]] '''Meno: „anjel“''' (z gréckeho: ''angelos'' = posol, lat. ''Nuntius, missus'' = poslaný, legát) je meno služby, nie prirodzenosti (sv. Augustín). Podľa prirodzenosti sú totiž anjeli duchovné bytosti, stávajú sa však anjelmi tým, že vykonávajú rozličné posolstvá. Jestvovanie anjelov je dogma. Podľa definície IV. Later. A I. Vatikánskeho koncilu: „Boh ... spolu od počiatku času z ničoho stvoril oboje tvorstvo, duchovné a hmotné, totiž anjelov a (hmotný) svet“. Súčasnosť stvorenia sveta a anjelov a hmotného sveta nie je definovaná (simul môže znamenať aj: spolu, dohromady; por. Sir 18,1), ale je to učenie kvalifikované ako ''sententia comunis''. '''Písmo sv.''' – už v najstarších predexilových knihách dosvedčuje existenciu anjelov, ktorí oslavujú Boha a prinášajú ako Boží služobníci a poslovia ľuďom Božie príkazy. V dobe exilu táto viera značne vzrástla. '''V Písme sv. Starého zákona''' máme dosť časté zmienky o nadľudských rozumných bytostiach; Lóta s jeho rodinou vyvádzajú anjeli zo Sodomy; anjel Boží vystupuje v živote Agary; prorok Izaiáš pozoruje vo svojom videní okrídlených serafínov, ako oslavujú Boha; anjel vyslobodzuje troch mládencov z ohnivej pece; v knihe Danielovej čítame o nadľudských bytostiach, Michalovi a Gabrielovi; v rozprávaní o Tobiášovi hrá hlavnú úlohu anjel, ktorý o sebe hovorí: „Ja som anjel Rafael, jeden zo siedmich, ktorí stojíme pred Pánom“. Starý zákon pozná aj neviditeľné nadľudské a zlé bytosti. Rozumnú, ale zlú bytosť, ktorá zviedla prarodičov, charakterizuje Kniha Múdrosti takto: „K neporušiteľnosti totiž stvoril Boh človeka... závisťou však diabla prišla na svet smrť: skúsia ho tí, čo sú jeho korisťou“. Uvedený text je určite výrazom židovskej tradície, ktorá videla v symbole hada osobnú, zlú a nadľudskú silu. O satanovi, nadľudskej bytosti sa zmieňuje kniha Jób; tiež čítame, že Asmodej – osoba zlomyseľná a neviditeľná – uškodil Sáre, budúcej Tobiášovej žene. Je charakteristické, že v uvedených textoch vystupujú tieto zlé alebo dobré nadľudské bytosti ako celkom závislé na Bohu a nie ako sily s Bohom bojujúce; v ich opisovaní teda nie je nič, čo by naznačovalo, že sú to nižší bohovia polyteizmu. Spôsoby, ako sa anjeli opisujú, sú celkom druhoradou vecou a preto sa tu môžeme stretnúť s predstavami známymi z náboženskej kultúry Babylončanov a Asýrčanov (okrídlení cherubíni); napokon tu mohla byť spoločná tradícia siahajúca až k prvotnému zjaveniu. '''Stvorenie''' anjelov dosvedčuje '''nepriamo''' Ex 20,11: „Lebo za šesť dní utvoril Pán nebo a zem, more a všetko, čo je v nich“; '''priamo''' Kol 1,16: „V ňom (Kristovi) bolo stvorené všetko, čo je na nebesiach a čo je na zemi, viditeľné a neviditeľné, tróny a panstvá, kniežatstvá a mocnosti“. Por. Ž 148,25. Na '''otázku, kedy''' boli anjeli stvorení, dnes sa považuje za pravdepodobnejšie, že anjeli boli stvorení zároveň so stvorením hmotného sveta na začiatku svetového času. '''V Písme sv. Nového zákona''' je viacero zmienok o anjeloch ako nadľudských bytostiach stvorených Bohom a nižších ako Boží Syn. Anjel Gabriel prináša radostnú zvesť Zachariášovi a Márii, keď jej zvestuje počatie Božieho Syna. Pri Ježišovom narodení sa objavujú anjeli; takisto mu slúžia. Keď pred začiatkom svojho verejného účinkovania zvíťazil nad pokušeniami. Dobrí anjeli vidia Boha a zlí sú zvrhnutí do tmavej priepasti. Anjeli majú byť aj pri poslednom súde, hoci jeho deň nepoznajú. Prirodzenosť anjelov je iná ako ľudská, lebo sú označení ako duchovia a podľa spôsobu, ako sa objavujú a miznú, je zrejmé, že majú moc nad hmotou a nepodliehajú jej zákonom. '''Tradícia''' – Je od počiatku jednomyseľná v tom, že jestvujú anjeli stvorení Bohom. Starokresťanskí apologéti pripomínajú pri obhajobách na námietky ateizmu aj vieru v existenciu anjelov. Prvú monografiu o anjeloch napísal okolo r. 500 Pseudo-Dionýzius Areopagita pod titulom: De coelesti hierarchia. Medzi latinskými Otcami zvlášť sv. Augustín sa pomerne najviac zaoberal životom, službou a prirodzenosťou anjelov; rovnako sv. Gregor Veľký sa podrobnejšie zaoberal učením o anjeloch. Od neho pochádza známa veta: „Jestvovanie anjelov a archanjelov dosvedčuje takmer každá stránka Svätého písma.“. '''Rozum''' – Ľudský rozum nemôže s istotou usudzovať na jestvovanie anjelov, iba s veľkou pravdepodobnosťou. Stvorenie anjelov je slobodným činom Božím. Vo svete vidíme bytosti s odstupňovanými dokonalosťami: nerasty, rastliny, zvieratá, ľudí. Zdá sa teda primerané, aby jestvovali aj číro duchovné tvory, t.j. anjeli. Teda len zo stupňovitej dokonalosti akú nachádzame v stvoreniach, môžeme s veľkou pravdepodobnosťou predpokladať existenciu čisto duchovných bytostí. Sám ľudský rozum uznáva za primerané, že medzi Bohom – najvyšším a najdokonalejším duchom – a človekom, je spojovací článok, t.j. svet čistých, ale stvorených duchov. Jestvovanie čistých duchov uznávali aj pohania, Babylonci, Gréci a Rimania. ===Počet anjelov=== Počet anjelov sa v Písme sv. uvádza veľmi všeobecne a hyperbolicky, takže v tejto otázke nevieme nič presného. Podľa výpovedí Svätého písma je počet anjelov veľmi veľký; hovorí o myriadách o tisícoch a tisícoch, o légiách. Rôzne biblické mená naznačujú odstupňovanie a poriadok medzi anjelmi. Na základe Písma sv. bolo možné prijať, že sú určité rozdiely medzi anjelmi v dokonalosti ich bytia. Na základe biblických pomenovaní teológovia od Pseudo-Dionýza rozlišujú podľa jeho príkladu tri hierarchie anjelov a v každej z nich sú tri chóry alebo rady anjelov: Serafíni, Cherubíni, Tróny – Panstvá, Kniežatstvá, Mocnosti – Sily, Archanjeli, Anjeli. Rozdelenie anjelského sveta do 9 chórov a s tým spojené, z novoplatonizmu pochádzajúce učenie o osvecovaní nižších radov vyššími, '''nie je pravda viery''', ale slobodná teologická mienka. To isté platí o scholastickom rozdeľovaní anjelov na: ''angeli assistentes, a angeli ministrantes''. Do prvej skupiny sa počítalo prvých šesť chórov, do druhej skupiny tri ostávajúce chóry podľa Pseudo-Dionýza. Podľa svedectva Zjavenia sa nedá toto rozdelenie anjelov na funkcie anjelov asistujúcich a slúžiacich chápať ako výlučné. '''Otcovia''' veľmi často hovoria o veľkom počte anjelov a o viacerých anjelských rádoch. Niektorí z podobenstva Kristovho o stratenej ovci usudzujú, že 99 oviec sú anjeli a jedna stratená ovečka je ľudské pokolenie, takže anjeli svojím počtom ľudské pokolenie prevyšujú. Z tvrdenia, že stvoriteľský akt je vlastný samotnému Bohu a že anjeli sú bytosti kontingentné, vyplýva, že môžu byť stvorení jedine Bohom. Z dogmy o stvorení anjelov vysvitá, že boli stvorení „od počiatku času“, teda majú začiatok, počítaný od okamihu, v ktorom – z Božej stvoriteľskej vôle – dostali jestvovania. Podľa teológov, však nie je dogmou, že anjeli začali jestvovať v tom istom okamihu, v ktorom bol stvorený hmotný svet. Lebo ten výraz, že Boh „spolu“ stvoril anjelov a (hmotný) svet, možno i tak vykladať, že „aj“ anjeli sú stvorení aj hmotný svet je stvorený. Je však pravdepodobnejšie, že anjeli boli stvorení spolu s hmotou, lebo s hmotným svetom tvoria jeden celok tvorstva (universum) a tento celok Boh – podľa mienky sv. Tomáša – naraz stvoril. Podľa učenia sv. Tomáša, ktoré súvisí s jeho učením o princípe individuácie, anjeli sa špecificky rozlišujú jeden od druhého. Každý anjel tvorí pre seba samého species. Iní teológovia naproti tomu učia, že alebo len všetci anjeli spolu tvoria species (Albert V.), alebo že jednotlivé hierarchie alebo chóry tvoria zvláštny species (škola františkánska, Suarez). Rozdelenie anjelov na chóry sa zakladá na ich prirodzených i nadprirodzených daroch. Čím vyšší rád, tým lepšie schopnosti prirodzené, tým výbornejšie dary nadprirodzené a tým dôležitejšie úlohy a služby, ktoré sú anjelom zverené. Takto sv. Tomáš podľa Dionýza a sv. Gregora Veľkého. ==Prirodzenosť a vlastnosti anjelov== ===Nehmotnosť anjelskej prirodzenosti=== '''''IV. Later. A I. Vat. koncil''' rozlišujú stvorenie duchovných a telesných bytostí a stvorenie duchovných považujú za stvorenie anjelov, teda '''dogma viery je:''' '''„Prirodzenosť anjelov je duchovná“''' – De fide. Na rozdiel od ľudskej prirodzenosti, ktorá je zložená z ducha a tela, je prirodzenosť anjelov čisto duchovná, t.j. voľná od akejkoľvek hmotnosti. '''Podľa svojej podstaty: anjeli sú bytosti číro duchovné, celkom nehmotné, fyzicky jednoduché.''' Preto svojou prirodzenosťou '''prevyšujú''' prirodzenosť ľudí (v nadprirodzenom poriadku však človek môže prevyšovať anjela. Tak Kristus – človek nekonečne prevyšuje všetkých anjelov a Panna Mária – hoci je len ľudskou osobou – je kráľovnou aj anjelov). '''Každý anjel je kompletná, jedinečná, rozumná a svojprávna podstata, t.j. bytosť osobná.''' Ako osoba je teda každý anjel nositeľom svojej podstaty, svojich vlastností a svojej činnosti. '''Písmo sv.''' nič nevie o nejakom tele anjelov a nazýva ich duchmi; zjavenie sa anjelov možno vysvetliť nejakým prechodným, zdanlivým telom alebo víziami obraznosti a podobami vo sne. Písmo sv. '''výslovne''' označuje anjelov '''ako duchov''' (spiritus, pneumata). Sv. Pavol stavia do protikladu „duchov zla“, t.j. padnutých anjelov a „telo a krv“, t.j. ľudí. Telo a krv sú im odopreté, Ef 6,12: „Náš boj nie je proti ľuďom z tela a krvi, ale proti kniežatstvám a mocnostiam, proti vladárom temnosti tohto sveta, proti zlým duchom pod nebesami“. Tento protiklad ukazuje, že aj padlí anjeli sú myslení ako nehmotné bytosti. Ťažkosť proti nehmotnému chápaniu anjelských bytostí prináša miesto z listu ap. Júdu v 6-7 slovami: „Podobne aj anjelov, ktorí si nezachovali svoju vznešenosť“ – v. 7. „takisto smilnili a šli za zakázaným telom“, ak sa vzťahuje na anjelov v predchádzajúcom verši a nie na obyvateľov Sodomy a Gomory. Ak je prvý význam správny, podobne ako vo v. 9, potom v ňom vidíme narážku na rozšírené podanie v neskorom židovstve a v prvých kresť. storočiach, podľa ktorého sa anjeli dopustili pohlavného spojenia s ľudskými ženami (por. Gn 6,2) a boli za to potrestaní Bohom. Spisovateľ pripomína čitateľom im známe podanie, aby im podal názorný príklad Božej spravodlivosti, bez toho, že by chcel niečo záväzné povedať o prirodzenosti anjelov. '''Tradícia''' – Veľká časť Otcov, medzi nimi i sv. Augustín, písala pod vplyvom stoických a platonických názorov s niektorými nepochopenými miestami Písma sv., že anjeli majú éterické alebo plamenné telo; nemalé ťažkosti im robil pojem stvoreného ducha. Stvorená bytosť bez akejkoľvek hmoty sa im zdala byť nemožnou. Iní, ako napr. Euzébius Cez., Gregor Naz., Pseudo-Dionýzius a Gregor Veľký, uznávali čistú duchovnosť anjelov. Sv. Gregor Veľký hovorí: „Anjel je len duch, kým človek je duch a telo“. '''Rozum''' – Scholastickí teológovia sa zaoberali aj tou otázkou, '''či''' anjelská podstata '''sa skladá z matérie a formy'''. Látkou (matériou) sa rozumie neurčitá podstata, ktorá nie je určitou bytosťou duchovnou; rozumnou je to, čo túto neurčitú látku robí práve touto anjelskou bytosťou. Aj v duchovnej stvorenej bytosti možno rozlišovať duchovnú látku, to z čoho je a to, čo z nej robí práve tohoto anjela (formu). Lenže aj tí scholastici, ktorí anjelov pokladali za čírych duchov, tvrdili, že anjeli sa skladajú z látky a formy; tým však nechceli povedať, že anjeli sa skladajú z častí, ale, že nie sú ako Boh bez akejkoľvek trpnej potenciality, že nie sú čistý číry akt. V dobe vrcholnej scholastiky pripúšťala františkánska škola aj u čisto duchovnej podstaty zloženie z matérie a formy (neurčité a určujúce), zatiaľ čo sv. Tomáš a jeho škola považovali čisto duchovné podstaty ako formy bez matérie. Z dokonalosti anjelskej podstaty vyplývajú primerané '''prirodzené''' vlohy a vlastnosti anjelov (tieto, keďže patria k prirodzenosti každého anjela, zostávajú aj v zlých anjeloch, ale ich použitie môže byť rôznymi činiteľmi hatené). '''Prirodzené vlastnosti anjelov sú:''' *nesmrteľnosť *veľký rozum a dokonalé prirodzené poznanie *vynikajúca slobodná vôľa a moc. ===Prirodzená nesmrteľnosť anjelov=== '''Sent. communis teológov je: '''Anjeli sú svojou prirodzenosťou nesmrteľní.''' Ich prirodzená nesmrteľnosť vyplýva z ich čírej duchovnosti anjelskej prirodzenosti. Sú totiž nehmotní, nepozostávajú z fyzických čiastok a tak nepodliehajú podstatnej zmene, ktorá znamená stratu života. Anjel by však prestal jestvovať, keby mu Boh odňal zachovávanie, t.j. udržovací vplyv. Lk 20,36: „ani umrieť nebudú môcť, lebo sú ako anjeli“. Blaženosť dobrých anjelov a zavrhnutie zlých má podľa svedectva Písma sv. trvať večne. Mt 18,10: „Lebo hovorím vám: ich anjeli v nebi ustavične vidia tvár môjho Otca, ktorý je na nebesiach“. Mt 25,41: „Vzdiaľte sa odo mňa, zlorečení, do ohňa večného, ktorý je pripravený diablovi a jeho anjelom!“ Nepresným je názor Jána Damasc. a mnohých scholastikov (Scotus, Biel), že nesmrteľnosť anjelov je darom Božej milosti. V skutočnosti je to nutný dôsledok ich duchovnej prirodzenosti . Boh mohol anjelov nestvoriť, lebo nie sú bytosti absolútne nutné. Ale keď sú stvorení, potom niet stvorenej moci, ktorá by ich mohla zničiť a tak existujú nutne. ===Rozum a moc anjelov=== '''Ako duchovné bytosti majú anjeli rozum a slobodnú vôľu. V dôsledku čírej duchovnosti ich prirodzenosti rozumom poznávajú a vôľou chcú dokonalejšie ako ľudia, ale podstatne nedokonalejšie, ako je nekonečné poznanie a vôľa Boha. Dokonalé prirodzené poznanie je im vrodené. Každý anjel podľa stupňa svojej bytostnej dokonalosti bez učenia prirodzene poznáva Boha, seba, iné tvory a zákony prírody. Toto prirodzené anjelské poznanie Boha však nie je videním Boha, lebo nijaký tvor nemôže svojimi prirodzenými silami Boha priamo vidieť. Teda prirodzene poznáva anjel jestvovanie Boha, jeho vlastnosti prostredníctvom svojej podstaty, totiž zo svojho jestvovania a zo svojich vlastností. Svojím prirodzeným rozumom však anjel nepozná: nadprirodzené Božie tajomstvá, nemá poznanie sŕdc a jeho tajomstiev, ktoré totiž človek – alebo iný anjel – navonok nijako neprezradí, nedokáže s istotou predvídať slobodné budúce skutky tvorov, deň a hodina súdu mu je neznáme. Spôsob poznania anjelov je podľa ich duchovnej prirodzenosti čisto duchovný. Získava duchovné pojmy nie ako človek abstrakciou z poznania zmyslového ale prijímajú ich hneď pri svojom stvorení zároveň s prirodzenou poznávacou schopnosťou. Anjeli poznávajú Boha prirodzeným spôsobom len nepriamo z pozorovania dokonalostí stvorení a zvlášť svojou vlastnou dokonalosťou. ===Vynikajúca slobodná vôľa anjelov=== '''Anjeli majú vynikajúcu slobodnú vôľu.''' Táto je primeraná spôsobu ich veľkého poznania tak, že podľa sv. Tomáša anjel '''prvým''' rozhodnutím svojej vôle sa nezmeniteľne pridŕža dobra alebo zla. Slobodná vôľa anjelov je dôsledkom ich rozumnosti a zodpovednosti, Písmo sv. informuje, že niektorí z ich zhrešili a to by bolo bez vnútornej slobody nemožné. Teda slobodná vôľa zapríčinila pád zlých anjelov a ich večné zavrhnutie: „Veď Boh neušetril ani anjelov, ktorí zhrešili“. Vôľa anjelov je silnejšia ako ľudská a môže ovplyvňovať hmotu spôsobom pre človeka užitočným alebo škodlivým, ako o tom hovoria knihy Daniel, Jób, Tobiáš, Skutky apoštolov, evanjeliá sv. Matúša a Jána. Anjeli sa môžu '''zhovárať''', totiž môžu si svoje pojmy vzájomne prejaviť. To sa však dá samozrejme len duchovne; totiž, keď jeden anjel '''chce''' druhému prejaviť svoju myšlienku, druhý ju už zbadá a on zasa podobne odpovie, t.j. svojou vôľou dáva najavo svoje myšlienky. '''Moc anjelov tiež je veľká'''. Nemôžu však niečo vykonať svojou čírou vôľou, teda nemôžu urobiť čokoľvek chcú, lebo to by znamenalo všemohúcnosť; taktiež nemôžu robiť zázraky skutočné, ba aj v tom, k čomu ich sila stačí, sú viazaní riadením Božej Prozreteľnosti. Anjeli sú svojou prirodzenosťou povýšení nad všetko stvorenie a sú aj dokonalejší vo svojej moci. Podľa 2 Pt 2,11 majú anjeli nad ľuďmi prevahu svojou silou a mocou. Napriek tomu však nemajú moc stvoriť, ktorá prináleží jedine Bohu a moc konať zázraky v užšom slova zmysle. Anjeli môžu pôsobiť tak na svet hmotný, ako aj na ľudí, podľa zákonov, ktoré Boh učil pre poriadok prirodzený a nadprirodzený. Bez rozkazu alebo dovolenia Božieho však môžu do zákonov ľubovoľne zasahovať. Môžu pôsobiť '''na ľudského ducha''', ako to urobil u sv. Jozefa anjel vo sne alebo ako diabol vnukol Judášovi, aby zradil Ježiša . Na náš rozum však anjel nemôže pôsobiť priamo, ale len vonkajšími znakmi nám môže vnuknúť svoje myšlienky, alebo upozorniť naše zmysly na také predmety, ktoré nás k takým myšlienkam vedú alebo pôsobením na náš organizmus môže v našej predstavivosti vzbudiť predstavy a takto i myšlienky, o ktoré sa jedná. '''Na našu vôľu nemôže''' anjel pôsobiť '''priamo a fyzicky''', aby ju k niečomu prinútil, ale len morálne a síce tak, že na náš rozum účinkuje pohnútkami alebo v našej zmyslovej mohutnosti vzbudí rôzne hnutia. Pri tomto vplyve, ktorý anjel na nás vykonáva, naša vôľa môže súhlasiť alebo odporovať. U anjelov je istá '''postupnosť v ich činnosti''', teda akási časovosť. Táto sa však nedá merať časovosťou hmotných vecí, u ktorých je vývoj, starnutie a zánik, čoho u anjelov niet. Trvanie anjelov sa volá '''vekovitosť – aevum'''. '''Anjeli nemajú ani priestorovosť ani rozmery''', ale nie sú nesmierni a všadeprítomní. V priestore sú anjeli prítomní – podľa mienky sv. Tomáša – „dotykom svojej moci“. To znamená, že anjel je prítomný v tom priestore, kde účinkuje; konečne – definitive, podobne ako duša v tele. Anjel je celý v celom určitom priestore a celý zároveň vo všetkých častiach toho istého priestoru. Duša však oživuje telo určitej veľkosti a je celá v celom tele a celá vo všetkých častiach tela; teda má vymedzený určitý priestor a jej vzťah k priestoru je určitejší. Anjel je však prítomný celou svojou podstatou v každom bode toho priestoru a miesta kde účinku, lebo anjel nemá priestorové rozmery, ako ich majú hmotné bytosti. Na ďalšie otázky filozofického charakteru, napr. či anjel môže byť na viacerých miestach, ktoré spolu nesúvisia; či musí prejsť priestorom, keď chce prejsť z jedného miesta na druhé; či prítomnosť anjelova je tam, až kam siaha jeho pôsobnosť a pod. – nám Zjavenie Božie nič nehovorí a preto teológovia odpovedajú na ne rozlične. ==Nadprirodzené povýšenie a skúška anjelov== ===Povýšenie do stavu milosti=== '''Boh určil anjelom nadprirodzený cieľ – bezprostredné videnie Boha – a k dosiahnutiu tohto cieľa im dal posväcujúcu milosť'''. – Sent. certa. Všetci anjeli dostali posväcujúcu milosť. Tým boli povýšení do nadprirodzeného poriadku, t.j. povolaní k tomu, aby dosiahli nebeskú blaženosť, ktorá pozostáva vo videní Boha. Táto pravda síce nie je výslovne definovanou dogmou, ale je jasne obsiahnutá '''vo Svätom písme''', ktoré o dobrých anjeloch hovorí, že sú „synovia Pána“, používa o nich označenie: „svätí anjeli“; „anjeli svetla“; „vyvolení anjeli“. Pius V. zavrhol učenie Baiovo, že večná blaženosť pre dobrých anjelov je odmena za ich prirodzene dobré skutky a nie milosť. Pán Ježiš uisťuje pri svojej výstrahe pred pohoršením: „Lebo hovorím vám, ich anjeli v nebi ustavične vidia tvár môjho Otca, ktorý je na nebesiach“. Absolútne nutnou podmienkou k dosiahnutiu videnia Boha je mať posväcujúcu milosť, ktorou sa stvorená osoba stáva dieťaťom Božím a dedičom nebeskej blaženosti je '''aj pre anjela nadprirodzený, nezaslúžený dar, teda milosť.''' ''' Otcovia''' dosvedčujú povýšenie anjelov do stavu milosti. Augustín učí, že všetci anjeli bez výnimky boli vybavení habituálnou – posv. Milosťou na to, aby boli dobrí a stále boli podporovaní aktuálnou milosťou pomáhajúcou, aby mohli zostať dobrými. Sv. Ján Damascénsky učí: „Skrze Logos boli všetci stvorení a Duchom Svätým vo svätosti zdokonalení; stali sa účastnými milosti a osvietenia, ako to zodpovedá ich hodnosti a postaveniu. Čo sa týka '''časového okamihu''' povýšenia anjelov do stavu milosti, Peter Lombardský a stredoveká františkánska škola učia, že anjeli boli stvorení bez nadprirodzeného charakteru a že sa pomocou pomáhajúcej milosti mali pripraviť na prijatie milosti posväcujúcej. Prijatie tejto milosti sa dostalo len anjelom dobrým. Naproti tomu sv. Tomáš (vo svojich neskorších dielach) podľa sv. Augustína učí, že anjeli boli stvorení v stave posv. milosti. Catechismus Romanus nasleduje učenie sv. Augustína a sv. Tomáša, ktoré viacej zdôrazňuje úlohu milosti v nadprirodzenom povýšení. Mienka, že anjeli dostali posv. milosť hneď pri stvorení je všeobecnejšia a medzi Otcami má viacej stúpencov. Pre tento názor svedčí skutočnosť, že padnutí anjeli hriechom stratili posv. milosť, ktorú si dobrí anjeli uchovali. Keď boli všetci anjeli určení k nadprirodzenému cieľu, potom museli mať posv. milosť, lebo bez nej je absolútne nemožné ten cieľ dosiahnuť. Tento cieľ má sa k milosti ako strom k jadru. Ako strom môže vyrásť iba z jadra, v ktorom je obsiahnutý, tak môže dosiahnuť blažené videnie Boha len ten, kto je v posväcujúcej milosti. Tento názor sv. Tomáš uplatnil v teológii čo najviac a preto ho prevzal aj rímsky katechizmus. Je isté, že s posv. milosťou dostali anjeli – podobne ako ľudia – zjavenie o svojom povolaní k nadprirodzenému cieľu, nadprirodzené čnosti vieru, nádej a lásku, aktuálne milosti a vôbec všetko, čo dostáva ten, kto je na ceste k nadprirodzenému cieľu. Či anjeli poznali vtelenie Syna Božieho hneď na počiatku, nie je celkom isté. Toto sa stalo nutným až po páde a uskutočnilo sa až po mnohých tisícročiach. ===Skúška anjelov=== '''Anjeli boli podrobení mravnej skúške'''. Sent. Certa so zreteľom na anjelov padnutých; sent. Communis so zreteľom na anjelov dobrých. Anjeli boli najprv v stave putovania, v ktorom si svojou spoluprácou s milosťou mali zaslúžiť blažené videnie Boha vo svojom konečnom stave. Toto učenie vyplýva: *z náuky Otcov, že dobrí anjeli si zaslúžili blaženosť; *zo skutočnosti hriešneho pádu jednej časti anjelov *z porovnania s podobnou skúškou prarodičov. Dobrí anjeli, ktorí v skúške obstáli, za odmenu vstúpili do nebeskej blaženosti, dostali tzv. „svetlo slávy“, ktorým „v nebi ustavične vidia tvár Otca“, požívajú večnú blaženosť; zatiaľ čo zlí anjeli, čo v skúške neobstáli, nielenže nedostali svetlo slávy, ale svojím ťažkým hriechom stratili posväcujúcu milosť a upadli do večného zatratenia. Pre padnutých anjelov sa skutočnosť ich mravnej skúšky dá odôvodniť zo skutočnosti ich pádu. U dobrých anjelov sa naisto nedá biblicky odôvodniť, že ich blaženosť je výslovnou odmenou za ich vernosť. Mienka mnohých Otcov, že anjeli boli stvorení v stave slávy je nezlučiteľná vzhľadom na skutočnosť pádu zlých anjelov. Sv. Augustín dlhší čas zastával, neskoršie opustil názor, že od počiatku jestvovali dve ríše anjelov: vyššia, kde boli stvorení v stave slávy a preto bez hriechu a nižšia, ríša hriešnych anjelov, ktorí si museli zaslúžiť svoju blaženosť verným plnením svojich povinností. Tento názor je nepravdepodobný, lebo v pôvodnom vzťahu Boha k anjelom sa musí neodôvodnene rozlišovať. Sv. Tomáš výslovne pripomína, že zlí anjeli nikdy nevideli Boha. Je to samozrejmé, lebo keby boli videli Boha, neboli by mohli zhrešiť. V okamihu stvorenia boli síce aj oni šťastní v láske k Bohu, podobne ako prví ľudia v raji. Táto láska totiž vyplýva z posväcujúcej milosti, ktorú všetci anjeli pri stvorení dostali. To však ešte nebola definitívne nadprirodzená blaženosť, ktorá vyplýva z videnia Boha. ==Pád do hriechu a zavrhnutie zlých anjelov== ===Pád do hriechu=== Určitý počet anjelov sa vedome a dobrovoľne rozišiel s Bohom. Je ťažké pochopiť bližšie dôvody tejto skutočnosti, v každom prípade jej možnosť je obsiahnutá už v ich slobode. Učenie o ťažkom hriechu určitého počtu anjelov a o ich dobrovoľnom odvrátení sa od Boha je '''dogma viery''', slávnostne vyhlásená Cirkvou na '''IV. Later.''' Koncile r. 1215 : '''„Diabol a iní démoni podľa svojej prírody boli Bohom stvorení dobrí, ale sebou samí sa stali zlými“.''' Definované učenie je vyhlásením proti gnostickomanichejskému dualizmu. Rozchod skupiny anjelov s Bohom je pre nich trestom a zároveň je počiatkom pekla ako duchovného stavu. Tvrdenie, že v pekle je hmotný trest, nie je vyhlásená pravda viery, ale všeobecná mienka. '''Písmo sv.''' dosť jasne učí o hriechu anjelov ako aj o ich treste. Učí, že jedna časť anjelov neobstála v skúške, upadla do ťažkého hriechu a za trest boli uvrhnutí do pekla. 2 Pt 2,4: „Veď Boh neušetril ani anjelov, ktorí zhrešili, ale zvrhol ich do podsvetia, do žalára tmy, a dal ich tam strážiť až do súdu“. – Júd 6: „Podobne aj anjelov, ktorí si nezachovali svoju vznešenosť a opustili miesto svojho príbytku, drží v temnotách a vo večných okovách až do veľkého dňa súdu.“ Por. Jn 8,44: „On (diabol) bol vrahom ľudí od počiatku a nedržal sa pravdy.“ – Pán Ježiš hovoril o akomsi večnom ohni, pripravenom pre diabla a jeho anjelov (Mt 25,41). Učenie o hriechu anjelov môžeme odvodiť z týchto premís: Všetko, čo Boh stvoril, je dobré, teda aj zlí anjeli museli byť kedysi dobrí. Evanjeliá hovoria o existencii osobných síl s prevrátenou inteligenciou a zlou vôľou: diabol pokúša Krista ; farizeji hovoria o vládcovi zlých duchov a nazývajú ho Belzebulom . Keď tvrdíme, že sa nikto nestane zlým z nutnosti, lebo v tom prípade by bola zlá jeho prirodzenosť, potom z toho vyplýva, že zlí anjeli sa dopustili nejakého ťažkého hriechu a odniesli si následky tejto skutočnosti. '''Meno''': Diabol (diabolos = ohovárač), satan (odporca, protivník), inde v Písme sv. sa nazýva veľký drak , starý had , Belzebub – je vlastne názov pohanského boha , vrah, luhár , Belial , ručiaci lev . – Názov „Lucifer“ sa začal diablovi pripisovať až v neskorších storočiach; pôvodne takto proroci nazývali kráľov Týru a Babylonu . O Luciferovi sa všeobecne hovorí, že zviedol množstvo anjelov ku hriechu . Nemožno s istotou povedať, či je Lucifer kniežaťom všetkých zlých duchov alebo len nižších démonov. Miesta: Lk 10,18 („Videl som satana padať z neba ako blesk“) a Zjav 12,7n (Boj medzi Michalom a jeho anjelmi na jednej strane a drakom a jeho anjelmi na druhej strane a zvrhnutie draka a jeho anjelov na zem), podľa svojej súvislosti sa vzťahujú nie na pád anjelov na počiatku, ale na zvrhnutie Satana skrze vykupiteľské dielo Kristovo . Písmo sv. spomína boj anjelov na nebesiach, v ktorom boji vodcom verných anjelov je sv. Michal. Jeho meno (Michael) znamená: „Kto ako Boh?“ a poukazuje na to, že v skúške išlo o uznanie závislosti anjelov od Boha v pokornej viere a nezištnej láske. Nič nenasvedčuje tomu, že diabli sú len symbolom zlých myšlienok a túžob. Obrazotvornosť človeka síce má schopnosť zosobňovať a často sa u prvotných plemien dávala prírodným silám ľudská podoba, lenže evanjeliá nevznikli v prvobytnej spoločnosti, ale v spoločnosti stojacej na vysokej úrovni náboženskej kultúry. Písmo sv. Nového zákona nemohlo jasnejšie vyjadriť učenie o existencii diablov; ťažko pripustiť, že by dialógy s diablom, popisované v evanjeliu (napr. pri pokúšaní Krista), boli len zosobnením jeho vnútorného zápasu. '''V čom pozostávala skúška anjelov a hriech''' tých, čo v nej neobstáli, nevieme, je to pre nás tajomstvom; hoci niečo málo vieme na základe analógie s ľudským hriechom. V každom ťažkom hriechu a takým bol určite hriech zlých anjelov, je vždy túžba ísť za vlastným vymysleným zákonom a nie za tým, ktorý má človek od svojej prirodzenosti a z Božej vôle. Vo všeobecnosti je isté, že to bola pýcha, lebo tá je počiatkom každého hriechu; takto to predstavuje kniha Sirachova : "„počiatkom ľudskej pýchy býva odpad od Boha, lebo srdce jeho odvráti sa od Stvoriteľa; keďže počiatkom každého hriechu je pýcha, kto sa jej pridržiava, plný je zlorečených činov a ona ho rozvráti navždy“. Podľa sv. Tomáša hriešni anjeli odmietli nadprirodzenú blaženosť, ku ktorej boli povolaní. Odmietli ju buď na tom hriešnom a nesprávnom základe, že k blaženosti si stačia sami podľa svojej prirodzenosti alebo si túto nadprirodzenú blaženosť nárokovali ako takú, ktorá im beztak patrí a ktorú môžu vlastnými silami dosiahnuť, bez Božej pomoci. Podľa niektorých teológov anjelom bolo zjavené tajomstvo Najsv. Trojice a to, že druhá Božská Osoba sa stane človekom, ktorý bude Kráľom celého sveta a ktorému ako Božskej Osobe – bude patriť Božská úcta. Hriešni anjeli vraj vyhlásili, že neuznajú za svojho kráľa jedného človeka, lebo je to bytosť podľa prirodzenosti nižšia než anjeli a hoci ten človek bude božská Osoba, nebudú sa mu klaňať. Všeobecná mienka teológov je, že doba skúšky u anjelov bola veľmi krátka. Podľa sv. Tomáša sa anjeli v skúške '''len raz''' rozhodli a po tomto svojom rozhodnutí, verní dostali večnú nebeskú blaženosť a zlí upadli do večného zatratenia. '''Tradícia''' so sv. Augustínom a Gregorom Veľ. učí, že hriechy anjelov sú v každom prípade hriechmi ducha a chápu sa ako hriechy pýchy. Nie sú to hriechy tela, ako to chápali mnohí starí Otcovia, (Justín, Atenagoras, Tertulián, Klement Alex., Ambróz) spolu so židovskou tradíciou vo vzťahu ku Gn 6,2, kde sa hovorí o hlavnom spojení medzi anjelmi, chápanými ako „Synmi Božími“ a medzi dcérami ľudskými. Odhliadnuc od toho, či sa pád anjelov stal pred Gn 6,2, duchovný charakter anjelov rozhodne hovorí proti tomuto názoru. Por. Sir 10,15: „Počiatkom každého hriechu je pýcha.“ – Otcovia a teológovia vzťahujú na pád diabla ako typické slová Jer 2,20, ktoré odpadnutý Izrael povedal svojmu Bohu: „Otročiť nebudem!“, ako aj proroctvo Iz 14,12n nad kráľom babylonským: „Ako si padla z neba, žiarivá zornička!“ (Lucifer, qui mane oriebaris)... v. 13: „Veď v srdci si hovoril: Do nebies vystúpim, až nad hviezdy Božie vyvýšim svoj trón... v. 14: „prirovnám sa k Najvyššiemu“. ===Večné zavrhnutie=== Ako blaženosť dobrých anjelov má večné trvanie , tak aj trest zlých duchov je bez konca. *Mt 25,41: „Vzdiaľte sa .. do večného ohňa...“ *Júd 6: „... vo večných okovách...“ *Zjv 20,10: „Tam budú mučení dňom i nocou na veky vekov“. Zlí duchovia sa nemôžu obrátiť a nemôžu konať pokánie, lebo nemajú k tomu ani milosti ani času, sú '''zatvrdnutí v zlom'''. Neodvolateľné zavrhnutie zlých duchov odôvodňujú Otcovia a teológovia rozlične. Hriech anjelov si zaslúžil tým väčší trest, čím výbornejšie dostali Bohom udelené dary. Origenovo učenie o znovuobnovení všetkých vecí (apokatastasis pantón) , po ktorom zavrhnutí anjeli a ľudia po dlhom čase očisťovania znovu budú omilostení, aby sa mohli vrátiť k Bohu, bolo synodou v Carihrade (543) zavrhnuté ako heretické. '''Poznámka:''' Padnutí anjeli aj napriek svojmu večnému zavrhnutiu '''nestratili prirodzené mohutnosti''' a neutrpeli na nich škodu. Ich duchovná podstata je tak jednoduchá, že z nej nemožno vôbec nič odtrhnúť a ich prirodzené dary zostanú neporušené. Ich rozum je však v tom zmysle '''slabší''', lebo sa im nedostáva nadprirodzeného osvietenia a ich vôľa je '''skazená''', lebo nie je povzbudzovaná aktuálnymi milosťami, je zatvrdnutá v zle a neschopná dobrých skutkov. Zlo páchajú slobodne aspoň potiaľ, že môžu voliť medzi tým alebo oným hriechom. Vnútorný stav zlých duchov je '''hrozný a zúfalý.''' Nemajú ničoho, čo by ich nabádalo k dobrému, nemôžu očakávať odmenu ani úžitok ani útechu, niet v nich lásky k Bohu; ba naopak vedia, že sú naveky zavrhnutí a u Boha v nenávisti, že si ho nemôžu ničím nakloniť a preto ich všetko ženie k nenávisti a zúfalstvu: hrozne muky, ktoré potrvajú naveky a ktorým nemožno nijako uniknúť. ==Záver angelológie== Hriechom anjelov bola po prvý raz uvedená do stvorenia najťažšia trhlina a otvorená priepasť pekelnej zloby. Tam mala svoj počiatok najúbohejšia história nenávisti temností podsvetia, ktorá vždy znova povstáva a požiera svojimi plameňmi stvorený svet. Hriechom anjelov v skutočnosti začalo svoju činnosť „Tajomstvo neprávosti – mystérium iniquitatis“, ako volá sv. Pavol . V akom zmysle možno nazvať neprávosť čiže hriech tajomstvom? Tento názov je vhodný, primeraný, keď sa chápe prirodzeným rozumom. Lenže sv. Pavol tým, že ho jednoducho volá tajomstvom a dáva do protikladu k ’''tajomstvu Krista''', chcel určite niečo iné vysloviť, totiž že: '''intímnu podstatu hriechu nemožno pochopiť bez jeho podstatného vzťahu k nadprirodzenej milosti'''. Hriech anjelov je najťažším už preto, že je to hriech číreho ducha s najjasnejším poznaním a vykonaný s najslobodnejšou vôľou a preto skrýva v sebe novú, rozumom nepochopiteľnú zlobu; lebo ho spáchal ten, kto bez akýchkoľvek zásluh stal sa zo sluhu synom Božím a dedičom Božích dobier; spáchal ho ten, ktorému samotná jeho hodnoť, prevyšujúca každú prirodzenosť, dala príčinu pýchy a závisti a rebélie proti najdobrotivejšiemu Bohu Otcovi. Čím menej je stvorenému rozumu prístupná vznešenosť Božej milosti tým menej možno pochopiť aj intímnu zlobu hriechu anjelov. Zaiste toto mal sv. Pavol pred očami. Nemožno pochybovať, že by myseľ Apoštolova nebola hlbšie prenikla, keď mystérium neprávosti postavil oproti '''mystériu Krista'''. Stratiac milosť synovstva Božieho, zlí anjeli: nielen že prenasledujú neuhasiteľnou nenávisťou tých, ktorí sú synmi Božími, ale preto ich prenasledujú, lebo majú, vynikajú touto milosťou; preto nie je divné, že všetka sila tejto najostrejšej nenávisti smeruje a vylieva sa '''do jedného, ktorého poznajú ako Syna človeka''' a zároveň Syna Božieho a ktorého vidia obdarovaného touto najvyššou hodnosťou, po ktorej tak zatúžil Lucifer. Sú teológovia, ktorí nie bezdôvodne sa domnievajú, že diabol svojím hriechom povstal proti samotnému Bohočlovekovi, ktorého poznal zo zjavenia a ktorého vláde sa pyšným popieraním sprotivil. Isté je však toto: diabol závidí hodnosť synov Božích, ktorú stratila usiluje sa ju u všetkých, u ktorých môže, všetkými silami vyrvať. Dejiny dosvedčujú, že diablova činnosť smeruje k záhube duší. Dejiny sú plné hádaniek a ak sa na ne nepozerá z aspektu náboženského a nadprirodzeného, nemožno rôzne javy pochopiť a vysvetliť len ako produkt zákonov evolúcie materiálnej alebo organickej, tým menej ako efekty ekonomickej konštelácie a pod. Preto sa treba vrátiť k tajomstvu nepravosti, ktoré aby sa dalo pochopiť, nás '''privádza k tajomstvu Krista'''. [[Kategória:Dogmatika]] 1763 5327 2006-03-24T10:56:25Z Mireksoteria 23 ==Pôsobenie zlých anjelov== Boh ako najvyššie dobro nemôže chcieť žiadne mravné zlo a preto akékoľvek nabádania k zlému nemôžu pochádzať od najvyššej normy mravnosti, ani nie sú prikázané a chcené. Boh len dovoľuje, aby existovalo zlo z dôvodov, ktoré sa vymykajú našej rozumovej analýze. Vieme len to, že Boh by nedopustil hriech, keby z neho nemohol vyviesť nejaké dobro. Boh nezabránil, aby sa časť anjelov s ním nerozišla. Práve tak sa nepostavil na odpor, aby mohli zvádzať k zlému (nie však nútiť); ani nemôžu ovládnuť vnútro ľudskej duše, lebo tam pôsobí len Boh. Vplyv zlých duchov na ľudí sa prejavuje v rôznej forme, nepriamej (prostredníctvom iných ľudí) alebo priamej (pôsobením na obrazotvornosť a na zmyslovú psychiku); môže sa prejaviť aj ostrejšia forma vplyvu zlého ducha, ktorú bližšie nepoznáme. Teológovia ju definujú ako útoky a posadnutosť, ktoré máme odlišovať od duševných chorôb, ktoré sa niekedy prejavujú podobne. ===Diablova vláda nad ľuďmi=== Zlí duchovia stroja ľuďom úklady, aby ich priviedli k hriechu a tak do zatratenia. *IV. Later. Snem učí: '''„človek zhrešil zvedený diablom''' *Trident. Koncil vymenúva medzi následkami Adamovho hriechu aj upadnutie do diablovho otroctva. Teda dogmou je: '''„Diabol má na základe Adamovho hriechu určitú vládu nad ľuďmi“'''. Liturgický výraz tejto viery Cirkvi sa nachádza v krstných obradoch. Písmo sv. Starého a Nového zákona v početných prípadoch '''výslovne''' spomína pôsobenie diablov na ľudí, počnúc od pokúšania v raji až do konca sveta, keď bude satan pôsobiť znameniami, lživými zázrakmi a klamstvami. Kristus označuje diabla ako knieža tohto sveta. Sv. Pavol ho nazýva bohom tohoto sveta. Vykupiteľským Kristovým dielom bola diablova vláda principiálne premožená. Jn 12,31: „Teraz bude vyhodené knieža tohto sveta“. Hebr 2,14: „vzal na seba prirodzenosť krvi a tela... preto, aby smrťou zničil toho, ktorý má moc nad smrťou, totiž diabla“. Por. Kol 1,13; 2,15; 1 Jn 3,8. Pri poslednom súde bude diablova vláda úplne, dokonale a s konečnou platnosťou zlomená. Podľa sv. Tomáša Akvinského prirodzenosti človeka je primerané, aby mu iné tvory pomáhali alebo mu robili prekážky. Dobrí anjeli mu pomáhajú, zlí duchovia zasa prekážajú. Boh pripustí nástrahy zlých duchov, aby človek tým jasnejšie poznával, že je slabý a odkázaný na Božiu pomoc, a tak sa udržal v poníženosti. Písmo sv. však zdôrazňuje, že Boh nedopustí pokúšať človeka nad jeho sily , ale dáva mu milosť, aby mohol pokušenie premôcť, a tak oslávil Boha a sebe získal korunu víťazstva. '''Poznámky''': '''Démoni''' (z gr. daimon – u gr. básnikov často dobre zmýšľajúci Boh, ochranný Boh, vnútorný hlas človeka). Národy všetkých dôb poznajú démonov rozdielnych pokiaľ ide o vlastnosti, postavenie a účinnosť. Výraz „démoni“ sa najčastejšie používa v užšom zmysle o „škodiacich“ duchoch. Aj SZ predpokladá jestvovanie takýchto démonov bez toho, že by im pripisoval osobitný význam. Konkrétne sa vykresľujú predstavy o démonoch v neskorom židovstve (hierarchia s diablom, satanom ako náčelníkmi; pôsobenie v úlohe zhubcov; vznik démonov v dôsledku pádu anjelov), ktoré potom v základných črtách vchádzajú do NZ, ale s celkovým zameraním k dejinám spásy: démoni tvoria kráľovstvo, ktoré stojí proti Bazilei a prejavuje sa posadnutosťou. IV. Later. koncil vyniesol vieroučné rozhodnutie, v ktorom sa jasne a rozhodne hovorí, že nejestvuje nijaké zlo, ktoré by bolo takým od počiatku, ale že všetko zlé je konečné a časné a povstalo zo slobodného rozhodnutia stvorenia. V tejto súvislosti sa hovorí, že diabol a ostatní démoni boli stvorení Bohom v prirodzenosti dobrí, ale svojimi vlastnými činmi sa stali zlými. Tým sa jestvovanie démonov predpokladá. Tieto skromné údaje neoprávňujú vidieť v démonoch (ako to často robí ľudová nábožnosť) rovnakých protivníkov Boha (pokiaľ ide o moc) alebo v takom zmysle vykresľovať ich vlastnosti a pôsobenie. Vzhľadom na vážnosť dejín spásy bolo by teologickou neserióznosťou, keby sme na démonov pozerali ako na nejaký druh strašidiel, ktoré sa potulujú po svete. Skôr môžeme predpokladať, že u nich ide práve o sily sveta, pokiaľ '''tento svet''' je odmietnutím Boha a pokušením pre človeka. Tým sa predpokladá osobný ráz démonov, ktorého sa pevne pridŕža Písmo sv. aj Magistérium, pretože každý podstatný neporiadok vo svete pochádza z osobnej činnosti. Takisto sa predpokladá ich pluralita, ktorú si máme predstavovať v súvislosti s kvalitatívnou a regionálnou pluralitou sveta. Ďalej z toho vyplýva, že sa ako momenty tohto sveta hriešne zatvárajú pred Bohom, na čo etiologicky poukazuje skutočnosť, že podoba tohto sveta je efemérna. Ich moc je po víťazstve Ježiša Krista nad hriechom len zdanlivá, ktorú si osobujú neprávom a nemohúca. *'''Sily a mocnosti''': sa v NZ zvlášť u sv. Pavla nazývajú zlé vládnuce sily (démoni), pokiaľ ešte uplatňujú svoju moc v terajšom veku (Eón). Keďže NZ nezaujato preberá skúsenosti ľudstva a očistené ich odovzdáva ďalej, smieme predpokladať, že v prípade týchto síl ide o osobné zlo vo svete, pokiaľ sa prejavuje v jednotlivých oblastiach a dimenziách človeka ako sebaoslavovanie, ktoré vedie k hriechu a smrti . Tieto sily a mocnosti premohol Ježiš Kristus smrťou na kríži a zmŕtvychvstaním. No táto ich bezmocnosť ešte zostáva zahalená. Atmosféra „tohto sveta“ je ešte napojená ich prítomnosťou a vedie k pokušeniu a prenasledovaniu kresťanov. Z dogmatického hľadiska je toto pôsobenie „dopustené“ *'''Pomer diabla k človekovi''': Dejiny spásy sa zmieňujú o 3 etapách, v ktorých diabol so svojou družinou zvlášť prudko útočí na ľudstvo: pri zvedení prarodičov k hriechu, v boji proti Kristovi a na konci času. Medzitým prebieha „normálna“ diabolská činnosť, aby čo najviac ľudí naveky zahubil: pokušenia prostredníctvom fantázie, pudovosti; príležitosti, démonickí ľudia, mimoriadne prostredníctvom posadnutosti, démonický špiritizmus, mágia, satanizmus – proti tomu vyháňanie diabla v priebehu tohto svetového času slúžiť oslave Božej a k pokoreniu zlých duchov na konci času. Veriaci kresťan už nie je pod vládou diabla , no jednako potrebuje úzke spojenie s Kristom a stálu bdelosť . ===Spôsoby, ktorými diabol uplatňuje svoju vládu=== *Zlí duchovia sa usilujú človekovi '''morálne''' škodiť zvádzaním k hriechu. – 1 Pt 5,8: „Buďte triezvi a bdejte, lebo váš protivník diabol, obchádza ako ručiaci lev a hľadá, koho by zožral!“. :Biblické príklady toho sú: pád prarodičov , Kainova bratovražda , zrada Judášova , Petrovo zaprenie , lož Ananiášova . Ľudská vôľa nie je pokúšaním diablovým donútená k zlu ale podržuje si svoju prirodzenú slobodu. Zlý nepriateľ môže človeka len natoľko pokúšať, nakoľko to Boh vo svojej múdrosti pripustí: „On nedopustí skúšať vás nad vašu mohúcnosť“ . :Čo sa týka spôsobu, ako zlí duchovia pokúšajú človeka,, predovšetkým je isté, že nemôžu priamo vplývať na rozum a vôľu človeka, lebo to sú duchovné schopnosti, ktoré nepodliehajú priamemu pôsobeniu nijakého tvora, ale len samého Pána Boha. Zlý duch teda môže pôsobiť na rozum človeka iba nepriamo, totiž skrze pamäť a obrazotvornosť (fantáziu) a na vôľu človeka tiež iba nepriamo skrze zmyslovú žiadostivosť. Netreba sa však domnievať, že každé pokušenie je od zlého ducha. Aj bez jeho vplyvu môže človek spáchať hriech. Človek nosí v sebe náklonnosť k hriechu. Písmo sv. hovorí, že človeka „vlastná žiadostivosť zachvacuje a zvádza“ , totiž „žiadostivosť tela, žiadostivosť očí a pýcha života“ . Okrem toho môže byť človek pokúšaný aj vplyvom iných ľudí. Zlí duchovia však – ako hovorí sv. Tomáš – používajú tieto okolnosti, aby zvádzali ľudí. *Zlí duchovia sa snažia škodiť ľuďom aj fyzicky, zapríčinením fyzického zla (''infestatio''). *Okrem pokúšania k hriechu môže zlý duch z Božieho dopustenia škodiť človekovi i na tele vonkajším pôsobením alebo i vnútorným posadnutím. Zvláštnym druhom fyzickej infestácie je posadnutosť (''obsessio, possessio''), pri ktorom sa zlý duch násilím zmocní ľudského tela, takže telesné orgány a nižšie duchovné sily, ale nie vyššie sily duše, sú ním ovládané. Možnosť a skutočnosť posadnutosti je jasné z výslovného svedectva Kristovho, ktorý sám vyháňal zlých duchov a svojím učeníkom udelil moc nad zlými duchmi . Por. cirkevné exorcizmy. :V jednotlivých prípadoch nemožno síce ľahkoverne predpokladať diabolské posadnutie, ale ho ani nemožno všeobecne popierať, keďže Písmo sv. ho často spomína. Pán Ježiš vyháňaním diablov znázorňoval, že prišiel zlomiť diablovu moc. My máme diablovi a vôbec každému pokušeniu odporovať zachovávaním Spasiteľovho napomenutia: „Bedlite a modlite sa, aby ste neprišli do pokušenia!“ . '''Z okolností''', ktoré sprevádzajú nezvyčajné zjavy možno rozoznať, či tu pôsobí Boh alebo anjeli, alebo démoni. Treba postupovať s najväčšou obozretnosťou, lebo vo veciach, ktoré nemožno postrehnúť zmyslami, sa človek veľmi ľahko môže mýliť. '''Pre dogmatiku''' stačí konštatovať, že styk zlého ducha s ľuďmi je možný. '''Posúdiť''' či v konkrétnom prípade ide o taký styk, prislúcha cirkevnej autorite . Racionalistické tvrdenie, že posadnutí, o ktorých hovorí Písmo sv., boli len telesne alebo duševne chorí a že sa Ježiš prispôsobil viere židovského národa v démonov, je nezlúčiteľné s dôstojnosťou slova Božieho a s pravdivosťou a svätosťou Božieho Syna. Pri rozpoznávaní démonických vplyvov musíme sa vystríhať nekritickej ľahkovernosti, ale aj racionalistickej nevery. Pretože pôsobenie fyzického zla je mimoriadny spôsob diabolského pôsobenia; najprv treba skúmať, či je takéto pôsobenie vysvetliteľné prirodzenými príčinami. Prehnaný sklon, každý nápadný zjav alebo pôsobenie pripisovať diablovi viedol koncom stredoveku k mylnému poblúdeniu o čarodejniciach. Mienky zastávané viacerými starokresťanskými spisovateľmi a scholastikmi a niektorými teológmi novšej doby , že každému jednotlivému človekovi bol daný po boku jeden dobrý a jeden zlý anjel (aby ho tento podnecoval k zlu ako protiklad k Strážnemu), nemajú svoje opodstatnenie v prameňoch viery a sú ťažko zlúčiteľné s dobrotou a milosrdenstvom Božím. Obyčajne uvádzané miesta Písma (Jn 13,2; Ž 108, 6; Zach 3,1; Jób 1-2; 2 Kor 12,7), nie sú presvedčivé. Vplyv zlého ducha teda nemožno '''ani popierať''', ale neslobodno to '''ani preháňať'''. Naše názory o rôznych chorobách, živelných pohromách a škodách, o diablových pohlavných stykoch, sú v dôsledku nesmierneho pokroku prírodných vied celkom iné, ako tomu bolo v stredoveku, keď sa pálili čarodejnice. Vplyv zlého ducha '''neslobodno preceňovať''', lebo nie je nezávislou bytosťou, ale obyčajným tvorom a v kresťanskom svetovom názore nemá oproti Bohu nanajvýš dobrému, miesto najvyšší boh zlý. Neslobodno prehliadať ani tú skutočnosť, že účinnosť vykupiteľského diela Kristovho sa znižuje tou mierou, akou sa diabolské vplyvy preceňujú a zveličujú. '''Pán Ježiš zničil''' diablovu moc nad ľuďmi tým, že vyliatím svojej krvi zaplatil za ľudí výkupné bohu a vrátil im slobodu Božích detí a zároveň založil Cirkev, aby veriacich zbavovala hriechov a chránila proti diabolským vplyvom. Ako ten, kto pácha hriech, je služobníkom hriec , tak ten, kto je ospravedlnený milosťou Kristovou, je vyslobodený z otroctva diablovho a stáva sa dieťaťom Božím a dedičom kráľovstva Božieho. Keď Boh dopustí, aby diabol nabádal ľudí k hriechu alebo aby im ináč škodil, potom majú v Cirkvi Bohom pripravené účinné prostriedky, aby tieto vplyvy Kristovou silou mohli prekonať . {{Dogmatika}} 1764 3466 2005-09-29T20:47:14Z Mireksoteria 23 ==Pôsobenie dobrých anjelov== Všetky rozumné bytosti pochádzajúce od Boha, ktoré sú odleskom jeho rozumu a najvyššej jednoty, môžu na seba pôsobiť; ani zlí anjeli sa nevzdialili od Boha bytostne, hoci s ním nie sú spojení láskou. Teda je pochopiteľné, že oni všetci môžu ovplyvňovať ľudské záležitosti. Najprv budeme hovoriť o vplyve dobrých anjelov. ===Vzťah k Bohu=== '''Hlavnou úlohou dobrých anjelov je oslava Boha a služba Bohu'''. Sent. certa. Anjeli, ktorí zostali Bohu verní, dosiahli a požívajú večnú blaženosť, ktorú nemôžu nikdy stratiť. Všetka ich činnosť má len jeden cieľ, aby oslavovali Boha . Službou Bohu plnia jeho vôľu a pomáhajú a chránia ľudí, aby tiež dosiahli večnú slávu v blaženom videní Boha. '''Písmo sv.''' povzbudzuje anjelov k chvále Boha a dosvedčuje, že anjeli oslavujú Boha spevom chvály. *Ž 102, 20: „Dobrorečte Pánovi všetci jeho anjeli.“ K oslave Boha patrí služba Bohu. Ako poslovia Boží, prinášajú anjeli zjavenia a príkazy ľuďom, sú služobníkmi Božej Prozreteľnosti. ===Vzťah k ľuďom === Sekundárnou úlohou dobrých anjelov je ochrana ľudí a starosť o ich spásu. Dobrí anjeli majú účasť z poverenia Božieho na spravovaní sveta: konajú rozličné posolstvá, ochraňujú ľudí a pomáhajú im dosiahnuť večnú spásu. To im neprekáža používať večnú blaženosť, lebo vždy vidia a vo všetkom milujú Boha. Tešia sa z toho, keď ľudia získavajú nebeskú blaženosť. Catechismus Romanus (IV 9,4) učí: „Božou Prozreteľnosťou bola anjelom zverená úloha chrániť ľudské pokolenie a ochraňovať jednotlivých ľudí, aby neutrpeli nejakú väčšiu škodu“. Cirkev slávi od 16. stor. Zvláštny sviatok k úcte sv. Anjelov Strážcov. '''Písmo sv.''' dosvedčuje, že všetci anjeli stoja v službách ľudí. – Hebr 1,14: „Či nie sú všetci služobnými duchmi, ktorých posiela slúžiť tým, čo majú dosiahnuť dedičstvo spásy?“ Ž 90, 11n opisuje starostlivosť anjelov o spravodlivého. '''Tradícia''' – Podľa Origena je to „trvalá súčasť cirkevného učiteľského hlásania, že anjel Boží a dobrá sila sú, ktoré mu slúžia, aby spásu človeka dokonal“. Každý človek má od krstu svojho zvláštneho anjela Strážcu. Podľa všeobecného učenia teológov má nielen každý pokrstený, ale každý človek aj neveriaci, od narodenia svojho Anjela Strážcu, cez celý svoj pozemský život. '''Biblicky''' je to odôvodnené v slovách Pánových Mt 18,10: „Hľaďte, aby ste neopovrhli ani jedným z týchto maličkých! Lebo hovorím Vám, ich anjeli v nebi ustavične vidia tvár môjho Otca, ktorý je na nebesiach“. Keď sv. Peter po vyslobodení zo žalára sa hlásil pri bráne domu, zhromaždení veriaci si povedali: „Jeho anjel je to“ , čím vyjadrili svoje presvedčenie o anjelovi Strážcovi. Podľa sv. Hieronyma treba v tom vidieť veľkú dôstojnosť duší, že každá má k svojej ochrane určeného anjela. Katechizmus Tridentského snemu poukazuje na to, že ako rodičia dávajú svojím dietkam na nebezpečnú cestu ochrancov a pomocníkov, tak aj nebeský Otec nám dal anjelov Strážcov ako pomocníkov na ceste do nebeskej vlasti. Sv. Tomáš poukazuje na to, že Božia Prozreteľnosť spravuje nižšie bytosti skrze vyššie, preto ustanovil ľuďom anjelov Strážcov. Ich pôsobenie obyčajne nejako zvláštne nebadáme, lebo je začlenené do riadneho vykonávania Božej Prozreteľnosti a samozrejme nevytíska a nenahradzuje vlastnú činnosť a starostlivosť človeka. Anjela Strážcu máme ctiť, milovať, o pomoc prosiť a jeho vnuknutia máme nasledovať. Z Písma sv. vime, že dobrí anjeli vykonávajú medzi ľuďmi a na ich úžitok úlohy, ktoré im zveril Boh – toto učenie treba považovať za dogmu viery, ktorú vyznáva Cirkev. V Písme sv. však nachádzame tvrdenie, že každý z ľudí alebo aspoň každý kresťan má svojho anjela Strážcu; Cirkev nevyhlásila toto učenie za definované a v riadnom a všeobecnom hlásaní evanjelia sa nepodáva ako dogma viery. Katolícki teológovia však usudzujú, že učenie o individuálnom anjelovi Strážcovi '''je isté''' a dá sa vyvodiť z textu Mt 18,10, ktorý hovorí o anjeloch strážcoch strážiacich dietky, „maličkých“, ktorí však najpravdepodobnejšie označujú veriacich v Krista. Keď berieme do úvahy, že všetci ľudia majú kráčať ku svojmu večnému cieľu, potom je tu určitý základ pre tvrdenie, aspoň veľmi pravdepodobné, že každý človek má svojho anjela Strážcu – je to názor mnohých cirkevných Otcov a katolíckych teológov. '''Tradícia''' – Sv. Bazil učí so zreteľom na Mt 18,10: „Každému veriacemu stojí po boku anjel ako vychovávateľ a pastier, ktorý vedie jeho život“ . Podľa svedectva sv. Gregora Divotvorcu a sv. Hieronyma, každý človek má od narodenia zvláštneho anjela Strážcu. Sv. Hieronym poznamenáva k Mt 18,10: „Aká veľká je dôstojnosť ľudských duší, že každá od narodenia dostala ku svojej ochrane určeného anjela“ . Ochrana anjelov sa týka predovšetkým záležitostí spásy a len nepriamo časných vecí a trvá po celý život. Anjeli strážcovia sprevádzajú svojich zverencov od kolísky až po hrob a nikdy ich celkom neopustia. Niekedy sa anjel na čas vzdiali od svojho chránenca tak že podľa Božieho rozhodnutia nezabráni fyzickému alebo mravnému zlu. Takto treba rozumieť aj výrok sv. Bazila Veľkého, ktorý hovorí: „Ako dym odháňa včely a zápach holuby, tak odpudzuje anjela Strážcu nášho života žalostný hriech“ . Keď má človek ako jednotlivec svojho anjela Strážcu, potom je veľmi pravdepodobné, že takúto ochranu majú aj jednotlivé zložky a spoločenstvá, predovšetkým sv. Cirkev (krajiny, národy, významnejšie ustanovizne). V knihe Daniel čítame, že sv. Michal bo ochrancom synagógy; Božia Prozreteľnosť je nepretržitá a Nový zákon je pokračovaním, naplnením a zdokonalením Starého, potom nové spoločenstvo, t.j. Cirkev, ktorá nastúpila na miesto synagógy, by tiež mala mať svojho anjela Strážcu. Sväté písmo to naznačuje i v Starom zákone, kde sa spomína sv. Michal ako knieža Izraelitov a popri ňom i knieža perzského kráľovstva a knieža grécke . Podobne ten muž, ktorý vo videní volal sv. Pavla do Macedónska , bol azda anjel Strážca tej krajiny. Podľa mienky teológov anjelom Strážcom sv. Cirkvi je sv. Michal Archanjel. ===Úcta anjelov=== Zo vzťahu anjelov k Bohu a k ľuďom vyplýva aj opodstatnenosť úcty anjelov. Dobrým anjelom '''patrí náboženská úcta''' (cultus duliae). Cirkev im túto úctu vzdáva od najstarších dôb, zasväcuje im sviatky, kostoly, v úcte má ich obrazy. Výslovne hovorí o tejto úcte II. Nicejský a Tridentský snem – čo učí o vzývaní a uctievaní svätých, vzťahuje sa aj na anjelov. DS 600, 1821. Odmietnutie kultu anjelov sv. Pavlom (Kol 2,18) sa vzťahuje na falošné, prehnané uctievanie gnostickými bludármi. Svedkom úcty k anjelom v Cirkvi je práve sv. Justín mučeník. Kult dobrých anjelov v katolíckej Cirkvi vôbec nie je pozostatkom polyteistických náboženstiev, ale opiera sa o spojenie týchto duchov s Bohom. Absolútnu úctu vo vlastnom zmysle vzdávame len Stvoriteľovi; a prejav našej úcty k Najsv. Matke, anjelom a ľuďom závisí na ich účasti na Božej dobrote a vedie ku kultu samotného Boha. [[Kategória:Dogmatika]] 1765 5461 2006-04-05T05:56:26Z Wizzard 46 == Prvý život == Pred 4 miliardami rokov, na začiatku geologického obdobia prahory, mala Zem iný vzhľad než dnes. Asi by sme ju z kozmu nespoznali. Mohla vyzerať nasledovne: Bola zahalená akoby do hmly, a preto jej povrch nebolo vidieť. Vďaka skleníkovému efektu povrch nebol zamrznutý, i keď sa naň dostávalo menej slnečnej energie ako dnes. Keby ste boli vtedy na povrchu Zeme, museli by ste mať kyslíkový prístroj i ochranu proti UV žiareniu. Obloha by sa vám javila oranžovou, zakalenou a more ako zrkadlo oblohy, by vyzeralo hnedé. V miernom šere by ste nevideli žiadny život, len holé skaly a vodu. V oceáne sa však už objavovali organické zlúčeniny, ktoré sa mohli zosyntetizovať elektrickými výbojmi, pôsobením UV žiarenia, otrasmi pri dopade veľkých meteoritov alebo pôsobením tepla v okolí podmorských sopiek. Potrebné východiskové látky - metán a čpavok sa mohli koncentrovať vo vode z podmorskej sopečnej činnosti. * V laboratóriu sa podarilo napodobniť tieto podmienky. Pomocou elektrického výboja, ktorému vystavovali zmes vody, metánu a čpavku, dosiahli po niekoľkých dňoch niekoľko aminokyselín. * Voda, organické látky a vhodná teplota boli dobrými predpokladmi pre vznik života. Najskôr si musíme definovať, čo je život. Je to nejaké X - môžeme ho nazvať psychikou, ktoré spôsobuje, že organizmus - zoskupenie atómov a molekúl s veľmi zložitými vzájomnými vzťahmi i vzťahmi s okolím - sa nerozpadne. Naopak, organizmus je schopný sa udržať po určitú dobu, rásť a rozmnožovať sa napriek nepriaznivým podmienkam. Rozmnožovanie sa deje zvláštnym spôsobom. Organizmus má v jadre bunky (menej v jej iných častiach) skrytú, ako keby nahratú informáciu v podobe reťazca kyseliny deoxyribonukleovej (DNA). V nej sú údaje, ako sa majú vytvárať bielkoviny - základné stavebné kamene - a ich vzťahy. Organizmus je schopný túto nahratú informáciu kopírovať, čím vznikne nový jedinec, ktorý rastie podľa vloženej informácie. Podľa súčasnej biológie má živý organizmus nasledovné vlastnosti: # usporiadanosť a koordinácia štruktúr a aktivít, # prispôsobenie sa prostrediu, # metabolizmus - uspôsobenie prijímaných látok na rast a energiu, # pohyb, # komunikácia s prostredím, # rozmnožovanie, # vývoj jedinca, # gény - jednotky dedičnosti # evolúcia. :Prvých päť vlastností zabezpečuje organizmu denno-denne odolávať dezorganizácii, čiže žiť. Ďalšie vlastnosti zabezpečujú udržanie života v čase. Vznik života je dodnes pre vedcov záhadou. Aj najprimitívnejšie živé organizmy sú ďaleko komplikovanejšie než východiskové organické látky. Zdá sa, ako keby v nich bol zabudovaný určitý plán, či účel. Dosiaľ sa živé organizmy nepodarilo umelo vyrobiť z chemických látok. Vedci môžu o vzniku života uvažovať len teoreticky. Východiskovými látkami museli byť nukleové kyseliny a bielkoviny. V živej bunke je medzí nimi funkčná súhra. Nukleové kyseliny majú v sebe zapísané informácie pre činnosť bielkovín, ktoré by sa bez nich nemohli organizovať. Bielkoviny majú úlohu zrýchľovať biochemické procesy. Bez nich by život uviazol. Nukleové kyseliny by sa bez nich nemohli reprodukovať. Čo bolo skôr: nukleové kyseliny alebo bielkoviny? Ťažko si predstaviť ich vznik naraz. Podľa väčšiny vedcov prvé boli nukleové kyseliny. Pri vzniku života z organických látok sa predpokladá určitá následnosť krokov. Najskôr sa z jednoduchších organických látok vytvorili zložitejšie reťazce. Reťazce sa začali samé kopírovať. Medzi molekulami sa vytvorili vzťahy, ktoré prenášali informácie. Spolupracujúce molekuly sa uzatvorili do prvotnej bunky. Nakoniec bunka začala koordinovane pracovať. Život na základe rovnakých znakov a reakcií vo všetkých živých organizmoch musel vzniknúť na jednom mieste, v jednom čase. Vo všetkých organizmoch na Zemi prebiehajú základné biochemické reakcie rovnakým spôsobom. Mnohé látky majú vo všetkých dnešných organizmoch rovnakú stavbu molekúl, i keď by mohli mať s rovnakou pravdepodobnosťou aj inú. Prvý život vznikol podľa nepriamych dôkazov už pred približne 4 miliardami rokov. Pomery určitých izotopov identifikované v najstarších horninách sú pravdepodobne výsledkom činnosti organizmov. Asi sa nikdy nedopátrame úplných začiatkov života. Staršie horniny sa nezachovali - "stopy sú zmazané". Niektorí vedci sa domnievajú, že pre vznik života je doba 500 miliónov rokov od vzniku Zeme po objavenie sa života krátka. Preto si myslia, že život bol na našu Zem zaviaty z inej časti vesmíru (teória panspermie). Opierajú sa aj o fakt, že niektoré baktérie vydržia teplotu blízku teplote medzihviezdneho priestoru. Pre túto teóriu však nie sú žiadne priame dôkazy. Najstaršie horniny, v ktorých sa našli štruktúry pripomínajúce bunky, pochádzajú z Grónska. Sú staré 3,8 miliardy rokov. Prvé zjavné dôkazy existencie živých organizmov sú až z hornín spred 3,5 miliardy rokov, nájdených v Austrálii. Sú to páskované štruktúry - stromatolity, vytvorené kolóniami siníc. Podobné štruktúry vytvárajú sinice dodnes. Život v kolóniách však už nesie známky určitej spolupráce organizmov. Predpokladá sa, že úplne prvé bunky boli veľmi primitívne (nazývané prokaryota), na úrovni dnešných baktérií. Baktérie patria do najprimitívnejšej skupiny organizmov. Sú jednobunkové a majú neoddelené bunkové jadro. Baktérie získavali energiu rozbíjaním organických látok. Stačila jedna bunka a tá sa za veľmi krátku dobu rozšírila do všetkých prostredí vhodných na prežitie. Predpokladá sa, že prvé baktérie boli podobné dnešným archebaktériam, ktoré dokážu prežiť v extrémnych podmienkach. Spotrebovávajú oxid uhličitý, vodík a sírovodík a produkujú metán. Určitú dobu po baktériách sa objavili primitívne bunky, ktoré už dokázali zužitkovať slnečnú energiu. Na svete boli prvé organizmy podobné siniciam. Kyslík, ktorý vyrobili, sa však všetok minul na oxidačné chemické reakcie na povrchu zeme a v mori. Všetky vtedajšie organizmy boli viazané na vodné prostredie kvôli neexistencii ochrannej ozónovej vrstvy. V čase pred 3 miliardami rokov sa v zemskom plášti vytvorili podmienky. ktoré umožnili vytavovanie veľkých objemov žulových hornín. Tie sú základom kontinentálnej kôry. V tom čase postupne vznikli až štyri pätiny jej objemu. Takéto veľké množstvo hrubej kontinentálnej kôry - základu kontinentov - viedlo k výraznej horotvornej činnosti, ktorá trvá dodnes. Príčinou vzniku pohorí sú pohyby častí litosféry. Celá litosféra Zeme (zemská kôra a časť plášťa) je rozlámaná hlbokými zlomami na rôzne veľké dosky, z ktorých každá má iný smer pohybu. Je to spôsobené prúdeniami v hlbších častiach Zeme. Vzájomnými pohybmi susedných dosiek vznikajú ich rôzne kontakty. Niektoré sa odďaľujú. Vtedy sa prázdny priestor ihneď zapĺňa magmou. Takto sa tvorí nová oceánska kôra. Inde sa dosky „šmýkajú" popri sebe. Pretože sú drsné, nerovnomerné šmýkanie sa vybíja zemetraseniami, ako napr. v Kalifornii. Na iných miestach sa dosky tlačia na seba. Vtedy sa ťažšia začína podsúvať pod ľahšiu. To vyvoláva opäť zemetrasenia a sopečnú činnosť, ako je to napr. na Kamčatke alebo na Sicílii (Etna). Keď sa zrazia dosky s hrubou kontinentálnou kôrou, ich okraje sa stláčajú. Výsledkom toho je vytvorenie pohoria, ako sú Himaláje ale i naše Karpaty. Pohyby litosferických dosiek sú ľudskému oku nepostrehnuteľné, sú to centimetre, či milimetre za rok. Pred 2,5 miliardami rokov skončilo dlhé obdobie nazývané prahory (archaikum) a začalo obdobie - starohory (proterozoikum). V novom období sa objavuje a rastie obsah voľného kyslíka v atmosfére a neskôr i v celom objeme oceánu. Najviac k tomu prispeli bochníkovité kolónie siníc, žijúce na morskom pobreží (stromatolity). Kyslík je jedovatý pre organizmy, ale časom, ako rástlo jeho množstvo, sa mu prispôsobili. Objavuje sa nový typ organizmov, ktoré sú na ňom úplne závislé - aerobné baktérie. Pretože pomáhajú rozkladať horniny, podstatne urýchlili zvetrávanie hornín i tvorbu pôd. V čase pred 1,5 miliardou rokov sa objavujú riasy a prvoky. Sú to jednobunkové organizmy so zložitejšou stavbou bunky (eukaryota). Majú výrazne oddelené bunkové jadro a viaceré bunkové orgány - organely, ktoré v bunke plnia zvláštne funkcie, napr. látkovú výmenu. Z tohoto typu buniek sú vytvorené všetky mnohobunkové organizmy, teda aj my ľudia. Zložité bunky vznikli asi nasledovným spôsobom. Je známe, že jeden druh baktérie požiera iný. To isté sa nutne predpokladá aj u dávnych baktérií. Po určitom čase dravá baktéria zužitkovala "zožratú" ako potravu, ale tá v nej začala plniť určitú funkciu. Obe začali spolupracovať. Tak sa začala pôvodná bunka zväčšovať a stala sa žložitejšou. ==Prvý mnohobunkový život == Keď sa objavili zložitejšie bunky, po určitom čase sa začali organizovať do kolónii. Vznikli predchodcovia mnohobunkových živočíchov - hubky. Majú už náznaky špecializácie buniek, ale nie sú u nich vyvinuté ešte orgány, tkanivá, svalové ani nervové bunky. Najstarším dôkazom hubiek sú nálezy ich ihlíc v horninách starých 1,5 miliardy rokov. Našli sa napr. v oblasti Grand Canyonu USA. Z doby okolo 700 miliónov rokov sa v horninách zachovali odtlačky mäkkých tiel asi 25 druhov mnohobunkových organizmov pripomínajúcich medúzy, článkonožce a červy. Z toho vyplýva, že by mali mať jednoduchších spoločných predchodcov v starších geologických dobách. Niektoré novšie nálezy to potvrdzujú. Napr. v horninách starých 800 miliónov rokov sa našiel odtlačok prvého predchodcu medúz. Ešte primitívnejšie skutočne mnohobunkové organizmy než medúzy sú ploché červy. Zatiaľ sa ich v horninách starších než 800 miliónov rokov nepodarilo nájsť. Nálezy zachovaných odtlačkov mäkkých tiel organizmov sú veľmi vzácne. V čase pred 600 miliónmi rokov si organizmy nevytvárali pevné kostry alebo schránky, preto sa len ťažko uchovali v horninách. Vznik mnohobunkových organizmov vyžaduje rast zložitosti, spoluprácu jednotlivých buniek a ich špecializáciu. Mnohobunkové organizmy sú voči jednobunkovým energeticky náročnejšie, čím sú voči nim v nevýhode. Na svoju existenciu potrebujú viac kyslíka. V tom období ho už bolo niekoľko percent zo súčasného množstva. Mnohobunkové organizmy majú možnosť účinnejšieho pohybu, čo vytvára predpoklady pre aktívne vyhľadávanie potravy. Telová dutina vytvára lepšie trávenie potravy. Asi pred 600 miliónmi rokov sa zmenili parametre morskej vody. Bolo to napr. zníženie pH a rast obsahu NaCI. To dovolilo získavať organizmom uhličitan vápenatý z morskej vody na stavbu kostier a schránok. Kostra umožňuje oporu tela, a tým aj rýchlejší pohyb. Schránka chráni organizmus voči „nepriateľovi“. Touto hranicou začína nové veľké obdobie v histórii života, nazývané prvohory (paleozoikum). Boj organizmov o prežitie prebieha už od počiatku vzniku života. Producenti vytvárali čoraz dômyselnejšie formy obrany (schránky, tŕne, jedy) a konzumenti stále rafinovanejšie formy útoku (rýchlejší pohyb, čeľuste, lepšie trávenie). Z primitívnych buniek sa vyvinuli zložité bunky a z nich mnohobunkové organizmy. Z jednobunkových organizmov so zložitou bunkou sa vyvinuli živočíchy, rastliny aj huby. Poukazuje na to zistenie, že niektoré jednobunkové organizmy sú podobné živočíchom (náleníky, koreňonožce), iné rastlinám (riasy, bičíkovce) a iné hubám (slizovka). Biológovia dnes delia organizmy do piatich ríš: 1:Monera (baktérie, sinice), 2:Protista (prvoky, jednobunkové riasy), 3.Fungi (plesne, kvasinky, huby), 4.Plantae (rastliny) a 5.Animalia (živočíchy). == Prvé stavovce == Už v kambriu pred približne 500 miliónmi rokov existovali všetky živočíšne kmene, včítane chordátov a ich podskupiny bezčeľustných stavovcov. Chordáry sa objavili na konci kambria, možno už skôr. Vyvinuli sa pravdepodobne z echinodermát (ostnatokožcov) alebo majú s nimi spoločného predka. Oproti iným živočíšnym kmeňom majú výhodu v chorde (predchodkyni chrbtice), ktorá dáva ich telu lepšiu oporu i možnosť lepšieho pohybu. Stavovce ako najpokročilejšia skupina z chordátov sa objavuje vo vrchnom kambriu, konkréte sú to bezčeľustné stavovce. Boli podobné rybám, najbližšie dnešným mihuliam, ktoré nemajú čeľuste. Život v kambrickom mori bol oproti dnešku dosť jednotvárny. Prevažovali článkonožce - trilobity. Objavili sa aj prvé útesotvorné organizmy, ktoré začali postupne vplývať na zvýšenie rozmanitosti morských prostredí, a tým následne ovplyvňovali pestrosť života. Za bochníkovitými útvarmi útesotvorných kolóniových organizmov sa vytvárali chránené plytčiny so špecifickými formami života. Dnes sú najznámejšími útesotvornými organizmami koraly. V nasledujúcom období v ordoviku bol už život v mori pestrejší. Medzi mnohými bezstavovcami pokračoval vývoj bezčeľustných stavovcov. V silúre pred približne 420 miliónmi rokov sa prvýkrát zazelenala predtým pustá pevnina. Rastliny podobné riasam sa zakorenili na súši. Onedlho sa začali medzi nimi pohybovať prvé živočíchy podobné škorpiónom. Život na súši bol možný kvôli dostatočne účinnej ozónovej vrstve v atmosfére. V tom istom období sa objavili prvé stavovce s čeľusťami. Skameneliny čeľustných stavovcov sa najviac podobajú rybám. Čeľuste pomáhali tráveniu, tým že podrvili rastlinnú alebo živočíšnu potravu, najmä schránky. Slúžili aj ako zbraň. Na konci silúru sú už známe všetky hlavné skupiny rýb. V devóne (okolo 400 miliónov rokov) pokračovalo veľké osídľovanie pevniny. Medzi plavúňmi, papraďami a prasličkami liezol prvý bezkrídly hmyz. Neskôr prvý okrídlený hmyz ovládol vzdušný priestor. V devóne sa objavila skupina stopkatoplutvých rýb, z ktorých sa najpravdepodobnejšie vyvinuli predchodcovia obojživelníkov. Mali znaky rýb aj obojživelníkov. Žili väčšinou vo vode, ale vedeli liezť po súši po štyroch. Vodu potrebovali aj na kladenie vajíčok, ktoré by na pevnine vyschli. Typickým prostredím ďalšieho obdobia - karbónu - bol močiar, v ktorom rástli obrovské paprade, prasličky a plavúne. Po stromoch liezol a vo vzduchu lietal hmyz. Niektoré vážky boli veľké ako dnešné čajky. Vo vode sa pohybovali rozmanité obojživelníky. Z nich sa najpravdepodobnejšie vyvinuli prvé plazy. Oproti predchodcom - obojživelníkom boli vo výhode, lebo mali dokonalejšie vajíčka, ktoré prežili na súši. Obojživelník kladie vajíčka do vody, z ktorých sa vyvinú vodné živočíchy, larvy alebo žubrienky. Plazy žijú celkom suchozemským životom, takže ich vajíčka musia obsahovať vodu a zásoby živín, aby sa mláďatá mohli v nich vyvíjať dlho pred vytiahnutím. Okrem toho sú vajíčka pred vysušením chránené kožovitým obalom alebo škrupinou. Plazy mohli osídliť aj suchú zem vzdialenú od vody. Nemali však dobrú reguláciu telesnej teploty, čiže chladné oblasti zostali neobývané. Medzi výtrusnými rastlinami sa objavujú prvé rastliny so semenami. Patrili do skupiny nahosemenných rastlín. Ich semeno, podobne ako spóra u výtrusných rastlín, nebolo chránené. Semenné rastliny majú voči výtrusným dokonalejšie, zjednodušené rozmnožovanie. Po karbóne nasleduje obdobie s veľmi rozšírenými púšťami - perm. Vyznačuje sa tým, že počas neho vyhynulo veľa skupín organizmov. Najmä na konci permu v dôsledku zatiaľ neznámej príčiny vyhynulo veľké množstvo organizmov, z toho až 90% morských druhov, napr. veľmi známe trilobity. V perme došlo aj k zmene rastlinstva. Výtrusné rastliny boli nahradené nahosemennými. Plazy aj obojživelníky sa veľmi rozvíjali. Dokonca sa objavili aj plachtiace plazy. Vyvinula sa najpočetnejšia skupina hmyzu - chrobáky. Nastupuje nové obdobie vo vývoji života, nazývané druhohory (mezozoikum). Trvalo od 250 do 65 miliónov rokov. Delí sa na trias, juru a kriedu. Vyznačuje sa teplou klímou. Ľadovce neboli ani na póloch. Na pevnine prevládali nahosemenné rastliny a plazy, najmä veľké - dinosaury. Plazy postupne ovládli súš, vodu i vzduch. == Prvé cicavce == Druhohory začínajú triasom, v ktorom bola súš veľmi zarovnaná. Pohoria boli v predošlom období zbrúsené vodou a vetrom. Plochú pevninu lemovali rozsiahle plytčiny s teplou vodou, v ktorých sa usádzali schránky mikroskopických organizmov. Na súši sa postupne vyvíjali plazy. Prvýkrát sa objavili živočíchy na dvoch nohách a „hrozné plazy“ – dinosaury. Z triasu sú prvý raz známe cicavce. Pravdepodobne sa vyvinuli z plazov podobných anatómiou cicavcom. Mláďatá cicavcov na rozdiel od plazov cicajú materské mlieko. Okrem toho majú schopnosť udržať si svoju telesnú teplotu, napriek zmenám vonkajšej teploty. Sú teplokrvné, čiže môžu žiť na rozdiel od plazov aj v chladnejších oblastiach. Podľa nových výskumov boli teplokrvné aj niektoré dinosaury, ale nie na takej úrovni ako sú cicavce. Zo začiatku boli cicavce, podobne ako plazy, vajcorodé, neskôr živorodé - vyvíjali sa v tele matky. Prvé cicavce mali srsť a boli drobné ako myší. V jure sa prechádzali po súši, plávali v mori a lietali vo vzduchu aj naozajstní obri. Najväčšie dinosaury dosahovali dĺžku viac ako dvadsať metrov. Neoficiálne správy hovoria, že v Mexiku boli nájdené kosti ešte väčších obrov. Pravdepodobne mali viac než tridsať metrov. Našiel sa napr. stavec dlhý jeden a pol metra. Vo vrchnej jure sa vo vzduchu objavujú prvé vtáky. Vyvinuli sa najpravdepodobnejšie z plazov. Oproti ich lietajúcim druhom dokázali lepšie ovládnuť vzdušný priestor - dlhší let, rýchlejšie zmeny smeru a väčšie zrýchlenie. Na rozdiel od plazov mali perie a duté kosti. V ovzduší okrem vtákov a plazov poletovali aj prvé motýle, komáre a muchy. V dalšom období - v kriede, vyzeralo rastlinstvo a živočíšstvo na súši podobne ako v jure. Ku koncu kriedy však ustúpili nahosemenné rastliny a začali prevládať rastliny s kvetmi - krytosemenné rastliny. Na rozdiel od nahosemenných majú vajíčko chránené v semenníku. Kvety so svojou pestrosťou farieb, tvarov a vôní lákajú hmyz, ktorý ich opeľuje. Plazy sa naďalej rozvíjali, objavil sa najväčší lietajúci živočích. Tento plaz mal rozpätie krídel l2 metrov. Z kriedy pochádzajú prvé hady. Objavujú sa prvé trávy, ktoré začínajú vytvárať nový typ prostredia - lúky. Cicavce boli oproti plazom stále nenápadné. Živorodé cicavce možno rozdeliť na vačkovce a placentovce. U vačkovcov vychádza z tela matky nevyvinuté embryo a jeho vývoj pokračuje vo vaku, kde sa prisaje na mliečnu bradavku. U placentovcov celý vývoj embrya až po životaschopné mláďa prebieha v matke, kde je vyživované placentou. == Prvé primáty == Jednou skupinou cicavcov s placentou sú primáty. Prví im podobní predchodcovia sa objavujú vo vrchnej kriede, ale ich veľký rozvoj nastal až na začiatku treťohôr. Problém ich prvého výskytu je v ich podobnosti s primitívnymi hmyzožravcami. Prvé primátom podobné formy z vrchnej kriedy boli z rodu Purgatorius. Najviac sa podobajú na dnešné tany. Primáty - ako predchodcovia človeka - sú medzi cicavcami s placentou jedny z najprimitívnejších. „Modernejšie" skupiny, ako napríklad kopytníky, sú vysoko špecializované na určitý druh prostredia. Primáty však so svojou päťprstou končatinou môžu behať, šplhať sa i plávať. To im dáva výhodu. Na rozdiel od iných skupín cicavcov sú prispôsobivejšie. Primáty sa postupne prispôsobili na život v korunách stromov. Vyvíjala sa u nich schopnosť uchopovať hornou končatinou. Rozvíjalo sa priestorové videnie, ktoré bolo umožnené presunutím očí z boku na prednú časť lebky. Postupne sa zväčšoval objem mozgu. Na rozhraní druhohôr a treťohôr, pred 65 miliónmi rokov, sa udiala katastrofická udalosť. Pravdepodobne blízko pobrežia dnešného Mexika dopadlo teleso s priemerom asi desať kilometrov. Z rekonštrukcie tejto udalosti vyplýva, že do atmosféry sa dostalo veľké množstvo prachu vymršteného po dopade, vyparená voda uvoľnená teplom a sadze z horiacich lesov. Kvôli nepriehľadnej atmosfére nastala na zemskom povrchu tma. Teplota klesla počas niekoľkých mesiacov pod bod mrazu. To malo obrovské následky pre život. Rastliny zvädli, živočíchy na nich závislé zahynuli na nedostatok potravy a na chlad. Predpokladá sa, že v dôsledku toho vyhynuli dinosaury, alebo to bol posledný príspevok k ich vymretiu. Pri tejto udalosti vyhynula asi polovica rastlinných a živočíšnych druhov. Prežili však prispôsobivé cicavce, odolnejšie voči zmenám teploty. Na teóriu dopadu asteroidu na našu Zem poukazuje viacero skutočností. Vo vrstvičke, usadenej v tom období, sa zistil zvýšený obsah irídia. Tiež sa našli guličky skla vzniknuté roztavením hornín a ich prudkým ochladením vo vzduchu. Nie všetci geológovia zastávajú túto teóriu. Napríklad niektorí sa prikláňajú k veľmi silnej sopečnej činnosti. Túto katastrofu, postihujúcu povrch Zeme, možno prirovnať k ťažkým omrzlinám človeka. Dlho trvá kým sa vylieči, ale prežije. Podobné udalosti sa na Zemi dejú približne raz za 200 miliónov rokov. Mnoho druhov pri nich vyhynulo, ale život prežil, čoho dôkazom je, že môžem toto písať. Podľa výskumov vedcov na Zem dopadá priemerne raz za 200 miliónov rokov planétka s priemerom 10 (a viac) km a raz za 6 miliónov rokov s priemerom okolo 1 km. Okrem toho raz za 30 - 50 miliónov rokov sa Zem zráža s kométou. Po spomínanej katastrofe sa začala nová éra Zeme: treťohory a štvrtohory (kenozoikum), trvajúca dodnes. Na jej začiatku sa postupne objavili všetky skupiny dodnes žijúcich morských a suchozemských organizmov. Rody a druhy boli však iné. Obdobie plazov vystriedal prudký rozvoj cicavcov. Ovládli pozemské i vodné prostredia. Budeme si všímať ich postupný vývoj až k človeku. Už v druhohorách sa prvýkrát objavili cicavce s placentou a neskôr primáty. V novom období, v treťohorách (terciér) sa od vetvy primátov postupne oddeľujú poloopice, neskôr opice. Zostala samostatná skupina hominoidov - predchodcov dnešných ľudoopov a ľudí. Vývoj primátov súvisí aj s rozvojom krytosemenných rastlín, lebo sa živili ich plodmi a semenami. Poloopice sa objavili pred viac než 50 miliónmi rokov. Ich zástupcami boli napr. rody Plesiadapis a Adapis. Predpokladá sa, že vyššie primáty - antropoidy (dnešné opice) sa prvýkrát objavili pred 50-45 miliónmi rokov. V rámci nich sa vyvinuli hominoidi pravdepodobne pred 35 - 25 miliónmi rokov. Ich najznámejší zástupcovia boli: Oligopithecus, Propliopithecus a Aegyptopithecus. Posledný je pravdepodobne na línii k pokročilejším hominoidom (ľudoopom a ľuďom). Pred 20-15 miliónmi rokov žili ich rody Ptiopithecus, Proconsul a Dryopithectu. Dobre zachované kosti pliopitekov sa našli pri Bratislave (pri Devínskej Novej Vsi). V období starších treťohôr dochádzalo tiež k vyhynutiu celých skupín organizmov. Nebolo to však tak rýchlo ako pri dopade asteroidu na hranici kriedy a treťohôr. Vyhynutie spôsobila konkurencia organizmov. Prispôsobivejšie druhy prežili. Vrátim sa k pohybom kontinentov. V období druhohôr sa rozpadla obrovská pevnina - Pangea. Pôvodne jednotný vývoj na celom kontinente sa začal uberať rôznymi smermi na oddelených kontinentoch. Vplyvom rozdielnych podmienok sa vyvinuli napr. iné druhy v dnešnej Afrike a Južnej Amerike. V období starších treťohôr došlo k opätovnému spojeniu malého kontinentu Indie s veľkou Áziou. Na ich kontakte sa vyvrásnili Himaláje. Organizmy z oboch kontinentov sa začali miešať. Ich konkurenciou vyhynulo napr. mnoho skupín cicavcov. Vyhynutie organizmov môže byť vyvolané aj inou geologickou udalosťou. V histórii Zeme sa z rôznych príčin stále mení výška morskej hladiny. Na konci starších treťohôr sa znížila hladina oceánu o viac než 150 metrov. Tým sa vynoril „most“ medzi Severnou a Južnou Amerikou. Živočíšne druhy začali „prebiehať“ z jedného kontinentu na druhý. Počas ich vzájomného boja o potravu vyhynulo mnoho skupín organizmov. Zmena výšky hladiny svetového oceánu je spôsobená viazaním časti vody v ľadovcoch. Na to vplýva zmena podnebia, najmä teploty. To je zasa vyvolané pravidelnými zmenami v tvare obežnej dráhy Zeme, v postavení zemskej osi, v intenzite slnečného žiarenia, v množstve skleníkových plynov v atmosfére. Inou príčinou zdvíhania morskej hladiny je vykleňovanie podmorských chrbátov a veľké masy sopečných hornín na morskom dne. Tieto príčiny sú spôsobené procesmi vo vnútri Zeme. V mladších treťohorách sa prvýkrát objavujú rastliny schopné žiť pri nižšom množstve oxidu uhličitého. Dnešnými ich potomkami sú napríklad kukurica a cukrová trstina. Ich výskyt je pravdepodobne odozvou na znižovanie obsahu tohoto plynu v atmosfére. Naša Zem vo všeobecnosti vydáva do vesmíru také množstvo energie, aké prijíma zo Slnka. Čiže jej energetická bilancia je takmer rovnováhe. Keď v atmosfére rastie množstvo „skleníkových plynov“ napr. oxid uhličitý, atmosféra Zeme zadržiava časť slnečnej energie a celý jej povrch sa prehrieva. Podľa skupiny vedcov dnes dopadá zo Slnka o tretinu viac energie než pred 4 miliardami rokov. V budúcnosti bude tento trend pokračovať. Ak má pretrvať život na našej Zemi. v atmosfére by malo byť nevyhnutne menej oxidu uhličitého. Pred 15 miliónmi rokov sa oddelila od hominoidov (predchodcov ľudoopov a ľudí) vetva ázijských ľudoopov. Dnes je ich potomkom orangutan. K nim pravdepodobne patril Ramapithecus. Z viacerých znakov sa predpokladá, že sa pohyboval po štyroch ako väčšina primátov. Živil sa hlavne zberom semien, ale dokázal úderom kameňa alebo kosti uloviť zviera. Nevedel však vyrábal nástroje. Ramapithecus býva zaraďovaný do širšej skupiny Sivapithecus. Niektorí vedci si myslia, že Ramapithecus je odštiepenou vetvou ad hominoidov, vedúcou pravdepodobne až k orangutanovi. Iní sa domnievajú, že je na línii vedúcej k človeku, potom by patril do čeľade Hominidae. Z nejednoznačného zaradenia mnohých vyhynutých druhov vyplýva, s akými ťažkosťami narába veda. Je veľmi ťažké rekonštruovať evolučné línie na základe malého množstva nájdených kostí. Aj u nás pri Devínskej Novej Vsi sa našli tri zuby patriace do rodu Sivapithecus. == Prvý človek - výroba nástrojov == Pred najmenej 5 miliónmi rokov sa línia hominoidov rozdelila na afrických ľudoopov, s dnešnými potomkami šimpanzov a gorilou, a na hominidov s rodmi Australopithecus a Homo (človek). Potvrdzujú to aj výskumy biochemikov a genetikov. Z porovnávania určitých molekúl ľudí, šimpanzov a goríl, došli k záveru, že k oddeleniu hominidov došlo asi pred 7 miliónmi rokov.’ Spoloční predchodcovia ľudí a afrických ľudoopov mali v určitých molekulách v bunke rovnakú štruktúru. Tá sa vplyvom mutácii - chýb vzniknutých pri rozmnožovaní - začala ináč meniť u človeka a ináč u ľudoopov. Miera zmeny sa dá vypočítať.’ Prvými hominidmi boli pravdepodobne australopitekovia. Ich najstaršie nálezy sú spred približne 4,5-6,5 milióna rokov. Chodili po dvoch, ale ešte aj lozili po stromoch. :asi nevedeli vyrábať nástroje, ale systematicky používali ako nástroje kosti a palice. Z ranných foriem australopitekov sa vyvinuli pravdepodobne prví ľudia - rod Homo. Podľa iného názoru ľudia sa nevyvinuli z australopitekov, ale obe skupiny pochádzajú z jedného spoločného predka.’ Najstaršie dnes známe kosti, ktoré možno pripísať človeku (Homo), sú asi spred 3 alebo až 3,75 milióna rokov z Afriky. Celý vývoj primátov až k človeku je charakteristický rastom objemu mozgu voči objemu tela. S vývojom k človeku tiež rastie schopnosť uchopovať rukou predmety. Oči sa dostali z boku hlavy dopredu. To umožňuje plastické videnie. Rod Homo mal objem mozgu okolo 450 cm3. Vie sa o ňom málo. Chodil po dvoch. V určitom období žil súbežne s australopitekmi. Potomkovia australopitekov sa nezachovali. Vykynožili ich príslušníci rodu Homo alebo miernejšie povedané neobstáli s nimi v konkurencii? O niečo viac vedia vedci o nasledovníkovi prvých Homo, o Homo habilis (človek zručný), ktorý žil pred 2,3 (podľa niektorých 2,5) miliónmi rokov v Afrike v čase ochladzovania klímy, ako predzvesti ľadových dôb. Bol zberač rastlín a lovec drobnej zveri. Jeho mozog mal objem viac než 600 cm3. Vedel vyrábať nástroje odstránením niekoľkých úštepov z okrúhlych kameňov. Nemal predstavu o tvare nástroja, ale ho ovplyvňoval vzhľad kameňa. Výroba nástrojov sa považuje za začiatok kamennej doby, presnejšie staršej kamennej doby - paleolitu. Systematické vyrábanie nástrojov je prejavom abstraktného myslenia. Rozmýšľanie poukazuje na existenciu vedomia. Vedomie sa prejavuje aj vôľou. Človek prestáva byť ovládaný vlastnými pudmi a vplyvom prostredia, ale v určitej miere sa môže zamýšľať nad sebou a slobodne sa rozhodovať. S rozvojom abstraktného myslenia sa postupne vyvíja reč, ako prostriedok komunikácie medzi jednotlivcami. Takmer pred 1,7 miliónmi rokov sa v Afrike objavil pokročilejší zástupca rodu Homo, Homo erectus (človek vzpriamený). Jeho mozog už dosahoval objem 900 cm3. Používal primitívne kamenné nástroje na porcovanie a vykosťovanie mäsa, pravdepodobne zdochlín. Asi vplyvom klimatických zmien sa začal presúvať do Ázie, pôsobil aj v Európe. Pred približne 1,5 miliónmi rokov sa zdokonalil vo výrobe nástrojov. Vyrábal už podľa určitej mentálnej predstavy pästné kliny a iné nástroje viac ako desiatich typov. Vedel používať oheň, ale ho nevedel zapáliť. Bol lovcom i zberačom, príležitostne asi aj kanibalom. Pred 500 tisíc rokmi dosiahol objem jeho mozgu viac než 1100cm3. Najznámejšie nálezy Homo erectus sú z Jávy (Homo erectus erectus -„Pithecanthropus"), z Číny (H.e. gekinensis a lantianensis - „Sinanthropus"), z Afriky (H.e. olduvaiensis, mauretanicus a capensis) a z Európy (H.e. heidelbergensis). Najbližší nález je v Maďarsku, južne od Komárna. Niektorí autori posúvajú prvý nález Homo erectus až na 1,9 milióna rokov. Pred 300 (podľa niektorých až 400) tisíc rokmi prichádza na scénu, podľa tvarov kostí, nám najbližší druh dnešného človeka, Homo sapiens (človek mysliaci). Viac-menej plynule nadväzuje na neskorých Homo erectus. Pred 250 tisíc rokmi, na začiatku ľadovej doby - riss, sa zdokonalil vo výrobe nástrojov. Postupne ich dokázal vyrábať okolo 60 typov (začiatok stredného paleolitu). Do tohoto obdobia možno umiestniť „africkú pramatku“ alebo „mitochondrickú Evu". Genetici, ktorí prišli s touto teóriou, tvrdia, že všetci ľudia majú spoločný základ genetickej informácie v mitochondriách, energetických centrách bunky. To znamená, že všetci ľúdia by mali byť odvodení od jedinej ženy, ktorá žila asi pred 200 tisíc rokmi v Afrike. Odtiaľ sa potom rozšírili na všetky kontinenty. Iní vedci nesúhlasia s touto predstavou. Tvrdia, že dnešní ľudia Homo sapiens sa vyvinuli súbežne na rôznych kontinentoch z Homo erectus. Prvým z Homo sapiens bol Homo sapiens steinheimensis. Nazývajú ho aj anteneandertálec alebo predneandertáiec. Žil približne pred 300-120 tisíc rokmi. Na našom území, v Gánovciach, sa našiel vyliatok jeho lebky. Na anteneandertálca plynule nadväzuje protoneandertálec alebo včasný neandertálec, ktorý sa vyskytoval v rozpätí 120-80 tisíc rokov. == Človek pochováva a umelecky sa vyjadruje == Pred 80 tisíc rokmi sa objavili klasickí neandertálci, presnejšie Homo sapiens neanderthalensis, ktorí sa dobre prispôsobili životu v chladných podmienkach Európy v blízkosti ľadovca. Boli lovci a zberači. Zistil sa u nich kanibalizmus. Na druhej strane sú u nich náznaky, že sa starali o chorých druhov. Pozoruhodný je objav, že aspoň v niektorých prípadoch pochovávali zomrelých. To je dôkaz ich viery v posmrtný život. Sú u nich aj určité náznaky loveckého kultu. Nie je vylúčené, že náboženské predstavy boli už pred neandertálcami, ale nezachovalí sa o tom materiálne dôkazy. Asi pred 90 tisíc rokmi sa objavili zástupcovia poddruhu Homo sapiens palestinus, ktorých nazývajú aj prechodnými alebo progresívnymi neandertálcami. Pochádzajú pravdepodobne z Afriky a postupne sa presúvali do Európy. Tiež je u nich známe pochovávania mŕtvych, dokonca sa našiel dôkaz dávania kvetov do hrobu. Klasickí neandertálci sa považujú za slepú vetvu vedúcu k dnešnému človeku Homo sapiens sapiens. Jeho vývoj šiel pravdepodobne cez anteneandcrtálcov a protoneandertálcov k prechodným neandertálcom. Na prechodných neandertálcov nadväzujú zhruba pred 40 tisíc rokmi dnešní ľudia - Homo sapiens sapiens (podľa známej lokality vo Francúzsku nazývaní "kromaňonci"). Niekedy je ťažké dávať hranicu medzi obe skupiny. Niektorí vedci už prechodných neandertálcov považujú za prvých zástupcov Homo sapiens sapiens. 32 tisíc r. pr. Kr. nastala technologická revolúcia (začiatok mladšieho paleolitu). Bolo to počas oteplenia v rámci ľadovej doby. Ľudia začali používať na výrobu nástrojov okrem kameňa aj parohy a kosti. Postupne sa objavuje viac ako sto typov nástrojov. Začínajú sa regionálne rozdiely v kultúre. Ľudia kultivovane pochovávajú mŕtvych, čiže majú určité náboženské predstavy. Objavujú sa zjavné prejavy výtvarného umenia (náznaky boli už skôr) a hry na hudobné nástroje. Výtvarné umenie sa postupne vyvíja od abstraktných rytých obrazcov a sošiek zo slonoviny a neskôr hliny až po nádherné jaskynné maľby. Umelecká štylizácia a zároveň realizmus zobrazených zvierat udivuje. Vrcholné obdobie jaskynných malieb bolo 20 - 10 tisíc r. pr. Kr. Známe sú jaskynné maľby z jaskýň vo Francúzsku (napr. Lascaux) a v Španielsku (Altamira). Ku koncu ľadovej doby vyhynuli mamuty. Vyhynuli alebo ich vyhubili ľudia? Približne pred 10 tisíc rokmi ľudia skrotili soba. == Prechod od lovu k roľníctvu, pastierstvu a remeslám == Asi 8 tisíc r. pr. Kr. končí ľadová doba, postupne sa otepľuje. V oblasti Mezopotámie a juhovýchodnej Ázie začali ľudia obrábať pôdu. Sprvoti to bolo pestovanie hľúz, koreňov a strukovín a neskôr obilnín. Na viacerých miestach juhozápadnej Ázie a Stredomoria začali chovať dobytok. Tak sa zrodilo roľníctvo a následne pastierstvo. Vznikali stále osady. Tie sa rozrastali a v oblasti Malej Ázie, Mezopotámie a Palestíny vznikli ojedinelé mestá s rozvojom remesiel (7 tis. r. pr. Kr.). V Mezopotámii sa vystriedalo niekoľko kultúr, ktoré boli charakteristické spracovaním zlata a medi, vynálezom hrnčiarskeho kruhu a počiatkami písma (4 - 3 tis. r. pr. Kr.). Z nich čerpala prvá veľká - Sumerská civilizácia, ktorá poznala koleso a používala písmo. Postupne vznikali veľké civilizácie v Egypte, Stredomorí, Číne a Indii. Zo Stredomoria sa s otepľovaním klímy prenášalo roľníctvo a pastierstvo i do južnej Európy. Časom tu vznikla svojrázna kultúra, ktorej príslušníci sa dokázali zjednotiť v budovaní stavieb z obrovských kameňov. Podľa nich sa kultúra nazýva megalitickou. Kamenné stavby slúžili na kultové účely i astronomické pozorovania. Od začiatku veľkých civilizácií dodnes sa zväčšuje poznanie sveta. Časom vzniká filozofia a veda so svojim abstraktným myslením. Praktickým výstupom vied sú vynálezy, ktoré uľahčujú život. Zdokonaľujú sa umelecké formy. Vyvíjajú sa náboženské predstavy od polyteizmu k monoteizmu. Zlepšujú sa sociálne vzťahy a práva jednotlivca. Napriek tomu väčšina ľudstva žije v materiálnej alebo duchovnej biede. Človek sa čoraz viac odpútava od prírody i od svojho vnútra. Bude to viesť k sebazničeniu? Kam sa človek uberá? ---- * DANIEL PIVKO,"Odkiaľ pochádzame a kam smerujeme?". * Cfr. [[w:en:Timeline of human evolution|Časová os vývoja človeka (po anglicky)]] * Cfr. [[w:en:Human evolution|Vývoj človeka (po anglicky)]] {{Dogmatika}} 1766 4175 2005-10-22T19:32:04Z Mireksoteria 23 /* Prvenstvo milosti */ ==Definícia== „Milosť je pomoc, ktorú nám poskytuje Boh, aby sme mohli zodpovedať nášmu povolaniu stať sa jeho adoptívnymi synmi. Uvádza nás do hlbokej dôvernosti trojičného života.“ a tiež: „Milosť je priazeň, nezaslúžiteľná pomoc, ktorú nám Boh dáva, aby sme odpovedali na jeho pozvanie stať sa Božími deťmi, adoptovanými synmi, účastnými na Božej prirodzenosti a na večnom živote... - Milosť je účasťou na Božom živote, uvádza nás do dôverného vzťahu trojičného života...“ (KKC) ==Potreba Božej milosti== Katechizmus píše : „Svätý Pavol tvrdí : "Ale kde sa rozmnožil hriech, tam sa ešte väčšmi rozmnožila milosť". Ale aby milosť mohla vykonať svoje dielo, musí najprv odhaliť hriech, obrátiť naše srdce a nastoliť vládu "spravodlivosti pre večný život skrze Ježiša Krista, nášho Pána" (Rim 5,20-21)... - Vo vzťahu k Bohu v prísnom právnom zmysle nemôže mať človek nijakú zásluhu. Medzi ním a nami je nekonečná nerovnosť, lebo sme všetko dostali od neho, nášho stvoriteľa... - Zásluha človeka vzhľadom na Boha v kresťanskom živote pochádza z toho, že Boh slobodne určil, aby sa človek mohol pridružiť k dielu jeho milosti... - Slobodná Božia iniciatíva si žiada slobodnú odpoveď človeka. Lebo Boh stvoril človeka na svoj obraz, keď mu so slobodou dal aj schopnosť poznávať ho a milovať ho. Duša môže vstupovať do spoločenstva lásky len slobodne. Boh zasahuje bezprostredne a priamo hýbe srdcom človeka. Vložil do človeka túžbu po pravde a dobre, ktorú len on sám môže naplniť...“ '''Písmo.''' Bez Božej iniciatívy človek by nemohol nastúpiť na cestu spásy, t.j. začať dialóg s Bohom... Človek sám od seba nemá tvorivej sily, aby mohol uskutočniť svätosť a tak budovať Božie kráľovstvo. Môže sa iba modliť za to, aby Boh v ňom prevládol (Mt 7,7-10). Boh uskutočňuje svoje kráľovstvo prostredníctvom Krista v Duchu Svätom (Lk 11,13). Len tí, ktorých si Kristus povoláva k sebe, budú účastní jeho priateľstva. Nikto si nemôže sám zvoliť Krista za priateľa, lebo volajúcim je On, a nie človek (Jn 15,16). - Kristus privádza všetkých k Otcovi. Bez neho nik nemôže prísť k Otcovi (Jn 15,1-5; poz Jn 6,44 n; potov. Lk 1,45-55). Najmä Pavol je hlásateľom milosti, bez ktorej človek nie j schopný urobiť ani krok na ceste k spáse (Rv 3,22-28). Všetko záleží na Božom milosrdenstve (Rim 9,16). Tvorivé konanie, plodný čin pre život večný sú možné len v Duchu Svätom (Ef 3,9 n). Aj prvý krok na ceste k spáse je milosťou (Sk 16,14; Flp 1,2! 2,13; Jn 6,44). Viera, ktorou človek dosahuje Krista, vteleného Božieho Syna, nie je dielom ľudským, ale Božím (Ef 2,8 n). Správne pochopenie Krista a jemu povedané „áno“ nepochádzajú z ľudskej prirodzenosti, ale od Otca, ktorý je na nebesiach (Mt 16,17). ==Otcovia== Cirkevní Otcovia sa sprvoti pochopiteľne spokojovali s opakovaním textov Písma. V spore s gnosticizmom museli však svedectvo Písma rozvinúť. Pritom im ležalo na srdci, aby proti gnostickému bludu o prirodzenej povahe dobra a zla zdôrazňovali slobodu vôle. Starostlivo rozlišovali dar slobody vpísaný do ľudskej prirodzenosti od slobody Božích detí. V boji proti ariánom nazývali Ducha Svätého princípom ľudskej svätosti a jeho božskosť dokazovali z toho, že posväcuje ľudí. V Augustínovej teológii nachádzame obrat v učení o slobode. Nútený bojovať proti pelagianizmu a jeho učeniu o prirodzenej mravnosti, Augustín kladie všetok dôraz na milosť. Luther a iní obhajcovia milosti sa neskôr odvolávali na tohto „učiteľa milosti“ (doctor gratiae) z obdobia cirkevných Otcov. Augustín musel priznať, že jeho teologickí predchodcovia mohli hovoriť bezstarostnejšie ako on, pretože v ich časoch spor o milosti ešte nezačal. Napätie medzi učením gréckych Otcov o slobode a Augustínovým učením o milosti v rámci výrokov Písma ktoré zaväzujú všetkých k jednote, ukázalo cestu neskorším teológom. Ich úlohou bolo integrovať oba prvky v jediný celok. Úlohu splnili len čiastočne, nielen preto, že teológii reformácie, ako sa zdalo, ležala na srdci milosť natoľko, že prehliadla ľudskú slobodu, kým zase Katolícka cirkev na Tridentskom koncile, hoci prízvukovala milosť, zdala sa byť obhajkyňou slobody, ale aj z toho dôvodu, že na základe odlišného zdôrazňovania slobody a milosti vznikli v katolíckej teológii protichodné školy. ==Hriech a sloboda== „Slobodná Božia iniciatíva si žiada slobodnú odpoveď človeka. Lebo Boh stvoril človeka na svoj obraz, keď mu so slobodou dal aj schopnosť poznávať ho a milovať ho. Duša môže vstupovať do spoločenstva lásky len slobodne...“ Svedectvo Písma o potrebe milosti neobsahuje nijaké podceňovanie tvorivých síl človeka. Pre lepšie pochopenie tohto svedectva treba si uvedomiť, že spása, ktorú hlása Písmo, je pokoj, zhoda s Bohom a medzi ľuďmi navzájom. Už z našej skúsenosti vieme, že spoločné nažívanie - dvoch ľudí je možné iba vtedy, ak sa jeden druhému dobrovoľne otvára a oddáva. Vzhľadom na Božiu transcendentnosť zhoda medzi Bohom a človekom je možná iba vtedy, ak iniciatíva k nej vychádza od Boha. Človek sa nemôže zmocniť transcendencie a ľubovoľne ňou nakladať; ponúkanej transcendencii sa môže iba dať k dispozícii a môže ju prijať. Iba ak Boh dá človekovi podnet a zjaví sa mu, človek sa môže oddať Bohu... Človek v dôsledku hriechu je uzavretý sám do seba. Hriešnik je slepý, ba mŕtvy (Ef 2,1.5; Kol 2,3; DS 372 1526). Jeho vôľa je zotročená hriechom. Nie je takpovediac schopná vyslobodiť sa z vlastnej pasce. Vyplýva to z konkrétnej situácie nevykúpeného človeka v dejinách spásy (Augustín, Luther). Nevyhodnotili by sme zodpovedne svedectva Písma ako celku, keby sme si nevšimli texty, ktoré napomínajú človeka, aby sa obrátil k Bohu, aby robil pokánie, aby sa stal ako dieťa a dal sa pokrstiť. Takéto výzvy, aby sa človek rozhodol pre Boha, nezmenšujú význam textov, ktoré dokazujú potrebu milosti a Božej iniciatívy. Platí jedno i druhé: Spása je Božie dielo, no človek ju dosiahne iba vtedy, keď sa slobodne rozhodne pre Boha. Ako môžu spolu existovať Božia všepôsobnosť (všepríčinnosť) a ľudská sloboda, vysvetlíme neskôr. Písmo samo sa nepokúša zladiť tieto naoko si protirečiace skutočnosti. ==Cirkevné učenie== Po stáročia svojho trvania Cirkev sa zaoberala dialektickou situáciou, ktorú dosvedčuje Písmo, pretože má ďalekosiahly význam pre realizáciu ľudskej existencie; znovu a znovu si overovala jej jednotlivé prvky a do istej miery vysvetľovala ich súvislosť. Proti prirodzenej etike pelagiánov potrebu milosti zdôrazňoval nielen Augustín, ale aj celý rad severoafrických synod, najmä synoda v Kartágu r. 418, ktorú potvrdil vtedajší pápež Zosim (DS 225-230). Zoznam (Indiculus) cirkevných uznesení o milosti, ktorý sa objavil v polovici 5. storočia - zostavil ho Prosper z Akvitánie (390-455) - zhrňuje dovtedajšie výpovede pápežov, rozhodnutia afrických cirkevných snemov potvrdené Rímom, vieroučné prvky používané v liturgii, a tak predstavuje klasické podanie katolíckeho učenie o milosti, i keď nej de o vieroučné rozhodnutia (DS 240-248). Tridentský koncil sa znovu zaoberal týmto problémom, hoci reformátori nepopierali potrebu milosti, ba čo najrozhodnejšie ju prízvukovali. Napriek tomu prerokovanie tejto problematiky na Tridentskom koncile nebolo zbytočné. Cirkev sa tým jasne dištancovala od pelagiánskych a polopelagiánskych téz, ktoré zastávali niektorí teológovia neskorej scholastiky a ktoré nielen Luther, ale aj iní považovali za katolícke učenie. Okrem toho Koncil presnejším rozlišovaním odstránil mnohé nejasnosti, ktoré sa vyskytovali v pojme o potrebe milosti (DS 1521-1527; 15511556). ==Formy slobody== Aby sme pochopili cirkevné učenie, musíme si všimnúc rozličné druhy slobody. Popri sociálnej a politickej slobode jestvuje metafyzicko-psychologická sloboda (schopnosť voľby) a eschatologická sloboda (sloboda Božích detí). Písmo predpoklad: slobodu voľby v zmysle schopnosti voľby nepodáva však o nej nijaký formálny dôkaz. Len ~ predpokladu schopnosti eolit jestvuje hriech zodpovednosť, odmena a trest, najmä však zmluva medzi Bohom a Pudmi a Božie dielo spásy; Písmo formálne dosvedčuje iba slobodu Božích detí (eschatologickú slobodu). Podľa nej skutočne slobodný je iba ten, kto je schopný konať dobré Bohu milé a človeka dôstojné skutky. Hriechom sa schopnosť rozhodovania celkom nestratila bola len poranená a oslabená. Človek stratil eschatologickú slobodu. Pre svoju náklonnosť k zlu hriešnik si volí zlo, a nie dobro. Podľa Písma je natoľko zotročený zlom, že ho načim nazvať otrokom zla. No i v stave hriechu má možnosť voľby. Ale následkom svojho hriešneho zmýšľania, ktoré pôsobí v koreňoch jeho ľudskej existencie, volí si zlo. Jeho vôľa je vydaná napospas zlu, takže možno hovoriť o „servum arbitrium“ (o zotročenej vôli). Takéhoto zlu oddaného človeka znovu oslobodí iba milosť, takže naozaj slobodný je len ten, ktorým hýbe milosť (Jn 8,31-36; Gal 2,4; 5,1). Sloboda, o ktorej je reč v Písme, je ovocím milosti. Je to oslobodenie od hriechu, od zákona, od smrti a diabla. Darúva ju Duch Svätý, ktorý pôsobí v slove a v znaku (Rim 6,11; 8,2; 2 Kor 3,17; Gal 5,13). Na túto slobodu Písmo myslí, keď hovorí: „Kde je Duch Pánov, tam je sloboda“ (2 Kor 3,17). S ohlasovaním pravej slobody Pavol spája napomenutie, aby sa jej nezneužívalo. Sloboda neoprávňuje k svojvôli, ale uschopňuje a zaväzuje k obetavej službe bratom (Gal 5,13) . V druhom Petrovom liste nachádzame to isté učenie o slobode. *(2 Pt 2,19; pozri H. R. Schlette, Der A7aspyuch cien Freiheit, Miinchen 1966). Nedostatočné rozlišovanie foriem slobody viedlo v dejinách k vážnym nedorozumeniam. Ak sa stretneme v dejinách teológie s tézou, že hriech ničí slobodu, pýtame sa, o akú slobodu ide. Tridentský koncil cituje na jednej strane text Písma, že človek bez Krista je otrokom hriechu (Rim 6,20; DS 1419), na druhej strane zase prízvukuje, že sloboda človeka nie je celkom zničená, ale len oslabená. Možno povedať, že od čias Augustína na rozličných synodách dávnej a ranostredovekej Cirkvi rozlišovanie oboch foriem slobody sa síce javilo na obzore, ale neobjavilo sa celkom jasne. Napriek tomu príslušné texty dovoľujú vysvetľovať tieto formy pomocou takéhoto rozlišovania. Ba aj spomenuté texty sú neraz zrozumiteľné a bez protirečení len na pozadí takéhoto rozlišovania. Synody v Arles (okolo r. 475; DS 330-342), v Orange (r. 529; DS 186; 378; 383), v Quiercy (r. 853; DS 621-624), vo Valence (r. 855; DS 625-633) zdôrazňovali stratu slobody následkom hriechu a súčasne i slobodu, ktorá hriešnikovi ostala. Tridentský koncil celkom jasne zvládol problematiku a definoval, že sloboda voľby ostala, ale eschatologická sloboda sa stratila. Aj o slobode voľby vyhlasuje, že bola len oslabená. Hriešnik nemá rovnakú metafyzicko-psychologickú silu slobody ako človek bezhriešny. V prvej hlave 6. zasadania sa hovorí (DS 1521): „Napriek tomu (totiž napriek zotročeniu hriešnika hriechom) nebola v nich (v prvých rodičoch) slobodná vôľa nijako zničená, hoci bola silno oslabená a stala sa náklonnou k zlému.“ V článkoch o ospravedlnení čítame (DS 1555): „Kto tvrdí, že slobodná vôľa človeka sa Adamovým hriechom stratila a zničila, alebo, že tu ide len o pomenovanie (titulus), ba dokonca pomenovanie (titulus) bez obsahu, a napokon výmysel, ktorý satan uviedol do Cirkvi, nech je vylúčený z Cirkvi (anathema sit)“. Lev X. bulou „Exsurge, Domine“ z 15. júna 1520 zavrhol Lutherovi pripisovanú tézu: „Slobodná vôľa je po hriechu iba prázdnym slovom. Keď vôľa koná sama od seba, ťažko hreší“. (DS 1486; porov. aj DS 2004; 2311 2438). Tým výraznejšie sa rysuje na pozadí koncilového učenia o slobode definícia koncilu o bezpodmienečnej potrebe milosti. Koncilu zrejme záležalo na dvoch veciach: *na jednej strane chce obhajovať ľudskú dôstojnosť, ktorá ostáva aj hriešnikov; *na druhej strane chce zdôrazniť, že je absolútne potrebná sila a funkcia Božej iniciatívy. A hriešnici ostávajú ľuďmi. To znamená, že človek aj vo svojej hriešnosti ostáva slobodný. Touto tézou Koncil zodpovedá celej kresťanskej tradícii ako aj duchu svojej doby. V časoch renesancie sa hlásala a vysoko oceňovala hodnota ľudskej osobnosti. Súčasne sa však zadosťučinilo požiadavke, ktorú vyjadruje reformátorské heslo: „Jedine Bohu patrí sláva“. No nepopiera sa dôstojnosť, ktorú má človek vrodenú ako tvor, a tep nemôže ju stratiť. Koncil sa dištancuje od každého naturalistického optimizmu, keď s obranou slobody volty ktorá ostáva aj hriešnikovi, spája tézu, že slobodná vôľa sa oslabila a stala sa náklonnou k zlému. Následkom hriechu slobodná vôľa do istej miery akoby zamrzla. Utrpí, aby sme použili iný obraz, akési ochrnutie. Takto zamrznutá; ochrnutá vôľa preberie sa k slobodnému konaniu keď ju Boh svojím impulzom vymaní z tohto ochrnutia. Zo stvorenej prirodzenosti človeka vyplýva, že pre svoju činnosť vždy potrebuje Boží impulz. Táto antinómia (protiklad) je výrazom a osobitnou formou antinómie, ktorá charakterizuje každú stvorenú bytosť vôbec: Tvor má svoje vlastné bytie, a predsa ho súčasne vytvára Boh. Človek koná slobodne, ale iba silou Božieho pôsobenia. Božia činnosť spôsobuje ľudskú slobodu i slobodný ľudský čin. Božie pôsobenie zároveň oslobodzuje hriechom ochromeného človeka od mlandravosti, lenivosti, nechuti, ťažkopádnosti a skľúčenosti, ktoré podmienil hriech. No ani s takouto vôľou Boh nenarába ako s dajakým kusom dreva. Božie pôsobenie vracia ľudskej vôli silu, aby mohla konať primerane svojej prirodzenosti oslabenej hriechom. Božia činnosť smeruje k tomu, aby oslabená vôľa mohla znovu konať primerane svojej prirodzenosti. Ba cieli ešte ďalej, totiž k tomu, aby sa konajúci človek povzniesol k Bohu, presnejšie povedané k Bohu Otcovi, a to skrze Krista v Duchu Svätom, a tak aj k blížnym, teda aby sa zveril Bohu a blížnym ako svojim bratom, v ozajstnej spolupatričnosti. To znamená, že Božie impulzy majú za cieľ „prirodzenú“ i o „nadprirodzenú“ o dokonalosť človeka. Takzvané „všeobecné Božie spoluúčinkovanie“ a „povznášajúca“ milosť (gratia elevans) nie sú dva rozdielne Božie úkony, ale jediný úkon, ktorý v sebe zahrňuje rôzne funkcie a ciele. ==Uzdravujúca funkcia milosti== Načim ešte zvlášť vyzdvihnúť funkciu, ktorá je obsiahnutá v Božom úkone a o ktorej sme sa už zmienili. Otcovia, najmä Augustín, a stredovekí teológovia, najmä Tomáš Akvinský, volmi často zdôrazňovali, že milosť Božia účinkuje v hriešnom človekovi „uzdravujúco“. Podľa tejto predstavy milosť umožňuje nielen transcendentný krok človeka ponad seba k trojosobnému Boha ale ho aj uschopňuje, aby mohol správne alebo ľahšie konať i na rovine svojej ľudskej prirodzenosti. Ona ho oslobodzuje od pút, ktoré mu nasal hriech a dáva mu pravú slobodu. Zároveň treba uvedomil, že sloboda nie je nato, aby človek robil to, čo sa mu páči, ale to, čo je správne Iné používanie slobody sa síce neprotiví povahe slobody ako takej, ale zmyslu jej prirodzenosti. To čo je správne, je naozaj ľudské. Čo však je naozaj ľudské, možno poznať len pomocou viery v Boha, ktorý sa zjavuje, a z ľudskej skúsenosti Boh sám hodnoverne vysvetľuje človeka tým že ukazuje, kto je On sám, a človeka predstavuj ako svoj obraz. Dejiny ľudstva nám ukazujú čoho je človek schopný, čo slúži rozvoju jednotlivca a spoločnosti a čo privádza ich rozklad. Nie je samozrejmé, že človek robí to, čo je naozaj ľudské. Ba má čudnú náklonnosť, robiť čo je neľudské, má náchylnosť k vojne, k nepokoju, k hádkam, nenávisti a utláčaniu druhých. Vykupujúca milosť oslobodzuje človeka, aby mohol konať podľa pravej, plnej, teda naozaj ľudskej slobody, lebo ho oslobodzuje od neho samého od jeho hriešnosti a jeho hriešnych sklonov , aby dosiahol lásku, ochotu pomáhať, pocit spolupatričnosti a otvorenosť voči Bohu, ako to zodpovedá jeho pôvodnej prirodzenosti. A tak Božie spásne a vykupujúce pôsobenie nesie so seba ozdravujúcu i povznášajúcu, uzdravujúcu i posväcujúcu milosť (gratia sanans et gratia elevans). Ešte raz treba zdôrazniť, že ide o jediný akt, ktorý vykonáva súčasne funkciu Božieho spolupôsobenia, uzdravujúcej milosti (gratia sanans) i povznášajúcej milosti (gratia elevans). Alebo lepšie povedané, v jedinom akte sa Boh človekovi dáva (povznášajúca milosť), hojí tak slabosi ľudskej prirodzenosti a spôsobuje ľudské konanie vykonávané ľudskými silami. Takto jediný Boží akt spôsobuje, že ľudská vôľa koná slobodne a spásne. ==Lutherova téza a katolícke učenie== Tridentský koncil bližšie neopisuje stupeň oslabenia a náklonnosti k zlému, ktorú hriech zapríčinil vôli. Z toho vznikli v teológii po Tridentskom koncile mimoriadne veľké rozdiely. Už v čase reformácie sa presvedčenie o oslabení ľudskej schopnosti voliť vyostrilo až k téze o jej zničení. Dnešní vysvetľovatelia Luthera nie sú si istí, či túto mienku možno pripísať Lutherovi, i keď to naznačujú mnohé jeho výroky. Načim azda povedať, že Luther ju nezastával. Keď hovorí o zotročenej vôli, neznamená to formálne popieranie ľudskej schopnosti volil. Pre svoje existenciálne-teologické základné zameranie Luther sa nezaujíma o metafyzickú otázku schopnosti človeka voliť, ale iba o otázku spasiteľného ľudského konania. Keby milosť nezameriavala na Boha činnosť ľudskej schopnosti voliť, bolo by zbytočné túto činnosť vyvolať. Podobalo by sa to behu naprázdno, ba prinášalo by to zlé a zhubné ovocie. Vyvolať činnosť ľudskej schopnosti voliť sa vypláca a má zmysel len vtedy, keď človek na základe Božej milosti kráča k Bohu. Tá istá mienka sa nachádza aj v texte starokresťanskej teológie, ktorý hovorí o strate slobody skrze hriech. V 1. hlave vyššie spomenutého Zoznamu (Indiculus) sa hovorí: „Adamovým priestupkom všetci ľudia stratili svoju prirodzenú schopnosť (naturalis possibilitas) a nevinnosť a nik sa nemôže pozdvihnúc z tohto hlbokého pádu svojou slobodnou vôľou, ak mu nepomôže milosť milosrdného Boha“. V ďalšej časti textu sa uvádza výpoveď pápeža Innocenta (401-417), v ktorej sa tvrdí, že hriešnik je naveky olúpený o svoju slobodu a ostal by navždy ležať vo svojom páde, keby ho Kristov príhod nebol pozdvihol svojou milosťou (DS 239; porov. DS 243). Metafyzická sloboda, o ktorej hovorí učenie Koncilu, má hlboký zmysel i napriek zotročeniu hriešnej vôle. Má totiž za následok že Boh nesáče ako dajakú neživú vec človeka, ktorého pobáda, ale že na základe Božieho pôsobenia človek sa už sám hýbe, ba že raz oslobodený z tohto zovretia môže sa Božej milosti vzoprieť, a že milosť ho neunáša nevyhnutne ako neodolateľná nebeská rozkoš (Zavrhnutie niekoľkých Jansenových viet v r. 1653, DS 200 2007). ==Číra prirodzenosť== Vieroučné presvedčenie Cirkvi ide ďalej poza to, čo sme doteraz povedali, keď tvrdí, že padlý človek vládze svojimi prirodzenými silami teda bez nadprirodzenej milosti, poznať jestvovanie Boha a konať mravné dobro. Prvá téza je dogmou Prvého vatikánskeho koncilu, pričom však neslobodno zabúdať, že v tomto článku viery sa nič nevraví o spásonosnom ráze takého poznania. Druhá téza je všeobecne prijaté cirkevné učenie (porov. DS 1927 n; 1930; 2439; 162, Pre pochopenie týchto cirkevných výrokov načim si všimnúť, že hovoria o metafyzickej možnosti a nie o faktickosti prirodzenej mravnosti. V pozadí stojí mienka o čírej prirodzenosti (natni pura), ako ju načrtol Kajetán de Vio (1469-1SŠ) Ide však len o myšlienkový model, vhodný na to, aby sa príslušné teologické otázky mohli dôkladnejšie preskúmať a premyslieť. V skutočných dejinách „natura pura“ nejestvuje, lebo celé ľudstvo je zamerané na Krista a skrze neho na dialóg s Bohom. Ľudia počas svojho života toto volanie alebo počúvajú alebo ho zamietajú. Oblasť neutrálneho konania nejestvuje. V skutočnosti ľudia neboli nikdy bez milosti. M. Baius (1531-1589) sa mýlil, keď nevercov považoval za ľudí, ktorí milosť nedostali. Z tohto náhľadu sa zrodil iný, podľa ktorého všetky skutky neveriacich a pohanov sú hriešne a čnosti filozov sú neresťami (DS 1925; porov. DS 2308). Podľa dôkazov najstaršej poapoštolskej tradície aj pohanom sa priznávali dobré skutky. Tak Justín mučeník, podávajúc veľmi rozšírenú mienku predaugustínovských Otcov, hovorí (Apológia, 46): „Že Kristus ako Logos (Rozum), na ktorom má účasť celé ľudské pokolenie, je Boží Prvorodený, to je učenie, ktoré sme prijali a vám už predtým predložili. Tí, čo žili podľa Rozumu (podľa Logos), sú kresťanmi, hoci boli pokladaní za bezbožných, ako napr. u Grékov Sokrates, Herakleitos a im podobní, medzi Negrékmi Abrahám, Ananiáš, Eliáš a mnohí iní, ktorých skutky a mená teraz pospomínať by bolo veľmi dlhé. Preto aj všetci tí, čo predtým (pred Kristom) nežili podľa Rozumu (bez Logos), boli zlí ľudia, nepriatelia Krista a vrahovia tých, čo žili podľa Rozumu; naproti tomu, kto žil a ešte žije podľa Rozumu, je kresťan a nemusí sa obávať a znepokojovať“. Aj v tejto otázke Augustín priniesol obrat. Pravda, Baius sa od neho líši tým, že Augustín netvrdí jednoducho ako on, že skutky neveriacich sú hriechmi a čnosti filozofov neresťami, a že všetko, čo robí hriešnik alebo otrok hriechu, je hriechom. Lebo Augustín priznáva pohanom prirodzene dobré skutky. Vraví (Traktát o Jánovom Evanjeliu, 45,2): „Jesto veľa ľudí, ktorých na základe istého správania v pozemskom živote možno právom nazvať dobrými mužmi a dobrými ženami, lebo zachovávajú všetko, čo predpisuje zákon; vážia si rodičov, chránia sa cudzoložstva, nezabíjajú, nekradnú, nesvedčia krivo proti nikomu a svojím spôsobom plnia ostatné predpisy zákona. Ale nie sú kresťanmi a hlúpo sa chvastajú ako onen: “Sme azda aj my slepí?“ Keďže ale všetko, čo robia, robia márne, lebo nevedia, na aký cieľ to majú zamerať. Pán v dnešnom čítaní povedal podobenstvo, o stáde a o dverách, cez ktoré sa vchádza do ovčinca. Môžu teda pohania opakovať: „Žijeme dobre.“ Čo im osoží to, čím sa chvália, ak nevchádzajú dverami?“ - Ešte ostrejšie sa vyjadruje Augustín vo vysvetlení Žalmu 21 (II,4): „Mnohí sa chvália skutkami a môžeš nájsť mnohých pohanov, ktorí sa nechcú stať kresťanrni, lebo temer vlastnými silami stačia viesť dobrý život. „Hlavná vec je dobre žiť“, vravia, „čo mi tu má Kristus predpisovať?“ ... Nech sa nik nespolieha na dobré skutky pred prijatím viery. Dobré skutky, vykonané pred prijatím viery, aj keď azda ľuďom zdajú veľmi cennými pre život, sú predsa márne. Pripadajú mi ako veľké sily a rýchly beh, ale mimo cesty. Čo robí skutok dobrým, je konečný úmysel. Konečný úmysel však riadi viera ... Povedzme, že niekto výborne riadi loď. Keď však stratí smer, čo mu osoží, že vie výborne narábať s plachtami? Pýtajú sa ho: „Kam sa plavíš?“ On odpovie „Neviem.“ Alebo nepovie: „Neviem, tam do toho prístavu...“; a pritom sa ženie na úskalie.“ (pozri aj o De Civitate Dei » 19,26). Vzhľadom na takýto text by sme sa mohli právom pýtať, či Augustín neprehliadol, že všetci ľudia, ktorí naozaj konajú dobro, t.j. nažívajú statočne so svojimi blížnymi, sú na ceste k poslednému cieľu, bez ohľadu na to, či si to uvedomujú alebo nie. Zdá sa, že nejasná Baiusova téza môže sa opierať o jednu vetu Oranžskej synody (Concilium Arausicanum II, r. 529, kánon 22; DS 392). V nej sa totiž hovorí, že sám od seba nikto nemá nič iné ako lož a hriech. Podľa tohto sa zdá, že neospravodlivenému človekovi sa upiera každá možnosť konať dobro. Pretože Augustínove tézy mali bezpochyby vplyv na formulácie koncilu v Orange (mesto vo Francúzsku), možno koncilové výroky vysvetľovať v augustínovskom význame. To by znamenalo, že skutky vykonané bez milosti sú hriechom a lžou, keďže sa nevzťahujú na posledný cieľ. Takéto vysvetlenie, ako aj citovaná Augustínova téza nepredpokladajú nutne rozdiel medzi „prirodzenom“ a „nadprirodzenom“, ktorý bol vypracovaný až v 13. storočí pomocou Aristotelovej filozofie, ale len rozlišovanie medzi „imanentnom“ a „transcendentnom“ vzhľadom na svet. Bolo by však správnejšie hľadať vysvetlenie kánona v polemike synody. Synoda sa stavia proti pelagiánom, a preto proti nim veľmi dôrazne prízvukuje potrebu milosti. Pri odsúdení Baiusa v 16. stor. išlo naopak o zamietnutie tézy o úplnej skazenosti ľudskej prirodzenosti. Podľa toho, o čom sa vedie polemika, zdôrazňuje sa raz jedna, raz druhá vec. O Oranžskej synode možno bližšie povedať, že sa nevyslovuje o tom, čo človek sám od seba môže alebo nemôže vykonať, ale iba o tom, čo vskutku koná. Človek taký, aký skutočne jestvuje, ak robí niečo iba z vlastných síl, koná iba hriech a lož. Všetko, čo človek v stave svojho hriešneho poblúdenia koná z vlastných síl a nie z milosti, je hriech. Čo je v ňom dobré, pochádza z Kristovej milosti (H. Rondet, Gratia Christi, Paríš 1948, 156-161). Aby sme pochopili, prečo odsúdili Baiusa, musíme si všimnúť koniec odsudzujúceho textu (DS 1980). Tu sa totiž hovorí, že niektoré uvedené a zavrhnuté vety by mohli ako-tak obstáť, ale že podľa ich vlastného zmyslu, ako ho vysvetľujú jeho zástancovia, sú hereticky mylné, podozrivé, opovážlivé, pohoršujúce urážajúce nábožné ucho. Neuvádza sa však, ktoré vety by prípadne mohli obstáť, ani sa presne nehovorí, na ktoré odsúdené tézy sa vzťahujú jednotlivé negatívne hodnotenia. ==Prvenstvo milosti == Vo svojom apoštolskom liste Novo millennio ineunte pripomína Ján Pavol II. prvenstvo Kristovej milosti so zreteľom na každé ľudské úsilie, aj duchovné (porov.Ozveny č. 156) - bod, pri ktorom je hodné sa zastaviť, lebo sa v ňom najviac odráža základné kresťanské posolstvo ako neodlučiteľný prvok evanjelia (evanjelium = dobrá zvesť). V tomto treťom tisícročí sme vyzývaní, aby sme ho poznali a odovzdávali ďalej. Téma "milosť" bola v dejinách Cirkvi mnohokrát prejednávaná a často dala podnet k početným teologickým sporom. Ježišove slová a gestá, tak ako ich uvádza evanjelium, sú primárnym východiskovým bodom kresťanstva a v súčasnosti si vynútili aktualizáciu, či novú interpretáciu. Apoštol Pavol je jedným z prvých a najspoľahlivejších vykladačov (teológov) Krista - na tému "milosť" vstupuje do sporu s podvratnými prúdmi, ktoré chceli judaizovať prvotných kresťanov, a kládli väčší dôraz na človeka a na skutky ktoré vykonal v súlade s Mojžišovým zákonom, ako na Božiu milosť, ktorú dostal skrz vieru v Krista. List Galaťanom a Rimanom tvoria sumu tejto kresťanskej náuky ohlasovanej Pavlom. V nasledujúcich storočiach bola táto téma opäť aktuálna. Obnovil ju sv. Augustín vo svojej polemike proti Pelagiovi (V. stor.). Neskôr to bol Luter a potom tridentský koncil (XVI. stor.), ktorý ju vyniesol do centra teologického diania. Aj sv. Terézia z Lisieux, učiteľka Cirkvi (XIX. stor.), priniesla hlbokú úvahu o dare spásy, ktorú dostávame bez zásluh.. Nakoniec je to história našich dní - vyhlásenie medzi katolíkmi a luteránmi (október 1999), ktoré umožnilo jednotný názor obidvoch cirkví na túto tému, ktorá tvorí hlavné body protestantskej teológie (jedine viera - jedine milosť - jedine Písmo). Prvenstvo milosti porovnáva antickú ekonomiku spásy založenú zo zákona s novou ekonomikou založenou na milosti - gratia (latinský výraz, ktorý pochádza z gréckeho charis, z výrazu gratia pochádza aj slovíčko gratis - zdarma, bez zásluh). Táto zásada predstavuje jeden z najvýznamnejších rozdielov medzi prvou zmluvou, uzavretou s Mojžišom na vrchu Sinaj so všetkým izraelským ľudom, a s novou, večnou zmluvou, uzavretou s Kristom so všetkými ľuďmi. Výraz "zákon" stanovuje náboženské, kultúrne a morálne pravidlá, ktoré Boh dal izraelskému ľudu skrz Mojžiša .(Torah je obsiahnutá v prvých piatich knihách biblie: Genezis, Exodus, Numeri, Levitikus, Deuteronomium), ale hovorí všeobecnejšie o človeku, o jeho snahe (zaiste chvályhodnej a záslužnej) žiť v súlade s náboženskými príkazmi. Taký je význam listov sv. Pavla. Pre antický Izrael človek, ktorý žil podľa zákona, bol spravodlivý a teda spasený z moci vlastnej spravodlivosti, lebo získal spásu. To bola syntéza ekonómie spásy (cesta spásy). Táto zásada bola prekonaná Kristom, ktorý nastolil novú spásonosnú ekonómiu, ktorá sa už nezakladá iba na zákone, t.j. na zásluhách človeka, ale v prvom rade na Božej milosti, na Božej dobrotivosti, na milosrdenstve Otca. Táto novosť má oslobodzujúci dosah, pretože vzťah človeka k Bohu (t.j. Zmluva), sa viac nezakladá na vernosti človeka voči vlastným povinnostiam, ale jednoducho a veľkoryso na vernosti Boha k človeku, na jeho bezplatnej láske pre ktorú dal sám seba a to nie len pre spravodlivých, ale aj pre hriešnikov (porov. Rim 5, 6-10). Prvenstvo milosti sa prejavuje najmä v Kristovom kríži. Kríž nerobí zbytočným asketické snaženie človeka, iba ho kladie na vedľajšiu koľaj. Nie všetko je možné dosiahnuť čnosťou a nie všetko sa stráca hriechom. Podľa sv. Pavla spása prichádza k človeku jedine cez Krista, cez jeho kríž a vzkriesenie. Prihovára sa nám cez vieru (a sviatosti) a nie cez úzkostlivé plnenie zákona. Žiadneho zákona. Chápať to ináč, pre Pavla znamená marenie Kristovej smrti: ak vskutku spravodlivosť pochádza zo zákona, tak Kristus zomrel nadarmo (Gal 2, 21). Zákon nás nespasí. Cirkev v zásadnej línii vždy uznávala prvenstvo milosti, avšak často presadzovala aj kultúrnu líniu, ktorá v skutočnosti zdôrazňovala skôr človeka, jeho asketické snaženie a jeho obeť, aby si zaslúžil Božiu priazeň. Kresťanský život podčiarkuje skôr rozmer dobrovoľnosti (ktorý nemožno vylúčiť) a duchovného zápasu, než podnet zo strany Boha, prvenstvo jeho milosti, ktorý predchádza každú ľudskú odpoveď. Tak sú svätí niekedy viac ako hrdinovia, ktorých máme vzývať, než ako bratia ktorých máme napodobňovať, lebo sú príliš vzdialení našej krehkej ľudskej skúsenosti. Prijať prvenstvo Božej milosti znamená stratiť vlastný život, t.j. nenárokovať si na spásu ako dôsledok vlastných zásluh, ale uznať potrebu byť spasený niekým iným, t.j. Kristom, ktorý je stredobodom nášho života. To nás privádza k tomu, aby sme sa mu klaňali a o ňom rozjímali, aby sme mu vzdávali vďaku, ktorá sa rodí z vďačnosti a lásky k Bohu za to, že sme v poníženosti prijali tento Boží dar. Sme však aj povinní zahnať každú pochybnosť, aby sme z milosti nerobili lacný tovar či akýsi výpredaj Božieho milosrdenstva. Ani toto nie je kresťanskou novinkou. Neexistuje odpustenie bez ľútosti, rozhrešenie bez vyznania hriechov, krst bez dôsledku, kresťanský život bez snaženia, svätosť bez modlitby a bez skutkov. Milosť, ktorú nám Boh dáva, ho veľa stála - vtelenie svojho Syna, jeho utrpenie a smrť na kríži. Človek je preto pozývaný zodpovedne spolupracovať na dare milosti. Nemá sa oddávať vlastnej priemernosti, či priam upadať do ľahostajnosti, najmä však nemá zúfať nad vlastnými neúspechmi. ---- POUŽITÁ A CITOVANÁ LITERATÚRA *Katechizmus Katolíckej Cirkvi, SSV 1999 Trnava *Novotný, Biblický slovník, Kalich 1956 Praha *Písmo Sväté, Rím 1995 *Schmaus, Život milosti a milostiplná, SÚSCM Rím 1978, str. 20-35 {{Licencia Medžugorie}}, č. 154. {{Dogmatika}} 1767 3489 2005-09-30T09:08:45Z AtonX 2 categ [[Kategória:Spoločenské vedy]] 1768 3490 2005-09-30T09:09:31Z AtonX 2 categ [[Kategória:Kategórie]] 1769 6023 2006-05-30T11:17:07Z Mireksoteria 23 {| cellspacing="0" cellpadding="5" style="border:1px solid #FF0000;margin-bottom:5px;" | style="font:bold 125% Verdana,sans-serif;color:#000;text-align:center;background:#FFD1A4;" |[[Šablóna:Úvod katechéza|Príručka pre katolícku katechézu a evanjelizáciu]] </div> |- | style="border-top:1px solid #FF0000;font:Verdana,sans-serif;text-align:justify;background:#FFEEB9" | {{Úvod katechéza}} |} {| cellspacing="0" cellpadding="0" style="border:none;" | width="50%" valign="top" | {| width="99%" cellspacing="0" cellpadding="5" style="border:1px solid GoldenRod;margin-right:5px;margin-bottom:5px;" | style="font:bold 125% Verdana,sans-serif;color:#000;text-align:center;background:#FFD1A4;" |[[Šablóna:Analytická katechéza|Katechéza obšírna - analytická]] |- | style="border-top:1px solid GoldenRod; font:Verdana,sans-serif;text-align:justify;background:#FFEEB9;"| {{Analytická katechéza}} |} {| width="99%" cellspacing="0" cellpadding="5" style="border:1px solid GoldenRod;margin-right:5px;margin-bottom:5px;" | style="font:bold 125% Verdana,sans-serif;color:#000;text-align:center;background:#FFD1A4;" |[[Šablóna:Príbehy|Príbehy do kázní a katechéz]] |- | style="border-top:1px solid GoldenRod; font:Verdana,sans-serif;text-align:justify;background:#FFEEB9;"| Ak poznáte nejaké zaujímavé a poučné príbehy, ktoré sú vhodné na použitie do kázne alebo katechézy, môžete ich vložiť do súborov v tejto časti označených ako: Príbeh 1, 2, 3... Neskôr, keď bude príbehov dostatok, budeme ich zaraďovať do jednotlivých kategórií. {{Príbehy}} |} | width="50%" valign="top" | {| width="100%" cellspacing="0" cellpadding="5" style="border:1px solid green;margin-bottom:5px;" |- | style="font:bold 125% Verdana,sans-serif;color:#000;text-align:center;background:#FFD1A4;" |[[Šablóna:Syntetická katechéza|Katechéza stručná - syntetická]] |- | style="border-top:1px solid green;font:Verdana,sans-serif;text-align:justify;background:#FFEEB9;"| {{Syntetická katechéza}} |} {| width="100%" cellspacing="0" cellpadding="5" style="border:1px solid green;margin-bottom:5px;" |- | style="font:bold 125% Verdana,sans-serif;color:#000;text-align:center;background:#FFD1A4;" |[[Šablóna:Evanjelizácia|Evanjelizácia]] |- | style="border-top:1px solid green;font:Verdana,sans-serif;text-align:justify;background:#FFEEB9;"| {{Evanjelizácia}} |} {| width="100%" cellspacing="0" cellpadding="5" style="border:1px solid green;" |- | style="font:bold 125% Verdana,sans-serif;color:#000;text-align:center;background:#FFD1A4;" |[[Šablóna:Dogmatika licencie| Licencie]] |- | style="border-top:1px solid green;font:Verdana,sans-serif;text-align:justify;background:#FFEEB9;"| Pod licenciou GNU GFDL sú na Wikibooks využité v našich projektoch nasledovné zdroje: {{Dogmatika licencie}} |} |}{{Katechéza}} 1770 3498 2005-09-30T09:46:09Z AtonX 2 categ [[Kategória:Výhonky]] 1771 3500 2005-09-30T09:54:54Z AtonX 2 recateg [[Kategória:Údržba]] 1772 3718 2005-10-04T11:36:18Z AtonX 2 categ [[Kategória:Wikibooks]] 1773 3505 2005-09-30T10:00:54Z AtonX 2 categ [[Kategória:Jazyky]] 1774 3507 2005-09-30T10:02:29Z AtonX 2 +categ [[Kategória:Spoločenské vedy]] [[Kategória:Voľný čas]] 1775 3532 2005-09-30T22:38:56Z Mireksoteria 23 [[Kategória:Náboženstvo]] 1777 6073 2006-06-19T12:14:02Z AtonX 2 Bola obnovená posledná úprava 87.197.21.73 od Mireksoteria. ===Božie prikázania=== #Ja som Pán, tvoj Boh! Nebudeš mať okrem mňa iných bohov, ktorým by si sa klaňal. #Nevezmeš Božie meno nadarmo. #Pamätaj, že máš svätiť sviatočné dni. #Cti svojho otca a svoju matku. #Nezabiješ. #Nezosmilníš. #Nepokradneš. #Nebudeš krivo svedčiť proti svojmu blížnemu. #Nebudeš žiadostivo túžiť po manželke svojho blížneho. #Nebudeš túžiť po majetku svojho blížneho. ===Cirkevné prikázania=== #V nedeľu a v prikázaný sviatok sa zúčastniť na svätej omši. #Zachovávať prikázané dni pokánia. #Aspoň raz v roku sa vyspovedať a vo Veľkonočnom období prijať Oltárnu sviatosť. #Uzatvárať manželstvo pred tvárou Cirkvi. #Podporovať cirkevné ustanovizne. ===Sedem hlavných hriechov=== #Pýcha #Lakomstvo #Smilstvo #Závisť #Obžerstvo #Hnev #Lenivosť ===Šesť hlavných právd=== #Boh je len jeden. #V Bohu sú tri osoby: Otec, Syn a Duch Svätý. #Boží Syn sa stal človekom, aby nás vykúpil. #Boh je spravodlivý sudca: dobrých odmeňuje a zlých trestá. #Duša človeka je nesmrteľná. #Božia milosť je na spásu potrebná. ===Sedem darov Ducha Svätého=== #Múdrosti. #Rozumu. #Rady. #Sily. #Poznania. #Nábožnosti. #Bázne voči Bohu. ===Deväť prikázaných sviatkov=== Slávnosť Panny Márie Bohorodičky. (1.1.) Zjavenie Pána. (6.1.) Nanebovstúpenie Pána. Najsvätejšieho Kristovho Tela a Krvi. Svätého Petra a Pavla, apoštolov. (29.6.) Nanebovzatie Panny Márie. (15.8.) Všetkých svätých (1.11.) Nepoškvrnené počatie Panny Márie. (8.12.) Narodenie Pána Ježiša. (25.12.) ===Sedem sviatostí=== #Krst #Birmovanie #Eucharistia #Pokánie #Pomazanie chorých #Sviatosť posvätného stavu #Manželstvo ===Skutky telesného milosrdenstva=== *Hladných kŕmiť *Smädných napájať *Nezaoblečených odievať *Pocestných prijímať *Väzňov vykupovať *Chorých navštevovať *Mŕtvych pochovávať ===Skutky duchovného milosrdenstva=== #Hriešnikov napomínať #Nevedomých vyučovať #Pochybujúcim dobre radiť #Zarmútených tešiť #Krivdu trpezlivo znášať #Ubližujúcim odpúšťať #Za živých i mŕtvych sa modliť ===Cudzie hriechy=== ===Sedem bolestí Panny Márie=== ===Sedem radostí Panny Márie=== {{Výhonok katechézy}} 1778 6021 2006-05-30T09:48:02Z Mireksoteria 23 {| cellspacing="0" cellpadding="5" style="border:1px solid #069;margin-bottom:5px;" | style="font:bold 125% Verdana,sans-serif;color:#000;text-align:center;background:#F4F4FF;" |[[Šablóna:Úvod modlitby|Príručka pre komunikáciu s Bohom v duchu katolíckeho náboženstva]] </div> |- | style="border-top:1px solid #069;font:Verdana,sans-serif;text-align:justify;background:#FFFFFF" | {{Úvod modlitby}} |} {| cellspacing="0" cellpadding="0" style="border:none;" | width="50%" valign="top" | {| width="99%" cellspacing="0" cellpadding="5" style="border:1px solid GoldenRod;margin-right:5px;margin-bottom:5px;" | style="font:bold 125% Verdana,sans-serif;color:#000;text-align:center;background:#F4F4FF;" |[[Šablóna:Teória modlitby|Ako s Bohom komunikovať?]] |- | style="border-top:1px solid GoldenRod; font:Verdana,sans-serif;text-align:justify;background:#FFFFFF;"| {{Teória modlitby}} |} {| width="99%" cellspacing="0" cellpadding="5" style="border:1px solid GoldenRod;margin-right:5px;margin-bottom:5px;" | style="font:bold 125% Verdana,sans-serif;color:#000;text-align:center;background:#F4F4FF;" |Boh ťa miluje! |- | style="border-top:1px solid GoldenRod; font:Verdana,sans-serif;text-align:justify;background:#FFFFFF;"| Modlitba nie je magické odriekanie zaklínadiel alebo formuliek, ktoré by mali zabezpečiť želaný výsledok. Je to rozhovor so živou osobou, ktorá ťa miluje. {| width="99%" cellspacing="0" cellpadding="5" style="border:1px solid #069;margin-right:5px;" | style="font:bold 125% Verdana,sans-serif;color:#000;text-align:center;background:#F4F4FF;" |[[Šablóna:Úcta svätých|Úcta preukazovaná svätým]] |} {{Úcta svätých}} |} | width="50%" valign="top" | {| width="100%" cellspacing="0" cellpadding="5" style="border:1px solid green;margin-bottom:5px;" |- | style="font:bold 125% Verdana,sans-serif;color:#000;text-align:center;background:#F4F4FF;" |[[Šablóna:Prax modlitby|Modlitby]] |- | style="border-top:1px solid green;font:Verdana,sans-serif;text-align:justify;background:#FFFFFF;"| {{Prax modlitby}} |} {| width="100%" cellspacing="0" cellpadding="5" style="border:1px solid green;margin-bottom:5px;" |- | style="font:bold 125% Verdana,sans-serif;color:#000;text-align:center;background:#F4F4FF;" |[[Šablóna:Liturgické okienko|Liturgické okienko]] |- | style="border-top:1px solid green;font:Verdana,sans-serif;text-align:justify;background:#FFFFFF;"| {{Liturgické okienko}} |} {| width="100%" cellspacing="0" cellpadding="5" style="border:1px solid green;margin-bottom:5px;" |- | style="font:bold 125% Verdana,sans-serif;color:#000;text-align:center;background:#F4F4FF;" |[[Šablóna:Dogmatika licencie| Licencie]] |- | style="border-top:1px solid green;font:Verdana,sans-serif;text-align:justify;background:#FFFFFF;"| Pod licenciou GNU GFDL sú na Wikibooks využité v našich projektoch nasledovné zdroje: {{Dogmatika licencie}} |} |} {{Modlitby}} 1779 5607 2006-04-12T11:55:42Z Mireksoteria 23 /* Modlitba Pána */ ===[[w:sk:Otče náš|Modlitba Pána]]=== Otče náš, ktorý si na nebesiach, posväť sa meno tvoje, príď kráľovstvo tvoje, buď vôľa tvoja ako v nebi, tak i na zemi. Chlieb náš každodenný daj nám dnes a odpusť nám naše viny, ako i my odpúšťame svojim vinníkom, a neuveď nás do pokušenia, ale zbav nás Zlého. Amen. ===[[w:sk:Zdravas Mária|Anjelské pozdravenie]]=== Zdravas´, Mária, milosti plná, Pán s tebou. Požehnaná si medzi ženami a požehnaný je plod života tvojho Ježiš. Svätá Mária, Matka Božia, pros za nás, hriešnych teraz i v hodinu smrti našej. Amen. ===[[w:sk:Sláva Otcu|Chvála Najsvätejšej Trojice]]=== Sláva Otcu i Synu i Duchu Svätému; ako bolo na počiatku, tak nech je i teraz, i vždycky, i na veky vekov. Amen ===[[w:sk:Anjel Pána|Anjel Pána]]=== Anjel Pána zvestoval Panne Márii a ona počala z Ducha Svätého. *Zdravas´ Mária... Hľa služobnica Pána. Nech sa mi stane podľa tvojho slova. *Zdravas´ Mária... A Slovo sa telom stalo a prebývalo medzi nami. *Zdravas´ Mária... Oroduj za nás, svätá Božia Rodička, aby sme sa stali hodni Kristových prisľúbení. Modlime sa. Bože, z anjelovho zvestovania vieme, že tvoj Syn, Ježiš Kristus sa stal človekom; prosíme ťa, vlej nám do duše svoju milosť, aby nás jeho umučenie a kríž priviedli k slávnemu vzkrieseniu. Skrze Krista, nášho Pána. Amen. ===Apoštolské vyznanie viery=== Verím v Boha, Otca všemohúceho, Stvoriteľa neba i zeme, i v Ježiša Krista, jeho jediného Syna, nášho Pána, ktorý sa počal z Ducha Svätého, narodil sa z Márie Panny, trpel za vlády Poncia Piláta, bol ukrižovaný, umrel a bol pochovaný, zostúpil k zosnulým, tretieho dňa vstal z mŕtvych, vystúpil na nebesia, sedí po pravici Boha, Otca všemohúceho. Odtiaľ príde súdiť živých i mŕtvych. Verím v Ducha Svätého, v svätú Cirkev katolícku, v spoločenstvo svätých, v odpustenie hriechov, vo vzkriesenie tela a v život večný. Amen. ===Pod tvoju ochranu=== Pod tvoju ochranu sa utiekame, svätá Božia Rodička. Neodvracaj zrak od našich prosieb, pomôž nám v núdzi a z každého nebezpečenstva nás vysloboď, ty Panna slávna a požehnaná. Amen. ===[[w:sk:Magnifikat|Máriin chválospev]]=== Velebí moja duša Pána a môj duch jasá v Bohu, mojom Spasiteľovi, lebo zhliadol na poníženosť svojej služobnice. Hľa, od tejto chvíle blahoslaviť ma budú všetky pokolenia, lebo veľké veci mi urobil ten, ktorý je mocný, a sväté je jeho meno a jeho milosrdenstvo z pokolenia na pokolenie s tými, čo sa ho boja. Ukázal silu svojho ramena, rozptýlil tých, čo v srdci pyšne zmýšľajú. Mocnárov zosadil z trónov a povýšil ponížených. Hladných nakŕmil dobrotami a bohatých prepustil naprázdno. Ujal sa Izraela, svojho služobníka, lebo pamätá na svoje milosrdenstvo, ako sľúbil našim otcom, Abrahámovi a jeho potomstvu naveky. ===Žalm 100=== Jasaj na chválu Pánovi, celá zem, s radosťou slúžte Pánovi. S plesaním vstupujte pred jeho tvár. Vedzte, že náš Pán je Boh; on je náš stvoriteľ a jemu patríme, sme jeho ľud a ovce z jeho stáda. Vstupujte do jeho brán s piesňou chvály a do jeho nádvorí s piesňami oslavnými; chváľte ho a velebte jeho meno. Lebo Pán je dobrý; jeho milosrdenstvo trvá naveky a jeho vernosť z pokolenia na pokolenie. {{Modlitby}} 1780 3529 2005-09-30T22:34:55Z Mireksoteria 23 [[Kategória: Náboženstvo]] 1781 3644 2005-10-03T20:12:15Z AtonX 2 recateg [[Kategória:Teológia]] 1782 6041 2006-06-06T20:53:08Z Mireksoteria 23 /* najnovší slovenský preklad */ ==Litánie k Najsvätejšiemu menu Ježiš== '''(schválil pápež Pius IX. v roku 1862)''' Pane, zmiluj sa. ..........................Pane, zmiluj sa. Kriste, zmiluj sa. ........................Kriste, zmiluj sa. Pane, zmiluj sa. ..........................Pane, zmiluj sa. Alebo: Kýrie eléison. ............................Kýrie, eléison. Christe eléison. ..........................Christe, eléison. Kýrie, eléison. ...........................Kýrie, eléison. Otec na nebesiach, Bože, ..................zmiluj sa nad nami. ( OPAKUJE SA ZA NASLEDUJÚCIMI PROSBAMI ) Syn, Vykupiteľ sveta, Bože, Duch Svätý, Bože, Svätá Trojica, jeden Boh, Ježišu, Syn živého Boha, Ježišu, obraz Otca, Ježišu, žiara večného svetla, Ježišu, kráľ slávy, Ježišu, slnko spravodlivosti, Ježišu, syn Márie Panny, Ježišu, hoden lásky, Ježišu obdivuhodný, Ježišu, Boh mocný, Ježišu, otec budúceho veku, Ježišu, anjel veľkej rady, Ježišu najmocnejší, Ježišu najtrpezlivejší, Ježišu najposlušnejší, Ježišu, tichý a pokorný srdcom, Ježišu, milujúci čistotu, Ježišu, milujúci nás, Ježišu, Boh pokoja, Ježišu, pôvodca života, Ježišu, príklad čností, Ježišu, horliteľ za spásu duší, Ježišu, Boh náš, Ježišu, naše útočisko, Ježišu, otec chudobných, Ježišu, poklad veriacich, Ježišu, dobrý pastier, Ježišu, pravé svetlo, Ježišu, večná múdrosť, Ježišu, nekonečná dobrota, Ježišu, naša cesta a náš život, Ježišu, radosť anjelov, Ježišu, kráľ patriarchov, Ježišu, majster apoštolov, Ježišu, učiteľ evanjelistov, Ježišu, sila mučeníkov, Ježišu, svetlo vyznávačov, Ježišu, čistota panien, Ježišu, koruna všetkých svätých, Buď nám milostivý, ...................................zľutuj sa nad nami, Ježišu. Buď nám milostivý, ...................................vyslyš nás, Ježišu. Od všetkého zla, .....................................ochraňuj nás, Ježišu. ( OPAKUJE SA ZA NASLEDUJÚCIMI PROSBAMI ) Od každého hriechu Od tvojho hnevu Od úkladov diabla Od ducha smilstva Od večnej smrti Od zanedbávania tvojich vnuknutí Pre tajomstvo tvojho svätého vtelenia Pre tvoje narodenie Pre tvoje detstvo Pre tvoj božský život Pre tvoju namáhavú prácu Pre tvoju smrteľnú úzkosť a tvoje utrpenie Pre tvoj kríž a tvoju opustenosť Pre tvoje mdloby Pre tvoju smrť a tvoje pochovanie Pre tvoje zmŕtvychvstanie Pre tvoje nanebovstúpenie Pre tvoje ustanovenie najsvätejšej Eucharistie Pre tvoje radosti Pre tvoju slávu Baránok Boží, ty snímaš hriechy sveta. ....................zľutuj sa nad nami, Ježišu. Baránok Boží, ty snímaš hriechy sveta. ....................vyslyš nás, Ježišu. Baránok Boží, ty snímaš hriechy sveta. ....................zmiluj sa nad nami, Ježišu. Ježišu,uslyš nás. .........................................Ježišu, vyslyš nás. '''Modlime sa.''' Pane Ježišu Kriste, ty si povedal: Proste a dostanete, hľadajte a nájdete, klopte a bude vám otvorené; prosíme ťa, daj nám pocítiť svoju božskú lásku, aby sme ťa milovali celým srdcom, ústami i skutkami a nikdy ťa neprestali chváliť. Pane, daj, aby sme stále mali bázeň pred tvojím svätým menom a zároveň ho aj milovali; veď ty neprestajne spravuješ všetkých, ktorých upevňuješ vo svojej láske. Lebo ty žiješ a kraľuješ na veky vekov. Amen. ==Litánie k Božskému srdcu Ježišovmu== (Schválil pápež Lev XII. v roku 1899) ===Starší slovenský preklad=== Pane, zmiluj sa nad nami, Kriste, zmiluj sa nad nami, Pane, zmiluj sa nad nami, Kriste, uslyš nás, Kriste, vyslyš nás, Otče z nebies, Bože,.............................. zmiluj sa nad nami, Synu, Vykupiteľu sveta, Bože, Duchu Svätý, Bože, Svätá Trojica, jeden Bože, Srdce Ježišovo, Syna večného Otca, Srdce Ježišovo, v lone panenskej Matky Duchom Svätým utvorené, Srdce Ježišovo, so slovom Božím podstatne zjednotené, Srdce Ježišovo, nekonečnej velebnosti, Srdce Ježišovo, svätý chrám Boží, Srdce Ježišovo, stánok Najvyššieho, Srdce Ježišovo, dom Boží a brána nebeská. Srdce Ježišovo, horiace ohnisko lásky, Srdce Ježišovo, schránka spravodlivosti a ľúbosti, Srdce Ježišovo, plné dobroty a láskavosti, Srdce Ježišovo, hlbokosť všetkých čností, Srdce Ježišovo, všetkej chvály nahodnejšie, Srdce Ježišovo, kráľ a stredisko všetkých sŕdc, Srdce Ježišovo, v ktorom sú všetky poklady múdrosti a vedy, Srdce Ježišovo, v ktorom prebýva všetka plnosť Božstva, Srdce Ježišovo, v ktorom má Otec svoje zaľúbenie, Srdce Ježišovo, z ktorého plnosti my všetci sme prijali, Srdce Ježišovo, túžba výšin večných, Srdce Ježišovo, trpezlivé a veľmi milosrdné, Srdce Ježišovo, bohaté pre všetkých, ktrí ťa vzývajú, Srdce Ježišovo, prameň života a svätosti, Srdce Ježišovo, uzmiernenie za hriechy naše, Srdce Ježišovo, potupením nasýtené, Srdce Ježišovo, pre naše zlosti strýznené, Srdce Ježišovo, až na smrť poslušné, Srdce Ježišovo, kopijou prerazené, Srdce Ježišovo, prameň všetkého potešenia, Srdce Ježišovo, život náš a vzkriesenie naše, Srdce Ježišovo, pokoj náš a zmierenie naše, Srdce Ježišovo, obeta za hriechy, Srdce Ježišovo, spása v teba dúfajúcich, Srdce Ježišovo, nádej v tebe zomierajúcich, Srdce Ježišovo, slasť všetkých svätých. Baránok Boží, ty snímaš hriechy sveta. ....................odpusť nám Pane. Baránok Boží, ty snímaš hriechy sveta. ....................vyslyš nás Pane. Baránok Boží, ty snímaš hriechy sveta. ....................zmiluj sa nad nami. Ježišu, tichý a pokorný srdcom ............................sprav srdce naše podľa srdca svojho. '''Modlime sa.''' Všemohúci a Večný Bože, pohliadni na srdce svojho milovaneho Syna, zhliadni na chvály a zadosťučinenia, ktoré ti prináša za nás hriešnikov, a tým, čo ťe prosia o milosrdenstvo, udeľ uzmiernený, v mene svojho Syna, Ježiša Krista, ktorý s tebou žije a kraľuje na veky vekov. Amen. ===Nový slovenský preklad=== Pane, zmiluj sa. Kriste, zmiluj sa. Pane, zmiluj sa. alebo Kýrie, eléison. Christe, eléison. Kýrie, eléison. Otec na nebesiach, Bože,............................ zmiluj sa nad nami, Syn, Vykupiteľ sveta, Bože, Duchu Svätý, Bože, Svätá Trojica, jeden Boh, Srdce Ježišovo, Srdce Syna večného Otca, Srdce Ježišovo, Duchom Svätým utvorené v lone panenskej Matky, Srdce Ježišovo, podstatne zjednotené s Božím slovom, Srdce Ježišovo, Srdce nekonečnej velebnosti, Srdce Ježišovo, svätý chrám Boží, Srdce Ježišovo, stánok Najvyššieho, Srdce Ježišovo, dom Boží a brána do neba, Srdce Ježišovo, horiace ohnisko dobročinnej lásky, Srdce Ježišovo, schránka spravodlivosti a láskavosti, Srdce Ježišovo, plné dobroty a ľúbosti, Srdce Ježišovo, hlbokosť všetkých čností, Srdce Ježišovo, najhodnejšievšetkej chvály, Srdce Ježišovo, kráľ a stredisko všetkých sŕdc, Srdce Ježišovo, v ktorom sú všetky poklady múdrosti a poznania, Srdce Ježišovo, v ktorom prebýva všetka plnosť božstva, Srdce Ježišovo, v ktorom má Otec zaľúbenie, Srdce Ježišovo, z ktorého plnosti my všetci sme čerpali, Srdce Ježišovo, túžba za večnými výšinami, Srdce Ježišovo, trpezlivé a veľmi milosrdné, Srdce Ježišovo, bohaté pre všetkých, čo ťa vzývajú, Srdce Ježišovo, prameň života a svätosti, Srdce Ježišovo, zmierna obeta za naše hriechy , Srdce Ježišovo, potupami preplnené, Srdce Ježišovo, pre naše neprávosti strýznené, Srdce Ježišovo, až na smrť poslušné, Srdce Ježišovo, kopijou prebodnuté, Srdce Ježišovo, prameň všetkej útechy, Srdce Ježišovo, náš život a naše vzkriesenie, Srdce Ježišovo, náš pokoj a naše zmierenie, Srdce Ježišovo, obeta za hriešnikov, Srdce Ježišovo, spása všetkých, čo v teba dúfajú, Srdce Ježišovo, nádej všetkých, čo v tebe umierajú, Srdce Ježišovo, slasť všetkých svätých. Baránok Boží, ty snímaš hriechy sveta. ............zľutuj sa nad nami Pane. Baránok Boží, ty snímaš hriechy sveta. ....................vyslyš nás Pane. Baránok Boží, ty snímaš hriechy sveta. .................zmiluj sa nad nami. *Ježišu, tichý a pokorný srdcom ...... *Pretvor naše srdce podľa svojho srdca. '''Modlime sa.''' Všemohúci a Večný Bože, pozri na srdce svojho milovaného Syna a na chvály a zadosťučinenia, ktoré ti prináša za nás hriešnikov, odpusť nám, uzmierený, keď ťa prosíme o tvoje milosrdenstvo v mene tvojho Syna Ježiša Krista, ktorý s tebou žije a kraľuje na veky vekov. Amen. ==Litánie k Predrahej krvi Kristovej== ...treba dopísať ==Litánie Loretánske== Pane, zmiluj sa. Kriste, zmiluj sa. Pane, zmiluj sa. Otec na nebesiach, Bože – zmiluj sa nad nami. Syn, Vykupiteľ sveta, Bože, Duch Svätý, Bože, Svätá Trojica, jeden Boh, Svätá Mária – oroduj za nás. Svätá Božia Rodička, Svätá Panna panien, Matka Kristova, Matka Cirkvi, Matka Božej milosti, Matka najčistejšia, Matka najnevinnejšia, Matka panenská, Matka nepoškvrnená, Matka hodna lásky, Matka obdivuhodná, Matka dobrej rady, Matka Stvoriteľa, Matka Spasiteľa, Panna najmúdrejšia, Panna hodná úcty, Panna hodná chvály, Panna mocná, Panna dobrotivá, Panna verná, Zrkadlo spravodlivosti, Sídlo múdrosti, Príčina našej radosti, Príbytok Ducha Svätého, Príbytok hoden cti, Vznešený príbytok nábožnosti, Ruža tajomná, Veža Dávidovho mesta, Veža zo slonovej kosti, Dom zlatý, Archa zmluvy, Brána do neba, Hviezda ranná, Uzdravenie chorých, Útočisko hriešnikov, Útecha zarmútených, Pomocnica kresťanov, Kráľovná anjelov, Kráľovná patriarchov, Kráľovná prorokov, Kráľovná apoštolov, Kráľovná mučeníkov, Kráľovná vyznavačov, Kráľovná panien, Kráľovná všetkých svätých, Kráľovná počatá bez poškvrny dedičného hriechu, Kráľovná nanebovzatá, Kráľovná posvätného ruženca, Kráľovná rodiny, Kráľovná pokoja, Baránok Boží, ty snímaš hriechy sveta, zľutuj sa nad nami, Pane. Baránok Boží... vyslyš nás, Pane. Baránok Boží... zmiluj sa nad nami. *Oroduj za nás, Svätá Božia Rodička. *Aby sme sa stali hodni Kristových prisľúbení. '''Modlime sa.''' Pane a Bože náš, dopraj nám tešiť sa zo stáleho zdravia tela i duše a na mocný príhovor preblahoslavenej Panny Márie ochraňuj nás v ťažkostiach tohto života a priveď nás do večnej radosti. Skrze Krista, nášho Pána. R. Amen. ==Litánie ku všetkým svätým== ...treba dopísať ==Litánie k Duchu Svätému== Sláva Otcu i Synu i Duchu Svätému, ako bolo na počiatku, tak nech je teraz i vždycky i na veky vekov. Amen. * '''BUĎ ZVELEBENÝ! (Opakuje sa za každou prosbou.)''' 1. Duch Svätý, zostúp z trónu svojej velebnosti a vybuduj si stánok v srdci svojho služobníka! 2. Duch Svätý, ktorý si Otcom i Synom uctievaný, nauč ma žiť v stálej Božej prítomnosti! 3. Duch Svätý, ktorý si Otcom i Synom uctievaný, nauč ma žiť podľa vôle Najvyššieho! 4. Duch Svätý, ktorý sídliš v srdci Božieho Syna, nauč ma poznávať ťa a úprimne milovať! 5. Duch Svätý, ktorý sa staráš o slávu Boha Otca, nauč ma žiť v odovzdanosti a v úplnej dôvere v Boha! 6. Duch Svätý, znamenie ohnivých jazykov, zapáľ v mojom srdci oheň svojej lásky! 7. Duch Svätý, tajomná holubica, nauč ma chápať Sväté písmo! 8. Duch Svätý, ktorý nemáš tvár, ani meno, nauč ma správne sa modliť! 9. Duch Svätý, ktorý hovoríš ústami prorokov, nauč ma žiť v pokoji a vo vyrovnanosti ducha i duše! 10. Duch Svätý, horiace ohnisko lásky, nauč ma žiť múdro a trpezlivo! 11. Duch Svätý, darca všetkých darov, nauč ma žiť v pokore a skromnosti! 12. Duch Svätý, pretekajúca pokladnica milostí, nauč ma chápať cenu utrpenia! 13. Duch Svätý, bezodná pokladnica milostí, nauč ma správne využívať drahocenný čas! 14. Duch Svätý, z pokladnice ktorého neubúda, chráň ma od každej nelásky a pýchy! 15. Duch Svätý, ktorého bohatstvo nikto nespočíta, nauč ma čeliť zbytočným predstavám a myšlienkam! 16. Duch Svätý, premnohých darov, nauč ma vyhýbať sa neužitočnej činnosti a planým rečiam! 17. Duch Svätý, z ktorého plnosti sme všetci prijali, nauč ma mlčať a vedieť prehovoriť v pravý čas! 18. Duch Svätý, večná láska, nauč ma dávať dobrý príklad iným! 19. Duch Svätý, nekonečná dobrota, daj mi vytrvalosť v dobrom! 20. Duch Svätý, úžasný učiteľ, nauč ma správne zaobchádzať s ľuďmi! 21. Duch Svätý, milý priateľ duší, nauč ma nikoho neposudzovať a na krivdy nikdy nespomínať! 22. Duch Svätý, obšťastňujúce Svetlo duše, nauč ma vidieť potreby iných a nezanedbávať dobré skutky! 23. Duch Svätý, Otec úbohých, daj mi poznať svoje chyby! 24. Duch Svätý, ktorý konáš v dušiach zázraky, veď ma bdelosťou k dokonalosti! 25. Duch Svätý, pred ktorým nič nie je utajené, nauč ma unikať osídlam diabla! 26. Duch Svätý, ktorý poznáš budúcnosť vesmíru, pomôž mi vymaniť sa z pod nadvlády tela a diabla! 27. Duch Svätý, ktorý poznáš i moju budúcnosť, zverujem do tvojej ochrany i moju rodinu, priateľov, dobrodincov a všetkých ľudí! 28. Duch Svätý, s tvojou Božskou pomocou nauč ma žiť na Božiu česť a slávu, na spásu duší a na radosť Božej Matke, aby som mohol umrieť ako užitočný sluha! Amen. '''Prisľúbenia Boha Otca tým, ktorí sa aspoň 3x týždenne budú vrúcne modliť tieto litánie:''' 1. Vytrhnem ťa z rúk protivníka viditeľným spôsobom. 2. Odstránim prekážky, ktoré ti bránia v ceste k dokonalosti. 3. Pridám ti anjela, aby ťa vnuknutím ochránil od nástrah hriechu. 4. Vytrváš na ceste k čnosti. 5. Dobre spoznáš svoje nedostatky. 6. Dostaneš silu vymaniť sa z hriešnych návykov. 7. Upevním v tebe vieru, nádej a lásku. 8. Vytrhnem ťa z hmotnej biedy. 9. Tvoja rodina bude žiť vo svornosti, vo vzájomnej láske. 10. Kto chce pomôcť svojim blížnym, musí sa modliť tieto litánie denne aspoň pol roka. * '''Prisľúbenia Ducha Svätého''' Tieto litánie sa budú šíriť ako lavína. Kto tieto litánie dá inému, má účasť na jeho modlitbách. Nech povie DUCHU SVÄTÉMU, na aký úmysel chce obetovať zásluhy, pokiaľ si ich nechce nechať pre seba... {{Výhonok modlitby}} 1783 3824 2005-10-07T09:45:16Z Mireksoteria 23 /* Modlitba za čistotu srdca */ ==Prosby o Ducha Svätého== Pane Ježišu, obnovuj v nás zázrak prvých Turíc. Daj nám túžbu láskou dobývať svet pre Teba a pre Tvoje kráľovstvo. Daj nám Ducha Svätého – Dobyvateľa lásky; Ducha apoštolov, ktorí Ťa niesli do celého sveta; Ducha mučeníkov, ktorí za Teba umierali; Ducha bojovníkov, ktorí Ťa vyznávali. Daj aby sme boli kresťanmi duchom, srdcom a činom. Daj, aby náš život, i keď zavše biedny, nebol neužitočný. Chceme i my budovať Cirkev, Tvoje kráľovstvo. Amen. ==Modlitba za čistotu srdca== Milá Matka ustavičnej pomoci, pozri sa na mňa. Kľačím pri tvojich nohách. Som tvoje slabé dieťa, ktoré ťa prosí o pomoc. Moje telo je príbytok Najsvätejšej Trojice. Ježiš predsa povedal: "Kto ma miluje, bude zachovávať moje slovo a môj Otec ho bude milovať; prídeme k nemu a urobíme si uňho príbytok" (Jn 14,23). Áno, moje telo je chrámom dobrého Boha, býva v ňom Boží duch. Teraz chápem, prečo má Ježiš tak rád tých, čo si zachovávajú Boží chrám čistý. Teraz aj chápem strašné slová, ktoré povedal Ježiš o tých, čo budia pohoršenie: "Pre toho, kto by pohoršil jedného z týchto maličkých, čo veria vo mňa, by bolo lepšie, keby mu zavesili mlynský kameň na krk a ponorili ho do morskej hlbiny" (Mt 18,6). A sv. Pavol hovorí: "Uvedomte si a pochopte, že ani jeden smilník, ani nečistý ... nemá dedičstvo v Kristovom a Božom kráľovstve." (Ef 5,5). Drahá nebeská Matka, som vo veľkom nebezpečenstve. Skazený svet ma chce tisícorakými osídlami olúpiť o moju čistotu. Moja vlastná žiadostivosť ma vedie do týchto vábivých pascí. Matka, posilňuj ma v tomto boji, chráň mi čistotu, Vypros mi milosť, aby som stále bdel, nie sníval. Posväcuj moje zmysly, aby som sa nijakou myšlienkou, nečistou predstavou neprevinil proti Ježišovi. Stvárňuj vo mne čisté srdce; také, ktoré horí láskou k Bohu a potláča všetky zlé túžby, premáha city, ktoré by poškvrnili moju nevinnosť. Daj, aby som bdel na svojimi zmyslami. Chráň mi oči, aby som ich zatváral pred každým nebezpečným pohľadom a pred každým nebezpečným čítaním. Posilňuj ma, aby som nepočúval reči, ktoré by vo mne mohli zanechať zlé stopy. Vzdiaľ odo mňa všetky svetské zábavy, také nebezpečné pre moju čistotu, nech sa odvážne vyhýbam príležitostiam. Aj keby moje srdce chcelo milovať príležitosť ku hriechu, ako milujem svoje pravé oko alebo svoju pravú ruku, predsa chcem pred ňou utekať. A keby tento útek bolel tak, ako by mi utínali pravú ruku, aj tak chcem rozbiť nehanebné okovy. Drahá Matka, pamätaj, že si Matkou ustavičnej pomoci. Preto volám: Posilňuj ma! Ustavične mi pomáhaj! Kroť moje telo bázňou pred Božím trestom. Živo mi pripomínaj spaľujúci pekelný oheň, ktorý bude večne trýzniť nečistých! Pomôž, aby nevýslovná zaslepenosť v jedinom okamihu rozkoše nevrhla moju dušu do večných múk. Ó, Mária, stále ma npĺňaj veľkým odporom proti neresti nečistoty a zapáľ v mojom srdci lásku k čnosti svätej čistoty. Matka moja, ty ma musíš vyslyšať, lebo za nijakú cenu nechcem stratiť priateľstvo s Ježišom, tvojím Božským Synom. Nech Ježiš nachádza v mojom srdci vždy príjemné bývanie. Ako sa teším, že tam spočiniem na tvojom srdci, moja drahá Matka ustavičnej pomoci. {{Výhonok modlitby}} 1784 5855 2006-05-12T10:55:57Z 85.135.151.105 /* Ruženec Božieho milosrdenstva */ == Ruženec Božieho milosrdenstva == Na úvod: * Otče náš... * Zdravas' Mária... * Verím v Boha... Nasleduje modlitba: ''"Večný Otče, obetujem ti telo a krv, dušu i božstvo tvojho najmilšieho Syna a nášho Pána, Ježiša Krista, na odčinenie našich hriechov i hriechov celého sveta."'' Po nej desať krát za sebou opakujeme (na každej "patričke"): *''"Pre jeho bolestné umučenie, maj milosrdenstvo s nami i s celým svetom."'' Potom opäť nasleduje modlitba "Večný Bože..." a znova desať prosieb "Pre jeho bolestné umučenie...". Toto sa opakuje 5x. Na záver sa 3x pomodlíme modlitbu "Svätý Bože, svätý Mocný, svätý Nesmrteľný, zmiluj sa nad nami i nad celým svetom." == Mariánsky klasický ruženec == [[Image:Rosary 2006-01-16.jpg|400px|right]] === Tajomstvá radostného ruženca === a) ktorý nech rozmnožuje našu vieru. b) ktorý nech posilňuje našu nádej. c) ktorý nech roznecuje našu lásku. # Ktorého si Panna z Ducha Svätého počala. # Ktorého si Panna pri navštívení Alžbety v živote nosila. # Ktorého si Panna v Betleheme porodila. # Ktorého si Panna v chráme obetovala. # Ktorého si Panna v chráme našla. === Tajomstvá ruženca svetla === a) ktorý nech je svetlom nášho života. b) ktorý nech nás uzdravuje milosrdnou láskou. c) ktorý nech nás vezme k sebe do večnej slávy. # Ktorý bol pokrstený v Jordáne. # Ktorý zjavil seba samého na svadbe v Káne. # Ktorý ohlasoval Božie kráľovstvo a pokánie. # Ktorý sa premenil na vrchu Tábor. # Ktorý ustanovil Oltárnu sviatosť. === Tajomstvá bolestného ruženca === a) ktorý nech osvecuje náš rozum. b) ktorý nech upevňuje našu vôľu. c) ktorý nech posilňuje našu pamäť. # Ktorý sa pre nás krvou potil. # Ktorý bol pre nás bičovaný. # Ktorý bol pre nás tŕnim korunovaný. # Ktorý pre nás kríž niesol. # Ktorý bol pre nás ukrižovaný. === Tajomstvá slávnostného ruženca === a) ktorý nech usporadúva naše myšlienky b) ktorý nech riadi naše slová c) ktorý nech spravuje naše skutky # Ktorý slávne vstal z mŕtvych. # Ktorý slávne vystúpil na nebesia. # Ktorý nám zoslal Ducha Svätého. # Ktorý ťa, Panna, vzal do neba. # Ktorý ťa, Panna, v nebi korunoval. == Ružencové tajomstvá K ÚCTE DUCHA SVÄTÉHO == a) ktorý nás stvoril b) ktorý nás výkúpil c) ktorý nás posvätil # ktorý naše srdce robí schopným prijať plnosť darov Ducha Svätého. # ktorý nám dary Ducha Svätého vyprosuje a nám tri Božské čnosti: vieru, nádej, lásku rozmnožuje a posilňuje. # ktorý nás skrze Ducha Svätého posilňuje, osvecuje, vedie, riadi a posväcuje. # ktorý naše srdce láskou Ducha Svätého roznecuje, hlbokou pokorou, miernosťou, silou a svätosťou naplňuje. # ktorý nám sedem darov Ducha Svätého a dvanásť jeho plodov vyprosuje, všetko dobré dáva a všetko zlé odvracia. Ku koncu ruženca (3x): „Bez poškvrny počatá Panna Mária oroduj za nás, ktorí sa k Tebe utiekame.“ === Poučenie === * Slová Panny Márie pri zjavení v Austrálii 31.mája 1985 (o deväťdňovej pobožnosti) Dnes prichádzam, milé dieťa, aby som deťom zeme priniesla modlitbovú novénu, ktorá má veľkú silu. Ona je modlitbou na povýšenie vášho života. Táto modlitba osvieti vášho ducha i srdce. Denne sa máte modliť 7 ružencov ku cti Ducha Svätého. Keď toto dodržíte, dám vám nasledujúce milosti skrze môjho ženícha Ducha Svätého. # Milosť, že svojho Boha už nikdy neurazíte smrteľným hriechom. # Neprejdete očistcom, keď svoje očistenie vykonáte na zemi. # Po smrti budete vyzdvihnutí tam, kde sa Serafíni klaňajú Bohu. # Mená tých, ktorí rozšíria túto úctu a lásku k Duchu Svätému, budú zapísané v Nepoškvrnenom Srdci Panny Márie a nebudú nikdy vymazané. # Tí, ktorí sa pomodlia túto novénu, budú naplnení darmi Ducha Svätého a budú označení na ceste do neba. # Každá osoba, ktorá sa tejto úcte zasvätí, stane sa ohnivým chrámom Ducha Svätého, kde príde i Boh Otec i Boh Syn a budú v nej prebývať. # Tí, ktorí ma budú uctievať pod menom Nevesta Ducha Svätého, získajú veľkú lásku k Ježišovi v Eucharistii a ku mne, Matke Božej. Moje milé dieťa, rozšír túto 7-ružencovú novénu, aby mnoho milosti padlo na zem. {{Výhonok modlitby}} 1785 3562 2005-10-01T08:17:49Z Mireksoteria 23 /* Raduj sa, nebies Kráľovná */ ==Slávna Matka Spasiteľa== Slávna Matka Spasiteľa, hviezda morská putujúcich; brána nebies otvorená, buď pomocou padajúcich. Zastaň nás, ó milostivá, veď keď si ty porodila svojho Boha, Stvoriteľa, príroda sa zadivila. Matka, ty si pred pôrodom i po ňom vždy panna bola; oroduj vždy za nás hriešnych tam u nášho Spasiteľa. ==Zdravas', Kráľovná nebeská== Zdravas’, Kráľovná nebeská, zdravas’, Pani ty anjelská; koreň Jessov, nebies brána, ty si svetu Svetlo dala. Plesaj, Panna najslávnejšia, ty zo všetkých najjasnejšia; milostivá Panna čista, pros vždy za nás Syna, Krista. ==Zdravas', Kráľovná== Zdravas’, Kráľovná, matka milosrdenstva; život náš i sladkosť a nádej naša, zdravas’. K tebe voláme, hriešni synovia Evy, v tomto sĺz údolí stenajúci, plačúci. A preto teda, Orodovnica naša, obráť k nám tie svoje premilosrdné oči. A nám Ježiša, ktorý je požehnaný plod života tvojho, tam vo večnosti ukáž. Ó milostivá a nad všetky pobožná, ó presladká Panna, Matka Božia Mária. ==Pod tvoju ochranu== Pod tvoju ochranu sa utiekame, svätá Božia Rodička. Neodvracaj zrak od našich prosieb, pomôž nám v núdzi a z každého nebezpečenstva nás vysloboď, ty, Panna slávna a požehnaná. ==Svätá Panna Mária== *Františkánskej rodine na Slovensku sa Dekrétom Konferencie biskupov Slovenska číslo 669/97 povoľuje používať nasledovnú Mariánsku antifónu okrem Veľkonočného obdobia: Svätá Panna Mária, nenarodila sa tebe podobná medzi ženami celého sveta, dcéra a služobnica najvyššieho Kráľa, nebeského Otca, Matka nášho najsvätejšieho Pána Ježiša Krista, nevesta Ducha Svätého; oroduj za nás spolu so svätým Michalom archanjelom, so všetkými nebeskými mocnosťami a so všetkými svätými u svojho najsvätejšieho a milovaného Syna, Pána a Učiteľa. ==Raduj sa, nebies Kráľovná== *Vo Veľkonočnom období: Raduj sa, nebies Kráľovná, aleluja (aleluja), lebo koho si nosila, aleluja (aleluja), z mŕtvych vstal jak predpovedal, aleluja (aleluja); pros, aby nás k sebe prijal, aleluja (aleluja). [[Kategória: Modlitby]] 1786 5593 2006-04-11T20:54:01Z Mireksoteria 23 * [[w:sk:Panna Mária|Kto je Panna Mária?]] *[[Katechéza: Sedembolestná Panna Mária|Sedembolestná Panna Mária]] {{Výhonok katechézy}} 1787 5101 2006-02-06T20:00:42Z 87.197.175.122 /* Kedy veríme v Boha? */ ===Ako sa pripravíme na sviatostné a večné stretnutie s Pánom Ježišom?=== Na sviatostné a večné stretnutie s Pánom Ježišom sa pripravíme tak, že: *veríme, čo Boh zjavil, *urobíme, čo Boh prikázal, *získame a zachováme si Božiu milosť. ===Kedy veríme v Boha?=== V Boha veríme vtedy, keď slovo Božie berieme vážne a podľa neho žijeme. ===Kedy dôverujeme Bohu?=== Bohu dôverujeme vtedy, keď sme presvedčení, že nám Pán Boh vždy pomôže. ===Kto nás vyučuje pravdy viery?=== Biskupi a kňazi. ===Akého si náboženstva?=== Kresťan katolík. ===Prečo môžu biskupi a kňazi učiť pravdy našej viery?=== Biskupi a kňazi môžu učiť pravdy našej viery preto, lebo ich tým poveril Pán Ježiš. ===Kde sú zapísané pravdy viery?=== Pravdy sú zapísané v knihách Svätého písma. ===Čo je Sväté Písmo?=== Sväté Písmo je napísané Božie slovo. ===Ako inak sa ešte nazýva Sväté písmo?=== Nazýva sa tiež “Božie slovo” alebo gréckym slovom “Biblia” (to znamená “knihy”) ===Ako sa delia knihy Svätého písma?=== Knihy Svätého písma sa delia na knihy Starého zákona a na knihy Nového zákona. ===Koľko kníh je obsiahnutých v celom Svätom Písme?=== Vo Svätom Písme je obsiahnutých 73 kníh – z toho 46 v Starom zákone a 27 v Novom zákone. ===Ktoré sú knihy Nového zákona?=== Knihy Nového zákona sú štyri knihy svätého Evanjelia, Skutky apoštolov, Listy apoštolov a Zjavenie svätého apoštola Jána (Apokalypsa). ===Koľko kníh je obsiahnutých v Novom zákone?=== V Novom zákone je obsiahnutých 27 kníh. ===Čo išli apoštoli hlásať celému svetu?=== Apoštoli išli celému svetu hlásať Evanjelium, radostné posolstvo Pána Ježiša. ===Vymenuj štyroch evanjelistov.=== Matúš, Marek, Lukáš, Ján. ===Kde nájdeme najdôležitejšie články učenia apoštolov?=== Najdôležitejšie články učenia apoštolov nájdeme v apoštolskom vyznaní viery – vo “Verím v Boha”. [[Kategória: Katechéza]] 1788 4949 2006-01-03T08:07:52Z 62.168.92.56 /* Kam sa dostane človek po smrti? */ ==Stvorenie, anjeli, ľudia== ===Odkiaľ je svet?=== Svet stvoril pre nás Nebeský Otec. ===Čo robí Nebeský Otec aj teraz so svetom?=== Nebeský Otec aj teraz sa stará o svet a dbá o všetko, čo je na svete. ===Kto sú anjeli?=== Anjeli sú neviditeľné duchovné stvorenia nebeského Otca. ===Čo robia dobrí anjeli?=== Dobrí anjeli milujú Pána Boha a ľudí vedú k dobrému. ===Čo robia zlí anjeli?=== Zlí anjeli nenávidia Pána Boha a ľudí navádzajú na zlé. ===Odkiaľ sú ľudia?=== Prvých ľudí stvoril Pán Boh. ===Ako sa odlišujú ľudia od zvierat?=== Ľudia majú na rozdiel od zvierat nesmrteľnú dušu a Boh ich prijal za svoje deti. Sám Boží syn sa stal človekom. ===Kto sú ľudia?=== Ľudia sú stvorenia Pána Boha, ktoré majú telo a dušu. ===Aká je ľudská duša?=== Ľudská duša je nesmrteľná. ===Akú úlohu majú ľudia na zemi?=== Ľudia na zemi majú oslavovať Pána Boha a budovať svet. ===Ako žili ľudia na začiatku?=== Na začiatku žili ľudia veľmi blažene: nepoznali ani utrpenie, ani smrť. ===Prečo boli prví ľudia naozaj šťastní?=== Prví ľudia boli naozaj šťastní preto, lebo ich Nebeský Otec prijal za svoje deti a povolal ich do večnej blaženosti. ===Ako sa človek stáva aj dnes môže stať adoptovaným Božím synom (dcérou)?=== Keď uverí v Pána Ježiša a dá sa pokrstiť. ===Môžu byť pokrstené aj deti, ktoré sú ešte malé a tak nemôžu ešte mať vieru?=== Môžu byť pokrstené, ak túto vieru za nich vyznajú ich rodičia a krstní rodičia. Títo sa tiež zaväzujú, že dieťa vo viere vychovajú. Dieťa však svoju vieru musí potvrdiť osobne pri sviatosti birmovania. ===Ako stratili prví ľudia blaženosť?=== Prví ľudia stratili blaženosť tak, že neposlúchali príkaz Nebeského Otca, spáchali hriech vedome a dobrovoľne. ===Ako voláme hriech prvých ľudí?=== Hriech prvých ľudí voláme prvotný hriech. ===Ako sa volá hriech, ktorý sme zdedili po prvých rodičoch?=== Volá sa dedičný hriech. preto, lebo s týmto hriechom a jeho následkami sa narodí každý človek. ===Aké sú následky dedičného hriechu?=== ===Následky dedičného hriechu sú:=== *stratili sme lásku a priateľstvo Nebeského Otca (Božiu posväcujúcu milosť); *rozum sa nám zatemnil, vôľa sa naklonila k hriechu; *musíme veľa trpieť a nakoniec zomrieť. ===Kedy sa pácha hriech?=== Hriech sa pácha vtedy, keď vedome a dobrovoľne prestúpime niektoré Božie prikázanie. ===Akým spôsobom sa pácha hriech?=== Hriech sa pácha myšlienkami, slovami, skutkami a zanedbávaním dobrého. ===Sú všetky hriechy rovnaké?=== Všetky hriechy nie sú rovnaké. Sú veľké, čiže smrteľné; a malé, čiže všedné hriechy. ===Kedy spácha človek veľký hriech?=== Veľký hriech spácha človek vtedy, keď vo veľkej veci vedome a dobrovoľne nedodrží niektoré Božie prikázanie. ===Kedy spácha človek malý hriech?=== Malý hriech spácha človek vtedy, keď v malej veci vedome a dobrovoľne nedodrží niektoré Božie prikázanie. ===Čo sa stane s dobrými a čo so zlými?=== Dobrých Pán Boh odmení a zlých potrestá, pretože je spravodlivý. ===Kde sa uskutoční odmena a trest?=== Odmena a trest sa uskutoční už aj tu na zemi, ale konečná odmena alebo trest príde po smrti. ===Čo sa stane s kajúcim hriešnikom?=== Pán Boh kajúcemu hriešnikovi odpustí, lebo každého nekonečne miluje. ===Čo by sa bolo stalo s ľuďmi, keby sa Pán Boh nebol nad nimi zľutoval?=== Keby sa Pán Boh nebol nad ľuďmi zľutoval, nikdy nikto by sa nebol dostal do večnej blaženosti. ===Ako sa Pán Boh zmiloval nad ľuďmi?=== Pán Boh sa nad ľuďmi zmiloval tak, že im prisľúbil a poslal Vykupiteľa. ===Čo máme vedieť o smrti?=== O smrti máme vedieť to, že smrť nie je pre človeka koniec, ale prechod z pozemského života do večného. ===Čo sa s nami stane po smrti?=== Po smrti nás Boh bude súdiť a toto bude osobný súd. ===Kam sa dostane človek po smrti?=== Po smrti sa človek dostane do neba, alebo do pekla. ===Čo bude po smrti?=== Po smrti začne nový život: pre dobrých život večnej blaženosti, pre zlých život večného zatratenia. [[Kategória: Katechéza]] 1789 3570 2005-10-01T08:47:10Z Mireksoteria 23 ==Boh== ===Kto je Boh?=== Boh je ten, ktorý je od večnosti. Je pôvodca všetkých vecí. Je to náš nebeský Otec. ===Kde je Boh?=== Boh je mimo priestoru. Znamená to teda, že je všadeprítomný. ===Odkedy je Boh?=== Boh je mimo času. Je teda večný. Nemá počiatok ani koniec existencie. Vždy bol, je a bude. ===Čo vie Boh?=== Pán Boh vie všetko, aj to, čo si myslíme: Boh je vševediaci. ===Prečo nevidíme Boha?=== Boha nevidíme preto, lebo je čistý duch, nemá telo. ===Odkiaľ vieme, že je Boh?=== *Rozum nám hovorí, že je Boh, lebo svet musel niekto stvoriť. *Boh k nám prehovoril vo Svätom Písme. ===Čo môže Boh urobiť?=== Môže urobiť všetko, čo chce, lebo je všemohúci. ===Čo robíme, keď sa modlíme?=== Keď sa modlíme, myslíme na Boha, s Bohom sa rozprávame. ===Je viac ako jeden Boh?=== Boh je len jeden. ===V koľkých osobách je Boh?=== Boh je v troch božských osobách: Otec, Syn a Duch Svätý. ===Ako voláme tri božské osoby?=== Tri božské osoby voláme Najsvätejšia Trojica. ===Čo je to Najsvätejšia Trojica?=== Sú to tri osoby, ktoré sú spolu jediným Bohom. Tie osoby sú Otec, Syn a Duch Svätý. ===Ktorá z osôb Najsvätejšej Trojice je najdôležitejšia?=== Žiadna z osôb Najsvätejšej Trojice nie je dôležitejšia než tie ostatné. Všetky osoby v Najsvätejšej Trojici sú si rovné. [[Kategória: Katechéza]] 1790 3571 2005-10-01T08:49:51Z Mireksoteria 23 ==Ježiš Kristus== ===Ktorá z osôb Najsvätejšej Trojice sa stala človekom?=== Človekom sa stala Druhá božská osoba – Boží Syn - Ježiš Kristus. ===Ktorá z osôb Najsvätejšej Trojice sa vo Svätom písme označuje ako ”Slovo”?=== “Slovo”, to je Druhá božská osoba – Boží Syn. ===Čo znamenajú vo Svätom písme slová: Slovo sa telom stalo a prebývalo medzi nami?=== Tie slová znamenajú, že Druhá božská osoba – Boží Syn, ktorý sa tiež nazýva “Slovo” vzal na seba ľudské telo a žil na zemi ako človek. ===Kto je to Ježiš Kristus?=== Ježiš Kristus je Druhá božská osoba, jednorodený Boží Syn, ktorý sa stal pre nás človekom. ===Ježiš Kristus je Boh alebo človek?=== Je to pravý Boh a zároveň pravý človek. ===Kde sa narodil Ježiš Kristus?=== Ježiš Kristus sa narodil v meste Betleheme v Izraeli. ===Kedy slávime narodenie Pána Ježiša?=== Narodenie Pána Ježiša slávime na Vianoce, 25. decembra. ===Čo znamená meno Ježiš?=== Meno Ježiš znamená Spasiteľ (Záchranca) alebo Vykupiteľ. ===Čo znamená meno Kristus?=== Meno Kristus po grécky znamená Boží Pomazaný. Po hebrejsky sa to povie “Mesiáš”. ===Prečo sa stal Syn Boží človekom?=== Syn Boží sa stal človekom preto, aby nás slovom a príkladom učil a vykúpil. ===Kto je otcom Pána Ježiša?=== Otcom Pána Ježiša je Boh Otec. ===Prečo nazývame Krista ”Spasiteľ”?=== Pretože nám svojim utrpením, smrťou a zmŕtvychvstaním zaslúžil odpustenie hriechov a zachránil nás pre večný život v nebi. ===Kto je prisľúbený a poslaný Vykupiteľ?=== Prisľúbený a poslaný Vykupiteľ je Ježiš Kristus. ===Kde rástol Pán Ježiš?=== Pán Ježiš rástol v meste Nazaret v Izraeli. ===V čom nám bol podobný Pán Ježiš?=== Pán Ježiš nám bol podobný vo všetkom, okrem hriechu. ===Čomu nás učí nazaretský život Pána Ježiša?=== Nazaretský život Pána Ježiša nás učí poslušnosti, modlitbe a statočnej práci. ===Koľko rokov mal Pán Ježiš, keď začal vyučovať?=== Pán Ježiš, keď začal vyučovať, mal asi 30 rokov. ===Za kým išiel Pán Ježiš, skôr ako začal vyučovať?=== Pán Ježiš, skôr než začal vyučovať, šiel za Jánom Krstiteľom, aby prijal krst pokánia. ===Čo učil Pán Ježiš?=== Pán Ježiš učil všetko, čo máme veriť a robiť, aby sme dosiahli pozemskú a večnú blaženosť. ===Kto spísal učenie a život Pána Ježiša?=== Učenie a život Pána Ježiša spísali štyria evanjelisti v knihách, ktoré voláme Evanjelium. ===Ako znie hlavné prikázanie?=== Hlavné prikázanie znie: Miluj svojho blížneho ako seba samého. ===Kedy milujeme Boha nadovšetko?=== Pána Boha milujeme nadovšetko vtedy, keď ho máme radšej ako všetko na svete a keď plníme jeho vôľu. ===Kedy milujeme svojho blížneho ako seba samého?=== Svojho blížneho ako seba samého milujeme vtedy, keď úprimne chceme jeho dobro a v nešťastí mu pomôžeme. ===Prečo robil Pán Ježiš zázraky?=== Aby dokázal svoju lásku k ľuďom, aby im ukázal svoju božskú moc, a aby posilnil ich vieru. ===Koho z ľudí Pán Ježiš osobitne miloval?=== Pán Ježiš osobitne miloval deti. ===Prečo Pán Ježiš osobitne miloval deti?=== Pán Ježiš preto osobitne miloval deti, lebo čisté detské duše sú najbližšie k Božiemu kráľovstvu. ===Kto boli nepriatelia Pána Ježiša?=== Nepriatelia Pána Ježiša boli pyšní zákonníci, pokryteckí farizeji a žiarliví saduceji. ===Na čom sa dohodli nepriatelia Pána Ježiša?=== Nepriatelia Pána Ježiša sa dohodli, že ho zabijú. ===Čo urobil Pán Ježiš na Poslednej večeri?=== Pán Ježiš pri Poslednej večeri obetoval prvú svätú omšu. Premenil chlieb a víno na svoje Telo a Krv. ===Čo sa stalo na slová Pána Ježiša: “Toto je moje telo” – “Toto je moja krv”?=== Na slová Pána Ježiša: “Toto je moje telo” – “Toto je moja krv” chlieb a víno sa premenili na jeho Telo a Krv. ===Prečo povedal Pán Ježiš slová: “Toto robte na moju pamiatku”?=== Slová: “Toto robte na moju pamiatku” povedal Pán Ježiš preto, aby aj jeho apoštoli robili to, čo on: premieňali chlieb a víno na jeho Telo a Krv. ===Kto teraz premieňa chlieb a víno na Telo a Krv Pána Ježiša?=== Chlieb a víno na Telo a Krv Pána Ježiša premieňajú teraz nástupcovia apoštolov: biskupi a kňazi, keď obetujú svätú omšu. ===Ako trpel za nás Pán Ježiš?=== Pán Ježiš trpel za nás tak, že: * potil sa krvou, * bol bičovaný, * bol tŕním korunovaný, * niesol ťažký kríž, * bol ukrižovaný. ===Za čo trpel a zomrel Pán Ježiš?=== Pán Ježiš trpel a zomrel za všetky hriechy všetkých ľudí. ===Kedy zomrel za nás Pán Ježiš?=== Pán Ježiš zomrel za nás na Veľký piatok. ===Kde zomrel Ježiš Kristus?=== Ježiš Kristus zomrel v meste Jeruzaleme v hlavnom meste Izraela. ===Čo sa stalo na tretí deň po smrti Pána Ježiša?=== Na tretí deň po svojej smrti Pán Ježiš vstal z mŕtvych. ===Kedy vstal Pán Ježiš z mŕtvych?=== Pán Ježiš vstal z mŕtvych na Veľkonočnú nedeľu. ===Prečo trpel, zomrel a vstal z mŕtvych Pán Ježiš?=== Pán Ježiš trpel, zomrel a vstal z mŕtvych preto, aby nás vykúpil a spasil. ===Odkiaľ vieme, že Pán Ježiš vstal z mŕtvych? === To, že Pán Ježiš vstal z mŕtvych vieme od apoštolov, ktorí ho videli, dotýkali sa ho, rozprávali sa i jedli s ním a toto dosvedčili mučeníckou smrťou. ===Čo pre nás znamená smrť a zmŕtvychvstanie Pána Ježiša?=== Smrť a zmŕtvychvstanie Pána Ježiša pre nás znamená to, že nebeský otec nás nekonečne miluje a po smrti nás vzkriesi k večnému životu. ===Čo slávime na štyridsiaty deň po Ježišovom zmŕtvychvstaní?=== Slávime to, že Pán Ježiš vystúpil na nebesia a ako Bohočlovek je účastný slávy Nebeského Otca. ===Kedy sa vráti Pán Ježiš?=== Pán Ježiš sa vráti na konci sveta, aby súdil všetkých ľudí. ===Ako menujeme súd na konci sveta?=== Súd na konci sveta menujeme posledný, všeobecný alebo súd sveta. ===Čo sa stane na konci sveta?=== Na konci sveta Pán Ježiš: *vzkriesi mŕtvych, *zjaví sa vo svojej sláve a bude súdiť, *dobrých odmení večnou blaženosťou a zlí sa dostanú do večného zatratenia, *viditeľný svet pretvorí na nový, ktorý bude domovom pre spasených ľudí. ==Duch Svätý== ===Kto je Duch Svätý?=== Duch Svätý je Tretia Božská osoba, pravý Boh v jednote s Otcom a Synom. ===Kto zoslal na zem Ducha Svätého?=== Ducha Svätého zoslal od Boha Otca Ježiš Kristus. ===Kedy zostúpil na apoštolov Duch Svätý?=== Na Turíce, teda 50 dní po Veľkej noci . ===Prečo zoslal Pán Ježiš Ducha Svätého?=== Pán Ježiš zoslal Ducha Svätého preto, aby: 1. apoštolov posilnil a urobil múdrymi, smelými hlásateľmi Ježišovej blahozvesti, 2. nás viedol a posväcoval v kresťanskom živote. ===Kedy máme zvlášť prosiť Ducha Svätého o pomoc?=== Ducha Svätého máme zvlášť prosiť o pomoc pred každým vážnym rozhodnutím. [[Kategória: Katechéza]] 1791 3572 2005-10-01T08:52:07Z Mireksoteria 23 ==Božie prikázania== ===Čím nás riadi Pán Boh aby sme správne žili?=== Aby sme správne žili, Pán Boh nás riadi prikázaniami a hlasom svedomia. ===Načo sú prikázania?=== Prikázania sú na to, aby nám ukazovali vôľu nebeského Otca. ===Načo je svedomie?=== Svedomie je na to, aby nás viedlo k dobrému a varovalo pred zlom. ===Čo žiada Pán Boh v prvom prikázaní?=== V prvom prikázaní Pán Boh žiada, aby sme sa klaňali len jemu a to vyjadrili modlitbou. ===Čo žiada Pán Boh v druhom prikázaní?=== V druhom prikázaní Pán Boh žiada, aby sme meno Božie a svätých vyslovovali s úctou. ===Čo žiada Pán Boh v treťom prikázaní?=== V treťom prikázaní Pán Boh žiada, aby sme v nedeľu telesne odpočívali, dušu posilňovali a zúčastnili sa na svätej omši. ===Čo žiada Pán Boh vo štvrtom prikázaní?=== Vo štvrtom prikázaní Pán Boh žiada, aby sme si uctili rodičov, starých rodičov a predstavených. ===Čo žiada Pán Boh v piatom prikázaní?=== V piatom prikázaní Pán Boh žiada, aby sme si telesný i duchovný život vážili a nikomu neškodili ani na tele, ani na duši. ===Čo žiada Pán Boh v šiestom prikázaní?=== V šiestom prikázaní Pán Boh žiada, aby sme v myšlienkach, rečiach a správaní boli cudní a mravní. ===Čo žiada Pán Boh v siedmom prikázaní?=== V siedmom prikázaní Pán Boh žiada, aby sme si povinnosti svedomito vykonávali a aby sme si majetok iného vážili. ===Čo žiada Pán Boh v ôsmom prikázaní?=== V ôsmom prikázaní Pán Boh žiada, aby sme hovorili len pravdu a dobré meno iného chválili. ===Čo žiada Pán Boh v deviatom prikázaní?=== V deviatom prikázaní Pán Boh žiada od manželov, aby sa milovali a boli si verní. ===Čo žiada Pán Boh v desiatom prikázaní?=== V desiatom prikázaní Pán Boh žiada, aby sme sa uspokojili s tým, čo máme. [[Kategória: Katechéza]] 1792 5223 2006-02-27T20:29:13Z 158.193.82.121 /* Ako môže človek stratiť posväcujúcu milosť? */ ==Božia milosť, hriech, spása== ===Čo to znamená kajať sa (robiť pokánie)?=== Znamená to zanechať hriešny život, obrátiť sa od svojich hriechov a dobrými skutkami prinášať zadosťučinenie za svoje viny. ===Čo to znamená byť spasený?=== Znamená to byť zachránený. Získať večný život v nebi. ===Bez čoho nemôže byť človek spasený?=== Bez Božej milosti. ===Čo je to Božia milosť?=== Božia milosť je nezaslúžený dar od Boha, ktorý dostávame pre zásluhy Ježiša Krista. ===Aké dva druhy Božej milosti rozlišujeme?=== Rozlišujeme milosť posväcujúcu a milosť pomáhajúcu. ===Načo dostávame milosť posväcujúcu?=== Milosť posväcujúcu dostávame na to, aby sme mohli byť deťmi Nebeského Otca, bratmi Pána Ježiša a chrámom Ducha Svätého. ===Čo to znamená, že človek je v posväcujúcej milosti?=== Znamená to, že bol očistený od svojich hriechov a žije v spojení s Bohom. ===Ako môže človek stratiť posväcujúcu milosť?=== Posväcujúcu milosť človek stráca vtedy, keď spácha ťažký hriech. ===Spôsobuje každý hriech stratu posväcujúcej milosti?=== Nie, ľahký hriech nespôsobí stratu Božej milosti, iba ťažký. ===Načo dostávame milosť pomáhajúcu?=== Milosť pomáhajúcu dostávame na to, aby sme dobro spoznali i robili a takto nasledovali Pána Ježiša. ==Sviatosti a sväteniny== ===Načo ustanovil Pán Ježiš sviatosti?=== Sviatosti ustanovil Pán Ježiš na to, aby naznačovali naše spojenie s Ježišom a Cirkvou a privádzali milosť Božiu. ===Koľko je sviatostí?=== Sedem ===Čo je krst?=== Krst je sviatosť duchovného znovuzrodenia, ktorá nás robí Božíni deťmi a členmi Kristovej Cirkvi. ===Kto môže krstiť?=== Pravidelne krstí kňaz, ale v súrnom prípade môže krstiť ktokoľvek. ===Ako sa krstí?=== Krstí sa tak, že sa leje voda na hlavu dieťaťa a pritom sa hovorí: M., ja ťa krstím v mene Otca i Syna i Ducha Svätého. ===Aké sú účinky sviatosti krstu?=== Účinky sviatosti krstu sú: 1. robí nás Božími deťmi, 2. zotrie všetky hriechy a tresty za ne, 3. vzbudí v nás nadprirodzený život, 4. dá nám milosť pomáhajúcu k tomu, aby sme boli dobrými kresťanmi, 5. robí nás údmi Kristovej Cirkvi, 6. do duše nám vtláča nezmazateľný znak. ===Koho dostaneme pri krste?=== Pri krste dostaneme nebeského ochrancu, ktorého meno nosíme a jeho príklad nasledujeme. ===Kto je pozemským ochrancom pokrsteného?=== Pozemským ochrancom pokrsteného sú krstní rodičia, ktorých si vážime a poslúchame. ===Kto môže odpustiť hriechy?=== Hriechy môže odpustiť len Pán Boh a v jeho mene tí, ktorí dostali právomoc. ===Komu dal Pán Ježiš právomoc odpúšťať hriechy?=== Pán Ježiš dal právomoc odpúšťať hriechy apoštolom. ===Ktorými slovami dal Pán Ježiš apoštolom právomoc odpúšťať hriechy?=== Pán Ježiš týmito slovami dal apoštolom moc odpúšťať hriechy: “Prijmite Ducha Svätého, komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené, komu zadržíte, budú mu zadržané”. ===Na koho prešla právomoc odpúšťať hriechy od apoštolov?=== Právomoc odpúšťať hriechy prešla od apoštolov na biskupov a kňazov. ===Čo je sviatosť zmierenia?=== Sviatosť zmierenia je sviatosť, v ktorej nás Pán Ježiš zmieruje s Nebeským Otcom, odpúšťa nám hriechy a vracia nám stratený Boží život. ===Kto dnes odpúšťa hriechy?=== Hriechy odpúšťajú biskupi a kňazi, keď v mene Pána Ježiša vysluhujú sviatosť zmierenia: t.j. spovedajú. ===Čo robím, keď prijímam sviatosť zmierenia?=== Keď prijímam sviatosť zmierenia: 1. spytujem si svedomie, 2. oľutujem svoje hriechy, 3. sľúbim, že sa polepším, 4. vyznávam svoje hriechy, 5. vykonám zadosťučinenie. ===Čo robím, keď si spytujem svedomie?=== Keď si spytujem svedomie, rozmýšľam nad tým, aké hriechy som spáchal. ===Ako si spytujem svedomie?=== Svedomie si spytujem takto: 1. prosím o pomoc Ducha Svätého, 2. spomeniem si, kedy a ako som sa naposledy spovedal, 3. zistím si svoje hriechy pomocou duševného zrkadla. ===Čo si pri spytovaní svedomia musím zapamätať o ťažkých hriechoch?=== Pri spytovaní svedomia si o ťažkých hriechoch musím zapamätať, koľko ráz som ich spáchal. ===Kedy mám ľútosť?=== Ľútosť mám vtedy, keď ma bolí a mrzí, že som hriechmi urazil dobrotivého Boha. ===Načo mám myslieť pri ľútosti?=== Pri ľútosti mám myslieť na utrpenie Pána Ježiša, ktoré podstúpil aj za moje hriechy. ===Kedy mám silné predsavzatie?=== Silné predsavzatie mám vtedy, keď sa úprimne rozhodnem, že: *ťažký hriech nikdy viac nespácham, *budem sa chrániť aj všedných hriechov, *budem sa vyhýbať aj príležitosti k hriechu, *spôsobenú škodu nahradím. ===Akými slovami oľutujem a urobím si silné predsavzatie?=== Svoje hriechy oľutujem a silné predsavzatie si urobím týmito slovami: Bože môj, celým srdcom ťa milujem. Ľutujem, že som ťa hriechmi urazil. Chcem sa naozaj polepšiť. Otče, odpusť mi pre krv Kristovu. ===Čo robím, keď sa spovedám?=== Keď sa spovedám, vyznávam sa spovedníkovi zo svojich hriechov, aby mi on v mene Božom odpúšťal. ===Ako si vykonám svätú spoveď?=== Svätú spoveď si vykonám takto: *Prídem k spovedníkovi, pozdravím a prežehnám sa: V mene Otca i Syna i Ducha Svätého. Amen. /Potom ma duchovný otec privíta./ A pokračujem: Spovedám sa Pánu Bohu, že som od malička, /za mesiac.../ spáchal tieto hriechy. *Vymenujem svoje hriechy, ako som ich zistil pri spytovaní svedomia. Po vyznaní hriechov pridám: Na viac hriechov sa nepamätám. *Pozorne si vypočujem poučenie spovedníka a zapamätám si úkon pokánia /pokutu/. *Potom oľutujem svoje hriechy a sľúbim, že sa polepším. *Keď ma spovedník rozhreší, prežehnám sa a na konci poviem: Amen. Duchovný otec ma prepustí. ===Môže spovedník prezradiť hriechy, ktoré počul v spovedi?=== Spovedník nikdy a nikomu nemôže prezradiť hriechy, ktoré počul v spovedi, lebo ho viaže spovedné tajomstvo. ===Z ktorých hriechov sa musíme bezpodmienečne vyspovedať?=== Bezpodmienečne sa musíme vyspovedať zo všetkých ťažkých hriechov. ===Čo sa stane s tým, kto vo svätej spovedi úmyselne vynechá niektorý ťažký hriech?=== Kto vo svätej spovedi úmyselne vynechá niektorý ťažký hriech, spácha svätokrádež a jeho spoveď je neplatná. ===Čo má urobiť ten, kto sa spovedal svätokrádežne?=== Kto sa spovedal svätokrádežne, v nasledujúcej spovedi musí povedať, že sa neplatne spovedal a musí zopakovať celú predošlú spoveď. ===Čo má urobiť ten, kto sa zabudol vyspovedať z niektorého ťažkého hriechu?=== Kto sa zabudol vyspovedať z niektorého ťažkého hriechu, v nasledujúcej spovedi musí povedať aj ten hriech, ktorý zabudol. ===Prečo mi je vo svätej spovedi uložené zadosťučinenie?=== Zadosťučinenie mi je uložené preto, • aby som sa polepšil a napravil svoj život, • • aby sa mi zmenšili tresty za hriechy. • ===Čo urobím po svätej spovedi?=== Po svätej spovedi: • vykonám úkon pokánia/zadosťučinenie/, • • poďakujem sa Pánu Bohu, že mi odpustil hriechy, • • snažím sa polepšiť. • ===Čo je Eucharistia? === Eucharistia je opravdivé Telo a Krv Pána Ježiša v podobe chleba a vína. ===Ako inak ešte nazývame Eucharistiu?=== Nazývame ju tiež Oltárna sviatosť alebo Sväté prijímanie. ===Ako ustanovil Pán Ježiš Sviatosť oltárnu?=== Pán Ježiš ustanovil Sviatosť oltárnu takto: Pred svojím umučením pri Poslednej večeri vzal chlieb a vzdával vďaky, lámal ho a dával svojím učeníkom hovoriac: Vezmite a jedzte z neho všetci: Toto je moje telo, ktoré sa obetuje za vás. Podobne po večeri vzal kalich, znova vzdával vďaky a dal ho svojím učeníkom hovoriac: Vezmite a pite z neho všetci: Toto je kalich mojej krvi, ktorá sa vylieva za vás i za všetkých na odpustenie hriechov. Je to krv novej a večnej zmluvy. Potom dodal: Toto robte na moju pamiatku. ===Prečo ustanovil Pán Ježiš Sviatosť oltárnu?=== Pán Ježiš ustanovil Sviatosť oltárnu preto, aby: • vo svätej omši sprítomňoval pre nás obetu kríža, • • vo svätom prijímaní živil našu dušu, • • v našich kostoloch býval medzi nami. • ===Čo sa deje vo svätej omši?=== Vo svätej omši Pán Ježiš sprítomňuje obetu kríža. ===Kto obetuje svätú omšu?=== Svätú omšu spočiatku obetovali apoštoli a teraz ich zástupcovia biskupi a kňazi. ===Ktoré sú hlavné časti svätej omše?=== Hlavné časti svätej omše sú: Bohoslužba slova a Bohoslužba obety. ===Koľko častí má Bohoslužba obety?=== Bohoslužba obety má tri časti: obetovanie, premenenie a prijímanie. ===Ako sa zúčastňujem na svätej omši?=== Na svätej omši sa zúčastňujem tak, že: • vypočujeme si učenie Pána Ježiša; • • spoločne sa modlíme a spievame; • • spolu s Pánom Ježišom sa obetujeme Nebeskému Otcovi; • • spájame sa s Pánom Ježišom vo svätom prijímaní. • ===Čo prijímame vo svätom prijímaní?=== Vo svätom prijímaní prijímame Telo a Krv Pána Ježiša v podobe sviatostného chleba. ===Aký je to pokrm, ktorý prijímame vo svätom prijímaní?=== Pokrm, ktorý prijímame vo svätom prijímaní nie je obyčajný chlieb, ale nebeský. Je to pravé Telo a Krv Pána Ježiša. ===Vidím telo Pána Ježiša, keď ho prijímam?=== Keď prijímam, nevidím telo Pána Ježiša, lebo je tajomne ukryté v podobe chleba. ===Odkiaľ vieme, že Telo Pána Ježiša je prítomné v Oltárnej sviatosti?=== To, že Telo Pána Ježiša je prítomné v Oltárnej sviatosti, vieme z jeho slov, veď povedal “ Toto je moje Telo”. ===Chce Pán Ježiš, aby som prijímal?=== Pán Ježiš chce, aby som prijímal, veď povedal: “Vezmite a jedzte...”. ===Chce Pán Ježiš, aby som často prijímal?=== Pán Ježiš chce, aby som často prijímal, lebo nám podáva svoje Telo v podobe nášho každodenného chleba. ===Čo je potrebné na to, aby som hodne prijímal?=== Na to, aby som hodne prijímal, je potrebné, aby som: • bol v stave milosti, • • prijímal s čistým úmyslom, • • vykonal modlitby, • • zachoval sviatostný pôst. • ===Kedy som v stave milosti?=== V stave milosti som, keď nemám ťažký hriech. ===Aký hriech spácha ten, kto prijíma v stave ťažkého hriechu?=== Kto prijíma v stave ťažkého hriechu, spácha hriech svätokrádeže. ===Môžem pristúpiť k svätému prijímaniu so všednými hriechmi?=== So všednými hriechmi môžem pristúpiť viackrát, ak nemám na duši ťažký hriech. ===Koľkokrát môžem pristúpiť k svätému prijímaniu?=== K svätému prijímaniu môžem pristúpiť za jeden deň dvakrát, ale druhý krát musím byť na celej svätej omši. ===Ako zachovávam sviatostný pôst?=== Sviatostný pôst zachovávam tak, že hodinu pred svätým prijímaním nič nejem a nepijem okrem čistej vody. ===Čo poviem, keď mi kňaz podá svätú Hostiu?=== Keď mi kňaz podáva svätú Hostiu, na kňazove slová: “Telo Kristovo!” odpoviem: “Amen”. ===Kedy sa pristupuje k svätému prijímaniu?=== K svätému prijímaniu sa pristupuje spravidla pri svätej omši, výnimočne aj mimo svätej omše. ===Čo je Cirkev?=== Cirkev je spoločenstvo Božieho ľudu. ===Kto patrí k Božiemu ľudu?=== K Božiemu ľudu patria tí, čo sa krstom stali Božími deťmi, veria v Pána Ježiša a žijú podľa jeho učenia. ===Kto založil Cirkev?=== Cirkev založil Ježiš Kristus. ===Načo založil Pán Ježiš svätú Cirkev?=== Pán Ježiš založil Cirkev na to, aby viedla ľudí ku spáse, k večnej blaženosti. ===Koho určil Pán Ježiš za viditeľnú hlavu Cirkvi?=== Pán Ježiš za viditeľnú hlavu Cirkvi určil svätého Petra. ===Komu zveril Pán Ježiš vedenie Cirkvi?=== Pán Ježiš vedenie Cirkvi zveril svätému Petrovi a ostatným apoštolom. ===Kto riadi Cirkev dnes?=== Dnes riadia Cirkev nástupcovia apoštolov: pápež a biskupi. ===Kto pomáha biskupom v posväcovaní Božieho ľudu?=== V posväcovaní Božieho ľudu pomáhajú biskupom pastieri Božieho ľudu: kňazi. ===Prečo voláme Cirkev tajomným telom Kristovým?=== Tajomným telom Kristovým voláme Cirkev preto, lebo Kristus sa stotožnil so svojou Cirkvou. ===Prečo je naša Cirkev jednotná?=== Cirkev je jednotná preto, lebo má jednu viditeľnú hlavu a všade to isté učí. ===Prečo je naša Cirkev svätá?=== Cirkev je svätá preto, lebo svätý je jej zakladateľ, sväté je jej učenie a vychováva k svätosti. ===Prečo je naša Cirkev katolícka, čiže všeobecná?=== Cirkev je katolícka, čiže všeobecná preto, lebo od čias Pána Ježiša až do teraz jestvuje a každý človek môže byť jej členom. ===Prečo je Cirkev apoštolská?=== Cirkev je apoštolská preto, lebo ju vedú nástupcovia apoštolov a učí to isté, čo hlásali apoštoli. ===Čo je sviatosť posvätnej vysviacky?=== Sviatosť posvätnej vysviacky je sviatosť, ktorou Pán Ježiš dáva moc tým, ktorí chcú pokračovať v jeho kňazskej službe. ===Kto môže vysluhovať sviatosť posvätnej vysviacky?=== Sviatosť posvätnej vysviacky môže vysluhovať biskup. ===V čom spočíva hlavne kňazská služba?=== Kňazské poslanie spočíva hlavne v úlohách: *hlásať Božie slovo; *posväcovať ľudí vysluhovaním sviatostí a svätenín; *viesť veriacich cestou Božích prikázaní ku spáse. ===Čo je birmovanie?=== Birmovanie je sviatosť kresťanskej dospelosti, ktorou nás Duch Svätý robí svedkami Ježiša Krista. ===Čo vieme o ustanovení birmovania?=== O ustanovení birmovania vieme, že apoštoli z vôle Pána Ježiša modlitbou a vkladaním rúk zvolávali na pokrstených Ducha Svätého. ===K čomu nás zaväzuje sviatosť birmovania?=== Sviatosť birmovania nás zaväzuje, aby sme vo svete svedčili o Pánu Ježišovi príkladným životom a vernosťou k Cirkvi. ===Ako sa pripravíme na prijatie sviatosti birmovania?=== Na prijatie sviatosti birmovania sa pripravíme takto: *poučíme sa o náboženských pravdách, *modlitbou si vyprosujeme dary Ducha Svätého, *zaväzujeme sa, že budeme svedkami Pána Ježiša vo svete, *vyspovedáme sa a pristúpime k svätému prijímaniu. ===Aké sú účinky sviatosti birmovania?=== Účinky sviatosti birmovania sú tieto: *udelí nám 7 darov Ducha Svätého, *urobí nás dospelými členmi svätej Cirkvi, *vtlačí nám do duše nezmazateľný znak, *upevní nás v spojení s Kristom. ===Kto vysluhuje sviatosť birmovania?=== Sviatosť birmovania vysluhuje biskup, alebo ním splnomocnený kňaz. ===Ako sa udeľuje sviatosť birmovania?=== Sviatosť birmovania sa udeľuje takto: Birmujúci položí ruku na hlavu birmovanca, pomaže ho na čelo krizmou a hovorí: “M., prijmi znak Daru Ducha Svätého!”. ===Čo je krizma?=== Krizma je rastlinný olej zmiešaný s balzamom, posvätený biskupom na Zelený štvrtok. ===Čo je povinnosťou birmovných rodičov?=== Povinnosťou birmovných rodičov je dávať svojim birmovným deťom dobrý príklad kresťanského života. ===Kto ustanovil manželstvo?=== Manželstvo ustanovil Pán Boh, keď stvoril ľudí ako muža a ženu. ===Kto povýšil manželstvo na sviatosť?=== Manželstvo na sviatosť povýšil Pán Ježiš. ===Čo je sviatosť manželstva?=== Sviatosť manželstva je nerozlučiteľný zväzok muža a ženy, ktorý silou Kristovej milosti žijú vo vzájomnej láske a pre dobro svojej rodiny. ===Aké sú povinnosti manželov?=== Povinnosti manželov sú: *aby sa navzájom ctili a pomáhali si, *vo vernosti do konca života vytrvali, *svoje deti starostlivo vychovali. ===Kto ustanovil sviatosť pomazania chorých?=== Sviatosť pomazania chorých ustanovil Pán Ježiš a sv. Jakub apoštol nás poučil o spôsobe jej udeľovania. ===Čo je pomazanie chorých?=== Pomazanie chorých je sviatosť nemocných, v ktorej Pán Ježiš prichádza k chorému, aby ho na duši uzdravil a na tele posilnil. ===Kto môže prijať sviatosť pomazania chorých?=== Sviatosť pomazania chorých môže prijať každý katolík, ktorý je vážne chorý, alebo starý a potrebuje pomoc a pokoj Pána Ježiša. ===Či sa treba modliť?=== Treba sa modliť preto, lebo: *aj Pán Ježiš sa modlil; *bez modlitby sa nemôžeme páčiť Pánu Bohu; *modlitbou si vyprosujeme Božiu milosť. ===Prečo sa máme modliť?=== Modliť sa máme preto, aby sme: *oslavovali Pána Boha pre jeho svätosť; *ďakovali mu za jeho dobrotu; *odprosovali ho za svoje hriechy; *prosili ho o pomoc. ===Kedy sa máme modliť?=== Modliť sa máme často, ale najmä: *ráno, napoludnie, večer; *pred jedením, po jedení; *pred prácou, po práci; *na spoločných bohoslužbách. ===Ako sa môžeme modliť?=== *Potichu, nahlas alebo spevom; *súkromne alebo verejne. ===Čo je liturgia?=== Liturgia je verejná bohoslužba Cirkvi. ===Čo nám pripomína cirkevný rok?=== Cirkevný rok nám pripomína udalosti zo života Pána Ježiša a spomienky na jeho svätých. ===Ktorý je najdôležitejší sviatok cirkevného roku?=== Najdôležitejší sviatok cirkevného roku je Veľká noc – sviatok zmŕtvychvstania Pána Ježiša. ===Čo sú sväteniny?=== Sväteniny sú žehnania a svätenia, ktoré ustanovila Cirkev. ===Čo robí Cirkev sväteninami?=== ===Cirkev sväteninami:=== *zveruje osoby a veci do Božej ochrany /žehnanie/, *vyhradzuje osoby a veci pre Božiu službu /svätenie/. ===Čo je kostol?=== Kostol je dom Boží i domov Božieho ľudu. [[Kategória: Katechéza]] 1793 3576 2005-10-01T09:07:53Z Mireksoteria 23 ==Spoločenstvo svätých== ===Kto sú svätí?=== Svätí sú ľudia, ktorí hrdinsky nasledovali Pána Ježiša a teraz žijú vo večnej blaženosti. ===Ako ctíme svätých?=== Svätých ctíme tak, že sa snažíme nasledovať ich príklad, prosíme ich o príhovor a máme v úcte ich sochy a obrazy. ===Prečo ctíme svätých?=== Svätých ctíme preto, lebo nám dávajú dobrý príklad a prihovárajú sa za nás u Pána Boha. ===Koho si uctievame najviac spomedzi všetkých svätých?=== Spomedzi svätých si najviac uctievame Pannu Máriu. ===Prečo si spomedzi svätých najviac uctievame Pannu Máriu?=== Pannu Máriu si spomedzi svätých najviac uctievame preto, lebo je Matkou Pána Ježiša a i našou nebeskou Matkou. ===Kto z ľudí nespáchal nikdy žiadny hriech?=== Boží Syn - Pán Ježiš a jeho Matka - Panna Mária. ===Kto je Panna Mária?=== Panna Mária je matkou Pána Ježiša. ===Aká bola Panna Mária?=== Panna Mária bola plná milosti a oddaná Bohu . ===Ako mohla Mária zostať pannou, keď bola matkou?=== Zázračným Božím pôsobením, pretože otcom Pána Ježiša nebol človek, ale Boh. ===Ako sa volali rodičia Panny Márie?=== Joachim a Anna. ===Prečo nazývame Pannu Máriu ”Nepoškvrnená”?=== Pretože nikdy na nej nebola ani len jediná škvrna hriechu. Nespáchala žiadny hriech a bola uchránená i od dedičného hriechu. ===Kto je to svätý Jozef?=== Je to manžel Panny Márie a adoptívny otec (pestún) Pána Ježiša. ===Kto to bol Ján Krstiteľ?=== Bol to posledný z prorokov Starého zákona, bezprostredný predchodca Pána Ježiša. [[Kategória: Katechéza]] 1795 3593 2005-10-01T22:50:44Z Mireksoteria 23 *[http://www.dogmatika.wz.cz/ctexty.htm Texty z pravoslávnej dogmatiky] *[http://www.fevth.uniba.sk/File/Skripta/ST/Dogmatika.doc Skriptá z evanjelickej dogmatiky] *[http://www.kbs.sk/?cid=1118410544 Druhý vatikánsky koncil ~ Dokumenty pápežov ~ Dokumenty vatikánskych úradov ~ Dokumenty Konferencie biskupov Slovenska ~ Dokumenty komisií a rád Konferencie biskupov Slovenska ~ Pastierske listy Konferencie biskupov Slovenska ~ Kódex kánonického práva ~ Ekumenické dokumenty] [[Kategória: Dogmatika]] 1797 3603 2005-10-02T19:29:37Z Zedmajster 27 1798 3736 2005-10-04T20:24:19Z Mireksoteria 23 /* Modlitba */ ==ZÁKON== zákon je aktuálna vôľa kohosi (človeka, Boha) 1. ĽUDSKÝ  vonkajší, nedokonalý, nestály, časný  verejne prehlásený, kontrolovaný, sankciovaný (sankcia je umelá, nie je totožná s porušením zákona samotného) a. civilný  ústava  predpisy (protipožiar. ochrany, dopravné, bezpečnostné)  dohody, zmluvy, pakty  pravidlá (pravopisné, hry, športové, spol. správania)  stanovy (odborové, stranícke, spol. organizácií) cirkevný (Codex Iuris Canonici) 2. BOŽÍ  vnútorný, dokonalý, večný, nemenný  je to zákon bytia a nebytia, jeho plnenie je absolútne, nepripúšťa výnimku, narušenie, novelizáciu, je to zákon smerujúci k zavŕšeniu, k dokonalosti, naplneniu stvorenia, ku šťastiu a blaženosti rozumom obdarených bytí, sankcia za porušenie by bola totožná s porušením samotným (keďže ide o oblasť bytia, sankciou je nebytie)  zdá sa, že človek v morálnej oblasti môže porušiť Božiu vôľu (zákon), avšak tu treba doplniť to, že je Božou vôľou aby sa človek v morálnej oblasti rozhodoval podľa vlastnej slobodnej vôle. Keď človek koná proti Bohu a jeho zákonu, plní sa síce Boží zákon (o slobode ľudskej vôle), avšak človek koná proti vlastnej prirodzenosti, proti vlastnému zdokonaleniu, nastáva deštrukcia bytia (tendencia k nebytiu - zlo, hriech, peklo) a. prírodný  logiky, matematiky, metafyziky  fyzikálny, chemický  biologický  genetický inštinkty (pudy) chcieť dobre sebe myslenie - dedukcia a indukcia, analýza a syntéza b. morálny  prirodzený (vo svedomí: robiť dobre, vyhýbať zlu)  pozitívny (zjavený: 10. prikázaní) BOŽIE PRIKÁZANIA Prikázanie neznamená v tomto prípade obmedzenie (ako tomu môže prísť u ľudského zákona). Božie prikázania sú totožné s celým večným Božím zákonom. I desatoro Božích prikázaní je len vonkajším vyjadrením prirodzeného morálneho zákona, ktorý je súčasťou našej prirodzenosti. Prikázania nejdú proti nám ale sú len vyjadrením toho, čo je nám prirodzene vlastné, čo smeruje k nášmu zdokonaleniu, zavŕšeniu, k nášmu dobru. ==PRIKÁZANIE LÁSKY== Je našou najvnútornejšou tendenciou, ktorá je inštinktívna tendencia k vlastnému dobru. Je to sklon získať a vlastniť dobrá. Chcieť dobre sebe samému. Mať sa dobre. Byť šťastný. Človek zisťuje vo svojom živote rozličné spôsoby, ako si dobrá zadovážiť. Ak mu tieto dobrá niekto poskytuje, vytvára si k nemu pozitívny vzťah. Čím viac mi niekto takéto dobro poskytuje, tým pozitívnejší je môj vzťah k nemu. A platí to i naopak. Ak je niekto, kto ma o moje dobrá oberá, vytváram si k nemu negatívny vzťah. Tieto vzťahy môžeme právoplatne označiť ako láska a nenávisť. Človek teda miluje preto, aby niečo získal, nadobudol. Tento typ lásky sa nazýva gréckym slovom EROS. Je to láska prameniaca zo základného inštinktu. Je to jediný možný typ lásky, ktorou sú schopné milovať stvorenia (teda anjeli i ľudia). Iným typom lásky je AGAPÉ. Je to láska Božia. Boh miluje nezištne, bez toho, že by za to niečo očakával, alebo že by od niekoho niečo potreboval. Jemu nik nemôže pridať na dobrách. 1. milovať Boha nadovšetko Keďže človek sám o sebe si nedokáže dať nič (sám od seba by nebol nič, nemá nič, čo by nebol dostal), nedokáže napodobniť Božiu lásku agapé (tzv. nezištná ľudská láska „filantropia“, je sebaklam). Skutočnosť zostáva taká, že človek miluje láskou „eros“. Táto ho privádza k tomu, že miluje vždy viac toho, kto je jemu viac schopný dať a kto mu to i dáva. Vo svojom poznaní dospeje, že tým ktorý je schopný dať mu najviac, je Boh. Preto ho prirodzene (eros) - miluje nadovšetko. Milovať Boha nadovšetko je prirodzené pre človeka, ktorý v ňom nachádza svoj najvyšší zdroj šťastia. Prvé a hlavné prikázanie teda nie je nejaký násilný príkaz, ktorý by nás zotročoval, obmedzoval, alebo iným spôsobom o niečo oberal. On je len vyjadrením našej prirodzenej inštinktívnej tendencie. Láska, ktorou milujeme Boha nadovšetko sa volá CHARITAS. 2. v blížnom milovať Boha  „Čokoľvek ste urobili jednému z mojich najmenších, mne ste urobili.“ alebo „kto by dal piť jednému z týchto maličkých čo len za pohár vody studenej vody ako učeníkovi, veru, hovorím vám: Nepríde o svoju odmenu“ (Mt 10,42) Láska eros k blížnemu môže mať dve podoby. Buď milujeme blížneho pre tie dobrá, ktoré nám prirodzene poskytuje, vtedy hovoríme o prirodzenej láske, alebo v ňom milujeme Boha bez ohľadu na to, či nám blížny môže prirodzene poskytnúť nejaké dobrá. Keďže však ide o lásku eros očakávame tieto dobrá od Boha. Toto je nadprirodzená láska k blížnemu charitas, keďže je v nej Boh milovaný nadovšetko. Charitas je rovnaká ku všetkým ľuďom bez rozdielu, pretože je orientovaná nie na partikulárne dobrá, ale na Boha ako najvyššie dobro. Láskou charitas možno milovať i nepriateľov.  „Milujte svojich nepriateľov a modlite sa za tých, čo vás prenasledujú, aby ste boli synmi svojho Otca, ktorý je na nebesiach.“ (Mt 5,44-45) láska agapé 1. eros  prirodzená  nadprirodzená (charitas)  k Bohu  k sebe  k blížnemu charitas má predosť pred prirodzenou láskou  Ak milujete tých, ktorí vás milujú, akú odmenu môžete čakať? Vari to nerobia aj mýtnici? A ak pozdravujete iba svojich bratov, čo zvláštne robíte? Nerobia to aj pohania? (Mt 5,46-47) Božie prikázanie od nás vyžaduje, aby sme dali prednosť láske charitas pred prirodzenou. Ide tu o zvolenie väčšieho dobra, k čomu nás privádza tiež prirodzený inštinkt. Ak mám možnosť vybrať si malé čiastkové dobro alebo veľké absolútne a predsa si vyberiem to malé, podvázam, klamem tým sám seba, pretože si myslím, že to menšie je viac. Keď dáme malému dieťaťu vybrať medzi jednou bankovkou 1000 Sk alebo 50 mincami hodnoty 1 Sk vyberie si mince, pretože to považuje za viac.  Dajte si pozor a nekonajte svoje dobré skutky pred ľuďmi, aby vás obdivovali, lebo nebudete mať odmenu u svojho Otca, ktorý je na nebesiach. Keď teda dávaš almužnu, nevytrubuj pred sebou, ako to robia pokrytci v synagógach a po uliciach, aby ich ľudia chválili. Veru, hovorím vám: Už dostali svoju odmenu. Ale keď ty dávaš almužnu, nech nevie tvoja ľavá ruka, čo robí pravá, aby tvoja almužna zostala skrytá. A tvoj Otec ťa odmení, lebo on vidí aj v skrytosti. (Mt 6,1-3) charitas je súčasťou lásky eros  Čokoľvek robíte, robte z tej duše ako Pánovi, a nie ako ľuďom! Veď viete, že od Pána dostanete za odmenu dedičstvo. (Kol 3,23-24) ako Pánovi a nie ako ľuďom = charitas dostanete za odmenu dedičstvo = eros  kto sa medzi vami bude chcieť stať veľkým, bude vašim služobníkom. A kto bude chcieť byť medzi vami prvý, bude vaším sluhom. (Mt 20,26-27)  prví budú poslednými a poslední prvými (Mt 19,30)  Peter vravel: „Pozri, my sme opustili, čo sme mali, a išli sme za tebou.“ On im povedal: „Veru, hovorím vám: Niet nikoho, kto pre Božie kráľovstvo opustí dom alebo ženu alebo bratov alebo rodičov alebo deti, aby nedostal oveľa viac v tomto čase a v budúcom veku večný život.“(Lk 18,28-30)  Kto sa teda poníži ako toto dieťa, ten je najväčší v nebeskom kráľovstve. (Mt 18,4)  nevyberať si na hostine popredné miesto, aby nás neponížili, ale povýšili SKUTKY SEBAZAPRENIA, UTRPENIE, OBETA Odoprieť si nejaké dobro, je v protiklade so základným ľudským inštinkom. V súlade s ním však je zvoliť si z dvoch možných dobier to väčšie. Nezvolenie toho menšieho však nie je odopretím si, tak by tomu bolo v opačnom prípade, teda keby sme siahli po menšom dobre. Ak od nás Boh žiada sebazaprenie, odopretie si nejakého dobra, neporušuje tým našu prirodzenú tendenciu. V jednotlivých situáciach od nás chce, aby sme dali prednosť väčšiemu dobru pred menším, absolútnemu pred partikulárnym. Ak by sme siahli proti Božej vôli po menšom dobre, vtedy si skutočne niečo odopierame, vtedy konáme proti sebe.  Nezhromažďujte si poklady na zemi, kde ich moľ a hrdza ničia a kde sa zlodeji dobýjajú a kradnú. V nebi si zhromažďujte poklady. Tam ich neničí ani moľ ani hrdza a tam sa zlodeji nedobýjajú a nekradnú. (Mt 6,19-20) Boh nepoužíva sankcie, samotné porušenie jeho prikázania je totožné so sankciou.  ...znetvorujú si tvár (pokrytci), aby ich ľudia videli, že sa postia. Veru hovorím vám: Už dostali svoju odmenu. Keď sa ty postíš, pomaž si hlavu a umy si tvár, aby nie ľudia zbadali, že sa postíš, ale tvoj Otec, ktorý je v skrytosti. A tvoj Otec ťa odmení, lebo on vidí aj v skrytosti. (Mt 6,16-18) prirodzené miesto sebazaprenia v živote človeka  športovci si odopierajú mnohé veci, aby dosiahli víťazstvo  podnikateľ si teraz odopiera malé dobrá, aby dosiahol veľký zisk  chlapec si celý týždeň odopiera desiatu, aby mal peniaze na zábavu  Nebeské kráľovstvo sa podobá pokladu ukrytému v poli. Keď ho človek nájde, skryje ho a od radosti z neho ide, predá všetko , čo má, a pole kúpi. (Mt 13,44)  Nebeské kráľovstvo sa podobá aj kupcovi, ktorý hľadá vzácne perly. Keď nájde veľmi cennú perlu, ide, predá všetko, čo má a kúpi ju. (Mt 13,45-46) Tieto sebazaprenia nie sú pre subjekt utrpením, práve naopak spôsobuje mu radosť, že ich môže robiť, pretože vie, čo mu ony prinesú  Moje jarmo je príjemné a moje bremeno ľahké. (Mt 11,30) Čo prináša sebazaprenie pre Boha?  Kto stratí svoj život pre mňa, nájde ho. (Mt 10,39)  choď, predaj, čo máš, rozdaj chudobným a budeš mať poklad v nebi. (Mt 19,21)  každý, kto pre moje meno opustí domy alebo bratov a sestry alebo otca a matku alebo deti alebo polia, dostane stonásobne viac a bude dedičom večného života. (Mt 19,29)  Blahoslavení plačúci, lebo oni budú potešení. (Mt 5,4)  Blahoslavení lační a smädní po spravodlivosti, lebo oni budú nasýtení. (Mt 5,6)  Blahoslavení ste, keď vás budú pre mňa potupovať a prenasledovať a všetko zlé na vás nepravdivo hovoriť. Radujte sa a jasajte, lebo máte hojnú odmenu v nebi. (Mt 5,11-12) ==LENIN - TERORISTA== Kde je zárodok toho, že sa Stalin dopustil toľkých zločinov voči svojmu vlastnému ľudu? Otcom ruského teroru, totalitarizmu a bezohľadnosti bol: Lenin. «Bývalý generál sovietskej Štátnej bezpečnosti KGB Dimitrij Volkogonov je otrasený. V prísne tajných archívoch označených "Tajné na večné časy" našiel 3700 dokumentov, ktoré usvedčujú zakladateľa Sovietskeho Zväzu V. I. Lenina z neslávneho "otcovstva" boľševického teroru. 20. apríla 1918 zasadalo v Moskve za Leninovho predsedníctva politbyro ruských boľševikov. Uznieslo sa, že v meste Uchta bude zriadený koncentračný tábor pre 10 až 20 tisíc ľudí. V rozhodnutí podpísanom Leninom, určenom politickému komisárovi v Uchte, sa doslova hovorí: "Proti kulakom a kňazom musí byť rozpútaný nemilosrdný teror. Je nutné ich izolovať v koncentračnom tábore mimo obvodu mesta..." O dva mesiace neskôr podpísal Lenin rozhodnutie o postupe boľševikov v obvode Tambov. "Ak budú nájdené zbrane, bude najstarší pracujúci rodiny bezodkladne zastrelený. Rodinu, ktorá ukrýva banditov, musia deportovať. Jej majetok skonfiškovať. Najstarší pracujúci rodiny bude bez dlhého rokovania zastrelený. Tento rozkaz sa musí bezodkladne a bez milosti uskutočniť." Boľševické Rusko malo byť podľa Leninových predstáv očistené od všetkých triednych nepriateľov. V auguste 1918 vydal Lenin výzvu na boj proti "kulakom". "Bezohľadne sa musí viesť boj proti kulakom. Smrť kulakom!" "Kulaci" však neboli pre Lenina iba veľkí roľníci, ale každý poľnohospodár, ktorý zamestnával jednu námedznú osobu. V čase, keď Lenin vydal svoju výzvu, to v Rusku predstavovalo viac, ako 15 miliónov ľudí. Po prvej vlne nútenej kolektivizácie v rokoch 1921-22 bolo približne 25 miliónov obyvateľov ohrozených smrťou hladom. V Rusku dochádzalo k prípadom kanibalizmu. "Zdochliny boli pochúťkami," napísal vtedy patriarcha ruskej pravoslávnej cirkvi Tichon. Lenin našiel "východisko". Nariadil, aby všetky cenné predmety z 80 tisíc ruských chrámov "skonfiškovali". Zo zisku z ich predaja sa malo nakúpiť na západnom zahraničí obilie. Dňa 4. marca 1922 sa na Leninov návrh politbyro uznieslo, že kňazov potrestajú trestom smrti. O týždeň neskôr žiadal Lenin, aby ho pravidelne informovali, ako akcia proti cirkvi a kňazom prebieha. A výsledok? K 1. novembru 1922 zabavila Čeka, predchodkyňa povestnej KGB, 610 kilogramov zlata, takmer 450 tisíc kilogramov striebra a 35670 kusov diamantov. Generál Volkogonov: "V celej krajine prebiehali teroristické akcie Čeky proti Cirkvi a kňazom. V noci sa uskutočňovali hromadné popravy. Zavraždených kňazov hádzali do riek a priepastí..." Odhalenie o Leninovom "otcovstve" boľševického teroru pôsobilo v Rusku ako bomba. Potvrdilo totiž, že ešte ďaleko hroznejší krvavý kúpeľ - iba v tridsiatych rokoch bolo popravených alebo prišlo o život v táboroch GULAGu deväť miliónov osôb - ktorý ľudu vtedajšieho Sovietskeho zväzu pripravil J. V. Stalin, bol iba dôsledkom toho, čo začal Lenin. Muž, ktorého doteraz mnohí považovali za rozvážneho štátnika a politika... Rudolf Ströbinger : SME ZLO VO SVETE A BOH Kde je vlastne Boh a čo robí, keď je vo svete toľko zla? Ako môže dopustiť vojny, násilie, hlad, biedu... Kde sa vo svete vzalo zlo? Stvoril ho Boh? Na tieto otázky sa ľudia už od nepamäti snažia hľadať odpoveď. Zlo vo svete vyvoláva u ľudí rozličné uzávery. Jedným z najextrémnejších je ateizmus. Keďže je vo svete zlo, Boh neexistuje, pretože keby existoval, nebolo by zlo. Ateizmus je však len veľmi zriedkavým dôsledkom nepochopenia zla vo svete. Oveľa častejším nesprávnym uzáverom býva nie popretie Boha, ale jeho atribútov. Vychádza sa z tohoto predpokladu: Ak je Boh dobrý a zároveň všemohúci, nemôže chcieť a dopustiť zlo vo svete. Preto ak ono existuje, Boh buď nie je všemohúci, alebo nie je dobrý. V prvom prípade si Boh neželá zlo, no nie je v jeho moci zabrániť mu. V druhom ak je Boh všemohúci, nie je dobrý, pretože hoci je všetko v jeho moci, neodstráni zo sveta zlo. V histórii ľudstva sa nám táto ľudská logika neprestajne premieta. Pohanské národy upierajú Bohu všemohúcnosť. Preto zákonite upadajú do polyteizmu (mnohobožstva). Ak totiž nie je v Božej moci odstrániť zlo, ak jeden Boh na to nestačí, treba sa obrátiť na iných bohov, z ktorých každý má určitú, hoci jasne obmedzenú moc. Aj vyvolený ľud Izraela podľahol občas tomuto pokušeniu a prešiel k modloslužbe. No oveľa častejším bolo druhé pokušenie. Boh v dejinách spásy prejavuje svoju nesmiernu moc, veď rozdelil Červené more, vyviedol svoj ľud zázračne z Egypta, koná zázraky. Izrael je preto presvedčený o jeho všemohúcnosti. Vidiac teda zlo vo svete začína pochybovať o božej dobrote. Ak je Boh všemohúci a dopúšťa zlo, iste nie je dobrý. A tento uzáver vedie k vzbure proti nemu. Načo nás vyviedol z Egypta, aby sme zahynuli na púšti? Nebolo nám v Egypte lepšie? Boh, ktorý je dobrý, no nie je všemohúci človeku nestačí, preto sa hľadá nejaká náhrada, upadá sa do modloslužby. No a proti Bohu ktorý je všemohúci, avšak nie dobrý sa človek búri. Ako sa tieto postoje odrážajú v dnešnej spoločnosti? Modloslužba nespočíva len v uctievaní drevených či kamenných sošiek. V dnešnej dobe je modloslužba často oveľa silnejšia, ako u mnohých pohanských národov v histórii. Človek totiž vo svojej pýche pripisuje všemohúcnosť sebe samému. Jeho schopnosti, vedomosti, pokrok a veda majú nahradiť to, na čo je Boh prikrátky. No a v súčasnom satanizme a masonérii sa úplne zretelne prejavuje druhá tendencia. Postoj vzbury. Boh je v nich otvorene vyzývaný na súboj. Títo božiu moc uznávajú, popierajú však to, že Boh chce pre človeka jeho dobro. Kde je teda pôvod zla? Pohanské dualistické filozofie pripisujú stvorenie sveta dvom princípom, dvom bohom. Dobrý boh stvoril všetko dobré, zlý boh stvoril zlo. Božie zjavenie nám však vo Sv. Písme hovorí, že je len jeden Boh, ktorý je všemohúci a stvoril všetko. A všetko, čo stvoril bolo dobré. Odkiaľ sa teda vzalo zlo, keď ho nestvoril Boh? Aby sme prišli k pôvodu zla, musíme sa zamyslieť nad tým, čo to vlastne zlo je. Keďže každá vec, ktorú Boh stvoril bola dobrá, vo stvorených veciach nemôže byť zlo obsiahnuté. Zlé teda nie je to, čo existuje, ale práve naopak, to, čo neexistuje a malo by existovať. Zlo je teda neexistencia, nedostatok, neprítomnosť nejakej dokonalosti, nejakého dobra. Nedostatok súladu, harmónie, radosti, šťastia... to všetko je zlo. Každá vec je dobrá vtedy, ak slúži na to, na čo je určená. Veci okolo nás nemajú slobodu a preto konajú to, k čomu ich Stvoriteľ určil. Len slobodné stvorenia, anjeli a ľudia majú možnosť konať podľa svojej vôle. Ak je táto vôľa v súlade s Božou, konajú dobro, ak je proti, páchajú hriech. Hriech je teda nedostatok súladu s Božou vôľou. Je to jediné zlo v pravom zmysle slova. Toto zlo však nepochádza od Boha. Hriech je produktom ľudí a anjelov. Taký je teda pôvod zla. Človek, stvorený na boží obraz, dokonalý a dobrý tým, že zhrešil niečo stratil. A nedostatok, prázdnota, nič, ktoré zostalo po tejto strate je zlo. Hriech je pôvodom všetkého zla vo svete. A to nie je nejaký fakt z dávnej minulosti. To je každodenná realita. Za zlo vo svete nezodpovedá len Adam, ono je produktom každého nášho hriechu. Boh je dobrý a je i všemohúci. Práve preto stvoril anjelov, práve preto stvoril nás, ľudí. Stvoril nás na svoj obraz, takých, aký je on: dal nám rozum a slobodu. V tom spočíva jeho láska. A tá láska siaha až tak ďaleko, že nám nikdy nebráni konať slobodne, ani vtedy, keď konáme proti nemu, keď sa staviame proti jeho vôli. Keď teda prinášame do sveta zlo, zneužívame tak moc, ktorú nám dal nad stvoreným svetom. A v tom je naša zodpovednosť. Boh nestvoril zlo a nestvoril ani peklo. Na počiatku stvoril Boh nebo a zem, čítame vo sv. Písme. Nikde sa nehovorí, že by Boh stvoril peklo. Nie je to teda Boh, ktorý hádže človeka do pekla. Človek si ho vytvára sám a sám sa doň môže svojimi skutkami vrhnúť. Je to vtedy, keď koná proti Božej vôli. Božia vôľa totiž je, aby bol každý spasený. Ak niekto prechádza križovatkou na červenú a zrazí ho auto, nemôže za to obviňovať toho, kto vymyslel semafór. Za svoje nešťastie je zodpovedný on sám, a nie ten, kto ho semafórom varuje. Je preto nezmyslom obviňovať Boha z toho, že stvoril peklo, aby doň mohol človeka uvrhnúť. Práve naopak, Boh človeka vo svojej nesmiernej láske varuje, aby sa nevrhol do zatratenia. Ono totiž nie je pre nikoho pripravené. Na jeho výstavbe sa podieľa každý osobný hriech, a jeho trpkú predchuť človek často prežíva už v tomto živote. Boh je láska. A všetko jeho úsilie je zamerané na naše šťastie. On si nás všetkých ešte pred stvorením sveta vyvolil, aby sme s ním prežívali večnú blaženosť. Avšak to predpokladá náš slobodný súhlas. Preto nás obdaril rozumom a dal nám slobodnú vôľu. Môžme si vybrať všetko, teda Boha, alebo nič, prázdnotu, zlo, zatratenie. Ak človek prijíma Božiu vôľu, volí si najväčšie dobro, ktoré možno prijať. Zlo teda nevládne nad svetom a Boh nie je bezmocný voči nemu. Ono je len dôkazom ľudskej slobody, zneužitej hriechom. ==ZMYSEL UTRPENIA== Človek je jediným tvorom na zemi, ktorý trpí. Zvieratá tiež zažívajú bolesť , avšak tie sa nad ňou nepozastavujú, neuvedomujú si ju ani sa nezamýšľajú nad jej významom. Človek keď trpí, vie, že trpí a preto si kladie otázku: Prečo? Len u človeka je možné hovoriť o utrpení v pravom zmysle slova. Zdá sa, akoby utrpenie patrilo k transcendentnosti ľudskej bytosti. Fyzické utrpenie  choroby: slabosť, nevládnosť, nemôcť chodiť, hýbať sa, nespavosť  bolesti: bolenie zubov, hlavy, zle od žalúdka...,  hlad, smäd  jednotlivé zmysly:  zrak - slepota, slabozrakosť, nevidieť z akéhokoľvek dôvodu: tma, hmla...  čuch, sluch: hluk, hluchota, nedoslýchavosť, chuť: nemôcť jesť to, na čo má chuť (slané, sladké...) a opačne, hmat: horúčava, popálenie, hlad, omrznutie, bodné, rezné rany, úder..., Okrem fyzického utrpenia človek zakusuje tiež tzv. morálne utrpenie. Morálne utrpenie.  nebezpečenstvo smrti  Iz 38,1-3  smrť vlastných detí  Gn 15,16; 37,33-35 2Sam 19,1  obzvlášť smrť prvorodeného a jediného syna  Tob 10,1-7 Jer 6,26 Am 8,10 Zach 12,10  nemať deti  Gn 15,2; 30,1 1Sam 1,6-10  clivosť za vlasťou  Ž 137  trpieť prenasledovanie a neznášanlivosť zo strany okolia  Ž 22,17-21 Jer 18,18  znášať posmech a nepochopenie  Jób 19,18; 30,1.9 Ž 22,7-9; 42,11; 44,16-17 Jer 20,7 Iz 53,3  samota a opustenosť  Ž 22,2-3; 31,13; 38,12; 88,9-19 Jer 15,17 Iz 53,3  výčitky svedomia  Ž 51,5 Iz 53,3-6 Zach 12,10  nemôcť pochopiť, prečo sa zlým darí a spravodliví trpia  Ž 73,3-14 Kaz 4,1-3  zrada a nevernosť zo strany priateľov a známych  Jób 19,19 Ž 41,10; 55,13-15 Jer 20,10 Sir 37,1-6  osudy vlastného národa  Ž 44,10-17; 77,3-11; 79,11; 89,51 Iz 22,4 Jer 4,8; 13,17; 14,17-18 Ez 9,8; 21,11-12 Dn 3,31-40; 9,16-19 V Starom zákone berie do úvahy psycho-fyzickú stavbu človeka. Preto sa často morálne utrpenie vyjadruje ako fyzická bolesť príslučiaca určitým častiam organizmu:  kosti  Iz 38,13; Jer 23,9; Ž 31,10-11; 42,10-11  ľadviny  Ž 73,21 • Moje srdce je plné trpkosti a celé vnútro doráňané. (doslovne: rozhorčovalo sa moje srdce a bodalo ma v ľadvinách )  Jób 16,13; Nár 3,13  pečeň  Nár 2,11 • Oči mám zoslabnudé od sĺz, vnútro mám rozbúrené, pečeň sa mi na zem rozteká pre skazu dcéry môjho ľudu, že nemluvňa i dojča hynú na uliciach mesta.  srdce  1Sam 1,8 Jer 4,19 Jób 30,27 Nár 11,20 Iné typy utrpenia Nejde o fyzické ani morálne. Často sú subjektívne. Niekedy sú pre človeka i trvalým zdrojom utrpenia: Tak napríklad človek trpí keď:  nedokáže prijať seba samého, takého, aký je (komplex menejcennosti): vzhľad, schopnosti, pohlavie  hanbí sa za: ryšavé vlasy, pehy, tvar nosa, štrbavé zuby, krivé nohy, nadmernú váhu, sociálny pôvod (príbuzní zlej povesti), že je holohlavý, že mu odstávajú uši  musí robiť prácu, ktorá ho nebaví  má strach pred skúškou, rozhodnutím  musí prekonávať lenivosť, pohodlnosť (ráno vstávať, udržiavať si poriadok, dodržovať predpisy, podriaďovať sa vôli nadriadených...)  zaľúbi sa do osoby, ktorá ho nechce...  nemá tie veci po ktorých túži  nepozná zmysel života Čo je to zlo? Človek trpí vždy, keď zakusuje nejaké zlo. Skúsenosť zla je na koreni utrpenia. Čo je to zlo? Všetko, čo Boh stvoril, bolo dobré. Zlo teda nie je bytie, ale nebytie. Človek trpí pri nedostatku, obmedzení, alebo neprítomnosti dobra. Trpí teda kvôli dobru, na ktorom nemá účasť, alebo ktoré stratil. ==Kult== Komu vzdávať kult a aký? Kult môže byť:  absolútny, relatívny  súkromný, verejný  vnútorný, vonkajší  latria, dulia (hyperdulia) latria 1. absolútna: Bohu: Otcu, Synovi a Duchu Sv., aj ľudskej prirodzenosti Ježiša Krista (telo, krv) i vo sviatostnej podobe (eucharistia) 2. relatívna: nástrojom utrpenia Ježiša Krista a tiež vyobrazeniam Krista a symbolom Boha (holubica = Duch Sv., baránok = Kristus) dulia 1. absolútna: anjeli a svätí (súkromne pokrstené deti, ktoré zomreli skôr, ako nadobudli užívanie rozumu a duše v očistci) 2. relatívna: ich relikvie a vyobrazenia hyperdulia 1. absolútna: Panna Mária 2. relatívna: jej vyobrazenia ==LÁSKA K BLÍŽNEMU== 4. prikázanie - Ex 20.12 - Lk 2,51 - Mk 7,8-13 - Ef 6,1-3 Rodina  r. v Božom pláne  kresťanská r. = domáca cirkev  r. - základná bunka spoločnosti povinnosti spoločnosti voči rodine:  sloboda založiť rodinu  rodiť deti a vychovávať ich podľa vlastného presvedčenia  zabezpečiť stálosť manželského zväzku  sloboda vyznávať vieru, odovzdávať ju  dať deti do škôl podľa vlastného uváženia  zabezpečiť zdravotnú starostlivosť  zabezpečenie starých ľudí  ochrana zdravia a ochrana pred konzumizmom (droga, pornografia, alkoholizmus) povinnosti členov rodiny: 1. Deti: Ef 3,14 - ctiť otca úcta detí Pr 1,8 Tob 4,3-4 Sir 7,27-28 V našej spoločnosti povinnosť poslúchať rodičov je do 18. roku, keď sa človek stáva dospelým. povinnosti rodičov:  vychovávať deti k čnostiam  evanjelizovať deti  zabezpečiť materiálne a duchovné dobrá O spoločnosti  politická moc musí rešpektovať základné ľudské práva  musí usilovať od spoločné dobro (uzatváranie zmlúv, daňová politika...) Povinnosti občanov:  musí im záležať na dobre spoločnosti, ochrana slobody, pravdy, spravodlivosti  každý občan má zodpovednosť pri voľbách  ochrana bezpečnosti - povinnosť každého  bohatý štát je povinný - ak je schopný pomáhať utečencom (poskytovať azyl)  kresťan v prípade, že zákon spoločnosti odporuje Božiemu zákonu, je povinný viac poslúchať Boha Sk 5,29 Vzťah štátu k cirkvi  štát nemôže obmedzovať cirkev vo vysluhovaní sviatostí a ohlasovaní evanjelia Vzťah cirkvi k štátu  cirkev nikdy nesmie preberať povinnosti štátu - obsadzovať daňové úrady, ministerstvá, súdy...  cirkev nemôže plniť funkciu politickej strany Láska k sebe samému  vrodená - každý má tendenciu hľadať vlastné šťastie  prirodzená - každý hľadá svoje prirodzené dobro (jesť, keď je hladný...)  nadprirodzená - nádej - túžba po večnom šťastí charitas - milujeme seba kvôli Bohu, sme chrámom Ducha sv. pretože nás stvoril Boh (Augustín) Prejavy lásky k sebe  hľadať večnú spásu pre seba a akékoľvek iné dobro podriadiť najvyššiemu Dobru  zapojiť všetky možné prostriedky (modlitba, asketický boj, sviatosti) pre spásu  usilovať sa o svätosť - tomuto podriadiť i lásku k telu (zanedbávať telo je hriech)  rozvíjať schopnosti kultúrne, profesionálne, úsilie o pokrok ľudstva o dosiahnutie a praktizovanie vlastnej slobody  chrániť si dobré meno a povesť, sebaobrana Hriechy proti láske k sebe: nenávisť voči sebe má 4 podoby:  smrteľný hriech Ž 10,6  vystaviť svoju dušu alebo telo nebezpečenstvu bez vážneho dôvodu (pokušenie, riskantné športy, užívanie drog)  samovražda, dobrovoľné zmrzačenie tela, chcieť ochorieť a nemusieť do školy a pod.  egoizmus 1 Kor 3,15 Láska k blížnemu - má byť všeobecná: priateľ-nepriateľ 1. milovať nepriateľov nie preto, že sú nepriatelia ale napriek tomu (charitas) 2. nejedná sa o prajavy citovej lásky 3. nie milovať ich hriechy Naše povinnosti - vylúčiť akúkoľvek nenávisť, alebo túžbu po pomste - neželať nikomu zle - netešiť sa, keď sa mu niečo nepodarí (škodoradosť) - nenávidieť hriech, nie hriešnikov - s nepriateľmi sme povinní zaobchádzať podľa všeobecných známok priateľstva (odpovedať na list, pozdrav... neignorujeme ho) - nie sme však povinní nepriateľa navštevovať, viesť s ním rozhovory... - sme povinní vyhľadávať možnosť zmierenia Lk 17,3-4 Mt 18,21-35 Povinnosť pomôcť blížnemu 1. sme povinní aj za cenu vlastného života pomôcť blížnemu, ak sa nachádza v ťažkom duchovnom nebezpečenstve - hrozba večného zatratenia podmienky: - ak je nádej, že ho zachránime - ak to dovoľuje spoločné dobro 1 Jn 3,16 (príklad: pokrstiť zomierajúceho v prípade vojny, nákazy, infekcie...) 2. ak sa nejedná o prípad ťažkého duchovného nebezpečenstva, tak nie sme povinní pomôcť, ak by sme tým utrpeli veľkú škodu 3. povinnosť pomôcť blížnemu v ľahkých potrebách je ľahká Skutky lásky k blížnemu 1. milosrdenstvo: telesné, duchovné 2. apoštolát - najvyšší prejav lásky k blížnemu. Dušu, ktorá patrí Bohu a cíti radosť z toho, že je Božím dieťaťom spaľuje vrúcna túžba odovzdávať túto radosť iným Lk 12,49-50 - milodar - dať almužnu - napomenutie toho, kto robí chybu - sú tri typy: bratské, otcovské, predstavenecké Bratské napomenutie = medzi rovnocennými V čom treba napomínať? - ťažké hriechy spáchané - ľahké hriechy, ktoré veľmi často opakuje a spuosobujú jeho duši veľké škody - budúce možné hriechy predvídateľné - akúkoľvek chybu, ak si myslíme, že našu výčitku dokáže prijať Kedy sme povinní napomínať? Podmienky: - ak je istota o jeho smrteľnom hriechu, alebo nebezpečenstva hriechu (aspoň morálna istota) - ak je nádej, že budeme mať u neho týmto napomenutím nejaký úspech - ak je to potrebné (ak si nedokáže sám pomôcť) - ak nám to nespôsobuje nejaké vážne škody Hriechy proti láske k blížnemu: - nenávisť - hnev - závisť - nesvornosť - pohoršenie (druhého priviesť ku hriechu: nekresťanské zvyky, móda, piť pri každej príležitosti, pornografia, knihy a časopisy proti kresťanskej viere a morálke, verejná podpora takému zákonu v spoločnosti, ktorý odporuje Božiemu zákonu) - spolupráca na zle ==PONÍŽENOSŤ== Jej základom je pravda a spravodlivosť. 1. Pravda  všetko dobro, čo v nás je, pochádza od Boha, je to dar. - bezo mňa nemôžete nič urobiť - iba jeden je dobrý: Boh  všetko zlo, čo v nás je, je naše vlastné 2. Spravodlivosť (čnosť náboženstva) - vzdávať Bohu všetku (teda nie sebe) česť a slávu 1 Tim 1,17 • Kráľovi vekov, nesmrteľnému, neviditeľnému, jedinému Bohu česť a sláva na veky vekov. Ž 115 • - Nie nás Pane, nie nás, ale svoje meno osláv Dôležitosť poníženosti Poníženosť je najdôležitejšou čnosťou pre náš duchovný život - nie je najväčšia (väčšie sú 3 božské čnosti, hl. láska) - je však ontologicky pred božskými čnosťami, lebo odstraňuje prekážky (prekážka = conversio ad creaturam), ktoré bránia prijatiu Božej milosti. Uschopňuje, otvára človeka pre Božie pôsobenie. - bolo by zbytočné otvárať, keby Boh nedával svoju milosť - zbytočná je však ponúkaná milosť, ak ju človek neprijíma, ak sa pre ňu neotvorí, neuschopní - ontologicky je najskôr potencia (poníženosť) až potom actus (pôsobenie milosti) Jak 4,6 • Boh pyšným odporuje, poníženým dáva milosť - pyšní sa sami uzatvárajú, preto nič nedostávajú, myslia si totiž, že všetko majú, alebo že si to v prípade potreby zabezpečia sami, že sú sebestační, nezávislí na Bohu (vôbec nezomriete, naopak, budete ako Boh: Gn) Poznať seba Nato, aby sme sa stali poníženými, stačí, ak dobre spoznáme sami seba (= pravda). Ak sme pyšní, znamená to, že o sebe nič nevieme, nechceme vedieť, alebo, že klameme samých seba. Poznanie seba samého nás privádza k pokore takpovediac za ruku. Keď uvidíš, aký v skutočnosti si, nebudeš sa čudovať, že ľudia tebou pohŕdajú. Príklad: Obyčajné bezcenné sklíčko na slnku žiari ako drahokam. Keď si však začne namýšľať, aké je nádherné (krásu pripisovať sebe, a nie svetlu, ktoré sa od neho odráža), začne sa vykrúcať, aby ho všetci na okolí dobre videli a obdivovali. Nakoniec sa zošmykne a spadne do blata. Tam sa ukáže, aká je jeho hodnota. Základom poníženosti je uznať svoje chyby (= pravda). Nie však všeobecne (som hriešny, ako každý človek), ale uznať si konkrétne chyby (teraz toto som urobil zle a je to moja vina / pravdaže, ak je to pravda) Pravý prejav poníženosti je: 1. - prijať kritiku od iných 2. - prijať od iných poníženie (aj keby ma ponížili nespravodlivo, veď keby ma mali ponížiť spravodlivo, bolo by to oveľa horšie) 3. - netrápiť sa nad tým, že iní poznajú moje chyby, že som na niekoho urobil zlý dojem (trápiť by ma malo, keď som niekoho svojim správaním urazil, alebo pohoršil) Nie si pokorný, keď sa sám pokoruješ, ale vtedy, keď ťa iní pokorujú a ty to znášaš z lásky ku Kristovi. Keby si skutočne poznal sám seba, tešil by si sa, že tebou pohŕdajú, a tvoje srdce by plakalo nad pochvalami a poctami. Falošná poníženosť: 1. * ponižovať sám seba pred inými, aby si o mne mysleli, aký som ponížený 2. * hovoriť o sebe zle, aby si o mne vytvorili dobrú mienku, alebo aby mi protirečili (aby mi to začali vyvracať) - napr: Ja som taký hlúpy, neschopný... - ále čoby si bol, veď sú i horší 3. pri spoločnej modlitbe: úmyselne zrýchľovať alebo spomaľovať, aby som ostatných upozornil, aký som nábožný (na rozdiel od nich), kontrastovať hlasom, intonáciou, aby si ostatní všimli, ako hlboko to prežívam (svätuškárstvo) Cena poníženosti: - lebo zhliadol na poníženosť svojej služobnice - veľké veci mi urobil ten, ktorý je mocný Symptómy nedostatku poníženosti  myslím si, že to, čo robím a hovorím ja, je lepšie než čo robia a hovoria iní  chcem byť vždy a za každú cenu víťazom (nedokážem prehrať)  hádam sa, aj keď viem, že nemám pravdu. A ak ju mám, dobiedzam dotieravo a nevhodným spôsobom.  predkladám svoj názor, aj keď to nikoho nezaujíma, ak sa ma na to nik nepýta, ak to láska alebo situácia nevyžaduje  opovrhujem mienkou iných  svoje vlohy a talenty pripisujem sebe, nepovažujem ich za Boži dary  citujem sám seba, dávam sa iným za vzor  zatajujem duchovnému vodcovi nejaký ponižujúci nedostatok, aby o mne nestratil dobrú mienku  mám záľubu v tom, keď ma chvália, teším sa z toho, že idú o mne dobré chýry (ak ma to vyvádza z rovnováhy)  chcem, aby sa o mne niekto pochvalne vyjadril pred ostatnými a ja sa potom tomu budem ponížene brániť  som smutný z toho, že iných si viacej ctia a vážia ako mňa  odmietam plniť nižšie (podradné) úlohy (povinnosti)  snažím sa, aby som sa od iných viditeľne odlišoval  keď niečo dobrého urobím, chcem, aby ma pri tom niekto videl  pri rozhovoroch nenápadne primiešavam také fakty, z ktorých si počúvajúci môže vyvodiť obraz o mojich zásluhách, zvláštnom nadaní, schopnostiach, profesionálnych úspechoch...  hanbím sa, že nemám také veci, schopnosti, nadanie, charizmy ako iní Poníženosť nie je: byť ustráchaný, prestrašený, smutný, váhavý, rozpačitý, neokrôchaný, neschopný, ťuťko Zásady:  buď ponížený, ale nerob sa poníženým  nedávaj o sebe vedieť slovami ani gestami: všimnite si ma, aký som ponížený  buď ponížený tak, aby si to iní podľa možnosti ani len nevšimli (napr. nebuď nešťastný z toho, že ťa iní ponížili, že poznajú tvoje nedostatky, že majú z teba zlý dojem, že ťa považujú za takého, za akého nechceš, aby ťa považovoali, že ťa ohovárajú...) ==ÚPRIMNOSŤ== Ak je poníženosť charakteristickou známkou správania sa v evanjeliovom duchu, tak tá je zasa založená na úpromnom uznaní toho, čím sme. Úprimnosť bezpochyby pramení z poníženosti. Pýcha je naopak matkou pokrytectva. Pyšný človek nielen že je márnivým, lebo chce ukázať pred svetom svoje kvality, ale je tiež pokrytcom, pretože na to, aby nevypadal príliš úboho hľadá výhovorky a ospravedlnenia na svoje nedostatky. Neustále sleduje, čo si o ňom iní myslia a aby predišiel poníženiu predstavuje sa okoliu vynikajúcejším než v skutočnosti je. Ponížený človek nemá čo skrývať, nemá nad čím mudrovať, pretože vie, že zlo, ktoré urobil je jeho vlastné, zatiaľčo dobré urobil vďaka Bohu. Je teda úprimný, či inak povedané jednoduchý. Úprimnosť sa týka predovšetkým myšlienok a reči, jednoduchosť zasa jeho správania. Úprimnosť má svoje vlastné miesto vo vnútornej sfére. Je to úprimnosť človeka voči sebe samému. Spočíva v tom, nazývať veci ich pravými menami. Rozhodne nie sme úprimní vtedy, ak nazývame našu dobromyselnosť dobrotou, našu krutosť spravodlivosťou a lakomstvo šetrnosťou. Naša márnivosť nie je horlivosťou a sentimentalizmus ani zďaleka srdečnosťou. Ak sme zbabelí, neluhajme sami sebe a nevolajme to rozvahou. Je ťažké prijať pravdu o sebe a priznať sa k svojim chybám. Pascal na to hovorí: Nechceme sa poznať takí, akí v skutočnosti sme. Máme strach zo seba samých, nechceme počuť pravdu ani od nás samých ani od iných. Nenávidíme pravdu o sebe a taktiež tých, ktorí nám ju hovoria. Následky toho sú, že s nami jednajú tak, ako my chceme, aby s nami jednali, neznášame pravdu - tak nám ju ukrývajú, vyžadujeme si, aby nám lichotili - lichotia nám, chceme byť podvádzaní a tak nás podvádzajú. Toto je neúprimnosť a pokrytectvo voči nám samým, ktoré sa stávajú odrazovým mostíkom aj na pokrytectvo a neúprimnosť voči iným. Je to ovocie chorobného koreňa - pýchy. Chceli by sme žiť v predstavách iných fiktívny neskutočný vysnený život... bezprestania pracujeme na tom, aby sme v očiach iných boli lepší, avšak pritom zanedbávame to, čím sme v skutočnosti. Radšej sami vo svojom vnútri budeme zbabelí, len nech navonok zostane o nás povesť odvážnych. Uznať o sebe pravdu akí sme, neznamená, že sme povinní prejavovať sa tak i navonok. Neznamená to, že máme pred všetkými ľuďmi dávať najavo naše nedostatky, morálne poklesky, či neresti. Aj toto žiaľ niektorí považujú za úprimnosť. Pravá úprimnosť však nespočíva jednoducho v tom, aby sme pred nikým nič neskrývali a pokojne žili tak ako doteraz. Máme si priznať, to, akí sme aby sme mohli navonok vystupovať takí, akí máme byť. A naše vonkajšie správanie bude prvým krokom k tomu, aby sme sa takými stali i vnútorne. ==TAJOMSTVO== Tajomstvo (tajnosť), ako súčasť traktátu o pravde a pravdovravnosti. Pravdovravnosť spočíva v tom, že navonok vyjadríme (rečou, alebo inými formami) to, čo myslíme vnútorne. Keď človek hovorí, musí hovoriť pravdu. V traktáte o pravdovravnosti však musíme vziať do úvahy, že existujú veci, ktoré poznáme a nosíme ich v srdci, ale nemôžme ich legitímne prejaviť navonok. Nemôžme vždy povedať všetko to, čo je pravdivé, hoci úprimne sme o pravdivosti týchto vecí presvedčení. Tie pravdy, ktoré sme povinní udržať utajené nazývame tajnosti (tajomstvá). Existuje ešte jeden motív, prečo preberať problém tajností v traktáte o pravdovravnosti. Tie nás totiž často uvádzajú do zložitých situácií: tajnosť samu o sebe nemôžem vyzradiť, ale čo robiť v situácii, keď mi kladú otázky o veciach, ktoré mám udržať v tajnosti? Konkrétnym prípadom by bolo:  Predstavitelia nespravodlivého režimu sa vyzvedajú u nejakého jedinca, či náhodou neukrýva hľadaného, alebo či nevie kde sa skrýva. Dopytovaný to vie, ale musí to udržať v tajnosti, aby nevydal svojho priateľa do rúk jeho politických prenasledovateľov. Láska ho viaže konať takto. Je zbytočné, aby mlčal, lebo prenasledovatelia by z jeho mlčania pochopili, že ho ukrýva, alebo že vie, kde sa nachádza. Je dovolené v takejto situácii povedať nepravdu, teda klamať? Druhý krok, ktorý by sme mali urobiť, bude hľadať odpoveď na to, či je klamstvo vždy hriechom. A ak je hriechom, ako sa dostať z takýchto ťažkých situácií? Tretí a posledný krok bude napokon riešenie tejto otázky. Tajnosť v jej osobnom a sociálnom význame Príklad, ktorý sme si práve uviedli, by nemal v nás vyvolať pocit, že tajnosť sa vždy vzťahuje iba na obzvlášť mimoriadne okolnosti a situácie. Každý človek, ktorý chce byť zrelou osobnosťou, má svoje tajnosti. Má svoj vnútorný život, ktorý si chráni zvláštnym duchovným ostychom. Tento život zahŕňa obzvlášť jeho intímny vzťah s Bohom. Človek, ktorý rád a bez akýchkoľvek zábran rozpráva o svojich pocitoch, o svojich duševných stavoch, o svojich náboženských skúsenostiach a ťažkostiach nám pripadá ako nehanebník. Kto takto koná, vyvoláva dojem povrchnosti a malej vieryhodnosti a právom pochybujeme o hĺbke a úprimnosti toho, čo tak ľahkovážne vyjavuje iným. Ak už jednotlivec má chrániť svoje intímne tajnosti, o čo viac sme povinní rešpektovať intímnu sféru blížneho. Táto sféra nezahŕňa len vnútorný život, ale tiež (aspoň) časť vonkajšej existencie. Každý človek by mal mať určitý vonkajší priestor, v ktorom by mohol byť len on sám. Osobné tajnosti a ich ochrana majú veľký význam nielen na dozrievanie a rozvoj osobnosti jednotlivca, ale aj pre spolužitie ľudí. Je na to viacero dôvodov. Len osoby, ktoré majú bohatý vnútorný život, ktoré nikdy úplne nevyjavujú, sú schopné hlbokého a nefalšovaného spoločenstva s inými.  Príklady mnohých svätých nám ukazujú, že oni sa so svojim vnútorným životom delili často iba so svojim spovedníkom, prípadne na jeho žiadosť niektoré časti z toho publikovali. To platí rovnako v manželstve. Isteže by manželia mali byť voči sebe otvorení vo vzájomnej dôvere. Ale aj v ich najintímnejšom spoločenstve musí mať vzájomná autokomunikácia svoje limity. Manželstvo, v ktorom jeden z manželov nemá, alebo nemôže mať žiadnu tajnosť voči druhému, sa môže zmeniť na manželstvo bez vzájomného rešpektu, pozbavené nezbytného odstupu (privo delle distanze necessarie), ukrátené o skutočnú a pravú dôveru a teda na manželstvo nudné, vystavené ohrozeniu. Systémy totalitárnych štátov nám umožňujú negatívnym spôsobom poukázať na to, akou neodňateľnou podmienkou skutočného spolužitia je rešpektovanie osoby a jej tajností.  Totalitárne režimy špehujú úmysly a city, vyžadujú od ľudí, aby im neustále vyjavovali vnútorné postoje a vytvárajú tak situácie, v ktorých občania sú nútení konať proti svojmu prevedčeniu. Takýmito metódami však nikdy nemožno dospieť ku stabilnej spoločnosti, ale iba ku kolektivizmu, ktorý je násilne udržiavaný zvonka v prostredí neúprimnosti a nedôvery. Druhá strana mince: Pravá ľudská spoločnosť nevyžaduje len rešpektovanie intímnej sféry jednotlivca, ale tiež aby mal možnosť prejaviť sa, zveriť sa so svojimi tajnosťami inému, bez obavy, žeby ich tento vyhodil na verejnosť. Na druhej strane spoločné dobro tiež vyžaduje, aby sa odhalili a vyšli na javo tajnosti, keď nie je možné inak predísť vážnym škodám voči jednotlivcom, ako aj spoločnosti. Aj tu však platí maximálny možný rešpekt ľudskej dôstojnosti. Pojem a rozličné druhy tajností Z teologického morálneho hľadiska sa pod pojmom tajnosť rozumie stav vecí známy iba zainteresovanému, prípadne jednej, alebo niekoľkým iným osobám, ktorý treba udržať skrytý. Z objektívneho hľadiska je tajnosťou tento stav vecí sám o sebe, zo subjektívneho hľadiska je to zas povinnosť zasvätených, nevyzradiť nikomu to, o čom vedia. Na základe motívu utajenia rozdeľujeme tajnosti na:  prirodzená tajnosť (secretum naturale) - vyplýva zo samej prirodzenosti veci od chvíle, keď nie je možné ju vyzradiť bez toho, žeby sme zainteresovanému spôsobili škodu, alebo zármutok. Už prirodzený morálny zákon a o to skôr Kristov zákon nás zaväzujú, aby sme neškodili blížnemu a nespôsobovali mu bolesť. Blížny by mohol trpieť, ak by napríklad vyšla najavo nejaká jeho telesná vada (o ktorej sa nevie), prípadne ak by sa vyjavil nejaký jeho morálny poklesok z minulosti (čo tiež býva niekedy predmetom vydierania).  prísľub udržať v tajnosti (secretum promissum) - tu povinnosť dodržania tajnosti pramení z prísľubu toho, ktorý pozná stav vecí, ktorý navonok nie je známy. Prísľub môže byť jediným dôvodom tajnosti, alebo môže byť iba dodatkom, ktorý sa pridáva k prirodzenej povinnosti utajenia, ktorá existuje tak či tak.  tajnosť zverená a spoznaná na základe vzájomnej dohody (secretum commissum) - v tomto prípade niekto zverí tajnosť inému pod podmienkou, že tento sa zaviaže nevyjaviť vec tretím osobám. Možno to urobiť explicitným spôsobom, ale aj implicitným. Implicitný je v prípade profesionálnej tajnosti. Ľudia zverujú svoje tajnosti napríklad lekárovi, kňazovi, advokátovi, alebo cirkevnému predstavenému, lebo vedia, že ich úrad ich zaväzuje dodržať tajomstvo (tajnosť), ktoré im bolo zverené. Vyžaduje to dôstojnosť ľudskej osoby, toho, ktorý sa zveruje, ako aj spoločné dobro, pretože keby neexistovalo profesionálne tajomstvo (tajnosť), mnohí by sa nikdy neobrátili na lekára, kňaza, advokáta atď., pričom by si radšej odopreli to, čo im právom patrí, zriekli by sa tak osobného rastu a niekedy i sociálneho pokoja. Profesionálne tajomstvo sa najvýraznejšie prejavuje v spovednom tajomstve. Toto viaže spovedníka, ako aj iných, ktorí počuli vyznanie hriechov v rámci sviatosti. Iné rozdelenia sa vzťahujú na rozličné oblasti života, v ktorých je potrebné zachovať prirodzené či profesionálne tajnosti: napr: listové tajomstvo, štátne tajomstvo, vojenské, bankové alebo výrobné tajomstvo atď. 1. morálna povinnosť: zachovať vlastné osobné tajnosti Dôstojnosť ľudskej osoby a často aj ohľad na druhých zaväzujú nevyhadzovať na verejnosť intímne tajnosti vlastnej osoby. Na to by sa v dnešnej dobe mal klásť obzvláštny dôraz, pretože ľudia na jednej strane nástoja na tom, aby mohli mať právo na osobnú intímnu sféru, a na druhej strane ju spontánne odhaľujú nedôstojným spôsobom. Napríklad:  Stáva sa, že známe osobnosti, ako sú filmové hviezdy vyjavujú tlači osobné intímne záležitosti, pretože im to pomáha k bohatým ziskom. Takýto spôsob konania by sa dal nazvať prostitúciou ľudskosti vlastnej osoby. Navyše sa tým môže spôsobovať verejné pohoršenie, ak ide o veci, ktoré nijako nebudujú. 2. morálna povinnosť: nik nemá právo vyzvedať sa tajnosti iných, jedine z veľmi vážnych dôvodov, v prípade, že príslušná osoba je k tomu oprávnená Za určitých okolností sú oprávnení k takémuto vymáhaniu jeden z manželov voči druhému, rodičia a vychovávatelia voči osobám im zvereným, cirkevní predstavení alebo štátna autorita. Takéto skúmanie je oddôvodnené ak ide o dobro toho, od ktorého sa vymáha vyjavenie stavu vecí, alebo o dobro tretích osôb, prípadne o spoločné dobro. Napr:  Je podozrenie u dieťaťa v období rozvoja, že sa vydalo na zlé cesty (alkohol, drogy...) a privedie ho to do nešťastia. Ono však o všetkom mlčí. V takom prípade je povinnosťou rodičov alebo iných vychovávateľov vyzvedať sa na túto tajnosť v záujme o dobro dieťaťa.  Podobne by tomu bolo v prípade, že niekto z kolektívu by bol v podozrení, že zvádza iných (distribúcia drogy). Tu ide tak o jeho vlastné dobro, ako aj o dobro tretích osôb.  V prípade dopravnej nehody má polícia právo vykonať skúšku o požití alkoholu, aby sa tak dala podložiť obhajoba nevinných a chrániť bezpečnosť cestnej premávky.  Štát má tiež právo hľadať a odhaľovať skryté nebezpečenstvá, ktoré ohrozujú zvnútra či zvonku pokoj a štátny poriadok. Nie všetky prostriedky sú morálne legitimné na odhalenie tajnosti. Obzvlášť nie je dovolené uraziť dôstojnosť ľudskej osoby, ktorá by nastala, keby sa rodičia, či cirkevná autorita pustila rovno do vyšetrovania tajnosti poza chrbtom osôb, ktoré im boli zverené. Ich prvoradou povinnosťou je pokúsiť sa vec vyjasniť v otvorenom rozhovore so synom, dcérou alebo podriadeným. Jedine v prípade, žeby sa v nich preukázalo vážne narušenie, alebo úplná strata dôvery, vtedy by mohli rodičia, či predstavení pristúpiť k skrytým formám vyšetrovania. Štátne autority nemôžu takmer nikdy od počiatku rátať so vzťahom vzájomnej dôvery s osobami vážne podozrivými a preto sa často musia priamo rozhodnúť o tajné vyšetrovanie záležitosti. Tak či tak ani oni nemajú nikdy právo používať prostriedky, ktoré vážne urážajú ľudskú dôstojnosť, alebo spôsobujú priam rozklad osobnosti, ako sú narkoanalýza, hypnóza, fyzické a psychické mučenie, takzvané «drogy pravdy» (truth drugs), ktoré navyše nikdy nemôžu zaručiť odhalenie pravdy. Keď predstavení, alebo štátne autority vedú z vážnych dôvodov a legitímnym spôsobom vyšetrovanie, tí, ktorí sú v oprávnenom podozrení sa mu nesmú brániť. Keď nastala dopravná nehoda, nemožno odmietnuť skúšku na požitie alkoholu. Veľmi vážnou urážkou ľudskej dôstojnosti je, ak sa tí, čo sú zodpovední za masovokomunikačné prostriedky, usilujú všetkými prostriedkami sliediť v súkromnom živote významných osobností s cieľom ohromiť svojich poslucháčov (divákov / čitateľov) zverejnením senzačných tajností z ich intímneho života. 3. morálna povinnosť: tajnosti same o sebe treba zachovávať, avšak vážna príčina môže dovoľovať, alebo i zaväzovať k ich vyjaveniu. Jediná tajnosť nemôže byť nikdy vyjavená: spovedné tajomstvo. Právo človeka na intímnu sféru, povinnosť lásky, ktorá nám nedovoľuje spôsobiť iným bolesť a utrpenie, vernosť danému prísľubu udržať tajnosť, explicitná alebo implicitná dohoda, profesionálna tajnosť, to všetko sú hlavné dôvody, ktoré nás zaväzujú nevyzradiť tajnosti blížneho. Existujú však prípady v ktorých vyzradenie tajnosti môže byť dovolené, ba kde sa priam vyžaduje. V týchto prípadoch, ten, ktorého tajné veci vyzrádzame nemá žiadne právo obviniť nás z nespravodlivosti, alebo nedostatku lásky voči nemu. Dôvodom k vyzradeniu môže byť:  dobro práve toho, kto má záujem na zachovaní tejto tajnosti. Tak napr.  Vychovávateľ vie, že osoba jemu zverená chce vykonať nejaký významný krok, ktorý by u iných nebol nijako problematický, avšak tejto osobe by bol na škodu, pretože na to nemá (a vie o tom len on - vychovávateľ). Napriek tomu, že sa ho snaží od toho odhovoriť, osoba si nechce dať povedať. Napokon to (že, na to nemá - a prečo) vyjaví ostatným z kolektívu, aby ho od toho odhovoril tlak verejnej mienky.  dobro toho, kto pozná tajnosť iného, alebo tiež dobro tretích osôb, ktoré nie sú ani predmetom, ani znalcami tajnosti. V nasledujúcom príklade sú obe možnosti spojené:  Manžel je neverný svojej manželke a ona o tom vie. Keďže jediný spôsob, ako predísť veľkým škodám pre seba i pre deti je vyjaviť túto jeho neveru, môže tak urobiť na príslušnom mieste: napr. pred súdom.  verejné dobro tiež niekedy vyžaduje vyzradenie nejakej tajnosti. Tak napr.  keď lekár zistí u pacienta nákazlivú chorobu, ktorou sa môžu naifikovať iní. Pacient nemôže považovať vyjavenie tejto skutočnosti za nespravodlivosť. Podobne pri súde sa vyžaduje od svedkov, aby vyjavili veci, ktoré sú neznáma (tajnosti), jediným dôvodom odmietnutia by bol príbuzenský vzťah k daným osobám (ktorých sa týka tajnosť). Ak by totiž ktokoľvek bol pri súde oprávnený odmietať vypovedať skryté skutočnosti, súdny proces by bol nemožný a spôsobili by sa vážne škody verejnému dobru. Keď je dovolené alebo priam nutné vyzradiť nejakú tajnosť, treba pritom rešpektovať určité limity. Tajnosť treba vyjaviť len osobám k tomu kompetentným a len v nevyhnutnej miere. Ak je to možné, je potrebné dosiahnuť najskôr súhlas osoby, o ktorú sa jedná, prípadne ju nechať prehovoriť osobne. Často však nie je možné čosi také dosiahnuť. Mimo tých prípadov, v ktorých je dovolené alebo priam nutné vyjaviť tajnosť, však nesmieme zabudnúť na to množstvo iných situácií, v ktorých sme povinní tajnosť zachovať, aj keby nás to malo stáť veľkú obetu. Tak napríklad:  Vojak, ktorý bol zajatý, nesmie vyzradiť tajnosti, ktoré by spôsobili nesmierne škody jeho vlasti. Ťažkosť však nespočíva len v tom, žeby zachovanie tajnosti stálo veľké osobné obety. Často sa javí metodicky nemožné zachovať tajnosť. Odmietnuť odpovedať na položené otázky, nie je riešením situácie, pretože dopytujúci v mlčaní vidí potvrdenie otázky. V takýchto prípadoch jedinou možnou únikovou cestou na zachovanie tajnosti sa zdá falošná odpoveď, teda klamstvo. Je teda klamstvo vždy hriechom, alebo môžu nastať situácie, kedy by bolo dovolené? ==ŠKAPULIAR PANNY MÁRIE== Starý Zákon Pôvod kultu a úcty Karmelskej Panny Márie siaha k začiatkom karmelitánskeho rádu, ktorého najstaršia tradícia dáva do súvisu "obláčik, ako ľudská dlaň, (ktorý) vychádza z mora" a ktorý bolo možné vidieť z vrcholu hory Karmel, keď prorok Eliáš prosil Pána aby ukončil dlhotrvajúce suchá. Obláčik sa rýchlo rozprestrel na celú oblohu a priniesol vyprahnutej zemi hojný dážď. V tomto oblaku dobrodenia možno vidieť predobraz Panny Márie, ktorá tým, že dala svetu Spasiteľa, stala sa vyprahnutému ľudstvu zdrojom oživujúcej vody. Ona nám prináša nespočetné dobrodenia. Pôvod škapuliara V noci z 15. na 16. júla 1251 sa Najsvätejšia Panna zjavila v sprievode anjelov sv. Šimonovi Stockovi, generálnemu predstavenému karmelitánskej rehole. Podala mu škapuliar hnedej farby so slovami: Prijmi, najmilší synu, škapuliar tvojho rádu ako znak môjho bratstva, výsadu pre teba a všetkých karmelitánov. Kto v ňom zomrie, nebude trpieť vo večnom ohni. Je to znak spásy, záchrana v nebezpečenstvách, znamenie pokoja a väčného záväzku. Pris¾úbenia Panny Márie Panna Mária prisľúbila, že tí, ktorí žili a zomreli so škapuliarom na krku, dostanú milosť vytrvať až do smrti, alebo zvláštnu pomoc, aby tí, ktorí sa nenachádzajú v milosti posväcujúcej činili pokánie v posledných chvíľach života. V 14. storočí sa Panna Mária zjavila pápežovi Jánovi XXII. a k tomuto prisľúbeniu pridáva takzvané "sobotné privilégium". Znamená to, že Najsvätejšia Panna, vyslobodí tých, čo si ju uctievajú sv. škapuliarom z očistca v prvú sobotu po smrti. Okrem toho všetci nositelia sv. škapuliara dostávajú od Panny Márie zvláštnu ochranu pre dušu i telo v tomto živote a mimoriadnu pomoc v hodine smrti. Sv. Cirkev zaradila nosenie sv. škapuliara medzi sväteniny a udeľuje s ním mnohé milosti a odpustky. Čo je to škapuliar? Je to súčasť rehoľného rúcha karmelitánskeho rádu. Zhotovený je z dvoch kusov vlnenej látky hnedej farby. Na jednom je obraz Matky Božej Škapuliarskej a na druhom Božské Srdce Ježišovo. V roku 1910 pápež Pius X dovolil nahradenie pláteného škapuliara kovovou medailou sv. škapuliara. Okrem karmelitánskych rehoľníkov ho môžu nosiť členovia Bratstva sv. škapuliara. Jeho členom sa možno stať liturgickým prijatím sv. škapuliara. Členovia Bratstva sú duchovnými bratmi a sestrami rádu a majú účasť na všetkých duchovných dobrách karmelitánskeho rádu v živote i po smrti (sv. omše, prijímania, sebazapierania, modlitby, pôsty...). Prijať do bratstva sv. škapuliara môže ktorýkoľvek kňaz podľa predpísaného obradu. Nosenie škapuliara Nosenie škapuliara je formou úcty Panny Márie. Nesmieme ho považovať za nejaký magický, zázračný predmet, ktorý nám zabezpečí nebo. Samotná medaila nemá žiadnu čarovnú moc. Nosenie škapuliara je prejavom lásky a oddanosti našej nebeskej Matke. Pripomína nám jej neustálu starostlivosť o nás a jej vzácne prisľúbenia. Majme teda na pamäti, že tá, ktorá nám pomáha je živá Panna Mária a nie medailónik. Škapuliar treba nosiť neustále vo dne i v noci na krku a nie iba príležitostne. Nepovažuje sa za prerušenie, ak si ho niekto odloží na krátku chvíľu (napr. pri umývaní). Kto ho prestane nosiť, nespácha tým žiadny hriech, ale prestávajú sa na neho vzťahovať spomínané prisľúbenia. Ak by ho chcel začať znova nosiť, môže tak urobiť bez opätovného liturgického obradu. Škapuliar sa udeľuje podľa predpísaného liturgického obradu. Ním sa stávame členmi Bratstva sv. škapuliara. Ak niekto nosí škapuliar, hoci aj posvätený bez tototo obradu, nevzťahujú sa na neho dané prisľúbenia. Škapuliar, ktorý nosíme musí byť posvätený od kňaza, alebo diakona. Ak by sme si teda kúpili nový, treba si ho dať posvätiť. Staršie škapuliare nikdy neodhadzujme do smetí, lebo ide o posvätené predmety. Ak ide o plátené, treba ich spáliť, ak sú kovové, môžeme ich niekomu darovať, alebo si ich odložiť. Touto formou úcty vyjadrujeme zvláštne zasvätenie Panne Márii nás samých a všetkého čo nám patrí. Keď v zjavení Najsvätejšia Panna zverovala škapuliar sv. Šimonovi Stockovi predstavila sa mu ako Milujúca Matka, ktorá chráni svoje deti v živote i vo smrti. Kresťanský ľud si uctieval Pannu Karmelskú obzvlášť svätým škapuliarom Matky Božej a Matky našej, ktorá sa nám dáva spoznať slovami: "v živote chránim, vo smrti pomáham a po smrti zachraňujem". Ona je "život náš, sladkosť a nádej naša" ako to tak často opakujeme v Zdravas Kráľovna. Úctou svätého karmelského škapuliara dokazujeme, že s istotou dôverujeme materskej pomoci Panny Márie. Tak, ako sa používajú upomienkové predmety a medailóniky na znak priateľstva, aby nám niekoho neustále pripomínali, tak aj my dajme hlboký zmysel nášmu škapuliaru. Nech nám neprestajne pripomína našu lásku k Nebeskej Matke a jej ochranu. Ona si nás vezme za ruku a povedie nás po všetky dni nášho pozemského života po bezpečnej ceste, pomôže nám premôcť ťažkosti a pokušenia: neopustí nás nikdy tá, ktorej zvykom je nikdy neopustiť toho kto sa utieka pod jej ochranu, alebo ju prosí o pomoc. Jedného dňa pre nás nastane hodina definitívneho stretnutia s Pánom. Vtedy budeme viac ako inokedy potrebovať ochranu a pomoc. Úcta Karmelskej Panny Márie a jej svätého škapuliara je zárukou nádeje v nebo, veď ochrana Najsvätejšej Panny siaha až za smrť. A to nás napĺňa útechou. "Mária nás vedie do večnej budúcnosti, dáva nám nádej, istotu, túžbu po nej. Pri takejto opore sa naše pozemské ponížené a úmorné putovanie premení na istú cestu do večného raja. Na starých vyobrazeniach je Panna Mária Karmelská znázorňovaná so skupinou duší v očistcových plameňoch u jej nôh. Tým sa naznačuje jej zvláštny príhovor na tomto mieste očisťovania. "Panna Mária má súcit s tými, čo sú v očistci, lebo cez ňu dosahujú vyslobodenie," zvykol často kázať sv. Vincent Ferrer. Jej láska nám pomôže očistiť sa už v tomto živote, aby sme mohli byť po smrti čo najskôr u jej Syna. Karmelský škapuliar nám môže pomôcť viac milovať našu nebeskú Matku. Nech nám pripomína, že sme sa jej zasvätili a keď sme v ťažkostiach, alebo zápasíme s pokušením, rátajme s jej pomocou. Budeme ju cítiť stále blízko nás a to nám bude posilou. J. M. Escrivá Aj blahoslavený J. M. Escrivá píše vo svojej knihe Cesta (č.500) "Nos na svojej hrudi posvätný škapuliar z Karmelu. Je veľa výborných marianskych pobožností, ale málo z nich zapustilo také hlboké korene do srdca veriacich, ktoré by boli tak často požehnané pápežmi. A navyše aké materské privilégium je z tým spojené." Lev XI V roku 1605 bol zvolený za pápeža kardinál Alessandro Medici, ktorý si dal meno Lev XI. Keď ho obliekali do pápežského habitu, navrhovali mu, aby odložil a viac nenosil veľký škapuliar, ktorý mal na krku. Vtedy pápež povedal tým, čo mu pomáhali: "Nechajte mi Máriu, aby ona nenechala mňa". Ani my ju nechceme zanechať, pretože máme mnohé potreby. Preto vždy nosme jej škapuliar. A hovorme jej už teraz, že keď nastane naša posledná hodina, chceme sa oddať do jej náručia. Toľkokrát sme sa k nej modlili, aby za nás prosila "teraz i v hodinu smrti našej", a ona na to nezabúda. Pius XII Pápež Pius XII. 6. augusta 1950 povedal pri istej príležitosti: "Táto forma úcty priniesla svetu ohromný prúd duchovných i časných milostí" Cirkev ju znova a znova schvaľovala udeľujúc jej množstvo duchovných privilégií. Po stáročia sa kresťania utiekajú pod túto zvláštnu ochranu Panny Márie. Ján Pavol II Keď bol pápež Ján Pavol II. na návšteve vo Španielskom meste Santiago de Compostela, zaželal všetkým: "Nech vás vždy sprevádza Karmelská Panna Mária. Ona nech je hviezdou na vašom obzore, ktorá nikdy nezapadá. Ona vás privedie do bezpečného prístavu k Bohu." Keď jej podáme ruku, dostaneme sa až ku jej Synovi. Ak by v nás zostalo niečo, čo treba očistiť, ona nám priblíži chvíľu, v ktorej očistení od každej poškvrny budeme môcť uzrieť Boha. Škapuliar predstavuje tiež "svadobné rúcho", Božiu milosť, do ktorej musí byť odetá duša. Pápež Ján Pavol II, hovoriac k mládeži v jednej rímskej farnosti zasvätenej Panne Márii Karmelskej si dôverne zaspomínal na zvláštnu pomoc a ochranu, ktorú našiel v úcte Karmelskej Panny. "Musím vám povedať, že v mojom mladom veku, keď som bol ako vy, ona mi pomáhala: nevedel by som povedať do akej miery, ale myslím, že nesmierne. Pomohla mi nájsť milosť vlastnú môjmu veku, milosť povolania". A dodal: "Poslanie Panny, ktorej predobraz bol na vrchu Karmel vo Svätej Zemi, sa viaže na istý odev. Ten odev sa volá sv. škapuliar. Ja som za svoje mladé roky veľmi zaviazaný karmelitánskemu škapuliaru. Je pekné, keď je matka stále ustarostená o to, ako sú oblečené a upravené jej deti." Keď sa im odev dotrhá, "matka sa ho svojim nezbedníkom snaží dať do poriadku. Karmelská Panna, Matka sv. škapuliara k nám hovorí s touto materskou starostlivosťou o náš odev. Odev v duchovnom zmysle, odev Božej milosti. Pomáha nám, aby sme vždy nosili biele rúcho". Pápež tu naráža na biele rúcho, ktoré kedysi v nosili katechumeni prvých storočí. Bolo symbolom posväcujúcej milosti, ktorú dostávali krstom. Potom vyzval, aby si vždy zachovali čistú dušu a dodal: "Spolupracujte s vašou dobrou Matkou, ktorá je ustarostená o váš odev. Ide jej o milosť posväcujúcu vo vašich dušiach." To je odev, v ktorom sa máme jedného dňa dostaviť na nebeskú svadobnú hostinu. Obrady posvätenia a prijatia do bratstva sv. škapuliara  Ukáž nám, Pane, svoje milosrdenstvo.  A daj nám svoju spásu  Pane, vyslyš moju modlitbu  A moje volanie nech dôjde ku tebe  Pán s vami  I s duchom tvojím Modlime sa: Pane Ježišu Kriste, Vykupiteľ ľudského pokolenia, posväť svojou pravicou + tieto škapuliare, ktoré majú tvoji služobníci nábožne nosiť z lásky k tebe a tvojej Rodičke, Panne Márii z hory Karmel. Nech pričinením tejto tvojej Rodičky pocítia ochranu pred zlostným nepriateľom a vytrvajú až do smrti v tvojej milosti. Lebo ty žiješ a kraľuješ na veky vekov. Amen. Pokropenie škapuliara sv. vodou Prijmite toto posvätné rúcho a pokorne proste Najsvätejšiu Pannu, aby ste ho pre jej zásluhy nosili nepoškvrnené a ono vás chránilo od všetkého protivenstva a priviedlo do večného života. Amen. Z moci mne udelenej prijímam ťa do účasti na všetkých duchovných dobrách, ktoré z milosrdenstva Ježiša Krista rozmnožujú rehoľníci z hory Karmel. V mene Otca i Syna i Ducha Svätého. Amen. Nech vás žehná Stvoriteľ neba i zeme, všemohúci Boh, ktorý vás zaradil do Bratstva Najsvätejšej Panny Márie z hory Karmel. Pokorne ju prosíme, aby v hodine vašej smrti pošliapala hlavu starého hada a vy ste nakoniec dosiahli palmu i veniec večného dedičstva. Skrze Krista, nášho Pána. Amen. {{Katechéza}} 1799 3905 2005-10-08T10:46:53Z Mireksoteria 23 /* Boh Jeremiáša za jeho tirádu nekáral */ ==Oheň v mojich kostiach== V 19. kapitole Jeremiáša dal Boh svojmu prorokovi slovo, aby prehovoril k Izraelitom. Potom ho poslal do siene chrámu prorokovať. Jeremiáš povedal tieto slová: „Toto hovorí Pán zástupov, Boh Izraela: Hľa, privediem na toto mesto a na všetky mestá v jeho okolí každú pohromu, ktorou som im pohrozil. Veď vzopreli svoju šiju a nechcú poslúchať moje slová!“ (Jer 19, 15) Pášur bol v tej dobe predný správca chrámu. A Jeremiášove slová ho rozhnevali. Okamžite doňho vošla zlosť, rozzúril sa a proroka zbil. Potom povolal svojich nádenníkov a dal Jeremiáša zamknúť do klady. Vsadil ho do vezenia v mestskej bráne, aby ho ponížil pred všetkými, ktorý ho uvidia. Klada bola mučiacim nástrojom. A Jeremiáš mal byť po celých 24 hodín v neustálej bolesti. Najprv mu do klady zamkli hlavu. Potom mu zkrútili telo a jeho ruky krížom zamkli. Musel v tejto mučivej pozícii zostať celú noc a deň. Aká hrôzostrašná scéna. Pripomeňme si, že Jeremiáš bol Pánov pomazaný prorok. Vedel od svojho mladého veku, že bol povolaný, aby prehováral Božie slovo k jeho vyvolenému ľudu. Ale teraz bol Jeremiáš obmedzovaný a mučený práve preto, že to robil. A predsa Jeremiáš navzdory svojmu utrpeniu nikdy o svojom povolaní nepochyboval. Vedel, že dostal Slovo od Boha. A bolo to tak od samého začiatku jeho služby. Pán sám svedčil o svojom vzťahu s Jeremiášom: „Skôr, než som ťa utvoril v matkinom živote, poznal som ťa, skôr, neži si vyšiel z lona, zasvätil som ťa, za proroka pre pohanov som ťa ustanovil.“ (Jer 1, 5). Boh v podstate hovoril: „Poznal som ťa, Jeremiáš, skôr, ako bol stvorený svet. Už vtedy som mal plán pre tvoj život. Stvoril som ťa, aby si kázal moje Slovo.“ Najprv Jeremiáš reagoval slovami: „Ach, Pane, veď neviem hovoriť, mladučký som. Ale Pán povedal: „Nehovor, „Mladučký som“. (Jer 1, 6-7) Inými slovami: „Ja som ťa povolal, Jeremiáš. Tak nehovor, že to nemôžeš robiť.“ Potom Pán dodal: „lebo pôjdeš všade, kde ťa pošlem, a povieš všetko, čo ti prikážem. Neboj sa ich, veď ja som s tebou, aby som ťa vyslobodil!“ (Jer 1, 7-8) V tej chvíli nám Jeremiáš hovorí: „Vtedy vystrel Pán ruku a dotkol sa mi úst. A Pán mi riekol: „Hľa, vložil som svoje slová do tvojich úst!“ (Jer 1, 9) Aký neuveriteľný okamih v Jeremiášovom živote. Aké nádherné je vedieť, že Boh na teba položil svoju ruku, zjavil ti svoje myslenie a pomazal ťa, aby si v Jeho mene hovoril. Toto je dôvod, prečo Jeremiáš nikdy nepochyboval, že mu slová dal Boh. Potom dal Pán Jeremiášovi rozkaz k pochodu: „Ale ty si opáš bedrá, povstaň a rozpovedz im všetko, čo som ti prikázal! Nemaj pred nimi strach, aby som ťa nimi nenastrašil!“ (Jer 1, 17) Nakoniec Boh prehovoril k svojmu služobníkovi toto mocné slovo: „A ja, hľa, urobil som ťa dnes opevneným mestom, železným stĺpom a kovovým múrom proti celej krajine, proti kráľom Júdska a jeho kniežatám, proti jeho kňazom a ľudu krajiny. Budú s tebou zápasiť, ale nepremôžu ťa, lebo s tebou som ja – hovorí Pána, aby som ťa vyslobodil.“ (1,18 - 19) Uvažuj o hroznom posolstve, ktoré Boh tomuto mužovi dal. Povedal mu: „Jeremiáš, naplánoval som pre teba službu vo večnosti. A teraz ťa posielam, aby si vytrhal všetky Satanove klamstvá. Chcem, aby si strhol každú modlu a zničil ju pred mojim ľudom. A tiež ťa čaká vybudovať moju cirkev. Chcem, aby si zasial semeno mojej dobrej zvesti. Neboj sa, ja ti dám každé slovo, ktoré budeš hovoriť, práve v tej chvíli, keď ho budeš potrebovať.“ „Ale nikdy sa neboj ľudí. Neboj sa ich prejavov nechuti a vyhrážok. Nikdy sa neboj zlyhania. Pamätaj si, že pokiaľ budeš žiť, ja som s tebou. Žiadny démon ani nepriateľ sa ťa nemôže dotknúť. Preto sa nenechaj zastrašiť. Tak teraz povstaň vo viere a urob, ako som ti prikázal. Máš jeden božský cieľ, a to, aby si zjavoval moju vôľu. Nedovoľ nikomu a ničomu, aby ťa zlomil.“ Milovaný, tu je Božie posolstvo nielen pre Jeremiáša, ale pre každého pastora a kresťanského pracovníka, ktorý bol kedy Bohom povolaný. Hovorí nám: „Nikomu nedovoľ, aby ťa zlomil! Neexistuje žiadny dôvod, aby si si zúfal. Neexistuje pre teba žiadny dôvod k zahanbeniu pred ľuďmi. Povedal som ti, že som s tebou. Povedal som, že si nedobytné mesto. Takže neexistuje žiadny dôvod k vyčerpaniu, žiadny dôvod vzdať to.“ „Ak neveríš tomu, čo som ti povedal – ak pochybuješ o mojej vernosti k tebe – potom sa nedá nič robiť, ale zhasneš. Skončíš zatrpknutý a vyčerpaný a nakoniec to vzdáš a odídeš. Budeš porazený, uvedený do rozpakov pred každým, kto ti bude odporovať. Ale bude to preto, že si neveril Slovu, ktoré som ti dal.“ „Hovorím ti, nezáleží na tom, akým ťažkostiam čelíš. Nezáleží na tom ako hanebne s tebou ľudia jednajú, zneužívajú ťa alebo ti nadávajú. Tvoji priatelia, tvoja rodina, i princovia alebo králi sa môžu obrátiť proti tebe. Ale nikdy ťa nepremôžu. Postavil som okolo teba medené múry a mocné piliere. Ja som s tebou aby som ťa oslobodil!“ '''Toto posolstvo je pre každého, kto bol podobne ako Jeremiáš povolaný už pred stvorením, aby slúžil Kristovi. ''' Apoštol Pavol hovorí o Bohu: „On nás spasil a povolal svätým povolaním, nie pre naše skutky, ale zo svojho rozhodnutia a milosti, ktorú sme dostali v Ježišovi Kristovi pred večnými vekmi.“ (2Tim 1, 9) Jednoducho povedané, každý človek, ktorý je „v Kristovi“, je povolaný Pánom. A všetci máme ten istý mandát: počuť Boží hlas, hovoriť jeho Slovo, nikdy sa nebáť človeka, a dôverovať Pánovi tvárou v tvár každej mysliteľnej skúške. Skutočne, to čo Boh zasľúbil Jeremiášovi, platí pre všetkých jeho služobníkov. To znamená, že nepotrebujeme mať pripravené posolstvo, aby sme hovorili pred svetom. On sa zaviazal, že naplní naše ústa svojím Slovom, presne vo chvíli, keď to bude potrebné. Ale deje sa to iba vtedy, keď mu veríme. Pavol nám hovorí, že mnohých ustanovil za hlásateľov, apoštolov a učiteľov, a že oni všetci budú kvôli tomu trpieť. Sám sa počítal medzi nich: „A ja som ustanovený za jeho hlásateľa, apoštola a učiteľa. Preto aj toto trpím, ale sa nehanbím (2Tim 1, 11-12) Jednoducho hovorí: „Boh mi dal sväté dielo, aby som ho vykonával. A pretože mám toto povolanie, budem trpieť.“ Písmo dokazuje, že Pavol bol testovaný, ako len málo služobníkov vôbec kedy bolo. Satan sa ho snažil opätovne zabiť. Takzvané náboženské zástupy ho odmietli a zosmiešňovali ho. Niekedy ho ohovárali a zriekali sa ho aj tí, ktorí ho podporovali. Ale Pavla ľudia nikdy neuviedli do rozpakov. Nikdy nebol vystrašený, nikdy nebol pred svetom zahanbený. A Pavol nikdy nevyhasol, nikdy nebol vyčerpaný. Pri každej príležitosti hovoril pomazané Slovo od Boha, presne keď to bolo potrebné. Faktom je, že Pavol sa proste nedal zmiasť. Nikdy nestratil svoju vieru v Pána. Miesto toho svedčil: „Viem, komu som uveril, a som presvedčený, že má moc zachovať to, čo mi bolo zverené, až do onoho dňa.“ (2Tim 1, 12) Jednoducho povedané: „Odovzdal som svoj život úplne Pánovej vernosti. Živý alebo mŕtvy, som jeho.“ A nalieha na svojho mladého zverenca Timoteja, aby robil to isté: „Maj za vzor zdravých slov to, čo si počul odo mňa, vo viere a v láske, ktoré sú v Ježišovi Kristovi. (1, 13) Práve minulý týždeň som to isté poradil jednému pastorovi. Tento muž práve opustil svoju cirkev. Mal pocit, že zlyhal, pretože nezískal žiadneho nového obráteného a z jeho ľudí nevyrastali dospelí veriaci. Jeho manželka trpela pri pohľade na svojho manžela, ktorý upadal do hlbokého zúfalstva. Povedala: „Je to zbožný, starostlivý muž, ktorý sa verne modlí za svojich ľudí. Ale stratil odvahu, pretože neporodil žiadne duchovné dieťa. Jeho kázanie je pomazané, ale ľudia ho nechcú počuť. Mal pocit, že sa nedá robiť nič iné len skončiť.“ Som si istý, že som tomuto mužovi poslal Pavlove povzbudenie. Primäl som ho, aby sa pevne chopil svojej viery a Slova, ktoré dostal. Boh je verný a splní všetko, čo sľúbil. ===Jeremiáš sa dostal na dno keď bol v klade=== Nebolo to len Jeremiášovo telo, ktoré bolo zkrútené. Jeho duša bola pod útokom. Bola to pre tohto oddaného, starostlivého muža temná, mučivá noc. Konečne bol po 24 hodinách bolesti a poníženia Jeremiáš prepustený. Šiel priamo k Pášurovi, mužovi, ktorý ho dal po zámok. A prorokoval: „Pán ťa nebude volať Pášur, ale >Hrôza zôkol-vôkol<. Lebo toto hovorí Pán: Veru, urobím ťa hrôzou tebe samému a všetkým tvojim priateľom.“ Vieš, Jeremiáš vedel, ako je pre kohokoľvek nebezpečné dotknúť sa Božieho pomazaného. Rozhorlený Pášur nazval proroka úplným klamárom. Teraz si Jeremiáš siahol až na dno svojej statočnosti. A začal hovoriť ako vyhasnutý služobník: „Zvádzal si ma, Pane, nuž dal som sa zviesť, uchopil si ma a premohol. Som na posmech celý deň, každý sa mi posmieva.“ (Jer 20, 7). Hebrejské slovo pre „zvádzať“ tu znamená otvoriť. Jeremiáš tu krátko hovorí: „Pane, vydal si ma napospas mocnému bludu. Skončil som ako úplne podvedený služobník.“ Nemôžeme ocukrovať alebo urobiť stráviteľnejším to, z čoho tu Jeremiáš obviňuje Boha. Hovorí: „Pane, povolal si ma, aby som kázal tvoje Slovo. Povedal si mi, aby som prorokoval, strhával a budoval. Vložil si do mojich úst tvrdé, neľahké slovo. Ale potom, čo som ho povedal, si ma opustil.“ „Nerozumiem tomu, poslúchal som ťa, Pane. Bol som verný. Nezhrešil som proti tebe. Vlastne som pre teba nasadil svoj vlastný život. A čo som získal? Podvod, klam, opustenie a hrubé zachádzanie.“ Pokús sa predstaviť si, čo prechádzalo mysľou tohto muža behom 24-hodinového mučenia: „Kázal som milosrdenstvo všetkým ľuďom, ktorí prechádzali okolo. Ale teraz všetko, čo robia, je, že mi nadávajú. Pane, prehovoril som k nim ako tvoj prorok. Prosil som ich, aby sa obrátili k tebe. Povedal som im, že ich uzdravíš a požehnáš im. Ale oborili sa na mňa s úplnou krutosťou.“ „Celé dni som vzlykal nad týmito mužmi a ženami. Moje srdce bolo pre nich zlomené. Smútil som i pre ich hriechy. Moje vnútro bolo pohnuté súcitom k nim. Ale teraz ma všetci zosmiešňujú. Denne sa mi vysmievajú. Bože postavil si ma do živého pekla. Práve slovo, ktoré si mi dal, sa mi stalo potupou, hanbou.“ (porovnaj Jer 20, 7-8) Možno sa čuduješ: „Boh sľúbil Jeremiášovi, že nebude nikdy zahanbený. Ale nie je to práve to, čo sa tu deje?“ Uisťujem ťa, že Boží služobník nebol zahanbený. Naopak, Pán robil v zemi čosi mocného a bude to zjavené v jeho čase. Ukáže národu, že Jeremiáš nemôže byť pred žiadnym človekom uvedený do rozpakov. Naopak, Jeremiáš bude svedectvom. A zostane to tak po všetky veky. '''Dostávam listy od pastorov z celého sveta, ktorí sa cítia rovnako ako Jeremiáš.''' Jeden služobník mi napísal: „Cítim sa tak porazený. Verne som robil všetko, čo odo mňa Boh žiadal. Ale keď som vykročil vo viere, nechal ma, aby som sa v tom hrabal.“ Mám mladého priateľa misionára, ktorý práve opustil svoje miesto. Vstupoval do služby s veľkými očakávaniami, ale teraz ich opúšťa vyčerpaný a vyhaslý. Mal veľké bremeno za duše a usilovne pracoval. Ako po niekoľkých rokoch stále ešte nevidel žiadne významné výsledky. Ľudia, medzi ktorými pracoval, ho nikdy neuznávali. Miestne deti si uťahovali z jeho detí. A jeho žena zoslabla a stratila odvahu. Tento muž Pána hlboko miluje. Je to vzácny služobník Ježiša Krista. Ale nakoniec toho mal po krk. Hovoril mi: „Dávid, cítim sa ako taký stroskotanec. Tak veľmi som dúfal. Ale nič z toho sa nestalo.“ Každý rok prechádza tým istým stále vzrastajúci počet misionárov. Strácajú odvahu, odchádzajú a vracajú sa domov. Možno nehovoria zbrklo ako Jeremiáš, neobviňujú Boha, že ich oklamal. Ale hlboko vnútri sa hnevajú na Pána. Cítia, že ich viedol istým smerom, ale potom ich nechal padnúť. Ďalší vzácny misionár nám napísal, že opúšťa svoje miesto. Vysvetľoval: „Cítil som, ako by ma Boh priviedol do púšte a tam ma nechal točiť sa vo vetre. Vystavil ma mojim nepriateľom a zriekol sa ma. Opustil som službu v úplnej hrôze. A úboho som v skúške zlyhal. Zatrpkol som.“ „Teraz vidím, čo bolo mojím problémom. Nenaučil som sa behom času svojich skúšok žiadnym základom viery. Keď skúšky začali, nespoliehal som na to, čo som vedel o Božom slove a jeho vernosti. Zabudol som na jeho sľub: >Nikdy ťa nesklamem<“ Viem, čo to je prechádzať takou skúškou. Pred nejakými 15 rokmi, na úplnom začiatku Tiems Square Church, sa Satan pokúšal našu službu potopiť a cirkev zničiť. Bola tu neuveriteľné obviňovanie z rasových stretov, a osobné útoky na moju rodinu a mňa. Mysle mnohých mladých ľudí zasiahol jed klebiet, ktoré stále pokračovali. Niektorí ku mne po našich zhromaždeniach prichádzali a pýtali sa: „Počul som, že si šarlatán. Je to pravda?“ Dodnes ma stále ešte bolí, keď čítam svoje denníky z tej doby. Začal som nenávidieť nedeľné dopoludnie, keď som musel kázať. Často som sedel vo svojej pracovni a vzlykal, pokiaľ ma moja manželka Gwen neobjala a nepovedala: „Dávid, je čas ísť.“ Celé týždne som plakal, ako to všetko zraňovalo a bolelo. Nakoniec som povedal Gwen: „Toto nepotrebujem. Prečo sa len nevrátim k písaniu kníh a evanjelizovaniu?“ Všetko, čo urobila, bolo, že potriasla hlavou a povedala: „Ako môžu byť niektorí kresťania tak krutí?“ Samozrejme, že som sa nevzdal a neodišiel. A nikdy neodídem. Prečo? Z rovnakého dôvodu, pre ktorý nemohol odísť Jeremiáš. Je to dôvod, prečo ďalší služobníci a kresťanský pracovníci nemôžu odísť: „ale v srdci mi bol sťa horiaci oheň, zovretý v mojich kostiach; namáhal som sa, aby som to vydržal no nevládal som.“ (Jer 20, 9) ===Boh Jeremiáša za jeho tirádu nekáral=== V Jeremiášovi 20, 14-18 dal prorok priechod tiráde, ktorá znela takmer sebevražedne: „Prekliaty deň, v ktorý som sa narodil! Deň, v ktorý ma porodila matka, nech nie je požehnaný! Prekliaty muž, ktorý oznámil môjmu otcovi: „Dieťa sa ti narodila, chlapček!“ – a naplnil ho radosťou. Nech je muž ten ako mestá, ktoré rozvrátil Pán bez milosti. Za rána nech počuje krik a lomoz v poludňajšom čase! Pretože ma neusmrtil v lone, aby mi bola matka hrobom, jej život večne ťarchavý. Prečože som vyšiel z lona vidieť bolesť a utrpenie, aby sa v hanbe míňali moje dni?“ Počul som to isté zúfalstvo v hlase služobníka, ktorý mi nedávno telefonoval. Povedal mi: „Dávid, hlboko som zarmútil Pána. Som tak skľúčený zo svojho zlyhania, som prázdny, nezostalo nič. Cítim, že život nemá cenu.“ Veľa Božích služobníkov v Písme vyslovilo rovnaké pocity. Keď bol Jób hlboko vo svojej najhustejšej tme, naliehal naň hlas: „Zloreč Bohu a zomri.“ Eliáš počul podobný hlas. A kedysi prorok nakoniec žobronil: „Pane, vezmi si môj život. Som stroskotanec ako všetci z mojich otcov.“ Možno sa práve teraz cítiš ako oni všetci. Bol si nepriateľom skrútený s hlavou zamknutou v klade. Myslíš si: „Volal som dňom i nocou, ale moje modlitby sú bez odpovede. Toto už ďalej nevydržím. To vo svojom živote mať nemusím. Bolo to jednoduchšie, keď som bol vo svete, než som vôbec poznal Boha. Nechal ma, aby som sa v tom hrabal.“ No, niektorí kresťania možno zareagujú: „Všetko toto hovorenie je proti Pánovi. A volá po prísnom treste.“ Ale pravdou je, že sme schopní posudzovať človeka len zvonka. Boh sa pozerá do srdca. A On vedel, čo je vnútri v Jeremiášovi. Vybral si, že nebude zúfalého proroka kárať. Prečo? Pán vedel, že v tomto mužovi stále ešte horí oheň. Bolo to, ako by Boh povedal: „Jeremiáš to nevzdá, neodíde. Áno, vypustí paru, keď dá voľnosť svojmu zmätku. Ale stále ešte verí môjmu Slovu. Ono horí v jeho duši. A on vyjde z tohto ohňa s neotrasiteľnou vierou.“ „Viem, že môj služobník nemôže inak a musí kázať moje Slovo. Vryl som ho do jeho duše, jeho srdca, jeho mysle. A jeho najlepšie dni sú pred ním. Stále ešte je to môj vyvolený služobník.“ Jeremiáš chytil druhý dych. Náhle bol naplnený novým životom. A povstal, ako by hovoril: „Stoj Satan – mňa nemôžeš oklamať. Nevyštveš ma z tejto služby, ktorú mi Boh dal. Pán ma povolal a ja viem, že jeho Slovo je spoľahlivé.“ Prorok potom svedčil: „Veď počúvam potupy mnohých (hrôza zôkol-vôkol): „Udávajte, nech ho oznámime!“ Aj každý, kto mi bol priateľom, striehne na môj pád: „Hádam sa dá zviesť, premôžeme ho a vypomstíme sa na ňom!“ Ale Pán je so mnou ako mocný hrdina, nuž moji prenasledovatelia sa potknú a nič nezmôžu,... Spievajte Pánovi, oslavujte Pána, veď život bedára vytrhol z ruky zločincov!“ (Jer 20, 10-11, 13) Možno si práve teraz myslíš, že tvoj oheň vyhasol. Si presvedčený, že nezostala ani iskrička. Možno to bol hriech, ktorý uhasil oheň. Chytil si sa a tvoj oheň sa pomaličky zmenšoval. Naslúchal som tragickým príbehom zbožných mužov a žien, ktorých doviedol ku skaze Internet. Pre väčšinu mužov bola tým pokušením pornografia. Pre ženy to bolo zoznámenie s mužom pri chatu na Internetu a začiatok milostnej aféry. Je smutné, že mnohí z Kristovho tela dnes pripomínajú novodobé „údolie suchých kostí“. To je púšť plná vybielených kostier padlých kresťanov. Pastori a ďalší oddaní veriaci vyhoreli kvôli zakorenenému hriechu. A teraz sú plní hanby, schovaní v jaskyniach svojej vlastnej výroby. Podobne ako Jeremiáš presvedčili sami seba: „Nespomeniem si naň a nebudem viac hovoriť v jeho mene.“ (Jer 20, 9) '''Boh sa stále ešte pýta tú istú otázku, ktorú sa pýtal Ezechiela: „Môžu tieto mŕtve kosti znovu ožiť?“''' Odpoveď na túto otázku je absolútne: „ÁNO!“ Ako? Deje sa to obnovením našej viery v Božie slovo. Slovo Pánovo je samo o sebe stravujúci oheň. Naozaj, je to jediné pravé svetlo, ktoré máme uprostred našich temných nocí zúfalstva. Je to naša jediná obrana proti klamstvám nepriateľa, keď šepká: „Je po všetkom. Stratil si oheň. A nikdy ho nezískaš späť.“ Jediná vec, ktorá nás vyvedie z našej tmy, je viera. A viera prichádza z počúvania Božieho slova. My sa proste musíme držať Slova, ktoré do nás bolo vštepené. Pán nám sľúbil: „Nenechám ťa potopiť. Preto nemáš dôvod k zúfalstvu. Neexistuje dôvod k odchodu. Odpočívaj v mojom Slove.“ Možno si myslíš: „Ale táto temná noc je horšia ako všetko, čo som kedy poznal. Počul som tisíce kázaní Božieho slova, ale zdá sa, že žiadne z nich teraz pre mňa nemá žiadny význam.“ Netráp sa. Boží oheň v sebe stále ešte horí, aj keď to nevidíš. A na tento oheň máš prilievať palivo viery. Robíš to tým, že proste veríš Pánovi. Keď to urobíš, uvidíš, ako sú všetky tvoje pochybnosti a žiadosti strávené. Všade okolo vidím mohutné odpadanie od Božieho Slova. Napriek tomu tiež vidím Boha, ako robí skvelé dielo obnovy svojho ľudu. Prichádza za každým vojakom, ktorý bol ranený alebo odpadol. On pozná tých, ktorí dezertovali. A On ich stále ešte miluje. Naozaj, On hovorí ku každému, kto bol kedy odvedený do armády. A povzbudzuje ich, aby sa vrátili ku svojmu pôvodnému povolaniu. Boží Duch opäť vdychuje život do každej formácie suchých kostí. Pripomína im Slovo, ktoré do nich vštepil. A tí, ktorí kedysi boli mŕtvi, bez života, sú oživovaní, obnovovaní. Kričia tak, ako kričal Jeremiáš: Boží oheň príliš dlho vo mne mlčal. Proste ho v sebe nedokážem ďalej zadržovať. Cítim Pánovu moc, ako ma dvíha. Vkladá do mňa život. Budem hovoriť Slovo, ktoré mi dal. Budem proklamovať jeho milosrdenstvo a uzdravujúcu moc.“ Izaiáš nám všetkým dáva dôkaz, aký potrebujeme, o Božej túžbe a ochote obnoviť svojich padlých služobníkov: „Lebo sa nebudem večne pravotiť, ani sa nebudem ustavične hnevať, veď by predo mnou omdlel duch a duše, ktoré som ja stvoril. Pre hriech lakomstva som sa hneval a bil som. Zakryl som si tvár (a hneval som sa); on však šiel, odvrátený cestou svojho srdca. Jeho cesty som videl, uzdravím ho, budem ho viesť a dám mu útechu jeho trúchliacim dám ovocie perí. Pokoj, pokoj ďalekému i blízkemu – hovorí Pán -, ja ho uzdravím. (Iz 57, 16-19) Žalmista píše: „Pán stavia Jeruzalem a zhromažďuje roztratených Izraelitov. Uzdravuje skľúčených srdcom a obväzuje ich rany.“ (Ž 147, 2-3) Drahý svätý, neviem, aký je tvoj boj. Možno si uprostred najtemnejšej noci, akú si kedy prežil. Nebesia sa možno zdajú byť ako mosadz pre tvoje modlitby. Ale čo viem, je toto: Boh vložil oheň do tvojich kostí. A tento oheň stále ešte horí. Možno že zostala len malá nepatrná iskrička. Ale Duch svätý ho rozdúcha svojim dychom. On je verný, aby v tebe znovu vznietil plameň. On ťa pozdvihuje, obnovuje ťa k tvojmu pôvodnému povolaniu. A uvidí ťa v každej tvojej temnej noci. Nedovoľ diablovi, aby ťa zastavil a zničil! {{Katechéza}} 1800 3621 2005-10-02T22:50:14Z Mireksoteria 23 ...treba dopísať ==Voda== ==Chlieb== ==Víno== ==Kadidlo== ==Olej== ==Soľ== 1801 6024 2006-05-30T11:34:00Z Mireksoteria 23 obnovenie textu po anonymnom narusitelovi ==Hnutie Svetlo-Život== *[[Katechéza: ONŽ Hnutie Svetlo-Život|Čo je Hnutie Svetlo-Život?]] ==Oáza nového života== '''Oázy'''. Zúčastňujú sa ich deti, mládež, dospelí, manželia, kňazi, rehoľníci. Je veľa druhov oáz prispôsobených veku a stavu účastníkov. Oáza je zváštnou formou duchovných cvičení. Ide nielen o teoretické poznanie Božích právd, ale aj ich osobné prežívanie. Zvyčajne trvá letná oáza 15 dní podľa 15 tajomstiev ruženca. Každý deň oázy má bohatý program: osobná i spoločná modlitba, dobre pripravená liturgia, katechézy, spev, výlety, služby, ale aj hry a zábava. Toto všetko má uvoľniť bohatstvo Božieho života v človeku. Je veľa príležitostí napĺňať príkaz lásky k Bohu a k blížnemu. ===Animátorské materiály na Oázu nového života základného stupňa - Oáza nulka=== *[[Katechéza: ONŽ 0 - Príchod|Deň príchodu na Oázu]] *[[Katechéza: ONŽ 0 - 1|1. deň]] *[[Katechéza: ONŽ 0 - 2|2. deň]] *[[Katechéza: ONŽ 0 - 3|3. deň]] *[[Katechéza: ONŽ 0 - 4|4. deň]] *[[Katechéza: ONŽ 0 - 5|5. deň]] *[[Katechéza: ONŽ 0 - 6|6. deň]] *[[Katechéza: ONŽ 0 - 7|7. deň]] *[[Katechéza: ONŽ 0 - 8|8. deň]] *[[Katechéza: ONŽ 0 - 9|9. deň]] *[[Katechéza: ONŽ 0 - 10|10. deň]] *[[Katechéza: ONŽ 0 - 11|11. deň]] *[[Katechéza: ONŽ 0 - 12|12. deň]] *[[Katechéza: ONŽ 0 - 13|13. deň]] *[[Katechéza: ONŽ 0 - 14|14. deň]] *[[Katechéza: ONŽ 0 - 15|15. deň]] *[[Katechéza: ONŽ 0 - Odchod|Deň rozoslania]] *[[Katechéza: ONŽ 0 - Poznámky|Poznámky k Oáze nultého stupňa]] ===Animátorské materiály na Oázu nového života prvého stupňa - Oáza jednotka=== *[[Katechéza: ONŽ 1 - Príchod|Deň príchodu na Oázu]] *[[Katechéza: ONŽ 1 - 1|1. deň]] *[[Katechéza: ONŽ 1 - 2|2. deň]] *[[Katechéza: ONŽ 1 - 3|3. deň]] *[[Katechéza: ONŽ 1 - 4|4. deň]] *[[Katechéza: ONŽ 1 - 5|5. deň]] *[[Katechéza: ONŽ 1 - 6|6. deň]] *[[Katechéza: ONŽ 1 - 7|7. deň]] *[[Katechéza: ONŽ 1 - 8|8. deň]] *[[Katechéza: ONŽ 1 - 9|9. deň]] *[[Katechéza: ONŽ 1 - 10|10. deň]] *[[Katechéza: ONŽ 1 - 11|11. deň]] *[[Katechéza: ONŽ 1 - 12|12. deň]] *[[Katechéza: ONŽ 1 - 13|13. deň]] *[[Katechéza: ONŽ 1 - 14|14. deň]] *[[Katechéza: ONŽ 1 - 15|15. deň]] *[[Katechéza: ONŽ 1 - Poznámky|Poznámky k Oáze prvého stupňa]] ====Oáza nového života I. stupňa v systéme formácie hnutia Svetlo-Život==== Hnutie Svetlo-Život ako kresťanské a evanjeliové formujúce hnutie túžiace pomáhať ľuďom každej kategórie veku a stavu v úsilí o zrelú vieru, dospelo v dôsledku skúseností a vývoja posledných rokov k vypracovaniu kompaktného systému formácie s jasným vedomím a vydelením určitých etáp tohto procesu. Tieto etapy nie sú čímsi ľubovolne zvoleným a prijatým, ale vyplývajú zo samotnej prirodzenosti a zákonov rastu nového človeka. Boli načrtnuté už v Novom Zákone a odvtedy sa v rôznej formulácii nachádzajú v základoch stále nanovo v Cirkvi prebúdzajúcich sa hnutí a systémov prvotno-katechumenálneho typu. Svoje klasické vyjadrenie našli vo vybudovanej inštitúcii starokresťanského katechumenátu a znovu boli pripomenuté a prijaté v pokoncilovom dokumente Ordo Initiationis Christianae Adultorum z roku 1972. Môžeme vydeliť tri etapy. Určujú ich názvy: evanjelizácia, katechumenát, diakonia. Širšie sú uvedené a opísané vo Všeobecnej príručke pre oázy všetkých typov. Tu stačí pripomenúť, že evanjelizácia spočíva v počiatočnom hlásaní základných právd evanjelia tým, ktorí o ňom ešte nepočuli, alebo ho ešte neprijali. Evanjelizácia má priviesť k prvému obráteniu a uvereniu Kristovi, ako aj k osobnému prijatiu Krista za svojho Spasiteľa a Pána. Po evanjelizácii zvyčajne nasleduje obdobie post-evanjelizácie, ktoré slúži na utvrdenie rozhodnutia prijať Krista, aby sa ono nezakladalo iba na chvíľkovom citovom zážitku. Po období post-evanjelizácie má nasledovať rozhodnutie začleniť sa do stálej formujúcej skupiny s cieľom podrobiť sa systematickému procesu priúčania sa postojom evanjeliového života v súlade s predpokladmi katechumenátu (vedenie k osvojeniu prostriedkov kresťanského rastu). Po prejdení katechumenátnej (resp. deuterokatechumenátnej) formácie, nasleduje prijatie stálej diakonie a zodpovednosti v rámci konkrétneho spoločenstva miestnej Cirkvi. Na pozadí vyšeuvedenej schémy sa Oáza nového života I. stupňa nachádza na prechode z obdobia post-evanjelizácie do obdobia katechumenátnej formácie. Oáza má byť začatím systematickej katechumenátnej formácie a byť momentom začlenenia sa do stálej formujúcej skupiny Kristových učeníkov. Z toho vyplýva, že evanjelizácia má predchádzať oázu obnovy I. stupňa. Takýto rytmus má byť fakticky prijatý v hnutí Svetlo-Život. Animátori a účastníci oáz obnovy daného roku majú po návrate do svojho domova osobným svedectvom a individuálnou evanjelizáciou povzbudzovať ľudí k účasti na evanjelizačnej obnove pripravovanej v danom prostredí, najmä v období Adventu a Veľkého pôstu. Tieto obnovy vyzývajú k rozhodnutiu prijať Krista ako osobného Spasiteľa a Pána a začleniť sa do formujúcej skupiny, ktorá sa bude týždenne zhromažďovať na spoločnú modlitbu a štúdium Evanjelia sv. Jána. - Členov post-evanjelizačných skupín povzbudzujeme k účasti na oáze obnovy I. stupňa. Tá oáza má byť začiatkom katechumenátu. Zodpovedá tomu momentu, ktorý sa v Ordo Initiationis Christianae Adultorum spája s obradom: „Ordo ad catechumenos faciendos“ - robenie niekoho katechumenom. Počíta sa však s tým, že nie všetci účastníci oáz I. stupňa budú už mať za sebou evanjelizáciu a prácu v post-evanjelizačných skupinách. Preto sa predpokladá s prepracovaním evanjelizačného programu v rámci prvých piatich dní oázy. Pre jedných to bude určitá rekapitulácia a utvrdenie toho, čo už prežili v období evanjelizácie, pre iných príležitosť k doplneniu si tejto etapy pred vstupom do deuterokatechumenátnej skupiny. Ďalších desať dní bude slúžiť na uvedenie do katechumenátnej formácie. Ukážu sa tam podrobne jej ciele a bude to prvý pokus uskutočňovania jej charakteristických postojov a hodnôt. Taktiež budú slúžiť na uvedenie do stavu Kristových učeníkov. Po Oáze nového života I. stupňa má nasledovať v rámci tzv. post-oázy, prvý rok systematickej deutero-katechumenátnej formácie prostredníctvom účasti na týždenných stretnutiach s Božím slovom, na eucharistii a na dňoch spoločenstva opakujúcich sa pravidelne každých 6-7 týždňov. Ďalšou etapou tejto formácie bude oáza II. stupňa a resp. III. stupňa s im zodpovedajúcimi ročnými cyklami pooázovej práce. Treba ešte poznamenať, že vyšeuvedenými etapami formácie k zrelému postoju viery mali by prejsť všetci kresťania nezávisle od toho, v akom veku sa začínajú zapájať o tohto procesu. Načrtnutý program formácie možno teda realizovať na niekoľkých úrovniach: detí, mládeže, po maturite (študenti, pracujúca mládež), dospelí. Pre školopovinné deti existuje osobitný program deutero-katechumenátnej formácie spojený s Oázou Božích detí. Naproti tomu program oázy I. stupňa sa môže uskutočňovať na troch úrovniach: stredoškolskej mládeže, študentov, a dospelých. Môžu byť teda organizované Oázy nového života I. stupňa pre mládež, študentov a pracujúcu mládež, ako aj pre dospelých. Program pre tieto tri úrovne bude principiálne identický. Bude treba urobiť iba určité prispôsobenia, aby sa rešpektoval stupeň psychického rozvoja a špecifikum prostredia, v rámci ktorého sa bude realizovať kresťanské povolanie a zrelá viera. V dôsledku toho taktiež evanjelizačná akcia, ktorá predchádza oázu I. stupňa, bude sa musieť na troch úrovniach: mládeže, študentov a dospelých. Z uvedených úvah vyplýva, že Oáza nového života I. stupňa zohráva kľúčovú úlohu v systéme formácie prijatej v hnutí Svetlo-Život na základe storočí tradície Cirkvi. Vzhľadom na svoju špecifičnosť by sa táto oáha mohla nazývať evanjeliovou oázou. Jej zvláštnosťou je totiž sústredenie všetkých zážitkov okolo Božieho slova: evanjelií. ===Prostriedky kresťanského rastu=== ====Život Božím slovom ako slovom života==== Kresťanom a novým človekom je skutočne iba ten, kto podniká stále úsilie žiť každodenne Božím slovom, t. j. riešiť všetky životné problémy vo svetle Božieho slova. Ono je pre nového človeka normou konania i akoby pokrmom, podľa vzoru Krista hovoriaceho: „Mojím pokrmom je plniť vôľu toho, ktorý ma poslal, a tak vykonať jeho dielo“ (Jn 4,34). ====Život modlitbou==== Dychom nového života je modlitba chápaná ako prvá odpoveď na Božie slovo a osobný, bezprostredný kontakt s Kristom - svojim Spasiteľom a Pánom, ktorému skrze modlitbu v každej situácii oddáme a podriadime seba. Nový človek - to je človek žijúci skrze modlitbu v neustálom dialógu s Kristom. ====Metanoia==== Je to stále úsilie o obrátenie, premenu skrze prijímanie a uskutočňovanie evanjeliovej hierarchie hodnôt v živote. Vyžaduje to neustále vyškrtávanie svojho egoizmu, umieranie starého človeka, prechod na cestu služby, vlastnenie seba v dávaní seba. Nový život si musí neustále vytvárať novú kultúru, čiže evanjeliový štýl života a zvykov. Neustále treba odhadzovať skutky tela a uskutočňovať ovocie Ducha. Stály cieľ metanoie je uskutočňovanie nového prikázania lásky - agape. ====Sviatostný život==== Nový život sa musí stále obnovovať pri prameni, ktorým je Kristovo spasiteľné dielo, sprítomnené vo sviatostiach, najmä v eucharistii. Stretnutie sa s Kristom vo sviatostiach musí stále dopĺňať naše stretnutie s ním skrze vieru a modlitbu. ====Svedectvo==== Nemôžeme si zachovať v sebe dar nového života a rozvíjať ho, ak nedávame o ňom svedectvo pred inými, ak sa oň nedelíme s inými. Svedectvo patrí k základným prvkom kresťanského života a toto svedectvo sa vyžaduje už od učeníkov a katechumenov. ====Diakonia v miestnom spoločenstve==== Nakoniec k základným zložkám autentického života patrí vrastanie do života konkrétneho kresťanského spoločenstva. Toto vrastanie sa uskutočňuje skrze podriadenie sa v poslušnosti zákonom jeho života a jeho predstaveným ako aj prijatím spoluzodpovednosti za rast života tohto spoločenstva. Táto spoluzodpovednosť sa prejavuje v konkrétnej službe - diakonii pre spoločenstvo využívaním obdržaných darov - chariziem. Priúčanie sa týmto šiestim postojom je vlastným cieľom katechumenátnej, resp. deuterokatechumenátnej formácie. Tento proces priúčanaia sa začal už na Oáze nového života, ale vyžaduje sa pokračovanie po oáze v ustálenej skupine v mieste pobytu. Ak oáza vzbudí silné presvedčenie o potrebe tejto ďalšej formácie ako aj túžbu a predsavzatie začleniť sa do skupiny formácie, tak dosiahla svoj vlastný cieľ. {{Výhonok katechézy}} 1802 6085 2006-07-01T13:10:43Z 195.91.54.87 /* Golier */ ==LITURGICKÉ KNIHY == V liturgickej knihe sú texty a predpisy o obradoch, ktoré slúžia v Cirkvi, potvrdené Svätou stolicou. Dekrét Kongregácie pre Boží kult a disciplínu sviatostí (zo dňa 27. januára 1966) vymenúva tieto liturgické knihy: breviár, misál, pontifikál, rituál, martyrológium a biskupský ceremoniál. Úradné vydanie liturgickej knihy Svätou stolicou sa nazýva typické (editio typica). Z tohto vydania musia vychádzať všetky ostatné vydania, reedície, preklady, ktoré majú byť s ním zhodné (s prihliadnutím na ducha reči daného národa) a musia mať súhlas kompetentnej autority. ===Breviár=== Obsahuje texty a predpisy týkajúce sa verejných modlitieb Cirkvi. Breviár, ktorý bol pomenovaný Liturgia horarum – Liturgia hodín (Liturgia na posvätenie času), má 4 diely: 1. Adventné a vianočné obdobie 2. Pôstne a veľkonočné obdobie 3. Obdobie cez rok 1. až 17. týždeň 4. Obdobie cez rok 18. až 34. týždeň ===Misál=== Používa sa pri liturgii svätej omše (spolu s lekcionárom a knihou spoločných modlitieb). Misál obsahuje texty stále aj tie, ktoré sa menia a predpisy týkajúce sa slúženia svätej omše. Doplnené typické vydanie bolo uvedené dekrétom Cum Missale Romanum 27.3.1975, Rímsky misál pre Slovensko bol vydaný v roku 1975. Skladba misála: a. úvod (všeobecné smernice, úvod k liturgickému kalendáru, samostatný kalendár) b. vlastné texty na jednotlivé obdobia liturgického roku (proprium de temporare) c. texty stále (ordinarium missae) d. vlastné texty o svätých (proprium de sanctis) e. spoločné texty o svätých (communia) f. texty votívne, v rozličných potrebách a o zosnulých ===Lekcionár=== Patrí k Rímskemu misálu a jeho slovenské vydanie má 5 dielov. I - nedele a sviatky II - adventné, pôstne, vianočné a veľkonočné obdobie, sviatky svätých III - cez rok, sviatky svätých IV - cez rok, sviatky svätých V - ostatné čítania V súčasnej dobe vychádza nové vydanie podľa nového prekladu na základe Novej Vulgáty (zatiaľ vyšli prvé 2 diely). ===Spoločné modlitby veriacich=== Nachádzajú sa tu schémy modlitieb aj hotové zostavy na celý rok. ===Pontifikál=== Obsahuje modlitby a predpisy týkajúce sa obradov sviatostí a svätenín, ktoré udeľuje biskup. Postipne boli vydané obrady: svätenia diakona, kňaza a biskupa, zasvätenia panien, požehnania opáta a opátky, posvätenia olejov, birmovania, udeľovania služieb, posvätenia kostola a oltára.... ===Rituál=== Obsahuje modlitby a predpisy, ktoré sa vzťahujú na slávenia sviatostí a svätenín. Okrem rituálu pre celú Cirkev existujú aj partikulárne rituály pre jednotlivé cirkevné provincie alebo diecézy (zohľadňujúce miestne zvyky). Knihy liturgických spevov Kyriale Romanum – stále časti svätej omše. Graduale Romanum – melódie k menlivým častiam svätej omše Kyriale simplex – zjednodušené melódie stálych častí pre farnosti Graduale simplex – zjednodušené chorálové melódie menlivých častí svätej omše pre veriacich. {{Výhonok modlitby}} ==Liturgické odevy== ===Reverenda=== kňaz (biskup) ju používa mimo slávenia sv. omše na verejnosti. Je čiernej farby. Mosignori majú fialové gombíky+cingulum, biskup červené+cingulum a kardináli majú červené reverendy+cingulum. ===Alba=== kňaz (biskup) ju nosí pod ornátom a štólou. Je vždy bielej farby, má dlhé rukávy. ===Superpelícia=== Je bielej farby, najčastejšie ju používajú miništranti, niekedy i kňazi mimo svätej omše ===Kamža=== Je dnes už obyčajne čierna sukňa pre miništranta. ===Golier=== Ak je superpelícia(superka) so štvorcovým výstrihom, tak si pod ňu miništrant oblieka aj golier čiernej farby. ===Kolárik=== znak diakona, kňaza, biskupa je vždy bielej farby ===Cingulum=== pokiaľ je alba blhšia, kňaz sa opáše cingulom. Je to kvázi opasok, ktorý sa podobá na lano. ===Ornát=== Má zvonový tvar, používa ho kňaz, biskup iba pri sv. omši. Sú rôzne farby ornátu 1. biela - používa sa vo Vianočnom a Veľkonočnom období a na sviatky svätých, ktorí neboli mučeníci 2. červená - používa sa na sviatky mučeníkov a na zoslanie Ducha Sv. 3. fialová - používa sa v Adventnom a pôstnom období, v dnešných časoch už aj pri pohrebných obradoch 4. zelená - používa sa iba v období cez rok ---------doplnkové farby----------------- 5. zlatá - slávnostná, nahrádza všetky farby 6. modrá - mariánska, používa sa na sviatky Panny Márie 7. čierna - používala sa ešte i v 20. storočí pri pohrebných obradoch. Dnes ju už postupne nahrádza fialová ===štóla=== symbol kňaza kňaz/biskup ju má prevesenú cez ramená, diakon ju nosí smerom od ľavého ramena k pravému boku ===pluviál=== býva často bielej (pri procesii) alebo fialovej (pri pohrebe) farby. Nikdy sa nepoužíva pri omši ===solideo=== je to pokrývka hlavy biskupa červenej farby. Je malá okrúhla s maličkou "anténkou". ===mitra=== Mitra je biskupská "čiapka" obyčajne bielej, zlatej alebo červenej farby, ktorá má tvar ohnivého jazyka. ===dalmatika=== vrchný odev diakona podobný ornátu ale s rukávmi ==Bohoslužobné nádoby a predmety== kalich - nádoba na omšové vína, teda krv Kristovu cibórium - kalich s pokrývkou, ukladajú sa doň hostie obetná miska - miska na hostie. Pokiaľ sa používa obetná miska, paténa nie je potrebná paténa pre veriacich - pomáha pri rozdávaní sv. prijímania, aby hostia nespadla na zem paténa pre kňaza - slúži na hostiu pre kňaza (tzv. veľkú) ampulky - malé "džbániky" na vodu a víno vélum na kalich - prikrýva sa ním kalich. je vždy takej farby ako ornát korporál - malá "dečka", ktorá sa musí nachádzať pod kalichom a paténou palla - má tvar štvorca, zakrýva sa ňou kalich a miska purifikatórium - šatka na utretie kalicha a petény, cibória 1803 3975 2005-10-10T19:35:29Z Mireksoteria 23 /* Čnosti a sloboda */ ==Úvod== ===Čo je to čnosť?=== „Čnosť je trvalá a stála dispozícia konať dobro. Umožňuje človekovi nielen konať dobré skutky, ale aj dávať zo seba samého to najlepšie. Čnostný človek so všetkými svojimi zmyslovými a duchovnými silami smeruje k dobru, ide za ním a volí si ho v konkrétnom konaní” (KKC 1803). Aj sv. Gregor Nyssenský nám objasňuje, prečo treba viesť čnostný život: „Cieľom čnostného života je stať sa podobným Bohu.” Vedieť voliť dobro a odolávať pokušeniam, to je praktický život nadobúdania čností. „Čnostný človek je ten, ktorý slobodne koná dobro.” (KKC 1804) ===Čnosti a sloboda === „Ľudské čnosti sú pevné postoje, stále dispozície, trvalé dokonalosti rozumu a vôle, ktoré usmerňujú naše činy, usporadúvajú naše vášne a riadia naše správanie podľa rozumu a viery. Poskytujú človekovi ľahkosť, sebaovládanie a radosť, aby mohol viesť morálne dobrý život. Čnostný človek je ten, ktorý slobodne koná dobro” (KKC 1804). Koľko omylov nachádzame okolo seba aj v nás samých, keď hovoríme o slobode! Avšak Pavlovo „,Všetko smiem.’ Ale nie všetko osoží” hovorí o skutočnom ovládaní sa a o riadení svojho života spod zorného uhla večných Božích právd. Poznáme predsa pravdu našich otcov: „Pomôž si človeče, aj Pán Boh ti pomôže”, a ak hovoríme o čnostiach, tak platí zásada, že Boh stavia na ľudskej prirodzenosti. * Ježišovo vyvolenie si napr. Petra za prvého z apoštolov bol z ľudského hľadiska skoro prehratý zápas. Legenda spomína, že keď Ježiš vystúpil do neba, anjeli sa pýtali, kto bude pokračovať v diele evanjelizácie. Keď sa dozvedeli, že apoštoli, nedávali tomu nijakú šancu. Peter so svojimi pozitívnymi aj negatívnymi povahovými črtami však na sebe pracoval a bol dôstojným prvým pápežom. Zasiahnutý Ježišovou láskou, napriek prehrám sa usiloval o napĺňanie Učiteľovho odkazu. A nesklamal. Ako čítame v Skutkoch apoštolov, vedel sa poučiť aj z chýb a v budúcnosti sa im vyhnúť. ===Vytrvalosť a dôslednosť v nadobúdaní čností=== Nech sa 99-krát niečo nepodarilo, na stý raz sa podarí. Koľko ráz sme si možno povedali, že prídeme na čas na svätú omšu, aby sme si v tichu pred Božou tvárou zhodnotili uplynulý týždeň, uvedomili si, za čo chceme Pánovi ďakovať, o čo ho prosiť. Azda sme si našli aj dosť objektívnych príčin, prečo sme prišli neskoro. Avšak všetko sa začína organizáciou programu a stanovením priorít. Môže sa stať, že prídu nepredvídateľné komplikácie, ale dôležité je usilovať sa a byť vytrvalý. Pomohlo by, keby sme si napríklad povedali: „Akcia sa začína päť minút pred akciou.” Vytvoríme si tak časovú rezervu, ktorá nás bude motivovať, aby sme boli dôslední. Je potrebné nevzdávať zápas o dobro v sebe, lebo „morálne čnosti sa získavajú ľudským úsilím. Sú výsledkom a zároveň zárodkom morálne dobrých činov: uspôsobujú všetky schopnosti človeka, aby mali účasť na Božej láske” (KKC 1804). ===Čnosti sú najlepším svedectvom života=== V kresťanskom staroveku sa hlásal '''blud''', že sviatosti, ktoré kňaz vysluhuje v stave hriechu, sú neplatné. Cirkev tento blud odsúdila, sviatosti sú Kristovým darom pre ľudí. Je dobré, a malo by to tak byť, aby kňaz či biskup bol aj osobným svedectvom krásy kresťanského života, lebo pre prijímateľa sviatostí je to veľmi povzbudzujúce a vedie ho to k čnostnému životu. Aj tu platí, že príklady tiahnu. Sv. František Saleský bol v mladosti človek razantného správania, bol ukážkovým cholerikom. Sám si uvedomoval, že svojím správaním ľudí možno aj odstrašuje, a že ho musí zmeniť. Ľudia, ktorí ho poznali, na sklonku jeho života uznanlivo krútili hlavou, lebo zmenil svoj vzorec správania a dokázal ovládať svoje city. Ľudí do Cirkvi priviedol síce aj rozumovými argumentmi, ale predovšetkým svedectvom svojho života. Nijaká práca nebýva taká únavná a spojená s toľkými prehrami ako práca na sebe. Často prichádza netrpezlivosť, rozladenosť a možno aj konštatovanie: „To nemá zmysel, ja na to nemám!” Práve keď hovoríme o čnosti, je potrebné nevzdávať sa, ale s Božou pomocou a na základe vlastného rozhodnutia ísť ďalej. Pohľad na skalnaté pobrežie pri búrlivom mori poodhaľuje, čo dokáže trpezlivosť a dôraznosť. Aj ten najtvrdší kameň sa pod neustálym tlakom morskej vody postupne obrusuje. ===Delenie čností=== Čnosti sa delia na: #ľudské (kardinálne): #*múdrosť (rozvážnosť) #*spravodlivosť #*mravná sila #*miernosť #božské (teologálne): #*viera #*nádej #*láska Ľudské čnosti sú zakorenené v teologálnych (božských) čnostiach, ktoré uspôsobujú schopnosti človeka mať účasť na Božej prirodzenosti. Božské čnosti sa totiž bezprostredne vzťahujú na Boha. Robia kresťanov schopnými žiť vo vzťahu s Najsvätejšou Trojicou. Ich pôvodcom je jeden Boh v troch osobách (...) sú základom morálneho konania kresťana. Boh ich vlieva veriacim do duše, aby sa stali schopnými konať ako jeho deti. Božské čnosti sú viera, nádej a láska (porov. KKC 1812 - 1813). Tvoria akoby základ ostatných čností, pretože ich stvárňujú a oživujú. ==Ľudské (kardinálne) čnosti== Ľudské čnosti sú pevné postoje, stále dispozície, trvalé dokonalosti rozumu a vôle, ktoré usmerňujú naše činy, usporadúvajú naše vášne a riadia naše správanie podľa rozumu a viery. Poskytujú človekovi ľahkosť, sebaovládanie a radosť, aby mohol viesť morálne dobrý život. Čnostný človek je ten, ktorý slobodne koná dobro. Morálne čnosti sa získavajú ľudským úsilím. Sú výsledkom a zároveň zárodkom morálne dobrých činov: uspôsobujú všetky schopnosti človeka, aby mali účasť na Božej láske. Štyri čnosti majú základnú úlohu. Preto sa volajú "základné čnosti" (virtutes cardinales); všetky ostatné sa zoskupujú okolo nich. Sú to: *rozvážnosť (prudentia) *spravodlivosť (iustitia) *mravná sila (fortitudo) *miernosť (temperantia). Spomínajú sa už v Starom zákone. "A keď niekto miluje spravodlivosť, ona spôsobuje čnosti, lebo učí miernosti a opatrnosti, spravodlivosti a mravnej sile" /Múdr 8,7/. Pod inými pomenovaniami sa týmto čnostiam dostáva chvály na mnohých miestach Svätého Písma. (KKC 1804-1805) "Správne žiť nie je nič iné ako milovať Boha celým srdcom, celou dušou a celou mysľou..., aby sa láska k nemu zachovala neporušená a úplná, čo je vlastné miernosti, aby sa nezlomila nijakými ťažkosťami, čo je vlastné mravnej sile, aby neslúžila nikomu inému, čo je vlastné spravodlivosti, aby bdela pri rozoznávaní vecí, žeby sa (do nej) pomaly nevkradli klam a lesť, čo je vlasné rozvážnosti." (Svätý Augustín) KKC 1809 Ľudské čnosti - nadobudnuté výchovou, vedomými a dobrovoľnými činmi a vytrvalosťou v neprestajne obnovovanom úsilí - očisťuje a povznáša Božia milosť. S Božou pomocou stvárňujú charakter a robia konanie dobra ľahkým. Čnostný človek je šťastný, keď ich praktizuje. KKC 1810 ===Múdrosť (rozvážnosť)=== Rozvážnosť je čnosť, ktorá uschopňuje praktický rozum, aby vo všetkých situáciách rozoznával, čo je pre nás skutočným dobrom a volil správne prostriedky na jeho vykonanie. "Skúsený človek si... dáva pozor na svoj krok" /Prísl 14,15/. "Buďte rozumní, pokorní a bdejte na modlitbách" /1 Pt 4,7/. Rozvážnosť je "správna norma konania", píše svätý Tomáš Akvinský po Aristotelovi. Rozvážnosť sa nemá zamieňať s bojazlivosťou alebo strachom, ani s dvojtvárnosťou alebo pretvárkou. Volá sa "auriga virtutum" ("kormidelník čností"), lebo riadi ostatné čnosti tým, že im určuje normu a mieru.Rozvážnosť bezprostredne riadi úsudok svedomia. Rozvážny človek rozhoduje o svojom správaní a usporadúva ho podľa tohto úsudku. Vďaka tejto čnosti aplikujeme morálne zásady bez omylu v jednotlivých prípadoch a prekonávame pochybnosti o dobre, ktoré treba robiť, a o zle, ktorému sa treba vyhnúť. (KKC 1806) ===Spravodlivosť=== Spravodlivosť je morálna čnosť, ktorá spočíva v stálej a pevnej vôli dáť Bohu a blížnemu to, čo im patrí. Spravodlivosť voči Bohu sa volá "čnosť nábožnosti" (virtus religionis). Spravodlivosť voči ľuďom robí človeka schopným, aby rešpektoval práva každého a vnášal do ľudských vzťahov súlad, ktorý podporuje primeraný postoj voči ľuďom a voči spoločnému dobru. Spravodlivý človek, o ktorom sa často zmieňuje Sväté písmo, sa vyznačuje stálou priamosťou svojho myslenia a správnosťou svojho správania voči blížnemu. "Ani chudobnému nenadŕžaj, ani zámožnému nechytaj stranu! Svojho blížneho súď spravodlivo! /Lv 19,15/(KKC 1807) ===Mravná sila=== Mravná sila je morálna čnosť, ktorá zabezpečuje nepoddajnosť v ťažkostiach a vytrvalosť v úsilí o dobro. Posilňuje predsavzatie odolávať pokušeniam a prekonávať ťažkosti v morálnom živote. Čnosť mravnej sily dáva schopnosť premáhať strach, a to aj strach zo smrti, a čeliť skúškam a prenasledovaniam. Robí človeka schopným ísť až tak ďaleko, že sa zriekne vlastného života a obetuje ho na obranu spravodlivej veci. "Moja sila a chvála je Pán" /Ž 118, 14/. "Vo svete máte súženie, ale dúfajte, ja som premohol svet!" /Jn 16,33/ (KKC 1808) ===Miernosť=== Miernosť je morálna čnosť, ktorá zmierňuje príťažlivosť rozkoší a dáva rovnováhu pri používaní stvorených dobier. Zabezpečuje nadvládu vôle nad pudmi a udržiava túžby v medziach počestnosti. Mierny človek zameriava svoje zmyslové túžby na dobro, zachováva zdravú zdržanlivosť a "nechodí za tým, po čom srdce túži" /Sir 5,2/. V Starom zákone sa často chváli miernosť: "Nežeň sa za náruživosťou, ale odvráť sa od svojej hriešnej vôle" /Sir 18,30/. V Novom zákone sa táto čnosť volá "umiernenosťou" alebo "triezvosťou". Máme žiť v tomto veku "triezvo, spravodlivo a nábožne." /Tít 2,12/. ==Božské (teologálne) čnosti== Teologálne čnosti sú základom, dušou a charakteristickou vlastnosťou morálneho konania kresťana. Stvárňujú a oživujú všetky morálne čnosti. Boh ich vlieva veriacim do duše, aby sa stali schopnými konať ako jeho deti a zaslúžili si večný život. Teologálne čnosti sú zárukou prítomnosti a pôsobenia Ducha Svätého v schopnostiach človeka. Teologálne čnosti sú tri: viera, nádej a láska. (KKC 1812-1813) ===Viera=== Viera je teologálna čnosť, ktorou veríme v Boha a vo všetko, čo nám povedal a zjavil a čo nám svätá Cirkev predkladá veriť, pretože Boh je Pravda sama. Vierou sa "človek slobodne celý oddáva Bohu" (Dei Verbum, 5). Preto človek, ktorý verí, usiluje sa poznať a plniťBožiu vôľu: "Spravodlivý bude žiť z viery" (Rim 1,17). Živá viera je činná skrze lásku". Dar viery ostáva v tom, kto proti nej nezhrešil. Ale "viera bez skutkov je mŕtva" /Jak 2,26/.Viera bez nádeje a lásky nezjednocuje veriaceho naplno s Kristom a nerobí ho živým údom jeho tela. Kristov učeník si nemá vieru len zachovať a z nej žiť, ale ju má aj vyznávať, s istotou o nej svedčiť a šíriť ju: "Všetci... majú byť pripravení vyznávať Krista pred ľuďmi a nasledovať ho na ceste kríža v prenasledovaniach, ktoré Cirkvi nikdy nechýbajú /2. vatik. koncil, LG, 42/. Služba viere a svedectvo o nej sú potrebné na spásu: "Každého, kto mňa vyzná pred ľuďmi, aj ja vyznám pred svojím Otcom, ktorý je na nebesiach. Ale toho, kto mňa zaprie pred ľuďmi, aj ja zapriem pred svojím Otcom, ktorý je na nebesiach." (Mt 10,32-33) (KKC 1814-1816). ===Nádej=== Nádej je teologálna čnosť, ktorou túžime po nebeskom kráľovstve a po večnom živote ako po svojom šťastí, pričom vkladáme svoju dôveru do Kristových prisľúbení a nespoliehame sa na svoje sily, ale na pomoc milosti Ducha Svätého. "Neochvejne sa držme nádeje, ktorú vyznávame, lebo verný je ten, ktorý dal prisľúbenie." /Hebr 10,23/. Čnosť nádeje zodpovedá túžbe po šťastí, ktorú Boh vložil do srdca každého človeka; osvojuje si očakávania, ktoré podnecujú činnosť ľudí; očisťuje tieto očakávania, aby ich zamerala na nebeské kráľovstvo; ochraňuje pred malomyseľnosťou; je oporou vo chvíľach opustenosti; rozširuje srdce v očakávaní večnej blaženosti. Nadšenie vzbudené nádejou chráni pred egoizmom a vedie k radosti z kresťanskej lásky. Kresťanská nádej preberá a završuje nádej vyvoleného národa; tá má svoj pôvod a vzor v nádeji Abraháma, ktorý bol v Izákovi obdarený splnením Božích prisľúbení a očistený skúškou obety. "On proti nádeji v nádeji uveril, že sa stane otcom mnohých národov, podľa slova: "Také bude tvoje potomstvo." /Rim 4,18/ (KKC 1817-1819). ===Láska=== Láska je teologálna čnosť, ktorou milujeme Boha nadovšetko pre neho samého a svojho blížneho z lásky k Bohu ako seba samých. Ježiš robí z lásky nové prikázanie. Tým, že milujel svojich "do krajnosti" /Jn 13,1/, zjavuje Otcovu lásku, ktorú od neho prijíma. Ked sa učeníci navzájom milujú, napodobňujú Ježišovu lásku, ktorú od neho prijímajú. Preto Ježiš hovorí: "Ako mňa miluje Otec, tak ja milujem vás. Ostaňte v mojej láske!" /Jn 15,9/. A ďalej: "Toto je moje prikázanie: Aby ste sa milovali navzájom, ako som ja miloval vás." /Jn 15,12/. (KKC 1822-1823). ==ČISTOTA A VERNOSŤ == "Blahoslavení čistého srdca, lebo oni uvidia Boha." /Mt 5,8/ "Čistí srdcom" sú tí, čo svoj rozum a svoju vôľu dávajú do súladu s požiadavkami Božej svätosti, najmä v troch oblastiach: v láske, v čistote alebo sexuálnej poctivosti, v láske k pravde a v pravej viere. Medzi čistotou srdca, tela a viery je vnútorná spätosť: Veriaci majú veriť v články Vyznania viery, "aby veriac, podriadili sa Bohu, podriadení počestne žili, počestne žijúc, očisťovali si srdce a s očisteným srdcom, chápali, čo veria." /Sv. Augustín/ Tým, čo majú "čisté srdce", je prisľúbené, že uvidia Boha z tváre do tváre a že mu budú podobní. Čistota srdca je predpokladom videnia Boha. Už teraz nás robí schopnými vidieť všetko z hľadiska Boha a prijímať druhého ako "blížneho"; dovoľuje nám vnímať ľudské telo, vlastné i telo blížneho, ako chrám Ducha Svätého, prejav Božej krásy. KKC 2518-2519 Krst udeľuje tomu, kto ho prijíma, milosť očistenia od všetkých hriechov. Ale pokrstený musí naďalej bojovať proti žiadostivosti tela a nezriadeným túžbam. S Božou milosťou dosiahne víťazstvo: - prostredníctvom čností a daru čistoty, lebo čistota umožňuje milovať úprimným a nerozdeleným srdcom; - prostredníctvom čistého úmyslu, ktorý spočíva v zameraní na pravý cieľ človeka: pokrstený sa snaží prostým okom vo všetkom nájsť a plniť Božiu vôľu; - prostredníctvom čistého pohľadu, vonkajšieho i vnútorného; ovládaním citov a obrazotvornosti, odmietaním akejkoľvek záľuby v nečistých myšlienkach, ktoré pobádajú k odvráteniu sa od cesty Božích prikázaní: "Pohľad vzbudzuje vášeň u nerozumných" /Múd 15,5/; - prostredníctvom modlitby : "Myslel som, že zdržanlivosť je vo vlastných silách, o ktorých som si bol vedomý, že ich nemám, keďže som bol taký hlúpy, že som nevedel..., že nik nemôže byť zdržanlivý, ak mu to ty nedáš. Zaiste by si mi to bol dal, keby som bol klopal vnútorným vzdychaním na tvoj sluch a s pevnou vierou zložil na teba svoju starosť." /Sv. Augustín, Confessiones, 6,11,20/ KKC 2520 Čistá osoba si zachováva neporušenosť síl života a lásky, ktoré sú v nej uložené. Taká neporušenosť zabezpečuje jednotu osoby a stavia sa proti každému správaniu, ktoré by ju narušilo. Nepripúšťa dvojtvárny život ani dvojzmyselné reči. Čistota predpokladá naučiť sa sebaovládaniu; ktoré je výchovou k ľudskej slobode. Alternatíva je zrejmá: alebo človek ovláda svoje vášne a nadobudne pokoj, alebo sa nechá nimi zotročiť a stane sa nešťastným. "Dôstojnosť človeka si ... vyžaduje, aby konal podľa vedomej a slobodnej voľby, čiže pohýnaný a vedený osobným presvedčením, a nie pod vplyvom slepého vnútorného popudu alebo z čisto vonkajšieho donútenia. Túto dôstojnosť človek nadobúda vtedy, keď sa oslobodí od akéhokoľvek zajatia vášní a ide za svojím cieľom slobodnou voľbou dobra, pričom si účinne a vynachádzavým úsilím zaobstaráva vhodné prostriedky" /2. vat. koncil, GS, 17/. Čnosť čistoty podlieha základnej čnosti miernosti, ktorá má za cieľ preniknúť rozumom vášne a túžby ľudskej zmyslovosti. KKC 2338-2339, 2341 Čistota si vyžaduje cudnosť, ktorá je integrálnou súčasťou miernosti. Cudnosť chráni intimitu osoby. Znamená odmietať odhaľovanie toho, čo má zostať skryté. Je zameraná na čistotu a svedčí o jej chúlostivosti. Usmerňuje pohľady a gestá v súlade s dôstojnosťou osôb a vzťahu, ktorý ich spája. Cudnosť chráni tajomstvo osôb a ich lásky. Nabáda k trpezlivosti a umiernenosti v ľúbostnom vzťahu; vyžaduje, aby sa plnili podmienky daru a definitívneho vzájomného záväzku muža a ženy. Cudnosť je skromnosť. Vnuká voľbu oblečenia. Zachováva mlčanie alebo zdržanlivosť tam, kde sa ukazuje nebezpečenstvo nezdravej zvedavosti. Stáva sa diskrétnosťou. KKC 2521-2522 Čistota má svoje zákony rastu, ktoré prechádzajú stupňami poznačenými nedokonalosťou a veľmi často aj hriechom. Čistý a čnostný človek "sa zo dňa na deň formuje svojimi početnými slobodnými rozhodnutiami. Preto poznáva, miluje a koná morálne dobro podľa stupňov svojho rastu". /Ján Pavol II.: Familiaris consortio, 34/ Čistota je nanajvýš osobnou úlohou. Zahŕňa aj kultúrne úsilie, pretože "pokrok ľudskej osoby a rozvoj samej spoločnosti sú navzájom závislé" /2. vat. koncil, GS, 25/. Čistota predpokladá rešpektovanie práv osoby, najmä práva dostať takú formáciu a výchovu, ktoré rešpektujú morálne a duchovné dimenzie ľudského života. Čistota je morálna čnosť. Je aj Božím darom, milosťou, ovocím Ducha /por. Gal 5,22-23/. Duch Svätý dáva schopnosť napodobňovať Kristovu čistotu tomu, kto bol znovuzrodený vodou krstu. KKC 2343-2345 Kresťanská čistota vyžaduje očistenie spoločenského ovzdušia. Od spoločenských komunikačných prostriedkov žiada také informovanie, ktorý dbá na úctu a diskrétnosť. Čistota srdca oslobodzuje od rozšíreného erotizmu a odmieta predstavenia, ktoré podporujú nezdravú zvedavosť a predstavy protiviace sa slušnosti. KKC 2525 Čistotou sa majú vyznačovať ľudia podľa svojich rozličných stavov: jedni v panenstve alebo v Bohu zasvätenom celibáte, čo je vynikajúci spôsob, ako sa môžu ľahšie oddaťjedine Bohu s nerozdeleným srdcom; druhí zasa takým spôsobom života, ktorý pre všetkých určuje morálny zákon podľa toho, či žijú v manželstve, alebo sú slobodní. Manželia sú povolaní žiť v manželskej čistote. Ostatní zachovávajú čistotu v zdržanlivosti: "Vieme, že čnosť čistoty má tri formy: jednu manželskú, druhú vdovskú a tretiu panenskú. Nevychvaľujeme totiž jednu tak, aby sme vylučovali ostatné... V tomto je disciplína Cirkvi bohatá." /Sv. Ambróz/ KKC 2349 Snúbenci sú povolaní zachovávať čistotu v zdržanlivosti. V tejto skúške majú objaviť vzájomnú úctu a učiť sa vernosti a nádeji, že dostanú jeden druhého od Boha. Osobitné prejavy nežnosti, ktoré sú vlastné manželskej láske, si majú vyhradiť pre čas manželstva. Majú si navzájom pomáhať rásť v čistote. KKC 2350 Tým, že proroci videli zmluvu Boha s Izraelom ako obraz výlučnej a vernej manželskej lásky, pripravovali vedomie vyvoleného ľudu, aby hlbšie chápal jednotu a nerozlučiteľnosť manželstva. Knihy Rút a Tobiáš podávajú dojemné svedectvá o vznešenom chápaní manželstva, a vernosti a nežnosti manželov. V Piesni piesní Tradícia vždy videla jedinečné vyjadrenie ľudskej lásky, lebo je odbleskom Božej lásky, lásky "silnej ako smrť", ktorú "ani prívaly vody nemôžu uhasiť" /Pies 8,6-7/ KKC 1611 Kristus je vzor čistoty. Každý pokrstený je povolaný viesť čistý život, a to každý podľa svojho životného stavu. Čistota znamená integráciu sexuality do ľudskej osoby. Predpokladá naučiť sa osobnému sebaovládaniu. Spomedzi hriechov, ktoré sú v závažnom rozpore s čistotou, treba spomenúť onániu (masturbáciu), smilstvo, pornografiu a homosexuálne styky. Zmluva, ktorú manželia slobodne uzavreli, zahŕňa vernú lásku. Ukladá im povinnosť chrániť nerozlučiteľnosť svojho manželstva. KKC 2394-2397 Cudzoložstvo a rozvod, polygamia a voľný zväzok (voľná láska) sú ťažkými previneniami proti dôstojnosti manželstva. KKC 2400 Kristus je stredobodom celého kresťanského života. Spojenie s ním má prednosť pred všetkými ostatnými zväzkami, či už rodinnými, alebo spoločenskými. Už od začiatku boli v Cirkvi muži a ženy, ktorí sa zriekli veľkého dobra manželstva, aby nasledovali "Baránka, kamkoľvek ide" /Zjv 14,4/, aby sa starali o veci Pánove a usilovali sa mu páčiť a aby išli v ústrety Ženíchovi, ktorý prichádza /Mt 25,6/. Sám Kristus pozval niektorých, aby ho nasledovali v tomto spôsobe života, ktorého je on vzorom. Panenstvo pre nebeské kráľovstvo je rozvinutím krstnej milosti, mocným znakom prednosti spojenia s Kristom a vrúcneho očakávania jeho návratu, znakom, ktorý aj pripomína, že manželstvo je skutočnosťou tohto sveta, ktorý sa pomíňa. Oboje - sviatosť manželstva a panenstvo pre Božie kráľovstvo - pochádzajú od samého Pána. On im dáva zmysel a udeľuje im potrebnú milosť, aby sa žili v súlade s jeho vôľou. Úcta k panenstvu pre Božie kráľovstvo a kresťanský zmysel manželstva sú neoddeliteľné a navzájom sa podporujú. KKC 1618-1620 Láska je formou (stvárňujúcim princípom) všetkých čností. Pod jej vplyvom sa čistota javí ako škola osobného darovania sa. Sebaovládanie je zamerané na sebadarovanie. Čistota vedie toho, kto ju žije, k tomu, aby sa pre blížneho stal svedkom Božej vernosti a nežnosti. KKC 2346 " Pôvodné zdroje: * [http://www.benedikt.aggio.sk/modules.php?name=News&file=article&sid=2] * [http://www.benedikt.aggio.sk/modules.php?name=News&file=article&sid=27] * [http://www.katnoviny.sk/Kn_2004/09_2004/obnova.htm] {{Katechéza}} 1804 4057 2005-10-13T17:41:27Z Sluhapanov 25 /* Nutnosť evanjelizácie a jej príjemcovia */ ==Čo je evanjelizácia a prečo je nutná?== Slovo ‘evanjelizácia’ sa dnes čoraz častejšie používa v rozličnom kontexte a v mnohých významoch. Preto na úvod musíme poznať najdôležitejšie a najčastejšie sa vyskytujúce významy tohoto pojmu. Iba potom budeme môcť ukázať, prečo takto chápaná evanjelizácia je absolútne nutná pre svet a prečo ju majú všetci kresťania brať ako povinnosť. ==Význam slova ‘evanjelizácia’== Slovo evanjelizácia pochádza od podstatného mena ‘evanjelium’, prípadne od slovesa ‘evanjelizovať’. Slovo ‘evanjelium’ je gréckeho pôvodu (euangelion) a doslova znamená: dobrá (radostná) zvesť. Tento všeobecný pojem bol prijatý na označenie konkrétnej udalosti. Tou udalosťou je príchod Božieho Syna, Ježiša Krista na zem a ním uskutočnené dielo spásy ľudstva skrze smrť na kríži, zmŕtvychvstanie a zoslanie Ducha Svätého. Evanjelium je prvou zvesťou o tejto udalosti, ktorú nám zanechali prví svedkovia. Naproti tomu evanjelizovanie, alebo evanjelizácia, to nie je iba odovzanie tejto zvesti stále novým okruhom a pokoleniam ľudstva, ale aj ich začleňovanie do hlásanej skutočnosti, osoby Ježiša Krista a jeho spasiteľného diela, aby sa všetci mohli stať účastnými na tomto diele a mohli užívať z jeho plodov. Slovo ‘evanjelizáca’ je dnes najčastejšie používané v troch významoch: 1. Vo všeobecnom a plnom význame sa používa ako zámena za slová ‘misie’ a ‘apoštolát’ a znamená všetku činnosť, ktorá akýmkoľvek spôsobom vplýva na premenu sveta v súlade so zámerom Boha Stvoriteľa a Vykupiteľa. Obsah pojmu ‘evanjelizácia’ možno teda vyjadriť tou istou opisnou definíciou, ktorú koncilový Dekrét o laickom apoštoláte používa pre pojem apoštolát «Cirkev sa zrodila nato, aby šírením Kristovho Kráľovstva po celej zemi na slávu Boha Otca urobila všetkých ľudí účastnými spásonosného vykúpenia, a ich prostredníctvom účinne viedla celý svet ku Kristovi. Každá činnosť tajomného Tela zameraná na tento cieľ sa volá apoštolát, ktorý Cirkev uskutočňuje pomocou všetkých svojich údov» (DLA 2). V tomto širokom a plnom význame používa termín ‘evanjelizácia’ aj Apoštolská exhortácia Pavla VI. ‘Evangelium nuntiandi’ (EN). V 18 bode tohoto dokumentu čítame: «Evanjelizovať znamená pre Cirkev prinášať radostnú zvesť celému ľudstvu, ľudí vnútorne pretvárať a vytvárať z nich nové ľudstvo: „Hľa, všetko robím nové“ (Zjv 21,5). Ale nové ľudstvo nie je možné bez nových ľudí, totiž nových skrze krst a život podľa evanjelia. Účelom evanjelizácie je práve dosiahnuť túto vnútornú premenu a ak treba, nejako ju vyjadriť slovom. Správnejšie by sa to dalo povedať, že Cirkev evanjelizuje vtedy, keď sa snaží obrátiť osobné a kolektívne ľudské svedomie jedine silou a božskou mocou posolstva, ktoré hlása a ak sa usiluje premeniť aj všetku činnosť, ktorú títo ľudia vykonávajú, spolu s ich životom a prostredím, v ktorom žijú.» Podobne široko chápe evanjelizáciu Svetová rada cirkví, ako o tom svedčí nasledujúci citát z deklarácie druhého zhromaždenia tejto Rady: «Sám Ježiš Kristus je evanjeliom, ktoré hlásame. On je tiež tým, ktorý ho zvestuje... Evanjelizovať znamená zúčastniť sa na živote Krista a na jeho službe vo svete... Evanjelizovať znamená privádzať osoby ku Kristovi, Spasiteľovi a Pánovi, aby mali účasť na jeho večnom živote». 2. V užšom význame evanjelizáciou sa označuje prvé ohlasovanie Dobrej zvesti o spáse v Kristovi tým, ktorí ju ešte nepočuli, resp. neprijali. Exhortácia ‘Evangelii nuntiandi’ (č. 17) hovorí: «Preto sa mohla evanjelizácia definovať ako hlásanie Krista tým, ktorí ho ešte nepoznajú». Túto definíciu evanjelizácie však exhortácia považuje za neúplnú a na inom mieste ju nazýva predevanjelizáciou: «Od zoslania Ducha Svätého sa Cirkev podujala konať svoje prvotné poslanie, prevzaté od svojho Zakladateľa, ktoré spočívalo v tom, že hlásalo Ježiša Krista a jeho evanjelium tým, čo Spasiteľa ani jeho evanjelium nepoznali... toto prvé posolstvo o Ježišovi Kristovi sa začalo mnohostrannou a rozličnou činnosťou ktorá sa nazýva niekedy ‘predevanjelizáciou’. Ale pravdupovediac, ona je už evanjelizáciou, hoci podľa stupňa dokonalosti je v začiatkoch a ešte neúplná.» (EN 51) Takto chápaná evanjelizácia je teda určitou etapou na ceste stávania sa kresťanom, ktorá predchádza katechumenát. Katechumenát je obdobím systematickej priúčaniu sa kresťanskému životu a prípravy na krst. Pokoncilový dokument ‘Ordo initiationis christianae adultorum’, ktorý prinavracia Cirkvi dnešných čias inštitúciu starokresťanského katechumenátu, výrazne odlišuje etapu evanjelizácie pred katechumenátom a nazýva ju tiež predkatechumenátom. Taktiež súčasná tradícia protestantských cirkví pozná evanjelizáciu vo vyššie uvedenom zmysle, a ešte dôkladnejšie v nej odlišuje určité stupne či etapy duchovných premien, definované ako prebudenie, obrátenie a obnovenie. 3. V špeciálnom význame evanjelizácia označuje konkrétnu špecifickú akciu smerujúcu priamo k dosiahnutiu cieľov spojených s vyššie uvedenou etapou evanjelizácie v procese stávania sa kresťanom. Takúto špecifickú akciu vypracovali najmä protestantské cirkvi. V tejto oblasti majú veľa cenných skúseností. Rozlišujú individuálnu a kolektívnu evanjelizáciu. Tá druhá sa delí na masovú, zahňujúcu od niekoľko do niekoľko desiatok tisíc účastníkov a na obyčajnú. V súčastnosti k najznámejším masovým evanjelizáciam patria evanjelizácie uskutočňované neobyčajne talentovaným baptistickým kazateľom Billy Grahamom a ním založeným špeciálnym združením. Vypracoval metódu masovej evanjelizácie, ktorá sa s istými zmenami používa takmer všade. Každá masová evanjelizácia zahrňuje tri etapy: prípravu, evanjeliačnú pobožnosť a etapu utvrdenia a prehĺbenia výsledkov evanjelizácie. Samotné evanjelizačné pobožnosti sa skladajú z úvodnej (modlitby, piesne, svedectvá), hlavnej (evanjelizačná kázeň) a záverečnej časti (konkrétna výzva k rozhodnutiu prijať Krista, prejavenie rozhodnutia). V tradícii katolíckej Cirkvi boli doteraz neznáme evanjelizačné akcie tohoto typu, ale v podstate tomu istému cieľu slúžili ľudové misie a farské rekolekcie. Momentálne sa ukazuje potreba dať týmto akciám charakter viac evanjelizačný a tu môžeme využiť veľa skúseností našich bratov z iných kresťanských cirkví. Pojmom ‘evanjelizačné rekolekcie’ rozumieme vlastne tradičné farské rekolekcie nasmerované k evanjelizačnému obsahu a obohatené skúsenosťami z evanjelizačnýh akcií iných cirkví. ==Nutnosť evanjelizácie a jej príjemcovia== «Úloha ohlasovať evanjelium je milosť a vlastné povolanie Cirkvi a vyjadruje jej pravú povahu. Cirkev je tu pre hlásanie evanjelia.» (EN 14). Táto povinnosť má všeobecný charakter. «Ježišove slová, ktorými prikázal svojim apoštolom, aby ohlasovali evanjelium, majú všeobecnú platnosť a nepoznajú nijaké obmedzenie. Vysvitá to z jeho posledných slov v evanjeliu sv. Marka „Iďte do celého sveta a kážte evanjelium všetkému stvoreniu“. (Mk 16,15). Cirkev neprestajne v sebe oživuje vedomie svojho najhlbšieho poslania, ktoré jej dal priamo Božský Majster týmito slovami: ...do celého sveta... všetkému stvoreniu...» (EN 49-50) Povinnosť a nutnosť evanjelizácie vo všeobecnom rozmere nevyžaduje žiadne zdôvodnenie, iba ak pripomenutie v prípadoch, keď sa zanedbáva. Vzniká však otázka, či je potrebné evanjelizovanie kresťanov, ktorí už boli pokrstení a patria do Cirkvi. Nemá sa evanelizácia zamerať iba na pohanov a neveriacich, ktorí ešte nikdy nepočuli Dobrú zvesť o Ježišovi Kristovi? Evanjelizácia katolíkov, ktorí sú pokrstení a principiálne patria do Cirkvi je nevyhnutná z nasledovných dôvodov: 1. Ak má Cirkev podniknúť misiu evanjelizácie vo svete, tak musí najprv nepretržite evanjelizovať samu seba. «Cirkev, ako zvestovateľka evanjelia začína svoje dielo tým, že sama sebe ohlasuje evanjelium. Lebo ako spoločenstvo veriacich a tiež ako spoločenstvo nádeje, ktorá sa má prejavovať životom a odovzdávať aj druhým, ako aj spoločenstvo bratskej lásky, neustále cíti potrebu počúvať to, v čo verí, aj dôvody svojej nádeje, aj nový príkaz lásky. Ako Boží ľud, zapojený do sveta a často pokúšaný modlami, sama neprestajne musí počúvať ohlasovanie ‘Božích divov’ (Sk 2,11), ktoré ju obrátili k Bohu, aby ju Pán znovu volal a zhromažďoval. Skrátka Cirkev musí neustále počúvať zvestovanie evanjelia, aby si mohla zachovať čerstvú silu oduševnene ho ohlasovať. Druhý Vatikánsky koncil pripomenul a synoda biskupov v r. 1974 pevne zahrnula túto náuku o Cirkvi, ktorá nepretržitou konverziou a obnovou sama sebe ohlasuje evanjelium, aby ho mohla hodnoverne ohlasovať ľudstvu.» (EN 15) 2. V dnešných podmienkach sa taktiež ukazuje nutnosť evanjelizácie v užšom význame pre pokrstených a v základe veriacich a praktizujúcich kresťanov. Ich viera totiž zostáva na primitívnej, patrične neprehĺbenej a nezrelej úrovni. Napriek tomu, že neraz i mnoho rokov navštevovali vyučovanie náboženstva a každú nedeľu sa zúčastňujú na bohoslužbách, nedošli ešte k viere v zmysle osobného prijatia Krista ako svojho Spasiteľa. Ich viera prakticky nehrá žiadnu rolu v každodennom živote, nežijú modlitbou a Božím slovom. Predovšetkým nie sú schopní dávať svedectvo viery slovom a skutkom. Skrátka, nedošli dokonca ešte ani k takému stupňu viery a obrátenia, ku ktorému má normálne viesť evanjelizácia ešte pred katechumenátom. V ich živote je teda potrebná druhotná evanjelizácia, resp. doplňujúca evanjelizácia ako uvedenie do obdobia formácie, ktoré ich privedie k zrelej viere (neo- resp. deutero-katechumenát). Potrebu takejto evanjelizácie výrazne potvrdzuje uvedená exhortácia v bode 52: «Na prvom mieste sa hlásanie evanjelia vzťahuje na tých, čo o Ježišovej radostnej zvesti ešte nič nepočuli, ako aj na deti, pre ktoré je vždy nutné, najmä dnes, keď sa rozmnožili toľké príležitosti, pri ktorých sa kresťanský zákon úplne opúšťa. Vzťahuje sa na ľudí, čo boli poznačení svätým krstom, ale žijú mimo akejkoľvek formy kresťanského života, na prostý ľud, ktorý má nejakú vieru, no nepozná jej základy, na vzdelaných, ktorí cítia potrebu poznať Ježiša Krista iným spôsobom, než ako sa im predstavoval v detskom veku a vzťahuje sa i na mnohých iných.» 3. Nakoniec vzniká nutnosť evanjelizácie v užšom zmysle pre veľký a stále narastajúci počet neveriacich a nepraktizujúcich, ktorí síce prijali kedysi krst, ale neboli potom vychovaní vo viere alebo ju z rôznych dôvodov stratili. O týchto dvoch kategóriach ľudí hovorí exhortácia v bode 55 a 56: «Teda ateisti a neveriaci na jednej strane a matrikoví katolíci na strane druhej vyvíjajú odpor, ktorý nemožno podceňovať. Prví odporujú tým, že určitým spôsobom vieru odmietajú a sú neschopní prijať nový poriadok a nový zmysel sveta, života a dejín. To by sa nemohlo stať, keby sa vychádzalo z ‘absolútna’, ktorým je Boh. Druhí sú tvrdošijní vo svojej neposlušnosti a zaujímajú vlastné nepriateľské stanovisko. Tvrdia, že svoj život si vedia zariadiť najlepšie sami: už všetko poznajú, všetko skúsili a preto už takmer neveria. Ateistický sekularizmus a tzv. matrikoví katolíci sa vyskytujú medzi dospelými a mládežou, medzi elitou i v širokých masách, vo všetkých kultúrnych oblastiach, v starých i mladých cirkevných spoločenstvách. Evanjelizačná činnosť nemôže tieto dva svety prehliadnuť, ani sa im vyhnúť. Naopak, neustále musí hľadať primerané prostriedky a cesty, ktoré by ich mohli oboznámiť s Božím zjavením a vierou v Ježiša Krista.» Ak si to stručne zhrnieme, môžeme zistiť, že v našich miestnych cirkvách (farnostiach) sú tri kategórie ľudí, ktorí vyžadujú evanjelizáciu v užšom zmysle a pre ktorých sú určené evanjelizačné rekolekcie. 1. Ľudia síce pokrstení, ale fakticky neveriaci alebo ľahostajní a nepraktizujúci, ktorí vyžadujú opravdivé obrátenie v zmysle uveriť v Boha a v Ježiša Krista, ktorý nám prináša spásu. 2. Ľudia síce v nejakom zmysle veriaci, nábožní a praktizujúci, ktorí sa však ešte nestretli s Kristom ako svojim osobným Spasiteľom, a ktorí ho neurobili Pánom svojho života. 3. Veriaci kresťania, ktorí túžia prehĺbiť a obnoviť si vieru s cieľom pripraviť sa k lepšiemu svedectvu o nej a jej odovzdávaniu iným v diele evanjelizácie Cirkvi. [[Kategória:Katechéza]] 1805 4528 2005-11-17T09:58:50Z Mireksoteria 23 ==Vznik Hnutia== Dňa 25. júna 1950 prijal František Blachnický kňazskú vysviacku. Počas svojej kaplánskej pôsobnosti vypracoval metódu detských duchovných rekolekcií tzv. Oázu Božích detí. V rokoch 1954-56, v čase vysídlenia sliezskych biskupov, sa zúčastňoval prác tajnej Kúrie v Katoviciach. Vyše roka bol mimo diecézy v Nepokaľanove, kde študoval duchovnosť a metódy apoštolskej práce o. Maximiliána M. Kolbeho. V októbri 1956 sa zúčastnil organizovania návratu biskupov do diecézy. V tom istom roku začal pracovať v Dušpastierskom referáte diecéznej kúrie v Katoviciach a v redakcii týždenníka "Nedeľný hosť". Zorganizoval a viedol katechetické stredisko a od r. 1957 protialkoholové spoločenské hnutie nazývané " Kruciáta zdržanlivosti ". 29.augusta 1960 bola štátnou mocou zlikvidovaná jej centrála v Katoviciach a v marci 1961 ho na vyše štyri mesiace uväznili v tom istom väzení ako fašisti počas vojny. V októbri 1961 začal ďalšie štúdiá na Katolíckej univerzite v Lubline /KUL/. V rokoch 1964-72 pracoval na KUL-e ako asistent. Zároveň bol spoluorganizátorom Inštitútu pastoračnej teológie. V r. 1963 sa F. Blachnický znova rozhodol viesť oázové rekolekcie. Metódu 15-denných rekolekcií stupňovito podelil do rozličných skupín pre mládež, dospelých i pre celé rodiny. Formovanie začalo v oáze a pokračovalo v malej skupine vo farnosti. Zároveň k tomu vypracoval potrebné pomôcky. Postupne sa z oáz vyvinulo hnutie, ktoré sa dnes nazýva hnutím Svetlo-Život. Na jeho podnet Hnutie prijímalo nové iniciatívy: v r. 1979 to bola Kruciáta oslobodenia človeka; v r. 1980 plán „Veľkej evanjelizácie“ – cieľom ktorého bolo, aby sa evanjelium dostalo ku každému človeku v Poľsku; v období solidarity (1980-1981) to bola "Nezávislá kresťanská spoločenská služba", ktorej úlohou bolo rozširovať myšlienku PRAVDA-KRÍŽ-OSLOBODENIE. Dňa 10. decembra 1981 o. František odcestoval do Ríma. Tam ho zastihlo vyhlásenie výnimočného stavu v Poľsku. V roku 1982 sa usadil v poľskom stredisku Marianum v Carlsbergu v Nemecku a začal organizovať Medzinárodné centrum evanjelizácie Svetlo-Život. 27.februára 1987 v Carlsbergu zomrel. František Blachnický je duchovným otcom hnutia Svetlo-Život, ako aj hnutí spoločenstiev konsekrovaného života: ženských - spoločenstvá Nepoškvrnenej, Matky Cirkvi, a mužských - spoločenstvá Krista sluhu. Dňa 9. decembra 1995 sa začal jeho beatifikačný proces. ==Čo je to hnutie Svetlo-Život?== Hnutie Svetlo-Život vzniklo v Poľsku. Teraz však pôsobí aj na Slovensku, v Česku, Nemecku, Rakúsku, na Ukrajine i v Kanade. Jeho zakladateľom je kňaz František Bachnický (121-1987), ktorý vedel pohotovo reagovať na znamenia čias. Hnutie Svetlo-Život veľmi účinne pomáha ľuďom dozrievať vo viere. Pomáha tiež oživovať farnosť cez malé spoločenstvá veriacich laikov. ==Znak Hnutia== Sú to dve grécke slová: ‘FOS’ (svetlo) a ‘ZOE’ (život), kde v strede je písmeno omega symbol Ducha Svätého. Jednota medzi poznaním (svetlo) a konaním (život) ukazuje ideál nového človeka. Takýmto človekom bol Ježiš a my sa k nemu približujeme. Je to cesta kríža, kde však pociťujeme pomoc Ducha Svätého. ==Formácia== Zo znaku vyplýva aj hlavná metóda práce: rôznym spôsobom pomáhať ľuďom žiť podľa pravdy, ktorú poznávajú a byť v harmónii sám so sebou. Títo ľudia majú úprimné, zdravé vzťahy s inými a tvoria nové spoločenstvo. Ich život sa stáva svedectvom ine, novej kultúry vo svete. Je to kultúra života, nádeje a vzájomnej lásky. Cez ‘oázy’, t. j. 15 dňové duchovné cvičenia možno takéto spoločenstvo novej kultúry zažiť. Mnohí to môžu osobne dosvedčiť. ==Práca cez rok== Účastníci oáz tvoria vo farnostiach malé skupinky a pokračujú v práci. Stretávajú sa týždenne alebo mesačne (rodiny), kde cez Božie slovo, modlitbu a vzájomnú pomoc vzrastajú vo viere. Učia sa byť zodpovední za Cirkev, za farnosť a pomáhajú rôznymi službami kňazom. Základnou úlohou je tu vžchova zodpovedných animátorov, aby boli naozaj oživovateľmi malých skupín. Formáciou a prácou cez rok sa účastníkom dáva možnosť rozpoznať svoje prirodzené talenty a postupne odkryť povolanie ku ktorému ich Boh pripravuje. ==Služby v hnutí== Hnutie pomáha pri oživovaní farnosti týmito službami: * služba evanjelizácie (privádzanie ľudí k osobnému stretnutiu s Kristom, príprava ľudí na evanjelizáciu, Evanjelizačné školy, misijné výjazdy doma i v zahraničí); * služba oslobodenia (pomoc ľuďom od mnohých závislostí: alkohol, cigarety, drogy, televízia, počítače, hlavne cez prevenciu); * služba milosrdenstva (pomoc chorým a opusteným); * služba modlitby (viesť ľudí k modlitbe cez oázy modlitby, modlitbové stretnutia, školy modlitby, modlitbové skupiny); * služba liturgii (výchova k liturgii, ktorá je zdôranená na každej oáze, výchova k chápaniu znakov a symbolov, konkrétna pomoc pri liturgických slávnostiach vo farnosti); * služba rodinám (pomáhať rodine byť ‘Domácou Cirkvou’ cez oázy rodín, centrá pre rodiny, príprava snúbencov, Teen star program); * služba katechumenátu (malé skupinky vo farnosti, ktoré cez oázy a ročnú prácu dopĺňajú formáciu katechumenátu, pomoc pri príprave ľudí na krst a birmovku). {{Katechéza}} 1806 4533 2005-11-17T10:37:03Z Mireksoteria 23 ==Úvod.== Všetko o čom tu budem teraz hovoriť, bude na základe Božieho Slova. Pretože Boh chce, aby Jeho Slovo bolo pre nás autoritou. Sám Pán Ježiš to hovoril „skúmajte Písma veď ony svedčia o mne, v nich máte život.“ Prejdeme teraz celým Svätým Písmom, celými dejinami spásy, tak ako sú zaznačené v knihách, ktoré Boh písal cez vnuknutia Ducha Božieho prostredníctvom svätopiscov, aby sme mohli pochopiť a prijať pravdu o Duchu Svätom tak, ako je vôľa Božia vzhľadom na nás, každého osobne. Boží plán - slovo v srdci, neschopnosť človeka. S Izraelitmi ako s Božím ľudom uzavrel Boh zmluvu. Bolo to po tom ako ich zázračne vyviedol z Egypta (poznáme-rany, prechod cez červené more, manna a prepelice). V 20. kapitole knihy Exodus Boh dáva Izraelitom Desatoro. Zmluva medzi Bohom a Izraelom teda obsahovala na jednej strane prikázania, ktoré majú zachovávať a na druhej strane sa Boh zaviazal, že ich dovedie do krajiny pretekajúcej medom a mliekom, že ich bude chrániť a žehnať im, aby mali vždy hojnosť života. Prečítame si: Dt 30, 8-16 *„ Ty sa však vrátiš a budeš počúvať hlas Pána, svojho Boha, a vyplníš všetky jeho príkazy, ktoré ti ja dnes ukladám. A Pán tvoj Boh ti dá oplývať pri každom podujatí tvojich rúk potomstvom tvojho života, prírastkom tvojho dobytka, úrodou tvojej zeme a nadbytkom všetkých vecí, lebo Pán bude mať zasa radosť z teba v tvojom šťastí, tak ako sa radoval z tvojich otcov: ak budeš počúvať hlas Pána, svojho Boha, a zachováš jeho príkazy a nariadenia, ktoré sú napísané v tomto zákone, ak sa vrátiš opäť k Pánovi, svojmu Bohu, z celého srdca a celej svojej duše. Veď tento príkaz, ktorý ti ja dnes dávam, nie je pre teba ani vysoký ani ďaleký, nie je v nebesách, aby si mohol vravieť: Ktože vystúpi za nás do neba a kto nám ho znesie a dá nám ho počuť, aby sme ho plnili? Ani za morom nie je, aby si sa nevyhováral a nepovedal: Ktože prejde za nás cez more a kto nám ho prinesie, aby sme ho mohli počuť a zachovať?! Naopak veľmi blízko sú tieto slová, sú v tvojich ústach, v tvojom srdci, aby si ich uskutočnil. Hľa dnes som predložil pred teba život i šťastie a smrť i nešťastie a prikazujem ti, aby si miloval Pána, kráčal po jeho cestách a zachovával jeho príkazy, ustanovenia a nariadenia. Potom budeš žiť a rozmnožíš sa - a Pán, tvoj Boh ťa bude žehnať v krajine do ktorej sa uberáš, aby si ju prevzal do vlastníctva. “ Tieto slová odzneli tesne pred vstupom do zasľúbenej zeme. Boh pripomína, že dodržiavanie zmluvy je nutné. Vraví, že je to možné, že on svoje slovo, svoj zákon dal do ľudského srdca. Avšak aj Židia vyvolení národ, podobne ako prví ľudia, nedovolili Bohu, aby sa mohol radovať z ich šťastia. Zahádzali v sebe ten Boží zákon svojou nedôverou voči Bohu. Urobili z neho namiesto života v plnosti doktrínu, ktorá sa im stala ťažkou na dodržanie a začali sa jej báť. Božie prisľúbenia - ľudská túžba. Boh ľudí ani teraz nenecháva dlho v ťažkostiach, vlieva novú nádej cez prísľub u proroka Izaiáša. Tu možno vidieť určitý posun v Božej prozreteľnosti. Iz 7, 14 (Mt 1, 23): *Hľa panna počne a porodí syna a dá mu meno Emanuel - Boh s nami. A plán Boha s človekom sa stupňuje, čítame o tom v ďalšej prorockej knihe. Ez 36, 26-27 *„ A dám vám nové srdce a nového ducha vložím do vás, odstránim z vášho tela kamenné srdce a dám vám srdce z mäsa. Svojho ducha vložím do vášho vnútra a spôsobím, že budete kráčať podľa mojich nariadení, zachovávať moje výroky a plniť ich. Veľký prísľub veľkého Boha Izraela. On sám bude pôsobiť a konať veľké veci. Židia o tom vedeli túžili po tom a s bázňou to očakávali. Aj vodca izraelského ľudu Mojžiš ešte dávno pred tým vyslovil túto túžbu, ktorej splnenie Boh prisľúbil potom cez Ezechiela. Nm 11, 29 *„Kiežby všetok Pánov ľud pozostával z prorokov! Kiežby Pán zoslal na všetkých svojho ducha!“ Cez slová prorokov vidíme ako Boh postupne ukazoval svoje zámery a tým v srdci Izraelitov zakorenil hlbokú túžbu po tom dni, keď Boh zošle svojho Ducha na každého z nich. Toto sa v nich vyvíja počas celého starého zákona (všimnime si Dt-blízko sú slová, Iz-Boh s nami, Ez-nové srdce+duch komu?). Konkrétny prísľub Božieho vstupu do života človeka, prísľub naplnenia Duchom Božím pre každého jedného vidíme až u proroka Joela. Joel 2, 28-29: *„ Potom vylejem svojho ducha na každé telo a budú prorokovať vaši synovia i vaše dcéry, vaši starci budú mávať sny a vaši mládenci budú mávať videnia. Aj na služobníkov a služobnice vylejem v tých dňoch svojho ducha. “ Boží Duch v Starom zákone. Keď pozeráme na prítomnosť Božieho Ducha v starom zákone vidíme ho hneď na začiatku Písma pri opise stvorenia ako sa vznáša nad vodami, dáva život a usporadúva chaos (Gn 1). V SZ je Duch zosielaný iba niektorým jednotlivcom, ktorí majú medzi Božím ľudom osobitné poslanie. Boli to napr. Gedeon (Sdc 6, 34), Samson (Sdc 14, 25), Dávid (1Sam 16, 13), Eliáš, Elizeus Boh cez nich svojim Duchom konal veľké veci. Oni si uvedomovali ten úžasný dar stálej prítomnosti Boha, ktorý mali. Vidíme to dobre u Dávida, ktorý potom čo spáchal hriech sa veľmi obáva a prosí Boha aby sa zmiloval nad ním a nezobral mu svoju prítomnosť z jeho života. Žalm 51, 13 *Neodvrhuj ma spred svojej tváre a neodnímaj mi svojho ducha svätého. Tá Božia prítomnosť, Duch Pánov to bolo niečo čo si Dávid najviac cenil vo svojom živote. Ďalej si môžme všimnúť Elizea, ktorý bol sluhom proroka Eliáša. Žil s ním, bol blízko keď Boh svojou mocou pôsobil cez Eliáša. A keď sa Pán rozhodol urobiť Elizea nástupcom Eliáša, tak jeho túžba je, aby na ňom bol dvojnásobok Eliášovho ducha (urobil 2-krát viac zázrakov). Duch Boží - Duch Svätý v Novom zákone. Na začiatku NZ vidíme Ducha Božieho = Ducha Svätého konať pri Ježišovom počatí (Lk 1, 35) a ďalej vždy všade tam kde je Ježiš prítomný (dokonca ešte nenarodený). Dieťa, ktoré nosila Alžbeta sa radosťou zachvelo v jej lone a ju naplnil Duch Svätý. Zachariáša naplnil Duch Svätý, keď prorokoval pri svojom chválospeve (teraz sa tento chválospev modlí celá Cirkev každé ráno). Potom je to Simeon a Anna, ktorí sa stretajú s dieťaťom Ježišom a sú plní Ducha Svätého a prorokujú o nemluvňati. S realitou Ducha Svätého sa stretáme aj u Jána Krstiteľa, ktorý tým čo sa mu dávali pokrstiť hovoril. Lk 3, 16: *„Ja vás krstím vodou. No prichádza mocnejší ako som ja. Ja nie som hoden rozviazať mu remienok na obuvi. On vás bude krstiť Duchom Svätým a ohňom. “ Duch Svätý v živote Ježiša. Keď ideme ďalej čítame Lk 3, 21-22 *„ Keď sa všetok ľud dával krstiť a keď bol pokrstený aj Ježiš a modlil sa, otvorilo sa nebo, zostúpil na neho Duch Svätý v telesnej podobe ako holubica a z neba zaznel hlas: Ty si môj milovaný Syn, v tebe mám zaľúbenie. “ Tu vidíme dôležitú vec. Ježiš sám prijíma Ducha Svätého. On ako Boh predsa nepotreboval naplnenie Duchom Svätým, ale urobil to pre nás, dáva nám vzor aby sme sa aj my napĺňali Duchom Svätým, pretože je to pre náš život nesmierne dôležité. Aby sme prijali našu úplnu závislosť na Bohu vo všetkých oblastiach života. Tak ako Ježiš, ktorý bol Bohom, ale nikdy nekonal zo svojej vlastnej autority. Vždy konal cez Ducha Svätého to čo bola Otcova vôľa. Hneď pri pokúšaní na púšti. Nepoužil svoju moc, keď ho diabol pokúšal aj citovaním Písma - Zhoď sa dolu veď je napísané: Svojim anjelom dá príkaz o tebe, aby ťa chránili na tvojich cestách, aby si si neuderil nohu o kameň. Ježiš sa, zriekol seba samého a vzal si prirodzenosť sluhu. On nám ukazuje ako máme byť závislí na Bohu a jeho Duchu. Boh totiž vie o našej neschopnosti urobiť seba aj iných šťastnými a ponúka nám svoju pomoc a chce nás urobiť večne šťastnými. ==Čo Ježiš hovorí o Duchu Svätom?== Ježiš povedal Jn 7, 37-38 : 37“Ak je niekto smädný a verí vo mňa, nech príde ku mne a nech pije. 38Ako hovorí písmo z jeho vnútra potečú prúdy živej vody. “ Je tu úžasná ponuka pre každého jedného z nás, ten kto verí môže byť prameňom - teda Boh chce do teba vložiť niečo nevyčerpatelné. Chce sám prebývať svojim Duchom v tvojom srdci. Aj svätý Pavol píše Korinťanom, 1 Kor 3,16 *Neviete, že ste Boží chrám a že vo vás prebýva Boží Duch. Áno my všetci, ktorí sme pokrstení sme dostali Ducha Svätého a od prijatia sviatosti birmovania sa chce tento Boží Duch stať v našom živote viditeľný. Sviatosť birmovania to malo byť naše osobné rozhodnutie sa pre Boha, to malo byť naše obrátenie. Máme Ducha Svätého, ale ak sme neurobili osobné rozhodnutie pre život s Bohom, nemôže Boží Duch v nás pôsobiť. A je teraz vlastne iba na každom z nás jednotlivo či mu dáme možnosť, priestor v živote. Na konci svojho života Ježiš viac hovoril o dare Ducha, ktorého prišiel zoslať. Vtedy prvýkrát hovoril otvorene o Otcovi, o láske a jednote, ktorá má charakterizovať jeho učeníkov. Ježiš dokonca zašiel až tak ďaleko, že svojim učeníkom povedal, že je lepšie, ak od nich telesne odíde, aby mohli mať Ducha. Po ukrižovaní a vzkriesení boli jeho posledné slová: Sk 1, 8 : „ale vy budete o niekoľko dní pokrstení Duchom Svätým... zostúpi na vás Svätý Duch, dostanete silu a budete mi svedkami. “ Skúsenosť prijatia Ducha Svätého - platí pre každého kresťana. Učeníci čakali a modlili sa. V deň Turíc na nich v moci zostúpil Duch Svätý. Hovorili v jazykoch, chválili Boha a ohlasovali zvesť pokánia a odpustenia hriechov, ako im prikázal Ježiš. To o čom im hovoril Ježiš sami zakúsili. Zakúsili nový vzťah s Ježišom, nové poznanie Otca. Bol to dôsledok toho, že Otec a Syn prebývali skrze Ducha Svätého v ich srdciach. Pôsobili v nich a skrze nich pri ohlasovaní evanjelia a potvrdzovali ho znameniami, ktoré Syn prisľúbil. Učeníci zakúsili ovocie i dary Ducha vo veľkej hojnosti. Vlastnili veľký pokoj, radosť a dôveru. Vedeli, kým sú a kto cez nich pôsobí. Apoštol Peter v deň Turíc po zostúpení Ducha Svätého vo svojej kázni jasne hovorí, že to čo získali učeníci môže získať každý. Má to byť bežnou súčasťou kresťanstva, súčasťou skúsenosti úprimného obrátenia sa človeka k Bohu. A tieto Petrove slová sa skutočne plnia. Vidíme to na ďalších stránkach Skutkov. Toto vyliatie sa stáva štandardným očakávaním a skúsenosťou kresťanstva. ==Duch Svätý v prvej Cirkvi a jeho pôsobenie - Skutky apoštolov== Sk 8, 14-17 *„ Keď sa apoštoli, ktorí bolli v Jeruzaleme dopočuli, že samária prijala Božie Slovo, vyslali k nim Petra a Jána. Oni ta zašli a modlili sa za nich, aby dostali Ducha Svätého, lebo na nikoho z nich ešte nezostúpil, boli iba pokrstení v mene Pána Ježiša. Potom na nich vložili ruky a dostali Ducha Svätého.“ Ďalej môžme vidieť niečo čo je pre nás konkrétne veľmi povzbudzujúce. Sám Peter tým bol prekvapený. Boh si ho totiž použil, aby cez neho naplnil Duch Svätý aj pohanov (my sme vlastne z pohľadu Židov ponímaní ako pohania). Stalo sa to u Kornéliusa (Peter mal predtým videnie, ktorým ho Boh pripravil na to čo chce urobiť). Sk 10, 44-48 : *„44Kým Peter toto hovoril, zostúpil Duch Svätý na všetkých čo počúvali slovo. 45A veriaci z obriezky, čo prišli s Petrom, žasli, že sa dar Ducha Svätého vylial aj na pohanov, 46lebo ich počuli hovoriť jazykmi a velebiť Boha. Vtedy Peter povedal: 47Môže ešte niekto zabrániť, aby boli vodou pokrstení tí čo dostali Ducha Svätého tak ako my? 48A rozkázal ich pokrstiť v mene Ježiša Krista. . . 25 rokov po prvých Turícach apoštol Pavol na svojej misijnej ceste stretáva skupinu učeníkov z Efezu. Kladie im iba jednu otázku na uistenie či sú naozaj kresťanmi: Dostali ste aj Ducha Svätého, keď ste uverili? Sk 19, 1-6 : *„1Kým bol Apollo v Korinte Pavol pochodil po horných krajoch a prišiel do Efezu. Tam našiel akýchsi učeníkov2a povedal im: dostali ste aj Ducha Svätého, keď ste uverili? Oni mu odvetili ani sme nepočuli, že je Duch Svätý. 3On sa ich opýtal: Ako ste teda boli pokrstení? Oni odpovedali Jánovým krstom. 4Pavol povedal Ján krstil krstom pokánia a hovoril ľudu, aby uverili v toho, ktorý prichádzal poňom to jest v Ježiša. 5Keď to počuli dali sa pokrstiť v mene Pána Ježiša. 6A keď na nich Pavol vložil ruky, zostúpil na ich Duch Svätý i hovorili jazykmi a prorokovali. “ Ježišovo učenie a skúsenosť prvej Cirkvi zreteľne poukazujú na zjavné a účinné prijatie Ducha Svätého ako kľúč k pochopeniu a zakúseniu Ježiša a Otca. Poukazujú na jasnú a konkrétnu skúsenosť konkrétnej osoby, ktorá koná konkrétne dielo, prinášajúce konkrétne výsledky. Kresťania, ktorí túto skúsenosť nemali boli poučovaní. Tí čo túto skúsenosť mali sa s nimi modlili, aby ju prijali. ==Nevyhnutnosť prijatia Ducha Svätého== Potreba tejto skúsenosti je nevyhnutná. Myslím, že každí z nás mal v živote takú skúsenosť či už zo strany iných, alebo z vlastného vnútra sa dostal do situácie, keď zistil, že nie je schopný plniť požiadavky evanjelia. V cirkvi sme dostali Ježiša ukázaného ako vzor pre náš život a bolo nám prikázamé, aby sme ho nasledovali. My to môžeme prijať a snažiť sa o to, ale vždy to pre nás znamená veľkú námahu, ktorá sa nám stáva ťažšou a ťažšou až jej podľahneme. Východisko - otvorenie sa na Ducha Svätého. Môžem skutočne celý život robiť z dobrého srdca rôzne dobré veci a nevyplním svoje povolanie. Nespoznám Božiu vôľu pre môj život, nespoznám ten jeho plán so mnou v ktorom ma on chce urobiť šťastným, nespoznám dary - talenty, ktoré som dostal na to aby som ich použil pre seba aj pre blížnych. Východisko - otvorenie sa na Ducha Svätého. Možno sa snažíš naozaj zo všetkých síl a tvoje rozhodnutie je pevné a vôľa buldočia. Chodíš na svätú omšu aj cez týždeň, pravidelne na sväté prijímanie prijímaš Ježiša, chodíš na spoveď každý mesiac, aby si bol neustále v Božej milosti. No napriek tomu všetkému nie je tvoj život naplnený. Cítiš to, že nie je v hojnosti, taký aký sľúbil Ježiš. Jednoduché riešenie pros o naplnenie Duchom Svätým, lebo on je ten dar, ktorý to tvoje snaženie aj milosť tých prijímaných sviatostí umocní, a Boh ťa premení. Duch Svätý ti dáto čo ti chýba on ti dá moc premeny. Duch Svätý je ten, ktorý udeľuje moc premeny. Aj Pavol píše Flp 3, 21 : „On mocou, ktorou si môže podmaniť všetko, pretvorí naše úbohé telo, aby sa stalo podobným jeho oslávenému telu. “ Čo hovorí Pavol o Duchu Svätom? Ef 5, 18 : *„A neopíjajte sa vínom, veď v ňom je samopaš, ale buďte naplnení Duchom. “ Keď Pavol hovorí „buďte naplnení Duchom“ používa termíny, ktoré vlastne znamenajú „byť neustále naplnený“ alebo „zachovať naplnenie“. Pavol tu nedáva voľbu. Jeho výber slov bol usporiadaný ako príkaz. Máme teda byť neustále naplnení Duchom. Čo tým Pavol myslel? Požaduje aby sme dosiahli najaký superduchovný stav, z ktorého nikdy napoblúdime? To čo Pavol hovorí je, že kresťan by mal neustále dovoľovať Duchu Božiemu, ktorý je už v ňom, aby ho naplnil. My sme vo sviatosti birmovania prijali Ducha Svätého, ale je to na nás vidieť. (príklad ako mladí seminaristi, ktorí prijali a prežili naplnenie Duchom Svätým prišli za biskupom). Byť naplnený Duchom to je každodenná výzva. Ako to vyzerá, byť naplnení? Pekný bibl. príklad je soľ. Dajte do jedla soľ a prenikne do celého. Toto je spôsob akým má Duch Svätý pôsobiť v tvojom živote. Je tam všetka moc. My už ju máme. My musíme urobiť iba to, že dovolíme aby Boh ochutil náš život. Aby sme lepšie pochopili biblický význam slova naplnenie pozrieme sa kde inde sa používa toto slovo. #Jn 16, 6 - Ježiš hovorí svojim učeníkom, že odíde a budú naplnení smútkom. V tej chvíli dominoval ich smútok. #Lk 5, 26 - Ježiš uzdravil porazeného a všetci ľudia žasli a boli „naplnení bázňou“. #Lk 6 - sa hovorí ako boli farizeji „naplnení nenávisťou“ a kuli plány ako zničiť Ježiša. Slovo naplnení sa používa v NZ o tých, ktorí boli úplne v zajatí určitej emócie. Písmo ale pripomína, že môžeme byť rovnako v zajatí moci a vplyvu Ducha Svätého. 4. Sk 4,31 - „A keď sa pomodlili, zatriaslo sa miesto na ktorom boli zhromaždení, všetci boli naplnení Duchom Svätým a smelo hlásali Božie slovo“. Čo sa stane, keď sme naplnení? Prvým krokom je prispôsobiť sa Duchu v každodennom živote. Podľa Písma z Ef 4,30 kresťan môže „zarmútiť Ducha Božieho“ a v Sol 5,19 hovorí, že môžeme uhasiť Ducha. Ak je možné zarmútiť a uhasiť Ducha, takisto je možné zaobchádzať s Duchom rešpektujúc ho, prispôsobiť sa a dovoliť mu, aby v našich životoch konal. Toto robíme tak, že podriadime našu vôľu, našu myseľ, naše telo, náš čas, náš talent, náš poklad jednoducho každú oblasť nášho života vedeniu Duchom Svätým. A keď má Duch Boží všetko pod kontrolou, prežívame jeho naplnenie, zažívame radosť a moc. Žijeme prosto naplnený život. Peter - vzor pre naplnenie Duchom. Dokonalým príkladom ako toto všetko funguje, je apoštol Peter. Peter bol rád blízko Ježiša. Nechcel sa od neho vzdialiť ani na chvíľku. Dokiaľ bol pri Ježišovi, hovoril a robil úžasné veci. Keď sa Ježiš pýtal učeníkov, čo si myslia, kto je, Peter odpovedá: Ty si Kristus, Syn Boha živého. A Ježiš mu povedal: Peter ty si na to neprišiel sám, ale môj Otec, ktorý je na nebesiach ti to zjavil. Inde sú učeníci v loďke na rozbúrenom mori. Uvideli Ježiša ako sa po vode blílži k nim. Peter si chcel byť istý, že je to Ježiš a tak požiadal: Pane ak si to ty rozkáž mi prísť k tebe po vode. Ježiš mu povedal: Poď a Peter vystúpil na vodu. Ale keď bol z lode von napadli mu zrejme iné myšlienky a začal sa topiť. Ježiš ho však zachytil. Kedykoľvek bol Ježiš blízko Peter robil úžasné veci. V Getsemanskej záhrade, keď Ježiša prišli zajať, Peter ukázal, že sa nebojí a odťal ucho sluhovi Malchusovi. Ježiš Petra pokarhal za jeho prudkosť a Malchusovi ucho prirástlo. Ale tento Petrov čin nám ukazuje, že keď bol s Ježišom, cítil sa taký sebaistý, že nepripúšťal porážku ani v beznádejnej situácii. Ale čo sa stalo o niekoľko hodín neskôr? Ježiš bol vypočúvaný Peter už nebol v jeho prítomnosti, a keď sa ho trikrát pýtali či pozná Ježiša, trikrát ho zaprel. Hodiny ukrižovania museli byť pre Petra zvlášť ťažké keď videl ako jeho milovaný majster zomiera na kríži. Ale Ježiš vstal z mŕtvych a o niekoľko týždňov vstúpil na nebesia. Čo bude Peter robiť teraz? Pán neodišiel len na niekoľko kilometrov ale úplne. Avšak v Sk 2 dostávame nádhernú odpoveď. Peter po zoslaní Ducha Svätého stojí pred zástupom Židov v Jeruzaleme a hovorí pôsobivú kázeň, ktorá presviedča mnohých a výsledok je 3000 ľudí, obrátených naraz k Ježišovi Kristovi. Onedlho potom uzdravuje chromého a hovorí odvážne o Ježišovi pred rozhnevaným židovským parlamentom. Čo sa stalo? Peter prijal Svätého Ducha a bol ním naplnený. Keď bol Peter naplnený Duchom Božím, mal rovnaké schopnosti, rovnakú odvahu a moc, akú mal v telesnej prítomnosti Ježiša. Byť naplnení Duchom znamená žiť každú chvíľu, ako keby sme boli v prítomnosti Ježiša Krista. ==Čo robiť teraz?== Máme v tejto chvíli pred sebou skutočnosť Ducha Svätého ako niečo reálne. Boh totiž nemôže nesplniť to čo nám prisľúbil. Od nás sa očakáva iba správny postoj. Postoj otvorenosti. Úprimne sa rozhodnime pre Boha, dovoľme mu, aby vstúpil do našich životov. Nechaj Boha byť Bohom v tvojom živote a budeš oslobodený ( krok, skutok viery + posúvanie hraníc = príkl. sliepka = zdôraznenie postoja cez, ktorý Boh môže pôsobiť). Nebuď ľahostajný, vlažný. Vlažnosť je najväčšou prekážkou k Bohu. Ukáž Bohu, že ho potrebuješ. Zjv 3, 15-16: poznám tvoje skutky, že nie si ani studený ani horúci, ale preto, že si vlažný už už ťa vypľúvam. Pre prijatie Ducha Svätého sú potrebné 3 podmienky: 1. Uveriť - uveriť Božiemu Slovu, jeho prísľubu zoslania Ducha Svätého na každého, uveriť, že Ježiš Kristus je ten istý, včera, dnes i naveky. Aj dnes je Boh plný lásky a moci ako v časoch apoštolov, uveriť, že teraz prichádza chvíľa čas milosti a spásy, keď chce Boh dať svojho Ducha svojim stvoreniam. 2. Túžiť - dôležité je si uvedomiť, že nemusíme byť dokonalí, aby sme boli naplnení Duchom Svätým. Ale musíme mať smäd. Ž 63,2-3 *Za tebou prahne moja duša, za tebou túži moje telo, ako vyschnutá pustá zem bez vody, tak ťa túžim uzrieť vo svätini a vidieť tvoju moc a slávu“. Vyprahnutá zem poznáme pukliny, je pripravená, ochotná prijímať. 3. Modliť sa - Sám Pán Ježiš nás to učí. Lk 11, 9. 10. 13 : 9Aj ja vám hovorím: Proste a dostanete! Hľadajte a nájdete! Klopte a otvoria vám!10Lebo každý, kto prosí, dostane, a kto hľadá, nájde, a kto klope tomu otvoria. 13. . . vy hoci ste zlí viete dávať svojim deťom dobré dary, o čo skôr dá nebeský Otec Ducha Svätého tým, čo ho prosia. Sk 1, 13-14 * “Títo všetci jednomyselne zotrvávali na modlitbách spolu so ženami, s Ježišovou matkou Máriou a s jeho bratmi. “ Pohľad do Sk na to čo robili apoštoli, ako sa modlili je jednoduchý. Potrebná je modlitba pri jeho matke, jednomyseľná. Mária je tu s nami po celý čas ako sme tu aj sa s ňou modlíme k Bohu, máme všetci jeden spoločný úmysel, aby nás Boh naplnil svojim Duchom a dokonca sme tu aj v spoločenstve, tak ako boli apoštoli. Veríme, túžime a ideme sa modliť. Teraz môžeme mať nádej, ktorú spomína v liste Rim 5, 5 sv. Pavol : . . a nádej nezahanbuje, lebo láska Božia je rozliata v našich srdciach skrze Ducha Svätého, ktorého sme prijali. Saul mal tiež skúsenosť moci Ducha Svätého. Dvakrát v živote sa stretol s Božími prorokmi, keď sa to stalo naposledy Saul sa pokúšal chytiť (zajať) Dávida poslal poslov, ktorí mali chytiť Dávida, ale prišli im do cesty proroci? Otvorme si na 1 Sam 19,18-24 V Biblii nie je veľa vtipných príbehov, ale tento sa mi vidí vtipný, je to roztomilá ukážka toho, ako je Boh Bohom. Je to úžasný príbeh, ale na tom príbehu by som nebudoval žiadnu teológiu okrem tej, že Boh je Boh a žiaden kráľ sa nemôže postaviť proti nemu. Saul je jediný kráľ, ktorého Boh takýmto spôsobom zahanbil. Inde môžeme čítať o kráľovi Nabuchodonozorovi ako ho Boh odsúdil - potrestal ako ho vydal nepriateľom ako chodil určitý čas po poliach a jedol trávu ako zviera. A na konci tohto jeho blúznenia povedal Boh je Boh. Nabuchodonozor hovoril: myslel som si, že ja som Boh ale poznal som, že Boh je Boh. Dávid videl ako Saul stratil toho Ducha, ktorým bol pomazaný, videl ako Duch Svätý bol nahradený zlým duchom a tak Dávid v 51 žalme hovorí Bože neurob mne to čo si urobil Saulovi ja ľutujem a chcem sa obrátiť a chcem ťa nasledovať. To bol dar Ducha Svätého. Cez všetky prorocké knihy vidíme Ducha Svätého ako je činný. Známa je pasáž Izaiáš 61 - Izaiáš tam hovorí: Duch Pána je nado mnou lebo ma pomazal, aby som niesol dobrú novinu a ja verím, že Ježiš, keď čítal túto pasáž v synagóge a povedal, že sa to splnilo Iz tiež veril, že toto bolo povedané tiež pre neho Iz to nehovorí, že myslí na tie roky dopredu Iz vidí aj tú svoju službu ako výsledok toho zostúpenia Ducha Svätého. Ez 2,1-2 *CITAT Tuná Duch Svätý je činný v prorokovi Duch vstupuje do proroka a hovorí k nemu. Ez 8,3 Je tu i veľmi zaujímavý príklad činnosti Ducha Svätého, tu Duch Svätý berie proroka aby videl víziu. Mohlo byť zaujímavé ako mohol Duch Svätý chytiť Ez za vlasy a zodvihnúť ho. Neviem si to predstaviť. Zdvihol ho za vlasy a potiahol ho preč. Duch Svätý je nestále v aktivite, koná. U proroka Joela je veľký prísľub vyliatia Ducha Svätého prísľub ktorý sa tiahne od SZ k NZ. To je vlastne prísľub, ktorý citoval Peter v deň Turíc zástupom: Joel 2, 28-32 *CITAT. O aký prísľub ide? Boh vyleje svojho Ducha na všetko stvorenie na každé telo. To je revolúcia. Vidíme, že Duch Svätý bol vyliaty na kráľov, na prorokov na sudcov na zvláštnych ľudí, ale tu je prísľub, že Duch Svätý bude vyliaty na každého muža, ženu. To je sila, možno neviete, že v ranných modlitbách sa Židia modlili toto: Ďakujem ti Bože, že nie som pohanom, že nie som otrokom, že nie som ženou. A ženy sa modlili: ďakujem ti, že nie som pohanom, že nie som otrokom a že som taká akú si ma urobil. Tu Boh hovorí, že jeho rozdelenia nezaujímajú. On požehná každého, hovorí cez Joela. Príde čas, keď Duch Svätý bude vyliaty na celú spoločnosť. Hovorí že rovnako ako aj ženy budú požehnaní aj otroci a aj na služobníka a služobnicu bude vyliaty Duch Svätý. To bolo proroctvo, ktoré sľubovalo, že prídu veľké zmeny. A keď sa potom pozrieme na skutky vidíme, že sa to stalo. Toto bol prísľub, ktorý mal zmeniť svet a možno na ďalšom stretnutí si povieme čo sa stalo po Turícach ale čo chcem aby sme pochopili teraz pozerajúc na Ducha Svätého v SZ je že Boh koná veľmi rôznorodo - objavuje sa v oblaku, objavuje sa v ohni on prichádza ako fyzická sila na Samsona, on volá prorokov aby prorokovali, on ponižuje kráľa Saula až k zemi, on ťahá proroka za jeho vlasy. Boží Duch ako veľká variabilita (rôznorodosť) nás vedie aby sme Ducha Svätého neukladali do krabičiek. Boh vás berie každého ako individuum. Jeho spôsob konania vo vašich životoch je iný ako Jeho spôsob konania v mojom živote. Jediné čo od nás chce je aby sme boli otvorení na ten jeho spôsob konania v našich životoch, pretože spolu sme telo Kristovo a spôsob, ktorým Boh koná v tvojom živote ja potrebujem ja potrebujem dary, ktoré Duch Svätý dáva tebe. A nemôžem povedať nepotrebujem ťa. Ja nie som organizáror ale je tu Jiří, ktorí má dar organizátorstva. Ja ho potrebujem, potrebujem takéhoto človeka. Povedal som predtým Andrzejovi, že ja nedokážem zorganizovať žiadne stretnutie, lebo ja mám dar vidieť veci vo víziách, ale nikdy nemyslím na praktické veci. Som kdesi tam hore ďaleko, Boh mi čosi ukazuje, vidím nejaký obraz, vidím ľudí prichádzať ku Kristovi, vidím Ducha Svätého vyliateho na národy, ale nepýtajte sa ma ako. A potom Duch Svätý mi dáva bratov, ktorí prídu a povedia: pomôžeme ti. {{Katechéza}} 1807 4058 2005-10-13T17:44:10Z Sluhapanov 25 /* Štvrtá pravda: len ten, kto prijme Ježiša Krista ako svojho Spasiteľa a Pána okúsi jeho spásu; len po osobnom prijatí Krista môžme spoznať a zažiť Božiu lásku a budeme vedieť, aký plán má Boh pre n ==Duchovné pravdy, alebo zákony== Tak ako môžeme poznať pôsobenie fyzikálnych zákonov, ktoré určujú dianie v prírode a vo vesmíre, máme možnosť poznať pravdy a zásady, ktoré určujú náš vzťah k Bohu. ==Prvá pravda: Boh ťa miluje a má pre tvoj život pripravený nádherný plán== Božia láska Boh ťa miluje, toto je pravda, ktorú vo Sv. Písme neustále zdôrazňuje. Miluje ťa osobne a bez akýchkoľvek podmienok. Jeho láska k tebe nie je odmenou za tvoju lásku. On totiž miluje ako prvý. On ťa nemiluje preto že ty si dobrý, ale preto, že on je dobrý. Pozri sa, čo o tom hovorí vo Sv. Písme: Iz 43,1-2.3a.4a • toto hovorí Pán, tvoj stvoriteľ..., tvoj tvorca...: „Neboj sa, veď ja ťa vykúpim, po mene ťa zavolám, ty si môj. Keď sa budeš brodiť vodami, budem s tebou, a keď riekami, nepotopia ťa. Keď pôjdeš cez oheň, nepopáliš sa a plameň nebude horieť na tebe. Veď ja som Pán, tvoj Boh...“ • si drahý mojim očiam, vzácny a ja ťa milujem Iz 49,15 • Či zabudne žena na svoje nemluvňa a nemá zľutovania nad plodom svojho lona? I keby ona zabudla, ja nezabudnem na teba. Iz 54,10 • Nech i vrchy odstúpia a kopce nech sa otrasú: moja milosť neodstúpi od teba, zmluva môjho mieru sa neotrasie, hovorí Pán... 1 Jn 4,10a. 19 • Láska je v tom, že nie my sme milovali Boha, ale že on miloval nás a poslal svojho jednorodeného Syna na svet... • My milujeme, pretože on prvý miloval nás. Jn 3,16 • Veď Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život. Boží plán Boh si ťa vyvolil od večnosti, aby si mohol byť raz štastný v jeho prítomnosti. On túži, po tvojom šťastí, veď preto ťa stvoril. On nechce aby si iba živoril, on chce, aby si žil plným životom, a to naveky: Jn 10,10 • (Pán Ježiš hovorí:) Ja som prišiel, aby mali život a aby ho mali hojnejšie. Ako je však možné, že väčšina ľudí Božiu lásku necíti a nežije takýmto zmysluplným životom? Pretože je tu jeden problém... ==Druhá pravda: človek je hriešny a jeho kontakt s Bohom je prerušený. Preto nemôže spoznať a okúsiť Božiu lásku a vedieť aký je Boží plán pre jeho život== Pôvod problému Hriech sa zrodil z nedôvery. Človek pochyboval, že to s ním Boh myslí dobre. Pomyslel si, vezmem svoj osud do vlastných rúk. Nepotrebujem Boha. Vystačím si aj sám. A tak sa od Boha oddelil: Gn 3,1 • No had bol lstivejší, ako všetky poľné zvieratá, ktoré urobil Pán, Boh, a vravel žene: „Naozaj povedal Boh: «Nesmiete jesť z nijakého rajského stromu!»?“ Gn 3,4 • Tu povedal had žene: „Nie, nezomriete, ale Boh vie, že v deň, keď budete z neho jesť, otvoria sa vám oči a vy budete ako Boh, budete poznať dobro a zlo.“ Všetci zhrešili Hriech sa však netýka len niekoľkých nešťastníkov. On sa totiž rozšíril ako mor do celého ľudstva. Človek sa rodí hriešny, a všade po sebe zanecháva bolestné stopy hriechu. Hriech je ako tieň, ktorý je mu neustále v pätách. Rim 3,23 • všetci zhrešili a chýba im Božia sláva. Ž 51,7b • Hriešneho ma počala moja mať. Rim 7,14-15; 16-24 • Vieme, že zákon je duchovný, ale ja som telesný, zapredaný hriechu. Ani nechápem, čo robím, lebo nerobím to, čo chcem, ale robím to, čo nenávidím. • Potom to však už nerobím ja, ale hriech, ktorý vo mne sídli. Viem totiž, že vo mne, to jest v mojom tele, nesídli dobro; lebo chcieť dobro, to mi je blízko, ale robiť dobro nie. Veď nerobím dobro, ktoré chcem, ale robím zlo, ktoré nechcem. No ak robím to, čo nechcem, už to nerobím ja, ale hriech, ktorý vo mne sídli. Badám teda taký zákon, že keď chcem robiť dobro, je mi blízko zlo. Podľa vnútorného človeka s radosťou súhlasím s Božím zákonom; ale vo svojich údoch pozorujem iný zákon, ktorý odporuje zákonu mojej mysle a robí ma zajatcom zákona hriechu, ktorý je v mojich údoch. Ja nešťastný človek! Kto ma vyslobodí z tohoto tela smrti? Najväčším nešťastím človeka je, ak neuznáva svoj problém Je veľmi zlou správou fakt, že žijeme v tieni hriechu, a že táto smutná realita sa týka každého z nás. Najväčším nešťastím človeka je však, ak si skutočnosť svojej biedy neuzná, ak necíti problém hriechu, ak mu spoločenstvo s Bohom nechýba. Takí boli farizeji. Vypadať však navonok O.K., to ešte nič nevyrieši: Mt 23,5-7 • Všetko, čo robia, konajú iba preto, aby ich ľudia videli: rozširujú si modlitebné remienky a zväčšujú strapce na šatách, radi majú popredné miesta na hostinách, prvé stolice v synagógach, pozdravy na uliciach a keď ich ľudia oslovujú Rabbi. Mt 23,27 • Beda vám, zákonníci a farizeji, pokrytci, lebo sa podobáte obieleným hrobom, ktoré zvonka vyzerajú pekne, ale vnútri sú plné mŕtvolných kostí a všelijakej nečistoty. Tak sa aj vy navonok zdáte ľuďom spravodliví, no vnútri ste plní pokrytectva a neprávosti. Lk 18,9-14 • Tým, čo si namýšľali, že sú spravodliví a ostatnými pohŕdali povedal toto podobenstvo: Dvaja ľudia vstúpili do chrámu modliť sa. Jeden bol farizej a druhý mýtnik. Farizej sa postavil a takto sa modlil: „Bože, ďakujem ti, že nie som ako ostatní ľudia. Vydierači, nespravodlivci, cudzoložníci, alebo aj ako tento mýtnik. Postím sa dva razy do týždňa, dávam desiatky zo všetkého, čo mám.“ Mýtnik stál celkom vzadu a neodvážil sa ani oči k nebu zdvihnúť a hovoril: „Bože, buď milostivý mne hriešnemu.“ Hovorím vám, tento odišiel domov ospravedlnený a nie tamten. Lebo každý, kto sa povyšuje, bude ponížený, a kto sa ponižuje, bude povýšený. Zjv 3,17 • hovoríš: „Som bohatý, zbohatol som, nepotrebujem nič.“ - a nevieš, že si biedny, poľutovaniahodný, chudobný, slepý a nahý. Takto sa o hriechu vyjadrili svätí: Sv. Katarína Sienská opakovala aj na smrteľnej posteli modlitbu, ktorú sa s hlbokou poníženosťou modlila po celý svoj život: «Pane, zhrešila som, zmiluj sa nado mnou!» Sv. Terézia Avilská pokladala svoje hriechy za príčinu všetkých nešťastí a katastrof. Vraj Pán jej v zjavení ukázal miesto v pekle, kam by sa dostala, keby sa nebola obrátila a polepšila zo svojich chýb. Sv. Gemma Galgani viackrát počula z Ježišových úst, že je veľkou hriešnicou. Sv. Alfonz Mária de Liguori hovoril, že musíme byť presvedčení, že stojíme na vrcholci hory, zavesení na nitke nad priepasťou hriechov a iba milosť Božia nás drží, aby sme sa do tej priepasti nezrútili... Ak by sa tá nitka Božej milosti našou vinou pretrhla, sme schopní dopustiť sa aj tých najťažších hriechov a nemravných skutkov. Kontakt s Bohom je prerušený Stav, do ktorého nás dostal hriech je nezávideniahodný. Je to tma, a opustenosť. Kde niet Boha, tam niet šťastia ani života. Tam čaká len smrť. Rim 6,23 • Lebo mzdou hriechu je smrť. Boh je svätý a človek je hriešny. Oddeľuje ich veľká priepasť. Človek sa neustále snaží dostať sa k plnému životu vlastným pričinením: správnou životosprávou, štúdiom, dobrým životom, etikou, filozofiou atď. Šťastie je však iba v Bohu. Ak sa však človek snaží dostať nejako k Bohu, zisťuje, že to sám nedokáže. Je tu totiž hriech, a s ním si sám neporadí. Naše skutky nedokážu vyriešiť problém hriechu a jeho dôsledkov. Aké je teda východisko? ==Tretia pravda: Ježiš Kristus je jedinou Božou odpoveďou na hriech človeka. Cez neho môžeš poznať a okúsiť Božiu lásku a Boží plán pre tvoj život== Ježiš prišiel zachrániť hriešnikov Nechajme hovoriť sv. apoštola Pavla: 1Tim 1,12-17 • Ďakujem tomu, ktorý ma posilnil, Kristovi Ježišovi, nášmu Pánovi, že ma uznal za verného a zveril mi službu, hoci som bol predtým rúhač, prenasledovateľ a násilník. No dosiahol som milosrdenstvo, lebo som to robil z nevedomosti v nevere. Ale nadmieru sa rozhojnila milosť nášho Pána s vierou a láskou, ktoré sú v Kristovi Ježišovi. Toto slovo je spoľahlivé a úplne vierohodné: Kristus Ježiš prišiel na svet zachrániť hriešnikov; a ja som prvý z nich. Ale dosiahol som milosrdenstvo, aby na mne na prvom ukázal Kristus Ježiš všetku zhovievavosť ako príklad pre tých, čo v neho uveria pre večný život. Kráľovi vekov, nesmrteľnému, neviditeľnému, jedinému Bohu česť a sláva na veky vekov. Amen. Boh sa stal človekom v Ježišovi Kristovi, a tak našiel riešenie nášho problému. On sám vzal iniciatívu, a zbúral priepasť, ktorá oddeľovala človeka od Boha. V Ježišovi Kristovi sa Boh a človek stretávajú v jedinej osobe. Ježiš sa stal takto prostredníkom medzi nami a Bohom. On prišiel, aby zrúcal múr hriechu. Vzal na seba naše hriechy, náš dlžobný úpis voči Bohu, a pribil ich na kríž. Vykonal za nás dobrovoľné pokánie, ktoré my sme neboli schopní vykonať. A tak nás zachránil. Cena našej spásy je vysoká. Je to krv Ježiša Krista, v ktorom sa nám zjavila Božia láska. Ježiš za nás zaplatil svojou krvou Iz 53,4.5.7 • on niesol naše choroby a našimi bôľmi sa on obťažil... • bol prebodnutý pre naše hriechy, strýznený pre naše neprávosti, na ňom je trest pre naše blaho a jeho ranami sme uzdravení... • Obetoval sa, pretože sám chcel, a neotvoril ústa; ako baránka ho viedli na zabitie a ako ovcu, čo onemie pred svojim strihačom... 1 Kor 6,20 • Draho ste boli kúpení. Oslavujte teda Boha vo svojom tele.  Rim 5,20 • Ale kde sa rozmnožil hriech, tam sa ešte väčšmi rozhojnila milosť, aby tak ako hriech vládol v smrti, aj milosť vládla spravodlivosťou pre večný život skrze Ježiša Krista, nášho Pána. Flp 2,6-8 • On, hoci má božskú prirodzenosť, nepridŕžal sa svojej rovnosti s Bohom, ale zriekol sa seba samého, vzal si prirodzenosť sluhu, stal sa podobný ľuďom... Uponížil sa, stal sa poslušným až na smrť, až na smrť na kríži. Rim 5,8 • Ale Boh dokazuje svoju lásku k nám tým, že Kristus zomrel za nás, keď sme boli ešte hriešnici. On vstal z mŕtvych Ježiš sa stal však nielen obeťou za naše hriechy, ale tiež víťazom nad našimi hriechmi. On zvíťazil nad hriechom, a nad jeho smutnými následkami, teda nad smrťou. Vsal z mŕtvych a už viac nezomiera. Smrť nad ním už nepanuje. Na tomto víťazstve chce urobiť účastného každého z nás. 1 Kor 15,55 • Smrť pohltilo víťazstvo. Smrť, kde je tvoje víťazstvo? Smrť, kdeže je tvoj osteň? 1 Kor 15,3-6 • Kristus zomrel za naše hriechy... bol pochovaný... bol tretieho dňa vzkriesený podľa Písem,... zjavil sa Kéfasovi a potom Dvanástim. Potom sa zjavil viac ako päťsto bratom naraz... Ježiš Kristus je jedinou cestou Jn 14,6 • (Ježiš povedal:) Ja som cesta, pravda a život. Nik nepríde k Otcovi, iba cezo mňa. Boh preklenul priepasť, ktorá nás oddeľuje, tým, že poslal svojho Syna Ježiša Krista, aby zomrel za nás a za naše hriechy na kríži. No hoci on už za nás zaplatil svojou krvou, hoci on vykúpil všetkých bez rozdielu, jeho spása sa netýka všetkých automaticky. Nestačí totiž len poznať tieto pravdy... ==Štvrtá pravda: len ten, kto prijme Ježiša Krista ako svojho Spasiteľa a Pána okúsi jeho spásu; len po osobnom prijatí Krista môžeme spoznať a zažiť Božiu lásku a budeme vedieť, aký plán má Boh pre náš život== Prečo máme prijať Ježiša Krista? Jn 1,12 • Ale tým, ktorí ho prijali, dal moc stať sa Božími deťmi: tým, čo uverili v jeho meno Ježiša Krista prijímame vierou Ef 2,8-9 • Lebo spasení ste milosťou skrze vieru; a to nie je z vás, je to Boží dar: nie zo skutkov, aby sa nik nevystatoval. Ježiš Kristus vojde do tvojho srdca, keď ho pozveš Zjv 3,20 • Hľa, stojím pri dverách a klopem. Kto počúvne môj hlas a otvorí dvere, k tomu vojdem a budem s ním večerať a on so mnou. Prijatie Ježiša Krista znamená obrat k Bohu, dôvera v Ježiša Krista, že on to so mnou myslí dobre, že má moc zmeniť môj život, že s ním sa už ničoho nemusím báť. Prijať Ježiša Krista znamená uveriť, že on mi môže odpustiť moje hriechy, veď za ne položil svoj život. Znamená to otvoriť mu dvere vo sviatosti krstu, prípadne zmierenia, prijať ho v eucharisti. Prijať ho, to znamená urobiť ho Pánom svojho života, odovzdať mu seba i všetko čo mi patrí, znamená to obrat o 180 stupňov, znamená to nový život s ním, znamená to dať mu plnú moc, nech so mňa urobí čo chce on. Prvý krok k prijatiu Ježiša Krista môžeš urobiť ihneď Modlitba je rozhovor s Bohom. Boh pozná tvoje srdce a nezáleží mu toľko na slovách, ktoré volíš, ale skôr na postoji tvojho srdca. Môžeš sa modliť i takto: Pane Ježišu, potrebujem ťa! Otváram ti dvere svojho srdca a prijímam ťa ako Spasiteľa a Pána. Ďakujem ti za to, že si zaplatil cenu za moje hriechy. Prevezmi vládu nad mojím životom a učiň zo mňa takého človeka, akého ma ty chceš mať. Vyjadruje táto modlitba túžbu tvojho srdca? Ak áno, vyslov ju v tejto chvíli a Pán Ježiš vstúpi do tvojho života, ako to on sám prisľúbil. Ako môžeš vedieť, že Pán Ježiš vstúpil do tvojho srdca? Prijal si Pána Ježiša do svojho života? Kde je teda Pán Ježiš podľa prisľúbenia v knihe Zjavenia 3,20? On povedall, že vojde k tebe. Myslíš žeby klamal? Na základe čoho vieš, že Boh vypočul tvoju modlitbu? Pretože Boh je hodnoverný a jeho slovo je pravda. Božie slovo sľubuje večný život každému, kto prijal Krista 1 Jn 5,11-13 • A toto svedectvo je, že Boh nám dal večný život a tento život je v jeho Synovi. Kto má Syna, má život; kto nemá Syna, nemá Boží život. Toto som vám napísal, aby ste vedeli, že máte večný život vy, čo veríte v meno Božieho Syna. Ďakuj často Bohu, že Pán Ježiš je v tvojom srdci a že ťa nikdy neopustí. Hebr 13,5 • Veď on sám povedal: „Nezanechám ťa, ani neopustím.“ Môžeš si byť istý, že Pán Ježiš prebýva v tvojom srdci a dáva ti večný život od chvíle, keď si ho osobne prijal do svojho srdca. Taký je jeho sľub. On ťa neoklame. A čo keď to necítiš? Jeho prítomnosť nemožno posudzovať na základe našich pocitov. Nie naše city, ale Božie prisľúbenie, ktoré je nám dané v Božom slove je našou autoritou a základom našej viery. Kresťan žije vierou. To znamená, že sa spolieha na Boha a jeho Slovo. City sú samozrejme súčasťou nášho života, a teda aj života s Bohom, avšak oni nás iba sprevádzajú, nie vedú na ceste s Bohom. [[Kategória:Katechéza]] 1808 5811 2006-04-27T19:29:59Z 62.168.125.215 /* Úvod */ ==Úvod== To, že sme sa tu dnes zišli, to nie je náhoda - je to zvláštne volanie Pána. Osobná skúsenosť Mnohí už možno máte osobnú skúsenosť s Ježišom - Božím Synom, ale je potrebné toto osobné stretnutie prebudiť. Možno sú tu aj niektorí takí, ktorí túto skúsenosť nezažili. Nebudete tu počuť nejaké teologické alebo filozofické prednášky. To, čo tu bude je skôr záležitosť srdca. Boh hovorí v srdci. Náš prístup má byť prístup otvorenia sa. Otvorme si oči, uši, aby sme počuli a chápali, čo nám Boh chce povedať cez Kurz Filip. Kto je to Filip? Filip bol jeden z prvých siedmich diakonov, ktorých vysvätili apoštoli. Začal evanjelizovať vďaka pôsobeniu Ducha Svätého. Jedného dňa ho anjel zavolal, aby prišiel na cestu, ktorá vedie z Jeruzalema do Gazy. Sk 8,26-39 * Pánov anjel povedal Filipovi: „Vstaň a choď na juh k ceste, čo vedie z Jeruzalema do Gazy; je pustá.“ On vstal a šiel. Tu videl Etiópčana, eunucha a veľmoža etiópskej kráľovnej Kandaky, správcu všetkých jej pokladov, ktorý sa prišiel do Jeruzalema pokloniť Bohu, a už sa vracal. Sedel na svojom voze a čítal proroka Izaiáša. Tu povedal Duch Filipovi: „Choď a pridaj sa k tamtomu vozu.“ Keď Filip pribehol a počul, že číta proroka Izaiáša, opýtal sa: „A aj rozumieš, čo čítaš?“ On odvetil: „Ako by som mohol, keď mi to nik nevysvetlí?“ A poprosil Filipa, aby nastúpil a sadol si vedľa neho. Stať Písma, ktorú čítal, bola táto: „Viedli ho ako ovcu na zabitie a ako baránok onemie pred tým, čo ho strihá, tak ani on neotvorí ústa. Pre jeho pokoru bol súd nad ním zrušený. A kto bude rozprávať o jeho rode? Lebo jeho život sa berie zo zeme.“ Eunuch povedal Filipovi: „Prosím ťa, o kom to prorok hovorí? O sebe, či o niekom inom?“ Tu Filip otvoril ústa a počnúc týmto miestom z Písma, zvestoval mu Ježiša. Ako išli cestou, došli k akejsi vode a eunuch vravel: „Pozri voda! Čo prekáža, aby som sa dal pokrstiť?“ Rozkázal zastaviť voz a obaja, Filip i eunuch, zostúpili do vody a pokrstil ho. Keď vystúpili z vody, Pánov Duch Filipa uniesol a eunuch ho viac nevidel; ale šiel svojou cestou plný radosti. Na tejto ceste je eunuch - vysoký kráľovský etiópsky úradník, ktorý sa stará o všetky poklady kráľovnej. * Je to človek, ktorý má všetko - prácu, zlato, je nábožný. * V Skutkoch nie je napísané jeho meno - môžeme mu dať svoje: Helena, Jozef... To sme my. * Každý rok putoval do Jeruzalema po tej istej ceste. Bol nábožný - chudobní ľudia mu závideli, ale on bol eunuch (to znamená neplodný) - nemohol odovzdávať život. Bol vo svojej prirodzenosti zranený. Nemohol mať účasť na dejinách spásy, ale bol nábožný. Cestou čítal Písmo - Božie slovo, ale nerozumel mu. Klaňal sa Bohu, vzdával mu úctu, ale nerozumel tomu, čo Boh hovorí. My ak nemáme osobnú skúsenosť s Bohom Otcom - Božou Láskou - nie sme schopní odovzdávať život - sme neplodní. Denne chodíme na sv. omšu zo zvyku. Povedať svedectvo Filip sa ho pýta: rozumieš tomu, čo čítaš? Vysvetli mi, kto je tá ovca vedená na zabitie. O kom hovorí prorok? A Filip začína hlásať radostnú zvesť. Hovorí, kto zomrie za každého jedného z nás. Hovorí, kto zomrie za eunucha. Tým eunuchom som dnes ja. Eunuch je otvorený. Prosí o pomoc a načúva s otvoreným srdcom. Prichádzajú k vode, okolo ktorej prechádzal každý rok. Bola to oáza. Oáza v púšti je znakom života. Voda uprostred púšte spôsobuje zázrak života. A táto voda sa stala pre eunucha zdrojom nového života. Vo svojom srdci cíti plody tejto zmeny. Jeho radosť spočíva v tom, že prijal Ježiša, ktorý zmenil jeho život. Prešiel zo smútku do radosti, od neplodnosti k plodnosti. To je ponuka, ktorú Pán dáva aj nám. Nato, aby mal pre nás tento kurz nejaký zmysel, je potrebný postoj otvorenosti. Filipom je pre nás Ježiš. Stretá nás na ceste života a my máme možnosť otvoriť mu svoje srdce. Prejsť od zvykových vecí - od rutiny k čomusi novému. Ježiš nám ponúka nový život. Voda oázy nás obmyje od našich bremien a otvorí na nový život. Môžeme sa z nej napiť a ponúknuť aj druhým. Povedať svedectvo Otvorenie srdca a poslušnosť Duchu Svätému, to je krok vo viere. Je tu príležitosť, ktorú nám dáva Pán. Otvorme mu srdce, pretože Boh hovorí prostredníctvom bratov a sestier. ==Božia láska== Pred chvíľou sme počúvali o dôležitom postoji srdca - postoji počúvania, otvorenosti. Postavme sa teraz do tohto postoja... Prečo sme tu? Niekto nás pozval. Možno priateľ. Prečo si prišiel? Možno zo zvedavosti. Je deň ako každý iný. Ale nie si tu náhodou. Pozval ťa sem Boh. Pozval nás sem - mňa i teba náš Otec. Pretože je to v jeho pláne. Neprinútil, ale pozval. Keď niekto niekoho pozve - má pre neho nejakú ponuku. Boh je hostiteľ - ja hosť. Keď som niekde pozvaný - nemusím sa starať, čo mi dajú, čo budem jesť. Nie si tu preto, aby si podal nejaký výkon - si hosť. Cíť sa ako hosť. Boh je ten, ktorý ťa pozval. Boh ti dáva svoju ponuku. On pripravil stôl - môžem si vybrať, môžem si zobrať, koľko len chcem. Záleží len na mne. Prídem alebo neprídem. Najem sa alebo zostanem hladný. Jeho ponuka je táto: Nechaj sa teraz milovať! To je dobrá správa! Boh ťa miluje osobne: Dnes si dostal pozvanie - a to znie - aby si Bohu dovolil milovať ťa. Boh miluje osobne. Ale koľkokrát sme si povedali - Boh miluje jeho, ale nie mňa. Boh miluje všetkých ľudí, no pritom každého osobitne, osobne. Keby si bol na svete iba ty a nik iný, nemohol by ťa milovať viacej, než teraz, pretože už teraz ťa miluje celou svojou všemohúcou bytosťou. Boh miluje každého osobne. Keď ešte neboli slnko, mesiac, zem, ešte pred stvorením sveta, on už vedel o tebe a chcel ťa. Túžil po tebe. Keď ešte nebolo nič, On ťa už nosil vo svojom srdci. Nemiluje ťa pre to, čo robíš, ale preto, že on je tvoj Otec. A pozná ťa po mene.  Iz 43,1-2.3a.4a • toto hovorí Pán, tvoj stvoriteľ..., tvoj tvorca...: „Neboj sa, veď ja ťa vykúpim, po mene ťa zavolám, ty si môj. Keď sa budeš brodiť vodami, budem s tebou, a keď riekami, nepotopia ťa. Keď pôjdeš cez oheň, nepopáliš sa a plameň nebude horieť na tebe. Veď ja som Pán, tvoj Boh...“ • si drahý mojim očiam, vzácny a ja ťa milujem Ako sa voláš? On pozná tvoje meno. Práve teba Boh miluje. Možno mnohí čo sme tu ani nevieme, ako sa voláme (nevieme, čo sme zač). Ale Boh to vie, tvoj Otec pozná tvoje meno. Lebo ťa miluje. Osobne. Tvoj nebeský Otec ti dal meno - tvoju podstatu. Chcel ťa a je stále pri tebe. Bol pri tom, keď si sa narodil. Deväť mesiacov, keď si žil v tele svojej matky očakával tvoj príchod na svet spolu s tvojimi rodičmi. Už ako maličké nemluvňa ťa porovnávali s inými deťmi. Niektorí ľudia hovorili, že si „akýsi tučný“ alebo „dosť chudý“ alebo, že máš „také divné nohy“ alebo „zvláštny nos“. Ale Boh sa radoval a ešte stále sa raduje z tvojej jedinečnosti. Tvoj nebeský Otec bol pri tom, keď si robil svoje prvé krôčiky. Bol s tebou aj v tvojich zraneniach a sklamaniach. Miluje ťa a páčiš sa mu taký, aký si: s ušami, aké máš, s nohami a s nosom aké máš, s tvojimi chybami, nedostatkami...  zaspievať pieseň: „Pane Bože, tebe spievam...“ Má starosť o tie najmenšie detaily nášho života. Tak rád pre nás pripravuje rôzne drobné prekvapenia, ktoré nemajú iný význam než ten, že nám spôsobujú radosť (západ slnka).  Príklad: Nepatrná biela kvetina jagajúca sa v slnečnom svetle vysoko na skale kdesi v talianskych Alpách má svoj význam, i keď ju ľudské oko nikdy neuvidí. Nemá ekonomickú hodnotu, ale Boh ju stvoril v nádeji, že jedného dňa na ňu Adamov syn či dcéra pohliadnu a príjmu požehnanie z jej krásy. Boh ťa miluje osobne. Si Božie dieťa a on i v túto chvíľu volá tvoje meno. Miloval ťa od večnosti. Práve teba. A chráni si ťa ako zrenicu oka. Boh nemiluje všeobecne. Nepracuje a nekoná kvôli ľudstvu, ale kvôli mne. On má na srdci každého zvlášť, akoby na svete nebolo nikoho iného, akoby bol iba ten jediný. Pozri sa napravo, naľavo, za seba. Boh nemiluje len tých druhých. On miluje teba - Peter, Ján,... Aj keby teraz všetci čo sú tu odišli a ostal by si tu len ty sám, tak tieto slová ti budú znieť tak isto, pretože teraz sa tu hovorí o tebe. Boh má dosť času, aby prišiel ku mne. Správa sa ako Otec. Robí všetko ako otec - dvíha ma, pohladí ma...  Povedať Svedectvo Boh ťa miluje bez podmienok: Boh je Bohom nepodmienenej lásky. Jeho láska nie je založená na našom výkone. Miluje nás, pretože on je Láska.  1 Jn 4,8 • Boh je láska... A preto nemusíme robiť nič, aby sme si ju zaslúžili. Aj keby na nás všetci zanevreli, on na nás stále myslí.  Iz 49,15 • Či zabudne žena na svoje nemluvňa a nemá zľutovania nad plodom svojho lona? I keby ona zabudla, ja nezabudnem na teba. Môžem robiť hocičo, on ma neprestane milovať. V dnešnej dobe je to tak: keď vyzeráš pekne, prinesieš dobré známky, pôjdeš do kostola, máš peniaze, keď vyhráš - potom ťa prijímajú a „milujú“. Možno si myslíš - som zlý, hriešny, opustil som Boha, nemávam žiadne nábožné myšlienky, neviem milovať, zraňujem ľudí, do ničoho sa mi nechce, stále padám, nedokážem byť dobrý. Ale Boh hľadá práve teba nie si síce dokonalý, ale si osoba, ktorú Boh miluje. Boh ťa miluje takého, aký si a má pre teba plán. Príď taký, aký si. Pretože Boh ťa miluje bez podmienok. Jednoducho preto, že si to ty.  Povedať Svedectvo Keď urobím niečo, za čo sa hanbím, jeho láska sa tým nemení. Jemu to nemôže brániť v láske. On je verný.  Iz 54,10 • Nech i vrchy odstúpia a kopce nech sa otrasú: moja milosť neodstúpi od teba, zmluva môjho mieru sa neotrasie, hovorí Pán... Božia láska je síce dobrá vec, ale vôbec s ňou nepočítame. Ak by sme s ňou rátali, potom by sme sa nemuseli nasilu tváriť vážne a odvážne, mohli by sme byť takí, akí sme, pretože Bohu to nevadí. On totiž nemôže nemilovať - túto vec jednoducho nevie! Boha nelákajú pekné miesta, ale zranení ľudia. Jeho láska sa nás snaží nájsť od nášho prvého nadýchnutia až do dňa kedy zomrieme. Je nežný a plný zľutovania. Boh teraz pozerá do tvojho vnútra a vidí všetko - a miluje ťa. Vidí tvoju špinu, hriechy, ktoré by si možno chcel zakryť, zranenia. No neexistuje nič, čo by ťa odlúčilo od Božej lásky. On je realista, vie o tebe všetko, celú pravdu, a to presne do detailov. Pred ním je zbytočné dávať si masku. Nedávaj si masku človeka, ktorý všetko zvláda. Nemusíš sa pretvarovať, nemusíš sa snažiť vyzerať ako niekto iný. On ťa miluje, takého, aký si, so všetkými kladmi i zápormi. On adresuje každému z nás: Ty si môj milovaný syn, v tebe mám zaľúbenie. Boh ťa nemiluje preto že si dobrý, ale preto, že on je dobrý. Boh ťa miluje ako prvý Nie my sme si vybrali Pána, ale Pán si vybral nás.  Povedať Svedectvo Iniciatívu milovať berie Boh ako prvý. Prvý nemiluješ Boha ty, ale Boh si zamiloval teba.  1 Jn 4,10a. 19 • Láska je v tom, že nie my sme milovali Boha, ale že on miloval nás a poslal svojho jednorodeného Syna na svet... • My milujeme, pretože on prvý miloval nás. Ak niekto povie: „Milujem Boha,“ a nenávidí svojho brata je luhár. Veď kto nemiluje brata, ktorého vidí, nemôže milovať Boha, ktorého nevidí. Nikto nemôže povedať - milujem Boha, osloviť ho - „Otče“, pokiaľ nezažil jeho lásku. Dokiaľ sa ho nedotkla Božia láska a dokiaľ to nezažíva vo svojom živote. Boh však chce, aby si aj ty poznal jeho lásku. On ti to teraz chce dať zažiť. Keď rodičia čakajú dieťa, nevedia ešte aké bude. Nič dobré ešte neurobilo a oni sa naň tešia, milujú ho. Takisto aj Boh, prv ako bol svet, ma miloval. On robí prvý krok v láske. Boh je v aktivite. Je aktívny: on dáva a ja prijímam. V našom vzťahu je aktívny on - ako ženích voči neveste, snúbenec voči snúbenici. On ti nehovorí: Buď lepší!, ale Nechaj sa milovať! On má s tebou plán. Pripravený je špeciálne pre teba. Lebo ťa pozná. Vytvoril ho pre teba, svojho jediného, milovaného. Celý život si musel dokazovať iným, čo dokážeš, neustále si musel súperiť. Už ako maličké bábätko ťa porovnávali s inými deťmi. Ale teraz nechaj všetko tak, všetky snahy a okúp sa v Otcovej láske (tak ako strýko Držgroš vo svojom majetku). Veď Boh chce pre teba len to najlepšie. Daj priestor jeho bezpodmienečnej láske. Jednou z najkrajších ilustrácií ľudského pokoja a spokojnosti je dieťa spiace v matkinom náručí potom, ako bolo nakojené. Už sa neznepokojuje, ničoho sa nedožaduje, ale odpočíva v objatí milujúcich paží. Ty si tiež dieťa: Božie dieťa. A tvoj Otec nedovolí, aby si nezakúsil jeho lásku. Nehovorí: Buď lepší!, ale Nechaj sa milovať! On hľadá práve teba - ktorý máš toľko chýb. Povedz mu: Potrebujem ťa Otče! Otče ja ťa potrebujem! Zhrnutie: Boh je láska, on ťa miluje:  osobne  bez podmienok  prvý To je dobrá správa! Toto všetko nám dnes Boh ponúka!  Príklad: V jednej dedine žila rodina, Dynamika: Boh sa nám predstavuje ako Otec. Rozdeliť sa do skupiniek:  prečítať Lk 15,11-32  hľadať v úryvku vlastnosti Boha: Aký je otec v podobenstve?  nakresliť v skupinkách, ako si predstavujeme Božiu lásku. Nejde o podanie nejakých umeleckých výkonov, ale o to, aby sme zažili Božiu lásku vo svojom vnútri  práca v skupinkách trvá asi 20 minút Keď sa skupinky zídu, nasleduje prezentácia. Každá skupinka vysvetlí svoju ilustráciu ostatným, a vlastnosti Boha Otca vypíše na tabuľu.  Pozrite na ten zoznam: - ktorú z tých Božích vlastností vôbec nepoznáš? Ktorú si vôbec nezažil? Ktorú najviac túžiš zažiť? Ticho. Boh chce, aby si dnes zažil Jeho lásku. Teraz môžeme kľudne zotrieť tento zoznam vlastností. Je ich veľa. Aj keby sme zapísali 10 takýchto tabúľ - nestačilo by to, lebo Boh je oveľa väčší.  Na túto tabuľu sa budú písať iné veci a toto bude zotreté. Boh však zostáva stále ten istý. On ti dnes hovorí: Milujem ťa!  Náš Nebeský Otec sa o nás stará. Vie, čo potrebujeme. Vie, že musíme aj jesť, aby sme nezomreli od hladu - preto nás teraz čaká večera.  Nezabudnime! V tomto kurze k nám hovorí Boh - počúvajme ho (postoj otvorenosti). ==Hriech== ===Prednáška=== Boh ťa miluje: * osobne * bez podmienok * ako prvý Iste sme to už počuli viac krát. A možno pri tom, ako sme to počuli, sme si pomysleli, že Boh ma síce miluje, ale ja to neprežívam. Možno raz, alebo dva krát v živote som pocítil Božiu lásku, ale to je všetko. Boh však chce, aby sme stále prežívali Božiu lásku aj vo všedný deň . Pýtame sa ak je Boh Láska, prečo sú na svete: * všetky nespravodlivosti * vojny, hlad * nepriateľstvá, nenávisť * prečo sa zraňujeme? Je tu problém: Nezažívam Božiu lásku. Áno, verím, že Boh miluje každého osobnou láskou, že každého pozná po mene, verím, že pre každého má prichystaný nádherný plán. Veď je to všetko napísané v Písme, a preto je to pravda. Ale platí to iba pre teba, nie pre mňa - ja tú lásku jednoducho neprežívam. (Nuž ale je možné veriť v Božiu lásku, ak ju nezažívame?) Je tu zjavný problém. Často máme takýto problém. A čo teraz s tým? Čo robíme ak máme bežné problémy? Ak sa mi rozlepí topánka, idem k obuvníkovi. Ak mám pokazené auto idem do servisu. Ak sa mi pokazí práčka, zavolám opravára. Ak ma bolia zuby, idem k zubárovi. Čo teda robíme ak máme problém? Idem s pokazeným autom k zubárovi? Alebo, keď ma bolia zuby, idem k obuvníkovi? * Uviesť konkrétny príklad zo svojho života, alebo: My máme doma 4 hodiny: 2 veľké budíky, fungujú len jedny. Z času na čas sa pokúsi niekto napraviť ich. Hlavne mama - ale nepôjdu - musí sa nájsť niekto, kto to už dlhšie nevydrží, zoberie hodiny a skočí s nimi do opravy. Čo robiť, ak mám problém prežívať Božiu lásku? Kam pôjdem? K psychológovi? Do baru? K priateľom? Na výlet? Každej veci najlepšie rozumie ten, kto je jej autorom. Keďže mňa stvoril Boh, pôjdem ku nemu, lebo on ma pozná najlepšie. On vie, v čom spočíva môj problém, a keďže vie ako fungujem, pozná aj spôsob ako tento problém odstrániť. A on sa k tomuto problému vyjadril takto: Rim 3,23 * všetci zhrešili a chýba im Božia sláva. Prečo sme ďaleko od Božej slávy? Je tu príčina, ktorá sa volá hriech. Hriech, tak sa volá príčina nášho problému. Povedzte mi, čo je to podľa vás hriech (príklady písať na tabuľu). Všetky hriechy by sme mohli zhrnúť do jediného slova NEDÔVERA. Nedôvera voči Bohu: skomentovať niektoré hriechy a ukázať ako vyvierajú z nedôvery: * Lakomstvo nedôverujem Bohu že sa o mňa postará. * Pýcha nedôverujem Bohu, že všetko je v jeho moci, myslím si, že ja všetko dokážem. * Obžerstvo nedôverujem Bohu, že sa postará o moje problémy. Myslím si, že Boh sa mi postaví do cesty, aby mi prekazil moje plány. Preto mu nedôverujem. Ak niekomu dôverujem, úplne sa mu zverím. Tak napríklad: * dôverujem kaderníčke - nechám, nech robí s mojimi vlasmi čo chce * dôverujem opravárovi - nechám ho slobodne robiť s mojim televízorom všetko, čo uzná za vhodné * v servise nechám svoje auto s dôverou, že ho opravia * zubárovi dôverujem, že mi vylieči boľavý zub A práve nedôvera voči Bohu mi prekáža zažívať Božiu lásku. Pôvod hriechu: pokušenie V knihe Genezis čítame: Adam s Evou žili šťastne v raji. Diablova lož sa stala základom nedôvery. Gn 2 Gn 3,1 * No had bol lstivejší, ako všetky poľné zvieratá, ktoré urobil Pán, Boh, a vravel žene: „Naozaj povedal Boh: «Nesmiete jesť z nijakého rajského stromu!»?“ Touto otázkou diabol zrodil v Eve pochybnosti voči Bohu. Gn 3,4 * Tu povedal had žene: „Nie, nezomriete, ale Boh vie, že v deň, keď budete z neho jesť, otvoria sa vám oči a vy budete ako Boh, budete poznať dobro a zlo.“ Aha! Boh žiarli, má strach, aby ste neboli ako on. Potom by mal konkurenciu. Závidí vám. Je to váš nepriateľ. Veď si ho len dobre všimnite! A Eva? Začína si klásť otázku: Je to pravda? Lenže to Boh nikdy nepovedal (pozri Gn 2,17). Evina predstava o Bohu sa už skreslila. Zakorenila sa v nej a to sa odrazilo v jej počínaní. Bože, ja ti nedôverujem, to, čo mi nechceš dať ty, to si zaobstarám sama. Pôjdem po svojej ceste. Ty sa mi do toho nepleť! Tvoje príkazy sú mi ľahostajné. A zo stromu, z ktorého si mi zakázal jesť si just zoberiem. Následky hriechu * slepota * strach Od toho okamihu sa však človek sa začal Boha báť. Začal sa skrývať, zakrývať figovými listami. Nedokáže zniesť pohľad na seba. Je si vedomý svojho priestupku a nechce sa s Bohom stretnúť. Odvracia sa od Boha a stáva sa slepým. Naslepo sa pokúša nájsť strom života, aby sa mal dobre: v peniazoch, v konzumizme, v kartách, vo filozofii, v diétach... Pýcha človekovi nedovoľuje prísť k Bohu. Na všetko si chce vystačiť sám. Čoskoro však zistí tragickú skutočnosť, že je nahý. Človek, keď je nahý, zakrýva sa. Zakrýva svoje tajomstvá a hovorí Bohu: „Nepozeraj sa na moje tajomstvá! Nesmieš o mne všetko vedieť. Musím od teba odísť, lebo mám strach z tvojho pohľadu.“ Mám strach a zakrývam sa dobrými skutkami. Robím často všetko možné, len aby som sa nemusel postaviť pred Boha nahý. Aby som mu nemusel vyznať svoju úbohosť, ospravedlňujem sa: „Veď to bola taká doba... Mám veľa roboty, nemôžem ísť do kostola... Nemusím ísť na spoveď, veď som nikoho nezabil...“ Maska Neznesieme pohľad na seba. Nedovolíme, aby nás niekto spoznal takých, akí sme. Pokus: Vybrať dvoch dobrovoľníkov. Postaviť ich proti sebe, aby sa jeden druhému pozerali do očí. Potom sa ich opýtať, ako sa pritom cítili. Bolo ti to príjemné? Čo človek robí v takýchto situáciách? Automaticky odvracia pohľad. Uhýba. Keď sa nám niekto pozerá uprene do očí, je to akoby chcel preniknúť do nášho vnútra. Chceme sa nejako zamaskovať. Nosím peknú masku. Navonok som spokojný, usmiaty, bezstarostný. Nikto nesmie zistiť, aký naozaj som. Vo vnútri je však veľká bolesť. Všetko zlo v sebe utláčam a ubíjam. Všetko to vo mne kvasí a hnije. Naše korene sú v hriechu Ž 51,7b * Hriešneho ma počala moja mať. Všetci sme hriešni, lebo naše korene sú v hriechu. Denne uvádzame do praxe nedôveru voči Bohu. Môže snáď jabloň rodiť hrušky alebo slivky či orechy? Ak sú moje korene v hriechu, aké ovocie môžem prinášať? Hriech a zasa len hriech. Prenasleduje ma ako tieň. Nemôžem sa ho zbaviť. Príklad: Skupinka opilcov sa rozhodla zaveslovať si na člne. Nasadli do člna a začali veslovať. Ten bol však lanom priviazaný ku brehu. A tak oni veslovali ostošesť, ale z miesta sa nepohli. Nemôžme sa pohnúť z miesta, lebo nás čosi spútava. Ako možno bežať, keď máme na nohe guľu, ktorá nám bráni v pohybe? Tou guľou je hriech. Rim 7,14-15; 16-24 * Vieme, že zákon je duchovný, ale ja som telesný, zapredaný hriechu. Ani nechápem, čo robím, lebo nerobím to, čo chcem, ale robím to, čo nenávidím. * Potom to však už nerobím ja, ale hriech, ktorý vo mne sídli. Viem totiž, že vo mne, to jest v mojom tele, nesídli dobro; lebo chcieť dobro, to mi je blízko, ale robiť dobro nie. Veď nerobím dobro, ktoré chcem, ale robím zlo, ktoré nechcem. No ak robím to, čo nechcem, už to nerobím ja, ale hriech, ktorý vo mne sídli. Badám teda taký zákon, že keď chcem robiť dobro, je mi blízko zlo. Podľa vnútorného človeka s radosťou súhlasím s Božím zákonom; ale vo svojich údoch pozorujem iný zákon, ktorý odporuje zákonu mojej mysle a robí ma zajatcom zákona hriechu, ktorý je v mojich údoch. Ja nešťastný človek! Kto ma vyslobodí z tohoto tela smrti? Aj ja to denne zakusujem. Som slabý. Sám sa z toho nedostanem. Som slepý a preto nedokážem rozoznať dobro od zla. Ako môžem viesť iných, ktorí sú rovnako slepí? Môže viesť slepý slepého? Zlá správa: * človek sa sám nemôže spasiť * nemôže zvíťaziť nad hriechom * je slepý * bojí sa Všimnime si ako sa Ježiš správa k hriešnikom: * mal s nimi porozumenie * jedol s nimi * neprišiel kvôli spravodlivým, ale kvôli hriešnikom Sú však aj takí hriešnici, ku ktorým Ježiš nebol veľmi zhovievavý. Farizeji. Mt 23,5-7 * Všetko, čo robia, konajú iba preto, aby ich ľudia videli: rozširujú si modlitebné remienky a zväčšujú strapce na šatách, radi majú popredné miesta na hostinách, prvé stolice v synagógach, pozdravy na uliciach a keď ich ľudia oslovujú Rabbi. Pokrytectvo Mt 23,27 * Beda vám, zákonníci a farizeji, pokrytci, lebo sa podobáte obieleným hrobom, ktoré zvonka vyzerajú pekne, ale vnútri sú plné mŕtvolných kostí a všelijakej nečistoty. Tak sa aj vy navonok zdáte ľuďom spravodliví, no vnútri ste plní pokrytectva a neprávosti. Ježiš bol veľmi tvrdý na tých, ktorí boli výkvetom Izraela, na tých, čo sa nechali oslovovať „Rabbi“. Prečo? Ako je to možné, že k farizejom je taký chladný a k mýtnikom a prostitútkam sa správa tak zhovievavo? Je to preto, že farizeji si svoje hriechy nechceli priznať. Najväčší hriech je nepriznať si, že sme hriešni. Všetci sme hriešni a sami sa spasiť nedokážeme. Máme len jedinú možnosť zveriť sa do rúk tomu, ktorý to dokáže. Avšak chorý, ktorý sa považuje za zdravého a nechce lekárovi priznať svoju chorobu, svoju bolesť, taký chorý sa z toho nikdy nedostane. A je to na jeho vlastnú škodu. Ak sa dokáže priznať k svojej slabosti, dostane liek a má nádej na uzdravenie. Ak sme hriešni, prvé, čo môžeme urobiť a bez čoho sa nemôžme pohnúť z miesta je: priznať si, že sme hriešni. Lk 18,9-14 • Tým, čo si namýšľali, že sú spravodliví a ostatnými pohŕdali povedal toto podobenstvo: Dvaja ľudia vstúpili do chrámu modliť sa. Jeden bol farizej a druhý mýtnik. Farizej sa postavil a takto sa modlil: „Bože, ďakujem ti, že nie som ako ostatní ľudia. Vydierači, nespravodlivci, cudzoložníci, alebo aj ako tento mýtnik. Postím sa dva razy do týždňa, dávam desiatky zo všetkého, čo mám.“ Mýtnik stál celkom vzadu a neodvážil sa ani oči k nebu zdvihnúť a hovoril: „Bože, buď milostivý mne hriešnemu.“ Hovorím vám, tento odišiel domov ospravedlnený a nie tamten. Lebo každý, kto sa povyšuje, bude ponížený, a kto sa ponižuje, bude povýšený. Dva postoje:  farizej: vďaka, že si ma takého stvoril, že som lepší ako ostatní, že som spravodlivý, už si zaslúžim raj, už ti nič nedĺžim  mýtnik: bije sa do pŕs, priznáva svoju biedu: aj keď sa snažím, nejde mi to Záleží na tebe Koľkokrát sa podobám farizejovi. Myslím si, že som v poriadku. Robím dobro. Prispievam na dobročinné ciele. Mám to s Bohom v poriadku. Ale vo vnútri mi čosi chýba. Chýba mi jeho láska. Keď idem na oslavu, pekne sa vyobliekam, snažím sa robiť dobrý dojem, usmievam sa, no vo vnútri zakrývam svoj smútok. Myslím si, že mám všetko. Hovorím si: som bohatý. No pritom som len obyčajný úbohý chudák: nahý. Zjv 3,17 * hovoríš: „Som bohatý, zbohatol som, nepotrebujem nič.“ - a nevieš, že si biedny, poľutovaniahodný, chudobný, slepý a nahý. V skutočnosti sme nešťastní. Nepriznáme si, že sme blato. Sme krásne oblečení, celí čistí, spokojne sa pozeráme do zrkadla. No realita je iná. Tou realitou je hriech - blato, ktoré sa na nás lepí. Kto si neprizná, že potrebuje Božiu lásku, nikdy ju neprežije. Teraz si pred Bohom. Boh ti teraz hovorí: „na tebe záleží ako sa rozhodneš. Môžeš si vybrať: chceš byť ako farizej, alebo ako mýtnik? Ja ti môžem pomôcť. Ale ty musíš urobiť jedno. Priznať si, že si hriešnik. Priznať si, že potrebuješ Božiu lásku, že sa sám nespasíš.“ Možno ešte stále necítiš Božiu lásku. Ešte stále máš problém. Pokúsime sa tento problém vyriešiť s Bohom. Preto sa presunieme v najväčšej tichosti do vedľajšej miestnosti. Ak máš úprimný úmysel, bude to jedinečná možnosť stretnúť sa s Bohom osobne. ===Dynamika=== Môžeme sa považovať za spravodlivých ako farizej, alebo môžeme byť ako mýtnik. Keď sa pozrieme do svojej duše, skúsme si spomenúť na všetky skutky nedôvery voči Bohu. Naše korene sú v hriechu. Ja sama sa nedokážem spasiť. Chceme ostatným ukazovať, akí sme krásni, pekne oblečení. Alebo sa snáď máme priznať so svojimi obmedzeniami? Priznáme sa, že sme hriešnici? Ja tak isto. I pred Bohom sa môžem tváriť, že som spravodlivá. Prišla som na kurz. Pracujem v Cirkvi. Pracujem pre evanjelizáciu. Mám svoju skupinku. Chodím na akcie. V očiach iných som spravodlivá. Zakrývam sa figovými listami. Som pekne oblečená. Ale vy ma nepoznáte. Neviete ako vypadá moje vnútro. Neviete o tom, že Bohu nedôverujem, myslím zle o druhých, posudzujem ich... V skutočnosti som blato. Moje ústa nehovoria dobre o bratoch a sestrách, kritizujú,... Myslím si, že môžem pomáhať druhým, a pritom sama sa nedokážem spasiť. V skutočnosti druhého len zamažem. Nedokážem spasiť druhého, ani seba samú. Myslíme si, že sme bohatí, ale v skutočnosti sme takíto. Sv. Lukáš, evanjelista hovorí o jednom človekovi, ktorého zbili lupiči. Prešiel okolo neho kňaz, ale nedotkol sa ho, lebo sa nechcel poškvrniť. Bol totiž spravodlivý. Samaritán bol považovaný za nečistého. Ale pomohol druhému, a dal mu zakúsiť veľkú lásku. Ježiš je Samaritán. Špiní si svoj biely odev našou špinou, našim hriechom. V tejto situácii nedokážem povedať nič iné, len to, že som takáto. Toto je moja pravá tvár. Bez masky. Ale pred Bohom predsa nemusím nič zatajovať. Môžem mu rovno povedať, že ho potrebujem: „Potrebujem ťa, Bože, veľmi ťa potrebujem. Vyznávam, že som hriešna.“ Sme tu teraz pred Bohom. Boh teraz ku tebe hovorí. Na tebe záleží, ako sa rozhodneš. Chceš byť ako farizej alebo ako mýtnik? Boh ti môže pomôcť. On dokáže vyriešiť tvoj problém. Lenže ty musíš v prvom rade uznať, že ho máš. Priznať si, že si hriešny, že potrebuješ Božiu lásku, že sa sám nedokážeš spasiť. Zmiluj sa, Bože nado mnou, zmiluj sa... každý sa môže zamazať blatom na znak svojej hriešnosti (ide o úkon kajúcnosti, ktorý je dobrovoľný) A teraz podíďme každý ku svojim bratom a sestrám a predstavme sa im takí, akí v skutočnosti sme. Dajme si znak pokoja. Všetci si dajú navzájom znak pokoja... Priznať si, že sme hriešni trochu aj bolí, a možno z toho cítime i smútok. Avšak v zápätí sa tento smútok mení na radosť. Keď sa dnes večer už umytí pozrieme do zrkadla, uvidíme tam novú tvár. Tvár, ktorá sa priznala, že potrebuje Boha. Nasleduje spontánna modlitba vďaky a Otčenáš. ==Spása== Úvod Rozišli sme sa so zlou správou - nezakusujeme Božiu lásku a to všetko má na svedomí hriech, t. j. nedôvera voči Bohu. Boh to s nami myslí dobre. Boh nás umiestnil do raja. Chce, aby sme boli šťastní. Človek však Bohu nedôveruje. Diabol mu v tom pomáha. Človek počúvne diabla nechá sa oklamať. Nechá prehovoriť svoju vôľu i keď smeruje proti Bohu. Výsledok tejto nedôvery poznáme. Človek dostáva strach, skrýva sa, ostáva zaslepený, stráca schopnosť rozoznať pravý strom života, čaká ho smrť. Takéto je ovocie našej nedôvery voči Bohu. Príčina je v tom, že chceme urobiť všetko po svojom bez ohľadu na Božiu vôľu. Najväčší problém Človek sa sám nedokáže spasiť. Žiaden človek nedokáže spasiť svojho brata, preto že sme blato a blato, to človeka len zašpiní a sťahuje mu kožu. Človek zvedený diablom sa slobodne, teda ako osoba rozhodol neposlúchnuť Boha. Opovrhol nekonečnou dobrotou Otca Stvoriteľa. Zneužil svoju slobodu, aby urazil Boha. Chcel sa vyrovnať Bohu. Nechcel byť jeho milovaným dieťaťom, ale rovnocenným partnerom. Stal sa otrokom vlastného „ja“ a sluhom diabla. Veľkosť urážky závisí od vznešenosti urazenej osoby. Čím vznešenejšia a dokonalejšia je osoba, ktorú sme povinní poslúchať, tým väčšej urážky sa dopustíme ak neposlúchneme. Boh je osoba nekonečne vznešená a preto neposlušnosť voči nemu je nekonečnou urážkou. Božou túžbou bolo, aby medzi človekom a Bohom bolo priateľstvo. Keď človek toto priateľstvo narušil, Boh mu vyšiel v ústrety, aby mu pomohol:  Jn 3,16-17 • Veď Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život. Lebo Boh neposlal Syna na svet, aby svet odsúdil, ale aby sa skrze neho svet spasil. Boh sám sa stáva človekom, aby sa človek mohol stať Božím synom. Vďaka Ježišovi Kristovi sa znova vytvára pokoj. Už nemusí mať strach, nemusí sa skrývať práve naopak Ježiš hovorí: „Vy ste svetlo sveta. Svetlo postavte na svietnik, aby osvecovalo celú izbu.“ Človek v hriechu stráca schopnosť nájsť strom života, aby mohol večne žiť. Skrze Ježiša Krista nachádza nový strom života. Kristov kríž nám otvára večný život. Meno Ježiš (JEŠUA) znamená: Boh ktorý spasil. Ako Ježiš Kristus spasil človeka? Ježiš Kristus premohol satana. Už nemá nad ním žiadnu moc. Prečo Boh nezachránil aj padlých anjelov? Pretože diabol zhrešil sám od seba. Človek však zhrešil tak, že ho diabol k tomu naviedol. Tým, že Ježiš zvíťazil nad diablom oslobodil ľudí. Ježiš víťazí nad diablom  Mt 4,1-11 • Potom Duch vyviedol Ježiša na púšť, aby ho tam diabol pokúšal. A keď sa štyridsať dní a štyridsať nocí postil, napokon vyhladol. Tu pristúpil pokušiteľ a povedal mu: „Ak si Boží Syn, povedz, nech sa z týchto kameňov stanú chleby.“ On odvetil: „Napísané je: »Nielen z chleba žije človek, ale z každého slova, ktoré vycháza z Božích úst.«“ Potom ho diabol vzal do svätého mesta, postavil ho na vrchol chrámu a vravel mu: „Ak si Boží Syn, vrhni sa dolu, veď je napísané: »Svojim anjelom dá príkaz o tebe a vezmú ťa na ruky, aby si si neuderil nohu o kameň.«“ Ježiš mu povedal: „Ale je aj napísané: »Nebudeš pokúšať Pána, svojho Boha.«“ A zasa ho diabol vzal na veľmi vysoký vrch, ukázal mu všetky kráľovstvá sveta a ich slávu a vravel mu: „Toto všetko ti dám, ak padneš predo mnou a budeš sa mi klaňať.“ Vtedy mu Ježiš povedal: „Odíď, satan, lebo je napísané: »Pánovi, svojmu Bohu, sa budeš klaňať a jedine jemu slúžiť.«“ Tu ho diabol opustil a prišli anjeli a posluhovali mu.  Ak si Boží syn, povedz nech sa z týchto kameňov stanú chleby...  Ak si Boží syn, hoď sa dolu...  Toto všetko ti dám, ak padneš predo mnou a budeš sa mi klaňať... Týmto chcel diabol povedať: 1. Nájdi si pokrm v niečom inom. V niečom, čo nie je Boh. (Ako oklamal Evu) 2. Môžeš to zvládnuť sám, upokoj svoje chúťky. (Ak si ty Boh, môžeš konať zo svojej vlastnej autority. Nemusíš poslúchať Otca.) 3. Klaňaj sa inému bohu, než je Otec! Ježiš neodpovedá vlastnými slovami, ale „Napísané je“. Teda podriaďuje svoju vôľu Otcovmu zákonu.  Lk 4,33-35 • V synagóge bol človek posadnutý duchom nečistého démona. Ten vykríkol veľkým hlasom: „Nechaj nás! Čo ťa do nás, Ježiš Nazaretský?! Prišiel si nás zničiť? Viem kto si: Boží Svätý.“ Ježiš mu pohrozil: „Mlč a vyjdi z neho!“ Zlý duch ho hodil medzi nich, vyšiel z neho a neublížil mu. Ježiš víťazí nad diablom, vyslobodzuje z jeho otroctva. Dáva nový život. Ježiš nás vykúpil za veľkú cenu Ježiš Kristus za nás zaplatil veľký dlh, ktorý sme mali voči Otcovi. Prijal rozsudok, ktorý patril nám, pretože sme ho nekonečne urazili. Boli sme odsúdení na smrť, ale už nie sme. Náš dlh je vymazaný, pretože jedna osoba Bohočlovek, za nás zaplatil.  Príklad: Predstav si, že si osoba odsúdená na elektrické kreslo. Nič ti neostáva. Čakáš na smrť. Pretože je to ľudská spravodlivosť. V poslednej chvíli ťa niekto oslobodí. Ide na tvoje miesto a hovorí: „Choď a viac nehreš!“  Jn 8,1-11 • Ježiš odišiel na Olivovú horu. Ale zavčas ráno sa vrátil do chrámu a všetok ľud sa hrnul k nemu. Sadol si a učil ich. Tu zákonníci a farizeji priviedli ženu pristihnutú pri cudzoložstve, postavili ju do prostriedku a povedali mu: „Učiteľ, túto ženu pristihli priamo pri cudzoložstve. Mojžiš nám v zákone nariadil takéto ženy ukameňovať. Čo povieš ty?“ Ale to hovorili, aby ho pokúšali a mohli ho obžalovať. Ježiš sa zohol a prstom písal po zemi. Ale keď sa ho neprestávali vypytovať, vzpriamil sa a povedal im: „Kto z vás je bez hriechu, nech prvý hodí do nej kameň.“ a znovu sa zohol a písal po zemi. Ako to počuli, jeden po druhom - počnúc staršími - sa vytrácali, až zostal sám so ženou, čo stála v prostriedku. Ježiš sa vzpriamil a opýtal sa jej: „Žena, kde sú? Nik ťa neodsúdil?“ Ona odpovedala: „Nik, Pane.“ A Ježiš jej povedal: „Ani ja ťa neodsudzujem. Choď a už nehreš!“ Ľudia plní hriechov chcú odsúdiť ženu. Kto z vás je bez hriechu nech prvý hodí do nej kameň. Všetci zmizli. Nezostal ani jeden. Keď zostali sami Ježiš jej povedal: ,,Žena, kde sú? Nik ťa neodsúdil?“ Všetci sú hriešni. Ježiš mal jediný právo do nej hodiť kameň. A čo urobil? Povedal: Ani ja ťa neodsudzujem. A nie len to on hovorí: Ja ťa oslobodím od toho hriechu. Pôjdem na smrť namiesto teba. Si slobodná. Choď a už nehreš! Aká úžasná láska. Keď sme v stave posväcujúcej milosti, sme slobodní a máme v sebe večný život. Diabol už nad nami nemá moc. Tak ako Židia namazali veraje svojho domu a anjel zhubca ich obišiel, tak aj mi sme v posväcujúcej milosti chránení krvou Ježiša Krista. Často si ani neuvedomujeme, ako draho sme boli vykúpení.  1 Kor 6,20 • Draho ste boli kúpení. Oslavujte teda Boha vo svojom tele.  Tá cena je skutočne vysoká a má červenú farbu. Keby sme si to lepšie uvedomili neprestajne by sme žili vo vďačnosti a chválili Boha.  1 Jn 3,20 • Lebo keby nám srdce niečo vyčítalo, Boh je väčší ako naše srdce a vie všetko. Ježiš Kristus nás oslobodil od hriechu No nielen to. On nás ospravedlnil, prejavil nám svoje milosrdenstvo, splnil prísľub, ktorý Boh dal kedysi ľuďom. On je svedkom Otcovej lásky k nám.  Rim 5,20 • Ale kde sa rozmnožil hriech, tam sa ešte väčšmi rozhojnila milosť, aby tak ako hriech vládol v smrti, aj milosť vládla spravodlivosťou pre večný život skrze Ježiša Krista, nášho Pána. Do poslednej chvíle bol milosrdný k človeku. Veru, veru, hovorím ti, ešte dnes budeš so mnou v raji.  Ježiš víťazí nad diablom  Ježiš za nás zaplatil  boli sme oslobodení  prejavil nám svoje milosrdenstvo Ježiš Kristus nás spasil.  Iz 53,4.5.7 • on niesol naše choroby a našimi bôľmi sa on obťažil... • bol prebodnutý pre naše hriechy, strýznený pre naše neprávosti, na ňom je trest pre naše blaho a jeho ranami sme uzdravení... • Obetoval sa, pretože sám chcel, a neotvoril ústa; ako baránka ho viedli na zabitie a ako ovcu, čo onemie pred svojim strihačom... Pred smrťou volal slovami žalmu:  Ž 22,2 • Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?  to je vzdychanie tých, čo zostupujú do pekla (do podsvetia). Ježiš sa obetoval za nás. To my sme mali celú večnosť volať tieto slová v zatratení. On to však vzal na seba. Človek vybudoval medzi sebou a Bohom múr hriechu. Tento múr nemohol byť rozbitý kladivom, ale len krížom.  Flp 2,6-8 • On, hoci má božskú prirodzenosť, nepridŕžal sa svojej rovnosti s Bohom, ale zriekol sa seba samého, vzal si prirodzenosť sluhu, stal sa podobný ľuďom... Uponížil sa, stal sa poslušným až na smrť, až na smrť na kríži. Spolu s Ježišom zomrel na kríži aj hriech. Takto bol porazený odveký nepriateľ nášho šťastia - diabol. S diablom bola zničená smrť. Vďaka Ježišovmu víťazstvu máme nový život. Ježišovo spásonosné poslanie však nekončí na kríži. Ježiš žije. Vstal z mŕtvych.  1 Kor 15,55 • Smrť pohltilo víťazstvo. Smrť, kde je tvoje víťazstvo? Smrť, kdeže je tvoj osteň? Ježišovo víťazstvo nad hriechom a smrťou nie je len otázkou minulosti. Ježiš žije, a jeho spása účinkuje až dodnes. Aj my dostávame dnes možnosť začať nový život. Ježišovo vykupiteľské dielo sa na nás aplikuje aj dnes vo sviatostiach. Ježiš nás môže stretnúť osobne vo sviatosti zmierenia a povedať nám: tvoja viera ťa uzdravila, odpúšťajú sa ti hriechy, choď a viac nehreš! Dynamika: kríž Treba vopred pripraviť drevený kríž, papiere, klince a kladivo. Rozdať čisté papiere malého formátu. Animátor ukáže účastníkom kríž, ktorý bol nástrojom našej spásy. Tento kríž je stromom života, jeho ovocím je Ježiš Kristus, ktorý na seba zobral naše hriechy. Na papier každý napíše najhlavnejšie hriechy svojho života, ktoré Ježiš vzal na seba a za ktoré zaplatil svojou krvou. (5 minút) Papier každý poskladá a jednotlivo prichádzajú ku krížu, aby tam svoje hriechy pribili kladivom. Je vhodné vyzvať všetkých, aby sa započúvali do tlkotu kladiva, pretože na kríž nie je pribitý kus papiera, ale živá osoba Ježiša Krista, ktorý sa dal pribiť pre tieto naše konkrétne hriechy. Po pribití sa rozdajú znova papiere. Ježiš Kristus nezomrel len za hriechy našej minulosti. On vie, že to neboli naše posledné hriechy. Teraz každý napíše na papier hriechy, ktoré spácha v budúcnosti. (Alebo to nie je možné? Kto by si predsa plánoval do budúcna svoje hriechy?) Hoci nie sme schopní vopred napísať na tieto papiere hriechy, ktoré spáchame v budúcnosti, je isté, že raz tie hriechy na tom papieri budú. Ježiš to vie, a chce nám dať istotu, že on zomrel za nás, aby sme mohli byť spasení. On zomrel i za tie naše hriechy, ktoré ešte ani nepoznáme. V ňom nájdeme vždy oporu, on je naša istota. Teraz tieto čisté papiere, ktoré predstavujú naše budúce hriechy, jednotlivo nastokneme na klince, ktoré sú už na kríži. Na záver dynamiky sa kríž, ktorý predstavuje strom života, na ktorom visia biele šatky nášho zmierenia vynesie von, a na vhodnom mieste sa hriechy spália. Na záver poďakujeme Ježišovi Kristovi za spásu, za jeho víťazstvo, za to že vstal z mŕtvych a žije uprostred nás. Spev a tanec na oslavu víťazného Krista. ==Viera a obrátenie== Chválime Pána za odpustenie hriechov, za to, že diabol nemá nad nami moc, že Ježiš Kristus nám odpustil hriechy - minulé i budúce. Vstali sme v Kristovi a s ním. To už vieme, že je to fakt, ale keď vieme, že Ježiš nám odpustil, že nás vyslobodil, začneme sa pýtať tak, ako kedysi Jeruzalemčania: Čo máme robiť? Sk 2,37-38 • Keď to počuli, bolesť im prenikla srdce a povedali Petrovi a ostatným apoštolom: „Čo máme robiť, bratia?“ Peter im povedal: „Robte pokánie a nech sa dá každý z vás pokrstiť v mene Ježiša Krista na odpustenie svojich hriechov a dostanete dar Svätého Ducha.  Sk 16,30-31 • Vyviedol ich (strážca väzenia) von a vravel: „Páni, čo mám robiť, aby som bol spasený?“ Oni povedali: „Ver v Pána Ježiša a budeš spasený ty aj tvoj dom.“ Som vykúpený, to už viem. Ako túto spásu prijať za svoju vlastnú? Čo odpovedal Peter? Toto vykúpenie, túto spásu, o ktorej vieme, že existuje možno prijať za svoju jedine vierou. Lk 23, 39-43 • A jeden zo zločincov, čo viseli na kríži, sa mu rúhal: „Nie si ty Mesiáš?! Zachráň seba i nás!“ Ale druhý ho zahriakol: „Ani ty sa nebojíš Boha, hoci si odsúdený na to isté? Lenže my spravodlivo, lebo dostávame, čo sme si skutkami zaslúžili. Ale on neurobil nič zlé.“ Potom povedal: „Ježišu, spomeň si na mňa, keď prídeš do svojho kráľovstva.“ On mu odpovedal: „Veru, hovorím ti: Dnes budeš so mnou v raji.“ Jeden z nich uveril, že ten, ktorý je bez hriechu, ktorý sa dal pribiť na kríž, môže byť Kráľom a Božím Synom, ale druhý neuveril. Ktorý sa dostal do Božieho kráľovstva ešte v ten deň? Ten, ktorý prijal spásu za svoju vlastnú - vierou. Ježiš nám dal dar - spásu zdarma a od nás chce, aby sme uverili. Čo to znamená veriť? (skúste povedať, čo je obsahom pojmu) *vidíme, že veriť, to neznamená len konštatovať, že niečo je, veriť v existenciu nejakého javu, faktu, veriť len náuke *keď veríme len to, že Boh existuje, máme vieru, akú majú aj zlí duchovia Lk 4,33-34 • V synagóge bol človek posadnutý duchom nečistého démona. Ten vykríkol veľkým hlasom: „Nechaj nás! Čo ťa do nás, Ježiš Nazaretský?! Prišiel si nás zničiť? Viem kto si: Boží Svätý.“ Ježiš mu pohrozil: „Mlč a vyjdi z neho!“ Zlý duch ho hodil medzi nich, vyšiel z neho a neublížil mu. Lk 8,27-28 • Keď vystúpil na breh, vyšiel oproti nemu akýsi muž z mesta, posadnutý zlými duchmi. Už dlhý čas sa neobliekal a nebýval v dome, ale v hroboch. Keď zbadal Ježiša, skríkol, padol pred ním a zvolal veľkým hlasom: „Čo ťa do mňa, Ježiš, Syn najvyššieho Boha? Prosím ťa, nemuč ma!“ Mk 3,11-12 • Ešte aj nečistí duchovia, keď ho zbadali, padali pred ním a kričali: „Ty si Boží Syn!“ Ale on im prísne pohrozil, aby ho neprezrádzali. Jak 2,19 • Veríš, že Boh je jeden? Dobre robíš. Ale aj diabli veria, a trasú sa! K čomu nás Ježiš vyzýva, keď hovorí, aby sme verili? Čo znamená veriť? Veriť, to nie je len poznať náuku, prijímať existenciu niekoho. Veriť osobe znamená dôverovať. A dôverovať, znamená veriť v prisľúbenia. Prisľúbení nám Boh zanechal vo svojom Slove neúrekom. Verím Božiemu Slovu? Viera je čosi, čo sa uskutočňuje každý deň, v každom okamihu. Každý deň mi ponúka množstvo príležitostí dať Bohu svoje áno, ako kedysi Mária. Áno, verím ti. Mne nestačí uveriť raz, raz som uveril a čo? Verím mu v každej situácii? V problémoch, ťažkých situáciách, vo vzťahoch (s rodičmi, manželom, súrodencami..) Verím Božiemu plánu, ktorý má Boh len pre mňa, ten plán, ktorý pre mňa má Pán, je len môj, ničí iný? Nechám sa viesť týmto plánom? Verím, že Pán má pre mňa moje budúce zamestnanie, povolanie - manželku, či zasvätený život? Je to ťažké, lebo Božie plány vyzerajú ako proti ľudskému rozumu, na hlavu postavené. Ale tu nejde o môj rozum, o moje sily. My sme v riešení problémov obmedzení. Takí boli aj apoštoli. A taký bol Peter - vynikajúci rybár. Rybolov, to bola tradícia rodiny, to bolo isté majstrovstvo, v tom sa rozhodne vyznal. Predstavme si seba v istej oblasti, o ktorej si myslíme, že je našou silnou stránkou. Vtom prichádza Ježiš a radí na hlavu postavenú vec: Lk 5,1-5 • Keď raz stál pri Genezaretskom jazere, tlačil sa naň zástup, lebo chcel počuť Božie slovo. Tu zbadal pri brehu dve lode. Rybári z nich vystúpili a prali si siete. Nastúpil na jednu z lodí, ktorá patrila Šimonovi, a poprosil ho, aby trocha odrazil od brehu. Potom si sadol a z loďky učil zástupy. Keď prestal hovoriť, povedal Šimonovi: „Zatiahni na hlbinu a spustite siete na lov!“ Šimon mu odpovedal: „Učiteľ, celú noc sme sa namáhali, a nič sme nechytili. Ale na tvoje slovo spustím siete.“ Ale Peter uveril a chytili množstvo rýb. Musel sa v určitom zmysle strápniť pred ľuďmi. Aký je to trapas, keď som x rokov presvedčený o niečom, všetci môj názor poznajú a ja mám odrazu tento názor zmeniť. Čo si o mne pomyslia? Trapas, strápnenie sa, to je prežívanie pokorenia. Napr. Herodes by sa bol strápnil, keby nebol dal Jána sťať. To nedokázal. Mt 17,27 • (Ježiš Petrovi:) choď k moru, hoď udicu a rybu, ktorá sa chytí prvá, vezmi, otvor jej ústa a nájdeš statér. Vezmi ho a daj im za mňa i za seba.  Petrovi muselo byť hrozne, veď to bolo absurdné. Ale uveril.  Ježišovo učenie malo moc. Nehovoril ako farizeji a zákonníci. Mk 1,21 • I žasli nad jeho učením, lebo ich učil ako ten, čo má moc, a nie ako zákonníci.  uveriť = nadviazať osobný vzťah a vydať sa na cestu za Ježišom  dôverovať je ťažké, ale práve to Ježiš chce aj za cenu, že sa strápnim pred ľuďmi (záleží mi na tom?)  chce ešte viac: aby som mu dôveroval tak, že už nechcem od nikoho nič. Vyzýva ma, aby som bol závislý len na ňom.  ľudia sú neradi závislí (podriadený-nadriadený, manželia navzájom atď.)  ešte keby tak iní boli závislí na mne, to áno, ale ja mám byť závislý na iných? Čo vlastne znamená byť na niekom závislý?  Vydať sa niekomu do rúk (Ježišovi), nie aby mal nad nami moc, ale aby sme mali život v hojnosti!! (Jn 10,10) Ježiš sa vydal do rúk nám, ľuďom a teraz chce, aby sme sa dali do rúk my jemu. Ako sa teda prejaví, že človek uveril, že dôveruje? V skutkoch. V obrátení: Metanoia. Mt 18,3 • Preto sa nebeské kráľovstvo podobá kráľovi, ktorý sa rozhodol vyúčtovať so svojimi sluhami. Mt 25,31-46 • Až príde Syn človeka vo svojej sláve a s ním všetci anjeli, zasadne na trón svojej slávy. Vtedy sa pred ním zhromaždia všetky národy a on oddelí jedných od druhých, ako pastier oddeľuje ovce od capov. Ovce si postaví zprava a capov zľava. Potom Kráľ povie tým, čo budú po jeho pravici: »Poďte, požehnaní môjho Otca, zaujmite kráľovstvo, ktoré je pre vás pripravené od stvorenia sveta. Lebo som bol hladný a dali ste mi jesť; bol som smädný a dali ste mi piť; bol som pocestný a pritúlili ste ma; bol som nahý a priodeli ste ma; bol som chorý a navštívili ste ma; bol som vo väzení a prišli ste ku mne« Vtedy mu spravodliví povedia: »Pane, a kedy sme ťa videli hladného a nakŕmili sme ťa, alebo smädného a dali sme ti piť? Kedy sme ťa videli ako pocestného a pritúlili sme ťa, alebo nahého a priodeli sme ťa? Kedy sme ťa videli chorého alebo vo väzení a prišli sme k tebe?« Kráľ im odpovie: »Veru, hovorím vám: Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili.« Potom povie aj tým, čo budú zľava: »Odíďte odo mňa, zlorečení, do večného ohňa, ktorý je pripravený diablovi a jeho anjelom! Lebo som bol hladný, a nedali ste mi jesť; bol som smädný, a nedali ste mi piť; bol som pocestný, a nepritúlili ste ma; bol som nahý, a nepriodeli ste ma; bol som chorý a vo väzení, a nenavštívili ste ma.« Vtedy mu aj oni povedia: »Pane, a kedy sme ťa videli hladného alebo smädného, alebo ako pocestného, alebo nahého, alebo chorého, alebo vo väzení a neposlúžili sme ti?« Vtedy im on odpovie: »Veru, hovorím vám: Čokoľvek ste neurobili jednému z týchto najmenších, ani mne ste to neurobili.« A pôjdu títo do večného trápenia, kým spravodliví do večného života.  Lk 22,31-32 • Šimon, Šimon, hľa, satan si vás vyžiadal, aby vás preosial ako pšenicu. Ale ja som prosil za teba, aby neochabla tvoja viera. A ty, až sa raz obrátiš, posilňuj svojich bratov.“ Jak 1,23-25 • Lebo kto iba počúva slovo a neuskutočňuje ho, podobá sa mužovi, čo si v zrkadle prezerá svoju prirodzenú tvár. Pozrie sa na seba, odíde a hneď zabudne, aký je. Ale kto sa zahľadí do dokonalého zákona slobody a vytrvá, kto nie je zábudlivý poslucháč, ale uskutočňovateľ diela, ten bude blahoslavený pre svoje skutky. Jak 2,14-26 • Bratia moji, čo osoží, keď niekto hovorí, že má vieru, ale nemá skutky? Môže ho taká viera spasiť? Ak je brat alebo sestra bez šiat a chýba im každodenná obživa a niekto z vás by im povedal: „Choďte v pokoji! Zohrejte sa a najedzte sa!“, ale nedali by ste im, čo potrebujú pre telo, čo to osoží?! Tak aj viera: ak nemá skutky, je sama v sebe mŕtva. Ale ak niekto povie: „Ty máš vieru a ja mám skutky.“ Ukáž mi svoju vieru bez skutkov a ja ti zo svojich skutkov ukážem svoju vieru. Veríš, že Boh je jeden? Dobre robíš. Ale aj diabli veria, a trasú sa! Chceš vedieť, márnivý človeče, že viera bez skutkov je neúčinná? Nebol náš otec Abrahám ospravedlnený zo skutkov, keď obetoval na oltári svojho syna Izáka? Vidíš, že viera spolupôsobila s jeho skutkami a že skutkami dosiahla viera dokonalosť. Tak sa splnilo Písmo, ktoré hovorí: „Abrahám uveril Bohu a to sa mu počítalo za spravodlivosť.“ A bol nazvaný Božím priateľom. Vidíte, že človek je ospravedlnený zo skutkov, a nie iba z viery. A nebola podobne ospravedlnená zo skutkov aj neviestka Rachab, keď prijala poslov a poslala ich inou cestou? Lebo ako telo bez ducha je mŕtve, tak je mŕtva aj viera bez skutkov. Čo znamená obrátiť sa?  zanechať starého človeka, obrátiť sa chrbtom k hriechu, ktorý je už pochovaný, a tvárou k Bohu, v ktorom sme prijali nový život  obrátiť sa neznamená vypustiť hriech zo svojho života - každý to zažil, že sa mu nedá úplne vyhnúť. Každý budeme hrešiť až do konca života. Niekto viac, niekto menej. Tomu sa neubránime.  nevyhľadávať príležitosť k hriechu, to neznamená, že budem sedieť doma, aby som náhodou nezhrešil - lebo práve to moje sedenie sa môže stať hriechom  najprv porozmýšľam, rozlíšim vplyvy duchov..  každý deň ísť s Ježišom, nehľadať smer cesty sám, ale nechať sa viesť  možno zisťujem, že sa priblížim ku hriechu, ale idem s Ježišom, hľadím naň a verím, že on ma vedie Som v neustálej blízkosti Boha  Mk 7,5-9 • Farizeji a zákonníci sa ho opýtali: „Prečo sa tvoji učeníci nedržia obyčaje otcov a jedia chlieb poškvrnenými rukami?“ On im povedal: „Dobre o vás, pokrytcoch prorokoval Izaiáš, ako je napísané: »Tento ľud ma uctieva perami, ale ich srdce je ďaleko odo mňa. No darmo si ma ctia, lebo ich náuky, čo učia, sú iba ľudské príkazy.« Božie prikázanie opúšťate a držíte sa ľudských obyčajov.“ A hovoril im: „Šikovne viete zrušiť Božie prikázanie, aby ste si zachovali svoje obyčaje.  ale to nestačí Dôležité je, z akej strany sa k Bohu približujem. K Bohu môžem pristúpiť s plným vozom skutkov, ktoré pred sebou tlačím. Príklad Planéta Merkúr je najbližšie pri Slnku, ale jedna pologuľa, otočená k Slnku je spálená, druhá odvrátená od Slnka - večný ľad.  Aktivita Výzva: skúška ohňom. K Bohu sa musím približovať správnou stranou a nepredkladať dielo svojich rúk, ale svoje srdce. Lk 18,9-14 • Tým, čo si namýšľali, že sú spravodliví a ostatnými pohŕdali povedal toto podobenstvo: „Dvaja ľudia vstúpili do chrámu modliť sa. Jeden bol farizej a druhý mýtnik. Farizej sa postavil a takto sa modlil: »Bože, ďakujem ti, že nie som ako ostatní ľudia. Vydierači, nespravodlivci, cudzoložníci, alebo aj ako tento mýtnik. Postím sa dva razy do týždňa, dávam desiatky zo všetkého, čo mám.« Mýtnik stál celkom vzadu a neodvážil sa ani oči k nebu zdvihnúť a hovoril: »Bože, buď milostivý mne hriešnemu.« Hovorím vám, tento odišiel domov ospravedlnený a nie tamten. Lebo každý, kto sa povyšuje, bude ponížený, a kto sa ponižuje, bude povýšený.“  farizej išiel k Bohu bližšie, ale nie tou správnou stranou Príklad  tá istá zápalka, nie však správne priblíženie k plameňu  ak sa teda nepriblížim k Ježišovi srdcom, odovzdávam potom svetlo ďalej? Viera a obrátenie nie je dar len pre mňa, pre nás, ktorí sme už prijali spásu: sú pre každého človeka. Ježiš vykúpil celé ľudstvo. Šíriť vieru mám skutkami, nielen materiálnymi, ale i skutkami lásky ako napr. rozhovor, teda i slovom Lk 24,47-49 • a v jeho (Ježišovom) mene sa bude všetkým národom, počnúc od Jeruzalema, hlásať pokánie na odpustenie hriechov. Vy ste toho svedkami. Hľa, ja na vás zošlem, čo môj Otec prisľúbil. Preto zostaňte v meste, kým nebudete vystrojení mocou z výsosti!“ * ľudia sa nás pýtajú na dôvody našej viery. Argumentujú rôzne: napr. majetkami Cirkvi. * Ako odpovedáme, keď ľudia dávajú zavádzajúce otázky? Hľadáme všelijaké múdre reči. * Ja verím, lebo ma Ježiš spasil - mňa osobne Príklad Bohovia iných náboženstiev sa o človeka nestarajú lebo sú vymyslení, neosobní,. Ale ja idem s Pánom každý deň, lebo on za mňa zaplatil, za moje hriechy a o tom svedčím každý deň. Toto moje svedectvo má byť ako vyznanie lásky.  ľudia, ktorí sú zamilovaní, si to aj hovoria, ale po čase tie slová vypadnú  aj človek potrebuje počuť a hovoriť o potrebnosti druhého  človek potrebuje OTCA  potrebujem, aby si mi ukázal cestu, aby si ma viedol Otázka Kto z nás môže povedať, že má v celom živote, v každej chvíli dôveru v Ježiša a že ju aj mal? Čo každý z nás ešte potrebuje pribiť na kríž, aby bola naša dôvera úplná? Teraz je čas a príležitosť, aby sme mu znovu (už koľký krát) povedali áno, Pane. Čas povedať verím, vydávam sa ti nanovo do rúk, idem s tebou znova na cestu, otváram ti srdce. Dynamika: list Rozdať papiere  píšeme osobný list, nikto ho nemusí prečítať  list Ježišovi - list priateľovi  list ako rozhodnutie, že sa s Ježišom vydávam na cestu - každý z tej situácie, v ktorej sa práve nachádza  list ako odpoveď na to, čo som prijal  list, v ktorom vyjadrím svoju dôveru a primknutie sa k Ježišovi - zaľúbený list  nemusí byť dlhý  čas na písanie: 15-30 min. Napísali sme list. Napísal som ti list, Ježišu... (prečítam). Teraz sa postavme pred Pána v modlitbe, chyťme sa jeho ruky a vydajme sa s ním na cestu. Kto chce, môže prísť a dať Ježišovi svoje srdce - nahlas alebo potichu - neber ohľad na to, kto si čo bude o tebe myslieť. Kto by sa chcel s nami podeliť o to, čo napísal v liste môže ho dobrovoľne prečítať. (Nevyvíjať nátlak!) Na záver poviem svoje vyznanie a vložím svoje slovo do Božieho Slova. Výzva: aby aj ostatní vložili svoje slovo do Sv. Písma. ==Spoločenstvo== Čo máme robiť v osobnom vzťahu s Ježišom? Potrebujeme spoločenstvo.  Sk 1,8 • „...ale keď zostúpi na vás Svätý Duch, dostanete silu a budete mi svedkami v Jeruzaleme i v celej Judei aj v Samárii a až po samý kraj zeme.“ Akí boli apoštoli predtým? Mali strach. A Peter dokonca zaprel Ježiša. Ježiš nám aj apoštolom povedal: Nenechám vás samých - dám vám Ducha Svätého. A tak boli aj s Máriou v Jeruzaleme zhromaždení vo večeradle. Zrazu nastal hluk, ohnivé jazyky, sila. Prejavil sa Duch Svätý. Neprejavil sa v jednotlivcovi, ale v celom spoločenstve. Všetci spolu boli naplnení Duchom Svätým. Dnešná doba. Ak chceme okúsiť spásu - musíme žiť v spoločenstve.  Ak sa nám narodí dieťa, najprv potrebuje matku, ale na celý život mu to nestačí. Musí chodiť do školy, zažiť priateľstvo chlapcov i dievčat. Musí zažiť určité veci. To patrí k jeho vývoju. A to platí aj pre nás. Apoštoli, keď prijali Ducha Svätého, začali hovoriť v jazykoch. Peter sa ujal slova a hovorí o tom, kto bol Ježiš. 3000 ľudí sa obrátilo.  Sk 2,41 • V ten deň sa k nim pridalo ľudí Vytvorili spoločenstvo. Čo to vlastne je spoločenstvo? Spája nás Ježiš - to je láska, ktorú v sebe cítime. Jedine v spoločenstve môžeme zažiť a okusovať, čo je to spása.  Rim 12,3-8 • Mocou milosti, ktorú som dostal, hovorím každému z vás, aby si nik nemyslel o sebe viac, ako si myslieť treba, ale zmýšľajte triezvo, každý podľa stupňa viery, aký mu udelil Boh. Lebo ako máme v jednom tele mnoho údov, ale všetky údy nekonajú tú istú činnosť, tak aj my mnohí sme jedno telo v Kristovi a jednotlivo sme si navzájom údmi. Máme rozličné dary podľa milosti, ktorú sme dostali: či už dar prorokovať v súlade s vierou, alebo dar slúžiť v službe, alebo učiť pri vyučovaní, či povzbudzovať pri povzbudzovaní. Kto teda dáva, nech dáva nezištne, kto je predstavený, nech je starostlivý, kto preukazuje milosrdenstvo, nech to robí radostne. Je nás veľa údov, ale vytvárame jedno telo. Všetky údy nemajú rovnakú úlohu, ale všetky sa spájajú. Denne môžeme v spoločenstve okusovať, čo sú to nové Turíce. Nikto z nás sa nespasí sám, k spáse potrebujeme bratov a sestry. Sv. František Salezský hovorí: Po ceste môžeš strácať odvahu, môžeš sa stretnúť s ťažkosťami. Mal by si chuť všetko nechať, opustiť. Sám to nezvládneš, ale je tu brat, ktorý hovorí: Ty to zvládneš, dokážeš, vezme ťa za ruku a pomôže ti. 1. V spoločenstve zakusujeme spásu  Sk 2,41 • Oni prijali jeho slovo a dali sa pokrstiť; a v ten deň sa k nim pridalo tritisíc duší. 3000 ľudí, čo sa pripojilo, ktorí uverili začali spolu žiť a mali všetko spoločné. Sk 2,42 * Vytrvalo sa zúčastňovali na učení apoštolov a na bratskom spoločenstve, na lámaní chleba a na modlitbách. Všetkých sa zmocňovala bázeň; prostredníctvom apoštolov sa dialo množstvo divov a znamení. Všetci, čo uverili, boli pospolu a všetko mali spoločné. Predávali pozemky a majetky a rozdeľovali ich všetkým, podľa toho, ako kto potreboval. Deň čo deň svorne zotrvávali v chráme, po domoch lámali chlieb a s radosťou a úprimným srdcom požívali pokrm. Chválili Boha a boli milí všetkému ľudu. A Pán každý deň rozmnožoval tých, čo mali byť spasení. Rozdeľovali podľa toho, kto ako potreboval. Potrebuješ niečo? Požiadaš a dám ti, pretože si môj brat. Samozrejme, že Pán nežiada nemožné. On sa nedíva na množstvo, ktoré dávate, ale ako to dávate. Vdova pred chrámom mala 2 haliere. A tie dala. Ježiš hovorí: Táto žena je požehnaná. V spoločenstve nemôže byť lakomstvo Sk 5,1-11 * Aj istý muž, menom Ananiáš, predal so svojou manželkou Zafirou pozemok a s vedomím manželky si stiahol z utŕžených peňazí a len istú časť priniesol a položil apoštolom k nohám. Peter povedal: „Ananiáš, prečo ti satan naplnil srdce, aby si luhal Duchu Svätému a stiahol z peňazí za pozemok? Azda nebol tvoj, kým si ho mal? A keď si ho predal, nebolo v tvojej moci, čo si zaň dostal? Prečo si prepožičal svoje srdce na túto vec? Neluhal si ľuďom, ale Bohu!“ Len čo Ananiáš počul tieto slová, padol a skonal; a všetkých, čo to počuli, zmocnil sa veľký strach. Tu vstali mladší z nich, zavinuli ho vyniesli a pochovali. Asi o tri hodiny prišla aj jeho žena, nevediac, čo sa stalo, a Peter povedal: „Povedz mi, či ste za toľko predali ten pozemok?“ Ona odpovedala: „Áno, za toľko.“ Peter jej povedal: „Prečo ste sa dohovorili pokúšať Pánovho Ducha? Počuj za dverami kroky tých, čo pochovali tvojho muža; vynesú aj teba.“ A hneď mu padla k nohám a skonala. Keď mladíci vošli dnu, našli ju mŕtvu; vyniesli ju a pochovali k jej mužovi. A veľký strach sa zmocnil celej cirkvi i všetkých, čo o tom počuli. Nie si v poriadku, brat, sestra, ak nechceš darovať spoločenstvu niečo, čo od teba žiada Boh. Nemusia to byť peniaze - i keď podľa Sv. Písma by sme mali dávať desatinu zo všetkých príjmov do spoločenstva (= Cirkvi). Možno dať spoločenstvu tiež službu, čas. Dôležité je nezatvárať si uši, srdce... 2. V spoločenstve delíme o to, čo máme a čo sme V spoločenstve si radi nasadzujeme masku, aby bratia a sestry nevideli, aký v skutočnosti sme. Tvárime sa tvrdo aj keď sa hanbíme, sme suverénni a pritom vo vnútri prežívame úzkosť, plačeme. Chceme navonok vypadať lepší než sme v skutočnosti. Vyzerať v očiach druhých čo najlepšie a druhých kritizovať: pozri, ako sa modlí, ako sa pritom tvári - pokrytec..., pozri aké módne výstrelky má na sebe. Vôbec sa nedrží novej kultúry - to je animátor, animátorka? Ako sa češe... Všetko na druhých vidím... ale ja musím vyzerať čo najlepšie. Spoločenstvo ťa odhalí. Každý člen vidí, aký si v skutočnosti. Možno ešte tak na nejaký čas, to sa dá zamaskovať. No stačí jedna Oáza, 15 dní bývať spolu na izbe a všetci spoznajú tvoju úbohosť. Ty sa aj naďalej tváriš perfektne. Myslíš si, že si v očiach druhých obstojný, ale spoločenstvo ťa už pozná. Možno ti to z lásky nepovie, lebo by si to nezniesol, ale prijíma ťa takého, aký si. Takto sa jednotlivec v spoločenstve dostane často do určitého bodu, keď na to aj sám príde. A je tu kríza. Rád by odišiel (alebo i odíde) do iného, ‘lepšieho’, ‘dokonalejšieho’ spoločenstva. Lenže aj tam ho onedlho odhalia. To nie je riešenie. Riešenie je iné. Tvoji bratia a sestry ťa milujú aj napriek tomu, aký si. Do spoločenstva si prinášame svoje zranenia. Možno sú to zranenia ešte z detstva, z domu. V spoločenstve môžeš zažiť uzdravenie, prostredníctvom modlitby. 3. Darovať to, čo mám Len keď dávame, nadobúdame. (Sv. František Assiský) Môžeme sa deliť aj so svojimi obmedzeniami - so svojimi slabosťami. Spoločenstvo je štruktúra, organizmus. Tam sme jedným telom. Ježiš Kristus nezomrel a nevstal z mŕtvych len kvôli 12 apoštolom. Veríme tomu? Musíme prijať každého ako brata a sestru. Ak to neurobíme, neprijmeme Ježiša. Ježiš zomrel aj za neho. Ja som za toho brata zodpovedný. Pri sv. omši kňaz hovorí: Telo Kristovo - ja odpovedám: Amen. Týmto ‘Amen’ hovorím, že Pán Ježiš nezomrel len za mňa, ale za všetkých - v Eucharistii prijímam svojho brata, alebo svoje odsúdenie: 1 Kor 11,27-30 * Kto by teda jedol chlieb alebo pil Pánov kalich nehodne, previní sa proti Pánovmu telu a krvi. Nech teda človek skúma sám seba, a tak je z toho chleba a pije z kalicha. Lebo kto je a pije, a nerozoznáva telo, ten je a pije odsúdenie. Preto je medzi vami veľa slabých a chorých a mnohí umierajú. 4. Spoločenstvo je miesto slávenia To je syntéza celého ovocia spásy. Každý môže okusovať Božiu lásku. Spoločenstvo mi poskytuje bratov a sestry, ktorých potrebujem k spoločnej chvále Boha. Tu prijímam Ducha Svätého. Nové Turíce sú neprestajné. Včera po prednáške o Duchu Svätom sme modlili za nové vyliatie Ducha Svätého. Žalmista hovorí: aké je radostné, keď bratia žijú pospolu. Ž 133,1-3 * ... Aké je dobré a milé, keď bratia žijú pospolu. Je to sťa vzácny olej na hlave, čo steká na bradu, na Áronovu bradu, čo steká na okraj jeho rúcha. Sťa rosa na Hermone, čo padá na vrchy sionské. V spoločenstve môžeme okúsiť prvotiny kráľovstva. Nimi sú pokoj a radosť. I nás pozýva k tomu, aby sme boli radostní. Svedectvo: Aj ja mám niekedy v srdci smútok. V srdci cítim tlak, nie som radostným svedkom Kristovho zmŕtvychvstania. Je to preto, lebo som neprijal brata alebo sestru. Navzájom sa potrebujeme. Tvoríme jedno telo. Spoločne vydávame svedectvo: „to je ale spoločenstvo, tá skupinka!“ Aké je to naše spoločenstvo? Ako nás vnímajú iní? Ako sa v ňom cítim ja? Som jeho údom? Dokonalé, ideálne spoločenstvo neexistuje. Spoločenstvo je vždy také, akí ľudia sú v ňom. Je také, aký si aj ty. Ale dôležité je, aby si priľnul k spoločenstvu, kde ťa Pán povolal. Sk 20,8-9 * V hornej sieni, kde sme boli zhromaždení, bolo mnoho lámp. Istý mladík menom Eutychus sedel v okne, a pretože Pavol dlho hovoril, tvrdo zaspal. Premožený spánkom spadol z tretieho poschodia dolu. Zdvihli ho mŕtveho. Kde sedíš ty? Na okne? Ak Pán od teba žiada, aby si vstúpil do spoločenstva a ty si nerozhodný, dopadneš ako Eutychus - umrieš. Lebo len v spoločenstve môžeš okúsiť spásu. Boh je veľmi tvrdý na tých, ktorí sú vlažní a nedokážu sa rozhodnúť. Zjv 3,15-17 * Poznám tvoje skutky, že nie si ani studený, ani horúci. Kiež by si bol studený alebo horúci! Takto, že si vlažný, ani horúci, ani studený, už-už ťa vypľúvam z úst. Lebo hovoríš: »Som bohatý, zbohatol som, nepotrebujem nič« - a nevieš, že si biedny, poľutovaniahodný, chudobný, slepý a nahý.  to hovorí Božie slovo. Bude lepšie, keď sa rozhodneš. Takto stojíš jednou nohou tu a druhou tam. Si nerozhodný. Boh ti hovorí: Dávam ti možnosť rozhodnúť sa. Možno žiada od teba, aby si sa rozhodol pre nejakú službu vo farnosti, v hnutí, v zodpovednosti za nejakú oblasť: hudobnú, hospodársku, ekonomickú, pantomimickú, plastickú... Dôležité je, aby si sa rozhodol k niečomu priľnúť. Primkni sa! Pán sa ťa dnes pýta: Chceš okúsiť moju lásku? Priľni k spoločenstvu! Chceš zakúsiť, čo je to spása? Tak sa pripoj k spoločenstvu! To sú znaky spoločenstva: miesto slávenia, darovať, čo mám. V modlitbe spoznáš, čo v srdci od teba žiada Pán. Akým spôsobom sa máš viac zapojiť do spoločenstva, aby mystické telo Kristovo neživorilo. Ježiš volá, vyzýva ťa, aby si sa pripojil. Spoločenstvo je veľký dar. Stačí ho rozbaliť a chcieť prijať. Alebo sa ešte stále bojíš, že budeš musieť niečo opustiť, stratiť? Jn 17 * (veľkňazská modlitba) Tak, ako som ja miloval vás - to znamená - vydávajte svedectvo o tejto láske. Pokiaľ milujeme Ježiš musíme evanjelizovať. Čo je to? To znamená, že som bohatý a chcem svoje bohatstvo užívať s ostatnými.  Mt 28,18-20 • Ježiš pristúpil k nim a povedal im: „Daná mi je všetka moc na nebi i na zemi. Choďte teda, učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého a naučte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal. A hľa, ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta.“ Iďte a ohlasujte! To je veľké poslanie, ktoré nám dáva Ježiš. Kresťan = evanjelizátor. Ako to však vypadá v skutočnosti? Veľké poslanie upadlo do veľkého zabudnutia. Príklad: Bol z vás už niekto zamilovaný? Vtedy hovoríme všetkým o tom človeku v láske, myslíme na neho - sme ním úplne preniknutí. Ak som sa stretol s Ježišom, tak musím všade o ňom hovoriť. Akú ste mali včera radosť keď ste sa vrátili z evanjelizácie a s akým strachom ste tam išli! To nie je tvoja sila, osloviť neznámych ľudí. To je sila Ducha Svätého. To nie je záležitosť iba kňazov, rehoľníkov, katechétov, ale všetkých kresťanov. Keď zomrieme, Pán sa nás opýta: čo ste v živote robili? Miloval som blížnych, chodil do kostola, dával som do zvončeka, konal dobré skutky. A evanjelizoval si? Svätý Otec v Encyklike „Evangelii Nuntiandi“ hovorí: Staviate do neistoty svoju spásu, pokiaľ neevanjelizujete. To je veľké poslanie, ktoré nám dáva Ježiš. Iďte... Ako evanjelizovať? Ako hlásať Ježiša? Sám človek musí mať najskôr skúsenosť, aby zakúsil Boha a Božiu lásku. To je prvá podmienka. Dúfam, že ste ju počas týchto 3 dní okúsili. Prvý krok teda už máme za sebou. A druhý? Problém je v tomto: * katolíci vedia, čo majú robiť * protestanti vedia ako to majú robiť * a kto hlása? Jehovisti My sa musíme naučiť, ako to máme robiť, obsah už máme. Treba už len spoznať metódu ohlasovania dobrej zvesti, metódu evanjelizácie. Cieľom kurzu „Filip“ bolo, aby každý účastník na sebe okúsil nový život. Metóda ohlasovania sa učí na ďalších kurzoch a seminároch, na ktoré vás pozveme, ak tento kurz zmultiplikujete. Koľko ľudí by sme mohli zevanjelizovať do leta keby sme nespali? Ak na urobenie jedného kurzu „Filip“ stačí päť ľudí, tak o niekoľko mesiacov môže byť zevanjelizovaných 50 000 ľudí. Je to utópia? Nie! To je ideál! Urobte rozhodnutie! {{Katechéza}} 1809 3647 2005-10-03T20:16:06Z Mireksoteria 23 ==Nikodém== Vysoko postavený človek, vplyvný. A predsa nespokojný vo svojom srdci. Na druhej strane nerozhodný, bojazlivý. Mnoho počul o Ježišovi z Nazaretu. Celým Jeruzalemom zaznievalo rozprávanie o tom neobyčajnom človekovi, o jeho zázrakoch, o jeho učení. Nakoniec sa rozhodol ísť k nemu tajne, v noci, aby nikto nevidel, lebo načo ohrozovať svoju dobrú povesť, načo sa vystavovať posmechu: čo ľudia povedia. A teda v noci tajne. Spoznajme seba v postave Nikodéma! Nie si ty tým Nikodémom? Ty máš taktiež postavenie, máš perspektívu urobiť kariéru, máš pred sebou diplom, teda myslíš: nemôžem sa vystavovať, nemôžem sa stať smiešny, otvorene sa priznať, že som Kristovým učeníkom. A teda skúsim tak tajne ako Nikodém, aby sa pred nikým neprejavil. Každý z nás je takým Nikodémom. Taktiež v tom zmysle, že každý z nás nosí v sebe Nikodémovu otázku: načo žijem na tomto svete? Čo mi dáva moje kresťanstvo? Aký zmysel má to, že chodím do kostola? Nakoniec žiadny životný problém mi to nerieši. Keď príde ťažká situácia, konflikt, nenachádzam oporu vo svojej viere. Pravdaže, je to pekná tradícia. Nemal by som odvahu zanechať ju. Je to také dôstojné, zakorenené v tradícii. Ale čo mi to vlastne dáva? Dáva to zmysel môjmu životu? Môžem sa o to oprieť v každej situácii? Dokážem všetko prekonať silou svojej viery? Každý z nás nosí v sebe nikodémove problémy a otázky. Ale ideme s tým ku Kristovi? Nikodém začína rozhovor zdvorilostnými frázami. Ale to nie je potrebné, lebo Kristus číta jeho jemné myšlienky, preniká jeho srdce. On vie, čo potrebuje, čo ho trápi. Čo je jeho najhlavnejším problémom. Kristus mu bez pýtania dáva odpoveď na otázku, ktorú vlastne nepoložil. Veru, veru, hovorím ti, ak sa niekto nenarodí z vody a z Ducha (Svätého), nemôže sa dostať do Božieho kráľovstva. Nestačí, že sa nazývaš nábožným katolíkom, že chodíš do kostola, že vedieš tzv. usporiadaný život. To všetko nestačí, aby si vošiel do Božieho kráľovstva. To konečne ani teba neuspokojuje. Lebo či nakoniec netúžiš po tom, aby si bol blízko Boha, aby Boh nebol pre teba len akousi hmlistou ideou, frázou, abstrakciou, ale aby si stretol Boha živého, hlboko zasahujúceho do tvojho života. Chcel by si rozprávať s ním ako priateľ s priateľom, ako s niekým, kto je „TY“ pre tvoje „JA“, pre ktorého tvoje „JA“ existuje. Ty chceš vstúpiť do Božieho kráľovstva, stretnúť lásku, nevymyslenú, nepokryteckú. Chceš stretnúť skutočnosť, ktorá sa neotrasie, o ktorú môžeš všetko oprieť. Túžiš po Božom kráľovstve. A tu prichádza odpoveď: ak sa znova nenarodíš, nevojdeš do Božieho kráľovstva. Nič ti nepomôže. Treba sa narodiť z vody a z Ducha Svätého. Nikodém to nedokázal pochopiť. „Ty si učiteľ v Izraeli, a toto nevieš?“ Kristus hovorí taktiež k tebe: ty si kresťanom, toľko rokov chodíš na katechizáciu, vypočul si toľko stoviek kázní a nevieš to? Ako sa môže človek znava narodiť? Nikodém zapochybuje. Ale Kristus opakuje: ak sa niekto znava nenarodí, nevojde do Božieho kráľovstva. Akože sa to môže stať? Čo je z tela, je telo, čo je z Ducha je duch. To nie z tela môže vyjsť tá skutočnosť, ktorú Kristus nazýva novým narodením. Čo pochádza z tela? Ohraničenosť, hriešnosť, slabosť, choroba, smrť. Čo sa narodilo z tela, zostane telom. Ak zostaneš vo svojom živote v okruhu materiálnych možností, nikdy nevyjdeš z tejto krízy. V tebe nie je žiadna moc, aby si sa stretol so živým Bohom. Akým spôsobom sa môžeme teda narodiť z Ducha? Kristus nám dáva odpoveď: Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna... Boh je Láskou, miluje nás, každého jedného. Každý z nás má svoje miesto v srdci Boha. Každý je zahrnutý jeho Láskou. Boh má svoj odveký plán a v tom pláne zahŕňa každého z nás. Je to plán lásky. Boh pre každého z nás pripravil dar, neobyčajný dar: večný život. Boh čaká s týmto darom na každého jedného z nás. Existuje však prekážka, ktorá nám nedovoľuje prijať tento dar, ktorá spôsobuje, že Boh nás nemôže obdarovať. Táto prekážka je v nás. Nazýva sa hriech. Chceme si vystačiť. Nazýva sa hriech. Chceme si vystačiť sami sebe. Sami si chceme poradiť. Boh nám nie je potrebný. Chceme žiť pre seba, chceme sa uzavrieť do seba. Svojvôľou, pýchou a hriechom sme zmarili Bohu plán lásky. Každý z nás nosí v sebe tento hriech. To je naša skutočnosť. Je skrytá hlboko v našom vnútri: chceme iba vďaka sebe žiť. Chceme o seba bojovať, seba vyzdvihovať, k sebe všetko privádzať. Náš hriech však nebol v stave zmeniť lásku Boha. Boh nás naďalej miluje. Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna... Bolo treba, aby Syn človeka bol vyzdvihnutý, tak ako Mojžiš vyzdvihol hada na púšti. Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna... Ako vás o tom presvedčiť? Povedz ľuďom, že ich milujem. Tá pieseň mi znie celý čas v ušiach. Ako to mám povedať ľuďom? Povedz ľuďom, že ich milujem. Pane, ja to nedokážem, ja neviem, ako to povedať. Ale keď som uvažoval, ako odpovedať na Kristovu výzvu, padol mi zrak na kríž pri oltári. Povedz ľuďom, že ich milujem. Pozrite na Božieho Syna, ktorý je pribitý na kríž. Povedz ľuďom, že ich milujem. Treba k tomu obrazu ešte niečo dodávať?  Jn 3,16-17 • 16Veď Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život. 17Lebo Boh neposlal Syna na svet, aby svet odsúdil, ale aby sa skrze neho svet spasil. Naše hriechy nie sú schopné prekážať Božej láske. Čím väčší bol hriech, tým väššou sa ukázala Láska. To my sme ho pribili na kríž, naše hriechy. A on zomieral na kríži a modlil sa: „Otče odpusť im, lebo nevedia, čo robia. „Povedz ľuďom, že ich milujem“, tak Pane hovorí tvoj kríž, tvoje zomieranie. V dejináchc ľudstva nebolo vyslovené silnejšie slovo o láske ako totoo: Boh pribitý na kríž. Boh umiera za teba. Už sa nepočítajú naše hriechy. Čože sú naše hriechy v porovnaní s tak veľkou láskou? Kto si môže myslieť, že jeho hriechy sú väčšie ako táto Láska? Nikto nemôže pochybovať, ani ten najväčší hriešnik. A tak stojí pred nami kríž. Míňajú sa storočia, krúti sa koleso dejín. Všetko sa mení, všetko plynie. Všetko sa končí rozčarovaním. Iba jedno trvá: slovo lásky vyslovené na kríži, a bude trvať do konca. Kríž nič nevyvráti. Nikto nevytrhne toto slovo z dejín ľudstva. Ráta sa len toto jediné: Kristus na kríži a ja, ja a slovo Božej lásky, ktorá je väčšia než čokoľvek. V živote máme iba jedinú úlohu: celou svojou existenciou sa postaviť zoči-voči tomuto faktu, tejto udalosti, tejto skutočnosti. Táto skutočnosť stojí red každým z nás: čakám, že mi konečne uveríš, že mi začneš dôverovať, necháš mi svoje hriechy, aby som ich vyhubil, zničil, aby viac neexistovali. Po ničom ňom netúžim, iba po dobre pre teba, po tvojom oslobodení, po tvojom spasení. Na to som prišiel na svet, aby som ohlasoval záchranu, radosť, slobodu, pokoj... Akáže je to novina, čo vracia zrak, oslobodzuje, prináša radosť? Je to zvesť, že Boh je Láska. Dal svojho Syna, aby nik, čo v neho verí, nezahynul, ale mal večný život. A preto prestaňme sa brániť, prestaňme sa trápiť. Prestaňme si sami riešiť svoje problémy. Nenájdeme riešenie v bohatstve v takom či onakom politickom zriadení, v pokroku medicíny a vedy, v rozkošiach, v príjemnostiach. Nikto nás neoslobodí od nás samotných, od nášho hriechu. Iba on. On čaká na každého z nás. Stojí za dverami a klope. Táto evanjelizácia, to je ďalšie opätovné klopanie na dvere srdca každého z nás. Je to čas, v ktorom môžeš prijať Ježiša do svojho srdca. Sme vyzvaní, aby sme prijali Krista ako osobného Spasiteľa, aby sme uverili v Spasiteľa a nie v akési hmlisté idey spásy a vykúpenia, v akési doktríny. Uveriť v živého Boha, v živého Ježiša Krista, ktorý nás prišiel spasiť, oslobodiť od hriechu, aby nám darovoal život. Toto všetko nám je prisľúbené, stojí to pred nami, je nám to dané. Tak málo to žiada: krok viery, krok dôvery. Treba prijať Krista. Oddať mu svoj život. A to znamená: znovu sa narodiť. Znovu za narodím, keď prežijem, že Kristus je mojím Spasiteľom a prijmem jeho slovo. Toto sa neuskutoční našou vlastnou mocou. Boh nám posiela svojho Ducha. Božia láska je vliata do našich sŕdc skrze Dcuha, ktorý nám je daný. V Duchu Svätom môžeme povedať: verím, Ježiš je Pánom, Spasiteľom. V Duchu Svätom sa môžem otvoriť a odpovedať. Duch Svätý nám hojne udeľuje svoje dary. V týchto dňoch bude pôsobiť. Volajme: Príď Duchu Svätý, otvor mi oči a uši, dovoľ mi prijať Krista, znovu sa narodiť. Takáto je naša úloha. Nejde o ďalšie rekolekcie v našom živote, zarátnanie ďalšejj veľkonočnej spovede, ale ide o to, a by sme sa znova narodili z Ducha Svätého. Uveriť v slovo Božej lásky vyslovené na kríži. Vtedy sa všetko v našom živote zmení. Táto premena je možná. Veľké veci uskutočňuje Duch Svätý v dnešnom svete. Neexistuje taký stav, také komplikácie, ktoré by Kristus nemohol zmeniť. A na záver nášho dnešného evanjelizačného večera mám pre vás tri výzvy: Prvá výzva: Nech sa každý započúva do toho, čo sa deje v jeho srdci. Ak pociťuješ túžbu, aby si novým, iným spôsobom odpovedal na Kristovo volanie, tak zostaň ešte chvíľu v kostole. Vystúp pred lavice. Stretneme sa ešte v sakristii, alebo v inej miestnosti, porozprávame sa. Povedz, že sa chceš znova narodiť, pridať sa ku skupine ľudí, ktorí opravdivo veria, žijú Božím slovom a spolu sa modlia. Cieľom našej evanjelizácie je, aby v tejto farnosti vznikli skupiny živých kresťanov, ktorí veria v Boha, ktorí prijali Krista ako svojho Spasiteľa. Nie všetko sa hneď uskutoční, pred nami je dlhá cesta, ale je to nová cesta, cesta, ktorá vedie ku svetlu. Čakáme na tých, čo chcú dnes, zajtra alebo v ďaľších dňoch urobiť tento krok ku Kristovi. Druhá výzva: Texty evanjelia sv. Jána si zoberte so sebou. Je v nich obsiahnutá Dobrá Novina. Čítajte! Chceme, aby počas evanjelizácie každý prečítal celé evanjelium sv Jána. Tretia výzva: Kristus chce všetkých v tomto meste spasiť. Zajtra nech každý privedie niekoho so sebou. Nech všetci znova počujú evanjelium Ježiša Krista. [[Kategórie:Katechéza]] 1810 3783 2005-10-05T14:33:22Z Mireksoteria 23 /* Narcisizmus */ ==SVÄTOSŤ SEXUALITY== Len čo Boh stvoril človeka a prehovoril k nemu, jeho prvé slová sa týkali sexu. Človek bol stvorený na Boží obraz ako muž a žena. Jeho prvou úlohou, ktorú od Boha dostal bolo plodenie. ===Plodenie=== Gn 1,27-28; 5,1-2 * A stvoril Boh človeka na svoj obraz, na Boží obraz ho stvoril, muža a ženu ich stvoril. Boh ich požehnal a povedal im: „Ploďte sa a množte a naplňte zem! Podmaňte si ju...!“ * Keď Boh stvoril Adama, urobil ho na Božiu podobu, muža a ženu ich stvoril, požehnal ich a dal im meno človek, keď boli stvorení.. Sexuálna stránka človeka a rozdielnosť pohlaví je od Boha - Stvoriteľa. Aj sexuálna stránka človeka je obrazom Boha, veď Boh stvoril človeka na svoj obraz. Ľudská sexualita teda nie je len na živočíšnej úrovni, ona má svoju špecificky ľudskú podobu. Pohlavné spojenie muža a ženy žiada od človeka sám Boh. Jeho vôľou je: Ploďte sa a množte a naplňte zem! ===Zjednotenie=== Gn 2,18; 2,24 * Urobme mu pomocníka, jemu podobnému. * Muž opustí svojho otca a svoju matku a priľne k svojej manželke a dvaja budú jedným telom. Rozdielnosť pohlaví nemá však len úlohu prenášania života. Vzťah medzi mužom a ženou je osobný jav. Človek je osobou, ktorá je obdarená rozumom a slobodnou vôľou. Ľudská sexualita realizuje zjednotenie dvoch osôb: dvaja budú jedným telom. Sex teda znamená viac, než iba prenášanie života. Vďaka sexuálnej stránke vzniká rodinný zväzok, ktorý je miestom vzájomnej ľudskej formácie. Rodina je zázemím pre každého človeka. Mt 19,6 * Čo teda Boh spojil, nech človek nerozlučuje. ===Inštinkty=== Boh dal príkaz plodenia. Jeho plnenie však „poistil“ tým, že do človeka ako aj do ostatných živočíchov vložil pud zachovania života (ktorého súčasťou je pud zachovania rodu: pohlavný pud). ====Pohlavný pud, jeho funkcia a ovládanie==== Skrze inštinkty je zabezpečené Božie riadenie živočíšneho sveta. Vďaka nim sa napĺňa neustále Božia vôľa, ktorá v trvalom stvoriteľskom akte privádza všetky veci k ich konečnému cieľu. Aký zmysel majú inštinkty u človeka? Tvoria jeho konštitutívny princíp, na ktorý je napojený tiež intelekt. Základným inštinktom tak, ako i u iných živočíchov je tendencia k vlastnému dobru (chcieť dobre sebe samému). Tomuto inštinktu u človeka podlieha intelekt i vôľa. Partikulárnymi zložkami tohto inštinktu je potom pud zachovania života: #svojho vlastného (pud sebazáchovy ) #*túžba žiť #*hladu a smädu #*vyhýbanie sa bolesti a nebezpečenstvu (strach) #*obranné a ochranné reflexy (únava - spánok), komplexy #ľudského rodu #*sociálny pud - túžba po rodine, deťoch #*pohlavný pud #**pohlavná príťažlivosť (dostredivá zložka) #**pohlavný stud (odstredivá zložka) Človek, keďže je rozumom obdarená bytosť a má slobodnú vôľu, môže a má vedome ovládať partikulárne inštinkty. Nie je však možné, aby sa vzoprel základnému konštitutívnemu inštinktu tendencie k vlastnému dobru. Môže teda nespať hoci je unavený, nejesť, hoci je hladný ale tiež naopak (jesť, hoci nie je hladný). Ovládaním partikulárnych pudov sleduje však (inštinktívne!) svoje vlastné dobro. ===Povolanie do manželstva a cieľ manželstva=== Manželstvo ustanovil Boh ako najvyššiu formu sebadarovania sa v láske. Má dva základné ciele, ktorých konzumácia sa uskutočňuje v manželskom pohlavnom styku: *plodenie *zjednotenie v láske Ľudské plodenie je svojim charakterom neporovnateľné s iným plodením v živočíšnom svete. Prichádza totiž na svet ľudská osoba, ktorá je povolaná pre večný život. Preto je manželský styk spoluprácou na stvorení. Svätosť sexuality sa odráža už v starozákonnom predpise o obriezke. Obrezanie predkožky vyjadruje zmluvu s Bohom a plodenie detí sa tak stáva posvätným úkonom. Plodnosť v manželstve je požehnaním a deti sú Boží dar. Sexuálne spojenie je svätým aj preto, že Ježiš Kristus povýšil manželstvo na jednu zo siedmych sviatostí. Sviatosťou nie je sobáš, teda liturgický úkon, ktorým sa manželstvo uzatvára, ale samotné manželstvo, ktorého konzumácia nastáva práve v pohlavnom styku. Nato, aby vznikol právoplatný a sviatostný manželský zväzok sa vyžaduje vzájomné verejné odovzdanie si súhlasu, čím sa uzatvára medzi mužom a ženou trvalá zmluva. Takto uzatvorená zmluva je nerozlučiteľná až do smrti. Ak tí dvaja, čo uzatvorili manželstvo sú kresťania, ich zväzok je sviatostný. Jediná právoplatná autorita, ktorá by mohla tento zväzok rozviazať z vážneho dôvodu, je rímsky pápež, ale iba v prípade, že manželstvo ešte nebolo konzumované. Akonáhle sa sviatosť konzumuje pohlavným stykom, niet na svete autority, ktorá by mohla tento zväzok rozviazať. ====Posvätnosť sexuálnych úkonov==== Za sexuálne úkony sa považujú tie, ktoré vedú k užívaniu pohlavného pôžitku (pohľady, dotyky, bozkávanie...). Môžeme rozlišovať sexuálne úkony: *úplné: zavŕšené v orgazme *neúplné: nezavŕšené v orgazme Posvätnosť sexuality vyplýva z faktu, že: *plodenie je spoluprácou na stvorení ľudskej osoby, ktorá je povolaná pre večný život *manželstvo je povýšené na sviatosť a je tak prostriedkom ku spáse Pri sexuálnych úkonoch, ako pri konzumácii každej inej sviatosti sa človek dostáva do priameho kontaktu s Bohom. Tak sa sexuálne úkony stávajú zdrojom Božej milosti, ktorá robí manželstvo šťastným a svätým. Zneužitie nejakej veci je o to horšie, čím je daná vec svätejšia. Zdá sa, že medzi najsvätejšie veci v živote človeka je možné považovať jeho vzťah k Bohu, k sexu a k životu. Ak nepriatelia Boha chcú pošiliapať po najsvätejších veciach, tak zneucťujú práve tieto: všetky nádávky a oplzlé výrazy sú buď rúhaním sa voči Bohu, alebo zneucťovaním sexu, či života. Ak by sme chceli zneuctiť nejakú sviatosť (eucharistiu, spoveď) nie je možné, aby to bol ľahký hriech. A tak ani zneuctenie sviatostnej sexuality nie je nikdy ľahkým hriechom, ak ono bolo vedomé a dobrovoľné. Sexuálne úkony sú legitímne a sväté za splnenia podmienok, pri ktorých sa vyžaduje: # spoločník (spoločníčka) inak: masturbácia # toho istého druhu (= človek) inak: beštialita # rozdielneho pohlavia inak: homosexualita # v uzatvorenom manželstve inak: smilstvo, cudzoložstvo # v prirodzenom fyzickom spojení (také, ktoré umelo nevylučuje možnosť oplodnenia) inak: onania (antikoncepcia). ==Užívanie pohlavného pôžitku a jeho zneužívanie (Luxuria)== '''Luxuria''' je nezriadená túžba po pohlavnom vzrušení, alebo nedovolené užívanie pohlavného pôžitku. Sexuálny pôžitok je morálne nedovolený, ak je vyhľadávaný len sám o sebe, teda mimo cieľa splodenia a manželského zjednotenia. Do pojmu luxurie možno zahrnúť všetky hriechy proti čistote. 2 Pt 2,12-14 • Zahynú vo svojej skazenosti a proti vôli dostanú odplatu za svoju neprávosť tí, čo za rozkoš pokladajú denné hýrenie; sú samá špina a škvrna a hýria roztopašne, keď v rozkošiach s vami hodujú. Oči majú plné cudzoložstva a sú nenásytní po hriechu; zvádzajú nepevné duše...; sú to synovia kliatby. Zj 21,8 • poškvrnení, vrahovia, smilníci, traviči, modloslužobníci a všetci luhári budú mať podiel v jazere horiacom ohňom a sírou... Mt 5,27-28 • Počuli ste, že bolo povedané: Nescudzoložíš! No ja vám hovorím: Každý, kto na ženu hľadí žiadostivo, už s ňou scudzoložil vo svojom srdci. Je užívanie pohlavného pôžitku hriechom? Sv. Tomáš Akvinský hovorí takto : Z ľudských skutkov je hriešny ten, ktorý je proti racionálnemu poriadku. Racionálny poriadok vyžaduje, aby bolo všetko zamerané na vlastný cieľ. Hriechom teda nie je, keď človek používa veci v zhode s ich určením, v správnej miere a správnym spôsobom. Ide však o to, aby cieľ bol dobrý. Ako je skutočným dobrom zachovanie fyzického života jednotlivca, tak je ešte vyšším dobrom zachovanie ľudského rodu. A ako je na zachovanie života jednotlivca určené užívanie pokrmov, tak je na zachovanie celého ľudského pokolenia určené užívanie pohlavného pôžitku. Sv. Augustín hovorí: «To, čo je jedlo pre zachovanie jednotlivca, to je pohlavné spojenie pre zachovanie rodu.» Preto ako sa môžu bez toho, žeby to bol hriech užívať jedlá, ak sa to robí v tej miere, ktorá slúži pre zdravie tela, tak i užívanie pohlavných pôžitkov nie je hriechom vtedy, ak sa to robí tým spôsobom, ktorý umožňuje cieľ ľudského plodenia. Je luxuria hriechom? Mohlo by sa zdať, uvažuje sv. Tomáš Akvinský, že luxuria nie je hriechom. A to na základe týchto námietok: Námietka 1. Pri pohlavnom vyvrcholení prichádza k ejakulácii semena, ktoré je podľa Aristotela v človeku nadbytkom zo stravy. Ale veď vylučovanie iných nadbytočných látok z tela nie je hriechom. Prečo by teda mala byť hriechom luxuria? Námietka 2. Každý môže používať to, čo je jeho ako chce. Ale v pohlavných úkonoch človek nerobí nič iné, len užíva to, čo je jeho. (Okrem prípadu cudzoložstva a znásilnenia.) Sú však aj fakty, ktoré zas naopak nasvedčujú, že luxuria je hriechom: 1. Príčina je viac ako účinok. Keďže podľa Pavla je zakázané opíjať sa vínom z dôvodu luxurie, ona musí byť tým skôr zakázaná. 2. Okrem toho apoštol Pavol menuje luxuriu medzi skutkami tela. Sv. Tomáš rieši spor nasledovne: Čím je nejaká vec potebnejšia (dôležitejšia), tým viac si vyžaduje, aby sa pri nej zachovával racionálny poriadok. A teda o to väčším hriechom je porušenie tohoto poriadku. Ako sme spomínali, užívanie pohlavných pôžitkov je veľmi potrebné pre spoločné dobro, teda pre zachovanie ľudského rodu. Preto sa v ňom musí dodržiavať racionálny poriadok v maximálnej miere. Je preto hriechom robiť v tejto veci niečo, čo sa protiví racionálnemu poriadku. A takýmto protivením sa je luxuria. Ako odpovedať na námietky proti tomu, že luxuria je hriech? Odpoveď na 1. námietku: Aj sám Aristoteles hovorí, že „semeno je nadbytkom, ktorý je však potrebný“. Je nadbytkom, pokiaľ ide o nutritívnu fakultu, je však potrebný, pokiaľ ide o plodivú fakultu. Iné nadbytky, na rozdiel od toho nie sú človeku na nič potrebné. Preto nezáleží na spôsobe ich vylučovania (až na určité spoločenské normy). To isté však nemožno hovoriť o vylučovaní semena. Ono musí prebiehať takým spôsobom, ktorý zodpovedá cieľu, na ktorý je určené. Odpoveď na 2. námietku: 1Kor 6,13. 15,19-20 • telo nie je na smilstvo, lež pre Pána a Pán pre telo... • Vari neviete, že vaše telá sú Kristovými údmi? Môžem teda vziať Kristove údy a urobiť ich údmi neviestky? Vonkoncom nie! • A neviete, že vaše telo je chrámom Ducha Svätého... a že nepatríte sebe? Draho ste boli vykúpení. Oslavujte teda Boha vo svojom tele. Sv. Pavol hovorí, že sme boli vykúpení za drahú cenu. Preto už nepatríme sebe. Naše telo je chrámom Ducha Sv. a patrí Kristovi. Preto nemôže platiť, že s tým čo je moje môžem robiť čo chcem. Kto sa previní proti vlastnému telu luxuriou, previní sa proti Kristovi. ==Formy luxurie== Rozlišujeme medzi hriechmi luxurie: #mimo manželstva #*v zhode s prírodou #*proti prírode #v manželstve ===Luxuria mimo manželstva v zhode s prírodou=== ====Smilstvo==== Ide o sexuálne úkony, alebo pohlavný styk medzi slobodným mužom a ženou, mimo manželstva. Rozlišujeme sexuálne úkony: * úplné (dovedené k orgazmu) - hovoriť o antikoncepcii v tomto prípade je bezpredmetné, keďže nejde o manželský styk * neúplné (pohlavné dráždenie nedovedené k orgazmu) Sir 19,2-3 * Víno a ženy vedú k úpadku aj múdrych, trest uvádzajú aj na rozvážnych. Kto sa viaže k smilniciam, bude sám ničomník: jeho dedičmi budú hniloba a červy. Postavia ho za výstražný príklad, lebo jeho duša vyhynie z počtu živých. 1Kor 6,18-20 * Varujte sa smilstva! Každý hriech, ktorého by sa človek dopustil, je mimo tela; kto však smilní, hreší proti vlastnému telu. A neviete, že vaše telo je chrámom Ducha Svätého... a že nepatríte sebe? Draho ste boli vykúpení. Oslavujte teda Boha vo svojom tele. Zjv 2,20-23 * Ale mám proti tebe, že trpíš ženu Jezabel, ktorá hovorí, že je prorokyňa, a učí a zvádza mojich služobníkov, aby smilnili... dal som jej čas, aby robila pokánie; ale nechce sa kajať zo svojho smilstva. Hľa, vrhnem ju na lôžko bolestí a tých, čo s ňou cudzoložia, do veľkého súženia, ak nebudú robiť pokánie z jej skutkov. Jej deti pobijem smrťou a všetky cirkvi spoznajú, že... každému z vás odplatím podľa vašich skutkov. ====Krvismilstvo==== Sexuálne úkony, alebo pohlavný styk medzi príbuznými (po 4. stupeň bočnej línie a vo všetkých priamej ) * Priama línia: rodičia-deti-vnúčatá-pravnúčatá * Bočná línia: súrodenci (=druhý stupeň), bratranci (=štvrtý stupeň)... Gn 38,11-26 *Tamar so svojim svokrom Júdom, pretože jej nechcel dať druhého syna, namiesto zomrelého manžela. Prezliekla sa za prostitútku: 11 Potom Júda povedal svojej neveste Tamare: „Bývaj ako vdova v dome svojho otca, kým nedorastie môj syn Sela!“ Myslel si totiž, že by aj on zomrel ako jeho brat. Tamar teda odišla a bývala v dome svojho otca. 12 Po dlhšom čase Sueho dcéra, Júdova žena zomrela. Keď sa Júdovi skončil smútok, šiel so svojím priateľom Hirom z Odolamy do Tamny k strihačom svojich oviec. 13 Tamare oznámili: „Práve prichádza do Tamny tvoj svokor strihať ovce.“ 14 Ona odložila svoje vdovské šaty, prikryla sa závojom a zahalená si sadla pri vchode do Enaimu, ktorý je na ceste do Tamny, lebo videla, že ju nedali za ženu Selovi, hoci už dorástol. 15 Keď ju takto Júda zbadal, pokladal ju za pobehlicu, lebo si zahalila tvár, 16 a z cesty zabočil k nej a povedal: „Počuj, chcel by som s tebou obcovať.“ Nevedel totiž, že je to jeho nevesta. Ona mu vravela: „Čo mi dáš, aby si mohol so mnou obcovať?“ 17 On odvetil: „Pošlem ti z čriedy kozľa.“ Ale ona povedala: „Daj mi záloh, kým ho nepošleš!“ 18 On povedal: „Aký záloh ti mám dať?“ Ona vravela: „Svoj pečatný prsteň, svoju šnúru a palicu, čo máš v rukách!“ On jej to dal a obcoval s ňou a ona od neho počala. 19 Potom vstala a odišla odtiaľ; odložila závoj a opäť si obliekla vdovské šaty. 20 Keď potom Júda poslal po svojom priateľovi z Odolamy kozľa, aby od ženy dostal späť záloh, on ju nenašiel. 21 Keď sa pýtal miestnych ľudí: „Kde je tá neviestka, čo sedela v Enaime pri ceste?“ Oni vraveli: „Tu nebola nijaká neviestka!“ 22 I vrátil sa k Júdovi a povedal: „Ja som ju nenašiel a miestni ľudia tvrdia: „Tu nebola nijaká neviestka.“ 23 Júda povedal: „Nech si to má, aby sme nevyšli na posmech! Ja som jej poslal kozľa, ale ty si ju nenašiel!“ 24 Asi o tri mesiace oznámili Júdovi: „Tvoja nevesta Tamar sa dopustila smilstva a následkom svojho smilstva je aj ťarchavá!“ Júda povedal: „Vyveďte ju, nech ju upália!“ 25 Keď ju vyviedli, poslala svojmu svokrovi odkaz: „Počala som od toho muža, ktorému patrí toto“ a dodala: „Pozri, čí je to majetok - tento prsteň, táto šnúra a táto palica!“ 26 Júda sa k veciam priznal a povedal: „Ona je spravodlivejšia ako ja. Veď prečo som ju nedal svojmu synovi Selovi!?“ No viac nemal s ňou nič. Gn 19,30-36 *Lótove dcéry so svojim otcom: 31 Tu povedala staršia mladšej: „Náš otec je už starý a na zemi niet muža, ktorý by s nami obcoval, ako je to zvykom na celom svete. 32 Poď, opojíme nášho otca vínom a ľahneme si k nemu, aby sme zachovali od nášho otca potomstvo.“ 33 Dali mu teda v tú noc napiť sa vína. Potom vošla staršia a spala so svojím otcom. On však nevedel, ani keď si ľahla, ani keď vstala. 34 Na druhý deň povedala zasa staršia mladšej: „Pozri, ja som minulej noci spala s otcom. Dáme mu aj v tento večer napiť sa vína. Potom pôjdeš ty dnu a ľahneš si k nemu, aby sme si zachovali od nášho otca potomstvo!“ 35 Dali teda aj v túto noc svojmu otcovi piť víno. Potom mladšia vstala a ľahla si k nemu. On však nevedel, ani keď si ľahla, ani keď vstala. 36 Takto počali obe Lotove dcéry zo svojho otca. Lv 18,6-20; 20,14,17 ,19 *Nik sa nesmie priblížiť k pokrvnému, aby sa s ním telesne stýkal. (spomínaní príbuzní sú: otec, matka, žena otca, sestra, dcéra otca, dcéra matky, dcéra syna al. dcéry, sestra otca, brat otca al. jeho žena, bratova žena, manželkina sestra atď.) *Ak si niekto okrem ženy vezme aj jej matku, to je krvismilstvo, treba jeho aj ich upáliť, aby neostal tento zločin medzi vami. *Ak si niekto vezme svoju sestru, dcéru svojho otca alebo svojej matky, a pozrie na jej nahotu a ona pozrie na bratovu nahotu, to je ohavnosť, nech sú zahubení pred očami svojich súkmeňovcov. *Nahotu sestry svojej matky a sestry svojho otca neodkry, lebo by si obnažil svojho pokrvného, svoju vinu ponesieš! Keby niekto spal so svojou strynou, obnažil by nahotu svojho strýca, ponesú svoj hriech, zomrú bezdetní. Kto si vezme ženu svojho brata - čo je ohavnosť-, odkryl nahotu svojho brata; budú bezdetní. 2 Sam 13,6-15 *Amnon znásilnil svoju sestru Tamar: Amnon si teda ľahol a predstieral chorobu. Keď ho kráľ prišiel pozrieť, povedal Amnon kráľovi: „Nech príde, prosím, moja sestra Tamar a nech mi pred mojimi očami pripraví dva koláče, z jej ruky chcem jesť.“ 7 A Dávid poslal do domu po Tamar s odkazom: „Choď do domu svojho brata Amnona a priprav mu pokrm!“ 8 Tamar išla do domu svojho brata Amnona, ktorý ležal. Vzala cesto, zamiesila, pred jeho očami narobila koláčov a koláče upiekla. 9 Potom vzala pekáč a vysypala pred neho. Ale on sa zdráhal jesť. Amnon vravel: „Pošlite odo mňa všetkých preč!“ Keď všetci od neho odišli, 10 povedal Amnon Tamar: „Dones mi jedlo do izbičky, chcem jesť z tvojej ruky! Tamar vzala koláče, ktoré pripravila, a zaniesla ich svojmu bratovi Amnonovi do izbičky. 11 Keď mu však podávala jesť, chytil ju a vravel jej: „Poď, sestra moja, ľahni si ku mne!“ 12 Ale ona mu povedala: „Nie, brat môj, nezneucti ma! Veď sa v Izraeli takéto nesmie robiť! Nedopusť sa tej nehanebnosti! 13 Kdeže ja potom pôjdem so svojou hanbou? A ty budeš v Izraeli ako nejaký nehanebník. Ale hovor s kráľom, on ma neodoprie tebe.“ 14 Lenže nechcel ani počúvať na jej hlas a keďže bol mocnejší než ona, znásilnil ju a ležal s ňou. 15 Potom k nej Amnon pocítil veľký odpor. Odpor, ktorý k nej pociťoval, bol väčší ako láska, ktorou ju miloval. Preto jej Amnon rozkázal: „Zober sa a choď!“ 1 Kor 5,1-5 *Ba počuť aj o smilstve medzi vami, a to o takom smilstve, o akom ani medzi pohanmi nepočuť, aby mal niekto manželku svojho otca... toho, čo to urobil, treba... vydať satanovi na záhubu tela... ====Svätokrádežné smilstvo==== Smilstvo na posvätných miestach (napr. v kostole) alebo s osobami zasvätenými Bohu v celibáte. 1 Sam 2,22-25 * Pohlavné styky pri v chráme, pri vchode do svätyne: 22 Héli bol už veľmi starý; počul o všetkom, čo robili jeho synovia všetkým Izraelitom a ako hrešili so ženami, ktoré konali službu pri svätostánku. 23 Aj im povedal: „Prečo robíte takéto veci? Veď tie najhoršie veci počúvam o vás od všetkého ľudu! 24 Nie, synovia moji! Nedobrý je to chýr, čo počúvam; odstrašujete Pánov ľud. 25 Ak sa človek prehreší proti človeku, môže sa nad ním zmilovať Boh, ale ak sa človek previní proti Pánovi, ktože sa bude zaň modliť?“ Ale nepočúvali na hlas svojho otca, lebo Pán ich chcel usmrtiť. ====Konkubinát==== Trvalé pohlavné spolužitie v nezákonnom zväzku. * ak žijú dlhodobo spolu bez uzatvorenia manželstva (voľné spolužitie) * neplatne uzatvorené manželstvo (s nejakou prekážkou) : ide o formu smilstva (v prípade slobodných) alebo cudzoložstva (v prípade ženatých) Nekresťania uzatvárajú platne svoje manželstvo, ak si verejne odovzdajú vzájomný súhlas, že chcú žiť natrvalo v manželstve, pričom obrad môže prebehnúť podľa miestnych zvyklostí. Také manželstvo nie je sviatostné, avšak pred Bohom je platné a nerozlučné. Ide o prirodzené manželstvo. Dvaja kresťania nemôžu platne uzatvoriť iné manželstvo ako sviatostné. Sviatostné manželstvo môžu katolíci platne uzatvoriť len podľa Cirkvou ustanovenej liturgickej formy, pred zástupcom Cirkvi: kňazom alebo diakonom. Ak by sa vyskytli nejaké ťažkosti s takouto formou, napr. nedostatok kňazov, môžu byť na úlohu asistovať pri sobáši Cirkvou poverení i laici. Na uzatvorenie miešaného manželstva (katolícko-protestantského) je nutné vyžiadať potrebnú licenciu od biskupa a tak je možno toto manželstvo platne uzatvoriť v katolíckom kostole. Ak by nekatolícka stránka odmietala uzatvorenie manželstva v katolíckom kostole, je možné udeliť dišpenz od stanovenej formy, a manželstvo sa platne uzatvorí v nekatolíckom kostole, prípadne civilným obradom. Takto uzatvorené manželstvo je sviatostné. Pri uzatváraní manželstva kresťana s nepokrstenou stránkou, je potrebný dišpenz od miestneho biskupa. Avšak uzatvorené manželstvo je iba prirodzené, teda nie sviatostné (aj keď by bolo uzatvorené v katolíckom kostole). Ak bol niekto jedenkrát platne zosobášený, či už sviatostne alebo prirodzene, nemožno ho znova zosobášiť, kým druhá stránka žije. Rozvod nerozviaže to, čo Boh zviazal. Ak teda niekto uzatvorí civilne druhé ‘manželstvo’, pácha tým hriech, a jeho zväzok nie je skutočným manželstvom, ale konkubinátom. Kto žije v konkubináte, ten žije v trvalom stave ťažkého hriechu. Nemožno dostať sviatostné rozhrešenie, pokiaľ tento stav pretrváva. Riešením je buď rozchod, alebo platný sobáš. Ak by nebolo možné ani jedno ani druhé (napr. nezaopatrené deti z druhého „manželstva“), jediným možným riešením k tomu, aby mohli byť príslušnej osobe odpustené hriechy vo sviatosti pokánia je, aby sa zaviazala k trvalej zdržanlivosti od sexuálnych úkonov (kontinencia). Jn 4,16-18 *(Samaritánka, s ktorou sa Ježiš stretol pri studni žila v konkubináte. Ježiš jej povedal, aby zavolala svojho muža:) Žena mu odpovedala: „Nemám muža.“ Ježiš jej vravel: „Správne si povedala: »nemám muža,« lebo si mala päť mužov a ten, ktorého máš teraz, nie je tvoj muž.“ ====Prostitúcia==== Poskytovanie sexuálnych úkonov a pohlavného styku za úplatu. Gn 38,11-26 * Tamar so svojim svokrom Júdom, pretože jej nechcel dať druhého syna, namiesto zomrelého manžela. Prezliekla sa za prostitútku Sdc 16,1 * Raz zašiel Samson do Gazy. Zazrel tam neviestku a vošiel k nej. Prís 23,27 * jamou hlbokou je smilnica a úzkou studnicou je cudzoložnica. Aj ona striehne ako zákerník a rozmnožuje medzi ľuďmi tých, čo robia neverne. Sir 9,1-13 * Nevšímaj si chtivej ženy, aby si azda neupadol do jej osídel... Každú takú ženu, ktorá smilní, pošliapu ako výkal na ceste. ====Znásilnenie==== Vymáhanie podriadenia sa sexuálnym úkonom a pohlavnému styku fyzickým násilím alebo psychickým či iným nátlakom. Za znásilnenie sa považuje tiež sexuálny úkon s nepríčetnou (napr. spiacou) osobou. 2 Sam 13,6-15 * Amnon znásilnil svoju sestru Tamar ====Únos==== Pozbavenie slobody inej osoby proti jej vôli, (v prípade mladistvej proti vôli zákonitého zástupcu) a jej umiestnenie na mieste, kde je v moci únoscu, za účelom pohlavného zneužitia. * hriech je naplnený i v prípade, že nepríde k pohlavnému zneužitiu ===Luxuria proti prírode=== ====Masturbácia==== Úmyselné dráždenie pohlavných orgánov za účelom dosiahnutia pohlavného pôžitku. Môže pochádzať z narcisizmu, záhaľky, egoizmu, pornografie, nedostatku fyzickej aktivity, často býva prechodnou formou pohlavného ukájania pred uzavretím manželstva. V dnešnej dobe sa často stretávame s <del>propagáciou masturbácie</del><ins>diskusiou o masturbácii</ins> v mládežníckych časopisoch a reláciach. <del>Tzv. „odborníci“</del><ins>Diskutujúci</ins> sa tam vyjadrujú k jej neškodnosti, ba priam užitočnosti pre zdravie, alebo sa tam jednoducho opisujú osobné svedectvá a zážitky jej užívateľov. <del>Jediným záujmom tejto propagácie je liberalizácia sexuality.</del> Ak sa podarí vytrhnúť sex z jeho posvätnej funkcie, uvolní sa tak možnosť obchodu s pornografiou, prostitúcii, predaju antikoncepčných prostriedkov a iným formám biznisu na báze sexu. *[http://www.christ-net.sk/www/out.php?PHPSESSID=de2be3fa3fad908d2ff8b4c4ea11df26&ID=643 Ako zvíťaziť nad masturbáciou?] ====Homosexualita==== Sexuálne úkony, príp. pohlavný styk partnerov rovnakého pohlavia. Vo sv. Písme sa opisuje šírenie homosexuality v Sodome, ako aj jej potrestanie: Gn 19,5 * Sodoma. Pokus o znásilnenie troch anjelov, ktorí prišli navštíviť Lóta: mužovia Sodomy od chlapca až po starca, celé mesto do posledného chlapa obkolesili dom, vyvolali Lota a povedali mu: „Kde sú mužovia, čo prišli dnes večer k tebe? Priveď nám ich, aby sme s nimi obcovali!“ Boh vyslovene zakazuje homosexuálne styky prostredníctvom Mojžiša. Zákon hovorí: Lv 18,22; 20,13 * Nesmieš sa nečisto stýkať s mužom tak, ako sa pohlavne stýka so ženou. To by bola ohavnosť! * Kto by spal s mužom tak, ako sa stýka so ženou, obaja spáchali ohavnosť, musia zomrieť, ich krv bude na nich. Rim 1,26-27 * Ich ženy zanechali prirodzený styk za protiprirodzený. A podobne aj muži zanechali prirodzený styk so ženou a zahoreli žiadostivosťou jeden k druhému... 1 Kor 6,9-10 * Nemýľte sa: ani smilníci... ani cudzoložníci... ani súložníci mužov... nebudú dedičmi Božieho kráľovstva. 1 Tim 1,9-10 * zákon nie je daný pre spravodlivých, ale pre nespravodlivých a nepoddajných, pre bezbožných a hriešnikov, pre zvrhlých a svetákov, pre otcovrahov a matkovrahov, pre vrahov vôbec, pre smilníkov, súložníkov mužov, únoscov, luhárov, krivoprísažníkov a pre čokoľvek iné, čo sa prieči zdravému učeniu... Homosexualita sa v dnešnej dobe stáva módnou vlnou, ktorú presadzujú rozličné homosexuálne organizácie v rámci svojho programu liberalizácie sexuality. Na jednej strane tlačia na orgány verejnej moci, aby uzákonili uzatváranie homosexuálnych manželstiev a možnosť adopcie detí pre takého páry. Na druhej strane sa snažia vytvoriť kultúru, ktorá bude homosexualite naklonená: prostredníctvom populárnych spevákov a rockových skupín (napr. skupina QUEEN) určujú módu: chlapci s naušnicami, hodvábnymi šatkami a použitím make-up, dievčatá s vystrihanými vlasmi atď. ====Beštialita==== Lv 18,23; 20,15-16 * Nesmieš sa pohlavne stýkať s nijakým zvieraťom; poškvnil by si sa tým. Ani žena sa nepostaví k zvieraťu, aby sa s ním spojila; to by bola nehanebnosť! * Kto by sa pohlavne stýkal s domácim zvieraťom, musí zomrieť a zviera zabijete. Keby sa niektorá žena priblížila k nejakému zvieraťu a spojila by sa s ním, zabiješ i ženu, i zviera; musia zomrieť, ich krv bude na nich. ====Pohlavné zneužívanie detí==== Najčastejšie je dôsledkom pedofílie. Časté sú tiež prípady detskej prostitúcie a pornografie. Pohlavné zneužívanie detí je tiež súčasťou satanistických rituálov. ====Pornografia==== Pozostáva v porušení intimity partnerov sexuálnych úkonov (reálnych alebo simulovaných) a ich exhibícia tretím osobám. Subjektami hriechu sú: * producenti * šíritelia * konzumenti ===Luxuria v manželstve=== ====Polygamia==== Podľa pôvodného Božieho plánu manželstvo tvorí jeden muž a jedna žena, ktorí sú v manželstve jedno telo. Toto je prirodzený zákon, ktorý Boh vložil do človeka. Po prvotnom hriechu nastalo i porušovanie tohoto zákona. Najstarší prípad polygamie zaznamenáva:  Gn 4,19 • Lamech si vzal dve ženy. Jedna mala meno Ada a druhá mala meno Sela. V Starom zákone Boh v určitých prípadoch „toleroval“ polygamiu u patriarchov. Ježiš Kristus však svojim pôsobením a povýšením manželstva na sviatosť znova obnovil pôvodný Boží plán. ====Odopretie manželského styku==== Z uzatvoreného manželstva vyplýva pre manželov nielen právo na sexuálne úkony, ale z tohto práva rovnako i povinnosť. Je teda hriechom bezdôvodne odmietať druhej stránke sexuálne úkony, na ktoré má nárok. Impotencia, neschopnosť sexuálnych úkonov je preto prekážkou uzatvorenia manželstva. Ak sa až po uzatvorení manželstva príde na to, že jeden z manželov je impotentný, manželstvo nie je platne uzatvorené. Nanútenie manželského styku Manženské sexuálne úkony sú prejavom sebadarovania sa v láske. Ak by teda boli nanútené druhému partnerovi bez ohľadu na jeho stav a na jeho spravodlivé požiadavky, stávajú sa hriechom. Nútenie k pohlavnému styku nijako nemôže byť považované za prejav lásky. ====Cudzoložstvo==== 2 Sam 12,2-5 * V ktorýsi večer Dávid vstal zo svojho lôžka a prechádzal sa na streche kráľovského domu. Vtom uvidel zo strechy kúpať sa ženu. Žena bola na pohľad veľmi pekná. Dávid sa dal o žene dopytovať a povedali mu: „To je Eliamova dcéra Betsabe, žena Hetejca Uriáša!“ Nato poslal Dávid poslov, dal ju priviesť, a keď prišla, obcoval s ňou... Žena počala a odkázala Dávidovi: „Som tehotná.“ Dávid dal Uriáša zavraždiť a jeho ženu si vzal za manželku... Boh ho za to prísne potrestal. Nm 5,11-31 * Hovorí sa tu o skúške ženy podozrievanej z cudzoložstva: obeta žiarlivosti: 11 Pán povedal Mojžišovi: 12 „Hovor Izraelitom a povedz im: Keby sa niektorému mužovi previnila žena a bola by mu neverná, 13 keby s ňou iný obcoval, jej muž by však o tom nevedel, lebo sa poškvrnila v tajnosti, takže nemôže proti nej vystúpiť nijaký svedok, nik ju neprichytil - 14 a zmocnil by sa ho duch žiarlivosti a žiarlil by na svoju ženu, že sa poškvrnila, alebo ak by ho pochytil duch žiarlivosti a bol by žiarlivý na svoju ženu, aj keď sa nepoškvrnila, 15 tak nech muž privedie svoju ženu ku kňazovi a s ňou nech prinesie aj obetný dar, desatinu efy jačmennej múky, olej na ňu nenaleje, ani nepridá kadidlo, lebo je to obeta žiarlivosti, obeta prezradenia pripomínajúca hriech. 16 Kňaz ju privedie a postaví pred Pána. 17 Potom kňaz naberie do hlinenej nádoby posvätnej vody a kňaz vezme trochu prachu z podlahy stánku a nasype ho do vody. 18 Kňaz postaví ženu pred Pána, rozpustí jej vlasy na hlave a do rúk jej vloží obetu prezradenia, čiže obetu žiarlivosti. Voda kliatby a trpkosti bude v kňazovej ruke. 19 Tu kňaz zaprisahá ženu a povie jej: „Ak s tebou neobcoval nik cudzí a ak si sa neprevinila a nepoškvrnila odvtedy, čo si sa vydala za svojho muža, tak ti táto voda kliatby a trpkosti neuškodí; 20 ak si sa však previnila, odkedy si vydatá za svojho muža, ak si sa poškvrnila tým, že s tebou niekto obcoval okrem tvojho muža,“ 21 - teraz kňaz zaprisahá ženu zariekaním a kliatbou a kňaz povie žene: „Nech ťa Pán urobí výstrahou podľa kliatby a zariekania uprostred tvojho ľudu, nech Pán dá ochromieť tvojim bedrám a napuchnúť tvojmu lonu. 22 Táto voda kliatby nech vojde do tvojich vnútorností, aby napuchlo tvoje lono a aby tvoje bedrá ochromeli.“ Žena odpovie: „Nech sa stane, nech sa stane!“ 23 Potom kňaz napíše túto kliatbu na lístok a zmyje ho vo vode horkosti. 24 A potom dá vodu kliatby a horkosti žene vypiť, aby voda kliatby a horkosti do nej vnikla ako trpká bolesť. 25 Potom kňaz vezme zo ženiných rúk obetu žiarlivosti, podá ju ako potravinovú obetu pred Pánom a položí ju na oltár. 26 Z potravinovej obety kňaz vezme plnú hrsť a spáli to na oltári. Nato dá žene vypiť vodu. 27 Keď jej dá vypiť vodu, potom, ak sa poškvrnila a bola neverná svojmu mužovi, voda do nej vnikne ako trpká bolesť, lono jej napuchne a bedrá jej ochromejú, a tak bude žena prekliata na výstrahu uprostred svojho ľudu. 28 Ak sa však žena nepoškvrnila, ak je nevinná, nestane sa jej nič a bude ďalej rodiť deti. 29 Toto je zákon o žiarlivosti. Ak sa teda niektorá žena previní odvtedy, čo je vydatá za svojho muža, a ak sa poškvrní, 30 alebo ak niektorého muža pochytí duch žiarlivosti a bude žiarliť na svoju ženu, nech postaví ženu pred Pána a kňaz s ňou urobí celkom podľa tohoto zákona. 31 Manžel bude bez viny, žena si však odpyká svoj hriech.“ Jak 4,4 * Cudzoložníci, neviete, že priateľstvo s týmto svetom je nepriateľstvo s Bohom?! ====Rozvod==== Mk 10,10-12 * Každý, kto prepustí svoju manželku a vezme si inú, dopúšťa sa voči nej cudzoložstva. A ak ona prepustí svojho muža a vydá sa za iného, cudzoloží. Treba ešte rozpracovať tieto problematiky: * otázka dočasných manželstiev * otázka odluky manželov * pristupovanie ku sviatostiam u rozvedených ====Antikoncepcia (Onania)==== Úmyselné umelé oddeľovanie plodiaceho rozmeru manželského pohlavného styku od zjednocujúceho. Akýkoľvek manželský akt musí totiž zostať otvorený na odovzdávanie života.  úmyselné neúplné sexuálne úkony (nedovedené k orgazmu), aby sa predišlo počatiu  úplné sexuálne úkony (dovedené k orgazmu), ktoré nemajú svoje zavŕšenie v prirodzenom pohlavnom spojení a je tak vylúčená možnosť počatia  prerušenie pohlavného styku, aby sa tým predišlo počatiu - onania  Gn 38,7-10 • Vtedy Júda povedal Onanovi: „Obcuj so ženou svojho brata, vezmi si ju za ženu a zaisti potomstvo svojmu bratovi!“ Keďže Onan vedel, že potomstvo nebude jeho, kedykoľvek sa stýkal so ženou svojho brata, zakaždým vylieval semeno na zem, len aby neposkytol potomstvo svojmu bratovi. Pánovi sa však znepáčilo, čo robil, a dal zomrieť aj jemu.  použitie prezervatívov a antikoncepčných piluliek Neznamená to však, že z každého pohlavného spojenia musí vzísť nový život. Ak totiž nepríde k počatiu na základe prirodzenej neplodnosti nejde o prípad antikoncepcie. Je preto morálne možné, aby sa manželia na základe primeraných dôvodov regulácie počatia stýkali úmyselne len v dňoch, kedy sa na základe prirodzeného neplodného cyklu predpokladá, že k počatiu nepríde. Hriešnosť umelej antikoncepcie nespočíva v jej umelosti. Veď to, čo je umelé nie je automaticky hriešne (napr. používanie okuliarov, umelé dýchanie...). Morálna zvrátenosť je v tom, že sa manželský styk pozbavuje svojho zmyslu: oddeľuje sa jeho zjednocujúci rozmer od plodiaceho. Podobne je tomu u umelého oplodnenia. Ak liečenie nejakých telesných chorôb vyžaduje také liečebné metódy u ktorých sa predvída zamedzenie počatia, možno ich použiť len vtedy, ak sa toto zamedzenie nemá priam v úmysle (a to z akéhokoľvek dôvodu. Na podporenie obchodu s antikoncepčnými prostriedkami sa vyvíja v dnešnej dobe neuveriteľná propaganda. Organizujú sa svetové konferencie o populácii, kde sa tzv. „odborníci“ snažia tvrdiť, že bez ich použitia sa zem preľudní. Skutočnosť je však v našej krajine taká, že máme za posledné roky prudký pokles obyvateľstva. ====Umelé oplodnenie (in vitro)==== Ak splodenie nemá svoj pôvod v manželskom pohlavnom styku, ale je výsledkom oplodnenia mimo neho, narúša sa ten istý morálny princíp ako u antikoncepcie (zabránenie počatia), hoci v tomto prípade ide o opačný výsledok (počatie). Ide o úmyselné umelé oddeľovanie plodiaceho rozmeru manželského pohlavného styku od zjednocujúceho. Je teda hriechom: * zjednotenie bez umožnenia počatia * počatie bez zjednotenia Pri neplodnom manželstve nie je riešením hľadanie možnosti umelého oplodnenia mimo manželského pohlavného styku. Túžba po deťoch môže byť legitímne riešená adopciou detí z detského domova. ====Interrupcia==== Úmyselné usmrtenie nenarodeného dieťaťa v ktorejkoľvek fáze života od počatia. Tento hriech spáchajú tí, ktorí si dajú interrupciu previesť, ktorí ju prevádzajú, ktorí na ňu niekoho nahovoria alebo s ňou súhlasia a to i v prípade, že k nej nakoniec nepríde. Ak sa interrupcia skutočne prevedie, tí, ktorí na nej aktívne spolupracovali (obaja manželia + lekári) upadajú automaticky do exkomunikácie, t. j. vylúčenia z Katolíckej Cirkvi. Znovuprijatie do Cirkvi je vyhradené biskupovi a ním povereným kňazom. Potrat nikdy nemôže byť terapeutickým prostriedkom. Nemôžeme liečiť človeka tým, že zavraždíme iného. Nie je dieťa ten, kto matku ohrozuje, ale choroba. Je legitímne liečiť matku s rizikom ohrozenia dieťaťa, avšak nikdy nie úmyselne dieťa zavraždiť. ====Sterilizácia==== Je ťažkým hriechom zámerné trvalé, alebo aj dočasné odstránenie plodivej schopnosti u niektorého z manželov. ==Patologické fenomény== Ide o vrodené, alebo nadobudnuté pohlavné patologické tendencie (úchylky). Tendencia ako taká, sama o sebe nie je hriechom. Každý človek má v istom zmysle osobitnú črtu vlastnej sexuality. Tak ako existuje rôznorodosť tvárí a charakterových vlastností, tak je tomu i v sexuálnej oblasti. Uvedené tendencie teda netreba považovať vždy za patologické. Vyskytujú sa totiž v rozličnom pomere takmer u každého človeka. Patologickými sú vtedy, ak je ich pomer u jednotlivca neadekvátny, čím spôsobujú poruchu normálnej sexuality. Pri neovládaní týchto tendencií je možné upadnúť do hriechov, ktoré pri nich uvádzame. Je treba teda jasne odlíšiť sexuálny sklon od konkrétneho sexuálneho činu. ===Narcizmus=== Sexuálna láska k sebe samému. Narcis je postavou gréckej mytológie. Bol synom Cefisa (rieka) a víly Liriope. Pre jeho nesmiernu krásu sa do neho zaľúbili víly, predovšetkým Ozvena. Jemu však boli všetky ľahostajné, preto ho bohyňa Nemesi za trest nechala zamilovať sa do vlastného obrazu, ktorý sa odrážal vo vode. Keďže sa však nikdy nemohol ani len dotknúť objektu svojej vášne, zahynul. Keď Naiady a Driadi chceli jeho telo zobrať na pohrebné nosítka, našli na jeho mieste len žltý kvet, ktorý dostal meno podľa zomrelého mladíka. Narcisizmus v širšom zmysle sa vyskytuje aj ako prechodná autoerotická forma v období dospievania. Niekedy je zas prejavom homofílie. *Môže byť prameňom egoizmu a masturbácie. ===Hypersexualita=== Nadpriemerná sexualita. Priemerná sexuálna aktivita je zvyčajne raz za dva-tri dni. Ak je jej potreba dlhodobo niekoľkokrát za deň, hovoríme o hypersexualite. Tým sa však nemyslí krátkodobo zvýšená potreba sexuálnej aktivity. *Z nej môže vyplývať násilné vymáhanie sex. úkonov, konzumácia pornografie a prostitúcie. V manželstve môže zvádzať k používaniu antikoncepcie. ===Homofília=== Sexuálna príťažlivosť k rovnakému pohlaviu. *Z nej môže prameniť homosexualita. ===Pedofília=== Sexuálna príťažlivosť k deťom. *Z nej môže prameniť pohlavné zneužívanie detí. ===Gerontofília=== Sexuálna príťažlivosť k starým ľuďom. ===Sadizmus=== Sexuálne vzrušenie vznikajúce z toho, že človek spôsobuje druhému bolesť, utrpenie alebo poníženie. *Nebezpečenstvo znásilnenia, týrania, vážneho ublíženia na zdraví a vraždy. ===Masochizmus=== Sexuálne vzrušenie z vlastnej bolesti. *Nebezpečenstvo zmrzačenia sa. ===Fetišizmus (symbolizmus)=== Sexuálne vzrušenie pohľadom, dotykom alebo myšlienkou na vec, ktorá sama o sebe nevzrušuje. Obyčajne sú to veci, ktoré patria osobe, ku ktorej má dotyčný človek osobitný vzťah. *Môže privádzať k neprirodzeným formám pohlavného ukájania, predovšetkým k masturbácii. [[Kategória:Katechéza]] 1811 3663 2005-10-03T21:48:23Z Mireksoteria 23 /* Čo robiť, keď nám iní ľudia idú na nervy? */ ==Čo robiť, keď nám iní ľudia idú na nervy?== * je tu niekto taký, komu nikto nejde na nervy? * Lezenie na nervy je vlastne symbolom choroby ľudstva - ľudské telo je choré * svet je plný tajného lezenia si na nervy ===svet, v ktorom žijeme=== * keď Boh stvoril svet bol ešte dokonalý - ľudia a Boh si nešli na nervy - žili v harmónii Gen 1,31a * pad Adama a Evy - človek padol do hriechu - rozbila sa harmónia medzi Bohom a človekom - človek a Boh sa rozišli Gen 3,23-24 * odvtedy sme oddelení od Boha - Boh nám ide na nervy a my Bohu. (Napr.: hovorte s ľudmi o Bohu - akí sú nervozní * od toho okamihu sa rozdelili aj ľudia - príklad Kain a Ábel.(Gen 4,8) * často si súrodenci idú na nervy * problém lezenia na nervy spočíva v nenávisti * my ľudia si často myslíme,že čo nikto nevidel,to sa ani nestalo. * Čo myslíte, aké zážitky nesú zo sebou? * Boh je tichým divákom pri našich skutkoch. * Ale my sa svojho blížneho nikdy nezbavíme - ani Pánu Bohu nikdy neujdeme to je svet, v ktorom živote. ===Dohováranie nepomôže === * v ktorých situáciach vám idú ľudia na nervy * pomohlo by vam keby ste čítali plagáty: spoločne sa lepšie kráča, Buďte milí medzi sebou navzájom, usmievaj sa priateľsky * rozprávať, kedy mne idú ľudia na nervy * skúšali ste niekedy dohovárať rozhnevaným ľuďom - a na ako dlho to pomohlo (rozvadená rodina - Ježiš náš osud 136) * dohováranie nič nepomôže (otec vidí syna nedbanlivca, matke lezie na nervy dcére, ktorá sa maľuje - dcére lezie matka na nervy, lebo jej nadáva) (mne už lezie na nervy aj to, ako moja manželka chlípe polievku) * zdá sa vám to smiešne - ale je to hrozné. * Sú to maličkosti - je to dôkazom, že vpadnutím do hriechu vypadol z Božích rúk a my žijeme ako ľudia bez Boha. * Máme okolo seba blížnych ktorých nám posiela Boh. A sú tu aj tí, ktorí nám idu na nervy. A Boh chce, aby sme boli šťastní, s týmito ľuďmi. ===Boh zasahuje=== * do tejto celej šlamastiky vzájomného lezenia si na nervy a nášho podpichovania zasahuje sám živý Boh vo svojom veľkom milosrdenstve, a to skrze svojho Syna Ježiša. * Ježiš sa nerozišiel s Bohom, a jemu nikto z ľudí nejde na nervy - neišiel mu na nervy ani Judáš, ktorý ho zradil * keď mňa niekto zradí - ide mi na nervy * príbeh pri Poslednej Večeri - umývanie nôh - lezenie si na nervy medzi apoštolmi - Ježiš zasahuje. * Keď chcete, aby všetko to, čo je medzi Bohom a vami bolo odstránené, tak poďte k Ježišovmu krížu a povedzte mu: * „UŽ LEN TEBE CHCEM PATRIŤ“ - v tom okamihu ste urobil krok k pokoju s Bohom. * Tam kde sa dostane Ježiš, tam nedosiahne človek len pokoj s Bohom, ale aj pokoj so svojim blížnym. * Tu prestáva lezenie si na nervy! * nemožeme byť svätí, dokiaľ nám niekto ide na nervy. Vy by ste mi mohli povedať napr.: ty ešte nepoznáš moju susedku - tú kozu. * Pokiaľ ju ešte nemilujete, nie je to s vami v poriadku. * Veď keď Ježiš vstúpi do nášho života, tak prestanú v nás pôsobiť tie slabé nervy, na ktoré nám ostatní ľudia lezú. * Nie je ťažké milovať svojho najvzdialenejšieho, ale miluj svojho blížneho - to je zložitejšie. * ľahšie sa nám miluje sympatický človek, ale my máme milovať aj tých ostatných. * A teraz si myslím: “tento svet by bol celkom iný, keby som vedel milovať svojho blížneho, a to aj toho najhoršieho, ba aj toho nebezpečného, aj toho, kto to so mnou myslí zle. A to človek sám od seba nedokáže. To je už dar Boží. A o tento dar musíme stále prosiť. [[Kategória:Katechéza]] 1812 3923 2005-10-08T13:03:25Z Mireksoteria 23 ==Evanjelizačné kázne a prednášky na internete== *[http://www.tscpulpitseries.org/slovakian.html Kázne amerického kazateľa Davida Wilkersona v slovenčine] *[http://www.martindom.sk/prednasky.php?sub=37 Prednášky Spoločenstva pri Dóme sv. Martina v Bratislave] {{Výhonok katechézy}} 1813 3666 2005-10-03T22:43:06Z Mireksoteria 23 ==Boh ťa hľadá== Týchto pár riadkov je pre teba a možno tak trocha aj o tebe. Chcel by som Ti cez ne priblížiť Boží pohľad na svet, na ľudí ... Je to výpoveď o živote, preto mnohé veci, ktoré ti budú nejasné na začiatku, pochopíš až keď sa začítaš hlbšie (tak ako v živote). Skús prečítať týchto pár riadkov a ak sa rozhodneš, skús ich aj prežiť. Dá sa to ... Nech si kdekoľvek, nech si ktokoľvek, nech žiješ akokoľvek vedz, že si v Božích plánoch! Si poznaný a milovaný. Boh ťa pozná a prijíma ako dobrý otec, bezpodmienečne - od neho vyšla táto iniciatíva skôr ako si sa narodil. Chce pre teba to najlepšie. Nežiada, aby si mu lásku oplácal, ale aby si mu dovolil milovať ťa. V prorokovi Jeremiášovi Boh hovorí: "Láskou odvekou som ťa miloval, preto som ti zachoval priazeň." (Jer 31, 3) Boh ti nedáva žiadnu podmienku, aby si mohol byť milovaný. Miluje ťa práve takého, ako si: "Či zabudne žena na svoje nemluvňa a nemá zľutovania nad plodom svojho lona? I keby ona zabudla, ja nezabudnem na teba." ( Izaiáš 49, 15 ) Ak ma Boh miluje prečo je svet voči mne nespravodlivý, prečo sa cítim byť sám a prečo žijeme v nenávisti, v závisti, prečo sú rodiny rozbité, chudobné? ... A prečo Božiu lásku vôbec nezakúšam? To čo nedovoľuje, aby sa vo svete prejavovala Božia láska a uskutočnil sa jeho plán šťastia, pokoja a jednoty s Ním, sa volá hriech. Hriech je príčinou všetkého zla, ktoré trápi ľudstvo. Boh na nás vylial záplavu lásky. My sme však akoby pod nerozbitným sklom, ktoré nám umožňuje sledovať, ako dážď lásky padá, ale pritom sa nenamočíme do vody života. Je to hriech, ktorý nám bráni, aby sme zakúsili Božiu lásku. Odvtedy čo satan oklamal našich prarodičov, ktorí mu uverili, že svojimi vlastnými silami môžu získať šťastie a ľudskú realizáciu, začalo všetko nešťastie, v ktorom žijeme: Človek sa vzdialil od Boha - zdroja života, rozdelila sa jednota medzi mužom a ženou, človek sa znepriatelil s tvorstvom, ktoré sa vzoprelo proti nemu. Odvtedy začala vládnuť nenávisť, nevraživosť a pomstychtivosť. Ihneď potom silnejší (Kain) zabil slabšieho (Ábela). Začali vojny, nespravodlivosti, honba za bohatstvom a všetko zlo, ktoré existuje vo svete. Najhoršie je to, že sa tomu nemôžeme vyhnúť, pretože tento hriech nie je čosi, čomu by sme mohli zabrániť, aby nevošlo do nás, ale niečo, čo sa rodí z podstaty nášho bytia. Dávid povedal: "Naozaj som sa v neprávosti narodil a hriešneho ma počala moja mať." ( Ž 51, 7 ) Hriech a náklonnosť k nemu sme teda zdedili. "Mzdou hriechu je smrť." , hovorí v liste Rimanom 6, 23 apoštol Pavol. Nepomôžeme si sami ani spravodlivosťou, ani dobrými skutkami, ani dobrým úmyslom ... Boh ťa miluje, ale hriech ti znemožňuje zakúšať túto lásku. Človek sa nemôže spasiť sám! Ak človek nebol schopný prísť k Bohu, Boh prišiel k človeku. Ak sme my nemali dosť síl na to, aby sme k nemu vystúpili, on zostúpil k nám. "Veď Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna… nie aby svet odsúdil, ale aby sa skrze neho svet spasil." ( Ján 3, 16 - 17 ) Preto existuje jedno riešenie pre všetkých, tým riešením je Ježiš. Jeho meno znamená: " Boh (Jahve) zachraňuje". On nielen prináša spásu od Boha, ale sám je Spása. Je Lekár i Liek, je "Boh s nami", ktorý zachraňuje. Ježiš prišiel preto, aby ťa navrátil do Božej lásky! Skrze neho môžeš byť účastný na prisľúbeniach pokoja a prosperity. Iba v mene Ježiš sme skutočne spasení - navrátení Bohu, na miesto, ktoré nám podľa Božej vôle patrí: "A v nikom inom niet spásy, lebo niet pod nebom iného mena daného ľuďom, v ktorom by sme mali byť spasení." ( Skutky apoštolov 4, 12 ) Ježiš "rozbil sklo", ktoré nedovoľovalo aby na teba spadla čo len kvapka z dažďa Božích milostí. "Aj vás, čo ste boli mŕtvi v hriechoch ... oživil s ním a odpustil nám všetky hriechy. Zotrel dlžobný úpis, ktorý bol svojimi nariadeniami proti nám a prekážal nám a odstránil ho tým, že ho pribil na kríž." ( Kolosanom 2, 13 - 14 ) On ťa oslobodzuje od každého hriechu, od hriechu včerajška, dneška aj zajtrajška. "Zase sa zmiluje nad nami, zmyje naše hriechy a do morských hlbín zahodí všetky naše viny." ( Micheáš 7, 19 ) On zabúda na tvoj hriech. Zabúda navždy. Už viac si naň nespomenie. "Lebo im odpustím vinu a na ich hriech si viac nespomeniem." ( Jeremiáš 31, 34b ) “ "Ale ak vyznáme svoje hriechy, On je verný a spravodlivý: odpustí nám hriechy a očistí nás od každej neprávosti." ( 1. Jánov list 1, 9 ) Keď vyznáš v ktoromkoľvek okamihu vo viere, že Ježiš je tvoj Pán, a že jeho krv ťa očisťuje od hriechu a je dostatočná na " zaplatenie tvojho dlžobného úpisu voči Bohu ", Boh na teba pozerá akoby cez okuliare. Tými okuliarami je Kristus. V Božích očiach si vďaka Kristovej obeti úplne čistý. Ak sa v tejto chvíli cítiš nečistý, hriešny, slabý a chorý ... a Krista si nikdy doteraz osobne nestretol a nikdy si ho nepozval do svojho života, alebo ak Krista už osobne poznáš, ale cítiš, že si ho opustil a On ti chýba, ak chceš byť čistý, ak chceš zakúsiť Božie vedenie, dnes prišla Spása do tvojho srdca. Je to Boží dotyk, lebo Boh je ten, ktorý prichádza ako prvý. Povedz mu dnes svoje nové Áno: "Áno Ježišu, vyznávam, svoju hriešnosť pred tebou. Zriekam sa hriešneho a starého. Ďakujem ti za to, že tvoja krv odstránila všetky moje hriechy. Pozývam ťa ( nanovo ) do svojho života, lebo chcem zažívať požehnanie, ktoré tejto zemi udelil Boh Otec. Odovzdávam ti svoj život, lebo sa viac už nechcem báť a nechcem viac byť sám. Ty zahoj moje rany, buď mojim Lekárom aj Liekom na všetko čo mi spôsobil tento svet a čo som si spôsobil sám... Ty buď mojim Svetlom a preveď ma cez každú tmu môjho života... Ty buď mojou novou Cestou, mojou novou Pravdou, mojim novým Životom... Ty buď mojim všetkým. Verím, že len v Tebe som spasený." Amen. "Čo máme robiť, aby sme žili Ježišov život?" pýtal sa zástup Petra v ono slávne ráno Turíc. Všetci títo ľudia si uvedomili, že apoštoli žili svoj ľudský život takým spôsobom, ktorý priťahoval ostatných. Aj oni chceli takto žiť. Odpoveď Petra bola jednoduchá: "Uverte v Ježiša, odvráťte sa od svojich hriechov a potom budete môcť žiť život vzkrieseného Syna Božieho." Viera a obrátenie sú jediné veci, ktoré potrebujeme k tomu, aby sme žili Boží život, ktorý nám priniesol Ježiš. "Lebo spasení ste milosťou skrze vieru, a to nie je z vás, je to Boží dar." ( Efezanom 2, 8 ), "V ňom je ospravedlnený každý, kto verí." ( Skutky apoštolov 13, 38) Viera nám dáva istotu, že Boh bude konať tak, ako to prisľúbil Kristus. Logickou odpoveďou na prezentáciu posolstva Ježiša ukrižovaného a vzkrieseného, ktorý zdarma ponúka spásu, je akt viery a obrátenie. Spása sa deje skrze vieru. Viera je Boží dar a veriť znamená žiť bez strachu z trestu. Viera, to nie je iba viera v existenciu Boha, tomu verí i diabol, ide o viac - dôverovať Božím prísľubom, jeho láske a chcieť celkom na ňom závisieť. Obráť sa tvárou k Bohu, vstúp s ním do vzťahu, do dialógu. Dôsledkom je zmena života. Nie tá, ktorá trvá týždeň po Silvestri. Je to zmena, ktorú vnesie do tvojho života Ten komu si život dal. Prostredníctvom Ducha Svätého vloží On sám skutočnú a pravú zmenu na to správne miesto. Duch Boží ti umožní kráčať v božích plánoch a Jeho vôli. Tento príbeh nie je o strate slobody o obmedzenosti a hraniciach. Nie. Tento príbeh je o slobode ( lebo kde je Pánov Duch tam je sloboda ), je o voľnosti ( lebo Boží Duch vanie kam chce ), je neohraničený ( lebo Boží Duch je Stvoriteľský a nekonečný ). Duch Svätý? Prečo prosiť o Ducha Svätého? Nestačí prijať Ježiša? Litera zákona zabíja, ale nový zákon oslobodzuje. Nový zákon, to je Duch Svätý - On ho vpisuje do našich sŕdc. Duch nám dáva žiť nový život, to On mení túžby nášho srdca a umožňuje nám milovať Božie cesty. Duch Svätý nie je obmedzený na určité dejinné obdobie alebo na určitú skupinu ľudí. Ježiš ho prisľúbil i nám, ktorí žijeme práve teraz. Ak chceš, stačí iba: " Príď Duchu svätý, potrebujem ťa, chcem zažiť a zažívať Božiu prítomnosť vo svojom živote". Skús a presvedč sa aký dobrý je Pán! Ak si myslíš, že si sám v tejto dobe, ktorá je plná ľudí, ale prázdna na otvorené srdcia, hľadaj spoločenstvo, ktoré ti chýba. Je to Pán, ktorý ti dáva túžbu byť s niekým. Keď Kristus bol na tomto svete, kráčal v ním a slúžil mu, mal okolo seba bratov. Keď sa vylial boží Duch bratia boli pospolu. A práve ich vzájomnosť priťahovala pozornosť okolia. Preto neboj sa keď sa cítiš ako človek sám. Neboj sa keď si prijal nový život v Kristovi vykročiť za ním a nájsť bratov, ktorým ty chýbaš rovnako ako oni tebe . . . Aby telo fungovalo, musí byť celé. Podstatou bratského spoločenstva je zdieľanie. Zdieľanie nie je to, čo dostávam, ale čo dávam. Z toho sa rodí aj moje uzdravenie. Neboj sa, keď si myslíš, že si nedokonalý. Ľudia niekedy hľadajú ideálne spoločenstvo, také však medzi nedokonalými ľuďmi tohto sveta nie je. Napriek tomu je tu pre každého z nás "to pravé" spoločenstvo: Je to spoločenstvo, ktoré sa rozhodneš prijať ako znamenie spásy, v ktorom si ty znamením spásy pre svojho brata a On pre teba . . . Nezabudni, že v Kristovi Ježišovi si spasený ! A to je tvoje celoživotné víťazstvo! 1814 5490 2006-04-09T11:20:44Z Mireksoteria 23 {| width="100%" cellspacing="0" cellpadding="5" style="border:1px solid green;" |- | style="font:bold 125% Verdana,sans-serif;color:#000;text-align:center;background:#CFFFE4;" |Príbuzné projekty |- | style="border-top:1px solid green;font:Verdana,sans-serif;text-align:justify;background:#F3FFF3;"| *[[Biblia|Kresťanská príručka pre porozumenie Biblii]] *[[Dogmatika|Príručka katolíckej dogmatickej teológie]] *[[Katechéza|Príručka pre katechézu a evanjelizáciu]] *[[Modlitby|Príručka pre komunikáciu s Bohom - Modlitba v teórii a v praxi]] |} 1815 3676 2005-10-04T06:47:48Z Mireksoteria 23 {{Soteria}} [[Kategória:Dogmatika]] [[Kategória:Náboženstvo]] 1816 5033 2006-02-03T09:21:27Z Alfaomega 76 50 Človek môže prirodzeným rozumom s istotou spoznať Boha, keď vychádza z jeho diel. Ale jestvuje ešte aj iný prostriedok poznania Boha, ktorý človek nijako nemôže dosiahnuť svojimi vlastnými silami; je to Božie zjavenie.1 Boh sa zo svojho slobodného rozhodnutia zjavuje a dáva človekovi. Robí to takým spôsobom, že mu odhaľuje svoje tajomstvo, svoj láskavý plán, predurčený v Ježišovi Kristovi už od večnosti v prospech všetkých ľudí. Naplno odhaľuje svoj zámer, keď posiela svojho milovaného Syna, nášho Pána Ježiša Krista a Ducha Svätého. ==Boh zjavuje svoj "milostivý zámer"== 51 "Páčilo sa Bohu vo svojej dobrote a múdrosti zjaviť seba samého a dať poznať tajomstvo svojej vôle, pomocou ktorého majú ľudia skrze Krista, Slovo, ktoré sa stalo Telom, prístup k Otcovi v Duchu Svätom a stávajú sa účastnými na božskej prirodzenosti".2 52 Boh, prebývajúci "v neprístupnom svetle" (1 Tim 6, 16), sa chce deliť o svoj božský život s človekom, ktorého slobodne stvoril, aby skrze svojho jediného Syna z neho urobil adoptívneho syna.3 Tým, že sa Boh sám zjavuje, chce, aby mu ľudia boli schopní odpovedať, poznávať ho a milovať nad všetko, čoho zmôžu len sami od seba. 53 Plán Božieho zjavenia sa uskutočňuje jednak "udalosťami a slovami, ktoré medzi sebou vnútorne súvisia a navzájom sa objasňujú".4 Obsahuje v sebe zvláštnu "Božiu pedagogiku": Boh sa postupne ozýva človekovi, po etapách ho pripravuje na prijatie nadprirodzeného zjavenia, ktoré koná sám o sebe ,ktoré má vyvrcholiť v osobe a poslaní vteleného Slova, Ježiša Krista. Svätý Ireneus z Lyonu hovorí viackrát o tejto Božej pedagogike v obraze akoby vzájomného privykania Boha a človeka. "Božie Slovo bývalo v človekovi a stalo sa Synom človeka, aby privykalo človeka chápať Boha a privykať Boha prebývať v človekovi podľa vôle Otcovej".5 ==Etapy zjavenia== ===Boh sa dával spoznávať už od počiatku=== 54 "Boh, ktorý skrze Slovo všetko stvoril a udržuje, poskytuje ľuďom neprestajné svedectvo o sebe už vo stvorených veciach, no chcejúc sprístupniť aj cestu nadprirodzeného spasenia, hneď na počiatku zjavil seba samého prarodičom".6 Pozval ich do dôverného spoločenstva so sebou samým, keď ich obliekol do skvejúcej sa milosti a spravodlivosti. 55 Toto zjavenie neprerušil ani hriech našich prvých rodičov. Boh im po páde dal "nádej na spásu prísľubom vykúpenia a ustavične sa staral o ľudské pokolenie, aby dal večný život všetkým, čo hľadajú spásu vytrvalým konaním dobra".7 "Hoci pre svoju neposlušnosť stratil tvoju priazeň, neponechal si ho v moci smrti...Viac ráz si ponúkol ľuďom aj zmluvu...".8 ===Zmluva s Noemom=== 56 Keď sa následkom hriechu jednota ľudského pokolenia rozpadla na kúsky, Boh sa snaží najprv zachraňovať ľudstvo tým, že sa obracia na všetky jeho časti. Zmluva s Noemom "po potope9" vyjadruje princíp Božej ekonómie voči "národom", to znamená voči ľuďom, ktorí sa opäť zoskupovali "podľa svojich krajín, jazykov, kmeňov a obyvateľstva" (Gn 10,5).10 57 Tento kozmický, sociálny a súčasne aj náboženský systém plurality národov11, ktorý Božia prozreteľnosť zverila ochrane anjelov12, má krotiť pýchu padnutého ľudstva. Ono, svorné vo svojej skazenosti13, túžilo samé osebe dosiahnuť svoju jednotu na spôsob Bábela.14 Ale, ako následok hriechu15, polyteizmus alebo idolatria (modloslužba) národa a jeho predstaviteľov neprestajne ohrozujú túto provizórnu ekonómiu svojou pohanskou skazenosťou. 58 Zmluva s Noemom bude platiť dovtedy, kým potrvá čas národov16, teda do všeobecného vyhlásenia evanjelia. Biblia vzdáva úctu niekoľkým veľkým postavám "národov": tak "spravodlivý Ábel", "kráľ a kňaz Melchizedech"17 - predobraz Kristov18, spravodliví "Noe, Daniel a Jób" (Ez 14,14). Písmo takto naznačuje, akú výšku svätosti môžu dosiahnuť tí, čo žijú podľa zmluvy s Noemom v očakávaní, že Kristus zhromaždí dovedna "rozptýlené Božie deti" (Jn 11,52). ===Boh si vyvolí Abraháma=== 59 Aby Boh zjednotil rozptýlené ľudstvo, vyberie si Abrama a nariaďuje mu: "Odíď zo zeme svojej a od príbuzenstva svojho a z otcovského domu svojho".19 Urobí tak z neho Abraháma, to znamená, to znamená "otca mnohých národov" (Gn 17,5). "V tebe budú požehnané všetky pokolenia zeme" (Gn 12,3).20 60 Národ, ktorý vzíde z Abraháma, bude opatrovateľom prisľúbenia, ktorého sa dostalo patriarchom; bude vyvoleným národom21, povolaným, aby raz zhromaždil všetky Božie deti v jednote Cirkvi.22 Stane sa koreňom, do ktorého budú zaštepení pohania, keď uveria.23 61 Patriarchovia, proroci a aj iné osobnosti Starého zákona boli a sú uctievané ako svätci vo všetkých liturgických tradíciách Cirkvi. ===Boh formuje Izrael ako svoj ľud=== 62 Po patriarchoch Boh vedie Izrael ako svoj ľud, keď ho vyslobodil z Egypta. Uzavrel s ním Zmluvu na hore Sinaj a prostredníctvom Mojžiša mu dal svoj zákon, aby Boha poznal a slúžil mu ako jedinému a pravému Bohu, prozreteľnému Otcovi a spravodlivému sudcovi, a tak očakával prisľúbeného Mesiáša.24 63 Izrael je kňazský Boží ľud25, ktorý "vzýva meno Pánovo" (Dt 28,10). Je to národ tých, "ku ktorým sa Boh najprv prihováral"26, národ "starších bratov" vo viere Abrahámovej. 64 Boh formuje svoj národ prostredníctvom prorokov v nádeji na spásu, v očakávaní novej a večnej Zmluvy, určenej všetkým ľuďom27a zapísanej do ich sŕdc.28 Proroci ohlasujú úplné vykúpenie Božieho ľudu, očistenie od všetkej jeho nevery29, spásu, ktorá zahrnie všetky národy. 30 Budú to predovšetkým chudobní a pokorní v Pánovi31, ktorí ponesú túto nádej. Sväté ženy, ako napríklad Sára, Rebeka, Ráchel, Miriam, Debora, Anna, Judita, Ester, zachovávali živú nádej v spásu Izraela. Jej načistejším predobrazom je Mária.32 ==Ježiš Kristus - Prostredník a Plnosť celého zjavenia33== ===Boh povedal všetko vo svojom Slove=== 65 "Mnoho ráz a rozličným spôsobom hovoril kedysi Boh otcom skrze prorokov. V týchto posledných dňoch prehovoril k nám v Synovi" (Hebr 1,1-2). Kristus, Boží Syn, ktorý sa stal človekom, je tým jediným, dokonalým a neprevýšiteľným Slovom Otca. V ňom hovorí všetko a okrem neho nebude už nikdy nijaké iné slovo. Svätý Ján z Kríža to po množstve iných autorov vyjadruje jasne, keď komentuje Pavlov list Hebrejom (1,1-2): Keď nám dal svojho Syna, ktorý je jeho jediným a definitívnym Slovom, razom nám týmto svojím jediným Slovom povedal a zjavil všetko, takže už nemá čo povedať...Čo predtým hovoril po častiach prorokom, nám povedal celé vo svojom Synovi, keď nám ho celého daroval. Preto keby sa teraz niekto chcel vypytovať Boha na niečo alebo žiadať od neho nejaké videnie alebo zjavenie, myslím, nebolo by to len opovážlivé, ale urážal by Boha tým, že neupiera svoje oči na Krista, ale mimo neho žiada nejakú vec alebo novotu.34 ===Iné zjavenie viac už nebude=== 66 "Kresťanská ekonómia spásy ako nová a konečná Zmluva sa nikdy nepominie a už sa nemá očakávať nijaké nové verejné zjavenie pred slávnym príchodom nášho Pána Ježiša Krista".35 Napriek tomu, že je zjavenie ukončené, nie je vysvetlené v úplnosti; je úlohou kresťanskej viery, aby z neho postupne v priebehu stáročí získavala celý jeho obsah. 67 V dejinách sa vyskytli zjavenia, ktoré sa označujú ako "súkromné" a niektoré z nich cirkevná autorita uznala ako pravé. Nepatria však do pokladu viery. Ich úlohou je nie "vylepšovať" či "dopĺňať" konečné zjavenie Kristovo ale majú pomáhať plnšie v ňom žiť v istej historickej epoche. Cit veriacich pod vedením Učiteľského úradu Cirkvi dokáže rozoznať a prijať, čo v týchto zjaveniach predstavuje autentickú Kristovu výzvu alebo výzvu jeho svätých voči Cirkvi. Kresťanská viera nemôže prijať "zjavenia", ktoré si robia nárok prekračovať alebo opravovať zjavenie, ktorého naplnením je Kristus. To je prípad niektorých nekresťanských náboženstiev a niektorých novších siekt, ktoré sa zakladajú na takýchto "zjaveniach". ===ZHRNUTIE=== 68 Boh sa z lásky zjavil a dal človekovi. Takto prináša definitívnu a celkom postačujúcu odpoveď na otázky, ktoré si človek kladie o zmysle a cieli svojho života. 69 Boh sa zjavil človekovi a postupne mu sprostredkúval svoje vlastné tajomstvo prostredníctvom skutkov a slov. 70 Okrem svedectva, ktoré Boh o sebe dáva stvorenými vecami, zjavil sa aj sám našim prarodičom. Hovoril s nimi, po páde im prisľúbil spásu a ponúkol im svoju zmluvu.36 71 Boh uzavrel s Noemom večnú zmluvu medzi sebou a všetkými žijúcimi bytosťami.37 Bude trvať až do skončenia sveta. 72 Boh si vyvolil Abraháma a uzavrel zmluvu s ním a s jeho potomstvom. Z neho vytvoril svoj národ, ktorému prostredníctvom Mojžiša zjavil svoj zákon. Účinkovaním prorokov ho pripravoval na prijatie spásy, určenej celému ľudstvu. 73 Boh sa celkom zjavil, keď poslal svojho vlastného Syna, v ktorom uzavrel svoju zmluvu naveky. Ona je konečným Slovom Otca a po ňom už nebude viac žiadne iné zjavenie. ==PRENÁŠANIE BOŽIEHO TAJOMSTVA== 74 Boh "chce, aby všetci ľudia boli spasení a poznali pravdu" (l Tim 2,4), to znamená, aby poznali Ježiša Krista.38 Je teda potrebné, aby sa Ježiš Kristus ohlasoval všetkým národom a všetkým ľuďom, a tak aby Božie zjavenie dosiahlo až všetky končiny zeme: Boh vo svojej veľkej dobrotivosti rozhodol, aby sa všetko, čo zjavil na spásu národov, navždy zachovalo neporušené a prechádzalo z pokolenia na pokolenie.39 ===Apoštolská tradícia=== 75 "Pán Kristus, v ktorom sa dovršuje všetko zjavenie najvyššieho Boha, keď doplnil a ohlasoval vlastnými ústami Evanjelium na počiatku prisľúbené prorokmi, prikázal svojim apoštolom, aby ako zdroj všetkej spasiteľnej pravdy a celého mravného poriadku všetkým ľuďom hlásali božie dary."40 ===Apoštolské ohlasovanie pokračuje v nástupcoch apoštolov=== '''Podľa Pánovho príkazu sa evanjelium prenášalo dvoma spôsobmi:''' *Ústne prostredníctvom apoštolov, "ktorí ohlasovaním slova v príkladoch a poučeniach podali všetko, čo sa dozvedeli z Kristových úst, zo styku s ním a z jeho skutkov, alebo čo poznali pod vplyvom Ducha Svätého"; *Písmom "prostredníctvom týchto apoštolov a ľudí z ich prostredia, čo z vnuknutia tohože Ducha Svätého prenášali blahozvesť spasenia písaným slovom".41 (Cfr. KKC 76) 77 "Aby sa však evanjelium zachovalo v Cirkvi navždy neporušené a živé, apoštoli zanechali ako svojich nástupcov biskupov a zverili im svoje poslanie v učiteľskom úrade".42 A naozaj "Kázanie apoštolov, ktoré je osobitným spôsobom vyjadrené v inšpirovaných knihách, sa malo zachovať nepretržitým nástupníctvom až do konca časov".43 78 Tento živý prenos, uskutočňovaný v Duchu Svätom, '''sa nazýva Tradíciou''', aby sa odlíšil '''od Svätého písma''', napriek ich pevnému spojeniu. Pomocou tradície "Cirkev vo svojom učení, živote a kulte ustavične udržiava a všetkým pokoleniam odovzdáva všetko, čím ona sama je a všetko, čo verí".44 "Učenie svätých Otcov dosvedčuje oživujúcu prítomnosť tohto podania, ktorého bohatstvá prenikajú do praxe a života veriacej a modliacej sa Cirkvi".45 79 Tak sebaoznamovanie Boha Otca, ktoré urobil skrze svoje Slovo v Duchu Svätom, zostáva neprestajne prítomné a účinkujúce v Cirkvi: "Boh, ktorý kedysi prehovoril, neprestáva ani teraz vo svojom rozhovore s Nevestou svojho milovaného Syna a Duch Svätý, skrze ktorého sa živý ohlas evanjelia ozýva v Cirkvi a jej prostredníctvom vo svete, privádza veriacich k všetkej pravde a dáva v nich bohato prebývať Kristovmu slovu".46 ==Vzťah medzi Tradíciou a Svätým písmom== ===Spoločný prameň - dva rozdielne spôsoby prenášania=== 80 "Sú vo vzájomnom úzkom súvise a spojení. Veď obe vyvierajú z toho istého božského prameňa, určitým spôsobom splývajú v jedno a smerujú k tomu istému cieľu".47 Obidve sprítomňujú a zúrodňujú v Cirkvi tajomstvo Krista, ktorý sľúbil, že zostane so svojimi "po všetky dni až do skončenia sveta" (Mt 28,20). 81 Písmo sväté je Božie slovo, ktoré bolo napísané z vnuknutia Ducha Svätého". Posvätná Tradícia je Božie slovo, ktoré Pán Kristus a Duch Svätý zveril apoštolom, neporušené odovzdávali svojim nástupcom, aby ho, osvietení Duchom pravdy, svojou kazateľskou činnosťou verne zachovávali, vysvetľovali a šírili". 82 Z toho vyplýva,že Cirkev, ktorej bolo zverené prenášanie a vysvetľovanie zjavenia, "nečerpá istotu o všetkom, čo bolo zjavené jedine zo Svätého písma.Z toho dôvodu jedno i druhé treba prijímať a rešpektovať s rovnakou nábožnou úctou".48 ===Apoštolská tradícia a cirkevné tradície=== 83 Tradícia, o ktorej sa tu hovorí, pochádza od apoštolov a odovzdáva to, čo oni prijali z vyučovania a príkladu Ježiša a čo ich naučil Duch Svätý. Prvá generácia kresťanov skutočne ešte nemala napísaný Nový zákon , a tento sám svedčí o postupoch živej tradície. Musíme tu však rozlišovať "tradície" teologické, mravoučné, liturgické alebo odovzdávanie pobožností, ako tieto vznikali v priebehu čias v miestnych cirkvách. Predstavujú zvláštne formy, v ktorých veľká tradícia nadobúda výrazy, prispôsobené rozličným miestam a rozdielnym obdobiam. Jedine v jej svetle sa môžu udržiavať, meniť alebo tiež opúšťať pod vedením Učiteľského úradu Cirkvi. ==Vysvetľovanie dedičstva viery== Dedičstvo viery zverené celej Cirkvi 84 "Posvätné dedičstvo" (1 Tim 6,20)49 viery (depositum fidei), ktoré obsahuje posvätná Tradícia a Sväté písmo, bolo cez apoštolov zverené Cirkvi ako celku. "Všetok svätý ľud spolu so svojimi pastiermi tým, že sa ho pridržiava, zotrváva v učení apoštolov, v spoločnom nažívaní, v lámaní chleba a v modlitbách, takže sa vytvára jedinečná jednomyseľnosť medzi pastiermi a veriacimi v pridŕžaní sa, praktizovaní a vyznávaní prijatej viery".50 Učiteľský úrad Cirkvi 85 "Úloha hodnoverne vysvetľovať písané alebo ústne zachované Božie slovo je zverené jedine živému učiteľskému úradu Cirkvi, ktorý vykonáva svoju moc v mene Ježiša Krista"51, to znamená biskupom v spoločenstve s Petrovým nástupcom, rímskym biskupom. 86 "Tento Učiteľský úrad však nie je nad Božím slovom, ale v jeho službách, lebo učí iba to, čo je tradované, čo z Božieho poverenia a pomocou Ducha Svätého nábožne počúva, sväto zachováva a verne vysvetľuje; a všetko, čo ako od Boha zjavené predkladá veriť, čerpá z tohto jediného pokladu viery".52 87 Veriaci, pripomínajúc si Kristove slová apoštolom: "Kto vás počúva, mňa počúva" (Lk 10,16)53, poslušne prijímajú učenie a smernice, ktoré im v rozličnej podobe dávajú ich pastieri. Dogmy viery 88 Učiteľský úrad Cirkvi koná plne v súlade s autoritou, ktorú Cirkev dostala od Krista, keď definuje dogmy, to znamená, keď predkladá kresťanskému ľudu v záväznej forme na bezpodmienečný súhlas pravdy viery, ktoré sú obsiahnuté v Božom zjavení alebo také, ktoré s nimi nevyhnutne súvisia. 89 Jestvuje organická väzba medzi naším duchovným životom a dogmami. Dogmy sú svetlá na ceste našej viery, ony ju osvetľujú a robia bezpečnou. A naopak, ak je náš život priamy, aj naša inteligencia a naše srdce budú otvorené prijať svetlo dogiem viery.54 90 Vzájomné spojivá a súvislosť dogiem môžeme nájsť súhrnne v zjavení Kristovho tajomstva.55 "Existuje určitý poriadok, »hierarchia« právd katolíckeho učenia vzhľadom na ich rozličný vzťah k základom kresťanskej viery".56 Nadprirodzený význam viery 91 Všetci veriaci majú účasť na chápaní a prenášaní zjavenej pravdy. Prijali pomazanie Ducha Svätého, ktorý ich poúča57 a vedie "do plnej pravdy" (Jn 16,13). 92 "Spoločenstvo veriacich ...sa vo viere nemôže mýliť a túto svoju vlastnosť prejavuje nadprirodzeným citom všetkého ľudu pre vieru, keď je on »od biskupov až do posledného veriaceho laika« napospol jednomyseľný vo veciach viery a mravov".58 93 "Pomocou tohto citu pre vieru, ktorý vzbudzuje a udržuje Duch pravdy, Boží ľud pod vedením posvätného Učiteľského úradu...sa neochvejne pridŕža viery, ktorú raz navždy dostali svätí, správnym úsudkom do nej preniká a plnšie ju v živote uplatňuje".59 Rast v poznaní. 94 Vďaka pôsobeniu Ducha Svätého, ktorý umožňuje pochopenie takej skutočností, ako je dedičstvo viery vyjadrené v slovách, môže v Cirkvi rásť život viery: - "rozjímaním a pričinením veriacich, ktorí o nich premýšľajú vo svojom srdci"60; osobitným prostriedkom je tu "teologické štúdium, ktoré sa snaží o hlbšie poznanie zjavenej pravdy"61; - "hlbším chápaním prežívaných duchovných skutočností"62; "Božie slová a ten, kto ich číta sa navzájom zveľaďujú".63 - "kazateľskou činnosťou tých, čo s biskupským nástupníctvom dostali aj hodnovernú charizmu pravdy".64 95 "Je teda zrejmé, že svätá tradícia, Sväté písmo a Učiteľský úrad Cirkvi sú z premúdreho Božieho ustanovenia tak navzájom prepojené a združené, že jedno bez druhého neobstojí a všetko spolu - každé svojím spôsobom - pôsobením toho istého Ducha Svätého účinne prispieva k spáse duší".65 ==ZHRNUTIE== 96 Učenie, ktoré Kristus zveril apoštolom, oni svojím kázaním a spismi, napísanými pod vplyvom Ducha Svätého, prenášajú všetkým generáciám ľudstva až do Kristovho slávneho návratu. 97 "Svätá tradícia a Sväté písmo tvoria jediný posvätný poklad Božieho slova"66, v ktorom putujúca Cirkev akoby v zrkadle pozoruje Boha - prameň všetkých bohatstiev. 98 "Cirkev vo svojom učení, živote a kulte ustavične udržuje a všetkým pokoleniam odovzdáva všetko, čím sama je a čo verí".67 99 Vďaka svojmu nadprirodzenému zmyslu pre vieru Boží ľud neprestajne prijíma dar Božieho zjavenia, hlbšie do neho preniká a plnšie ho prežíva. 100 Povinnosť autenticky vysvetlovať Božie slovo bola zverená výlučne Učiteľskému úradu Cirkvi, pápežovi a spoločenstvu biskupov. ==SVÄTÉ PÍSMO== I. Kristus - jediné Slovo Svätého písma 101 Aby sa Boh zjavil ľuďom, vo svojej dobrote sa im zhovievavo prihovára ľudskými slovami: "Lebo Božie slová, vyjadrené ľudskými jazykmi, sa pripodobnili ľudskému spôsobu hovorenia, ako keď sa svojho času Slovo večného Otca pripodobnilo ľuďom, vezmúc na seba krehké ľudské telo".68 102 Všetkými slovami Svätého písma Boh nehovorí nič iné iba jediné Slovo, v ktorom sa vyslovuje celý69: Len si spomeňte, že vo všetkých Písmach sa rozprestiera to isté Božie slovo, že to isté Slovo zaznieva v ústach všetkých svätopiscov, a síce to, ktoré bolo na začiatku Bohom u Boha a ktoré nepotrebovalo slabiky, lebo nepodliehalo času.70 103 Cirkev preto vždy uctievala Božie písma, ako si uctieva aj Pánovo Telo. Neprestajne predstavuje veriacim Chlieb života, ktorý pochádza zo stola Božieho slova a Kristovho Tela.71 104 Vo Svätom písme Cirkev neprestajne nachádza svoju potravu a silu72, pretože z neho neprijíma iba ľudské slová, ale to, čím skutočne je: Božie slovo.73 "Veď v posvätných knihách ide s veľkou láskavosťou v ústrety svojim dietkam Otec, ktorý je na nebesiach a prihovára sa im".74 II. Inšpirácia a pravdivosť Svätého písma 105 Autorom Svätého písma je Boh. "Bohom zjavená pravda vo Svätom písme písomne vyjadrené a zachované, boli napísané z vnuknutia Ducha Svätého. Naša svätá matka Cirkev pokladá totiž na základe apoštolskej viery za sväté a kánonické knihy Starého a Nového zákona v ich celosti i so všetkými ich časťami, pretože boli napísané z vnuknutia Ducha Svätého a majú za pôvodcu Boha a ako také boli zverené Cirkvi".75 106 Boh inšpiroval ľudských autorov posvätných kníh: "Na napísanie posvätných kníh si Boh vyvolil ľudí, ktorých použil tak, že oni plne uplatnili svoje schopnosti a vlastnosti a on sám účinkoval v nich a skrze nich, aby napísali ako skutoční pôvodcovia všetko to a len to, čo on sám chcel".76 107 Inšpirované knihy učia pravdu. "Keďže teda všetko, čo inšpirovaní autori, čiže svätopisci tvrdia, treba pokladať za výrok Ducha Svätého, treba uznať, že knihy Svätého písma bezpečne, verne a bez omylu učia pravdu, ktorú chcel mať Boh zaznačenú na naše spasenie".77 108 Pritom však kresťanská viera je nie "náboženstvom knihy". Kresťanstvo je náboženstvom Božieho "Slova", a to "nie písaného a nemého, ale Slova vteleného a živého".78 Aby nezostala len mŕtvym písmenom, treba, aby Kristus, večné Slovo živého Boha skrze Ducha Svätého nám "otvoril myseľ, aby sme porozumeli Písmu" (Lk 24, 45). III. Duch Svätý je interprétom Písma 109 Vo Svätom písme sa Boh prihovára človekovi ľudským spôsobom. Aby človek správne pochopil Sväté písmo, "musí pozorne skúmať, čo nám Boh chcel povedať", musí sa usilovať pochopiť, "čo vlastne mali svätopisci v úmysle vyjadriť a čo Boh uznal za dobré vyjaviť ich slovami".79 110 Aby sme zistili úmysel svätopisca, treba si všímať dobové podmienky, podmienky rozvoja kultúry, "literárne druhy", ktoré sa v príslušnej epoche vývinu využívali, spôsob dobového myslenia, cítenia a vyjadrovania. "Lebo iným spôsobom sa pravda podáva a vyjadruje v rozmanitých historických textoch; inak v textoch prorockých, inak v básnických, prípadne v iných vyjadrovacích formách".80 111 Ale pretože je Sväté písmo inšpirované, jestvuje aj iný princíp správnej interpretácie, ktorý je nie menej závažný ako predchádzajúce. Bez neho by Sväté písmo zostávalo mŕtvou literou: "Sväté písmo treba čítať a vysvetľovať vo svetle toho istého Ducha, v ktorom bolo napísané".81 II. vatikánsky koncil uvádza tri kritériá na interpretáciu Svätého písma v tom Duchu, v akom bolo inšpirované82: 112 1. Venovať v prvom rade veľkú pozornosť "obsahu a jednote celého Písma". Lebo čo ako sú rozičné knihy, z ktorých sa skladá, je jedným z dôvodov jednoty Božieho plánu, ktorého stredobodom a srdcom, otvoreným počas svojej Veľkej noci, je Ježiš Kristus.83 Kristovým srdcom84 sa nazýva Sväté písmo, ktoré nám umožňuje spoznávať Kristovo srdce. Toto srdce bolo pred utrpením zatvorené, lebo bolo zahalené Písmo. Ale Písmo sa otvorilo po umučení, lebo tí, čo odvtedy vlastnia jeho poznanie, uvažujú a rozoznávajú, akým spôsobom sa majú vykladať proroctvá.85 113 2. Čítať Sväté písmo v "živej tradícii celej Cirkvi". Podľa slov cirkevných Otcov je "vo Svätom písme významnejší jeho vnútorný zmysel ako materiálne prostriedky, ktorými sa tento Cirkvou potvrdený zmysel vyjadruje". Cirkev totiž prenáša vo svojej tradícii živú pamiatku Božieho slova a je to Duch Svätý, ktorý jej umožňuje interpretáciu Svätého písma ako duchovný dar, ktorým Cirkev v duchovnom zmysle obdarúva.86 114 3. Treba dbať na "analógiu viery".87 "Analógiou viery sa rozumie súdržnosť právd viery navzájom a tiež v celkovom pláne Zjavenia. Zmysel Písma 115 Podľa starej tradície možno rozlišovať dvojaký zmysel Svätého písma: doslovný a duchovný. Duchovný sa ďalej delí na význam alegorický, mravný a anagogický (mystický). Hlboká zhoda týchto štyroch významov zabezpečuje živému čítaniu Svätého písma v Cirkvi všetky jeho plné bohatstvo. 116 Literárny (doslovný) zmysel: Tento vyplýva zo slov Písma, ako ho odhaľuje exegéza podľa pravidiel správnej interpretácie. "Každý zmysel Svätého písma má oporu v literárnom zmysle.88 117 Duchovný zmysel. Vďaka jednote Božieho plánu nielen text Svätého písma, ale aj reality a príbehy, o ktorých hovorí, môžu byť znakmi. 1. Zmysel alegorický. Príbehy môžeme hlbšie pochopiť, keď spoznáme ich zmysel v Kristovi; napríklad prechod cez Červené more je znakom Kristovho víťazstva a tak aj krstu.89 2. Zmysel mravný. Udalosti, o ktorých sa vo Svätpm Písme hovorí, nás musia viesť ku správnemu konaniu. Boli napísané "pre naše poučenie" (1 Kor 10,18).90 3. Anagogický (mystický) zmysel. Skutočnosti a príbehy sa tiež môžu chápať v ich večnom význame ako také, ktoré nás vedú (gr. anagoge) do našej Vlasti. Tak napríklad Cirkev je na zemi znakom nebeského Jeruzalema.91 118 Stredoveké dvojveršie zhŕňa všetky štyri: "Literárny zmysel učí udalostiam, alegorický, čo treba veriť, mravný určuje, čo máme robiť, anagogický ukazuje, kam máme smerovať" (voľný preklad z latinčiny). 119 "Je úlohou exegétov pričiniť sa podľa naznačených zásad o dôkladnnejšie pochopenie a vysvetľovanie Svätého písma, aby na základe predchádzajúcich výskumov mohlo dozrieť rozhodnutie Cirkvi. Lebo všetko, čo sa týka vysvetľovania Svätého písma, podlieha konečnému odobreniu Cirkvi, ktorá má od Boha poverenie a úlohu uchovávať a vysvetľovať Božie slovo".92 Neveril by som evanjeliu, keby ma k tomu nepobádala autorita Cirkvi - (Ego vero evangelio non crederem, nisi me catholicae Ecclesiae commoveret auctoritas).93 ==Kánon Svätého písma== 120 Cirkev vie iba za pomoci apoštolskej tradície rozoznávať, ktoré spisy sa majú započítavať do zoznamu Posvätných kníh.94 Celý tento zoznam sa nazýva "Kánonom" Svätého písma. Starý zákon tvorí celkom 46 spisov - kníh (alebo 45, ak sa Kniha proroka Jeremiáša a Kniha Náreky počítajú ako jedna) a Nový zákon celkom 27 kníh.95 Knihy Starého zákona: Genezis (Gn), Exodus (Ex), Levitikus (Lv), Numeri (Nm), Deuteronómium (Dt), Kniha Jozue (Joz), Kniha Sudcov (Sdc), Kniha Rút (Rút), Prvá kniha Samuelova (1 Sam), Druhá kniha Samuelova (2 Sam), Prvá kniha Kráľov (1 Kr), Druhá kniha Kráľov (2 Kr), Prvá kniha Kroník (1 Krn), Druhá kniha Kroník (2 Krn), Kniha Ezdrášova (Ezd), Kniha Nehemiášova (Neh), Kniha Tobiáš (Tob), Kniha Judita (Jud), Kniha Ester (Est), Kniha Jób (Jób), Kniha Žalmov (Ž), Kníha Prísloví (Prís), Kniha Kazateľ (Kaz), Pieseň Piesní (Pies), Kniha Múdrosti (Múd), Kniha Sirachovho syna (Sir), Kniha proroka Izaiáša (Iz), Kniha proroka Jeremiáša (Jer), Kniha Náreky (Nár), knihy prorokov: Barucha (Bar), Ezechiela (Ez), Daniela (Dan), Ozeáša (Oz), Joela (Jo), Amosa (Am), Abdiáša (Abd), Jonáša (Jon), Micheáša (Mich), Nahuma (Nah), Habakuka (Hab), Sofoniáša (Sof), Agea Ag), Zachariáša (Zach), Malachiáša (Mal) a dve knihy Machabejcov: Prvá kniha Machabejcov (1 Mak), Druhá kniha Machabejcov (2 Mak). Knihy Nového zákona: Evanjelium podľa Matúša (Mt), podľa Marka (Mk), podľa Lukáša (Lk), podľa Jána (Jn); Skutky apoštolov (Sk); Listy svätého Pavla: Rimanom (Rim), Prvý a Druhý Korinťanom (1 Kor,2 Kor), Galaťanom (Gal), Efezanom (Ef), Filipanom (Flp), Kolosanom (Kol), Prvý a Druhý Solúnčanom, (1 Sol, 2 Sol), Prvý a Druhý Timotejovi (1 Tim, 2 Tim), Títovi (Tít), Filemonovi (Flm), Hebrejom (Hebr); Jakubov list (Jak); Prvý a Druhý Petrov list (1 Pt, 2 Pt), Prvý, Druhý a Tretí Jánov list (1 Jn, 2 Jn, 3 Jn), Júdov list (Júd), Zjavenie apoštola Jána (Zjv). Starý zákon 121 Starý zákon je neoddeliteľnou súčasťou Svätého písma. Jeho knihy sú božsky inšpirované a uchovávajú si trvalú hodnotu96, pretože Stará zmluva nebola nikdy odvolaná. 122 "Starozákonný plán spásy bol zameraný predovšetkým na to, aby pripravil príchod Krista, Vykupiteľa sveta". Knihy Starého zákona totiž, "hoci obsahujú aj veci nedokonalé a prechodné", dávajú napriek tomu najavo skutočnú Božiu pedagogiku..."Nachádzajú sa v nich vznešené náuky o Bohu a spasiteľná múdrosť o ľudskom živote, ale tiež jedinečné poklady modlitieb a napokon je v nich skryté tajomstvo nášho spasenia".97 123 Kresťania si ctia Starý zákon ako skutočné Božie slovo. Cirkev vždy odhodlane odmietala myšlienku zavrhnúť ho pod zámienkou, že ho nahradil Nový zákon (marcionizmus). Nový zákon 124 "Božie slovo, ktoré je prejavom Božej moci na spásu každého veriaceho, je prítomné a preukazuje svoju silu vynikajúcim spôsobom v spisoch Nového zákona".98 Tieto písma nám podávajú konečnú pravdu o Božom zjavení. Ich ústrednou postavou je Ježiš Kristus, vtelený Boží Syn; obsahujú jeho činy, jeho náuku, jeho utrpenie a oslávenie ako aj začiatky jeho Cirkvi pod vplyvom pôsobenia Ducha Svätého.99 125 Evanjeliá sú stredobodom celého Svätého písma, "pretože sú hlavným svedectvom o živote a učení vteleného Slova, nášho Spasiteľa".100 126 Pri vzniku evanjelií rozoznávame tri etapy: 1. Život a Ježišovo učenie. Cirkev rozhodne tvrdí, že štyri evanjeliá, "ktorých historickú pravdivosť bez akejkoľvek pochybnosti hlása, verne podávajú to, čo Ježiš, Boží Syn, počas svojho života medzi ľuďmi, pokiaľ nevstúpil na nebesia, skutočne vykonal a učil na večnú spásu ľudí". 2. Ústne podanie. "Apoštoli totiž po nanebovstúpení Pána odovzdáva svojim poslucháčom to, čo Spasiteľ hovoril a konal, a to aj s hlbším poznaním vecí, ktoré sami vlastnili, poučení slávnymi Kristovými dejmi a osvietení Duchom pravdy". 3. Napísané evanjeliá. "Svätí pôvodcovia napísali teda štyri evanjeliá tak, že urobili výber z mnohých skutočností, ktoré sa zachovali buď ústne alebo už aj písomne, iné zasa synteticky zhrnuli alebo ich vysvetlili so zreteľom na stav miestnych Cirkví, ponechajúc im napokon kazateľskú formu. Vždy však postupovali tak, aby podali o Ježišovi pravdivé a úprimné údaje".101 127 Štyri evanjeliá majú v Cirkvi jedinečné miesto, o čom svedčí úcta, ktorú im vzdáva liturgia, a tiež s ničím neporovnateľná príťažlivosť, ktorou pôsobili na svätcov všetkých čias: Niet nijakej náuky, ktorá by bola lepšia, vzácnejšia a žiarivejšia, ako sú texty evanjelií. Vážte si a pamätajte, čo náš Pán a učiteľ Ježiš Kristus učil svojimi slovami a uskutočňoval svojimi činmi.102 Sú to nadovšetko evanjeliá, ktoré ma udržiavajú počas modlitieb; v nich nachádzam všetko, čo potrebuje moja úbohá duša. Vždy tam nachádzam nové svetlá, skryté a tajomné významy.103 Jednota Starého a Nového zákona 128 Cirkev už od apoštolských čias104 a potom neprestajne vo svojej tradícii vysvetľovala jednotu Božieho plánu v oboch Zákonoch vďaka typológii. S jej pomocou spoznáva v Božích dielach Starého zákona predobrazy toho, čo Boh zavŕšil v plnosti časov v osobe vteleného Syna. 129 Kresťania teda čítajú Starý zákon vo svetle umučeného a zmŕtvychvstalého Krista. Toto typologické čítanie odhaľuje nevyčerpateľný obsah Starého zákona. Nesmie sa zabudnúť na to, že si zachováva vlastnú hodnotu Zjavenia, ktorá sa potvrdila v samotnom našom Pánovi.105 Napokon aj Nový zákon si žiada, aby sa čítal vo svetle Starého zákona. Prvotná kresťanská katechéza túto prax neprestajne zdôrazňovala.106 Podľa starého porekadla sa Nový zákon ukrýva v starom, kým Starý zákon je zahalený v novom: "Nový sa skrýva v starom a starý sa odhaľuje v novom".107 130 Typológia znamená dynamický pohyb k naplneniu Božieho plánu, keď "Boh bude všetko vo všetkom" (1 Kor 15,28). Teda aj povolanie patriarchov a odchod z Egypta, napríklad, nestrácajú svoju vlastnú hodnotu v Božom pláne, hoci sú súčasne iba sprostredkujúcimi etapami. ==Sväté písmo v živote Cirkvi== 131 "V Božom slove je toľká sila a účinnosť, že je ono oporou a životnou silou pre Cirkev a pre jej deti posilou vo viere, pokrmom pre dušu a čistým, nikdy nevysychajúcim prameňom duchovného života".108 Preto je potrebné, "aby Sväté písmo bolo veriacim čo najprístupnejšie".109 132 "Štúdium Svätého písma nech je ako duša posvätnej teológie. Rovnako vysluhovanie Božieho slova, to znamená pastorálna kazateľská činnosť, katechéza a vôbec každé kresťanské poučovanie, kde výnimočné miesto tu má liturgická homília, nachádza zdravú potravu v tom istom slove Písma".110 133 Cirkev "povzbudzuje neprestajne kresťanov...aby nadobudli častým čítaním Svätého písma »nesmierne vzácne poznanie o Ježišovi Kristovi«" (Flp 3,8). "Lebo kto nepozná Sväté písmo, nepozná Krista" (Sv. Hieronym).111 ==ZHRNUTIE== 134 Celé Sväté písmo je len jedna kniha, a tou jedinou knihou je Kristus. Lebo všetky Božie písma hovoria o Kristovi a všetky sa v Kristovi napĺňajú".112 135 "Sväté písmo obsahuje Božie slovo a pretože je inšpirované, je skutočne Božím slovom".113 136 Autorom Svätého písma je Boh, ktorý inšpiroval jeho ľudských autorov; v nich a skrze nich koná on. On je tiež zárukou, že ich spisy podávajú spásonosnú pravdu bez omylu.114 137 Interpretácia Svätého písma sa musí robiť s veľkou pozornosťou voči tomu, čo Boh chce zjaviť prostredníctvom svätých autorov pre našu spásu. "Čo pochádza zo Svätého písma, sa dá plne pochopiť iba s pomocou Ducha Svätého".115 138 Cirkev prijíma a uctieva ako inšpirované 46 kníh Starého a 27 kníh Nového zákona. 139 Ústredné miesto majú vo Svätom písme majú štyri evanjeliá, pretože ich stredobodom je Ježiš Kristus. 140 Jednota obidvoch Zákonov vyplýva z jednoty Božieho plánu a Božieho zjavenia. Starý zákon pripravuje Nový a v Novom sa završuje Starý; obidva sa navzájom vysvetľujú a obidvas sú pravým Božím slovom. 141 "Cirkev vždy mala v úcte Sväté písmo, a to v takej miere ako samotné Telo Pánovo"116: obidve živia a riadia celý kresťanský život. "Tvoje slovo je svetlo pre moje nohy a pochodeň na mojich chodníkoch" (Ž 119,105).117 -------------------- Pôvodným zdrojom článku je text z Katechizmu Katolíckej cirkvi (číslovanie paragrafov na začiatku riadkov zachované), predbežne je text vložený bezo zmeny, avšak určený na rozvíjanie, dopĺňanie, prípadne syntézu. 1 Porov. I.Vatikánsky koncil: Denz.-Schönm. 3015 2 Dei Verbum 2 3 Porov. Ef 1,4-5 4 Dei Verbum 2 5 Sv.Irenej Lyonský, Adversus haereses 3, 20, 2 6 Dei Verbum 3 7 Tamže 8 Rímsky misál, IV.Eucharistická modlitba 9 Porov. Gn 9,9 10 Porov. Gn 10,20-31 11 Porov. Sk 17,26-27 12 Porov. Dt 4,19;Dt (LXX) 32,8 13 Porov. Múd 10,5 14 Porov. Gn 11,4-6 15 Porov. Rim 1,18-25 16 Porov. Lk 21,24 17 Porov. Gn 14,18 18 Porov. Hebr 7,3 19 Porov. Gn 12,1 20 Porov. Gal 3,8 21 Porov. Rim 11,28 22 Porov. Jn 11,52; 10,16 23 Porov. Rim 11,17-18.24 24 Porov. Dei Verbum 3 25 Porov. Ex 19,6 26 Rímsky misál, Zelený štvrtok - VI. všeobecná modlitba 27 Porov. Iz 2,2-4 28 Porov. Jer 31,31-34; Hebr 10,16 29 Porov. Ez 36 30 Porov. Iz 49,5-6; 53,11 31 Porov. Sof 2,3 32 Porov. Lk 1,38 33 Dei Verbum 2 34 Sv.Ján z Kríža, Salita al moonte Carmelo 22 Porov. Liturgia delle Ore 1 35 Dei Verbum 4 36 Porov. Gn 3,15 37 Porov. Gn 9,16 38 Porov. Jn 14,6 39 Dei Verbum 7 40 Tamže 41 Tamže 42 Tamže 43 Tamže, 8 44 Tamže 45 Tamže 46 Tamže 47 Tamže, 9 48 Tamže 49 Porov. 2 Tim 1,12-14 50 Dei Verbum 10 51 Tamže 52 Tamže 53 Porov. Lumen gentium 20 54 Porov. Jn 8,31-32 55 I.Vatikánsky koncil: Denz.-Schönm. "nexus mysteriorum" Lumen gentium 25 56 Unitatis redintegratio 11 57 Porov. 1 Jn 2,20.27 58 Lumen gentium 12 59 Tamže 60 Dei Verbum 8 61 Gaudium et spes 62, 7; porov. 44, 2; Dei Verbum 23; 24; Unitatis redintegratio 4 62 Dei Verbum 8 63 Sv.Greg.Veľký, Homilia in Ezechielem 1, 7, 8 64 Dei Verbum 8 65 Tamže, 10, 3 66 Tamže, 10, 1 67 Tamže, 8 68 Tamže, 13 69 Porov. Hebr 1,1.3 70 Sv.Augustín, Enerratio in Psalmos 103, 4, 1 71 Porov. Dei Verbum 21 72 Porov. tamže, 24 73 Porov. 1 Sol 2,13 74 Dei Verbum 21 75 Tamže, 11 76 Tamže 77 Tamže 78 Sv.Bernard, Homilia super missus est 4, 11 79 Dei Verbum 12, 1 80 Tamže, 12, 2 81 Tamže, 12, 3 82 Tamže 83 Porov. Lk 24,25-27.44-46 84 Porov. Ž 22,15 85 Sv.Tomáš Akvinský, Expositio in Psalmos, 21, 11 86 Origenes, Homiliae in Leviticum 5, 5 87 Porov. Rim 12,6 88 Sv.Tomáš Akvinský, Summa theologiae, I, 1, 10, ad 1 89 Porov. 1 Kor 10,2 90 Porov. Hebr 3-4,11 91 Porov. Zjv 21,1-22,5 92 Dei Verbum 12, 3 93 Sv.Augustín, Contra epstulam Manichaei quam vocant fundamenti 5, 6 94 Porov. Dei Verbum 8, 3 95 Porov. Decretum Damasi: Denz.-Schönm. 179 Florntský koncil (1442): tamže, 1334-1336 Tridentský koncil: tamže, 1501-1504 96 Dei Verbum 14 97 Tamže, 15 98 Tamže, 17 99 Porov. tamže, 20 100 Tamže, 18 101 Tamže, 19 102 Sv.Cezaria, A sainte Richlide et sainte Radegonde: Sources chrétiennes 345, 480 103 Sv.Terézia Ježišova, Manoscritti autobiografici A, 83 104 Porov. 1 Kor 10,6.11; Hebr 10,l; 1 Pt 3,21 105 Porov. Mk 12,29-31 106 Porov. 1 Kor 5,6-8; 10,1-11 107 Sv.Augustín, Quastiones in Heptateucum 2, 73; porov. Dei Verbum 16 108 Dei Verbum 21 109 Tamže, 22 110 Tamže, 24 111 Tamže, 25 112 Hugo od sv.Viktora, De arca Noe 2, 8 113 Dei Verbum 24 114 Porov. tamže, 11 115 Origines, Homiiae in Exodum 4, 5 116 Dei Verbum 21 117 Porov. Iz 50,4 {{Dogmatika}} 1817 3688 2005-10-04T07:05:13Z Mireksoteria 23 {{Soteria}} [[Kategória:Katechéza]] [[Kategória:Náboženstvo]] 1818 3690 2005-10-04T07:07:51Z Mireksoteria 23 {{Soteria}} [[Kategória:Modlitby]] [[Kategória:Náboženstvo]] 1819 3985 2005-10-10T20:02:32Z Mireksoteria 23 /* Sedem darov Ducha Svätého */ Ak nevieš, kam zaradiť svoj príspevok, tak ho vlož sem: ==ASKETIKA == "Bezo mňa nemôžete urobiť nič." /Jn 15,5/ Kto chce zostať verný svojim krstným sľubom a odolávať pokušeniam, má si dať záležať, aby používal na to prostriedky, ako je sebapoznanie, praktizovanie askézy prispôsobenej situáciám, v ktorých sa nachádza, poslušnosť Božím prikázaniam, praktizovanie morálnych čností a vernosť modlitbe. "Zdržanlivosť nás sústreďuje a privádza k jednote, od ktorej sme sa rozptýlili na mnohé veci." /Sv. Augustín - Confessiones, 10,29,40/. KKC 2340 Cesta k dokonalosti vedie cez kríž. Niet svätosti bez odriekania a duchovného boja. Duchovný pokrok vyžaduje askézu a umŕtvovanie, ktoré postupne vedú k životu v pokoji a radosti blahoslavenstiev: "Kto vystupuje, nikdy sa nezastavuje, znova a znova začína a nikdy neskončí... začínať. Kto vystupuje, neprestáva túžiť po tom, čo už pozná." /Sv. Gregor Nyssenský/ KKC 2015 "Duch je síce ochotný, ale telo je slabé." /Mt 26,41/ Najčastejším a aj najskrytejším pokušením je náš nedostatok viery. Menej sa prejavuje zjavnou neverou než faktickým uprednostňovaním niečoho iného. Keď sa začneme modliť, ako prvoradé sa nám predstavia tisíce prác alebo starostí, ktoré sa zdajú naliehavé. Je to znova chvíľa pravdy pre srdce a pre jeho uprednostňujúcu lásku. Niekedy sa obraciame na Pána ako na posledné útočisko. Ale skutočne tomu veríme? Inokedy si berieme Pána za spojenca, lenže srdce zostáva ešte domýšľavé. V každém prípade náš nedostatok viery dáva najavo, že ešte nemáme dispozíciu pokorného srdca. Iným pokušením, ktorému domýšľavosť otvára dvere, je duchovná znechutenosť (po latinsky acedia). Pod týmto výrazom Otcovia duchovného života chápu určitú formu depresie zavinenú ochabnutím v askéze, poklesom bedlivosti a nedbanlivosťou srdca. Z čím väčšej výšky človek padne, tým viac si ublíži. Bolestná stiesnenosť je opakom domýšľavosti. Kto je pokorný, nečuduje sa svojej úbohosti; ona ho vedie k tomu, aby mal väčšiu dôveru, aby vytrvalo odolával. KKC 2732-2733 V knihe Cesta dokonalosti autori: A. Gazzera a A. Leonelli predkladajú všeobecné princípy kresťanskej dokonalosti, v ktorej má svoje miesto: I. BOŽÍ PODIEL Ježiš Kristus žiada, aby sme dali prednosť: - duši pred telom "Čo osoží človekovi, keby aj celý svet získal, a svojej duši by uškodil?!" /Mt 16,26/ - nebu pred zemou "V nebi si zhromažďujte poklady; tam ich neničí ani moľ, ani hrdza..." /Mt 6,20/ - úzkej ceste pred širokou "Aká tesná je brána a úzka cesta, čo vedie do života..." /Mt 7,14/ - Bohu pred ľuďmi "Kto miluje otca alebo matku viac ako mňa, nie je ma hoden." /Mt 10,37/ - panenstvu pred manželstvom: "Nie všetci pochopia toto slovo, iba tí, ktorým je to dané." /Mt 19,11/ - kontemplatívnemu životu pred činnosťou aktívneho života: "Marta, Marta, staráš sa a znepokojuješ pre mnohé veci, a potrebné je len jedno. Mária si vybrala lepší podiel, ktorý sa jej neodníme." /Lk 10,41-42/ V reči na vrchu nám Kristus ukázal ideál kresťanskej dokonalosti. Podľa kresťanského náboženstva skutoční veľkí sú: chudobní, trpiaci, tichí, hladní, milosrdní, čistí, pokojamilovní, prenasledovaní. Kto má tieto vlastnosti, je dokonalý, lebo je podobný Ježišovi Kristovi. II. ĽUDSKÝ PODIEL Človek sa posväcuje: dobrými skutkami, modlitbou, rozjímaním, spytovaním svedomia, duchovnými cvičeniami, mesačnou obnovou, štúdiom a čítaním, životným programom, prácou a apoštolátom Apoštolát posväcuje, pretože: - je prejavom lásky k Bohu a blížnemu, smeruje k Božej sláve a spáse duší; - praktizujeme v ňom mnohé čnosti: lásku, poníženosť, trpezlivosť, rozumnosť, odvahu, obetavosť; - štúdium problémov, diskusie o námietkach posilňujú našu vieru a živia nábožnosť; - obrana viery a Cirkvi nás oduševňuje za Božie záujmy; - naše reči, upozornenia, ktoré dávame iným, nás zaväzujú, aby sme sa nimi aj my riadili. Ako sú všetci kresťania povolaní k dokonalosti, tak sú všetci krstom a birmovaním povolaní aj k apoštolátu. Kňaz má celkom zvláštne apoštolské poslanie. Posväcuje veriacich sviatosťami, obetou svätej omše, kázňami, vedením kresťanskej pospolitosti. Je k tomu splnomocnený posvätnou mocou, ktorú prijíma vo sviatosti kňazstva. Ale aj veriaci prijímajú dve sviatosti, ktoré - podobne ako u kňaza - vtláčajú do duše nezničiteľný charakter, ktorý ich spája s Kristovým kňazstvom a jeho prorockým poslaním. Sviatosť krstu a sviatosť birmovania okrem iných povinností zaväzujú veriaceho k apoštolátu, čiže k povinnosti duchovne pomáhať svojmu blížnemu. Prežívať birmovanie znamená prijať výzvu k práci na spáse a šíriť Božie kráľovstvo, znamená byť užitočnou časťou spoločenstva a všetkými silami pracovať na jeho zdokonalení. *Pôvodný zdroj: http://www.benedikt.aggio.sk/modules.php?name=News&file=article&sid=37 ==MYSTIKA == Duchovný pokrok smeruje k stále dôvernejšiemu spojeniu s Kristom. Toto spojenie sa nazýva "mystické", pretože sa podieľa na Kristovom tajomstve prostredníctvom sviatostí "svätých tajomstiev" a v Kristovi na tajomstve Najsvätejšej Trojice. Boh nás všetkých volá k tomuto dôvernému spojeniu s Ním, i keď len niektorým sú udelené zvláštne milosti alebo mimoriadne znamenia tohto mystického života, aby sa tak stal zjavným nezaslúžený dar, ktorý dostali všetci. KKC 2014 "Vznešená prirodzenosť Božia vo svojej nekonečnej moci a nezmerateľnej láske priťahuje v milosti posväcujúcej ľudskú prirodzenosť k sebe, prijíma ju do svojho lona, ponára ju do svojho božstva ako železo do plameňa. Robí z nás rod Boží. Spojením so Synom a Duchom sme účastní božskej prirodzenosti nielen podľa slova, ale skutočne. My všetci, ktorí veríme, sme sa stali Bohu podobnými tým, že sme boli povznesení nad všetku stvorenú krásu. Nevýslovným spôsobom sa v nás tvorí Kristus, nie ako tvor v tvorovi, ale ako Boh stvorenej prírody, tým, že nás Boh pretvára na svoj obraz a povznáša nás nad všetko stvorenie". /Sv. Cyril Alexandrijský/ Nie je to splynutie alebo stotožnenie s Bohom, ale len prežiarenie duše, skryté a pre našu malú súčinnosť nedokonalé. Nie sme bohmi, ale milosťou sa nám dostáva niečo, čo je vlastné len Bohu: sme nadprirodzeným obrazom, odleskom Božej slávy a svätosti. Boh je absolútne zvrchovaná, nekonečná láska. V radikálnej otvorenosti je svätou Prítomnosťou. Blízkosťou. Tá má mnoho spôsobov. Boh zo svojej transcendencie vystúpil tak, že skrze svoje Slovo a v láske Ducha dal vznik bytiu mimo seba. Pretože to bolo dielom lásky, nazýva sa táto skutočnosť milosťou v najširšom zmysle. Všetko bytie nesie v sebe stopu Božej tvorčej lásky. Zvláštnym obrazom a podobaním sa Bohu tvor sa stáva schopným poznania, dialógu a lásky. Toto partnerstvo a zvláštne spoločenstvo s Bohom nie je už len púhou skutočnosťou danou Božím stvoriteľským činom, je zvláštnou a osobnou účasťou, kde Boh nie je "prvou Príčinou", ale zdieľajúcou sa Láskou, ktorá tvora pozýva k naplneniu a dokonaniu v Ňom. Túto skutočnosť viery nazývame milosťou v užšom, teologickom zmysle slova. Tento láskyplný vzťah človek porušil hriechom. Boh sa však vo svojej láske rozhodol všetko zmieriť a obnoviť v Kristovi, svojom milovanom Synovi, všetkému vtlačil svoju pečať Novej Zmluvy v Duchu Svätom. V Kristovi prišla pravda a milosť, "z jeho plnosti sme my všetci prijali milosť za milosťou." /Jn 1,16/ Toto nové dielo lásky priniesol Kristus všetkým ľuďom. Tým, ktorí ho prijali, ktorí sa zrodili z vody a z Ducha, dal nové bytie vo svojom tajomnom tele - Cirkvi. Ale Duch Svätý ďalej koná pre nás dielo Kristovej spásy - a to tak, že ho vnáša do jednotlivých duší, osobne ich pozýva do spoločenstva s Najsvätejšou Trojicou, dáva im účasť na jej vnútornom živote a svätosti. V diele spásy a posvätenia pokračuje Duch Svätý v dejinách ľudstva, Cirkvi a jednotlivej osobnosti, pokiaľ sa nenaplní čas, kedy všetko bude v Bohu a Boh vo všetkom. Na tejto ceste do "absolútnej budúcnosti" nám pomáhajú anjeli a všetci svätí, predovšetkým Matka Kristova - prosbami a príkladom. Tak sa uskutočňuje "spoločenstvo svätých", dokiaľ Kristus nepríde znovu v sláve, aby dokonal a naplnil všetko. Úžasné je toto tajomstvo živého Boha a človeka - jedno z najjasnejších, ktoré s vierou prijímame. Dejiny sú naplnené prítomnosťou Boha živého a pravého - pre nás a pre našu spásu. Božia darujúca láska stvorila hneď na počiatku človeka v nadprirodzenom poriadku. Jej ďalší stupeň je láska k človeku, ktorý svojou vzburou porušil Božie priateľstvo a stratil milosť. Táto láska k hriešnemu ľudstvu vyvrcholila vtelením Ježiša Krista. "Veď zjavila sa Božia milosť na spásu všetkým ľuďom a vychováva nás, aby sme sa zriekli bezbožnosti a svetských žiadostí a žili v tomto veku triezvo, spravodlivo a nábožne, a tak očakávali blahoslavenú nádej a príchod slávy veľkého Boha a nášho Spasiteľa Ježiša Krista, ktorý vydal za nás seba samého, aby nás vykúpil z každej neprávosti a očistil si vlastný ľud, horlivý v dobrých skutkoch." /Tit 2,11-14/ Je s nami až do skončenia sveta /Mt 28,20/ a nikto nemôže prísť k Otcovi iba skrze neho /Jn 14,6/. Milosť tu znamená ľudsky možnú účasť na živote osláveného Pána, ktorá však v našom pútnickom stave znamená účasť aj na jeho utrpení. Tak sa v kristologickom zmysle konkretizuje a napĺňa "obraz a podobnosť Božia" v nás. Kristovo dielo prinieslo spásu všetkým ľuďom, t.j. všetkým dáva prístup k Božiemu životu a spoločenstvu v láske. Túto možnosť uskutočňuje v Cirkvi Duch Svätý. V tom zmysle obnovuje tvárnosť zeme, je darcom života, hosť a priateľ duší, láska Božia rozliata v našich srdciach. Milosť je kľúčovým pojmom zjavenia: v nej dochádza k uskutočneniu najhlbšieho vzťahu Boha a človeka. Sväté písmo nemá síce definície a sústavnú náuku o milosti, ale je samo dielom milosti, je samo nepretržitým svedectvom o milosti v Božom srdci a v Božom konaní, o ľuskej súčinnosti s ňou i o zlyhaní človeka... Sv. Pavol: V jeho osobnej skúsenosti je milosť vyvolením "Ale keď sa Bohu, ktorý si ma už v lone matky vybral a svojou milosťou povolal, zapáčilo zjaviť vo sme svojho Syna, aby som ho zvestoval medzi pohanmi..." /Gal 1,15/ Všeobecne chápe milosť ako silu vykúpenia a ospravedlnenia. Milosť je novým životom, životným spoločenstvom s Bohom... Toto spoločenstvo spôsobuje Kristov Duch... Od Kristovho povýšenia zasahuje do existencie veriaceho človeka a dáva mu život a slobodu, slobodu od zákona, hriechu a smrti... Je Božou láskou, vliatou nám do sŕdc... Pôsobí v Cirkvi svojimi darmi... "Ak ste teda s Kristom vstali z mŕtvych, hľadajte, čo je hore, kde Kristus sedí po pravici Boha! Myslite na to, čo je hore, nie na to, čo je na zemi! Veď ste zomreli a váš život je s Kristom ukrytý v Bohu. A keď sa zjaví Kristus, váš život, vtedy sa aj vy zjavíte s ním v sláve." /Kol 3,1-4/ Sv. Ján: Milosť sa zjavila v Kristovi... "V ňom bol život a život bol svetlom ľudí..." /Jn 1,4/ Láskou" "Boh tak miloval svet..." /Jn 3,16/ Kristus sám o milosti nehovorí, ale jeho radostná zvesť je plná milosti. Prichádzajúce kráľovstvo, ktoré oznamuje, je práve milosť. Je skrytá ako poklad na poli, ako perla, ktorá má hodnotu ako všetok majetok. Boli sme stratení a milosrdenstvo Božie nás znova našlo /podobenstvo o stratenej ovečke, o stratenej drachme, o márnotratnom synovi/. Sme pozvaní na hostinu /podobenstvo o hostine, o pannách/. Milosť sa javí i v Kristových činoch na nemocných a hriešnikoch, predovšetkým však v jeho výkupnej smrti. Kresťanská spiritualita je len zlomkovite zachytená v literatúre, ktorá je napriek tomu pre svoj rozsah i obsah nepostihnuteľná. Z hĺbky bohatstva dolujú prostí veriaci i naši svätci stále nové a nové pravdy a krásy. Kresťanská zbožnosť je teocentrická, kristologická; zreteľ pneumatologický v západnej cirkvi trochu ustupuje v porovnaní s cirkvou východnou. Takmer všetci veľkí svätci a mystici dovršujú svoj výstup k Bohu v tajomstve Najsvätejšej Trojice. V tajomstve milosti, o ktorom tu hovoríme, sa nám zdieľa sám Boh. Jeho všadeprítomnosť nadobúda osobný, najvnútornejší a najintímnejší charakter. Nie je len BOH S NAMI /Emanuel/, ale je Boh v nás. Toto tajomstvo Božej lásky môžeme popísať dvojako: buď celá Najsvätejšia Trojica umožňuje svoju prítomnosť tak, že hovoríme o príchode Božieho kráľovstva v nás. Alebo naopak, "vťahuje" nás mysticky do svojho vnútorného života: sme Božou prítomnosťou uchvátení, ako hovorí sv. Pavol, vytrhnutí, vtiahnutí; Kristus sa nás zmocňuje /Flp 3,12/. Avšak stupne tejto skutočnosti a skúsenosti sú veľmi rozdielne: od všeobecnej a nekonečnej Božej lásky až do vysokých stavov spojenia, stretnutia, spoločenstva. Je tu tiež naša otvorenosť Bohu, naša odpoveď na Božiu lásku. V tomto stretnutí môže dôjsť k najhlbšej premene človeka. Závratné priateľstvo, toto spoločenstvo a dialóg lásky je najhlbším prvkom kresťanského života. Žiadne iné náboženstvo, žiadna iná mystika, čo aj psychologicky intenzívnejšia, sa nemôže rovnať Božej milosti. Všetky sú nejako jednostranné: buď mizne človek, alebo Boh. Buď je činný len človek, alebo mizne jeho sloboda. V tajomstve milosti ide o stretnutie dvoch slobôd. Len tak je možná láska, slobodne sa prejavuje voči nám Boh lásky. "No tento poklad máme v hlinených nádobách, aby mal Boh zvrchovanú moc, a nie my." /2 Kor 4,7/ Modlitba Najsvätejšia Trojica, živý Bože! Dovolil si nám nahliadnuť do skrytého tajomstva svojej vôle: aby všetko bolo jedno, sväté, Tvoje. Položil si vo večnosti rozhodnutím svojej lásky svätý začiatok. Dal si slobodu nám i anjelom, aby sme ťa milovali, odpovedali slobodne na Tvoju lásku. Tvoj Syn bol Slovom, v ktorom si všetko stvoril k sláve a kráse. K našej kráse i našej svätosti. Zlyhali sme. Ale nie Ty! Urobil si z nás nové stvorenie podľa svojho Syna silou a mocou Ducha. Hriech nebol príčinou, že si nás znovu stvoril. Prvou "príčinou" bola Tvoja večná láska. Poslal si svojho Syna, aby sme mali nový život. Posielaš svojho Ducha, aby sme ho mali v hojnosti. Prináša a pripomína nám všetko, čo si nám daroval - pred stvorením, pri stvorení, pred hriechom, po hriechu. Znovu si posvätil našu slobodu, aby sme sa mohli rozhodnúť pre Teba, pre Tvoj poriadok vo svete a pre dôstojnosť človeka. Dal si a dávaš ustavične všetko, aby sme svoje veľké vyvolenie, povolanie a poslanie mohli uskutočniť. Posväcuješ naše bytie i naše činy. Prosíme, aby nás Tvoja milosť predchádzala, sprevádzala a viedla k plnosti Kristovej. Aby všetko naše konanie vychádzalo z Teba a spelo k Tebe, Láska večná. Amen. * Z knihy: ZVĚŘINA, ''Teologie AGAPÉ, časť Účast na vnitřním Božím životě'' Učitelia Cirkvi, sv. Ján z Kríža a sv. Terézia od Ježiša /Terézia z Avily/ patria medzi najväčších mystikov svojej doby. V tomto storočí možno vyzdvihnúť Editu Steinovú /sestra Terézia Benedikta/, ktorú Sv. Otec pred krátkym časom vyznačil a povýšil na oltár /blahorečená bola 1.5.1987/. Sv. Ján z Kríža /učiteľ Cirkvi/ (1542-1591): Narodil sa v Španielsku, blízko Avily, z rodiny zámožného obchodníka s hodvábom. V 17-tich rokoch sa rozhodol stať sa ošetrovateľom v nemocnici v Medine, aby si zarobil na štúdiá. Neskôr, keď mu ponúkli miesto nemocničného kaplána, rozhodol sa radšej vstúpiť do karmelitánskej rehole. Po noviciáte odišiel na univerzitu do Salamanky a r. 1567 bol vysvätený za kňaza. Túžil sa oddať čo najúplnejšie kontemplatívnemu životu a pomýšľal na to, že sa stane kartuziánom. Ako 25-ročný stretol Teréziu z Avily. Prehovorila ho, aby sa stal zakladajúcim členom reformovaných bosých karmelitánov. Ďalších 10 rokov pracoval s ňou, začal svoje životné dielo ako učiteľ a duchovný vodca mníšok, rehoľníkov a laikov. Ale iní karmelitáni jeho reformu považovali za zradu, r. 1577 bol unesený a väznený v Tolede 9 mesiacov v cele bez okien. V tej dobe veľmi trpel telesne i duchovne. Väzenie znázorňovalo to, čo sa dialo v jeho duši, a on potom používal tieto obrazy, aby vylíčil noc ducha. Jeho najznámejšie diela: VÝSTUP NA HORU KARMEL -3 knihy, TEMNÁ NOC - 2 knihy /1618/. Tvoria prvú časť jeho spisov, ktorou je cesta vedúca k zjednoteniu s Bohom. V druhej časti spisov popisuje skúsenosť s týmto zjednotením. Vyjadril ju v dvoch básňach: Duchovná pieseň a Živý plameň lásky so svojimi komentármi. Obe časti sú cesty duše a každá z nich má svoju vlastnú dynamiku. Prvá časť je vymanenie sa zo sebectva. Druhá je dynamikou samotnej lásky, keď očistená duša tiahne k dokonalosti lásky v duchovnom zasnúbení a pokračuje ďalej, až dôjde k duchovnému manželstvu, poslednému stavu dokonalosti. Pojem "zjednotenie s Bohom" je ústredným pojmom. Čitateľ na prvom mieste musí pochopiť tento pojem a musí pamätať, že sv. Ján z Kríža má na mysli zjednotenie duše s Bohom a jej pretvorenie v Neho. K tomu dochádza vtedy, keď sa Božia vôľa a vôla duše zhodujú, takže sa v jednom nič neprotiví druhému a duša, úplne zbavená sebectva, je láskou pretvorená v Boha. Stupeň našich sebazáporov zodpovedá intenzite spojenia. Ukazuje tiež to, že počas putovania duše je sám Kristus učiteľom a vzorom, ako je i korunou a odmenou na konci. Sv. Ján nepresadzuje nijakú svoju teóriu, ale čisté učenie evanjelia. Vie, že je spoľahlivé a zásadné a snaží sa ho urobiť príťažlivým a praktickým učením. /Z knihy: N. Cummins: OSVOBOZENÍ K RADOSTI/ Sv. Terézia z Avily /učiteľka Cirkvi/.(+1582). Je reformátorkou v Cirkvi a zakladateľkou bosých karmelitánov a karmelitánok. Založila 18 kláštorov prísnej karmelitánskej rehole. Svoj životopis rozdeľuje na dve časti: vlastný svoj život a život Boží v nej. "Život, ktorý som viedla až do dňa svojho obrátenia, bol mojím životom. Ale od tej doby /1555/ zdá sa mi, že nežijem ja, ale žije vo mne Boh, že spôsobil, že som bola zbavená seba samej". V roku 1565 Terézia dokončila svoj vlastný životopis. V ďalších 18 rokoch až do jej smrti ju Boh zahrňoval stále väčšími milosťami. Zostali by nám neznáme, keby sám Boh nechcel, aby o nich písala. U nás vyšli jej spisy: ŽIVOT: Autobiografické veľdielo sv. Terézie je jedinečným svedectvom o láske človeka k Bohu, o vernosti k Cirkvi a vrúcnej túžbe po blízkosti živého Boha. Každý človek, ktorý žije duchovne, v ňom nájde medzi riadkami veľké povzbudenie pre svoj duchovný život a mnohé poučenia. NAD VELEPÍSNÍ A JINÉ SPISY: Nad textom Pieseň piesní sv. Terézia v skratke zhrnula svoje učenie o modlitbe a podstate modlitby, ktorou je láska k Bohu a Božia láska k človekovi. Svojím vnútorným duchovným zmyslom pochopila, že v knihe Pieseň piesní Duch Svätý používa prejavy ľudskej lásky, aby zrozumiteľným spôsobom dal poznať tajomstvo Božej lásky. CESTA K DOKONALOSTI: Sv. Terézia uvádza svoje spolusestry krok za krokom do dôverného spojenia s Bohom v láske, varuje pred prekážkami a nebezpečenstvami duchovného života. Vlastné uvedenie do modlitby aplikuje na originálnom výklade modlitby Pána. Táto kniha je akousi teologickou príručkou duchovného života. VNÚTORNÝ HRAD /1577/: Ide o vrcholné dielo sv. Terézie, venované náuke o modlitbe. Postupne rozoberá všetky stupne modlitby až po tie najvyššie stupne nazerania a popisuje ich s obdivuhodnou presnosťou. Rôzne "komnaty" sú príkladom či obrazom rôznych stupňov modlitby. Duša, ktorá nimi prechádza, dospeje až do poslednej komnaty, ktorá sa nachádza v samom strede hradu. Tam prebýva Kráľ slávy a tam dôjde tiež k tomu dôvernému spojeniu duše s Bohom. Pretože nenachádza vhodnejší príklad, nazýva ho duchovnými zásnubami. Kniha je vhodná pre tých, ktorí už pokročili vo vnútornej modlitbe. KNIHA O ZAKLADANÍ KLÁŠTOROV: Túto knihu napísala sv. Terézia z poslušnosti voči svojmu spovedníkovi. Kniha je strhujúcou reportážou o diele Božom skrze túto sväticu pri zakladaní nových kláštorov. Nie je len suchým popisom udalostí, ale živým svedectvom o činorodej láske, utrpení i námahách pre Božie kráľovstvo, ale i charizmatických darov tejto svätice. Sv. Terézia Benedikta /Edita Steinová/: Narodila sa v r. 1891 vo Wroclawi zo židovskej rodiny ako 12. dieťa. Jej matka, hlboko veriaca Židovka, vštepovala svojim deťom zmysel pre pravdu, odpor k hriechu a lásku k Božiemu zákonu. Ako 30-ročnú ju oslovil životopis sv. Terézie z Avily. Prečítala ho jedným dychom. Na druhý deň si kúpila katolícky katechizmus a misál, začala ich študovať a pravidelne sa zúčastňovať na sv. omši. Na Nový rok 1922 prijala sviatosť krstu. Svoj vzťah k Ježišovi vnímala "nielen ako duchovný záväzok, ale ako pokrvné puto". Ako Ježišova učeníčka neprestala byť dcérou Izraela. Svoje obrátenie prirovnala k príbehu kráľovnej Ester, ktorá bola odlúčená od svojho národa práve preto, aby mohla stáť pred kráľom v mene svojho národa. "Som biedna, slabá a malá ako Ester, ale Kráľ, ktorý si ma vyvolil, je nekonečne veľký a milosrdný". Po obrátení ju priťahoval Karmel, ale ešte 10 rokov ostala vo svete a plne sa venovala vyučovaniu, štúdiu, prekladom filozofických diel, cestovala, prednášala, nielen s cieľom obhájiť "múdrosť", ale predovšetkým obhájiť Krista. Vo svetskom povolaní bola učiteľkou, neskôr docentkou na Nemeckom inštitúte vedeckej pedagogiky. V októbri 1933 vstúpila do karmelitánskeho kláštora v Kolíne a prijala meno sestra Terézia Benedikta od Kríža. Viedla život hlbokej modlitby a napriek nechcenej sláve a úspechom, uprednostňovala ticho a ústranie. Dokázala spojiť prísne dodržiavanie chudoby, pokory a poslušnosti s náročnou intelektuálnou prácou, v ktorej pokračovala na žiadosť predstavených aj za bránami kláštora. "Myslím si, že čím viac nás priťahuje Boh, tým viac sme povolaní vyjsť zo seba a obetovať sa za svet". Už v roku 1933 adresovala pápežovi Piovi XI. list, v ktorom upozorňovala na postavenie Židov a naliehavo prosila o odsúdenie antisemitizmu, nenávisti a prenasledovania Židov. Jej výzva však v tom čase ostala nevypočutá. Začiatkom roku 1938 začali v Nemecku pogromy, Židov zabíjali, synagógy podpaľovali. Edita odcestovala do kláštora v Holandsku, kde pokračovala v štúdiu a osvojila si už 7. jazyk. Svoje vedecké dielo zavŕšila prácou: VEDA KRÍŽA. Edita vyjadrila svoju túžbu "obetovať svoj život za obrátenie Židov". V auguste 1942 zomrela v plynovej komore v Osvienčime. Bola plná Boha *Pôvodný zdroj: [http://www.benedikt.aggio.sk/modules.php?name=News&file=article&sid=36] ==Čo je sloboda?== "Pán je Duch; a kde je Pánov Duch, tam je sloboda". /2 Kor, 3,17/ "Túto slobodu nám vydobyl Kristus. Stojte teda pevne a nedávajte sa znova zapriahnuť do jarma otroctva". /Gal 5,1/ Sloboda je v rozume a vo vôli zakorenená schopnosť konať alebo nekonať, urobiť to alebo ono, a tak vykonaťsám od seba vedomé a dobrovoľné činy. Slobodnou vôľou každý disponuje sebou samým. Sloboda je v človekovi sila, ktorá mu umožňuje rásť a dozrievať v pravde a dobre. Sloboda dosahuje svoju dokonalosť, keď je zameraná na Boha, ktorý je našou blaženosťou. Dokiaľ sloboda definitívne nezakotví v konečnom dobre, ktorým je Boh, zahŕňa v sebe možnosť voliť medzi dobrom a zlom, teda možnosť rásť v dokonalosti, alebo zlyhať a hrešiť. Sloboda charakterizuje pravé ľudské činy. Stáva sa prameňom chvály alebo hany, zásluhy alebo viny. Čím väčšmi človek koná dobro, tým sa stáva slobodnejším. Pravá sloboda je iba tá, ktorá je v službe dobra a spravodlivosti. Zvoliť si neposlušnosť a zlo je zneužitím slobody a vedie do "otroctva hriechu" /por. Rim 6,17/. Sloboda robí človeka zodpovedným za vlastné činy v takej miere, v akej sú dobrovoľné. Pokrok v čnosti, poznanie dobra a askéza posilňujú vládu vôle nad jej činmi. KKC 1731-1734 Slobodná iniciatíva Boha vyžaduje slobodnú odpoveď človeka; lebo Boh stvoril človeka na svoj obraz a dal mu spolu so slobodou schopnosť ho poznať a milovať. Duša môže vstúpiť do spoločenstva lásky len slobodne. Boh sa dotýka srdca človeka bezprostredne a hýbe ním priamo. Vložil do človeka túžbu po pravde a dobre a môže ju plne uspokojiť len on sám. Prisľúbenia "večného života" odpovedajú na túto túžbu nad každé očakávanie. por. KKC 2002 Verejná moc je povinná rešpektovať základné práva ľudskej osoby a vytvárať podmienky na používanie jej slobody. KKC 2254 "Lebo vy ste povolaní pre slobodu, bratia, len nedávajte slobodu za príležitosť telu, ale navzájom si slúžte v láske!" Veď celý zákon sa spĺňa v jedinom slove, v tomto: "Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého!" /Gal 5,13-14/ ==Z Listiny základných práv a slobôd== Zák. č. 23/91 Zb. *Ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti a právach. Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné. /čl.1/ *Základné práva a slobody sa zaručujú všetkým bez rozdielu pohlavia, rasy, farby pleti, jazyka, viery a náboženstva, politického či iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, príslušnosti k národnostnej alebo etnickej menšine, majetku, rodu alebo iného postavenia. /z čl.3/ *Každý má právo na život. Ľudský život je hodný ochrany už pred narodením. Nikoho nemožno zbaviť života. Trest smrti sa nepripúšťa. /z čl.6/ *Nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia je zaručená. Obmedziť ju možno iba v prípadoch ustanovených zákonom. *Nikoho nemožno mučiť ani podrobiť krutému, neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu. /čl.7/ *Osobná sloboda je zaručená. /z čl.8/ *Každý má právo na zachovanie svojej ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena. *Každý má právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života. *Každý má právo na ochranu pred neoprávneným zhromažďovaním, zverejňovaním alebo iným zneužívaním údajov o svojej osobe. / čl.10/ *Obydlie je nedotknuteľné. Nie je dovolené doň vstúpiť bez súhlasu toho, kto v ňom býva. /z čl.12/ *Sloboda pohybu a pobytu je zaručená. /z čl.14/ *Sloboda myslenia, svedomia a náboženského vyznania je zaručená. *Sloboda vedeckého bádania a umeleckej tvorby je zaručená. /z čl.15/ *Každý má právo slobodne prejavovať svoje náboženstvo alebo vieru buď sám, alebo spoločne s inými, súkromne alebo verejne, bohoslužbou, vyučovaním, náboženskými úkonmi alebo zachovávaním obradu. *Cirkvi a náboženské spoločnosti spravujú svoje záležitosti, najmä zriaďujú svoje orgány, ustanovujú svojich duchovných a zakladajú rehoľné a iné cirkevné inštitúcie nezávisle od štátnych orgánov. /z čl.16/ Pôvodný zdroj: [http://www.benedikt.aggio.sk/modules.php?name=News&file=article&sid=35] {{Katechéza}} 1820 6042 2006-06-09T09:25:38Z Mireksoteria 23 V tejto časti sa podávajú tematické katechézy analytickým spôsobom. '''Božie slovo:''' *[[Katechéza: Biblia|Biblia]] *[[Katechéza: Biblická katechéza|Biblická katechéza]] *[http://home.worldonline.cz:8080/volesky.j/index.html Biblické hodiny] *[http://www.gladtidings-bs.com/slovakia/gtbs/index.shtml?intro Biblické stretká v skupinke] *[http://www.breviar.sk/katechezy.htm Katechézy o žalmoch] '''Boh''' *[[Katechéza: Boh|Kto je Boh?]] *[[Katechéza: Ježiš|Ježiš]] *[[Katechéza: Duch Svätý|Duch Svätý]] *[[Katechéza: Panna Mária|Panna Mária]] '''Ľudský život''' *[[Katechéza: Kto som?|Kto som?]] *[[Katechéza: Ekológia|Ekológia - morálna zodpovednosť za životné prostredie]] *[[Katechéza: Populačný vývoj|Populačný vývoj – problém na zamyslenie]] *[[Katechéza: Sexualita|Sexualita]] *[http://www.kbs.sk/?cid=1116971316 Homosexuálne manželstvo?] *[[Katechéza: Homeopatia|Homeopatia - konflikt s kresťanskou vierou?]] '''Môj život s Bohom''' *[[Katechéza: Prikázania|Prikázania]] *[[Katechéza: Čnosti|Čnosti]] *[[Katechéza: Svätý život|Svätý život]] *[[Katechéza: 7 darov Ducha Svätého|7 darov Ducha Svätého]] *[[Katechéza: Charizmy|Charizmy]] *[[Molitby|Modlitba]] *[[Katechéza: Sviatosti|Sviatosti]] *[[Katechéza: Sväteniny|Sväteniny]] *[[Katechéza: Odpustky|Odpustky]] '''Problematické otázky''' *[[Katechéza: Inkvizícia|Inkvizícia]] *[[w:sk:Malleus maleficarum|Kladivo na čarodejnice]] '''Ľubovoľné témy, doteraz nezaradená do žiadnej kategórie''' *[[Katechéza: Nezaradené do kategórií|Téma 1 ]] *[[Katechéza: Analytická katechéza|Téma 2]] *[[Katechéza: | ]] *[http://krestane.info/temata.html Rozličné témy na českých stránkach] '''Bibliografia a internetové zdroje''' *[[Katechéza: Bibliografia|Bibliografia ]] *[[Katechéza: Zdroje na internete|Zdroje na internete]] 1821 3699 2005-10-04T07:58:23Z Mireksoteria 23 V tejto časti sa podávajú tematické katechézy analytickým spôsobom. *[[Katechéza: Biblická katechéza|Biblická katechéza]] *[[Katechéza: Boh|Kto je Boh?]] *[[Katechéza: Ježiš|Ježiš]] *[[Katechéza: Duch Svätý|Duch Svätý]] *[[Katechéza: Panna Mária|Panna Mária]] *[[Katechéza: Sviatosti|Sviatosti]] *[[Katechéza: Kto som?|Kto som?]] *[[Katechéza: Modlitba|Modlitba]] *[[Katechéza: Prikázania|Prikázania]] *[[Katechéza: Čnosti|Čnosti]] *[[Katechéza: Sexualita|Sexualita]] *[[Katechéza: Nezaradené do kategórií|Nezaradené do kategórií ]] *[[Katechéza: Analytická katechéza]] *[[Katechéza: | ]] *[http://krestane.info/temata.html Rozličné témy na českých stránkach] {{Katechéza}} 1822 5623 2006-04-14T17:53:21Z Mireksoteria 23 V tejto časti príručky chceme podať stručným a syntetickým spôsobom niektoré poučky a kontrolné otázky, ktoré by mohli poslúžiť na rýchle preskúšanie vo forme testu. [[Image:Christian cross.gif|right]] #'''Katechizmové poučky''' #*[[Katechéza: Poučky|Základné poučky]] #*[[Katechéza: Poučky - Rozšírené poznatky|Rozšírené poznatky]] #'''Kontrolné otázky a odpovede''' #*[[Katechéza: Otázky - Viera|Viera a jej pramene]] #*[[Katechéza: Otázky - Boh|Boh]] #*[[Katechéza: Otázky - Stvorenie|Stvorenie, anjeli, ľudia]] #*[[Katechéza: Otázky - Ježiš|Ježiš Kristus a Duch Svätý]] #*[[Katechéza: Otázky - Božia milosť|Božia milosť, sviatosti a sväteniny]] #*[[Katechéza: Otázky - Spoločenstvo svätých|Spoločenstvo svätých]] #*[[Katechéza: Otázky - Prikázania|Božie a cirkevné prikázania]] #*[[Katechéza: Otázky|Iné]] 1823 6003 2006-05-20T17:44:58Z Mireksoteria 23 '''Evanjelizácia všeobecne:''' *[[Katechéza: Evanjelizácia|Čo je evanjelizácia?]] *[[Katechéza: Evanjelizačné zákony|Evanjelizačné zákony]] [[Image:Ichthus.svg|right]] '''Evanjelizačné témy:''' *[[Katechéza: Božia láska|Božia láska]] *[[Katechéza: Hriech|Hriech]] *[[Katechéza: Spása|Spása]] *[[Katechéza: Viera a obrátenie|Viera a obrátenie]] *[[Katechéza: Vyliatie Ducha Svätého|Vyliatie Ducha Svätého]] *[[Katechéza: Spoločenstvo|Spoločenstvo ]] '''Evanjelizačné akcie:''' *[[Katechéza: Oáza|Oáza nového života]] *[[Katechéza: Kurz Filip|Kurz Filip]] '''Evanjelizačné kázne a prednášky:''' *[[Katechéza: Evanjelizačné kázania 1|Nikodém a Ježiš]] *[[Katechéza: Evanjelizačné kázania 2|Čo robiť, keď nám iní ľudia idú na nervy?]] *[[Katechéza: Evanjelizačné kázania 3|Evanjelizačné kázne a prednášky na internete]] *[[Katechéza: Evanjelizačné kázania 4|Postavenie laikov v Cirkvi]] 1824 3705 2005-10-04T08:13:08Z Mireksoteria 23 *[[Katechéza: Príbeh 1|Príbeh 1]] *[[Katechéza: Príbeh 2|Príbeh 2]] *[[Katechéza: Príbeh 3|Príbeh 3]] *[[Katechéza: Príbeh 4|Príbeh 4]] *[[Katechéza: Príbeh 5|Príbeh 5]] *[[Katechéza: Príbeh 6|Príbeh 6]] 1825 3719 2005-10-04T11:36:48Z AtonX 2 categ [[Kategória:Kategórie]] 1826 3720 2005-10-04T11:37:27Z AtonX 2 +categ [[Kategória:Wikibooks]] 1827 3988 2005-10-10T23:13:08Z 158.193.85.212 Táto príručka je určená všetkým, ktorí chcú pracovať v katechéze a evanjelizácii. V tejto príručke k tomu nájdu bohatý materiál, z ktorého môžu zdarma načerpať. Prosíme, aby k tomu aj samozrejme sami prispeli. Projekt je zatiaľ iba v počiatočných štádiách. Predbežne sem boli vložené texty, ktoré sú neusporiadané a obsahujú mnohé preklepy. Prosíme teda našich čitateľov, aby nám tento nedostatok ospravedlnili, alebo aby ho rovno odstránili. Vyzývame všetkých, ktorí majú záujem na štúdiu a rozvoji tohoto projektu, aby sa zapojili úpravou a rozvíjaním týchto textov. Prosíme, aby sa do rozvoja tohoto projektu zapojili všetci tí, ktorí sa zaujímajú o katolícku katechézu a aby túto príručku aj v tomto duchu rozvíjali. Rešpektujeme samozrejme aj názory veriacich iných cirkví, avšak toto miesto je určené na katechézy, preto prosíme aby tí, ktorí chcú rozvíjať alternatívne názory tak urobili v nejakom inom projekte, ktorý na to bude určený. Za pochopenie Vám ďakuje: ThDr. Miroslav Vančo, koordinátor tohto projektu. 1828 4862 2005-12-18T21:24:13Z Mireksoteria 23 [[Image:Decalogue parchment by Jekuthiel Sofer 1768.jpg|right]] ==Desatoro Božích prikázaní== *[[Katechéza: Desatoro|O Božích prikázaniach všeobecne]] *[[Katechéza: 1. Božie prikázanie|1. Božie prikázanie]] *[[Katechéza: 2. Božie prikázanie|2. Božie prikázanie]] *[[Katechéza: 3. Božie prikázanie|3. Božie prikázanie - slávenie nedele]] *[[Katechéza: 4. Božie prikázanie|4. Božie prikázanie]] *[[Katechéza: 5. Božie prikázanie|5. Božie prikázanie]] *[[Katechéza: 6. Božie prikázanie|6. Božie prikázanie]] *[[Katechéza: 7. Božie prikázanie|7. Božie prikázanie]] *[[Katechéza: 8. Božie prikázanie|8. Božie prikázanie - klamstvo]] *[[Katechéza: 9. Božie prikázanie|9. Božie prikázanie]] *[[Katechéza: 10. Božie prikázanie|10. Božie prikázanie]] ==Pätoro cirkevných prikázaní== *[[Katechéza: 1. Cirkevné prikázanie|1. Cirkevné prikázanie]] *[[Katechéza: 2. Cirkevné prikázanie|2. Cirkevné prikázanie]] *[[Katechéza: 3. Cirkevné prikázanie|3. Cirkevné prikázanie]] *[[Katechéza: 4. Cirkevné prikázanie|4. Cirkevné prikázanie]] *[[Katechéza: 5. Cirkevné prikázanie|5. Cirkevné prikázanie]] {{Katechéza}} 1829 3727 2005-10-04T19:04:25Z Mireksoteria 23 ==KLAMSTVO== Pohanské prostredie sa voči klamstvu stavalo veľmi zhovievavo. Aristoteles spomedzi filozofov, Sofokles spomedzi básnikov a Cicero spomedzi rímskych spisovateľov, ktorí považovali klamstvo vždy za nemorálne boli v danej dobe výnimkami. ===Sv. Písmo=== Boh už v Starom Zákone zakazoval klamstvo: Ex 20,16; 23,7 * Nevyslovíš krivé svedectvo proti svojmu blížnemu! * Nepravdivej výpovedi sa budeš vyhýbať! Toto prikázanie zaväzuje vždy a za každých okolností: klamstvo je samo o sebe vnútorne zlé a preto nie je nikdy dovolené. Lv 19,11-12 * Nekradnite, neluhajte a neklamte jeden druhého! Neprisahajte falošne na moje meno, aby ste nezneuctili meno svojho Boha. Prís 6,17.19; 30,8 * (Pán nenávidí) ... pyšné oči, jazyk falošný a ruky, ktoré prelievajú krv nevinnú... (toho,) kto hovorí lož ako svedok falošný a kto medzi bratmi zvady rozsieva. * (Bože,) vzdiaľ odo mňa nepravdivosť a lživú reč! Nedávaj mi ani chudobu, ani bohatstvo, udeľ mi vždy iba toľko, koľko potrebujem na živobytie. Sir 4,24.26.31.33; 7,13-14 * (Synu,...) Pre svoju dušu nehanbi sa vyznať pravdu... ani si nepočínaj falošne... Nehanbi sa vyznať zo svojich hriechov, no ak ide o hriech, nepoddávaj sa nikomu... Za pravdu bojuj, akoby ti šlo o život... * Nerozsievaj nepravdivé správy proti svojmu bratovi, ale ani priateľovi nerob niečo podobného. Nevymýšľaj si nič, čo je nepravdivé, lebo v tom zotrvať neslúži na dobré. Zach 8,16-17 * Ale toto sú príkazy, ktoré máte zachovávať: Hovorte každý pravdu svojmu blížnemu, majte naozaj spravodlivé súdy vo svojich bránach; nech nik nezmýšľa vo svojom srdci zle proti svojmu blížnemu a nemilujte krivú prísahu, lebo toto všetko sú veci, ktoré nenávidím. V Novom Zákone dáva Ježiš jasne klamstvo do súvisu s diablom. Jn 8,44-45 * Vašim otcom je diabol a vy chcete plniť túžby svojho otca. On bol vrah od počiatku a nezotrval v pravde, lebo v ňom pravdy niet. Keď luhá, hovorí zo seba, lebo je luhár a otec lži. Ale ja hovorím pravdu, a preto mi neveríte. Ježiš žiada od každého svojho nasledovníka pravdovravnosť. Mt 5,37 * Ale vaša reč nech je áno - áno, nie - nie. Čo je navyše, pochádza od Zlého. Sv. Pavol ohlasuje nový život v Kristovi takýmito slovami: Kol 3,9-10 * Neluhajte si navzájom vy, čo ste si vyzliekli starého človeka s jeho skutkami a obliekli ste si nového, toho, čo sa obnovuje, aby mal poznanie podľa obrazu toho, ktorý ho stvoril.  klamstvo sa tu zaraďuje medzi skutky starého človeka, teda nespaseného Ef 4,25 * Preto odložte lož a hovorte pravdu každý so svojim blížnym, veď sme si navzájom údmi. Sv. Pavol vymenováva klamstvo medzi ťažkými hriechmi v liste Timotejovi: 1 Tim 1,8-10 * (Zákon je daný pre:) nespravodlivých a nepoddajných, pre bezbožných a hriešnikov, pre zvrhlých a svetákov, pre otcovrahov a matkovrahov, pre vrahov vôbec, pre smilníkov, súložníkov mužov, únoscov, luhárov, krivoprísažníkov a pre čokoľvek iné, čo sa prieči zdravému učeniu. Sv. Peter považuje klamstvo za pokúšanie Pánovho Ducha: Sk 5,1-11 * (klamstvo Ananiáša a Zafiry)... Peter povedal: Ananiáš, prečo ti satan naplnil srdce, aby si luhal Duchu Svätému... Neluhal si ľuďom, ale Bohu... padol a skonal... (Zafiry sa Peter spýtal:) Povedz mi, či ste za toľko predali ten pozemok? Ona povedala: Áno, za toľko. Peter jej povedal: Prečo ste sa dohovorili pokúšať Pánovho Ducha?... A hneď mu padla k nohám a skonala...  je jasné, že tu nešlo o klamstvo, ktoré by spôsobovalo nejakú škodu iným, veď dávali v prospech komunity dobrovoľne svoje majetky. Hriech však spočíva v klamstve ako takom, pričom jeho vážnosť vzrastá s okolnosťou, že klame pred cirkevnou autoritou. V Apokalypse sa klamstvo zaraďuje medzi hriechy, ktoré zasluhujú peklo, a teda medzi ťažké: Zjv 21,8 * Ale zbabelci, neveriaci, poškvrnení, vrahovia, smilníci, traviči, modloslužobníci a všetci luhári budú mať podiel v jazere horiacom ohňom a sírou; to je tá druhá smrť. Podobne zas do neba nemá prístup ten, kto nie je zapísaný v knihe života. A do tej knihy nie sú zapísaní tí, čo sa dopúšťali klamstva: Zjv 21,27 * Ale nič poškvrnené, nik, kto sa dopúšťa ohavnosti a lži, doň nevojde, iba tí, čo sú zapísaní v Baránkovej knihe života. V Písme sa však spomínajú rozličné klamstvá z doby patriarchov, ako aj z neskorších čias bez toho, žeby sa nejako odsudzovali. Práve preto sa niekedy v teológii cirkevných otcov javí neistota. Tak napr. Origenes, sv. Ján Zlatoústy, Didimus, sv. Hilár a Ján Kaziánsky (Cassiano) keď videli výskyt klamstva u patriarchov, predpokladali, že klamstvo, ktorým sa usilujeme pomôcť blížnemu asi nebude zlé. ===Teológia=== Sv. Augustín a neskoršie sv. Tomáš Akvinský učili, že akékoľvek klamstvo je nemorálne. Sv. Augustín Sv. Augustín venoval tejto téme dve diela: 1. «De mendacio» (napísané okolo r. 395), kde podáva svoju definíciu klamstva: * hovorenie nepravdy s úmyslom obalamutiť * klamárom je ten, kto má jednu vec v mysli, ale druhú vyjadruje, či už slovom alebo akýmkoľvek spôsobom. 2. «Contra mindacium ad Consentium» (napísané okolo r. 420), kde prichádza k uzáveru, že akékoľvek klamstvo je vždy nedovolené. Podľa sv. Augustína:  Kto si myslí, že môžu byť aj také druhy klamstva, ktoré nie sú hriechom, nehorázne tým luhá sebe samému, pretože sa považuje čestného klamára iných. Pritom všetkom však sv. Augustín neskrýval ťažkosti, ktoré z toho vyplývajú:  «Problém klamstva je neľahký a často nás znepokojuje v každodennej činnosti.» Dokazuje teologicky, nedovolenosť akéhokoľvek klamstva, pričom používa predovšetkým argumenty z Písma. Ale tiež sa dovoláva faktu, že:  reč nebola stvorená nato, aby sme sa pomocou nej navzájom klamali, ale aby sme si navzájom odovzdávali myšlienky. Sv. Tomáš Akvinský Sv. Tomáš argumentuje teologicky i filozoficky. Udáva k tomu štyri dôvody, prečo je klamstvo vždy hriechom : * klamstvo nás pripodobňuje diablovi, tak ako pravdovravnosť je charakteristikou Božích detí * rozbíja spolužitie ľudí * likviduje dobré meno toho, kto klame a zbavuje ho vieryhodnosti * pozbavuje toho, kto klame spásy V Teologickej sume jeho argumentácia vychádza z povahy ľudskej reči: * slová sú podľa svojej prirodzenosti znakmi, vyjadrujúcimi vnútorné myšlienky, preto je čosi neprirodzené, a tým pádom nevhodné (škodlivé) podávať navonok to, čo vôbec nie je vo vnútri: «preto akékoľvek klamstvo je vždy hriech». ===Závažnosť klamstva=== Po dlhý čas teológovia zastávali názor, že klamstvo je samo o sebe iba ľahkým hriechom, ale že sa môže stať ťažkým, ak je doprevádzané veľmi zlým úmyslom (napr. ublížiť niekomu, alebo spôsobiť niekomu škodu). V poslednej dobe niekoľkí teológovia sa prikláňajú k názoru, že klamstvo je samo o sebe ťažkou matériou (grave ex genere suo). V tomto zmysle vypovedá i sv. Písmo. Okrem toho prísnejšie posudzovanie, pokiaľ sa jedná o závažnosť klamstva vyplýva i z faktu, že dnes prostredníctvom masovo komunikačných prostriedkov klamstvo dosahuje nedozierne následky tým, že vyvoláva všeobecnú atmosféru nedôvery, podvodu a neistoty. Pojem klamstva a jeho členenie Skôr ako sa dáme do štúdia otázky klamstva zblízka, musíme si ho zadefinovať. Klamstvo, alebo lož je vonkajší prejav nášho vnútra, ktorý protirečí nášmu vnútornému presvedčeniu. Klamať znamená vyjadriť nepravdu s úmyslom uviesť iného do omylu. # Materiálne a formálne klamstvo #* ak niekto vie, ako sa objektívne veci majú a pritom hovorí niečo iné # Materiálne klamstvo #* niekto je v omyle o tom, ako sa veci majú, ale úprimne sa vyjadruje podľa svojho presvedčenia, hoci pomýleného * Formálne klamstvo #* hovorí niečo iné než o čom je presvedčený, hoci mylne, aj keby objektívne hovoril pravdu O hriechu v morálnom zmysle slova, teda započítateľnom hovoríme len vtedy, ak je klamstvo formálne, teda úmyselné. Úmysel uviesť iného do omylu nemusí byť explicitný, je totiž už obsiahnutý v samotnom fakte, že vedome niekomu hovoríme to, o čom vieme, že nie je pravda, pričom vieme, že on to berie vážne. Každé hovorenie nepravdy však nie je klamstvom: * klamstvo zo žartu (mendicatium iocosum) je také hovorenie nepravdy, keď vieme, že ten, komu je určené vie, ako to myslíme, a teda že to nemyslíme vážne. Nejde teda o klamstvo, pretože tu nie je úmysel uviesť iného do omylu. * hovorenie rozprávok alebo rozličných vymyslených historiek pri ktorých poslucháč vie, že nejde o skutočné príbehy, alebo kde na tom vôbec nezáleží (napr. v rozličných zábavných programoch, kde účinkujúci rozpráva, čo sa mu prihodilo a pod.) * rozprávanie nepravdy samo o sebe bez toho, žeby sa tým niečo komunikovalo iným osobám nemožno tiež považovať za klamstvo (napr. ak niekto hovorí nepravdu len tak do vetra, za neprítomnosti iných osôb, alebo aj za ich prítomnosti, ak ich upozorní, že im to neoznamuje, alebo, že to, čo hovorí nie je pravda, prípadne ak to hovorí cudzím jazykom, ktorému oni nerozumejú atď.) Klamstvo podľa motívov možno rozdeliť na: * úžitkové klamstvo (mendacium officiosum), ktoré súži na vyhnutie sa nejakej škode pre seba alebo pre iných, alebo z ktorého ten, čo klame vyťaží pre seba či pre iných nejaký osoh * škodlivé klamstvo (mendacium damnosum), ktorým sa niekto usiluje uškodiť iným ===Teória materiálneho a formálneho prejavu=== Niektorí sa pokúsili zmierniť prísnu náuku o klamstve rozličnými teóriami. Jednou z nich je teória materiálneho a formálneho prejavu. Tu treba podotknúť že tieto pojmy nemožno stotožňovať s materiálnym a fomálnym klamstvom, o ktorom už bola reč. Formálny prejav je, ak ten, čo hovorí, má v úmysle niečo iným odovzdať (komunikovať). Materiálny prejev je zasa, ak tento úmysel chýba. Keďže pri materiálnom prejave hovoriaci nemá žiadny úmysel iných o niečom informovať, nie je možné pri ňom žiadne klamstvo, pretože ten, kto nemieni niekoho o niečom poučovať, nemôže ho tým pádom poučovať zle. V ťažkých situáciach by sa vraj človek mohol takto utiekať k materiálnemu prejavu, aby sa vyhol klamstvu, hoci navonok hovorí proti tomu, čo je vnútorne presvedčený. Odpoveď na teóriu Na túto teóriu treba odpovedať, že reč sama o sebe už svojou prirodzenosťou vždy čosi odovzdáva. Reč nie je nejakou neutrálnou realitou, ktorá by sa stala komunikáciou len vtedy, keď to hovoriaci chce. Kto hovorí k iným, už samotným faktom, že hovorí je vždy považovaný inými za toho, ktorý im niečo odovzdáva. Kto by chcel hovoriť iba materiálne (vydávať zvuky, ktoré nedávajú zmysel, a teda nič nekomunikujú), ten znehodnocuje reč ako takú. Dokonca ani pri žarte alebo rozprávke nejde len o materiálny prejav, lebo aj tieto nám niečo odovzdávajú. ===Teória falošného prejavu=== V tejto teórii stredobodom pozornosti nie je ten, ktorý hovorí, so svojim úmyslom niečo odovzdávať alebo nie, ale v tomto prípade sa vec točí okolo toho, ktorému je prejav určený. Celá otázka spočíva v tomto: Má v tomto konkrétnom prípade osoba, ktorej je prejav určený právo počuť pravdu alebo nie? Ak má a hovoriaci jej nehovorí pravdu, tak klame. Ale ak daná osoba nemá právo počuť pravdu, tak sa nejedná o klamstvo, ale o falošný prejav, ktorý by podľa tejto teórie nebol hriechom. Túto teóriu vypracoval predovšetkým kalvínsky teológ H. Grotius (1583-1645). Vo svojom diele «De iure pacis ac belli» píše, že právo počuť pravdu prestáva vtedy, ak by sa tým porušilo právo tretích osôb (napr. ak by bol ohrozený život nevinného, nespravodlivý prenasledovateľ nemá právo na pravdu), alebo ak by pýtajúci sa sám toto právo odmietol (ak napríklad chorý odmieta prijať pravdu o svojom stave, možno ho klamať). Aj niektorí súčasní autori zastávajú podobné stanoviská. Teória falošného prejavu sa odvoláva ako na svoj model na spôsob ako sa postupuje s nespravodlivým agresorom. Tak ako nespravodlivý agresor stráca takpovediac právo na svoj vlastný život, tak o to skôr stráca právo na pravdu ten, ktorý kladie otázky so zlým úmyslom. Preto je dovolené odpovedať nepravdou tomu, čo kladie otázky bez toho, žeby mal nárok na pravdivú odpoveď. Odpoveď na teóriu Treba uznať, že v ľudskom prejave nezohráva význam len ten, kto hovorí, ale i ten, ku ktorému je prejav určený. S človekom, ktorého poznáme a ktorému dôverujeme rozprávame inak ako s neznámym, prípadne s takým, ktorý má s nami nejaké zlé úmysly. No i napriek tomu teória falošného prejavu naráža na nasledovné prekážky: * zakladá sa na diskutibilnej hypotéze o práve na pravdu Ako možno určiť, či človek, s ktorým práve hovorím má právo na pravdu? Veď je len ozaj zriedkavým prípadom, žeby sa dalo hovoriť v pravom zmysle slova o ozajstnom práve poznať pravdu, ako by bolo napríklad na súde. Lenže v skutočnosti povinnosť hovoriť pravdu má oveľa širší rozmer: táto pramení z úcty k osobe blížneho, z lásky a zodpovednosti za to, aby bol život ľudí ovládnutý atmosférou vzájomnej dôvery. Teória falošného prejavu sa teda zakladá na vymyslenom práve na pravdu u blížneho, ktoré by mohol mať a ktoré by tiež mohol stratiť. * aj keby niekto nebol povinný povedať blížnemu pravdu (Grotius by povedal, že stratil právo na pravdu), z toho ešte nevyplýva, že mu možno povedať niečo, čo nie je pravda. V takomto prípade sa javí oveľa opodstatnenejší postoj mlčania. Tým sa totiž neútočí na ľudskú dôstojnosť blížneho. Narozdiel od toho povedať niekomu nepravdu v tzv. falošnom prejave znamená urážku ľudskej dôstojnosti, ktorú nestráca ani zločinec. * ak by bol dovolený falošný prejav, ak by jednotlivec mohol usudzovať, kedy ho použiť a kedy nie, ľudské spolužitie by sa neodškriepiteľne stalo veľmi nestabilným. * teória falošného prejavu akoby vôbec nebrala do úvahy toho, kto hovorí, ale iba toho, komu je prejav určený. Avšak ten, kto hovorí vchádza falošným prejavom do konfliktu so sebou samým, so svojim vlastným presvedčením a svedomím. Dostáva sa do kontrastu s pravdou, ktorú nám kladie na srdce evanjelium, a samozrejme devastuje zmysel ľudskej reči ako takej. Reč totiž nie je nejakou neutrálnou realitou, ktorú možno použiť na odovzdávanie pravdy, alebo falošného prejavu. Naopak, zmyslom ľudskej reči, a ten nás zaväzuje, je prenášanie pravdy. Mt 5,37 * Ale vaša reč nech je áno - áno, nie - nie. Čo je navyše, pochádza od Zlého. * Ježiš ukazuje oveľa radikálnejší postoj, než sa prejavoval v SZ. Nehovorí: Nebudeš krivo prisahať, ale: Vôbec neprisahajte! To znamená, že vôbec sa nemá robiť rozdiel v prejave pod prísahou a prejave bez prísahy. Prejav musí byť vždy: áno-áno, nie-nie: t. j. pravdivý. Treba ešte dodať, že klamstvo je hriechom samo o sebe a nie na základe následkov. Konzekvencionalisti posudzujú moralitu skutkov len na základe toho, či spôsobia dobrý alebo zlý účinok. Tu však treba zdôrazniť že žiadny (dobrý) cieľ nesvätí prostriedky. A tak nikdy nemožno skutkom, ktorý je sám o sebe zlý usilovať o dobré výsledky. Podobne nie je dovolené kradnúť, aby sa z toho konalo dobro. (Bohatým brať a chudobným dávať.) Podobne nie je mysliteľná lož z lásky k blížnemu. A falošný prejav je rozhodne lož. {{Katechéza}} 1830 5620 2006-04-14T11:00:49Z Mireksoteria 23 *[[Katechéza: Sviatosti všeobecne|Sviatosti všetobecne]] *[[Katechéza: Krst|Krst]] *[[Katechéza: Birmovanie|Birmovanie]] *[[Katechéza: Eucharistia|Eucharistia]] *[[Katechéza: Pokánie|Pokánie]] *[[Katechéza: Pomazanie chorých|Pomazanie chorých]] *[[Katechéza: Sviatosť posvätného stavu|Sviatosť posvätného stavu]] *[[Katechéza: Manželstvo|Manželstvo]] * [http://www.bosy.org/sviatosti Zbierka katechéz v príprave na prijatie sviatostí] {{Katechéza}} 1831 5687 2006-04-22T20:02:16Z Mireksoteria 23 /* Reálna prítomnosť Krista v eucharistii */ ==Svätá omša== ===Aké meno jej patrí?=== Nie je jedno, aké slová, používame na označenie osôb alebo vecí. O tom by dokázali čosi povedať rodičia, ktorí si majú vybrať meno pre svoje deti. Veď ich tak budú volať celý život. Na označenie hostiny, ktorú Ježiš zorganizoval so svojimi apoštolmi v predvečer svojho umučenia, a ktorú od nich žiadal opakovať na jeho pamiatku, už bolo v histórii použitých mnoho označení. Pánova večera - takto ju nazýva apoštol Pavol v 1Kor 11,20 * je to večera, na ktorej je prítomný Pán Lámanie chleba - takto ju označuje Lukáš v udalosti o Emauzských učeníkoch Lk 24,30-31 * Ježiš vzal chlieb, lámal ho a dával svojim učeníkom... * pri lámaní chleba môžeme spoznať aj my Ježiša Krista zmŕtvychvstalého Eucharistia - takto o nej hovorí Lukáš i Pavol. Ježiš pri večeri vzal chlieb, vzdával vďaky - eucharistésas (od slova eucharístein - ďakovať) - Lk 22,19; 1 Kor 11,24 * eucharistiou vzdávame vďaky Bohu za všetky jeho dobrodenia, predovšetkým za smrť a zmŕtvychvstanie Ježiša Krista ako aj za dar Ducha Svätého Najsvätejšia obeta - na jednej strane obetujeme Bohu chlieb a víno, plody zeme a práce ľudských rúk a na druhej strane sa Ježiš obetuje za nás. * Ježiš za nás priniesol jeden krát raz navždy tú najväčšiu obetu, keď zomrel na kríži za naše hriechy ako obetný Baránok. Okrem tejto obety niet inej v Novom Zákone. Táto má nekonečnú hodnotu, preto k nej nemožno už viac pridať. * Omša je sprítomnením tejto jedinej Kristovej obete sviatostným (nekrvavým spôsobom). Takto sa stávame účastnými na najväčšej udalosti našej spásy. ===Na návšteve=== Ísť na omšu znamená ísť na návštevu. Hostiteľom je Ježiš vo svojom dome. Jeho dom je dom modlitby. Návšteva u priateľov má štyri etapy: 1. Prijatie hostí. Pozvaní prichádzajú a zazvonia na dvere. Domáci im otvoria, pozdravia sa, podajú si ruky, objímu sa, popýtajú sa jeden druhého ako sa im vodí, ako im slúži zdravie a zaželajú si všetko najlepšie. * Pri príchode do kostola pozdravíme sa navzájom s Ježišom v Bohostánku * Keď prichádza kňaz k oltáru slúžiť sv. omšu predstavuje Krista, ktorý bude za nás prinášať obetu, preto sa s ním pozdravíme tým že sa postavíme a zvítame sa radostnou piesňou * Potom si zaželáme všetko najlepšie: Milosť nášho Pána Ježiša Krista, láska Boha Otca i spoločenstvo Ducha Svätého nech je s vami všetkými. I s duchom tvojim. Čo lepšie by sme si moholi zaželať? 2. Čas na rozhovor. Keď sme sa už zvítali, hostiteľ nás uvedie do obývačky. Tam sa spolu porozprávame o všetkom možnom. Veď priatelia si majú toho vždy dosť čo povedať. * Po privítaní nasleduje Bohoslužba slova, kde nám Boh rozpráva o sebe, o tom, čo bolo, čo bude, o svojich plánoch s nami, o jeho vzťahu k nám... * My mu odpovedáme spevom i modlitbami 3. Ku stolu. Keď už sme sa dostatočne porozprávali, hostiteľ nás nezabudne ako sa patrí pohostiť. Zavolá nás ku stolu. Jesť a piť pri jednom stole znamená prejav priateľstva, stôl spája rodinu. * Ježiš nás nepozval len na rozhovor, pozval nás ku stolu. * On povedal: Kto je moje telo a pije moju krv bude mať večný život. * Prichádzať na návštevu a nezobrať si z toho, čo nám ponúkajú je urážkou hostiteľa. Ako sa my javíme na návšteve u Ježiša? 4. Rozlúčka. Hoci je nám spolu dobre, hoci si máme toho ešte veľa čo povedať, hoci pohostenie je výborné, treba sa pobrať znova domov. Veď aj zajtra je deň. A pozvanie stále platí. Tu sme vždy vítaní hostia. Tak sa ešte raz pozdravíme, podáme si ruku, zaželáme si všetko dobré a poďakujeme sa hostiteľovi. * Aj omša má svoj koniec. No Ježiš nás pozýva, aby sme prišli aj inokedy. * Kňaz nám v jeho mene želá: Pán nech je s vami! Iďte v mene Božom! * A my sa poďakujeme hostiteľovi: Bohu vďaka. ===Všetko to začína zvonením=== Skôr ako sa začne sv. omša, ozýva sa z veže zvonenie. Je to zvuk, ktorý sa ozýva z Božieho domu do celého okolia. Je to pozvánka. Boží hlas zhora sa rozlieha po mestách a dedinách, aby zhromaždil svoj ľud. Ž 19,4-5 * Nie sú to slová, nie je to reč, ktorá by sa nedala počuť. Po celej zemi rozlieha sa ich hlas a ich slová až po končiny zeme. Sú rozličné spôsoby, ako Boh hovorí ku svojim deťom. Často hovorí cez stvorené veci. Často používa materiálne znaky. Jedným z nich je zvonenie. Kráľ usporiadal hostinu. Teraz na ňu pozýva hostí. Je však veľmi zdvorilý. Nikoho nenúti. Jednoducho pozýva. Diskrétne, nenásilne. Keď ich niekto zrána počuje, môže sa obrátiť na druhý bok a pokračovať v spánku. Ale Boh pozýva a čaká. Poďte ku mne všetci... ja vás občerstvím. Boh k nám hovorí jednoduchým zvonením. Je to pozvanie. Ak ho prijmeme, prehovorí k nám otvorene: svojimi slovami, milosťou, veľkými skutkami, nesmiernou mocou. ===Keď sa zíde rodina=== Ľudia sa často schádzajú. Vytvárajú tak rozličné skupiny a zoskupenia. Zídu sa v obchode a čakajú v rade na tovar. Zídu sa v autobuse, stoja či sedia jeden vedľa druhého a každý rozmýšľa nad svojimi vlastnými problémami. Aj v čakárni u lekára sa ľudia zídu... Mt 5,47 * A ak pozdravujete iba svojich bratov, čo zvláštne robíte? Nerobia to aj pohania? 1 Jn 4,20 * Ak niekto povie: „Milujem Boha“, a nenávidí svojho brata, je luhár. Veď kto nemiluje svojho brata, ktorého vidí, nemôže milovať Boha, ktorého nevidí. A toto prikázanie máme od neho: aby ten, kto miluje Boha, miloval aj svojho brata. Ak prichádzame do kostola a nedokážeme sa pritom zniesť so svojimi bratmi a sestrami, ak sa s nimi nedokážeme porozprávať ba ani len pozdraviť, ako si môžme vytvoriť vzťah k Bohu? Ak nemilujeme tých bratov a sestry, ktorých vidíme okolo seba, ako môžme milovať Boha, ktorého nevidíme? ===Ornát a štóla=== Ornát je široké rúcho do ktorého sa oblieka kňaz na slúženie sv. omše. Je farby liturgického obdobia alebo daného sviatku či spomienky. Ornát vypadá ako stan. Kňaz vchádza do tohto Božieho stánku na čas, kým slúži sv. omšu. Je to pre neho, ako aj pre veriacich, ktorí ho vidia pozvanie vstúpiť do nového sveta: Božieho. Keď si kňaz oblieka ornát, spontánne si pripomína slová sv. Pavla: Rim 13,14 * oblečte si Pána Ježiša Krista... Štóla je pás z látky rovnakej farby ako rúcho. Je symbolom na liturgické rozlíšenie vysvätených Božích služobníkov. Nosia ju biskupi, kňazi i diakoni. V liturgii, podobne ako v každodennom živote nie je jedno, aké oblečenie sa nosí. Podľa oblečenia možno spoznať čo je kto za človeka alebo čo robí. Keď ide niekto do práce v železničiarskej alebo policajnej uniforme tak môžeme si domyslieť, aké je jeho zamestnanie. Takisto má asi iné zamestnanie ten, kto ide do práce v montérkach od toho, kto ide v obleku a kravate s kufríkom v ruke. No nielen v zamestnaní sa človek odlišuje oblečením. Ten istý človek, ktorý ide na turistiku v rifliach a tričku v deň svojho sobáša sa nahodí do obleka s kravatou alebo motýlikom. A tak sa aj v liturgii používa primerané oblečenie k jednotlivým príležitostiam. Štóla a ornát teda majú svoj zmysel. V prvom rade vyjadrujú, že je to sám Kristus, ktorý slávi túto eucharistiu. Keď si kňaz oblieka toto rúcho, je to nato, aby nám pripomínalo: Zabudnite teraz na to, že som tu ja, a upriamte svoj zrak na Krista, ktorého predstavujem, v ktorého mene teraz hovorím a v ktorého mene konám. V skutočnosti eucharistiu nekoná obyčajný človek, ale sám Kristus. Kdekoľvek sa slúži omša, tam je prítomný Kristus: v zhromaždení veriacich, vo svojom slove, pod spôsobom chleba a vína a zvláštnym spôsobom v osobe kňaza. Toto nám pripomína štóla a ornát. ==Eucharistia== Čo je to Eucharistia? Je to večera, ktorú Pán slávil ako začiatok svojho utrpenia. Večera, ktorá sa stáva pre nás prítomnosťou. Ak to máme pochopiť, musíme uvážiť, čo sa stalo pri večeri Pána. Čo znamená, že sa táto hostina medzi nami stáva prítomnosťou? Čo urobil Pán, keď s apoštolmi slávil večeru? Odpoveďou je konštatovanie skutočnosti, že v túto hodinu Pán Ježiš prijal svoju smrť ako svoje odovzdanie sa Bohu. Prijal svoju smrť ako spásu sveta. Daroval sám seba ako daného na smrť a smrťou navráteného Bohu. Daroval sa ako večná zmluva spásy svojim učeníkom v udalosti a symbole hostiny. Večera predstavuje predovšetkým spoločenstvo vernosti a lásky, ktoré sa stelesňuje v spoločnej účasti na chlebe a nápoji jedinej zeme, z ktorej majú všetci žiť. Ježiš sedel so svojimi učeníkmi, ktorí v neho verili, ktorí boli začiatkom jeho spoločenstva, naposledy pri večeri. Ježiš vedel, že musí ísť osamelý a opustený do najväčšej temnoty a smrti, ktorá stála pred ním. Jeho smrť je absolútne nepochopiteľné tajomstvo. Smrť žijúceho človeka a Boha, ktorého bytie je tak odlišné od nášho. On stojí už od počiatku v tajomnom uzrozumení s rozpadajúcou sa pomíňavosťou, s rozporom a oným „nič“, do ktorého sa snaží uniknúť vina. Smrť, ktorá je stelesnením viny. Smrť, ktorá je našim údelom. Smrť, ako náš jediný vlastný čin, ktorý nás, tak ako ho žijeme a trpíme, premáha zničujúcim spôsobom, v ktorom sa to najvlastnejšie stáva najcudzejším. Túto smrť berie Ježiš na seba. Ide jej v ústrety. Dovolí, aby jeho život, ktorý je absolútna jednota a čistota, padol do priepasti pekelnej nezmyselnosti, s ktorou On nemá úplne nič spoločného. On, nekonečné a úctyhodné tajomstvo poslušnosti a lásky, dokázal zostať aj v priepastnej prázdnote a osamelosti smrti v jednote s Bohom i s nami ľuďmi. On so smrťou prijíma aj všetko ostatné, čo ešte k mŕtvej a smrtiacej prázdnote patrí: tuposť sŕdc svojich učeníkov, ich nevera, bolesť, zrada, vylúčenie zo svojho ľudu, brutálna hlúposť politiky, ktorá ho zabíja, krach svojho poslania a životného diela. Chytá sa bezdnového kalicha svojho života. Díva sa do jeho temnej priepasti. Nesie ho k ústam s plným súhlasom s tým, čo nazývame jeho utrpením, utrpením Syna človeka, umieraním do dôsledku. Toto prijatie neprijateľného, stotožnenie života so smrťou, objatie hriechu svätou poslušnou láskou, tento pád neuhasiteľného svetla do nekonečnej temnoty, to všetko sa deje v tichej a nenápadnej obyčajnosti ľudského života. Vedome a pohotovo sa stavia čelom k smrti a to je spása sveta. To je naša spása, súd, ktorý prináša milosť. Je to zjavenie našej skutočne strašnej zapletenosti do vlastnej viny a bezvýchodiskovosti, že sme prijatí a milovaní. Vo večeradle je stanovený počiatok spásneho utrpenia. Je to počiatok prijatia a vyhlásenia spasiteľných pašií. Toto prijatie je v geste a vo svätom slove. Prejavuje sa tu zasvätenie sa reálnej smrti a čisté odovzdanie sa Otcovi v kultovom obetnom úkone. Pán stojí pred svojimi učeníkmi ako ten, ktorý sa zasväcuje smrti. Chýba už len jedno, aby sa hmatateľne a vo svojej telesnosti účinne zjavilo to, že každý z nich už je skrze smrť Pána prijatý, a že to myslí skutočne a úplne konkrétne. Ďalej, že táto skutočnosť životodarnej smrti, ktorou je sám Pán, skutočne a pravdivo prenikne do bytostného vnútra každého z týchto učeníkov. Spoločenstvo, ktorým sú, ktoré majú a prejavujú vo večeri, siaha až k nesmiernym tajomstvám bytia. Siaha tam, kde prebýva vina a smrť, súd a večná zodpovednosť, večné zatratenie i večná spása. Pán mieni úplne jednoznačne a telesne obetovať sám seba v najtvrdšej realite svojho obetovaného bytia, seba ako Spasiteľa a Spásu, seba ako Smrť a Život. Preto hovorí: „Telo, ktoré sa vydáva, krv, ktorá sa prelieva“. Toto telo a krv dáva mocou svojho stvoriteľského slova. Toto slovo premieňa základy skutočnosti a mení našu každodennú skúsenosť v jednoduché zdanie. Preto ju môže zanechať v podobe chleba a vína, všedných znamení milujúcej jednoty, svojim učeníkom, aby vyšlo účinne najavo, že to všetko, t.j. On sám vo svojej pre nich obetovanej spásnej skutočnosti im skutočne patrí a chce preniknúť do stredu bytia každého z nich. Vezmite a jedzte, to je moje telo, pite, to je moja krv nového zákona, ktorá sa vylieva za všetkých. Učeníci berú a zároveň sú braní. Uchopujú uzmierujúcu moc Pánovej poslušnosti a lásky. Akceptujú Pánovu smrť, ktorá zo svojej hrôzyplnej prázdnoty rodí nový život. Objímajú Božiu lásku, ktorá zjednocuje nepochopiteľnú a stravujúcu sviatosť, a to nie ničivo, ale spásonosne. Sú objatí láskou, ktorá ich vzájomne zjednocuje, a to aj tam, kde každý vo svojej konečnej osamotenosti v bolestiach umiera. Zatiaľ čo požívajú súd Božieho milosrdenstva, predprijímajú večnú hostinu, ktorá sa stáva večnou hostinou vykúpených, nie v pozemských znakoch, ale v dokonalosti zjavenej Božej slávy. Keď takto jedia, očakávajú deň, v ktorý Pán „znova príde“ a bude tu úplne. Slávia novú večnú zmluvu, ktorá je im daná darom. Slobodné prijatie tohto daru nimi samými sa im daruje v sile tohto chleba, ktorý ich zjednocuje k večnému životu s Pánom, ktorý je zmluvou medzi svetom a medzi nimi navzájom. Cirkev napĺňa Pánov ustanovujúci príkaz: toto robte (to, čo on sám urobil v noci, keď sa za nás vydal) na moju pamiatku. Cirkev robí, čo robil Pán so slovami, ktoré sám vyslovil, keď pod spôsobmi chleba a vína vydal učeníkom svoje telo a svoju krv, seba samého ako zálohu večného života. Cirkev slávi anamnézu, „pamiatku“ ustanovujúcu hostinu nového zákona. Keď svojim konaním napodobňuje to, čo sa vtedy stalo, nedochádza k opakovaniu vtedajšej skutočnosti. Nekoná sa znovu to, čo bolo vtedy, ale to, čo sa vtedy stalo, preniká k nám a do nášho času, dosahuje prítomnosť a spasiteľnú moc v našom vlastnom bytí. Pán sa nám vydal práve ako pokrm k jedlu, ale podľa jeho vlastných slov to, čo nám podáva, je jeho telo a krv, aby sme ho v týmto spôsobom prijímali. Teda prijímané sa nestáva telom a krvou až vtedy, keď ho prijímame, ale vtedy, keď On hovorí, že toto je moje telo a moja krv. Preto môže byť ako pozemský, tak aj nebeský pokrm uchovaný pre večný život k požívaniu pre hladujúcich a svojim bytím nás vyzýva a napomína k prijatiu jeho tela a krvi. Tak sa telesná hostina lásky môže šíriť ďalej aj pre tých, ktorí nemohli byť fyzicky prítomní pri jej prvej príprave. Preto sa Cirkev po celý čas svojho trvania nedomnievala, že by jej bolo odoprené uchovávať konzekrovaný chlieb večného života uprostred veriacich, aby mohol slúžiť tiež mimo veľkej eucharistickej slávnosti obce aj jednotlivcom ako chlieb života. Cirkev bola vždy presvedčená, že človek sa účastní vždy obetnej hostiny obce, slávnosti Eucharistie. Pretože Cirkev vie, že v tejto uchovávanej sviatosti je Pán sám skutočne podľa svojich slov podstatne prítomný telom, krvou, dušou, svojim božstvom ako aj svojou ľudskosťou, preto Cirkev ho vždy v tejto sviatosti stále viacej uctieva ako svojho Pána, ako Slovo Otca, ktoré sa stalo telom. Preto sa mu klania a zahrňuje ho úctou a láskou, aká náleží len Spasiteľovi a Pánovi Cirkvi. V Eucharistii je prítomný ten, ktorý v noci, keď bol zradený (zradený nami všetkými), miloval všetkých svojich až do krajnosti. Tu je premenená zem v premenenom tele Zmŕtvychvstalého, tu je počiatok slávneho dovŕšenia tejto zeme! Ber a jedz zálohu záchrany a slávy každého tela! Tu je ten, ktorý za nás, sám bez viny, vytrpel všetku priepastnosť našej viny, zatiaľ čo sa pre nás stal prekliatym, a ktorý nás prijal, miloval a uzdravil, pretože nás až na samé dno poznal. Tu je všetko: zmysel, bolesť a blaženosť nášho bytia. Skryté a prístupné len viere. ==Účasť na najsvätejšej Eucharistii== ===Kto môže prijímať Eucharistiu?=== Každý pokrstený, ktorému to právo nezakazuje, '''môže byť pripustený''' na sväté prijímanie. Aby sa najsvätejšia Eucharistia mohla vysluhovať deťom, vyžadujú sa od nich dostačujúce vedomosti a dôkladná príprava tak, aby primerane svojim schopnostiam chápali Kristovo tajomstvo a s vierou a nábožne mohli prijať Pánovo telo. Je povinnosťou predovšetkým rodičov a ich zástupcov, ako aj farára postarať sa, aby sa deti po dosiahnutí používania rozumu náležite pripravili a čo najskôr sa po predchádzajúcej sviatostnej spovedi posilňovali týmto božským pokrmom. Úlohou farára je aj dozerať, aby k svätému prijímaniu nepristupovali deti, ktoré nedosiahli používanie rozumu alebo ktoré nepovažuje za dostatočne pripravené. Deťom nachádzajúcim sa v nebezpečenstve smrti je možné vyslúžiť najsvätejšiu Eucharistiu, ak môžu rozoznať Kristovo telo od obyčajného pokrmu a prijímanie úctivo prijať. Na sväté prijímanie '''sa nesmú pripustiť''', teda nesmú prijímať Pánovo telo, exkomunikovaní a postihnutí interdiktom po jeho uložení alebo vyhlásení trestu a iní, ktorí tvrdošijne zotrvávajú v zjavne ťažkom hriechu. Ďalej sa to týka tých kňazov, ktorí sú si vedomí ťažkého hriechu, bez predchádzajúcej sviatostnej spovede, nesmú sláviť omšu ani prijímať Pánovo telo, ak nie je na to vážny dôvod a niet príležitosti vyspovedať sa; v tomto prípade si musia byť vedomí, že sú povinní vzbudiť si úkon dokonalej ľútosti, ktorý zahŕňa predsavzatie, čo najskôr sa vyspovedať. Ten, kto najsvätejšiu Eucharistiu už prijal, môže ju v ten istý deň prijať '''po druhý raz''' iba pri slávení Eucharistie (pri sv. omši), na ktorom sa zúčastňuje. ===Povinnosť prijatia najsvätejšej Eucharistie=== Každý veriaci po prvom prijatí najsvätejšej Eucharistie je povinný aspoň '''raz do roka''' pristúpiť k svätému prijímaniu. Toto prikázanie sa musí splniť vo veľkonočnom období, ak sa z oprávneného dôvodu nesplní v priebehu roka v inom čase. ===Podmienky prijatia najsvätejšej Eucharistie – sv. prijímanie=== Aby sme mohli prijať a realizovať Pánovu výzvu: „Veru, veru, hovorím vám: Ak nebudete jesť telo Syna človeka piť jeho krv, nebudete mať v sebe život“, musíme sa na túto veľkú a svätú chvíľu pripraviť. Apoštol Pavol, v rámci prípravy na prijatie Eucharistie hovorí k spytovaniu svedomia: „Kto by jedol chlieb alebo pil Pánov kalich nehodne, previní sa proti Pánovmu telu a krvi. Nech teda človek skúma sám seba, a tak je z toho chleba a pije z kalicha. Lebo kto je a pije a nerozoznáva telo, ten si je a pije odsúdenie“. '''Kto si je vedomý ťažkého hriechu''', musí skôr, ako pristúpi k prijímaniu, prijať sviatosť zmierenia. Pred nesmiernou veľkosťou tejto sviatosti môže veriaci iba pokorne a s vrúcnou vierou opakovať stotníkove slová (Mt 8,8): „Pane, nie som hodný, aby si vošiel pod moju strechu, ale povedz iba slovo a duša mi ozdravie.“ V liturgii svätého Jána Zlatoústeho sa veriaci modlia v tom istom duchu: „Prijmi ma dnes, Boží Synu, za spoločníka na svojej tajomnej večeri, veď ja nezradím tajomstvo tvojim nepriateľom, ani ti nedám bozk ako Judáš, ale ako zločinec sa ti vyznávam: Pane, spomeň si na mňa, keď prídeš do svojho kráľovstva.“ K náležitej príprave veriaceho na prijatie tejto sviatosti patrí zachovanie pred prijatím Eucharistie hodinu hladovky – tzv. '''eucharistický pôst''', t.j. zdržať sa požívania akéhokoľvek jedla a nápoja, okrem čistej pramenitej vody. Voda nenarušuje pôst od jedla a nápojov. Nemocní môžu podľa predpisu lekára prijať prepísané lieky. K náležitej príprave patrí aj vonkajší postoj (pohyb, odev), ktorý má vyjadrovať úctu, slávnostný ráz a radosť tejto chvíle, keď sa Kristus stáva naším hosťom. Cirkev ukladá veriacim '''povinnosť, aby sa v nedeľu a na prikázané sviatky zúčastnili na svätej omši''' a odporúča veriacim, aby po kňazovom prijímaní prijímali Pánovo telo z tej istej obety. Ináč ak neprijímajú, aby tak urobili aspoň raz do roka podľa možnosti vo veľkonočnom období, pripravení sviatosťou zmierenia. Cirkev odporúča veriacim, aby prijímali svätú Eucharistiu v nedeľu a na prikázané sviatky, alebo ešte častejšie, aj každý deň. Vďaka Kristovej sviatostnej prítomnosti pod každým z oboch spôsobov možno prijímaním '''iba pod spôsobom chleba''' prijať celé ovocie milosti Eucharistie. Z pastoračných dôvodov sa v latinskom obrade táto forma prijímania právoplatne ustálila ako najbežnejšia. Plnšie zvýraznenie znaku svätého prijímania sa dosiahne prijímaním '''pod obojím spôsobom'''. Takáto forma prijímania je bežná vo východných obradoch. ===Ovocie svätého prijímania=== Prijatie Pána Ježiša v Eucharistii zanecháva v nás svoje konkrétne ovocie: *Prehlbuje naše zjednotenie s Kristom; *obnovuje v nás stratené duchovné sily, posilňuje lásku, ktorá v každodennom živote má sklon slabnúť; táto oživená láska zotiera všedné hriechy. Rovnako nás robí schopnými pretrhnúť nezriadené lipnutie na stvoreniach a zakoreniť sa v nich; *odlučuje nás od hriechu (Kristova krv sa vylieva na odpustenie hriechov – “tvojej krvi stačí kvapka jediná, aby všehomíra zmyla sa vina”) – zotiera všedné hriechy a chráni pred budúcimi smrteľnými hriechmi; *utvára Cirkev; spája všetkých veriacich s Kristom, a tak z nich vytvára jedno telo; *zaväzuje voči chudobným - kresťania prinášali svoje dary pre chudobných v rámci obetných darov. Po slávení eucharistie sa v rámci hodov agapé delili o svoje jedlo; *zjednocuje kresťanov – spravidla len tí kresťania, ktorí sú v spoločenstve s katolíckou cirkvou majú možnosť prijímať eucharistiu. *je závdavkom budúcej slávy; nemáme zjavnejší znak tejto veľkej nádeje, čiže nádeje na „nové nebo a novú zem, na ktorých prebýva spravodlivosť (2 Pt 3,13) ako Eucharistia; *pomáha nám naplniť Ježišovu podmienku „dať prednosť Bohu pred ľuďmi a pominuteľnými vecami“. ===Názov sviatosti=== '''Eucharistia''', lebo je vzdávaním vďaky Bohu. Slovo eucharistó znamená po grécky ďakujem (Lk 22,19;l Kor 11,14), podstatné meno eucharistia - ďakovanie. Pripomína nám židovské vďakyvzdávanie, ktorým si hlavne pri jedle pripomínali Božie diela: stvorenie, vykúpenie a posvätenie. '''Pánova večera''' lebo ide o večeru, ktorú Pán slávil so svojimi učeníkmi v predvečer svojho umučenia. Chápe sa tiež ako anticipácia “Baránkovej svadobnej hostiny” v nebeskom Jeruzaleme. '''Lámanie chleba''', pretože tento obrad, ktorý bol pri židovskom stolovaní obvyklý, použil aj Ježiš, keď pri Poslednej večeri požehnal a dával chlieb. Podľa toho ho učeníci spoznali aj po jeho zmŕtvychvstaní. Lámaním chleba nazývali svoje eucharistické zhromaždenia aj prví kresťania. Tým naznačovali, že všetci, ktorí jedia tento lámaný Kristov chlieb, dostávajú sa s ním do spoločenstva a tvoria s ním jedno telo. '''Eucharistické zhromaždenie''' (po gr. synaxis), lebo Eucharistia sa slávila v zhromaždení veriacich, ktoré je viditeľným prejavom Cirkvi. Pamiatka Pánovho umučenia a zmŕtvychvstania. '''Svätá obeta''', lebo sprítomňuje jedinú obetu Krista Spasiteľa a zahŕňa aj obetu Cirkvi; alebo tiež obeta svätej omše, “obeta chvály” (Hebr 13,15-16), duchovná obeta, čistá a svätá obeta, pretože završuje a presahuje všetky obety Starého zákona. '''Svätá a Božská liturgia''', pretože celá cirkevná liturgia má svoj stred a najpresnejšie vyjadrenie v slávení tejto sviatosti. V rovnakom zmysle sa nazýva aj slávením svätých tajomstiev. '''Najsvätejšia sviatosť''', lebo je sviatosťou všetkých sviatostí. Takto sa označujú aj eucharistické spôsoby uchovávané vo svätostánku. Sväté prijímanie po latinsky communio - spoločenstvo, pretože touto sviatosťou sa pripájame ku Kristovi, ktorý nás robí účastnými svojho Tela a Krvi, aby sme tak vytvorili jedno telo; '''Anjelský chlieb''', chlieb z neba, liek nesmrteľnosti, viatikum (pokrm na cestu do večnosti) atď. '''Svätá omša''', po latinsky Sancta Missa (sväté rozoslanie) pretože liturgia, v ktorej sa uskutočňuje tajomstvo spásy, sa končí rozposlaním veriacich (missio), aby plnili Božiu vôľu vo svojom každodennom živote. ===Vzdávanie vďaky=== Samotný výraz eucharistia znamená ďakovanie. Na začiatku eucharistickej modlitby vyzýva kňaz ku vzdávaniu vďaky slovami: vzdávajme vďaky Pánovi, Bohu nášmu! A potom si spomína na všetky veci, ktoré Boh pre nás ľudí urobil a vzdáva mu za ne vďaku. Vzdávať vďaky Bohu je dôstojné a správne, dobré a spásonostné pre všetkých, ktorí sa schádzajú na eucharistickom zhromaždení. ===Reálna prítomnosť Krista v eucharistii=== V Najsvätejšej sviatosti Eucharistie je obsiahnuté “opravdivo, skutočne a podstatne” telo a krv spolu s dušou a božstvom nášho Pána Ježiša Krista, a teda celý Kristus, Boh a človek. Kristus je prítomný v eucharistii a to v každej jednotlivej hostii, ako aj v častiach a to vždy celý. Rovnako je celý Kristus prítomný pod spôsobom vína. Táto prítomnosť celého Krista v každej čiastočke Eucharistie je prejavom jeho božskej všadeprítomnosti. Jedná sa o prítomnosť vzkrieseného, živého a osláveného Krista a nie jeho mŕtveho tela. ====Transsubstanciácia==== Konsekráciou chleba a vína sa uskutočňuje premena celej podstaty chleba na podstatu tela Krista, nášho Pána, a celej podstaty vína na podstatu jeho krvi. Túto premenu svätá katolícka Cirkev primerane a vhodne nazýva transsubstanciácia (prepodstatnenie – zmena podstaty veci). Transsubstanciácia vyjadruje, že Kristus nevchádza do existujúceho chleba (ako hovoril Luther), ale že on na oltári v momente premenenia nahrádza chlieb svojim vlastným telom. Teda z pôvodného chleba už nezostáva nič. To, čo prijímame vo sv. prijímaní, teda nie je to, čo sme priniesli v obetných daroch na oltár. Kristovo telo vo chvíli premenenia berie na seba vonkajšiu podobu (spôsob) chleba. A tak musíme vyznať, že eucharistia je Chlieb z neba a ním je Kristus. ===Matéria sviatosti=== Matériou sviatosti je chlieb (pšeničná múka a voda bez akýchkoľvek iných prísad) v západnom obrade nekvasený, vo východnom kvasený a víno z plodu viniča, bez akýchkoľvek prídavkov cukru či konzervačných látok. Platnou matériou je aj hroznový mušt (nealkoholický) bez akýchkoľvek pridaných látok. Počas slávenia sa do vína pridáva kvapka vody. ===Forma sviatosti=== Formou sviatosti sú slová premenenia “vezmite a jedzte z neho všetci, toto je moje telo, ktoré sa obetuje za vás” ... “Vezmite a pite z neho všetci, toto je kalich mojej krvi, ktorá sa vylieva za vás i za všetkých na odpustenie hriechov. Toto robte na moju pamiatku.” ===Vysluhovateľ sviatosti=== Vysluhovateľom sviatosti je iba kňaz (presbyter alebo biskup). Iba tam existuje sviatosť eucharistie, kde existuje sviatosť kňazstva. Všeobecné kňazstvo veriacich nemá moc konsekrovať eucharistiu. ===Moment premenenia=== Chlieb sa premieňa na Kristovo telo pri slovách premenenia, konkrétne na slovo: “toto je moje telo”. Víno sa premieňa na Kristovu krv pri slovách premenenia, konkrétne na slovo: “toto je kalich mojej krvi” ===Sv. prijímanie=== Vezmite a jedzte z neho všetci! Baránkova svadobná hostina. ===Uschovávanie eucharistie – kult Oltárnej sviatosti === Konsekrované hostie, ktoré neboli pri podané v rámci sv. omše sa uschovávajú vo zvláštnej pozlátenej nádobke, ktorá sa nazýva cibórium. Cibórium s hostiami je uložené v bohostánku. Hostie sa uchovávajú z dvojakého dôvodu: #Aby boli k dispozícii na prijímanie mimo sv. omše (ak sa nekoná v ten deň), alebo pre chorých, ktorým sa prináša do domu. #Na poklonu. Je vhodné, aby sa veriaci modlili v kostole, v ktorom je prítomný Pán Ježiš v eucharistii. Pri rozličných pobožnostiach sa Oltárna sviatosť vystavuje na poklonu na oltár v zvláštnej schránke, ktorá sa nazýva monštrancia. Úcta k Pánovi Ježišovi v eucharistii sa vzdáva aj tým, že si pred ním pokľakneme (napríklad pri príchode do kostola si pokľakneme smerom k bohostánku, taktiež vždy, keď prechádzame okolo vystavenej Oltárnej sviatosti, prípadne okolo bohostánku). Zvláštnou formou úcty k eucharistii je uctievanie Ježišovho božského srdca. Obzvlášť rozšírené sú pobožnosti na prvý piatok v mesiaci. Dokedy pretrváva prítomnosť Krista v eucharistii Pán Ježiš je prítomný v eucharistii od momentu premenenia až dovtedy, kým pretrváva spôsob chleba a vína. Jeho prítomnosť teda zaniká vtedy, keď sa napríklad hostia, alebo zvyšné kvapky eucharistickej krvi rozpustia vo vode. Táto telesná eucharistická prítomnosť zaniká tiež krátko po jeho požití vo sv. prijímaní. ===Obetný charakter sv. omše=== ====Obety starého zákona==== Ľudia od vekov prinášali na znak vďaky a úcty Bohu rozličné obety. Väčšinou obetovali najvzácnejší podiel (prvotiny) z úrody či zo svojho stáda. Obeta sa prináša na zvláštnom zasvätenom mieste, ktoré sa nazýva oltár. V Starom zákone boli prinášané obety nazývané krvavé a nekrvavé. Krvavé boli tie, pri ktorých sa obetovalo obetné zviera (baránok, kozľa, hrdlička, holub...). Nekrvavé boli obety z úrody zeme (obilie, olej...). ====Kristova novozákonná obeta na kríži==== Kristus sa obetoval raz navždy na kríži. Táto obeta sa viac neopakuje. Je úplná a dostatočná na odčinenie hriechov celého sveta a zmierenie ľudstva s Bohom. Kristus sa tak stal jediným kňazom Nového zákona. ====Sprítomnenie obety kríža==== Eucharistia sprítomňuje, teda robí prítomnou Kristovu obetu kríža. Kristova obeta a obeta eucharistie sú jedna a tá istá obeta. Kristova obeta je sprítomnená vo chvíli, keď sa sviatostne oddeľuje telo od krvi, teda v momente druhej konsekrácie (víno na Kristovu krv). ===Úmysel sv. omše – intencia=== Svätá omša môže byť obetovaná na nejaký konkrétny úmysel, napr. za uzdravenie, obrátenie alebo spásu pre zosnulých a pod. Sv. Augustín hovorí: “Toto telo pochovajte hocikde. Nech vás starosť oň netrápi. Len o to vás prosím, aby ste na mňa pamätali pri Pánovom oltári, kdekoľvek budete.” ==Eucharistia v patristických prameňoch== ===Z Jeruzalemských katechéz === '''Nebeský chlieb a kalich spásy''' „Náš Pán Ježiš Kristus, v tú noc, keď bol zradený, vzal chlieb, vzdával vďaky, lámal ho a dával svojim učeníkom, hovoriac: Vezmite, jedzte; toto je moje telo. Potom vzal kalich, vzdával vďaky a povedal: vezmite, pite; toto je moja krv.“ Keď teda on sám vyhlásil a povedal o chlebe: „Toto je moje telo,“ kto by sa ešte odvážil pochybovať? A keď sám potvrdil a povedal: „Toto je moja krv,“ kto by mohol kedy pochybovať a hovoriť, že to jeho krv nie je? Preto ich prijímajme s hlbokým presvedčením, že je to Kristovo telo a krv. Lebo v podobe chleba sa ti dáva telo a v podobe vína sa ti dáva krv, aby si prijímal Kristovo telo a krv a mal s ním spoločné telo a spoločnú krv. Takto sa stávame aj nositeľmi Krista, keď naše údy preniká jeho telo a krv. A tak sa podľa svätého Petra stávame účastnými na božskej prirodzenosti. Kedysi Kristus v rozhovore so Židmi povedal: „Ak nebudete jesť moje telo a piť moju krv, nebudete mať v sebe život.“ Ale oni nechápali duchovne, čo povedal, urazili sa a odišli od neho v presvedčení, že ich nabáda jesť ľudské mäso. Aj v starej zmluve boli obetné chleby; ale ony patrili k Starému zákonu, a tak zanikli. V Novom zákone je nebeský chlieb a spasiteľný kalich, ktoré posväcujú dušu i telo. Lebo ako chlieb zodpovedá telu, tak je Slovo primerané duši. Preto sa nedívaj na eucharistický chlieb a víno ako na jednoduché a obyčajné veci. Veď je to podľa Pánovho uistenia Kristovo telo a krv. Lebo aj keby ti to tak nahovárali zmysly, viera ti dáva pevnú istotu. Viera ťa poučuje a uisťuje, že to , čo vyzerá ako chlieb, chlebom nie je, aj keď má takú chuť, ale je to Kristovo telo. A čo vyzerá ako víno, vínom nie je, aj keď má takú chuť, ale je to Kristova krv. A Dávid o tom už dávno hovoril v žalmoch: „Chlieb dáva silu srdcu človeka a olej rozjasňuje jeho tvár.“ posilňuj si srdce tým, že budeš prijímať tento chlieb ako duchovný pokrm a rozjasňuj si tvár duše. Kiež ti čisté svedomie vyrovnáva tvár, aby si ako v zrkadle hľadel na pánovu slávu a kráčal zo slávy do slávy v Kristovi Ježišovi, našom Pánovi; jemu česť, moc a sláva na veky vekov. Amen. *Zdroj: Cat. 22, Mystagogica 4, 1. 3-6. 9: PG 33, 1098-1106; Preklad z Liturgie hodín. {{Katechéza}} 1832 3735 2005-10-04T20:21:59Z Mireksoteria 23 Prosby rozlišujeme: * deprekatórne - eliminovať * impetratórne - dosiahnuť ===Čo možno žiadať v modlitbe?=== dobrá: všeobecné jednotlivé: 1. bezpodmienečne: duchovné d. nevyhnutné pre spásu 2. podmienečne: • duch. d. nie nevyhnutné pre spásu • časné dobrá (dážď, mier, zdravie) zlá (iba fyzické na dosiahnutie duchovných dobier) ===Čo nemožno žiadať?=== morálne zlú vec (je ťažkou urážkou Boha, žiadať ho aby bol spolupáchateľom hriechu), ani keby šlo o ľahkú matériu V prospech koho sa možno modliť? za všetkých, ktorí sú spôsobilí večnej blaženosti to znamená: * za všetkých ľudí všeobecne * za niekoho osobitne * za nekatolíkov (Židov, heretikov, schizmatikov, neveriacich) * za hriešnikov * za exkomunikovaných (nie však verejná modlitba) * za duše v očistci * za akcidentálne rozmnoženie slávy svätých nemožno sa však modliť za: * diablov * zatratených v pekle (nevie sa však, kto je tam) dôvod: lebo nenávidia Boha ===Ku komu sa možno modliť?=== *Primárne máme svoje prosby adresovať Bohu, ktorý jediný nám môže poskytnúť všetko to, o čo ho prosíme. *Sekundárne môžeme prosiť tých, čo sú s Bohom v spoločenstve, teda anjelov a svätých, aby sa za nás u Boha prihovárali, ale tiež aby nám z moci, ktorá im bola Bohom udelená boli nápomocní v hmotných i duchovných potrebách. Súkromne je možné žiadať o orodovanie tiež u duší v očistci. Prirodzene je možné modliť sa o príhovor ku deťom, ktoré boli pokrstené a zomreli pred dosiahnutím užívania rozumu, pretože o týchto máme istotu, že sú v spoločenstve svätých v nebi. ===Neomylná istota o účinkoch modlitby=== V modlitbe, ktorá splní potrebné podmienky máme neomylnú istotu o tom, že dosiahneme od Boha to, o čo v nej žiadame. Proste a dostanete! Hľadajte a nájdete! Klopte a otvoria vám! Lebo každý, kto prosí, dostane, a kto hľadá, nájde, a kto klope, tomu otvoria. Alebo je medzi vami človek, čo by podal svojmu synovi kameň, keď ho prosí o chlieb? Alebo keby si pýtal rybu, čo by mu dal hada? Keď teda vy, hoci ste zlí, viete dávať dobré dary svojim deťom, o čo skôr dá váš Otec, ktorý je na nebesiach dobré veci tým, čo ho prosia. (Mt 7,7-11) Keď teda vy, hoci ste zlí, viete dávať dobré dary svojim deťom, o čo skôr dá nebeský Otec Ducha Svätého tým, čo ho prosia! (Lk 11,13) potrebné podmienky: 1. vzhľadom na žiadanú vec (objekt) * že vec skutočne vedie k večnému životu (Boh teda nesplní ak si napr. niekto žiada pracovné miesto, ktoré ho privedie k strate viery) 2. vzhľadom na osobu, ktorej sa má dostať žiadaná vec (adresát) * že táto osoba je spôsobilá na prijatie dohoto daru (t.j. aby sa jej situácia prijatím žiadanej veci zlepšila a nie zhoršila: tak napr. vyhrať v športke u lakomej osoby znamená viac zla ako dobra) 3. vzhľadom na osobu, ktorá to žiada (subjekt) * musí byť v stave posväcujúcej milosti * musí prosiť s poníženosťou * musí prosiť s dôverou * musí prosiť vytrvalo (Gn 18.22-32) * musí sa sústrediť na to, čo sa modlí (a to nielen pre účinok ale pre samotnú existenciu modlitby) {{Katechéza}} 1835 3745 2005-10-05T09:02:39Z Mireksoteria 23 '''Dogmatika''' je teologická disciplína, ktorá sa zaoberá vysvetľovaním jednotlivých právd katolíckej viery. Táto príručka je určená všetkým, ktorí sa chcú v katolíckej teológii vzdelávať alebo ju systematicky rozvíjať. Je zatiaľ iba v počiatočných štádiách, preto texty sú ešte veľmi "neohrabané". Predbežne sem boli vložené texty, ktoré sú neusporiadané a obsahujú mnohé preklepy. Prosíme teda našich čitateľov, aby nám tento nedostatok ospravedlnili, alebo aby ho rovno odstránili. Vyzývame všetkých, ktorí majú záujem na štúdiu a rozvoji tohoto [[Projekt:Dogmatika|projektu]], aby sa zapojili úpravou a rozvíjaním týchto textov. Ešte zatiaľ texty neobsahujú bibliografické referencie, ani zoznam použitej literatúry, ale aj toto všetko je v procese prípravy. Prosíme, aby sa do rozvoja tohoto projektu zapojili všetci tí, ktorí sa zaujímajú o katolícku teológiu a aby túto príručku aj v tomto duchu rozvíjali. Rešpektujeme samozrejme aj názory veriacich iných cirkví, avšak toto miesto je určené na prezentovanie katolíckej vierouky, preto prosíme aby tí, ktorí chcú rozvíjať alternatívne teologické názory tak urobili v nejakom inom projekte, ktorý na to bude určený. Za pochopenie Vám ďakuje: ThDr. Miroslav Vančo, koordinátor tohto projektu. 1836 5666 2006-04-17T22:09:50Z Mireksoteria 23 *[[Dogmatika: Kristológia|Kristológia]] *[[Dogmatika: Soteriológia|Soteriológia]] *[[Dogmatika: Pneumatológia|Pneumatológia]] *[[Dogmatika: Ekleziológia|Ekleziológia]] *[[Dogmatika: Traktát o milosti|Božia milosť]] *[[Dogmatika: Sakramentológia|Sakramentológia]] *[[Dogmatika: Eschatológia|Eschatológia]] ---- *[http://www.celibat.host.sk Formácia k celibátu v príprave na kňazstvo] *[[Dogmatika: Ekumenizmus|Ekumenizmus]] ---- *[[Dogmatika: Nespracované materiály|Nespracované materiály]] *[[Dogmatika: Bibliografia|Všeobechá bibliografia k dogmatickej teológii]] *[[Dogmatika: Vaše pripomienky|Vaše pripomienky]] ---- *[http://www.kapitula.sk/Institut/dogma.html Sylaby k dogmatickej teológii] *[[Dogmatika: Verbum fidei|Verbum fidei]] *[[Dogmatika: Syntetické témy|Syntetické témy]] 1837 5646 2006-04-15T09:01:12Z Mireksoteria 23 '''Teológia, jej pramene a metóda''' [[Image:YHWH.svg|100px|right|JHVH]] *[[Dogmatika: Teológia|Teológia a teologická veda]] *[[Dogmatika: Teologické pramene|Pramene teologickej vedy]] *[[Dogmatika: Božie zjavenie|Božie zjavenie]] *[[Dogmatika: Dogmy|Dogmy a dogmatika]] *[[Dogmatika: Predpoklady pre štúdium|Predpoklady pre štúdium]] *[[w:sk:Kategória:Teológovia|Teológovia]] '''Dokumenty Magistéria Cirkvi:''' *[[Dogmatika: Magistérium: Zjavenie a viera|Zjavenie a viera]] *[[Dogmatika: Magistérium: Tradícia a Písmo|Tradícia a Písmo]] *[[Dogmatika: Ekumenické koncily|Ekumenické koncily]] ---- *[[Dogmatika: Úvod to teológie - otázky|Kontrolné otázky]] *[[Dogmatika: Úvod to teológie - bibliografia|Odporúčaná literatúra]] 1838 5448 2006-04-04T10:18:30Z Wizzard 46 '''Poznanie Boha''' *[[Dogmatika: Poznanie Boha|Je človek schopný poznať Boha a hovoriť o ňom?]] *[[Dogmatika: Jediný Boh v Trojici|Viera]] *[[Dogmatika: Predpoklady viery|Predpoklady viery]] *[[Dogmatika: New age|Viera a problematika New Age]] '''Božia podstata''' * [[Dogmatika: Božie meno|Božie meno]] '''Božie vlastnosti''' *[[Dogmatika: Božie vlastnosti|Božie vlastnosti všeobecne]] * [[Dogmatika: Vlastnosti Božieho bytia|Vlastnosti Božieho bytia]] * [[Dogmatika: Vlastnosti Božieho života|Vlastnosti Božieho života]] *# [[Dogmatika: Boží intelekt|Boží intelekt - poznanie]] *# [[Dogmatika: Božia vôľa|Božia vôľa - chcenie]] '''Tajomstvo trojosobného Boha''' [[Image:Angelsatmamre-trinity-rublev-1410.jpg|right|150 px]] *[[Dogmatika: Osoby v Bohu|Osoby v Bohu všeobecne]] *[[Dogmatika: Náuka o Trojici v Starom zákone|Náuka o Trojici v Starom zákone]] *[[Dogmatika: Boh Otec|Boh Otec]] *[[Dogmatika: Boh Syn|Boh Syn]] *[[Dogmatika: Boh Duch|Boh Duch]] *[[Dogmatika: Antitrinitárne herézy|Antitrinitárne herézy]] *[[Dogmatika: Vychádzania v Bohu|Vychádzania v Bohu - Processiones Divinae]] *[[Dogmatika: Vzťahy v Bohu|Vzťahy v Bohu - Relationes]] '''Dokumenty Magistéria Cirkvi:''' *[[Dogmatika: Magistérium: Jeden a Trojjediný Boh|Jeden a Trojjediný Boh]] *[[Dogmatika: Magistérium: Vyznania viery|Vyznania viery]] *[[Dogmatika: Jediný Boh v Trojici - otázky|Kontrolné otázky]] *[[Dogmatika: Jediný Boh v Trojici - bibliografia|Odporúčaná literatúra]] 1839 5698 2006-04-23T10:38:41Z Mireksoteria 23 '''Prírodné vedy a pôvod sveta''' [[Image:Nuvola apps browser.png|100px|right]] *[[w:sk:Veľký tresk|Big bang - Veľký tresk]] *[[w:sk:Zem|Planéta Zem - jej vznik a vývoj]] *[[w:sk:Charles Robert Darwin|Kto je Charles Robert Darwin?]] *[[w:sk:Evolúcia|Vznik života - evolúcia]] *[[Dogmatika: Vývoj života|Chronológia vzniku života]] *[http://www.infovek.sk/predmety/biologia/skripta/evolucia Evolúcia človeka] ---- '''Biblické správy o stvorení sveta''' *[[Dogmatika:Biblická správa o stvorení|Biblická správa o stvorení]] ---- [[Image:Nuvola apps kalzium.png|100px|right]] '''Filozofické pohľady na pôvod sveta''' *[[Dogmatika: Negentropia|Pohľady na nárast zložitosti vo vesmíre]] :#[[Dogmatika: Kreacionizmus|Kreacionizmus - anti-evolucionizmus]] :#[[Dogmatika: Náhodný vývoj|Náhodný vývoj]] :#[[Dogmatika: Zákonitý vývoj|Zákonitý vývoj]] :#[[Dogmatika: Evolucionistický teizmus|Evolucionistický teizmus]] *[[Dogmatika: Boh a svet|Boh a svet - prehľadná tabuľka]] ---- '''Teológia stvorenia sveta''' *[[Dogmatika: Boh Stvoriteľ a Povýšiteľ|Stvorenie]] *[[Dogmatika: Stvorenie a evolúcia|Stvorenie a evolúcia]] * [http://dogmatika.soteria.sk/teologia_stvorenia.doc Teológia stvorenia (dokument word)] *[[Dogmatika: Teologická kozmológia|Teologická kozmológia]] *[[Dogmatika: Boh Stvoriteľ a Povýšiteľ - otázky|Kontrolné otázky]] *[[Dogmatika: Boh Stvoriteľ a Povýšiteľ - bibliografia|Odporúčaná literatúra]] ---- '''Teologická antropológia''' *[[Dogmatika: Teologická antropológia|Teologická antropológia]] *[[Dogmatika: Zjavené učenie o človekovi|Zjavené učenie o človekovi]] *[[Dogmatika: Hriech človeka|Hriech človeka]] *[[Dogmatika: Dedičný hriech|Dedičný hriech]] *[[Dogmatika: Teologická antropológia - otázky|Kontrolné otázky]] *[[Dogmatika: Teologická antropológia - bibliografia|Odporúčaná literatúra]] ---- '''Teologická angelológia a demonológia''' *[[w:sk:Anjel|Kto sú anjeli?]] *[[w:sk:Satan|Kto je Satan?]] *[[Dogmatika: Teologická angelológia|Existencia a prirodzenosť anjelov]] *[[Dogmatika: Pôsobenie anjelov|Pôsobenie anjelov]] *[[Dogmatika: Teologická demonológia|Pád, zavrhnutie a pôsobenie satana]] *[[Dogmatika: Exorcizmus|Exorcizmus]] *[[Dogmatika: Teologická angelológia a demonológia - otázky|Kontrolné otázky]] *[[Dogmatika: Teologická angelológia a demonológia - bibliografia|Odporúčaná literatúra]] ---- '''Dokumenty Magistéria Cirkvi:''' *[[Dogmatika: Magistérium: Stvorenie|Stvorenie]] *[[Dogmatika: Magistérium: Dedičný hriech|Dedičný hriech]] 1840 5642 2006-04-15T08:58:51Z Mireksoteria 23 Dogmatika:Predpoklady pre štúdium premiestnená na Dogmatika: Predpoklady pre štúdium: oprava '''Objektívne predpoklady''' # Ovládanie kresťanskej filozofie. Mnohé pravdy v dogmatike predpokladajú správnu znalosť filozofických otázok. Na filozofické princípy sa neprestajne odvolávame. Filozofia je pre dogmatiku pomocnou vedou. Jej neznalosť je zdrojom mnohých nedorozumení a štúdium dogmatiky sa tak stáva nezrozumiteľným a ťažkým. # Predpokladáme za dokázané, že Sväté písmo a Posvätná tradícia pochádzajú z jediného prameňa a smerujú k tomu istému cieľu - a tým je: DEI VERBUM, teda Ježiš Kristus - prostredník a vrchol zjavenia. /DV/ # Autorita Svätého Písma: Z biblických štúdií predpokladáme ako dokázanú autenticitu a historicitu kníh Svätého písma. Kánonické knihy Sv. Písma sú Bohom inšpirované a preto z nich môžeme argumentovať ako z Božieho slova, autoritatívneho a neomylného. # Vieryhodnosť kresťanskej doktríny: Predpokladáme ako dokázané, že Ježiš Kristus je skutočný Boží posol a na vieryhodnosť jeho náuky sa môžeme spoliehať. Predpokladáme teda autenticitu a vieryhodnosť kresťanskej doktríny. # Neomylnosť Magistéria: Z traktátu o Cirkvi predpokladáme, že pravá náuka a náboženstvo sa nachádza v jednej pravej Cirkvi, ktorú založil Ježiš Kristus. V katolíckej cirkvi predpokladáme Kristom ustanovené živé Magistérium, ktoré je neomylné v otázkach viery a mravov. '''Subjektívne predpoklady''' # Živá viera – lebo teológia začína a zaoberá sa samotnými princípmi viery; # Duch modlitby – aby sme získali habitus posvätnej vedy; # Čistota srdca – posvätná teológia je participáciou Božej vedy; najčistejšia vec nemôže byť prijatá do nečistej nádoby; # Poníženosť srdca – jedná sa o Božie tajomstvá, ktoré prevyšujú naše chápanie. Boh sa pyšným protiví, ale poníženým dáva svoju milosť. Veda bez poníženosti vedie k arogancii; # Správny úmysel – robiť teológiu na Božiu slávu a vlastné posvätenie. 1844 3769 2005-10-05T11:55:29Z Mireksoteria 23 {{bptop}} {| cellpadding="2" cellspacing="0" style="background-color: transparent;" |- | [[Obrázok:Ichthys.jpg|60px| ]]</td > | ''&nbsp;Táto stránka ešte nie je dokončená (tzv. "[[Wikibooks:Výhonok|Výhonok]]"). Chýbajúce veci môžeš aj ty doplniť, prípadne rozvinúť to, čo je tu už napísané. Urobíš to tak, že hore klikneš na záložku ''upraviť'' (alebo tiež [{{SERVER}}{{localurl:{{NAMESPACE}}:{{PAGENAME}}|action=edit}} sem]) a takto text dopíšeš, alebo zmeníš''.</td ></tr > |} {{bpbottom}} {{Katechéza}} [[Kategória:Výhonky katechézy]] 1845 3768 2005-10-05T11:52:34Z Mireksoteria 23 [[Kategória:Výhonky]] 1847 3773 2005-10-05T12:00:44Z Mireksoteria 23 {{bptop}} {| cellpadding="2" cellspacing="0" style="background-color: transparent;" |- | [[Obrázok:Ichthys.jpg|60px| ]]</td > | ''&nbsp;Táto stránka ešte nie je dokončená (tzv. "[[Wikibooks:Výhonok|Výhonok]]"). Chýbajúce veci môžeš aj ty doplniť, prípadne rozvinúť to, čo je tu už napísané. Urobíš to tak, že hore klikneš na záložku ''upraviť'' (alebo tiež [{{SERVER}}{{localurl:{{NAMESPACE}}:{{PAGENAME}}|action=edit}} sem]) a takto text dopíšeš, alebo zmeníš''.</td ></tr > |} {{bpbottom}} {{Modlitby}} [[Kategória:Výhonky modlitby]] 1848 3774 2005-10-05T12:06:34Z Mireksoteria 23 [[Kategória:Výhonky]] 1849 5019 2006-02-02T21:19:37Z Alfaomega 76 * zdroj: E. KRAPKA, ''Verbum fidei'' ==Verbum fidei III== * [[Dogmatika: Verbum 3-1|Kapitola 1 - BOŽE, TY SI MÔJ BOH, UŽ OD ÚSVITU SA VINIEM K TEBE (Ž 63,2)]] * [[Dogmatika: Verbum 3-2|Kapitola 2 - SKÚSTE A PRESVEDČTE SA, AKÝ DOBRÝ JE PÁN (Ž 34,9)]] * [[Dogmatika: Verbum 3-3|Kapitola 3 - POČUJ, IZRAEL, PÁN JE NÁŠ BOH, PÁN JEDINÝ! (Dt 6,4)]] * [[Dogmatika: Verbum 3-4|Kapitola 4 - JAHVE - TAJOMSTVO BOŽIEHO MENA (Ex 3,14)]] * [[Dogmatika: Verbum 3-5|Kapitola 5 - BOH A OTEC NÁŠHO PÁNA JEŽIŠA KRISTA (Ef 1,3)]] * [[Dogmatika: Verbum 3-6|Kapitola 6 - JA SOM VŠEMOHÚCI BOH (Gn 35,11)]] * [[Dogmatika: Verbum 3-7|Kapitola 7 - "TAK AKO ŽIJEM" - HOVORÍ PÁN (Iz 49,18)]] * [[Dogmatika: Verbum 3-8|Kapitola 8 - BOH JE SVETLO (1 Jn 1,5)]] * [[Dogmatika: Verbum 3-9|Kapitola 9 - "LEBO VÔĽA MÔJHO OTCA JE ..."(Jn 6,40)]] * [[Dogmatika: Verbum 3-10|Kapitola 10 - BOH JE LÁSKA (1 Jn 4,8.16)]] * [[Dogmatika: Verbum 3-11|Kapitola 11 - SVÄTÝ, SVÄTÝ, SVÄTÝ PÁN BOH VŠEMOHÚCI (Iz 6,3; Zjv 4,8)]] * [[Dogmatika: Verbum 3-12|Kapitola 12 - BOH JE VERNÝ A SPRAVODLIVÝ; ODPUSTÍ NÁM HRIECHY (1 Jn 1,9)]] * [[Dogmatika: Verbum 3-13|Kapitola 13 - "JA SOM ALFA A OMEGA" - BOH KTORÝ JE, KTORÝ BOL A KTORÝ PRÍDE (Zjv 1,8)]] ==Verbum fidei IV== * [[Dogmatika: Verbum 4-1|Kapitola 1]] * [[Dogmatika: Verbum 4-2|Kapitola 2]] * [[Dogmatika: Verbum 4-3|Kapitola 3]] * [[Dogmatika: Verbum 4-4|Kapitola 4]] * [[Dogmatika: Verbum 4-5|Kapitola 5]] * [[Dogmatika: Verbum 4-6|Kapitola 6]] * [[Dogmatika: Verbum 4-7|Kapitola 7]] * [[Dogmatika: Verbum 4-8|Kapitola 8]] * [[Dogmatika: Verbum 4-9|Kapitola 9]] * [[Dogmatika: Verbum 4-10|Kapitola 10]] * [[Dogmatika: Verbum 4-11|Kapitola 11]] {{Výhonok dogmatiky}} 1850 4959 2006-01-04T10:22:54Z Mireksoteria 23 == 1. BOŽE, TY SI MOJ BOH, už OD ÚSVITU SA VINIEM K TEBE (Ž 63,2) == '''''Otázka o Bohu a hľadanie Boha''''' '''''Úvod''''' Naše úvahy o tajomstve Boha začíname otázkou o Bohu; nie je to zvykom v školskej teológii. Dakto môže položiť protiotázku: Prečo nanovo začínať otázkou? Veď‘ otázka o Bohu sa preberala vo filozofii, zamýšľali sme sa nad ňou v základnej teológii. Či to nie je proti formálnemu zámeru dogmatickej teológie? Táto by mala podávať presne formulovanú vieru Cirkvi, nie otázky a hľadanie. Treba však povedať, že otázky a hľadanie patria človekovi ako formy jeho života, jeho terajšej existencie, a to nielen v detstve a dospievaní, ale i v zrelosti a starobe. Otázka otvára každé ľudské poznanie, ona je pri prameni vedy, je východiskom filozofie. A otázkou sa otvára a rozvíja aj rozhovor človeka s Bohom: Človek sa pýta na Boha, kladie otázky o Bohu, oslovuje Boha. — S otázkou o Bohu je nerozlučne spojené i hľadanie Boha. Človek sa pýta na Boha, lebo celou dynamikou svojej bytosti ho hľadá; hľadanie vyvoláva otázky, a otázky nútia k hľadaniu. Túžbou a hľadaním sa realizuje pohyb, ktorý vyvoláva otázka. Človek hľadá Boha, lebo túžba jeho srdca je zameraná na plnú a dokonalú skutočnosť. Tou skutočnosťou je Boh; On jediný môže plne uspokojiť túžbu ľudského srdca. Hľadaním Boha človek realizuje svoju pravú existenciu. Tento živý prúd otázok a hľadania je životne dôležitý pre človeka: ním sa človek rozvíja, realizuje, dostáva sa k cieľu. Ani teológia, ani jej významná časť, akou je dogmatická teológia, nemôže stáť mimo tohto prúdu otázok a hľadania. Aj ona začína na svojej rovine a svojím spôsobom otázkou o Bohu, a vo všetkých svojich témach, tézach a úvahách hľadá odpoveď‘ na túto základnú otázku človeka. Taký je i biblický prístup k Bohu. Starý zákon je od začiatku unášaný týmto prúdom otázok o Bohu a ešte viac otázok prednášaných Bohu. Biblický človek stále hľadá Boha, túži uvidieť jeho tvár a žiť v jeho prítomnosti. A Ježiš Kristus v evanjeliu nám hovorí: Proste a dostanete! Hľadajte a nájdete! Klopte a otvoria vám. Lebo každý, kto prosí, dostane, a kto hľadá, nájde, a kto klope, tomu otvoria.“ (Lk 11,9-10) Kristova Cirkev sa stále takto pýta, hľadá a klope na Božie tajomstvo, darované v Ježišovi Kristovi; pritom má v úcte otázky a hľadania, ktoré hýbu ľuďmi aj mimo jej viditeľného spoločenstva. Naposledy to vyslovila na Druhom vatikánskorn koncile. Konečne otázka o Bohu a hľadanie patria aj do pravej teologickej tradície: Tomáš Akvinský otvára svoju Teologickú summu otázkou „Či je Boh?“ a za ňou nasledujú stovky otázok o Bohu a jeho spasiteľnom zámere s ľuďmi. Tieto otázky nevedú do chaosu, ale vyúsťujú do „ciest“ vedúcich k Bohu; sú to otázky viery, ktorá hľadá poznanie Boha: fides quaerens intellectum. V tomto duchu viery i my začíname dogmatickú teológiu otázkou o Bohu. Zamyslíme sa nad faktom, že človek sa pýta na Boha, hľadá ho a túži okúsiť jeho blízkosť: budeme o tom uvažovať vo svetle zjavenia. Teda predpokladáme, čo už povedala filozofia o možnosti poznať Boha a o cestách k nemu; predpokladáme tiež úvahy základnej teológie o náboženstve, o Bohu zjavenia, ktorý môže prehovoriť k človekovi, môže sa mu zjaviť v diele stvorenia, svojím slovom v dejinách (pozn témy vo Verbum fidei 1). Tu chceme načrtnúť celkový obraz otázky o Bohu: ako si ju stavali ľudia v rozličných náboženstvách, potom sa započúvame do otázok biblického človeka a osobitne do otázky, ktorú nám kladie Ježiš Kristus svojím evanjeliom. Potom aspoň náznakovo načrtneme, ako Cirkev na svojej púti stáročiami prežívala otázky a hľadanie, ktoré vyvoláva Boh v ľudskom srdci. Nakoniec uvedieme, ako si stavia otázku o Bohu dnešný človek a akými cestami ho hľadá. Týmto prístupom dostane dogmatický traktát o Bohu svoje miesto nielen v systematickej teológii, ale i v našom živote. Budeme ho rozvíjať ako našu osobnú otázku o Bohu, bude v ňom naša túžba a naše hľadanie Boha. Bude to skúsenosť Boha, ktorý nás objíma vo svojom Synovi a daroval nám svojho Ducha; budeme prežívať Božiu prítomnosť vo viere Cirkvi, ktorá je našou vierou. Takto v dogmatickej teológii už nebude pred nami stáť zoznam definícií, téz, citátov a dôkazov, ale sami budeme stáť pred živým Bohom: s Mojžišom sa budeme pýtať: „Aké je tvoje Meno?“, s Izaiášom sa budeme klaňať Božej svätosti, v Ježišovi Kristovi ho budeme oslovovať: „Otče náš“ a so svätým Jánom budeme vyznávať: „Boh je láska“. == I. Otázka o Bohu a hľadanie Boha v náboženstvách == '''1. Homo religiosus''' Človek je celou svojou bytosťou nielen „homo sapiens“ ale tiež „Homo religiosus“: je vedome odkázaný na Boha, uvedomuje si svoju závislosť od Boha a nevyhnutne si formuje svoj vzťah k Bohu nábožnosťou a v spoločenskom rozmere náboženstvom (pozn tému o nábožnosti a náboženstve vo Verbum fidei 1). Preto si tiež stavia otázku o Bohu a hľadá Boha, ako o tom svedčia dejiny náboženstiev, biblické dejiny, dejiny Cirkvi i súčasný zápas o vieru v Boha zoči-voči ateizmu. Pravda, túto jedinú otázku o Bohu si ľudia formulovali v mnohých formách, závislých od náboženského, sociálneho a kultúrneho poriadku. Teda ľudia žijúci v mýtických náboženstvách vyslovovali otázku o Bohu inakšie než biblickí ľudia, obdarovaní osobitným zjavením; grécki filozofi ju formulovali iným spôsobom než vyznávači veľkých východných náboženstiev; stredovekí kresťania inakšie než dnešní ľudia. No všetkých ľudí spája jediná otázka a spoločná túžba po Bohu, ktorá ich ženie hľadať nejaké cesty k Bohu. Aj tieto cesty hľadania sú premnohé, niekedy i pokrivené a bezvýchodiskové, no majú spoločnú jednu Črtu: kráčajú po nich ľudia — hľadači Boha. '''2. Prírodné náboženstvá''' v reči na areopágu povedal o tomto hľadaní: „Boh ľuďom určil Prírodné náboženstvá sa vyznačujú tým, že ľudia v nich prežívajú svoj svet, svoje životné prostredie ako zbožštené; na každom kroku pociťujú a prežívajú nejasné tajomstvo a v ňom tušia prítomnosť božstva. Takáto náboženská skúsenosť je bezprostredná, a preto veľmi silná. To však vyvoláva aj nebezpečenstvo, že ľudia môžu prírodné javy, sily a predmety, ktoré v nich vyvolávajú náboženskú skúsenosť, priamo stotožňovať So samým božstvom. Tak vznikol polyteizmus, ktorý vidí vo svete mnoho božstiev ako prejavy jednej božskej sily. V jeho pohľade na svet všetko je zbožštené (numinózne), posvätné (sakrálne). Primerane tomuto videniu a cíteniu si formulovali aj otázku o Bohu: nepýtali sa na to, či je nejaký Boh alebo Božstvo, veď to priamo cítili a prežívali. Ale si stavali otázku, ako si nakloniť toto Božstvo, ako získať jeho priazeň, aby mal človek z toho osoh. Teda otázku o Bohu si stavali z hľadiska užitočnosti a zachovania života, v úzkom spojení s užitočnosťou prírody. Pri všetkých nedostatkoch a deformáciách, ktoré prenikli do takto stavanej otázky, predsa zostáva ona otázkou o Bohu, od ktorého sú závislí ľudia i príroda a ktorý svojou priazňou zachraňuje človeka. Aj keď‘ ešte nevedeli formulovať otázku o Bohu vypracovanými pojmami, vyjadrovali ju skôr cítením a hlbokým náboženským zmyslom, ktorý prenikal ich Život (NA 2). Takisto už prírodné náboženstvá si utvorili určité základné formy hľadania Boha: putovanie na posvätné miesta, najmä na výšiny; formovanie kultu, najmä obetného, očisťovacie obrady. Aj úcta predkov obsahuje tento motív: oni už našli miesto v božstve. Na ceste k Bohu ľudia vyhľadávajú prostredníkov, kňazov, ktorí majú pomôcť stretnú sa s božstvom. Dejiny náboženstiev objavujú veľké bohatstvo týchto foriem, ktorými ľudia hľadali Boha; nech nás nepomýlia ich poblúdenia, deformácie; tieto ukazujú hriešnosť ľudí, no zároveň ukazujú, že i toto hriešne ľudstvo, tak silno zasiahnuté hriechom, stále hľadá Boha. Pavol vymedzený čas a hranice bývania, aby hľadali Boha, ak by ho dajako nahmatali a našli, hoci od nikoho z nás nie je ďaleko. Lebo v ňom Žijeme, hýbeme sa a sme.“ (Sk 17,26-28) '''3. Východné náboženstvá''' Východné náboženstvá stavajú otázku o Bohu na vyššiu rovinu: ich záujem sa sústreďuje na to, ako sa zjednotiť s božstvom, ako s ním splynúť Títo ľudia hlboko prežívajú úzkosť zo života, jeho nesúrodosť a poškvrnenie. Preto sa pýtajú po Bohu, aby sa dostali z tejto situácie utrpenia, rozptýlenosti, poškvrnenia; hľadajú cestu k Bohu, ktorého chápu ako vše obsiahlu, pokojnú, čistú vše jednotu. Tou cestou je očistiť sa od všetkých túžob, viesť asketický život a ponoriť sa do meditácie. Ako vidno, táto cesta k Bohu už nevychádza z tajomstva sveta, ale z vnútra človeka. Ľudia hľadajú Boha cestou tvrdej askézy, vnútorného osvietenia a mystického zjednotenia, splynutia s božským princípom vše jednoty. Taká otázka o Bohu je hlboko ľudská; odpoveď na ňu sa hľadá cestou veľkého duchovného úsilia, a preto je i príťažlivá pre mnohých dnešných mladých ľudí; vidia v nej únik z konzumného materializmu dnešnej spoločnosti. No pri všetkej úcte k hodnotám, ktoré obsahuje táto cesta a hľadanie, treba vidieť, že nakoniec sa stráca v nejasnom neosobnom. panteizme, v nejasnej vše jednote, v ktorej sa stráca a rozplýva Boh i človek. '''4. Grécka filozofia''' Grécka filozofia odmietla mýtické náboženstvo, jeho báje a obrazy božstva, ale zato sa nevyhla otázke o Bohu: postavila ju však na čisto racionálnu rovinu. Otázka o Bohu nepatrí do sféry cítenia a obrazov a predstáv, ale do sa z logického a príčinného usudzovania, tu treba hľadať odpoveď. Grécka filozofia vyrástla z otázky, čo je prvým princípom sveta, jeho prvotnou, „arché“. Odpoveďami filozofov sa otázka postupne rozširovala a prehlbovala: od materiálnej príčiny sa postupne dopracovali až k poznaniu najvyššieho riadiaceho Rozumu, všetko oživujúceho Logosu, absolútneho Bytia. Nakoniec otázka o Bohu dosiahla plnú ontologickú hĺbku u Platóna a Aristotela. U Platóna Boh je najvyššou reálnou ideou, on je Dobro, priťahujúce všetko. U Aristotela racionálne hľadanie Boha dosahuje svoj vrchol: postupuje príčinnou cestou a prichádza k Bohu ako Prvému Hýbateľovi, najdokonalejšej Myšlienke, k najplnšej Blaženosti, čírej Skutočnosti. Ako vidno, grécki filozofi formulovali otázku o Bohu teoreticky“, to značí, ako ju „vidí“ (theorei) rozum, ako ju zachycuje a rozvíja podľa svojich logických zákonov. Otázka o Bohu nie je záležitosťou užitočnosti ani askézy, ale je to teoretická otázka, čo znepokojuje ľudský rozum, núti ho hľadať odpoveď‘ logickým uvažovaním, a správna odpoveď‘ oblažuje rozum, prináša šťastie, blaženosť. — Takto formulovaná otázka o Bohu i odpoveď‘ na ňu má svoje veľké prednosti: je postavená na rovine rozumového poznania, teda na duchovnej schopnosti; tým odstránila všetky pokrivenia a poblúdenia prírodných náboženstiev. Ďalej, pri hľadaní odpovede človek nepotláča svoje schopnosti a túžby, ale ich čo najviac rozvíja; preto na konci cesty, keď človek poznáva Boha ako plnú Skutočnosť, neprestáva byť človekom, zachováva si svoju osobitnosť a plne sa realizuje ako človek. Preto cirkevní otcovia s úctou hovorili o platónskej ceste k Bohu a používali ju. Stredoveká scholastika zasa celkom prijala Aristotelove cesty. — No grécka formulácia otázky o Bohu a cesty gréckej filozofie majú aj svoje nedostatky, ktoré cítime najmä dnes. Otázka o Bohu sa stavia jednostranne ako teoretická, mimo praktického života; ako otázka rozumu a logiky, a nie celého človeka; Boh ako prvý Hýbatel‘ je vzdialený princíp a nie blízky Ty; filozofia hovorí o Bohu, ale neprihovára sa Bohu osobným Ty. Načrtli sme niekoľko vzorov otázky o Bohu, niekoľko ciest, ktorými ľudia hľadali Boha v náboženstvách a vo filozofii. Dejiny nám podávajú istotne oveľa bohatší a diferencovanejší obraz. Tu sme uviedli iba charakteristické črty, aby sme si priblížili prostredie a pozadie, v ktorom sa rozvíjala biblická otázka o Bohu a hľadanie Boha. == II. Otázka o Bohu a hľadanie Boha v Starom zákone == '''1. Osobitné črty''' Aj biblický človek mal otázky o Bohu, pravda, nie v tej forme, ako v prírodných náboženstvách, nehľadal Boha cestou východnej mystiky zjednotenia, ani cestou teórie ako grécka filozofia. Biblický človek si nestaval otázku o Bohu ani v tej forme, na akú sme dnes navyknutí: či je Boh, či ho možno poznať, aké má vlastnosti atď. Biblický človek sa stretá s Bohom najprv vo svojom živote a vo svojich dejinách ako so Záchrancom a Vysloboditeľom. Stretá sa s ním ako s osobou, a preto má životný záujem na tom, čo Boh hovorí, čo chce a sľubuje, čo prikazuje a zakazuje. Stretá sa s Bohom v nepretržitom dejinnom rozhovore, a ten sa neobíde bez otázok. Biblický človek sa stretá s Bohom aj v prírode, ale pritom nezbožšťuje sily prírody; svet nie je božský ani svätý, ale je stvorený, je dielom všemocného a svätého Boha, ktorý prevyšuje nebo i zem, je nad všetko vznešený, je večný. Boh je Stvoriteľ, Pán i Oživovateľ‘ všetkých bytostí. V Biblii ľudia hľadajú Boha nielen v javoch prírody, ale ešte viac v udalostiach svojho života i v dejinách. (Pozn nasledujúce témy: Boh sa zjavuje v diele stvorenia, v slove, v dejinách spásy.) Teda v Starom zákone nenájdeme filozoficky formulovanú otázku o Bohu, ani teoretické úvahy a dôkazy. Zato však Písmo je plné otázok, ktorými sa človek obracia na Boha, a tiež otázok, ktoré Boh kladie človekovi. Boh sa prihovoril človekovi a v tomto rozhovore mu zjavuje svoje úmysly, dáva prikázania a sľubuje prisľúbenia. Človek počúva Božie slovo, pýta sa, niekedy sa vzpiera, ba dokonca sa pustí do sporu s Bohom. To je možné len pre hlbokú vieru v osobného i blízkeho Boha, ktorý sa skláňa k človekovi a prijíma ho do rozhovoru. Z tejto viery sa rodia Abrahámove otázky o Božom zámere s ním a s jeho rodom (Gn 15,2; 17,17), o osude Sodomy (Gn 18,22-32) i jeho nevyslovená otázka pri obetovaní syna Izáka; tu dostáva na otázku o Bohu odpoveď‘: „Pán vidí“ (Gn 22,14): Boh je ten, ktorý s láskou hľadí na človeka a stará sa o neho. '''2. Otázka o Božom Mene''' Najvlastnejšou starozákonnou otázkou o Bohu je otázka o Božom Mene, ako ju vyslovil Mojžiš: „Hľa, pôjdem k Izraelitom a poviem im: .Boh vašich otcov ma poslal k vám, oni sa ma budú opytovať: .Aké je jeho Meno?« Čo im mám odpovedať?“ (EX 3,13) Tá istá otázka o Mene sa objavuje aj pri iných teofániách (napr. Sdc 13,18). Prečo sa títo ľudia pýtajú na Božie Meno? Lebo až zjavením Mena sa umožňuje plné osobné stretnutie, vtedy možno osloviť Boha po Mene. Keď Boh zjavuje ľuďom svoje Meno, otvára sa im osobne, dôverné. Ľudia ho môžu osloviť a vzývať nie ako vzdialené božstvo, nie ako nejasnú „vše jednotu“, nie ako Myšlienku alebo Dobro, ale ako ‚Jahveho, nášho Boha“, ako toho, ktorý je tu, pri nás a s nami, tak blízko a dôverne, že ho možno osloviť priamo po Mene. Zjavenie Božieho Mena však obsahuje ešte viac: hovorí nám, že pravú odpoveď‘ na ľudskú otázku o Bohu môže dať iba Boh sám, keď nám zjaví svoje Meno, ktoré vie iba On. Zjavením Božieho Mena ešte neumĺkli vo vyvolenom ľude všetky otázky o Bohu. Naopak, dôvernosť medzi Jahvem a jeho ľudom, založená na zjavení Mena a na Zmluve, otvorila a uvoľnila nepretržitý prúd otázok: koľko otázok mali na Boha proroci; koľko otázok plných úžasu a obdivu, inokedy úzkosti a bolesti vyspievali ľudia v žalmoch. A kto by nepoznal Jóbove otázky, vykričané Bohu z najhlbšieho utrpenia? No i tieto otázky vyvierajú z hlbokej viery v Boha, takého blízkeho a láskavého, že mu možno povedať všetko. '''3. Božie otázky''' Biblia pozná nielen ľudské otázky, predkladané Bohu, ale aj otázky, ktoré Boh dáva človekovi. Od prvej otázky v raji: „Adam, kde si?“ (Gn 3,9), cez karhajúce výčitky prorokov až po protiotázky, ktoré dáva Boh Jóbovi. Boh čaká na odpoveď‘ svojho ľudu ako Stvoriteľ‘, ako Pôvodca Zmluvy, ako Záchranca. Osobitne naliehavé sú Božie otázky v Knihe Deuteronómium (Dt 4,7n; 4,32n) a v ústach prorokov. Boh ešte aj od neverného ľudu čaká odpoveď‘: „Ľud môj, čo som ti urobil? Alebo čím som ti bol na ťarchu? Odpovedz mi!“ (Mich 6,3) Božia otázka dostáva osobitnú podobu v eschatologickom súde (Iz 1,5.10-12; 5,4; Am 5,l8nn). Ale aj prisľúbenia spásy, ktoré obsahujú také neslýchané veci, sa podávajú často formou otázky: „Kto by uveril, čo sme počuli?“ (Iz 53,1) „Kto takéto počul? Kto podobné videl?“ (Iz 66,8) Z týchto Božích otázok sa vo veriacom srdci žalmistu rodí odpoveď chvály, oddanosti a dôvery; a túto odpoveď vyslovuje znovu formou otázky, otázky o človekovi: „Pane, náš Vládca, aké vznešené je tvoje meno na celej zemi! Čože je človek, že naň pamätáš, a syn človeka, že sa ho ujímaš?“ (Ž 8,2.5) '''4. Hľadanie Boha v Starom zákone''' Biblický človek v hĺbke svojho srdca vždy hľadá Boha. Často i mu však prihodí, že vo svojom hľadaní poblúdi, dostane sa na zlú cestu, vtedy mu Boh výstrahami a trestami ukazuje, že sa musí obrátiť, vrátiť sa na správnu cestu, zmeniť smer. Vtedy človek '''5. Boh hľadá človeka''' s úžasom spoznáva, že preto hľadá Boha, lebo Boh ho hľadá prvý. Aj Izrael hľadal Boha najprv tými základnými formami, ktoré stretáme v náboženstvách: putovanie na posvätné miesta, kult, kňazské sprostredkovanie, očisťovanie. Izraeliti sa radili s Jahvem pred vážnym rozhodnutím prostredníctvom kňaza alebo proroka, tak hľadali Božiu vôľu (Ľx 18,15n; Dt 12, 5; 1 Kr 22,5-8...). Putovali ku Stánku Zmluvy alebo neskoršie do Chrámu, aby našli milostivú tvár Pánovu. Predpisy o kultovej čistote im stále pripomínali, že na cestu k Bohu sa majú vydať s čistým srdcom. V tomto pútnickom hľadaní Boha bob istotne veľa zvykového, veľa úzkostí a bied denného života. No keď‘ sa započúvame do žalmov, ktoré pútnici spievali, spoznáme, že títo ľudia hľadali Boha z úprimného srdca, nielen pre okamžitú potrebu. Žalmista vyznáva, že hľadá Boha už od úsvitu celým srdcom, túži po ňom ako vyschnutá zem; hľadá Boha, „aby mohol bývať v dome Pánovom po všetky dni svojho života“, hľadieť na jeho tvár, vidieť jeho dobrotu (Ž 27,4.8). A toto prežíva v chrámovom kulte. Proroci ohlasujú, že Boha máme hľadá nielen v kulte, ale v každodennom živote zachovávaním Božieho zákona. Boha naozaj hľadá ten, kto hľadá právo a spravodlivosť. „Hľadajte ma a budete žiť... Hľadajte dobro a nie zlo.“ (Am 5,4-14) „Sejte podľa spravodlivosti..., je čas hľadať Jahveho.“ (Oz 10,12) Hľadajte Jahveho, kým sa dá nájsť..., nečestný nech opustí svoju cestu a zločinec svoje myšlienky.“ (Iz 55,6n) Boh sa dáva nájsť poníženým, chudobným. Osobitnou cestou, ktorou Izrael najmä po exile hľadá Boha, je cesta Múdrosti: pravda, nie ľudskej múdrosti, ale Božej Múdrosti, ktorá prebýva vo vyvolenom ľude (Prís 8,31), zjavuje sa v Zákone (Dt 4,6) a v dejinách ľudu; kto hľadá pravú Múdrosť, hľadá Boha, lebo Múdrosť je Božou skutočnosťou od večnosti (Prís 8,22-26; Sir 24,9), je Božím Slovom, vychádzajúcim z úst Najvyššieho (Sir 24,3). Kto mňa nájde, nájde život, dosiahne milosť u Jahveho, ale kto mňa obíde, škodí sám sebe...“ (Prís 8,35n) Hľadať Boha nakoniec značí objaviť, že Boh nás hľadá prvý, že sa pustil hľadať nás, keď‘ sme zablúdili, že on sám nás chce pritiahnuť k sebe. Celá Biblia vyzdvihuje prvenstvo Božej hľadajúcej lásky. Obyčajným blúdiacim Aramejcom bol Abrahám, no Boh ho našiel a urobil s ním zmluvu, že sa stane otcom národa (Dt 26,Snn). Boh našiel Mojžiša, utečenca na púšti, našiel ľud, trpiaci v egyptskom otroctve, a vyslobodil ho (EX 3,1nn. Keď‘ neskôr Izrael opustil Jahveho a vyhľadával cudzích bohov, Jahve ho navštívil trestami a potom im posielal sudcov, aby priviedli ľud na pravú cestu (Sdc 2,13n). Boh vyhľadáva Izraela ako nevernú nevestu a chce ju priviesť späť k sebe (Oz 2,15n); Boh našiel Izraela na púšti ako hrozno, ako prvé ovocie na mladom figovníku (Oz 9,10); priťahoval ich k sebe povrazmi ľudskosti a putami lásky (Oz 11,4). Napriek všetkým ľudským nevernostiam a poblúdeniam Boh e verný: keď‘ zlyhali ľudskí pastieri, sám príde, zhromaždí svoje stádo a vyhľadá roztratené a poblúdené ovce (Ez 34,5-16). Touto Vierou, že Boh nájde človeka a zachráni ho, prevyšuje Izrael všetky iné formy hľadania Boha, jeho oči sa upierajú k Bohu, od ktorého očakáva pomoc vo svojom hľadaní (Ž 121). == III. Otázka, hľadanie a stretnutie s Bohom v Ježišovi Kristovi == '''1. Ježišov príchod vyvoláva otázku o Bohu''' Ježišov príchod vyvoláva v srdciach otázku o Bohu, otázku naplnenú radosťou, obdivom, vďačnosťou. Mária sa pýta: „Ako sa to stane?“ (Lk 1,34) Alžbeta radostne zvolá: Čím som si zaslúžila, že matka môjho Pána prichádza ku mne?“ (Lk 1,43) To sú najčistejšie biblické otázky o Bohu, o jeho vôli a moci, o jeho svätosti a rnilosrdenstve; je to otázka o Bohu Izraela, ktorý prichádza navštíviť a zachrániť svoj ľud (Lk 1,68). Máriin chválospev je odpoveďou srdca, prekypujúceho Božou milosťou, na odvekú otázku ľudí, kto je Boh: Boh je môj Pán, môj Spasiteľ‘, v ňom plesá moja duša. Boh je Mocný, jeho Meno je sväté, jeho milosrdenstvo‘ večné. Boh je ten, čo s najčistejšou záľubou hľadí na poníženosť svojej služobnice, povyšuje ponížených, nasycuje hladných. Boh je ten, čo spĺňa prisľúbenia, dané otcom. Mária prijala pozdrav a ubezpečenie, že Boh je s ňou a že ju omilostil. Keď‘ potom premýšľala vo svojom srdci o nevýslovnom tajomstve Božej lásky (Lk 2 ‚19.51), istotne to vyslovila otázkami obdivu, vďačnosti a chvály. '''2. Ježiš a otázka o Bohu''' Ježiš ako človek vstupuje do celej ľudskej reality, teda aj do základnej ľudskej otázky o Bohu. Ako dvanásťročný „sedel v chráme medzi učiteľmi, počúval ich a kládol im otázky. Všetci, čo ho počuli, žasli nad jeho rozumnosťou a odpoveďami“ (Lk 2,46n). Istotne to boli otázky a odpovede o Bohu: „Nevedeli ste ‚ že mám byť tam, kde ide o môjho Otca?“ (Lk 2,49) Vo svojom evanjeliovom posolstve Ježiš povzbudzuje ľudí k otázke o Bohu, aby sa na neho pýtali, aby ho hľadali, aby klopali na dvere jeho milosrdnej lásky (Lk 11,9n). Dokonca nám hovorí, aby sme boli pri pýtaní neodbytní ako priateľ‘ voči priateľovi a žobroniaci syn voči otcovi (Lk 11,5-13). Ježiš postavil otázku o Bohu do celkom nového, nevídaného svetla; ukazuje jej rodinný charakter. Otázka o Bohu je otázka o Otcovi, dôverne blízkom a milujúcom, ktorý sa stará o vtákov a poľné ľalie, tým viac o ľudí. Otázka o Bohu nie je vedeckou otázkou, ale rodinnou otázkou: je to otázka maličkých a Boh na ňu odpovedá maličkým (Mt 11,27n). Ježiš nám zjavuje poslednú odpoveď na biblickú otázku o Božom mene: Boh je Otec. Našou odpoveďou na otázku o Bohu nie je určitá definícia, ale modlitba: „Otče náš...“ Ježiš vzal na seba i tú najbolestnejšiu formu otázky o Bohu: tú, ktorá vychádza ako bolestný výkrik z mora utrpenia a z hrôzy smrti. Jeho modlitba na Olivovej hore, úzkosť a krvavý pot, oddanosť do vôle Otcovej, to je najreálnejšia otázka o Bohu, vyvierajúca z hĺbky srdca a potvrdená vlastnou krvou, a je to i radikálna odpoveď oddanosti do láskavej vôle Otcovej. V Ježišovom hľadaní Otcovej vôle v modlitbe na Olivovej hore, v jeho krížovej ceste sa koncentruje a vrcholí všetko ľudské hľadanie Boha na bolestných cestách ľudských dejín. „Mojím pokrmom je plniť vôľu toho, ktorý ma poslal, a dokonať jeho dielo.“ On 4,34) „Otče, nie moja, ale tvoja vôľa, nech sa stane!“ (Lk 22,42) A na kríži zaznieva z Ježišových úst tá najbolestnejšia otázka o Bohu, aká kedy bola vyslovená: „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“ (Mk 15,34) No v tej istej chvíli Ježiš vyslovuje v mene všetkých ľudí i dokonalú odpoveď‘ oddanosti: „Otče, do tvojich rúk porúčam svojho ducha.“ (Lk 23,46) Od tej chvíle i tie najmučivejšie otázky o Bohu môžeme s dôverou vložiť do srdca ukrižovaného Ježiša Krista, v ňom a iba v ňom nájdeme zachraňujúcu odpoveď‘ na otázku, kto je Boh: Boh je Otec nášho Pána Ježiša Krista. '''3. Ježiš Kristus ako Božia otázka pre ľudí''' Ježiš ako človek vyslovil otázku o Bohu z hĺbky ľudského utrpenia a dal na ňu poslednú odpoveď. No pritom .Ježiš Kristus sám kladie ľuďom otázku o Bohu nanovo, celkom neslýchaným spôsobom: kladie ju svojím životom, svojou osobou, svojím evanjeliom, svojimi zázračnými znameniami: „Ktože je to, že ho i vietor i more poslúchajú?“ (Mt 8,27). „Čože je to? Nové učenie mocou obdarené!“ (Mk 1,27) „Ktože je to, že sa takto rúha?! Kto môže okrem Boha odpúšťať hriechy?“ (Lk 5,21) Ježiš ohlasovaním Božieho kráľovstva, ktoré prichádza v jeho osobe, svojím nárokom na vieru v neho, svojimi výrokmi: „No ja vám hovorím...“ (Mt 5,2128.32...), a najmä výrokmi. ‚Ja Som“ On 4,26 6,35n 8,12...) vyvoláva v ľuďoch základnú náboženskú otázku: Ktože je to vo vzťahu k Bohu? V rozhodujúcej chvíli sám Ježiš postaví túto otázku svojim učeníkom: „Za koho pokladajú ľudia Syna človeka?... A za koho ma pokladáte vy?“ V tej chvíli sám Boh kladie v Ježišovi Kristovi ľuďom otázku o svojom vnútornom tajomstve. Človek zo seba nie je schopný ju zodpovedať, preto Boh zjavuje Petrovi odpoveď‘: »Ty si Mesiáš, Syn živého Boha.“ Ježiš prijíma Petrovu odpoveď a odhaľuje jej prameň v trojičnom tajomstve Boha: „Nezjavilo ti to telo a kry, ale môj Otec, ktorý je na nebesiach.“ (Mt 16,13-18) '''4. Stretnutie s Bohom v Kristovi''' Boh, na ktorého sa pýtali a ktorého hľadali ľudia od vekov, Boh, ktorý hovoru otcom a zjavil Mojžišovi svoje Meno, je Otec Ježiša Krista; Ježiš je milovaný Syn, v ktorom má Otec svoje zaľúbenie a v ktorom je Duch Boží. Tento Ježiš ako Kristus nám zjavuje Otca a daruje nám svojho Ducha. Odteraz otázka o Bohu sa stáva otázkou o Kristovi: „Čo si myslíte o Mesiášovi? Čí Syn je?“ (Mt 22,41) Nikto nedosiahne uspokojujúcu odpoveď na otázku o Bohu, ak sa nepýta na Krista a v Kristovi. A to isté treba povedať o hľadaní Boha: všetko hľadanie Boha, všetky úprimné cesty k Bohu vedú ku Kristovi, ktorý je jednou cestou k Bohu Otcovi. ‚Ja som cesta, pravda a Život. Nik nepríde k Otcovi, iba cezo mňa.« (Jn 14,6) Kto sa úprimne pýta na Boha a kto hľadá celým srdcom, nájde ho v Kristovi. Ježiš Kristus je Božou otázkou, ktorá sa stala telom a prebývala medzi nami, on je tiež našou otázkou i našou odpoveďou Bohu. Pavol to povedal veľmi jasne: „Veď‘ Boží Syn Ježiš Kristus, nebol aj ÁNO aj NIE, ale v ňom bob iba ANO... a preto je skrze neho aj naše AMEN Bohu na slávu.“ (2 Kor 1,19n) V Ježišovi Kristovi sa stretajú unavení hľadači Boha, aby sa občerstvili a našli pokoj srdca. V ňom sa stretajú s Bohom Otcom, ktorý sa dal prvý hľadať ľudí ako stratených synov. »On prvý miloval nás „ (1 Jn 4,19), preto „dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v nebo verí“ (Jn 3,16). A naozaj »Syn Človeka prišiel hľadať a spasiť, čo zahynulo“ (Lk 15,20-24). On povýšený na Kríž ako Kňaz a Obeta, ako Prostredník medzi Bohom a ľuďmi, priťahuje všetko ku sebe (porov. Jn 12,32): kto hľadá Boha, musí ísť krížovou cestou (Lk 9,23n), a stretne sa s Bohom v Kristovej obete na Kríži; tam Boh našiel človeka a človek Boha. Preto Pavol nechce vedieť nič iné, iba Ježiša Krista, a to ukrižovaného, Božiu moc a Múdrosť (1 Kor 2,2). Pre všetkých hľadačov Boha platí Ježišovo pozvanie: „Poďte ku mne...“ (Mt 11,28) == IV. Otázka o Bohu a hľadanie Boha v Cirkvi == '''1. Apoštolská Cirkev''' Otázka o Bohu, ktorá sa zrodila v učeníkoch pri stretnutí s Ježišom, musela prejsť skúškou Ježišovho umučenia a zmŕtvychvstania. Keď učeníci uvideli vzkrieseného Pána, „klaňali sa mu, no niektorí pochybovali“ (Mt 28,17). Aj Tomáš nosil v sebe mnoho otázok, nechcel uveriť, kým sa nepresvedčí, kým neuvidí a nedotkne sa On 20,24-29). Až po zoslaní Ducha Svätého sa ich viera stala pevnou, odvážnou. Zato však neustali ich otázky o Bohu: pravda, už to neboli otázky pochybujúce, ale otázky plné viery, radosti, vďačnosti. Učeníci sa teraz pýtajú podobne ako Mária pri Zvestovaní: „Ako sa to všetko stalo?“ Znovu a znovu o tom v srdci premýšľajú, rozprávajú o tom, ohlasujú posolstvo o tom, ako našli Spasiteľa v Ježišovi Kristovi. Na otázku: Kto je Boh?, Nachádzajú odpoveď‘ vo viere v Ježiša Krista, Božieho Syna. Boh našich otcov, ktorý hovoril k Mojžišovi a Eliášovi, ktorý dal prisľúbenie Dávidovi a hovoru ústami prorokov, je Boh a Otec nášho Pána Ježiša Krista. Boh je ten, čo vzkriesil Ježiša Z mŕtvych, posadil ho po svojej pravici a v Ježišovom Mene chce spasiť všetkých ľudí (Sk 2,22-36; 3,13-26; 4,12). On zosiela svojho Ducha na tých, čo uverili v Ježišovo Meno (Sk 2,1-4; 2,38). Božie Meno je Otec i Syn i Duch Svätý, v tomto mene apoštoli majú krstiť a učil všetky národy až do konca sveta (Mt 28,20). Aj Šavol, vzdelaný farizej, taký pevný a istý vo svojej viere v Boha, si musel na ceste pred Damaskom znovu položiť otázku o Bohu: „Kto si ty, Pane?“ a dostal odpoveď: ‚Ja som Ježiš...“ (Sk 9,5). Od tejto chvíle Pavol vidí Boha v Ježišovom svetle, ktoré ho ožiarilo, a po celý život bude vyznávať: „Nech je zvelebený Boh a Otec nášho Pána Ježiša Krista, ...“ (Ef 1 ‚3n) Otvorili sa mu hĺbky Božieho tajomstva, skryté od vekov, že Boh si nás zamiloval vo svojom Synovi a urobil nás v ňom synmi a dedičmi kráľovstva. Pavlova otázka o Bohu sa stáva otázkou veľkej dôvery a oddanej lásky: „Ak je Boh za nás, kto je proti nám?... Kto nás odlúči od Kristovej lásky?“ A hneď dáva i odpoveď‘: „Nič nás nebude môcť odlúčiť od Božej lásky, ktorá je v Kristovi Ježišovi, našom Pánovi.“ (Rim 8,31-39) Pritom Pavol pozná a uznáva aj základné formy ľudskej otázky o Bohu, ako sa ona stavia pri uvažovaní o pôvode sveta alebo ako sa ozýva vo svedomí každého človeka (Rim 1,20n; 2,7- 16). V Aténach postrehne otázku o „neznámom Bohu“, nadviaže na otázky a úvahy gréckych filozofov a básnikov, a privedie otázku o Bohu až ku Kristovi, ktorého Boh vzkriesil z rnrtvych. Pavol vidí a s úctou hovorí o tom, ako ľudia od vekov hľadajú Boha. To sám Boh „spôsobil, aby hľadali Boha, ak by ho dajako nahmatali a našli, hoci od nikoho z nás nie je ďaleko“ (Sk 17,22- 34). Dôsledne potom ohlasuje, že v Kristovi aj „pohania sú spoludedičmi, spoluúdmi a spoluúčastníkmi prisľúbenia v Kristovi Ježišovi skrze evanjelium“ (Ef 3,6). V Liste Rimanom (9— 11) Pavol s bolesťou i s obdivom uvažuje o tajomstve hľadania Boha: o cestách, ktorými Izrael hľadal Boha, i o cestách, ktorými blúdili pohania, pri tom objavuje Božiu cestu, ktorou Boh hľadá ľudí a povoláva ku spáse. »Pohania, ktorí sa neusilovali o spravodlivosť, dosiahli spravodlivosť, a to spravodlivosť, ktorá je z viery. Izrael sa však usiloval o zákon spravodlivosti, a k zákonu nedospel.“ (Rim 9,30n) Tá pravá cesta k Bohu, cesta spásy, sa završuje v Kristovi. „Veď‘ cieľom zákona je Kristus, aby spravodlivosť dosiahol každý, kto verí.“ (Rim 10,4) Pavol si je istý, že i cesta Izraela sa zavŕši v Kristovi. „Boh totiž všetkých uzavrel do nevery, aby sa nad všetkými zmiloval.“ (Rim 11,32) Pri pohľade na tieto nepochopiteľné Božie cesty spieva chválospev na Božiu Múdrosť (Rim 11,33-36). '''2. Cirkevní otcovia''' Otázka o Bohu a hľadanie Boha žije v Cirkvi v mnohých formách. Najprv je to úcta k otázkam, k hľadaniu a svedomiu každého človeka. Kresťanskí apologéti 2. stor., keď vykladajú i obhajujú vieru Cirkvi, vychádzajú z prirodzenej otázky o Bohu, ktorú si ľudia kladú pri pohľade na dielo stvorenia. Tertulián ju objavuje v hĺbke každej ľudskej duše: anima naturaliter christima. Cirkevní otcovia 4. a 5. stor. majú v osobitnej úcte otázku o Bohu, ako ju vyslovili a ako hľadali odpoveď veľkí grécki filozofi, najmä Platón a Aristoteles. Sv. Augustín, ktorý sám prešiel dlhou cestou hľadania, chápe otázku o Bohu ako bytostný dynamizmus ľudského srdca, ako stály nepokoj, ktorý poháňa ľudské srdce, aby hľadalo Boha a spočinulo v ňom. Vo Vyznaniach bez ustania opakuje túto otázku v nových a nových podobách: raz má podobu hľadania, úzkosti, výkriku, ľútosti, inokedy vyjadruje šťastie, radosť, obdiv i dôverný prístup k Bohu. Otázka o Bohu dostala v Cirkvi už od počiatku aj liturgickú podobu, a to v krstných otázkach: „Veríš v Boha, Otca všemohúceho?...“ Táto liturgická forma ukazuje úctu Cirkvi k ľudskej otázke o Bohu, k úprimnému hľadaniu, k osobnému rozhodnutiu vo viere. Ďalej, Cirkev prijala Žaltár za svoj, ako knihu liturgických spevov, tak prijala za svoje i všetky otázky žalmistov: otázky obdivu, chvály a radosti, ale i bolestné otázky a mučivé „Prečo, Pane?“ Veriaci majú v Cirkvi istotu, že sú na ceste spásy, ale kráčajú po nej ako pútnici, ohrození slabosťou a poblúdením, preto i veriaci v Cirkvi musia kráčať cestou otázok a hľadania. Otázka o Bohu a hľadanie Boha dostali v Cirkvi osobitnú podobu na cirkevných snemoch, najmä na ekumenických konciloch, ktoré museli riešiť nejasnosti v otázkach viery a mali formulovať pravé učenie. Keď‘ prvé koncily formulovali učenie viery, trojičnú dogmu a potom kristologickú dogmu, tým vlastne odpovedali vo svetle zjavenia na základnú ľudskú otázku: Kto je Boh? Boh je Otec, ktorý sa nám zjavil vo svojom Synovi, a vložil nám do sŕdc Ducha Svätého. Nicejsko-carihradské vyznanie viery je odpoveďou Cirkvi na otázku o Bohu. Všetky tie pohyby a zápasy a bolestné skúšky, ktoré hýbali Cirkvou v 4. a 5. stor., nevznikli z vonkajších popudov, ale bol to zápas o čistotu viery, úporné hľadanie odpovede na otázku o Bohu, bol to vnútorný nepokoj srdca, túžiaceho po Bohu našej spásy, po jedinom Bohu, ktorý ako Otec nás prijíma skrze Syna v Duchu Svätom. Osobitnou formou hľadania Boha je mníšsky život, ktorý sa v tej dobe začína rozvíjať v Cirkvi. Mnísi sa zriekajú starostí a žiadostí, ktoré zaujímajú ľudí vo svete, a celý svoj život chcú prežívať výslovne a výlučne ako „hľadači Boha“. Istotne, hľadať Boha patrí každému človekovi, no mnísi to prežívajú ako osobitné povolanie, ako znamenie, v zastúpení celej Cirkvi, aby zjavovali jej povahu Nevesty, hľadajúcej svojho Ženícha. Hľadať Boha vo všetkom a všetko milovať v Bohu je vedúcou zásadou, ktorá odvtedy má pevné miesto v konštitúciách a regulách rehoľných inštitútov. '''3. Stredoveké kresťanstvo''' V tomto období otázka o Bohu nebola už výrazne existenčnou otázkou, nebola mučivou neistotou, bolestným hľadaním. Stredovekí kresťania žili v pevnej viere v Boha a v istote, že v Cirkvi putujú cestou spásy. Táto viera žila a rozvíjala sa v pevných formách cirkevného i občianskeho spoločenstva. A predsa, ani stredovek sa nevyhol otázke o Bohu, ibaže ju presunul a nešil na čisto intelektuálnej rovine. Sv. Anzelm, otec scholastiky, stavia otázku o Bohu v nadpise svojho diela: CurDeus borno? Pravda, takú otázku si nestavia preto, že by bol v neistote a hľadal zachraňujúcu odpoveď‘. Pre neho je to skôr metodická ‘, predkladá ju ako východisko metodického uvažovania. Podobne Sv. Tomáš Akvinský stavia celú svoju Teologickú summu i princípe otázok a odpovedí, hneď‘ na začiatku je celý rad otázok o Bohu: o jeho existencii, o jeho esencii a vlastnostiach. Podľa vzoru gréckych filozofov formuluje svoje „cesty“ k Bohu. ‘o pre Tomáša to zaiste neboli mučivé životné otázky, nebol to neho životný problém a zápas. Jeho otázky a cesty boli iba m prvkom v celom systéme poznania viery, že Boh skutočne existuje, a všetko ďalšie o ňom, to Tomáš prijímal a objímal vo viere, jeho otázky predstavujú skôr úsilie čo najviac vedieť poznať o Bohu cestou systematického teologického myslenia. Pravda stredovek to nie je len scholastika. Vedľa intelektuálnych scholastických formulácií nájdeme aj hlboko prežívanú otázku o Bohu, a to v mystickom prúde: Sv. Bernard, keď‘ komentuje Veľpieseň, hľadá Boha po cestách Nevesty, hľadajúcej Ženícha. Stredovekí mystici vystupujú k Bohu akoby po stupňoch, prežívajú blízkosť a nevýslovnosť Božieho tajomstva. A sv. František Assiský predstavuje najčistejšiu podobu stredovekej otázky o Bohu hľadania Boha. Jeho duchovná kríza bola ozajstnou otázkou o Bohu, vyslovenou v stredovekej meštianskej spoločnosti. Vo svojom obrátení prežíva Boha ako svojho Otca, zrieka sa všetkého, iba Boh mu je Všetko. Potom ešte hlbšie prežíva otázku o Bohu a odpoveď nachádza v dokonalom nasledovaní Krista cestou evanje1ia. Kto je Boh a aký je, to vidíme v Ježišovi Kristovi, nájdeme ho, keď pôjdeme Ježišovou cestou. Stredoveká otázka o Bohu a hľadanie Boha dostali aj svoju literárnu, básnickú podobu v Danteho Božskej komédii. Básnik na poludnie svojho života zablúdi na ceste k Bohu,_: on, potom prechádza očistcom, blúdi minulosťou, stretá ľudí, osudy, udalosti, a všetci mu pomáhajú priamo či nepriamo dostať sa do neba, tu vystupuje v sprievode a za pomoci svätých až k tajomstvu trojjediného Boha, ktorý je večné Svetlo, samo v sebe jestvujúce, ktoré sa poznáva a s úsmevom sa samo miluje (Nebo, 33. spev). '''4. Cirkev v novoveku''' Cirkev v novoveku prežíva otázku o Bohu a hľadá Boha všetkými formami, ktoré rozvinula na svojej dejinnej ceste. Ale prežíva to s väčšou úzkosťou a starosťou: jej viera je ohrozená vnútorným rozkolom v dobe reformácie, je ohrozená osvietenským racionalizmom, ktorý sa vyvinie v otvorený ateizmus, dnes je ohrozená konzumným hmotárstvom, ktoré udúša už samu otázku o Bohu kopením hmotných statkov a hatí hľadanie Boha. Tým však sa stáva pre úprimných ľudí otázka o Bohu o to citlivejšia, nástojčivejšia, je to v pravom zmysle existenčná otázka. Cirkev výrokmi svojho učiteľského úradu znovu vyzdvihuje oprávnenosť a záväznosť základnej ľudskej otázky o Bohu a povinnosť hľadať Boha. Prvý vatikánsky koncil v konštitúcii o viere vyhlásil, že „jedného a pravého Boha, Stvoriteľa a nášho Pána, možno s istotou poznať prirodzeným svetlom ľudského rozumu zo stvorených bytostí“ (DS 3004, 3026). V 4. hlave konštitúcie, kde sa hovorí o vzťahu medzi vierou a rozumom, koncil vyhlasuje, že „rozum osvietený vierou má rozvíjať poznanie tajomstiev tým, že vytrvalo, nábožne a rozvážne hľadá“ (DS 3016). Druhý vatikánsky koncil venoval otázke o Bohu a hľadaniu Boha pastorálnu konštitúciu o Cirkvi v súčasnom svete, Gaudium et spes. Radosti a nádeje, žalosti a úzkosti ľudí dnešnej doby sú vlastné aj Cirkvi. Vidí, ako ľudí znepokojujú otázky o vývoji sveta, o zmysle ľudských snáh, o poslednom cieli vecí i ľudí. Cirkev sa ujíma týchto otázok, vstupuje do dialógu so svetom, veď‘ sú to vlastne podoby jedinej otázky, otázky o Bohu, a chce ukázať svetu odpoveď vo svetle evanjelia (GeS 1-3). Hovorí 6 základných otázkach ľudského pokolenia: „Čo je človek? Aký je zmysel utrpenia, zla, smrti? Čo bude po tomto pozemskom živote? Cirkev verí, že Kristus, ktorý zomrel a vstal z mŕtvych za všetkých, dáva skrze svojho Ducha svetlo a silu človekovi, aby mohol zodpovedať svojmu vznešenému povolaniu.“ (GeS 10) Túto základnú myšlienku, že Ježiš Kristus je jedinou dokonalou odpoveďou na našu otázku o Bohu, koncil ďalej rozvíja v témach: Kristus nový človek, Kristus - Alfa a Omega (GeS 22, 41, 45). Dekrét o misijnej činnosti a deklarácia o postoji k nekresťanským náboženstvám s Úctou hovoria o základnej ľudskej otázke o Bohu, ako ju vyslovili a ako hľadali na ňu odpovedajú ľudia v prírodných náboženstvách i vo veľkých východných náboženstvách. Tá istá myšlienka je tiež základom deklarácie o náboženskej slobode: „Každý má povinnosť, a teda aj právo, hľadať pravdu vo veci náboženstva...“ (DH 3) == V. Ako sa dnešný človek pýta na Boha a ako ho hľadá == '''1. Problémy dnešného človeka''' Druhý vatikánsky koncil postrehol, že súčasný človek si kladie otázku o Bohu inakšie, ako to bob predtým, jeho otázka vyrastá z odlišného postoja a má nové prízvuky. Základný postoj a celkové cítenie našich súčasníkov je charakterizované sebavedomým humanizmom: človek je stredom sveta, uvedomuje si svoju moc a silu. Svet mu je podriadený, aby ho skúmal, prenikal, pretváral, užíval. Človek stojí vo svete hrdý, sebavedomý, no súčasne i veľmi osamelý: a tento životný postoj silne poznačil aj otázku o Bohu. V novoveku sa otázka o Bohu stavala čoraz radikálnejšie: či Bob je, či ho možno poznať, dokázať, či má vzťah ku svetu. Dnes sa dospelo až ku formulácii, či otázka o Bohu má nejaký zmysel. Je to radikálna formulácia: ak máme dať na ňu odpoveď, musíme si všimnúť, z čoho ona vyrástla. Antický človek prežíval svet ako zbožštený, bol náklonný stotožňovať prírodné sily s božstvom, prírodné javy boli preň posvätné, nemal ťažkosti uznať a prijať božstvo. Starý zákon odmietol také mýtické chápanie sveta, a vyhlasuje, že Boh stvoril svet, no nie je totožný so svetom. Boha možno poznať zo stvorenia ako Stvoriteľa a Pána. V Novom zákone človek i svet sa ukazujú ako podrobené hriechu, smrti a skaze, a preto volajú po záchrane. Túto záchranu prináša človekovi i jeho svetu Ježiš Kristus, len v ňom a skrze neho má byť človek i svet privedený k Bohu, a v tomto zmysle zbožštený. Novodobý človek odmietol zbožštený svet. Svojím vedeckým a technickým úsilím zbavil svet glorioly božstva, svet sa stal profánnym, vydaným človekovi do rúk. Postupne sa strácal a zahmlieval v ľuďoch akýkoľvek zmysel pre posvätno, pre tajomstvo, pre úctu. Vnímavým ľuďom v minulosti hovoru svet o veľkosti Boha, o kráse prírodného poriadku (kozmos), o tajomstve Života, a pritom vo viere dobre rozoznávali, čo je svet a kto je Boh. Pred dnešným racionálnym človekom, ktorý chce všetko chladne vypočítať a egoisticky využiť, celý svet onemel, nič mu nehovorí, stal sa pre neho hluchou a nemou matériou. Veľmi mnoho ľudí dnes nevidí vo svete ani len stopy Božej stvorite1kej prítomnosti. A tak Boh uniká pred ich duchovným pohľadom do závratnej diaľky, ako neurčitý horizont, ako neosobný prvý princíp. Nakoniec sa v ich vnútri začne vynárať otázka: jestvuje vôbec Boh, keď‘ ho nemôžem uchopiť? Potrebujem takého Boha? Má otázka o Bohu pre mňa nejaký zmysel? Paralelne s tým postupuje strata náboženských hodnôt vo svedomí. Ľudská sloboda sa absolutizuje, človek si sám autonómne tvorí mravné normy, postupne stráca vedomie viny, hriechu, už necíti potrebu záchrany, spásy a obnovenia v Kristovi. Aj v mravnej oblasti si chce sám vystačiť a takto udúša v sebe otázku o Bohu a túžbu po Bohu. '''2. Nepokoj srdca''' No otázka o Bohu sa ani dnes nedá celkom udusiť, ved‘ ona je tým vytrvalým nepokojom, čo hýbe Ľudským srdcom. Kedykoľvek sa ozve v človekovi srdce, volá po Bohu, otvorene či skryto. Nepokoj srdca ženie dnes mladých do východnej meditácie a mystiky alebo do radikálnych siekt, aby tam našli odpoveď‘ na otázku o Bohu. Prejavuje sa nedôverou v technickú civilizáciu, ktorá zabúda na človeka, na celého človeka. Prejavuje sa novou náboženskou citlivosťou, ktorá sa neuspokojí Jen s racionálnymi schémami, do ktorých nedávna minulosť chcela uzavrieť otázku o Bohu. Ako sme uviedli, novovek sa vyznačuje vedeckou racionalitou, všetko chce ovládnuť prísnym vedeckým prístupom. Aj otázku o Bohu by chcel riešiť čisto racionálne, vedecky, ako všetky iné otázky: chcel by ju uchopiť ako dajaký predmet, potom ju vysvetliť a definovať odpoveď‘. Lenže otázka o Bohu presahuje každú vnútro svetskú racionalitu, každú definíciu. Veď Boha, na ktorého sa pýtame, nemožno uchopiť. Ba ani len samej otázky o Bohu sa nemôžeme zmocniť, ovládnuť ju, vyriešiť a tak fakticky odstrániť. Ona predchádza človeka, lebo sám Boh ju kladie každému. Ďalej, táto otázka zasahuje a preniká celého človeka, všetky jeho schopnosti, vychádza zo srdca. Keď chceme na ňu odpovedať, musíme ju prežívať, precítiť, prebolieť, znovu si ju položiť a znovu hľadať. Lebo Boh nie je predmetom otázky, ale jej podmetom: on nám ju kladie, on ju vyvoláva v našom srdci, on čaká na odpoveď srdca. Táto otázka o Bohu sa nedá riešiť len racionálne, určitým logickým postupom, odpoveďou na ňu nemôže byť len logicky správna veta, výrok, ani logická jednota filozofického systému. Otázka o Bohu si nárokuje celostnú osobnú odpoveď, zasahujúcu celého človeka, všetky jeho schopnosti a roviny. Nejde len o to, čo si myslíme o Bohu, ale ako žijeme jeho prítomnosť v našom srdci. '''3. Otázka ľudských dejín''' Otázka o Bohu, ako veľmi konkrétna otázka konkrétnych ľudí, má nutne aj svoj historický aspekt. Ako ľudstvo má svoje dejiny, má ich aj každý jednotlivý človek, aj otázka o Bohu a viera v Boha majú svoje dejiny. Ľudia sa pýtajú na Boha a hľadajú ho v určitej historickej situácii, v spoločenských súvislostiach, v určitom osobnom položení. To všetko treba rešpektovať, otázka o Bohu sa nedá odsunúť na čisto racionálnu rovinu. Človek je tvor historický a spoločenský, preto ho Boh oslovuje a vyzýva k hľadaniu v dejinách a v spoločenstve. Novoveké myslenie, vplyvom racionalizmu, stratilo zmysel pre historickosť Zjavenia, osobitne strácalo vzťah k Ježišovi Kristovi, ktorý je najvlastnejšou Božou otázkou, danou ľuďom, i dokonalou odpoveďou, danou Bohu. Novoveké myslenie chcelo riešiť otázku o Bohu v medziach čistého rozumu (I. Kant), bez Krista a mimo neho. Preto ani nenašlo uspokojujúcu odpoveď‘. Zostalo trčať v štádiu racionálnych predpokladov (Boh je racionálny predpoklad sveta a myslenia), alebo sa rozplynulo v panteizme (Spinoza, Hegel), alebo dalo negatívnu odpoveď v ateistickom humanizme. Je pravda, že v 19. a 20. stor. mnohí vedci reagovali na nehistorický prístup tým, že sa pustili do historického skúmania Ježišovho života, žiaľ‘, robili to už celkom profánne, vychádzajúc z tých istých racionalistických pozícií. Ježišov Život skúmali bez vzťahu k otázke o Bohu: Ježiš nebol pre nich otázkou o Bohu, ale otázkou vnútrosvetských dejín, otázkou vývoja náboženstiev. '''4. Cesty k Bohu, otvorené pre dnešného človeka''' Pri pohľade na dnešné ťažkosti a krízy v otázke o Bohu sa pýtame, či sme azda v ťažšej situácii, ako boli antickí alebo biblickí ľudia alebo stredovekí kresťania? Ktoré cesty sú vhodné a schodné pre dnešných ľudí? Zásadne treba povedať, Že každý človek má otvorenú cestu k Bohu, teda i dnešní ľudia. Možno práve tie prvky súčasného duchovného videnia, ktoré sa ukazujú ako veľmi radikálne, môžu obsahovať veľmi úprimnú otázku o Bohu i vhodné východisko pre odpoveď‘. Otázka o Bohu sa dnes formuluje ako otázka o zmysle, o hodnote: aký zmysel a akú hodnotu má pre mňa poznanie Boha, viera v neho, úcta Boha‘ Je to radikálna otázka, no súčasne otvára veľmi schodnú cestu k Bohu. Lebo hľadať zmysel značí viac ako hľadať ten najčistejší a najpresnejší pojem, nájsť hodnotu značí viac ako niečo presne vypočítať. Zmysel, hodnotu môžu mať iba tie skutočnosti, ktoré vypĺňajú a rozvíjajú ľudskú osobnosť. Dnes čoraz jasnejšie poznávame, že vedecký a technický pokrok, dielo rozvinutej racionality, popri mnohých vzácnych objavoch a daroch, priniesol aj negatívne výsledky, vystupňoval ohrozenie ľudstva a v nejednom smere privádza ľudí do slepej uličky, do bezvýchodiskovej situácie. Tu sa mnohí citliví ľudia pýtajú: aký zmysel má toto všetko pre mňa, pre moje osobné šťastie? Akú hodnotu má v tomto systéme ľudská osoba? Ani tie najdokonalejšie vedecké systémy nedávajú ľuďom odpoveď na osobné problémy, nemôžu utvoriť alebo nahradiť osobné vzťahy. Vedou a technikou konštruovaná jednota sveta (vedecký svetonázor) je abstraktnou jednotou, ktorá nemôže vyplniť túžbu ľudského srdca po osobnej jednote v láske. A práve tu sa rodí v dnešných ľuďoch otázka o Bohu: O takom Bohu, ktorý by nebol iba najvyšším logickým princípom, ideou nášho myslenia, ale Boh, ktorý skutočne osobne jestvuje a my ho môžeme osobne osloviť. Boh je ten, ktorý je Hodnota, ktorý dáva, nesie a zachraňuje všetky hodnoty, s ktorými sa v živote stretáme. Boh je ten posledný Zmysel, ktorý dáva zmysel všetkému, i takým tvrdým skutočnostiam, ako je bolesť a smrť. Bez neho by všetko bob jedným veľkým nezmyslom (pozn ateistický existencializmus). Dnes sa zmocňuje ľudí narastajúci pocit samoty, opustenosti, ktorý sa stupňuje až k pocitom nezmyselnosti, ničoty. Toto pobadal existencializmus a chcel by redukovať ľudský život iba na také pocity a stavy. Na druhej strane však pozorujeme, ako sa vyzdvihuje vo verejnej mienke hodnota ľudskej osoby, základné ľudské práva a harmonický rozvoj osoby. Toto sú vyslovene biblické a kresťanské hodnoty. Na dnešných ľudí dorážajú vlny samoty a nezmyselnosti, no práve preto sa chcú ešte pevnejšie pripútať k osobným hodnotám. Táto napätá situácia je vhodným miestom pre otázku o Bohu a hľadanie Boha. Viera v Boha dáva nám, dnešným ľuďom, odpoveď na naše úzkosti: Nie si sám, Boh je tu, pri tebe. Nie si opustený, Boh je s tebou, On je Emanuel, Boh s nami. Tvoj Život má zmysel, lebo má byť obrazom a podobou Božieho života lásky. Prameňom tvojich osobných hodnôt je Boh, on je ten najosobnejší, najhodnotnejší: on ťa osobne oslovuje a čaká na tvoju osobnú odpoveď, on ťa večnou láskou hľadá, aby si ho ty našiel vo svojom čase. Konečne, dnes sa znovu odhaľuje a vysoko hodnotí význam dejín, poznávame a prijímame ich ako naše dejiny: a to aj biblické dejiny, Ježišove dejiny, cirkevné dejiny. Objavujeme v nich odvekú otázku o Bohu, ale i Božiu otázku, adresovanú človekovi. S novým náboženským záujmom objavujeme v nich Ježiša Krista, jeho evanjelium Božieho kráľovstva, jeho Posolstvo spásy. Najmä mladí ľudia akoby vytušili, že otázka o Bohu sa nedá zodpovedať bez Ježiša Krista, v ňom objavujú centrum otázky a odpovede, v ňom nachádzajú Cestu, Pravdu a Život. A to už je skutočná evanjeliová metanoja“, obrátenie sa k Ježišovi, k tejto jedinej Ceste k Bohu, doširoka otvorenej aj pre dnešných ľudí. == Záver == V tomto stručnom náčrte sme videu, ako sú dejiny ľudstva vo všetkých dobách naplnené a pohybované otázkou o Bohu, vyslovenou mnohými formami, ako ľudstvo mnohými cestami hľadá odpoveď na túto otázku. V biblických dejinách sa táto otázka a hľadanie rozvíja v milostivom rozhovore Boha s ľuďmi. V Ježišovi Kristovi sa ľudská otázka stretá s Božou otázkou, ľudská odpoveď s Otcovým prijatím. Život Cirkvi sa rozvíja v rozhovore Nevesty so Ženíchom Kristom, do tohto rozhovoru sa vlievajú všetky úprimné otázky o Bohu a hľadanie Boha: v katechéze, liturgii, meditácii, v učení viery. Na tomto živom prúde otázok a hľadania má svoj významný podiel aj teológia. Podľa príkladu Pavla, Augustína, Tomáša a všetkých veľkých teológov sa budeme pýta na Boha vo viere a budeme ho hľadať v nádeji a láske. Budeme sa pýtať a hľadať raz v úzkosti a opustenosti, inokedy v radosti a chvále. Budeme sa pýtať, aby sme dostali Božiu odpoveď‘, budeme hľadať, aby sme našli Božiu milosť. A keď‘ prídeme až na koniec, budeme stáť s otázkou obdivu a svätého úžasu pred tajomstvom Božej lásky, ktorá je nám otvorená a prístupná v Srdci Ježiša Krista. Apoštol Pavol, keď v Liste Rimanom vyslovil premnohé otázky — a všetky iba rozvíjali jednu otázku o Bohu —‚ nakoniec sa ocitol pred nevýslovným tajomstvom Boha, ktorý hľadá a zachraňuje človeka svojimi nepochopiteľnými cestami, vtedy Pavol dal svoje otázky do chválospevu na Božiu Múdrosť: “Aká hĺbka Božieho bohatstva, múdrosti a vedomosti! Aké nepochopiteľné sú jeho súdy a nevyspytateľné jeho cesty! Veď kto poznal Pánovo zmýšľanie? Alebo kto bol jeho radcom? A kto mu dal niečo prvý, aby mu bolo treba vrátiť? Lebo od neho, skrze neho a pre neho je všetko. Jemu sláva naveky. Amen.“ (Rim 11,33-36) Použitá literatúra: Zur gegenwärtigen Diskussion um die Gottesfrage. Herder- Kor. 1969. Wer ist da eigentlich GOTT? München 1969. R. Guardini: Náboženstvo a Zjavenie. Handbuch der teologischen Grundbegriffe. I. München 1962. Mysterium Salutis. II. Einsiedeln 1967. M. Schmaus: Viera Cirkvi. I. K. Rahner: Kresfan v dnešnom svete. Slovník biblickej teológie. Heslo „hľadať“. T. Merton: Mlčanlivý Život. Mysteria Regni Dei. Úvodná časť: Východisko a základ. / {{Výhonok dogmatiky}} 1863 3813 2005-10-07T09:17:36Z Mireksoteria 23 ==Svätý Archanjel Michal!== Bráň nás v boji proti zlu a úkladom diablovým, buď nám ochranou. Pokorne prosíme, nech ho zavráti Boh. A ty kniež nebeského vojska Božou mocou zažeň do pekla satana a iných zlých duchov, ktorí sa na skazu duší po svete potulujú. Amen. ==Svätý Archanjel Gabriel!== Anjel Vtelenia, verný vyslanec Boží, otvor náš sluch pre tiché napomínanie a volanie milujúceho Srdca nášho Pána Ježiša Krista! Nech máme vždy na pamäti, aby sme Božiemu Slovu správne rozumeli, riadili sa ním, Boha počúvali a robili čo od nás žiada! Dopomôž nám k bdelej pripravenosti, aby nás Pán, keď príde nenašiel spiacich! Amen. ==Svätý Archanjel Rafael!== Šíp lásky a liek Lásky Božej! Poraň naše srdcia planúcou láskou a nech sa nikdy nezahojí táto rana, aby sme po všetky dni stále ostávali na cčeste Lásky a aby sme Láskou nado všetkým zvíťazili! Buď nám sprievodcom a liečiteľom. Otváraj nám duchovný zrak, tak ako si ho otváral Tobiášovi. Buď našim ochrancom pred Zlým a pomôž nám prekonať ducha hnevu a nenávisti. Amen {{Modlitby}} 1864 4773 2005-12-04T22:22:14Z Mireksoteria 23 '''Slovo na úvod...''' Tento zborník je určený pre všetkých, ktorí hľadajú spôsob, ako komunikovať s Bohom. V tejto príručke k tomu nájdu bohatý materiál, z ktorého môžu zdarma načerpať. Prosíme, aby do neho tiež sami prispievali. Vyzývame všetkých, ktorí majú záujem na štúdiu a rozvoji tohoto projetku, aby sa zapojili úpravou a rozvíjaním týchto textov. Za pochopenie Vám ďakuje: ThDr. Miroslav Vančo, koordinátor tohto projektu. 1865 6022 2006-05-30T09:49:10Z Mireksoteria 23 V tejto teoretickej časti budeme uverejňovať v krátkej dobe články o tom, ako sa možno s Bohom spojiť v modlitbe. [[Obrázok:Modlitba.png|200 px|right]] '''O modlitbe všeobecne''' *[[Modlitby: Prečo sa modliť?|Prečo sa modliť?]] *[[Modlitby: Kedy a ako sa modliť?|Kedy a ako sa modliť?]] *[[Modlitby: Liturgia|Liturgická modlitba]] *[[Modlitby: Modlitba chvály|Modlitba chvály]] *[[Modlitby: Vďakyvzdávanie|Vzdávanie vďaky]] *[[Modlitby: Prosby|Prosby]] *[[Modlitby: Adorácia|Adorácia]] *[[Modlitby: Biblická modlitba|Biblická modlitba]] *[[Modlitby: Meditácia|Meditácia]] *[[Modlitby: Kontemplácia|Kontemplácia]] *[[Modlitby: Spontánna modlitba|Spontánna modlitba]] *[[Modlitby: Ježišova modlitba srdca|Ježišova modlitba srdca]] *[[Modlitby: Ruženec - čo je to?|Ruženec]] '''Zváštne formy uctievania a pobožnosti''' * [[Putovanie na sväté miesta]] * [[Modlitby: Božie milosrdenstvo|Úcta Božieho milosrdenstva]] * [[Úcta Ježišovho Božského srdca]] * [[Charizmatická modlitba]] * [[Modlitby: Požehnanie|Sila požehnania]] '''Mystika''' *[http://www.grkatpo.sk/citaren/?zobrazit=text&id=99 Mystika a esoterika] *[[Modlitby: Súkromné zjavenia|Súkromné zjavenia]] 1866 5635 2006-04-14T22:59:34Z Mireksoteria 23 V tejto praktickej časti chceme podať rozsiahlu príručku modlitieb pre kresťanov. [[Image:Albrecht Dürer Betende Hände.jpg|right|100 px]] *[[Modlitby: Základné modlitby|Základné modlitby Rímskokatolíckej cirkvi]] * [http://www.grkat.nfo.sk/Texty/modlitby-csl-slov-1.html Základné modlitby Gréckokatolíckej cirkvi] *[http://www.breviar.sk/cgi-bin/l.cgi?qt=pdnes Liturgia hodín - breviár] *[[Modlitby: Ruženec|Ruženec]] *[[Modlitby: Litánie|Litánie]] *[[Modlitby: Krížová cesta|Krížová cesta]] *[[Modlitby: Mariánske antifóny|Mariánske antifóny]] * [http://www.grkat.nfo.sk/Texty/akatist_IC_XC.html Hymnus Akatist k Ježišovi Kristovi] * [http://www.grkat.nfo.sk/Texty/akatist_bohorodicke.html Hymnus Akatist k presvätej Bohorodičke] *[[Modlitby: Príhovorné|Príhovorné. Za rozličné potreby]] *[[Modlitby: Spytovanie svedomia|Spytovanie svedomia - spovedné zrkadlo]] *[[Modlitby: Príležitostné modlitby|Modlitby pri rozličných príležitostiach]] *[[Modlitby: Novény|Deväťdňové pobožnosti - Novény]] *[[Modlitby: Obrad prijatia sv. škapuliara|Obrady posvätenia a prijatia do bratstva sv. škapuliara]] *[[Modlitby: Rozličné|Všetky ostatné, doteraz nezaradené do kategórií]] 1867 5630 2006-04-14T21:11:42Z Mireksoteria 23 '''Liturgia''' [[Image:Chalice.jpeg|80px|right]] *[[Modlitby: Liturgia|Čo je to liturgia?]] *[[Modlitby: Liturgické gestá|Liturgické gestá]] *[[Modlitby: Úlohy a funkcie v liturgii|Úlohy a funckie v liturgii]] *[[Modlitby: Liturgické postoje|Liturgické postoje]] *[[Modlitby: Prírodné symboly|Prírodné symboly v liturgii]] *[[Modlitby: Liturgický priestor|Liturgický priestor]] *[[Modlitby: Liturgické predmety|Liturgické predmety]] *[[Modlitby: Liturgické predpisy|Liturgické predpisy]] *[[Modlitby: Liturgia hodín|Liturgia hodín]] '''Systematický výklad svätej omše''' *[[Modlitby: Krédo|Krédo]] *[[Modlitby: Glória|Glória]] *[[Modlitby: Kyrie|Kyrie]] '''Liturgické texty''' * [http://www.breviar.sk/cgi-bin/l.cgi?qt=pdnes Liturgia hodín] * [[Wikisource:sk:Druhá eucharistická modlitba|Druhá eucharistická modlitba]] 1868 5153 2006-02-16T07:48:25Z Marian 38 ===Pokyny pre skupinu animátorov=== Je potrebné prijať postoj hostiteľov (trvalých obyvateľov) Oázy, ktorí čakajú na príchod hostí - pútnikov a cítiť sa ako už utvorené spoločenstvo, ktoré má medzi seba prijať tých, ktorí prichádzajú na Oázu. Oáza musí byť pripravená na prijatie hostí. Predovšetkým musí byť pripravená výzdoba v sídle Oázy. Animátori skupín majú, ak je to možné, pridelených členov svojich skupín a očakávajú ich príchod v pripravených ubytovacích priestoroch. Každej skupine treba zabezpečiť úplné Sväté písmo, sošku, alebo obraz Nepoškvrnenej a sviecu. Hneď od začiatku sa treba srdečne venovať skupinám pútnikov prichádzajúcich do Oázy: zoznámiť sa s nimi, postarať sa o nich, uspokojiť ich potreby (smäd, hlad), umožniť oddych po dlhej ceste. Čas čakania na otvorenie Oázy možno využiť na uloženie vecí do spální, na rozhovory o prostredí, z ktorého prichádzajú účastníci rekolekcií, ich predstavy, s ktorými sem prišli a pod. Možno uskutočniť úvodnú anketu. Vzorové otázky: * Prečo si prišiel na Oázu? * Čo sa chceš na Oáze naučiť? * Aký postoj očakávaš od tých, ktorí vedú Oázu? Taktne treba povzbudiť k prijatiu sviatosti zmierenia dnes večer, alebo zajtra ráno pred svätou omšou, aby nakoľko je to možné, všetci spolu už prvý deň prežili eucharistické spoločenstvo. Program dňa príchodu predpokladá: * Úvodnú besedu a otvorenie Oázy; * Úvodnú prednášku; * Príležitosť k prijatiu sviatosti zmierenia. Zásadne sa v tento deň nepredkladá slávenie Eucharisite. Ak však okolnosti vyžadujú, aby bola svätá omša, má sa slúžiť votívna o Duchu Svätom. Na stretnutí skupiny vychovávateľov treba prediskutovať aktuálne problémy, rozdeliť funkcie a služby na nasledujúci deň. Animátori Oázy nového života (chlapci, lektori) musia pripraviť eucharistickú liturgiu na prvý deň Oázy. Rozdelia si medzi sebou všetky funkcie a snažia sa ich vzorne plniť, aby od začiatku ukázali vzor vykonávania liturgie v Oáze. ===Úvodná beseda - Otvorenie Oázy=== Vedie ju moderátor počas prvého spoločného stretnutia v sídle Oázy. Hneď od začiatku má voviesť do rodinnej, radostnej, bezprostrednej nálady. V Oáze dievčat druhú časť, ktorá hovorí o rôznych praktických a poriadkových veciach vedie moderátorka. Po privítaní všetkých, ktorí prišli a po všeobecnom predstavení sa jednotlivých skupín (odkiaľ prišli) je potrebné dotknúť sa v besede nasledujúcich otázok: * 1. Objasniť si cieľ príchodu: ani tábor, ani rekreácia, ale '''Oáza'''. Čím je Oáza, to sa presnejšie dozvieme počas večernej prednášky. Trochu sa podobá táboru, rekreácii, ale je niečím viac - obnovou a odpočinkom duše i tela. „Odpočívať“, napísal kedysi Norwid znamená „začať na novo“. Preto duchovný odpočinok človeka musí viesť k nájdeniu a vytvoreniu v sebe toho „nového stvorenia“, o ktorom hovorí sv. Pavol. Cesta k tomu vedie cez Božie slovo čítané a celebrované s vierou a láskou, cez príjmanie sviatostí nadovšetko Eucharistie. Cesta k tomu vedie cez pochopenie a vytvorenie spoločenstva, t.j komúnie s ľuďmi, ktorá sa rodí z komúnie s Kristom, z Eucharistie. Cesta k tomu vedie tiež cez pochopenie a uskutočnenie evanjeliovej služby, teda cez diakoniu, Kiež by ste moji drahí, neustávali v tejto šľachetnej námahe, ktorá vám dovoľuje stávať sa svedkami Krista. Svedok v biblickom jazyku znamená „martýr“ (Ján Pavol II., Nový Targ, 8.6.1979) Čaká nás teda niečo pekné, ale pod podmienkou, že hostia, ktorí prišli do Oázy, prijmeme s ochotným a otvoreným, postojom tunajší štýl a program života. Nie všetko bude hneď pochopiteľné a ľahké. V Oáze sú záväzné isté predpisy, poriadok a disciplína. Preto prosíme o dôveru a určite po niekoľkých dňoch všetko pochopíte ako potrebné a dobré. Od prijatia takého postoja závisí celý úspech nášho spoločného podujatia, ktoré nesie názov Oáza. * 2. Kto sa Vám bude venovať? Kolektív vedúcich. Jeho úlohy: priateľská služba - diakonia, vedenie k dobrému. * 3. Objasniť význam rozdelenia na skupiny. Spoločné ubytovanie nech sa stane príležitosťou na budovanie spoločenstva lásky. * 4. Zoznámiť s programom dňa, objasniť jednotlivé body. * 5. Určiť miesta, na ktorých sa budeme stretávať, cesty a chodníky, po ktorých budeme chodiť. * 6. Oznámiť poriadkové, hygienické a organizačné zásady, bezpečnostné a finančné otázky, oblečenie záväzné v jednotlivých situáciách. * 7. Zdôrazniť hodnotu mlčania (od večernej po rannú modlitbu). * 8. Upozornenie na dekorácie, krátko vysvetliť jednotlivé prvky, zvlášť sviecu (podrobnejšie v rámci prednášky). * 9. Otvorenie oázy: Zapálenie oázovej sviece so slovami: „Kristus Svetlo sveta - Bohu vďaka!“ Modlitba Anjel Pána za to, aby sme vstúpili do Oázy v postoji Márie, služobnice Pána. ==Program dňa== * budíček * ranná modlitba * Svätá omša * raňajky * liturgická škola * voľný čas * obed, poobedňajšie mlčanie * výprava otvorených očí * evanjeliová revízia života (za dobrého počasia v prírode) * večera * hodina Božieho slova * večer pohody, večerná modlitba * slovo života, príprava na spánok * večierka '''Tento program je potrebné:''' * aktualizovať vzhľadom na prostredie a situáciu * vyhlásiť a vysvetliť v deň príchodu do Oázy * odporučiť jeho zapísanie do zošitov * vyvesiť ho na viditeľnom mieste ===Úvodná prednáška=== Na začiatku pieseň a modlitba. Chceme spolu prežiť 15 dní. Určite ste už neraz boli na spoločných prázdninách mimo domu - v tábore, na rekreácii. Náš program bude mať určité prvky spoločné s nimi, ale bude mať zásadne iný charakter. Vyjadrujeme ho slovom '''„Oáza“'''. Slovo oáza poznáte. Označuje miesto na púšti, kde okolo prameňa bujne prekvitá život. Je to najočakávanejšie miesto odpočinku a obnovy síl pre karavány putujúce púšťou. To je doslovný význam pojmu „oáza“. My toto slovo používame v prenesenom význame. Chceme, aby sa oázou stal náš spoločný pobyt na tomto mieste, aby sa počas týchto dní v nás samých bujne rozvinul život, aby sme sa osviežili a obnovili sily na ďalšiu životnú púť. Takýto obsah skrýva v sebe samotné slovo oáza. Ale plný názov znie „Oáza nového života“. Pojem „nový život“ sa viaže s pojmom „nový človek“. Nový život rodí nového človeka. V Oáze nového života v nás samých sa má narodiť a rásť nový človek. Tieto tri pojmy - oáza, nový život, nový človek sa navzájom dopĺňajú a vysvetľujú. ====Život==== Zamyslime sa najprv nad samotným javom života. Všimnime si, že okolo nás sú rôzne druhy života, ktoré sú vo vzájomnom vzťahu hierarchicky usporiadané: * Život rastlinný - vegetatívny * Život živočíšny - zmyslový * Život ľudský - duchovný Ten posledný - najvyšší, sa vyznačuje tým, že si je vedomý seba (len človek má reflexívne vedomie), rozumný, slobodný. Okrem týchto troch stupňov života, však existuje stupeň štvrtý, najvyšší - '''nový život'''. ====Nový život==== S týmto pojmom sa stretávame v evanjeliách. Ten život zvestuje a prináša Kristus. Celé evanjelium, zvlášť podľa sv. Jána, je dobrou novinou o novom živote, pre ktorý sa treba narodiť znova (Kristus v rozhovore s Nikodémom - Jn 3). Kristus seba samého nazýva životom, živým chlebom, živou vodou, svetlom života, pastierom, ktorý vedie ovce na pastvu, aby mali hojný život, (por. Jn, 8,12; 10,10; 11,25) a sľubuje večný život tým, ktorí uveria v Neho. Čím je a v čom spočíva nový život? Dôkladnejšie budeme uvažovať počas celej oázy. Tu povieme len toľko: tento život sa nazýva životom Božím, životom Božieho dieťaťa, životom milosti, nadprirodzeným životom. Spočíva v zjednotení sa s Bohom v Duchu Svätom skrze Krista, v zjednotení s Bohom, ktorý sám je Životom, jeho plnosťou a prameňom. Preto tento život má vlastnosti Božieho života - je večný, niet v ňom to, čo je popretím idey života: rozklad, utrpenie, umieranie, smrť. Kto má v sebe tento nový život, ten podľa sv. Pavla je novým človekom a novým stvorením. „Kto je teda v Kristovi, je novým stvorením.“ (2Kor 5,17) Zárodok nového života dostal každý z nás pri sv. krste. To bolo naše druhé narodenie sa (por. Jn 3), narodenie sa z Boha (por. Jn 1). Starostlivosť o tento život a jeho rozvíjanie je naším životným cieľom a povolaním. Žijeme nielen preto, aby sme jedli a udržiavali vegetatívny život, nie preto, aby sme nachádzali rozkoš v dojmoch poskytovaných zmyslami a ani nie preto, aby sme učením, vedou rozvíjali a prehlbovali svoj intelektuálny život, ale hlavne preto, aby sme rozvíjali a prehlbovali nový život. Žiaľ, na túto najdôležitejšiu úlohu - vzrast nového človeka v nás - často zabúdame. Oáza nám to chce pripomenúť. Počas nej chceme lepšie poznať, zamilovať si tento nový život. Chceme sa obnoviť, občerstviť na ďalšiu cestu k plnému rozkvetu tohto života v Bohu. Chceme nabrať silu a ochotu k ďalšej práci na formovaní nového človeka v sebe. To je cieľ oázy, ktorá, ako teraz vidíme, je určitým druhom rekolekcií, čiže cvičení, ktoré majú slúžiť obnove nášho náboženského, nadprirodzeného života. Položme si otázku a uvažujme: akým spôsobom sa naše rekolekcie stanú Oázou nového života, v ktorej vyrastie nový človek? '''Stane sa to:''' * 1. Ak v nás bude konať Duch Svätý, ktorý je prameňom nového života v hĺbke našej osoby, vytvárajúcim v nás životodárnu vieru a lásku. Duch Svätý v nás pôsobí hlavne tým, že nás povzbudzuje k modlitbe. Preto sa budeme snažiť pestovať v oáze osobnú modlitbu („stánok stretnutia“) a budeme sa učiť ako sa modliť. * 2. Ak budeme zachovávať zákony nového života, ktoré vyjadruje slovo Agapé. Agapé (grécke slovo) označuje nezištnú lásku, zameranú na druhého človeka s cieľom dávať. Od toho, ako každý z nás uskutoční túto lásku (agapé), ktorá je zákonom oázy, závisí úspech našej obnovy. Agapé je prikázaním nového života (Jn 13,34-35), je znakom toho života (1 Jn 3,14): „My vieme, že sme prešli zo smrti do života, lebo milujeme bratov“. V dôsledku hriechu sme nastavení viac milovať seba ako bratov, viac brať a užívať, ako dávať. Preto zachovávanie príkazu lásky nie je možné bez askézy, umŕtvovania, odriekania, zrieknutia sa seba. Z toho vyplýva druhý zákon oázy - zákon umierania, zachovávanie ktorého vedie k životu: „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme každý deň svoj kríž a nasleduje ma. Lebo kto by si chcel život zachrániť stratí ho, ale kto stratí svoj život, zachráni si ho.“ (Lk 9,23-24). „Ak pšeničné zrno nepadne do zeme a neodumrie, ostane samo. Ale ak odumrie, prinesie veľkú úrodu“. (Jn 12,24). Preto budeme v oáze klásť požiadavky, žiadať určité odriekania. Spoznáme však, že v tom je prameň života radosti. * 3. Ak budeme čerpať z prameňa nového života, ktorým je Kristus. On je prameňom oázy. Veď sám povedal: „Ak je niekto smädný a verí vo mňa, nech príde ku mne a nech pije... Z Jeho vnútra potečú prúdy živej vody.“ (Jn 7,37-38) Z toho prameňa budeme každodenne piť počas sv. omše a hodiny Božieho slova. Tam sa budeme stretávať s Kristom, ktorý je slovom života a chlebom života. Keď splníme tieto podmienky, náš tunajší pobyt sa pre nás stane skutočnou Oázou nového života. Preto je potrebné, aby sa naša obnova začala v stave milosti posväcujúcej, ktorý je normálnym stavom kresťanského života. (Tu podať informáciu o príležitosti k sv. spovedi.) Na záver treba poukázať ešte na jednu podmienku. Všade, kde sa v prírode zjavuje život stojí pri ňom a starostlivo sa nad ním skláňa matka. Každý život musí mať matku. To sa týka aj najvyššieho stupňa života, ktorým je nový život. Matkou tohto života v nás je Mária, Matka Kristova, Matka žijúcich, Matka Božích detí, Matka Cirkvi. Preto ona je zvláštnou patrónkou a ochrankyňou Oázy nového života, ktorá sa preto nazýva tiež Oázou Nepoškvrnenej. Nepoškvrnená je pre nás predovšetkým vzorom nového života, ktorýn sa v nás má rozvíjať a sformovať nového človeka. Ona sama je uprostred všetkých ľudí akoby Oázou nového života, lebo v nej sa tento život rozvinul najplnšie a priniesol nádherné ovocie. Na ňu musíme teda upierať oči, ju musíme nasledovať, vytvárať v sebe jej postoje. Nepoškvrnenej, Matke nového života musíme zveriť tiež vec rastu nového života v nás. V istom kostole, kde bola zvlášť uctievaná socha Panny Márie, nejaká dievčina napísala do knihy prosieb: „Mária, učiň, aby som bola Niekým.“ Mária je akýmsi plným, dokonalým človekom, osobou, ktorá sa úplne zrealizovala skrze lásku. Každý z nás je vyzvaný k tomu, aby sa stal Niekým a tu na oáze má nájsť ideál a cestu svojho života. Túto veľkú úlohu musíme zveriť Nepoškvrnenej, Matke a patrónke oázy. (Na záver možno ešte vysvetliť výzdobu oázy, krátko objasniť symboly, ktoré vyjadrujú obsah vyššie uvedeného programu oázy). Prednášku zakončiť voľne sformulovanou modlitbou k Nepoškvrnenej. (napr.: Mária, Nepoškvrnená Božia Matka, odovzdávam sa Ti dnes so všetkými dobrými i zlými náklonnosťami. Učiň, aby som túžil/a nasledovať Ťa a nauč ma chrániť v sebe nového človek tak, ako Ty. Mária, učiň, aby som bol/a Niekým), alebo spoločnou modlitbou „Pod Tvoju ochranu“. Nakoniec sviatostné, alebo kňazské požehnanie. Upozornenie: Vyššie uvedenú modlitbu možno napísať na obrázok Nepoškvrnenej účastníkom na začiatok, alebo na koniec oázy. ===Pokyny ohľadom sviatosti zmierenia=== Zvláštnosťou rekolekcií vedených metódou oáz je okrem iného to, že spoveď nie je pred koncom obnovy, ale na začiatku. Obrátenie totiž nemá byť len predsavzatím obnovy, uskutočňovaným po návrate z rekolekcií, ale už samotné rekolekcie majú byť zážitkom kresťanského života, ktorý je životom v priateľstve s Bohom a v jeho milosti. Preto sa rekolekcie začínajú vstupom, ak je to potrebné, do normálneho stavu kresťanského života, ktorým je stav milosti posväcujúcej. Ide tu o prelomenie, narušenie takého rytmu kresťanského života, ktorý je návykom často od momentu prvej spovede a príjímania. Podľa neho stav hriechu je normálnym stavom života, ktorý sa na sviatky mení spoveďou a sv. príjímaním. Sviatky takto predstavujú isté krátkodobé prerušenie, po ktorom sa čo najrýchlejšie vraciame do normy, čiže k životu v hriechu. V deň príchodu do oázy treba v rámci úvodnej prednášky, alebo po nej krátko poukázať na vyššie uvedené požiadavky oázy, povzbudiť k spovedi tých, ktorí to potrebujú, dať si do poriadku svoje svedomie pred vstupom do oázy. Nejedná sa teda o hromadnú spoveď pre všetkých, ale o príležitosť pre tých, ktorí uznajú spoveď za potrebnú na to, aby sa vrátili do normálneho stavu Božích detí. Príležitosť ku spovedi treba vytvoriť večer, v deň príchodu do oázy resp. ak je neskoro, v nasledujúci deň pred omšou. Počas oázy treba každodenne vytvoriť príležitosť ku spovedi ráno pred sv. omšou, alebo večer, aby sa pomohlo účastníkom v osobných problémoch a pochybnostiach a vychovať ich k správnej citlivosti a jemnosti svedomia. Počas oázy sa uskutoční (v jedenásty deň) vysluhovanie sviatosti zmierenia v spoločenstve kvôli prežitiu nových aspektov tejto sviatosti, v zhode s jej pokoncilovou obnovou. Na úvod naväzujeme na tradičnú koncepciu a usilujeme sa o prehĺbenie chápania a prežívania tejto sviatosti. 1872 3884 2005-10-08T08:57:47Z Mireksoteria 23 Pri svätej omši ním prejavujeme svoj súhlas s Božím slovom, ktoré sme počuli v čítaniach a v homílii, a uvedomujeme si základné články viery skôr, než začneme sláviť Eucharistiu. Podobne, ako responzóriovým žalmom odpovedáme na prvé čítanie, tak Krédom odpovedáme na celú liturgiu slova. každý veriaci vyjadruje spolu s ostatnými svoju vieru, keď na začiatku omše osobne a spolu s bratmi a so sestrami vyznáva pred Bohom svoju hriešnosť. Preto sa Krédo hovorí v jednotnom čísle: „Verím...” (nie Veríme). V prvých storočiach vyznanie viery nebolo celkom fixné. Postupne však nadobúdali prevahu dve formule vyznania viery: Apoštolské a Nicejsko-carihradské. Nicejsko-carihradské vyznanie viery vzniklo na Východe. Pred prijatím krstu dospelí katechumeni recitovali krátke vyznanie viery — bolo to osobné vyznanie viery pred prijatím krstu. Táto formulka sa stala jadrom v krstnom vyznaní v Jeruzaleme — okolo roku 350 ho vysvetľoval svojim katechumenom sv. Cyril Jeruzalemský v dvanástich katechézach — a neskôr v Nicejsko-carihradskom vyznaní. Na Východe sa Krédo spočiatku používalo v krstnej liturgii. Do omše ho zaviedol carihradský patriarcha Timotej (511 — 517). Na Západe sa v rámci svätej omše začalo používať najprv v Španielsku. Odtiaľ sa šírilo do iných krajín Európy, predovšetkým do Galie a Nemecka. V Ríme sa Krédo prijalo až roku 1014, najskôr všeobecne, no potom sa jeho používanie obmedzilo iba na nedele a sviatky, o ktorých je zmienka v symbole (lat. symbolum — vyznanie viery). V neskorších časoch bolo súčasťou všetkých omší okrem sviatkov mučeníkov, panien a vyznávačov. Podľa nového misála (uvádza sa formula Nicejsko-carihradského vyznania) sa Krédo používa v nedele, na slávnosti a pri slávnostnejších bohoslužbách. Vyznanie viery recituje kňaz spolu s ľudom. Spievanie Kréda sa neprízvukuje, dôležité je, aby ho mohli predniesť všetci ako vlastné vyznanie viery — teda každý sám, a nie prostredníctvom poverených osôb — spevákov. Ak sa Krédo spieva formou striedavého spevu, správne je, ak prvé slová Verím... spevom vysloví celé zhromaždenie; iba pri gregoriánskom choráli je vhodné, aby začiatok Credo in unum Deum zaintonoval v mene všetkých kňaz. Pri recitovaní alebo spievaní Kréda sa pokúsme uvedomiť si, že je to naše vyznanie viery, ktoré by nemalo znieť iba v kostole na bohoslužbách, ale hlavne v každodennom živote * Pôvodný zdroj: [http://www.katnoviny.sk/Kn_2001/51_2001/liturgia.htm] {{Modlitby}} 1873 4535 2005-11-19T08:32:22Z M@nik.exe 26 /* Slávenie nedele */ ==Slávenie nedele== * niekoľko myšlienok z pastierskeho listu biskupov Slovenska ===Víkend=== „Konečne sobota“ vzdychnú si ľudia po celotýždňovej práci. Prirodzene túžime po odpočinku. Pričom sám Boh vychádza v ústrety tejto túžbe človeka tým, že sám odpočíva po svojom stvoriteľskom diele. My kresťania by sme však úplne prirodzene mali zvolať: „konečne nedeľa“, ten krásny deň, ktorý po zmŕtvychvstaní nášho Pána žiari ako nádherná skutočnosť po predobraze starozákonnej soboty. Moderný svet strhuje človeka ako prúd. Pre mnohých ľudí je to už iba „víkend“ – koniec týždňa, koniec robote. V piatok pri rozlúčke si ľudia želajú: „Pekný víkend,“ ako to počúvame z oznamovacích prostriedkov, čo súvisí so zámerom vytlačiť z nášho života všetko kresťanské bez ohľadu na to, že tento zvrat je cudzí duchu slovenskej reči. Na druhej strane konzumný spôsob života ženie ľudí do práce bez oddychu. Boh, Stvoriteľ a Zákonodarca, vo veľkej láske k človekovi výslovne mu ukladá ako príkaz: „Spomni na sobotňajší deň, aby si ho zasvätil!“ (Ex 20, 8). V Novom zákone tento deň odpočinku je nedeľa. Na Turíce 31. mája 1998 vydal Svätý Otec významný dokument s názvom Deň Pána – Dies Domini, v ktorom hovorí o Božom ustanovení tohto dňa a o slávení Eucharistie. ===Nedeľa je deň Pána=== – Dies Domini. Kniha Genezis opisuje stvorenie sveta a v tejto knihe čítame: „I požehnal siedmy deň a zasvätil ho, lebo v ňom odpočíval od všetkých diel, ktoré Boh stvoril a urobil“ (Gn 2, 3). Odpočinok u Stvoriteľa znamená obdiv pre celé stvorenie, pretože všetko, čo stvoril, bolo dobré. Boh Stvoriteľ napokon stvoril človeka, ktorému dáva do daru siedmy deň odpočinku, aby sa aj on zastavil a obdivoval Božie dielo. V nedeľu, v deň Boha Stvoriteľa, má sa zastaviť každý človek i celé ľudstvo, oddýchnuť si od každodennej práce, obdivovať krásu stvorenia, ďakovať Bohu za celý vesmír. Osobitne máme ďakovať za každodenný chlieb a za všetky dobrá nebeskému Otcovi, ktorý sa stará o nebeských vtákov, šatí poľné ľalie, avšak viacej sa stará o človeka, o každého jedného z nás. To znamená nedeľný odpočinok. O tento zážitok oberá človeka nedeľný zhon za prácou, ziskom a hľadaním vlastných záujmov, čo aj prístupných, ako je šport, rekreácie, turizmus. Aj štátne zákony rešpektujú deň pokoja pre veriacich. Avšak supermarkety, podnikatelia ale aj iné inštitúcie nezachovávajú tento zákon. Týmto trpí naša spoločnosť, naše rodiny i jednotlivci. Nový Zákonník práce, ktorý bude platiť od 1. 4. 2002 tiež chráni nedeľu svojím článkom: „Zamestnávateľ je povinný rozvrhnúť pracovný čas tak, aby zamestnanec mal raz za týždeň dva po sebe nasledujúce dni nepretržitého odpočinku, ktoré musia pripadať na sobotu a nedeľu alebo na nedeľu a pondelok“ (§ 93, 1). Preto vás vyzývame, milí veriaci, aby ste sa usilovali pri zachovaní Božieho i štátneho zákona o nedeľnom pokoji postaviť sa proti takémuto trendu, ktorý z vás robí len nástroje a otrokov svojich finančných záujmov. ===Nedeľa je deň Ježiša Krista=== Ježiš silou svojho zmŕtvychvstania s nami slávi eucharistické spoločenstvo. Ježiš Kristus vstal z mŕtvych v nedeľu a preto už od počiatku Cirkvi kresťania slávili každú nedeľu ako oslavu Kristovho zmŕtvychvstania. Ten istý Ježiš Kristus ako sa stretol s apoštolmi po svojom zmŕtvychvstaní, stretá sa aj a nami, osobitne na nedeľnej svätej omši, aby nám dal ten najkrajší dar – pokoj duše –blaženosť človeka, aby nás upevnil vo viere a tak urobil svojimi učeníkmi. Svätá Cirkev nám prikazuje účasť na svätej omši v nedeľu a v prikázané sviatky, ako to uvádza cirkevné prikázanie. Nerobí to preto, aby nám pridala ďalšiu povinnosť, ale pre naše dobro, lebo slávenie Eucharistie je prameňom všetkých milostí. V spoločenstve rodiny veriacich máme možnosť počúvať Božie slovo ako svetlo a smernicu správneho života, s Cirkvou vzdávať vďaky a oslavovať Boha za dar života, za všet-ky duchovné i hmotné dary a najmä za dar vykúpenia a napokon zúčastniť sa na eucharistickej hostine, aby sme mohli žiť spolu s Kristom: Ja som vo vás a vy ste vo mne.(porov. Jn 14, 20), „Ja som vinič, vy ste ratolesti“ (Jn 15, 5), aby sme mohli spolu so svätým Pavlom vyznávať: „Pre mňa žiť je Kristus.“ (Flp 1, 21) Pri nedeľnej svätej omši vylieva na nás Duch Svätý svoje turíčne dary a ovocie radosti, pokoja a lásky a uskutočňuje sa prísľub nebeského Otca: „Potom budem na vás kropiť čistú vodu, že sa očistíte; od všetkých vašich škvŕn a od všetkých vašich modiel vás očistím. A dám vám nové srdce a nového ducha vložím do vás“ (Ez 36, 25-26). Preto ani jeden kresťan katolík, nikto z nás, nemá bez vážnej príčiny vynechať nedeľnú svätú omšu, ale ako jednotlivci i ako rodina a celé farské spoločenstvo máme sa stretnúť so vzkrieseným Pánom, ktorý nás pozýva na svoju hostinu. Katechizmus Katolíckej cirkvi stanovuje: „Preto tí, čo si vedome a dobrovoľne neplnia túto povinnosť, dopúšťajú sa ťažkého hriechu“ (KKC 2181). Kresťanskí rodičia nech si uvedomia veľkú zodpovednosť za svoje deti, ktoré im Boh zveril do výchovy, a za príklad, ktorý im dávajú, lebo je pre ne rozhodujúci a väčšinou ich poznačuje na celý život. Preto veľmi prosíme všetkých našich rodičov, aby si uvedomili túto zodpovednosť pre dobro a spásu svojich detí a spolu s nimi sa zúčastňovali na nedeľnej svätej omši. ===Nedeľa je sviatok Cirkvi=== Nedeľa je sviatkom veľkej duchovnej rodiny veriacich, ale aj našich rodín. Je vždy znamením kresťanskej rodiny spoločná účasť na nedeľnej svätej omši, účasť pri eucharistickom stole a odtiaľ spoločne sa vrátiť domov k nedeľnému stolu. Deti čakajú na toto týždňové stretnutie s rodičmi, pretože celý týždeň sú členovia rodiny rozdelení školou a zamestnaním. Spoločný nedeľný obed utužuje rodinné zväzky, vzájomnú lásku, vytvára harmonickú jednotu. Kresťanská rodina aj v tomto spoločenstve prežíva tajomnú prítomnosť Ježiša Krista: „Ja som s vami, vy ste moji priatelia“ (porov. Jn 15). Súčasná rodina sa dostala do krízy a jednou z príčin je znesvätenie nedele, rozbitie rodinného spoločenstva. Rodinné spoločenstvo je viac ako sú záujmy jednotlivcov, či už je to šport, turistika, rekreácia. Šťastná rodina je akoby pozostatkom raja. * Pôvodný zdroj: [http://www.kbs.sk/?cid=1117563948] ===Prikázané sviatky=== * NARODENIE PÁNA (25. decembra) * SLÁVNOSŤ PANNY MÁRIE BOHORODIČKY (1. januára) * ZJAVENIE PÁNA (6. januára) * SVÄTÉHO JOZEFA, ŽENÍCHA PANNY MÁRIE (19. marca) * NANEBOVSTÚPENIE PÁNA * NAJSVÄTEJŠIEHO KRISTOVHO TELA A KRVI * SVÄTÉHO PETRA A PAVLA, APOŠTOLOV (29. júna) * NANEBOVZATIE PANNY MÁRIE (15. augusta) * VŠETKÝCH SVÄTÝCH (1. novembra) * NEPOŠKVRNENÉ POČATIE PANNY MÁRIE (8. decembra) {{Katechéza}} 1874 3904 2005-10-08T10:44:17Z Mireksoteria 23 ==Ekológia – morálna zodpovednosť za životné prostredie== * myšlienky z pastierskeho listu biskupov Slovenska z r. 2001 ===Problematika životného prostredia=== Nebudeme na tomto mieste vykresľovať '''katastrofické scenáre''' zániku života na Zemi v dôsledku ekologickej krízy, ktorá má svoje korene v amorálnom konaní človeka. Sú na to iné odborné, politické, či ekonomické inštitúcie, ktoré nás cez masmédiá informujú o katastrofách, ktoré doliehajú na človeka zo znečistených vôd riek a morí, zo znečisteného ovzdušia, ktoré už dnes na mnohých miestach Zeme ohrozuje samotný ľudský život, z otrávenej či zasolenej pôdy, zo smrtiacej zložky slnečného žiarenia, ktoré už nie je schopná poškodená ozónová vrstva zeme zachytiť, z klimatických zmien vyvolaných nadmerným vyrubovaním lesov po celom svete, ako aj globálnym otepľovaním povrchu Zeme, sprevádzanými obrovskými záplavami na jednej strane a veľkými suchami na druhej strane. Z hromadenia odpadov všetkého druhu, ktoré robí našu Zem postupne jedným veľkým smetiskom, z nukleárnych a chemických katastrôf spôsobených nedostatočnou odbornosťou a zodpovednosťou tých, ktorí v tej oblasti pracujú (Černobyľ, havária na Tise a pod.) a nakoniec i miznutie stále väčšieho počtu rastlinných a živočíšnych druhov z povrchu Zeme. Ide tu výslovne o '''problém morálny''', ktorý zaväzuje každého človeka a zvlášť kresťana vo svedomí. Všetko, čo Boh stvoril, stvoril to z lásky k nám a všetko stvorenstvo je vlastne „zhmotnenou Božou láskou, ktorá je dobrom pre nás. A videl Boh, že je to dobré – čítame v knihe Genezis. Vieme tiež, že „Boh stvoril človeka na svoj obraz (Gen. 1,27), preto je človek nadradený voči ostatnému stvorenstvu, ale aj po stránke biologickej stojí na vrchole stvorenstva. To však nijako nespochybňuje biologickú zviazanosť človeka s ostatným stvorenstvom, aj Božie zjavenie nás poučuje, že Boh postavil človeka uprostred stvorenstva, aby ho spravoval a strážil: „I vzal Boh človeka a umiestnil ho v raji Edenu, aby ho obrábal a strážil (Gen 2,15). Božie zjavenie nás tiež poučuje, že všetko čo jestvuje stvoril Boh skrze svojho Syna a pre neho. „Na počiatku bolo Slovo a Slovo bolo u Boha a to Slovo bolo Boh. Ono bolo na počiatku u Boha. Všetko povstalo skrze neho a bez neho nepovstalo nič z toho, čo povstalo (Jn 1,1-3). Celé stvorenstvo má teda svoj pôvod v Bohu a k Bohu sa skrze Krista vracia – „Všetko zjednotiť v Kristovi, čo je na nebi aj čo je na zemi (Ef 1,10). O Božom pláne so stvorenstvom hovorí sv. Pavol apoštol takto: „Veď stvorenie túžobne očakáva, že sa zjavia Boží synovia. Lebo stvorenie bolo podrobené márnosti nie z vlastnej vôle, ale z vôle toho, ktorý ho podrobil a dal mu nádej, že aj samo stvorenie bude vyslobodené z otroctva skazy, aby malo účasť na slobode a sláve Božích detí. Veď vieme, že celé stvorenie spoločne vzdychá a zvíja sa v pôrodnych bolestiach až doteraz. A nie len ono, ale aj my sami, ktorí máme prvotiny Ducha, aj my vo svojom vnútri vzdycháme a očakávame adoptívne synovstvo a vykúpenie svojho tela (Rim 8,19-23). Boh poveril človeka, aby nad stvorenstvom vládol (por. Gn 1,28). V biblickom, ale aj občianskom zmysle však vládnuť znamená zodpovedne spravovať a nie vykorisťovať a zotročovať. '''Zodpovedne spravovať''' stvorenstvo znamená rešpektovať jeho životné potreby a prejavy a samozrejme jeho životné prostredie. Ak človek tieto potreby rešpektuje, žije v harmónii s prírodou a stvorenstvo mu slúži. Ak však človek tieto ekologické a etologické potreby stvorenstva nerešpektuje, stvorenstvo zotročuje, ničí ho a vyničením stvorenstva napokon ohrozuje seba samého. Mnohoraké spôsoby likvidácie stvorenstva od zamorenia prostredia škodlivinami, cez ľahostajnosť a nevšímavosť až po bezohľadné kántrenie stvorenstva predstavujú celú ekologickú problematiku dneška. ===Postoj Cirkvi=== Už aj otcovia II. Vatikánskeho koncilu pripomenuli, že očakávanie nového neba a zeme nemá nás viesť ku pasivite a nezáujmu o problémy pozemského života, ale naopak, má nás podnecovať ku zdokonaľovaniu súčasného sveta, čo je prirodzenou úlohou človeka ako Božieho spolupracovníka na plnenie jeho plánu. A to platí aj pre vzťah človeka k stvorenstvu. O tomto vzťahu hovoria aj ďalšie dokumenty Cirkvi, najmä encykliky pápeža Jána Pavla II. Je to niekoľko článkov v encyklikách Centessimus annus, Solicitudo rei socialis, Evangelium vitae a viacero bodov listu Sv. Otca ku svetovému dňu mieru 1990. Na tomto mieste je tiež vhodné pripomenúť slová Katechizmu Katolíckej cirkvi: „Siedme prikázanie vyžaduje rešpektovanie neporušiteľnosti stvorenstva. Zvieratá, ako aj rastliny a neživé bytosti sú určené pre spoločné dobro minulého, terajšieho a budúceho ľudstva. Využívanie nerastných, rastlinných a živočíšnych zdrojov sveta nemožno oddeliť od rešpektovania morálnych požiadaviek. Vláda nad neživými i nad živými bytosťami, ktorú dal Stvoriteľ človekovi nie je absolútna, je vymedzená starostlivosťou o kvalitu života blížneho, vrátane budúcich generácií, vyžaduje posvätnú úctu ku neporušiteľnosti stvorenstva . (čl. 2415): „Zvieratá sú Božie tvory, Boh ich zahŕňa prozreteľnou starostlivosťou. Už svojim jestvovaním ho velebia a oslavujú. Aj ľudia majú byť ku ním láskaví. Je vhodné si pripomenúť, s akou ohľaduplnosťou zaobchádzali so zvieratami svätí, ako napr. svätý František Asisský, alebo svätý Filip Néri. (čl. 2416). Podľa doterajších poznatkov vedy, život v našej slnečnej sústave je iba na planéte Zem. Z toho vidieť, že život na zemi má osobitnú hodnotu. Je to veľký dar Boha Stvoriteľa daný ľudstvu na Zemi. Fenomén života je ako tenký obal na planéte Zem v hrúbke niekoľkých kilometrov, ktorý je krehký a porušiteľný. Preto bezohľadné počínanie človeka voči tomuto javu života je neetické, nemorálne, je pohŕdaním Božou láskou, je nevďačnosťou voči Bohu Stvoriteľovi, ktorý nám dal stvorenstvo na Zemi ako dar. Človek vždy chápal svoju nadradenosť nad ostatným stvorením. Cirkev Kristova poučená Božím zjavením túto nadradenosť ešte zdôraznila. Veď človek bol stvorený na Boží obraz a má vládnuť nad stvorenstvom (Gen 1,26-27). Človek však, ktorý je ranený prvotným hriechom neraz zneužil svoju nadradenosť nad ostatným stvorenstvom a správal sa voči nemu ako dobyvateľ, tyran a vandal. Človek prišiel ku nesprávnemu presvedčeniu, že si môže voči stvorenstvu dovoliť všetko podľa ľubovôle a že nie je v tom nijaký morálny problém. Ale opak je pravda. Každý ľudský čin, ktorým ohrozujeme svoje životné prostredie, ohrozujeme samotného človeka, jeho zdravie a život a prestupujeme tým piate Božie prikázanie – nezabiješ. A to je matéria do spovede, teda dôvod ku pokániu. Toto si v nasledujúcom treťom tisícročí musíme dobre uvedomiť, že si musíme spytovať svedomie a spovedať sa aj z vlastných ekologických hriechov. A práve tu Vám chce Cirkev pomáhať formovať a vychovávať kresťanské ekologické vedomie a svedomie. Cirkev nastúpila do spoločného zápasu s ostatnými štátnymi a spoločenskými zložkami o zachovanie trvalo udržateľného rozvoja na našej Zemi. Nie politickými, alebo ekonomickými rozhodnutiami, ale výchovou k mravnému správaniu sa kresťanov ku stvorenstvu a jeho preventívnej ochrane. Ohrozením stvorenstva a životného prostredia vôbec ohrozujeme nie len seba, ale aj naše deti. Robíme to nie len veľkými negatívnymi vplyvmi, ale aj každým hoci nepatrným zlým činom voči prírode. Každý dobrý čin v tomto smere je dôležitý, veď z kvapiek pozostáva more. Biskupi Slovenska svojim pastierskym listom vrelo odporučili, aby v každej farnosti vznikla iniciatívna skupina, ktorá sa bude zaoberať otázkami kresťanského životného štýlu, ekológie a výchovy mládeže k správnemu vzťahu k stvorenstvu. Poslaním človeka je byť, nie mať (blahobyt, nadbytok), preto byť kresťanom znamená žiť pre svojich blížnych a nie len pre seba. '''S ekologickou problematikou súvisí sociálna problematika''' a obe spolu vytvárajú životný štýl. Konzumným životným štýlom prispievame ku hladomorom, drancovaniu prírody a zániku hodnôt. Životný štýl sa bezprostredne dotýka kresťanstva a nie len teoreticky, ale aj prakticky. Čo robíme s nadbytkom? Dokážeme sa podeliť? Nie sme ako evanjeliový boháč, o ktorom platí: „Blázon, ešte tejto noci požiadajú od teba tvoj život a čo si nahonobil, čie bude? (Lk 12,19-20). Buďme teda bohatí na dobré skutky a štedrosť (por. 1 Tim 6,17-19). * Povodný zdroj: [http://www.kbs.sk/?cid=1117563497] {{Katechéza}} 1875 6008 2006-05-27T14:05:46Z Mireksoteria 23 ==Populačný vývoj – problém na zamyslenie== Konferencia biskupov Slovenska dňa 3. júla 1996 usporiadala v Bratislave tlačovú besedu na tému populačného vývoja na Slovensku. Na základe spoľahlivých štatistických údajov možno pozorovať, že aj na Slovensku, tak ako aj v iných štátoch Európy, najmä západnej, je '''populačný vývoj negatívny''', to znamená, že prirodzený prírastok detí nedosahuje ani stupeň zachovania terajšieho stavu obyvateľstva. Pri tejto príležitosti dostali novinári aj Vyhlásenie Konferencie biskupov Slovenska o demografickom vývoji na Slovensku. [[Image:AF-kindergarten.jpg|right]] '''Cirkev sama osebe nemá samostatné a plné riešenie''' tohto problému. Je to mnohostranný problém. Týka sa ekonomickej, zdravotnej, sociálnej, morálnej i svetonázorovej stránky manželov a rodičov. Preto my sami nemôžeme ponúknuť vyriešenie tohto problému. Predkladáme ho celej našej spoločnosti a pozývame všetkých obyvateľov Slovenska, od politikov a ekonómov až po manželov a rodičov, aby sme sa spoločne zamysleli. Keby sme tu nič neurobili, podľa štatistických údajov obyvateľstvo Slovenska bude starnúť a vymierať. Práceschopnej a rodičovskej časti obyvateľstva bude stále ubúdať. Uvedomujeme si, že morálna zodpovednosť nie je len na manželoch a rodičoch, ale aj na tých, ktorí sú zodpovední za ekonomické, sociálne, zdravotné i názorové podmienky našich manželov, rodičov a rodín vôbec. Tvorcov verejnej mienky, postojov a názorov na manželstvo a rodinu, na jej poslanie a úlohu v spoločnosti nemožno vylúčiť zo zodpovednosti za populačný stav a smerovanie spoločnosti. K týmto tvorcom verejnej mienky sa počíta aj Cirkev, preto sa cíti aj povolanou a povinnou vstúpiť do tohto problému, ktorým sa už začínajú zaoberať aj ľudia mimo Cirkvi. Cirkev sa nemôže vzdať úlohy ohlasovania evanjeliovej pravdy o človeku, o manželstve a o rodine. Druhý vatikánsky koncil vníma rodinu nielen vo svetle samotnej rodiny, ale vždy vo svetle širšej ľudskej spoločnosti. V konštitúcii Gaudium et spes hovorí: "Blaho človeka a ľudskej i kresťanskej spoločnosti úzko súvisí s priaznivým položením manželského a rodinného spoločenstva". (47) "Veď sám Boh je pôvodcom manželstva, ktoré sa vyznačuje rozličnými dobrami a cieľmi. To všetko je zvrchovane dôležité pre zachovanie ľudského rodu, pre obecné blaho a večný osud každého člena rodiny, ako aj pre dôstojnosť, stálosť, pokoj a šťastie samej rodiny i celej ľudskej spoločnosti. "Manželstvo a manželská láska sú svojou povahou zamerané na plodenie a výchovu potomstva. Isteže deti sú najvzácnejším darom manželstva a najviac prispievajú k dobru samých rodičov... Teda správne udržovaná manželská láska a celý z nej vyplývajúci spôsob rodinného života, bez zanedbania ostatných cieľov manželstva, smeruje k tomu, aby boli manželia ochotní odvážne spolupracovať s láskou Stvoriteľa a Spasiteľa, ktorý ich prostredníctvom stále rozširuje a obohacuje svoju rodinu" (50) Biskupi Slovenska vyzývajú svojim pastierskym listom, aby sa Cirkev chránila od zmýšľania, ktoré je namierené proti životu, - či už proti životu nenarodených detí alebo detí vôbec. Každé dieťa je dôkazom toho, že Boh nám ešte dôveruje a berie nás vážne. * Pôvodný zdroj: [http://www.kbs.sk/?cid=1117730690] {{Katechéza}} 1876 3911 2005-10-08T11:20:27Z Mireksoteria 23 ==Desatoro Božích prikázaní== Slovo "Desatoro" (Dekalóg) znamená doslovne "desať slov" /Ex 34,28/. Týchto "desať slov" zjavil Boh svojmu ľudu na posvätnej hore. Napísal ich svojím "prstom"/Ex 31,18/ na rozdiel od ostatných príkazov napísaných Mojžišom. Sú to Božie slová v jedinečnom zmysle. Odovzdáva nám ich kniha Exodus a kniha Deuteronomium. Už od Starého zákona sa posvätné knihy odvolávajú na "desať slov". Avšak ich plný zmysel zjavil až Ježiš v Novom zákone. Celé Desatoro sa chápe predovšetkým v súvislosti s exodom /odchodom vyvoleného ľudu z Egypta/, ktorý je veľkou udalosťou Božieho oslobodenia v samom strede Starej zmluvy. Či už v negatívnej formulácii ako zákazy, alebo v pozitívnej ako príkazy /napr. cti otca svojho a matku svoju/, stanovuje "desať slov" podmienky života oslobodeného z otroctva hriechu. Desatoro je cestou života: "A prikazujem ti, aby si miloval svojho Pána, svojho Boha, kráčal po jeho cestách a ak zachovával jeho príkazy, ustanovenia a nariadenia. Potom budeš žiť a rozmnožíš sa." /Dt 30,16/ Táto oslobodzujúca sila Dekalógu sa ukáže napríklad v prikázaní o sobotnom pokoji, určenom cudzincom i otrokom. "Pamätaj, že si bol otrokom v egyptskej krajine a že ťa Pán, tvoj Boh vyviedol odtiaľ mocnou pravicou a zdvihnutým ramenom: preto ti Pán, tvoj Boh, prikázal zachovávať sobotňajší deň." /Dt 5,15/ (KKC 2056-2058) Desatoro, horská reč a apoštolská katechéza nám popisujú cestu, ktorá vedie do nebeského kráľovstva. My po nej, posilňovaní milosťou Ducha Svätého, krok za krokom kráčame vo svojom každodennom konaní. Pôsobením Kristovho slova vydávame v Cirkvi ovocie na božiu oslavu. (KKC 1724) Od doby sv. Augustína má Desatoro popredné miesto ako v katechéze tých, ktorí sa pripravujú na krst, tak i v katechéze veriacich. V pätnástom storočí sa rozšíril zvyk vyjadrovať Desatoro v rýmovaných a kladných formuláciách, ktoré sa dali ľahko naučiť naspamäť. Užívajú sa dodnes. Cirkevné katechizmy často vykladali kresťanskú morálku v poradí podľa "Desatora Božích prikázaní". V priebehu dejín sa rozdelenie a číslovanie prikázaní menilo. Tento katechizmus sa pridržiava rozdelenia, ktoré stanovil sv. Augustín a stalo sa v katolíckej cirkvi tradičným. Rovnaké rozdelenie majú aj protestantské vyznania. Grécki otcovia vytvorili odlišné rozdelenie, s ktorým sa stretávame v pravoslávnych cirkvách a v reformovaných spoločenstvách. (KKC 2065-2066) Desať prikázaní vyhlasuje požiadavky lásky k Bohu a k blížnemu. Prvé tri sa vzťahujú hlavne na lásku k Bohu a ďalších sedem na lásku k blížnemu. "Ako sú dve prikázania lásky, v ktorých je zhrnutý celý Zákon i Proroci - hovoril Pán... - tak aj Desatoro prikázaní bolo dané na dvoch tabuliach. Hovorí sa totiž, že tri prikázania boli napísané na jednej a sedem na druhej tabuli." (Sv. Augustín) Tridentský koncil učí, že desať prikázaní zaväzuje kresťanov a že i ospravedlnený človek ich musí zachovávať. 2. vatikánsky koncil to potvrdzuje: "Biskupi ako nástupcovia apoštolov prijímajú od Pána... poslanie učiť všetky národy a hlásať evanjelium celému tvorstvu, aby všetci ľudia dosiahli spásu vierou, krstom a plnením prikázaní." /2. vat. koncil, Lumen gentium/. (KKC 2067-2068 ) Desatoro prikázaní je súčasťou Božieho zjavenia. Zároveň nás učí pravému ľudstvu. Vyzdvihuje základné povinnosti, a teda nepriamo i základné práva, ktoré vychádzajú z prirodzenosti ľudskej osoby. Desatoro je prednostným vyjadrením "prirodzeného zákona". "Už od počiatku Boh vpísal do srdca ľudí príkazy prirodzeného zákona. Potom sa len obmedzil na to, aby im ich pripomínal. Tým pripomenutím je Desatoro." /Sv. Irenej z Lyona/ (KKC 2070 ) Zákon božský i prirodzený ukazuje človeku, akou cestou má ísť, aby konal dobro a dosiahol svoj cieľ. Prirodzený zákon ukazuje prvé a podstatné záväzné pravidlá, ktoré riadia mravný život. Jeho oporným bodom je túžba po Bohu, prameňu a sudcu všetkého dobra, a podriadenia sa mu, a tiež zmysel pre druhého ako sebe rovného. Jeho hlavné príkazy sú vyjadrené v Desatore. Tento zákon sa nazýva prirodzený nie vo vzťahu k prirodzenosti nerozumných bytostí, ale preto, že rozum, ktor ich vyhlasuje, patrí výlučne k ľudskej prirodzenosti. (KKC 1955) Prirodzený zákon je nemenný a stály v priebehu dejinných premien; v záplave predstáv a obyčajov zostáva nezmenený a podporuje pokrok. Pravidlá, ktoré ho vyjadrujú, zostávajú vo svojej podstate stále platné. I keď sa popierajú jeho zásady, napriek tomu ich nemožno zničiť ani vytrhnúť z ľudského srdca. (KKC 1958) Starý zákon je prvým stupňom zjaveného zákona. Jeho mravné predpisy zhrňuje Desatoro Božích prikázaní. Prikázania Desatora kladú základy povolaniu človeka, stvoreného na boží obraz; zakazujú, čo odporuje láske k Bohu a blížnemu, a predpisujú, čo pre ňu nie je podstatné. Desatoro je svetlo poskytnuté svedomiu každého človeka, aby mu zjavovalo boží hlas i Božie cesty a chránilo ho proti zlu. "Boh napísal na dosky zákona to, čo ľudia nedokázali čítať vo svojich srdciach." /Sv. Augustín/. (KKC 1962) "Verím v Boha", toto prvé tvrdenie z vyznania viery je tiež najzákladnejšie. Celé vyznanie hovorí o Bohu a ak hovorí o človeku a o svete, potom len vo vzťahu k Bohu. Všetky články Kréda vychádzajú z prvého, práve tak ako prikázania Desatora sú rozvinutím prvého. Ostatné články nám umožňujú lepšie poznávať Boha, ako sa postupne zjavoval ľuďom. "Kresťania teda najprv vyznávajú, že veria v Boha." /Rímsky katechizmus/. (KKC 199) Pastieri Cirkvi vykonávajú svoj učiteľský úrad v oblasti morálky obvykle katechézou a kázaním; základom je Desatoro, ktoré vyjadruje zásady mravného života, platné pre všetkých ľudí. (KKC 2049) *Pôvodný zdroj: [http://www.benedikt.aggio.sk/modules.php?name=News&file=article&sid=26] {{Katechéza}} 1877 4966 2006-01-05T12:12:10Z M@nik.exe 26 /* Sedembolestná Panna Mária */ ==Sedembolestná Panna Mária== Sviatok Sedembolestnej Panny Márie, ktorú pápež Pavol VI. vyhlásil v roku 1966 za hlavnú Patrónku Slovenska, si Slovensko a Katolícka cirkev pripomínajú 15. septembra. Prvá zmienka o sviatku Sedembolestnej Božej Matky pochádza z roku 1412, keď sa spomenul na cirkevnom sneme v Kolíne nad Rýnom. Pre celú Cirkev ho však ustanovil až pápež Benedikt XIII. roku 1727 a zároveň povolil, aby sa Panna Mária Sedembolestná uctievala ako Patrónka Slovenska. Jej národnou svätyňou sa stal šaštínsky chrám, opradený mnohými zázrakmi na Máriin príhovor. Jeho dejiny siahajú do roku 1564. Pápež Pavol VI. mu roku 1964 udelil titul baziliky minor (menšej). Sedem je v biblickej reči symbolickým číslom a znamená plnosť. Mariánski ctitelia vymenúvajú aspoň sedem najznámejších bolestí Božej Matky. Prvou je proroctvo Simeona, ktorý jej na 40. deň po narodení Ježiša predpovedal ťažkú budúcnosť Božieho Syna a aj to, že "jej vlastnú dušu prenikne meč". Druhýkrát Mária trpela, keď musela s dieťaťom utekať do Egypta pred Herodesom, ktorý dal v strachu pred novým kráľom vyvraždiť v Betleheme a na okolí všetkých chlapcov mladších ako dvojročných. Treťou bolesťou bola pre Máriu strata 12-ročného Ježiša v jeruzalemskom chráme počas veľkonočných sviatkov. Štvrtú a piatu bolesť prežívala matka Božieho Syna pri umučení syna, keď sa s ním stretla na krížovej ceste a keď stála pod krížom. Posledné dve bolesti ju zasiahli po Ježišovej smrti, keď držala v náručí jeho mŕtve telo a keď jej ho vzali, aby ho uložili do hrobu. Svojím utrpením spolupracovala Mária na vykupiteľskom diele Syna a veriaci ju uctievajú ako matku plnú bolesti. Slováci k nej oddávna prechovávali osobitnú úctu a dôveru v trápeniach. Omšové texty zo sviatku Sedembolestnej vyjadrujú vieru, že "ani teraz neprestáva orodovať za nás a s materinskou láskou sa stará o bratov a sestry svojho Syna". ===História=== Chrámy zasvätené Božej Matke vznikali na našom území najmä po roku 1250, teda po odchode Tatárov. Necelé tri desaťročia predtým vznikla vo Florencii rehoľa servítov (uznaná pápežom Alexandrom IV. roku 1253), ktorí sa venovali úcte Sedembolestnej Panny Márie. Jej uctievanie sa neskôr rozšírilo aj na naše územie. Postupne bolo na Slovensku zasvätených Sedembolestnej Panne Márii vyše 45 kostolov a kaplniek a v druhej polovici 16. storočia, sa s jej uctievaním začalo aj v Šaštíne. Šaštín sa nemôže pochváliť pôvabným údolím ako Marianka, ani prekrásnymi lesmi ako Staré Hory či vrchom, na ktorom leží levočská bazilika. Zato všetky tri pútnické miesta prekoná chrámom, v ktorom je uchovávaná milostivá socha Sedembolestnej. "Sedembolestná Panna Mária, Tebe slovenská spieva krajina", hlása nápis v strede chrámového priečelia. Vyznanie a výzva súčasne. Kto sem príde, celý sa zasväcuje Matke Božej, stáva sa jej obdivovateľom, dôverníkom, synom či dcérou. Cíti, že sa sem musí vracať, aby vždy znova čerpal sily z nevyčerpateľnej studnice Božej milosti. ===Architektúra baziliky v Šaštíne=== Prečo je šaštínska bazilika taká krásna? Azda aj preto, že jej projektanti, paulínsky kňaz Matej Vépi a cisársky staviteľ Ján Damiani do nej vložili tvorivé schopnosti podložené hlbokou vierou v Matku Božiu. Vzorom pre barokovú stavbu bol kostol Gesú v Ríme. Priečelie, pozostávajúce z dvoch častí, je zdobené rímsami, pilastrami, polostĺpmi, krásne formovanými hlavicami, pričom mu dominuje vstupný portál a sochy sv. Pavla, sv. Antona a sv. Hieronyma. Pozdĺžna, pozoruhodne riešená loď kostola je rozdelená klenbami do piatich častí, pričom nad presbytériom sa týči vysoká polokupola. Steny interiéru bohato pokrývajú fresky, ktorých autorom je Ján Jozef Chamant. Udivujú iluzionistické maľby, ktoré robia priestor vyšším, mohutnejším, ale aj figurálne maľby, zobrazujúce zástupy anjelov s Máriou, Matkou bolesti, s krížom Spasiteľa či s Veronikinou šatkou. Vo viere utvrdzuje text, ktorý akoby bol pokračovaním textu z priečelia. "My, Slováci, Teba, Matka, čo patrónku vzývame, Tvoje preveliké bôle často v srdci mávame." Autorom hlavného oltára, dokončeného roku 1764, je František Anton Hillebrandt. Červený mramor a zelená drapéria sú kontrastom, protipólom milostivej sochy vysokej 85 centimetrov a širokej 91 centimetrov. Pozlátené korunky na hlavách Panny Márie a Ježiša, hviezdy okolo hlavy Matky Božej, pozlátené lúče, vychádzajúce spoza Piety a dvaja vznášajúci sa anjeli, dotvárajú toto pôvabné zátišie. K dokonalému chrámové interiéru patrí i vyrezávaná kazateľnica s motívom Premenenia Ježiša Krista na hore Tábor, chór s organom z roku 1771, ale predovšetkým šesť bočných oltárov, nad ktorými dominujú obrazy. Päť z nich vytvoril známy barokový maliar Ján Lukáš Kracker. Zobrazujú sv. Pavla, sv. Annu, sv. rodinu, sv. Jána Nepomuckého a sv. anjelov strážnych. Šiesty obraz namaľoval Ernest Hochschertner a zobrazuje sv. Jána Boska. Na severnej strane, v tesnej blízkosti baziliky, stojí malá trojhranná kaplnka z prelomu 16. a 17. storočia. Skromne sa túli k silnému telu chrámu, akoby chcela byť bližšie k Piete, ktorú dlhé roky ukrývala. ===Čo hovorí legenda=== Práve k nej sa viaže legenda, ktorá hovorí o pôvode pútnického miesta i sochy Sedembolestnej. Imrich Czobor, zástupca uhorského palatína a vlastník šaštínskej pevnosti, bol prchkej povahy. Svojej nábožnej manželke Angelike Bakičovej pripravil nejednu trpkú chvíľu. Aj v ten deň, keď sa viezli kočom záhorskou rovinou, sa pre čosi nepohodli. Imrich, rozpálený hádkou, sa neovládol, vysotil manželku z koča a hnal kone ďalej. So slzami v očiach si Angelika kľakla na zem a vrúcne sa modlila za obrátenie svojho manžela. Odrazu sa jej zdalo, že pred ňou stojí Sedembolestná so súcitom v tvári. Nešťastná žena sa ešte vrúcnejšie modlila a sľúbila, že ak sa jej muž napraví, dá z neďalekého hruškového stromu vyhotoviť sošku Matky Božej a postaviť kaplnku. Na Angelikinu dušu sa zniesol pokoj a v nádeji sa pobrala domov. O chvíľu spozorovala koč, a keď sa priblížil, spoznala manžela. Imrich Czobor vystúpil z koča, pokorne ju poprosil o odpustenie a súhlasil so sľubom, ktorý dala manželka Matke Božej. V ten deň roku 1564 sa tu uskutočnil prvý zázrak - uzdravilo sa ľudské srdce. Socha Sedembolestnej Panny Márie onedlho skutočne stála na mieste, kde sa príhoda odohrala. Veriaci v čoraz väčšom počte nasledovali Imricha a Angeliku, ktorí sem prichádzali s rodinou i so služobníctvom, pribúdalo aj zázračných uzdravení. Vtedy sa splnila druhá časť Angelikinho sľubu - pre sochu dali postaviť trojbokú kaplnku, ktorá sa stala cieľom mnohých procesií. ===Šaštínska národná púť=== Dňa 18. októbra 1732 ostrihomský arcibiskup Imrich Esterházy potvrdil listinou verejné uctievanie sochy Sedembolestnej Panny Márie. Týmto dňom sa vlastne začali cirkevné dejiny Piety, ale na jej vyhlásenie za patrónku Slovenska museli naši veriaci čakať ešte takmer dvesto rokov. Stalo sa tak dňa 22. mája 1927, keď dekrét Svätého Otca Pia XI. Celebre apud Slovacham gentem (Slávna u slovenského národa stojí svätyňa) navždy vložil osud Slovenska do rúk Matky Božej. "Slávna u slovenského národa stojí svätyňa v Šaštíne, na území Apoštolskej administratívy Trnavskej, ku cti Preblahoslavenej Panny Márie Bolestnej. Svätyňu túto už vyše dvesto rokov vyhľadávajú veriaci pre nespočetné milosti, ktorých sa im tu dostáva. S akou láskou a s akou zbožnosťou lipnú Slováci k Bohorodičke, ktorú vzývajú ako Sedembolestnú, vysvitá aj z toho, že všade sa k jej úcte stavali kostoly, že pápež Benedikt XIII. roku 1727 povolil úctu Sedembolestnej Panny Márie... Arcipastieri Slovenska pokorne prosili Sv. Otca, pápeža nášho Pia XI., aby dovolil katolíckym Slovákom v loretánskych litániách pridať zvláštne vzývanie ku cti Matky Sedembolestnej. Svätá Kongregácia obradov schvaľuje úmysel arcipastierov Slovenska a odporúčajúc ho na základe svojich splnomocnení daných Sv. Otcom... vyhovela ich žiadosti." Keď roku 1964 Svätý Otec Pavol VI. povýšil chrám v Šaštíne na baziliku menšiu (Basilica Minor) a určil mu tak miesto vedľa bazilík v Lurdoch, Fatime alebo Čenstochovej, veriaci boli nadšení.Sedembolestná Panna Mária sa dočkala všeobecnej úcty a šaštínska národná púť, ktorá sa koná každý rok 15. septembra, získala ešte väčší význam. ===Pieta Sedembolestnej matky === Spomienka na Sedembolestnú nás pozýva prežívať rozhodujúce chvíle dejín vykúpenia a uctiť si Matku, zjednotenú s trpiacim a ukrižovaným Synom. Jej materstvo na Kalvárii naberá univerzálne rozmery. Táto slávnosť bola vsunutá do rímskeho kalendára pápežom Piusom VII. (1814). Obraz Sedembolestnej - Mária drží na svojich kolenách mŕtveho Syna, práve zloženého z kríža. Je to chvíľa, ktorá zahŕňa nevýslovnú bolesť ľudského utrpenia a duchovnú jednotu. "Fiat mihi secundum verbum tuum - Nech sa mi stane podľa tvojho slova!" Ako matka, Mária prijíma a znáša Kristovo utrpenie, v každom okamihu jej života. Aj Michelangelova pieta, typická pre umenie neskorej gotiky a renesancie, vyjadruje iba moment z tohto utrpenia Panny Márie. Zbožnosť, ktorá predchádza liturgické slávenie, určila symbolicky sedem bolestí Panny Márie, prislúchajúce k rovnakým príbehom z evanjelia: proroctvo starého Simenona, útek do Egypta, stratenie dvanásťročného Ježiša pri ceste do Svätého mesta, krížová cesta na Golgotu, ukrižovanie, skladanie z kríža, pochovanie. Titulom "Sedembolestná" uctievame obzvlášť prijatú Máriinu bolesť cez kríž. Pod krížom sa matka ukrižovaného Krista stala matkou mystického tela narodeného z kríža, tzn. sme zrodení ako kresťania zo vzájomnej obetujúcej sa a trpiacej lásky Ježiša a Márie. Etymológia: Maria = Bohom milovaná, z egyptčiny; pani (hebr.) ===Úcta k Sedembolestnej v dátumoch=== 4. storočie - začína sa teologicky uvažovať o bolestiach Panny Márie. Píšu o nich sv. Ambróz, sv. Pavlín z Noly, sv. Augustín a sv. Efrém. 6. storočie - zachovala sa nám dramatická báseň o Pánovom umučení, pripisovaná sv. Gregorovi Naziánskemu, v ktorej sú tiež dojímavé verše o bolestiach Jeho Matky, Panny Márie. po roku 1000 - vľké rozšírenie úcty Máriních bolestí vplyvom rytierskeho zmýšľania. Množili sa maľby Márie stojacej pod krížom svojho Syna a rástol tiež počet kostolov postavených na uctenie bolestnej Matky. Vítaným námetom pre majstrov slova bol "nárek Panny Márie". Medzi týmito básňami vyniká doteraz neprekonaná Stabat Mater dolorosa, ktorej autorom je pravdepodobne Jacopone da Todi. 1423 - prvý doteraz známy záznam z Kolína, kde miestny cirkevný snem zaviedol sviatok na odčinenie urážok husitov voči ukrižovanému Kristovi a jeho Matke. Odtiaľ sa tento sviatok rozšíril do celej Európypod rôznymi menemi a s rozlyčnými dátumami. 1482 - Flámsky farár Ján Coundenberghe šíri úctu k siedmim bolestiam. Súčasne sa šíri Bratstvo Siedmich bolestí Panny Márie, hneď schválené a podporované pápežmi (Alexander VI. roku 1495) 1727 - Benedikt XII. situáciu vyriešil, keď tomuto sviatku určil meno- Sviatok Sedembolestnej Panny Márie a ustanovil aj dátum- piatok pred Kvetnou nedeľou. Popri tomuto sviatku v stredoveku vznikol aj duhý sviatok s týmto titulom, slávený v polovici septembra, rozširovaný najmä rehoľou Sluhov Panny Márie. Povolil ho Inocent III.. 1814 - Pius VII. predpísal tento sviatok pre celú Cirkev. 1913 - Pius X. ustálil liturgickou reformou ako trvalý deň sviatku na 15. september 1927 - slovenskí veriaci na čele s biskupmi podali žiadosť do Ríma o povolenie pridať v loretánskych litániach prosbu Matka sedembolestná, oroduj za nás. Túto však 8. apríla 1927 Kongregácia obradov zamietla. O dva týždne na ďalšom zasadnutí sa rozhodlo pozitívne v tom zmysle, že sa dovoľuje pridať proba: "Oroduj za nás, Matka Sedembolestná" s odpoveďou: "Aby sme sa stali hodní prisľúbení Kristových." 1964 - Pavol VI. z úcty Slovákov k Matke Prebolestnej vyhlásil dekrétom "Quam pulchra" našu svätyňu v Šaštíne za "basilica minor"-menšiu baziliku 1976 - Kongregácia pre sviatosti a bohoslužbu schválila slovenské proprium liturgie hodín, v ktorom sa tento sviatok označuje ako: Beatae Mariae, Patronae Slovaciae, čiže Blahoslavená Mária, Patrónka Slovenska. Prečo Sedembolestná? Najprv sa hovorilo o piatich bolestiach, ako sa uctievalo päť rán Krista Pána. Potom sa začalo uctievať sedem bolestí- sedem v biblickej reči znamená plnosť, dokonalosť. Keďže popri Kristovi Panna Mária najviac trpela, ľud chcel vyjadriť túto plnosť bolestí číslom sedem. Tým sa nechce obmedziť utrpenie na sedem historicky presne určených udalostí, ale sa chce naznačiť plosť kalicha utrpenia, ktorý pila spolu s Kristom. Aby sa skonkrétnil titul Sedembolestná, vypočítavali sa historické momenty. Najprv sa počítali len tie, ktoré znášala s Kristom v dňoch jeho najväčšieho utrpenia: ===Sedem bolestí === 1. keď Ježiša zajali a bičovali 2. keď Ježiša predviedli pred Piláta a odsúdili 3. keď vyriekli nad Ježišom ortieľ smrti 4. keď Ježiša pribili na kríž 5. keď Ježiš vypustil ducha na kríži 6. keď Ježiša sňali z kríža 7. keď Ježiša uložili do hrobu Neskôr sa rozšíril obraz bolestí aj z Kristovho detstva - Svätá Matka trpela: 1. keď počula Simeonovo proroctvo o meči, ktorý aj jej prebodne srdce 2. keď utekela do Egypta, keď Herodes vraždil neviniatka 3. keď hľadala strateného Ježiša v Jeruzaleme 4. keď Ježiša zajali a odsúdili 5. keďJežiš zomieral na kríži 6. keď Ježiša zložili z kríža 7. Keď Ježišovo telo kládli do hrobu Starodávnosť mariánskej úcty u Slovákov možno pripísať aj zásluhám svätých Cyrila a Metoda V slovenskom ľude je zakorenené ľudové náboženské zanietenie, ktoré sa vytvorilo, udržalo a stále rastie. Napokon niekoľko slov o spôsobe umeleckého predstavovania Bolestnej Matky: 6. stor. - maľby predstavujúce Jozefa a Nikodéma, ako snímajú Ježišovo telo z kríža. Ani Panna Mária, ani iné ženy zobrazené nie sú. 10. stor. - na obrazoch sa objavujú postavy Panny Márie a Jána pozerajúcich sa na bezvládne telo Krista, položené na bielej plachte. 13. stor. - maľby so zronenou Máriou držiacou na kolenách alebo rukách mŕtve telo svojho Syna. 15. stor. - veľmi cenné súsošie- PIETA, ktorej autorom je svetoznámy Michelangelo. Túto je možné obdivovať vo svetopeterskej bazilike v Ríme. Obraz chce vyjadriť predovšetkým lásku a záorveň bolesť podopierajúcej Matky mŕtve telo svojho Syna. ===Mária v dátumoch cirkevného roka=== 8. decembra si pripomíname jej nepoškvrnené počatie, o deväť mesiacov 8. septembra - slávime jej narodenie 12. septembra má meniny nasledujú ďalšie udalosti z jej života: 25. marca počatie Ježiša 25. decembra jeho narodenie 15. augusta oslavujeme jej nanebovzatie a nakoniec 22. augusta si ju uctievame ako Kráľovnú neba i zeme. * Pôvodný zdroj:[http://www.sns.sk/vyhlasenie.php?id=183] {{Katechéza}} 1878 3915 2005-10-08T12:06:09Z Mireksoteria 23 ==Gestá a postoje pri sv. omši== * smernice ku Pastierskemu listu KBS o gestách a držaní tela počas slávenia svätej omše Vo veci liturgických postojov a gest pri sv. omši rozhodla Konferencia biskupov Slovenska na svojom 51. plenárnom zasadaní, v dňoch 7. - 8. júna 2005 v Donovaloch. Prijala plné znenie VSRM, 3. typického vydania RM 2002, bod 43.: '''Veriaci nech stoja''' od začiatku úvodného spevu alebo keď prichádza kňaz k oltáru až do modlitby dňa vrátane; počas spevu Aleluja pred Evanjeliom a pri prednese Evanjelia, pri vyznaní viery a pri modlitbe veriacich; ako aj od výzvy Modlite sa bratia pred modlitbou nad obetnými darmi až do konca omše, okrem nižšie uvedených častí. '''Sedieť sa má''' cez čítania pred Evanjeliom a cez medzispev, pri homílii a kým sa pripravujú obetné dary, ako aj vtedy, keď sa chce po prijímaní zachovať posvätné ticho. Pri premenení si však veriaci majú '''kľaknúť''', ak im v tom neprekáža zdravotný stav, alebo nedostatok miesta, veľký počet zúčastnených alebo iné závažné príčiny. Tí však, čo nekľačia počas premenenia, nech sa hlboko uklonia, keď si kňaz pokľakne po premenení. Kde je zvyk, že ľud zostáva kľačať po skončení zvolania Svätý až do konca Eucharistickej modlitby a pred prijímaním, keď kňaz hovorí Hľa, Baránok Boží, chvályhodne sa to môže zachovať. Na Slovensku zachováme aj naďalej zvyk, „že ľud zostáva kľačať…, pred prijímaním, keď kňaz hovorí «Hľa, Baránok Boží…». Toto pokľaknutie treba považovať aj za pokľaknutie pred prijatím Oltárnej Sviatosti, a teda už netreba kľakať v pohybujúcom sa rade k svätému prijímaniu. '''K postojom treba pripojiť aj nasledujúce:''' Počas prednášania Evanjelia „stojaci sa obrátia k ambone, aby tak prejavili osobnú úctu Kristovmu evanjeliu“. (VSRM 133) „Je… vhodné, aby každý naznačil znak pokoja triezvo iba najbližšie stojacim.“ (VSRM 82) ===K týmto postojom a gestám dáva KBS pastoračné usmernenie pre kňazov:=== '''Státie počas spevu Aleluja''' – veriaci nech vstanú už počas predspievavania Aleluja (alebo jemu príslušného spevu) kantorom, scholou. Je vhodné, aby príklad ukázal celebrant – kňaz. Keď sv. omšu celebruje biskup, vstáva až po naložení tymianu do kadidla a udelení požehnania tomu, kto číta evanjelium, koncelebranti a ostatní však vstanú keď sa začne spievať Aleluja. '''Státie od výzvy Modlite sa bratia a sestry…''' - veriaci nech vstanú po skončení spevu na prinášanie a prípravu obetných darov, pred výzvou Modlite sa bratia a sestry… Státie alebo kľačanie po skončení zvolania Svätý až do konca Eucharistickej modlitby Ak nejakí veriaci napriek potrebe jednotnosti postojov predsa zostanú, kľačať po premenení, keď ostatní stoja, netreba z toho robiť problém (podobne ako treba tolerovať to, že niektorí chcú prijímať len na kolenách). '''Vstanie po premenení''', pred výzvou Hľa tajomstvo viery – „Od epiklézy až po pozdvihovanie kalicha diakon zvyčajne kľačí….“ (VSRM 179) A v Ceremoniale Episcoporum: „Diakoni od epiklézy až po pozdvihovanie kalicha zostanú kľačať. Po premenení diakon, ak je to potrebné, kalich a pyxidu znovu zakryje. Po slovách biskupa: Hľa, tajomstvo viery ľud prednesie aklamáciu.“ (CE 155) Teda, po pozdvihovaní kalicha, keď celebrant pokľakne, všetci spolu s ním vstávajú. '''Znak pokoja''' – toto nariadenie, aby každý naznačil znak pokoja triezvo iba najbližšie stojacim, platí aj pre celebranta a koncelebrantov. Tí nemajú počas celebrácie opúšťať presbytérium. * Pôvodný zdroj: [http://www.kbs.sk/?cid=1122720428] {{Katechéza}} 1879 4020 2005-10-11T08:30:24Z Mireksoteria 23 Predstavuje homeopatická liečba nejaký konflikt s kresťanskou vierou? Mnohí kresťania sú toho názoru, že ide nielen o liečbu ktorá odporuje vedeckému lekárskemu poznaniu, ale aj kresťanskému presvedčeniu. Hovorí sa, o jej magickom pozadí. V súvislosti s viacerými otázkami adresovanými na Konferenciu biskupov Slovenska ohľadom homeopatie (v súvislosti s vierou a morálkou) Komisia KBS pre vedu, vzdelanie, kultúru a univerzity pozvala viacerých odborníkov z oblasti medicíny na stretnutie so zástupcami Slovenskej homeopatickej spoločnosti, ktoré sa konalo 25.6.1996 na Sekretariáte KBS v Bratislave. Na základe tejto konzultácie vydáva Komisia KBS pre VVKU vyhlásenie chápané ako informácia pre katolícku verejnosť. Členovia KBS text tohto vyhlásenia odsúhlasili dňa 5. júla 1996 v Nitre. "Problém homeopatie '''je problém medicínsky''' a preto patrí do oblasti medicínskej diskusie. V mene viery nemožno k odborným veciam zaujímať stanoviská. Pokiaľ ide o morálne stanovisko, vyžaduje sa od zástancov homeopatie odborná spôsobilosť (homeopatiu nemôžu vykonávať laickí pracovníci). '''V morálnej rovine''' sa prízvukuje to, čo hovorí konštitúcia II. vatikánskeho koncilu Gaudium et spes, 36: „Lebo všetky veci práve nakoľko sú stvorené, majú svoju stálosť, pravdivosť a dobrotu, vlastné zákony a svoj poriadok: toto musí človek rešpektovať tým, že uznáva príslušné metódy jednotlivých náuk a technických odborov. Preto metodický výskum vo všetkých disciplínach, ak sa koná naozaj vedeckým spôsobom a v zhode s mravnými zásadami, sa nikdy nedostane do skutočného rozporu s vierou, keďže časné skutočnosti i danosti viery majú svoj pôvod v tom istom Bohu". V tejto súvislosti '''Slovenská homeopatická spoločnosť prehlásila''', že sú jej cudzie akékoľvek magické a okultné techniky alebo ideologické aspekty typu New Age, vrátane reinkarnácie a gnostických bludov. Kľúčovou osobnosťou pre človeka z hľadiska jeho zdravia je lekár s príslušnou odbornou kvalifikáciou, ktorý podľa svojich poznatkov, skúseností a svedomia rozhodne, čo je pre chorého najlepšie. Ďalšie riešenie problematiky v otázkach homeopatie sa môže odohrávať na pôde odborných fór po zhodnotení výsledkov experimentálnych prác a vedeckých publikácii." Mons. František Rábek, nitriansky pomocný biskup Predseda Komisie KBS pre VVKU ---- * Použitý pôvodný zdroj článku: [[http://www.kbs.sk/?cid=1117106898]] {{Katechéza}} 1880 3927 2005-10-08T14:21:00Z Mireksoteria 23 /* 1. príbeh */ ==1. príbeh== V jednom meste žil hrnčiar, ktorý mal svoju dielňu. V nej trávil celý svoj deň. Pracoval od svitu do mrku. Bolo to v zapadnutej uličke, po ktorej nechodilo mnoho ľudí, ale predsa sa niekedy niekto zastavil. Vyrábal totiž ozdobné vázy. Bol to však človek smutný, v jeho dielni bolo stále šero, a tak sa jeho vázy hodili iba na cintorín. Boli tiež také smutné ako on. No ľudia prichádzali a kupovali a tohto smutného muža mali radi. Jedného dňa však prišla na nákupy Graziella. Bolo to veselé dievča, ktoré prišlo kúpiť vázu pre svoju starú mamu. Tá už mnoho rokov odpočívala na cintoríne. Hrnčiar jej predal vázu a ona mu za ňu platila. Práve vtedy sa ich oči na chvíľočku stretli. Graziella si v nich všimla smútok a bolesť a nedalo jej to pokoja. Rozmýšľala, ako tomuto človekovi pomôcť, ako mu dodať radosti zo života. Najskôr to bude tým šerom, ktoré má v dielni. Poviem mu, aby si kúpil viac lámp a iste mu bude veselšie. Ako sa rozhodla, tak i spravila a hrnčiar poslúchol. Avšak nepomohlo. Smútok z jeho očí sa nestratil a vázy vyrábal ďalej iba pre cintorín. Graziella sa však už neuspokojila. Pochopila, že tu treba iné svetlo. Poprosila hrnčiara, či by mu mohla umyť oblôčik na jeho dielni a otvoriť dokorán okenicu. On privolil a dievča sa pustilo do práce. O chvíľu prenikli dovnútra prvé slnečné lúče a roztancovali sa po dielni. V ich svetle hrnčiar zbadal, že jeho výrobky sú skutočne smutné a že by sa dali robiť oveľa krajšie, že sú i iné farby ako šedivá a hnedá a že dievča, ktoré mu umylo oblok je krásne. A prvýkrát vo svojom živote vyrobil vázu, ktorá nebola určená na cintorín. Hrala krásnymi farbami a prežiarila celú jeho dielňu. Hrnčiar ju z vďačnosti daroval Grazielle. * Táto rozprávka nie je celkom vymyslená. Okolo nás je možno veľa smutných detí, veľa takých, ktoré nie sú zlé, ale žijú sami pre seba, nikoho si nevšímajú, nikto ich nemá rád a oni nemajú radi nikoho. Možno poznáš niekoho, kto by ich vedel potešiť. Čo si myslíš, kto by to mohol byť? Je Niekto, kto by to iste vedel – ale oni Ho nepoznajú. Ešte im o Ňom nikto nerozprával. Možno k nim treba zájsť na návštevu a poumývať im okienko na ich srdci. Ukázať im, že ich má niekto rád. ==2. príbeh== Už dávno som počula príbeh, na ktorý spomínam každé Vianoce a veľmi rada ho rozprávam. Nazvala som ho Vianočný príbeh o láske a možno ho už poznáte, ale myslím si, že sa oplatí k nemu vrátiť a zamyslieť. Žili raz mladí manželia, veľmi chudobní, ale šťastní a plní vzájomnej lásky. Ona mala nádherné husté čierne vlasy stiahnuté do dvoch hrubých vrkočov, ktoré jej siahali priam po kolená. Hoci nebola krásavica, ale každý, kto ju videl, musel ju obdivovať pre jej vlasy. On bol úradník na tom najnižšom poste a jediné, čím by mohol vzbudiť záujem okolia, boli jeho zlaté vreckové hodinky. Zdedil ich po otcovi, ale bez potrebnej zlatej retiazky, ktorá visiac z jeho vrecka, by každého upozornila, že je ich majiteľom. Pochopiteľne, že veľmi chcel mať takú retiazku a ona o jeho túžbe vedela. Aj ráno na Štedrý deň si predstavovala jeho radosť, keby mu ju darovala. Nemala ale peniaze na nijaký vianočný dar, kdeže zlatú retiazku! Zrazu dostala nápad. Vybrala sa bez váhania do mesta, predala svoje krásne vlasy a utekala k zlatníkovi. Kúpila mužovi zlatú retiazku, tú, ktorú on vždy vo výklade obdivoval. On keď išiel domov z úradu, si všimol, že vo výklade u zlatníka už nie je zlatá retiazka a zamrzelo ho to. Ale na jej mieste ležala krásna spona do vlasov. „To by bol pravý vianočný dar pre moju ženu“ - pomyslel si. Ani on neváhal, vymenil svoje zlaté hodinky za zlatú sponu do jej vlasov. Pod vianočným stromčekom jej dal sponu do vlasov, ktoré si odstrihla a ona mu retiazku k hodinkám, ktoré predal... V ten večer boli nesmierne šťastní. * Raz jeden môj známy moje rozprávanie znechutene komentoval: Blázni! Taká sprostosť, že sa ti chce o tom vôbec rozprávať. Opýtala som sa ho, prečo je zrazu taký zlý a nahnevaný. Zamyslel sa a po chvíli mi povedal: „Lebo im veľmi závidím.“ ==3. príbeh== ...treba napísať {{Výhonok katechézy}} 1881 3928 2005-10-08T14:29:43Z Mireksoteria 23 ==1. príbeh== * Na každom kroku sa stretávame s akciami, ktoré vyvíjajú aktivitu na ochranu životného prostredia. Milióny ľudí bojujú za ochranu chorých lesov, riek a morí. Ale o človeka sa nik nestará. Silné spolky na ochranu zvierat sa zasadzujú za bezbranné a na vyhynutie odkázané zvieratá, ale ročne sú tisíce bezbranných detí na celom svete odsúdené na potrat. Kto otrávi vodu v potoku a pritom zabíja ryby, právom sa tvrdo trestá. Kto však zabíja nenarodené dieťa, spravidla sa nemá čoho báť. Dvojitá morálka?! Skôr však, ako by sme príliš ľahko odsudzovali iných, započúvajme sa do príbehu, ktorý nám môže naznačiť, že prístup k zodpovednosti prijať dieťa môže mať rôzne príčiny. Mladý otec rozpráva nasledujúcu udalosť: Osem rokov som bol úplne šťastný. Žil som spolu so svojou priateľkou Ilzou. Mali sme pekný byt, rýchle auto a obaja dobre platené miesto. Mohli sme si všeličo dožičiť a boli sme z toho šťastní. Zosobášení sme neboli. Mal som vždy ten názor, že dvaja ľudia, ktorí sa majú radi, môžu byť šťastní aj bez sobášneho listu. Ilza nebola v tom celkom zajedno s mojím názorom, ale časom sa podrobila. Jedného večera som začal rozhovor o našej dovolenkovej ceste. Mal som totiž pripravené veľké prekvapenie. „Čo keby sme cestovali na dovolenku do Afriky?“ pýtal som sa naoko celkom ľahostajne. Ale na počudovanie, nepočul som očakávaný výkrik radosti. „Nebudem môcť cestovať, lebo som v druhom stave,“ povedala Ilza. Musel som chvíľu počkať, kým som sa spamätal. „No a? To dnes nie je nič hrozného. Niekde sa zahlásiš a za desať minút vec prežiješ. Peniaze tu nehrajú rolu.“ V Ilzinej tvári bol zrazu výraz pevného rozhodnutia. „Nie,“ povedala, „peniaze ozaj nehrajú žiadnu rolu. Ani pre teba, ani pre mňa. Nikde sa nezahlásim, aby som vec prestála za desať minút. Dieťa chcem mať.“ V tom momente som videl, ako sa iba ťažko vybudovaná veža mojich hospodárskych istôt zakolísala. „Tak ostaneš na to sama, keď ho chceš mať,“ počul som sa hovoriť. „Do tejto hry ma neťahaj!“ Ilza vstala bez slova, doniesla kufor a pchala doňho pár vecí na obliekanie, obliekla si kabát a podala mi ruku. Náš vzťah bez záväzkov mal aj tie prednosti, že človek nepotreboval právnika ani sudcu. Človek si podá ruku a povie zbohom. Nechal som Ilzu odísť. Snáď aj preto, že som vedel, že pôjde iba o dve ulice ďalej k matke a že by som ju celkom nestratil z očí. Bol som si istý, že ju prehovorím. Nemohol som. Niekedy som ju v nasledujúcich mesiacoch videl ako pribrala, videl som jej úzku tvár s veľkými tmavými očami; vyžaroval z nej zvláštny pokoj, vnútorný pokoj. Raz som ju pozoroval, ako stojí pred výkladom a zrazu si ruku položila na brucho a usmiala sa. Našu cestu do Afriky som stornoval. Tmolil som sa okolo Ilzinho domu. Potajomky som ju pozoroval. Jedného dňa sedela v malej cukrárni len dva stoly odo mňa. Nevidela ma, bola bledšia ako inokedy, s nechuťou sa hrala s vidličkou. Zrazu sa skrčila, pritlačila obidve ruky k bruchu, vidlička padla na zem. Servírka utekala k nej: „Je vám zle?“ Ilza sa s námahou vystrela. „Moje dieťa prichádza. Prosím, pomôžte mi, zavolajte sanitku!“ Odsotil som stoličku tak prudko, že sa prevrátila. Potom som odtlačil ľudí. „Choďte preč, urobte miesto! Ja som otec.“ Ilza sa pozrela na mňa, objala ma okolo krku a ja som ju vyniesol von na ulicu, kde práve prichádzala sanitka. Lekár povrchne prezrel Ilzu a spýtal sa sám seba: „Stihneme ešte nemocnicu?“ Keď som chcel tiež nastúpiť do sanitky, zadržal ma: „Kto ste?“ „Ja som otec.“ Čo sa stalo na ceste, nemôžem presne opísať. Lekár zo záchranky ma odtisol bokom, bral všelijaké prístroje a niečo hovoril do mikrofónu. Ilza kričala a do jej kriku sa miešal celkom bezmocný tón, nárek, tenký hlások. Moje dieťa - naše dieťa! Lekár mi ukázal dieťa, zabalené do hrubej prikrývky. Videl som malú tvár, červenú, plnú vrások, vlhké tmavé vlásky, malilinké prsty. „Ja som otcom,“ uistil som ho. „Ja som otcom!“ neustále som opakoval. Hmla, ktorá zakrývala mesiace môj mozog, sa zdvihla. V nemocnici som sa tackal ako opitý za Ilzinými nosítkami. „Matke a dieťaťu sa darí dobre,“ počul som hovoriť lekára zo záchranky, „iba otec potrebuje lekársku pomoc.“ Viem, správal som sa ako figúra zo zábavného časopisu, ale to mi vôbec nevadí. Ilze som neskoršie povedal: „Myslím, že by mi nič nevadilo, keby som ohluchol. Prvý výkrik nášho dieťaťa som počul.“ A Ilza povedala, že to boli najkrajšie kvety, ktoré dostala. Sme šťastní. Tešíme sa na prvé ozajstné Vianoce ako manželia. S krstom nášho dieťaťa sme dohodli aj sobáš. Pozeráme na seba a spoločne na naše dieťa. Sťahuje tvár. Myslíme si, že sa chce usmiať na naše spoločné šťastie, ktoré by sme nevymenili za nič na svete. ==2. príbeh== ...treba napísať {{Výhonok katechézy}} 1882 4017 2005-10-11T08:07:59Z Mireksoteria 23 /* Sviatosť pokánia */ ==Viera a teológia, pramene teologickej vedy== * '''Pojem teológie '''- v pohanských náboženstvách filozofická náuka o božstve alebo rozprávanie o živote bohov (mytológie). V Sv. Písme sa tento výraz nenachádza. Theos - logos = náuka o Bohu. Cirkev. otcovia ňou chápali náuku o Bohu ako Trojici, zatiaľ čo Božie konanie vo svete nazývali ekonómiou. Od začiatku stredoveku sa ňou rozumie náuka o Bohu a vzťahu človeka k Bohu na základe zjavenia a kresť. náuky. * '''Predmet teologickej vedy''': prvotným je sám Boh, druhotnými sú stvorené veci nakoľko sú vo vzťahu k Bohu. * '''Teológia ako veda''': nárok teológie byť vedou potvrdzujú: teológia má svoj predmet a ním je zjavená skutočnosť, čiže celé dejiny spásy; opiera sa o zákony ľudského myslenia; má vlastnú metódu skúmania (Sv. Písmo, Tradícia, Magistérium...); vytvára súhrn vedomostí tvoriacich logicky usporiadaný myšlienkový systém. * '''Viera a teológia''': na rozdiel od prírodných vied je teológia vedou viery. Jej predmetom je objektívna viera, teda súhrn právd a udalostí, ktoré sú obsiahnuté v Písme a Tradícii. Objektívna viera sa však stáva duševným majetkom človeka až vtedy, keď ju prijme za svoje presvedčenie. Preto teológ ako subjektívne veriaci - osvietený milosťou viery sa zaoberá a premýšľa nad pravdami viery, aby ich bližšie spoznal. Teológia však nie je vierou. Jej výsledky nie sú predmetom viery, kým ich autorita Cirkvi za také nevyhlási. Každá pravda viery môže byť predmetom teológie, ale nie každý záver teológie je predmetom viery. * '''Pramene teolog. vedy: '''Sv. Písmo, Tradícia, Učiteľský úrad. Sv. Písmo: tvoria ho knihy Starého i Nového zákona, ktoré sú inšpirované Bohom, a preto bezpečne, verne a bez omylu učia pravdu, ktorú chcel mať Boh vo Sv. Písme zaznačenú na naše spasenie (DV 11). Tradícia: odovzdáva sa v spisoch cirkev. otcov, cirkev. spisovateľov, i neskorších teológov, ale aj v liturgickom kulte a presvedčení veriacich. Je pre teolog. vedu prameňom, lebo Božie zjavenie číta v novom dejinnom kontexte a uvádza ho do súdobých životných podmienok. * '''Rozum: '''je druhotným prameňom teolog. vedy. Pri utváraní teolog. vedy má najväčšiu zásluhu filozofia, lebo prináša metódu presného myslenia a pripravila teolog. terminológiu ako aj materiál na vytvorenie syntézy medzi pravdami viery a pravdami rozumu. * '''Cieľ: '''je pomôcť človekovi dosiahnuť plnú ľudskú zrelosť a účasť na Božej prirodzenosti, ktorá vyplýva z krstného zasvätenia. ==Dogmatická teológia - pojem, metóda, rozdelenie a vývoj dogiem== * '''Pojem:''' Dogmatika je teologická veda o dogme. Je uváženým metodickým a systematickým poznaním zjavenia sa trojjediného Boha v Kristovi a v Cirkvi, ktoré uskutočňuje veriaci človek vo svetle viery (Rahner). * '''Metóda:''' Pri dogmatickej teológii sa postupuje tak, že sa najprv predložia vlastné biblické témy. Potom sa vyloží príspevok západných a východných Otcov k Tradícii jednotlivých právd a ďalšia história dogmy v Cirkvi. V ďalšom kroku je potrebné svetlom rozumu vnikať do hlbšej pravdy dogmy a chápať ich súvislosti (pod vodcovstvom sv. Tomáša). Napokon je potrebné poznávať stálu prítomnosť a účinnosť dogiem v liturgických úkonoch a v celom živote Cirkvi. * '''Pojem dogmy:''' Dogma je výrok, ktorý je predmetom božskej a katolíckej viery a ktorý Cirkev výslovne prostredníctvom riadneho Učiteľského úradu, pápežským výrokom, alebo koncilovou definíciou vyhlasuje za Bohom zjavený tak, že jeho popretie je herézou. Rozdelenie: podľa obsahu: * všeobecné (základné pravdy kresťanstva a články viery) * špeciálne (vyplývajú zo základných) podľa vzťahu k rozumu: * čisté (poznáme ich iba na základe zjavenia) * zmiešané (možno ich ľudským rozumom pochopiť) podľa cirkev. vyhlásenia: * formálne (predložené Učiteľ. úradom ako zjavené) * materiálne (chýba im cirkev. vyhlásenie) podľa potrebnosti k spáse: * nutné (pre dosiahnutie spásy je potrebné výslovne ich veriť) * nie nevyhnutné (stačí pre ne implicitná viera) * '''Vývoj dogiem''': Kvantitatívny vývoj prebiehal od prvotného zjavenia po smrť posledného z biblických autorov. Kvalitatívny vývoj nespočíva v zmene prostriedkov spásy, nepridáva sa žiadna nová pravda. Je to stále dôkladnejšie prenikanie ľudského rozumu do obsahu zjavených právd. Dogmy obsiahnuté v zjavení nezreteľne a skryto sa stávajú pod vedením Ducha Sv. zreteľnými a vývoj zjavenej Božej pravdy sa uskutočňuje aj vďaka jej konfrontácii s ľudským poznaním, vedou, kultúrou a meniacou sa ľudskou spoločnosťou vôbec. ==Boh - jeho poznanie a podstata== * '''Poznanie Boha je trojaké: '''1. existencia (že je Boh, že existuje); 2. podstata (čo-kto je Boh); 3. vlastnosti (aký je Boh). * '''Prirodzené poznanie Boha: '''Boha možno s istotou poznať svetlom prirodzeného rozumu zo stvorených vecí (I. vatik. koncil). * Naše poznanie Boha a sveta je nepriame (nevidíme a nepoznáme ho, aký je sám v sebe, ale iba usudzujeme o jeho jestvovaní), analogické (na Boha myslíme v obrazoch a podobnostiach s vecami, ktoré si vieme predstaviť) a neúplné. * Naše poznanie Boha je síce nedokonalé, ale pravdivé a správne, lebo to, čo o Bohu vieme a poznávame na základe pojmov odvodených zo sveta, je skutočná pravda. * Boha môžeme poznať aj svetlom viery (dogma). Toto poznanie Boha je nadprirodzené. Na zemi sa deje vierou, vo večnosti videním Boha. Poznáme vierou je nepriame a analogické, videnie je priame a bezprostredné. Nadprirodzené poznanie Boha čerpáme z Božieho zjavenia. * '''Podstata:''' Metafyzická bytnosť Boha spočíva v tom, že Boh je bytie samo jestvujúce vlastnou silou. Jeho podstatou je, že „je“, existuje. Boh je čistý duch, čiže je úplne jednoduchý, nie je zložený ani z matérie ani z formy, čiže nie je hmotou ani telesom. Boh je nekonečný, čo sa týka času aj priestoru. * '''Božiu podstatu vyjadruje Božie meno''' - JHWH, Ten, ktorý je. Z mnohých názvov a mien v Písme treba na prvé miesto postaviť dve: Ja som, ktorý som (lepšie vyjadruje plnosť bytia) a Boh je láska (lepšie sa prejavuje ako Dobro). * '''Božia podstata je človeku nepochopiteľná'''. Hoci sa Boh zjavuje, zostáva nevýslovným tajomstvom. * '''Bludy''': polyteizmus, dualizmus, panteizmus, materializmus (ateizmus). ==Boh - jeho vlastnosti== * Božie vlastnosti sú medzi sebou a s Božou podstatou reálne totožné. Nerozlišujú sa navzájom reálne, ale iba pojmovo. Predstavujú iba zvláštny aspekt úplne jednoduchej Božej podstaty. * Jeden pravý a živý Boh, Stvoriteľ a Pán neba i zeme, je všemohúci, večný, nezmerný, nepochopiteľný a nekonečný, čo do rozumu, vôle a každej dokonalosti. * '''Božia láska:''' Boh miluje sám seba nutne, stvorené veci slobodne. Boh je sám v sebe a zo seba úplne blažený. Boh sám je najvyššie dobro, preto nutne miluje seba. * '''Božia všemohúcnosť:''' Boh všetko stvoril, všetko riadi a všetko môže. Je pánom všetkého a všetkému určil poriadok a všetko mu zostáva podriadené. Je pánom dejín, riadi ľudské srdcia aj všetky udalosti. * '''Božia pravdivosť: '''Boh je pravda sama, jeho slová nemôžu klamať. Boh je pravdivý aj vtedy, keď zjavuje sám seba. Od neho pochádza zákon pravdy. * Boh je nekonečne spravodlivý. * Boh je nekonečne milosrdný. * Boh je nekonečne múdry a neomylný. * '''Boh je nekonečne dobrotivý a štedrý.''' Božia dobrotivosť nespočíva v cite, ale v skutkoch a účinkoch, lebo Boh je vždy ochotný z čistej lásky dať svojim tvorom všetko, čo potrebujú k dosiahnutiu svojho cieľa.’'' * Boh je absolútne a podstatne svätý.''' Boh chce a miluje iba dobro a má odpor voči každému zlu. Je slobodný od hriechu a čistý v každom svojom konaní. ==Najsvätejšia Trojica (A) - Sv. Písmo, obsah, terminológia, bludy== * '''Dogma: '''V Bohu sú tri osoby: Otec, Syn a Duch Svätý. Každá z týchto troch osôb vlastní numericky tú istú Božiu podstatu, čiže jednota v Trojici a Trojica v jednote.’'' * Sv. Písmo: '''V SZ bola Trojica iba naznačená. V evanjeliách: teofánia pri Ježišovom krste; zvestovanie Panne Márii; Ježišov misijný príkaz v Mt. Sv. Peter v 1 Pt liste používa trinitárnu formulu požehnania. Sv. Pavol v 1Kor 12,4: ...Duch je ten istý, Pán je ten istý, Boh je ten istý...’'' * Obsah: Jednota - '''Jednota Božej podstaty; tri osoby nie sú len spojené alebo združené v oblasti morálnej ani druhovej, ale ich jednota je číselná. Jednota Božích vlastností; ak je jedna podstata, potom sú jedny aj jej vlastnosti: aký je Otec, taký je aj Syn a taký je aj Duch Svätý. Jednota činnosti všetkých troch osôb navonok vyplýva z jednej podstaty, teda osoby sú nerozdielne v tom, čo konajú.’'' * Obsah: Trojica - '''týka sa osôb. Rozdielnosť medzi troma Božskými osobami vyplýva z rozličnosti ich pôvodu a ich vzájomných vzťahov. Otec, Syn a Duch Sv. sú skutočné tri osoby, nie len obyčajné názvy alebo spôsoby, ktorými by sa jediná Božská osoba zjavovala. Poradie Otec, Syn a Duch Sv. je stanovené na základe večných pochádzaní a pôvodu.''' * Terminológia''': Hypostáza: Je úplná a jedinečná individuálna podstata, ktorá dokáže existovať oddelene od iného. Osoba: podľa filozofie je to rozumná hypostáza.’'' * Bludy:''' Monarchianizmus: uznáva iba jedinú Božskú osobu. Subordinacianizmus: predpokladá tri rozdielne osoby v Bohu, ale odníma druhej a tretej osobe rovnosť s Otcom a tým aj pravé božstvo. Patrí sem arianizmus, macedonianizmus. Triteizmus: Stotožňuje prirodzenosť a osobu, čím prichádza k náuke o troch rozdielnych bohoch. ==Najsvätejšia Trojica (B) účinkovanie navonok, pochádzania, vzťahy, perichoréza, posielania== * '''Účinkovanie navonok: '''Tri božské osoby majú navonok jednu činnosť. Je to nutný dôsledok jednoty prirodzenosti, lebo prirodzenosť je základom a pôvodom činnosti. Ak sa nejaká činnosť privlastňuje niektorej osobe (napr. Otec - stvorenie), nemyslí sa to vylúčne, akoby táto činnosť inej osobe neprislúchala. Takéto privlastňovanie činnosti sa deje na základe podobnosti niektorých činností a výlučných vlastností jednotlivých osôb. * '''Pochádzania:''' 1. Božia podstata ako taká, ani Otec, nepochádzajú od nikoho. 2. Syn pochádza od Otca plodením. 3. Duch Svätý pochádza od Otca i Syna ako dych ich spoločnej lásky (východní kresťania učia, že Duch pochádza iba od Otca). * '''Vzťahy:''' V Bohu sú 4 skutočné vzťahy. Nie je to dogma, ale je to nutný dôsledok pochádzania. * otcovstvo (aktívne plodenie, plodí) * synovstvo (pasívne plodenie, je plodený) * vydychovanie (jeho princípom sú Otec a Syn) * pasívne dýchanie (pochádzanie Ducha Svätého) * '''Trinitárna perichoréza:''' Tri božské osoby sa navzájom prenikajú a v sebe navzájom prebývajú (dogma). Otec tým, že plodí Syna odovzdáva mu svoju podstatu a celý ide do Syna, taktiež Otec a Syn ako jeden dýchateľ odovzdávajú Duchu Svätému svoju podstatu a tým idú do Ducha Svätého. Otec od večnosti plodí Syna tým, že medzi nimi ustavične prúdi Duch Svätý. Každý z nich má božstvo iným spôsobom: Otec od seba, Syn plodením (nie stvorením) a Duch Svätý dýchaním, ale spolu majú to isté božstvo. * '''Posielania:''' Otec nemôže byť poslaný; Otec posiela Syna; Otec a Syn posielajú Ducha Svätého (podľa svedectva Písma). ==Stvorenie sveta - Božie spolupôsobenie s činnosťou tvorov, Božia Prozreteľnosť== * '''Prvé a základné Božie dielo je stvorenie'''. Bohom zjavené biblické a kresťanské posolstvo o stvorení je vyjadrené v obrazoch, rečou, ktorou sa vyjadroval staroveký orientálny človek. Stála platnosť biblického posolstva je zaistená Božou inšpiráciou svätopiscov. * '''Stvoriť '''v telog. zmysle znamená urobiť niečo celkom z ničoho (ex nihilo sui et subiecti), teda, že tá vec neexistuje ako taká a ani nejestvuje nijaký materiál, z ktorej by bola urobená. Takáto činnosť je vlastná jedine Bohu. Stvorenie, ktorým začal svet existovať možno nazvať prechodom od nebytia k bytiu; tento prechod nebol postupný a pozvoľný, ale nastal v okamihu. * '''Dogma''': Boh stvoril svet z ničoho. (4. later. koncil, 1215). Zo správ Sv. Písma predovšetkým vyplýva: medzi Bohom a človekom je podstatný rozdiel; svet nevznikol z večnej prahmoty; medzi Bohom a chaosom niet zápasu - hmota je podriadená Božiemu slovu; Boh všetko stvoril pokynom nezávislým od iného princípu. * '''Dogma''': Tri Božské osoby sú jediným, spoločným princípom stvorenia. (Všetky diela navonok sú dielami Najsvätejšej Trojice.) Boh stvoril svet v čase, vlastne spolu s časom, takže svet má začiatok. Boh stvoril svet slobodne, bez vonkajšieho donútenia a bez vnútorného nátlaku. Boh stvoril dobrý svet. * '''Cieľom Boha Stvoriteľa '''je prejaviť v tvoroch svoju dokonalosť tým, že tvorom udeľuje rozličné dobrá. Cieľom tvorov je prejavovať Božiu dokonalosť a tak oslavovať Boha svojím jestvovaním. Prvotným cieľom stvorenia samého je sláva Božia, druhotným cieľom je blaženosť rozumných tvorov. * '''Božia starostlivosť o svet''': zachovávanie sveta; spolupôsobenie Boha s činnosťou tvorov; riadenie sveta (vlastná prozreteľnosť).Boh všetko stvorené udržuje a zachováva v bytí. * '''Božie spolupôsobenie s činnosťou tvorov''': Keďže každá bytosť je závislá na Bohu, nestačí, že on ju udržuje, ale musí jej aj umožniť, aby svoje sily použila. Žiadna bytosť nemôže byť činná bez zvláštneho Božieho spolupôsobenia. Toto spolupôsobenie sa nazýva prirodzené (všeobecné), na rozdiel od nadprirodzeného spolupôsobenia (milosti). Učenie o Božom spolupôsobení tvorov nie je definovaným článkom viery, ale teológovia učia: Boh bezprostredne spolupôsobí s činnosťou tvorov. Vzťah medzi Božou činnosťou a činnosťou stvorenej bytosti nie je analogický (ako keď dvaja nesú jedno bremeno), ale Boh je prvotná príčina, človek je druhotná, zvláštna. * '''Božia prozreteľnosť '''sa skladá z Božieho plánu sveta a z riadenia sveta. Vo večnom nezmeniteľnom pláne svet myslí Boh na cieľ, v riadení sveta sa uskutočňuje tento plán. Večný Boží plán a jeho vykonanie v čase nazývame Božou prozreteľnosťou. V užšom zmysle je to činnosť, ktorou Boh riadi svet k stanovenému cieľu, ku svojej sláve s spáse človeka. * Vlastnosťami Božej prozreteľnosti sú: neomylná istota (nedeje sa nič, čo by nebolo predvídané alebo chcené, „náhoda“ nemá u Boha miesto, nejde tu však o fatalizmus - osudovosť, čo by popieralo slobodu rozumných tvorov); nezmeniteľnosť (nevylučuje sa prosebná modlitba, lebo aj ona zapadá do plánu, nesnaží sa ho zmeniť,. ale je plnením Božej vôle). ==Pôsobenie dobrých anjelov== * '''Anjeli '''sú považovaní za osobné bytia, teda bytia s rozumom a slobodnou vôľou, ale rozdielne od ľudskej prirodzenosti a dokonalejšie ako ona. (angelos = posol) Jestvovanie anjelov je dogma. * '''V Písme''' je niekoľko zmienok o anjeloch (SZ) ako o nadľudských bytostiach stvorených Bohom. V Kol 1,16 je priamo dosvedčená ich stvorenosť (V ňom bolo stvorené všetko... tróny, panstvá...). O počte anjelov sa v Písme píše veľmi hyperbolicky, preto o tejto otázke nič presnejšie nevieme. Rozdelenie anjelov do 9 chórov nie je pravdou viery. * '''Prirodzenosť anjelov '''je duchovná, podľa svojej podstaty sú to bytosti číro duchovné, celkom nehmotné, fyzicky jednoduché. Anjeli sú svojou prirodzenosťou nesmrteľní.. Ako duchovné bytosti majú rozum a slobodnú vôľu. Svoje pojmy si môžu vzájomne prejaviť. Ich moc je veľká, nemôžu však niečo vykonať púhou vôľou (robiť čokoľvek), to by bola všemohúcnosť. Anjeli nemajú priestorovosť ani rozmery. * Boh určil anjelom nadprirodzený cieľ - bezprostredné videnie Boha a k dosiahnutiu tohto cieľa im dal posväcujúcu milosť, ktorá je teda aj pre anjela nadprirodzený, nezaslúžený Boží dar. Anjeli boli podrobení mravnej skúške. Anjeli boli najprv v stave putovania, v ktorom si mali svojou spoluprácou s milosťou zaslúžiť blažené videnie Boha vo svojom konečnom stave. Diabol a iní démoni boli Bohom stvorení ako dobrí, ale sebou samí sa stali zlými. * '''Pôsobenie dobrých anjelov:''' Hlavnou úlohou dobrých anjelov je oslava Boha a služba Bohu. Ako poslovia Boží prinášajú anjeli zjavenia a príkazy ľuďom, sú služobníkmi Božej prozreteľnosti. Sekundárnou úlohou dobrých anjelov je ochrana ľudí a starosť o ich spásu. Neprekáža im to požívať večnú blaženosť, lebo vždy a vo všetkom milujú Boha a tešia sa z toho, keď ľudia získavajú nebeskú blaženosť. * Každý človek má od krstu svojho zvláštneho anjela strážcu. * Dobrým anjelom patrí náboženská úcta (cultus duliae). ==Pôsobenie zlých anjelov== * Boh dovoľuje, aby existovali zlo z dôvodov, ktoré sa vymykajú našej rozumovej analýze. Boh by nedopustil hriech, keby z neho nemohol vyniesť nejaké dobro. Boh nezabránil, aby sa časť anjelov s ním rozišla. * '''Diablova vláda nad ľuďmi:''' 4. later. koncil učí, že človek zhrešil z diablovho návodu, teda diabol má na základe Adamovho hriechu určitú vládu nad ľuďmi. Podľa Tomáša je prirodzenosti človeka primerané, aby mu niektoré tvory pomáhali (dobrí anjeli) a iné zase škodili (zlí anjeli). * '''Dejiny spásy '''sa zmieňujú o troch etapách, v ktorých diabol pôsobí na ľudstvo: pri zvedení prarodičov k hriechu; v boji proti Kristovi; na konci času. Medzitým prebieha „normálna“ diabolská činnosť, aby čo najviac ľudí zahubil. * '''Spôsoby''', ktorými diabol uplatňuje svoju vládu: Zlí duchovia sa usilujú morálne škodiť človeku zvádzaním k hriechu (pád prarodičov, Judášova zrada, Petrovo zapretie). Čo sa týka spôsobu, nemôžu priamo vplývať na rozum a vôľu, iba nepriamo a to skrze pamäť a obrazotvornosť a na vôľu nepriamo skrze zmyslovú žiadostivosť. Zvláštnym druhom pôsobenia môže byť posadnutosť, ktorej hodnotenie prislúcha cirkev. autorite. Vplyv zlého ducha nemožno popierať ale ani preháňať. ==Teologická antropológia - pôvod a prirodzenosť človeka== * '''Teologická antropológia '''neustále porovnáva svoje závery zo zjavených slov s výsledkami prírodovedeckého a psychologického výskumu. Ak by jestvoval nejaký rozpor, potom teológ buď nesprávne vykladá Písmo, alebo jeho uzávery nie sú správne. Zvláštnu dôležitosť má telog. antropol. v závislosti na kristológiu. Teológia objasňuje stav vecí zákonom postupného vývoja človeka ale aj faktom skutočného pádu jeho prirodzenosti (dedičný hriech). * '''Dogmou je''', že prvého človeka priamo stvoril Boh. Teda človek sa nevyvinul mechanicky z nejakého živočícha, hoci je možné pripustiť, že Boh vdýchol duchovnú dušu organickej látke (pôvodne zvieraciemu telu). Sv. Písmo obsahuje dve správy o stvorení. Boh stvoril dušu prvého človeka z ničoho, ale jeho telo utvoril zo živej alebo neživej hmoty, ktorá už bola k dispozícii. Bližší spôsob sa z Písma nedozvedáme. * Z dogmy o stvorení prvých rodičov logicky vyplýva pravda o jednote ľudského pokolenia, teda že ono celé pochádza od Adama a Evy (monogenizmus). Pri viacpárovosti rodičov by bol problém uviesť to do súladu s vierou o dedičnom hriechu. Ľudský rozum bezpečne dokazuje, že všetci ľudia tvoria jeden a ten istý druh, majú v podstate tie isté duchovné a telesné vlastnosti, takže to neodporuje náuke o prarodičoch. * '''Ľudská prirodzenosť je zložená'''. Ide o dve zložky ľudskej prirodzenosti: človek je bytosť pozostávajúca z ducha a (hmotného) tela. Toto je nezlučiteľné s trichotomizmom (animálna a duchovná duša a telo, duch, duša a telo). Človek má len jednu jedinú rozumovú dušu. * '''Nehmotná činnosť '''sa u človeka prejavuje: duševná činnosť nie je možná bez predmetu, je to moje ja, ktoré je samo činné; naše sebavedomie je to isté, kým telo je podrobené zmenám; rozumom poznávame aj také veci, ktoré na zmysly nepôsobia; človek chápe predmety jednotne a súčasne a poznáva ich vzájomnú súvislosť; človek chce - má vôľu. Jednotlivý človek ako kompletná, rozumná a svojprávna podstata je osobou. * '''Vzťah duše a tela''': rozumná duša je sama sebou a podstatne formou ľudského tela. Každá duša je samostatná bytosť, duchovná podstata, nie len obyčajný akcident. Každý človek má individuálnu nesmrteľnú dušu. * '''Pôvod jednotlivých duší''': Každá jednotlivá duša je Bohom bezprostredne stvorená z ničoho (sent. certa). Omyly: Preexistencianizmus (duše existujú už pred spojením s telom), emanatizmus (duše vznikajú vyliatím, emanáciou z Božej podstaty), generacianizmus (duša vzniká pri ploditeľskom akte rodičov, ktorí sú jej pôvodcami). ==Prvotný stav človeka== * '''Cieľom stvorenia je oslava Boha a blaženosť rozumných tvorov'''. Boh určil, aby ho rozumné tvory oslavovali nadprirodzenou vierou a láskou a potom mohli požívať nadprirodzenú blaženosť spočívajúcu v spoločenstve s ním. * Prirodzené je to, čo patrí k bytnosti, podstate, prirodzenosti stvorenej bytosti; to, bez čoho by stvorená bytosť, napr. človek, nebol tým, čím má byť, čo je prirodzené (telo, duša, rozum, vôľa). Prirodzený poriadok je zameranie všetkých stvorení ku cieľu zodpovedajúcemu ich prirodzenosti. Nadprirodzené je to, čo prevyšuje stvorenú prirodzenosť. Tvor na to nemá nárok a takúto dokonalosť nemôže dosiahnuť svojimi silami. Nadprirodzený poriadok je zameranie rozumného tvora k nadprirodzenému konečnému cieľu. * Nadprirodzeno predpokladá prirodzeno. Nadprirodzeno zdokonaľuje prirodzeno. Nadprirodzeno doplňuje a dovršuje prirodzeno. (sent. comm.) * Boh určil človekovi nadprirodzený cieľ. (I. vatik.) * '''Nadprirodzené vybavenie prvého človeka''': Prví rodičia žili v stave tzv. prvotnej spravodlivosti. Mali nadprirodzený dar milosti posväcujúcej a mimoprirodzené dary integrity, nesmrteľnosti, vedomosti a rajskej blaženosti. * '''Posväcujúca milosť''': Prví rodičia dostali od Boha dar posväcujúcej milosti. Prvý človek prestúpením Božieho príkazu v raji hneď stratil svätosť a spravodlivosť, v ktorej bol postavený; tento priestupok neuškodil iba jemu samému, ale aj jeho potomstvu (Trident). * '''Dar integrity '''- neporušenosti: oslobodenie od žiadostivosti, teda spontánnej duševnej a zmyslovej snahy, ktorá predchádza úvahu rozumu a rozhodnutie vôle a trvá aj proti rozhodnutiu vôle. Tento dar spočíval v tom, že vôľa dokonale ovládala zmyslové a duševné hnutia. * '''Dar telesnej nesmrteľnosti''': znamenal možnosť nezomrieť, teda človek by bol po skončení pozemskej doby skúšky bez smrti vzatí do nebeskej blaženosti. Telesná smrť je dôsledkom Adamovho hriechu, hoci človek je podľa prirodzenosti smrteľný, týmto darom ho Boh od telesnej smrti uchránil. * '''Dar vedomosti''': teda Bohom vliate poznanie prirodzených a nadprirodzených právd. Pozostával v tom, že Boh prvých rodičov naplnil rozumnosťou, takže vedeli všetko, čo im bolo potrebné vedieť, bez akéhokoľvek omylu (vedomosti k dosiahnutiu nadprirodzeného cieľa). * '''Dar rajskej blaženosti''': teda oslobodenie od utrpenia. Znamená, že človek mal žiť v raji bez bolesti, pracovať bez ťažkej námahy, panovať nad viditeľnou prírodou a rozšíriť raj na celú zem. Utrpenie a bolesť sa považujú za následky hriechu. * Dar posväcujúcej milosti neprijal Adam iba pre seba, ale aj pre svojich potomkov; bol to dedičný dar. * Stav povýšenej prirodzenosti: pôvodný stav človeka pred pádom do hriechu (milosť posväcujúca, mimoprir. dary). Stav padnutej prirodzenosti: stav, v ktorom sa ocitol Adam po svojom hriechu (bez milosti posv., bez mimoprir. darov). Stav obnovenej prirodzenosti: vykupiteľským dielom Ježiša Krista nám bol milosťou obnovený stav (milosť posväcujúca, ale nie mimoprir. dary). Stav oslávenej prirodzensoti: stav tých, ktorí dosiahli svoj nadprirodzený konečný cieľ, blažené videnie Boha (milosť posväcujúca v úplnosti, po vzkriesení aj dar integrity v úplnosti). ==Dedičný hriech== * '''Nadprirodzené a mimoprirodzené dary''' mal Adam zachovať sebe i svojmu potomstvu poslušnosťou Bohu. Hriech spáchaný prvými ľuďmi sa na počiatku nazýva prvotným hriechom a bol ich osobným hriechom. Keďže ho Adam spáchal ako hlava a zástupca ľudského pokolenia, prešiel a prechádza tento hriech aj na jeho potomstvo a preto sa nazýva dedičným hriechom. Dedičný hriech spôsobil a zavinil Adamov osobný hriech. * '''Hriešny čin''': prví rodičia prestúpením Božieho príkazu v raji ťažko zhrešili. Príkaz nejesť zo stromu poznania dobra a zla znamenal pre prvých rodičov skúšku, ktorou si mali zaslúžiť zachovanie prvotnej spravodlivosti (aj pre svojich potomkov). Mali tak uznať svoju závislosť od Boha. Podľa morálnej povahy bol hriech prarodičov hriechom neposlušnosti. * '''Následky hriechu''': Prarodičia stratili hriechom prvotnú spravodlivosť a pritiahli na seba hnev a neľúbosť Božiu (de fide). Prarodičia upadli do smrti a otroctva diablovho. * '''Existencia dedičného hriechu''' bola popieraná gnostikmi a manichejcami, ktorí mravnú biedu človeka vysvetľovali večným zlým princípom - hmotou. Priamo ho popierali pelagiáni, ktorí učili, že hriech Adamov neprešiel na jeho potomstvo dedením, ale prijatím jeho zlého príkladu, že smrť je len prejavením prirodzenosti. * '''Adamov hriech aj so svojimi následkami prešiel aj na jeho potomkov plodením, nie prijatím''' (de fide). Na základe tohto má aj názov „dedičný“, lebo ho dedíme. Teda Adamov hriech neuškodil iba jemu samému, ale aj jeho potomstvu. Adamov hriech je pôvodom jeden a plodením, nie napodobňovaním, sa prenáša na všetkých, takže je v každom ako jeho vlastný hriech. Milosťou sviatosti krstu sa celkom odpúšťa vina dedičného hriechu, hoci ostávajú jeho následky. * '''V SZ''' sú iba náznaky dedičného hriechu (Ž 51). V NZ sa naznačuje dedičný hriech nevyhnutnosťou krstu pre každého človeka. Pavol obšírne podáva túto náuku, keď robí paralelu medzi Adamom a jeho prvým hriechom, od ktorého prešla smrť na všetkých a medzi Kristom, druhým Adamom, od ktorého prešiel na ľudí život a spravodlivosť. * '''Podstata dedičného hriechu''' je v tom, že človek prichádzajúci na svet prirodzeným splodením z Adamovho pokolenia nemá posväcujúcu milosť, ktorú by bol povinný mať, takže tento nedostatok je jeho hriechom, lebo je na neho prenesená vina prvého človeka ako hlavy ľudského pokolenia. * '''Dedičný hriech sa prenáša prirodzeným plodením''' (dogma, Trident). Prenáša sa teda tým istým spôsobom, ako ľudská prirodzenosť, teda aktom prirodzeného plodenia. * '''Následky''': V stave dedič. hriechu je človek pozbavený milosti posväcujúcej ako aj mimoprir. darov. Porušenie prirodzenosti treba chápať tým spôsobom, že človek je schopný žiť prirodzene dobrým životom, toto porušenie sa ale vzťahuje i na dušu a na telo (nevedomosť, zloba, slabosť, žiadostivosť). Duše, ktoré odchádzajú zo života v dedičnom hriechu sú vylúčené z blaženého videnia Boha (de fide). ==Hypostatická únia== * '''Základná kristologická dogma''' - Ježiš Kristus je druhá Božská osoba, večný Boží Syn, ktorý sa stal človekom. Prevzatý z Jn 1,14. JK je teda aj Bohom aj človekom, má dve prirodzenosti: božskú a ľudskú, ktoré sú spojené v jednej osobe večného Božieho Syna. * '''Učenie cirkvi''' - Chalcedón: (Všetci vyznávame) Ježiša Krista, dokonalého v božstve, a toho istého dokonalého v človečenstve, pravého Boha a pravého človeka v dvoch prirodzenostiach: nezmiešane, nezmeniteľne, nerozdelene, nerozlučiteľne * '''Hypostáza, osoba a prirodzenosť podľa Chalcedónu''' - hypostáza sa podľa Chalc. = osoba. „Obidve Kristove prirodzenosti sa spájajú v jednu osobu a hypostázu. Názvami „úsia“ a „fysis“ sa označovala na Chalced. už výlučne iba prirodzenosť - prvá podstata. * Tradičný pojem osoby - vyzdvihuje a odlišuje ako istý znak osoby jej subsistenciu = rys konkrétnej duchovnej prirodzenosti, vďaka ktorému patrí v poslednej bezprostrednosti sama sebe. * '''Hypostatická únia''' - vyjadruje spojenie božskej a ľudskej prirodzenosti v Ježišovi Kristovi. Spočíva v tom, že obe prirodzenosti sú kompletné, úplné, nezmiešané, nerozdielne a nerozlučne a podstatne spojené jednotou božskej osoby večného Božieho Syna. Ľudská prirodzenosť bola prijatá do druhej Božskej osoby, takže Kristus - človek, nie je ľudská osoba, ale božská osoba večného Božieho Syna. * '''Začiatok vtelenia a hypostatickej únie''' - Začiatkom Vtelenia, čiže utvorenia Kristovej ľudskej prirodzenosti, ako aj začiatkom hypostatickej únie je zvestovanie archanjela Panne Márii a jej súhlas. * '''Vlastnosti hypostatického spojenia''' - 1. pôvodné, lebo Kristovo človečenstvo nikdy nebolo samo osebe. 2. nerozlučné, lebo božstvo sa neoddelilo od človečenstva ani pri smrti. 3. večné. lebo Kristus človečenstvo nikdy neodloží. * Grafické znázornenie - viď Hypostatická únia - popísať na Krupovom štvorčekovom modeli * '''Prenikanie''' - Prenikanie prirodzeností v Kristovi však nie je dokonalé, ako u Osôb Trojice, ale Božia prirodzenosť je ľudskej prirodzenosti nepreniknuteľná. Božie Slovo v nej subsistuje a preniká ju, ale nie tak, aby ju podstatne premenilo na seba, ale v medziach ľudskej prirodzenosti jej odovzdáva čnosti a dary a všetko potrebné pre vykupiteľské dielo. Toto prenikanie prirodzeností (kristologická preichoréza) sa zakladá na jednote osoby Slova. * '''Vlastnosti osobného spojenia''' - nie je to jednota iba morálna, nie je to spojenie v zmysle miešania božského prvku s ľudským ani jednoduché nahromadenie dvoch prirodzeností. Nie je to zjednotenie „per informationem“ (ako duša a telo), ktoré sú nekompletné substancie a spojením tvoria tretiu úplnú podstatu. Druhá božská osoba vlastniaca vo večnom bytí božskú prirodzenosť prijala v čase ľudskú prirodzenosť s ľudským bytím. Ide teda o spojenie: nadprirodzené, bezprostredné, nerozdielne a jedinečné. * '''Rozum''' - Ak je JK zároveň Bohom i človekom v jednej osobe, môže byť iba Božskou osobou, lebo Boh nemôže byť bez svojej vlastnej osobnosti, ani sa nemôže nijako zmeniť. Preto sa Boží Syn stal človekom tak, že neprestal byť Bohom, ani nič nestratil, ale prijal ľudskú prirodzenosť do jednoty svojej Božskej osoby. * '''Monofyzitizmus a nestorianizmus''' - monofyzitizmus - v Kristovi je iba jedna prirodzenosť; odsúdený v Chalcedóne; nestorianizmus - v Kristovi sú dve osoby odsúdené tiež v Chalcedóne. * Dôležitá zásady pri nových teologických miestach - teológovia môžu diskutovať o novom spôsobe vyjadrovania o základných náboženských pravdách, ktorý by bol zrozumiteľnejší dnešným ľuďom. Ale autentickým učením Cirkvi sa stáva až po schválení Magistériom. ==Pravé Kristovo Božstvo== * '''Definovanie učenia''' - Ježiš Kristus je opravdivý Boh - de fide * '''Synoptici''': Vedomie Božieho synovstva - „môj Otec“ kontra „váš Otec“, nikdy nie „náš Otec“; Dvanásťročný JK v chrá;me: „Či neviete, že mám byť tam, kde sa jedná o môjho Otca“ Ľudský synovský vzťah Márie tu musel ustúpiť božskému synovskému vzťahu. Jánovské miesto u synoptikov: „Nik nepozná Syna iba Otec, ani Otca nepozná nik, iba Syn a komu to Syn bude chcieť zjaviť.“ Rovný vzťah Otca a Syna vo vzájomnom poznávaní sa. * '''Ján''': Prológ - začína popisom preexistentného Logosa, ktorý je samostatnou osobou vedľa Boha a sám je Bohom. Tento Logos je v synovskom vzťahu k Bohu „jednorodený Syn od Otca“ a rovnako je označený ako Jednorodený Boh (1,18). Tento od večnosti existujúci Logos prišiel na svet tak, že sa stal človekom. Tento Logos, ktorý sa stal človekom je identický s historickým JK.Ježišovo svedectvo o sebe - Ježiš výslovne odlišuje svoje Božie synovstvo do Božieho synovstva učeníkov: „vystupujem k môjmu Otcovi a vášmu Otcovi, k môjmu Bohu a k vášmu Bohu“ (20,17). Ježiš dosvedčuje, že ho poslal Otec, čím vyjadruje svoju preexistenciu u Boha. * Ján: Spôsob ohlasovania Ježišovho božstva - Ježiš si pripisuje Božie vlastnosti a činnosti: večnosť „Skôr ako Abrahám, ja som“; úplné poznanie Boha; rovnakú moc a činnosť s Otcom „Aj teraz Otec pracuje a aj ja pracujem“ (5,17); moc odpúšťať hriechy „Ani ja ťa neodsudzujem. Choď a viac nehreš“ (8,11); úrad sudcu sveta (5,22) úctyhodnosť (5,23). K tomu sa pridáva svedectvo jeho skutkov, ktoré Ján nazýva znameniami. * '''Tri druhy Kristovho bytia''' Flp 2,6: 1. najskôr mal Kristus božskú prirodzenosť, 2. potom vzal na seba prirodzenosť sluhu; 3. napokon bol povýšený nad všetky stvorené veci. * '''Pavol''': Prideľovanie Božích vlastností - všemohúcnosť: „v ňom bolo stvorené všetko a všetko v ňom spočíva“ (Kol 1,15-17); vševedúcnosť: „V ňom sa skrývajú všetky poklady múdrosti a vedomostí“ (Kol 2,3); večnosť: Kol 1,15: „prvorodený zo všetkého stvorenia“; nemeniteľnosť: „Ježiš Kristus ten istý včera dnes i naveky“ (Hebr 13,8); kult latrie: „pred ním nech sa zohne každé koleno, jemu bude prisahať každý jazyk“ Flp 2,10. * '''Vyznania viery''' - Nicejsko-carihradské: (Verím v JK) pravého Boha z Boha pravého, splodeného, nie stvoreného. * '''Kongregácia pre učenie viery''': Dominus Jesus 10 - Treba pevne veriť, že Ježiš z Nazareta, syn Márie, a len on, je Synom a Slovom Otca. Slovo, ktoré bolo na počiatku u Boha, je to isté, ktoré sa stalo telom. * '''Popieranie Kristovho božstva''': Gnostici - Tvrdili, že JK je eónom, ktorý sa spojil s ľudským synom Márie a Jozefa a tak vykúpil svet. V Ježišovi videli teda poloboha a poločloveka, ani nie Boha, ani nie človeka, ale akúsi prostrednú bytosť. Doketizmus -JK mal iba zdanlivé ľudské telo a bol vlastne iba čistým eónom. Adopcianizmus - V obyčajnom človeku Ježišovi prebývala akási neosobná Božia sila, ktorá bola potom adoptovaná za Božieho Syna. Pri Ježišovom krste zostúpil Kristus (DS) v podobe holubice na Ježiša a prebýval v ňom. Tak sa stal adoptívnym Božím Synom. Arianizmus - Slovo, ktoré prijalo telo, preexistovalo už pred začiatkom sveta, ale nebolo Bohom, ale iba najvznešenejším a prvým stvorením. Toto Slovo vytvoril Boh z ničoho a potom ho použil ako nástroj pri tvorení sveta. JK teda nebol vlastný, ale iba adoptovaný Boží Syn. ==Pravé Kristovo človečenstvo== * '''Písmo - evanjeliá''': JK sa narodil, rástol a žil ako človek. Pil, spal, plakal, rozprával sa, učil sa, poslúchal, bol pokúšaný, pracoval duševne i telesne, trpel zomrel a bol pochovaný. Učeníkom dokazoval po svojom zmŕtvychvstaní realitu svojho vzkrieseného tela. Pavol so zreteľom na Kristovo prostredníctvo hovorí o človekovi JK (Rim 5,15). * '''Katolícke učenie''' o realite, integrite a pôvode Kristovej ľudskej prirodzenosti - Ježiš Kristus je opravdivý skutočný človek; prijal ľudskú prirodzenosť, skutočné telo a rozumnú dušu - de fide. JK sa stal opravdivým skutočným človekom, keď sa narodil z Adamovej dcéry Panny Márie - de fide. * Doketizmus - popieranie reality Kristovho ľudského tela a realitu jeho pozemského ľudského života. Pripisovali JK iba zdanlivé telo. Aj Kristovo utrpenie na kríži opisovali ako iba zdanlivé. Arianizmus - učil, že Logos nemal žiadnu ľudskú dušu, ale spájal so sebou iba telo bez duše. * '''Soteriologický význam''' - 1. Kristus ako dokonalý človek vykonal akt zmierenia Boha s človekom na kríži, kde trpel namiesto nás. 2. V dokonalej ľudskej prirodzenosti nám ponúkol obraz najušľachtilejšieho človečenstva, čím nám poskytol vzor mravného života. * '''Kongregácia pre učenie viery''': Dominus Jesus 10 - Nezrovnáva sa s katolíckou vierou vnášať akékoľvek rozdelenie medzi Slovo a Ježiša Krista... Ježiš je vtelené Slovo, jedna a nerozdeliteľná osoba...Kristus nie je iný ako Ježiš z Nazareta, a ten je Božie Slovo, ktoré sa stalo človekom pre spásu všetkých. * '''Ľudská prirodzenosť JK navonok''' - navonok rovnaká ako u ostatných ľudí, preto rozumom nemožno poznať, že sa jedná o Druhú božskú osobu. * '''Katolícke učenie''' - Kristova duša mala od prvého okamihu svojho jestvovania blažené videnie Boha - senten. certa * '''Utrpenie''' - Ide o to, ako mohol Kristus trpieť na kríži, keď jeho duša mal blažené videnie Boha, ktoré oblažovalo celú jeho osobu. Telesné bolesti pociťovala Kristov duša vo svojej nižšej, zmyslovej mohutnosti a blaženosť videnia Boha vo svojej vyššej, duchovnej mohutnosti. Ale čo potom s duševným utrpením v Gethemanskej záhrade? Kristova duša mala podstatnú blaženosť z toho, že bola spojená s Bohom, ale akcidentálnu blaženosť jej Boh nedoprial, ba dopustil, aby trpela zármutok a bôľ. * '''Predmet a rozsah blaženého videnia Kristovej duše''' - Predmetom Kristovho blaženého videnia je Boh a všetky mimobožské veci, ktoré boli potrebné pre uskutočnenie jeho vykupiteľského diela. Čo do rozsahu prislúcha teda Kristovi nie absolútna, ale relatívna vševedúcnosť (nepoznal všetko, ale poznal všetko, čo chcel vedieť). * '''Kristovo ľudské poznanie''' - Pán Ježiš mal aj ako človek dokonalé poznanie bez omylu a nevedomosti, takže ako človek mal relatívnu vševedúcnosť - sent. certa. * '''Ľudské sebavedomie''' - Kristus má vedomie, že je Božím Synom aj cez svoju ľudskú vedomosť. Kristus si bol vedomý svojho človečenstva a slabosti jeho ľudskej vôle oproti Božej všemohúcnosti a preto sa opravdivo modlil. * '''Kristova bezhriešnosť''' (impekancia) - Nedotknutosť dedičným hriechom vyplýva z toho, že Kristovo človečenstvo nepochádza od Adama a nedotknutosť osobným hriechom je dôsledok hypostatickej únie, pretože hriech sa pripočítava vždy osobe a božská osoba JK nemohla zhrešiť. Je metafyzickou kontradikciou, aby Boh hrešil. * '''Svätosť Kristovej ľudskej prirodzenosti''' - Kristovo človečenstvo je milosťou osobného spojenia nekonečne sväté podstatnou svätosťou večného Slova - sent. communis. Ale je to podstatná a nekonečná svätosť, ktorá vyplýva z hypostatického spojenia a preto sa volá „gratia unionis.“ Táto substanciálna svätosť však nemôže byť inherentnou svätosťou ľudskej prirodzenosti, lebo substanciálne svätá je iba božská prirodzenosť. Plnosť akcidentálnej milosti od prvého okamihu Kristovho jestvovania je potom akoby subjektívnou, ľudskou svätosťou Kristovho človečenstva. Táto plnosť milosti sa nazýva aj „milosť Hlavy“, z ktorej my „údy tela“, dostávame milosť za milosťou. * '''Moc Kristovho človečenstva''' - Kristovo človečenstvo, ako nástroj Slova má moc konať nadprirodzené skutky - sent. certa.. Deje sa tak ako v poriadku fyzickom (zázraky), tak v poriadku morálnom (odpúšťanie hriechov). Druh moci - 1. Vlastná moc Kristovho človečenstva - inherentná Kristovej duši, ako prirodzená tak aj nadprirodzená, ktorou koná Kristovo človečenstvo ľudské úkony; 2. nástrojová, keď je ľudská prirodzenosť nástrojovou príčinou Božej všemohúcnosti (odpustenie hriechov). * '''Katolícke učenie''' - Kristova ľudská prirodzenosť bola schopná trpieť - de fide. 4. lateránsky a Florentský koncil. Už Efezský snem vyhlásil anatému na tých, ktorí by nevyznávali, že Kristus trpel v tele. ==Pojem a spôsob vykúpenia== * '''Rozhodnutie o vykúpení''' - Boh sa od večnosti rozhodol ľudstvo vykúpiť, ako od večnosti predvídal, že ľudstvo padne. Uskutočnenie rozhodnutia - Toto rozhodnutie Boh uskutočnil v plnosti času, keď bolo ľudstvo pripravené na príchod Vykupiteľa tým, že si do hĺbky uvedomovalo zlobu hriechu. * '''Charakteristika pojmu vykúpenie''' - vykúpiť = znovuzískať nejakú stratenú vec zaplatením príslušnej ceny. JK ako Prostredník svojim zadosťučinením a zásluhami znovuzískal ľuďom stratenú milosť. * '''Cieľ vtelenia''' - Boží Syn sa stal človekom, aby vykúpil ľudí - de fide. Ďalším cieľom je dokonalá oslava Boha, ktorá je najvyšším a posledným cieľom všetkých Božích diel. * '''Katolícke učenie''' - Pre padnuté ľudstvo bolo vykúpenie nevyhnutne nutné - de fide. Vnútorný dôvod absolútnej potreby vykúpenia - Ako čin tvora je hriech síce konečný skutok, ale vzhľadom na to, že uráža nekonečného Boha je nekonečný a vyžaduje si zmierenie nekonečnej hodnoty. Teda vnútorným dôvodom potreby vykúpenia je nekonečnosť viny, ako i to, že stav milosti po vykúpení je absolútne nadprirodzený a tak sa nedá dosiahnuť prirodzenými prostriedkami. * '''Vlastnosti vykúpenia zo strany Boha''' - Boh nebol nútený žiadnou vnútornou ani vonkajšou pohnútkou, aby vykúpil ľudí, ale urobil to z rozhodnutia slobodnej vôle z lásky a milosrdenstva k padnutému ľudstvu. Aj spôsob, akým Boh vykúpi človeka, sa zakladal na slobodnom rozhodnutí jeho vôle. Boh nemusel vykúpiť ľudí vtelením svojho Syna, mohol to urobiť aj iným spôsobom. Opačné tvrdenie by bolo zužovaním Božej všemohúcnosti a múdrosti. * '''Negatívna a pozitívna stránka vykúpenia''' - negat.: vykúpenie je oslobodenie z nadvlády hriechu a všetkého zla, ktoré je následkom hriechu; pozit.: obnovenie hriechom porušeného stavu nadprirodzeného spojenia s Bohom. * '''Hlavný čin pre našu spásu''' - Pre našu spásu slúžilo všetko, čo JK na zemi konal a trpel, ale hlavným integrujúcim činom jeho vykupiteľského diela bola smrť na kríži, ktorou bolo úplne splatené výkupné stanovené Bohom za urážku hriechom. * '''Spôsob vykúpenia''' - JK zadosťučinil Bohu namiesto celého ľudského pokolenia za jeho hriechy, čím mu zaslúžil milosť a spásu. Je to teda zástupné zadosťučinenie - teda že niekto vezme na seba vinu iného a zadosťučiní za ňu. Takýto zástupca je síce nevinný, ale berie na seba následky viny. * '''Spôsob odčinenia''' - JK odčinil našu urážku Boha: *#dal Bohu zadosťučinenie za naše hriechy; *#zaslúžil nám nadprirodzené Božie dary. * '''Bludy''' - 1. pelagianizmus - schopnosť ľudskej vôle slobodne sa rozhodnúť je dostačujúca pre to, aby dosiahol stav milosti. 2. racionalizmus - zmes rôznych teórií o možnosti samovykúpenia. * '''Vnútorná hodnota zadosťučinenia''' - Vnútorný dôvod plnohodnotnosti Kristovho zadosťučinenia spočíva v hypostatickej únii. Kristove skutky (teda aj obetovanie života za ľudské pokolenie) majú nekonečnú vnútornú hodnotu, lebo ich pôvodcom je božská osoba Slova. ==Všeobecnosť vykúpenia== *'''Rozsah zadosťučinenia''' - Kristus neumrel len za predestinovaných - de fide. Kristus neumrel len za veriacich, ale bez výnimky za všetkých ľudí - Senten. fidei proxima. *Táto univerzalita Kristovho vykúpenia sa vzťahuje len na objektívne vykúpenie. Kristus poskytol zmiernu obetu za všetkých ľudí bez výnimky, ale subjektívne privlastnenie tohto ovocia vykúpenia je závislé na viere a zachovávaní Prikázaní. *'''Vykúpenie anjelov''' - Kristovo zadosťučinenie sa nevzťahuje na padlých anjelov - senten. certa. JK nemá anjelsku prirodzenosť = nezadosťučinil za hriech anjelov. *'''Zásluha''' - skutok vykonaný v prospech inej osoby, na základe ktorého vzniká právo na odmenu. V dogmatike: nadprirodzený dobrý skutok hodný Božej odmeny. *'''Záslužnosť Kristovho utrpenia a smrti''' - Kristovo vykupiteľské dielo je zadosťučiniace a zároveň záslužné, lebo odstránilo dlžobný vzťah medzi Bohom a človekom a zároveň prinieslo aj nárok na odmenu zo strany Boha. *'''Apokathastasis''' - Origenes a origenisti: na základe Kristovho zadosťučinenia bude napokon aj to, čo sa nachádza v pekle vykúpené, aby Boh bol všetko vo všetkom. Tento blud bol zavrhnutý na synode v Carihrade. == Trojitý úrad Krista== * '''Meno Kristus''' - „pomazaný“ označuje tri úrady, ktoré boli v Izraeli spojené s pomazaním hlavy posvätným olejom: prorok, kňaz a kráľ. * '''Kristove úrady''' - splnomocnenie a poverenie funkciami, ktorými sa uskutočnil cieľ vykúpenia: Cesta (pastiersky = kráľovský), Pravda (učiteľský = prorocký) Život (sprostredkujúci = kňazský). * '''Vykonávanie trojitého úradu z časového hľadiska''' - Hneď pri vtelení bol poverený vykonávaním všetkých troch úradov, ale z časového hľadiska: učiteľský úrad vykonával pred svojou smrťou, počas verejného účinkovania; kňazský úrad pri svojej smrti na kríži a kráľovský úrad vykonáva po svojom povýšení a oslávení. * '''Soteriologický význam učiteľského úradu''' - Náboženská nevedomosť = zatemnenie mysle je následkom hriechu. Kristus musel teda vo svojom vykupiteľskom diele odňať temnotu prameniacu z hriechu a priniesť svetlo pravého poznania. * '''Soteriologický význam pastierskeho úradu''' - má ukazovať ľuďom, ktorí boli zvedení do omylu hriechu pravú cestu k ich nadprirodzenému cieľu. Učiteľský úrad sa obracia na rozum a pastiersky úrad zasa na vôľu človeka zasiahnutého hriechom, aby poslúchal Božie príkazy, ktoré ho nasmerovávajú k večnému cieľu. * '''Pastiersky úrad''' - moci - zahrňuje moc: zákonodarnú (najmä Horská reč), sudcovskú (jeho Boh ustanovil za sudcu živých i mŕtvych) a výkonnú (každému odplatí podľa jeho skutkov). * '''Katolícke učenie o kňazskom úrade''' - Svojím kňazský úradom odstránil Kristus priepasť medzi Bohom a ľuďmi, ktorá sa vytvorila hriechom - objektívne znovuzmieril padnuté ľudstvo s Bohom. * '''Charakteristika Kristovho kňazstva''' - Kristovo kňazstvo má večné trvanie. Je kňazom už od momentu svojho počatia a naveky. Preto jeho kňazská hodnosť neprechádza na iného. Kristus je jediný veľkňaz, lebo je jedinečným prostredníkom medzi Bohom a ľuďmi. Má ako veľkňaz nekonečnú dôstojnosť. == Kristovo oslávenie - Zmŕtvychvstanie== * '''Katolícke učenie''' - Ježiš Kristus na tretí deň po svojej smrti slávne vstal z mŕtvych - de fide. * '''Charakteristika zmŕtvychvstania''' - Kristus vstal z mŕtvych vlastnou silou. Dôvod toho je v hypostatickej únii, pretože hlavnou príčinou jeho vzkriesenia bol Logos s Otcom a Duchom Svätým a nástrojom zmŕtvychvstania boli Kristovo ľudské telo a duša. Zmŕtvychvstanie je dôkazom Kristovho božského poslania a pečaťou autentickosti jeho učenia. * '''Zmŕtvychvstanie v hlásaní apoštolov''' - Apoštoli majú byť v prvom rade svedkami Kristovho zmŕtvychvstania pred svetom. Zmŕtvychvstanie je teda centrom apoštolského ohlasovania. * '''Telo zmŕtvychvstalého''' - bolo v stave oslávenia. Dôkazom toho je, že nepodliehalo hraniciam priestoru a času. Oslávené telo si podržalo rany na znak svojho triumfu. * '''Rozumová obhajoba''' - Kristus si nechal na tele rany preto, aby apoštolov utvrdil vo viere v zmŕtvychvstanie a aby na ne poukazoval Otcovi vždy, keď sa za nás prihovára, aby nimi zatrateným dokázal, že sú oprávnene naveky odsúdení (aby videli, čím pohrdli). * '''Význam''' - pre Krista: zmŕtvychvstanie bolo vstupom do jeho slávy a aj podľa tela začal oslávený život; soteriologický význam: víťazné dokončenie Kristovho vykúpenia a patrí k jeho integrite (dôkaz prijatia Kristovej obety Bohom); apologetický význam: ako najväčší z Kristových zázrakov je to najsilnejší dôkaz pravdivosti Kristovho učenia. * '''Podstatný prvok Kristovej obety''' - je jej prijatie Trojjedným Bohom a to sa prejavilo Kristovým slávnym vzkriesením, preto je ústredným sviatkom cirkevného roka Veľká Noc. Bez tohto prijatia Bohom by bola Kristova smrť len mučeníctvom pre Boha. ==Kristovo oslávenie - Zostúpenie k zosnulým a Nanebovstúpenie== * '''4. lateránsky koncil''' - JK zostúpil do pekla v duši, zmŕtvychvstal v tele a do neba vystúpil vo oboch zároveň. * '''Zostúpenie k zosnulým''' - časové hľadisko - Po svojej smrti zostúpil Pán Ježiš ihneď v duši do pekla - de fide. * '''Cieľ zostúpenia k zosnulým''' - Pán Ježiš zostúpil iba do limbus Patrum a všetkým, čo v ňom boli dal svetlo nebeskej slávy. V tom pozostávalo ich vykúpenie, že dosiahli blažené videnie Boha. Do ostatných pekiel zostúpil JK iba svojou mocou, aby mu vzdali slávu „pred ním sa skloní každé koleno v nebi, na zemi i v podsvetí.“ * '''Katolícke učenie''' - Pán Ježiš s telom i s dušou vstúpil na nebesia a teraz sedí po pravici Boha Otca - de fide. * '''Nanebovstúpenie''' - Kristus vstúpil na nebesia nielen so svojím božstvom, ale i so svojím človečenstvom. * '''Spôsob nanebovstúpenia''' - 1. nevstúpil na nebesia ako Boh, lebo jeho božstvo je všadeprítomné, teda vstúpil tam svojím človečenstvom; 2. vstúpil na nebesia božskou mocou a nie ľudskou, preto tam vstúpil ako Boh; * '''Dôvody nanebovstúpenia''' - nanebovstúpenie rozmnožuje našu vieru - Krista veríme, keď ho nevidíme; posilňuje našu nádej - dúfame, že aj my raz budeme vzatí k nemu; vzbudzuje to našu lásku k nebeským veciam. * '''Význam nanebovstúpenia''' - soteriologický: je to korunujúci záver jeho vykupiteľského diela; v nebi nám pripravuje miesto a prihovára sa za nás; posiela dary milosti, predovšetkým Svätého Ducha, pri nanebovstúpení vzal so sebou duše spravodlivých z limbus Patrum. ==Mária - Matka Božia== * '''Základ názvu Božia Matka''' - je v hypostatickej únii osoby JK. Charakteristika základného mariologického princípu - Idea Božieho materstva najlepšie vyhovuje požiadavkám základného princípu, lebo najlepšie zaručuje význam Panny Márie v dejinách spásy a stojí najbližšie konkrétnej, triezvo chápanej skutočnosti. * '''Základ mariánskej úcty''' - Mária je Božia Matka. Toto materstvo treba chápať nie v zmysle čisto biologického nástroja, ale v širokom existenciálno-osobnom zmysle. Zahrňuje láskyplné a poslušné prijatie Božieho poverenia, ochotu vstúpiť do plánu spásy a mať účasť na Ježišovom životnom diele. * '''Panna Mária a vykúpenie''' - Boh ju postavil po boku Krista ako matku vykupiteľa a ona prispela k spáse ľudstva najkrajším a najšľachetnejším plodom vykúpenia. * '''Možnosť vykúpenia bez Panny Márie''' - Boh mohol svet vykúpiť aj bez Márie, ale keď sa rozhodol vykúpiť ho ako Bohočlovek, rozhodol sa narodiť z Matky tak, ako sa rodia všetci ľudia, aby nám bol vo všetkom podobný, okrem hriechu. * '''Písmo''': Pavol - Gal 4,4: pôvod zo ženy potvrdzuje napriek všetkým špekuláciám pravú ľudskú prirodzenosť Krista. Evanjeliá - s hlbším uvažovaním o tajomstvách Krista prichádzajú aj častejšie spomienky na Máriu: evanjeliá Matúšovo Lukášovo. Lk 1,35: „Preto to sväté, čo sa z teba narodí, sa bude volať Božím Synom.“ * '''Poznanie Syna Otcom a Pannou Máriou''' - Otec poznáva Syna úplne a bezprostredne, Mária od chvíle zvestovania vie pravdu o Kristovi, ale nevidí ju „bezprostredne a fyzicky“, ale iba pohľadom viery. * '''Definovanie titulu Bohorodička''' - Efezský koncil ho použil ako kritérium pravovernej kristológie: proti nestoriánom zabraňoval rozkladu Kristovej osoby, proti gnostikom vyznával pravé Kristovo človečenstvo a proti judaizmu zasa pravé Kristovo božstvo. * '''Obsah dogmy''' - 1. Mária je skutočne matkou = ako každá matka prispela k narodeniu svojho syna; 2. Mária je skutočne Božou Matkou = počala a porodila Druhú božskú osobu podľa ľudskej prirodzenosti. * '''Apoštolské vyznanie viery''' - vyznáva o Božom Synovi: „narodil sa z Márie Panny“ Mária ako Matka Božieho Syna je teda Matkou Božou. * '''Teologický dôvod - pre Božie materstvo''': PM počala a porodila historickú osobu Ježiša Krista - Bohočloveka. Nedala mu Božskú osobu, ale ľudskú prirodzenosť. Tá však hneď bola hypostaticky privlastnená osobe Slova a tak PM porodila Božieho Syna podľa ľudskej prirodzenosti. * '''Doketizmus''' - Kristus mal iba božskú prirodzenosť a nie reálne telo, teda PM sa nemohla stať jeho matkou, lebo ľudská matka môže porodiť iba človeka. Nestóriova námietka - Mária nie je Božou Matkou, lebo z nej bola vzatá iba ľudská prirodzenosť Krista. Neobstojí, lebo matka vždy porodí osobu. * '''Základ dôstojnosti Panny Márie''' - je v jej Božom materstve. Z neho plynú všetky výsady, ktoré jej Boh udelil. Tým, že je Matkou Boha, má PM najvyššiu dôstojnosť medzi všetkým stvorenými osobami, lebo dôstojnosť tvora je tým vyššia, čím je bližšie Bohu. ==Nepoškvrnené počatie Panny Márie== '''Pius IX.''' - 8. dec. 1854 bulou „Ineffabilis Deus“: „Preblahoslavená Panna Mária bola v prvom okamihu svojho počatia ochránená od každej škvrny dedičného hriechu.“ '''Pojem počatie v dogme''' - rozumie sa „počatie sa“ teda počatie pasívne. Prvý okamih je ten, v ktorom bola stvorená duša a spojila sa s telom. Nesprávne chápanie dogmy - nejedná sa o panenské počatie JK, kde sa jedná zo strany PM o aktívne počatie (ona počala), ale o pasívne „počatie sa“ PM z Joachima a Anny. '''Potrebovala PM vykúpenie?''' - Áno, ako všetky deti Adama podliehala nutnosti dedičného hriechu. Oslobodenie od dedičného hriechu bolo pre ňu nezaslúženým darom a výnimkou zo zákona, ktorá bola poskytnutá len jej. '''Dogma o nepoškvrnenom počatí a o všeobecnosti dedičného hriechu''' - Mária bola ochránená od nedostatku posväcujúcej milosti, zavinenom hriechom prvých rodičov. Jej duša bola stvorená v stave posväcujúcej milosti. '''Spôsob vykúpenia PM''' - Kým ostatní ľudia sú oslobodení od existujúceho hriechu, Mária bola uchránená od postihnutia dedičným hriechom pre budúce zásluhy vykupiteľského diela JK. ==Panenstvo Márie== * '''Dôvod neohlasovania panenstva od začiatku''' - Najskôr bolo treba hlásať hlavné udalosti spásy: smrť a zmŕtvychvstanie JK. Až už evanjelizovaní ľudia sa začali zaujímať o podrobnosti Ježišovho života. * '''Námietky''' - Niektorí exegéti pripisujú správam o počatí a narodení JK iba symbolický význam a téza o panenskom počatí sa im javí ako dobová literárna forma, ktorou sa vyjadrovala milosť počatia. Tieto texty podľa nich majú byť paralelou na rodenie sa bohov pohanských mýtoch. * '''Panenstvo pred pôrodom''' - Panna Mária bola pannou pred pôrodom: počala z Ducha Svätého bez spolupôsobenia muža - de fide. Utvorenie Kristovej ľudskej prirodzenosti - dielo ktorej božskej osoby - úkon všetkých troch božských Osôb a privlastňuje sa Duchu Svätému. * '''Fyzická dimenzia panenstva''' - LG č. 63: „Panenstvo Márie, ktorá je vzorom Cirkvi, zahrňuje aj fyzickú dimenziu panenského počatia Ježiša mocou Ducha Svätého bez zásahu muža.“ * '''Druhy panenstva''' - virginitas mentis - PM bola bezhriešna; virginitas sensus - PM bola slobodná od všetkej telesnej žiadostivosti; virginitas corporis - neporušené panenstvo tela - o tomto hovorí dogma. * '''Obsahové prvky panenstva pri pôrode''' - všeobecne sú spomínané dva: bezbolestnosť a neporušenosť, teda PM porodila JK bez porušenia svojej panenskej neporušenosti. * '''Teologické vysvetlenie''' - uvádza telesnú neporušenosť pri pôrode do súvislosti s oslobodením od nezriadenej žiadostivosti. Mária je pri svojom pôrode jedinou aktívnou osobou: porodila ... zavinula ... uložila do jasiel. Teda jasne vidieť, že tu ide o pôrod zázračný. * '''Trvanie panenstva''' - od 4. stor. sa hovorí o Márii vždy Panne, od 7. stor. sa zvykol používať výrok: Mária bola pannou pred pôrodom, pri pôrode a po pôrode. * '''Katolícke učenie''' - Mária bola a ostala pannou: pred pôrodom, pri pôrode a po pôrode - de fide. ==Nanebovzatie Panny Márie== * '''Otázka smrti''' - Panna Mária zomrela - sententia communior. * '''Dôvod smrti''' - keďže prirodzene pochádzala od Adama, pre Kristove zásluhy bola síce uchránená od škvrny dedičného hriechu, ale nie od jeho následkov, najmä nie od bolesti a od telesnej smrti. * '''Pius XII.''' - Máriina blízkosť Kristovi mala ako svoj mimoriadny účinok jej telesné nanebovzatie = telesné oslávenie. * '''Dogma''' - 1. novembra 1950 - Pius XII. - „Munificentissimus Deus“ - Panna Mária, po skončení pozemskej púte, bola vzatá s telom i s dušou do nebeskej slávy. * '''Obsah definície''' - Touto definíciou bolo povedané slovo Cirkvi o tom, že PM bola slávne nanebovzatá. Samozrejme, to bola vždy, ale o jej tele v prvých 4 storočiach nieto takejto výslovnej zmienky. ==Účasť Panny Márie na diele vykúpenia, Mariánska úcta, Mariánske zjavenia== * Panna Mária bezprostredne spolupôsobila na diele vykúpenia. * Mária tým, že počala a porodila Pána Ježiša, spolupôsobila na diele vykúpenia, lebo takto poskytla večnému Synovi Božiemu obetný dar: telo a krv, ktorú vylial za ľudí na odpustenie hriechov a zaslúžil pre ľudí hojnosť Božích milosti. * '''Mária však nielen biologický poslúžila''' Synovi Božiemu k tomu, aby prijal ľudskú prirodzenosť. Nebola iba pasívnym nástrojom v rukách Božích, ale spolupracovala na ľudskom spasení dobrovoľnou vierou a poslušnosťou. * '''Mária spolupôsobila na vykúpení sveta''' bezprostredne zvlášť tým, že svojho Syna odovzdala Bohu na výkupnú obetu. Porodila Vykupiteľa aj ho v istom zmysle odovzdala na výkupnú obetu, ktorú samozrejme vykonal sám Kristus. * '''Matke Božej patrí zvláštna úcta - hyperdúlia''' - (nadúcta). Úcta k Panne Márii patrí k samej podstate kresťanského kultu. Tento kult, hoci je celkom osobitný, sa podstatne líši od kultu poklony, ktorý sa preukazuje vtelenému Slovu, ale značne ho napomáha. * '''Verejné Božie zjavenie sa skončilo smrťou posledného apoštola''' (biblického autora). Do konca čias už nemáme očakávať žiadne verejné zjavenie. Základný teologický postoj je, že súkromné zjavenia sú možné. Tieto zjavenia nepatria k pokladu viery, ich úlohou nie je vylepšovať, alebo doplňovať Kristovo zjavenie. Cirkevné schválenie neukladá povinnosť veriť obsahu súkromného zjavenia. Je iba zárukou, že nejde o poveru. ==Ospravodlivenie== pozostáva v obmytí hriechov a vo vnútornom posvätení človeka. * zotiera hriech z hľadiska viny a večného trestu * vnútorne posväcuje a obnovuje človeka Odpustenie hriechov: * hriechy sa ospravodlivenému vecne odstraňujú * hriech sa ničí vo svojich mravných následkoch, * keď Boh ospravodlivuje, vyhlasuje človeka za spravodlivého a robí ho vnútorne spravodlivým. '''Úkony, ktoré disponujú k ospravodliveniu''': Viera - tá je počiatok, základ a koreň celého ospravodlivenia, ona plodí bázeň Božiu, nádej, začiatok lásky k Bohu a ľútosť nad hriechmi. ''' Viera musí byť''': formálna viera v Ježiša Krista, čiže pevný súhlas so zjavenými pravdami (teologická viera). Táto viera musí mať tri prvky: * rozumový (poznanie) * dôvera v Boha (osobný vzťah) * poslušnosť Božiemu slovu (riadenie sa poznaným - život podľa viery) Ospravodlivenie: uschopňuje človeka - hriešnika, aby prešiel zo stavu hriechu do stav ospravodlivenia Príčiny ospravodlivenia: * konečná: vonkajšia sláva Boha * účinná: milosrdenstvo Božie * záslužná: Kristus nám umučením zaslúžil ospravodlivenie * formálna: (v čom spočíva ospravodlivenie) Je to milosť posväcujúca, ktorú Boh vlieva do duše. Len ona tvorí všetky následky ospravodlivenia. Ospravodlivený nemôže bez zvláštnej pomoci Božej v prijatom ospravodlivení vydržať až do konca.’'' '''Zvláštna Božia pomoc pozostáva v súhre vonkajších a vnútorných (aktuálnych) milostí. Vnútorný dôvod nutnosti milosti k vytrvaniu spočíva v tom, že ľudská vôľa následkom stáleho odporu tela proti duchu nemá sama zo seba silu nezvratne stáť v dobrom. ==Aktuálna milosť== * '''Milosť Božiu rozdeľujeme''' na habituálnu (posväcujúcu) a aktuálnu (pomáhajúcu). Milosť habituálna posväcuje dušu ako trvalá dispozícia, na spôsob sily, ktorá sa týka celej bytosti. Milosť pomáhajúca posväcuje dušu prechodnými hnutiami, z príležitosti konania skutkov. * '''Milosť pomáhajúca''' je vnútorná, nadprirodzená pomoc, ktorú Boh zdarma dáva človekovi na spôsob prechodného hnutia, aby vykonával spasiteľné skutky. Usmerňuje naše skutky smerujúce k nášmu nadprirodzenému cieľu. * '''Milosť pomáhajúcu vzhľadom na slobodnú vôľu človeka rozdeľujeme''' na milosť predchádzajúcu a následnú. Milosť predchádzajúca (vzbudzujúca) je nadprirodzené hnutie, ktoré predchádza slobodný, neuvedomelý čin a povzbudzuje mohutnosti duše ku konaniu. Milosť následná je nadprirodzený vplyv, ktorý nasleduje po prvom hnutí milosti a sprevádza našu slobodnú, uvedomelú činnosť a udržuje ju. * Hoci sa v '''Sv. Písme''' výraz „milosť pomáhajúca“ výslovne nevyskytuje, Sv. Písmo predsa hovorí o duchovnej realite, ktorú môžeme milosťou pomáhajúcou nazvať. * '''Milosť konečného zotrvania''' - vytrvalosti je súhrn všetkých vnútorných a vonkajších pomáhajúcich milostí, pomocou ktorých niekto môže vytrvať. Ani človek ospravodlivený nie je schopný prirodzenou silou uchrániť sa za dlhší čas všetkých všedných hriechov * '''Milosť pomáhajúca''' - uzdravujúca je potrebná na premáhanie jednotlivých všedných hriechov Človek si vlastnými silami nemôže nadprirodzenú milosť ani získať, ani v sebe vzbudiť, ani zaslúžiť. ==Posväcujúca milosť== * '''Je to nadprirodzený dar''', ktorý nám nadobudol J. K. svojou obetou. Je to trvalá duchovná vlastnosť, ktorá pôsobí na bytie človeka. * '''Milosť posväcujúca je trvalá vlastnosť''' (habitus), ktorá stvárňuje dušu na Božiu podobu. Ničí hriech a posväcuje dušu. '''Má tieto účinky''': * spája nás s Bohom, * povznáša nás nad prirodzenosť, * robí nás účastnými na nestvorenej Božej prirodzenosti a tak podobnými Bohu, čo sa týka dokonalosti, poznania a svätosti, * uvádza do duše Najsvätejšiu Trojicu, * stávame sa Božími priateľmi a prijatými Božími deťmi, ničí v duši hriech a * vlieva do duše nadprirodzené dary Ducha Svätého. '''Milosť posväcujúcu vlieva do duše Duch Svätý'''. Duch Svätý je prítomný v duši človeka svojou zvláštnou činnosťou ako jej účinná príčina a utvára i udržiava v duši človeka milosť a vliate čnosti. Ďalej je prítomný aj svojím bytím a existenciou. ''' Rozdiel medzi milosťou a ospravodlivením''': Milosť posv. je príčinou ospavodlivenia, nie samým ospravodlivením. Milosť posv. dáva dobrým skutkom záslužnú hodnotu. Milosť Božia odpúšťa, ničí, odníma a zmýva hriech, čiže ho ničí v duši človeka úplne. Je dosť silná, aby nás očistila a posvätila. Účinkuje bez ohľadu na počet a veľkosť hriechov. Milosť síce neničí náklonnosť k hriechu zo zvyku, ale vždy vyhladí všetko zlo hriechu. Boh ju udeľuje, keď sa kajáme (krst a sviatosť zmierenia, príp. v samom okamihu dokonalá ľútosť) a odoberá keď ňou hriechmi opovrhujeme. ''' Všedné hriechy''': neumenšujú ani neničia milosť Božiu. Všedný hriech neobsahuje opovrhnutie Bohom a preto neznemožňuje dosiahnuť posledný cieľ - večný život. Preto Boh pre všedný hriech milosť neodníma. Ťažkým hriechom sa milosť posv. stráca z duše. ''' Vlastnosti milosti posväcujúcej''': Neistota - Nikto si nemôže byť istý svojím ospravodlivením bez zvláštneho zjavenia. Nerovnakosť - Milosť posväcujúca sa nerovnako nachádza ospravodlivených a môže sa zveľaďovať dobrými skutkami. Stratiteľnosť - Milosť posväcujúca sa stráca každým smrteľným hriechom. ''' Strata milosti posväcujúcej''': Vliata láska sa stráca spolu s milosťou posväcujúcou. Viera - dogma: Kto by povedal, že keď sa hriechmi stráca milosť, stráca sa aj viera, nech je vyobcovaný. Nádej - strácame spolu so stratou viery alebo zúfalstvom. Vliate mravné čnosti a dary D.Sv. sa strácajú spolu so stratou milosti. ==Zásluha== * '''Zásluha''' = právo na odmenu; širšie aj úkon, ktorým sa dobro (úslužnosť) vykonáva * '''Zásluha zo spravodlivosti''': môže vyplývať z dohody - právo presné - absolútne. Kto vykonáva úslužnosť, má presné právo aj na odmenu a kto úslužnosť prijíma, má z presnej spravodlivosti povinnosť dať primeranú odmenu (merito de condigno). * '''Zásluha zo slušnosti''': (meritum de congruo) môže vyplývať zo vzťahu závislosti napr. otec a syn vtedy je to právo presné - relatívne. Ale veci, ktoré by povedzme otec synovi sľúbil, stávajú sa potom zo strany syna zásluhou zo spravodlivosti. * Človek nikdy nemá presné absolútne právo na odmenu zo strany Boha. Môžeme hovoriť o práve presnom relatívnom, ktoré sa zakladá na Božích prisľúbeniach. * '''Záslužný skutok''' je dobrý čin vykonaný v prospech druhého, ktorý má byť odmenený zo spravodlivosti alebo zo slušnosti. Avšak bez prijatia druhého nemôže mať zmysel zásluhy. '''Podmienky zásluhy''': * zo strany človeka: aby žil a aby bol v stave milosti * zo strany skutku: skutok slobodný, mravne dobrý, nadprirodzený (v princípe i v pohnútke) '''Predmet zásluhy zo spravodlivosti''': zveľadenie milosti posväcujúcej, večná sláva, zveľadenie tejto slávy. '''O oživovaní zásluh''': Zásluhy zničené hriechom oživnú, keď sa hriešnik znova ospravodliví. Vzhľadom na večný život sú skutky: smrtonosné (zlé v stave hriechu) mŕtve (dobré v stave hriechu) živé (dobré v milosti) umŕtvené (zásluha vyhasená hriechom) oživené (zásluha po nadobudnutí ospravodlivenia). ==Cirkev v Božom pláne - predobrazy, založenie, poslanie== * '''Cirkev je tajomstvo samého Ježiša Krista''', tajomstvo trojosobného Boha v ľudskej realizácii. Cirkev nie je jednoduchou formou Ježiša Krista. Je tajomstvom Božieho povolávania človeka prostredníctvom J.K. v D.S., ale aj tajomstvom slobodného ľudského rozhodnutia. * '''Predobrazy Cirkvi''' (Lumen Gentium): Cirkev je ovčinec, ktorého jedinou a nevyhnutnou bránou je Kristus. Je aj stádom, o ktorom Boh predpovedal, že On sám bude jeho pastierom. Cirkev je hospodárstvo čiže pole Božie. Cirkev zasadil nebeský Hospodár ako šľachetnú vinicu - pravý vinič je Kristus. Cirkev sa nazýva aj stavbou Božou. Sám Pán sa prirovnal kameňu, ktorý síce stavitelia zavrhli, ale on sa stal uholným kameňom. Túto stavbu zdobia rozličné pomenovania: dom Boží, v ktorom totiž býva jeho rodina, príbytok Boží v Duchu, stánok Boží medzi ľuďmi, a najmä svätý chrám, ktorý znázornený vo svätyniach z kameňa, ospevujú svätí otcovia a Liturgia ho právom porovnáva k Svätému mestu, novému Jeruzalemu. Cirkev sa volá aj „nebeský Jeruzalem“ a „naša matka“, opisuje sa ako nepoškvrnená Nevesta nepoškvrneného Baránka, ktorú si Kristus „zamiloval a seba samého obetoval za ňu, aby ju posvätil“. * '''Najdôležitejšie predobrazy''': Cirkev - Kristovo telo.’'' '''Chápanie Cirkvi ako Kristovho tela nachádzame len v Pavlových listoch. Ako pojem ľudu nachádza svoje doplnenie v pojme Kristovho tela, lebo len tento pojem vládze predstaviť celú dôvernosť zväzku medzi Kristom a veriacimi. Pavol nehovorí o mystickom tele, ale jednoducho o Kristových údoch, Kristovom tele, alebo o tele v Kristovi (1Kor; Rim; Ef; Kol). Apoštol Pavol chce evidentne zvýrazniť spojenie veriacich v Kristovi. Ako je totiž ľudské telo jedno a predsa má mnoho údov, a tieto, hoci ich je viacej , tvoria len jedno telo, tak je to aj s Kristom. Cirkev - Boží ľud. Pojmom Cirkvi ako Božieho ľudu sa rozumie, že tu ide o spoločenstvo, ktoré chcel a utvoril Boh, a ktoré mu má slúžiť. Slovom „Boží ľud“ sa nemieni určitá skupina veriacich v Cirkvi, ktorá stojí v protiklade k inej, hierarchiu tvoriacej skupine. Týmto pojmom sa myslí celá Cirkev ako veľká jednota. Nejestvuje presná hranica medzi spoločenstvom, ktoré voláme Božím ľudom alebo ľudom v Ježišovi Kristovi a ostatnými ľuďmi, ktorí k tomuto Božiemu ľudu formálne nepatria. Tomuto pojmu je venovaná 2. kapitola konštitúcie II. vatik. koncilu Lumen Gentium. * '''Založenie Cirkvi''': Večný Otec stanovil, že tých, čo veria v Krista zhromaždí vo sv. Cirkvi. Cirkev je Kristovo kráľovstvo, už teraz tajomne prítomné. Pán Ježiš dal svojmu spoločenstvu štruktúru, ktorá bude trvať až do konca sveta. Začiatok Cirkvi naznačujú krv a voda, ktoré vyšli z prebodnutého boku ukrižovaného Krista ako aj Duch Svätý, ktorý bol zoslaný, aby Cirkev ustavične posväcoval. * '''Poslanie''': Poslaním Cirkvi je ohlasovať Kristovo a Božie kráľovstvo a zakladať ho v každom národe. Ona je zárodkom a počiatkom tohto kráľovstva na zemi a bude zavŕšená pri Kristovom slávnom príchode. Cirkev je akoby sviatosťou, čiže znakom a nástrojom dôverného zjednotenia s Bohom a jednoty celého ľudského pokolenia (LG 1). ==Znaky Cirkvi - jednota, svätosť== * '''Cirkev je len jedna''', niet viacej cirkví a Kristova Cirkev má organickú štruktúru. Jedinosti Boha, jedinosti Bohom poslaného prostredníka predstaviteľa Boha medzi ľuďmi a ľudí pred Bohom, jedinosti Ducha Svätého - zodpovedá jedinosť spoločenstva spásy. * Netreba však pokladať za dve (rozličné) veci spoločnosť vystrojenú hierarchickými ustanovizňami a tajomné Telo Kristovo, viditeľné spoločenstvo a duchovnú vospolnosť, Cirkev pozemskú a Cirkev oplývajúcu nebeskými darmi, lebo ide o jedinú zložitú skutočnosť, ktorá pozostáva z ľudského a božského prvku. Táto Cirkev, ustanovená na tomto svete ako usporiadaná spoločnosť, jestvuje v katolíckej Cirkvi vedenej nástupcom Petrovým a s ním spojenými biskupmi, hoci aj mimo jej zväzku sa nachádzajú viaceré prvky posväcovania a pravdy, ktoré ako dary vlastné Cirkvi Kristovej, pobádajú ku katolíckej jednote. * '''Jednota''': Môžeme ju chápať vo viacerých významoch. V prvom ako jedinnosť = Kristus chcel a založil iba jednu Cirkev, nie množstvo, viac. V podstatnom zmysle jednota označuje vnútornú jednotu Cirkvi. Táto sa prejavuje jednotou vedenia, viery a kultu. O vnútornú jednotu sa usiluje každá spoločnosť. Ježiš chcel zhromaždiť všetky deti Božie, aby bol „jeden ovčinec a jeden pastier“ Jednota Cirkvi má svoj základ a dôvod v tajomstve Najsvätejšej Trojice. Vnútorná jednota Cirkvi nie je len jej vlastnosťou, ale slúži aj ako poznávací znak jej pravosti. Katolícka Cirkev je jednotná vo viere, v správe a v kulte. Veriaci katolíckej Cirkvi vyznávajú jednu vieru, rovnaké pravdy. * '''Svätosť je ťažké definovať'''. Je to v každom náboženstve božský atribút. Vo vlastnom a najplnšom zmysle je svätý jedine Boh. Ostatné stvorenia, najmä človek môžu byť sväté iba svojim spojením s Bohom či zameraním na Boha. Keď hovoríme o svätosti Cirkvi, ide o svätosť v trojakom zmysle: svätosť pôvodu, svätosť prostriedkov a svätosť cieľa. Pôvodca Cirkvi, Ježiš Kristus je svätý. Je Bohočlovekom. Duch Svätý, tretia božská osoba, je životným princípom Cirkvi. Je vystrojená vhodnými prostriedkami na dosiahnutie Božieho kráľovstva, ktoré je jej cieľom, a to náukou, najmä Božím zjavením a sviatosťami. Prví kresťania túto svätosť Cirkvi prežívali veľmi bytostne. Svätosť Cirkvi môže byť poznateľná navonok iba zo života jej jednotlivých členov, potom v čistote svojho učenia a ideálov. Svätosť učenia Cirkvi vidno z podstaty morálky a dogmatiky. Podstatou týchto disciplín je Boh (náuka o Bohu), ktorý je svätý a mravné čnosti, ktoré vedú k svätosti osobnej. Svätosť prostriedkov je zjavná. Modlitba, sviatosti, obeta sv. omše, to sú účinné prostriedky k dosiahnutiu ľudskej svätosti. Svätosť nechýbala ani v živote jednotlivých členov Cirkvi. Stačí si len spomenúť na zástupy svätcov kanonizovaných ako aj pozrieť na hrdinský život mnohých ešte žijúcich členov Cirkvi. ==Znaky Cirkvi - katolicita a apoštolskosť== '''Katolicita''' - Ak jestvuje len jediná Cirkev a táto má byť z Božieho milosrdenstva účinným znamením spásy pre všetkých ľudí, potom Cirkev musí byť katolícka, teda všeobecná, univerzálna. Rozlišujeme: * vonkajšiu katolicitu (zameranie cirkvi na všetkých ľudí a na všetky národy všetkých čias, Cirkev zostáva stále otvoreným spoločenstvom), * vnútornú katolicitu (spočíva v plnosti pravdy a prostriedkov spásy).Úloha Cirkvi je ohlasovať jedinú spásu, spásu Kristovu, v každom čase a na každom mieste, primerane rozličným stupňom vývoja. '''Katolícke vedomie''' a zameranie mala už prvotná Cirkev. Sami apoštoli po odchode z Jeruzalema sa obracajú aj na pohanov a nielen na Židov. Postupne zakladajú v pohanskom svete cirkevné obce. Spomedzi pohanokresťanov si volia dokonca spolupracovníkov a predstavených cirkevných obcí. Aj dnešné zameranie Cirkvi smerom na misijné poslanie poukazuje na uvedomenie si svojej katolicity a na jej prežívanie a praktizovanie. '''Apoštolskosť''' - Teológovia rozoznávajú trojakú apoštolskosť: * apoštolskosť pôvodu - Cirkev pochádza od apoštolov a cez nich od Krista, Majstra apoštolov, ktorý ich poveril šírením a spravovaním Cirkvi; * apoštolskosť nástupníctva - skrze nástupcov apoštolov má Cirkev s nimi stále nepretržité a živé spojenie. Úrad ich nástupcov v nej existuje dodnes a ďalej sa odovzdáva; * apoštolskosť učenia - Cirkev má záruku čistého apoštolského učenia práve skrze jej učiteľský neomylný úrad, ktorý zastávajú ich nástupcovia. '''Nekatolícke cirkvi''' nie sú apoštolské ani vo vedení (odtrhnutie od Ríma, strata nástupníctva), ani v učení (bludné náuky), ani v bohoslužbe (u protestantov je platný napr. iba krst, aj to mnohokrát pochybne). == Učiteľský úrad Cirkvi== * '''Ustanovenie magistéria''' - Ježiš zveril apoštolom úlohu hlásať (učiť) po svojom vzkriesení. Svoje učiteľské poslanie začali apoštoli vykonávať od Turíc a pokračovali v ňom nepretržite. Učiteľský úrad Cirkvi je živým úradom. Magistérium je učiteľský úrad cirkevnej tradície - nevynáša nové pravdy, ale opatruje, chráni a ďalej odovzdáva poklad zjavených právd. * '''Charizma neomylnosti''' - aby sa zachovala neporušenosť a autentickosť právd, ktoré Kristus zveril Cirkvi, musel sa postarať o ich zachovanie v pôvodnej neporušenosti, aby sa ich nedotkol ľudský omyl. Prostriedkom k tomu je charizma neomylnosti. Neomylnosť znamená, že zvláštnou Božou ochranou Učiteľský úrad pri hlásaní právd viery a mravov neupadne do omylu, a že viera Cirkvi ako celku je neomylná tzv. „sensus fidei“. Neomylnosť zamedzuje možnosť chýb a omylov, ktoré by sa vplyvom ľudskej ohraničenosti mohli vyskytnúť pri hlásaní a interpretácii Božích právd. * '''Nositelia neomylnosti magistéria''': biskupský zbor a rímsky biskup (pápež). Neomylnosť biskupského zboru (LG 25): „Hoci jednotliví biskupi nemajú výsadu neomylnosti, predsa - i keď sú roztrúsení po svete, ale spojení zväzkom spoločenstva medzi sebou a s nástupcom Petrovým - ak sa pri podávaní svojho autentického výkladu dohodnú vo veciach viery a mravov na nejakom výroku ako definitívne záväznom, neomylne prekladajú učenie Kristovo.“ Biskupi môžu vykonávať svoj učiteľský úrad dvojako: riadne - v diecézach v kázňach, katechézach, pastierských listoch; všeobecne - na konciloch. Neomylnosť biskupov na ekumenickom cirkevnom sneme bola presvedčením celej Cirkvi od najstarších čias. Túto mienku zastávali aj cirkevní Otcovia. Tiež samotné koncily zmýšľali o vlastnej neomylnosti podobne. * '''Pápežská neomylnosť''' (LG 25): „Túto nábožnú ochotu vôle a rozumu treba však zvlášť prejavovať voči autentickému učiteľskému úradu rímskeho pápeža, aj keď nehovorí slávnostne („ex cathedra“); a to tak, že sa jeho najvyšší učiteľský úrad s úctou uznáva a jeho výroky sa úprimne prijímajú, podľa jeho vôle a úmyslov, ktoré prejavil a ktoré vysvitajú najmä z povahy dokumentov, alebo z častého predkladania toho istého učenia, prípadne zo spôsobu vyjadrovania.“ Najvyššia učiteľská moc pápeža, ktorá si nevyhnutne vyžaduje charizmu neomylnosti vyplýva z jeho primátu. Toto presvedčenie bolo v Cirkvi od najstarších čias. Dogmaticky však bola definovaná až na Prvom vatikánskom koncile Jednotlivý pápež je nositeľom neomylnosti iba vtedy, keď hovorí „ex cathedra“ vo veciach viery a mravov ako pastier a učiteľ všetkých kresťanov. Učiteľský úrad pápeža je dvojaký: slávnostný - „ex cathedra“. Ten je vždy neomylný; riadny - autentický. Sem spadajú: encykliky, exhortácie, pápežské listy, homílie atď. Tieto nie sú neomylnými výpoveďami (nezmeniteľnými). * '''Professio fidei''': 1. odst.: Pevne verím aj všetko to, čo obsahuje písané alebo podávané Božie slovo a Cirkev slávnostným vyhlásením ,a lebo riadnym a všeobecným učiteľským úradom prikazuje veriť ako Bohom zjavené. 2. odst.: Pevne tiež prijímam a stotožňujem sa v celku i jednotlivo so všetkým, čo Cirkev s konečnou platnosťou rozhodla a učí v oblasti viery a mravov. 3. odst.: Okrem toho s ochotou a poslušnosťou vôle a rozumu prijímam učenie, ktoré vyslovuje tak Rímsky veľkňaz, ako i kolégium biskupov, keď vykonávajú autentický učiteľský úrad, hoci nemienia vyhlásiť toto učenie s konečnou platnosťou. ==Sviatosti a sväteniny== * '''Definícia sviatosti''': viditeľný znak neviditeľnej milosti. Účinným znakom milosti v Ježišovi Kristovi je jeho ľudská prirodzenosť subsistujúca v Slove, teda nie vec, ale »Ja«. Presnejším pomenovaním sviatosti potom bude spásna udalosť, nie spásna vec. * '''Slovo sviatosť''' - z latinského sacramentum, ktoré sa v severnej Afrike používalo ako preklad gréckeho slova mystérion. Podľa Katolíckej cirkvi možno sedem sviatostí odvodiť nepriamo alebo priamo od Krista - Ježiš ustanovil sviatosti. Aj keď sa forma ich znaku počas stáročí vyvíjala, nestratili svoje symbolické jadro, ktoré sa konštituovalo v apoštolských časoch. Aj keď Sväté písmo priamo spomína iba krst a Eucharistiu aj pre ostatné sviatosti poskytuje náznaky. * '''Tridentský koncil vyhlásil''', že sedem sviatostí pôsobí ex opere operato - teda už na základe vykonania sviatostného znaku, a nie ex opere operantis - čiže na základe osobnej svätosti a disponovanosti vysluhujúceho. * '''Pre vysluhovateľa''' sa pri tom samozrejme vyžaduje podmienka, aby mal vysluhovateľ sviatostí aspoň implicitný úmysel vykonať spásonosný znak Ježiša Krista, resp. spásonosný znak Cirkvi. Inak sa vôbec neuskutoční úkon, ktorý zodpovedá zmyslu tohto znaku. * '''Tridentský koncil '''definoval, že jestvuje sedem sviatostí, nie viac a nie menej. Tento výrok viery mohol odznieť až vtedy, keď jestvovala úplná jasnosť o pojme sviatosti. Tri sviatosti: krst, birmovanie a posvätný stav, podľa náznakov Písma a podľa ich vývoja v Tradícii dávajú vždy trvalý a nezničiteľný kresťanský znak, čiže človek je ním označený ako Kristov príslušník a to zakaždým z iného aspektu (každá sviatosť je zviazaná so špecifickou sviatostnou milosťou). * '''Sväteniny''' - požehnania a svätenia, pri ktorých sa Cirkev modlí nad určitými predmetmi, aby osoby, čo ich používajú rástli vo viere a láske. * '''Význam svätenín''' - ten, kto ich používa vniká hlbšie do viery a lásky cirkevného spoločenstva. Ako vo všetkom, čo Cirkev robí, aj skrze tieto spásonosné znaky má pôsobiť Kristov kríž v každodennom živote toho, kto ich používa. Mylná a magická je predstava, že vo sväteninách sú obsiahnuté prvky svätosti a spásy. Ich svätosť je založená na ich vzťahu k viere, ktorá sa vytvára vďaka slovu Cirkvi. ==Sviatosť krstu== * '''Krst''' je sviatosť, prostredníctvom ktorej Cirkev prijíma nových členov. Keď že je vstupným obradom do Božieho ľudu, je aj prvkom spásy. Ohlasovanie evanjelia sa zameriava na prijatie krstu, alebo na jeho realizáciu v živote. Prijatie krstu je zasa odpoveďou viery na ohlasovanie evanjelia. * '''Matéria krstu''' je prirodzená a len prirodzená voda. * '''Forma krstu''': liatie (ponorenie) vody na hlavu krstenca sprevádzané slovami M., ja ťa krstím v mene Otca i Syna i Ducha Svätého. Forma ponorením je pôvodná, iba na túto formu sa môžu vzťahovať Pavlova teologická symbolika krstu ako smrti a zmŕtvychvstania. Krstné formuly sú známe dva druhy: trojičné a kristologické. Tieto mohli byť v mene Ježiša, alebo na meno Ježiša a sú známe najmä z apoštolských čias. * '''Účinky krstu''' sú mnohotvárne: začlenenie do Cirkvi, začlenenie a účasť na živote Krista, zostúpenie Ducha Svätého, stretnutie s Bohom a neprestajný nárok Boha na pokrsteného. Krst vtláča nezničiteľný charakter do duše. Spásonosné účinky krstu sú: odstraňuje dedičný aj osobný hriech i všetky tresty za hriechy, začleňuje do Cirkvi a do Krista. * '''Hlavným vysluhovateľom''' krstu je Ježiš Kristus, hlava Cirkvi. Riadnymi vysluhovateľmi krstu podľa dnes platných smerníc sú biskupi, presbyteri a diakoni. Mimoriadnym vysluhovateľom je každý pokrstený aj nepokrstený v prípade núdze. Na každého vysluhovateľa krstu sa kladie podmienka, že krstiaci musí mať úmysel vykonať kresťanský znak, to znamená, že chce krstencovi dopomôcť k vstupu do Kristovho spoločenstva. * '''Prijímateľ''': každý človek (doposiaľ nepokrstený) pre svoje zameranie na Ježiša Krista je spôsobilý prijať krst. Sväté písmo však nepozná krst, ktorý by nepredchádzala viera. O krstení detí vo Svätom písme niet výslovných svedectiev, ale dá sa predpokladať, že nebol vylúčený, keď celé rodiny prijímali krst. KKC 1252: prax krstiť malé deti je od nepamäti tradíciou Cirkvi, od 2. stor. sú o nej a výslovné svedectvá. * '''Sv. Písmo''': Predobrazy: prechod Izraelitov cez Červené more; vytrysknutie vody zo skaly pri Meríbe; Potopa sveta, pri ktorej sa zachránil spravodlivý Noe a je ho rodina; voda, ktorá vytiekla z Kristovho boku. Prvotná Cirkev už od prvého dňa svojej existencie na Turíce udeľovala krst, čím sa poukazuje na jeho nezastupiteľný význam, ako nutného pre spásu. „Čiňte pokánie a nech sa každý z vás dá pokrstiť v mene Ježiša.“ Ježiš poveril apoštolov krstiť až po svojom zmŕtvychvstaní, lebo až vtedy im dal moc a povinnosť zvestovať spásu všetkému stvoreniu. Sv. Pavol rozvinul osobitnú teológiu krstu v Rim 6. * '''Tradícia''': Didaché - opis krstu - krstiť treba v mene Otca i Syna i Ducha Svätého v tečúcej vode. Ak nie je nablízku tečúca vody, pokrsti v inej. Ak nie je studená, použi teplú. Ak nemáš ani jednu, ani druhú, lej vodu trikrát na hlavu v mene Otca i Syna i Ducha Svätého. V prvotnej Cirkvi - krst sa udeľoval dospelým, čo súviselo so zanechaním dovtedajšieho spôsobu života. Prinášalo to narušenie spoločenských a politických, ba aj osobných a manželských záväzkov. Dôležitosť takejto úlohy uskutočňovať krst v celom nasledujúcom živote napokon vyústilo do prenasledovania kresťanov, kde boli postavení pred existenciálne rozhodnutie. Postupne sa zavádzal krst detí a nakoniec sa stal pravidlom, no neviazal sa už na obrátenie, ale na postupné zacvičovanie dorastajúceho kresťana do kresťanského života. * '''Špecifické aspekty''': Už v Písme sú viaceré náznaky o spásonosnosti krstu túžby (na stotníka Kornélia a jeho domácich zostúpil Duch Svätý ešte pred krstom). Neznamená to však, že ohlasovanie evanjelia je zbytočné u nepokrsteného človeka, u ktorého možno vidieť účinný krst túžby. Možnosti spásy, ktoré poskytuje viera v Krista totiž prevyšujú svojou plnosťou a silou všetky ostatné cesty. Krst krvi - rozumie sa ako dobrovoľné podstúpenie násilnej smrti, alebo trýznenia, ktoré potom končí smrťou, a to priamo, alebo nepriamo za Ježiša Krista. Kristus prisľúbil tomu, kto sa k nemu pred verejnosťou prizná s nasadením svojho života, že aj on sa k nemu prizná pred verejnosťou v nebi: pred svojím Otcom a pred všetkými anjelmi a svätými. Aj tento krst má teda spásonosné účinky. Akokoľvek sa posudzujú rôzne teologické pokusy určiť osud nemluvniat, ktoré zomreli bez krstu, je isté, že táto otázka patrí k nepreniknuteľnému tajomstvu slobody spasiteľnej Božej lásky. Treba mať však vždy na zreteli, že Cirkev, ako to vyplýva z náuky i z praxe, nepozná iný prostriedok spásy, ktorý by deťom s istotou zaručoval nadprirodzenú blaženosť, ako krst. KKC 1261: Pokiaľ ide o deti, ktoré zomreli bez krstu, Cirkvi ich môže iba zveriť Božiemu milosrdenstvu. Ježišove slová: „nechajte deti prichádzať ku mne...“ nám dovoľujú dúfať, že jestvuje cesta spásy aj pre deti, ktoré zomreli bez krstu. ==Sviatosť birmovania== * Dlho tvorilo birmovanie spolu s krstom celkový obrad iniciácie, až neskôr sa začalo rozoznávať ako sviatosť odlišná od krstu. Neslobodno krst odlišovať od birmovania v tom zmysle, že krst sa vzťahuje na Krista a birmovanie na Ducha Svätého. * '''Matéria''' sviatosti birmovania je krizma - olivový, alebo iný rastlinný olej pomiešaný s balzamom. Krizmu môže svätiť iba biskup. Vo Sv. Písme sa udáva ako sviatostný znak birmovania vkladanie rúk a vzývanie Ducha Svätého. O pomazaní sa nehovorí, i keď sa udelenie Ducha často nazýva pomazaním. V poapoštolskej dobe existujú svedectvá o vkladaní rúk a modlitbe. * '''Forma''':- sviatostný znak - sviatosť birmovania sa udeľuje mazaním krizmou na čele a to sa deje vkladaním ruky a slovami: „M., prijmi znak daru Ducha Svätého.“ (dokument Divinae consortium naturae) * '''Účinky birmovania''': krstom znovuzrodení dostávajú vo sviatosti birmovania nevýslovný Dar, samého Ducha Svätého, ktorý ich obohacuje zvláštnou silou a poznačení znakom tejto sviatosti sa dokonalejšie spájajú s Cirkvou a vo zvýšenej miere preberajú záväzok slovom i skutkom šíriť a brániť vieru. Posväcujúca milosť udeľovaná prijatím birmovanca je špecifická sviatostná milosť, ktorá birmovanca vystrojuje a zameriava na boj proti bludu, klamstvu, nepokoju sebectvu, pýche, tyranstvu, pohodlnosti, zbabelosti, útekom pred zodpovednosťou atď. * '''Riadnym vysluhovateľom''' birmovania je biskup. Hlbší dôvod pre takúto prax je, že biskup predstavuje verejný ráz Cirkvi a birmovanie je sviatosť dokonalosti a neohrozeného vyznávania Krista na verejnosti. Kánonické právo dáva aj kňazom právomoc birmovať vo zvláštnych, presne stanovených prípadoch. * '''Prijímateľ''': KKC uvádza, že všetci pokrstení sú povinní prijať túto sviatosť vo vhodnom čase. Vek pre prijatie tejto sviatosti stanovuje stáročný zvyk Latinskej cirkvi na „vek usudzovania“. Deťom v nebezpečenstve smrti sa môže udeliť aj pred vekom usudzovania. Pokrstený birmovaním dostáva nezmazateľný znak, Pánovo poznačenie a naraz aj dar Ducha Svätého, ktorý ho najviac pripodobní Kristovi. Prijímať sa teda môže iba raz. * '''Sv. Písmo''':’'' '''Sk - poskytujú správy, že u tých, čo boli krstom spojení s Kristom v Duchu Svätom, prišlo k osobitnému zoslaniu Ducha Svätého, ktoré presahovalo účasť na Duchu, ktorý im bol udelený v krste. (Diakon Filip pokrstil Samaritánov a až potom apoštoli poslali Petra a Jána, aby im udelili dar Ducha vkladaním rúk a modlitbou). * '''Tradícia''': Z doby Otcov - mnoho svedectiev o vkladaní rúk a mazaní olejom, ktoré nasledovali hneď po krste, nedá sa však vždy presne odlíšiť, či ide o úkon patriaci ku krstu, alebo o osobitnú sviatosť. Definovanie birmovania ako osobitnej sviatosti - Florentský koncil. * '''Špecifické aspekty''': Birmovanie nie je nutné k spáse, ale ak by ho niekto neprijal z čírej ľahostajnosti, podceňoval by jeden z dôležitých znakov spásy. ==Eucharistia== * '''Význam slova''' - Je to spomienkové slávenie a súčasne slávenie anticipované. Oslavujeme ním pamiatku vtelenia, smrti, oslávenia a druhého príchodu Krista. Spomienkové slávenie sa stáva vzdávaním vďaky, pretože je prítomný sám Pán. Výraz ''lámanie chleba'' - označuje slávnostný úkon, stal sa odborným výrazom, ktorý nemal označovať iba úkon lámania chleba, ale charakterizoval celú slávnosť ako slávnostnú hostinu, v poapoštolských spisoch tiež označuje celé slávenie Eucharistie. * '''Definícia Eucharistie''' - Eucharistia je sviatostné, na spôsob hostiny sa konajúce slávenie vykupiteľskej smrti osláveného Pána, skutočne prítomného pod spôsobmi chleba a vína, aby prítomní mali účasť na jeho vykupiteľskej smrti a na novej zmluve. * '''Matéria''' - Pšeničný (nekvasený) chlieb a čisté hroznové víno. Chorí na celiakiu môžu prijímať Eucharistiu len pod spôsobom vína, lebo hostia môže byť iba z pšeničnej múky. Môže to povoliť miestny ordinár. Víno pre eucharistickú bohoslužbu má byť z viničného plodu, prirodzené a čisté, bez primiešania cudzích prvkov (okrem síry). Dodávatelia omšového vína skladajú pred ordinárom prísahu, že víno bude spĺňať požadované kritériá. Primiešanie vody do vína dosvedčujú už Justín, Irenej aj Cyprián. Dôvod je v tom, že Ježiš pri ustanovení Eucharistie podľa miestneho zvyku primiešal do vína vodu. * '''Forma''' - slová, ktorými Kristus pri rozlúčkovej večeri dal apoštolom svoje telo a krv sú formou eucharistickej obetnej sviatosti. Presnú pôvodnú formu Ježišových slov nepoznáme ani ich nemôžeme rekonštruovať. Dnešné konsekračné slová predstavujú syntézu, ktorá vznikla z niekdajšieho kultového a teologického vypracovania novozákonných textov. * '''Vysluhovateľ''': Iba kňazská resp. biskupská vysviacka dáva plnú duchovnú moc konsekrovať a tým aj moc viesť slávenie Eucharistie (LG, 4. lateránsky koncil). Účinné vyslovenie konsekračných slov je nevyhnutne podmienené kňazskom vysviackou. Účinok majú iba vtedy, keď ich vysloví kňaz. Odpadnutý kňaz na základe učenia o vysluhovaní sviatostí ex opere operato platne konsekruje. * '''Prijímateľ''': Vyžaduje sa živé spojenie s Kristom, ktoré sa vytvára krstom a živou vierou. Kto spáchal smrteľný hriech smie až vtedy prijímať, keď bol sviatosťou pokánia oslobodený od hriechu. Prijímanie je ovocie obety. Bez skutočného požívania eucharistického pokrmu by eucharistická obeta zostala neúplná, preto aspoň kňaz musí požívať eucharistický pokrm (pre platnosť obety). * '''Sv. Písmo''': Predobrazy - V SZ Salemský kráľ Melchizedech (chlieb a víno), veľkonočný baránok, manna ako pokrm pre židov počas ich putovania do zasľúbenej zeme, starozákonné obety (Lv 1-7), krv, ktorá vytiekla z Ježišovho prebodnutého boku. Sk - dve správy: Petrova kázeň, kde sa 3000 ľudí stalo veriacimi, vytrvalo sa zúčastňovalo na učení apoštolov, na spoločnom živote, na lámaní chleba a na modlitbách; sv. Pavol v Troade mal k zhromaždeným na lámaní chleba reč, ktorá sa pretiahla až do svitania. Pavol - 1Kor 10-11 - nie sú to systematické výroky o Eucharistii, ale boli to vyjadrenia, ktoré reagovali na neprístojnosti pri slávení Eucharistie v Korinte. Je tu vzor a norma viery a slávenia Eucharistie. * '''Tradícia''': Východní a západní otcovia - Didaché: označuje slávenie Eucharistie výslovne ako obetu, nie však ako pamiatku Ježišovej smrti. Kostnický koncil - vyjadril sa o totalite Kristovej prítomnosti v Eucharistii. Tridentský koncil - definoval skutočnosť, úplnosť, trvalú prítomnosť a opodstatnenie adorácie Krista v Eucharistii, ďalej oprávnenosť sv. prijímania pod jedným spôsobom a obetný charakter Eucharistie. Koncil vyhlásil, že po premenení chleba a vína vo sv. Eucharistii je prítomné telo a krv spolu s dušou a božstvom nášho Pána Ježiša Krista a to opravdivo, skutočne a podstatne, pod spôsobmi viditeľných vecí. Prvé tisícročieCirkev zdôrazňovala viac prítomnosť spasiteľného činu, dynamický charakter Eucharistie. Druhé tisícročie - Cirkev zdôrazňovala vecný prvok, teda realitu tela a krvi Ježiša Krista. * '''Špecifické aspekty''': Trvanie Kristovej prítomnosti v Eucharistii - Kristova reálna prítomnosť trvá dovtedy, pokým trvajú spôsoby chleba a vína. Aj v odpadnutých čiastkach chleba a v kvapkách vína, keďže tieto objektívne existujú, je trvalá reálna prítomnosť Ježiša Krista. Okolnosť, že my ich pre malé rozmery nevidíme má za následok, že nemôžeme vzdať Eucharistii v tejto podobe patričnú úctu. Pojem transsubstanciácia - prepodstatnenie. Nový význam a nový zmysel dostávajú po transsubstanciácii podoby chleba a vína preto, lebo obsahujú novú skutočnosť alebo realitu, ktorú právom nazývame ontologická. Golgota a Eucharistia - Eucharistia ako ohlasovanie Pánovej smrti je sprítomnenie spasiteľnej udalosti na Golgote. Obetný charakter Eucharistie - Opisy ustanovenia Eucharistie vo Svätom písme potvrdzujú jej obetný charakter. Ježiš nepriniesol inú obetu ako obetu kríža. Tridentský koncil tvrdí, že Ježiš Kristus zanechal Eucharistiu svojej Cirkvi ako viditeľnú obetu, v nej sa znova sprítomňuje krvavá obeta, ktorá bola raz prinesená na kríži. Jednorazovosť obety - Jeden a ten istý dar sa obetuje na Golgote i v Eucharistii. Je jeden a ten istý obetujúci, ktorý účinkoval vtedy a účinkuje pri každom slávení Eucharistie, Ježiš Kristus. Rozdiel medzi obetou na Golgote a Eucharistickou obetou - Ježiš sa na Golgote obetoval dobrovoľnou krvavou smrťou, v Eucharistii sa obetuje nekrvavým spôsobom. ==Sviatosť pokánia== * '''Matéria''': Akoby matériou tejto sviatosti sú úkony samého kajúcnika, totiž ľútosť, vyznanie hriechov a zadosťučinenie. Keďže sa tieto úkony z Božieho ustanovenia vyžadujú od kajúcnika na úplnosť sviatosti, na plné a dokonalé odpustenie hriechov, nazývajú sa preto časťami pokánia. * '''Forma''':’'' '''Znakom je odstupňovaná jednota konania Cirkvi a hriešnika. Forma sviatosti pokánia, v ktorej je prevažne jej sila, je v slovách vysluhovateľa: „Rozhrešujem ťa“ atď., ku ktorej sa síce zo zvyku svätej cirkvi pridávajú niektoré modlitby, ale tie nepatria k podstate samej formy ani nie sú nutné na vysluhovanie tejto sviatosti.. * '''Vysluhovateľ''': Tridentský snem - na základe Kristových slov u Mt 18,18 a Jn 20,23 označuje za cirkevného vysluhovateľa sviatosti pokánia biskupa alebo spovedníka, ktorého tým biskup poveril. Dôvodom je, že na úkon vylúčenia a znovuprijatia do spoločenstva je oprávnený predstaviteľ spoločenstva - biskup alebo ním poverený spovedník. Právomoc spovedať - Na vysluhovanie sviatosti pokánia kňaz potrebuje okrem vysviacky aj právomoc. Tá je daná alebo už samým úradom alebo sa mu osobitne udelí. Ide o riadnu alebo delegovanú moc spovedať. Vysviackou dostáva kňaz vnútornú spôsobilosť vysluhovať sviatosť pokánia. Keďže tu ide o formu sudcovského výroku (vylúčenie a znovuprijatie) je potrebné, aby kňaz (biskup) mal právomoc nad penitentom. Je to kombinovaný úkon moci spravovať a moci posväcovať. Povinnosť spovedníka po vyznaní - Vyznanie sa koná pred predstaviteľom spoločenstva, pred spovedníkom, ktorý je viazaní bezpodmienečným mlčaním. Spovedné tajomstvo - pripomína, že posledným adresátom vyznania hriechov nie je kňaz, ale Boh, ktorý odpúšťa. * '''Prijímateľ''': Je ním každý pokrstený veriaci, ktorý po krste spáchal hriech. Podľa učenia Tridentského koncilu sa majú vyznať všetky po krste spáchané smrteľné hriechy (ešte neodpustené vo sviatosti pokánia), a to ich počet druh a okolnosti. Vyznanie sa deje slovami a nie viditeľným znakom, lebo človek sa najzreteľnejšie prejavuje slovami. V slovách vyjadruje sám seba. Nie je nutné, ale je dovolené a osožné vyznať aj všedné hriechy, lebo oni sú nepozornosťou, nedbanlivým postojom voči Bohu, hoci nie sú jeho zradou. Možno sa spovedať aj zo smrteľných hriechov, ktoré už boli v spovedi odpustené. Zmysel možno vidieť v tom, že smrteľný hriech sa nemá brať ako izolovaný hriešny čin, ale ako celý komplex viny. Každé nové rozhrešenie tento komplex redukuje, aj keď samej viny sa už netýka. Treba pridržiavať dekrétu Quam singulari, ktorým pápež Pius X. dňa 8.8.1910 ustanovil, aby deti prijímali sviatosť pokánia a Eucharistie už vo veku rozoznávania. KKC učí, že deti majú pristúpiť k sviatosti pokánia skôr, ako pristúpia k prvému svätému prijímaniu. * '''Sv. Písmo''': Pavol -Vystríha pred hriechom a vyzýva žiť v Duchu Svätom. Keď sa vinníci obrátia a konajú pokánie, majú byť opäť prijatí do cirkevnej obce (porov. 2Tim, 2Kor, 1Sol). Pavol autoritatívne zasahoval až vtedy, keď videl, že cirkevná obec sama nič nepodnikla proti ohavnostiam vo vlastných radoch. Vylúčenie hriešnika ho má polepšiť, aby mohol byť znova prijatý. Všetko sa to deje v mene Ježiša Krista, teda ide tu o vzťah hriešnika ku Kristovi a skrze Krista k Bohu. Jn 20,21-23: „Tu im Ježiš znova povedal: Pokoj vám! (...) ...dýchol na nich a povedal: Prijmite Ducha Svätého. Ktorým odpustíte hriechy, budú im odpustené; ktorým zadržíte, budú im zadržané.“ Mt 18,15-20: „Keď sa tvoj brat prehreší proti tebe, pokarhaj ho medzi štyrmi očami. Keď ťa neposlúchne... Veru hovorím vám, čokoľvek zviažete na zemi, bude zviazané i na nebi, a čokoľvek rozviažete na zemi, bude rozviazané i na nebi. (...)“ * '''Tradícia''': V prvotnej Cirkvi sa sviatosťou pokánia odpúšťali len smrteľné (ťažké) hriechy. Ak sa spomína vyznanie ľahkých hriechov, má to zmysel súvisiaci s duchovným vedením. Pre ľahké hriechy nejestvovala povinnosť sviatostného pokánia. Jednorazovosť pokánia sa stala pevnou zásadou. Zmenilo sa to až koncom 6. stor. Dôsledkom tejto praxe bolo, že čoraz viac kresťanov, ktorí upadli do ťažkého hriechu, si zvyklo odkladať pokánie až na koniec života, aby neboli zbavení možnosti dosiahnuť pred smrťou odpustenie hriechov. Kríza sviatosti pokánia - Charakter jednorazovosti a verejnosti zapríčinil v Západnej cirkvi na konci doby cirkevných Otcov vážnu krízu a vyžiadal si tak nové formy. V 6. stor. došlo k zmene, postupne sa dovoľovalo opakovať sviatosť pokánia a zároveň sa zmenšoval jej verejný charakter. Neverejný charakter podstatne ovplyvnil spôsob, akým sa pokánie praktizovalo. Pokánie nenieslo so sebou vylúčenie zo života cirkevného spoločenstva, ani povinnosť konať zahanbujúce a dlhotrvajúce kajúce skutky, ba mohlo sa aj opakovať. Preto sa mohlo konať aj za menšie priestupky. IV. lateránsky snem - (1215) priniesol vyjasnenie. Všetkým veriacim uložil povinnosť prijať sviatosť pokánia aspoň raz do roka. Tento predpis, presne hovoriac, viaže len osoby, ktoré sú si vedomé, že spáchali smrteľný hriech. Tridentský koncil - definoval jestvovanie sviatosti pokánia proti pochybnostiam reformátorov. Koncil učí, že túto sviatosť ustanovil Ježiš Kristus, že sa odlišuje od krstu a je dosvedčená textom Jánovho evanjelia (Jn 20,22n.) Exhortácia Jána Pavla II. - (Prvá adventná nedeľa 1984) - Reconciliatio ei paenitentia - O zmierení a pokání v poslaní Cirkvi dnes. * '''Špecifické aspekty''': Spoločné sviatostné zmierenie viacerých kajúcnikov - Okrem prípadov, v ktorých ide o nebezpečenstvo smrti, je dovolené sviatostne rozhrešiť viacerých veriacich spolu, ktorí sa iba všeobecne vyspovedali, ak sa vyskytne vážna potreba s nasledujúcimi podmienkami: 1) veľký počet veriacich, ktorí sa chcú spovedať; 2) nedostatok spovedníkov, ktorí by v primeranom čase mohli riadne vyspovedať kajúcnikov po jednom; 3) veriaci by bez vlastnej viny museli dlho - aspoň jeden rok - zostať bez sviatostnej milosti alebo bez svätého prijímania. Tieto tri podmienky sa musia vyskytnúť všetky spolu (misijné krajiny, nedostatok kňazov, na Slovensku to nie je). Platné rozhrešenie zo strany veriacich - bezvýhradne sa od nich vyžaduje: 1) všeobecná spoveď a ľútosť - stačí i nedokonalá ako pri osobnej spovedi 2) predsavzatie vyhýbať sa hriechom a odčiniť prípadné pohoršenie a škody 3) predsavzatie vyspovedať sa vo vhodnom čase z jednotlivých ťažkých hriechov v osobnej spovedi. ==Sviatosť pomazania chorých== * '''Matéria''': olivový alebo iný rastlinný olej požehnaný biskupom a v prípade nevyhnutnosti každým presbyterom počas udeľovania sviatosti. („Bože, požehnaj tento olej, ktorým pomažeme tvojho služobníka, aby sa mu uľavilo. Amen.“) * '''Forma''': Sú to slová: „Týmto svätým pomazaním a pre svoje láskavé milosrdenstvo, nech ti Pán pomáha milosťou Ducha Svätého. Amen. A oslobodeného od hriechov nech ťa spasí a milostivo posilní. Amen.“ Ak nie je isté, či prijímateľ ešte žije, upraví sa formula podmienkou: „Ak žiješ,...“ Znakom sviatosti je pomazanie chorého požehnaným olejom na čele a na rukách sprevádzané formulou pomazania. * '''Účinok sviatosti''': Ak je to v zhode s Božím plánom spásy, pomazanie chorých privádza proces uzdravenia, ktorý sa začal odstránením hriechu, k telesnému uzdraveniu a zaväzuje kresťana, aby v budúcnosti žil ako vyzdravený. A pre tých, ktorí nastupujú cestu do večnej vlasti dáva pomazanie prostriedky, aby úkon svojej smrti urobili úkonom vrcholného spoločenstva s ukrižovaným Kristom. * '''Vysluhovateľ''': Platným vysluhovateľom je jedine kňaz. Riadnymi vysluhovateľmi sú biskupi, farári a ich kapláni, kňazi, ktorým je zverená starostlivosť o chorých, predstavení kňazských komunít. Hlavným vysluhovateľom je Boh Otec a pravzor prijímateľa je ukrižovaný Kristus. * '''Prijímateľ''': Sviatosť môže prijať pokrstený, ktorý dosiahol používanie rozumu a pre chorobu alebo starobu sa začína ocitať v nebezpečenstve straty života. Chorý má mať aj úmysel sviatosť prijať, nemožno mu ju udeliť proti jeho vôli. * '''Sv. Písmo''': V evanjeliách na niekoľkých miestach máme opísané uzdravenia chorých Ježišom. Medzi spásonosnými skutkami Ježiša majú uzdravenia hlavnú úlohu. Jak 5,14-16: „Je niekto z vás chorý? Nech si zavolá starších Cirkvi; a nech sa nad ním modlia a mažú ho olejom v Pánovom mene. Modlitba s vierou uzdraví chorého a Pán mu uľaví; a ak sa dopustil hriechov, odpustia sa mu. Vyznávajte si teda navzájom hriechy a modlite sa jeden za druhého, aby ste ozdraveli. Lebo veľa zmôže naliehavá modlitba spravodlivého.“ Starší vzývajú Pána a on sa stáva prítomný svojou uzdravujúcou mocou. Pán dáva chorému moc a silu, aby duševne zvládol svoje utrpenie. * '''Tradícia''': Vo východnej Cirkvi je chápané ako úkon pokánia a teda pomazanie kajúcnikov. Od 11. stor. v západnej Cirkvi je považované za sviatosť s výlučne spirituálnym a eschatologických charakterom. Tridentský koncil ho definoval ako sviatosť. * '''Špecifické aspekty''': Sviatosť možno udeliť opakovane v tom prípade, ak sa chorému v tej istej chorobe priťažilo, alebo ak vyzdravel a znova upadol do choroby. ==Sviatosť posvätného stavu== * Posvätný stav (ordo) je sviatosť, v ktorej sa udeľuje vkladaním rúk a modlitbou biskupa duchovná moc a prijíma sa milosť k jej náležitému užívaniu. Táto sviatosť má tri stupne: episkopát, presbyterát a diakonát. * '''Matéria''': Vonkajším znakom pri všetkých stupňoch je vkladanie rúk a modlitba. Matériou diakonskej vysviacky je vkladanie rúk biskupa na každého ordinanda, ktoré sa koná mlčky pred konsekračnou modlitbou. Pri kňazskej vysviacke je matéria tá istá. Pri biskupskej vysviacke je matériou vlkadanie rúk biskupom konsekrátorov alebo aspoň hlavného konsekrátora, na hlavu vymenovaného, ktoré sa koná mlčky pred konsekračnou modlitbou. * '''Forma''': Formou vysviacky sú slová konsekračnej modlitby, ktoré sú špecifické pre každý stupeň. Rovnako je definovaná pre každý stupeň aj podstatná časť tejto modlitby, ktorá sa vyžaduje k platnosti. * '''Vysluhovateľ''': Je ním vždy biskup. Na právoplatnú (dovolenú) vysviacku biskupa je potrebný osobitný mandát rímskeho biskupa. Vkladanie rúk, ktoré pri kňazskej vysviacke vykonávajú prítomní kňazi spolu s biskupom nepatrí k podstate sviatosti, iba tento úkon biskupa účinne sprevádza. * '''Prijímateľ''': V Katolíckej Cirkvi môže platne prijať posvätný stav iba a jedine pokrstený muž. Vtláča nezmazateľný charakter, preto ho nemožno opakovať. * '''Sv. Písmo''': Sk 6,6 - podávajú správu o ustanovení diakonov. Sk 14,23 - hovoria o ustanovení presbyterov. 1 Tim 4,14 - „Nezanedbávaj dar, ktorý je v tebe a ktorý si dostal skrze proroctvo, vkladaním rúk starších.“. 2 Tim 1,6 - „Preto ti pripomínam, aby si roznecoval Boží dar, ktorý je v tebe prostredníctvom vkladania mojich rúk.“ Prijatie do cirkevnej hierarchie sa dialo vonkajším obradom. Týmto obradom sa na svätenca prenášalo oprávnenie duchovného úradu a udeľovala sa mu vnútorná milosť. * '''Tradícia''': V Didaché sa ako nositelia úradu objavujú biskupi a diakoni, ktorí boli vyvolení samotnou cirkevnou obcou. Ich úloha pozostáva v tom, že pre obec vykonávajú posvätnú službu prorokov a učiteľov. * '''Špecifické aspekty''': Celibát nie je podstatne spojený s kňazským úradom. Má kristologické, ekleziálne a antropologické zameranie. Slúži totiž na to, aby kňaz s apoštolskou starostlivosťou, ktorú v ňom roznecuje sám Pán konkrétne sprostredkúval bratom a sestrám spásu, ktorú priniesol Kristus. ==Sviatosť manželstva== * Podľa Gn Boh stvoril človeka ako muža a ženu. Keď Boh chcel stvoriť človeka na svoj obraz, stvoril ich v tejto dvojici. Každý jednotlivec je Božím obrazom. Ale podobnosť s Bohom sa uskutočňuje aj v jednote muža a ženy. Jadro symbolu uzavretia manželstva je v zmluve. Toto jadro symbolu Cirkev nemôže odstrániť, môže iba určiť, ako sa má zmluva uzavrieť. * '''Znak''': Vonkajším znakom sviatosti je výmena vzájomnej vôle partnerov uzavrieť manželstvo, teda manželská zmluva. Cirkev o tom ale neurobila nijaký záväzný výrok. Manželstvo je charakterizované vzájomným zväzkom osôb odlišného pohlavia pre pohlavné a životné spoločenstvo. V Cirkvi trvá presvedčenie, že každé manželstvo pokrstených je síce sviatosťou, ale až po manželskom akte je definitívne nerozlučným. Táto téza sa odôvodňuje tým, že iba dovŕšené manželstvo predstavuje dokonalým spôsobom vzťah Krista k Cirkvi. Čo sa týka vysvetľovania znaku sviatosti manželstva, je lepšie nepoužívať pojmy matéria a forma. Čo sa týka formy, Cirkev vydala určité predpisy, aby zaručila pevnosť zmluvy. * '''Vysluhovateľ''': Sú nimi tí, ktorí konajú znak, teda tí, čo uzatvárajú zmluvu (novomanželia resp. snúbenci). Preto sú v pravom a presnom zmysle jeden pre druhého aj sprostredkovateľmi milosti. Uzavierajúci manželstvo si navzájom udeľujú sviatosť. Biskup, kňaz alebo diakon sa pri uzatváraní manželstva zúčastňujú ako kvalifikovaný svedok. * '''Prijímateľ: '''Uzatvárajúci manželstvo si navzájom udeľujú sviatosť. Pozri tiež manželské prekážky v CIC. * '''Spásonosné ovocie''': je ním v samom manželskom zväzku vyjadrená podobnosť so zväzkom Krista a Cirkvi, čo zodpovedá tak podstate manželstva, ako i podstate milosti. * '''Sv. Písmo''': SZ - Muža a ženu spojil dovedna sám Boh. Manželstvo sa označuje aj ako zmluva pred Bohom. NZ - Čo sa týka Ježišovho vzťahu k manželstvu, treba povedať, že on sám ženatý nebol. Manželstvo je predbežná dočasná forma života. Bezženstvo zodpovedalo Ježišovmu ohlasovaniu a uskutočňovaniu Božieho kráľovstva. Hoci manželstvo je základnou formou ľudského života, má svoje miesto iba dovtedy, pokým trvajú dejiny ľudstva. Ježiš priniesol svetu posolstvo o manželstve, čo poukazuje na jeho sviatostný charakter. Výslovný poukaz na sviatostnosť je v Ef 5,21-33. Charakteristikou správania ženy má byť poslušnosť, u muža je to láska. Pavol ako dôvod pre svoje požiadavky uvádza, že manželstvo je postupnou realizáciou vzájomného vzťahu Krista a Cirkvi. * '''Tradícia''': Aj v poapoštolskom čase sa manželstvo neustále považovalo za súčasť Cirkvi. Druhý lateránsky oncil v 12. stor. pripočítal manželstvo k siedmym sviatostiam. Sviatostné je predovšetkým uzavretie manželstva, zmluva, ktorou sa muž a žena navždy spolu zviažu. Touto zmluvou sa manželstvo uzatvára. Z toho vyplýva, že pokrstení nemôžu uzavrieť manželstvo tak, žeby neprijali sviatosť. * '''Špecifické aspekty''': Jednota a nerozlučnosť sú podstatnými prvkami každého manželstva. Keby osoby, uzavierajúce manželstvo, vylúčili jednotu a nerozlučnosť, nemali by opravdivú vôľu uzavrieť manželstvo, lebo by chceli niečo iné, ako sviatostné manželstvo. ==Odpustky== * '''Odpustky sú svätenina''', ktorá sa v ranom stredoveku vyčlenila ako osobitný prvok z praxe starocirkevného pokánia. Pre teológiu odpustkov je dôležitá zásada, že odpustenie hriechu ako viny sa síce stane naraz, ale to ešte neznamená, že sa premohol celý komplex hriechu, hriešny skutok a jeho dôsledky v prostredí.. Teda sa rozlišuje hriech od trestu za hriech. * '''Vývin: '''Odpustky sa vyvinuli zo starokresťanskej praxe udeľovania sviatosti zmierenia. Jednalo sa o odpustenie určitej doby pokánia, ktorá predchádzala absolúcii a opätovnému začleneniu hriešnika do cirkevného spoločenstva. * '''Indulgentiarum doctrina '''- apoštolská konštitúcia Pavla VI. Náuka o odpustkoch: Odpustkami sa rozumie odpustenie časných trestov za hriechy, ktorých vina už bola odpustená, a to nie len pred Cirkvou, ale aj pred Bohom. Vhodne disponovaný veriaci ich môže získať za určitých podmienok prostredníctvom Cirkvi, ktorá ako vysluhovateľka vykúpenia autoritatívne rozdeľuje a privlastňuje poklad zadosťučinenia Krista a svätých. Cirkevný poklad zásluh - Rozumejú sa pod tým skutky uzmierenia a zadosťučinenia Ježiša Krista a z tohto prameňa vyplývajúce skutky uzmierenia a zadosťučinenia svätých. * '''učenie o odpustkoch: získanie a privlastnenie '''- Cirkev má moc udeľovať odpustky. Podmienkou získania odpustkov je krst, život v spoločenstve Cirkvi, odpustenie ťažkých hriechov, vykonanie predpísaných dobrých skutkov a aspoň všeobecný úmysel získať odpustky. Odpustky sa vzťahujú nie len na cirkevné tresty, ale aj na Božie tresty a hriechy. Môžu ich získať živí pre seba alebo privlastniť ich mŕtvym. Živí ich môžu získať na spôsob oslobodenia, mŕtvym ich možno privlastniť na spôsob príhovoru. * '''moc Cirkvi udeľovať odpustky '''- Pastierska moc Cirkvi sa v prvom rade vzťahuje na odpustenie trestu, ktorý uložila sama Cirkev. Odpustky trestu na druhom svete sa formálne nepripisujú dispozícii cirkevnej zvrchovanej moci. Cirkev nemôže rozhodovať o Bohu a jeho plánoch. Jurisdikčný akt Cirkvi vo veci účinnosti na druhom svete možno chápať iba ako prosbu, ktorú Cirkev predkladá v spoločenstve s Ježišom Kristom a svojimi údmi, ktorí už prišli k Bohu (svätí). Moc Cirkvi udeľovať odpustky sa odvodzuje od moci zväzovať a rozväzovať. Keďže Cirkev má úlohu premáhať celý komplex hriechu, hriešnikovu vinu i trest za hriech, môže teda odstrániť každú prekážku zabraňujúcu vstupu do Božieho kráľovstva. Odpustky možno označiť ako prvok cirkevnej moci zväzovať a rozväzovať. * '''charakteristika '''- Odpustky môžu byť čiastočné alebo úplné, podľa toho, či zbavujú časných trestov za hriechy čiastočne alebo úplne. Úplné odpustky možno získať iba raz za deň, druhý krát iba pre okamih smrti, čiastočné viackrát za deň. * '''5 podmienok na získanie úplných '''- treba vykonať dobrý skutok obdarený úplnými odpustkami a splniť tri nasledujúce podmienky: sviatostná spoveď, sväté prijímanie a modlitba na úmysel Sv. Otca. Okrem toho sa vylučuje akákoľvek trvalá záľuba k akémukoľvek hriechu, aj k ľahkému. * '''pre koho možno získať odpustky '''- Je istým učením, že Cirkev má moc odpustkami pomáhať zosnulým, ktorí sú v stave očisťovania, a to na spôsob prosby. Tieto odpustky nie sú oslobodením od trestu, lež výlučne prosbou k Bohu. Každý veriaci tiež môže získať odpustenie dočasných trestov čiastočne alebo úplne pre seba, s výnimkou tých odpustkov, ktoré možno získať iba pre duše v očistci (2.11. v kostole, 2.-8.11. na cintoríne).Nemožno však získať odpustky pre iného živého človeka. ==Osobný súd - pojem, vzťah k všeobecnému súdu== * '''Osobný súd: '''S výrokom, že človek hneď po smrti začne svoj definitívny osud sa nerozlučne spája téza, že hneď po smrti sa bude konať súd. V krste - a keď je nutné vo sviatosti zmierenia - dostane človek podiel na súde, ktorý Boh vykonal nad reprezentantom všetkých hriešnych ľudí, nad Ježišom Kristom. takto zo strany Boha umierajúci človek už má súd za sebou. Je to fakt minulosti. Na druhej strane treba mať na mysli, že odpustenie hriechov poskytnuté v krste alebo vo sviatosti zmierenia, ako aj vnútorné obnovenie a posvätenie majú v človekovi vydržať do konca. * '''Sv. Písmo''': Ono hovorí veľmi vážne, že Boh odplatí každému podľa jeho skutkov, že človek musí podať vyúčtovanie zo svojho konania. Ale na žiadnom mieste sa nehovorí výslovne a formálne, že sa súd vykoná bezprostredne po smrti, hoci je naznačené, že po smrti nastane rozličný stav spravodlivých a hriešnikov (podobenstvo o Lazárovi a boháčovi). * '''Tradícia: '''U cirkevných otcov sú veľké kolísania ohľadom osobitného súdu. Počnúc 4. stor. sa však už veľmi jasne hovorí o jeho faktickosti. * '''Človek hneď po smrti dostáva večnú odplatu '''(KKC 1022). Človek sa bez zakrývania a výhovoriek bezprostredne po smrti vidí taký, aký je. Posudzuje sa v Božom svetle, z ktorého nemôže uniknúť do tmy. Slovo súd má dvojitý význam: môže to byť súd oslobodzujúci, volajúci k dovŕšeniu a naplneniu, alebo súd odsudzujúci. * '''Kongregácia pre učenie viery '''zaraďuje náuku o odplate nasledujúcej hneď po smrti k pravdám prvého odstavca Professio fidei. * '''Vzťah osobitného súdu a posledného súdu''': Často s hlása teória, že vzkriesenie každého jednotlivca nastane hneď po jeho smrti. V takejto téze sa odmieta, žeby niekedy nastalo úplne odlúčenie duše od tela. Podľa nej je smrť premenou k novému životu, ale nijakým odlúčením tela a duše. ==Spoločenstvo svätých== * '''Sv. Písmo''': V 2. knihe Makabejcov sa kladie dôraz na modlitbu za zomrelých. Sv. Pavol porovnáva jednotu tých, čo sú spojení s Kristom s organizmom. * '''Tradícia''': Presvedčenie, že žijúci môžu pomáhať mŕtvym nachádzame takisto v textoch cirkevných otcov a v liturg. modlitbách. Hlbší dôvod pre to je v spoločenstve svätých. * Spoločenstvo svätých znamená, že veriaci sú v Duchu Svätom tak spojení medzi sebou, že každý úd spoločenstva je dotknutý činom každého. Tieto súvisy sa nezničia smrťou. Smrť môže narušiť iba telesnú prítomnosť, nie však osobnú. Tí veriaci, čo žijú ešte na púti do poslednej budúcnosti, obracajú svoj zrak k tým, čo už do nej prišli. Títo zasa pozerajú na svojich bratov a sestry, pred ktorými už dobehli do cieľa. Takto je medzi putujúcimi a tými, čo už prišli do cieľa, blízke spoločenstvo. * '''Druh pomoci''': Tí, čo ešte žijú môžu v dôsledku spojenia s Kristom zastúpiť mŕtvych v tom, že namiesto nich preberú časť trestu, ktorý na seba uvalili. Pritom sa predpokladá, že Boh prijme ponuku žijúcich pre tieto duše. V tomto zmysle Cirkev pre zosnulých ustanovila aj odpustky. Kto získava odpustky, môže prosiť Boha o to, aby udelil mŕtvym odpustenie trestu, prisľúbené v odpustkoch. Pritom však zostáva úplne neisté, v akej miere Boh vyhovie takej prosbe. Nemôžeme robiť nijaké výroky o dobe trvania očistca. * '''Funkcia: '''Druhý vatik. koncil prisudzuje svätým údom Cirkvi dvojitú funkciu voči tým, ktorí ešte putujú: je to funkcia dobrého príkladu a spasiteľnej pomoci. Svätí sú pomocníkmi pre tých bratov a sestry v Cirkvi i mimo nej, ktorí ešte nedosiahli nebo. Robia to silou lásky, ktorá z nich vychádza, i modlitbami, v ktorých Krista prosia za tých, ktorí ešte idú na svojej púti. * '''Vzťah putujúcich k svätým''': podľa katolíckeho učenia sa uskutočňuje na dvoch stupňoch: na stupni uctievania a na stupni vzývania. Svedectvá o vzývaní svätých máme od najstarších čias. Najprv sa vzťahovalo na mučeníkov, apoštolov a prorokov, potom (4. stor.) sa rozšírilo na vyznavačov, panny a anjelov. Pritom sa jasne obil rozdiel medzi uctievaním Krista a uctievaním svätých. V uctievaní svätých je cieľom vždy sám Boh, ktorý si ľudí vyvolil a vzal do svojho života. Keď vzývame svätých, má to ten zmysel, že putujúca Cirkev má vedomie, že je s dovŕšenými bratmi v Kristovi zviazaná do jedného jediného „my“. == Nebo== * '''Nebo '''vo svojej plnej podobe je spoločenstvo s Bohom, ktorý sa dá bezprostredne vidieť, a s tými ľuďmi, ktorí už prišli do definitívneho cieľa. V tomto súvise sa má vykladať život jednotlivých ľudí uprostred milujúceho spoločenstva, nakoľko nám Sv. Písmo a Tradícia na to dávajú oporné body. * '''Sv. Písmo''': Slovo nebo znamená v SZ a NZ mnoho vecí. Je to výraz pre nebeskú klenbu, zároveň znamená Boží príbytok, jeho trón, pre neho vyhradenú svätyňu, existenčný priestor, ktorý mu patrí. Slovo nebo je slovom kvality. Táto má prevahu nad všetkými ľudskými silami. Slovo nebo je zároveň symbolickým označením pre Boha. Kristologický prvok je znázornený v mnohých obrazoch ako u sv. Pavla tak aj u sv. Jána. Byť v nebi znamená byť s Kristom. * '''Život s Bohom: '''Tým, že sa spravodlivým sľubuje, že prídu do neba, sľubuje sa im, že prídu k Bohu. Toto prisľúbenie neznamená zaistenie určitého miesta na bývanie. Vystúpením do neba sa nemieni pohyb v priestore. Je to skôr určitý spôsob realizácie života - život s Bohom * '''Nebo je výmenou medzi Bohom a človekom''', Bohom, ktorý sa dáva nezahalený. Táto výmena sa vo Sv. Písme označuje ako videnie Boha. Fakt, že ľudia nemôžu vidieť Boha, tú najreálnejšiu realitu, má svoj dôvod v Božej transcendencii. Napriek tomu, že človek je Božím obrazom, nemá pre neho vhodný orgán vnímania. Podstatou stretnutia s Bohom je teda jeho videnie ako osobno-existenciálny proces. * '''V nebeskom živote je odstupňovanie'''. Boh sa síce dáva všetkým blaženým úplne, nie iba čiastočne, avšak schopnosť blažených prijať toto odovzdanie je rozličná. Táto schopnosť je tiež utvorená od Boha. Hoci pre všetkých ľudí je zavŕšenie v podstate rovnaké, lebo vždy pozostáva v stretnutí s darujúcim sa Bohom, predsa však je rozdiel v intenzite zážitku s Bohom. Meradlom pre poradie je láska ku Kristovi, k Bohu a k bratom a sestrám. Každý zavŕšený obsiahne takú mieru zavŕšenia a radosti, ktorá je primeraná jeho vnímavosti, teda jeho schopnosti lásky. Veď väčšiu mieru by ani nemohol prijať, nemôže ani vôbec po nej túžiť. * '''Život neba je milosť a odmena'''. Blažený vie, a to patrí vnútorne k jeho blaženosti, že už nemôže odpadnúť od Boha. Preto prežíva svoje spojenie s Bohom ako definitívnu istotu. Blažený už nemôže zhrešiť, teda vzbúriť sa proti Bohu. Smrťou sa tiež končí možnosť zásluh, a preto sa už nemôže čakať vzrast lásky k Bohu. ==Peklo== * '''Sv. Písmo''': Podľa jeho slov treba počítať s tým, že si niektorý človek nevyberie život s Bohom a v spoločenstve bratov a sestier, lež život uzavretý do seba samého, že hľadá seba samého a má sám seba ako zmysel a cieľ života. Takýto život je životom pekla. SZ vedel málo o osude tých, čo opustili historický život. Podsvetie je miesto pre dobrých a zlých, musia tam všetci zostúpiť, je to zhromaždenie všetkých mŕtvych. V NZ sa peklo berie ako miesto večného trestu začínajúce s posledným súdom. Toto miesto je pripravené nie len diablovi, ale všetkým, ktorí sa nechcú obrátiť a prijať vieru. Peklo sa znázorňuje slovami o tme, plači a škrípaní zubami. Podľa sv. Pavla súd prináša zavrhnutým večnú skazu. Zavrhnutí sú zatratenými. * '''Tradícia: '''Diskusia sa v poapoštolskej dobe vzťahovala na začiatok, trvanie a druh pekelných trestov. Bezbožní sú už teraz v pekle podrobení trápeniu a nie až po poslednom súde. Učenie o obmedzenom trvaní pekla bolo zavrhnuté. Augustín zastával večnosť pekelných trestov. Prijíma sa téza o začiatku pekelných trestov hneď po smrti hriešnika so smrteľnými hriechmi (vyhlásené 1336 za dogmu). * '''Druh trestov''': niet žiadneho formálneho cirkevného učenia. Peklo však znamená dvojitý trest: neprítomnosť videnia Boha a muky pridané zatrateným. * '''Podstata pekla''': Božie zjavenie o pekle nehovorí preto, aby nám dalo informácie o stave na druhej strane nášho skúsenostného života, ale o pekle sa hovorí najmä v zmysle výstrahy. Slovom peklo sa nemieni označiť určité miesto. Aj zatratení sú nejako viazaní na priestor, lebo sú tvormi a preto nie sú všadeprítomní. Pokus lokalizovať miesto nepodkopáva len zmysel a vážnosť Božieho zjavenia, ale aj protirečí samému zjaveniu. * '''Človek má peklo v sebe samom''', nezrúti sa doň ako do nejakej priepasti, ani ho doň nikto nesotí, ale skôr si sám robí peklo. Peklo žije v tom človekovi, o ktorom sa hovorí, že je v pekle. Absolútna vzbura človeka proti Bohu je vzburou proti láske, to znamená, že človek je v sebe uzavretý. Nie je schopný dialógu s inými. Neexistuje spoločenstvo zatratených. Každý zatratený je v takej ľadovej samote, takže ani to nevie, či má spoluzatratených. * '''Tresty: '''Primárny zážitkový prvok pekla je skúsenosť straty Boha. K tomu možno prijať aj sekundárny trest, totiž trest zmyslov. Sv. Písmo často používa slovo oheň (obrazný pojem spojení z výrazmi o plači, škrípaní zubami, červe, ktorý neumiera...). * '''Večnosť pekla''': Peklo je večné pre to toho, kto si tento spôsob života volí preto, že hriech je bez konca, a tak večný. Zatratený sa už nemôže a ani nechce odpútať od svojho hriechu. Má síce odpor k svojej rozpoltenosti, oškliví sa sám sebe, ale vo svojom antiteistickom zmýšľaní je tak upevnený, že sa ho nechce zriecť. Má neodňateľnú rozkoš v tom, že žije vo vzbure proti Bohu. Boh je zúčastnený na pekle dvojakým spôsobom: tým, že neprekazil hriešnej vôli človeka a tým, že zatratenému nedá milosť. * '''Zmysel pekla''': je zjavenie Boha ako Svätého, ako Lásky, ako Pravdy a Spravodlivosti, ako absolútnej hodnoty. Zatratený podáva toto zjavenie negatívnym spôsobom. ==Očistec== * '''Sv. Písmo''': Viac ako náznaky nenájdeme ani v SZ ani v NZ. Náznak v 2. knihe Makabejcov, keď našli u padnutých bojovníkov obrazy bôžikov, obrátili sa k modlitbe a prosili, aby boli padlým úplne odpustené hriechy, ktorých sa dopustili. Ježiš spomína jeden hriech, ktorý sa neodpustí ani na tomto svete ani na druhom - je to hriech proti Duchu Svätému, teda vedomé odmietnutie Ježiša Krista a jeho diela. Toto by sa dalo rozvinúť v tom zmysle, že existujú hriechy, ktoré budú odpustené na druhom svete. * '''Tradícia''': Predstava o očistení sa rozvinula v súvise s pokáním. Stále bola neistota, či pokrstený, ktorý sa dopustil smrteľného hriechu, a preto musel byť vylúčený z cirkevného spoločenstva, už je natoľko očistený a natoľko robil pokánie, že ho možno opäť pripustiť k eucharistickej slávnosti. Hoci boli predstavy cirkev. otcov o očisťovaní na druhom svete rozličné, predsa sám fakt bol často zdôrazňovaný. * '''Nemáme nijaké zjavenie o mieste, čase a živote v očistci'''. Aj ľudia v očistci sú pútaní na miesto. Nedá sa však povedať, akým spôsobom sa uskutoční toto pripútanie. Duše v očistci nepodliehajú času v našom zmysle. Tým odpadá aj otázka o trvaní očistca. * '''Očistec sa má rozumieť ako určité uskutočňovanie života po smrti''' z hľadiska vzťahu človeka k Bohu. Akého druhu je toto uskutočňovanie života je hlbokým tajomstvom. Duše v očistci žijú v pokoji a Božej láske. Pre ne sa už uskutočnilo rozhodnutie o živote, a síce v zmysle večného spoločenstva s Bohom a s dovŕšenými ľuďmi. Ale ešte nie sú zrelé pre bezprostredný rozhovor s Bohom, ktorý sa ukazuje už bez zahalenia. * '''Zodpovednosť po odpustení hriechu: '''Podľa Tridentského snemu žiadny človek sa nemôže bez osobitnej Božej milosti vyhnúť počas celého života všetkým všedným hriechom. Človek aj po odpustení hriechu zostáva zodpovedný za neporiadok, ktorý svojím hriechom vniesol do sveta. Bolo by však zveličené, keby sme chceli tvrdiť, že cesta do neba prechádza nutne a vždy cez očistec. * '''Tresty: '''Prežívanie bolesti dozrievania sa nazýva trestom straty. Trest straty je totožný s trestom zmyslov, lebo človek pociťuje neschopnosť mať dokonalý dialóg s Bohom ako nedostatok. Tento nedostatok vznikne zo samého človeka. Človek trpí zo seba samého. Trpí z toho, že ešte nie je schopný dostatočne milovať. Avšak toto utrpenie je preniknuté nádejou a radosťou, že Boh ho robí vždy viac schopným úplnej lásky. Očisťovanie sa vzťahuje na pomalé odtŕhanie od hriešnych náklonností. ==Parúzia - Posledný súd a vzkriesenie tela, nové nebo a nová zem== * '''Parúzia: '''Dovŕšenie stvorenia sa dosiahne nie vecnou udalosťou, ale osobným stretnutím, totiž Kristovým príchodom. Keď hovoríme o Kristovom novom príchode, nemáme na mysli priestorovú, lež osobnú udalosť. Druhý Kristov príchod znamená takú aktualizáciu jeho osláveného spôsobu existencie, že už nebude prítomný v zahaleniach, lež v bezprostrednej názornosti, takže ho už nikto nebude môcť nezbadať. To predpokladá, že v celom ľudstve sa uskutoční premena, takže ľudstvo bude schopné uvidieť osláveného Krista. Sv. Písmo: Fakt druhého Kristovho príchodu, jeho definitívneho osobného sebazjavenia, nádej na tento dej spolu s vierou vo vzkriesenie Ježiša Krista tvoria základ apoštolského ohlasovania. Cirkev prevzal do svojich vyznaní viery zjavenie o druhom Kristovom príchode a definovala ho na 4. lateránskom koncile (1215). Kráľovstvo Krista sa neuskutoční dejinným triumfom Cirkvi na spôsob vzostupného pokroku, ale víťazstvom Boha nad posledným náporom zla, po ktorom zostúpi z neba Kristova nevesta. * '''Posledný súd''': Výrazom súd sa myslia dve veci: vyjadrenie hodnoty a nehodnoty a pririeknutie definitívneho osudu podľa hodnoty alebo nehodnoty. Súd postihne všetkých ľudí, nebude mať však pre všetkých rovnakú funkciu - pre veriacich v Krista bude splňujúcim, pre nenávidiacich Boha bude zatracujúcim. Sv. Písmo: Raz označuje za Sudcu Otca, raz Krista. Toto zdanlivé protirečenie sa odstráni poukazom na to, že Boh koná svoje skutky skrze Krista a Kristus zasa robí iba Otcove skutky. Priebeh súdu sa opisuje pomocou mýtických obrazov, veľmi dramaticky, predovšetkým v Jánovej Apokalypse. Meradlom na tomto súde je láske a síce láska, ktorá sa zjavila v Ježišovi Kristovi. * '''Predmetom súdu '''zú všetky činy, myšlienky a zariadenia sa tvorov od počiatku až o konca a uverejnia sa v ich dobrote alebo zlobe a v ich dosahu na celé dianie sveta. Pri poslednom súde sa nebudú skúmať alebo opravovať predchádzajúce individuálne súdy (aplikované hneď po smrti), tu je dôraz na objektívnu hodnotu alebo nehodnotu, akú mali jednotlivé rozhodnutia v rámci dejín. Božia spravodlivosť dokáže pred verejnosťou sveta svoju absolútnu platnosť. * '''Vzkriesenie z mŕtvych''': Podľa tradičnej mienky duchovná duša, v smrti od tela oddelená, podľa svojej bytosti je stále zameraná k hmote. Je nepreniknuteľným tajomstvom, ako k telu zameraná duchovná duša môže bez tela ďalej žiť. Spojenie s telom patrí do jej podstatnej štruktúry. Duša zostáva zameraná na hmotu a plnú podobu svojho dovŕšenia dosiahne až vtedy, keď sa môže opäť vteliť, pravda, iným spôsobom ako v svojom historickom bytí. Duša hľadí upreto na tú chvíľu, v ktorej dostane definitívnu, s telom spojenú existenciu. To sa stane pri vzkriesení z mŕtvych. * '''Podľa Božieho zjavenia sa vykúpenie uskutoční v tele'''. Plné synovstvo je vykúpením tela. Pravzorom plného vykúpenia je zmŕtvychvstalý Kristus. On je zároveň účinnou príčinou vzkriesenia všetkých. Sv. Písmo: V SZ sa jasne hovorí o vzkriesení z mŕtvych v knihe Daniel. V Ježišových časoch sa pravoverní zbožní veriaci priznávali k zmŕtvychvstaniu. Ježiš túto rozšírenú vieru upevnil a vyjasnil. Ohlasoval najmä, že vzkriesenie tela nie je návratom k historickej forme života, ale že vzkriesení z mŕtvych žijú iný, tajomný život. Svedectvo podáva tiež sv. Pavol v 1. liste Korinťanom. Charakterizuje kvalitu zmŕtvychvstalého tela výrazmi o duchovnosti, nepominuteľnosti, moci a sláve. Existenciu zmŕtvychvstania nazýva nebeskou. Tradícia: Túto vieru dokazujú „Acta martyrum“, nápisy a maľby v katakombách, úcta, ktorá sa preukazovala zomrelým. * '''Cirkev verí vo vzkriesenie mŕtvych'''. Toto vzkriesenie chápe tak, že sa vzťahuje na celého človeka. Pre vyvolených je vzkriesenie rozšírením Kristovho zmŕtvychvstania na ľudí. Telá ľudí budú vzkriesené pri druhom Kristovom príchode (výnimkou je Panna Mária). Kristologický základ vzkriesenia neplatí len pre pokrstených, ale pre všetkých ľudí, aj nepokrstených. * '''Nové nebo a nová zem''': Sv. písmo hovorí o dovŕšení v spoločenstve zhromaždenom okolo Krista pomocou obrazu mesta. Pre toto mesto je charakteristické, že nemá chrám - nepotrebuje už miesto, kde sa budú prinášať obety. Nepoznáme čas zavŕšenia sveta, ani nevieme, ako bude vyzerať pretvorený vesmír. Pre nové nebo a novú zem sú charakteristické dve vlastnosti: že budú bez času a budú niesť stopy lásky. Večný život bude nový život. {{Výhonok dogmatiky}} 1883 4128 2005-10-19T16:51:27Z Pacebene 29 /* Naša účasť na Božej láske */ ==Božia láska vo svetle prirodzeného poznania== ===Zážitok lásky v ľudských vzťahoch=== Pojem „láska" je preplnený bohatou a konkrétnou skúsenosťou ľudí. Veď ním je vyjadrené množstvo rozličných postojov a citov, telesných i duchovných, vášnivých alebo premyslených, vážnych alebo povrchných, podporujúcich vzrast alebo ničiacich. Človek miluje nejakú príjemnú vec, zviera, spoločníka v práci, priateľa, príbuzných, svoje deti, ženu atď. Do týchto postojov je často primiešané zlo egoizmu. Ak sú však triezve a zdržanlivé, vtedy vyžarujú čestnosť, hĺbku a úprimnosť. V srdci každého človeka sa prejavuje dychtivosť po láske. Každý by chcel nájsť lásku, chcel by byť milovaný, ale tiež každý hľadá čosi, čo by mohol sám milovať, čomu by mohol preukazovať dobro a radosť. Zo samej podstaty tejto túžby po láske vyplýva, že láska je niečo ako bytostný rozhovor. Koho človek oslovuje dobrom, láskou, od toho čaká odpoveď. Chce milovať a túži byť milovaný. Takto od počiatku sa láska javí ako vlastnosť rozumnej bytosti ~ teda osoby. Láska je vlastnosťou osôb. V neskrotiteľnej túžbe po láske sa ukazuje láska ako prirodzený pud duše. V Nietzscheho Piesni noci čítame: „Duša moja je piesňou milujúceho. Vo mne je čosi neukojeného, niečo, čo sa nedá uspokojiť, čo sa stále hlási k slovu. Cítim v sebe clivú túžbu po láske, ktorá hovorí ku mne slovami lásky." ===Láska ako princíp mravného konania=== Nestačí povedať, že láska je akýsi prirodzený pud duše. Láska je základnou normou všetkého mravného konania ľudí. Je určujúcou a stavebnou črtou ľudskej existencie. Je dynamickou energiou na sebarealizáciu človeka a celého ľudstva. Postaviť sa proti láske by znamenalo bytostnú srnrť. Nechať sa stvárňovať láskou a vedome toto stvárňovanie napomáhať, znamená zavŕšiť svoju existenciu v priťahujúcom prameni všetkého dobra a lásky -v Bohu. Táto láska ako prirodzený mravný zákon patrí tak mocne k nezmeniteľnej podstate človeka, že ho nezrušil ani hriech a jeho neblahé následky. Čo Boh dôrazne uložil národu starozákonnej zmluvy na hore Sinaj za blesku a hromu, a na dvoch tabuliach zákona pripomínal ako podmienky pre zväzok lásky, ušľachtilí ľudia aj medzi pohanmi vždy uznávali za nezmeniteľný Boží zákon. Svätý Pavol vraví, že pohania, ktorí nemajú Mojžišov zákon a predsa „od prírody" žijú podľa zákona, práve tým dokazujú, že „majú požiadavky zákona vpísané vo svojich srdciach, čo im dosvedčuje zároveň aj ich svedomie" (Rím 2,15). ===Ontologický zákon lásky: dobrota bytia a jeho príťažlivosť=== Už Platón považuje každú skutočnosť za dobro, ktoré sa šíri, rozlieva a rozdáva. Po ňom aj augustinizmus a tomizmus chápu skutočnosti ako štedrosti. Čím viac má nijaká skutočnosť bytie, tým viac má v sebe aj dobra. A nakoľko nejakej bytosti chýba bytie, natoľko jej chýba aj dobro. Preto každá bytosť, ktorá sama osebe nie je bytím, teda nevlastní ani všetko dobro, bude sa stále snažiť o zdokonalenie. Len najvyššie Bytie, Bytie samo osebe je aj úplným Dobrom a nemá v sebe čo zdokonaľovať. Je počiatkom, ktorý sa rozdáva tým, že tvorivo dáva bytie všetkým veciam a ako úplné Dobro je cieľom, ktorý k sebe priťahuje všetky veci, aby ich zdokonalilo. Úplné Dobro vyvoláva prirodzenú náklonnosť každej bytosti zdokonaľovať sa, obohacovať a rozširovať vlastné bytie. U človeka vyvoláva činnosť vôle, lebo prirodzená náklonnosť, žiadosť sa mení na slobodnú vôľu chcieť a hľadať dobro. Táto slobodná činnosť vôle človeka sa podľa gréckych filozofov nazýva láska - eros. Ak ide o vzťah vôle po nižšom dobre, ako je človek, hovorí filozofia o žiadostivosti, ak ide o vzťah k osobe, vtedy sa hovorí o láske priateľskej alebo žičlivej, alebo o jej deformácii, egoizme. Láska je podľa gréckych filozofov čisto ľudským prvkom. ===Boh ako najvyššie Dobro, ako všetko priťahujúca Láska=== Láska, ktorá sa v gréckej filozofii nazýva „eros", je dieťaťom chudoby bytia. Milujeme, lebo si sami nepostačujeme. „Keby sme boli bohmi, nemilovali by sme" - hovorí Platón. Aristoteles odopiera tiež Bohu lásku, lebo láska by ho stiahla z Olympu. V láske kráča všetko k Bohu, ale jemu samému je láska cudzia. Ako vidieť z týchto výrokov filozofov, Boh má svoj výmer ako absolútna Bytosť, večný Rozum, dokonalé Dobro, len láska je mu cudzia. Boh sa nepotrebuje zdokonaľovať. Tento postoj sa podarilo filozofii preklenúť až vtedy, keď sa nechala osloviť zjavením. „Láska je z Boha a každý , kto miluje, narodil sa z Boha a pozná Boha. Kto nemiluje, nepoznal Boha, lebo Boh je láska." (l Jn 4,7) Boh je Bytie samo v sebe, a tým aj plnosť všetkého Dobra. Boh je však duchovným, rozumovým Bytím, osobou, nutne musí mať aj vôľu. Táto vôľa však nemôže byť žiadosť, lebo tá smeruje k dobru, ktoré ešte nevlastní. Božia vôľa je samojestvujúcou Láskou, vylučujúcou všetko, čo je nedokonalé, a zahrňujúcou každú dokonalosť. Božia láska nie je uvádzaná do činnosti nijakým iným dobrom, ktoré by nebolo samojestvujúcim Dobrom, preto je absolútne veľkodušná, ktorá nič nedostáva a nič nezískava, ale iba udeľuje a dáva každé dobro všetkým jednotlivým súcnam. Je to láska, ktorá sa nezapaľuje od vopred daného ideálu - eros, ale márnotratne sa znižuje k tomu, čo je nízke. Človeka prijíma do účasti na svojom bohatstve. Skláňa sa k nemu a volá ho do rozhovoru lásky. Pre túto Božiu lásku si filozofia vypožičala biblický pojem - agapé. ==Božia láska v Starom zákone== Starý Zákon je jediným, stále sa tiahnucim svedectvom Božej starostlivosti o človeka. Je mystériom Božej lásky. Boh neustále nadväzuje s človekom rozhovor lásky. Volá ho k odpovedi a tým aj k jeho záchrane. Aby ho človek pochopil, Boh dosvedčuje svoju lásku často takým spôsobom, aký zodpovedá ľudským predstavám. Zostáva však pritom transcendentný, inakší ako my ľudia, vzbudzuje v srdciach ľudí úžas a strach a vedie človeka k úcte a poklone. Táto dialektika Božej lásky je veľmi pekne znázornená v Knihe Exodus. „Potom Pán prešiel popred neho a volal: Pán, Pán je milostivý a láskavý Boh, zhovievavý, veľmi milosrdný a verný. On preukazuje milosrdenstvo tisícom, odpúšťa neprávosť, zločiny a hriech, ale nič nenecháva nepotrestané: on navštevuje vinu otcov na deťoch a detných deťoch až do tretieho a štvrtého pokolenia! -Tu sa Mojžiš rýchlo vrhol na zem, poklonil sa a povedal: ...poď s nami, Pane! Je to síce ľud nepoddajnej šije, ale odpusť nám naše previnenia a hriech a prijmi nás za svojich!" (Ex 34,6-9) ===Boh sa zjavuje ako láskavý Boh, milosrdný, dobrotivý a starostlivý=== Boh začína svoj rozhovor lásky už s Adamom a Evou. Chcel im dať život v plnosti. Aby sa preň slobodne rozhodli, oslovuje ich zákazom jesť zo stromu. Potom sa tajomstvo Božej dobroty a lásky ukazuje v milosrdenstve voči hriešnikovi, prisľúbením spásy, obnovením zväzkov lásky, ktoré spájajú Boha a človeka. Prví ľudia dostávajú prisľúbenie, že zlo, ktorého sa dopustili, bude premožené dobrom. Toto prisľúbenie je potvrdené aj v čine Noemovej záchrany. Hoci sa hriech rozrástol a zachvátil celý svet, Boh cez Noeho začína budovať nový. Boh sa ponáhľa s podobnou iniciatívou k srdcu každého človeka, najmä spravodlivého, chudobného a malého. „Z prachu dvíha chudobného a zo smetiska povyšuje bedára." (Ž 112,7) „Ujíma sa siroty a vdovy." (Ž 145,9) Božia láska sa osobitným spôsobom prihovára Abrahámovi a volá ho do rozhovoru. Keď Abrahám odpovedal na požiadavky Božej lásky, spĺňa sa na ňom Božie prisľúbenie a dostáva nové, že v ňom budú požehnané všetky pokolenia zeme (porov. Gn 22,18). Vyvolenie Abraháma a jeho odpoveď viedli k pokračovaniu tohto rozhovoru lásky medzi Bohom a človekom v Izákovi, Jakubovi, Mojžišovi, až do tohto milostivého rozhovoru bol vtiahnutý celý izraelský ľud, aby sa z Božieho rozhodnutia stal vyvoleným národom. ===Vyvolenie Izraela ako prejav Božej lásky=== Boh si Izrael nevyvolil kvôli nejakej prednosti alebo ako odpoveď na všemožné úsilie tohto ľudu, ale toto vyvolenie je výsledkom Božej iniciatívy prehĺbiť dialóg lásky s človekom. Boh si vyvolil Izrael preto, že ho miloval a chcel mu dať to, čo sľuboval kedysi otcom Izraela. „Teba si vyvolil Pán, tvoj Boh, za svoj vlastný ľud zo všetkých národov... prilipol k vám Pán a vyvolil si vás." (Dt 7,6-7) Tento národ si Boh vyvolil ponad všetky národy, „aby bol svätým ľudom Pána, svojho Boha" (Dt 26,19), aby v ňom aj iné národy poznali Božiu veľkosť a dobrotu. V Zmluve vždy nanovo Jahve pripomína Izraelovi, že si ho oddelil od pohanských národov a spravil svojím vlastníctvom. „Ak teraz budete poslúchať môj hlas a ak zachováte moju zmluvu, tak mi budete medzi všetkými národmi zvláštnym majetkom -veď mne patrí celá zem - a budete mi kráľovským kňažstvom a svätým národom!" (Ex 19,5) V Zmluve položil Boh Izraelitom aj podmienky, ktoré majú splniť, aby zostali pod láskavou Božou ochranou. Ľud však svojvoľne ruší Zmluvu a dialóg lásky sa mení na drámu lásky. Boh je verný. Hľadá pre Izrael východisko aj pomocou trestu. „Iba vás som poznal zo všetkých národov zeme, preto strescem na vás všetky vaše hriechy." (Am 3,2) Boh znova obnovuje vyvolenie, ale teraz ho upriamuje na Jeruzalem. „Ešte Pán poteší Sion a vyvolí si Jeruzalem." (Zach 1,17) Vyvoľuje si nanovo Izrael v podobe zvyšku. Tento zvyšok je ako sväté osivo, ratolesť, „sedemtisíc mužov: iba kolená, ktoré sa nesklonili pred Bálom." (l Kr 19,18) Toto Božie vyvolenie bude mať svoje zavŕšenie v Božom služobníkovi, až sa naplní čas. „Hľa, môj služobník, priviniem si ho, vyvolený môj, mám v ňom zaľúbenie." (Iz 42,1) ===Obrazy Božej lásky v Starom zákone=== Božiu lásku, ktorú sme poznali v nezaslúženom dare vyvolenia izraelského národa a v Zmluve, ešte názornejšie pochopíme z obrazov otca, matky, syna, manžela, pastiera, vinice, srdca a Božieho služobníka. ====Boh ako otec a matka, Izrael ako prvorodený syn==== Boh sa objavuje ako Otec Izraela pri východe vyvoleného národa z Egypta. Ukázal sa láskavým ochrancom, živiteľom i prísnym Pánom. Zvlášť po návrate zo zajatia proroci používajú o Bohu meno Otec. „Ty, Pane, si náš otec, máš meno: vykupiteľ náš pradávny." (Iz 63,16) „Pane, Otče a Bože môjho života, neponechaj ma im napospas!" (Sir 23,4) Božia láska je niekedy znázornená aj obrazom matky. „Ako keď niekoho teší matka, tak vás budem ja tešiť." (Iz 66,13) Božia láska však presahuje každú ľudskú lásku, aj materinskú. „Či zabudne žena na svoje nemluvňa a nemá zľutovania nad plodom svojho lona? I keby ona zabudla, ja nezabudnem na teba." (Iz 49,15) Izrael bol prvorodeným synom Božím, lebo Boh si ho vyvolil mimoriadnym spôsobom na veľké poslanie. „Toto hovorí Pán: „Izrael je môj prvorodený syn" (Ex 4,22) „Ste synmi Pána, svojho Boha." (Dt 14,1) ====Boh ako manžel==== Náruživosť Božej lásky je zobrazená obrazom manželstva. Boh sa predstavuje ako manžel, ako milý a jeho ľud ako manželka, snúbenka, vyvolená. "Preto ju ja vyvábim, zavediem ju na púšť a prehovorím k jej srdcu." (Oz 2,16). Ak ľud odpovie na vernú lásku svojho Boha, dostáva prisľúbenie. „Vtedy si ťa navždy zasnúbim, za pravdu a právo si ťa zasnúbim, za lásku a zľutovanie, zasnúbim si ťa za vernosť, takže poznáš Pána." (Oz 2,21n) Podobne hovorí o vzťahoch lásky medzi Bohom a ľudom aj Jeremiáš „Spomínam si na milotu tvojej mladosti, na lásku tvojich zasnúb." (Jer 2,2) Izaiáš tým istým obrazom ukazuje, akou láskou je obdarený Jeruzalem. „Nebojže sa, veď nebudeš zahanbená.. bo manželom ti bude tvoj stvoriteľ... nuž či môže byť zavrhnutá žena mladosti? - hovorí tvoj Boh." (Iz 54,4n) Veľpieseň ospevuje lásku silnú ako smrť, ktorej nehasnúci plameň je obrazom žiarlivej lásky Boha k jeho ľudu. „Lebo láska je mocná ako smrť... jej páľa - to ohňa plápoly, jej plamene, to Jahveho je žiar." (Pies 8,6) ====Boh ako pastier==== Vzťahy lásky sú medzi Bohom a vyvoleným ľudom veľmi často zobrazené pastierom, ovcami a stádom. „Svoj ľud však ako ovce vyviedol a viedol ako stádo po púšti." (Ž 77,52) „Ako pastier pasie svoje stádo, do náručia berie, baránky do lona dvíha, tie, či pridájajú, vodí." (Iz 40,11) Ten dobrý Pastier, ktorý sa s takou starostlivosťou a láskou ujíma ľudí, je Mesiáš, ktorého Pán volá Dávidom. „I postavím nad ne jedného pastiera, ktorý ich bude pásť: svojho sluhu, Dávida; on ich bude pásť, on im bude pastierom." (Ez 34,23) Zbožný žalmista, dôverujúc tejto Božej láske, môže s istotou spievať: „Pán je môj pastier, nič mi nechýba." (Ž 23,1) ====Boh ako Pán vinice, ktorou je jeho ľud==== Izaiáš je presvedčený, že Boh miluje svoju vinicu a urobil pre ňu všetko. „Vinicu mal miláčik môj na úrodnom úbočí. Okopal ju, skálie z nej vyzbieral, viničom ju vysadil, postavil uprostred nej vežu a lisom ju vystrojil. Potom čakal, že urodí hrozno, urodila však plánky." (Iz 5,1-2) Pre nevernosť zmluve prišiel na národ trest. „V rozhorčenosti ho však vytrhli, hodili na zem... zhltol ju oheň." (Ez 19,12) Príde však deň, keď vinica vďaka láskavej Božej starostlivosti sa zasa rozvinie. „V ten deň bude vinica vínorodá, ospevujte ju! Ja, Pán, ju strážim, každú chvíľu ju polievam; aby ju nepoškodili, v noci i vo dne ju chránim." (Iz 27,2-3) ====Božia láska v obraze srdca==== Keď sa Boh vo svojej láske k ľudu nevládze už pozerať na jeho trest, ktorý si zaslúžil porušením zmluvy, hovorí: „Srdce sa vo mne obracia, budí sa moje zľutovanie." (Oz 11,8) Svojmu národu sa Boh prihovára: „Láskou odvekou som ťa miloval, preto som ti zachoval priazeň." (Jer 31,3) Tá láska a priazeň sa ukáže raz v osobe Mesiáša. "Veď ktože by nasadzoval život a priblížil by sa mi." (Jer 30,21) On položí aj svoj život, aby zabezpečil ovocie vykúpenia. „Srdce mi mäkne ako vosk a topí sa mi v útrobách." (Ž 21,15) Výsledkom obety bude nový nezničiteľný život, ktorým je Mesiáš zjednotený s Bohom, a môže ho darovať aj svojmu ľudu. Tá istota bezvýhradného spoločenstva s Bohom napĺňa Mesiášovi celé vnútro plesajúcou radosťou. „Preto sa raduje moje srdce a moja duša plesá." (Ž 15,9) ====Boží služobník==== Najhlbším zjavením Božej lásky v Starom zákone je postava trpiaceho Mesiáša, Pánovho služobníka. Vyvolený ľud je od samého začiatku neverený Zmluve, búri sa proti Bohu, je sluhom lenivým, hluchým a slepým. Ale Boh nielen nezabúda na svojich vyvolených, ale všetko im odpúšťa a objíma ich vo svojom Služobníkovi - Mesiášovi. „Hľa, môj služobník, priviniem si ho, vyvolený môj, mám v ňom zaľúbenie." (Iz 42,1) "On však bol prebodnutý pre naše hriechy, strýznený pre naše neprávosti, na ňom je trest pre naše blaho a jeho ranami sme uzdravení." (Iz 53,5) Vďaka tejto obete sa Božia láska darúva každému hriešnikovi. ===Prikázanie lásky=== Jahve je „dobrý a verný", tak to formulujú mnohé vyznania. Verný Zmluve, ktorú uzavrel s Izraelom na Sinaji. Vernosť sa vyžaduje aj od druhej strany. Požiadavky Zmluvy pre Izrael dostávajú podobu príkazu, ktorý si nárokuje oddanie celého človeka. A to sa môže uskutočniť jedine v láske. Boh v Zmluve vedie so svojím ľudom rozhovor lásky. "Počuj Izrael, Pán je náš Boh, Pán jediný! A ty budeš milovať Pána, svojho Boha, celým svojím srdcom, celou svojou dušou a celou svojou silou." (Dt 6,4-5) Tento príkaz má neustále Izraelitom pripomínať vyvoľujúcu Božiu lásku, jeho víťazstvá nad nepriateľmi a otcovskú starostlivosť. Izraelitov má zas pobádať k bezhraničnej dôvere a vďačnej láske. Žalmy sú piesňami, v ktorých sa odráža radosť, dôvera i láska z láskavej starostlivosti Boha. „Nech sa tešia všetci, čo majú v teba dôveru, a naveky nech jasajú." (Ž 5,12) „Milujte Pána, všetci jeho svätí. Pán verných chráni..." (Ž 30,24) Zmluva zahŕňa v sebe nielen príkaz lásky k Bohu, ale aj k blížnemu. „Miluj svojho blížneho ako seba samého." (Lv 19,18) Dôkazom toho je aj Dekalóg (Ex 20,12-17) alebo zvláštne ustanovenia zahrňujúce príkazy starostlivosti o chudobných a ponížených. „Cudzinca nebudeš napádať a utláčať, veď sami ste boli cudzincami v egyptskej krajine! Vdove a sirote nebudete krivdiť!" (Ex 22,21-22) Celá prorocká a sapienciálna tradícia si zachováva tento smer: nemožno sa podobať Bohu, a pritom sa nezaujímať o biednych a vydedených. „Či tvoj otec nejedol a nepil? Ale vykonával právo a spravodlivosť, a preto mu bolo dobre. Rozsúdil spor nízkeho a biedneho: Či to neznamená: «poznať mňa»?" (Jer 22,15-16) Zbožní Izraeliti zachovávali tieto predpisy o láske doslova. Nosili tie slová pri sebe. Písali ich na svoje dvere a pri vchádzaní a vychádzaní z domu bozkávali zvitok, na ktorom bol napísaný tento príkaz lásky. Tieto slová dennodenne opakovali svojim deťom. Najlepší zo starozákonných spravodlivých nezabúdali pri tom na to najdôležitejšie: príkaz mal ostať vpísaný do ich srdca. Zmluva lásky s Izraelom predobrazovala tak novú a večnú zmluvu lásky v Ježišovi Kristovi. ==Boh ako Láska v Novom zákone== Ľud Starého zákona cez povolanie Abraháma, cez vyvolenie Izraela, zmluvu, prorokov, poznáva Boha ako živú osobnú bytosť, ktorá ho pozýva do dialógu. Boh je „milostivý a láskavý Boh" (Ex 34,6), má vášeň ženícha i nežnosť Otca. Za týmito obrazmi, ktoré môžu neobmedzene živiť naše sny, ale ktoré nám ešte plne nevládzu odcloniť realitu, stojí tajomstvo. Človek tuší, že Boh mu chce zdeliť niečo veľké, čo ďaleko prevyšuje doterajší dialóg lásky. Povzbudený Božími činmi lásky naliehavo volá: „Kiež by si prelomil nebesá a zostúpil." (Iz 63,19) ===Boh sa zjavuje ako láska v Ježišovi Kristovi=== Boh toto gesto urobil a ľudstvu dal úplný a definitívny dar lásky vo svojom Synovi Ježišovi. Na tomto Ježišovi, na jeho učení, jeho konaní a ešte hlbšie na jeho bytí môžeme spoznať Boha. A táto poznateľnosť má istý, svojím leskom všetko prevyšujúci obsah - lásku. Božia tvár, ktorú poznávame v obličaji Ježiša Krista, sa volá láska. „Božia láska k nám sa prejavila v tom, že Boh poslal svojho jednorodeného Syna na svet." (l Jn4,9) Ježiš vo svojom účinkovaní nadväzuje na starozákonnú tradíciu a používa o Božej starostlivej láske známe obrazy alebo predpokladá aj nové. Reč na hore nám zobrazuje Otca, ktorý všetko, čo stvoril, miluje (Múd 11,24), tak vtákov nebeských a poľné ľalie, no oveľa viac človeka (Mt 6,26n), ktorého stvoril na svoj obraz. Táto Otcova láska prichádza k nám zadarmo, bez našich zásluh. V obraze dobrého Pastiera, ktorý aj život dá za svoje ovce (Jn 10.15.17n), sa otcovská starostlivosť o človeka vynára zo starozákonnej roviny a mieri už k tomu neodvolateľnému gestu lásky, ktoré sa uskutočnilo na kríži. Aj obraz otcovej lásky z podobenstva o márnotratnom synovi (Lk 15,11-32) ďaleko prekračuje rámec starozákonného chápania. Ukazuje na Otcovo otvorené srdce a náručie voči hriešnikovi, ktoré sa pre smrť Ježiša za naše hriechy pred nikým viac nezavrie. Zjavenie Božej lásky v Ježišovi neustále vzrastá. Ježiš o láske Boha k človeku nehovorí už len v obrazoch a podobenstvách, ale predstavuje ho ako svojho Otca. Dáva o jeho láske k nám všetko poznanie, ktoré sám má (porov. Jn 15,15). Toto poznanie Otca je natoľko obsiahle, že Ježišovi apoštoli nemusia ďalej dávať otázky (Jn 16,23), v Ježišovi „videli Otca" (Jn 3,16) a spoznali lásku, ktorú má Boh k nám. Čo sme vstave vytúžiť a vysnívať o láske, to Božia láska ďaleko prevyšuje. Sv. Bernard hovorí, že mierou Božej lásky je nemať mieru. Môžeme to jasne vidieť na mnohých scénach z Ježišovho života. Napríklad na vzťahu Ježiša k jeho učeníkom, na jeho zaobchádzaní so sestrami v Betánii, s chudobnými a utláčanými z ľudu; uľútostilo sa mu zástupu a zázračne ich nasýtil (Mt 14,14), s láskou pohliadal na ľudí, deti bral do náručia a žehnal ich (Mk 10,16). Aká mocná musela byť láska, ktorá mŕtvym navracia život (Jn 11,32). Veľkosť jeho lásky sa zjavila najčastejšie voči hriešnikom. Pripomeňme si udalosť so ženou pobehlicou (Lk 7,36 nn). Každý, kto len trochu dbal o svoje meno, sa od nej odvracal, ale Ježišova láska bola väčšia ako ľudská konvenčnosť a počestnosť. Sama Božia láska sa ku nej sklonila slovami: „Odpúšťajú sa jej mnohé hriechy, lebo veľmi miluje." (Lk 7,47) V Ježišovi naozaj naplno žiari láska, ktorá bola v Starom zákone viditeľná len ako matné svetlo za záclonou. V Ježišovom konaní sa spĺňajú dávne prisľúbenia, že mŕtvi budú vyvádzaní zo svojich hrobov, a ešte viac, že táto láska odstráni staré a stvorí nové srdcia a nového ducha života vloží do človeka. Čo my, ľudia, voláme láskou, to sa príliš ľahko vyčerpáva v uisťujúcich rečiach. Ešte aj skutok z lásky sa môže značiť pred tým posledným. Aj keď sme schopní podarovať mnohé, vo svojom najhlbšom vnútri si môžeme ešte vždy zriadiť tajnú rezervu, ktorú by sme neradi vydať, ktorá patrí jedine nám. Lež Boh chcel v Ježišovi Kristovi vydať ľuďom, ktorých miloval, aj to posledné, seba samého. Pre nás ľudí chcel dobrovoľne vstúpiť do temnôt smrti. Odpad od lásky voviedol ľudstvo do smrti, návrat k láske pôjde cestou zo smrti do života. „Čo je láska, poznali sme z toho, že on položil za nás svoj život." (l Jn 3,16) Naozaj „nik nemá väčšiu lásku" (Jn 15,13) nad tú, ktorú preukázal Ježiš na kríži. Je to najvyššie a neodvolateľné gesto lásky, ktorým nás Boh uistil, že nás miluje tak ako svojho vlastného Syna. „Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna." (Jn 3,16) Symbolom tejto lásky na kríži je Ježišovo prebodnuté srdce (Jn 19,34). Cez toto srdce sa môžeme pozerať do milujúceho Božieho Srdca, do večných bohatstiev jeho milosti a lásky, z ktorej sa zrodila nová Eva, čistá nevesta Cirkev. Láskou prebodnutého Ježišovho Srdca sa uzatvára nová Zmluva a spečaťuje sa jeho vlastnou krvou. Vrcholom zjavenia lásky je všetko zjednotiť v Kristovi a cez neho v Bohu, ktorý je Láska (l Jn 4,8-16). Pečať tejto láske dal Ježiš pri Poslednej večeri. To, čo o tejto vrcholnej láske Ježiš zjavil, vyslovuje vlastne v modlitbe a v adorácii. Veď toto tajomstvo ani nemožno vtesnať do ľudských slov. Preto nám ho Ježiš odovzdal len v znakoch chleba a vína, ktoré premenené na jeho telo a krv nám vo viere dávajú záruku zjednotenia s Kristom a cez neho s Bohom, ktorý je Láska. ===Láska v trojosobnom živote Božom: Otec miluje Syna=== Skutočnosť Boha môže uzrieť len ten, kto vstúpi do experimentu s Bohom. Tým experimentom je viera. Aj poznanie, že Boh sám v sebe je láska, že Boh je večné spoločenstvo Otca, Syna a Ducha Svätého, medzi ktorými neustále trvá rozhovor lásky, toto poznanie nemožno mať bez dobrodružstva dôvernej lásky ako našej odpovede na Božiu výzvu lásky v Ježišovi. V Ježišovi Kristovi vyžarovala Božia láska vždy v novej intenzite z obrazov, znamení a z jeho bytia a svoj vrchol ukázala v jeho veľkňazskej modlitbe pri Poslednej večeri. V tomto momente nás Ježiš vovádza už do tajomstva vnútrobožského života. Tým sa dostávame aj k novému zážitku s Ježišom a pýtame sa: Kto je vlastne tento zjaviteľ Božej lásky? Je On azda prorok alebo posol najvyššej moci? Potom by však nemal právo otvárať tajomstvo vnútorného Božieho života. Odpoveď môžeme nájsť v Jánovom evanjeliu. „Ale toto je napísané, aby ste verili, že Ježiš je Mesiáš, Boží Syn, a aby ste vierou mali život v jeho mene." (Jn 20,31) Ježiš je teda Boží Syn. Kajfášovi, ktorý sa ho na to pýta, odpovedá: „Sám si to povedal." (Mt 26,64) Ježiš svoj vzťah k Bohu prežíva ako Syn Boží. Ten vzťah je rozhovorom lásky a ako Ján na mnohých miestach zdôrazňuje, tento vzťah lásky má formu synovskej závislosti. Ježiš už ako dvanásťročný si je vedomý tejto závislosti a hovorí v chráme: „Nevedeli ste, že mám byť tam, kde ide o môjho Otca?" (Lk 2,49) Ako milovaný Syn nepovie ani jediné slovo, neurobí jediný úkon bez toho, aby sa neobrátil k Otcovi, aby neprijal od neho podnet a neorientoval k nemu celú svoju činnosť. Pri prameni všetkého, čo robí, čím je, stojí láska. „Svet má poznať, že milujem Otca a robím, ako mi prikázal Otec." (Jn 14,31) Odpoveďou na túto synovskú závislosť, ktorá svoj vrchol nadobúda v úplnom dare svojho života, je Otcova láska. „Otec ma preto miluje, že ja dávam svoj život." (Jn 10,17) Napokon, veď Otec potvrdil tento svoj vzťah k Synovi už pri krste v Jordáne a pri premenení na hore Tábor slovami: „Toto je môj milovaný Syn, v ktorom mám zaľúbenie!" (Mt 3,17; 17,5) Tento rozhovor lásky medzi Otcom a Synom nás vedie do vnútrobožského tajomstva. V tomto tajomstve poznávame, že Ježiš ako Boží Syn so všetkou svojou láskou, ktorú doteraz predstavil svetu, je plodom Otcovej lásky. Je si vedomý, „že mu Otec dal do rúk všetko, a že od Boha vyšiel" (Jn 13,3). Vo všetkom je závislý od Otca, za všetko, čo má, vďačí jemu, či je to život (Jn 5,26), či úcta (Jn 5,22), či skutky, ktoré koná (Jn 5,36). Bez Otca by bol ničím. Ježiš si je tiež vedomý, že Otec je v takej plnosti Otcom, že svojmu Synovi odovzdáva sám seba v celej bohatosti svojej Božej podstaty, čo potvrdzuje slovami: „Vo mne je Otec a ja v Otcovi!" (Jn 10,38) Takto medzi Otcom a Synom pulzuje ten istý život, jednota lásky, o ktorej Ježiš vyhlásil: "Ja a Otec sme jedno." (Jn 10,30) Túto jednotu lásky, v ktorej nám Ježiš zjavuje Boha vo svojom vnútornom živote, označuje Ján, ktorý skúsil, čo je láska, bezpochyby posledným slovom všetkých vecí: „Boh je láska." (l Jn 4,8.16) Celé toto tajomstvo vnútrobožskej lásky, to puto jednoty medzi Otcom a Synom, pretože je plne božským putom, plne božskou láskou, vchádza tiež do tohto rozhovoru lásky ako Duch Svätý. Prečo Ježiš Kristus poodhalil túto záclonu Božieho vnútorného tajomstva? Azda preto, že chcel ľuďom skomplikovať prístup k Bohu? V tvári Ježiša Krista sa zračí Božia láska. Tam hľadajme odpoveď. Ježiš sa vyslovil takto: „Zvelebujem ťa, Otče, Pán neba i zeme, že si tieto veci skryl pred múdrymi a rozumnými a zjavil si ich maličkým!" (Mt 11,25) „... aby všetci boli jedno, ako ty, Otče vo mne a ja v tebe, aby aj oni boli v nás jedno, ... aby láska, ktorou ma miluješ, bola v nich a aby som v nich bol ja." (Jn 17,21.26) ===Duch Svätý ako oheň Božej lásky=== Veľkosť Božej lásky, ktorá sa uskutočňuje v dialógu medzi Otcom a Synom, ten oheň lásky, ktorého svetlo a páľu neustále roznecuje láska Otca k Synovi a Synova odpoveď lásky Otcovi, dostáva svoje vyjadrenie v osobe Ducha Svätého. Pri Ježišovom krste Duch Svätý zdieľa Ježišovi Otcovo slovo zaľúbenia, hrdosti a lásky (Mt 3,14). A v tom istom Duchu aj Ježiš má prístup k Otcovi (porov. Lk 10,21). Duch Svätý je atmosférou, v ktorej sa odohráva tajomstvo vnútrobožského života. Toto tajomstvo môže človek spoznávať a mu prisvedčiť len v Božom svetle. Ľudský duch len vtedy, keď ho zachytí a osvieti Duch Svätý, má Božie svetlo a môže spoznávať, aký je Boh sám v sebe, a pochopiť, „čo nám Boh daroval" (l Kor 2,12). Keď sa Ježišovi verejné účinkovanie chýlilo ku koncu, modlil sa Ježiš za nás k Otcovi, aby nám poslal Obrancu, Ducha pravdy, ktorý by v nás zostal naveky (Jn 14,16). Na Turíce, po Ježišovom vstúpení do otcovej slávy, Duch Svätý naozaj zostúpil v podobe ohňa na všetkých Pánových učeníkov a prevzal jeho miesto v dejinách (porov. Sk 2,lnn). Prišiel ako osobný dar Božej lásky, aby nám celou svojou činnosťou otvoril prístup k Bohu, zapojil nás do živého spoločenstva s ním, voviedol nás do posvätných hĺbok a zdelil nám Božie tajomstvá. Duch Svätý si z nás učinil svoj chrám (l Kor 6,19), sám sa stal závdavkom nášho dedičstva (Ef 1,14) a do našich sŕdc rozlieva Božiu lásku (Rim 5,5), aby sme v nej „zakorenení a upevnení v láske mohli so všetkými svätými pochopiť, aká je to šírka, dĺžka, výška a hĺbka, a poznať aj Kristovu lásku, presahujúcu každé poznanie..." (Ef 3,18-19). V tejto láske Ducha Svätého prichádza k nám záruka, že nás Boh večne miluje a že so všetkým, čo je, bude patriť nám. A ako Duch Svätý vytvára v láske jednotu Otca so Synom, tak vytvára v láske aj jednotu kresťana s trojosobným Bohom - „Prídeme k nemu a urobíme si uňho príbytok" (Jn 14,23), aj jednotu medzi bratmi navzájom - „aby všetci boli jedno, ako ty, Otče, vo mne a ja v tebe" (Jn 17,21). V tejto jednote lásky Ducha Svätého sa završuje každá ľudská túžba po šťastí: tu sa dokonáva onen zázračný prsteň, ktorý je najdokonalejším výrazom božského spojenia, ktoré je medzi večným Otcom a jeho jednorodeným Synom v láske Ducha Svätého. ==Naša účasť na Božej láske== ===„Zostaňte v mojej láske!"=== Už na začiatku sme naznačili, že láska je akoby stavebnou črtou ľudskej existencie, je dynamickou energiou na sebarealizáciu jednotlivého človeka i celého ľudstva. Prameňom tejto lásky je sám Boh. Spoznávali sme to akoby po stupňoch. Božiu lásku sme objavili ako základný zážitok v ľudských vzťahoch, ako princíp mravného konania, ako najvyššie mravné dobro. Konkrétnejšie sa Boh dáva poznať ako Láska v dejinách vyvoleného národa. Cez historické udalosti, Zmluvu a Zákon, cez mnohé obrazy stále silnejšie vyžaruje prítomnosť Božej lásky. Nakoniec sa v najplnšej miere zjavuje v Ježišovi Kristovi. V osobe Ježiša Krista, Božieho Syna, nám Boh dožičil nahliadnuť až do tajomstva vnútrobožského trojičného života lásky. A práve o tejto láske Ježiš povedal: „Ako mňa miluje Otec, tak ja milujem vás. Ostaňte v mojej láske!" (Jn 15,9) Ježiš nás pozýva k účasti na mnohotvárnom zjavení Božej lásky, aby nakoniec naše srdce, ktoré je stvorené, aby milovalo a bolo milované, sa pohrúžilo do tohto prameňa lásky, v ktorom sa uhasí jeho bytostný smäd a ono spočinie na Božom Srdci. Účasť na láske Boha je však čírym darom, a nie výsledkom ľudského úsilia; dá sa pochopiť iba vo svetle Kristovho diela lásky na kríži, vo svetle vykúpenia a obnovenia človeka v Kristovi a v Duchu Svätom. ===Naša účasť na Božej láske v diele stvorenia=== Boh ustanovil Ježiša Krista za Hlavu vykúpeného ľudstva; dal mu všetku moc na nebi i na zemi; všetko má byť obnovené v Kristovi. Kristus nás obnovuje tým, že nám dáva svojho Ducha; tým nám dáva i schopnosť hlbšie vnímať a prežívať Božiu lásku, ktorá sa nám prihovára v kráse rozvitého kvetu, v rôznorodosti živých tvorov, vo velebe hviezdnej oblohy. Pretvorení na nové stvorenie smieme s úžasom pozorovať stvoriteľský čin Otcovej lásky, ktorý sa stále rozvíja pred našimi očami v čase. Dosiahli sme ešte viac. Obnovení krstom na obraz Stvoriteľa a spojení s Kristom Hlavou do jedného Tela, sami sa podieľame na zavŕšení stvorenia. Stvorenie vesmíru a života pokračuje v čase, prijíma do seba zásah ruky človeka a zavŕši sa vo večnosti. Úžasná sila lásky, ktorá bola do nás vliata skrze Ducha Svätého, nám umožňuje podieľať sa na veľkom Božom programe s ľudstvom, s naším svetom a s celým tvorstvom: zjednotiť v Kristovi všetko, čo je na nebesiach i na zemi, oslobodiť tvorstvo z otroctva skazy a pripojiť k slobode slávy Božích detí. Také bude definitívne určenie obnoveného vesmíru, ktorý budeme vlastniť v lone Otcovej lásky. ===Naša účasť na Božej láske v Duchu Svätom=== Počúvať, ako sa v našom živom i neživom svete, ba v celom vesmíre, prihovára k nám stvoriteľská Božia láska, a podielať sa na jej tvorivom rozmachu, je pre človeka istotne nesmiernym vyznačením. No ešte väčším darom je Božia láska, osobná láska, ktorú Boh dáva nášmu srdcu: „Lebo Božia láska je rozliata v našich srdciach skrze Ducha Svätého." (Rim 5,5) Je to Duch lásky, ktorý božsky spája Otca a Syna. V tomto Duchu lásky sa smieme i my spojiť s Bohom a milovať ho tou láskou, ktorá je len jemu vlastná. Naše srdce, stvorené pre lásku, dostáva možnosť naplniť svoje túžby po milovanom a milovať tak, že sa s ním úplne spája a celé sa doň ponára. Jedine božská láska, ako hovorí svätý Bernard, zabúda na povinnú úctu a podriadenosť stvorenia, a s priamosťou, úprimnosťou dieťaťa, či s dôverou nevesty sa odváži nebojácne povzniesť k Bohu, aby ho objala ako Otca, brata, priateľa, ženícha do najvrúcnejšieho a najsladšieho náručia, aby sa ponorila do najhlbších priepastí jeho dobroty a sladkosti, aby sa rozplývala v hĺbkach jeho Božského Srdca. Strhávaní prúdom tejto lásky sa stále viac a viac stávame podobnejšími Bohu, až sa konečne premeníme na jeho podobu a budeme ho vidieť z tváre do tváre. Kým však žijeme na tomto svete, Duch Svätý rozlieva v našich srdciach Božiu lásku ako životnú silu, ktorá nás zjednocuje v jedno Tajomné telo Kristovo. Táto láska je tým najvzácnejším Božím darom, je tou najvznešenejšou cestou, o ktorej sv. Pavol spieva svoju veľpieseň lásky: "Keby som hovoril ľudskými jazykmi aj anjelskými, a lásky by som nemal, bol by som ako cvendžiaci kov a zuniaci cimbal. A keby som mal dar proroctva a poznal všetky tajomstvá a všetku vedu a keby som mal takú silnú vieru, že by som vrchy prenášal, a lásky by som nemal, ničím by som nebol. A keby som rozdal celý svoj majetok ako almužnu a keby som obetoval svoje telo, aby som bol slávny, a lásky by som nemal, nič by mi to neosožilo." (l Kor 13,1-3) ---- Použitá literatúra: *SCHMAUS, M., ''Viera Cirkvi II. Predpoklady kristológie''. *BOGLIOLO, A., ''Etika. Teodícea''. *LÉON-DUFOUR, X., ''Slovník biblickej teológie''. *SCHEEBEN, M., ''Nádhery Božej milosti''. *KYSELICA, Jozef, ''Boh je láska'', in Verbum fidei III, Bratislava 1997, 162-179. {{Dogmatika}} 1884 5152 2006-02-16T07:47:05Z Marian 38 ===Pokyny pre skupinu animátorov=== Prvý deň oázy, Deň zvestovania, má účastníkov voviesť do rytmu života a do atmosféry oázy. Preto je dôležité, aby tento deň bol uskutočnený a dôkladne dodržiavaný rámcový program dňa, aby sa hneď nezačínalo výnimkami. Jednotlivé prvky programu dňa treba uviesť niekoľkými myšlienkami, ktoré ukážu zmysel a význam každého z cvičení v celom systéme oázy obnovy a načrtnú tému spojenú s daným cvičením. Realizáciou všetkých prvkov programu smerujeme k tomu, aby sa v účastníkoch vytvoril postoj otvorenosti, ochoty prijímať a podriaďovať sa tomu, čo prichádza ako hodnota a dar, aj keď to ešte nie je celkom pochopené. Tento postoj je totožný s postojom služby. Vyjadruje sa slovom „Áno” (fiat). Symbolom a zosobnením tohto postoja je Kristov Sluha a tiež Nepoškvrnená zo scény Zvestovania, ktorá prijíma Boha v postoji služobnice. (Flp 2,5 - 11, Lk 1,26 - 38) Znamením tohto postoja pre účastníkov má byť celé spoločenstvo animátorov, preto sa jeho členovia musia zvlášť starať o uskutočňovanie diakonie - Kristovej služby voči účastníkom. ===RANNÁ MODLITBA=== Ranná modlitba je každý deň prvým stretnutím celej oázy. Koná sa na mieste, na ktorom sa nachádza svieca oázy. Pripravuje a vedie ju skupina ktorá má v ten deň liturgickú službu. Ak to podmienky dovoľujú, možno uskutočňovať rannú modlitbu osobitne pre chlapcov a pre dievčatá, zdôrazňujúc týmto spôsobom samostatnosť a odlišnosť Oázy Nepoškvrnenej a Oázy nového života. Ranná modlitba sa skladá z: - Rannej piesne (hymnu) - Žalmu s antifónou - Krátkeho čítania Písma sv. (slovo života) - Predstavenie dňa - Zapálenie sviece - Piesne dňa ===RANNÁ MODLITBA V PRVÝ DEŇ OÁZY=== Anjel Pána (ako hymnus). Pri slovách „Hľa služobnica Pána” zapálenie sviece. Žalm s antifónou (podľa Dennej modlitby liturgickej služby). Krátke čítanie z Písma sv. (Lk 1,38) „Hľa služobnica Pána, nech sa mi stane podľa tvojho slova.” Tieto Máriiné slová sú pre nás dnes „slovom života.” Tým slovom ktoré sa budeme snažiť uskutočňovať v živote celého dňa. Predstavenie dňa Nasledujme dnes nepoškvrnenú. Prijmime ako Slovo života: Dievčatá: „Hľa, služobnica Pána” Chlapci: „Áno” Začíname prvý deň Oázy nového života. Našou sprievodkyňou v živote oázy je Nepoškvrnená. Chceme sa jej podobať, uskutočňovať vo svojom živote jej postoj voči Kristovi. Poznať Máriu a rozmýšľať o nej nám pomôže ruženec. Každý z pätnástich dní oázy venujeme uvažovaniu a nasledovaniu jedného ružencového tajomstva. Týmto spôsobom sa naučíme zásady života nového človeka podľa vzoru Krista a Nepoškvrnenej. Dnes, v deň Zvestovania, stojí pred nami Nepoškvrnená Panna, celou svojou bytosťou obrátená k Božiemu slovu, ktoré prijíma v postoji služobnice. Vyjadrením tohto postoja sú ňou vyrieknuté slová: „fiat” - áno, „Hľa služobnica Pána, nech sa mi stane podľa tvojho slova”. Nepoškvrnená súhlasí s Božou vôľou, oddáva sa Bohu, aby splnila jeho vôľu. Zapálená svieca symbolizuje dnes postoj nového človeka, ktorý tým, že sa spaľuje, rozsieva okolo seba svetlo, teplo, dobrotu, lásku. Pieseň dňa. (možno ju uviesť krátkym komentárom, v ktorom sa poukáže na jej spojitosť s témou dňa.) ===HOMÍLIA: PÁN S VAMI=== Upozornenie: Dnes treba v úvode omše použiť pozdrav „Pán s vami”. Počas sv. omše sa kňaz štyri razy obracia k zhromaždeniu veriacich so slávnostným pozdravom: „Pán s vami”. Na začiatku je to veľmi slávnostné. Po procesii vstupu kňaz pobozká oltár, po tom sa všetci prežehnajú a kňaz pozdravuje zhromaždených:„Pán s vami” alebo ešte slávnostnejšie: „Milosť nášho Pána Ježiša Krista a láska Boha Otca i spoločenstvo Ducha Svätého nech je s vami všetkými”. Pozdrav: „Pán s vami” je vybraný zo svätého Písma. Stretávame sa s ním už v Starom zákone. Dobre známy je aj zo scény zvestovania. Archanjel Gabriel prichádza k Márii a obracia sa na ňu slovami: „Buď pozdravená, plná milosti, Pán s tebou”. Takto pozdravujeme Máriu v modlitbe „Zdravas Mária”. Tento pozdrav, ako každý iný, vyjadruje určité želanie. Napr.: „Dobrý deň” - nech je tento deň pre teba dobrý. Podobne „Pán s vami” - nech je Pán s vami. Kňaz nám teda želá, aby Pán bol s nami. Odpovedáme tým istým želaním: „I s duchom tvojím”, t.j. nech aj s tebou je Pán. Aký je podstatný obsah tohto želania? Pochopíme ho, ak si uvedomíme, že slovo Pán, grécky „Kyrios” znamená Kristus. Takto apoštoli a prví kresťania nazývali Krista. V liturgii slovo "Pán" vždy poukazuje na Krista (Kyrie eleison - prosebné zvolanie ku Kristovi). Pozdrav "Pán s vami" znamená: Kristus nech je s vami. Vo sv. omši slová "Pán s vami" majú však ešte hlbší význam. Sú nielen želaním, ale aj pripomenutím skutočnosti. Vo sv. omši je Kristus skutočne prítomný, stretávame sa s Ním. Slová "Pán s vami" nám teda stále pripomínajú Kristovu prítomnosť v eucharistickom zhromaždení. Pred nanebovstúpením Kristus sľúbil svojim učeníkom, že zostane s nimi až do konca sveta. "A hľa, ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta." (Mt 28, 20). Tento Kristov prísľub sa spĺňa v liturgickom zhromaždení. Tu je Pán s nami, je uprostred nás. Konštitúcia II. vat. koncilu o liturgii (Sacrosanctum concilium) v čl. 7 hovorí o piatich spôsoboch Pánovej prítomnosti pri obeti sv. omše: - V osobe obetujúceho - kňaza - V eucharistických spôsoboch - Svojou mocou v sviatostiach - Vo svojom slove - V zhromaždení veriacich, ktoré sa modlí a spieva, v súlade s prísľubom "Lebo kde sú dvaja alebo traja zhromaždení v mojom mene, tam som ja medzi nimi". (Mt 18, 20) Teraz rozumieme zmysel častého pripomínania vo sv. omši: "Pán s vami". Je to poukázanie na jestvujúcu skutočnosť, na to, čo sa deje a zároveň želanie, aby sme túto skutočnosť prežili, aby sme zakúsili Pánovu prítomnosť. Nato, aby sa to mohlo stať, je potrebná viera. Preto má tento pozdrav povzbudiť aj našu vieru. Sv. omša je našim stretnutím s Kristom Vykupiteľom, s Kristom osláveným, sediacim po pravici otca, s Kristom Pánom (Kyrios), ktorý prichádza, aby nás zjednotil a obdaroval milosťou spásy. Uvedomme si, akým spôsobom je Pán medzi nami prítomný. Je prítomný ako Sluha, ako Ten, ktorý slúži. Tak sa nám ukazuje v evanjeliu: "Lebo ani Syn človeka neprišiel, aby sa dal obsluhovať, ale aby slúžil a položil život ako výkupné za mnohých."(Mt 10, 42), "Opáše sa, usadí ich k stolu a bude ich obsluhovať."(Lk 12, 37), umývanie nôh počas poslednej večere (Jn 13, 1 - 17), "Dal som vám príklad, aby ste aj vy robili, ako som ja robil vám."(Jn 13, 15). Aj v tomto našom zhromaždení ja Pán prítomný a slúži - dáva nám seba a to doslovne ako eucharistický chlieb, ako pokrm duše. OTÁZKA: Ako môžeme prežiť Pánovu prítomnosť, akým spôsobom sa s ním môžeme stretnúť? ODPOVEĎ: S Kristom sa môžeme stretnúť rôznymi spôsobmi. Podmienkou stretnutia sa s ním a prijatia Ho je viera. Dnes ho budeme chcieť prijať v postoji služby, nasledujúc Máriu, služobnicu Pána, ktorá s veľkou vierou a láskou odpovedala "áno" voči Božej vôli a tak sa úplne oddala Jeho službe. Prosme Pána, aby nás svojim Duchom Svätým urobil schopnými odpovedať "áno" na Jeho vôľu a slúžiť Mu v bratoch, zvlášť v tých najmenších, aby sa mohlo uskutočňovať želanie: "Pán s vami". ===VOČ: VODA=== Pred odchodom zoznámiť skupinu s témou výpravy otvorených očí. - Počas výpravy hľadať vodu: - prirodzené zdroje: jazerá, plesá, rieky, bystriny, kaluže pramene - umelé zdroje Poprosiť účastníkov výpravy o charakteristiku stojacej, tečúcej a vyvierajúcej vody. Pomocná otázka: Akú vodu by si chcel piť a prečo? V rozhovore zdôrazniť, že voda je krásna, čistá, keď je živá, keď tečie, vyviera, dáva seba - je životodárna. Ktosi nad jeden prameň umiestnil nadpis: "Moja úloha je jednoduchá - dávať stále dávať". Prameň je symbolom Nového človeka, ktorý v postoji služby, vyplývajúcej z lásky, dáva seba a tým dosahuje veľkosť a dokonalosť. Voda, ktorá stojí, po určitom čase začína páchnuť, hniť, zarastať burinou - to je negatívny symbol. ===RUŽENEC=== '''Úvod''' Rozjímanie nad ružencovými tajomstvami je v oáze 0. stupňa spojené s evanjeliovou revíziou života. Túto začíname vždy modlitbou jedného desiatku, rozjímania o tajomstve dňa. Počas pätnástich dní sa postupne premodlí pätnásť tajomstiev. V oáze totiž túžime vzbudiť v mládeži lásku k modlitbe ruženca a usmerniť ju k správnej a plodnej modlitbe. Ruženec učí predovšetkým kontenplatívnej modlitbe, modlitebnému rozjímaniu o udalostiach dejín spásy. Mnohým ľuďom sa ruženec zdá ťažký. Nedokážu spojiť hovorené slová s myslením na jednotlivé tajomstvá. Prekonať túto prekážku možno tým, že sa ho modlíme tak, ako je to zvykom napr. v Sliezsku. Počas rozjímania o jednom tajomstve sa desaťkrát hovorí Anjelské pozdravenie po slovách: "a požehnaný je plod života tvojho Ježiš". Po mene Ježiš sa dodáva dodatok, ktorý zodpovedá rozjímanému tajomstvu , napr. "ktorého ti Gabriel zvestoval", "ktorého si obetovala v chráme". Až po desiatom dodatku sa hovorí "Svätá Mária". Formulovanie dodatkov umožňuje vyjadriť vždy novšie aspekty rozjímaného tajomstva. Možnosti dodatkov sú veľmi veľké. Modlitba ruženca týmto spôsobom vedie k vzájomnému obohateniu sa počas modlitby. Ďesaťnásobné opakovanie Anjelského pozdravenia vytvára určitý rytmus, vnútorne človeka uspokojuje, uľahčuje zotrvávanie v Bohu. Ak desaťkrát hovoríme tie isté slová, tak zotrvávame v prítomnosti určitého tajomstva, ponárame sa do jeho atmosféry, dávame sa ním uchvacovať. Na záver tajomstva prichádza úplne prirodzeným spôsobom "Sláva Otcu", zvelebenie trojjediného Boha, ktorý nám dovoľuje kontemplovať svoj plán spásy. Takýto ruženec ostáva mariánskou modlitbou, ale sústreďuje svoju pozornosť viac na Krista. V ruženci sa spájame s Nepoškvrnenou, Matkou nového života, Matkou živej Cirkvi a Matkou oázy. Ona nás vedie k svojmu Synovi, učí nás nielen počúvať, ale aj zachovávať Božie slovo. Nasledovanie, vytváranie '''TAJOMSTVO ZVESTOVANIA''' 1. ..... ktorý prišiel ľudí spasiť a tak splnil očakávanie ľudstva. 2. ..... ktorý ti skrze svojho anjela zjavil plán spásy človeka a pozval ťa k účasti na ňom. 3. ..... ktorý ťa Duchom Svätým uschopnil, aby si dala súhlas k tomu, že sa staneš Matkou Spasiťeľa. 4. ..... ktorý učinil, že si sa stala naplnením znaku daného v proroctve Izaiáša: "Hľa, Panna počne a porodí syna a dá mu meno Emanuel". 5. ..... ktorý mohol prísť k človekovi, lebo ty si sa v mene celého ľudstva otvorila na Jeho prijatie. 6. ..... ktorého si prijala skrze lásku v postoji vzájomného oddania sa služby. 7. ..... ktorý chce, aby sme ťa nasledovali tým, že Ho prijmeme svojim "áno" - nech sa stane podľa tvojho slova. 8. ..... ktorý k nám prichádza v slove, vo sviatostiach a v našich bratoch. 9. ..... ktorý v tajomstve Eucharistie spĺňa našu túžbu po oslobodení z moci zla a hriechu. 10. ..... ktorý chce, aby sme zotrvávali v postoji sluhov, ktorí čakajú návrat svojho Pána. ===ERŽ: ABY SOM BOL SEBOU=== Ako uvedenie možno prečítať: "Niekedy treba začať byť dospelým" z knihy "To nie je také jednoduché" od Miecyslava Malinského, str. 8 - 10. Lk 1, 26 - 38 Ef 5, 15 - 17 '''Pomocné texty''' "Revízia života" podľa M. Quoista (príručka časť C-2) '''Rozhovor na tému revízie života''' Zaiste už vieme, aký je cieľ našej spoločnej práce v oáze - chceme v sebe formovať nového človeka. Vyjadruje to a stále to bude pripomínať heslo: "Mária, urob, aby som bol niekým". (rozvinúť do rozhovoru) Nechceme žiť ako zvieratá, ale ako ľudia, používať rozum a vôľu. Chceme myslieť, uvažovať, vedome si vyberať a uskutočňovať ideály. Chceme žiť ako skutoční kresťania, Božie deti. Kristus a Nepoškvrnená sú pre nás vzorom, vtelením nášho ideálu. Nechceme sa uspokojiť s protirečením, ktoré existuje medzi zbožnosťou a životom mnohých kresťanov. Chceme, aby naše kresťanstvo bolo pravdou a životom. Chceme lásku - agape - urobiť zákonom života, lebo len táto láska robí z ľudí autentických kresťanov. K dosiahnutiu tohto cieľa nám má pomôcť cvičenie nazývané evanjeliová revízia života. Možno ho započítať medzi tzv. duchovné cvičenia (ktorými sú modlitba, rozjímanie, duchovné cvičenie alebo obnova), ktoré slúžia k prehĺbeniu vnútorného života. Revízia života je veľmi rozšíreným cvičením na Západe v rôznych katolíckych náboženských hnutiach a v hnutiach apoštolátu. II. vatikánsky koncil ju odporúča v Dekréte o apoštoláte laikov. V čom spočíva táto metóda práce na sebe? Odpoveď na túto otázku je daná samotným názvom: "revízia života". Slovo "vízia" pochádza z latinského slova "videre" - vidieť. Vízia teda znamená pohľad. Jedná sa teda o pohľad na jeho život. Predpona "re" v latinčine poukazuje na opakovanú činnosť, vždy znova uskutočňovanú. Revízia života teda označuje nový pohľad na život. V akom význame hovoríme o novom pohľade na život? Plný názov tohto cvičenia znie: evanjeliová revízia života. Budeme sa teda učiť pozerať na svoj život vo svetle viery, ktoré nám dáva Kristus v Evanjeliu. Budeme sa snažiť hľadieť na náš život očami Krista. Charakteristickou črtou revízie života je jej výrazné praktické životné zameranie. Jej cieľom je zhodnotenie skutočnosti a pretvorenie života podľa požiadaviek Evanjelia. Preto predmetom revízie života musí byť konkrétne udalosť zo života. Túto udalosť treba pozorovať vo všetkých jej podstatných prvkoch, zhodnotiť vo svetle Evanjelia, aby sa napokon došlo k rozhodnutiu konať s cieľom zodpovedajúco vytvoriť alebo pretvoriť skutočnosť. Revízia života teda prebieha v troch etapách: - vidieť - zhodnotiť - konať Evanjeliová revízia života je teda prostriedkom k tomu, aby sme z nášho života urobili službu Božiemu slovu. Počas nej hľadáme odpoveď na Božie volanie, vyslovujeme "áno" voči Božej vôli. Evanjeliová revízia života je metódou formovania nového človeka v nás, ktorý bude rásť, ak sa svetlo Božej pravdy stane v nás životom. Pomocníčkou pri vykonávaní revízie života je pre nás Nepoškvrnená, ktorá mala vždy najlepší, najčistejší (tak, ako jej Syn) pohľad na všetky udalosti, ktorá v každej situácii s rozvahou plnila Božiu vôľu (por. scéna Zvestovania). Výzdoba miestnosti, v ktorej sa konajú evanjeliové revízie života, zdôrazňuje jej niektoré prvky. Na stole, okolo ktorého sa zhromažďujeme, je otvorená kniha Evanjelií, soška alebo obrázok Nepoškvrnenej a svieca. - V nie veľmi početnom spoločenstve si sadáme okolo stola. Menej ľudí - sedenie vytvára dobrú atmosféru na rozhovor. - Začíname spoločnú modlitbu, ktorá vovádza do celej revízie života modlitebnú atmosféru. - Otvorená kniha Písma svätého poukazuje na centrum našej revízie života, ktorým je Kristus prítomný v Evanjeliu. - Soška alebo obrázok Nepoškvrnenej pripomína tej, ktorá nás učí hľadieť a konať v súlade s Kristovou vôľou. - Zapálená svieca pripomína prítomnosť Ducha Svätého v nás, Ducha, ktorý nám dáva pohľad a svetlo viery, podporuje tiež ducha modlitby počas revízie. Evanjeliová revízia života nie je ľahkým cvičením, preto sa ju budeme učiť robiť počas celého nasledujúceho roku. Tu na oáze urobíme prvé pokusy. '''Pomocné texty''' - M. Quoist: Úspešný život: "Revízia života". (231 - 235) '''Úloha:''' Zapamätám si zo zážitkov dňa jednu udalosť, ktorá vo mne vzbudzuje nejaký nepokoj a ktorá by sa mohla stať predmetom revízie života. Porozprávam o tom pri večernom slove života v nešej skupine. ===HODINA BOŽIEHO SLOVA=== '''Uvedenie''' Hodina Božieho slova predstavuje v oáze popri eucharistickom zhromaždení druhý najdôležitejší prvok dňa s charakterom duchovného cvičenia. Koná sa obvykle večer v kostole alebo v kaplnke. Jej cieľom je priblížiť ideu obnovy v oáze v systematickom náčrte. Stálymi prvkami hodiny Božieho slova sú: - Biblická čítanie (aspoň jedno) - Homília alebo prednáška - Piesne - spoločná modlitba Forma hodiny Božieho slova môže byť rôzna. V Oáze sa používa zjednodušená schéma. Jej prvkami sú: - Vzývanie Ducha Svätého (Hymnus "Príď Duchu Svätý!" alebo "Príď uz Duchu Stvoriťeľu"), počas toho intronizácia Evanjelia. - Prečítanie Evanjelia (s pozdravmi ako vo sv. omši) - Prednáška - Niekoľko minút na rozjímanie - Primeraná pieseň - Spoločná modlitba alebo iná zodpovedajúca modlitba - Sviatostné alebo kňazské požehnanie ===HBS: NOVÁ EVA - PRVÝ NOVÝ ČLOVEK=== Lk 1, 26 - 38 '''Rozvinutie témy:''' V dejinách ľudstva nie je udalosť, ktorá by sa pripomínala a uctievala tak, ako Zvestovanie. Oddávna trikrát denne v nespočetných katolíckych kostoloch celého sveta znejú zvony. Milióny ľudí v tom čase prerušujú svoju prácu, aby sa pomodlili !Anjel Pána!, modlitbu, v ktorej ožíva scéna, ktorej opis sme pred chvíľou počuli. Prečo je to tak? Je táto udalosť skutočne taká nezvyčajná a dôležitá, že si zasluhuje takúto spomienku? Aby sme pochopili jej význam, treba ju porovnať s inou udalosťou, rovnako nezvyčajnou a plodnou na dôsledky pre celé ľudstvo. Scéna pokúšania prvých rodičov v raji. Čítanie: Gn 3, 1 - 6 '''Komentár k tejto udalosti''' - Zúčastnené osoby: Adam, Eva, had (satan), Boh Stvoriteľ - Pozadie, situácia: Boh od večnosti sám v sebe šťastný, najvyššie Dobro, Láska, tvorí svet, tvorí človeka, aby mu dal podiel na svojom šťastí. - Prvotný Boží plán: Stvoriť človeka na svoj obraz a podobu ako osobu rozumnú a slobodnú, schopnú milovať, povolať ho k zjednoteniu so Sebou skrze lásku. Stvoriť človeka nie samého, ale ako rodinu, spoločenstvo, ktoré skrze lásku má mať podiel na šťastí a živote s Bohom. - Hriech - zmarenie Božích plánov, človek obracia svoju lásku na seba, uzatvára sa v sebe, aby hľadal šťastie v užívaní seba a sveta. Ľudská rodina (nielen Adam, ale aj my) stráca šťastie spoločenstva s Bohom - prvotný hriech. - Boh sa nevzdáva svojich plánov. Hneď oznamuje: "Nepriateľstvo ustanovujem medzi tebou a ženou" (1Moj 3, 15), pripravuje (Starý zákon) obnovu všetkého, vykúpenie, nové stvorenie a novú zmluvu. Nové stvorenie - Prichádza "plnosť časov", počiatok novej éry, bod, v ktorom sa zmenia dejiny. Zvestovanie. - Udalosť, ktorá je opakom udalosti v raji ("Mutans Hevae nomen": Eva - Ave). - Osoby: Mária - nová Eva, Gabriel - Anjel svetla, Boh Otec, Kristus - nový Adam. - Iné správanie sa novej Evy. Dialóg, uvažovanie, napokon súhlas: "Hľa, služobnica Pána, nech sa mi stane... Neposlušnosť Evy: odtrhnuté ovocie - smrť Poslušnosť Márie: požehnaný plod jej života - Ježiš, život pre nás. '''Prehĺbenie:''' EVA: - Neposlušnosť, strata milosti, sebaláska - Prvé stvorenie, matka ľudstva v prirodzenom poriadku - Božie dielo, pokrivené zničené MÁRIA: - Poslušnosť, plná milosti, oddanie sa Bohu - Nové stvorenie, nová Eva, matka nových ľudí, matka v poriadku milosti - Nepoškvrnené uskutočnenie ideálu ľudstva, dokonalá realizácia správneho vzťahu človeka k Bohu ===ZÁVERY=== - Dva názory v ktorých si máme vybrať. - Každý z nás má v sebe dedičstvo Adama a Evy, sklon ísť po ich stopách. Sme "dcérami Evy" a "synmi Adama". Ale každý z nás, vo sv. krste znovunarodený ako nové stvorenie je dieťaťom Márie, povolaným ísť po jej stopách. - Chceme sa zahľadieť na Máriu, náš životný ideál, aby sme ju nasledovali, vytvárali v sebe jej vzťah k Bohu. To je naša úloha na celý život. - Lepšie spoznať tento ideál, vykročiť na cestu jeho uskutočňovania - to je cieľ oázy. Tu sa môže zjaviť určitá ťažkosť, ktorú chceme prekonať. Niekto môže povedať: Veď Kristus je nový Adam, prvý človek, teda on je pre nás vzorom k nasledovaniu. Prečo potom poukazujeme na Nepoškvrnenú ako na náš vzor? Nie je to tak, že Nepoškvrnená je vzorom pre dievčatá a pre chlapcov je vzorom Kristus? Vysvetlíme si to. Kristus je určite pravzorom nového človeka, cieľom nášho života. Jemu sa máme stať podobnými, v Neho sa premieňať, On je Cesta, Pravda i Život. Mária ako prvá z ľudí prijala Krista, bola mu oddaná aj poddaná, bola s Ním úplne Zjednotená, preto je pre nás bližším vzorom. Pre všetkých ľudí, nielen pre dievčatá a ženy. Všetci sme pozvaní k tomu, aby sme tak ako ona vstúpili do vzťahu s Kristom, prijali Ho, oddali Mu svoj život. Prehĺbme ešte tajomstvo nového človeka. Nový človek je človek dialógu, stretnutia, lásky, dosahuje svoju plnosť v dávaní seba, vlastní seba v dávaní seba. Jediným "Ty" pre naše "ja" je Kristus. On je cieľom dialógu aj cieľom lásky. Nepoškvrnená je vzorom uskutočnenia ľudského povolania k zjednoteniu s Kristom, ktoré spočíva v tomto: stať sa v ňom "novým stvorením". Na otázku: prečo je Mária našim ideálom, odpovedáme: lebo Mária je prijatím Krista. Preto sme celý tento deň rozjímali tajomstvo Zvestovania - tajomstvo Márie, ktorá príjíma Krista. 1885 4857 2005-12-18T12:38:19Z Mireksoteria 23 '''O úcte svätých všeobecne''' [[Image:Icon 03034 Odigitriya.jpg|right|120 px]] *[[Modlitby: Úcta svätých|Prečo a ako si uctievame svätých?]] *[[Modlitby: Účinkovanie svätých|Aktívna účasť svätých v ekonómii spásy]] '''Úcta preukazovaná Panne Márii''' * [http://www.iprimus.ca/~mbc24/CLANKY/0041_maria_namietky_.htm Mária, jej miesto v Božích plánoch] * [http://www.iprimus.ca/~mbc24/200-300-Q/208_modlitba_k_marii_.htm Neuráža modlitba k Márii Boha?] * [http://www.iprimus.ca/~mbc24/Q%20101-150/130_marianska_ucta_.htm Mariánsky kult - nejde o modloslužbu?] * [http://www.frcth.uniba.sk/new/faculty/pastoral/O_pravej_ucte_k_Panne_Marii.doc Ľudovít Mária Grignion z Montfortu: O pravej úcte k Panne Márii] 1886 3982 2005-10-10T19:54:43Z Mireksoteria 23 Výraz "liturgia" znamená pôvodne "verejné dielo", "službu v mene ľudu alebo v prospech ľudu". V kresťanskej tradícii znamená, že Boží ľud sa zúčastňuje na "Božom diele". Prostredníctvom liturgie Kristus, náš Vykupiteľ a Veľkňaz, pokračuje vo svojej Cirkvi, s ňou a skrze ňu v diele nášho vykúpenia. V Novom zákone sa slovom "liturgia" označuje nielen slávenie Božieho kultu ale aj ohlasovanie evanjelia a činorodá láska. Vo všetkých týchto prípadoch ide o službu Bohu a ľuďom. Cirkev je pri liturgickom slávení služobnicou na obraz svojho Pána, jediného "Liturga" , lebo má účasť na jeho kňazstve (kult), ktoré je prorocké (ohlasovanie slova) a kráľovské (služba lásky). " Liturgia sa teda právom pokladá za vykonávanie kňazského úradu Ježiša Krista. V nej sa vnímateľnými znakmi naznačuje a spôsobom vlastným každému z nich uskutočňuje posväcovanie človeka a tajomné telo Ježiša Krista, čiže Hlava a jej údy, vykonáva dokonalý verejný kult. Preto každé liturgické slávenie ako dielo Krista Kňaza a jeho tela, ktorým je Cirkev, je nanajvýš posvätnou činnosťou, ktorej účinnosti sa ani významom, ani stupňom nevyrovná nijaká iná činnosť Cirkvi." /2. vatik. koncil/ KKC 1069-1070 Liturgia nevyčerpáva celú činnosť Cirkvi: má ju predchádzať evanjelizácia, viera a obrátenie. Vtedy môže prinášať ovocie v živote veriacich - nový život podľa Ducha, angažovanie sa v poslaní Cirkvi a službu jej jednote. Liturgia je aj účasťou na Kristovej modlitbe, ktorou sa Kristus obracia na Otca v Duchu Svätom. Každá kresťanská modlitba nachádza v liturgii svoj prameň a svoj cieľ. Prostredníctvom liturgie sa vnútorný človek zakoreňuje a upevňuje v nesmiernej láske, ktorou nás miluje Otec vo svojom milovanom Synovi. To sa samo "obdivuhodné Božie dielo prežíva a zvnútorňuje každou modlitbou "v každom čase v Duchu" (Ef 6,18). KKC 1072-1073 Liturgia je vrchol, ku ktorému smeruje činnosť Cirkvi, a zároveň prameň, z ktorého vyviera všetka jej sila. Je teda vynikajúcim miestom pre katechézu Božieho ľudu. "Katechéza je svojou povahou spätá s každým liturgickým a sviatostným slávením, lebo vo sviatostiach, najmä v Eucharistii, Ježiš Kristus plne pôsobí, aby pretváral ľudí." /Ján Pavol II. Catechesi tradendae, 23/ KKC 1074 Duch Svätý dáva duchovné chápanie Božieho slova tým, čo ho čítajú a počúvajú, a to podľa dispozícii ich srdca. Prostredíctvom slov, úkonov a symbolov, ktoré tvoria osnovu liturgického slávenia, vovádza veriacich a vysvätených služobníkov do živého vzťahu s Kristom, ktorý je Slovom a Obrazom Otca, aby mohli uviesť do svojho života zmysel toho, čo pri slávení počúvajú, kontemplujú a konajú. "Slovom spásy... sa živí v srdci veriacich viera, ktorou spoločenstvo veriacich vzniká a rastie." /2. vat. koncil, Presbyterorum ordinis, 4/ Ohlasovanie Božieho slova sa neobmedzuje iba na poučenie, ale vyžaduje odpoveď viery ako súhlas a záväzok vzhľadom na zmluvu medzi Bohom a jeho ľudom. A je to znova Duch Svätý, ktorý dáva milosť viery, posilňuje ju a dáva jej rásť v spoločenstve. Liturgické zhromaždenie je predovšetkým spoločenstvom vo viere. KKC 1101-1102 Kresťanská liturgia nielen pripomína udalosti, ktoré nás spasili, ale ich aj aktualizuje, sprítomňuje. Kristovo veľkonočné tajomstvo sa slávi, neopakuje sa; opakujú sa iba slávenia. Pri každom z nich sa uskutočňuje vyliatie Ducha Svätého, ktorý aktualizuje jediné tajomstvo. KKC 1104 V liturgii Cirkvi sa Boh Otec zvelebuje a adoruje ako prameň všetkých požehnaní stvorenia a spásy, ktorými nás požehnal vo svojom Synovi, aby nám dal Ducha adoptívneho synovstva. Kristovo pôsobenie v liturgii je sviatostné, lebo jeho tajomstvo spásy sa v nej sprítomňuje mocou jeho Svätého Ducha; lebo jeho telo, ktorým je Cirkev, je akoby sviatosť (znak a nástroj), ktorou Duch Svätý dáva účasť na tajomstve spásy; lebo putujúca Cirkev prostredníctvom svojich liturgických slávení už má účasť na nebeskej liturgii a vopred ju okusuje.. Poslaním Ducha Svätého v liturgii Cirkvi je pripravovať zhromaždenie na stretnutie s Kristom; pripomínať a predstavovať Krista viere zhromaždenia; svojou pretvárajúcou mocou sprítomňovať a aktualizovať Kristovo spasiteľné dielo a pôsobiť, aby dar spoločenstva v Cirkvi prinášal ovocie. KKC 1110-1112 "Napodobňujte Boha ako milované deti a žite v láske tak, ako aj Kristus miluje nás a vydal seba samého Bohu za nás ako dar a obetu ľúbeznej vône!" /Ef 5,1/ Pôvodný zdroj: [[http://www.benedikt.aggio.sk/modules.php?name=News&file=article&sid=38]] {{Modlitby}} 1887 4130 2005-10-20T06:48:39Z 195.146.142.2 /* Múdrosť */ ==Úvod== "A nechcem, bratia, aby ste nevedeli o duchovných daroch. Viete, že keď ste boli pohanmi, ťahalo vás to a chodili ste za nemými modlami. Preto vám vyhlasujem, že nik, kto hovorí v Božom Duchu, nepovie: "Prekliaty Ježiš!", a nik nemôže povedať: "Ježiš je Pán", iba ak v Duchu Svätom. Dary milosti sú rozličné, ale Duch je ten istý. Aj služby sú rozličné, ale Pán je ten istý. A rozličné sú aj účinky, ale Boh, ktorý pôsobí všetko vo všetkých, je ten istý. Každý však dostáva prejavy Ducha na všeobecný úžitok. Jeden dostáva skrze Ducha slovo múdrosti, iný podľa toho istého Ducha slovo poznania, iný vieru v tom istom Duchu a iný v tom istom Duchu dar uzdravovať, iný schopnosť robiť zázraky, iný prorokovať, iný rozlišovať duchov, iný dar rozličných jazykov a iný vysvetľovať jazyky. Ale toto všetko pôsobí jeden a ten istý Duch, ktorý rozdeľuje každému, ako chce." /1 Kor 12,1-11/ "Tak aj Duch prichádza na pomoc našej slabosti, lebo nevieme ani to, za čo sa máme modliť, ako treba; a sám Duch sa prihovára za nás nevysloviteľnými vzdychmi A ten, ktorý skúma srdcia, vie, po čom Duch túži: že sa prihovára za svätých, ako sa páči Bohu." /Rim 8,26-27/ Kresťania dostávajú sedem darov Ducha Svätého: dar múdrosti, dar rozumu, dar rady, dar sily, dar poznania, dar nábožnosti a dar bázne voči Bohu. KKC 1845 ===Múdrosť === "Aká hĺbka Božieho bohatstva, múdrosti a vedomosti! Aké nepochopiteľné sú jeho súdy a nevyspytateľné jeho cesty! Veď kto poznal Pánovo zmýšľanie? Alebo kto bol jeho radcom? A kto mu dal niečo prvý, aby mu bolo treba vrátiť? Lebo od neho, skrze neho a pre neho je všetko. Jemu sláva naveky. Amen." /Rim 11,33-36/ "Daj teda svojmu sluhovi srdce pozorné, aby spravoval tvoj ľud a rozlišoval medzi dobrým a zlým." /1 Kr 3,9/ Duch Svätý dáva niektorým veriacim dary múdrosti, dar viery a dar rozoznávania duchov vzhľadom na to spoločné dobro, ktorým je modlitba (duchovné vedenie). Muži a ženy, ktorí sú obdarení týmito darmi, sú pravými služobníkmi živej tradície modlitby: Preto duša, ktorá chce robiť pokrok v dokonalosti, má podľa rady svätého Jána z Kríža "pozorne zvažovať, do čích rúk sa zveruje, lebo aký je učiteľ, taký bude aj žiak, a aký je otec, taký bude aj syn". A dodáva, že duchovný vodca "má byť nielen učený a rozvážny, ale aj skúsený... Ak nemá skúsenosť s tým, čo je čistý a opravdivý duch, nebude vedieť uviesť do neho dušu, keď jej ho Boh dá, ba ani ho nepochopí." /Živý plameň lásky/ KKC 2690 ===Rozum === "Syn môj, ak prijmeš moje výroky a moje prikázania schováš u seba, ak budeš napínať ucho za múdrosťou a nakloníš si srdce k umnosti, keď budeš vzývať rozumnosť, dovolávať sa svojím hlasom umnosti, ak ju budeš hľadať ako strieborniak a sliediť za ňou ako za skrytými pokladmi, vtedy porozumieš bázni pred Pánom a získaš Božie poznanie". /Prísl 2,1-5/ ===Rada === "Blažený človek, čo nekráča podľa rady bezbožných a nechodí cestou hriešnikov, ani nevysedáva v kruhu rúhačov, ale v zákone Pánovom má záľubu a o jeho zákone rozjíma dňom i nocou. Je ako strom zasadený pri vode, čo prináša ovocie v pravý čas, a jeho lístie nikdy nevädne; darí sa mu všetko, čo podniká." /Ž 1,1-3/ ===Sila === "Moja sila a moja udatnosť je Pán a stal sa mi spásou." /Ex 15,2/ ===Poznanie === "Chváľte Pána v jeho svätyni, chváľte ho na jeho vznešenej oblohe. Chváľte ho za jeho činy mohutné, chváľte ho za jeho nesmiernu velebnosť. Chváľte ho zvukom poľnice, chváľte ho harfou a citarou. Chváľte ho bubnom a tancom, chváľte ho lýrou a flautou. Chváľte ho ľubozvučnými cimbalmi; chváľte ho jasavými cimbalmi; všetko, čo dýcha, nech chváli Pána." /Ž 150/ ===Nábožnosť === "Lepšie je utiekať sa k Pánovi, ako sa spoliehať na človeka. Lepšie je utiekať sa k Pánovi, ako sa spoliehať na mocnárov." /Ž 118, 8-9/ "Pánova pravica mocne zasiahla, Pánova pravica ma zdvihla; Pánova pravica mocne zasiahla." Ja nezomriem, budem žiť a vyrozprávam skutky Pánove. /Ž 118, 16-17/ ===Bázeň Božia === "Základom poznania je bázeň pred Pánom, (len) blázni pohŕdajú múdrosťou a nácvikom." /Prísl 1,7/ "Bázeň pred Pánom predlžuje dni života, lež roky bezbožných sa skracujú." /Prísl 10,27/ "Blažený muž, ktorý sa bojí Pána a má veľkú záľubu v jeho príkazoch." /Ž 112,1/ Vďaka pomoci Ducha Svätého sa v živote Cirkvi môže prehlbovať chápanie tak skutočností, ako aj slov pokladu viery: - "rozjímaním a štúdiom veriacich, ktorí o nich premýšľajú vo svojom srdci" (Dei Verbum, 8), najmä "teologickým bádaním" sa dosahuje "hlboké poznanie zjavenej pravdy" (GS, 62); - dôverným poznaním duchovných skutočností zo skúsenosti [veriacich]; "Božie slová rastú s tým, kto ich číta." /sv. Gregor Veľký/; - "kazateľskou činnosťou tých, ktorí s biskupským nástupníctvom dostali hodnovernú charizmu pravdy." /Dei Verbum, 8/ KKC 94 Otcovo zjavenie seba samého, ktoré uskutočnil skrze svoje Slovo v Duchu Svätom, ostáva prítomné a pôsobí v Cirkvi: "Boh, ktorý kedysi prehovoril, neprestajne sa zhovára s Nevestou svojho milovaného Syna a Duch Svätý, skrze ktorého živý hlas evanjelia zaznieva v Cirkvi a jej prostredníctvom vo svete, uvádza veriacich do plnej pravdy a dáva Kristovmu slovu bohato v nich prebývať." /Dei Verbum, 8/ KKC 79 Pane, náš Vládca, aké vznešené je tvoje meno na celej zemi! Tvoja veleba sa vznáša nad nebesia. Z úst nemluvniat a dojčeniec pripravil si si chválu naprotiveň svojim nepriateľom, aby si umlčal pomstivého nepriateľa. Keď hľadím na nebesia, dielo tvojich rúk, na mesiac a na hviezdy, ktoré si ty stvoril: čože je človek, že naň pamätáš, a syn človeka, že sa ho ujímaš? Stvoril si ho len o niečo menšieho od anjelov, slávou a cťou si ho ovenčil a ustanovil si ho za vládcu nad dielami tvojich rúk. Všetko si mu položil pod nohy: ovce a všetok domáci statok aj všetku poľnú zver, vtáctvo pod oblohou a ryby v mori i všetko, čo sa hýbe po dne morskom. Pane, náš Vládca, aké vznešené je tvoje meno na celej zemi! /Ž 8/ * Pôvodný zdroj: [http://www.benedikt.aggio.sk/modules.php?name=News&file=article&sid=29] {{Výhonok katechézy}} 1888 5661 2006-04-17T21:43:55Z AtonX 2 REDIRECT [[Šablóna:Vymazať]] #REDIRECT [[Šablóna:Vymazať]] 1889 4036 2005-10-11T18:24:19Z Mireksoteria 23 /* VÝZNAM STÁTIA, KĽAČANIA, SEDENIA A ÚKLONU V LITURGII */ ==VÝZNAM STÁTIA, KĽAČANIA, SEDENIA A ÚKLONU V LITURGII == ===Státie=== Stáť vzpriamene je prejavom úcty, dôstojnosti. Pri liturgii je státie prejavom, vonkajším znakom úcty voči Bohu ako najvyššiemu Pánovi. Osobitne tento postoj patrí liturgovi ako prostredníkovi medzi spoločenstvom veriacich a Bohom. Státie je základným liturgickým postojom, znamená aktivitu človeka v liturgii a ochotu konať. Je ťiež prejavom vďaky a očakávania. Človek stojac pred Bohom v modlitbe sa otvára pre nebeské veci a ako slobodná bytosť sa vedome dáva Bohu k dispozícii. V státii videli cirkevní otcovia tiež prejav slobody Božích detí. Na rozdiel od otrokov, ktorí sa museli v prítomnosti svojho pána hlboko klaňať, prípadne kľačať. ===Kľačanie=== Kľačanie ako dlhší modlitbový postoj či ako prechodné gesto (pokľaknutie) bolo prevzané zo starých pohanských zvykov. Pokľaknutie je aj v Starom zákone vyjadrením úctivej bázne a podriadenosti Božej vôli. Kto kľačí ten prosí, preto aj kresťania mnohé svoje pobožnosti konali a konajú po kľačiačky. U kresťanov je kľačanie resp. pokľaknutie prejavom: * pokory - telo sa približuje k zemi, na pohľad sa zmenšujeme (Sv. Hieronym učil, že telesné pokľaknutie má byť sprevádzané aj pokľaknutím srdca) * vrúcnosti – veľká prosba sa vo všeobecnosti naznačuje pokľaknutím * poklony a úcty – podľa príkladu mudrcov z Východu je kľačanie prejavom adorácie * oslavy, adorácie Boha ===Úklon=== Je prejavom hlbokej úcty a oslavy. Rozlišujeme: * malý úklon – úklon hlavy * stredný úklon – úklon v ramenách * hlboký úklon – úklon celého trupu v pravom uhle (pričom by sa mali končeky prstov zložených rúk dotknúť nôh na úrovni kolien) Čas a charakter úklonu určujú jednotlivé liturgické knihy (breviár, misál, sakramentár). ===Sedenie=== Sedenie v minulosti prislúchalo úradným osobám a učiteľom ako znak moci a dôstojnosti. Sedenie je aj postoj počúvajúceho žiaka. Môže tiež znamenať odpočinok. Predovšetkým je to postoj, ktorý úľahčuje sústredenie potrebné na počúvanie, prijímanie a rozjímanie Božeiho slova. Ak pri vysluhovaní sviatosti zmierenia kňaz sedí, vyjadruje tým súdny charakter tejto sviatosti. ==VEĽKONOČNÝ OKRUH (pôstne aj veľkonočné obdobie + stručný dejinný prehľad) == ===Pôstne obdobie=== Pôstne obdobie je zamerané na Veľkú noc. Aj pôstna litrgia pripravuje na slávenie Veľkonočného tajomstva (katechumenov na krst a veriacich tým, že im pripomína ich krst a nabáda ich na pokánie). Pôstne obdobie začína Popolcovou stredou a trvá do Zeleného štvrtka do svätej omše Pánovej večere. Pôstnych nedelí je 6, pričom 6. nazývame Kvetná nedeľa a začína sa ňou Veľký týždeň. So začiatkom pôstu je spojený aj obrad posypávania hláv popolom (tento zvyk pochádza zo stredoveku). Modlitba pri svätení popola upozorňuje na pominuteľnosť a ukazuje prostriedok na získanie nepominuteľných hodnôt v skutkoch pokáni a v účasti na veľkonočnom tajomstve. Pôst bol spočiatku prípravným časom na Veľkú noc trval 40 hodín (začínal sa na Veľký piatok). V 3. storočí trval celý Svätý týždeň a Nicejský koncil (325) zaviedol štyridsaťdenný pôst. Podľa tradície pôst spočíval v jedninom dennom pokrme, zrdžiavania sa mäsitých pokrmov, vína a iného alkoholu. V staroveku bol pôst dobrovoľný, až stredovek zaviedol povinnosť postiť sa. Pôst v minulosti mal viesť aj k tomu, aby ľudia to čo ušetrili, dali na dobročinné ciele. Dnes sa zanedbal spoločenský aspekt pôstu. Pôst nás učí sebaovládaniu, vnútornej disciplíne, pomáha naprviť krivdy, je dôkazom, že naše pôstne obrátenie je úprimné. Pôst charakterizujú 3 dominantné prvky: * pripomienka krstu * skutky pokánia * horlivejšia modlitba (resp. iné náboženské úkony) O umučení Pána hovorí v pôstnej liturgii iba Veľký týždeň, hoci ľudová zbožnosť prijala túto tému ako hlavnú v celom pôstnom čase (pobožnosť Krížovej cesty, pôstne kázne a náboženské piesne). Každá pôstna nedeľa má svoj vlastný charakter tým, že má vlastný omšový fromulár, vlastné biblické čítania aj prefáciu. Prvé dve nedele ukazujú kresťanovi Ježišovu cestu, ktorá vedie cez boj proti zlobe a cez utrpenie ku spáse. Ďalšie tri nedele nadväzujú na krst (najmä v cykle A). Na piatu pôstnu nedeľu je napojený zvyk zahaľovať kríže a obrazy (tento zvyk sa ponecháva na rozhodnutie biskupskej konferencie). Pôvodne sa obrazy a kríže zahaľovali cez celý pôst (ich bohaté zdobenie pripomínalo skôr Kristovo víťazstvo). Na šiestu pôstnu nedeľu Cirkev slávi pamiatku slávnostného vstupu do Jeruzalema. Procesia je výzvou nasledovať Krista Kráľa a ísť v ústrety veľkonočnému tajomstvu. Ako evanjelium sa číta opis Pánovho umučenia podľa jedného zo synoptikov. ===Veľkonočné trojdnie=== Umučenie, smrť a zmŕtvychvstanie Ježiša Krista je vnútornou silou viery kresťanov, prameňom spásy a základom pre všetky liturgické slávnosti. Tento najdôležitejší sviatok sa už aspoň od 4. storočia slávi 3 dni. Podľa nového liturgického kalendára sa Veľkonočné trojdnie začína omšou Večere Pána a svoje vyvrcholenie dosahuje Veľkonočnou vigíliou, končí vešperami Veľkonočnej nedele. Nicejský koncil (325) rozhodol, že Veľká noc sa bude každoročne sláviť v nedeľu po prvom jarnom mesačnom splne (medzi 22.3. a 25.4.). So slávením Veľkej noci sa už veľmi skoro spojilo rozdávanie ovocia vykúpenia – sviatosťou krstu boli katechumeni začlenovaní do Cirkvi (na veľkonočnú vigíliu) a spoločne s krstom bola spojená aj sviatosť birmovania a eucharistia. ===Zelený štvrtok=== V tento deň sa kajúcnici zmierovali s Cirkvou a Bohom, aby spoločne s ostatnými mohli mať účasť na eucharistii. Bol to deň vzrušeného ľútostivého, ale i radostného plaču, keď sa hriešnici po dlhšom pokáni mohli zúčastniť na sviatostiach Cirkvi.Ľudové pomenovanie Zelený štvrtok bolo prevzaté z germánskeho názvoslovia Gründonnerstag (greinen, nariekať). V ten deň sa svätili oleje, pomazanie nimi bolo znakom úzkeho spojenia s Kristom. V ten deň koncelebrovaná svätá omša Pánovej večere posilňuje jednotu Kristovej obety, jednotu kňazstva i jednotu celého Božieho ľudu pri jednom stole. Po liturgickej obnove II.VK sa v predpoludňajšom čase v katedrálnych chrámoch slávi missa chrismatis, ktorú koncelebrujú kňazi biskupstva spolu so svojím biskupom. On pred záverom eucharistickej modlitby svätí olej chorých a po svätom prijímaní svätí olej katechumenov a konsekruje krizmu. Táto omša sa pokladá za jeden z hlavných prejavov plnosti kňazstva biskupa a za znamenie úzkej jednoty kňazov s biskupom. Pri tejto svätej omši si kňazi biskupstva verejne obnovia svoje kňazské sľuby. Sväté prijímanie sa môže udeľovať veriacim jedine pri svätej omši (chorým je dovolené udelovať ho po celý deň). Svätá omša Pánovej večere je už súčasťou Veľkonočného trojdnia. Jej texty nás v duchu prenášajú do večeradla, kde Kristus pri poslednej večeri ustanovil eucharistickú obetu tela a krvi aj sviatosť kňazstva. Tam tiež vyzval apoštolov, aby prejavovali bratskú lásku voči všetkým, tým, že im umyl nohy (obrad umývania nôh - mandatum je známy od 12. stor.). Počas spevu „Sláva Bohu na výsostiach“ zvonia všetky zvony a hrá orgán, potom zmĺknu až do večera Veľkej soboty. Odnášanie plachiet, svietnikov a krížov má dnes symbolický význam, lebo pripomína Ježišove utrpenie a vyzliekanie zo šiat (v minulosti sa robilo z bezpečnostných dôvodov). Prenášanie Sviatosti je vľmi straý zvyk, na Zelený štvrtok symbolizuje Ježišove uväznenie. ===Veľký piatok=== Dnes sa veľkopiatočná liturgia koná popoludní. Začína sa modlitbou kňaza a prisluhujúcich, ktorí buď kľačia alebo ležia pred oltárom v rúchu červenej farby. Časti liturgie Veľkého piatka: * bohoslužba slova, ktorá je ukončená slávnostnou modlitbou veriacich * slávnostná poklona krížu * sväté prijímanie * procesia k Božiemu hrobu ==Biela sobota== Je dňom smútočného ticha. Cirkev zotrváva pri Pánovom hrobe a rozjíma o jeho utrpení a smrti. Sv. Omša sa neslávi až do Veľkonočnej Vigílie. Sv. Príjímanie sa podáva iba ako Viatikum. Biela (prázdna) sobota nemá vlastnú liturgiu. Veľkonočná Vigília už patrí k Nedeli. ==Veľká Noc== Začína Veľkonočnou Vigíliou. Celá liturgia Veľkonočnej liturgie je vlastne nočním bdením (vigilare – bedliť). Časti Veľkonočnej vigílie: * obrad svetla (požehnanie ohňa, príprava sviece, sprievod, chválospev) * liturgia Slova * liturgia Krstu * liturgia Eucharistie * obrad Vzkriesenia v Božom hrobe alebo procesia ==Veľkonočné obdobie== Má byť časom radosti a plesania, 50 dní ako jeden deň, ako jedna Veľká Nedeľa. Podľa údajov zo Skutkov apoštolov, na 40. deň od Pánovho zmŕtvychvstania je slávnosť Nanebovstúpenia Pána. Dni po nanebovstúpení pripravujú veriacich na prijatie Ducha Svätého (novéna) a biblické čítania tých dní obsahujú prísľub zoslania Ducha Svätého. ==VIANOČNÝ OKRUH== ===Advent=== Je prípravným obdobím slávenia tajomstiev Narodenia Pána. Začína sa prvými vešperami prvej adventnej Nedele, ktorá je najbližšie k 30. novembru a trvá do prvých vešpier Narodenia Pána. Adventné obdobie sa delí na 2 častí: 1. časť dáva dôraz na očakávanie 2. príchodu Krista na konci časov, 2. časť je príprava veriacich s Kristom pri jasliach. 17. december tvorí hranicu týchto dvoch častí. ===Slávnosť Narodenia Pána=== Obsahom Slávnosti je Ježiš Kristus ako pravý Boh a pravý človek, ktorý sa narodil z Márie Panny. Liturgická slávnosť Narodenia Pána trvá 8 dní – je to slávnosť s oktávou. ===Vianočné obdobie=== Nedeľu v oktáve pripadá sviatok Svätej rodiny (ak v oktáve nie je Nedeľa, tak sa slávi 30. decembra). Na zakončenie občianskeho roka sa odporúča slávnostná pobožnosť, na znak vďaky za zverený poklad času, na odprosenie za hriechy a za nevyužitie tohto daru. Posledným dňom oktávy je slávnosť Bohorodíčky Márie. Je to prejav úcty panenskej Matke, pri čom sa pripomína aj najsvätejšie meno Ježiš. ===Slávnosť Zjavenia Pána=== Na najbližšiu Nedeľu po Zjavení Pána sa slávi Krst Krista Pána, tento sviatok je ukončením obdobia Narodenia Pána – Vianočného okruhu sviatkov. ==OBDOBIE CEZ ROK == Obdobie cez rok sa začína v pondelok po Nedeli Krstu Krista Pána a trvá do utorka pred Popolcovou stredou. Potom je prerušené a pokračuje pondelok po slávnosti Zoslania Ducha Svätého až po prvé vešpery prvej adventnej Nedele. Trvá 30 alebo 40 týždňov. V tomto čase slávi Cirkev v liturgii celé Kristovo tajomstvo, osobitne v Nedele. 2. február Sviatok Obetovania Pána (Hromnice) 25. marca Slávnosť Zvestovania Pána ===Dogmatické sviatky:=== *Slávnosť Najsvätejšej Trojice (1. Nedeľa po zoslaní Ducha Svätého) *Slávnosť Najsvätejšieho Kristovho Tela a Krvi *Sviatok Najsvätejšieho Srdca Ježišovho (v piatok po 2. Nedeli po zoslaní Ducha Svätého) *Sviatok Povýšenia svätého Kríža (14. septembra) *Sviatok Premenenia Pána (6. augusta) *Slávnosť Kristra Kráľa (posledná Nedeľa obdobia cez rok) ===PANNA MÁRIA V LITURGII (SVIATKY – KEDY SÚ, AJ SPOMIENKY) === Dôvodom osobitnej úcty Pnnny Márie je je úzky vzťah k vykupiteľskému dielu jej Syna Ježiša Krista. *8. decembra Nepoškvrnené počatie Panny Márie – vyhlásením dogmy o Nepoškvrnenom počatí (1854), sa tento sviatok stal prikázaným sviatkom. *1. januára slávnosť Bohorodičky Márie *11. februára ľubovoľná spomienka Lurdskej Panny Márie (na základe zjavení Panny Márie v roku 1858) *24. mája Panny Márie Pomocnice Kresťanov *2. júla Sviatok Navštívenia Panny Márie (Levočskej Panny Márie) *15. augusta Slávnosť Nanebovzatia Panny Márie *8. septembra Sviatok Narodenia Panny Márie *15. septembra Slávnosť Sedembolestnej Panny Márie Patrónky Slovenska *7. októbra Povinná spomienka Ružencovej Panny Márie *21. novembra Povinná spomienka Obetovania Panny Márie *Sobota po slávnosti Najsvätejšieho srdca Ježišovho je ľubovolná spomienka Nepoškvrneného Srdca Panny Márie. ===SVÄTÍ V LITURGII === *24. júna Sviatok Narodenia Sv. Jána Krstiteľa (stáročia to bol prikázaný sviatok) *19. marca Sv. Jozef, Ženích Panny Márie *29. júna Sv. Petra a Pavla *29. septembra Sv. Archanjelov Michala, Gabriela a Rafaela *1. novembra Sviatok Všetkých svätých *2. novembra Spomienka na všetkých verných zosnulých ===CHRÁMOVÝ PRIESTOR === Presbytérium (oltár, sedes, ambóna, Bohostánok, bočný stolík na obetné dary), loď, chór. ===LITURGICKÉ NÁDOBY POTREBNÉ NA SV. OMŠU === Kalich, paténa, ampulky, cibórium, monštrancia, kadidelnica, korporál, palla. ==LITURGICKÉ FARBY LITURGICKÝCH RÚCH == Biela, červená, zelená, fialová, čierna, ružová (+ zlatá a modrá). ==TRI SKUPINY POBOŽNOSTÍ == Liturgická činnosť: * ustanovená Kristom alebo Cirkvou * vykonávaná v mene Kristovom al. Cirkvi * vykonávaná osobami určenými cirk. zákonom * podľa kníh schválených Apoštolskou stolicou Pobožnosti – ak chýba nejaká podmienka. ==Sväteniny== Pobožnosti: #rozhodnutia Svätej stolice, v kostole, vedené kňazom (Krížová cesta,...) #pobožností jednotl. diecéz, regiónov s povolením biskupa #súkromné pobožnosti 1890 4030 2005-10-11T18:09:08Z Mireksoteria 23 ==Podstata a pomenovanie== '''Officium''' – tento pojem znamenal každú kresťanskú pobožnosť, každý druh bohoslužby. Postupom času sa toto pomenovanie používalo len na označenie liturgických modlitieb Cirkvi. Breviarium – toto pomenovanie pochádza z „brevis“ – krátky, lebo breviár je skrátením všetkých liturgických kníh. Znamená buď samotnú modlitbu Cirkvi aj knihu, v ktorej sú tieto úradné modlitby. Lituria horarum – liturgia hodín je najmladšie pomenovanie. Cirkevné modlitby sú totiž rozložené tak, že zachytávajú každú dennú dobu, aby celý deň bol posvätený oslavou Boha. Liturgia hodín je verejnou modlitbou, ktorú v mene Cirkvi prednášajú kňazi (a inéCirkvou na to poverené osoby) s úmyslom chváliť a oslavovať Boha, vyprosovať potrebnú milosť, ďalej uskutočňovať Kristovo dielo na zemi, posväcovať celý priebeh dňa a noci. Modlitbová bohoslužba je modlitbou celej Cirkvi, preto má na nej každý člen Cirkvi aspoň habituálny (pasívny) podiel. Je ale veľmi užitočné, aby sa do tejto modlitby zapájali aj iní, preto sa odporúča, aby sa hlavné hodinky modlili spoločne v kostole (porov. SC). ==Dejiny liturgie hodín== Kresťania prvých storočí si uvedomovali, že sa modlia nie len preto, že to prikázal Pán, ale že sa modlia spolu s ním oslavujúc Boha a že modlitbou pomáhajú spasiť svet. Okolo roku 200 už boli známe ako hlboko vžitý prostriedok denné modlitby, v ktorých sú náznaky jednotlivých častí neskorších kanonických hodiniek. Tento súkromný poriadok sa stal východiskom pri tvorbe cirkevného ofícia (sobitne to platí pri nočných kanonických modlitbách). Prima a kompletórium majú svoje miesto vzniku v kláštoroch a rovnako aj ďalší rozvoj cirkevného ofícia na Zápede prebiehal pod vplyvom rehoľných regúl (regula Jána Kasiána, Cézara z Arles... a najväčší vplyv mala regula sv. Benedikta z Nurcie). Sv. Benedikt rozdelil kanonické hodiny na denné a nočné a rozlíšil nedeľné a sviatočné ofícium (dlhšie) a kratšie ofícium všedného dňa. Tiež rozložil žalmy na jeden týždeň. Každá hodina mala v dennom ofíciu kratšie čítania a v nočnom ofíciu dlhšie čítanie (počas roka sa takto prečítalo celé Sväté písmo). V 13. storočí pápež Inocent II. usporiadal skrátené ofícium pre pracovníkov kúrie, ktorí boli zavalení množstvom práce a veľa cestovali. Tento skrátený Kuriálny breviár prijala s malými zmenami aj Františkánska rehoľa (pre jeho vhodnosť pre neustále putujúcich členov rehole). Tridentský koncil rozhodol vytvoriť komisiu, ktorá mala očistiť používaný breviár pracovníkov Rímskej kúrie. Vyradené boli rôzne nepotrebné dodatky, iné state boli opravené a ostal galský žaltár, najviac zmien nastalo v čítaniach. Pápež Pius V. bulou Quod a nobis (1568) zaviedol tento breviár pre celú Cirkev. Výnimku mali rehole, ktoré svoj breviár používali viac ako 200 rokov spodmienkou, že si ho zreformujú na základe Rímskeho breviára. Svätý Pius X. (1911) obmedzil počet žalmov v nedeľých chválach i vo všedné dni na 9, odstránil všetky dodatkové ofícia a zmenšil dodatočné modlitby. Veľký význam v dejinách liturgickej modlitby Cirkvi má liturgická konštitúcia Sacrosanctum cocilium (celá 4. kapilota je venovaná tejto problematike). Osobitná komisia pracovala 7 rokov na obnove breviára a výsledkom jej prác je nový breviár, nazývaný Liturgia horarum. Dielo schválil pápež Pavol IV. (apoštolskou konštitúciou Laudis canticum, r. 1970). Druhé typické vydanie Liturgie hodín vyšlo v roku 1985, Slovenský preklad aj vydanie je darom Svätého Otca Jána Pavla II. cirkvi na Slovensku. ==Význam liturgie hodín v živote Cirkvi== Hlavný význam liturgie hodín spočíva v tom, že v nej Cirkev ako Boží ľud uskutočňuje svoje kňazstvo, v nej modliaci sa Boží ľud oslavuje nebeského Otca v mene celého ľudstva. Kto sa modlí liturgiu hodín stojí pred Božím trónom. Liturgia hodín, ako úradná modlitba Cirkvi, vyzýva k spoločnej modlitbe. Liturgia hodín posväcuje tých, ktorí ju konajú, lebo je „zdrojom nábožnosti a pokrmom pre osobnú modlitbu“ (SC 90). Odlišuje sa od ostatných liturgických úkonov tým, že posväcuje každú dobu dňa a noci. ==Jednotlivé časti liturgie hodín== * Pozvanie k modlitbe („Pane otvor moje pery a moje ústa budú ohlasovať tvoju slávu“) a Invitatórium * Posvätné čítanie (možno sa ho modliť v ľubovolnom čase) * Ranné chvály * Modlitba cez deň * Vešepery * Kompletórium * Nočné modlitby Niektoré hodiny posvätného ofícia sa môžu spájať medzi sebou alebo so svätou omšou. Napríklad niekedy sa spája invitatórium s rannými chválami, alebo vešpery spolu so svätou omšou. ==Rozličné prvky liturgie hodín== * Žalmy * Chválospevy * Antifóny a iné prvky napomáhajúce modlitbu žalmov * Čítania * Responzória * Hymny a ostatné nebiblické spevy * Prosby, modlitba Pána, záverečná modlitba * Posvätné ticho {{Výhonok modlitby}} 1891 4034 2005-10-11T18:16:06Z Mireksoteria 23 ==Celebrant == Kňaz je znakom Krista Prostredníka. Každá svätá omša je plnením Kristovho príkazu apoštolom: „Toto robte na moju pamiatku.“ Nástupcami apoštolov sú predovšetkým biskupi, ale celebrant je reprezentantom biskupa v kokrétnej cirkevnej obci. Kňaz od biskupa dostal svoju misiu a preto je reprezentantom kolégia apoštolov. Celebrant je predsedajúcim liturgického zhromaždenia. Mocou kňazského svätenia, v najvlastnejšiom zmysle je ním biskup, ktorý má najplnšiu účasť na Kristovom kňazstve. Na základe účasti na hierarchickom kňazstve, v našich časoch celebrantom je najčastejšie kňaz, ktorý celebruje svätú omšu, liturgické slávenie a procesiu, tiež diakon a akolyta. Mocou všeobecného kňazstva môže byť celebrantom aj laik (muž alebo žena), ak na základe cirkevného poverenia (kanonickej misie) vykonáva verejné liturgické úkony. Celebrant má predsedať predovšetkým liturgickým činnostiam. Je znakom Krista veľkňaza. Kňaz, ktorý predsedá liturgickým činnostiam in persona Christi, prednáša Bohu prosby v mene celého Božieho ľudu. Gestá a slová celebranta nemajú vyjadrovať jeho osobnú nábožnosť, ale majú viesť členov zhromaždenia k účasti na Kristových tajomstvách. Celebrant je zodpovedný za celý priebeh liturgickej akcie, preto je nevyhnutné, aby pred pobožnosťou všetko premyslel, naplánoval, pripravil a dohodol so všetkými zainteresovanými, aby samotný priebeh liturgie bol pokojný a dôstojný. Od celebranta sa vyžaduje veľká pokora, lebo predsedajúc slúži celému zhromaždeniu, tak ako Kristus slúžil apoštolom. Funkcia celebranta je liturgiou v užšom zmysle slova, čiže je to služba pre dobro ľudu. Miesto celebranta má byť tak lokalizované, aby ho veriaci mohli vidieť a počuť. ==Diakon== Dnes v Cirkvi poznáme diakonát ako prípravu na kňazstvo a existuje aj diakonát ako trvalá služba. Diakon ako kandidát kňazstva, so záväzkom celibátu, musí mať aspoň 25 rokov. Diakonát ako trvalú službu, môže prijať aj ženatý, ale môže ho prijať len so súhlasom manželky a vyžaduje sa, aby bo aspoň 35-ročný. Diakon (gr. diakonos, sluha) môže byť celebrantom v niektorých prípadoch namiesto biskupa a kňaza. Podľa predpisov kanonického práva a liturgie, diakon môže krstiť, ohlasovať Božie slovo, viesť liturgiu pohrebu, rozličné pobožnosti spojené aj s eucharistickým kultom a rozdávať sväté prijímanie. Diakonovo miesto je predovšetkým pri liturgii svätej omše, jemu patrí čítanie evanjelia a posluhovanie kňazovi. Môže tiež kázať a prednášať úmysly pri spoločných modlitbách. ==Lektor== Už podľa veľmi starej cirkevnej tradície, v súlade s rozdelením liturgických funkcií, biblické čítania prednáša (okrem evanjelia) lektor, ktorý vykonáva svoju vlastnú funkciu aj v prípade, že sú na liturgii prítomní aj posluhujúci vyššieho stupňa. Od čais Tertuliána patrí lektor medzi duchovenstvo. Má byť náležite pripravený a schopný dobre predniesť text. Keď číta lektor vtedy je zrejmé, že aj celebrant patrí k poslucháčom Božieho slova. Lektor môže predniesť úmysly všeobecnej modlitby a niekedy aj žalm. Lektor má milovať Sväté písmo, študovať ho a často ho čítať. Dnes sa lektorát chápe ako služba (ministerium), ktorá je popri diakonáte, podobne ako akolytát určovaná aj laikom. ==Veriaci== Jednou z najdôležitejších pastoračných úloh kňazov je pripraviť veriacich na správne a vedomé vykonávanie liturgických úloh, ktoré im prináležia, aby liturgia nebola vecou kléru. (SC 30) „V záujme aktívnej účasti ľudu treba venovať starostlivosť jeho aklamáciám, odpovediam, spievaniu žalmov, antifónam, piesňam, ako aj úkonom čiže gestám a držaniu tela. A nech sa vo svojom čase zachová posvätné ticho.“ Veriaci utvárajú sväté spoločenstvo, aby vzdávali Bohu vďaky, prinášali nepoškvrnenú obetu spolu s kňazom, naučili sa obetovať seba s hlbokým náboženským citom a s láskou voči ostatným na tej istej bohoslužbe. Majú sa vyhýbať akýmkoľvek vlastným záľubám a nejednote, lebo tak budú utvárať jedno telo počúvaním Božieho slova, účasťou na modlitbách a speve a spoločnou účasťou na Pánovom stole (to sa prejavuje gestami a postojom tela). Osobitné poslanie pri liturgii majú zbor spevákov, kantor, dirigent a ostatný hudobníci. ==Akolyta== Akolytovo (gr. akoluthos, spoločník, sluha) miesto je pri oltári, má pomáhať kňazovi a diakonovi. Pri slávnostných omšiach nesie kríž. Po modlitbách veriacich (ak nie je prítomný diakon) položí na oltár posvätné nádoby a misál. Ak treba pomáha kňazovi pri prijímaní obetných darov, v mimoriadnom prípade môže vysluhovať Eucharistiu, po prijímaní pomáha kňazovi alebo diakonovi pri čistení posvätných nádob. Akolyta môže viesť aj eucharistickú pobožnosť bez udelenia požehnania. Funkciu akolytu veľmi často vykonávajú miništranti. ==Žalmista== Jeho úlohou je spievať žalmi a iné biblické texty medzi čítaniami. ==Ostatní posluhujúci== V presbytériu sú tí, ktorí majú pri bohoslužbe mimoriadne pomáhať rozdávať sväté prijímanie, nesú misál, kríž, sviece, chlieb, víno, vodu, kadidlo. Tí, ktorí vykonávajú svoju službu mimo presbytéria sú napríklad: komentátor, uvádzač, zberatelia, ceremonár. Všeobecné smernice Rímskeho mísala hovoria o právomoci zveriť všetky funkcie nižšie, ako je diakonská, laikom. Najnovšie rozhodnutia dávajú viac miesta pri týchto funkciách aj ženám. {{Výhonok modlitby}} 1892 5077 2006-02-03T20:27:58Z Alfaomega 76 /* Ako hovoriť o Bohu */ ==Túžba po Bohu== {|{{Tabuľka2}} |1 Gaudium et spes 19, 1 2 Tamže 3 Porov. tamže, 19-21 4 Porov. Mt 13,22 5 Porov. Gn 3,8-10 6 Porov. Jon 1,3 7 Sv.Augustín, Vyznania 1,1,1 ---- Cfr. KKC 27-30 |} Túžba po Bohu je vpísaná do srdca človeka, lebo človek je stvorený Bohom a pre Boha; Boh neprestáva priťahovať človeka k sebe a jedine v Bohu nájde človek pravdu a šťastie, ktoré neustále hľadá: Najvyšší dôvod ľudskej dôstojnosti spočíva v povolaní človeka k spoločenstvu s Bohom. Človek je pozvaný k dialógu s Bohom už od momentu svojho vzniku. Veď jestvuje jedine preto, že ho Boh z lásky stvoril a že ho z lásky neprestajne udržuje. A žije plne podľa pravdy, iba ak slobodne túto lásku uzná a oddá sa svojmu Stvoriteľovi.[1] V priebehu svojich dejín až dodnes ľudia rôznym spôsobom prejavili toto hľadanie Boha svojím veriacim postojom a svojim náboženským správaním sa (modlitby, obety, kulty, meditácie atď.). Tieto výrazové formy napriek nejasnostiam, ktoré môžu obsahovať, sú natoľko všeobecné, že človeka možno nazvať náboženskou bytosťou: Boh "urobil z jedného celé ľudské pokolenie, aby obývalo celý povrch zeme; určil im vymedzený čas a hranice ich bývania, aby hľadali Boha, ak by ho dajako nahmatali a našli, hoci od nikoho z nás nie je ďaleko. Lebo v ňom žijeme, hýbeme sa a sme" (Sk 17,26-28). Lenže na "toto dôverné a životné spojenie s Bohom"[2] môže človek zabudnúť, môže oň nedbať, ba dokonca ho výslovne odmietnuť. Takéto postoje môžu mať veľmi rozličné príčiny[3]: vzbura voči zlu vo svete, náboženská nevedomosť alebo ľahostajnosť, starosť o svetské veci a bohatstvá[4], zlý príklad veriacich, myšlienkové prúdy nepriateľské voči náboženstvu a nakoniec postoj hriešneho človeka, ktorý sa zo strachu skrýva pred Bohom[5] a uteká pred jeho volaním.[6] "Nech sa radujú srdcia tých, čo hľadajú Pána" (Ž 105,3). Hoci človek môže zabudnúť na Boha a môže ho aj odmietnuť, on neprestáva pozývať každého, aby ho hľadal, aby žil a našiel šťastie. Toto hľadanie však vyžaduje od človeka úsilie celej jeho inteligencie, úprimnosť vôle, "poctivé srdce" a tiež svedectvo iných, ktorí sú príkladom hľadania Boha. Veľký si, Pane, a veľmi chvályhodný; veľká je tvoja moc a múdrosť tvoja je nekonečná. Teba chce chváliť človek, čiastočka Tvojho stvorenstva, človek, nosiaci v sebe svoju smrteľnosť, svedectvo svojho hriechu, svedectvo o tom, ako sa ty, Bože, protivíš pyšným. A človek, čiastočka Tvojho stvorenstva, jednako ťa chce chváliť. Ty sám pôsobíš, aby to, keď ťa chváli, človeku prinášalo radosť, lebo si nás stvoril pre seba a nepokojné je naše srdce, kým nespočinie v tebe.[7] ==Prístupové cesty k poznaniu Boha== {|{{Tabuľka2}} |8 Porov. Sk 14,15.17; 17,27-18; Múdr 13,1-9 9 Sv. Augustín, Sermones 241, 2 10 Gaudium et spes 18, 1 11 Sv.Tomáš Akvinský, Summa theologiae I, 2, 3 ---- Cfr. KKC 31-35 |} Človek stvorený na Boží obraz a je pozvaný Boha poznávať a milovať, keď Boha hľadá, objavuje aj "cesty", spôsoby ako k poznávaniu Boha pristupovať. Nazývajú sa tiež "dôkazy jestvovania Boha". Nie sú to však dôkazy, aké využívajú napríklad prírodné vedy. Tu ide o dôkazy v zmysle "súhrnných a presvedčivých argumentov", ktorými možno dosiahnuť úplnú istotu. Východiskovým bodom týchto "ciest" približovania sa k Bohu je stvorenie: materiálny svet a ľudská osoba. Svet: počnúc pohybom a vznikom, náhodnou možnosťou, poriadkom a krásou sveta môžeme poznávať Boha ako počiatok a cieľ celého vesmíru. Sv. Pavol tvrdí, poukazujúc na pohanov: "Je im predsa zjavné, čo možno o Bohu vedieť; Boh im to zjavil. Veď to, čo je v ňom neviditeľné - jeho večnú moc a božstvo - možno od stvorenia sveta rozumom poznávať zo stvorených vecí" (Rim 1,19-21).[8] Svätý Augustín hovorí: "Opýtaj sa krásy zeme, skúmaj krásu mora, pozoruj krásu rozprestierajúceho a rozptyľujúceho sa ovzdušia, preskúmaj krásu oblohy...spýtaj sa všetkých vecí. Všetky ti odpovedia: Hľa, aké sme krásne. Ich krása je ich vyznaním (confessio). A kto urobil všetky tie neprestajne sa meniace krásy, ak nie Krásny (Pulcher), ktorý nepodlieha nijakej zmene?".[9] Človek: svojou otvorenosťou voči pravde a kráse, svojím zmyslom pre dobro a mravnosť, svojou slobodou a hlasom svojho svedomia, svojou ašpiráciou na nekonečno a šťastie sa pýta na jestvovanie Boha. Prostredníctvom týchto prejavov vníma znamenia svojej nesmrteľnej duše: "Zárodok nesmrteľnosti, ktorý nosí v sebe a ktorý sa nedá zredukovať len na hmotu"[10] - duša človeka - nemôže mať iný, jedine božský pôvod. Svet a človek svedčia, že oni sami nie sú ani svojím prvým princípom, ani svojím posledným cieľom, ale majú účasť na Bytí, ktoré je samé od seba, bez počiatku a bez konca. Takto sa človek môže rozličnými "cestami" priblížiť k poznaniu jestvovania skutočnosti, ktorá je prvou príčinou a posledným cieľom všetkého "a že toto všetko sa nazýva Boh".[11] Vlohy robia človeka schopným spoznávať existenciu osobného Boha. Ale aby človek mohol vstúpiť do intímneho vzťahu s ním, Boh sa mu chcel zjaviť a dať mu milosť, aby mohol vo viere prijať toto zjavenie. Ale i tak dôkazy jestvovania Boha môžu na vieru pripraviť a ukázať, že viera sa vôbec neprotiví ľudskému rozumu. ==Poznanie Boha podľa Cirkvi== {|{{Tabuľka2}} |12 I. Vatikánsky koncil: Denz.-Schönm: 3004; porov. 3026 Dei Verbum 6 13 Porov. Gn 1,27 14 Pius XII. Humani generis: Denz.-Schönm. 3875 15 Tamže, 3876; porov. I.Vatikánsky koncil: Denz.-Schönm. 3005; Dei Verbum 6; Sv.Tomáš Akvinský, Summa theologiae I, 1, 1 ---- Cfr. KKC 36-38 |} "Naša svätá matka Cirkev vyznáva a hlása, že Boha, ktorý je prvopočiatkom a cieľom všetkého, možno s istotou poznať zo stvorených vecí prirodzeným svetlom ľudského rozumu".[12] Bez tejto schopnosti by človek nemohol prijať Božie zjavenie. Človek túto schopnosť má, lebo je stvorený "na obraz Boží".[13] V dejinných podmienkach, v ktorých sa človek nachádza, naráža pri poznávaní Boha len samotným svetlom rozumu na značné ťažkosti: A hoci ľudský rozum, ak máme hovoriť úprimne, skutočne môže svojimi silami a svojím prirodzeným svetlom dospieť k pravému a istému poznaniu osobného Boha, ktorý chráni a riadi svet svojou prozreteľnosťou a tiež aj pomocou prirodzeného zákona,ktorý Boh uložil v našich dušiach, je predsa len veľa prekážok, ktoré zabraňujú účinne používať tento rozum a dosahovať ovocie jeho prirodzenej sily. Lebo pravdy, ktoré sa týkajú Boha a ľudí, absolútne prekračujú poriadok zmyslových vecí. A ak by sa mali transformovať do konania a formovať život, je potrebné, aby sa človek dával a vzdával. Ak si má ľudský duch osvojiť takéto pravdy, pociťuje ťažkosti, ktoré pochádzajú zo strany zmyslov a predstavivosti a tiež zo zlých túžob, majúcich pôvod v prvotnom hriechu. To spôsobuje, že sa v tejto oblasti ľudia ľahko presviedčajú o nesprávnosti alebo aspoň o neistote toho, čo si neželajú aby bolo pravdivé.[14] Preto človeka musí osvietiť Božie zjavenie, a to nie iba v tom, čo presahuje jeho chápavosť, ale aj v oblasti "náboženských a mravných právd, ktoré samy osebe nie sú ľudskému rozumu neprístupné, aby sa tak mohli v súčasných podmienkach ľudského pokolenia prijímať s pevnou istotou a s pocitom vylúčenia omylu".[15] ==Ako hovoriť o Bohu== {|{{Tabuľka2}} |16 Lit.sv.Jána Zlatoústeho, Anafora 17 IV.Lateránsky koncil: Denz.-Schönm. 806 18 Sv.Tomáš Akvinský, Summa contra gentiles 1, 30 ---- Cfr. KKC 39-43 |} Keď Cirkev obhajuje schopnosť ľudského rozumu poznávať Boha, vyjadruje tým svoju dôveru v možnosť hovoriť o Bohu všetkým ľuďom a so všetkými ľuďmi. Toto presvedčenie je východiskovým bodom jej dialógu s inými náboženstvami, s filozofiou a s inými vedeckými disciplínami ako aj s neveriacimi a ateistami. Pretože naše poznanie je obmedzené, taká istá je aj naša reč o Bohu. O Bohu nemôžeme hovoriť oddelene od stvorenia a môžeme to iba naším obmedzeným spôsobom poznania a myslenia. Všetky stvorenia majú v sebe určitú podobnosť s Bohom a celkom osobitne ju má človek, stvorený na Boží obraz a podobu. Mnohé dokonalosti stvorení (pravdivosť, dobrota a krása) odrážajú nekonečnú dokonalosť Boha. Boha môžeme teda kvalifikovať na základe dokonalosti jeho tvorov, "lebo z veľkosti a krásy stvorení sa úsudkom poznáva ich Stvoriteľ" (Múd 13, 5). Boh presahuje každé stvorenie. Neprestajne teda musíme očisťovať našu reč, zbavovať ju toho, čo je v nej obmedzené, jej obraznosti, nedokonalosti, aby sme si nezamieňali Boha "nevysloviteľného, nepochopiteľného, neviditeľného, neuchopiteľného"[16] s našimi ľudskými predstavami. Naše ľudské slová nikdy nevystihnú tajomstvo Boha. Keď teda hovoríme o Bohu, naša reč má nevyhnutne ľudský rozmer a podobu. Reálne však zasahuje Boha samotného, pričom ho nemôže vyjadriť v jeho nekonečnej jednoduchosti. Je nevyhnutné pripomenúť, že "medzi Stvoriteľom a stvorením nemožno zdôrazňovať podobnosť v takej miere, aby nepodobnosť medzi nimi nadobudla ešte väčšie rozmery"[17]a že "my nemôžeme pochopiť u Boha, čím je, ale len to, čím nie je, a kde sa nachádzajú iné bytia vo vzťahu k nemu".[18] ==ZHRNUTIE== {|{{Tabuľka2}} |19 Sv.Augustín, Confessiones 10, 28, 39 20 Porov. I.Vatikánsky koncil: Denz.-Schönm. 3026 21 Gaudium et spes 36 ---- Cfr. KKC 44-49 |} Človek je svojou prirodzenosťou a svojím pozvaním náboženskou bytosťou. Keďže od Boha pochádza, smeruje k nemu a žije ľudsky naplno iba vtedy, keď slobodne prežíva svoj zväzok s ním. Človek bol stvorený, aby žil v spoločenstve s Bohom, v ktorom nachádza svoje šťastie: "Keď sa celkom primknem k tebe, nikdy nepocítim bolesť ani trápenie; môj život oživne, lebo bude naplnený tebou".[19] Keď človek počúva posolstvo stvorení a hlas svojho svedomia, môže nadobudnúť istotu o existencii Boha, o príčine a cieli všetkého. Cirkev učí, že jediný a pravý Boh, náš Stvoriteľ a Pán, sa dá s istotou spoznať prirodzeným svetlom ľudského rozumu z jeho diel.[20] O Bohu môžeme hovoriť, že sa podiela na mnohorakých dokonalostiach stvorení, ktoré sú podobnosťami nekonečne dokonalého Boha, i keď našou obmedzenou rečou nemôžeme vyčerpať jeho tajomstvo. "Stvorenie bez Stvoriteľa zaniká".[21] Preto sa aj veriaci cítia Kristovou láskou nútení prinášať svetlo živého Boha tým, ktorí ho nepoznajú alebo odmietajú. {{Dogmatika}} 1893 4046 2005-10-13T10:05:14Z 158.195.72.211 BOBUBLÍK, Vladimír, ''Teologická antropologie'',Karmelitánské nakladatelství, Kostelní Vydří 2001. {{Výhonok dogmatiky}} 1894 4102 2005-10-16T14:02:52Z Mireksoteria 23 Činnosť veci je vždy úmerná s jej bytnosťou a preto aj s jej prirodzenosťou, ktorá je princípom činnosti. Akú má vec bytnosť, takú má prirodzenosť a činnosť. Nakoľko človek má inú bytnosť ako rastlina alebo zviera, má aj činnosti, ktoré tieto nemajú a sú to predovšetkým činnosti rozumu a vôle. Boh má najdokonalejšiu bytnosť a preto je aj najdokonalejším spôsobom činný. Božia činnosť je dvojaká: vnútorná (immanens), ktorou sám seba poznáva a chce alebo miluje a vonkajšia (transiens), ktorou svet stvoril, udržuje a riadi. Ďalej budeme pojednávať o poznaní a vôli Božej, ktoré sú podľa nášho chápania princípmi vnútorných činov. A pretože Božia moc je podľa nášho chápania princípom, základom, ktorým Boh vykonáva svojou činnosťou navonok a uskutočňuje to, na čom sa podľa svojho poznania a svojej vôle rozhodol, na konci tejto časti bude reč aj o moci Božej. Poučky o Božom poznaní, chcení a moci majú veľký význam. S ich pomocou si prehĺbime znalosť Božej podstaty a zároveň sa objasnia Božie diela: stvorenie, vykúpenie a dokonanie, ktoré vykonal a vykonáva Boh pre našu spásu. Tieto poučky sú veľmi dôležité aj pre náboženský život, lebo v nich sa nám Boh predstavuje ako najdokonalejšia osobnosť, ktorá nás pozná, miluje a zľutováva sa nad nami a chce, aby sme sa s ním spojili poznaním, láskou a milosťou a nakoniec vo večnej blaženosti. Takto je náš styk s osobným Bohom, ktorého máme poznávať, milovať nadovšetko a vrúcne oslavovať, umožnený aj prikázaný. Tieto pravdy o Bohu vyhovujú ľudskej túžbe po dôvernom styku s Bohom, ktorý nás čo najdokonalejšie pozná a miluje, viac ako tie, ktoré nám približujú Boha v jeho nekonečnej dokonalosti a nekonečnej velebnosti. Poznanie a chcenie sú prejavy života. U Boha - číre duchovnej osobnosti - spočíva všetok život práve v týchto činnostiach rozumu a vôle. Život je tým dokonalejší, čím menej závisí od vonkajších činiteľoch a okolnostiach, čím dokonalejšie ovláda hmotu a čím širšia je oblasť jeho činnosti. '''Dogma viery je: Boh je živý, život sám a život najdokonalejší.''' De fide. I. Vatikánsky koncil učí, že „jeden je pravý a živý Boh (Deus vivus)”, čím vlastne opakuje len to, čo predošlé koncily a všetky vyznania viery ohlasujú (DS 3001). Písmo sv. často hovorí o Bohu a o Božom živote. „Boh živý“ je výraz, ktorý používa Písmo sv. výhradne o Bohu pravom na rozdiel od bohov falošných. Boh potvrdzuje svoje výroky slovami: „Akože žijem“. Izraelský národ prisahá: „Ako žije Jahve“. Pán Ježiš označuje seba ako život. Jn14,6: Ja som Cesta i Pravda i Život“. Por. Jn5,26; 1Jn5,20. Ďalej porov.: Dt32,40; Sir18,1; Mt16,16; Heb10,3 a i. Život Boží je najdokonalejší, lebo je absolútne vnútorný, nezávislý na vonkajších činiteľoch a okolnostiach, je samotná Božia podstata a preto je tak nekonečný, ako je nekonečná samotná Božia bytosť. U Boha neprechádzajú poznanie a chcenie z pokoja dočinnosti ( e potentia ad actum ), ani nepostupujú od jedného predmetu k druhému, ale sú číra činnosť, plný vlastný a samostatný život. '''Tradícia''' - Sv. Gregor Nys. nazýva život Boží: Auto dzoé - sám život a stvorenia účastníkmi na tomto živote (in Jo., PG78, 285). Sv. Cyril Alex. dáva Bohu názov: dzoé kata fysin - život podstatný, život pochádzajúci zo samotnej jeho prirodzenosti (De div. nominibus, PG III, 857). Sv Augustín vo Vyznaniach lapidárne potvrdzuje, že v Bohu je najvyššie bytie i život to samé: „... Pane, ktorý si nás stvoril, v ktorom niet rozdielu medzi bytím a žitím, lebo najvyššie Bytie a najvyšší Život je v Tebe to isté“ (Summe esse atque summe vivere idipsum es, 1,6.10). Teda sv. Augustín odôvodňuje dokonalosť Božieho života z identity tohto života s absolútnym Božím Bytím. Vo svojom diele De Trinitate (VI,10,11) píše: „Tam (v Synovi Božom je prvý a najvyšší život. Pre neho nie je niečím iným a niečím iným bytie, ale bytie a život sú jedno a to isté“. - „Ako Boh je pre tvory príčinou bytia, tak je pre ne aj príčinou života“. - „Boh je životom životov“ (Vyzn. 3,6,1; Deus est vita vitarum), píše ten istý sv. Augustín. Podľa sv. Tomáša (STh, I,18,3) Boh je maxime vivens, obtinet gradum vitae. U Boha nie je základ života rozdielny od jeho podstaty, ani životné akty nie sú rozdielne od jeho bytnosti, takže jeho život je celý zároveň plný, najdokonalejší a najvyšší. Najdokonalejší Boží život spočíva v tom, že Boh všetko, čo má v sebe pravdu, najjasnejšia a všestranne poznáva a preto tiež všetko dobro slobodne chce. Ž 35,10: „Veď u teba je prameň života“. Sk 17,25: „sám dáva všetkým život, dýchanie a všetko.“ Intelektuálne poznanie a chcenie je životná činnosť duchovnej bytosti. Keďže je Boh nielen živý, ale je sám nekonečný Život (Jn 14,6), preto aj jeho poznanie a chcenie je nekonečné a je totožné s jeho podstatou. ---- '''Použitá literatúra:''' *KANDERA,Pavol, ''Prednášky zo špeciálnej dogmatiky. Prvý traktát'', Bratislava 1996. {{Výhonok dogmatiky}} 1895 5095 2006-02-03T23:24:27Z Katarina 78 /* Nesmiernosť a všadeprítomnosť Boha */ ===Nekonečná dokonalosť Boha=== Dokonalé je to, čomu nič nechýba z toho, čo má vlastniť primerane svojej prirodzenosti. Por. I. 4, 1: prefectum dicitur, cui nihil deest secindum modum suae perfectionis. Absolútne dokonalé je to, čo v sebe spája všetky mysliteľné prednosti a vylučuje všetky nedostatky. Relatívne dokonalé je to, čo má konečnú (obmedzenú) prirodzenosť a všetky prednosti primerané tejto prirodzenosti. Ontologicky dokonalá je bytosť, ktorá je dokonaná, ktorá je u cieľa, ku ktorému je podľa svojej prirodzenosti a podľa svojich síl určená, teda, ktorej nič nechýba, aby bola tým, čím podľa svojho určenia má byť. A pretože „akt“ (čin, uskutočnenie) je vždy niečím lepším, vyšším a dokonalejším ako „potencia“ possibiltas, možnosť), preto dokonalou možno nazývať len tú bytosť, ktorá svoju potenciu už vyvinula a premenila v akt. Čím viacej je vec v akte a menej v potencii, tým je dokonalejšia čím menej je vec v akte a viac v potencii, tým je nedokonalejšia. Preto bytosť, ktorá je len v akte a nemá v sebe žiadne nevyvinuté a neuskutočnené potencie (mohutnosti, schopnosti, vlohy, sily), musí byť absolútne dokonalá. Všetko čo je, alebo byť môže, absolútne dokonalá bytosť v sebe nejakým spôsobom obsahuje. Vrchol ontologickej dokonalosti je ten, ktorý nemá v sebe žiadneho nedostatku a má všetku dokonalosť v nekonečnej miere. Všetko, čo ontologicky znamená nejakú prednosť, je v Bohu, preto o ňom nič lepšieho povedať nemožno, ako: On je, niet v ňom žiadnej negácie. Keď si odmyslíme každý nedostatok, každé obmedzenie a hranicu vo všetkých smeroch, máme bytosť absolútne dokonalú a jej definícia znie: ona je. Božej bytosti nikto neurčuje mieru a počet dokonalosti, ona má všetky zo seba, ako že je. Nekonečné je to, že nemá žiadny koniec, žiadne hranice. Por I7,1: infinitum dicitur aliquid ex eo, quod non est finitum. Rozlišuje sa nekonečno podľa možností (infinitum potentiale) a nekonečno podľa skutočnosti (infinitum actuale). Potencionálne nekonečno je bez konca rozmnožiteľné, avšak v skutočnosti je konečné a obmedzené. Pre neurčitosť hranice sa tiež nazýva indefinitum (infinitum secundum quid, neskončenosť). Ďalej rozoznávame nekonečno relatívne a absolútne. Prvé je v určitom vzťahu (napr. trvanie), druhé je v každom ohľade bez konca. Pojem nekonečnosti, ktorú pripisujeme Bohu, môže mať len ten význam, že Boh je absolútne dokonalý in actu, t.j. že Boh vlastní všetky možné dokonalosti, ale že ich všetky vlastní v nekonečnej miere. Teda Boh je nekonečný extenzívne (rozsahove) a intenzívne (dosahove). Extenzívne je nekonečný, lebo vo svojej bytnosti obsahuje všetky možné dokonalosti teda nielen tie, ktoré ukazuje vo vonkajšej prírode ako príčina vo svojom účinku, ale nekonečne mnoho iných, ktoré môže v nových a v nových svetoch vždy zobrazovať a napodobňovať. Intenzívne je Boh nekonečný, lebo každá z jeho nekonečne mnohých dokonalostí je nekonečná. Nekonečná je teda samobytnosť, jednoduchosť, večnosť, nesmiernosť, vedomosť, moc, múdrosť, dobrota, atď. Božia bytosť nie je dokonalá len v zmysle najvyššieho stupňa, ale nevýslovne a nepochopiteľne presahuje všetky dokonalosti. Teda absolútna dokonalosť Božia je večne totožná s Božou nekonečnosťou. Rozlišujeme ich formálne preto, že absolútna dokonalosť má sa k nekonečnosti ako celok k časti, že ňou vyslovujeme o Bohu vnútornú náplň Božej dokonalosti, kým nekonečnosťou vyjadrujeme akoby vonkajšiu nesmiernu veľkosť Božej podstaty a jeho vlastností, a napokon aj preto, že dokonalosť Božia sa môže analogicky vypovedať aj o stvoreniach, kým nekonečnosť je vlasná jedine Bohu. Prvý Vatikánsky koncil vyhlásil proti panteizmu dogmu: „Boh je nekonečný .... každou dokonalosťou (omni perfectione infinitus), DS 3001. ====Dôkaz zo sv. Písma==== Písmo sv. pripisuje Bohu náplň, vrchol všetkých dokonalostí a zdôrazňuje nevýslovnú Božiu vznešenosť, moc, nesmiernu veľkosť Božej podstaty, ktorú opisuje ako nám nepochopiteľnú a presahujúcu každú ľudskú myšlienku. Výslovné svedectvo pre absolútnu nekonečno Boha nepodáva, nepriamo ju vyslovuje tým, že vyzdvihuje sebestačnosť a nezávislosť Boha na všetkých veciach a učí, že Boh v sebe obsahuje všetky stvorené dokonalosti. Ž144,?: „Veľký je Pán a chválitebný veľmi a veľkosť jeho nemožno preskúmať“. Ž146,5: „ Veľký je náš Pán a sila jeho nesmierna, niet miery múdrosti jeho.“ Por. Iz 40,15-17, Sir 43, 27-33, Mudr 13, 3-5, plastický opis tejto nekonečnej dokonalosti pozri Ex 19, 12-25, Dt 5, 27-33, Am 9,5n, Ž 23.28.29. Pán Ježiš hovorí: „Nikto nie je dobrý, iba sám Boh“ (Lk18,19 ). Teda Boh je súhrn všetkých dokonalostí a predností, takže všetky stvorené dokonalosti prevyšuje. V príkaze : „Buďte dokonalí, ako je dokonalý aj váš Otec nebeský“! (Mt5,48) kladie Boha za vzor dokonalosti tak mravnej, ako aj dokonalosti vôbec. ====Dôkaz z tradície==== Otcovia odôvodňujú absolútnu dokonalosť Boha z nekonečnej plnosti Božieho bytia. Predstavujú Božiu dokonalosť ako podstatnú, univerzálnu a všetko presahujúcu dokonalosť. Nazývajú Boha nekonečným, neohraničeným, nepopísateľným (apeiros, aperograptos, aóristos, infinitus, incircumscriptus). Sv. Irenej prirovnáva človeka k Bohu, hovorí: „Boh je vo všetkom dokonalý, rovný sebe samému, celé svetlo, celý rozum, celá podstata a prameň všetkých dobier“. (Adv. haer. RJ 229) Sv. Ambróz oslavuje Boha takto: „Boh je spravodlivý vo všetkom, múdry nadovšetko, dokonalý vo všetkom..“ Sv. Augustín: „O Bohu nesmieme ani povedať, že má mieru, aby sa to nepokladalo za jeho hranicu.“ Sv. Gregor Nys.: „Boh sa ani nezmenší ani nezväčší, keď sa mu niečo uberie alebo niečo pridá, lebo každý prídavok, obvyklý pri vzraste, nemá miesta u Nekonečného“ (C. Eunom. 12). Pretože „podľa svojej prirodzenosti je neobmedzený“, nemôže byť ani chápaný ľudskými pojmami (E. Eunom. 3). Sv. Ján Damasc.: "Božia podstata je dokonalá, nič jej nechýba z dobra, múdrosti a moci, je bez počiatku, bez konca, večný, neobmedzený – krátko, absolútne dokonalý." (De fide orth I 5). ====Dôkaz z rozumu==== Sv. Tomáš odôvodňuje absolútnu dokonalosť Boha špekulatívne z toho, že Boh ako causa prima všetkých stvorených vecí a ako Ipsum Esse subsistens v sebe virtuálne uzatvára každé bytie a tým aj každú dokonalosť (por. I 4,2). Nekonečná dokonalosť Boha je zvýraznením a priamym dôsledkom jeho samobytnosti. Lebo keď je Boh bytie samo, tak nie je nejaké ohraničené bytie, ale je a má všetko bytie, teda všetky možné dokonalosti v nekonečnom stupni. Všetky dokonalosti stvoreného sveta sú len slabým odrazom nekonečnej dokonalosti Božej (ako svetlo mesiaca je iba odrazom slnečného svetla), Boh a svet spolu neznamená viacej bytia, viacej múdrosti, viacej života atď., než je v Bohu samom, lebo tvory majú len väčšiu - menšiu účasť na nekonečnom bytí, múdrosti a živote Boha (ako malí žiaci majú určitú účasť na vedomostiach svojho učiteľa). ====Akým spôsobom možno pripisovať dokonalosti tvorov Bohu?==== Všetky dokonalosti, ktorými stvorené bytosti podľa svojho zvláštneho druhu, ku ktorému patria svojou prirodzenosťou, sú obdarené, Boh obsahuje v sebe v absolútnej jednote. Dokonalosti tvorov sú však rozličné, ba niektoré si dokonca odporujú ako duchovnosť a hmotnosť. Ako teda môžu byť všetky dokonalosti tvorov v Bohu? Tento rozpor nebude, keď dobre uvážime, že Božie dokonalosti odvodzujeme zo stvorených vecí trojakou cestou: kladnou, zápornou a vystupňovanou. Každú dokonalosť tvorov pripisujeme Bohu preto, že tieto ako účinok musia byť v Bohu ako v príčine. Prv, ako tú alebo onú dokonalosť Bohu pripíšeme, musíme si z nej odmyslieť všetko obmedzené a nedokonalé, nie však aby sme ju u Boha popreli, ale aby sme ju pripísali Bohu v najvyššej miere ( por. Sv. Tomáš, De pot. 7, art. 5 ad 2). Čo sa týka spôsobu: ako pripisovať Bohu stvorené dokonalosti, treba dbať na rozdiel medzi dokonalosťami čistými (perfectiones purae) a medzi dokonalosťami zmiešanými alebo relatívnými (perfectiones mixtae). Čisté dokonalosti nemajú vo svojom pojme žiadne nedokonalosti a preto sú lepšie ako ich protiklad. „Je lepšie ich mať ako nemať“, hovorí sv. Anzelm (Monolg.15). Tieto čisté dokonalosti treba pripisovať Bohu formálne, tak, ako ich plný a pravý pojem udáva a eminentne, v miere čo najvyššej, čiže zvrchovanej. Napr. Boh je múdrosť, jednoducho povedané, bez akéhokoľvek ďalšieho určenia. Zmiešané dokonalosti majú vo svojom pojme čosi nedokonalé a obmedzené a sú len dokonalosťami len proti nižším bytostiam, kým proti vyšším bytostiam sú nedostatkami. Pohyb z miesta na miesto je proti hmote dokonalosťou, takisto aj zmyslové pocity. Tieto pocity však nie sú dokonalosťou voči anjelom. Zmiešané dokonalosti teda možno Bohu pripisovať iba virtuálne, t.j. tak, že Boh to, čo je v nich čistou dokonalosťou bez akéhokoľvek negatívneho tieňa, pôsobí sám svojou mocou a omnoho výbornejšie. Tak pohyb z miesta na miesto, pokiaľ je dokonalosťou, je u Boha čo najvýbornejší, lebo je všetkým veciam prítomný svojou podstatou. Aj vlastnosti, ktoré Bohu priamo upierame, napr. hmotnosť, sú v Bohu nejako obsiahnuté, totiž v jeho nekonečnej moci, ktorá všetkým možným možnostiam je nielen primeriavacia, ale ich ešte nekonečne presahuje. Ako to všetko je, čo však úplne nechápeme a tým menej si to vieme predstaviť, ale že je to tak, k tomu nás vedie nezaujaté premýšľanie. Veta: Boh je plnosť všetkého bytia, teda znamená, že jediný Boh má všetky možné dokonalosti v neobmedzenej miere, takže niet stvorenej dokonalosti, ktorú by Boh nemal omnoho výbornejšie a teda ani niet bytosti, ktorá by na Bohu nezávisela. Tým sa však nepopiera, že by stvorené bytosti, ktoré všetko čo sú a majú dostali od Boha, neboli od Boha rozdielne. Absolútne Bytie, čiže plnosť všetkého bytia – Boh, je pravý opak bytia všeobecného, o ktorom pojednáva logika a ktorým operovali panteisti. ====Záver z učenia o nekonečnej dokonalosti Boha==== Naša vedomosť o Bohu je vždy nedokonalá, lebo sa skladá z pojmov a úsudkov, ktoré najprv hovoria kým Boh nie je a potom spôsobom veľmi nedokonalým a analogickým, kým Boh je. Každá pýcha a egoizmus uzatvára prístup a bránu k Božej nekonečnej dokonalosti teoreticky i prakticky, vedie totiž k uzavretiu sa do seba a teda odvracia zrak od celej bohatej skutočnosti a človek sa pohybuje len v kruhu vlastných záležitostí. Ideál nekonečného Boha stojí proti všetkým formám egoizmu. Rozumné bytosti sú Božím obrazom a preto sú povinné nasledovať svoj prototyp, čiže stále sa zdokonaľovať. Odblesk Božej nekonečnosti v Kristovi: dôrazne učí: „Buďte dokonalí...“ (Mt 5,48). Evanjelium, ktoré hlásal Spasiteľ, nie je žiadnou skostnatenou schémou, je to evanjelium stále sa zdokonaľujúceho života. Kristus bojoval proti uzatváraniu sa do seba a do formúl, kázal milovať nekonečného Boha z celého srdca, celou dušou a celou mysľou (Mt 22,37). Jeho život je nábožensko – mravným ideálom ľudskej i nadľudskej dokonalosti, jeho vzťah i k ľuďom i k Bohu je nedosiahnuteľným vzorom, lebo z neho preniká svetlo nekonečnej dokonalosti Božej. Človek má vo všetkom a čím lepšie napodobňovať Boha, lebo tvor je tým dokonalejší, čím viacej sa podobá Bohu. ===Jedinosť Boha.=== ====Ontologická jednota==== Ontologicky, jedno nazývame to, čo je v sebe nerozdelené. Táto jednota, ktorá je medzi transcedentálnymi vlastnosťami bytia na prvom mieste (jednota – unum, pravda – verum, dobrota – bonum, krása – pulchrum), patrí ako každá trascedentálna vlastnosť každej veci. Preto všetko, čo je, pokiaľ je tým, čím je, je v sebe nerozdelené, teda jedno. Bytie a jednota sa vecne zamieňajú (por. STh I 11,1). ====Matematická jednota==== Jedinosť Božej podstaty je číselná (unitas numerica). Pravý Boh je tak jediný, že pojem pravého Boha vylučuje viac božských bytostí. Táto pravda vyplýva už z rozumových dôkazov, ale pre jej základný význam ju Cirkev vždy hlásala ako článok viery: '''Boh je len jeden jediný. De fide.''' Túto základnú dogmu kresťanského náboženstva výslovne hlásajú a učia všetky vyznania viery (symbola fidei), proti polyteizmu (mnohobožstvu pohanov), proti dualizmu (dvojbožstvu) gnosticko – manichejských bludárov, ktorí uznávali dve najvyššie bytosti: dobrú a zlú. Jedinosť Boha sa tu rozumie číselne a dokonale (unitas perfecta) v tom zmysle, že ani nemôže byť viacej bohov ako jeden. *Vyznania viery pozri: DS 1-76, 800, 1880, 3001. ====Dôkaz z Písma sv.==== Izraelský monoteizmus V neskoršom Izraeli nenájdeme jednoznačnejšieho doktrinálneho bodu ako bolo presvedčenie, že Boh je len jeden. Monoteizmus patriarchov je praktickým monoteizmom a nie teologickou afermáciou Božej jedinosti a neexistencie lokálnych bohov. Boh ktorý sa zjavil Abrahámovi sa zdá byť veľkým Bohom “El” hlavou kanánskeho panteónu. Tento je však natoľko osobne zviazaný so semitským kočovným kmeňom patriarchov, že uctievajú iba jeho, zatiaľčo ostatní bohovia akoby pre nich neexistovali. Patriarchálne náboženstvo pozostáva vo svojej podstate v osobnom a exkluzívnom naviazaní na tohoto Boha, považovaného za najmocnejšieho spomedzi bohov. Ide teda o monoteizmus života a konania. Zdá sa, že Mojžišovo učenie nepopiera existenciu iných bohov, iba zakazuje uctievať si ich a slúžiť im: Nebudeš mať iných Bohov okrem mňa. Dt 6,4 * „Počuj Izrael, Pán je náš Boh, Pán jediný!“ Jahve je Boh zmluvy. On sa stáva Bohom Izraela a Izrael sa stáva jeho ľudom. Žiarlivosť Mojžišovho Boha je čímsi nezvyčajným uprostred starodávnych kultov, ktoré boli veľmi tolerantné k iným Bohom. Izrael nemá iného Boha a ani nemôže pripustiť viac ako jedného Boha, a to aj bez toho, žeby sa vyhlásilo, že iní bohovia neexistujú. Apoštol pohanov sv.Pavol zdôrazňuje proti pohanskému polyteizmu vieru v jedného Boha: *1Kor 8,4: „... vieme, že niet bôžikov na svete a niet Boha okrem jediného“. *Porov. Sk 14-14,17,23; Rim 3,29,; Ef 4,6; 1Tim 1,17; 2,5. Pohanskí bohovia nie sú pravými bohmi, ale len klamom a ničomnosťou (Jer 16,19) a výmyslami (Ž 95,5). Por. Mud hl.1-15. Proti gnosticko-manichejskému dualizmu, ktorý všetko zlo vo svete zvádza na princíp zla, učí sv. Písmo, že prirodzené zlo je spôsobené samým Bohom (Dt 32,39; Iz 45,5n) a že mravné zlo má pôvod v zneužívaní ľudskej slobody (Rim 5,12). ====Dôkaz z tradície==== V prvých časoch kresťanstva bolo treba brániť monoteizmus nielen proti polyteizmu ale aj proti útokom dualistickej gnózy a heréze triteizmu. Otcovia odôvodňujú jedinosť Boha z jeho absolútnej dokonalosti a z jednoty svetového poriadku a obhajujú ju proti pohanom, gnostikom a manichejcom. Tertulián odporuje Marcionovi: „Čo má byť najvyššou veľkosťou, musí byť jediné a nesmie mať seberovného, aby neprestalo byť najvyššou bytosťou... Pretože je teda Boh najvyššou bytosťou, naša kresťanská pravda právom prehlasuje: keď niet jedného Boha, niet žiadneho“ (Adv. Marc. I 3). – por. Pastor Hermae, Mand. I 1; Tertulián, Apol.17; Origenes, C. Celsum I23; J8n Damsc., De fide otrh. I 5. Sv. Tomáš veľmi dôkladne pojednal o tejto Božej vlastnosti v Summe c. Gent (I 42; v teologickej Summe uvádza tri dôkazy (I 11,3): z jednoduchosti Boha, z nekonečnej Božej dokonalosti a z jednoty sveta (I 11,3). ====Dôkaz z rozumu==== Pravda o jedinosti Boha je zjavená aj ľudskému rozumu. Boh je totiž nekonečne dokonalý, je plnosť všetkého bytia. Preto môže byť iba jeden. Keby totiž bolo viacero bohov, každému by chýbalo zo, čo by mali ostatní, teda žiaden by nebol Bohom. Aj poriadok vo svete poukazuje na jediného najvyššieho Pána a Usporiadateľa. Keby ich bolo viacej, jeden od druhého by závisel a žiaden by nebol najvyšší, neobmedzený Pán. Jedinosť Boha vyplýva aj z jeho samobytnosti, ktorá pozostáva v tom, že v Bohu je úplne totožná podstata a jestvovanie. Avšak jestvovanie každej bytosti je jedinečné a neopakovateľné. Preto aj Božia podstata – ktorá je totožná s jeho jestvovaním – je jedinečná a neopakovateľná. Ľudí, napr. preto môže byť i viacej, lebo u človeka sa rozlišuje jeho ľudská podstata (na základe ktorej je človekom) a to jedinečné a neopakovateľné svojské jestvovanie, na základe ktorého je týmto konkrétnym človekom. Je nám jasné, že človekom je síce každý človek, avšak týmto konkrétnym človekom, môže byť udelené mnohým ale to na základe čoho je týmto človekom, môže byť udelené iba jednému. Keby teda Sokrates bol človekom tým, čím je týmto človekom, vtedy ako nemôže byť viacej Sokratov, nemohlo by byť ani viacero ľudí“ (I 11,3). ====Poznámky==== #Porovnávacie dejiny náboženstiev ukazujú, že náboženský vývoj ľudstva prebehol nie od polyteizmu k monoteizmu, ale naopak, od monoteizmu k polyteizmu. Por. Rim1,18nn. Takisto nie je dokázateľné, že Jahve až do doby prorokov bol len národným Bohom izraelského ľudu, takže aj pri uctievaní jedného jediného Boha sa Izrael držal viery vo viacero bohov (henoteizmus). :Národný Boh sa nestal bohom svetovým, ale svetový Boh vstúpil na Sinaji do zmluvného vzťahu s Izraelom“ (E. Kalt. Bibl. Reallexikon I721). #Gnostici a manichejci učili dualizmis, t.j., že okrem nekonečne dobrého Boha, jestvuje aj nekonečne zlá bytosť, v ktorej niet nijakého dobra, len samo zlo. Avšak úplne zlá bytosť nie je možná. Lebo zlo ako také nieje nijaká pozitívna vec, ale nedostatok potrebnej dokonalosti, v nejakej jestvujúcej veci. Preto „zlo“ samo o sebe nemá skutočného bytia, teda ani nemôže samo o sebe jestvovať. #Neslobodno zamieňať kresťanský dualizmus s heretickým. #*Cirkev učí že všetko vzniklo z jedného princípu (Later. IV.: unum universorum principium), ale že terajší jestvujúci svet je podstatne rozdielny od Boha (Vatic.: re et essentia a mundo distinctus). To je metafyzický dualizmus: Boh a svet. #*Cirkev učí, že človek sa skladá z tela a duše, ale nestavia oboje do vzájomného príkreho protikladu ako Platón, ale s Aristotelom pokladá dušu za podstatnú formu alebo životný princíp tela tak, že oboje vytvárajú podstatu (humanis, koncil Viedenský). To je psychologický dualizmus. #*Cirkev učí podstatný rozdiel medzi dobrom a zlom; ale oboje neodvádza od dvoch rozdielnych princípov, ale chápe zlo ako nedostatok dobra a tento nedostatok zapríčinilo slobodné hriešne rozhodnutie stvorenia. To je etický dualizmus v miernej forme oproti príkrej forme manicheizmu a gnosticizmu. Praktický záver pre život. „Nebudeš mať iných bohov okrem mňa!“ (Ex20,3). Antický polyteizmus vo svojej hrubej forme sa prežil, ale vo svojej jemnejšej forme pretrváva v podobe náhradných bôžikov človeka. Spasiteľ hovorí o „dvoch pánoch“, ktorým sa niektorí ľudia pokúšajú súčasne slúžiť. Pavol pozná takých, ktorým „brucho je bohom“ (Flp3,19; Rim16,18) a nazýva chamtivosť “modloslužbou” (Kol3,5). Vonkajšie formy dnešnej modloslužby sú rozličné, ale v pozadí každej je vlastné „Ja“ ako božstvo. Sv. Augustín hovorí: „Boh zostáva Bohom, aj keď on nie je tvojím Bohom“ (In Ps.49,7) Kresťan svojím pozemským životom smeruje k večnému cieľu, ktorým je jeden Boh. ===Boh je Pravda, Dobro a Krása.=== ====Pravda==== Rozlišuje sa: *Pravda ontologická – pravda metafyzická, bytostná (veritas in essendo), je ňou vlastne všetko, čo je v skutočnosti alebo aspoň v možnosti. Ontologickou pravdou je vlastne každé bytie. *Pravda logická – je zhoda poznávajúceho rozumu s poznávanou vecou (conformitas rei et intellectus – veritas in cognoscendo). *Pravda morálna – je zhoda slov alebo iných vonkajších dorozumievacích znakov s vnútorným presvedčením hovoriaceho (veritas in significando, vel veritas in dicendo et agendo). Na tomto mieste budeme hovoriť o pravde ontologickej, ktorá je vlastnosťou Božieho bytia, kým pravda logická a morálna patria medzi vlastnosti Božieho života. Pravda je zhoda veci s rozumom alebo súhlas nejakej veci s jej ideou: adaequatio rei cum idea eius sive cum intellectu. Je bytím samej veci, pokiaľ je bytie poznateľné. Ens et verum convertuntur. Každé bytie je ontologicky, bytostne pravdivé. Dogma je: Boh je absolútna Pravda. De fide. IV. lateránsky a I. Vatikánsky koncil učia, že Boh je Bohom pravým (Deus verus), pretože on sám zodpovedá idei Boha. (DS800, 3001, por. I16, a. 1 a 3). Písmo sv. dôrazne a náročky rozlišuje jedného Boha ako pravého od všetkých falošných bohov: Jer 10,8-10. Sv. Pavol hovorí o obrátení sa od modiel k službe „Bohu živému a pravému“ (1 Sol1,9). Poznanie tohto pravého Boha je začiatok večného života (Jn 17,3; 1 Jn 5,20). A pretože Boh je najčistejšie Bytie bez defektu a potenciality, preto sám v sebe „je Svetlo a niet v ňom nijakej tmy“ (1 Jn 1,5). Rozum. Ako Ipsum Esse subsistens je Boh ako bytie aj sama Pravda. (Autaletheia). Ako exemplárna a účinná príčina dáva Boh všetkým mimobožským veciam s ich bytím aj ich poznateľnosť. Každé stvorené bytie je realizáciou Božej idey, ktorá je uchopená a premyslená stvoreným duchom. Nakoľko v Bohu sú idey všetkých stvorených a možných vecí, Boh je Všepravda (Panaletheia). Ako je Božie bytie nekonečne povýšené nad všetky stvorené veci, tak prevyšuje jeho pravda alebo poznateľnosť, pravdu alebo poznateľnosť stvorených vecí, lebo je najvyššia Pravda (Hyperaletheia). Vzhľadom k ľuďom je Boh základom všetkej pravdy: ako pôvodca bytia je základom bytia všetkej pravdy mimo seba. Tak ručí Boh aj za rozumnosť aj zmysel všetkého. Por. I 16, 5-6; CG1,60-62. ====Dobro==== Dogma je: Boh je absolútne Dobro. De fide. Boh je dobrý a zároveň všemohúci: * popieranie všemohúcnosti vedie k polyteizmu * popieranie dobroty vedie k vzbure Hovoríme o ontologickej dobrote Boha. Dobro je zhoda vecí s vôľou. Každá vec je ontologicky dobrá. Ako ontologicky pravdivé bytie je vo vzťahu k rozumu, tak ontologicky dobré bytie je vo vzťahu k vôli: Bonum est ens, in quantum est appetible. Dobrá v sebe (bonum quod) je vec, ktorá je spôsobilá zdokonaľovať iné (bonum et diffusivum sui). Por. I16,4; I5,4. Prvý vatikánsky koncil učí, že „Boh je nekonečný a každou dokonalosťou“ (omni perfectione infinitus) DS3001, a že vo svojom stvorení zdeľuje svoje dobrá stvoreniam ( per bona, quae creaturis impertitur, DS 3002). Ako Ipsum Esse subsistens je Boh podstatné dobro alebo Dobro samo. (autagathótes, ipsa bonitas). Ako príčina všetkých tvorov a všetkej stvorenej dobroty je Boh Všedobrota (panagethótes, bonum universale). Pre nekonečný odstup božského dobra od dobra stvoreného, je Boh najvyššie Dobro (hyperagathótes, summum bonum). Boh sám je podstatné dobro: “Nikto nie je dobrý, iba sám Boh. (Lk18,19). Stvorenia majú len odvodené, zdelené dobro: Veď všetko, čo Boh stvoril, je dobré. (1Tim4,4). Absolútne ontologická dobrota Boha je dôvodom jeho nekonečnej blaženosti. Tým, že sám seba spoznáva a miluje ako najvyššie dobro, je v požívaní seba samého nekonečne blaženým. Boh je absolútne ontologické dobro vo vzťahu k iným, nakoľko je causa exemplaris, efficiens et finalis všetkých stvorení: „Lebo z neho a jeho pričinením a pre neho je všetko“ (Rim11,36). Boh je bytie, ktoré jediné je hodné nášho snaženia a lásky a On sám je cieľom snaženia a lásky a preto aj môže naplniť našu snahu a lásku. Vnútorný dôvod Božej dobroty je v ňom samom – On je najvyššie Dobro. V tejto plnosti lásky spočíva jeho blaženosť. Pre kresťanský svetový názor je zvrchovane dôležité, že tento Boh, ktorý základ sveta a absolútne Bytie, je cieľom, ku ktorému všetko smeruje. A On sám, že je osobná blaženosť: nie tragika, slepý osud, slepá nutnosť. Nerozumné tvorstvo tiahne k nemu nevedome tým, že plní zákony prirodzenosti a tak uskutočňuje Bohom stanovený poriadok. Bytosť rozumná (človek) hľadá a nachádza Boha poznaním a láskou a tak prichádza k pravému šťastiu. Všetky ostatné hodnoty sú len prostriedkami k pravému šťastiu, ktorým je Boh sám. ====Krása==== Dogma je: Boh je absolútna krása. De fide. Krása je nadzmyslovou vlastnosťou vecí, preto nemôže byť spoznaná zmyslami. Jedine rozum môže krásu, ako transcedentálnu vlastnosť postrehnúť. Krásne je to, čo je jednotné, pravdivé a zároveň dobré. Fundamentálne je krása v každom bytí, nakoľko je každé bytie jednotné, pravdivé a dobré. Formálne sa krása dokonáva v bytosti, obdarenej rozumom a vôľou. Podľa Tomáša je krásne to, čo sa páči videné (quod visum placet). Podľa Augustína je krása odblesk pravdy (splendor veri) má vzťah k rozumu. Krása je teda predmetom vôle (Tomáš) i predmetom rozumu (Augustín) zároveň. Boh v sebe spája najdokonalejším spôsobom tri momenty, ktoré podľa sv. Tomáša (I39,8) patria k pojmu krásna: a) ingritas sive perfectio: Boh je absolútne dokonalý b) debita proportio sive consonantia: Boh je aj napriek svoje nekonečnej plnosti bytia absolútne jednoduchý c) claritas: Boh je čistý a absolútne jednoduchý Duch, najčistejšia a najjasnejšia bytosť. Jeho krása je podstatná krása, ktorá obsahuje krásu všetkých stvorených vecí a ju nekonečne presahuje. Podľa Mud13,3-5 možno usudzovať z krásy stvorených vecí na omnoho väčšiu krásu Stvoriteľa. Ž95,6: „Predchádzajú ho, vznešenosť a veleba, je v svätyni jeho moc a nádhera. Por. Ž103,1; Mud7,29. Krásu Božiu ospevujú Žalmy a proroci. Sv. Augustín: „neskoro som Ťa začal milovať, Krása tak stará a tak nová...“ (VyzX27). ===Jednoduchosť Boha.=== Jednoduché je to, čo nie je zložené z rôznych prvkov a preto nie je ani deliteľné. Zložitosť je dvojaká: Fyzická zložitosť je vo veciach hmotných. Pozostáva v tom, že hmotné veci možno rozdeliť na čiastky tak, že tieto čiastky po rozdelení ďalej jestvujú. Metafyzická zložitosť je okrem Boha v každej jestvujúcej bytosti, aj v hmotnej aj v duchovnej. Je to zložitosť medzi čiastkami, ktorých rozdelenosť dobre chápeme, ale sa nedajú oddeliť tak, aby po oddelení ďalej samostatne jestvovali. Taká zložitosť je medzi možnosťou a skutočnosťou (potentia et actus), medzi podstatou a jestvovaním (essentia et existantia), medzi prirodzenosťou a svojprávnosťou (natura et substantia), ak ide o kompletnú rozumovú prirodzenosť, tak má na základe svojprávnosti svojráz osoby. V Bohu je vylúčená každá metafyzická zložitosť. Lebo on je číra skutočnosť (actus purus), jeho podstata je totožná s jestvovaním, jeho prirodzenosť je totožná s jeho svojprávnym spôsobom jestvovania (čomu neodporuje ani tá zjavená pravda, že Boh jestvuje, trojitým rozdielnym svojprávnym spôsobom, ako tri rozdielne božské Osoby). Fyzickú jednoduchosť Boha popierajú: - antropomorfiti v 4. stor., ktorí zvedení mníchom Audiom (preto aj audiáni) pripisovali Bohu ľudské telo, odvolávajúc sa na Gen1,26. - polyteisti, dualisti, panteisti - immanentisti, ktorí nepopierajú Bohu nekonečné bytie, ale hovoria, že neexistuje mimo svet, ale vo veciach samých, vo všeobecnom sebavedomí, vo vedomí mysliaceho subjektu - teozofi, ktorí popierajú osobného Boha, Metafyzickú jednoduchosť Boha popierali: - Gilbert z Poitiers, Joachim z Fiore, Gregor Palamas. Cirkev vyhlásila na I. Vatikánskom koncile ze článok viery vetu: „Boh je úplne jednoduchá a nezmeniteľná duchovná podstata – simplex omnio et incommutabilis sustantia spiritualis“ (DS 3001) De fide definita. Výraz „simplex omnio“ hovorí, že Boh je tak jednoduchý, že v ňom niet ani fyzická ani metafyzická zložitosť. ====Dôkaz z Písma sv.==== Starý zákon síce predstavuje Boha názorne veľmi ľudským spôsobom, používajúc antropomorfizmy a antropopatizmy, avšak nepriamo vyjadruje duchovnosť Boh tým, že ho predstavuje ako vyvýšeného nad hmotu a ako víťaza nad ňou. Boh je všemohúci Stvoriteľ a neobmedzený Pán nad hmotou, dal ju stvoreniam do užívania, ale sám ju vôbec nepotrebuje. Boh je pôvodca všetkého života na svete, ale sám žije večne. Boh nie je telom ako človek (ľudia na rozdiel od Boha sa často nazývajú „telom“, Iz 31,3), ale je nesmierny (3:)))Kr l8, 27)!!!, je nezmeniteľný (Mal 3,6) a neviditeľný (Ex 33,20). Na Božiu jednoduchosť poukazuje aj prísny zákaz zobrazovania Boha. Nový zákon rovnako popiera u Boha akékoľvek zloženie z fyzických častí výrokmi, že Boh je neviditeľný (1Jn 1,17; 1Tim 1,16), že je oproti človekovi nepominuteľný (Rim 1,23) atď. Metafyzickú jednoduchosť Boha vyjadruje Písmo sv. tým, že stotožňuje Boha s jeho vlastnosťami. Hovorí: Boh je duch (Jn 4,24), t.j. podstata úplne nehmotná a na hmote nezávislá. Absolútna jednoduchosť Božej podstaty (t.j., že v nej niet ani metafyzických častí) vyplýva z vlastného mena, ktorým Boh označil svoju podstatu: Ja som, ktorý som!, t.j. ja som ten, ktorého podstata je bytie samo jestvujúce vlastnou silou. Medzi Božou podstatou a jeho jestvovaním teda nie je rozdiel ani virtuálny. Ďalej Písmo sv. hovorí, že Boh je Život (1Jn 1,2), že „Boh je láska“ (1Jn 4,8), že je „Cesta, Pravda i Život“ (Jn 14,6), že je múdrosť (1Kor1,24) atď. Teda Boh je nekonečné bytie, život, múdrosť, pravda a láska a ich jediný prameň, takže Božie vlastnosti nie sú rozdielne od jeho podstaty, ale sú s ňou totožné. ====Dôkaz z tradície==== Otcovia učia a dokazujú absolútnu jednoduchosť Božiu. Názor audiánov alebo antropomorfitov, ktorí chybným výkladom Gn 1,26 považovali Boha za telesnú a duchovnú bytosť ako sú ľudia, zavrhli Otcovia ako bláznivý blud (stultissima hearesis, Hieronym). Tertulián vychádzajúc z predpokladu, že všetko skutočné je hmotné, i duchovné bytosti, pod stickým vplyvom pripisuje Bohu a duši určitú telesnosť: „Kto by popieral, že Boh je telo, ak je tiež duchom? Duch je totiž telo svojho druhu vo svojej podobe“ (Adv. Prax. 7). Proti emanácii gnostikov popierali Otcovia u Boha akékoľvek zloženie, aj z častí metafyzických. Sv. Irenej: „Boh, Otec všetkých je jednoduchý a nie zložený... je všetok um a všetok rozum, oko, svetlo, všetko žriedlo všetkého dobra“ (Adv. haer. 1 II, 12). Grigares píše: „Boh nie je ani telo v tele, ale rozumná jednoduchá podstata, ktorá nepripúšťa žiadneho doplnku...“ (Stromata, PG2, 280). Pre absolútnu jednoduchosť Boha uvádzali Otcovia filozofické dôkazy, ktoré neskoršie hlavne sv. Tomáš rozšíril a doplnil. Sv. Augustín vyjadril absolútnu jednoduchosť Božiu nielen výrokom: „Boh sa preto nazýva jednoduchým, lebo čo má, tým je“ (De civ. Dei11,10), ale aj takto: „V podivuhodnej jednoduchosti onej podstaty nie je niečo iného byť rozumným, niečo iného byť, ale to je byť rozumným, čo je byť“ (De Trin. 15,13, 22). Sv. Lev Veľký nadväzujúc na výroky sv. Písma, že Boh je pravda, múdrosť, spravodlivosť, píše: „Žiadny človek nie je pravda, nie je múdrosť, nie je spravodlivosť, avšak jediný Boh, o ktorom sa myslí čokoľvek dôstojného, nie je akosť, ale bytnosť“ (Ep. ad. Turrib. 5). Sv. Bernard hovorí: „O Bohu hovoríme, že je veľký dobrý, spravodlivý a mnoho podobného. Ale ak nepokladáš všetko zajedno v Bohu a s Bohom, budeš mať Boha mnohonásobného“ (De consider. 5, 7). ====Dôkaz z rozumu:==== Ľudský rozum jasne poznáva nehmotnosť a úplnú jednoduchosť Boha. Lebo všetko hmotné je viac-menej nedokonalé, ohraničené. Ale aj metafyzická zložitosť znamená nedokonalosť a ohraničenosť, lebo i tam jedna čiastka závisí od druhej. Boh však je bytosť nekonečne dokonalá a úplne nezávislá, teda nemôže byť zložená z čiastok. Nekonečne dokonalá Božia podstata, hoci jednoduchá, nie je prázdna a úbohá, ale nekonečne bohatá a nevyčerpateľná nápň dokonalostí a života. Preto oprávnene hovorí sv. Bernard: „Omre simplex, quia simple est perfectius composito“ – Všetko jednoduché, lebo jednoduché je dokonalejšie ako zložené (De incarn. 7). Virtuálne rozlišovanie medzi Božou podstatou a vlastnosťami a medzi Božími vlastnosťami navzájom, nie je proti absolútnej jednoduchosti Božej, lebo jednotlivé vlastnosti neoznačujú časti Božej podstaty, ale celú Božiu podstatu, avšak z niektorého zvláštneho aspektu. V Bohu niet zložitosti, ale Boh sa neskladá ani: 1. z podstaty a prípadkov (ex substantia et accidentibus). Takéto zloženie je možné len u podstaty konečnej, ktorú akcidentálne vlastnosti bližšie určujú a zdokonaľujú, napr. naša duša sa zdokonaľuje nadobúdanou múdrosťou, alebo svätosťou. Akcident potrebuje podstatu, aby mohol na nej byť a tak dosiahnuť určitej dokonalosti. K nekonečnej dokonalej Božej podstate sa nemôže nič pripojiť, čo by ju zdokonalilo, lebo ona je všetka dokonalosť sama sebou a zo seba. Tu platí zásada sv. Augustína: „Deus quod habet, hoc, est.“ 2. z bytnosti a jestvovania (ex essentia et existentia). Takto sú zložené len stvorenia, bytosti kontingentné a závislé, ktoré môžu byť i nebyť. Všetky boli totiž najprv možné, a až potom sa stali skutočnými (esstentia actuata). U Boha, ktorý jestvuje nutne a je nekonečnou plnosťou bytia, bez akéhokoľvek obmedzenia, nemožno si ani myslieť, že by v skutočnosti nebol, alebo že by sa skladal z esencie a existencie. 3. z možnosti a skutočnosti (ex potentia at actus). Boh je číry akt, číre uskutočnenie (actus purus). U Boha je vylúčené, aby prešiel z kľudu do činnosti alebo aby po jednom akte začal druhý, pretože všetko poznáva, chce a pôsobí jediným nezmeniteľným aktom, ktorý je vlastne jeho podstata. Aj v tejto veci hovorí sv. Augustín veľmi duchaplne: In illius naturae simplicitate mirabili non est aliud sapere et aliud esse, sed hoc est sapere, quod est esse. 4. z prirodzenosti a svojprávnosti (ex natura et subsistentia). U človeka rozlišujeme prirodzenosť od osobnosti, lebo človečenstvo sa stáva skutočným, svojprávnym, jedinečným vtedy, keď je v určitej osobnosti. Božia prirodzenosť je však tak nekonečne rozumná a preto tak jedinečná, sama sebou je osobnosťou. 5. z rodu a druhového rozdielu (ex genere proximo et differentia specifica). Človek je zložený z animality a raciomnality, takéto zloženie je u Boha vylúčené. Lebo Boh nie je jedným z mnohých toho istého rodu, ale tak jediný, že viacero bohov sa prieči pojmu pravého Boha a okrem toho je tak nekonečne dokonalý, že ho nemožno druhovým rozdielom bližšie určiť a zdokonaliť. Boh je absolútne jednoduchý a absolútne neviditeľný. Ako chápať a vykladať tie časti Písma sv., v ktorých sa Boh ľuďom zjavil tak, že ho videli, počuli jeho slová a pod.? Boha v jeho vlastnej podobe nikto nevidel, ani vidieť nemôže. Boli to len symboly (náznaky), ktorými Boh oznamoval svoju milostiplnú prítomnosť. V teofániách, kde Boh hovoril, jedol pokrm, nevykonával žiadne akty, ale spôsobil účinky na tvoroch, hlasom v sluchu, ohňom v zraku alebo skrze anjela, ktorý sa zjavil vo viditeľnej podobe a predstavoval Božiu osobu (por. Sv. Augustín, Sermo 6,1). Mylný je panteizmus (všeobecne). Týmto výrazom – utvoreným z gréckych slov: pan (všetko) a theos (Boh) – sa označuje učenie, ktoré čiastočne alebo úplne stotožňuje Boha so svetom. Má tri formy: - prvá učí , že veci vesmíru sa z božskej podstaty akoby povytŕhali – emenetizmus - druhá hovorí, že božská podstata sa vyvíja a tak vznikajú veci vesmíru – evoluzionizmus - tretia učí, že Boh je všeobecná, neurčená idea, ktorá seba samu postupne určuje a tak vzniká vesmír pozostávajúci z rozličných rodov, druhov a jedincov – panlogizmus. Prvý Vatikánsky koncil odsúdil panteizmus vo všetkých jeho formách (DS 3024). Je nám jasné že z úplne jednoduchej Božej podstaty sa nič nemôže akoby povytŕhať emanáciou, taktiež je nemožné, aby nekonečne dokonalá Božia podstata sa vyvíjala alebo bola nejako totožná so svetom, ktorý je mnohonásobne zložitý, premenlivý a obmedzený. Dogma viery je: „Boh je vecne a podstatne (re et essentia) odlišný od sveta... a nevysloviteľne vyvýšený nad všetko“ (DS 3001). Táto pravda viery popiera vývoj sveta z jednej neosobnej božskej bytosti, ďalej názor, že Boh až v človekovi sa dostal k vlastnému povedomiu. Písmo sv. mnohonásobne poukazuje na transcedentnosť Boha nad svetom: Boh je Pôvodcom a Pánom sveta, je Pánom dejín, ktorý môže prirodzené zákony bytia a vývoja použiť pre svoje plány v dejinách spásy. „Nebo“ ako príbytok Boha neznamená žiadnu pripútanosť všadeprítomného Boha k miestu. Je len zobrazením „priestoru“ a podobenstvo pre Boží majestát a vznešenosť, ktorou prevyšuje svet. Dogma viery je: Boh je Bohom osobným (DS 3001) Nie je to niečo, ale Niekto, je svojprávny, poznáva, chce, ale nemá telo – je čistý Duch. Celé Písmo sv. dosvedčuje, že Boh je Osoba. Už SZ pozná Boha ako osobu. Izrael sa s ním stretáva a hovorí s ním... V NZ zostúpil Boh do dejín ako Osoba v Ježišovi Kristovi. Boh je bytosť osobná, odlišná od sveta, samostatná duchovná podstata, je Pánom svojej vôle a činnosti. Osobnosť Boha je základom pre náboženský vzťah človeka k nemu. Biblicko - kresťanská viera v Boha sa zakladá na tom, že človek je všade a v každom čase uschopnený a povolaný dôverne sa stretnúť s osobným Ty, Bože. Keďže Boh je Bohom osobným Pôvodcom sveta, všade sa stretávam s človekom, človek ako dieťa Božie je všade doma, všade môže hovoriť s Bohom a vie, že je v otcovskej starostlivosti osobného Boha. Osobnosť Božiu však nesmieme chápať v ľudskej malosti a sentimentálnej slabosti, ale v jej nekonečnej veľkosti a sile. Namieta sa, že nekonečná veľkosť Boha obsahuje vlastne protiklad, totiž, že absolútna podstata vylučuje osobnosť. Veda vraj nemôže obstáť len s neosobným zdrojom všetkého a aj mravnosť môže byť len neosobná pohnútka, aby ľudské činy boli úplne nezištné. Všetky námietky proti osobnosti Božej sa zakladajú na spoločnej chybe: osobnosť Božia sa chápe na spôsob ľudskej osobnosti, s jej ohraničenosťou a slabosťou a ľudský obraz sa jednoducho prenáša na Boha, ako to robili už pohania. U človeka je osobnosť a individuálny prirodzenosť (podstata) jedno. Osoba sa však nesmie zamieňať za individuálnu prirodzenosť, lebo osoba spočíva v tom, že individuum má rozumnú prirodzenosť. Teda osobnosť Božia, ľudsky povedané, spočíva v tom, že Boh ako bytosť nanajvýš rozumná a slobodná, je absolútna pravda, dobro a krása. Tým odpadá i námietka, že osobnosť Božia obsahuje v sebe sebeckosť, zlovôľu, že vylučuje jednotu medzi Bohom a človekom, prejavovanú náboženstvom. Naopak: osobnosť Božia vylučuje všetky tieto ľudské hranice a buduje možnosť posledného zjednotenia s Bohom. V osobnom Bohu je rozriešenie všetkých otázok a premoženie všetkého zla. (viď. ďalej Traktát o Bohu Stvoriteľovi ). Na tomto mieste sme hovorili len toľko, že Boh je bytosťou osobnou, že je však bytosťou trojosobnou a nie jedinou, o tom budeme hovoriť v 2. časti tohto traktátu: O Bohu Trojosobnom. ====Praktický záver z učenia o jednoduchosti Boha==== Pre nás je jednoduchosť vzorom a pohnútkou, aby sme slúžili Bohu nerozdeleným priamym srdcom (1 Krn 29,17), čím sa celý náš život obdivuhodne zjednoduší. Každú svoju prácu máme konať s celou pozornosťou a dôkladnosťou, ako Boh pre svoju jednoduchosť sa venuje celou svojou bytosťou i najmenšej veci, ako keby okrem nej nebolo nič iné. ===Nezmeniteľnosť Boha=== Zmena (mutatio) vo vlastnom zmysle, t.j. skutočná vnútorná zmena je prechod z jedného stavu do iného. Je buď: podstatná (m. substatntialis), keď sa človek zmení podstatne (človek zomrie, drevo sa zmení na popol) alebo akcidentálna ( m. accidentalis) prípadková, keď sa bytosť mení akcidentálne (človek sa stane múdrejším, drevo sa stane ľahším). Zmena, ktorá sa netýka samotnej veci, lebo iná vec sa má k prvej veci ináč ako doposiaľ (kto sedel po mojej pravici, sadol si po mojej ľavici), nie je zmenou skutočnou a preto sa nazýva zmena vonkajšia (m. extrinseca). Dogma je: Boh je absolútne nezmeniteľný. De fide. Táto dogma znamená dokonalosť Boha voči každej zmene. Nicejský koncil zavrhol ariánsky blud „Filium Dei esse convertibilem et demutabilem“ (DS 125), IV. Lateránsky vyhlásil, že Boh je nezmeniteľný (caput Firmiter, DS 800?) a Prvý Vatikánsky hovorí o Bohu, že je „nezmeniteľná duchovná podstata - incommutabilis sumstantia spiritualis“ (DS 3001). V Bohu je každá zmena vylúčená. On nemôže niečo nového získať, lebo je nekonečne dokonalý, ani nemôže nič stratiť, lebo by prestal byť nekonečne dokonalý. Nemôže sa meniť ani vo svojich rozhodnutiach, nemôže raz milovať a potom zasa sa hnevať, nemôže raz pracovať a potom odpočívať a pod. Boh je sám podstatná činnosť, sama aktuálna láska bez najmenšej tône zmeny. Písmo sv. vylučuje u Boha každú premenu a pozitívne mu pripisuje absolútne nezmeniteľnosť. Boh hovorí o sebe: „Ja som Pán a nemením sa“ (Mal3,6). Podobne poukazuje na Božiu nezmeniteľnosť žalmista slovami: Dielom rúk tvojich sú nebesá, tie sa pominú, ty však zostaneš, a ony všetky ako rúcho zotlejú, ako plášť ich zvinieš a ako šatu zmeníš inými, ty však si vždy ten istý a nebudú mať konca roky tvoje“ (Ž101,26-28). Sv. Jakub zdôrazňuje, že v Bohu „niet nijakej premeny ani prípadného zatemnenia“ (Jak1,17). Por. Ž32,11; Iz46.10; Mudr7,24.27; Hebr6,17. Otcovia vylučujú u Boha každú premenu. Nielen učili o nezmeniteľnosti Boha na základe Písma, ale proti gnostickému emanatizmu a proti ariánom aj bránili. Tertulián zdôrazňuje, že vtelenie Slova (Logosa) neznamenalo žiadnu premenu Boha: „Napokon je treba považovať Boha za nezmeniteľného, pretože je večný“ (Adv. Prax. 27). Origenes stavia proti stoistickej náuke o telesnosti a z toho vyplývajúcej premenlivosti Božej, kresťanskú náuku o absolútnej nezmeniteľnosti Božej a odôvodňuje ju zo sv. Písma (Ž 101,28; Mal 3,6). Taktiež odmietla Celsovu námietku, že zostúpenie boha k ľuďom znamenalo zmenu k horšiemu: „je to náuka viery nielen kresťanov ale aj židov, že Boh je bez všetkej zmeny a striedania“ . Sv. Augustín odvodzuje Božiu nezmeniteľnosť z absolútnej plnosti Božieho bytia, ktorá je vyslovená menom Jahve: „Bytie je menom nezmeniteľnosti. Lebo všetko sa mení, prestáva byť čím bolo a začína byť čím nebolo. Pravdivé, čisté a pravé Bytie má len ten, ktorý sa nemení“ (Sermo 7,7). K Mud 7,24 poznamenáva: „Boh vie pri odpočinku konať a pri konaní odpočívať“ (novit quiescens agere at agens quiescere, De civ. Dei XII 17,2). Rozum. Vnútorný dôvod Božej nezmeniteľnosti spočíva v tom, že v Bohu ako čírom uskutočnenom bytí (actus purus) chýba akákoľvek nesplnená možnosť (potentia). U Boha nie je možný žiadny prechod do stavu druhého. Ťažkosti v myslení o tejto vlastnosti Božieho bytia pramenia z nášho analogického spôsobu myslenia, ktoré v celom stvorení, ako aj v našom duchovne - duševnom prežívaní, predpokladá vývoj, zmenu a zánik, ešte ne-bytie a už ne-bytie. Jedine Boh je nezmeniteľný. Lebo všetky ostatné jestvujúce bytosti prešli z možnosti do skutočnosti (z nejestvovania do jestvoovania) a všetky podliehajú zmenám: hmotné tvory sa menia podstatne a duchovné tvory sa menia akcidentálne. Sv. Tomáš odôvodňuje absolútnu nezmeniteľnosť Boha z jeho čistej aktuality, z jeho absolútnej jednoduchosti a z jeho nekonečnej dokonalosti. Zmena obsahuje potencionalitu, zloženie a nedokonalosť a preto je nezlučiteľná s Bohom, ktorý je Actus Purus, absolútne jednoduchá a absolútne dokonalá bytosť. Por. I 9, 1. Keď Boh pôsobí navonok, napr. pri stvorení sveta, vtedy sa nevenuje novej činnosti, ale nastupuje len nový účinok večného rozhodnutia Božej vôle. Rozhodnutie stvoriť je večné a nezmeniteľné ako Božie bytie samo., s ktorým je reálne identické, časný a meniteľný je len jeho účinok, stvorený svet. Por. sv. Augustín De civ. Dei XII 17,2. Teda tým, že sa Boh stal v čase Stvoriteľom, ktorým od večnosti nebol, sa nezmenil. Večným aktom svojej vôle ustanovil, čo a kedy vykoná . Ustanovil od večnosti, že stvorí svet v určitom okamihu. Keď potom tento okamih nastal, stvoril svet a zároveň s ním aj čas. Zmena sa stala mimo Boha, keďže vznikol svet a tým nastal nový vzťah svet k Bohu. Navonok je Boh činný celkom slobodne a niet dôvodu, prečo by to, čo od večnosti svojou vôľou ustanovil, nemohol vykonať v čase. Ako stvorenie, tak každý nový Boží skutok je účinkom večného rozhodnutia Božieho a nie je treba k nemu nové rozhodnutie Božie. Ani vykúpením sa Boh nezmenil, ale ľudstvo, ktoré bolo hriechom od Boha odvrátené, zmierilo sa s Bohom a zmenilo svoj mravný vzťah k Bohu: „Opera mutans non consilia“ - hovorí sv. Augustín - meníš diela, ale nemeníš rozhodnutia (Conf. I, 4). Keď Písmo sv. pripisuje Bohu akoby zmenu, napr.: „Oľutoval Pán, že stvoril na zemi človeka“ (Gen6,6), hovorí ľudským spôsobom, na označenie trestajúcej spravodlivosti Božej. Lebo každá zmena, ktorú podľa nášho analogického chápania pripisujeme Bohu, sa deje iba v tvoroch. Keď sa totiž zmení ich vzťah k Bohu. Človek sa mení, keď sa obráti a svoj mravný vzťah k Bohu upraví. Boh tou istou nezmeniteľnou vôľou miluje dobré a nenávidí zlé. Podľa toho, či je človek dobrý, vidí v Bohu nekonečnú lásku, ak je človek zlý, vidí v Bohu trestajúceho sudcu. Podobne to isté slnko rozpúšťa vosk a vysušuje hlinu, to isté svetlo je pre zdravé oči príjemné, ale pre zapálené oči nepríjemné. Sv Augustín to vyjadruje slovami: „Boh sa zmení, ak sa Ty zmeníš!“ To znamená, že nie Boh sa mení, ale človek sa zmení vo svojom vzťahu k Bohu. Účinky Božie v prirodzenom a nadprirodzenom poriadku majú pôvod v jedinom akte Božom, v poznaní a vôli a sú len časnými výsledkami tohoto aktu. Boh vykoná v čase v určitých okamihoch, na čom sa od večnosti rozhodol a k tomu nepotrebuje nového aktu svojej vôle: „Potest Deus ad opus novum non novum sec sempiternum adhibere consilium“, duchaplne hovorí sv. Augustín (n De civ. Dei 12,17). K novému cieľu môže Boh použiť rozhodnutia nie nového, ale odvekého. Pokiaľ ide o Božie akty stvorenia a milosti v čase a v dejinách, Boh nechce len to, aby tvory vznikali a poznávali jeho účinky, ale, aby sa toto dialo v zamýšľaných časových etapách. Zmeny síce vychádzajú z Boha, ale jeho samého sa nedotýkajú. Z hľadiska bytia sú Božie rozhodnutia nezmeniteľné, v účinkoch sú vo stvorenej oblasti časné a kvalitatívne. Aj prosebné modlitby by Boh nadčasovo predvídal tak, ako všetky časné zmeny a prijal ich ako predpoklady milostiplného vyslyšania do svojho večného plánu spásy. Nám je veľmi ťažko pochopiť, ako Boh, hoci koná nové skutky celkom slobodne, nepotrebuje k tomu nové rozhodnutie, ale je činný odvekým aktom svojej vôle? Táto ťažkosť vniká hlavne preto, že slobodnú Božiu činnosť posudzujeme podľa merítka ľudského. Sloboda Božej vôle nespočíva ako naša sloboda v tom, že môže konať, alebo nekonať, byť indiferentná voči aktu, ale v tom, že jediný odveký akt Božej vôle, ktorou je vlastne Božia podstata, môže sa obrátiť na ten alebo onen predmet. Kým naša vôľa prejavuje slobodu tým, že je vnútorne nerozhodná, že môže chcieť, alebo ešte nechce, u Boha niet aktu vnútornej nerozhodnosti. Tu je číry božský akt sám v sebe večne nutný, ktorým sa Boh môže obrátiť k mnohým, ba k nespočetným veriacim zároveň, aby ak nie sú vznikli, a ak sú, aby trvali. Praktický záver: Božia nezmeniteľnosť je nám pohnútkou k veľkej radosti a dôvere voči Bohu. Lebo nám zaručuje, že Boh nezmeniteľne chce naše dobro, ak sa len sami neodvrátime od Boha. Máme aj napodobňovať Božiu nezmeniteľnosť tým, že sa budeme bezpodmienečne pridržiavať zásad Bohabojného života. ===Večnosť Boha.=== Keď vyznávame nezmeniteľnosť Boha, vylučujeme z neho všetku zmenu a pohyb. Kde však niet pohybu, niet času. Pohyb a čas síce nie sú to isté, ale jeden bez druhého sa nedajú chápať. Čas je trvanie pohybu, alebo pohyb v neprerušenej následnosti. Keď hovoríme, že Boh je večný, hovoríme, že Božie jestvovanie je bez začiatku a konca a Boží život bez následností. Takto sme vyslovili negatívny a širší pojem Božej večnosti. Večnosť (aeternum, saeculum, sión, aiónion) je trvanie bez začiatku a konca, bez „skôr alebo neskoršie“, stále „teraz“ (nunc stans). V prenesenom treba rozlišovať od večnosti „aevum“ alebo „aeviternitas“. t.j. trvanie stvorených duchov, ktorí síce majú počiatok ale žiadny koniec vo svojej substatncii, nepodliehajú žiadnej premene (relatívna bezpostupnosť). Pozitívne definuje večnosť starokresťanský filozof Boëtius (+525): „Aeternitas est intemirabilis vitea tote simul et perfecta possessio - Večnosť je razom celé a dokonalé požívanie neohraničiteľného života“ (De consol. phil. V 6) Hoci Magistérium túto definíciu večnosti oficiálne neprijalo, teológovia ju používajú ako krásnu myšlienku, ktorá ovplyvnila mnohých pri rozvinutí náuky o večnosti Božej. Dogma viery je: Boh je večný. De fide. Večnosť Boha je dokonalosť Boha v protive k časovému trvaniu. Dogmu postupne výslovne hlásajú: Symbolum Quicumque - Atanázovo (DS 75), 4. Lateránsky a 1. Vatikánsky koncil . Boh žije v každom momente ako nerozdielne a nehybné „teraz“, jeho život nie je dajaké strnulé bytie, život Boha je neohraničiteľný, t.j. nekonečne dokonalý a nemôže mať ani začiatku a ani konca, taktiež je razom celý, bez akejkoľvek postupnosti. Boh teda nežije svoj život v postupných úsekoch, ako iné bytosti, ale svoju nekonečnú plnosť života požíva celú razom, v jedinom stálom a trvácom okamihu. Božia večnosť je Boh sám ak razom celá a stále jestvujúca nekonečná životná činnosť a blaženosť. Život stvorení sa rozdeľuje na mnohé chvíľky, ktoré po sebe nasledujú. Písmo sv. - Nehľadajme v Písme večnosť filozoficky definovanú. Dosvedčuje jednotlivé momenty Božej večnosti. Privlastňuje Bohu život bez obmedzeného trvania buď formálne alebo rovnoznačne. Stav bez začiatku a konca je vyjadrený v Ž 89,2: „Prv než vrchy zrodili sa a vznikla zem a zemekruh, a od vekov Ty naveky si Boh“. Absolútnu beznáslednosť dosvedčuje Ž 2,7: „Pán riekol mi: Syn môj si ty, ja som ťa dnes splodil“. Pán Ježiš hovorí: „Ja som skôr ako sa narodil Abrahám“ (Jn 8,58). Sv. Peter píše „Jeden deň je Pánovi ako tisíc rokov, a tisíc rokov ako jeden deň!“ (2Pt 3,8). Sv. Pavol nazýva Boha „Kráľ vekov“ (1Tim 1,17). Por. ďalej Ž 101, 26-28; Dt 32,40; Tob 13,6; Dan 6,26; 1 Jn1,2. Božie zjavenie nehovorí ani o začiatku ani o konci existencie Boha. Spája pojem nezmeniteľnosti s predstavou nekonečného trvania. Vzťah medzi Božou večnosťou a ním stvorenou časnosťou je pre nás nepreniknuteľným tajomstvom. Nedokážeme pochopiť, ako Boh, ktorý neexistuje v čase, môže svet v jeho časnosti vymyslieť a poznávať, chcieť a milovať, stvoriť a zachovávať, že by sám nejakým spôsobom nebol dotknutý jeho časnosťou. Tradícia - Otcovia výslovne dosvedčujú večnosť Boha v spisoch proti pohanstvu, ktoré poznalo rodokmene bohov. Atenagoras píše: „Dokazujeme, že božská bytosť je nestvorená, že je večná a rozumom poznateľná, kým hmota je stvorená a porušiteľná“ (legat. 4). Sv. Augustín vysvetľuje večnosť Boha ako stálu prítomnosť: „Roky Božie sú Božia večnosť, večnosť Božia je samotná jeho podstata, ktorá v sebe nemá nič premenlivého. Nie je tam nič minulého, ako by už viac nebolo, nič budúceho, ako by to ešte nebolo. Tam je len „Je“, t.j. prítomnosť. (Enarr. in Ps. 101,2,10). Rozum - ľudský rozum jasne poznáva večnosť Boha z jeho samobytnosti a nezmeniteľnosti. Boh je sám od seba, teda nemôže mať začiatok, lebo čo má začiatok, to má aj príčinu, teda nie je od seba. Boh nemôže mať konca, lebo jestvovanie je jeho podstata. Boh pre svoju nezmeniteľnosť nemôže prestať jestvovať (to by bolo podstatná zmena), teda nežije v čase, ale jeho trvanie je nadčasové. Čas je totiž postupné trvanie, čas je mierou postupných zmien a pohybov. Keď teda v Bohu niet zmeny, niet v ňom ani času. Božia večnosť je božstvo samo. Preto jedine Boh je večný. Ostatné bytosti svoje trvanie dostali a môžu ho aj stratiť (aj duchovné tvory by mohol Boh zničiť). Nevystihol by teda Božiu večnosť ten, kto by si ju predstavoval ako nekonečný čas, ktorý nemá ani začiatku ani konca. Hoci my podľa ľudských pojmov používame aj o Bohu časové výrazy a hovoríme, že Boh vždy bol, vždy je a vždy bude. Tieto výrazy nevystihujú síce Božiu večnosť, ale sú analogicky pravdivé, lebo Boh spolujesvuje s každým okamihom času. Aj čas, totiž stvorené bytosti, kým trvajú v čase, spolujestvujú s večnosťou a to s celou večnosťou (keďže tá nemá čiastok), avšak nie celostne, lebo vtedy, keď ich niet, nemôžu ani spolujestvovať. Večnosť si môžeme ľudsky znázorniť ako stred nejakého kruhu. Tento stred má totiž ten istý vzťah ku každému bodu na kružnici, kým jednotlivé body kružnice znázorňujú stvorené veci v ich časovej postupnosti (jeden bod nasleduje po druhom). Poznámka: „Čas vo vlastnom zmysle je trvanie hmotných bytostí, keďže podliehajú podstatnej zmene (zánik). Duchovné tvory podliehajú len akcidentálnym zmenám ( hoci Boh by ich mohol aj zničiť), spôsob trvania duchovných tvorov je teda oveľa dokonalejší, než je čas a má meno: Vekovitosť (aevum, aeviternas). Ba sv. Tomáš (I46,2) je tej mienky, že sa nedá dokázať nemožnosť tvora, ktorý by jestvoval bez začiatku a bez konca (čo by samozrejme - nebolo totožné s Božou večnosťou. Pre svoju mienku uvádza dôvod, že pojem tvora nezahrňuje v sebe nutne i časovosť, ale len to, že tvor nemá bytie od seba, ale od Boha. Avšak pravdepodobnejšia je mienka tých, čo v tejto veci so sv. Tomášom nesúhlasia. Lebo hoci pojem tvora nezahrňuje v sebe časovosť, ale jestvovanie tvora znamená jeho prechod z možnosti do skutočnosti, teda predsa akúsi metafyzickú postupnosť. Tvor je teda vždy možný, ale jestvovanie začína. Praktický záver: Boh svojím verným sľúbil večný život. A to nielen ako stále trvanie (čo majú aj zatratení), ale ako nadprirodzenú plnosť života, ako účasť na blaženom večnom živote Boha. Preto všetko máme posudzovať z hľadiska večnosti (sub specie aeternitatis), aby sme všetko zamerali na dosiahnutie tohto večného života. Najlepším zväčnením človeka je získavanie pravdy a vytváranie dobra, ktoré nikdy nezahynie a zaistí nesmrteľnosť, hľadaj teda pravdu a konaj dobro, lebo ono je z večnosti Boha a vedie k nemu. To je najdôležitejšia úloha života. Kresťan vidí ešte väčšiu hodnotu zemských vecí , lebo skrze ne získava večný život, každý dobrý skutok vykonaný v duchu kresťanskej lásky má v sebe večnú hodnotu podľa slov apoštola: „terajšie dočasné a ľahké bremeno súženia získa nám nadovšetko nesmiernu a veľkú slávu večnú (2Kor 4,17). Teda zvečnenie času konaním dobra a získavanie večnosti skrze lásku v Kristovi, to je najvážnejšia úloha kresťana. ===Nesmiernosť a všadeprítomnosť Boha=== Dogma viery je: Boh je nesmierny a všadeprítomný. De fide. Boh Izraela nie je viazaný na určité miesto ako pohanskí bohovia, ani na konkrétnu činnosť. Vládne aj nad Egyptom… Ak Boh prebýva v stánku stretnutia, neskoršie v chráme, vo svojom ľude (ktorý je jeho nevestou) a napokon v nebi. Iz 41,4 Ž 102,24-27 Zákaz zobrazovať Boha (znak Božej neohraničenosti). Bohovia pohanov podliehajú človeku, sú dielom ľudských rúk. Jahve vládne aj nad človekom: Iz 40,15-21; 44,9-21 Dogmu postupne hlásajú: Symbolum sv. Atanáza: „nesmierny Otec, nesmierny Syn, nesmierny Duch Svätý... predsa nie sú traja nesmierni, ale len jeden Nesmierny.“ (DS75) IV. lateránsky (DS 428) a I. vatikánsky (DS 3001) prikladajú Bohu atribút „nezmerateľný“ (immensus). Výraz nesmierny odvodzujeme od slova merať a znamená nezmerateľný. Keď aplikujeme tento výraz Bohu, chceme povedať, že Boh je nad všetkým priestorom. Podľa kozmológie bytnosť môže jestvovať svojim bytím v priestore dvojako: opisne (circumscrivptive) alebo definitívne (definitíve, určovačne). Opisne byť v priestore znamená, že celá vec zaujíma určitý celok priestoru a čiastky veci zaujímajú čiastky toho celku priestoru. Takto zaujímajú priestor bytnosti telesné, hmotné telesá. Definitívne byť v priestore znamená, že celá bytnosť zaujíma nielen určitý celok priestoru, ale aj jednotlivé čiastky toho určitého priestoru. Takto je prítomná duša v ľudskom tele. Boh nie je prítomný v priestore opisne, lebo nemá telo. Nestačí však povedať, že Boh je prítomný v priestore definitívne, lebo aj taká prítomnosť má svoje ohraničenie. Hovoríme, že Boh je v priestore prítomný plne (repletive). Nesmiernosť je vlastnosť Božia je Boh nevyhnutne a podstatne prítomný na všetkých miestach reálnych a možných. Boh teda neobsadzuje priestor ako telo, lebo nie je telom, ale duchom. Aj naša duša je duch, ale ju telo tak obmedzuje, že je totálne prítomná v každej čiastočke tela. Boha neobmedzuje zemský priestor, lež je totálne cez svoju podstatu prítomný na každom mieste reálnom a imaginárnom. Nesmiernosť je Božia vlastnosť záporná a absolútna. Nesmiernosť pochopovanú vzhľadom na reálny priestor menujeme všadeprítomnosť (ubiquitas). Boh je prítomný na každom reálnom priestore, ale priestor ho neobmedzuje. Všadeprítomnosť Božia je vlastnosť kladná a vzťažná (relatívna): závisí totiž od jestvovania stvorení. Keby nič nejestvovalo, Boh by nikde nebol aktuálne prítomný. Prítomnosť vyžaduje dva termíny: to, čo sa hovorí prítomné, a iné, čomu je prítomné, (Summa I, 8,4). Boh je svojou podstatou bez akéhokoľvek obmedzenia a bez akejkoľvek rozsažnosti celý prítomný všade, kde je priestor a v ňom prítomné veci tak, že všetko preniká a naplňuje. Boh by bol nesmierny aj keby nebolo vesmíru a priestoru, všadeprítomný je však so zreteľom na stvorený vesmír a priestor. Správnejšie je hovoriť, že priestor a všetky stvorené veci sú v Bohu. Lebo nemôže byť, ani nemôže vzniknúť nejaká vec alebo nejaký priestor, keby Boh nebol svojou podstatou najdokonalejšie prítomný. Túto všadeprítomnosť Boha si môžeme znázorniť tým, keď si predstavíme, ako je prítomná pravda v každom bode priestoru. Všadeprítomnosť Božia je predmetom riadneho a všeobecného hlásania učiteľského úradu a je obsiahnutá v dogme o nesmiernosti Boha ako časť v celku. Písmo sv. - učí jasne nesmiernosť a všadeprítmnosť Boha. Zdôrazňuje predovšetkým hlavne všadeprítomnosť, lebo chce vzbudiť posvätnú úctu a bázeň pred Bohom. Ale ukazuje aj vyvýšenosť Boha nad všetky priestorové miery. Hovorí svojim ľudovým spôsobom a nerobí rozdiel medzi nesmiernosťou a všadeprítmonosťou Božou. Nesmiernosť: Vesmír nestačí na to, aby obsiahol Boha. 3Krl8,27: „Veď nebesá a nebesá nebies ťa nemôžu obsiahnuť, o koľko menej potom tento dom, ktorý som postavil! „ Iz 66,1: „Nebesá sú mojím trónom a zem podnožou mojich nôh“ (porov. Jób 11,7-410; Jer 23,24; Bar 3,25;). Všadeprítomosť: Ž 139,7nn: „Kam môžem ujsť pred tvojím duchom a kam utiecť pred tvojou tvárou? Ak vystúpim na nebesia, ty si tam; ak zostúpim do podsvetia, aj tam si. I keby som si pripäl krídla zorničky a ocitol sa na najvzdialenejšom mori, ešte aj tam ma tvoja ruka povedie a podchytí ma tvoja pravica.“ Por. Dt 4,39; Mud 7,24; 8,1. Pán Ježiš všadeprítomnosť Božou predpokladá (Mt 5,34:; 6,4; Jn 4,20n). Sv Pavol kázal v Aténach: :Lebo nie je ďaleko ani od jedného z nás. V Ňom totiž žijeme, hýbeme sa a sme“ (Sk1 7,27-28). Tradícia - Otcovia učia o obidvoch Božích vlastnostiach tým, že uvádzajú a vykladajú výroky z Písma sv. a snažia sa znázorniť Božiu všadeprítomnosť rozličnými obrazmi. Prirovnávajú ju k prítomnosti ľudskej duše, ktorá je celou podstatou v ľudskom tele, preniká ho a oživuje a ďalej používajú ako podobenstvo more, ktoré obteká a preniká vodu rastlinstvo a na dne morskom, prirovnávajú všadeprítmonsoť k svetlu a vzduchu, ktoré prenikajú a napĺňajú celý priestor a pod. - Nazývajú Boha nepochopiteľným, nepopísateľným, nezmerateľným. Pastor Hermae, Mand.1,1: „Ponajprv verím, že je len jeden Boh..., ktorý všetko obsahuje, zatiaľ čo on sám je neobsiahnuteľný“. Na dôkaz, že Boh nie je obmedzený priestorom, miestom a svetom (Tertulián: „Ante omnia erat Deus solus, ipse et mundus et locus et omnia“ - Adv. Prax.). Prv/ monografiu o substanciálnej prítomnosti Boha v celom svete a všetkých jeho častiach a zároveň inhabitatórnej prítomnosti Boha v duši spravodlivého, napísal sv. Augustín v Liber de praesentia Dei ad Dardanum (=Ep.187). Na všetečnú otázku, kde prebýval Boh predtým ako stvoril svet, sv. Augustín odpovedá: „Boh v sebe prebýval a u seba prebýval a v sebe je Boh! (In Ps. 122). Proti hrubej predstave, ako by Boh bol rozložený vo svetovom priestore, polovicou na nebi a polovicou v nebi, píše: „ Boh je len v nebi celý a len na zemi celý a v nebi a na zemi celý nie je žiadnym miestom obsiahnutý, ale je sám v sebe všade celý.“ (Ep. 187). Rozum - ľudský rozum jasne poznáva, že Boh pre svoju úplnú jednoduchosť je vyvýšený nad všetku priestorovosť a pre svoju nekonečnosť nemôže byť ohraničený nejakým priestorom, z druhej strany však celou svojou podstatou musí byť v každom priestore a v každej veci, lebo on všetky veci zachováva a vo všetkom pôsobí. Podľa sv. Tomáša (I 8,3) Boh je všadeprítmoný: 1, svojou mocou (per potentiam - dynamická prítomnosť), lebo nad všetkým vládne. 2, svojou vedomosťou (per praessentiam sive scientam - ideálna prítomnosť), lebo o všetkom vie 3, svojou podstatou (per essentiam - esenciálna alebo substanciálna prítomnosť), lebo je príčinou jestvovania a pôsobenia stvorených vecí. Boh teda pri svojej trancsedentnosti, t. zn. vyvýšenosti nad svetom a odlišnosti od sveta ja aj úplne imanentný, to zn. čo najužšie prítomný, než sme my prítomní sami sebe. Lebo táto Božia prítomnosť v nás je príčinou nášho jestvovania a našej činnosti. Substanciálnu všadeprítomnosť Božiu možno bližšie určiť ako repletívnu prítomnosť, t.j. celá Božia podstata napĺňa celý stvorený priestor a každú jeho časť, ale vzhľadom na absolútnu jednoduchosť Božej podstaty neslobodno chápať repletívnu všadeprítomnosť ako nekonečnú expanziu alebo difúziu (rozšírenie) Božej podstaty. Hoci Boh je prítomný všade a vo všetkých veciach svojou podstatou a udržuje ich v bytí, predsa nepôsobí všade rovnako. Ináč pôsobí v bytostiach, ináč v rozumných, ináč v poriadku prirodzenom a inak v poriadku nadprirodzenom. Kde Boh pôsobí zvláštnym spôsobom, tam je aj zvláštne prítomný. Kde začne takto pôsobiť, hovoríme, že tam prichádza. Kde takto prestáva pôsobiť, hovoríme, že odchádza. Zvláštnym spôsobom je Boh v taj duši, v ktorej prebýva svojou milosťou (inhabitatio), dáva sa jej dokonalejšie poznať a vrúcnejšie milovať. Túto prítomnosť hlboko prežívali mystici. (Por. Jn14,23; 1Kor3.16; 6.19). Zvláštnym spôsobom je Boh prítomný v nebi (Mt 6,9), kde sa dáva vidieť svetlom slávy a tak spôsobuje nevýslovnú radosť nebešťanov. Celkom jedinečným spôsobom je prítomný Boh v ľudskej prirodzenosti Kristovej na základe hypostaickej únie (Kol2,9). Celkom zvláštna je prítomnosť Ježiša Krista v Eucharistii, v ktorej pod spôsobmi chleba a vína prebýva opravdivo, vecne a podstatne so svojim telom, s krvou i dušou i so svojim božstvom, teda celý. Praktický záver pre život: Boh ide s nami po všetkých našich cestách. Boh je v atómoch nášho tela. Boh účinkuje v najtajnejších hnutiach našej duše. Boh bdie nad nami, keď spíme. Boh nás priťahuje bližšie k sebe, keď umierame. Boh je skutočne v nás a my sme ešte oveľa viac v ňom.. Takto človek, vo najmä kresťan, nikdy nie je sám. Vždy je pri ňom Najväčší: ako náš pomocník, keď sa modlíme k nemu, ako náš priateľ, keď sme v jeho milosti, ako náš živý trest, keď zotrváme v hriechu. Bohu nemožno ujsť, ale ani Boh neopúšťa (Linhardt). Myšlienka na všadeprítomnosť Božiu nás pobáda k radostnej dôvere v Boha a zanechaniu hriechov, k neustálemu zdokonaľovaniu sa v duchovnom živote. Boh je v nás a s nami, preto sa nevzďaľujme od Neho. ---- '''Použitá literatúra:''' *KANDERA,Pavol, ''Prednášky zo špeciálnej dogmatiky. Prvý traktát'', Bratislava 1996. *DANCÁK, František, ''Boh jediný a trojjediný'', Petra, Prešov 2000. *KRAPKA, Emil, ''Verbum fidei II.'' – Ježiš Kristus žije vo svojej Cirkvi'', Dobrá kniha, Bratislava 1992 {{Dogmatika}} 1896 5054 2006-02-03T12:06:31Z Alfaomega 76 /* Druhý vatikánsky koncil, 8. zasadnutie (1965) */ ==Tézy podpísané Bautainom (1840)== * Bautain (1796-1867), profesor v Štrasburgu, je hlavným predstaviteľom fideizmu. Pod hlbokým vplyvom Kantovej filozofie a skúsenosti pri vlastnom návrate k viere, ako aj z pastorálnych dôvodov hľadal pramene našich náboženských a mravných poznatkov výlučne v Božom zjavení. Potom sa vzdal možnosti, že by sa po ceste čisto prirodzeného poznania dalo dôjsť k istote o existencii Boha, a skutočnosti Zjavenia. Brautainovo učenie zavrhol už štrasburský biskup, napokon Bautain musel podpísať tézy, ktoré mu predložil pápež Gregor XVI. *Fideizmu je veľmi blízky tradicionalizmus (Bonald, 1754-1840, Bonetty, 1798-1879, pozri. č. 11-13, Lamenais, 1782-1854). Z tej istej nedôvery voči ľudskému rozumu hľadá v ľudskej tradícii, ktorá vychádza napokon z Prazjavenia, jediný prameň všetkých náboženských a mravných poznatkov. *Fideizmus a tradicionalizmus chceli zdôrazniť postavenie viery voči ľudskému rozumu. Avšak práve v záujme viery a Zjavenia sa Cirkev musela ujať práv rozumu. ===Rozum a zjavenie=== 1. Rozumové usudzovanie môže s istotou dokázať existenciu Boha a jeho nekonečnú dokonalosť. Viera, dar z neba, nastupuje až po Zjavení. Nemožno sa preto na ňu vhodne odvolávať proti ateistovi pri dokazovaní existencie Boha. 2. Boží pôvod Zjavenia Mojžišovi sa dokazuje s istotou z ústnej a napísanej tradície synagógy a kresťanstva. 3. Dôkaz (kresťanského Zjavenia) zo zázrakov Ježiša Krista, zmyslami vnímateľný a pre všetkých svedkov presvedčivý, nestratil vôbec nič zo svojej sily a žiary ani pre nasledujúce generácie. Tento dôkaz nachádzame s jeho celou istotou v autentickosti spoľahlivých prameňov Nového zákona, ako aj v ústnej a napísanej tradícii všetkých kresťanov. Touto dvojitou tradíciou musíme dokazovať Zjavenie neveriacemu, ktorý ho odmieta, alebo ho neprijíma, ale túži po ňom. 4. Nemáme vôbec právo očakávať od neveriaceho, aby prijal vzkriesenie nášho božského Vykupiteľa skôr, než mu predložíme isté dôkazy; a tieto dôkazy sa dajú odvodiť z tej istej tradície rozumovými dedukciami. 5. Vo všetkých týchto otázkach rozum predchádza vieru a musí k nej viesť. 6. Hoci sa rozum dedičným hriechom oslabil a zatemnil, predsa mu zostalo dosť svetla a sily, aby nás s istotou viedol k poznaniu existencie Boha a Zjavenia, ktoré dostali židia skrze Mojžiša a kresťania skrze nášho poklonyhodného Bohočloveka. ==Encyklika Pápeža Pia IX. Qui pluribus (1846)== * Encyklika Pia IX. obsahuje výsledky veľkej kontroverzie s fideizmom a tradicionalizmom na jednej strane a racionalizmom v podobe hermesizmu na druhej strane. Ľudský rozum má za úlohu viesť k Zjaveniu, potom sa však musí podriadiť Božiemu slovu. Medzi vierou a vedou nemôže byť nijaké protirečenie, lebo obidve majú svoj prameň v Bohu. *Dva základné bludy Georga Hermesa (1775-1831; od roku 1819 profesor dogmatiky v Bonne) boli: 1. na začiatku každého teologického poznania je absolútne pochybovanie; 2. poklad súhlasu pri viere nie je odlišný od podkladu súhlasu pri prirodzených poznatkoch. V obidvoch prípadoch je to vnútorná nevyhnutnosť ľudskej poznávacej mohutnosti, ktorá kvôli zachovaniu ľudskej dôstojnosti núti k súhlasu. Tým sa ruší podstatný rozdiel medzi prirodzeným a nadprirodzeným poriadkom poznávania. ===Vyvyšovanie ľudského rozumu=== Falošným a nesprávnym dokazovaním sa (racionalistickí teológovia) neprestajne snažia vyzdvihovať silu a vznešenosť ľudského rozumu proti presvätej viere v Krista a odvažujú sa tvrdiť, že táto viera protirečí rozumu. [...] Aj keď je viera nad rozumom, predsa nikdy nemôže byť medzi nimi ozajstný nesúlad alebo protiklad, veď viera, i rozum vyviera z toho istého prameňa nemeniteľnej a večnej pravdy, z veľkého a dobrého Boha, a navzájom sa tak podporujú, že dobre používaný rozum pravdu viery dokazuje, chráni, obhajuje, viera však oslobodzuje rozum od všetkých omylov a dáva mu obdivuhodné svetlo v poznávaní božských vecí, upevňuje ho a privádza k dokonalosti. [...] Tí nepriatelia Božieho zjavenia, ktorí ľudský pokrok vyvyšujú takýmito chválospevmi, chceli by teraz tento pokrok skryto a opovážlivo zaviesť do katolíckeho náboženstva, ako keby náboženstvo samo nebolo dielom Božím, ale ľudským a či výplodom filozofie, ktorý môže ľudským spôsobom zdokonaľovať. [...] ===Úloha rozumu=== Keďže naše presväté náboženstvo nebolo vynájdené ľudským rozumom, ale bolo ľuďom ohlásené z Božej dobrotivosti, každý ľahko pochopí, že náboženstvo všetku svoju silu dostáva z autority Boha, ktorý prehovoril, a že nikdy nemôže byť odvodené z ľudského rozumu alebo ním zdokonalené. Aby však ľudský rozum v takej vážnej veci nebol oklamaný a nezablúdil, skutočnosť Božieho zjavenia musí dôkladne preskúmať; tým nadobudne istotu, že Boh prehovoril, a preukáže mu rozumnú bohoslužbu, ako to učí Apoštol (Rim 12,1). Veď v tomto musí mať každý jasné: keď Boh hovorí, musíme mu prejaviť úplnú poslušnosť viery. A nič lepšie nezodpovedá samému rozumu, ako keď sa tým uspokojí a pevne sa pridŕža toho, čo zistí, že bolo zjavené od Boha, ktorý nemôže byť ani oklamaný, ani klamať nemôže. Máme naporúdzi obdivuhodné a žiarivé dôkazy, ktorými musí byť ľudský rozum dokonale presvedčený, že Kristovo náboženstvo je božské a že "každý začiatok našich článkov viery dostal svoje korene zhora, od Pána neba" (Ján Chryzostom). A tak niet ničoho, čo by bolo istejšie ako naša viera, niet ničoho, čo by bolo bezpečnejšie, niet ničoho, čo by sa mohlo opierať o pevnejšie základy. Táto viera [...] dostala potvrdenie v narodení, živote, smrti, vzkriesení, v múdrosti, zázrakoch a proroctvách svojho pôvodcu a zavŕšiteľa [...]. Ľudský rozum z týchto žiarivých a takisto úplne pevných dôkazov jasne a zreteľne poznáva Boha ako pôvodcu tejto viery. Ďalej nemôže ísť. Musí úplne odmietnuť každú ťažkosť a každú pochybnosť, zbaviť sa ich a preukázať Bohu plnú poslušnosť viery. Vie totiž iste: všetko, čo táto viera ľuďom predpisuje, aby verili a robili, pochádza od Boha. [...]. == Tézy podpísané Bonettym (1855)== ===Viera a rozum. Možnosti rozumu=== 1. Hoci je viera nadradená rozumu, nikdy nemôže byť medzi nimi skutočný rozpor alebo protiklad, pretože i viera, i rozum pochádzajú z toho istého nezmeniteľného prameňa pravdy, od veľkého a dobrého Boha, a tak si i navzájom pomáhajú. 2. Rozumové uvažovanie môže s istotou dokázať existenciu Boha, duchovnú povahu duše a slobodu človeka. Viera nastupuje po Zjavení, a preto sa nemožno na ňu vhodne odvolávať pri dokazovaní jestvovania Boha proti ateistovi, pri dokazovaní duchovnej povahy a slobody rozumovej duše proti stúpencom naturalizmu a fatalizmu. 3. Používanie rozumu predchádza vieru a vedie človeka pomocou Zjavenia a milosti k nej. ==Omyly ontologistov odsúdené pápežom Piom IX. (1861)== * Ontologizmus bol pokus rozriešiť problém prirodzeného poznania Boha: naše poznanie musí zodpovedať bytiu. V poriadku bytia je však na prvom mieste Boh, teda aj v našom poznávaní. Tak by teda Boh mal byť to prvé a to najvšeobecnejšie, s čím sa stretá naše poznanie. A vskutku, aj všetky predmety poznania poznávame z hľadiska bytia ako participujúceho na tom, čo je najvšeobecnejšie a najobsiahlejšie, na Bytí, v ktorom sú obsiahnuté všetky veci. Naše poznanie jestvovania Boha nie je teda výsledkom rozumového usudzovania, ale v každom poznaní je chápaný Boh ako absolútne bytie. Najvyššia logická abstrakcia sa tu stotožňuje s posledným princípom jestvovania, s Bohom. Také chápanie skrýva v sebe zárodok panteizmu. Odsúdil ho ponajprv Pius IX. proti Vincenzovi Giobertimu (1801-1852), neskôr ešte raz Lev XIII. proti Antoniovi di Rosmini-Serbati (1797-1855), ktorý ho predložil v novej forme. Vari nikde sa zápas 19. storočia o problém prirodzeného poznania Boha a napokon zápas o problém Zjavenia neprejavuje tak zreteľne ako v ontologizme. 1. Bezprostredné poznanie Boha, aspoň habituálne, je v podstate vlastné každému ľudskému rozumu, takže bez neho nemôže rozum nič spoznať: ono samo je totiž svetlom rozumu. 2. To bytie, ktoré poznávame vo všetkom a bez ktorého nepoznáme nič, je božské Bytie. 3. Všeobecné vo svojej predmetnej skutočnosti sa od Boha vecne neodlišuje. 4. Vrodené poznanie Boha ako Bytia osebe zahŕňa v sebe vynikajúcim spôsobom každé iné poznanie, takže ním implicitne poznávame každé bytie z každého hľadiska, z ktorého je poznateľné. ==List pápeža Pia IX. arcibiskupovi v Mníchove- Freisingu proti racionalizmu Frohschammera (1862)== *Jakob Frohschammer (1821-1893) bol od roku 1855 profesorom filozofie v Mníchove. Pre jeho útoky na scholastickú filozofiu a teológiu pápež Pius IX. v liste mníchovskému arcibiskupovi niektoré jeho spisy odsúdil. V tomto liste sú zavrhnuté základné Frohschammerove bludy. - Každá racionalistická filozofia podlieha pokušeniu chápať vesmír v jeho jednote a ucelenosti a preniknúť aj pravdy nadprirodzeného Zjavenia. Táto filozofia chce z teológie urobiť akúsi filozofiu. Aj Frohschammer podľahol tomuto pokušeniu. Pritom pre vedecký výskum požadoval slobodu, ktorá nepripúšťala nijaké obmedzenie zo strany nejakej vyššej autority. ===Hranice a úlohy rozumu=== Frohschammer odbočuje od katolíckeho učenia v dvoch veciach: po prvé, keď pripisuje ľudskému rozumu sily, ktoré rozumu ako takému vôbec nepatria; po druhé keď práve tomuto rozumu priznáva slobodu prijímať akúkoľvek domnienku a vždy čokoľvek odvážne tvrdiť, čím sa úplne podkopávajú práva, magistérium a autorita Cirkvi. Autor totiž predovšetkým učí, že filozofia môže - za predpokladu, že máme o nej správny pojem - správne zachytiť a pochopiť nielen tie kresťanské články viery, ktoré sú spoločné prirodzenému rozumu a viere a predovšetkým utvárajú kresťanské náboženstvo a vieru, totiž nadprirodzený cieľ človeka a všetko, čo s tým súvisí. Aj najväčšie tajomstvo vtelenia Pána patrí do oblasti ľudského rozumu a filozofie, a ľudský rozum môže, keď sa mu tieto predmety ponúknu, pomocou svojich vlastných zásad preniknúť až k ním. [...] Úlohou filozofie je starostlivo hľadať pravdu a ľudský rozum, ktorý je síce vinou prvého človeka zatemnený, no vôbec nie je vyhasnutý, správne a horlivo zdokonaľovať, osvecovať, a svoj predmet poznania, ako aj mnohé pravdy správne zachytiť, pochopiť, rozvíjať a mnohé z týchto právd, ktoré predkladá viera, ako jestvovanie Boha, prirodzenosť a vlastnosti Boha, dôkazmi, ktoré vychádzajú z jej vlastných princípov, vykladať, zdôvodňovať a obhajovať. Týmto spôsobom pripravuje cestu správnejšie sa aj vierou pridŕžať týchto článkov viery, a aj tie skrytejšie články viery, ktoré môže iba viera zachytiť, do určitej miery otvoriť pre rozumové chápanie. V tomto určite ťažkom úsilí však nikdy nemožno trpieť, aby sa všetko neuvážene premiešalo a aby sa rozum zmocňoval aj tých vecí, ktoré sú rezervované viere, a aby sa vnášal do nich neporiadok. Existujú totiž celkom isté, všetkým známe hranice, ktoré rozum plným právom nikdy neprekročil a prekročiť ani nemôže. K týmto článkom viery zjavne patrí predovšetkým všetko to, čo sa týka nadprirodzeného pozdvihnutia človeka a jeho nadprirodzeného spoločenstva s Bohom a čo bolo na tento cieľ zjavené. Keďže tieto články viery presahujú prirodzenosť, nemožno ich preto ani prirodzenými princípmi dosiahnuť. [...] ==Vety odsúdené pápežom Piom IX: ("SYLLABUS")(1864)== ''Bludy týkajúce sa možnosti prirodzeného poznania Boha, Zjavenia, povinnosti prejavovať poslušnosť viery voči Zjaveniu vyžadovali vždy ostrejší a rozhodnejší postoj Cirkvi. Definitívna odpoveď na všetky otázky bola daná na Prvom vatikánskom koncile. Avšak predtým pápež Pius IX. zostavil zoznam téz (syllabus), ktorý obsahuje najvýznamnejšie formulácie bludov a pripravuje na ne veľkú odpoveď, ktorú dali biskupi zhromaždení na Prvom vatikánskom koncile.'' Ľudský rozum rozhoduje jedine sám, bez akéhokoľvek ohľadu na Boha, čo je pravdivé a nepravdivé, dobré a zlé. On je sám sebe zákonom a svojimi prirodzenými silami stačí zabezpečiť šťastie ľudí a národov. Všetky pravdy náboženstva sa odvodzujú od prirodzenej schopnosti ľudského rozumu; rozum je preto prvou normou, podľa ktorej človek môže a má dosiahnuť poznanie všetkých právd a každého poriadku. Božie Zjavenie je nedokonalé a preto podlieha stálemu a neohraničenému pokroku, ktorý má zodpovedať pokroku ľudského rozumu. Keďže ľudský rozum sa nachádza na tej istej rovine ako náboženstvo, teologické disciplíny sa musia práve tak preberať ako filozofické. Všetky články viery kresťanského náboženstva sú bez akéhokoľvek rozdielu predmetom prirodzeného poznania či filozofie. Keď sa ľudský rozum čisto historickým vývinom zdokonalí, môže pomocou svojich prirodzených síl a zásad dôjsť k pravému poznaniu všetkých, i tých najtajomnejších článkov viery. Podmienkou je jedine to, aby sa mu tieto články viery predložili ako predmet. ==Prvý vatikánsky koncil, 3.zasadnutie (1870)== VIEROUČNÁ KONŠTITÚCIA O KATOLÍCKEJ VIERE ''Z viacerých schém (predlôh), ktoré mal Prvý vatikánsky koncil spracovať, boli dokončené len dve veľké dogmatické konštitúcie. Bola to prvá časť schémy o katolíckej viere (druhá časť obsahovala rozpravu o rozličných dogmatických parciálnych otázkach) a rozhodujúca časť zo schémy o Cirkvi: primát neomylnosti rímskeho pápeža. Tým sú iste úradnou vieroučnou konštitúciopu potvrdené obidva najdôležitejšie odseky schém. V štyroch hlavách Konštitúcie o katolíckej viere a v zodpovedajúcich vieroučných pravidlách (kánonoch), ktoré boli prijaté na 3. zasadnutí koncilu, Cirkev vykladá svoju náuku o viere proti podstatným bludom 19. storočia, proti materializmu, racionalizmu, panteizmu, ale aj proti nebezpečným prúdom tradicionalizmu a fideizmu. ''Druhá z týchto štyroch hláv obsahuje základné pravdy, ktoré určujú vzťah medzi ľudským rozumom a Božím zjavením: po prvé schopnosť ľudského rozumu s jeho prirodzenými silami spoznať jestvovanie a vlastnosti Boha, Stvoriteľa a Pána mravného poriadku; po druhé skutočnosť Zjavenia; po tretie zmysel Zjavenia. ''Tretia hlava hovorí o odpovedi človeka na Božie zjavenie, o viere. '' ''Vo štvrtej hlave o viere a poznaní ide o dôsledky z druhej a tretej hlavy. '' 2. hlava: Zjavenie ''Prirodzená spoznateľnosť Boha'' Svätá matka Cirkev sa pevne pridržiava toho a učí: Boha, základ a cieľ všetkých vecí, možno s istotou spoznať zo stvorených vecí prirodzeným svetlom ľudského rozumu. "Jeho neviditeľná bytosť sa totiž dá vybadať a spoznať zo stvorených vecí." (Rim 1,20) ''Nadprirodzené Zjavenie'' Predsa sa však páčilo jeho múdrosti a dobrote inou, a to nadprirodzenou cestou zjaviť ľudskému pokoleniu seba samého a večné rozhodnutia svojej vôle. Tak hovorí Apoštol: "Mnoho ráz a rozličným spôsobom hovoril kedysi Boh otcom skrze prorokov. V týchto posledných dňoch prehovoril k nám v Synovi." (Hebr 1,1 nasl.) Tomuto Božiemu zjaveniu treba pripísať, že to, čo z božských vecí samo osebe nie je nedostupné ľudskému rozumu, aj v súčasnom položení ľudského pokolenia môžu všetci spoznať ľahko, s plnou istotou a bez akéhokoľvek bludu. Predsa však Zjavenie je potrebné nie z toho dôvodu, ale preto, že Boh vo svojej nekonečnej dobrote určil človeka pre nadprirodzený cieľ, totiž pre účasť na božských dobrách, ktoré úpne presahujú každú ľudskú predstavu: "Ani oko nevidelo, ani ucho nepočulo, ... čo Boh pripravil tým, ktorí ho milujú." (1 Kor 2,9) 3. hlava: Viera ''Pojem viery'' Keďže človek je od Boha ako svojho Stvoriteľa a Pána celkom závislý a stvorený rozum je úplne podriadený nestvorenej Pravde, sme povinní zjavujúcemu Bohu preukazovať vo viere plnú poslušnosť rozumu a vôle. O tejto viere, ktorá je "začiatkom ľudskej spásy", katolícka Cirkev vyznáva, že je nadprirodzenou cnosťou, ktorou na podnet a s pomocou Božej milosti veríme, že to, čo zjavil, je pravdivé, nie však preto, že by sme do vnútornej pravdy vecí prenikli prirodzeným svetlom rozumu, ale že za tým stojí autorita zajavujúceho Boha samého, ktorý nemôže ani klamať, ani byť klamaný. "Viera je," ako hovorí Apoštol, "základom toho, čo dúfame, dôkazom toho, čo nevidíme." (Hebr 11,1) ''Rozumové zdôvodnenie viery'' Aby však aj napriek tomu poslušnosť našej viery zodpovedala rozumu, Boh chcel spojiť vnútornú pomoc Ducha Svätého s vonkajšími prejavmi svojho Zjavenia, totiž s božskými dielami, predovšetkým so zázrakmi a proroctvami. Keďže ony znamenite dokazujú Božiu všemohúcnosť a nezmerné poznanie, celkom iste sú spoľahlivými znameniami Božieho zjavenia, ktoré sú prispôsobené chápaniu všetkým. Preto Mojžiš, proroci a celkom osobitne Kristus Pán vykonali mnohé a zjavné zázraky a predpovedali budúce veci. O apoštoloch čítame: "Oni sa rozišli a všade kázali. Pán im pomáhal a ich slová potvrdzoval znameniami, ktoré ich sprevádzali." (Mk 16,20) A opäť je napísané: "Tým je aj prorocké slovo pre nás pevnejšie. A vy dobre robíte, že hľadíte naň ako na lampu, ktorá svieti v temnom mieste." (2Pt 1,19) ''Viera ako dielo milosti'' Hoci súhlas viery nie je vôbec nejakým slepým hnutím ducha, predsa nikto nemôže "dať súhlas na ohlasovanie evanjelia", ako je to potrebné na dosiahnutie spásy, "bez osvietenia a vnuknutia Ducha Svätého, ktorý dáva všetkým pocítiť slasť zo súhlasu a z prijatia viery" (Druhý koncil v Orange, 7. pravidlo viery). Hoci sa viera neprejaví činorodo v láske, predsa je ona sama osebe darom Božím a úkon viery je dielom zameraným na spásu, ktorým človek Bohu samému preukazuje slobodnú poslušnosť, keď na jeho milosť, ktorej môže aj odporovať, dáva súhlas a s ňou spolupracuje. ''Predmet viery'' Božskou a katolíckou vierou treba veriť všetko, čo obsahuje Božie slovo, či napísané alebo tradované, a Cirkev to v slávnostnom rozhodnutí alebo v obyčajnom a všeobecnom ohlasovaní viery predkladá veriť ako Bohom zjavené. ''Potreba viery pre spásu'' Pretože "bez viery je nemožné páčiť sa Bohu" (Hebr 11,6) a dostať sa do spoločenstva jeho synov, nikto nikdy bez nej nenašiel ospravodlivenie a nikto nedosiahne večnú spásu, ak v nej nevytrvá až do konca (Mt 10,22). ''Milosť vytrvania vo viere'' K tomuto svedectvu (ktoré Cirkev svojou existenciou vydáva o nadprirodzenosti Zjavenia) pristupuje účinná podpora od moci zhora. Veď dobrotivý Pán svojou milosťou blúdiacich prebúdza a pomáha im, aby mohli dôjsť k poznaniu pravdy (1Tim 2,4), a tých, čo "z tmy povolal do svojho obdivuhodného svetla" (porov. 1Pt 2,9), posilňuje svojou milosťou, aby v tomto svetle vytrvali, lebo ich neopúšťa, ak ho oni sami neopustia. Preto sa ľudia, čo sa raz pomocou nebeského daru milosti pripojili ku katolíckej pravde, nenachádzajú v tom istom položení ako tí, čo vedení ľudskými mienkami vyznávajú falošné náboženstvo. Tí totiž, čo prijali vieru pod cirkevným magistériom, nikdy nemôžu mať oprávnený dôvod zameniť túto vieru za inú, alebo o nej pochybovať. Preto "vo vďačnosti voči Bohu Otcovi, ktorý nás urobil hodnými mať so svätými účasť na údele Svetla" (Kol 1,12) nemáme zanedbávať túto veľkú spásu, ale sa máme "pozerať na Ježiša, Pôvodcu a Dokonávateľa viery" (Hebr 12,2) a "pridržiavať sa neochvejného vyznávania našej nádeje" (Hebr 10,23). 4. hlava: Viera a rozum ''Dvojaký poriadok náboženského poznania'' Katolícka Cirkev sa vždy jednomyseľne pridržiavala a pridržiava toho, že sú dva poriadky poznávania, odchodné nielen z hľadiska poznávacej schopnosti, ale aj z hľadiska predmetu. Odchodné z hľadiska schopnosti: v jednom poriadku poznávame prirodzeným rozumom, v druhom božskou vierou; odchodné z hľadiska predmetu, lebo okrem toho, k čomu môže dospieť prirodzený rozum, sa nám predkladá veriť v tajomstvá skryté v Bohu, ktoré by sa nedostali do okruhu nášho poznania, keby nám ich Boh nebol zjavil. Tak svedčí svätý Pavol, že pohania poznávajú Boha zo "stvorených vecí" (Rim 1,20); keď však hovorí o milosti a pravde, ktorá prišla "skrze Ježiša Krista" (Jn 1,17), vyhlasuje: "Hovoríme tajomnú Božiu múdrosť, ktorá bola skrytá, a ktorú Boh pred vekmi určil nám na slávu. Nik z kniežat tohoto veku ju nepoznal [...] Nám to Boh zjavil skrze Ducha, lebo Duch skúma všetko, aj Božie hlbiny." (1Kor 2,7.8.10) A sám Jednorodený zvelebuje Otca, že tieto veci skryl pred múdrymi a rozumnými a zjavil ich maličkým" (Mt 11,25). ''Úloha a hranice rozumu'' Keď však vierou osvietený rozum horlivo, nábožne a triezvo skúma, Božou milosťou dosahuje určité chápanie, a síce veľmi plodné, a to tak obdobnosťou (analógiou) z toho, čo poznáva prirodzene, ako aj zo súvisu tajomstiev medzi sebou a s posledným cieľom človeka. Nikdy sa však nestane schopným, aby pravdy viery plne prenikol, ako to môže urobiť v prípade právd, ktoré tvoria jeho vlastný predmet. Božské tajomstvá totiž svojou povahou tak presahujú stvorený rozum, že aj potom, keď ich Zjavenie odovzdalo a viera prijala, závojom viery samej zostávajú prikryté, ba priam zahalené temnotou, kým v tomto smrteľnom živote "sme vzdialení od Pána; lebo žijeme vo viere, a nie v nazeraní" (2Kor 5,6 nasl.). ''Rozum a viera si nemôžu protirečiť'' Hoci viera stojí nad rozumom, medzi rozumom a vierou nikdy nemôže dôjsť ku skutočnému rozporu, pretože ten istý Boh, ktorý zjavuje tajomstvá a vlieva vieru, ľudskej duši dal svetlo rozumu. Boh však nemôže poprieť sám seba a pravda nikdy nemôže protirečiť pravde. Holé zdanie nejakého takého protirečenia pochádza zväčša z toho, že pravdy viery sa nechápu alebo nevysvetľujú v zmysle Cirkvi, alebo sa výmysly rozličných mienok vydávajú za výdobytky rozumu. "Každé tvrdenie, ktoré protirečí pravde osvietenej viery, vyhlasujeme za celkom falošné." (piaty lateránsky koncil) Keďže Cirkev s apoštolskou službou ďalšieho ohlasovania viery dostala aj úlohu ochraňovať poklad viery, má od Boha aj právo a povinnosť to, čo sa neprávom nazýva vedou (1Tim 6,20), verejne zavrhovať, aby nikto nebol oklamaný "filozofiou a prázdnym mámením" (Kol 2,8). Preto ani jeden veriaci v Krista nesmie také názory, o ktorých sa zistí, že protirečia učeniu viery - najmä keď ich Cirkev zavrhne -, brániť ako pravé výdobytky vedy; naopak, musí ich považovať za bludy, ktoré klamú tým, že predstierajú pravdu. ''Obojstranná pomoc viery a rozumu'' Viera a rozum nielenže si navzájom nikdy nemôžu protirečiť, ale naopak, navzájom si pomáhajú. Veď správne používaný rozum dokazuje základy viery a rozum osvietený vierou rozvíja vedu o božských veciach; viera zase oslobodzuje od omylov, chráni pred nimi rozum a vystrojuje ho mnohými poznatkami. ''Cirkev a kultúra'' Cirkev sa preto ani zďaleka nestavia na odpor pestovaniu ľudskej kultúry a vedy, ona ich mnohorakým spôsobom podporuje a napomáha. Veľmi dobre pozná výhody, ktoré z nich vyplývajú pre ľudský život, a má ich v úcte. Ba vyznáva, že tak ako vyšli od "Boha, Pána každého poznania" (porov. 1Kr 2,3), s jeho milosťou aj privádzajú k nemu, keď sa správne pestujú. A Cirkev ani nezakazuje, aby také vedy používali vo svojej oblasti svoje vlastné zásady a metódy. Avšak pri všetkom uznávaní tejto oprávnenej slobody starostlivo varuje, aby si neosvojovali bludy, protirečiace božskému učeniu, alebo aby neprekračovali hranice vlastnej kompetencie a nezasahovali do oblasti viery a tam nevyvolávali zmätok. ''Prvé rozvíjanie viery a poznania'' Učenie viery, ktoré zjavil Boh, nebolo predložené ako nejaký filozofický systém, ktorý sa má ľudským úsilím zdokonaľovať, ale ako božský poklad, zverený Kristovej neveste, aby ho verne ochraňovala a neomylne vysvetľovala. A preto sa aj musí stále zachovať ten zmysel posvätných právd viery, ako bol raz svätou matkou Cirkvou vysvetlený. Nikdy neslobodno odstúpiť od tohto zmyslu pod zámienkou a v mene nejakého vyššieho chápania. "A tak nech rastie a mocne sa rozvíja poznanie, veda a múdrosť tak u každého jedného, ako aj v celku, tak v jednotlivom človekovi, ako aj v celej Cirkvi zodpovedajúco stupňom ľudského života a generácií, ale im primereným spôsobom, totiž v tej istej náuke viery, v tom istom zmysle a v tom istom chápaní." (Vincent z Leriny) '''Kánony o náboženskom poznaní''' ''Kánony k 2. hlave: Kánon 1. Proti fideizmu a tradicionalzmu. Kánon 2. Proti deizmu. Kánon 3. Proti tvrdeniu o objektívnom vývoji dogiem.'' ''Kánony k 3. hlave: Kánon 1 a 2. Proti autonómnemu racionalizmu. Kánon 3. O predpokladoch viery: proti fideizmu a tradicionalizmu. Kánon 4. O dokázateľnosti Zjavenia zázrakmi: proti fideizmu. Kánon 5. O slobode viery: proti Hermesovi. Kánon 6. Proti absolútnemu pochybovaniu ako začiatku poznania: proti Hermesovi.'' ''Kánony k 4. hlave: O vzťahu nadprirodzenej viery a prirodzeného poznania: proti racionalizmu.'' ''Kánony k 2. hlave: Zjavenie'' 1. Ten, kto tvrdí, že jedného a pravého Boha, nášho Stvoriteľa a Pána, nemožno prirodzeným svetlom ľudského rozumu pomocou toho, čo bolo stvorené, s istotou poznať, nech je exkomunikovaný. 2. Ten, kto tvrdí, že je nemožné, alebo že nie je vhodné, aby bol človek o Bohu a o úcte, ktorú je mu človek povinný preukazovať, poučený božským Zjavením, nech je exkomunikovaný. 3. Ten, kto tvrdí, že človek nemôže byť Bohom pozdvihnutý k takému poznaniu a k takej dokonalosti, ktoré prevyšujú prirodzené poznanie a prirodzenú dokonalosť, ale že môže a musí dôjsť k vlastneniu každej pravdy a dobra sám od seba nepretržitým pokrokom, nech je exkomunikovaný. ''Kánony k 3. hlave: Viera'' 1. Ten, kto tvrdí, že ľudský rozum je natoľko nezávislý, že mu vieru Boh nemôže rozkázať, nech je exkomunikovaný. 2. Ten, kto tvrdí, že božská viera nie je odchodná od prirodzeného poznania o Bohu a o mravných veciach a že sa preto k božskej viere nevyžaduje, aby sa zjavená pravda verila s ohľadom na autoritu zjavujúceho Boha, nech je exkomunikovaný. 3. Ten, kto tvrdí, že božské Zjavenie sa vonkajšími znakmi nemôže stať hodneverným, a preto ono musí ľudí pohýnať k viere čisto vnútornou skúsenosťou každého jedného alebo osobným vnuknutím, nech je exkomunikovaný. 4. Ten, kto tvrdí, že sa nemôžu diať nijaké zázraky, a preto všetky správy o nich, aj tie, ktoré sa nachádzajú vo Svätom písme, treba odkázať medzi legendy a mýty, alebo že zázraky nikdy nemožno celkom iste spoznať a že nikdy sa nemôže nimi platne dokázať božský pôvod kresťanského náboženstva, nech je exkomunikovaný. 5. Ten, kto tvrdí, že súhlas na kresťanskú vieru nie je slobodný, ale že nevyhnutne vyplýva z dôkazov ľudského rozumu, alebo že Božia milosť je potrebná len k živej viere, ktorá je činorodá v láske (Gal 5,6), nech je exkomunikovaný. 6. Ten, kto tvrdí, že veriaci a tí, čo ešte nedospeli k jedine správnej viere, sa nachádzajú v tom istom položení, takže katolíci by mali oprávnený dôvod odvolať svoj súhlas s vierou, ktorú už prijali pod cirkevným magistériom, a podrobiť ju pochybovaniu, kým neabsolvujú vedecký dôkaz hodnovernosti a pravdivosti svojej viery, nech je exkomunikovaný. ''Kánony k 4. hlave: Viera a poznanie'' 1. Ten, kto tvrdí, že v Božom zjavení niet pravých tajomstiev vo vlastnom zmysle, ale že všetky články viery možno správne vzdelaným rozumom pochopiť a dokázať z prirodzených zásad, nech je exkomunikovaný. 2. Ten, kto tvrdí, že ľudské vedy treba rozvíjať s takou slobodou, že ich tvrdenia, aj keď protirečia zjavenému učeniu, musia byť prijímané ako pravé a Cirkev ich nemôže zavrhnúť, nech je exkomunikovaný. 3. Ten, kto tvrdí, že sa môže stať, že v súlade s pokrokom vo vede sa musí dať článkom viery predkladaným Cirkvou iný zmysel, než ako ho chápala a chápe Cirkev, nech je exkomunikovaný. == Rosminiho tézy odsúdené pápežom Levom XIII. (1887) == 1. V poriadku stvorených vecí sa ľudskému rozumu zjavuje bezprostredne čosi božské, totiž také, čo patrí k Božskej prirodzenosti. 5. Bytie, ktoré človek vníma, musí mať čosi z nevyhnutného a večného bytia, čosi z tvoriacej, určujúcej a završujúcej príčiny všetkých náhodných vecí; a to je Boh. == Prísaha proti modernizmu predpísaná pápežom Piom X. (1910) == ''"Modernizmus" je súhrnný názov pre rozličné pokusy zmieriť kresťanské náboženstvo s výsledkami agnostickej filozofie a racionalistickej historickej vedy a vôbec so všetkými tými oblasťami kultúry, ktoré sa vo svojom postupnom vývoji stále viac odcudzovali náboženskej oblasti, alebo sa k nej stavali nepriateľsky. Modernizmom v užšom zmysle, ako sa chápe tu, sú tie systémy, ktoré sa pri tomto pokuse vzdali všetkých postojov napadnutých racionalizmom a hľadali pre náboženstvo nové zdôvodnenie, no nie už v historickej skutočnosti Kristovej osoby a v jeho diele alebo vôbec v nejakej absolútne platnej pravde, ale jedine vnútri človeka. Kým teda modernizmus na jednej strane v novom zdôvodnení náboženstva sa postavil proti nenáboženskému racionalizmu, na druhej strane odstránil všetky základy kresťanstva ako zjaveného náboženstva.'' ''Po opakovaných parciálnych opatreniach proti modernizmu zaujal pápež Pius X. v dekréte Lamentabili (1907), v ktorom sú vypočítané najzávažnejšie tézy modernizmu, stanovisko voči modernizmu. Encyklika Pascendi (1907) podáva obšírny opis celého systému, nakoľko, pravda, pri mnohorakosti modernizmu možno vôbec hovoriť o nejakom systéme, a na záver stručne sumarizuje hlavné bludy a ich vyvrátenie.'' ''V modernizme našli svoje posledné vyjadrenie vari všetky chybné pokusy 19. storočia, ktoré chceli uspokojivo riešiť problém Zjavenia a jeho zdôvodnenia.'' ''V roku 1910 pápež Pius X. požadoval od celého kléru, činného v pastorácii alebo vo vyučovaní, zloženie prísahy, ktorá obsahovala zavrhnutie všetkých podstatných modernistických bludov vzhľadom na Zjavenie a Tradíciu.'' ''Hoci tzv. "protimodernistická prísaha" bola v roku 1967 odvolaná, formula prísahy je dôležitá preto, lebo podáva stručné zhrnutie modernistických bludov.'' ''Pre ucelenosť ju tu uvádzame v úplnosti, hoci mnohé časti patria do 2. hlavy tejto knihy.'' Prijímam a pridržiavam sa pevne všetkého a každej jednotlivosti, čo bolo neomylným magistériom Cirkvi určené, ustanovené a vysvetlené, najmä tie časti učenia, ktoré sú v priamom protiklade k bludom súčasnej doby. Po prvé: Vyznávam, že Boha, pôvod a cieľ všetkých vecí, možno prirodzeným svetlom rozumu z toho, čo "bolo stvorené", t.j. z viditeľných diel stvorenia, ako príčinu cez účinok s istotou spoznať a aj dokázať. Po druhé: Prijímam a uznávam vonkajšie dôkazy Zjavenia, t.j. Božie diela, predovšetkým zázraky a proroctvá, za celkom isté znamenia božského pôvodu kresťanského náboženstva. Pevne sa pridržiavam toho, že sú čo najlepšie prispôsobené duchu všetkých čias a chápavosti všetkých ľudí, a to aj v súčasnosti. Po tretie: Pevne verím, že Cirkev, srážkyňa a učiteľka zjaveného slova, bola založená samým pravým a historickým Kristom počas jeho pozemského života bezprostredne a priamo, a že bola vybudovaná na Petrovi, prvom z apoštolskej hierarchie, a na nepretržitom rade jeho nástupcov. Po štvrté: Úprimne prijímam učenie viery, ktoré sa dostalo od apoštolov cez pravoverných Otcov stále v tom istom zmysle a v tom istom význame až k nám. Preto úplne zavrhujem bludársky výmysel akéhosi vývoja článkov viery, ktoré vraj prechádzajú od jedného zmyslu k druhému, a tento zmysel je odchodný od toho, ktorý kedysi mala Cirkev. Takisto zavrhujem každý blud, snažiaci sa nahradiť božský, Kristovej neveste odovzdaný poklad, ktorý má ona verne chrániť, nejakým výplodom filozofického myslenia alebo výplodom ľudského povedomia, ktoré sa ľudským úsilím postupne formovalo a v budúcnosti sa má v neohraničenom pokroku zdokonaľovať. Po piate: Pridržiavam sa celkom pevne toho a úprimne vyznávam, že viera nie je nejaký slepý náboženský pocit, ktorý vyviera z temnôt podvedomia pod tlakom srdca a náklonnosti mravne sformovanej vôle, ale že je skutočným súhlasom rozumu s pravdou, prijatou zvonka "z počutia": týmto súhlasom považujeme to, čo nám osobný Boh, náš Stvoriteľ a Pán, vyhlásil a zjavil, za pravdivé, a to pre autoritu Boha zvrchovane pravdovravného. S patričnou úctou sa podriaďujem a celým srdcom sa pripájam k všetkým odsúdeniam a predpisom, ako sa nachádzajú v encyklike Pascendi a v dekréte Lamentabili, najmä so zreteľom na to, čo sa vzťahuje na tzv. dejiny dogiem. Zavrhujem aj blud tých, čo tvrdia, že viera predkladaná Cirkvou môže protirečiť dejinám a katolícke články viery, ako sa chápu dnes, by sa nemohli dať do súladu so začiatkami krasťanského náboženstva, ako sa skutočne odvíjali. Odsudzujem a zavrhujem aj mienku tých, čo hovoria, že vzdelaný kresťan žije dvojitú existenciu, jednu veriaceho a druhú historika, ako keby historikovi bolo dovolené zastávať to, čo protirečí pravde viery veriaceho, alebo stanoviť predpoklady, z ktorých by vyplývalo, že články viery sú falošné alebo pochybné, len nech sa priamo nepopierajú. Zavrhujem takisto ten spôsob posudzovania a vysvetľovania Svätého písma, ktorý nedbá na tradíciu Cirkvi, na obdobnosť viery ''("analogia fidei")'' a normy Svätej stolice, osvojuje si výmysly racionalistov a uznáva práve tak nedovolene, ako aj neuvážene textovú kritiku za jedinú a najvyššiu normu. Zavrhujem aj mienku tých, čo sa pridržiavajú toho, že učiteľ teologickej historickej vedy alebo spisovateľ na tomto poli by sa mal najprv vzdať každej predpojatej mienky o nadprirodzenom pôvode katolíckej tradície alebo o božskom prisľúbení pomoci v trvalom zachovaní každej jednej zjavenej pravdy. Spisy jednotlivých Otcov by sa mali vysvetľovať podľa čisto vedeckých zásad, pričom sa vylučuje akákoľvek cirkevná autorita, a s tou istou slobodou úsudku, s akou sa zvyčajne skúma akákoľvek mimocirkevná historická pamiatka. Napokon vyznávam celkom všeobecne: úplne sa dištancujem od bludu, ktorý modernistov vedie k tvrdeniu, že v posvätnej Tradícii sa nenachádza nič božské, alebo - a to je ešte horšie - to božské chápu v panteistickom zmysle, takže už nič iné neostáva, iba holá a jednoduchá skutočnosť, ktorá sa nachádza na tej istej rovine ako aj obyčajné udalosti dejín, totiž to, že ľudia vlastným úsilím, svojou starostlivosťou a rozumom pokračovali v nasledujúcich vekoch v škole, ktorú založil Kristus a jeho apoštoli. A preto sa pevne pridržiavam a až do posledného dychu svojho života sa budem pridržiavať viery Otcov v bezpečný dar pravdy, ktorý je, bol a stále bude v následnosti biskupskej služby od čias apoštolov, takže nie to je predmetom viery, čo by sa mohlo zodpovedajúc kultúre každého jedného veku zdať lepšie a primeranejšie, ale to, že nikdy nebola inak predmetom viery, nikdy sa inak nechápala absolútna a nemeniteľná pravda, ktorú od začiatku ohlasovali apoštoli. Sľubujem, že toto všetko budem verne, úplne a úprimne zachovávať a nedotknute chrániť, a že sa ani v učení, ani slovom, ani písmom od toho neodchýlim. Tak sľubujem, tak prisahám, tak nech mi pomáha Boh a tieto sväté Evanjeliá. == Encyklika pápeža PIA XII. Humani generis (1950) == ''12. augusta 1950 vydal pápež Pius XII. veľkú encykliku (skoro na spôsob sylabu, v ktorom sa vymenúvajú zavrhnuté tézy) "o niektorých falošných názoroch, ktoré ohrozujú samotné základy katolíckej Cirkvi", ako encyklika sama predstavuje svoju tému. Je namierená proti tým tendenciám v teológii a filozofii, ktoré sa predovšetkým vo Francúzsku tu a tam vynárali ("Nouvelle Théologie"), pričom však netvorili nijaký vlastný "systém". A preto je aj paleta tém encykliky veľmi pestrá. Najdôležitejšie pasáže z nej prinášame na príslušných miestach našej systematickej práce (porov. menný a vecný register). Tu najprv citujeme dva odseky, z ktorých jeden vyzdvihuje možnosti a hranice poznania "preambúl viery", ktoré možno poznať iba samým svetlom prirodzeného rozumu, pričom sa však nepopiera, že vskutku aktualizované poznanie v reálnom poriadku spásy je nadprirodzený, milosťou nevyhnutne podporovaný spásny čin. Druhý text hovorí o možnosti, a predovšetkým o hraniciach určitej zmeny teológie, pojmového formulovania Božieho zjavenia a o normovaní tohto vývoja dogiem a teológie cirkevným megistériom (o tom viac v č. 460, 461).'' ''Možnosti a ťažkosti racionálnej fundamentálnej teológie '' Ľudskému duchu neraz môže byť ťažké utvoriť si istý úsudok aj s ohľadom na "hodnovernosť" katolíckej viery, hoci Boh poskytol mnohé a veľmi udivujúce znamenia, pomocou ktorých sa dá aj prirodzeným svetlom rozumu naisto dokázať božský pôvod kresťanského náboženstva. Veď človek zvedený predsudkami, hnaný náruživosťami a zvrátenou vôľou sa môže uzavrieť a odporovať nielen danej evidencii vonkajších znamení, ale aj nadprirodzeným vnuknutiam, ktoré Boh vlieva do našich sŕdc. Vyvoláva sa pochybnosť, či ľudský rozum je schopný dokázať existenciu osobného Boha, a to dôkazmi prevzatými zo stvorených vecí, bez pomoci Božieho "zjavenia" a Božej milosti; popiera sa, že by svet mal začiatok; tvrdí sa, že stvorenie sveta je nevyhnutné, lebo vyplýva zo štedrosti Božej lásky; takisto sa upiera Božie večné a neomylné ''predpoznanie'' slobodných činov ľudí: sú to všetko veci, ktoré protirečia vyhláseniam Vatikánskeho koncilu. Niektorí nadhodili aj otázku, či anjeli sú tvory s charakterom osoby; či je hmota podstatne odchodná od ducha. ''Možnosť a hranice "historickosti" teológie'' Čo sa týka teológie, niektorí sa zameriavajú na to, aby zmysel dogiem čo najviac oslabili a dogmu oslobodili od toho spôsobu vyjadrovania, ktorý je v Cirkvi oddávna zaužívaný, a oslobodili ju od filozofických pojmov, zaužívaných u katolíckych učencov, a miesto toho sa pri výklade katolíckej náuky vracajú k spôsobu vyjadrovania Svätého písma a cirkevných Otcov. Úfajú, že až keď dogma bude očistená od prvkov, ktoré vraj s Božím zjavením súvisia iba navonok, iba potom sa bude môcť dogma porovnávať s výhľadom na úspech s náukovými názormi tých, čo sú odlúčení od Cirkvi, a takto že sa krok za krokom dôjde k vzájomnému vyrovnaniu medzi katolíckou dogmou a názormi inovercov. Keď sa raz katolícke učenie dostane do tohto stavu, otvorí sa - tak sa domnievajú - cesta, na ktorej sa podľa požiadaviek dnešnej situácie bude môcť aj dogma vyjadriť v pojmoch modernej filozofie, či je to imanentizmus, idealizmus, existencializmus alebo akýkoľvek iný systém. To sa môže a musí - zdôrazňujú tí odvážnejší - urobiť aj preto, lebo podľa ich mienky sa tajomstvá viery nikdy nedajú vyjadriť plne priliehavými, ale len takzvanými "aproximatívnymi" (približnými) a stále sa meniacimi pojmami, ktorými sa síce pravda do určitej miery akosi naznačuje, ale nevyhnutne aj deformuje. Nepovažujú preto za nerozumné, ale za úplne potrebné, aby teológia podľa rozličných filozofických systémov, ktoré v priebehu vekov používala ako nástroje, staré pojmy nahrádzala novými. Takto sa podarí, síce rozličnými, by v určitom ohľade dokonca protikladnými, no podľa ich mienky rovnocennými spôsobmi vyjadriť tie isté božské pravdy, ako to zodpovedá prirodzenosti človeka. Dodávajú ešte, že dejiny dogiem sa zakladajú na tom, že poukazujú na rozličné formy, ako nasledovali za sebou, do ktorých sa vraj zjavené pravdy odievali podľa rozličných náukových systémov a názorov, ako sa ony v priebehu vekov vynárali. Z predchádzajúceho výkladu je jasné, že takéto úsilie k dogmatickému "relativizmu" nielen vedú, ale že ho naozaj obsahujú. [...] Každý vidí, že tieto odborné výrazy, ktoré sa používajú v školách a ktoré používa aj samo magistérium Cirkvi, možno zdokonaliť a vycibriť; okrem toho je známe, že v používaní týchto výrazov nebola Cirkev vždy konštantná. Aj to je jasné, že Cirkev sa nemôže viazať na hocijaký filozofický systém, ktorý má len krátkodobú životnosť. To však, čo katolícky teológovia sformulovali jednomyseľne vo viacstoročnej práci, a dospeli k určitému chápaniu dogmy, nespočíva vôbec na takom nestálom základe. Spočíva totiž na princípoch a pojmoch, ktoré vyplývajú zo správneho chápania stvorených vecí; pri nadobúdaní a formovaní týchto poznatkov žiarilo božské Zjavenie ľudskému duchu prostredníctvom Cirkvi ako hviezda. Preto nie je divné, že niektoré také pojmy ekumenické koncily nielenže používali, ale ich aj slávnostne ustanovili, takže nie je dovolené od nich odstúpiť. Mužovia neobyčajnej duchovnej sily a svätosti v stáročnej práci pod bedlivým dozorom cirkevného magistéria, a nie bez osvietenia a vedenia Ducha Svätého pochopili, vyjadrili a postupne zdokonaľovali mnoho cenných vecí, aby pravdy viery vyjadrili stále presnejšie. Toto všetko nechať bokom, odmietnuť alebo zbaviť jeho vnútornej hodnoty a namiesto toho používať pojmy, ktoré spočívajú na neistých predpokladoch, a používať premenlivé a nepresné výrazy novej filozofie, ktoré ako poľné kvety dnes sú a zajtra zvädnú, je nielen zvrchovane nemúdre, ale do určitej miery to znamená urobiť z dogmy vetrom klátenú trstinu. Pohŕdanie výrazmi a pojmami, ktoré používajú scholastickí teológovia, vedie prirodzene k tomu, že sa takzvanej špekulatívnej teológii odoberá sila, pretože tí, čo tak postupujú, zastávajú názor, že neposkytuje nijakú pravú istotu, lebo sa opiera o teologické uvažovanie. ''Význam scholastickej filozofie'' Preto treba čo najhlbšie ľutovať, že dnes mnohí podceňujú v Cirkvi prijatú a uznanú filozofiu a bez zahanbenia ju čo do formy označujú za zastaranú a čo do spôsobu uvažovania za racionalistickú. Stále tvrdia, že táto naša filozofia neprávom zastáva názor, že môže existovať absolútne pravá metafyzika, kým naproti tomu uisťujú, že vraj pravdy, najmä transcendentné, nemôžu byť priliehavejšie vyjadrené než disparátnymi tvrdeniami, ktoré sa navzájom dopĺňajú, hoci sa voči sebe nachádzajú v určitom protiklade. Filozofia, ktorá sa vyučuje na našich školách, by s jej presnými pojmovými definíciami a s jej jasnými rozlišovaniami mohla teda slúžiť - a to pripúšťajú - ako príprava na scholastickú teológiu, ako príprava, ktorá je vynikajúco prispôsobená duchu stredoveku, no neposkytuje spôsob filozofovania, ktorý zodpovedá našej modernej kultúre a jej potrebám. Ďalej sa namieta, že ''"philosophia perennis"'' je výlučne filozofiou nemeniteľných podstát, kým naproti tomu moderný duch musí byť zameraný na existenciu jednotlivých vecí a na život, ktorý sa nachádza v ustavičnom toku. Kým sa takto znevažuje naša filozofia, vychvaľujú sa naproti tomu iné filozofické systémy či už staroveké, alebo novoveké, či národov Východu alebo Západu, a to takým spôsobom, že každá filozofia a každý duchovný prúd je za predpokladu istých rozhodne nevyhnutných spresnení a dodatkov zlučiteľný s katolíckou dogmou. A predsa ani jeden katolík nemôže pochybovať o tom, že tento názor je skrz-naskrz falošný, najmä keď sa vezmú do úvahy problémy takého imanentizmu, idealizmu, historického alebo dialektického materializmu, alebo aj existencionalistickej filozofie, či sa už priznávajú k ateizmu, alebo sa prinajmenej stavajú proti hodnote metafyzického uvažovania. == Druhý vatikánsky koncil, 8. zasadnutie (1965) == '''Dogmatická konštitúcia o Božom zjavení''' ''Druhý vatikánsky koncil (1962-1965) nechcel, primerane svojmu pastorálnemu zameraniu, definovať nejakú novú dogmu, a tak v jeho konštitúciách a dekrétoch chýbajú anatematizujúce vieroučné kánony, ktoré v predošlých konciloch boli zvyčajné (pozri č. 45 a nasl.). Aj napriek tomu však práve obidve dogmatické konštitúcie - o Božom zjavení a o Cirkvi - predstavujú výpovede najvyššieho cirkevného magistéria, ktoré zaväzujú svedomie tak katolíckeho kresťana, ako aj svedomie učiacej Cirkvi.'' ''Dogmatická konštitúcia o Božom zjavení Dei verbum patrí medzi najnamáhavejšie vypracovaný text Koncilu, lebo v tejto konštitúcii sa diskutovalo o vzťahu Tradície a Písma (pozri č. 146-149), ako aj o otázke správneho chápania Písma (pozri č. 150-151). Menej vášnivo sa, pravda, diskutovalo o 1. hlave, ktorá ešte nehovorí o tradovaní Zjavenia, ale predstavuje reflexiu o pojmoch Zjavenia a viery, a tým prekonáva určité jednostrannosti Tridentského a Prvého vatikánskeho koncilu.'' ''Druhý článok 1. hlavy chápe Zjavenie Boha ako zjavenie v dianí, nielen ako zdelenie právd "o" Bohu. Zjavenie je dianie v udalosti, v ktorom sú čin a slovo vnútorne zviazané.'' ''Nasledujúci článok sa bezprostredne zaoberá uskutočňovaním Božej spásnej vôle v celých dejinách ľudstva, pričom povolaniu Izraela ako príprave na evanjelium patrí osobitný význam.'' ''Vo štvrtom článku sa ohlasuje Ježiš Kristus ako zavŕšiteľ Otcovho spásneho diela, ako naplnenie a záver Zjavenia. V slove a diele Syna Otec skrze Ducha Svätého vyslovil seba samého.'' ''Piaty článok je venovaný viere človeka ako odpovedi zjavujúcemu sa Bohu. Vo viere sa celý človek odovzdáva v slobode Bohu. Intelektuálny aspekt viery prichádza na pretras až v šiestom článku.'' '''Prvá hlava: Zjavenie''' ''Pojmové vymedenie Zjavenia'' Boh sa vo svojej dobrote a múdrosti rozhodol zjavit seba samého a dať poznať tajomstvo svojej vôle (porov. Ef 1,9): že ľudia majú skrze Krista, vtelené Slovo, skrze Ducha Svätého prístup k Otcovi a že sa stávajú účastnými na Božej prirodzenosti (porov. Ef 2,18; 2Pt 1,4). Týmto zjavením sa teda neviditeľný Boh (porov. Kol 1,15; 1 Tim 1,17) vo svojej veľkej láske prihovára ľuďom ako priateľom (porov. Ex 33,11; Jn 15,14-15) a s nimi sa stýka (porov. Bar 3,38), aby ich pozval a prijal do svojho spoločenstva. Tento proces zjavenia (''"revelationis oeconomia"'') sa uskutočňuje udalosťami a slovami, ktoré medzi sebou vnútorne súvisia, takže činnosť Božia v dejinách spasenia odhaľuje a potvrdzuje učenie a skutočnosti vyjadrené slovami a slová zase ohlasujú skutky a vysvetľujú v nich skryté tajomstvo. Avšak najhlbšia pravda o Bohu, ako aj o spáse človeka nám týmto zjavením žiari v Kristovi, ktorý je prostredníkom a zároveň plnosťou celého Zjavenia. ''Zjavenie v dejinách'' Boh, ktorý skrze Slovo všetko tvorí (porov. Jn 1,3) a udržiava, poskytuje ľuďom neprestajné svedectvo o sebe už vo stvorených veciach (porov. Rim 1,19-20). Keďže však chcel otvoriť cestu nadprirodzenej spásy, hneď na začiatku zjavil seba samého prarodičom. Po ich páde im však dal nádej na spásu prisľúbením vykúpenia (porov. Gn 3,15) a ustavične sa staral o ľudské pokolenie, aby dal večný život všetkým, čo hľadajú spásu vytrvalým konaním dobra (porov. Rim 2,6-7). Vo svojom čase povolal Abraháma, aby z neho urobil veľký národ (porov. Gn 12,2), a tento národ po patriarchoch poučoval prostredníctvom Mojžiša a prorokov, aby ho spoznali ako jediného živého a pravého Boha, starostlivého Otca a spravodlivého Sudcu a aby očakávali prisľúbeného Spasiteľa. Takýmto spôsobom pripravoval v priebehu vekov cestu evanjelia. ''Zavŕšenie Zjavenia v Ježišovi Kristovi'' Keď však Boh mnoho ráz a rozličným spôsobom hovoril ústami prorokov, "v týchto posledných dňoch prehovoril k nám v Synovi" (Hebr 1,1-2). Poslal svojho Syna, Večné Slovo, svetlo všetkých ľudí, aby prebýval medzi ľuďmi a zvestoval im tajomstvá Božie (porov. Jn 1,1-18). Ježiš Kristus, Slovo, ktoré sa stalo telom, poslaný "ako človek k ľuďom" (List Diognetovi), "hovorí Božie slová" (Jn 3,34) a završuje dielo spasenia, ktoré mu dal vykonať Otec (porov. Jn 5,36;17,4). Kto vidí jeho, vidí aj Otca (porov. Jn 14,9). Práve on celou svojou existenciou a celým svojím zjavom, slovami a skutkami, znameniami a zázrakmi, najmä však svojou smrťou a slávnym zmŕtvychvstaním a napokon zoslaním Ducha pravdy uskutočňuje, a tým aj završuje Zjavenie a potvrdzuje ho Božím svedectvom, že totiž Boh je medzi nami, aby nás oslobodil z tmy hriechu a smrti a aby nás vzkriesil k večnému životu. Preto sa kresťanský poriadok spásy (''"oeconomia christiana"'') ako nová a konečná zmluva nikdy nepominie a nemá sa už očakávať nijaké nové verejné zjavenie pred slávnym príchodom Pána Ježiša Krista (porov. 1 Tim 6,14 a Tít 2,13). ''Poslušnosť viery ako dielo milosti'' Bohu, ktorý dáva zjavenie, treba preukazovať "poslušnosť viery" (Rim 16,26; porov. Rim 1,5;2 Kor 10,5-6), ktorou sa celý človek slobodne oddáva Bohu, "podriadiac mu svoj svoj rozum a vôľu" (Prvý vatikánsky koncil, pozri č. 31) a dobrovoľne prijímajúc jeho zjavenie. Aby táto viera bola možná, musí ju predchádzať a sprevádzať svojou pomocou Božia milosť; je potrebná aj vnútorná pomoc Ducha Svätého, aby pohol srdce a obrátil ho k Bohu, otvoril duševný zrak a dal "všetkým pocítiť slasť zo súhlasu a prijatia viery" (prvý vatikánsky koncil, pozri č. 33). Aby sa však chápanie Zjavenia stále prehlbovalo, ten istý Duch Svätý neprestajne zdokonaľuje vieru svojimi darmi. ''Viera a rozum'' Svojím zjavením chcel Boh vyjaviť a dať poznať seba samého a večné rozhodnutia svojej vôle o spáse človeka, "aby ho urobil účastným božských dobier, ktoré presahujú každú ľudskú predstavu" (Prvý vatikánsky koncil, porov. č. 30). Svätý cirkevný snem vyznáva, že "Boha, prvopočiatok a cieľ všetkého, možno s istotou poznať zo stvorených vecí prirodzeným svetlom ľudského rozumu" (pozri. Rim 1,20); učí však, že treba pripísať Božiemu zjaveniu, "že aj v súčasnom stave ľudského pokolenia môžu všetci ľahko, s plnou istotou a bez akéhokoľvek omylu poznať všetko, čo samo osebe nie je z božských vecí nedostupné ľudskému rozumu" (Prvý vatikánsky koncil, pozri č. 29). ---- *Zdroj: NEUNER, Josef & ROSS, Heinrich, ''Viera Cirkvi v úradných dokumentoch jej Magistéria'', Dobrá kniha, Trnava 1995, 1-82 (s. 29-54). {{Výhonok dogmatiky}} 1897 6712 2006-07-03T18:40:58Z Duurko 42 /* Dogmatická konštitúcia o Božom zjavení */ ==Druhý Konstantinopolský (Carihradský) koncil (553)== * Posledným zdôvodnením cirkevného učenia, ktoré sa v dávnejšom kresťanstve používalo proti akémukoľvek bludu, nebol dôkaz zo samého Svätého písma alebo z teologického špekulatívneho uvažovania, ale pozostávalo z odvolania sa na cirkevnú Tradíciu. Z tohto obdobia nemáme ani natoľko teoretické učenie o Tradícii, ako skôr živé vedomie Cirkvi, že vlastní pravdy cez Tradíciu z čias apoštolov. Tu uvedieme niekoľko príkladov takého vyznania. ===Tradícia=== Pevne sa pridržiavame tej viery a ohlasujeme tú vieru, ktorá bola darovaná od začiatku naším Bohom a Spasiteľom Ježišom Kristom svätým apoštolom a nimi ohlasovaná celému svetu. Svätí Otcovia ju poznali a vysvetľovali a odovzdali svätým cirkvám, najmä keď sa zišli na štyroch cirkevných konciloch. [...] ==Rímska synoda v Lateráne za pápeža Martina I. (649)== ===Tradícia=== 17. Kto podľa svätých Otcov nevyznáva ústami a srdcom do posledného slova skutočne a opravdivo všetko to, čo bolo odovzdané a ohlasované svätými Otcami a piatimi všeobecnými úctyhodnými koncilmi svätej katolíckej a apoštolskej Cirkvi Božej, nech je exkomunikovaný. (DS 517) ==Druhý Nicejský koncil (787)== ===Tradícia=== Kto neprijíma celú cirkevnú Tradíciu či už napísanú, alebo nenapísanú, nech je exkomunikovaný. (DS 609) ==Florentský koncil (1438-1445)== ===Vieroučný dekrét pre Jakobitov=== * Tento koncil, na ktorom sa prerokúvalo zjednotenie oddeleného Východu s rímskou cirkvou, sa musel zaoberať aj kánonom Svätého písma. Zdôraznenie, že jeden a ten istý Boh je pôvodcom Starého aj Nového zákona, je namierené proti gnosticistickým názorom, ktoré ešte stále dožívali. * Slávnostný úvod práve tohto odseku "Svätá rímska cirkev verí pevne, vyznáva a hlása..." poukazuje na to, že tu ide o vlastnú definíciu. - Tento odsek bez akejkoľvek ďalšej diskusie prevzal Tridentský koncil. [...] Jeden a ten istý Boh je pôvodcom Starého aj Nového zákona, t.j. Zákona, Prorokov a Evanjelia, pretože svätí oboch zmlúv prehovorili z vnuknutia toho istého Ducha Svätého. Ich knihy (''svätá rímska Cirkev'') s úctou prijíma. [...] (''Nasleduje výpočet kníh Svätého písma, porov. DS 1501-1504'') == Tridentský koncil, 4. zasadnutie (1546)== ===Prijatie Svätých písiem a Tradícií apoštolov=== *Po prípravných zasadnutiach prešiel Tridentský koncil na otázky týkajúce sa základov a noriem viery. Preverenie týchto základov bolo potrebné, lebo reformátori napadali práve tradície a Písmo. *Tradície, medzi ktoré vo vtedajšom chápaní, prirodzene, patrili aj vonkajšie zvyklosti, protestanti jednomyseľne odmietali prijať ako právoplatné rozhodnutie a artikuláciu viery. Koncil sa v namáhavej práci snažil presnejšie vymedziť pojem Tradície. Tradície vonkajšieho druhu, zvyklosti v pôstoch, kajúcna disciplína, obrady atď. boli v priebehu diskusie úplne vylúčené, pretože pre život viery nemali bezprostredný význam. A v dekréte sa ani len nespomínajú. Reč je len o tých tradíciách viery, ktoré - keďže sú apoštolského pôvodu - v nepretržitej následnosti Cirkev prijala, a dotýkajú sa viery a mravov. Tieto tradície môžu byť zachytené aj písomne, môžu byť však aj nenapísané, lebo Radostná zvesť vždy prevyšuje napísané slovo. Koncil sa tu úmyselne vzdal vypočítavania jednotlivých právd Tradície, ale už v nasledujúcom zasadnutí sa napr. v učení o dedičnom hriechu odvolával na takúto tradíciu (porov. DS 1510 a 1514). *V osobitnom dekréte sa koncil usiluje čeliť nešvárom v používaní Svätého písma. Jeho text bol často pokazený, používali sa rozmanité varianty textu, lebo neexistovalo autentické vydanie. Najmä liturgické knihy obsahovali často chybné texty. Vo vysvetľovaní Písma a v kázňach ďalej vládla často veľká svojvôľa. Ľudia sa málo starali o cirkevné schválenie vydaní a vysvetľovaní. Dekrét uznáva Vulgátu za autentický latinský preklad. Výraz autentický sa tu najvhodnejšie prekladá ako smerodajný, pretože nejde o pôvod a autora svätých kníh, ale jedine o správnosť prekladu v tom zmysle, že preklad Vulgáty neobsahuje nijaký dogmatický omyl a reprodukuje správne podstatu napísaného Božieho slova. A nepopiera sa, že napokon aj tento preklad má tu i tam značné nedostatky. Na Druhom vatikánskom koncile sa potom viac nespomína význam Vulgáty ako smerodajného prekladu Svätého písma (porov. Dei Verum, č. 21). ===Tradícia a Písmo=== Posvätný ekumenický a všeobecný Tridentský koncil [...] si stále kládol za cieľ vykoreniť bludy a zachovať v Cirkvi čistotu evanjelia. Toto evanjelium kedysi vo svätých Písmach prorokmi prisľúbené náš Pán Ježiš Kristus, Syn Boží, najprv vlastnými ústami ohlasoval a potom ho svojim apoštolom rozkázal hlásať "všetkému stvoreniu" (Mk 16, 15) ako prameň každej spasiteľnej pravdy a mravného poriadku. Koncil vie, že táto pravda a tento poriadok sa nachádzajú v napísaných knihách a v nepísaných tradíciách, ktoré apoštoli dostali z úst Krista, alebo ich apoštoli vnuknutím Ducha Svätého akoby z ruky do ruky ďalej odovzdávali a tak sa dostali až k nám. (DS 1501) A tak koncil nasleduje príklad pravoverných Otcov, keď všetky knihy Starého zákona a Nového zákona - veď autorom jedných i druhých je jeden Boh - spolu s tradíciami týkajúcimi sa viery a mravov uznáva a ctí si s tou istou láskou a úctou, veď pochádzajú buď z úst Krista, alebo boli vnuknuté Duchom Svätým a v katolíckej Cirkvi sa zachovávajú v neporušenej následnosti. (DS 1501) (Koncil) sa rozhodol, že k tomuto dekrétu pripojí zoznam posvätných kníh, aby nevznikla nijaká pochybnosť, ktoré knihy prijíma sám koncil. (DS 1501) ===Zoznam posvätných kníh=== Sú tieto: Zo Starého zákona: päť kníh Mojžišových, totiž Genezis, Exodus, Levitikus, Numeri, Deuteronómium; Jozue, Sudcovia, Rút, štyri knihy Kráľov, dve knihy Kroník, Prvá kniha Ezdrášova, Druhá kniha Ezdrášova, ktorá sa volá Nehemiáš, Tobiáš, Judita, Ester, Jób, Dávidova kniha Žalmov so 150 žalmami, Príslovia, Kazateľ, Pieseň piesní, Múdrosť, Ekleziastikus, Izaiáš, Jeremiáš s Baruchom, Ezechiel, Daniel, dvanásť malých prorokov, totiž Ozeáš, Joel, Amos, Abdiáš, Jonáš, Micheáš, Nahum, Habakuk, Sofoniáš, Aggeus, Zachariáš; Prvá a Druhá kniha Machabejcov. (DS 1502) Z Nového zákona: štyri Evanjeliá podľa Matúša, Marka, Lukáša a Jána; Skutky apoštolov napísané Lukášom evanjelistom; 14 listov svätého apoštola Pavla: Rimanom, dva Korinťanom, Galaťanom, Efezanom, Filipanom, Kolosanom, dva Solúnčanom, dva Timotejovi, Títovi, Filemononvi, Hebrejom; dva listy apoštola Petra, tri apoštola Jána, jeden apoštola Jakuba, jeden apoštola Júdu a Zjavenie apoštola Jána. (DS 1503) Kto však práve tieto celé knihy so všetkými ich časťami, ako sa čítajú v katolíckej Cirkvi a nachádzajú (sa) v starom latinskom vydaní Vulgáty, neuznáva za posvätné a kanonické, alebo kto vedome a uvážene zavrhuje tradície, o ktorých bola reč, nech je exkomunikovaný. [...] (DS 1504) ===Vulgáta ako smerodajné vydanie Písma=== Okrem toho ten istý posvätný koncil v presvedčení, že pre Božiu Cirkev to môže byť na nemalý úžitok, keď bude jasné, ktoré zo všetkých používaných latinských vydaní posvätných kníh treba považovať za smerodajné, určuje a vyhlasuje: práve toto staré vydanie Vulgáty, ktoré sa stáročným používaním v Cirkvi osvedčilo, má sa vo verejných prednáškach, vedeckých kontroverziách, kázňach a výkladoch považovať za smerodajné. A nech sa ju nikto neodváži a nepokúsi pod nijakou zámienkou odmietnuť. (DS 1506) ===Cirkev ako vysvetľovateľka Svätého písma=== Okrem toho [koncil], aby držal na uzde ľahkomyseľných duchov, ustanovuje: nech sa nik neodváži vo veciach viery a mravov, ktoré patria k budovaniu kresťanského učenia, prekrúcať, spoliehajúc sa na svoju vlastnú múdrosť, Sväté písmo podľa svojho vlastného náhľadu proti tomu zmyslu, ktorého sa pridržiavala a pridržiava svätá matka Cirkev - jej totiž prislúcha vynášať úsudok o pravom zmysle a vysvetľovať posvätné Písma -, alebo Sväté písmo vysvetľovať proti jednomyseľnému súhlasu Otcov, aj keby také výklady neboli nikdy uverejnené. [...] (DS 1507) ==Prvý vatikánsky koncil, 3. zasadnutie (1870)== ===Vieroučný dekrét o katolíckej viere=== * V súvislosti s učením o Zjavení (porov. DS 3004n.) sa Vatikánsky koncil musel zaoberať aj otázkou odovzdávania Zjavenia. Pritom sa opieral o rozhodnutie Tridentského koncilu tak z hľadiska výkladu vzťahu medzi Tradíciou a Písmom, ako aj z hľadiska noriem pre výklad Písma. ===2. hlava: Zjavenie=== '''Tradícia a Písmo ako pramene viery''' [...] Toto nadprirodzené Zjavenie podľa viery celej Cirkvi - a túto vieru vysvetlil posvätný Tridentský koncil - sa nachádza "v napísaných knihách a nenapísaných tradíciách, ktoré apoštoli dostali z úst Krista Pána, alebo boli skrze apoštolov vnuknutím Ducha Svätého akoby z ruky do ruky ďalej odovzdávané, a tak sa dostali až k nám" (porov. DS 1501). Celé tieto knihy Starého a Nového zákona so všetkými ich časťami, ako ich uvádza vieroučný dekrét toho istého koncilu a ako sa nachádzajú v starom latinskom vydaní Vulgáty, treba pokladať za posvätné a kanonické. (DS 3006) Cirkev ich pokladá za posvätné a kanonické nie preto, že by boli zostavené ľudským úsilým a potom by boli dosiahli schválenie svojou vlastnou autoritou, a ani preto nie, že Zjavenie obsahujú bez omylu, ale preto, že boli napísané z vnuknutia Ducha Svätého a ich autorom je Boh a ako také boli odovzdané Cirkvi. (DS 3006) '''Cirkev ako vysvetľovateľka Svätého písma''' Spásonosné vieroučné rozhodnutie Tridentského koncilu o vysvetľovaní Svätého písma, ktoré malo skrotiť ľahkomyseľných duchov, si niektorí ľudia vysvetľujú zle. Obnovujeme tento dekrét a vysvetľujeme jeho zmysel tak, že vo veciach viery a mravov, ktoré patria budovaniu kresťanského učenia, treba ako pravý prijať ten zmysel Svätého písma, ktorého sa pridržiavalo a pridržiava svätá matka Cirkev; jej totiž prislúcha vynášať úsudok o pravom zmysle a vysvetľovať posvätné Písma. A preto nik nesmie proti tomuto zmyslu alebo proti jednomyseľnému učeniu Otcov vysvetľovať Sväté písmo. (DS 3007) ===3. hlava: Viera=== '''Božie slovo v Tradícii a Písme''' [...] S božskou a katolíckou vierou treba to všetko veriť, čo sa nachádza v napísanom alebo tradovanom Božom slove, a Cirkev to predkladá slávnostným rozhodnutím alebo obyčajným všeobecným hlásaním viery ako predmet zjavený od Boha. (DS 3011) ===4. Kánon k 2. hlave=== Kto neuznáva všetky knihy Svätého písma so všetkými ich časťami, ako ich uvádza Tridentský koncil, za posvätné a kanonické, alebo kto popiera, že sú vnuknuté Bohom, nech je exkomunikovaný. (DS 3029) ==Encyklika pápeža Leva XIII. Providentissimus Deus o štúdiu Svätého Písma (1893)== *Encyklika Leva XIII. je prvou obsiahlou cirkevnou rozpravou (traktátom) o otázkach, ktoré nastolila moderná biblická veda. Pápež bezvýhradne uznáva cenné služby, ktoré vykonali nové výskuné metódy biblickej vedy; chce, aby všetky prostriedky modernej vedy slúžili hlbšiemu chápaniu posvätných kníh. Sväté písmo je však slovo Božie, a preto je neomylné. Vedecký výskum túto sutočnosť nikdy nesmie stratiť zo zreteľa. Nijaké vysvetľovanie nesmie preto zanedbať normy viery a Tradície. *Základnou myšlienkou encykliky je pevné presvedčenie, že medzi slovom Svätého písma a výsledkami vedy nemôže existovať protirečenie za predpokladu, že obe stránky čestne usilujú dopátrať sa pravdy a že si uvedomujú svoje hranice, lebo existuje len jeden Boh, ktorý stvoril prírodu, ktorý upravuje dejiny a je pôvodcom posvätných kníh, lebo Boh nemôže sám sebe protirečiť. ===Viera ako norma výkladu Písma=== [...] Katolícky exegéta vidí svoju hlavnú úlohu a svoju svätú povinnosť v tom, že tie svedectvá Písma, ktorých význam už bol autenticky vyložený - také vysvetlenie môže byť dané z vnuknutia Ducha Svätého svätými pisateľmi, ako je to na mnohých miestach Nového zákona, alebo Cirkvou slávnostným rozhodnutím za asistencie toho istého Ducha Svätého, alebo obyčajným všeobecným magistériom -, vykladá v tom istom zmysle. Vďaka pomocným prostriedkom svojej vedy má ukázať, že iba toto vysvetlenie môže zodpovedať základom hermeneutiky. V ostatných otázkach treba hľadať cestu na ich riešenie pomocou viery (''"analogia fidei"'') a v katolíckom učení, ktoré dostávame od cirkevného magistéria a ktoré musíme pokladať za najvyššiu normu. (DS 3283) ===Význam cirkevných Otcov vo výklade Písma=== [Každé katolícke vykladanie Písma musí čerpať z bohatstva cirkevnej Tradície. Toto vykladanie nie je nejakým súkromným podujatím, ale hlbším vnikaním do zmyslu Písma, vychádzajúcim z katolíckeho povedomia.] A tak svätí Otcovia, ktorí "po apoštoloch vo svätej Cirkvi sadili, polievali, budovali, pásli, živili, čím ona rástla", majú najvyššiu autoritu zakaždým, keď svedectvo Písma vykladajú všetci tým istým spôsobom súhlasne ako súčasť učenia viery a mravov. Z ich zhody očividne vyplýva, že ide o katolícke učenie viery tradované od apoštolov. (DS 3284.3285) [Aj ich osobné názory si zasluhujú zodpovedný rešpekt. - Na druhom mieste treba mať v úcte katolíckych exegétov, ktorí pri svojich výkladoch vychádzajú zo svojho katolíckeho povedomia.] ===Pomocné vedy=== [...] [U učiteľov Svätého písma a teológov] sa preto vyžadujú hlboké znalosti a dôkladné cvičenie v pravej vede kritiky. Neprávom a na škodu náboženstva sa tu zavádza akási zručnosť, ktorej sa dáva čestný názov 'vyššej kritiky'. Tá má vraj z čisto vnútorných dôvodov usudzovať o pôvode, celistvosti a hodnovernosti nejakej knihy. Naproti tomu je však zjavné, že v otázkach historiografie - a do nej predsa patrí pôvod a zachovanie nejakého spisu - prvoradé miesto zaujímajú dejinné svedectvá, a tie predovšetkým treba čo najstarostlivejšie pozbierať a preskúmať. Vnútorné dôvody nie sú zväčša také dôležité, aby ich bolo možné uvádzať ako vlastný dôvod, nanajvýš sú len akýmsi potvrdením. (Keby sme sa chceli postaviť na stanovisko čisto imanentnej kritiky, vzdali by sme sa akejkoľvek istej normy. Boli by sme vydaní celkom napospas vede nepriateľskej Biblii. Taká veda však vyúsťuje do zmätku názorov.) (DS 3286) ===Biblia a prírodné vedy=== [Mnohé útoky proti Svätému písmu sa podnikali zo strany prírodných vied. Preto sú také nebezpečné, že v dôsledku svojej veľkej názornosti sú veľmi nákazlivé.] Preto je exegétovi Svätého písma poznanie prírodných vied dobrou pomôckou, aby falošné závery o božských knihách ľahšie odhalil a vyvrátil. - Medzi teológom a fyzikom nemôže byť opravdivý protiklad, keď sa obaja držia svojich hraníc. Majú si, podľa napomenutia sv. Augustína, dávať pozor a nerozvážne "nevyhlasovať neprebádané veci za poznané". A keby sa predsa vyskytli názorové odlišnosti, sumárne pravidlo stanovuje, ako sa má teológ správať: "Čo sú schopní fyzici dokázať opravdivými dôkazmi o povahe vecí, my ukážme, že to nie je v protiklade s Písmami; čo však vo svojich dielach prinášajú ako protirečenia našim Písmam, t.j. katolíckej viere, to musíme nejako ukázať, alebo neochvejne veriť, že je to falošné." Aby sme pochopili správnosť tohto pravidla, musíme si najprv uvážiť, že svätopisci alebo správnejšie "Duch Boží, ktorý skrze nich prehovoril, nechcel učiť ľudí také veci, ktoré nikomu neslúžili na spásu (ako je vnútorná štruktúra viditeľných vecí)". A preto sa ani nesnažili o nejaké bádanie prírody, ale príležitostne veci sami opisovali a hovorili o nich raz v prenesenom zmysle, inokedy podľa všeobecného jazykového úzu, ktorý bol v tých časoch zaužívaný a ešte aj dnes sa používa v mnohých veciach každodenného života, a to aj medzi vzdelanými ľuďmi. V bežnom spôsobe vyjadrovania sa na prvom mieste vyzdvihuje to, čo je prístupné zmyslom; podobne postupuje aj posvätný autor (na čo upozornil Anjelský doktor svätý Tomáš Akvinský): "(Mojžiš) sa riadil podľa zmyslového zdania", to znamená podľa toho, ako sa sám Boh priblížil ľudským spôsobom k ľuďom, keď ich oslovil. (DS 3287.3288) ===Historické problémy=== Tieto zásady treba aplikovať aj na iné príbuzné vedné odbory, najmä na historiografiu. Žiaľ, sú mnohí, čo s veľkou námahou skúmajú staroveké pamiatky, mravy a zriadenia národov a podobné historické svedectvá a vynášajú ich na svetlo, no pritom často iba s tým zámerom, aby v posvätných knihách odhaľovali omyly a aby tak ich vážnosť stále viac podkopávali a vyvolávali vzhľadom na ne pochybnosti. Mnohí to robia v otvorenom nepriateľstve bez oprávneného dôvodu. Veď svetským knihám a dokumentom minulosti prikladajú takú vieru, ako keby ani nejestvovala možnosť pomyslieť na nejaký omyl, ale knihám Svätého písma sa zdráhajú venovať náležitú vieru, keď čo i len tušia akýsi náznak omylu, bez toho, aby ho starostlivo skúmali. (DS 3290) ===Božský pôvod a neomylnosť Svätého písma a všetkých jeho častí=== Je možné, že prepisovači rukopisov sa dopustili nejakých chýb. Tu sa vyžaduje starostlivé skúmanie. [...] Bolo by však úplne nespravodlivé zúžiť božské vnuknutie len na určité časti Svätého písma, alebo pripustiť, že sa svätopisec mýlil. Nie je prípustné ani postupovanie tých, čo sa chcú zbaviť všetkých ťažkostí tak, že bez váhania pripúšťajú, že božské vnuknutie sa vzťahuje len na veci viery a mravov, inak na nič iné; pritom vychádzajú z tohto falošného predpokladu: keď ide o pravdu výpovedí, netreba vraj ani tak veľmi skúmať, čo Boh povedal, ako skôr, prečo to povedal. (DS 3291) Veď predsa všetky knihy, ktoré Cirkev uznáva za posvätné a kanonické, sú celé, so všetkými svojimi časťami napísané z vnuknutia Ducha Svätého. A božské vnuknutie sa nemôže dopustiť nijakého omylu, ono podľa svojej podstaty vylučuje akýkoľvek omyl, a vylučuje ho s tou istou nevyhnutnosťou, s akou Boh, najvyššia Pravda, nemôže byť vôbec pôvodcom nijakého omylu. Toto je starobylá a stála viera Cirkvi. (DS 3292) [Nasleduje odvolanie sa na koncily vo Florencii, Tridente a Vatikáne.] Je zbytočné odvolávať sa na to, že Duch Svätý použil ako nástroje na písanie ľudí, a tak sa chýb dopustil nie vlastný pôvodca, ale inšpirovaní pisatelia. Veď Duch Svätý ich nadprirodzenou silou tak pobádal a pohýnal do písania, tak stál po ich boku, že všetko a len to, čo rozkázal, aj správne v mysli pochopili, aj chceli verne napísať a aj vhodne s neomylnou pravdou vyjadrili; inak by Svätý Duch nebol pôvodcom celého Svätého písma. Tejto viery sa Otcovia vždy pridržiavali. Augustín hovorí: Keďže oni napísali, čo im on ukázal a vnukol, nemožno preto v nijakom prípade pochybovať, že to on napísal, lebo oni ako údy jeho hlavy vykonali to, čo z vnuknutia hlavy spoznali. Svätý Gregor Veľký hovorí: Otázka, kto to napísal, je zbytočná. Viera totiž hovorí, že pôvodcom knihy je Duch Svätý. On sám teda písal, čo napísať vnukol; on sám to napísal, pretože dielo pisateľa oživil svojím dychom. (DS 3293) Z toho vyplýva: Kto pripúšťa, že by sa na pravých miestach Svätého písma mohol nachádzať omyl, ten buď prevracia katolícky pojem božského vnuknutia, alebo robí samého Boha pôvodcom omylu. A tak bolo pevným presvedčením všetkých Otcov a cirkevných Učiteľov, že zo svätých Písem, ako ich napísali posvätní autori, je vylúčený akýkoľvek omyl. Preto sa snažili dôkladne, ale aj s náboženským cítením dať do súladu viaceré miesta, o ktorých sa zdalo, že obsahujú protirečenie alebo nejakú diferenciu - sú to napokon skoro tie isté miesta, ktoré sa dnes pod nálepkou novej vedy uvádzajú ako námietka. Súhlasne totiž vyznávajú, že tie knihy v ich celku a v ich častiach pochádzajú bez rozdielu z božského vnuknutia a že sám Boh, ktorý prehovoril skrze svätopiscov, nemohol nič také povedať, čo by sa odkláňalo od pravdy. [...] (CD 3293) ===Smernica pre bádanie=== [...] [Aj svetská veda by sa mala starať a pomôcť riešiť veľké úlohy katolíckej exegézy. Najvyššou zásadou každého takéhoto bádania nech je:] Boh je stvoriteľom a upravovateľom všetkých vecí, je aj pôvodcom Svätého písma. A tak sa nedá zo sveta vecí alebo z pamätníkov dejín uviesť nič, čo by bolo naozaj v protiklade so Svätým písmom. Keď sa zdanlivo vynorí nejaké protirečenie, treba ho veľmi starostlivo odstrániť. Na jednej strane sa teológovia a exegéti majú uváženým úsudkom usilovať preniknúť k pravému a najpravdepodobnejšiemu zmyslu toho miesta, o ktorého zmysel ide; na druhej strane treba starostlivo preskúmať obsah protidôkazov. Neslobodno sa vzdávať ani vtedy, keď aj potom ostáva akési zdanie pre opak. Pravda totiž nemôže protirečiť pravde. Ostáva pravdou: buď vo vysvetľovaní slov Písma, alebo na druhej strane kontroverzie sa nachádza nejaký omyl. Kým oboje nie je vyjasnené, treba s rozhodnutím, počkať. Veď mnoho z toho, čo sa vo všetkých vedných odboroch povynášalo proti Svätému písmu, je dnes už bezvýznamné a celkom zastaralé. A naopak, aj predtým sa predkladali mnohé výklady miest Svätého písma - pravda, nie takých, v ktorých bezprostredne šlo o pravdy viery a mravov -, pri ktorých neskôr presnejšie skúmanie dospelo k správnejšiemu výkladu. Názorové výmysly totiž odvial čas, ale "pravda ostáva vo svojej sile naveky" (3 Ezd 4, 38). (DS 3294) ===Pokora pred záhadami Svätého písma=== Nech si nik nenamýšľa, že správne chápe celé Písmo. Augustín vyznal, že je toho viac, čo nechápe, než čo chápe. Keď niekto narazí na miesto, ktoré sa dá ťažko vysvetliť, nech si s opatrnosťou a mierou podľa toho istého svätca uváži: Je lepšie skloniť sa pred neznámymi znakmi, ktoré nám boli dané na úžitok, ako neužitočnými pokusmi o výklad vytiahnuť šiju z tohto jarma, a tak sa zamotať do osídiel omylu. [...] ==Tézy modernizmu odsúdené pápežom Piom X. (1907)== *Modernizmus sa aj v posudzovaní a vysvetľovaní Svätého písma celkom priklonil k liberálnej biblickej vede. Odsúdené tézy cielia predovšetkým na vzťah cirkevného magistéria k posvätným knihám (1-4), na názory modernizmu o božskom vnuknutí (9-12), napokon na postoje k jednotlivým otázkam (13-24). *Porov. [[Dogmatika:_Magistérium:_Zjavenie_a_viera#Prísaha_proti_modernizmu_predpísaná_pápežom_Piom_X._(1910)]] 1. Cirkevný zákon, ktorý predpisuje pre knihy, ktoré sa zaoberajú Svätým písmom, predbežnú cenzúru, sa nevzťahuje na bádateľov na poli kritiky alebo vedeckej exegézy Starého a Nového zákona. (DS 3401) 2. Cirkevný výklad posvätných kníh sa síce nemá odmietať, podlieha však presnejšiemu posúdeniu a zlepšeniu zo strany exegétov. (DS 3402) 3. Z cirkevných úsudkov a trestov, vynesených proti slobodnej vedeckej exegéze vyplýva, že viera, ako ju predkladá Cirkev, protirečí dejinám a že katolícke články viery sa nedajú zladiť s pravým pôvodom kresťanského náboženstva. (DS 3403) 4. Magistérium Cirkvi ani dogmatickými rozhodnutiami nemôže určiť pôvodný zmysel Svätého písma. (DS 3404) 9. Kto verí, že Boh je skutočným pôvodcom Svätého písma, prezrádza prílišnú prostotu alebo nevedomosť. (DS 3409) 10. Inšpirácia kníh Starého zákona spočíva v tom, že izraelskí pisatelia podali náboženské pravdy z osobitného hľadiska, ktoré bolo pohanom málo známe alebo vôbec neznáme. (DS 3410) 11. Božská inšpirácia sa nevzťahuje na celé Písmo tak, že by chránila všetky jeho jednotlivé časti od akéhokoľvek omylu. (DS 3411) 12. Keď sa nejaký exegéta chce naozaj osožne venovať biblickému štúdiu, musí predovšetkým odložiť akúkoľvek predpojatú mienku o nadprirodzenom pôvode Svätého písma a nevysvetľovať ho inak než akékoľvek iné ľudské dokumenty. (DS 3412) 13. Podobenstvá evanjelia sami evanjelisti a kresťania druhej a tretej generácie voľne prepracovali, a tak zdôvodňovali malý úspech Kristovho kázania u židov. (DS 3413) 14. Vo viacerých rozprávaniach evanjelisti referujú ani nie tak o tom, čo je pravdivé, ale skôr o tom, čo považovali pre čitateľov za užitočnejšie, aj keď to nebolo pravdivé. (DS 3414) 15. K evanjeliám boli až do definitívneho zostavenia kánonu stále pridávané dodatky a opravy. A tak v nich ostala iba nepatrná a neistá stopa Kristovho učenia. (DS 3415) 16. Rozprávania Jána nie sú dejinami vo vlastnom zmysle, ale mystickou úvahou o evanjeliu. Reči, ktoré jeho evanjelium obsahuje, sú teologické úvahy o tajomstve spásy bez historickej pravdy. (DS 3416) 17. Štvrté evanjelium zázraky zveličilo nielen preto, aby sa zdali nápadnejšie, ale aby boli aj vhodnejšími prostriedkami na vyjadrenie diela a slávy vteleného Slova. (DS 3417) 18. Ján si síce nárokuje byť svedkom Krista, v skutočnosti je však iba vynikajúcim svedkom kresťanského života alebo Kristovho života v Cirkvi na konci prvého storočia. (DS 3418) 19. Inoverecký exegéti vernejšie vystihli pravý zmysel Písem ako katolícki exegéti. (DS 3419) 23. Môže existovať a vskutku aj existuje protiklad medzi faktami, ktoré uvádza Sväté písmo, a dogmami Cirkvi, ktoré sa o ne opierajú. Kritik teda môže odmietnuť ako falošné tie veci, o ktorých je Cirkev presvedčená, že cú celkom isté. (DS 3423) 24. Nemožno nič vyčítať exegétovi, ktorý kladie premisy, z ktorých vyplýva dejinná nesprávnosť alebo pochybnosť dogiem, len nech pritom priamo nepopiera dogmy samy. (DS 3424) ==Rozhodnutie biblickej komisie (30. júna 1909)== * Ťažkosti, ktoré nachádzala moderná veda v biblickej správe o stvorení, niektorí exegéti chceli riešiť čisto alegorickým výkladom prvých kapitol knihy Genezis. Odpoveď biblickej komisie sa vzťahuje na tento pokus. Z nej vyplýva, že zhrnuté fakty sú dejinnými danosťami, mnohé iné údaje, napr. šesťdňové trvanie je iba literárnou formou. Biblická komisia bola ustanovená listom Leva XIII. 30.októbra 1902 na podporu biblických vied a na rozhodovanie v otvorených otázkach. Nariadením Pia X. (18. novembra 1907) majú jej rozhodnutia takú istú hodnotu ako rozhodnutia rímskych kongregácií. Predložené rozhodnutie nie je teda neomylné, treba ho však hodnotiť ako normu cirkevného učenia (pozri DS 3863: [[Dogmatika: Magistérium: Tradícia a Písmo#List pápežskej biblickej komisie kardinálovi Suhardovi, parížskemu arcibikupovi (16. januára 1948)]] a DS 3898: [[Dogmatika: Magistérium: Tradícia a Písmo#Komentár k listu Biblickej komisie kardinálovi Suhardovi]]). Historickosť prvých hláv knihy Genezis [...] 3. pochybnosť: Či možno najmä o historickom literárnom zmysle pochybovať, keď ide o fakty uvedené v týchto hlavách a dotýkajúcice sa základov kresťanského náboženstva, akými sú napr. stvorenie všetkých vecí Bohom na začiatku časov; osobitne stvorenie človeka; utvorenie prvej ženy z prvého človeka; jednota ľudského pokolenia; prvotné šťastie prarodičov v stave spravodlivosti, celistvosti a nesmrteľnosti; príkaz, ktorý dal Boh človekovi, aby preveril jeho poslušnosť; prestúpenie príkazu, na čo navádza diabol v podobe hada; vylúčenie prarodičov z prvotného stavu nevinnosti; a napokon prisľúbenie budúceho vykupiteľa? Odpoveď: Nie. (DS 3514) ==Encyklika pápeža Benedikta XV. Spiritus Paraclitus (1920)== * Napriek jasnému stanovisku Leva XIII. A odsúdeniu modernizmu Piom X., musel Benedikt XV. Ešte raz zasiahnuť proti nesprávnym pokusom riešiť otvorené otázky ohľadom Svätého písma. V tejto encyklike sú podstate rozvinuté podobné základné myšlienky, ako ich predložil už Lev XIII. Benedikt XV. Musel protestovať predovšetkým prosto nesprávnemu výkladu toho miesta z encykliky Leva XIII., ktoré sa zaoberá problémom historickosti (pozri DS 3290: [[Dogmatika: Magistérium: Tradícia a Písmo#Historické problémy]]). - Podnetom na vydanie encykliky bolo 1500. výročie smrti svätého Hieronyma, veľkého prekladateľa a exegétu Svätého písma. ===Rozšírenie božského vnuknutia na náboženský a svetský obsah Svätého písma=== [...] Tieto predpisy a hranice nášho predchodcu [ohľadom názorov viacerých novších exegétov] iste prekročili tí, čo presadzujú rozoznávanie medzi hlavným alebo náboženským a vedľajším alebo profánnym predmetom Svätého písma. Pripúšťajú síce, že božské vnuknutie sa vzťahuje na všetky vety, ba aj na jednotlivé slová Písma, ale jeho účinok, predovšetkým slobodu od omylu a úplnú prvadu zužujú a obmedzujú iba na prvokhlavný alebo náboženský. Domnievajú sa, že iba to jedno, čo sa totiž týka náboženstva, Boh v Písmach zamýšľal a učil. Všetko ostatné, čo patrí do svetských vedných odborov a zjavenej pravde slúži iba ako nejaký vonkajší odev božskej pravdy, Boh iba dopustil a ponechal na pisateľovu nedostatočnosť. A tak sa netreba diviť, keď v prírodovedeckých, historických a podobných veciach sa v Písme nachádza mnoho, čo čo sa nedá zosúladiť s pokrokom dnešnej vedy. Mnohí tvrdia, že toto chápanie neprotirečí predpisom nášho predchodcu. Veď predsa vyhlásil, že svätopisci hovoria o veciach prírody podľa vonkajšieho zdania, ktoré môže byť klamlivé. (DS 3652) Z pápežových slov jasne vyplýva, aké opovážlivé a nesprávne sú tieto tvrdenia. Iste Lev XIII. podľa Augustínovho a Tomášovho príkladu učil veľmi múdro, že treba počítať s vonkajším zdaním vecí. Ale toto vonkajšie zdanie vecí nevrhá na Sväté písmo nijakú škvrnu nepravdivosti. Veď zdravá filozofia učí, že zmysly pri bezprostrednom poznávaní vecí, ktorých poznanie je im vlastné, sa nemýlia. Okrem toho [Lev XIII.] odmietol akúkoľvek odchodnosť, ako to nazývajú, medzi primárnym a sekundárnym obsahom, odstránil akúkoľvek dvojznačnosť a jasne poukázal na to, že ďaleko od pravdy sú tí, čo sa nazdávajú, že keď ide o „pravdu výpovede, netreba príliš skúmať, čo Boh povedal, ale skôr, prečo to povedal“. Takisto učí, že božské vnuknutie platí pre všetky časti Písma bez výnimky a rozdielu a že do vnuknutého textu sa nemôže dostať nijaký omyl. „Bolo by však úplne nespravodlivé buď ohraničiť božské vnuknutie len na určité časti Svätého písma, alebo pripustiť, že sa svätopisec mýlil.“ (DS 3652) ===Dejinná pravda Svätého písma=== Od učenia Cirkvi, ktoré je dosvedčené svedectvom Hieronyma a iných cirkevných Otcov, sa nemenej odchyľujú tí exegéti, čo zastávajú mienku, ž dejepisné state Písma sa neopierajú o absolútnu pravdu faktov, ale len o takzvanú relatívnu pravdu, o všeobecnú mienku ľudu. A toto sa odvažujú vyčítať zo slov pápeža Leva, keďže povedal, že možno preniesť zásady platné v prírodných vedách aj do historických vied. A tak tvrdia, že tak ako svätopisci hovorili o prírodných veciach podľa vonkajšieho zdania, aj o udalostiach mohli referovať bez svojho osobného poznania, teda len ako sa to podľa všeobecného chápania ľudu alebo podľa falošných svedectiev mohlo zdať; pritom neuviedli ani pramene svojho poznania, ani rozprávania iných neprijali za svoje. [...] (DS 3653) ==Encyklika Pápeža Pia XII. Divino Afflante Spiritu (1943)== * K 50. Výročiu encykliky „Providentissimus Deus“ Leva XIII. (pozri č. 99 a nasl.) vydal Pius XII. 30.septembra 1943 túto encykliku „ o súčasných požiadavkách biblických štúdií“. Pápež v nej významným spôsobom rozvádza „základný zákon biblických štúdií“, ktorý vydal Lev XIII. ===Používanie pôvodného textu a jeho vzťah k Vulgáte=== Katolíckemu exegétovi, ktorý sa zaoberá pochopením a vysvetľovaním Svätého písma, už cirkevný Otcovia, osobitne Augustín, odporúčali štúdium starých rečí a používanie pôvodného textu [...] Je predsa povinnosťou exegétu venovať sa s tou najväčšou starostlivosťou a úctou aj tej najmenšej veci, čo vyšla z pera svätopisca, aby čo možno najhlbšie a najdokonalejšie vnikol do jej myšlienky. Preto musí na tom svedomite pracovať, aby si osvojoval stále dôkladnejšie poznanie biblických aj iných orientálnych rečí a svoj výklad podopieral tými pomôckami, ktoré poskytujú rozličné odbory filológie. [...] Podľa tých istých zásad (''ako to robili Hieronym a exegéti 16. a 17. storočia'') treba teda vykladať pôvodný text: ten napísaný samým svätopiscom má vyššiu autoritu a väčšiu závažnosť než akýkoľvek iný text, hoci by to bol aj ten najlepší preklad či zo starých , alebo z novších čias. Táto úloha sa dá ľahšie a úspešnejšie zvládnuť, keď exegétu spája s rečovým znalosťami aj dôkladné školenie v textovej kritike. [...] V naznačenej aplikácii kriticky prepracovanej pôvodiny nech nikto nevidí nijaké previnenie proti múdrym predpisom Tridentského koncilu ohľadom latinskej Vulgáty (porov. vyššie, DS 1506: [[Dogmatika: Magistérium: Tradícia a Písmo#Vulgáta ako smerodajné vydanie Písma]]). [...] Keď koncil chcel, aby Vulgáta bola takým prekladom, „ktorý všetci majú požívať ako autentický“, platí potom toto ustanovenie, ako to všetci vedia, len pre latinskú cirkev, a to na oficiálne používanie Svätého písma; autorita a význam pôvodných textov – o tom sa nedá pochybovať – sa tým vôbec nezmenšuje. [...] Túto autoritu (''Vulgáty'') na prvom mieste teda nemožno nazvať kritickou, ale skôr juridickou. Preto autorita Vulgáty vôbec nezakazuje v otázkach cirkevného učenia – ba des sa to priamo vyžaduje – práve toto učenie dokazovať a potvrdzovať aj z pôvodných textov, a takisto nezabraňuje priberať pôvodné texty na pomoc, aby sa čím ďalej tým viac odhaľoval a vysvetľoval správny zmysel posvätných Písem. A dekrét Tridentského koncilu nezakazuje ani to, aby sa na používanie a úžitok vriacich a na ľahšie chápanie Božieho slova vyhotovovali preklady do rodnej reči, a to aj z pôvodných textov, ako sa to už so schválením cirkevnej autority stalo, ako to vieme, chvályhodne vo viacerých krajinách. (DS 3825) ===Literárny a „duchovný“ zmysel Svätého písma=== Katolícky exegéta vynikajúco vystrojený znalosťou starých rečí a pomocou textovej kritiky sa môže podujať na úlohu, ktorá mu je zo všetkých úloh uložená na prvom mieste, aby totiž odhalil a vyložil pravý zmysel posvätných kníh. Pritom nech vysvetľovatelia Písma majú stále na zreteli, že ich prvou a najnaliehavejšou starosťou musí byť jasne spoznať a učiť, aký je zmysel biblických slov. [...] Predovšetkým musia ukázať, aký je teologický obsah jednotlivých kníh a textov v otázkach viery a mravov. Pritom ich výklad Písma nemá byť na osoh iba učiteľom teológom pri predkladaní a dokazovaní učenia viery, ale práve tak má slúžiť kňazom pri hlásaní kresťanského učenia ľudu, a napokon všetkým veriacim má pomáhať, aby žili svätým životom hodným kresťana. (DS 3826) Keď katolícky exegéti budú predkladať takýto výklad Písma, ktorý je, ako sme povedali, predovšetkým teologický, účinne umlčia tých, čo stále opakujú, že v biblických komentároch sotva čo nachádzajú, čo by dvíhalo myseľ k Bohu, živilo dušu a napomáhalo vnútorný život, a preto neprestávajú opakovať, že sa musia utiekať k a kémusi duchovnému, a ako hovoria, k mystickému výkladu. [...] (DS 3827) Pravda, so Svätého písma sa nevylučuje ani duchovný zmysel. Výroky a udalosti Starého zákona Boh vo svojej múdrosti tak usporiadal a zariadil, že minulé predznamenalo duchovne to, čo sa malo stať v Novom zákone. Tak ako exegéta má nájsť a vyložiť tzv. literárny zmysel slov, ktorý mal na zreteli a vyjadril svätopisec, takisto má nájsť a vyložiť aj duchovný zmysel, len nech je zaručené, že im taký zmysel Boh dal, lebo len Boh mohol poznať a zjaviť tento duchovný zmysel. Tento zmysel nám ukazuje a učí nás v evanjeliu sám božský Spasiteľ; ohlasujú ho podľa príkladu Učiteľa apoštoli slovom a písmom; naň poukazuje neprerušená tradícia Cirkvi; dokazuje ho napokon prastará aplikácia v liturgii, kdekoľvek sa dá použiť známy výrok: „Zákon modlenia je zákonom viery“. Tento duchovný zmysel teda, ktorý Boh chcel a nariadil, nech katolícki exegéti tak starostlivo objasňujú a prekladajú, ako si to vyžaduje dôstojnosť Božieho slova. Naproti tomu nech sa svedomite chránia predkladať iné prenesené významy ako pravý zmysel Svätého písma. [...], lebo veriaci [...] chcú vedieť, čo nás vo Svätom písme učí sám Boh, a nie čo prednáša výrečný kazateľ alebo spisovateľ šikovným narábaním biblickými slovami. (DS 3828) ===Dôležitosť určenia „literárneho druhu“ jednotlivých spisov pre pochopenie literárneho zmyslu=== Literárny zmysel nejakého miesta nie je v slovách a spisoch staroorientálnych autorov hneď taký jasný ako u našich súčasných autorov. Čo starí orientálci chceli vyjadriť svojimi slovami, sa nedá určiť iba pomocou pravidiel gramatiky alebo filológie, alebo iba zo súvisu; exegéta sa musí tak povediac v duchu vrátiť do oných vzdialených stáročí Orientu a pomocou historiografie, archeológie, etnológie a iných vied presne určiť, aké literárne druhy chceli spisovatelia oných starých čias použiť, a aké skutočne použili. Starí orientálci nepoužívali totiž na vyjadrenie svojich myšlienok tie isté formy a slovné zvraty ako my, ale skôr také, ktoré boli zvyčajné u ľudí ich čias a ich krajiny. Aké boli tieto spôsoby vyjadrovania, exegéta nemôže stanoviť a priori, ale len pomocou starostlivého skúmania orientálnej literatúry. Tento výskum, v posledných desaťročiach vykonávaný starostlivejšie a pozornejšie než predtým, jasne ukázal, aké druhy reči sa používali v starých časoch pri básnickom opise, pri predkladaní pravidiel a zákonov života, ako aj pri rozprávaní o dejinných faktoch a udalostiach. Tento výskum takisto jasne ukázal, že izraelský ľud v historiografii ďaleko prevýšil iné staré národy Orientu tak z hľadiska starobylosti, ako aj z hľadiska vernosti v opisovaní dejov. [...] Kto má správny pojem o biblickej inšpirácii, nebude sa čudovať, že aj napriek tomu u biblických autorov, práve tak ako aj u iných starobylých autorov, s vyskytujú určité formy opisovania a rozprávania, určité svojráznosti, vlastné osobitne semitským rečiam, opisy, ktoré možno nazvať aproximatívnymi (približnými), určité hyperbolické, ba niekedy až paradoxné výrazy, ktoré slúžia na to, aby sa veci lepšie vryli do mysle. Posvätným knihám nie je cudzia ani jedna z týchto foriem vyjadrovania , ktoré sa u starodávnych národov, najmä orientálnych, v ľudskej reči zvyčajne používali na vyjadrenie nejakej myšlienky, pravda pod tou podmienkou, že použitý druh reči nijako neprotirečí Božej svätosti a pravdivosti. [...] Keď mnohí ľudia stále namietajú, že sa svätopisci odklonili od historickej vernosti, alebo že o veciach referujú menej presne, ide zrejme o zvyčajné, dávnym ľuďom vlastné spôsoby hovorenia a rozprávania, ktoré ľudia vo vzájomnom styku zvyčajne všade používali a nepochybne v dennom styku boli považované za dovolené. Spravodlivosť a oprávnenosť úsudku však vyžaduje, aby také vyjadrovacie spôsoby, keď sa nachádzajú v Božom slove, určenom ľuďom ľudským spôsobom, nesmeli byť obviňované z omylu práve tak, ako keď sa používajú aj v bežnom živote. Keď teda poznáme spôsoby hovorenia a písania dávnych ľudí a správne ich hodnotíme, dajú sa vyvrátiť mnohé námietky, ktoré sa vznášajú proti pravdivosti a historickej vernosti posvätných kníh. [...] (DS 3830) ==List pápežskej biblickej komisie kardinálovi Suhardovi, parížskemu arcibikupovi (16. januára 1948)== * Tento list nie je síce dekrétom Biblickej komisie vo vlastnom zmysle (pozri pozn.128), predsa však predstavuje dôležitú aplikáciu v DS 3830 ([[Dogmatika: Magistérium: Tradícia a Písmo#Dôležitosť určenia „literárneho druhu“ jednotlivých spisov pre pochopenie literárneho zmyslu]]) uvedných zásad a výklad prvších rozhodnutí Biblickej komisie (porov. DS 3514: [[Dogmatika: Magistérium: Tradícia a Písmo#Rozhodnutie biblickej komisie (30. júna 1909)]]). Čo sa týka redakcie Pentateuchu, Biblická komisia už [...] v dekréte z 27.júna 1906 uznala, že možno zastávať názor, že Mojžiš „pri redakcii svojho diela používal písané dokumenty a ústne tradície“ a že možno pripustiť pomojžišovské úpravy a dodatky. Dnes nieto nikoho, kto by popieral existenciu týchto prameňov, alebo by neprijímal, že do Mojžišových zákonov boli postupne v dôsledku sociálnych a náboženských pomerov neskorších čias vkladané dodatky; tento pokrok sa javí aj v historických rozprávaniach. [...] Preto katolíckych učencov nabádame, aby nezaujate študovali tieto problémy vo svetle zdravej kritiky a výsledkov iných vied, zainteresovaných na tejto veci. Taký výskum určite ukáže, aký veľký podiel a hlboký vplyv treba pripísať Mojžišovi ako autorovi a zákonodarcovi. Otázka literárnych foriem prvých jedenástich hláv knihy Genezis je ešte temnejšia a zamotanejšia. Tieto literárne formy nezodpovedajú ani jednej našej klasickej kategórii, a nemožno ich posudzovať vo svetle grécko-latinských alebo moderných literárnych druhov. Nemožno teda globálne ani popierať, ani tvrdiť ich historickosť, ak sa nemajú neprávom na ne aplikovať normy nejakého literárneho druhu, do ktorého ich nemožno zaradiť. […] Vyhlásiť len a priori, že ich správy neobsahujú dejiny v modernom zmysle tohto slova, by ľahko vzbudzovalo dojem, že v nijakom zmysle neobsahujú dejiny, hoci predsa len hovoria jednoduchou a obraznou rečou, prispôsobenou chápaniu menej vyvinutého ľudstva, o základných pravdách, ktoré tvoria bázu ekonómie spásy a súčasne podávajú ľudové opisy začiatkov ľudského pokolenia a vyvoleného národa. (DS 3863) ==Encyklika pápeža Pia XII. Humani generis (1950)== ===Normy pre výklad neomylného Písma=== Niektorí opovážlivo falšujú zmysle definície Vatikánskeho koncilu o Bohu ako pôvodcovi Svätého písma a oživujú už viackrát odsúdený názor, podľa ktorého neomylnosť Svätého písma sa vzťahuje iba na tie veci, ktoré hovoria o Bohu a o veciach mravov a náboženstva. Ba nesprávne hovoria o ľudskom zmysle posvätných kníh, do ktorého j zahalený božský zmysel, a jedine ľudskému zmyslu priznávajú neomylnosť. Pri výklade Svätého písma nechcú vôbec brať do úvahy analógiu viery a ani tradíciu Cirkvi. A preto podľa ich mienky učenie svätých Otcov a cirkevného magistéria treba do určitej miery hodnotiť podľa miery Svätého písma, a to tak, ako ho podľa čisto ľudskej metódy vykladajú exegéti, a nie naopak, Sväté písmo vykladať v duhu Cirkvi, ktorú Kristus Pán ustanovil za strážkyňu a vykladateľku celého posvätného pokladu (depozitu) pravdy zjavenej Bohom. (DS 3887) ===Komentár k listu Biblickej komisie kardinálovi Suhardovi=== Tento list (''Biblickej komisie kardinálovi Suhardovi'', pozri vyššie; DS 3863) jasne poukazuje na to, že prvých jedenásť hláv knihy Genezis predstavuje v opravdivom zmysle, ktorý majú exegéti ešte bližšie preskúmať a určiť, historický opis, aj keď sa nezhoduje s tým druhom historiografie, aký používali vynikajúci grécki alebo latinskí historici, alebo aj moderní odborníci, a že tieto hlavy podávajú jednoduchou a názornou formou, prispôsobenou chápaniu menej vyvinutého ľudu, pravdy, ktoré sú základom našej večnej pásy, ktorú máme dosiahnuť, a okrem toho ľudový opis začiatkov ľudstva a vyvoleného ľudu. Ak však dávni svätopisci aj niečo čerpali z ľudových rozprávaní – čo treba pripustiť -, nikdy neslobodno zabúdať, že konali tak podporení vnuknutím Božím, ktoré ich pri výbere a posudzovaní týchto prameňov uchránilo od akéhokoľvek omylu. Čo bolo prevzaté do Svätého písma z ľudových rozprávaní, s nijako nedá porovnávať s mytológiami a inými podobnými vecami. Tie vyvierajú skôr z bezuzdnej fantázie než z úsilia o prostú pravdu, ktorá v posvätných knihách aj Starého zákona tak žiarivo vyniká, že spisovateľom našich posvätných kníh treba dať prednosť pred profánnymi spisovateľmi staroveku. (DS 3898) ==Encyklika pápeža Pia XII, Sempiternus Rex (1951)== * K 1500. výročiu Chalcedonského koncilu (451) (pozri pozn. 173; č.1778) vydal Pius XII. Encykliku „Sempiternus Rex“, v ktorej objasnil význam tohto koncilu pre učenie o primáte pápeža pre kristológiu . Prinášame tu z nej úryvok , v ktorom sa dotýka otázky vývoja dogiem, dejín dogmatických pojmov, otázky, ktorou sa dokumenty magistéria sotva zaoberali. Pojmová artikulácia zjavenej pravdy má svoje dejiny. Kým encyklika „Humani generis“ právom prízvukuje, že táto historickosť dogmatických formulácií neznamená právo na svojvoľnosti v dnešnej teológii a na emancipáciu pod magistéria (veď práve vážne chápaná historickosť nedovoľuje romantickú repristináciu minulých čias ani v dejinách ducha a tým menej v dejinách dogiem), táto encyklika stručným textom poukazuje na to, že existujú dejiny dogmy, preto aj lepšie chápeme učenie Cirkvi, keď pri jeho výklade sa náležite skúma a zohľadňuje aj táto skutočnosť. Keď sa pýtame, [...] odkiaľ je to, že vyjadrovanie Chalcedonského koncilu prezrádza takú jasnosť účinnosť pri zamietnutí bludu, tak sa nám zdá, že dôvod je predovšetkým v tom, že sa tam používa i skutočne výstižné výrazy, ktoré mali vylúčiť akúkoľvek dvojznačnosť. V chalcedonskom vieroučnom dekréte sa slová osoba a hypostáza (''prosópon'' a ''hypostasis'') používajú v tom istom význame; slovo príroda (''fysis'') naproti tomu má iný význam a nikdy sa nepoužíva vo význame uvedených výrazov. Preto sa kedysi nestoriovci a eutychovci mylne domnievali, a dnes to tvrdia niektorí historici, že Chalcedonský koncil opravil závery Efezského koncilu. Naopak: ten druhý zdokonaľuje prvý, ale tak, že rovnomerné zjednotenie základného kristologického učenia na Druhom a Treťom konstantinopolskom koncile ešte ostrejšie vystupuje do popredia. Žiaľ, niektorí starí protivníci Chalcedonského koncilu, takzvaní monofyziti, zamietli takú jasnú, pravú a neporušenú dogmu, lebo niektoré výrazy starších autorov chápali nesprávne. Eutycha, ktorý hovoril nerozumne o zmiešaní Kristových prirodzeností, síce omietli, no tvrdošijne sa držali známej formuly “je len ''jedna'' vtelená prirodzenosť Božieho slova“, ktorú používal Svätý Cyril Alexandrijský ako tradovanú od svätého Atanáza, no v pravovernom zmysle, lebo výrazom príroda rozumel výraz osoba. Otcovia Chalcedonu týmito výrazmi rozdrvili akúkoľvek dvojznačnosť a akúkoľvek nejasnosť: aplikovali totiž odbornú reč trojičnej teológie na vtelenie Pána a stotožnili preto na jednej strane výrazy prirodzenosť a podstatu (''usia''), ako aj výrazy osoba a hypostáza na druhej strane a chceli, by sa tieto dvojice výrazov prísne od seba odlišovali, kým uvedení inoverci stotožňovali prirodzenosť s osobou, nie s podstatou, bytosťou. Preto podľa zaužívaného a bezchybného pôsob vyjadrovania treba povedať, že v Bohu je ''jedna'' prirodzenosť a tri osoby, v Kristovi však ''jedna'' osoba a dve prirodzenosti. ==Inštrukcia Pápežskej biblickej komisie (21. apríl 1964)== * Medzi 4. a 5. zasadaním Druhého vatikánskeho koncilu uverejnila Pápežská biblická komisia inštrukciu, v ktorej sa katolíckemu exegétovi za určitých podmienok dovoľuje použiť novšie výskumné metódy a opisujú sa tri etapy tradície o učení a živote Ježiša, ktorými sa dostala až k nám. * Slovenský preklad (z angl. textu) tejto inštrukcie, ktorá sa zvykne aj stručne označovať ''O historickej pravde evanjelií'', sa nachádza v diele Joseph A. Fitzmyer: Ježiš Kristus - otázky a odpovede. Dobrá kniha, Trnava. ===Potreba racionálnej hermeneutiky=== [...] Aby [katolícky exegéta] staval do plného svetla stále platnú pravdu a autoritu evanjelií, nech pri presnom dodržiavaní noriem racionálnej a katolíckej hermeneutiky múdro používa nové pomôcky exegézy, najmä tie, ktoré ponúka všeobecné chápaná historická metóda. Táto metóda usilovne skúma pramene a určuje ich povahu a dosah; ako pomôckou používa textovú kritiku, literárnu kritiku a znalosť rečí. Bude pritom dbať na pokyn bl. pam. Pia XII., ktorý mu ukladá, aby "múdro skúmal, ako spôsob hovorenia a či literárny druh, ktorý používa svätopisec, napomáha opravdivý a pravý výklad, a má byť presvedčený, že túto stránku svojej úlohy nesmie zanedbať, aby nepoškodil katolícku exegézu". [...] (DS 3999) Vysvetľovateľ podľa potreby sme skúmať, ktoré zdravé prvky obsahuje metóda dejín foriem (formgeschichtliche Methode), ktorú môže právom používať na plnšie chápanie Evanjelií. Pritom však má postupovať obozretne, lebo s touto metódou sú zjavne spojené filozofické alebo teologické zásady, s ktorými nemožno súhlasiť a ktoré nezriedka znehodnocujú tak metódu samu, ako aj literárne závery. Mnohí stúpenci tejto metódy, zvedení predpojatými racionalistickými názormi, sa zdráhajú uznať jestvovanie nejakého nadprirodzeného poriadku a na základe Zjavenia vo vlastnom zmysle zásah osobného Boha do sveta, ako aj možnosť jestvovania zázrakov a proroctiev. Iní zas vychádzajú z falošného pojmu viery, ako keby sa viera nestarala o historickú pravdu, ba ako keby bola s ňou nezlučiteľná. Iní zas priam a priori popierajú historický význam a charakter svedectiev Zjavenia. Iní napokon podceňujú autoritu apoštolov ako svedkov Krista, ďalej ich službu a vplyv na prvotné spoločenstvo, pričom súčasne zveličujú tvorivú silu tohto spoločenstva. (DS 3999a) ===Tri stupne dejín tradície=== Aby exegéta správne stanovil istotu so zreteľom na to, čo sa v evanjeliách traduje, nech dáva pozor na tri obdobia tradície, v ktorých sa k nám dostalo učenie a život Ježiša. Kristus Pán si zhromaždil vyvolených učeníkov, ktorí ho od začiatku nasledovali, videli jeho skutky a počuli jeho reči, a takto sa stali súcimi svedkami jeho života a učenia. Pán sa pri ústnom výklade svojho učenia pridržiaval v tom čase zaužívaných spôsobov argumentovania a výkladu, prispôsobil sa duchu poslucháčov a dosiahol, že to, čo učil, sa hlboko vrylo do duše a učeníci si to mohli ľahko zapamätať. Správne pochopili aj zázraky a iné udalosti z Ježišovho života ako skutočnosti, ktoré boli vykonané alebo zaradené preto, aby ľudia skrze ne mohli Kristovi uveriť a prijať vo viere učenie o spáse. (DS 3999b) Keď apoštoli vydávali svedectvo o Ježišovi, predovšetkým ohlasovali smrť a vzkriesenie Pána a verne vysvetľovali jeho život i učenie, pričom vo svojich kázňach brali ohľad na situáciu, v akej sa poslucháči nachádzali. Keď Ježiš vstal z mŕtvych a jeho božstvo bolo zjavne spoznané, viera ani zďaleka nezotrela spomienku na to, čo sa stalo, naopak, upevnila ju, pretože sa opierala o Ježišove skutky a slová. A Ježiš kultom, ktorým ho učeníci odteraz uctievali ako Pána a Syna Božieho, nebol premenený na nejakú „mýtickú“ osobu a ani jeho učenie nebolo zdeformované. Neexistuje nijaký dôvod popierať, že by apoštoli to, čo Pán skutočne povedal a vykonal, neboli svojim poslucháčom odovzdali s tým plnším chápaním, ktorému sa oni sami tešili, vystrojení preslávnymi udalosťami, týkajúcimi sa Krista, poučení a duchom pravdy vyučení. Tak ako im Ježiš sám po svojom vzkriesení „vysvetľoval“ slová Starého zákona a svoje vlastné slová, aj oni vysvetľovali jeho slová a skutky, ako to vyžadovali potreby poslucháčov. „Venujúc sa službe slova“ kázali takým spôsobom, že používali rozličné druhy reči podľa toho, ako to vyžadoval ich zámer a ako to zodpovedalo duchu poslucháčov. Boli dlžníkmi „Grékov a barbarov, múdrych a nemúdrych“. Treba rozoznávať spôsoby, ktorými kazatelia hlásali Krista: katechézy, rozprávania, svedectvá, hymnusy, doxológie, modlitby a iné podobné literárne formy, zvyčajne používané vo Svätom písme a ľuďmi tej doby. (DS 3999c) Toto pôvodné vyučovanie, ktoré bolo odovzdávané najprv ústne a potom písomne - čoskoro totiž sa prišlo na to, že mnohí sa pokúsili zaradom vyrozprávať udalosti, ktoré sa dotýkali Pána Ježiša -, ''svätopisci'' zaznačili v štyroch evanjeliách na osoh cirkví podľa metódy, ktorá zodpovedala osobitnému cieľu, ktorý si každý z nich stanovil. Niečo z bohatého materiálu vybrali, niečo zhrnuli do syntézy, niečo vysvetlili, berúc ohľad na stav cirkvi, a všemožne sa pritom usilovali, aby čitatelia o rozprávaných veciach, o ktorých boli poučovaní, nadobudli istotu. Svätopisci totiž z toho, čo prijali, vybrali predovšetkým tie veci, čo boli primerané rozličným podmienkam veriacich a cieľu, ktorý si určili. A vyrozprávali to tak, aby to zodpovedalo týmto podmienkam a tomuto cieľu. Pretože význam nejakej výpovede závisí aj od poradia vecí, pri odovzdávaní slov alebo činov Spasiteľa evanjelisti postupovali tak, že ich v rozličnej súvislosti, jeden v tejto, druhý v inej, vysvetlili na osoh čitateľov. Preto nech sa skúma, aký zámer mal evanjelista, keď takto rozpráva o slove alebo udalosti, alebo ich kladie do určitej súvislosti. Pravda nejakého rozprávania totiž vôbec nie je narušená tým, že evanjelisti podávajú Pánove slová a činy v rozličnom poradí a Pánove výroky nereprodukujú doslovne, ale ich vyjadrujú rozličným spôsobom, zachovajúc však pritom ich zmysel. (DS 3999d) Keď exegéta nebude dbať na všetko to, čo sa týka pôvodu a kompozície evanjelií, a nevyužije správne chvályhodné úspechy novších výskumov, nesplní svoju úlohu, nepochopí totiž, čo svätopisci zamýšľali povedať a čo naozaj povedali. Keďže z výsledkov nových výskumov vyplýva, že učenie a život Ježiša neboli jednoducho preto predmetom rozprávania, aby zostali zachované v pamäti, ale boli „hlásané“, aby Cirkvi slúžili za základ viery a mravného poriadku, exegéta, ktorý neúnavne skúma svedectvo evanjelistov, bude môcť hlbšie poukazovať na stále platný teologický význam evanjelistov a bude môcť plne osvetliť potrebu a závažnosť výkladu predkladaného Cirkvou. (DS 3999e) ==Druhý vatikánsky koncil, 8. zasadnutie (1965)== ===Dogmatická konštitúcia o Božom zjavení=== * Definitívny text tejto konštitúcie je výsledkom prudkých debát a dlhých porád. Ešte aj dnes badať na ňom stopy rozličných kompromisov, treba ho však aj napriek tomu považovať za vydarené rozvinutie určitých výpovedí predchádzajúcich koncilov. * V 2. hlave sa konštitúcia zaoberá spornou otázkou, či existujú dva oddelené kanály božského Zjavenia s náplňou aspoň čiastočne odchodnou (Písmo a Tradícia ako „oddelené pramene“ Zjavenia). Tradícia sa tu opisuje ako aktívny čin viery Cirkvi, ako vždy dejinné sprítomňovanie spásneho Božieho zjavenia v živote, učení a kulte veriacich. Takto chápaná Tradícia Cirkvi je nielen časovo prvšia ako spisy Nového zákona, a Písmo samo je súčasťou Tradície, ale Tradícia môže voči Písmu obsahovať „čosi viac“. Toto „viac“ treba však hľadať na rovine istoty o zjavených veciach. Pretože... * 3. hlava ... * V 4. hlave, venovanej Starému zákonu, ... * V 4. hlave sa konštitúcia obracia ... Kompletný text (preklad v slovenčine) sa nachádza [http://www.kbs.sk/?cid=1118410949 na oficiálnych stránkach Katolíckej cirkvi na Slovensku]. ---- *Zdroj: NEUNER, Josef & ROSS, Heinrich, ''Viera Cirkvi v úradných dokumentoch jej Magistéria'', Dobrá kniha, Trnava 1995, 83-154 (s.61-91). {{Výhonok dogmatiky}} 1898 5085 2006-02-03T23:00:41Z Katarina 78 /* Biblické Božie mená */ ==Božia podstata== Ak sa chceme s niekým zoznámiť, pýtame sa na jeho meno. Meno nám hovorí o identite osoby, s ktorou sa zoznamujeme. Ak môžeme niekoho osloviť menom, vyjadríme tým tiež určitý vzťah k nemu. Meno vyjadruje bytnosť, totožnosť osoby a zmysel jej života... Prezradiť svoje meno znamená dať sa iným poznať, v istom zmysle odovzdať seba samého, teda stať sa prístupným, dať sa dôvernejšie, čiže osobne poznať a oslovovať. (KKC 203). Boh presahuje každé stvorenie. Preto neprestajne musíme očisťovať našu ľudskú reč od toho, čo je v nej obmedzené, obrazné a nedokonalé, aby sme Boha, ktorý je nevýslovný, nepochopiteľný, neviditeľný a neobsiahnuteľný, nezamieňali s našimi ľudskými predstavami. Naše ľudské slová sú vždy neprimerané tajomstvu Boha. (KKC 42) Sdc 13,18 * '''Prečo sa ma pýtaš na moje meno?''' Ono je obdivuhodné. Cirkevní otcovia označujú Boha ako: * Nevýslovný (arretos, ineffabilis) * Bezmenný (anónymos) * Mnohomenný (polyómos) * Všemenný (panónymos) (- ''De div.nominibus'' I, 6; 12,1.- Porov. SV. JÁN DAMASCÉNSKY, ''De fide orthodoxa'' 1,12.) Gn 4,25-26 * Adam opäť poznal svoju ženu a ona porodila syna a dala mu meno Set, hovoriac: „Veď Boh mi nahradil iného potomka namiesto Ábela, ktorého zabil Kain.“ Aj Setovi sa narodil syn a dal mu meno Enos. Vtedy sa začalo vzývať '''meno Pánovo'''. Gn 32,30-31 * Jakub povedal: „'''Prezraď mi svoje meno!'''“ Onen odpovedal: „Prečo sa pýtaš na moje meno?“ A požehnal ho tam. Nato Jakub nazval to miesto Fanuel (Božia tvár), lebo (tak povedal) „videl som Boha z tváre do tváre a pritom som ostal nažive!“ ==Boh otcov== Gn 46,2-3 * Tu povedal Boh Izraelovi v nočnom videní: „Jakub, Jakub!“ On odpovedal: „Tu som!“ A on hovoril: „Ja som Boh, '''Boh tvojho otca'''. Neboj sa zostúpiť do Egypta, lebo tam z teba urobím veľký národ. Gn 49 * pre pomoc '''Mocného Jakubovho''' odtiaľ, kde pastier a Skala Izraela je, pre Boha tvojho otca, ktorý ti pomáha, a pre Všemohúceho, ktorý ťa požehnáva požehnaniami nebies zhora, požehnaniami hlbín, čo ležia dolu, požehnaniami pŕs a lona. Ex 18,4 * „'''Boh môjho otca''' bol mojou pomocou a vyslobodil ma od faraónovho meča.“ Ezd 10,11-12 * Preto sa teraz vyznajte Pánovi, '''Bohu svojich otcov''', urobte mu po vôli a oddeľte sa od národov tejto krajiny a od cudzineckých žien!“ Celé zhromaždenie odpovedalo veľkým hlasom: „Sme povinní urobiť tak, ako nám hovoríš. Gn 24,26-27 * Tu padol muž na kolená, poklonil sa Pánovi a povedal: „Nech je zvelebený Pán, '''Boh môjho pána Abraháma''', ktorý neodňal môjmu pánovi svoju láskavosť a vernosť. Veď aj mňa Pán viedol na tejto ceste k domu príbuzného môjho pána!“ Gn 48,15-16 * Potom požehnal Jozefa týmito slovami: „'''Boh, pred tvárou ktorého chodievali moji otcovia Abrahám a Izák''', Boh, ktorý mi bol pastierom od mojej mladosti až do dnešného dňa, anjel, ktorý ma vytrhol zo všetkého zlého, nech týchto chlapcov požehná! Nech v nich ďalej trvá moje meno i meno mojich otcov Abraháma a Izáka a nech rastú a množia sa na zemi!“ Gn 28,12-14 * I snívalo sa mu, že vidí rebrík opretý o zem a jeho vrchný koniec siahal až do neba a Boží anjeli vystupovali a zostupovali po ňom. A hľa, nad ním stál Pán a hovoril: „Ja som Pán, '''Boh tvojho otca Abraháma a Izáka'''. Zem, na ktorej odpočívaš, dám tebe a tvojmu potomstvu. A potomstva tvojho bude ako prachu zeme a ty sa rozšíriš na západ i na východ, na sever i na juh; v tebe a v tvojich potomkoch budú požehnané všetky pokolenia zeme. Gn 31,41-42 * Štrnásť rokov som ti slúžil za obe tvoje dcéry a šesť rokov za tvoje stáda, ale desať ráz si mi pozmenil odmenu! Keby nebol býval so mnou '''Boh môjho otca, Boh Abraháma a ten, ktorého sa boji Izák''', tak teraz by si ma bol prepustil naprázdno! Gn 32,10 * A Jakub sa modlil: „'''Bože môjho otca Abraháma, Bože môjho otca Izáka''', Pane, ktorý si mi hovoril: „Vráť sa späť do svojej krajiny a k svojim príbuzným a postarám sa o tvoje šťastie.“ Ex 4,1-5 * Mojžiš namietal: „A keď mi nebudú veriť a nebudú počúvať môj hlas, ale budú vravieť: „Nezjavil sa ti Pán!?“ Pán mu povedal: „Čo to máš v ruke?“ On odvetil: „Palicu.“ A on vravel: „Hoď ju na zem!“ Keď ju hodil na zem, premenila sa na hada, takže Mojžiš pred ním utekal. Potom Pán povedal Mojžišovi: „Načiahni ruku a chyť ho za chvost!“ A keď načiahol ruku a chytil ho, premenil sa v jeho ruke na palicu. „To preto, aby uverili, že sa ti zjavil Pán, '''Boh ich otcov, Boh Abraháma, Boh Izáka a Boh Jakuba'''.“ 1 Krn 29 Gn 15,7 * Potom mu povedal: „Ja som Pán. Ja som ťa vyviedol z Chaldejského Uru, aby som ti dal do vlastníctva túto krajinu.“ ==Boh Hebrejov== Ex 7,15-16 * Zrána choď k faraónovi - on pôjde vtedy k vode - a na nílskom brehu mu podíď v ústrety! Palicu však, čo sa premenila na hada, vezmi si do ruky a povieš mu: „Pán, '''Boh Hebrejov''', ma poslal k tebe s rozkazom. Prepusť môj ľud, aby mi slúžil na púšti! Ex 9,1-13 * Potom Pán povedal Mojžišovi: „Choď k faraónovi a povedz mu: „Toto hovorí Pán, '''Boh Hebrejov''': Prepusť môj ľud, aby mi slúžil!“ Lebo ak odoprieš prepustiť ho a budeš ho zdržiavať, Pánova ruka bude na tvojom dobytku na poli, na koňoch, osloch, ťavách, býkoch a ovciach ako hrozná nákaza. Pán však urobí rozdiel medzi izraelským a egyptským dobytkom a z toho, čo patrí Izraelitom, nezahynie ani kus. Pán označil aj čas, keď povedal: „Zajtra to Pán urobí v krajine.“ A Pán to nasledujúci deň urobil: pohynul všetok egyptský dobytok, kým z izraelského dobytka nezahynul ani jeden kus. Faraón si to dal zistiť, a naozaj z izraelského dobytka nezahynul ani jeden kus. Srdce faraóna však ostalo tvrdé a neprepustil ľud. Nato Pán prikázal Mojžišovi a Áronovi: „Naberte si plné hrste sadzí z pece! Mojžiš nech to potom rozsype pred očami faraóna proti nebu. Ony sa rozšíria ako jemný prach po celej egyptskej krajine a spôsobia na ľuďoch a na dobytku vredy a zdurené pľuzgiere po celej egyptskej krajine.“ I vzali sadze z pece a predstavili sa pred faraóna a Mojžiš ich rozsypal proti nebu. Tu vznikli na ľuďoch a na dobytku zdurené pľuzgiere, ktoré sa potom rozšírili. Zaklínači sa však nemohli dostaviť pred Mojžiša pre vredy, lebo vredy boli na nich ako na všetkých Egypťanoch. Ale Pán zatvrdil faraónovo srdce a on ich nepočúval, ako Pán predpovedal Mojžišovi. Potom Pán prikázal Mojžišovi: „Ráno vstaň, predstúp pred faraóna a povedz mu: „Toto hovorí Pán, '''Boh Hebrejov''': Prepusť môj ľud, aby mi slúžil. Lebo tentoraz zošlem všetky svoje rany na teba i na tvojich služobníkov a na tvoj dobytok, aby si poznal, že na celej zemi nie je nik taký, ako som ja. ==Boh Izraela== Iz 29,22-23 * Preto takto hovorí Pán Jakubovmu domu, (ten, čo vykúpil Abraháma): „Nebude sa teraz hanbiť Jakub a nezbledne teraz jeho tvár. Lebo keď uvidí (jeho dietky), dielo mojich rúk uprostred seba, zasvätia moje meno, zasvätia Svätého Jakubovho a báť sa budú Boha Izraelovho. Gn 33,19 * A postavil tam aj oltár a nazval ho Mocný je Boh Izraela. Ex 5,1 * Potom Mojžiš a Áron išli a vraveli faraónovi: „Toto ti odkazuje Pán, Boh Izraela: „Prepusť môj ľud, aby mi na púšti pripravil slávnosť!“ Joz 24,2 * Jozue povedal všetkému ľudu: „Toto hovorí Pán, Izraelov Boh: „Oddávna bývali vaši otcovia, Abrahámov a Nachorov otec Táre, na druhej strane Rieky a slúžili iným bohom...“ Sdc 5,3 * Počúvajte, králi, napnite sluch, vodcovia! Ja by som rada Pánovi, ja by som spievať rada, rada by som hrať Pánovi, Izraelovmu Bohu. 1 Sam *8 Preto poslami zvolali k sebe všetky filištínske kniežatá a pýtali sa: „Čo máme robiť s archou Boha Izraelitov?“ Odpovedali: „Archu Boha Izraelitov treba preniesť do Gétu!“ A tak archu Boha Izraelitov preniesli. 1 Kr 8 * 15 Hovoril: „Nech je zvelebený Pán, Boh Izraela, ktorý vlastnou rukou splnil sľub, čo dal vlastnými ústami môjmu otcovi Dávidovi...“ 1 Kr 8,23 * „Pane, Bože Izraela, niet tebe podobného Boha ani hore na nebi ani dolu na zemi; ty zachovávaš zmluvu a priazeň k svojim sluhom, ktorí celým svojím srdcom kráčajú pred tebou...“ Sir 47 * 18 Pre piesne, príslovia, podobenstvá a pre výklady krajiny ťa obdivovali. 19 V mene Pána, Boha, ktorý sa volá Boh Izraelov, 20 nahromadil si zlata ako mosadze a striebra si mal hojne, akoby to bolo olovo. Ja som ktorý som Ex 3 * 13 Mojžiš povedal Bohu: „Ja pôjdem k Izraelitom a poviem im: „Boh vašich otcov ma poslal k vám.“ Oni sa budú pýtať: „Aké je jeho meno?“ A čo im odpoviem?“ 14 Boh povedal Mojžišovi: „Ja som, ktorý som!“ - a dodal: „Toto povieš Izraelitom: „Ja-som“ ma poslal k vám!“ 15 A Boh Mojžišovi ešte povedal: „Pán, Boh vašich otcov, Boh Abraháma, Boh Izáka a Boh Jakuba, ma poslal k vám. Toto je moje meno naveky a takto ma budú spomínať z pokolenia na pokolenie. Ex 6 * 2 Potom Boh hovoril Mojžišovi: „Ja som Pán. 3 Ja som sa zjavoval Abrahámovi, Izákovi a Jakubovi ako Všemohúci Boh, ale pod svojím menom Pán som sa im nedal poznať. Iz 52 * 5 Teraz však, čo tu mám? - hovorí Pán. Veď bol vzatý môj ľud zadarmo, jeho nadvládcovia hulákajú - hovorí Pán - a stále, každý deň, mi potupujú meno. 6 Preto môj ľud spozná moje meno, preto v ten deň (spozná), že som to ja, čo vraví: Hľa, tu som!“ Múdr 13 * 1 Hlúpi boli totiž všetci ľudia od rodu, ktorým chybovala znalosť Boha, ktorí z viditeľných dobier nevládali poznať toho, ktorý je, a čo nepoznali tvorcu pri pohľade na diela... ==Biblické Božie mená== Rôzne mená, kt. Písmo sv. používa o Bohu, vyjadrujú skôr účinky, jako Božiu podsatatu. Podľa Scheebena možno rozdeliť “Sedem svätých mien” Starého zákona do troch skupín. '''1. skupina''' vyjadruje '''pomer Boha k svetu a človekovi''': *El = Silný, Mocný; *Elohim = Ten, ktorý má plnosť moci; *Adonai = Pán, Vládca, Sudca; '''2. skupina''' označuje skôr '''vnútorné dokonalosti Boha''': *Šaddaj = Mocný; *Eljon = Najvyšší; *Kadoš = Svätý; '''3. skupina''' obsahuje vlastné a podstatné '''Božie meno Jahve'''. Vlastné meno pravého Boha je Jahve. Rečove je odvodené od “Hava”, vedľajšieho tvaru “haja” = byť a znamená: ON JE. Septuaginta prekladá tvar Ehje = som /prípadne: ašer ehje = ktorý som/, ktorým sa Boh sám označuje v Ex 3,14, výrazom ho ón = jestvujúci, zatiaľ, čo tvar Jahve opisuje spravidla výrazom Kyrios = Pán, ktorý bol bežným označením Boha v helenistickej dobe. Jahve – Ten, ktorý je. Tomuto výroku treba rozumieť ako primárnemu v dejinách spásy: vyjadruje Božiu vernosť v konaní so svojím ľudom Zmluvy. Avšak nad touto vernosťou stojí samotné Božie Bytie. Sám Boh zjavil toto meno Mojžišovi, keď na otázku, ako sa menuje, odpovedal: “Ja som, ktorý som! /ehje ašer ehje/. “ A dodal: Toto povieš Izraelitom: “Ja–som ma k vám poslal!” A Boh Mojžišovi ešte riekol. “Pán, Boh otcov vašich, Boh Abrahámov, Boh Izákov a Boh Jakubov, poslal ma k vám. Toto je meno moje naveky a názov môj z pokolenia na pokolenie” /Ex 3,14 n/. celkom jasne a presne je tu povedané, že Boh sa tu sám označuje ako Osoba. Podľa Ex 6,3 Boh sa zjavil Mojžišovi po prvý raz so svojím vlastným menom Jahve, zatiaľ čo patriarchom sa zjavil ako El Šaddaj /Mocný, LXX: pantokratór, omnipotens/. Biblický rozprávač používa meno Jahve vzhľadom na neskoršie zjavenie už v dejinách prvých ľudí a vkladá ho do úst praotcom i samému Bohu /Gn 15,2.7/. v súvislosti s tým treba Gn 4,26: “Vtedy sa začalo vzývať meno Pánovo” chápať tak, že sa nevzýval Boh pod menom Jahve, ale že úcta Boha bola všeobecne rozšírená. V dobe pred Mojžišom nemožno meno Jahve bezpečne dokázať ani v Izraeli ani mimo neho. '''Iné Božie mená v Starom zákone''' sú: *Pán všehomíra /2 Mach 7,9/, *Stvoriteľ sveta /2 Mach 13,14/, *Boh výsosti /Mich ž,6/, *Pán, Jahve zástupov, Mocnár /Iz 1,24/, *Svätý, Pán zástupov /Iz 6,3/, *Kráľ, Pán zástupov /Iz 6,5/, *Pán zástupov /Jer 11,17/, *Kráľ nebies /Dan 4, 34/, *Najvyšší Boh /Dan 5,18/, *živý Boh /Dan 6,21/, *Otec náš /Iz 63,16/ a i. V Novom zákone sa vyskytujú Božie mená starozákonné preložené do gréčtiny: * Pán. * Otec, na rozdiel od Starého zákona sa v Novom zákone vyskytuje veľmi často. * Láska - Boh je láska. Pomenovanie '''“otec”''' vo vzťahu k Bohu, známe v Starom zákone, dostáva však v kresťanskom zjavení bohatšiu náplň, lebo sa spája so všetko objímajúcou Božou láskou. * Kristus učí modliť sa k Bohu ako k Otcovi /Mt 6, 9-10/; * plniť vôľu Otcovu je podmienkou pre vstup do nebeského kráľovstva /Mt 7,21/. * Boh je Otcom a ľudia budú jeho synmi, ak budú milovať všetkých ľudí, aj nepriateľov; potom sa stanú nasledovníkmi Boha, ktorý dáva vychádzať slnku nad zlých i dobrých, dáva pršať na spravodlivých i nespravodlivých. * Teda ľudia sa približujú k dokonalosti nebeského Otca láskou /Mt 5,44-48/. Kristov život a jeho účinkovanie, ako ho podáva evanjelium, dosvedčujú, že v ňom sa k nám priblížila láska Božia, lebo Kristus nikoho nevylučoval zo svojej lásky a keď sa tvrdo ozval, potom len voči tým, ktorí lásku a dobro deformovali. Kristova láska je hľadajúca, trpezlivá, jemná a obetavá až k hrdinstvu. Božie otcovstvo je teda darovaním sa jeho lásky, ba celkom dobre možno pochopiť, že dostať sa k nemu možno jedine láskou. Keď sv. Pavol uvažoval o pravde nášho vykúpenia, napísal: “Boh však dokazuje svoju lásku k nám tak, že Kristus zomrel za nás, keď sme boli ešte hriešni” /Rim 5,8/. Vo svojich úvahách nadhodil otázku: “Kto nás odlúči od lásky Kristovej? /Rim 8,35/ a odpovedal, že nejestvuje taká sila, ktorá nás bude môcť odlúčiť od lásky Božej, ktorá je v Kristu Ježišovi, Pánovi našom /Rim 8,35/39/. Je pochopiteľné, že existuje taká sila, ktorá môže prerušiť naše spojenie s Bohom, ako s naším Otcom a tou je slobodná ľudská vôľa. Každá láska dáva zo svojho dobra a to práve robí najvznešenejším spôsobom Božia láska zjavená v Kristovi, ktorý vo svojich blahoslavenstvách sľubuje večné dobro /Mt 5,1-10/. Sv. Ján apoštol rovnako vyjadruje myšlienku, že Božia láska sa prejavila v tom, že Kristus svoj život položil za nás /1 Jn 3,16/. Pretože Boh je láska, preto “láska je z Boha a každý, kto miluje, pochádza z Boha a pozná Boha. Kto však nemiluje, nepoznal Boha, lebo Boh je Láska” /1 Jn 4,7-8/. Prehĺbenie starozákonnej myšlienky o Bohu ako otcovi teda spočíva v tom, že v Kristovom evanjeliu je spojená s láskou a okrem toho sa spája s Kristovým Božím synovstvom – Boh je Otec svojho jednorodeného Syna, ktorého sme my bratmi a sestrami. Spojenie myšlienky Božieho otcovstva vo vzťahu k ľuďom s jeho univerzálnou láskou, okrem toho zjavenie o večnej účasti synov Božích na jeho živote a prejavovanie sa tejto lásky v Kristovi – to sú nové pravdy, ktoré prinieslo evanjelium: to on dal “schopnosť stať sa dietkami Božími” tým, “čo veria v jeho meno” /Jn 1,12-13/. Množstvo mien a názvov Boha v Písme sv. dosvedčuje, že On je najdokonalejší, neobsiahnuteľný a nedá sa vyjadriť akýmkoľvek jedným pojmom. Z mnohých názvov a mien v Písme sv. na prvé miesto treba postaviť dve: som, ktorý som – a Boh je Láska. V prvom názve sa lepšie znázorňuje plnosť Bytia, hoci neunikajú vlastnosti osobné, keď Ten, ktorý si toto meno dal, je vládca, Ochranca, Zákonodarca. V druhom názve sa Božia Bytnosť prejavuje ako Dobro, očarujúce a k sebe priťahujúce ľudské bytosti – teda je zdôraznený náboženský charakter tohto názvu. Obidve mená: som, ktorý je a Boh je Láska, sa vzájomne doplňujú. ---- '''Použitá literatúra:''' *KANDERA,Pavol, ''Prednášky zo špeciálnej dogmatiky. Prvý traktát'', Bratislava 1996. *DANCÁK, František, ''Boh jediný a trojjediný'', Petra, Prešov 2000. *SCHEEBEN, M. J., ''Handbuch der katholischen Dogmatik I'', Freiburg 1948,nr. 84nn. {{Dogmatika}} 1899 4097 2005-10-15T19:46:55Z Mireksoteria 23 ==Čo je to adorácia, kult a úcta?== Adoráciou rozumieme úkony, ktorými uznávame vznešenosť niekoho, jeho vyššie postavenie a našu podriadenosť voči nemu. Úkony adorácie sa stávajú symbolmi kultu. V úzkom zmysle slova patrí adorácia výlučne Bohu, avšak v širšom zmysle slova sa môže vzdávať aj stvoreniam. '''Každý úkon adorácie pozostáva z''': * vnútorného úkonu (rozumu, vôle a citu), * vonkajšieho úkonu (obeta, kľačanie, úklon, padnutie na zem, bozk, odkrytie hlavy a podobne). Vonkajšie prvky samé o sebe (okrem obety) sú indiferentné a môžu sa preukázať Bohu i stvoreniam. Svoju špeciálnu stránku získavajú vnútorným prvkom: * ak sa klaniame niečomu ako Bohu – teda uctievame ho nadovšetko na svete – to sa nazýva: '''latria'''. * ak sa klaniame niekomu ako Božiemu priateľovi – teda dôvod úcty voči nemu je že si ho vážime kvôli Bohu s ktorým vytvára spoločenstvo – to sa nazýva: '''dulia''' * ak sa niekomu klaniame ako človeku – je to poklona pred človekom, ktorého si vážime pre jeho ľudské zásluhy – to sa nazýva '''občianska úcta'''. '''Absolútny kult''' sa vzdáva osobe, ktorá je nositeľkou hodnosti. '''Relatívny kult''' sa prejavuje veci, ktorá má vzťah k samotnému nositeľovi hodnosti. ==Latria== Absolútny kult latrie patrí výlučne Bohu. Teda každej jednotlivej osobe Najsvätejšej Trojice osobitne, Bohu ako Trojici všeobecne, Eucharistii – lebo v nej ide o osobnú prítomnosť Boha. Mt 4,10 * Odíď, satan, lebo je napísané: „Pánovi, svojmu Bohu sa budeš klaňať a jedine jemu budeš slúžiť.“ Relatívny kult latrie patrí Najsvätejšiemu menu Ježiš, krížu, nástrojom umučenia Pána Ježiša a tiež ich vyobrazeniam. ==Hyperdulia== Absolútny kult hyperdulie patrí Panne Márii. Ona vytvára s Bohom najbližšie spoločenstvo, a tak prevyšuje hodnosť všetkých svätých aj anjelov. Je matkou Božieho Syna a viaže ju s ním mimoriadne úzky vzťah. Hyperdulia nie je latriou, teda úcta k Márii ju nepovyšuje do božskej pozície ani ju neprehlasuje za niečo iné, než v skutočnosti je. Je Božím stvorením. Ide však o ľudskú osobu, ktorá mimoriadnym spôsobom počúvala a zachovávala Božie slovo, za čo ju obdivujú a blahoslavia ľudia všetkých pokolení. Tento kult hyperdulie bol predpovedaný v evanjeliu sv. Lukáša slovami samotnej Márie: Lk 1,48-49 * Hľa, od tejto chvíle blahoslaviť ma budú všetky pokolenia, lebo veľké veci mi urobil ten, ktorý je mocný... Kult preukazovaný Márii je založený na jej vzťahu k Bohu. Úcta preukazovaná jej osobe je uznaním a obdivom Božieho diela, ktoré na nej bolo vykonané. Relatívny kult hyperdulie je preukazovaný zobrazeniam Panny Márie (sochy, obrazy, symboly). ==Dulia== Absolútny kult dulie patrí anjelom a svätým. Dôvody k tomuto kultu sú objektívne. Vážime a ctíme si tých, ktorí sú vernými Božími služobníkmi a žijú s Bohom oslávení v nebi. Dôvodom úcty k nim je ich spoločenstvo s Bohom a tak aj kult, ktorý sa im preukazuje je motivovaný absolútnou úctou toho, ktorému sa všetci svätí klaňajú v nebi. Príklad svätých priťahuje k takémuto uctievaniu Boha aj ľudí žijúcich na zemi, ich svedectvo pozemského života je povzbudením k odovzdanosti do Božieho spasiteľného plánu s nami. Ich blízkosť pri Bohu je dôvodom, prečo ich prosíme o modlitbu za nás. Relatívny kult dulie patrí obrazom, sochám a relikviám svätých z tých istých dôvodov. Je prirodzené, že cez fotografiu a viditeľnú pamiatku si neuctievame samotný papier, na ktorom je vyobrazenie alebo drevo, či iný materiál, z ktorého je vyhotovená socha. Uctievame si živú osobu toho, koho nám toto vyobrazenie pripomína. Preto hovoríme že ide o relatívnu úctu (relácia, čiže vzťah k tomu, kto je nositeľom hodnosti našej úcty). ---- Pôvodný zdroj: *TONDRA, František, ''Morálna teológia'', Spišské Podhradie 1996, 16-17. {{Modlitby}} 1900 4100 2005-10-16T13:34:07Z Mireksoteria 23 Každá duchovná bytosť musí byť obdarená nielen rozumom a poznaním, ale aj vôľou a chcením. Každá bytosť smeruje k dobru primeranému svojej prirodzenosti. Lenže ináč smerujú k dobru bytosti nerozumné a ináč rozumné. Nerozumné bytosti sú k dobru svojej prirodzenosti určené tak, že nutne k nej smerujú. Táto určitosť sa nazýva u bytostí bez poznania náklonnosťou čiste prirodzenou (appetitus naturalis), u bytostí vybavených zmyslovým poznaním zmyslovou žiadostivosťou (apettitus sensitivus) u bytostí rozumných rozumovou žiadostivosťou čiže vôľou. Chcenie rozumnej bytosti je životná činnosť a nazýva sa vôľou alebo aj láskou. Rozumná bytosť touto činnosťou smeruje k poznanému dobru, ktoré chce dosiahnuť, ak ho ešte nemá, alebo spočíva v dobre, ktoré už má, vlastní. Keďže Boh je samo nekonečné dobro, preto Božia vôľa nemôže byť vo vlastnom zmysle snahou o dosiahnutie nejakého dobra, ktoré by ešte vôbec nemal. Božia vôľa je teda spokojné spočinutie v sebe samom, ako v nekonečnom Dobre, je láskou, ktorou Boh seba ako nekonečné dobro miluje a všetko zameriava k sebe ako k poslednému cieľu. Vlastnosti Božieho chcenia sú: nekonečná svätosť, sloboda, dobrotivosť, milosrdenstvo, spravodlivosť, pravdovravnosť a vernosť, všemohúcnosť. ďalej budeme pojednávať o dokonalosti Božej vôle, o jej predmete, rozdelení a napokon o jednotlivých vlastnostiach. ==Dokonalosť Božieho chcenia== 1. Vatikánsky koncil vyhlásil za článok viery: „Boh je nekonečný rozumom i vôľou a každou dokonalosťou – Deum esse... intellectu ac voluntate omnique perfectione infinitum“ (DS3001) Vôľa Božia nespočíva v jednotlivých úkonoch vôľových, ale je totožná s jeho bytím, podstatou, ako jeden, jediný absolútny a zvrchovane slobodný čin. Písmo sväté hovorí o vznešenosti vôle Božej na mnohých miestach. V slobodnej Božej vôli vidí posledný dôvod svetového poriadku. Starý zákon ukazuje skôr jeho vôľu stvoriteľskú: „Čokoľvek chce Pán, činí na nebi a na zemi, v mori a všetkých vodných hlbinách“ (Ž134,6); Nový zákon ukazuje skôr jeho spásnu vôľu a vyzdvihuje vôľu Božiu ako najvyššiu normu mravnosti: „Kto plní vôľu môjho Otca... vojde do Kráľovstva nebeského“ (Mt7,21); „Otče náš... buď vôľa tvoja ako v nebi, tak i na zemi“ (Mt6,10). Por. Múd14,16; Jn4,14; 1Kor1,1,; Ef1,11; 1Tim2,1-5 atď. Tradícia hovorí jednoznačne o dokonalosti vôle Božej. Otcovia bránia slobodu Božej vôle voči fatalizmu pohanov. Rozum odôvodňuje nekonečnú dokonalosť Božej vôle zo skutočnosti vôle tvorov. Kde je rozum, tak je aj vôľa. Pretože Boh má najdokonalejší rozum, má aj najdokonalejšiu vôľu. Boh chápe seba úplne a jasne pozná svoju nekonečnú dokonalosť. Ako čistá dokonalosť musí byť vôľa v Bohu formálne vyslovená ale v nekonečnom stupňovaní. Aj kategorický imperatív mravného zákona poukazuje na najvyššiu, nad ľuďmi stojacu vôľu. Na slobodnú, nanajvýš rozumnú a zvrchovanú vôľu Božiu ukazujú aj všetky stvorené veci v prírode, ktoré majú svoj určitý ráz, sú určené k určitej činnosti a vo svojej činnosti sa riadia prírodnými zákonmi. Božia vôľa je jeho podstata, lebo čokoľvek v Bohu je, jeho podstata. Podstata Božia je jedinečná, večná, nekonečná a nevyhnutná a taká je aj Božia vôľa. Boh vo svojom chcení je nezávislý od vonkajších vecí, nijaká vec ho nedeterminuje. Božia vôľa je jediný, číry, nezmeniteľný akt, ktorým Boh dobro chce a miluje a pretože ho sám v nekonečnej miere má, sa z neho stále raduje. „Boh je láska“ (1Jn4,8) Boh je ipsum velle, je voluntas, čiže amor subsitens. Čin, ktorým Boh dobro chce a miluje, je vôľa Božia, je láska sama sebou a od seba. Božia vôľa je absolútne nezávislá. Kým naša vôľa túži po dobre, ktoré nemá (amor concupiscentiae), prekonáva prekážky a ťažkosti, ktoré sa stavajú jej usilovnej snahe po dobre do cesty, premáha ich a až potom, keď dobro dosiahla, ho používa a z neho sa raduje (amor complacentiae). Božia vôľa spočíva s nevýslovnou záľubou a láskou v dobre, ktorým je ona sama. teda na vôľu Božiu nemožno pôsobiť nejaké vonkajšie dobro, aby v nej spôsobilo akt chcenia a pohlo ju. Z toho, že my si nevieme akt chcenia Božieho inak pomyslieť ako tak, že nasleduje a predpokladá akt Božieho poznania, nenasleduje závislosť vôle Božej na jeho rozume. Ako vôľa Božia je podstata Božia, nakoľko vyjadruje vzťah k dobru, tak Boží rozum je tá istá podstata Božia, nakoľko má za svoj predmet pravdu. Medzi vôľou Božou a vôľou ľudskou je zásadný rozdiel: a) Božie chcenie je čin podstatný – ľudské chcenie je prípadok, lebo naše chcenie je schopnosť rozdielna od našej podstaty. b) c) Vôľa Božia je nemeniteľná od večnosti. Vôľa Božia je číry čin, lebo je jednoduchá, nemeniteľná a večná. Summa I 18,7. – Ľudská vôľa koná v čase mnohorakými činmi. d) e) Schopnosť vôle Božej je nekonečná – ľudská vôľa trpí na nedostatky. f) Naša vôľa túži po dokonalostiach, ktoré nemáme. Táto náklonnosť sa v nás často mení. Ľudská vôľa závisí od vonkajších vecí. Božia vôľa nemá po čom túžiť v našom zmysle, lebo od večnosti vlastní najvyššie dobro a tým je vôľou Božou milovaná Božia podstata. ===Vášne (affectus) v Bohu=== Prirodzenosť je vnútorný a posledný princíp činnosti a vášni podmetu, Napr. prirodzenosť ohňa je že páli. Prirodzenosť vyslovuje činnosť. Podstata a prirodzenosť sú objektívne jedno. Prirodzenosť je podstata nakoľko je prvým a základným princípom vášní a činov. Pod vášňou rozumieme pohyb snaživej zmyslovej schopnosti spojený s telesným pohnutím. Keďže je v tele v spojení s dušou, vzniká z vášne primerané hnutie vo vôli. Toto hnutie vôle, čiže duševné hnutie, smeruje k žiadanému dobru alebo zlu. Z takého hnutia vzniká napr. láska – vášeň, túžba – odpor, radosť – smútok, nádej – zúfalstvo, strach – hnev... Božej prirodzenosti nepripisujeme vášne v ľudskom zmysle, lebo Boh je čistý Duch. Ak je reč v svätom písme o hneve Božom a o iných hnutiach, tak im treba rozumieť ako antropomorfizmom. Zmyslom takýchto textov je, že Božia činnosť má podobnosť s ľudskými citmi. Také, ktoré v sebe neobsahujú žiadnu nedokonalosť, ako láska, radosť, môžeme o Bohu vypovedať ako také, ale v nekonečnom, rýdzo duchovnom zmysle. Iné city, predovšetkým také, ktoré súvisia so zmyslovou žiadostivosťou a zahŕňajú nedokonalosť, môžu byť o Bohu vypovedané len do určitej miery podobnosti. Napr. hnev je totožný s Božou svätosťou, ktorá sa musí prejaviť ako zásadný protiklad proti všetkému zlu. V Písme svätom hnev znamená trestajúcu spravodlivosť Božiu. Tieto antropomorfizmy v Písme zdôrazňujú napokon i Boží život, ako osobnostný ( sú dovolené i preto, že človek je obrazom Božím). Z afektov Bohu prísluší formálne a skutočne len láska a radosť. Láska je vôľa Božia preto, že Boh sám seba ako nekonečné dobro vždy a neochvejne chce a miluje. Láska j v Bohu reálne identická s jeho podstatou. (1Jn4,8). Radosť alebo blaženosť prísluší Bohu v nekonečnom stupňovaní ostatných afektov; radosť je vôli Božej preto, že Boh z tohto zvrchovaného dobra, ktorým je on sám, sa nekonečne raduje, používa ho a preto je nevýslovne blažený (in se et ex se baetissimus... v sebe a zo seba najblaženejší, DS 3001). Čo sa týka afektu nenávisti, prísluší Bohu vzhľadom k jeho absolútnej svätosti, nenávisť ohavnosti (odium abominationis), voči hriechu, ale nie nepriateľská nenávisť (odium inimicitiae) voči hriešnikovej osobe. Ž5,7: „krvižíznivca i podvodníka má v ohavnosti Pán“. Múdr11,25: „Lebo všetko, čo je, miluješ, a nič nemáš v nenávisti z toho, čo si učinil, lebo keby si bol nenávidel niečo, nebol bys to učinil“. Podľa všetkého Boh miluje hriešnika, nakoľko je jeho tvor, ale nenávidí ho, nakoľko prestupuje jeho vôľu; (por. I20,2). Túžba, ktorá sa vzťahuje k dobru neprítomnému a odpor, ktorý sa vzniká proti zlu hroziacemu, u Boha byť nemôžu, lebo Boh je plnosť všetkého dobra. Keď si odmyslíme z vôle Božej všetky hnutia, potom možno povedať, že Boh tvorom dobre chce a praje a zlo od nich odvracia (Ez33,11). Nádej a odvaha, strach a zúfalstvo u Boha byť nemôžu, lebo prvé dve predpokladajú ťažkosti a druhé dve predpokladajú nebezpečenstvo. Nemožno ich uviesť do súladu s Božou všemohúcnosťou. Teda keď Písmo sväté pripisuje Bohu hnev, zármutok, ľútosť a pod., sú to antropomorfizmy, obrazné výroky, ktorými Písmo hovorí o Bohu po ľudsky, pripisuje mu ľudské hnutia. ==Predmet Božieho chcenia.== 1. veta: Boh chce a miluje samého seba ako predmet prvotný. De fide. Primárnym a formálnym predmetom Božej vôle a Božej lásky je Boh sám. 1. vatikánsky koncil učí: „nutne miluje seba samého – necessario amat seipsum,“ (DS 3025); „je v sebe a zo seba najblaženejší – in se et ex beatissimus“ (DS3001). Písmo sväté dosvedčuje, že Boh podriadil všetko tvorstvo sebe ako konečnému cieľu. Prísl16,4“ „Pán všetko stvoril pre svoj cieľ“. Zdôrazňuje vzájomnú lásku, ktorou sa milujú tri Božské Osoby. „Toto je môj milý Syn, v ktorom sa mi zaľúbilo!“ (Mt3,17). – „Otec miluje Syna a všetko dal jemu do rúk“ (Jn3,35; porov. Jn15,9; 17,23). Láska Boha predovšetkým k sebe samému sa ukazuje tým, že Boh všetky stvorenia stvoril pre svoju slávu (por. Iz43,7; 43,25; Rim11,36; Zjv1,8). Sv. Gregor Nys. pekne hovorí: „Božstvo je poznanie seba a poznanie sa stáva láskou, lebo poznanie je krásne samo sebou.“ (De anima et resur., PG 46, 49). Keď už stvorená bytosť oplýva najväčšou výsadou, že dokáže Boha milovať, tým menej Boh, ktorého vôľa je láska, nemôže seba nemilovať. Formálnym predmetom Božej vôle je takisto Boh sám. Dôvodom a motívom (pohnútkou), prečo Boh miluje seba nemôže byť inšie, ako On sám, ako najdokonalejšie dobro. Veci mimo seba Boh nemôže chcieť pre ich dobrotu, lebo potom by taká vec bola príčinou aktu Božej vôle a Boh by na nej závisel (por. Pris 16,4). Boh chce a miluje veci v tej miere, ako si to zasluhujú. Najväčšie, zvrchované absolútne dobro je Boh sám, kým všetko ostatné je natoľko dobré, nakoľko má účasť na dobrote Božej, je napodobnením, odbleskom Božej dobroty, nakoľko je stvorené Bohom. veta: Boh chce a miluje všetky veci mimo seba ako predmet druhotný. 1. Vatikánsky koncil učí, že povolal k životu všetky tvory najslobodnejšou vôľou (liberrimo, consilio, voluntate ab omni necessitate libera, DS 3002, 3025). Písmo sväté vyzdvihuje lásku Boha k jeho stvoreniam. „Lebo všetko, čo je, miluješ, a nič nemáš v nenávisti z toho, čo si učinil“ (Mud 11,25). Por. Iz49,15; Jer 31,3; Pris 8,31; Zjav 5, 11 a i. Láska Boha k tvorom je láska záľuby (amor complacentiae), t.j. Boh miluje tvory, nakoľko sú konečným spôsobom účastné na jeho dokonalostiach a majú v ňom svoj konečný cieľ. Láska Boha k tvorom je ďalej láskou blahosklonnosti (amor benevolentiae), t.j. Boh miluje tvory láskou, ktorá neprijíma, ale dáva a preto je nanajvýš nesebecká, nezištná. Veci mimo Boha nemôžu byť príčinou a dôvodom, prečo ich Boh chce a miluje, ale len predmetom a cieľom, ktorý Boh chce. Kým my, nejakú vec chceme preto, že je, alebo že sa nám vidí byť dobrá a preto nás jej dobrota láka a imponuje, žiadna vec mimo Boha nemôže pohnúť jeho dobrotu, aby ju chcel a miloval. Vždy je to nekonečná dobrota Božia, pre ktorú Boh chce z nej niečo tvorom udeliť a takto spôsobiť všetku ich dobrotu. Láska Božia nie je vyvolaná dobrotou tvorov, ale sama je príčinou stvorenej dobroty (I 20,2 Amor Dei est infudens et creans bonitatem in rebus.) „A táto láska nezakladá sa na tom, že by sme my najprv milovali Boha, ale že on si nás zamiloval” (1 Jn 4,10). Podľa toho, či Boh dáva viac dobre jednému tvorovi ako inému, hovoríme, že Boh miluje jedného tvora viac ako iného. Tým však nemožno rozumieť, žeby Boh miloval jedného tvora vrúcnejšie ako iného, lebo akt ktorým Boh miluje seba a všetko mimo seba, je jediný, nedeliteľný a večný, t.j. podstata Božia. Stupeň lásky Boha k tvorom je vnútro – božskom akte jeden a ten istý, v mimobožskom účinkuje však rozdielny podľa stupňa láskyhodnosti. V tvorovch teda Boh miluje svoju dokonalosť, ktorú síce tvory nezväčšujú, ale ju participujú a prejavujú. Spomedzi tvorov Boh najviac miluje tie rozumné bytosti, ktoré majú posväcujúcu milosť. Lebo tie majú zvláštnu účasť na Božej svätosti, sú Božími priateľmi a Boha milujú nadprirodzenou láskou. veta: Boh nemôže chcieť priamo ani fyzické ani mravné zlo. Zlo v širšom zmysle je nedostatok povinného dobra, teda sa o sebe jestvuje. fyzické zlo je tam, kde nejaká bytosť je zbavená tej dokonalosti, ktorú v poriadku fyzicky má mať. Vôľa sama o sebe vždy smeruje k dobru, ktoré je jej primerané a preto žiadúce. Keď stvorená vôľa chce nejaké zlo, potom jej túžba po zle vzniká z omylu rozumu, ktorý odhliada od zla a utkvie na nejakej vlastnosti, ktorá sa mu zdá byť dobrou. Vôľa, pre se, sama sebou (priamo) môže chcieť iba dobro. Boh, ktorý je vyvýšený nad každý omyl, zlo nikdy nemôže chcieť priamo, pre zlo samotné. Keď Boh chce nejaké zlo fyzické (ktoré sa týka neživej prírody a rastlín) a zlo psychické (utrpenie a zahynutie zvierat a ľudí), potom ho chce len nepriamo (per accidens). Nechce zlo preto, že je zlo, ale kvôli nejakému dobru, ktoré je s ním spojené alebo z neho nasleduje. Človek si môže vyvoliť nejaké zlo fyzické, aby dosiahol väčšie fyzické dobro, napr. dá si odrezať chorý úd, aby si zachránil život. Alebo môže chcieť fyzické zlo, aby dosiahol vyššie mravné dobro, napr. umŕtvuje sa, aby sa stal trpezlivým, pokorným, aby získal u Boha zásluhy. Teda aj Boh môže na svoje tvory posielať fyzické zlá, choroby, hlad, utrpenia, smrť, atď., aby skrze tieto zlá preukázal dobrá vyššie, ale nechce takéto zlo priamo. Mud 1, 13: „Boh neučinil smrť, neteší sa zo záhuby žijúcich. veď On stvoril všetko pre bytie: tvory sveta sú tu pre spásu“. Sir 11, 14: „Dobré i zlé, život i smrť, chudoba i zámožnosť sú od Boha“. Por Sir 39,35n; Am 3. 6. Mravné zlo, t.j. hriech , ktoré je vedomým a dobrovoľným prestúpením zákona Božieho, teda vždy priamo proti Božej vôli, Boh nemôže chcieť ani per se, ani per accidens. Mravné zlo je zlo absolútne, práve preto, lebo sa vždy prieči vôli Božej a teda aj jeho podstate. Preto ho Boh žiadnym spôsobom nemôže chcieť. Hriech je svojou podstatou popretím Boha. Boh necháva i túto slobodu ľudskej vôli, ale urobil všetko, aby hriech premohol. Hriech je urážka a strata Boha, teda vlastne jediné opravdivé – zlo. Preto ho Boh nechce ani per se ani per accidens, t.j. ani ako cieľ, ani ako prostriedok k cieľu. Tridenský koncil odsúdil opačnú náuku Kalvínovu ako bludnú (DS 1556). Písmo sväté hovorí: „Veď nie si Boh, čo miloval by neprávosť“ (Ž5, 5). Boh len pripustí hriech (permisive solum, DS 1556), pretože rešpektuje slobodnú vôľu človeka (Sir 15, 14nn) a pretože má múdrosť a moc, aby nechal aj zo zla vzísť dobro. Napr. Gen 50,20: „Vy ste síce proti mne snovali zlo, Boh to však obrátil na dobro“. Boh sa tu prejavuje k človekovi dvojakým spôsobom: dobrotou a milosrdenstvom pri ľútosti, a ak k nej nedôjde, potom spravodlivo trestá. Napokon aj morálne zlo musí slúžiť najvyššiemu svetovému cieľu, oslava Boha tým, že zjavuje alebo jeho milosrdenstvo v odpustení alebo jeho spravodlivosť v treste. Všetko ostatné zlo, ktoré sa objavuje v dejinách sveta a spásy, Boh priamo nechce (čiže chce ho nepriamo). Hovoríme, že dopustí ho. Fyzické zlo dopustí Boh v rámci vyššieho dobra (utrpenie, choroba, duševné trápenie a pod.). Mnohé zlo v prírode je dôsledkom vývoja sveta, podriadenosti celku. Aj dobro jednotlivca niekedy musí ustúpiť všeobecnému dobru. Ako takéto zlá prijíma veriaci človek? Či už sú to zlá v prírode alebo osobné zlá, veriacemu kresťanovi sú pokáním, skúškou, Božím navštívením. Príležitosťou k odpykaniu trestu, očisteniu, niekedy i trestom, možnosťou pripodobenia sa ku Kristovi, zmierením alebo znakom zvláštneho vyvolenia Božieho. Poznámka: Keď Písmo sväté hovorí, že Boh zatvrdzuje človeka v zlom (Ex 4, 21; 7,3; Rim 9, 8) alebo vydá hriešnym žiadostiam (Rim 1, 24-28), nechce ho označiť ako vlastného pôvodcu hriechu. Znamená to, že Boh hriech pripustí, t. j. neprekazí pripustenie hriechu neodporuje Božej svätosti, lebo neznamená schvaľovanie hriechu a nie je jeho príčinou. Príčinou hriechu je zneužitie slobodnej vôle. Zatvrdnutosť je trest, ktorý spočíva v odňatí milosti. Sv. Augustín to vyjadril takto: „Tak Boh zaslepuje a zatvrdzuje, že opúšťa a nepomáha“ (desserendo et non adiuvando, In Joan 53,6). ==Spôsob a rozdelenie Božieho chcenia== I. Boh je samobytné chcenie (Deus est velle subsistens). To znamená, že Božie chcenie je samo od seba a je totožné s jeho podstatou. Teda Boh jediným, stálym, večným, nekonečne dokonalým chcením miluje seba i všetky ostatné bytosti. Dôvod svojho chcenie má Boh iba v sebe samom. Dôvodom jeho chcenia je len jeho dobrota. Pre svoju dobrotu dáva tvorom – slobodným rozhodnutím – ich bytie a dokonalosti, miluje v nich svoju dokonalosť, ktorej sú tvory v rozličných stupňoch účastné a všetky zameriava na seba ako na konečný cieľ. Jeho nekonečná dobrota je vlastne dôvodom toho, že vyslyší modlitby, trestá hriechy, volá k pokániu, kajúcnikom milosrdne odpúšťa atď. II. Božie chcenie, keďže je totožné s jeho podstatou, je teda jediné a úplne jednoduché. Aj hovoríme o rôznych činoch Božej vôle, tak rozdelenie je len z našej strany (virtuálne). V tom zmysle telógovia hovoria, že vôľa Božia je nevyhnutná i slobodná, absolútna i podmienená, predchádzajúca i následná, účinná i neúčinná. Aj slobodu vôle Božej rozdeľujú teológovia ľudskou rečou na viacero druhov, aby tak čím dôkladnejšie a výstižnejšie vyslovili nádheru Božej vôle, ktorá v skutočnosti je podstatou Božou. Sloboda vôle Bože sa najkrajšie skvie vo všemohúcnosti Božej, ktorou Boh chce len dobro. Nezávislosť vôle Božej na stvorených veciach javí nám svoj majestát v spravodlivosti a milosrdenstve Božom, lebo ani svojimi Božími skutkami ani svojimi hriechmi nenútime Boha k činnosti, ale skôr dávame Božej vôli príležitosť, aby nás buď spravodlivo potrestal alebo nám láskavo preukázal svoje milosrdenstvo. Teológovia uvádzajú viaceré rozdelenie Božieho chcenia, t.j. Božej vôle a síce podľa premetu, na ktorý sa vzťahuje. V tomto ohľade sa Božia vôľa rozoznáva: Nedokončené, treba dopísať... ---- '''Použitá literatúra:''' *KANDERA,Pavol, ''Prednášky zo špeciálnej dogmatiky. Prvý traktát'', Bratislava 1996. {{Výhonok dogmatiky}} 1901 4101 2005-10-16T13:57:41Z Mireksoteria 23 ==Dokonalosť Božieho poznania== I. Vatikánsky koncil vyhlásil proti panteistom, ktorí Boha považujú za dušu sveta v tvoroch sa rozvíjajúcu a v človekovi sa uvedomujúcu, toto učenie ako článok viery: „Boh je nekonečný rozum - Deus est intellectu unfinitus“ (DS3001). Táto dogma znamená nekonečnú dokonalosť Božieho poznania - Boh je vševedúci. Božia vševudúcosť pozostáva v tom, že Boh i seba samého i všetko mimo seba večne poznáva tým najdokonalejším spôsobom, t.j. podľa všetkej poznateľnosti (comphensive). Potvrdzujú to: Písmo sv. - Dokonalosť Božieho poznania dosvedčuje Písmo sv. nepriamo tým, že často hovorí. ako múdro arozvážne Boh všetko stvoril a zariadil, ako všetko svojou Prozreteľnosťou zachováva a účelne vedie k poslednému cieľu a sám je prameňom všetkého poznania ako pre ľudstvo všeobecne, tak zvlášť prorokov. Priamo zdôrazňuje Písmo sv. Božiu dokonalosť na mnohých miestach. Označuje Jahveho ako „Boha poznania“ (Vulg,: Deus scientiarum, 1Sam2,3) a vraví o ňom, že „niet miery múdrosti jeho“ (Sapientiae eius non est numerus, Ž146,5). Porov. Iz55,9-10; Sir23,28-29; 42, 19-22; Ž138,1-6 . Podľa sv Jána „Boh je väčší ako naše srdce a všetko vie“ (1Jn3,20): Sv. Pavol hovorí: „Ó, hĺbka bohatstva a múdrosti a vedomosti Božej! (Rim11,33). Tradícia - Otcovia jednomyseľne učia o nekonečnej dokonalosti Božieho poznania tým, že všeobecne oslavujú Božiu múdrosť, ktorá sa javí v Božích dielach a v svetovom poriadku, obdivujú Božiu prozreteľnosť a poukazujú na jeho vševedúcosť. Rozumom možno odôvodniť nekonečnú poznateľnosť Božieho poznania: a) zo skutočnosti rozumných stvorení. Lebo podľa pomeru medzi príčinou a účinkom, musí táto najvyššia dokonalosť stvorení byť obsiahnutá v Bohu ako v jej príčine a to nekonečným spôsobom. Keď Boh stvoril rozumné bytosti a vybavil ich duševnými schopnosťami, sám tejto schopnosti nemôže nemať. Keď Boh je Prvý Pôvodca všetkého poznania, musí ho mať zo seba v miere nekonečnej. b) z poriadku a finality sveta, ktorý predpokladá vysoko inteligentného Stvoriteľa a Usporiadateľa. c) z absolútnej immateriality Boha, lebo immaterialita je základom poznania a stupeň poznávacej schopnosti je určj) ovaný stupňom immateriality (Por. S. th. I 14,1: Cum Deus sit in summo immaterialitatis, sequitur quod ipse sit in summo cognitionis.). Z nekonečnej dokonalosti Božieho poznania vyplývajú tieto pravdy: 1. '''Božie poznanie je absolútne aktuálne.''' To znamená, že Božie poznanie je jediný, nedeliteľný a večný akt, alebo pohľad, ktorým Boh všetko preniká. Pretože Boh je čistá skutočnosť Bytia (actus purus), v jeho poznaní nie je žiadny prechod od potentie k aktu, žiadny habitus, žiadna a žiaden pokrok od známeho k neznámemu. Poznanie Božie nie je ani potenciálne, ani habituálne, ani skucesívne, ani sukcesívne, ani diskurzívne. Jeho poznanie je totožné s jeho podstatou. Boh neusudzuje zo zjavov na ich príčiny, nepostupuje od jedného poznatku k druhému, ale všetko poznáva bez postupnosti jediným čírym aktom, ktorým všetko priamo vidí a preniká. Teda u Boha nie je možné, aby nadobudol nové vedomosti, alebo ich zabudol, aby si spomínal a bádal a dohadoval aby prechádzal z nečinnosti alebo postupoval od jedného aktu k druhému. Písmo sv. toto Božie poznanie častejšie nazýva videnie, hľadenie na veci (por. Gen 1,31; Sir 23,29; Mt 6,4; Heb 4,12); por. STh I,14,7.) 2. '''Božie poznanie je subsistentné''', t. zn., že Boh nevlastní len poznávaciu činnosť ale on sám je svojím poznaním. Jeho poznanie je v dôsledku jeho absolútnej jednoduchosti vecne identické s jeho podstatou (intellectio subsistens). ( or. I 18,3 ad 2: Deus est suum intelligere; I14.4: Intelligere Dei est eius substantia). Boh všetko poznáva svojou podstatou. U nás ľudí je poznávacia schopnosť niečo iného ako vlastné poznanie. Poznanie vzniká z poznnávacej mohutnosti ako akcidentálna vlastnosť, pripojí sa k nej a tak ju zdokonaľuje. Jeden poznávací akt u nás vznikne a druhý zmizne. U absolútne jednoduchého Boha je podstata, rozum a poznávací akt jedno a to isté, takže Boh poznáva všetko jedným čírym aktom, ktorý nevychádza z Božej podstaty, ale je samotná Božia podstata. Preto hovorí Písmo sv. o Bohu „ja múdrosť“ (Prís 8,12). - „Múdrosť, umelkyňa všetkých vecí ma o tom poučila“ (Múdr 7,21). - „Múdrosť Božia je výdych moci Božej a je čistý výron slávy Vševládneho (Múdr 7,25). Pán Ježiš hovorí o sebe: „Ja som Pravda“ (Jn 14,6). Božie poznanie je teda tak večné, jednoduché a nezmeniteľné ako Božia podstata. 3. '''Božie poznanie je komprehenzívne'''. t. zn., že Boh poznáva podľa všetkej poznateľnosti, výstižne, úplne, dokonale. Z nekonečnosti jeho poznávacej schopnosti vyplýva, že úplne vyčerpáva svoju nekonečnú poznateľnosť a tým chápe sám seba. (por. I14,3: Tak veľká je schopnosť Boha v poznaní, ako jeho skutočnosť v bytí...). Boh nepoznáva len účinky a príčiny, ale veci ako sú samy v sebe. Jeho poznanie je absolútne jasné a podrobné, isté, určité a neomylné. U Boha niet viery, lebo všetko vidí priamo, niet omylu, lebo je Pravda sama, u Boha niet pochybnosti a pravdepodobnosti. Písmo sv. dosvedč11. uje komprehenzívny charakter Božieho poznania v 1 Kor 2,10. „Duch prebáda všetko, aj najhlbšie tajomstvá Božie“ Por. Mt 11,27; 1 Jn 1,5. 4. '''Božie poznanie je absolútne nezávislé na mimobožských veciach'''. Boh poznávajúc celú svoju podstatu, poznáva vo svojej podstate a zo svojej podstaty, takže na ničom mimo seba nezávisí. Stvorené veci, ktoré Boh svojim poznaním preniká, nie sú príčinou (causa determinans) a dôvodom tohoto poznania, ale len predmetom a cieľom (terminus) Božieho poznania. Rovnako Boh nepoznáva mimobožské objekty zvonka vtlačenými obrazmi poznania (species intelligibiles); lebo intelekt, ktorý poznáva skrze obraz poznania od neho rozdielny, má sa k tomu obrazu ako potencia k aktu. Boh je však actus purus. Všetko mimo Boha existujúce Boh poznáva vo svojej vlastnej podstate, pretože je pre skutočné veci causa exemplaris a causa efficiens, len pre možné veci je causa exemplaris. Tým, že vyčerpávajúcim spôsobom poznáva svoju príčinnosť, poznáva tým aj všetky účinky, ktoré z nej vznikajú alebo môžu vzniknúť a to práve tak komprehenzívne, ako sám seba. 1 Jn 1,5: „Boh je Svetlo a niet v ňom nijakej tmy“. Človek poznáva tým, že do svojho rozumu vtláča podobu poznávaného predmetu, čo sa menuje „species expressa“. K tomu ale potrebuje predchádzajúcu dispozíciu, ktorú menujeme „species impressa“ a tá ostáva v rozume, aj keď tento ďalej rozmýšľa o poznávanom predmete. Predmet v rozume, ktorý formuje podobu poznávaného predmetu menujeme „predmet formálny“. Predmet, ktorý poznávame, hoci nekoná vplyv na rozum, menujeme „predmet materiálny“. Podobnosť predmetu a predchádzajúca dispozícia tvoria spolu „medium in quo“. Pretože Boh je „úplná jednoduchosť“, preto v ňom je podoba, dispozícia a podstata jedno a to isté. „Medium quo“ Božieho poznania je Božia podstata, ktorou Boh dokonale poznáva ako seba samého, tak i všetko, čo je mimo neho. Veci mimo Boha sú iba „materiálnym predmetom“ Božieho poznania a nie „formálnym predmetom“, lebo Boha zvonku nič nedeterminuje pri poznávaní. Božia podstata je „predmetom quasi formálnym“ poznania Božieho. Predmet, ktorý poznáme, vedie nás k poznaniu iných vecí, nazývame „medium objectivum“. Predmet, v ktorom keď ho poznáme, bez uvažovania poznáme iný predmet, menujeme „medium in quo“. Predmet, v ktorom keď ho poznáme uvažovaním, poznávame aj iný predmet, menujeme „medium quo“. Teológovia súhlasne učia, že Boh seba poznáva bezprostredne, bez „media in quo“. Ostatné prostriedky sú podstatou Božou (Por. I14,2). Všetci teológovia pripúšťajú, že Boh poznáva všetko mimo seba vo svojej vlastnej podstate ako v „mediu quo“ svojho poznania. Ináč by poznania Boha záviselo od samých vecí. Božia podstata je najdokonalejší prostriedok, ktorým Boží rozum bez uvažovania používa najdokonalejšia poznanie vecí. Z povedaného je zrejmé, že náš rozum nie je ako rozum Boží. Bohu pripisujeme rozum skutočne a formálne, ale za to len analogicky. Medzi rozumom Božím a ľudským je podstatný rozdiel: a) Ľudské poznanie je prípadkové - Božie poznanie je podstatné b) Náš rozum koná cez skutky následné a prechodné, cez pojmy úsudky a rozmýšľania avšak čin rozumu Božieho je absolútne jednoduchý, totožný s Božou podstatou, ktorá je absolútne jednoduchá. c) Ľudský rozum v jeho činnosti determinujú poznávané veci - Rozum Boží determinuje iba Božia podstata, ktorá pre svoju absolútnu duchovnosť je dokonale poznateľná. Takto je Božia podstata aj podmetom aj predmetom Božieho poznania. ==Predmet a rozdelenie Božieho poznania== Zdôraznili sme, že Boh poznáva všetko, čo vôbec možno poznať, a to čo najdokonalejšie, je vševedúci. Teológovia rozlišujú primárny a sekundárny predmet Božieho poznania. Primárnym predmetom je Božia podstata, sekundárnym predmetom Božieho poznania je tiež Božia podstata, ktorá je analogicky nezmeniteľná pre nekonečné množstvo možných vecí. I. Vatikánsky koncil vyhlásil o Bohu nielen to, že „je nekonečný rozum“, ale aj „všetko je obnažené a odkryté jeho očiam“ (Heb4,13), aj tie veci, ktoré sa v budúcnosti stanú slobodnou činnosťou tvorov“ (DS 3003). '''1. veta: Boh poznáva predovšetkým sám seba komprehenzívne.''' (scientia contemplationis). Boh nenadobudol sebapoznanie až v človekovi, ako tvrdia panteisti, ani seba nepozná tým, že poznáva podstatu a činnosť tvorov ako tvrdil Günther. Ale Boh má najdokonalejšie sebavedomie a najjasnejšie sebapoznanie sám zo seba od večnosti, takže sebapoznanie a sebavedomie je u Boha jedna a tá istá vec. Boh je prvý a hlavný predmet (obiectum primarium) svojho poznania v tom zmysle, že je nevýslovne nad svet vyvýšený (transcedens) a sám je dôvodom a príčinou, že stvorené veci jestvujú a že ich možno poznať. Všetko, čo je mimo Boha, môže byť len druhotným predmetom jeho poznania (obiectum secundarium). Boh poznáva sám seba bezprostredne, t.j. bez nejakého medium quo (čiže skrze predmet, poznaním ktorého sa dospeje k poznaniu iného predmetu). Medium sub quo (=lumen rationis) a medium quo (=species entelligibilis) sú pri akte Božieho poznávania identické s Božou podstatou (Por. I14,2: Deus se per seipsum intelligit.). Potvrdzujú to: Písmo sv. - Dosvedčuje sebapoznanie Božie na všetkých tých miestach, kde podáva zjavné pravdy o Božej existencii, bytnosti a činnosti. Jedine Bohu pripisuje Písmo sv. takú znalosť seba samého, ktorá nekonečne prevyšuje každú inú. „Nikto nepozná Syna iba Otec, ani Otca nikto nepozná iba Syn a komu to Syn bude chcieť zjaviť“ (Mt 11,27). Duch (Boží) prebáda všetko, aj najhlbšie tajomstvá Božie“ (1 Kor2,10). Por. Lk 10,22; Jn 19,15. Tradícia - Minucius Felix hovorí: „len jemu samému (Bohu) je známa jeho veľkosť. Tertulián píše: Nesmierne je známe len samé sebe. Rozum priznáva Bohu najdokonalejšie sebapoznanie a sebavedomie preto, že Boh , Boh poznáva svoju podstatu úplne výstižne (comprehesive), pojem ktorý má Boh sám o sebe, zodpovedá skutočnosti a nie je v ňom nič záhadného ani temného. Práve v dôsledku toho, že Boh poznáva svoju podstatu výstižne, je jeho poznanie nekonečne dokonalé a skutočne božské a poznanie stvorených vecí ho nemôže zdokonaliť. Preto je Boh - ako hovoria teológovia - formálnym predmetom svojho poznania. V tomto sebapoznaní je Boh celkom nezávislý na stvorených veciach, pretože poznáva seba v sebe a skrze seba, keď vidí priamo svoju podstatu. Keby Boh nepoznal úplne svoju bytosť, jeho poznanie by nebolo dokonalé a tak i jeho bytie by nebolo dokonalé, keďže jeho poznanie je totožné s bytím. '''2. veta: Okrem seba pozná Boh všetky veci skutočné, ktoré kedy jestvovali, jestvujú, alebo budú jestvovať''' - teda veci minulé, prítomné a budúce. Scientia visionis). De fide. Táto veta je článkom viery, ako je zrejmé z vyhlásenia I. Vatikánskeho koncilu. Tu ide najmä o dôkaz, že Boh pozná aj najtajnejšie myšlienky a zámery človeka a že s absolútnou istotou pozná budúce slobodné činy. Toto posledné poznanie (vedomosť) Božia sa nazýva predvídanie (praescientia). Všetko skutočné, hoci nám bolo minulým alebo až budúcim, Boh vidí priamo, lebo jeho život a činnosť nespočíva v okamihoch po sebe nasledujúcich, ale je zároveň celá všetkým časovým rozdielom neustále prítomná. Potvrdzujú to: Písmo sv. - Dosvedčuje mnohými výrokmi univerzalitu Božieho poznania. Sir23,29: „Pán Boh všetko vopred poznal, ako stvoril veci: a tak aj po stvorení všíma si všetkého“. Božia prozreteľnosť, vzťahujúca sa aj na najmenšie veci, takisto predpokladá ďalekosiahle poznanie. Por. Ž146,4: „Určuje počet hviezd, menuje každú po mene“; 49.11: „Znám všetko vtáctvo nebeské, a čo sa hýbe na poli, ja znám“. Por. Job28,24; Sir1.2n; Mt6.25n; 10,29nn. Písmo sv. pripisuje Bohu znalosť ľudských sŕdc (kardiognesia). Sk15,8: Boh, ktorý pozná srdcia“. - Ž7,10: „Ty, ktorý skúmaš ľadviny a srdcia“. - 1Kor,28,9: „Pán skúma všetky srdcia a pozná každý výplod mysle“. - Por. Ž68,6; 138,1-6. Znalosť sŕdc je výhradným právom Boha. 3Kral8,39: „Veď ty sám poznáš srdce synov ľudských!“ Pre ľudí je naopak ľudské srdce neprebádateľné (Jer17,9). Dôkazom pre Božie poznanie budúcich vecí sú nespočetné proroctvá a určité predpovede Starého i Nového zákona. Por. Iz41,23; 46.9-10; Sir42,19; Dn1,42; Jn6,65 a i. Tradícia - Otcovia sa radi odvolávajú na proroctvá, ktoré čerpali proroci zo zjavenia Božieho. Napr. Tertulián píše: „čo však mám povedať o Božom predvídaní? To má toľko svedkov, koľko je prorokov. Podľa sv. Hieronyma je znalosť budúcich vecí najvlastnejším znakom pravého Boha a je dôsledkom jednoduchého, večného a nezmeniteľného Božieho poznania: Kto totiž nepozná všetku budúcnosť, nie je potom Boh... Komu upieraš znalosť budúcich vecí, tomu odnímaš božstvo“. Rozum - Keď sa porovnávajú udalosti jedna s druhou, sú alebo minulé, alebo prítomné alebo budúce. Zo strany Boha nič nie je minulé, alebo budúce, ale jemu je všetko prítomné, pretože Boží život je celý zároveň bezo zmien a postupnosti časov, takže sa všetko deje pred jeho očami a on všetko priamo vidí. čokoľvek sa deje v tej alebo onej dobe, je zároveň prítomné s večnosťou, hoci oproti iným dobám je to minulé alebo budúce. Čokoľvek sa deje v celom postupe časov, Boží rozum to vidí vo svojej celej večnosti ako prítomné. Minulosť a budúcnosť je totiž poradie jedného tvora voči druhému (alebo poradie postupných zmien) v časovej postupnosti. U Boha však pre jeho večnosť niet časových rozdielov, jemu je všetko stála prítomnosť, takže všetky veci a všetky časove za sebou nasledujúce udalosti vidí stále razom večne prítomné. Sv Tomáš prirovnáva udalosti, ktoré sa dajú v čase k radu ľudí, idúcich za sebou a Boha k pozorovateľovi, ktorý sa pozerá na tento rad z vysokej veže. Kým jednotlivec, kráčajúci v rade, vidí niektorých pred sebou a niektorých vedľa seba, pozorovateľ na vysokej veži vidí všetkých postupujúcich naraz. Takto je Boh povznesený nad postup časov, je na veži svojej večnosti, ktorá je celá zároveň a z ktorej jediným pohľadom vidí všetok postup časov (STh I,14,13 ad 3). Neobstojí námietka, že keď Boh predvída budúcu slobodné skutky , tie sa musia stať (lebo Božie predvídanie sa nemôže mýliť), teda tie skutky nie sú slobodné. Tým, že Boh s istotou predvída budúce slobodné činy a tieto neomylne nastanú, nestanú sa tieto činy rutinnými. Touto záhadnou sa hĺbavý ľudský duch od pradávna zaoberá. Napr. Cicero a Marcion ju riešili tak nešťastne, že Bohu predvídanie jednoducho upreli, suciáni tvrdili, že aj toto poznanie Božie sa deje tak, ako postupuje čas, precestíniáni zavrhovali ľudskú slobodu. Každý pokus vyriešiť túto otázku tak, že sa poprie Božie predvídanie alebo ľudská sloboda, je už sám nesprávny. Otcovia: Origenes, Hieronym a Augustín podávajú celkom iné riešenie tohto základného problému. Sv. Augustín hovorí: „Tak, ako svojou spomienkou nevynútiš, že sa stalo to, čo uplynulo, tak ani Boh svojim predvídaním nevynúti, že sa musí stať to, čo v budúcnosti bude“ (3,4,11). Naše slobodné skutky sa nestanú skutkom preto, že sme sa pre ne slobodne rozhodli. Takéto budúce skutky nie sú účinkom, ale predmetom istého poznania Božieho. Ako v zrkadle, ku ktorému sa slobodne približujem, celkom určite sa objaví v zrkadle Božej vševudúcnosti, ktorou Boh vidí všetko, čo sa deje v ktorejkoľvek dobe. To, že taký skutok nastane, je pravda, a preto ju Boh musí poznať. Ale ako Boh predvída, že sa taký čin stane, predvída aj to, že sa stane podľa slobodného rozhodnutia. Naše činy, pre ktoré sme sa rozhodli, nestanú sa preto, že ich Boh pozná a poznať musí, inakšími. Táto otázka zamestnávala aj scholastických teológov sv. Tomáš Akvinský hovorí: Ako my, keď sa dívame na niekoho, ktorý sa celkom slobodne prechádza, nespôsobíme, že jeho prechádzka sa stane nutnou, tak neutrpí na svojej slobode ani skutok, pre ktorý sme sa rozhodli, tým, že Boh ho vidí, akonáhle sme sa preň rozhodli. Možno to znázorniť aj týmto prirovnaním: Keď sme prítomní v divadle na dráme, ktorej text poznáme spamäti, herci hrajú všetko, čo my poznáme, ale nehrajú to preto, že my to už dopredu vieme. Je pravda, že Boh vplýva aj na slobodnú činnosť tvorov, takže rozumné tvory aj svoje slobodné skutky konajú za pomoci tohto Božieho vplyvu. Našu budúcnosť vidí Boh teraz takú, akú si ju sami spravíme použitím alebo odmietnutím milosti. Praktický záver: Božia vševedúcnosť je nám pohnútkou, aby sme boli svätí aj vo svojich najtajnejších myšlienkach. Spolu nás však potešuje i vedomie, že Boh vidí každú našu poctivú snahu a námahu v plnení jeho vôle. '''3. veta: Boh neomylne pozná aj všetky možnosti.''' (Theol. certum). Možné, možnosti (possibile, possibilita) je všetko to, čo by Boh mohol uskutočniť svojou ,mocou alebo mocou svojich tvorov. Dôvodom pre možnosti je Boží rozum, ktorým Boh poznáva svoju bytnosť, že môže byť nespočetným spôsobom navonok napodobnená a svoju moc, ktorou môžu byť uskutočnené tieto ideálne vzory vecí. Písmo sv. - hovorí: „Pán Boh všetko vopred poznal, ako stvoril veci“ (Sir23,29), teda ešte pred stvorením sveta ich poznal ako je možné. „... to, čoho ešte niet, povoláva k bytiu“ (Rim4,17). A keďže Písmo sv. zdôrazňuje, že „u Boha je všetko možné“ (Mt19,26), to znamená že všetky možnosti sú v Bohu večne známe. Boh teda pozná všetky veci prv, ako ich uskutoční, lebo má ich vzory vo svojej mysli. Pokiaľ sú tieto možnosti čo sa týka ich vzorov v Božej mysli, sú večné a preto sú nutným predmetom Božieho poznania. Časť týchto ideí alebo vzorov uskutočnil Boh stvorením sveta a tak sa stali skutočnosťou. Avšak i to, čo skutočne je, pripúšťa nepočetne iné možnosti a vzťahy, takže možností je nekonečný počet. Pretože Boh poznáva svoju podstatu stále a dokonale, sú možnosti v Božej mysli. A pretože je Božia bytnosť nekonečne dokonalá a preto aj nespočetnými spôsobmi navonok napodobiteľná, je možností nekonečný počet (I14,12). '''4. veta: Boh neomylne pozná aj všetky polobudúce skutky.''' (scientia futuribilium). Sent communis. Polobudúcim slobodným skutkom nazývame to, čo by nejaký jestvujúci slobodný tvor slobodne konal za určitej podmienky, ale to neurobí, lebo tá podmienka nenastane. Treba o polobudúcich skutkoch hovoriť zvlášť, lebo nie sú ani čírimy možnosťami a ani nepatria do oblasti skutočných vecí. Keďže podmienka, na ktorej závisí uskutočnenie polobudúcich skutkov sa nikdy neuskutoční, majú istotu ideálnu a pomyslovú a sú poznateľné a preto musia byť Bohu známe. Písmo sv. sa zmieňuje o tom, že Boh pozná polobudúce slobodné skutky tvorov. Nar. Boh odpovedá Dávidovi, že - ak ostane v meste Keile - Saul príde a obyvatelia Keily mu ho vydajú. Dávid preto ušiel z mesta a k Saulovej výprave nedošlo (1Sam23,12-13). Pán Ježiš hovorí: „Ak by sa Týre a Sidone boli stali zázraky... dávno by sa boli v kajúcom rúchu a popolekajali“ (Mt 11,21). Otcovia často výslovne tvrdili, že Boh celkom určite predvída, čo by sa bolo stalo za určitých podmienok. Preto velebia Božiu Prozreteľnosť, ktorá predčasne odvolá zo sveta tých, o ktorých predvída, žeby sa skazili alebo odníma časné dobrá tým, o ktorých vie, že by ich zneužili ku svojej skaze. Túto vedomosť Božiu bránili zvlášť preto, lebo dualisti namietali, že Boh, ak je dobrý, nemohol stvoriť ľudí a anjelov, keby bol predvídal ich pád. To, že Boh predvídal ich pád otcovia rozhodne bránili, ale zároveň zdôrazňovali, že Boh ich slobodnú vôľu, ktorá sama o sebe je dobrá, nechcel rušiť ani vtedy, keď predvídal, že ju zneužijú. Takto učili sv. Irenej, Tertulián, sv. Gregor Nys., sv. Ambróz a iní. Sv Augustín rozhodne odmietal ako nerozumné a Boha nedôstojné závery pelagiánov, ktorí tvrdili, že Boh predvídajúc dobré skutky a hriechy dietok a dospelých, buď ich za to odmeňuje krstnou milosťou a vytrvaním v dobrom až do konca alebo im tieto milosti odopiera? Božie predvídanie však nijako neodopieral. Veriaci kresťanský ľud bol a je pevne presvedčený, že Boh, ktorý riadi čo najmúdrejšie svet a ľudstvo, celkom určite musí predvídať, čo by sa v určitých prípadoch a za určitých podmienok bolo stalo. Preto sa veriaci modlia k Bohu o časné dobrá, ale vyslyšanie svojich modlitieb ponechávajú Bohu, ktorý najlepšie vie, čo to, o čo prosíme, by nám osožilo ku spaseniu (Por. rímsky katech. IV,2,4). ===Nekonečná Božia múdrosť=== Múdrosť je praktická vedomosť. Nekonečná múdrosť Boha teda znamená, že Boh nielen teoreticky pozná všetko, ale všetky veci na svete obdivuhodne spravuje, usporaduje a zameriava k sebe ako k poslednému cieľu. Preto sa múdrosť Božia ako vlastnosť teoreticko-praktická prejavuje trojakým smerom, ako: ====Stvoriteľská múdrosť (sapiontia creans)==== Tak ako umelcova idea osvetľuje a vedie vôľu a činnosť pri vytváraní umeleckého diela, tak aj Božie idey, ktoré sú vecne identické s Božím poznaním, osvetľujú a vedú Božiu vôľu a činnosť pri pôsobení Boha navonok, mimo seba. Božie poznanie v spojení s Božou vôľou je príčinou (causa exemplaris et causa efficiens) všetkýck konečných vecí. Podľa spôsobu vyjadrovania sv. Písma sa toto praktické Božie poznanie nazýva Múdrosťou. Príčinou existencie vecí je stvoriteľská múdrosť (sapientia creatrix). Písmo sv. veľmi často pripomína a oslavuje nekonečnú múdrosť Božiu už pri stvorení jednotlivých bytostí, najmä však pri stvorení človeka: „Boh videl všetko, čo bol učinil, a hľa bolo to veľmi dobré“ (Gen1,31). Ž103,24: „ako je mnoho, Pane, tvojich diel, ty múdrosťou si všetky učinil“. Prisl3,19: „Pán založil zem múdrosťou“. Mudr7,21: „... veď ma o tom poučila múdrosť, umelkyňa všetkých vecí“. Z Otcov zvlášť sv. Augustín rozvinul náuku o Božích ideách a síce v súvislosti s platónskou náukou o ideách, ktorú kesťansky prispôsobil tým, že Platónom chápané vedľa Boha existujúce večné hypostázy, vložil do Ducha Božieho a prehlásil za večné idey, identické s Božou podstatou, v ktorých Boh poznáva svoju nekonečnosť konečnými, stvorenými vecami. Idey Božie pokladá za príčinu vecí. De Trin. XV.13,22: „Všetky svoje tvory, duchovné i telesné, nepozná preto, že sú, ale (tvory) sú preto, že (Boh) ich pozná. Nebolo ju totiž neznáme, čo stvoril. Pretože teda vedel, stvoril, nie preto, že stvoril, vedel“. Por. S. th. I14,8. ====Usporiadajúca múdrosť (sapientia dispones)==== Boh stvoril viditeľný svet podľa ideálneho plánu, ktorý mal vo svojom rozume od večnosti. V každom rozumnom pláne a preto aj v diele podľa neho vytvorenom a zriadenom však musia všetky jednotlivé členy a časti plánu, pokiaľ sa týka diela, ovládať jedna myšlienka, ktorá ho určuje a riadi ich vzájomné vzťahy, ich nadradenosť a podradenosť och činnosti atď. A preto aj Božia Múdrosť zoradila a zostavila vo svetovom poriadku všetky jednotlivé veci v jednotný harmonický celok. Dáva veciam účelnosť a poriadok, dáva im zákony(zákonodarná múdrosť) a vedie ich k cieľu(vychovávateľská múdrosť). Tejto usporiadajúcej činnosťi Božej múdrosti pripisuje Písmo sv.: meranie, počítanie, odvažovanie vecí, keď hovorí: „lenže ty si mierou, počtom, váhou usporiadal všetko“ (Mudr11,21). ====Vládnuca múdrosť (sapientia gubernans)==== Boh svet nielen stvoril a usporiadal o podľa zákonov jednotlivým stvoreným bytostiam, ale musí svet v bytí aj udržiavať aj riadiť jeho činnosť k vytýčenému cieľu. Toto Božie riadenie je rozličné, ináč sa javí u bytostí hmotných a ináč u bytostí slobodných, u ľudí. Božia Múdrosť je teda aj vedúcou a vládnucou múdrosťou. Ako taká splýva s Božou Prozreteľnosťou. Mudr8,1:“Siaha mocne od jedného konca k druhému a všetko riadi najlepšie“. Všeobecná zákonitosť a účelnosť, ktorá sa javí v celom svete - či už fyzickom, alebo mravnom - jasne svedčí o nekonečnej múdrosti Božej. ===Rozdelenie Božieho poznania=== Hoci Božie poznanie je jedno, jednoduché a nezmeniteľné ako Božia podstata, predsa teológovia rozlišujú vzhľadom na predmety, na ktoré sa Božie poznanie vzťahuje: 1. Poznanie Božie nutné (scientia necesaria) a slobodné (scientia libera). Nutne poznáva Boh sám seba a vzorové idey vecí vo svojej podstate. Slobodne poznáva Boh to, čo závisí na jeho slobodnej vôli. To, že Boh poznáva sám seba nutne, vyplýva z nutnej existencie Božej a že poznáva vzorové idey veci vyplýva z toho, že poznávajúc svoju podstatu výstižne poznáva v nej aj všetky vzory, podľa ktorých sa môžu veci uskutočniť. Teda, ako Boh poznáva nutne sám seba, tak poznáva i všetko, čo je možné. Slobodne poznáva Boh všetky veci, ktoré sú skutočné a to z toho dôvodu, že ich existenciu chcel a spôsobil. Presnejšie teda možno nazvať prvé poznanie absolútne nutné a druhé poznanie podmienečne nutné. 2. Poznanie Božie teoretické (scientia speculativa) a praktické (sc. practica), podľa toho, či vec je len predmetom poznania alebo zároveň Božej činnosti. Boh poznáva seba samého špekulatívne, presnejšie kontemplatívne (sc.contemplativa má preto aj názov) a špekulatívne poznáva aj všetko možné, ktoré sa nikdy neuskutoční. Praktické poznanie pripisujeme Bohu so zreteľom na tie vzorové idey, ktoré Boh stvorením v čase uskutočnil (I14,16). Praktické poznanie je podľa nášho chápania akoby svetlom, v žiare ktorého Boh vykonáva rozhodnutia svojej vôle a nazýva sa múdrosť Božia (Por. Ž123,24; Múdr7,21; Jer10,12. 3. Poznanie Božie schvaľovacie (sc. approbationis) a zavrhovacie (sc. reprobationis) podľa toho, či sa poznanie Božie vzťahuje na dobro alebo na zlo. Boh poznáva a schvaľuje seba plnosť a prameň všetkého dobra a ďalej všetko dobro, ktoré sa vo svete deje. Por. Gn1,31. Boh poznáva zlo, ktoré je ako nedostatok na dobre, ale nechce a neschvaľuje ho, ale zavrhuje a tak, akoby ho nepoznal. Por. Mt7,23; 25,12. 4. Poznanie Božie čírej vedomosti (sc. simplicis inelligetiae) a priame videnie priamej vedomosti (sc. visionis). Číro, jednoduchú vedomosť má Boh o možných veciach, ktoré sa nikdy neuskutočnia a zostávajú v oblasti holej možnosti. Veci, skutočne jestvujúce, prítomné, minulé a budúce, Boh poznáva tak, že ich priamo vidí a preniká. Pretože Boh nebol uskutočnený ako veci stvorené, ale sám seba a číra skutočnosť, Božie sebapoznanie sa preto nazýva kontemlácia. Medzi obidva predošlé poznania kladú molinisti podľa ľudovíta Molinu (+1600), špa. jezuitu, stredné poznanie alebo vedomosť strednú (sc. media) , ktorou Boh pozná podmienečne budúce slobodné činy. Preto "stredná" , lebo premet jej poznania je akoby medzi možnosťou a skutočnosťou. Týmto poznaním Božím sa snažia molinisti prekonať ťažkosti pri odôvodňovaní náuky o účinnej milosti, totiž to, ako ľudská vôľa, hoci slobodná, predsa neomylne vykoná ten spasiteľný skutok, ku ktorému dal Boh milosť účinnú. Tomisti (systém vedecky odôvodnený dominikánskym teológom Dominikom Banezom (+1604). Tečnto druh Božej vedomosti rozhodne odmietajú, hoci jednomyseľne uznávajú, že Boh podmienečne budúce udalosti pozná. Svoje odmietajúce stanovisko ku scienta media molinistov odôvodňujú tomisti tým, že takýto druh Božieho poznania je neodôvodnený a celkom zbytočný. Podľa tomistov buď sa podmienečne budúce udalosti neuskutočnia a potom sú predmetom čírej vedomosti Božej, alebo sa uskutočnia a potom patria do oblasti tých vecí, ktoré duch priamo vidí. ==Spôsob Božieho poznania== Boh je samobytné poznanie (Deus est intellectio subsitens). To znamená, že Božie poznanie je samé od seba a je totožné s božskou podstatou. Jeho poznanie je jeho bytie. Boh, teda tým, že je Bohom, poznáva zo seba a v sebe tak seba samého ako aj všetko iné jediným, stálym, večným nekonečne dokonalým poznaním. Teológovia však ďalej skúmajú, akým spôsobom poskytuje Bohu jeho podstat poznanie vecí, ktoré sa rozličným spôsobom odlišujú od Boha. Na túto otázku teológovia odpovedajú takto: 1. Možnosti pozná Boh tým, že pozná nenapodobiteľnosť svojej podstaty. Lebo možné je všetko to, čoho pojem vyjadruhňje napodobnenie božskej podstaty, nemožné je však to, čoho pojem odporuje Božej podstate (napr. okúhly štvorec). 2, Čo sa ýka skutočne jestvujúcich vecí, tu teológovia rozlišujú: a) tie jestvujúce veci, ktoré pochádzajú od nutne účinkujúcich druhotných príčin, poznáva Boh vo svoje podstate, nakoľko ona je totožná s Božím rozhodnutím, že stvorí tieto nutne účinkujúce príčiny. Lebo v tomto rozhodnuté poznáva nielen jestvovanie týchto príčin, ale aj všetky účinnky, ktoré z týchto príčin nutne pochádzajú. b) v otázke slobodných skutkov, ktoré rozumné tvory konali, alebo konať budú, alebo by za určitých okolností slobodne konali (polobudúce skutky), sa mienky teológov rozchádzajú: podľa tomistov Boh tieto slobodné skutky poznáva vo svojich rozhodnutiach, na základe ktorých slobodné tvory slobodne uskutočnia (alebo by za určitých okolností slobodne uskutočnili) tieto Božie rozhodnutia. Molinisti sú však tej mienky, že mienka tomistov sa nedá zrovnať so skutočnou slobodou rozumných tvorov. Preto molinisti učia toto: slobodné tvory (aj budúce aj polobudúce) majú od večnosti svoju objektívnu určitú pravdivosť (t.j. od večnosti je pravda, čo budú slobodné tvory robiť alebo čo by slobodne robili za istých okolností). Túto objektívnu pravdivosť Božia podstata v sebe odzrkadľuje a tak ju Boh pozná. Zdá sa, že v položení tejto otázky je istá nepresnosť. Je síce pravda, že na základe postupnosti, ktorá je v stvorených veciach a s ktorými Boh spolujestvuje, môžeme aj o Bohu užívať – analogicky - také výrazy, ktoré naznačujú časovú rozdielnosť. Môžeme teda hovoriť, že Boh predvída budúce slobodné skutky tvorov, že predurčuje spásu človeka, atď. Avšak je isté, že v samom Bohu tejto postupnosti niet. Lebo Bohu – pre jeho večnosť - je všetko prítomné. Teda aj to, čo je pre nás budúce, on vidí ako prítomné. Tým odpadá ťažkosť, ktorá vznikla z toho, že teológovia postavili otázku tak, akoby budúce veci veci boli aj samému Bohu vo vlastnom zmysle budúce. Vynoruje sa tu ešte otázka: Čo je dôvodom toho, že práve tieto slobodné ľudské skutky vzniknú (a nie iné), takže Boh práve tieto vidí? Dôvodom toho je i Boh – ako prvotná príčina – i človek, ktorý – ako slobodná druhotná príčina – sa práve k týmto skutkom odhodlal za súčinnosti Božej. V tejto otázke treba mať stále na pamäti, že stvoriteľská činnosť Boha (ktorá umožňuje tvorom ich jestvovanie a pôsobenie) a slobodná činnosť človeka nie je na jednej rovine: ani kauzálnej, ani časovej ani inej. Ich vzájomný vzťah my však nemôžeme plne pochopiť. Preto každá naša snaha a mienka, ktorá by chcela úplne objasniť tento vzťah Božej a ľudskej činnosti, musí nutne naraziť na neprekonateľné ťažkosti. (Celý §19 vzatý z: Dr. Štefan Dúbravec: Katolícka dogmatika, SSV, 1978, str.20-21) ---- '''Použitá literatúra:''' *KANDERA,Pavol, ''Prednášky zo špeciálnej dogmatiky. Prvý traktát'', Bratislava 1996. {{Výhonok dogmatiky}} 1902 4112 2005-10-16T15:04:57Z Mireksoteria 23 /* Jahve sa nikdy neprejavuje priamo, v prvej osobe, ale vždy prostredníctvom Slova a činnosťou Ducha */ ==Dogma Najsv. Trojice v prameňoch Božieho zjavenia== Náznaky Trojosobnosti Boha v Starom Zákone Starý Zákon nepoznal dogmu Najsv. Trojice. Starozákonné zjavenie je iba tieňom /Heb 10,1/ Novozákonného zjavenia, preto nemôžme od neho očakávať jasné zjavenie tajomstva Najsv. Trojice. Teológovia sa zhodujú v tom, že dogma Nasv. Trojice bola v SZ iba naznačená. Za takéto náznaky považujú najmä: Mesiášske proroctvá predpokladajú rozdiel osôb v Bohu tým, že náznakovo ohlasujú a vyhlasujú Bohom poslaného Mesiáša za Boha a Božieho Syna. Ž 2,7: „Pán riekol mi: Syn môj si ty, ja som ťa dnes splodil.“ – Iz 9,6: „a bude kniežatstvo na pleci jeho a bude nazvaný: Zázračný radca, Boh mocný, Otec večný, Knieža pokoja.“ Iz 35,4: „sám príde a spasí vás.“ Por. Ž 109,1-3; 44,7 ;Iz 7,14 (Emanuel = Boh s nami); Mich 5,2. Sapienciálne knihy prestavujú '''Božiu múdrosť''' ako hypostázu, vedľa Jahveho. Od večnosti vyšla z Boha (podľa Prís. 8,24n: zrodením) a spolupôsobí pri stvorení sveta. Por. Prís. 8,22-31; Sir 24, 3-22; Múdr. 7,22-8,1; 8,3-8. Vo svetle nz. zjavenia (Jn 1,1nn; Heb 1,3) môžeme vidieť v stz. múdrosti poukaz na božskú osobu Logosa. Starý Zákon častejšie hovorí o „'''Duchu Božom'''“ alebo o „svätom Duchu“. Tu sa však nemyslí božská osoba, ale „z Boha vychádzajúca sila, ktorá dáva život – prepožičiava silu, osvecuje a pobáda k dobrému“ (P. Heinisch). Por. Gn 1,2; Iz 11,2; 42,1; 61,1; 63,10; Ez 11,5; 36,27; Joel 2,28; Ž 32,6; 103,20; 138,7; 142,10; Mudr.1,5.7. Vo svetle nz. zjavenia mnohé z týchto miest vzťahovali Otcovia a liturgisti na osobu Ducha Sv., zvášť Ž 103,30; Múdr 1,7; Iz11,2; Ez 36,27; Joel 2,28. Por. Sk 2,16n. Náznak troch božských Osôb niektorý videli v tzv. '''trishagion''' u Iz 6,3 a '''trojosobnom kňazskom požehnaní''' v Nm 6,23n. Treba však mať na zreteli, že číslo 3 je v SZ výrazom stupňovania. V Ž 32,6 vedľa Jahveho sa spomínajú jeho slovo a duch; v Múdr. 5,17 jeho múdrosť a jeho svätý Duch. Slová múdrosť a duch sa však neobjavujú ako osoby vedľa Jahveho, ale ako sily alebo účinky Boha. ===Je náuka o Trojici derivátom neskoršej židovskej teológie?=== Sú '''pochybné pokusy''' odvodzovať kresť. Vieru v Najsv. Trojicu z neskorej židovskej teológie alebo židovskohelenistickej Filonovej náuky o Logu. Tzv. „Memra Jahve“, t.j. Slovo Božie a „svätý Duch“ sú v židovskej teológii opisy mena Jahve a nie božskej osoby vedľa Jahveho. Filón bol alexandrijský Žid, nar. 20 pr. Kr. Podľa neho sú bytosti ontologicky usporiadané takto: * najvyšším stupňom je Boh sám, *na 2. mieste je Logos, *na 3. mieste je stvoriteľská sila, *na 4. mieste moc vlády, na 5. mieste moc dobročinná, *na 6. mieste trestná, *na 7. mieste svet alebo kozmos. Podľa Filóna je Logos Božie slovo, obraz vecí, ktoré stvoril, sila, ktorá všetko oplodňuje a skrze ňu všetko trvá a ako duša, ktorá preniká svet, všetko oživuje a zhromažďuje v jedno. Filón tu spája alebo modalizmus alebo subordinacionizmus, ale nie Trojicu. Filónov Logos je Boží nástroj pri stvorení sveta; hoci je označovaní ako prvorodení Syn Boží a ako druhý Boh, treba ho chápať len ako personifikáciu božských síl. Logos Filónov a Logos sv. Jána sú postatne rozdielni. „Filónov Logos je v základe pojmom pre pôsobiace sily Božie vo svete, aj keď sa mnohokrát javí ako osoba; Logos sv. Jána je však Boží Syn, večný a tej istej podstaty, teda celkom osoba“. ( A. Wikenhauser, Das Ev. Nach Johannes, RE 1948,47). Záver Proroctvá a výroky o osobnej Múdrosti, o osobnom Slove, o Mesiášovi a Synovi Božom, v Starom Zákone neboli spojené a sústredené v jednej osobe. Spojil ich v sebe až Ježiš Kristus, Syn Boží, ktorý sa stal človekom a ako Boží Mesiáš prišiel spasiť svet. V celom SZ sa zdôrazňuje prísny monoteimus a spomenuté miesta v Písme Sv. sú iba vzdialenou prípravou pre zjavenie tajomstva Najsv. Trojice v Novom Zákone. To je neustála systematická konjunkcia medzi poslaním Syna a poslaním Ducha Svätého a taktiež rozlíšenie medzi nimi, ktoré nás privádza k poznaniu a rozpoznaniu aj u druhého poslania niekoho, kto je Boh poslaného od toho kto je Boh. A zároveň Boh neprestáva byť trvale označovaný ako jediný. A tak to, čo v Starom zákone bolo iba personifikáciou stáva sa vo svetle Kristovom personalizáciou. Podobne SLOVO a MÚDROSŤ v Kristovi možno chápať ako Božskú OSOBU. Rozlíšenie medzi misiou (poslaním) Ducha Svätého a jeho jednotou s Kristom je obzvlášť vyjadrená u sv. Jána (por. Jn 14,16-17.26). teológ nehľadá a nepredpokladá, žeby našiel v texte Starého zákona explicitné vyjadrenie osobného rozlíšenia medzi Synom a Duchom Svätým, prenechajúc exegétovi slobodu i zodpovednosť a nebude zo svojho hľadiska zavrhovať ani takýto názor: “Pavol sa veľmi málo zaoberá metafyzickou otázkou vzťahu medzi Bohom, Kristom a Duchom Svätým.” Pavol však hovorí o Duchu Svätom, ako o bytosti odlišnej od Otca i Syna. U Jána, ako aj u Pavla a v Skutkoch sú Duchu Svätému pripisované osobné akty: Sk 13,2; 15,28; 20,23; 21,11; 1 Kor12,4-11; Jn 14 Toto nás vedie k tomu, aby bol Duch Svätý pokladaný za samostatnú osobu. Máme povedať spolu s Taylorom, že Trojica nebola vyslovene zjavená? Je jasné, že trojičné formulácie, ktorými si Cirkev trojičnú náuku postupne definovala neboli zjavené, dokonca ani termín “trojica”. To čo však bolo zjavené je, že Otec, Syn a Duch Svätý sú medzi sebou odlíšení a každý z nich je Boh (pri neustálom, jednoznačnom zachovaní absolútneho monoteizmu). Dogma o Trojici nie je ničím iným, než spracovaním týchto zjavených dát. Tieto dáta boli predmetom viery prvotnej Cirkvi a sú tiež zozbierané a usporiadané v trojičnej dogme, ktorá je predmetom našej viery. [[Kategória:Dogmatika]] ==Príprava trojičného tajomstva== Tajomstvo Najsvätejšej Trojice v Starom Zákone nebolo zjavené. O ňom sa ľudstvo dozvedelo až vtedy, keď spoznalo poslanie Syna, ktorý svojim vtelením osobne vstúpil do ľudských dejín, ako aj z poslania Ducha Svätého poslaného od Otca i Syna na Turíce. Nie je teda možné hľadať čo len nejaký náznak trojičnej teológie v pravom zmysle slova v knihách Starého Zákona. Origenes hovorí: Víno z Kány nebolo nič iné než voda vtedy keď sme z nej načereli; ale voda sa premenila na víno, keď zasiahol Ježiš. Pravdupovediac pred Ježišom Písmo bolo iba vodou, ale po Jezišovi sa premenila na víno. V Starom Zákone prebiehalo progresívne zjavenie tajomstva Božieho života. Hoci v ňom boli náznaky trojičného tajomstva, tieto nebolo možné inak dekódovať, iba na základe novozákonného zjavenia. Starozákonné texty, ktoré pripravujú zjavenie sa Najsvätejšej Trojice ===Plurál Božieho mena=== Určité narážky na pluralitu osôb v Bohu možno pozorovať v používaní plurálu Božieho mena ELOHIM. Boh častejšie hovorí o sebe v pluralnej forme. (Gen 1,26): “Učiňme človeka na náš obraz, nám podobný!” Por. 3,22, 11,7. Otcovia chápali tieto miesta vo svetle Novozákonného zjavenia tak, že prvá Božská osoba oslovuje druhú alebo druhú a tretiu. (Porov. Irenej, Adv. Haer. IV 20,1) Pravdepodobnejší výklad je ten, že plurálnou formou oslovuje Boh sám seba (plurale deliberativum, nie maistaticum – F. Ceuppens). V dnešnej dobe sa však používanie plurálu Božieho mena vysvetľuje viac gramaticky než teologicky. ===Sprostredkovanie medzi Bohom a človekom=== V Starom Zákone nachádzame mediácie (sprostredkovania) Boha, ktorými sa vytvára prepojenie medzi transcendentným a nedosiahnuteľným Bohom a človekom. Jedná sa o bytosti, ktoré patria Bohu, prostredníctvom Boh koná a ktoré Boh posiela k svojmu ľudu. Predovšetkým sa jedná o Pánovho Anjela, Pánovo Slovo, Božieho Ducha a o Božiu Múdrosť. U každého z týchto prostredníkov je možné povedať, že sa jedná o zvláštny spôsob, ako označiť samotného Boha a zároveň sa vyjadruje potreba sprostredkovania, ktorá je predzvesťou Krista. ===Pánov Anjel=== V teofániách Starého Zákona vystupuje Pánov Anjel, ktorého občas volajú priamo Jahve, El a Elohim (Gn 16,7-13; 21,17nn; 22,11nn; 31,11nn; Ex 3,2-14; Sdc 2,1nn). Je od Jahveho odlišný a zároveň je jedno s ním. Prednicejskí otcovia sú toho názoru, že ide o náznak plurality osôb v Bohu. Jahveho Anjel sa so zreteľom na Iz 9,6 a Mal 3,1 chápe ako Logos. Umožňoval sa dať vidieť ľuďom, zatiaľčo Otec zostáva skrytý vo svojej neviditeľnosti. Počas antiariánskeho boja sa ustúpilo od takéhoto vysvetľovania, aby nevznikol dojem, že keďže Otec sa nemôže dať vidieť iba Syn, znamená to, že Syn je menší ako Otec a teda nie sú si rovní. Podľa Augustína si Boh poslúžil svojimi anjelmi, aby tak prejavil svoju prítomnosť. Jednalo by sa teda o angelofánie. U otcov teda nie je jednota vo vysvetľovaní Pánovho Anjela. Dalo by sa povedať, že výraz Pánov Anjel označuje samotného Boha nakoľko vniká do ľudského diania a dáva človekovi pocítiť svoju blízkosť. Nemožno však priamo interpretovať Pánovho Anjela, ako zjavenie plurality osôb v Bohu. ===Pánovo Slovo=== ====Jahve sa nikdy neprejavuje priamo, v prvej osobe, ale vždy prostredníctvom Slova a činnosťou Ducha==== Slovo - i medzi ľuďmi komunikácia a prejavenie túžob, želaní, citov a vôle prebieha prostredníctvom slova. Ale ľudia keď hovoria sú u toho fyzicky prítomní svojim telom (výnimkou je keď telefonujú alebo v televízii). Boh je však vždy fyzicky a materiálne neprítomný a môže sa stať prítomným len prostredníctvom Slova. Zjavenie Jahveho berie podobu a kryštalizuje sa vo svojom Slove: Dt 4,1-2 * 1 A teraz, Izrael, počúvaj prikázania a ustanovenia, ktoré ťa chcem naučiť konať, aby ste žili a dosiahli vlastníctvo krajiny, ktorú vám dá Pán, Boh vašich otcov. 2 K slovám, ktoré vám hovorím, nepridáte vôbec nič, ani z nich nič neuberiete; zachovávajte prikázania Pána, svojho Boha, ktoré vám ukladám! Dt 4,6-49 * 6 A zachováte a splníte ich napospol, lebo to bude vaša múdrosť a rozumnosť pred národmi, ktoré zvedia o každom tomto príkaze a budú vravieť: „Naozaj múdry a rozumný je tento veľký národ!“ 7 Veď kdeže je národ taký mocný, ktorý by mal svojich bohov tak blízko, ako je Pán, náš Boh, kedykoľvek k nemu voláme. 8 A kde je národ taký slávny, ktorý by mal (také) spravodlivé prikázania a ustanovenia, ako je celý tento zákon, ktorý vám dnes predkladám? 9 Len dávaj pozor na seba a chráň svoju dušu veľmi! Nezabudni na veci, ktoré si videl na vlastné oči, nech nevymiznú z tvojho srdca po všetky dni tvojho života; lež poučíš o nich svojich synov a synov svojich synov. 10 Na deň, keď si stál pred Pánom, svojím Bohom, na Horebe, keď Pán ku mne hovoril: „Zhromaždi ľud, aby počuli moje slová, ktorým ich naučím, aby sa ma báli po všetky dni, čo budú žiť na zemi, a aby o nich poúčali aj svojich synov.“ 11 Tu ste predstúpili a stáli ste na úpätí vrchu, zatiaľ čo vrch za tmy, oblakov a mrákavy blčal ohňom až do samého neba. 12 A Pán hovoril k vám z ohňa; zvuk slov ste počuli, ale postavu ste nevideli, okrem hlasu. 13 A oznámil vám svoju zmluvu, o ktorej nariadil, aby ste ju zachovali - svojich desať príkazov a napísal ich na dve kamenné tabule. 14 Mne však vtedy Pán prikázal, aby som vás naučil príkazom a ustanoveniam, aby ste ich zachovávali v krajine, do ktorej tiahnete a ktorou budete vládnuť. 15 A vy si - pri svojich dušiach - dávajte veľký pozor, veď ste nevideli nijakú postavu, keď k vám Pán hovoril sprostred ohňa na Horebe, 16 aby ste nepoblúdili a neurobili si kresanú modlu alebo akýkoľvek obraz muža alebo ženy, 17 obraz nejakého zvieraťa na zemi, obraz nejakého vtáka, čo lieta pod nebom, 18 obraz niečoho, čo sa plazí po zemi, obraz ryby, čo je vo vode pod zemou; 19 a keď zdvihneš oči k nebu a uvidíš tam slnko, mesiac a hviezdy, všetky voje nebies, nedaj sa oklamať a neklaňaj sa im a neuctievaj to, čo Pán, tvoj Boh, stvoril na osoh všetkým národom, ktoré sú pod nebom. 20 Vás však Pán vzal a vyviedol z ohnivej pece, z Egypta, aby ste boli jeho dedičným ľudom, ako je to dnes. 21 Na mňa sa však Pán rozhneval pre vaše reči a prisahal, že neprekročím Jordán a nevkročím do krásnej krajiny, ktorú ti Pán, tvoj Boh, dá do vlastníctva. 22 Ja však umriem v tejto krajine a Jordán neprekročím. Vy ho prekročíte a budete vlastniť tú krásnu krajinu. 23 Dávajte pozor, aby ste nikdy nezabudli na zmluvu, ktorú s vami uzavrel Pán, váš Boh, alebo aby ste si neurobili rytú modlu z tých vecí, ktoré ti Pán zakázal robiť. 24 Lebo Pán, tvoj Boh, je stravujúci oheň, on je žiarlivý Boh. 25 Ak budete mať synov a vnukov a zostarnete v tejto krajine, ak sa skazíte a urobíte si nejakú rytú modlu a budete páchať zlo pred Pánom, svojím Bohom, čím ho rozhneváte, 26 tak už dnes volám nebo a zem za svedkov proti vám, že zakrátko vyhyniete z krajiny, do ktorej po prekročení Jordánu vojdete, aby ste ju vlastnili; nebudete tam dlho žiť, lebo budete naisto vyhubení. 27 Pán vás rozpráši medzi všetky národy a len málo vás ostane medzi národmi, ku ktorým vás Pán zavedie. 28 Tam budete slúžiť bohom, čo sú dielom ľudských rúk, drevu a kameňu, ktoré nevidia, ktoré nepočujú a ktoré nejedia a nevoňajú. 29 Odtiaľ budeš hľadať Pána, svojho Boha, a nájdeš ho, keď ho budeš hľadať z celého srdca a z celej duše. 30 Keď budeš v biede a keď sa ti na konci časov vyplnia všetky tieto veci, vrátiš sa k Pánovi, svojmu Bohu, a budeš počúvať jeho hlas. 31 Lebo Pán, tvoj Boh, je milosrdný Boh; neopustí ťa a nezahubí a nezabudne na zmluvu, ktorú odprisahal tvojim otcom. 32 Opýtaj sa len dávnych čias, ktoré boli pred tebou, odvtedy, keď Boh stvoril človeka na zemi, a (dozvedaj sa) od jedného kraja nebies po druhý; či sa stalo niečo také veľké ako toto a či bolo počuť niečo podobné, 33 že by bol ľud tak počul hovoriť z ohňa hlas Boží, ako si počul ty, a zostal si nažive! 34 Alebo pokúsil sa nejaký Boh prísť a vybrať si národ spomedzi národov navštíveniami, znameniami a zázrakmi, v boji, rukou silnou a zdvihnutým ramenom, za veľkých hrôz, celkom tak, ako to urobil Pán, váš Boh, kvôli vám v Egypte pred vašimi očami?! 35 Ty si to videl, aby si sa naučil, že Pán je pravý Boh a okrem neho iného niet. 36 Z neba ti dal počuť svoj hlas, aby ťa poučil, a na zemi dal ti uzrieť svoj mohutný oheň a počul si jeho slová sprostred ohňa. 37 Pretože miloval tvojich otcov, vyvolil si ich potomstvo a teba osobne vyviedol svojou veľkou mocou z Egypta, 38 aby spred teba vyhnal národy, ktoré sú mocnejšie a silnejšie ako ty, a aby ťa voviedol do ich krajiny a dal ti ju do vlastníctva, ako je to v tento deň. 39 Dnes teda vedz a vezmi si k srdcu, že Pán je jediný Boh hore na nebi a dolu na zemi, iného niet. 40 Zachovávaj jeho prikázania a jeho ustanovenia, ako som ti dnes prikázal, aby sa tebe a tvojim deťom po tebe vodilo dobre a aby si dlho ostal v krajine, ktorú ti Pán, tvoj Boh, dáva na večné veky.“ 41 Vtedy Mojžiš oddelil za Jordánom smerom k východu slnka tri mestá, 42 aby tam našiel útočište ten, kto by neúmyselne zabil svojho blížneho bez toho, že by bol s ním žil predtým v nepriateľstve; ak utečie do niektorého z týchto miest, bude žiť: 43 Beser na púšti v Rubenovom kraji, Ramot v Gadovom Galaáde a Golan v Manassesovom Bášane. 44 Toto je zákon, ktorý Mojžiš predložil synom Izraela: 45 nariadenia, prikázania a ustanovenia, ktoré Mojžiš oznámil synom Izraela, keď vytiahli z Egypta, 46 za Jordánom v údolí naproti Bet-Peoru, v krajine amorejského kráľa Sehona, čo sídlil v Hesebone, ktorého Mojžiš a synovia Izraela porazili, keď vyšli z Egypta. 47 Jeho krajinu prevzali do vlastníctva, aj krajinu Oga, kráľa Bášanu, dvoch amorejských kráľov za Jordánom oproti východu slnka - 48 od Aroera na brehu rieky Arnon až po vrch Sirjon, čiže Hermon, 49 a celú Arabu na východ za Jordánom až po Arabu - more na úpätí svahu Fasgy. Dt 5,1-33 * 1 Mojžiš zvolal všetkých Izraelitov a hovoril im: „Počuj, Izrael, príkazy a ustanovenia, ktoré dnes oznamujem vašim ušiam! Naučte sa ich a dávajte pozor, aby ste ich plnili. 2 Pán, náš Boh, uzavrel s nami na Horebe zmluvu. 3 Túto zmluvu neuzavrel s našimi otcami, lež s nami, čo tu dnes živí stojíme. 4 Z tváre do tváre k vám Pán hovoril z ohňa na vrchu. - 5 Ja som vtedy stál medzi Pánom a vami, aby som zvestoval jeho reč, lebo vy ste sa báli ohňa a neopovážili ste sa vystúpiť na vrch. - Hovoril: 6 „Ja som Pán, tvoj Boh, ktorý ťa vyviedol z Egyptskej krajiny, z domu otroctva. 7 Nebudeš mať iných bohov okrem mňa! 8 Neurobíš si modlu ani nijakú podobu toho, čo je hore na nebi, ani toho, čo je dolu na zemi alebo vo vode pod zemou! 9 Nebudeš sa im klaňať ani ich uctievať, lebo ja, Pán, tvoj Boh, som žiarlivý Boh, ktorý tresce neprávosť otcov na synoch až do tretieho a štvrtého pokolenia u tých, čo ma nenávidia, ale zmilúvam sa až nad tisícimi u tých, čo ma milujú a zachovávajú moje príkazy. 11 Nevezmeš meno Pána, svojho Boha, nadarmo, lebo Pán nenechá bez trestu toho, kto bude brať jeho meno nadarmo. 12 Zachovávaj sobotňajší deň, aby si ho zasvätil, ako ti prikázal Pán, tvoj Boh. 13 Šesť dní budeš pracovať a robiť každú svoju prácu, 14 ale siedmy deň je sobota, (to jest odpočinok) pre Pána, tvojho Boha; vtedy nebudeš konať nijakú prácu ani ty, ani tvoj syn, ani tvoja dcéra, ani tvoj sluha, ani slúžka, ani tvoj vôl, ani osol, ani nijaký tvoj dobytok, ba ani cudzinec, ktorý býva v tvojich bránach, aby tvoj sluha a tvoja slúžka mali podobný odpočinok ako ty. 15 Pamätaj, že si bol otrokom v egyptskej krajine a že ťa Pán, tvoj Boh vyviedol odtiaľ mocnou pravicou a zdvihnutým ramenom: preto ti Pán, tvoj Boh, prikázal zachovávať sobotňajší deň. 16 Cti svojho otca a svoju matku, ako ti prikázal Pán, tvoj Boh, aby dni tvojho života dlho trvali a aby sa ti darilo na zemi, ktorú ti dá Pán, tvoj Boh! 17 Nezabiješ! 18 Nescudzoložíš! 19 Nepokradneš! 20 Nevyslovíš krivé svedectvo proti svojmu blížnemu! 21 Nepožiadaš manželku svojho blížneho! Nepožiadaš dom svojho blížneho ani jeho pole, ani jeho sluhu, ani jeho slúžku, ani vola, ani osla, ani nič, čo je tvojho blížneho!“ 22 Tieto slová hovoril Pán celej vašej pospolitosti mohutným hlasom na vrchu sprostred ohňa, z mraku a z temnoty - a nepridal nič. Potom ich napísal na dve kamenné tabule a dal ich mne. 23 A vy, keď ste počuli hlas sprostred tmy a z vrchu blčiaceho ohňom, pristúpili ste, všetci hlavnejší a starší vašich kmeňov, ku mne 24 a povedali ste: „Hľa, Pán, náš Boh, nám ukázal celú svoju slávu a veľkosť a počuli sme jeho hlas z ohňa; dnes sme videli, že Pán hovoril s človekom a (ten) ostal nažive. 25 Teraz však prečo by sme mali zomrieť? Veď by nás tento veľký oheň strávil. Lebo keby sme ešte ďalej počúvali hlas Pána, svojho Boha, zomreli by sme. 26 Veď aký by to bol človek, ktorý by počul hlas živého Boha sprostred ohňa a ostal by nažive? 27 Iba ty sám sa priblíž a vypočuj všetko, čo nám bude hovoriť Pán náš Boh; a všetko, čo ti bude hovoriť Pán, náš Boh, ty nám oznámiš a my to vypočujeme a spravíme.“ 28 Pán počul vaše reči, čo ste mi hovorili, a povedal mi: „Počul som slová tohoto ľudu, ktoré ti povedali. Čo vraveli, dobre hovorili. 29 Kiežby tak zmýšľali, aby sa ma báli a zachovávali všetky moje rozkazy v každý čas, aby sa dobre viedlo im aj ich deťom naveky! 30 Choď a povedz im: Vráťte sa do svojich stanov! 31 Ty však ostaň tu so mnou a oznámim ti všetky príkazy, rozkazy a nariadenia, ktoré ich naučíš, aby ich plnili v krajine, ktorú im dám do vlastníctva.“ 32 Nuž zachovávajte a robte, ako vám prikázal Pán, váš Boh; neodchyľujte sa ani napravo, ani naľavo! 33 Kráčajte po takej ceste, akú vám vyznačil Pán, váš Boh, aby ste mohli žiť a aby vám bolo dobre, aby sa predĺžili vaše dni v krajine, ktorú budete vlastniť. Dt 34,10-12 * 10 Ale odvtedy sa už nezjavil v Izraeli taký prorok, ako bol Mojžiš, s ktorým by sa Pán stýkal z tváre do tváre, 11 ani (podobný) v zázrakoch a všetkých znameniach, ktoré mu rozkázal robiť v Egypte na faraónovi, na všetkých jeho služobníkoch a na celej jeho krajine, 12 ani v nesmiernej a divotvornej moci, ktorú Mojžiš vykonával pred celým Izraelom. ====Božia tvár je neviditeľná, ale jeho sláva sa prejavuje v jeho Slove. ==== Na Sinaji Mojžiš nevidel Jahveho ale počul jeho hlas a zachytáva jeho Slovo: Ex 20,1-17 * 1 Potom Boh hovoril všetky tieto slová: 2 „Ja som Pán, tvoj Boh, ktorý ťa vyviedol z egyptskej krajiny, z domu otroctva. 3 Nebudeš mať iných bohov okrem mňa! 4 Neurobíš si modlu, ani nijakú podobu toho, čo je hore na nebi, dolu na zemi alebo vo vode pod zemou! 5 Nebudeš sa im klaňať, ani ich uctievať, lebo ja, Pán, tvoj Boh, som žiarlivý Boh, ktorý tresce neprávosti otcov na deťoch do tretieho a štvrtého pokolenia u tých, čo ma nenávidia, 6 milosrdenstvo však preukazuje až do tisíceho pokolenia tým, čo ma milujú a zachovávajú moje príkazy. 7 Nevezmeš meno Pána, svojho Boha, nadarmo! Lebo Pán nenechá bez trestu toho, kto bude brať jeho meno nadarmo. 8 Spomni na sobotňajší deň, aby si ho zasvätil! 9 Šesť dní budeš pracovať a tvoriť všetky svoje diela, 10 siedmy deň je však sobota Pána, tvojho Boha. Vtedy nebudeš konať nijakú prácu ani ty, ani tvoj syn alebo tvoja dcéra, ani tvoj sluha alebo tvoja slúžka, ani tvoj dobytok, ani cudzinec, ktorý býva v tvojich bránach! 11 Lebo za šesť dní Pán utvoril nebo a zem, more a všetko, čo je v nich, v siedmy deň však odpočíval. Preto ho Pán požehnal a zasvätil ho. 12 Cti svojho otca a svoju matku, aby si dlho žil na zemi, ktorú ti dá Pán, tvoj Boh! 13 Nezabiješ! 14 Nescudzoložíš! 15 Nepokradneš! 16 Nevyslovíš krivé svedectvo proti svojmu blížnemu! 17 Nepožiadaš dom svojho blížneho, ani nepožiadaš manželku svojho blížneho, ani jeho sluhu, ani jeho slúžku, ani vola, ani osla, ani nič, čo je tvojho blížneho! Ex 24,3-8 * 3 Potom Mojžiš prišiel a rozpovedal ľudu všetky Pánove slová, totiž všetky ustanovenia, a všetok ľud jednohlasne odpovedal: „Všetko, čo hovoril Pán, splníme.“ 4 Potom Mojžiš všetky Pánove slová napísal. Keď ráno vstal, postavil pred vrchom oltár a dvanásť pamätníkov podľa dvanástich kmeňov Izraela. 5 Nato dal izraelským mládencom rozkaz, aby pripravili pre Pána zápalnú obetu a na pokojnú obetu zabili býčky. 6 Tu vzal Mojžiš polovicu krvi, a nalial ju do obetnej misky a druhú polovicu vylial na oltár. 7 A Mojžiš vzal knihu zmluvy a čítal ju nahlas ľudu, pričom oni vraveli: „Všetko, čo hovoril Pán, splníme a zachováme!“ 8 Tu Mojžiš vzal krv, pokropil ňou ľud a povedal: „Hľa, toto je krv zmluvy, ktorú Pán uzavrel s vami na základe všetkých týchto slov!“ ==Prorok počuje, alebo vidí Božie Slovo, je to slovo, čo prichádza z neba==== Iz 5,9 * 9 Počujem, Pane zástupov: „Ver, že množstvo domov bude pustatinou, vo veľkých a krásnych nebude nik bývať.“ Ez 10,5 * 5 A šelest krídel cherubov bolo počuť až na vonkajšie nádvorie podobne hlasu všemohúceho Boha, keď hovorí. Jer 1,11 * Ale Pán mi riekol: „Nehovor: „Mladučký som,“ lebo pôjdeš všade, kde ťa pošlem, a povieš všetko, čo ti prikážem. 8 Neboj sa ich, veď ja som s tebou, aby som ťa vyslobodil! - hovorí Pán. 9 Vtedy vystrel Pán ruku a dotkol sa mi úst. A Pán mi riekol: „Hľa, vložil som svoje slová do tvojich úst! 10 Pozri, postavil som ťa dnes nad národy a nad kráľovstvá, aby si vytrhával a rúcal, nivočil a pustošil, aby si budoval a sadil.“ 11 Pán sa ma pýtal toto; „Čo vidíš, Jeremiáš?“ Odpovedal som: „Vidím prút mandľovníka.“ 12 A Pán mi povedal: „Dobre si videl, pretože budem bedliť na svoje slovo a splním ho.“ 13 Pán sa ma pýtal po druhý raz toto: „Čo vidíš?“ Odpovedal som: „Vidím kypiaci hrniec a jeho ústie je od severu. 14 Nato mi Pán povedal: „Od severu kypí nešťastie na všetkých obyvateľov krajiny. 15 Bo hľa, ja zavolám všetky kmene kráľovstiev severu - hovorí Pán. Prídu a každý postaví svoj trón pred vchodom do brán Jeruzalema proti všetkým jeho múrom vôkol a proti všetkým júdskym mestám. 16 I prerokujem s nimi svoj spor pre všetku ich zlobu, že ma opustili, že okiadzali cudzích bohov a klaňali sa dielu svojich rúk.“ Zach 1,8 * 8 Videl som v noci: Hľa, akýsi muž jazdil na hnedom koni. Stál medzi myrtovými kríkmi v priehlbine a za ním boli hnedé, strakaté a biele kone. 9 I spýtal som sa: „Kto sú títo, Pane?“ Odpovedal mi anjel, ktorý vo mne hovoril: „Ja ti ukážem, kto sú títo.“ 10 Vtom sa ozval muž, ktorý stál medzi myrtovými kríkmi, a povedal: „To sú tí, ktorých Pán poslal poprechodiť zem. ====Slová a gestá proroka sú slovami Boha==== Iz 20,1nn * 1 V roku, keď tartan prišiel do Azotu - keď ho poslal asýrsky kráľ Sargon - a bojoval proti Azotu a dobyl ho, 2 v tom čase hovoril Pán prostredníctvom Izaiáša, syna Amosovho, takto: „Choď, vyzleč zo svojich bedier vrecovinu a vyzuj si z nôh obuv! I urobil tak a chodil nahý a bosý. 3 Vtedy povedal Pán: „Tak, ako chodí môj služobník Izaiáš tri roky nahý a bosý, na znamenie a náznak proti Egyptu a Etiópii, 4 tak poženie asýrsky kráľ zajatcov Egypta a vyhnancov Etiópie - mladíkov i starcov - nahých a bosých s holými zadkami na hanbu Egypta. 5 Ustrnú a budú sa hanbiť pre Etiópiu, svoju nádej, a pre Egypt, svoju ozdobu. 6 A obyvatelia tohto pobrežia povedia v ten deň: „Hľa, takto je s našim nádejami, za ktorých pomocou sme behali, aby nás oslobodili od asýrskeho kráľa. Akože budeme môcť uniknúť my?“ Jer 19 * 1 Toto hovorí Pán: „Choď a kúp hlinený krčah, pojmi niektorých starších z ľudu a starších z kňazov, z choď do údolia Ben-Hinom, ktoré je pri vchode Hrnčiarskej brány, a vyhlás tam slová, ktoré ti budem hovoriť. 3 Povieš: Počujte slovo Pánovo, králi Júdu a obyvatelia Jeruzalema! Toto hovorí Pán zástupov, Boh Izraela: Hľa, privediem na toto miesto pohromu, že zacvendží v ušiach každému, kto o tom počuje. 4 Pretože ma opustili a odcudzili mi toto miesto, okiadzali na ňom cudzích bohov, ktorých nepoznali ani oni, ani ich otcovia, ani júdski králi, a naplnili toto miesto nevinnou krvou; 5 budovali výšiny Bálovi, aby v ohni spaľovali svoje dietky na obetu Bálovi - čo som im neprikazoval a nenariaďoval, ani na myseľ mi to neprišlo. 6 Preto, hľa, prídu dni - hovorí Pán, a toto miesto sa už nebude volať Tofetom a údolím Ben-Hinom, ale Údolím vraždenia. 7 Zmarím na tomto mieste radu Júdu a Jeruzalema, pozrážam ich pred ich nepriateľom mečom rukou tých, čo im siahajú na život, ale ich mŕtvoly vydám na pokrm vtákom neba a zverine zeme. 8 A toto miesto obrátim na hrôzu a výsmech: každý, kto popri ňom prejde, zhrozí sa a bude sa posmievať jeho ranám. 9 Budem ich kŕmiť mäsom ich synov a mäsom ich dcér, každý bude jesť mäso svojho blížneho v obliehaní a úzkosti, keď ich budú zvierať nepriatelia a tí, čo im siahnu na život. 10 Potom rozbi krčah pred očami mužov, ktorí išli s tebou. 11 I povieš im: Toto hovorí Pán zástupov: Tak rozbijem tento ľud a toto mesto, ako sa rozbije hlinená nádoba, že sa viac nescelí. A v Tofete budú pochovávať pre nedostatok pohrebišťa. 12 Takto naložím s týmto miestom a s jeho obyvateľmi - hovorí Pán. Toto mesto urobím podobným Tofetu. 13 Domy Jeruzalema a domy júdskych kráľov budú teda znečistené ako pôda Tofetu: všetky domy, na strechách ktorých okiadzali všetky nebeské vojská a liali nápoje cudzím bohom.“ 14 Jeremiáš potom prišiel z Tofetu, kam ho poslal prorokovať Pán, zastal na nádvorí Pánovho domu a vravel celému národu: 15 „Toto hovorí Pán zástupov, Boh Izraela: Hľa, privediem na toto mesto a na všetky mestá v jeho okolí každú pohromu, ktorou som im pohrozil. Veď vzopreli svoju šiju a nechcú poslúchať moje slová!“ Ez 4,1-17 * 1 Ty však, syn človeka, vezmi si tehlu, polož si ju pred seba a vyry do nej mesto Jeruzalem. 2 Postav proti nemu obľahnutie, vymuruj proti nemu val, nahromaď proti nemu násyp, postav proti nemu tábory a umiestni proti nemu dookola barany. 3 A ty si vezmi železnú misu a polož ju ako železný múr medzi seba a medzi mesto, tvár si upevni proti nemu, nech je v obliehaní. Obliehaj ho, to je znamenie pre dom Izraela. 4 Potom si ľahni na ľavý bok a polož naň hriechy Izraelovho domu, nes ich hriech podľa počtu dní, cez ktoré budeš na ňom ležať. 5 A ja ti určím roky ich hriechov podľa počtu dní, tristodeväťdesiat dní, cez ktoré budeš niesť hriech Izraelovho domu. 6 A keď to ukončíš, ľahni si druhý raz, na pravý bok, a nes štyridsať dní hriech Júdovho domu; za každý rok som ti určil deň. 7 Upriam svoju tvár proti obliehanému Jeruzalemu a s obnaženým ramenom prorokuj proti nemu. 8 A hľa, ja hodím na teba povrazy, že sa neobrátiš z boka na bok, kým nedoplníš dni svojho obliehania. 9 Ty si vezmi pšenicu, jačmeň, bôb, šošovicu, proso a rascu, daj to všetko do jednej nádoby a priprav si z toho chlieb. Toľko dní, koľko budeš ležať na svojom boku - tristodeväťdesiat dní -, budeš z neho jesť. 10 Tvoj pokrm, ktorý máš jesť, nech je podľa váhy, dvadsať šeklov na deň; z času na čas ho máš jesť. 11 A vodu máš piť podľa miery, šestinu hinu; z času na čas ju budeš piť. 12 Budeš ho jesť ako jačmenný osúch a budeš ho piecť pred ich očami na ľudskom výkale.“ 13 I riekol Pán: „Podobne budú jesť synovia Izraela svoj znečistený chlieb medzi národmi, medzi ktoré ich roztratím. 14 Vtedy som povedal: „Ach Pane, Jahve, veď moja duša nebola nikdy znečistená, zdochlinu a čo roztrhala zver, som nejedol od svojej mladosti až doteraz a skazené mäso mi nevošlo do úst.“ 15 I riekol mi: „Pozri, určujem ti hovädzí trus miesto ľudského výkalu, na ňom si pripravíš pokrm.“ 16 I riekol mi: „Syn človeka, hľa ja zlomím v Jeruzaleme oporu chleba, takže chlieb budú jesť podľa váhy s úzkosťou a vodu budú piť podľa miery a s hrôzou; 17 aby boli žiadostiví chleba i vody, budú rad radom hynúť a pre svoj hriech sa budú scvrkávať. Ez 5,1-17 * 1 Ty však, syn človeka, vezmi si ostrý meč, vezmi ho ako holičskú britvu a pretiahni si ho po hlave a po brade! Potom si vezmi váhu a rozdeľ ich! 2 Tretinu spáľ na ohni uprostred mesta, keď sa naplnia dni obliehania; tretinu vezmeš a budeš ťať okolo nej mečom, tretinu však roztras do vetra a vytasím meč za nimi. 3 Ale vezmi odtiaľ trochu a zaviaž ich do okraja svojho rúcha! 4 A ešte aj z nich vezmi, hoď ich doprostred ohňa a spáľ ich v ohni; odtiaľ vyjde oheň na celý Izraelov dom. 5 Toto hovorí Pán, Jahve: To je Jeruzalem. Do stredu národov som ho položil a okolo neho sú krajiny. 6 Ale vzbúril sa proti mojim právam, horší chcel byť od pohanov a proti mojim zákonom viac než krajiny, ktoré sú okolo neho. Áno, pohrdli mojimi právami a mojimi zákonmi, nechodia podľa nich. 7 Preto takto hovorí Pán, Jahve: Pretože ste sa búrili viac ako národy, ktoré sú okolo vás, podľa mojich príkazov ste nechodili a moje práva ste nespĺňali, ani len podľa práv národov, ktoré sú okolo vás, ste nekonali, 8 preto takto hovorí Pán, Jahve: Hľa, aj ja som proti tebe a budem prevádzať práva uprostred teba pred očami národov. 9 A pre tvoje ohavnosti urobím s tebou, čo som neurobil a čomu podobné viac neurobím. 10 Preto budú otcovia u teba. jesť synov a synovia si budú jesť otcov. Prevediem u teba súdy a všetky tvoje zvyšky roztrúsim do všetkých vetrov. 11 Preto ako žijem - hovorí Pán, Jahve -, pretože si rozličnými svojimi ošklivosťami a rozličnými svojimi ohavnosťami poškvrnil moju svätyňu, budem rezať ja, oko sa mi nezľutuje a nebudem ani ja šetriť. 12 Tretina z teba umrie na mor a od hladu budú hynúť uprostred teba, tretina bude padať okolo teba pod mečom a tretinu roztrúsim do všetkých vetrov a vytasím za nimi meč. 13 Vyvŕši sa môj hnev a zápal si na nich utíšim, vypomstím sa tak, že budú vedieť, keď na nich vyplním svoj zápal, že ja, Pán som hovoril. 14 A pred očami všetkých, ktorí prechádzajú, obrátim ťa na púšť a na potupu medzi národmi, ktoré sú okolo teba. 15 Budeš p potupou a výsmechom, výstrahou a hrôzou pre národy, ktoré sú okolo teba, keď prevediem proti tebe súdy v hneve a zápale a zápalistom karhaní. Ja, Pán, som hovoril. 16 Keď vyšlem proti nim zlé strely hladu, ktoré budú na záhubu a ktoré vyšlem, aby som vás vyhubil, sústredím proti vám hlad a zlomím vám oporu chleba. 17 Pošlem proti vám hlad a záškodnú zver a vyľudnia ťa: mor a krv prejde cez teba a privediem proti tebe meč. Ja, Pán, som hovoril.“ Toto prorocké slovo obzvlášť od doby Samuelovej sa stáva naozaj rozhodujúcou silou v dejinách Izraela. Tam, kde je prorocké slovo, tam je Jahve sám v činnosti tým, že ohlasuje, vedie, uzdravuje, súdi… ====Božie Slovo zasahuje predovšetkým ako stvoriteľské slovo: spôsobuje vstup do existencie pri stvorení vecí==== Gn 1,3nn Iz 48,13 ====Božie Slovo je zároveň silou, ktorá všetky veci udržiava v bytí a stará sa o ne==== Ž 147,15nn Ž 148,6 Sir 39,31 Tak stvorenie sveta prostredníctvom Slova je považované za prvý a základný Boží čin v dejinách spásy. Ale celé Božie dielo pri vzniku a zachovávaní sveta, v prijatí Izraela za svoj ľud je Božím Slovom. Je to Boh, ktorý hovorí silou svojej slobodnej vôle, ktorá z neho vychádza. Koncepcia Božieho Slova zdôrazňuje na jednej strane transcendentnosť a na druhej strane imanentnosť Boha. On je totiž tak odlišný, iný, transcendentný, že všetko tvorí a riadi “prostredníctvom” svojho Slova, ktoré vyslovuje bez námahy s slobodne; a zároveň sa stáva prítomným uprostred sveta skrze svoje všemohúce Slovo (imanentnosť). Prostredník medzi Bohom a ľuďmi, Božie Slovo má tendenciu hypostatizácie, a to predovšetkým v sapienciálnych knihách. Táto postupná personifikácia Božieho Slova predisponuje na neskoršiu logickú identifikáciu Božieho Slova s druhou Božskou Osobou, ktorá nastane v Novom Zákone (Logos-Verbum caro factum est.) ===Boží Duch=== V Starom Zákone sa Duch javí ako Boží atribút i ako Božia činnosť. Boh je duch a nie matéria a práve preto je neviditeľný, neopísateľný, nedefinovateľný… Ale Boží Duch je mimoriadne dynamický a hľadí sa naň ako na princíp všetkej Božej aktivity. Všetky Božie činy (stvorenie, zjavenie, oslobodenie, proroctvo…) sú dielami ducha. Ruah má v Bohu svoj pôvod a je vždy jeho vlastníctvom (Gn 2,7); naznačuje úzky vitálny vzťah medzi Bohom a človekom: človek žije dovtedy, kým mu Boh dáva svoj ruah. Boh ho môže dať komu chce a taktiež si ho vziať naspäť. A tu sa vyjasňuje význam slova ruah ako Božieho Ducha v špecifickom zmysle. Tento Boží Duch sa chápe ako neviditeľná Božia moc, ktorá všetko oživuje (Múd 1,7; Ž 139,7) Trvalá prítomnosť Ducha v dejinách Izraela charakterizuje predovšetkým mesiášsku dobu, dobu univerzálneho vyliatia Ducha (Iz 4,4-6; 32,15-20). Boží Duch obnoví všetkých ľudí, takže možno hovoriť o novom stvorení (Ez 11,19; 18,31...). Duch je vyliaty na celý ľud i na jednotlivcov a tak je Jahve nielen blízky, ale prítomný uprostred ľudí. Tým sa pripravuje základná afermácia Nového zákona: Cirkev je spoločenstvo Ducha Svätého. Aj o Duchu, podobne ako o múdrosti možno sledovať tendenciu k personifikácii (2 Sam 23,2; Iz 63,10n; Múdr 1,5nn). Táto personifikácia je však menej evidentná ako u SLOVA a MÚDROSTI. {{Výhonok dogmatiky}} 1903 4159 2005-10-22T18:02:31Z Mireksoteria 23 /* Cesta jednoty */ ==Ekumenický dialóg== Ekumenický dialóg s inými kresťanskými cirkvami je jedným z najdôležitejších úmyslov, ktorý po II. vatikánskom koncile je katolícka Cirkev povolaná sledovať. Na tejto ceste k úplnému spoločenstvu sa musia kresťanské cirkvi konfrontovať s mnohými historickými a doktrinálnymi problematikami, medzi nimi aj s mariánskou otázkou, alebo s úlohou Panny Márie v ekonómii spásy. Treba upresniť, že Mária nikdy nebola príčinou rozdelenia medzi cirkvami, naopak, stala sa ich obeťou, na ktorej sa počas storočí odrážali tie najťažšie doktrinálne rozpory. Práve pre túto svoju okrajovosť v probléme rozdelenia medzi cirkvami, tento argument považovaný za ekumenický, je relatívne nový. Najvýznamnejší dokument bol publikovaný v r. 1992 na záver konfrontácie medzi katolíkmi a luteránmi v Spojených štátoch. Vo Francúzsku, ekumenická skupina v Dombes publikovala v 1998 zaujímavý dokument "Mária v obraze Boha a v spoločenstve svätých". Tieto texty tvoria vyrovnaný východiskový bod pre budúce konfrontácie. Čerpáme z nich a odročujeme ich pre podrobnejší analytický výklad. ==Dogmy, týkajúce sa Márie== V súčasnosti katolícka Cirkev uchováva vo svojom depositum fidei (poklad viery) štyri dogmy týkajúce sa Márie: Božské materstvo, večné panenstvo, Nepoškvrnené počatie a Nanebovzatie. Pri ich vyhlásení Cirkev siahla po dvoch prameňoch, ktorými sa riadi viera: Sväté písmo a tradícia. Vyhlásenie dogmy nie je samoúčelné. ale má kristologickú funkciu, t.j. pomáha hlbšie pochopiť Kristovo tajomstvo. Toto by malo platiť aj pre dogmy o Márii. Prvá dogma, najstaršia, spadá do čias Efezského koncilu (r. 431) ktorý slávnostne vyhlásil Máriu ako Theotokos, t.j. Matku Božiu, v období, keď v Cirkvi bola polemika (nestoriánska kríza), o božstve Ježiša Krista, ktorá ho znížila na úroveň človeka. Efezský koncil, priznajúc Márii titul Matka Božia, potvrdil následne aj Ježišove božstvo. O tejto pravde viery všetky kresťanské cirkvi, t.j. Katolícka, ortodoxná, anglikánska a reformované cirkvi (protestantské) - ktoré až do XI. storočia boli jednotné, - sú zajedno. Druhá dogma, o večnom Máriinom panenstve, plynie z presvedčenia viery starovekej Cirkvi, ktoré je vyjadrené vo všetkých liturgických prameňoch, fakt široko prijatý tradíciou ešte nerozdelenej Cirkvi , ako aj prvými protestantskými reformátormi, Luterom, Kalvínom a Zwinglim (XVI. stor). Avšak o niekoľko storočí neskôr, vo vnútri protestantskej teologickej reflexie, bol tento fakt predmetom revízie, pre ktorú dnes nie je jednomyseľná zhoda reformovaných cirkví. Avšak ortodoxná a anglikánska cirkev túto pravdu viery prijímajú. Posledné dve dogmy t.j. Nepoškvrnené počatie a Nanebovzatie tvoria z ekumenického hľadiska najväčšie ťažkosti. Dogma o Nepoškvrnenom počatí vyhlásená v r.1854 pápežom Piom IX. hovorí: "Preblahoslavená Panna Mária, v prvom okamihu počatia, pre jedinečnú milosť a výsadu všemohúceho Boha, vzhľadom na zásluhy Ježiša Krista, Vykupiteľa ľudského pokolenia, bola ochránená od každej poškvrny dedičného hriechu (bula Ineffabilis Deus). Nanebovzatie Panny Márie bolo vyhlásené Piom XII., 1. novembra 1950 ako článok viery: "Nepoškvrnená Bohorodička Mária vždy Panna, bola po skončení pozemskej životnej púte, s telom i dušou vzatá do nebeskej slávy" (Apoštolská konštitúcia Munificentissimus Deus) ==Postoje iných cirkví k týmto dogmám== '''Ortodoxná (pravoslávna) cirkev''', i keď si jasne zachovala mariánsku úctu ako v liturgii, tak i v ľudovej zbožnosti, je tej mienky, že posledné dve dogmy boli definované a vyjadrené pápežom nelegitimným spôsobom, nie koncilovou cestou, ale iba použitím vyhlásenia o neomylnosti pápeža, ktoré pochádza z jeho učiteľského úradu (ktoré mimo iného táto cirkev neuznáva), a najmä bez toho, že by ho k tomu boli nútili nejaké vonkajšie okolnosti (ako sa to stalo napríklad pri dogme o Božom materstve. I keď tieto aspekty nie sú zanedbateľné, ortodoxní by mohli prijať ich obsah. Vskutku jedným z najpoužívanejších nádherných orientálnych mariánskych titulov je Panhágia, "celá čistá", ktorý vyjadruje úplnú čistotu a bezhriešnosť Matky Božej. Pokiaľ ide o Nebovzatie, rovnaký výraz sa niekedy používa aj vo východnej tradícii, avšak tu sa skôr hovorí o Tranzite, t.j. o prechode do neba, aby sa vyjadrilo konečné Máriino určenie tu na zemi. Doktrína Nanebovzatia sa kladie do priamej línie s učením sv. Jána Damascénskeho, posledného veľkého otca východnej cirkvi. '''Cirkvi, ktoré vznikli z reformy''', vzniesli hlavné námietky voči doktrínam o Nanebovzatí a Nepoškvrnenom počatí. Pre tieto, ale aj pre iné doktrinálne sporné miesta, protestanti - so všetkou strohosťou - považujú za základný článok viery iba to, čo je obsiahnuté vo Svätom písme, alebo v symboloch viery jednotnej Cirkvi, ktoré neobsahujú prvky na odvodenie posledných dvoch mariánskych dogiem. Na druhej strane, katolícka Cirkev ich odvodila v čase, skrz teologickú reflexiu dát, ktoré sú obsiahnuté v Písme a v najstaršej tradícii iba v zárodku. Rovnakú zásadu teologického vývoja dogmy si Cirkev osvojila aj pri iných dôležitých doktrinálnych aspektoch, ktoré nie vždy sú v Biblii jasne vyjadrené, napríklad definícia sedem sviatostí a neomylnosť pápeža. Celkove vzaté, protestantská kritika hovorí, že dve posledné mariánske dogmy - okrem toho, že nemajú potrebný písomný podklad - riskujú, že oddelia Máriu od obyčajných smrteľníkov, a vyzdvihnú ju zo stavu stvorenia (akokoľvek výnimočného), na úroveň Ježiša Krista, ktorý sa tiež zrodil bez hriechu a vstúpil na nebesia. Okrem toho protestantskí kritici poukazujú na to, že oni, i keď zaostalí, sa proklamovali na konci jednej takejto laickej debaty, keď najmä v Nepoškvrnenej videli dva protichodné, rovnako závažné názory. Na takéto kritiky katolícka Cirkev odpovedá vysvetlením, ktoré umožňuje korektnú doktrinálnu interpretáciu a odstraňuje tie dvojakosti, ktoré okrem toho, že sú na škodu ceste ku zjednoteniu, deformujú pravú vieru. Mária, ako každé stvorenie, i ona bola spasená Kristom: a viac než "zbavená" každého hriechu, bola "uchovaná" od dedičného hriechu, t.j. vopred sa tešila vykúpeniu zabezpečenému Kristom. S troškou banálnej podobnosti by sa mohlo povedať, že sa stalo to, ako keď sa dnes kupuje na úver, keď možno ihneď využívať poskytnutú výhodu a splácanie dlhu je až dodatočné. Tak Mária sa hneď mohla tešiť ovociu spasenia, z ktorého sa ostatní veriaci budú tešiť až neskôr. Bezpochyby je to privilégium, ktoré jej neuberá osud ostatných ľudí, iba jej ho dáva v predstihu. Ďalšia problematická otázka zo strany reformovaných cirkví sa týka najmä účasti (spoluúčinkovania) Márie na diele vykúpenia, tak aby jej bol priznaný titul "spoluvykupiteľka". Námietky protestantov sa zakladajú na základnom a neodvolateľnom tvrdení reformovaných, že človek je spasený z milosti, skrz vieru v Krista, jediného Spasiteľa, a teda nezávisle na skutkoch. Výraz spoluvykupiteľka vzbudzuje akési obavy, že by mal byť zavedený nový prvok rovnosti medzi Máriou a Synom. Katolícky pokoncilový učiteľský úrad upustil od používania výrazu "spoluvykúpenie" a doporučuje výraz "spoluúčinkovanie", ku ktorému treba povedať, že v žiadnom prípade sa nemá vysvetľovať tak, že Mária by bola prispela i keď minimálnym podielom ku Kristovmu vykupiteľskému dielu. Naša spása je na sto percent Božím dielom, skrz Krista v Duchu Svätom. Stojac po boku spasených, sa Mária zúčastňuje z moci milosti, ktorú dostala od Boha ako všetci ostatní veriaci. Posledným problematickým aspektom je mariánsky kult. II. nicejský koncil (787) rozlíšil uctievanie svätých (dulia) od klaňania sa (latria), čo patrí jedine Bohu. Priebeh kresťanského kultu smeruje k Otcovi skrz Syna v Duchu Svätom. Príjemca kultu je vždy Boh. Najpriamejšia cesta je cesta Syna, ktorá vedie k Otcovi. Zatiaľ čo s pravoslávnou a anglikánskou cirkvou, ktoré rovnako ako Katolícka cirkev, zachovávajú mariánsky kult a kult svätých, s reformovanými cirkvami zostáva stále sporný a pálčivý. Podľa katolíckej doktríny vzývanie Márie je modlitba vysielaná Bohu, ktorý jediný ju môže vypočuť. Orodovanie svätých je výraz spojenia, výraz vzájomnosti medzi veriacimi, medzi víťaznou Cirkvou v nebi a bojujúcou na zemi. Protestanti odmietajú každú prímluvnú modlitbu ku Márii a svätým. Protestantizmus prešiel od počiatočnej zdržanlivosti, až ku postupnému upusteniu od tohto spôsobu modlitby. Takýto vývoj spôsobil protestantský teologický zámer jednak zdôrazniť úlohu Krista ako jediného Spasiteľa a sprostredkovateľa, jednak určitá reakcia proti niektorým prejavom prehnanej nábožnosti, vtedy rozšírenej v Katolíckej cirkvi. V minulosti totiž niektorí katolícki teológovia, podporujúc určitú neusporiadanú ľudovú zbožnosť, používali prehnané výrazy úcty voči Márii ("štvrtá božská osoba", "božská osoba"), ktoré ju pripodobňovali k Bohu. Avšak oficiálna katolícka modlitba (t.j. liturgická), vždy dodržiavala diskrétnosť, ba učiteľský úrad Cirkvi musel zavše zasiahnuť, aby miernil výstrelky ľudového kultu zbožnosti. Aj II. vatikánsky koncil požiadal teológov a kazateľov, aby sa "zdržali akéhokoľvek falošného preháňania ako aj prílišného myšlienkového obmedzovania" (Lumen gentium). Ten istý koncil na koniec diskusie zaradil text o Márii, nie ako dokument výlučne zasvätený Matke Božej, avšak zaraďuje ho do konštitúcie o Cirkvi"Lumen Gentium". To znamená, že od mariológie, ktorá mala tendenciu byť nadcirkevná, sa prešlo ku zjednocujúcej, teda funkčnej mariánskej cirkevnej doktríne. Mária je v Cirkvi a nie nad ňou, pridružená k ostatným veriacim, i keď v osobitnej pozícii. Reakcia protestantských cirkví, ktorá spočiatku prejavila akoby výsmešný, neskôr zdržanlivý postoj, nerešpektuje pozíciu, ktorú reformátori prisúdili Márii v ekonómii spásy. Dnes sa niektoré protestantské hlasy domáhajú dôkladnejšieho prehodnotenia Márie v reformovanej teológii a uznávajú oprávnenosť uctievania, t.j. milovať a uctiť si Pannu Máriu a napodobňovať je príklad . No, keďže ani jej, ani svätým nepriznávajú sprostredkovateľskú úlohu, sú proti jej vzývaniu. ==Cesta jednoty== Na konci tohto prehľadu problémov v súvislosti s Máriou a jej úlohou na ceste k ekumenizmu sa pýtame, či naznačené rozdielnosti môžu byť skutočnou prekážkou k jednote, resp. akým spôsobom ich možno odstrániť. Pýtame sa, či v záujme autentickej a viditeľnej jednoty Cirkvi, my katolíci by sme sa snáď mali "zriecť", alebo pod iným zorným uhlom opäť preskúmať to, čo sme nadobudli ako pravdu viery voči Márii a súčasne, čo by mali prijať a integrovať do svojej viery naši bratia iných kresťanských vierovyznaní? Odpoveď je dvojaká: Predovšetkým treba mať na zreteli, že ekumenický dialóg nemá za cieľ vylúčiť všetky rozdielnosti, ale nájsť spôsob aby tie, ktoré zostávajú, boli legitímne, (t.j. v súlade s kresťanským Zjavením) a je ich možné tolerovať. Jednota neznamená nutne zhodnosť. Jednota je možná aj v rozdielnosti. Každá cirkev je jasne povolaná k určitej forme obrátenia. Druhá odpoveď formulovaná II. vatikánskym koncilom je, že existuje "hierarchia právd". Niektoré pravdy sú základné a patria k jadru viery. Nie všetky dogmy sú na rovnakej úrovni. Niektoré boli prijaté ako symbol viery (Verím v Boha, apoštolské vyznanie, Kristovo božstvo a človečenstvo, najsvätejšia Trojica, Máriino božské materstvo, atď.). Ďalšie sú podradené, ako ovocie oneskoreného vývoja. To, čo po devätnásť storočí netvorilo problém viery, nemôže byť teraz posudzované ako niečo, čo by nás malo rozdeľovať. Tu by sme snáď mohli aplikovať zásadu, ktorú viackrát predniesol kardinál J. Ratzinger, o rímskom primáte, t.j. že Rím by nemal vyžadovať od sesterských cirkví viac, než ako bolo sformulované a žité počas prvého tisícročia, keď Cirkev bola ešte jednotná. Teda Katolícka cirkev by z mariánskych dogiem nemala robiť nutnú podmienku spoločenstva medzi cirkvami. Mala by vyžadovať iba rešpektovanie ich obsahu, ktorý sa neprotiví evanjeliu a viere, a považovať ich iba za dôsledok dlhého zákonitého teologického vývoja, súvisiaceho so Zjavením. Jednota je dar, o ktorý treba prosiť. Je to cesta, ktorou sa ide pomaly, malými krokmi každodenného svedectva. V našich rodinách, farnostiach a náboženských spoločenstvách sme však povinní hľadať kroky skutočného obrátenia, prekonajúc nesváry a škriepky, malé nenávisti a boje, ale aj pocity nadradenosti. Sme povinní hľadať cestu tolerancie, schodnú cestu rozdielnych názorov, ktorá neublíži iným. Veríme, ako hovorí apoštol, že Cirkev je jedným telom, na ktorom sa v dobrom, či zlom tajomne podieľajú činnosti všetkých údov. V Cirkvi niet zbytočných úloh, každý je vlastným predstaviteľom, i bez toho, že by o tom vedel, alebo to sám chcel. ---- {{Licencia Medžugorie}}, č. 152,153. {{Dogmatika}} 1904 4180 2005-10-22T19:56:34Z Mireksoteria 23 * [http://www.medzugorie.sk Dvojmesačník Medžugorské ozveny] - [[Licencia 01|Licencia]] * Verbum fidei - Viera cirkvi - [[Licencia 02|Licencia]] 1905 4140 2005-10-22T16:13:35Z Mireksoteria 23 ==Žiadosť== Vážená redakcia stránok Medžugorie, Som odborným asistentom pre dogmatickú teológiu na CMBF UK v Bratislave. Pracujeme s našimi študentami na rozvíjaní voľne dostupného manuálu katolíckej dogmatickej teológie na internete, ktorý by mohol slúžiť širokej verejnosti na osobné vzdelávanie v teológii ale tiež všetkým študentom teológie ako výdatná pomoc pri štúdiu. Okrem toho pripravujeme: Príručku pre katechézu a evanjelizáciu Príručku pre komunikáciu s Bohom Chcel by som Vás týmto mailom požiadať o povolenie použiť niektoré príspevky dvojmesačníka Medžugorské ozveny za účelom ich sprístupnenia našim čitateľom v týchto príručkách, a následného rozvíjania a voľného šírenia za podmienok licencie GNU Free Documentation License (www.gnu.org/copyleft/fdl.html). Pozývam Vás pozrieť si naše projekty na internete na stránke http://sk.wikibooks.org/wiki/Dogmatika . Vopred Vám ďakujem za podporu a udelenie licencie pre rozvoj týchto vzdelávacích projektov. Želám Vám mnoho požehnania do ďalšej činnosti. ThDr. Miroslav Vančo (www.soteria.sk) ==Licencia== Budeme veľmi radi, ak použijete články z Medžugorských ozvien pre Vašu prácu. Prosíme len, aby ste udávali zdroj: Ozveny Kráľovnej pokoja alebo Eco di Maria, Regina della Pace. Slovenskú verziu totiž prekladáme z talianského originálu. Ak by ste chceli, na stránke http://www.ecodimaria.net/arr/index.html môžete nájsť niekoľko posledných čísel aj v taliančine. Ak by ste mali záujem si pozrieť ešte skoršie čísla v taliančine, môžeme Vám ich zaslať. Aj my by sme mali na Vás otázku. Potrebovali by sme niekoho, kto by nám pomohol prekladať články z taliančiny do slovenčiny. Ak by ste vedeli o niekom, kto by bol ochotný sa na túto prácu dať, mohli by ste nám ho sprostredkovať? Práca je dobrovoľná a bez honoráru. Ďakujeme. So srdečným pozdravom ................................. Elena Lehocka tel.: +421 / 2 / 647 757 68 ----- Original Message ----- From: Miroslav Vanco <soteria@centrum.sk> To: <admin@medzugorie.sk> Sent: Friday, October 21, 2005 2:32 PM Subject: žiadosť 1906 4142 2005-10-22T16:28:55Z Mireksoteria 23 ==Žiadosť== Vážené vydavateľstvo, Dobrá kniha, Som odborným asistentom pre dogmatickú teológiu na CMBF UK v Bratislave. Pracujeme s našimi študentami na rozvíjaní voľne dostupného manuálu katolíckej dogmatickej teológie na internete, ktorý by mohol slúžiť širokej verejnosti na osobné vzdelávanie v teológii ale tiež všetkým študentom teológie ako výdatná pomoc pri štúdiu. Chcel by som Vás týmto mailom požiadať o povolenie použiť za týmto účelom skriptá Verbum fidei (III. a IV), ktoré sme na hodinách dogmatiky so študentami doteraz používali, a teraz by sme ich chceli v ich plnom znení sprístupniť na internete za tým účelom, aby záujemci o dogmatickú teológiu mohli myšlienky z týchto skrípt použiť pri vytváraní on-line manuálu. Konečným cieľom by teda bolo nie iba zverejnenie existujúceho materiálu ale predovšetkým jeho následné spracovanie a prepracovanie, tvorivé rozvinutie, ktoré by bolo potom verejnosti slobodne dostupné za podmienok licencie GNU Free Documentation License (www.gnu.org/copyleft/fdl.html). O podobné zverejnenie za účelom slobodného štúdia cirkevnej doktríny by som chcel požiadať u zbieky dokumentov Magistéria, aby pri rozvíjaní katolíckej dogmatiky bola v tomto zdroji možná opora. Jedná sa o zbieku dokumentov: NEUNER, Josef & ROSS, Heinrich, Viera Cirkvi v úradných dokumentoch jej Magistéria, Dobrá kniha, Trnava 1995. S vašim dovolením by sme chceli tieto dokumenty v doslovnom znení uvádzať pri jednotlivých témach. Pozývam Vás pozrieť si náš projekt na internete na stránke http://sk.wikibooks.org/wiki/Dogmatika . Vopred Vám ďakujem za podporu a udelenie licencie pre rozvoj tohoto projektu. Želám Vám mnoho požehnania do ďalšej vydavateľskej činnosti. ThDr. Miroslav Vančo (www.soteria.sk) ==Licencia== 1907 4146 2005-10-22T16:54:13Z Mireksoteria 23 *Tento článok pôvodne čerpal z dvojmesačníka [http://www.medzugorie.sk/pages/index_echo.htm Medžugorské ozveny] 1908 5613 2006-04-13T19:15:47Z 62.168.72.218 /* História modlitby ruženca */ ==História modlitby ruženca== Historický pôvod ruženca spadá do stredoveku, do čias, keď žalmy predstavovali hlavný východiskový bod modlitby. Avšak biblické žalmy boli súčasne v tom čase neprekonateľnou prekážkou pre všetkých, ktorí nevedeli čítať, a bola ich väčšina. Hľadal sa teda vhodný žaltár primeraný týmto ľuďom. Našiel sa v mariánskej modlitbe, ku ktorej sa pridávali tajomstvá zo života Ježiša Krista zoradené jedno za druhým ako zrnká retiazky. Musím povedať, že modlitba sv. Ruženca je pre mňa asi to najkrajšie po sv. omši. Má to úžastnú silu pri prekonávaní pokušení a vôbec sebaovládania sa a zlepšuje to vieru a všetko dobre. ==Ruženec, kolíska pre dušu== Pápež Benedikt XVI, ešte ako známy teológ a kardinál J. Ratzinger, napísal vo svojej knihe o svojom osobnom vzťahu k modlitbe ruženca, kde poukazuje, ako je táto „ľudová zbožná úcta“ základným prameňom pre dušu, ktorá z neho čerpá vnútorný pokoj a tichosť. Modlitba ruženca je meditačná niť. Jej rytmické opakovanie ukolíše dušu, prenáša na ňu pokoj, kým sústredenie sa na slová, najmä na Máriinu postavu a na obrazy Krista, ktoré sa postupne otvárajú pred našimi očami, zbavujú dušu starostí a umožňujú jej pozdvihnúť pohľad k Bohu. Ruženec nám v skutočnosti vracia tú pôvodnú múdrosť, ktorá dobre vie, že opakovanie je dôležitý komponent modlitby a meditácie. Tento rovnaký rytmus nás ukolíše a upokojí. Nie je dôležité, aby sme sa sústreďovali na každé slovo, ale aby sme nechali pôsobiť pokoj, ktorý jednotvárny rytmus prináša. Neide tu iba o prázdne slová, pretože prinášajú našim očiam a našej duši veľké obrazy a videnia, predovšetkým postavu Márie a cez ňu aj postavu Krista. Tí, čo sa kedysi ruženec modlievali, obvykle celý deň tvrdo pracovali a po práci neboli schopní konať veľké intelektuálne modlitbové úkony. Potrebovali modlitbu, ktorá by im vrátila pokoj, aj ich trochu rozptýlila, zbavila ich starostí a poskytla útechu a posilu. Skúsenosť s opakovaným rytmom zborovej modlitby ma priam unáša a napĺňa mi dušu. Túto starodávnu skúsenosť kresťanstvo úplne prijalo, nie div, že sa modlitba ruženca stala takou populárnou pre každého, pre vzdelancov a pre jednoduchých ľudí. ==Ruženec - modlitba srdca== ===Ruženec je najkratšou cestou k modlitbe srdcom=== "Máriina modlitba priťahuje do srdca človeka, čo sa modlí s ružencom v ruke, modlitbu Ducha Svätého. Stalo sa tak vo večeradle, keď Mária pripojila svoju prosbu k prosbe učeníkov a stala sa vzorom modlitby pre Cirkev: Duch Svätý zapálil v Cirkvi a vo svete oheň a rozžeravil ho do biela." Takto píše P. Jean Lafrance, zapálený apoštol modlitby z Paríža. (Ruženec, Vyd. Ancora, Miláno) Skúsenosť hovorí, že keď sa niekto modlí ruženec s dôverou a vytrvalosťou, prv či neskôr pocíti, že sa mu v srdci rodí ustavičná modlitba Ducha. Porozumie tak Ježišovým slovám z Evanjelia: "Treba sa neustále modliť a neochabovať". (Lk 18, 1) Modlitebňa srdca. V tomto zmysle sa ruženec, jeho "obsah" a čas potrebný na jeho správne pomodlenie, podobá beztvarej mase z hliny, ktorú ponúkame Otcovi, aby ju svojimi rukami vymodeloval Slovom a Duchom Svätým. Od chvíle ako sa ruženec modlíme s Máriou a v Nej, sme na ceste neustálej modlitby. Sv. Ľudovít z Montfortu to vyjadruje slovami: "Mária je pre dušu modlitebňou srdca, kde možno vyjadriť všetky prosby Bohu s istotou, že budú vyslyšané." Všemohúcnosť úpenlivej prosby. Mária okrem toho, že je Matkou modlitby srdca, je aj "prosebnou všemohúcnosťou". K Nej sa musíme obrátiť, aby sme dosiahli dar trvalej úpenlivej prosby. Ak budeme opakovane hovoriť: "Svätá Mária, Matka Božia, pros za nás hriešnych, teraz i v hodinu smrti našej," raz sa nebesia otvoria a vtedy pochopíme, že Mária za nás neustále oroduje ===Aby sa ruženec stal modlitbou srdca=== P. Andrea Gasparino, známy učiteľ modlitby, sa v mnohých svojich poučeniach prehlasuje za nepriateľa bezmyšlienkovite odriekanej modlitby. Práve ruženec s neustálym opakovaním toho istého textu by sa ľahko mohol stať "odriekanou" modlitbou. Poslucháči Rádia Maria mu položili niekoľko otázok o modlitbe. (16. 6. 1999) ===Ak tajomstvá ruženca nie sú meditáciou, tak je ruženec mŕtvola bez života=== Otázka: Každý deň sa modlím ruženec, ale neviem, či sa modlím ústami alebo srdcom, lebo moja modlitba je často suchá a prázdna. P. Gasparino: Musíš v sebe vykonať zásadný obrat modlitby, lebo keď sa budeš skutočne modliť ako to chce Mária, tak tvoj život sa zmení. Ruženec, ak si s ním nedáš námahu, je typicky odriekanou modlitbou. Čo máš teda robiť? Pavol VI. v encyklike Marialis Cultus (č.47) povedal: "Ak modlitba nie je kontemplatívna, je to iba mŕtvola bez duše," telo bez duše. Tvoj ruženec je málo platný, ak nie je kontemplatívnou modlitbou. Prijmi teda takýto návrh: Keď sa budeš modliť ruženec, zastav sa pri tajomstve a skúmaj, či tu nie je niečo konkrétne, čo by si mohol urobiť. Spýtaj sa Márie: "Čo mám urobiť s týmto tajomstvom?" a Ona ti to určite objasní. Prečítaj si napríklad príslušnú stať z Evanjelia, lebo jednoduché odriekanie tajomstva ti toho málo napovie. Ak si však otvoríš príslušnú stránku Evanjelia, ktorá hovorí o tomto tajomstve, je to celkom iné. Nechaj si trochu viac času na meditáciu. Potom sa zastav na niektorom slove Zdravas´u. Stačí jedno slovo. Keď napríklad hovoríš "pros za nás hriešnych, teraz..." zastav sa na slove "teraz" a pochopíš, že možno máš niekomu odpustiť, možno sa máš zosúladiť s Božou vôľou, možno musíš niečo v sebe zmeniť. Zastav sa teda na jednom slove a uvidíš, ako ti ruženec pomôže ku skutočnému obráteniu. Namiesto odriekania viacerých ružencov, pomodli sa jeden, ale tak, ako to žiada Mária a snaž sa s Ňou komunikovať. Môže sa stať, že sa ti v polovici ruženca ešte nepodarí nadviazať komunikáciu, a tvoje myšlienky sú ďaleko. Prebuď sa a povedz: "Nie, chcem komunikovať s Máriou!" Zastav sa teda radšej na jednotlivých slovách, lebo to je opravdivý ruženec. ===Načúvanie pri modlitbe nás musí zmeniť=== Otázka: Často sa modlím, ale nemôžem dosiahnuť ozajstnú komunikáciu s Bohom. Chcel by som sa s Ním rozprávať, ale nie v modlitbe stíšenia. P. Gasparino: Je ľahšie hovoriť s Bohom, ako Mu načúvať. Nezabúdaj ale, že nie je dôležité to čo ty hovoríš Bohu, lebo On to vie, ale naopak, dôležité je to, čo On chce povedať tebe. Vždy keď sa modlíš, urob si v tichosti malú prestávku a vži sa do Božej prítomnosti. Uvedom si Jeho prítomnosť v tebe v Najsvätejšej Trojici a spýtaj sa ho: "Pane, čo mi dnes chceš povedať?" Veľmi ti pri tom pomôže Božie slovo, Evanjelium. Spýtaj sa napríklad: "Pane, čo mi chceš povedať o mojej láske k iným, o mojich povinnostiach, alebo o mojom spôsobe pristupovania k Eucharistii?" Ak ti neodpovie hneď, nezabúdaj, že Pán vždy hovorí cez malý závoj, pretože my potrebujeme očakávanie, vieru, poníženosť. Neznepokojuj sa ak na tvoje naliehanie nedostaneš okamžitú odpoveď. Tvoja otázka musí byť pravá, nefalšovaná. Odpoveď ti príde možno ešte v ten istý deň. Uč sa načúvať. Otázka: Patrím ku skupine Obnovy, ale naše modlitby sú zdĺhavé, nejasné a často sprevádzané gestami. Čo si o tom myslíte? P. Gasparino: Modlitba má vyjadrovať kontakt s Bohom. Skús sa po polhodine modlitby spýtať sama seba, či si komunikovala s Bohom: duša k duši, srdce k srdcu s Bohom. Pravdepodobne si to nedocielila, pretože si to vyžaduje vhodné prostredie. Keď ste teda všetci spolu, je pekné, keď sa zúčastňujete na spoločnej modlitbe, ale nezabúdajte, že predovšetkým by ste mali vnútorne komunikovať s Bohom. Musíš si vstúpiť do svedomia a dobre počúvať, čo Boh od teba chce. Môžeš to urobiť iba v modlitbe stíšenia. Iba osobnou modlitbou budeš môcť mať účasť na spoločnej modlitbe skupiny a tvoja účasť bude úprimná a pravá. Bez osobnej modlitby aj liturgia je zmarená. Veľa hovor vo vašej skupine o modlitbe stíšenia. Otázka: Veľa sa modlím a mám zvyk odporúčať Bohu jednotlivé osoby tým, že ich vymenúvam po mene aj s ich problémami. Je to správne? P. Gasparino: Nerob si s tým starosti, lebo Boh nepotrebuje informácie. Je ale pekné, keď sa pri vzývaní Ducha Svätého sústreďuješ na jednotlivé osoby, aby mohol v nich pôsobiť a priviesť ich tam, kam je treba. Keď osobitne za niekoho prosíš, je dobré sa priamo spýtať: "Daj mi vedieť, čo môžem urobiť pre túto osobu." Tak sa modlitba stáva konštruktívna, lebo si vyhrnieš rukávy a pomôžeš tej osobe. Je ľahké pomáhať niekomu slovami, ale ťažšie skutkami a svojím správaním. ==Tajomstvá sv. ruženca== ===Tajomstvá svetla=== Oddávna existovala akási medzera v čase a udalostiach medzi evanjeliovými scénami, ktoré tvoria radostné tajomstvá - Ježišovo vtelenie a detstvo - a bolestnými tajomstvami, syntézou vrcholnej hodiny poslania Spasiteľa na zemi - jeho umučenie. Chýbal tu pohľad na udalosti, ktoré charakterizovali tri roky verejného života Ježiša Krista. Preto Svätý Otec cítil potrebu formulovať päť nových tajomstiev, ktoré nazval "tajomstvá svetla" alebo "žiarivé tajomstvá". v skutočnosti celé Kristovo tajomstvo je svetlom. On je "svetlom sveta" (Jn 8, 12), vysvetľuje Ján Pavol II. Predsa však tento rozmer sa osobitne vynára v rokoch jeho verejného života, keď ohlasoval Evanjelium Kráľovstva. Tajomstvom svetla je predovšetkým '''krst v Jordáne'''. Vtedy, keď Ježiš schádza do vody, on nevinný, ktorý sa stal "hriechom" za nás (por. 2 Kor 5, 21), otvárajú sa nebesia a Otcov hlas ho vyhlasuje za milovaného Syna (por. Mt 3, 17) a Duch Svätý zostupuje na neho, aby ho povolal do budúceho poslania. Tajomstvom svetla je '''počiatok zázrakov sa na svadbe v Káne''' (por. Jn 2, 1-12), keď Kristus na príhovor Panny Márie, prvej z veriacich, premenil vodu na víno, a tak otvára srdcia učeníkov k viere. Tajomstvom svetla je Ježišovo '''ohlasovanie Božieho kráľovstva a výzva k obráteniu''' (por Mk 1, 15), keď odpúšťa hriechy tým, ktorí sa približujú k nemu s dôverou (por. Mk 2, 3-13; Lk 7,47-48). Tajomstvom svetla v jeho plnom zmysle je ďalej '''premenenie, ktoré sa podľa tradície sa udialo na hore Tábor'''. Božia Chvála ožiarila Kristovu tvár, keď Otec vyzýva učeníkov, ktorí boli unesení údivom, aby ho počúvali (por. Lk 9, 35). Tajomstvom svetla je nakoniec '''ustanovenie Eucharistie''', v ktorej Kristus so svojim Telom a Krvou pod spôsobmi chleba a vína stáva sa pokrmom, kde daruje "až do konca" svedectvo svojej lásky k ľuďom (por. Jn 13, 1). V týchto tajomstvách, s výnimkou svadby v Káne, prítomnosť Panny Márie zostáva ukrytá v úzadí, upozorňuje vo svojom liste Svätý Otec. Predsa však úloha, akú plní v Káne, určitým spôsobom sa ukazuje na celej ceste Ježiša. Stáva sa veľkým materinským napomenutím, ktoré dáva Cirkvi všetkých čias: "Urobte všetko, čo vám povie" (Jn 2, 5). Je to napomenutie, ktoré dobre uvádza Kristove slová a znamenia v čase jeho verejného účinkovania, a tak vytvára mariánske pozadie pre všetky "tajomstiev svetla". Toto nečakané ale múdre začlenenie nových tajomstiev (Svätý Otec odporúča modliť sa ich vo štvrtok) do tradičnej modlitby ruženca je určené na pomoc pri obnovení záujmu modliť sa túto modlitbu kresťanskej duchovnosti. Je úvodom do hĺbok Ježišovho Srdca, ktoré je priepasťou radosti, svetla, bolesti a slávy. ==RUŽE PRE PANNU MÁRIU== Keďže nie sme Ježišovými prvými učeníkmi, ani prvými ctiteľmi jeho Matky, vráťme sa v krátkosti do minulosti, aby sme sa pozreli na pôvod a časti dnešného svätého ruženca. TROCHU Z HISTÓRIE... ZRNKÁ Zrnká, z ktorých sa postupne ruženec vyvinul, pochádzajú z XII. a XIII. storočia Sú najmä plodom mariánskej úcty mníchov cisterciánov. Ich život je rozdelený medzi náboženský kult a manuálnu prácu. Pri práci na poli im pomáhali nádenníci. S rehoľníkmi ich spájala práca a pri telesnej námahe im pomáhala recitovaná modlitba a chvály. Modlitba preto musela byť jednoduchá, opakujúca sa, lebo slúžila ako zvuková opora ľuďom, čo takmer nevedeli čítať ani písať. Týmito najjednoduchšími modlitbami boli Otčenáš, Zdravas´ a Verím v Boha. Všetci tieto modlitby vedeli naspamäť a mohli ich recitovať v kostole a aj pri práci alebo na ceste. ŠÍRENIE RUŽENCA Zaslúžili sa o to žobravé rády, najmä dominikáni, ktorí boli poslaní kázať a slúžiť ľuďom Slovom na obrátenie ich sŕdc. Žiadaným ovocím ich práce bolo pokánie a modlitba. Potrebovali jednoduchú modlitbu, vhodnú na opakovanie, aby sa ju mohli modliť všetci, kedykoľvek a kdekoľvek, modlitbu vhodnú pre každú kultúru, ktorá človeka zaujme, otvorí mu jazyk a pomôže mu rozjímať. MODLITBA VŠETKÝCH Ruženec sa čoskoro stal modlitbou všetkých - vladárov, žobrákov, učencov aj nevzdelaných. Rozšíril sa najmä v časoch strachu pred smrťou pri more, hlade a vojnách. Všetci pápeži od Pia V. po Pavla VI. žiadali túto modlitbu, najmä v ťažkých časoch, keď dejiny pochovali každú nádej na lepší život. RUŽENEC - VENIEC Z RUŽÍ - KORUNKA Z RUŽÍ Nevie sa, kto prvý premenil modlitby Zdravas´ Mária ako ruže do venca, do tvaru korunky ruží pre Matku Pána. Bezpochyby to bola poetická duša. Podľa názvu ruženec vieme, že ide o stretnutie s Matkou Pána, ktoré nikdy nemôže byť povinnosťou, záväzkom, nudnou záležitosťou, zastaralú zbožnosť. Nie, ide o ponúknutie venca z ruží, kde ruža znamená zdvorilosť, náklonnosť, lásku, úctu, dar, uznanie a vďačnosť voči našej Matke a Matke Pána. TELO, KTORÉ SA MODLÍ Ružencom je vlastne osoba - telo, ktoré sa modlí, či na kolenách alebo posediačky, v zamestnaní alebo v domácnosti, na ceste, pri šoférovaní alebo pri ceste električkou. Sú to slová vyslovované, opakované z pamäti, znovu vyslovované, odvíjajúce sa aj napriek rozptýleniam ako ideme mestom a vyhýbame sa autám, alebo keď s námahou obrábame polia, alebo keď obdivujeme prírodu alebo na dovolenke stúpame do kopca a Zdravas´Mária nám ukazuje smer, alebo pri mori, keď Zdravas´ Mária znie v súzvuku s prívalom vody. Niekedy je náš ruženec plný roztržitých myšlienok, potom je zase hlbokým sústredením, alebo niekedy sme iba okúzlení rytmom Zdravas´u až do úžasu a radosti. V dnešnej civilizácii je ruženec utišujúcim prostriedkom, znovu rodí pokoj.Duša zaklieštená v tele sa pomaly pomalyčky otvára a uvoľňuje. Prichádza pokoj. DUŠA, KTORÁ SA MODLÍ Osoba - duša sa z toho teší. Teší sa, že v myšlienkach, aj keď roztržitých, dozrievajú plány, riešia sa problémy a dlho hľadaná pravda sa otvára vo svojej nádhere. Modlitba ruženca pomáha skutočne a v plnosti sa vyprázdniť Bohu, otvoriť sa Bohu, ponúknuť mu voľný čas, aby ho Boh naplnil. Keď duša sa vyprázdni, môže prijímať, žiť a tešiť sa z jeho prítomnosti. Taký je postup ružencov, dňami, mesiacmi a rokmi ich pravidelným opakovaním nás pomaly unášajú, aby sme ako pozorovatelia - účastníci stotožnili s tajomstvami spásy. KTO SA MODLÍ, JE VERIACI Modlitba ruženca je rozjímaním. Nie meditáciou. Meditácia vyžaduje ticho a koncentráciu, aby pravda a hodnoty prenikli myseľ. Tajomstvá ruženca nehovoria o pravde alebo čnostiach, ale sú spomienkou historických faktov spásy. Tieto sa sa naplnili v Otcovi, ktorý poslal Syna, zrodeného zo ženy, aby vyslobodil svojich bratov a priviedol ich k adoptívnemu synovstvu. A posiela Synovho Ducha, ktorý v nás volá Abba, Otče (Gal 4, 4s). "V prvom tajomstve rozjímame o..." Ružencom rozjímame o faktoch, scénach, príbehoch, ktoré nám prichádzajú na myseľ. Stávame sa účastníkmi a divákmi ich diania, pretože tajomným spôsobom sú v nás prítomné od nášho krstu v smrť a zmŕtvychvstanie Ježiša Krista (Rim 6, 3). To je pamiatka, ktorá nás kladie vedľa a do spoločenstva osôb, ktoré sa zaslúžili o našu spásu a dali základ našej nádeje. VÝNIMOČNÁ MODLITBA Ruženec je modlitba, ktorá vytvorila a sformovala generácie veriacich. Je modlitbou za živých aj mŕtvych. Je modlitbou núdznych, ktorí do nej s dôverou vkladajú všetky súženia prítomné i budúce, je modlitbou bohatých a vzdelaných, laikov, biskupov a kňazov, je odporúčaná pápežmi aspoň pol tisícročia a modli sa ju v celom katolíckom svete. Všetci sú združení ako Boží úbožiaci, ktorí v sebe nemajú aroganciu voči Bohu ani Božej Matke. (Voľne preložené z publikácie Ruženec od Serafína Zardoniho) ---- {{Licencia Medžugorie}},č. 147, 163, 166, 171. {{Výhonok modlitby}} 1909 4153 2005-10-22T17:12:29Z Mireksoteria 23 * Tento článok pôvodne čerpal zo zdroja: [http://www.medzugorie.sk/pages/index_echo.htm Medžugorské ozveny] 1910 4197 2005-10-22T22:16:45Z Mireksoteria 23 ==Sila požehnania == od Jeleny Vasiljovej Hebrejské slovo beraka, požehnanie, pochádza od slova barak, ktoré má viac významov. Znamená najmä požehnávať a chváliť, zriedkavejšie kľaknúť si, niekedy ale jednoducho pozdraviť niekoho. Vo všeobecnosti zmysel požehnania v Starom zákone spočíva v obdarovaní niekoho dobrami moci, úspechu, prosperity, plodnosti a dlhého života. Požehnávaním sa teda zvoláva hojnosť a plnosť života na niekoho: mohlo sa stať aj naopak ako Michol, dcére Šaula, ktorá pretože podcenila požehnanie Dávida, ktorý požehnával jej rodinu, bola zasiahnutá neplodnosťou /2Sam 6,2/. Je to vždy Boh, ktorý disponuje plnosťou života a ktorý ho dáva, požehnávať v Starom zákone, znamenalo predovšetkým zvolávať /vzývať/ prítomnosť Boha na niekoho, ako to bolo za Mojžiša a Árona. Toto požehnanie sa ešte používa v Cirkvi, tak ako nasleduje: „Takto budete požehnávať synov Izraela: budete im hovoriť: Večný nech ťa žehná a ochraňuje ťa! Večný nech rozžiari svoju tvár nad tebou a je ti útočiskom! Večný nech obráti svoju tvár na teba a dá ti pokoj! Tak dajú moje meno na synov Izraela a ich požehnám“ (Num 6, 23-27). Preto je to len jeho meno, v ktorom sa požehnáva. Boh je jediným prameňom požehnávania (Gen 12). On je prameňom plnosti života, ktorý ytryskuje z dvoch atribútov, pre ktoré Boh požehnával v Starom zákone, ktorými sú milosrdenstvo a vernosť. Vernosť bola daná v prísľube danom v zmluve, ktorú Boh urobil s vyvoleným ľudom (Deut 7, 12). Zmluva je základným kľúčom pre pochopenie požehnania (Ez 34, 25-26) tým, že prísaha, ktorá je daná, jednak Bohom, jednak človekom, má tieto následky: k poslušnosti je viazané požehnanie človekovi zo strany Boha a prekliatie v opačnom prípade. To sú život a smrť: „Za svedkov proti vám volám nebo a zem: Predložil som vám život i smrť, požehnanie i kliatbu! Vyvoľ si život, aby si zostal na žive ty aj tvoje potomstvo, keď budeš milovať Pána, svojho Boha, a poslušne a verne sa vinúť k nemu; lebo pre teba to znamená život a dlhodobé prebývanie v krajine, o ktorej prisahal Pán, tvoj Boh, Abrahámovi, Izákovi a Jakubovi, že im ju dá“ (Deut 30,19-20). A v tomto svetle sa nám predstavuje aj nový prísľub, Nová zmluva. Ježiš sám je dôkazom tohto starého prísľubu, ustanovuje novú zmluvu, je ňou jeho kríž, nový strom života, v ktorom je zničená kliatba smrti a je v ňom potvrdené požehnanie života. Je to práve jeho telo, teda Eucharistia, ktorá nám dáva večný život. Našou odpoveďou na toto požehnanie je požehnávať Boha. Pre upresnenie, okrem prijatia dobrodenia a byť požehnanými, požehnávať bolo tiež spôsobom, ako vyjadriť uznanie osobe, ktorá sprostredkúva dobrá. Preto požehnávať Boha je kľúčovým vzťahom k Bohu, základom nášho kultu a práve takými slovami začína eucharistická liturgia, požehnávajúc: požehnaný si Ty, Pane. Liturgia potom pokračuje pripomínaním požehnávania Boha, začínajúc od stvorenia pokračujúc rôznymi etapami histórie spásy, a svoje vyvrcholenie má v ustanovení Eucharistie ako znaku novej zmluvy. Premenenie Eucharistie je rezervované služobníkovi kultu, ktorý má zvláštnu moc k premeneniu ako vrcholu požehnania. V každom prípade každý, kto sa premenenia zúčastňuje, ponúka seba samého a vlastné dobrá Bohu ako osobnú obetu a ako zrieknutie sa vlastného uspokojenia. Pred týmto tajomstvom obráťme sa na Máriu, požehnanú každým požehnaním, požehnanú medzi ženami (Lk 1, 42), na tú, ktorá ako prvá medzi stvoreniami žila blahoslavenstvá, aby sme mohli pochopiť jej želanie k nám, byť s ňou v nebi, večnej blaženosti Najsvätejšej Trojice. ==Svedectvo Terézie Neumanovej== Nech nás inšpirujú slová, ktoré povedal Ježiš Terézii Neumanovej, stigmatizovanej Nemke, ktorá žila iba z Eucharistie "Drahá dcéra, chcem ťa naučiť, aby si s vrúcnosťou prijímala moje požehnanie. Snaž sa pochopiť, že keď prijímaš požehnanie môjho kňaza, deje sa čosi veľkého. Požehnanie je záplava mojej Božskej Svätosti. Otvor svoju dušu a dovoľ, aby sa stala svätou skrz moje požehnanie. Je to nebeská rosa pre dušu, cez ktorú všetko čo sa udeje, môže byť užitočné. Cez silu požehnania som dal kňazom moc otvoriť poklad môjho Srdca a vyliať dážď milostí na duše. Keď kňaz požehnáva, to Ja dávam požehnanie. Vtedy plynie nekonečný prúd milostí z môjho Najsvätejšieho Srdca k duši, až kým ju úplne nenaplní. Maj vždy otvorené srdce, aby si nestratila dobrodenie požehnania. Skrz moje požehnanie dostávaš milosť lásky a pomoci pre dušu a pre telo. Moje sväté požehnanie zahŕňa v sebe všetku pomoc, ktorá je potrebná pre ľudstvo. Cez neho dostávaš silu a túžbu hľadať dobro, vyhýbať sa zlu, tešiť sa z ochrany mojich detí proti mocnostiam tmy. Je to veľké vyznamenanie, keď ti je udeľované požehnanie. Nemôžeš dostatočne pochopiť, koľko milosrdenstva cez neho dostávaš. Dbaj o to, aby si nikdy neprijímala požehnanie povrchne, alebo v roztržitosti, ale s celou a úplnou pozornosťou. Pred prijatím požehnania si chudobná, po jeho prijatí si bohatá. Zarmucuje ma, že požehnanie Cirkvi je tak málo cenené a len zriedka prijímané. Dobrá vôľa je cez neho posilňovaná, podujatia dostanú moju osobitnú starostlivosť, slabosť je prekonávaná mojou silou. Myšlienky sú zduchovnené, a všetky zlé vplyvy neutralizované. Moje požehnanie dostalo odo Mňa bezhraničnú silu: táto pochádza z nekonečnej lásky môjho Najsvätejšieho Srdca. Čím väčšia je horlivosť s akou je moje požehnanie dávané a prijímané, tým väčší je jeho účinok. Či ide o požehnanie dieťaťa, alebo o požehnanie celého sveta, požehnanie má väčšiu hodnotu ako tisíc svetov. Uvažuj, že Boh je nesmierny, nesmierne veľký. Aké malé sú veci v porovnaní s Ním! Je to rovnaké, či požehnanie príjme iba jeden človek, alebo mnohí. Na tom nezáleží, lebo Ja dávam každému podľa miery jeho viery. A pretože som nekonečne bohatý, je vám dávané bez miery. Tvoja nádej nikdy nie je príliš veľká, všetko prekoná i tie tvoje najhlbšie očakávania! Dcéra moja, chráň kňaza, ktorý udeľuje požehnanie. Vysoko si váž požehnané veci, tak sa budeš páčiť Mne, tvojmu Bohu. Zakaždým keď si prijala požehnanie, si užšie spojená so Mnou, opäť posvätená, uzdravená a chránená láskou môjho Najsvätejšieho Srdca. Často držím v skrytosti účinky môjho požehnania, aby boli známe iba vo večnosti. Často sa zdá, že požehnanie nemá účinok, avšak jeho vplyv je zázračný. Aj účinky zdanlivo neúrodné, sú dobrodením, dosiahnutým cez sväté požehnanie. Toto sú tajomstvá mojej Prozreteľnosti, ktoré nechcem zverejňovať. Moje požehnania mnohokrát plodia účinky duši neznáme. Maj preto veľkú dôveru v toto vyliatie môjho Srdca a vážne rozmýšľaj o tejto láskavosti (ktorej zdanlivé účinky sú pred tebou skryté). Prijímaj sväté požehnanie s úprimným srdcom, lebo jeho milosti vojdú iba do poníženého srdca! Prijímaj ho s ochotou a s úmyslom stať sa lepšou. Vtedy prenikne do hĺbky tvojho srdca a splodí svoje účinky. Buď dcérou požehnania a vtedy ty sama budeš požehnaním pre iných." ---- {{Licencia Medžugorie}},č. 147, 163. {{Výhonok modlitby}} 1911 4198 2005-10-22T22:23:02Z Mireksoteria 23 ==Uctievanie Božského Srdca== V mnohých kultúrach symbolizuje srdce živé centrum osoby, miesto, kde komplexne splývajú myšlienkové, citové a existenčné prejavy človeka. Pretože kresťanstvo ako také nepredstavuje iba doktrínu, ale je skutočným stretnutím s Ježišom Kristom, Srdce Ježišovo v ňom symbolizuje prameň našej viery, z ktorého vytryskujú city, pôsobenie, kríž. Ježišova láska nie je iba symbolická ani odlúčená, ale vrelá, nežná. Ježišovo Srdce skutočne zažilo pocity radosti, obdivu, priateľstva, bolesti, trpkosti, najmä však milosrdenstva. Uctievanie Božského Srdca nemá pôvod v súkromných zjaveniach, i keď tieto prispeli k jeho šíreniu, ale má korene v biblickom zjavení a v tradícii Cirkvi. Už od počiatku sa biblický Boh prejavuje ako Ten ktorý je, ktorý je prítomný vedľa svojho ľudu. Vplieta sa do dejín, ktoré pozostávajú z lásky, nevernosti, odpustenia, uzmierenia. Písmo často obsahuje úžasné stránky, ktoré ospevujú Božiu lásku k ľuďom. Túto lásku však nepredstavuje symbolika srdca, pretože v biblickej mentalite hebrejský výraz leblebab, ktorý prekladáme ako srdce, neznamená cit, ale vôľu. Ten istý výraz: "človek tvrdého srdca" neznamená zlého človeka, ale označuje hlúpeho, tvrdošijného človeka. Aj grécky výraz kardia bol cirkevnými otcami (III. - IV. stor.) chápaný skôr v zmysle intelektualistickom a nie citovom, a ovplyvnil grécku, najmä platonickú filozofiu, ktorá zaznamenala značný problém, keď mala pripísať ľudské vlastnosti tomu, čo je Božie. Prvé formy uctievania Božského Srdca sa zrodili v XII. storočí, okolo rádov benediktínskeho (najmä medzi žiakmi svätého Bernarda) a františkánskeho, (hlavne z pričinenia svätého Bonaventuru). V šestnástom storočí jezuiti priniesli toto uctievanie do misií. Bolo to však najmä prostredníctvom sv. Margity maria Alacoque (1648 - 1690), ktorá mala osobitné zjavenia od Pána, takže jej pričinením sa tento kult široko rozšíril: Ježiš jej ukázal svoje Srdce, ktoré tak veľmi miluje ľudí a väčšinou dostáva od nich iba nevďačnosť a urážky a žiadal, aby bol ustanovený osobitný odčiňujúci sviatok, na česť jeho Srdca Toto uctievanie malo prvé oficiálne limitované uznanie Cirkvi v r. 1765 pápežom Klementom XIII. ale kult sa rozšíril do celej Cirkvi až za pápeža Pia IX. (ktorý bude vyhlásený za svätého). Medzi najvýznamnejšie učiteľské dokumenty patrí encyklika Haurietis aquas (Pius XII., 1956). Je to kompletný dokument doktríny týkajúcej sa kultu Božského Srdca. Táto encyklika ho definitívne zbavuje polemických pozostatkov jansenistov zo šestnásteho storočia, ktorí z doktrinálnych dôvodov odmietali kult Božského Srdca, lebo ho považovali za príliš ľudskú stránku Ježiša. Podľa encykliky, príjemcom kultu Božského Srdca je sám Ježiš. Jeho Srdce je prirodzeným symbolom jeho lásky a celého citového života, t.j. jeho lásky k Otcovi a k ľuďom. Dnes úcta k Božskému Srdcu, tak ako mnohé iné praktiky ľudovej zbožnosti, je na ústupe. Je to snáď zapríčinené citovým prejavom príliš poznačeným duchom pokánia. Na druhej strane Božské Srdce nás posmeľuje priblížiť sa k Božiemu milosrdenstvu v akejkoľvek životnej situácii. Predovšetkým nám môže pomôcť opäť získať osobnú tvár Boha, modlitbu ako dialóg, zrelý vzťah k nemu, ktorý prevyšuje obraz viery, ako súhrn morálnych noriem ktoré sa majú rešpektovať a modlitbu, ako súhrn formúl, ktoré treba odriekať. Mnohí kresťania zostávajú dezorientovaní voči riziku súčasného náboženského synkretizmu, ktorý kladie na rovnakú rovinu rôzne náboženstvá, vzájomne ich zmiešava, vytvárajúc obraz boha "rovnakého" pre všetkých, boha všeobecného a neosobného. Ľahko sa stáva, že prvé prikázanie (miluj Boha z celého srdca) nežijú, lebo je ťažké milovať niekoho, koho osobne nepoznáme, alebo s ním nemáme skúsenosť. Orientujú sa teda na druhé prikázanie (miluj blížneho), ktoré často namiesto každodennej lásky, sa vysvetľuje ako neľahký cirkevný aktivizmus. Kult Božského Srdca nám pomáha usporiadať naše aktivity, pripomínajúc, že jedine Boh nám môže pomôcť žiť a opravdivo milovať nášho blížneho, ktorý nie je vždy ten najvľúdnejší. Dôvernosť, ktorá sa rodí z modlitby, nám pripomína, že naše skutky sú síce dôležité, ale to čo nás spasí je Božia láska, jedine Božia láska k nám. ==Encyklika o kulte k Ježišovmu Srdcu: Haurietis aquas== Pápež Pius XII. v roku 1956 pri príležitosti stého výročia sviatku Najsvätejšieho Srdca Ježišovho, ustanoveného Piom IX., napísal nádhernú encykliku o kulte k Ježišovmu Srdcu s názvom v latinčine Haurietis aquas. Je to titul, ktorý má svoj pôvod v knihe proroka Izaiáša, kde svätý pisateľ prorokuje, že Srdce Ježišovo sa stane prameňom lásky: „Budete čerpať s radosťou vody z prameňov spásy“ (Iz 12, 13). Metafora vody tu prorokom použitá je symbolom Ducha Svätého, pravej lásky Kristovej, ktorou - ako Boh - miluje vo vnútri Trojice. Súčasne sa láska vylieva na celé ľudstvo - t. j. jeho Svätý Duch je darovaný Cirkvi - tak ako hovorí sv. Pavol Rimanom: “Láska Božia je rozliata v našich srdciach skrz Ducha Svätého, ktorého sme dostali.“(Rim 5, 5). A tak, cez dvojakú prirodzenosť Krista jeho láska je súčasne ľudská a božská a je oporným bodom sviatku Najsvätejšieho Srdca Ježišovho. Encyklika zdôrazňuje, že božská láska je skutočná láska a že vždy sprevádzala dejiny toho ľudu, v ktorom Boh písal svoje zákony. S týmto ľudom Boh ustanovil početné zmluvy lásky, dokonca aj keď tento istý ľud ich dosť často porušil svojou nevernosťou. Tento ľud sa však mal iba kajať a Boh obnovil svoju zmluvu s nimi v ešte silnejšom spojení lásky ako je to jasne napísané u proroka Ozeáša: „Keď bol Izrael mladý, miloval som ho a z Egypta som povolal svojho syna. A ja som vodil Efraima, vzal som si ich na ramená, no nezbadali, že ich opatrujem. Povrazmi ľudskosti som ich tiahol, lanami lásky. Vyhojím ich poranenia, milovať ich budem vďačne. Budem Izraelu ako rosa; prekvitať bude ako ľalia a zapustí korene sťa Libanon“ (Oz 11, 1.3-4; 14, 5-6). Vrcholným vyjadrením božej lásky je láskyplné vtelenie a utrpenie Božieho Syna, ktoré robia lásku dokonale ľudskou, naplnenou všetkými ľudskými citmi. Tak sa Ježišovo Srdce stáva vrcholným príkladom lásky a útechy pre nás ľudí, ako to uvádza sv. Augustín: “Pán Ježiš prijíma tieto city krehkej ľudskej prirodzenosti, s cieľom ponúknuť seba samého svojmu telu, ktorým je Cirkev, model, ktorý treba napodobňovať. Tak ak niekto pod tlakom ľudských pokušení upadne do smútku a utrpenia, pre toto nebude zbavený vplyvu jeho milosti; pochopí, že také zármutky nie sú hriechy, ale sú príznaky ľudského utrpenia.“ Táto citlivá láska má vrchol na kríži, kde je Srdce Ježišovo prebodnuté mečom a stáva sa tak vrcholným dôkazom jeho neviditeľnej rany lásky (str. 1081). Svätý Otec hovorí o treťom aspekte lásky „ktorou Kristus miluje Otca a ľudstvo, ktorým je horiace milosrdenstvo rozliate v jeho duši a vytvára vzácnu schopnosť ľudskej vôle a osvecuje činy dvojakým blaženým poznaním, v ktorom sú skryté všetky poklady múdrosti a poznania (cit. Kol 2, 3). Ježišovo Srdce je pre nás prameňom každého poznania alebo tým mystickým rebríkom pre výstup do objatia Boha, je bohaté na dary ako Eucharistia, utrpenie a smrť, jeho najsvätejšiu Matku, kňazstvo, založenie Cirkvi, vyliatie Ducha Svätého na apoštolov a veriacich. V týchto všetkých dielach máme meditovať s dušou plnou lásky a búšiaci na jeho Srdce, s ktorým akoby meral momenty času svojej pozemskej púte až k najvyššiemu momentu v ktorom hovorí: „Dokonané je“(Jn 19, 30). Vtedy, búšenie jeho Srdca sa zastaví a jeho nežná láska zostane akoby zadržaná do momentu slávneho vzkriesenia. Opätovným zjednotením duše víťazného Vykupiteľa nad smrťou so svojím osláveným telom najsvätejšie Srdce opäť začne búšiť pravidelne a odvtedy nikdy neprestalo a neprestane vyjadrovať rytmus, ktorý sa stal už navždy pokojným a neochvejným, trojitú lásku, ktorá spája Božieho Syna so svojím nebeským Otcom a s celým ľudským spoločenstvom, ktorému je plným právom Mystickou hlavou“ (s. 1065). Zverme sa teda Máriinmu Nepoškvrnenému Srdcu, ktoré búšilo synchronizovane s Ježišovým Srdcom v jej lone, aby sme aj my, zjednotení s ich rytmom, mohli neustále sa zúčastňovať na tomto večnom dýchaní Ducha Svätého, milujúc s Ním v Najsvätejšej Trojici. (J. V.) ---- {{Licencia Medžugorie}}, č. 150, 164. {{Výhonok modlitby}} 1912 4157 2005-10-22T17:55:16Z Mireksoteria 23 V roku Veľkého jubilea 2000 bola ako prvá kanonizovaná sestra Faustína Kowalská, ponížená dcéra poľského národa, veľká apoštolka Božieho milosrdenstva. Sestra Faustína sa narodila v r. 1905 a zomrela v r.1938 v kláštore Kongregácie sestier Matky Božieho Milosrdenstva. V kláštore viedla tichý, pracovitý život. plný modlitby a obety. Dostala mnoho nadprirodzených darov ako sú zjavenia, videnia (dar stigmatizácie a prorokovania). Tieto veľké dary boli však sprevádzané aj veľkým utrpením. Tejto skromnej, neznámej žene, bez akéhokoľvek osobitného vedenia, ktorá pracovala ako kuchárka, záhradníčka, vrátnička, Ježiš zveril svoje posolstvo pre naše storočie slovami, ktoré budia úžas: "V Starom zákone Boh Otec poslal môjmu ľudu prorokov za sprievodu bleskov. Dnes celému ľudstvu posielam teba ako moje milosrdenstvo. Nechcem trestať ubolené ľudstvo, ale ho chcem uzdraviť, privinúc ho na svoje milosrdné Srdce... Dcéra moja, neprestaň ohlasovať moje milosrdenstvo... Hovor o ňom celému svetu..." a ona hovorila. Jej posolstvo obsahuje tri úlohy: # Poznať a vyhlasovať pravdu o milosrdnej Božej láske zjavenej plným spôsobom v ukrižovanom a zmŕtvychvstalom Kristovi. # Usilovať sa o kresťanskú dokonalosť na ceste dôvery v Boha ("Ježišu, v teba dôverujem") a o milosrdenstvo voči blížnemu. # Úpenlivo vyprosovať Božie milosrdenstvo pre svet, i skrz nové formy kultu: #*uctievanie obrazu Milosrdného Ježiša, #*uctievanie sviatku Božieho milosrdenstva, #*modlitba korunky (ruženca) k Božiemu milosrdenstvu, #*modlitba v hodine Milosrdenstva, t.j. v hodine Kristovej agónie na kríži. Sestra Faustína ohlasovala posolstvo Milosrdenstva, dávajúc príklad úplnej dôvery v Boha, neustále zachovávajúc postoj účinnej lásky k blížnemu. V kanonizačnej homílii Svätý Otec oznámil, že odteraz sa v celej Cirkvi bude "druhá nedeľa po Veľkej noci nazývať nedeľa Božieho milosrdenstva". a dodal: Kristus nás naučil, že človek nielen prijíma a prežíva Božie milosrdenstvo, ale je pozývaný, aby ho používal aj voči iným: Blahoslavení milosrdní, lebo oni nájdu milosrdenstvo. Potom nám ukázal mnohoraké cesty milosrdenstva. On nielenže odpúšťa hriechy, ale vychádza v ústrety všetkým ľudským potrebám. Ježiš sa sklonil nad každou materiálnou a duchovnou ľudskou biedou". Touto kanonizáciou chcel Svätý Otec predniesť veľmi dôležité posolstvo pre nové tisícročie: "Prinášam ho všetkým ľuďom, aby sa naučili stále lepšie poznávať opravdivú Božiu tvár a skutočnú tvár svojich bratov." Zjavenia sestry Faustíny sú súkromné. Nepridávajú nič nového k pravdám viery raz prevždy ohlasovaným apoštolmi. Bezpochyby sú však znamením, že charizmy v Cirkvi nezhasli a že Duch Svätý môže aj v našich dňoch udeliť vybraným osobám osobitné dary. Osobitným zásahom Boh chce, aby sa určitá pravda viery zjavila v novom svetle a účinnejšie hovorila k ľuďom. Vyzdvihnutím sestry Faustíny na piedestál svätých a vyhlásením druhej veľkonočnej nedele ako nedele Božieho milosrdenstva, Svätý Otec zdôraznil dôležitosť súkromných zjavení pre život Cirkvi aj v našich dňoch. fra Leonard Orec´ ---- {{Licencia Medžugorie}}, č. 150. * [http://www.faustinum.pl Združenie apoštolov Božieho milosrdenstva - internetové stránky.] {{Výhonok modlitby}} 1913 4243 2005-10-24T08:06:53Z Mireksoteria 23 ==Dokument: Dominus Jesus== '''Je Ježiš Kristus jedinou cestou ku spáse?''' Toto je otázka, ktorá sa stala v poslednom desaťročí dvadsiateho storočia predmetom živých teologických diskusií. Dňa 5. septembra 2000 predložila Kongregácia pre náuku viery dokument ''Dominus Jesus'' v ktorom sa dotýka riešenia tejto otázky. Ide tu o deklaráciu, čiže o vyhlásenie, ktoré nezakladá nové doktríny, ale zdôrazňuje iba to, čo už v minulosti potvrdzoval učiteľský úrad Cirkvi. Nakoľko sa tu jedná o doktrinálny dokument vyslovene schválený pápežom, má teda všeobecnú autoritu a každý veriaci ho má prijímať "s vierou". ===Obsah dokumentu=== Deklarácia opätovne predkladá tradičné katolícke učenie (doktrínu), ktoré prehlasuje: Plné a definitívne zjavenie Ježiša Krista (č. 5 - 8). * Toto tvrdenie '''odporuje téze''', ktorá podporuje obmedzený a nedokonalý charakter kresťanského zjavenia a ktoré má byť doplnené inými náboženstvami. Božie tajomstvo teda nie je iba znakom kresťanstva, ale rovnako je prítomné aj v iných náboženstvách. Dominus Jesus odmieta tieto pozície ako protikladné učeniu Cirkvi a tvrdí, že '''jedine v Kristovi je plnosť Božieho tajomstva''': Ježiš Kristus nemôže byť považovaný iba za jednu z mnohých tvárí prijatých Bohom v dejinách ľudstva. Jedinečnosť a univerzálnosť Kristovej spásy: všetci sú spasení iba Ježišom Kristom, v tajomstve Najsvätejšej Trojice. Aj veriaci iných náboženstiev sú spasení skrze Ježiša, i keď nie sú si toho vedomí a nemajú na tom zásluhu ani kultové činy, prítomné v jednotlivých náboženstvách. Kristova Cirkev existuje v katolíckej Cirkvi, spravovanej Petrovým nástupcom a biskupmi, ktorí ju spravujú spoločne s ním. Kresťanské Cirkvi, i keď nie sú v dokonalom spoločenstve s katolíckou Cirkvou, zostávajú s ňou spojené skrz úzke zväzky, ako je apoštolská následnosť a platná Eucharistia a sú pravými partikulárnymi cirkvami. Preto aj v týchto cirkvách je prítomná Kristova Cirkev a pôsobí v nich. Toto platí pre ortodoxnú cirkev. Avšak anglikáni a protestanti, ktorí nezachovali platný episkopát a pravú a úplnú podstatu eucharistického tajomstva, nie sú cirkvami v pravom zmysle. Tí, čo boli pokrstení v týchto komunitách, sú však krstom privtelení ku Kristovi a preto sú v istom spojení, i keď nedokonalom, s Cirkvou (č.17). Pre nekresťanov je Kristova spása prístupná z moci milosti, ktorá i keď má s Cirkvou tajomný vzťah, formálne ich do nej nezapočítava (č.20). ===Zdôvodnenie dokumentu=== Cirkev zdôrazňuje niektoré pravdy viery, reagujúc na isté mylné teologické pozície, ktoré sa stále viac rozširujú v katolíckom svete. Ide najmä o teológiu náboženského pluralizmu, ktorá považuje kresťanské zjavenie za rovné iným náboženstvám a v dôsledku toho znižuje osobu Krista na jedného zo spasiteľov a nie Spasiteľa, t.j. kladie ho na roveň iných "spasiteľov" (napr. Mohamedovi, Budhovi, Konfuciovi a i.) ktorí vo vatikánskom dokumente nie sú výslovne menovaní. V dôsledku toho sa upadá do náboženského relativizmu, keď všetky náboženstvá sa považujú za rovnaké. Samotný medzináboženský dialóg (s inými náboženstvami) ako aj ekumenický ( s inými kresťanskými vierovyznaniami) riskuje, že bude kompromitovaný, ak nemá jasné potvrdenie vlastnej identity. Cirkev uznáva, že predpoklad dialógu je rovnaká dôstojnosť osôb a rešpektovanie slobody svedomia, avšak nemôže prijať rovnosť jednotlivých doktrín. Kresťan je ako žobrák, ktorý hovorí inému žobrákovi, kde sa spolu môžu najesť. Kresťan vie, kde nájde chlieb, nie preto že by bol lepší ako iní, ale preto, lebo mu to bolo zjavené. Treba upresniť, že tento dokument vôbec nezastáva názor, že pre veriacich iných náboženstiev niet spásy. Tieto náboženstvá však samé o sebe nie sú spásonosné a nekresťanov iných náboženstiev rovnako spasil Kristus. Zostáva pre nás záhadou, akým spôsobom sa im oznamuje Kristova spása, pretože Slovo Božie i sviatosti sú im cudzie. II. vatikánsky koncil sa obmedzuje na tvrdenie že Boh dáva vedieť svojim spôsobom (č.21). ===Reakcie=== Kardinál Cassidy, zodpovedný za ekumenický odbor upresňuje, že text je adresovaný akademickému svetu a nie ekumenickému a medzináboženskému. Ide teda o interný dokument. Deklarácia však vzbudila rôzne kritické reakcie ako zo strany predstaviteľov iných náboženstiev, tak aj zo strany iných kresťanských vyznaní. Aj z katolíckej strany nechýbajú takí, čo prejavujú rozpaky, najmä pokiaľ ide o tón istých výrazov ekumenického dialógu, ktorý je sám osebe neobyčajne ťažký. Anglikáni a protestanti tu vidia spochybnené doterajšie ekumenické úspechy dosiahnuté za tieto roky dialógu, najmä pokiaľ ide o koncepciu Cirkvi, ktorá im je upieraná. Svätý Otec odpovedajúc na tieto obavy zdôraznil, že snaha katolíckej Cirkvi o ekumenický dialóg je neodvolateľná a 1. októbra počas Anjel Pána dodal, že deklarácia mu leží na srdci a vyjadruje rovnaký ekumenický zámer ako jeho encyklika Ut unum sint. ---- {{Licencia Medžugorie}}, č. 154. {{Výhonok dogmatiky}} 1914 5977 2006-05-13T00:20:35Z Alfaomega 76 /* Moje duchovné deti budú aj vašimi */ ==Exorcizmus a jeho rozlíšenie== Don Gabriele Amorth, známy exorcista pri Vatikáne, rozoberal na jednej konferencii pre kresťanov veľmi dôležitú otázku, najmä v tomto čase, keď tma a svetlo sa jasne stavajú proti sebe. Prejednávanú tému "Exorcismus a jeho rozlíšenie" možno zhrnúť do troch bodov ===Existencia démona=== Predovšetkým tu treba vymedziť problém existencie démona, diskutovaný mnohými teológmi - racionalistami, ktorí by chceli vysvetľovať existenciu satana iba ako mýtus, alebo všeobecne, ako symbol zla. Týchto teológov odkazujeme na výuku katechizmu katolíckej Cirkvi, keď na konci "Otčenáša" sa hovorí "ale zbav nás zlého". Pod výrazom "zlého" treba rozumieť osobu Zlého a nie zla vo všeobecnosti (Katechizmus kat. Cirkvi č.2851). Pápež Pavol VI. o satanovi povedal: Satan je zvrhlý a zhubný škodca ... nielen démon, ale hrozivá mnohorakosť. Satan je teda osoba, ba mnohorakosť osôb, ktorú tvoria tí anjeli, ktorí odmietli poslušnosť voči Bohu a stali sa z nich démoni, t.j. buriči a zatratenci. Na podporu tejto cirkevnej doktríny je vhodné vyhľadať si vo Svätom písme tie state, v ktorých vyniká existencia satana a je jasne vyjavená. Okrem toho možno pochopiť, že hovoriť o démonovi znamená nepriamo hovoriť o Kristovi, pretože Sväté písmo tvrdí, že Ježiš je Spasiteľ a prišiel na tento svet, aby nás zbavil moci Zlého. "Satan je slobodný, inteligentný a má v sebe ducha iniciatívy". ===Činnosť diabla=== Jeho hlavná činnosť, ktorú môžeme definovať ako bežnú, spočíva v pokúšaní človeka k zlému, v snahe oddialiť ho od Boha. Preto nestačí iba "veriť v Boha", ako v skutočnosti verí 90 % Talianov - ale je potrebné konať Božiu vôľu. "V mojich 45.000 exorcizmoch - rozpráva ironicky don Amorth - som nikdy nestretol diabla, ktorý by neveril v Boha. Viera neslúži na nič, ak nerobíme to, čo nám Boh prikazuje. (porov. Mt 7, 21) Tejto pokušiteľskej činnosti démona sme všetci vystavení, a to po celý život, práve tak, ako bol Ježiš a Mária. Je teda potrebné bdieť, vyhýbať sa príležitostiam k hriechu a najmä je treba modliť sa, pretože sami prehrávame boj so satanom, zatiaľ čo ho vyhrávame, ak sa v modlitbe spojíme s Kristom. Existuje ešte zvláštna satanova činnosť, t.j. osobitné, výnimočné obťažovanie. To sa často stáva našou vinou, ale aj vinou iných. Toto zlo môžeme klasifikovať podľa štyroch kategórií, i keď medzi exorcistami ešte neexistuje spoločný jazyk na opísanie týchto javov. * ovládnutie: diabol vstúpi do ľudského tela a prejavuje sa gestami a slovami. Tu je jasné,že sa satan nikdy nemôže zmocniť duše. *trýznenie: démon zasiahne osobu utrpením a zlom, pôsobiac na zdravie, medziľudské vzťahy a na prácu. Dá sa to veľmi ťažko rozlišovať, lebo tieto zlá často prichádzajú od satana nepriamym a nejasným spôsobom, takže sa zdá, že ich pôsobenie je prirodzené. Postihnuté osoby často nenájdu pochopenie ani u najvyšších cirkevných hodnostárov. Hľadajú teda pomoc u rozličných mágov a čarodejníkov. Problémy sa hromadia, lebo každá mágia čerpá z kráľovstva tmy. Je nerozumnou ilúziou myslieť si, že biela mágia, teoreticky dobre mienená, môže využívať moc zlého, aby privodila dobro a vylúčila zlo. Mágia je totiž vždy čierna, vždy zlá, i keď je predkladaná ako "dobrá". *znepokojenie: obťažovanie, ktoré zasiahne vnútorný pokoj a psychicko-citovú rovnováhu. Satan zaútočí, spôsobiac nepokoj, strach a vnútorné súženie. *zamorenie: Tu sa rozumie zlo, ktoré zasahuje veci a zvieratá. Katechizmus katolíckej Cirkvi hovorí, že exorcizmus možno vykonávať aj na veciach a v skutočnosti sa stáva, že niekedy je potrebné exorcizovať veci a miesta. Tieto osobitné zlá, ktoré však nikdy nemajú moc nad dušou, môžu zasiahnuť človeka zo štyroch príčin: a) z iniciatívy démona. Na základe slobody, ktorú Boh udelil stvoreniam, on sám toleruje, keď satan koná zle, i keď sa to nezhoduje z Božou vôľou. Nemáme to chápať ako zhovievavosť voči zlu, než ako bezprostredný Boží zásah. Dôvody tejto božskej vôle nám sčasti unikajú, vieme však, že Boh má moc premeniť zlo na dobro. Mnohí svätí boli postihnutí posadlosťou, trýznením, obťažovaním a očistili sa skrz zásluhy Pátra Pia, farára z Arsu, svätej Gemmy ...Nezabúdajme na hodnotu kríža. Satanské zlo, obetované ako obeť Bohu, má nesmiernu spasiteľskú silu. b) časté navštevovanie nebezpečných miest: mágov, vykladačov kariet, satanských skupín, špiritistických seansí. c) zotrvávanie v ťažkom hriechu. Časom svedomie "stvrdne" a zlo v nás zapustí hlboké korene. d) kúzlo býva najvšeobecnejšia príčina a týka sa až 90 % prípadov, pričom nezávisí od ľudí, ktorých zlo postihuje. "Kúzlo" znamená zlo, spôsobené mocou démona. Kto ho môže robiť? Nie každý, iba ten, kto je reálne v kontakte s diablom. Existujú rozličné formy kúzla: porobenie, puto, urieknutie. Za kúzlo je zodpovedný ten, kto ho prikazuje, alebo sa ním zaoberá. ===Moc, ktorú Kristus udelil Cirkvi, aby vyháňala satana=== Ježiš dal túto moc najprv dvanástim, potom 72 učeníkom, nakoniec ju rozšíril na všetkých veriacich slovami: Toto sú znamenia ktoré budú sprevádzať tých, čo uverili: v mojom mene budú vyháňať diabla (Mk 16, 17). Dnes však môže exorcizmus vykonávať iba kňaz oprávnený vlastným biskupom a s povolením miestneho biskupa. Avšak oslobodzujúce modlitby môže odriekať za seba a za iných každý veriaci, bez oprávnenia biskupa, ktorý nanajvýš môže zakázať verejnú formu alebo miesto, kde sa tieto modlitby konajú. Účelom týchto modlitieb je samotný exorcizmus, t.j. vyhnanie satana. Zatiaľ čo exorcizmus je oficiálna a verejná modlitba konaná v mene Cirkvi - a preto je účinnejšia - oslobodzujúca modlitba zostáva súkromnou modlitbou, ktorá v niektorých prípadoch môže priniesť významné výsledky. Za čias sv. Kataríny sa stávalo, že jej prinášali najťažšie prípady posadnutia. Katarína, hoci nebola kňazom, ale bola svätého života, dokázala ich oslobodiť. Rovnako aj sv. František, sv. Leopold Mandič a mnohí iní svätí, i keď neboli exorcistami, oslobodili mnohých diablom posadnutých. V hlavných líniách, moc vyháňať zlých duchov záleží od viery a od modlitby. ==Exorcizmus v dnešnej Cirkvi == Mnohokrát sme ho počuli povedať: „Hlavnou úlohou diabla je presvedčiť ľudí, že neexistuje!“ Páter Gabriele AMORTH, najznámejší exorcista, je zakladateľom a čestným predsedom Medzinárodného združenia exorcistov. S dlhou skúsenosťou v boji proti Zlému a nežnou a zanietenou láskou k Panne Márii hovorí: „Jej som sa zveril, keď som dostal svoje poslanie, prosiac ju, aby ma skryla pod svoj plášť, kde som si bol istý, že nájdem pevnú ochranu. Odvtedy som dostal mnoho vyhrážok zo strany diabla, avšak nikdy som neutrpel žiadne ublíženie.“ „Duch Svätý spravuje Cirkev, - potvrdzuje P. Amorth - brány pekelné ju nepremôžu. Je však pravdou, že aj Cirkev si musí uvedomiť, že peklo je skutočnosť, ktorá ohrozuje život veriacich, a teda musí urobiť správne opatrenia, aby chránila svoje deti.“ Žiaľ nie vždy je to tak. Je len veľmi málo úradne menovaných exorcistov, čo znamená, že klérus a biskupi neveria v diabla a neveria ani v moc, ktorú Ježiš dal na jeho vyhnanie. „Už tri storočia latinská Cirkev, na rozdiel od ortodoxnej cirkvi a iných protestantských vyznaní, takmer úplne zanechala exorcistické poslanie. Máme celé biskupstvá, ktoré sú proti exorcismu, tak, ako aj celé národy, kde exorcizmus neexistuje, napr. Rakúsko, Švajčiarsko, Španielsko, Portugalsko. Je to veľmi závažný nedostatok! Keď sa kňaz stane biskupom, stretne sa s článkom Kódexu kanonického práva, ktorý mu dáva úplnú autoritu menovať exorcistov. Minimum ktoré možno požadovať od každého biskupa je, aby aspoň raz asistoval pri exorcizme vzhľadom na to, že má prijať také dôležité rozhodnutie. Žiaľ, takmer nikdy sa to nestáva.“ Taká je bolestná, ale realistická pripomienka P. Amortha. Konštatovanie takej nevery medzi biskupmi sa dostalo aj do uší Jána Pavla II., ktorý poznamenal: „Kto neverí v diabla, neverí v evanjelium!“ Tento druh nevedomosti vo vnútri Cirkvi oslabuje účinok boja proti Zlému a otupuje zbrane, ktoré Cirkev už celé storočia má. To je prípad nového vydania Rituálu exorcizmu nedávno prezentovaného Konferenciou biskupov Talianska. P. Amorth vysvetľuje: Druhý vatikánsky koncil žiadal revíziu niektorých častí starého Rituálu. Bola potrebná iba korekcia, nie však jeho prepracovanie! V starom Rituáli boli modlitby, ktoré majú skúsenosť dvanástich storočí. Všetci exorcisti sme na skúšku, na prechodnú dobu, použili modlitby z nového Rituálu. Zistili sme, že sú úplne neúčinné.“ Požiadali sme P. Amortha, aby nám vysvetlil na niekoľkých príkladoch nedostatky nového Rituálu: „V bode 15 sa hovorí o prekliatí a o tom, ako sa pri ňom treba správať. Prekliatie je zlo zapríčinené inou osobou pomocou diabla. Môže byť spôsobené viacerými spôsobmi ako sú: porobenie, pobosorovanie, zarieknutie, vudú, macumba. Rímsky rituál vysvetľoval, ako mu treba čeliť. Nový rituál však tvrdí, že v týchto prípadoch je úplný zákaz konať exorcizmus, čo považujem za absurdné! „Prekliatie“ je dlhodobou a najčastejšou príčinou posadnutia a zla spôsobeného diablom najmenej v 90 percentách. Ako teda povedať exorcistom, aby nevykonávali túto činnosť! V bode 16 sa tvrdí, že exorcizmus sa nemá robiť, ak nie je istota, že diabol je prítomný. Avšak istotu že démon je prítomný máme až vtedy, keď robíme exorcizmus. Horeuvedené žiaľ nasvedčuje neskúsenosti a riskuje, že spôsobí škodu alebo nevyrieši škody spôsobené satanom. Je normálne, že sa v tomto bode spytujeme komisie, ktorá pracovala na novom Rituáli, či v nej boli prítomní experti, v tomto prípade exorcisti. Všetko nasvedčuje tomu, že nie. V tomto prípade sa samotná Cirkev postarala o priaznivý dopad situácie tým, že rozhodla nepoužiť nový Rituál a dala súhlas exorcistom, aby požiadali biskupa, aby mohli používať starý. To je spôsob, ako vyjsť v ústrety tým, čo sa snažia očistiť naše duše od jedovatého znečistenia. „Všetko by sa malo požehnávať a ochraňovať - dodáva P. Amorth - domy, školy, komunikačné prostriedky... Dnes však ochrana pred diablom už prakticky neexistuje. Neexistujú už ani modlitby proti nemu. Sám Ježiš nás však v Otčenáši naučil modlitbu oslobodenia: Zbav nás od Zlého, čiže zbav nás satana. Do taliančiny bola preložená chybným spôsobom a teraz sa modlí: „zbav nás zlého.“ Hovorí sa tu o všeobecnom zle, ktorého pôvod v podstate nepoznáme. Zlo, proti ktorému nás náš Pán, Ježiš Kristus, učil bojovať, je konkrétna osoba - je to satan“. ==Médiá a mágia == Masovokomunikačné prostriedky tzv. „médiá“ vznikli ako služba pre informácie, kultúru a rozptýlenie... Avšak stále častejšie sa otvárajú kanály, cez ktoré prúdia nebezpečné programy znečisťujúce dušu a svedomie toho, komu sú viac - menej vedome adresované. V Taliansku je dvanásť miliónov ľudí, ktorí navštevujú čarodejníkov. Posledne vzbudilo rozruch zatknutie Wanny Marchi, ktorá (cez svoju súkromnú televíznu stanicu, pozn. vyd.) vymámila od ľudí stovky miliónov, aby robila podvody. Je známe, že najčítanejšou stránkou novín sú horoskopy. Príliš veľa ľudí pokúša šťastie rozličnými hrami a kvízmi, ba niektorí dokonca prestali pracovať v očakávaní šťastnej chvíle. V čom spočíva celé toto hnutie, ktoré strháva tisícky ľudí? Na jednej strane je to túžba ľahko zarobiť a na druhej strane je to túžba poznať budúcnosť, ovplyvniť vôľu a osud iných. Ľudia sa často uchyľujú k okultizmu, z poverčivosti a zo zvedavosti hovoriť so zosnulými. Masmédiá rozšírili tieto formy nadväzovania kontaktov so zosnulými až do takej miery, že sa stali mániou. Ak chceme ísť do hĺbky, najmä ak sa pozeráme na všetky formy mágie a okultizmu, pravou príčinou je nedostatok viery. Človek sa už prestal uchyľovať k Bohu a ku spôsobom, čo ho približujú k Bohu (modlitba, sviatosti, duchovné osoby), ale obracia zrak k svetu ezoterizmu. Biblia však hovorí jasnou rečou. V biblických textoch viac ako tridsaťkrát nájdeme mágiu a čarodejníctvo. S takýmito textami sa najčastejšie stretáme v Deuteronómiu. „Keď prídeš do zeme, ktorú ti dá Pán (alebo do pohanskej zeme kde je pohanský ľud), varuj sa napodobniť ohavnosti tamojších národov. Nech niet medzi vami nikoho, čo by kázal svojmu synovi, alebo dcére prejsť ohňom, alebo takých, čo by sa vypytovali, hádačov. Dávaj pozor na sny, na znamenia, nech niet čarodejníkov, zaklínačov, ani nikoho čo by sa radil s duchmi alebo veštcami, alebo by sa pýtal mŕtvych. Všetky tieto veci sa ošklivia Pánovi“ (18, 9 - 12). Príliš mnoho je tých, čo veria, že ako moderní ľudia si vystačia s vlastnou krásou a vlastnými schopnosťami, prehlasujúc: „Verím v Boha, ale nie som praktizujúci veriaci“ a šliapu Božie prikázania. Evanjelium však hovorí jasnou rečou: „Nie ten, čo hovorí Pane, Pane vojde do kráľovstva nebeského, ale kto plní vôľu môjho Otca, ktorý je na nebesiach „(Mt 7, 21). Médiá, ktoré by mali mať rozhodne pozitívny vplyv v prinášaní pravých hodnôt a vo výchove k mravnosti, sú väčšinou orientované negatívnym smerom, čo je na škodu človeka. == Svätí a diabli == Don Gabriele Amorth hovorí: V televíznych a novinárskych rozhovoroch mi často položili otázku, aké osobitné dary musí exorcista mať, aké prostriedky používa, aby zbavil niekoho posadlosti. Možno som redaktorov svojou odpoveďou sklamal, že exorcista nemá žiadne osobitné vlastnosti, nijaký mimoriadny prostriedok. Celá jeho sila spočíva v Ježišovom mene. Veľmi pekné je prehlásenie sv. Petra pred Synedriom, keď bol zatvorený pre veľké previnenie - uzdravil chromého. Akú silu použil? Čo bola jeho tajomná moc? Peter prehlasuje mocným hlasom: „Nech je známe vám všetkým, že v mene Ježiša Krista Nazaretského stojí tento človek pred vami zdravý! Niet pod nebom iného mena daného ľuďom, v ktorom by sme mohli byť spasení. (Sk 4, 10 - 12) ===V mojom mene budete vyháňať diablov === Nám všetkým exorcistom je známa sila, ktorá pôsobí vzývaním Kristovho utrpenia. Sväté písmo si zakladá na jej uzdravujúcej sile. Silu účinku vidíme, keď vzývame Ježišovu Krv, jeho rany, jeho kríž, jeho smrť a zmŕtvychvstanie, jeho otvorený bok. Predovšetkým vzývame Ducha Svätého, pretože nič sa neudeje bez jeho pôsobenia. a vzývajme Najsvätejšiu Pannu, tú, ktorá pošliape hlavu satana a je prostredníčkou všetkých milostí. Ak ešte existuje nejaký teológ, ktorý neverí v Máriinu sprostredkovateľskú moc alebo v to, že je sprostredkovateľkou všetkých milostí, nech sa dá na vykonávanie exorcizmu a vlastnou rukou sa dotkne tejto pravdy. Máme pomoc anjelov a archanjelov, najmä sv. Michala, kniežaťa nebeského vojska. a máme aj pomoc svätých, ktorí nás často prekvapia. Viackrát sa mi prihodili prípady diabolského posadnutia, ktoré boli vyriešené vďaka orodovaniu niektorého svätého, ktorého som nikdy predtým nevzýval, voči ktorému nikto z prítomných nechoval osobitnú úctu, no ktorý v príhodnej chvíli uprostred exorcizmu dal pocítiť svoju prítomnosť a od tej chvíle bol vzývaný, aby pomohol rozriešiť daný prípad. Veľmi rád by som objasnil ešte jeden aspekt, ktorý sa týka svätých. Možno je to ilúzia, ale veľmi rád by som dal podnet k historickým, dosiaľ nepreskúmaným štúdiám. Chcel by som napísať na tému svätí a diabli, alebo boj medzi nimi pokračuje. Tu sú dva aspekty, oba veľmi zaujímavé, ktoré treba zamerať pozornosť. Na jednej strane ide o utrpenia, ktoré démoni spôsobili svätým, prenasledovania a často až krvavé muky. Na druhej strane víťazstvá svätých a je logické, že ja, ako exorcista, som bol prekvapený, ako často a ako ľahko svätí oslobodili posadnuté osoby. Sú to veľmi časté, historicky podložené udalosti, o ktorých čítame v životopisoch svätých všetkých čias. Aj napriek tomu, že v posledných troch storočiach, keď katolícka Cirkev takmer odložila exorcizmus, čoho dôsledkom je dnes nedostatok exorcistov a chýba aj ich príprava, vždy existovali svätí, ktorí oslobodili posadnuté osoby. Ak sa obzriem dozadu nemôžem nespomenúť sv. Benedikta, ktorý nebol exorcistom a pravdepodobne nebol ani kňazom, a predsa, jeho účinnosť proti satanovi bola taká silná, že pápež Honorius III. ho vymenoval za patróna exorcistov. Ešte aj dnes je rozšírená jeho medaila na ochranu proti Zlému. Ak hľadím na súčasnosť, rád spomeniem sv. Jána Bosca pre hrozné útoky, ktoré musel podstúpiť zo strany satana, ako aj jeho schopnosť oslobodiť posadnutých jeho samotnou prítomnosťou. Pri svojich osobných skúsenostiach sa musím v krátkosti zmieniť o pátrovi Piovi. ===Páter Pio, veľký bojovník === Páter Pio mi neustále pomáha v tvrdom poslaní exorcistu, verný sľubu spred štyridsiatich rokov. Kto pozná život pátra Pia, vie, ako musel neustále bojovať proti satanovi a vie, koľké utrpenia a diabolské pomsty podstúpil, aby mu vytrhol z pazúrov duše a dal ich Pánovi. Bol to neustály boj, pri ktorom možno urobiť niekoľko zastáviek. Páter Pio v jednom svojom cennom liste, ktorý zaslal svojmu duchovnému vodcovi P. Agostinovi zo s. Marco in Lamis, sa zveril, že „diabolské zjavenia sa u neho začali prejavovať keď mal iba 5 rokov a trvali takmer 20 rokov v oplzlej a najmä beštiálnej forme“. Prvý veľký boj, vyrozprávaný ako vízia, spadá do obdobia, keď mal páter Pio 5 rokov. Presný dátum nevieme, ale obdobie súhlasí. Vtedy cítil že má úlohu bojovať proti odpornému človeku „nesmiernej výšky, ktorý sa čelom takmer dotýkal oblakov“. Vedľa neho stála nádherná osobnosť (asi sv. Michal), ktorý ho povzbudzoval, aby bojoval s tým obludným obrom, že mu zabezpečí svoju pomoc. Zrážka bola hrozná, ale malý František (to bolo krstné meno pátra Pia), získal prevahu vďaka pomoci tej tajomnej osobnosti, ktorá ho povzbudzovala. Táto udalosť, ktorú páter Pio vždy považoval za veľmi významnú, skončila slovami tej tajomnej žiarivej osobnosti: „Ten, čo si proti nemu bojoval, sa bude vracať, aby na teba zaútočil. Ty len statočne bojuj a ja ti budem pomáhať, aby si ho mohol poraziť.“ ===Moje duchovné deti budú aj vašimi === Keď som v r. 1942 po prvýkrát bol navštíviť pátra Pia, nemyslel som si, že po dvadsiatich šiestich rokoch sa k nemu opäť vrátim. Bol som študentom na lýceu, skončil som právo a potom som vstúpil do Spoločnosti svätého Pavla. Keď som bol vysvätený za kňaza, už mi nestačilo byť iba duchovným synom pátra Pia. Aj ja som už mal svojich duchovných synov a všetkých som chcel priviesť k pátrovi Piovi. Dostal som od neho prísľub. Jedného dňa som mu povedal: „Drahý otče, chcel by som ťa poprosiť o veľkú láskavosť.“ Posmelil ma, celkom sa sklonil ku mne, ukázal mi svoj široký úsmev. „Tak teda von s tým.“ „Chcel by som, aby všetky moje duchovné deti, súčasné i budúce, sa automaticky stali aj vašimi duchovnými deťmi. Ak ich prijmete, budem spokojný.“ Ešte viac sa usmial, na okamih privrel oči, potom mi povedal:„Áno syn môj, dobre.“ a ja: „Tak potom vás nebudú volať páter Pio, ale starý otec Pio“. Opäť sa z chuti zasmial, dobre sa na tom pobavil. Z mojej strany stále počítam s jeho pomocou a cítim ho blízko seba, najmä ak mám nejaké ťažké poverenie. Keď robím exorcizmus, ani najmenej nepochybujem, že všetci, čo sa dovolávajú mojich modlitieb, sú vzatí pod ochranu pátra Pia, bez toho, že by o tom vedeli. V niektorých prípadoch prítomnosť pátra Pia je jasná. Mojim pacientom sa zavše o ňom sníva, vidia ho vedľa seba, v utrpení ho cítia nablízku. Raz počas exorcizmu démon naľakaný kričal: „Preč s tým kňazom! Nechcem tu toho kňaza!“ Potom pritlačený mojimi otázkami, bol prinútený povedať, že páter Pio bol prítomný. (Z knihy „Exorcisti a psychiatri od dona Amortha) ---- {{Licencia Medžugorie}}, č. 154, 161, 162, 163. {{Výhonok dogmatiky}} 1915 4173 2005-10-22T19:14:17Z Mireksoteria 23 Jedným z najvýznamnejších aspektov Jubilea je očistenie pamäti z vín spáchaných počas posledných dvoch tisícročí v dejinách Cirkvi. V siedmich invokáciách odpustenia, vyslovených počas Eucharistickej slávnosti, ktorej na prvú pôstnu nedeľu predsedal samotný Pápež, kardinál Ratzinger prosil o odpustenie, pretože v istých dejinných epochách, kresťania pripustili spôsoby intolerancie a nekonali podľa hlavného prikázania lásky, čím zhanobili tvár Cirkvi. K týmto metódam, ktoré sú v rozpore s evanjeliom, pristupuje dlhá a komplexná činnosť inkvizície, pre ktorú Ján Pavol II. viackrát prejavil ľútosť Cirkvi. Inkvizícia sa často spája s rôznymi verejnými miestami, ktoré v predstavách ľudu znamenali násilie, útlak, svojvôľu. Nie je možné zhrnúť tu '''celé dejiny inkvizície''' (kto má záujem, odkazujeme ho na Akty z Medzinárodného sympózia o štúdiu inkvizície, ktoré sa konalo vo Vatikáne dňa 29. - 31. októbra 1998), avšak v záujme správneho hodnotenia navrhujeme venovať pozornosť históriografickým výskumom posledných desaťročí, ktoré uvádzajú na pravú mieru tento temný obraz, ktorý sa nám z tohoto obdobia zachoval. Inkvizícia '''zahŕňa obdobie asi šiestich storočí''', od svojho vzniku v XII. storočí, po jej zánik na začiatku XVIII. storočia. Javí sa ako cirkevná štruktúra, ktorá v spolupráci so štátom konala na ochranu viery a v záujme zamedzenia kacírstva (herézy). Heréza bola považovaná za dobrovoľný a tvrdošijný omyl proti katolíckej viere, hlásaný kresťanmi. Časom však boli prenasledované aj také morálne správania, ktoré boli zakázané: apostáza, (odpadnutie od viery), rúhanie, mágia (čarodejníctvo), bigamia (dvojmanželstvo), porušenie povinnosti, zdržanie sa mäsitých pokrmov, homosexualita. Okrem toho, táto téma by si vyžadovala hovoriť o probléme conversos (židov), a moriscos (moslimov), ktorí zo záujmu, alebo z donútenia tvrdili o sebe, že konvertovali na kresťanstvo, avšak ďalej praktizovali svoje náboženské obrady. Voči nim španielska inkvizícia zasahovala s neobyčajnou tvrdosťou, zamiešajúc sa do konca do konfliktu s Rímom, ktorý musel zasiahnuť, aby miernil prekročenú mieru násilnosti. '''Inkvizítori''', (často františkánski alebo dominikánski mnísi), konali ako delegáti Svätej Stolice, a nezáviseli od žiadnej civilnej ani rehoľnej autority. Chceli tak zabrániť rozličným nepredvídaným okolnostiam. Čoskoro však vrchnosť chcela potvrdiť svoju moc nad inkvizíciou, takže zavše z nej urobila politický nástroj, aby vylúčila protivníkov. Ak po zdĺhavých vyšetrovaniach, osoba obžalovaná z kacírstva bola uznaná vinnou, mohla priznať svoje viny, a bola odsúdená do väzenia (ktoré podľa závažnosti viny mohlo byť tesné, t.j. prísne, alebo voľné, t.j. miernejšie). Niekedy odsúdenci dostali provizórnu slobodu, avšak museli na odeve nosiť žltú alebo červenú pásku, ako rozlišovací znak. Inokedy trest pozostával zo šľahania bičom, núteného putovania, alebo povinnej účasti na nejakej náboženskej ceremónii. Ak však obžalovaný, ktorý bol uznaný vinným, odmietal aj pod mučením uznať a vyznať svoju vinu , inkvizítor ho "preradil" do '''kompetencie civilných autorít''', čo znamenalo veľmi prísne tresty, až po odsúdenie upálením. Tresty možno charakterizovať tak, že duša odsúdeného sa mala zachrániť skrz pokánie a utrpenie. Smrť upálením bola považovaná za istú formu očistenia duše, a jej záchranu od večného zatratenia. Naopak, ako sa obvykle hovorí, iba malá časť procesov sa končila '''odsúdením na smrť''' (menej ako 2 %) a vo všeobecnosti, lahodnejším vysvetľovaním zákona sa inkvizícia snažila nájsť zmierlivejšiu cestu medzi spravodlivosťou a milosrdenstvom. Bolo lepšie dostať sa do rúk cirkevnej spravodlivosti, než do rúk štátu, lebo v porovnaní s inými civilnými procesmi, inkvizičný postup dával obžalovanému oveľa viac záruk, pričom sa brali do úvahy duševné, psychologické, fyzické a materiálne podmienky obžalovaného. Justičný systém bol lepšie rozvinutý, ako niektoré formy neznášanlivosti, dnes prítomné vo viacerých krajinách. V prípade neistoty, pokiaľ išlo o ustálenie viny obžalovaného, vinníka radšej nepotrestali, než by sa riskovalo potrestanie nevinného. Žiaľbohu, nechýbali ani zneužitia, ktoré v období sedemnásteho storočia boli skôr výnimkou, než pravidlom. V záujme spravodlivého zhodnotenia, treba inkvizíciu '''posudzovať podľa vtedajších čias''', vžiť sa do mentality spoločnosti, ktorá bola hlboko rozdielna od súčasnej, keď neexistovalo právo na náboženskú slobodu, ani zásady tolerancie a slobody myslenia. Právo na existenciu mala iba pravda, a v katolíckej Európe bolo pravdou iba to, čo učila Cirkev. Neexistovalo rozlíšenie medzi štátom a Cirkvou, preto náboženské nezhody boli automaticky pokladané aj za nezhody civilné, zasahujúce celú spoločnosť, zločin, ktorý musel štát znášať. Celý kresťanský svet bol zavlečený do '''náboženskej neznášanlivosti''': rovnako katolícke štáty (najmä Španielsko, Portugalsko s so svojimi kolóniami a Taliansko), ako aj protestantské štáty, ktoré mali vlastnú formu "inkvizície". Avšak protikatolícka polemika osvietencov XVIII. storočia sa zamerala najmä na španielsku inkvizíciu, a urobila z nej t,zv, čiernu legendu" mýtus, ktorý ešte i dnes pretrváva, napriek objektívnemu posúdeniu vecí. Vo svojich náboženských polemikách aj protestanti si poslúžili čiernou legendou. Toto prispelo k odvráteniu pozornosti od inej reálnejšej dramatickej genocídy, ktorej boli smutnými predstaviteľmi ľudia červenej pleti zo Severnej Ameriky. '''Prijatie násilia''' (vrátane trestu smrti) na obranu čistoty viery a sociálneho poriadku, bolo všeobecne prijatým ponímaním, ktoré našlo svoj odkaz jednak v biblii ako aj u cirkevných otcov, a u niektorých najslávnejších teológov, ako bol Tomáš Akvinský. Samotní inkvizítori konali s dobrým úmyslom pre Božiu slávu a pre spásu duší. Iba máloktorí, aj spomedzi svätých, unikli podmienkam tejto násilnej epochy, ktorá mala morálny dopad aj pre nás, čo sme jej už vzdialení.. Dnes sa uznáva, že '''hlavnou vinou inkvizície''' bolo to, že násilne presadzovala vieru, ktorá však pre svoju existenciu potrebuje slobodu. Ježiš pri svojom učení nikdy nikoho nenútil aby ho nasledoval. Sám podstúpil násilie, ale nikdy ho voči iným nepresadzoval, ani nehlásal. Aby sme sa však dostali ku zrelosti viery, k plnému pochopeniu tajomstva zjaveného Kristom, ku slobode svedomia a ku súčasným vymoženostiam dôstojnosti človeka, aj samotná Cirkev (napriek svojej svätosti), musela prejsť dlhú namáhavú cestu, na ktorej nechýbal hriech, nechýbali omyly, tiene a vykoľajenia, ktoré často charakterizujú cestu každého jednotlivca pri jeho úpornom hľadaní pravdy. Odvolávať sa na dejiny pomôže všetkým (ľuďom či inštitúciám) byť tolerantnejšími, spoliehať sa na nekonečné Božie milosrdenstvo, ktoré teraz prosíme o odpustenie rovnakou mierou, ako sme my schopní odpúšťať. {{Licencia Medžugorie}}, č. 155. {{Výhonok katechézy}} 1916 4187 2005-10-22T20:46:41Z Mireksoteria 23 ==PREDSLOV== Táto štúdia sa zaoberá komplexným javom new age, ktorý ovplyvňuje mnohé stránky súčasnej kultúry. Štúdia je zatiaľ len predbežnou správou o tejto problematike. Vznikla ako výsledok spoločnej reflexie pracovnej skupiny zaoberajúcej sa štúdiom nových náboženských hnutí, zloženej z členov rôznych dikastérií Svätej stolice: Pápežských rád pre kultúru a medzináboženský dialóg (odkiaľ sú aj hlavní koordinátori tohto projektu), Kongregácie pre evanjelizáciu národov a Pápežskej rady na podporu jednoty kresťanov. Predkladané texty sú adresované predovšetkým tým, ktorí pôsobia v pastorácii, aby vedeli vysvetliť, ako sa hnutie new age líši od kresťanskej viery. Štúdia nabáda čitateľov, aby si všimli spôsob, akým sa religiozita new age zameriava na duchovný hlad dnešných ľudí. Treba si priznať, že príťažlivosť religiozity new age pre niektorých kresťanov je sčasti spôsobená tým, že sa v ich vlastných spoločenstvách nevenuje dostatočná pozornosť určitým témam – ako napríklad dôležitosť duchovného rozmeru človeka a jeho spätosť s celým životom, hľadanie zmyslu života, vzťah medzi ľudskými bytosťami a ostatným stvorenstvom, túžba po osobnej a spoločenskej zmene a odmietanie racionalistickej a materialistickej predstavy o ľudstve – hoci sú vlastne súčasťou katolíckeho učenia. Publikácia upozorňuje na potrebu poznať a pochopiť new age ako kultúrny prúd a zároveň zdôrazňuje, že katolíci musia dobre poznať pravú katolícku náuku a spiritualitu, aby boli schopní správne posudzovať témy, ktoré tento prúd prináša. Prvé dve kapitoly predstavujú new age ako mnohotvárny kulturálny smer, pričom ponúkajú analýzu situácie a myšlienok, z ktorých vychádza. Počnúc treťou kapitolou sú uvedené ukazovatele na porovnávanie myšlienok tohto hnutia s kresťanským posolstvom. Uvádzajú sa aj určité návrhy pastoračnej povahy. Kto si chce problematiku new age naštudovať hlbšie, nájde na to užitočné odkazy v Dodatku. Je žiaduce, aby sa toto dielo stalo impulzom na ďalšie štúdium tohto javu v rôznych kultúrnych podmienkach. Zároveň je jeho cieľom povzbudiť na rozlišovanie tých, ktorí hľadajú pevné body na plnší život. Skutočne sme presvedčení o tom, že u mnohých našich hľadajúcich súčasníkov môžeme odhaliť opravdivý smäd po Bohu. Ako to povedal aj pápež Ján Pavol II. skupine biskupov zo Spojených štátov amerických: „Pastieri sa musia poctivo pýtať, či venovali dostatočnú pozornosť smädu ľudského srdca po pravej ,živej vode’, ktorú môže dať len Kristus, náš Vykupiteľ“ (porov. Jn 4, 7–13). Tak ako on, aj my máme nástojiť „na trvalej sviežosti evanjeliového posolstva a na jeho schopnosti premeniť a obnoviť tých, ktorí ho prijímajú“ (AAS 86/4, 330). ==O AKÝ DRUH ÚVAHY IDE?== Nasledujúce úvahy by mali slúžiť ako sprievodca pre katolíkov hlásajúcich evanjelium a vyučujúcich náboženstvo na všetkých úrovniach v Cirkvi. Tento dokument nemá totiž za cieľ poskytnúť súbor úplných odpovedí na mnohé otázky, ktoré vychádzajú z new age alebo z iného zo súčasných znakov nepretržitého ľudského hľadania šťastia, zmyslu a spásy. Má byť skôr pozvaním porozumieť tento kulturálny prúd new age a angažovať sa v skutočnom dialógu s tými, ktorí sú ovplyvnení jeho myšlienkami. Zapojeným do pastoračnej práce má dokument pomôcť pochopiť spiritualitu new age a odpovedať na ňu či už poukázaním na prvky, ktorými je táto spiritualita v protiklade s katolíckou vierou, alebo odmietnutím postojov mysliteľov new age protirečiacich kresťanskej viere. Od kresťanov sa v prvom rade vyžaduje pevné zakotvenie vo vlastnej viere. Na tomto pevnom základe môžu budovať svoj život ako pozitívnu odpoveď na výzvu z Prvého Petrovho listu: „[Buďte] stále pripravení obhájiť sa pred každým, kto vás vyzýva zdôvodniť nádej, ktorá je vo vás. Robte to však skromne, s bázňou a s dobrým svedomím“ (1 Pt 3, 15 n.). ===Prečo práve teraz?=== Začiatok tretieho tisícročia nielenže prichádza dvetisíc rokov po Kristovom narodení, ale prichádza v čase, keď sa podľa astrológov končí vek Rýb, známy ako kresťanský vek. Názov hnutia new age (nový vek) sa odvádza od blížiaceho sa astrologického veku Vodnára. New age je iba jedným z mnohých pokusov na vysvetlenie významu tohto dejinného okamihu, ktoré bombardujú súčasnú kultúru (najmä západnú), pričom je ťažké jasne rozlíšiť, čo z neho sa s kresťanským posolstvom zhoduje a čo nie. Práve preto sa zdá, že nastal pravý okamih ponúknuť hodnotenie z kresťanského pohľadu tak myslenia, ako aj praxe hnutia new age vo všeobecnosti. Vcelku správne sa konštatovalo, že mnoho ľudí dnes tápe medzi istotou a neistotou, najmä pokiaľ ide o otázku ich vlastnej identity.1 Niektorí hovoria, že kresťanské náboženstvo je patriarchálne a autoritatívne, že politické inštitúcie nie sú schopné zmeniť svet na lepší a že klasická (alopatická) medicína nedokáže účinne liečiť ľudí. Skutočnosť, že kedysi centrálne prvky spoločnosti sú dnes považované za nedôve ryhodné alebo strácajú skutočnú autoritu, vytvorila ovzdušie, v ktorom ľudia hľadia viac do vlastného vnútra, do seba, kde hľadajú zmysel a silu. Obracajú sa aj na alternatívne inštitúcie v nádeji, že im odpovedia na ich najhlbšie otázky. Život alternatívnych spoločenstiev sedemdesiatych rokov dvadsiateho storočia, ktorý bol chaotický a nemal žiadnu štruktúru, podnietil úsilie o väčšiu disciplínu a štruktúrovanosť, ktoré sú bezpochyby kľúčovými prvkami nesmierne populárnych „mystických“ hnutí. New age je príťažlivý predovšetkým preto, že mnohé z toho, čo ponúka, spĺňa tie ľudské túžby, ktoré oficiálne inštitúcie často nesplnili. Hoci je new age zväčša reakciou na súčasnú kultúru, v mnohom je vlastne jej dieťaťom. Renesancia a reformácia vytvorili moderného západného jedinca, ktorý nie je zaťažený vonkajšími tlakmi, ako sú výlučne vonkajšia autorita a tradícia. Ľudia čoraz menej cítia potrebu patriť do inštitúcie (hoci osamotenosť je skutočnou pliagou moderného života) a nie sú náchylní podriaďovať sa „oficiálnej“ mienke. Pri takomto kulte človeka je náboženstvo vytlačené do vnútornej sféry, čo pripravuje pôdu na uctievanie posvätnosti vlastného ja. Práve preto new age preberá mnohé hodnoty z podnikateľskej kultúry, z „evanjelia prosperity“ (o ktorom budeme viac hovoriť v odseku 2. 4) a z konzumnej kultúry, ktorých vplyv jasne badať podľa rýchlo rastúceho počtu ľudí, ktorí tvrdia, že je možné miešať kresťanstvo s new age a vziať si z každého to, čo považujú za najlepšie.2 Je dobré pripomenúť, že niektoré odchýlky v rámci kresťanstva prekročili tradičný teizmus a prijali jednostranné obrátenie sa k vlastnému ja, čo prispelo k takémuto zmiešavaniu. Dôležité je všimnúť si, že v istých praktikách new age sa Boh zúžene chápe len ako pomocník pri rozvoji jednotlivca. New age priťahuje ľudí, ktorí sú nasiaknutí hodnotami modernej kultúry. Sloboda, autenticita, samostatnosť a ďalšie im podobné hodnoty sú považované za sväté. New age je príťažlivé pre tých, ktorí majú problém prijať patriarchálnu spoločnosť. „Nevyžaduje viac viery, ako ísť do kina“.3 a predsa by chcelo uspokojiť duchovné túžby ľudí. Vzniká tu teda zásadná otázka: Čo sa vlastne v new age rozumie pod spiritualitou? Odpoveď je kľúčom na odhalenie niektorých rozdielov medzi kresťanskou tradíciou a veľkou časťou toho, čo možno nazvať new age. Niektoré smery tohto hnutia využívajú prírodné sily a usilujú sa komunikovať s druhým svetom, aby zistili osud jednotlivcov, čím im chcú pomôcť naladiť sa na správnu frekvenciu a vyťažiť to najlepšie zo seba a z okolností, v ktorých sa nachádzajú. Vo väčšine prípadov je však toto všetko úplne fatalistické. Kresťanstvo je, naopak, výzvou hľadieť smerom von a ponad seba, k „novému adventu“ Boha, ktorý nás pozýva žiť dialóg lásky.4 ===Éra spoločenských komunikačných prostriedkov === V posledných rokoch vznikla vďaka technologickej revolúcii v oblasti komunikačných prostriedkov úplne nová situácia. Ľahkosť a rýchlosť, akými dnes môžu ľudia komunikovať, je jedným z dôvodov, prečo sa new age tak rýchlo dostalo do pozornosti ľudí každého veku a pôvodu, pomýliac aj mnohých Kristových nasledovníkov, ktorí presne nepochopili, o čo tu ide. Najmä internet nadobudol nesmierny vplyv, predovšetkým na mladých ľudí, ktorí v ňom našli blízky a príťažlivý prostriedok na získavanie informácií. Zároveň však internet predstavuje nosič neustále sa meniacich, často pochybných informácií o rozličných stránkach náboženstiev. Nie všetko, čo je tam označené za kresťanské alebo katolícke, verne vyjadruje učenie Katolíckej cirkvi a súčasne tam možno pozorovať rozširovanie rôznych prameňov new age, od tých serióznych až po celkom smiešne. Ľudia preto potrebujú dôveryhodné informácie o rozdieloch medzi kresťanstvom a new age a majú na ne právo. ===Kultúrna situácia === Keď skúmame viaceré tradície new age, hneď je nám jasné, že new age vlastne prináša len máločo nové. Zdá sa, že jeho názov sa rozšíril vďaka rozenkruciánstvu a slobodomurárstvu v časoch francúzskej a americkej revolúcie, ale obsahom je jednou zo súčasných foriem západného ezoterizmu. Ten sa inšpiruje gnostickými skupinami, ktoré vznikli v začiatkoch kresťanstva a najväčší rozmach dosiahli v období reformácie. Rozvíjal sa paralelne s vedeckým svetonázorom a dočkal sa rozumového zdôvodnenia v osemnástom a devätnástom storočí. Charakterizuje ho postupné odmietanie osobného Boha a zameranie sa na iné bytosti, ktoré často pôsobia ako sprostredkovatelia medzi Bohom a človekom v tradičnom kresťanstve, pričom ich však čoraz svojráznejšie prispôsobuje a pridáva k nim aj ďalšie. Silný trend v modernej západnej kultúre, ktorý vytvoril priestor pre myšlienky new age, bolo všeobecné prijatie Darwinovej evolučnej teórie. Tá spolu so zameraním sa na skryté duchovné mocnosti a sily prírody vytvorila chrbtovú kosť veľkej časti toho, čo dnes nazývame teóriou new age. Hnutie new age bolo tak široko prijaté v podstate preto, lebo svetonázor, na ktorom sa zakladalo, bol už široko prijatý. Pôda bola dobre pripravená už vznikom a rozvojom relativizmu, súčasne s pôsobením antipatie či ľahostajnosti ku kresťanskej viere. Okrem toho sa rozvinula živá diskusia o tom, či a v akom zmysle možno new age označiť za postmoderný fenomén. Existencia a horlivosť myslenia a praxe new age svedčia o neuhasiteľnej túžbe ľudského ducha po transcendentne a náboženskom zmysle, ktoré nie sú iba súčasným kultúrnym javom, ale možno ich pozorovať už v dávnych časoch, či už kresťanských, alebo pohanských. ===New age a katolícka viera=== I keď pripúšťame, že new age istým spôsobom odpovedá na legitímne duchovné túžby ľudskej prirodzenosti, treba konštatovať, že sa o to pokúša vždy v rozpore s kresťanským Zjavením. Zvlášť v západnej kultúre sú veľmi príťažlivé „alternatívne“ prístupy k spiritualite. Na jednej strane sa medzi katolíkmi rozšírili nové formy psychologického prístupu k jednotlivcovi, a to aj v exercičných domoch, seminároch či formačných inštitútoch pre rehoľníkov. Na druhej strane silnejúca nostalgia a rastúci záujem, pokiaľ ide o starovekú múdrosť a staré rituály, vysvetľujú rozsiahle rozšírenie ezoterizmu a gnosticizmu. Veľa ľudí priťahuje najmä to, čo poznáme – či už správne, alebo nie – ako „keltskú“ spiritualitu,5 respektíve náboženstvá starovekých národov. Knihy a kurzy zaoberajúce sa spiritualitou a starodávnymi alebo východnými náboženstvami sú prekvitajúcim tovarom a často sa označujú nálepkou new age z komerčných dôvodov. Avšak väzby na tieto náboženstvá nie sú vždy jasné, ba často sa celkom popierajú. Pri korektnom kresťanskom posudzovaní myslenia a praxe new age nemôže chýbať konštatovanie, že podobne, ako to bolo v druhom a treťom storočí v prípade gnosticizmu, aj new age prestavuje istý súhrn názorov označených Cirkvou za heterodoxné. Ján Pavol II. varuje pred problémom, ktorým je „znovuzrodenie starovekých gnostických ideí vo forme takzvaného new age. Nemôžeme podľahnúť ilúzii, že by mohlo priniesť náboženstvu nejakú obnovu. Je to iba nový spôsob praktizovania gnózy, čiže duchovného postoja, ktorý v mene hlbokého poznávania Boha nakoniec prekrucuje jeho slovo a nahrádza ho čisto ľudskými slovami. Gnóza nikdy nezmizla z pôdy kresťanstva, ale stále žila popri ňom, niekedy vo forme filozofického prúdu, častejšie s náboženskými alebo paranáboženskými obmenami, v rozhodnom, aj keď nie vyhlásenom kontraste so všetkým, čo je prirodzene kresťanské“.6 Možno to vidieť na príklade takzvaného eneagramu, nástroja na charakterovú analýzu, obsahujúceho deväť charakterových typov, ktorý keď sa používa ako prostriedok duchovného rastu, môže vniesť dvojznačnosť do učenia a praktizovania kresťanskej viery. ===Pozitívna výzva === Príťažlivosť new age sa nesmie podceňovať. Pri nedostatočnom pochopení obsahu kresťanskej viery sa možno mylne nazdávať, že kresťanské náboženstvo neposkytuje hlbšiu spiritualitu, a preto sú ľudia v pokušení hľadať inde. Niektorí si však myslia, že new age je už minulosťou a hovoria o „budúcom veku“ (next age).7 Odvolávajú sa na krízu, ktorá sa začala prejavovať v Spojených štátoch amerických na začiatku deväťdesiatych rokov minulého storočia, no pripúšťajú, že najmä mimo anglicky hovoriacich častí sveta môže prísť táto kríza neskôr. Tovar v kníhkupectvách a vysielanie rozhlasových staníc, ale i množstvo svojpomocných skupín v mnohých mestách a mestečkách na Západe však svedčí o inom. Zdá sa, že aspoň nateraz je hnutie new age ešte veľmi živé a tvorí súčasť dnešnej kultúrnej scény. Úspech new age je pre Cirkev výzvou. Niektorí ľudia si myslia, že kresťanské náboženstvo im už neposkytuje – a možno ani nikdy neposkytovalo – to, čo skutočne potrebujú. Hľadanie, ktoré ľudí často privádza k new age, je opravdivou túžbou po hlbšej spiritualite, po niečom, čo sa skutočne dotkne srdca a čo tomuto zmätenému a často odcudzujúcemu svetu poskytne zmysel. Je aj niečo pozitívne na kritikách, ktoré new age obracia proti „materializmu denného života, filozofie, ba dokonca medicíny či psychiatrie; proti redukcionizmu, ktorý odmieta brať do úvahy náboženské a nadprirodzené skúsenosti; proti industriálnej kultúre bezuzdného individualizmu, ktorý učí egoizmu a nezáujmu o iných ľudí, budúcnosť a životné prostredie“.8 Problematické sú len alternatívne odpovede na existenciálne otázky, ktoré new age ponúka. Ak nechce byť Cirkev obvinená z toho, že je hluchá voči túžbam ľudí, musia jej členovia urobiť dve veci: pevnejšie sa primknúť k základom svojej viery a počuť často tiché volanie vychádzajúce zo sŕdc ľudí, ktoré ich vedie inam, ak nenájdu vypočutie v Cirkvi. Veriacich treba povzbudzovať, aby sa primkli bližšie k Ježišovi Kristovi a boli pripravení nasledovať ho, lebo on je pravou cestou k šťastiu, pravdou o Bohu a plnosťou života pre všetkých mužov a pre všetky ženy, ktorí sú prichystaní odpovedať na jeho lásku. ==PREHĽAD O SPIRITUALITE NEW AGE == Kresťania v mnohých západných krajinách – a čoraz častejšie aj v iných oblastiach sveta – prichádzajú do kontaktu s rozličnými stránkami javu známeho ako new age. Mnohí z nich by sa radi dozvedeli, ako možno najlepšie pristupovať k tomuto príťažlivému, no zároveň zložitému, prchavému a provokujúcemu javu. Našimi úvahami sa pokúšame pomôcť kresťanom v dvoch smeroch: * identifikovať prvky rozvíjajúcej sa tradície new age; * rozpoznať prvky new age, ktoré sú nezlučiteľné s kresťanským zjavením. Ide tu o pastoračnú odpoveď na súčasnú výzvu, ktorá nemá za úlohu poskytnúť vyčerpávajúci zoznam javov patriacich do new age, pretože by to bolo veľmi obsiahle dielo a tieto informácie možno nájsť už aj inde. Dôležité je pokúsiť sa new age správne pochopiť, aby ho bolo možné rozvážne posúdiť a neurobiť z neho karikatúru. Bolo by nemúdre a nepravdivé tvrdiť, že všetko, čo súvisí s týmto hnutím, je len dobré, alebo len zlé. Avšak spôsob myslenia, z ktorého vychádza religiozita new age, je ako celok ťažko zlučiteľný s učením a so spiritualitou kresťanstva. New age nie je hnutím v takom zmysle, aký sa normálne prisudzuje výrazu „nové náboženské hnutie“, ani nie v zmysle, v akom sa obyčajne chápu termíny „kult“ alebo „sekta“. Keďže je prítomný v mnohých kultúrach a v rozličných oblastiach, ako sú hudba, film, semináre, workshopy, duchovné cvičenia, terapie a mnohé iné aktivity a podujatia, je oveľa rozšírenejší a neformálnejší ako spomínané hnutia. Avšak niektoré náboženské alebo paranáboženské skupiny vedome prijímajú jeho prvky; preto podľa niektorých je new age považovaný za zdroj myšlienok pre rôzne náboženské a paranáboženské sekty.9 New age nie je homogénnym hnutím, ale skôr voľnou sieťou tých, ktorých spája postoj, že treba „myslieť globálne, ale konať lokálne“. Ľudia, ktorí sú súčasťou tejto siete, sa nemusia navzájom nevyhnutne poznať a stretajú sa len zriedkavo alebo sa nestretnú vôbec. V snahe vyhnúť sa zmätku, ktorý môže vzniknúť používaním pojmu „hnutie“, sa podaktorí vyjadrujú o new age ako o „prostredí“10 alebo ako o „kulte poslucháčov (audience cult)“.11 Zároveň však treba pripomenúť, že je to „veľmi ucelený myšlienkový prúd“,12 predstavujúci jasnú výzvu modernej kultúre. New age má synkretickú štruktúru, obsahujúcu mnoho rozličných prvkov a umožňujúcu ľuďom realizovať spoločné záujmy alebo vzťahy s rôznou intenzitou a na rozličných úrovniach. Mnohé smery, praktiky a postoje, ktoré nejakým spôsobom tvoria súčasť new age, sú v skutočnosti súčasťou rozsiahlej a ľahko identifikovateľnej reakcie na hlavný kultúrny prúd, takže v tomto zmysle je názov hnutie namieste. Možno ho naň apliko vať rovnako ako na iné rozšírené spoločenské hnutia, napríklad hnutie za občianske práva alebo mierové hnutie. Podobne ako ony, aj new age zahŕňa veľké zástupy ľudí, ktorých spájajú hlavné ciele hnutia, no sú veľmi rozdielni, pokiaľ ide o spôsob zapojenia sa a o chápanie partikulárnych cieľov. Výraz „náboženstvo new age“ je ešte kontroverznejší, preto je lepšie sa mu vyhýbať, hoci new age je často odpoveďou na výzvy a potreby náboženského charakteru a obracia sa na ľudí, ktorí sa usilujú objaviť alebo znovu objaviť duchovný rozmer vlastného života. Rozhodnutie vyhýbať sa výrazu „náboženstvo new age“ nechce spochybňovať autentický charakter hľadania zmyslu alebo významu v živote týchto ľudí, ale skôr rešpektovať skutočnosť, že mnohí prívrženci tohto hnutia starostlivo rozlišujú medzi náboženstvom a spiritualitou. Mnohí odmietli organizované náboženstvo, lebo podľa nich nedokázalo uspokojiť ich potreby, a práve z tohto dôvodu obrátili sa inde, aby našli „spiritualitu“. Okrem toho základom new age je presvedčenie, že čas jednotlivých náboženstiev je už preč, a teda hovoriť o new age ako o náboženstve by bolo v protiklade s tým, ako sa toto hnutie samo chápe. Napriek tomu je celkom správne zaradiť new age do širšieho rámca ezoterickej religiozity, ktorej príťažlivosť rastie.13 Tento text kladie základnú otázku. Predstavuje totiž pokus o pochopenie a zhodnotenie niečoho, čo je vlastne vyzdvihovanie bohatstva ľudskej skúsenosti. Preto bude nevyhnutne kritizovaný za to, že je nespravodlivý ku kultúrnemu hnutiu, ktorého podstatou je prekročiť úzke hranice racionálneho myslenia. Zároveň však má byť pre všetkých kresťanov pozvaním, aby brali new age vážne, preto od čitateľov vyžaduje, aby vstúpili do kritického dialógu s ľuďmi, ktorí k tej istej realite pristupujú z úplne iného uhla pohľadu. Pastoračná účinnosť Cirkvi v treťom tisícročí vo veľkej miere závisí od prípravy kvalitných hlásateľov evanjeliového posolstva. To, čo nasleduje, je odpoveďou na problémy, s ktorými sa mnohí stretajú pri kontakte s takým komplexným a prchavým javom, ako je new age. Zároveň je pokusom pochopiť, čo je to new age, a spoznať otázky, na ktoré sa pokúša nájsť odpovede a riešenia. Existuje niekoľko vynikajúcich kníh a iných zdrojov, ktoré mapujú celý tento jav alebo podrobnejšie vysvetľujú jeho zvláštne stránky. Na niektoré z nich sa odvolávame v dodatku. Nie vždy však posudzujú daný problém vo svetle kresťanskej viery. Preto je cieľom nášho príspevku pomôcť práve katolíkom nájsť kľúč k porozumeniu základných princípov, z ktorých sa odvíja myslenie new age, aby dokázali z kresťanského hľadiska posúdiť prvky new age, s ktorými sa stretnú. Treba poznamenať, že mnohí ľudia nemajú radi označenie new age a niektorí navrhujú výraz „alternatívna spiritualita“, ktorý by bol podľa nich správnejší a menej ohraničený. Pravda je, že mnohé z javov spomínaných v tomto dokumente nie sú z dôvodu stručnosti bližšie špecifikované, no predpokladá sa, že čitatelia spoznajú jav alebo skupinu javov, ktoré možno odôvodnene spájať so všeobecným kultúrnym hnutím, často označovaným new age. === Čo nové new age prináša? === Pre mnohých sa výraz new age jednoznačne vzťahuje na veľmi významný prelomový bod v dejinách. Podľa niektorých astrológov žijeme vo veku Rýb, v ktorom vládne kresťanstvo, ale tento vek má byť začiatkom tretieho tisícročia nahradený novým vekom Vodnára (New Age of Aquarius).14 Vďaka vplyvu teozofie, špiritizmu, antropozofie a ich ezoterických predchodcov zaujíma vek Vodnára v hnutí new age významné miesto. Ľudia upozorňujúci na blížiacu sa zmenu vo svete tým neraz vyjadrujú svoju túžbu po tejto zmene, pričom im nejde ani tak o zmenu vo svete samotnom, ako skôr v našej kultúre a v spôsobe nášho vzťahu k svetu; to obzvlášť platí pre tých, ktorí zdôrazňujú myšlienku novej paradigmy pre život. Takýto prístup je veľmi príťažlivý, lebo podľa neho nie sú ľudia len pasívnymi pozorovateľmi meniacej sa kultúry, ale zohrávajú aktívnu úlohu pri jej zmene a pri vytváraní nového duchovného povedomia. Existujú však aj prístupy kladúce väčší dôraz na nezadržateľnú postupnosť prírodných cyklov. V každom prípade je vek Vodnára skôr víziou než teóriou. Tradícia new age je veľmi široká a zahŕňa mnohé predstavy, ktoré nemajú priamy súvis s prechodom z veku Rýb do veku Vodnára. Nachádzajú sa v nej umiernené, no dosť všeobecné predstavy o budúcnosti, v ktorej bude existovať akási planetárna spiritualita po boku jednotlivých náboženstiev a podobne aj planetárne politické inštitúcie ako doplnok miestnych. Budú jestvovať globálne a demokratickejšie ekonomické jednotky, umožňujúce väčšiu spoluúčasť, bude sa klásť väčší dôraz na komunikáciu a výchovu, v otázke zdravia sa bude kombinovať oficiálna medicína so samoliečiteľstvom, vnímanie vlastného ja bude viac androgynické a budú jestvovať spôsoby zjednocujúce vedu, mystiku, technológiu a ekológiu. To všetko opäť svedčí o hlbokej túžbe po plnom a zdravom živote ľudského rodu i celej planéty. Medzi tradície, ktoré sa zaraďujú do new age, patria aj starodávne egyptské okultné praktiky, kabala, ranokresťanský gnosticizmus, sufizmus, druidská múdrosť, keltské kresťanstvo, stredoveká alchýmia, renesančný hermetizmus, zenbudhizmus, joga atď.15 Hľa, toto je „nové“ na new age. Ide tu o „synkretizmus ezoterických a sekulárnych prvkov“,16 pospájaných navzájom v dôsledku rozšíreného presvedčenia, že dozrel čas na základnú zmenu v jednotlivcovi, v spoločnosti i vo svete. Potreba tejto zmeny sa vyjadruje rôznymi spôsobmi: * od Newtonovej mechaniky až po kvantovú fyziku; * od moderného zdôrazňovania rozumu až po vyzdvihovanie pocitov, emócií a skúseností (čo sa často opisuje ako prechod od racionálneho uvažovania ľavej hemisféry mozgu k intuitívnemu uvažovaniu pravej hemisféry); * od mužskej a patriarchálnej nadvlády k oslave ženskosti v jednotlivcoch i v spoločenstve. V tejto súvislosti sa často používa výraz „zmena paradigmy“. V niektorých prípadoch sa dokonca predpokladá, že takáto zmena je nielen žiaduca, ale priam nevyhnutná. Odmietanie modernosti, ktoré je základom tejto túžby po zmene, nie je nové a možno ho opísať ako „moderné znovuoživenie pohanských náboženstiev, v ktorých sú primiešané vplyvy východných náboženstiev, modernej psychológie, filozofie, vedy a ,protikultúry‘, ktorá sa rozvinula v päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch minulého storočia“.17 New age teda nesvedčí o ničom inom ako o kultúrnej revolúcii, ktorá je komplexom reakcií na dominantné myšlienkové prúdy a hodnoty západnej kultúry, pričom jeho idealistický kriticizmus je paradoxne typický práve pre kultúru, proti ktorej bojuje. Považujeme za potrebné povedať ešte pár slov o výraze zmena paradigmy. Tento pojem sa stal populárny vďaka Thomasovi Kuhnovi, americkému historikovi vied, ktorý chápal paradigmu ako „celkový systém rôznych vier, hodnôt, techník atď., ktoré uznávajú členovia istého spoločenstva“.18 Pri zmene paradigmy ide skôr o celkovú zmenu perspektívy než o postupný vývoj. Je to skutočná revolúcia a Kuhn zdôrazňuje, že konkurenčné paradigmy sú nezlučiteľné a nemôžu existovať súčasne. Preto je úplne mylná predstava, že zmena paradigmy v oblasti náboženstva a spirituality je len novým spôsobom, ako utvrdiť tradičnú vieru. V skutočnosti ide o radikálnu zmenu v pohľade na svet, ktorá spochybňuje nielen obsah, ale aj základnú interpretáciu predošlej predstavy. Vari najjasnejším príkladom toho je – pokiaľ ide o vzťah medzi new age a kresťanstvom – kompletné prehodnotenie života a významu Ježiša Krista. Nie je teda možné zlúčiť tieto dve predstavy.19 Veda a technika zjavne nedokázali ľuďom poskytnúť to, čo spočiatku sľubovali, preto sa pri hľadaní zmyslu a oslobodenia obrátili na spiritualitu. New age, ako vieme, vzniklo z hľadania niečoho humánnejšieho a krajšieho, ako bol deprimujúci a odcudzujúci život západnej spoločnosti. Jeho prví predstavitelia boli pripravení ísť pri svojom hľadaní do veľkej šírky, preto má new age veľmi eklektický charakter. Môže byť tiež jedným zo znakov „návratu k viere“, ale zaiste nie návratu k ortodoxným kresťanským učeniam a vierovyznaniam. Prvými symbolmi tohto „hnutia“, ktoré prenikli do západnej kultúry, boli známy woodstocký festival v štáte New York roku 1969 a muzikál Vlasy, ktorý prináša hlavné myšlienky new age v symbolickej piesni Vodnár.20 Avšak bol to skôr len vrchol ľadovca, ktorého skutočné rozmery sa ukázali iba relatívne nedávno. V niektorých oblastiach ešte stále pretrváva idealizmus šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov dvadsiateho storočia, hoci nie sú to už prevažne dospievajúci, ktorí sa k nemu hlásia. Vymizli vzťahy s ľavicovými politickými ideológiami a psychodelické drogy už nehrajú takú úlohu ako kedysi. Všeličo sa odvtedy odohralo, takže tieto názory sa už nezdajú také revolučné; „spirituálne“ a „mystické“ smery, ktoré boli predtým vyhradené pre protikultúru, sa teraz stali súčasťou hlavného kultúrneho prúdu a ovplyvňujú rozličné stránky života, napríklad medicínu, vedu, umenie a náboženstvo. Západnú kultúru teraz charakterizuje oveľa všeobecnejšie politické a ekologické vedomie a celá táto kultúrna zmena mala veľký vplyv na životný štýl ľudí. Niektorí navrhli, aby sa práve hnutie new age považovalo za významný prechod k tomu, čo sa pokladá za „oveľa lepší spôsob života“.21 === Čo chce new age ponúknuť?=== ==== Očarenie: musí tam byť anjel==== Jedným z najbežnejších prvkov spirituality new age je fascinácia mimoriadnymi úkazmi, najmä paranormálnymi javmi. Ľudia považovaní za médiá tvrdia, že v extáze, počas javu nazývaného v new age channeling (kanálovanie, kontaktácia), prevezme kontrolu nad ich telom a schopnosťami iná bytosť. Niektorí svedkovia takejto udalosti ochotne tvrdia, že tu skutočne ide o duchovné úkazy, ktoré však nepochádzajú od Boha, hoci sa temer vždy používa reč lásky a svetla. Možno by bolo správnejšie hovoriť v tomto prípade o súčasnej forme špiritizmu, nie o spiritualite v prísnom zmysle slova. Ďalšími priateľmi a radcami z duchovného sveta sú v new age anjeli (ktorí sa stali ústrednou témou nového knižného a reprografického trhu). Tí, ktorí o nich hovoria, to však robia veľmi nesystematicky; presné rozlíšenie v tejto oblasti sa dokonca niekedy považuje za zbytočné, pretože „jestvuje viacero úrovní vodcov, entít, energií a bytostí v každom kúte univerza... Z nich si možno vybrať a vziať podľa vlastných mechanizmov príťažlivosti či odpudivosti“.22 Tieto duchovné entity sú často nenábožensky vyzývané, aby pomohli pri relaxácii zameranej na zlepšenie rozhodovacej schopnosti a kontroly nad vlastným životom a kariérou. Ďalšou zo skúseností new age, ktorou sa chvália ľudia považujúci sa za mystikov, je splynutie niektorých duchov s výnimočnými osobami, prostredníctvom ktorých vyučujú. Niektorí prírodní duchovia sú opísaní ako mocné energie existujúce v prírodnom svete alebo aj na „vnútorných úrovniach“: teda dosiahnuteľné pomocou rituálov, drog a iných techník vyvolávajúcich zmenené stavy vedomia. Je zrejmé aspoň v teórii, že v new age sa často neuznáva nijaká vyššia duchovná autorita od osobnej vnútornej skúsenosti. ====Harmónia a porozumenie: dobré vibrácie ==== Rôzne javy, ako sú findhornská záhrada alebo feng šui,23 predstavujú rozmanité spôsoby poukazujúce na význam súladu s prírodou a s vesmírom. V new age sa nerozlišuje medzi dobrom a zlom. Podľa neho sú ľudské činy ovocím buď osvietenia, alebo nevedomosti, a preto nikoho nemožno odsúdiť a nikto nepotrebuje odpustenie. Viera v existenciu zla vraj môže splodiť len negativizmus a strach. Odpoveďou na negativizmus je láska. Avšak pri láske nejde o jej konkrétne prejavy v skutkoch, ale skôr o nastavenie mysle. Láska sa tu chápe ako energia, vysokofrekvenčná vibrácia, pričom tajomstvo šťastia, zdravia a úspechu spočíva v schopnosti naladiť sa na ňu, čiže nájsť si svoje vlastné miesto v dlhom reťazci bytí. Učitelia a terapie new age chcú ponúknuť kľúč na dosiahnutie súladu medzi všetkými prvkami vesmíru, aby ľudia mohli naladiť „tón“ svojho života a dosiahnuť absolútnu harmóniu medzi sebou navzájom i so všetkým, čo ich obklopuje. Teoretický rámec, v ktorom sa to podáva, je však u každého autora iný.24 ====Zdravie: zlatý život==== Formálna (alopatická) medicína sa dnes obmedzuje na liečenie jednotlivých, izolovaných chorôb a nedokáže nazerať na zdravie človeka v širších súvislostiach. Tento jej prístup vyvolal značný a pochopiteľný nárast nespokojnosti. Alternatívne terapie si získali nesmiernu popularitu, pretože sa snažia hľadieť na človeka ako na celok a chcú skôr uzdravovať, než liečiť. Holistická medicína sa, ako vieme, zameriava na významnú úlohu mysle pri fyzickom uzdravovaní. Tvrdí, že prepojenie medzi psychickou a fyzickou stránkou človeka sa nachádza v imunitnom systéme a v indickom systéme čakier. Podľa new age pochádza choroba a utrpenie z konania proti prírode. Pokiaľ sme v harmónii s prírodou, môžeme očakávať zdravší život aj materiálnu prosperitu. Podľa niektorých liečiteľov new age by dokonca nemusela byť pre nás nevyhnutnosťou ani smrť. Rozvoj nášho ľudského potenciálu nás uvedie do kontaktu s naším vnútorným božstvom a s tými časťami nás samých, ktoré sa nám odcudzili a boli potlačené. Tie sa prejavujú predovšetkým v zmenených stavoch vedomia (Altered States of Consciousness – ASCs), neraz vyvolaných drogami a rozličnými technikami rozširovania vedomia, najmä v rámci „transpersonálnej psychológie“. Šamana často považujú za odborníka na zmenené stavy vedomia, za človeka, ktorý je schopný byť sprostredkovateľom medzi transpersonálnymi sférami duchov alebo božstiev a ľudským svetom. Jestvuje pozoruhodné množstvo prístupov, ktoré podporujú holistické zdravie, niektoré vychádzajú zo starodávnych kultúrnych tradícií, a to či už náboženských, alebo ezoterických, iné súvisia s psychologickými teóriami rozvinutými v Esalene v rokoch 1960 – 1970. New age propaguje širokú škálu liečebných praktík, ako sú akupunktúra, biofeedback (biologická spätná väzba), chiropraktika, kinezioterapia, homeopatia, iridológia, masáže a rôzne druhy bodyworku (ako sú ergonómia, Feldenkraisova metóda, reflexológia, rolfing, polaritná masáž, terapeutický dotyk atď.), meditácia a vizualizácia, stravovacie terapie, psychické uzdravovanie, liečenie pomocou rastlín, kryštálov, kovov, hudby alebo farieb, reinkarnačné terapie a nakoniec dvanásťstupňové programy a svojpomocné skupiny.25 New age vidí zdroj uzdravenia v našom vnútri, pričom je niečím, čo môžeme dosiahnuť, ak sa napojíme na našu vnútornú alebo na vesmírnu energiu. Vzhľadom na to, že dobré zdravie zahŕňa aj predĺženie života, new age vlastne ponúka učenie Východu v západných pojmoch. Pôvodne bola reinkarnácia súčasťou hinduistického cyklického spôsobu myslenia, ktorého základom je átman, božské jadro osobnosti (neskôr pojem jiva), ktoré sa presúvalo z jedného tela do druhého v cykle utrpenia (samsara) podriadenom zákonu karmy, súvisiacej so správaním v minulých životoch. Nádej spočívala v možnosti zrodiť sa v lepších podmienkach alebo sa nakoniec úplne oslobodiť od nutnosti znovuzrodenia. Vo väčšine budhistických tradícií však neputuje z tela do tela duša, ale kontinuum vedomia. Prítomný život je uväznený v potenciálne nekonečnom vesmírnom procese, ktorý zahŕňa aj bohov. Od čias Gottholda E. Lessinga sa na Západe začala reinkarnácia chápať oveľa optimistickejšie – ako proces postupného učenia a individuálneho naplnenia. Špiritizmus, teozofia, antropozofia a new age hľadia na reinkarnáciu ako na účasť na vesmírnej evolúcii. Zdá sa, že tento postkresťanský prístup k eschatológii odpovedá na nevyriešené otázky teodícey a zbavuje sa pojmu „peklo“. Keď je duša oddelená od tela, môže človek znovu uvidieť celý svoj dovtedajší život, a v okamihu, keď sa spojí so svojím novým telom, v predstihu uvidí niečo z nastávajúceho života. Ľudia majú prístup k svojim predchádzajúcim životom prostredníctvom snov a meditačných techník.26 ==== Integrálna jednota: záhadná magická cesta==== V centre pozornosti hnutia new age je úsilie o „celistvosť“. Pritom povzbudzuje do prekonávania všetkých foriem „dualizmu“, lebo vraj akékoľvek rozdelenie je nezdravým produktom menej osvietenej minulosti. Medzi rozdelenia, ktoré new age považuje za nutné prekonať, patrí napríklad reálne rozlišovanie medzi Stvoriteľom a stvorením, medzi človekom a prírodou, duchom a hmotou, ktoré nesprávne označuje za dualistické formy. Za prazáklad týchto dualistických tendencií sa pokladá židovsko-kresťanská tradícia západnej spoločnosti, hoci by bolo správnejšie spájať ich s manicheizmom. Vedeckej revolúcii a duchu moderného racionalizmu sa vyčíta najmä ich tendencia k fragmentácii, pričom sa s organickými celkami zaobchádza ako s mechanickými, ktoré možno redukovať na ich najmenšie zložky a vysvetliť pomocou najnovších pojmov. Ďalej sa im vyčíta tendencia redukovať ducha na hmotu, takže duchovná realita – vrátane duše – sa stáva skôr náhodným epifenoménom v podstate hmotných procesov. Vo všetkých týchto oblastiach sa alternatívy new age nazývajú holistické. Holizmus preniká celým hnutím new age, počnúc starostlivosťou o holistické zdravie až po hľadanie jednotiaceho vedomia, od ekologického povedomia až po predstavu globálneho „budovania siete“. ===Základné princípy myslenia new age=== ====Globálna odpoveď v čase krízy==== „Tak kresťanská tradícia, ako aj sekulárna viera v nekonečný proces vedeckého rozvoja museli čeliť vážnej kríze, ktorá sa prvýkrát prejavila počas študentských revolúcií roku 1968.“ 27 Múdrosť predchádzajúcich generácií bola náhle zbavená svojho významu a rešpektu a všemohúcnosť vedy sa vytratila, takže Cirkev „musela čeliť vážnemu kolapsu pri odovzdávaní svojej viery mladšej generácii“.28 Všeobecnú stratu viery v tieto dávne piliere svedomia a spoločenskej súdržnosti sprevádzal neočakávaný návrat vesmírnej religiozity, rituálov a rozličných foriem viery, o ktorých si mnohí mysleli, že kresťanstvo ich už vytlačilo. Tento večný ezoterický spodný prúd však nikdy skutočne nevyschol. Naproti tomu nárast popularity ázijských náboženstiev bol v prostredí Západu niečím úplne novým; etablovali sa koncom devätnásteho storočia v teozofickom hnutí, pričom odzrkadľovali „rastúce vedomie globálnej spirituality, zahŕňajúcej všetky jestvujúce náboženské tradície“.29 Večná filozofická otázka „jedného a mnohého“ nadobúda modernú, súčasnú podobu v pokuse o prekonanie nielen nenáležitého rozdelenia, ale aj reálnych rozdielov a rozlíšení, čoho najbežnejším vyjadrením je holizmus, dôležitá zložka new age a jeden z hlavných znamení čias v poslednej štvrtine dvadsiateho storočia. Obrovské množstvo energie sa venovalo snahe o odstránenie rozdelenia do sektorov, ktoré bolo charakteristické pre mechanistickú ideológiu, čo však zároveň vyvolalo povinnosť podriadiť sa globálnej sieti, ktorá nadobúda takmer transcendentnú moc. Jasným dôsledkom toho je proces transformácie vedomia a rozvoj ekológie.30 Nová vízia, ktorá je cieľom transformácie vedomia, potrebovala istý čas na to, aby bola sformulovaná, a jej upevňovaniu bránili staršie myšlienkové systémy považované za status quo. Úspech zaznamenalo zovšeobecnenie ekológie do podoby fascinácie prírodou a sakralizácie Zeme ako Matky Zeme či Gaie, a to s misijným zápalom charakteristickým pre politiku zelených. Za výkonný orgán Zeme sa považuje celé ľudstvo a len globálna vláda je pomocou globálnej etiky schopná zaistiť harmóniu a porozumenie, ktoré sú nevyhnutné na zodpovedné spravovanie Zeme. Verí sa, že teplo Matky Zeme, ktorej božstvo preniká celým stvorenstvom, dokáže preklenúť priepasť medzi stvorenstvom a transcendentným židovským a kresťanským Bohom Otcom, a tak odstrániť aj perspektívu, že raz bude ním toto stvorenstvo súdené. V takejto predstave uzavretého vesmíru, ktorá spolu s nami zahŕňa „Boha“ a iné duchovné bytosti, spoznávame skrytý panteizmus. To je základný prvok prenikajúci celé myslenie a prax new age, ovplyvňujúci hneď na začiatku každé iné pozitívne tvrdenie, ktoré by podporovalo niektorú stránku jeho spirituality. My kresťania totiž veríme v opak, a síce, že „človek je vo svojej podstate stvorením a zostáva ním po celú večnosť, takže pohltenie ľudského ja v božskom ja nikdy nebude možné“.31 ====Základná osnova myslenia new age==== Základnú osnovu myslenia new age treba hľadať v ezotericko-teozofickej tradícii, ktorá bola európskymi intelektuálnymi kruhmi široko prijatá v osemnástom a devätnástom storočí. Zvlášť silne bola prítomná v slobodomurárstve, špiritizme, okultizme a v teozofii, ktorým bol spoločný určitý druh ezoterickej kultúry. V ich pohľade na svet sú viditeľné a neviditeľné vesmíry spojené radom spoločných znakov, analógií a vplyvov medzi mikrokozmom a makrokozmom, medzi kovmi a planétami, medzi planétami a rôznymi časťami ľudského tela, medzi viditeľným vesmírom a neviditeľnou sférou reality. Príroda je živou bytosťou – prestúpenou sieťou sympatií a antipatií, oživovanou svetlom a skrytým ohňom –, ktorú sa ľudské bytosti snažia ovládnuť. Ľudia sa môžu s týmito vyššími a nižšími svetmi skontaktovať pomocou predstavivosti (ktorá je orgánom ich duše alebo ducha), cez sprostredkovateľov (anjelov, duchov, diablov), respektíve cez rituály. Ľudia môžu byť zasvätení do tajomstiev vesmíru, Boha a vlastného ja pomocou duchovnej cesty transformácie. Jej konečným cieľom je gnóza (gnosis), najvyššia forma poznania, ktorá je ekvivalentom spásy. Zahŕňa skúmanie najstarších a najvýznamnejších filozofických tradícií (čo býva nesprávne označované philosophia perennis) a náboženstiev (prvotná teológia), ako i tajného (ezoterického) učenia, ktoré je kľúčom ku všetkým „exoterickým“, teda každému dostupným tradíciám. Ezoterické učenie odovzdáva majster nasledovníkom v postupnom programe iniciácie (zasvätenia). Niektorí považujú ezoterizmus devätnásteho storočia za úplne sekularizovaný. Alchýmia, astrológia a iné prvky tradičného ezoterizmu boli doplnené istými oblasťami modernej kultúry, ako je skúmanie kauzálnych zákonov, evolucionizmus, psychológia a štúdium náboženstiev. Svoju najčistejšiu podobu dosiahol tento typ ezoterizmu v myšlienkach Rusky Jeleny Petrovny Blavatskej, považovanej za médium, ktorá spolu s Henrym Olcottom založila v roku 1875 v New Yorku Teozofickú spoločnosť. Jej snahou bolo zjednotiť prvky východnej a západnej tradície v evolučnom druhu špiritizmu. Spoločnosť mala tri hlavné ciele: #„Vytvoriť jadro univerzálneho bratstva ľudstva bez rozdielu rasy, viery, spoločenského postavenia a farby pleti. #Podporiť komparatívne štúdium náboženstva, filozofie a vedy. #Preskúmať ešte nevysvetlené zákony prírody a latentné sily v človeku.“ „Zmysel týchto cieľov... je potrebné objasniť. Prvý cieľ bezvýhradne odmieta ,iracionálny fanatizmus’ a ,sektárstvo’ tradičného kresťanstva, tak ako ho chápu špiritisti a teozofi... Avšak z týchto cieľov nie je hneď jasné, že teozofi považujú za ,vedu‘ okultnú vedu a za ,filozofiu‘ okultnú filozofiu (occulta philosophia) a že prírodné zákony sú podľa nich okultnej alebo psychickej povahy. Zároveň očakávajú, že komparatívne štúdium náboženstva nakoniec povedie k odhaleniu ,prvotnej tradície‘, sformovanej napokon do večnej hermetistickej philosophia perennis.“32 Významnou zložkou písomností pani Blavatskej bola emancipácia žien, ktorej dôsledkom bol útok na „mužský rod“ Boha židovstva, kresťanstva a islamu. Povzbudzovala ľudí, aby sa vrátili k hinduistickej bohyni matke a praktizovali ženské čnosti. Toto učenie sa ďalej rozvíjalo pod vedením Annie Besantovej, ktorá stála na čele feministického hnutia. Dnes pokračuje v boji proti „patriarchálnemu“ kresťanstvu hnutie Wicca (Čarodejnice) a „spiritualita žien“. Marilyn Fergusonová venovala jednu kapitolu svojej knihy The Aquarian Conspiracy (Sprisahanie Vodnára) predchodcom veku Vodnára, ktorí rozvíjali osnovu transformačnej vízie, založenej na rozširovaní vedomia a na skúsenosti sebatranscendencie. Medzi inými spomína aj amerického psychológa Williama Jamesa a švajčiarskeho psychiatra Carla Gustava Junga. James definoval náboženstvo ako skúsenosť, nie ako dogmu, a učil, že ľudské bytosti môžu zmeniť svoje mentálne postoje tak, že budú schopné stať sa architektmi vlastného osudu. Jung zdôrazňoval transcendentný charakter vedomia a zaviedol myšlienku kolektívneho nevedomia ako istého druhu zásobárne so symbolmi a spomienkami, ktoré majú spoločné ľudia rozličných období a kultúr. Podľa Woutera Hanegraaffa prispeli obaja spomínaní muži k „sakralizácii psychológie“, ktorá sa následne stala dôležitým prvkom myslenia a praxe new age. Vskutku, Jung „nielenže ,psychologizoval‘ ezoterizmus, ale tiež ,sakralizoval‘ psychológiu tým, že ju naplnil obsahom typickým pre ezoterické špekulácie. Výsledkom bol súbor teórií, ktoré umožňovali ľuďom hovoriť o Bohu, pričom v skutočnosti mysleli na vlastné psyché, a hovoriť o vlastnom psyché, no mať na mysli božstvo. Ak je psyché ,myseľ‘a tiež Boh je ,myseľ‘, potom spochybniť jedno znamená spochybniť aj druhé“.33 Na obvinenie, že „psychologizoval“ kresťanstvo, odpovedal Jung tvrdením, že „psychológia je moderným mýtom a iba prostredníctvom tohto súčasného mýtu možno porozumieť viere“.34 Isté je, že Jungova psychológia osvetľuje mnohé stránky kresťanskej viery, najmä potrebu čeliť realite zla, ale jeho náboženské presvedčenie bolo v rozličných obdobiach jeho života také rôzne, že nám po sebe zanechal veľmi zmätený obraz Boha. Centrálnym prvkom jeho predstavy o Bohu je kult slnka, kde je boh životnou energiou (libidom) vnútri človeka.35 Ako hovorí on sám, „toto porovnanie nie je iba hrou slov“.36 Jung má na mysli „vnútorného boha“, božskú podstatu, ktorá je podľa jeho presvedčenia prítomná v každej ľudskej bytosti. Cesta k vnútornému vesmíru vedie cez nevedomie. Súlad vnútorného sveta s vonkajším možno dosiahnuť prostredníctvom kolektívneho nevedomia. Tendenciu zamieňať si navzájom psychológiu a spiritualitu si osvojilo Hnutie ľudského potenciálu (Human Potential Movement), ktoré vzniklo koncom šesťdesiatych rokov na Esalenskom inštitúte v Kalifornii. Transpersonálna psychológia, silne ovplyvnená orientálnymi náboženstvami a Jungom, ponúkla kontemplatívnu cestu, na ktorej sa veda stretá s mysticizmom. Zdôrazňovanie telesnosti, hľadanie ciest na rozširovanie vedomia a pestovanie mýtov kolektívneho nevedomia, to všetko povzbudilo do hľadania „boha vo vlastnom vnútri“. Na to, aby človek uskutočnil svoj potenciál a stal sa bohom, ktorým vo svojom vnútri vlastne je, bolo treba prekonať vlastné ego. To sa dalo dosiahnuť zvolením vhodnej terapie – meditáciou, parapsychologickými zážitkami, používaním halucinogénov. Všetky tieto spôsoby slúžili na dosiahnutie „vrcholného zážitku“, „mystického“ zážitku splynutia s Bohom a s vesmírom. Znak Vodnára bol prebraný z astrologickej mytológie, no neskôr sa stal výrazom túžby po radikálne novom svete. Dvoma centrami, ktoré na začiatku slúžili ako hnacie motory new age a v istom zmysle sú nimi až dodnes, boli Záhradná komunita vo Findhorne (Garden community at Findhorn) v severovýchodnom Škótsku a Centrum pre rozvoj ľudského potenciálu v Esalene (Centre for the development of human potential at Esalen) v Big Sur (Kalifornia, USA). To, čo new age neustále živí, je rastúce globálne vedomie a čoraz väčšie uvedomovanie si blížiacej sa ekologickej krízy. ====Ústredné témy new age==== New age nie je náboženstvom v presnom zmysle slova, avšak predmetom jeho záujmu je to, čo označujeme za „božské“. Podstatou new age je voľné spojenie rozličných aktivít, myšlienok a ľudí, na ktoré možno tento názov oprávnene aplikovať. Nejestvuje teda nijaká konkrétna formulácia učenia new age, ako je to pri štandardných náboženstvách. Napriek tomu a napriek nesmiernej pestrosti môžeme v rámci new age pozorovať niektoré spoločné prvky: * vesmír sa chápe ako organický celok; * je oživovaný energiou, ktorá sa tiež nazýva „božská duša“ alebo „duch“; * verí sa v sprostredkovateľskú funkciu rôznych duchovných entít – ľudské bytosti sú schopné vystúpiť do vyšších neviditeľných sfér a ovládať svoj život po smrti; * predpokladá sa existencia „večného poznania“, ktoré predchádza a prevyšuje všetky náboženstvá a kultúry; * ľudia nasledujú osvietených majstrov. ====Čo hovorí new age ==== =====... o ľudskej osobe===== New age verí, že človek môže dosiahnuť dokonalosť pomocou širokého spektra rôznych techník a terapií (v protiklade ku kresťanskej predstave o potrebe spolupráce s Božou milosťou). V podstate sa zhoduje s Nietzscheho myšlienkou, že kresťanstvo zabránilo tomu, aby sa naplno prejavilo pravé človečenstvo. Dosiahnuť dokonalosť znamená v tomto prípade dosiahnuť sebanaplnenie v súlade so systémom hodnôt, ktoré sme si sami vytvorili a ktoré sú dosiahnuteľné našimi vlastnými silami. Možno tu teda hovoriť o ja, ktoré utvára samo seba. Podľa takéhoto chápania je medzi tým, aké sú ľudské bytosti teraz a aké budú, keď naplno zrealizujú svoje možnosti, väčší rozdiel ako medzi ľudskými bytosťami a antropoidmi. Užitočné je rozlišovať medzi ezoterizmom, čiže hľadaním poznania, a mágiou alebo okultizmom, ktoré sú nástrojmi na získanie moci. Niektoré skupiny sú zároveň ezoterické i okultné. Jadrom okultizmu je vôľa k moci založená na sne stať sa božským. Techniky rozširovania vedomia majú za úlohu odhaliť ľuďom ich božskú moc. Využívaním tejto moci pripravujú ľudia cestu veku osvietenia (Age of Enlightement). Vyvyšovanie ľudstva prevracia naruby správny vzťah medzi Stvoriteľom a stvorenstvom, pričom jednou z jeho extrémnych foriem je satanizmus. Satan sa stáva symbolom vzbury proti konvenciám a pravidlám, symbolom, ktorý často nadobúda agresívne, sebecké a násilné formy. Niektoré evanjelické skupiny vyjadrili svoje obavy z podprahovej prítomnosti toho, čo definujú ako satanský symbolizmus, v určitých druhoch rockovej hudby, ktorá má silný vplyv na mladých ľudí. To všetko je veľmi vzdialené od posolstva pokoja a harmónie, ktoré nachádzame v Novom zákone, a jedným z dôsledkov býva prehnané vyvyšovanie ľudstva, ktoré vedie k popieraniu transcendentného Boha. Tieto vplyvy nepôsobia však len na mládež. Základné témy ezoterickej kultúry sú prítomné aj v politike, vo výchove a v legislatíve.37 Osobitne to platí pre ekológiu. Silný dôraz, ktorý radikálna ekológia kladie na biocentrizmus, je popieraním biblického antropologického pohľadu, podľa ktorého sú ľudské bytosti ústredným prvkom sveta, pretože sú považované za kvalitatívne nadradené ostatným prírodným formám. Takýto biocentrický prístup je dnes v legislatíve a vo výchove veľmi častý, hoci znižuje dôstojnosť človeka. Rovnaká ezoterická kultúrna osnova sa nachádza v ideologických teóriách, ktoré sú základom demografickej politiky a experimentov genetického inžinierstva, javiaceho sa ako vyjadrenie ľudského sna môcť sa nanovo stvoriť. Ako ľudia dúfajú, že to dosiahnu? Rozlúštením ľudského genetického kódu, zmenou prirodzených pravidiel sexuality, prekročením hraníc smrti. Za typický pre new age možno považovať názor, že ľudia sa rodia s božskou iskrou, čo nám pripomína staroveký gnosticizmus. Tá ich spája s „celkom“. V podstate sú považovaní za božských, hoci sa na vesmírnom božstve podieľajú na rozličných úrovniach vedomia. Sme teda spolutvorcami a vytvárame našu vlastnú realitu. Mnohí autori new age tvrdia, že na základe predstavy, v ktorej každý jednotlivec je považovaný za tvorivý zdroj vesmíru, si môžeme zvoliť okolnosti svojho života (dokonca aj chorobu alebo smrť), avšak musíme prejsť ešte dlhú cestu, aby sme správne pochopili, kde je naše miesto v jednote vesmíru. Tou cestou je podľa nich psychoterapia a spásou je spoznanie univerzálneho vedomia. Hriech nejestvuje; existuje len nedokonalé poznanie. Identita každej ľudskej bytosti je rozplynutá v univerzálnom bytí a v procese po sebe nasledujúcich vtelení. Ľudia podliehajú určujúcemu vplyvu hviezd, ale môžu sa otvoriť božstvu žijúcemu v ich vnútri, ak sa budú neprestajne snažiť (prostredníctvom vhodných techník) o čoraz väčší súlad medzi vlastným ja a božskou vesmírnou energiou. Zvonka pochádzajúce zjavenie a spása nie sú potrebné, potrebná je len skúsenosť spásy v ľuďoch samých (samospasenie), ktorú možno dosiahnuť psychofyzickými technikami vedúcimi k definitívnemu osvieteniu. Niektoré etapy cesty k samospaseniu sú prípravné (meditácia, telesná harmónia, uvoľnenie samoliečiteľských energií). Predstavujú východiskové body procesu spiritualizácie, zdokonalenia a osvietenia, ktoré pomáhajú ľuďom dosiahnuť sebakontrolu a psychickú koncentráciu na „transformáciu“ individuálneho ja na „vesmírne vedomie“. Osudom ľudskej bytosti je rad postupných reinkarnácií duše do rozličných tiel. Pritom sa tieto reinkarnácie nechápu ako cyklus samsary, v ktorom predstavujú trest v rámci očisťovania, ale ako postupné vystupovanie k dokonalému rozvoju vlastného potenciálu. Psychológia sa využíva na vysvetlenie rozširovania vedomia ako „mystického“ zážitku. Joga, zen, transcendentná meditácia a tantrické cvičenia vedú k sebanaplneniu a osvieteniu. Verí sa, že vrcholné zážitky (napríklad znovuprežitie vlastného narodenia, cestovanie k bráne smrti, biofeedback, tanec či dokonca drogy – čokoľvek, čo môže navodiť zmenu stavu vedomia) vedú k jednote a osvieteniu. Pretože jestvuje len jedna „myseľ“, niektorí ľudia môžu slúžiť ako kanály pre vyššie bytosti. Každá časť tohto jediného univerzálneho bytia má spojenie so všetkými ostatnými. Klasickým prístupom new age je transpersonálna psychológia, ktorej hlavnými princípmi sú univerzálna „myseľ“, „vyššie ja“, osobné a kolektívne nevedomie a individuálne ja. „Vyššie ja“ je našou skutočnou identitou, mostom medzi Bohom, ktorý je božskou mysľou, a ľudstvom. Duchovný rast je kontakt s „vyšším ja“, pomocou ktorého sa prekonávajú všetky formy dualizmu medzi subjektom a objektom, životom a smrťou, psyché a soma, ja a jeho zlomkovými aspektmi. Naša ohraničená osobnosť je ako tieň alebo sen vytvorený skutočným ja. „Vyššie ja“ zahŕňa aj spomienky z predošlých (re)inkarnácií. =====... o Bohu===== New age výrazne uprednostňuje orientálne alebo predkresťanské náboženstvá, lebo ich považuje za neznečistené židovsko-kresťanskými deformáciami. Preto kladie veľký dôraz aj na starodávne poľnohospodárske ríty a kulty plodnosti. Gaia, Matka Zem, sa predkladá ako alternatíva k Bohu Otcovi, ktorého obraz sa spája s patriarchálnou predstavou mužskej nadvlády nad ženou. Hovorí sa tu o bohu, no nie o osobnom Bohu; boh, o ktorom hovorí new age, nie je ani osobný, ani transcendentný. Nie je stvoriteľom ani udržiavateľom vesmíru, ale „neosobnou energiou“, imanentnou vo svete, s ktorým tvorí „vesmírnu jednotu“: „všetko je jeden celok“. Táto jednota je monistická, panteistická alebo presnejšie panenteistická. Boh je „životný princíp“, „duch či duša sveta“, celkový súhrn všetkých vedomí jestvujúcich vo svete. V istom zmysle je všetko bohom. Božia prítomnosť je najjasnejšia v duchovných stránkach skutočnosti, kde každá myseľ či každý duch je v určitom zmysle bohom. Keď ľudia vedome prijímajú túto „božskú energiu“, zvykne sa nazývať aj „kristovská energia“. Hovorí sa aj o Kristovi, no nemyslí sa na Ježiša z Nazareta. „Kristus“ je titul, ktorý sa prisudzuje tomu, kto dospel do takého stavu vedomia, v ktorom vníma vlastné božstvo, a preto môže o sebe tvrdiť, že je „univerzálnym učiteľom“. Ježiš z Nazareta nebol teda jediný Kristus, ale len jedna z historických postáv, v ktorých sa táto kristovská povaha zjavila, ako napríklad v prípade Budhu či iných osobností. Každé dejinné zjavenie Krista nám jasne ukazuje, že všetky ľudské bytosti sú nebeské a božské, pričom ich vedie k uskutočneniu tejto ich podstaty. Najvnútornejšia a najosobnejšia („psychická“) úroveň, na ktorej túto „božskú vesmírnu energiu“ môžu ľudské bytosti vnímať, sa zvykne nazývať aj „Duchom Svätým“. =====... o svete===== Pre väčšiu časť myslenia new age je veľmi dôležitý posun od mechanistického modelu klasickej fyziky k „holistickému“ modelu modernej atómovej a subatómovej fyziky, založenému na predstave hmoty, ktorá sa neskladá z častíc, ale z vlnenia a energie. Vesmír je potom oceánom energie, ktorý tvorí jeden celok alebo sieť väzieb. Energia oživujúca tento jediný organizmus, ktorým je vesmír, je „duch“. Boh a svet nie sú vzájomne sa vylučujúce skutočnosti. Samotný svet je božský a prechádza procesom postupného vývoja, ktorý vedie nehybnú hmotu k „vyššiemu a dokonalému vedomiu“. Svet nebol stvorený, je večný a sebestačný. Budúcnosť sveta závisí od vnútorného dynamizmu, ktorý je nevyhnutne pozitívny a ktorý vedie k zmierenej (božskej) jednote všetkého jestvujúceho. Boh a svet, duch a telo, rozum a cit, nebo a zem sú jednou obrovskou vibráciou energie. James Lovelock vo svojej knihe o hypotéze Gaia tvrdí, že „celú škálu živej hmoty na zemi, od veľrýb až po vírusy, od dubov až po chaluhy, možno považovať za jednu živú entitu, ktorá je schopná ovplyvniť zemskú atmosféru na uspokojenie svojich potrieb, pričom je obdarená oveľa väčšími schopnosťami a mocou ako jej jednotlivé prvky“.38 Pre niektorých je hypotéza Gaia „divnou syntézou individualizmu a kolektivizmu. Je to, akoby sa new age, ktoré vytrhlo ľudí z rozdrobenej politiky, nemohlo dočkať, kedy ich vhodí do kotla globálnej mysle“. Globálny mozog potrebuje inštitúcie, ktorými môže vládnuť, inak povedané, celosvetovú vládu. „Aby new age prekonalo dnešné problémy, sníva o duchovnej aristokracii v duchu Platónovej Republiky spravovanej tajnými spoločnosťami...“39 Toto tvrdenie je možno zveličené, ale je dokázané, že gnostické elitárstvo a globálna vláda sa zhodujú v mnohých otázkach medzinárodnej politiky. Vo vesmíre je všetko navzájom prepojené; v skutočnosti každá časť je sama v sebe obrazom celku. Celok sa nachádza v každej veci a každá vec je súčasťou celku. Vo „veľkom reťazci bytí“ sú všetky bytosti vnútorne spojené a tvoria jednu rodinu na rôznych stupňoch evolúcie. Každá ľudská bytosť je hologramom, obrazom stvorenstva ako celku, v ktorom každá časť vibruje vlastnou frekvenciou. Každá ľudská bytosť je neurónom v centrálnom nervovom systéme Zeme a všetky individuálne entity sú v komplementárnom vzťahu jedných s druhými. V celom stvorenstve vskutku existuje istá vnútorná komplementarita alebo androgýnia.40 Jednou z často sa opakujúcich tém v spisoch a myslení new age je téma „novej paradigmy“, ktorú otvorila súčasná veda. „Veda nám umožnila nazrieť dovnútra celkov a systémov, posunula nás dopredu a zmenila. Učíme sa interpretovať jednotlivé smery a rozpoznávať prvé znaky ďalšej, ešte sľubnejšej paradigmy. Tvoríme alternatívne scenáre budúcnosti. Hovoríme o zlyhaní starých systémov, zavádzame nové riešenia problémov vo všetkých odboroch.“41 „Zmena paradigmy“ teda znamená iba radikálnu zmenu pohľadu, nič iné. Otázkou je, či je skutočná zmena úmerná zmene myslenia a nakoľko sa môže vnútorná transformácia účinne prejaviť vo vonkajšom svete. Tu sa treba nezaujato pýtať, či je vedecký myšlienkový postup, ktorý vedie k takýmto tvrdeniam: „Vojna je nemysliteľná v spoločnosti autonómnych osôb, ktoré objavili vzájomnú prepojenosť celého ľudstva, ktoré sa neboja cudzích myšlienok ani kultúr a ktoré vedia, že každá revolúcia sa začína vnútri a že vlastný stupeň osvietenia nemožno vnútiť tým druhým.“42 Je nelogické uzatvárať, že sa niečo nemôže stať len preto, lebo je to nemysliteľné. Takýto úsudok je vskutku gnostický, keďže prisudzuje priveľkú moc poznaniu a vedomiu. Nechceme tu popierať základnú a rozhodujúcu úlohu vývoja vedomia vo vedeckom bádaní a tvorivom rozvoji, chceme jednoducho upozorniť, že sa tu aplikuje na vonkajšiu skutočnosť to, čo prebýva zatiaľ len v mysli. === „Skôr obyvatelia mýtov ako dejín“?43: new age a kultúra=== „Príťažlivosť new age v podstate spočíva v kultúrou vzbudenom záujme o seba samého, svoju hodnotu, svoje možnosti a svoje problémy. Zatiaľ čo tradičná religiozita s vlastnou hierarchickou organizáciou sa hodí pre spoločenstvo, odtradicionalizovaná spiritualita je vhodná pre jednotlivca. New age je „o“ vlastnom ja tým, že uľahčuje oslavu toho, čím má toto ja byť a čím sa má stať; a je „pre“ vlastné ja, lebo sa líši od dominantného prúdu a môže sa pokúsiť riešiť problém identity pochádzajúci z konvenčných životných foriem.“44 Odmietanie tradície v podobe patriarchálnej, hierarchickej, spoločenskej či cirkevnej organizácie má za následok hľadanie alternatívnej formy spoločnosti, ktorá sa bude jasne inšpirovať moderným pojmom ja. Mnohé spisy new age vysvetľujú, že (priamo) nemožno urobiť pre zmenu sveta nič, ale dá sa urobiť všetko pre to, aby sme sa sami zmenili. Zmena individuálneho vedomia sa považuje za (nepriamy) spôsob, ako zmeniť svet. Najdôležitejším nástrojom spoločenskej zmeny je osobný príklad. Celosvetové uznanie týchto osobných príkladov povedie k zmene kolektívnej mysle a takáto zmena sa stane najvýznamnejším výdobytkom našich čias. Ide tu, samozrejme, o súčasť holistickej paradigmy a o predefinovanie klasickej filozofickej otázky „jedného a mnohého“. Súvisí to i s jungovským výkladom teórie vzájomných vzťahov a jeho odmietaním kauzality. Jednotlivci sú len útržkovitými obrazmi planetárneho hologramu. Hľadiac do vlastného vnútra, vesmír nielenže poznávame, ale ho aj meníme. Čím viac však hľadíme dovnútra, tým menším sa stáva náš manévrovací priestor. Je to všetko skutočne v súlade s tvrdeniami o demokratickej účasti na novom planetárnom poriadku, alebo ide len o podvedomý a nenápadný spôsob, ako spraviť ľudí bezmocnými, a tak ich vystaviť nebezpečenstvu, že sa dajú zmanipulovať? Pomáha, alebo, naopak, zabraňuje dnešné prílišné zaoberanie sa problémami planéty (ekologické otázky, vyčerpávanie zdrojov, preľudnenie, hospodárska priepasť medzi severom a juhom, obrovský jadrový potenciál a politická nestabilita) tomu, aby sa pozornosť venovala aj iným, rovnako reálnym spoločenským a politickým otázkam? Staré príslovie, že „láska sa začína doma“, môže naznačovať zdravú strednú cestu v prístupe k týmto problémom. Niektorí pozorovatelia zistili, že za zdanlivou politickou indiferentnosťou new age sa skrýva sklon k ľavicovému autoritárstvu. Sám David Spangler zdôrazňuje, že jedným z tieňov new age je „nenápadné upadnutie do bezmocnosti a vzdanie sa zodpovednosti v mene očakávania nového veku namiesto aktívneho budovania integrity vo vlastnom živote“.45s I keď nie je úplne korektné tvrdiť, že kvietizmus je všeobecným postojom new age, jednou z hlavných námietok voči hnutiu new age je, že jeho individualisticky zameraná požiadavka na sebarealizáciu súčasne zabraňuje možnému vzniku zdravej náboženskej kultúry. Poukazujú na to tri skutočnosti: * Je otázne, či je new age dostatočne intelektuálne presvedčivé pri snahe o poskytnutie komplexného obrazu vesmíru v takom pohľade na svet, ktorý má za cieľ zjednotiť prírodu a duchovnú realitu. Západné chápanie vesmíru sa považuje za rozpoltené, založené na báze monoteizmu, transcendentnosti, inakosti a oddelenosti. Základný dualizmus možno pozorovať napríklad pri rozlišovaní na reálne a ideálne, relatívne a absolútne, konečné a nekonečné, ľudské a božské, sväté a profánne, minulé a prítomné, pripomínajúce Heglovo „nešťastné vedomie“. New age to všetko totiž opisuje ako čosi tragické. Jeho odpoveďou na tento dualizmus je dosiahnutie jednoty pomocou zlúčenia, ktorého cieľom je zmierenie duše a tela, ženského a mužského, ducha a hmoty, ľudského a božského, zeme a vesmíru, transcendentného a imanentného, náboženstva a vedy, odstránenie rozdielov medzi náboženstvami, medzi jin a jang. Potom však prestane jestvovať rôznosť; zostáva to, čo možno nazvať transpersonalita. Svet new age je bezproblémový: už v ňom nič nechýba. Napriek tomu metafyzická otázka „jedného a mnohého“ zostáva nevyriešená, dokonca pre prílišnú obavu z dôsledkov nejednoty a rozdelenia nie je ani nastolená, a zostáva sa len pri opise toho, ako by sa veci javili v inom pohľade. * New age preberá postupne náboženské praktiky východných náboženstiev a reinterpretuje ich tak, aby to vyhovovalo západnému človeku. To má za následok odmietnutie pojmov „hriech“ a „spása“, ktoré sú nahradené morálne neutrálnymi pojmami „závislosť“ a „zotavenie“. Odvolávanie sa na mimoeurópske vplyvy je niekedy skôr „pseudoorientalizáciou“ západnej kultúry. Okrem toho tu zriedka ide o skutočný dialóg medzi kultúrami. V prostredí, v ktorom sa na grécko-rímsky a židovsko-kresťanský vplyv hľadí podozrievavo, sa východné vplyvy prijímajú ako alternatíva k západnej kultúre. Tradičná veda a medicína sa považujú za menejcenné ako holistický prístup, podobne ako patriarchálne a partikulárne štruktúry v politike a náboženstve. Sú totiž prekážkou príchodu veku Vodnára. Znova je zrejmé, že ak sa niekto rozhodne pre alternatívy, ktoré ponúka new age, musí sa úplne rozísť s tradíciou, v ktorej vyrastal. No ide tu skutočne, ako sa to často predpokladá a vníma, o slobodné a zrelé rozhodnutie? * Pravé náboženské tradície podporujú disciplínu s cieľom dosiahnuť múdrosť, duševnú rovnováhu a súcit. New age je ozvenou hlbokej a neodňateľnej túžby po celistvej náboženskej kultúre a po niečom všeobecnejšom a osvietenejšom, ako je to, čo vo všeobecnosti ponúkajú politici. Nie je však jasné, či je predstava založená na neustále sa rozširujúcom ja prospešná pre jednotlivca alebo pre spoločnosť. Formačné semináre new age (známe ako Erhard seminar trainings – EST a podobne) spájajú hodnoty „protikultúry“ s prevládajúcou potrebou dosiahnuť úspech a vnútorné uspokojenie s vonkajším úspechom. Findhornský kurz Spirit of Business mení chápanie práce a zvyšuje jej produktivitu; niektorí prívrženci new age chcú byť nielen opravdivejší a spontánnejší, ale aj bohatší (pomocou mágie atď.). „To, čo robí semináre new age pre ľudí s podnikateľským myslením ešte príťažlivejšími, je, že prinášajú do sveta podnikania akoby humánnejšie myšlienky. O pracovisku sa v nich uvažuje ako o ,prostredí, kde sa človek učí’, podľa nich treba ,vniesť do práce nový elán’ a ,práca má poľudšťovať’. Hovorí sa tu o ,realizácii manažéra’, o tom, že ,ľudia sú prvoradí’, o ,uvoľnení potenciálu’. Tieto myšlienky prezentované školiteľmi new age sa pravdepodobne páčia tým podnikateľom, ktorí už absolvovali semináre založené na sekulárnom humanizme a ktorí chcú týmto smerom pokračovať s úmyslom dosiahnuť osobný rast, šťastie a nové nadšenie a zároveň zvýšiť obchodnú produktivitu.“46 Je teda zrejmé, že ľudia, ktorí sa zapoja do týchto seminárov, hľadajú múdrosť a duševnú rovnováhu pre vlastný prospech. Nakoľko im však aktivity, do ktorých sa zapájajú, umožňujú pracovať pre spoločné dobro? Nezávisle od ich motivácie treba všetky tieto javy posudzovať podľa plodov, ktoré prinášajú, a pýtať sa, či podporujú len vlastné ja, alebo podporujú solidaritu s celým stvorenstvom – vrátane celého ľudstva –, nie iba s veľrybami, so stromami či s rovnako zmýšľajúcimi ľuďmi. Najškodlivejšie dôsledky akejkoľvek filozofie založenej na egoizme, ku ktorej sa hlásia inštitúcie alebo veľký počet ľudí, nazýva kardinál Josef Ratzinger súborom „stratégií určených na zníženie počtu tých, ktorí sa majú nasýtiť pri stole ľudstva“.47 To je štandardný kľúč na posudzovanie akejkoľvek filozofie či teórie. Kresťanstvo sa vždy snaží posudzovať ľudské správanie na základe jeho ohľaduplnej a v láske pevne zakotvenej otvorenosti voči Stvoriteľovi a všetkým ostatným stvoreniam. ===Prečo dosiahlo new age taký úspech a tak rýchlo sa rozšírilo?=== Napriek mnohým otázkam a kritikám, ktoré new age vyvoláva, predsa je pokusom ľudí, ktorí pociťujú tento svet ako drsný a krutý, vniesť doň trochu viac tepla. Ako reakcia na modernosť pôsobí new age skôr na úrovni pocitov, inštinktov a emócií. Úzkosť z apokalyptickej budúcnosti, ktorú predstavuje hospodárska nestabilita, politická neistota a klimatické zmeny, zohráva pri hľadaní alternatívneho, zásadne optimistického vzťahu k vesmíru veľkú úlohu. Toto hľadanie dokonalosti a šťastia často prebieha výslovne na duchovnej úrovni. Avšak je príznačné, že new age zaznamenalo obrovský úspech v období, ktoré možno charakterizovať temer univerzálnym vyzdvihovaním toho, čo je odlišné. Západná kultúra pokročila ešte ďalej, ako ide tolerancia, v tom zmysle, že od zdráhavého akceptovania či pasívneho trpenia výstredností jednotlivca alebo minoritnej skupiny dospela až k vedomému podrývaniu rešpektu voči tomu, čo je normálne. Normálnosť sa nám predstavuje ako morálne zaťažená predstava, nevyhnutne spojená s absolútnymi normami. Pre čoraz väčší počet ľudí nepredstavujú náboženské viery či absolútne normy nič iné, ako len neschopnosť tolerovať odlišné pohľady a presvedčenia druhých ľudí. V takejto atmosfére majú alternatívne životné štýly a teórie obrovský úspech: byť odlišný je nielen prijateľné, ale je to dokonca niečo dobré a pozitívne.48 Dôležité je pripomenúť, že ľudia sú zapojení do new age rozličnými spôsobmi a na rôznych úrovniach. Vo väčšine prípadov tu nejde o „príslušnosť“ k dajakej skupine alebo hnutiu ani o vedomé prijatie princípov, na ktorých je new age vybudované. Zdá sa, že ľudí priťahujú najmä isté netradičné terapie alebo praktiky, pričom sa nepýtajú, čo sa za nimi skrýva; ďalší sú zasa iba príležitostnými spotrebiteľmi produktov ponúkaných pod značkou new age. Napríklad tí, ktorí využívajú aromaterapiu alebo počúvajú hudbu new age, sa zvyčajne zaujímajú len o účinky týchto prostriedkov na ich zdravie a pre ich dobro. Len malá časť z nich hlbšie študuje new age a pokúša sa pochopiť jeho teoretický (alebo „mystický“) význam. To dokonale zapadá do spotrebných modelov spoločnosti, v ktorých zohráva dôležitú úlohu zábava a chvíle odpočinku. Toto hnutie sa veľmi dobre prispôsobilo zákonom trhu a šíri sa sčasti práve vďaka svojej atraktívnej ekonomickej ponuke. V niektorých kultúrach sa new age chápe ako značka produktu, ktorý vznikol aplikáciou marketingových princípov na náboženský jav.49 Navyše sa vždy bude môcť stať dobrým nástrojom na to, ako ekonomicky profitovať na duchovných potrebách ľudí. Podobne ako mnohé iné prvky súčasnej ekonomiky new age je globálnym javom, udržiavaným a živeným informáciami, ktoré prenášajú masmédiá. Možno dokonca tvrdiť, že toto globálne spoločenstvo bolo vytvorené spoločenskými komunikačnými prostriedkami a je celkom zrejmé, že populárna literatúra a komunikačné prostriedky zaistia rýchle rozšírenie spoločných názorov jeho prívržencov a sympatizantov temer do všetkých kútov sveta. Keďže tu ide o veľmi voľnú formu „spoločenstva“, nemožno dokázať, či sa toto rýchle rozšírenie myšlienok udialo náhodne, alebo prebiehalo podľa konkrétneho plánu. Takisto ako pri počítačových skupinách vytvorených prostredníctvom internetu, aj tu ide o skupinu, v ktorej vzťahy medzi ľuďmi môžu byť veľmi neosobné alebo sú osobné len vo veľmi obmedzenom zmysle. New age sa stalo nesmierne populárnym ako voľný súbor rôznych vier, terapií a praktík, ktoré sú často ľubovoľne vybrané a skombinované, a to bez ohľadu na ich nezlučiteľnosť a rozpor, ku ktorému ich spojenie môže viesť. Niet sa čo diviť, ak ide o pohľad na svet, ktorý je úmyselne založený na intuitívnom myslení pravej hemisféry. Práve preto je dôležité odhaliť a spoznať základné charakteristiky myslenia new age. To, čo ponúka, sa neraz označuje jednoducho za „duchovno“, a nie za príslušnosť k nejakému náboženstvu, avšak sú tam oveľa užšie väzby na jednotlivé východné náboženstvá, než by sa mnohí „konzumenti“ new age nazdali. Očividne významná je táto skutočnosť najmä v prípade takzvaných „modlitbových skupín“, ku ktorým sa ľudia rozhodnú pridať, no tento problém existuje aj v súvislosti s rastúcim počtom spoločností, ktorých zamestnanci musia praktizovať meditáciu a osvojiť si techniky rozširovania vedomia ako súčasť svojej pracovnej náplne.50 Dôležité je povedať ešte niekoľko slov o systematickom povyšovaní new age na ideológiu, hoci tento problém je priveľmi obsiahly. Niektoré skupiny reagovali na new age rozsiahlymi obvineniami z konšpirácie, no odpoveďou zakaždým bolo, že sme svedkami spontánnych kultúrnych zmien, ktorých priebeh je úplne podmienený vplyvmi vymykajúcimi sa ľudskej kontrole. Predsa však treba poukázať na to, že new age má s určitými skupinami s medzinárodným vplyvom spoločný cieľ: potlačiť či prekonať jednotlivé náboženstvá, a tak vytvoriť priestor pre univerzálne náboženstvo, ktoré by dokázalo zjednotiť celé ľudstvo. S tým je úzko späté aj veľmi veľké úsilie mnohých inštitúcií vytvoriť globálnu etiku či etický rámec, ktorý by odrážal globálnu povahu súčasnej kultúry, ekonomiky a politiky. Okrem toho spolitizovanie ekologických otázok stavia do celkom iného svetla aj celkový problém okolo hypotézy Gaia alebo kultu Matky Zeme. ==NEW AGE A KRESŤANSKÁ SPIRITUALITA == ===New age ako spiritualita=== New age jeho zakladatelia často definujú ako „novú spiritualitu“. Je však trochu ironické nazývať „novou“ spiritualitou myšlienky, ktoré pochádzajú z dávnych náboženstiev a kultúr. To, čo je v ňom skutočne nové, je vedomé hľadanie alternatívy k západnej kultúre a jej židovsko-kresťanským koreňom. Pojem „spiritualita“ sa tu vzťahuje na vnútornú skúsenosť harmónie a zjednotenia so všetkým, čo jestvuje, odstraňujúcu pocit nedokonalosti a ohraničenosti človeka. Ľudia pomocou nej objavujú hlboký vzťah s univerzálnou posvätnou silou či energiou, ktorá je jadrom života. Po objavení tohto vzťahu môžu muži a ženy nastúpiť na cestu zdokonaľovania, vďaka ktorej dokážu napraviť svoj osobný život a vzťah k svetu, ako aj prijať svoju úlohu v univerzálnom procese neustáleho vznikania a v novej genéze sveta nachádzajúceho sa v nepretržitom postupnom vývoji. Výsledkom je vesmírna mystika,51 založená na uvedomovaní si vesmíru, ktorý sa rozvíja pomocou dynamických energií. Teda vesmírna energia, vibrácie, svetlo, Boh, láska, dokonca i „najvyššie ja“, všetko sa vzťahuje na jednu a tú istú skutočnosť, na primárny zdroj, prítomný v každom bytí. Táto spiritualita pozostáva z dvoch odlišných prvkov, metafyzického a psychologického. Metafyzický prvok vychádza z ezoterických a teozofických koreňov new age a v podstate predstavuje novú formu gnózy. Dostať sa k božstvu je možné pomocou odhalenia skrytých tajomstiev, vďaka individuálnemu úsiliu nájsť „to skutočné, čo je ukryté za zdanlivým, počiatok mimo tohto času, transcendentné za čisto prchavým, prvotnú tradíciu za dočasnou, druhého za vlastným ja, vesmírne božstvo za vteleným jednotlivcom“. Ezoterická spiritualita je „skúmaním bytia mimo izolovanosti bytostí, istým druhom nostalgie za stratenou jednotou“.52 „Možno tu vidieť gnostickú osnovu ezoterickej spirituality, ktorá sa prejavuje v tom, že deti Vodnára sa snažia o transcendentnú jednotu rôznych náboženstiev. Z historických náboženstiev sa usilujú vybrať ich ezoterické jadro a nárokujú si stať sa jeho strážcami. Istým spôsobom tak popierajú dejiny a odmietajú myšlienku, že spiritualita môže byť zakorenená v čase a spätá s určitou inštitúciou. Ježiš z Nazareta nie je Boh, ale je len jedným z mnohých zjavení vesmírneho a univerzálneho Krista.“53 Psychologický prvok takejto spirituality vychádza zo spojenia ezoterickej kultúry a psychológie (porov. 2. 3. 2). New age sa takto stáva skúsenosťou osobnej psychicko-duchovnej premeny, považovanej za analógiu náboženskej skúsenosti. U niektorých ľudí nadobúda táto transformácia podobu hlbokého mystického zážitku, ktorý nasleduje po osobnej kríze alebo únavnom duchovnom hľadaní. U iných vychádza z praktizovania meditácie alebo nejakého druhu terapie, respektíve z paranormálnych skúseností, ktoré menia stav vedomia a pritom umožňujú vnímať jednotu reality.54 === Duchovný narcizmus?=== Viacerí autori považujú spiritualitu new age za istý druh duchovného narcizmu alebo pseudomystiky. Je zaujímavé pozorovať, ako túto kritiku rozširoval dokonca významný predstaviteľ new age David Spangler, ktorý sa vo svojich neskorších dielach dištancoval od viacerých ezoterických aspektov tohto myšlienkového prúdu. Konštatoval, že v najpopulárnejších formách new age „jednotlivci a skupiny realizujú vlastné dobrodružné a mocenské predstavy, väčšinou okultné alebo milenaristické... Základnou vlastnosťou týchto foriem je lipnutie na vlastnom svete sebanaplnenia a následné (hoci nie vždy zjavné) stiahnutie sa z vonkajšieho sveta. Na tejto úrovni je new age obývané divnými a exotickými bytosťami, rôznymi majstrami, znalcami, mimozemšťanmi; je prostredím psychických mocností a okultných tajomstiev, konšpirácií a tajných učení“.55 V ďalšom diele David Spangler vymenúva, čo považuje za negatívne prvky alebo „tiene“ new age: „... odcudzenie sa minulosti v mene budúcnosti, oddanosť novému len preto, lebo je to nové...; nekritickosť a nedostatok rozlišovania v mene dokonalosti a spoločenstva, teda nedostatok pochopenia úlohy alebo rešpektovania hraníc; vzájomné zamieňanie psychických javov s poznaním, kanálovania (pozri s. 102) so spiritualitou, budúcnosti – ako ju vidí new age – s poslednou pravdou.“56 Napriek tomu je Spangler presvedčený, že egoizmus a iracionálny narcizmus sú charakteristické len pre malý počet prívržencov new age. Ako pozitívnu stránku vyzdvihuje, že new age je symbolom zmeny a vtelenia posvätného, keďže je hnutím, v ktorom väčšina ľudí „seriózne hľadá pravdu“ a pracuje v prospech života a duchovného rastu. Komerčnou stránkou mnohých produktov a terapií, označených za new age, sa zaoberal David Toolan, americký jezuita, ktorý strávil niekoľko rokov v prostredí new age. Pozoroval, že stúpenci new age objavujú vnútorný život a sú fascinovaní perspektívou vlastnej zodpovednosti za svet, ale veľmi ľahko tiež podliehajú sklonu k individualizmu a názoru, že všetko je objektom konzumu. V tomto zmysle spiritualita new age nie je kresťanská, ale nie je ani budhistická, pretože nevedie k negácii vlastného ja. Zdá sa, že sen o mystickom zjednotení vedie v praxi skôr k virtuálnej jednote, ktorá nakoniec zanecháva ľudí ešte osamelejších a nespokojnejších. ===Vesmírny Kristus === V ranom období kresťanstva sa veriaci v Ježiša Krista stretali s rôznymi gnostickými náboženstvami. Neignorovali ich, ale pozitívne sa chopili tejto výzvy a aplikovali na Krista pojmy, ktoré sa používali pre vesmírne božstvá. Najjasnejším dokladom toho je známy hymnus na Krista v liste, ktorým sa svätý Pavol obracia na spoločenstvo kresťanov v Kolosách: „On je obraz neviditeľného Boha, prvorodený zo všetkého stvorenia, lebo v ňom bolo stvorené všetko na nebi a na zemi, viditeľné i neviditeľné, tróny aj panstvá, kniežatstvá aj mocnosti. Všetko je stvorené skrze neho a pre neho. On je pred všetkým a všetko v ňom spočíva. On je hlavou tela, Cirkvi. On je počiatok, prvorodený z mŕtvych, aby on mal vo všetkom prvenstvo. Lebo Boh chcel, aby v ňom prebývala všetka plnosť a aby skrze neho zmieril všetko so sebou, keď pre jeho krv na kríži priniesol pokoj všetkému, čo je na zemi aj čo je na nebi“ (Kol 1, 15–20). Prví kresťania však neočakávali žiadnu novú vesmírnu éru. Týmto hymnom oslavovali naplnenie všetkých vecí, ktoré sa začalo v Kristovi. „Čas sa v skutočnosti naplnil tým, že Boh vtelením zostúpil do dejín človeka. Večnosť vstúpila do času: či existuje väčšie naplnenie než toto? Aké iné naplnenie by vôbec bolo ešte možné?“57 Gnostická viera vo vesmírne mocnosti a v akýsi temný druh osudu popiera možnosť vzťahu s osobným Bohom, ktorý sa zjavil v Kristovi. Pre kresťanov je pravým vesmírnym Kristom ten, kto je aktívne prítomný v rozličných častiach svojho tela, ktorým je Cirkev. Neutiekajú sa k neosobným vesmírnym mocnostiam, ale do láskyplnej starostlivosti osobného Boha. Pre nich sa vesmírny biocentrizmus zmenil na súbor spoločenských vzťahov (v Cirkvi). Okrem toho kresťania nie sú uzavretí v cyklickom modeli vesmírnych udalostí, ale sústreďujú sa na historického Krista, najmä na jeho ukrižovanie a vzkriesenie. V Liste Kolosanom, ako aj v celom Novom zákone nachádzame učenie, ktoré je úplne odlišné od toho, čo predkladá myslenie new age: kresťanská predstava Boha je predstava o trojici osôb, ktorá stvorila ľudskú rasu, aby sa so stvoreniami mohla podeliť o spoločenstvo trojičného života. Správne pochopená spiritualita je teda nielen hľadaním Boha z našej strany, ale aj nás zo strany Boha. Úplne odlišná predstava o vesmírnom význame Krista sa rozšírila v kruhoch new age. „Vesmírny Kristus je božský model, ktorý sa spája s osobou Ježiša Krista (no neobmedzuje sa len na ňu). Tento božský model: ... sa stal telom a prebýval medzi nami (Jn 1, 14). Vesmírny Kristus... vedie k novému úniku z otrockých a pesimistických názorov newtonovského, mechanistického vesmíru, plného boja, víťazov a porazených, dualizmu, antropocentrizmu a nudy, ktorá prichádza, keď sa náš vzrušujúci vesmír opisuje ako stroj zbavený tajomstva a mysticizmu. Vesmírny Kristus je viazaný na miesto a dejiny, je skutočne úzko spätý s ľudskými dejinami. Vesmírny Kristus môže bývať vo vedľajších dverách alebo dokonca vnútri najhlbšieho a najopravdivejšieho ja, každého z nás.“58 I keď toto vysvetlenie nemusí uspokojiť tých, ktorí majú niečo do činenia s new age, je veľmi výstižné a celkom jasne ukazuje, v čom spočívajú rozdiely medzi týmito dvoma predstavami o Kristovi. Pre new age je vesmírny Kristus modelom, ktorý sa môže opakovať v mnohých osobách na rôznych miestach a v rôznom čase, je nositeľom veľkej zmeny paradigmy a konečne je potenciálom, ktorý sa nachádza v našom vnútri. Podľa kresťanskej viery nie je Ježiš Kristus len modelom, ale je božskou osobou, ktorej ľudsko-božské stelesnenie odhaľuje tajomstvo Otcovej lásky ku každej ľudskej bytosti, lásky, ktorá sa prejavila v dejinách (porov. Jn 3, 16). Ježiš žije v nás, pretože sa spolu s nami delí o svoj život. No to sa nedeje ani na príkaz, ani automaticky. Všetci muži a ženy sú pozvaní mať účasť na jeho živote, žiť „v Kristovi“. === Kresťanská mystika a mystika new age=== Pre kresťanov znamená duchovný život vzťah s Bohom, ktorý sa vďaka Božej milosti neustále prehlbuje a tento proces osvetľuje aj náš vzťah k blížnym a k svetu. Spiritualita v chápaní new age znamená prežívanie stavov vedomia, v ktorých vládne harmónia a zjednotenie sa s „celkom“. Pojem „mystika“ sa tu teda nevzťahuje na stretnutie s transcendentným Bohom v plnosti lásky, ale na skúsenosť obrátenia sa do vlastného vnútra, na vzrušujúci pocit zjednotenia s vesmírom, na pocit rozplynutia vlastnej individuality vo veľkom oceáne bytia.59 Tento základný rozdiel medzi kresťanskou mystikou a mystikou new age je zrejmý na všetkých porovnávaných úrovniach. Cesta očisťovania, ktorú hlása new age, je založená na uvedomovaní si existujúcej neistoty či odcudzenia, ktoré možno prekonať len ponorením sa do „celku“. Na to, aby sa človek zmenil, musí používať techniky vedúce k skúsenosti osvietenia. Tá mení vedomie človeka a otvára ho spojeniu s božstvom, ktoré sa chápe ako najhlbšia podstata skutočnosti. Techniky a metódy ponúkané týmto imanentným náboženským systémom, ktorý nechápe Boha ako osobu, vychádzajú „zdola“. Hoci napomáhajú zostup do hĺbky vlastného srdca a vlastnej duše, ide o čisto ľudskú snahu, pri ktorej chce človek vlastnými silami vystúpiť k božstvu. Často tu ide o „výstup“ na úrovni vedomia k tomu, čo sa chápe ako oslobodzujúce uvedomenie si „vnútorného boha“. Nie každý však má prístup k týmto technikám, z ktorých môže ťažiť len privilegovaná duchovná „aristokracia“. Naproti tomu základným prvkom kresťanskej viery je zostúpenie Boha k jeho stvoreniam, najmä k tým, ktoré sú podľa hodnôt „sveta“ najprostejšie, najslabšie a najmenej obdarené. Jestvujú duchovné techniky, ktoré je užitočné sa naučiť, no Boh ich dokáže obísť alebo pôsobiť aj bez nich. „Kresťanský spôsob približovania sa k Bohu sa nezakladá v úzkom zmysle slova na nejakej technike. To by bolo v protiklade s tým, čo požaduje evanjelium, aby sme boli ako deti. Pravá kresťanská mystika nemá nič spoločné s technikou, je to vždy Boží dar; a ten, kto ho užíva, sa ho cíti byť nehodný.“60 Konvertovať pre kresťanov značí obrátiť sa k Otcovi prostredníctvom Syna a otvoriť sa pôsobeniu Ducha Svätého. Čím viac človek napreduje vo vzťahu k Bohu – ktorý je preňho zakaždým a v každom smere nezaslúženým darom – , tým viac túži odvrátiť sa od hriechu, od duchovnej krátkozrakosti a slepej samolásky, od všetkého, čo zabraňuje dôveryplnému oddaniu sa Bohu a otvoreniu sa blížnemu. Všetky meditačné techniky musia byť očistené od domýšľavosti a sebalásky. Kresťanská modlitba nie je cvičenie v kontemplovaní seba, v mlčaní a vo vyprázdňovaní seba, ale ide v nej o dialóg lásky, ktorý „zahŕňa ochotu na obrátenie, únik od vlastného ja k Božiemu ty“.61 To vedie k čoraz väčšej poslušnosti voči Božej vôli, ktorá nás povoláva na hlbokú a opravdivú solidaritu s našimi bratmi a sestrami.62 === „Vnútorný boh“ a theosis=== Tu je kľúčový bod rozporu medzi kresťanstvom a new age. Literatúra new age je z veľkej časti preniknutá presvedčením, že nejestvuje žiadna božská bytosť „mimo tohto sveta“ alebo akýmkoľvek reálnym spôsobom oddelená od zvyšku sveta. Po Jungovi ešte mnoho ďalších ľudí vyznávalo vieru vo „vnútorného boha“. Podľa new age je naším problémom neschopnosť spoznať našu božskosť a túto neschopnosť možno prekonať len s pomocou duchovného vodcu a s použitím celej škály techník zameraných na odhalenie nášho skrytého (božského) potenciálu. Základnou myšlienkou je, že „boh“ je hlboko v našom vnútri. Sme bohmi a odhaľujeme neobmedzenú moc v nás tým, že postupne odstraňujeme jednotlivé neautentické vrstvy.63 Čím viac tento svoj potenciál spoznávame, tým viac ho aj uskutočňujeme a v tomto zmysle má new age svoju vlastnú predstavu o theosis, o zbožšťovaní človeka, presnejšie o spoznávaní a prijímaní svojej božskosti. Podľa niektorých „žijeme v epoche, v ktorej sa naše chápanie Boha zvnútornilo: od všemocného Boha, ktorý je mimo, k Bohu ako dynamickej, tvorivej sile, nachádzajúcej sa v samotnom centre každého bytia: Boha ako ducha“.64 V diele Adversus Haereses sa v úvode V. knihy svätý Irenej odvoláva na „Ježiša Krista, ktorý sa skrze svoju transcendentnú lásku stal tým, čím sme my, aby nám umožnil stať sa tým, čím je on sám“. V kresťanskom chápaní sa teda theosis, čiže postupné zbožšťovanie, neuskutočňuje len našimi silami, ale pomocou Božej milosti, ktorá pôsobí v nás a skrze nás. To si však nevyhnutne vyžaduje, aby sme si v prvom rade uvedomili svoju neúplnosť, ba dokonca hriešnosť, a v žiadnom prípade nevyvyšovali seba. Navyše kresťanské theosis značí uvedenie do života Najsvätejšej Trojice, ktorá je dokonalým príkladom rozlišovania v srdci samotnej jednoty, pričom tu ide skôr o synergický efekt ako o jednoduché splynutie. To všetko je plodom osobného stretnutia, v ktorom sa ponúka nový spôsob života. Život v Kristovi nie je niečo také osobné a súkromné, že by sa to obmedzovalo len na oblasť vedomia, ani nejde iba o nový stupeň vedomia. Život v Kristovi spôsobuje premenu našej duše a nášho tela vďaka účasti na sviatostnom živote Cirkvi. == NEW AGE A KRESŤANSKÁ VIERA AKO PROTIKLADY == Ťažko možno oddeliť jednotlivé prvky religiozity new age, hoci by sa i javili ako neškodné, od prevládajúcej osnovy, ktorá preniká celým myšlienkovým svetom hnutia new age. Gnostická povaha tohto hnutia si vyžaduje, aby sme ho posudzovali ako celok. Z pohľadu kresťanskej viery nie je možné niektoré prvky new age označiť za prijateľné pre kresťanov a ostatné odmietnuť. Keďže hnutie new age kladie veľký dôraz na komunikáciu s prírodou a na vesmírne poznanie univerzálneho dobra – čím popiera zjavený obsah kresťanskej viery –, nemožno ho považovať za pozitívne či neškodné. V tejto kultúrnej situácii, poznačenej náboženským relativizmom, je potrebné upozorniť na nebezpečenstvo, že religiozita new age sa bude klásť na rovnakú úroveň ako kresťanská viera, pričom sa zrelativizuje rozdiel medzi náboženskou vierou a vierou v čosi, čo nie je jasne definované. To môže neopatrných veľmi zmiasť. Z tohto hľadiska je užitočné pripomenúť si nabádanie svätého Pavla, „aby neučili inak a nezaoberali sa bájkami a nekonečnými rodokmeňmi, ktoré podporujú viac škriepky ako Boží plán, ktorý je vo viere“ (1 Tim 1, 3 – 4). Niektoré praktiky sa nenáležite označujú názvom new age – z marketingových dôvodov, aby sa lepšie predávali –, hoci v skutočnosti nemajú s jeho globálnou víziou nič spoločné. To prispieva k ešte väčšiemu zmätku. Preto je potrebné presne vymedziť prvky patriace k hnutiu new age, ktoré tí, čo sú verní Kristovi a jeho Cirkvi, nesmú prijať. Nasledujúce otázky môžu byť tým najjednoduchším spôsobom na posúdenie niektorých ústredných prvkov myslenia a praxe new age z kresťanského pohľadu. Názov new age sa vzťahuje na myšlienky týkajúce sa Boha, človeka a sveta, osôb, s ktorými kresťania môžu hovoriť o týchto náboženských otázkach, propagačných materiálov určených pre meditačné skupiny, terapie a podobne, názorov na náboženstvo atď. Niektoré z týchto otázok aplikované na osoby a myšlienky, ktoré nie sú výslovne označené new age, nám odhalia ďalšie nemenované a nepoznané súvislosti s celým prostredím new age. Je Boh bytosťou, s ktorou máme určitý vzťah, alebo je len niečím, čo možno využiť, prípadne silou, ktorou sa možno vyzbrojiť? Predstava new age o Bohu je dosť nejasná, zatiaľ čo kresťanská predstava je veľmi jasná. Boh je podľa new age neosobnou energiou, osobitným rozšírením či súčasťou vesmíru. V tomto zmysle je boh životnou silou alebo dušou sveta. Božstvo je prítomné v každom bytí, a to odstupňovane, „od najjemnejšieho kryštálu zo sveta minerálov až po samého galaktického boha, o ktorom nevieme nič povedať. Nie je človekom, ale veľkým vedomím“.65 Z niektorých „klasických“ spisov new age je jasné, že ľudské bytosti sa považujú za bohov, pričom v niektorých ľuďoch je toto božstvo viac rozvinuté ako v iných. Boh sa viac nehľadá mimo tohto sveta, ale hľadá sa vo vlastnom vnútri.66 I v prípade, že jestvuje mimo mňa, je tu len preto, aby som ho ovládal a využíval. Takáto predstava sa veľmi líši od kresťanského chápania Boha ako Stvoriteľa neba i zeme a zdroja každého osobného života. Boh je sám v sebe osobný – Otec, Syn a Duch Svätý – a stvoril vesmír, aby sa mohol o spoločenstvo svojho života podeliť so stvoreniami. „Boh, ktorý prebýva v neprístupnom svetle, chce darovať svoj Boží život ľuďom, ktorých slobodne stvoril, aby ich vo svojom jednorodenom Synovi urobil adoptovanými synmi. Boh zjavuje seba samého, lebo chce ľudí urobiť schopnými odpovedať mu, poznať ho a milovať oveľa viac, ako by boli schopní sami od seba.“ 67 Boh nie je totožný so životným princípom, pod ktorým rozumieme „ducha“ alebo „základnú energiu“ vesmíru. On je tou láskou, úplne odlišnou od sveta, a predsa tvorivo prítomnou vo všetkom, ktorá vedie ľudské bytosti k spáse. Existuje len jeden Ježiš Kristus, alebo sú ich tisíce? Ježiša Krista predstavuje literatúra new age často ako jedného z mnohých mudrcov, zasvätencov či avatárov, zatiaľ čo v kresťanskej tradícii je Božím Synom. Tu je niekoľko znakov spoločných pre rozličné prístupy v rámci new age: * rozlišuje sa historická, konkrétna osoba Ježiš a univerzálny, neosobný, večný Kristus; * Ježiš sa nepovažuje za jediného Krista; * Ježišova smrť na kríži sa buď popiera, alebo reinterpretuje tak, aby sa vylúčila myšlienka, že by on ako Kristus mohol trpieť; * mimobiblické dokumenty (ako sú napríklad neognostické evanjeliá) sa považujú za autentické zdroje poznávania tých stránok Ježišovho života, ktoré nemožno nájsť v kánone Písma. Základom náuky o Kristovi podľa new age sú ďalšie zjavenia, ktoré nám sprístupňujú rozličné bytosti, duchovní vodcovia a vyzdvihnutí majstri alebo Kroniky Akaša; * na výklad biblických textov sa využíva určitá forma ezoterickej exegézy, ktorá má očistiť kresťanstvo od formálneho náboženstva, zamedzujúceho prístup k jeho ezoterickej podstate.68 V kresťanskej tradícii Ježiš Kristus je Ježiš z Nazareta, o ktorom hovoria evanjeliá, syn Márie a jediný Boží Syn, pravý človek a pravý Boh, plné zjavenie božskej pravdy, jediný Spasiteľ sveta: „Za nás bol aj ukrižovaný za vlády Poncia Piláta, bol umučený a pochovaný, ale tretieho dňa vstal z mŕtvych podľa Svätého písma a vystúpil do neba, sedí po pravici Otca.“ 69 Ľudská bytosť: existuje len jedno univerzálne bytie, alebo jestvuje mnoho jednotlivcov? „Cieľom techník new age je ľubovoľné reprodukovanie mystických stavov, akoby šlo o laboratórny materiál. Rebirthing (znovuzrodenie), biofeedback, zmyslová izolácia, holotropné dýchanie, hypnóza, mantry, pôst, spánková deprivácia a transcendentálna meditácia predstavujú snahy, ako tieto stavy kontrolovať a vždy znovu ich prežívať.“70 Všetky tieto praktiky však vyvolávajú psychickú slabosť (a zraniteľnosť). Pokiaľ je predmetom cvičení to, že máme „znovuvymyslieť“ samých seba, existuje oprávnená otázka, kto som ja. „Boh v nás“ a holistická jednota s celým vesmírom nutne navodzujú túto otázku. Izolované samostatné osobnosti by boli v pojmoch new age patologické (najmä z hľadiska transpersonálnej psychológie). Avšak „skutočným nebezpečenstvom je holistická paradigma. Myslenie new age je založené na totalitnej jednote, a práve preto je nebezpečné“.71 Jemnejšie povedané: „Sme vierohodní, keď ,nesieme‘ seba samých, keď naše rozhodnutia a reakcie spontánne vyvierajú z našich najvnútornejších potrieb, keď naše správanie a vyjadrenie našich citov odzrkadľuje našu osobnú celistvosť.“72 Hnutie ľudského potenciálu je najjasnejším príkladom presvedčenia, že ľudia sú božskí a majú v sebe božskú iskru. Kresťanský postoj vychádza z učenia Písma o ľudskej prirodzenosti; muži a ženy sú stvorení na Boží obraz a podobu (Gn 1, 27) a Boh im venuje takú veľkú pozornosť, až to vzbudzuje žalmistov údiv (porov. Ž 8). Ľudská bytosť je tajomstvom, ktoré sa naplno zjavilo len v Ježišovi Kristovi (porov. Gaudium et spes, 22) a opravdivo ľudskou sa stáva práve vo svojom vzťahu s Kristom skrze dar Ducha.73 To všetko je veľmi vzdialené karikatúre antropocentrizmu, ktorú prisudzujú kresťanstvu a ktorú odmietajú mnohí autori a prívrženci new age. Môžeme sa spasiť sami, alebo je spása nezaslúženým Božím darom? Odpoveď na túto otázku spočíva v zistení, o čom alebo o kom sme presvedčení, že nás spasí. Môžeme sa spasiť vlastnými skutkami, ako to často vysvetľuje new age, alebo sme spasení vďaka Božej láske? Kľúčovými slovami sú tu sebanaplnenie, sebarealizácia a sebaspasenie. Pokiaľ ide o chápanie ľudskej prirodzenosti, je new age v podstate pelagiánske.74 Podľa kresťanov spása závisí od spoluúčasti na Kristovom utrpení, smrti a zmŕtvychvstaní a od osobného vzťahu s Bohom, nie od nejakej techniky. Situácia človeka, poznačená tak prvotným hriechom, ako aj osobnými hriechmi, môže byť napravená iba Božím pôsobením: hriech je útokom proti Bohu a iba Boh nás môže zmieriť so sebou. V Božom pláne spásy boli ľudské bytosti spasené Ježišom Kristom, ktorý je ako Boh a zároveň človek jediným sprostredkovateľom spásy. V kresťanstve nie je spása skúsenosťou vlastného ja, meditatívnym a intuitívnym pobývaním vo vlastnom vnútri, ale je odpustením hriechu, oslobodením od hlbokej vnútornej rozpoltenosti a upokojením vlastnej prirodzenosti prostredníctvom darovaného spoločenstva s milujúcim Bohom. Cesta spásy nespočíva v jednoduchej, vlastnými silami navodenej premene vedomia, ale v oslobodení od hriechu a z toho plynúcich dôsledkov, nútiacich nás bojovať proti hriechu v nás a v spoločnosti, ktorá nás obklopuje. To nás nevyhnutne vedie i k milujúcej solidarite s našimi blížnymi v núdzi. Nachádzame pravdu sami, alebo ju prijímame? Pravda podľa new age súvisí s pozitívnymi vibráciami, s vesmírnymi väzbami, s harmóniou a extázou, teda vo všeobecnosti s príjemnými skúsenosťami. Ide tu o nájdenie vlastnej pravdy na základe kritéria príjemného pocitu. Posudzovanie náboženstva a etických otázok sa bežne vzťahuje na vlastné pocity a skúsenosti jednotlivca. Kresťanské učenie predstavuje Ježiša Krista ako „cestu, pravdu a život“ (porov. Jn 14, 6). Jeho nasledovníci sú vyzvaní, aby svoj život otvorili jemu a jeho hodnotám, inými slovami objektívnemu súboru požiadaviek tvoriacemu súčasť objektívnej reality, ktorá je v konečnom dôsledku poznateľná pre všetkých. Modlitba a meditácia: obraciame sa nimi k sebe samým, alebo k Bohu? Tendencia zamieňať psychológiu so spiritualitou nás núti, aby sme trvali na tom, že mnohé v súčasnosti používané meditačné techniky nie sú modlitbou. Často sú dobrou prípravou na modlitbu, ale nič viac, hoci nás i uvedú do príjemného duševného stavu či fyzickej pohody. Zážitky, ktoré pomocou nich prežívame, sú vskutku veľmi intenzívne, no zostať len na tejto úrovni značí zostať sami a nedostať sa do prítomnosti niekoho iného. V dosiahnutom tichu sa pred nami môže otvoriť skôr prázdno ako ticho kontemplácie Milovaného. Zároveň platí, že techniky prenikania do hĺbky vlastného vnútra sú v konečnom dôsledku výzvou, aby sme vlastnými silami dosiahli to, čo je božské, alebo sa dokonca stali božskými. Ak sa v nich pozabudne na to, že Boh ako prvý hľadá ľudské srdce, nemôžu byť kresťanskou modlitbou. Rovnako pokiaľ na modlitbu hľadíme ako na spojenie s univerzálnou energiou, potom „takýto zjednodušený ,vzťah’ s Bohom, v ktorom má Boh iba úlohu uspokojovať všetky naše potreby, reprezentuje egoizmus prítomný v jadre new age“.75 Praktiky new age skutočne nie sú modlitbou, pretože v nich ide len o introspekciu alebo o splynutie s vesmírnou energiou na rozdiel od dvojakej orientácie kresťanskej modlitby, ktorá má tiež za cieľ introspekciu, ale zároveň – a predovšetkým – stretnutie s Bohom. Kresťanská mystika má ďaleko od toho, aby bola čisto ľudským úsilím, je predovšetkým dialógom, ktorý vedie ku „konverzii, k obráteniu od vlastného ja k Božiemu ty“.76 „Kresťan, i keď je sám a modlí sa v skrytosti, vždy si uvedomuje, že sa modlí v jednote s Kristom, v Duchu Svätom, spolu so všetkými svätými, pre dobro Cirkvi.“77 Sme pokúšaní popierať hriech, alebo akceptujeme jeho existenciu? V rámci new age nejestvuje pojem „hriech“, hovorí sa len o nedokonalom poznaní. Potrebné je osvietenie, ktoré možno dosiahnuť prostredníctvom osobitných psychofyzických techník. Tomu, kto sa zúčastňuje na aktivitách new age, sa nevysvetľuje, v čo má veriť, čo má alebo nemá robiť, ale hovoria mu: „Jestvujú tisíce spôsobov na skúmanie vnútornej skutočnosti. Choď tam, kde ťa vedie rozum a intuícia. Dôveruj sám sebe.“ 78 Autorita sa presúva z teistickej pozície dovnútra vlastného ja. Najvážnejším problémom new age je odcudzenie sa celému vesmíru, a nie osobné zlyhanie či hriech. Náprava spočíva v čoraz hlbšom ponorení sa do celku bytia. Z niektorých spisov a praktík new age je zrejmé, že jeden život na to nestačí, preto je nutná reinkarnácia, aby ľudia mohli realizovať celý svoj potenciál. Z kresťanského hľadiska „skutočnosť hriechu a najmä prvotného hriechu možno objasniť jedine vo svetle Božieho zjavenia. Bez poznania Boha, ktoré nám dáva Zjavenie, nemôžeme hriech jasne poznať a sme pokúšaní vysvetľovať ho len ako nedostatok rastu, ako psychickú slabosť, omyl, nevyhnutný následok neprimeraného spoločenského zriadenia atď. Iba keď poznáme Boží plán s človekom, môžeme pochopiť, že hriech je zneužitie slobody, ktorú Boh dáva stvoreným osobám, aby ho mohli milovať a aby sa mohli milovať aj navzájom“.79 „Hriech je previnenie proti rozumu, proti pravde a proti správnemu svedomiu. Je to priestupok proti opravdivej láske k Bohu a k blížnemu, zapríčinený zvráteným lipnutím na určitých dobrách. Zraňuje prirodzenosť človeka a narúša ľudskú solidaritu.“80 „Hriech je urážka Boha... Hriech sa stavia proti láske Boha k nám a odvracia od neho naše srdce... Hriech je teda ,láskou k sebe až po opovrhnutie Bohom‘.“81 Máme odmietať utrpenie a smrť, alebo ich akceptovať? Niektorí literárni autori new age považujú utrpenie za niečo, čo sme si sami spôsobili, alebo za zlú karmu, či dokonca za neschopnosť naplno využiť vlastné zdroje. Ďalší sa sústreďujú na metódy, ako dosiahnuť úspech a blahobyt (napríklad Deepak Chopra, José Silva a ďalší). Reinkarnácia sa v new age často považuje za prvok nevyhnutný pre duchovný rast, za jeden stupeň duchovnej evolúcie, ktorá sa začala naším narodením a bude pokračovať aj po smrti. V našom terajšom živote má zážitok zo smrti iných ľudí neraz za následok ozdravnú krízu. Vesmírna jednota rovnako ako reinkarnácia sú nezlučiteľné s kresťanskou vierou, podľa ktorej je ľudská bytosť samostatným bytím prežívajúcim svoj vlastný život, za ktorý nesie plnú zodpovednosť; chápanie osoby podľa new age spochybňuje zodpovednosť a slobodu. Kresťania vedia, že „v Kristovom kríži sa prostredníctvom utrpenia nielen zavŕšilo vykúpenie, ale bolo vykúpené aj samo ľudské utrpenie. Kristus – bez akejkoľvek vlastnej viny – vzal na seba ,všetku zlobu hriechu’. Otrasný zážitok tohto zla určil neporovnateľnú mieru Kristových bolestí, ktoré sa stali cenou vykúpenia... Vykupiteľ trpel namiesto človeka a pre človeka. Každý človek má svoj podiel na vykúpení. Každý človek je pozvaný zúčastniť sa aj na tom utrpení, ktorého výsledkom je vykúpenie. Je povolaný podieľať sa na tom utrpení, ktorým bolo vykúpené aj každé ľudské utrpenie. Tým, že Kristus uskutočnil vykúpenie prostredníctvom utrpenia, dal ľudskému utrpeniu výkupnú hodnotu. Teda každý človek sa môže svojím utrpením zúčastniť na Kristovom vykupiteľskom utrpení“.82 Je potrebné sa sociálne angažovať, alebo nie? Mnohé v new age je len nedôstojným sebavyvyšovaním, avšak niektoré vedúce osobnosti new age tvrdia, že je nespravodlivé posudzovať celé hnutie na základe menšiny egoistických, iracionálnych alebo narcistických osôb, alebo sa nechať oslepiť ich podivnými praktikami, ktoré bránia vidieť v new age opravdivé duchovné hľadanie a spiritualitu.83 Pre kresťanstvo je však neprijateľné splynutie jednotlivcov vo „vesmírnom ja“ aj relativizácia či zaniknutie rozdielov a protikladov vo vesmírnom súlade. Aby mohla jestvovať pravá láska, musí existovať aj odlišná druhá osoba. Skutočný kresťan hľadá jednotu v spôsobilosti a v slobode druhého povedať „áno“ alebo „nie“ na dar lásky. Kresťanstvo chápe zjednotenie ako spoločenstvo (komúniu) a jednotu ako spoločnosť (komunitu). Je naša budúcnosť vo hviezdach, alebo môžeme pomôcť pri jej vytváraní? V novom veku, ktorý nastáva, budú žiť dokonalé, androgynické bytosti, ktoré budú úplne ovládať vesmírne zákony prírody. Z tohto scenára má byť kresťanstvo vylúčené a má uvoľniť miesto globálnemu náboženstvu a novému svetovému poriadku. Kresťania sú stále bedliví, pripravení na posledné dni, keď Kristus znovu príde na zem. Ich nový vek sa začal pred dvetisíc rokmi narodením Krista, ktorým nie je nik iný ako „Ježiš z Nazareta, Božie Slovo, ktoré sa stalo človekom na spásu všetkých ľudí“. Jeho Duch Svätý je prítomný a pôsobí v srdciach jednotlivcov, „v spoločenstvách a v dejinách, v národoch, kultúrach, náboženstvách“. Vskutku, „Otcov Duch, ktorého Syn človeka poskytuje v hojnosti, je oživovateľom všetkého“.84 Žijeme v posledných časoch. Na jednej strane je zrejmé, že mnohé praktiky new age nesprostredkujú tým, ktorí sa na nich podieľajú, priamo nejakú náuku; no zároveň je nepopierateľné, že prostredníctvom týchto praktík sa k nim, i keď nepriamo, dostáva istý spôsob myslenia, ktorý môže ovplyvniť ich zmýšľanie a vnuknúť im špecifický pohľad na svet. Samozrejme, že new age má určitú svoju atmosféru a môže byť ťažké rozlíšiť medzi tým, čo je v ňom neškodné, a tým, na čo si treba dať pozor. Musíme si byť vedomí skutočnosti, že náuka o Kristovi, rozšírená v kruhoch new age, je inšpirovaná teozofickým učením Jeleny Blavatskej, antropozofiou Rudolfa Steinera a Arkánskou školou (Arcane school) Alice Baileyovej. Ich dnešní nasledovníci nielenže rozširujú ich myšlienky, ale spolupracujú s predstaviteľmi new age aj na rozvíjaní úplne novej interpretácie reality, na učení, ktoré je pre niektorých pozorovateľov známe ako „pravda new age“.85 ==JEŽIŠ KRISTUS NÁM PONÚKA ŽIVÚ VODU== Jediným zakladateľom Cirkvi je Ježiš Kristus, jej Pán. On je srdcom každého kresťanského konania a každého kresťanského posolstva. Preto sa Cirkev neustále vracia k stretnutiu so svojím Pánom. Evanjeliá hovoria o mnohých stretnutiach s Ježišom: počnúc pastiermi v Betleheme až po lotrov ukrižovaných zároveň s ním, od múdrych starcov, ktorí ho počúvali, keď hovoril v chráme, až po apoštolov putujúcich do Emauz so smútkom v srdci. Predsa však príbehom, ktorý najjasnejšie hovorí o tom, čo nám Ježiš ponúka, je rozprávanie zo štvrtej kapitoly Evanjelia podľa Jána o stretnutí Ježiša so Samaritánkou pri Jakubovej studni (Jn 4). Tento príbeh sa dokonca opisuje ako „paradigma nášho angažovania sa za pravdu“.86 Skúsenosť stretnutia s cudzincom, ktorý nám ponúka „živú vodu“, ukazuje, akým spôsobom môžu a majú kresťania vstupovať do dialógu s niekým, kto ešte nepozná Ježiša. Jednou z príťažlivých stránok Jánovho rozprávania o tomto stretnutí je, že žene chvíľu trvá, kým pochopí, čo Ježiš pod „živou vodou“ myslí (verš 11). Napriek tomu je od začiatku fascinovaná nielen samotným cudzincom, ale aj jeho posolstvom, a to ju núti počúvať ho. Po prvom šoku z toho, čo všetko Ježiš o nej vie („Správne si povedala: ,Nemám muža‘, lebo si mala päť mužov a ten, ktorého máš teraz, nie je tvoj muž. To si povedala pravdu“, verše 17–18), je pripravená spoznať celú pravdu o sebe: „Pane, vidím, že si prorok“ (verš 19). Začína sa dialóg o klaňaní sa Bohu: „Vy sa klaniate tomu, čo nepoznáte; my sa klaniame tomu, čo poznáme, lebo spása je zo Židov“ (verš 22). Ježiš sa dotkol jej srdca a takto ju pripravil, aby porozumela, keď bude hovoriť sám o sebe ako o Mesiášovi. Slová „To som ja, čo sa rozprávam s tebou“ (verš 26) jej pomohli otvoriť srdce pravému klaňaniu sa v Duchu a sebazjaveniu Ježiša ako Božieho Pomazaného. „Žena nechala svoj džbán, odišla do mesta a vravela ľuďom“ o stretnutí s týmto človekom (verš 28). Veľká zmena, ktorá nastala u ženy po stretnutí s cudzincom, natoľko zaujala ľudí, že „vyšli teda z mesta a šli k nemu“ (verš 30). Veľmi rýchlo pochopili pravdu o jeho totožnosti: „Už veríme nielen pre tvoje slovo, ale sami sme počuli a vieme, že toto je naozaj Spasiteľ sveta“ (verš 42). Prešli tak od toho, že Ježiša poznali len z počutia, cez osobné zoznámenie sa s ním až po pochopenie univerzálneho významu jeho totožnosti. Všetko sa to však mohlo stať len preto, lebo ich mysle a srdcia boli správne disponované. Skutočnosť, že táto príhoda sa odohrala pri studni, má symbolický význam. Ježiš ponúka žene „prameň vody prúdiacej do večného života“ (verš 14). Láskavý spôsob, akým Ježiš zaobchádza so ženou, je príkladom, ako v pastorácii efektívne pomáhať druhým, aby v procese sebapoznávania dokázali bez väčších ťažkostí byť k sebe úprimní („Povedal mi všetko, čo som porobila“, verš 39). Tento prístup by mohol byť veľmi účinný u ľudí, ktorých môže priťahovať ten, kto nesie vodu (Vodnár), no zároveň neprestávajú úprimne hľadať pravdu. Bolo by ich treba pozvať vypočuť si Ježiša, ktorý nám neponúka iba niečo, čo uhasí náš dnešný smäd, ale čo uhasí aj náš hlboký skrytý duchovný smäd po „živej vode“. Dôležité je uznať, že ľudia úprimne hľadajú pravdu. Nejde tu len o klam alebo sebaklam. Každý dobrý vychovávateľ vie, že je dôležité byť trpezlivý. Človek, ktorý sa otvorí pravde, náhle znovu nadobudne silu, a to vďaka úplne novému pocitu slobody, najmä pokiaľ ide o minulé chyby a obavy. A „ten, kto sa usiluje spoznať sám seba, podobne ako žena pri studni, nakazí aj druhých túžbou po poznaní pravdy, ktorá aj ich môže oslobodiť“.87 Pozvanie na stretnutie s Ježišom Kristom – nositeľom živej vody – bude účinnejšie, ak vyjde od niekoho, kto bol stretnutím s Ježišom zjavne hlboko zasiahnutý, pretože ho sprostredkuje ten, kto nielen počul o Ježišovi hovoriť, ale kto si je istý, že „toto je naozaj Spasiteľ sveta“ (verš 42). Treba nechať ľudí, aby reagovali po svojom, každý vlastným tempom, a nechať Boha, aby dokončil ostatné. == DÔLEŽITÉ BODY == ===Potrebné je mať vodcu a správnu formáciu === Kristus, alebo Vodnár? New age je temer vždy spojené s alternatívou: či už ide o alternatívny pohľad na realitu, alebo o alternatívny spôsob (magického typu), ako zlepšiť súčasnú situáciu.88 Alternatíva nespočíva v tom, že sa ľuďom ponúkajú dve možnosti, ale len v tom, že môžu uprednostniť jednu pred druhou. V náboženskej rovine ponúka new age alternatívu k židovsko-kresťanskému dedičstvu. Panuje názor, že vek Vodnára nahradí prevažne kresťanský vek Rýb. Myslitelia new age sú o tom pevne presvedčení, no zatiaľ čo si niektorí z nich myslia, že nastávajúca zmena je neodvratná, iní sa aj aktívne podieľajú na tom, aby nastala. Ten, kto sa pýta, či možno veriť v Krista a zároveň vo Vodnára, si musí uvedomiť, že sa tu treba rozhodnúť buď pre jednu, alebo pre druhú možnosť. „Nijaký sluha nemôže slúžiť dvom pánom, pretože buď jedného bude nenávidieť a druhého milovať, alebo jedného sa bude pridŕžať a druhým bude opovrhovať“ (Lk 16, 13). Stačí, ak si kresťania spomenú na rozdiel medzi mudrcmi z Východu a kráľom Herodesom, aby zistili, aké veľké následky má voľba za Krista alebo proti Kristovi. Neslobodno zabudnúť, že mnohé hnutia, z ktorých new age čerpá, sú výslovne protikresťanské. Ich postoj ku kresťanstvu nie je neutrálny, ale neutralizačný. Napriek často deklarovanej otvorenosti voči všetkým náboženským predstavám je tradičné kresťanstvo považované za neprijateľnú alternatívu. Niekde sa dokonca jasne hovorí, že „nejestvuje miesto, kde by bolo možné pravé kresťanstvo tolerovať“, ba dokonca existujú argumenty ospravedlňujúce protikresťanské postoje.89 Spočiatku sa tieto postoje vyskytovali len v nemnohých skupinách u tých, ktorí prekonali čisto povrchný vzťah k new age, no v poslednom čase začali prenikať do všetkých úrovní alternatívnej kultúry, mimoriadne príťažlivej najmä v komplikovaných západných spoločnostiach. Fúzia, alebo konfúzia? Tradície new age vedome a zámerne zastierajú skutočné rozdiely medzi Stvoriteľom a stvorením, ľudstvom a prírodou, náboženstvom a psychológiou, subjektívnou a objektívnou realitou. Idealistickým zámerom new age je prekonať škandálne rozdelenie, no v teórii new age ide o systematickú fúziu (zlúčenie) prvkov, ktoré západná kultúra jasne rozlišovala. Nie je vari správne definovať to potom ako konfúziu? Tvrdenie, že new age prekvitá vďaka konfúzii, teda zmätku, nie je len slovná hračka. Kresťanská tradícia si vždy cenila úlohu rozumu pri obhajovaní viery a pri snahe o pochopenie Boha, sveta a ľudskej bytosti.90 New age využilo duševné rozpoloženie tých, ktorí odmietli chladný, vypočítavý a neľudský rozum. Hoci táto pozitívna intuícia nám pripomína potrebu rovnováhy medzi našimi schopnosťami, neospravedlňuje snahu o vyradenie z činnosti jednej zo základných a pre plný ľudský život potrebnej schopnosti. Racionálnosť má totiž výhodu univerzálnosti: je slobodne dostupné komukoľvek na rozdiel od záhadného a magického charakteru gnostického či ezoterického mystického náboženstva. Čokoľvek, čo napomáha zmätok v pojmoch alebo tajnostkárstvo, si treba pozorne všímať. Namiesto odhaľovania definitívnej povahy skutočnosti sa jej pravá podoba ukrýva. To zodpovedá postmodernej strate dôvery v absolútne istoty minulých čias, ktorá často vedie k úteku do iracionality. Úlohou je teda ukázať, že zdravá spolupráca medzi vierou a rozumom zvyšuje kvalitu ľudského života a vzbudzuje úctu k stvorenstvu. Vytvoriť si vlastnú realitu. Presvedčenie rozšírené v new age, že každý si môže vytvoriť vlastnú realitu, je síce príťažlivé, no klamné. Vykryštalizovalo sa z jungovskej teórie, podľa ktorej je ľudská bytosť bránou medzi vonkajším a vnútorným svetom s nekonečnými rozmermi, kde je každá bytosť Abraxasom, ktorý si buď tvorí vlastný svet, alebo ho ničí. Hviezdou svietiacou v tomto nekonečnom vnútornom svete je Boh a cieľ človeka. Najvážnejším a najproblematickejším dôsledkom prijatia myšlienky, že ľudia si vytvárajú vlastnú realitu, je otázka utrpenia a smrti: ľudia s vážnymi obmedzeniami alebo s nevyliečiteľnými chorobami sa cítia byť oklamaní a ponížení, keď im povedia, že sú si sami príčinou vlastného nešťastia a že neschopnosť zmeniť tento stav je zapríčinená ich slabosťou v prístupe k životu. To vôbec nie je iba akademická otázka, ale má hlboké dôsledky na pastoračný prístup Cirkvi k závažným existenčným otázkam všetkých ľudí. Naše obmedzenia sú životným faktom, súčasťou toho, že sme stvorení. Smrť a bolestné straty predstavujú pre nás výzvu a príležitosť, keďže pokušenie utiekať sa k západne prepracovanému obsahu pojmu „reinkarnácia“ je nezvratným dôkazom strachu zo smrti a túžby po večnom živote. Využívame, nakoľko sa len dá, tieto príležitosti, aby sme si pripomenuli, čo nám Boh pri vzkriesení Ježiša Krista prisľúbil? Nakoľko autentická je viera vo vzkriesenie tela, ktorú kresťania každú nedeľu vyznávajú v Kréde? Myšlienka new age, podľa ktorej sme v istom zmysle bohmi, je otázkou, ktorá si zasluhuje väčšiu pozornosť. Samozrejme, všetko závisí od toho, ako si kto definuje realitu. Na všetkých úrovniach katolíckej výchovy, formácie a ohlasovania je nutné posilniť zdravý prístup k epistemológii a psychológii. Dôležité je neustále hľadať efektívnejší spôsob, ako hovoriť o transcendentne. Základným problémom celého myšlienkového systému new age je, že pod transcendenciou chápe výlučne autotranscendenciu dosiahnuteľnú v rámci uzavretého vesmíru. Pastoračné zdroje. V ôsmej kapitole sú uvedené základné dokumenty Katolíckej cirkvi, v ktorých možno nájsť zhodnotenie myšlienok new age. V prvom rade je to príhovor Jána Pavla II. citovaný v úvode tejto knihy. Pápež uznáva niektoré pozitívne stránky tohto kultúrneho smeru, ako je napríklad „hľadanie nového zmyslu života, nová ekologická citlivosť a túžba prekročiť chladné a racionálne náboženské cítenie“. Na druhej strane však upozorňuje veriacich na niektoré dvojznačné prvky, ktoré sú nezlučiteľné s kresťanskou vierou; podľa neho tieto hnutia „venujú malú pozornosť Zjaveniu“, „snažia sa relativizovať náboženskú náuku v prospech akejsi hmlistej predstavy o svete“, „často ponúkajú panteistickú predstavu Boha“, „nahrádzajú osobnú zodpovednosť za vlastné činy pred Bohom zmyslom pre povinnosť voči vesmíru a tým prekrucujú skutočný pojem hriechu a nutnosť spásy prostredníctvom Krista“.91 ===Konkrétne kroky=== Predovšetkým treba znovu pripomenúť, že všetky osoby a praktiky v širokom spektre new age nie sú rovnakým spôsobom prepojené na teórie tohto hnutia. Podobne označenie new age sa často zneužíva alebo nesprávne používa pri javoch, ktoré by sa mali zaradiť inam. Termín new age sa dokonca občas používa na démonizovanie niektorých osôb alebo praktík. Podstatné je rozlíšiť, ktoré javy, hoci aj voľne spojené s týmto hnutím, odrážajú kresťanskú predstavu o Bohu, o ľudskej osobe a o svete a ktoré im protirečia. Jednoduché odvolávanie sa na new age len podľa názvu znamená málo, ba dokonca nič. Záleží na tom, aký je vzťah jednotlivca, skupiny, praktiky alebo daného produktu k hlavným princípom kresťanstva. Katolícka cirkev vlastní účinnú sieť inštitúcií, ktoré by však mohli byť lepšie využívané. Napríklad jestvuje mnoho pastoračných centier, kultúrnych centier a centier spirituality. V ideálnom prípade by mohli byť využité na riešenie zmätku okolo religiozity new age rôznymi tvorivými spôsobmi, napríklad ako priestor na diskusné a študijné fóra. Musíme, žiaľ, priznať, že jestvujú i prípady, keď sú katolícke centrá spirituality aktívne zapojené do šírenia religiozity new age v Cirkvi. To treba určite napraviť, no nielen preto, aby sa prestal šíriť zmätok a mylná náuka, ale aj preto, aby sa tieto centrá začali efektívne podieľať na šírení pravej kresťanskej spirituality. Navyše katolícke kultúrne centrá sú nielen vzdelávacími inštitúciami, ale aj priestorom na poctivý dialóg.92 Všetkými týmito otázkami sa zaoberá niekoľko vynikajúcich špecializovaných inštitúcií, sú to cenné zdroje, ktoré by sa mali veľkoryso podeliť s oblasťami bez takýchto možností. Nemálo skupín new age využíva akúkoľvek príležitosť na to, aby svoju filozofiu a činnosť vysvetľovali druhým. Na stretnutia s týmito skupinami sa treba starostlivo pripraviť a majú sa na nich zúčastňovať osoby, ktoré sú schopné vysvetľovať katolícku vieru a spiritualitu, no zároveň kriticky pristupovať k mysleniu a praxi new age. Je nesmierne dôležité overiť si dôveryhodnosť osôb, skupín a inštitúcií, ktoré vyhlasujú, že ponúkajú uvedenie do new age a informácie o tomto hnutí. V niektorých prípadoch totiž to, čo sa začalo ako nezaujaté skúmanie, sa skončilo aktívnou podporou a obranou alternatívnych náboženstiev. Niektoré medzinárodné inštitúcie sa aktívne podieľajú na kampani, ktorá má napomôcť rešpektovanie náboženskej rôznosti, a požadujú právny status náboženstva pre isté diskutabilné organizácie. To zapadá do predstavy new age o postupnom prechode do nového veku, v ktorom obmedzený charakter jednotlivých náboženstiev nahradí nové, univerzálne náboženstvo alebo spiritualita. Pravý dialóg však už od samého začiatku rešpektuje odlišnosť a nikdy sa nesnaží zakrývať rozdiely, zmiešavajúc dovedna všetky náboženské tradície. Niektoré miestne skupiny new age nazývajú svoje stretnutia „modlitbovými skupinami“. Tí, ktorí sú na takéto stretnutie pozvaní, majú hľadať znaky pravej kresťanskej spirituality a dávať si pozor, aby neprebehol žiadny iniciačný obrad. Tieto skupiny využívajú nedostatočnú teologickú a duchovnú prípravu niektorých osôb na to, aby ich postupne pritiahli k niečomu, čo môže byť v podstate formou falošného kultu. Kresťanom treba vysvetliť, čo je pravým predmetom a obsahom modlitby – v Duchu Svätom prostredníctvom Ježiša Krista k Otcovi – , aby mohli správne posúdiť zámery „modlitbovej skupiny“. Kresťanská modlitba a Boh Ježiša Krista sa budú dať potom ľahko odlíšiť.93 Mnohí sú presvedčení, že keď si „požičajú niečo“ z orientálnej múdrosti, nehrozí im žiadne nebezpečenstvo, avšak príklad transcendentálnej meditácie by mal viesť kresťanov k opatrnosti, aby sa nevedomky nedali ovplyvniť iným náboženstvom (v tomto prípade hinduizmom), hoci jej propagátori neprestajne zdôrazňujú, že je nábožensky neutrálna. Problém nespočíva v tom, že sa niekto učí, ako meditovať, ale v predmete či v obsahu meditačného cvičenia, ktorý jasne vymedzuje, či sa vzťahuje na Boha zjaveného Ježišom Kristom, alebo na nejaké iné zjavenie, či jednoducho na skryté hĺbky vlastného ja. Náležité uznanie si zasluhujú i kresťanské skupiny, ktoré podporujú starostlivosť o zem, pretože je Božím dielom. Otázke úcty voči stvorenstvu sa možno tvorivým spôsobom venovať aj v katolíckych školách. Avšak mnohé z toho, čo tvorí najradikálnejšie prvky ekologického hnutia, nie je ľahké dať do súladu s katolíckou vierou. Vo všeobecnosti platí, že starostlivosť o životné prostredie je znamením obnovenej pozornosti voči tomu, čo nám Boh daroval, a vari aj potrebným znakom kresťanskej starostlivosti o stvorenstvo. „Hlbinná ekológia“ je však často založená na panteistických a občas i gnostických princípoch.94 Začiatok tretieho tisícročia ponúka skutočný kairos pre evanjelizáciu. Mysle a srdcia ľudí sú nezvyčajne otvorené vierohodným informáciám o kresťanskom chápaní čias a dejín spásy. Nemalo by však byť hlavnou prioritou zdôrazňovať, čo v iných chápaniach chýba. Skôr je potrebné neustále sa vracať k prameňom našej viery, aby sme dokázali správne a primerane predstavovať kresťanské posolstvo. Môžeme byť hrdí na to, čo všetko nám bolo zverené, a musíme vedieť odolať tlakom prevládajúcej kultúry, ktorá chce, aby sme tieto talenty ukryli do zeme (porov. Mt 25, 24 – 40). Jedným z najužitočnejších nástrojov, ktorý máme k dispozícii, je Katechizmus Katolíckej cirkvi. Navyše máme aj obrovské dedičstvo v podobe ciest k svätosti v životoch kresťanských mužov a žien minulosti i súčasnosti. Tam, kde bohatý kresťanský symbolizmus s jeho umeleckými, estetickými a hudobnými tradíciami ešte nepoznajú alebo sa naň už pozabudlo, musia ešte veľa urobiť sami kresťania, ale aj tí, ktorí hľadajú skúsenosť s Božou prítomnosťou alebo si ju chcú lepšie uvedomovať. Dialóg medzi kresťanmi a prívržencami new age bude plodnejší, ak bude brať do úvahy príťažlivosť všetkého, čo súvisí s emóciami, a symbolický jazyk. Ak je našou úlohou poznávať a milovať Ježiša Krista a slúžiť mu, je veľmi dôležité začať dobrou znalosťou Písma. No najistejšou cestou, ako dať kresťanskému posolstvu zmysel, je stretávanie sa s Pánom Ježišom v modlitbe a vo sviatostiach; sú to okamihy, v ktorých sa náš život posväcuje. Hádam najjednoduchším a najbežnejším prostriedkom, ktorý sa priam ponúka, aby sme po ňom siahli, a ktorý môže byť dokonca tým najúčinnejším, je čo najlepšie využiť bohaté kresťanské duchovné dedičstvo. Veľké rehole majú v oblasti meditácie a spirituality dlhú tradíciu, ktorú by mohli záujemcom sprostredkovať formou rôznych kurzov alebo pobytov v rehoľných domoch. Čiastočne sa to už deje, no je potrebné to ešte rozšíriť. Pomáhať ľuďom pri ich duchovnom hľadaní ponukou overených techník a skúseností pravej modlitby by mohlo viesť k dialógu, v ktorom by sa odhalili bohatstvá kresťanskej tradície a možno by sa pritom objasnilo i mnohé z new age. Jeden z predstaviteľov new age použil živý a užitočný obraz, keď prirovnal tradičné náboženstvo ku katedrálam a new age k svetovému veľtrhu. Hnutie new age predstavuje pre kresťanov výzvu, aby kresťanské posolstvo vyniesli z katedrál na trhovisko pokrývajúce celý svet. Tento obraz predkladá kresťanom pozitívnu výzvu, pretože vždy je pravý čas prinášať posolstvo z katedrál ľuďom na trhovisko. Samozrejme, že kresťania takúto výzvu nepotrebujú a nemajú na ňu čakať, keď naozaj chcú priniesť posolstvo Ježiša Krista tým, ktorí hľadajú odpovede na svoje otázky, duchovný pokrm, čo by ich nasýtil, alebo živú vodu. Keď však použijeme spomenutý obraz, musia kresťania, nasýtení slovom a sviatosťami, vyjsť z katedrál a vnášať evanjelium do všetkých oblastí každodenného života. Omša sa skončila: „Iďte v mene Božom!“ V apoštolskom liste Novo millennio ineunte Svätý Otec upozorňuje na veľký záujem o spiritualitu v dnešnom sekularizovanom svete a na to, akým lákavým spôsobom odpovedajú na tento dopyt iné náboženstvá. Rozvíja túto tému ďalej a obracia sa na kresťanov s výzvou: „My, ktorí sme dostali milosť veriť v Krista, ohlasovateľa Otca a Spasiteľa sveta, máme povinnosť ukazovať, k akým hĺbkam môže viesť vzťah k nemu“ (33). Pre tých, ktorí si na trhovisku sveta vyberajú z náboženských ponúk, sa stane kresťanstvo príťažlivým predovšetkým vďaka svedectvu členov Cirkvi, vďaka ich dôvere, pokoju, trpezlivosti a srdečnosti, ako aj vďaka ich konkrétnej láske k blížnemu, ktoré sú plodmi ich viery, živenej opravdivou osobnou modlitbou. ==DODATOK== === Niekoľko stručných formulácií myšlienok new age=== Formulácie myšlienok new age od Williama Blooma, citované v Heelas, s. 225 a nasl.: Všetok život – všetko bytie – je prejavom „ducha“, „nepoznateľného“, „najvyššieho vedomia“, nazývaného v mnohých rôznych kultúrach rozličnými menami. Cieľ a dynamika všetkého bytia spočíva v tom, aby sa naplno zjavila „láska“, „múdrosť“ a „osvietenie“. Všetky náboženstvá sú vyjadrením tej istej vnútornej reality. Celý život, tak ako ho vnímame svojimi piatimi zmyslami a vedeckými prístrojmi, je len vonkajším závojom neviditeľnej, vnútornej a kauzálnej skutočnosti. Podobne ľudské bytosti sú podvojné stvorenia, ktoré tvorí: 1. dočasná vonkajšia osobnosť; 2. viacrozmerná vnútorná bytosť (duša alebo „vyššie ja“). Vonkajšia osobnosť je obmedzená a smeruje k láske. Cieľom vtelenia vnútornej bytosti je doviesť vibrácie vonkajšej osobnosti do rezonancie s láskou. Všetky vtelené duše si môžu slobodne zvoliť vlastnú duchovnú cestu. Naši duchovní učitelia sú tí, ktorých duše sa už oslobodili od potreby vteliť sa a ktorí už prejavujú nepodmienečnú lásku, múdrosť a osvietenie. Niektoré z týchto významných bytostí sú dobre známe a inšpirovali sa nimi svetové náboženstvá. Iné sú však neznáme a pracujú nepozorovane. Všetok život, v rozličných jeho formách a na rôznych úrovniach, je vzájomne prepojenou energiou, a to vrátane našich skutkov, pocitov a myšlienok. Našu realitu teda vždy tvoríme v spolupráci s „duchom“ a s týmito energiami. Hoci nás udržuje dynamika vesmírnej lásky, predsa sme zodpovední za náš stav, za naše okolie i za všetok život. V tejto časovej etape dosiahla evolúcia našej planéty a ľudstva bod, v ktorom naše individuálne a kolektívne vedomie prechádza radikálnou duchovnou premenou. Preto hovoríme o new age (novom veku). Novovznikajúce vedomie je výsledkom čoraz úspešnejšieho vtelenia toho, čo niektorí nazývajú energiou vesmírnej lásky. Toto nové vedomie sa prejavuje v inštinktívnom chápaní posvätnosti celého bytia a najmä v jeho vzájomnej prepojenosti. Nové vedomie a nové chápanie dynamickej prepojenosti všetkého života znamená, že sa práve nachádzame v procese vývoja úplne novej planetárnej kultúry. Doplňujúce formulácie od Jeremyho Tarchera, Heelas, s. 226: 1. Svet vrátane ľudskej rasy je prejavom vyššej a komplexnejšej božskej prirodzenosti. 2. V každej ľudskej bytosti je ukryté „vyššie božské ja“, ktoré je prejavom vyššej a komplexnejšej božskej prirodzenosti. 3. Uvedená vyššia prirodzenosť môže byť prebudená a stať sa centrom každodenného života jednotlivca. 4. Toto prebudenie je dôvodom existencie každého individuálneho života. Podľa Davida Spanglera, citovaného v Actualité des religions, č. 8, september 1999, s. 43, vízia new age je charakteristická tým, že je: holistická (globalizačná, lebo jestvuje len jediná skutočnosť – energia); ekologická (Zem – Gaia – je naša matka; každý z nás je neurónom jej centrálnej nervovej sústavy); androgynická (dúha a jin/jang sú symbolmi new age a súvisia s komplementárnosťou – vzájomným dopĺňaním sa protikladov, najmä mužského a ženského); mystická (nachádza posvätno vo všetkých veciach, aj v tých najobyčajnejších); planetárna (ľudia musia byť jednak zakorenení vo vlastnej kultúre, jednak otvorení univerzálnemu rozmeru, ochotní podporovať lásku, spolucítenie, pokoj, ba dokonca nastolenie svetovej vlády). ===Slovník vybraných pojmov new age=== Androgýnia. Nejde tu o hermafrodizmus, t. j. o súčasnú prítomnosť fyzických znakov oboch pohlaví, ale o uvedomenie si prítomnosti mužských a ženských prvkov v každom človeku. Predstavuje rovnovážny stav vnútornej harmónie medzi animus a anima. Tento stav je v new age výsledkom nového uvedomenia si dvojitého spôsobu bytia a jestvovania, charakteristického pre každého muža a každú ženu. Čím viac sa toto vedomie rozšíri, tým viac prispeje k transformácii interpersonálnych vzťahov. Antropozofia. Teozofické učenie, ktorého prvým šíriteľom bol Rakúšan Rudolf Steiner (1861 – 1925), ktorý opustil Teozofickú spoločnosť po tom, čo v rokoch 1902 – 1913 viedol jej nemeckú vetvu. Ide o ezoterické učenie, ktoré chce v božsko-duchovnej sfére zasvätiť ľudí do „objektívneho poznania“. Steiner veril, že mu to pomohlo nájsť zákony evolúcie vesmíru a ľudstva. Každá fyzická bytosť má zodpovedajúcu duchovnú bytosť. Pozemský život je ovplyvnený astrálnymi energiami a duchovnými esenciami. Tvrdí sa, že Kroniky Akaša sú „vesmírne pamäti“, ktoré sú dostupné len zasväteným.95 Eneagram (z gréckeho enneá = deväť + gramma = znamenie). Tento názov sa vzťahuje na diagram zložený z kruhu s deviatimi bodmi na obvode, spojenými v kruhu trojuholníkom a obrazcom so šiestimi vrcholmi. Pôvodne sa používal na veštenie, ale preslávil sa až ako symbol systému klasifikácie osobností, ktorý obsahuje deväť štandardných charakterových typov. Stal sa populárnym po publikovaní knihy Heleny Palmerovej The Enneagram.96 Autorka priznáva, že za mnohé v nej vďačí ruskému ezoterickému mysliteľovi Jurijovi Ivanovičovi Gurdijevovi, čilskému psychológovi Claudiovi Naranjovi a spisovateľovi Oscarovi Ichazovi, zakladateľovi inštitútu Arica. Pôvod eneagramu zostáva dosiaľ zahalený tajomstvom, ale niektorí sú toho názoru, že pochádza z mysticizmu Sufi. Evolúcia. V new age značí oveľa viac než len evolúciu živých bytostí k vyšším formám života. Fyzický model sa tu premieta do duchovnej oblasti tak, že imanentná sila v ľudských bytostiach ich poháňa k vyšším, duchovným formám života. Ľudské bytosti nemajú nad touto silou úplnú kontrolu, ale dobré alebo zlé skutky môžu buď urýchliť, alebo spomaliť ich postup. Celé stvorenstvo vrátane ľudstva sa nevyhnutne približuje k zjednoteniu s božstvom. V tejto predstave postupnej evolúcie, začínajúcej sa narodením a pokračujúcej aj po smrti, zaberá významné miesto reinkarnácia.97 Ezoterizmus (z gréckeho esotéros = vnútorný). Vo všeobecnosti sa vzťahuje na dávnoveký a utajený predmet poznania, dostupný len skupine zasvätencov, ktorí sa považujú za strážcov právd, ktoré sú väčšine ľudstva ukryté. Proces zasvätenia (iniciácia) vedie jednotlivcov od prevažne vonkajšieho a povrchného poznania skutočnosti k vnútornej pravde a zároveň prebúdza ich vedomie na tej najhlbšej úrovni. Osoby sú vyzvané vydať sa na túto „vnútornú cestu“, aby v sebe objavili „božskú iskru“. V takomto pohľade je spása totožná s objavením svojho ja. Feng šui. Ide o jednu formu geomantie, presnejšie je to čínska okultná metóda odhaľovania skrytej prítomnosti pozitívnych či negatívnych prúdov v budovách a na iných miestach na základe poznania zemských a atmosférických síl. „Podobne ako ľudské telo alebo vesmír, aj rozličné miesta križujú vplyvy, ktorých správna rovnováha je zdrojom zdravia a života.“98 Gnóza. Vo všeobecnosti je to forma poznania založená nie na rozume, ale na vizionárstve a mystike, ktoré sú považované za zdroje zjaveného poznania, schopného priviesť ľudské bytie k božskému tajomstvu. V prvých storočiach kresťanskej éry cirkevní otcovia bojovali proti gnosticizmu, lebo bol v protiklade s vierou. Vo veľkej časti myslenia new age sa pozoruje znovuoživenie gnostických myšlienok a niektorí autori new age i v súčasnosti citujú diela raného gnosticizmu. Avšak veľký dôraz, ktorý new age kladie na monizmus a panteizmus, nabáda používať skôr termín neognosticizmus, a to na odlíšenie gnózy new age od starovekého gnosticizmu. Great White Brotherhood (Veľké biele bratstvo). Pani Blavatská tvrdila, že je v kontakte s viacerými mahatmá alebo majstrami – vyzdvihnutými bytosťami – a tie spolu tvoria takzvané Veľké biele bratstvo. Podľa nej riadia evolúciu ľudského rodu a činnosť Teozofickej spoločnosti. Hermetizmus. Súbor náboženských praktík a filozofických špekulácií súvisiacich so spismi Corpus Hermeticum a s alexandrijskými textami prisudzovanými bájnemu Hermesovi Trismegistovi. Keď sa počas renesancie tieto praktiky po prvý raz rozšírili, panoval názor, že odhaľujú predkresťanské náuky, no ďalšie skúmanie ukázalo, že pochádzajú až z prvého storočia kresťanskej éry.99 Alexandrijský hermetizmus je hlavným zdrojom moderného ezoterizmu, s ktorým má spoločné tieto prvky: eklektizmus, odmietanie ontologického dualizmu, názor, že vesmír má pozitívny a symbolický charakter, myšlienku o páde a nasledovnom pozdvihnutí ľudstva. Hermetistická špekulácia posilnila vieru v základnú starovekú tradíciu alebo v takzvanú philosophia perennis, považovanú za spoločnú všetkým náboženským tradíciám. Vyššie a ceremoniálne formy mágie sa vyvinuli práve z renesančného hermetizmu. Hlbinná psychológia. Psychologická škola založená Carlom Gustavom Jungom, ktorý bol žiakom Sigmunda Freuda. Jung zistil, že náboženstvo a duchovné veci sú pre integritu a zdravie jedinca veľmi dôležité. Kľúčovými prvkami jeho metódy sú interpretácia snov a analýza archetypov. Archetypy sú formy, ktoré patria k dedičnej výbave ľudskej psychiky. Objavujú sa v opakujúcich sa motívoch alebo obrazoch, v snoch, vo fantáziách, v mýtoch a rozprávkach. Holizmus. Kľúčový pojem v „novej paradigme“, ktorý ponúka rámcovú teóriu, zahrnujúcu celkový pohľad na svet moderného človeka. V protiklade so skúsenosťou čoraz väčšej fragmentácie vo vede a v každodennom živote je celistvosť predstavovaná ako ústredná metodologická a ontologická predstava. Ľudstvo sa nachádza vo vesmíre ako súčasť jedného živého organizmu, harmonickej siete dynamických vzťahov. Klasické rozlišovanie na subjekt a objekt, za ktoré boli kritizovaní René Descartes a Isaac Newton, sa snažia riešiť rôzni vedci tým, že ponúkajú akýsi „most“ medzi vedou a náboženstvom. Ľudstvo tvorí súčasť univerzálnej prírodnej a svetovej siete (ekosystému, rodiny) a musí sa usilovať dosiahnuť harmóniu so všetkými prvkami tejto temer transcendentnej moci. Keď človek pochopí svoje miesto v prírode či vo vesmíre, ktorý je tiež božský, zároveň pochopí, že „celistvosť“ a „svätosť“ sú jedna a tá istá skutočnosť. Najjasnejším vyjadrením holistickej teórie je hypotéza Gaia.100 Hudba new age. Veľmi rýchlo sa rozvíjajúce priemyselné odvetvie. Táto hudba sa často označuje za nástroj na dosiahnutie harmónie so sebou i so svetom a jej súčasťou je aj „keltská“ alebo druidská hudba. Niektorí skladatelia new age tvrdia, že ich hudba má budovať mosty medzi vedomím a nevedomím, no pravdepodobnejšie je to vtedy, keď sa v nej okrem melódie rytmicky a meditatívne opakuje istá kľúčová veta. Podobne ako iné prvky new age časť tejto hudby má za cieľ ešte pevnejšie pripútať ľudí k hnutiu, no väčšinou ide len o komerčnú alebo umeleckú záležitosť. Human Potential Movement (Hnutie ľudského potenciálu). Od svojho zrodu (v Esalene v Kalifornii v šesťdesiatych rokoch dvadsiateho storočia) vybudovalo toto hnutie celú sieť skupín, ktoré sa prostredníctvom sebarealizácie pokúšajú o oslobodenie vrodenej ľudskej schopnosti tvoriť. Z úplne prozaických ekonomických dôvodov čoraz väčší počet spoločností využíva pri manažérskych tréningových programoch rôzne techniky osobnej transformácie. Transpersonal Technologies (Transpersonálne technológie), Movement for Inner Spiritual Awareness (Hnutie za vnútorné duchovné uvedomenie), Organisational Development and Organisational Transformation (Organizačný rozvoj a organizačná transformácia) – všetky tieto spoločnosti sa predstavujú ako nenáboženské, ale v skutočnosti sa ich zamestnanci môžu dostať pod vplyv cudzej spirituality a navyše v situácii, keď môže byť spochybnené rešpektovanie ich osobnej slobody. Jestvuje jasné spojenie medzi východnou spiritualitou a psychoterapiou, zatiaľ čo jungovská psychológia a Hnutie ľudského potenciálu mali veľký vplyv na šamanizmus a zrekonštruované formy pohanstva, ako je druidizmus a čarodejnícke hnutie Wicca. Vo všeobecnosti možno „duchovný rast“ v chápaní new age považovať za istú obdobu „náboženskej spásy“: oslobodenie od utrpenia a ľudských slabostí sa dosiahne rozvojom ľudského potenciálu, ktorý je výsledkom čoraz užšieho spojenia s naším vnútorným božstvom.101 Iniciácia. V náboženskej etnológii je to poznávacia či experimentálna cesta, ktorou sa človek ako jednotlivec alebo člen skupiny prostredníctvom osobitných rituálov prijíma za člena náboženskej komunity, tajného (napríklad slobodomurárskeho), respektíve iného spoločenstva mysteriózneho charakteru (magického, ezotericko-okultného, teozofického atď.). Channeling (kanálovanie, kontaktácia). Psychické médiá tvrdia, že môžu slúžiť ako kanály informácií pochádzajúcich od iných bytostí, ktoré sú zvyčajne netelesné a žijú na vyššej úrovni. Kanálovanie spája také rozdielne bytosti, ako sú vyzdvihnutí majstri, anjeli, božstvá, skupinové entity, prírodní duchovia a „vyššie ja“. Karma (zo sanskritského koreňa Kri = skutok, čin). Je to kľúčový pojem hinduizmu, džinizmu a budhizmu, ale jeho význam nie je vždy rovnaký. V dávnom období véd označovala rituálny úkon, najmä obetný, prostredníctvom ktorého osoba získala prístup k šťastiu či blaženosti ďalšieho života. Keď sa objavil džinizmus a budhizmus (približne šesť storočí pred Kristom), stratila svoj spásny význam: cesta k oslobodeniu spočívala v spoznaní átman alebo vlastného ja. V učení samsary sa karma stáva nepretržitým kolobehom ľudského zrodu a umierania (hinduizmus) alebo znovuzrodenia (budhizmus).102 V new age sa „zákon karmy“ často považuje za morálny ekvivalent vesmírnej evolúcie. Karma už teda nemá nič spoločné so zlom alebo s utrpením, ktoré sú len ilúziami vnímanými ako súčasť „vesmírnej hry“, ale stáva sa univerzálnym zákonom príčiny a následku a súčasťou tendencie navzájom poprepájaného vesmíru smerovať k morálnej rovnováhe.103 Kristus. Pre new age historická postava Ježiša nie je ničím iným ako vtelením myšlienky alebo energie, prípadne súboru vibrácií. Podľa Alice Baileyovej je potrebný veľký deň modlitby, v ktorom všetci veriaci vytvoria takú koncentráciu duchovnej energie, že nastane nové vtelenie, ktoré nám zjaví, ako sa ľudia môžu spasiť... Pre mnohých ľudí je Ježiš len duchovným majstrom, ktorý bol preniknutý vesmírnym Kristom, podobne ako Budha, Mojžiš alebo Mohamed. Vesmírny Kristus sa tiež chápe ako kristovská energia prítomná v jadre každej bytosti a všetkého bytia. Jednotlivci musia byť postupne zasvätení do uvedomenia si tejto kristovskej charakteristiky, ktorú všetci vlastnia. Kristus predstavuje pre new age najvyšší stav dokonalosti vlastného ja.104 Kryštály. Jestvuje názor, že kryštály vibrujú na určitých frekvenciách, teda sú užitočné pri procese sebatransformácie. Používajú sa pri rôznych terapiách, meditácii, vizualizácii, astrálnom cestovaní alebo ako amulety. Pri pohľade zvonka nemajú žiadnu vnútornú moc, sú jednoducho iba krásne. Monizmus. Metafyzické učenie, podľa ktorého sú rozdiely medzi bytosťami len iluzórne. Jestvuje len jedno univerzálne bytie a všetko ostatné, každá vec i osoba, je jeho súčasťou. Keďže monizmus zastáva názor, že skutočnosť je vo svojej podstate duchovná, predstavuje súčasnú formu panteizmu (niekedy s explicitným odmietaním materializmu, najmä marxizmu). Jeho zámer odstrániť každý dualizmus nenecháva priestor pre transcendentného Boha, a tak všetko je boh. Ďalší problém z hľadiska kresťanstva vzniká pri otázke pôvodu zla. C. G. Jung hľadí na zlo ako na „tienistú stranu“ Boha, ktorý je však pre klasický teizmus čistým dobrom. Mysticizmus. Mystika new age sa obracia do vlastného vnútra a nejde v nej o vstúpenie do spoločenstva s Bohom, ktorý je „úplne iný“. Predstavuje splynutie s vesmírom, definitívne potlačenie individuálneho v jednote „celku“. Zážitok vlastného ja je považovaný za zážitok božského, preto má pohľad do vlastného vnútra odhaliť pravú múdrosť, kreativitu a moc. New Thought (Nové myslenie). Náboženské hnutie založené v devätnástom storočí v Spojených štátoch amerických, ktoré má korene v idealizme, pričom predstavuje jeho zľudovenú podobu. Boh je považovaný za čisté dobro a zlo iba za ilúziu. Základnou skutočnosťou je myseľ. Pretože všetky udalosti v živote jednotlivca zapríčiňuje jeho myseľ, musí človek prevziať konečnú zodpovednosť za všetko, čo súvisí s jeho položením. Novopohanstvo. Názov, často odmietaný tými, ktorým sa prisudzuje, sa vzťahuje na prúd rozvíjajúci sa paralelne s new age a vzájomne sa s ním ovplyvňujúci. Vo veľkej vlne protireakcií na tradičné náboženstvo, najmä na židovsko-kresťanské dedičstvo Západu, sa mnohí znovu obracajú k starým domorodým, tradičným a pohanským náboženstvám. Všetko, čo predchádza obdobie kresťanstva, sa považuje za viac zodpovedajúce duchu tej-ktorej krajiny či národa, za neznečistenú podobu prírodného náboženstva spojeného s prírodnými silami, často matriarchálneho, magického alebo šamanského. Ľudstvo bude vraj zdravšie, ak sa vráti k prírodnému cyklu (roľníckych) sviatkov a k celkovému presadzovaniu života. Niektoré „novopohanské“ náboženstvá boli len nedávno zrekonštruované a ich skutočný vzťah s pôvodnými formami je diskutabilný, najmä keď sú ovplyvnené modernými ideologickými prvkami, ako sú ekológia, feminizmus alebo, v niektorých prípadoch, mýty o rasovej čistote.105 Okultizmus. Okultné (skryté) poznanie a skryté sily mysle a prírody sú základom presvedčení a praktík spojených s predpokladanou tajnou „večnou filozofiou“, ktorá vychádza jednak z antickej gréckej mágie a alchýmie, jednak zo židovského mysticizmu. To všetko je ukryté pod tajným kódom, ktorý sa odovzdáva zasväteným členom združeným v skupinách či spoločnostiach strážiacich toto poznanie a tieto techniky. V devätnástom storočí špiritizmus a Teozofická spoločnosť zaviedli nové formy okultizmu, ktoré zasa ovplyvnili rôzne prúdy new age. Panteizmus (z gréčtiny pan = všetko a theos = boh). Viera v to, že všetko je boh, alebo, niekedy, že všetko je v bohu, prípadne, že boh je vo všetkom (panenteizmus). Každý prvok vesmíru je božský a božstvo je rovnako prítomné vo všetkom. Takáto predstava nenecháva priestor pre Boha ako oddelené bytie v zmysle učenia klasického teizmu. Parapsychológia. Zaoberá sa javmi, ako sú mimozmyslové vnímanie, telepatia, telekinéza, psychické uzdravovanie a komunikácia s duchmi prostredníctvom médií alebo kanálovania. Napriek tvrdej kritike zo strany vedcov sa parapsychológia neustále rozvíja a veľmi dobre sa ujíma myšlienka rozšírená najmä v niektorých kruhoch new age, že ľudské bytosti majú mimoriadne psychické schopnosti, ktoré však často nie sú ešte rozvinuté. Planetárne vedomie. Predstava sveta, ktorá sa rozvinula v osemdesiatych rokoch dvadsiateho storočia, uprednostňujúca vernosť ľudskému spoločenstvu pred vernosťou národu, kmeňu alebo inej inštitucionalizovanej spoločenskej skupine. Možno ho považovať za dedičstvo po hnutiach zo začiatkov dvadsiateho storočia, ktoré podporovali svetovú vládu. Vedomie o jednote ľudstva je v súlade aj s hypotézou Gaia. Pozitívne myslenie. Presvedčenie, že jednotlivci majú schopnosť zmeniť hmotnú skutočnosť alebo vonkajšie okolnosti tým, že zmenia svoj mentálny postoj a budú myslieť pozitívne a konštruktívne. Niekedy ide o to, uvedomiť si, čomu podvedome veríme a čo určuje našu životnú situáciu. Tým, čo budú myslieť pozitívne, sa sľubuje zdravie a celistvosť, často i prosperita, ba dokonca nesmrteľnosť. Reinkarnácia. V new age je spojená s predstavou vzostupnej evolúcie až po dosiahnutie božskosti. Na rozdiel od indických a z nich odvodených náboženstiev vidí new age v reinkarnácii postup jednotlivej duše k čoraz dokonalejšiemu stavu. To, čo sa prevteľuje, je v zásade niečo nehmotné či duchovné, presnejšie je to vedomie, čiže oná iskra energie prítomná v každom človeku, ktorá sa podieľa na kozmickej alebo „kristovskej“ energii. Smrť nie je nič iné ako prechod duše z jedného tela do druhého. Rozenkruciáni. Ide o okultné západné skupiny zaoberajúce sa alchýmiou, astrológiou, teozofiou a kabalistickým výkladom Písma. Rosicrucian Fellowship (Rosenkruciánska spoločnosť) prispela v dvadsiatom storočí k oživeniu astrológie a Ancient and Mystical Order of the Rosae Crucis (AMORC – Dávny mystický rád kríža s ružou) získal slávu vďaka fáme, že dokázal zhmotniť mentálne predstavy zdravia, bohatstva a šťastia. Rozšírenie vedomia. Ak je vesmír nepretržitým reťazcom bytí, potom sú všetky stupne bytia – minerálny, vegetatívny, živočíšny, ľudský, vesmírny a božský – navzájom prepojené. Ľudské bytosti si dokážu uvedomiť svoje miesto v tejto holistickej predstave globálnej reality rozšírením svojho vedomia za jeho normálne hranice. New age ponúka obrovskú škálu techník, ktoré majú ľuďom umožniť dosiahnuť vyšší stupeň chápania reality umožňujúci prekonať rozdelenie na subjekt a objekt v poznávacom procese, pričom nakoniec celkom splynú v jedno skutočnosti, ktoré obyčajné a nižšie vedomie považuje za oddelené a odlišné. Šamanizmus. Praktiky a druhy viery zamerané na komunikáciu s prírodnými duchmi a duchmi mŕtvych ľudí prostredníctvom rituálnej posadnutosti (duchmi) šamana, ktorý slúži ako médium. V kruhoch new age má veľký úspech, lebo zdôrazňuje harmóniu s prírodnými silami a uzdravenie. Spĺňa i romantickú predstavu o domorodých náboženstvách a o ich blízkosti k zemi a k prírode. Špiritizmus. Keďže už odnepamäti existovali pokusy spojiť sa s duchmi mŕtvych, špiritizmus devätnásteho storočia je jedným z prúdov, ktoré splynuli s new age. Rozvinul sa na základe myšlienok Emanuela Swedenborga a Franza Mesmera a stal sa novým druhom náboženstva. Pani Blavatská bola médiom, a preto mal špiritizmus veľký vplyv na Teozofickú spoločnosť, hoci dôraz sa kládol skôr na kontakt s entitami z dávnej minulosti než s nedávno zosnulými osobami. K rozšíreniu špiritizmu v afrobrazílskych náboženstvách prispel Allan Kardec. I v niektorých nových japonských náboženských hnutiach existujú špiritistické prvky. Teozofia. Starodávny termín, ktorý pôvodne znamenal určitý druh mysticizmu. Súvisí s gréckym gnosticizmom a neoplatonizmom, s osobnosťami ako Majster Eckhart, Mikuláš Kuzánsky (1401 – 1464) a Jakub Böhme (1575 – 1624). Nový význam tento pojem nadobudol vďaka Teozofickej spoločnosti, založenej Jelenou Petrovnou Blavatskou a jej spoločníkmi v roku 1875. Teozofický mysticizmus sa usiluje byť monistický a zdôrazňuje jednu podstatu duchovných a hmotných prvkov vesmíru. Skúma skryté sily umožňujúce vzájomné pôsobenie hmoty a ducha, ktoré by sa nakoniec zavŕšilo stretnutím božskej a ľudskej mysle. Teozofia ponúka mystickú spásu alebo osvietenie. Transcendentalizmus. Hnutie založené v devätnástom storočí, ktorého členmi boli spisovatelia a myslitelia Nového Anglicka vyznávajúci idealistickú vieru v zásadnú jednotu stvorenstva, vo vrodenú dobrotu ľudskej bytosti a v prednosť intuície pred logikou a skúsenosťou pri odhaľovaní najhlbších právd. Jeho vrcholným predstaviteľom je Ralph Waldo Emerson, ktorý opustil ortodoxné kresťanstvo a cez unitarizmus sa nakoniec dostal k novodobému prírodnému mysticizmu, spájajúcemu v sebe myšlienky prevzaté z hinduizmu s populárnymi americkými pojmami, ako sú individualizmus, osobná zodpovednosť a potreba dosiahnuť v živote úspech. Vek Vodnára. Každý astrologický vek trvajúci približne 2 146 rokov nesie meno jedného zo znamení zverokruhu, tieto „veľké dni“ však idú v opačnom slede, preto keď sa práve aktuálny vek Rýb končí, prichádza vek Vodnára. Každý vek má vlastnú kozmickú energiu. Energia Rýb spôsobila obdobie vojen a konfliktov, energia Vodnára vraj prinesie obdobie harmónie, mieru a jednoty. Z tohto hľadiska new age uznáva dejinnú nevyhnutnosť. Podľa niektorých bol vek Barana obdobím židovského náboženstva, vek Rýb obdobím kresťanského náboženstva a vek Vodnára bude obdobím univerzálneho náboženstva. Wicca. Ide o starú anglickú skratku slova witchcraft (čarodejníctvo), ktorým sa označuje novopohanské znovuoživenie niektorých prvkov rituálnej mágie. Tento termín vymyslel Gerald Gardner v roku 1939 v Anglicku a vysvetľuje ho v učebných textoch ako stredoveké európske čarodejníctvo, ktoré je starodávnym prírodným náboženstvom prenasledovaným kresťanmi. Pod názvom the Craft (Sila) sa v šesťdesiatych rokoch rýchlo rozšírilo po Spojených štátoch amerických, kde sa spojilo s takzvanou „spiritualitou žien“. Znovuzrodenie. Na začiatku sedemdesiatych rokov dvadsiateho storočia opísal Leonard Orr „znovuzrodenie“ ako proces, pomocou ktorého môže osoba identifikovať a izolovať neobjasnené oblasti svojho vedomia, ktoré sú príčinou jeho súčasných problémov. 7. 3. Kľúčové miesta new age Esalen. Komunita v Big Sure v Kalifornii, ktorú v roku 1962 založili Michael Murphy a Richard Price a ktorej hlavným cieľom je dosiahnuť sebarealizáciu človeka pomocou nudizmu, vízií, ako i prírodnej medicíny. Stala sa jedným z najvýznamnejších centier Human Potential Movement a rozširovala myšlienky holistickej medicíny do sveta výchovy, politiky a ekonómie. Dosiahla to pomocou kurzov komparatívneho štúdia náboženstva, mytológie, mysticizmu, meditácie, psychoterapie, rozširovania vedomia atď. Spoločne s Findhornom sa považuje za miesto, ktoré má pre rozvoj vodnárskeho povedomia kľúčový význam. Sovietskoamerický inštitút v Esalene spolupracoval so sovietskymi funkcionármi na projekte Za podporu zdravia. Findhorn. Holistická poľnohospodárska komunita, ktorú založili Peter a Eileen Caddyovci, dopestovala netradičnými metódami plodiny obrovských rozmerov. Založenie spoločenstva vo Findhorne v Škótsku v roku 1965 bolo medzníkom hnutia, ktoré sa definuje ako new age. Skutočne, Findhorn „bol považovaný za stelesnenie základných predstáv new age o transformácii“. Hľadanie univerzálneho vedomia, cieľ dosiahnuť harmóniu s prírodou, myšlienka transformovaného sveta a praktizovanie kanálovania, čiže všetko, čo sa považuje za znaky hnutia new age, bolo vo Findhorne prítomné hneď od jeho založenia. Úspech tejto komunity viedol k tomu, že sa stala vzorom a zdrojom inšpirácie pre ďalšie skupiny, ako sú Alternatives v Londýne, Esalen v Big Sure v Kalifornii, Open Center a Omega Institute v New Yorku.106 Monte Verita. Utopistické spoločenstvo neďaleko Ascony vo Švajčiarsku, ktoré už od začiatku devätnásteho storočia predstavovalo miesto stretania európskych a amerických predstaviteľov „protikultúry“ v oblasti politiky, psychológie, umenia a ekológie. Každý rok od roku 1933 sa konali konferencie Eranos, na ktorých sa stretávali významné osobnosti new age. Ročenky jasne poukazujú na zámer vytvoriť zjednotené svetové náboženstvo.107 Je fascinujúce vidieť zoznam tých, ktorí sa počas týchto rokov stretli na Monte Verita. ==PRAMENE== ===Dokumenty Učiteľského úradu Katolíckej cirkvi=== JÁN PAVOL II.: Príhovor k biskupom Spojených štátov amerických Iowa, Kansas, Missouri a Nebraska pri príležitosti ich návštevy „ad limina“, 28. 5. 1993. KONGREGÁCIA PRE NÁUKU VIERY: List biskupom Katolíckej cirkvi o niektorých stránkach kresťanskej meditácie (Orationis Formas), Libreria Editrice Vaticana, Vatikán 1989. MEDZINÁRODNÁ TEOLOGICKÁ KOMISIA: Some Current Questions Concerning Eschatology, 1992, č. 9 – 10 (o reinkarnácii). MEDZINÁRODNÁ TEOLOGICKÁ KOMISIA: Some Current Questions on the Theology of Redemption, 1995, I/29 a II/35 – 36. VÝBOR PRE KULTÚRU ARGENTÍNSKEJ BISKUPSKEJ KONFERENCIE: Frente a una Nueva Era. Desafio a la pastoral en el horizonte de la Nueva Evangelización, 1993. ÍRSKA TEOLOGICKÁ KOMISIA: A New Age of the Spirit? A Catholic Response to the New Age Phenomenon, Dublin 1994. DANNEELS, Godfried: Audela de la mort: réincarnation et resurrection, pastiersky list, Veľká noc 1991. DANNEELS, Godfried: Le Christ ou le Verseau?, pastiersky list, Vianoce 1990 MACCARI, Carlo: La mistica cosmica del New Age, in: Religioni e Sette nel Mondo, 1996/2. MACCARI, Carlo: La New Age di fronte alla fede cristiana, LDC, Turín 1994. McCARTHY, Edward Anthony: The New Age Movement, pastoračná inštrukcia, 1992. POUPARD, Paul: Felicita e fede cristiana, Ed. Piemme, Casale Monferrato 1992. RATZINGER, Joseph: La fede e la teologia ai nostri giorni, Guadalajara 1996, in: L'Osservatore Romano, 27. 10. 1996. CARRERA, Norberto Rivera: Instrucción Pastoral sobre el New Age, 7. 1. 1996. VON SCHÖNBORN, Christoph, Risurrezione e reincarnazione, (taliansky preklad), Ed. Piemme, Casale Monferrato 1990. STAFFORD, J. Francis, Il movimento New Age, in: L'Osservatore Romano, 30. 10. 1992. SKUPINA PRE ŠTÚDIUM NOVÝCH NÁBOŽENSKÝCH HNUTÍ (ed.), Vatikán, Sects and New Religious Movements. An Anthology of Texts From the Catholic Church (1986 – 1994), USCC, Washington 1995. ===Kresťanské štúdie === MARTINEZ, Raúl Berzosa: Nueva Era y Cristianismo. Entre el diálogo y la ruptura, BAC, Madrid 1995. FORTIN, André: Les Galeries du Nouvel Age: un chrétien s'y promene, Novalis, Ottawa 1993. LABRECQUE, Claude : Une religion américaine. Pistes de discernement chrétien sur les courants populaires du Nouvel Age, Médiaspaul, Montreal 1994. METODISTICKÝ VÝBOR PRE VIERU A PORIADOK: The New Age Movement Report to Conference 1994. NICHOLS, Aidan: The New Age Movement, in: The Month, marec 1992, s. 84 – 89. PENNESI, Alessandro Olivieri: Il Cristo del New Age. Indagine critica, Libreria Editrice Vaticana, Vatikán 1999. EKUMENICKÁ PRACOVNÁ SKUPINA NEUE RELIGIÖSE BEWEGUNGEN IN DER SCHWEIZ: New Age – aus christlicher Sicht, Paulusverlag, Freiburg 1987. PACWA, Mitch, SJ: Catholics and the New Age. How Good People are being drawn into Jungian Psychology, the Enneagram and the New Age of Aquarius, Servant, Ann Arbor (MI) 1992. SALIBA, John: Christian Responses to the New Age Movement. A Critical Assessment, Chapman, Londýn 1999. SÜDBRACK, Josef, SJ: Neue Religiosität – Herausforderung für die Christen, Matthias-Grünewald-Verlag, Mainz 1987; La nuova religiosita: una sfida per i cristiani (taliansky preklad), Queriniana, Brescia 1988. SEKRETARIÁT TEOLÓGIE PRE LAIKOV: Faszination Esoterik, Theologie für Laien, Zürich 1996. TOOLAN, David: Facing West from California's Shores. A Jesuit's Journey into New Age Consciousness, Crossroad, New York 1987. URREA VIERA, Juan Carlos: New Age. Visión Histórico-Doctrinal y Principales Desafíos, CELAM, Santafé de Bogotá 1996. VERNETTE, Jean: L'avventura spirituale dei figli dell'Acquario, in: Religioni e Sette nel Mondo, 1996/2. VERNETTE, Jean: Jésus dans la nouvelle religiosité, Desclée, Paríž 1987. VERNETTE, Jean: Le New Age, P. U. F., Paríž 1992. ==VŠEOBECNÁ BIBLIOGRAFIA== === Niektoré knihy new age === BLOOM, William: The New Age. An Anthology of Essential Writings, Rider, Londýn 1991. CAPRA, Fritjof: The Tao of Physics: An Exploration of the Parallels between Modern Physics and Eastern Mysticism, Shambhala, Berkeley 1975. CAPRA, Fritjof: The Turning Point: Science, Society and the Rising Culture, Bantam, Toronto 1983. CREME, Benjamin: The Reappearance of Christ and the Masters of Wisdom, Tara Press, Londýn 1979. FERGUSON, Marilyn: The Aquarian Conspiracy. Personal and Social Transformation in Our Time, Tarcher, Los Angeles 1980. GRISCOM, Chris: Ecstasy is a New Frequency: Teachings of the Light Institute, Simon & Schuster, New York 1987. KUHN, Thomas: The Structure of Scientific Revolutions, University of Chicago Press, Chicago 1970. SPANGLER, David: The New Age Vision, Findhorn Publications, Forres 1980. SPANGLER, David: Revelation: The Birth of a New Age, Rainbow Bridge, San Francisco 1976. SPANGLER, David: Towards a Planetary Vision, Findhorn Publications, Forres 1977. SPANGLER, David: The New Age, The Morning-town Press, Issaquah 1988. SPANGLER, David: The Rebirth of the Sacred, Gateway Books, Londýn 1988. ===Historické, opisné a analytické diela=== BOCHINGER, Christoph: New Age und moderne Religion: Religionswissenschaftliche Untersuchungen, Kaiser, Gütersloh 1994. FRANCK, Bernard: Lexique du Nouvel Age, Droguet-Ardant, Limoges 1993. GASPER, Hans – MÜLLER, Joachim – VALENTIN, Friederike: Lexikon der Sekten, Sondergruppen und Weltanschauungen. Fakten, Hintergründe, Klärungen, obnovené vydanie, Herder, Freiburg – Bazilej – Viedeň 2000. Okrem toho pozri články SCHORSCH, Christoph – ESSMANN, Karl R. – KEHL, Medard: New Age a HÜMMEL, Reinhard: Reinkarnation. HAGA, Manabu – KISALA, Robert J. (eds.), The New Age in Japan, in: Japanese Journal of Religious Studies, jeseň 1995, vol. 22, č. 3 – 4. HANEGRAAFF, Wouter: New Age & Religion and Western Culture. Esotericism in the Mirror of Nature, Brill, Leiden – New York – Kolín nad Rýnom 1996. Táto kniha obsahuje rozsiahlu bibliografiu. HEELAS, Paul: The New Age Movement. The Celebration of the Self and the Sacralization of Modernity, Blackwell, Oxford 1996. INTROVIGNE, Massimo: New Age Next Age, Ed. Piemme, Casale Monferrato 2000. LACROIX, Michel: L'Ideologia della New Age, Il Saggiatore, Miláno 1998. MELTON, Gordon J.: New Age Encyclopedia, Gale Research Inc, Detroit 1990. MILLER, Elliot: A Crash Course in the New Age, Monarch, Eastbourne 1989. MINOIS, Georges: Histoire de l'athéisme, Fayard, Paríž 1998. ROMARHEIM, Arild: The Aquarian Christ. Jesus Christ as Portrayed by New Religious Movements, Good Tiding, Hongkong 1992. RUPPERT, Hans-Jürgen: Durchbruch zur Innenwelt. Spirituelle Impulse aus New Age und Esoterik in kritischer Beleuchtung, Quell Verlag, Stuttgart 1988. SCHUR, Edwin: The Awareness Trap. Self-Absorption instead of Social Change, McGraw Hill, New York 1977. STARK, Rodney – BAINBRIDGE, William Sims: The Future of Religion. Secularisation, Revival and Cult Formation, University of California Press, Berkeley 1985. SUTCLIFFE, Steven – BOWMAN, Marion (eds.): Beyond the New Age. Exploring Alternative Spirituality, Edinburgh University Press, Edinburgh 2000. TAYLOR, Charles: Sources of the Self. The Making of the Modern Identity, Cambridge University Press, Cambridge 1989. TAYLOR, Charles: The Ethics of Authenticity, Harvard University Press, Londýn 1991. VALLE, Edenio, SVD: Psicologia e energias da mente: teorias alternativas, in: A Igreja Católica diante do pluralismo religioso do Brasil (III). Estudos da CNBB n. 71, Paulus, Sao Paulo 1994. WORLD COMMISSION ON CULTURE AND DEVELOPMENT: Our Creative Diversity. Report of the World Commission on Culture and Development, UNESCO, Paríž 1995. YORK, Michael: The New Age Movement in Great Britain, in: Syzygy. Journal of Alternative Religion and Culture, 1 : 2 – 3 (1992), Stanford (CA). ---- Ježiš Kristus – prameň živej vody. Kresťanská úvaha o new age. Preložila Ing. Mária Spišiaková Lektorovali ThDr. Ing. Anton Solčiansky a PhDr. Eva Orbanová, PhD. Jazyková úprava PhDr. Otília Škvarnová ==POZNÁMKY POD ČIAROU== 1 - HEELAS, Paul: The New Age Movement. The Celebration of the Self and the Sacralization of Modernity, Blackwell, Oxford 1996, s. 137. 2 – Porov. HEELAS, P.: op. cit., s. 164 a nasl. 3 – Porov. HEELAS, P.: op. cit., s. 173. 4 – Porov. JÁN PAVOL II.: encyklika Dominum et vivificantem, 18. 5. 1986, 53. 5 – Porov. MARKUS, Gilbert OP: Celtic Schmeltic, (1) in: Spirituality, 4, november – december 1998, č. 21, s. 379 – 383; (2) in: Spirituality, 5, január – február 1999, č. 22, s. 57 – 61. 6 – JÁN PAVOL II.: Prekročiť prah nádeje, Nové mesto, Bratislava 1995, s. 93. 7 – Porov. najmä INTROVIGNE, Massimo: New Age & Next Age, Ed. Piemme, Casale Monferrato 2000. 8 – INTROVIGNE, M.: op. cit., s. 267. 9 – Porov. LACROIX, Michel: L'ideologia della New Age, Il Saggiatore, Milano 1998, s. 86. Slovo sekta sa tu nepoužíva v pejoratívnom zmysle, ale skôr na označenie sociologického javu. 10 – Porov. HANEGRAAFF, Wouter J.: New Age Religion and Western Culture. Esotericism in the Mirror of Secular Thought, Brill, Leiden – New York – Kolín nad Rýnom 1996, s. 377 a nasl. 11 – Porov. RODNEY, Stark – BAINBRIDGE, William Sims: The Future of Religion. Secularisation, Revival and Cult Formation, University of California Press, Berkeley 1985. 12 – Porov. LACROIX, M.: op. cit., s. 8. 13 – Švajčiarsky kurz Theologie für Laien (Teológie pre laikov) s názvom Faszination Esoterik to jasne vysvetľuje. Porov. Kursmappe 1 – New Age und Esoterik, sprievodný text k diapozitívom, s. 9. 14 – Termín pol použitý už v názve The New Age Magazine, ktorý publikoval Ancient Accepted Scottish Masonic Rite v južnej oblasti USA už pred rokom 1900. Porov. YORK, Michael: The New Age Movement in Great Britain, in: Syzygy. Journal of Alternative Religion and Culture, 1 : 2 – 3 (1992), Stanford (CA), s. 156, pozn. 6. Presné datovanie a povaha prechodu na new age sa rôznymi autormi interpretuje rozlične; odhady vzťahujúce sa k dobe prechodu sa pohybujú od roku 1967 do roku 2376. 15 – Koncom roka 1977, Marilyn FERGUSONOVÁ poslala dotazník 210 „osobám zapojeným do sociálnej transformácie", ktoré tiež nazvala „konšpiranti Vodnára". Nasledujúci úryvok z neho sa nám zdá zvlášť zaujímavý: „Keď mali respondenti menovať jednotlivcov, ktorých myšlienky ich ovplyvnili, či už prostredníctvom osobného kontaktu alebo cez ich spisy, medzi najčastejšie uvádzanými boli podľa frekvencie opakovania Pierre Teilhard de Chardin, Carl Gustav Jung, Abraham Maslow, Carl Rogers, Aldous Huxley, Roberto Assagioli a Jiddu Krishnamurti. Ďalšími často spomínanými boli Paul Tillich, Hermann Hesse, Alfred North Whitehead, Martin Buber, Ruth Benedictová, Margaret Meadová, Gregory Bateson, Tarthang Tulku, Alan Watts, Sri Aurobindo, Swami Muktananda, Daisetz Teitaro Suzuki, Thomas Merton, Willis Harman, Kenneth Boulding, Elise Bouldingová, Erich Fromm, Marshall McLuhan, Buckminster Fuller, Frederic Spiegelberg, Alfred Korzybski, Heinz von Foerster, John Lilly, Werner Erhard, Oscar Ichazo, Maharishi Mahesh Yogi, Joseph Chilton Pearce, Karl Pribram, Gardner Murphy a Albert Einstein“: The Aquarian Conspiracy. Personal and Social Transformation in Our Time, Tarcher, Los Angeles 1980, s. 50 (pozn. 1) a s. 434. 16 – HANEGRAAFF, W. J.: op. cit., s. 520. 17 - ÍRSKA TEOLOGICKÁ KOMISIA: A New Age of the Spirit? A Catholic Response to the New Age Phenomenon, Dublin 1994, kap. 3. 18 – Porov. The Structure of Scientific Revolutions, University of Chicago Press, Chicago 1970, s. 175. 19 – Porov. PENNESI, Alessandro Olivieri: Il Cristo del New Age. Indagine critica, Libreria Editrice Vaticana, Vatikán 1999, passim, ale najmä s. 11 – 34, pozri aj kap. 4. 20 – Je dobré pripomenúť si lyrický text piesne, ktorý sa rýchlo vryl do myslí celej generácie ľudí v Severenej Amerike a západnej Európe: „Keď je mesiac v siedmom dome a Jupiter v jednej línii s Marsom, vtedy mier riadi planéty a láska usmerňuje hviezdy. To je úsvit veku Vodnára... Harmónia a porozumenie, sympatia a dôvera prekypujú; nejestvuje viac faloš alebo výsmech – zlatý život, sny a predstavy, mystické kryštálové zjavenia a skutočné oslobodenie mysle. Vodnár... „. 21 – HEELAS, P.: op. cit., s. 1 a nasl. V auguste 1978 napísal denník Berkeley Christian Coalition: „Len pred desiatimi rokmi bola ešte spiritualita hippies, založená na drogách a mysticizmus západných jogínov limitovaná hranicami „protikultúry". Dnes je už oboje súčasťou dominantnej kultúrnej mentality. Veda, lekársko-zdravotnícke profesie a umenie, nehovoriac už o psychológii a náboženstve, všetky sa usilujú o radikálnu zmenu vlastných možností“. Citát od FERGUSONOVEJ, Marilyn: The Aquarian Conspiracy... op. cit., s. 370 a nasl. 22 – Porov. GRISCOM, Chris: Ecstasy is a New Frequency: Teachings of the Light Institute, Simon & Schuster, New York 1987, s. 82. 23 – Pozri vyššie Glossary of New Age, § 7.2. 24 – Porov. HANEGRAAFF, W. J.: op. cit., kap. 15 (The Mirror of Secular Thought). Systém vzájomných prepojení je jasným dedičstvom tradičného ezoterizmu, no pre nasledovníkov Swedenborga nadobúda (viac či menej vedome) nový význam. Zatiaľ čo v tradičnom ezoterickom učení každý prvok v sebe obsahuje božský život, pre Swedenborga je príroda mŕtvym odrazom živého duchovného sveta. Táto myšlienka stojí v centre postmodernej vízie odčarovaného sveta a rôznych pokusov, ako mu navrátiť stratené kúzlo. Jelena Blavatská systém vzájomných prepojení odmietla, zatiaľ čo C. G. Jung výrazne relativizoval príčinnosť v prospech ezoterického chápania sveta založeného na systéme vzájomných prepojení. 25 – HANEGRAAFF, W. J.: op. cit., s. 54 – 55. 26 – Porov. HÜMMEL, Reinhard: Reinkarnation, in: GASPER, Hans – MÜLLER, Joachim – VALENTIN, Friederike (eds.): Lexikon der Sekten, Sondergruppen und Weltanschauungen. Fakten, Hintergründe, Klärungen, Herder, Freiburg – Bazilej – Viedeň 2000, s. 886 – 893. 27 – FUSS, Michael: New Age and Europe - A Challenge for Theology, in: Mission Studies, VIII – 2, 16; 1991, s. 192. 28 – Tamže, loc. cit. 29 - Tamže, s. 193. 30 – Tamže, s. 199. 31 - KONGREGÁCIA PRE NÁUKU VIERY: List biskupom Katolíckej cirkvi o niektorých stránkach kresťanskej meditácie (Orationis Formas), Libreria Editrice Vaticana, Vatikán 1989, 14. Porov. Gaudium et spes, 19; Fides et ratio, 22. 32 – HANEGRAAFF, W. J.: op. cit., s. 448 a nasl. Názory sú citované z definitívnej verzie (1896), zatiaľ čo predošlé verzie zdôrazňovali iracionalitu „fanatizmu“ a naliehavú potrebu podporovať nesektársku výchovu. Hanegraaff cituje J. Gordona Meltona opisujúceho new age ako náboženstvo zakorenené v okultno-metafyzickej tradícii (tamže, s. 455). 33 – HANEGRAAFF, W. J.: op. cit., s. 513. 34 – KING, Thomas M., SJ: Jung and Catholic Spirituality, America, 3. apríl 1999, s. 14. Autor píše, že nasledovníci new age „citujú pasáže zaoberajúce sa I Ching, astrológiou a zenom, zatiaľ čo katolíci citujú pasáže týkajúce sa kresťanskej mystiky, liturgie a psychologického významu sviatosti zmierenia“ (s. 12). Menuje aj katolícke duchovné osobnosti a inštitúcie, ktoré sú jasne inšpirované jungovskou psychológiou. 35 - Porov. HANEGRAAFF, Wouter J.: op. cit., s. 501 a nasl. 36 - JUNG, Carl Gustav: Wandlungen und Symbole der Libido, citované in: HANEGRAAFF, W. J.: op. cit., s. 503. 37 – V tomto bode porov. SCHOOYANS, Michel: L'Evangile face au désordre mondial, s úvodom od kardinála Josepha Ratzingera, Fayard, Paríž 1997. 38 Citované v MARANATHA COMMUNITY, The True and the False New Age. Introductory Ecumenical Notes, Maranatha, Manchester 8. 10. 1993. 39 – LACROIX, Michel: L'Ideologia della New Age, Il Saggiatore, Milano 1998, s. 84 a nasl. 40 – Porov. kapitolu venovanú názorom Davida Spanglera v Actualité des Religions č. 8, september 1999, s. 43. 41 – FERGUSON, M.: op. cit., s. 407. 42 – Tamže, s. 411. 43 – „Byť Američanom... znamená skôr vymyslieť si svoj osud ako ho zdediť. Sme vždy viac obyvateľmi mýtov ako dejín“ – Leslie Fiedlerová, citovaná u FERGUSONOVEJ, M.: op. cit., s. 142. 44 – Porov. HEELAS, P.: op. cit., s. 173 a nasl. 45 – SPANGLER, David: The New Age, Mornington Press, Issaquah 1988, s. 14. 46 – HEELAS, P.: op. cit., s. 168. 47 – Pozri úvod do SCHOOYANS, Michel: L'Evangile face au désordre mondial, op. cit. Citácia z talianskeho vydania Il nuovo disordine mondiale, San Paolo, Cinisello Balsamo 2000, s. 6. 48 – Porov. Our Creative Diversity. Report of the World Commission on Culture and Development, UNESCO, Paríž 1995, kde sa vysvetľuje význam oslavy a podpory rôznosti. 49 – Porov. BOCHINGER, Christoph: New Age und moderne Religion: Religionswissenschaftliche Untersuchungen, Kaiser, Gütersloh 1994, najmä kap. 3. 50 – Hranice techník, ktoré nemôžu byť považované za modlitbu, sa rozoberajú ďalej v § 3.4, Kresťanská mystika a mystika new age. 51 – Porov. MACCARI, Carlo: La mistica cosmica del New Age, in: Religioni e Sette nel Mondo, 1996/2. 52 - VERNETTE, Jean: L'avventura spirituale dei figli dell'Acquario, in: Religioni e Sette nel Mondo 1996/2, s. 42 a nasl. 53 – VERNETTE, Jean: loc. cit. 54 – Porov. MELTON, J. Gordon: New Age Encyclopedia, Gale Research, Detroit 1990, s. XIII –XIV. 55 – SPANGLER, David: The Rebirth of the Sacred, Gateway Books, Londýn 1984, s. 78 a nasl. 56 – SPANGLER, David: The New Age, op. cit. s. 13 a nasl. 57 – JÁN PAVOL II.: apoštolský list Tertio millennio adveniente, 10. 11. 1994, 9. 58 – FOX, Matthew: The Coming of the Cosmic Christ. The Healing of Mother Earth and the Birth of a Global Renaissance, Harper & Row, San Francisco 1988, s. 135. 59 – Porov. dokument vydaný VÝBOROM PRE KULTÚRU ARGENTÍNSKEJ BISKUPSKEJ KONFERENCIE: Frente a una Nueva Era. Desafío a la pastoral en el horizonte de la Nueva Evangelización, 1993. 60 – KONGREGÁCIA PRE NÁUKU VIERY: Orationis Formas, 23. 61 – Tamže, 3. Pozri časti o meditácii a kontemplatívnej modlitbe v Katechizme Katolíckej cirkvi, § 2705 – 2719. 62 – Porov. KONGREGÁCIA PRE NÁUKU VIERY: Orationis Formas, 13. 63 – Porov. PELPHREY, Brendan: I said, You are Gods. Orthodox Christian Theosis and Deification in the New Religious Movements, in: Spirituality East and West, Veľká noc 2000 (č. 13). 64 – SMITH, Adrian: God and the Aquarian Age. The new era of the Kingdom, McCrimmons, Great Wakering 1990, s. 49. 65 – Porov. CREME, Benjamin: The Reappearance of Christ and the Masters of Wisdom, Tara Press, Londýn 1979, s. 116. 66 – Porov. VERNETTE, Jean: Le New Age (Collection Encyclopédique Que saisje?), P. U. F., Paríž 1992, s. 14. 67 – Katechizmus Katolíckej cirkvi, § 52. 68 – Porov. PENNESI, Alessandro Olivieri: Il Cristo del New Age. Indagine Critica, Libreria Editrice Vaticana, Vatikán 1999, najmä s. 13 – 34. Zoznam spoločných bodov sa nachádza na s. 33. 69 – Nicejsko-carihradské vyznanie viery. 70 – LACROIX, Michel: L'ideologia della New Age, Il Saggiatore, Miláno 1998, s. 74. 71 – Tamže, s. 68. 72 – SCHUR, Edwin: The Awareness Trap. Self-Absorption instead of Social Change, McGraw Hill, New York 1977, s. 68. 73 – Porov. Katechizmus Katolíckej cirkvi, § 355 – 383. 74 – Porov. HEELAS P., The New Age Movement. The Celebration of the Self and the Sacralization of Modernity, Blackwell, Oxford 1996, s. 161. 75 – ÍRSKA TEOLOGICKÁ KOMISIA: A Catholic Response to the New Age Phenomenon, 1994, kap. 3. 76 – KONGREGÁCIA PRE NÁUKU VIERY: Orationis Formas, 3. 77 – Tamže,7. 78 – BLOOM, William: The New Age. An Anthology of Essential Writings, Rider, Londýn 1991, s. XVI. 79 – Katechizmus Katolíckej cirkvi, § 387. 80 – Tamže, § 1849. 81 – Tamže, § 1850. 82 – JÁN PAVOL II.: apoštolský list Salvifici doloris, 11. 2. 1984, 19. 83 – Porov. SPANGLER, David: The New Age, op. cit., s. 28. 84 – Porov. JÁN PAVOL II.: encyklika Redemptoris missio, 7. 12. 1990, 6 a 28; a vyhlásenie KONGREGÁCIE PRE NÁUKU VIERY Dominus Jesus, 6. 8. 2000, 12. 85 – Porov. RHODES, Ron: The Counterfeit Christ of the New Age Movement, Baker, Grand Rapids 1990, s. 129. 86 – BERGIN, Helen OP: Living one's Truth, in: The Furrow, január 2000, s. 12. 87 – Tamže, s. 15. 88 – Porov. HEELAS, P.: op. cit., s. 138. 89 – MILLER, Elliot: A Crash Course in the New Age, Monarch, Eastbourne 1989, s. 122. Na dokumentovanie silného protikresťanského postoja špiritizmu porov. MOORE, Laurence R.: Spiritualism, in: GAUSTAD, Edwin S. (ed.): The Rise of Adventism: Religion and Society in Mid-Nineteenth-Century America, New York 1974, s. 79 – 103, a tiež MOORE, R. Laurence: In Search of White Crows: Spiritualism, Parapsychology, and American Culture, Oxford University Press, New York 1977. 90 – JÁN PAVOL II.: encyklika Fides et Ratio (14. 9. 1998), 36 – 48. 91 – Porov. JÁN PAVOL II.: Príhovor k biskupom Spojených štátov amerických Iowa, Kansas, Missouri a Nebraska pri príležitosti ich návštevy „ad limina“, 28. 5. 1993. 92 – Porov. JÁN PAVOL II.: posynodálna apoštolská exhortácia Ecclesia in Africa (14. 9. 1995), 103. PÁPEŽSKÁ RADA PRE KULTÚRU vydala brožúrku so zoznamom týchto centier vo svete pod názvom: Centri culturali cattolici (tretie vydanie, Citta del Vaticano, 2001). 93 – Porov. KONGREGÁCIA PRE NÁUKU VIERY: Orationis Formas a kap. 3. 94 – Toto je oblasť, v ktorej nedostatok informácií môže spôsobiť, že vychovávateľov pomýlia skupiny, ktorých skutočná činnosť je v rozpore s evanjeliom. Ide najmä o prípad škôl, kde nadšené a zvedavé mladé publikum môže predstavovať ideálny cieľ na ideologické pôsobenie. Porov. caveat, in: INTROVIGNE, Massimo: New Age & Next Age, Ed. Piemme, Casale Monferrato 2000, s. 277 a nasl. 95 – Porov. BADEWIEN, Jan: Antroposofia, in: WALDENFELS, Hans (ed.): Nuovo Dizionario delle Religioni, San Paolo, Cinisello Balsamo 1993, s. 41. 96 – PALMER, Helen: The Enneagram, Harper-Row, New York 1989. 97 – Porov. citovaný dokument Argentínskej biskupskej konferencie. 98 – GERNET, Jacques in: VERNANT, Jean-Pierre a kol.: Divination et Rationalité, Seuil, Paríž 1974, s. 55. 99 – Porov. GREENWOOD, Susan: Gender and Power in Magical Practices, in: SUTCLIFFE, Steven – BOWMAN, Marion (eds.): Beyond New Age. Exploring Alternative Spirituality, Edinburgh University Press, Edinburgh 2000, s. 139. 100 – Porov. FUSS, Michael: op. cit., s. 198 – 199. 101 – Kvôli stručnému a jasnému opisu Human Potential Movement porov. PUTTICK, Elizabeth: Personal Development: the Spiritualization and Secularisation of the Human Potential Movement, in: SUTCLIFFE, Steve – BOWMAN, Marion (eds.): Beyond New Age. Exploring Alternative Spirituality, Edinburgh University Press, Edinburgh 2000, s. 201 – 219. 102 – Porov. MACCARI, Carlo: La New Age di fronte alla fede cristiana, LDC, Leumann, Turín 1994, s. 168. 103 – Porov. HANEGRAAFF, W. J.: op. cit., s. 283 – 290. 104 – Porov. MARTINEZ, Raul Berzosa: Nueva Era y Cristianismo, BAC, Madrid 1995, s. 214. 105 – O tejto citlivej téme pozri článok TÜRK, Eckhard: Neonazismus, in: GASPER, Hans – MÜLLER, Joachim – VALENTIN, Friederike (eds.): Lexicon der Sekten, Sondergruppen und Weltanschauungen. Fakten, Hintergründe, Klärungen, Herder, Freiburg – Bazilej – Viedeň 2000, s. 726. 106 – Porov. SALIBA, John: Christian Responses to the New Age Movement. A Critical Assessment, Geoffrey Chapman, Londýn 1999, s. 1. 107 - Porov. FUSS, Michael: op. cit., s. 195 – 196. ---- * Tento článok pôvodne čerpal zo zdroja [http://www.kbs.sk/?cid=1116973610 KBS] {{Dogmatika}} 1917 4189 2005-10-22T21:07:22Z Mireksoteria 23 V našich časoch nie je zriedkavosťou počuť hovoriť o zjaveniach, slzeniach, uzdraveniach, proroctvách, posolstvách alebo o mimoriadnych udalostiach, často v súvislosti s charizmatickými osobnosťami alebo s tými, čo sú za ne považované. '''Hojnosť chariziem''' odjakživa sprevádzala dejiny Cirkvi. Biblické svedectvá, ako v Starom, tak aj v Novom zákone, hovoria o mnohých udalostiach, v ktorých sa Boh zjavuje cez osobitné vízie cez teofánie (prejavy Boha) a angelofánie (prejavy anjelov). Niektoré biblické knihy, ako je Kniha proroka Daniela a Apokalypsa, veľkú časť svojho obsahu venujú opisu mystických videní, ktoré sa udiali v extáze. Aj životy mnohých svätých sú charakterizované zvláštnymi mystickými prejavmi. Stačí spomenúť cirkevných otcov, ktorí žili v samote, ako je sv. Gregor Naziánsky, ktorý zanechal '''prvé rozprávanie o mariánskom zjavení''' (IV. stor.), sv. Katarína Sienská, Sv. Brigita a mnohí iní. Rovnako aj sv. Pavol vďačí za svoje obrátenie kristofánii (t.j. zjaveniu zmŕtvychvstalého Krista). Medzi svätými však nechýbali ani takí, ako bol Ján z Kríža, svätec, mystik, učiteľ Cirkvi, súčasník a priateľ sv. Terézie Avilskej (ďalšej veľkej mystičky XVI. stor.), ktorý prejavoval otvorenú nedôveru, ba takmer nepriateľský postoj voči všetkým neobyčajným javom, ako sú zjavenia a vnútorné hlasy. Cirkev vždy musela čeliť týmto rozdielnym pozíciám, ktoré sú obe rovnako oprávnené a obe rovnako potrebné. '''Mysticizmus''' prekročil aj hranice katolíckej Cirkvi a stretol sa so skúsenosťou v ortodoxnej cirkvi (ortodoxní svätí sú často mystici), ale aj protestantskej cirkvi, kde napriek nedôvere Lutera aj Kalvína, má mysticizmus mnoho prívržencov, najmä medzi letničiarmi. Toto by nás nemalo zmiasť. Zázraky, prorokovanie a vizionárstvo ešte nie sú zárukou pravého náboženstva. Aj mimo kresťanstva sa stretáme s neobyčajnými a dokonca zázračnými javmi, ktoré nestačia na to, aby kvalifikovali tieto náboženstvá ako pravé, čiže autenticky chcené Bohom, aby priviedli ku spáse všetkých ľudí. Treba upresniť, že výraz mystický v sebe nevyhnutne nezahŕňa nejaký zvláštny prejav (zjavenia, a pod.). Podľa kresťanstva mystikom je ten, kto žije v spoločenstve s Kristom, svojím Pánom, cez sviatosti, cez rozjímanie o Božom slove, cez modlitbu a kresťanské cnosti vieru, nádej a lásku. To je predovšetkým mystik. Mystikom je teda každý kresťan, ktorý vedome žije svoju vieru. Treba si ujasniť aj to, že niektorým ľuďom Boh skutočne udeľuje osobitné dary (osobitné prejavy), na povzbudenie ostatných. Tieto osoby obyčajne označujeme ako mystikov. Ak v stredoveku dochádzalo k bujneniu mimoriadnych mystických javov, obdobie po tridentskom koncile (1563) bolo charakterizované ako obdobie zväčšenej nedôvery, zapríčinené protireformačnou klímou, (t.j. iniciatívou z katolíckej strany na zabrzdenie protestantskej reformy v Európe), ktorá prísnym spôsobom podriaďovala cirkevnej kontrole všetky osobné charizmy a pod vplyvom osvietenstva s podozrením a so sarkazmom strážila každý neracionálny náboženský prejav. Až za pontifikátu Benedikta XIV. (+ 1758) sa dospelo k známemu predpisu, podľa ktorého zjaveniam, aj keď sú schválené Cirkvou, sa nesmie a nemôže udeliť schválenie katolíckej viery, ale len tzv. ľudovej viery, a to veľmi opatrne. '''Žiadny veriaci totiž nie je zaviazaný''' veriť v súkromné zjavenia takou istou vierou, akou je zaviazaný prijímať vieroučnú náuku (dogmu). Cirkev však dovoľuje a posmeľuje veriť v súkromné zjavenia uznané ako autentické. Ti si musíme upresniť '''rozdiel medzi zjavením verejným a súkromným'''. Verejné zjavenie je iba jedno a to Zjavenie apoštola Jána, ako nám ho podáva Sväté písmo a cirkevná tradícia ktorá je vyjadrená v dogmách Všetky ostatné zjavenia, aj keď sú uznané ako autentické, a teda hodné viery (ako v prípade sv. Brigity, sv. Kataríny Labouré, zjavení v Guadalupe, La Salette (1846), Lurdy (1858), Fatima (1917), Banneaux (1933) atď.), sú z cirkevného hľadiska považované za súkromné. Učiteľský úrad Cirkvi, ktorý ide v šľapajách teologickej reflexie, hovorí, že účelom súkromných zjavení nie je pridávať niečo k biblickému Zjaveniu alebo predkladať nové učenie, ale ponúknuť praktické posolstvo kresťanského života. Súkromné zjavenia sú teda obsiahnuté v historickom a kultúrnom kontexte a zaraďujú sa do obdobia, v ktorom sa stali, pri zachovaní hodnôt, ku ktorým sa stále vracajú, t.j. hlboký, autentický kresťanský (odvážime sa povedať mystický!) život. Biblické Zjavenie je ukončené, ale nie je to uzavreté posolstvo. Je to zvestovanie spásy, že Ježiš Kristus, Syn Boží je Spasiteľ, ktorého každý kresťan z vlastnej osobnej skúsenosti a z vlastnej originálnosti je volaný osobne stretnúť a vteliť v čase a priestore v ktorom žije, rozlišujúc to čo je prorocké, od toho, čo je anachronistické, zastaralé a časovo nepatrí do tejto doby. Súkromné zjavenia (či ide o vízie, posolstvá, vnútorné hlasy alebo iné), nás takto kladú do situácie autentickej kresťanskej slobody. Nereagujeme na ne násilným potláčaním (ako voči prorokom, ktorých kameňovali naši otcovia a ktorých my dnes uctievame), ale ani naivnou ľahkovernosťou (ako voči falošným prorokom, ktorých uctievali naši otcovia a my ich dnes odsudzujeme). Prijímať príliš ľahko všetky mimoriadne prejavy, znamená duchovnú nezrelosť, ktorá v prílišnej zbožnosti nie je schopná zrelo prijímať kresťanskú slobodu. Zvláštnosťou tejto každodennej skutočnosti je práve jej mimoriadny dar, mnohorakosť. Kto k nemu pristupuje s predsudkom a pohŕdaním, riskuje, že sám sa uzavrie do takej viery, ktorá už nemá čo prijímať od Boha, ale ani nič, čo by mohla dať ľuďom. II. vatikánsky koncil, prekonajúc prísnosť predchádzajúcich storočí, snaží sa spojiť dve požiadavky a vyzýva k rozumnému a radostnému postoju, že charizmu treba prijímať s vďačnosťou a potešením... ale súd o pravosti charizmy patrí cirkevnej vrchnosti (Lumen Gentium 12). ---- {{Licencia Medžugorie}}, č. 158. {{Výhonok modlitby}} 1918 4196 2005-10-22T22:02:16Z Mireksoteria 23 /* Modlitba vyžaruje lásku */ ==Svedectvo Pátra Pia== ===Iba rehoľník, čo sa modlí... === „Boha hľadajú v knihách, nachádza sa v modlitbe - povedal jedného dňa páter Pio svojim duchovným synom - ak sa dnes vytráca viera, príčinou je nedostatok modlitby. Boha nehľadajme v knihách, ale v modlitbe. Čím viac sa modlíme, tým väčšia je viera a nachádzame Boha. Vy, drahé deti, nikdy nezanedbajte modlitbu. Modlite sa často aj počas dňa a aj trochu meditujte. Nájdete a uvidíte Boha.“ Páter Pio často hovorieval: Modlitba je chlebom a životom duše, oddychom srdca, sústredené a dlhšie trvajúce é stretnutie s Bohom“. Sväté písmo je plná rozhovorov so Stvoriteľom. Ježiš sa modlil a povzbudzoval k modlitbe. Kresťanov prvých čias nazývali ľuďmi modlitby. Veľmi dôležitý je výraz, ktorý páter Pio použil o modlitbe: sústredené a dlhšie trvajúce stretnutie. Sústredené - nemôžem sa modliť bez prípravy k modlitbe a ani vtedy, keď mám v sebe plno problémov, nepokoja a starostí. Dlhšie trvajúce - nemožno sa modliť iba jeden okamih. Treba na to čas, aby sme vošli do modlitby. Keď sa začínam modliť a neviem sa zbaviť nepokoja a starostí, modlitba odo mňa odíde. ===Modliť sa znamená milovať === Nerobme si ilúzie: Tak ako neexistuje láska bez utrpenia, utrpenie patrí aj k modlitbe, lebo modliť sa znamená milovať. Modlí sa ten, kto miluje Boha a nie ten, čo hovorí Bohu prázdne slová. Pre toho, kto miluje Boha, všetko sa stáva modlitbou. Prečo? Lebo myšlienky neustále idú k Milovanému, k tomu, ktorého hľadá a túži po ňom: Všetky príležitosti sú dobré, aby chválou, spevom, skutkom, atď. dali výraz tejto láske. ===Modlitba bola každodenným pokrmom pátra Pia=== Pár rokov pred smrťou páter Pio povedal: „Chcem byť iba rehoľník, čo sa modlí.“ Kde si pripomíname pátra Pia? Ako sa na neho pamätá svet? Pri oltári, na chóre, na kolenách, v spovednici, vždy s ružencom v ruke. Pýtajme sa však, čo znamenala modlitba pre pátra Pia? Dňa 1. novembra 1913 napísal páter Pio svojmu duchovnému otcovi pátrovi Benediktovi: Zdá sa mi, že v modlitbe sa duša celá stráca v Bohu... inokedy sa sužujem pre Boha ... cítim, že duša vrelo túži vyjsť z tela... Zdá sa mi, že život rýchlo plynie, ale nikdy mi nebude stačiť na modlitbu...“ Modlitba je teda stratiť sa v Bohu, zabudnúť sa a opäť sa v Bohu nájsť, sužovať sa láskou k Bohu, horieť túžbou byť v spojení s ním. Zanechať tento čas, byť účastný na skutočnosti, ktorá prevyšuje čas. ===Modlitba je každodennou životnou nevyhnutnosťou === Ježišova Matka nám to oddávna opakuje. Páter Pio počúval a uviedol do praxe Máriine výzvy a pre všetkých nás sa stal učiteľom modlitby. Nie preto, že by bol navštevoval osobitné kurzy, ale preto, že s veľkou poníženosťou sa venoval modlitbe. Zvykol hovorievať: „Keď nás pochytí malomyseľnosť, pochybnosť, strach, bolesť, vtedy viac ako inokedy sa máme utiekať k Bohu, ,v modlitbe nájsť oporu a povzbudenie.“ a potom: Modlitba je naša najsilnejšia zbraň. Je to kľúč, ktorý otvára Božské srdce.“ ===Kto videl pátra Pia sa modliť, zatúžil po modlitbe === Ten pocítil túžbu s plnou dôverou otvoriť dušu Bohu. Toto sa často stáva pri jeho hrobe. Koľko ľudí sa začalo modliť, keď videlo modliť sa pátra Pia! Tak to bolo aj s apoštolmi. Keď videli Ježiša sa modliť, vzbudila sa v nich túžba po modlitbe: „Pane, nauč nás modliť sa!“ Ako odpoveď na Ježišovu výzvu, na Máriinu výzvu a pápeža Pia XII., páter Pio založil modlitbové skupiny. Povedal: „Ak ste mojimi synmi, pripojte sa ku mne. Odpovedzme na Ježišov príkaz, na výzvu a túžbu pápeža, modlime sa spoločne... v skupinách, keď sa moje deti spoja k spoločnej modlitbe, Ježiš bude medzi nimi. Bude s nimi aj Ježišova Matka. v duchu budem prítomný aj ja, v spoločnej modlitbe. ===Páter Pio doporučoval najmä osobitnú modlitbu === Osobitnú modlitbu, ktorá však musí vyústiť do spoločnej modlitby a musí byť ňou živená. Nemôže byť jedna bez druhej, musia byť obidve. Obidve slúžia k tomu, aby privádzali svet k Bohu. Na otázku k čomu slúžia modlitbové skupiny, odpovedal: „Aby privádzali duše k Pánovi, aby uvádzali do spoločnej modlitby , aby sa modlili s Ježišom. Túžim, aby modlitbové skupiny boli základom kresťanského života v rodine a v spoločnosti, aby ich spájalo spoločné dielo, najmä v podriadení sa a v poslušnosti svätej Cirkvi, v zmysle nášho františkánskeho ducha. ===Modlitba teda nie je konečným cieľom === Modlitba nás musí transformovať. Musí z nás urobiť svedkov evanjelia v rodine a vo svete, prameň radosti, dobra, lásky a pokoja. Páter Pio hovorieval: „Ak ste mojimi synmi, večer sa modlite spoločne, vo vašich rodinách. Modlite sa ruženec k Panne Márii.“ Poznať pátra Pia znamená poznať lásku, ktorú má Boh pre človeka a ktorú človek môže mať pre Boha. To znamená naučiť sa „byť“ a nie „robiť“ sa kresťanmi. Pochopiť, že modlitba musí privádzať k láske a bez modlitby to nie je možné, lebo sám Ježiš hovorí: „Bezo mňa nemôžete nič urobiť!“ Iba keď sme v spojení s ním, naša činnosť bude účinná. ===Modlitba vyžaruje lásku === Jedného dňa jedna duchovná dcéra pátra Pia z Pietralciny mala v polospánku videnie. Zdalo sa jej, že vidí otvorené nebo a v ňom kňaza, bohato odetého v svätých rúchach. V kňazovi spoznala tvár pátra Pia, ktorá žiarila ako slnko a všetkými smermi z nej vychádzali tisícky lúčov. Tieto pozostávali z množstva malých bielych a červených ruží. Spýtala sa teda pátra Pia na význam videnia a počula odpoveď: „Lúče z ruží sú modlitbové skupiny, ktoré sa šíria v celom svete. Biele ruže predstavujú duše, ktoré sa snažia žiť v milosti, v Božej láske, v bratskej láske. Červené ruže predstavujú duše, čo s radosťou nesú kríž utrpenia a v spojení s Ježišom a so mnou, spolupracujú na obrátení hriešnikov a na spáse duší.“ Toto chce páter Pio od každého z nás. Musíme sa stať ružami, bielymi, alebo červenými, ale ružami. Páter Pio je s nami a nenechá nás samotných. Nemôže však odpovedať za nás. On už urobil svoju čiastku, teraz je na nás, aby sme urobili našu. ---- * voľne prevzaté z pojednania Srdce Pátra Pia od P. G. Giacomelliho {{Licencia Medžugorie}}, č. 163. {{Výhonok modlitby}} 1919 4200 2005-10-22T22:33:08Z Mireksoteria 23 Prvého novembra 1950 pápež Pius XII. vyhlasuje mariánsku dogmu o Nanebovzatí ako štvrtú v dejinách, po dogmách o Máriinom božskom materstve, o jej večnom panenstve a o jej Nepoškvrnenom počatí. Dogma bola vyhlásená na základe mnohých žiadostí po predbežnej konzultácii svetového episkopátu o jedno storočie neskôr ako dogma o Nepoškvrnenej vyhlásená pápežom Piom IX: v r. 1854. Obidve tieto dogmy charakterizuje fakt, že nemajú vyslovene biblický základ, ale opierajú sa o tradíciu Cirkvi, ktorá počas storočí verila a slávila tieto mariánske výsady na základe „zmyslu pre vieru“ kresťanov katolíkov, t. j. na základe spoločných ustanovení týkajúcich sa týchto právd viery zo strany Cirkvi. ==Čo predkladá našej viere dogma o Nanebovzatí Panny Márie? == Text dogmatickej definície hovorí: „Nepoškvrnená Božia rodička, vždy Panna Mária, po zavŕšení svojho pozemského života, bola vzatá telom a dušou do nebeskej slávy.“ Prichodí nám teda veriť, že Mária na konci života nepoznala skazonosný účinok smrti, ale bola vzatá do neba živá, a vošla do Božej slávy v jednote svojej osoby, t. j. telom a dušou. Táto definícia nachádza prirodzené doplnenie v encyklike Ad Coeli Regina, ktorú pápež PiusXII. vyhlásil o štyri roky neskôr. Vyhlasuje ňou Máriinu kráľovskú dôstojnosť a vznešenosť slávy, ktorá jej bola daná. Text dogmy o Nanebovzatí nám jednoznačne nehovorí, či Mária zomrela alebo nie, ale používa vhodný výraz (po zavŕšení pozemského života). Existuje totiž teologická hypotéza, ktorá pripúšťa, že Mária nezomrela, ale prešla do nebeskej slávy bez toho, že by bola telesne zomrela, ale stalo sa tak iba v spánku. Toto vysvetľuje, prečo pred ustanovením slávnostného Nanebovzatia, sa slávi Máriino usnutie (Dormitio). Toto presvedčenie sa opiera o jednoduchú teologickú úvahu ako logický vývoj dogmy o Nepoškvrnenej: ak smrť je dôsledkom dedičného hriechu a ak Mária je bez hriechu, tak teda Mária nezomrela. ==Dnes sme schopní lepšie definovať otázku Máriinej smrti== Uvádzame úvahu Gianniho Calzaniho podľa jeho knihy „Mária:“ Domnienka, že Mária nezomrela, sa nám zdá naivná, ba až podcenená voči Márii. Predovšetkým dôkladné štúdium nie celkom hodnoverných textov evanjelia, t. j. takých, ktoré Cirkev nepovažuje za inšpirované, ktoré však predstavujú antické svedectvá viery prvých storočí, všetky súhlasne tvrdia, že Mária skutočne zomrela prirodzenou smrťou v Jeruzaleme za prítomnosti apoštolov a že bola pochovaná v Getsemani. Od V. až VI. storočia máme stále početnejšie svedectvá cirkevných otcov. Takmer všetci pripúšťajú Máriinu smrť, alebo sa aspoň zdŕžajú upresnenia. Až do moderného obdobia zaznamenávame jednotný názor, že zomrela. Dnes teológia objavuje dôležité tvrdenia o Máriinej smrti: či verná učeníčka Pána ho nemala nasledovať až do konca a vstúpiť ako Kristus do tajomstva smrti, aby vyšla z neho, ako On, oslávená Zmŕtvychvstaním? Tak smrť užšie spája Pannu Máriu so svojím Synom, aby sa mohla až do hĺbky zúčastniť veľkonočného tajomstva smrti a zmŕtvychvstania svojho Syna. ==Aký význam má pre náš život viery tajomstvo Máriinho Nanebovzatia? == Predovšetkým dôvod k nádeji v spásu. Mária Nanebovzatá je svedok konečnej slávy, tej, čo sa splní na konci časov. Ona je prvým plodom vykúpenia, je plným uskutočnením spásy, ktoré Boh chce pre každú dušu. Veľký teológ minulého storočia Karl Rahner hovorí, že Mária je ikonou toho, čo Boh chcel urobiť z človeka na začiatku a toho, čo urobí z človeka na konci. Panna, ako obraz človeka plne uskutočneného v Bohu, nám hovorí čím z milosti v nebeskom kráľovstve budeme. Zaiste, Mária nás predchádza v sláve ako časovo, lebo už do nej vstúpila, tak kvalitatívne, lebo my nebudeme oslávení ako ona. Budeme jej však určite podobní, lebo nás združuje tá istá ľudská povaha a sme spasení rovnakou spasiteľskou Kristovou mocou. Máriino Nanebovzatie je radostná predtucha slávy, ktorá sa aj nám dostane. Je to znamenie, ktoré udržuje našu nádej, že raz aj my budeme úplne premenení v Bohu. ==Máriino Nanebovzatie nám dáva dôveru v budúcnosť== Čas neplynie naslepo, ale smeruje k splneniu Božej slávy. Tento svet, ktorý, zdá sa, že sa rúti do priepasti, je nepremožiteľne poznačený Božou spásou, ktorá sa naplno prejaví na konci, tak ako sa prejavila v Márii. Dejiny nekončia v bezodnej priepasti, ani v tme nihilizmu. Na konci dejín je oslávená žena, spasené ľudstvo, zavŕšenie každej udalosti v Kristovi, ktorý zahŕňa v sebe všetky veci. Kresťanský postoj voči budúcnosti musí niesť znamenie radikálneho optimizmu. Nemusíme sa obávať toho, čo nám prinesie budúcnosť, ale máme ísť v ústrety budúcnosti s pozitívnym postojom plným dôvery. Poďme v ústrety Božiemu kráľovstvu, poďme v ústrety Panne odetej v nebeskej sláve. Mária nech je pre nás istotou konečného zavŕšenia, pocitom dejín. Nech je impulzom, aby sme dobre využili čas, v ktorom nám Boh chcel záväzne a zodpovedne priblížiť Božie kráľovstvo. Nanebovzatá Mária je pre nás darom. Je útechou vo chvíľach utrpenia a obáv, je oporou našej kresťanskej nádeje. Spojme náš život viery s ňou, ktorá je našou slávnou Matkou, modlime sa s ňou a s ňou kráčajme po cestách času. Panna je s nami. Jej Nanebovzatie nám ju nevzďaľuje, naopak, ona sprevádza naše pozemské putovanie a pod dohľadom materskej lásky čaká na nás, aby sa tešila svojej kráse, aby sa zúčastňovala na svojej sláve, aby s ňou rozjímala a chválila veľkoleposť Boha, ktorý sa so svojím Božským životom a svätosťou chcel podeliť so všetkými svojimi deťmi. Mária je prvým stvorením odetým slávou. Avšak vedľa nej, v úzkom spojení s ňou, nájde každý z nás svoje miesto v nebeskej sláve. Boh nás miluje, chce nás mať pri sebe, premenených, rovnako ako miloval a chcel mať pri sebe premenenú Nazaretskú Pannu. Otvorme srdce Bohu, žime v radostnej nádeji, poďme v ústrety Nanebovzatej do nebeskej slávy. ---- {{Licencia Medžugorie}}, č. 164, autor Massimiliano Curletti. {{Dogmatika}} 1920 4203 2005-10-22T23:08:42Z Mireksoteria 23 /* CISÁROVE NOVÉ ŠATY */ ==Byť svätým tretieho tisícročia== „Je to téma veľmi rozšírená, - začína mladý mních - ale chcem sa pokúsiť povedať vám, ako je možné stať sa svätými ! Predovšetkým si musíme objasniť '''význam slova svätý''', aby ste si nemysleli, že sa máte stať takými, ako sú postavy zo sadry, ktoré zapĺňajú kostoly, alebo musieť tam stáť v niektorom rohu so spätými rukami a očami zbožne obrátenými smerom k nebu.... Chcel by som vám objasniť trochu termín svätý. Dnes všetci chcú tú istú vec, to je byť pekným. Svätosť nie veľmi populárna, ale všetci chcú byť peknými. Vonkajšia krása napomohla rozvoju celého vlastného priemyslu a stala dnes veľkým ideálom, ale tiež jedným veľkým podvodom. Páčilo by sa mi, keby sa všetci stali peknými, nielen navonok, ale peknými vo vnútri. A túto krásu Cirkev nazýva svätosťou. Byť svätým teda znamená vyžarovať vlastnú vnútornú krásu. Niekoľko dní pred mojou kňazskou vysviackou som stretol najkrajšiu ženu na svete - Matku Terezu z Kalkaty. Oslovila ma predovšetkým jej tvár, hlboko zbrázdená vráskami, no napriek tomu vyžarovala zvláštnu silu, silu, ktorá pochádzala z jej spojenia s Bohom. „Salón krásy.“ Bohu sa páčilo darovať nám miesto, kde je možné stať sa krajšími a kde sa očisťujú naše srdcia. Tým miestom je svätá spoveď. Nech vás vaše hriechy nezarmucujú, aj keď sa vám zdá, že sú stále tie isté. Prineste ich opäť do spovednice a dovoľte, aby Boh pôsobil vo vás. Neexistoval svätý na tomto svete, ktorý by jedného dňa mohol povedať: „Teraz som tak svätý, že sa nemusím viac spovedať. Naopak, čím je človek bližšie k Bohu, o to viac si uvedomuje ťarchu malých hriechov. Teda ak sa spovedáme z našich hriechov, tieto viac nevytvárajú prekážku na ceste k Bohu, ale sú prostriedkom pre kráčanie po tej ceste. ==Tri rady ako sa stať svätým== Po prvé: byť tvrdohlavým. Potom byť násilníckym a nakoniec drzým... Prirodzene myslím tým „svätá tvrdohlavosť“. Táto vlastnosť je užitočná aj v láske. Verím, že neexistuje láska na prvý pohľad, existuje len zaľúbenosť na prvý pohľad alebo oheň v srdci, ktorý horí z entuziazmu. Je pekné zaľúbiť sa, ale je tiež nevyhnutné, aby sa vzrastajúc stala láskou. Toto si vyžaduje čas, každodenný zápas, krátko povedané vytrvalosť. To isté nastáva aj vo vzťahu s Bohom. V podobenstve o rozsievačovi Ježiš hovorí, že ak semeno padne do plytkej zeme, ihneď vyschne. Musíte teda vedieť, že Medžugorie začína po Medžugorí. Tu ste plní entuziazmu, ale keď budete doma, mali by ste s tvrdohlavosťou uskutočňovať to, čo Panna Mária od vás žiada. ===Všetci svätí boli tvrdohlaví=== V Starom zákone čítame ako patriarcha Jakub - otec Izraela - zápasil celú noc s anjelom Pána. Na svitaní anjel chcel odísť preč, ale Jakub ho zadržiaval hovoriac: „Nenechám ťa pokým ma nepožehnáš!“ Keď som sa stal kňazom, toto slovo mi bolo veľmi užitočné, pretože stať sa kňazom, to naozaj vyžaduje byť tvrdohlavým! Na ceste sa prechádza cez nespočetné kríže, malé i veľké, a často sa myslí, že Boh nás úplne opustil. A to je moment povedať: „Nepustím ťa, kým ma nepožehnáš!“ ===Nielen odvážni, ale dokonca násilnícki=== Sme volaní byť naozaj plní entuziazmu pre Boha a mať naozaj takú vnútornú silu, aby sme ju mohli ukázať aj navonok. Prečo my kresťania žijeme určitý druh komplexu menejcennosti? Prečo sme takí zbabelí, keď máme svedčiť o našej viere? Musíme byť vďační nášmu pápežovi Jánovi Pavlovi II., ktorý daruje Cirkvi toľkých blahoslavených a svätých. Na nich môžeme jasne vidieť, že aj oni boli osobami z mäsa a kostí, s toľkými hriechmi a slabosťami, ale aj napriek tomu boli tak veľkými vo svojej odvahe svedkov viery. Mali by sme mať tak isto odvahu sv. Františka, keď vedel vrátiť všetko čo vlastnil vlastnému otcovi. Odvahu farára z Arsu, keď vykonával pokánie namiesto tých, ktorých spovedal. Odvahu sv. Maximiliána Kolbeho, ktorý ponúkol svoj život za otca rodiny. ==Žiť svätú drzosť== Keď stretávame osoby, ktoré žijú podľa vzorov, ktoré ponúka svet, pýtame sa, či sme naozaj normálni: ideme do kostola, keď už skoro nikto do neho nechodí... modlíme sa, keď iní to považujú za márne... nútime sa odpúšťať a byť pokornými, keď iní idú ďalej egoistickým spôsobom... Zdá sa nám, že žijeme v omyle len preto, že svet nám ukazuje ako je to všetko normálne, žiť bez Boha. Ale práve toto je pomýlené! Treba sa modliť, aby sme dostali milosť nehanbiť sa ukázať našu vieru. Máme strach, že budeme vyzerať ako blázni? Ale lepšie sa nám ani nemôže stať! Ježiš svojím apoštolom hovoril: „Blažení ste vy, keď vami budú pohŕdať, keď vás budú prenasledovať.“ Vo svojom živote som videl, ako odvážne vyznanie vlastnej viery má moc premeniť iných a rušiť tú falošnú predstavu, že človek dnes môže byť šťastným bez Boha. Ten, kto je o tom presvedčený, podvádza sám seba. A tu je moment, aby sme použili tú našu „svätú drzosť“, ako ukázať cestu k dosiahnutiu pravého šťastia. ==CISÁROVE NOVÉ ŠATY== Mnohí poznajú rozprávku o cisárovi, ktorý bol tak márnivý, že si pri jednej príležitosti objednal také šaty, aby všetci ostali bez dychu. Krajčír, v zlej viere, mu navrhol zhotoviť šaty zo špeciálnej látky, ktorá sa bude zdať neviditeľná očiam osôb, ktoré sú hlúpe. V skutočnosti šaty vôbec neexistovali a ilúzia môcť si obliecť mimoriadne šaty (v presvedčení o vlastnej inteligencii) priviedla cisára k tomu, že sa nakoniec svojím poddaným ukázal oblečený len v spodnej bielizni. Nikto nemal odvahu niečo povedať, aby neriskoval zdanie, že je hlúpy. Naopak, presviedčal sám seba, že kráľ má šaty naozaj. Ilúzia trvala dovtedy, pokým jedno dieťa nepovedalo pravdu a dodalo tak odvahu aj iným, aby si priznali, že sa nechali oklamať. Aj dnes žijeme vo svete, ktorý vyrába geniálne podvody. Život bez Boha, bez modlitby, bez sviatostí sa ponúka ako pekný, atraktívny, ale v skutočnosti je to jeden podvod. Musíme byť teda dostatočne drzí, ako to dieťa z rozprávky, a povedať svetu: „Aj vy kráčate nahí! Poďte, uverte Ježišovi a Márii a nájdete skutočné šťastie.“ ---- {{Licencia Medžugorie}}, č. 165. {{Výhonok katechézy}} 1924 5151 2006-02-16T07:46:12Z Marian 38 ==2. DEŇ NAVŠTÍVENIA== ===Pokyny pre skupinu animátorov=== Druhý deň oázy sa treba snažiť o vytvorenia atmosféry radosti, ktorá vyplýva z uvedomenia si, že človek je bytosť neustále obdarovávanou Bohom. Uznanie tejto pravdy sa stáva žriedlom radosti, ktorá sa prejavuje vo vďakyvzdávaní. Vzorom takéhoto postoja človeka je Nepoškvrnená v tajomstve Navštívenia. Jej radostné a ďakovné „Magnificat“ vyplýva z uznania „poníženosti služobnice“, na ktorú vzhliadol Boh a urobil jej „veľké veci“. Tento Máriin postoj si máme privlastniť všetci. Pieseň dňa „Vďaka“ je súčasnou odozvou Máriinho „Magnificat“. Dnes je veľmi dôležité cvičenie v rámci výpravy otvorených očí. Treba sa naučiť pozorovať hodnoty, aby sme mohli prežívať to, že sme obdarovávaní, a aby sme vedeli ďakovať. Takýto postoj radostného vďakyvzdania je hlboko ľudský, v ňom sa človek stáva pravdivým a krásnym. (Vďačnosť je kvetom krásy – M. Faryniak). Uvedomenie si účastníkov oázy, že sú obdarovaní a zároveň radostná vďačnosť ich pripravujú k prijatiu ideálu nového človeka, ako vzoru výchovy a cieľu života. Tento ideál bude predstavený počas večernej prednášky. Všetky prvky dňa majú pripraviť mládež na prijatie veľkého daru. Treba dobre pripraviť čítania na Hodinu Božieho Slova. Majú to robiť animátori, ak účastníci na to ešte nie sú schopní. Treba využiť všetky príležitosti počas dňa, aby si mládež uvedomila potrebu vďakyvzdávania. ===Ranná modlitba=== '''Hymnus:''' podľa DMLS '''Žalm s antifónou:''' '''Krátke čítanie:''' Lk 1,46–49 '''Predstavenie dňa:''' Slovom života, ktoré nám pripomína postoj Nepoškvrnenej (ten máme nasledovať), budú jej slová: '''„Velebí moja duša Pána, lebo veľké veci mi urobil ten, ktorý je mocný.“''' Lk 1,46-55 Začíname druhý deň Oázy nového života – deň Navštívenia. Vzorom pri jeho prežívaní nám bude Nepoškvrnená, ktorá prijíma Božie slovo v postoji otvorenosti a tým si uvedomuje svoje povolanie, ako dar Božej lásky. Prijíma tento ničím nezaslúžený dar, ďakuje Bohu a zvelebuje Ho. Aj my chceme tento deň prežiť vo vďakyvzdávaní za dary, ktorými nás Boh obdarúva, za veľké veci, ktoré v nás koná. '''Zapálenie sviece:''' VEDÚCI: Pri zapálení sviece oázy, ktorá je dnes symbolom postoja vďakyvzdávania a velebenia Boha, pomodlíme sa Magnifikát, čím sa zapojíme do vďakyvzdávania a velebenia Márie. (Tu sa zapaľuje svieca) VŠETCI: „Velebí moja duša Pána 47 a môj duch jasá v Bohu, mojom Spasiteľovi, 48 lebo zhliadol na poníženosť svojej služobnice. Hľa, od tejto chvíle blahoslaviť ma budú všetky pokolenia, 49 lebo veľké veci mi urobil ten, ktorý je mocný, a sväté je jeho meno 50 a jeho milosrdenstvo z pokolenia na pokolenie s tými, čo sa ho boja. 51 Ukázal silu svojho ramena, rozptýlil tých, čo v srdci pyšne zmýšľajú. 52 Mocnárov zosadil z trónov a povýšil ponížených. 53 Hladných nakŕmil dobrotami a bohatých prepustil naprázdno. 54 Ujal sa Izraela, svojho služobníka, lebo pamätá na svoje milosrdenstvo, 55 ako sľúbil našim otcom, Abrahámovi a jeho potomstvu naveky.“ Sláva Otcu i Synu i Duchu Svätému. Ako bolo na počiatku, tak nech je i teraz i vždycky i na veky vekov. Amen. '''Pieseň dňa:''' ===Homília: Eucharistia – Vďakyvzdávanie=== Sv. omša je najlepším stretnutím s Kristom. Toto stretnutie je tajomstvom, má veľmi bohatý obsah. Na toto bohatstvo poukazujú rôzne pomenovania sv. omše v prvých storočiach: Lámanie chleba, Večera Pánova, Pamiatka Pána, Zhromaždenie. Jeden z názvov, ktorý používame aj dnes, je Eucharistia, teda vďakyvzdávanie. Prečo sv. omšu nazývame Eucharistiou, vďakyvzdávaním? Všetky stretnutia s Bohom sú spojené s tým, že On nás obdaruje. Boh nás najprv stvoril z ničoho, aby sme Ho mohli prijať ako dar. Ak chceme žiť v pravde voči Bohu, musíme najprv prežiť seba, ako dar. Ak chceme žiť v pravde voči Bohu, musíme najprv prežiť seba, ako Boží dar. Musíme prijať voči Bohu postoj vďakyvzdávania. Od toho bodu sa začína každý správny vzťah k Bohu, každé náboženstvo. Hriech človeka spočíva v tom, že odmietol uznať svoju závislosť na Bohu, prestal prežívať seba, ako dar v postoji vďakyvzdávania. Každý hriech je nevďačnosťou voči Bohu. Boh, bohatý na milosrdenstvo, na našu nevďačnosť odpovedal darom nového stvorenia, vykúpenia. Poslal na Zem svojho Syna, aby namiesto nás splnil záväzok vďakyvzdávania Otcovi, aby nás oslobodil od hriechu a urobil schopnými prijať správny postoj voči Bohu – postoj vďakyvzdávania, v ktorom máme prijať Boha ako dar. Vo sv. omši skrze Krista vstupujeme nanovo do správneho vzťahu k Bohu Otcovi: * Kristus namiesto nás ďakuje Otcovi za dar stvorenia, života, vykúpenia * My cez krista ďakujeme Otcovi * V postoji vďakyvzdávania prijímame Krista, dar nového života, vykúpenia Právom sa teda sv. omša nazýva Eucharistiou – vďakyvzdávaním. Preto uprostred omše (prefácia) nás kňaz slávnostne vyzýva: „Vzdávajme vďaky Pánovi, Bohu nášmu!“. Vzorom pri vďakyvzdávaní je nám Mária, ktorá prijatím Krista ďakovala Bohu a velebila Ho (Magnificat). Vo sv. omši sa spájame s Máriou, vytvárame jej postoj vďakyvzdávania voči Kristovi. UPOZORNENIE: Ak to liturgické predpisy dovoľujú, možno sláviť votívnu sv. omšu na poďakovanie. Odporúča sa IV. Eucharistická modlitba. ===Výprava otvorených očí: Objavovanie krásy v prírode=== ====Úvodné poznámky:==== Často sa dnes stretávame u mládeže s nedostatkom citlivosti na krásu okolitého. Mládež prechádza okolo divov stvorenia ľahostajne, nedokáže kontemplovať prácu. Cieľom cvičenia je príprava k prirodzenej kontemplácii ako podmienky k odhaleniu nového človeka. Možno obrátiť pozornosť na príčiny tejto neschopnosti kontemplovať: * Počas vychádzok a výletov jednostranné nastavenie sa na opaľovanie. Obnažovanie tela (výlety v plavkách) umožňuje príjemné podráždenie kože slnkom a vetrom, z čoho vyplýva určité podvedomé zaoberanie sa sebou. A z toho vyplýva psychická neschopnosť kontemplovať. Kontemplácia v súčasnom stave ľudskej prirodzenosti vyžaduje určitú askézu * Všeobecná bezmyšlienkovosť * Počítanie ciest, kilometrov, štítov Preto treba vo výchove metodicky cvičiť pozornosť, schopnosť objavovať krásu. Kontemplácia nie je len pasívnym prijímaním dojmov, vzbudzuje spontánne reakcie osoby - obdiv, ochotu podeliť sa so svojimi dojmami s inými ľuďmi, vďakyvzdávanie a zvelebovanie tvorcu krásy – Boha. ====Priebeh cvičenia:==== Účastníci oázy sa po skupinkách vyberú na vychádzku, alebo kratší výlet. Treba vybrať peknú trasu. Pred odchodom ukázať úlohu, pričom možno použiť myšlienky z úvodných poznámok. Časť trasy treba prejsť v mlčaní. Počas neho sa každý snaží obrátiť pozornosť na krásu okolitej prírody. Ku koncu výletu sa každý účastník delí so svojimi dojmami a hovorí, čo ho najviac oslovilo svojou krásou. Delenie možno zakončiť básňou Vojtecha Baka: „Ten kto chváli dielo - velebí umelca. Ako by som Tvoje dielo nechválil slovom, veľký Bože stvorenia? Len Ty si majstrom a ja som tovarišom a učňom! Vznešené je Tvoje dielo, tvorca strieborných hmiel, plaču nemluvňaťa, slimákov a včiel. stratený mravček, ranný vrabec Ťa slávi. Aj večný kolobeh planetárnych sfér. Teba zvestuje šum lesa, erdžanie koní, môj dych, obeh mojej krvi, oči a gestá dlaní. Zem je tvojou knihou, obloha Tvojim listom. A tvoju knihu, Tvoj list čítam vo všetkých veciach, a môj hlas spevom prekypuje a zneje nadšením a chváliac Tvoje dielo, velebím Umelca.“ '''Zakončenie piesňou dňa''' Večer pohody ako odozva Výpravy otvorených očí má obsahovať rozprávania zástupcov jednotlivých skupín o prežívaní krásy prírody. Možno medzi ne vsúvať priliehavé úryvky žalmov, básní, piesní (napr. Ž 8, 19; 66,1-4; 104; 139,1-6; 145; 148; 150; „chvála stvorenia“ od sv. Františka, úryvok z knihy Maliňského: „To nie je také jednoduché“ z kapitoly „Hľadať Boha s plecniakom na chrbte“ od slov „Vojsť do sveta kvôli stretnutiu s Bohom“...). ===Ruženec: Tajomstvo Navštívenia=== 1. ..., ktorý chcel, aby si svojej príbuznej Alžbete priniesla radostnú zvesť o Jeho skorom príchode. 2. ..., ktorý Alžbete naplnenej Duchom Svätým, dal spoznať v tebe Matku Spasiteľa sveta. 3. ..., ktorý sv. Jánovi Krstiteľovi zveril poslanie „pripraviť cestu Pánovi“. 4. ..., za príchodu ktorého si ďakovala slovami Magnifikátu. 5. ..., ktorý si dal v Magnifikáte vyspievať vďačnosť za dielo vykúpenia. 6. ..., ktorý ti urobil veľké veci. 7. ..., ktorý cez teba urobil veľké veci aj pre nás. 8. ..., ktorý túži, aby sme spolu s tebou ďakovali za dielo vykúpenia. 9. ..., ktorý nás v tajomstve Eucharistie zapája do svojho vďakyvzdávania Otcovi za dielo spásy. 10. ..., ktorý chce, aby celý náš život bol ďakovaním. ===ERŽ: Najdôležitejší je človek=== ====Cieľ==== Objasniť mládeži, že najdôležitejšou úlohou je rozvíjať a zdokonaľovať seba kvôli tomu, aby som sa stal úplným človekom. Poukázať na absurdnosť dnes hlásaného hesla pokroku, v ktorom sa nedáva na prvé miesto človek a jeho zdokonalenie. Pokrok je skutočným vtedy, keď robí človeka lepším. Žiaľbohu, skutočnosť ukazuje, že je disproporcia medzi rozvojom techniky, materiálnej civilizácie a rozvojom človeka. Technický rozvoj nerobí človeka automaticky lepším, ale často ho dokonca degeneruje. Revízia života má mládež pripraviť na pochopenie ideálu človeka, na jeho prijatie cieľa svojho života. Mt 16,24-27 Lk 1,46-55 '''Pomocné texty:''' * Quoist: Úspešný život: „Človek v nebezpečenstve“(5-10) ====Vidieť==== Počas rozhovoru v skupinke sa informovať, aké školy účastníci navštevujú, v akých profesiách by chceli pracovať, aká práca sa im najviac páči. Možno sa spýtať aj na povolanie rodičov. Obrátiť pozornosť na to, že väčšina sa pripravuje na povolanie spojené s výrobou, so spracovaním materiálu. Pripravuje sa na povolanie, ktorého cieľom je zdokonaľovanie, výchova človeka? Položiť účastníkom otázku, aké problémy pohlcujú ľudí, akými otázkami sa nás snažia zaujať masovokomunikačné prostriedky – televízia, rádio, tlač? Kvôli názornosti prečítať titulky článkov v denníkoch. Týkajúce sa výroby materiálnych dobier, rozvoja technickej civilizácie, technického rozvoja, materiálnych podmienok života. Je človek ako osoba predmetom starostlivosti, práce na duchovnom zdokonalení? V diskusii možno využiť rôzne štatistické údaje (zamestnanosť ľudí celkom, z toho vo svete, výchove, kultúre a umení), pozorovania situácie u nás v posledných dvoch, troch rokoch. ====Zhodnotiť==== Prečítať text: „Človek v nebezpečenstve“. Diskusia, ktorá má potvrdiť (na základe vlastných pozorovaní a skúseností) správnosť úvah autora. Prečítať text: „Kto ešte chce byť nezištný“ Po chvíli ticha prečítať evanjelium: Mt 6,24-27 „Veď čo osoží človeku, keby aj celý svet získal, a svojej duši by uškodil?!!“ '''Príklad Márie:''' V živote neurobila nič pre materiálny rozvoj ľudstva a predsa je najslávnejšia zo všetkých ľudí - „Blahoslaviť ma budú všetky pokolenia“ - lebo bola prvým človekom! Bola prvým človekom, lebo prežívala svoj život v perspektíve Božích vykupiteľských plánov ako odpoveď na Božie povolanie. ====Konať==== Mária bude mojím vzorom. V oáze chcem spoznať nového človeka; prácu, ktorá má za cieľ formovať vo mne nového človeka, chcem vo svojom živote postaviť na prvé miesto Boha. Všetko ostatné je druhoradé, je len prostriedkom k realizácii tohto cieľa. ===HBS: Nový človek v Kristovi=== „Kto je teda v Kristovi, je novým stvorením.“ (2 Kor 5,17). Prívlastok „nový“ je dnes skloňovaný vo všetkých pádoch, používa sa v rôznom kontexte. Hovorí sa o novej dobe a o nových cestách, o novom štýle života, o novom, alebo novovekom človekovi. Takto to nie je len dnes, tak to vždy bolo, lebo človek bol so sebou vždy nespokojný, bol nespokojný aj so svetom, ktorý vytvoril. Človek vždy chcel vychovávať nového človeka. Zvlášť mladí boli vždy revolucionármi, chceli to, čo je nové. Je to zdravá tendencia, ktorá svedčí o tom, že človek žije, lebo život sa musí vždy obnovovať. Dejiny však svedčia o tom, že všetky tieto snahy napokon viedli k rozčarovaniu. Človek zistil: čo z toho, že som zmenil to, či ono, keď samého seba som nezmenil. Uprostred meniacich sa foriem života človeka ostáva rovnaký: vnútorne rozorvaný, nevoľník svojich žiadostí a vášní, nedokáže obnoviť narušený poriadok v sebe samom. Človek stále zisťuje, že je taký, ako ho neporovnateľným spôsobom opísal sv. Pavol v liste Rimanom. Rim 7,14-24 Sv. Pavol však našiel riešenie dilemy človeka. Týmto riešením je Ježiš Kristus – nový človek, nový Adam. Ježiš Kristus je ten, ktorí v zjednotení so sebou dáva človekovi nový život, robí ho novým stvorením (2Kor 5,17). Počúvame dobrú novinu o novom stvorení a novom človekovi, ktorú hlása sv. Pavol: Gal 6,14-15; Gal 4,4-7; 1Kor 1,1-9 Kol 3,1-17; Ef 2,10; Ef 1,3-14 (Možno prečítať celé texty, alebo ich časti. Môžu ich čítať lektori) ====Syntéza – Boží plán spásy:==== a) Prvý človek – Adam, pôvodný stav. b) Hriech – pokazené, zavrhnuté Božie dielo; Človek padnutý, pokazený. c) Obnova – Ježiš Kristus – vtelený Boh, nový Adam – prekrásne dielo, ktoré prevyšuje prvé stvorenie (O félix culpa). d) Kristus – vtelený, prítomný v nás – prvý spomedzi nových bratov. Stávame sa novým človekom, zaštepením do Krista) e) Nepoškvrnená – prvá spomedzi tých, ktorí sú obrazom, odleskom Krista. Jej prvej urobil Boh veľké veci. My sa môžeme stať jej obrazom. Obnoviť sa v Kristovi, stať sa novým človekom – to je cieľ nášho života, to je cieľ aj našej oázy. Nový človek v nás nebude výsledkom prirodzeného vývoja, ani pokroku vedy, či techniky. Vrchol „evolúcie“ človeka už bol dosiahnutý v Kristovi. My sa Mu máme približovať, stávať sa jemu podobnými. Snažili sme sa dnešný deň prežiť vo vďakyvzdávaní. Snažili sme sa pozorovať krásu sveta okolo nás, aby sme za ňu ďakovali. Naše večerné uvažovania nás doviedli k vrcholu stvorenej krásy, ktorým je človek. Tento človek je darom a zároveň úlohou, ktorá má byť realizovaná námahou počas dlhých rokov života. Nesieme v sebe túžbu po tomto ideále. Máme vzor – Nepoškvrnenú. Máme Krista, ktorý má moc zmeniť nás na nového človeka. Poďme teda s radosťou a nádejou na túto krásnu cestu. Na záver možno prečítať text: „Človek naozaj „dokončený“ je človek zbožštený skrze Ježiša Krista“ z knihy M. Quista: Úspešný život.(68-73) Môže ho prečítať niektoré dievča, ktoré sa na to predtým dobre pripraví. '''Zakončiť piesňou dňa.''' 1926 4357 2005-10-31T13:13:31Z Mireksoteria 23 /* Záver */ ==Úvod== Keď hovoríme o Bohu a jeho vlastnostiach, najprv sa nám to vidí celkom jasné: ak Boh je, tak musí byť všemohúci, živý, vševediaci, večný, nekonečný… A predsa, to nie je ešte celá odpoveď. Nájdu sa ľudia, ktorí o tom pochybujú alebo to popierajú. S ohľadom na nich školská teológia dokazuje, že Boh naozaj je a že má tie vlastnosti. No i my sami cítime, že jednoduchým výrokom o Bohu sme nevyslovili všetko; každý pohľad na Boha má svoju hĺbku, do ktorej sa treba ponoriť; otvára ďalší prúd svetla, ktoré treba prijať. My nechceme natoľko o Bohu dokazovať, aký je, ale viac sa zahĺbiť do jeho tajomstva, prežívať jeho prítomnosť a milovať ho v jeho vlastnostiach a prejavoch. Takto začíname i našu úvahu o Božom živote. Že Boh žije, že v ňom je plnosť života, to sa nám vidí celkom zrejmé; veď keby nežil, ani by nejestvoval. No keď nazrieme do dejín náboženstiev, ukáže sa, že nie je to až take evidentné: stretneme sa tam s rôznymi formami modlárstva, s náboženskou úctou vzdávanou neživým bytostiam či predmetom, nebeským telesám či výtvorom ľudských rúk. Vo filozofii sa stretávame s panteizmom, ktorý chápe božstvo neosobne, ako dajakú dušu sveta, ako Prírodu, Osud, neosobné Absolútno, alebo ako večnú Matériu. Z toho vidno, že v ľuďoch je ukrytá sebecká tendencia znížiľ Boha na niečo neosobné, a tým I neživotné, zvečniľ ho, spredmetniť ho. Oproti všetkým takým náhľadom a tendenciám my kresťania vyznávame: Veríme v Boha živého a pravého. Náš Boh je živý Boh, jemu a pre neho všetko žije. On môže prisahať na svoj život:,,Tak ako žijem”, hovorí Pán. My žijeme iba tým, že On žije. Teda ak naozaj chceme žiť, musíme žiť s Bohom a v Bohu, žiť Božím životom. Aj touto teologickou úvahou nechceme dokazovať Boží život, ale skôr mať na ňom účasť. Prístup k tajomstvu Božieho života sa nám otvára z dvoch strán. Z našej strany je to skúsenosť, ako my prežívame svoj život, ako ho pozorujeme okolo seba, ako sa rodí, rozvíja, prenáša a odumiera. Prístup z druhej strany nám otvára sám Boh, keď sa nám zjavuje ako živý: že je živý, dokazuje svojimi slovami, skutkami, svojou mocou a slávou, no osobitne svojou láskou. V tejto úvahe si najprv pripomenieme našu skúsenosť života. Veď naša reč o Bohu je ľudská reč: používa pojmy, vzťahy vzaté z našej skúsenotsi. Aj o Bohu ako živom môžeme hovoriť len na základe našej skúsenosti života. Keď z pozorovania a popisu života vystúpime vyššie k filozofickej úvahe o ňom, z faktu života môžeme usudzovať, že musí jestvovať Absolútny život: tým prenášame pojem života na Boha. Je to vystupujúca cesta k Bohu, akú poznajú náboženstvá, filozofia i veľkí učitelia Cirkvi. Čím bohatšia a hlbšia je skúsenosť života, tým otvorenejší je prístup k živému Bohu. –Potom v ďalšom bode si načrtneme, ako sa prejavuje úcta živého Boha v náboženskej skúsenosti ľudstva. Aj toto je ešte ľudské slovo o živom Bohu. – V ďalšej časti prejdeme už do oblasti Božieho zjavenia: ako sa stretáme so živým Bohom v Starom zákone a dáva nám účasť na svojom večnom živote. Boh je živý pre nás a my žijeme pre Boha a v ňom. Nakoniec úvaha o Božom živote vyústi do toho zázračného tajomstva, že v Kristovi máme účasť na trojičnom Božom živote: Otec, prameň života, nám posiela svojho Syna, ktorý je Život, a ten nám dáva svojho oživujúceho Ducha. ==Tajomsvto živtoa v ľudskej skúsenosti== A. Obyčajná skúsenosť i vedecké bádanie nás vedú k poznaniu, že '''živé bytosti''' sú medzi sebou kvalitatívne odstupňované. Zaraďujeme ich do troch základných stupňov: *rastliny - ich životným princípom je rastlinná duša *živočíchy - ich životným princípom je živočíšna duša *ľudia - ich životným princípom je ľudská duchovná duša. Tieto tri stupne živého - na základe stupňovite odlišného životného princípu - sa od seba odlišujú základnými formami, ktorými realizujú život (rast, rozmnožovanie, inštinkty, sloboda, osobné postoje), ďalej formovaním svojho tela (rastlinného, živočíšneho, ľudského), a tiež rozmerom a štruktúrou svojho životného priestoru. B. '''Ľudský život''' zjednocuje v sebe funkcie všetkých troch stupňov: funkcie vegetatívne, senzitívne, intelektívne. Zjednocuje ich jedným vitálnym princípom, ktorým je duchovná duša, a to tak, že vegetatívne a senzitívne funkcie v človeku sú zamerané na intelektívnu činnosť; až v intelektívnej rovine nachádazjú svoj stred, bez tohto centra sú neschopné fungovať. (Človek je odkázaný iba na zmyslové a vegetatívne funckie, bez intelektuálnej činnosti, by zahynul). Popis ľudského života a jeho prejavov nám ukazuje, že človek prevyšuje, a to podstatne, živočíšny stupeň života, že ho nemožno brať a plne vysvetliť ako jeden zoologický druh. Človek je nielen telesno-vnútrosvetská živá bytosť, nie je len jedným javom ,,organickej prírody”, ale práve ako telesno- svetská bytosť svojou '''slobodou a duchovnosťou''' prekračuje každý čisto biologicko chápaný ,,životný okruh”, vzťahuje sa o bytí v celku a v tomto vzťahu akoby historicky sprítomňoval tento celok. Človek je živá bytosť, ktorá má vzťah ku Všetkému. Scholastická filozofia hovorí, že človek ako intelektívna bytosť je v určitom zmysle slova ,,intelectus est quodammondo omnia”. To isté vyslovuje výrazom, že človek je ,,mikrokozmos”. C. '''Život je spontánny, imanentný, cieľový pohyb.''' Scholastické príručky definujú život pomocou týchto charakteristík: spontánnosť: živé bytosti samy seba hýbu, majú ,,sebapohyb”; imanentnosť: živé bytosti konajú pre seba, ich činnosť zostáva v nich; dynamická finalita: činnosť živých bytostí, životné operácie a funckie sú zamerané na cieľ, sú zamerané na zachovanie a rozmnožovanie života jedinca a rodu. Všetky činnosti sú jednostne riadené. Scholastika hovorí o všetkom neživom, že je bezozvyšku zviazané do mechanického príčinného súvisu s inými materiálnymi súcnami, je určované vonkajšími pôsobeniami a v tomto zmysle neživá vec je pohybovaná zvonku, cudzím pohybom. Teda život značí primárne cieľový vnútorný sebapohyb a sebautváranie živje bytosti. D. '''Život a bytie. Analógia a participácia života.''' Už stupne života nám naznačili, že pojem života nie je celkom jednoznačný. Najmä pohľad na život človeka, na jeho transcendenciu, na to, že vštky nižšie stupne života majú centrum v duchovnej rovine človeka, nás vedú k tomu, aby sme život vysvetľovali nie zdola, jednoduchým pridávaním a pripočítaním prvkov, ktoré je nám dané a tým centrom sme my sami, náš ľudský život. Keďže však ani človek nevlastní život naplno, nie je život sám, ale má iba život , ako niečo, čo dostal, čo si chráni, čo múže stratiť- to poukazuje, že tajomstvo života, plnosť života, centrum všetkého života je nad ním. Keď človek má život a iba má život, musí byť Niekto, kto je Život. Až tento Život, plne seba vlastniaci, plne spontánny, plne sám v sebe, je posledným vysvetlením všetkých fenoménov života, jeho stupňov a jeho živých centier, živých bytostí. Tu sa dostávame k tomu, že vlastne pojem života je celkom príbuzný s pojmom bytia. Už Aristoteles to postrehol, keď povedal: ,,Život pre živé bytosti značí to isté čo bytie.“ Z toho vyplýva, že termín život môže mať význam nielen čisto kategoriálny (ako napr. v prírodných vedách). Ale vo filozofii musíme prihliadať a v prvom rade mať pred očami jeho význam transcendentálny. Máme ho používať ako '''pojem analogický''', ktorý vyjadruje transcendentálnu vlastnosť bytia, podobne ako pravda, jednota, dobro, krása... Teda v pojme život je obsiahnutá aj určitá jednota živého a prtiom aj rozdielne bytostné stupne, v akých sa život realizuje. Z toho vyplýva, že skutočný život, čistý Život, absolútny Život je Boh, a všetko ostatné živé má život účasťou na tomto Živote '''participáciou, per participationem''' (podobne ako hovoríme o bytí). Stupne a formy života sú stupňami a formami stvorenej účasti na Živote- Bohu. Toto tajomstvo života hlboko postrehol a vyslovil Aristoteles vo svojej Metafyzike (Kn. XII, hl.7):,,V ňom (Bohu) je život, lebo skutočná činnosť rozumu je život a on je skutočnou činnosťou, jeho činnosť je teda sama o sebe najlepším a večným životom. Preto hovoríme, že Boh je najlepšia večná Bytosť, takže v ňom má život nepretržité a večné trvanie, lebo práve to je Boh.“ Tomáš Akvinský k tomuto miestu Aristotelovej Metafyziky hovorí: „Boží život je jeho poznanie. V Bohu je totožné: rozum, čo sa poznáva, a samo jeho poznanie. Preto, čokoľvek je v Bohu učinené, je aj jeho poznaním, z toho vyplýva, že všetko v ňom je sám Boží život.“ (Pozri tiež S.T.I., qu. 18, a. 3 a 4). Tu sa už dostávame k náboženskému pohľadu na život. ==Živý Boh v náboženskej skúsenosti ľudstva== Človek zo svojej povahy je zameraný na druhú osobu. Nemôže seba samého ani rozumieť ani myslieť bez toho, žeby nepojal do svojho života aj iných ľudí a ľudský svet. Ľudská osoba svoju pravú podobu získava tým, že vykročí zo seba a smeruje k iným, že trascenduje seba k iným osobám. Život človeka je mysliteľný len vo vzájomnom dávaní a prijímaní. Človek je odkázaný na stretnutie. Tieto myšlienky nám podávajú kľúč k porozumeniu toho, ako sa človek stretá so živým Bohom. Človek sa stretá s Bohom v náboženskej skúsenosti, ktorá má mnohé podoby: je to zážitok posvätna, symbolického charakteru vecí, generačné procesy a ich poriadku, skúsenosť konečnosti a nesamozrejmosti vecí a života. My sa zmienime iba o generačných procesoch a nesamozrejmosti života, lebo patria priamo k našej téme. '''A. Generačné procesy a poriadky.''' Osobitné významné podnety pre náboženské zážitky prinášajú generačné procesy a z nich vychádzajúce útvary, vzťahy a sociálne poriadky: životná sila, láska, plodnosť, manželstvo, počatie a pôrod, rodina, potomstvo, ale tiež ich odmocneniny: choroba a smrť. Najčistejšia podoba, pri ktorej sa začína náboženská skúsenosť, je dieťa. Ním sa začína nový život, rodičia v ňom vidia pokračovanie seba, svojho rodu. A pritom príchod dieťaťa sa nedá vynútiť, je „tajomný“; prichádza niekto ,,iný“, je v ňom niečo, čo nepochádza ani od otca ani od matky; je v ňom niečo ,,božské“. Keď skúmame predstavy prvotných náboženstiev, alebo mýtických, alebo veľkých kultúrnych náboženstiev, vo všetkých nachádzame priamy vzťah medzi životom a božstvom. Všetky životné sily, procesy, život ako taký majú charakter tajomstva. Ich ochrana patrí k základnej forme náboženstva: nábožnosť ochraňuje a zachováva život. Život je Boží dar. Bohu patrí večný život. Modloslužba ako úcta neživých predmetov je až druhotným javom, je úpadkovou formou náboženskej praxe, kde sa z obrazu vytratilo zobrazované božstvo. – Pravda, do predstáv o živote božstva sa dostali aj ľudské, čisto biologické predstavy, vznikali veľké mýty o pôvode bohov. Preto bolo potrebné pravé Zjavenie, ktoré celkom očistilo vzťah živého Boha k človekovi a ku svetu od akýchkoľvek nádychov pohlavných vzťahov. No zostáva tu pravdivé základné vedomie, že Boh a život patria spolu. Na toto všeobecné presvedčenie ľudí sa odvoláva a naň nadväzuje sv. Pavol vo svojich misijných kázňach pred poslucháčmi z pohanstva, keď cituje gréckych básnikov: ,,V ňom (Bohu) žijeme, hýbeme sa a sme, ako to aj ktorýsi z vašich básnikov povedal: ,,Veď aj jeho pokolenie sme“, Keď sme teda Božím pokolením, nemáme si myslieť, že Božstvo sa podobá zlatu, striebru alebo kameňu...“ (Sk 17, 28nn). '''B. Skúsenosť nesamozrejmosti.''' Ďalším významným východiskom náb. skúsenosti je zážitok, že nič vo svete nie je samozrejmé. Jestvovanie je podivuhodné, znepokojujúce, strašné. Jednou formou nesamozrejmosti je '''skúsenosť neistoty'''. Je spôsobená prírodnými príčinami (choroby, počasie), medziľudskými vzťahmi (nepriateľstvo), sociálnym protikladom, nadvládou techniky, ako aj schopnosťou slobody človeka. K dôsledkom neistoty patrí strach, ako jeden zo základných existenciálnych pocitov človeka. V najhlbšej hĺbke človeka väzí strach o existenciu- život a strach z existencie. Tento pocit ohrozenia života a strachu zo života a o život zostávajú základným určením nášho jestvovania. Tu sa začína hlboká náb. skúsenosť. Človek by v tomto ohrození svojho života nemohol jestvovať, keby mu Niečo alebo Niekto nepomáhal, keby ho neochraňoval. Aj to je jedna zo základných skúseností: človek neprekoná svoje ohrozenie vlastnou mocou, ale je ochraňovaný, nestojí sám od seba, ale je držaný: nevedie sám seba, ale je vedený... Človek existuje vo forme ,,Aj napriek tomu“. To značí, existuje nie z vlastnej moci, ale Pomocou, Milosťou, Životom. Človek žije len vďaka dôvere tejto Inštancii. Keby človek nedôveroval, prestal by žiť. '''C. Človek žije z Boha a pre Boha.''' Náboženská skúsenosť nám hovorí, že človek nachádza odpoveď na všetky ,,prečo?“ až v Bohu. Prtiom túto skúsenosť nemožno redukovať len na premenu životných energií. Ako strom žije zo zeme, no nemožno ho redukovať na zem, podobne sa nedá redukovať náb. skúsenosť len na životné sily. Náb. skúsenosť žije z veriacej odpovede, ktorá dáva človekovi istotu, že Boh žije a že napriek všetkému zdaniu zostáva Pánom života a dejín. Inak povedané: Pôvod človeka z Božej stvoriteľskej vôle sa psychologicky vyjadrí tým, že človek tuší Boha. Vzťah človeka k Bohu vyplýva z toho, že je stvorením a prejavuje sa tým, že človek, keď chce seba samého porozumieť, spozná, a musí spoznať, že je obrazom Božím. Čiže vo svojom sebaspoznávaní sa človek musí stretnúť so živým Bohom. Vedomie o Bohu je teda prvkom ľudského sebavedomia, inak by sa človek nerozumel vo svojej hĺbke. Takto človek zo svojej podstaty je otvorený pre Boha. Božský existenčný prvok je v ňom základnou časťou, preto má možnosť Boha chápať, počuť: stretnúť sa s ním. Človek je schopný rozhovoru so živým Bohom. K. Rahner tento fakt vyjadruje takto: ,,Človek zo svojej bytostnej hĺbky ustavične smeruje k absolútnemu Božiemu Bytiu. V každej svojej otázke a v každom svojom poznávacom čine sa človek vystiera ponad jednotlivé bytosti i všetky bytosti v ich prvotnej jednote až k onomu obsolútnemu Bytiu, To, že človek spozná Boha ako absolútne Bytie, je pre neho povinnosť rátať s tým, že Boh bude pôsobiť i ďalej než je prvý čin, ktorý už vykonal tým, že vo svojej slobode stvoril slobodného človeka. Takto je človek už vždy podstatne usmernený na možné Božie zjavenie. Ľudksý duch nemá nárok na to, aby Boh hovoril: keď však nehovorí, duch načúva Božie mlčanie. Len v tomto postoji je človek plne človekom. Človek vo svojom bytostnom strede skusuje Božie mlčanie ako trýzeň: na jednej strane je bytostne celkom odkázaný na Boha, na druhej strane mu však chýba pozitívne poznaie Boha a jeho vnútorného tajomstva. Táto skutočnosť vytvára v človeku bytostný nepokoj, akési očakávnie, ba až túžbu, či Boh predsa nepreruší svoje mlčanie. Tento nepokoj hlodá kdesi na dne všetkých hlbokých ľudských ašpirácií. Človek teda na základe svojho bytostného usporiadania nemôže zostať nikdy ľahostajný voči zjaveniu živého Boha. Človek je vo svojom poznaní otvorený voči Bohu možného zjavenia. Táto bytostná otvorenosť človeka je však vnútorne spoluurčovaná jeho slobodným postojom. Takto stojí sám v sebe slobodný človek pred slobodným živým Bohom, ktorý sa môže zjaviť. Otvorenosť človeka pre Boha sa nám takto javí ako mravné sebaurčenie človeka. Človek svojím áno, vysloveným vo viere ku zjaveniu, vrcholným spôsobom uskutočňuje svoju slobodu. Takýto postoj je výrazom zrelej ľudskej osoby, ktorá si plne uvedomuje, že je celou svojou bytosťou vnútorne a podstatne usmernená, aby vyslovila svoje áno k absolútnej Hodnote, a tým aj k sebe samej.“ Človek môže zaujať postoj: prijať alebo odmietnuť. Náb. skúsenosť nás núti, aby sme ju brali vážne. Vyzýva nás, aby sme ňou formovali svoj život. Človek sa môže pokúsiť zničiť Posvätno. Celkom sa mu to nikdy nepodarí, lebo tu ide o základný prvok ľudského života a existencie. ==Stretnutie biblického človeka so živým Bohom== Základom starozákonnej viery je presvedčenie, že tá moc, ktorá sa označuje menom Boh, je naplno živá, osobná, nad svet povznesená a svet ovláda, tvorí dejiny, nepodlieha nejakému ľudskému vplyvu a je len jediná. Týmto sa náboženstvo zjavenia radikálne odlišuje od iných náboženstiev. Boh sám zasiahol do toho tušenia Boha, do predstáv o Bohu, ktoré sa zrodilo v ľudských srdciach. Ako Izreňael dospel k takej radikálnej viere? V Ex 33, 18- 23 je napísané: ,,On Mojžiš povedal: Daj mi vidieť svoju slávu! On mu odvetil: Predvediem pred tebou všetku svoju nádheru a vyslovím pred tebou aj Pánovo meno. Milostivý budem, ku komu chcem byť milostivý, a zmilujem sa nad tým, nad kým sa chcem zmilovať! A ešte mu povedal: Moju tvár nemôžeš vidieť, lebo niet človeka, ktorý by mňa videl, a ostal by nažive. A Pán hovoril ďalej: Hľa, neďaleko mňa je miesto, tam vystúp na skalu. Keď tade pôjde moja sláva, postavím ťa do skalnej trhliny a položím na teba svoju ruku, kým neprejdem. Potom svoju ruku odtiahnem a ty ma uvidíš odzadu. Ale moju tvár nesmie nik vidieť.“ Z textu je zrejmé, že poznaie Boha spočíva v životnej skúsenosti Božej láískavosti a že Boha nemožno vidieť bezprostredne. Teda Boh sa ukazuje len v nedokonalom odzrkadľovaní. Bezprostredné videnie je dar spásy v budúcnosti. Aj toto nedokonalé odzrkadlenie živého Boha si však žiada poznaie Božieho mena. A toto je: „Ja som, ktorý som- Jahve.“ Vo svojom origináli znamená, že Boh je ten, ktorý má v sebe skutočnosť. Svojou skutočnosťou sa odličuje od všetkých ostatných bohov- je živý, jediný, je nad dejinami. Je nielen nemeniteľne existujúci, ale je všade prítomný, ako konajúci- živý- Boh, milostivý uskutočňovateť dejín.Jediné, čo biblický človek pociťoval a vedel si predstaviť pri Božom mene, bolo, že On vždy zostáva medzi svojimi ako záchranca a pomocník a že so svojím ťudom ide vo všetkých putovaniach v dejinách. Nasvedčujú tomu aj ostatné Božie mená: Elohim, Adonai, Šaddai, Emanuel. Vyjadrujú dynamickú črtu živého Boha. To vyjadruje aj osobitná formula, ktoru Boh slávnostne potvrdzuje pravdivosť svojich prisľúbení: „Tak, ako žijem...“ (Iz 49, 18) „Veru, pozdvihnem k nebu svoju ruku a poviem: Žiť budem naveky.“ (Dt 32, 40) Podobne prisahali Izraeliti: „Ako žije Jahve...“ (Eliáš, Elizeus, Dávid, Jonatan) Aj Kajfáš zaprisahá Ježiša: „Zaprisahám ťa na živého Boha...(Mt 26. 63) Biblický človek nešpekuloval, ale mal životný vzťah k Bohu ako prítomnému, ako k živej existencii. V tomto presvedčení, že Boh je živý, sa možno k nemu modliť. Preto srdce po ňom žízni: „Po Bohu žízni moja duša, po Bohu živom; kedyže už prídem k enmu a uzriem Božiu tvár?“(Ž 42, 3) Nevyčerpateľná Božia moc, prejavujúca sa v dejinách, ukazuje, že jeho život je nevyčerpateľný, ba že je bez počiatku. Jeho život nemôže nič ukončiť ani ohroziť, tým sa odlišuje od krehkosti každého ľudského života. U Boha nemôže byť nikajá smrť. On je vyňatý z pominuteľnosti a smrteľnosti. On je Stvoriteľom každého života: „Veď u teba je zdroj života a v tvojom svetle uvidíme svetlo.“ (Ž 36, 10) Božím dychom sa ľudia stávajú živými bytosťami: „ Vtedy Pán, Boh, utvoril z hliny zeme človeka a vdýchol do jeho nozdier dych života. Tak sa stal človek živou bytosťou. “(Gn 2, 7) Keď svoj dych odtiahne, vtedy sa stráca život. Podľa toho Boh je Pánom života i smrti a len On ním je: „Ja som sám jediný a niet Boha okrem mňa; ja zabíjam, aj život navraciam, zraňujem, aj uzdravuejm; a niet toho, kto by z mojej ruky vykĺzol.“ (Dt 32, 39) Ako vidieť, Starý zákon sa málo pokúša bližšie popísať stvoriteľskú Božiu činnosť. To, čo Izraelitov predovšetkým zaujímalo, nebol spôsob vzniku života, ale to, že človek svojím životom je úplne viazaný na Boha. Život je jednoducho Boží dar, resp. dar Božej dobroty, ktorý privádza na cestu života: „Lebo kto nájde mňa, ten nájde život a dosiahne milosť od Pána.“(Prís 8, 35) Bolo by nesprávne sa domievať, že životom je mienená len fyzická životnosť: životná sila, zdravie, početné potomstvo, vysoký vek atď., hoci Starý zákon si týchto hodnôt nesmierne váži. Ale to, že Starý zákon spojuje život aj s poslušnosťou Božiemu slovu a s plnením Božích prikázaní, ukazuje, že život bol pre Izraelitov niečím vyšším než len bilologickou veličinou. Skutočný život spočíva vo vnútornom uspokojení srdca, v spojení s Bohom, s Božskou múdrosťou: „Náuka mudrca je zdrojom života, aby sa vyhlo slučkám, (ktoré nastrojila) smrť.“ (Prís 13, 14) Je to taktiež vedomie Božej priazne a pokoj svedomia, vedomie Božej lásky. „Lebo kto nájde mňa, ten nájde život a dostane milosť od Pána.“(Prís 8, 35) Vidieť teda, že život nie je len protikladom smrti, ale súhrnom Božích požehnaní a Božích prisľúbení. ==Zjavenie Božieho života v Ježišovi Kristovi== Starozákonný človek sa s Božou životnosťou stretáva ako s osobnou skutočnosťou. A kde sa nám táto osobná skutočnosť viac zjavila ako v Ježišovi Kristovi? Celý SZ má za cieť sprítomniť v ľudských dejinách účinné Božie slovo. V Ježišovi Kristovi sa zjavuje toto Božie Slovo nielen ako v dejinách pôsobiaca sila, ale ako osobná, živá skutočnosť. Boh žije tým, že hovorí toto Slovo, v ktorom vyslovuje seba. Preto kto odmieta Ježišovo Slovo, odmieta Živého Boha. Tam, kde zaznie Ježišovo slovo, tam sa uskutoční dej plný života a spásy. V Ježišovi Kristovi sa spája do nerozdeliteľnej jednoty zjavenie činom a zjavenie slovom. Slovo a čin nemožno zároveň oddeliť ani od jeho osoby. V Kristovi vrcholí všetko, čo mal človek dostať v Božom sebaodhalení,“ lebo v ňom bolo stvorené všetko na nebi a na zemi“ (Kol 1, 16). „Veď sme jeho dielo, stvorení v Kristovi Ježišovi...“ (Ef 2, 10) Teda i tajomstvo Božiehoživota je nám darované v Kristovi. Ako sa chápe život v SP NZ? Aj v NZ život a duša sú tie isté pojmy: „Blázon! Ešte tejto noci požiadajú od teba tvoj život...“(Lk 12, 20) No napriek tomu, že pozemský život sa upomíňa, predsa je niečím posvätným, pretože je Božím darom: „Počuli ste, že otcom bolo povedané: Nezabiješ? Kto by teda zabil, pôjde pred súd...“ (Mt 5, 21) Práve preto, že je Božím darom, veriaci sa nemusí úzkostlivo starať o to, čím sa bude živiť a odievať. Táto starosť sa pokladá za nedostatok viery. Podľa NZ pozemský život nie je ešte ptravým životom. Je to život v tele, ktorý je vlastne smrťou, ak nie je spojený s pravým životom: „Poď za mnou a nechaj, nech si mŕtvi pochovávajú mŕtvych. (Mt 8, 22) Osobitne to platí o človekovi v hriechoch, ktorý je podľa svedectva NZ vlastne mŕtvy: „...oživil nás s Kristom- milosťou ste spasení- a sním nás vzkriesil a daroval nám miesto v nebi...“(Ef 2, 5) No Boh nie je Bohom mŕtvych, ale Bohom živých, jemu všetci žijú (Mt 22, 32 par). On je priateľ života (Mudr 11, 27): nechce, aby zomrel bezbožný, ale aby sa vrátil zo svojej cesty a žil“ (Ez 33, 11)- NZ stavia- v zhode s tedajšou teológiou- proti porušiteľnému životu život neporušiteľný, večný: „Ale kto sa napije z vody, ktorú mu ja dám, nebude žízniť naveky. A voda, ktorú mu dám, stane sa v ňom prameňom vody prúdiacej do večného života.“(Jn 4, 14) Tak ako človek nevládne nad telesným- prirodzeným životom, tým skôr musí byť darovaný večný život: „Keď to počuli pohania, radovali sa a oslavovali Pánovo slovo a uverili všetci, čo boli vopred určení pre večný život.“ (Sk 13, 48) Večný život je životom bez utrpenia a porušiteľnosti, je to život v radosti a sláve: takže možno povedať, že život večný a sláva sú totožnými pojmami: „A keď sa zjaví Najvyšší pastier, dostanente nevädnúci veniec slávy.“ (1 Pt 5, 4) Na rozdiel od židovsko- rabínskej teológie, základom,. Prameňom a zjaviteľom pravého života je Ježiš Kristus a jeho zmŕtvychvstanie. Ježiš Kristus ako Božie Slovo má život v sebe: „V ňom bol život a život bol svetlom ľudí.“ (Jn 1, 4) „Lebo ako otec má život sám v sebe, tak dal aj Synovi, aby mal život sám v sebe.“ (Jn 5, 26) Hoci bol ukrižiovaný a zomrel, premohol smrť a žije z Božej moci: „Ja som Prvý a Posledný a Živý. Bol som mŕtvy a hľa žijem na veky vekov a mám kľúče od smrti a podsvetia.“(Zjv 1, 18) Kto verí v tento spasiteľný Boží čin, to jest v Ježišovi Kristovi ukrižovaného a zmŕtvychvstalého, má nádej na nový život: „Spravodlivý bude žiť z viery.“(Rim1, 17) Ježiš Kristus vyviedol na svetlo život a nesmrteľnosť, ba v ňom je život. Boh nám dal život večný a tento život je skrytý v jeho Synovi. Z toho hľadiska večný život znamená byť s Kristom: „Túžim zomrieť a byť s Kristom, a to by bolo oveľa lepšie, ale zostať v tele je zasa potrebnejšie pre vás.“(Flp 1, 23) Keďže spása sa už stala skutočnosťou, skrze smrť a zmŕtvychvstanie Kristovo, tak aj večný život sa už začal a odráža sa v prítomnosti tak, že premieňa náš život „v tele“. Už teraz je teda možno žiť večný život, pretože Kristus svjím zmŕtvychvstaním sa stal druhým Adamom, počiatkom nového veriaceho ľudu. Ním (Kristom) vstúpila do tohto sveta budúcnosť (eschatológia), ktorá pripodobňuje veriacich obrazu Božieho Syna: „Lebo ktorých predpoznal, tých aj predurčil, že sa stanú podobnými onrazu jeho Syna, aby on bol prvorodený medzi mnohými bratmi.“(Rim 8, 29) Takto veriaci už nežijú sebe, ale Kristovi a Bohu. Kristus žije v nich a oni v ňom, a to skrze vieru: „Tak zmýšľajte o sebe aj vy: že ste mŕtvi hriechu a žijete Bohu v Kristovi Ježišovi.“(Rim 6, 11) Prítomný chrakter večného života sa zdôrazňuje v Jánovom evanjeliu: Kristus je totiž chlieb života (Jn 6, 35) „Ja som svetlo sveta.“(Jn 8, 12) „Slová, ktoré som vám povedal, sú Duch a život.“(Jn 6, 63) „Ja som vzkriesenie a život.“(Jn 11, 25) Preto veriaci už teraz majú život: „Lebo vôľa môjho Otca je, aby každý, kto vidí Syna a verí v neho, mal večný život.“(Jn 6, 40) V prítomnosti sa večný život prejavuje v láske, ktorej prameňon je však vedomie, že sme milovaný Kristom: „Nové prikázanie vám dávam, aby ste sa milovali navzájom. Aby ste sa aj vy vzájomne milovali, ako som ja miloval vás.“ (Jn 13, 34) Večný život v súčasnosti sa prejavuje aj v poznaní Boha a toho, ktorého poslal: „A večný život je v tom, aby poznali teba, jediného pravého Boha, a toho, ktorého si poslal, Ježiša Krista.“ (Jn 17, 3) Kto má tento život, má všetko: „Ja som prišiel, aby mali život a aby ho mali hojnejšie.“ (Jn 10, 10) Tentop nový život dostávame novým zrodením z vody a z Ducha (Jn 3, 5). Ježiš nám dáva nový život tak, že nám dáva svojho Ducha. Ježšove slová sú Duch a Život. Žijeme Duchom, ktorý nás oživujr (Gal 5, 25). Tu sa nám otvára pohľad na najhlbší prameň života:je ním život trojosobného Boha, život Otca a Syna v láske Ducha Svätého. Boh žije tak, že Otec od večnosti plodí Syna a ich vzájomnou láskou je Duch Svätý. Náš nový život sa rodí tak, že sme pokrstení, to značí ponorení do života Otca i Syna Ducha Svätého. ==Živý Boh v teologickej reflexii== Pre človeka znamená život najväčšiu hodnotu. Preto si ani Boha nemôžeme predstaviť inak, než v tejto najvyššej hodnote. Človeku sa zdá, že práve to osobitné, čo tvorí život, sa nehodí na Boha. Pretože život je činnosť, ktorá je nutne zacielená na dokonalosť celku vývojom a správaním. To všetko sa uskutočňuje pohybom. Ten je však u Boha nemožný, pretože Boh je čistý čin, absolútna skutočnosť. Ak je Boh živý, je ním celkom inak, než je živý tvor. Človek je obrazom Boha, teda poznanie a chcenie, ktoré má, je aj v Bohu, ale najdokonalejším spôsobom. Je to absolútne dokonalý život, ktorý spočíva sám v sebe a nič neprijíma, nie je určovaný ničím mimobožským, je naplnený bohatsvom všetkého poznania a lásky. V Bohu je poznanie a láska (chcenie) totožné s jeho bytím. Preto živý Boh žije Božím poznaním a Božím chcením. (Pozri nasledujúce kapitoly) Cirkevní otcovia hovoria, že Boh žije sám zo seba, on je „samoživot“ (Gregor Nysský); život svojou prirodzenosťou (Cyril Alexandrijský); je „nadživý a životom vládnuci Život“ (Pseudo- Dionýz)). Augustín vo svojich Vyznaniach sa prihovára Bohu: „Lebo tebe, Bože, byť a žiť nie je niečo rozdielne: lebo ty si najvyššie byť a najvyššie žiť. (Vyzn. 1,6, 10). Boh je „život duší, život životov“ (3, 6, 10). Boží život je život ducha. Sv. Tomáš Akvinský dôvodí: Boh je život, lebo je nekonečne dokonalý: lebo je svojbytný, čisté Bytie; lebo jeho činnosť je nekonečne imanentá, absolútne nezávislá zvonku (SCG 1, 97- 98). Boh je absolútne nezávislý, on vládne sám nad sebou v dokonalej miere, on je dokonalé sebou samým. Je čistým Činom nie v nejakej prázdnej aktivite, ale práve tým, že vlastní sám seba. Preto Boh je dokonale žijúci, On je život. ==Záver== Moderný človek veľmi obdivuje seba, ale často zabúda obdivovať Boha a klaňať sa mu. Odkláňna sa od pravého živého Boha a miesto toho si robí modly z vecí. Ak ho chceme zachrániť, musíme mu priniesť pravý život, Ježiša Krista. Dnešný človek je v podobnej situácii ako vyvolený ľud. Jeho dejiny nás učia, že oslobodenie a obrátenie sa uskutočnili prechodom cez púšť. Púšť je prázdny priestor, bez ciest, kde ľud prežíva samotu, kde je zbavený všetkých ľudksých istôt: tam sa stretá s Bohom, so svojím živým Bohom ako jedinou istotou. Nech i táto úvaha nám pomôže zastaviť sa uprostred úpúšte všedného života a stretnúť sa s Bohom v Ježišovi Kristovi, veď on je pre nás „cesta, pravda a život“ (Jn 14, 6) ---- Použitá literatúra: *VIKARTOVSKÝ, František, ''Tak, ako žijem - hovorí Pán.'', in KRAPKA, Emil, ''Verbum Fidei 3'', 119-134. *SCHMAUS, M., ''Viera Cirkvi II. Predpoklady kristológie'' *GUARDINI, R., ''Náboženstvo a zjavenie''. *RAHNER, K., ''Poslucháči slova''. *ARRUPE, P., ''Zážitok Boha v rehoľnom živote''. *ARRUPE, P., ''Duchovný dialóg''. *ARRUPE, P., ''Videl som Boha a žasol som''. *QUOIST, M., ''Cesta k úspechu''. {{Dogmatika}} 1927 4267 2005-10-26T09:39:25Z 87.197.41.121 ==Čo od nás Boh žiada v 1. prikázaní?== ===Viera=== ===Nádej=== ===Nábožnosť=== ===Klaňanie sa Bohu=== ===Modlitba=== ==Hriechy proti prvému prikázaniu== ===Povera=== Je to falošná viera. ===Modloslužba=== Je to uctievanie falošného božstva. ===Veštenie a čarovanie=== ====Mágia a čarovanie==== Mágia je snaha o prinútenie skrytých duchovných síl aby spôsobili, čo od nich požadujeme. Dosahuje sa to pomocou rituálov a zaklínadiel. Rozlišujeme mágiu: * čiernu - ak ide o dosiahnutie zlého účinku - spôsobiť niekomu smrť, chorobu alebo materiálnu škodu - často ide o výslovné vzývanie démonov. * bielu - ak sa sleduje pozitívny účinok - napríklad uzdravenie, náprava škody, zlepšenie úrody, dobré počasie... ====Veštenie==== Veštenie je vzývanie duchov kvôli poznaniu skrytých vecí, najmä budúcich. Vzývanie démonov môže byť: * Výslovné (explicitné) - slovom alebo nejakým obradom. * Zahrnuté - (implicitné) - ak je z okolností jasné, že sa počíta s pomocou duchov. Rozlišujeme rozličné spôsoby veštenia: * Astrológia - veštenie z postavenia nebeských telies. * Chiromantia - veštenie z ruky. * Pythonizmus - veštenie pomocou duševne chorých. * Snárstvo - (somnabolizmus) - pomocou snov. * Kryštalomantia - pomocou kryštálov alebo pohára čistej vody. * Geomantia - pomocou kamienkov, olova, prútikov. * Sortilegium - kockami, kartami. ===Parapsychológia a špiritizmus=== ====Špiritizmus==== Špiritizmus je úsilie o vyvolanie duchov zosnulých, najčastejšie za účelom poznania tajomných vecí alebo vyvolávania podivných účinkov. Tieto účinky sa delia na: *Fyzické - napr. pohyb stola, videnie vzdialených obrazov, levitácia (vznášanie sa). *Zmyslové - napr. klopanie, búchanie, hudba, automatické písanie a pod. *Fantazmogenické - materializácia, teleplazma, hviezdne telo a pod. *Psychické - telepatia, jasnovidectvo, hyperstézia, domnelý styk s mŕtvymi... ===Pokúšanie Boha=== Je to snaha slovom alebo skutkom skúšať, či Boh má nejaké vlastnosti, alebo či ich chce uplatniť (napríklad či je naozaj všemohúci, či je spravodlivý a pod.). Dôvody na pokúšanie Boha: *Z pýchy a predpojatosti. *Z nevery a provokácie. Napríklad: Židia pod krížom žiadali od Ježiša - Zostúp z kríža a my ti uveríme... Za pokúšanie Boha sa nepovažuje: *Ak sa niekto spolieha iba na šťastie a nie na špeciálnu Božiu pomoc. Napríklad študent, ktorý ide nepripravený na skúšku. *Kto z dostatočnej príčiny, z nutnosti alebo z veľkého úžitku očakáva zázračnú pomoc od Boha, pod podmienkou, že to robí v súlade s Božou vôľou. ===Svätokrádež=== Neúctivé a nedôstojné zaobchádzanie so svätými vecami. Rozlišujeme svätokrádež: * Osobnú - je to poškvrnenie posvätnej osoby - napr. smilstvo s Bohu zasvätenými osobami, násilie voči nim a pod. * Miestnu - je to zneuctenie posvätného miesta. Posvätné miesta sú napríklad kostoly, kaplnky, cintoríny, ktoré sú posvätené alebo konsekrované. ===Svätokupectvo (Simonia)=== 1937 4308 2005-10-29T12:32:16Z AtonX 2 xlat Povoliť elektronickú poštu od iných používateľov 1938 4316 2005-10-29T12:46:28Z AtonX 2 xlat Stránky s najväčším počtom kategórií 1939 4317 2005-10-29T12:47:21Z AtonX 2 xlat Najčastejšie použité obrázky 1940 4319 2005-10-29T12:48:13Z AtonX 2 xlat Najčastejšie používané kategórie 1941 4320 2005-10-29T12:48:40Z AtonX 2 xlat Stránky s najväčším počtom úprav 1942 4321 2005-10-29T12:52:06Z AtonX 2 xlat Odkazy na iné menné priestory 1943 4322 2005-10-29T12:54:10Z AtonX 2 xlat $1: Počet odkazov na $3: $2 1944 4323 2005-10-29T12:57:05Z AtonX 2 xlat Zobraziť stránky začínajúce na: 1945 4327 2005-10-29T13:01:05Z AtonX 2 xlat Požadované kategórie 1946 4328 2005-10-29T13:02:40Z AtonX 2 Kategórie 1947 4334 2005-10-30T08:59:00Z AtonX 2 categ [[Kategória:Wikibooks]] 1948 4345 2005-10-30T12:40:22Z M@nik.exe 26 /* Nevezmeš meno Božie nadarmo */ ==Nevezmeš meno Božie nadarmo== ===(Ex 20,7)=== Meno osoby reprezentuje osobu. Neúctivé a posmešné vysloveniíe nášho mena nás uráža. Meno Boha nám musí byť tiež sväté. Zneuctenie Jeho mena je zneuctením Jeho osoby. Druhé prikázanie žiada, aby sme s úctou vyslovovali Božie meno napr. v modlitbe, v náboženských rozhovoroch a vždy, kedykoľvek ho spomíname. Zakazuje nám ho spomínať zbytočne, neúctivo, prípadne urážlivo. Keďže svätí sú Božími priateľmi, aj im patrí príslušná úcta. ===Proti tomuto príkazu sa ťažko prehreší,=== * kto vyslovuje Božie meno v hneve, neúctivo, s preklínaním, alebo v spojení s ošklivými výrazmi * kto krivo prisahá, čiže volá Boha za svedka na potvrdenie svojej lži. Tým priamo uráža jeho podstatu, lebo Boh je absolútna Pravda * kto sa Bohu zaviaže sľubom, že niečo značne dôležité z úcty k nemu vykoná, a potom sľub nesplní * kto neúctivo, v hneve, s preklínaním, alebo s ošklivými výrazmi vyslovuje meno Panny Márie a svätých ===Všedných hriechov proti druhému prikázaniu sa dopustí,=== * kto vyslovuje meno Boha, alebo svätých v prekvapivých situáciách, zbytočne, v žartoch, alebo ich komolí * kto kľaje zo zvyku, ale má úprimnú snahu zbaviť sa tohto zlozvyku. Kto sa ho neusiluje zbaviť neúctivým vyslovovaním Božieho mena sa dopúšťa ťažkého hriechu. Taký človek totiž chce hriech tým, že sa nechce zbaviť zlozvyku. * kto si robí žarty so svätých, alebo náboženských úkonov, ale nechce nimi opovrhovať, alebo sa im vysmievať, dopúšťa sa všedného hriechu. Keby však tým pohoršoval poslucháčov, môže sa dopustiť aj ťažkého hriehcu. 1949 4596 2005-11-28T09:11:17Z 87.197.41.121 /* Ktoré sú charakteristické známky sekularizácie spoločnosti? */ ==Ktoré sú charakteristické známky sekularizácie spoločnosti?== *Radikálne '''antropologická orientácia''' všetkého objektu poznania *Neustále '''narastajúce poznanie''' človeka: zákonitosti objavené a popísané empirickými prírodnými vedami vzbudzujú dojem, že všetky fenomény možno zredukovať na reťazec čisto prírodných kauzalít. Hypotéza ‘Boh’ ako príčina a vysvetlenie nejakého účinku sa javí zbytočná. *Vedomé a plánované zasahovanie človeka vo všetkych oblastiach života prostredníctvom stále rafinovanejšej techniky. '''Technický pokrok''' robí dojem, že svet je nami plne ovládaný. {{Výhonok dogmatiky}} 1950 5337 2006-03-26T09:02:36Z Augustin 39 /* Štvrtý lateránsky koncil (r. 1215) */ == List pápeža Dionýza biskupovi Dionýzovi z Alexandrie == '''(okolo roku 260)''' *Dionýz, biskup v Alexandrii okolo polovice tretieho storočia, bojoval predovšetkým proti bludu sabelianizmu, ktorý pre prísnosť viery v jedného Boha zdegradoval trojosobovosť Boha na holý trojnásobný spôsob prejavenia sa Boha. V polemike s týmto bludom Dionýz kládol príliš veľký dôraz na skutočné odlišnosti medzi Božskými Osobami a tak mu jeho protivníci vyčítali vieru v troch Bohov. Sporná otázka bola predložená pápežovi Dionýzovi v Ríme a dala podnet na vydanie prvého významného rozhodnutia cirkevného magistéria o tajomstve Najsvätejšej Trojice. Proti Sabeliovi zdôrazňuje skutočnosť troch Božských Osôb, no práve tak rozhodne zavrhuje akúkoľvek vieru v troch Bohov a učí so všetkou jasnosťou pravé božstvo Krista. ===Jednota a trojosobnosť v Bohu=== [...] Je však na mieste vysloviť sa teraz aj proti tým, ktorí najvznešenejšie vieroučné hlásanie Božej Cirkvi, totiž (božskú) monarchiu delia a priam trhajú na akési tri sily, oddelené bytosti a na tri božstvá a tak ju rozkladajú. Počul som totiž, že sú u vás niektorí hlásatelia a učitelia Božieho slova, ktorí zastávajú tieto názory. Tí sa vzhľadom na názory Sabelia nachádzajú takpovediac na opačnej strane. Ten sa totiž rúha, keď hovorí, že Otec je Synom a naopak. Tí však hlásajú v určitom zmysle troch Bohov, keď svätú Jednotu rozdeľujú na tri rozličné, od seba úplne oddelené bytosti (hypostaseis). Je totiž potrebné, aby Slovo Božie bolo spojené s Bohom všetkých vecí a aby aj Duch Svätý zostával a prebýval v Bohu: tak sa teda musí Božská Trojica naprosto zbiehať a rezumovať do jedného určitého vrcholu, t.j. do všemohúceho Boha všetkých vecí. A preto učenie nerozumného Marciona, ktorý božskú monarchiu trhá a delí na tri princípy, je diabolským učením, nie však učením pravých Kristových učeníkov alebo tých, ktorí v učení Vykupiteľovom nachádzajú potešenie. Tí totiž vedia presne, že Sväté Písmo ohlasuje Trojicu, ale že ani Starý, ani Nový zákon neučí, že sú traja Bohovia. ''(Potom nasleduje výklad učenia, že Boží Syn nie je stvorený, ale od večnosti plodený Otcom.)'' Preto neslobodno obdivuhodnú a Božiu jednotu deliť na tri božstvá a ani zmenšovať dôstojnosť a zvrchovanú veľkosť Pána výrazom stvorenie, ale treba veriť v Boha Otca všemohúceho i v Ježiša Krista, jeho Syna a v Ducha Svätého, že Slovo (Logos) je spojené s Bohom všetkých vecí. Lebo ono povedalo: "Ja a Otec sme jedno" (Jn 10,30) a "Ja som v Otcovi a Otec vo mne" (Jn 14,10). Takto sa totiž zachová jednak Božská Trojica, ako aj sväté ohlasovanie o monarchii celistvé. == Nicejsko-Konstantinopolské vyznanie viery (r. 381)== Toto Vyznanie viery je odpoveďou na bludné učenie, ktoré popieralo božstvo Ducha Svätého. Vyznanie viery, ktoré Konstantinopolský koncil (381) buď už prevzal ako pevnú formulu, alebo ju on sám zredigoval ako formulu vyznania viery, zdôrazňuje božstvo Ducha Svätého. Nazýva ho "Pánom" a slávi ho ako "Oživovateľa", t.j. ako prameň božského života v človekovi. Ešte dnes je to formula vyznania viery, ktorá je spoločná Západu a oddelénému Východu. V západnej cirkvi bola vložená do svätej omše.'' Verím v jedného Boha, Otca všemohúceho, Stvoriteľa neba i zeme, sveta viditeľného i neviditeľného. Verím v jedného Pána Ježiša Krista, jednorodeného Syna Božieho, zrodeného z Otca pred všetkými vekmi; Boha z Boha, Svetlo zo Svetla, pravého Boha z Boha pravého, splodeného, nie stvoreného, jednej podstaty s Otcom. Skrze neho bolo všetko stvorené. On pre nás ľudí a pre našu spásu zostúpil z nebies. A mocou Ducha Svätého vzal si telo z Márie Panny a stal sa človekom. Za nás bol aj ukrižovaný za (vlády) Poncia Piláta, bol umučený a pochovaný, ale tretieho dňa vstal z mŕtvych podľa Svätého písma. A vstúpil do neba, sedí po pravici Otca. A zasa príde v sláve súdiť živých a mŕtvych a jeho kráľovstvu nebude konca. Verím v Ducha Svätého, Pána a Oživovateľa, ktorý vychádza z Otca (i Syna). Jemu sa zároveň vzdáva tá istá poklona a sláva ako Otcovi a Synovi. On hovoril ústami prorokov. Verím v jednu, svätú, všeobecnú, apoštolskú Cirkev. Vyznávam jeden krst na odpustenie hriechov a očakávam vzkriesenie mŕtvych a život budúceho veku. Amen. ''[Slovo "Filioque" (i Syna) bolo ponajprv vložené do Vyznania viery v Španielsku. V časoch karolovskej dynastie bolo používané v celom Francúzsku, ale až na žiadosť cisára Henricha II. Svätého ho v rímskej Cirkvi do Vyznania viery definitívne vložil Benedikt VIII.]'' == Rímska synoda za pápeža Damaza I. (r. 382) == ''Arius popieral Kristovo božstvo. Po Nicejskom koncile sa za ťažkých bojov pravá viera pomaly presadila. Čoskoro však vznikol nový blud, ktorý popieral božstvo Ducha Svätého. Najdôležitejšími vieroučnými dekrétmi, ktoré vyznávali vieru v božstvo Ducha Svätého, sú tézy pápeža Damaza a Vyznanie viery Konstantinopolského koncilu.'' 1. Uvaľujeme exkomunikáciu na tých, ktorí nevyznávajú celkom slobodne, že (Duch Svätý) má s Otcom a Synom jednu a tú istú moc a podstatu. 2. Takisto uvaľujeme exkomunikáciu na tých, ktorí nasledujúc Sabeliov omyl hovoria, že Otec je ten istý ako aj Syn. 3. Uvaľujeme exkomunikáciu na Aria a Euonyma, ktorí s rovnakou trúfalosťou, hoci odlišnou rečou tvrdia, že Syn a Duch Svätý sú stvorenia. [...] 10. Kto nevyznáva, že Otec je vždy a Syn je vždy a Duch Svätý je vždy, je heretik. 11. Kto nevyznáva, že Syn je zrodený z Otca, t.j. z jeho božskej podstaty, je heretik. 12. Kto nevyznáva, že Boží Syn je pravý Boh, ako je jeho Otec pravý Boh, že všetko môže a všetko vie a je rovný s Otcom, je heretik. 13. Kto hovorí, že (Syn) v čase, keď na zemi prebýval v tele, nebol s Otcom v nebi, je heretik. 16. Kto nevyznáva, že Duch Svätý je práve tak ako Syn opravdivo a vlastne z Otca, že je z božskej podstaty a že je pravý Boh, je heretik. 17. Kto nevyznáva, že Duch Svätý môže všetko, že všetko vie a že je všadeprítomný ako aj Syn a Otec, je heretik. 18. Kto hovorí, že Duch Svätý je tvor alebo že je stvorený Synom, je heretik. 19. Kto nevyznáva, že Otec stvoril všetko, t.j. veci viditeľné a neviditeľné, skrze Syna a svojho Ducha Svätého, je heretik. 20. Kto nevyznáva tri opravdivé osoby Otca, Syna a Ducha Svätého, ktoré sú si navzájom rovnaké, ktoré sú stále živé, obsahujúce všetko viditeľné a neviditeľné, ktoré všetko môžu, všetko súdia, všetko oživujú, všetko tvoria, všetko zachraňujú, je heretik. 22. Kto nevyznáva, že Duchu Svätému, ako aj Synovi a Otcovi, sa musí klaňať každé stvorenie, je heretik. 24. Kto hovorí, že Otec je Boh a jeho Syn je Boh a Duch Svätý je Boh a tým ich rozdeľuje a volá ich Bohmi, a kto ich v dôsledku jedného božstva a jednej sily, ktorá podľa toho, ako veríme a vieme, patrí Otcovi a Synovi a Duchu Svätému, nevolá Bohom; kto vyníma Syna alebo Ducha Svätého a domnieva sa, že Bohom treba volať iba Otca, a kto takto verí v jedného Boha, je heretik vo všetkom, ba je židom. Meno "bohovia" je od Boha dané a darované aj anjelom a všetkým svätým; ohľadom Otca a Syna a Ducha Svätého v dôsledku jedného a toho istého božstva je nám ako predmet viery ukázané a naznačené nie meno "Bohovia", ale "Boh", pretože sme pokrstení iba v Otca a Syna a Ducha Svätého, a nie v mená archanjelov alebo anjelov, ako blúznia heretici, židia alebo aj pohania. Toto je teda spása kresťanov, že veríme v Trojicu, t.j. v Otca a Syna a Ducha Svätého, a pokrstení v ňu bez pochybovania veríme, že jej patrí pravé jedno božstvo a sila, vznešenosť a podstata. == Vyznanie viery jedenástej Toledskej synody (r. 675) == ''Malé koncilové zhromaždenie iba sedemnástich biskupov v Tolede má pre nás dnes význam vari iba svojím Vyznaním viery, ktoré bolo prečítané pri otvorení koncilu. Hlboká myšlienka a veľmi jasné formulácie dvoch hlavných tajomstiev kresťanstva, Najsvätejšej Trojice a Vtelenia, sú tu zostavené z dávnejších vieroučných dekrétov, najmä šiesteho toledského koncilu, z vyznaní viery, osobitne atanázovského, z diel velkých cirkevných učiteľov, na prvom mieste svätého Augustína a Fulgencia. V dôsledku veľkej vážnosti, ktorú toto vyznanie viery požívalo v nasledujúcich časoch, patrí medzi najvýznamnejšie cirkevné dokumenty.'' Vyznávame a veríme, že svätá a nevýslovná Trojica, Otec, Syn, a Duch Svätý, jeden Boh podľa prirodzenosti, má jednu prirodzenosť, jednu vznešenosť a silu. ''Tri Osoby'' Vyznávame, že Otec nie je splodený, nie je stvorený, ale že je nesplodený. On sám totiž, z ktorého Syn dostáva zrodenie a Duch Svätý vychádzanie, svoj pôvod neodvodzuje od nikoho. On sám je teda prameňom a pôvodcom celého božstva. On sám je aj Otcom svojej bytnosti a zo svojej nevýslovnej podstaty nevysloviteľne splodil Syna, a predsa nesplodil nič iné, než on sám je: Boh Boha, Svetlo splodilo Svetlo; z neho pochádza aj "každé otcovstvo na nebi i na zemi" (Ef 3,15). Vyznávame aj Syna, ktorý bol zrodený z bytnosti Otca bez počiatku pred vekmi, a predsa nebol učinený: lebo ani Otec nikdy nejestvoval bez Syna ani Syn bez Otca. A predsa Otec nie je splodený zo Syna, ako je Syn splodený z Otca. Syn je teda Boh z Otca, Otec je však Boh, ale nie zo Syna. On je síce Otcom Syna, nie však Boh zo Syna; ten je však Syn z Otca a Boh z Otca. Vo všetkom je však Syn rovný Otcovi, pretože sa nezačal ani neprestal rodiť. Veríme aj to, že je jednej podstaty s Otcom, a preto je aj nazývaný "homousion" s Otcom, t.j. že má jednu podstatu s Otcom; homos v gréčtine znamená "jeden", usia však podstatu a oba výrazy spojené znamenajú "jednej podstaty". Treba veriť, že Syn nie je zrodený alebo splodený z ničoho alebo z nejakej inej podstaty, ale z lona Otcovho, čiže z jeho podstaty. Otec je teda večný, večný je aj Syn. Keďže bol vždy Otcom, mal vždy aj Syna, ktorého bol Otcom. A preto vyznávame, že Syn bol z Otca zrodený bez začiatku. Tohto Syna však preto, že je splodený z Otca, nevoláme odštiepenou čiastkou z jeho prirodzenosti, ale tvrdíme, že dokonalý Otec splodil dokonalého Syna bez umenšenia, bez odštiepenia, pretože iba Syn je Synom podľa prirodzenosti, nie adoptovaním. Musíme aj veriť, že Boh Otec ho nesplodil ani z vôle, ani z nutnosti. V Bohu totiž nemá miesta nijaká nutnosť a u neho ani vôľa nepredpokladá múdrosť. Veríme tiež, že Duch Svätý, tretia osoba v Trojici, je jeden a ten istý Boh s Bohom Otcom a Synom, jednej podstaty a aj jednej prirodzenosti; nie je však splodený alebo stvorený, ale pochádza z obidvoch, je Duchom obidvoch. Veríme, že tento Duch Svätý nie je ani nesplodený, ani splodený. Keby sme ho totiž nazývali nesplodeným, povedali by sme, že sú dvaja Otcovia; keby sme ho však nazvali splodeným, dávali by sme najavo, že hlásame dvoch Synov. On však nie je Duchom iba Otca ani iba Syna, ale je Duchom súčasne Otca i Syna. On totiž nevychádza od Otca na Syna, ani nevychádza od Syna na posvätenie stvorenia, ale vychádza od obidvoch, pretože musí byť považovaný za lásku čiže svätosť oboch. Veríme, že tento Duch Svätý je posielaný od oboch, ako Syn od Otca. Ale nie je považovaný za menšieho od Otca a Syna, ako to Syn v dôsledku prijatého tela o sebe svedčí, že je menší ako Otec a Duch Svätý. Toto je podaný výklad o Svätej Trojici, ktorú treba s vierou nazývať, nie Trojnásobnosťou, ale Trojicou. A ani to nie je správne povedané, že v jednom Bohu je Trojica, ale že jeden Boj je Trojica. V menách Osôb, ktoré vyjadrujú vzťah, Otec sa vzťahuje na Syna, Syn na Otca, Duch Svätý na obidvoch. A hoci sa podľa vzťahu nazývajú troma osobami, predsa veríme v jednu prirodzenosť a či podstatu. ''Jedna podstata'' Hoci vyznávame tri osoby, predsa nevyznávame tri podstaty, ale jednu podstatu a tri Osoby. Keďže Otec je Otcom, je ním nie vzhľadom na seba, ale na Otca. Podobne aj Duch Svätý nie je Duchom Svätým vzhľadom na seba, ale je ním vzhľadom na Otca a Syna, a to tak, že je nazývaný Duchom Otca a Syna. Keď však hovoríme Boh, vtedy nevyjadrujeme vzťah k druhému, ako je vzťah Otca k Synovi alebo Syna k Otcovi alebo Ducha Svätého k Otcovi a Synovi, lebo Boh vyjadruje osobitne vzťah k sebe samému. Ak sa nás teda spýtajú na jednotlivé osoby, musíme povedať, že sú Boh. Otec sa teda volá Boh, Syn Boh, Duch Svätý Boh, a to jednotlivo. Preto však nie sú to traja Bohovia, ale jeden Boh. Taktisto je Otec nazývaný všemohúci, Syn všemohúci, Duch Svätý Všemohúci, a to jednotlivo; nie sú však traja všemohúci, ako vyznávame jedno Svetlo a jeden Princíp. Vyznávame teda a veríme, že každá jednotlivá Osoba je naplno Boh a že všetky tri Osoby spolu sú jeden Boh. Patrí im jedno, čiže nerozdelené a rovnaké božstvo, vznešenosť, čiže moc, ktorá sa v jednotlivých neumenšuje a v troch nezväčšuje. Nie je totiž menšia, keď sa každá jednotlivá Osoba nazýva Boh, a nie je väčšia, keď všetky tri Osoby sa spolu nazývajú Boh. Teda táto Svätá Trojica, ktorá je jedným a pravým Bohom, neodhliadla od čísla, ale ani nie je pojatá číslom. Vo vzťahu Osôb totiž vidieť počet, ale v božskej podstate sa nedá chápať nič, čo by sa dalo počítať. Teda iba v tom, že sú korelatívne, naznačujú číslo; a nepoznajú nijaké číslo v tom, v čom sú si korelatívne, lebo tejto Svätej Trojici patrí jedno meno vzhľadom na prirodzenosť takým spôsobom, že sa ono v troch osobách nedá používať v množnom čísle. V dôsledku toho takto veríme, čo je povedané vo svätých Písmach: "Veľký je náš Pán, veľká je jeho moc a jeho múdrosť nemôže obsiahnuť nijaké číslo." (Ž 146,5) ''Jednota nie je totožnosť'' Hoci sme povedali, že tieto tri Osoby sú jeden Boh, predsa nemožno povedať, že Otec je ten istý ako Syn, alebo že Syn je ten istý ako Otec, alebo že Duch Svätý je Otec alebo Syn. Otec totiž nie je ten istý ako Syn, ani Syn nie je ten istý ako Otec, ani Duch Svätý nie je ten istý ako Otec alebo Syn, hoci Otec je to isté čo aj Syn, to isté je Syn čo aj Otec, to isté je Otec a Syn čo aj Duch Svätý, totiž podľa prirodzenosti jeden Boh. Keď totiž hovoríme, že Otec nie je ten istý ako Syn, berieme zreteľ na rozličnosť Osôb. Keď však hovoríme, že Otec je to isté čo aj Syn, Syn to isté čo aj Otec, Duch Svätý to isté čo aj Otec a Syn, vtedy sa to vzťahuje na prirodzenosť, v dôsledku ktorej je on Boh, alebo sa vzťahuje na podstatu, lebo oni sú čo do podstaty jedno. Rozlišujeme totiž Osoby, nerozdeľujeme božstvo. Trojicu teda spoznávame v rozlišovaní Osôb; jednotu však vyznávame v dôsledku prirodzenosti alebo podstaty. Títo traja sú teda jedno čo do prirodzenosti, nie čo do Osoby. ''Rozličnosť nie je oddelenosť'' Napriek tomu neslobodno považovať tieto tri Osoby za oddeliteľné od seba, lebo - ako veríme - ani jedna pred druhou, ani jedna po druhej, ani jedna bez druhej nikdy nejestvovala. Sú totiž neoddeliteľné vo svojom bytí a účinkovaní. - Veríme totiž, že medzi plodiacim Otcom a plodeným Synom alebo vychádzajúcim Duchom Svätým nebol nijaký časový interval, v ktorom by buď plodiaci bol niekedy pred plodeným, alebo plodiaci bol bez plodeného, alebo Duch Svätý vo svojom vychádzaní bol neskorší ako Otec a Syn. Preto teda vyznávame a veríme, že táto Svätá Trojica je nerozdeliteľná a nezmiešaná. Hovoríme podľa učenia našich predkov o týchto troch Osobách, aby ako také boli uznávané, a nie aby boli rozdeľované. Všimnime si, čo hovorí Sväté písmo o Múdrosti: "Ona je žiarou večného svetla." (Múd 7,26) Ako pozorujeme, že žiara je neoddeliteľná od svetla, vyznávame tiež, že Syna nemožno oddeliť od Otca. A hoci teda tieto tri Osoby, ktoré vlastnia jednu a nerozdeliteľnú prirodzenosť, nezamieňame, predsa ich preto vôbec nenazývame oddeliteľnými. Tak nám to sama Trojica láskavo očividne ukázala, veď práve aj v týchto menách, v ktorých majú byť podľa jej želania Osoby jednotlivo poznávané, nie je prípustné, aby sa jedna dala pochopiť bez druhej. Veď Otec sa nedá pochopiť bez Syna, a niet Syna bez Otca. Veď sám vzťah v slovnom označení Osoby nedovoľuje oddeľovať osoby, a hoci tento vzťah nemenuje súčasne všetky, poukazuje predsa súčasne na všetky. Nikto nemôže počuť jedno z týchto mien, aby v ňom nebol nútený počuť aj druhé. Hoci sú teda títo traja jedno a toto jedno traja, predsa každej jednej Osobe zostáva jej osobitnosť. Otcovi pripadá totiž večnosť bez zrodenia, Synovi večnosť so zrodením, Duchu Svätému vychádzanie bez zrodenia s večnosťou. [...] == Štvrtý lateránsky koncil (r. 1215) == ''Viac ako štyristo biskupov sa na výzvu Inocenta III. zhromaždilo na 12. všeobecný koncil v rímskom Lateráne. Proti bludom, predovšetkým albigencov, bolo sformulované slávnostné Vyznanie viery, ktoré obsahuje základné pravdy o tajomstve Najsvätejšej Trojice. Okrem toho sa kocil obrátil proti Joachimovi de Fiore (1130-1191), ktorý sa vo svojom učení o Najsvätejšej Trojici vyslovil proti Petrovi Lombardovi. Koncil potvrdil Petrovo učenie, ktoré sa v nasledujúcom období stalo základom scholastickej teológie.'' '''Prvá hlava: Katolícka viera''' Pevne veríme a úprimne vyznávame, že je len jeden pravý, večný, nezmerný, nemeniteľný, nepochopiteľný, všemohúci a nevysloviteľný Boh: Otec, Syn a Duch Svätý; síce tri Osoby, ale jedna bytnosť, podstata čiže úplne jednoduchá prirodzenosť; Otec od nikoho, Syn od jediného Otca a Duch Svätý od oboch vychádzajúci; tej istej podstaty, tej istej rovnosti, tej istej všemohúcnosti, tej istej večnosti. Jeden princíp všetkých vecí. [...] '''Druhá hlava: Omyl opáta Joachima''' My však so schválením koncilu veríme a vyznávame s Petrom Lombardom, že je jedna najvyššia, nepochopiteľná a nevysloviteľná bytnosť, ktorá je opravdivo Otec, Syn a Duch Svätý; súčasne tri Osoby a každá jednotlivo z nich je Osoba, a preto je v Bohu iba jedna Trojica a nijaká Štvorica. Pretože každá z troch Osôb je onou bytnosťou, to jest podstatou, bytnosťou a či božskou prirodzenosťou. Táto bytosť sama je princípom všetkých vecí; okrem nej nemôže byť iný princíp. Táto bytosť nie je plodiaca, ani splodená ani vychádzajúca, ale je to Otec, ktorý plodí, je to Syn, ktorý je plodený a je to Duch Svätý, ktorý vychádza. Takto sa zachová rozlíšenie v osobách a jednota v prirodzenosti. Hoci teda "iný je Otec, iný Syn, iný Duch Svätý, nie však niečo iné" (Gregor Naziánsky), to však, čo je Otec, je celkom to isté Syn a Duch Svätý. A tak podľa pravej a katolíckej viery vyznávame, že sú jednej podstaty. Otec totiž večným plodením Syna dáva mu svoju podstatu, podľa jeho vlastného svedectva: Čo mi dal Otec, je väčšie od všetkého (Jn 10,29). Nemožno povedať, že časť svojej podstaty dal jemu a že si časť ponechal pre seba, pretože podstata Otca je nedeliteľná, lebo je úplne jednoduchá. Nemožno však ani povedať, že Otec plodením priniesol svoju podstatu na Syna, priam ako keby ju bol dal tak Synovi, že by si ju nebol ponechal pre seba; inak by bol on sám prestal byť podstatou. Je teda jasné, že Syn vo svojom zrodení bez akéhokoľvek obmedzenia dostal podstatu Otca, a že tak Otec a Syn majú tú istú podstatu. A tak je Otec, Syn a Duch Svätý, pochádzajúci od obidvoch, tá istá bytosť. Keď sa však Pravda (Kristus) modlí k Otcovi za veriacich: "aby boli v nás jedno, ako sme aj my jedno" (Jn 17,22), tak sa tu slovo "jedno" vzhľadom na veriacich berie v tom zmysle, že sa týmto chápe jednota lásky v milosti, avšak vzhľadom na božské Osoby sa chápe jednota totožnosti v prirodzenostri, ako to Pravda hovorí na inom mieste: "Buďte dokonalí, ako je dokonalý aj váš nebeský Otec" (Mt 5,48), čo by jasnejšie povedal: "buďte dokonalí" v dokonalosti milosti, "ako je váš nebeský Otec dokonalý" v dokonalosti prirodzenosti, každý svojím spôsobom. Vzhľadom na Stvoriteľa a stvorenie sa nemôže vysloviť nijaká podobnosť bez toho, aby sa pritom nenaznačila medzi nimi ešte väčšia nepodobnosť. [...] == Florentský koncil (r. 1438 - 1445) == '''Vieroučný dekrét pre Jakobitov (r. 1442)''' ''Florentský koncil v službách zjednotenia oddeleného Východu s Rímom. Vieroučný dekrét, na ktorom sa mala zakladať jednota viery západnej a východnej cirkvi, musel predovšetkým objasniť učenie o Bohu. Jednotlivé cirkvi Východu boli vždy náchylné k antropomorfným predstavám o Bohu. - Výslovne sa učí aj vychádzanie Ducha Svätého od Otca a Syna. Popieranie vychádzania aj zo Syna bolo jedným z hlavných dôvodov oddelenia východnej cirkvi. Jakobiti, veriaci sýrskej cirkvi, boli už od odsúdenia monofyzitizmu v Chalcedone (r. 451) oddelení od Ríma. Na Florentskom koncile sa opäť zjednotili s materskou cirkvou.'' Svätá rímska cirkev, založená slovom nášho Pána a Spasiteľa, pevne verí, vyznáva a ohlasuje jedného, pravého, všemohúceho, nemeniteľného a večného Boha: Otca, Syna a Ducha Svätého, ktorý je jeden v bytnosti, trojitý v Osobách. Otca nesplodeného, Syna splodeného z Otca, Ducha Svätého vychádzajúceho z Otca a Syna. Otec nie je Syn ani Duch Svätý; Syn nie je Otec ani Duch Svätý; Duch Svätý nie je Otec ani Syn, ale Otec je len Otec, Syn je len Syn, Duch Svätý je len Duch Svätý. Iba Otec splodil Syna zo svojej podstaty, iba Syn je splodený zo samého Otca, iba Duch Svätý pochádza súčasne z Otca a Syna. Tieto tri Osoby sú jeden Boh, nie traja Bohovia, lebo títo traja vlastnia jednu podstatu, jednu bytnosť, jednu prirodzenosť, jedno božstvo, jednu nezmernosť, jednu večnosť a všetko je (v nich) jedno okrem toho, kde vzťahy sú si protikladné. "V dôsledku tejto jednoty je Otec úplne v Synovi, úplne v Duchu Svätom; Duch Svätý je úplne v Otcovi, úplne v Synovi. Čo do večnosti, ani jeden nepredchádza druhého, ani ho neprevyšuje čo do veľkosti, lebo je to večné a bez začiatku, že Duch Svätý vychádza z Otca a Syna. (Fulgentius) Čokoľvek Otec je alebo čokoľvek má, nemá to od druhého, ale zo seba; a on je začiatok bez začiatku. Čokoľvek Syn je alebo čokoľvek má, má to od Otca a je začiatok začiatku. Čokoľvek Duch Svätý je alebo čokoľvek má, má to súčasne od Otca a Syna. Ale Otec a Syn nie sú dva začiatky Ducha Svätého, ale jeden začiatok, ako ani Otec, Syn a Duch Svätý nie sú tri začiatky stvorenia, ale jeden začiatok. [...] ---- *Zdroj: NEUNER, Josef & ROSS, Heinrich, ''Viera Cirkvi v úradných dokumentoch jej Magistéria'', Dobrá kniha, Trnava 1995, 248-286 (s.132-143). {{Výhonok dogmatiky}} 1951 4737 2005-12-02T21:37:21Z Mireksoteria 23 /* Psychologická analógia sv. Augustína */ ==Prečo hovoríme o vychádzaniach v Bohu?== Predovšetkým preto, lebo sa jedná o biblický termín. Osobné špecifikum Syna a potom Ducha Svätého bolo zjavené pomocou tohoto pojmu. Je pravda, že v tomto prípade sa jedná o poslanie, ktorého sa Synovi a Duchu Svätému dostalo vo vzťahu k ľuďom. Preto biblický '''termín "vychádzanie" patrí do ekonómie''', do dejín spásy. Ekonomická Trojica nás však odkazuje na imanentnú Trojicu; vychádzania v čase robia zjavným onen rys Syna a Ducha, ktorým je ich pôvod v Otcovi. Vo svojom diele ''De Potentia'' udáva Tomáš Akvinský filozofický dôvod, ktorý je predpokladaný v 27. otázke 1. časti Teologickej sumy. Trinitárna dogma má svoje nutné vyjadrenie v pojme konsubstanciality. To znamená, že jednotlivé Osoby sú chápané ako nerozlíšené vo svojej substancii a že nutnou implikáciou - implikáciou uznanou a vyslovenou i v samotných formuláciach viery - je ich rozlíšenie iba na úrovni vzťahu. Plati však, že každý vzťah je založený buď na kvantite (rovnosť či nerovnosť; podobnosť či nepodobnosť) alebo na činnosti (vzťah príčiny k účinku, účinku k príčine). Prvý typ zahŕňa statické vzťahy, druhý typ zasa vzťahy dynamické. Prvý typ je nutné u Boha vylúčiť. Predovšetkým preto, že je treba u Boha vylúčiť akúkoľvek kvantitu. Čo keby sme však problém rozšírili? Pomocou analógie je predsa možné hovoriť o "virtuálnej kvantite" vzťaženej k rôznym stupňom bytia. Tým prejdeme od vzťahu rovnosti či nerovnosti ku vzťahu podobnosti či nepodobnosti,ktorý platí medzi rôznymi súcnami na základe porovnania ich esencií. Avšak práve tento typ "statických vzťahov" nemôže v žiadnom prípade existovať v Bohu, pretože existuje iba medzi dvoma rozdielnymi esenciami a vyplýva z toho, že dané súvzťažné súcna sú rozlíšené na úrovni substancií. Pre vzťahy v Bohu teda nezostáva žiadny iný základ než činnosť, ktorá uvádza do vzájomného vzťahu dva prvky, z ktorých jeden vychádza z druhého. ==Psychologická analógia sv. Augustína== Augustín prirovnáva pochádzania v Najsvätejšej Trojici k imanentnej činnosti ľudskej duše. [[Obrázok: Psychologicka_analogia.png|right]] Boh, keďže je čistý duch je vo svojej imenentnej činnosti porovnateľný k ľudskej duši, ktorá je tiež duchovná. V ľudskej duši rozlišujeme dve imanentné činnosti: #intelektuálnu #vôľovú #U Boha je aktom intelektu poznávanie seba samého, a tým vyslovenie Slova. Tento úkon intelektu sa u Boha nazýva tiež '''plodením''', a je to úkon vychádzania Druhej Božskej osoby z Prvej. #Aktom vôle je vzájomná láska medzi Otcom a Synom, teda medzi Prvou a Druhou Božskou osobou. Tento vôľový úkon sa tiež nazýva na základe biblického vyjadrovania '''dýchaním''' a je to úkon vychádzania Tretej Božskej osoby. ---- * Cfr. NICOLAS,''Syntéza dogmatické teologie I'', 79. {{Výhonok dogmatiky}} 1952 4960 2006-01-04T10:33:27Z Mireksoteria 23 /* Vyznanie viery Tridentského koncilu (1564) */ ==Apoštolské vyznanie viery== *''Dnešná forma Apoštolského vyznania viery, ako sa tu predkladá sa ujala v 9. storočí v celej západnej cirkvi predovšetkým pod vplyvom Karola Veľkého, za ktorého bolo Vyznanie viery začlenené do ríšskeho zákonníka. Znenie však pravdepodobne pochádza už z 5. st. *''No už dávnejšie predtým jestvovali viaceré formy Vyznania viery, ktoré boli len málo odchodné od dnešnej formy a siahajú až do druhého kresťanského storočia. Stará tradícia, že Vyznanie viery zostavili apoštoli čoskoro po Kristovom nanebovstúpení, sa nedá historicky zdôvodniť.'' Verím v Boha, Otca všemohúceho, Stvoriteľa neba i zeme, i v Ježiša Krista, jeho jediného Syna, nášho Pána, ktorý sa počal z Ducha Svätého, narodil sa z Márie Panny, trpel za (vlády) Poncia Piláta, bol ukrižovaný, umrel a bol pochovaný, zostúpil k tým, čo sú v podsvetí (slov. liturgická forma: "zostúpil k zosnulým"), tretieho dňa vstal z mŕtvych, vystúpil na nebesia, sedí po pravici Boha Otca všemohúceho, odtiaľ príde súdiť živých i mŕtvych. Verím v Ducha Svätého, v svätú cirkev katolícku (všeobecnú), v spoločenstvo svätých, v odpustenie hriechov, vo vzkriesenie tela, v život večný. ==Vyznanie viery 1. Nicejského koncilu (325)== *''Arius (zomrel r. 336) popieral bytnostnú rovnosť druhej Božskej Osoby s Otcom: Slovo bolo pred začiatkom času slobodne stvorené od Otca. - Vtelenie podľa Aria nespočíva v tom, že Slovo prijalo plnú ľudskú priordzenosť s telom a dušou, ale že prijalo iba telo. Arius bol definitívne odsúdený Prvým nicejským koncilom.'' *''Pravú vieru v bytnostnú rovnosť Syna s Otcom zhrnul koncil do vyznania viery, ku ktorému pripojil odsúdenie Ariových najpodstatnejších bludov. Vysvetľujúcim rozšírením Nicejského vyznania viery je Epifaniovo vyznanie viery.'' Veríme v jedného Boha, Otca všemohúceho, Stvoriteľa všetkých viditeľných a neviditeľných vecí, a v jedného Pána Ježiša Krista, Syna Božieho ako jednorodeného, splodeného od Otca, to jest z podstaty Otca, Boha z Boha, Svetlo zo Svetla, pravého Boha z Boha pravého, splodeného, nie stvoreného, jednej podstaty s Otcom, skrze ktorého bolo všetko stvorené, čo je na nebi a čo je na zemi, ktorý pre nás ľudí a pre našu spásu zostúpil (z neba), vtelil sa a stal sa človekom, trpel a na tretí deň vstal z mŕtvych, vstúpil do neba a príde súdiť živých a mŕtvych. a v Ducha Svätého. Tých však, čo hovoria, že Syn Boží "bol, kedy nebol" a "predtým, ako sa narodil, nebol", a že bol utvorený z toho, čo nebolo, alebo z nejakej inej podstaty alebo bytnosti (hypostasis, usia), alebo že Syn Boží je premenlivý alebo nestály, katolícka Cirkev exkomunikuje. ==Nicejsko-konstantinopolské vyznanie viery(381)== ==Vyznanie viery Epifánia (okolo roku 374)== *''Toto vyznanie viery je jedno z vysvetľujúcich rozšírení Nicejského vyznania viery. Je významné preto, že jeho autor Epifánius (zomrel r. 403) mal dôležité postavenie a ako biskup na Cypre mal úzke kontakty so všetkými cirkvami v oblasti Stredozemného mora.'' Veríme v jedného Boha, všemohúceho Otca, Stvoriteľa všetkých neviditeľných a viditeľných vecí, a v jedného Pána Ježiša Krista, Syna Božieho, splodeného od Boha Otca, Jednorodeného, t. j. z podstaty (usia) od Otca, Boha z Boha, Svetlo zo Svetla, pravého Boha z Boha pravého, splodeného, nie stvoreného, jednej podstaty (rovnopodstatného, homousios) s Otcom, skrze ktorého bolo všetko utvorené, čo je v nebi a na zemi, viditeľné a neviditeľné, ktorý pre nás ľudí a pre našu spásu zostúpil (z neba) a stal sa telom, t. j. dokonale sa narodil zo svätej, vždy panenskej Márie skrze Ducha Svätého. Stal sa človekom, t. j. prijal dokonale ľudskú prirodzenosť, totiž dušu, telo a ducha a všetko, čo patrí k človekovi okrem hriechu, a síce bez semena nejakého muža, a nie akoby prebýval v nejakom človekovi, ale sám sebe si utvoril telo do posvätnej jednoty. Nie tak, ako inšpiroval prorokov a v nich hovoril a pôsobil, ale stal sa dokonale človekom. Lebo "Slovo sa stalo telom" bez toho, aby sa podrobil nejakej zmene alebo premenil svoje božstvo na ľudskú prirodzenosť, ale si ju spojil do jednoty so svojím svätým dokonalým božstvom. Lebo on je jeden Pán, Ježiš Kristus, a nie dvaja. Ten istý je Boh, ten istý je Pán, ten istý je Kráľ. Je to ten istý, čo trpel v tele a vstal z mŕtvych a vystúpil do neba so svojím telom a sedí v sláve po pravici Otca a príde s tým istým telom, aby súdil živých a mŕtvych a vystúpil do neba so svojím telom a sedí v sláve po pravici Otca a príde s tým istým telom, aby súdil živých a mŕtvych. A jeho kráľovstvu nebude konca. Veríme aj v Ducha Svätého, ktorý hovoril v Zákone a kázal v prorokoch a zostúpil k Jordánu, hovoril v apoštoloch a prebýva vo veriacich. Veríme v neho v tom zmysle, že on je duch svätý, Duch Boží, dokonalý Duch, Duch potešiteľ, nestvorený, vychádzajúci od Otca a prijatý od Syna. V neho veríme. Veríme aj v jednu, katolícku a apoštolskú cirkev a v jeden krst pokánia, vo vzkriesenie mŕtvych, v spravodlivý súd pre duše a telá, v nebeské kráľovstvo a v život večný. Tých však, čo tvrdia, že bol nejaký čas, keď nebolo Syna alebo Ducha Svätého, alebo že boli utvorení z ničoho alebo z nejakej inej podstaty (úsia) alebo bytnosti (hypostasis), ako aj tých, čo hovoria, že Syn Boží alebo Duch svätý sú premenliví a zmeniteľní, katolícka a apoštolská Cirkev a naša matka ich exkomunikuje. Takisto exkomunikujeme tých, čo nevyznávajú vzkriesenie mŕtvych, ako aj všetky bludy, ktoré nesúhlasia s touto svätou vierou. Pretože však vy, milovaní, a vaše deti, takto veríte, a chcete zachovávať prikázania, ktoré z toho vyplývajú, dúfame, že sa za nás modlíte, aby sme vždy mali účasť na spoločenstve práve tejto viery vo verom zachovávaní všetkých jej prikázaní. Modlite sa za nás, vy a každý, čo vyznávae túto vieru a zachovávate prikázania Pánove v Ježišovi Kristovi, našom Pánovi, skrze ktorého a s ktorým nech je česť Otcovi s Duchom Svätým po všetky veky. Amen. =="Atanázovské" vyznanie viery== *''Takzvané Atanázovské vyznanie viery, podľa začiatočného slova nazvané aj "Quicumque", nepochádza od sv. Atanáza, ale bolo zredigované medzi koncom 4. a koncom 6. st. najprv v latinčine. Autorom je azda sv. Ambróz. Obsahuje jednu z najjasnejších formulácií tajomstva Najsvätejšej Trojice a Vtelenia.'' Kto chce byť spasený, musí sa predovšetkým pridržiavať katolíckej viery. Kto by ju v jej celosti a neporušiteľnosti nezachovával, bezpochyby naveky zahynie. Katolícka viera je však táto: uctievame si jedného boha v Trojici a Trojicu v jednote bez zmiešania Osôb a bez oddeľovania podstaty (substantia). Iná je totiž osoba Otca, iná Syna, iná Ducha Svätého. Avšak Otec a Syn a duch svätý majú iba jedno božstvo, rovnakú slávu, súvečnú vznešenosť. Ako (je) Otec, tak (je) Syn, tak (je) Duch Svätý: nestvorený Otec, nestvorený Syn, nestvorený Duch svätý. Večný Otec, večný Syn, večný Duch Svätý. A predsa nie sú to traja Veční, ale jeden Večný, ako ani traja Nestvorení ani traja Nezmerní, ale jeden Nestvorený, jeden Nezmerný. Takisto všemohúci Otec, všemohúci Syn, všemohúci Duch Svätý, a predsa nie sú to traja Všemonúci, ale jeden Všemohúci. Tak je Otec Boh, Syn Boh, Duch Svätý Boh, a predsa nie sú to traja Bohovia, ale len jeden Boh. Tak je Otec Pán, Syn Pán, Duch Svätý Pán, a predsa nie sú to traja Páni, ale len jeden Pán. Pretože ako podľa kresťanskej pravdy vyznávame každú Osobu jednotlivo ako Boha a Pána, tak nám katolícka viera zakazuje, aby sme hovorili o troch Bohoch alebo Pánoch. Otec nie je nikým utvorený ani stvorený, ani splodený. Syn nie je samým Otcom ani utvorený, ani stvorený, ale splodený. Duch Svätý nie je Otcom a Synom ani utvorený, ani stvorený, ani splodený, ale vychádzajúci. Je teda jeden Otec, nie traja Otcovia, jeden Syn, nie traja Synovia, jeden Duch Svätý, nie traja Duchovia Svätí. A v tejto trojjedinosti nič nie je skôr alebo neskôr, nič nie je väčšie alebo menšia, ale všetky tri Osoby sú si rovnako večné a rovnako veľké. A tak treba vo všetkom, ako už bolo vyššie povedané, i uctievať jednotu v Trojici i Trojicu v jednote. Kto teda chce byť spasený, nech toto verí o Trojici. Ale k večnej spáse je ďalej potrebné úprimne veriť aj vo vtelenie nášho Pána Ježiša Krista. Teda pravá viera je toto: Musíme veriť a vyznávať, že náš Pán Ježiš Kristus, Syn Boží, je boh a človek. ako Boh je splodený z podstaty Otca od večnosti, a ako človek je zrodený z podstaty matky v čase. Dokonalý Boh, dokonalý človek, pozostávajúci z rozumovej duše a z ľudského tela. Rovný s Otcom čo do božstva, menší ako Otec čo do ľudskosti. A hoci je boh a človek súčasne, nie sú to dvaja, ale jeden Kristus. Jeden je však nie zmenou božstva na telo, ale že boh prijal ľudskosť. Jeden naskrze nie zmiešaním podstaty, ale jednotou osoby, lebo ako rozumová duša a telo tvoria iba jedného človeka, tak je aj Boh a človek iba jeden Kristus, ktorý za nás trpel pre našu spásu, zostúpil k tým, čo sú v podsvetí, tretieho dňa vstal z mŕtvych, vystúpil do neba, sedí po pravici Otca. Odtiaľ príde súdiť živých a mŕtvych. Pri jeho príchode všetci ľudia vstanú vo svojich telách a vydajú počet zo svojich vlastných skutkov. A tí, čo robili dobre, vojdú do večného života, tí však, čo robili zlé, do večného ohňa. Toto je katolícka viera. Kto ju úprimne a pevne nevyznáva, nemôže byť spasený. ==Vyznanie viery jedenástej synody v Tolede (675)== ==Vyznanie viery 4. Lateránskeho koncilu (1215)== Pevne veríme a úprimne vyznávame, že je iba jeden pravy, večný, nezmerný a nezmeniteľný, nepochopiteľný a nevysloviteľný Boh: Otec, Syn a Duch Svätý: tri osoby, ale jedna bytnosť (essentia), podstata (substantia) a úplne jednoduchá prirodzenosť (natura): Otec nie je od nikoho, Syn je od jediného Otca a Duch Svätý rovnako od obidvoch: bez začiatku, stále a bez konca plodiaci Otec, plodený Syn a vychádzajúci Duch Svätý: tej istej podstaty a tej istej dokonalosti, tej istej všemohúcnosti a tej istej večnosti, jeden pôvod všetkých vecí, stvoriteľ viditeľných a neviditeľných, duchovných a telesných. Vo svojej všemohúcej sile na začiatku časov stvoril z ničoho rovnakým spôsobom obidva poriadky stvorenia, duchovný a telesný, t. j. svet anjelov a pozemský svet, a potom svet človeka, ktorý je do určitej miery utvorený z obidvoch,pretože pozostáva z ducha a tela. diabol totiž a iní zlí duchovia boli čo do svojej prirodzenosti Bohom stvorení ako dobrí, ale stali sa zlými sami zo seba. Človek však zhrešil na nahováranie diabla. Táto Svätá Trojica, nerozdelená v spoločnej bytnosti (essentia) a rozlíšiteľná podľa vlastností osôb, ponajprv skrze Mojžiša a svätých prorokov a iných svojich služobníkov, udelila podľa dokonale usporiadaného plánu na (jednotlivé) časy spásen učenie ľudskému pokoleniu. Napokon však jednorodený Syn Boží Ježiš Kristus, vtelený spoločne celou Trojicou, počatý Máriou vždy Pannou za spoluúčinkovania Ducha Svätého, stanúc sa pravým človekom, pozostávajúcim z rozumovej duše a ľudského tela, jednou osobou v dvoch prirodzenostia, ukázal cestu života ešte zjavnejšie. On, jeden a ten istý, je podľa božstva nesmrteľný a neschopný trpieť, a podľa ľudskosti sa stal schopným trpieť a stal sa smrteľným. Ba pre spásu ľudského pokolenia trpel na dreve kríža a zomrel. Zostúpil k tým, čo sú v podsvetí, vstal z mŕtvych a vstúpil do neba. Pritom zostúpil vo svojej duši a vstal v tele a vystúpil súčasne v oboch. Na konci vekov príde, bude súdiť živých a mŕtvych a každému, tak zatrateným, ako aj vyvoleným, odplatí podľa ich skutkov. Títo všetci vstanú vo vlastných telách, ktoré tu nosili, aby jedni dostali s diablom večný trest a drhí s Kristom večnú slávu, podľa dobrých alebo zlých skutkov. Je iba jedna všeobecná Cirkev veriacich, mimo ktorej nebude vôbec nikto spasený. V nej je Ježiš Kristus kňazom a obetou súčasne. Jeho telo a krv sa opravdivo nachádzajú v Oltárnej sivatosti pod podobami chleba a vína, keď sa Božou mocou chlieb premieňa na telo a víno na krv: aby sme my prijali z jeho, čo on prijal z nášho, aby sa tak zavŕšila tajomná jednota. Túto sviatosť nemôže vykonať nikto, iba kňaz, ktorý bol náležite vysvätený, podľa moci kľúčov Cirkvi, ktoré udelil apoštolom a ich nástupcom sám Ježiš Kristus. Sviatosť krstu sa však uskutočňuje vo vode za vzývania Boha a nerozdielnej Trojice, toži Otca i Syna i Ducha Svätého. Osoží na spásu deťom a dospelým, hoci ho náležite udeľuje ktokoľvek podľa spôsobu Cirkvi. Keň niekto po krste upadne do hriechu, môže byť opäť uzdravený pravým pokáním. Nielen panny a celibátnici, ale aj manželia sú hodni dospieť k večnej spáse, len nech sú pravou vierou a dobrým životom milí Bohu. ==Vyznanie viery Michala Paleologosa (1274)== *''Cisár Michal Paleologos vyvrátil r. 1261 latinské cisárstvo, ktoré roku 1204 nastolili v Konstantinopole križiaci, a obnovil východorímsku ríšu. Ešte raz sa pokúsil o pripojenie oddelných východných cirkví k Rímu. Na 4. zasadnutí Druhého lyonského koncilu r. 1274 sa vyslanci východorímskeho cisára zaviazali na formulu vyznania viery, ktorú r. 1267 pápež Klement IV. predložil cisárovi a zväčša bola nazývaná podľa Michala Paleologosa.'' *''Prvá časť vyznania viery obsahuje s malým obmenami formulu viery, ktorú ešte pred odtrhnutím Východu poslal Lev IX. Petrovi z Antiochie a ktorá s väčšinou svojcih zložiek siaha až do 5. stor. (statuta ecclesiae antiqua). Druhá časť obsahuje učenia, ktoré v polemike s Východom hrali dôležitú úlohu. význam Vyznania viery spočíva práve v tomto jasnom podaní odchodných učení vzhľadom na oddelený Východ.'' *(''Toto vyznanie viery bolo s dodatkami prevzaté Florentským koncilom.)'' Veríme vo '''Svätú Trojicu''', v Otca i Syna i Ducha Svätého. V jedného všemohúceho boha. (Veríme, že) celé božstvo v Trojici je jednej bytnosti a jednej podstaty, jednej večnosti a jednej všemohúcnosti. Že má jednu vôľu, jednu moc a jednu vznešenosť. Že je stvoriteľom všetkého stvorenstva. Od nej pochádza všetko, v nej je všetko a skrze ňu je všetko, čo je v nebi a na zemi, viditeľné a neviditeľné, telesné a duchovné. Veríme tiež, že každá jednotlivá osoba v Trojici je jeden pravý, úplný a dokonalý Boh. Veríme aj v samého '''Syna Božieho''', v Slovo božie, že je od večnosti zrodený z Otca, jednej podsty, jednej všemohúcnosti, s Otcom rovného v božstve vo všetkom. V čase bol z ducha Svätého a z Márie Panny narodený s rozumovou dušou. Mal tak dve zrodenia: jedno večné zrodenie z Otca, druhé časné z matky. On je pravý Boh a pravý človek, skutočne a dokonale v každej prirodzenosti, nie však adoptívny syn, nie je zdanlivý, ale jeden a jediný Syn Boží, existujúci v dvoch prirodzenostiach a spočívajúci z dvoch prirodzeností, t. j. z božskej a ľudskej, v jednote jednej osoby. V božstve nie je schopný trpieť a je nesmrteľný, ale vo svojej ľudskosti tpel za nás a za naše spasenie v skutočnom telesnom utrpení, umrel a bol pochovaný. Zostúpil k tým, čo sú v podsvetí, tretieho dňa vstal z mŕtvych v pravom vzkriesení tela. Na štyridsiaty deň po svojom vzkriesení vystúpil so svojím vzkrieseným telom a s dušou do neba, kde sedí po pravici Boha Otca. Odtiľ príde súdiť živých a mŕtvych, aby každéhomu dal odplatu podľa jeho skutokov, či boli dobré alebo zlé. Veríme aj v '''Ducha Svätého''', ktorý je úplný, dokonalý a pravý Boh, pochádzajúci z Otca i Syna, a Otcovi a Synovi vo všetkom rovný, v podstate, všemohúcnosti, večnosti. veríme, že táto Svätá Trojica nie sú traja Bohovia, ale jeden jediný, všemohúci, večný, neviditeľný a nemeniteľný Boh. Veríme, že svätou, katolíckou, apoštolskou je jedna a pravá Cirkev, v ktorej je jeden svätý krst a jedno pravé odpustenie všetkých hriechov. veríme aj v pravé vzkriesenie tohto tela, ktoré teraz nosíme, a v život večný. Veríme, že všemohúci Boh a Pán je jeden a ten istý pôvodca Novej a starej zmluvy, Zákona, Prorokov a Apoštolov. toto je pravá katolícka viera. Jej sa pridŕža a ju ohlasuje v uvedených článkoch svätá rímska Cirkev. Avšak pre rozličné omyly, ktoré jedni zavádzajú z nevedomosti, iní zlomyseľne, hovorí a káže: Všetci, čo po krste upadnú do hriechov, nesmú byť opätovne pokrstení, ale dosahujú odpustenie svojich hriechov pravým pokáním. Ak však odišli zo sveta v pravej kajúcnosti v láske skôr, ako hodným ovocím pokánia zadosťučinili za vykonané alebo zanedbané skutky, ich duše budú po smrti očistené trestami očistcovými a či trestami katerzie. Na zmierenie týchto trestov im osožia sufráciá žijúcich veriacich, totiž obety omše, modlitby, almužny a iné nábožné skutky, ktoré zvyčajne vykonávajú veriaci za iných veriacich v súhlase s ustanoveniami Cirkvi. - Avšak duše všetkých tých, ktorí sa po prijatí krstu nepoškvrnili vôbec nijakým hriechom, a aj tie duše, ktoré boli po poškvrnení hriechom ešte počas života alebo po smrti - ako to bolo vyššie uvedené - očistené, sú hneď prijaté do neba (a hľadia na samého Boha, Trojjediného, ako je, predsa však jedni dokonalejšie než druhí, podľa odchodnosti zásluh - dodatok Florentskéh koncilu). Avšak duše tých, čo umreli v smrteľnom alebo v samom dedičnom hriechu, ihneď zostupujú do pekla, dodstávajú však nerovnaké tresty. Tá istá svätá rímska Cirkev pevne verí a pevne tvrdí, že v deň súdu všetci ľudia prídu pred súdnu stolicu Kristovu vo svojich telách, aby vydali počet zo svojch skutkov. Takisto sa svätá rímska Cirkev pridržiava toho a to učí: '''je sedem cirkevných sviatostí''': jeden krst, o ktorom bola reč vyššie, potom sviatosť birmovania, ktorú udeľujú biskupi vkladaním rúk, keď mažú znovuzrodených, ďalej pokánie, eucharistia a sviatosť rádu, manželstvo a posledné pomazanie, ktoré sa podľa učenia svätého Jakuba udeľuje chorým. Sviatosť Eucharistie vykonáva tá istá Cirkev z nekvaseného chleba a pridržiava sa toho a to učí, že v tejto sviatosti sa chlieb skutočne čo do podstaty premieňa (transsubstantiatur) na telo a víno na krv Pána Ježiša Krista. O manželstve učí, že ani jeden muž nesmie mať súčasne viac žien, ani jedna žena viac mužov. Keď sa však smrťou jedného mažela zákonné manželstvo rozviaže, vtedy hovorí, že v takom prípade je dovolené aj druhé a potom tretie manželstvo, ak nejaká iná kanonická prekážka z nejakej príčiny nie je v ceste. Svätá rímska cirkev vlastní aj najvyšší a plný primát a vládu nad celou katolíckou Cirkvou. V pravde a pokore si je vedomá, že tento primát prijala od samého Pána v svätom Petrovi, prvom spomedzi apoštolov, ktorého zástupcom je rímsky biskup, s plnosťou moci. A ako je pred všetkými inými zaviazaná brániť pravdu viery, tak sa musia aj všetky skrsnuté otázky o viere rozhodúť jej úsudkom. Na ňu sa môže každý obžalovaný v záležitostiach, ktoré podliehajú cirkevnému fóru, odvolať a vo všetkých kauzách, patriacich pod cirkevné prešetrenie, môže podať rekurz na jej súd. Jej podliehajú všetky cirkvi a jej preukazujú patričnú úctu ich predstavení. Túto plnosť moci však vlastní takým spôsobom, že umožňuje aj iným cirkvám mať účasť na jej starostlivosti. Mnohé z nich, osobitne patriarchálne cirkvi, vystrojila tá istá rímska Cirkev osobitnými privilégiámi, predsa však stále ostáva nedotknutá jej prerogatíva na konciloch, ako aj v iných veciach. ==Vyznanie viery Tridentského koncilu (1564)== *Tridentský koncil požadoval od všetkých cirkevných hodnostárov zloženie vyznania viery a prejav poslušnosti voči rímskemu pápežovi. Formulu na to predpísal Pius IV. najmä na naliehanie sv. Petra Kanízia v bule Iniunctum Nobis a volá sa Tridentské vyznanie viery, ho ho koncil nezredigoval.'' Ja (m. a p.) verím a vyznávam pevnou vierou všetko a jednotlivé, čo obsahuje Vyznanie viery, ktoré používa svätá rímska Cirkev. Totiž: (Nasleduje Nicejsko-konstantinopolské vyznanie viery) Pevne prijímam a viniem sa k apoštolským a cirkevným tradíciám a ostatným obyčajom a ustanoveniam Cirkvi. Takisto uznávam Sväté písmo v tom zmysle, ktorého sa pridržiavala a pridržiava svätá matka Cirkev. Jej patrí usudzovať o pravom zmysle a výklade svätých Písem. Nikdy ich nebudem prijímať a vysvetľovať inak, ale len podľa jednomyseľného súhlasu Otcov. Vyznávam tiež, že v pravom a vlastnom zmysle je sedem sviatostí Novej zmluvy, ktoré boli ustanovené naším Pánom, Ježišom Kristom, a že sú na spásu ľudského pokolenia nevyhnutné, aj keď nie všetky pre každého jednotlivca, totiž: krst, birmovanie, Eucharistia, pokánie, posledné pomazanie, posvätný rád, manželstvo, a že sprostredkúvajú milosť, a spomedzi nich krst, birmovanie a posvätný rád nemôžu byť bez (spáchania) svätokrádeže opakované. Prijímam tiež a schvaľujem Cirkvou prijaté a schválené obyčaje pri slávnostnom udeľovaní vyššie spomenutých sviatostí. Viniem sa ku všetkému a ku každému jednotlivo, čo bolo na posvätnom Tridentskom koncile definované a vysvetlené o dedičnom hriechu a o ospravodlivení a prijímam to. Vyznávam ďalej, že sa v omši prináša Bohu vlastná a zmierna obeta za živých a mŕtvych, že v najsvätejšej sviatosti Eucharistie je naozaj, skutočne a podstatne prítomné tleo a krv spolu s dušou a božstvom nášho Pána, Ježiša Krista, že sa uskutoč)nuje premena celej podstaty chleba na telo a celej podstaty vína na krv. Túto premenu nazýva katolícka Cirkev premenením podstát (transsubstantiatio). Ďalej vyznávam, že aj len pod jednou podobou sa prijía celý a celostný Kristus a pravá sviatosť. Pevne sa pridňržam toho, že existuje očistec a že sa dušiam, ktoré sa v ňom nachádzajú, poskytuje pomoc sufrágiami veriach. Takisto, že si treba svätých, ktorí vládnu spolu s Kristom, uctievať a vzývať ich a že oni predkladajú za nás modlitby Bohu a že treba uctievať ich relikvie. Pevne tvrdím, že si treba podržať obrazy Krista, Bohorodičky vždy Panny, ako aj ostatných svätých a že im treba preukazovať patričnú úctu a uctievanie. Tvrdím aj to, že Kristus zanechal v Cirkvi moc odpustkov a že ich používanie je pre kresťanský ľud nanajvýš spasiteľné. Uznávam svätú katolícku a apoštolskú rímsku Cirkev za matku a učiteľku všetkých cirkví. Sľubujem a prísahou potvrdzujem pravú poslušnosť rímskemu veľkňazovi, nástupcovi svätého Petra, prvého spomedzi apoštolov a zástupcu Ježiša Krista. Podobne nepochybne prijímam a vyznávam všetko ostatné, čo bolo tradované, určené a vysvetlené posvätnými kánonmi a všeobecnými koncilmi, najmä posvätným Tridentským koncilom a (Vatikánskym koncilom) (predovšetkým o primáte rímskeho veľkňaza o jeho neomylnom magistériu). A takisto: všetko, čo je tomu protikladné, všetky bludy, ktoré Cirkev odsudzuje, zavrhuje a postihuje exkomunikáciou, odsudzujem, zavrhujem a súhlasím s exkomunikáciou. ''(V zátvorkách uvedené miesta boli vložené posv. kongregáciou koncilu a musia byť pri skladní tohto Vyznanie viery odvtedy pripojené.)'' Túto pravú katolícku vieru, momo ktorej sa nikto nemôže spasiť, ktorú tu slobodne vyznávam a opravdivo sa jej pridŕžam, chcem vytrvalo s Božou pomocou zachovávať a vyznávať nedotknutú a čistú až do posledného dychu svojho života a budem sa starať, aby sa jej, nakoľko to záleží na mne, moji podriadení alebo tí, ktorí mi budú úradne zverení do starostlivosti, pridržiavali, vyučovali ju a ju kázali. Na to sa ja (m. a p.) zaväzujem, to sľubujem a prisahám. Tak nech mi pomáha Boh a tieto sväté Božie evanjeliá. ---- *Zdroj: NEUNER, Josef & ROSS, Heinrich, ''Viera Cirkvi v úradných dokumentoch jej Magistéria'', Dobrá kniha, Trnava 1995, 911-940 (s. 441-452). {{Výhonok dogmatiky}} 1954 4395 2005-11-02T09:36:30Z AtonX 2 +categ [[Kategória:Údržba]] 1955 4406 2005-11-03T10:01:00Z Mireksoteria 23 ==Hriešnosť== a) Výraz hriešnosť (peccabilitas) je skôr filozoficko – teologického pôvodu. Sväté Písmo hovorí o žiadostivosti. Starý zákon nemá zvláštny výraz pre označenie žiadostivosti, ale často hovorí o nezriadenej túžbe či dychtivosti (Ex 20,17; [Př] 8,25). V náväznosti na Gn 3,6n sa presadzuje názor, že žiadostivosť je príčinou každého hriechu. Zdôrazňuje sa predovšetkým telesná stránka žiadostivosti. Žiadostivosť, zvažovaná sama o sebe, nieje podľa sv. Pavla totožná s hriechom, ale podieľa sa na kráľovstve hriechu ako prameň hriechu (Rim 7,8n; 23n) a zatratenia (1 Tim 6,9). Hriech znamená vždy víťazstvo žiadostivosti, a preto vedie k ešte silnejšej žiadostivosti. Žiadostivosť je predstavovaná ako odporovanie „telesného“ človeka Božiemu zákonu (Rim 7,7n) a zákonu ducha (Gal 6,16; Rim 7,21n). V názvosloví sv. Pavla neznamená „telesný“ človek (alebo „starý“ človek) iba somatickú stránku človeka. Nevykúpený človek je vo svojom somaticko – pneumatickom celku nutne telesný, pretože je ovládaný žiadostivosťou a hriechom. „Žiadostivosť tela“ a „múdrosť tela“ (Rim 8,5n) označujú u sv. Pavla dynamický prvok, typický pre človeka nevykúpeného, odporujúceho Bohu, a zvlášť Kristovmu Duchu. Žiadostivosť sa rozvíja a rastie vplyvom pokušenia. Biblické učenie o pokušeniach a pohoršení je veľmi rozsiahle. Obmedzíme sa na zmienku, že podľa sv. Písma môže byť človek pokúšaný nielen hriechom, ale všetkými a všetkým (aj Kristus bol pre židov „pohoršením“ a príležitosťou k hriechu: Rim 9,32n). Avšak stvorená skutočnosť, vyskytujúca sa v dejinách a vo svete, sa stáva pokušením vždy, keď na ňu hľadíme s klamným prianím objaviť v nej zmysel, ktorý jej stvoriteľ nedal. V podstate sa teda aj pokušenie rodí z človeka, i keď príležitosť prichádza z rôznych strán, vrátane od diabla. Pokušenie môže byť čistou „skúškou od Boha“ (Jak 1, 2-4), ale môže sa stať zvedením ku zlému, ak je prijaté (Jak 1,12-15). Preto sa pravé nebezpečie nachádza v žiadostivosti (Rim 7,14-25). Kristova milosť premáha pokušenia, oslobodzuje človeka od žiadostivosti a od smrti, ktorá je jej konečným potvrdením (Rim 7,25n). Spojenie s Kristom a definitívne a neodvolateľné „odumretie“ „telu“ vedú k oslobodeniu od žiadostivosti. Tá sa môže prejaviť (spolu s pokušeniami) i v živote ospravodliveného človeka ako stopa „starého človeka“, ktorý sa snaží znova obrodiť (Ef 4,17n; Kol 3,5n). Pod vplyvom milosti sa žiadostivosť môže pretvoriť a byť pohnútkou k obeti a k uzmierovaniu. „Žiadostivosť teda nieje vnútorne zlá, pretože pod vládou milosti môže byť vysvetľovaná ako „skúška“ a môže prispievať ku spáse, pretože ustavične núti človeka, aby sa presviedčal o svojej slabosti a prosil Boha o pomoc: „Keď som slabý, vtedy som silný“ (2 Kor 12,10). b) Vieroučná teológia začala rozpracovávať pojem žiadostivosti pod vplyvom učenia sv. Augustína. Tento veľký učiteľ milosti má sklon stotožňovať žiadostivosť s prvotným hriechom a veľmi zdôrazňovať telesnú stránku žiadostivosti a pokušení. Stredoveká teológia (zvlášť sv. Tomáš) zdôrazňuje u žiadostivosti telesnú stránku, ale nikdy ju nestotožňuje s hriechom. Výrazom „žiadostivosť“ sa označujú spontánne (a preto samé osebe dobré) sklony človeka v jeho telesnosti. Mlčky sa však predpokladá akýsi predpoklad medzi telom a duchom, ktorý môže ovládať žiadostivosť iba s pomocou milosti. Preto sa žiadostivosť ľahko stáva zdrojom hriechu, ak nieje ovládaná duchom a milosťou a je živená pokušeniami. Táto situácia nebola možná v stave prvotnej spravodlivosti, pretože milosť dávala prvému človeku schopnosť ovládať všetky skony a túžby tela. Žiadostivosť sa preto objavuje v dejinách spásy až ako následok Adamovho hriechu. Karol Rahner navrhuje hlbšie riešenie: Žiadostivosť je vraj odporom „prirodzenosti“ proti každému slobodnému úkonu, ktorým osoba rozhoduje o svojej budúcnosti. Táto žiadostivosť je nutným dôsledkom dualizmu medzi osobou a „prirodzenosťou“; jej korene sú v dualizme ducha a hmoty. V stave prvotnej spravodlivosti sa tento dualizmus neprejavoval, pretože človek bol ovládaný duchom. Padlý človek preto zakúša žiadostivosť ako cudzí prvok, narúšajúci harmonickú rovnováhu medzi „osobou“ a „prirodzenosťou“. Podotýkame, že výraz „prirodzenosť“ znamená u Rahnera viac menej to, čo sme nazvali „telesným rozmerom“. Toto poňatie rozširuje okruh žiadostivosti, ale zdá sa nám, že nevyjadruje dobre biblickú náuku o žiadostivosti. c) Náš výklad hriešnosti chce ozrejmiť, že hriech a zatratenie predstavujú pre stvorenú bytosť ustavičnú hrozbu. Táto hrozba je stále prítomná v dejinách ľudstva a môže byť ovládaná a prekonaná iba výkupnou milosťou. Chceme sa vyhnúť terminologickej nejasnosti, a preto vyhradzujeme výrazu „žiadostivosť“ zmysel, aký mu dala teológia v minulosti. Rozlišujeme preto „žiadostivosť“ od „titanskej túžby“, ktorá sa vyskytovala aj v stave prvotnej spravodlivosti (Gn 3,6). „Žiadostivosťou“ označujeme nekontrolovateľnú túžbu, priťahujúcu človeka k svetu chápaného ako jeho výlučné „kráľovstvo“, „titanská túžba“ zasa chce presadzovať slobodu proti Bohu Budúcnosti. ● Hriešnosť je skutočnou možnosťou slobodného tvora, ktorý sa nenachádza v stave konečného (eschatologického) vykúpenia. Každý človek žijúci svoju históriu môže hrešiť, a preto má možnosť sa zatratiť. Iba Božia matka bola oslobodená od tohto „zákona“. V Máriinom živote neexistoval hriech ani ako skutočná možnosť (bula Ineffabilis Deus, Acta Pii IX., zv. I, str. 609n). ● Hriešnosť u slobodnej osoby nieje len statickou nedokonalosťou, „atribútom“ prirodzenosti, ale prejavuje sa v poznaní ako pokušenie a vo vôli ako titanská túžba. Človek je v pokušení vykladať si svoju situáciu vo svete a možnosti svojho bytia klamne. Jeho titanská túžba ho zvádza k presvedčeniu, že na uskutočnenie svojej budúcnosti si stačí sám a že je na Bohu nezávislý. Sila pokušení a titanskej túžby závisí tiež od vplyvu „sveta“ a zlého ducha, ktorí môžu navádzať ku klamnému názoru na postavenie človeka. ● Hriešnosť, jej pokušenia a titanská túžba ovládajú celého človeka – neobmedzujú sa teda na telesnú stránku. Duchovné pokušenia sú omnoho nebezpečnejšie: Pýcha sa nerodí z pokušenia „tela“, ale zo záhadnej „ničoty“ slobody. ● Hriešnosť nieje vnútorne zlá, pretože je nevyhnutným dôsledkom bytia stvoreného z „ničoho“ a povolaného uskutočňovať svoju budúcnosť. Hriešnosť je dvojznačná, pretože môže viesť ku hriechu, ale môže byť tiež príležitosťou ku „skúške“. Človek premáha hrozbu hriechu, keď dokáže prijať hriešnosť ako výzvu k úprimnému vyznaniu svojej slabosti a k prosbe o Božiu pomoc. ● Z učenia sv. Písma a z teologickej tradície môžeme vyvodzovať, že prekonanie hriešnosti nezávisí na slobode, ale na Kristovej milosti. Obzvlášť jej viac menej stabilné premoženie predpokladá vplyv milosti. Definitívne ju môže premôcť obvykle až smrť. ● Bez prispenia milosti je sloboda ovládaná pokušeniami a titanskou túžbou, takže sa z jej hriešnosti ľahko rodí hriech. Ten je plodom hriešnosti a prameňom ešte silnejšej hriešnosti. Z tohto dôvodu sa v dejinách ovládaných hriechom stáva hriešnosť pre slobodu zbavenú milosti takmer neprekonateľnou silou (Rim 7,14n). V padlom človeku sa hriešnosť pretvára v ustavičný zdroj nových hriechov. Iba kresťan, ktorý v Kristovi odumiera „starému človeku“, premáha hriešnosť, v ktorej nachádza príležitosť k ustavičnému vyznávaniu svoje krehkosti a slabosti. ● Naša interpretácia hriešnosti úmyselne ponecháva bez odpovedi problém, ktorý môže vzniknúť z učenia o prvotnej spravodlivosti. „Milosť“ daná na počiatku dejín ľudskému pokoleniu iste obsahovala hľadisko vykúpenia: Potrebovalo by ľudstvo Vykupiteľa, keby Adam nezhrešil? Odpoveď na tento problém môže byť ľahká. Prvotná spravodlivosť neobsahovala skutočné oslobodenie od hriešnosti, pretože Adam bol skutočne pokúšaný a zhrešil. Kto môže zhrešiť, podlieha rôznym nedokonalostiam: jeho poznanie žije v klame, jeho láska je ochromená, jeho sloboda môže mať titanské nároky. Adam teda nebol vykúpeným človekom. Prvý človek žil naozaj v možnosti hrešiť a táto možnosť sa stala túžbou ukázať svoju nezávislosť na Bohu a sám plne rozhodovať o sebe a svojom osude. Opis prvého hriechu napovedá, že táto túžba bola veľmi silná (Gn 3,6). Prvotná spravodlivosť neoslobodzovala s konečnou platnosťou od vlády kráľovstva hriechu a ponechávala človeka pod vplyvom pokušení a pod „zákonom“ hriešnosti. Zápas medzi Hadom a Ženou existoval v pozemskom raji. Kráľovstvo hriechu bolo prítomné a pôsobilo i v „stave“ prvotnej spravodlivosti. Nielen osobné hriechy Adamových detí, ale i prvý hriech je plodom hriešnosti. ● Hriešnosť chápaná ako reálna možnosť hrešiť je spolu s pokušeniami a s titanskou túžbou nevyhnutnou stránkou ľudského postavenia v dejinách spásy. Človek bol stvorený Bohom v stave hriešnosti, ustavične ohrozený hriechom a večnou smrťou. Podľa úmyslu Stvoriteľa má byť hriešnosť a všetko, čo so sebou nesie, „skúškou“ vykonávajúcou uskutočňovanie budúcnosti a zaväzujúcou k jej ustavičnému prekonávaniu výkupnou láskou. Sloboda však môže hriešnosť premeniť na cestu k hriechu, akonáhle prijme klamné pokušenie a nechá sa viesť titanskou túžbou. Najhlbší zdroj kráľovstva hriechu je teda je v hriešnosti slobody, ktorá môže odmietnuť pozvanie k láske a stať sa prameňom a príčinou hriechu. ==Prvotný hriech== Náuka o prvotnom hriechu pôsobí ťažkosti aj veriacim. Poburuje ich myšlienka, že človek je hriešnikom už od narodenia. Základné témy spojené s náukou o prvotnom hriechu majú však základ všeobecne ľudský: vezmime napr. ideu solidarity, ktorá sa vzťahuje aj na biedu a na zlo, alebo na „prítomnosť“ všetkých ľudských činov v dejinách spásy. Pokúsime sa odkryť v tradičnom ponímaní prvotného hriechu tie pravdy, ktoré môžu priblížiť tajomstvá nepravosti nášmu chápaniu ľudskej spoluzodpovednosti v dejinách spásy. a) V staro zákone sa môže nájsť jasná náuka o stave hriechu, v ktorom sa nachádza celé ľudské pokolenie a každý človek. Kto sa oboznámi s posvätnými knihami, hneď si všimne, že autori dobre poznajú univerzálnu prítomnosť hriechu v dejinách a v postavení človeka. Málokedy je ale tento stav hriechu odôvodňovaný Adamovým hriechom (Gn 3,11n; Múdr 2,24; 10,1; Sir 17,1-10; rozprávanie o páde nachádzame iba v novších knihách). Sv. Písmo skôr zdôrazňuje , ako sa hriech postupne rozmáha v dejinách. Opis situácie človeka ovládaného hriechom je vždy spojený s hlbokým optimizmom: vedomie univerzálnej prítomnosti hriechu v dejinách spásy je vždy sprevádzané poukazovaním na Božiu vernosť, na Božie prisľúbenia, na vyvolenie a na zmluvu. Biblický človek nežije v presvedčení, že hriech (akýkoľvek, a teda aj Adamov hriech) môže zmeniť beh dejín spásy pripravený a uskutočňovaný Bohom, ktorý je vždy verný svojej láske. b) Opis prvého pádu zasluhuje zvláštnu pozornosť (Gn 3,1-24). Exegéti všeobecne pripúšťajú, že máme pred sebou teologickú etiológiu, snažiacu sa vysvetliť pôvod zla. (teologická etiológia je literárny druh vyskytujúci sa často na prvých stránkach Písma a objasňujúci postavenie človeka s odvolaním na udalosti, ku ktorým došlo na počiatku dejín. Etiológia sa odvodzuje od gréckeho slova aitia = príčina. Popis používa symbolické obrazy závisiace na kultúrnom prostredí, v ktorom žil autor textu. Symbolický zmysel obrazov sa dá ťažko presne určiť a preto sa obmedzíme na základné teologické myšlienky. ● Svätopisec nazerá na krásu stvorenia a dobrotu Stvoriteľa a chce odkázať, že pôvod zla závisí na prvom hriechu, ktorého sa dopustilo ľudstvo na počiatku dejín. Chce dokázať, že vina prarodičov je ako dejinná a spoločenská udalosť dôležitá pre výklad dejín spásy. ● Hriech je predstavovaný ako slobodný (teda nie nutný!) čin oboch členov ľudského pokolenia. Je treba si všimnúť, že podľa sv. Písma je „prvotný hriech“ hriechom celého ľudstva, pretože bol spáchaný spolučinnosťou muža a ženy. Jedinečnosť tohto hriechu je teda v spoločenskom rozmere života, a nie v osobnom (hriechy spáchané dvomi osobami môžu byť uvádzané ako „jeden“ iba vtedy, keď na jeho spáchaní spolupracujú dve osoby). ● Text udáva iba veľmi symbolické náznaky o konkrétnej forme hriechu. Zreteľne vidíme, že v ňom pôsobí ľudská pýcha: človek sa vzoprie Bohu, Pánovi svojho osudu, a chce si svoju budúcnosť vykladať a vytvárať po svojom. Verí vo svoj klam a je presvedčený, že bude ako Boh, keď vo svete a v dejinách uskutoční spoločnou súčinnosťou budúcnosť ľudského pokolenia. ● Hriech mení postavenie človeka vo svete. Zmena závisí čiastočne na samom hriechu a je potvrdená Božími „trestami“. Z popisu možno vyvodiť, že podľa svätopisca je prvotný hriech spoločným dielom ľudského pokolenia (Adama a Evy) a jeho „sveta“. Adamov hriech je hriechom „sveta“, ktorý sa vzbúril proti Stvoriteľovi a Pánovi budúcnosti a chce si svoju budúcnosť riadiť sám. Hriech však nemení situáciu človeka v dejinách spásy: padlý človek je stále predmetom zasľúbenia (Gn 3,15). „Protoevanjelium“ (prísľub spásy) patrí k prvopočiatkom človeka a je v dejinách stále prítomné. c) Z evanjelií môžeme vyvodiť, že všetci ľudia žijú v hriechu, a preto sa musia radikálne zmeniť („metanoia“ = obrátenie a radikálne pretvorenie). Avšak pravou prekážkou nastolenia Božieho kráľovstva nie je Adamov hriech (nehovorí sa o ňom) ani bežné hriechy ľudí, ale „spravodlivosť zo skutkov“ označujúca postoj farizejov a satan vystupujúci zvlášť v evanjeliu sv. Jána ako opravdivý Kristov protivník. Svätý Pavol poukazuje na komunitný ráz hriechu a jeho univerzálne rozšírenie v dejinách. Podľa apoštola je zrejmé, že celé ľudstvo žije v stave hriechu (Rim kap. 1-7). Všeobecnosť hriechu závisí na rôznych činiteľoch: *na všeobecnej prítomnosti žiadostivosti (Rim kap. 7), *na Adamovom hriechu (Rim 5,12n) *na hriechoch, ktorých sa dopúšťajú národy v každom okamihu dejín (Rim 1,18-3,20). Náuku o solidarite v hriechu a o jeho všeobecnej prítomnosti v dejinách predstavuje sv. Pavol vo svetle univerzálneho vykúpenia: všetci zhrešili, všetci potrebujú Božie milosrdenstvo, všetci boli vykúpení Kristovou krvou (Rim 3,23n). Univerzálne prejavovanie Božieho milosrdenstva v Kristovi predpokladá v dejinách univerzálnu prítomnosť kráľovstva hriechu. Univerzálna solidarita s Kristom - Vykupiteľom predpokladá tiež univerzálnu solidaritu v hriechu. d) Náuka o prvotnom hriechu je zvlášť inšpirovaná listom Rimanom 5,12-21. Tento text ovplyvnil teológiu prvotného hriechu a vyskytuje sa v mnohých dokumentoch magistéria (ES 223, 1512, 1514). Svätý Pavol hovorí o vzťahu medzi Adamovým hriechom a stavom hriechu, v ktorom sa nachádza celé ľudské pokolenie. Kvôli Adamovmu hriechu sa celé ľudstvo nachádza v stave nepriateľstva s Bohom a je ovládané „smrťou“. Hovorí sa o jednom hriešnikovi (v. 12, 15, 16, 17, 18, 19) a o jednom hriechu (v. 14, 15, 17, 18, 19, 20), ktorého následky nesú všetci (v. 12, 14, 15, 16, 17, 18). Podľa apoštola je Adamova vina a univerzálna solidarita „v Adamovi“ iba jedným argumentom (z mnoho iných), ktorý zdôvodňuje univerzálny rozsah Kristovho poslania. Z toho hľadiska videl apoštol problém hriechu zvlášť pod zorným uhlom univerzality, pretože závisí na „jednom“. Porovnanie a protiklad Krista s Adamom je teda záležitosťou skôr teologickou, pretože nemá dôsledky pre osobnú jedinečnosť prvotného hriechu. Verš 12 je predmetom dlhej diskusie: „Preto ako skrze jedného človeka vstúpil do tohto sveta hriech a skrze hriech smrť, tak aj smrť prešla na všetkých ľudí, lebo všetci zhrešili...“ Diskusie vyvolané rôznymi pokusmi o výklad, s ktorými prišiel S. Lyonnet, sa týkajú takmer všetkých slov (hriech, smrť, lebo všetci zhrešili), a dokonca sa premýšľa či tu sv. Pavol naozaj hovorí o prvotnom hriechu. Avšak nehľadiac na jednotlivé exegetické zvláštnosti, dnes sa všetci zhodujú v tom, že Pavlov úryvok bol rozhodujúci pre vytvorenie náuky o prvotnom hriechu. e) '''Latinská tradícia''' pred pelagiánskou kontroverziou nezdôrazňuje prvotný hriech; pozná ale všetky podstatné rysy tejto náuky. '''Grécka tradícia''' hovorí skôr o záhadnom stave nepriateľstva medzi Bohom a ľudským pokolením, ktoré sa od neho stále viac vzďaľuje. Okrem toho zdôrazňuje vzťah medzi smrťou a prvotným hriechom a zastáva názor, že okamih smrti je zjavením prvotného hriechu. Teológia prvotného hriechu je rozvedená v spisoch sv. Augustína, ktorý v kontroverzii s Pelágiom vypracoval podstatné rysy tejto náuky (ako prvé používa výraz „peccatum originale“ v komentári k Rim 7,18). Pelágius pripúšťa medzi hriechom Adamovým a ostatnými ľuďmi iba vzťah napodobňovania: Adam dal ľuďom zlý príklad a my sme hriešnici v Adamovi, pokiaľ napodobňujeme jeho príklad. Preto nepripúšťa krst malých detí na odpustenie prvotného hriechu. Podľa jeho názoru napodobňovanie Adamovho hriechu sa uskutočňuje jedine v osobných hriechoch dospelých ľudí. Smrť podľa neho nie je následkom hriechu; z hriechu sa rodí iba večná smrť. Svätý Augustín tvrdí, že prvotný hriech, ktorý takmer stotožňuje so žiadostivosťou, je v každom človeku ako ozajstný hriech, zasluhujúci večné odsúdenie a vyžadujúci vykúpenie. Hovorí o tajomnej závislosti medzi Adamom ako hlavou ľudstva a vôľou každého jednotlivého človeka: my všetci sme solidárni s Adamovým hriechom, pretože sme v ňom a v jeho hriechu tajomne prítomní. Odovzdávanie hriechu sa vysvetľuje závislosťou nášho pôvodu od Adama, závislosťou prejavujúcou sa plodením. Prvotný hriech sa stáva v každom človeku nepremožiteľnou silou a ustavičným zdrojom ďalších hriechov: ľudia žijúci v prvotnom hriechu nutne hrešia. Tento prehnaný pesimizmus bol neskôr rozvedený v Lutherovej náuke. Podľa neho je padlý človek nutne hriešnikom v každom svojom skutku, ktorý sa týka Boha. f) Učenie sv. Augustína malo rozhodujúci vplyv na celú západnú teológiu až po modernú dobu. Bolo nám odovzdané v systéme sv. Tomáša, ktorý rozvinul Augustínov pojem tajomnej solidarity medzi Adamom a nasledujúcimi generáciami, ale obmedzil dosah augustínovskej náuky o povahe prvotného hriechu. Svätý Tomáš zastáva názor, že prvotný hriech v nás (tzv. peccatum originale originatum, ktorý treba nutne odlišovať od Adamovho hriechu: peccatum originale originans) spočíva v strate prvotnej spravodlivosti, ktorá so sebou nesie poblúdenie majúce všetky príznaky hriechu. Človek zbavený prvotnej spravodlivosti nesmeruje k Bohu, ale obracia sa k „telu“, k svetu a k dejinám. Žije teda v stave ne-priateľstva s Bohom (aversio a Deo), a vo výlučnom príklone k tvorom (conversio ad creaturas). Hriešnosť tohto stavu predpokladá naďalej našu solidaritu s Adamovou vôľou: sme hriešnici ešte predtým, než sme schopní osobnej zodpovednosti, pretože sme boli prítomní „v Adamovi“. Riešenie svätého Tomáša je veľmi zaujímavé, pretože tvrdí, že „prirodzenosť“ zbavená milosti a nadprirodzených darov nielenže nemôže uskutočniť svoje spoločenstvo s Bohom, ale nachádza sa vplyvom Adamovej univerzálnej zodpovednosti v stave vzdialenia od Boha, pretože jej hriešnosť nezávisí na tomto samom stave, ale na Adamovej vôli. Inými slovami, človek bez prvotnej spravodlivosti by nebol „hriešnikom“, keby nebola prvotná spravodlivosť nutná ku spáse keby strata spravodlivosti nezávisela od Adamovho hriechu. V tomto ohľade zostáva iba jediný naozaj chúlostivý problém: vzťah medzi Adamovou vôľou a naším hriechom. Veľmi vyvážený názor sv. Tomáša bol predložený modernej teológii v interpretácii kardinála Billota. Tento známy teológ zdôrazňuje skutočnosť, že prvotný hriech je hriechom „prirodzenosti“. Predstavuje takmer akýsi „accidens“ (prípadok) padlej „prirodzenosti“ (dnes by sa povedalo, že tvorí nevyhnutný rozmer situácie ľudstva po prvotnom hriechu). Spočíva hlavne v tom, že zbavuje prirodzenosť prvotnej spravodlivosti a druhotne v tom, že ju zaťažuje „žiadostivosťou“ (chápanú ako nezriadená túžba po „svete“). Vlastným dôsledkom prvotného hriechu je absencia priateľstva s Bohom. Táto absencia je hriešnou Adamovou vinou (iba jeho!), ktorý svojím hriechom pripravil svojich potomkov o prvotnú spravodlivosť. Táto teória, ktorú potom ešte rozvinuli teológovia Flick a Alszeghy, otvorila cestu novým výkladom prvotného hriechu. g) Pokusy modernej teológie sa vyznačujú snahou zladiť sa zjavením vedeckej teórie týkajúcej sa prvotného stavu ľudstva a priaznivej k polygenizmu. Dogma podržiava pre teológiu i naďalej svoju plnú pravdu, zatiaľ čo teologický výklad je zdokonaľovaný, aby bol viacej v súlade s modernou vedeckou a filozofickou mentalitou a súčasným jazykom. Spoločnou známkou týchto teórií je dôraz na solidaritu ľudského pokolenia v hriechu: zdôrazňuje sa komunitný rozmer každého ľudského hriechu v dejinách spásy, lebo v nich je ľudstvo solidárne ako v dobrom, tak i v zlom (Flick, Grelot, Dubarle, Rahner). Adam je pokladaný za dejinne spásneho „predstaviteľa“ celého ľudského pokolenia povolaného ku spáse (Flick). Často sa však dáva prednosť hovoriť o komunitnom hriechu celého spoločenstva a jeho „sveta“ (humanitas originans: K. Rahner). Okrem toho sa zdôrazňuje postupné uskutočňovanie stavu hriešnosti v dejinách ľudstva (Schoonenberg). Prvotný hriech predpokladá podľa tejto teórie tajomný komunitný (dejinne spásny) rozmer prvého osobného hriechu, ktorého sa dopustil prvý človek alebo prvotné spoločenstvo. Pozostáva v odňatí spasiteľnej milosti, ku ktorej je povolané ľudstvo stvorené pre Krista. Predpokladá sa, že dejinne spásny stav ľudského pokolenia sa po prvotnom hriechu zmenil, pretože prítomnosť hriechu v dejinách robí všetkých ľudí nehodnými spásy. Absencia milosti potom naviac znemožňuje uskutočnenie osobnej spásy, zatiaľ čo otvára možnosť zatratenia. Tieto teórie obvykle nevidí žiadny rozpor medzi náukou o prvotnom hriechu a polygenizmom. Hriech sa nachádza na počiatku náboženských dejín a má vždy univerzálny rozsah, a to buď preto, že existuje univerzálna solidarita v hriechu, alebo preto, že Adam je považovaný za zástupcu celého ľudstva. h) Učiteľský úrad drží iba do istej miery krok s teológiou vo vývoji náuky o prvotnom hriechu. Koncily kartaginský (r. 418; ES 223n) a oranžský (r. 529; ES 371n) sú pod silným vplyvom myšlienok sv. Augustína. Tridentský koncil (V. zasadanie, r. 1546; ES 1510n) si prisvojuje myšlienky oranžského koncilu, ale pod tlakom reformácie upúšťa od Augustínovej formulácie náuky a zameriava sa skôr na stredovekú teológiu (sv. Tomáša). „Krédo Božieho ľudu“ vyhlásené pápežom Pavlom VI. Sa odvoláva na tridentský koncil a prijíma myšlienky obsiahnuté v teológii kardinála Billota. Uveďme tento dôležitý dokument: „Veríme, že v Adamovi všetci zhrešili. To znamená, že prvotný hriech, ktorého sa dopustil, spôsobil pád ľudskej prirodzenosti spoločnej všetkým ľudom. Uviedol ju do stavu, v ktorej nesie všetky následky tohto hriechu. Tento stav už nie je oným stavom svätosti a spravodlivosti, v ktorej boli na počiatku naši prarodičia a v ktorej človek nepoznal ani zlo, ani smrť. Porušená prirodzenosť, zbavená niekdajšej krásy milosti, ranená vo svojich prirodzených schopnostiach, podrobená smrti, prechádza na všetkých ľudí. V tomto zmysle sa každý človek rodí v hriechu. Vyznávame teda s tridentským koncilom, že prvotný hriech sa prenáša spolu s ľudskou prirodzenosťou nie napodobňovaním, ale odovzdaním života, a že preto je vlastná každému človeku“ (Slávnostné vyznanie viery pápeža Pavla VI.). Môžeme teda zhrnúť základné pravdy, ktoré vyhlasuje magistérium: ● Adamov hriech je slobodný úkon spáchný na počiatku dejín spásy. ● V dôsledku Adamovho hriechu je každý človek od narodenia a pred akýmkoľvek osobným rozhodnutím (!) v stave (prvotného) hriechu. Hriešnosť tohto stavu závisí úplne na vôli Adama. ● Prvotný hriech je „opravdivý“ hriechom a je vlastný každému; je to ale hriech veľmi zvláštny, pretože spočíva v stave „prirodzenosti“, ktorú Adam odovzdáva ako porušená „prirodzenosť“. ● Odovzdávanie hriechu je viazané na plodenie, ktorým sa odovzdáva ľudská „prirodzenosť. ● Žiadostivosť a smrť nie sú totžné s prvotným hriechom, avšak sú s ním vo veľmi úzkom vzťahu. i) Náuka o prvotnom hriechu nie je ešte zrelá ku konečnému riešeniu. Dovoľujeme si poskytnúť niekoľko smerníc, ktoré berú do úvahy podnety súčasnej teológie, ale zo stálym zreteľom na učenie magistéria. ● Počínajúc sv. Augustínom je učenie o všeobecnej solidarite kľúčovým pojmom pre pochopenie náuky o prvotnom hriechu. Ľudstvo má v dejinách spásy spoločné určenie, a preto je každý zodpovedný za všetkých. Základom dejinne spásnej solidarity je Kristu: všetci sme stvorení v ňom a pre neho. Uskutočňovanie solidarity začína stvorením a vrchlí v Cirkvi. Prvý človek stvorený Bohom, aj keď je jedinečný (český originál: samojediný), prežíva a uskutočňuje už tajomnú dejinne spásnu solidaritu ľudského pokolenia. Podľa spasiteľných úmyslov Stvoriteľa by sa táto solidarita mala prejavovať postupným pripravovaním večnej zmluvy s Bohom. Prvý človek však vniesol do dejín spásy hriech. Jeho osobný hriech sa stáva v dôsledku univerzálnej solidarity hriechom celého ľudského pokolenia, spoločným „dedičstvom“ všetkých ľudí. Ľudstvo, povolané pripravovať postupnou spoluprácou spásu, sa stáva v Adamovi spoločenstvom hriešnikov. Nová situácia, ktorá vznikla v dejinách s prvým hriechom, má univerzálne dôsledky, pretože tajomná ľudská solidarita vzťahuje hriech každého na všetkých. „V Adamovi“ sa hriech stáva spoločným „dedičstvom“ ľudského pokolenia a solidarita „s Adamom“ sa rovná solidarite s hriechom. ● Vo svetle všeobecnej solidarity v hriechu sa dajú ľahšie pochopiť dve pravdy, ktoré obvykle vyvolávajú pohoršenie v náuke o prvotnom hriechu: odovzdávanie prvotného hriechu plodením a skutočnosť, že sa každý človek rodí ako hriešnik, skôr než má akúkoľvek osobnú zodpovednosť. Každý človek sa narodením stáva členom ľudského pokolenia, a má teda účasť na všetkých činiteľoch určujúcich „ľudské postavenie“ v dejinách spásy. Bez akejkoľvek svojej zásluhy má účasť na spáse, ktorú priniesol Kristus. Bez svojej viny má účasť na stavu hriešnosti, ktorý vznikol na počiatku dejín a ktorý postupne vzrastal. Človek sa rodí ako hriešnik, pretože sa rodí ako člen ľudského pokolenia, v ktorého dejinách je prítomný hriech. Stav prvotného hriechu závisí teda hlavne na všeobecnej a tajomnej solidarite s prvým hriechom, prítomným v dejinách ľudstva. ● Stav prvotného hriechu so sebou nesie stratu milosti: nezaslúžený dar prvotnej spravodlivosti neexistuje v dejinách ľudstva solidárneho s Adamovým hriechom. Absencia milosti nemá dôsledky pre „prirodzenosť“ človeka, ale má ich pre vzťah medzi človekom a Stvoriteľom. V dejinách spásy závisí povolanie k spoločenstvu S Bohom hlavne na jeho milosti, takže kde táto milosť nie je, vzniká stav istého „odklonenia“ od Boha a „priklonenia“ k tvorom. Pre padlé ľudstvo sa Boh stáva vzdialeným, a naopak „svet“ pôsobí neobyčajným kúzlom. Človek stvorený podľa Božieho obrazu by mal žiť pre Boha, padlý človek však žije pre „svet“. Boží obraz je v dejinách padlého ľudstva zatemnený. Láska sa pre padlé ľudstvo stáva slabým „pokušením“, zatiaľ čo hriech sa mu stáva ustavičným a neodolateľným lákadlom. ● Stav prvotného hriechu je treba tiež vidieť na pozadí iných činiteľov ľudského postavenia, zvlášť v súvislosti s hriešnosťou, nedostatočnosťou a smrťou. Hriešnosť sa premieňa: pokušenie a žiadostivosť sú posilované neustálym rozmachom hriechu. Svet sa stáva ustavičným pokušením a pôsobí na človeka okúzľujúcou mocou. Sloboda je tým naopak oslabovaná, pretože Boh sa „skrýva“ a stále viac sa vzďaľuje z dejín, v ktorých vládne hriech. Pre padlého človeka nieje žiadostivosť „skúškou“, ale skôr ustavičným zdrojom hriechu. Podobnú zmenu pozorujeme i pokiaľ ide o ľudskú nedostatočnosť a utrpenie. Človek stvorený pre Krista nemôže uskutočniť svoju budúcnosť so schopnosťami vlastnej slobody, môže iba očakávať Boží príchod do sveta. Vo svetle prísľubov je skúsenosť s nedostatočnosťou a utrpením ustavičnou výzvou k modlitbe, avšak v dejinách padlého človeka je nedostatočnosť trvalým „trestom“ za titanskú slobodu, ktorá sa nevymaní z utrpenia a nikdy nemôže uskutočniť svoju budúcnosť v dejinách a vo svete. Táto krehkosť slobody (magistérium hovorí o „zranenej prirodzenosti“) sa tak stáva zdrojom úzkosti, neistoty a dokonca hlbokej znechutenosti. Hriech však nemôže vyhostiť z dejín padlého ľudstva očakávanie, pretože dynamika bytia stvoreného pre Krista nieje zničená, ale iba ochromená. Keď teda hriešnici zakúšajú svoju nedostatočnosť, vidíme i u nich skromné a zahmlené očakávanie, akúsi modlitbu plnú úzkosti. V smrti „v Adamovi“ sa prejavuje celá tragika stavu hriešnosti. Sloboda padlého človeka nemôže premôcť smrť, ktorá znamená zničenie všetkých možností uskutočniť budúcnosť v dejinách a vo svete. Solidarita v hriechu dáva padlému človeku jedinú možnosť: zvoliť si večné zatratenie. Smrť sa tak stáva odsúdením. Avšak milostivý Boh je prítomný i v smrti hriešnikov tým, že im ponúka poslednú možnosť voľby, s ktorou sa môžu rozhodnúť pre večnú plnosť lásky. Stav prvotného hriechu spočíva hlavne v tom, že človek „je hriešny“ na základe tajomnej solidarity ľudskej „prirodzenosti“ s hriechom ľudského pokolenia. Človek solidárny s Adamovým hriechom žije ako člen ľudského spoločenstva ďaleko od Boha a okúzlený svojím „svetom“. Stav padlého človeka s sebou naviac nesie premenu žiadostivosti, nedostatočnosti a smrti: žiadostivosť už nie je „skúškou“, ale prameňom hriechu, nedostatočnosť nie je výzvou k modlitbe, ale záhadným trestom, a smrť nieje najbolestnejšou „skúškou“ lásky, ale odsúdením. Táto premena nieje Božím trestom, ale plodom solidarity v hriechu. ● Tento stav hriechu je „môj“ ako je moje všetko, čo tvorí v dejinách spásy nevyhnutný rozmer ľudskej „prirodzenosti“. Nieje teda „môj“ preto, že som si ho osobne zvolil, ale len preto, že mi bol „daný“ spolu s mojím dejinným bytím. Stav prvotného hriechu sa stáva dokonale (osobne) mojím iba v dôsledku osobného hriechu, keď sa svojou osobnou voľbou rozhodujem pre kráľovstvo hriechu a slobodne si vykladám svoje bytie ako bytie bez Boha. ● Stav prvotného hriechu však nemôže zbaviť ľudstvo Božích prísľubov a spásy uskutočnenej v Kristovi. Je pravda, že hriech prvého človeka spolu s ostatnými hriechmi vytvorili v dejinách spásy nové dedičstvo (univerzálny stav hriešnosti), a preto má každý človek účasť na tejto všeobecne ľudskej situácie. Kristova smrť a jeho zmŕtvychvstanie však vytvorili v dejinách „stav“ spásy: situácia človeka so sebou nutne nesie (ide o nutnosť dejinne spásnu) solidaritu s ukrižovaným a zmŕtvychvstalým Kristom. Táto solidarita je „mojou“, pretože som stvorený pre Krista; stáva sa však dokonale (osobne) „mojou“ až mojím osobným rozhodnutím pre Krista v implicitnom alebo explicitnom úkone viery. Preto každý dnes narodený človek je solidárny s „Adamom“ (s hriechom ľudského pokolenia) i s Kristom. Situácia človeka je dnes taká, že v ňom koexistuje situácia vytvorená v dejinách prvým ľudským hriechom spolu s novou situáciou, uskutočnenou v Kristovi. V tejto dvojznačnej a dialektickej situácii dôjde k rozuzleniu v prvej naozaj slobodnej voľbe, kedy sa človek – vyslovene alebo nevyslovene – rozhodne pre Krista alebo proti nemu. Voľbou proti Kristovi sa človek stotožňuje so situáciou vytvorenou hriechom ľudského pokolenia a stáva sa dokonale hriešnikom, čím prijíma život pre večnú „smrť“. Voľbou pre Krista odmieta prijímať za svoj stav hriechu, v ktorom žije ľudské pokolenie a prisvojuje si spásu uskutočnenú v Kristovi. Postavenie každého človeka je dopredu určené ako stavom hriechu, tak spásou uskutočnenú Kristom. Rozhodujúca však nieje solidarita „v Adamovi“, ale solidarita v Kristovi, pretože Boh v ňom spasil všetkých hriešnikov. „Kde sa rozmnožil hriech, tam sa ešte viac rozhojnila milosť“ (Rim 5,20). Každému človeku je bez jeho osobnej zásluhy ponúknutá nielen možnosť prekonať stav hriechu, ktorý si vytvorilo ľudské pokolenie, ale i možnosť uskutočniť v spoločenstve s Kristom svoju večnú budúcnosť. ---- Bibliografia * Cfr. BOUBLÍK, Vladimír, ''Teologická antropologie'', Karmelitánské nakladatelství, Kostelní Vydří, 2001, 92-107. * Cfr. P. Eliáš, Nauka o prvotním a dědičném hříchu u Pierre Grelota, v: Studie 23-24/1970. {{Dogmatika}} 1962 4492 2005-11-10T10:03:18Z Janci 31 /* Boh ako Svetlo v Starom zákone */ 8.''' BOH JE SVETLO (l Jn 1,5)''' =Božie poznanie a Božia Múdrosť= =Úvod= Táto úvaha o Božom poznaní a Božej Múdrosti rozvíja predošlú úvahu o živom Bohu a o Božom živote. Boží život je životom Ducha. Božia duchovnosť sa vyjadruje činnosťou poznania vôle. Tak usudzujeme z našej ľudskej skúsenosti: duchovný princíp v nás sa uplatňuje intelektuálnym poznaním a slobodnou vôľou, to sú formy pravého ludského života. Preto živý Boh musí byť najčistejším Duchom, musí žiť plnosťou poznania a dokonalosťou vôle, Aristoteles to vyslovil výrazom, že Boh je „noésis noéseós" - Myšlienka Myšlienky, Dokonalá Myšlienka. Ešte plnšie a bohatšie nám o tom hovorí Sväté písmo. Tu sa stretáme s Bohom, ktorý dokonale pozná a vlastní seba a mocne hovorí: „Ja som..." Tento Boh svojím slovom stvoril svet, pozná všetko a preniká i priepasti ľudského srdca, vidí minulosť i budúcnosť.. A pritom jeho poznanie nie je chladné, ale láskavé, milujúce. O Božom poznaní budeme uvažovať najprv cestou prirodzeného rozumu: vychádzajúc z ludského poznania (1) môžeme dospieť k určitým výrokom o Božom poznaní (2), ako ich formuluje prirodzená teológia (teodícea). Potom vojdeme do svetla Zjavenia a v ňom budeme hľadieť na Božie poznanie a Božiu Múdrosť. Sväté písmo hovorí o Božom poznaní obrazom-symbolom Svetla (3): „Pán je moje Svetlo a moja spása." (Ž 27) Inokedy hovorí priamou rečou o poznaní Boha (4). Obidve formy vyjadrovania treba brať do úvahy. Boh nám daroval svoju Múdrosť a svoje poznanie v Ježišovi Kristovi: On je Svetlo sveta (5). Pravda, Božia Múdrosť v Kristovi sa prejavila tak paradoxálne, v tajomstve Kríža a vzkriesenia (6). No práve touto cestou sme dostali v Kristovi účasť na Božom poznaní, na Božom Svetle, aby sme i my svietili Božou múdrosťou a láskou: „Tak nech svieti vaše svetlo..." (7) ==Ľudské poznanie== Skôr, ako pristúpime k úvahe o Božom poznaní, preberme si v prehľade naše ľudské poznanie. Každý z nás má obdivuhodnú schopnosť „dotýkať sa" svojím rozumom všetkého, čo je okolo nás i v nás samých. Môžeme povedať, že ľudský rozum je ako oko, ktoré všetko vidí. Predmetom nášho fyzického zraku sú hmotné javy. Podobne predmetom nášho duchovného zraku, t. j. nášho rozumu je súcno, to, čo je. Naše rozumové poznanie vzniká pri „dotyku" rozumu s bytím. Bez rozumu a bez bytia vecí by nebolo možné naše poznanie. Vo svojom poznaní môžeme spozorovať, že poznávame síce veľa vecí, ktoré sú medzi sebou rozdielne, ale predsa majú čosi spoločné. Totiž to, že sú, že jestvujú. Náš ľudský rozum je schopný poznať v určitom zmysle všetko, bez ohraničenia. Vo svojom prvom nazeraní, v intuitívnom pohľade, ktorého je schopný náš nazerajúci rozum (intelekt), poznávame všetko najmenej v tom, že to jestvuje. Zároveň však zisťujeme, že súcna sa medzi sebou líšia, porovnávame ich, uvažujeme o nich. Nás rozum má teda i túto druhú podstatnú vlastnosť, že je uvažujúci (ratio). V čom vlastne spočíva poznanie? Už sme povedali, že nie všetky veci sú rovnaké. Niektoré sú jednoduchšie, iné zložitejšie, podľa toho, či je v nich viac alebo menej realizovaný stupeň bytia. „Poznanie vo svojom prvom a najhlbšom chápaní je prítomnosť bytia sebe samému", a teda nejaké súcno je natoľko poznané, nakoľko je bytostne totožné s poznávajúcim subjektom. Sv. Tomáš hovorí, že tá-ktorá vec je tým viac poznateľná, čím viac má schopnosť vrátiť sa k sebe samej, alebo schopnosť súcna „byť pri sebe samom". V pravom zmysle slova hovoríme o poznaní iba vtedy, keď je možný uvedomelý „návrat" k sebe samému, a to je možné len u duchovného bytia. (Ľudský duch, anjel, Boh) Iba v analogickom zmysle slova hovoríme o schopnosti „vrátiť sa k sebe", keď ide o živočícha, rastlinu, neživú prírodu. Lebo i v týchto súcnach môžeme pozorovať určitú jednotu, isté zákony, to, čo charakterizuje určitú jednotu, isté zákony, to, čo charakterizuje určité súcno, určitú vec. Každá vec má vnútornú príbuznosť sebe samej, alebo, ako niektorí hovoria: „svetlosť bytia". Človek je teda schopný poznať seba, vracať sa k sebe a tým viac a viac seba poznávať. Poznávame však i svet okolo nás. Pri poznávaní sa spájame s vecami, ktoré poznávame, ony vstupujú do nás. Máme v sebe schopnosť prijať poznané veci, zostávajú v nás, hovoríme, že sú nám imanentné. Čím je niektorá vec hodnotnejšia, čím má väčšiu „svetlosť bytia", tým viac sme ju schopní poznať. Tú istú vec však všetci nepoznávame rovnakým spôsobom. Tu sa uplatňuje zásada sv. Tomáša: „Všetko, čo je poznávané, prijíma spôsob bytia poznávajúceho." Teda ten, kto je schopný hlbšieho poznania, poznáva vec, jeho stotožňujúca činnosť so súcnom je bližšia objektívnej skutočnosti, hoci túto nikdy úplne nedosiahneme. Človek pri svojom poznávaní, ak poznáva súcna nižšie od seba, pozdvihuje ich, humanizuje ich, dostávajú v ňom nadpriestorovo-časový stupeň bytia. Ak však poznávame to, čo prevyšuje človeka (poznanie Boha), poznávame to iba účasťou, tu naopak znižujeme poznávané, je to poznávanie sčiastocňujúce (účasťou). ==Božie poznanie== Doteraz sme hovorili len o ľudskom poznaní. Naša téma má však vyšší cieľ, máme hovoriť o poznaní Boha. Aké je teda Božie poznanie? Čo sa dá o ňom povedať z hľadiska filozofie? Čím sa líši od ľudského poznania? Rozum, ak hovoríme vo všeobecnosti, je schopnosťou poznať bytie ako také. Ľudské poznanie nikdy nie je vyčerpávajúce, avšak Božie poznanie preniká i najhlbšiu ontologickú štruktúru vecí. Boh poznáva bez ťažkostí a absolútne jasne. Božie poznanie je priame a naraz. Božie sebapoznanie: Ak stupeň poznania spočíva v návrate k sebe samému, tak v Božom poznaní je tento návrat dokonalý. U Boha sebapochopenie, sebavedomie a sebapoznanie je jedným a tým istým aktom. Božie poznanie sveta: Boh nepoznáva svet tak, že by najprv poznával nejakú skutočnosť jestvujúcu mimo seba. Tento svet, táto skutočnosť jestvuje preto, lebo sa zrodila z Božieho poznania. Boží „projekt" sveta a jeho uskutočnenie (stvorenie) nemajú medzi sebou časový odstup. Božie poznanie nie je iba teóriou, ale sa uskutočňuje. Stvorenstvo vychádza zo slobodného Božieho poznania a tým, Že Boh poznáva seba, poznáva i Stvorenstvo do posledných detailov. Stručne: „Boh prostredníctvom jedinej vedomosti nazerania, ktorou je on sám, najdokonalejšou intuíciou, bezprostredne a teraz, jediným a najjednoduchším aktom, ktorý je samotným jeho bytím, vidí bez časového rozdielu všetko, čo jestvuje v čase prítomnom, minulom a budúcom, dokonca i udalosti, ktoré závisia od slobodnej vôle človeka." (A. Bogliolo: Teodícea, s. 159) ==Boh ako Svetlo v Starom zákone== Vo Svätom písme sa stretávame s mnohými obraznými vyjadreniami. Aj v našej téme o Božom poznaní sa od začiatku až do konca Svätého písma stretávame s obrazmi, ktoré nám budú ďalej pomáhať prehlbovať naše uvažovanie. Sú to obrazy „svetlo" a „tma". Sú také časté a také vážne ako pojmy život a smrť (Jn 1,4). Už na začiatku Svätého písma sa píše o oddelení svetla od tmy. A na konci dejín spásy sám Boh má byť „Svetlom" pre nové stvorenie. V tomto zmysle treba chápať modlitbu: „Svetlo večné nech im svieti." Človek sa očitá medzi týmito dvoma krajnosťami: svetla a tmy, vedomosti a nevedomosti. Pôvodcom svetľa podľa Gn 1,1-5 je Boh. Boh je pôvodcom fyzického i duchovného svetla (poznania). Veď čítame, že stvoril nebeské telesá a hmotný svet s jeho všetkými zákonmi. U Izaiáša zas nájdeme túto myšlienku: „Formujem svetlo a tvorím tmu, spôsobujem blaho a utváram nešťastie, ja som Pán, čo robím toto všetko." (Iz 45,7) Pán vidí osudy ľudí, dáva zákony, osväcuje ich svetlom pravdy: kto odmietne, ocitne sa v stále hustejšej hmle, upadá do nešťastia. Keď sa Boh zjavuje, často čítame, že sa odeje do svetla. „Boh žiari ako svetlo, lúče mu vyrážajú z rúk."(Hab 3,4) Boh v podobe ohnivého plameňa uzaviera s Abrahámom zmluvu (Gn 15,17). Toto svetlo charakterizuje Boha, ktorý všetko pozná, preniká a všetko osvecuje. „Pre teba ani tmy tmavé nebudú a noc sa rozjasní ako deň. Tebe je tma ako svetlo." (Ž 139,12) Boh vidí i vo tmách šeolu, hoci jeho nevidia. Boh sa však nielen zjavuje ako svetlo, ale on sám aj v najzákladnejšom zmysle slova je SVETLO. Kniha Múdrosti 7,26 hovorí, že Božia múdrosť je odbleskom večného svetla. Boh teda prevyšuje všetko stvorené svetlo. Toto sa rozvinie do svojej plnosti v Novom zákone. Ďalej môžeme vypozorovať zo Starého zákona, že Boh chce darovať svoje svetlo, čiže seba samého človeku, ktorý má žiť večne v tomto svetle. „Narodiť sa" Biblia povie obrazne „zazrieť svit", „uzrieť slnko" (Jób 3,16; Ž 58,9). Slepec, ktorý nevidí „Božie svetlo" (Tob 3,17; 11,8), pociťuje predchuť smrti, a naopak, chorý, ktorého Boh vytrhuje z rúk smrti, sa raduje, že môže zhliadnuť „svetlo živých", kloré nad ním svieti (Jób 33,30). Šeol je kráľovstvom temností (Ž 88,13). Svetlo a tma majú teda protichodné významy a môžu slúžiť veľmi dobre ako náboženská symbolika. Boh je plnosť Pravdy, obsahuje akúkoľvek vedomosť a zo svojej pravdy z lásky sa darováva človeku. Dáva mu svoje rady a zákony. „Boh svojím zákonom osvecuje kroky človeka." (Prísl 6,23) Zákon je lampou, ktorá nám pomáha chodiť v jeho svetle (Jób 29,3). A tak ľudí možno z tohto hľadiska deliť na dva druhy: tých, ktorí odmietajú svetlo a idú do stále definitívnejšej tmy svojho osobného nešťastia, a takých, ktorí v Božom svetle idú v ústrety k večnému Svetlu. Starozákonní svätopisci používajú tieto termíny i v eschatologickom zmysle. Napr. prorok Amos (5,18) upozorňuje Izraelitov, aby sa nenazdávali, že Boží trest v deň Pánov príde len na nepriateľov, ale že tento deň bude pre nich „dňom tmy", pretože bude pre nich dňom trestu. Spravodlivým však Izaiáš hovorí: „Slnko ti už nebude svetlom vo dne, ani k žiare ti už nezasvieti mesiac, ale Pán ti bude večným svetlom a tvoj Boh tvojou ozdobou." Skôr však, ako príde posledný deň, má prísť živý Boh, ktorý osvieti svojich vyznávačov (Iz 60,19). Jeho zákon osvieti národy (Iz 2,5), Boží Sluha bude svetlom národov (Iz 43,6). „Ľud, čo kráča vo tmách, uzrie veľké svetlo." (Iz 9,1) V tejto obraznej reči svetla a tmy sme v krátkom náčrte videli, že sa ňou vyjadrovali postupne tieto skutočnosti: Boh je pôvodcom všetkého svetla: Boh sa zjavuje odetý do svetla; Boh je opravdivé svetlo; Boh pozná, Boh vidí, lebo je svetlo; Boh je svetlo pre živých; Boh Svetla a Tmy bude súdiť všetkých; Boh Otec dáva prísľub, že príde Svetlo sveta na našu zem. ==Božie poznanie v biblickom chápaní== U Izraelitov sa poznanie nechápe v zmysle gréckeho abstraktného myslenia, ako sme i my zvyknutí o ňom uvažovať. Nie je to čisto teoretický pochod, ktorý vedie k rozumovému pochopeniu. Tiež nejde o púhe konštatovanie skutočnosti. V starozákonných knihách sa poznanie chápe ako niečo vyrastajúce z osobnej skúseností. Musí tu byť určitá skúsenosť, Či dobrá alebo zlá. Skutočnosť je pre Izraelitov to, čo sa deje. A pochopenie tohto diania, jeho citové, vôľové a rozumové prijatie je práve poznanie. Napríklad poznanie Boha nie je myšlienková predstava večnej bytosti ako najvyššieho princípu sveta, ale skúsenie jeho moci, trestu i odmeny. „Nech vidia a dozvedia sa, nech uvážia a razom pochopia, že to ruka Pánova spravila, stvoril to Svätý Izraela." (Iz 41,20) Poznať Božie meno znamená vyznávať ho, hlásiť sa k nemu, dúfať v neho. Poznať Boha znamená poslušne uznať jeho nároky a činy. Nepoznať Boha je spojené s vinou, lebo Boh dostatočne zjavil to, čo možno o ňom poznať. Neposlušnosť však vedie k zatemneniu srdca. „Hoci Boha poznali, neoslavovali ho ako Boha, ani mu nevzdávali vďaky; ale stratili sa vo svojich myšlienkach a ich nerozumné srdce sa zatemnilo." (Rim 1,21) Podobne, keď sa vo Svätom písme hovorí, že Boh pozná človeka, nejde len o Božiu vševedúcosť. „A Boh mu povedal vo sne: Aj ja viem, že si to urobil v prostote svojho srdca, a preto som ťa uchránil, aby si proti mne nezhrešil." (Gn 20,6-7) Ide tu o milostivý záujem o človeka, ba je tu starosť o človeka i o zviera. „Poznám všetko vtáctvo lietavé, moje je i to, čo sa hýbe na poli." (Ž 50,11) Poznať znamená vybrať si niečo alebo niekoho do zvláštnej starostlivosti. Aj v Novom zákone na mnohých miestach presvecuje starozákonné chápanie slova „ginóskein" v zmysle poznania a uznania zároveň, t. j, vyvodiť dôsledky pre život. „Bol na svete a svet povstal skrze neho, a svet ho nepoznal." (Jn 1,10) Poznať Boha prostredníctvom Ježiša Krista znamená osobne sa s ním stretnúť, vstúpiť s ním do osobného styku. Tak ako Syn pozná Otca, je „v ňom" a Otec v Synovi, tak učeníci poznali Syna a zostávajú v ňom. A ako Otec, ktorý má v sebe život, dáva ho Synovi, ktorý v ňom zostáva, aby mal život sám v sebe, tak i tí, ktorí sú v Synovi, t. j. poznali Syna, majú večný život (Jn 5,26; Jn 17,3). Poznať Syna znamená uveriť v neho. „...a my sme uverili a spoznali, že ty si Boží Svätý." (Jn 6,69) A veriť v Syna znamená poznať Otca. „Ak poznáte mňa, budete poznať aj môjho Otca." (Jn 14,7) (Podľa Biblického slovníka A. Novotného, heslo Poznanie) ==Ježiš - Svetlo sveta== Starozákonné predpovede sa začínajú spĺňať v osobe Ježiša Krista. My si budeme všímať iba určitý okruh prisľúbení, a síce o zjavení sa Boha ako „Svetla" v Ježišovi Kristovi. V Evanjeliu sv. Matúša (4,16) čítame citát z Izaiáša (9,1): „Ľud bývajúci v temnotách uvidel veľké svetlo. Svetlo zažiarilo tým, čo sedeli v temnom kraji smrti." Teda ľudstvo je vo tme nevedomosti. Tá sa postupne osvecuje Božím slovom starozákonných prorokov, ale ešte stále zostávajú príliš nejasné podstatné otázky nášho života, ako sa dostať z moci hriechu, ako sa uskutoční záchranné Božie dielo. Až z Galiley prichádza jasná Ježišova postava, ktorá má rozohnať tmu nevedomosti a napraviť naše kroky na cestu k opravdivému životu v plnosti. Toto svetlo je určené tak izraelskému ľudu, ako i pohanom (Sk 26,33). V Zachariášovom chválospeve čítame: „...tak nás Vychádzajúci z výsosti navštívi a zažiari tým, čo sedia vo tme a v tôni smrti, a naše kroky upriami na cestu pokoja." (Lk 1,77-79) Táto myšlienka osvecovať všetky národy sa nachádza na viacerých miestach Starého i Nového zákona. Napríklad v Skutkoch apoštolov sv. Lukáš cituje Izaiášov text o „Služobníkovi Božom, o Mesiášovi, ktorý sa má stať Svetlom" aj pre pohanské národy. „Ustanovil som ťa za svetlo pohanom, aby si bol spásou až do končín zeme." (Sk 13,47) Ježiš je opravdivým svetlom sveta. Ježišove spásne činy a slová svedčia o tom, že je prisľúbeným svetlom sveta. Všimnime si napr. uzdravenie slepého od narodenia. Pán zakončuje toto otvorenie zraku týmito slovami: „Kým som na svete, som svetlo sveta." (Jn 9,5) Alebo na inom mieste vysvetľuje: „Kto mňa nasleduje, nebude chodiť vo tmách, ale bude mať svetlo života." (Jn 8,12) „Ja som prišiel na svet ako svetlo, aby nik, kto verí vo mňa, neostal vo tmách." (Jn 12,46) Pán Ježiš má nielen vlastnosť svietiť, osvecovať, ale svetlo je jeho podstatou. On je stelesneným Božím Slovom. Všetko, čo pozná Otec, čo je svetlé Otcovi, to pozná i Syn, to je svetlé i Synovi. Otec sa rozhodol hovoriť k nám skrze Syna, Otec sa nám stáva prístupný v Synovi, Syn je odblesk Otcovej slávy, je teda plnosťou svetla a pravdy, ktorá prichádza na tento svet, aby osvietila každého človeka (Jn 1,4,9). Počas tuzemského života Ježiš Kristus skrýval vo svojom tele jas svojho života. Avšak raz sa zjavil svojim trom apoštolom ako opravdivé nezahalené svetlo v nadzemskej žiare. Uvideli ho premeneného na hore. Tvár mal žiarivú sťa slnko, a odev mu zbelel ako svetlo (Mt 17,2). Apoštoli jasne videli svetlo jeho slávy. Podobne ho videl i sv. Pavol na ceste do Damasku. Vtedy bolo Ježišove telo už v definitívnej sláve svojho vzkriesenia. Opäť sme mohli vidieť, ako nás obrazné vyjadrenia svetla a tmy môžu veľmi priblížiť k tajomstvu Ježiša Krista, a ako symbolika nahrádza to, čo sa nedá dobre vysloviť. Ježiš je odblesk Boha Otca (2 Kor 4,6). „On je odblesk jeho slávy a obraz jeho podstaty..." (Hebr 1,3) To preto, že je opravdivým Božím Synom. Svetlo Otcovo je i svetlom Syna. Tak ako Boh je svetlom a niet v ňom nijakej tmy, takisto ani v Synovi (porov. l Jn 1,5). A čo sa nás týka, ak budeme spojení so Synom, ktorý nám to umožňuje, budeme spojení i s Bohom. Máme možnosť stať sa podobní Synovi. Aj my môžeme byť, vďaka Božej láske, synmi svetla. Ale platí i opak. Kto nekoná podľa Ježiša, kráča vo tme a tma je ríšou Satana a zla (porov. Lk 22,53; Ef 6,12; l Pt 2,9). ==Božia múdrosť v Kristovom kríži a vzkriesení== Ježišovo svetlo sa pre diabolskú a ľudskú zlobu ťažko prediera k človeku. Niektorí chcú zamedziť prenikanie Božieho svetla poznania, lebo ich skutky sú zlé (Jn 3,19). Ľudský zlý čin je mimoriadne silný v konaní Judáša, ktorý v noci opúšťa večeradlo, aby započal plán na zhasnutie Svetla sveta. Pán sa o tom vyjadril slovami: „Toto je vaša hodina a moc temna." (Lk 22,53) Napriek prvotnej ľudskej zlobe, napriek odmietnutiam mnohých Ježišových súčasníkov i napriek mnohým budúcim nevďačníkom, Božia láska koná svoje dielo záchrany ľudstva ďalej. Boh nezostáva iba pritom, že nás chce osvietiť svetlom pravdy svojho Syna. Teda nezostáva iba na rovine poznanie, ale postupuje ďalej na rovinu bytia. Boh nám umožňuje, aby sme sa dostali do kráľovstva Svetla. Tu vidíme znovu a znovu, aký dobrý je Pán, že nás nechce iba informovať, tešiť, ale nám i podstatne umožňuje vo svojej nekonečnej Láske a Múdrosti účasť na svojom večnom svetle, na svetle poznania a vlastnenia najvyššej dobroty nášho Boha. Zjavenie Božej Múdrosti v tajomstve Kristovho kríža hlboko prežil sv. Pavol: „Lebo keď svet v Božej múdrosti nepoznal svojou múdrosťou Boha, zapáčilo sa Bohu spasiť veriacich bláznovstvom ohlasovania. Lebo aj Židia žiadajú znamenia a Gréci hľadajú múdrosť, my však ohlasujeme ukrižovaného Krista, pre Židov pohoršenie, pre pohanov bláznovstvo, ale pre povolaných, tak Židov ako Grékov, Krista - Božiu moc a Božiu múdrosť." (l Kor l,21n) Boh vydáva svojho Syna na potupnú smrť kríža, aby nám umožnil prístup k sebe pre naše dobro. Tu sa prejavuje najvyššia múdrosť nášho Boha, Boh kliesni cestu z mrakov šeolu a z tmy hriechu ku svetlu večného života. ==„ Tak nech svieti vaše svetlo..."== Každý z nás sa nachádza medzi svetlom a tmou. Musíme si vybrať, či chceme byť synmi svetla alebo tmy. Pán Ježiš delí ľudí na „synov tohto sveta" a na „synov svetla" (Lk 16,8). Žiada od nás rozhodnutie. Sv. Pavol nás varuje, aby sme neboli takí „so zatemneným rozumom, odcudzení Božiemu životu pre nevedomosť, ktorá sa ich zmocnila, a pre zaslepenosť ich srdca oni otupeli a oddali sa necudnosti a nenásytne žiadostivo páchajú každú nečistotu" (Ef 4,18,19). Avšak Boh je ten, „ktorý nás z tmy povolal do svojho obdivuhodného svetla" (l Pt 2,9). Ďakujme so sv. Pavlom Bohu Otcovi, „ktorý nás urobil súcimi mať účasť na podiele svätých vo svetle" (Kol 1,12). Túto účasť na svetle sme prvýkrát dostali pri sv. krste, ktorý nás zaväzuje žiť ako „synovia svetla" (Ef 5,8). Ak budeme žiť ako synovia svetla, naším ovocím bude dobrotivosť, spravodlivosť a pravda (porov. Ef 5,9). Naša účasť na Božom poznaní. Už svetlom prirodzeného rozumu máme účasť na stvoriteľskom Božom svetle. Už tu, pri štúdiu štruktúr nášho vesmíru i nás samých prichádzame k veľmi dôležitým poznatkom. Tieto sú však iba predohrou k tomu, Čo môžeme poznať z Božieho zjavenia. Ježiš Kristus nám dáva skrze svoje slovo, ktoré prijímame vo viere, účasť na Božom poznaní, na tajomstvách, skrytých od vekov v Bohu. Celé teologické uvažovanie je vlastne skláňaním sa nad Božím slovom, ktoré nás osvecuje. Dostávame možnosť nahliadnuť do tajomného trojosobného Božieho života: ďalej vidíme stále viac a viac Boží plán so svetom a s nami. Táto naša účasť na Božom poznaní má prísľub, že sa stane blaženým videním samého Boha vo večnosti. Nech nás všetkých teší, že ideme cez tento život s víťaziacim Kristom do „mesta, ktoré nepotrebuje ani slnko, ani mesiac, aby mu svietili, lebo ho ožaruje Božia sláva a jeho lampou je Baránok" (Zjv 21,23). V tomto meste budeme vidieť jeho tvár a na čelách budeme mať jeho meno (porov. Zjv 22,4). Taká je naša nádej, nádej synov svetla. ==Použitá literatúra== Bogliolo, A.: Teodícea. Novotný, A.: Biblický slovník. Rahner, K.: Poslucháči slova. Schmaus, M.: Viera Cirkvi II. Predpoklady kristológie. 1964 sysop 6120 2006-07-01T19:08:03Z MediaWiki default Vyčistiť cache pamäť tejto stránky? $1 1965 sysop 4438 2005-11-09T23:12:06Z MediaWiki default OK 1966 sysop 6128 2006-07-01T19:08:04Z MediaWiki default Predvolený 1967 sysop 6129 2006-07-01T19:08:04Z MediaWiki default Dátum a čas 1968 sysop 4442 2005-11-09T23:12:06Z MediaWiki default → 1969 sysop 4443 2005-11-09T23:12:06Z MediaWiki default download 1970 sysop 4445 2005-11-09T23:12:06Z MediaWiki default RGB 1971 sysop 6403 2006-07-01T19:08:06Z MediaWiki default Ignorovať všetky varovania 1972 sysop 6420 2006-07-01T19:08:06Z MediaWiki default Importuje sa $1 1973 sysop 6423 2006-07-01T19:08:06Z MediaWiki default Nebol nahraný import súbor. 1974 sysop 6429 2006-07-01T19:08:06Z MediaWiki default Nahrávanie importovaného súboru sa nepodarilo; možno súbor presahuje najväčšiu povolenú veľkosť. 1975 sysop 6438 2006-07-01T19:08:06Z MediaWiki default Skoč na: 1976 sysop 6439 2006-07-01T19:08:06Z MediaWiki default navigácia 1977 sysop 6440 2006-07-01T19:08:06Z MediaWiki default hľadanie 1978 sysop 6477 2006-07-01T19:08:06Z MediaWiki default MIME vyhľadávanie 1979 sysop 6478 2006-07-01T19:08:06Z MediaWiki default MIME typ: 1980 sysop 6488 2006-07-01T19:08:07Z MediaWiki default $1 {{PLURAL:$1|kategória|kategórie|kategórií}} 1981 sysop 4458 2005-11-09T23:12:07Z MediaWiki default {{int:newarticletext}} 1982 sysop 4459 2005-11-09T23:12:08Z MediaWiki default {{int:noarticletext}} 1983 sysop 6504 2006-07-01T19:08:07Z MediaWiki default $1 {{PLURAL:$1|revízia|revízie|revízií}} 1984 sysop 6543 2006-07-01T19:08:07Z MediaWiki default Presmerovanie na [[$1]]... 1985 sysop 6544 2006-07-01T19:08:07Z MediaWiki default Presmerovacia stránka 1986 sysop 6579 2006-07-01T19:08:08Z MediaWiki default <strong>Prepáčte, nemohli sme spracovať Váš príspevok kvôli strate údajov relácie (session). Skúste to prosím ešte raz. Ak to nebude fungovať, skúste sa odhlásiť a znovu prihlásiť.</strong> 1987 sysop 6610 2006-07-01T19:08:08Z MediaWiki default Používaj odkazy „skočiť na“ pre lepšiu dostupnosť 1988 sysop 6623 2006-07-01T19:08:08Z MediaWiki default ID užívateľa: 1989 sysop 6644 2006-07-01T19:08:08Z MediaWiki default Nesledované stránky 1990 sysop 6658 2006-07-01T19:08:08Z MediaWiki default Používateľské meno: 1991 sysop 4478 2005-11-09T23:12:09Z MediaWiki default Maximum number of $1 topics reached 1992 sysop 4479 2005-11-09T23:12:09Z MediaWiki default No topics defined 1993 sysop 4480 2005-11-09T23:12:09Z MediaWiki default You have no topics defined which can be rated. Go to [[Special:Validate]], and have an administrator run the "Manage" function to add at least one topic and point range. 1994 sysop 4482 2005-11-09T23:12:09Z MediaWiki default $1x$2 1995 4530 2005-11-17T10:00:53Z 158.195.72.3 == <center>4. JAHVE - TAJOMSTVO BOŽIEHO MENA </center>== <center>(Ex 3,14)</center> Poznať Boha si žiada poznať Božie meno. Ako to vieme zo skúsenosti, koho meno nepoznáme, ten nám je jednoducho neznámy a cudzí. Tak aj Boh bez mena je neznámy a cudzí. Keď sledujeme dejiny vyvoleného národa, vidíme, ako sa Boh vždy viac zjavuje. Odhaľuje svoje tajomstvo, ale neprestáva byť tajomným. Zjavuje sa, a pritom zostáva neviditeľný. Boh hovorí, a pritom zostáva nepochopiteľný. Boh je blízky svojmu ľudu a zároveň je aj nadovšetko vznešený. Túžbu poznať Božie meno vyslovil Mojžiš pri horiacom kríku, keď ho Boh oslovil a povolal, aby sa stal vodcom Izraela a vyviedol ľud z egyptského otroctva. Boh dal Mojžišovi odpoveď, zjavil mu svoje meno. Prvýkrát v dejinách zaznelo meno Jahve, meno, ktoré bude Božím menom naveky. Boh však zostáva zahalený. Človek poznáva Boha akoby od chrbta, nie však z tváre do tváre. Z tejto situácie sa vynára otázka, či a nakoľko môže človek Boha poznať. A ak ho môže poznať, ako ho poznáva. Hľadaním odpovede na túto otázku vznikla celá prirodzená teológia. Ľudský duch dospel až k tomu faktu, že je možné Boha poznať prirodzeným rozumom a že možno takto prísť k presvedčeniu o jeho existencii. Bez zjavenia je však toto rozumové poznanie veľmi nedokonalé. Aj keď sa nám Boh zjavil, naša reč o ňom je len učenou nevedomosťou. Naše ľudské ohraničené pojmy a myšlienky nie sú schopné vyjadriť nekonečné Božie bytie. Napriek tomu, že naša reč o Bohu je taká nedokonalá, predsa nám umožňuje Boha viac poznať a tak aj milovať. ===1. Myšlienka mena=== Čo je to vlastne meno? Aký zmysel má hovoriť o Božom mene? Nemôžeme urobiť podrobný rozbor tejto otázky, ale pokúsime sa naznačiť to, čo sa nám zdá podstatné. Najprv môžeme povedať, že zásadný rozdiel spočíva medzi úmyslom, ktorý sleduje pojem, a tým, ktorý má meno. Pojem má vyjadrovať podstatu poznávanej veci tak, ako je ona sama v sebe. Funkcia mena však nespočíva v otázke o podstate veci, ako ona existuje nezávisle od subjektu, ale spočíva v tom, že robí vec pomenovateľnou. Meno robí vec osloviteľnou, vytvára k nej vzťah. Iste aj tu sa meno vzťahuje na samotnú vec, ale len preto, aby sa dostala do vzťahu k subjektu, a tým sa subjektu stala prístupnou. Ozrejmime si to na jednom príklade: Ak o niekom viem, že spadá do pojmu "človek", to ešte nestačí na to, aby som k nemu nadobudol vzťah. Až meno mi umožňuje, aby som ho oslovil, pomocou mena vstupuje druhý do mojich medziľudských vzťahov, môžem ho totiž osloviť. Meno takto znamená a spôsobuje sociálne zaradenie, vstup do sociálnych vzťahov. Kto je pokladaný iba za číslo, ten je vylúčený z medziľudského vzťahu. Meno sprostredkúva i vytvára medziľudský vzťah. Meno dáva nejakej bytosti schopnosť, aby mohla byť pomenovaná, oslovená, zavolaná. Meno tak utvára akúsi spoločnú existenciu medzi menujúcim a pomenovaným. Z tohto pohľadu by sme mohli vidieť, čo myslí starozákonná viera tým, keď hovorí o Božom mene. Tým sa naznačuje čosi iné, ako keď filozof hľadá pojem najvyššieho „bytia". Pojem je výsledkom myslenia, ktoré chce vedieť, ako to vyzerá s tou najvyššou Bytosťou samo o sebe. Meno má na mysli čosi iné. Ak sa Boh podľa presvedčenia viery pomenoväva, tým ani tak veľmi nevyjadruje svoju vnútornú podstatu, ale dáva sa pomenovať, tak sa vlastne dáva ľuďom k dispozícii, že ho môžu osloviť a zavolať. A tým, že to Boh robí, vstupuje s ľuďmi do vzájomnej existencie, môžu ho dosiahnuť, je tu pre nich. Tu je aj východisko, z ktorého by mohlo byť jasné, čo to znamená, keď Ján predstavuje Pána Ježiša ako skutočné živé Božie meno. V ňom je splnené to, čo napokon nemôže splniť púhe slovo. V ňom prišiel zmysel Božieho mena ku svojmu cieľu, čo sa vlastne chcelo a zamýšľalo myšlienkou mena. V ňom - to chce povedať evanjelista - touto myšlienkou - sa Boh stal naozaj dosažiteľným pre naše oslovenie a volanie. V ňom vstúpil Boh do spoločnej existencie s nami. Meno už nie je iba slovo, na ktoré by sme sa ohraničili, ono sa v Ježišovi stalo telom z nášho tela, kosťou z našich kostí. Boh sa stal jedným z nás. Tak sa skutočne vyplnilo to, čo sa počnúc od príbehu s horiacim kríkom myslelo myšlienkou mena, na tom, ktorý je ako Boh človekom - ako človek Bohom. Boh sa stal jedným z nás, a tak sa stal skutočne pomenovateľným, ktorý stojí v spoločnej existencii s nami. Platí celkom všeobecne, že človek až vtedy niečo chápe, rozlišuje a prijíma do celku svojho povedomia, keď tomu dáva meno. Dať meno značí mať do činenia so vzťahom medzi menujúcim a menovaným. Nie je napríklad ľahostajné, či niekoho oslovujeme jeho menom alebo priezviskom. Reč Svätého písma pozná prirodzenú prítomnosť Boha a aj pozitívnu hodnotu túžby po Bohu. Z tejto túžby subjektívne pramení snaha dať Bohu meno, a tak s ním prísť do osobného kontaktu. "Ako jeleň dychtí za vodou z prameňa, tak moja duša, Bože, túži za tebou." (Ž 42,2) "Ako oči sluhov hľadia na ruky svojich pánov, ako oči služobníc hľadia na ruky svojej panej..." (Ž 123,2) "Moja duša očakáva Pána väčšmi ako strážcovia dennicu." (Ž 130,6) "Daj, aby som počul radosť a veselosť, a zaplesajú kosti, ktoré si rozdrvil!" (Ž 51,10) Rovnako aj starec, ktorému Boh "dopustil veľa a trpkých súžení", nesmie dovoliť, aby mu odišla nádej, lebo: "...znova ma oživíš a vyvedieš ma opäť z hlbín zeme." (Ž 71,20) Celé Písmo je preniknuté silnou túžbou po Bohu. Za túžbou vlastniť múdrosť, za túžbou po domove a Jeruzaleme, za túžbou vystupovať do výšky chrámu a za túžbou spoznávať Božie slovo vo všetkých jeho podobách sa skrýva hlboké želanie, ktoré sústreďuje všetky jej energie do jedného smeru: pozbaviť masky všetky ilúzie a všetky imitácie a prekonať všetky rozčarovania a nájsť bezpečné útočište v Bohu. Túžba po Bohu je v strede túžob vyvoleného národa. "Veď kohože mám na nebi? A keď som pri tebe, nič pozemské ma neteší. Hynie mi telo i srdce, no Boh je Boh môjho srdca a podiel večitý. Hľa, ako hynú všetci, čo sa vzďaľujú od teba, zatracuješ všetkých, čo sú ti neverní. Pre mňa je slasťou byť v Božej blízkosti a v Pánu Bohu svoju nádej mať a ohlasovať všetky jeho diela v bránach dcéry sionskej." (Ž 73,25-28, porov. Ž 42,2; Ž 63,2) Boh sa dáva poznať svojmu vyvolenému národu viac, ako ho možno poznať prirodzeným rozumom. Toto poznanie je však poznačené určitým paradoxom. Boh sa síce mnohokrát v dejinách Izraela zjavuje, ale len akoby v zrkadle a v hádanke. Nie je to priamy pohľad, ale len záblesk Božej reality. Už i tento záblesk mocne pôsobí na ľud, ktorý však častokrát obracia svoj pohľad radšej k bezprostrednej realite. A tak, hoci sa Boh zjavuje, predsa zostáva neviditeľný. Boh hovorí, a pritom zostáva nepochopiteľný. "Nebyť ohraničený najväčším a nechať sa ohraničiť najmenším, to je božské." (Hólderlin v diele Hyperion) Boh, ten neohraničený Duch, ktorý nesie v sebe totalitu bytia, presahuje cez "najväčšie", takže je to pre neho malé a siaha až do "najmenšieho", pretože pre neho nič nie je malé. Práve to, že Boh presahuje najväčšie a dosahuje do najmenšieho, je skutočnou podstatou absolútneho ducha. Boh takto prehodnocuje minimálne a maximálne. Takto Boh prekonáva všetky ľudské kvantitatívne meradlá a odhaľuje nám úplne iné poradie hodnôt, v ktorom je nekonečne malé vskutku obklopené pozornosťou a aj skutočne veľké. Črty Božieho Ducha má celé zjavenie. Boh sa zjavuje v tom, čo je ľudsky slabé a bezvýznamné, takže sa môže zdať, že sa Boh vlastne nezjavuje. Avšak skúsenosť vyvoleného národa potvrdzuje, že Boh najviac prejavil svoju moc v tom, čo sa zdalo nanajvýš bezvýznamné. Neohraničiteľný Boh sa zjavuje v ohraničenom ľudskom slove, berie na seba všetku slabosť ľudského slova, ktorú pretvára v mocné slovo Božieho zjavenia. Toto je božské. Boh si neprestajne takto počína a človek býva často zmätený, lebo Božie poradie vecí býva odlišné od ľudského. Paradox biblickej viery v Boha zostáva v spojení a v jednote dvoch prvkov, teda v tom, že človek verí v Bytie ako v Osobu a v Osobu ako v Bytie. Človek verí v Skrytého ako v celkom Blízkeho, v Neprístupného ako v Prístupného, v Jedno ako v Jedného, ktorý je pre všetkých a pre ktorého je všetko. Jedine pôsobiaci Boh je prítomný ako činný Boh v dejinách a nielen ako nemeniteľné Bytie. Boh je uprostred svojho ľudu, dáva sa mu spoznávať v slovách a najmä v činoch. Dáva sa mu poznávať ako milostivý uskutočňovateľ dejín. A tak je nablízku svojmu ľudu, uzavrel s ním zmluvu, ktorej bude vždy verný. Boh sa prejavuje ako blízky, ako ten, ktorý je nablízku, aby zachránil, aby vytrhol z ruky nepriateľa. On je však celkom iný ako človek, je celkom iný ako bohovia okolitých národov, on je vznešený, on je svätý. Pred ním sa všetko korí a klania ako pred najvyšším a najvznešenejším Pánom. ===2. Boh zjavil svoje meno Mojžišovi=== Na poznanie Boha sa žiada poznanie Božieho mena. Ako to vieme zo skúsenosti, koho meno nepoznáme, ten nám je jednoducho neznámym a cudzím. Tak aj Boh bez mena je neznámy a cudzí. Keď sa Boh zjavil Mojžišovi na Horebe v plameni horiaceho kríka, ktorý nemohol zhorieť, oznámil mu, že vyslobodí svoj ľud z Egypta. Poveril Mojžiša, aby vyviedol ľud, pochádzajúci od patriarchov z egyptského otroctva. Uistil ho, že tento plán sa uskutoční, lebo On bude s ním. Mojžiš však prejavil pochybnosti, že na takú úlohu nestačí. Boh ho však uistil: "Budem s tebou." Mojžiš nebol spokojný s týmto prisľúbením. Veď musel počítať s tým, že sa ho budú jeho súkmeňovci pýtať na meno toho Boha, ktorý ho poveril týmto plánom. V Egypte poznali Izraeliti mnoho bohov. Mojžiš sa pýtal Boha, keď sa mu zjavil, čo má odpovedať na takéto otázky ľudu. Mojžiš povedal Bohu: "Ja pôjdem k Izraelitom a poviem im: - Boh vašich otcov ma poslal k vám." - Oni sa budú pýtať: "Aké je jeho meno? A čo im odpoviem?" Boh povedal Mojžišovi: "Ja som, ktorý som!" a dodal: "Toto povieš Izraelitom: - Ja som - ('''Jahve''') ma poslal k vám!" A Boh Mojžišovi ešte povedal: "Pán (Jahve), Boh otcov vašich, Boh Abraháma, Boh Izáka a Boh Jakuba, ma poslal k vám. Toto je meno moje naveky a takto ma budú spomínať z pokolenia na pokolenie." (Ex 3,13-15) A tak zaznelo prvýkrát priamo z Božích úst meno Jahve, ktorým chce byť Boh oslovovaný. V tom okamihu sa vytvoril ešte osobnejší vzťah medzi Bohom a Izraelom. Tento vzťah sa neskôr spečatí v Zmluve. Boh už nie je neznámy a cudzí, ale je menovateľný, možno ho vzývať, lebo je nablízku, tak ako bol Abrahámovi, Izákovi a Jakubovi. Neskôr, keď ľud na púšti reptal a vzpriečil sa Bohu, Mojžiš sa opäť obracia s prosbou na Boha, aby mu dal uistenie, že bude s ním. Keď sa teda Mojžiš obrátil na Boha s prosbou, aby on, Boh, išiel s ním a aby mu dal vedieť svoje cesty, ak naozaj našiel milosť v jeho očiach, dostal odpoveď: "Ja mám ísť osobne (s tebou), aby si ty mal pokoj?" Mojžiš na to odpovedal: "Ak nepôjdeš s nami osobne, ani nás nevyvádzaj odtiaľto! A po čom poznám, že som našiel milosť v tvojich očiach, ja a tvoj ľud, ak nie po tom, že pôjdeš s nami a my, ja a tvoj ľud, budeme tým vyznačení pred všetkými národmi, čo sú na zemskom povrchu?" (Ex 33,13-23) Z týchto textov je zrejmé, že poznať Boha znamená zakúsiť v živote Božiu milostivosť. Zrejmé je však i to, že poznanie Boha sa v dejinách nemohlo vyvinúť na videnie z tváre do tváre, ale vždy ostáva zahalené v obraze a je akýmsi nepriamym poznaním. Pod vplyvom antickej filozofie sa Božie meno Jahve chápalo v zmysle ontologickom, totiž ako vyjadrenie vnútornej Božej podstaty. Zdôrazňovalo sa, že meno Jahve vystihuje jednoduché bytie. Boh nemá svoje bytie od nikoho, on je sám Bytím, bytie je jeho osobným životom. Tým sa zatlačil do pozadia hlboký biblický zmysel tohto mena. Už sme naznačili, že Izrael poznával Boha vo svojich životných skúsenostiach ako činného, ktorý zasahuje, aby vytrhol z nebezpečenstiev. Tento dynamický aspekt mena Jahve bol v pozadí. Popri ontologickom aspekte treba však zdôrazniť i biblickú dynamickosť. Jahve je ten, ktorý je prítomný v dejinách svojho ľudu, ktorý ich vedie, ktorý zachraňuje svojich vyvolených z existenčného ohrozenia. Je nablízku, aby zasiahol, aby pomohol. Meno Jahve nie je ako iné mená, ono je akési tajomné meno. Je inak menom ako ľudské pomenovania. Veď Boh, ktorého nemôžu obsiahnuť ani zem, ani nebesá, ak by mal byť pomenovaný, bolo by na to treba adekvátneho mena a také naša ľudská reč nemôže poskytnúť. A tak v mene Jahve je aj črta odmietnutia ľudského pomenovania. Toho ľudského pomenovania, čo bolo rozšírené v polyteistickom prostredí, v ktorom sa Izraeliti nachádzali. Meno Jahve je menom iným spôsobom ako mená pohanských bohov. Je to meno Nepomenovateľného. Týmto menom, ktoré vyjadruje i myšlienku nepomenovateľnosti, chcel byť Boh oslovovaný. V časoch babylonského zajatia sa oproti bezvyznamnému Panteónu Babylonu a oproti jeho padnutým potentátom dvíha jednoducho a bez komentára moc Jahveho vo výroku: "Ja som to", ktorý označuje jeho úplnú nadradenosť oproti všetkým božským a nebožským mociam tohto sveta. Meno Jahve, ktorého zmysel sa takýmto spôsobom sprítomňuje, sa týmto otvára o krok ďalej na ideu toho, ktorý "je" uprostred všetkej nestálosti a zdania. Meno Jahve, ktoré sa vynorilo najprv z tajomnej udalosti s horiacim kríkom, sa na konci exilu stalo výrazom nádeje a istoty oproti zanikajúcim bohom. Táto istota predstavovala Jahveho nad všetkými týmito pominuteľnými silami. V Novom zákone sa prastará viera Izraela v jedného Boha Jahveho stala stredom viery v Boha, ale tak, že sa stala svedectvom pre Ježiša z Nazareta. ===3. Iné Božie mená v Biblii=== Boh má vo Svätom písme aj iné mená, nielen jediné meno Jahve. Boh otcov sa menuje Jahve, ale stretávame sa s ním aj pod menom '''El''' a '''Elohim'''. Meno El vyjadruje božstvo a používalo sa aj v iných semitských rečiach. Otcovia Izraela nadviazali na toto pomenovanie božského slovom El a Elohim, avšak Božstvo prítomné pomocou "El" bolo u nich podstatne poznamenané sociálnymi a osobitnými črtami. Boh, pre ktorého sa otcovia rozhodli, je inakší tým, že je osobný Boh a nie miestny Boh. Oproti pohanskej tendencii k miestne určenému a ohraničenému božstvu zvýrazňuje Boh otcov úplne iné rozhodnutie. On nie je Bohom jedného miesta, ale Bohom ľudí, Boh Abrahámov, Boh Izákov a Boh Jakubov, ktorý teda nie je viazaný ani na jedno miesto, ale je prítomný všade tam, kde nachádza človeka, a tam aj pôsobí. S Bohom sa stretáva na rovine Ja a Ty a nie na priestorovej rovine. Boh sa tým vymyká do transcendencie nikdy neohraničiteľného, a tým sa zároveň prejavuje ako blízky, ktorého moc je bez medzí. Boha môžeme stretnúť nie niekde na určitom mieste, ale všade tam, kde sa nachádza človek a kde mu človek dovolí, aby sa s ním stretol. Tým, že sa otcovia Izraela rozhodli pre El, tým sa rozhodli pre osobného Boha, ktorý má vzťah k osobe, ktorého možno myslieť a nájsť na rovine Ja a Ty, a nie predovšetkým na svätých miestach. Táto základná črta El zostala nosným prvkom pre náboženstvo Izraela, ale aj pre novozákonnú vieru. Jedinosť a jedinečnosť Božia ako aj plnosť jeho Božského bytia sa vyjadrujú aj v iných Božích menách, osobitne však v mene Elohim. Slovo Jahve môžeme chápať ako vlastné Božie meno, slovo Elohim však ako rodové meno. Jeho vyjadrenie v množnom čísle naznačuje, že všetko, čo je božské, sa podstatne vzťahuje na Jahveho. Niet takých božských prvkov, ktoré by sa v ňom nesústreďovali a nespájali v jednotu. Meno Elohim viac vyhovuje praktickej nábožnosti v jej potrebe prejaviť Bohu oddanosť. Ďalej viac než v slove Jahve sa v ňom vyjadruje Božia vznešenosť. Elohim vyvoláva u veriacich Izraelitov i úctivú hrôzu pred Božou veľkosťou, ktorá všetko prevyšuje. Aj jednotné číslo "El" pre pomenovanie Boha zdôrazňuje Božiu moc. Avšak slovo El sa používa aj na pomenovanie pohanských bohov. Keď má označiť pravého Boha, obyčajne to zdôrazňuje prídavkami. Aj o ďalšom Božom mene A'''donaj''', ktoré sa v Písme často používa, treba povedať, že vyjadruje Božiu zvrchovanú moc a vládu nad svetom. Boh je najvyšší Pán. On je '''Kyrios'''. To isté, hoci aj trochu v inom odtieni, platí o mene '''Šaddai''', čiže Mocný. Vo všetkých týchto menách sa ukazuje, že Starý zákon, na rozdiel od platónskeho pojmu Boha ako summum bonum alebo od Aristotelovho pojmu Boha ako sebavedomia alebo nehybného hýbateľa, poznával Boha ako Pána, ktorý má zvrchovanú vládu nad dejinami. Boh je svätý a pomenúva sa menom '''Kadoš''', t. j. Svätý. Boh je iný ako bohovia, je osobitný, je neprístupný. Božie mená, ktoré sa používajú v Starom zákone, teda označujú Boha aj ako blízkeho a prítomného, ale aj ako neprístupného a ďalekého. Starý Zákon Boha ako neprístupného samozrejme neprežíva v metafyzickej rozdielnosti bytia, ktorá ho delí od tvorov, ale v jeho bezhriešnosti a v jeho súde, ktorý vykonáva nad svojím vlastným národom, aby ho po všetkých jeho nevernostiach vždy znova privolal a priviedol k vernosti. Starozákonný Boží ľud prežíval Božiu prítomnosť ako ustavičnú vernosť Zmluve, ktorú tento ľud tak často prekračoval. O Bohu Izraela môžeme povedať, že vždy zostáva medzi svojimi ako ich záchranca a pomocník, a so svojím ľudom kráča cez všetky udalosti jeho dejín. On je '''Emanuel''', "Boh s nami" (Iz 7,14). Nedá sa o ňom povedať ani viac ani väčšie, ako vyjadruje meno "Emanuel". Celé dejiny vyvoleného národa sú dôkazom toho, že Bohu právom patrí toto meno. Veď on bol nemeniteľne verný od čias patriarchov. Bol vždy so svojím ľudom s rovnakou milostivosťou a spoľahlivosťou, s akou viedol Abraháma, s akou sprevádzal a riadil Jakuba a Izáka. Izraeliti sú presvedčení, že ich Boh i naďalej povedie do spasiteľnej budúcnosti. A tak aj meno Emanuel vyjadruje to, čo Boh dokázal o sebe skutkami, že totiž Boh pôsobí a bude pôsobiť svojou spasiteľnou mocou. Tak aj toto meno nie je v zmysle pojmu gréckej metafyziky, ale je v zmysle existenčnej skúsenosti. V tomto mene sa zdôrazňuje, že Boh je taký, že sa na neho možno vždy spoľahnúť, lebo zostáva so svojimi v nemeniteľnej vernosti. To vyjadruje aj svedectvo proroka Ezechiela (porov. Ez 11,20; 20,42). On sa obracia k ľudu, privolávajúc mu: Musíte to skúsiť, že ja som Jahve, t. j. váš verný Boh, ktorý vám je ochranou, ktorý pôjde vždy s vami. ===4. Ľudská reč o Bohu je nedokonalá=== Izraelský ľud musel stále skusovať tajomnú črtu svojho Boha. Hoci bol s ním v dôvernom vzťahu, hoci predovšetkým významní vodcovia boli akoby v rodine s Bohom, predsa Božie plány zostávajú nevypočítateľné a neprehľadné. Najviac zakúsili, ako na nich tlačí Božie tajomstvo, keď Boh dovolil, aby pohania zvíťazili nad jeho ľudom a podrobili si ho. Vtedy sa mohli pohania vysmievať: "Kdeže je ten ich Boh?" (Ž 115,2) Ale táto otázka zasiahla aj sám vyvolený národ: "Je teda Pán medzi nami alebo nie?" (Ex 17,7) Izaiáš, ale ešte viac jeho anonymní žiaci zo 6. storočia veľmi vyzdvihujú Božie tajomstvo, keď v grandióznom obraze predstavujú serafínov, ako volajú: "Svätý, Svätý, Svätý je Pán zástupov." (Iz 6,1) Napriek tomu, že Boh je prítomný v dejinách, Boh je inakší ako všetka ostatná skutočnosť. Keď to dovedieme do dôsledku, nemôžeme vlastne povedať, kto je Boh. Aj v navštíveniach skusuje človek Božiu starostlivosť a dobrotu. On je vždy "Emanuel", ale jeho podstata je neznáma, a jeho meno tiež ostáva neznáme. Aj keď Boh oznámil svoje meno, na druhej strane, v akomsi dialektickom procese, treba ho predsa chápať ako bez mena (Sdc 13,17n). Na jednej strane človek môže Boha volať po mene, na druhej strane je však Boh nevysloviteľný. Človek môže skúsiť Božiu prítomnosť ale i nepochopiteľnosť. Ba môže skúsiť aj jeho strašné tajomstvo až do zúfania v pokušeniach, ktoré sa na človeka nepredvídane valia, a zasa ho zanechávajú bez toho, že by človek poznal, na akom základe. Človek vo svojich úvahách často nemôže nájsť určitú príčinu, prečo naňho tieto pokušenia tak dorážajú. A často bývajú také neprehľadné ako hlboká tma noci. Takýto zážitok zo stretnutia s Bohom opisuje i kniha o Jóbovi. Tu zároveň vidno aj to, že človek nijakou úvahou nevládze preniknúť Božie tajomstvo. Len keď sa človek poddá tomuto temnému tajomstvu, Boh mu poskytne útechu a oslobodenie. Všade tam, kde je podobnosť medzi Bohom a stvorením, sa objavuje i nepodobnosť medzi stvorením a Stvoriteľom. Nemôžeme vlastne povedať, čo Boh je, ale nemôžeme sa ani zrieknuť poznávania Boha. A tak naša vedomosť o Bohu je ako nevedomosť. Keď hovoríme o Bohu, pociťujeme, že naše ľudské pojmy sú slabé a priúzke na to, aby boli schopné vyjadriť to, čo Boh vlastne je. Pre túto skutočnosť sv. Augustín mimoriadne trpel. Usiloval sa ju duchovne zvládnuť, keď na jednej strane vyhlasuje, že o Bohu môžeme len mlčať, lebo nevieme, čo on je, ale že práve táto nevedomosť o Bohu je vediaca nevedomosť - docta ignorantia, a že jednako teda len môžeme o ňom hovoriť, ba musíme o ňom hovoriť. Lenže všetka reč o Bohu sa musí zrodiť a sformovať z mlčania, z nevedomosti a vrátiť sa opäť k nevedomosti. Z toho vyplýva, že Bohu môžeme dať mnohé mená, ba že mu musíme dať mnoho mien - každé meno totiž vyjadrí inú Božiu vlastnosť alebo inú Božiu činnosť. No na druhej strane, Boha musíme chápať ako bez mena, lebo nijaké ľudské slovo nie je schopné vyjadriť jeho pravú podstatu. Protirečilo by to tejto dialektike Božej bezmennosti a Božej mnohomennosti, keby sme o Bohu hovorili s akousi bezstarostnou samozrejmosťou. Protirečili by sme tejto dialektike aj vtedy, keby sme naskrz popierali schopnosť človeka poznať Boha. Naše ľudské poznanie Boha je predsa len poznaním, hoci toto poznanie je slabé poznanie a je vlastne zmesou poznania a nepoznania. V starokresťanskej teológii sa usilovali preklenúť túto dialektiku onou metódou, ktorú by sme mohli nazvať troma cestami teologického poznania. Cestou tvrdenia sa o Bohu tvrdí nejaká činnosť alebo vlastnosť, napr. jeho dobrota alebo jeho spasiteľné konanie alebo jeho existencia. Cestou popierania sa to zasa prečiarkne a poprie, lebo to, čo sa o ňom povedalo, neplatí v tom zmysle, v akom to hovoríme o tvoroch. Keď o tvoroch povieme, že skutočne sú, vtedy to slovo "skutočne" má celkom určitý zmysel, ktorý nadobúdame v skúsenosti. Ale takýmto zmyslom Boh nie je existujúci ani skutočný. V takejto prekvapujúcej dialektike musíme o Bohu existenciu alebo "bytie skutočna" alebo aj osobnosť zároveň tvrdiť i popierať, aby sme sa vyhli nebezpečenstvu, že Bohu pripisujeme existenciu alebo skutočnosť alebo osobnosť rovnakým spôsobom, ako to hovoríme o tvoroch. Keď sa nám podarí pochopiť, čo Boh nie je, pochopíme aspoň sčasti, čo je. O Bohu popierame spôsob tvorov, ale nie to, čo sa o ňom povie v absolútnom zmysle. Práve naopak, treťou cestou myslenia to, čo sme o Bohu povedali, ale vzhľadom na spôsob uskutočnenia tvorov hneď aj popreli, vystupňujeme až po absolútny spôsob. Toto stupňovanie značí nielen, že to, čo hovoríme o tvoroch, je Boh najvyšším spôsobom, ale aj to, že on tým je iným spôsobom, a to absolútnym. Táto metóda bola a je osvedčená nielen v teoretickom bádaní, ale i v životnej praxi. Aj keď sa nám Boh zjavuje, predsa zostáva tajomstvom a aj musí zostať tajomstvom, ak nemáme byť natrvalo vytrhnutí z tohto pozemského spôsobu bytia. Boha však môžeme už tu, v tomto živote vždy hlbšie poznávať. Toto poznanie nás privádza k hlbšiemu chápaniu Božieho tajomstva, a tak aj naša viera sa tým stáva hlbšou a uvedomelejšou. :Použitá literatúra #J.Ratzinger: ''Úvod do kresťanstva''. #M.Schmaus: ''Viera Cirkvi''. II. Predpoklady kristológíe. 1996 5612 2006-04-13T13:38:40Z Mireksoteria 23 *[http://www.knazi.sk/kniznica/kniznica.html Rozličné námety a materiály ku katechéze] {{Výhonok katechézy}} 1997 4526 2005-11-17T09:55:26Z Mireksoteria 23 Asi sa chcete opýtať, čo to vlastne znamená to takzv. „služobné spoločenstvo“, veď všetky spoločenstvá by mali slúžiť.Tak vysvetlím najprv pojem. V rôznych malých spoločenstvách žijem už takmer 5 rokov a zistil som, že spoločenstvá sa odlišujú od seba svojim charakterom. Malé spoločenstvo vo všeobecnosti je spoločenstvo ľudí, ktorí rastú v živote s Bohom a dosahujú to najmä štúdiom Písma a dokumentov Cirkvi. Pre ľudí v týchto spoločenstvách je hlavnou prioritou získavanie informácií. Služobné spoločenstvo je zamerané hlavne na službu, čo však už je priamo dôsledok kresťanského rastu ľudí a aj sama služba je daľším rastom do kresťanských výšok. Trochu sa dotknem dnes toho, čo je dôležité pre toto spoločenstvo ako celok a pre jednotlivých členov v ňom. Prechod od spoločenstva k služobnému spoločenstvu Tempo rastu viery jednotlivých kresťanov je individuálne. Jedno však môžem povedať určite. Kresťan, ktorý sa stretáva s ínými kresťanmi, ak spolu študujú svoju vieru a rozprávajú sa o nej, tak vyrastú oveľa skorej ako kresťania, ktorí nemajú spoločenstvo. Kresťan nemajúci spoločenstvo akého koľvek druhu stagnuje. Toto sme spoznali predpokladám už všetci. Ak by sme však iba študovali vieru po istom čase by sme sa opäť zastavili. Keď sme spoznali Pána dôležité bolo dozvedieť sa čo najviac o ňom a církvi. Dosiahli sme určitý štandard vedomostí a musí natúpiť kresťanská služba. To je ďalší bod kresťanského rastu. Rast členov služobného spoločenstva a) denné vyhradenie času pre Boha – každodenné stíšenie s Bohom je potrebné aby sme mohli mať s Bohom vzťah. Vyjadrujeme ním lásku k Bohu a podriadenosť jemu. Počas stíšenia prijímame usmernenie a vedenie pre celý deň. Vystrojujeme sa pre plnenie Božej vôle. Posilňuje to nášho ducha, aby mohol vyniknúť v nás kresťanský charaktera na zdolanie pokušení. b) liturgia a sviatosti – sú stredobodom kresťanského života. Omša je vrchol. Treba sa zúčastniť v nedeľu a prikázaný sviatok. Pokiaľ je možnosť, tak aj častejšie. V raste je dôležité aj pravidelné pristupovanie ku sviatosti Eucharistie a Zmierenia. c) čítanie a štúdium biblie – pravidelné systematické čítanie biblie a jej štúdium pomocou rôznych kníh nás posilní, upevní na ceste s Bohom d) počúvanie, poslúchanie cirkvi a svojich biskupov – čítanie biskupských listov a ich rôznych vyhlásení nás upriamy na správnu cestu a dá nám spoznať názor církvi na rôzne veci Rast služobného spoločenstva a) spoločná vízia Musia mať všetci pred sebou rovnaký cieľ, musí im vyhovovať charizma a charakter spoločenstva. b) vzťahy Dobré priateľstvá, spoločné oddychové akcie, pomoc akéhokoľvek druh c) spoločná modlitba a nasadenie pre službu Spoločné chvály, pôsty za seba a službu. To vyžaduje aj maximálne nasadenie od jednotlivcov. d) dobrý vedúci a poslušnosť Vedúci, ktorý má víziu, je dobrý kresťan a má vlastnosti vodcu je veľmi dobre použiteľný pre Boha. To si vyžaduje poslušnosť jeho vedeniu. e) záväzok Vyspelý kresťan sa nebojí brať na seba záväzok. Záväzok je vlastne obmedzenie svojho času a síl pre seba a obetovanie sa pre spoločenstvo a službu. Členovia už nepadajú na tom či nemajú krátky čas spoločenstvo alebo nie. Idú stále za Bohom. {{Katechéza}} 1998 6006 2006-05-23T17:02:52Z 88.212.31.120 /* Povinnosti rodičov voči deťom */ ==Úvod== Cti svojho otca a svoju matku! *A bol im poslušný (Lk 2,51). *Pán Ježiš sám pripomenul silu tohto "Božieho prikázania" (Mk 7,8-13). *Apoštol učí: "Deti, poslúchajte svojich rodičov v Pánovi, lebo je to spravodlivé. (Ef 6,1). Štvrté prikázanie sa obracia výslovne na deti v ich vzťahoch k otcovi a k matke. Zahŕňa aj vzťahy príbuzenské s členmi rodiny. Požaduje vzdávať úctu, prejavovať láskavosť a vďačnosť starým rodičom a predkom. Vzťahuje sa napokon aj na povinnosti žiakov voči učiteľom, zamestnancov voči zamestnávateľom, podriadených voči vedúcim, občanov voči vlasti a voči tým, ktorí ju spravujú a riadia. Toto prikázanie zahŕňa a načrtáva aj povinnosti rodičov, poručníkov, učiteľov, vedúcich, úradníkov, vladárov a všetkých, čo uplatňujú právomoc voči jednotlivcom alebo spoločenstvám osôb. Zachovávanie štvrtého prikázania prináša aj svoju odmenu: "Cti otca svojho a matku svoju, aby si dlho žil na zemi, ktorú ti dá Pán, Boh tvoj" (Ex 20,12). *Zachovávanie tohto prikázania poskytuje spolu s duchovnými darmi aj časné dary pokoja a blahobytu. *Nezachovávanie tohto prikázania prináša veľké škody spoločnosti i jednotlivcom. ==Prisľúbenia: odmena a trest== Toto prikázanie je jediné priamo spojené s prisľúbením: *Cti otca svojho i matku svoju, aby si dlho žil na zemi, ktorú ti dá Pán, tvoj Boh (Ex 20,12). *Cti svojho otca a svoju matku, ako ti prikázal Pán, tvoj Boh, aby dni tvojho života dlho trvali a aby sa ti darilo na zemi, ktorú ti dá Pán, tvoj Boh! *Cti svojho otca i matku, to je prvé prikázanie s prisľúbením: aby ti dobre bolo a aby si dlho žil na zemi " (Ef 6,1-3) *Kto zlorečí svojmu otcovi alebo svojej matke, musí zomrieť. (Ex 21,17) ==Povinnosti, vyplývajúce z tohoto prikázania== ===Povinnosti manželov voči sebe navzájom=== * Majú sa '''navzájom milovať''' (Ef 5,25-33). Táto láska má prednosť aj pred láskou k rodičom (Mt 19,5). Previňujú sa proti tomu, ak sa nenávidia, robia si príkoria a strpčujú si navzájom život. * Majú si '''navzájom pomáhať''' telesne i duchovne. Vzájomne sa majú starať aj o spásu svojich duší. * Majú si '''zachovať manželskú vernosť''' a jeden voči druhému sa sexuálne darovať. * Majú '''spoločne bývať'''. Nesmú sa navzájom opustiť na dlhší čas bez dostatočnej vážnej príčiny. ===Povinnosti detí voči rodičom=== *Láska - musí byť vnútorná i vonkajšia. Keď sú rodičia odkázaní na ich pomoc, musia im ju poskytnúť. Tak napríklad: ak sú rodičia v ťažkej núdzi, dieťa nesmie vstúpiť ani do rehole. *Poslušnosť - viaže deti vo všetkom, čo je mravne dobré a to až do veku dospelosti. Povinnosť lásky a úcty neprestáva ani v dospelosti. Rodičia však nemôžu prikázať deťom ich budúci životný stav, nemôžu im prikázať vstup do rehole ani kňazský stav, v tomto ich deti nemusia poslúchnuť. *Úcta - musí byť vnútorná i vonkajšia. Prejavuje sa slovami, úkonmi, správaním sa. ===Povinnosti rodičov voči deťom=== *Láska. Rodičia musia svoje deti milovať vnútorne, želať im dobro a tiežť im ho zabezpečiť, chrániť ich pred zlým. Nesmú uprednostňovať niektoré z detí pred inými. *Telesná starostlivosť. Dať im a starať sa o ich život už od chvíle počatia. V dobe tehotenstva sa matka musí chrániť všetkého, čo by mohlo poškodiť zdravý vývoj dieťaťa (alkohol, fajčenie, silné stresy a podobne). Matka po pôrode je povinná živiť svoje dieťa vlastným mliekom. Ospravedlňuje iba fyzická či morálna nemožnosť. Rodičia sa majú o deti materiálne starať podľa svojich možností, majú sa postarať o ich primerané vzdelanie a zanechať im podľa možností aj nejaké dedičstvo. Povinnosť materiálnej starostlivosti trvá dovtedy, kým deti nie sú schopné sa o seba postarať, ale niekedy aj neskôr, ak sa ich deti ocitli v ťažkej núdzi. *Duchovná starostlivosť. Predovšetkým sú rodičia povinní deti vychovávať. *#Náuka. Majú deti naučiť sami, alebo s pomocou iných všetko, čo má kresťan poznať pre svoju spásu. *#Dobrý príklad. Nedávať im pohoršenie. *#Naprávať ich chyby. Kto mlčí, je spoluvinným. *#Dozerať na ne. *#Používať prostriedky na odstránenie zlých vplyvov, ktoré sú nebezpečné pre ich duchovný vývoj. ===Povinnosti štátu voči rodine=== Politické spoločenstvo má povinnosť vážiť si rodinu, pomáhať jej a zabezpečovať, najmä: * slobodu zakladať si rodinu, mať deti a vychovávať ich v zhode s vlastným morálnym a náboženským presvedčením, * ochranu stability manželského zväzku a rodinnej ustanovizne, * slobodu vyznávať svoju vieru, odovzdávať ju iným, vychovávať v nej deti pomocou nevyhnutných prostriedkov a inštitúcií, * právo na súkromné vlastníctvo, slobodu podnikania, právo na prácu, na bývanie a na vysťahovanie. * podľa ustanovení štátu právo na lekársku starostlivosť, na príspevok pre staré osoby, na rodinné prídavky, * ochranu bezpečnosti a zdravia, ochranu pred nebezpezpečenstvami ako sú drogy, pornografia, alkoholizmus a pod., * zabezpečiť rodine slobodu vytvárať s inými rodinami spoločenstvá, a tak sa spoločne prezentovať pred svets kými autoritami. ==Previnenia voči štvrtému Božiemu prikázaniu== ===Deti a podriadení sa ťažko prehrešujú, napr.=== * ak ťažko ublížia na cti svojim rodičom, vychovávateľom a predstaveným slovom, alebo skutkom; * ak sa opovážia vztiahnuť ruku na otca, alebo na matku, prípadne na ich zástupcov; * ak sa nepostarajú o slušné živobytie pre svojich starých a pezvládnych rodičov; * ak v nedospelom veku vo vážnej veci neposlúchnu rodičov. Tu si treba uvedomiť, že deti sú povinné pod ťarchou hriechu poslúchať svojich rodičov, kým nie sú dospelé a samostatné. Keď sú už deti dospelé a samostatné, rodičia majú právo už len na úctu a lásku. Ak bývajú spoli s rodičmi, sú povinné podriadiť sa domácemu poriadku. Poslušnosť prestáva aj v prípade, keď rodičia bránia dieťaťu nasledovať duchovné povolanie, lebo Boha treba poslúchať viac, ako ľudí; * ak niekto odoprie poslušnosť zákonitým predstaveným či už v zamestnaní, alebo predstaviteľom štátnej moci a svojou neposlušnosťou spôsobí vážnu škodu; * ak sa niekto úmyselne zmrzačí, alebo sa podvodom vyhne vojenskej povinnosti; * ak niekto zradí vlasť, alebo zákonitú vládu a vážne naruší verejný poriadok štvaním a vzburami; * ak študent, alebo učeň sústavne neštuduje, alebo ak si zamestnanec neplní v zamestnaní svoje povinnosti; * ak niekto vstúpi do protináboženskej organizácie, alebo do politickej strany, ktorá má v programe bojovať proti náboženstvu a systematicky ho likvidovať ===Rodičia a predstavení sa ťažko prehrešujú, napr.=== * ak zanedbávajú náboženskú výchovu svojich detí; * ak pohoršujú svojich zverencov nekresťanským životom (opilstvom, zvadami, nemravnosťou...) * ak môžu anedajú svojim deťom to, čo potrebujú pre život a výchovu; * ak zamestnávatelia nespravodlivo zadržujú spravodlivú mzdu svojim zamestnancom, alebo ich okrádajú, prípadne príjmajú úplatky; * ak volení poslanci a verejní činitelia odhlasujú protiprirodzené zákony, narušujúce základné ľudské práva. ===Všedný hriech proti štvrtému prikázaniu pácha, napr.=== * kto sa dopustí menších neposlušností voči rodičom, alebo predstaveným; * kto si nesplní dajakú povinnosť v škole, alebo v zamestnaní bez vážnejších následkov; * kto zbytočne hovorí o chybách a slabostiach rodičov, alebo predstavených; * rodičia, ktorí sa nemodlia za svoje deti, a deti, ak sa nemodlia za svojich rodičov; * ak dochádza k menším hádkam a nedorozumeniam medzi súrodencami, spolužiakmi, prípadne kolegami v zamestnaní bez ťažkých ublížení na zdraví a cti. ==Praktické rady== ===Úcta patrí rodičom, aj keď si to nezaslúžia=== Boh prikazuje úctu voči všetkým rodičom. Ak si malý, veľký, dospelý - uvedom si, že na svet ťa priviedli tvoji rodičia, im vďačíš za výchovu v detstve. Váž si rodičov aj vtedy, ak majú menšie alebo i veľké chyby a nedostatky. Dokonalý rodič neexistuje, lebo všetci ľudia sú hriešnici. Prikázanie nehovorí: "Cti si svojho otca a matku, ak si to zaslúžia". ===Nedráždite svoje deti!=== Ak si rodič, nezakladaj si na tom, že úcta ti patrí tak či tak, ale pýtaj sa: nesťažujem svojmu dieťaťu dodržiavanie tohoto prikázania? Štvrté prikázanie je ťažké prikázanie, lebo neraz môže dieťa právom povedať: okrem toho, že mi rodičia dali život, neurobili pre mňa nič, za čo by som si ich mohol ctiť. Ak si rodič, uvedom si, čo hovorí Božie slovo v Ef 6,3. Pýtaj sa takto: čo robím kvôli tomu, aby si ma moje dieťa mohlo vážiť? ===Mama! Otec!=== Slová "otec" a "matka" nie sú vlastné mená, ale označenia hodnosti a úradu, voči ktorým sám Boh predpisuje úctu. Niekedy sa stretávame s tým, že rodičia vedú svoje deti k tomu, aby ich oslovovali krstnými menami. Neraz si to myslia matky, ktoré sú ešte relatívne mladé, že budú v spoločnosti pôsobiť mladšie, ak im dospelá dcéra nebude hovoriť "mama" ale trebárs "Vierka" alebo "Katka". Kto nechce byť oslovovaný ako otec, alebo mama, ten si neuvedomuje že za týmito slovami stojí určité povolanie od Boha. Je to titul, ktorému patrí úcta. ===Koho máš radšej - otecka či mamičku?=== Takúto otázku niekedy kladieme deťom, aby sme s nimi nadviazali rozhovor. Sú však tri dôvody, prečo by sme tak robiť nemali: #Privádzame dieťa do rozpakov. #Vyvolávame v ňom pocit, že si treba vybrať. #Rodič, ktorý by nebol "vybraný" by mohol (možno aj nevedome a nechtiac) zanevrieť na svoje dieťa. ---- Použitá literatúra: *FORGAN, ''O sviatosti pokánia'', ed. Cesta k pravde X., SSV, Trnava 1991, 41-43. *BÁNDY, Juraj, ''Dekalóg'', Bratislava 1999, 81-85. *TONDRA, František, ''Morálna teológia II'', Spišské Podhradie 1996, 75-87. *''Katechizmus Katolíckej cirkvi'', č. 2196-2257. {{Katechéza}} 2000 4542 2005-11-19T10:12:47Z M@nik.exe 26 ==ASPOŇ RAZ V ROKU SA VYSPOVEDAŤ A PRIJAŤ SVIATOSŤ OLTÁRNU== Toto prikázanie je možno splniť len príjmaním, ktoré nie je svätokrádežne. '''Príkaz viaže pod ťarchou ťažkého hriechu.''' Pán hovorí: „Ak nebudete jesť moje telo a piť moju krv, nebudete mať v sebe život!“ Toto prikázanie treba plniť cez Veľkonočné obdobie, len so spravodlivých dôvodov v inom čase. 2001 4543 2005-11-19T10:17:59Z M@nik.exe 26 ==5. prikázanie: NEZABIJEŠ! (Ex 20,13)== Týmto prikázaním chráni Boh náš život i život našich blížnych. 2008 4801 2005-12-08T16:29:15Z Pf 35 == 12. Boh je verný a spravodlivý; odpustí nám hriechy (1 Jn1,9) == ''Božia vernosť, spravodlivosť a milosrdenstvo'' ''Úvod'' Našu úvahu začíname tým, že naznačíme jej nadväznosť, spojenie s predchádzajúcimi témami o Božej láske a svätosti. Boh miluje, lebo je Láska: Boh je nad všetko vznešený, lebo je Svätý. Božia láska a svätosť sú totožné s Božím Bytím a stávajú sa božími menami. Teológia považuje lásku a svätosť, rovnako ako pravdu a dobro a krásu, za bytostné, ontologické prívlastky Božej podstaty. Naše ľudské bytie, poznanie, láska a dobrota sú odrazom Božej lásky, dobroty, poznania. Božia láska a svätosť majú aj svoj etický aspekt: sú to hodnoty, ktoré my ľudia chápeme ako mravné hodnoty. Boh, keďže je láskavý a svätý vo svojej bytosti, a je taký aj vo svojom konaní, je láskavý a svätý voči svojim tvorom. V našom mravnom živote a hodnotení nájdeme však i také cnosti a postoje, ktoré vyjadrujú vzťah k druhým ľuďom: vernosť, čestnosť, pravdivosť, spravodlivosť, veľkodušnosť, milosrdenstvo. Tu vzniká otázka, či môžeme tieto mravné postoje, vyjadrujúce vzťahy medzi ľuďmi, prenášať i na Boha. Veď Boh je absolútny, jediný a jedinečný, nemá nikoho, kto by mu bol rovný; on je Pán, plne slobodný vo svojom rozhodnutí. V akom zmysle potom môže byť verný a spravodlivý? Aj veľkí myslitelia zápasili s problémom, či môže jestvovať láska medzi Bohom a ľuďmi; veď Boh je natoľko transcendentný, vznešený, že nie je možný vzťah lásky, vernosti, spravodlivosti medi Bohom a ľuďmi. Naproti tomu Sväté Písmo hovorí veľmi výrečne, že Boh je verný, spravodlivý, milosrdný a láskavý; hovorí to tak často, že tieto mravné prívlastky patria Bohu ako jeho Mená: On je Verný, Spravodlivý, Milosrdný. Pritom napriek zdanlivej nezlučiteľnosti tieto prívlastky patria spolu a vyslovujú sa spolu. Boh je verný sebe i svojej Zmluve s ľuďmi, preto koná spravodlivo, to značí verne podľa Zmluvy. A v Kristovi Božia zmluva s ľuďmi sa zjavila ako jeho nekonečné milosrdenstvo. V tejto úvahe budeme uvažovať kvôli prehľadnosti o každom prívlastku osobitne, ale stále budeme mať na mysli ich vnútornú jednotu. == I. Boh je verný == ''1. Vernosť v ľudských vzťahoch'' Vernosť v ľudských vzťahoch značí stálu a spoľahlivú osobnú oddanosť druhej osobe alebo nejakej ľudskej hodnote: vernosť v láske, povinnosti, práci, oddanosti, priateľstve. Vernosť prvotne vyjadruje vzťah k druhej osobe; z toho sa odvodzuje druhý význam: verný sebe, svojmu presvedčeniu, verný pravde, svojmu svedomiu. Najvýraznejšiu podobu dostáva vernosť v manželstve a v rodine, ďalej v priateľstve, v spoločnom boji. Nakoľko sa vernosť viaže na absolútne hodnoty, ako sú pravda a láska, dobro a mravný zákon, možno je cestou analógie a prevýšenia prenášať i na Boha ako pozitívnu morálnu vlastnosť, ako hodnotu v plnom zmysle. Preto môžeme povedať, že Boh je dokonale verný sebe, to značí svojej láske a dobrote; je verný i nám ľuďom, lebo nás od večnosti miluje, a jeho láska je nemenná. Božiu vlastnosť nemennosti, že Boh nepodlieha nijakým premenám, máme chápať nie ako nečinnosť, ale ako veľmi aktívnu osobnú Božiu vernosť. Je pozoruhodné, že grécko-rímski filozofi vo svojich etikách hovoria o ľudskej vernosti v zmluvách, v manželstve a priateľstve, ale nepoznajú Božiu vernosť: o Božej vernosti sa dá hovoriť len vo svetle Zjavenia. Boh, ktorý sa zjavuje ľuďom, dáva im prisľúbenia, uzaviera s nimi Zmluvu a vedie ich dejinami, ten Boh musí byť načisto verný. ''2. Božia vernosť v Starom zákone'' Božia vernosť v Starom zákone - Izrael prežíva Božiu vernosť v dare Zmluvy a v prisľúbeniach, ktoré sú v nej zahrnuté. Tak prežíva Božiu vernosť Abrahám: uveril Bohu i proti všetkej (ľudskej) nádeji, lebo Boh je verný. Tak je prežívali patriarchovia, a nanovo ju spoznal Mojžiš: Boh pamätá na svoj ľud, ujíma sa ho a vyslobodí ho z egyptského otroctva. Posledným dôvodom Božej vernosti je jeho vlastné Meno: JAHVE - "Ja som, ktorý som... " "Toto je moje meno naveky a takto ma budú spomínať z pokolenia na pokolenie." (Ex 3,13-15) Boh je verný sám sebe, svojmu Menu, a preto je verný i Zmluve, ktorú uzavrel s týmto ľudom, ktorý si vyvolil. "A ty spoznáš, že Pán, tvoj Boh, je Boh mocný a verný, ktorý zachováva svoju zmluvu a svoju láskavosť na tisíc pokolení tým, čo ho milujú a zachovávajú jeho prikázania." (Dt 7,9) Boh ostáva verný svojej Zmluve i vtedy, keď ju ľud poruší nevernosťou a Boh ho musí trestať: i trest je prejavom Božej vernosti. Keď Prorok plače nad ruinami Jeruzalema, spustošeného babylonskými vojskami, cez všetko utrpenie vidí za tým láskavosť a vernosť Jahveho: "Láskavosť Pána, že nám nie je koniec, veď jeho milosť nepomíňa, obnovuje sa každým ránom; veľká je tvoja vernosť." (Nár 3, 22n) Božia vernosť sa v Biblii vyslovuje viacerými obrazmi. Boh je "skalným bralom Izraela": "Boh je verný a bez neprávosti, spravodlivý je a priamy" (Dt 32,4). Dávid spieva ďakovnú pieseň: "Milujem ťa, Pane, moja sila. Pane, skala moja, tvŕdza moja, osloboditeľ môj. Bože môj, moje bralo, kam sa utiekam, môj štít, sila mojej spásy, moja záštita a útočište moje!" (2 Sam 22,2n; Ž 18,2) Osobitne hlbokým obrazom Božej vernosti je manželská láska a vernosť, ako ju opisuje Ozeáš: "Vtedy si ťa navždy zasnúbim, za pravdu a právo si ťa zasnúbim, za lásku a zľutovanie, zasnúbim si ťa za vernosť, takže poznáš Pána." (Oz 2,21n) Tu vidno, ako všetky mravné prívlastky vyjadrujú jediný milujúci príklon Boha k človekovi. Iným obrazom Božej vernosti je "pamäť": Boh sa rozpamätá na ľud v Egypte, pamätá na svoju Zmluvu a na prisľúbenia, dané Dávidovi a jeho potomstvu (Ž 89,20-38). Žalmy sú naplnené oslavou Božej vernosti. "Pánovo milosrdenstvo chcem ospevovať naveky; po všetky pokolenia hlásať svojimi ústami tvoju vernosť. Veď ty si povedal: "Moje milosrdenstvo je ustanovené naveky." "Tvoja vernosť je upevnená v nebesiach." ( Ź 89,2) "Tvoju spravodlivosť si v srdci neskrývam, rozprávam o tvojej vernosti a o tvojej spáse." (Ž40,11) "Do tvojich rúk porúčam svojho ducha; ty si ma vykúpil, Pane, Bože verný." (Ž 31,6) Ako vidno, Boh prejavuje ľuďom vernosť spolu s otcovskou dobrotou, milosrdenstvom, láskavosťou. Toto naznačuje, že Božia zmluva, ktorej je Boh verný, je nezaslúženým darom, milosťou. Božia vernosť niej je len dôsledkom Zmluvy, ale vyviera z Božieho vnútra, z jeho srdca. "Boh nie je ako človek... Azda by povedal, a nevykonal, hovoril var´, a nesplnil?" (Nm 23,19) Boh je verný sebe, preto je verný i vo svojom slovo, vo svojich prisľúbeniach, vo svojich skutkoch. "Moje slovo, ktoré mi vyjde z úst, nevráti sa ku mne naprázdno, ale urobí, čo som si želal, a vykoná, na čo som ho poslal." (Iz 55,11) "Pán je vo všetkých svojich slovách pravdivý." (Ž 145,13) Tento prameň Božej vernosti chceli grécki prekladatelia LXX vyjadriť tým, že to isté hebrejské slovo "emet", ktoré Biblia používa o Bohu i človekovi, preložili dvoma výrazmi: o Bohu hovoria, že je pravdivý, pravda ("aléthinos"), kým o človeku, že je verný ("pistos"). BOj je verný, to značí pravdivý, lebo je Pravda samo. A tak v prekladoch 117. žalmu sa stretneme s obidvoma variantmi: "lebo je veľké jeho milosrdenstvo voči nám a pravda Pánova trvá naveky" (Ž 117,2). Keď sa takto vidí prameň a vernosť v Božom vnútri, potom i ľudská vernosť už nie je len výkonom človeka, ale ja Božím darom. Osobitne to platí o vernosti Zmluve. Bohom vyvolení mužovia, ako Abrahám, Mojžiš, Samuel, Dávid, sú vzormi vernosti (1 Sam 3,20; Neh 9,8; Sir 45,4). Budúca spása bude v tom, že Boh dá ľuďom dar vernosti: "Milosrdenstvo a vernosť sa stretnú navzájom, spravodlivosť a pokoj sa pobozkajú. Vernosť vyrastie zo zemne, spravodlivosť zhliadne z neba." (Ž 85,11n) Žiaľ, Izrael sa často previnil nevernosťou, neslúžil verne Bohu podľa Zákona. Preto si Pán povolá verného Služobníka, na ktorého vloží svojho Ducha (Iz 42,1n); ten bude počúvať na Boží hlas, verne bude ohlasovať spravodlivosť; ani utrpenie ani smrť ho nezlomia vo vernosti poslaniu, ktoré mu dal Pán (Iz 50,4-7). V ňom sa naozaj "pobozkajú" milosrdenstvo a vernosť, spravodlivosť a pokoj, Božia vernosť s ľudskou. ''3. Ježiš Kristus, verný svojmu Otcovi'' Ako Syn večného Otca berie na seba formu sluhu, ľudskú prirodzenosť, aby v nej zjavil Otcovu vernosť ľuďom, a súčasne priniesol Otcovi najkrajší dar ľudskej vernosti. Ježiš prejavuje svoju vernosť poslušnosťou Otcovi: "Mojím pokrmom je plniť vôľu toho, ktorý ma poslal, a dokonať jeho dielo." (Jn 4,34) Ježiš je verný poslaniu, ktoré mu Otec dal; je verný až na smrť na kríži. "Syn človeka neprišiel, aby sa dal obsluhovať, ale aby slúžil a položil svoj život ako výkupné za mnohých" (Mk 10,45); prísne pokarhá Petra za to, že nemá zmysel pre jeho vernosť poslaniu, ktoré mu dal Otec. Ježiš dokazuje svoju vernosť aj tým, že je verný Zákonu a Prorokom, že všetko koná verne tak, "aby sa splnili Písma...". Jánovi Krstiteľovi hovorí: "Patrí sa, aby sme splnili všetko, čo je spravodlivé." (Mk 3,15) Svoje účinkovanie začína v Galilei, aby sa splnilo Izaiášovo proroctvo (Mt 4,14); uzdravuje chorých, hovorí v podobenstvách, berie na seba naše choroby, aby sa splnilo proroctvo (Mt 8,17; 13,14). Zákonníkom a farizejom pripomína, že "najdôležitejšie v Zákone je spravodlivosť, milosrdenstvo a vernosť" (Mt 23,23). Po svojom vzkriesení vysvetľuje učeníkom zmysel svojej vernosti: "Toto je to, čo som vám hovoril, kým som bol ešte s vami, že sa musí splniť všetko, čo je o mne napísané v Mojžišovom zákone, u Prorokov a v Žalmoch::: Tak je napísané, že Mesiáš bude trpieť a tretieho dňa vstane z mŕtvych a v jeho mene sa bude všetkým národom, počnúc od Jeruzalema, hlásať pokánie na odpustenie hriechov." (Lk 24,44-47) Ježiš zjavuje BOžiu vernsoť tak, že je verný svojim, čo v neho uverili. Jánovo evanjelium osobitne ukazuje túto Ježišovu vernosť, najmä v rozlúčkovej reči vo večeradle. "Ježiš miloval svojich, čo boli na svete, miloval ich do krajnosti." (Jn 13,1) Sľubuje učeníkom, že im ide pripraviť miesto v dome Otca, znovu príde a vezme si ich so sebou (Jn 14,2n): "Nenechám vás ako siroty, prídem k vám" (Jn 14,18). Spolu s Otcom i s Duchom Svätým bude prebývať v tých, čo zachovávajú jeho slová (Jn 14,22-26). Dáva im svoju lásku, svoj pokoj, svoje priateľstvo (Jn 15,9-15). Najvyšším darom a znamením jeho vernosti je však ustanovenie Eucharistie; dar jeho tela a krvi je zárukou jeho vernosti: "Toto robte na moju pamiatku!" (Lk 22,19) A na konci svojho zemského jestvovania, keď ako Vzkriesený dáva poslanie apoštolom, dáva im súčasne záruku svojej vernosti: "A hľa, ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta." (Mt 28,20) ''4. Boh verný v Ježišovi Kristovi'' Otec v ňom zjavuje svoju vernosť v spasiteľnom zámere so svojím ľudom. Tento verný Boh "sa ujal Izraela, svojho služobníka, lebo pamätá na svoje milosrdenstvo" (Lk 1,54), "pamätá na svoju svätú zmluvu, na prísahu, ktorou sa zaviazal nášmu otcovi Abrahámovi" (Lk 1,72n). Verný Boh v Ježišovi Kristovi splnil dávne prisľúbenia, v ňom prichádza k nám Božie kráľovstvo, v jeho smrti na kríži uzaviera s ľudstvom novú a večnú zmluvu a posiela nám svojho Ducha vernosti, ktorý nás vyučí všetkej pravde. Celý Nový zákon je vznešeným dôkazom vernosti, ktorou Boh vypĺňa svoje prisľúbenia. Osobitne to vyzdvihuje Evanjelium sv. Matúša a sv. Peter vo svojich rečiach v Sk 2 a 3. Sv. Pavol takisto silno prežíval Božiu vernosť v Kristovom tajomstve. "Boží Syn, Ježiš Kristus... nebol aj "áno" aj "nie", ale v ňom bolo iba "áno". Lebo všetky Božie prisľúbenia, koľko ich je, v ňom sú "áno"." (2 Kor 1,19n) V Kristovi sú Božie dary neodvolateľné (Rim 11,29). Vo viere v Ježiša Krista Pavol prežíva, aký verný je Boh. "Verný je Boh, ktorý nás povolal do spoločenstva svojho Syna Ježiša Krista, nášho Pána." (1Kor 1,9; 1 Sol 5,24) "Boh je verný. On vás nedovolí skúšať nad vaše sily." (1 Kor 10,13) "Ale Pán je verný; on vás bude posilňovať a chrániť pred Zlým." (2Sol 3,3) Ježišovo evanjelium je "verné slovo" (1Tim 1,15; 4,9). Verný Boh vyplní našu nádej, ktorú v nás budí jeho vernosť (Flp 1,6). Ani ľudská nevernosť, ktorá hriechom zasiahla tak židov ako i pohanov, nemohla vyprázdniť Božiu vernosť. "Všetci zhrešili a chýba im Božia sláva; ale sú ospravodlivení zadarmo jeho milosťou, vykúpením v Kristovi Ježišovi." (Rim 3,23n) List Hebrejom vidí v Ježišovi Kristovi nášho "milosrdného a verného Veľkňaza pred Bohom" (Hebr 2,17). On nám otvára prístup k trónu milosti (Hebr 4,16) a "je ten istý včera i dnes a naveky" (Hebr 13,8). Božia vernosť, ktorá sa zjavovala v dejinách vyvoleného ľudu a naplnila sa v Ježišovi Kristovi, je základom kresťanskej nádeje; preto "neochvejne sa držme nádeje, ktorú vyznávame, lebo verný je ten, ktorý dal prisľúbenie" (Hebr 10,23) Zjavenie Božej vernosti v Ježišovi Kristovi vyslovuje sv. Ján vo svojom prvom liste slovami: "Boh je verný a spravodlivý: odpustí nám hriech... Máme u Otca zástancu: Ježiša Krista, spravodlivého. On je zmiernou obetou za naše hriechy; a nielen za naše, ale aj za hriech celého sveta" (1 Jn 1,9;2,2). Ježiš Kristus je "verný svedok" (Zjv 1,5), "verný a pravdivý" (3,14); jeho meno je: "Verný a Pravdivý" (Zjv 19,11). ''5. Cirkev svedčí o Božej vernosti v Kristovi'' Svedčí o nej ako verná Nevesta Kristova, ktorá očakáva príchod Ženícha, Kristovu parúziu; jej vernosť má eschatologický charakter; celý život Cirkvi je cestou v ústrety Ženíchovi: „Príď, Pane Ježišu!" (Zjv 22,17-20) Vernosťou Kristovmu evanjeliu v ťažkostiach, prenasledovaniach, a najmä svedectvom mučeníctva vyznáva vieru v Božiu vernosť. „Tí, Čo trpia podľa Božej vôle, nech dobrými skutkami odporúčajú svoje duše vernému Stvoriteľovi." (í Pt 4,19) Vernosť Cirkvi má svoj pevný základ v Ježišovom výroku o Skale; „Ty si Peter a na tejto skale postavím svoju Cirkev a pekelné brány ju nepremôžu." (Mt 16,18) Božia vernosť, zjavená v Kristovi, dostáva v dejinách viditeľnú podobu v Cirkvi, postavenej na Skale, Petrovi. Petrov úrad a služba v Cirkvi je službou a zárukou vernosti Bohu v Ježišovi Kristovi. Táto vernosť Cirkvi nie je ľudským dielom, ale je ovocím Ducha Svätého (Gal 5,22). Duch Svätý rozlieva v našich srdciach Božiu lásku, a tá rodí v nás vernosť; a zasa vernosť je dôkazom pravej lásky. Všetci veriaci máme žiť ako dobrí a verní sluhovia (Mt 24,25); osobitne apoštoli majú byť vernými správcami Božích tajomstiev (l Kor 4, In); odmenou takej vernosti je účasť na radosti nášho Pána (Mt 25,21). Vernosť bola natoľko charakteristická pre kresťanov, že sa stala ich menom, ktorým sa oslovovali: „verní, veriaci". Kresťania sú verní Bohu, ktorý nám daroval spásu v Ježišovi Kristovi, sú verní Ježišovmu evanjeliu, verní prikázaniu lásky, verní navzájom; lebo „verný je Boh, ktorý vás povolal do spoločenstva svojho Syna Ježiša Krista, nášho Pána" (l Kor 1,9). == II. Boh Je spravodlivý == ''1. Ľudská túžba po spravodlivosti'' Ľudská túžba po spravodlivosti vyviera z toho, že každý človek chce byť uznaný a rešpektovaný ako osoba. Spravodlivosť je vlastne úcta, uznanie a ochrana osobných hodnôt a práv človeka. Iba dôstojnosťou ľudskej osoby sa dá zdôvodniť základná formula spravodlivosť: suum cuique - dávať každému, čo mu patrí. Morálna filozofia rozoznáva spravodlivosť výmennú (iustitia commutativa), ktorou sa riadia vzťahy medzi jednotlivými osobami; spravodlivosť rozdeľujúcu (iustit ia distributiva), ktorá riadi vzťah autority k podriadeným; a spravodlivosť zákonná (iustitia legalis), ktorá riadi vzťahy podriadených k autorite. Teológia v slove o Bohu môže použiť iba pojem rozdeľujúcej spravodlivosti, a tento analógiou a prevýšením použiť o Bohu. Nemusíme sa však viazať na rozličné formy a aspekty spravodlivosti, lež sledujme jej koreň, jej základ: a ten je v tajomstve osoby. Človek chce byť sám sebou, chce byť osobou, ale to preto, aby sa mohol osobne darovať druhému v láske. Musíme rešpektovať a mať v úcte osobu toho druhého, aby bolo možné vzájomné darovanie, stretnutie, dialóg. A práve v tomto uznaní a úcte osoby je koreň a základ spravodlivosti. Spravodlivosť utvára a riadi správne vzťahy medzi osobami, z jednotlivých osôb utvára spoločenstvo, z množstva formuje spoločnosť. Takto osobne chápanú spravodlivosť, ktorá rešpektuje a uctí si osobu a osobné hodnoty druhého, možno preniesť aj na vzťah človeka k Bohu. Spravodlivý je ten človek, ktorý uznáva a uctieva osobného Boha; kto uznáva osobný nárok Boha voči človekovi; kto vzdáva Bohu úctu a oddanosť; kto túži po osobnom stretnutí s ním. Odtiaľto je už iba krôčik k poznaniu, ku ktorému prichádzajú ľudia každej doby, že Boh musí byť spravodlivý: spravodlivý voči všetkým ľuďom, pravda, svojím božským spôsobom. Na Božej spravodlivosti je založená viera v posmrtný život (úcta a rešpektovanie ľudskej osoby, jej duchovnej povahy) a viera v Božiu odmenu či trest za ľudské skutky. Boh je spravodlivý, a preto obnoví pravý poriadok, narušený ľudskou zlobou, hriechom alebo slabosťou. Preto v Liste Hebrejom sa táto viera uvádza ako základná podmienka pre prístup k Bohu: „Kto prichádza k Bohu, musí veriť, že je a že odmieňa tých, čo ho hľadajú." (Hebr 11,6) Požiadavka dokonalej spravodlivosti je východiskom pre cestu k Bohu, ktorá sa v teodícei označuje ako dôkaz existencie Boha z mravného poriadku. Každá reč o Božej spravodlivosti musí vždy obsahovať aj uznanie dokonalej Božej slobody. Boh je slobodný v diele stvorenia i v milostivom vyvolení a povýšení človeka, je slobodný v rozdeľovaní svojich darov, a práve preto je i dokonale spravodlivý. Medzi Božou slobodou, spravodlivosťou a láskou niet protirečenia ani napätia, ale spolu tvoria vnútornú jednotu. ''2. Spravodlivý Boh v Starom zákone'' Význam slova „spravodlivý", hebr. s-d-k, gr. dikaios, je oveľa širší v Biblii než v dnešnom úze. Biblické chápanie je osobnejšie a vnútornejšie, kým v súčasnom vedomí je spravodlivosť niečo vonkajšie, riadené neosobnými zákonmi. - V tejto úvahe budeme sledovať iba spravodlivosť, nakoľko sa vyslovuje o Bohu; otázku ľudskej spravodlivosti a ospravodlivenia hriešnika patrí do traktátu o milosti. Aj biblické chápanie spravodlivosti vychádza z ľudskej skúsenosti. Spravodlivý človek je ten, čo verne zachováva Božie prikázania. Spravodlivý sudca je ten, ktorý súdi podľa Božieho zákona, neberie ohľad na postavenie osoby, nedá sa podplatiť. Boh je spravodlivý ako Sudca ľudí a národov, je Bohom odplaty, ktorý odmeňuje alebo trestá každého podľa jeho skutkov. Nehľadí na tvár, ale na srdce; skúma myseľ a srdce (Dt 10,17n; Jer 11,20; Sk 10,34n). Preto v najstarších častiach Starého zákona sa Božia spravodlivosť opisuje veľmi konkrétne: ako Boží súd nad nepriateľmi alebo ako oslobodenie vyvoleného ľudu z rúk nepriateľov; tak ho ospevuje Pieseň Debory (Sdc 5,11), alebo Mojžišova pieseň (Ex 15). Proroci tiež ohlasujú súdnu spravodlivosť Božiu; ale vidia ju oveľa hlbšie. V mene Pánovom ohlasujú výstrahy a tresty nielen cudzím národom, nepriateľom, ale tiež Efraimovi a Júdovi, Samárii a Jeruzalemu; lebo Božia spravodlivosť zasahuje nie národných nepriateľov, ale hriešnikov,: tak medzi pohanmi ako aj v Izraeli (Am 5,24; Iz 5,16...). Sudcovská spravodlivosť Boha, Pána a Kráľa nad všetkým stvorením, sa opisuje mohutnými obrazmi v prorockých apokalypsách (Iz 24 - 27; Danielovo proroctvo). No Božia spravodlivosť nielen súdi a trestá, ale ešte viac zachraňuje, a to i vtedy, keď trestá. Spravodlivý Boh oslobodzuje utláčaného, ktorý k nemu volá o právo: Ja som Pán, ktorý sa zľutúva, prisluhuje právo a pravdu na zemi." (Jer 9,23) V Nárekoch Prorok uznáva Božiu spravodlivosť ako trestajúcu i zachraňujúcu: „On, Pán je spravodlivý, veď som vzdoroval jeho slovám" (Nár 1,18); „Pán je môj údel, vraví moja duša, nuž v neho dúfam. Dobrý je Pán k tým, čo dúfajú v neho, k duši, ktorá ho hľadá" (Nár 3,24n). Podobne v žalmoch sa uznávajú tresty ako prejavy Božej spravodlivosti, no ešte viac sa oslavuje zachraňujúca Božia spravodlivosť, ktorá značí toľko čo láskavosť. Prenasledovaný Dávid sa utieka k Bohu, spravodlivému Sudcovi národov: „Súď ma, Pane, podlá mojej spravodlivosti... Boh je sudca spravodlivý... Za spravodlivosť jeho odvďačím sa Pánovi..." (Ž 7,9nn) „Milostivý a spravodlivý je Pán, náš Boh sa zľutúva." (Ž 116,5) Okrem tohto pohľadu na Božiu spravodlivosť, prejavujúcu sa súdom, nájdeme v Starom zákone ešte hlbší pohľad: Božia spravodlivosť sa zjavuje tým, ako Boh všetko múdro riadi a stará sa o svoje stvorenstvo: každému tvorovi dáva pokrm v príhodný čas, osobitne sa stará o človeka, najmä o svoj ľud. Táto spravodlivosť vychádza z Božieho vnútra a vlastne je zajedno s Božou láskou, milosrdenstvom a vernosťou. Z toho Starý zákon prechádza k poznaniu, že spravodlivosť je Božím darom. Človek si nemôže získať Božiu priazeň svojou spravodlivosťou, ale môže ju iba prijať vo viere ako dar záchrany, spásy. Našou spravodlivosťou je Boh: „Bože, ty spravodlivosť moja, vyslyš ma, keď volám o pomoc." (Ž 4,2; Jer 23,6) Boh sa stáva našou spravodlivosťou tak, že sa zasnúbi so svojím ľudom „za pravdu a právo, za lásku a zľutovanie" (Oz 2,21). Žalmista očakáva od Boha nielen spravodlivý výrok, ale odpustenie hriechov a nový život: „Bože, stvor vo mne srdce čisté..., zbav ma škvrny krvi preliatia a môj jazyk zajasá nad tvojou spravodlivosťou." (Ž 51,12-16) „Oživ ma vo svojej spravodlivosti." (Ž 119,40) Boh prejavuje svoju spravodlivosť dobrodeniami čistej lásky, ktoré prevyšujú všetko, čo by mohol človek „právom" očakávať: „Nádherné a vznešené sú jeho diela, jeho spravodlivosť platí naveky. Ustanovil pamiatku na svoje obdivuhodné skutky: Pán je milosrdný a milostivý." (Ž 111,3n) Konečne, v druhej časti Izaiášovho proroctva Božia spravodlivosť už dostáva význam budúcej spásy; ona prinesie Boží dar pokoja. Boh sa ukáže spravodlivý tak, že splní prisľúbenia a privinie nás vo svojom milosrdenstve, uzavrie novú Zmluvu. Povolá si na to svojho Služobníka, na ktorého vloží svojho Ducha, ten privedie právo národom, pravdivo prinesie právo (Iz 42,1-7). „Môj spravodlivý služobník svojou vedomosťou ospravodliví mnohých a on ponesie ich hriechy." (Iz 53,11) ''3. Božia spravodlivosť darovaná v Ježišovi Kristovi.'' Spravodlivý Boh je taký štedrý, že nielen žiada od nás spravodlivosť, ale darúva nám svoju spravodlivosť: táto k nám prichádza v Ježišovi Kristovi; on je Pánov Služobník, Svätý a Spravodlivý (Sk 3,14). Prichádza k nám od Spravodlivého Otca (Jn 17,25), aby ohlásil Božiu spravodlivosť ako milostivý rok Pánov (Lk 4,18; Iz 61 n), ako Božie kráľovstvo spravodlivosti a lásky. Blahoslaví tých, čo sú lační a smädní po spravodlivosti, a sľubuje im, že budú nasýtení v Božom kráľovstve (Mt 5,6). Pravda, spravodlivosť učeníkov musí byť väčšia než spravodlivosť farizejov; nestačí čisto ľudská spravodlivosť, ale Boží dar spravodlivosti. Preto hovorí: „Hľadajte teda najprv Božie kráľovstvo a jeho spravodlivosť a toto všetko dostanete navyše." (Mt 6,33) Božia spravodlivosť sa teda prejavila celkom konkrétne ako Božie kráľovstvo: v ňom spravodlivý Boh uzdravuje chorých, kriesi mŕtvych, očisťuje malomocných, vyháňa diablov (Mt 10,8), odpúšťa hriechy, hľadá stratenú ovcu, prijíma do náručia kajúceho syna (Lk 15). A všetko to robí skrze svojho milovaného Syna, Svätého a Spravodlivého. „Tak sa splnilo, čo povedal prorok Izaiáš: Hľa, môj služobník..." (Mt 12,17-21; Iz 42,1-7) Najvyšším a ľudsky nepochopiteľným prejavom Božej spravodlivosti je obeta milovaného Syna, ktorú Otec chce a prijíma a ktorú Ježiš, milovaný Syn, prináša Otcovi poslušnosťou až na smrť na kríži. Ježiš nám dáva účasť na Otcovej spravodlivosti tak, že nám dáva svoje telo, ktoré je obetované za nás a za všetkých; dáva nám piť z kalicha svoju krv, vyliatu za nás i za všetkých, krv novej a večnej Zmluvy (Lk 22,19n). Takto nás Boh ospravodlivuje vo svojom Synovi a zjavuje nám svoju spravodlivosť ako najplnšiu lásku. Božia spravodlivosť sa v Kristovej obete na kríži ukáže ako súd milosti. Toto tajomstvo Božej spravodlivosti, darovanej nám v Ježišovej obete na kríži, hlboko prežil a dôsledne ohlasoval apoštol Pavol. On, bývalý farizej, ktorý si predtým zakladal na osobnej spravodlivosti zo skutkov, konaných podľa Zákona, teraz prijíma, žije jedinú spravodlivosť z viery v Ježiša Krista. „V ňom sa totiž zjavuje Božia spravodlivosť z viery pre vieru, ako je napísané: Spravodlivý bude žiť z viery." (Rim 1,17) V Liste Rimanom a v Liste Galaťanom rozvíja túto tému. Pavol tu spásu nazýva Božou spravodlivosťou, darovanou v Kristovi. Je to dar, Božia milosť, zostupujúca z neba (Rim 3,17-24), patrí Bohu a stáva sa našou, no pritom neprestáva byť Božou. Ježiša Krista Boh ustanovil ako prostriedok zmierenia skrze jeho krv prostredníctvom viery, aby ukázal svoju spravodlivosť, lebo v minulosti prehliadal predošlé hriechy vo svojej božskej zhovievavosti, aby v tomto čase ukázal svoju spravodlivosť; že sám je spravodlivý a že ospravedlňuje toho, kto verí v Ježiša." (Rim 3,25n) „Ale to všetko je od Boha, ktorý nás skrze Krista zmieril so sebou... Toho, ktorý nepoznal hriech, za nás urobil hriechom, aby sme sa v ňom stali Božou spravodlivosťou." (2 Kor 5,18.21) Božia spravodlivosť, ktorá sa v Ježišovi zjavuje ako láska a milosť, súčasne zostáva aj súdom a zjavuje sa ako súd nad týmto svetom. Ježiš ohlasuje aj túto tvár Božej spravodlivosti v eschatologickej reči (Mk 13; Lk 21,5-36; Mt 25,31-46). Pri poslednom súde sa Boh ukáže ako zvrchovane spravodlivý Kráľ: dá účasť na večnom kráľovstve tým, čo sú milosrdní, a vylúči tých, čo si za tvrdili srdce. Ježiš vyhlasuje, že súd nad svetom sa už začína: „Teraz je súd nad týmto svetom, teraz bude knieža tohto sveta vyhodené von." (Jn 12,31) Božia spravodlivosť ako milosť i ako súd sa uplatní v ľuďoch mocou Ducha Svätého, ktorého nám posiela Ježiš: „Keď príde Tešiteľ, ukáže svetu, čo je hriech, čo spravodlivosť a čo súd. Hriech je, že neveria vo mňa, spravodlivosť, že idem k Otcovi a už ma neuvidíte, a súd, že knieža tohto sveta je už odsúdené." (Jn 10,8-11) No ten istý Duch Svätý uskutočňuje v nás Ježišovu modlitbu: „Spravodlivý Otče ... Ohlásil som im tvoje meno a ešte ohlásim, aby láska, ktorou ma miluješ, bola v nich a aby som v nich bol ja." (Jn 17,25n) ''4. Cirkev ohlasuje Božiu spravodlivosť'' Od apoštolskej doby až podnes Cirkev ohlasuje Božie kráľovstvo ako naplnenie Božej spravodlivosti; hovorí o spravodlivom súde Božom aj o tom, že sme ospravodlivení Čírou milosťou; v Kristovi nás zmieruje s Bohom, aby sme mali spravodlivosť z Boha (Flp 3,9n). Dáva nám účasť na „Božom kráľovstve, ktoré nie je jedlo a nápoj, ale spravodlivosť, pokoj a radosť v Duchu Svätom" (Rim 14,17). Ohlasuje nám Boží súd mohutnými obrazmi Jánovej Apokalypsy: „Spravodlivý si, Pane... správne a spravodlivé sú tvoje súdy" (Zjv 16,5-7), ale vlieva nám aj pevnú nádej slovami Pavla: „Ak je Boh za nás, kto je proti nám? Boh nás ospravedlňuje, kto by nás ešte odsúdil?" (pórov. Rim 8,31nn). V tejto radostnej nádeji spieva pieseň vďaky Otcovi za to, že nám v Kristovi Kráľovi dal účasť na „kráľovstve pravodlivosti, lásky a pokoja" (prefácia). == III. Boh je milosrdný == ''1. Skúsenosť milosrdenstva v ľudských vzťahoch'' Jej podnetom je iná skúsenosť, že totiž človek má nielen svoju dôstojnosť, ale aj svoju slabosť, biedu, že je núdzny a hriešny, a práve v tom je odkázaný na zľutovanie, na láskavý príklon, na darovanú nežnosť trpiacemu, slabému, hriešnemu. A práve tento láskavý príklon k biednemu je prejavom milosrdenstva: vtedy darujúci a prijímajúci majú skúsenosť milosrdenstva. Táto skúsenosť a príslušná cnosť sa nedá odvodiť z filozofickej schémy cností. Svoj prameň má v srdci, ktoré je milé voči trpiacim, milosrdné. Svet, podrobený tajomstvu hriechu, nepozná milosrdenstvo. Pavol vyčíta pohanom, že sú bez milosrdenstva (Rim 1,31). Ani v súčasných etických slovníkoch, orientovaných nekresťanský, niet miesta pre heslo „milosrdenstvo", lebo z ich pozície niet preň dôvodu. Naozaj, skutočný dôvod milosrdenstva sa dá nájsť iba v Božom milujúcom srdci, v Božom milosrdenstve. „Buďte milosrdní, ako je milosrdný váš Otec!" (Lk 6,36) Milosrdenstvo bytostne patrí k Božej láske. Pravda, aj vo svete mimo zjavenia nájdeme obdivuhodné prejavy milosrdnej lásky: no tieto prejavy vychádzajú zo srdca, otvoreného milosti, z ľudskej duše, ktorá je svojou prirodzenou povahou zameraná na Boha: anima naturatier christiana. Tento príklon ľudského srdca nám umožňuje preniesť a povýšiť milosrdenstvo z ľudskej skúsenosti do Božej skutočnosti: Boh svoju vernosť a spravodlivosť prejavuje osobitne svojím milosrdenstvom. Antická filozofia videla v milosrdenstve iba cit, citovú sympatiu; city sú však „passiones", to značí „slabosti" duše; preto ich nemožno prenášať na Boha a jeho život. Dnes psychológia chápe city oveľa širšie, a vidí v nich „sily" duše, niečo pozitívne, čo vstupuje ako významná zložka do ľudskej osobnosti. Teda ich pozitívny obsah a hodnota sa dá analogicky vysloviť aj o Bohu. Tak to robí aj Sväté písmo, ktoré vo svojej konkrétnej reči o Bohu používa veľa výrazov z citovej oblasti. Konečne, milosrdenstvo nie je len citovým prejavom, ale je to celostný postoj, vychádzajúci zo srdca, z centra osobného života. Preto sa v Zjavení tak často hovorí o Božom milosrdenstve. ''2. Božie milosrdenstvo v Starom zákone'' Biblická reč o Bohu používa bohatý slovník citových výrazov, ktorými chce vyjadriť ten osobitný vzťah medzi Bohom a jeho ľudom. Nájdeme tam výroky o Božom hneve, sklamaní, rozhorčení a pod. No nad všetkými takými výrokmi vysoko prečnieva ubezpečenie o Božom milosrdenstve, milosti a láskavosti. Hebrejčina používa dve základné slová pre Božie milosrdenstvo: „rehamim" - po grécky „oiktirmón", doslova značí materské lono, potom silnú citovú prítulnosť a v širšom význame súcit - skloniť sa, matersky opatrovať, „chesed" - po grécky „eleos" - milosrdenstvo: označuje vzťah dvoch bytostí, ktoré si prejavujú úctu, nehu; je to vedomá a chcená dobrota. A taký je vzťah Boha k človeku. Základom milosrdenstva je Božia láska. Boh je milosrdný voči svojim stvoreniam už na základe stvoriteľského činu, lebo všetko stvoril z lásky. Osobitne človeka stvoril na svoj obraz a podobu, preto má k nemu aj osobitný „citový" vzťah: nehu, dobrotu, láskavosť; je voči človekovi milý srdcom, milosrdný. „Lebo všetko, čo je, miluješ, a nič nemáš v nenávisti z toho, čo si urobil... Ty šetríš všetko, lebo je to tvoje, Pane, priateľ života." (Múd 11,24-26) Boh však prejavuje svoju nehu voči ľuďom aj vtedy, a najmä vtedy, keď sa ukáže ľudská bieda. Zjavuje sa ako Boh milosrdenstiev. Keď ľudské srdce pri pohľade na biedu blížneho je pohýnané k pomoci, nasleduje tým vlastne pohyb Božieho Srdca, Boží príklon k biednemu a hriešnemu ľudstvu. Keď si človek uvedomí, že je hriešny, biedny, nešťastný, vtedy sa mu začína zjavovať láskavá tvár nekonečne milosrdného Boha. Toto presvedčenie sa tiahne celým Starým zákonom, počínajúc skúsenosťou vyslobodenia z Egypta, a vyvrcholí v Novom zákone v slovách márnotratného syna: „Vstanem a pôjdem k Otcovi." Pán hovoril Mojžišovi: „Videl som utrpenie svojho ľudu v Egypte a počul som jeho volanie... Viem o jeho utrpení. Preto som zostúpil, aby som ho vyslobodil..." (Ex 3,7n) Božie milosrdenstvo vyviera z Božej vernosti Zmluve (Ex 6,5). Ešte aj vtedy, keď vyslobodený ľud zhreší, Boh odpovedá milosrdenstvom. Takto sa zjavuje Mojžišovi na Sinaji: „Pán, Pán je milostivý a láskavý Boh, zhovievavý, veľmi milosrdný a verný. On preukazuje milosrdenstvo tisícom, odpúšťa neprávosť, zločiny a hriech, ale nič nenecháva nepotrestané." (Ex 34,6n) Ešte i vtedy, keď musí trestať svoj ľud, zmocňuje sa ho milosrdenstvo: „Srdce sa vo mne obracia, budí sa moje zľutovanie. Nevylejem svoj rozpálený hnev, neznivočím zase Efraim, veď som ja Boh a nie človek..." (Oz ll,8n) Božie milosrdenstvo vyvoláva obrátenie, lebo Boh nechce smrť hriešnika, ale chce, aby sa obrátil a žil (Ez 33,11). Starý zákon hovorí o Božom milosrdenstve aj mnohými obrazmi. Boží príklon a neho voči človekovi prirovnáva k láske matky: „Či zabudne žena na svoje nemluvňa a nemá zľutovania nad plodom svojho lona? I keby ona zabudla, ja nezabudnem na teba. Hľa, do dlaní som si ťa vryl..." (Iz 49,15n) Boh je láskavý k Izraelovi ako otec k prvorodenému synovi (Ex 4,22; Dt 1,31). Božie milosrdenstvo sa ukazuje v obraze pastiera (Jer 23,1-4; Ez 34; Ž 23), no najviac v obraze manželstva, ako ho podávajú proroci (Oz l - 3; Iz 45,7; Jer 2,2n: Veľpieseň). Boh sa vo svojom milosrdenstve zľutuje nad nevernou nevestou a osloví ju: „Omilostená" (Oz 2,3). Vyvolený ľud ospieval Božie milosrdenstvo vo svojich žalmoch. Celé stvorenie a svoje dejiny prežíva ako zázrak Božieho milosrdenstva-. „Oslavujte Pána, lebo je dobrý, lebo jeho milosrdenstvo je večné." (Ž 136) „Milosrdenstvo Pánovo je od večnosti až na večnosť voči tým, čo sa ho boja." (Ž 103) Výkriky: „Zmiluj sa nado mnou, Pane" rovnako vyznávajú vieru v Božie milosrdenstvo ako piesne vďaky: „Oslavujte Pána, lebo je dobrý, lebo jeho milosrdenstvo trvá naveky" (Ž 107,1). ''3. Ježiš zjavuje milosrdenstvo Otcovo'' Už Ježišov príchod na svet vyvoláva v Máriinom srdci chválospev na Božie milosrdenstvo, (Lk 1,50-54). Zachariáš vidí poslanie svojho syna Jána v tom, že bude „poučovať Boží ľud o spáse, že mu Boh z hĺbky svojho milosrdenstva odpustí hriechy" (Lk l,77n). Božie milosrdenstvo k nám prichádza v tajomstve Ježišovej osoby a jeho kňazského poslania. „A pretože deti majú účasť na krvi a tele, aj on mal podobne spoluúčasť na nich... Preto sa vo všetkom musel pripodobniť bratom, aby sa stal milosrdným a verným veľkňazom pred Bohom a odčinil hriechy ľudu." (Hebr 2,14-18) Ježišov život, od inkarnácie večného Slova až po obetu na kríži a vzkriesenie z mŕtvych, je najvyšším dôkazom, aký milosrdný je Boh voči nám. Ježišove skutky sú prejavmi Božieho milosrdenstva. Toto osobitne vyzdvihuje Lukášovo evanjelium. Ježiš sa ujíma chudobných: hriešnici v ňom nájdu milosrdného priateľa, ktorý odpúšťa hriechy. Trpiaci volajú k Ježišovi slovami: „Kyrie eleison", „Pane, zľutuj sa, maj súcit, milosrdenstvo" (Mt 15,22; 17,15; 20,30n). Je to prosba patriaca Bohu. Ježiš ohlasuje Božie kráľovstvo ako dobu Božieho milosrdenstva: „Naplnil sa čas a priblížilo sa Božie kráľovstvo. Kajajte sa a verte evanjeliu." (Mk 1,15) „Blahoslavení milosrdní, lebo oni dosiahnu milosrdenstvo." (Mt 5,7) Boh je Otec, ktorý sa nežne stará o poľné ľalie, o vtákov, tým viac o ľudí: „Váš nebeský Otec predsa vie, že toto všetko potrebujete." (Mt 6,32) On vie, že potrebujeme aj zľutovanie, odpustenie, záchranu, — vie to, lebo je milosrdný. V podobenstvách u Lk 15 o stratenej ovci, o stratenej drachme a o márnotratnom synovi nám Ježiš dokonalo zjavuje milosrdnú tvár Boha Otca; dáva nám istotu: Boh má srdce Pastiera, srdce Otca, ktorý čaká na nás hriešnych, aby nás objal do náručia svojho milosrdenstva. Ježiš sám ako náš Veľkňaz nám sprostredkuje Otcovo milosrdenstvo: odpúšťa hriechy, ľúto mu je zástupu, uzdravuje chorých a ako dobrý pastier dáva život za svoje ovce. Volá k sebe všetkých, unavených a preťažených, aby ich objal svojím tichým a pokorným srdcom (Mt 11,29). Pavol ako nábožný muž a znalec Písma istotne často uvažoval o Božom milosrdenstve; no celkom nanovo a radikálne ho prežil pri stretnutí s Ježišom na ceste do Damasku. Od tej chvíle novým srdcom ďakuje Bohu: „Nech je zvelebený Boh a Otec nášho Pána Ježiša Krista, Otec milosrdenstva a Boh všetkej útechy!" (2 Kor 1,3) No nielen jeho osobné dejiny, ale i dejiny vyvoleného národa, ba dejiny ľudstva, smerujú k tomu, aby dosiahli Božie milosrdenstvo. „Ako ste vy voľakedy neverili Bohu, a teraz ste dosiahli milosrdenstvo pre ich neveru, tak aj oni teraz neveria pre milosrdenstvo, ktoré sa vám dostalo, aby teraz aj oni dosiahli milosrdenstvo. Boh totiž všetkých uzavrel do nevery, aby sa nad všetkými zmiloval." (Rim ll,30nn) ''4. Božie milosrdenstvo účinné v Cirkvi'' Otcovo milosrdenstvo, ktoré nám Ježiš priniesol a zjavil, je pre nás prítomné v Kristovej Cirkvi: v jej slove, vo sviatostiach, najmä v krste a vo sviatosti zmierenia, a v jej skutkoch milosrdnej lásky. V Cirkvi prežívame, ako „Boh, bohatý na milosrdenstvo, pre svoju nesmiernu lásku, ktorou nás miluje, hoci sme boli pre hriechy mŕtvi, oživil nás s Kristom" (Ef 2,4n). Cirkev sa vo svojich modlitbách stále obracia k milosrdnému Otcovi, denne ho prosí, aby nám odpustil naše viny, ako i my odpúšťame našim vinníkom, aby sme mali účasť na Božom milosrdenstve. Cirkev denne spieva alebo sa modlí žalmy, naplnené oslavou milosrdného Boha. No nadovšetko denne sprítomňuje najvyšší dôkaz Božieho milosrdenstva, Kristovu obetu na kríži; Ježišovo prebodnuté Srdce nám otvára prístup do Božieho milosrdenstva. "Keďže teda máme vznešeného veľkňaza, ktorý prenikol nebesia, Ježiša, Božieho Syna, držme sa svojho vyznania. Veď nemáme veľkňaza, ktorý by nemohol cítiť s našimi slabosťami: veď bol podobne skúšaný vo všetkom okrem hriechu. Pristupujme teda s dôverou k trónu milosti, aby sme dosiahli milosrdenstvo a našli milosť a pomoc v pravom čase." (Hebr 4,14-16) ''Literatúra:'' Ján Pavol II.: Encyklika o Božom milosrdenstve Dives in misericordia. X. Léon-Dufour: Slovník biblickej teológie. J. Auer - J. Ratzinger: Kleine katholische Dogmatik. Bánd 2: Gott - der Eine und Dreieine. 2009 5013 2006-02-02T20:55:30Z Alfaomega 76 =Zjavenie Boha v Ježišovi Kristovi= ==Úvod== Božie zjavenie v Starom zákone, o ktorom sa hovorilo v dvoch predchádzajúcich témach, je zamerané do budúcna: v mesiášskej dobe Boh naplno zjaví svoju moc a slávu, všetky národy budú vzývať jeho Meno a klaňať sa jeho velebe. Touto plnosťou je zjavenie v Ježišovi Kristovi: Boh sa nám zjavuje definitívne ako Otec nášho Pána Ježiša Krista. Až v Ježišovi Kristovi a skrze neho naozaj vieme, kto je Boh: Boh je Otec, ktorý posiela svojho Syna a v ňom nám dáva svojho Svätého Ducha. Zjavenie Boha v Ježišovi Kristovi treba vidieť v zhode a v kontinuite so Starým zákonom, a súčasne aj ako niečo celkom nové, osobitné, darované nám v Synovi: „Mnoho ráz a rozličným spôsobom hovoril kedysi Boh otcom skrze prorokov. V týchto posledných dňoch prehovoril k nám v Synovi.“ (Hebr 1,1-2) Jeden a jediný je Boh, ktorý sa zjavuje, rozdiel je v nositeľoch zjavenia: v Starom zákone sú to proroci, v Novom zákone milovaný Syn. „Boh vo svojej múdrosti to tak zariadil, že v Starom zákone sa skrýva Nový a v Novom sa odhaľuje Starý.“ (Konštitúcia Dei Verbum 16, citujúc slová sv. Augustína) túto kontinuitu a súčasne i novosť musí rešpektovať i teológia vo svojej reflexii o tajomstve Boha. Úvahy o Bohu jednom a jedinom nemožno obmedziť len na Starý zákon, a zasa trojičné tajomstvo len na Nový zákon. Boh svoju jedinosť a jedinečnosť a výlučnosť naplno zjavuje práve v Novom zákone; preto rozhodne treba uvažovať o novozákonnom monoteizme, a na druhej strane zjavenie tajomstva trojičného života Božieho bolo pripravované už v Starom zákone. V tejto téme chceme uvažovať o tom, ako sa tento jeden a jediný Boh zjavuje v Novom zákone: v Ježišovi Kristovi, v jeho osobe a v jeho slove, ďalej v ohlasovaní apoštolov, a potom ako toto zjavenie žije vo viere Cirkvi. Osobitná ťažkosť tejto témy je vo výbere: celý Nový zákon je jedným súvislým slovom o Bohu; každý výrok hovorí, dýcha, túži po Bohu. Keď chceme teraz načrtnúť novozákonný obraz Boha, nutne musíme robiť iba určitý výber, diktovaný naším vymedzujúcim spôsobom myslenia. Pritom novozákonný obraz Boha sa nedá presne oddeliť od pohľadu na Krista a od trojičného tajomstva, od kristológie a od trojičnej teológie. Možno urobiť iba to, že sa výraznejšie zameriame na jeden pohľd, v našom prípade na zjavenie jediného Boha v Novom zákone: je to Boh a Otec nášho Pána Ježiša Krista. ===„Nech je zvelebený Pán, Boh Izraela“ (Lk 1,68)=== Chválospev na začiatku evanjelia podľa Lukáša, Magnificata Benedictus, veľmi výrazne vystihujú kontinuitu a zhodu Starého a Nového zákona v reči o Bohu. Boh, ktorý zhliadol na poníženú služobnicu Máriu a urobil jej veľké veci, je ten istý, ktorý hovorieval otcom v Starom zákone, Abrahámovi a jeho potomkom. Zachariáš velebí Jahveho, Boha Izraela, za to, že zhliadol na svoj ľud, že pamätal na svoju svätú zmluvu, na prísahu, danú Abrahámovi. Doba spásy, ktorú bude jeho syn Ján predzvestovať a pripravovať pred tvárou Pánovou, prinesie svetlo, odpustenie hriechov, svätosť a spravodlivosť, sľúbené a očakávané prorokmi Starého zákona. Evanjelisti a pisatelia Nového zákona hovoria už v novej situácii spásy, keď sa Božie kráľovstvo priblížilo a už je tu, ale pritom používajú obrazy a výroky Starého zákona, najmä reč žalmov. Ježišovo posolstvo o Božej láske, o dobrote a starostlivosti Boha, o Božom kráľovstve, treba vidieť vždy tak, že sa tým nič neuberá z Božej vznešenosti a svätosti, zjavenej v Starom zákone. V reči na vrchu Ježiš výslovne vyzdviíhuje túto kontinuitu a zhodu so Starým zákonom: neprišiel zrušiť Zákon a Prorokov, ale naplniť (Mt 5,17). Prišiel zdokonaliť a naplniť aj ich posolstvo o Bohu. V Starom zákone sa toto zjavenie Boha spájalo s mravnými nárokmi. Ježiš v reči na vrchu ešte zvyšuje tieto nároky: „Vy teda buďte dokonalí, ako je dokonalý váš nebeský Otec.“ (Mt 5,48) Boh si nárokuje srdce človeka, jeho vnútorné zmýšľanie, jeho dôveru a oddanosť (Mt 6) Túto kontinuitu a totožnosť viery v jedného Boha Ježiš výslovne vyhlasuje v rozhovore so zákonníkom, ktorý sa ho pýtal na prvé prikázanie: „Prvé je: Počuj, Izrael, Pán, náš Boh, je jediný Pán. Milovať budeš Pána, svojho Boha, z celého svojho srdca, z celej svojej duše, z celej svojej mysle a z celej svojej sily...“ (Mk 12,29n) Tento jediný Pán, náš Boh, ktorého máme milovať celým srdcom, je ten istý Boh, ktorý stvoril ľudí od počiatku stvorenia ako muža a ženu (porov. Mk 10,6); je to Boh Abraháma, Boh Izáka a Boh Jakuba, Boh živých (Mk 12,26n). Je to ten istý Boh, ktorý posielal do svojej vinice prorokov a teraz posiela svojho milovaného Syna (Mk 12,1-12). Ježiš jednoducho predpokladá starozákonnú vieru v Boha u svojich poslucháčov, a sám ju svojím ľudským životom naplno realizuje modlitbou, oddanosťou Bohu a radikálnou poslušnosťou jeho vôli až na smrť na kríži. Apoštoli v ohlasovaní evanjelia vždy vychádzali zo starozákonnej viery v jedného a jediného Boha. Celý Nový zákon sa dá prijať iba na základe starozákonného zjavenia, bez neho by bol nepochopiteľný. „Boh Abraháma, Boh Izáka a Boh Jakuba, Boh našich otcov, oslávil svojho Služobníka Ježiša,... Boh ho vzkriesil z mŕtvych...“ (Sk 3,13-15) Preto apoštoli a podľa nich evanjelisti stále odkazujú poslucháčov a čitateľov na to, čo povedal Boh otcom ústami Mojžiša, Dávida, prorokov, tento Boh teraz hovoril a konal v Ježišovi Kristovi na našu spásu. Petrove kázne, Štefanova obhajobná reč, Pavlove kázne, zachytené v Skutkoch spoštolov, všetky sledujú jednu spasiteľno-dejinnú osnovu. Jeden a jediný Boh, stvoriteľ sveta a pôvodca Zmluvy a prisľúbení, uskutočňuje spásu skrze Ježiša Krista, svojho Syna, spásu určenú všetkým ľuďom. Viera v jediného Boha sa rozvíja ako viera v jediného Spasiteľa Ježiša Krista a v jediný poriadok spásy pre všetkých: „V mene Ježiša Krista Nazaretského, ktorého ste vy ukrižovali, ale Boh ho vzkriesil z mŕtvych, stojí tento človek pred vami zdravý!... A v nikom inom niet spásy, lebo niet pod nebom iného mena, daného ľuďom, v ktorom by sme mali byť spasení.“ (Sk 4,10-12) Viera v jedného a jediného Boha (monoteizmus) zostáva celkom jasná a neotrasiteľná aj pri zjavení Božej trojosobnosti a pri rozvíjajúcom sa poznávaní tohto tajomstva. Toto zjavenie ešte zvyšuje nároky na čistotu viery. Prví kresťania, ktorí žili v pohanskom prostredí, museli denne a veľmi konkrétne vyznávať vieru v jediného Boha. Proti všelijakým polyteistickým poblúdeniam (porov. Gal 4,8), proti kultu démonov (1 Kor 10,20n), proti ľudským bôžikom, ako sú „mamona“ (Mt 6,24) alebo „brucho“ (Flp 3,19), Pavol hrdo a nekompromisne vyhlasuje svoje Krédo: „My máme iba jedného Boha, Otca, od ktorého je všetko a my sme pre neho, a jedného Pána, Ježiša Krista, skrze ktorého je všetko, aj my sme skrze neho.“ (1 Kor 8,6) Kresťanský poriadok spásy má svoju jednotu v jedinom Bohu: „Jeden je Pán, jedna viera, jeden krst. Jeden je Boh a Otec všetkých, ktorý je nad všetkými, preniká všetkých a je vo všetkých.“ (Ef 4,5n) Preto kresťania spievajú Bohu žalmy a sami tvoria hymny na jeho chválu: Veď on je „blahoslavený a jediný Vladár, Kráľ kráov a Pán pánov. On jediný má nesmrteľnosť a prebýva v neprístupnom svetle; jeho nik z ľudí nevidel, ani vidieť nemôže. Jemu česť a večná vláda. Amen“ (1 Tim 6,16). ==="Zvelebujem ťa, Otče, Pán neba i zeme“ (Mt 11,25)=== Tento jeden a jediný Boh, ktorý hovoril otcom ústami prorokov, a ktorý k nám prehovoril ústami svojho Syna, zjavuje sa v ňom celkom novým spôsobom, „otcovským“; zjavuje o sebe dosiaľ nepočuté tajomstvá, ktoré môže poznať iba Syn. Ježišovo evanjelium, pri všetkej kontinuite a zhode so Starým zákonom, je súčasne novým posolstvom o Bohu, o tom jednom a jedinom tajomnom Bohu, ktorý nám otvára pohľad a dáva účasť na svojej tajomnej jednote. Teologická úvaha o Bohu, ako sa zjavil v Novom zákone, musí vychádzať z Ježišových výrokov o Otcovi, súčasne musí brať vážne to Slovo o Bohu, ktorým Ježiš je. Ježiš hovorí o Bohu ako o Otcovi. V tomto Božom mene je vyslovené vlastné jadro jeho posolstva o Bohu. Samo slovo „Boh“ v Ježišových ústach vždy označuje Otca, aj v ostatných novozákonných spisoch tento význam prevažuje. Aj toto zjavenie Boha Otca malo svoju určitú prípravu v Starom zákone. Už v Nátanovom proroctve o Dávidovom dome Boh hovorí o kráľovskom potomkovi: „Ja mu budem otcom a on mi bude synom.“ ( 2 Sam 7,14) Podobne hovorí Ž 89,27. U prorokov sa Boh zjavuje ako otec svojho ľudu: „lebo som Izraelov otec“ (Jer 31,9). Na konci Izaiášovej knihy sú úpenlivé modlitby k Bohu ako Otcovi: „Veď ty si náš otec...“ (Iz 63,15-64,11) Božia opatera a starostlivosť, Božia náklonnosť a vernosť majú už v Starom zákone „otcovské“ črty. A v žalmoch „chudobných a trpiacich“ tento otcovský vzťah patrí nielen ľudu ako celku, ale tiež jednotlivému nábožnému človekovi. Pravda, vo všetkých týchto výrokoch sa Božie otcovstvo chápe obrazne, nie vo vlastnom zmysle. Celkove v náboženskom vedomí Izraela nebolo Božie otcovstvo v popredí. Ježišovo ohlasovanie je celé koncentrované na zjavenie Otca. Ježiš používa viaceré výrazy: nebeský Otec, váš Otec, môj Otec, Abba, Otče! Keď v reči na vrchu hovorí zástupom a stavia mravné nároky evanjelia, zdôvodňuje to: „...aby ste boli synmi svojho Otca, ktorý je na nebesiach.“ (Mt 5,45) „Buďte dokonalí, ako je dokonalý váš nebeský Otec.“ (Mt 5,48) Otec vidí v skrytosti, pozná zmýšľanie srdca, vie čo potrebujeme (Mt 6,4-8). Preto sa môžeme k nemu modliť: „Otče náš...“ (Mt 6,9) Z celého Ježišovho evanjelia je jasné, že tu nejde len o vyzdvihnutie jedného Božieho titulu, ale o celkom nový vzťah k Bohu: nejde tu len o prenesený, obrazný význam, ale o veľmi reálne otcovstvo a synovstvo. Ježiš nikdy nespája „váš Otec“ a „môj Otec“ do jedného identického postoja: „náš Otec“. Výraz „môj Otec“ sa vzťahuje na výlučný vťah Otca a Syna, aký je medzi Bohom a Kristom: toto tajomstvo pozná iba Otec o Synovi a Syn o Otcovi (Mt 11, 27n: Mt 16,17: Jn 1,18). V tomto zjavení podstatného Kristovho synovstva sa zjavuje aj plný zmysel, v akom je Boh Otcom: Boh je Otec, lebo má božského Syna Ježiša Krista. Boh je Otec nášho Pána Ježiša Krista, ako vyznáva apoštolská Cirkev, a najmä Pavol vo svojich listoch. Boh Otec zjavuje Ježiša ako svojho Syna pri krste: „Ty si môj milovaný Syn, v tebe mám zaľúbenie“ (Mk 1,11; par), pri premenení (Mk 9,1-8; par), pri Petrovom vyznaní (Mt 16,17), pri zázrakoch (Jn 5,17-21); aj pri Ježišovom umučení sa Boh zjavuje ako Ježišov Otec (Jn 12,27n): Ježiš prijíma kalich umučenia z rúk Otca (Lk 22,42n), Otec ho oslávi na kríži (Jn 12,32: 17,1n) a stotník pod krížom vyznáva: „Tento človek bol naozaj Boží Syn.“ (Mk 15,39) Otec zjavil Ježiša ako svojho Syna, keď ho vzkriesil z mŕtvych, povýšil po svojej pravici a keď zoslal svojho Svätého Ducha na veriacich (Sk 2,32n). Teda ide tu o vzájomné zjavovanie: Otec zjavuje Ježiša ako svojho milovaného Syna a Ježiš ako Syn zjavuje Otca; v tomto vzájomnom zjavovaní má pôvod všetko ostatné zjavenie, dané ľuďom. Ježiš zjavuje Boha ako svojho Otca celým svojím životom, najmä však vo svojej modlitbe. Dvanásťročný Ježiš vyhlasuje v chráme, v dome modlitby: „Nevedeli ste, že mám byť tam, kde ide o môjho Otca?“ (Lk 2,49) Apoštoli vytušili, že tajomstvo Ježišovej osoby je ukryté v jeho modlitbe, keď „vyšiel na vrch modliť sa a strávil celú noc v modlitbe s Bohom“ (Lk 6,12). Preto ho prosia: „Pane, nauč nás modliť sa...“ A Ježiš im poodhaľuje trošku závoj z tohto tajomstva: „Keď sa modlíte, hovorte: Otče, posväť sa meno tvoje...“ (Lk 11,1n) Dokonca i Pokušiteľ vybadal toto neobyčajné tajomstvo v Ježišovej modlitbe na púšti a preto začína svoje pokušenia slovami: „Ak si Boží Syn...“ (Mt 4,3-5;par) Ježiš odmieta Pokušiteľa, nezjavuje mu svoje tajomstvo, ale zjavuje ho maličkým, utrápeným a pokorným. „Zvelebujem ťa, Otče, Pán neba i zeme...“ (Mt 11,25n) V tejto modlitbe nám Ježiš dáva to najvlstnejšie zjavenie o Bohu. Boh je jeho Otec; Boh je jeden jediný, lebo Otec môže byť len jeden. Boh je vznešený, preto ho Ježiš zvelebuje. Ako Stvoriteľ je Pánom neba i zeme; a súčasne je blízky ľuďom, lebo vyjavuje tieto veci maličkým: Boh miluje ľudí, má v nich záľubu. A toto všetko nám Otec darúva skrze Syna, ktorému všetko odovzdal v tom jedinečnom vzťahu otcovstva a synovstva. Preto Ježiš volá k sebe všetkých, aby im zjavil Otca. Ježiš nám zjavuje Boha, svojho Otca, sobitne v tých chvíľach, keď sa modlí k nemu ako trpiaci Služobník. V modlitbe vo večeradle ho dôverne oslovuje: „Otče, Otče svätý, spravodlivý...“ a prosí za ľudí, aby poznali Otca ako pravého a jediného Boha a toho, ktorého Otec poslal, Ježiša Krista. Otec otvára svoju lásku k Synovi aj pre nás, „aby všetci boli jedno, ako ty, Otče, vo mne a ja v tebe...“ (Jn 17). V modlitbe v Olivovej záhrade nám zjavuje absolútnu suverénnosť Božej vôle a súčasne oddanosť tejto vôli, ktorá je vždy milujúca, i vtedy, keď posiela kalich utrpenia (Lk 22,42). A posledný výdych ukrižovaného Ježiša patrí Otcovi: „Otče, do tvojich rúk porúčam svojho ducha.“ (Lk 23,46) Boh je Otcom Ježiša Krista ukrižovaného, umučeného a pochovaného, a Ježiš je jeho jediným milovaným Synom i v tej chvíli. Preto ho Otec oslávil tým, že ho vzkriesil z mŕtvych a povýšil po svojej pravici. V Ježišovi na kríži Boh zjavuje, že je Otcom trpiacich, uponížených, chudobných, umierajúcich; že jemu všetci žijú; že povyšuje a oslávi všetkých, čo ho vzývajú: Otče... Ježiš nám zjavuje Boha, svojho Otca, v odpúšťaní hriechov. Boh preniká cez temnotu hriechu a smrti tak, že nám posiela svojho Syna ako Svetlo, ktoré osvecuje každého človeka, ľudí, čo sedia v tôni smrti. Ježiš ohlasuje evanjelium spásy, odpustenia hriechov a záchrany od večnej smrti. Ohlasuje Boha ako milosrdného Otca, ktorý čaká na svojich synov a prijíma kajúcich do svojho náručia. Vkladá nám do úst slová: „Otče náš, odpusť nám naše viny...“Máme byť i my milosrdní, ako je milosrdný náš Otec nebeský. Boh a Otec Ježiša Krista je Boh a Otec, ktorý hľadá stratenú ovcu, či drachmu, prijíma kajúcu hriešnicu, objíma márnotratného syna. Boh je Otec, ktorý nás tak miloval, že vydal v obeť za nás vlastného Syna a v ňom nám všetko daroval (Jn 3,16; Rim 8,32). Toto je osobitné a celkom nové posolstvo Nového zákona o Bohu: Boh miluje a zachraňuje hriešneho človeka. Otec posiela Syna Záchrancu, v ňom sa nám zjavuje ako vždy milujúci Otec. ===„Boh a Otec nášho Pána Ježiša Krista“ (Ef 1,3)=== Pavol ako veriaci dedič starozákonných prisľúbení, vychovaný vo viere Otcov a prorokov v jediného Boha, hlboko prežíval kontinuitu i celú novosť Božieho zjavenia v Ježišovi Kristovi, zjavenia Boha Otca v milovanom Synovi. Boh Starého zákona, Boh dávnych otcov, Mojžiša, prorokov, Boh celých dejín spásy, je „Boh a Otec nášho Pána Ježiša Krista“ (Rim 15,6; 2 Kor 11,31;Ef 1,3). Milosť a pokoj, ktoré želá adresátom svojich listov v pozdravných formulách, vychádzajú „od Boha, nášho Otca, a od Pána Ježiša Krista“ (1Kor 1,1 a ďalšie). Boh je Otec Ježiša Krista a v ňom máme všetci prístup k Bohu, nášmu Otcovi (Ef 2,18). Preto Pavol zohýňa kolená pred Otcom, od ktorého má meno každé otcovstvo na nebi i na zemi (Ef 3,14). Boh Ježiša Krista je jeho Otec; Ježiš ho oslovuje dôverne: „Abba“; veď on je Boží Syn svojou mocou, Duchom svätosti a zmŕtvychvstaním (Rim 1,4), on je „Božej prirodzenosti“ (Flp 2,6), on je „obraz neviditeľného Boha, prvorodený zo všetkého stvorenia“ (Kol 1,15). Ježiš Kristus je jediný Syn, je v Otcovi a vlastní Otca. Tu je tajomstvo jeho osobnosti. Jednoducho Ježiš Kristus je Božie tajomstvo (Kol 1,27; 2,2), je odblesk slávy Boha a obraz jeho podstaty (Hebr 1,3). Sláva Boha Otca nám žiari v tvári Ježiša Krista (2 Kor 4,6). Všetky novozákonné výroky o Bohu majú svoj stred v tvári Ježiša Krista; Boh teraz hovorí „v Synovi“ (Hebr 1,2). Boh Ježiša Krista je i náš Otec; dáva nám do sŕdc „Ducha adoptívneho synovstva, v ktorom voláme: Abba, Otče!“ (Rim 8,15). Je náš Otec natoľko, že „vlastného Syna neušetril, ale vydal ho za nás všetkých“ (Rim 8,32). Celé dejiny spásy majú synovské črty: vychádzajú z vôle Otca, uskutočňujú sa v Ježišovi Kristovi, milovanom Synovi, a on ich odovzdá ako kráľovstvo svojmu Otcovi, aby Boh bol všetko vo všetkých (1 Kor 15,28-48). Všetko smeruje k tomu, „aby každý jazyk vyznával: Ježiš Kristus je Pán! – na slávu Boha Otca“ (Flp 2,11). Tento Boh, keď nám poslal svojho Syna a zjavil sa nám ako Otec Ježiša Krista a náš Otec, neprestáva byť tajomným Bohom. Ba jeho cesty sú ešte tajomnejšie a nepochopitelnejšie (Rim 11,33n), pre ľudí tohto sveta sú bláznovstvom a pohoršením (1 Kor 1,18-25), ale pre veriacich mocou a múdrosťou (2,6n). Tento Boh a Otec Ježiša Krista je svätý, spravodlivý; trestá hriech, neposlušnosť, vzburu; a predsa sa nad všetkými zmilúva. „Veď všetci zhrešili a chýba im Božia sláva; ale sú ospravodlivení zadarmo jeho milosťou, vykúpením v Kristovi Ježišovi.“ (Rim 3,23n) Taký je Boh: Otec nám dáva vo svojom Synovi Ducha Svätého, ktorý rozlieva v našich srdciach lásku a nádej (Rim 5,5). Boh nám vo svojom Synovi daroval všetko (Rim 8,32), lebo v ňom nám otvoril prístup do svojho najvnútornejšieho tajomstva, do trojosobného života, do lásky Otca a Syna a Ducha Svätého. Náš život je vtiahnutý do lásky Boha Otca milosťou Pána Ježiša Krista v jednotiacom spoločenstve Ducha Svätého (2 Kor 13,13). Božie tajomstvo je trojičným tajomstvom a pre nás je spásonosným tajomstvom. „jeden je Pán, jedna viera, jeden krst. Jeden je Boh a Otec všetkých, ktorý je nad všetkými, preniká všetkých a je vo všetkých.“ (Ef 4,5n) Taká je novozákonná viera, kresťanský monoteizmus. ===„Boh je láska“ (1 Jn 4,8.16)=== Jánovo evanjelium vo svojom Prológu podáva hymnickou formou novozákonné posolstvo o Bohu, ako nám ho zvestoval Ježiš: „Boha nikto nikdy nevidel. Jednorodený Syn, ktorý je v lone Otca, ten o ňom priniesol zvesť.“ (Jn 1,18) Boh večný, nevideteľný, prameň svetla a života, pôvodca sveta, má v sebe tajomstvo: u neho je na počiatku Slovo, ktorým sám seba vyslovuje, a to Slovo je Boh. V tomto Slove je Božia stvoriteľská Moc, Boží Život a Svetlo. Vzťah medzi Bohom a Slovom je vzťah Otca a jednorodeného Syna; Syn je plný božskej slávy, plný milosti a pravdy. A toto vnútorné Božie tajomstvo, Božie Slovo sa stáva telom a prebýva medzi nami, aby tí, čo ho prijmú, sa mohli stať Božími deťmi. Tu nejde o náboženskú špekuláciu, ale o konkrétneho človeka, o ktorom Ján Krstiteľ vydal svedectvo (Jn 1,15) a o ktorom svedčí sám evanjelista v sprievodnom liste (1 Jn 1,1-3), že toto „Slovo života, ktoré bolo od počiatku“, počul, videl na vlastné oči, dotýkal sa ho rukami: je to svedectvo o Ježišovi Kristovi, Božom Synovi, aby sme i my v neho uverili (Jn 20,31). Jánovo evanjelium chce byť svedectvom o tom, že Ježišovo posolstvo i jeho dielo spásy vyvierajú z vnútorného božského rozhovoru Otca a Syna. Je to rozhovor lásky, takej božskej, že táto Láska sama je Božou jednotou a jedinečnosťou. Je to láska Otca a Syna v Duchu Svätom. Otec miluje Syna a dal mu do rúk všetko.“ (Jn 3,35: 5,20) „Milujem Otca a robím, ako mi prikázal Otec.“ (Jn 14,31) Láska vytvára takú jednotu, že Syn môže povedať: „Ja a Otec sme jedno“ (Jn 10,30: 17,22), „ja som v Otcovi a Otec je vo mne“ (14,10), „všetko, čo má Otec, je moje“ (16,15). A pritom Otec je nezameniteľný so Synom, vedú medzi sebou večný rozhovor lásky, Otec posiela Syna, aby Syn oslávil Otca. Táto tajomná výmena lásky sa deje v Duchu Svätom, v Duchu Pravdy, ktorý vychádza z Otca a prijíma zo Syna, Syn ho posiela, aby ho oslávil, aby svedčil o ňom (Jn 15,26-16,15). Z toho vnútrobožského prameňa lásky vyviera posolstvo o Božej láske, ktoré Ježiš ohlasuje ľudom. V reči na hore u Matúša sa Božia láska prejavuje ako starostlivosť a vernosť nášho nebeského Otca. Lukáš vo svojom evanjeliu ju opisuje ako Božie milosrdenstvo. Sám Ježiš vo svojej osobe zjavuje Božiu lásku, keď uzdravuje chorých, kriesi mŕtvych, odpúšťa líriechy, keď sa za nás obetuje. V Kristovom spásnom diele sa plne koncentruje a zjavuje Božia láska k nám. Toto osobitne vyzdvihuje Jánovo evanjelium: „Veď Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna..." (Jn 3,16) Posolstvo Božej lásky vkladá Ježiš do rozlúčkovej reči: „Ako mňa miluje Otec, tak ja milujem vás. Ostante v mojej láske!,.. Toto je moje prikázanie: Aby ste sa milovali navzájom, ako som ja miloval vás." (Jn 15,9-13) Láska veriacich má svoj prameň v láske Otca a Syna, ktorá je vyliata v našich srdciach. a v Duchu Svätom (Rim 5,5). V tejto láske poznávame Boha ako Ježišovho Otca a nás ako „Božie deti". Je to darujúca sa láska, ktorou Boh miluje tých, čo milujú Krista. Ježišovo posolstvo o Božej láske Ján vo svojom prvom liste koncentruje do jedinej vety: „Boh je láska“ (l Jn 4,8-16). To nie je teoretická poučka, ani definícia vo filozofickom zmysle, ale prežívaná skutočnosť našej spásy v Kristovi. Jej pôvod nie je v ľudskom uvažovaní, ale vyšla zo Srdca Syna, on sám to zjavil. Jej plný zmysel sa nám otvára až zjavením Božieho trojosobného života, ako láska Otca a Syna v Duchu Svätom. Starý zákon mohol vytušiť, že láska ako najväčšie prikázanie (Dt 6,5) a najvyššia hodnota (Pies 8,6n) je niečo božské. No bola to ešte reč vytvorená človekom. V Ježišovi Kristovi sám Boh nám hovorí a dáva dôkaz svojej lásky, že nás miluje láskou, ktorou miluje svojho jediného Syna. Dáva nám dar lásky, ktorá spája Otca a Syna, a to je Duch Svätý. Tu je vrchol Božieho zjavenia: „Ohlásil som im tvoje meno a ešte ohlásim, aby láska, ktorou ma miluješ, bola v nich a aby som v nich bol ja." (Jn 17,26) ===„Verím v Boha Otca všemohúceho"=== Zjavenie Boha Otca v Synovi je určené všetkým ľuďom: láska Otca, darovaná nám v Synovi, ktorú rozlieva v našich srdciach Duch Svätý, je darom pre všetkých ľudí. Preto ako Otec poslal Syna, tak Syn posiela svojich učeníkov (Jn 21,21): „Choďte do celého sveta a hlásajte evanjelium všetkému stvoreniu. Kto uverí a dá sa pokrstiť, bude spasený..." (Mk l6,15) Obsah tejto krstnej viery bol daný evanjeliom, keď Ježiš hovoril o Bohu, svojom Otcovi, ako Syn; stručne je vyslovený v krstnej formule: „...a krstite ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého." (Mt 28,19) Apošloli túto vieru ohlasovali a odovzdali ako vzácny poklad svojim veriacim. Ich veľkou starosťou na sklonku života bolo: uchovať poklad viery čistý, neporušený. Ohrozenie viery vychádzalo z vnútra cirkevných obcí bludnými náukami, a prichádzalo i zvonku, z pohanského prostredia. Preto sa Pavol nástojčivo prihovára Timotejovi: „Maj za vzor zdravých slov to, čo si počul odo mňa, vo viere a v láske, ktoré sú v Kristovi Ježišovi. Zverený poklad chráň mocou Ducha Svätého, ktorý v nás prebýva." (2 Tím l,13n) Podobne píše Ján: Ak vo vás zostane to, čo ste počuli od začiatku, aj vy ostanete v Synovi aj v Otcovi." (l Jn 2,24) Táto starostlivosť poapoštolskej Cirkvi o čistotu viery sa prejavila osobitne vo formulovaní krstného vyznania viery katechumenom, ktorí pochádzali z pohanstva, musela Cirkev jasne ohlasovať vieru v jedného Boha, Čistý monoteizmus, a súčasne ich voviesť do Božieho tajomstva Otca, Syna a Ducha Svätého, do trojičného tajomstva. Pre veriacich, čo prichádzali zo židovstva, a pre prozelytov, ktorí už prijali starozákonné zjavenie Boha, bolo treba stručne a jasne vysloviť to nové, čo prináša Ježiš vo svojom posolstve o Bohu. Cirkev to urobila tak, že svoju vieru v Boha formulovala ako vieru v Otca: „Verím v Boha, Otca všemohúceho", a do tohto čistého monoteistického vyznania vkladá trojičnú vieru: „i v Ježiša Krista, jeho jediného Syna... i v Ducha Svätého". Všetky zachované formuly symbolov, západné či východné, začínajú vyznaním viery v Boha Otca všemohúceho. Východné formuly ešte vyzdvihujú monoteistický zmysel tým, že výslovne hovoria: „Veríme v jedného Boha. Otca..." Antiochijská formula je ešte výraznejšia, keď hovorí: „Veríme v jedného a jediného pravého Boha, Otca všemohúceho" ('DS 50). Na základe krstných symbolov môžeme povedať: Viera v jedného Boha, Otca všemohúceho, ktorá obsahuje v sebe vieru v jeho Syna Ježiša Krista a v Ducha Svätého, je charakteristikou kresťanstva: zjavenie trojičného tajomstva nijako neoslabuje, lež ešte prehlbuje vieru v jedného a jediného Boha. Výroky učiteľského úradu Cirkvi o Bohu a o Božích vlastnostiach sú najčastejšie v spojitosti s učením o stvorení alebo s trojičnou dogmou. Sem patrí Nicejsko-carihradské symbolum (DS 150); Cirkev vyznáva Božiu jednotu v trojici osôb, ktoré sú tej istej podstaty ("homousios"); prameňom jednoty je Otec, ktorý plodí Syna tej istej podstaty ako Boha z Boha, Svetlo zo Svetla. Z lásky Otca i Syna (východní Otcovia: cez Syna) vychádza Duch Svätý, ktorému patrí tá istá poklona a sláva. Na Západe popri Apoštolskom vyznaní viery vznikli v druhej polovici 5. stor. dve formuly vyznania viery: prvá z nich. „Fides Damasi“, má dve časti: trojičnú a kristologickú. V trojičnej časti podrobne rozvíja vieru v Božiu jednotu a v trojicu osôb (DS 71). Druhou veľmi známou formulou je Symbolum „Quicumque": v trojičnej časti veľmi podrobne hovorí o Božích vlastnostiach a ich jednote: „večný Otec, večný Syn, večný Duch Svätý; a predsa nie traja veční, ale jeden večný..." (DS 75). O Božej jednote a trojosobností najobšírnejšie hovorí Symbolum XI. toledského koncilu (r. 675) (text v DS 525-532). Najvýznamnejším dokumentom stredoveku, hovoriacim o Bohu a o Božích vlastnostiach, je dekrét „Firmiter credimus" IV. lateránskeho koncilu (r. 1215), ktorý formuluje vieru Cirkvi proti dualistickým náhľadom katarov a albigencov: „Pevne veríme a jasne vyznávame, že jeden jediný je pravý Boh, večný, nezmerný a nezameniteľný, nepochopiteľný, všemohúci a nevysloviteľný. Otec a Syn a Duch Svätý: tri osoby, ale jedna celkom jednoduchá bytnosť, podstata, či príroda... (DS 800). V 2. hl. dekrétu vyslovuje koncil dôležitý princíp teologického poznania: „medzi Stvoriteľom a stvorením sa dá poznať určitá podobnosť, pravda, iba tak, že sa súčasne spozná ešte väčšia nepodobnosf (similitudo maior dissimilituda) (DS 806). Florentský koncil (1439-1445) v dekréte pre jakobitov (DS 1330) vyslovil princíp o Božej jednote v trojičnom živote: .In Deo omnia sunt unum, ubi non obviat relationis oppositio", rozdielnosť je iba vo vzťahu osôb, inak vo všetkom je jednota. V novoveku, okrem jednotlivých výrokov učilelškého úradu k omylom doby, hlavným dokumentom je konštitúcia Prvého vatikánskeho koncilu (r. 1869-1870) De fide catholica (DS 3000-3045); zameriava sa najmä proti omylom materializmu a panteizmu, prízvukuje poznateľnosť Boha, jeho osobnosť a slobodu. „Cirkev verí a vyznáva, že je jeden pravý a živý Boh, Stvoriteľ a Pán neba a zeme, všemohúci, večný, nezmerný, nepochopiteľný, nekonečný rozumom a vôľou i každou dokonalosťou..." (DS 3001) Druhý vatikánsky koncil hovorí o Bohu nie formou definícií, ale formou pastorálneho príhovoru; chce osloviť súčasných ľudí v Pastorálnej konštitúcii o cirkvi v súčasnom svete; vychádzajúc zo situácie ľudí hovorí im o Bohu, ktorý zachraňuje človeka v Ježišovi Kristovi. Zoči-voči ateizmu „Cirkev má sprítomňovať a takrečeno urobiť viditeľným Boha Otca a jeho vteleného Syna tým, že sa pod vedením Ducha Svätého neprestajne obnovuje a očisťuje" (GeS 21). Tajomstvo človeka sa objasňuje až v Kristovi; v ňom sa objasňuje záhada utrpenia a smrti... Kristus vstal z mŕtvych. Svojou smrťou zničil smrť a daroval nám život, aby sme ako deti v Synovi volali v Duchu: Abba, Otče! (GeS 22). Cirkev nadväzuje dialóg o Bohu s nekresťanskými náboženstvami (Deklarácia o postoji k nekresťanským náboženstvám) a obhajuje právo každého človeka na slobodné poznávanie a vyznávanie Boha (Deklarácia o náboženskej slobode). „Dal by Boh a Otec všetkých ľudí, aby každá ľudská vospolnosť pri svedomitom zachovávaní slobody v spoločnosti, Kristovou milosťou a účinkovaním Ducha Svätého dospela k vznešenej a nehynúcej „slobode a sláve Božích detí" (Him 8,2J) (DH 15). ===„Pane, Svätý Otče, všemohúci a večný Bože."=== Vyznanie viery v jedného Boha, Otca nášho Pána Ježiša Krista, a nášho Otca, sa najživšie prejavuje v modlitbe Cirkvi. Veď platí zásada: Lex orandi - lex credendi. Vyznanie viery, formulované Cirkvou, sa stáva modlitbou, vstupuje i do liturgie; a naopak, liturgické modlitby sú živým svedectvom viery Cirkvi. Kresťanská modlitba vyrastá z Ježišovej modlitby. Ježiš oslovoval Boha: „Abba, Otče!" a nám prikázal modliť sa: „Otče náš!" Od tej chvíle sa modlitba Cirkvi neprestajne obracia k Otcovi. Pavol a ostatní apošloli boli vychovaní a preniknutí duchom modlitby: často sa modlili: „Požehnaný Jahve, Boh Izraela..." Ježiš im otvára posledné tajomstvo modlitby: sám ich vedie k Otcovi. A tak Pavol rozvíja starozákonnú modlitbovú formulu do plnosti Kristovho zjavenia: „Nech je zvelebený Boh a Otec nášho Pána Ježiša Krista...“ (2 Kor 1,3; Ef 1,3; Rim 15,5); podobne chváli Boha Peter (l Pt 1,3), Ján (l Jn 1,3). Kristus nám dal svojho Ducha, v ňom môžeme volať k Bohu: Abba! Otče! (Rim 8,15-17. 26-27). Modlitbové formuláre, zachované v ranokresťanskom spise Didaché, začínajú oslovením otca: „Ďakujeme ti, Otče náš, za svätý vinič Dávida...Ďakujeme ti, Otče náš, za život a poznanie, ktoré si nám dal poznať skrze Ježiša, tvojho služobníka. Tebe česť naveky!" (Didaché hl. 9) Sv. Justín okolo r. 150 píše svoju prvú Apológiu kresťanov; v nej opisuje aj kresťanskú bohoslužbu: „predstavený vezme chlieb a kalich s vodou a miešaným vínom a vzdáva Otcovi vesmíru skrze meno Syna a Ducha Svätého chválu a oslavu" (č.65). Všetky zachované formy eucharistickej modlitby, na Východe í na Západe, počínajúc Hypolitom až po rozvinutý Rímsky kánon, sa obracajú k Otcovi skrze Syna v Duchu Svätom. Koncil v Hippo (r. 393) formuloval toto pravidlo pre všetky liturgické orácie: „Cum altarí assistitur, semper ad Patrem dirigatur oratio." V rímskej liturgii, v ktorej naozaj nikdy nebol nedostatok vo vyznávaní Kristovho božstva, sa zachováva bez výnimky až do konca prvého tisícročia zákon, že v omši sa modlitba obracia k Bohu Otcovi. Pravda, Ježiš Kristus tiež má svoje miesto v liturgickej modlitbe, ako Prostredník, Veľkňaz, v záverečnej vete: „Naše prosby ti prednášame skrze nášho Pána Ježiša Krista, tvojho Syna.“ Tak sa nám otvára ešte hlbší pohľad do modlitby Cirkvi a do celého poriadku spásy. Pozemská Cirkev má svoju hlavu v nebi, Ježiša Krista, Pána, ktorý sa v oslávenom tele vrátil k Otcovi, prihovára sa u Otca za svoj ľud, s ktorým je spojený „v jednote Ducha Svätého". Tento liturgický princíp našiel znovu plné uplatnenie na Druhom vatikánskom koncile, v Konštitúcii o posvätnej liturgii (č. 5 - 10) a v pokoncilovej liturgickej obnove. Vo všeobecných smerniciach Rímskeho misála sa hovorí: v slávení Eucharístie „vyvrchoľuje úkon, ktorým Boh posväcuje svet v Kristovi, v nej dosahuje vrchol bohoslužba, ktorú ľudia preukazujú Otcovi, keď sa mu klaňajú skrze Krista., Božieho Syna" (č. 1). A o orácii sa hovorí: „Ona vyjadruje povahu bohoslužby a jej prosba sa slovami kňaza obracia k Bohu Otcovi skrze Krista v Duchu Svätom" (č. 32). ===„Aby ste rástli v poznaní Boha" (Kol 1,10)=== Viera Cirkvi sa vyjadruje nielen vyznaním a modlitbou, ale tiež veriacim premýšľaním a náukou. Tak sa rodí v Cirkvi aj teológia, náuka o Bohu. Okrem tohto vnútorného dôvodu, ktorým je „Fides quaerens inlellectum - viera hľadajúca premýšľanie", boli a sú tu i vonkajšie dôvody pre teológiu: primerané ohlasovanie evanjelia v danom kultúrnom prostredí a obrana viery. Teológia v užšom zmysle, ako náuka o Bohu a jeho vlastnostiach, sa nedá celkom oddeliť od teistickej metafyziky; istotne, teológia ako náuka viery stojí na Božom zjavenom slove, z neho vychádza a k nemu sa vracia, stúži mu; no na druhej strane je odkázaná na teistickú metafyziku ako na pojmový nástroj; dôležité je, aby pri tom nestratila svoju svojbytnosť. V kresťanskej teológii výroky o jedinom pravom Bohu a jeho vlastnostiach už od jej začiatkov, od doby apologétov, dostali silné filozoficko-meiafyzické formulovanie, pod vplyvom grécko-rímskeho prostredia. Prvé pokusy toho nájdeme už v Knihe Múdrosti, v 13- hl. Tá sa stala vzorom pre apologétov. No i napriek filozofickej terminológii, biblické myslenie malo rozhodujúci význam v boji, v ktorom Cirkev musela hájiť čistotu viery proti gnostickým a manichejským bludom, proti arianizmu, i proti útokom zvonku. Kresťanská viera sa denno-denne stretala s predstavami a zážitkami Boha v iných náboženstvách a musela zaujať postoj. Apologéti a po nich cirkevní otcovia sa snažili použiť z vtedajšej kultúry, najmä z filozofie, to najvhodnejšie pre obranu a objasnenie viery. Napríklad Tertulián používa terminológiu zo stoickej filozofie. Otcovia 4. a 5. storočia viac používajú platonizmus. O Bohu a jeho vlastnostiach hovoria najviac v spojení s trojičnou dogmou. Osobitný význam má dielo Pseudo-Dionýza Areopagitu: De divinis nominibus; silne ovplyvnilo scholastiku; i súčasná teológia sa k nemu vracia. Scholastická teológia použila za nástroj Aristotelovu metafyziku. Náuku o Bohu systemizuje podľa metafyzickej schémy. Vzorom pre všetky ďalšie školské traktáty „De Deo uno" sa stala Summa Theologíca, I. quaestio 2-25. Tomáš Akvinský najprv hovorí o Božej existencii, potom o Božej esencii a vlastnostiach. Neskoršie školské príručky nedosahujú hĺbku a precíznosť Tomášovho pohľadu a niekedy budia dojem, akoby iba dopĺňali prirodzenú teológiu biblickými citátmi. Súčasná teológia znovu dáva do stredu biblické pohľady: uvažuje nielen o nemenných Božích vlastnostiach, ale aj o Božích postojoch, o Božích činoch v dejinách spásy, o Božích menách. A najmä neoddeľuje tajomstvo jedného Boha od tajomstva jeho trojičného života a od tajomstva našej spásy: jediný pravý Boh je Boh a Otec nášho Pána Ježiša Krista. „O nekonečný Bože, prišiel si ku mne v ľudskom slove. Veď ty, nekonečný, si Boh nášho Pána Ježiša Krista. Ten nám hovoril ľudskými slovami. A slovo lásky už nemôže značiť dačo čoho by som sa musel báť. Lebo, keď hovorí, že nás miluje a ty nás miluješ v ňom, jeho slovo prichádza z ľudského srdca... A Ježiš mi naozaj povedal, že ma miluje a jeho slovo vyšlo z jeho ľudského Srdca. A toto Srdce je i tvoje srdce, ty Boh nášho Pána Ježiša Krista... Dožič mi, nekonečný Bože, aby som sa vždy pridŕžal Ježiša Krista, môjho Pána. Jeho Srdce nech mi zjaví, aký si ty voči mne. Nech pohliadnem na jeho Srdce vždy, keď zatúžim vedieť, kto si ty... vtedy spoznám, že ma miluješ. Mám ešte jednu prosbu: urob moje srdce podľa Srdca tvojho Syna, také široké a bohaté na lásku, aby moji bratia - aby aspoň raz v mojom živote mohol dakto vstúpiť touto bránou, aby pochopil, že ho miluješ. Boh nášho Pána Ježiša Krista, daj, nech ťa nájdem v jeho Srdci." (K. Rahner: Slová do ticha.) Použitá literatúra: Slovník biblickej teológie, heslo Boh. Mystérium Saiutis,!!. s. 272-315. Handbuch der theologischen Grundbegriffe. heslo Gott. K. Rahner: Slová do ticha. J. A. Jungmann: Missarum Solemnia. Geneticky výklad rímskej omše. Y. Raguin: La profondeur de Dien. 2010 4587 2005-11-23T19:23:06Z Dobrovodsky 55 =Úvod: Božia vôľa v stvorení a vykúpení človeka= Boh žije životom Ducha: božsky pozná a chce, vidí a miluje. Boh je Svetlo, v jeho „svetle uvidíme svetlo“ (Ž 36,10). A takisto Boh je Láska, v jeho láske sme i my schopní milovať. Život prejavujúci sa duchovným poznaním sa nutne musí ukázať aj ako život slobodného rozhodnutia, ako život vôle, ktorá koná slobodne a z lásky. Preto i úvaha o Božom poznaní priamo pokračuje úvahou o Božej vôli: ako sa ona zjavuje v diele stvorenia a osobitne v diele záchrany človeka, vo vykúpení (to je naša téma). A vo všetkom sa Božia vôľa zjavuje ako milujúca, lebo Boh je Láska (nasledujúca téma). Podobne ako v iných témach, i v tejto si najprv naznačíme prístup k tajomstvu Božej vôle zo skúsenosti našej ľudskej vôle: Boh musí byť Bytosť, ktorá sa dokonale vlastní a dokonale chce. Na podklade tohto pohľadu prirodzenej teológie uvažujeme o Božej vôli, ako sa ona zjavila v dejinách spásy a osobitne v Ježišovi Kristovi, v ktorom í my môžeme hovoriť Bohu: „Otče, staň sa vôľa tvoja“ V ňom poznávame a skusujeme, že „Boh chce, aby boli všetci ľudia spasení a poznali pravdu“ (l Tim 2,4). ==Ľudská vôľa a Božia vôľa== Človek je bytosť, ktorá vedome túži naplniť sa, realizovať sa, hľadá, poznáva, volí si, rozhoduje sa a čo to vysloví tým úžasným slovom: „chcem“ alebo „nechcem“. Vôľa patrí k prvým danostiam našej skúsenosti, v ktorej Človek vlastní seba i veci okolo seba, a tak napĺňa svoje bytie. Tým rastie aj sebauvedomenie. Osobitným prejavom ľudského duchovného života je tvorivosť, ňou uplatňuje človek svoju vôľu na zemi. Tento jav vlastniť veci, tvorivo sa ich zmocniť, túžba ovládať ich ukazujú na silu ľudskej vôle, ale súčasne aj na jej nedokonalosť, na jej hranice: ani najširšie vlastnenie vecí nenapína túžbu človeka; človeka nemôže naplniť zem. Moment smrti je dôkazom, ako naplnenie života nezávisí od jeho dĺžky. Sebavlastnenie ako mohutnosť ducha neuzatvára človeka do seba. Človek je otvorenou bytosťou a to v smere svojho pôvodu: vlastní seba v určitej samostatnosti, ale táto mu je darovaná, nie samojestvujúca. Vôľa človeka je slobodná, tvorivá, ale tak, že je vždy nasmerovaná hľadať dobro. Je to láska a túžba po plnom Dobre. Javí sa ako náklonnosť, ako vnútorné napätie rodiace sa z nedostatku dobra ešte nevlastneného. Dobro, ktoré človek vlastní, je iba čiastočné, preto ľudské srdce túži po plnom, dokonalom Dobre. Vychádzajúc z našej skúsenosti, môžeme hovoriť aj o Bohu, že má vôľu. Boh ako samojestvujúce bytie má sám v sebe plnosť každého dobra, stotožňuje sa so samojestvujúcim Dobrom, s Dobrom úplným. Preto sa Božia vôľa stotožňuje s láskou. Božia vôľa nie je túžbou, náklonnosťou k dobru, ale láska vlastniaca dobro. Božia vôľa nemôže byť nijakým spôsobom pasívne uvádzaná do činnosti a zdokonaľovaní, ale aktívne zdokonaľuje, tvorí a uskutočňuje všetko, čo chce. Preto Božia vôľa je absolútna veľkodušnosť, ktorá nič nedostáva a nič nezískava, ale iba udeľuje a dáva každé dobro. Božia vôľa je samojestvujúca Láska, vylučujúca všetko, čo je nedokonalé, a zahŕňa v sebe každú dokonalosť. Ľudská vôľa je mnohostranná, závisí od toho, koľko je žiadaných dobier a koľko je samých aktov vôle. Boh jediným a tým istým aktom vôle, ktorým je sama Božia bytosť, chce sám seba i všetky veci rozdielne od seba. Boh je Duch dokonale sebavlastniaci v plnej slobode svojho jestovania. Zo štruktúry duchovnej bytosti sa vyžaduje, aby duchovná bytosť bola rozumová, ale takisto sa žiada, aby rozumová prirodzenosť bola vôľová. Spôsob poznania a spôsob chcenia sú vždy navzájom úmerné, pretože druhý vychádza z prvého. Ako Boží rozum je číro aktívny a vylučuje akúkoľvek pasívnosť, akúkoľvek podmienenosť, ale skôr podmieňuje každú inú vec, tak božia vôľa nemôže byť podmienená, uvádzaná do činnosti a určovaná iným predmetom, ktorý by nebol samojestvujúcim Dobrom. ==Boh zjavuje svoju vôľu v diele stvorenia== Božiu vôľu v diele stvorenia môžeme sledovať ako tvorivý Boží čin, Boh sa v ňom zjavuje ako Stvoriteľ. Pôvodca jestvovania vesmíru a človeka. Toto vystihol pisateľ Knihy Genezis. V textoch, kde opisuje dielo stvorenia, často opakuje: „...a stalo sa tak...“ alebo „...videl Boh, že je to dobré...“ alebo „...riekol Boh: Buď svetlo!...“ „„i riekol Boh: „Hemžite sa vody, množstvom Živých tvorov...““ alebo „...učiňme človeka na náš obraz, nám podobný!...“ atď. Istotne, v tomto literárnom opise Božieho činu stvorenia sa nepoužíva slovo „Božia vôľa", ale sa vkladá do opisu jednotlivých činov. Na plnšie pochopenie vyberme napríklad výraz „...a nastal večer a nastalo ráno...“ Čo môže nastať samo od seba: Čo myslí pisateľ tým „nastalo“? Je to popis vôle, ktorá niečo vykonala. Túto vôľu má len nejaké osobné bytie, osobný Boh. Pisateľ tu myslí na Božiu vôľu. Už sme si povedali, že spôsob poznania a chcenia sú navzájom úmerné. Ako Kniha Genezis vyjadruje túto úmernosť? Tak, že dodáva: „A Boh videl všetko, čo bol učinil, a hľa, bolo to veľmi dobré...“ Boh poznáva svoj čin a svoje poznanie uskutočňuje. Slová „Boh riekol a stalo sa...“ vyjadrujú Boha v jeho životnosti, ktorú aplikuje na svoje dielo, ktoré tvorí vo svojej slobode. V opise diela stvorenia sa nikde nevyskytuje, že by Boh bol niečo vo svojom rozhodnutí menil. Božie slovo a boží čin sú tu totožné. Pisateľ používa výrazy, ktorými sa zvýrazňuje dynamika Božích činov. Pretože ľudský rozum je viazaný na zmyslové predstavy, aj popis Božej vôle v stvoriteľskom diele je obrazný,ale vždy vyznieva ako rovnocennosť slova a činu Boha. „Boh riekol: ...a stalo sa!“ Boh je Stvoriteľom vesmíru a človeka. Boh je darcom všetkého živého i neživého. On život dáva i odníma. V darovaní života zjavuje seba ako živého. Boh svojím dielom stvorenia zjavuje aj svoj úmysel so stvoreným dielom, čiže zjavuje jeho cieľ, jeho budúcnosť. Budúcnosť treba rozumieť ako zavŕšenie daru jestvovania. Určenie zavŕšenia je výlučne v jeho stvoriteľskom zámere, ktorý samo stvorenie nemôže zničiť, nad ktorým nemá moci, hoci toto „zavŕšenie", táto „budúcnosť" má svoj priebeh podľa slobody vôle, ktorú stvorenie dostalo. „Spomenie na veci pradávne, lebo ja som Boh a iného niet, Boh, a niet mi podobného. Od začiatku oznamujem budúcnosť a odpradávna, čo sa ešte nestalo. Vravím: Moje rozhodnutie platí a všetko, čo chcem, urobím.“ (Iz 46,9-11) Boh zjavuje svoj úmysel, svoju vôľu, osobitne pri stvorení človeka: „Urobme človeka na náš obraz a podľa našej podoby! Nech vládne nad rybami mora nad vtáctvom neba i nad dobytkom a divou zverou a nad všetkými plazmi, čo sa plazia po zemi. A stvoril Boh človeka na svoj obraz, na Boží obraz ho stvoril, muža a ženu ich stvoril.“ (Gn 1,2611) Tento text obsahuje pôvodný popis božej vôle. Boh stvoril človeka, daroval mu jestovanie, a tým vylial svoju lásku, ktorou žije vo svojej trojjedinosti nedostupného svetla svojho bytia, do stvorenia, ktoré sa mu tak veľmi podobá, podľa jeho najvlastnejšej vôle: „Urobme človeka na náš obraz...“ Z rozhodnutia, z vôle samého Boha sa Človek podobá Bohu. Z tejto podobnosti Človek poznáva a stretá Boha v sebe samom. Poznáva ho ako tajomstvo vlastných hlbín srdca. Sloboda a moc, tieto najmohutnejšie danosti ľudskej osobnosti, prinášajú človeku radosť i žiaľ. Boh dal človekovi zem, aby mal moc, podobnú jeho moci. Človek je mocný. No i táto moc sa len podobá božej moci. V tejto svojej moci človek nie je neobmedzený. Je slobodný, ale dar jestovania ho viaže na Stvoriteľa. Dar jestvovania človek nesmie zneužiť, to by bol koniec jeho šťastia. Obmedzil by svoju slobodu. Sám by sa tým zriekol svojej slobody. Stratil by svoju moc a stratil by aj priateľstvo Boha. Aj túto stratu Boh riskoval. Tak urobil človeka slobodným a mocným. V človekovi, ktorého stvoril na svoj obraz, Boh rešpektuje slobodu, aj keď sa človek protiví vôli Boha. Boh však svoju vôľu nemení. Boh je nemeniteľný. Jeho sloboda a moc je absolútna. Tak i samotný hriech, ktorého sa Človek dopúšťa svojím slobodným rozhodnutím, Boh prekonáva svojou zachraňujúcou láskou a obnovuje človeka, obnovuje ho vo vlastnom Synovi. V ňom uskutočňuje svoju najdokonalejšiu vôľu a zjavuje ju človekovi. A tak človek, ktorý odmietol a stratil lásku Stvoriteľa, má nádej, že vôľa Boha Stvoriteľa „Učiňme človeka na náš obraz...“ sa znovu objavuje v dejinách ako nájdená láska Boha Vykupiteľa. Boh sa znížil k samotnému človeku, aby povýšil svoje dielo lásky, človeka. Boh sa vždy vo svojej vôli, v jej konečných dôsledkoch, javí ako Láska. V takomto zmysle možno rozumieť aj texty Nového zákona. Človek nemôže zmariť božie plány, aj keď sa rozhoduje medzi spásou a zavrhnutím (Lk 7,30). Sú to plány večného božieho rozhodnutia. Plány, ktoré Boh predpoznal už vo svojom stvoriteľskom úkone. Sú to plány vo svojom „zavŕšení" nezmeniteľné, ako to vyznieva z Petrovej reči po zoslaní Ducha Svätého: „...toho (muža), vydaného (vám) podľa presného Božieho zámeru a predvídania, rukami bezbožníkov pribili na kríž a zavraždili. Ale Boh ho vzkriesil a zbavil muk smrti, lebo ho nemohla držať vo svojej moci.“ (Sk 2,23). Aj smrť podlieha Božej moci a nemôže zničiť Božie dielo. Boh do svojho diela stvorenia vložil veľkolepý plán. V jeho diele sa odráža jeho vlastné Bytie, a v Kristovi, môžeme povedať, jeho vlastná podstata. Svojím stvoriteľským dielom Boh zjavil svoju lásku, ktorou je naplnené jeho Božské Bytie. Preto aj jeho dielo dýcha touto láskou, ktorá sa vtelila, a tak zvýrazňuje cieľ celého stvorenia: „zavŕšenie“ vo večnom vlastnení Božieho Bytia, ktoré je Láska. A tak Boh vo svojom diele stvorenia ako v predobraze zjavuje „lumen gloriae“, večné nazeranie stvorenia na Boha ako Prameň Lásky. Tak ako teraz Človek nazerá na Božie dielo a nachádza v ňom Stvoriteľa, tak bude nazerať na samého Stvoriteľa. Keď je jeho dielo také veľkolepé, aký musí byť On sám? Na tomto mieste je vhodné uviesť text z knihy Zjavenia svätého Jána (4,11): „Hoden si, Pane a Bože náš, prijať slávu, česť a moc, lebo ty si stvoril všetky veci: z tvojej vôle boli a sú stvorené." ==Zjavenie Božej vôle vo vyvolení Izraela== Tak ako pozorujeme na gréckom národe vysokú rozumovú vyvijnutosť v čase antickej kultúry, alebo na rímskom národe jeho výborné právnické schopnosti, tak na židovskom národe sa nám objavuje jedna osobitná črta, ktorá ho charakterizuje od jeho najstarších čias, od praotca Abraháma, a to je viera v jedného Boha. Izraelský národ žil v náboženskej atmosfére viery v jedného Boha, ktorú prežíval ako svoj vlastný tep. Toto vždy žilo v každom Izraelitovi, i keď skúšky viery boli skutočne veľmi silné. Okolité národy odrádzali Izrael z tejto cesty, ale Boh mu vždy vzbudzoval takých mužov, ktorí ho bezpečne viedli pomedzi úskalia skúšok. A pre toto izraelský národ mal veľkú súdržnosť, lebo ho spájala, ako to on sám hovorieval, „viera otcov“. Základom náboženského života tohto národa bolo vyvolenie, zmluva a zákon. Izraelský národ vždy veril, že Boh riadi osudy sveta a národov. Sám sa pokladal za vyvolený národ, s ktorým Boh uzavrel zmluvu a ktorému dal zákon, a tým sa odlišoval od ostatných okolitých národov. Národný život Izraela sa zakladal na viere. Za túto svoju vieru žil a mrel. Izrael si uchováva) svoje dejiny v posvätnosti. Zapisoval si ich a neustále si ich čítal, aby takto zachoval „vieru otcov“ a vedomie svojho vyvolenia. Také udalosti, ako je povolanie Abraháma, vyvolenie Jakuba a prisľúbenie dané Judovi, vyslobodenie z Egypta, pomazanie kráľa Dávida, účinkovanie prorokov a nakoniec očakávanie Mesiáša, ktorý má byť tým prisľúbeným výhonkom zo pňa Jesseho (Iz 11,1), sú udalosti, ktoré urobil Jahve a zjavil v nich svoju vôľu svojmu ľudu. Povolanie Abraháma je pravzorom, ako sa zjavuje a uplatňuje Božia vôľa v živote človeka a ako formuje dejiny národa. Abraháma povolal Jahve. Tak tomu veril a verí i dnes každý Izraelita i kresťan. Odchod Abraháma z Uru Chaldejského riadi Jahve. Riekol Pán Abrahámovi: „Odíď zo svojej krajiny, od svojho príbuzenstva a zo svojho otcovského domu do krajiny, ktorú ti ukážem. Urobím z teba veľký národ, požehnám ťa a preslávim tvoje meno a ty budeš požehnaním... V tebe budú požehnané všetky pokolenia zeme!“ (Gn 12,1-3). Navonok celkom obyčajná udalosť, akých dnes poznáme veľa. Veď či neodchádzajú deti od rodičov ďaleko od rodného kraja a nezakladajú si rodiny aj v ďalekej cudzine? Iste. V tom je však rozdiel a význam, že tento bežný jav Abrahám prijal ako zjavenie Božej vôle. Vo vyvolení Abraháma je dôležité nie to, že to bolo dávno, ale Že sa to stalo nie z úmyslu človeka, ale z vôle Boha. Predsa človek nevie zabezpečiť perspektívu svojmu vlastnému dieťaťu ani na hodinu. A to, čo sa na Abrahámovom osude ako človeka javilo v tej samej chvíli ako samozrejmé a ľudské, sa v dejinách spásy stáva Božou voľou. Abrahám je však v reťazi týchto zjavení Božej vôle len jedným ohnivkom. Na Abrahámovi je zjavné, ako Božia vôľa zasahuje a prejavuje sa v jednotlivých udalostiach jeho života. Izrael to prijal tak, že vo všetkých svojich dejinných osudoch videl Božiu vôľu, ktorá ho vedie, chráni, trestá či napomína. Veď Boh uzavrel s Abrahámom zmluvu, a tá je neodvolatefhá (Gn 15,7-18). Táto Zmluva je obojstranná: nielen Boh sa zaväzuje Abrahámovi, ale Žiada: „Ale aj ty zachovaj moju zmluvu, ty aj tvoje potomstvo po tebe...“ (Gn 17,9). Táto zmluva medzi Bohom a človekom je znakom vyvolenia, je dôkazom Božej vôle, predzvesťou osobitného poslania medzi národmi: „V tebe budú požehnané všetky pokolenia zeme.“ (Gn 12,3). Abrahám podstúpi aj skúšku poslušnosti Božej vôli pri obetovaní Izáka; tu spoznáva, že Božia vôľa aj v najťažších požiadavkách je vždy milujúca. „Pretože si toto urobil... zahrniem ťa požehnaním... v tvojom potomstve budú požehnané všetky národy zeme preto, že si poslúchol môj hlas.“ (Gn 22,l6). Láskavá Božia vôľa chráni praotcov v ich putovaní púšťou, podivuhodnými cestami vedie a chráni Jozefa, privedie celý rod do Egypta a odtiaľ ho po dlhej dobe vyvedie ako národ. Božia vôľa sa osobitne zjavuje v živote a poslaní Mojžiša: od narodenie, cez pobyt na púšti, vyslobodenie Izraela, uzavretie zmluvy až po jeho smrť na prahu zasľúbenej zeme. Na Mojžišovi však vidno ešte viac: on nielen prijíma Božiu vôľu vo svojom živote, ale stáva sa jej tlmočníkom pre všetok vyvolený ľud v sinajskej zmluve a v zákone. ==Boh zjavuje svoju vôľu v zmluve a v zákone== Zmluva uzavretá na Sinaji, a zákon, ktorý dal Boh svojmu ľudu, to bola trvalá prítomnosť Božej vôle v Izraeli. Na Božej vôli. zjavenej v zmluve a v zákone, budoval Izrael celý svoj život; veď práve na základe zmluvy a zákona sa stal národom: „Ak teraz budete poslúchať môj hlas a ak zachováte moju zmluvu, tak mi budete medzi všetkými národmi zvláštnym majetkom - veď mne patrí celá zern - a budete mi kráľovským kňažstvom a svätým národom. ...A ľud jednomyseľne odpovedal: „Budeme robiť všetko, čo hovoril Pán.“ (Ex 19,5-8). Zmluva a Zákon sú darom Božej lásky, a preto vyžadujú tú najvyššiu lásku: „Počuj, Izrael, Pán je nás Boh, Pán jediný! A ty budeš milovať Pána, svojho Boha, celým svojím srdcom...“ (Dt 6,4). Božia vôľa, zjavená v Zmluve a v Zákone, nie je cudzia človekovi. „Naopak, veľmi blízko sú tie slová: (sú) v tvojich ústach, v tvojom srdci, aby si ich uskutočnil.“ (Dt 30,14). Verní Izraeliti naozaj prežívali radosť zo zmluvy a zo zákona: svoju vôľu vložili do božej vôle. Žalmista vyznáva, že „v zákone Pánovom má záľubu“ (Ž 1,2), lebo „zákon Pánov je dokonalý, osviežuje dušu“, potešuje srdce, osvecuje oči (Ž 19,8). Žalm 119 ospevuje blaženosť tých, čo chodievajú v Zákone Pánovom. Žalmista prosí: „Nauč ma plniť tvoju vôľu, lebo ty si môj Boh“ (Ž 143,10). Boh zjavil svoju vôľu cez Zmluvu a Zákon nielen slovom, ale tiež mocnými skutkami v dejinách ľudu. No takisto žiadal, aby ľud skutkami prijal jeho vôľu. Krivka dejín Izraela stúpa alebo klesá podľa vernosti alebo nevernosti zmluve a zákonu. Podľa vernosti Božej vôli posudzujú svätopisci historických kníh sudcov, kráľov, mestá, i celé obdobia: „robil, čo sa páčilo Pánovi", alebo ešte častejšie: „robil, čo sa nepáčilo Pánovi" (l Kr 11,6). Boh posiela svojmu ľudu osobitných poslov svojej vôle; prorokov: „Choď a povedz tomuto ľudu..." (Iz 6,9). Hriešna ľudská vôľa sa neraz stavia proti milujúcej Božej vôli. Vtedy sa Božie požehnanie obracia na trest (porov. Am 1,3-6). Proroci ohlasujú budúce tresty, ak sa ľud neobratí a neprijme božiu vôľu, vyslovenú v zákone. Nabádajú ľud k vernosti zákonu a k dôvere v dobrotivú božiu vôľu. Veď „slovo, ktoré mi vyjde z úst, nevráti sa ku mne naprázdno, ale urobí, čo som si želal“ (Iz 55,11). Boh zostáva verný svojej vôli i vtedy, keď ľud v celku je neverný, i vtedy, keď musí svoj ľud potrestať pádom králbvstva a Jeruzalema a vyhnanstvom. Izraeliti meditujú o tom v zajatí a Boh im oznamuje cez prorokov, že i teraz je verný a uskutoční svoju vôľu: zachráni malý „zvyšok" chudobných a biednych, ktorí plnia jeho vôľu. V prorockých víziách sa pomaly začína odhaľovať tajomná postava „Služobníka Pánovho“, ktorý dokonale vyplní Božiu vôľu. „Hľa, môj služobník, priviniem si ho, vyvolený môj, mám v ňom zaľúbenie... Ja, Jahve, som ťa povolal v spravodlivosti... a zmluvou s ľudom som ťa urobil“ (Iz 42,1-7). A Služobník odpovedá: „Pán, Jahve, mi otvoril ucho a ja som neodporoval, nazad som neustúpil Pán, Jahve, mi pomáha“ (Iz 50,5). Je taký poslušný, že „niesol naše choroby a našimi bôľmi sa on obťažil... Obetoval sa, pretože sám chcel... Pánovi sa však páčilo zdrviť ho utrpením. Ak dá svoj život na obetu za hriech, uvidí dlhoveké potomstvo a podarí sa skrze neho volá Pánova“ (Iz 53,4-10). Od tej chvíle sa túžby veriacich upierali do budúcnosti, keď sa zjaví Božia vôľa na božom služobníkovi, Mesiášovi. On povie Bohu s dokonalou oddanosťou: „Hľa, prichádzam. Vo zvitku knihy je napísané o mne, že mám plniť tvoju vôľu. A to chcem, Bože môj, hlboko v srdci mám tvoj zákon“ (Ž 40,8). A Boh mu dá poslanie: „Primálo je, keď si mi služobníkom, aby si zbudoval Jakubove kmene a priviedol späť zachránených Izraela, stanovím ťa za svetlo pohanom, aby si bol mojou spásou až do končín zeme!“ (Iz 49, 6) Božia vôľa, ktorú má Služobník uskutočniť, je spása všetkých ľudí. Pomazaný Pánov príde ako Syn človeka uskutočniť Božie kráľovstvo: „Videl som v nočnom videní a hľa, v oblakoch neba prichádzal ktosi ako Syn človeka: prišiel až k Starcovi dní, priviedli ho pred neho. A jemu bola odovzdaná vláda a kráľovstvo, takže jemu slúžili všetky národy, kmene a nárečia: jeho vláda je vláda večná, ktorá nezaniká, a jeho kráľovstvo, ktoré nezahynie.“ (Dan 7,13) Dejiny Izraela i dejiny sveta sa majú zavŕšiť v Božom králbvstve, ktoré prinesie Syn človeka. Toto je Božia vôľa, účinne prítomná v dejinách: vôľa Boha Stvoriteľa a Záchrancu. ==Ježiš Kristus dokonalo zjavuje a plní vôľu svojho Otca== Spasiteľná Božia vôľa prichádza k Panne Márii v anjelovom posolstve: „Počneš a porodíš Syna a dáš mu meno Ježiš. On bude veľký a bude sa volať Synom Najvyššieho. Pán Boh mu dá trón jeho Otca Dávida, naveky bude kraľovať nad Jakubovým rodom a jeho kráľovstvu nebude konca... Mária povedala: Hľa, služobnica Pána, nech sa mi stane podľa tvojho slova.“ (Lk 1,31,38). Mária prijíma vôľu, a tým prijíma Spasiteľa, ktorý ako Syn večného otca, keď prichádza na svet, hovorí: „Nechcel si obetu ani dar, ale dal si mi telo... Vtedy som povedal: Hľa, prichádzam vo zvitku knihy je napísané o mne , aby som plnil tvoju vôľu, Bože...“ „V tejto vôli sme posvätení obetou tela Krista Ježiša raz navždy.“ (Hebr 10,5-10). Ježiš celým svojím pozemským životom zjavuje a dokonale plní vôľu svojho Otca. Podriaďuje sa zákonu, ktorý dal Otec Mojžišovi, lebo neprišiel zrušiť zákon alebo prorokov, ale ich naplniť (Mt 5,18). Ako dvanásťročný vyhlasuje, že musí byť tam, kde ide o jeho Otca (Lk 2,49). Vôľa Otcova bola pre Ježiša vždy rozhodujúca: prijímal a objímal ju i v najťažších chvíľach života, keď sa modlil v getsemanskej záhrade: „Otče môj, ak rna tento kalich nemôže minúť a musím ho piť, nech sa stane tvoja vôľa.“ (Mt 26,42) To, čím Ježiš žije, to i ohlasuje: vôľu svojho Otca. Otec nám chce dať kráľovstvo, Ježiš ho prináša. Do tohto Božieho kráľovstva sa vchádza plnením Božej vôle. „Nie každý, kto mi hovorí: -Pane, Pane,- vojde do nebeského kráľovstva, ale iba ten, kto plní vôľu môjho Otca, ktorý je na nebesiach.“ (Mt 7,21). Preto učí svojich učeníkov modliť sa: „Otče náš, ... príď kráľovstvo tvoje, buď vôľa tvoja.“ (Mt 6,10). Otcovou vôľou je príchod kráľovstva, a kráľovstvo prichádza tým, že sa v nebi i na zemi uskutočňuje Božia vôľa. Jánovo evanjelium osobitne vyzdvihuje Ježišov synovský postoj k vôli Otca, ktorý ho poslal uskutočniť spásu sveta. „Mojím pokrmom je plniť vôľu toho, ktorý ma poslal, a dokonať jeho dielo.“ (Jn 4,34) Čo robí Otec, to robí podobne aj Syn (Jn 5,19). Otcova vola spasiť všetkých ľudí je prameňom Ježišovho poslania. „A vôľa toho, ktorý ma poslal, je, aby som nestratil nič z toho, čo mi dal, ale aby som všetko vzkriesil v posledný deň.“ (Jn 6,39) Boh vychádza v ústrety človekovi tak, že posiela svojho Syna, aby ľudia „mali život a aby ho mali hojnejšie“ (Jn10,10). Syn prijíma toto poslanie ako príkaz i ako najvyšší prejav lásky. „Otec ma preto miluje, že ja dávam svoj život... Taký príkaz som dostal od môjho Otca.“ (10,17) Ježiš, keď prijíma vôľu svojho Otca, natoľko sa s ním zjednocuje, že môže povedať; „Slová, ktoré vám hovorím, nehovorím sám zo seba, ale Otec, ktorý ostáva vo mne, koná svoje skutky.“ (Jn 14,10) Ježišova poslušnosť Otcovej vôli zjavuje najhlbšie spoločenstvo lásky: „Ako mňa miluje Otec, tak ja milujem vás. Ostaňte v mojej láske! Ak budete zachovávať moje prikázania, ostanete v mojej láske, ako ja zachovávaní prikázania svojho Otca a ostávam v jeho láske" (Jn 15,9). Ježišova oddanosť Otcovej vôli sa dokonalo zjavuje v Ježišovom utrpení a smrti na kríži. Už pri predpovediach svojho umučenia upozorňuje Petra a ostatných učeníkov, aby v tom videli „Božiu vec“, Boží zmysel. Vo veľkňazskej modlitbe ďakuje Otcovi, že ho môže osláviť splnením jeho vôle: „Otče, nadišla hodina, osláv svojho Syna, aby Syn oslávil teba." (Jn 17,1) ,Ja som ťa oslávil na zemi, dokončil som dielo, ktoré si mi dal vykonať.“ (Jn 17,4) „Ohlásil som im tvoje meno a ešte ohlásim, aby láska, ktorou ma miluješ, bola v nich a aby som v nich bol ja.“ (Jn 17,26) Ježiš naplno objíma Otcovu vôľu i v tej chvíli, keď bolestne prežíva napätie medzi tým, „čo ja chcem" a „čo ty chceš“ (Mk 14,36). A vo vrcholnej chvíli svojho utrpenia, keď volá: „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“ (Mt 27,46), i túto opustenosť vkladá do Otcových rúk: „Otče, do tvojich rúk porúčam svojho ducha.“ (Lk 23,46) Tak dokonale vyplnil Otcovu vôľu, že tí, Čo stáli okolo, hovorili: „On bol naozaj Boží Syn.“ (Mt 27,54) Ježiš sa stal poslušným Otcovej vôli až na smrť, a to na smrť na kríži: vyplnil Otcovu vôľu, lebo Otec ho miluje. A Otec splnil svoju vôľu na Ježišovi tým, že ho neponechal v podsvetí, zbavil ho múk smrti a vzkriesil ho (Sk 2,22-36). V Ježišovom vzkriesení sa vyplnila Božia vôľa spasiť ľudí. Ježiš je vzkriesený ako „prvotina zosnulých“, ako „prvorodený z bratov“. Až Ježišovo zmŕtvychvstanie dáva vysvetlenie a zmysel jeho utrpeniu a smrti. A dáva zmysel aj nášmu životu i našej smrti. „Lebo ako je skrze človeka smrť, tak je skrze človeka aj zmŕtvychvstanie: Veď ako všetci umierajú v Adamovi, tak zasa všetci ožijú v Kristovi... A potom bude koniec, keď odovzdá Bohu a Otcovi kráľovstvo...“ (l Kor 15,21-24) „Lebo ako sa neposlušnosťou jedného človeka mnohí stali hriešnikmi, tak zasa poslušnosťou jedného sa mnohí stanú spravodlivými.“ (Rim 5,19) Takto sa v Ježišovi Kristovi zjavila a uskutočnila Otcova vôľa spasiť ľudí. Pavol to ospevuje v chválospeve na milosť vykúpenia a zjednotenia v Kristovi: „Veď v ňom si nás ešte pred stvorením sveta vyvolil... on nás podľa dobrotivého rozhodnutia svojej vôle predurčil, aby sme sa skrze Ježiša Krista stali jeho adoptovanými synmi... nám dal poznať tajomstvo svojej vôle podľa svojho dobrotivého rozhodnutia, čo si v ňom predsavzal uskutočniť v plnosti Času: zjednotiť v Kristovi ako v hlave všetko, čo je na nebi, aj čo je na zemi. V ňom, veď v ňom sme sa stali dedičmi predurčenými podľa rozhodnutia toho, ktorý všetko koná podľa rady svojej vôle, aby sme bolí na chválu jeho slávy my, čo sme už prv dúfali v Krista.“ (Ef 1,4-12) Tu sa nám ukazuje v novom svetle i tajomstvo stvorenia i dejiny Božieho vyvolenia. Božia vôľa darovať človeku jestvovanie: „Urobme človeka na náš obraz a podľa našej podoby!“ (Gn 1,26) ide až k tomu, aby sme sa Duchom Pánovým premieňali na obraz Krista, ktorý je obrazom Božím (2 Kor 3,17-4,6). Tento svoj zámer Boh uskutočňuje v dejinách, osobitne v dejinách svojho ľudu, ktoré sú nesené a riadené Božou vôľou. Bez Ježiša Krista by boli dejiny Izraela nenaplnené. Ak sa na Izraeli zjavuje Božia vôľa, tak ju plne poznáme len skrze Ježiša Krista. On sám ju zjavuje i vyplňuje. V rozhovore s emauzskými učeníkmi hovorí o sebe a o svojom poslaní: „Toto je to, čo som vám hovoril, kým som bol ešte s vami, že sa musí splniť všetko, čo je o mne napísané v Mojžišovom zákone, u prorokov a v žalmoch." Vtedy im otvoril myseľ, aby porozumeli Písmu, a povedal im: „Tak je napísané, že Mesiáš bude trpieť a tretieho dňa vstane z mŕtvych a v jeho mene sa bude všetkým národom, počnúc od Jeruzalema, hlásať pokánie na odpustenie hriechov. Vy ste toho svedkami.“ (Lk 24,44-47) Dejinné udalosti sa odvíjajú slobodným rozhodovaním a konaním ľudí, no ich posledný cieľ určuje Božia vôľa. Napriek všetkým ľudským hriechom dejiny ľudstva smerujú k jednému cieľu, ktorý im určil Boh: „Zjednotiť v Kristovi ako v hlave všetko.“ (Ef 1,10) ==„Otče náš,... buď vôľa tvoja!“== Boh je Stvoriteľom, darcom každého jestvovania. Je Otcom vo svojej jedinečnosti podľa slov Kristových: „...jeden je váš Otec, ten nebeský.“ (Mt 23,9) Cieľ, pre ktorý Boh daroval jestvovanie stvoreniam, je jeho vlastný Syn. Tým odkryl tajomstvo svojho vnútorného života: „On je obraz neviditeľného Boha, prvorodený zo všetkého stvorenia, lebo v ňom bolo stvorené všetko na nebi a na zemi, viditelhé i neviditeľné... všetko je stvorené skrze neho a pre neho“ (Kol 1,15). Sláva Otcova sa zjavuje stvoreniu skrze Syna, v ktorom dal Boh Človeku vlastný obraz. A tak každý človek, ktorý prichádza na tento svet, prichádza z vôle Boha - Stvoriteľa, pretože nesie v sebe obraz svojho Otca, ktorý je na nebesiach. Človek objavuje v sebe toto „tajomstvo Božieho obrazu". Poznáva svoju rozdielnosť od všetkých stvorení. Uvedomuje si, že nie je súčasťou nejakej „série“, ale samostatným osobným bytím. Kladie si otázku o sebe samom: Kto som? Kto ma chcel, aby som bol? Kto je ten, ktorý ma chcel, aby som bol? Tieto otázky vznikli preto. Že človek nenachádza zdôvodnenie svojho jestvovania vo vlastnej schopnosti jestvovania. Človek si nie je dôvodom seba samého. A tak na každom jednom človeku sa zjavuje stvoritelská vola Božia, ktorá je prejavom toho, že Boh ma chce. Áno, človek jestvuje preto, že to Boh chce. Čo však chce Boh docieliť s človekom, aký je jeho zámer, aká je Božia vôľa s človekom? Boh nestvoril človeka len ako súčasť pozemskej prírody, ale tým. že vložil do jeho bytia svoj „vlastný obraz", stvoril ho vlastne pre seba. Toto je najvlastnejší úmysel boží. Ak si kladieme túto otázku zo strany človeka, odpoveď nájdeme v Prvom liste Solúnčanom: „Lebo to je Božia vôľa, vaše posvätenie...“ (l Sol 4,3) Vôľa Otcova je naše posvätenie, ktoré spočíva v tom, aby sme sa my, hriešni ľudia, stali Božími deťmi. O toto sa modlil Ježiš pred svojím umučením: „Otče, chcem, aby aj tí, ktorých si mi dal, boli so mnou tam, kde som ja, aby videli moju slávu, ktorú si mi dal, lebo si ma miloval pred stvorením sveta.(Jn 17,24) K Bohu sa dá ísť len cestou Syna. Syn je ten, ktorý prvý vstupuje do Otcovej slávy. On poznal učenie o živote, ktoré nám zjavil. Je to učenie Otcovo, čiže vôľa Otcova. „Moje učenie nie je moje, ale toho, ktorý ma poslal. Kto chce plniť jeho vôľu, pozná, či je to učenie z Boha, alebo či hovorím len sám zo seba. Kto hovorí sám zo seba, hľadá vlastnú slávu. Ale kto hľadá slávu toho, ktorý ho poslal, ten je pravdivý a neprávosti v ňom niet. (Jn 7,17) Ježišovo učenie je Otcova vôľa zjavená človeku. Ježiš je spásou sveta. „Skrze neho, s ním a v ňom“ dostávajú dejiny zmysel a spásu. „Veru, veru, hovorím vám, ja som brána k ovciam. Všetci, čo prišli predo mnou, sú zlodeji a zbojníci, ale ovce ich nepočúvali. Ja som brána. Kto vojde cezo mňa, bude spasený: bude vchádzať i vychádzať a nájde pastvu.“ (Jn 10,7) Boh nás chce spasiť cez svojho Syna. Nato ho Otec posiela do sveta. Pre našu spásu. V ňom je kľúč k dejinám a k tajomstvu ľudského života. Ježiš veľmi nástojí na tom, aby sme plnili Božiu vôľu skrze neho: „Kto stratí svoj život pre mňa, nájde ho“ (Mt 10,39), lebo Boh posiela človeku spásu skrze neho. Boh sa v Ježišovi Kristovi dáva človeku. A tak sa človek skrze Ježiša Krista stáva Božím dieťaťom. „Z jeho plnosti sme my všetci dostali milosť za milosťou. Lebo ak zákon bol daný skrze Mojžiša, milosť a pravda prišli skrze Ježiša Krista.“ Krstom sa človek spája s Ježišom Kristom, a v ňom s Božou vôľou, tak dostáva účasť na Božom živote a dostáva záruku spásy. Je však potrebné, aby človek prežil celý svoj život v spoločenstve s Ježišom Kristom, ktoré sa teraz na zemi uskutočňuje cez Cirkev. Cirkev je spoločenstvom tých, ktorých Ježiš Kristus zhromaždil okolo seba, aby ich priviedol do „domu Otcovho“. Kresťan plní Božiu vôľu tým, že sa posväcuje a toto posvätenie ako Otcovu vôľu ohlasuje. Kristus vo svojej Cirkvi kráča dejinami a zhromažďuje svoj ľud. Je to zhromažďovanie ešte v čase, plné napätia a obetí, ale je to zhromažďovanie v Duchu Svätom, ktorý je v dueli Ježišov a Otcov, záruka zjavujúcej sa Božej vôle. To On posväcuje, On vedie človeka božími cestami, On spôsobuje, že môžeme Boha nazývať Otcom: „Veď všetci, ktorých vedie Boží Duch, sú Božími synmi. Lebo ste nedostali ducha otroctva, aby ste sa museli zasa báť, ale dostali ste Ducha adoptívneho synovstva, v ktorom voláme: „Abba, Otče!“ Sám Duch spolu s naším duchom dosvedčuje, že sme božie deti. Ale ak sme deti, sme aj dedičia: „Boží dedičia a Kristovi spoludedičia; pravda, ak s ním trpíme, aby sme s ním boli aj oslávení.“ (Rim 8,14-17) Všetko s Kristom, tak to chce Otec. To je jeho vôľa, ktorú nám zjavil na svojom Synovi, ktorého vydal za nás, aby sme mali život a rnali ho v hojnosti. Boh vykonáva svoju vôľu na celom stvorení, osobitne ju zjavil na izraelskom národe, potom na svojom Synovi Ježišovi Kristovi, a napokon uskutočňuje svoju vôľu na tajomnom tele Kristovom, na Cirkvi. Spasiteľným znakom dejín spásy, uprostred dejín sveta, je Kristova Cirkev. V nej Kristus pokračuje v uskutočňovaní Otcovej vôle, „až kým nepríde v sláve". Cirkev vo svojej liturgii sa obracia k Bohu a prosí; „Všemohúci Bože, daj, aby sa život na zemi rozvíjal v pokoji podľa tvojej vôle a aby Cirkev mohla nerušene a radostne plniť poslanie, ktoré si jej zveril, skrze Krista, nášho Pána (orácia VII. nedele v roku). Literatúra: Schmaus M.: Viera Cirkvi II. Predpoklady kristológie. Ralmer: Poslucháči slova. Bogliolo A.: Teodícea. J. G. W.: Ježiš zďaleka i zblízka. Xavier Léon-Dufour: Slovník biblickej teológie. 2012 5532 2006-04-10T12:17:48Z Mireksoteria 23 {{PD-self}} 2013 5533 2006-04-10T12:18:33Z Mireksoteria 23 {{PD-self}} 2014 5563 2006-04-10T14:27:42Z Mireksoteria 23 '''Kto je Duch Svätý?''' [[Image:Stpetersbasilicaholyspiritwindow.jpg|150px|right]] *[[Dogmatika: Duch Svätý je Boh|Duch Svätý je Boh]] * [http://www.grkat.nfo.sk/Texty/ekporeusis.html Problematika Filioque - Pochádzanie Ducha Svätého z Otca a Syna] '''DAR a dary''' *[[Dogmatika: Charizmy a dary|Charizmy a dary]] '''Dokumenty Magistéria Cirkvi:''' *[[Dogmatika: Magistérium: Pneumatológia|Pneumatológia]] *[[Dogmatika: Pneumatológia - otázky|Kontrolné otázky]] *[[Dogmatika: Pneumatológia - bibliografia|Odporúčaná literatúra]] 2015 sysop 6106 2006-07-01T19:08:03Z MediaWiki default Neplatný podpis v pôvodnom tvare; skontrolujte HTML tagy. 2016 sysop 6192 2006-07-01T19:08:05Z MediaWiki default $1 sekundy ($2) 2017 sysop 4629 2005-11-29T21:33:45Z MediaWiki default f/$1 2018 sysop 4630 2005-11-29T21:33:45Z MediaWiki default $1 mm 2019 sysop 6473 2006-07-01T19:08:06Z MediaWiki default Skry detaily EXIF 2020 sysop 6474 2006-07-01T19:08:06Z MediaWiki default Zobraz detaily EXIF 2021 sysop 4635 2005-11-29T21:33:46Z MediaWiki default EXIF metadata fields listed in this message will be included on image page display when the metadata table is collapsed. Others will be hidden by default. * make * model * datetimeoriginal * exposuretime * fnumber * focallength 2022 sysop 6475 2006-07-01T19:08:06Z MediaWiki default Tento súbor obsahuje ďalšie informácie, pravdepodobne pochádzajúce z digitálneho fotoaparátu či scannera ktorý ho vytvoril alebo digitalizoval. Ak bol súbor zmenený, niektoré podrobnosti sa nemusia plne zhodovať so zmeneným obrázkom. 2023 sysop 6520 2006-07-01T19:08:07Z MediaWiki default Ochrana osobných údajov 2024 sysop 6521 2006-07-01T19:08:07Z MediaWiki default Project:Ochrana osobných údajov 2027 4763 2005-12-04T20:32:41Z Mireksoteria 23 /* V čom spočíva jednota v Bohu? Božská perichoréza */ Vo Svätom Písme je Boh označovaný tromi menami, ktoré naznačujú jeho trojosobnosť: Otec, Syn a Duch Svätý. Ekonómia spásy, popísaná v Božom zjavení hovorí o pôvode jednotlivých Božských osôb antropomorficky: plodenie, dýchanie. [[Dogmatika: Vychádzania v Bohu|Teológia vysvetľuje]] plodenie myslením (intelektuálnym úkonom) a dýchanie láskou (vôľovým úkonom). Časový priebeh týchto vychádzaní bol vylúčený. Otázkou však naďalej ostáva: == V čom spočíva rozdiel medzi osobami v Bohu?== Sú Syn a Duch Svätý dvomi samostatnými, od Otca odlišnými bytosťami? *Ak odpovieme, že sú to nezávislé bytosti - môže to byť '''triteizmus'''. *Ak odpovieme, že sú to bytosti závislé jedna na druhej, lebo Syn i Duch Svätý sú osoby podriadené Otcovi - môže to byť '''arianizmus''' alebo '''macedonianizmus''' či '''monarchianizmus'''. *Ak odpovieme, že sú odlišné iba v tom, ako sa navonok javia - mohol by t toho byť '''modalizmus (sabellianizmus)'''. Je teda dôležité, aby sme si našli uspokojivú odpoveď na nasledovné tri otázky: #Ako a čím sa od seba Božské osoby odlišujú, že pritom zostávajú rovnakej podstaty? #Ak sú skutočne osobami, čo vlastne má každá z nich vlastného, čo ju od ostatných odlišuje? #Ak sa od seba líšia, ako potom chápať ich jednotu? ===Ako a čím sa od seba Božské osoby odlišujú, že pritom zostávajú rovnakej podstaty?=== Kappadócki Otcovia a Augustín na túto otázku odpovedajú: '''Odlišujú sa vzájomným vzťahom.''' [[Obrázok: Trojica.png|right]] Gregor Naziánsky hovorí, že Boh je absolútne jednoduchý, pretože je tým, čo má, s výnimkou toho, čo každá Osoba je vo vzťahu k druhej. V tomto zmysle možno hovoriť, že je "subsistujúcim dialógom lásky". Veta, že Boh je láska, má rozvinutie: Boh je rozhovor lásky (Schmaus, u. d., I, 578). Alebo inak: "Meno Otca: nie je meno jeho podstaty, nie je menom pre činnosť, ale ukazuje vzťah (schesis), ktorý má Otec k Synovi a Syn k Otcovi (Orat. 29,16). Podľa Augustína "Otec sa volá Otec, pretože má Syna, a Syn sa volá Syn, pretože má Otca...; každý sa tak nazýva nie vo vzťahu k sebe, ale vzájomne - jeden vo vzťahu k druhému" (De Trinitate V, 56). Túto náuku jasne zhrnula [[Dogmatika: Magistérium: Jeden a Trojjediný Boh|11. Toledská synoda]] (r. 675): Toto je podaný výklad o Svätej Trojici, ktorú treba s vierou nazývať, nie Trojnásobnosťou, ale Trojicou. A ani to nie je správne povedané, že v jednom Bohu je Trojica, ale že jeden Boj je Trojica. V menách Osôb, ktoré vyjadrujú vzťah, Otec sa vzťahuje na Syna, Syn na Otca, Duch Svätý na obidvoch. A hoci sa podľa vzťahu nazývajú troma osobami, predsa veríme v jednu prirodzenosť a či podstatu. Hoci vyznávame tri osoby, predsa nevyznávame tri podstaty, ale jednu podstatu a tri Osoby. Keďže Otec je Otcom, je ním nie vzhľadom na seba, ale na Otca. Podobne aj Duch Svätý nie je Duchom Svätým vzhľadom na seba, ale je ním vzhľadom na Otca a Syna, a to tak, že je nazývaný Duchom Otca a Syna. Keď však hovoríme Boh, vtedy nevyjadrujeme vzťah k druhému, ako je vzťah Otca k Synovi alebo Syna k Otcovi alebo Ducha Svätého k Otcovi a Synovi, lebo Boh vyjadruje osobitne vzťah k sebe samému. Ak sa nás teda spýtajú na jednotlivé osoby, musíme povedať, že sú Boh. Otec sa teda volá Boh, Syn Boh, Duch Svätý Boh, a to jednotlivo. Preto však nie sú to traja Bohovia, ale jeden Boh. Taktisto je Otec nazývaný všemohúci, Syn všemohúci, Duch Svätý Všemohúci, a to jednotlivo; nie sú však traja všemohúci, ako vyznávame jedno Svetlo a jeden Princíp. Vyznávame teda a veríme, že každá jednotlivá Osoba je naplno Boh a že všetky tri Osoby spolu sú jeden Boh. Patrí im jedno, čiže nerozdelené a rovnaké božstvo, vznešenosť, čiže moc, ktorá sa v jednotlivých neumenšuje a v troch nezväčšuje. Nie je totiž menšia, keď sa každá jednotlivá Osoba nazýva Boh, a nie je väčšia, keď všetky tri Osoby sa spolu nazývajú Boh. (DS 528) Ďaľšie upresnenie priniesol sv. Anzelm, keď to stručne zhrnul: "V Bohu je všetko jedno (teda spoločné všetkým trom Osobám), pokiaľ sa neuplatňuje protiklad vzťahu" (De processione Sp. S. 2 - PL 158,288). Táto veta bola doslovne prijatá Florentským koncilom r. 1439 (DS 1330). ===Ktoré vzťahy v Bohu môžeme rozpoznať?=== Aby sme identifikovali jednotlivé vzťahy medzi osobami v Bohu, vytvoríme si najprv kombinácie dvojíc, ktoré by mohli nasledovne byť subjektami vzťahov: [[Obrázok:Konštitutívne vzťahy.png|right]] #Otec-Syn #Syn-Otec #Otec-Duch #Duch-Otec #Syn-Duch #Duch-Syn V skutočnosti však týchto vzťahov nie je šesť, ako nám vyšlo kombinácií medzi dvojicami. Dôvodom je skutočnosť, že Duch Svätý vychádza súčasne z Otca i Syna. Je treba teda kombinovať dvojicu Otec+Syn vo vzťahu k Duchu. Z toho nám vyplývajú nasledovné štyri vzťahy v Bohu: #Otec voči Synovi: tento vzťah sa nazýva '''generatio activa''', aktívne plodenie (plodiť) #Syn voči Otcovi: tento vzťah sa nazýva '''generatio passiva''', pasívne plodenie (byť plodený) #Otec a Syn voči Duchu Svätému: tento vzťah sa nazýva '''spiratio activa''', aktívne dýchanie (vydychovať) #Duch Svätý voči Otcovi a Synovi: tento vzťah sa nazýva '''spiratio passiva''', pasívne dýchanie (byť vydychovaný) ====Konštitutívne vzťahy==== Vzťahy sú pre jednotlivé osoby v Bohu tým, čo ich odlišuje od seba navzájom, a čo ich zároveň konštituuje. Z uvedených štyroch vzťahov je jasné, že nie všetky tieto vzťahy sú pre Božské osoby konštitutívne. Konštitutívnym vzťahom je iba ten, ktorý danú osobu odlišuje od všetkých ostatných. Z toho vyplýva že vzťah aktívneho dýchania nemôže byť pre Otca a Syna konštitutívnym, pretože je obom spoločný a odlišuje ich iba od Ducha Svätého. Zostávajú teda tri konšitutívne vzťahy. Podľa týchto vzťahov dostávajú jednotlivé Osoby v Bohu aj svoje pomenovania: *Vzťah Prvej osoby k Druhej: generatio activa sa tiež nazýva '''otcovstvo''' - podľa neho dostáva Prvá osoba pomenovanie '''Otec'''. *Vzťah Druhej osoby k Prvej: generatio passiva sa tiež nazýva '''synovstvo''' - podľa neho dostáva Druhá osoba pomenovanie '''Syn'''. *Vzťah Tretej osoby k Prvej a Druhej: spiratio passiva sa tiež nazýva '''pasívne dýchanie''' - podľa neho dostáva Tretia osoba pomenovanie '''Duch''' (=dych). Z uvedeného vyplýva, že: *nik nie je plodiaci - iba Otec *nik nie je splodený - iba Syn *nik nie je vydychovaný - iba Duch Svätý Ak by sme však chceli považovať vzťah aktívneho dýchania za konštitutívny, nemohli by sme prehlásiť: nik nie je dýchajúci iba... , pretože dýchajúci sú dvaja a tí dvaja sú už konštituovaní inými vzťahmi. Z toho teda vyplýva, že aktívne dýchanie nemôže byť zaradené medzi konštitutívne vzťahy v Bohu. ==V čom spočíva jednota v Bohu? Božská perichoréza== Rozpoznali sme v Bohu na základe konštitutívnych vzťahov tri Osoby. Na základe čoho však môžeme hovoriť, že tieto Osoby sú jednen Boh a nie traja? Multiplikácia vzťahov nie je multiplikáciou Božej podstaty, ktorá zostáva iba jedna. Je teda iba jediná substancia, ktorá konštituuje Božstvo. {|{{Tabuľka2}} |'''Čo je vlastne v Bohu iba jedno?''' Všetky tri osoby majú spoločné to, čo nasleduje: *Božstvo *Podstata *Substantia *Essentia *Ousía *Phýsis *Natura *Prirodzenosť *Existencia *Pôsobenie "ad extra" |} Toto spoločné zdieľanie nazývame PERICHORÉZA. Ak Boh koná vo svete hovoríme o jeho pôsobení navonok (ad extra). V tomto pôsobení sa vždy jedná o činnosť Trojjediného. Teda je to činnosť spoločná všetkým trom osobám. Nemôžeme teda povedať, že by stvorenie bola činnosť Prvej osoby Trojice. Ak my nazývame Boha našim Otcom, označujeme tak nie Prvú osobu Trojice (on je Otcom iba vo vzťahu k Synovi, nie ku nám). Našim nebeským Otcom je Boh (teda Trojica). Vykúpenie je taktiež dielom Trojice a nie iba Syna. Ak teda prijímame v Eucharistii Krista, prijímame Boha - Otca, Syna i Ducha Svätého - nerozdielnu Trojicu. Nie je možné prijať jednu Osobu bez druhej. Zoslanie Ducha Svätého na apoštolov alebo na nás, nie je naplnením Treťou osobou Trojice, ale je prijatím samotného Boha v nerozdielnej Trojici. My však v ekonómii spásy sme zvyknutí označovať Otca ako Stvoriteľa, Syna ako Vykupiteľa a Ducha Svätého ako Posvätiteľa. '''Robíme tak v zmysle modalistickom.''' Modalizmus, ktorý je herézou v teológii o Bohu nie je herézou a je dokonca ideálnym riešením v ekonómickom spôsobe vyjadrovania o Trojjedinom Bohu. Znamená to teda, že Boh, ktorý vo svete (ad extra) zásadne pôsobí ako nerozdielna Trojica sa nám raz javí ako Otec, pretože sa svojou prozreteľnosťou stará o nás, inokedy ako Syn, pretože k nám prichádza ako Posol, v ktorom je plnosť zjavenia. A konečne sa nám Boh približuje ako Duch Svätý, pretože sa nám dáva ako Dar, a svojou mocou pretvára náš život. Vo všetkých týchto podobách sa však prejavuje neustále jeden a ten istý Trojjediný Boh. ---- *Cfr. ZVĚŘINA, Jozef, ''Teologie agapé 2'', Scriptum, Praha 1994, 351-357. {{Výhonok dogmatiky}} 2028 5154 2006-02-17T07:50:43Z Mireksoteria 23 *BOUB, Hans, ''Dary Ducha svatého'', Karmelitánské nakladatelství, Kostelní Vydří 1996. *BUCHTINEC, Peter, ''Duch Svätý - Pán a Oživovateľ'', Kňazský seminár sv. Gorazda, Nitra 2005. *CANTALAMESSA, Raniero, ''Dech Božského Ducha'', Karmelitánské nakladatelství, Kostelní Vydří 1998. *DOLISTA, Jozef, ''Věřím v Ducha svatého. Základy pneumatologie'', Kramelitánske nakladatelství, Kostelní Vydří 2002. *DURRWELL, F.-X., ''Duch Otce a Syna'', Karmelitánské nakladatelství, Kostelní Vydří 1998. *POSPÍŠIL, C., ''Dar Otce i Syna'', MCM, Olomouc 1999. *SULLIVAN, Francis A., ''Charizmy a charizmatická obnova'', Serafín, Bratislava 1998. {{Výhonok dogmatiky}} 2029 5831 2006-05-02T14:13:57Z 86.49.82.47 /* Dar jazykov - glosolália */ ==Charizmy== Charizma znamená po grécky dar milosti. Označuje * v Novom zákone všeobecne nezaslúžený dar * väčšinou už v Novom zákone a vo vyjadrovaní súčasnej teológie - pôsobenie Božieho Ducha na jednotlivého veriaceho. Toto pôsobenie si človek nemôže nikdy vynútiť, oficiálne orgány Cirkvi ho nemôžu predvídať a napriek tomu je možné ho vždy a všade predpokladať, pretože patrí k podstate Cirkvi. Spôsob akým sa charizma prejaví nie je možné na základe jej povahy predvídať. V apoštolskej dobe máme spomínané rozličné dary milosti. Napríklad: *múdrosť *poznanie *konanie zázrakov *dar rozlišovania duchov *dar jazykov *dar uzdravovať *dar vyháňať zlých duchov (exorcizmus) ==Dar jazykov - glosolália== Glosolália je grécke slovo a znamená "hovoriť jazykmi". V novozákonnom vyjadrovaní má presný význam: jedna osoba, alebo viacej osôb z popudu Ducha vydávajú zvuky nekodifikované v žiadnej jednotlivej reči. Keď hovoríme, rozohrávame nejaký "register", ktorý funguje pomocou slov a pojmov. Ak sú tieto syntakticko-lingvistické štruktúry "porušené" vpádom Ducha, zostáva to, čo sv. Augustín nazýval jasanie (jubilus). To znamená, že zaznievajú zvuky, ktoré vyjadrujú duševný stav, ale nepredstavujú rozumové pojmy. Dar jazykov vzbudzoval zvedavosť už v dobe sv. Pavla. Keď bolo medzi Korinťanmi nebezpečenstvo, že bude príliš vyvyšovaný, dával apoštol prednosť tomu, aby bol utlmovaný. Aj dnes môže hroziť nebezpečenstvo, že sa pozornosť príliš zameria na prvok, ktorý je najviac vystavený možnému klamu. Hovorenie jazykmi nie je absolútnou známkou prítomnosti a pôsobenia Ducha Svätého, pretože môže byť tiež spôsobený duševnými procesmi ako je napríklad napodobňovací mechanizmus... ==Dar prorokovania== Pavol vo svojom prvom liste Korinťanom uvádza jednoduchú definíciu proroctva. '''"Kto prorokuje, hovorí ľuďom na budovanie, povzbudenie a potešenie."''' (1Kor 14,3) Prorokovanie je hovorenie za účelom posilnenia, povzbudenia a potešenia iných. Prorocké slovo však nie je len slovo ľudského povzbudenia, je to slovo '''Božieho povzbudenia'''. Jednoducho povedané, prorokovať znamená počúvať, čo hovorí Boh, a zvestovať ďalej, čo počujeme, aby sme niekoho budovali, potešili a povzbudili. Proroctvo je to, čo sme počuli '''od Boha''' a povedali '''ľuďom'''. Dar prorokovania by sa dal tiež nazvať "inšpirované hovorenie"... Poznáme niekoľko významov tohto pojmu: vo všeobecnosti prorokovať znamená hovoriť v mene Boha. V konkrétnosti to môže byť: * a) Boh môže dávať poznávať veci, ktoré sa udejú v budúcnosti * b) Boh môže radiť do rôznych životných situácií alebo jeho prorocké slovo povzbudzuje * c) prorokovať nejakú vec: nasadené prihováranie sa prorokom, aby Boh niečo spravil, čo je v jeho pláne spraviť, ale ešte to nie je uskutočnené. ==Dar uzdravovania== ==Dar rozlišovania== treba dopísať... ---- *Cfr. CANTALAMESSA, Raniero, ''Dech Božského Ducha'', Karmelitánské nakladatelství, Kostelní Vydří 1998, 55-58. *Cfr. RAHNER, Karl & FORGRIMLER,Herbert, ''Teologický slovník'', Zvon, Praha 1996, 105-106. {{Výhonok dogmatiky}} 2030 sysop 6378 2006-07-01T19:08:06Z MediaWiki default Máte už vytvorený účet? $1. 2031 sysop 6379 2006-07-01T19:08:06Z MediaWiki default Prihlásenie 2032 sysop 6499 2006-07-01T19:08:07Z MediaWiki default Nemáte ešte účet? $1. 2033 sysop 6500 2006-07-01T19:08:07Z MediaWiki default Vytvoriť nový účet 2034 sysop 4686 2005-12-02T02:44:29Z MediaWiki default {{int:loginend}} 2035 sysop 6673 2006-07-01T19:08:08Z MediaWiki default Zadané heslo bolo prázdne. Skúste prosím znova. 2036 sysop 6146 2006-07-01T19:08:04Z MediaWiki default <!-- Tento text sa zobrazí pod upravovacím a nahrávacím formulárom. --> 2037 5534 2006-04-10T12:19:05Z Mireksoteria 23 {{PD-self}} 2038 4734 2005-12-02T15:39:30Z Mireksoteria 23 <center> [[Obrázok:Boh a svet.png]]</center> {{Výhonok dogmatiky}} 2039 4743 2005-12-03T20:24:08Z Mireksoteria 23 border="2" cellpadding="4" cellspacing="0" style="margin: 1em 1em 1em 0; background: #fafaaa; border: 1px #aaa solid; border-collapse: collapse; font-size: 95%;" 2040 4744 2005-12-03T21:01:15Z Mireksoteria 23 border="12" cellpadding="14" cellspacing="10" style="margin: 1em 1em 1em 0; background: #fabaaa; border: 1px #aaa solid; border-collapse: collapse; font-size: 95%;"x align=right 2041 5535 2006-04-10T12:19:46Z Mireksoteria 23 {{PD-self}} 2042 5536 2006-04-10T12:20:05Z Mireksoteria 23 {{PD-self}} 2043 5537 2006-04-10T12:20:40Z Mireksoteria 23 {{PD-self}} 2044 5538 2006-04-10T12:21:10Z Mireksoteria 23 {{PD-self}} 2045 5539 2006-04-10T12:21:37Z Mireksoteria 23 {{PD-self}} 2046 6677 2006-07-03T08:44:52Z 217.132.42.232 {| style="float:right; margin:0.5em;" | style="{{Titulka}}" | Wiki |- || [[Image:Kuchenmaistrey.jpg|250px]] |- | style="{{Titulka}}" | Kuchárka |} * [[Drobné medovníčky]] * [[Kompóty a nakladaná zelenina]] * [[Bryndzové halušky]] [[category:Wikikuchárka]] [[bg:Готварска книга]] [[da:WikiKogebogen]] [[de:Kochbuch]] [[en:Cookbook]] [[eo:Kuirlibro]] [[es:Artes culinarias]] [[fi:Keittokirja]] [[fr:Livre de Cuisine]] [[he:ספר מתכונים]] [[hu:Szakácskönyv]] [[is:Matreiðslubók]] [[it:Libro di cucina]] [[ja:料理本]] [[ko:요리]] [[lt:Receptai]] [[mk:Готвач]] [[nl:Kookboek]] [[no:Kokeboka]] [[pl:Książka kucharska]] [[pt:Livro de Receitas]] [[ro:Carte de bucate]] [[ru:Кулинарная книга]] [[simple:Cookbook]] [[sr:Кувар]] [[sv:Kokboken]] [[zh:食谱]] 2047 5814 2006-04-28T09:18:05Z AtonX 2 wikify == Suroviny == * 400 g hladkej [[w:múka|múky]] * 120 g [[w:med|med]]u, najlepšie lesný * 160 g práškového [[w:cukor|cukru]] * 60 g palmarín, alebo iný tuk na pečenie * 2 [[w:vajce|vajíčka]] * 1 kávová lyžička korenín do medovníkov, alebo hotová zmes z obchodu * 1 kávová lyžička [[w:hydrogénuhličitan sodný|sódy bikarbóny]] == Postup == Preosiatu múku, práškový cukor, sódu a koreniny dáme do misy, med a maslo rozpustíme a spracujeme s rozšľahanými vajíčkami. Dobre je zmixovať mixerom to riedke. Potom to spracujeme s ostatnými prísadami v mise na hladké cesto. Necháme odpočívať aspoň 1 hodinu alebo aj cez noc v mikroténovom sáčku alebo v mise, prikryté v chladničke. Pred pečením vyberieme skôr, aby nabralo izbovú teplotu. Dosku jemne pomúčime hladkou múkou a po malých častiach aby sa nám nelepilo na spodok rozvaľkáme na hrúbku asi 5 mm. Radšej sa s tým papreme, aby na ceste nebolo veľa múky a oprašujeme medovníčky štetcom, nech sa nám nepripaľuje múka. Plech pretrieme obalom z palmarínu len trošička, aby sa cesto neroztieklo. Dávam ďalej od seba, naberú objem. Na plechu ich potierame vajíčkom rozšľahaným s 1 polievkovou lyžicou studenej vody. (treba dobre rozšľahať a nechať postáť, nech spadne pena, aby neboli na perníku biele škvrny) Prvú várku robíme skúšobnú, na plech dáme len asi 4 kúsky do stredu a dáme upiecť do dobre vyhriatej rúry, aby sme zistili, či je vyhriata tak akurát, keď je, pečieme ďalej. Po upečení dáme opatrne z plechu dole na dosku, ešte sú jemné, tak nedávame na seba a necháme ochladnúť. [[Category:Wikikuchárka]] 2048 4760 2005-12-04T17:54:14Z 158.193.85.212 #REDIRECT [[Drobné medovníčky]] #REDIRECT [[Drobné medovníčky]] 2051 5540 2006-04-10T12:22:41Z Mireksoteria 23 {{PD-self}} 2052 4782 2005-12-05T19:31:59Z Mireksoteria 23 ==1. Nicejský koncil (325)== Odsúdil arianizmus. ==1. Carihradský kocil (381)== Definoval učenie o božstve Ducha Svätého a odsúdil macedonianizmus. ==Efezský koncil (431)== Odsúdil náuku carihradského patriarchu Nestória, ktorý spochybnil Božstvo Ježiša Krista a Panne Márii uprel titul Bohorodičky. ==Chalcedónsky kocil (451)== Odsúdil monofyzitizmus - teda učenie o jedinej prirodzenosti Ježiša Krista. Monofyzitizmus vyznáva len božskú prirodzenosť Krista. Zachoval sa aj po skončení koncilu v Egypte a Etiópii (Habeši; koptská cirkev), ďalej v Sýrii (jakobitská cirkev) a v Malej Ázii (arménska cirkev). ==2. Carihradský koncil (553)== Odsúdil tzv. tri kapitoly nestoriánov. ==3. Carihradský koncil (680)== Odsúdil monoteletizmus, učenie o tom, že Ježiš Kristus mal iba jednu - Božskú vôľu. ==2. Nicejský koncil (787)== Riešil otázku uctievania obrazov. Bol to zároveň posledný ekumenický koncil, na ktorom sa zúčastnili zástupcovia východnej i západnej cirkvi. ==4. Carihradský koncil (869)== Posledný ekumenický koncil na Východe. ==1. Lateránsky koncil (1123)== Prvý ekumenický koncil na Západe. ==4. Lateránsky koncil (1215)== Najvýznamnejší koncil vrcholného stredoveku. Odsúdil kacírske hnutie albigéncov a katarov. Definoval premenu chleba a vína v Eucharistii na Kristovo Telo a Krv, zakázal predaj cirkevných úradov (simónia) a veriacim prikázal aspoň raz ročne pristúpiť ku spovedi a svätému prijímaniu (vo Veľkonočnom období). ==Tridentský koncil (1545-1563)== Prijal opatrenia na odstránenie krízy vyvolanej protestantskou reformáciou, prijal Dekrét o dvoch prameňoch viery - Svätom písme a Tradícii, ďalej dekréty o dedičnom hriechu, o ospravodlivení skutkami, o sviatostiach, o svätej omši, o očistci, o uctievaní svätých, relikvií a obrazov. ==1. Vatikánsky koncil (1869-1870)== Definoval vzťah viery a rozumu, vyhlásil neomylnosť pápeža, odsúdil panteizmus, deizmus, materializmus... ==2. Vatikánsky koncil (1962-1965)== Neriešil žiadne vieroučné otázky, ale formuloval rozsiahle reformy. Uvoľnil cestu k ekumenickej spolupráci s ostatnými kresťanskými cirkvami, autorizoval vývojové zmeny v liturgii, v rituáloch sviatostí a riadení Cirkvi ako aj jej vzťah k modernému svetu. {{Výhonok dogmatiky}} 2053 4817 2005-12-12T06:38:11Z 195.46.65.201 /* 2. SKÚSTE A PRESVEDČTE SA, AKÝ DOBRÝ JE PÁN (Ž 34,9) */ == 2. SKÚSTE A PRESVEDČTE SA, AKÝ DOBRÝ JE PÁN (Ž 34,9) == '''''Skúsenosť Boba''''' '''1. Skúsenosť Boha ako aktuálny problém''' Dnes sa veľa hovorí o skúsenosti Boha (die Gotteserfahrung, Expérience de Dieu): myslí sa tým skúsenosť, ktorú môže mať človek o Bohu, o jeho prítomnosti. Otázka dnes ide ešte ďalej: či je možná taká skúsenosť a či je vôbec vysloviteľná. Veriaci sa odvolávajú na túto skúsenosť, keď tvrdia, že sa s Bohom stretli, že sa s ním rozprávajú, že ho milujú, že žijú v jeho prítomnosti. Neveriaci zasa udávajú ako dôvod svojho postoja nedostatok skúsenosti, že Boha nevideli, nepočuli, nezistili, jednoducho že nespadá do našej skúsenosti, že jeho existenciu si nemožno skúsenosťou overiť. A je tu tiež silná vrstva ľudí, ktorí sa úprimne sťažujú, že Boh je pre nich vzdialený, neprítomný, že „necítia“ jeho prítomnosť vo svojom svete a živote. Ľudia vždy hľadali záruku pre svoje postoje a rozhodnutia, a videli ju vo vlastnej skúsenosti. To sa uplatňuje i v náboženskom postoji, vo viere v Boha. Pavol to vyslovil s celou rozhodnosťou: „Viem, komu som uveril, a som presvedčený...“ (2 Tim 1,12) Nábožnosť ako vzťah k Bohu nevyrastá prvotne z teórie, ale z náboženskej skúsenosti. Ľudia sa obracajú na Boha, uctievajú ho preto, lebo skúsili silu a moc jeho prítomnosti, lebo prežívajú závislosť od neho. O reálnej hodnote tejto skúsenosti nebolo v minulosti pochybností: veď‘ taká skúsenosť zachycovala a prenikala celého človeka. Ťažkosti s náboženskou skúsenosťou a jej hodnotou sa začínajú v novoveku. Racionalistická filozofia upiera skúsenosti hodnotu pravdivosti; záruku a istotu pravdy vidí v čistých pojmoch a v ich logickej jednote. Naproti tomu anglický empirizmus vyzdvihuje skúsenosť, a to zmyslovú skúsenosť ako jediný prameň pravdivosti a záruku istoty (pravda, iba empirickej). Problém poznania a skúsenosti nastolil s celou naliehavosťou I. Kant, keď vyhlásil: pojmy bez skúsenosti sú prázdne, skúsenosť bez pojmov je slepá. Túto zásadu dôsledne aplikoval aj na ideu Boha: táto nemá objektívnu hodnotu, lebo nemáme zodpovednú skúsenosť Boha. Dnes je otázka skúsenosti Boha ešte naliehavejšia. Vzdelanie a výchova v školách sú zamerané empiricky, normou pravdivosti je prírodovedecké poznanie a technický úžitok. Poznanie vychádza zo skúsenosti a overuje sa experimentom, skúsenostným procesom. Tak sa utvára súčasná mentalita: všetko si overiť skúsenosťou, pričom sa myslí iba na zmyslami získanú a pokusmi overiteľnú skúsenosť. - Na druhej strane otázka skúsenosti sa stala aktuálnou aj rozvojom psychológie; tá vyzdvihuje význam zážitkov a skúsenosti pre formovanie ľudskej osoby, v aplikácii na náboženstvo vyzdvihuje prvoradý význam náboženských zážitkov a skúseností. Aj v dejinách teológie môžeme postrehnúť dva prúdy: jeden prúd, scholastický, prízvukoval pojmovú jasnosť a presnosť, logickú súvislosť, snažil sa čo najpresnejšie rozumom uchopiť pravdu o Bohu. Druhý prúd, zameraný viac mysticky, sa skôr obracal na skúsenosť srdca, prežíval tajomstvo Boha cestou očisťovania, osvietenia a zjednotenia. Tak máme nielen scholastickú teológiu, ale i teológiu mystickú, teológiu srdca. Príručky teológie budili dojem, že teológia je čisto záležitosťou racionálneho poznania. Dnes o to viac pociťujeme potrebu teológie srdca. Ako vidno, v pozadí otázky o skúsenosti Boha stojí gnozeologický problém: vzťah skúsenosti a racionálneho poznania. Problém vzniká vtedy, keď‘ sa tieto dve zložky ľudskej existencie začnú stavať proti sebe, alebo vylučovať jedna druhú. V skutočnosti sú obe zložky korelatívne, odkázané jedna na druhú. Ľudská skúsenosť sa vyjadruje myslením v pojmoch a na vyššom stupni teóriou, a zasa samo myslenie je základnou ľudskou skúsenosťou. V Aristotelovej i Tomášovej teórii poznania naše pojmy sú vždy viazané na skúsenosť: získavajú sa abstrakciou zo skúsenosti. Tento vzťah poznania a skúsenosti platí aj v náboženskej oblasti. Kresťanská viera sa nezakladá na čisto logických úvahách, ale na živej skúsenosti Boha, na Božom zjavení a na Božom diele spásy, no táto skúsenosť si nutne žiada byť vyslovená, poznaná a zdieľaná. Pritom skúsenosť Boha je celostná, zasahuje celého človeka, všetky jeho zložky: poznanie, vôľu, citový život i zmysly. Teda náboženská skúsenosť, a najmä skúsenosť Boha, si vyžaduje a obsahuje v sebe poznanie, a poznanie Boha je súčasne aj skúsenosťou Boha. V prvej téme sa hovorilo o tom, ako sa človek pýta na Boha, ako ho hľadá. Už táto otázka o Bohu a hľadanie je základnou skúsenosťou Boha: Boha skusujeme ako Neznámeho a pritom Hľadaného. Teda otázka, hľadanie a skúsenosť patria pospolu. Keď sa teraz osobitne zamýšľame nad skúsenosťou Boha, tým sa na neho znovu pýtame a znovu ho hľadáme. Teda téma o skúsenosti Boha sa svojím obsahom i postupom zhoduje s predchádzajúcou: osobitný je však jej vyhranený aspekt skúsenosti. '''2. Základné formy skúsenosti Boha''' Keď‘ sme v predchádzajúcej úvahe hovorili o rozličných formách otázky o Bohu a o premnohých cestách k Bohu, tým sme opísali aj základné formy skúsenosti Boha. Tu ich uvedieme prehľadne. a) Kozmická skúsenosť Boha sa javí ako prvotná v dejinách náboženstiev i vo filozofii. Zodpovedá to bytostnej štruktúre človeka: človek je bytosťou vo svete, vo všetkom závislý od kontaktu, dialógu so svojím svetom: musí akoby vyjsť zo seba, stretnúť sa s niekým alebo niečím, aby poznal seba, aby prežil svoju osobitnosť. Tak i náboženská skúsenosť sa začína rozvíjať z tohto kontaktu so svetom (svet tu chápeme v tom najširšom zmysle: ako predmet alebo partnera priamej skúsenosti). V tomto svete sa človek stretá s niečím tajomným, čo prevyšuje jeho i svet: tajomstvo sily a moci, krásy a hrôzy, tajomstvo pôvodu a zmyslu, života a smrti. Tajomstvo, ktoré je tu, a predsa uniká môjmu priamemu dosahu, skusujem ho, poznávam ho, a predsa ho nemôžem uchopiť: je to Sväté tajomstvo, ktoré vyvoláva úctu. Túto formu náboženskej skúsenosti nazývame kozmickou (kozmos = svet): je to skúsenosť Boha veľmi intenzívna, ale často nevyjasnená, božské tu môže splývať s prírodným a s ľudským, ako je to v prírodných a mýtických náboženstvách. No pritom táto kozmická skúsenosť obsahuje pravú základnú skúsenosť Boha: Boh je ten, v ktorom žijeme, hýbeme sa a sme, od neho závisí celý svet i osudy ľudí, svet i človek zjavujú slávu Boha. Na základe tejto skúsenosti môžu prísť ľudia k poznaniu Boha ako Pôvodcu sveta. b) Kultová skúsenosť Boha. Náboženský kult sa rodí zo základnej skúsenosti Boha: Boh je tu, a predsa sa ho nemožno priamo dotknúť, priamo ho skúsiť, priamo sa mu oddať. Preto človek odjakživa siaha k symbolickým úkonom, slovám, predmetom, ktoré majú vyjadriť a sprostredkovať jeho vzťah k Bohu. Ľudia kultom vyjadrujú svoju závislosť od Boha, oddanosť Bohu, svoje žiadosti a túžby, úctu a oslavu Boha. V kulte ešte mocnejšie prežívajú prítomnosť Boha, jeho vznešenosť a svätosť, jeho moc a silu. Aj kultová skúsenosť zodpovedá bytostnej štruktúre človeka: je bytosťou spoločenskou, preto i jeho náboženská skúsenosť si tvorí spoločenské formy. Ďalej, človek je obrazná bytosť: je obrazom Božím a je odkázaný na obrazy: vo svojom poznaní i vo svojich túžbach. Preto pomocou obrazov, symbolov vyslovuje to, čo ho presahuje: svoj vzťah k Bohu, v kultových obrazoch a symbolických úkonoch predstavuje a nanovo prežíva skúsenosť svätého Boha. - Pravda, kult ako ľudský útvar podlieha ľudskej obmedzenosti, slabosti a hriešnosti, dejiny svedčia, ako sa v náboženstvách kult zdegeneroval, až sa stal protikultom, urážkou svätého Boha. No tieto zdeformované podoby kultu nemôžu zničiť jeho základný význam: kult zostáva základnou formou skúsenosti Boha, vznešeného a svätého, ktorému sa máme klaňať v duchu a v pravde. c) Morálna skúsenosť Boha vyrastá zo skúsenosti mravného zákona, ktorý nás zaväzuje vo svedomí. V rozoznávaní dobra a zla, v hlase svedomia, v záväznosti mravného zákona ľudia odjakživa skusovali prítomnosť Boha, Boží hlas, rozkaz jeho vôle Boh je ten, čo súdi ľudské činy, čo riadi ľudské životy, čo odmeňuje alebo trestá. Posledné rozhodnutie, najvyššia moc nad dobrom a zlom patrí do Božej sféry. Je to skúsenosť Boha prístupná každému človekovi, „takže nemajú výhovorky“ (Rim 1,20). Pravda, i táto základná skúsenosť Boha sa môže rozvíjať nielen v pozitívnom zmysle (mravné cnosti ako účasť na Božom živote), ale i v negatívnom smere: zlozvykmi a hriechmi sa prevráti prirodzený zákon a nastolí sa nadvláda lži a nemravnosti. V dualistických náboženstvách sa táto skúsenosť premieta tak, že vedľa dobrého Boha sa pripúšťa aj božstvo Zla. No, i tu treba povedať: napriek všetkej hriešnosti ľudstva, napriek všetkým omylom, ľudia i dnes jasne rozoznávajú mravné hodnoty od mravného zla, ozýva sa v nich svedomie, a to je základná skúsenosť Boha, pred ktorou sa nik nemôže uzavrieť. d) Mystická skúsenosť Boha: hľadá a skusuje Boha a jeho prítomnosť v najhlbšom vnútri človeka, v jeho srdci. Človek sa v meditácii ponára do seba, objavuje v sebe Božie tajomstvo, chce sa s ním zjednotiť, a tak prekonať ľudskú obmedzenosť, hriešnosť, i samotnú telesnosť a svetskosť. Táto skúsenosť je v základe každej modlitby srdca, svoj vrchol dosahuje v mystických skúsenostiach veľkých náboženských osobností, túžiacich po zjednotení s Bohom. Keď‘ je táto mystická skúsenosť ľudským dielom, vtedy je vystavená i omylom a deformáciám: stráca sa v nej rozlíšenie medzi Bohom a človekom a svetom. No i tak zostáva skúsenosťou Boha jediného a všadeprítomného, skúsenosťou Boha, po ktorom túži ľudské srdce. e) Historická skúsenosť Boha: Ľudia vo svojich osobných osudoch i v osudoch svojich kmeňov a národov objavovali a prežívali prítomnosť tajomnej sily, ktorá nevychádza ani z prírody, ani z rozhodnutia ľudí, ale často ich všetky poprevracia, prekonáva ich a vládne nad nimi. Keď sa človek pýta: prečo sa mi toto prihodilo, prečo som sa stretol s týmto človekom a odvtedy môj život dostal nepredvídaný smer, prečo tieto životy, prečo táto smrť; keď prežíva nevýslovnú lásku a šťastie, aké si nezaslúžil, keď trpí nepochopiteľnou bolesťou, to všetko môže byť skúsenosťou Boha, ktorý je prítomný a koná v našich osobných dejinách, v našich „osudoch“. A podobnú skúsenosť možno získať pri pohľade na dejiny národov, na ich osudy, na vzostup a pád veľkých impérií, kultúr a civilizácií. Zmysel týchto dejín sa nedá zachytiť len prírodnými a ľudskými parametrami. Človek vtedy skusuje prítomnosť Božieho zámeru v ľudských dejinách, dejinná skúsenosť je základom skúsenosti Boha. Pravda, i táto skúsenosť Boha môže byť zdeformovaná: v mýtických náboženstvách ako božstvo osudu, lásky, nenávisti, ako fatalizmus, v národných históriách dostáva podobu národných božstiev, bojujúcich medzi sebou. No i napriek tomu ľudia dodnes prežívajú Božiu prítomnosť, najmä prítomnosť Božieho súdu v dejinných udalostiach. A dejiny zostávajú svedectvom, že človek má určitú skúsenosť Boha. f) Metafyzická skúsenosť Boha. Človek má nielen skúsenosť sveta a skúsenosť seba, ale súčasne i skúsenosť, že všetky tieto svetské a subjektívne skúsenosti presahuje tým, že hľadá Jednotu všetkého, Príčinu všetkého, Prvý Princíp, Zmysel, Cieľ. Vrcholom toho je ontologická skúsenosť: hlboký zážitok „bytia“, údiv nad tým, že som, že niečo vôbec „je“, úcta k tomu tajomnému Skutočnu, ktoré je. Keď sa hovorí, že filozofia prichádza k poznaniu Boha cestou racionálneho uvažovania, treba k tomu dodať, že základom tohto uvažovania nie sú čisté pojmy, ale práve opísaná metafyzická či ontologická skúsenosť. A výsledkom uvažovania nebude len čisté poznanie, ale súčasne i úcta a prežívanie Boha ako prvého Hýbateľa, Čistej Myšlienky, najvyššieho Dobra, plnej skutočnosti. Aj tu treba dôsledne uplatňovať jednotu poznania a skúsenosti. Na základe metafyzickej skúsenosti grécka vrcholná filozofia očistila ideu Boha od mýtických deformácií a ukázala rozumovú povahu náboženstva, nerozvinula však skúsenosť Božej prítomnosti, blízkosti, lásky. Keď neskôr Cirkev v spisoch svojich učiteľov a teológov prevzala do svojho pokladu postupy vrcholnej gréckej filozofie, stále cítila tento problém: ako zachovať pri jasnom racionálnom uvažovaní o Bohu aj plnú a dôvernú skúsenosť Boha, blízkeho a milujúceho. Uviedli sme tu niekoľko foriem skúsenosti Boha, ktoré považujeme za základné, dali by sa uviesť aj mnohé iné formy (napr. sociálna, antropologická, negatívna), nakoniec, tieto formy sa navzájom prenikajú v jednej celkovej osobnej skúsenosti, ktorú prežíva každý človek ako svoj osobný vzťah k Bohu. Túto živú a intenzívnu skúsenosť Boha nachádzame nielen v prírodných náboženstvách, ale aj vo vyvinutých kultúrnych náboženstvách a vo filozofii. A v nevídanom bohatstve ju nachádzame v Biblii. '''3. Biblická skúsenosť Boha''' Keď‘ sa zahĺbime do Biblie, hneď pocítime, že je naplnená od začiatku do konca mimoriadnou skúsenosťou Boha: skúsenosťou, akú majú títo ľudia so svojím Bohom, ale tiež - ak tak možno povedať - skúsenosťou, akú má Boh s ľuďmi. Biblická skúsenosť Boha obsahuje v sebe a rozvíja všetky formy, ako sme ich uviedli vyššie, ale robí to v očistenej podobe. Je to skúsenosť nanajvýš osobná: biblický človek prežíva prítomnosť Boha, ktorý ho osobne oslovuje, volá, zachraňuje, zaväzuje. Je to skúsenosť darovaná: nevychádza z človeka, ale z Božej iniciatívy: Boh sám sa dáva svojmu ľudu pocítiť, počuť, okúsiť. Preto môže žalmista zvolať: „Skúste a presvedčte sa, aký dobrý je Pán.“ (Ž 34,9) Je to skúsenosť Boha, dôverne blízkeho, ktorý je tu pri nás, on je Jahve. V tejto dôvernej blízkosti prežíva biblický človek Boha ako milosrdného, láskavého, žiarlivého i trestajúceho, môže o ňom hovoriť v obrazoch ľudskej dôvernej lásky i spravodlivého hnevu. A pritom táto blízkosť a dôvernosť nijako nezatieňuje Božiu transcendenciu: Jahve je Boh svätý, vznešený nad nebesia, večný a všemohúci. Osobitnou črtou biblickej skúsenosti Boha je jej historickosť: Boh sa dáva poznať svojmu ľudu a dáva mu okúsiť svoju zachraňujúcu moc v dejinách. Je to Boh, ktorý dal prisľúbenia praotcom, Boh, ktorý sa zľutoval nad svojím ľudom, počul jeho plač a vyviedol ho z egyptského otroctva. Je to Boh, ktorý uzaviera v určitej historickej chvíli zmluvu so svojím ľudom, vedie ho verne dejinami svojou ochraňujúcou, žehnajúcou, ale i trestajúcou rukou, dáva mu Zákon života, povzbudzuje ho prisľúbeniami a napomenutiami. To preto, lebo Boh si vyvolil Izraela za svoj ľud, má s ním svoj zámer v dejinách. Biblická skúsenosť Boha je skúsenosťou Božieho zaľúbenia, slobodného rozhodnutia, vyvoľujúcej lásky. Tieto osobitné črty biblickej skúsenosti Boha prenikajú všetky formy skúsenosti, očisťujú ich a povyšujú. Tak sa v Biblii stretáme s kozmickou skúsenosťou, pravda, očistenou od mýtických prvkov. Biblický človek silno prežíva Božiu prítomnosť a veľkosť, Božiu moc a vznešenosť pri pozorovaní prírodných javov, procesov, ale pritom nikdy nestotožňuje prírodné sily s božstvom, nezbožšťuje svet, neuctieva neosobné sily prírody, ale oslavuje osobného Boha, ktorý všetko stvoril svojím slovom a oživuje svojím Duchom. Izrael silno prežíval Božiu prítomnosť v kulte: schádza sa na kultové zhromaždenia, má Stánok Zmluvy, neskoršie Chrám, v ktorom je osobitne prítomný Jahve, má modlitby, očisťovacie obrady, obetný kult, má svoje kňazské zriadenie. Ale pritom si uvedomuje, že i tento kult je darom Božím: Boh sám si vyvoľuje kňazský rod, určuje spôsob obetného kultu, rozhoduje o svojom stánku prebývania. Zákaz zobrazovať Boha, robiť si jeho hmotné podoby, chráni duchovnosť kultu a jeho prostrednícku povahu; kult, kňazstvo, chrám sú iba prostriedkami na to, aby ľud prežíval prítomnosť a náklonnosť svojho Boha. Boh všetko toto prevyšuje a nie je viazaný na kult. „Veď nebesá a nebesá nebies ťa nemôžu obsiahnuť, o koľko menej tento dom, ktorý som postavil.“ (1 Kr 8,27) Proroci musia bojovať proti bezduchému, samoúčelnému kultu a na vrchole národného nešťastia Ezechiel vidí, ako Pánova sláva opúšťa chrám. Ale tiež vidí v budúcnosti nový chrám s novým kultom, vychádzajúcim z nových sŕdc. Hlboká kultová skúsenosť Boha je vyspievaná v žalmoch. Duša žalmistu túži po nádvoriach Pána, po chvíli, keď ta príde a uzrie Božiu tvár, keď pristúpi k Božiemu oltáru, k Bohu, ktorý ho potešuje od mladosti... V Biblii je silná aj mravná skúsenosť Boha: mravný zákon, to je Božie slovo, mravné prikázania vychádzajú z Božej vôle, dobrý, spravodlivý je ten človek, čo koná podľa Božích príkazov. Boh sám je najvyššou mravnou dobrotou. Božie rozhodnutia a skutky nevychádzajú zo svojvôle, ale z Božej Múdrosti, Lásky a Milosrdenstva. Zákon, daný na Sinaji, je Božím darom, v ňom je Boh prítomný vo svojom ľude, a kto ho zachováva, ten skusuje Boha prítomného, verného, spravodlivého, ako to ospevujú žalmy o Zákone. Nájdeme v biblii aj mystickú skúsenosť Boha? Hovorí sa, že predstaviteľom biblickej nábožnosti nie je mystik ale prorok, tým sa stavia do opozície mystická skúsenosť s prorockou. Ak však berieme za charakteristickú črtu mystickej skúsenosti zjednotenie s Bohom, vtedy môžeme hovoriť aj o biblickej mystickej skúsenosti Boha. Pravda, toto mystické zjednotenie nevychádza z vnútra človeka, z jeho meditatívneho ponorenia sa, z vypätia jeho duchovných síl, ale zjednotenie vychádza z Boha: Boh zjednocuje človeka so sebou. Proroci sú ľudia najviac zjednotení s Bohom, sú to Boží mužovia, sú to „mystici“ v najplnšom zmysle, pravda, nie zo svojej vôle a zo svojej sily, ale silou Božieho povolania, mocou Božieho slova a Božieho Ducha. Toto zjednotenie sa uskutočňuje v Biblii nie ako rozplynutie v oceáne božstva, ale ako zmluva medzi Bohom a vyvoleným ľudom, je to zjednotenie, ktoré zachováva Božiu suverénnu vznešenosť i osobitnosť človeka. Metafyzickú skúsenosť, ako ju poznáme spracovanú v gréckej filozofii, nenachádzame v tejto forme v Biblii, nenájdeme v nej vypracované rozumové dôkazy alebo dlhé rozpravy o Bohu a jeho vlastnostiach. Zato však nájdeme v Biblii silnú existenciálnu skúsenosť Boha: skúsenosť Božej prítomnosti a zachraňujúcej moci v konkrétnom živote jednotlivcov, rodín i celého ľudu. Všetky strachy a nádeje, radosti a úzkosti, skúsenosť hriechu, nespravodlivosti, zloby, skúsenosť života, choroby i smrti, to všetko je pre biblických ľudí súčasne aj skúsenosťou Boha: Boh je Jahve, náš Boh, ktorý je tu pri nás vo všetkých úzkostiach, on je náš Záchranca, Spasiteľ. On je Emanuel, Boh s nami. Pritom biblická skúsenosť nie je iracionálna, neodôvodnená, či slepá. Naopak, ona sa formuluje vo veľmi jasných výrokoch a postojoch, no tieto výroky a postoje nie sú výsledkom rozvinutého logického uvažovania, ale sú účinkom Božieho slova, sú osvietené Božím svetlom. Biblickí ľudia skusujú Boha vo svetle jeho zjavujúceho slova a mocných skutkov. '''4. Skúsenosť Boha v Ježišovi Kristovi''' Biblická skúsenosť Boha má svoj vrchol a plnosť v Ježišovi Kristovi. Myslíme tým najprv tú skúsenosť, ktorú mal Ježiš ako človek, ktorú zjavil ľuďom a ktorej nás učil. Po druhé je to skúsenosť, ktorú prežívajú veriaci, keď‘ sa stretajú s Bohom v osobe Ježiša Krista, Božieho Syna. Každý, kto nezaujato číta evanjeliá, musí uznať aspoň to, že Ježiš je Muž Boží, načisto zaujatý Bohom. Jeho Život je jedinou súvislou skúsenosťou Boha Otca. Tento synovský vzťah prežíval v modlitbe, keď ho dôverne oslovoval: »Otče môj...“ (Mt 26,39), »Zvelebujem ťa, Otče, Pán neba i zeme...“ (Mt 11,25n), prežíval ho na verejnosti, keď hovoril o svojom Otcovi a jeho kráľovstve, prežíval ho v utiahnutosti na púšti, v smrteľnej úzkosti v Getsemanskej záhrade a v umieraní na kríži. Jeho pokrmom bob plniť vôľu svojho Otca, osláviť ho na zemi, zjaviť jeho meno ľudom, ohlasovať jeho kráľovstvo, jeho poslaním bolo priviesť stratené ovce, poblúdených synov, hriešnych ľudí k svojmu Otcovi. Kto hľadá ozajstnú, plnú a čistú skúsenosť Boha na tomto svete, nájde ju v Ježišovom živote, smrti a vzkriesení. Pri pohľade na Ježiša ešte i pohanský dôstojník musel zvolať: »Tento človek bol naozaj Boží Syn.“ (Mk 15,39) V Ježišovi Kristovi nachádzame jednotu a plnosť všetkých foriem skúsenosti Boha, s ktorými sme sa stretli v biblickom i mimobiblickom svete. Ježiš vide! a mocne prežíval lásku svojho Otca v stvorených veciach, keď‘ hovoril o jeho starostlivosti o vtákov a poľné ľalie (Mt 6,25-34), keď‘ hovoril v podobenstvách (Mt 13). Ježišova láska k ľuďom, najmä k tým maličkým a úbohým, svedčí o tom, ako prežíval Božie tajomstvo, ukryté v ľudskom srdci (Mt 18,1-11). Keď‘ sa zúčastňoval na slávnostiach v chráme, prežíval prítomnosť svojho Otca v jeho dome, keď‘ slávil Paschu, prežíval prítomnosť svojho Otca v kulte a v dejinách vyvoleného ľudu. Jeho blahoslavenstvá a celá reč na hore ukazujú najvyššiu morálnu skúsenosť Boha: »Blahoslavení čistého srdca, lebo oni uvidia Boha.“ (Mt 5,8) Konečne na kríži Ježiš okúsil a pretrpel najtvrdšiu existenciálnu skúsenosť Boha a zjavil nám, že aj utrpenie a smrť sú skúsenosťou Božej lásky. A po svojom vzkriesení nám Ježiš daroval svojho Ducha, aby sme i my mali účasť na jeho skúsenosti Boha ako Otca. Pavol povie: »Dostali ste Ducha adoptívneho synovstva, v ktorom voláme: Abba! Otče!“ (Rim 8,15) Túto skúsenosť nám vkladá Ježiš do srdca, keď nás učí modliť sa: »Otče náš...“ (Mt 6,9- 13) Odvtedy každá ľudská skúsenosť Boha je určená na to, aby sa zapojila do Ježišovej skúsenosti a zavŕšila sa v jeho sláve. „Nik nepríde k Otcovi, iba cezo mňa.“ On 14,6) Naozaj, mimo Ježiša niet iného mena, v ktorom by sme mohli mať túto spasiteľnú skúsenosť Boha (porov. Sk 4,12). Ľudia, čo vierou prijímajú Ježišovu skúsenosť Boha ako nášho Otca, prežívajú celkom novú skúsenosť: Boh je ten, ktorý sa zjavuje v Ježišových slovách a mocných skutkoch. Božiu blízkosť, dobrotu, milosrdenstvo prežívajú v Ježišovej osobe, v jeho posolstve o Božom kráľovstve, ktoré prichádza s ním, v jeho odpúšťajúcej láske, v jeho vrcholnej obete za nás. Boh je Otec, ktorý posiela svojho Syna Ježiša, aby nikto nezahynul, ale mal večný život (porov. Jn 3,16). V Ježišovi môžu veriaci okúsiť a prežívať, ako Boh miluje svet. Je to skúsenosť Boha, ktorý nás zachraňuje uponížením a poslušnosťou svojho Syna, v ktorom sa nám doslova dáva. Vrcholná skúsenosť Boha v Starom zákone, ako ju vyslovil žalmista: „Skúste a presvedčte sa, aký dobrý je Pán“, sa doslova realizuje vtedy, keď Ježiš hovorí: „Vezmite a jedzte, toto je moje telo, ktoré sa dáva za vás“ (Mt 26,27; Lk 22,19). Je to skúsenosť, chudobných, hladných a smädných hľadačov Boha, stretajú sa s ním a skusujú jeho dobrotu v Ježišovi Kristovi. V Ježišovi máme tiež záruku, že táto skúsenosť Boha nie je len chvíľková, ale má v sebe večný život: „Kto je moje telo..., má večný Život.“ (Jn 6,54) Túto skúsenosť Boha v Ježišovi Kristovi môžeme prežívať preto, lebo Otec o ňom vyhlásil: „Toto je môj milovaný Syn...“ (Mt 3,17), lebo mu dal všetku moc na nebi i na zemi (Mt 28,18): moc nad prírodou, ľuďmi i anjelmi, moc uzdravovať, kriesiť mŕtvych, moc odpúšťať hriechy a zvíťaziť nad Zlým, lebo nebol ponechaný v podsvetí, ale ho vzkriesil a povýšil na svoju pravicu (porov. Sk 2,3lnn). Stretáme sa s Bohom v Ježišovi Kristovi, lebo On povedal: ‚Ja a Otec sme jedno.“ (Jn 10,30) „Kto vidí mňa, vidí Otca... Ja som v Otcovi a Otec vo mne.“ (Jn 14,9n) Môžeme prežívať blízkosť a lásku Otca v Ježišovi Kristovi, lebo nám daroval svojho Ducha, v ktorom voláme: Abba! Otče! (mm 8,15) '''5. Skúsenosť Boha v Kristovej Cirkvi''' Prvotná Cirkev, naplnená a pohýnaná Duchom Svätým, hlboko prežíva túto synovskú skúsenosť Boha Otca, ktorú nám otvoril a sprístupnil Ježiš Kristus. Pavlove listy prekypujú touto skúsenosťou: „Nech je zvelebený Boh a Otec nášho Pána Ježiša Krista... v ňom si nás ... vyvolil... a predurčil, aby sme sa... stali jeho synmi...“ (Ef 1 ‚3n) Boh „nás miluje... a nič nás nebude môcť odlúčiť od Božej lásky, ktorá je v Kristovi Ježišovi, našom Pánovi“ (Rim 8,37.39). Svoje mystické zjednotenie s Bohom dáva najavo výkrikom: „Už nežijem ja, ale vo mne žije Kristus!“ (Gal 2,20) Ján zasa vo svojom Prvom liste takto podáva skúsenosť učeníkov: „Čo bolo od počiatku, čo sme počuli, čo sme na vlastné oči videli na čo sme hľadeli a čoho sa naše ruky dotýkali, to zvestujeme: Slovo života“ (1 Jn 1,ln) Vrcholnou skúsenosťou Boha je láska, lebo „Boh je láska; a kto ostáva v láske, ostáva v Bohu a Boh ostáva v ňom“ (1 Jn 4,16). Táto skúsenosť má svoj prameň v Bohu: „My milujeme, pretože on prvý miloval nás.“ (1 Jn 4,19) Táto skúsenosť Boha, ktorá sa rodí z „nášho spoločenstva s Otcom a s jeho Synom Ježišom Kristom“ (1 Jn 1,3), je každodenným pokrmom nového Božieho ľudu, Kristovej Cirkvi. Cirkev ju žije vo svojom kulte, osobitne vo sviatostiach, ktoré sú reálnymi znakmi milostivej Božej prítomnosti, prežíva ju mravným Životom podľa evanjelia, počínajúc obrátením, cez cnostný život až po najvyššie svedectvo lásky v mučeníctve a v obete života za bratov. Osobitnou skúsenosťou Boha je služba lásky najúbohejším: „Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili.“ (Mt 25,40) Spisy cirkevných otcov, najmä ich krstné katechézy, svedčia o tom, ako Cirkev uvádzala nových veriacich do tejto svojej skúsenosti Boha. Krstná katechéza sa neobmedzila na poučenie, ale bola to „mystagogia“, uvádzala ich do tajomstiev, ako v nich majú prežívať spasiteľnú prítomnosť Boha. Pritom otcovia hojne používajú udalosti Starého zákona ako predobrazy a ukazujú, ako sa biblické predobrazy vyplnili v Ježišovi Kristovi, ako sa skúsenosti biblického ľudu naplno rozvíjajú v novom Božom ľude. Apologéti 2. stor. a po nich otcovia používajú aj kozmickú skúsenosť Boha, najmä v spisoch určených pre tých, čo sú mimo Cirkvi, pritom sú však veľmi prísni a odmietaví voči mýtickým deformáciám tejto skúsenosti. Zato ochotne preberajú metafyzickú skúsenosť a morálnu skúsenosť Boha, ako ju vypracovala grécka filozofia, najmä platonizmus a stoicizmus. Filozofické poznanie nestavajú mimo skúsenosti, ale začleňujú ho ako určitú hodnotu do kresťanskej skúsenosti viery. Hodnotia ho ako hľadanie a túžbu po Bohu tých ľudí, čo ešte neuzreli Svetlo Kristovo. - Celkom osobitným dokladom kresťanskej skúsenosti Boha sú Augustínove Vyznania a Rozhovoĺy duše s Bohom (Solilo quia). V nich nájdeme všetky formy skúsenosti Boha, od kozmickej cez ontologickú až po blaženú skúsenosť v Ježišovi Kristovi. Kresťanská skúsenosť Boha si tvorila bohaté formy aj v stredoveku: môžeme ich obdivovať v stredovekých katedrálach, v mystických spisoch, a najmä na postavách vtedajších svätcov. Život sv. Františka z Assisi po jeho obrátení je jednou súvislou skúsenosťou Boha v premnohých formách, od kozmickej skúsenosti v Bratovi Slnku a Sestre Lune, cez mystiku Pani Chudoby až po zjednotenie s Ježišom Kristom v jeho stigmách: je to akoby skúsenosť Božej prítomnosti na vlastnom tele. No nielen mystiku, ale i scholastiku by sme mali pozitívnejšie hodnotiť, a to ako kresťanskú skúsenosť Boha, ktorá si našla tento vrcholný intelektuálny výraz. Povrchným pozorovateľom sa scholastika javí ako čisto abstraktná racionálna konštrukcia, ako prísne logické racionálne uvažovanie o Bohu, správne síce, ale neživotné, bez vzťahu ku skúsenosti. V skutočnosti scholastika vyrástla z veľmi silného a hlbokého zážitku Boha, a na ňom stála, jemu chcela slúžiť a rozvíjať ho; toto autori teologických súm považovali za samozrejmé a predpokladali to. No na rozhodujúcich miestach to aj výslovne uvádzajú. Vezmime si ako príklad „Cesty“ sv. Tomáša Akvinského, ktoré vedú k poznaniu Božej existencie: tieto cesty vychádzajú zo skúsenosti a na konci zasa vyúsťujú do nej. Východiskom každej z piatich Tomášových ciest je určitá metafyzická skúsenosť, to značí taká skúsenosť, ktorá presahuje prírodu ako takú (fysis), a dotýka sa celej skutočnosti; je to celostná skúsenosť zo strany človeka, zachycuje jeho zmysly i citovú oblasť, rozumové poznanie i vôľu. Takou skúsenosťou je napr. skúsenosť pohybu, príčinnej závislosti, náhodnosti, poriadku, rozumovej cieľovosti. Z tejto metafyzickej skúsenosti Tomáš rozumovou úvahou vystupuje až k poznaniu, že musí jestvovať Prvý Hýbateľ, Prvá Príčina, Absolútne Bytie, Dokonalá Bytosť, Najvyšší Rozum. Ako vidno, ide tu o skutočnú cestu, výstup, o radikálnu intelektuálnu skúsenosť, nielen o číru logiku. A výsledok svojho uvažovania Tomáš ihneď napája na všeľudskú náboženskú skúsenosť, keď každú z ciest zakončuje vetou: „a to všetci nazývajú Bohom“, to značí Prvého Hýbateľa, Prvú Príčinu... Náboženská skúsenosť v novoveku je silne poznačená pocitom úzkosti a neistoty. Ľudia majú pocit, že sa postupne rútia a rozpadajú všetky poriadky, ktoré dovtedy platili za nedotknuté. Predstava kozmického poriadku je otrasená novým heliocentrickým systémom; myšlienkový systém scholastiky sa rozpadol a je nahradený novými metodickými princípmi Descarta a Bacona; náboženský poriadok je otrasený reformáciou a nastane dlhé obdobie náboženských vojen a zmätkov; neskoršie francúzska revolúcia odstraňuje feudálny spoločenský poriadok a nastupujúca industrializácia prináša nový ekonomický poriadok. Ľudia tak strácajú istotu a ochranu v objektívnom vonkajšom poriadku, preto sa obracajú do svojho vnútra a hľadajú istotu vo svojom srdci. Vo filozofii Descartes nachádza poslednú istotu vo svojom mysliacom Ja, anglická filozofia zasa v zmyslovej skúsenosti, Kant sa podujíma na Kritiku ľudských poznávacích schopností. Je pochopiteľné, že týmto antropologickým obratom do vnútra človeka je poznačená v novoveku aj skúsenosť Boha. Človek sa obracia do seba, vidí svoj hriešny stav, prežíva úzkosti a hľadá cestu k Bohu Záchrancovi. Túžba po tejto vnútornej náboženskej skúsenosti bola pri zrode reformácie (vnútorné boje a úzkosti Martina Luthera). No takisto aj katolícka obnova sa rodí z vnútornej skúsenosti Boha. Sv. Ignác z Loyoly prežíva duchovnú krízu, obracia sa do seba, uťahuje sa do samoty, vidí svoje hriechy a prežíva bolesť, úzkosť a ľútosť. Je to hlboká skúsenosť Boha v srdci hriešneho človeka. A je zaujímavé, táto skúsenosť v oboch prípadoch sa dostáva ku Kristovi na Kríži: u Luthera je to teológia Kríža, u Ignáca je to rozhovor s Ukrižovaným Kristom na záver rozjímania o hriechu. Potom sa však cesty rozchádzajú: na jednej strane je to protest proti cirkevnej hierarchii, u Ignáca je to nasledovanie Krista pod zástavou Kríža v práci a boji o Božie kráľovstvo. Ignácove duchovné cvičenia sú ozajstnou školou kresťanskej skúsenosti Boha; všetko je v nich zamerané na to, aby človek nazeral, poznával, cítil, miloval nášho Pána, je to nová forma intenzívnej skúsenosti Boha. Tridentský koncil je významný nielen svojimi vieroučnými výrokmi, ale tiež obnovou a reformou kultu, to je obnovou kultovej skúsenosti Boha. Veď povrchnosť a neporiadky vo výkone bohoslužby, najmä pri vysluhovaní sviatostí, boli jedným z hlavných podnetov kritiky a protestu. Jasné učenie Tridentského koncilu o hodnote sviatostí ako Božích znakov, v ktorých sa stretáme s Bohom, najmä o reálnej prítomnosti Krista v Eucharistii, ďalej obnova liturgie, cirkevnej disciplíny kňazskej výchovy, to všetko prispelo k tomu, že veriaci znovu hlbšie prežívali milostivú prítomnosť Boha v živote, a najmä v bohoslužbe Cirkvi. Aj mystická skúsenosť Boha má svojich predstaviteľov v Cirkvi v novoveku: sú to španielski mystici (sv. Terézia z Avily a sv. Ján z Kríža) a potom francúzska mystika so svojou školou duchovnosti. To sa prejavuje aj v teológii, kde vedľa obnovenej scholastiky sa rozvíja aj teológia srdca, najmä vo Francúzsku. Nové podnety pre štúdium a zhodnotenie náboženskej skúsenosti prichádzajú s rozvojom misií. Misionári v Indii a v Číne sa stretajú s náboženskou skúsenosťou východných náboženstiev, ktorá má svoju tradíciu a pevné formy. Nastoľuje sa otázka, čo možno z tejto skúsenosti Boha prijať ako hodnotné a zlučiteľné s kresťanským zjavením. Po osvietenských tendenciách, ktoré chceli prekonať náboženskú skúsenosť čistým, „osvieteným“ rozumom, prichádza obdobie romantizmu, ktorý zasa všetko stavia na citovej skúsenosti. To sa odrazí aj v teológii. F. Schleiermacher v protestantskej teológii znovu postavil náboženskú skúsenosť do popredia, až natoľko, že celé náboženstvo zaradil do sféry citu. V katolíckej teológii 19. stor. sa uplatnila najmä obnovená scholastika, no vedľa nej sa začína rozvíjať aj druhý prúd, ktorý vyzdvihuje kresťanskú skúsenosť, jeho predstaviteľom je J. H. Newman. V našom storočí veľkým teológom náboženskej skúsenosti bol R. Guardini. Z týchto teologických prúdov sa rozvinulo v Cirkvi liturgické a biblické hnutie, ktoré chce sprístupniť ľuďom biblické a liturgické pramene pravej skúsenosti Boha. Druhý vatikánsky koncil, keď sa rozhodol pre pastorálny charakter, musel venovať osobitnú pozornosť náboženskej skúsenosti, najmä otázkam, ako dnešní ľudia prežívajú vzťah k Bohu, akú majú skúsenosť Boha a ako im v nej pomáhať. Znovu vyzdvihuje a obnovuje posvätnú liturgiu ako stály zdroj kultovej skúsenosti Boha. Osobitne sa venuje tajomstvu Cirkvi, ktorá je putujúcim ľudom Božím, zjednoteným láskou Otca a Syna a Ducha Svätého; len v Cirkvi môžeme mať túto plnú skúsenosť lásky trojjediného Boha. S úctou hovorí o náboženskej skúsenosti v nekresťanských náboženstvách. A v konštitúcii Radosť a nádej sa prihovára súčasným ľuďom, že jedine Boh dáva vyčerpávajúcu odpoveď‘ na otázky života a smrti. Úlohou Cirkvi v tomto svete, zasiahnutom ateizmom, je „sprítomňovať a takrečeno urobiť viditeľným Boha Otca a jeho vteleného Syna, pod vedením Ducha Svätého... svedectvom živej a zrelej viery“ (GeS 21). '''6. Skúsenosť Boha ako problém dnešných ľudí''' Ako vidno z postupu našej úvahy, jestvujú mnohé formy skúsenosti Boha, akými ľudia v rôznych dobách a kultúrach prežívali prítomnosť tajomstva Boha vo svojom svete, v živote i v dejinách; táto skúsenosť sa nachádza aj v najvyšších formách filozofického myslenia, osobitne bohaté formy nájdeme v Cirkvi. A predsa sa dnešní ľudia často sťažujú na „neprítomnosť Boha“, že nemôžu mať o ňom a s ním skúsenosť, že sa s ním nestretli. V čom je problém? Či naozaj všetky formy skúsenosti Boha sú dnes neúčinné, neprístupné, nepresvedčivé? Ako rozoznávať pravú skúsenosť Boha od iluzórnej? Ako hovoriť o tejto skúsenosti dnes, ako ju zdieľať iným ľuďom? Prvým dôvodom tohto nedostatku skúsenosti Boha je jednostranná orientácia dnešných ľudí na zmyslovú skúsenosť ako jedinú formu skúsenosti. Proti takej orientácii treba prízvukovať, že skúsenosť Boha nie je, ani nemôže byť zmyslová; nie je to empirická skúsenosť v zmysle prírodných vied; nedá sa ľubovoľne vyvolávať, overovať, testovať. Istotne, Boh pri oslovení človeka môže použiť i zmyslami vnímateľné javy, ale tieto javy samy osebe ešte nehovoria jednoznačne o Bohu, napríklad zázraky: vidia ich a pozorujú mnohí, veriaci i neveriaci, ale skúsenosť Boha, jeho moci a lásky prežívajú iba tí, čo ich prijímajú vo viere. »Veríte, že to môžem urobiť?“ (Mt 9,28) Ďalej, skúsenosť Boha sa nemôže obmedziť iba na mystickú skúsenosť v plnom zmysle, prístupnú len niektorým nábožensky nadaným ľuďom. Mystická skúsenosť je len jednou formou, má svoje poslanie v dejinách náboženstva a zjavenia, no ona sama nemôže nahradiť alebo zastúpiť základné formy skúsenosti Boha, možné a prístupné všetkým ľuďom: veď Boh je Bohom všetkých, „pre neho všetci žijú“ (Lk 20,38). — Takisto skúsenosť Boha nemožno uzavrieť len do oblasti citu: v afektívnej oblasti sa nedá presne vymedziť nejaký špecifický náboženský cit, najmä, náboženská skúsenosť presahuje vždy do poznania a rozhodnutia, do oblasti rozumu a vôle. Z toho vyplýva, že pravá náboženská skúsenosť Boha musí byť celostná: to značí, že človek ju prežíva celou bytosťou, ona zachycuje a preniká všetky schopnosti: zmysly, city, rozum i vôľu. Taký je biblický význam poznania Boha, kde poznať značí prežívať celou bytosťou. Každá jednostrannosť oslabuje túto skúsenosť. - Ďalej, skúsenosť Boha musí byť radikálna: tu ide o všetko, v nej človek prežíva zmysel svojho života i všetkého, čo je. Taká je skúsenosť veľkých biblických osobností, Abraháma, Mojžiša, Jeremiáša, Jóba... Toto je zmysel Ježišovho nároku: opustiť všetko, stratiť svoj život... Najplnšia náboženská skúsenosť sa vyslovuje radikálnou oddanosťou: „Bože, ty si môj BOH! Otče môj! Boh môj a moje všetko!“ Taká skúsenosť bola možná nielen v dávnych dobách, ale je otvorená aj pre dnešných ľudí, dokiaľ‘ sú schopní milovať a darovať sa. Často počúvame na adresu náboženskej skúsenosti sebavedomé výroky o tom, aký je moderný človek vzdelaný, že nemôže naivne prijímať to či ono, že prekonal detské štádium, že je kritický a pod. V takých výrokoch sa neraz ukrýva zámer nanútiť nejaký »nový“ pohľad ako jedine správny, zveličuje sa osobitnosť súčasnej situácie a zabúda sa na to spoločné a nevyhnutné, čo je údelom všetkých ľudí. A k tomuto základnému údelu patrí i skúsenosť Boha. Preto si dávne formy tejto skúsenosti zachovávajú svoju hodnotu i dnes, len ich treba správne včleniť do osobného života. Ba vyššie vzdelanie a bohatšie informácie umožňujú dnešným ľuďom ešte bohatšiu a intenzívnejšiu skúsenosť Boha, než mali dávni predkovia. Uvedieme ako príklad kozmickú skúsenosť Boha, keď sa človek stretá s tajomstvom Boha v sile, zákonitosti, účelnosti a kráse prírody; táto skúsenosť bola dobrá nielen pre primitívnych ľudí, žijúcich v bezprostrednom citovom vzťahu k prírode, ale je možná aj dnešným ľuďom, odborníkom v prírodných vedách, ako o tom svedčí viera významných vedcov. Istotne, ich viera už nie je numinóznym uctievaním prírody, Boh nie je pre nich súčasťou prírody. Dnešný vedec nebude robiť ani priame dôkazy Božej existencie v rámci svojej vedy. Ale zato môže mať veľmi hlboký zážitok Boha vždy väčšieho a tajomnejšieho, než sú všetky veľkosti a tajomnosti prírody. Tu už nejde o vedecké dokazovanie, ale o celkový postoj vedca ako človeka k celej skutočnosti a k jej tajomstvu, a v tom sa uskutočňuje skúsenosť Boha. Teilhardova vízia kozmického vývoja ku bodu Omega vyviera z kozmickej skúsenosti Boha, ktorý stvoril všetko pre Krista a v Kristovi. - Oprávnenosť kozmickej skúsenosti vyplýva aj z antropológie. Človek je bytosťou vo svete, patrí do tohto sveta, je naň odkázaný. Preto ľudská skúsenosť Boha musí mať aj kozmické črty. Každé radikálne desakralizovanie sveta, radikálna sekularizácia, vedie nakoniec k praktickému popieraniu Boha. To isté treba povedať o morálnej skúsenosti Boha. Každý človek, i ten dnešný, rozoznáva mravné dobro od zla a prežíva záväznosť mravného zákona vo svedomí. Kto prijíma mravný zákon a koná podľa svedomia, kto uznáva absolútnu hodnotu mravného dobra, ten už má základnú skúsenosť Boha, „čo im dosvedčuje zároveň aj ich svedomie, aj ich myšlienky, ktoré sa navzájom obviňujú alebo i bránia“ (Rim 2,15). Aj taký kritický duch ako I. Kant nakoniec uznáva existenciu Boha ako podmienku mravnosti, ako postulát praktického rozumu. Práve morálne problémy (a často tragédie) privádzajú dnešných ľudí k Bohu nielen ako k Zákonodarcovi ale ako k Záchrancovi. Kultová skúsenosť Boha je dnes azda najviac oslabená. Technická civilizácia a ekonomické myslenie udúšajú v ľuďoch zmysel pre symboliku vecí, pre obraz a gesto, pre dôstojnosť slova; to sú výrazové prostriedky kultu. Protináboženská polemika od dôb osvietenstva až dodnes využíva karikatúry kultových úkonov, aby tak zosmiešnila v očiach širokých más náboženskú skúsenosť. Konečne, pôsobí tu i strata náboženského prostredia, kult sa dá prežívať a chápať len v určitom spoločenstve, žiaľ, väčšina našich súčasníkov stratila živý kontakt s náboženským spoločenstvom, i s jeho kultom. - Preto o kultovej skúsenosti Boha možno hovoriť prakticky len s veriacimi. Pravda, i dnes môžu byť prípady náhleho obrátenia, silnej kultovej skúsenosti Boha u tých ľudí, ktorí žili mimo Cirkvi, ale zato si zachovali zmysel pre tajomstvo obrazu: že všetky veci sú nielen vecami, ale i obrazmi vyššej skutočnosti, ktorá je ich vzorom. U väčšiny ľudí sa však žiada určitá príprava, „mystagogia«, ako to bolo v kresťanskom staroveku, aby boli schopní prežívať kultovú skúsenosť Boha. Grécka filozofia, a po nej scholastika, vychádzali z metafyzickej skúsenosti Boha a vo svojich vrcholných prejavoch dospeli až k ontologickej skúsenosti: Boh je číra Skutočnosť (Actus purus), On je Ten, kto skutočne a plne je. Dnešná existencialistická filozofia znovu objavuje toto ontologické tajomstvo (G. Marcel). Prežíva údiv nad tým, že niečo je, že ja som, že existujem. Takto prežívať ontologické tajomstvo značí skúsenosť Boha, prítomného v našej existencii. Skúsenosť môjho ľudského Ja je vlastne možná len na základe skúsenosti nejakého absolútneho Ty. - Aj tradičné metafyzické „dôkazy“ existencie Boha sa ukážu v jasnejšom svetle, keď‘ sa stanú skúsenosťou Boha, keď‘ sa rozvíjajú na pozadí transcendentálnej skúsenosti: človek prežíva sám seba ako nekonečnú otvorenosť a hĺbku, nekonečný horizont bytia je podmienkou každého jeho poznania a absolútne Dobro podmienkou jeho túžob. Metafyzická skúsenosť Boha vychádza z poriadku bytia; v takom poriadku všetko má svoje miesto; môže to zvádzať k nesprávnemu chápaniu, že i Boh „má svoje miesto“ pridelené v takom metafyzickom systéme: ako základ a vrchol skutočnosti. Vtedy Boh zostáva vzdialeným základom, nedoziernym vrcholom, ďalekým horizontom. Takého ďalekého Boha, prakticky neprítomného, majú v podvedomí mnohí naši súčasníci. - Tu im treba pomôcť a uviesť ich do historickej skúsenosti Boha, ako nám ju podáva zjavenie vo Svätom písme. V biblickej skúsenosti sa Boh zjavuje a slobodne koná v dejinách jednotlivcov i celého ľudu. Aj dnes je nám Boh blízky, tu prítomný v našich osobných dejinách, v našej situácii; aj dnes sa nám prihovára slovami i skutkami, pravda, nie osamote, ale v spoločenstve svojho ľudu, vo svojej Cirkvi. Naša skúsenosť Boha musí mať aj spoločenský rozmer: Boh je ten, ktorý nás zjednocuje svojou láskou. Keď‘ je možná skúsenosť Boha v takých bohatých formách, prečo sa teda ľudia sťažujú na neprítomnosť Boha, na nedostatok náboženskej skúsenosti? Korene tohto nedostatku bude treba hľadať v srdci človeka. Skúsenosť Boha je darovaná skúsenosť, darovaná z lásky, a takú skúsenosť treba prijať s láskou a odpovedať na ňu oddanosťou. Skúsenosť Boha sa nedá vyrobiť, vymyslieť ani vynútiť, iba vďačne prijať. Nie je to indiferentná skúsenosť nejakého predmetu, ale osobná skúsenosť Božieho Ty, ktoré nás zaväzuje a nárokuje si našu lásku, oddanosť, darovanie. - No práve dnešní ľudia majú silné vedomie vlastnej autonómie, vedomie moci nad sebou i nad prírodou, vedomie, že si sami vystačia, tak sa čoraz viac uzavierajú do seba, čím sa izolujú od Boha i od ľudí. No sebestačnosť a uzavretosť je práve opačnou skúsenosťou, lebo skúsenosť Boha vždy predpokladá otvorenosť, ochotu prijať a skúsiť, aký dobrý je Boh. Konečne, treba uvážiť, že v ľudstve pôsobí tajomstvo hriechu, a to zasahuje a zraňuje i našu skúsenosť Boha. Každý hriech obsahuje v sebe už určitú skúsenosť neprítomnosti Boha, vzdialenosti od Boha, skúsenosť ateizmu. Hriešny život postupne oslabuje, až nakoniec udusí pozitívnu skúsenosť Boha. Pravda, v tej chvíli, keď si človek prizná svoj hriech, keď hľadá záchranu z neho, vtedy sa v ňom rodí nová skúsenosť Boha: hriech je preto hriechom, lebo sa stal pred Bohom. Boh hlasom svedomia usvedčuje človeka z hriechu a tak mu dáva okúsiť svoju prítomnosť. Svedomie je tou všeľudskou skúsenosťou Boha, ktorá je každému nielen dostupná, ale priam vtlačená. No v tejto skúsenosti svieti aj svetlo nádeje, že Boh môže zachrániť, očistiť, odpustiť: je to skúsenosť obrátenia sa k Bohu. My hriešni ľudia iba takto môžeme skúsiť Boha: Boh je Záchranca, Spasiteľ. Boh, náš Záchranca a Spasiteľ, sa nám daroval v Ježišovi Kristovi, v ňom nám všetko daroval. Kristus je Prostredník medzi nami a Otcom, on nám sprostredkuje pravú a plnú skúsenosť Boha. Posledným prameňom dnešnej krízy, ktorá sa prejavuje nedostatočnou skúsenosťou Boha, „neprítomnosťou Boha“, je ľahostajnosť a nezáujem o Ježiša Krista a jeho evanjelium: A zasa jedinou cestou, ako ju obnoviť a rozvinúť v dnešných ľuďoch, je Ježiš Kristus. Veď‘ on povedal: „Môj Otec mi odovzdal všetko. A nik nepozná Syna, iba Otec, ani Otca nepozná nik, iba Syn a ten, komu to Syn bude chcieť zjaviť.“ (Mt 11,27) Boh, po ktorom od vekov túžili ľudia, ktorého tvár chceli vidieť biblickí otcovia, po ktorom i my túžime a žiadame si okúsiť jeho milosrdnú lásku, je Boh a Otec nášho Pána Ježiša Krista, ktorý nás v Kristovi požehnal, v ňom nám daroval spásu, v ňom chce zjednotiť všetko, v ňom nám dáva pečať Ducha Svätého (porov. Ef 1,3-14). V Ježišovi Kristovi naozaj môžeme naplno okúsiť a presvedčiť sa, aký dobrý je Boh: je náš Otec. Použitá literatúra: Romano Guardini: Náboženstvo a zjavenie. Karl Rahner: Či je možná viera v dnešnom svete. (V zborníku: Kresťan v dnešnom svete) Karl Rahner: Wer ist das eigentlich GOTT? (Zborník štúdií) G. Siewerth: Erfahrung. LThK 3. zv. Slovník biblickej teológie. Heslá: Boh, Kult, Poznanie. 2054 4808 2005-12-09T20:19:40Z Tomas.molnar 59 /* 6. Modlitba k Najsvätejšej Trojici */ ==7.1. V MENE OTCA I SYNA I DUCHA SVÄTÉHO(Mt 28,19)== ==Trojičné tajomstvo v liturgii a v kresťanskom živote== V liturgii tak ako vo Svätom písme nám živý Boh zjavuje svoje bytie skrze svoju činnosť: skrze stvorenie, zjavenie, dejiny spásy, skrze Cirkev. Vo svojom konaní sa nám zjavuje taký, aký je. t. j. Trojjediný. On sa zjavuje skrze svojho Syna a v ňom, a jeho Syn sa zjavuje v Duchu Svätom. Preto aj liturgia, rovnako ako kresťanská viera, je podstatne trojičná. Ukazuje veriacim Boha v trojici osôb. Každý dar prichádza od Otca -prostredníctvom Syna - v spoločenstve Ducha Svätého. Táto schéma je základom všetkých liturgických anafor a doxológií. ==Svedectvo apoštolskej Cirkvi== „Neprišiel som zrušiť Zákon, ale ho naplniť." Tieto Kristove slová sa vzťahujú na celé dedičstvo Starého zákona. Cirkev prijala nielen modlitbu žalmov za svoju, ale celé starozákonné zjavenie. Preskúmala ho a našla v ňom, čo Boh skrze Krista v Duchu Svätom „oboma svojimi rukami" učinil. Starozákonné texty hovoria o tajomstvách zjavených v Novom zákone; Múdrosť a Slovo sú vzťahované na Krista. Čo sa hovorí o Duchu, ako o životnom princípe a prameni chariziem a proroctva, vzťahuje sa na Ducha Svätého a jeho príchod v mesiášskych časoch. V tomto pohľade pramení typológia krstnej slávnosti a krstnej katechézy zavedená ako paralelizmus medzi prvým a druhým stvorením. Žalmy, ktoré sám Kristus vzťahoval na seba. boli prevzaté do liturgie a Otcami vysvetlené ako modlitba Božieho ľudu. „Sláva Otcu i Synu i Duchu Svätému", ktoré ich zakončuje, im dáva ich plný význam a trojičnú dimenziu. Tak ako žalmy, aj Trishagion (Trojsvätý), doxológia a vyznanie viery sa vysvetľujú a chápu trojične. Vo vzdialenej forme sa už u Jána (Jn 12.41) na Krista vzťahuje Trishagion, takže, ako svedčí Tertulián, stalo sa prvkom starej liturgie. Ďalej Trishagion Otcovia vysvetľovali trojičné a aj sýrska liturgia ho parafrázovala ako Sanctus trojične. Vyznanie viery je vnútorným bytostným súhlasom a verejným vyznaním pred cirkevným spoločenstvom a pred svetom. Izraelita vyjadroval vo vyznaní svoju vieru v jediného Boha, ktorý sa zjavil v dejinách svojho ľudu. Preto holo starozákonné vyznanie viery formulované historicky. Vyznanie viery v Novom zákone je rovnako vyznaním viery v jediného Boha, ktorý završuje svoje zjavenie v jednej osobe v Ježišovi Kristovi. Preto vyznanie viery dostáva kristologickú formu. Svätý Pavol vyznáva svoju vieru Korinťanom: „Odovzdal som vám predovšetkým to, čo som aj ja prijal: že Kristus zomrel za. naše hriechy podľa Písem, bol pochovaný a že bol tretieho dňa vzkriesený podľa Písem." (1 Kor 15, 3-4) Viera v Boha sa rozvíja ako viera v Ježiša Krista ako Pána (Kyriosa), v jeho postavenie v dejinách spásy a v jeho spojenie s Otcom (l Kor 8,6). Vedľa tejto, kristologickej formuly tu bola trojičná krstná formula: „Choďte teda, učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého." (Mt 28,19) No už u Svätého Pavla nachádzame liturgické formuly, ktoré spájajú oba aspekty: trojičný i kristologický. Takou je doxologické vyznanie na konci Druhého listu Korinťanom: „Milosť Pána Ježiša Krista a láska Božia i spoločenstvo Svätého Ducha nech je s vami všetkými. (2 Kor 13,12) Vychádza z Krista, ktorý je stredom dejín spásy a Prostredníkom k Otcovi. On zjavuje lásku Otca a pripravuje spoločenstvo Ducha Svätého. Kresťania prevzali zo synagogáliiej liturgie zvyk zakončovať modlitby doxológiou (Origenes). V doxológii uznávame Božie vlastností, najmä jeho moc a vznešenosť, jeho slávu, ktorú zjavuje v stvorení, v dejinách spásy a v kulte. Najdokonalejšie je zjavenie slávy jednorodcného Syna Otcovho (Jn 1.14). Na doxológiu sa odpovedá uznaním: Amen. Svätý Pavol preberá niekedy starozákonné formuly doxológie. inokedy ich dopĺňa tým, že ich vysiela skrze Krista k Otcovi, alebo ich aplikuje na Krista (Rim 9,5). V novozákonných doxológiách nájdeme spoločné znaky pavlovskej a jánovskej teológie: každý dar prichádza od Otca - prostredníctvom vteleného Syna -v účasti na Duchu Svätom, a znovu sa vracia k Otcovi A tak sú dejiny spásy zrkadlom trojičného života. Liturgia prvých kresťanských storočí plne zodpovedá tomuto spásnodejinnému zmýšľaniu apoštolskej doby. Nádherným príkladom tohto zmýšľania je chválospev na milosť vykúpenia v liste Efezanom: „Nech je zvelebený Boh a Otec nášho Pána Ježiša Krista, ktorý nás v Kristovi požehnal všetkým nebeským duchovným požehnaním. Veď v ňom si nás ešte pred stvorením sveta vyvolil, aby sme boli pred jeho tvárou svätí a nepoškvrnení v láske. V ňom máme vykúpenie skrze jeho krv, odpustenie hriechov, podľa bohatstva jeho milosti, ktorou nás štedro zahrnul vo všetkej múdrosti a rozumnosti. ... V ňom ste boli aj vy, keď ste počuli slovo pravdy, evanjelium o svojej spáse, a keď ste v neho uverili, označení pečaťou prisľúbeného Ducha Svätého, ktorý je závdavkom nášho dedičstva na vykúpenie tých, ktorých si získal, na chválu jeho slávy." (Ef 1.3-4.7.8.13.14) Od počiatku apostoli uskutočňovali Kristov príkaz: „Choďte a učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syra i Ducha Svätého." Peter hneď po svojej prvej kázni na Turíce hovorí svojim poslucháčom: „Robte pokánie a nech sa dá každý z vás pokrstiť v mene Ježiša Krista na odpustenie svojich hriechov, a dostanete dar Svätého Ducha." (Sk 2.38) Ku krstnej liturgii patrí vyznanie viery už veľmi skoro. V Skutkoch apoštolov čítame o obrátení a krste etiópskeho komorníka: „ I povedal komorník: Hľa, voda! Čo mi prekáža, aby som sa dal pokrstiť? Filip mu povedal: Ak veríš z celého srdca, slobodne. A on odpovedal: Verím, že Ježiš Kristus je Syn Boží. I dal zastaviť voz. A obaja, Filip totiž a komorník, vošli do vody a Filip ho pokrstil." (Sk 8,36-38) Už tu nachádzame základnú schému krstnej liturgie, ktorá sa postupne stále viac prehlbovala. U Hipolyta nachádzame trojičnú schému vyznanie viery. Už svätý Pavol vidí krst a Eucharistiu spolu na pozadí starozákonných predobrazov. Eucharistia je obrazom zjednotenia Božieho ľudu v mesiášskom spoločenstve. Eucharistické modlitby vychádzajú od Otca a smerujú k Otcovi; Otec to uskutočňuje skrze Krista. V Prvom liste Korinťanom (11,23-34) svätý Pavol uvádza slová ustanovenia ako vrchol a stredisko eucharistickej slávnosti. Toto je chápanie Cirkvi od apoštolských čias až dodnes. Už v apoštolskej Cirkvi sa spája slávnosť krstu a Euchaňsiie najmä vo veľkonočnej liturgii. Liturgické modlitby sa obracajú k Otcovi skrze Krista v jednote Ducha Svätého. ==Krstná liturgia Cirkvi== Cirkev počnúc turíčnym dňom, teda od prvého dňa svojho života a svojej činnosti, udeľuje krst. Krstom vštepuje nové údy od Kristovho tajomného tela. Všimnime si podrobnejšie trojičnú štruktúru krstnej liturgie. Po bohoslužbe slova sa konajú v obrade krstu dospelého nádherné spoločné modlitby, v ktorých prosíme Pána: -aby tento náš brat nasledoval Krista, ktorý sníma hriechy sveta, a aby sa tak uzdravil z nákazy hriechu a oslobodil sa od jeho moci; -aby Duch Svätý očistil tohto služobníka a aby ho viedol k dokonalej svätosti; aby tento náš brat vo sviatosti krstu s Kristom pochovaný odumrel hriechu a žil vždy len Bohu; aby sa tento náš brat ukázal bohatý na ovocie svätosti a lásky, keď príde k Otcovi; aby celý svet, ktorému Otec dal svjoho jednorodeného Syna, uveril Božej láske a aby sa obrátil k Bohu. Výrazne trojičnú štruktúru má aj formula svätenia krstnej vody. Vysluhovateľ sa modlí: „Dobrotivý Otče, ty nám v krstnom prameni dávaš nový život, život Božích detí. Ty vo svojom Synovi Ježišovi Kristovi spájaš v jeden ľud všetkých, čo sú pokrstení vodou a Duchom Svätým. Ty vlievaš do našich sŕdc Ducha svojej lásky a dávaš nám slobodu a svoj pokoj." Potom nasleduje trojnásobné zrieknutie sa zlého ducha a naň nadväzuje trojčlenné vyznanie viery: v Boha, Otca všemohúceho; v Ježiša Krista, jeho jediného Syna a nášho Pána; v Ducha Svätého. Samotná sviatostná formula: „M., ja ťa krstím v mene Otca i Syna i Ducha Svätého" je vrcholným bodom trojičného charakteru krstnej liturgie. Apoštolské vyznanie viery, ktoré sa používa v rímskej liturgii krstu, podobne ako nicejsko-carihradské vyznanie, používané v eucharistickej litrugii a rozšírené vo východnej cirkvi, sú pôvodne krstné vyznania viery. V základnom texte nicejsko-carihradského vyznania, ako sa nachádza u Cyrila Jeruzalemského (okolo r. 350), možno vidieť staré krstné vyznanie v Jeruzaleme. Teda obe vyznania slúžili ako vyznanie viery pred krstom a v tomto určení sa podnes používajú. V oboch spomenutých textoch máme pred sebou typických zástupcov dvoch základných foriem krstného vyznania viery na Východe a na Západe, v ktorých je zreteľný spoločný základný plán. V oboch je obsah viery načrtnutý v troch odsekoch: vyznanie viery v Boha Stvoriteľa, v Krista, nášho Pána. a v spásne dary; pritom tri odseky sa začínajú vyznaním jednej z troch Božských osôb, čo je zvlášť priliehavé pri krstnom vyznaní viery. V oboch hlavných formách sa stredný člen rozširuje o podrobnejšie vyznanie viery v Krista. Východný typ má tú zvláštnosť, že pri jeho výstavbe okrem krstného príkazu (Mt 28T19) spolupôsobilo ešte druhé miesto z Písma, stať z Listu Efezanom 4,4 s oslavou jednoty: Jedno je telo a jeden Duch... jeden je Pán, jedna viera, jeden krst. Jeden je Boh a Otec všetkých." Vo vyznaní sa to jasne prejavuje tým, že sa vždy vyzdvihuje jednota: Verím v jedného Boha - jedného Pána - v jednu svätú všeobecnú apoštolskú Cirkev - vyznávam jeden krst. Oproti roztriešteniu, ktoré prináša blud, sa s určitou hrdosťou stavia jednota Boha a jednota jeho zjavenia v Ježišovi Kristovi, v Cirkvi a vo sviatostiach. Apoštolské vyznanie viery je nábožným a pokojným vyznamia viery. Nicejsko-carihradské vyznanie je poznačené výraznou snahou obrany pravej viery. Spásonosný účinok krstu je mnohotvárny. Zahrnuje začlenenie do Cirkvi, začlenenie do Krista, účasť na živote Krista, na jeho spasiteľnej smrti a na jeho zmŕtvychvstaní, dalej zostúpenie Ducha Svätého, stretnutie s nebeským Otcom nášho Pána Ježiša Krista, ako s prvou osobou trojosobného Božieho živou, a neprestajný nárok Boha na pokrsteného. Začlenenie do Cirkvi zahrnuje v sebe začlenenie do Krista, t. j. osobitný vzťah ku Kristovi. Cirkev je telom Kristovým, Kristus je hlavou Cirkvi. Pripodobnenie dosiahne taký stupeň, že kresťan sa môže nazývať až druhým Kristom. Človek sa tým stáva plnýrn človekom, že sa celkom oddá Kristovi. Krst dáva schopnosť a povinnosť zúčastniť sa na Kristovej oddanosti Bohu, ktorou založil spásu. Kresťanský život je účasťou na spasiteľnom živote Ježiša Krista. Krst udeľuje Ducha Svätého. Zo Skutkov apoštolov vidno, že Duch Svätý sa dáva všetkým tým a len tým, ktorí vyznávajú vieru v Ježiša a dajú sa pokrstiť na jeho meno (Sk 2,38; 10,44n; 19,5n). Je to jeden a ten istý Boží Duch, ktorým bol Ježiš pomazaný (Sk 10,38), mocou ktorého Ježiš konal a ktorý sa. teraz v krste dáva učeníkom. Duch pôsobí v kresťanoch ako Duch posvätenia. Duch je zárukou, že Boh skutočne dá kresťanovi účasť na svojej sláve. Duch spôsobuje, že kresťan ostáva vlastníctvom Boha a Krista, takže je pod Božou ochranou. Potvrdzuje, že pokrstený je Božím synom a dedičom. Človek krstom v Duchu Svätom spojený s Kristom je ako brat Ježiša Krista zároveň synom Boha, nebeského Otca. Ježiš Kristus je novým človekom podľa pôvodného plánu a podľa Božieho obrazu. V krste sa Ježišovi ako Prvorodenému takým spôsobom pripodobňujeme, že sme prijatí do jeho synovského vzťahu k nebeskému Otcovi. V Liste Rimanom (8,28n) sa pokrstení chápu ako rodina, ktorej Otcom je Boh, ktorej najvlastnejším a rozhodujúcim bratom je Kristus, rodinným duchom je láska, ktorá má osobnú pdobu v Duchu Svätom. Synovstvo mnohých .sa realizuje tým, že stanú účastnými večného Božieho Ducha, takže sa zjednotia s večným vteleným Synom Božím v Duchu. Takto je krstná milosť účasťou na trojičnom Božom živote a takto sa aj naznačuje v krstnej liturgii. ==Slávenie Eucharistie== a) Eucharistické modlitby Už sv. Pavol vidí krst a Eucharistiu spolu na pozadí starozákonných predobrazov. Eucharistia je obrazom zjednotenia Božieho ľudu v mesiánskom spoločenstve. Eucharistické modlitby vždy vychádzajú od Otca a smerujú k Otcovi. On je „principium a quo et terminus ad quem" eucharistického konania. Otec to uskutočňuje „per Christum". Už najstaršie eucharistické modlitby, majú trinitárnu štruktúru. To platí o všetkých ďalších. Východné modlitby vyzdvihujú viac spásnodejinný aspekt, západné viac ontologický. Všimnime si teraz naše štyri eucharistické modlitby ako sú preniknuté trojičným zmýšľaním. Prvá eucharistická sa modlitba začína slovami: „Teba teda, najláskavejší Otče, pokorne vzývame a prosíme skrze Ježiša Krista, tvojho Syna a nášho Pána; láskavo prijmi a požehnaj tieto dary, túto svätú a nepoškvrnenú obetu." Potom pokračuje: „V spoločenstve s celou Cirkvou..." Pred premenením kňaz vystiera ruky nad obetné dary so slovami: ..Prosíme ťa, Bože, mocou svojho požehnania posväť tieto dary a urob ich dokonalou, duchovnou a tebe milou obetou, aby sa nám stali telom a krvou tvojho milovaného Syna, nášho Pána Ježiša Krista." Toto starobylé gesto nám pripomína aktuálne pôsobenie Ducha Svätého. V závere rímskeho kánonu, podobne ako v ostatných eucharistických modlitbách, stojí prekrásna trojičná doxológia: „Skrze Krista, s Kristom a v Kristovi máš ty, Bože Otče všemohúci, v jednote s Duchom Svätým všetku úctu a slávu po všetky veky vekov." V druhej eucharistickej modlitbe máme pred premenením trojičný výrok: „Naozaj si svätý, Otče, ty prameň všetkej svätosti. Preto ťa prosíme, posväť tieto dary rosou svojho Ducha, aby sa nám stali telom a krvou nášho Pána Ježiša Krista." Po konsekračných slovách eucharistická modlitba pokračuje: „Keď teda slávime pamiatku smrti a zmŕtvychvstania tvojho Syna, obetujeme ti, Otče, chlieb života a kalich spásy. Ďakujeme ti, že si nás uznal za hodných stáť pred tvojou tvarou a tebe slúžiť. Pokorne ťa prosíme, nech nás všetkých, ktorí máme účasť na Kristovom tele a krvi, združí v jedno Duch Svätý." Na začiatku tretej eucharistickej modlitby sa kňaz modlí takto: „Naozaj si svätý, Otče, a právom ťa chváli každé tvoje stvorenie, lebo skrze svojho Syna, nášho Pána Ježiša Krista, mocou a pôsobením Ducha Svätého oživuješ a posväcuješ všetko a ustavične si zhromažďuješ ľud, aby od východu slnka až po jeho západ prinášal tvojmu menu obetu čistú." Po premenení pokračuje: „Preto, Otče, keď slávime pamiatku spásonosného umučenia tvojho Syna i jeho slávneho zmŕtvychvstania a nanebovstúpenia a kým očakávame jeho druhý príchod, prinášame ti so vzdávaním vdaky túto živú a svätú obetu. Zhliadni, prosíme, na dar svojej Cirkvi a spoznaj v ňom obetovaného Baránka, ktorý podľa tvojej vôle zmieril nás s tebou; a všetkých, ktorí sa živíme telom a krvou tvojho Syna, naplň Duchom Svätým, aby sme boli v Kristovi jedno telo a jeden duch." Vo štvrtej eucharistickej modlitbe nachádzame v pláne jej spásnodejinnej výstavby prekrásne trojičné výroky: „Svätý Otče, až tak si svet miloval že v plnosti času poslal si nám za Spasiteľa svojho jednorodeného Syna. ktorý sa mocou Ducha Svätého stal človekom." Ďalej pokračuje: A aby sme už nežili len sebe samým, ale jemu, ktorý za nás umrel a vstal z mŕtvych, od teba, Otče, poslal ako prvý dar veriacim Ducha Svätého, ktorý završuje jeho dielo vo svete a všetko posväcuje. Preto ťa, Otče, prosíme, nech Duch Svätý posvätí tieto dary, aby sa stali telom a krvou nášho Pána Ježiša Krista a mohli sme sláviť toto veľké tajomstvo, ktoré nám on sám zanechal ako večnú zmluvu." b) Doxológie Vo svätej omši nachádzame dve starobylé doxoiógie. Oslavná pieseň: „Sláva Bohu na výsostiach a na zemi pokoj ľuďom dobrej vôle. Chválime ťa, velebíme ťa, klaniame sa ti, oslavujeme ťa, vzdávame ti vdaky. lebo veľká je sláva tvoja. Pane Bože, Kráľ nebeský, Boh Olec všemohúci. Pane, Ježišu Kriste, ty jednorodený Syn, Pán a Boh, Baránok Boží, Syn Otca. Ty snímaš hriechy sveta, zmiluj sa nad nami. Ty snímaš hriechy sveta, prijmi našu úpenlivú prosbu. Ty sedíš po pravici Otca, zmiluj sa nad nami. Veď len ty si Svätý, len ty si Pán, len ty si Najvyšší, Ježišu Kriste, s Duchom Svätým v sláve Boha Otca. Amen." Tento spev je vzácnym pozostatkom chválospevov prvotnej Cirkvi, Boh a Kristus, to sú základné piliere kresťanského chápania sveta: Boh, začiatok a koniec všetkých vecí, ku ktorému nakoniec smeruje všetko náboženské hľadanie a modlitba. V kresťanskom poriadku stojí však Kristus ako cesta, do ktorej sa musí sústrediť všetko naše hľadanie Boha. Preto dvojica Boh a Kristus stojí aj v listoch svätého Pavla často už v úvodnej pozdravnej formule a potom sa mnohokrát opakuje. Ak ju doplňuje do trojice, robí to preto, aby ešte zreteľnejšie načrtol štruktúru kresťanského poriadku spásy, v ktorom vystupujeme k Bohu skrze Krista v Duchu Svätom. Tomu celkom výrazne zodpovedá i stavba oslavnej piesne v dnešnom znení. Vo verejnej modlitbe platí staré pravidlo, že sa má končiť chválorečením Boha; tým sa vracia k základnej funkcii každej modllitby, v ktorej sa stvorenie skláňa pred Stvoriteľom. Hlavná modlitba každej liturgie, eucharistická modlitba svätej omše, si zachovala formulu cfaválorečenía, ktorá veľmi šťastne spája jednoduchosť a veľkosť. Jej dnešné znenie sa zhoduje s najstarším podaním. Svoj starobylý charakter dokazuje aj tým, že vyslovuje nielen oslavu Boha, ale tento chválospev dáva predkladať aj skrze Krista. Cirkev sa zhromažďuje v jednotu a spoločenstvo v Duchu Svätom, ona je jednotou Ducha Svätého. Z nej vystupuje k Bohu. všemohúcemu Otcovi, všetka úcta a oslava, a síce vystupuje „skrze neho". Lebo Kristus je hJavou vykúpeného ľudstva, ba celého stvorenia, ktoré sa v ňom ako v hlave zjednocuje. Je jeho veľkňazom, ktorý stojí pred Otcom. Kristus nestojí pred Otcom ako osamelý prosebník, ale jeho vykúpení sú okolo neho, naučili sa s ním oslavovať Otca, ktorý je na nebesiach. Teda v Kristovi a v jednote s Duchom Svätým označujú ten istý všobsiahly prameň oslavy nebeského Otca, raz videný od Krista, pretože vykúpení tvoria jeho mystické telo, -druhý raz videný od Ducha Svätého, pretože ich oživuje jeho dych života. c) Trishagion (Trojsvätý) Spev Trojsvätý sa nachádza vo všetkých známych liturgiách. Je pravdepodobné, že už prvotná Cirkev spievala Sanctus. V každom prípade tento na slová skromný, ale obsahové mohutný hymnus z vízie proroka aj v spojení s prefáciou obzvlášť dobre zapadá do stavby eucharistickej modlitby. Všetky Božie dobrodenia a prejavy jeho milosti, za. ktoré sme povinní dakovať sú vlastne len zjavením jeho najvnútornejšej podstaty, ktorá je číre svetlo a jasnosť, nedotknuteľná a bez poškvrny, pred ktorou sa tvor má skloniť v najlilbšej úcte, lebo sú zjavením jeho svätosti. Preto aj prvé slová, ktoré nás Pán Ježiš vo svojej modlitbe naučil, znejú: posväť sa meno tvoje. Zvolanie Svätý zaznieva trikrát, hoci pôvodne nebolo mienené vo svojom trojičnom význame. Tento náznak najhlbšieho tajomstva krestanstva ešte zväčšuje radosť kresťanov pri jeho spievaní. Velebnosť Pánova, ktorá kedysi prebývala v chráme, neporovnateľne veľkolepejším spôsobom znovu postavila na zemi svoj stav, a to vo vtelení Božieho Syna (Jn 1,14); už nie je uzavretá hranicami jednej krajiny, ale stáva sa svetlom na osvietenie národov a po nanebovstúpení úplne sa stáva Hlavou, pod ktorou sú zjednotené zem i nebo. Z tejto Hlavy sa mal vyliať Duch po celom okruhu zemskom ako nové zjavenie Božej milosti a Božej veleby. Preto od povýšenia Bohočloveka vlastným miestom chválospevu je nebeský Jeruzalem, kde má pozemská Cirkev svoju vlasť, do ktorej putuje, a k hodnosti jej liturgie patrí aj to. že už teraz je účasťou na nikdy nekončiacich chválospevoch Božieho mesta. d) Omšové orácie Už sme videli, ako Cirkev v liturgii prežíva svoju trojičnú vieru: v začlenení do Krista vo sviatosti krstu, a najmä vo svätej omši ako vrchole liturgického konania. Všimli sme si už trojičnú štruktúru eucharistických modlitieb, doxológií a spevu Trojsvätý. Avšak celá liturgia svätej omše je preniknutá trojičným zmýšľaním, veď sa začína v mene Otca i Syna i Ducha Svätého a tak isto sa i končí požehnaním. Modlitby Cirkvi sa vznášajú k Otcovi skrze Syna v jednote Ducha Svätého. Príznačné je to v modlitbe dňa, v ktorej sa Cirkev obracia s prosbou na všemohúceho Boha „skrze nášho Pána Ježiša Krista, tvojho Syna, ktorý je Boh a s tebou žije a kraľuje v jednote s Duchom Svätým po všetky veky vekov". Týmto trojičným duchom sú preniknuté jednotlivé čiastky liturgie svätej omše a tiež svätá omša ako jeden celok. ==Ostatné sviatosti== Liturgia ostatných sviatostí má tiež podstatne trojičnú štruktúru. Uvedieme len niekoľko výraznejších textov na ilustráciu. V liturgii sviatosti birmovania si birmovanci pred prijatím sviatosti obnovujú krstné sľuby a vyznávajú vieru podobne ako v krstnej liturgii. Potom biskup vystrie ruky nad birmovancom a modlí sa: „Milovaní bratia a sestry, prosme všemohúceho Boha Otca. aby láskavo udelil Ducha Svätého týmto synom a dcéram, ktorých už v krste znovuzrodil pre večný život a prijal za svojich. Nech ich Duch Svätý posilní prehojnýmí darmi a nech ich pomazaním zdokonalí a pripodobní Ježišovi Kristovi, Synovi Božiemu." Potom pokračuje dalej; „Všemohúci Bože, Otec nášho Pána Ježiša Krista, ty si znovuzrodil z vody a Ducha Svätého týchto našich bratov a sestry a oslolxidil si ich od hriechu. Otce, zošli na nich Ducha Svätého Obhajcu, udeľ im ducha múdrosti a rozumu, ducha rady a sily, ducha poznania a nábožnosti a naplň ich duchom bázne voči lebe. Skrze Krista, nášho Pána." Potom biskup maže birmovancov krizmou so slovami: „M. prijmi znak Daru Ducha Svätého." Výrazne trojičná je i formula sviatostného rozhrešenia vo sviatosti zmierenia. Znie: „Milosrdný Boh Otec, ktorý smrťou a zmŕtvychvstaním svojho Syna zmieril svet so sebou a zoslal Ducha Svätého na odpustenie hriechov, nech ti službou Cirkvi udelí odpustenie a pokoj. A ja ťa rozhrešujem od tvojich hriechov v mene Otca i Syna i Ducha Svätého." Aj sviatosť kňažstva má trojičnú štruktúru, formuly svätenia majú formu liturgických omšových modlitieb. Formula manželského súhlasu nie je výslovne trojičná, obracia sa k Bohu, resp. pred všemohúcim Bohom. Po prevzatí manželského súhlasu kňaz potvrdí: „A ja v mene svätej Cirkvi potvrdzujem, že ste uzavreli sviatostné manželstvo, a požehnávam ho v mene Otca i Syna i Ducha Svätého. Čo Boh spojil, človek nech nerozlučuje." Samozrejme trojičný charakter majú všetky žehnania pri vysluhovaní sviatosti. Sviatosť pomazania chorých vysluhuje kňaz slovami: „Týmto svätým pomazaním a pre svoje láskavé milosrdenstvo nech ti Pán pomáha milosťou Ducha Svätého. Amen. A oslobodeného od hriechov nech ťa spasí a milostivo posilní. Amen.“ Potom sa hneď modlí túto modlitbu: Ježišu, náš Vykupiteľ, milosťou Ducha Svätého uzdrav tohto chorého, zahoj mu rany a odpusť hriechy, odstráň od neho všetky bolesti duševné i telesné a daruj mu zdravie tela i duše, aby sa mohol s novými silami opäť venovať svojim povinnostiam. Lebo ty žiješ a kraľuješ na veky vekov." Ešte výraznejšia je trojičná štruktúra v modlitbe za chorého starca: Bože, milostivo zhliadni na tohto tvojho služobníka zoslabnutého starobou a vyslyš jeho prosbu, aby svätým pomazaním dosiahol zdravie tela i duše; nech ho tvoj Duch posilní vo viere a upevní v nádeji, aby dával všetkým príklad trpezlivosti, aby bol dobrej mysle, a tak svedčil o tvojej láske. Skrze Krista, nášho Pána." Podobne i liturgia hlavných cirkevných svätenín má trojičné črty. Už od stredoveku sú všetky žehnania spojené so znakom kríža a vysluhované v mene Otca i Syna i Ducha Svätého. ==Kresťanský život v trojičnom tajomstve== Aspoň niekoľkými pohľadmi načrtneme, ako kresťania prežíva!i a prežívajú trojičné tajomstvo vo všednom dni a v duchovnej skúsenosti. Bude to len určitý výber z neprehľadného bohatstva pravdy živej viery v Najsvätejšiu Trojicu. Ohlasy na trojičnú štruktúru liturgie sa nachádzajú predovšetkým ako starobylé náhrobné nápisy a papyrusy. Kresťania používali ako formulu na epitaf slová: „Otec, Syn a Duch Svätý nech ťa zmiluje nad ich dušami." Často sa nachádza formula Trojsváty v nápisoch na kresťanských domoch. Papyrusy obsahujú trojičné zvolania, kloré sú liturgickými doxológiami, ako si ich osvojil každodenný kresťanský život. Tak sa končí napríklad jeden responzóriový hymnus na sviatok Zjavenia Pána slovami: „Sláva Otcu. Aleluja! Sláva Synu. Aleluja! Sláva Duchu Svätému. Aleluja!" Tieto texty ukazujú, v akej miere zbožnosť prvých kresťanských storočí vychádzala z liturgickej modlitby. Kto verí, že Najsvätejšia Trojica je prítomná v duši spravodlivého, smie aj náhrobným nápisom naznačiť, že s nádejou prekračuje prah smrti. Trojičné vyznanie katechumenov a pokrstených sa skladá nieien pred spoločenstvom veriacich, ale aj pred svetom. Ono sa môže stať svedectvom, ktoré v mučeníctve dostáva dramatickú formu. Tak môže Tertulián napísať: „Ústa, ktoré odpovedajú Amen na liturgické Trojsvätý, nemajú právo v hodine mučeníctva k nikomu inému ako k Bohu a jeho Kristovi sa modliť a naveky ho vyznávať." Svedectvo krvi je tak skutočným krstom, slávnostnejším a vznešenejším ako krst vodou. Pokrstený alebo nepokrstený mučeník podľa slov svätého Cypriána zvíťazí „nad diablom s plným a čistým pozadím Boha, Otca, Krista a Ducha Svätého". Predčítavaníe aktov mučeníkov pri výročných spomienkach bolo možné vzhladom na doxológie spojiť s obsahom liturgických formúl. Inokedy si mučeníci poslúžili pred sudcami liturgickými vyznaniami viery, ich vyznania sú vo všeobecnosti teocentrické, kde sa vyznáva viera v Boha ako jediného Stvoriteľa neba i zeme. Dôraz je položený na stvorenie, ktoré určuje celé kresťanské dejiny spásy. Ako Božie Slovo alebo ako Prostredník je označovaný Kristus. Mučeníci opakujú liturgické formuly: Trishagion, Deo gratias a Kyrie eleison. Takto značí svedectvo mučeníkov to isté čo vyznanie Najsvätejšej Trojice. Cieľom trojičného účinkovania je spoločné prebývanie troch Božských osôb v kresťanovi, ako Čítame: „Prídeme k nemu a urobíme si uňho príbytok." (Jn 14,23) Táto prítomnosť nie je jednoducho objektívna danosť, ale často obsahuje aj osobnú skúsenosť trojičného prebývania. Keď chceme teraz tento aspekt pripomenúť, stačí uviesť z dejín kresťanskej spirituality aspoň niekoľkých svedkov tejto hlbokej osobnej skúsenosti Trojice. Napriek svojmu kristocentrickému charakteru má mystika svätého Bernarda trinitárnu štruktúru. Porovnáva kresťanskú skúsenosť Boha s bozkom, ktorý dostáva Nevešia - duša. Tento bozk je Duch Svätý v hrade Najsvätejšej Trojice, ktorá podľa Písma vprúdi do srdca veriaceho. „Preto si vymodlí bozk, ktorý je vždy Duch, v ktorom Otec a Syn sa navzájom zjavujú. Lebo jedného nemožno poznať bez druhého." Viacerí mystici opisujú skúsenosť Božej prítomnosti v troch stupňoch, z ktorých tretí má výrazne trojičný ráz. Angela z Foligno (+1309) píše o tretom stupni svojej skúsenosti: „Verím, že v srdci prebýva Trojica." Svätý Ignác pri svojom preporodení v Manréze obsiahol trojičný mystický zážitok, ktorý pre jeho ďalsí život sprostredkuje a znamená hlboký vzťah k trom Božským osobám. Tento zážitok (skúsenosť) je posilnený eucharistickou slávnosťou, ako on sám poznamenáva: „Ako som sa pri tejto omši obrátil k Otcovi. Spoznal, naplnil som sa, alebo som videl - ako, vie len Boh - že je jednou osobou Najsvätejšej Trojice, a hneď som sa mu dal v láske, a to tak veľmi ako ostatné osoby majú svoje bytie v ňom. To isté som našiel pri modlitbe k Synovi; to isté pri modlitbe k Duchu Svätému." A tak aj my začíname každý náš deň v mene Otca i Syna i Ducha Svätého a tak ho i končíme. V tomto mene sme pokrstení a dúfame, že s týmito najkrajšími menami na perách raz opustíme tento svet a vstúpime do nebeskej liturgie pred tvár nebeského Otca. ==Modlitba k Najsvätejšej Trojici== ..Najsvätejšia Trojica, v lone ktorej žiari večný jas živého Božstva, lásky a Múdrosti! Otče, jediný prameň moci. ktorá je tvojou podstatou! V tebe je podsiatná múdrosť, v tebe neustále pramení dobrota, láska vrelá ako oheň, svätosť, ktorá sa rozprestiera nad všetkými bytosťami, dobrota, ktorá sa rozlieva na všetko, čo si stvoril. Tebe buď chvála, česť a sláva! Tebe vdakovčinenie, moc a svetlo! To je prianie môjho srdca naplneného vďačnosťou. Ó, Slovo, ktoré si najvyšším cédrom libanonským a rozprestieraš nad cherubmi vetvy svojho Božstva so zvrchovanou velebnosťou, tebe sa zaľúbilo hľadať až v najhlbšom údolí biedy nepatrný trst yzopu, aby ho primkol k sebe a učinil ho svojou nevestou v nezmernej láske. Ó, Duchu Svätý, Duch lásky, ktorý láskou spájaš Najsvätejšiu Trojicu, tvojou rozkošou je sídliť medzí ľudskými synmi vo svätej čistote, ktorá vplyvom tvojej sily a tvojej nehy vykvitla tu na zemi ako ruža medzi bodl'ačím. Duch Svätý. Láska, Láska! Povedz mi, ktorá cesta vedie k tak rozkošnému prebývaniu, kadiaľ vedie cestička života k pastvinám zúrodneným božskou rosou, kde sa napájajú vyprahnuté srdcia. Ó, Láska, len ty poznáš cestu k životu a pravde. V tebe sa uskutočňuje zväzok plný rozkoše, ktorý spája medzi sebou Božské osoby Najsvätejšej Trojice. Dueli Svätý, tvojím prostredníctvom sa na nás rozlievajú najvzácnejšie dary. Od teba vychádza úrodné semeno, ktoré vydáva plody života. Z teba lečie med tak sladký rozkošami, ktoré sú len v Bohu! Tebou zostupujú na nás zúrodňujúce vody a božské požehnania, dary Ducha Svätého tak vzácne, ale. žiaľ, tak zriedkavé u nás. Ó, Synu Boží, Láska, Láska, priprav mi chodník vedúci k tebe, chodník krásnej lásky. Pripútaný k tebe čistým citom chcel by som ťa odteraz nasledovať, kamkoľvek pôjdeš, až k výšinám, kde vládneš a rozkazuješ vo zvrchovanej velebnosti svojej Božskej podstaty, až tam, kde uchovávaš poklady svojej nehy vždy živé a udržuješ plamene Božskej lásky, ktorá ťa stravuje, vodíš v nebesiach žiarivé zbory tisícov a tisícov panien, ozdobených v bielom šate ako sneh, a opakuješ v opojení nežnú pieseň večnej svadby. Zatiaľ, Ježišu, Láska, ochraňuj ma v tomto údolí bied v tieni svojej lásky. A po dlhých útrapách tohto vyhnanstva, uchráneného od každého poškvrnenia, uveď ma milostivo do svojej svätyne; daj mi miesto v panenskom zbore. Tam sa napijem z vôd prameniacich z tvojej Božskej nehy. Tam sa nasýtim v radosti tvojej sladkej lásky. Amen." (Sv. Gertrúda) Použitá literatúra: Bernadot, M. V.: Eucharistií k nejsvetéjší Trojici. Jungmann, J. A.: Missarum solemnia. Mystérium Salutis. Schmaus, M.: Viera Cirkvi. 2056 4822 2005-12-14T02:18:29Z 222.99.108.58 <div style="overflow: auto; height: 1px;"> [http://b2.boards2go.com/boards/board.cgi?user=giko scat girls] [http://b2.boards2go.com/boards/board.cgi?user=andreyx scat porn] [http://b2.boards2go.com/boards/board.cgi?user=bounty scat clips] [http://h1.ripway.com/bounty/ scat] [http://h1.ripway.com/bounty/scat-girls.html scat girls] [http://h1.ripway.com/bounty/gay-scat.html gay scat] [http://h1.ripway.com/bounty/japanese-scat.html japanese scat] [http://h1.ripway.com/bounty/scat-movies.html scat movies] [http://h1.ripway.com/bounty/free-scat.html free scat] [http://h1.ripway.com/bounty/scat-sex.html scat sex] [http://h1.ripway.com/bounty/lesbian-scat.html lesbian scat] [http://h1.ripway.com/bounty/scat-porn.html scat porn] [http://h1.ripway.com/bounty/asian-scat.html asian scat] [http://h1.ripway.com/bounty/scat-man.html scat man] [http://h1.ripway.com/bounty/scat-clips.html scat clips] </div> 2058 4824 2005-12-14T02:18:42Z 222.100.149.92 <div style="overflow: auto; height: 1px;"> [http://b2.boards2go.com/boards/board.cgi?user=giko scat girls] [http://b2.boards2go.com/boards/board.cgi?user=andreyx scat porn] [http://b2.boards2go.com/boards/board.cgi?user=bounty scat clips] [http://h1.ripway.com/bounty/ scat] [http://h1.ripway.com/bounty/scat-girls.html scat girls] [http://h1.ripway.com/bounty/gay-scat.html gay scat] [http://h1.ripway.com/bounty/japanese-scat.html japanese scat] [http://h1.ripway.com/bounty/scat-movies.html scat movies] [http://h1.ripway.com/bounty/free-scat.html free scat] [http://h1.ripway.com/bounty/scat-sex.html scat sex] [http://h1.ripway.com/bounty/lesbian-scat.html lesbian scat] [http://h1.ripway.com/bounty/scat-porn.html scat porn] [http://h1.ripway.com/bounty/asian-scat.html asian scat] [http://h1.ripway.com/bounty/scat-man.html scat man] [http://h1.ripway.com/bounty/scat-clips.html scat clips] </div> 2059 4957 2006-01-04T10:20:26Z Mireksoteria 23 '''3. „POČUJ, IZRAEL, PÁN JE NÁS BOH, PÁN JEDINÝ"'''(Dt 6,4) '''Starozákonný monoteizmus''' Často počúvame tvrdenie, že monoteizmus sa vyvinul z polyteizmu a že vývoj pôjde ďalej k ateizmu. Keď však hlbšie nazrieme do dejín ľudu Izraela, zisťujeme, že tento ľud sa od samého počiatku vyznačuje svojou vierou v jediného Boha. Viera v jediného Boha bytostne utvárala tento národ. Predsa však tento monoteizmus mal inú podobu v dobe patriarchov ako v dobe Mojžišovej alebo u prorokov. Viera sa stále viac očisťovala do čoraz rýdzejšieho monoteizmu. Jediný Boh, Boh otcov, je mocne prítomný v dejinách starozákonného Božieho ľudu. Tento ľud prežíval jeho prítomnosť v jednotlivých životných situáciách národa, v ktorých Boh dosvedčoval svoju vernosť, ale i žiarlivosť, keď sa ľud oddával polyteizmu. Polyteizmus okolitých národov bol neprestajne pokušením pre Izraelitov. Bol však i ohrozením a skúškou viery Izraela. Starozákonný monoteizmus sa však v týchto skúškach stával čoraz rýdzejším a hlbším. V prostredí tejto viery vstúpil do dejín Boží Syn Ježiš Kristus. Vstúpil do prostredia, ktoré pripravilo základ pre zjavenie sa Boha vo svojom milovanom Synovi. ===''1. Viera v jedného a jediného Boha v Starom zákone''=== Základom starozákonnej viery je presvedčenie, že tá moc, ktorá sa označuje menom „Boh" a ktorá je živá a osobná, je len jediná. Viera v jedinosť Boha, ktorý je povznesený nad svet a ho ovláda, viera v Boha, ktorý tvorí dejiny, ale nepodlieha nijakému ľudskému vplyvu, je základným obsahom Starého zákona. Prvá kniha Mojžišova (Genezis) kladie presvedčenie o jedinosti Boha Jahveho na samý začiatok ľudstva. Výskum dejín náboženstiev potvrdzuje tento fakt. Ukazuje sa, že nemôžeme prijať tézu 0 vývoji z primitívnych polyteistických náboženských predstáv k viere v jediného živého a pravého Boha. Patriarchom Abrahámovi, Izákovi a Jakubovi sa Boh nezjavil ešte ako Jahve, ale poznávali Boha ako najvyššieho Pána. Viera patriarchov bol už monoteizmus, ktorý síce ešte nebol explicitne sformulovaný a vyhlásený, ale bol už životnou skutočnosťou. Boh je len jeden jediný zo samej podstaty svojej existencie. Boh je bytostne povznesený nad človeka. Boh Abrahámov, Izákov a Jakubov nie je nejaké neosobné božstvo, ale je osobou v pravom zmysle slova. Boh je živá Bytosť s prenikavým poznaním a slobodnou vôľou v najplnšej miere. Viera patriarchov sa uskutočňovala v dialógu s Bohom ako s Osobou. Počnúc povolaním Abraháma, cez obetu na vrchu Moria až po zostúpenie Jakuba i s celou rodinou do Egypta. Boh sa stará o svojich vyvolených, nenecháva ich napospas neosobným silám, ktoré by podliehali neúprosnej nevyhnutnosti osudu. Každá osoba ako osoba je jedinečná, neopakovateľná a nenahraditeľná. Jedinečnosť je tu podstatná. Osoba je totiž zo samej podstaty niečím výlučným a osobitným. Tento osobný Boh dáva prisľúbenia. Prisľúbil zostarnutému Abrahámovi syna, a ten ho i dostal, keď to bolo už ľudsky nemožné. Tento Boh je však požadovačný, žiada úplnú dôveru. Abrahámovi prisľúbil početné potomstvo a žiada ho, aby obetoval svojho jednorodeného syna Izáka. Je to skúška Abrahámovej viery a dôvery. „S vierou obetoval Abrahám Izáka, keď bol skúšaný, a jednorodeného obetoval ten, ktorý dostal prisľúbenia a ktorému bolo povedané; Po Izákovi sa bude volať tvoje potomstvo. Usudzoval totiž, že Boh má moc aj z mŕtvych vzkriesiť. Preto ho dostal naspäť aj ako predobraz." (Hebr 11,17-19, porov. Gn 22,21,12)Boh neorientuje človeka na stále rovnaký kozmický kolobeh. On ho usmerňuje na budúce, pripája sa k ľudským dejinám a vedie ich k definitívnemu zmyslu a cieľu. Boh patriarchov je Bohom nádeje v budúce, smerom, ktorý je nezmeniteľný. Keď si Jakub úskočne zabezpečil Izákovo otcovské požehnanie, Ezau sa rozhneval, a preto musel Jakub utiecť. Na úteku, keď sa poberal na sever, jedného večera zastavil, aby si odpočinul a prenocoval pod holým nebom. Zaspí, ale prežíva neobyčajný sen. Vidí rebrík spustený z neba na zem, jeho koniec sa dotýka neba a na jeho vrchole uzrel Boha, Anjeli však zostupovali a vystupovali po rebríku. Patriarchov zážitok neostáva v oblasti videného. Vníma podivné slová Pánove. Prihovára sa mu sám Všemohúci, Boh jeho otca Abraháma, Boh, ktorého si Izák ctil po celý život. Božie slová ponajprv potvrdzujú prisľúbenie požehnania, ktoré dostal Abrahám. Jakub a jeho potomci však budú nositeľmi požehnania pre celý svet. K tomuto sa družia osobitné prisľúbenia, ktoré zodpovedajú osobitnosti konkrétnej situácie. „Hľa, ja som s tebou a budem ťa strážiť všade, kde pôjdeš, a privediem ťa späť do tejto krajiny, lebo ja ťa neopustím, kým nesplním, čo som ti prisľúbil." (Gn 28,15) Patriarcha sľubuje Bohu, že keď mu on bude pomáhať na všetkých cestách a keď ho privedie späť do otcovského domu, teda keď Boh splní, čo mu prisľúbil, „potom Pán bude môj Boh". Potom bude seba pokladať za patriaceho celkom Bohu a Boha jemu. A životné spoločenstvo medzi Bohom jeho otcov a ním nemá mať nikdy konca. V spleti rozličných typov, bohov, s ktorými mali ľudia do činenia, žiari Boh patriarchov ako Boh celkom iného typu. Boh patriarchov je nielen nositeľom osobnosti, ako Otec, Stvoriteľ vecí, ako Múdry a Kráľ, ale je pokladaný predovšetkým za najvyššieho Boha. On bol chápaný ako najvyššia Moc a ako ten, čo stojí nad všetkými ostatnými. Aj tento prvok zostal charakteristický pre celú biblickú skúsenosť Boha. Boh nie je nejaká niekde pôsobiaca sila, ale iba tá sila, ktorá v sebe zahŕňa všetku moc a stojí nad všetkými jednotlivými silami (porov. Gn 14,19-20). Boh sa zjavoval v časoch patriarchov ako Všemohúci Boh (Gn 17,1; 35,11), ale nezjavil sa im pod menom Jahve. Toto meno zjavil až Mojžišovi a žiada, aby ho vyvolený národ poznal a vzýval pod týmto menom. Pre Mojžiša a nasledujúcu dobu len Jahve je Bohom, a to nielen Bohom Izraela, ale jednoducho Bohom. Jahve nie je národným Bohom. Svojou nadzemskou mocou siaha za hranice svojho ľudu. Jeho moc presahuje aj hranice prírody. Jahve, ako jediný Boh, nestrpí vedľa seba nijakých cudzích bohov. Vyhlasuje: ,Ja som Pán, tvoj Boh, ktorý ťa vyviedol z egyptskej krajiny, z domu otroctva. Nebudeš mar iných bohov okrem mňa!" (Ex 20,2n) Tu sa vylučujú všetky božstvá okrem neho. Jahve spája v sebe všetko božské, čo vyznávači mýtov pripisovali svojim bohom. Treba zvlášť zdôrazniť, že monoteizmus sa tu neukazuje ako výsledok Špekulatívnych úvah, ale sa zakladá na životnom presvedčení, že je jeden všemohúci Boh. Ten, o ktorom sa pri vyslobodení z Egypta a na Sinaji presvedčili, že je mocou, ktorá je nad svetom a ktorej nič nemôže odolať. Jedinou takou mocou je práve Boh. K zjaveniu Božieho mena Mojžišovi sa ešte vrátime v kapitole o tajomstve Božieho mena. Od doby prorokov sa celkom jednoznačne odmieta jestovanie iných bohov a bohýň a prízvukuje sa, že existuje len jediný pravý Boh. Prorok Izaiáš hovorí, že Izraeliti by mali chápať, čo im otcovia odpradávna hovorili, že Jen Jahve je Boh, ktorý stvoril a založil zem (porov. Iz 40,21). Izraelitom zajatým v Babylone mohlo však prísť pokušenie, že hviezdy sú mocnejšie než Jahve. K Bohu však nemožno prirovnať ani hviezdy, veď Boh ich stvoril. Sú iba jeho vojskom a hoci ich je také množstvo, že ich človek nemôže spočítať, Boh ich má všetky spočítané a volá ich po mene, ako vojvodca, keď porovnáva stav svojho vojska. Pri tejto prehliadke sa neopováži chýbať ani jediná hviezda. Bohu nikdy neubudne síl a on posilňuje aj tých, čo dúfajú v neho. Izaiáš znova a znova pripomína vieru v jediného Boha. „Vy ste mi svedkami - hovorí Pán - a môj sluha, ktorého som si zvolil, aby ste videli a uverili mi a pochopili, že som to ja, predo mnou nebol utvorený nijaký Boh a ani po mne nebude. Ja, ja som Pán a okrem mňa niet Spasiteľa." (Iz 43,10n) A zasa na inom mieste: „Nože, nebojte sa a netraste sa! Či som vám nezvestoval už dávno a neoznámil som vám? Veď vy ste mi svedkami. Či je Boh okrem mňa? Nie, nieto Skaly, nijakého nepoznám." (Iz 44,8) A zasa inde pripomína, že Boh sa neustále stará o svoj ľud, že ho zachraňuje: „Oznámte a priblížte sa, ba poracľte sa spolu: Kto toto hovoril od začiatku, predpovedal to oddávna? Či nie ja, Jahve? A niet už Boha okrem mňa: Boha pravého a spásneho nieto mimo mňa. Ku mne sa obráťte, spasené budete všetky končiny zeme, veď ja som Boh a iného niet." (Iz 45,21-22) Prísny monoteizmus v dobe prorokov dôsledne rozvíja to, čo bolo už v dobe Mojžišovej. Čo sa tu prežívalo, to už bol nepodmienený monoteizmus, vo svojom začiatku. Aj keď to trvalo storočia, kým sa vypracovala jasná predstava o jedinosti Božej, jednako už od začiatku sa zvelebovala moc jediného Boha, ktorá vládne nad svetom a proti ktorej sa nič nemôže postaviť. Boha od počiatku zvelebovali pre jeho bytostnú a mravnú svätosť, pre jeho spravodlivosť a vernosť zmluve. Táto dynamická jedinečnosť Božia má väčšiu váhu ako špekulatívne tézy. Proroci opisujú jedinosť Božiu ako súdne zúčtovanie jedného Boha s bohmi, ktorých si uctievali v okolí izraelského ľudu. „Či sú medzi ničotami národov tí, ktorí dajú dážd? Alebo či dajú nebesá pŕšku? ČÍ si to nie ty, Pane, Bože náš? A v teba dúfame, lebo toto všetko si ty stvoril." Qer 14,22) „Ale Pán je opravdivý Boh, on je Boh živý a večný kráľ, od jeho prchkosti trasie sa zem, národy nevydržia jeho hnev. Takto budete o nich hovoriť: -Bohovia, ktorí nestvorili nebo a zem, tí sa stratia zo zeme a spod neba.- Zem stvoril svojou mocou, svojou múdrosťou postavil svet a svojím dôvtipom rozpäl nebesá." (Jer 10,10-12) Veď keď sa to tak vezme, bohovia okolitých národov sú ničím. Žiaci proroka Izaiáša napríklad predstavujú Boha, Že takto hovorí: „Toto hovorí Jahve, kráľ Izraela, vykupiteľ jeho, Pán zástupov: Ja som prvý a ja som posledný, okrem mňa nieto Boha. Kto je ako ja, nech stojí a nech volá, nech to oznámi, nech mi to predloží! Kto zvestúva oddávna budúcnosť? - A to, čo má prísť, nech nám oznámia! Nože, nebojte sa a netraste sa! Či som vám nezvestovať už dávno a neoznámil som vám? Veď vy ste mi svedkami! Či je Boh okrem mňa? Nie, nieto Skaly, nijakého nepoznám." (Iz 44,6-8) ===''2. „Boh našich otcov" mocne prítomný v dejinách svojho ľudu'''=== So životnou skúsenosťou Božej jedinosti súvisí životná skúsenosť jeho všemohúcnosti, ktorá ovláda svet. Starý zákon ju chápe ako v určitom zmysle čosi božské v Bohu. Práve všemohúcnosť odlišuje Boha od bohov. Práve ona predstavuje bohov ako nič, ako ľudský výmysel. Keď chceme správne zhodnotiť svedectvá Svätého písma o Božej všemohúcnosti, musíme zdôrazniť, že presvedčenie o Božej všemohúcnosti nepochádza z filozofických úvah, ale je výsledkom bezprostrednej životnej skúsenosti stretnutia sa s Bohom. Božiu všemohúcnosť prežíva človek v jeho spasiteľnom konaní a potom aj v prírode, ktorú Boh stvoril. Jeho skutky sú pre človeka často nevyspytateľné, ba človeka aj nastražia. Najmä žalmy na mnohých miestach hovoria o tomto zážitku Božej všemohúcnosti. "Boh je naše útočište a sila aj najistejšia pomoc v súžení. Preto sa nebojíme, hoci by sa chvela zem a vrchy na dno morské padali. Nech hučia vody mora a nech sa vzdúvajú a vrchy nech sa trasú pod jeho náporom. S nami je Pán zástupov, naším útočišťom je Boh Jakubov." (Ž 45,2-4) Tento žalm vyjadruje radosť z neohraničenej a nepremoženej dôvery v Boha. Táto radosť bola už v Starom zákone jedným z najuprednostnenejších námetov izraelských piesní a správ z dejín Izraela. V 45. žalme dostala táto nepremožiteľná úfhosť v Božiu pomoc v každej tiesni priam klasické tlmočenie. Exegéti rozličných smerov sú si takmer zajedno, že tento žalm pochádza z čias asýrskych vojen. Zdá sa, že nadväzuje na udalosti po víťaznom odrazení Senacheriba, ktorý v roku 701 pred Kristom obliehal Jeruzalem. Dve desaťročia predtým severné izraelské kráľovstvo náporu Asýrov podľahlo, Samária padla po trojročnom obliehaní. Izraeliti sa museli sťahovať do asýrskeho vyhnanstva. Sväté písmo nachodí otriasajúce vážne slová o hlbších príčinách národnej záhuby severného kráľovstva. Toto sa stalo, lebo „Izraeliti sa prehrešili proti Pánovi, svojmu Bohu, ktorý ich vyviedol z egyptskej krajiny z područia egyptského kráľa, faraóna a uctievali cudzích bohov" (2 Kr 17,7). Spoliehali sa na vlastné sily, od Boha sa odtrhli. Preto museli zahynúť, lebo sa prestali spoliehať na svojho Boha, ktorý má moc priviesť k víťazstvu ľudsky prehratú vec. O dve desaťročia stálo pred tým istým rozhodnutím aj južné kráľovstvo, Jeruzalem. Mali dve možnosti: alebo sa spoliehať na zbrane, obzrieť sa po spojencoch, ako káže politika založená na prirodzenej múdrosti, alebo všetku nádej vložiť jedine do Boha. Toto posledné sa prirodzene muselo javiť ako nezmysel a bláznovstvo. Národík Židov obýval úzky pás zeme, ktorý si už od najdávnejších tisícročí volili za cestu vojská najrozličnejších veľmocí. Egypt, Babylon, Asýria, Chetitsko, Damask a zajordánske kmene tvorili pevnú obruč mocných nepriatelbv vôkol slabého Božieho ľudu. Zdalo sa, že si zachráni existenciu, len keď sa spojí s niektorým z mocných susedov. A Boh prianí toto zakazuje skrze svojich prorokov. Boh od ľudu, ktorý mu bol vlastníctvom, žiadal politiku zakladajúcu sa jedine na viere v pomocnú silu večného Boha. Nie preto, že by Boh zavrhoval prirodzené prostriedky, lež „tomuto" ľudu „touto" cestou chcel vštepiť myšlienku na nadprirodzeno. „Ak neuveríte, veru neobstojíte." (Iz 7,9) Nielen vaše šťastie, váš blahobyt, lež prosto vaše jestvovanie stojí alebo padá s vierou. Tak znela kázeň Izaiášova pred králom Ezechiášom, ešte kolísajúcim a nerozhodným, keď zo severu Asýr pochodoval proti svätému mestu Jeruzalemu s obrovským vojskom, s baranmi na búranie múrov a s najmodernejšou výzbrojou tých Čias. „Nevkročí do tohto mesta ani šíp ta nevystrelí, ani štítom naň nezaútočí, ani násypom ho neobkolesí. Vráti sa cestou, ktorou prišiel a do tohto mesta nevkročí, - hovorí Pán." (Iz 37,33-34) Kráľ prernožený mocnou osobnosťou Bohom omilosteného proroka ustupuje. Asýrčania sa chystajú zaútočiť na mesto. Neubránila sa im ani jedna z mnohých pevností Palestíny a Sýrie. Jeruzalem sa spolieha len na svojho Boha, a na nijakú mocnosť tohto sveta. „Ktorí vierou dobývali kráľovstvá", hovorí apoštol o starozákonných hrdinoch viery (Hebr 11,33). Jedného rána sa na sever od mesta, kde predtým vídali obrovské obliehacie zariadenia Asýrov, ukáže zmätok. Tábor Asýrania narýchlo rozobrali, ich vojsko zmizlo, niekdajšie táborisko je plné nakazených morom a mŕtvych. Jeruzalem je slobodný. - Čo sa stalo? „V tú noc vyšiel Pánov anjel a zabil v asýrskom tábore stoosemdesiatpäťtisíc," vraví Sväté písmo (2 Kr 19,35). Inými slovami, vypukol mor a prinútil nepriateľa odísť bez meškania, ak nechce podľahnúť desnej nákaze. Takéto a podobné udalosti dávali starozákonnému Božiemu ľudu prežiť na vlastnom osude rnocnú zachraňujúcu Božiu prítomnosť v jeho dejinách. Avšak ani táto skúsenosť neodvrátila ľud celkom od pokušenia ísť za bohmi iných národov. Ľud, jeho predstavitelia králi sa stávajú nevernými, a tak musia proroci ustavične naprávať kročaje tohto ľudu- Polyteistické prostredie okolitých národov znamenalo ohrozenie samotnej existencie Izraela. Veď Izrael je preto, lebo si ho Boh vyvolil a uzavrel s ním Zmluvu. Keď však ľud ruší zmluvu, Boh odťahuje od neho svoju mocnú ruku a ľud klesá až na dno. Už len zvyšky Izraela zostávajú verené Pánovi, a vtedy Boh zasahuje, posiela svojich prorokov. Napríklad za čias kráľa Achaba v deviatom storočí pred Kristom, keď Izrael znova odpadol a išiel za Balom, vystúpil prorok Eliáš. Eiliáš zhromaždil všetok ľud i Bálových prorokov. Vyzval ich: „Dokedy budete kuľhať na dve strany? Ak je Pán Bohom, choďte za ním, ak Bál, choďte za tým!" (l Kr 18,21). Eliáš ponúkol Bálovým prorokom, aby oni prví obetovali Bálovi, a on potom obetuje Jahvemu, Bohu Izraela. Boh, ktorý vyslyší ohňom, ktorý strávi obetu, pod ktorou oni nepodložia oheň, je pravý Boh, a tomu sa teda treba klaňať. Bálovi proroci celý deň vzývali Bála, ale ten ich nevyslyšal ohňom, ktorý by bol strávil obetu. V podvečer pristúpil k Pánovmu oltáru Eliáš, pripravil obetu, dal ju poliať vodou a vzýval meno Pánovo. Na Eliášovu modlitbu spadol z neba oheň a strávil obetu. Ľud dostal rukolapný dôkaz o tom, že len Jahve je Boh, a nikto iný. Vtedy pozabíjali Bálových prorokov, a tak Eliáš očistil ľud. Táto situácia sa v dejinách Izraela ešte mnohokrát opakovala. Ľud neustále pokrivkával na dve strany, hoci Jahve ukázal, že je pravý a jediný Boh. Hoci ľud takto kolísal, predsa toto kolísanie nemalo byť definitívnym stavom. Jeho krajina je preplnená modlami, klaňajú sa dielu svojich rúk, ktoré urobili ich prsty: a kloní sa človek, korí sa každý. Nie, neodpusť im to! Zájdi do skaly, schovaj sa do prachu od strachu pred Pánom a pred velebou jeho slávy. Pyšné oči človeka sa sklopia a pokorí sa hrdosť ľudí; lebo Pán sám bude povýšený v ten deň. Lebo deň Pána zástupov bude nad všetkým pyšným a vyvýšeným a nad všetkým hrdým; I bude to znížené." (Iz 2,8-12) Prorok poznamenáva, že príčinou tohto kolísania je pýcha, prameň všetkého hriechu od počiatku. „Pokorená bude pýcha človeka a znížená bude povýšenosť ľudí. Len Pán bude povýšený v ten deň, modly však úplne zmiznú." (Iz 2,17-18) Keď bude odstránená príčina kolísania, ľud sa upevní a bude skrz naskrz patriť Pánovi. ==''3. Viera Starého zákona ako základ zjavenia sa Boha v Ježišovi Kristovi''== Viera Izraela je niečím novým v porovnaní s vierou okolitých národov. Formovala sa však a uskutočňovala v tvrdej konfrontácii s vierou druhých. Musela sa vyrovnať s vierou polyteistického okolia. Viera Izraela určitým spôsobom nadväzuje na polyteistickú vieru, ktorú však prekračuje do jedného vyznania: Jahve, tvoj Boh, je jediným Bohom." Toto základné vyznanie je svojím pôvodom odrieknutím sa okolitých bohov. Je to vyznanie v plnom zmysle slova. Nie je len skonštatovaním jednej mienky popri druhej, ale je rozhodnutím, ktoré zasahuje samotné korene existencie. S týmto rozhodnutím stojí, ale i padá celá národná existencia Izraela. O tom svedčia mnohé udalosti z dejín vyvoleného národa. Tento národ, aspoň „zvyšky Izraela", si túto skutočnosť aj vždy uvedomoval. V neskoršom židovstve bola viera v jediného Boha ústredným obsahom viery. Každý muž v Izraeli ho musel dvakrát denne vyznávať v tzv. šema. V helenistickom židovstve, ktoré malo uprostred polyteistického sveta zachovávať starú vieru, sa monoteizmus prednášal ako náuka. V Knihe Múdrosti čítame: „Hlúpi boli totiž všetci ľudia od rodu, ktorým chybovala znalosť Boha, ktorí z viditeľných dobier nevládali poznať toho, ktorý je, a čo nepoznali tvorcu pri pohľade na diela, ale oheň, vietor, či letmý vzduch, hviezdny okruh, ä vodu náramnú, alebo svetlá nebies pokladali za bohov, čo riadia svet. Keď už, zvedení ich krásou, pokladali ich za bohov, nuž bolo im treba vedieť, o Čo nádhernejší je ich Pán; veď ich stvoril prapôvodca krásy. A keď už ich moc a pôsobivosť budila v nich úžas, mali poznať, o koľko mocnejší je ich Tvorca. Lebo z veľkosti a krásy stvorení sa úsudkom poznáva ich Stvoriteľ. Ale títo zasluhujú jednako len menšiu výčitku, veď oni blúdia hádam íba preto, lebo hľadajú a chcú nájsť Boha. Keď sa zapodievajú jeho dielami, skúmajú ich a dávajú sa zviesť pohľadu, lebo to, čo vidia, také pekné je. Lenže ani im nemožno odpustiť. Lebo keď schopní boli toľkých znalostí, že mohli svet preskúmať, akože ešte prv nenašli tých vecí Vladára?" (Múd 13,1-9). V prírode sa prejavuje aspoň sila, preto možno vysvetliť, že prírodné sily pokladajú niektorí ľudia za božstvo. Ale pomníky božstiev, i keď sú zo zlata alebo striebra, sú mŕtve. Pohania takéto sochy nepokladali len za zobrazenie božstva, ale aj za jeho príbytok, aiebo dokonca za samotné božstvo, preto bolo ich poblúdenie tak veľmi nerozumné. Takto rozvinutý monoteizmus utváral prostredie neskorého židovstva. Do takto pripraveného prostredia prišiel Ježíš Kristus. On sám sa prihlásil ku tejto viere. Keď sa ho istý zákonník opýtal: „Ktoré prikázanie je prvé zo všetkých?" Ježiš mu odpovedal: „Prvé je toto: Počuj, Izrael, Pán, náš Boh, je jediný Pán. Milovať budeš Pána, svojho Boha, z celého svojho srdca, z celej svojej duše, z celej svojej mysle a z celej svojej sily!" (Mk 12,29-30) Starozákonný Boží ľud prežíval vo svojom vedomí, že Boh je živý a milostivý pôvodca dejín. Novozákonná Božia blahozvesť potvrdzuje toto vedomie o Bohu. „Nech je zvelebený Pán, Boh Izraela, lebo navštívil a vykúpil svoj ľud a vzbudil nám mocného Spasiteľa z rodu Dávida, svojho služobníka" (Lk 1,08-69), tak sa modlil pri narodení Jána Krstiteľa jeho otec Zachariáš. Už tu, na samom začiatku evanjelia sa pripomína zážitok milostivého Božieho pôsobenia v dejinách. V Novom zákone sa dozvedáme aj to, že ten Boh, ktorý sa v starozákonnej dobe prejavoval s takou mocou, je Otcom Ježiša Krista, je prvá Božská osoba v trojosobnom živote jediného Boha. Kristus však, keď zjavil ľuďom tajomstvo vnútorného Božieho života, sa stal kameňom úrazu pre mnohých. Božie zjavenie v ňom totiž rúcalo celý rad ľudových predstáv o Bohu a o jeho Pomazanom Mesiášovi. Tak sa stalo, že sa ho usilovali zabiť, s odvolaním sa na starozákonnú tradíciu. Ježiš ich však vyvádza z omylu. „Vy ma však chcete zabiť, Človeka, ktorý vám hovorí pravdu, tak ako ju počul od Boha. To Abrahám nerobil! Vy konáte podľa skutkov svojho otca." Odvrávali mu: „My sme sa nenarodili zo smilstva, máme jedného otca Boha." Ježiš im odpovedal: „Keby bol vaším otcom Boh, milovali by ste ma, lebo ja som z Boha vyšiel a od Boha prichádzam. Neprišiel som sám od seba, ale on ma poslal." (Jn 8,40-42) Pred Ježišovým umučením ho ešte jeden z apoštolov žiada: „Pane, ukáž nám Otca a postačí nám to!" Ešte stále je viera apoštolov plná pochybností. Ježiš sa usiloval tieto pochybnosti rozptýliť, ale nechápavým apoštolom sa všetko vyjasnilo až po zmŕtvychvstaní a po zoslaní Svätého Ducha. V Novom zákone Boh, Otec Ježiša Krista, je prvá božská osoba v trojosobnom živote jediného Boha, Týmto slovom „Boh" sa nerozumie trojičný Boh ako taký, ale práve prvá Božská osoba. V Novom zákone sa jediný, starozákonný Boh, ktorý pre seba nemá pôvod, ale sám je pôvodom Syna a Ducha, označuje jednoducho ako Boh, ako jediný a pravý Boh. Na označenie Ježiša Krista sa v novozákonnom Svätom písme slovo „Boh" upotrebúva veľmi zriedka a s rezervou. Boh Nového zákona je Boh Otec, Boh Izraela, a podľa toho aj Boh Cirkvi, nového Božieho ľudu. Použitá literatúra: # G, E. Closen: Mystérium Svätého písma. # J. Ratzinger: Úvod do kresťanstva. 1. časť. # M. Schmaus: Viera Cirkvi. II. Predpoklady kristológie. # M. Vogel: Niekoľko reflexií o židovskom pojme Boha. (Personálny Boh. 1977.) 2060 5244 2006-03-09T22:39:57Z Wizzard 46 Pre získanie evidenčného čísla na auto dovezené zo zahraničia potrebujete urobiť nasledovné kroky: * Navštíviť obvodný úrad pre cestnú dopravu a pozemné komunikácie a podať žiadosť o schválenie technickej spôsobilosti jednotlivo dovezeného vozidla. V Žiline sa úrad nachádza na Hruštinách, vedľa STK Slovdekra. K žiadosti potrebujete nasledovné dokumenty: Potvrdenie o odhlásení auta v zahraničí. V Rakúsku auto odhlásite na ľubovoľnej Zulassungstelle, najlepšie tam, kde máte poistené auto, aby ste hneď zrušili aj jeho poistku. K tomu potrebujete rakúsky malý technický preukaz (Zulassungsbescheinigung) a veľký technický preukaz (Typenschein), a preukaz totožnosti (Lichtbildausweis), napríklad vodičský preukaz alebo pas a evidečné čísla (Kennzeichentafeln) s odhlasovaného auta. Odhlásenia auta v Rakúsku stojí 0 EUR. Kúpnu zmluvu od predávajúceho. Technický preukaz (Typenschein). Správny poplatok 10000 SKK pre auto mladšie ako 3 roky. Za každý nasledujúci rok 10000 SKK až do maximálnej výšky 50000 SKK. Ak chcete nahlásiť auto na firmu tak aj doklad, že môžete zastupovať firmu. Ja som to doložil neoverenou kópiou Živnostenského listu. * Po prijatí žiadosti a zaplatení správneho poplatku nasleduje technická kontrola na privátnych firmách s monopolným postavením skoro v každom meste. Ja som ju absolvoval vo firma SLOVDEKRA Žilina, Hruštiny 31. http://www.telecom.gov.sk/doprava/cesta/stk.doc Zoznam staníc STK]. Ak Vaše auto nemá zakódované rok výroby v čísle motora alebo karosérie, tak musíte predložiť potvrdenie roku výroby od autorizovaného dovozcu. Pre Toyotu Vám to za 1000 SKK vystavi firma [http://www.toyota.sk/ Toyota Motor Slovakia] a zašle na Vami určenú adresu po obdržaní poplatku hradeného prevodom na ich konto. Ak sa však rozhodnete pre FIAT, ten je podstatne nenažranejší, účtuje si totiž za osvedčenie o roku výroby motor. vozidla sumu 5000,- SKK! Za prvú prehliadku zaplatíte 2880 SKK a za dodatočné dodanie potvrdenia o roku výroby zaplatíte 250 SKK. Ak nemáte kontakt na pracovníka v STK počítajte s tým, že Vás budú viaceré autá predbiehať a strávite tam viacero hodín. Ja som bol zobraný ako posledný, ale zato som mal so sebou dobrú knihu. * Po úspešnej technickej kontrole sa vrátite na obvodný úrad pre cestnú dopravu a pozemné komunikácie. Tam Vám vydajú slovenský technický preukaz. V Žiline tento úrad pracuje nad očakávanie dobre. Ja som tam nikdy nečakal a informácie mi poskytli dokonca mimo úradných hodín. * Po získaní technického preukazu nasleduje kontrola čísla karosérie a motora. Kontrola čísla karosérie a motora prebehla bez problémov. * Posledný krok je vydanie evidenčného čísla auta. Doklady potrebné sú technický preukaz, uzatvorená povinné zluvné poistenie, občiansky preukaz, živnostenský list alebo iný doklad o tom, že ste oprávnený zastupovať firmu, na ktoré je auto nahlasované. O tomto kroku sa šíria horror-stories. Moje obavy sa potvrdili. Prvá návšteva bola ešte ako tak. Policajti si však vyžadovali vidieť starý rakúsky technický preukaz (Typenschein), aby si vydokladovali, ako som k autu prišiel. Tento dokument mi však zobrali na obvodnom úrade a jeho kópia bola nedostatočná. Policajt mi však povedal, že si zavolajú na obvodný úrad a ja mám prísť na druhý deň. Tak som aj urobil, ale pri druhej návšteve sa policajt znova dožadoval technického preukazu a teraz aj úradne preloženého do slovenčiny. Faktúra o jeho kúpení, potrdenie o jeho odhlásení z Rakúska tento účel na počudovanie nesplňovali, hoc na oboch som bol uvedený ako vlastník auta. Takže po tom som sa vydal na obvodný úrad, kde mi našli môj spis v archíve, urobili si kópiu rakúskeho techického preukazu a originál mi vrátili. S originálom som bol u úradného prekladateľa, ktorý mi prekladá technický preukaz (super cena 250 SKK), aby som doložil našemu dopavnému inšpektorátu, že už skoro 3 roky vlastním svoje auto a chcem sa s ním vrátiť na Slovensko. Suma nákladov: 10000 + 2880 + 250 + 2000 + (16 hod x dosadte si svoju hodinovu sadzbu) = '''min 15.130 SKK''' ak je Vaša hodina pracovného času hodná 0 SKK. Na tretí pokus som uz odišiel zo žilinskej polície s evidenčnými značkami. [[Kategória:Spoločnosť]] 2063 sysop 6450 2006-07-01T19:08:06Z MediaWiki default V zázname neboli nájdené zodpovedajúce položky. 2064 sysop 6489 2006-07-01T19:08:07Z MediaWiki default diff s predposlednou revíziou 2065 sysop 6494 2006-07-01T19:08:07Z MediaWiki default Na tejto stránke je tvorba nových stránok obmedzená. Teraz sa môžete vrátiť späť a upravovať existujúcu stránku alebo [[Special:Userlogin|sa prihlásiť alebo vytvoriť účet]]. 2066 sysop 6495 2006-07-01T19:08:07Z MediaWiki default Tvorba nových stránok bola obmedzená 2067 sysop 6523 2006-07-01T19:08:07Z MediaWiki default (predvolené) 2068 sysop 6524 2006-07-01T19:08:07Z MediaWiki default Zablokuj neregistrovaných používateľov 2069 sysop 6525 2006-07-01T19:08:07Z MediaWiki default Len pre správcov 2070 sysop 6526 2006-07-01T19:08:07Z MediaWiki default Úroveň ochrany stránky [[$1]] si môžete pozrieť tu. Uistite sa prosím, že dodržiavate [[Project:Chránená stránka|zásady projektu]]. 2071 sysop 6527 2006-07-01T19:08:07Z MediaWiki default Odomknúť povolenia pre presun 2072 sysop 6528 2006-07-01T19:08:07Z MediaWiki default Váš účet nemá povolenie meniť úrovne ochrany stránky. Tu sú aktuálne nastavenia stránky [[$1]]: 2073 sysop 6674 2006-07-01T19:08:08Z MediaWiki default Máte $1 ($2). 2074 4978 2006-01-18T12:31:29Z AtonX 2 Bola obnovená posledná úprava 211.210.220.25 od AtonX. #REDIRECT [[Hlavná stránka]] 2077 sysop 6404 2006-07-01T19:08:06Z MediaWiki default Zobrazuje iba obrázky nahrané redaktorom $1. 2078 sysop 6437 2006-07-01T19:08:06Z MediaWiki default použitá 2081 5150 2006-02-16T07:45:17Z Marian 38 ==3. DEŇ NARODENIA== ===POKYNY PRE SKUPINU ANIMÁTOROV=== Tretí deň oázy má účastníkov obnovy priviesť k osobnému stretnutiu s Kristom v Stánku stretnutia a zároveň má voviesť toto cvičenie ako stály prvok do každého dňa oázy. Tajomstvo Narodenia je ukázané ako tajomstvo Božej lásky, ktorá k nám prichádza v Kristovi a zostáva uprostred nás v Eucharistii. Toto tajomstvo v sebe obsahuje pozvanie vyjsť na stretnutie s láskou v modlitbe. Podmienkou stretnutia sa s Kristom je vnútorné uzobranie, ktoré uľahčuje ticho a samota. Treba teda smerovať k tomu aby celý deň prebiehal v atmosfére pokoja a stíšenia. Vzorom je uzobrannosť a mlčanie Nepoškvrnenej, ktorá hlboko v srdci uvažovala nad tajomstvom Božej lásky (Slovo života). V Eucharistickom zhromaždení v tomto dni treba zdôrazniť chvíle ticha (pri úkone kajúcnosti, po homílii, po svätom prijímaní) vhodnými komentármi. Výprava otvorených očí je cvičením, ktoré pripravuje na modlitebné rozjímanie, na zamyslenie o Bohu a o sebe vo svetle Božej prítomnosti. V besede, ktorá ju uvádza je nutné dobre vysvetliť význam tohto cvičenia. Všetky cvičenia dňa sú prípravou na Stánok stretnutia. Cvičenie, ktoré je bezprostrednou prípravou, je evanjeliová revízia života, ktorú dnes zakončíme spoločnou návštevou Najsvätejšej Sviatosti. Po prednáške v rámci hodiny božieho slova treba zachovať chvíľu tichej adorácie Najsvätejšej Sviatosti. Odteraz každý deň po večernej prednáške má byť chvíľa ticha na osobnú modlitbu. ===RANNÁ MODLITBA=== '''Hymnus:''' podľa DMLS '''Žal s antifónou:''' podľa DMLS '''Krátke čítanie:''' Lk 2,19 '''Predstavenie dňa:''' Slovo života: '''„Ale Mária zachovávala všetky tieto slová vo svojom srdci a premýšľala o nich.“''' (Lk 2,19) Tretí deň oázy nového života chceme prežiť uvažovaním nad tajomstvom Kristovho narodenia, ktorý ráčil byť „Boh s nami“, t.j. Emanuel. Toto tajomstvo môžeme poznať len v tichu a uzobrannosti v hĺbke svojho srdca. Preto našim vzorom bude Nepoškvrnená, ktorá – ako sme počuli „zachovávala tieto slová vo svojom srdci a premýšľala o nich“. '''Zapálenie sviece:''' Keď zapaľujeme sviecu oázy, ktorá dnes bude symbolom '''Krista, Slova večného Otca, ktoré sa cez podivuhodné materstvo Márie stalo svetlom ľudí, počúvajme slová prológu Evanjelia sv. Jána. Tieto slová vyjadrujú hlboké rozjímanie nad týmto neobyčajným tajomstvom. * Jn 1,1-14 (pred slovami: „A svetlo vo tmách svieti“ - 5. verš sa zapáli svieca) '''Pieseň dňa''' ===HOMÍLIA: TAJOMSTVO VIERY=== Pri hľadaní vyjadrenia, ktorým by sa opísala podstata svätej omše, nachádzame v jej samotnom srdci slová povedané celebrantom po pozdvihovaní: „Hľa tajomstvo viery“. Tieto slová výstižne vyjadrujú podstatu svätej omše. Tajomstvo, mystérium. Toto slovo označuje jav, alebo vec vnímateľnú zmyslami, ale ktorá v tom, čo je viditeľné a hmatateľné, ukrýva hlbší obsah, bohatší, neočakávaný, nadprirodzený. Tajomstvá stretávame aj vo svete prírody. Okolo nás ich je veľa. Úmerne rozvojom vedy tieto tajomstvá ani trochu nemiznú, napr. o obyčajnom kameni, ktorý leží na ceste, veda hovorí čosi iné ako zmysly. Kameň sa skladá z celého vesmíru drobných čiastočiek, atómov, ktoré krúžia okolo seba v prázdnom priestore. Aké tajomstvá skrývajú v sebe atómy. V nich sa skrýva tajomstvo hmoty takej, ktoré veda nedokáže rozriešiť. Koľko takýchto tajomstiev skrýva pred nami príroda; aj sám človek bol nazvaný veľkým učencom A. Carrelom „Bytosť neznáma“. Ale tajomstvá prírody sú v zásade prístupné ľudskému poznaniu. Ľudský rozum, veda vniká do nich čoraz hlbšie. Existujú však tajomstvá, mystéria v úzkom, skutočnom význame. Hovoríme o nich vtedy, keď v pozemských skutočnostiach je prítomná skutočnosť nadprirodzená, „nie z tohto sveta“, božská. Prítomnosť tejto skutočnosti môže byť poznaná len novým, nadprirodzeným zmyslom či spôsobom poznania, ktorý nazývame VIERA. Preto hovoríme o tajomstve viery. Začiatkom tajomstva viery je tajomstvo vteleného večného Slova, keď „Slovo sa stalo telom“. Vtedy Boh začal jestvovať v ľudskej prirodzenosti, začal mať dejiny v čase a priestore. Kristus bol normálnym človekom, stýkal sa a rozprával s mnohými ľuďmi. Ale nie všetci poznali Jeho tajomstvo – len tí, ktorí mali vieru. Mária sa ako prvá stretla s tajomstvom viery vo chvíli vtelenia Krista. Prvá vo viere spoznala v narodenom dieťati božieho Syna. „Blahoslavená si, lebo si uverila“ - povedala jej sv. Alžbeta. Mária je prvá veriaca a vzorom pre všetkých veriacich. Kristus, keď dokončil dielo vykúpenia na kríži, vstal z mŕtvych a vystúpil do neba. Všetci s Jeho vykupiteľským dielom, s jeho smrťou a zmŕtvychvstaním. Preto oslávený Kristus je sústavne prítomný v tomto poriadku – v čase a priestore – v istých veciach a činnostiach, v úkonoch, ktoré nazývame sviatosti. Sviatosti sú vlastne tajomstvami viery, sú cez vieru poznávaným tajomstvom prítomnosti Krista a Jeho diela vykúpenia vo veriacich a činnostiach, ktoré patria do tohto prirodzeného poriadku. Tajomstvo viery je predovšetkým Eucharistia, svätá omša – sprítomnenie paschálneho tajomstva Krista, Jeho prechodu cez smrť k zmŕtvychvstaniu. S týmto tajomstvom sa musíme vo viere zjednotiť, aby sme dosiahli ovocie vykúpenia. Toto je podstatný zmysel našej účasti na svätej omši. Eucharistia je udalosť, celebrácia, teda niečo, čo „sa míňa“, ale je to zároveň sviatosť trvalá – v spôsobe chleba trvá prítomnosť osláveného Krista, Jeho Tela uprostred nás, toto vytvára príležitosť ku kontemplácii, k zotrvávaniu v tichosti pred tvárou tohto tajomstva, aby sa podarilo vniknúť doň vo viere a modlitbe. Tichá modlitba pred bohostánkom nás pripravuje na účasť na „tajomstve viery“, ktoré sa koná počas svätej omše. ===VÝPRAVA OTVORENÝCH OČÍ: HĽADANIE BOHA V SAMOTE=== ====Úvodné pokyny==== Obrátiť pozornosť na to, že ľudia, ktorí hľadajú Boha, vyhľadávajú samotu, utekajú na púšť v zmysle doslovnom, alebo prenesenom (do ticha kostolov, do šera gotických chrámov, do kláštorov, do pustovní). Možno spomenúť Karola de Foucauld. Nedá sa modliť, nedá sa prežiť blízkosť Boha v hluku, lomoze, zhone. Dnes sa pokúsime nájsť Boha v samote. ====Cvičenie==== Počas vychádzky prikážeme každému nájsť si nejaký tichý a zároveň pekný kútik, kde by mohol osamote rozmýšľať. Každý si musí nájsť takúto svätyňu myslenia. Určiť čas a miesto spoločného stretnutia (má byť viditeľné, aby sa dalo ľahko nájsť). Keď sa všetci zídu, nech každý skúsi povedať, aká myšlienka o Bohu mu prišla na myseľ počas uvažovania osamote. S myšlienkou, ktorá bude uznaná za najkrajšiu, najhodnotnejšiu, sa treba podeliť s celým oázovým spoločenstvom počas radostného večera. Témou radostného večera môže byť „Naša pieseň – naša modlitba“. Vyberáme piesne modlitebné, spájame ich slovami, ktoré sú odrazom uvažovaní z výpravy otvorených očí. Večerný program môžeme obohatiť úryvkami poézie, žalmov, myšlienkami veľkých ľudí. ===RUŽENEC: TAJOMSTVO NARODENIA=== 1. …, ktorý bol túžbou patriarchov, očakávaním národov, obľúbený pred večným Otcom. 2. …, ktorého príchod zažiaril ako svetlo v temnotách hriechu a smrti. 3. …, ktorý prichádza do našich sŕdc, keď o to prosíme s vierou. 4. …, ktorý vykupuje svoj ľud z hriechu. 5. …, pri ktorého príchode sa otriasli sily a temnosti. 6. …, príchodom ktorého sa nám zjavila nekonečná Božia láska. 7. …, ktorý bol poslaný, aby nás urobil schopnými oddať sa Otcovi ako odpoveď na jeho lásku. 8. …, ktorý prišiel, aby nám dal účasť na svojom Božom synovstve. 9. …, ktorý ako Emanuel je prítomný v tajomstve Eucharistie. 10. …, ktorý chce, aby sme spolu s Tebou zotrvávali v rozjímaní o tajomstve Jeho lásky. ===EVANJELIOVÁ REVÍZIA ŽIVOTA: STÁNOK STRETNUTIA=== ====Cieľ==== Priblížiť chlapcom a dievčatám pojem večernej modlitby, modlitby osobnej, ktorá spočíva nie v odriekaní nejakých formúl, ale v osobnom stretnutí s Bohom. Naučiť prvú etapu modlitby, ktorou je zamyslenie sa nad sebou pred tvárou Krista. (Otázka odpovede na Kristovo povolanie a prosebnej modlitby bude riešená v deň Modlitby v záhrade.) Bezprostredným cieľom evanjeliovej revízie života je voviesť do praktizovania Stánku stretnutia na oáze. * Ex 33, 7-11 ====Pomocné texty==== * M. Quoist: Úspešný život: „Vedieť sa zastaviť“ (109-112) ====Priebeh revízie života==== 1. Rozhovor s mládežou o modlitbe. Ako často sa modlím? Čo je obsahom mojej modlitby? Aké ťažkosti mám v modlitbe? 2. Používam okrem naučených formúl aj modlitbu vlastnými slovami, rozprávam sa s Bohom bezprostredne? 3. Viem, čo je to myšlienková modlitba? Zamýšľam sa pred Božou tvárou nad svojim životom, povolaním? ====Zhodnotiť==== 1. Čítanie: „Dokázať sa zastaviť“ (Tu možno vložiť pieseň dňa). 2. Text Sv. Písma: 2 Mj 33,7-11 (Prípadne aj ďalšie verše) 3. Text Sv. Písma: Lk 2,19; 2,51 – Máriina modlitba. Hovoria tieto verše o modlitbe Márie? 4. Viesť rozhovor v smere vypracovania obsahu pojmu modlitby. Modlitba je stretnutie s Bohom. Najprv sa však zamýšľame nad sebou pred tvárou Boha. Prvá etapa: Uvedomenie si Božej prítomnosti a pohľad seba: ako vyzerám pred Bohom, ako odpovedám Bohu svojim životom? ====Konať==== 1. Musím „postaviť“ vo svojom živote Stánok stretnutia. V oáze sa to budem učiť: * Budem vyhľadávať samotu a ticho, aby som sa mohol rozprávať s Bohom (tak ako počas dnešnej výpravy otvorených očí); * Budem navštevovať Krista v Najsvätejšej Sviatosti. To je skutočný Stánok stretnutia. Počas oázy budem každý deň tráviť aspoň 15 minút v Stánku stretnutia (každý si sám vyberá vhodný čas v priebehu dňa). * Na záver dnešnej revízie života sa všetci vyberú do kostola alebo kaplnky pred bohostánok na 15 minút adorácie. Adorácia prebieha v tichu. Len na úvod možno navodiť nejaké myšlienky. Stánok nemusí byť hovorením Ž 63, Ž 139 ===HODINA BOŽIEHO SLOVA: TAJOMSTVO NOVÉHO ČLOVEKA – POVOLANIE K LÁSKE=== ====Pred začatím==== * Pieseň - Vhodná koleda * Čítanie – Lk 2,1-10 ====Úvod==== Koleda a prečítané evanjelium nás voviedli do klímy Božieho narodenia, do atmosféry plnej lásky: * Lásky Boha k ľuďom. „Veď Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna.“ * Lásky Matky Márie k Ježišovi. * Vzájomnej lásky ľudí v deň Božieho narodenia. Je to odblesk tajomstva Božieho narodenia * tajomstvo lásky. Chceme sa nad týmto tajomstvom dnes zastaviť, pretože jeho prehlbovanie má veľký význam pre pochopenie zmyslu nášho života. Lebo ako osoby sme povolaní k láske a len skrze lásku môžeme byť sebou a byť šťastní. Včera sme hovorili o novom človeku, dnes budeme hovoriť o jeho živote, ktorý je povolaním k láske. ====Fenomenológia (opis) lásky==== Slovo „láska“ má veľa významov. Obráťme pozornosť na rôzne významy tohto slova v nasledujúcich vetách: * Niekto ľúbi, miluje šport, hudbu, film, prírodu. * Chlapec ľúbi, miluje dievča. * Matka ľúbi, miluje svoje dieťa. * Niekto miluje opustenú sirotu. * Ktosi sa s láskou stará o chorého. * Ktosi z lásky k vlasti položil svoj život. Sú dve lásky: 1) Jedna sa spája s pojmami mať, vlastniť, žiadať si, užívať. Je to láska egocentrická, ktorá sa usiluje o vlastnenie pre seba, pre vlastné uspokojenie a šťastie (latinsky: eros). 2) Druhá sa spája s pojmami: dávať, obšťastňovať, slúžiť, obetovať sa (latinsky: caritas; grécky: agapé) Len táto druhá láska si zasluhuje toto meno. Je to láska skutočná, krásna. Ľudstvo túži po takejto láske, obdivuje ju a ospevuje, stavia pre ňu pomníky. Vlastne táto láska rozhoduje o šľachetnosti a kráse človeka. Túžbu po tejto láske nosíme hlboko v srdci. Cítime odpor k egoizmu, sebaláske, ktorú bádame na sebe aj na iných. Nadchýna nás každý prejav nezištnej lásky. Takáto láska sa objavila v Kristovi v noci Božieho narodenia. Z toho pochádza kúzlo tejto noci. Takúto lásku ospevuje sv. Pavol v hymne 1 Kor 13,1-13. Obráťme svoju pozornosť ešte na jednu črtu lásky. Prvá láska, o ktorej sme hovorili, spojená s túžbou niečo vlastniť, nie je vždy zlá. Smieme požadovať veci potrebné pre život (pokrmy, hodnoty, krásu atď.). Táto láska je zlá, keď sa vzťahuje na iných ľudí. Hovoríme vtedy o egoizme. Lebo človek ako osoba nemôže byť žiadaný ako predmet užitia druhou osobou. Osobu možno milovať len zo zreteľa na ňu samu oddaním sa jej. (S tým je spojený jav hanblivosti. Osoba nechce byť pre druhého predmetom užitia, bráni sa tomu.) ====Tajomstvo lásky==== Všetko čo nám skúsenosť o láske hovorí, vyžaduje konečné objasnenie. Je to v istom zmysle tajomstvo. Objasnenie prinášajú slová sv. Jána: „Boh je láska“ Koho miluje Boh? Seba. Áno, ale v druhej osobe. Tajomstvo Najsvätejšej Trojice: Boh Otec poznáva a vyslovuje seba v Slove. Slovo je skrze lásku oddané Otcovi. Plodom lásky Otca a Syna je Duch Svätý – zosobnená Láska. Boh vlastní seba v dávaní seba. Božské osoby žijú vo vzájomnom dávaní a prenikaní sa. Človek je stvorený na Boží obraz: ako osoba obdarená schopnosťou milovať. Osobou, ktorej sa má človek oddať, je Boh. Táto láska má zahŕňať tiež všetkých ľudí, má byť základom ich spolunažívania. Máme sa navzájom milovať, ako nás miluje Boh. Hriech je preškrtnutím povolania osoby k láske. Osoba sa obracia ku sebe, seba miluje, sebe sa oddáva. Je to karikatúra lásky. Karikatúrou lásky je tiež milovať druhú osobu ako predmet užitia pre vlastné šťastie. Hriech je prekrútením lásky, prameňom všetkého zla a ľudského nešťastia. Vykúpenie. Boh nás miluje nezištne. Vtelenie, kríž. Navracia nám schopnosť vyjsť zo seba, zničiť egoizmus, znovu sa obrátiť k Nemu a k blížnym v novej láske. Posiela nám Ducha Svätého – Lásku – aby sme v Ňom boli schopní milovať. „Božia láska je rozliata v našich srdciach skrze Ducha Svätého, ktorého sme dostali.“ Mária je počiatkom nového ľudstva. „Vrchol lásky stvorenia, ktoré sa vracia k Stvoriteľovi“ - otec M. Kolbe. „Sila oddania sa celého sveta“ - Gertrúda von le Fort Mária a Kristus – to je stretnutie Boha a ľudstva v láske. Úlohou a povolaním nášho života, od realizácie ktorého všetko závisí, jedinou cestou ku šťastiu je meniť sa, premáhať všetky prejavy egoizmu, učiť sa nezištnej láske, oddať svoj život veľkej láske – Bohu podľa príkladu Nepoškvrnenej. Úmerne tomu, ako sa budeme realizovať v dávaní sa, teda v láske, bude v nás rásť nový človek. Druhý vatikánsky koncil v Konštitúcii o Cirkvi v súčasnom svete potvrdzuje: „Človek nemôže nájsť v plnej miere sám seba, iba ak v nezištnej samožertve“ (24c). Vzorom takého života je Nepoškvrnená, je ním otec Maximilián Kolbe. Stávať sa podobným Nepoškvrnenej, otcovi Maximiliánovi vo „vlastnení seba v dávaní seba“ znamená zdokonaľovať sa, byť novým človekom. Viedli sme vás dnes pred bohostánok k uvažovaniu o tajomstva „Boha s nami“. Je to tajomstvo Božej lásky, ktoré zjavil Kristus svojím príchodom a celým svojim životom. Táto skutočnosť neustále trvá – musíme ju vždy znovu objavovať, rozjímať. Preto musíme vchádzať do stánku stretnutia. A potom sa musíme snažiť odpovedať na túto skutočnosť lásky vzájomným dávaním seba. To je povolanie a obsah nášho života. '''Zakončenie piesňou:''' 2082 5149 2006-02-15T14:31:02Z Marian 38 ==4. DEŇ OBETOVANIA== ===POKYNY PRE SKUPINU ANIMÁTOROV=== V náväznosti na myšlienku obety (obetovania) vo štvrtom dni oázy vovádzame určité prvky askézy a umŕtvovania. Dôležitou vecou je očistiť tieto pojmy od negatívnych asociácií a ukázať postoje Krista a Nepoškvrnenej, ktorých obeta je prejavom najväčšej lásky a tiež spojením s ideálom nového človeka, ktorý sa k plnosti rozvíja vďaka vládnutiu osoby, ducha, rozumu a vôle nad pudmi a vášňami „tela“. Dôležitú úlohu má zohrať pieseň „Keď sa cítiš opustený, sám...“. Mládež sa totiž veľmi ľahko znechutí z neúspechov v askéze a v práci na sebe, prežíva slabosť svojej vôle. Preto je potrebné poučiť mladých ľudí, že Kristus Spasiteľ prijíma našu dobrú vôľu, hoci nie vždy je ozdobená dobrými výsledkami. Asketické cvičenia treba spojiť s konkrétnymi podmienkami života na oáze. Tomu slúži predovšetkým revízia života na tému: „Kult tela, alebo kultúra tela“. Vysvetlenie týchto pojmov má veľký význam. Tu je potrebné hlboko zdôvodniť určitú disciplínu v oáze, ktorá sa mohla doteraz prežívať ako nanútená skupinou animátorov. Pred svätou omšou treba nacvičovať slávnostné trojhlasné „Amen“. - Program dňa predpokladá aj dodatočnú besedu pre dievčatá o povolaní k materstvu. Môže ju viesť zodpovedná za oázu dievčat (nie veľmi kňaz) v rámci radostného večera, ktorý celý venujeme problému materstva. ===RANNÁ MODLITBA=== '''Hymnus:''' '''Žalm s antifónou:''' '''Krátke čítanie:''' Hebr 10,5-7 '''Predstavenie dňa:“ Slovo života: '''„Hľa, prichádzam, aby som plnil vôľu, Bože.“''' (Hebr 10,7). Tieto slová sa musia stať programom nášho života. Na začiatku štvrtého dňa oázy sa stretávame so slovom '''obeta''', obetovanie. Toto slovo v nás vzbudzuje nemilé, negatívne asociácie. Uvedomme si však, že Kristus prišiel na svet kvôli tomu, aby sa stal obetou, aby oddal, obetoval svoj život. A Nepoškvrnená, najkrajšia z ľudí, vidí zmysel a cieľ svojho života v spoluobetovaní sa so svojim Synom Bohu. Dnes sa chceme snažiť porozumieť krásu a hĺbku obetovania, ktoré pre kresťana znamená plnenie Božej vôle. '''Zapálenie sviece:''' Svieca nám dnes bude pripomínať postoj obety, teda dávania sa, spaľovania sa v láske k Bohu a k bratom. Pri jej zapaľovaní počúvame slová 40. Žalmu, v ktorých je vyjadrený postoj Krista a náš postoj voči Otcovi. (zapaľuje sa svieca; niekto číta '''Ž 40,2-11'''). '''Pieseň dňa:''' ===HOMÍLIA: AMEN=== Dnes chceme upriamiť svoju pozornosť na krátke, vo svätej omši často opakované a veľmi dôležité slovo: „Amen“. Má veľmi starodávny pôvod. Pochádza z hebrejčiny; do našej liturgie prešlo z liturgie Starého zákona. Nachádza sa v liturgii všetkých obradov – a čo je zaujímavé – všade sa zachovalo v pôvodnom znení. Amen, znamená nech sa stane, tak nech sa stane. Vyjadrujeme teda súhlas, vyjadrenie zhody, potvrdenie nejakého faktu. Týmto spôsobom ľud v staroveku vyjadroval svoj súhlas s voľbou nejakého úradníka, alebo iného hodnostára (analógia zo súčasnosti – tzv. referendum, počas ktorého obyvatelia štátu vyslovujú áno, alebo nie na návrhy vlády). ====Význam slova „Amen“ vo svätej omši==== Všimnime si, že ho predovšetkým vyslovuje ľud a nie kňaz. Ľud sa týmto spôsobom pripája k modlitbe a úkonom kňaza, potvrdzuje ich, prijíma ich za svoje. Keď hovoríme Amen, potvrdzujeme, že chceme to, čo kňaz; jeho modlitby a obetu robíme svojimi. Zvlášť dôležité je Amen v dvoch momentoch svätej omše: po modlitbe nad darmi a po doxológii „Skrze Krista, s Kristom a v Kristovi ...“ na záver kánonu. Amen teda vyjadruje, že veriaci sú spolu s kňazom subjektom obety svätej omše. Ne je pravdivá dosť rozšírená mienka, že kňaz prináša obetu, že len on je subjektom a veriaci sú len pasívnymi príjemcami tzv. plodov svätej omše. Neexistuje rozdelenie na aktívny subjekt (kňazi) a prvok pasívny, trpný predmet (veriaci). Svätá omša je obetou Cirkvi, prináša ju Cirkev, Boží ľud reprezentovaný miestnym spoločenstvom. Kňaz sprítomňuje Kristovu obetu, len on to môže urobiť, ale keď je obeta už prítomná, prednáša ju Otcovi celá Cirkev. Preto kňaz v obetnej modlitbe hneď po premenení hovorí: „my, tvoji služobníci aj tvoj svätý ľud ... prinášame tvojej preslávnej velebnosti“ (I. Eucharistická modlitba). O tom, že celá Cirkev, ktorú miestne spoločenstvo reprezentuje, je subjektom liturgie, zvlášť eucharistickej, jasne hovorí Konštitúcia o svätej liturgii v č. 7: „Hej, v tomto veľkom diele, ktorým sa vzdáva Bohu dokonalá sláva a ľudia sa posväcujú, Kristus pridružuje Cirkev, svoju milovanú nevestu, a ona vzýva svojho Pána a skrze neho vzdáva hold večnému Otcovi. Liturgia sa teda právom pokladá za vykonávanie kňazského úradu Kristovho. Ňou .. tajomné Telo Kristovo, teda Hlava i údy, preukazuje Bohu všetok verejný kult.“ Preto činná a vedomá účasť veriacich na liturgii je veľkou túžbou Cirkvi, na to sa zameriava celá obnova liturgie (por. SC 14). Pravdu o tom, že celá Cirkev je subjektom obety svätej omše, ohlasuje udalosť, o ktorej rozjímame vo štvrtom radostnom tajomstve ruženca Obetovania v chráme. Kristus obetuje seba a svoj život Otcovi od prvej chvíle svojho príchodu na svet. Robí to skrze Máriu. Ona odovzdáva Syna Otcovi. Mária je obrazom, typom Cirkvi, ktorá prináša ako obetu Krista Bohu Otcovi za spásu sveta. Simeon predpovedá hodinu kríža, v ktorej sa Mária bude plne zúčastňovať na obete Syna. Musíme teda vedome a úprimne vysloviť svoje „Amen“ v liturgii. Naše vnútorné presvedčenie sa má prejaviť v hlasnom a istom vyslovení toho Amen. Sv. Hieronym dosvedčuje: „Amen zaznievalo v rímskych bazilikách ako hrom.“ Podstatným obsahom toho Amen je pripravenosť pripojiť sa k obete Krista, pripravenosť spoluobetovať, teda podľa príkladu Krista robiť zo seba dar v službe Bohu a bratom. Naše všeobecné kňazstvo nie je však ohraničené rámcom liturgie. Tu je začiatok, potom celý život musíme usmerňovať k Bohu, robiť z neho Amen Božej vôli, ktorá sa prejavuje v našich povinnostiach. (Možno tu použiť citáty z Dekrétu o apoštoláte laikov č. 3 a iné) ===VÝPRAVA OTVORENÝCH OČÍ: OBJAVENIE VÔLE=== ====Úvodné pokyny==== Obrátiť pozornosť mladých na dnes všeobecne rozšírený jav nedostatku vôle. Veľa ľudí nedokáže vedome chcieť, vyberať si, zvlášť keď je to spojené s námahou, s obetou. Východiskovým bodom môže byť pozorovanie ľudí na rekreácii, na pláži, pri stánku so zmrzlinou a pod. Poukázať, že ľudia sa chovajú ako zvieratá, podliehajú stádovému pudu, vyberajú si to čo všetci, čo je v danom okamihu najľahšie a najpríjemnejšie. Ale bez námahy vôle, bez schopnosti podriadiť to, čo je príjemné tomu, čo je morálna povinnosť a hodnota, nemožno byť plne človekom! ====Priebeh cvičenia==== Počas prechádzky dávame rôzne cvičenia vôle, aby sme si uvedomili, že sme schopní ovládnuť svoje zmysly a sily, napr. Prejsť určitý úsek cesty bez obrátenia sa napravo a naľavo (ovládnutie zraku), ďalší úsek prejsť v mlčaní (ovládnutie jazyka), napriek smädu nepijeme vodu z nájdeného prameňa, desať minút skúsime rozmýšľať na určitú tému (obládnutie myšlienok), určitý úsek prechádzame tak, aby sme dodržiavali vzdialenosti medzi sebou a pritom zachovali spojenie s osobami pred a za nami. Na záver počas spoločného prediskutovania cvičení možno usmerniť rozhovor na skúsenosti mládeže z pokusov na sebe pracovať, na ťažkosti a neúspechy v tejto oblastu. Možno prečítať Úspešný život str. 113-118 (Uvažuj a rozhoduj – tak sa staneš človekom). Nadviažeme na pieseň dňa. ===RADOSTNÝ VEČER=== Ak ho nevenujeme téme materstva v skupine dievčat a otcovstvu v skupine chlapcov, môžeme v ňom rozvinúť pomocou výrokov veľkých ľudí, básní, prózy a piesní večnú dilemu človeka: chcieť a nemôcť (por. Rim 7,24-25) ===RUŽENEC: TAJOMSTVO OBETOVANIA=== 1. …, ktorého Simeon spoznal v malom dieťati. 2. …, ktorý bol pre Simeona nádejou a naplnením života. 3. …, ktorého Simeon naplnený Duchom Svätým, nazýva svetlo na osvietenie pohanov a slávu Izraela. 4. …, ktorý sa zjavil v chráme prorokyni Anne ako očakávaný Mesiáš. 5. …, ktorý sám seba nazval Svetlom sveta. 6. …, ktorý prišiel, aby sa stal zmiernou obetou za naše hriechy. 7. …, ktorý Ťa ako prvú z ľudí pozval k spoluobetovaniu. 8. …, ktorý sa denne obetuje v svätej omši. 9. …, ktorý túži, aby sme sa zapájali do Jeho obety. 10. …, ktorý nás vyzýva oddať sa mu tak, že budeme plniť Otcovu vôľu. ===EVANJELIOVÁ REVÍZIA ŽIVOTA: KULT TELA, ALEBO KULTÚRA TELA=== ====Cieľ==== Urobiť mládež citlivou na isté prejavy súčasného života (viditeľné, zvlášť na rekolekciách), ktoré sa nedajú zosúladiť s požiadavkami nového života a s ideálmy nového človeka. Možno ich zahrnúť do pojmu „kult tela“. Ako protiklad kultu tela treba postaviť pojem: „kultúra tela“. Správne pochopenie týchto dvoch pojmov umožní mládeži určiť a zaujať správny postoj voči rôznym smerom súčasného života. * Rim 12,1-2 * Gal 5,13-26 * 1Pt 3,3-5 (pre dievčatá) ====Pomocné texty==== * M. Quoist: Úspešný život: Atomizovaný, alebo jednotný a personalizovaný človek (29-33) ====Priebeh revízie života==== ====Vidieť==== Čo očakávajú ľudia od výletov a rekreácií? V čom vidia ich podstatu, najväčšiu príťažlivosť? Podľa akých kritérií sa hodnotí úspešnosť rekreácie? Zdá sa, že zvlášť pre ženy a dievčatá je najdôležitejšou vecou opáliť sa. V súvislosti s tým sa čo najviac obnažujú, chodia čo najmenej oblečené. Zlé počasie na rekreácii znamená úplnú pohromu, pokazenú dovolenku. Skutočne sa tým, ktorí sa opaľujú, jedná o zdravie tela, či skôr o jeho vzhľad (ľudia silne opálení pútajú na seba pozornosť), alebo zmyslovo príjemný zážitok, keď sa koža podráždi vodou, vetrom, slnkom? Dá sa všeobecná náklonnosť k nudizmu, zvlášť u dievčat, vysvetliť starostlivosťou o zdravie? Nie je to skôr vyhľadávanie príjemných dojmov, ktoré sa napokon viažu (aj keď si to možno nie všetci uvedomujeme) so sexuálnou oblasťou ľudského života? Určité požiadavky, kladené na nás od začiatku oázy, vás možno zaskočili. Podriadili ste sa im tak, ako sme o to prosili v dôvere, že je to potrebné a dobré. Dnešná revízia života nám dovolí niektoré z týchto požiadaviek pochopiť a urobiť rozhodnutie prijať, alebo zavrhnúť takýto spôsob konania v ďalšom živote. „Prirodzenosť nerada zomiera, nechce byť tlmená, ani premáhaná, nechce nikomu podliehať ani sa dobrovoľne podriadiť (zapriahnuť) do jarma. Naproti tomu milosť vyžaduje umŕtvenie, bráni sa zmyslom, chce byť závislá a podriadená, nechce sa riadiť vlastnou slobodou, má rada poriadok, nad niký netúži vládnuť (Tomáš Kempský, Nasledovanie Krista, III. Kniha, kap. 54,8) ====Zhodnotiť:==== Priviesť k pochopeniu pojmov: kult tela a kultúra tela. „O kulte tela sa hovorí:“ * Keď holdovanie telu, jeho potrebám, túžbam a vášňam sa stane bezprostredným cieľom konania, * Keď sa prežívajú hodnoty tela oddelene od hodnôt človeka. Typický príklad: tzv. súťaže krásy. Hodnotí sa krása tela odtrhnutá od hodnôt a hodnosti človeka ako osoby, * Súčasná móda: zdôrazňovanie tela, jeho krásy ako absolútnej hodnoty. Dievča, ktoré jej podlieha, dovoľuje, aby bola hodnotená ako živý tovar, pričom sa vôbec nepozerá na hodnoty a dôstojnosť jej osoby, charakteru a pod. * Vrcholový šport: obdivujú sa samostatné fyzické výkony, stávajú sa predmetom kultu, ale nikto sa nepýta človeka, na jeho hodnotu, charakter a pod. Úroveň odpovedi mnohých športovcov pri rozhovoroch je zarážajúco nízka. O kultúre tela hovoríme: * Keď sa telu venuje starostlivosti, udržuje sa v pohode, aby mohlo byť nástrojom osoby, * Keď cez telo možno zbadať osobu, * Keď sa telo stáva prejavom duše - (života), osoby, jej charakteru, * Keď sa skrze telo stretávajú a kontaktujú osoby, keď kontakt medzi mužom a ženou nie je len akciou a reakciou sexu s vylúčením celej oblasti osobného života, ale skutočným stretnutím osôb. Problém kult tela alebo kultúra tela možno hodnotiť z pohľadu: * Prirodzeného * Nadprirodzeného 1. Podstata prirodzeného myslenia (zásady dobrej výchovy): „Nepatrí sa chodiť po ulici v plavkách ani sadnúť si v nich k stolu. Nenos sukne s veľkým zástrihom, aby ti nebolo vidno spodničku alebo nohy do pol stehna. Na ulici treby byť slušne oblečený. Úradníčka, ktorá prichádza do práce v priesvitnej blúzke s veľkým výstrihom nekoná správne. Je netaktné chcieť sa od iných líšiť a stavať sa na výslnie... Aj na pláži treba byť v istom zmysle oblečený.“ (Eva Gumovská: ABC dobrej výchovy, vyd. 5, Waršava 1968, str. 88, 89, 91). 2. Podstata nadprirodzeného pohľadu: Rim: 12, 1 - 2, Gal 5, 13 - 26, 1Pt 3, 3 - 5 (pre dievčatá) Prečítať: Quist: „Starostlivosť o krásu“ Maliňski: „Morálna norma“ ====Konať==== V oáze a po jej skončení budem uskutočňovať rozumnú kultúru tela. To, čo možno vo všeobecnosti pozorovať, sa prieči nielen kultúre medziľudských vzťahov, ale aj základným požiadavkám hygieny. Oáza musí vypracovať novú kultúru oddychu. Ak pri odpočinku konáme v súlade s požiadavkami kultúry tela, plníme Božiu vôľu (nadviazať na slovo života). Odporučiť zaviesť si poznámkový zošit ako pomôcku pri uskutočňovaní etapy „konať“. Realizácia tejto etapy má sa stať predmetom spytovania svedomia každý ďeň. Na prvú stranu treba napísať body každodennej práce na sebe. V zošite zaznamenávať: * Citáty zo sv. písma, ktoré ku mne v danom dni zvlášť prehovorili, * Svoje myšlienky * Citáty z čítaných kníh * Závery z evanjeliovej revízie života * Svoje rozhodnutie ===HBS: STARÝ A NOVÝ ČLOVEK(ŽIŤ A UŽIŤ)=== Čítanie: Rim 7,14-25 * Svätý Pavol mastrovsky zobrazil vnútornú situáciu každého z nás: napätie, boje medzi „starým a novým človekom“, medzi „telom“, medzi „zákonom hriechu“ a „zákonom Božím“. * Takéto napätie poznáme z vlastného každodenného života (uviesť príklady). Ten, kto toto napätie boja necíti, úplne padol do „otroctva tela“, nežije už skutočne ľudským životom, ale životom živočíšnym. (Zviera podlieha pudom, inštinktom, nemôže si slobodne vyberať medzi rôznymi hodnotami). * Snažme sa hlbšie vniknúť do podstaty tohto boja, ktorý sa v nás odohráva. Môžeme ho charakterizovať pomocou dvoch slov: užiť a žiť (užitie a žitie). Slovo užitie má dvojaký význam: * úžitok, použitie niečoho ako prostriedok k dosiahnutiu vyššieho cieľa; * potešenie, rozkoš, život pre potešenie, neviazanosť. Užívať život znamená ponoriť sa do istých hodnôt, rozkoší, akoby stotožniť sa s nimi. To je tendencia starého človeka v nás. V tom spočíva hriech. Poddanie sa k tendencii užívania spôsobuje nepokoj svedomia. Vnútorný človek v nás sa pred tým bráni, a pozorovania hovoria, že poddanie sa človeka túžbe užívania (alkoholizmu, narkománie, žiadostivosti, sexu, nezdravým ambíciám, lakomstvu) vedie ku degradácii, k ruinovaniu osobnosti. Prečo? Lebo človek ako osoba môže nájsť pokoj len v najvyššej hodnote - v hodnote osoby. Všetko ostatné môže byť užívané len v prvom význame ako prostriedok k dosiahnutiu cieľa. Avšak osoba nemôže byť predmetom užitia ani v prvom význame, ani v druhom význame. Osobe sa možno len oddať v láske, len v láske je možné stretnúť sa s ňou. Osoba je povolaná k láske, teda k vlastneniu seba v darovaní seba, len takto môže uskutočniť seba a len takto nájde šťastie. Preto zákonom života osoby je zákon zomierania, usprcovania požiadaviek starého človeka. Svätý Pavol to nazýva „život podľa Ducha“. Kristus takto formuluje zákon nového života: „... kto by si chcel život zachrániť, stratí ho, ale kto stratí život pre mňa, zachráni si ho“. (Lk 9,24) Uskutočňovanie povolania osoby k láske teda k vlastneniu seba v dávaní seba, vedie k životu, lebo len týmto spôsobom môže človek dosiahnuť Boha, ktorý je životom. Užitie v zmysle užívania života vedie k smrti osobného života. V súvislosti s vyššie uvedenými myšlienkami možno širšie poukázať na nebezpečenstvo konzumného postoja k životu. Povzbudenie k boju so starým človekom: Rim 13,11-14; Rim 12,1-2; Gal 6,7-10; 1Kor 9,25-27. (Môžu čítať animátori). Ukončenie – pieseň: „Uprostred všetkých starostí a ťažkostí života...“. ===DODATOČNÁ PREDNÁŠKA PRE DIEVČATÁ: POVOLANIE K MATERSTVU=== Čítanie: Lk 2,22-38 V udalostiach obetovanie v chráme, podobne ako v ostatných radostných tajomstvách ruženca, vidíme Máriu ako Matku spolu so Synom Ježišom Kristom. Vidíme, ako si voči nemu plní všetky povinnosti. Jej život, tak ako každej matky, je oddaný dieťaťu, je ním determinovaný, ohraničený (Simeonovo proroctvo). Materstvo Márie je jedinečným materstvom v dejinách sveta, je najväčším zázrakom, aký Boh v stvorení urobil, je materstvom panenským – bez účasti muža a pozemského otcovstva, je materstvom vo vzťahu k druhej Božskej Osobe, k Božiemu Synovi, ktorý z Márie Panny prijal ľudskú prirodzenosť, čím vstúpil vo svojej Božskej Osobe do vzťahu skutočného synovstva voči Márii. Mária je teda skutočnou Bohorodičkou, matkou Božieho Syna. Cirkev obdivuje a oslavuje toto zázračné materstvo, napr. (obdivuje a oslavuje toto) v loretánskych litániach: Matka nepoškvrnená, Matka najčistejšia, Matka neporušená, Matka premilá, Matka Stvoriteľa, Matka Spasiteľa. Napriek svojej neobvyklej vznešenosti je nám Máriine materstvo blízke, lebo každá z nás je povolaná k materstvu. Mária je zvláštnym spôsobom našim vzorom a ideálom života, na ktorý máme stále hľadieť. Zamyslela sa už niektorá z vás vážne nad svojim povolaním k materstvu? Je ešte čas nad tým rozmýšľať? O voľbe povolania sa rozmýšľa už v detstve, na jeho vykonávanie sa pripravuje mnohými rokmi štúdia. Ak sa k manželstvu a materstvu pristupuje bez akejkoľvek prípravy a zamyslenia takáto bezstarostnosť vedie k mnohým životným katastrofám a tragédiám. Preto je potrebné už teraz sa vážne zamyslieť nad týmito vecami a zvlášť spoznať podstatu a tajomstvo materstva. Musíme sa naučiť myslieť vo svetle Božského materstva Márie – na svoje povolanie, ako niečo sväté. O materstve možno hovoriť ako o fyzickom či fyziologickom jave. Náš organizmus je na materstvo pripravený, môže sa v ňom počať nový ľudský život. Tento môže vzniknúť len v spolupráci s mužom – otcom začínajúceho života. Tak ako život mnohých rastlín – druhov a zvierat aj ľudský život vzniká ako dôsledok oplodnenia ženskej bunky mužskou. Človek – to však nie je len telo. Je osobou, je bytosťou duchovne – telesnou, je bytosťou slobodnou. Preto materstvo nie je záležitosťou tela, ale je vecou celého osobného bytia človeka. Pokrivením ľudského materstva a otcovstva je to, že sa odohráva na rovine zmyslovo – fyziologickej a nie osobnej. To je tiež podstata hriechu nečistoty. Materstvo je nerozlučne spojené s láskou. Láska skutočne ľudská, osobná musí byť prameňom materstva. Osobná láska je oddaním sa jednej osoby druhej osobe. Toto vzájomné oddanie sa, zahŕňa celého človeka, aj jeho telo. Zjednotenie sa dvoch osôb v láske tvorí trvalé a plné spoločenstvo – manželstvo. Plodom manželskej lásky je nový život – ľudský život, dieťa. Lebo každá manželská láska, láska úplného vzájomného oddania sa dvoch osôb je plodná, životodarná, materialistická. Takýmto spôsobom je manželstvo a materstvo odrazom vnútorného života Boha v Trojici Jediného. V týchto veciach, ktoré sú vo svojej podstate vznešené a sväté, sa najtragickejším spôsobom prejavujú dôsledky skazenia ľudskej prirodzenosti prvotným hriechom. Zmyslový sexuálny pud, ktorý existuje v ľudskej prirodzenosti, môže nezávisle od osobnej lásky viesť k úkonom čisto fyzickým, spojeným s tajomstvom odovzdávania života. Vtedy je materstvo len fyzické, nespojené s láskou a s manželstvom. V tom prípade sa človek rodí nie z lásky, ale len ako dôsledok zmyslovej žiadosti. Dieťa nemilované, nechcené, nenávidené. V ďalšom dôsledku to vedie k zločinu – zabíjaniu nenarodených detí, ktoré je vo svete rozšírené. Sexuálny život bez osobnej lásky je hriechom proti tajomstvu materstva, proti tajomstvu života. Sme vystavené nebezpečenstvu najväčšieho zahanbenia pre každé dievča, ktoré spočíva v tom, že bude „použitá“ chlapcom, alebo mužom nie ako soba hodná lásky, ale ako predmet uspokojenia jeho vášne, ako vec, ktorá sa po použití odhodí. Musíme strážiť svoju hodnosť osoby, svoje sväté povolanie k materstvu. Na stráži týchto hodnôt musí stáť čnosť hanblivosti a skromnosti. Hanblivosť je vlastne sebaobranou osoby pred ponižujúcim zaobchádzaní s ňou ako predmetom užitia. Pozrime sa na Máriu: Bola úplne oddaná Bohu v najčistejšej láske a tak sa mohla stať matkou Božieho Syna. Ona nech vám dá pochopiť nerozlučný zväzok medzi tajomstvom snúbeneckej lásky a tajomstvom materstva. '''Zakončenie piesňou:''' 2084 4992 2006-01-30T14:07:27Z Mireksoteria 23 '''Kňaz: Ukáž nám, Pane, svoje milosrdenstvo.''' '''Veriaci: A daj nám svoju spásu''' '''K: Pane, vyslyš moju modlitbu.''' '''V: A moje volanie nech dôjde ku tebe.''' '''K: Pán s vami.''' '''V: I s duchom tvojím.''' '''Modlime sa:''' '''Pane, Ježišu Kriste, Vykupiteľ ľudského pokolenia, posväť svojou pravicou + tento škapuliar, ktorý má (majú) tvoj služobník (tvoja služobnica, tvoji služobníci) nábožne nosiť z lásky k tebe a tvojej Rodičke, Panne Márii z hory Karmel. Nech pričinením tejto tvojej Rodičky pocíti (pocítia) ochranu pred zlostným nepriateľom a vytrvá (vytrvajú) až do smrti v tvojej milosti. Lebo ty žiješ a kraľuješ na veky vekov. Amen.''' ''Nasleduje pokropenia škapuliara svätenou vodou a jeho založenie (oblečenie) veriacim:'' '''K: Prijmi (prijmite) toto posvätné rúcho a pokorne pros (proste) Najsvätejšiu Pannu, aby si (ste) ho pre jej zásluhy nosil (nosila, nosili) nepoškvrnené a ono ťa (vás) chránilo od všetkého protivenstva a priviedlo do večného života.''' '''V: Amen.''' ''Teraz kňaz odporúča každodenné vykonávanie ľubovoľnej modlitby k Božej Matke (napr. Pod tvoju ochranu) a potom dodá:'' '''K: Z moci mne udelenej prijímam ťa (vás) do účasti na všetkých duchovných dobrách, ktoré z milosrdenstva Ježiša Krista rozmnožujú rehoľníci z hory Karmel. V mene Otca i Syna i Ducha Svätého.''' '''V: Amen.''' '''K: Nech ťa (vás) žehná Stvoriteľ neba i zeme, všemohúci Boh, ktorý ťa (vás) zaradil do Bratstva Najsvätejšej Panny Márie z hory Karmel. Pokorne ju prosíme, aby v hodine tvojej (vašej) smrti pošliapala hlavu starého hada a ty si (vy ste) nakoniec dososiahol (dosiahla, dosiahli) palmu i veniec večného dedičstva. Skrze Krista, nášho Pána.''' '''V: Amen.''' ---- * ''Svätý škapuliar, dar Matky Božej'', Lúč, Bratislava 1993, 52-54. {{Modlitby}} 2085 6072 2006-06-18T20:52:34Z 84.189.224.218 <!-- comment to force linebreak --> {| cellpadding="4" cellspacing="4" style="margin: 0 auto; border: 1px solid #CC9; background-color: #F1F1DE" |- |[[Obrázok:Heckert GNU white.svg|70px|center|]] | style="font-size: 80%" | Je povolené kopírovať, distribuovať a/alebo upravovať tento dokument za podmienok '''[[:en:Wikipedia:Text of the GNU Free Documentation License|GNU voľnej dokumentačnej licencie]]''', verzie 1.2 alebo ktorejkoľvej neskoršej uverejnenej nadáciou Free Software Foundation; bez akýchkoľvek nemenných častí, či chrániacich textov. |} [[Kategória:GFDL obrázky|{{PAGENAME}}]] 2086 4994 2006-01-31T06:03:05Z 158.193.85.212 <div class="boilerplate" style="margin:0.5em auto;width:80%;background-color:#f7f8ff;border:2px solid #8888aa; padding:4px;font-size:100%;min-height:64px;vertical-align:center" id="imageLicense"> <div style="float:left" id="imageLicenseIcon">[[Image:CreativeCommonsSomeRights2.png|90px|Creative Commons License]]</div> <div style="text-align:center;margin-left:68px" id="imageLicenseText">''Toto dielo je licencované za podmienok [[Creative Commons]]<br />[http://creativecommons.org/licenses/by/2.5/ Attribution License v. 2.5].''</div> <div style="margin-left:33px;" id="commonsIcons">[[Image:Cc-by white.png|24px|Creative Commons Attribution icon]]</div> </div>[[Category:Creative Commons Attribution 2.5 images|{{PAGENAME}}]]<noinclude>'''Ostatné šablóny Creative Commons sú dostupné na [[Wikipédia:Šablóny/Licencie]]. Prosím, usistite sa, že používate tú správnu.'''</noinclude> 2087 4995 2006-01-31T06:03:33Z 158.193.85.212 {| style="clear:both; margin: 0.5em auto; text-align: center; width:80%; background-color:#f8f8f8; border:2px solid #e0e0e0; padding:5px;" |- | [[Image:CC SomeRightsReserved.png|Creative Commons License]]<br />[[Image:Cc-by white.png|24px|Creative Commons Attribution icon]][[Image:Cc-sa white.png|24px|Creative Commons Share Alike icon]] | ''[[Media:{{PAGENAME}}|Toto dielo]] je licencované za podmienok [[Creative Commons]]<br /> Attribution ShareAlike License v. 2.5:<br />http://creativecommons.org/licenses/by-sa/2.5/'' |}<includeonly>[[Category:Creative Commons Attribution-ShareAlike 2.5 images]]</includeonly> <noinclude>'''Ostatné šablóny Creative Commons sú dostupné na [[Wikipédia:Šablóny/Licencie]]. Prosím, usistite sa, že používate tú správnu.'''</noinclude> 2088 4996 2006-01-31T06:06:42Z 158.193.85.212 <center> <div class="boilerplate" id="pd" style="width: 95%; margin: 0 auto; text-align: justify; background: #F1F1DE; padding: 0 10px; border: 1px solid #CC9;"> ''Ja, tvorca tohto obrázku, ho uvoľnujem ako [[voľné dielo]] (do [[public domain]]). Toto platí celosvetovo.'' </div> </center> [[Kategória:Uživateľom vytvorené PD obrázky|#]] 2090 5002 2006-02-01T23:04:28Z 81.242.221.144 == 3. TY, PANE, SI OTEC NÁŠ (Iz 64,7) == '''Príprava trojičného zjavenia v Starom zákone''' V dejinách možno sledovať obdobie, v ktorom Boh pripravoval národy alebo kultúry na prijatie osobitného zjavenia. Takto potom rozlišujeme všeobecné zjavenie a špeciálne Božie zjavenie. Všeobecné mimobiblické zjavenie má tiež nadprirodzený charakter, ktorý je založený na Božej vôli spasiť všetkých ľudí. Na všeobecné biblické zjavenie nadväzuje v dejinách špeciálne biblické zjavenie, ktoré bolo dané Izraelu a zavŕšené v Ježišovi Kristovi. Až toto zjavenie odhaľuje trojičné zjavenie. '''1. Starozákonná viera v jediného Boha ako základ a príprava trojičného zjavenia''' Zjavenie Boha v Starom zákone neprestajne smerovalo k tomu, aby Boh, Stvoriteľ a Záchranca, bol uznaný za jedného a jediného Pána, keďže na izraelský ľud často doliehali pokušenia obrátiť sa k pohanským bohom. Izraelský monoteizmus teda nebol výsledkom metafyzickej reflexie, ani politickej integrácie, ani náboženského vývoja, ale je to rozhodné tvrdenie viery. Tento monoteizmus viery sa nemohol znášať s predstavami pripúšťajúcim iných bohov. Až po upevnení monoteizmu sa mohlo len pomaly roztvárať zjavenie Božej trojosobnosti. Totiž obsah trojičného tajomstva nie je v čísle tri, ale v prekypujúcej plnosti života. Prípravu zjavenia trojičného tajomstva nemožno vidieť v hocijakých triádach, ale predovšetkým v čo najčistejšom obraze Boha. A viera v trojjedinosť Boha nemohla vzniknúť v polyteistickej triáde, ale len z viery v jedného a jediného Boha. Takto prípravou na zjavenie trojičného tajomstva bolo stále jasnejšie vedomie jediného Boha a pevná viera v Božiu jedinečnosť. V Starom zákone sa zjavuje nesmierne bohatstvo Božieho života. Napriek tomu poznanie Boha malo určité hranice. Boh sa chápal ako absolútne tajomstvo, ktoré nikto nemôže vidieť bez toho, že by nezomrel. Teda medzi Bohom a jeho služobníkmi bol neprekročiteľný odstup. V dôsledku tejto transcendencie bol Boh absolútne odlišný od človeka. Nadovšetko vznešený a svätý Boh je čistý Duch, kým človek je telo, krehké a pominuteľné ako tráva. Boh zostával pre človeka tajomný a nepochopiteľný, jeho skutočnosť zahaľovali obrazy. Takéto ponímanie očisťovalo Boha od pohanských predstáv a zároveň ako tajomstvo bolo otvorené zjaveniu v Ježišovi Kristovi. Takto prípravou na zjavenie trojičného tajomstva bola aj viera v Božiu transcendenciu. '''2. Božie otcovstvo ako príprava trojičného zjavenia''' Hoci Boh Izraela je nekonečne veľký a úplne odlišný od človeka, predsa má vzťah k svojmu ľudu ako „Boh Abraháma, Izáka a Jakuba“, „Boh Izraela“, „Svätý Izraela“, „náš Boh“, „môj Boh“, „môj Pán.“ Naviac, Boh zjavuje seba samého prostredníctvom svojho pôsobenia, v ktorom je blízky svojmu ľudu a prítomný v jeho dejinách (Božia imanencia). Stará sa o svoj ľud, poučuje, vychováva, napomína, miluje ho. Boh sa v Starom zákone zjavuje ako Otec svojho ľudu. Raz je predstavený ako pastier, ktorý sa stará o svoje ovce (Ez 34,16), inokedy ako láskavý Otec (Oz 11,1) a zasa ako človek, ktorý miluje (Oz 2,16n). Tieto antropomorfizmy otvárajú jednu črtu Boha: Boh, ktorý stvoril človeka na svoj obraz, je schopný zjaviť sa cez ľudské postoje. Chápanie Boha ako Otca príležitostne obsahuje v sebe myšlienku silného svätého tvorenia, ktoré je základom trvalej otcovskej lásky Boha. „Teraz však, Pane, ty si otec náš, my hlinou sme len a ty si tvorca náš a dielom tvojich rúk sme my všetci.“ (Iz. 64,7) Božie otcovstvo sa spočiatku chápe kolektívne. Teda Boh sa pôvodne poníma ako Otec Izraela. Izraelský národ ako celok sa pokladal za jednorodeného Božieho syna medzi všetkými národmi zeme. Počnúc Dávidom sa otcovstvo Jahveho osobitne vyžaduje pre kráľa (2 Sam 7,14n; 89,27n), cez ktorého Božia priazeň zasahuje celý národ, ktorý on reprezentuje. Aplikácia Božieho otcovstva na jednotlivca sa vyskytuje u niektorých žalmistov (Ž 27,10; 103,13) a u niektorých učiteľov múdrosti (Prís 3,12; Sir 23, 1-4), ktorí každého spravodlivého pokladajú za Božieho syna, čiže za predmet láskavej Božej starostlivosti. Oslovenie Boha ako Otca, podkladom ktorého bola zmluva, v raných starozákonných dobách bývalo zriedkavejšie. Častejšie sa vyskytovalo až po zajatí, najmä v modlitbách. Pred príchodom kresťanskej éry si Izrael plne uvedomoval, že Boh je Otcom svojho ľudu a každého z jeho veriacich. Vtedy názov Otec bol častý v rabínskych spisoch, v ktorých sa nachádza aj doslovná formula „Náš Otec, ktorý si na nebesiach“. Zriedkavý bol len v apokalypsách a v qumránskych spisoch, akiste v dôsledku jeho používania v helenizme. Táto viera v Božiu imanenciu bola prípravou na zjavenie trojičného tajomstva. Totiž poznanie Boha ako Otca môže otvoriť prístup k Božej trojosobnosti, ak vezmeme do úvahy slovo „syn“. Starozákonný obraz otca a syna načrtáva predzvesť vzťahu, ktorý spája Boha Otca s jeho jediným Synom Ježišom Kristom. Starozákonné texty o synovstve kráľov takisto pripravujú zjavenie jediného synovstva Mesiáša, ktorého postava sa začína črtať prostredníctvom judejských kráľov. Napokon ani nie je natoľko dôležité používanie slova „Otec“. Rozhodujúce je, že jednorodený Syn Ježiš preberá toto starozákonné vyznanie (Mk 12,28n), slávnostne sa k nemu priznáva a vyhlasuje Boha otcov ako svojho a nášho Otca. '''3. Božie slovo a Božia múdrosť ako náznaky zjavenia druhej Božskej osoby''' '''a) Božie slovo''' Boh dáva starozákonnému ľudu svoje slovo. Božie slovo v Starom zákone nie je predmetom nejakej abstraktnej úvahy, ale vždy nejaký fakt zo skúsenosti. Toto slovo má tri aspekty: zjavenie, zákon a prisľúbenie. Tieto tri aspekty Božieho slova idú spolu a vzájomne sa podmieňujú v priebehu celého Starého zákona. Boh dáva svoje slovo svojmu ľudu v zmluve. Prehovoril už k otcom, potom k Mojžišovi, aby ho Izrael spoznal ako jediného. Svojím slovom zjavuje seba i svoju činnosť, napríklad: „Ja som Jahve, tvoj Boh, ktorý ťa vyviedol z egyptskej krajiny.“ (Ex 20,2) V zmluve dáva Boh svoje slovo vyvolenia a prisľúbenia Izraelu, ktorého oddelil od pohanských národov a vyhradil si ho výlučne pre seba. Izrael bude jeho ľudom, bude mu slúžiť svojím kultom, stane sa jeho kráľovstvom a Jahve mu za to zaručuje svoju pomoc a ochranu. Boh dáva svoje slovo v Desatore. Totiž Boh dal so zmluvou zároveň aj podmienky, ktoré treba verne zachovať. V dobe zmluvy na Sinaji dal Mojžiš ľudu od Boha prijaté náboženské a mravné zásady, zhrnuté do desiatich slov – Desatora (Ex 20,1-17; Dt 5,6-22). Boh dáva Izraelu svoje slovo prostredníctvom prorokov. Proroci boli vybraní ľudia, ktorí si jasne uvedomovali, že Boh s nimi hovorí, že sa ich Božie slovo nejako zmocňuje. Pre nich bolo Božie slovo prvoradou vecou, ktorá určovala zmysel ich života. Božie slovo sa im nedávalo na to, aby bolo skryté. Ono bolo posolstvom, ktoré bolo treba odovzdať ďalej, lebo Boh skrze prorokov hovoril s vyvoleným izraelským národom i so všetkými ľuďmi. Božie slovo osvetľuje skrytý význam dejín vyvoleného národa i sveta. Ono dokáže prekročiť ja hranice času, aby odhalilo budúcnosť. Postupne odhaľuje Izraelu nasledujúcu etapu Božieho zámeru (napr. Gn 15,13-16; Ex 3,7-10: Jozef 1,1-5). Avšak Božie slovo nie je iba zrozumiteľným posolstvom, určeným pre ľudí. Je ja dynamickou silou, ktorá vždy vykoná, čo ohlasuje (Nm 23,19; Iz 55, 10n). Keď Boh hovorí, aj koná. Už prvotný čin Boha Stvoriteľa sa udial vo forme slova (porov. Gn 1). Keď Boh zjavuje prorokom svoje zámery, tak ich potom aj uskutoční. Dejiny dosvedčujú spĺňanie Božích prísľubov (porov. Dt 9,5; Jer 11,5). Teda účinnosť Božieho slova možno vidieť v stvorení, v proroctvách spásy i v dejinách. Takto slovo je mediačnou formou Božieho pôsobenia. Božie slovo dominuje nad ekonómiou spásy v Starom zákone, lebo ono tvorí dejiny, dáva im zmysel, vzbudzuje život viery u ľudí, ktorým sa dáva ako posolstvo. Táto závažnosť sa niekedy prejavuje v zosobnení Božieho slova v žalmoch, u Deureto-Izaiáša a v sapienciálnej literatúre. S personifikáciou sa stretáme pri slove, ktoré sa zjavuje: „Pane, tvoje slovo trvá naveky ako nebesia...“ (Ž 119,89) Častejšie prípady zosobnenia Božieho slova sú však v Božej činnosti, pri spĺňaní Božích príkazov: „Svoj rozkaz na zem zosielaj, rýchlo sa šíri jeho slovo.“ (Ž 147,15) Alebo: „Zoslal im svoje slovo a uzdravil ich, a vyslobodil ich zo záhuby.“ (Ž 107,20) Podobne aj u Deutero-Izaiáša: „Tak bude moje slovo, ktoré mi vyjde z úst, nevráti sa ku mne naprázdno, ale urobí, čo som si želal; a vykoná, k čomu som ho poslal.“ (Iz 55,11) Analogický príklad je v sapienciálnej literatúre: Veď kým všetko objímala tichosť hlboká a noc v rýchlom behu došla do polovice, všemohúce slovo tvoje z neba, z kráľovského trónu, zoskočilo ako tvrdý bojovník doprostriedka zeme, k záhube odsúdenej...Muž bezúhonný...zdolal hnev nie silou tela, ani mocou zbroje, ale slovom podmanil si toho, ktorý trestal tým, že mi bol pripomenul zmluvy, dané otcom, potvrdené prísahou.“ (Múd 18,14.15.22). Z týchto textov už presvitá činnosť Božieho slova na zemi ešte predtým, než by ju Nový zákon zjavil ľuďom v plnosti. '''b) Božia múdrosť''' Starozákonní autori meditujú o múdrosti, ktorá je v Bohu a z ktorej vyviera aj ich múdrosť. Múdrosť ako Božia vlastnosť je určitá božská realita, ktorá existuje odvždy a navždy (Prís 8,22-26; Sir 24,9). Keďže vyšla z úst Najvyššieho ako jeho dych alebo jeho slovo (Sir 24,3), je výdychom Božej moci, vyliatím slávy Všemohúceho, odrazom večného svetla, zrkadlom činnosti Boha, obrazom jeho vynikajúcej hodnoty (Múd 7,25n). Prebýva v nebi (Sir 24,4), je prísediacou na prestole Boha (Múd 9,4), žije s ním v dôvernom priateľstve (Múd 8,3). Božia múdrosť je pri všetkom čo Boh robí vo svete. Bola prítomná pri stvoriteľskej činnosti Boha a hrala sa pri ňom (Prís 8 27-31), ona ďalej riadi vesmír (Múd 8,1). Boh posielal svoju múdrosť v dejinách spásy na zem, kde sa prejavuje v konkrétnej podobe zákona (Sir 24,23-34) a zaručuje ľuďom spásu (Múd 9,18). Múdrosť ako Boží dar sa odlišuje od ľudskej múdrosti. Božia múdrosť je pre ľudí pokladom, prevyšujúcim všetko (Múd 7,7-14). Ona rozdeľuje všetky dobrá (Prís 8,21; Múd 7,11): život a šťastie (Prís 3,13-18; 8,32-36; Sir 14,25-27), bezpečnosť (Prís 3,21-26), milosť a slávu (Prís 4,8n), bohatstvo a spravodlivosť (Prís 8,18n) a všetky cnosti (Múd 8,7n). Ona utvára priateľov Boha (Múd 7,27n). Dôvernosť s ňou sa nelíši od dôvernosti sa samotným Bohom. Oslava Božej múdrosti sa nachádza v žalmoch. Osobitne 111. žalm oslavuje Boha za jeho veľké diela, ktoré zjavujú moc a velebnosť svojho pôvodcu. Božia sláva, ktorá trvá naveky, vyžaduje primeraný postoj človeka: „Bohabojnosť je počiatok múdrosti, a múdro robia všetci, čo ju pestujú.“ (Ž 111,10) Podobný postoj, vyplývajúci z poznania ľudskej krehkosti a pominuteľnosti a podnecujúci bohabojnosť, ktorá je základom všetkej múdrosti, načrtáva aj ďalší žalm: „A tak nás nauč rátať naše dni, aby sme našli múdrosť srdca.“ (Ž 90,12) Na rozdiel od hriešnika, múdrosť je vlastnosťou spravodlivého: „Z úst spravodlivého zaznieva múdrosť a jeho jazyk hovorí, čo je správne.“ (Ž 37,30) Múdrosti učí Boh aj prostredníctvom človeka, ako to dosvedčuje Dávidov kajúci žalm: „Ty naozaj máš záľubu v srdci úprimnom a v samote mi múdrosť zjavuješ.“ (Ž 51,8) Žalmista, ktorý oznamuje, čo sa mu zjavuje, nehovorí sám, ale prostredníctvom neho sa privráva Božia múdrosť: „Moje ústa hovoria múdrosť a moje srdce uvažuje o tom, čo je rozumné.“ (Ž 49,4) V múdroslovnej literatúre je múdrosť personifikovaná. Kult múdrosti u starozákonných pisateľov vo vyhnanstve bol taký veľký, že ju radi zosobňovali, aby jej dali väčšmi vyniknúť. Múdrosť je znázorňovaná ako túžobne hľadaná milovaná osoba (Sir 14,22-25), matka a manželka (Sir 15,2), hostiteľka, ktorá pozýva na hody (Prís 9,1-6), múdrosť žien (Prís 14,1). Vrcholom personifikácie múdrosti je nasledujúci text: „Pán vládol mnou (hneď) od počiatku mojich ciest, prv než bol stvoril od pradávna čokoľvek. Od večnosti som ustanovená, od počiatku, prv ako povstal svet. Nebolo ešte morských priehlbní, keď som sa ja už zrodila, nebolo ešte žriediel obťažených vodami. Prv ako sa vrchy vhrúžili, pred pahorkami som sa zrodila, prv než bol nivy učinil a planiny a prvé hrudy na zemekruhu. Keď zhotovoval nebesia, (bola) som tam, keď odmeriaval klenbu nad priehlbinami morskými, keď upevňoval mraky vo výši, keď dával dužieť žriedlam morskej hlbiny, keď vymedzoval moru jeho hranicu, by vody neprelievali sa cez svoj breh, keď ustaľoval základy zeme, ja som bola uňho chovankou, bola som deň po deň jeho rozkošou a hrala som sa pred ním v každý čas; hrávala som sa na okruhu jeho zeme a moja rozkoš (je byť) medzi synmi ľudskými.“ (Prís 8,22-31) Múdrosti sa tu pripisujú také vlastnosti, ktoré patria, alebo sa môžu pripisovať iba Bohu. Táto nestvorená, večná múdrosť nebola len na začiatku Božej stvoriteľskej činnosti, ale už od samého počiatku, prv než Boh začal konať navonok. Hoci starozákonné texty ešte nepredstavujú múdrosť ako božskú osobu v zmysle novozákonného zjavenia, predsa pripravujú plnšie zjavenie, skúmajúc hĺbku tajomstva jediného Boha. '''4. Boží duch ako príprava trojičného zjavenia''' Boží duch v Starom zákone sa dáva rozličným spôsobom. V diele stvorenia sa prejavuje ako tvorivá Božia sila, ktorá na začiatku stvorený chaos premenila na poriadok (kozmos) a dala svetu jeho krásu. (Gn 1,2) Boží duch ako sila pôsobiaca pri stvorení sa osobitne ukazuje utvorením života a jeho udržovaním. Boží duch sa tu teda javí ako prvotný základ života. Boží duch plnou mocou vládne nad dejinami a spásonosne pôsobí vo svete (Ex 33,14-17; Ž 68). V dejinách pretvára ľudské osoby, aby boli schopné konať výnimočné činy, ktoré majú za cieľ posilniť ľud v jeho povolaní a urobiť z neho služobníka a partnera Boha. Podobnú úlohu zohráva v poslaní prorokov, ktorých ako nositeľov zjavenia osvecuje, napĺňa, vedie a pobáda ku konaniu a hovoreniu. Duch dáva prorokom i pochopenie zmyslu a tajomstva svojho pôsobenia. Tu už duch nie je iba sila, ale aj poznanie Boha a jeho ciest (Iz 11,3). Duch otvára prorokov pre Božie slovo, zjavuje im Božiu silu a robí z nich svedkov, sám vydáva svedectvo Bohu. Teda prorok vydáva svedectvo slovu, lebo sa ho zmocnil duch. Ide tu o mocné spojenie ducha so slovom. Boží duch a Božie slovo účinkujú spoločne od začiatku Starého zákona až po jeho záver. Činnosť ducha v prorokoch a Božích služobníkoch má prorocký charakter. Zvestuje, že duch sa vyleje na všetok ľud ako dážď, čo vracia život vysušenej zemi (Iz 32,15; 44,3; Ez 36,25), ako dych života čo oživí vysušené kosti (Ez 37). Izrael znovuzrodený duchom, znovu spozná svojho Boha a Boh znovu nájde svoj ľud (Ez 39,29). Táto starozákonná vízia bola ešte len nádejou, lebo duch ešte nebol daný. Eschatologická črta starozákonného učenia o duchu dosahuje vrchol v predpovedi, že duch bude trvale na Mesiášovi, božom služobníkovi (Iz 61,1; 11,2). Obzvlášť intenzívne sa očakávalo vyliatie ducha v mesiášskej dobe, takže obdobie okolo Ježišovho narodenia možno nazvať plnosťou mesiášskeho času. Boží duch v Starom zákone je nástrojom všetkej Božej činnosti. Ešte sa nezjavuje ako osoba, ale ako Božia sila, ktorá postupom času dostáva stále viac personifikácie. '''Záver''' Už v Starom zákone sa zjavuje nesmierne bohatstvo Božieho života. Toto Božie zjavenie má dejinný charakter. Z toho vyplýva, že celý starozákonný dej treba pokladať za východisko zjavenia trojičného tajomstva. Teda Starý zákon pripravoval zjavenie Božej trojosobnosti celkovým svojim vývojom, ktorý nesporne smeruje k plnosti novozákonného zjavenia. Keďže Starý zákon nebol ešte plnosťou, ale len prípravou, preto by nebol správny teologický postup, ktorý by v Starom zákone hľadal údaje o osobách alebo dokonca o trojosobnosti. Prípravou na zjavenie trojičného tajomstva bolo stále jasnejšie vedomie a pevná viera v Božiu jedinečnosť, transcendenciu, ale zároveň i vedomie jeho imanencie. Spojením dvoch protikladných aspektov (transcendencia a imanencia) vzniklo vedomie, že Boh napriek svojej vznešenosti a odlišnosti je prítomný a činný uprostred svojho ľudu. Boh pôsobil v dejinnom konaní jedinečným spôsobom prostredníctvom svojho slova, svojej múdrosti a svojho ducha. Tieto spôsoby mediácie neoddeľujú človeka od Boha, ale ho spájajú. Povšimnutiahodné je, že tieto mediácie sa postupom starozákonného zjavenia stále viac hypostazujú, personifikujú. Zjavenie, ktoré sa začalo v Starom zákone, sa zavŕšilo v Novom zákone. Treba striktne rozlišovať vyjadrovanie Starého zákona od reči Nového zákona. Boh totiž nehovorí tým istým spôsobom v Starom zákone, keď hovorí o svojom Synovi (Hebr 1,1n). V Starom zákone išlo o reč vytvorenú človekom, o vyjadrovanie v predobrazoch. To bolo zrejmé aj prorokom, ktorí sľubovali budúcu spasiteľnú prítomnosť Boha v jeho ľude, ktorá má prevýšiť dovtedajšie spôsoby Božej prítomnosti. V Novom zákone Boh hovorí plnosťou svojho Syna. Jediný Boh, zjavujúci sa v Starom zákone, podľa svedectva Nového zákona posiela svojho Syna, aby spasil svet. Spolu so Synom posiela Ducha Svätého. Teda kľúčovým termínom pre Božie sebazdelenie je tu pojem poslania. Boh zjavuje svoju trojosobnosť pre nás, a nie trojosobnosť Boha v sebe. Boh zjavením trojosobnosti primárne otvára človeku prístup do svojho života a zároveň dáva informáciu o sebe. Starozákonné formy mediácie (slovo, múdrosť, duch) ktoré označujú prebývanie Boha vo svojom ľude, len vo svetle Nového zákona sú prípravou na to tajomné prebývanie, keď Boh je medzi nami vo svojom Synovi a Duchu Svätom. Keď Nový zákon stotožní múdrosť s Kristom, Synom a Slovom Božím, a Božieho ducha s Duchom Svätým, vidno v týchto formách prípravu plného zjavenia. Takto jednota transcendencie a imanencie , ako aj formy mediácie (slovo, múdrosť, duch), to všetko sú „tiene Prichádzajúceho“ (Hebr 10,1). ''Použitá literatúra:'' Schmaus, M.: Viera Cirkvi. Slovník biblickej teológie. 2093 5023 2006-02-02T21:39:51Z Alfaomega 76 /* Úvod */ ="JA SOM VŠEMOHÚCI BOH"= ==Úvod== Jediný pravý Boh, ktorý hovoril otcom skrze prorokov a naposledy k nám prehovoril v Synovi (Hebr 1,1), sa zjavuje v diele stvorenia i v dejinách spásy ako Mocný, Vševládny, Všemohúci. Tak ho prežívajú ľudia v základnej náboženskej skúsenosti a tak sa s ním stretá biblický človek v osobitných dejinách spásy. Presvedčenie o Božej všemohúcnosti vo Svätom písme nepochádza z filozofických úvah, ale zo životnej skúsenosti s Bohom Stvoriteľom a Záchrancom. Všemohúcnosť označuje pravého Boha oproti bezmocným bôžikom. V Biblii sa chápe najprv ako Božie meno, zjavené v osobnom stretnutí: Boh sám sa tak predstavuje, sám to hovorí o sebe. Meno Všemohúci vyjadruje nielen jednu Božiu vlastnosť, ale samu božskosť Boha. Tak to prijala i prvotná Cirkev, keď vo svojich vyznaniach viery k menu Boha Otca hneď pripája pomenovanie „Všemohúci“. ==I. Božia všemohúcnosť v Božom zjavení== ===1. Charakteristika mena "Všemohúci" v Starom zákone=== ===2. Prejav Božej všemohúcnosti v diele stvorenia=== ===3. Prejav Božej všemohúcnosti v dejinách spásy Starého zákona=== ===4. Božia všemohúcnosť v Novom zákone=== ==II. Božia všemohúcnosť vo viere Cirkvi== ===1. Vo vyznaniach viery a v liturgii=== ===2. Náuka cirkevných otcov=== ===3. Viera v Božiu všemohúcnosť v cirkevnom živote=== ===4. Eschatologické črty viery v Božiu všemohúcnosť=== 2094 5123 2006-02-14T19:44:46Z Marian 38 /* ERŽ: POVOLANIE SLUŽOBNICE (PRE DIEVČATÁ) */ ==5. ĎEŇ NÁJDENIA== ===POKYNY PRE SKUPINIU ANIMÁTOROV=== Dnešný deň, keď opäť približujeme účastníkom ideál nového človeka (čo je osobitným cieľom prvých piatich dní oázy) ukazujeme ho z pohľadu služby. Pojem služby, (ktorý vyvoláva negatívne asociácie) ukazujeme v náväznosti na postavu Krista – Sluhu, ktorý prišiel, aby „bol vo veciach Otca“ a vyplnil Jeho plán. Dnes je príležitosť ku správnemu motivovaniu služieb v oáze ako kresťanského postoja služby – diakonie spoločenstvu. Počas dňa v rôznych situáciách treba pripomínať spontánnu službu (ochotu) a uskutočňovať ju, aby sa takto naplnil zákon oázy: agapé. ===RANNÁ MODLITBA=== '''Hymnus:''' podľa DMLS '''Žal s antifónou:''' podľa DMLS '''Krátke čítanie:''' Ž 119,9-16 '''Predstavenie dňa:''' Slovo života: '''„Pane, nauč ma tvoje ustanovenia“''' (Ž 119,12) Piaty deň oázy nám stavia pred oči Krista, ktorý vyslovuje svoje prvé slová, ktoré sú zaznačené v evanjeliách: „Nevedeli ste, že mám byť tam, kde ide o môjho Otca?“ Tieto slová sú programom. Celé Evanjelium ukazuje Krista pri plnení vôle a plánu Otca, hovoriaceho: „Áno, Otče“. Jeho posledné slová zneli: „Dokonané je“. Dokonalo sa všetko, čo Otec zveril Synovi. Toto je cesta aj pre nás, to je aj naše povolanie: s Kristom plniť vôľu Otca, uskutočniť jeho plán spásy sveta, našou hlavnou starosťou má byť poznanie Otcovej vôle a jeho povolania. O to sa musíme modliť. '''Zapálenie sviece:''' Horiaca svieca nám dnes pripomína svetlo Božieho slova, ktoré má vždy osvetľovať cestu nášho života. Zapáli sa svieca. (Dvaja dobre pripravení animátori čítajú nasledujúce úryvky zo 119. žalmu: 105-112; 129-135) '''Pieseň dňa:''' ===HOMÍLIA: ZHROMAŽDENIE BOŽIEHO ĽUDU=== Z mnohých rôznych pomenovaní svätej omše, ktoré sa snažia vyjadriť bohatstvo jej obsahu, dnes často používame názov: zhromaždenie Božieho ľudu (alebo liturgické zhromaždenie, eucharistické zhromaždenie). Prečo taký názov? Pozrime sa najprv na pojem Boží ľud. Stretávame sa s ním vo svätej omši v modlitbe po Premenení („Otče, my tvoji služobníci, aj tvoj svätý ľud“). Tvoj ľud znamená Boží ľud. Takto sa nazýval svätý národ, vyvolený národ. Boh si vybral tento národ, pripravil ho, uzavrel s ním zmluvu a vyviedol ho z Egypta a voviedol do zasľúbenej zeme. Boží ľud starého zákona je obrazom a predpoveďou nového Božieho ľudu, ktorý stvoril a zhromaždil Kristus. Tento ľud „sa narodil“ vo chvíli zolania Ducha Svätého a od vtedy putuje cez stáročia do novej „zasľúbenej zeme“, do neba, kde sa raz zhromaždí v plnom počte, vo večnom dome Otca. Pravdu o tomto Božom ľude, ktorým je Kristova Cirkev zjednotená v Duchu Svätom nám pripomenul II. Vatikánsky koncil v druhej kapitole dogmatickej konštitúcie o Cirkvi „Lumen Gentium“. Tento Boží ľud sa zjavuje svetu v znaku, ktorým je liturgické zhromaždenie: svätá omša. Všetky spolky majú z času na čas schôdze, zhromaždenia, zrazy. Tým sa prejavuje ich život. Členovia, ktorí sú cez deň rozptýlení, ukrytí, sa počas stretnutia predstavujú svetu ako spolky, spoločenstvá. Podobne Boží ľud – Cirkev – musí mať svoje zhromaždenie, v ktorom prežíva seba a zjavuje sa ako Boží ľud. Cirkev sa takto zhromažďovala od počiatku svojej existencie. Stretávala sa aj počas prenasledovania, keď za samotnú účasť v zhromaždení bol trest smrti. Zhromaždenie Božieho ľudu Novej zmluvy má svoj predobraz v zhromaždení Starého zákona. Prvým z nich – mal dokonca názov Jahal, t.j. zhromaždenie Jahve – bolo to zhromaždenie na úpätí hory Sinaj, kde Boh uzavrel so svojím ľudom zmluvu. V tomto prvom zhromaždení nachádzame nasledujúce prvky: * Zvoláva ho Boh Jahve * Boh je prítomný * A vedie ho cez svojich vyvolených * Hovorí * A obetou uzatvára zmluvu Takýchto zhromaždení v dejinách Izralea bolo viac a každý rok si ich slávnostne pripomínali. Vtedy sa všetci Izraeliti zhromažďovali v Jeruzaleme v chráme. (Na takéto zhromaždenie putoval s Máriou a Jozefom dvanásťročný Ježiš a po ňom zostal v chráme.) Počas jedného z podobných zhromaždení zostúpil na apoštolov Duch Svätý. Vtedy sa narodil Boží ľud Novej zmluvy. Odvtedy sa Cirkev zhromažďuje, aby konala „pamiatku Pána“ - Eucharistiu. Svätá omša – zhromaždenie nového Božieho ľudu má tie isté prvky ako zhromaždenie na úpätí Sinaja: * Kristus ho zvoláva * Je prítomný * Vedie ho skrze kňaza * Prináša obetu Nového zákona * Ňou uzatvára Novú zmluvu – spoločenstvo s Bohom ====Prvá časť omše==== Vstup Schádzanie sa pripomína, že svätá omša je zhromaždením Božieho ľudu. Ako pokrstené Božie deti sa s radosťou stretávame (vstupná pieseň), pozdravujeme Krista prítomného v kňazovi i v zhromaždení. Modlíme sa a počúvame Božie slovo. (Podrobne opísať postup podľa Ordo Missae.) Na zhromaždenie Božieho ľudu sa máme s radosťou ponáhľať. Nie: „musím ísť na svätú omšu“ Ale: „teším sa, že môžem ísť...“ Ak ideme na zhromaždenie, musíme splniť podmienku: pomeriť sa s blížnymi, odstrániť to, čo nás rozdeľuje, rozbíja. V takom prípade bude zhromaždenie znakom jednoty, bude zodpovedať pravde nášho života. V zhromaždení nemôžeme byť pasívni. Každý musí priniesť svoj vklad, zapojiť sa. V zhromaždení existuje podelenie úloh, funkcií – tým sa prejavuje v znaku to, že cirkev je spoločenstvo služieb a chariziem. V zhromaždení sa učíme odpovedať na Božiu výzvu, aby sme vstúpili do spoločenstva a slúžili v ňom charizmami, ktoré sme dostali. ===VOČ: HĽADANIE KVETOV=== ====Úvodné pokyny==== Cieľom cvičenia je učiť ľudí citlivosti na krásu prírody ukrytú v kvetoch a utvárať schopnosť pozorovať prírodné symboly, cez stvorené veci vidieť duchovné skutočnosti. ====Priebeh cvičenia==== Každá skupina sa snaží nazbierať čo najvyšší počet rôznych druhov kvetov, ktoré na lúke kvitnú. Každý zbiera sám, potom spočíta počet exemplárov, ktoré skupina našla. (Pri tejto príležitosti upozorniť na chránené kvety, ktoré sa nesmú trhať.) Potom v skupine určiť, ktorý kvet je najkrajší. Odpoveď na to je ťažká – využiť túto príležitosť na zdôraznenie množstva a rôznorodosti druhov v prírode. Veľké bohatstvo množstva a rôznorodosti pozorujeme aj medzi ľuďmi. Každý človek je iný, neopakovateľný, každý má svoje vlastné povolanie (poslanie). Ak mu bude verný, rozkvitne tak krásne, ako kvety. '''Pieseň:''' ===VEČER POHODY:=== Možno usporiadať súťaž o najkrajšiu kyticu kvetov. Akú úlohu majú kvety v živote človeka? Vysvetliť symboliku kvetov. Kvety sú symbolom obety, vyjadrujú našu túžbu uctiť si Boha obetovaním toho, čo je najkrajšie. Príležitostne upozorniť na živé kvety na oltári, na stole pri ktorom sa stretávame počas evanjeliovej revízie života, vo výzdobe oázy. (Kto sa stará o to, aby boli vždy čerstvé?) V kvetoch vidíme aj symbol živej Cirkvi, ktorá kvitne všade tam, kde sa verne počúva Božie slovo. Možno prečítať úryvok z knihy kardinála Štefana Wyszyňskeho: "Láska na každý deň" z kapitoly - "Láska ... aj na prázdinách. tajomstvo skutočného oddychu." ===RUŽENEC: TAJOMSTVO NÁJDENIA=== 1. ..., ktorý v jeruzalemskom chráme vysvetľoval mudrcom Písma a Prorokov, o príchode Spasiteľa. 2. ..., ktorý prišiel na zem, aby splnil Otcovu vôlu. 3. ..., ktorý tebe, keď si bola ustarostená, povedal: "nevedeli ste, že mám byť tam, kde ide o môjho Otca?" 4. ..., ktorý v súlade s Otcovou vôľou prišiel hľadať a spasiť to, čo zahynulo. 5. ..., ktorý prišeil, aby nás vytrhol z tmy a voviedol do svojho obdivuhodného svetla. 6. ..., ktorý nás poučuje o ceste spásy. 7. ..., ktorý nám prikazuje verne zotrvávať v jeho náuke o spáse. 8. ..., ktorý poslanie poučovať o ceste spásy zveril kňazom svojej cirkvi. 9. ..., ktorého aj my nachádzame v chráme, v slove a vo sviatostiach. 10. ..., ktorý chce, aby sme išli za ním cestou svojho povolania, aby sme splnili Otcovu vôľu. ===ERŽ: ŽIVOT AKO SLUŽBA (PRE CHLAPCOV)=== '''Cieľ:''' Poučiť chlapcov, že ľudský život musí byť chápaný ako služba. Služba pre kresťana je odpoveďou na Božie povolanie. Ukázať pozitívny (smer) rozmer služby: - je účasťou na postoji Krista, ktorý prišiel slúžiť; a Márie- Služobnice Pánovej Servus servorum Dei- sluha sluhov božích, minister sluha - je prejavom lásky, uskutočnením seba v dávaní seba. Mt 20, 20 - 28; Jn 4,7 - 11,20 - 21 '''Pomocné texty:''' - Quist: "Milovať znamená dávať sa" (155 - 161) '''Priebeh revízie života''' '''Vidieť''' 1. Rozhovor na tému voľby povolania. Keď ste končili základnú školu, museli ste si vybrať školu, kde chcete pokračovať vo svojom vzdelaní. Prečo ste si vybrali tpto a nie inú školu? 2. Akými motívmi sa dnes riadia ľudia pri výbere smeru štúdia, povolania, zamestnania? '''Zhodnotiť''' 1. Motívom voľby smeru štúdia, povolania, zamestnania musí byť služba Bohu a blížnym, využitie svojich talentov a chariziem na naplnenie svojho povolania v Otcových plánoch. 2. Prečitať jeden z pomocných textov. 3. Príklad Krista: - Tajomstvo nájdenia: "musím byť tam, kde ide o môjho Otca" - Mt 20, 20 - 28 4. Príklad Nepoškvrnenej- Služobnice Pánovej. 5. Je možné vo svetle týchto príkladov považovať službu za niečo ponižujúce? Služba je jedinou cestou ku skutočnej veľkosti človeka, je vlastnením seba v dávaní seba. '''Konať''' - Služby v oáze služby. - Správne ich prijímame? - Vykonávame ich ochotne a starostlivo? - Prispievame takto k budovaniu oázového spoločenstva - Ako pristupujem k svojmu štúdiu, práci v škole i doma? (Spytovanie svedomia. Konkrétne rozhodnutia.) ===ERŽ: POVOLANIE SLUŽOBNICE (PRE DIEVČATÁ)=== '''Cieľ:''' Poučiť dievčatá, že ľudský život musí byť chápaný ako služba. Pre kresťana je služba odpoveďou na Božie povolanie. Ukázať pozitívny rozmer služby: - Je účasťou na postoji Krista, ktorý prišiel slúžiť; a Márie Služobnice Pánovej. - Je prejavom lásky, uskutočňovaním seba v dávaní seba. V postoji služobnice sa ukazuje veľkosť ženy. Slúžka z donútenia, služobnica z lásky. Lk 2, 51; Mt 20, 20 - 28 '''Pomocné texty:''' Jn 13, 12 - 17 Gn 2, 18 - 24 M. Quist: Úspešný život: Žena" (41 - 46) '''Priebeh revízie života''' '''Vidieť:''' Ideál služby, služobnice je dnes veľmi nepopulárky. V službe vidíme niečo, čo človeka pokoruje. Spája sa nám s pojmom nevoľníctvo, otroctvo. Útek od postoje služby, ideálu služobnice je dnes medzi ženami a dievčatami výrazný. Hlása sa nie vždy dobre chápaný ideál emancipácie a zrovnoprávnenia. Príklad: Čo som tvoje slúžka- povedala Hanka svojmu bratovi počas jednej z ich častných potýčok. Matka sa vtedy zmierujúco obrátila na svoju rozhorčenú dcérku: "Ej, Hanka, Hanka. Celý život vám slúžim vo dne i v noci, ale ešte nikdy mi ani na um neprišlo, aby som túto službu odmietla robiť. Milujem vás; a kto miluje slúži." Hanka stíchla. Nikdy si neuvedomovala, že matka slúži svojim deťom. Matkino slovo jej ako blesk z jasného neba všetko osvetlilo matkinu prácu aj hodnotu tejto práce. Doteraz považovala všetky drobné i veľké matkine služby, ktoré umožňovali život celej rodiny, za celkom prirodzenú vec a samozrejmú samu v sebe. Jednoducho nebolo sa nad čím zamýšľať. Teraz pochopila podstatu matkinho snaženia a neustáleho točenia sa okolo domu; Áno - bola to nikdy nekončiaca služba. Hanka sa zahanbila a ticho zobrala bratov kabát, aby opravila, čo bolo treba opraviť. '''Zhodnotiť:''' Tento príklad ukazuje iný, kladný zmysel pojmu: služba- služobnica. Teraz už chápeme, prečo Mária nazýva seba samú služobnicou, prečo Kristus hovorí, že prišiel slúžiť: Jn 13, 12 - 17 Lk 2, 51 Mt 20, 25 - 28 Preto sa aj pápež podpisuje: "servus servorum Dei" (sluha sluhov Božích), najvyšší úradníci v štáte sa volajú ministri- sluhovia. Tarnowský biskup má vo svojom erbe slová: "lavare pedes" (umývať nohy). - Výhrady voči službe sú odôvodnené, ak ide o službu otrockú, spojenú s násilím a pozbavním slobody. To sa protiví dôstojnosti človeka ako soby. Najvyšším prejavom tejto dôstojnosti je služba vyplývajúca z lásky (a teda zo slobody). - V konečnom dôsledku je len jedna Osoba, ktorá je hodná ľudskej služby- Boh. Každá služba musí byť napokon nasmerovaná k Bohu- v ľuďoch slúžime Bohu. Kresťanské chápanie služby: Služba je láskou. V blížnych milujeme Boha: Mt 25, 37 - 41 1 Jn 4, 7 - 11, 20 - 21 Služba ako životné povolanie mladej kresťanky. - Prečo slúžiť? Aby som sa stala podobnou Kristovi a Nepoškvrnenej, aby som bola ich nástrojom, aby cezo mňa mohli ďalej slúžiť ľuďom. - Komu slúžiť? Rodičom, súrodencom, najbližším v okolí Cirkvi. - Ako slúžiť? Talentami, ktoré vlastním, rozvážne, vytrvalo. - Aby om našla radosť a iným robila radosť. V dnešnom svete vládne egoizmus. Nič nie je tak potrebné, ako príklad krásnej, radostnej, nezištnej, mariánskej služby. Nie je nič krajšie nad dievča, ktoré si zamilovalo ideál radostnej služby; a nič škaredšie nad ženu egoistku, ktorá sa venuje len sebe, vlastnej márnomyseľnosti. Možno uviesť nasledujúci prejav svätého Otca Pavla VI." "Žena je pre nás obrazom transcendentálnej krásy, a znakom dobroty, ktorá sa nám vidí bezhraničná. Je odzrkadlením ideálu človeka, ktorého Boh stvoril na svoj obraz a podobu. Poskytuje nám víziu panenskej čistoty, ktorá premieňa afektívne a morálne pocity a spôsobuje ich pozdvihnutie nad ľudské srdcia. Keď rozmýšľame o žene, vidíme, ju ako spoločníčku mužťa v jeho samote schopnú najvyššieho oddania sa v láske, spolupracovníčku a pomocníčku, plnú sily vo vernosti a pracovitosti, šikovnú, vytrvalú v hrdinstve a obeti. Pre nás je žena matkou. Skláňame hlavy pred tajomným prameňom ľudského života, v ktorom prirodzenosť prijíma Boží dych tvoriaci nesmrteľnú dušu." '''Konať''' - Ako vyzerá naša služba v oáze? - Ako vykonávam svoje štúdia, prácu, v škole aj doma? (Spytovanie svedomia. Konkrétne rozhodnutia.) - Budem sa cvičiť v hľadaní rôznych príležitostí poslúžiť ľuďom. - Porozprávam sa s kamarátkou na tému voľby zamestnania, ktoré zodpovedá povolaniu ženy. ===HBS: AGAPÉ - PRIKÁZANIE NOVÉHO ŽIVOTA=== Jn 15, 9 - 17 1 Jn úryvky Boj so „starým človekom“ v nás, snaha o postoj – zdržanlivosti, pokánia, nás vedie k realizácii najvyššej hodnoty v ľudskom živote: hodnoty osoby. Táto hodnota sa realizuje láskou, keď osoba žije v dávaní seba, teda v láske, stáva sa úplne sebou, zdokonaľuje sa a rastie vo svojej hodnote. Slovenské slovo „Láska“ má viac významov. Starovekí Gréci používali dva výrazy: eros a agape. Eros – láska žiadostivá, ktorá chce vlastniť, aby bola bohatšia. Agape – láska nezištná, ktorá chce dávať, obohacovať druhých. Je to paradox: práve táto láska človeka najviac obohacuje, obšťastňuje. Nový zákon používa výraz „agape“ na vyjadrenie osobnej, krásnej lásky. „Agape“ je postoj človeka, ktorý má v sebe niečo božského. Len Boh dokáže dávať celkom nezištne, netúži po ničom pre seba (lebo je nekonečne bohatý) Boh je láska, hovorí sv. Ján, to znamená: Boh vlastní seba v dávaní seba. Preto sú v Bohu tri Osoby, každá z nich je oddaná ostatným, žije v nich. V Bohu je neustále dávanie sa, vzájomné prenikanie sa Božských Osôb. V tom spočíva vnútorný život Boha, ktorý je Láskou. Takejto lásky sme schopní vďaka Duchu Svätému, ktorý je v nás a udeľuje nám to, čo v ňom tvorí podstatu lásky. „Láska Božia sa rozlieva v našich srdciach skrze Ducha Svätého“ – hovorí sv. Pavol. Život v Duchu Svätom je životom v láske (agape). Agape je prikázaním nového života. Tento sa v istom zmysle stotožňuje s „agape“. Preto agape je prikázanie oázy. Láska sa musí prejavovať v postoji služby voči bratom. (Poukázať na konkrétne možnosti v živote oázy.) Možno prečítať úryvok 1. listu sv. Jána alebo hymnus lásky – 1 Kor 13, 1 – 13. Služba v kresťanskom chápaní je prejavom lásky – agape, z ktorej vyplýva veľkosť a šľachetnosť. Platí to aj naopak: aby láska – agape nebola prázdnou frázou, musí sa prejaviť konkrétnou službou v prospech bratov v spoločenstve. V tejto službe každý uskutočňuje svoje povolanie a zároveň dosahuje plnosť a dokonalosť. - Láskou sa človek mení - Láska prechádza vývojom - Ten kto dáva, získava - Láska Kristova nás poháňa 2095 5070 2006-02-03T12:42:23Z Tomas stribula 77 /* '''II. V Bohu žijeme, hýbeme sa a sme (Sk 17,28)''' */ == '''13. „JA SOM ALFA A OMEGA“ – BOH, KTORÝ JE, KTORÝ BOL A KTORÝ PRÍDE (Zjv 1,8)'''== '''BOH VEČNÝ, VŠADEPRÍTOMNÝ, NEKONEČNE DOKONALÝ''' == '''Úvod''' == K ľudskému životu akosi prináleží, že nemôže zostať v nehybnej spokojnosti, ale vždy chce nejako prekonať daný stav, že chce niečo viac, chce ďalej a po dosiahnutí jedného cieľa hneď zasa pred očami objavuje ďalší. Nič v tomto živote nie je pre človeka dosť dokonalé, aby netúžil a nehľadal ešte za tým. Takto stojí otvorený nedoziernym hĺbkam a diaľavám, ktoré môže naplniť jedine to tajomstvo, ktoré nazývame Boh. '''''1. Zážitok konečnosti človeka''''' Ako nás však učí skúsenosť a potvrdzuje aj rozumová úvaha, človek ako bytosť je súčasne veľmi obmedzený a zraniteľný. Všetko na svete skusujeme ako konečné, aj samých seba. Pozorujeme vo svete, ako každé svetlo doznieva v tme, každý život putuje k smrti, každá nádhera sa beznádejne borí s pominuteľnosťou. Ľudstvo už oddávna pozerá na svet ako na taký, čo mal svoj začiatok a bude mať svoj koniec; rovnako priznáva človek v sebe, že sa zrodil do tohto sveta a svoju púť životom zakončí na zemi smrťou. Pri všetkých svojich túžbach a snoch pociťuje človek bezmocnosť. Proti svojej vôli je svedkom zmeny životných procesov v sebe, nevládze sa udržať v čase sily a mladosti, podlieha chorobám a starnutiu a toto všetko časovo obmedzuje jeho plány. Nevládze ani na chvíľu prežívať plnosť celého života. A nakoniec najtvrdšie pociťuje svoju obmedzenosť v samej smrti, ktorá značí koniec našej bezprostrednej existencie. Pekne tento zážitok časovej obmedzenosti vyjadruje Bossuet: „Človek je naozaj málo a málo je všetko, čo končí... Život trvá najviac 80 rokov, povedzme 100 rokov. Aký dlhý je však čas, keď som nebol, a aký dlhý čas bude, až už nebudem? Aké malé miesto vyplňujem v obrovskej priepasti času.“ Čas nie je jedinou hranicou človeka. Ľudskému duchu je na prekážku aj priestor. Aj on zužuje a prekáža rozletu nášho bytia. Napriek obrovskému vesmíru sme odkázaní žiť a pohybovať sa v tele. A keď sme raz tu, nemôžeme byť súčasne inde. A keby sme mohli obsadiť aj celý priestor, boli by sme sklamaní jeho konečnosťou. Sama moderná veda hovorí o ohraničenosti vesmíru. Skúsenosť nás zasa straší, že ešte môžeme stratiť ešte aj to málo, čo máme a kde žijeme. Vedieme neustály zápas o to, aby nám tento náš malý svet nevybuchol. A človek sám osebe? Iste je významné, čo jednotlivé vedy prinášajú o človeku. No odpoveď na položenú otázku je stále neurčitejšia. Každé nové poznanie odkrýva ešte viac neznámeho. Narastajú ďalšie otázky: Prečo som! – Prečo som práve takýto? – Prečo sa toto stalo práve mne? – Kto vlastne som? Človek zostáva sám sebe tajomstvom. Pociťuje vznešenosť svojej slobody a súčasne sa hrozí, že sa môže rozhodnúť aj zle a zmýliť sa. Uvedomuje si to ako neporiadok v sebe a má pocit viny. Toto všetko človeka bytostne zraňuje, obmedzuje a robí nedokonalým. '''''2. Túžba človeka po nekonečne''''' Vedomie našej obmedzenosti a nedokonalosti nám natíska otázku: Čo je tou hranicou, čo je na druhej strane? Radi by sme vlastnili, čo je hodnotné a opravdivé, chceli by sme nasýtiť stále žíznivé vnútro nášho bytia. Ak prijmeme odpoveď tej existenciálnej filozofie, ktorá tvrdí, že hranicou je „nič“, tak výsledkom všetkého života, všetkých túžob a snov človeka je smrť, je zničenie a prázdnota. Smieme však vôbec tvrdiť, že tieto túžby, ktoré sú otvorené takým možnostiam, že celý stvorený vesmír ich nedokáže zasýtiť, sú v nás len preto, aby zväčšovali do rovnakej nesmiernosti i naše utrpenie? A potom, nepociťujeme stále priťahujúcu silu niečoho „Neznámeho“, za čím kráčame a čo hľadáme napriek prekážkam, neúspechom a pomýleniam? V tom „nič“ naozaj nemožno očakávať priťahujúcu silu. Oveľa pravdivejšie je o človekovi povedať, že všetky nedozierne hlbiny a výšiny, súhrn všetkého ľudského úsilia je vyjadrením bytostnej túžby človeka po Bohu. Boh je to, ktorý stojí za hranicami. On všetko, čo jestvuje, objíma, nesie zvonku i zvnútra, všetko drží a naplňuje túžby človeka zameraného na nesmiernu dokonalosť a večnosť. Takto to prežívajú a cítia premnohí veľduchovia kresťanskej civilizácie. Svätý Augustín: „Nespokojné je moje srdce, kým nespočinie v tebe, Bože.“ Sv. František z Assisi: „Boh môj a moje všetko.“ Svätý Tomáš Akvinský: „Pane, daj mi seba samého.“ Po tomto Bohu túžim. Aby ma obmedzeného časovým trvaním objal a naplnil Boh večný. Nech rozlomí putá hmoty a priestoru Boh nesmierny a dá mi poznať tajomstvá vesmíru, ako to len on vie svojou všadeprítomnosťou. To, čo dnes nosím v sebe len ako túžby, to očakávam s nádejou od nekonečne dokonalého Boha. Len on ma môže zbaviť toľkej bytostnej nedokonalosti, lebo ma miluje a chce ma učiniť trvale šťastným. == '''I. Boh, ktorý je, ktorý bol a ktorý príde – Božia večnosť (Zjv 1,8)''' == '''''1. Skúsenosť času''''' Človek sa bojí závanu smrti a vyhýba sa mimočasovým sféram. Je to preto, lebo pod pojmom mimočasového súcna rozumie akúsi statickú veličinu. A všade, kde sa zastaví pohyb, začína sa panstvo smrti. Svoju nádej vkladá človek tam, kde pulzuje život. A to pozoruje iba v čase. Človek má dojem, že predlžovaním času bude môcť život stále plnšie vlastniť. Tieto vábne názory však nemajú reálneho podkladu. Sú výsledkom nepochopenia času ako bytostnej reality. Časom ovládané a času podrobené súcno vlastní svoje bytie aj svoje dokonalosti a dobrá vyplývajúce z bytia len akoby po kvapkách, nikdy nie naraz. Bytosť existujúca v čase ani na chvíľu nemôže zdržať slasť, či zážitok, dobro alebo radosť. Všetko podlieha pohybu, zmene alebo vývoju. A čas je iba mierou tohto pohybu, riadený kategóriami „prv“, „teraz“ a „neskôr“. Ak sa hovorí o čase, hovorí sa tým aj o pohybe alebo zmene. Ak sa túži po predlžovaní času, túži sa po väčšej miere zmien. Ak svoju nádej skladáme do času, nemôžeme dúfať v trvalé a plné vlastnenie života a tým aj šťastia. Krásne vystihuje túto neschopnosť času darovať plnosť bytia sv. Augustín vo svojich Vyznaniach. „Čo je čas? Keby sa ma nik na to nepýtal, vedel by som to. Keď to mám však niekomu vysvetliť, vtedy to už neviem. Predsa však môžem hovoriť s istotou: Nebolo by minulého času, keby sa nič nemíňalo; nebolo by budúceho času, keby nič netrvalo. Ako však môžu byť tie dva časy, minulý a budúci, keď minulý už nie je a budúci ešte nie je? Prítomný čas, keby bol vždy prítomný a nikdy neprechádzal do minulého, nebol by už čas, ale večnosť. Ak sa teda prítomný čas, aby bol časom, musel zmeniť na minulý, ako môžem hovoriť, že je, keď dôvod jeho bytia je v tom, že nebude? Nemôžem teda hovoriť, že čas je, leda že smeruje k svojmu nebytiu.“ (Vyznania, kn. 11, kap. 14.) Keď čas takto smeruje k svojmu nebytiu, musíme povedať, že aj to, čo je času podrobené, aj sám život a všetky jeho hodnoty smerujú nie ku svojej plnosti, ale ku svojmu zániku. Mohlo by sa to zmeniť iba vtedy, ak by sme sa stali pánmi času a vedeli skĺbiť v jedno všetky okamžiky jednotlivých príjemností a dobier svojho života. '''''2. Duch je Pánom času''''' Skúsenosť nás učí, že človek vie do istej miery takto skĺbiť minulosť i budúcnosť do okamihu prítomnosti. Svojou pamäťou vie oživiť minulosť a nádejou zasa očakávať budúcnosť. Že to človek môže dokázať na rozdiel od iných hmotných a do času ponorených súcien, to mu umožňuje jeho vedomie. Vedomie zasa predpokladá ducha. Možno teda povedať, že tým princípom, čo vie zjednotiť čas, je duch. Človek natoľko, nakoľko je telom, podlieha času a tak aj zmene. Nakoľko je však duch, natoľko môže prežívať plnosti svojho života, lebo natoľko môže to, čo pominulo, a to, čo v nádeji očakáva, sprítomniť do jedného momentu prítomnosti. Duch teda nepodlieha moci času aj zmenám, lež vládne nad časom. Čo sa povedalo o schopnosti ľudského ducha vládnuť nad časom, to potvrdzuje aj sv. Augustín: „Duch očakáva, pozoruje a spomína si tak, aby očakávanie prešlo pozorovaním na spomínanie. V duchu je očakávanie budúceho i v duchu je spomienka na minulosť. A v tom istom duchu trvá pozorovanie, ktorým budúce prechádza do minulosti.“ (Vyznania, kn. 11, kap. 28). Tým je povedané mnoho. Duchovné súcno je teda dokonalejšie ako časové. Čas a zmena sú duchu podriadené. Ak do popredia u človeka vchádza život a jeho plné vlastnenie, nebude ho hľadať v čase, i keby ten čas mal mať nekonečnú dĺžku, ale bude ho hľadať v takej duchovnej bytosti, ktorá nemá nijaké obmedzenia, nijakú zviazanosť s hmotou, zmenou či vývojom. Lebo je pravda, že ľudský duch, ale aj anjeli ako duchovné bytosti sú poznačení akousi zmenou. Nie síce kvantitatívnou, ale kvalitatívnou. Ľudský a anjelský duch nie je teda absolútne dokonalý, nie je teda ani absolútnym duchom. Ľudský rozum nám hovorí, že takýto absolútny duch existuje a my ho nazývame Boh. '''''3. Boh je večný''''' Ak sa budeme ďalej zaoberať problémom života a jeho plným vlastnením, treba nám už opustiť rovinu bytia v čase a vstúpiť do roviny mimočasovosti, do roviny duchovnej. Túto rovinu bytia môžeme nazvať „večnosťou“. Boetius definuje večnosť ako „dokonalé vlastnenie nekonečného života, sústredeného do jediného existenčného zážitku“. Ľudský duch v každom prítomnom okamihu môže vnímať niektorú čiastku svojej životnej dokonalosti. Boh, ktorý je absolútny duch, prežíva svoju číru prítomnosť, v ktorej sa koncentruje všetka životná dokonalosť. Človek je v prítomnej chvíli schopný zjednotiť určité hodnoty minulosti aj budúcnosti do jedného zážitku. Boh vyšším spôsobom vlastní a naraz prežíva všetky hodnoty času. My túžime po takomto Božom živote, večnom živote, napomínajúcej večnej blaženosti. Boh tento život, túto blaženosť a večnosť má. Ba viac, musíme povedať: Večnosť sama je existenčnou formou nekonečného Božieho bytia. Boh to, čo má, tým aj je. Boh je večnosť. Dobre pochopený pojem času a večnosti otvára človeka pre mimočasovú dimenziu existencie. Človek túži a hľadá spojenie s Bohom, ktorý mu jedine vie a môže dať skutočný a plný život. Rozum naznačuje a zjavenie potvrdzuje, že je aj Božím želaním, aby človek túto plnosť bytia obsiahol. Večný Boh vyšiel človekovi v ústrety vtelením večného Slova. Tak Boh sám vošiel do času a dejín bez toho, že by bol stratil svoju večnosť. Urobil tak preto, aby aj časné tvory pripustil k účasti na večnosti a plnosti bytia. Lebo večný život je práve v tejto účasti na Božej absolútnej plnosti bytia. '''''4. Boh večný v Starom zákone''''' Boh pre biblického človeka nie je abstraktný filozofický pojem, ale je zbadateľný a konkrétny svojím zasahovaním do vecí tohto sveta. Tým sa aj všeobecné dejiny stávajú svätými dejinami a biblické zjavenie, ponorené do dejín, môže dávať odpovede na otázky človeka o problémoch života v čase. Na tieto odpovede a zasahovania má Boh právo. Boh a svet nie sú jedno, ako to hlása panteizmus. Ani nie sú to proti sebe postavené božstvá ako výsledok nejakého vývojového procesu pohanských božstiev. V Biblii sa môžeme stretnúť s majestátnymi obrazmi kozmickej vojny, v ktorej sa Boh stretá so silami chaosu. Ale to nepatrí k nejakým dejinám Boha, ale k dejinám sveta, do ktorých Boh vnáša poriadok. Je to výsledok Božích plánov. V Biblii je Boh celkom výrazne označený ako jediný, všetko presahujúci, súčasne všetko prenikajúci, nad všetkým vládnuci Pán a Stvoriteľ. „Večný“ je najskôr vlastné meno Božie a potom aj jeho vlastnosť. „Abrahám však zasadil pri Bersabe tamarišku a vzýval tam meno Pána, večného Boha.“ (Gn 21,33) Tak ako Boh dáva účasť ľuďom na svojej sláve, tak dáva účasť aj na svojom mene. „Večné meno im dám, ktoré nezahynie.“ (Iz 56,5) Najvýraznejšie sa večnosť ako vlastné meno nachádza v mesiášskom proroctve Izaiáša. „...a bude nazvaný: zázračný Radca, mocný Boh, večný Otec, Knieža pokoja.“ (Iz 9,5) Boh nie je podrobený kategórii času. Je postavený nad čas, na počiatok všetkého. „Na počiatku stvoril Boh nebo a zem.“ (Gn 1,1) Stvorením sa najskôr naplňuje rámec kozmického času a stvorením človeka dostáva svet aj rámec historického trvania. A nad všetkým týmto časom si Boh uchováva svoju transcendentnosť. Biblia to nevie vyjadriť ináč iba tak, že Božiu transcendentnosť kladie do protikladu s prechodným trvaním kozmického času. „Veď tisíc rokov je u teba ako deň včerajší, čo sa pominul, a ako jedna nočná stráž.“ (Ž 90,4) Ale tiež do protikladu s trvaním historickým. „Moje dni sú ako tieň, ktorý sa nakláňa, a ja schnem sťa tráva. Ale ty, Pane, trváš večne.“ (Ž 102, 12-13) V neskorších textoch Biblie Boh už nestojí len na počiatku sveta, ale je pred všetkými vekmi a trvá naveky. „Pán vládol mnou hneď od počiatku svojich ciest, prv ako stvoril od pradávna čokoľvek. Od večnosti som ustanovená...“ (Prís 8, 22-23) V ďakovnej piesni Tobiášovej sa hovorí: „Nech je zvelebený Boh, ktorý žije naveky a jeho kráľovstvo trvá po všetky veky.“ (Tob 13,1) Podobné výroky o tom, ako Boh presahuje čas, by sme vo forme modlitieb našli tiež v žalmoch. „Prv než sa vrchy zrodili a povstali zem i svet, ty, Bože, si od vekov až naveky.“ (Ž 90,2) Boh sľubuje účasť na svojej večnosti. Proroci vidia Boha, ktorý vládne nad časmi ako Otec, ktorý svoje deti vedie za ruku, stará sa o ne, bojuje s nimi proti ich nepriateľom. Hovoria o dni, v ktorom hriešny svet pominie a nastane vek spravodlivosti a šťastia, vek, ktorý prinesie zemi dokonalosť, aká panovala kedysi v raji. „V ten deň zmluvu uzavriem s poľnou zverou, s nebies vtáčkami a so zemeplazmi; kušu, meč a vojnu zlomím v krajine; potom budú bývať v bezpečí. Vtedy si ťa navždy zasnúbim, ... za lásku a zľutovanie, zasnúbim si ťa za vernosť, takže poznáš Pána.“ (Oz 2,20-22) Táto budúcnosť predpovedaná prorokmi, ku ktorej Boh pozýva svoj ľud, sa začína uskutočňovať už v tomto čase, no plne sa uskutoční až mimo rámca tohto sveta. „Lebo hľa, ja stvorím nové nebo a novú zem a na predošlé sa nebude spomínať, ani na myseľ neprídu, ale tešte sa a plesajte večne nad tým, čo som stvoril, lebo hľa, ja stvorím Jeruzalem na plesanie a jeho ľud na radosť.“ (Iz 65,17-18) '''''5. Božia večnosť v Novom zákone''''' Aj Nový zákon jednoznačne svedčí o Božej vláde nad časom, o Božom živote nepodliehajúcom časovým zmenám. V Liste sv. Jakuba je večnosť vyjadrená nemeniteľnosťou. „Každý dobrý údel, každý dokonalý dar je zhora, zostupuje od Otca svetiel, u ktorého niet premeny ani tieňa zmeny.“ (Jak 1,17) Rozhodujúce výroky o Božej večnosti sú u sv. Jána a sv. Pavla. '''Svätý Ján''' Ján jednoducho predpokladá Božiu večnosť. Je o nej presvedčený. Svoju pozornosť obracia na to, čo nám táto Božia večnosť prináša. „Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život.“ (Jn 3,16) Boh nám posiela svoje večné Slovo. Je to „Slovo života. – Lebo zjavil sa život a my sme videli, dosvedčujeme a zvestujeme vám večný život, ktorý bol u Otca a zjavil sa nám“ (l Jn 1,2). „Lebo ako Otec má život sám v sebe, tak dal aj Synovi, aby mal život sám v sebe.“ (Jn 5,26) Ježiš Kristus napokon sám potvrdzuje mnohorakým spôsobom, že je Cesta, Pravda i Život, že je Chlieb Života, je Pánom života. Vtelenie sa však nestalo len kvôli zjaveniu Božieho života, ale ako Ježiš sám hovorí: Ja som prišiel, aby mali život a aby ho mali hojnejšie.“ (Jn 10,10) Na inom mieste Ján zasa píše: „A večný život je v tom, aby poznali teba, jediného pravého Boha, a toho, ktorého si poslal, Ježiša Krista.“ (Jn 17,3) Tento večný život chce dať Kristus tým, ktorých mu zveril Otec. Aj keď je naše telo pre hriech podrobené smrti, ukáže sa na nás nesmierny dar večného života. „Vieme však, že keď sa on zjaví, budeme mu podobní, lebo ho budeme vidieť takého, aký je.“ (l Jn 3,2) Večný život, účasť na Božej prirodzenosti je celkom novou rovinou bytia. Preto ten, ktorý všetko robí nové, stvorí nové nebesia a novú zem, na ktorej nebude viac ani smrti ani zármutku. Boh bude bývať uprostred svojho ľudu, všetkých bude zdarma napájať z prameňa vody života (porov. Zjv 21). '''Svätý Pavol''' Božia večnosť vyjadruje Božie kraľovanie nad časom. „Kráľovi vekov, nesmrteľnému, neviditeľnému, jedinému Bohu česť a sláva na veky vekov.“ (l Tim 1,17) Podobne sa Pavol vyjadruje o Ježišovi Kristovi: „Ježiš Kristus je ten istý včera i dnes a naveky.“ (Hebr 13,8) „On je naším... kňazom naveky.“ (Hebr 5,6) Podobne ako Ján, sústreďuje aj Pavol svoju pozornosť na dar, ktorý nám plynie z Božej večnosti. „Nech je zvelebený Boh a Otec nášho Pána Ježiša Krista, ktorý nás v Kristovi požehnal všetkým nebeským duchovným požehnaním.“ (Ef 1,3) Ponajprv Pavol poukazuje, že Ježiš Kristus je „náš život“ (Kol 3,4), je tým najväčším darom, prostredníctvom ktorého naše životy dosiahnu trvalú účasť na Božom živote. „Váš život je s Kristom ukrytý v Bohu.“ (Kol 3,3) Novému životu nebude prekážkou ani smrť, lebo človek vo svojom novom živote v Bohu bude oslobodený od časových a priestorových hraníc. „Teraz vidíme len nejasne, akoby v zrkadle, no potom z tváre do tváre. Teraz poznávam iba čiastočne, ale potom budem poznať tak, ako som aj ja poznaný.“ (1 Kor 13,12) A to predstavuje podstatnú skutočnosť večného života. Vrchol Pavlovho pohľadu na večnosť a večné spoluprebývanie s Bohom možno charakterizovať azda touto vetou: „Aby bol Boh všetko vo všetkom.“ (1 Kor 15,28) Bude to nový raj, v ktorom budú svätí prežívať rozkoš z Božieho života v Kristovi Ježišovi. == '''II. V Bohu žijeme, hýbeme sa a sme (Sk 17,28)''' == '''NESMIERNY A VŠADEPRÍTOMNÝ BOH''' Aby sa dalo trochu osvetliť napätie, ktoré spôsobuje z jedného pólu fyzická obmedzenosť človeka a z druhého pólu zasa túžba ako volanie po dokonalejšej forme života, treba nám nakrátko vysvetliť, čo znamená priestorový spôsob existencie a čo mimopriestorový. '''''1. Čo je to priestorovosť?''''' Rozumovým skúmaním aj skúsenosťou môžeme povedať, že priestor patrí k neodlučiteľnej zložke hmotnej reality. Určuje totiž polohu telesa, jeho rozložitosť, ale aj veľkosť a pôsobenie činnosti a fyzických síl časo-priestorového súcna. Z hľadiska tohto stupňa bytia, akým je kvantitatívne súcno, priestor značí vlastne jeho ontologické bohatstvo, jeho hodnotu. Čo je silné, rozložité a objemné, do kvantity pôsobiace, to nazývame na tomto stupni bohatým a hodnotným a naopak, čo je málo rozložité a v úzkej oblasti pôsobiace, nazývame slabým a malým. Hodnota kvantity môže narásť až do tej miery, že ju nazývame „nesmiernou“. Napríklad o priestorovej rozložitosti vesmíru hovoríme, že je nesmierny. Čo je podstatným prameňom tejto priestorovosti? Časopriestorové súcna majú svoju svetlosť, majú svoju poznateľnosť, svoju konkrétnosť, ale len navonok; vo vnútri majú nízku schopnosť návratu k sebe. Nemajú schopnosť reflexie a premeny konkrétneho na abstraktné. Sú takmer mŕtve voči svojej vnútornej skutočnosti. A to je zároveň slabosťou a nedokonalosťou tejto roviny bytia. To je to, čo vytvára v človekovi napätie. Človek je nielen hmotná, ale aj duchovná bytosť. A duch má svoju vlastnú rovinu bytia, ktorú sa pokúsime trochu osvetliť. '''''2. Duch vládne nad priestorom''''' Tam, kde je zodpovedný podstatný prameň priestorovosti, z toho bude možno vychádzať k pochopeniu duchovného stupňa bytia. Lebo tu ide o novú rovinu bytia, o nové ontologické hodnoty a bohatstvá duchovného súcna. Zasa musíme vyjsť z pozorovania. Na ktorúkoľvek hmotnú a poznateľnú realitu sa ľudský duch zameria, poznáva ju ako takú. Poznáva ju v sebe. Ak ju poznáva v sebe, to značí, že ju musí obsahovať, vlastniť. Keď hovoríme, že ľudský duch môže poznať ktorúkoľvek hmotnú a poznateľnú realitu, musíme súhlasiť, že celý vesmír, hoci ho nazývame aj nesmiernym, môže obsiahnuť a vlastniť jeden ľudský duch. Keďže je ľudský duch viazaný na telo, nemôžeme potvrdiť, že celý vesmír je súčasťou ducha, ale skôr musíme tvrdiť rozdielnosť časopriestorového sveta od duchovného súcna. Tak sa však ukazuje, že duch iným, nie materiálnym a nie priestorovým spôsobom, vlastní v sebe bytostné hodnoty hmotného sveta. Vlastní ich vynikajúcim duchovným spôsobom, bez akejkoľvek rozložitosti a priestorovosti. Celá nesmiernosť hmotného sveta sa stáva duchovným spôsobom majetkom ducha. Ľudský duch je tak vzhľadom na vonkajší svet nekonečný a nesmierny. Nijaký priestor a nijaké rozloženie nedokáže zmerať ontologické hĺbky ľudského ducha, povýšeného nad každý priestor a nad každé rozloženie, a to nie v dôsledku výlučnosti a protikladu, ale v dôsledku vynikajúcej vnútornej obsažnosti týchto spomenutých hodnôt. A toto je zase ontologické bohatstvo a hodnota duchovnej roviny bytia. Táto rovina, tak ako duch sám, je nesmierne vyššia a dokonalejšia než rovina hmotného bytia. Z toho teda pramení všetko to napätie v človeku, ktoré čaká svoje rozuzlenie. Čo je však podstatným prameňom nadpriestorovosti duchovného súcna? Prameňom je schopnosť ducha navrátiť sa k sebe samému. Je to schopnosť úplného sebavlastnenia a premeny konkrétneho na abstraktné. Rozuzlením celého bolestného napätia v človekovi bude moment, keď sa človekovi podarí oslobodiť sa od svojej priestorovej a časovej zložky, a tak bude môcť plne vlastniť a ovládať svoj život a všetky tie nesmierne hodnoty, pre ktoré je otvorený. Tak sme došli až na prah smrti, kde duch skutočne zanechá hmotné telo. Čo však s otvoreným duchom pre plné vlastnenie života? Čo s túžbami, ktoré nemôže zodpovedať časopriestorový svet? Rozum nám v súvislosti so smrťou hovorí o nezmyselnosti ľudskej existencie, aj keď nám trochu dáva nádej v hmlistom obraze takého Bytia, ktoré má vládu tak nad hmotným, ako aj nad duchovným svetom. Čo nám hovorí prirodzená teológia o tomto Bytí? '''''3. Boh nesmierny''''' Rozum ho chápe ako absolútne duchovnú bytosť. Boh je úplne prítomný sebe samému. Vo svojom absolútnom sebavlastnení prežíva Boh všetok život i konanie, čin a rozhodnutie, aké obsahuje svet mimo Boha. Boh ich vlastní podobne ako ľudský duch nepriestorovým a nehmotným spôsobom, ale nekonečne vyšším božským spôsobom. Je teda samozrejmé, že týmto vyšším božským spôsobom obsahuje v sebe všetky pozitívne bohatstvá, hodnoty a dobrá stvoreného sveta. Nijaký priestor nedokáže teda vymedziť a objať Boha a naopak zasa, každý priestor je vymedzený a imanentný Bohu. Božské Bytie sa nám tu javí ako najvyšší stupeň bytia. Bytie samo v sebe a od seba, bez akéhokoľvek obmedzenia a hraníc, bez akéhokoľvek merania kvantitou či kvalitou. Boh je celým svojím bytím nesmierny. '''''4. Boh všadeprítomný''''' Sila Božieho Bytia, jeho absolútna schopnosť sebavlastnenia, ako nám hovorí Zjavenie, má za následok ešte aj iný vzťah k stvorenej realite, než ju má ľudský duch. Boh tým, že sa slobodne svojou stvoriteľskou láskou akoby vylial mimo seba, stvoril časopriestorovú realitu. Keďže všetko stvorenie vyšlo z Boha ako z prameňa, tak Boh vykonáva nad ním svoju vládu. Toto ovládanie celého stvorenia nazývame všadeprítomnosťou. Rozličné teologické školy postupne zhliadli v Božej všadeprítomnosti tri rozdielne vzťahy. 1. Boh dáva v neustálom tvorivom čine tvorom bytie a ho aj udržuje. 2. Boh-Stvoriteľ – všetko pôsobiaca sila – preniká všetky veci a veciam dáva aj silu k účinkovaniu. 3. Boh svojou znalosťou preniká všetky tvory v ich bytí i konaní. Pôvodom všetkých týchto vzťahov všadeprítomnosti a zjavenie nesmiernosti Božej je od počiatku slobodné Božie rozhodnutie priviesť človeka k tomuto nesmiernemu nadpriestorovému, všadeprítomnému Bytiu. Jedine v ňom nájde človek naplnenie túžob po plnom bezhraničnom živote. '''''5. Božia nesmiernosť a všadeprítomnosť v Starom zákone''''' To najlepšie, čo vieme o Bohu, nám povedal jednoducho sám Boh. V úžasnej dialektike Božieho zjavenia možno pozorovať Božie pohrúženie sa do sveta, i jeho transcendentnosť nad svetom, Božiu blízkosť i jeho skrytosť. '''Boh nesmierny v Starom zákone''' Boh, aby ľuďom zjavil svoju konkrétnosť a prejavil svoju moc, podobá sa tvorovi podrobenému priestoru. Zjavuje sa Mojžišovi v horiacom kre, Židom na púšti v ohnivom a oblačnom stĺpe. Izaiášovi však Boh zjavuje svoje panovanie ponad všetku stvorenú realitu. „Nebesá sú mojím trónom a zem podnožou mojich nôh.“ (Iz 66,1) Alebo čítame: „Siaha mocne od jedného konca k druhému a všetko riadi najlepšie.“ (Múd 8,1) Azda najkrajšie vystihuje Božiu nadpriestorovosť a povznesenosť nad každú merateľnosť Šalamúnova modlitba: „Nebesá a nebesá nebies ťa nemôžu obsiahnuť, o koľko menej potom tento dom...“ (l Kr 8,27) '''Boh všadeprítomný''' Ako Boh všetko nesmierne presahuje, tak súčasne všetko preniká a nad všetkým vládne. Vo všetkom je prítomný svojou láskavou, stvoriteľskou činnosťou. „Kam môžem ujsť pred tvojím duchom a kam utiecť pred tvojou tvárou? Ak vystúpim na nebesia, ty si tam; ak zostúpim do podsvetia, aj tam si. I keby som si pripäl krídla zorničky a ocitol sa na najvzdialenejšom mori, ešte aj tam ma tvoja ruka povedie a podchytí ma tvoja pravica.“ (Ž 139,7n) Akýkoľvek pohyb, život a činnosť nemôže nastať bez jeho vôle a príkazu. Všetka činnosť a moc tvorov pochádzajú len z prítomnosti pôsobenia Božej sily. „Ploďte a množte sa a naplňte zem. Podmaňte si ju a panujte...“ (Gn 1,28) Boh sa nielen navonok dotýka svojich stvorení, ale svojou prítomnosťou, svojou znalosťou ich preniká v ich bytí i konaní. Nikto nemá pred ním tajnosti. „Ale, Pane zástupov, ty súdiš spravodlivo, ty skúmaš myseľ a srdce.“ (Jer 11,20) „Veď Pánov duch naplňuje zemekruh, ten, čo obopína všetko, pozná (každý) hlas.“ (Múd 1,7) „A keď sa kto čo ako dobre skryje, či ho ja nevidím? – hovorí Pán.“ (Jer 23,24) '''Prísľub novej formy života''' Veľmi povzbudzujúcou črtou v Starom zákone je prísľub takej Božej prítomnosti, ktorá ďaleko prevýši všetky predchádzajúce spôsoby. „Hľa, panna počne a porodí syna a dá mu meno Emanuel!“ (Iz 7,14) Pán tým chce povedať: „I dozvieš sa, že ja som Pán, tvoj spasiteľ a tvoj vykupiteľ, Mocný Jakubov.“ (Iz 60,16) „Tí, čo mali v neho nádej, poznajú pravdu a čo boli verní, v láske zotrvajú pri ňom...“ (Múd 3,9) A toto je to najvyššie, po čom Izrael túži a čo počúva aj z proroctiev Ezechiela, že ich Boh urobí účastnými svojej lásky, svojho dobrodenia, svojej stálej prítomnosti. Len čiastočne je tu poukázané na oblasti Božej nesmiernosti a všadeprítomnosti s jedným-dvoma citátmi. No k týmto by bolo možné pridať desiatky ďalších, v ktorých Boh odhaľuje svoje nezmerné, ale súčasne vo všetkom prítomné Bytie. '''''6. Nový zákon: Nesmierny Boh v Ježišovi Kristovi''''' Nádeje Izraela sa splnili príchodom Ježiša Krista. V ňom sám Boh prišiel medzi ľudí. Emanuel Boh s nami. Ten, ktorý sa ako Slovo stal telom a prebýva medzi nami, sa nazýva Mesiáš, Pán a Syn Boží. Jeho panovanie sa prejavuje aj podriadením si prírody. Keď ho učeníci prosili, aby ich zachránil pred búrkou, Ježiš „vstal, pohrozil vetru i moru a nastalo veľké ticho“ (Mt 8,26). Potom, čo rozmnožil chlieb na nasýtenie zástupov a uchýlil sa do samoty, učeníci, plaviac sa na druhý breh Genezaretského jazera, „videli Ježiša kráčať po mori a blížiť sa k lodi“ (Jn 6,19). Po svojom slávnom zmŕtvychvstaní „vošiel Ježiš, hoci dvere boli zatvorené“ (Jn 20,26), do miestnosti, kde boli učeníci. To všetko svedčí, že Ježiš je naozaj Pán nad hmotným priestorovým svetom. „V ňom telesne prebýva celá plnosť božstva.“ (Kol 2,9) '''Všadeprítomný Boh v Ježišovi Kristovi''' „Máme jedného Pána, Ježiša Krista, skrze ktorého je všetko, aj my sme skrze neho.“ (l Kor 8,6) „Udržuje všetko svojím mocným slovom.“ (Hebr 1,3) On je Pánom nad všetkým stvorením a nijaké z nich ho nemôže obmedzovať alebo odmeriavať. Tak možno hovoriť aj o sile, ktorou vchádza do svojich stvorení a zvlášť do ľudí a spôsobuje, že žijú a konajú. V Ježišovi Kristovi Boh „od nikoho z nás nie je ďaleko. Lebo v ňom žijeme, hýbeme sa a sme“ (Sk 17,27-28). Osobitný prejav Ježišovej moci nad stvoreniami je v poznaní najskrytejších skutočností. Naozaj prenikne myseľ i srdce: „Ježiš nepotreboval, aby mu niekto vydával svedectvo o človekovi. Sám totiž vedel, čo je v človeku.“ (Jn 2,25) „A niet tvora, ktorý by bol preň neviditeľný.“ (Hebr 4,13) Ježiš pozýva ľudí do svojho kráľovstva Učeníci majú najskôr Ježiša nosiť vo svojom srdci ako sv. Pavol, ktorý zvolal: „Už nežijem ja, ale vo mne žije Kristus.“ (Gal 2,20) Ježiš bude prebývať v srdciach svojich učeníkov vtedy, keď nebudú hrešiť (l Jn 3,6). Keď budú zachovávať jeho prikázania: „Ak budete zachovávať moje prikázania, ostanete v mojej láske.“ (Jn 15,10) Keď sa budú sýtiť jeho telom a krvou: „Kto je moje telo a pije moju krv, ostáva vo mne a ja v ňom.“ (Jn 6,57) Ježiš im sľubuje: „A hľa, ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta.“ (Mt 28,20) Táto prítomnosť je nového druhu. Ježiš Kristus bude naďalej prítomný svojím Duchom. Tohto Ducha Svätého Ježiš najskôr sľubuje. „A ja poprosím Otca a on vám dá iného Tešiteľa, aby zostal s vami naveky – Ducha pravdy...“ (Jn 14,16) Duch Svätý svojím účinkovaním bude pre apoštolov poznaním, mocou aj vládou nad rozličnými situáciami a možnosťami. „Tešiteľ, Duch Svätý, ktorého pošle Otec v mojom mene, naučí vás všetko a pripomenie vám všetko, čo som vám povedal.“ (Jn 14,26) Tohto Ducha Svätého učeníci Pánovi skutočne dostali po Ježišovom nanebovstúpení. „Všetkých naplnil Duch Svätý a začali hovoriť inými jazykmi, ako im Duch dával hovoriť.“ (Sk 2,4) Boli plní milosti a sily a nepriatelia nevládali odolávať múdrosti a duchu, ktorý v nich pôsobil. Táto Kristova prítomnosť je ešte len začiatkom blaženosti jeho učeníkov, preto Ježiš prosí Otca: „Otče, chcem, aby aj tí, ktorých si mi dal, boli so mnou tam, kde som ja, aby videli moju slávu, ktorú si mi dal...“ (Jn 17,24) Až potom sa uskutoční v plnosti to, čo Ján počul od trónu hovoriť: „Hľa, Boží stánok je medzi ľuďmi! A bude medzi nimi prebývať; oni budú jeho ľudom a sám Boh – ich Boh – bude s nimi.“ (Zjv 21,3) == '''III. Buďte dokonalí, ako je dokonalý váš nebeský Otec (Mt 5,48)''' == '''NEKONEČNE DOKONALÝ BOH''' '''''1. Dokonalosť v stvoreniach''''' V čase a priestore existujúce tvory sú vo svojom bytí veľmi bohaté a plné obsahu. V stupňoch, v akých vlastnia bytie, vytvárajú celú hierarchiu. Napríklad kameň obsahuje hmotu, to je jeho prirodzenosť. Rastlina vo vyššom stupni aj život. Živočíchy aj život aj vcítenie. Nakoniec človek sa prejavuje chápaním, chcením a slobodným rozhodovaním. Každý vyšší stupeň v tejto hierarchii bytia sa vyznačuje tým, že všetky kladné vlastnosti, všetky hodnoty a dokonalosti nižšieho stupňa v sebe obsahuje a ešte aj prevyšuje. Hovoríme, že ich presahuje. Presahuje ich nie v tej forme, v akej sú v presahovanom stupni, ale vždy novým a vyšším spôsobom. Možno tu uviesť príklad poznávacej schopnosti ľudského rozumu. Pod vplyvom tejto schopnosti začína fyzický svet jestvovať novým rozumovým, duchovným spôsobom v mysli poznávajúceho ducha. Svet však poznávacou schopnosťou ducha neprestáva sám v sebe fyzicky jestvovať. Prirodzenou formou existencie ducha je poznávacia existencia: prirodzenou existenciou fyzického sveta je materiálna alebo vegetatívna alebo senzitívna existencia. Duchovný stupeň bytia obsahuje a prevyšuje svojou poznávacou existenciou všetky pozitívne hodnoty nižších spomenutých stupňov. Ani ľudský duch nie je tým posledným a vrcholným stupňom v hierarchii bytia vôbec. Vo svojom poznávaní je postupný, viazaný na množstvo pojmov, musí usudzovať a klásť si otázky. V tom je jeho obmedzenosť, jeho konečnosť. Cíti sa závislým od iného bytia. Obracia sa logicky k nemu a hľadá bytie, ktoré nie je ničím podmienené, od nikoho závislé, úplne samostatné, Bytie, ktoré sa vlastní v absolútnej plnosti so všetkými vlastnosťami a dokonalosťami. '''''2. Nekonečná dokonalosť v Bohu''''' Takýmto bytím, ktoré ním je svojou vlastnou prirodzenosťou, je Boh. (Pozri štvrtý dôkaz o Božej existencii od sv. Tomáša.) Boh je v sebe úplne jednoduchý a duchovný. Niet v ňom nijakej mnohosti ani rozložitosti ani možnosti. Preto každé z hierarchie časopriestorových súcien Boh presahuje v ich bytí i v každej dokonalosti. Každé bytie, každá pozitívna vlastnosť, hodnota či dokonalosť sú vnútorne Bohu vlastné, avšak vynikajúcim, vyšším, len Bohu vlastným spôsobom. Pretože základom každej dokonalosti je bytie, Boh je nekonečne dokonalý, lebo je plnosťou bytia. Svätý Ján Damascénsky hovorí: „Ani jedno spomedzi mien, ktorými oslovujeme Boha, mu tak nesvedčí ako toto: Qui est. Toto meno si dal sám Jahve, keď povedal Mojžišovi: Povedz synom Izraela: Ten, ktorý je, posiela ma k vám. Toto meno vo svojej hĺbke obsahuje celé to ohromné bytie, ktoré je sťaby šíry oceán bez brehov.“ (De fide orth., I.10) Tam kde je absolútna plnosť bytia, tam je dokonalosť všetkých dokonalostí bez akéhokoľvek obmedzenia, či ohraničenia. V Bohu, ktorý je Bytím svojou vlastnou prirodzenosťou, každá dokonalosť, nakoľko je zlučiteľná s bytím, dosahuje všetky dokonalosti svojho rozvoja a všetkej rýdzosti. Boh, pretože je absolútna plnosť bytia, je aj absolútna plnosť života, poznania, slobody, dobroty, lásky, krásy. Svätý Augustín to pekne vyjadruje: „Boh to, čo má, tým aj je.“ Je Životom, je Rozumom, je Láskou atď. Tieto vyjadrenia o nekonečne dokonalom Bohu nezostávajú len na rovine ľudskej špekulácie. Svojím spôsobom Boh sám zjavuje ľuďom svoju dokonalosť vo Svätom písme a životom viery pozýva svoj ľud k účasti na nej. '''''3. Nekonečne dokonalý Boh v Starom zákone''''' Sväté písmo nám rozpráva o Bohu mnoho ľudských vecí, hovorí o jeho chodení po zemi, o jeho zjaveniach medzi ľuďmi, o počúvaní a hovorení Boha. Tým však nemožno porovnávať Boha s človekom, jeho dokonalosť s ľudskou dokonalosťou alebo skôr ľudskou nedokonalosťou. „Boh nie je ako človek, že by luhal, ani ako syn človeka, že by ľutoval.“ (Nm 23,19) Podobne hovorí Ozeáš: „Veď som ja Boh, a nie človek, Svätý uprostred teba; a nevojdem do mesta.“ (Oz 11,9) Svätopisec chce týmito ľudskými obrazmi iba vyjadriť súčasne Božiu blízkosť a transcendentnosť. Keď kráľ Dávid zozbieral materiál na chrám, dobrorečil Pánovi: „Bohatstvo a sláva pochádza od teba, ty panuješ nad všetkým, v tvojej ruke je sila a moc a v tvojej moci je zveľadiť a upevniť všetko.“ (l Krn 29,12) Táto viera v Boha, ktorý je plnosťou všetkých dokonalostí a bohatstiev, sa ozýva v textoch celého Starého zákona. Všetky iné hodnoty a dokonalosti stvoreného sveta pochádzajú z tohto jediného nevyčerpateľného prameňa a sú ním nekonečne presiahnuté. „Je zákon Pánov dokonalý – posilňuje dušu.“ (Ž 18,8) „Je cesta Božia neporušená.“ (2 Sam 22,31) „...dokonalé diela jeho sú.“ (Dt 32,4) Božiu nadvládu nad všetkým možno vycítiť z Dt 10,17: „Lebo Pán, váš Boh, je Boh nad všetkými bohmi a Pán nad všetkými pánmi, Boh veľký, mocný a hrozný, ktorý neberie ohľad na osoby a dary neprijíma.“ Boh však svoju nekonečnú dokonalosť neprejavuje len mocou a hrôzou, nijakým nadriadeným odstupom, ale pre vyvolený národ ukazuje aj svoju jemnú blízkosť v dokonalej dobrote a vernosti. „Pán je milostivý a láskavý Boh, zhovievavý a veľmi milosrdný a verný.“ (Ex 34,6) „Boh je verný a bez neprávosti, spravodlivý je a priamy.“ (Dt 32,4) V proroctvách sa ozýva ešte viac. Boh nielen oblažuje svojou dokonalosťou svoj ľud, ale ho pozýva aj k účasti na nej. „Áno, opojím unavenú dušu a každú roztúženú dušu naplním.“ (Jer 31,25) „Svoj zákon dám do ich vnútra a napíšem ho do ich srdca. A budem im Bohom a oni však budú mojím ľudom.“ (Jer 31,33) To, čo sa v Starom zákone hovorí o Bohu, je ešte vždy len závoj a zostáva nevyslovené to, čoho kľúčom je až Ježiš Kristus. '''''4. Božia dokonalosť v Novom zákone''''' Nekonečná Božia dokonalosť sa najzreteľnejšie predstavila ľuďom v plnosti časov, v Ježišovi Kristovi. „Preto ho Boh nad všetko povýšil a dal mu meno, ktoré je nad každé iné meno.“ (Flp 2,9) „V ňom telesne prebýva celá plnosť božstva“ (Kol 2,9) a On je „dokonalý naveky“ (Hebr 7,28). Pavol sa teší, že môže „...zvestovať pohanom Kristovo nevyspytateľné bohatstvo...“ (Ef 3,8). Zmyslom zjavenia nekonečnej Božej dokonalosti je povolanie ľudí k účasti na nej. Preto sa Ježiš Kristus stáva naším dokonalým Veľkňazom, aby „jedinou obetou navždy zdokonalil tých, čo sa posväcujú“ (Hebr 10,14). „Prišiel, aby mali život a aby ho mali hojnejšie.“ (Jn 10,10) „V ňom máme odvahu a prístup v dôvere skrze vieru v neho.“ (Ef 3,12) ,,Z jeho plnosti sme my všetci dostali milosť za milosťou.“ (Jn 1,16) Len mocou tejto milosti môžeme uskutočňovať jeho výzvu: „Buďte dokonalí, ako je dokonalý váš nebeský Otec.“ (Mt 5,48) Znakom, kde je prítomná Ježišova dokonalosť, je jeho Cirkev. „Pripravil si Cirkev slávnu, na ktorej niet škvrny ani vrásky, ani ničoho podobného, ale aby bola svätá a nepoškvrnená.“ (Ef 5,27) V nej sa stávame príslušníkmi Božej rodiny a Kristus, hlava tejto rodiny, nám udelil sídlo v nebesiach, „aby ukázal v budúcich vekoch nesmierne bohatstvo svojej milosti dobrotou voči nám v Kristovi Ježišovi“ (Ef 2,7). Toto bohatstvo a plnosť dokonalosti presahuje každú hranicu, mieru, moc i panstvo. Preto „ani smrť, ani život, ani anjeli, ani kniežatstvá, ani prítomnosť, ani budúcnosť, ani mocnosti, ani výška, ani hĺbka, ani nijaké iné stvorenie nás nebude môcť odlúčiť od Božej lásky, ktorá je v Kristovi Ježišovi, našom Pánovi“ (Rim 8,38-39). A nielen my budeme mať účasť na plnosti Božieho života, ale všetko stvorenie, ktoré až doteraz vzdychá a zvíja sa v bolestiach, bude mať účasť na slobodnej sláve Božích detí (porov. Rim 8,19-23). „Kto zvíťazí, zdedí toto: a ja budem jeho Bohom a on bude mojím synom.“ (Zjv 21,7) == '''IV. Viera Cirkvi''' == '''''1. Učenie Cirkvi o Božej večnosti, prítomnosti a dokonalosti''''' Obraz Boží, ktorý sa čiastočne odhaľuje v rozvíjaní Božích vlastností, dosvedčila aj Cirkev a vyhlásila vo vierovyznaniach. Stačí vyzdvihnúť dva najdôležitejšie výroky z tej celej plnosti, ktorú Cirkev vyznáva vo svojej viere v jedného Boha. Prvý z nich je výrok Štvrtého lateránskeho koncilu (12. všeobecného) z roku 1215. Tento výrok je namierený proti všetkým dualistickým predstavám, osobitne proti valdénskym. „Pevne veríme a vrúcnym srdcom vyznávame, že jeden je pravý Boh, večný, nesmierny a nezmeniteľný, nepochopiteľný, všemohúci a nevýslovný, Otec a Syn a Duch Svätý, tri osoby, ale jedna bytosť (esencia), podstata (substancia) a celkom jednoduchá prirodzenosť.“ (DS 428 + DS 800) V druhom výroku Prvý vatikánsky koncil zaujal postoj k bludom 19. stor.: materializmu a panteizmu. „Svätá katolícka, apoštolská, rímska Cirkev verí a vyznáva, že je jeden Boh, pravý a živý, Stvoriteľ a Pán neba a zeme, všemohúci, večný, nesmierny, nepochopiteľný, rozumný, vôľou a všetkými dokonalosťami nekonečný. On je jedna, osobitná, celkom jednoduchá duchovná podstata (substancia spiritualis), a preto treba o ňom povedať, že je skutočne a bytostne (re et essentia) od sveta odlišný, v sebe a zo seba dokonale blažený, a nevýslovne vznešený ponad všetko, čo okrem neho je a čo si okrem neho môžeme predstaviť.“ (DS 3001) Osobitným spôsobom sa táto viera Cirkvi prejavuje v liturgickom živote. IV. omšový kánon vyjadruje vieru Cirkvi v jediného, večného, nesmierneho a dokonalého Boha. V prefácii sa kňaz modlí: ,,Ty si pred vekmi a zostávaš naveky a bývaš v neprístupnom svetle. Ty samá dobrota, ty prameň života, stvoril si všetko, aby si bohato obdaril svoje stvorenia požehnaním a mnohé z nich oblažil jasom svojho svetla.“ Podobne omšové kolekty vo svojich začiatkoch vyjadrujú túto vieru. „Všemohúci večný Bože, ty spravuješ nebo aj zem... ty prebývaš v statočných a úprimných srdciach... od teba pochádza všetko dobré...“ (nedele per annum). '''''2. Život veriacich''''' Viera v Božiu večnosť, všadeprítomnosť a nekonečnú dokonalosť vedie kresťanov k túžbe a hľadaniu života s týmito atribútmi. Nevychádzame z údivu nad hrdinstvom tisícov mučeníkov, ktorí v ranej dobe, ale aj počas celých dejín Cirkvi, obetovali svoje životy vo viere, že ich od Boha opäť prijmú ako večné. A jedine vierou v účasť na nekonečnej Božej dokonalosti sa dá pochopiť odchod mnohých mužov a žien do ústrania púštneho, mníšskeho alebo rehoľného života. Je to odpoveď človeka na Božie volanie: ,,Buďte teda dokonalí, ako je dokonalý váš nebeský Otec.“ (Mt 5,48) No nielen v kláštoroch znejú slová. Ozývajú sa v srdciach veriacich všade, pri pluhu, pri stroji i za pracovným stolom. Živý kresťan nikdy nie je spokojný sám so sebou. Cíti v sebe nápor k lepšiemu a k dokonalejšiemu, a to rovnako vo svojom povolaní, ako aj v starostlivosti o vlastnú osobnosť. Dokonalý Boh chce dokonalých služobníkov. Kresťan sa v tomto úsilí nikdy necíti sám. Vždy je pri ňom Boh. On je náš pomocník, keď sa k nemu modlíme. Je náš priateľ, keď zotrváme v jeho milosti, a náš živý trest, keď zotrvávame v hriechu. Bohu nemožno ujsť. Ale ani Boh neopúšťa. Našou úlohou je: nie slepo a bez záujmu cupkať popri Bohu, ale ustavične upierať na neho oči a pozornosť, ako to aj on robí s nami. Boh nás nesprevádza len týmto životom, ale pevne veríme, že ako Kráľ večnosti drží svoju žehnajúcu pravicu aj nad temnými bránami smrti a tam prijíma naše duše. Toto je útecha a nádej kresťanského umierania, že vlastne len zobliekame túto smrteľnosť a vstupujeme do nesmrteľnosti. Raz aj nás prijme Boh do svojho náručia a utúli bez premeny a tône pominuteľnosti do teplého svetla svojej večnej blaženosti. Použitá literatúra: 1. Schmaus: Viera Cirkvi II. Predpoklady kristológie, hl. VII. 2. Hlinka: Cesty k Nekonečnu, II. časť. 3. Linhardt: Naša viera, I. časť. 4. Bogliolo, A.: Teodícea. 2096 5098 2006-02-04T00:24:34Z Figelova Maria 74 == 8.JEDEN JE PÁN, JEDNA VIERA, JEDEN KRST (Ef 4,5)== '''''Trojičné tajomstvo v učení Cirkvi''''' '''1. Úsilie Cirkvi o pojmové vyjadrenie trojičného tajomstva zjaveného v Novom zákone''' '''a) Stretnutie evanjelia s gréckou filozofiou''' Sväté písmo svedčí o trojjedinnom Bohu a o jeho trojosobnom živote v primeranej podobe pre tých, čo ho prví prijímali. Toto svedectvo sa rozvíja na podklade rozličných zážitkov spásy v dejinnom pohybe. Takto v popredí záujmov Svätého písma je Božia spásonosná prítomnosť v Božom ľude a Božie konanie, deje trojosobného Boha s ľuďmi. Teda vo Svätom písme nešlo predovšetým o trojičné učenie, o striktné vymedzenie pojmov pre poznanie o Bohu, ale o vyhlásenie trojičnej existencie, zjavenej skrze Ježiša Krista. Evanjelium so svedectvom o trojjedinnom Bohu v takejto forme prenikalo do helenistického kultúrneho prostredia, ktorého filozofia sa odlišovala od vyjadrovania Svätého písma. Grécka filozofia používala celkom iný spôsob vyjadrovania ako ten, čo bol vo Svätom písme. Ako vecná metafyzika mala už svoju šírku a univerzalitu a bola poznačená racionalizmom. Rozvíjala pojmové myslenie, aby takto vnikla do podstaty vecí. V popredí jej záujmov bola otázka o bytí. Stretnutie evanjelia s gréckou filozofiou nastoľovalo požiadavku preložiť biblický spasiteľno-ekonomický spôsob myslenia (dielo spásy v dejinách) do metafyzického myslenia (bytie a štruktúra) tak, aby kresťanská blahozvesť bola zrozumiteľná pre ľudí žijúcich v helenistickom kultúrnom prostredí. Pritom bolo treba preložiť obsah svedectiev Svätého písma do gréckeho myslenia bez zmeny, bez ochudobnenia alebo pridania. Pjmy z gréckej filozofie zodpovedali všeobecnému ľudskému chápaniu a bolo možné ich použiť ako vhodný nástroj evanjelizácie. Teologiký proces, ktorý sa odohrával v stretnutí biblického zážitku Boha s gréckou filozofiou, sa musel zaplatiť strácaním historickosti a zároveň bol dôležitý pre kresťanský univerzalizmus. Pozitívny postoj ku gréckej filozofii sa v kresťanstve objavuje od 2. storočia. '''b) Pokusy apologétov''' Cirkevní apologéti, ktorí bránili kresťanské učenie v 2. a 3. storočí, položili základy pre cirkevný výklad vnútrobožského života. Už v nich sa v 2. storočí vyskytuje slovo Trojica. Apologéti sa ponajprv snažili chápať splodenie Ježiša Krista, o ktorom hovorí Sväté písmo, nielen ako spasiteľno-ekonomický, ale aj ako vnútro-božský priebeh. Pritom sa opierali o Jánovo učenie o Logosovi a o starozákonné učenie o Sofii. Pomocou týchto dvoch foriem vysvetľovali priebeh plodenia ako duchovný úkon v Bohu. '''c) Prednicejskí otcovia a spisovatelia''' Vlastná trojičná teológia vznikla v alexandrijskej škole, ktorú charakterizuje biblické myslenie, novoplatónska filozofia a vedomie systému. Táto škola koncentruje teológiu do troch veľkých okruhov: kozmológia, soteriológia, trojičná teológia. Predstaviteľ alexandrijskej školy Origenes (185 – 254) dal trojičnú osnovu aj svojmu hlavnému dielu Peri archón (O počiatkoch). Otcovia v prednicejskej dobe chceli učiť rovnosť Božích osôb, ale je vysvetľovanie sa im akosi nedarilo. Osobitnú ťažkosť im pri tom spôsobovala terminológia, lebo ešte neboli vypracované pojmy na vyjadrenie tajomstva. Nemali výrazy na vyjadrenie jednoty a Trojice. Origenes pod neoplatónskym vplyvom nazval tri Božské osoby hypostázami. V prednicejskom období sa teologicky bližšie neojasňoval ani Duch Svätý, lebo otcovia boli plne zaujatí výrokmi o Božom Synovi. Uspokojili sa len opakovaním textov Svätého písma o vychádzaní Ducha Svätého. Prednicejskú teológiu možno charakterizovať takto: Počiatočné chápanie Trojice malo soteriologickú (spásnodejinnú) podobu, keďže poznanie Trojice sa formulovalo zo svedectiev Nového zákona, z ktorých sa zračí trojičná štruktúra ako dielo stvorenia, vykúpenia a posvätenia. Už v tejto teológii badať určitú diferenciáciu. Osobitne v alexandrijskej škole sa javí prechod od spásnodejinného chápania Trojice k jej imanentnému ponímaniu, čiže na to, aký je Boh sám v sebe. Takto potom záujem alexandrijskej školy sa jej imanentným východiskom viac sústreďoval na podstatnú rovnosť troch na rozdiel od západných otcov a učiteľov, u ktorých pri ich spásnodejinnom východisku vystupoval do popredia problém zachovania Trijice v jednote. Sväté písmo nehovorilo a ani nemohlo hovoriť v plne rozvinutých pojmoch, a tak otcovia prevzali pojmový aparát z platónskej, stoickej a novoplatónskej filozofie. V pobiblickej dobe sa objasňovanie trojičnej viery začínalo pojmom „poslanie“. Lenže z tohto pojmu vyrástla problematika jednoty a trojitosti. Vychádzajúc z výroku Písma (Jn 14,28), vznikla tendencia vyvodzovať z pojmu poslania určitú podriadenosť (subordinacianizmus). Totiž, poslaný je podriadený tomu, kto ho posiela. Teológia až do 3. storočia dobre nerozlišovala poslanie Logosa (Slova), t.j. jeho funkciu pre svet a vykúpenie, od vychádzania Slova, t.j. od jeho vnútrobožského pôvodu. Podstatné rozlišovanie v tejto otázke sa urobilo až na Nicejskom koncile. A tak tendencie neuvedomelého subordinacianizmu možno nájsť u všetkých otcov 2. a 3. storočia. Išlo tu o prvý, nie celkom vydarený pokus dať do súladu monoteizmus s pravým synovstvom Ježiša Krista. Teológovia sa neskôr pokúšali vysvetliť poslanie z vnútorného metafyzického poriadku Božieho života. Týmto prenesením rozdielov do vnútorného Božieho okruhu sa stále viac pociťoval protiklad medzi jednotou a Trojicou. Tak sa mohlo stať, že sa vyskytli aj heretické pokusy. '''2. Zápas Cirkvi s vnútornými herézami o čistotu trojičnej viery''' '''a) Monarchianizmus''' Monarchianizmus bol extrémnym pokusom na záchranu Božej monarchie (jedinosti). Jeho východiskom je prísny monoteizmus, ktorý neprijíma diferenciáciu vnútrobožského života. Podľa monarchianizmu jedným a jediným pánom je starozákonný Boh Otec; Ježiša treba chápať len z aspektu ekonómie spásy a medzi Otcom a Ježišom niet nijakého vnútrobožského vzťahu. Monarchianizmus mal dve formy: 1.Dynamický monarchianizmus: Zdôrazňoval, že Boh je len jediný, a to je Otec. Túto Božiu jedinosť obhajoval tvrdením, že Ježiš Kristus bol iba človekom, Ktorého Boh pri krste naplnil mimoriadnou nebeskou silou (dynamis) a prijal ho za syna. 2.Modalistický monarchianizmus: Na rozdiel od dynamického monarchianizmu, ktorý vyznáva absolútnu Božiu transcendenciu, priznáva Bohu aj imanenciu vo svete. Tvrdil, že Otec, Syn a Duch Svätý nie sú tri reálne spôsoby bytia jedného Boha, ale len tri spôsoby (modus) zjavenia sa, čiže tri funkcie Boha. Teda v dejinách pôsobí len Otec, ktorého jediná osoba preberá rozličné funkcie. Potom jediný Boh, nakoľko existuje je Otcom; nakoľko sa stal človekom, je Synom; nakoľko posväcuje človeka, je Duchom Svätým. Stotožňujúc božské v Ježišovi s Otcom, modalistický monarchianizmus zachraňoval na jednej strane Božiu jedinosť a na druhej strane plné božstvo Ježiša Krista. Otcovia na Nicejskom koncile vyslovili presvedčenie, že diferenciácia vnútrobožského života nenarúša monoteizmus. '''b) Subordinacianizmus''' Subordinacianizmus (podriaďovanie) bol pokusom o zosúladenie viery v jedného Boha (monoteizmus) s novozákonným posolstvom o Otcovi, Synovi a Duchu Svätom. V tomto výklade sa zachováva trojica osôb, ale ich jednota sa vysvetľuje tak, že Syn Boží a Duch sú podriadení (subordineti) Otcovi, že nie sú tej istej podstaty s Otcom, ale patria do nižšieho rádu. V subordinacianizme sa vynoril celý rad heretických pokusov, ktoré v podstate boli racionalistickým zjednodušením problému. '''c) Triteizmus''' Triteizmus (trojbožstvo) bol extrémnym názorom v protiklade k monarchianizmu. Svojím prílišným zdôrazňovaním rozdielu Božských osôb dospel k popretiu jedinosti Boha. Podľa neho v Trojici sú tri rozdielne božské osoby a každá z nich má tiež odlišnú prirodzenosť a činnosť, lebo koľko je osôb, toľko musí byť aj prirodzeností. '''d) Arianizmus''' Áriovo učenie prevýšilo subordinaciánske tendensie svojej doby, a to nielen materiálno-obsahovými tvrdeniami, ale i úmyslom. V arianizme sa totiž z nešťastných pokusov stalo vedomé a zámerné učenie, ktoré v 4. storočí a neskôr spôsobovalo veľ ťažkostí v Cirkvi. Hlavné črty Áriovho učenia sú: Boh Otec je jedinou nesplodenou prapríčinou všetkého a Otcom sa stal tak, že pre stvorenie sveta vytvoril Syna. Syn je len Božím tvorom, a keďže je inou osobou ako Otec, nie je Bohom, nie je večný, nemá jednu podstatu s Otcom, ale jeho vôľou bol stvorený z ničoho. V arianizme teda išlo o ontologické popretie božstva Ježiša Krista. Toto učenie priznávalo Kristovi božstvo nanajvýš v morálnom zmysle, totiž možno ho nazvať aj Bohom natoľko, nakoľko má účasť na Božej podstate a Božom živote. Zásadné stanovisko voči bludným názorom Ária a jeho stúpencon zaujala Cirkev na Nicejskom koncile v roku 325. '''3. Učenie Cirkvi o Trojici''' Cirkev neustále podávala svedectvo o viere v trojosobného Boha a bránila ju proti nesprávnym výkladom. V sporoch s rozličnými filozofickými prúdmi sa objasňovalo a formulovalo pôsobením Ducha Svätého cirkevné chápanie Trojice. '''a) Prednicejské výroky''' Základom cirkevného učenia o Trojici je Sväté písmo a poapoštolské rozvitie viery. Trojičná viera vo všeobecnosti je formulovaná v krstnej liturgii, v apoštolskom vyznaní viery v pravidlách viery z 2 a 3. storočia, v starokresťanských doxológiách (oslavách Najsvätejšej Trojice, ako napríklad „Sláva Otcu i Synu i Duchu Svätému“). Trojičné predstavy v týchto formuláciách sú obvykle videné z aspektu spasiteľno-ekonomického i metafyzického. '''b) Nicejský koncil (325)''' Na všeobecnom sneme v Nicei v roku 325 Cirkev odsúdila arianizmus, popierajúci Kristovo božstvo. Predovšetkým zavrhla hlavné tézy Ária, podľa ktorých Syn bol stvorený v čase a z ničoho alebo z inej podstaty (hypostazis) ako Otec, alebo že je premenlivý. Postavila sa aj proti vyjadrovaniu sa o troch odstupňovaných hypostázach (podstatách).Koncil prijal vyznanie viery, nazývané odvtedy Symbolum Nicaenum. Podľa neho Ježiš ako splodený, nie stvorený Boží Syn je pravý Boh. V Bohu je len jedna podstata a Boží Syn je jednej podstaty s Otcom. '''c) Carihradský koncil (381)''' Nicejský koncil primárne dával arianizmu odpoveď na vzťah Otca i Syna. Asi od roku 360 sa predmetom náukových úvah stával aj Duch Svätý. Vyskytli sa mylné názory, ktoré popierali božstvo Ducha Svätého, tvrdiac, že Duch Svätý je iba tvorcom Syna. Problém sa riešil na všeobecnom cirkevnom sneme v Carihrade v roku 381. Otcovia koncilu v prvom rade zavrhli blud carihradského biskupa Macedénia a jeho stúpencov, popierajúcich božstvo Ducha Svätého. Koncil proti macedoniánom definoval božstvo Ducha Svätého. V tomto zmysle prijal Nicejské vyznanie viery, doplnené obšírnejším výkladom o božstve a pôsobení Ducha Svätého. Toto vierovyznanie, ktoré je dodnes súčasťou omše, nazývame Nicejsko-carihradským vyznaním viery. '''d) Nicejsko-carihradské vyznanie viery''' Nicejsko-carihradské vyznanie má za základ krstý symbol, ako ho uvádza cyperský biskup Epifánius, ktorý bol v úzkom spojení s celou Cirkvou v Stredozemí. Vierovyznanie bolo zložené ako pevná formula alebo norma viery a je odpoveďou na bludné učenia tej doby. V prvých dvoch článkoch hovorí o Otcovi a Synovi, doslovne alebo obsahovo uvádzajúc nicejské vyznanie viery, v treťom článku vyjadruje vieru v Ducha Svätého. Štruktúra vierovyznania je zostavená zo spásnodejinného hľadiska, pritom však v metafyzickej reči vyjadruje biblické učenie o vzťahu Otca a Syna. Nicejsko-carihradské vyznanie viery, vyhlasujúc, že existuje jediný Boh, robí o ňom tieto výroky: O Otcovi: „Verím v jedného Boha, Otca všemohúceho, Stvoriteľa neba i zeme, sveta viditeľného i neviditeľného.“ Teda na pomenovanie Otca používa slovo Boh. Vyjadruje sa o ňom dynamickým slovom „pantokrator“ (vševládca), nie statickým „všemohúci“. O Synovi: „Verím v jedného Pána Ježiša Krista, jednorodeného Syna Božieho, zrodeného z Otca pred všetkými vekmi; Boha z Boha, Svetlo zo Svetla, pravého Boha z Boha pravého, splodeného, nie stvoreného, jednej podstaty s Otcom. Skrze neho bolo všetko stvorené.“ Teda vyznanie vyvracia tvrdenie arianizmu, že Ježiš bol stvorený v čase a z ničoho, či dokonca z inej podstaty ako Otec, alebo ani nie z podstaty, ale z vôle Otca. Potvrdzuje Ježišovo božstvo, večnosť, nestvorenosť a jednu podstatu (homousios) s Otcom. Homousios tu doslovne znamená, že podstata Syna je aj podstatou Otca. Božie bytie Syna má svoj podklad v Božom bytí Otca. Slovo homousios takto vyjadruje totožnosť i jedinosť podstaty Otca i Syna a bolo výrazom pravej viery v stáročných sporoch a ariánmi. Po tomto metafyzickom objasnení božstva Ježiša Krista nasledujú výroky zo spásnodejinného hľadiska: „ On pre nás ľudí a pre našu spásu zostúpil z nebies. A mocou Ducha Svätého vzal si telo z Márie Panny a stal sa človekom. Za nás bol aj ukrižovaný za vlády Poncia Piláta, bol umučený a pochovaný, ale tretieho dňa vstal z mŕtvych podľa Svätého písma. A vstúpil do neba, sedí po pravici Otca. A zasa príde v sláve súdiť živých i mŕtvych a jeho kráľovstvu nebude konca.“ O Duchu Svätom: K slovám „Verím v Ducha Svätého“ je pridaný výrok: „Pána a Oživovateľa, ktorý vychádza z Otca. Jemu sa zároveň vzdáva tá istá poklona a sláva ako Otcovi a Synovi. On hovoril ústami prorokov“. Takto výrokom, že Duch Svätý vychádza z Otca bolo dostatočne vyjadrené božstvo Ducha Svätého oproti tvrdeniu macedoniánov, že Duch Svätý vychádza iba zo Syna. Záverom je vyslovená viera v jednu, svätú, všeobecnú a apoštolskú Cirkev, vyznanie jedného krstu na odpustenie hriechov a nádeje vo vzkriesenie mŕtvych a vo večný život. '''4. Viera Cirkvi o trojičnom tajomstve. Jej formulovanie v ďalších dokumentoch a výrokoch.''' Cirkev aj v nasledujúcich storočiach objasňovala trojičnú vieru v zápasoch o jej pravosť v zmysle Svätého písma a prvokresťanskej tradície. Tak postupne vznikal celý rad ďalších dokumentov a výrokov o trojičnom tajomstve. Spomedzi nich najdôležitejšie sú: '''a) Symbol Quicumque''' To vyznanie viery má názov podľa začiatočného slova „Quicumque“. Jeho pôvod bol mylne pripisovaný svätému Atanázovi, a preto sa tiež nazývalo Atanaziánskym vyznaním viery. Autor jr však neznámy. Vzniklo v Španielsku alebo vo Francúzsku asi v polovici 5. storočia. Obsahuje zreteľnejšie formulácie tajomstva Najsvätejšej Trojice. „Katolícka viera je, že uctievame jedného Boha v Trojici, a Trojicu v jednote.“ Takto vyznáva vieru v jedného Boha v troch odlišných osobách, existujúcich ako Boh Otec, Boh Syn a Boh Duch Svätý. Potom vyznáva tri osoby v jednote. Jednota Božích osôb sa prejavuje v ich jedinej podstate, v jednom božstve, rovnakej moci, večnej velebnosti, nestvorenosti, nekonečnosti a večnosti. Keď každú osobu vyznáva jednotlivo ako Boha a Pána, zdôrazňuje, že nie sú traja bohovia alebo traja pánovia, ale je len jeden Boh a jeden Pán. Keďže v Trojici nič nie je skoršie alebo neskoršie, ani väčšie alebo menšie, všetky tri osoby sú rovnako večné a rovnako veľké. Symbol načrtáva aj Božie vynášanie a pochádzanie takto: Otec nemá pôvod od nikoho, je nestvorený, nesplodený. Syn ako jediný pochádza od Otca, je nestvorený, ale splodený. Duch Svätý vychádza od Otca i Syna, je nestvorený, nesplodený, ale vychádzajúci. '''b) Toledský symbol''' V roku 675 sa v Tolede konala partikulárna XI. Synoda, na ktorej sa zúčastnilo 70 biskupov. Títo vyhlásili vyznanie viery, ktoré objasňuje tajomstvo Najsvätejšej Trojice na základe predchádzajúcich formulácií učiteľského úradu Cirkvi, najmä symbolu Quicumque, a na podklade prác veľkých cirkevných učiteľov, obzvlášť svätého Augustína a Fulgencia. Toledský symbol, ktorý obsahuje jasnejšie formulovanie tajomstva Najsvätejšej Trojice, používalo mimoriadnu dôveru v nasledujúcich generáciách a dodnes patrí k významným cirkevným dokumentom. Symbol ponajprv vyznáva svätú a nekonečnú Trojicu: Otca, Syna a Ducha Svätého ako jedného Boha, ktorý má jednu podstatu, jednu prirodzenosť, jednu velebnosť a moc. Potom podáva obsiahly výklad troch Božských osôb, vysvetľuje jednotu Božej podstaty, objasňuje, že jednota nie je totožnosť a že rozdielnosť osôb nie je odlučiteľnosť. '''c) Vierovyznanie Druhého lyonského koncilu a Florentského koncilu''' Na štvrtom zasadaní Druhého lyonského koncilu v roku 1274 bolo prijaté vyznanie viery, ktoré predtým predložil pápež Klement IV. Gréckemu cisárovi Michalovi Paleologovi. Jeoh prvá časť obsahuje mierne upravené vyznanie viery, ktoré poslal Lev IX. V roku 1053 antiochijskému patriarchovi Petrovi. Vierovyznanie prijaté na Druhom lyonskom koncile bolo základom únie s Grékmi na Florentskom koncile, pričom bolo presnejšie formulované pochádzanie Ducha Svätého z Otca i syna. '''d) Otázka „Filioque“''' Nicejsko-carihradské vyznanie viery na objasnenie pôvodu Ducha Svätého použilo formuláciu „quiex Patre procedit“ (ktorý vychádza z Otca). Tým však nebol úplne určený vzťah Ducha Svätého k Synovi. Otázku vzťahu Ducha Svätého k Synovi riešili odlišne na Západe a odlišne na Východe. Avšak táto odlišnosť bola viac formálna ako vecná. Grécka cirkev učila, že Duch Svätý vychádza z Otca skrze syna. Vyjadrovala to formulou „ex Padre per Filium“ (t.j. Od Otca skrze Syna). Západná Cirkev zasa učila, že Duch Svätý vychádza z Otca i Syna ako z jedného zdroja. Používala na to formulu „ex Patre Filioque“ (t.j. od Otca i Syna). Grécke ponímanie vzťahu Ducha Svätého k Synovi silnejšie vyjadruje, že syn má od Otca celú svoju bytosť osoby, v ktorej je zahrnuté aj dýchanie Ducha Svätého. V latinskej predstave zasa silnejšie vyniká, že Otec a Syn vynášajú Ducha Svätého v jedinom čine, pričom sa tu nepopiera, že syn má od Otca aj svoju činnosť – vynášanie Ducha Svätého. V 4. storočí sa na Západe i na Východe všeobecne verilo, že Duch Svätý rovnakým spôsobom vychádza z Otca i Syna. Svätý Augustín hovorí, že Duch Svätý vychádza od oboch, ale „Filoque“ sa uňho formálne nenachádza. V určitom zmysle má syntézu latinskej a gréckej predstavy, kd príležitostne hovorí, že Otec ako pôvodca dýcha Ducha Svätého. V nasledujúcom období vychádzanie Ducha Svätého z Otca i Syna („Filioque“) bolo vyjadrené v dvoch vierovyznaniach, a to v symbole Quicumque (asi 1. polovica 5. storočia) a v Toledskom symbole (675). Lev III. (795-816) vyhlásil, že vychádzanie Ducha Svätého musí byť predmetom kázania, ale že začlenenie tej formuly do Kréda je zbytočné. Grécka Cirkev zmýšľala o vychádzaní Ducha Svätého z Otca i Syna rovnako ako západná Cirkev až do doby carihradského patriarchu Fotia v 9. storočí, ktorý začal verejne hlásať, že Duch Svätý vychádza jedine od Otca, pričom obviňoval západnú Cirkev z nesprávneho učenia. Osobitne vystupoval proti prídavku „filioque“ vo vyznaní viery, ako sa to postupne rozšírilo na Západe. Fotiovo učenie o vychádzaní Ducha Svätého zo samotného Otca sa rozšírilo na kresťanskom Východe a po dovŕšení cirkevného rozkolu medzi Západom a Východom v 11. storočí sa stalo jedným z hlavných bodov sporu. Magistérium vyslovilo vychádzanie Ducha Svätého od Otca i Syna na Druhom lyonskom koncile (1274) a na Florentskom koncile (1439). Na týchto unionistických konciloch východní biskupi súhlasne so západnými učili, že vychádzanie Ducha Svätého i zo Syna je obsiahnuté aj vo Svätom písme, aj v učení západných i východných cirkevných otcov. '''Záver''' Cirkevné učenie o trojičnom tajomstve je rozvinutou podobou toho, čo dosvedčuje Sväté písmo a vysvetľujúca tradícia. V tomto učení Cirkvi sa metafyzická trojosobnosť javí v dejinách spásy ako spasiteľodejinná Trojica. A zasa spasiteľodejinná trojica je zjavením metafyzickej Trojice. Cirkev v dejinách neustále podávala svedectvo o viere v trojosobného Boha a bránila ju proti nesprávnemu výkladu. Takto sa sformuloval záväzný podstatný obsah trojičnej viery: Jediný Boh existuje a žije v troch osobách. Božie osoby sa reálne navzájom odlišujú od seba, ale sú totožné s Božou podstatou. Vzhľadom na túto jednotu možno povedať: Jeden Boh existuje ako Otec, Syn a Duch Svätý. Medzi osobami je tento rozdiel: Otec nemá počiatok, Syn je splodený od Otca z Božej podstaty. Duch Svätý nie je splodený, ale dýchaný. Má pôvod v jedinom dychu od Otca a Syna ako od jedného princípu. V Bohu sú vzťahy, ktorými sú ustanovené osoby. Ustanovujúce vzťahy sú otcovstvo, synovstvo a pasívne dýchanie. Osobné vlastnosti sú zároveň znakmi rozlišovania osôb. Pre svoj vzájomný vzťah sú osoby najvnútornejšie jedna v druhej. Božia prirodzenosť i Božia činnosť je spoločná všetkým osobám. Božie osoby vo svojej činnosti navonok sú jediným princípom konania. ''Použitá literatúra:'' Denzinger, H: Enchiridion symbolorum. Schmaus,M.: Viera Cirkvi. Tajomstvo Boha Otca i Syna i Ducha Svätého. 2107 5148 2006-02-15T14:11:19Z 85.135.142.220 /* POKYNY PRE SKUPINU ANIMÁTOROV */ ===POKYNY PRE SKUPINU ANIMÁTOROV=== Deň modlitby v záhrade má mať formu dňa modlitby a pokánia. V mieste, kde sídli diakonia veľkej oázy sa môže konať celodenné vyloženie a adorácia Najsvätejšej Sviatosti na úmysel vynáhrady za hriechy a zneužitia, ktorých sa ľudia dopúšťajú na rekreáciách. Dnes prechádzame na rozjímanie bolestných ružencových tajomstiev. Na pozadí radostných tajomstiev sme načrtli ideál nového človeka, v najbližších dňoch na pozadí bolestných tajomstiev ukážeme askézu nového človeka. Lebo cestou k realizácii tohto ideálu je práve askéza. Dnešný deň má zvýšiť citlivosť účastníkov na problém hriechu a na nutnosť obrátenia, pokánia, metanoie. Cvičenie počas výpravy otvorených očí má za cieľ urobiť svedomie citlivejším. Dnes tiež zavádzame správny pojem prosebnej modlitby, úzko spojený s požiadavkou očistenia, metanoie. Robíme to zvlášť počas evanjeliovej revízie života a večernej prednášky. ===RANNÁ MODLITBA=== '''Hymnus''' - podľa DMLS '''Žalm s antifónou''' - podľa DMLS '''Krátke čítanie''': Mt 25, 40 - 41 '''Predstavenie dňa:''' Slovo života: ''' „Bdejte a modlite sa."''' Mk 14, 38a Dnes začíname rozjímať bolestné ružencové tajomstvá. Na ich pozadí sa nám bude črtať cesta nového človeka, ktorá nie je ľahká. Je to cesta kríža, sebazaprenia. Dnešný deň, deň Modlitby v záhrade bude pre nás dňom modlitby a pokánia. Ako slovo života prijmime Kristovo napomenutie: „Bdejte a modlite sa“. '''Zapálenie sviece:''' Zapálená svieca oázy bude nás dnes vyzývať k bdelosti. Počúvajme znovu Pánov prísľub tým, ktorí bdejú. (zapaľuje sa svieca) Čítanie: Lk 12, 35 – 37 '''Pieseň dňa''' ===HOMÍLIA: SKRZE KRISTA, S KRISTOM A V KRISTOVI=== Poznáme už niekoľko definícii sv. omše: stretnutie s Pánom, Tajomstvo viery, Eucharistia – vzdávanie vďaky, Zhromaždenie božieho ľudu: Dnes chceme vniknúť do obsahu toho, čo sa vo sv. omši uskutočňuje. Pomôže nám to pochopiť osobitne slávnostne sformovaný obrad, ktorý v obnovenej liturgii zakončuje Kánon. Kňaz dvíha Kalich a Hostiu a nahlas hovorí alebo spieva: „skrze Krista, s Kristom a v Kristovi máš ty, Bože Otče všemohúci všetku úctu a slávu po všetky veky vekov.“ Veriaci odpovedajú: Amen. V tomto úkone je obsiahnutá celá podstata sv. omše. Spočíva v tom, že skrze Krista, s Kristom a v Kristovi vzdávame Bohu Otcovi v jednote s Duchom Svätým, všetku úctu a slávu. Vzdať Bohu Otcovi všetku úctu a slávu znamená uznať: - Jeho veľkosť a dokonalosť - svoju závislosť na ňom - jeho dobrotu a lásku a splniť voči Otcovi všetko, čo je spravodlivé t.j. vďačnosť, poslušnosť a lásku. K tomu sme všetci zviazaní, lebo Otcom sme stvorení, obdarovaní životom a láskou. My však v dôsledku hriechu nechceme a aj nedokážeme vykonať vo vzťahu k Otcovi všetko, čo je spravodlivé. Nedokážeme Ho dokonale uznať, byť Mu vďačnými, poslušnými, nedokážeme Ho milovať. Urobil to za nás Ježiš Kristus, Boží Syn. Keď sa stal človekom, uskutočnil – v ľudskej prirodzenosti, ale ako Boh v Božskej osobe – „všetko, čo je spravodlivé“ (Mt 3, 15) vo vzťahu k Bohu. Ježiš Otca dokonale poznal a zveleboval, poslúchal Ho, miloval Ho až po obetovanie života. Začíname dnes rozjímať bolestné ružencové tajomstvá. Kristus sa v záhrade modlí: „Otče, môj, ak je možné, nech ma minie tento kalich. No nie, ako ja chcem, ale ako ty.“ (Mt 26, 39). Kristus korunoval svoj život oddaním sa vôli Otca, poslušnosťou až na smrť. Toto všetko urobil Kristus za nás, v našom mene. Takto zadosťučinil za naše hriechy a zmieril nás s Otcom. My sa musíme zjednotiť s Kristom v Jeho postoji voči Otcovi. Musíme byť zaštepení do Jeho spravodlivosti a snažiť sa vytvárať vo svojom živote Jeho postoj voči Otcovi. Preto vo sv. omši sa Kristus sprítomňuje vo vzťahu k nám všetkým, čo za nás urobil. Spájame sa s Ním. Skrze Neho, s Ním a v Ňom sa stávame schopní vzdávať Otcovi „všetku úctu a slávu“. Vo sv. omši teda vykonávame „Všetko čo je spravodlivé“ voči Otcovi a prijímame milosť a silu k tomu, aby sme to isté robili v celom našom živote. Naše „Amen“, ktoré vyslovujeme zvlášť slávnostne na koniec doxológie „Per Ipsum“, je vyjadrením našej ochoty oslavovať Otca skrze Krista celým životom. ===VOČ: ČLOVEK NA POZADÍ PRÍRODY=== '''Úvodné pokyny: (Rim 1, 10 - 32)''' Doterajšie výpravy otvorených očí učili vnímavosti na krásu prírody a hľadanie stôp Boha v stvorení. Teraz bude ich úlohou otvárať oči na skutočnosť človeka, pred ktorou mnohí svoje oči zatvárajú. Najprv treba poukázať na disharmóniu v ľudskom živote, na skutočnosť hriechu, ktorú mnohí ľudia, ako sa zdá, nevnímajú alebo vedome ju popierajú. Avšak podmienkou poznania Boha je citlivé a vnímavé svedomie. Vnímanie nesúladu ľudskej skutočnosti a Božej vôle patrí medzi základné prvky evanjeliovej citlivosti. Z tejto citlivosti musí vyrastať modlitba zadosťučinenia za hriechy a modlitba vnútorného zápasu za prijatie Otcovej vôle a odmietnutie všetkého, čo sa tejto protiví. '''Priebeh cvičenia:''' Počas prechádzky treba schválne – ak to je možné – ísť tam, kde je veľa rekreantov (napr. ísť do kúpeľov, na hojne vyhľadávanú turistickú trasu, do chaty alebo hostinca) a dať za úlohu pozorovať správanie sa ľudí. Nie je disonanciou? (znečisťovanie prostredia, hlučnosť, opíjanie sa, fajčenie, prechádzanie sa v nedostatočnom oblečení). Tieto postrehy majú viesť k zamysleniu sa nad potrebou modlitby zadosťučinenia. Na zakončenie výpravy Stánok stretnutia – adorácia Najsvätejšej Sviatosti v postoji kajúcnosti. ===VEČER POHODY:=== V piesňach, poézii a úvahách ukázať problém človeka, ktorý je rozdelený medzi dobrom a zlom, ktorý túži po dobre a nedokáže ho nájsť. Možno použiť text: Maliňski: „Veriaci ateisti a neveriaci kresťania“. ===RUŽENEC: TAJOMSTVO MODLITBY V ZÁHRADE=== 1. ..., ktorý sa modlil za prijatie Otcovej vôle, ktorý od neho požadoval najťažšiu vec - obetu života. 2. ..., ktorý úplným prijatím Otcovej vôle preukázal najväčšiu lásku. 3. ..., ktorý prijal Otcovu vôlu slovami: „nie moja, ale Tvoja vôľa nech sa stane.“ 4. ..., ktorý napriek ľudskému strachu do konca plnil Otcovu vôľu. 5. ..., ktorý nás učí prijímať Božiu vôľu aj v najťažších chvíľach života. 6. ..., ktorý nám v modlitbe ukazuje, ako sa môžeme očistiť od vlastnej vôľe. 7. ..., ktorý nás učí, ako sa modliť v utrpení. 8. ..., ktorý v úzkostiach Getsemanskej záhrady videl všetky hriechy ľudstva. 9. ..., ktorý v úzkostiach Getsemanskej záhrady videl všetky moje hriechy. 10. ..., ktorý nás vyzýva k bdelosti a modlitbe. ===ERŽ: MODLITBA A OBRÁTENIE=== '''Cieľ:''' Spoznať správne chápanie prosebnej modlitby: nejde o to, aby sme Boha nahovorili na plnenie našej vôľe, ale na to, aby sme seba naklonili k prijatiu Božej vôľe. Preto je modlitba podstatne spojená s metanoiou - obrátením. Mt 26, 36 - 46 '''Pomocný text:''' M. Quoist: Úspešný život: „Modliť sa znamená byť Bohu plne k dispozícii“ (239 - 246) '''Vidieť:''' 1) Za čo sa ľudia modlia? Čo je obsahom našej prosebnej modlitby? 2) Vypočuje Pán Boh naše prosby? (Vyjadrenia mládeže: príklady vypočutej a nevypočutej modlitby v ich živote.) '''Zhodnotiť:''' 1) Prečítať text „Modliť sa znamená byť Bohu k dispozícii“. 2) Kristova modlitba v záhrade (Mt 26, 36 - 46). 3) Máriina modlitba: najprv počúva, čo od nej Boh žiada, potom hovorí „fiat mihi“ – „nech sa mi stane“. 4) Naša modlitba: Pred Božou tvárou si uvedomujeme svoje nedostatky a chyby, to čo nás uzatvára do seba, oddeľuje od Boha bratov. Snažíme sa to zanechať, uskutočniť vnútorné obrátenie, návrat k Bohu. Je to neraz ťažká práca - zdolávať sám seba. Ale len v takom prípade vedie naša modlitba k zjednoteniu s Bohom, to je predsa jej cieľ. '''Konať:''' Vynasnažím sa v takomto duchu urobiť dnes alebo zajtra svoj Stánok stretnutia. (1 Jn 5, 13 - 15) ===HBS: ZJEDNOTENIE S KRISTOM - VYKUPITEĽOM, KTORÝ JE NAŠOU CESTOU K DOKONALOSTI=== Mt 26, 36 - 46 Vo svetle radostných ružencových tajomstiev sme pozerali na náš životný ideál a naše povolanie. Potvrdili sme si, že jeho najdokonalejším uskutočnením a zároveň našim vzorom pri jeho realizácii je Nepoškvrnená – Služobnica Pána a Matka. Teraz si kladieme otázku, ako tento ideál uskutočniť v živote. Odpoveď nájdeme pri rozjímaní bolestných ružencových tajomstiev. Ukazujú nám Krista, ktorý svojim utrpením a smrťou na kríži dokonal naše vykúpenie. Zjednotenie sa s Kristom v tom, čo pre nás vykonal, je našou cestou k naplneniu životného povolania. Povolanie k zjednoteniu s Bohom v láske, ktoré je našim životným povolaním, bolo v nás zatemnené prvotným hriechom. Od vtedy nosíme v sebe sklon svoje povolanie prekrúcať egocentrizmom, sústavným zameriavaním sa na seba a oddávaním sa sebe. Tento sklon vedie k hriechu, ku skutkom, ktoré sa protivia našej prirodzenosti a povolaniu osoby. Náš návrat k Bohu, oslobodenie z hriechu a vykúpenie sa uskutočňuje v nasledujúcich etapách: 1) Kristus berie na seba naše hriechy a previnenia, v dôsledku nich trpí a dáva Otcovi zadosťučinenie: je „Baránkom, ktorý sníma hriechy sveta“. 2) Kristus spĺňa v našom mene všetky naše záväzky voči Otcovi, prijíma postoj, aký máme mať voči Otcovi aj my (poslušnosť, zadosťučinenie, a pod.) 3) Cez vieru a sviatosť sa musíme spojiť s Kristom, ktorý zadosťučinil Otcovi za naše hriechy a v našom mene vyplnil voči Nemu všetko, čo bolo spravodlivé. 4) Potom sa musíme snažiť vytvárať v sebe, vo svojom živote Kristov postoj voči Otcovi, Jeho spravodlivosť a svätosť sa stáva našim podielom. 5) Mária, ako prvá a najdokonalejšia z vykúpených Kristom, je pre nás viditeľným znakom nádherného ovocia vykúpenia. II. časť: Poslušnosť Krista je liekom na našu neposlušnosť Keď sa Kristus modlí v záhrade: „Nie moja, ale Tvoja vôľa nech sa stane“, učí nás správnej prosebnej modlitbe, ktorá nespočíva v prehováraní Boha, aby splnil našu vôľu, ale v snahe podriadiť svoju vôľu Jeho vôli. Takáto modlitba je dostačujúca je v nej obsiahnuté všetko, čo je potrebné pre spásu. Prameňom všetkého zla je naša svojvôľa. Cestou ku každému dobru je podriadenie sa Božej vôli. O nič viac nemusíme prosiť. Neposlušnosť Adama je počiatkom našej záhuby, každého zla. Poslušnosť Krista je počiatkom vykúpenia . Kristovo „fiat“ je úplným súhlasom s Otcovou vôľou v mene ľudstva. Paralela: Eva – neposlušnosť Mária – fiat S týmto Kristovým spasiteľným „fiat“ sa spájame v každej sv. omši a vo sv. prijímaní. Potom sa musíme snažiť uskutočniť v každodennom živote Jeho poslušnosť. Nedokážeme to bez niekedy krvavej námahy, bez umŕtvenia. Čaká nás boj so starým človekom, ktorý musíme podstúpiť každý deň znova. Vernosť ideálom vyžaduje neustálu bdelosť, aby sme plnili nie svoju vôľu, ale vôľu Otca. Pieseň dňa. 2108 5126 2006-02-15T13:32:25Z Marian 38 ===POKYNY PRE SKUPINU ANIMÁTOROV=== Vychovávateľský vplyv dnes sústreďujeme na problém čistoty. Úloha je ťažká v tom, že na jednej strane sa nemôžeme uspokojiť so všeobecnými frázami, odtrhnutými od života, z druhej strany musíme hovoriť o konkrétnych veciach a ukázať ich vo svetle konečných princípov (tzv. personalistická norma). Cieľ, ktorý chceme dosiahnuť, spočíva vo vypracovaní jasných pojmov v tejto oblasti. V programe dňa predpokladáme odlišné témy evanjeliovej revízie života pre dievčatá a pre chlapcov, okrem toho pre dievčatá dodatočnú prednášku (skromnosť v móde a zvykoch), ktorú môže mať niekto zo ženskej diakonie oázy. Praktické cvičenia majú poučiť o nutnosti „strážiť zmysly" kvôli zachovávaniu čistoty a nacvičovať zvlášť umŕtvovanie zraku. ===RANNÁ MODLITBA=== '''Hymnus''' - podľa DMLS '''Žalm s antifónou''' - podľa DMLS '''Krátke čítanie''': Rim 8, 12 - 13 '''Predstavenie dňa:''' Slovo života: ''' „A tak, bratia, sme dlžníkmi, ale nie telu, aby sme museli žiť podľa tela. Lebo ak budete žiť podľa tela, zomriete. Ale ak Duchom umŕtvujete skutky tela, budete žiť."''' Rim 8, 12 - 13 Dnes sa budeme snažiť spoznať, čo pre nás vyplýva zo skutočnosti, že Boh si zobral ľudské telo a vydal ho, aby ho bičovali a ponížili. Kristus chcel určite zadosťučiniť za nesprávne používanie tela človekom. Slovo života, ktoré sme pred chvíľou počuli, nás vyzýva k správnemu postoju voči telu. '''Zapálenie sviece:''' Pri zapaľovaní sviece oázy, symbolizujúcej nám dnes život podľa Ducha, ktorý sa získava za cenu umŕtvovania tela, počúvajme pozorne napomenutia sv. Pavla Rimanom: Rim 8, 1 - 13 (Po 11. verši zapáliť sviecu). '''Pieseň dňa:''' ===HOMÍLIA: LITURGIA SLOVA=== Jedným z hlavných cieľov liturgického zhromaždenia je počúvanie Božieho slova. Boh chce ku nám prehovoriť, chce k nám prísť vo svojom Slove, preto sa zhromažďujeme, aby sme toto Slovo prijali. Keď chcel Boh prehovoriť k svojmu ľudu počas jeho prvého zhromaždenia na úpätí hory Sinaj, prikázal Mojžišovi ľud zhromaždiť a pripraviť. Podobne je to dnes: liturgiu slova vo sv. omši predchádzala liturgia vstupu, ktorá má za úlohu pripraviť nás na počúvanie Božieho slova. Nie je možné bez prípravy, len tak z ulice prísť a postaviť sa pred Boha, ktorý chce k nám prehovoriť. Na toto stretnutie sa musíme pripraviť. Príprava, ktorú nazývame liturgiou vstupu má tieto prvky: - Vstupná procesia so vstupnými obradmi. - Kňazov pozdrav zhromaždeniu. - Úkon kajúcnosti, pred ktorým je krátke spytovanie svedomia. - Prosebný spev „Kyrie eleison" - „Pane zmiluj sa", ktorým sa obraciame na Krista od začiatku v zhromaždení prítomného. - Oslávený spev „Sláva Bohu na výsostiach" (vo sviatky a slávnosti). - Modlitba nazývaná kolkta (niektorí prekladajú oracio super plebem iam cellectam ako modlitba nad už zídeným ľudom). Po tejto príprave Boh hovorí k svojmu ľudu. Hovorí prostredníctvom knihy - Sv. písma. V liturgii slova je táto kniha prinášaná do zhromaždenia a Božie slovo, ktoré obsahuje, je slávnostne prednášané. Upozorniť na prejavy úcty knihe Sv. písma v liturgii. V liturgii sú tri úkony ohlasovania Božieho slova: - Lekcia - Boh hovorí skrze svedkov - prorokov Starého zákona alebo apoštolov (môžu byť dve čítania: aj zo Starého zákona, aj z Listov a Skutkov apoštolov). - Evanjelium - Boh hovorí skrze Syna (Kristus prítomný vo svojom slove). - Homília - Boh hovorí skrze svedkov - poslov našich čias, skrze Cirkev, ktorá učí a vydáva svedectvo. Cieľ: vysvetliť Božie slovo podľa aktuálnych potrieb a podmienok poslucháčov. Aktualizácia Božieho slova. Božie slovo vyžaduje odpoveď. Odpoveďou je: viera, vďakyvzdanie, dôvera, prijatie Božej vôle, jej uskutočnenie v živote. Prejavmi tejto odpovede v liturgii sú aklamácie, spevy medzi čítaniami, vyznanie viery, spoločná modlitba. ===VOČ: OVLÁDANIE ZRAKU=== '''Úvodné pokyny:''' Cieľom cvičenia je uvedomenie, že existuje jedna celá oblasť výchovy pohľadu, ktorá má veľký význam pre vnútornú kultúru človeka a tiež pre kultúru medziľudských vzťahov. Je to oblasť sebavýchovy. '''Priebeh cvičenia:''' Nie všetko môžem a musím vidieť. Ovládanie zraku. Prejsť určitý úsek cesty, pričom nepozerať na chlapcov, na dievčatá, na okolité domy a pod. Poznáme pohľady povrchné a hlboké. Niečo možno zazrieť kútikom oka, porzieť sa na to letmo, nezastavujúc oči, bez kontemplácie, bez zapojenia vnútorných schopností. Samo oko vidí, zaznamenáva obrazy automaticky ako filmový pás. Pozerajúc na niečo sa však možno vhĺbiť do ohliadanej veci celou osobnosťou. Ináč sa pozerá na osobu, ináč na predmet. Predmet možno voľne kontemplovať. Možem sa na osobu takto pozerať, hltať ju očami? Určite máme už tú skúsenosť, že keď sme sa zahľadeli na niekoho cudzieho, napr. v autobuse, vo vlaku, tento pocítili náš pohľad a pozrel sa na nás, vtedy sme čo najrýchlejšie odvrátili zrak. Ako si vysvetliť tento jav? Osoba nedovoľuje zaobchádzať so sebou ako s vecou. Sú pohľady, za ktoré sa treba hanbiť, ktoré hanblivosť nedovoľuje. Vysvetlenie: Osoba sa môže stať predmetom žiadostivosti tak ako vec. Sú pohľady s určitým aspektom, napr. pozerám na človeka ako na Boží obraz, Božie dieťa, chcem v druhom vidieť brata, chcem hľadieť očami Krista a pod. Všetko mení to, z akého hľadiska pozerám. Dokážeme si pozrieť do očí? Čo rozumieme slovami: „Pozri sa mi do očí?" ===Spoločný rozhovor o cvičení=== Poukázať, akou dôležitou vecou je schopnosť pozerať sa na umelecké diela alebo na filmy, vyberať si čítania. Obrátiť pozornosť na to, že ľudia často zostávajú len na povrchu obsahu. Predstavenia, filmy, knihy sa hodnotia na základe scén, pri ktorých tuhne krv, alebo erotických scén. Povzbudiť k vhĺbeniu sa do tejto problematiky a k vyhýbaniu sa hrám, filmom či knihám presýtených erotikou. Na záver možno prečítať úryvok z knihy Maliňského kapitolu „Nervové choroby". ===VEČER POHODY=== Môže vyplniť piesne, úryvky z básní a próza, v ktorých vystupuje motív pohľadu. ===RUŽENEC: TAJOMSTVO BIČOVANIA=== 1. ..., ktorý sa dal bičovať z lásky k nám. 2. ..., ktorý sa mlčky podriadil výroku ľudského súdu. 3. ..., ktorý zadosťučinil Otcovi za hriechy zneužitia tela. 4. ..., ktorý nás učí umŕtvovať si telo na ceste k Otcovi. 5. ..., ktorého rany nás uzdravili. 6. ..., ktorého videl prorok Izaiáš ako muža plného bolesti, v ktorom nebol pôvab ani krása. 7. ..., ktorý vydal svoje telo utrpeniu, aby vykúpil naše telo. 8. ..., ktorý svojim utrpením dáva zmysel a hodnotu nášmu utrpeniu, ak sa s ním zjednotíme. 9. ..., ktorý nám predkladá umŕtvenie tela ako cestu k vyvýšeniu nášho tela cez zmŕtvychvstanie. 10. ..., ktorý sa zriekol seba samého, prijal prirodzenosť sluhu a stal sa podobný ľudom vo všetkom okrem hriechu. ===ERŽ: OSOBA A ČISTOTA (PRE CHLAPCOV)=== '''Cieľ:''' Priblížiť chlapcom pojem čistoty vo svetle hodnoty osoby. 1 Kor 6, 12 - 20, Gal 5, 13 - 26, Mt 7, 20 - 23 '''Pomocné texty:''' - F. Blachnický: „Čistota a hanblivosť vo svetle hodnôt osoby" (Pomocné texty, 9. časť) - M. Quist: Úspešný život: „Mladosť - príprava na lásku" (56 - 61) '''Vidieť:''' 1. Čo znamená byť čistým? Aké pojmy sa spájajú s týmto slovom. 2. Poučil vás niekedy niekto na tému: Čo je lásky, ako sa pripraviť na manželstvo? (Hovorili vám napr. v škole niečo viac okrem tzv. fyziologického poučenia?) - Ako chápeš lásku? - Ako sa predstavuje láska v súčasnom sochárstve, literatúre, filme, vúytvarnom umení a pod.? 3. Ako sa správajú chlapci k dievčatám vo vašich školách? Prečo? 4. Ako sa správajú dievčatá voči chlapcom? Ktoré dievčatá a prečo máte v úcte? UPOZORNENIE: Ak možno predpokladať ťažkosti v úprimnom vyjadrovaní sa chlapcov na túto tému, možno pred stretnutím urobiť anonymnú anketu a potom hovoriť o získaných materiáloch. '''Zhodnotiť:''' Snažiť sa, aby chlapci cez zručne vedený rozhovor pochopili, v čom spočíva tzv. personalisická norma v oblasti sexuálnej etiky. Musia tiež dosiahnuť schopnosť hodnotiť, čo je v tejto oblasti dobré a čo zlé pri vedomom použití personalistickej normy. '''Konať:''' 1. Každý napíše na lístok: - Čo by som chcel povedať chlapcom na tému správania sa k dievčatám? - Čo by som chcel povedať dievčatám o správaní sa k chlapcom? 2. Ak môj postoj k dievčatám nebol správny, vynasnažím sa zmeniť ho. 3. Odporučiť modliť sa za dievčatá túto modlitbu: „Učiň, môj Bože, aby naše sestry dievčatá mali ladný vzhľad, boli usmiate a vkusne sa obliekali, daj im zdravie tela a priezračnosť duše. Aby boli čistotou a pôvabom nášho ťažkého života. Aby vo vzťahu k nám konali s jednoduchosťou, s dobrotou matky bez falošnosti a koketovania. Učiň, aby sme si neboli navzájom žriedlom pádov, ale vzájomného obohatenia." ===ERŽ: ČISTOTA A PANENSTVO (PRE DIEVČATÁ)=== '''Cieľ:''' Priviesť dievča k správnemu chápaniu čnosti čistoty hodnoty panenstva. Lk 1, 26 - 35, 1, 37 - 38, 2, 41 - 50, 1 Kor 7, 32 - 34, Mk 7, 20 -23 '''Pomocné texty:''' M. Quist: Úspešný život: „Mladosť - príprava na lásku" (56 - 61) '''Vidieť:''' 1. Vo voľnom rozhovore zistiť, aké pojmy sa dievčatám spájajú so slovami: „Čistota, panenstvo". 2. Sú dnes čistota a panenstvo hodnotami vyzdvihovanými? (Príklad sv. Mária Goretti - obeta života pri obrane čistoty). 3. Čistota a oddanie sa. Dvojaký význam slova „oddanie sa": - Nechať zaobchádzať so sebou ako s predmetom použitia (podstata hriechu nečistoty) - Oddať sa osobe, ktorá ma miluje a je pripravená k vzájomnému oddaniu sa (podstata čistoty a lásky) Zdôrazniť význam, krásu a hodnotu panenstva. Poukázať na falošné učenie, propagované súčasnými vedcami, literatúrou, umením zvlášť filmom, ktoré zmenšujú hodnotu panenstva a holdujú nemorálnosti. Pripomenúť aj tú skutočnosť, že chlapci napriek zdaniu nemajú úctu k dievčatám „ľahkým", ktoré sa ponúkajú, ale tým, ktoré „možno ťažko získať". '''Zhodnotiť:''' Dvojaký rozmer čistoty: - Ľudský: oddať sa len láske, ktorá hľadá moju osobu v oddaní sa nej. Čistota, ktorá vedie ktorá vedie k manželstvu a podmieňuje manželstvo trvalé a šťastné, hodné ľudskej osoby (text: Čnosť čistoty) - Božský: úplne sa oddať Bohu - Kristovi - Snúbencovi Biblické texty: príklad Márie, Krista (byť vo veciach Otca, Pavlov text: život úplne oddaný Božím veciam). Modlitba o čistotu, pochopenie jej hodnoty a krásy. Modlitba o poznanie povolania (manželská čistota alebo panenstvo zasvätené Bohu?) Strážiť svoju dôstojnosť. Nenechať zaobchádzať so sebou ako s predmetom užívania. Mladšie dievčatá povzbudiť k prečítaniu brožúrky Anny Márie: „Kto mi odpovie", starším odporučiť zborník „Láska, manželstvo, rodina". Možno odporúčať aj knihu Alexandry Anisimovej „Na krátkych vlnách". Pri čítaní venovať na vzťah hrdinky k mužom. - Čistota - vnútorný stav - Panenstvo - telesný stav - Dopĺňanie sa muža a ženy ako dve polovice jablka - Oddanie sa - zodpovednosť ===HBS: LÁSKA, KTORÁ DÁVA ŽIVOT=== Problém čistoty a 6. prikázania (pre všetkých) Čítanie: 1 Kor 6, 12 - 20, 1 Sol 4, 1 - 12 Ako následok hriechu vznikol v ľudskej prirodzenosti neporiadok - zvlášť v oblasti 6. Prikázania. V tomto bode sa najviac prejavuje poranenie našej prirodzenosti. Človek, zvlášť mladý, má v tejto oblasti so sebou najviac ťažkostí. V tejto oblasti musíme si v prvom rade vytvoriť jasnú predstavu. Pôvodný Boží plán - Boh je láska Láska je oddaním jednej osoby druhej. V Bohu je viac Osôb. Otec sa vyslovuje v Synovi. Slovo je oddané Otcovi. Dialóg lásky. Plodom lásky Otca a Syna je Duch Svätý. V Bohu je počiatok a pravzor lásky. Každá čistá láska, láska oddania sa (manželská láska) je životodarná, plodná. Tento zákon ukazuje tajomstvo života v prírode. Ako vzniká v prírode život? Život vzniká len zo života. Nový život vzniká delením (živá bunka sa rozdelí na dve rovnaké) alebo zjednotením sa dvoch živých bytostí. Človek bol stvorený na Boží obraz a podobu ako osoba. Ale: „Nie je dobre človekovi samotnému..." Človek sa mal v láske spojiť s druhou osobou a dať zrod životu. Dostal Boží príkaz: množte sa, naplňte zem. Toto zjednotenie sa musí uskutočňovať na osobnej rovine cez osobnú lásku, cez vzájomné oddanie sa. Doplnením tohto zjednotenia je telesné zjednotenie. Takto vzniká manželstvo, jedno a nerozlučné, plodné a životodárne skrze lásku. Hriech - odmietnutie Božieho plánu. Podstata hriechu nečistoty: zjednotenie sa v telesnej rodine bez osobnej lásky. Nie láska, ale egoizmus, hľadanie uspokojenia vlastnej žiadostivosti. Útok na dôstojnosť osoby. Zaobchádzanie s osobou ako s predmetom užitia. Útok na život. Život počatý zo žiadostivosti, nie z lásky, je nenávidený. Hriech zabíjania počatého života je konečným dôsledkom hriechu nečistoty. Pieseň na záver: Čistota a skromnosť (pre dievčatá) Čítanie: Iz 53, 1 - 12, Rim 7, 18 - 24, Jn 19, 1 - 3 Boh prijal ľudskú prirodzenosť a vydáva ľudské telo bičovaniu, poníženiu a mukám. Prečo? Aby zadosťučinil za hriechy tela. Telo je Stvoriteľovým darom, je podstatným prvkom ľudskej prirodzenosti (človek nie je ani tak telom a dušou, ako stelesneným duchom) samo o sebe je dobré. V dôsledku prvotného hriechu vznikol však v naj prirodzenosti neporiadok. Telo malo byť nástrojom duše, malo byť podriadené hodnotám osoby, a malo slúžiť k dosiahnutiu životných cieľov človeka. Ono sa však často búri, osamostatňuje, preberá vládu nad človekom, takže tento sa stáva otrokom telesných žiadostí. Ich uspokojenie sa stáva cieľom života (obžerstvo, pijanstvo, nečistota). Vtedy nastáva ruinovanie ľudskej osobnosti. Zvlášť sa prejavujú hriešne skutky v oblasti 6. Prikázania. Hriech nečistoty - sexuálne zblíženie (v myšlienkach, žiadostiach, túžbach, pohľadoch, skutkoch) neusmernené osobnou láskou, nerealizovanou v pevnom osobnom živote, v manželstve dvoch osôb, zaobchádzanie s osobou ako s predmetom užitia. Tento hriech osobitne ponižuje dôstojnosť človeka. Je to hriech proti najsvätejším ľudským hodnotám - proti dôstojnosti osoby, proti láske, tajomstvu života. Hanblivosť a dôstojnosť sú čnosti, ktoré čistotu bránia. (Fenomenológia hanby por. Karol Wojtyla: Láska a zodpovednosť). Výzva a povzbudenie k uvedomelému pestovaniu čnosti hanblivosti zvlášť v obliekaní. (pozri: Skromnosť v móde a zvykoch - dodatočná prednáška pre dievčatá.) Bičovanie Krista je cena zaplatená za naše hriechy nečistoty. Myšlienka na neho nech je motívom bdelej starostlivosti o zachovanie čistoty. Obnovenie stvorenia Základné požiadavky nového života - urobenie poriadku v tejto oblasti (použiť texty sv. Pavla). Úloha hanby pri ochrane dôstojnosti osoby. (Použiť: Čistota a hanblivosť vo svetle hodnoty osoby). Čistota ako výraz úcty k tajomstvu života. ===DODATOČNÁ PREDNÁŠKA: SKROMNOSŤ V MÓDE A VO ZVYKOCH (PRE DIEVČATÁ)=== '''Úvod''' Zápas o čistotu je jedna z najdôležitejších úloh, ktoré musíme v živote uskutočniť, ak chceme, aby Mária bola skutočnou Kráľovnou našich sŕdc, nášho života aj celého národa. Musíme podstúpiť tento zápas o čistotu, lebo hriech nečistoty vo svojich rozmanitých podobách je hlavnou príčinou morálneho úpadku, ktorý naznačuje záhubu národa. Preto dnes budeme hovoriť o tom, čo je v tejto otázke viditeľné a priam bije do očí: problém čistoty v móde a zvykoch a problém skromnosti. Sme svedkovia veľkého úpadku a zániku pocitu hanby a skromnosti u dnešných žien. Spôsob obliekania sa žien, zvlášť v kúpeľných a turistických miestach prekračuje všetky hranice slušnosti. Apoštolská Stolica vydala 15.8.1954 list o nezvyčajnom obliekaní sa. V tomto liste čítame: „Pred nikým nie je ukryté, že zvlášť v letnom období tu a tam možno vidieť veci, ktoré nemôžu neurážať oči a duše tých, ktorí si aspoň trochu cenia kresťanskú čnosť a ľudskú hanbu. Nielen na morskom pobreží alebo v dedinských ústrediach, ale takmer všade, rovnako na uliciach miest a dedín a už aj v chrámoch ujíma sa nedôstojné oblečenie“. Rovnako sa šíri nehanebnosť vo zvykoch a obyčajach, ktoré vymedzujú kamarátske styky mužov a žien, čoho prejavom sú súčasné zábavy a tance a tiež spoločné pláže, ktoré sa stali samozrejmosťou. Cirkev vždy bojuje proti nemorálnosti a šíri čisté obyčaje, lebo vie, aký majú význam nielen pre duchovné dobro, ale tiež pre pozemské šťastie národa. „Je to veľmi dôležitá vec, s ktorou je čo najužšie spätá nielen kresťanská čnosť, ale tiež zdravie tela a sila a rozvoj spoločnosti“ – píše Apoštolská stolica v liste. Aj sv. Otec hovoril o tejto veci v príhovore Deťom Nepoškvrnenej Márie, ktoré prišli do Ríma zo 41 krajín na svetový kongres v. r. 1954. Katolíci poslušní výzve sv. Otca stoja všade v boji o obnovenie mravov. V Spojených Štátoch v tomto smere pracuje Légia slušnosti, ktorá zvlášť bojkotuje nemorálne filmy. V Taliansku vzniklo hnutie „Mariánska móda“. Milé dievčatá, aj vy sa musíte pripojiť k tejto akcii a zapojiť sa do boja za čistotu módy a zvykov. Chcel by som vám priblížiť najdôležitejšie motívy, ktoré podnecujú ku skromnosti v móde a zvykoch. '''1. časť: skromnosť v móde a zvykoch vyžaduje úctu dievčaťa k sebe''' Kresťanstvo neslýchane pozdvihlo dôstojnosť ženy a zaistilo jej náležitú úctu v ľudskej spoločnosti. Pred kresťanstvom sa so ženou zaobchádzalo ako s bytosťou nižšieho radu, ako s vecou a mužovým vlastníctvom, ako s otrokyňou. V zákonodarstve východných národov žena bola chápaná nie ako osoba, ale ako vec. Niektoré východné náboženstvá, že ženy nemá nesmrteľnú dušu. Kresťanstvo naproti tomu učí, že žena je osoba rovná mužovi, je vykúpená Kristovou krvou a určená k hodnosti Božieho dieťaťa a pre večnú slávu. Kresťanstvo má od počiatku v úcte hodnoty, ktoré predstavuje žena v najdokonalejšom vtelení týchto hodnôt – Mária Bohorodička. Odblesk tejto neslýchanej úcty, ktorú vzdáva Cirkev Nepoškvrnenej Panne a Božej Matke, dopadá na všetky ženy, ktoré nazývame rytierky. Dnes sme však svedkami, ako žena stráca túto úctu, ako je sťahovaná z piedestálu, na ktorý ju postavilo kresťanstvo. Vinu na tom má predovšetkým žena. Lebo nemôže počítať s úctou druhých ten, kto nemá úctu voči sebe samému. Nie je pre ženu väčšie poníženie, ako stať sa predmetom, ktorý slúži k uspokojeniu nízkych nečistých potrieb žiadostí muža. Žiaľ, muži veľmi často len takto pozerajú na ženy. Pozerajú tak predovšetkým vtedy, keď ich žena sama k tomu provokuje nehanebným spôsobom obliekania sa. Sv. Otec v spomenutom prejave Deťom Márie hovorí: „Koľko dievčat si myslí, že nerobia nič zlé, keď podliehajú nesprávnej móde. Určite by sa začervenali, keby uhádli dojmy a pocity tých, ktorí na ne pozerajú“. Nemôže počítať so skutočnosťou žena, ktorá nemá v úcte seba samú, ktorá stratila hanbu. Žena bez hanby je to isté, čo muž bez cti. '''2.časť: Zachovávanie skromnosti v móde vyžaduje rozum''' V otázke módy sa ženy väčšinou nezamýšľajú a neuvažujú, ale v úplne bezmyšlienkovitom nasledovaní módy podobajú sa divej kačke, o ktorej hovorí bájka: ''Istý poľovník na poľovačke odstrelil tejto kačke niekoľko pier z chvosta. Takto zošpatená kačka sa hanbila vrátiť k svojmu kŕdľu. Ostatné kačky ju prijali spočiatku s posmechom, uštipačne, ale potom jedna múdra kačka povedala: „Nevysmievajte sa jej, lebo ona priletela zo sveta a tam je teraz určite takáto najnovšia móda.“ „Všetky kačky si z chvosta ... .'' Bájka presne ilustruje bezmyšlienkovitosť mnohých žien a dievčat v prispôsobovaní sa móde. Ale veď človek má rozum na to, aby sa zamýšľal a uvažoval nad svojim konaním. Prečo napr. niekto nehodnotí módu z hľadiska zdravia a hygieny? Lekári by mohli hovoriť o zvýšení počtu chorôb, zvlášť reumatizmu ako následok nerozumnej módy. Móda prikazuje ľudom vystaviť sa silnému slnečnému žiareniu a opaľovanie sa na čierno, všetci to robia s veľkým zápalom a veľkou horlivosťou. Pritom veľký vedec, nositeľ Nobelovej ceny, Alexis Carrel píše v knihe „Človek – tvor neznámy“, ktorú mnohí považujú za najlepšiu knihu 20. storočia, že veda ešte nezistila, či je silné opaľovanie sa pre belocha užitočné alebo skôr škodlivé. V každom prípade píše, treba sa zamyslieť nad tým, že rasy, ktoré sú najviac vystavené účinkom slnečných lúčov patria medzi najmenej inteligentných a stoja najnižšie, najinteligentnejší sú ľudia žijúci v miernom podnebí. (Pozn. prekl. Túto časť radšej nepoužiť vzhľadom na najnovšie archeologické, historické a sociologické výskumy). Rozum prikazuje spýtať sa, kto vlastne diktuje módu a to či tomu, kto diktuje, záleží na dobre a šťastí ženy? Ale nikto sa na to nepýta všetci ochotne podliehajú anonymným diktátorom módy. Keby sme sa pozreli na kulisy, možno by sme zistili, že sa za nimi skrýva „anticirkev“, ktorá dôsledne uskutočňuje svoj program: „Cirkev nezničíme rozumovaním, ale pokazením mravov...“ '''3. časť: Zachovávanie skromnosti v móde vyžaduje Boh a svedomie''' Veľkí súčasní myslitelia sa čoraz častejšie zhodujú v jednom uzávere: najväčšie šialenstvo súčasného človeka spočíva v tom, že opustil zákony prírody, ktoré mu určil Boh Stvoriteľ. Človek najprv musí poznať dobre prírodu a prispôsobiť sa jej zákonom. Hovoriac o prírode hovoríme aj o ľudskej prirodzenosti, a ľudskú prirodzenosť tvorí nielen telo, ale tiež duša, rozum a svedomie, morálny a náboženský zmysel. Toto všetko vytvára úplnú ľudskú prirodzenosť, ktorej zákony najhlbšie vyjadruje neskazené svedomie. Jedným z hlavných zákonov neskazeného svedomia je zákon hanblivosti a skromnosti. Inštinkt hanby je ochranou, ktorú tvorí príroda na obranu tajomstva života. Sama príroda túži, aby tajomstvo života ostalo za oponou. Je nebezpečné túto oponu strhávať. Národy, ktoré zničili inštinkt hanby, zvlášť u svojich žien, vymreli a zmizli z povrchu zeme. Nehľadajte teda zákony módy v „Burde“ alebo inom časopise – hľadajte ich vo vlastnom svedomí. Lebo vo vašom svedomí hovorí sám Boh. Dovoľte Bohu diktovať zákony módy. Nebojte sa, že sa prestanete páčiť, že sa vystavíte posmechu, ak sa nebudete obliekať podľa najnovšej módy. Je toľko možností obliekať sa pekne a moderne a zároveň skromne. Skromne oblečená žena v dnešnom svete priťahuje oči všetkých, nie oči plné žiadosti, Ale oči úprimnej úcty a obdivu. Skromne oblečené dievča vyžaduje úctu, muž sa hanbí sám pred sebou myslieť si niečo zlé. Naša viera nám dáva ešte jeden motív k zachovaniu skromnosti. Motív lásky k blížnemu. Kresťanská láska má vzťah k duši blížnemu, snaží sa pozdvihnúť ju z pádu a priblížiť k Bohu. Starostlivosť o morálne pozdvihnutie mužov je veľkou úlohou kresťanských žien. Nebuďte teda príčinou pádu chlapcov výstredným obliekaním a správaním sa. Svojou skromnosťou radšej vychovávajte chlapcov k čistému životu. Neobťažujte svoje svedomie cudzími hriechmi pohoršenia, nezabúdajte na adresu pohoršiteľov. '''Záver''' Napokon uvedieme ešte jeden motív, ktorý určite presvedčí každú z vás. Hádam medzi vami nie je taká, ktorá by nemilovala najsvätejšiu Matku, ktorá by chcela zarmútiť jej srdce. Vypočujte si jej prosbu. Sú to slová Matky Božej Fatimskej, ktoré nám odovzdala cez umierajúcu Hyacintu: ''„Mnoho ťažkých hriechov sa koná vo svete. Hriechmi, ktorými sa najviac ľudí zatracuje, sú hriechy nečistoty. Bude určitá móda, ktorá nášho Spasiteľa veľmi uráža. Osoby, ktoré slúžia Bohu, nesmú slepo nasledovať módu. Cirkev nepozná módnosť. Náš Spasiteľ je vždy ten istý. V nebi sa zvyka nemenia, lebo Boh je nemeniteľný. Keby ľudia vedeli, čo je večnosť, urobili by všetko, aby zmenili život.“'' To je hlas vašej nebeskej Matky. Porozmýšľajte, či ste aj vy neboli príčinou jej zármutku, keď ste išli za módou a ťažko urážali jej Syna! Rozhodnite sa, že ju už viac nebudete zarmucovať. Zapojte sa do hnutia „Mariánska móda“!. Obliekajte sa tak, aby ste sa najprv páčili Márii, a až tak ľuďom. Pomodlite sa k nej o milosť zamilovať si čistotu v móde a vo zvykoch slovami Pia XI.: ''Mária, Nepoškvrnená Panna, zakry nás plášťom svojej svätosti, aby sme sa zahalili svätou čistotou mravov, vyhýbali sa pohoršeniu, ktoré pochádza predovšetkým zo zlej módy v obliekaní, z čítania zlých kníh a zvrhlých časopisov. Vypros nám, aby sme dobrým príkladom osvecovali zvlášť v našom styku s blížnymi svojim oblečením a výberom kníh a časopisov, aby sme v tejto oblasti nedávali pohoršenie. Predkladáme ti naše pevné rozhodnutia, aby si ich predložila svojmu Božskému Synovi, a tak odprosila a vynahradila za pohoršenia, na ktoré v dnešnej dobe pozeráme, často aj medzi katolíkmi, a ktoré sú zneuctením Božského majestátu. Amen.!'' 2109 5147 2006-02-15T14:08:14Z 85.135.142.220 /* RUŽENEC: TAJOMSTVO KORUNOVANIA TŔNÍM */ ===POKYNY PRE SKUPINU ANIMÁTOROV=== Na pozadí rozjímania o tajomstve Korunovania tŕním chceme mládeži priblížiť chápanie kresťanskej pokory ako základu vnútorného života. Chceme to dosiahnuť ukázaním a odsúdením nesprávnych a skreslených foriem hľadiska svojej dôležitosti a posilnením správneho sebavedomia. Treba veľmi konkrétne ukázať nedostatky, ktoré sme zbadali v správaní mládeže na oáze a vniesť požiadavky. Po siedmych dňoch pobytu má byť mládež schopná prijať upozornenia a podrobiť sa požiadavkám na základe hlbšieho pochopenia. Dnešná výprava otvorených očí bude časom zvlášť pozitívneho vplývania. Jeho cieľom je, aby mládež pochopila hodnotu čistého úmyslu. Toto má podstatný význam pre celý nadprirodzený život. V tejto oblasti treba napraviť veľa škôd, ktoré spôsobili určité plytké „ťahy" často používané v pastorácií u detí (časté súťaže dobrých skutkov s odmenami a vyznamenaniami). Začať prípravu na deň spoločenstva: povzbudiť k načrtnutiu návrhov zástavy, hovoriť o vydávaní svedectva. ===RANNÁ MODLITBA=== '''Hymnus''' - podľa DMLS '''Žalm s antifónou''' - podľa DMLS '''Krátke čítanie''': Jn 5, 37 - 44 '''Predstavenie dňa:''' Slovo života: ''' „Nie nás, Pane, nie nás, ale svoje meno osláv."''' Ž 115, 1 V ôsmy deň oázy stojí pred nami Kristus v tŕňovej korune, opovrhnutý, ponížený, vysmievaný ľuďmi. Ale Ježiš nikdy nehľadal slávu u ľudí, ale vzdával náležitú úctu Otcovi. Povzbudení Kristovým príkladom, pamätliví jeho slov, ktoré sme pred chvíľou počuli, nasmerujme svoje srdcia k oslave Otca. Uvedomme si, ako veľmi počítame s ľudskými ohľadmi. Nič nás tak nepoháňa do práce, ako túžba po uznaní zo strany ľudí. Snažme sa dnešný deň prežiť pred Otcom, „ktorý vidí v skrytosti", snažme sa robiť dobre len pre Neho, nie z ohľadu na ľudí. Ako slovo života zoberme si v dnešný deň slová žalmistu, ktoré sú odpoveďou na Kristovu výzvu: „Nie nám, Pane, nie nám, ale svojmu menu daj slávu" (Ž 115, 1). '''Zapálenie sviece:''' Pri zapaľovaní sviece, ktorá dnes pre nás bude obrazom márnosti svetskej slávy a pozemského života a márnomyseľnosti, ktorej sa musíme vystríhať, počúvajme poučenie proroka Izaiáša. (40, 6 - 8). Tu sa zapaľuje svieca. ''Lektor:'' „Každé telo je ako tráva a všetka jeho krása ako poľný kvet. Tráva uschne, kvet odpadne, ale slovo nášho Boha trvá naveky." Teraz treba sviecu zahasiť a pritom povedať slová: „Tak sa pomíňa sláva sveta." '''Pieseň dňa:''' ===HOMÍLIA: LITURGIA LÁSKY=== Tá časť sv. omše, ktorá nasledovala po evanjeliu, homília a po vyznaní viery bola doteraz často nazývaná „obetovaním". Tento názov nie je zodpovedajúci, lebo privádza k domnienke, že podstatou tejto časti sv. omše je prinášanie obety Bohu. Mnohokrát sme počuli: kňaz obetuje Bohu chlieb a víno, aj my obetujeme naše dobré skutky, námahy, utrpenia. To vedie k omylu, lebo jedinou obetou, ktorú vo sv. omši Bohu Otcovi prinášame, je obeta kríža Ježiša Krista. Je to obeta nekonečnej hodnoty, ktorá dáva Bohu zadosťučinenie za všetky hriechy ľudstva a prináša Otcovi nekonečnú slávu. Nič hodnotnejšie nemôžeme Bohu obetovať. Kresťania nepoznajú a nepotrebujú inú obetu ako Obetu Kristovu. „Obetovanie" vo sv. omši nastáva vtedy, keď sa sprítomňuje Kristova obeta na kríži počas premenenia. Aký má teda význam táto časť omše, ktorú volajú „obetovanie"? Má sa hovoriť „príprava darov" - tento názov lepšie vyjadruje zmysel tejto časti. Podobne ako samotnú liturgiu slova predchádzajú vstupné obrady, ktoré nás pripravujú na počúvanie Božieho slova, tak eucharistickú liturgiu t.j. liturgiu obety predchádza príprava darov. Kňaz pripravuje chlieb a víno ako matériu sviatosti Eucharistie. Aj sám sa modlitbou pripravuje k prineseniu obety. Tiež my, účastníci sv. omše sa musíme pripraviť. V čom táto príprava spočíva? Na túto otázku môžeme odpovedať všeobecne: na zapojenie do Kristovej obety sa pripravujeme otvorením sa k bratom, zjednotením sa s nimi v láske, prácou na odstránení prekážok, ktoré stoja v ceste k spoločenstvu Cirkvi. Lebo ak chcem Otcovi obetovať jedinú obetu Krista prinesenú za všetkých ľudí, musíme to robiť v jednote, ako jedna Cirkev. Kristus nám to výslovne prikázal: „Keď teda prinášaš dar na oltár a tam si spomenieš, že tvoj brat má niečo proti tebe, nechaj svoj dar tam pred oltárom a choď sa najprv zmieriť so svojim bratom, až potom príď a obetuj svoj dar." (Mt 5, 23 - 24). Naša účasť an tejto časti liturgie spočíva: a) Zapojení sa do spoločnej modlitby veriacich. Táto modlitba, zavedená v obnovenej liturgii, sa modlí za celú Cirkev, za všetkých ľudí trpiacich, núdznych, aj za seba navzájom. b) Delení sa s tým, čo máme, s blížnymi a so spoločenstvom Cirkvi (tzv. zvonček - obeta prinášaná vo forme peňazí alebo iných darov). Podobne ako modlitba je prejavom našej zodpovednosti za spoločenstvo celej Cirkvi a celého ľudstva. Preto sa odporúča, aby sa táto časť sv. omše nazývala liturgiou lásky. ===VÝPRAVA OTVORENÝCH OČÍ: ROB DOBRO V SKRYTOSTI=== '''Úvodné pokyny:''' Cieľom cvičenia je uvedomenie si významu čistého úmyslu, ktorý dáva plnú hodnotu naším skutkom pred Božou tvárou. Zároveň ide o to, aby sme sa stali citlivejšími na využívanie príležitosti konať dobré skutky, ktoré nám sú často ľahostajné. '''Priebeh cvičenia:''' Na začiatku voľného času pred alebo popoludní sa každý zoznámi s textom Mt 6, 1 - 6 a 6, 16 - 18. Potom dostane úlohu: hľadať dnes príležitosť k dobrému skutku. Urobiť ho nenápadne, aby ho nik nezbadal. Potom netreba o tom nikomu hovoriť. V stánku stretnutia sa zamyslieť nad slovom života a obetovať svoju službu Pánovi. ===RUŽENEC: TAJOMSTVO KORUNOVANIA TŔNÍM=== 1. ..., ktorý prijal tŕňovú korunu, aby nás vykúpil. 2. ..., ktorý z lásky k nám zniesol posmech ľudí. 3. ..., ktorý nás tichým znášaním toľkého pokorenia učí pokore. 4. ..., ktorý nás svojou pokorou, poslušnosťou zničením seba zdvíha z pádu. 5. .., ktorý trpel za hriech márnomyseľnosti a pýchy. 6. ..., ktorý sa kvôli nám ponížil až sa stal Kráľom bolesti a utrpenia. 7. ..., ktorý pred Pilátom vyznal, že je Kráľom. 8. ..., ktorý povedal: „Moje kráľovstvo nie je z tohto sveta." 9. ..., ktorý prijal utrpenie v postoji odpúšťajúcej lásky. 10. ..., ktorý nás neoslobodil od utrpenia, ale ukázal nám cestu do neba cez utrpenie. ===ERŽ: MÁRNOMYSEĽNOSŤ A POKORA (PRE CHLAPCOV)=== '''Cieľ:''' Ukázať na nesprávne postoje snaženia upevniť si sebavedomie a sebaistotu u chlapcov. Ukázať krásu pokory ako čnosti hĺbky a pravdivosti. Jn 19, 1 - 7, Mt 23, 25 - 28 '''Pomocné texty:''' - M. Quist: Úspešný život: „Človek a jeho piedestál" (62 - 67) '''Vidieť:''' Poukázať na prirodzený pocit neistoty u dospievajúcich chlapcov a na snahu posilniť svoje sebavedomie a získať sebaistotu. Nesprávne spôsoby hľadania tejto sebaistoty: 1. Zanedbávané, schválne zafúľané, alebo extravagantné oblečenie a vonkajší vzhľad. 2. Zoženštilosť, márnomyseľnosť (voňavky, účesy, obliekanie si rôznych „handier"). 3. Fajčenie a pitie alkoholu. 4. Hlučné, bezohľadné, arogantné správanie sa. 5. Hrubosť a cynizmus voči dievčatám. 6. Chválenie sa „úspechmi" v sexuálnej oblasti. '''Zhodnotiť:''' Prečo treba zamietnuť tieto spôsoby vystatovania sa a získavania zdanlivého uznania vo svojom okolí? Svoje sebavedomie treba budovať na skutočných hodnotách. Ich uznanie v sebe v súlade s pravdou sa nazýva pokora - cítiť sa byť tým čím skutočne som. Pokora je uznaním a prijatím pravdy o sebe. V čom sa zvlášť prejavuje moja márnomyseľnosť? Čo musím robiť, aby som jej nepodliehal? Jn 19, 1 - 7, Mt 23, 25 - 28 Čítanie: Quoist '''Konať:''' Čo môžeme a musíme zmeniť vo svojom vonkajšom správaní už teraz počas oázy? ===ERŽ: SKROMNOSŤ (PRE DIEVČATÁ)=== '''Cieľ:''' Ukázať krásu čnosti skromnosti zvlášť v obliekaní sa. Odsúdenie pokrútených spôsobov obracania pozornosti na seba. Texty sv. písma: 1 Pt 3, 3 - 5, 1 Tim 2, 9 - 10 '''Pomocné texty:''' - M. Quist: Úspešný život: „Človek a jeho piedestál" (62 - 67) '''Vidieť:''' Obrátiť pozornosť na prirodzenú snahu dievčat páčiť sa, pútať na seba pozornosť, priťahovať zrak. Nesprávne spôsoby: - Vonkajšie efekty (maľovanie sa, farbenie vlasov, extravagantná móda) popri vnútornej prázdnote. - Vystavovanie tela ako vábidla pre sex (priliehavé blúzky, sukne, nohavice, priesvitné blúzky a sukne, blúzky, sukne nosenie bez bielizne). - Vyzývavý spôsob správania sa. Obrátenie pozornosti na spôsob vyjadrovania sa (chudobná, často vulgárna slovná zásoba, dvojzmyselné reči), na témy rozhovorov, zvlášť s chlapcami. '''Zhodnotiť:''' Prečo sú tieto formy nesprávne: - Pôsobia neesteticky, podobne ako umelé kvety alebo kvety umelo zafarbené. - Privádzajú k vnútornej prázdnote. - Vedú k poníženiu človeka, dievča nápadne oblečené (ktoré sa vyzývavo správa a vyjadruje) priťahuje zrak všetkých chlapcov a mužov (pôsobí na ich predstavivosť), nevzbudzuje však v nich úctu a obdiv ako Boží obraz, ale sexuálnu žiadostivosť, chuť užitia. Po takomto dievčati sa túži ako po predmete uspokojenia vášne. Dievča ponižuje seba, keď dovoľuje takto na seba myslieť a takto ju brať, a ponižuje toho, kto na ňu takto myslí a takto ju berie. Správne spôsoby starostlivosti o svoj vzhľad a pôsobenie na blížneho. V čom spočíva skutočná krása. Prečítanie jedného z pomocných textov. Biblický text: Jn 19, 1 - 7 Stále sa obliekaj tak, aby si sa mohla stretnúť s Kristom. Ako vyzeráme s našou márnomyseľnosťou pred Kristom tŕním korunovaným? 1 Pt 3, 3 - 5, 1 Tim 3, 9 - 10 '''Konať:''' Konkrétne zhodnotenie oblečenia a výzoru dievčat v oáze vo svetle vyššie uvedeného názoru. (zvlášť upozorniť na oblečenie počas liturgie.) Čo je potrebné a čo je možné zmeniť už teraz, čo po návrate domov z oázy? ===HBS: PÝCHA A POKORA=== Čítanie: Jn 19, 1 - 7 Scéna korunovania tŕním je jedno z najotriasajúcejších v evanjeliu. Aby sme ju pochopili, musíme si uvedomiť, že ten, ktorý znáša také strašné pokorenie, je nekonečne svätý a veľký Boh. Poníženie Krista korunovaného tŕním je zadosťučinením za hriechy pýchy. Pýcha je najväčší hriech, zdroj a počiatok všetkých hriechov. Podstata hriechu pýchy je sebazbožstvenie človeka (naviazať na biblický opis hriechu prvých ľudí - „budete ako Boh"). Človek si vytvára vedomie a postoj bytia zo seba, zavrhuje pocit závislosti a stvorenia (základ každého náboženstva). Do základov tohto vedomia kladie strašné klamstvo. Človek neprežíva seba ako dar Stvoriteľa, nedokáže byť vďačný, sám chce byť predmetom obdivu, uznania, je zahľadený do seba, so záľubou spočíva v sebe. Pýcha je počiatkom všetkých hriechov a všetkého zla vo svete (závisť, nenávisť, žiadostivosť, túžba po sláve a moci ako zdroj vojen). Márnomyseľnosť je „dcérou" pýchy. Je to chyba zvlášť rozšírená medzi dievčatami a ženami. A dnes už aj medzi chlapcami - prejavy „feminizácie". Pokora je podstata a základ všetkých čností. Podstata pokory: uznanie pravdy o sebe. Vo svojom subjektívnom vedomí byť tým, kým skutočne „ontologicky" som. Pocit stvorenia. Pokorný človek je vďačný - je „chudobný v duchu" a tak bohatý, všetko prežíva ako nezaslúžený dar a preto je stále obdarovávaný - je stále radostný. Čo hovorí o pokore Kristus? (jeho vzťah k farizejom, podobenstvo o farizejovi a mýtnikovi.) „Ak nebudete ako deti ...", „Kto sa povyšuje, bude ponížený..." a pod. Lk 18, 9 - 14, Mt 20, 26 - 27, Mk 10, 43 - 44, Mt 19, 13 - 15, Mk 10, 13 - 15, Lk 18, 15 -17. Ako pracovať na získaní čnosti pokory? 2110 5139 2006-02-15T13:39:24Z Marian 38 ===POKYNY PRE SKUPINU ANIMÁTOROV=== Deň nesenia kríža je jeden z veľmi dôležitých dní oázy. Pri každej príležitosti treba zvlášť ukazovať na Krista, ktorý urobil z kríža znak najväčšej lásky a zaviazal nás k láske zanechajúc nám príkaz lásky (Jn 15, 12 - 15). V dnešný deň má veľký význam modlitba krížovej cesty. Rozjímania pripravené mládežou ukážu, či pojmy objasňované v prvých ôsmich dňoch oázy vnikli do jej vedomia ako prvky formujúce jej modlitbu. Revízia života na tému zodpovednosti má byť výzvou k väčšej zodpovednosti za formovanie života vo vlastnom prostredí, k spoluzodpovednosti za atmosféru života v oáze. Po niekoľkých dňoch oázy už možno zbadáme určitú únavu, prejavia sa dôsledky nedbalostí alebo nedôslednosti z prvých dní oázy. Je tu teda príležitosť všetko dať do poriadku a napraviť. ===RANNÁ MODLITBA=== '''Hymnus:''' podľa DMLS '''Žalm s antifónou:''' podľa DMLS '''Krátke čítanie:''' Jn 8, 12 '''Predstavenie dňa:''' Slovo života: ''' „Kto mňa nasleduje, nebude chodiť vo tmách, ale bude mať svetlo života."''' Jn 8, 12 Dnes, keď budeme uvažovať o tajomstve Nesenia kríža, pripomíname si Pánov prísľub: „Kto mňa nasleduje, bude mať svetlo života." Tieto slová si dnes zoberieme ako slovo života. Ísť za Kristom znamená ísť krížovou cestou. '''Zapálenie sviece:''' Horiaca svieca nám dnes pripomína svetlo života, ktoré Kristus prisľúbil všetkým, čo ho nasledujú. „Kto mňa nasleduje, nebude chodiť vo tmách, ale bude mať svetlo života." (Jn 8, 12) Teraz sa zapaľuje svieca. '''Pieseň dňa:''' ===HOMÍLIA: KRISTOVA OBETA A NAŠA OBETA=== Časť sv. omše, ktorá nasleduje po liturgii lásky, má rôzne pomenovania: veľká eucharistická modlitba, kánon sv. omše, premenenie, niekedy v schémach štruktúry sv. omše nachádzame aj názov - uskutočnenie obety. Podstatou tejto časti sv. omše je sprítomnenie Kristovej obety. Zamyslíme sa nad významom týchto slov. Kristova obeta. Touto obetou je všetko to, čo urobil počas svojho pozemského života z lásky k Otcovi. Zvláštnym spôsobom je všetko to, čo rozvíjame v bolestných ružencových tajomstvách. Jeho utrpenie, krížová cesta, smrť na kríži. Kristus sám povedal: „Nik nemá väčšiu lásku ako ten, kto položí svoj život za svojich priateľov." (Jn 15, 13) Kristus obetoval svoj život z lásky k Otcovi a nám. Ako dôsledok našich hriechov sme si zaslúžili smrť. Kristus, sám spravodlivý, bezhriešny, prijal na seba trest za naše hriechy, viny, zadosťučinil za nás Otcovi. Jeho obeta ako obeta Božieho syna má nekonečnú hodnotu. Stačí na zadosťučinenie za hriechy všetkých ľudí. A pretože ju Boží syn priniesol ako človek, v ľudskej prirodzenosti, môže byť prijatá za naše hriechy. Kristova obeta je našou jedinou cestou k Otcovi. Musíme si túto obetu privlastniť, zjednotiť sa s ňou. Preto sa pre nás musí stať prítomnou, dostupnou. Sprítomňuje sa sviatostne vo sv. omši. Ako je to možné? Kristova obeta ako úkon jeho Božskej Osoby má večné, nadčasové trvanie. Preto môže byť sprítomnená. Kristova obeta sa sprítomňuje preto, aby sa mohla stať našou obetou, obetou Cirkvi. Aby sme ju nejakým spôsobom mohli vziať do svojich rúk a priniesť ju Otcovi vo svojom mene. S Kristom spoluobetujeme, t.j. jeho obetu predkladáme Otcovi ako našu v svojom mene. To je podstata účasti na sv. omši. Neprinášame Otcovi dary, obety, prinášame svoje hriechy, svoje biedy a odovzdávame sa Kristovi, aby nás vykúpil. Modlitby spoluobetovania: Unde et memores. To je najdôležitejšia chvíľa sv. omše, tu sprítomnenú obetu Krista predkladáme Otcovi. „Spoluobetovanie" má aj iný význam: máme seba samých spolu s Kristom obetovať Otcovi. Máme sa snažiť prijať a vytvoriť vo svojom živote postoj Krista. Ale to sa učíme celý život. Nedokážeme to ihneď. Konštitúcia o posvätnej liturgií pokorne hovorí: „Veriaci sa učia obetovať seba samých...". Sv. omša je východiskovým bodom našej snahy oddať seba samých, svoj život ako obetu Bohu. „Boh od nás nechce nič, ale chce nás." (por. Modlitbu nad darmi zo slávnosti Najsv. Trojice). ===KRÍŽOVÁ CESTA=== Konáme ju v prírode. Jednotlivým skupinám zverujeme výber trasy, prípravu kríža a úvah, ktoré sú spojené so zastaveniami krížovej cesty. Uvedieme všeobecnú tému: Krížová cesta nového človeka, pričom účastníkom necháme slobodu v tvorbe rozjímaní a modlitieb k jednotlivým zastaveniam. Treba povzbudiť k využitiu doterajších myšlienok a zážitkov z obnovy. ===RUŽENEC: TAJOMSTVO KRÍŽA=== 1. ..., ktorý z lásky k nám vzal na ramená ťažký kríž. 2. ..., ktorý vzal na seba ťarchu našich hriechov a zla, ktoré v nás vládne. 3. ..., ktorý vstal po každom páde a aj nás dvíha z našich pádov. 4. ..., ktorý túži, aby sme si navzájom nosili bremená. 5. ..., ktorý povedal: „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nech ma nasleduje." 6. ..., ktorý nás učí, že len kríž je cestou k životu. 7. ..., ktorý krížom uzavrel učenie o najväčšej láske. 8. ..., ktorý trpel a zomrel pre našu spásu. 9. ..., ktorý sám skrze kríž dáva dôkaz svojej lásky a túži, aby sme ho prijali. 10. ..., ktorý nám dal účasť na našom vykúpení dvíhaním každodenných krížov. ===ERŽ: ZODPOVEDNOSŤ=== '''Cieľ''' Cieľom dnešnej ERŽ ukázať vzťah medzi láskou a zodpovednosťou. Láska sa prejavuje v zodpovednosti za druhého človeka. Nedostatok lásky privádza k ľahostajnosti a nezodpovednosti. Kol 1, 24 - 29, 2, 1 - 5 '''Pomocné texty''' - M. Quist: Úspešný život: „Uvažuj a rozhoduj - len tak sa staneš človekom" (113 - 118) '''Vidieť:''' Poukázať na prejavy ľahostajnosti a nezodpovednosti v živote: - Nedostatok zodpovednosti u tých ktorí vládnu, - Vandalizmus: nezmyselné ničenie vecí, ktoré majú slúžiť ľudom, - Fušerstvo: nedbalosť v práci, výrobky musí niekto opravovať, - Ľahostajnosť voči morálnemu úpadku iných ľudí (fajčenie detí, opité deti, mladiství páchajúci hriechy nečistoty a pod.), - Najhoršie: nezodpovednosť za počatý ľudský život (dievčatá, ženy, ktoré zabíjajú alebo opúšťajú deti, mládenci, muži, ktorí opúšťajú dievča aj dieťa a cynicky si umývajú ruky). Tu sa prejavuje zbabelosť, podlosť hraničiaca so zločinom alebo vedúca priamo k nemu. '''Zhodnotiť:''' - Čo je príčina tejto nezodpovednosti? Hriech! Príbeh Kaina, ktorý zabíja brata. „Čo som ja strážcom svojho brata?" (1 Mj 4, 9) - Láska - to je zodpovednosť. Boh prišiel v Kristovi vziať na seba zodpovednosť za hriešnych ľudí, prišiel ich vykúpiť. Prejavom toho je kríž, ktorý berie Kristus na seba. - Kresťan je človek spoluzodpovedný s Kristom za bratov. Texty: Kol 1, 24 - 29, 2, 1 - 5. '''Konať:''' Kto z dôvodu nedostatku mojej zodpovednosti musí niesť dodatočný kríž: - Tu na oáze - Doma - V škole - Vo farskom spoločenstve? Akým spôsobom zmením túto situáciu? ===HBS: LÁSKA A KRÍŽ=== Pieseň: Čítanie: '''Lk 23, 26 - 32 Kríž, ktorý Kristus nesie, je prejavom jeho lásky k nám. Ježiš ho berie dobrovoľne, chce nás svojou smrťou na ňom vykúpiť. Ježiš dvíha aj duchovný kríž - utrpenie ako následok hriechu a zla, ktoré je v ľuďoch, a túžbu po ich záchrane a šťastí. Kristus nás vyzýva, aby sme niesli kríž s ním. Čo znamená niesť kríž s Ježišom? Kríž znamená predovšetkým utrpenie. Je to náš kríž, proti ktorému sa môžeme búriť, pred ktorým môžeme utekať alebo ho môžeme prijať. Čo znamená prijať kríž? Znamená to vnútorne s ním súhlasiť, uveriť, že Boh - dobrý Otec - chce krížom dosiahnúť niečo dobré, preukazuje nám svoju lásku. Znamená to odovzdať Bohu svoje utrpenie a tým mu prejaviť svoju lásku k nemu, spojiť sa s Kristom nesúcim kríž. ''Príklad: „Hovoria, že to bol taký človek, ktorý sústavne nariekal na svoj osud: na svoje smutné detstvo a nezaujímavú mladosť, teraz má ťažkú prácu. Raz, keď si ľahol spať, zdalo sa mu, že niekto vošiel do izby. Zistil, že to bol anjel. Prekvapený počul, ako mu hovorí. „Vstaň a poď za mnou!" Vstal z postele a išiel za svojim sprievodcom. Vyšli na schody vedúce na pôjd. Anjel otvoril dvere a vtedy ten človek uvidel pôjd, ktorý sa nepodobal ničomu, čo doteraz videl: Veľký a plný krížov, ktoré boli opreté o steny. Bolo ich tam nespočetne veľa a boli rôzne: zlaté, strieborné, železné, drevené, z neopracovaného dreva i maľované, malé i veľké, jednoduché i zdobené. Všimol si, že hádam tam nebolo dvoch rovnakých. Keď sa tak v údive rozhliadol po tom zvláštnom pôjde, počul, ako mu anjel hovoril: „Nariekaš nad svojim životom, hovoríš, že nie si schopný dvíhať svoj kríž. Boh dovolil, aby si si vybral taký kríž, aký chceš, veď vieš, že každý musí niesť nejaký kríž". Tento človek sa potešil a podišiel k veľkému zlatému krížu, chcel ho zobrať, ale nemohol ním ani pohnúť - taký bol ťažký. Vybral si iný, menší a veľmi vyzdobený, vzal ho na ramená, ale hneď ho odložil - ozdoby ho tlačili. Takto bral postupne rôzne kríže a skúšal ich položiť na svoje ramená, prejsť niekoľko krokov. Napokon po mnohom skúšaní prišiel s jedným krížom ku anjelovi a povedal: „Tento chcem, najlepšie sa nesie." Vtedy mu anjel spokojný povedal: „Dobre. Ale vieš, že toto je tvoj kríž, ten, ktorý si niesol celý svoj doterajší život?"'' Hodnota utrpenia prijatého a prežívaného v zjednotení s Kristom. Vtedy sa kríž stane prejavom našej lásky k Ježišovi Kristovi, bude odpoveďou na jeho lásku. Nesenie kríža ako prejav našej lásky k blížnemu. Prizrime sa postavám, ktoré Kristus stretol na krížovej ceste. Niektorí s ním spolucítili, teda spolutrpeli s ním a takýmto spôsobom niesli s ním kríž (Mária, Veronika, jeruzalemské ženy), iní boli ľahostajní, zvedaví (zvedavci, nepriatelia, posmeškári). Každý trpiaci, ktorého stretávame na našej životnej ceste, je Kristus nesúci kríž. Aký je náš postoj? Nesieme s ním kríž alebo patríme medzi ľahostajných zvedavcov? Problém ľahostajnosti k utrpeniu druhého človeka v dnešnom svete: „11. septembra 1981 okolo 20:30 na staničnom moste v Poznani traja opití mladí muži zastavili manželov s dvoma malými deťmi, ktorí tadiaľ prechádzali. Po slovnej urážke ženy dvaja z nich napadli muža, ktorý ju bránil. Zbili ho a ležiaceho na zemi kopali. Pripojili sa k nim dvaja muži, ktorí tadiaľ prechádzali a spolu katovali bezmocnú obeť. Prizeral sa k tomu zhluk ľudí, zarážajúce je, že nikto nevystúpil na obranu bitého. Zranený zomrel po niekoľkých hodinách, jeho deti sa stali sirotami. Dvaja z ukrutníkov už boli uväznení." (Glos vielkopolski, 12.9.1981). Kresťanské povolanie: prinášať úľavu trpiacim, spolu s Máriou niesť Kristov kríž v kríži blížnych. Je to výzva i príkaz Krista, ktorý hovorí: „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme každý deň svoj kríž a nasleduje ma." (Lk 9, 23). Pieseň: '''Odpúšťajúca láska''' Pieseň: Lk 23, 33 - 46 „Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo robia." (Lk 23, 24). Najväčšia láska je tá, ktorá odpúšťajúc, obetuje sa za zlých, ktorí jej najviac ubližujú. V tom je obsiahnuté tajomstvo zmazania hriechov. Kristus, Boh - človek, sňal utrpenie spôsobené hriechmi tým, že z lásky prijal na seba utrpenie spôsobené hriechmi. „Hľa, Baránok Boží, ktorý sníma hriechy sveta." Účasť na Kristovom odpustení a vykúpení máme v každej sv. spovedi, v každej sv. omši a v zjednotení sa s ním vo sv. prijímaní. Podmienkou dosiahnutia odpustenia je odpustenie blížnym. „A odpusť nám naše viny, ako i my odpúšťame svojim vinníkom." (Mt 6, 12), „Blahoslavení milosrdní, lebo oni dosiahnu milosrdenstvo." (Mt 5, 7). „Súd bez milosrdenstva čaká totiž toho, kto nepreukazoval milosrdenstvo." (Jak 2, 13), „Lebo ak vy odpustíte ľuďom ich poklesky, aj váš nebeský Otec vám odpustí." (Mt 6, 14), Podobenstvo o nemilosrdnom dlžníkovi (Mt 18, 23 - 35). Zákon odpúšťajúcej lásky, s takým dôrazom toľkokrát hlásaný v Evanjeliu je základným príkazom kresťanského náboženstva. Zásada výmennej spravodlivosti „oko za oko, zub za zub", čo on mne to ja jemu je pohanským zákonom. V kresťanstve zaväzuje zákon: Ako Boh Otec voči mne, tak aj ja voči blížnemu. ( „Ako Pán odpustil vám, tak aj vy!" /Kol 3, 13/). Kto to nechápe, chápe z kresťanstva ešte málo. Pozrime sa na kresťanský život okolo nás, pozrime sa na svoj život vo svetle príkazu odpúšťajúcej lásky. Stretávame sa často s takou láskou? Skutočne sme kresťanmi, chápeme vo všeobecnosti, čo znamená byť kresťanom? Rozoberme si vo svetle požiadaviek Evanjelia napr. otázku nadávania si. Nemám správny postoj voči Kristovmu krížu, ak deň, čo deň neodpúšťam. Kedy musíme odpustiť: - Keď sa modlíme „Otče náš" - Keď sa zúčastňujeme sv. omše - Na konci každého dňa: „Slnko nech nezapadá nad vašim hnevom." (Ef 4, 26) 2111 5140 2006-02-15T13:40:03Z Marian 38 ===POKYNY PRE SKUPINU ANIMÁTOROV=== Desiaty deň oázy prežívame tajomstvo Kristovej smrti na kríži, smrti, ktorá dáva život. Výprava otvorených očí má obrátiť pozornosť mládeže na druhého človeka a na jeho potreby. Nový život, ktorý je ovocím Kristovho paschálneho tajomstva, sa v nás môže rozvíjať len za cenu obety, zriekania sa z lásky. Dnes nechávame viac času na evanjeliovú revíziu života. Presvedčivo a rozhodne predkladáme dnes pred mládež požiadavku abstinencie, záväznej v hnutí Svetlo - Život. Podstatou motivácie je: - Pozitívne prijímanie života, ktoré sa vďaka Kristovej smrti na kríži stalo hodnotou v novom a plnšom eschatologickom rozmere, - Každé otravovanie života je postojom protikresťanským a protiľudským, - Zrieknutie sa z lásky k Bohu a k blížnemu. ===RANNÁ MODLITBA=== '''Hymnus''' - podľa DMLS '''Žalm s antifónou''' - Podľa DMLS '''Krátke čítanie''': Jn 12, 24 - 25 '''Predstavenie dňa:''' Slovo života: '''Veru, veru hovorím Vám: Ak pšeničné zrno nepadne do zeme a neodumrie, ostane samo. Ale ak odumrie prinesie úrodu. Kto miluje svoj život stratí ho, a kto svoj život nenávidí na tomto svete, zachráni si ho pre večný život.''' Jn 12, 24 - 25 Tento deň chceme prežiť vo svetle tajomstva kríža, tajomstvo smrti, z ktorej prúdi život. Na tomto tajomstve budeme mať účasť, ak si zachováme krstnú milosť, ak budeme umierať hriechu a žiť Bohu, ak pre neho budeme na tomto svete stráceť svoj život. '''Zapálenie sviece: '''svieca oázy dnes bude pripomínať milosť sv. krstu, vďaka ktorej sme boli navrátení k životu ponorenému do Kristovej smrti. Pri zapaľovaní sviece počúvajme sv. Pavla z Listu Rimanom. Rim 6, 3 - 11 '''Pieseň dňa:''' ===HOMÍLIA: PAMIATKA PASCHÁLNEHO TAJOMSTVA=== „Pamiatka Pána" - to je ešte jeden názov sv. omše. Tento sa odvodzuje z Kristových slov: „Toto robte na moju pamiatku" (Lk 22, 19), „A tak vždy, keď budete jesť tento chlieb a piť tento kalich, zvestujete Pánovu smrť, kým nepríde." (1Kor 11, 26). Dokument koncilovej obnovy liturgie - inštrukcia „Eucharisticum Misterium" - nazýva sv. omšu „Celebratio Memoralis Domini" - slávenie pamiatky Pána. Slovo „pamiatka" alebo „spomienka" je tu použitá vo zvláštnom význame. Sv. omša je živá pamiatka, obsahuje v sebe, sprítomňuje to, čo pripomína. Preto hovoríme, že je mystériom, sviatosťou. Pamiatkou čoho je sv. omša odpovedáme: obety Kristovho kríža. dnes svoj pohľad na sv. omšu ešte rozširujeme a prehlbujeme. Je nielen pamiatkou Kristovej smrti na kríži, ale aj pamiatkou celého diela vykúpenia, teda celého paschálneho tajomstva Krista. Tento výraz sa dnes často používa, mnohokrát ho opakuje Konštitúcia o posvätnej liturgii. Čo znamená? Pozri sa do misála - modlitba pred prefáciou (Prijmi, Najsvetejšia Trojica...) a po premenení (...Preto my, Pane...) - pripomíname si smrť, zmŕtvychstanie a nanebovstúpenie Krista. Sv. omša je teda spomienka na všetky tieto udalosti - berie celé dielo vykúpenia spolu ako paschálne tajomstvo. - Tajomstvo prechodu Krista cez smrť, zmŕtvychvstanie a oslávenie, - Dynamické ponímanie diela vykúpenia. Toto všetko - nielen smrť na kríži - sa sprítomňuje vo sv. omši. Kresťanstvo sa nekončí na kríži. S krížom je nerozlučiteľne spojené zmŕtvychvstanie ako jeho plod. Kristova smrť na kríži je úkonom najväčšej lásky k Otcovi. Otec naň odpovedá rovnako úkonom lásky: dáva Kristovi život, ktorý obetoval, v novej, nádhernej podobe - ako život premenený, oslávený. Smrť a zmŕtvychvstanie Krista sú dva neoddeliteľné aspekty jednej skutočnosti. Aj vo sv. omši sú tieto aspekty neoddeliteľné. Sprítomňuje sa v nej nielen smrť, ale aj zmŕtvychvstanie. Preto táto pamiatka nie je tragická, ale radostná. Naša účasť na sv. omši spočíva v zjednotení s Kristom nielen v jeho obeti, v smrti, ale v celom paschálnom Tajomstve. S Kristom kráčame cez smrť k zmŕtvychvstaniu. V ňom zomierame a vstávame z mŕtvych (por. Rim 6). Preto naša účasť na sv. omši musí byť doplnená sv. prijímaním, našim podielom na ovocí paschálneho Tajomstva. „Kto je moje telo a pije moju krv, má večný život a ja ho vzkriesim v posledný deň." (Jn 6, 54) ===VOČ: BLÍŽNY=== '''Cieľ''' Cieľom dnešnej VOČ urobiť ľudí citlivými na potreby druhého človeka, formovať schopnosť spozorovať najhlbšie potreby blížneho, vzbudiť túžbu tieto potreby uspokojiť za cenu sebaobetovania, zrieknutia sa. '''Priebeh cvičenia:''' Členovia skupiny sa vo dvojiciach rozchádzajú po okolí, aby v prostredí, v ktorom sa oáza koná, našli ľudí osamotených, opustených, skľúčených, smutných, opovrhnutých. Nadväzujú s nimi rozhovor, aby objavili ich túžby, potreby. Robia to nezištne, z ohľadu na dobro iných ľudí, podľa vzoru Krista, ktorý za nás zomrel. Po skončení výpravy je rozhovor na tému: Aké sú najhlbšie potreby ľudí? Ako ich môžeme uspokojiť? ===RUŽENEC: TAJOMSTVO UKRIŽOVANIA=== 1. ..., ktorý obetou na kríži vykonal čin najväčšej lásky k Otcovi. 2. ..., ktorý miloval svojich a až do konca ich miloval. 3. ..., ktorého smrť je pre nás prameňom nového života. 4. ..., ktorý bol poslušný až na smrť na kríži. 5. ..., ktorý odpúšťa tým, čo ho ukrižovali. 6. ..., ktorý nás učí odpúšťajúcej láske voči blížnym. 7. ..., Ktorý ti dal účasť na svojom utrpení. 8. ..., ktorý bol pred tvojimi očami pribitý na kríž. 9. ..., ktorý ťa, pod krížom stojacu, ustanovil za matku Cirkvi. 10. ..., ktorý nás volá k umieraniu hriechu a k životu v láske. ===ERŽ: RADOSŤ ZO ŽIVOTA, LÁSKA, ABSTINENCIA=== '''Cieľ:''' Cieľom ERŽ je priviesť k presvedčeniu, že alkoholizmus a fajčenie sú pliagy súčasného sveta, že sú problémom, ktorý sa dotýka každého človeka, že kresťan voči nim nemôže byť ľahostajný. Predstaviť požiadavku abstinencie od alkoholu ako pozitívnu hodnotu a ako prejav novej kultúry a zároveň našej zodpovednosti za iných, ktorá vyrastá z kresťanskej lásky. Rim 13, 8 - 14, Ef 5, 15 - 20 '''Pomocné texty:''' - M. Quoist: Úspešný život: „Privítať radosť" (82 - 85) - M. Quoist: Úspešný život: „Byť slobodným" (95 - 100) '''Vidieť:''' Prečítajte text: „Uprostred ulice". Vychádzajúc z tohto textu viesť voľný rozhovor o prejavoch a dôsledkoch pitia a fajčenia, o postoji ľudí voči týmto zlozvykom. - Prečo ľudia pijú a fajčia? - Sú to rozumné odpovede? - čo hovorí o alkohole a nikotíne lekárska veda? Medicína svojou štatistikou rakovinových ochorení a iných vnútorných chorôb jasne dokazuje, že nikotín je jed, čoraz viac je naklonená aj všeobecným radám k abstinencii. (možno použiť list Filipínke) - Ako reagujú ľudia na tých, ktorí pijú, fajčia v ich prítomnosti, v ich rodinách? Aké je naše správanie k týmto ľuďom? Priviesť k uvedomeniu si ľahostajnosti, nedostatku zodpovednosti za existujúce tragédie. '''Zhodnotiť:''' Alkoholizmus aj fajčenie spôsobujú utrpenie človeka, ktorý zotrváva v tomto zlozvyku, aj ľudí v jeho okolí. Všetci sme zodpovední za spoločenskú pohromu alkoholu, lebo holdujeme predsudkom kamarátskym zvykom, ktoré sú žriedlom pijanstva. Ako reagoval Kristus na ľudské utrpenie? Čo čítame vo Sv. Písme? (Rim 13, 8 - 14, Ef 5, 15 - 20) Fajčenie je hriech proti životu a proti láske. Láska k blížnemu zaväzuje zanechať fajčenie a viesť k tomu aj iných, k prelomeniu zlozvyku piť pri každej príležitosti, čo je možné cez úplnú abstinenciu mnohých ľudí. Len úplná abstinencia je skutočným prostriedkom k premnoženiu pohromy alkoholizmu. Abstinencia ako skutočný a nutný skutok lásky k blížnemu. Kresťanská radosť zo života bez cigariet a alkoholu. Duch Svätý - prameň pravej radosti. '''Konať:''' Sám nefajčiť a nepiť. Iných odvádzať od fajčenia a pitia poukázaním na pravé hodnoty a pravú radosť zo života. Pripojiť sa k tým, ktorí šíria novú kultúru o oslobodenie človeka zo zlozvyku (Krucjata oslobodenia človeka - v krátkosti podať ciele, povzbudiť k zapojeniu sa do jej radov ako kandidát). Motivácia: Zavrhujem zlozvyk fajčenia ako hriech proti životu. Život je najväčším Božím darom. Za cenu Kristovho života, obetovaného na kríži, je pre nás počiatkom hojného, večného života. Ak medicína potvrdzuje, že vášniví fajčiari, tak je to pre nás rozhodujúci argument pre zanechanie fajčenia, ktoré je zamerané proti životu. Dobrovoľne sa zriekame alkoholu - veci samej v sebe nie zlej a zakázanej - z lásky k Bohu a k blížnemu. Rozhodujeme sa pre abstinenciu, aby sme iným pomohli zachrániť sa pred zneužívaním alkoholu alebo dostať sa z návyku. ===HBS: PASCHÁLNE TAJOMSTVO KRISTA=== Pieseň: Jn 20, 1 - 23 V slovách „Paschálne tajomstvo Krista" je obsiahnutá podstata kresťanstva a kresťanského života, lebo tento spočíva na účasti na tomto tajomstve. Slovo „Pascha" pochádza z hebrejčiny a znamená „prechod". Na aký prechod myslíme, keď ho vyslovujeme? Historický: o prechode izraelského národa, vďaka zázračnému Božiemu zásahu, cez Červené more na ceste z egyptského otroctva do zasľúbenej zeme. V predvečer východu z Egypta Židia zabíjajú baránka a jeho krvou mažú veraje dverí. V noci prechádza cez egyptské domy Anjel smrti a zabíja všetko prvorodené. V domoch, ktorých veraje boli poznačené krvou baránka, nikto nezomiera. Táto udalosť je obrazom, predpoveďou Krista a jeho diela vykúpenia. Kristus nás prišiel zachrániť zo smrti a z otroctva hriechu a dať nám nový život. Uskutočnil to svojim prechodom cez smrť na kríži k zmŕtvychvstaniu. Ako uskutočnil tento prechod? Kristus položil svoj život na kríži z lásky k Otcovi. „Nik nemá väčšiu lásku ako ten, kto položí svoj život za svojich priateľov." (Jn 15, 13). Táto láska nemohla zostať bez odpovede. Nebeský Otec odpovedal na ňu svojou láskou - darom nového osláveného života. Zmŕtvychvstanie a oslávenie Krista je plodom jeho smrti na kríži. Paschálne tajomstvo Krista je prechod cez smrť do slávy zmŕtvychvstania. Láska Boha Otca je ešte väčšia. Aj nám dovoľuje prejsť zo smrti do života, hoci svojimi hriechmi sme si zaslúžili smrť. Zjednotením s paschálnym tajomstvom Krista môžeme prejsť do nového života, do zmŕtvychvstania. (prechod prežívame každý deň). Akým spôsobom sa môžeme zjednotiť s týmto tajomstvom? Krstom a Eucharistiou (por. Rim 6, 3 - 7). Ponorenie do Kristovej smrti nám dáva účasť na jeho zmŕtvychvstaní. Ale to, čo uskutočňujeme vierou vo sviatosti, musí mať pokračovanie v živote. Musíme zomierať starému človeku a stále vstávať z mŕtvych k novému životu. To je zásada kresťanského života: zomieram, aby som žil. „Lebo kto by si chcel život zachrániť, stratí ho, ale kto stratí svoj život pre mňa, nájde ho." (Mt 16, 25). „Ak pšeničné zrno nepadne do zeme a neodumrie, ostane samo..." (Jn 12, 24). Musíme s vierou a pokorou prosiť zmŕtvychvstalého Pána, ktorý má moc premôcť všetko zlo, aby nás očisťoval od egoizmu, od sebalásky, od pýchy, aby v nás neustále uskutočňoval premenu zo starého človeka na nového, aby sme umierali hriechu a žili pre lásku. Mária je dokonalým vzorom zjednotenia s Kristom v smrti a zmŕtvychvstaní. Najdokonalejšie sa zúčastňovala na paschálnom tajomstve Krista. Prosme ju, aby porozumeli tajomstvu smrti, z ktorej vyrastá nový život. Ticho. Pieseň: ===VEČER POHODY:=== Vypĺňajú správy jednotlivých skupín preplietané vhodne vybranými piesňami. 2112 5141 2006-02-15T13:40:39Z Marian 38 ===POKYNY PRE SKUPINU ANIMÁTOROV=== Deň Zmŕtvychvstania začína záverečný cyklus oázových zamyslení a čvičení. Bude mať rozhodujúci vplyv na postoje a dojmy, s ktorými mládež opustí oázu. Výchovná činnosť v týchto dňoch musí viesť k podnieteniu horlivosti pri uskutočňovaní ideálu nového človeka v ďalšom živote po opustení oázy a k pokračovaniu v práci, ktorá sa začala na oáze vo farskom spoločenstve. Deň Zmŕtvychvstania má priniesť zážitok kresťanskej radosti, ktorá vyplýva zo zmierenia s Bohom a bratmi. V zmierení zakusujeme ovocie paschálneho tajomstva, ktoré Kristus zjavil apoštolom po svojom zmŕtvychvstaní slovami: „Pokoj vám". Zmierením vstupujeme do spoločenstva Cirkvi mocou smrti a zmŕtvychvstania Krista a nášho krstu. Počas výpravy zmierenia treba odkryť všetky existujúce napätia, utajené konflikty, námietky a urážky, aby všetko bolo podrobené moci zmierenia v Kristovi, aby bola v oáze vytvorená čistá atmosféra v súlade s požiadavkami agape. V samostatnom rozhovore treba vysvetliť zmysel a hodnotu spoločného slávenia sviatosti zmierenia. V súvislosti so slávením sviatosti zmierenia treba pozvať spovedníkov, prípadne dohodnúť so susednými oázami spoločné slávenie. Evanjeliová revízia života má doviesť k rozlišovaniu pojmov: potešenie - radosť, žiť - užívať. Veľa závisí od toho, či sa podarí spojiť ich s konkrétnymi zážitkami v oáze. Vo vhodnej chvíli dňa oboznámiť s 13. Dňom oázy, ktorý má iný charakter. Zoznámiť mládež s tradíciami, ktoré sú s týmto dňom spojené a povzbudiť ich, aby v nich pokračovali: - Poprosiť, aby sa niekto pripravil v duchu lásky a radosti vydať svedectvo o tom, čo v ňom počas oázy urobil Pán, - Navrhnúť vhodnej skupine prípravu hlásania, - Inej skupine zveriť prípravu oázy. ===RANNÁ MODLITBA=== '''Hymnus''' - podľa DMLS '''Žalm s antifónou''' - podľa DMLS '''Krátke čítanie''': 1 Jn 3, 14 '''Predstavenie dňa:''' Slovo života: ''' „My vieme, že sme prešli zo smrti do života, lebo milujeme bratov. Kto nemiluje, ostáva v smrti."''' 1 Jn 3, 14 Začíname dnes rozjímať slávnostné tajomstva ruženca. Budeme sa radovať z nádherného ovocia Kristovho paschálneho tajomstva - z nového života. Budeme prežívať radosť, ktorá vyplýva zo zmierenia sa s Bohom a bratmi. Zúčastníme sa spoločného slávenia sviatosti zmierenia. Slovo života, ktoré pripomína náš prechod zo smrti do nového života, ktoré sa uskutočnilo pri krste a z neho vyplývajúce povinnosti „kráčame v novom živote", to znamená v láske. '''Zapálenie sviece:''' Keď hľadíme na horiacu sviecu oázy, ktorá nám dnes pripomína páškál slávnostne zapálený Cirkvou vo Veľkej noci zmŕtvychvstania, započúvajme sa do slov najkrajšieho liturgického hymnu, ktorý Cirkev spieva v tú noc. Lektor: „Je naozaj dôstojné a správne z hĺbky zvelebovať neviditeľného, všemohúceho Boha Otca a ospevovať jeho jednorodeného Syna, nášho Pána Ježiša Krista. On namiesto nás splatil večnému Otcovi dlžobu za hriech Adamov a svojou krvou zrušil výrok odsúdenia za prvotnú vinu. Lebo slávime veľkonočné sviatky, keď bol zabitý pravý Baránok, ktorého krv posväcuje dvere veriacich. Toto je noc v ktorej si našim otcom, synom Izraela, pomohol prejsť suchou nohou cez Červené more, keď si ich vyviedol z Egypta. Toto je noc, v ktorej jas ohnivého stĺpa rozohnal temnoty hriechu. Toto je noc, ktorá dnes na celej zemi veriacich v Krista vymaňuje z neprávosti sveta a z otroctva hriechu, vracia im Božiu milosť a vovádza ich do spoločenstva svätých. Toto je noc, v ktorej Kristus rozlámal okovy smrti a víťazne vstal z hrobu. Aká nesmierna je voči nám tvoja dobrota, Otče, aká nevyspytaťeľná je tvoja láska! Aby si vykúpil otroka, vydal si na smrť vlastného Syna! Naozaj potrebný bol hriech Adamov, ktorý zotrela smrť Kristova. Ó, šťastná vina, pre ktorú k nám prišiel taký vznešený Vykupiteľ. Posvätné tajomstvo tejto noci premáha zlobu, zmýva viny, hriešnikom vracia nevinnosť, a radosť zarmúteným. Naozaj požehnaná noc, ktorá spája nebo so zemou a človeka s Bohom. Preto v túto milostivú noc prijmi, presvätý Otče, našu večnú obetu chvály, ktorú ti prináša svätá Cirkev, keď rukami svojich služobníkov slávnostne Ti predkladá túto veľkonočnú sviecu, pripravenú z vosku pracovitých včiel. Preto Ťa, Otče, prosíme, nech táto svieca, zasvätená oslave tvojho mena, žiari nehasnúcim svetlom a zaháňa nočné temnoty. Prijmi ju so záľubou a jej žiara nech sa spojí so svetlom nebeských hviezd. Nech ju nájde horieť ranná zornica, tá zornica, ktorá nikdy nezapadá: „Tvoj Syn Ježiš Kristus, ktorý slávne vstal z mŕtvych, osvecuje ľudstvo veľkonočným svetlom!" '''Pieseň dňa:''' ===HOMÍLIA: OVOCIE PASCHÁLNEHO TAJOMSTVA - SPOLOČENSTVO S KRISTOM=== Keď sa Kristus po svojom zmŕtvychvstaní ukázal apoštolom pozdravil ich slovami: „Pokoj vám", vtedy im priniesol dar pokoja ako ovocie svojho utrpenia a zmŕtvychvstania. Tento dar pokoja bližšie definoval ako odpustenie hriechov ( „Prijmite Ducha Svätého. Komu odpustíte hriechy,..." Jn 20, 22). Čo obsahuje v sebe slovo „pokoj"? Pokoj je protikladom nepokoja, strachu. Nepokoj sa rodí so strachom pred smrťou, z nespokojného svedomia obťaženého hriechmi. Od toho nás Kristus oslobodil svojou smrťou a zmŕtvychvstaním. Tiež nás zmieril s nebeským Otcom, zjednotil nás s Ním tým, že nám navrátil milosť Božieho detinstva. Všetky tieto dary, obsiahnuté v slove „pokoj" (por. rozlúčková reč vo večeradle: „Pokoj vám zanechávam, svoj pokoj vám dávam. Ale ja vám nedávam, ako svet dáva". Jn 14, 27) dostávame vo sv. omši. Po modlitbe „Otče náš" kňaz sa modlí o pokoj a povie pozdrav: „Pokoj Pánov nech je vždy s vami". Potom nasleduje symbolické odovzdanie pokoja podaním rúk a napokon spievame: „Baránok Boží...daruj nám pokoj". Tento pokoj sa stáva našim počas prijímania, t. j. zjednotenia s Kristom. Spájame sa s Kristom zmŕtvychvstalým, osláveným Spasiťeľom, ktorý sníma naše hriechy, berie na seba naše slabosti a biedy, namiesto nás uskutočňuje všetko, čo je spravodlivé, voči Otcovi, prináša nám Jeho odpustenie a dar večného života. Aké sú podstatné prvky nášho stretnutia s Kristom? Pozrime sa na obrad svätého prijímania. Kňaz ukazuje Hostiu, Telo Kristovo. Pritom hovorí (dáva svedectvo): „Telo Kristovo" (toto je Telo Kristovo). Prijímajúci odpovedá „Amen", čo znamená, verím, že toto je Telo Kristovo. Máme teda tri prvky spasiťeľného stretnutia s Kristom: - Sviatosť (Telo Kristovo), - Slovo (svedectvo: „toto je ..."), - Viera Tieto tri prvky spasiťeľného stretnutia s Kristom môžeme nájsť už v Evanjeliách: - Kristus prišiel. Boh sa stal človekom. Navonok sa nelíšil od ostatných ľudí. Kto mohol vedieť, že tento človek je Boží Syn? - Ľudia sa o tom mohli dozvedieť vďaka svedectvu. O Kristovi svedčia proroci, sv. Ján Krstiteľ. Sám Kristus o sebe vydáva svedectvo (Možno to tu prečítať - Jn 5, 19 - 47). - Kristus žiada vieru v seba, v to, že On človek je zároveň Božím Synom. Židia v Kafarnaume sa Ho pýtajú: „Čo máme robiť, aby sme konali Božie skutky?" Ježiš im odpovedal: „Boží skutok je veriť v toho, ktorého On poslal". (Jn 6, 28 - 29). Táto požiadavka sa prejavuje v celom Evanjeliu. S vierou je spojený prísľub spásy: „Kto verí vo mňa, bude žiť, aj keď umrie". (Jn 11, 25). '''Naše stretnutie s Kristom''' Kristus je prítomný vo sviatostiach, zvlášť v Eucharistii. O Jeho prítomnosti vydáva svedectvo Cirkev skrze kňazov, zvlášť v liturgii. Musíme Ho spoznať za oponou znakov. Ak vo viere prijímame toto svedectvo, môžeme sa zjednotiť s Kristom vo sviatosti a dosiahnuť spásu. To sa uskutočňuje vo sv. omši. Celá sv. omša má túto schému: slovo - sviatosť - viera. Najprv liturgia slova - svedectvo. Jej cieľ: eucharistická liturgia, sviatostná. Tu sa vo viere zjednocujeme s Kristom prítomným vo sviatosti. Samotný obrad sv. prijímania zahŕňa celú teologickú štruktúru sv. omše. Náš postoj vo chvíli komúnie s Kristom: - viera v Jeho prítomnosť, v Jeho dielo spásy a Jeho lásku, - veľká dôvera (On sám povedal: „Nie zdraví potrebujú lekára, ale chorí" Mt 9, 12), „Neprišiel som volať spravodlivých, ale hriešnikov" (Mt 9, 13). „Amen" ktorým odpovedáme na slová svedectva kňaza, je prejavom nášho postoja, nielen viery ale aj túžby po osobnom, slobodnom prijatí Krista, oddania a podriadenia mu seba, svojej lásky. „Amen" vyjadruje to, že sa zjednocujeme s Kristom slobodne, v slobode a láske. Vysloviť toto „Amen" nás uschopňuje Duch Svätý prítomný v nás. Len v Duchu môžeme povedať: „Amen" - verím, milujem! Zjednotenie s Kristom sa uskutočňuje v Duchu Svätom. Komúnia s Kristom patrí k plnej účasti na sv. omši - je jej korunovaním. Nemá sa odtrhávať sv. prijímanie od sv. omše. Rovnako nemá byť účasť na sv. omši bez sv. prijímania. Táto anomália musí zmiznúť z nášho kresťanského života. Sv. omša bez prijímania je Kristova smrť bez zmŕtvychvstania, odprosenie Boha bez zmierenia, obeta bez paschálnej hostiny, účasť na hostine bez prijímania pokrmu. Koncilová reforma liturgie zdôrazňuje úzku spojitosť obety a eucharistickej hostiny. Vonkajším prejavom toho je prijímanie z darov konsekrovaných v tej istej sv. omši. (SC n. 55 „Veľmi sa odporúča tá dokonalejšia účasť na sv. omši, keď veriaci po prijímaní kňazovho prijímajú z tej istej Obety telo Pánovo".) UPOZORNENIE: V súvislosti s touto kázňou možno vysvetliť a zaviesť (ak doteraz nebol zavedený znak pokoja - podania rúk - každý so svojimi susedmi). ===VOČ: VÝPRAVA ZMIERENIA=== Dnešná výprava otvorených očí má charakter výpravy zmierenia. Každá skupina sa zamýšľa, čo žije v jednote so všetkými, s ktorými sa stretáva (s inými skupinami v oáze, s kňazom, s majiteľmi domov, so susednými oázami). Čo môžeme urobiť, aby sme prehĺbili duch kresťanského spoločenstva? Čo musíme napraviť, aké nedostatky odstrániť. V závislosti od toho rozpoznania sa skupina vyberá na výpravu zmierenia: - buď ako samotná skupina, - alebo každý sám, aby strávil niekoľko hodín v samote a premyslel svoje osobné problémy zmierenia sa s Bohom, so sebou samým, s blížnymi. Táto výprava je spojená so stánkom stretnutia. ===VEČER POHODY=== Program radostného večera dnes prihliada predovšetkým na: lásku - zmierenie - radosť. Každá skupina podáva krátku správu z výpravy zmierenia. Správy preplietame vhodne vybranými básňami a piesňami. ===RUŽENEC: TAJOMSTVO ZMŔTVYCHVSTANIA=== 1. ..., ktorý skutočne vstal z mŕtvych. 2. ..., ktorého zmŕtvychvstanie každodenne vyznávame. 3. ..., ktorý vstal z mŕtvych, aby sme uverili, že je Božím Synom a aby sme vierou mali život v Jeho mene. 4. ..., ktorý nám svojim zmŕtvychvstaním zjavil tajomstvo života, ktoré plynie zo smrti. 5. ..., ktorého zmŕtvychvstanie je odpoveďou Otca na Jeho bezhraničnú lásku. 6. ..., ktorý za vyplnenie Otcovej vôle dostal dar nového života. 7. ..., ktorého zmŕtvychvstanie sa stalo pre svet prameňom pokoja a nádeje. 8. ..., ktorého zmŕtvychvstanie je znakom, že naša viera nie je márna. 9. ..., ktorého zmŕtvychvstanie je prísľubom zmŕtvychvstania našich tiel na konci sveta. 10. ..., ktorý vstal z mŕtvych a žije. ===ERŽ: RADOSŤ A ŽIVOT=== '''Cieľ:''' Obrátiť pozornosť na dnes všeobecný omyl, ktorého sa dopúšťajú ľudia v snahe po šťastí: zámena pojmov „radosť" a „pôžitok", „žiť" a „užiť". Priviesť k pochopeniu, že pravá radosť je tam, kde je pravý život. Užitie dáva chvíľkový pôžitok a nie radosť. Pravý život je život osoby, je to vlastnenie seba, teda láska. '''Pomocný text:''' - M. Quist: Úspešný život: „Privítať radosť" (82 - 85) '''Vidieť''' Možno dnes stretnúť ľudí skutočne sa radujúcich? Odlišujú sa kresťania od iných ľudí radosťou, rozsievajú ju okolo seba? Prináša užívanie, ktoré dáva pôžitok, skutočne radosť? Možno povedať, že v skupine zhromaždenej okolo fľašky s vodkou vládne radosť? Prečo je dnes tak málo ľudí radostných? Čo to spôsobuje? (Prepracovanie, zhon, nuda, praktický materializmus, honba za peniazmi, nedostatok lásky, chápanie zmyslu života a práce). '''Zhodnotiť''' Radosť je ovocím života: „Pocit šťastia vzniká ako kvet, keď sa obnovuje život. Keď prichádza to zázračné pretvorenie prírody, zahŕňa nás pocit šťastia, nech hľadá život." (Ludvik Hirzfeld) M. Quist: „Privítať radosť!" Čo hovorí o radosti Sv. písmo: '''Konať:''' Čo nám narúša radosť na oáze? Čo môžeme urobiť, aby sme tie príčiny odstránili, aby sme prehĺbili radosť? ===HBS: NEBO JE TAM, KDE JE LÁSKA=== Pieseň: Keď prežívame radosť zo zmŕtvychvstania Pána aj z našej účasti na jeho plodoch, zo zmierenia s Bohom a bratmi, myšlienkami a srdcom zabiehame ku Kristovi obklopeného Otcovou láskou. Čítanie: Sk 1, 1 - 11 Kristus vstupuje do neba, vracia sa k Otcovi. Jeho ľudská prirodzenosť je úplne pripustená k zjednoteniu s Otcom, k spolunažívaniu s Ním v láske. Aj my sme predurčení k večnému životu v nebi. „V dome môjho Otca je mnoho príbytkov. Keby tak nebolo, bol by som vám povedal, že vám idem pripraviť miesto? Keď odídem a pripravím vám miesto, zasa prídem a vezmem vás k sebe, aby ste aj vy boli tam, kde som ja". (Jn 14, 2 - 3). Nebo hľadám hore. Často sa nám stotožňuje s nejakým miestom. Avšak nebo to je určitý stav, dokonalé zjednotenie s Bohom v láske. Preto nebo alebo skôr cestu do neba musíme hľadať v sebe. Nebo je tam, kde je láska. „Kto ostáva v láske, ostáva v Bohu a Boh ostáva v ňom". (1 Jn 4, 16b). Tam, kde niet lásky niet Boha. Len v láske sa nám Boh môže stať blízkym. Poznanie seba, uznávanie svojej malosti, úbohosti, hriešnosti a pokorná prosba, aby nás Boh svojou láskou očistil, premenil - toto je cesta do neba. Nič nečisté nemôže vojsť do neba. Nebudeme v nebi, dokiaľ v nás bude najmenší zvyšok pýchy, egoizmu, sebalásky. Každá práca pri očisťovaní nám približuje nebo. Láska sa očisťuje a zdokonaľuje činnosťou: v službe bratom, pri práci na premene sveta podľa požiadaviek lásky. Pieseň: „Nehľadaj nebo kdesi v záhrobí" Čítanie: „Cesta lásky vedie k Bohu,... aby si miloval srdcom Ježiša Krista" - M. Quist Pieseň: 2113 5142 2006-02-15T13:41:13Z Marian 38 ===POKYNY PRE SKUPINU ANIMÁTOROV=== Dnešný deň bude prebiehať v znamení cesty. Nanebovstúpenie Krista stavia náš život do dynamického vzťahu ku konečnému cieľu. Oáza - ako čas a miesto oddychu pre pútnikov - sa blíži ku koncu. Treba sa zamyslieť nad plánom ďalšej cesty. Kľúčový význam má dnes výprava otvorených očí. Mládeži treba príťažlivým spôsobom predložiť program ďalšej cesty. Text „Naša cesta" či „Náš program" je syntézou životného programu nového človeka. Tieto texty odovzdáme mládeži posledný deň oázy. Ale už teraz treba obrátiť pozornosť mládeže na ich hodnotu a význam. Cesty nového človeka nemožno predložiť odtrhnuté od života, od problémov, s ktorými sa mládež denne stretáva. Evanjeliová revízia života, venovaná dnes otázke Novej kultúry, má mládeži pomôcť zabudovať program rozvoja nového človeka do kontextu záležitosti, s ktorými denne žije. Dnes robíme aj záverečné prípravy na deň spoločenstva. Večernú hodinu Božieho slova chápeme ako čas modlitebného bdenia Ducha Svätého. Ak sa oáza spája na modlitebné bdenie s inými oázami, myšlienky obsiahnuté v prednáške určenej na hodinu Božieho slova možno použiť v uvedení do bdenia alebo trinásty deň oázy pred začiatkom púte. ===RANNÁ MODLITBA=== '''Hymnus''' - podľa DMLS '''Žalm s antifónou''' - podľa DMLS '''Krátke čítanie''': Mt 16, 26 '''Predstavenie dňa:''' Slovo života: ''' „Veď čo osoží človekovi, keby aj celý svet získal a svojej duši by uškodil?!"''' Mt 16, 26 Deň Nanebovstúpenia nám ukazuje nebo ako cieľ putovania nášho života. Nebo je tam, kde žije oslávený Kristus vo večnom spoločenstve s Otcom. Aby sme tam skrze Krista došli, musíme už teraz vytvárať v sebe vnútorný postoj, ktorý nás uschopní žiť v spoločenstve s Bohom a s bratmi, teda postoj lásky. Čím viac je lásky v nás, tým sme bližšie k nebu. Niet v našom živote dôležitejšej veci ako zdokonaľovanie lásky. Túto úlohu nech nám pripomína dnešné slovo života. Večer budeme podobne ako Mária a apoštoli zotrvávať na modlitbe v očakávaní zoslania Ducha Svätého, ktorého nám Kristus prisľúbil. '''Zapálenie sviece:''' Keď zapaľujeme sviecu oázy, ktorá dnes prejavuje naše očakávanie na Zoslanie Ducha Svätého a na druhý príchod Krista - Snúbenca, ktorý nás túži voviesť na večnú hostinu, pripomeňme si evanjliové podobenstvo o desiatich pannách. Lektor: Sk 1, 11 - tu sa zapaľuje svieca Lektor: Mt 25, 1 - 13 '''Pieseň dňa:''' ===HOMÍLIA: OVOCIE PASCHÁLNEHO TAJOMSTVA, KOMÚNIA S BRATMI=== Počas poslednej večere zanechal Kristus apoštolom dvojaký testament: Eucharistiu - sviatosť svojho Tela a Krvi a nové prikázanie: „Aby ste sa aj vy vzájomne milovali, ako som ja miloval vás." (Jn 13, 34). V doterajšej praxi sme, žiaľ, veľmi často tieto veci od seba oddeľovali. Sv. Prijímanie bolo chápané ako prejav individuálnej zbožnosti bez spojenia s láskou k blížnym, bez pocitu spoločenstva: neraz ľudia znepriatelení prijímajú sv. prijímanie pri tom istom oltári. Takto to nemôže ostať. Lebo Eucharistia je „sviatosť nežnosti, znak jednoty, puto lásky" (SC n. 47). V nej nám Boh udeľuje svoje milosrdenstvo, odpustenie a podmienkou prijatia je milosrdenstvo k blížnemu (modlitba Otče náš, podobenstvo o nemilosrdnom sluhovi - Mt 18, 23 - 35). Kto nie je zmierený s blížnym, neodpustí všetkým ktorým má čo odpustiť, nemôže hodne prijať „sviatosť milosrdenstva". Eucharistia je znakom jednoty, nielen zmierenia veriacich s Kristom, ale celej Cirkvi. Ako z mnohých zŕn vznikol jeden chlieb, tak aj my sa skrze Krista stávame jedným Telom - Cirkvou. Nemožno sa spojiť s eucharistickým Kristom bez spojenia sa s Jeho mystickým Telom - Cirkvou. Všetci, ktorí prežívajú to isté Pánovo Telo, stávajú sa jednotou. Eucharistia je znakom jednoty, ktorý poukazuje na túto jednotu (treba mať v srdci jednotu, ktorá sa navonok prejavuje prijatím sviatostí, alebo ináč bude sv. prijímanie nehodné - svätokrádežné) a zaväzuje k jej budovaniu. Prijaté sv. prijímanie zaväzuje k činnej láske k blížnemu, aby sa tak budovala jednota mystického Tela. „Communio cum Christo et inter nos" (spoločenstvo s Kristom a medzi nami) je ovocím prijatia Eucharistie. Eucharistia sa musí stať putom lásky s Kristom a so všetkými blížnymi. Časté prijímanie Eucharistie nie je nič, ak nie je vzrastom lásky. (por. 1 Jn 3, 18). Preto správne prijímanie Eucharistie sprevádza spev antifóny: „Milujte sa všetci navzájom, ako som vás miloval." ===VOČ: HĽADANIE CESTY DO NEBA=== Cvičenie možno pripraviť vo forme známej skautskej hry v prírode „Hľadanie pokladu". Skupiny putujú po chodníku usmerňovanie rôznymi znakmi (šípky, náčrty, šifry, „náhodný chodec", „hluchonemý" chodec, alebo hovoriaci neznámym jazykom a pod.). Na konci nachádzajú „poklad". Je ním text „Naša cesta" alebo „Náš program". V besede na záver cvičenia treba vysvetliť, že je to skutočne poklad, lebo tento program, ak bude verne uskutočňovaný, nás privedie do večného spoločenstva s Bohom a bratmi v nebi. Na záver možno zaspievať pieseň: „Je cesta, ktorá vedie nás". ===PRÍLOHA: NÁŠ PROGRAM=== '''Životný program dievčat''' 1. NEPOŠKVRNENÁ je mojim ideálom a mojou Matkou. Rozjímam o jej postojoch v ruženci, oddávam sa jej a nasledujem ju. 2. KRISTUS je môj Spasiteľ a cesta k Otcovi. Nepoškvrnenou Mu chcem patriť. Usilujem sa o zjednotenie s ním vo viere a láske v slovách Evanjelia, v Eucharistii a v blížnych. 3. CIRKEV je mojim domom a mojou rodinou. Chcem vrastať čoraz hlbšie do jej bratského spoločenstva, cítiť s ako živá bunka a túžiť, aby obsiahla všetkých ľudí. 4. Chcem v sebe pestovať dar nového života, ktorý som dostala pri sv. krste a ktorého správcom je DUCH SVÄTÝ. Modlitba je dýchaním môjho života, preto chcem byť verná pri vykonávaní Stánku Stretnutia. 5. Pochopila som tajomstvo osoby, ktorá „nemôže nájsť v plnej miere samu seba, iba ak nezištnej samožertve" (LG 24), preto príkazom môjho života je AGAPE, krásna láska, ktorej prejavom je obeta a kríž. 6. Ak chcem byť plne sebou a sformovať v sebe NOVÉHO ČLOVEKA, musíme sa vždy riadiť svedomím osvetleným Božím slovom. Vypovedám vojnu bezmyšlienkovitosti a nezodpovednosti. 7. Chcem byť slobodná v snažení po vyšších hodnotách, ktoré som prijala za svoje, preto musím získať odvahu plávať proti prúdu postoja užívania, egoizmu, módy a verejnej mienky a tak vytvárať NOVÚ KULTÚRU a všetko, čo slúži dôstojnosti človeka. 8. Ako osoba nemôžem byť pre nikoho predmetom užitia a môžem sa oddať len skutočnej láske. Strážcom mojej dôstojnosti urobím ČISTOTU spolu so skromnosťou a hanblivosťou v správaní sa a v obliekaní. 9. Vylučujem zo svojho života alkohol a cigarety, lebo sú klamlivé hodnoty, ktoré ohrozujú hodnoty skutočného života. Pre svoje dobro a v pocite zodpovednosti za iných sa rozhodujem pre vedomú a dobrovoľnú ABSTINENCIU. 10. Moja cesta nie je ľahká. Preto nemôžem a nechcem ňou ísť sama. Mojou potrebou a radosťou je každotýždenné stretnutie v SPOLOČENSTVE tých, ktorí chcú ísť spolu so mnou, pri stole evanjeliovej revízie života. '''Životný program chlapcov''' Kristus je mojim Svetlom a Životom, zároveň cestou k Otcovi. Jemu chcem patriť. Usilujem sa o zjednotenie s Ním vo viere a láske v slove Evanjelia, v Eucharistii a v blížnych. 2. NEPOŠKVRNENÁ ktorá „najlepšie počúvala Božie slovo a zachovávala ho", je mojim ideálom a mojou Matkou. Rozjímam jej postoje v ruženci, oddávam sa jej a nasledujem ju. 3. CIRKEV je mojim domom a mojou rodinou. Chcem vrastať čoraz hlbšie do jej bratského spoločenstva, cítiť s ako živá bunka a túžiť, aby obsiahla všetkých ľudí. 4. Chcem v sebe pestovať dar nového života, ktorý som dostal pri sv. krste a ktorého správcom je DUCH SVÄTÝ. Modlitba je dýchaním môjho života, preto chcem byť verný pri vykonávaní Stánku Stretnutia. 5. Pochopil som tajomstvo osoby, ktorá „nemôže nájsť v plnej miere samu seba, iba ak nezištnej samožertve" (LG 24), preto príkazom môjho života je AGAPE, krásna láska, ktorej prejavom je obeta a KRÍŽ. 6. Ak chcem byť plne sebou a sformovať v sebe NOVÉHO ČLOVEKA, musím sa vždy riadiť svedomím osvetleným Božím slovom. Vypovedám vojnu bezmyšlienkovitosti a nezodpovednosti. 7. Chcem byť slobodný v snažení po vyšších hodnotách, ktoré som prijal za svoje, preto musím získať odvahu plávať proti prúdu postoja užívania, egoizmu, módy a verejnej mienky a tak vytvárať NOVÚ KULTÚRU a všetko, čo slúži dôstojnosti človeka. 8. Na stráži dôstojnosti človeka v sebe a iných postavím ČISTOTU, ktorá nedovoľuje pristupovať k osobe ako k predmetu užitia, hoci len možného. Budem dbať o čistotu myšlienok, slov a skutkov. 9. Vylučujem zo svojho života alkohol a cigarety, lebo sú klamlivé hodnoty, ktoré ohrozujú hodnoty skutočného života. Pre svoje dobro a v pocite zodpovednosti za iných sa rozhodujem pre vedomú a dobrovoľnú ABSTINENCIU. 10. Moja cesta nie je ľahká. Preto nemôžem a nechcem ňou ísť sám. Mojou potrebou a radosťou je každotýždenné stretnutie v SPOLOČENSTVE tých, ktorí chcú ísť spolu so mnou, pri stole evanjeliovej revízie života. ===RUŽENEC: TAJOMSTVO NANEBOVSTÚPENIA=== 1. ..., ktorý vstúpil do neba, aby nám pripravil miesto. 2. ..., ktorý povedal: „V dome môjho Otca je veľa príbytkov". 3. ..., ktorýnám sľúbil, že uvidíme Otca z tváre do tváre. 4. ..., ktorý, hoci sa vrátil do neba, je prítomný medzi nami. 5. ..., ktorý nášmu životu dáva znak večnosti. 6. ..., ktorý nás učí správnemu pohľadu na veci tohto sveta. 7. ..., ktorý túži, aby sme tento život brali aj ako púť do domu Otca. 8. ..., ktorý tvorí spoločenstvo s Otcom. 9. ..., ktorý je prítomný v Cirkvi a dáva nám účasť na svojom spoločenstve s Otcom. 10. ..., ktorý nás vedie k spoločenstvu s Otcom očisťovaním našej lásky. ===EVANJELIOVÁ REVÍZIA ŽIVOTA: NOVÁ KULTÚRA=== '''Cieľ:''' Dať mládeži kľúč, ktorý jej dovolí správne riešiť problém vzťahu k svetu, k jeho rozvoju a zdokonaľovania seba. Čo znamená kresťansky sa angažovať vo veciach sveta? Týmto kľúčom je správne porozumenie pojmu Nová Kultúra. Mt 25, 31 - 46 '''Pomocné texty:''' - M. Quist: Úspešný život: „Človek a jeho piedestál" (62 - 67) '''Vidieť:''' Obrátiť pozornosť na žiadané tempo rozvoja súčasného sveta. Má byť práca na tomto pokroku cieľom nášho života? V čom spočíva to, čo nazývame pokrokom? (Možno pozrieť noviny z dnešného dňa. Aké problémy sa rozoberajú v článkoch? Ukázať, že nejde o to, aby bol človek lepší, aby bol úplným človekom, ale aby viac mal a viac mohol užívať.) K čomu to všetko smeruje? Aký koniec je toho všetkého? (Prízrak atómovej vojny) Príklad: Benátky - jedno z najkrajších miest sveta - za niekoľko desaťročí budú pohltené morom. '''Zhodnotiť:''' Text Sv. písma: Scéna posledného súdu. Aké hodnoty ostanú? Láska uskutočnená v živote. Čítanie: „Človek a jeho piedestál." Ukázať relatívnosť všetkých hodnôt, ktoré sú cieľom tzv. „pokroku". Majú hodnotu natoľko, nakoľko pomáhajú zlepšovať, zdokonaľovať človeka. Kedy sa človek stáva lepší, plnší? Citát z Gaudium et spes 24c: „Človek nemôže nájsť v plnej miere seba samého, iba ak v nezištnej samožertve." Pojem novej kultúry, ktorá vytvára nového človeka. O novej kultúre hovoríme vtedy, keď je všetko preniknuté hodnotou osoby a praje jej rozvoju. Osoba sa zase rozvíja, zdokonaľuje láskou. '''Konať:''' Premyslím si postoj ku štúdiu, škole, práci: Prečo sa učím? Na čo sa pripravujem? Premyslím plán vnútornej práce na sebe podľa hesla: „Kultúra duše - duša kultúry". ===HBS: BOŽIA LÁSKA JE ROZLIATA V NAŠICH SRDCIACH SKRZE DUCHA SVÄTÉHO=== Čítanie: Sk 2, 1 - 41 Duch Svätý v Bohu, v Najsvätejšej Trojici je plodom vzájomnej lásky Otca a Syna a zároveň zosobnená Božia láska. Podstatou Ducha Svätého je teda čisté oddanie sa svojej bytosti. Duch Svätý zostupuje na zem. Čo to znamená? Akým spôsobom môže byť Duch Svätý prítomný na zemi? Len jedným. Keď vstúpi do vnútra človeka a udelí mu svoju lásku. Preto hovorí sv. Pavol: „Božia láska je rozliata v našich srdciach skrze Ducha Svätého, ktorého sme dostali". (Porovnanie: železo rozžeravené ohňom. To je spôsob činnosti Ducha Svätého v nás. On nemení našu prirodzenosť, ale ju zvnútra rozpaľuje ohňom.) Len v Duchu Svätom môžeme milovať. On miluje v nás. Ale miluje aj skrze nás - preto musíme prejsť všetkými stupňami očistenia, aby sme sa stali schopnými nástrojmi Ducha Svätého. Najdôležitejšou úlohou - prácou nášho života je stála starostlivosť o vzájomný vzťah medzi Duchom Svätým, ktorý je nám daný a našim vedomým životom. Musí sa stať stálym usilovaním sa slúžiť, milovať, dávať sa - za cenu obety a strácania seba. Duch svätý koná cez Nepoškvrnenú. Ona je najdokonalejším nástrojom Ducha Svätého. Priblížením sa k Márií sme dostali milosti Ducha Svätého. Náš znak: Fos - Zoe (Svetlo - Život) nech nám znovu pripomína program, úlohu: Svetlo Ducha Svätého v nás (viera) sa musí stávať životom (láskou). To je cesta nového života. 2114 5143 2006-02-15T13:41:50Z Marian 38 ===POKYNY PRE SKUPINU ANIMÁTOROV=== Slovo života: ''' „Veď my všetci, boli sme v jednom Duchu pokrstení v jedno telo"''' 1 Kor 12, 13 Trinásty deň oázy, deň zoslania Ducha Svätého je dňom medzioázového spoločenstva, zásadne prežívaným v rámci veľkej oázy. Tam, kde ešte nie je Veľká oáza, treba sa dohodnúť na spoločnom prežívaní dňa spoločenstva aspoň s jednou oázou v susedstve. Ak na blízku nie je žiadna oáza, tak daná oáza sama uskutočňuje program púte, duchovne sa spájajúc v modlitbe s inými oázami obnovy hnutia Svetlo - Život, ktoré sa zhromažďujú na iných miestach. Program celého dňa je vyplnený programom púte dňa spoločenstva a vynechávajú sa všetky iné, dodatkové prvky. Pri realizácii Dňa spoločenstva sa držíme nasledovných pokynov: - Deň spoločenstva Oázy Živej Cirkvi je zvláštnou formou pobožnosti s charakterom púte. Cieľom tejto pobožnosti je prežiť tajomstvo Cirkvi ako spoločenstva zjednoteného v Duchu Svätom v znaku putovania a zhromažďovania sa. - Heslo: „Jednote v Duchu Svätom" vyjadruje zvláštny úmysel tejto púte. Všetky ťažkosti s ňou spojené i všetky modlitby chceme obetovať na úmysel vyprosenia Daru Jednoty v Duchu Svätom. Púťou si majú účastníci uvedomovať, že jednota vyžaduje obety a vytrvalú modlitbu. Obeta, ktorú máme všetci vziať na seba počíta v ochotnom zrieknutí sa svojich plánov a ciest, a v podriadení sa plánu púte v rámci Veľkej oázy, ktorý každému určuje cestu, čas a úlohy. Má to byť znak pripravenosti zapojiť svoju životnú púť do Otcovho veľkého plánu spásy, uskutočňovaného v dejinách skrze Syna v Duchu Svätom. Obetou sú aj rôzne ťažkosti a nepohodlie púte súvisiace s príchodom na určené miesto stretnutia a s návratom domov. Modlitbu za jednotu treba vpliesť do rôznych okamihov púte, využívajúc k tomu každú príležitosť. Táto modlitba bude zvlášť plodná, keď bude spojená s konkrétnou obetou daného okamihu. Celá púť má 7 zastavení, ktoré sa spájajú so zvláštnymi obradmi, či modlitbami a vypĺňajú celý program Dňa spoločenstva. Sú to tieto zastavenia: 1. Modlitebná vigília v predvečer púte. 2. Úvodné obrady pred púťou. 3. Spoločné rozjímanie Evanjelia v skupinách počas prestávky v putovaní. 4. Hodina stretnutia a svedectva v rámci Veľkej oázy. 5. Eucharistické zhromaždenie. 6. Hodina jednoty. 7. Ďakovná modlitba po návrate z púte. Modlitebná vigília sa má odbavovať podľa poriadku uvedeného v PPO na str. ... . Obrady pred začiatkom púte odbavuje každá oáza na mieste, kde sa každodenne zhromažďuje na sv. omši, podľa poriadku uvedeného v PPO na str. ... . Metódou delenia sa Evanjeliom (alebo inou podobnou metódou primeranou stupňu pripravenosti skupiny) v malých skupinách pod vedením animátorov má sa cestou na Hodinu stretnutia a svedectva rozjímať nad jedným z nasledujúcich textov: Jn 17, 20 - 26 Flp 2, 1 - 4 Ef 4, 1 - 7, 11 - 16 Delenie resp. rozhovor sa má zakončiť spontánnou modlitbou za jednotu v Duchu Svätom zahrňujúcou konkrétne ťažkosti na ceste k jednote. Na záver sa odrieka desiatok ruženca o Zoslaní Ducha Svätého. Môžeme tiež zaspievať. Pieseň. Hodina stretnutia a svedectva je prvým stretnutím celej Veľkej oázy počas púte. Nemá sa uskutočniť na mieste, ktoré je cieľom púte a kde sa bude slúžiť sv. omša, ale má to byť miesto na trase púte, kde sa môžu zísť všetky putujúce skupiny. Odkiaľ potom spoločne putujú zostávajúci úsek cesty. Program tejto hodiny má zahrňovať: - Pieseň: - Vzájomné zvítanie sa pomocou troch znakov: - Zdvihnutie rúk - ( „ja" - som prítomný ako osoba, vedome a dobrovoľne), - Podanie si rúk na znak pokoja ( „ja" sa stretávam s „ty" - základ spoločenstva), - Pochytanie sa za ruky a utvorenie kruhu pri speve vhodnej piesne napr. Mosty, ( „my" - utvorenie spoločenstva). - Zahlásenie a predstavenie skupín. POZNÁMKA: Krátko, originálne, vyhýbať sa stereotypným hláseniam a dlhým vyratúvaním čísel, mien a miest. Treba odovzdať písomné hlásenie o celkovom počte oázy, ale ho nepočítať. SVEDECTVÁ: Majú charakter vyznania a ďakovnej modlitby k Duchu Svätému za to všetko, čo sa na oázach pripisuje Jeho pôsobeniu. Nakoľko je to možné, nečítať z pripravených lístkov. PIESNE: Každá oáza po svojom svedectve navrhuje pieseň, ktorú spieva sama alebo všetci spoločne. Presun z miesta Hodiny stretnutia na miesto, kde sa bude slúžiť sv. omša má charakter hromadnej púte (nakoľko je to možné a ak to podmienky dovoľujú). Jednotlivé oázy idú pohromade, jedna za druhou. Cestou možno spievať napr. Litánie k Matke Božej, ku Všetkým svätým, alebo iné piesne. Eucharistické zhromaždenie - program - pozri MO. V procesii s darmi z každej oázy niekto prinesie sviecu, hostiu a bochník chleba a k spoločnej modlitbe: jeden úmysel k modlitbám veriacich a jedno vďakyvzdanie pred prefáciou. Okrem toho: v rámci liturgie lásky sa urobí zbierka na potreby kostola alebo chudobných farností, kde sa odbavuje Deň spoločenstva. Nech si každý pripraví nejaký milodar, ktoré sa vyberajú do košíka. Poznámka: Za každú oázu sa v procesii s darmi zúčastní delegácia zložená z troch osôb. Osoba v strede nesie oázovú sviecu, osoby po stranách chlieb a hostie. Zapálenú sviecu postavia pri oltári ako symbol jednoty všetkých oáz. Koncelebrujúci kňazi si prinesú so sebou: albu, štólu, (červenej alebo bielej farby), text eucharistických modlitieb. Agapé po svätej omši začína lámaním chleba a delením sa so všetkými v okolí kostola. Potom každá oáza zje jedlo, ktoré si priniesla so sebou. Služba v Deň spoločenstva pripraví čaj. V spojitosti s heslom „Jednota v Duchu Svätom" treba zvlášť zdôrazniť Hodinu jednoty. V rámci nej chceme zdôrazniť ideu jednoty s miestnou Cirkvou. Preto na Hodine jednoty utvoríme z účastníkov Dňa spoločenstva skupinu podľa diezéz, resp. na diecéznych dňoch spoločenstva - podľa farností alebo dekanátov (resp. oblastí, v ktorých budú prebiehať pooázové dni spoločenstva). Po krátkom „zahlásení diecézy" alebo farností, resp. oblasti treba na úvod zdôrazniť, že takéto zoskupenie je znakom, že oáza odovzdáva svojim účastníkom miestnym spoločenstvám, v ktorých majú oázové spoločenstvá vykonávať svoju diakoniu (službu). V rámci každej oázy sa majú pripraviť „listy jednoty" biskupom - ordinárom svojich diecéz a aj svojim správcom farnosti. V každej oáze účastníci pochádzajú z jednej diecézy píšu list svojmu biskupovi. Potom všetci, ktorí pochádzajú z jednej farnosti, píšu list svojmu správcovi farnosti. Tieto listy sa majú po Dni spoločenstva poslať poštou alebo po nejakej osobe. V rámci každej oázy zhromaždenej na Dni spoločenstva má sa poslať list jednoty biskupovi - ordinárovi diecézy, na území ktorej sa uskutočňuje Deň spoločenstva. Treba vysvetliť zmysel týchto „Listov jednoty" ako vonkajšieho znaku jednoty v Duchu Svätom a zostaviť ich v primeranom duchu a evanjeliovou prostotou. Samotná Hodina jednoty prebieha podľa nasledujúcich „kruhov jednoty": - Jednota v oázovom Hnutí Svetlo - Život. - Jednota s miestnou Cirkvou (farnosťou, diecézou). - Jednota s Cirkvou na Slovensku. - Jednota so všeobecnou Cirkvou (Svätým Otcom). - Jednota všetkých kresťanov a hnutí „živej Cirkvi" na celom svete. Každý kruh má obsahovať: spomienku (resp. prečítanie listu), spontánnu modlitbu, pieseň. Ponechať jednotlivým oázam prípravu jednotlivých kruhov. Hodinu jednoty zakončiť spoločnou modlitbou za jednotu celého ľudstva a spevom Aleluja. Na hodine jednoty možno využiť aj symboliku oázových sviec. Povinné je turistické oblečenie, ktoré však nech vyhovuje požiadavkám skromnosti. V prípade slnečného počasia po trase všetci zostávajú kompletne oblečení - berú to ako príležitosť k umŕtvovaniu. Treba ísť vyznačenými trasami a neskracovať si cestu, aby sa nerobila škoda na poliach. Každá stredná oáza si pripraví svoj vlastný emblém, ktorý slúži ako rozpoznávací znak a symbol. Po návrate do svojich oáz odbaviť ešte krátku spontánnu ďakovnú modlitbu popreplietanú spevmi, ktorá predstavuje posledné VII. zastavenie púte Dňa spoločenstva. ===RUŽENEC: TAJOMSTVO ZOSLANIA DUCHA SVÄTÉHO=== 1. ..., ktorý nám po svojom nanebovstúpení zoslal Ducha Svätého, aby nás urobil účastnými na svojom Božskom živote. 2. ..., ktorého Duch nás otvára na prijatie Božieho slova. 3. ..., ktorého Duch nás vnútorne premieňa. 4. ..., ktorého Duch vyvoláva v nás túžbu po pravej láske, ktorá sa prejavuje v modlitbe. 5. ..., ktorého Duch nás oživuje a udeľuje nám svoju lásku. 6. ..., ktorý teba prvú naplnil Duchom Svätým. 7. ..., ktorý neustále vylieva na Cirkev dary Ducha Svätého. 8. ..., ktorý nám udeľuje svojho Ducha, aby v nás formoval nového človeka. 9. ..., ktorého Duch vzbudzuje túžbu po jednote v Cirkvi. 10. ..., ktorého Duch oživuje našu vieru a uschopňuje nás tvoriť novú kultúru. 2115 5144 2006-02-15T13:42:32Z Marian 38 ===POKYNY PRE SKUPINU ANIMÁTOROV=== Dnes sústreďujeme svoju pozornosť a modlitby na Máriu, Matku Božích detí. Na začiatok oázy sme ukazovali Máriu viac ako osobný vzor k nasledovaniu, teraz ju chceme ukázať ako Matku nového života, ako tú pod ochranou ktorej rastie v nás nový človek. Chceme u účastníkov povzbudiť postoj detskej dôvery k Márii v posledný deň oázy. Druhá postava, ku ktorej sa dnes obraciame, je sv. Maximilián Kolbe, patrón oázy a hnutia Svetlo - Život. Jeho postavu predstavujeme dnešný deň, lebo sviatok Nanebovzatia bol dňom jeho smrti v osviedčimskom koncentračnom tábore. Otec Maximilián ukazuje zároveň cestu oddania sa Nepoškvrnenej ako cestu, ktorá vedie k plnosti človeka a k osláveniu. Namiesto večera pohody je dnes večerná pobožnosť venovaná svätcovi. Dnes treba v rámci výpravy otvorených očí uskutočniť súťaž liturgickej zručnosti. ===RANNÁ MODLITBA=== '''Hymnus''' - podľa DMLS '''Žalm s antifónou''' - podľa DMLS '''Krátke čítanie''': Jn 19, 25 - 27 '''Predstavenie dňa:''' Slovo života: ''' „Hľa, Tvoja Matka!"''' (Jn 19, 27) Nepoškvrnená sa nám dnes predstavuje ako „veľké znamenie na nebi" a ako „príčina našej radosti". Už dosiahla cieľ, ku ktorému sa namáhavo uberáme. V nej sa nový človek, ktorého musíme v sebe celý život formovať, zjavuje už v plnom lesku svojej krásy. Ale Nepoškvrnená Nanebovzatá nezabudla na nás. Ako hviezda morská vedie nás na ceste. Ako Matka utvára v nás obraz svojho Syna. S dôverou sa dnes zverujeme jej materskej ochrane, pamätajúc na slová Krista: „Hľa, tvoja matka!". '''Zapálenie sviece:''' zapaľujeme sviecu oázy, ktorá nám dnes bude hovoriť o Nepoškvrnenej Nanebovzatej. Ona nás vedie ako hviezda morská do prístavu spásy. Chceme sa pokorne a s dôverou zveriť do jej rúk, aby nás viedla. Lektor: Zjv. 12, 1 - tu sa zapaľuje svieca Všetci: Zdravas, hviezda morská, jasná rajská brána, slávna Matka Božia, pritom večne Panna. Slyšiac ono „Ave", čo ti anjel spieva, vráť nám milosť a zmeň v opak meno Eva. Trestancom sním putá, slepcom zažni svetlo, odvráť zlo, by dušu vždy len dobro stretlo. Ukáž sa sťa Matka, aby skrze teba ujal sa nás ten, čo pre nás zišiel z neba. Prevyšuješ všetkých a máš srdce vľúdne, očisť naše, nech je pokorné a cudné. Pomôž nám žiť čisto, k nebu kráčať isto, kde nás radosť spojí s Kristom, veď sme tvoji. Nech sa večne vzdáva Otcu, Synu sláva, aj Duchu buď chvála rovná neskonalá. Amen. '''Pieseň dňa:''' ===HOMÍLIA: ZÚČASTŇUJEME SA NA SV. OMŠI S MÁRIOU=== V našich úvahách sme spoznali jednotlivé časti sv. omše. Vieme, že všeobecne rozdeľujeme sv. omšu (ak vôbec možno hovoriť o delení) na liturgiu slova a liturgiu Eucharistie. Obe časti sú úzko organicky navzájom spojené, skôr možno hovoriť o dvoch fázach jedného celku (por. SC n. 53). Graficky si možno predstaviť sv. omšu vo delení môžeme rozlíšiť: - vstup - liturgia slova - liturgia Eucharistie: a) prípravu darov (liturgia lásky) b) kánon c) prijímanie - obrad rozoslania Týmto jednotlivým častiam zodpovedá vlastný, z podstaty vyplývajúci postoj účastníkov. Sú to naše postoje voči spásnemu konaniu Boha. Vzorom týchto postojov môže byť pre nás Mária. Ako prvá úplne vstúpila do Božieho plánu spásy, odpovedala na Božiu výzvu prijatím zodpovedajúceho duchovného postoja. Preto môže byť pre nás dokonalým vzorom účasti na sv. omši. Vytváraním jej dokonalých postojov sa vo sv. omši zjednocujeme s Kristom. Dve najdôležitejšie „mariánske" scény v Evanjeliu: Zvestovanie a Sabat Mater. Im zodpovedajú dve hlavné časti sv. omše: liturgia slova a liturgia Eucharistie. S Máriou počúvame Božie slovo, vo viere ho prijímame, s Máriou obetujeme Otcovi Krista na kríži a s ním seba samých. Môžeme nájsť ešte podrobnejšie analógie medzi postojmi Márie v ružencových tajomstvách a našou účasťou na sv. omši. Navštívenie: Mária spieva vďakyvzdávanie po poslúchnutí Božieho slova. „Blahoslavená, ktorá si uverila", (slová sv. Alžbety) - naša viera ako odpoveď na Božie slovo. Mária v tajomstve Navštívenia „sa otvára k blížnym" - naša príprava na obetu v liturgii lásky. Máriin postoj voči vtelenému Slovu po narodení - náš postoj voči „Mysterium fidei". Účasť Márie na tajomstve Zmŕtvychvstania - naša účasť na ňom sv. prijímaním, atď. V súvislosti s koncilovou obnovou liturgie niektorí nariekali, že Mária bola odsunutá do pozadia - pri sv. omši sa nesmú spievať mariánske hodinky a piesne. Avšak Mária nebola odsunutá, ale zaujala jej patriace miesto. Nie je pred nami ako predmet obdivu, zvelebenia, ale je na našej strane ako náš vzor, ako tá, ktorá nás vedie k zjednoteniu a Kristom tým, že nás učí svoje postoje voči Nemu. ===SÚŤAŽ LITURGICKEJ ZRUČNOSTI=== Namiesto výpravy otvorených očí dnes treba usporiadať súťaž liturgickej zručnosti získanej v oáze. Súťaž uskutočňuje každodennú liturgickú školu. Možno ju uskutočniť atraktívnou formou tzv. samaritánskeho behu. Bude to príležitosť overiť nielen znalosti z oblasti liturgickej školy, ale predovšetkým postoja lásky - agape, veď k jeho vytváraniu smerovala celá výchovná práca v oáze. Na zaujímavo vybranej trase sa vo vhodných vzdialenostiach rozostavia členovia diakonie výchovy, ktorí kladú účastníkom behu otázky, prosia ich o uskutočnenie nejakej úlohy či vysvetlenie problému. Venovať pozornosť príprave „overovacieho" miesta samaritánskeho milosrdenstva. Môže to byť niekto, kto predstiera útok výrastka, alebo stojí nad priepasťou alebo riekou so samovražedným úmyslom alebo ničí prírodu. Po akoby skončenom behu možno posielať účastníkov do kuchyne (bez výslovného príkazu pomáhať), kde napr. moderátorka chystá obed. Pri hodnotení najviac bodov treba dať miestu, kde sa overuje postoj nezištnej lásky a služby. Osobám, ktoré tento postoj preukázali a získali najväčší počet bodov možno odovzdávať symbolické odmeny. Pri samaritánskom behu sa treba vyhnúť všetkému, čo by malo hoci len zdanie školského skúšania. Nevovádzať dopredu nervóznu predskúškovú atmosféru. Lebo nejde tak o získanie určitých vedomostí, ako o vytvorenie správnych postojov. ===RUŽENEC: TAJOMSTVO NANEBOVZATIA=== 1. ..., ktorý ťa vzal s dušou i telom do neba. 2. ..., ktorý ťa vyvýšil nad všetko stvorenie. 3. ..., ktorý tvoje nanebovzatie urobil príčinou našej radosti. 4. ..., ktorý tvojej materinskej starostlivosti zveril putujúcu Cirkev. 5. ..., ktorý chce, aby si spolu s Ním bola našou cestou do neba. 6. ..., ktorý učinil, že ako prvá z ľudí si dosiahla plnosť života. 7. ..., ktorý v tvojom nanebovzatí ohlasuje naše povýšenie. 8. ..., ktorý ťa dáva putujúcej Cirkvi za vzor a túži, aby spolu s tebou prišla tam, kde si s Ním už bola v plnej sláve nového života. 9. ..., ktorý ťa učinil Matkou nového života. 10. ..., ktorý túži, aby sme ťa nasledovali v postojoch radosti a vďakyvzdávania. ===EVANJELIOVÁ REVÍZIA ŽIVOTA: MOJE ODDANIE SA NEPOŠKVRNENEJ=== '''Cieľ:''' Priviesť k pochopeniu potrebu významu oddania sa Nepoškvrnenej. Jn 19, 25 - 27, Sir 24, 1 - 4, 8 - 12, 19 - 22 '''Pomocné texty:''' M. Quist: Úspešný život: Zdravas Mária (270 - 275) '''Vidieť:''' Modlím sa k Božej Matke? Čo je obsahom mojej modlitby? Akým iným spôsobom vzdávam Márii úctu? Svetlá a tiene nášho mariánskeho kultu (priviesť mládež k spozorovaniu nedostatkov mariánskej úcty: sentimentalita, rozpor medzi životom a mariánskou zbožnosťou). '''Zhodnotiť:''' Mária je matkou nového života v nás. O aké dobrá ju máme prosiť? (rozobrať text zo Sir). Dokonalá zbožnosť k Nepoškvrnenej podľa Maximiliána Kolbeho znamená úplne jej dôverovať, zveriť sa jej, dať sa jej k dispozícii, nasledovať jej postoje vo svojom živote. Otec Maximilián takto vysvetľoval spolubratom podstatu svätosti: moja vôľa = Vôľa Nepoškvrnenej (lebo jej vôľa bola úplne podriadená Božej vôli). Takémuto postoju sa chceme učiť okrem iného počas evanjeliových revízií života. Tak ako Mária chceme počúvať Božie slovo a zachovávať ho. Túto pripravenosť symbolizuje soška Nepoškvrnenej, Sv. písmo a horiaca svieca. Pripomenúť postoje Jána Pavla II. '''Konať:''' Prehĺbiť svoju osobnú modlitbu k Márii (jej hlavným predmetom urobiť nového človeka a nový život v nás). S dôverou sa oddať Nepoškvrnenej na záver oázy a potom sa vytrvalo usilovať nasledovať ju plnením Kristovej vôle. ===HBS: ODDANIE SA NEPOŠKVRNENEJ - NAŠA CESTA KU KRISTOVI=== Čítanie: 1 Kor 15, 35 - 38 Nanebovzatie Nepoškvrnenej je našou radosťou. Tešíme sa, že ľudstvo v nej triumfovalo nad smrťou a všetkými účinkami hriechu. Nepoškvrnená úplne vykúpená vstupuje do neba s dušou a so zmŕtvychvstalým a osláveným telom. V nej sa môžeme plne tešiť z toho, čím sami raz budeme. Hlbšou príčinou našej radosti je to, že Nepoškvrnená ako Nanebovzatá - podobne ako Kristus po nanebovstúpení - z neba zahŕňa svojou láskou všetkých vykúpených v Kristovej Cirkvi. Je duchovnou matkou vykúpeného ľudstva - Matkou Cirkvi, Matkou všetkej Božej milosti v nás. Z neba sleduje každý náš krok, aby nás priviedla k poslednému cieľu. Kristus pred svojim nanebovstúpením povedal učenníkom: „Je pre vás lepšie, aby som odišiel". Podobne by mohla povedať Mária. Vďaka nanebovzatiu môže plniť svoju úlohu, úlohu Matky mystického Tela vo všetkých vykúpených. Našou odpoveďou na poznanie, akým je pre nás Nepoškvrnená - Nanebovzatá, je oddanie sa jej. V tom spočíva tzv. dokonalá pobožnosť k Nepoškvrnenej, ako ju hlásali sv. Ľudovít Grignon a sv. Maximilián Kolbe. Podstatou tejto zbožnosti je oddať všetko Nepoškvrnenej (nielen určité úkony, modlitby, pobožnosti). K vyjadreniu úplnosti tohto oddania sa používajú porovnania: „otroctvo", „vec a majetok". Odôvodnenie oddania sa Nepoškvrnenej: 1. Sme úplne Božím vlastníctvom. Vo všetkom závisíme od Neho. Boh však chce, aby sme túto závislosť vedome a dobrovoľne uznali a prijali ju vedomým a dobrovoľným úkonom. Týmto úkonom je práve oddanie sa Nepoškvrnenej. 2. Prečo oddanie sa Nepoškvrnenej a nie priamo Bohu? Načo tá okľuka? Lebo taká je Božia vôľa, Pre Boha sme rodinou, jednotou. Mária ako jedna z nás v našom mene bola úplne oddaná Bohu v Kristovi. Pretože odpovedala na Božiu lásku za nás - my musíme teraz odpovedať s ňou a skrze ňu. V spojení sa s oddaním Márie, musí naše oddanie smerovať ku Kristovi. Musíme sa stať akoby zahrnutými, strhnutými Máriiným oddaním sa Kristovi. Dôsledky nášho oddania sa Nepoškvrnenej. Je akoby rozviazaním jej rúk voči nám. Má s nami zámery plné lásky, chce nám odovzdať milosti, ktoré dostala pre nás, chce nás pretvoriť v Ježiša. Bezhraničným oddaním sa, dovoľujeme jej v nás slobodne konať, lebo bez nášho súhlasu nemôžeme byť spasení. Našu oázu chceme ukončiť aktom zasvätenia sa a oddania sa Nepoškvrnenej, Božej Matke. Prečo? Aký význam, zmysel, hodnota tohto aktu? Počas oázy sme spoznali ideál nového života, nového človeka. Ak chceme na záver urobiť syntézu našich úvah, stačí pozrieť na Nepoškvrnenú. Je najdôležitejším uskutočnením nového človeka. Nová Eva po boku nového Adama - Krista. Najdokonalejšie ovocie vykúpenia. „V nej Cirkev obdivuje a velebí vznešené ovocie vykúpenia. V nej, sťa v tom najvernejšom obraze, Cirkev s radosťou pozoruje, akou ona sama naskrze chce a úfa byť." Ak chceme v sebe uskutočniť ideál nového človeka, musíme sa zahľadieť na Máriu. Nasledovať ju, vytvárať jej postoj voči Kristovi: s vierou a láskou Ho prijať, úplne sa Mu oddať. Oddanie sa Márii je skutočným oddaním sa Kristovi skrze Máriu. Chceme v zjednotení s ňou uskutočňovať jej postoje akoby strhnuté láskou, ísť ku Kristovi, odovzdať Mu svoj život, svoju lásku. Oddanie sa Nepoškvrnenej je zároveň oddaním sa Matke. Ako Matka nám dá nový život, bude ho v nás pestovať, prehlbovať, rozvíjať. Mária je Matkou nového života a nových ľudí - Božích detí. Je Matkou preto, lebo bola zjednotená s Kristom svojou láskou, zvlášť keď stála pod krížom vo chvíli, keď Ježiš uskutočňoval dielo vykúpenia. Vtedy povedal Jánovi: „Hľa, tvoja matka" (Jn 19, 27). Ján bol predstaviťeľom celej Cirkvi. Mária je Matkou Cirkvi a to má každý z nás uznať tým, že sa s dôverou zverí do jej rúk, zverí jej ochrane poklad nového života, ktorý dostal pri krste. Naše oddanie sa Márii Matke Cirkvi, musí byť dôverné, čo však neznamená založené na pocitoch. Musí byť založené na vôli. Svojou vôľou sa chceme stále zhodovať s jej vôľou. Lebo jej vôľa je v najväčšom súlade s vôľou Krista. (Známy vzorec M. Kolbeho: V - v). Ak takto budeme chápať naše oddanie sa Márii, tak týmto cvičením bude v nás stále vzrastať nový človek až do „plnosti Kristovej". Márii, našej Matke sme zverili celé hnutie Svetlo - Život, celé dielo oázy. Uskutočnil to 11. Júna 1973 na sviatok Matky Cirkvi kardinál Karol Wojtyla v modlitbe zasvätenia. Nepoškvrnená Matka Cirkvi. Vyznávame že Tvoj postoj bezhraničného, snúbeneckého oddania sa v láske Kristovi je prameňom tvojej materskej plodnosti v Božom ľude. Pretože si Nepoškvrnenou Snúbenicou Slova, zvlášť v zjednotení s Ním vo vrcholnej hodine lásky na kríži, si Matkou všetkých žijúcich, Matkou Cirkvi. Vyznávame tiež, že zjednotenie sa s tebou v tomto snúbeneckom postoji oddania sa Kristovi je a navždy zostane jediná, pravdivá a najhlbšia zásada životnosti a plnosti Cirkvi. Cirkev bude spolu s tebou natoľko Cirkvou - Matkou, nakoľko vo svojich jednotlivých členoch bude spolu s tebou snúbenicou oddanou Pánovi vo viere a láske. Pretože celé dielo oázy je založené na milosti pochopenia tohto tajomstva a nemá iný cieľ ako výchovu svojich členov k čoraz plnšiemu pochopeniu a realizovaniu postoja vlastnenia seba v dávaní seba Kristovi a bratom, ktorý je prameňom nového života, je dôstojné, aby sme znovu a s väčším uvedomením zverili toto dielo tebe prosiac, aby si ho ráčila prijať a uznať za svoje. Sme totiž hlboko presvedčení, že len v takom stupni budeme Oázou živej Cirkvi, v akom zjednotení s tebou budeme uskutočňovať postoj služby a oddania sa Kristovi v Jeho Cirkvi. Prijmi teda ako svoju vec a vlastníctvo všetkých, ktorí odovzdali svoj život a všetky svoje sily diakonii diela živej Cirkvi. Prijmi všetkých, zvlášť moderátorov a animátorov, ktorí túžia v rámci Hnutia slúžiť veľkej veci budovania spoločenstiev živej Cirkvi. Prijmi všetkých, ktorí na záver pobytu v oáze zverili do tvojich rúk svoje dobré rozhodnutie a udeľ im milosť vytrvalosti. Prijmi ako svoju vec a vlastníctvo aj toto miesto, kde má všetko slúžiť dielu oázy živej Cirkvi a učiň, aby mu mohlo bez prekážok slúžiť. Nepoškvrnená Matka Cirkvi, buď odteraz aj Matkou diela Oázy a Hnutia živej Cirkvi. Amen. 2116 5145 2006-02-15T13:43:13Z Marian 38 ===POKYNY PRE SKUPINU ANIMÁTOROV=== Posledný deň oázy má vlastný, odlišný program, ktorý sa skladá z: - Rannej modlitby - Eucharistického zhromaždenia - Evanjeliovej revízie života - Písania anketa a prípravy hodiny svedectva - Hodiny svedectva - Záverečnej pobožnosti - Agape - večera pohody Treba urobiť všetko, aby nevznikla „cestovná horúčka" a aby nikto neodišiel skôr. Revízia života má dnes načrtnúť program práce po oáze vo farnosti a má byť prechodom k tejto práci. Hodina svedectva pripravená písaním ankety je najdôležitejším zážitkom dňa, a preto ju treba veľmi dôkladne pripraviť. Svedectvá majú byť pripravené na papieri a odovzdané Centrálnej diakonii oáz obnovy spolu so správou o priebehu oázy. Treba pripraviť spomienkové darčeky z oázy a rozdať ich počas radostného večera. ===RANNÁ MODLITBA=== '''Hymnus''' - podľa DMLS '''Žalm s antifónou''' - podľa DMLS '''Krátke čítanie''': Mt 10, 32 - 33 a Lk 8, 39 '''Predstavenie dňa:''' Slovo života: ''' „Vráť sa domov a rozprávaj, aké veľké veci Ti urobil Boh!"''' (Lk 8, 39) UPOZORNENIE: Počas uvedenia témy dňa treba krátko načrtnúť obsah tajomstva korunovania Nepoškvrnenej, aby sa týmto spôsobom uzavrel cyklus ružencových rozjímaní (večer už nebude hodina Božieho slova). Možno využiť nasledujúce myšlienky: - Čo znamená korunovanie Nepoškvrnenej? - Mária Kráľovná. Mária je najdokonalejším stvorením, prvá zo všetkých stvorení. je prvá zo všetkých stvorení. Je prvá po Najsvätejšej Trojici a po oslávenom spoločenstve Krista. Korunovaním Mária zaujíma jej patriace miesto v hierarchii stvorenia. - Mária je Kráľovnou, lebo Kristus - jej syn je Kráľom vesmíru. Kristus sa so všetkým delí so svojou Matkou vďaka láske, ktorá spája Máriu s Kristom, majú všetko spoločné. Kráľovstvo Krista a Nepoškvrnenej je jedno. - Nepoškvrnená je Kráľovnou aj vo vlastnom slova zmysle. Ako Prostrednica všetkých milostí má určitú moc nad všetkými vykúpenými. V nadprirodzenom poriadku sme všetci na nej závislí. - Kráľovstvo Nepoškvrnenej je kráľovstvom lásky. Kristus je Kráľom lásky. Nepoškvrnená sa stala Kráľovnou vďaka láske, kraľuje v láske a láskou. - Chceme slúžiť Nepoškvrnenej - Kráľovnej. Ako? Oddaním sa jej. Akt oddania uskutočníme dnes popoludní a budeme ho realizovať celý život. Dnes a na dni po oáze si zoberieme toto slovo života: Choď domov k svojim a zvestuj im, aké veľké veci ti urobil Pán. Keď zapaľujeme sviecu oázy, ktorá dnes bude pre nás znakom svedectva, aké máme vydávať, počúvajme Jeho napomenutia. Lektor: Flp 2, 12 - 16 (tu sa zapaľuje svieca), Mt 5, 14 - 16 '''Pieseň dňa:''' ===HOMÍLIA: ZNAK, KTORÝ ZJAVUJE A BUDUJE CIRKEV=== Na záver našich uvažovaní o sv. omši môžeme ešte raz nahliadnuť do jej podstaty týmto spôsobom: sv. omša, teda eucharistické zhromaždenie je skutočným znamením Cirkvi. Je znakom, ktorý zjavuje, čo je Cirkev (epiphamia Cirkvi) a ktorý uskutočňuje to, čo označuje, teda sprítomňuje Cirkev. Cirkev je Boží ľud zhromaždený Bohom za celé stáročia putujúci do večného Otcovho domu. Sv. omša je práve zhromaždením tohto ľudu a ukazuje svetu v znaku eucharistického zhromaždenia (liturgia vstupu). Cirkev je spoločenstvo ľudí, ktorí počúvajú Božie slovo a vo viere ho prijímajú. Takto sa zjavuje Cirkev počas liturgie slova. Zároveň sa tu Cirkev buduje hlásaním slova a rastom viery. Cirkev je spoločenstvom ľudí, ktorí žijú „novým Kristovým prikázaním". „Podľa toho spoznajú, že ste moji učeníci, ak sa budete navzájom milovať". (Jn 13, 35). Toto sa prejavuje a uskutočňuje v liturgii lásky (modlitba veriacich a prinášanie darov). Cirkev je zmierením ľudí s Bohom a medzi sebou v Kristovi a v Duchu Svätom. Skutočným znakom tejto jednoty je eucharistická hodina, počas ktorej sa všetci stávajú jedno požívaním jedného chleba a pitím z jedného kalicha. Cirkev je usporiadané hierarchické spoločenstvo s podelením úloh a funkcií pre dobro celého tela. To sa prejavuje v liturgickom zhromaždení podelením služieb. Cirkev je napokon spoločenstvo putujúce k eschatologickej plnosti. Aj to zjavuje liturgické zhromaždenie, počas ktorého sa spájame s nebeskou Cirkvou a vo sviatostnom znaku dostávame závdavok budúcej slávy. Ak takto budeme chápať a sláviť liturgiu, bude pre nás skutočne prameňom a vrcholom Cirkvi (por. SC n. 10). UPOZORNENIE: Pripraviť a oznámiť mládeži, že počas dnešnej sv. omše sa bude udeľovať sv. prijímanie pod oboma spôsobmi. ===ANKETA A HODINA SVEDECTVA=== Anketa má byť pre účastníkov obnovy príležitosťou k uskutočneniu syntézy a zhrnutia, zároveň prijatia rozhodnutí na ďalšiu cestu. Na vyplnenie ankety treba poskytnúť mládeži dostatok času. Po úvodnom vysvetlení je nutné povzbudiť k vypracovaniu odpovedí. '''Vzor ankety:''' Vek: Rok: Miesto: '''1.''' Čo sa mi na oáze zvlášť páčilo? '''2.''' Čo sa mi na oáze nepáčilo? '''3.''' Aký úžitok si z oázy odnášam a čo som sa na nej naučil? '''4.''' Poznatky o prednáškach. (Čo mi dali? Akým spôsobom vplývali na zmenu pohľadov na život, svet, moje náboženstvo?) '''5.''' Poznámky o skupine vychovávateľov, spolunažívaní a správaní účastníkov.''' '''6.''' Aké zmeny chcem urobiť vo svojom živote po návrate z oázy? '''7.''' Čo podľa mojej mienky bolo by treba zmeniť v oáze? Anketa je zároveň prípravou na hodinu svedectva. Treba oznámiť, že počas nej má každý povedať ostatným: „Čo mi dala oáza?" alebo „Čím som sa počas oázy vnútorne obohatil?" '''Priebeh hodiny svedectva''' Všetci sa zhromaždia v kruhu v sídle oázy. Na stole je zapálená svieca a otvorená kniha Sv. písma. Moderátor krátko uvádza nadviazaním na slovo života a na predstavenie dňa, zdôvodňuje potrebu a povinnosť vydávať svedectvo. Na záver v spontánnej modlitbe ďakujeme Bohu za milosti, ktoré sme dostali počas oázy a spievame: „Kresťan, to som ja". ===RUŽENEC: TAJOMSTVO KORUNOVANIA=== 1. ..., ktorý ťa urobil Kráľovnou neba i zeme. 2. ..., ktorý ťa voviedol do života Najsvätejšej Trojice. 3. ..., ktorý prijal tvoje spoluutrpenie pod krížom a obdaroval ťa milosťou prvenstva medzi vykúpenými ľuďmi. 4. ..., ktorý ťa povýšil, keď si plne odpovedala na jeho lásku. 5. ..., ktorý v tebe uskutočnil konečným spôsobom zjednotenie človeka s Bohom. 6. ..., ktorý chce, aby sme ťa uctievali ako Matku Cirkvi. 7. ..., ktorý ťa obdaroval kráľovskou dôstojnosťou, keď vo svojom pozemskom živote si bola služobnicou. 8. ..., ktorý ťa nám dáva za vzor a túži, aby sme nasledovali tvoj postoj služby. 9. ..., ktorý ti zveril formovanie našich duší, keď ťa nám dal ako vzor najdokonalejšej lásky. 10. ..., ktorý chce skrze teba kraľovať v našich srdciach. ===EVANJELIOVÁ REVÍZIA ŽIVOTA: OD OÁZY OBNOVY K FARSKEJ OÁZE=== Témou posledného stretnutia ja ako pokračovať vo farnosti v práci, ktorú sme začali na oáze. Oáza je zástavkou na ceste, miestom oddychu a načerpania síl. Teraz sa vyberáme na ďalšiu púť do domu Otca. Etapami na tejto ceste sú každodenné stretnutia spojené s evanjeliovou revíziou života. Poslednú revíziu života treba čo vonkajšej formy pripraviť bezchybne, tak, ako sa to potom robiť vo farnosti počas týždenných stretnutí (vonkajší symbol jednoty hnutia): stôl prikrytý bielym obrusom, na ňom soška Nepoškvrnenej, otvorená kniha Sv. písma, svieca a kvety. Okolo stola toľko miest na sedenie, koľko je účastníkov. Treba obrátiť pozornosť na program stretnutia, ktorého schéma je podrobne určená. Témy a konspekty revízie života bude možné získať od oblastného moderátora. Každých 6 týždňov sa budú uskutočňovať „Dni spoločenstva hnutia Svetlo - Život", ktoré budú pripomienkou dňa na oáze. Vtedy sa stretávajú všetci z danej diecézy (oblasti), ktorí boli na oáze, aby pokračovali a prehlbovali spoločenstvo na oáze vytvorené. Prvý rok po oáze 0. stupňa je rokom kandidatúry. Kto vytrvá vo farskom spoločenstve a bude sa pravidelne zúčastňovať na jeho práci a uskutočňovať smerovky „Našej cesty" alebo „Nášho programu", bude na budúci rok pozvaný na oázu I. stupňa, ktorá sa zakončí uvedením do deutrokatechumenátu. ===ZÁVEREČNÁ POBOŽNOSŤ=== '''Vstupná procesia:''' Mládež, ktorá končí obnovu, zaujme svoje miesta v laviciach pred presbytériom. Pred Oltárom je na svietniku pripravená nezapálená svieca oázy. Vstupnej procesie sa zúčastňujú miništrant s krížom, dvaja akolyti so sviecami, lektor s knihou Evanjelií, celebrant. Počas procesie sa spieva „Pristúpim k Božiemu oltáru". Po príchode k oltáru kladie sa naň Evanjelium, vedľa sviece. Celebrant stojí pred stupňami oltára. '''Vzývanie Ducha Svätého:''' „Príď, Duchu Stvoriteľu..." K: Zošli svojho Ducha a všetko bude stvorené. V: A obnovíš tvárnosť zeme. Modlime sa: Večný Bože, ty osvecuješ srdcia veriacich svetlom Ducha Svätého, daj prosíme, aby sme v tomto Duchu poznávali, čo je správne a vždy sa radovali z jeho útechy a posily. Skrze Krista, nášho Pána. Amen. ''Úvodné slovo a zapálenie oázovej sviece'' Moji drahí. Dnes chceme zavŕšiť 15 - dňový pobyt na obnove, nazývanej Oáza Nepoškvrnenej, alebo Oáza nového života, slávnostným obradom obnovy krstnej zmluvy a zasvätením sa Nepoškvrnenej. Kým sa tak stane ešte raz zapálime oázovú sviecu, ktorá nás sprevádzala celý tento čas. - tu celebrant zapaľuje sviecu - Už viete, aká hlboká je symbolika tejto sviece. Pripomína nám, že nový kresťanský život, začatý pri sv. krste, je stretnutím s Kristom v Duchu Svätom, ktorý v nás zapaľuje svetlo viery, lúče nádeje a oheň Božej lásky. Skôr, ako prejavíte svoju vôľu oddať sa službe Bohu, zvlášť pri oltári, počúvajte ešte raz napomenutie sv. Pavla, určené aj nám. ''Čítanie (lektor):'' Rim 12, 1 - 18 (alebo iné). Po prečítaní spev žalmu (napr. Ž 112). Evanjelium: Mt 28, 19 - 20 ''Homília:'' Po nej a po vhodnom uvedení celebrantom nasleduje: ''Obnova krstných sľubov:'' K: Drahí bratia a sestry, my všetci máme účasť na veľkonočnom tajomstve, lebo v krste sme boli pochovaní s Kristom, aby sme s ním povstali k novému životu. Preto po prežití týchto dní obnovy, obnovme krstné sľuby, ktorými sme sa zriekli zlého ducha a jeho skutkov a sľúbili sme, že budeme slúžiť Bohu vo svätej katolíckej Cirkvi. Preto sa vás pýtam: Zriekate sa hriechu, aby ste mohli žiť v slobode Božích detí? V: Zriekam. K: Zriekate sa vábivých pokušení, aby vás neovládal hriech? V: Zriekam. K: Veríte v Boha, Otca všemohúceho, Stvoriteľa neba i zeme? V: Verím. K: Veríte v Ježiša Krista, jeho jediného Syna a nášho Pána, narodeného z Márie Panny, umučeného a pochovaného, ktorý vstal z mŕtvych a sedí po pravici Otca? V: Verím. K: Veríte v Ducha Svätého, v svätú Cirkev všeobecnú, v spoločenstvo svätých, v odpustenie hriechov, vo vzkriesenie tela a v život večný? V: Verím. K: Teraz sa pomodlime všetci spolu k Bohu tak, ako nás naučil modliť sa náš Pán, Ježiš Kristus. V: Otče náš... . K: Všemohúci Boh, Otec nášho Pána Ježiša Krista, ktorý nás znovuzrodil z vody a z Ducha Svätého a odpustil nám naše hriechy, nech nás svojou milosťou zachová pre večný život v Kristovi Ježišovi, našom Pánovi. V: Amen. '''Pieseň:''' '''Zasvätenie sa Nepoškvrnenej''' K: A teraz, aby ste mohli zotrvať až do konca v zmluve uzavretej s Bohom a zachovať si svetlo viery pri krste zapálené a nový život, ktorý ste vtedy dostali, oddajte sa do rúk Nepoškvrnenej. Ona, najvernejšia Snúbenica Krista a Matka nového života, vás zachová na ceste Božieho života a privedie na večné stretnutie s večným Otcom skrze Krista v láske Ducha Svätého. (Všetci si kľaknú a spolu recitujú akt zasvätenia sa Nepoškvrnenej podľa Maximiliána Kolbeho.) „Nepoškvrnená, Kráľovná neba i zeme, útočište hriešnikov a naša najmilšia Matka, ty, ktorej Boh zveril celý poriadok milosrdenstva. Ja N.N., nehodný(-á) hriešnik(-ica) padám k tvojim nohám pokorne prosiac, aby si ma celého a úplne prijala za svoju vec, vlastníctvo a urobila s mojim životom, so všetkými schopnosťami mojej duše i tela, s mojou smrťou čokoľvek sa ti páči. Použi ma tiež, ak chceš, mňa celého, bez akéhokoľvek šetrenia, k uskutočňovaniu toho, čo je o tebe povedané: „Ona pošliape tvoju hlavu" ako aj „Všetky herézy si sama zničila na celom svete", aby som sa v tvojich nepoškvrnených najláskavejších rukách stal(-a) užitočným nástrojom pri vštepovaní a čo najväčšieho rastu tvojej slávy v toľkých zblúdených a ľahostajných dušiach a tak najväčšiemu rozšíreniu slávneho kráľovstva Najsvätejšieho Srdca Ježišovho: lebo kde ty vojdeš, tam navraciaš milosť obrátenia a posvätenia, lebo cez tvoje ruky plynú na nás všetky milosti z Najsvätejšieho Srdca Ježišovho." K: Dovoľ mi chváliť ťa, Najsvätejšia Panna. V: Daj mi silu proti mojim nepriateľom. Potom celebrant povzbudí ku skladaniu (v tichu) sľubu zrieknutia sa fajčenia a alkoholu a zachovávania skromnosti. '''Odovzdanie programu „Nového života":''' K: Vyslovené sľuby ako prejav vašich dobrých predsavzatí, nech sú východiskovým bodom úprimností a vytrvalej práce nad sebou. Pristúpte teraz a prijmite program tejto práce na utváraní v sebe všetkého, čo sme sa spolu snažili spoznať a prežiť počas oázy. (Celebrant všetkým odovzdáva po jednom exemplári „Našej cesty" alebo „Nášho programu" a každému podá ruku.) '''Spoločná modlitba veriacich:''' (Text má dopredu pripraviť mládež končiaca obnovu.) '''Vďakyvzdávanie a požehnanie:''' K: A teraz spolu s Máriou poďakujme Bohu za to, že si nás vyvolil a pozval k novému životu. V: Magnifikát: „Velebí duša moja Pána, ..." Nasleduje sviatostné požehnanie. Na záver spev: „Požehnaj nás, Pane..." ===AGAPE A VEČER POHODY=== Stôl a agape má byť slávnostne vyzdobený (obrus, kvety alebo halúzky, sviece). Na agape treba pozvať všetkých ľudí, ktorí mali niečo spoločné s oázou a všetkých, ktorým sa treba poďakovať (miestny kňaz, ľudia, u ktorých sa bývalo atď). Agape začíname spevom: „Milujte sa všetci navzájom ...". Možno prečítať vhodný úryvok z Evanjelia. Počas agape je vhodný čas na prípadné príhovory, poďakovania sa a pod. Tiež možno rozdať spomienkové darčeky. Na posledný večer pohody možno pozvať domácich. Jeho prvú časť môže tvoriť kytica piesní dňa s krátkym pripomenutím podstatného obsahu každého dňa alebo zážitku, ktorý sme prežili. Druhá časť môže byť voľnejšia. Konferenciér sa musí dopredu zoznámiť s programom, ktorý mládež pripravila. Večer pohody sa má skončiť do 22:00 hod. Mať na pamäti odpočinok domácich a cestu, ktorá čaká ľudí na druhý deň. Výchovná skupina nesmie dovoliť organizovať nočné výpravy, lebo sú s tým spojené obvykle výstrelky, ktoré môžu skaziť mienku o oáze u domácich. Treba sa odvolať na zrelosť a pocit zodpovednosti u účastníkov oázy a nedovoliť, aby sa také niečo zakorenilo v oázach. 2117 5146 2006-02-15T13:43:48Z Marian 38 ===POKYNY PRE SKUPINU ANIMÁTOROV NA DEŇ ROZOSLANIA=== Oáza sa končí po raňajkách v deň odjazdu. V skupine diakonie treba ešte urobiť „spytovanie svedomia" či všetko bolo správne urobené, aby si nikto na nás neťažkal. Každá oáza pripravuje základ pre nasledujúcu. V deň odchodu môže byť sv. omša skôr. Nepredpokladá sa spoločná ranná modlitba, sv. omša môže byť zameraná na poďakovanie. Možno vybrať texty, ktoré hovoria o poslaní a apoštoláte. Po sv. prijímaní „Teba Boha chválime" je slávnostné požehnanie. Po raňajkách skontrolovať, či všetko bolo zanechané vo vzorovom poriadku. Ak sa na tom istom mieste koná oáza aj v ďalšom turnuse, možno slávnostne odovzdať sviecu skupine animátorov nasledujúcej oázy. Treba odovzdať aj inventár oázy. Bohu vďaka i Márii! 2118 5838 2006-05-04T14:52:59Z 84.189.230.247 Wikiknihy sú prevádzkované neziskovou nadáciou [[w:en:Wikimedia|Wikimedia]], ktorá prevádzkuje niekoľko iných [[w:en:Wikipedia:Multilingual coordination|mnohojazyčných]] a [[w:en:Wikipedia:Copyrights|otvorených]] projektov: {| align="center" cellpadding="2" width="100%" | [[Image:Wikipedia_without_text-35px.png|<nowiki></nowiki>]] | [[w:sk:Hlavná stránka|'''Wikipédia''']]<br />''Encyklopédia'' | [[Image:Wiktionary-logo-en-35px.png|<nowiki></nowiki>]] | [[Wiktionary:sk:Hlavná stránka|'''Wikislovník''']]<br />''Výkladový slovník'' | [[Image:Wikiquote without text-35px.png|<nowiki></nowiki>]] | [[Wikiquote:sk:Hlavná stránka|'''Wikicitáty''']]<br />''Zbierka citátov'' | [[Image:Wikisource-logo-35px.jpg|<nowiki></nowiki>]] | [[s:sk:Hlavná stránka|'''Wikizdroj''']]<br />''Voľne dostupné dokumenty'' |- | [[Image:Wikispecies without text-35px.png|<nowiki></nowiki>]] | [[Wikispecies:|'''Wikidruhy''']]<br />''Adresár biologických druhov'' | [[Image:Wikinews-logo2-35px.png|<nowiki></nowiki>]] | [[Wikinews:en:Main_Page|'''Wikinoviny''']]<br />''Otvorené zpravodajstvo'' | [[Image:Commons-logo.svg|35px|<nowiki></nowiki>]] | [[commons:Hlavná stránka|'''Wikimedia Commons''']]<br />''Zdieľaná zbierka médií'' | [[Image:Wikimedia without text-35px.png|<nowiki></nowiki>]] | [[meta:|'''Meta-Wiki''']]<br />''Koordinácia všetkých Wikimedia projektov'' |} 2119 6005 2006-05-21T21:35:42Z Wizzard 46 ==História postavenia laikov v Cirkvi od založenia Cirkvi po koniec stredoveku== V tomto článku sa venujem vývoju chápania pojmu laik v histórii Cirkvi. Na začiatku vysvetľujem pojem laik, ktorého korene slova nájdeme v Starom zákone a následne aj v Novom zákone. Po vysvetlení biblických základov tohto pojmu prechádzam postupne k tomu, ako boli chápaní laici v rannej cirkvi a aký mali vplyv na dianie v nej. V tretej kapitole sa venujem postaveniu laika po Milánskom edikte, kde zodpovednosť laikov sa prejavuje najmä účasťou na voľbách duchovenstva. V štvrtej kapitole som sa zameral na vznik nového mníšskeho hnutia v Cirkvi, ktoré povstalo z laikov. Záverečnú kapitolu sa venujem miestu laika v Cirkvi v čase stredoveku, ktorý bol charakteristický hlavne investitúrou a túžbou po návrate k cirkvi chudobných. ==Biblické základy pojmu laik== Niektorí dnešní teológovia sa pri interpretácii pojmu laik opierajú o Septuagintu, kde sa vyskytuje pojem laos, čo je označenie pre celý boží ľud Izrael. Laos je ľud nie hocaký, ale ľud vyvolený Bohom. Septuaginta pre iné národy používa pojem ethné (národy). Laos je teda náboženský pojem. Pár prípadov sa síce v Septuaginte nájde, kde laos znamená masu ľudí v protiklade k ich vodcom (napr. Ex 19,24; Jer 26,7)1, ale tie sú v absolútnej menšine oproti prvému uvedenému prípadu. V Novom zákone sa pojem laos vyskytuje predovšetkým v Evanjeliu sv. Lukáša a liste Hebrejom. Laos sa myslí ako zhromaždenie davu ľudí (Mt 27,25) 2. [[Image:Ichthys and Psalm23.jpeg|300px|right]] Druhé použitie pojmu laos v NZ3 je to isté ako v Septuaginte, teda ľud Izrael. Popri týchto významoch sa pojem laos používa aj úplne novým spôsobom a to na pojem kresťanskej obce (Sk 15,14)4. Boh si sám povolal ľud (laos) z pohanov (ethné). Jeremiášovo proroctvo sa spĺňa na kresťanskej obci (Hebr 8,10) 5. V prvom liste Petrovom6 sa pojmy ľud a kráľovské kňazstvo vzťahujú na celú obec a na všetkých veriacich. Ľud je kňazstvo a kňazstvo tvorí ľud. Laici nestoja v protiklade kňazom. Pomer použitia pojmu laos v NZ ako množstvo ľudí, prostí ľud, ľud Izrael oproti použitiu tohto pojmu na kresťanskú obec je asi deväť k jednej. Dnešný pojem laik sa nezakladá na slove laos ale laikos tj. patriaci k ľudu. V mimobiblickej gréčtine sa toto slovo vzťahuje na bežných ľudí v protiklade k vládcom. Najprv však tieto pojmy boli používané pre veci, ktoré nie sú používané pri kulte, nemajú teda vzťah k bohoslužbe. V Septuaginte takúto terminológiu nenájdeme, dá sa ale doložiť z iných prekladov do gréčtiny. V prvej knihe Samuelovej sa hovorí o obyčajnom (laikos) chlebe. Niekde je zase ľud označený ako laikos (Iz 24,2; OZ 4,9) 7. V NZ sa pojem laikos nevyskytuje. rozlišovanie svätého od bežného je v NZ prekonané. Ježišom je všetko posvätené, nič už nie je laikos, teda vylúčené z bohoslužby. Rozdiel medzi ľudom cirkvi a vedúcimi nie je nikde vyjadrený pojmom laikos. O ľude sa hovorí pozitívnymi pojmami ako veriaci, pokrstení, posvätení. Takže kresťanská základňa nedostala špeciálne pomenovanie , ale skôr dostali pomenovanie rôzne služby v Cirkvi. Takisto aj čo sa týka služby, nerobí Písmo rozdiel medzi vedúcimi a ľudom. Vyzývaní sú všetci z Božieho ľudu, aby ohlasovali moc a veľké skutky Boha (1Pt 2,9) slovom (1Pt 3,15) a živým príkladom (1Pt 2,12). Ohlasovaním evanjelia sú poverení všetci (1Kor 14,23). Peter očakáva od žien, že svojim životom a kresťanským zmýšľaním získajú pre vieru svojich kresťanských mužov. V Hebr 6,12 sa predpokladá, že dlhšie veriaci kresťan, sa stane poslom viery pre druhých. Justín v tretej hlave Dialógu s Tryfónom píše o misijnom kázaní laikov. Origenes v traktáte Proti Celsovi 3,55, píše o gnostikovi Celsovi, ktorý vyčíta kresťanom, že ešte aj remeselníci vyvíjajú činnosť, aby šírili kresťanstvo. Cirkevný historik Eusébius píše, že biskupi požiadali Origenesa, hoci ešte nebol svätený, aby verejne v chráme vyučoval Písmam.8 „Jednota je základným prvkom Cirkvi. Diferencovanie je až na druhom mieste. Cirkev nie je cirkvou pápeža, biskupov a kňazov ku ktorej sa laici iba pridružujú.“9 ==Laik v rannej cirkvi== Pojem laikos sa používal v bežnom židovstve a to je aj určitý most, po ktorom si slovo laik našlo cestu do kresťanskej Cirkvi. Prvý list Klementov napísaný v roku 96 v jednom vysvetľovaní radov židovskej obce: „Predpísané sú úkony prislúchajúce veľkňazovi, vymedzená pôsobnosť kňazov, a tak isto aj služba, ktorú konajú leviti. Laik je viazaný predpismi, stanovenými pre laika.“10 Tu je pojem laikos prenesený z veci na človeka. toto rozdelenie nájdeme aj v popisoch židovskej, starozákonnej synagógy. Takéto delenie sa postupne prenieslo aj do cirkvi. Zvláštny význam pre ranno-kresťanské chápanie úradu a tým aj vytvorenie laického stavu, mal stret s gnostikmi. Príkladom toho sú Ignác Antiochijský a Irenej z Lyonu. Ignác bol okolo roku 110 odvlečený zo Sýrie do Ríma a hodený divej zveri. Na svojej ceste do Ríma napísal sedem listov, ktoré okrem iného sú aj dokladom poriadku v kresťanskej obci v tej dobe. V týchto listoch sa dočítame ako sa miesto starého kolegiálneho riadenia cirkvi nastupuje monarchistický episkopát. Jediný biskup spolu s presbytermi a diakonmi riadi Cirkev. „Biskup musí byť jeden, lebo aj cirkev je jedna. V osobe biskupa je jednota cirkvi viditeľná a zrejmá. Biskup v obci reprezentuje Krista. Stojí v jej strede. Ako je biskup nesený samotným Kristom, tak nesiem sám biskup obec. Kde je biskup, tam je Cirkev. Cirkev je s biskupom zjednotený ľud.11 Pre veriacich z toho plynie, že nesmú nič bez biskupa robiť. U Ignáca nemá táto koncepcia biskupskej služby však žiadne autoritátorské prvky. Tieto myšlienky napísal na ceste k mučeníctvu, kedy sú človeku mocenské ambície úplne vzdialené. Ako ale mohol prísť na takúto teológiu episkopátu? V pozadí týchto výrokov stojí konflikt s gnózou. Gnóza chápala kresťanstvo duchovne a spirituálne. Vynechávala historické telesné a hmotné skutočnosti o ktorých si myslela, že sú negatívne a snažila sa ich prekonať. Gnostikovia si nárokovali zvláštne poznanie, bezprostredný prístup k Bohu. Hmotné pre nich nemalo význam. Táto tendencia niesla v sebe nebezpečenstvo, že sa kresťanská obec rozdelí na osvietených kresťanov, ktorí už nemusia veriť, lebo majú poznanie a vidia a na cirkevných kresťanov, ktorí potrebujú vieru. Takýto konflikt viedol Ignáca k zdôrazneniu biskupského úradu. Kresťanstvo totiž nie je akýmsi vnútorným osvietením, ale je o Ježišovi - historickej postave a Cirkev je hmatateľná v konkrétnych osobách a to biskupoch. Medzi kresťanmi sa pohybovali aj ľudia, ktorí o sebe tvrdili, že majú tajné poznanie priamo od Ježiša a toto poznanie sa odovzdávalo k kruhoch osvietených kresťanov. V protiklade na to Irenej naviazal pravú kresťanskú tradíciu na cirkevný úrad. Podľa jeho mienky je pravá tradícia tam, kde existuje apoštolská postupnosť. Apoštoli ustanovili svojich žiakov, ktorí mali ďalej odovzdávať náuku. Iba tu možno dostať pravé učenie. Okrem tejto skutočnosti, od začiatku 3. storočia slovo brat, ako vzájomné označenie kresťanov ustupuje do úzadia. Napríklad Cyprián oslovenie brat nepoužíva pre hocakého kresťana, ale iba pre biskupov a klerikov.12 Asi o sto rokov neskôr hovorí Klement Alexandrijský o kňazoch, diakonoch a laikoch. Vysvetľuje, že Pavol povolil manželstvo jedného muža iba s jednou ženou, kňazom, diakonom a laikom. Origenes rozdeľuje laikov a klerikov. Hovorí o klerikoch, ktorí si myslia, že sú niečím viac, že kľudne ich môže Boh zatratiť a nejeden laik môže byť blahoslavený.13 Vyššie uvedená veta, ktorú o laikoch povedal Klement po latinsky znie: „Plebeius homo laicis praeceptis datus est.“14 Plebs sa stáva termínom pre laikov. Tertulián označoval pojmom laik tých, čo nemajú v Cirkvi úrad, teda nekňazov. Rozlišoval ordo sacerdolatis od ordo ecclesiae. Obidva stavy pre neho sú ale tak tesne spojené, že zo zákazu, aby biskup vstupoval do druhého manželstva, odvodzuje, že to nie je dovolené ani laikom. „Čo nie sme my laici kňazmi? To, čo tvorí rozdiel medzi hierarchiou (ordo) a ľudom (plebs) autorita a predsedníctvo v zhromaždení. Tam, kde nie je klérus prítomný, obetuješ ty, krstíš ty, si svojim vlastným kňazom. Veď tam, kde sú traja (veriaci) je Cirkev. (ubi tres, ibi Eclesia).“15 Pojem ordo mal v rímskom impériu význam spoločenskej triedy. Ordo senátorov, ordo jazdcov, ordo plebs. Prenesenie tohto pojmoslovia do Cirkvi ukazuje, že nositelia úradu sa postupne vyčlenili v samostatnú skupinu a tým sa z ordo plebs a skupiny klerikov utvorili akoby samostatné uzavreté skupiny. ==Po Milánskom edikte== Po Konštantínovom milánskom edikte sa kresťanstvo stáva štátnym náboženstvom a veľa ľudí sa stáva kresťanmi. Pojem laos teraz už postupne nestojí v protiklade k pohanom, ale v protiklade k vedúcim Cirkvi. Laikom je ten, kto nie je kňazom. Čo znamená slovo laik sa stáva pochopiteľným na základe definovania pojmu kňaz alebo klérus. Nenastáva, že by zodpovednosť za Cirkev bola iba v rukách biskupov. Rímsky cisári potrebovali aby cirkev bola z ich politického hľadiska jednotná. ak vznikli nejaké vážne potiaže, zvolali koncil cisári. Týmto koncilom v starej cirkvi predsedal vždy cisár alebo jeho poverenec, príležitostne biskup. Cisár je ochranca a obranca cirkvi, jej jednoty a pravej viery. V tomto období malo spoločenstvo laikov a kléru stále väčšiu váhu ako vzájomné rozdiely. Svedčí o tom spoluúčasť obce pri voľbe svojich nositeľov úradu. Prví Klementov list hovorí o tom, že nositelia úradu, sú dosadzovaní so súhlasom celej obce.16 V Didaché: „Ustanovujte si biskupov a diakonov hodných Pána.“17 Na voľbe rímskeho biskupa sa aktívne zúčastňovala hlasovaním celá obec, čo dosvedčujú dokumenty z 3.stor.. Hypolit Rímsky (rok 230): „Na biskupa je ordinovaný ten, kto je zvolený celým ľudom...so súhlasom všetkých a biskupi môžu na neho vložiť ruky.“18 Cyprián z Kartága si voľbu ľudom za súhlasu susedných biskupov cenil ako znamenie vyvolenia božích kandidátov. Ambróz sa vyjadruje tak ako Cyprián. Pápež Celestín: „Nemôžme ľuďom nútiť za biskupa niekoho, kto mu nie je vhod.“19 Pápež Lev I v roku 458/459 napísal: „Nikto nemôže byť ordinovaný na biskupa, proti vôli kresťanov a bez ich výslovného priania, veď „kto má predsedať všetkým, musí byť od všetkých zvolení.“20 Veriaci boli s biskupom veľmi úzko spätý. Chalcedonský koncil (451) nariadil, že svätenie, ktoré sa nedeje pre konkrétnu obec je neplatné.21 ==Vzťah mníšskeho a laického stavu== Rozhodujúci význam pre vznik laického stavu mala idea mníšskeho života. Začiatky mníšstva spájame s odchodom sv. Antona do púšte okolo roku 250, kde začal žiť ako pustovník. Postupne s ak nemu pridávalo viac a viac ľudí. Toto hnutie bolo tvorené kresťanmi, ktorý nezastávali žiadnu kňazskú funkciu. Postavenie mnícha nebolo definované v tom čase nejakým úradom. Kňazi napríklad slúžili pri oltári a to ich určovalo. Mnísi ale spočiatku liturgický život neviedli. Neboli to pôvodne klerici, ale nadšení laici. Chceli v spoločenstve s evanjeliovými radami sa zasvätiť Bohu. Mníšsky ideál znamenal nežiť pre svet a podľa sveta, ale viesť život v najvyššej možnej miere pre Boha. Medzi mníchmi a klerikmi sa zreteľné rozlišovalo. Mníchom sa stáva človek, ktorý sa zriekol sveta a klerikom je ten, kto je svätený pre posvätnú službu. Zaujímavo to formuloval Kasián (+435): „Mních musí predovšetkým utiecť biskupovi a žene.“22 Vznik mníšskeho stavu a jeho odchod z kresťanských obcí, mal pre kresťanstvo dva dôležité významy. Mnísi tvorili pre cirkev kvas, ktorý mal pre ňu veľký význam. Na druhej strane sa ale z kresťanským obcí izolovala v určitej miere askéza a prísna odovzdanosť Bohu. Mnísi teda vznikli bez cirkevného úradu, ale čoskoro sa s úradom cirkvi spojili. V pozadí stála požiadavka, aby tí čo stoja pri oltári, mali ducha a čnosti mníchov. V jednom Hieronymovom texte sa píše: Grécke slovo kléros znamená vylosovaný podiel. „A tak človek nesúci meno klerik, je podielom Pána alebo má Pána za podiel.“23 Spoločným znakom mníchov a klerikov bola od 4.stor. tonzúra. Ideál mníšskeho života sa takto postupne prenášal na kňazov a kňazské funkcie nositeľov úradu sa stávali i úlohou mníchov. Takto klerici a mnísi zrastali do jedného stavu a mníšske hnutie stratilo charakter „laického hnutia“. Proti nim stála masa veriacich, ktorý nesmeli a nemohli, neboli schopní sa zaoberať svätými vecami. Zostali vo svete a Bohu vôbec neslúžia. Skrátka obyčajní laici, prostý ľud. V 6. sor., pod vplyvom novoplatónskeho myslenia prevláda názor , ktorého pôvodcom je Pseudo-dionyzius: „Takto určený poriadok (mnísi, laici, katechumeni na jednej. biskupi, kňazi a diakoni na druhej strane) nemožno obrátiť; praktická aktivita patrí len tým, ktorí svojim pôsobením vedú k dokonalosti (perficientes), zatiaľ čo tým, ktorí majú byť zdokonalení (perficiendi), prináleží, jedine postavenie prijímajúcich.“24 ==Stredovek== Na konci cirkevného staroveku bolo teda zreteľné odlíšenie laikov od kléru, ale obidva stavy fungovali vnútri spoločného rámca univerzálnej cirkvi, a neboli protikladne štruktúrované. Dôkazom toho je aj to, že klerici aj neklerici mali svoje funkcie v štáte, cirkvi alebo v spoločnosti. Biskupi a opáti zaujímali kľúčové pozície v správe a zákonodarstve ríše a hrali ústrednú rolu pri voľbe kráľov a cisárov. Na druhej strane rôzni laickí panovníci a kniežatá vlastnili kostoly, pri ktorých bol klér a mohli disponovať s týmto klérom ako si zmysleli. Ordinácia na kňaza, ktorého navrhol svetský panovník nesmela byť biskupom odmietnutá. Podobne pri menovaní biskupa hral dôležitú úlohu kráľ. Kráľ dosadzoval biskupov, dával im prsteň a berlu ako znak ich jurisdickie a prijímal od nich prísahu vernosti. „Ako ukazujú dejiny cirkvi, neprotirečí nijakej zjavenej pravde a ani zmyslu cirkevného života, ak sa laci zúčastňujú na voľbe pápeža, biskupa, farára, ak spolurozhodujú v oblasti finančnej správy.“25 V stredoveku boli králi chápaní ako králi v SZ. Takto sa svätenia a pomazania kráľom považovali všeobecne za sviatosti. Táto harmónia vzťahov bola zničená až za Henricha IV a pápeža Gregora VII v 11. stor.. Gregor chcel reformovať cirkev a to predovšetkým klérus. Jeho boj bol zameraný hlavne proti simonii26 a nikolaitizmu27. Gregor si chcel právo dosadzovať biskupov rezervovať výhradne pre seba. Bojoval za libertas ecclesiae28. Toto by však otriaslo najmä Nemeckým kráľovstvom. Významné chrámy boli totiž v Nemecku obdarované privilégiami a ríšskym bohatsvom. Centrálna správa sa udržiavala hlavne z povinných odvodov cirkvi. V ríšskych prelátoch, ktorých kráľ menoval na biskupské stolce, mal veľkú oporu. Ak by sa mala uskutočniť Gregorova reforma, tak by sa Nemecko defacto dostalo do pápežovej moci. Greger týmto spôsobom zasiahol do poriadku, na ktorom stála ranne stredoveká ústava štátu a cirkvi. Henrich IV obžaloval pápeža, že jedná proti vernosti a viere a dal ho v januári 1076 na ríšskej synode vo Wormse zosadiť. Gregor na to uvalil na Henricha kliatbu, čím jeho poddaných oslobodil od prísahy vernosti a zakázal, aby mu ktokoľvek slúžil ako kráľovi. Takto pápež odmietol základňu na ktorej spolu v súlade žila cirkev a štát, cisár a pápež, klérus a laici. Vydal dokument Dictatus Papae. Tento dokument obsahoval okrem iného, tieto nároky: Jedine on (pápež), môže zosadzovať a znovu dosadzovať biskupov. Jedine on môže podľa potreby doby vydávať nové zákony, zakladať nové obce(biskupstvá), z kláštora vytvoriť opátstvo a naopak, rozdeliť bohaté biskupstvá a zlučovať chudobné. Jedine on smie nosiť cisársky odznak. Iba jemu panovníci všetci panovníci bozkávajú nohy. Môže zosadiť cisára. Žiadny koncil sa bez jeho ustanovenia nemôže nazývať „všeobecný“. Nikto nemôže zrušiť jeho výrok. Svoj výrok môže zrušiť iba on sám. Nemôže byť nikým súdený. Kánonický posvätený rímsky biskup sa zásluhou svätého Petra stáva nepochybne svätým. Môže poddaných oslobodiť od vernosti zlým vládcom.29 Gregor považoval kniežatá kráľov a cisárov za plebs a všetkými prostriedkami sa usiloval o desakralizáciu kráľovstiev. Korunovácie a pomazanie sa nesmeli už považovať za sviatosť. V Gregoriánskej reforme nešlo teda iba o odstránenie neporiadkov ale o pápežov mocenský nárok, a tím o nárok kléru na nadradenosť voči laikom. Laici boli v právach zásadne obmedzení, cirkevné postavenie kráľa bolo znížené, bola zakázaná laická spoveď. Kardinál Humbert da Silva to formuloval takto: „Laici sa majú venovať iba svojim záležitostiam, totiž svetským, a klerici, iba svojim, totiž cirkevným a duchovným. Ako sa klerici nemajú vmiešavať do svetského, tak ani laici do duchovného.“30 Táto zásada si získala značné sympatie laického ľudu a nižšieho kléru, obe tieto skupiny sa bránili vplyvu šľachty na cirkev. Hoci sám Gregor sa opieral v reformách o laikov, vyžadoval od nich poslušnosť sebe ako pápežovi. Táto poslušnosť nemala byť rovnakou mierou poslušnosťou biskupom a kráľom, ale predovšetkým pápežovi. Gregorovi sa tieto požiadavky podarili presadiť iba čiastočne. Vo Wormskom konkordáte z roku 1122, bolo cisárovi priznané právo schvaľovať voľbu ríšskych biskupov a opátov. Nárok pápežov na zvrchovanosť nad všetko svetské bol však odteraz zastávaný bez prerušenia. Vrchol nastal u pápeža Bonifáca VIII. Mal teóriu o dvoch mečoch, podľa ktorých pápež bezprostredne od Ježisa prijal cirkevnú aj svetskú moc. Oba meče, keďže sú v moci Cirkvi, musia byť ňou aj ovládané.31 S tým bol spojený aj nárok pápeža môcť zbavovať kráľom, cisárom a kniežatám delegovanú svetskú moc a požičiavať ju iným. Vo svojej bule Unam sanctam vyhlásil: „Podriadiť sa rímskemu pápežovi je pre všetkých ľudí bezpodmienečne nutné ku spáse.“32.V bule Clericis laicos dokonca prehlásil, že laici sú dnes úhlavným nepriateľom klerikov. Gracián hovorí o dvoch druhoch kresťanov. Jeden sú klerici a osoby zasvätené Bohu, ktoré musia byť oslobodené od všetkého hluku sveta a venujú sa bohoslužbe, rozjímaniu a modlitbe. Druhý sú laici. Im je dovolené vlastniť časné veci, ale iba k užívaniu. Majú dovolené brať si ženy, obhospodarovať zem, súdiť, viesť procesy, dávať obetný dar na oltár, platiť dane a tak môžu byť spasení, ak predsa premôžu neresti dobrými skutkami.33 Týmto je písomne definované jasné rozdelenie cirkvi. Naozajstní kresťania sú klerici. Byť laikom, to je iba ústupok ľudským slabostiam. Manželstvo, napriek tomu, že bolo brané ako sviatosť, bolo prijímané preto, že to inak nejde a nie všetci ľudia sú schopní celibátu. Klerik je celý kresťan. Laik je kresťanom iba potiaľ, pokiaľ je s klerikom v zhode. Tieto popísané tendencie zatlačovali na okraj laika v Cirkvi a hlavne mu odopierali hocakú právomoc v rámci Cirkvi. Toto sa síce dialo, ale musíme to chápať v kontexte doby. Práve v stredoveku mala práca veľkú hodnotu ako realizácia povolania v Božom kráľovstve. Práca bola chápaná ako partnerská časť na stvoriteľskom a udržujúcom božom jednaní.34 Laici sa ďalej veľmi aktivovali v križiackych výpravách. Križiacke výprave boli vyhlásené pápežom a propagované mníchmi, ale organizácia, riadenie a prevedenie patrili laikom. Laici sami seba chápali ako obrancov Svätej zeme a Jeruzalema. U laikov prevládlo nové vedomie vlastnej dôstojnosti ako kresťanov – bojovníkov za Božiu vec. Základňou pre nich bol ideál života podľa vzoru apoštolov. Ďalší zdroj laickej zbožnosti vznikol z gregoriánskej reformy. Gregor napojil všetku právomoc v Cirkvi na úrad a jeho apoštolskú postupnosť. Každý kňaz je vysvätený niektorým nástupcom apoštolov a tak sa odvodzuje právomoc od apoštolov. Na druhej strane Gregor organizoval ľudové povstania proti simonistickým a nikolaitským kňazom, ktorým upieral kňazský úrad. Podľa neho mali tento úrad neprávom. Ich cirkevné úkony prehlásil za neplatné. Táto myšlienka viedla k tomu, že apoštolskosť úradu sa neprejavuje iba postupnosťou od apoštolov, ale aj životom podľa apoštolov. Kto tak nežije ako apoštol, ten nie je legitímny nástupca apoštolov. Apoštolskosť je otázkou spôsobu života a tým pádom nie je viazaná na stav kléru, ale preukazuje sa skôr životom podľa apoštolov. Táto požiadavka apoštolského života sa spojovala v stredovekej cirkvi s ideálom chudoby. Veď žiadna požiadavka nie je viac v Ježišovom a apoštolskom kázaní viac dôraznejšie predkladaná ako ideál chudoby. Iba ten kto je chudobný, môže byť dobrým kresťanom.35 Na prelome 11. a 12. storočia vznikajú na západe rôzne skupiny , ktoré uskutočňujú svoj život v apoštolskej chudobe. najprv sa podarilo toto hnutie chudobných integrovať do rehoľných štruktúr. Neskôr ale rástli tendencie proti kléru, ktorý žil v bohatstve. Extrémne krídla tohto hnutia spochybňovali právoplatnosť cirkevného úradu a ordináciou prepožičanú právomoc uznávali iba vtedy ak bola podoprená apoštolským spôsobom života. Legalita kňazského úradu, bola posudzovaná podľa dodržovania príkazu chudoby. V extrémnych prípadoch bol bohatý pápež, biskupi, kňazi považovaní za uzurpátorov cirkevnej moci. Toto hnutie chudobných s názvom Katari sa usilovalo o očistu cirkvi. Pre extrémne krídlo chudobných nie sú reprezentantmi Cirkvi kňazi splnomocnení svätením, ale „chudobní pre Krista“, žobráci, mnísi , v každom prípade teda laici. Iba oni môžu hovoriť za Cirkev, kázať a udeľovať sviatosti. Katari boli kruto prenasledovaní pre svoje spochybňovanie kléru a hierarchie. Snahy o čistotu cirkvi sa v tej dobe spájali aj s výkladom dejín opáta Joachima z juhotalianskej Fiore. Joachim delí svetové dejiny na SZ dobu Otca, NZ dobu Syna a v blízkej dobe má prísť doba Ducha. Táto doba Ducha mala vystriedať Cirkev. Zatiaľ čo v dobe Cirkvi je cirkevná moc v rukách cirkevných úradov, pápeža a biskupov, v novej dobe ducha sa zmieri východná a západná cirkev. Horské kázanie bude určovať poriadok sveta a chudobní pre Krista a mnísi sa stanú reprezentanti kresťanstva a nahradia hierarchiu. Duch totiž bude vnútorne prítomný v každom veriacom a každý môže v sebe samom prísť k osvieteniu. Nastane ecclesia spiritualis, bude to cirkev laikov a mníchov.36 Ako sa píše v prvom liste Korinťanom. Všetci, ktorí prijali ducha, sú duchovní ľudia, všetko súdia a sami nie sú nikým súdení.37 Oni sú duchovní a klerici nemajú nad nimi žiadnu moc. ==Použitá literatúra:== *Sväté Písmo, Slovenský ústav sv.Cyrila a Metoda, Rím 1995. *NEUER, P., Laici a klérus, nakladatelství Vyšehrad, Praha 1997. *SCHMAUS, M., Cirkev, Rímskokatolícka cyrilometodská fakulta Univerzity Komenského v Bratislave 1993. *SCHATZ, K., Dějiny papežského primátu, CDK, Brno 2001. *[http://teologia.iskra.sk/docs/stachovic/didslovak.htm] {{Katechéza}} 2121 sysop 6093 2006-07-01T19:08:02Z MediaWiki default Filter názvov správ: 2122 sysop 6094 2006-07-01T19:08:02Z MediaWiki default Zobraz iba zmenené 2123 sysop 6097 2006-07-01T19:08:02Z MediaWiki default Nie ste [[Special:Userlogin|prihlásený]]. Vaša [[IP adresa]] bude zaznamenaná v <span class="plainlinks"> [{{fullurl:{{FULLPAGENAME}}|action=history}} histórii úprav]</span> tejto stránky. 2124 sysop 5183 2006-02-26T02:05:44Z MediaWiki default - 2125 sysop 6121 2006-07-01T19:08:03Z MediaWiki default Pred úpravami stránok musíte potvrdiť vašu emailovú adresu. Prosím, nastavte a overte svoju emailovú adresu v [[Special:Preferences|používateľských nastaveniach]]. 2126 sysop 6122 2006-07-01T19:08:03Z MediaWiki default Aby ste mohli upravovať je potrebné potvrdenie e-mailu 2127 sysop 6132 2006-07-01T19:08:04Z MediaWiki default Áno, zmaž stránku 2128 sysop 6368 2006-07-01T19:08:06Z MediaWiki default ---- 2129 sysop 6446 2006-07-01T19:08:06Z MediaWiki default Zoznam presmerovaní 2130 sysop 6455 2006-07-01T19:08:06Z MediaWiki default <strong>CHYBA: Text, ktorý ste poslali má $1 kilobajtov, čo je viac ako maximum $2 kilobajtov. Nie je možné ho uložiť.</strong> 2131 sysop 6466 2006-07-01T19:08:06Z MediaWiki default Nie je možné označiť ako strážený 2132 sysop 6467 2006-07-01T19:08:06Z MediaWiki default Pre označenie ako strážený je potrebné uviesť revíziu, ktorá sa má označiť ako strážená. 2133 sysop 5195 2006-02-26T02:05:46Z MediaWiki default ,_ 2134 sysop 6532 2006-07-01T19:08:07Z MediaWiki default Obmedziť na kategórie (oddeľte "|") 2135 sysop 6533 2006-07-01T19:08:07Z MediaWiki default akékoľvek 2136 sysop 6546 2006-07-01T19:08:07Z MediaWiki default Úprava 2137 sysop 6547 2006-07-01T19:08:07Z MediaWiki default Presun 2138 sysop 6578 2006-07-01T19:08:08Z MediaWiki default '''Poznámka:''' Táto stránka bola zamknutá tak, aby ju mohli upravovať iba registrovaní používatelia. 2139 sysop 6585 2006-07-01T19:08:08Z MediaWiki default Živý náhľad 2140 sysop 6595 2006-07-01T19:08:08Z MediaWiki default Všetky revízie obsahovali odkaz na $1, odstraňujem obsah 2141 sysop 6596 2006-07-01T19:08:08Z MediaWiki default Revertujem na poslednú verziu, ktorá neobsahuje odkazy na $1 2142 sysop 6597 2006-07-01T19:08:08Z MediaWiki default MediaWiki čistenie spamu 2143 sysop 6600 2006-07-01T19:08:08Z MediaWiki default Chyba pri vytváraní náhľadu: $1 2144 sysop 6612 2006-07-01T19:08:08Z MediaWiki default Použitie živého náhľadu (JavaScript) (experimentálna funkcia) 2145 sysop 6647 2006-07-01T19:08:08Z MediaWiki default Nahrávanie súborov na túto wiki je vypnuté. 2146 sysop 6657 2006-07-01T19:08:08Z MediaWiki default '''Varovanie:''' Neexistuje skin "$1". Pamätajte, že vlastné .css a .js stránky používajú názov s malými písmenami, napr. Redaktor:Foo/monobook.css na rozdiel od Redaktor:Foo/Monobook.css. 2147 sysop 6675 2006-07-01T19:08:08Z MediaWiki default Máte nové správy na $1 2149 5230 2006-03-05T12:41:26Z Mireksoteria 23 Tu sa na okamih zastavíme, aby sme sa zoznámili s problémom, ktorý dosť trápil našich prarodičov, aj tak však žiadnym problémom nie je. Teória evolúcie je teória vedecká. Nie je to , prinajmenšom v zásade, teória metafyzická. Vedecká teória evolúcie, s ktorou prišiel začiatkom devätnásteho storočia Lamarck (Philosophie zoologique [Zoologická filozofia], 1809), tvrdí, že zoologické skupiny a druhy sa v prírodnej histórii života objavili podľa určitého poriadku – od jednoduchšieho k zložitejšiemu, od živých bytostí najjednoduchších ku zložitejším. Toto tvrdenie bolo behom nasledujúcich dvoch storočí overené. Na druhej strane vedecká teória evolúcie tvrdí, že zoologické skupiny a druhy sa fyzicky, či lepšie geneticky pripojujú jedny k druhým. To znamená, že nová zoologická skupina, nový druh živých bytostí nevznikol z hmoty takej, ako ju študujú fyzici, z hmoty v stave, v akom bola na našej planéte pred štyrmi miliardami rokov, ale vzišla z inej zoologickej skupiny, z iného druhu, že – inak povedané – vznikla akousi filiáciou. Prenesme sa na základe analógie do nebiologickej oblasti: do jazykovedy. Ak študujeme jazyky ako francúzštinu, taliančinu, španielčinu atď., konštatujeme príbuznosti v slovnej zásobe, konverzácii atď. Z týchto príbuzností odvodzujeme spoločný pôvod. Tento spoločný pôvod poznáme, jeho texty sú dochované, je to latinčina. Ak študujeme teraz sanskrit, staroiránčinu, gréčtinu latinčinu atď. objavíme taktiež analógiu, podobnosti, v slovnej zásobe, v časovaní, syntaxe a odvodzujeme existenciu jazyka, z ktorého sanskrit, staroiránčina, latinčina a gréčtina odvodzovaním, evolúciou vzišli. Rozdiel je v tom, že latinčinu poznáme zo zachovaných textov, z nápisov, zatiaľ čo existenciu tohto pôvodného jazyka, z ktorého vzišiel sanskrit, staroiránčina, gréčtina, latinčina, je predpokladaná či odvodzovaná, bez toho aby sme mali nejaké dokumenty potvrdzujúce jeho existenciu. Bez takého nutného logického odvodzovania nepochopíme teda príbuznosti medzi sanskritom, staroiránčinou, gréčtinou a latinčinou. Pokiaľ nepripustíme spoločný pôvod u týchto rôznych jazykov, museli by početné lingvistické podobnosti, ktoré medzi nimi existujú, byť vysvetlené neuveriteľnou náhodou. Tieto podobnosti sú však príliš časté, než aby sme ich mohli prirátať náhode. Vznikla teda hypotéza o tom, že existoval východzí jazyk, ktorý nazývame indoeurópštinou. Všetky národy hovoriace indoeurópskymi jazykmi vymodelovali a podľa svojho premenili jazyk zdedený po predkoch. Helenisti, indoeurópska skupina usadená v Grécku, z neho vytvorili gréčtinu, Indoeurópania z Talianska latinčinu. Zo známych jazykov, ktoré máme k dispozícii, je možné čiastočne rekonštruovať pôvodný jazyk, z ktorého jazyky nazývané indoeurópskymi vzišli. Tento pôvodný jazyk poznáme len do tej miery, v ktorej sa nám ho podarilo na základe zhôd rekonštruovať. Pokračuje sa v hľadaní pôvodného spoločného jazyka, ktorý Nemci nazývajú Ursprache, pre všetky skupiny dnes študovaných jazykov. Hypotéza o tomto jazyku môže byť overená v prípade románskych jazykov, nakoľko poznáme latinčinu. Jazykovedci ďalej pozorujú, že spoločný, pôvodný jazyk rekonštruovateľný zo známych románskych jazykov, by nám potom umožnil rekonštruovať stav, v ktorom bol latinský jazyk v okamžiku, kedy sa tieto jazyky navzájom oddelili. Naviac môže byť medzi spoločným východzím jazykom, ktorý je možné rekonštruovať metódou porovnávania známych jazykov, a jazykom v skutočnosti doloženým a dokumentovaným, jeden či viacej spoločných jazykov prechodných. Tak je medzi indoeurópštinou a románskymi jazykmi veľký spoločný jazyk, „všeobecný románsky jazyk“, ktorý nazývame tiež „vulgárnou latinčinou“ [tj. latinčinou ľudových vrstiev- pozn. prekl.]. Podobne medzi indoeurópštinou a gótštinou , starou hornonemčinou a staroangličtinou je spoločný jazyk, ktorý sa nazýva „ všeobecná germánština“, jazyk v skutočnosti nedoložený, ale nutne predpokladaný. Presne tak je to i so semitskými jazykmi. Hebrejčina a arabčina majú toľko spoločného, že židovskí učenci už v desiatom storočí rozpoznali ich príbuznosti, ich spoločný pôvod. Podobnosť medzi hebrejčinou a aramejčinou je ešte zreteľnejší. Preto veľkí orientalisti sedemnásteho storočia vypracovali koncepciu jednoty semitských jazykov. Biológovia uvažujú podobným spôsobom ako jazykovedci. Fyziológovia, biochemici a ďalší, ktorí vychádzajú z morfologických analógií, majú dôvod predpokladať, že veľké zoologické skupiny a druhy sa odvodzujú jedna od druhej, rovnako ako sa moderné jazyky odvodzujú z jedného pôvodného zdroja, ktorý sa sám, spolu s ďalšími, odvodzuje zo spoločného zdroja. To samozrejme neznamená, že súčasná francúzština sa odvodzuje zo súčasnej španielčiny či taliančiny. Znamená to však, že súčasná francúzština, súčasná španielčina, súčasná taliančina atď. sa odvodzujú zo spoločného základu, ktorý náhodou poznáme a ním je latinčina. Podobne je tomu u zoologických skupín. Nedá sa samozrejme predpokladať, že súčasný človek pochádza zo súčasnej opice či z nejakého súčasného typu opice. Anatomické, fyziologické a biochemické analógie nás však vedú k presvedčeniu, že by sme, ak pôjdeme dostatočne ďaleko do minulosti, mali nájsť spoločný základ, z ktorého pochádzajú súčasní ľudoopy (tj. šimpanz, orangutan a gorila) a súčasní ľudia. Nechceme sa tu zaoberať úvodom do dôkazov teórie evolúcie, ktoré nájdeme vo všetkých moderných pojednaniach o biológii. Pripomeňme si len, že tieto dôkazy sú založené na jednote chemického zloženia živých bytostí, jednote bunkového plánu, jednote bunkových organelov. Existujú dôkazy paleontologické, chemické, anatomické atď. Nemienime tu hájiť ani napádať vedeckú teóriu evolúcie . Postačí nám konštatovať, že sama táto teória pre nás nepredstavuje z teologického hľadiska žiadnu obtiaž, nakoľko vedecká teória evolúcie ako taká sa nevyslovuje kladne ani záporne o tom či nové zoologické skupiny, nové typy živých štruktúr, ktoré sa objavujú v priebehu doby, sú dielom stvorenia alebo nie. Samotná teória evolúcie sa o tom nevyjadruje, pretože o tom nič povedať nemôže. Nemôže potom o tom nič povedať, pretože nie je teóriou metafyzickou, ale vedeckou. Ako teórii vedeckej jej neprislúcha, aby sa zaoberala problematikou samotnej existencie súcien. Vedecká teória evolúcie nám hovorí, akým spôsobom sa živé bytosti objavili v histórii prírody, v akom poriadku a na základe akých príbuzností. Konštatovať príbuznosť neznamená tvrdiť, že predchádzajúca zoologická skupina produkuje skupinu nasledujúcu, vysvetľovať teda „viacej“ pomocou „menej“. Znamená to konštatovať, že nová zoologická skupina, ktorá je bohatšia na genetickú informáciu, bola vytvorená na základe predchádzajúcej zoologickej skupiny, ktorá je na informáciu chudšia. Nielenže sa vedecká teória evolúcie ako taká nestavia proti metafyzickej a teologickej teórii stvorenia, ku ktorej sa ešte dostaneme, ale poskytuje nám empirické dáta, ktoré nám napomáhajú pri objavovaní skutočnosti stvorenia. Vlastne sme už povedali, čo bolo najdôležitejším biologickým objavom za posledných sto rokov – že stvorenie novej zoologickej skupiny, nového biologického systému je možné len na základe stvorenia novej genetickej správy, to znamená predanie novej informácie. Spontánne, a akoby prinútená samou realitou, hovorí biológia jazykom stvorenia: genéze novej zoologickej skupiny, to je stvorenie, a toto stvorenie je možné len na základe stvorenia nových génov. Teória evolúcie tak nielenže nie je v konflikte s teóriou stvorenia, ale vedie nás k tomu, že sme priamo svedkami procesu stvorenia. To je totiž evolúcia: stvorenie v tvoriacom procese. Naši prarodičia boli v rozpakoch, nakoľko si predstavovali stvorenie ako niečo viac-menej okamžitého a podobného ľudskému vyrábaniu: predstavovali si Boha ako hrnčiara, ktorý berie zo zeme íl a modeluje každé nové zviera a nakoniec človeka. Tak však Boh nepostupuje, nevychádza vždy z hmoty, ktorá by bola ako na začiatku bez informácie. Akonáhle vytvoril genetickú správu, používa ju a pokračuje v stvorení tak, že k prvej genetickej správe pripojuje integrovaný dodatok, a tak stále ďalej v celej prírodnej histórii. Vo svojich genetických správach máme preto celé kapitoly, ktoré boli skomponované pred stovkami miliónov rokov. Pokiaľ človek neprijme vedeckú teóriu evolúcie, musí si nutne myslieť, že každá nová zoologická skupina, ktorá sa objavila v prírodnej histórii živých bytostí, je stvorením, ktoré vychádza z hmoty bez informácie. Musí teda prisúdiť Bohu hrnčiarsku metódu. Pokiaľ tomu však tak je, potom sú analógie, anatomickej, fyziologickej, biochemickej príbuznosti živých bytostí rôznych druhov úplne nepochopiteľné. Opusťme teraz evolúciu. Zapamätajme si len, že je treba nejako vysvetliť existenciu nových zoologických skupín a že staršia genetická správa chudšia na informácie nestačí k to mu, aby vysvetlila genézu novej genetickej správy, bohatšiu na informáciu. Tu je treba si uvedomiť pôsobenie stvorenia a predanie novej genetickej informácie, ktorá predtým neexistovala. V predchádzajúcom storočí, ale i na začiatku nášho storočia, robilo problémy to, že niektorí učenci, niektorí biológovia, ktorí vyznávali teóriu evolúcie, chceli nahradiť metafyzickú teóriu stvorenia teóriou evolúcie. Teória evolúcie pre nich tak nebola teóriou vedeckou, ale metafyzickou. Ich monoteistickí protivníci toto vymedzenie prijali a mylne sa domnievali, že je treba voliť medzi stvorením a evolúciou. Protivníci stvorenia, a teda monoteizmu, boli zástancovia evolúcie, a zástancovia stvorenia boli protivníkmi evolúcie. Ale jedni i druhí sa dopustili rovnakej analytickej chyby, pretože vychádzali z rovnakého predpokladu – že je treba voliť medzi stvorením a evolúciou. Tak tomu však nie je. Fakty z prírodných dejín nám ukazujú, že stvorenie sa uskutočňovalo, realizovalo evolučným spôsobom, po etapách, postupne, od jednoduchšieho k zložitejšiemu, a že živé bytosti sa pripojujú jedna k druhej v spoločnej genetickej histórii. Spory okolo evolúcie boli najhorúcejšími v otázke genézy človeka. Teológovia a obecnejšie monoteisti tvrdili, že stvorenie človeka vyžaduje zo strany Boha špeciálne a úplne zvláštne stvorenie. Vedecká teória evolúcie ako taká tomu ale neodporovala. Tvrdila len, že v procese antropogenézy je treba rozpoznať určité etapy. Pre prechod od australopitheca k dnešnému človeku bolo treba odovzdať nové genetické kapitoly: tu máme príklad stvorenia v tvoriacom procese v rámci evolučného vývoja. Aby sme pochopili a ospravedlnili problémy našich prarodičov, spomeňme na záver, že niektorí učenci tvrdili, že je možné skutočnosť evolúcie vysvetliť napríklad teóriou náhodných mutácií či reprodukčných chýb v procese autoduplikácie obrých molekúl, nositeľov genetickej informácie. V týchto prípadoch však už nemáme čo robiť s vedeckou teóriou evolúcie, ale s filozofickou interpretáciou teórií evolúcie a skutočností evolúcie. Tvrdenie, že reprodukčné chyby v prírodnej histórii stačia na vysvetlenie nových biologických systémov od mikroorganizmov až po človeka, je filozofická téza a patrí filozofickej kritike. *TRESMONTANT, Claude, Zaklady teologie, Barrister&Principal, Brno 1995. {{Dogmatika}} 2152 5792 2006-04-27T11:28:19Z AtonX 2 Kategória:Kategórie Táto kategória obsahuje kuchárske recepty. [[Kategória:Kategórie]] 2153 5791 2006-04-27T11:28:10Z AtonX 2 Kategória:Kategórie Táto kategória obsahuje články o spoločnosti a živote. [[Kategória:Kategórie]] 2154 5246 2006-03-09T22:54:51Z Wizzard 46 * [[Starý zákon]] * [[Nový zákon]] 2156 5498 2006-04-09T18:26:54Z Wizzard 46 ==== 9.3.2006 ==== * Nový dizajn stránky podľa vzoru Wikipédie. ==== 16.2.2005 ==== * Na stránke [[Wikibooks:Klub|Klubu]] pribudla nová sekcia [[Wikibooks:Klub#Projekty|Projekty]]. ==== 14.2.2005 ==== Nové stránky: * [[Help:Pomocník#Ako vymazať stránku|Ako vymazať stránku]] * [[Wikibooks:Zásady a pravidlá|Zásady a pravidlá]] * [[Wikibooks:Stránky na vymazanie|Zoznam stránok na vymazanie]] ==== 4.1.2005 ==== * Začal sa preklad používateľského rozhrania do slovenčiny. 2157 5269 2006-03-10T10:47:51Z Wizzard 46 * ''Ako na to?'' &ndash; Poradí vám [[Help:Pomocník|Pomocník]] * ''Ako správne štylizovať?'' &ndash; Nazrite do [[Pomoc:Štylistická príručka|Štylistickej príručky]] * ''Čo je nové?'' &ndash; Čítajte [[Aktuality]] * ''Zapojte sa do diskusie'' &ndash; Navštívte [[Wikibooks:Klub|Klub]] * ''Ako správne prispievať?'' &ndash; Prečítajte si [[Wikibooks:Zásady a pravidlá|Zásady a pravidlá]] * ''Ako vymazať nevhodnú stránku?'' &ndash; Pozrite si [[Wikibooks:Stránky na vymazanie|Stránky na vymazanie]] * ''Čo môžete robiť vy a čo administrátori?'' &ndash; Zistíte na stránke [[Wikibooks:Administrátori|Administrátori]] 2158 5496 2006-04-09T18:25:33Z Wizzard 46 <center>'''''[[Špeciálne:Allpages|Abecedný index]]'''''</center> [[Obrázok:Crystal Clear app babelfish.png|vpravo|50px]] ==== Chovateľstvo ==== [[Akvaristika]] ~ [[Chov mačiek]] ==== Jazyky ==== [[Slovio]] [[Obrázok:Crystal Clear app Login Manager.png|vpravo|50px]] ==== Náboženstvo a teológia ==== [[Biblia]] ~ [[Dogmatika]] ~ [[Katechéza|Katechéza a evanjelizácia]] ~ [[Modlitby|Komunikácia s Bohom]] ==== Psychológia ==== [[Asertivita]] [[Obrázok:Crystal Clear app ktron.png|vpravo|50px]] ==== Spoločnosť ==== [[Individuálny dovoz automobilu]] ==== Šport a zdravie ==== [[Joga]] [[Obrázok:Koffice-kexi.png|vpravo|50px]] ==== Varenie ==== [[Wikikuchárka]] __NOTOC__ 2159 5267 2006-03-10T10:44:19Z Wizzard 46 '''''Chceme spoločne vytvárať a šíriť kvalitné, voľne dostupné a slobodné učebnice, manuály a náučné texty.''''' Wikibooks ~ Wikiknihy sú otvorený projekt. Slovenská verzia obsahuje '''[[Special:Statistics|{{NUMBEROFARTICLES}}]]''' knižných stránok. 2160 5497 2006-04-09T18:26:22Z Wizzard 46 [[Obrázok:Nuvola apps kdict.png|50px|vpravo]] '''[[Asertivita]]''' je komunikačná zručnosť zdôrazňujúca aspekt sebadôvery a sebapresadenia. Slovo asertivita nie je chápané vždy správnym spôsobom. Neoprávnene sa toto slovo považuje občas za akési synonymum agresivity, aj keď jeho skutočný význam je pozitívny. Je popri agresivite a pasivite tretí spôsob medziľudského správania. Živočíšni predkovia človeka používali k riešeniu konfliktov dva prostriedky - boj (agresia) a únik (pasivita). Človek pridal nový prostriedok - verbálnu komunikáciu - riešenie situácií a konfliktov tak, aby z konfliktu neodchádzala ani jediná zo zúčastnených strán porazená. Riešenie situácií spôsobom, pri ktorom ktokoľvek prehráva, je neperspektívne, pretože porazený bude striehnuť na príležitosť, ako sa stať víťazom. Rovnováha je dočasná a vo chvíli, keď víťaz stráca čo i len na chvíľu svoje sily, musí rátať so zákonitou odvetou. Asertívne riešenie konfliktov vedie * k sebapresadeniu, * k vnútornej spokojnosti, * k spolupráci, * k rozvoju priateľstva * k pocitu spolupatričnosti, * k uspokojeniu potrieb všetkých zúčastnených. 2161 6025 2006-05-31T15:20:43Z Mireksoteria 23 /* Internetové zdroje */ ==Vesmír bol jednorázovo stvorený Bohom== Autorom tohto názoru sú tzv. vedeckí kreacionisti, ktorí hovoria, že vesmír, Zem, príroda, človek boli jednorázovo stvorené Bohom za šesť dní (v niektorých verziách i dlhšie obdobie). '''Kreacionizmus''' je filozofický smer, ktorý v mene Biblie popiera akýkúkoľvek možnosť vývoja vesmíru a života v evolucionistickom zmysle. Podľa kreacionistov všetky živočíchy boli Bohom zvlášť stvorené na základe špeciálneho stvoriteľského aktu. Znenie Biblie bolo podľa kreacionistov biblickým pisateľom doslovne vnuknuté a nadiktované skrze Ducha svätého. Preto o nijakých výpovediach Biblie nemožno pochybovať. V tomto zmysle je kreacionizmus presvedčením biblických fundamentalistov, ako sa s nimi stretáme najmä u niektorých denominácií. Verí sa v doslovnú (verbálnu) inšpiráciu Písma svätého. Známi kreacionisti sú z evanjelických cirkví: E. H. Andrews, W. Gitt, B. Balcar, V. Betina (poslední dvaja: Cirkev adventistov siedmeho dňa) a z katolíckej cirkvi – F. Press. Podobné názory ako kresťanskí kreacionisti majú aj ortodoxní židia. Kreacionisti neveria v evolúciu, rast zložitosti a organizovanosti u organizmov. Veria, že všetky druhy dnešných i vyhynutých organizmov boli stvorené naraz. Bibliu berú doslovne, ako Božie slovo, ktoré hovorí jasne k človeku ako pred dvetisíc rokmi, tak i dnes. Boh nehovorí v hádankách – ak sa spomínajú pri stvorení v knihe Genezis dni, tak sú to dni a nie dlhšie obdobie. Na fakty vied nachádzajú množstvo protiargumentov a odhaľujú slabiny jednotlivých vedeckých teórií. [[Image:Darwin ape.jpg|right|thumb|Karikatúra Darwina]] Veľké cirkvi, či už rímskokatolícka, alebo veľké protestantské cirkvi takýto fundamentalistický prístup k Biblii nezdieľajú. Tieto cirkvi si nemyslia, že viera v stvorenie sveta vylučuje evolúciu, a preto myšlienku evolúcie podporujú. V týchto cirkvách sa prijíma zistenie geológov, že naša zem by mohla mať asi 4 a pol miliardy rokov. Ide teda o tzv. starú zem. Ale v cirkvách, kde majú fundamentalistický prístup k Písmu svätému, sa vyznáva kreacionizmus, teda doslovné pochopenie prvých dvoch kapitol Písma o stvorení sveta a človeka (napr. stvorenie ženy z rebra mužovho). Biblia sa chápe ako neomylná učebnica aj prírodných vied, ako akási superveda, a to aj v otázkach geologických, paleontologických, antropologických, astronomických a prírodovedeckých. Takýto kreacionizmus je pestovaný najmä v cirkvi adventistov siedmeho dňa. Sú k nemu zaviazaní dielami svojej zakladateľky Ellen Whiteovej (1827-1915), podľa ktorej veda bola vnesená aj do neomylných výrokov Biblie. Adventistický lekár Dr. Kellogg napísal roku 1879 spis, v ktorom považuje Bibliu za nespochybniteľnú autoritu vo všetkých otázkach. U nás zastáva kreacionistické názory napr. Blahoslav Balcar, ale aj V. Betina a ďalší autori, aj keď nepatria priamo k adventistom. V USA je vydávané mnoho kreacionistickej literatúry, napr. kniha Hugha Rossa, The Creator and the Cosmos, Colorado Springs 1993. V Missourskej synode v USA bol rozhodným zástancom kreacionizmu konzervatívny luterán Byron C. Nelson (1893-1972). V USA vznikli dve organizácie, ktoré sú vo vzájomnej protive v otázke kreacionizmu a evolucionizmu. Jedna má názov The Creation Research Society, ladená fundamentalisticky a na druhej strane je The American Scientific Affiliation, ktorá združuje síce evangelikálov, ale uznávajúcich evolúciu. Táto vydáva už mnoho rokov časopis Perspectives on Science and Christian Faith, zaoberajúci sa otázkami vedy a viery. Počiatkom roku 2002 sa najnovšie dokázal kreacionizmus presadiť dokonca na štátnych školách v štáte Kansas v USA, keď došlo v tomto americkom štáte k zákazu učiť na štátnych školách iné ako kreacionistické názory. (Cfr. [http://www.fevth.uniba.sk/Archiv/2001_2002/Kreacionizmus.pdf Igor Kišš]) ==Námietky voči kreacionistickým názorom== Biblia nie je vedecká kniha – nie sú v nej presne historicky zaznamenané skutočnosti. Biblia prešla mnohými úpravami, no zachovala si svoje Bohom inšpirované posolstvo pre človeka. Biblia je predovšetkým kniha, ktorá hovorí o vzťahu Boha a človeka, a o vzťahoch, aké majú byť medzi ľuďmi. Je to nadčasová kniha. Biblia neobsahuje prírodovedecké pravdy, ale nábožensko-morálne, čo v r. 1893 potvrdil pápež Lev XIII. Pápež Pius XII. sa v r. 1950 vyjadril, že nie je protiklad medzi evolúciou a učením viery o človeku a jeho povolaní, pod podmienkou, že sa nestratia z pohľadu niektoré pevné body (napr. ak ľudské telo pochádza z predexistujúcej živej hmoty, duchovná duša je bezprostredne stvorená Bohom). Kreacionisti kritizujú nedostatky mechanizmov evolučnej teórie, čo je v poriadku, ale ignorujú fakty, ktoré hovoria v prospech vývoja organizmov. Popierajú postupné objavovanie sa zložitejších, organizovanejších organizmov, s ktorým narába napr. geológia ako so základným nástrojom. Kreacionisti sú z iných vedných odborov, než ktoré kritizujú. Ale vo svojich analýzach budia zdanie, že vidia do kritizovaného odboru lepšie než špecialisti. Kreacionistom nemožno uprieť dobrú snahu obraňovať učenie Biblie, ale za akú cenu? == Autori a diela kreacionistického zamerania == * ANDREWS, E. H., ''Od ničoho k prírode. O evolúcii a stvorení'', Creativpress, Bratislava 1991. * BALCAR, Blahoslav, ''Tajemství stvoření'', Nový život, Praha 1990. * BALCAR, Blahoslav, ''Tajemství života'', Advent, Praha 1997. * BALCAR, Blahoslav, ''Tajemství potopy'', Nový život, Praha 1991. * BETINA, Vladimír, ''Stvorenie sveta'', Nádej, Bratislava 1990. * BETINA, Vladimír, ''Tajomstvá života'', Osveta, Bratislava 1962. * GITT, Werner, ''Použil Bůh evoluce?'', CLV, Bielefeld 1993. * PRESS, F., ''Věda a víra'', Mariánske nakladatelství, Brno 1990. == Internetové zdroje == * [http://memento.junweb.cz/jakse/omyl17.htm] *[http://www.reformace.cz/list.phtml?nr=2001 Kreacionistický komentár ku knihe Genezis na počúvanie z internetu] {{Výhonok dogmatiky}} 2162 5305 2006-03-16T08:39:04Z Mireksoteria 23 /* Nové výklady o podstate dedičného hriechu */ ==Osobný hriech prarodičov alebo prvotný hriech== ===Hriešny čin=== “Prví rodičia prestúpením Božieho príkazu v raji ťažko zhrešili”. Tridentský koncil učí, že Adam prestúpením Božieho príkazu stratil svätosť a spravodlivosť. Pretože výška trestu sa riadi podľa veľkosti viny, Adamov hriech bol hriech ťažký. Biblická správa o hriešnom páde prvých ľudí sa nachádza v Gn 2,17 a v Gn 3,1n. Boh prikázal v raji človekovi: “Zo všetkých stromov raja môžeš jesť. Zo stromu poznania dobra a zla, z toho, nejedz! Lebo v deň, kedy by si z neho jedol, istotne zomrieš”. – Príkaz nebol malicherný, ale veľmi vážny. Znamenal pre prvých rodičov skúšku, ktorou si mali zaslúžiť zachovanie prvotnej spravodlivosti. Adam ju mal zachovať aj pre svojich potomkov. Pán Boh zdôraznil dôležitosť tohto príkazu tým, že za jeho prestúpenie ustanovil istú smrť/ aj duševnú, t.j. stratu posväcujúcej milosti, aj telesnú, t.j. stratu mimoprirodzených darov, hoci telesná smrť nenastala hneď). Zachovaním tohto príkazu mali prví rodičia uznať svoju závislosť na Bohu vo všetkom aj v užívaní nižšej prírody. Zachovaním tohto príkazu mali prejaviť svoju lásku, poslušnosť, poníženosť a oddanosť voči Bohu a tak si zaslúžiť zotrvanie v rajskej blaženosti a konečne nebeskú blaženosť. Lebo človek len plnením Božej vôle môže byť šťastný tak na zemi ako i vo večnosti. Pretože hriech Adamov je základom dogmy o dedičnom hriechu a o vykúpení, v podstatných bodoch sa musíme držať biblickej správy ako historického rozprávania. Podľa rozhodnutia Biblickej komisie z r. 1909 (DS 3514), ako sme už uviedli, nesmie sa pochybovať o historickom charaktere nasledujúcich skutočností: * Že prvý človek dostal od Boha príkaz, ktorým mala byť vyskúšaná jeho poslušnosť * Že zvedený diablom zobrazeným v podobe hada, Boží príkaz prestúpil; * Že prarodičia boli vylúčení z pôvodného stavu nevinnosti. Neskoršie knihy Písma sv. potvrdzujú doslovný, historický zmysel. Sir 25, 33: “Prvý hriech povstal pre ženu a pre ňu musíme všetci zomrieť”. Múdr 2,24: “závisťou však diabla prišla na svet smrť”. 2 Kor 11,3: “Bojím sa však, aby sa vaše zmýšľanie a nepokazilo a neodrátilo od úprimnej a čistej oddanosti Kristovi, ako kedysi had svojim chytráctvom zviedol Evu”. – Treba odmietnuť vysvetlenia mytologické a čisto alegorické (Alexandrínski). Podľa svojej morálnej povahy hriech prarodičov bol hriechom neposlušnosti. Rim 5,19: “ako neposlušnosťou jedného človeka premnohí sa stali hriešnikmi”. Koreňom neposlušnosti bola pýcha. Tob 4,14: “lebo od nej (pýchy) mala svoj počiatok všetka skaza.” Sir 10,5: “počiatkom každého hriechu je pýcha”. O nejakom pohlavnom previnení vzhľadom na súvislosť biblickej správy, nemôže byť reči. Ťažkosť hriechu vyplýva z cieľa a okolností Božieho príkazu. Augustín považuje hriech Adamov za “nevýslovne veľký hriech”. Zo všetkých hriechov všaknajväčším nebol. Závisť proti Bohu je rozhodne väčší hriech; ale prvotný hriech bol preto taký veľký, lebo prví ľudia príkaz Boží dobre poznali, mohli h ľahko zachovať, vedeli, aký rozhodujúci význam má pre nich a pre celé ľudstvo a nebol im neznámy trest za prestäpenie určený. ===Následky hriechu=== ====“Prarodičia stratili hriechom prvotnú spravodlivosť a pritiahli na seba Boží hnev”.==== Prestúpenie rajského Božieho príkazu opisuje 3. hlava knihy Genezis. Pripomína aj následky a Bohom vymerané tresty (i keď nie všetky, lebo napr. u ženy nie je spomenutá smrť) a obsahuje aj prisľúbenie Vykupiteľa. Základom rajského hriechu bola pýcha az pýchy vznikla neposlušnosť voči Bohu. Podľa sv. Tomáša prví rodičia zhrešili pýchou, lebo sa chceli hriešne podobať Bohu čo do poznania dobra a zla, totiž vlastnou vôľou si chceli určiť, čo je pre nich dobré a čo zlé a preto prestúpili Božie nariadenie. O následkoch rajského hriechu hovorí Tridentský koncil toto: “Prvý človek, Adam, keď prestúpil Boží príkaz v raji, ihneď stratil svätosť a spravodlivosť, v ktorej bol postavený a pritiahol na seba … hnev a neľúbosť Božiu a preto aj smrť, ktorou mu Boh predtým pohrozil a so smrťou otroctvo v moci toho, ktorý mal potom vládu smrti, totiž diabla a celý Adam sa tým hriechom dostal do horšieho položenia podľa tela i podľa duše”. Toto zhoršenie podľa tela i duše, ktoré Tridentský koncil spomína, nastalo u človeka podľa mnohých teológov len v porovnaní s predchádzajúcim stavom prvotnej spravodlivosti. Teda nie v tom zmysle, že by človek po rajskom hriechu bol mal menšie prirodzené vlohy, než by ich bol mal, keby bol býval stvorený len čisto v prirodzenom stave. Lebo čo patrí k prirodzenosti človeka, to sa ani hriechom nestráca. Lebo by prestal byť človekom, keby stratil niečo, čo patrí k jeho prirodzenosti. V písme sv. je naznačená strata milosti posväcujúcej vylúčením prarodičov zo spoločenstva s Bohom. Boh vystupuje ako Sudca a vynáša rozsudok trestu. Neľúbosť Boha sa napokon prejavuje večným zavrhnutím. Tacián vecne učí, že Adam stratil večnú spásu. Irenej, Tertulián Hipolyt odporujú tomuto názoru. Podľa nich Otcovia všeobecne učia opierajúc sa o Múdr 10,2 (“ona – múdrosť vytrhla ho z poklesu jeho”), že prarodičia konali pokánie pomocou Božej milosti, v nádeji v prisľúbeného Vykupiteľa a dosiahli večnú spásu. Je to všeobecná mienka teológov. Sv. Augustín s inými Otcami hovorí o prarodičoch, že skrze Krv Pána boli zachránení pred večným zatraten. V liturgii sýrsko-chaldejskej sa Adam a Eva uvádzajú ako svätí. Na Západe nie sú uctievaní ako svätci; v stredoveku ich neznáma autorita zaradila do Martyrologia. ====“Prarodičia upadli do smrti a diablovho otroctva”==== Viď predošlý citát Tridentina! Smrť a s ňou súvisiace zlo má svoj základ v strate darov integrity. Podľa Gn 3,16n ustanovil Boh ako trest za hriech utrpenie a smrť. Vláda zlého ducha je naznačená v Gn 3,15; a výslovne vyjadrená v Jn 12,31; 14,30; 2 Kor 4,4; Hebr 2,14; 2 Pt 2,19. ==Existencia dedičného hriechu== ===Heretické bludy=== Nepriamo dedičný hriech opierali gnostici a manichejci, ktorí mravnú biedu človeka vysvetľovali večným zlým princípom – hmotou. Rovnako aj origenisti a priscilianisti, ktorí náklonnosť človeka k zlému vysvetľovali jeho hriešnym pádom ešte pred spojením s telom. Priamo popierali dedičný hriech pelagiáni, ktorí učili: * Hriech Adamov neprešiel na jeho potomstvo dedením, ale len prijatím jeho zlého príkladu (imitatione, non propagatione) * Smrť detí sa neudeľuje na odpustenie hriechu, ale na prijatie do cirkevného spoločenstva a k dosiahnutiu od vita aeterna rozdielneho regnum coelorum (vyšší stupeň blaženosti) Proti pelagiánskemu bludu bojoval zvlášť sv. Augustín a Magiatérium Cirkvi ho opakovane zavrhlo na synodách v Mileve 416, Kartágu 418, Orange 529 a najnovšie na Tridentskom koncile 1546. Pelagiánsky blud žije v novovekom racionalizme až do prítomnosti (osvietenský racionalizmus, liberálna protestantská teológia, moderný ateizmus). V stredoveku zavrhla synoda v Sens 1140 túto vetu Petra Abeladrda: Quod non contraximus culpam ex Adam, sed poenam tantum; popieral dedičný hriech v tom zmysle, že sa nededí jeho vina, ale že len jeho následky prechádzajú na jeho potomkov. Reformátori, Bajanisti a Jansenisti pevne verili v skutočnosť dedičného hriechu, nepoznali však jeho podstatu a jeho účinky správne a preto ho kládli do žiadostivosti a vysvetľovali ho ako úplné pokazenie ľudskej prirodzenosti. ===Učenie Cirkvi=== “Adamov hriech aj svojimi následkami prešiel aj na jeho potomkov plodením, nie prijatím.” To je dedičný hriech. Toto meno má na tom základe, že ho od Adama dedíme. Dogmatické učenie o dedičnom hriechu podrobne definoval Tridentský koncil v: Decretum super peccato originali, pričom sa čiastočne slovne prikláňa k rozhodnutiam synod v Kartágu a Orange; medzi iným vyhlásil tieto dogmy: 1. Adamov priestupok nielen jemu samému poškodil, ale aj jeho potomstvu, lebo svätosť a spravodlivosť, ktorú dostal od Boha, stratil nielen sebe, ale aj nám; a nielen telesnú smrť a telesné tresty preniesol na celé ľudské pokolenie, ale aj hriech, ktorý je smrťou duše. 2. Adamov hriech je pôvodom jeden a plodením – nie napodobňovaním – sa prenáša na všetkých, takže je v každom ako jeho vlastný hriech. 3. Treba krstiť i nemluvňatá, i keď pochádzajú od pokrstených rodičov, aby sa znovuzrodením očistili od toho (hriechu), ktorý si zrodením na seba pritiahli. 4. Milosťou sviatosti krstu sa celkom odpúšťa vina dedičného hriechu. V pokrstených síce ostáva nezriadená žiadostivoť, ale táto im je ponechaná k boju nemôže škodiť tým, čo k nej neprivoľujú a s milosťou Ježiša Krista ju udatne premáhajú, čím si získajú veniec víťazstva. 5. Slobodná vôľa človeka nebola Adamovým hriechom stratená. ===Dôkaz z prameňov viery=== Písmo sv. sa o dedičnom hriechu a o jeho následkoch vyjadruje rozličným spôsobom. V Starom zákone sú len náznaky dedičného hriechu. Napr. zvlášť Ž 50,7: “Hľa, vo vine som sa zrodil a v hriechu počala ma moja mať!” – Jób 14,4: “Kto z nečistého stvorí čisté? – Obidve miesta hovoria o vrodenej hriešnosti, či už im rozumieme v zmysle habituálneho hriechu, alebo len o náklonnosti k hriechu; neprinášajú však ešte svedectvá o kauzálnom vzťahu k Adamovmu hriechu. Kauzálnu súvislosť medzi smrťou všetkých ľudí a hriechom prarodičov (dedičná smrť) Starý zákon jasne poznal. “K neporušiteľnosti totiž stvoril Boh človeka … závisťou diabla však prišla na svet smrť”. Nový zákon: Pán Ježiš naznačuje náuku o dedičnom hriechu tým, e zdôrazňuje potrebnosť krstu pre každého človeka: “Ak sa niekto nenarodí z vody a z Ducha Svätého, nemôže sa dostať do Božieho kráľovstva”.. Klasický dôkaz je v Rim 5,12-21; sv. Pavol jasne a obšírne podáva náuku o dedičnom hriechu; uvádza paralelu medzi prvým Adamom, od ktorého prešiel hriech a smrť na všetkých ľudí – a Kristom, druhým Adamom, z ktorého prešla na všetkých ľudí spravodlivosť a život. Apoštol zdôrazňuje, že v Adamovi všetci zhrešili, ale skrze Krista všetci môžu dostať prehojné milosti: V. 12: “Ako pričinením jedného človeka prišiel na svet hriech a pričinením hriechu smrť, tak smrť prišla na všetkých ľudí, lebo všetci zhrešili… V. 18: “Ako pád jedného (spôsobil) odsúdenie všetkých ľudí, tak spravodlivosť jedného všetkým ľuďom (priniesla) ospravedlnenie a život”. V.19: “A ako neposlušnosťou jedného človeka premnohí sa stali hriešnikmi, tak zasa poslušnosťou jedného človeka premnohí budú ospravedlnení”. 1. Pod hriechom (hé hamartía) tu treba rozumie hriech celkom všeobecne, ktorý sa tu zdá byť personigikovaný. Dedičný hriech je tu implikovaný. Myslí sa tu hriešna vina, nie následky hriechu. Smrť sa výslovne rozlišuje od hriechu a chápe sa ako následok hriechu. Nemyslí sa tu žiadostivosť, lebo podľa v. 18 n. je hriech odstránený vykupiteľskou milosťou Kristovou, kým žiadostivosť podľa našej vlastnej skúsenosti zostáva. 2. Slová: in quo (ef hó) chápal Augustín a celý stredovek relatívne a vzťahoval na jedného človeka: “pričinením jedného človeka… v ktorom všetci zhrešili”. Od doby Erazma Roterd. sa stále viac presadzovalo lepšie odôvodnené, už mnohými Otcami zvlášť gréckymi, zastávané konjunkcionálne chápanie: EF hó = epi túto hoti = na základe toho, že všetci zhrešili a alebo “pretože všetci zhrešili”. Por. rečové paralelý v 2 Kor 5,4; Flp 3,12; 4,10; Rim 8,3. Kým “všetci zhrešili” sa podľa tradicionálneho výkladu chápe kolektívne o zhrešení všetkých v Adamovi, čo sa vecne podobá a obsahove pridŕža chápania Augustínovho: všetci v Adamovi zhrešili, pretože všetci umierajú – v novšom výklade sa obyčajne rozumie individuálne o osobnom hriechu, jednotlivého hreichu schopného človeka, ako v Rim 3,23. Podľa tohto výkladu je v. 12d nie dôkazom pre dedičný hriech. Ťažisko dôkazu potom spočíva vo v.19, kde sa neposlušnosť Adamova udáva ako základ hriešneho stavu. 3. Slová: mnohí (hoi polloi) sa stali hriešnikmi – v 19a, neobmedzujú všeobecnosť dedičného hriechu; lebo výraz “mnohí” v protiklade k jednému Adamovi príp. Kristovi stoja ako paralela k “všetci” (pantes) vo v. 12d a 18a. Uvádzaný dôkazný text listu Rim mal a má mnoho výkladov; hľadali sa v ňom mýtické jednotlivosti; rozlične sa prekladal aj výraz “efnó” in quo – v ktorom, alebo co quod – pretože; Možno teda prekladať: pretože (lebo) všetci zhrešili (aktuálne), alebo: v ktorom všetci zhrešili (potenciálne). Antitéza Adam – Kristus sa tiež rozlične komentuje a tak isto exegéti rozlišujú medzi zásadnými pravdami v texte a ich historickou motiváciou. V tradičnej exegéze textu sa upozorňuje na to, že hriech, o ktorom píše sv. Pavol a ktorý nie je to isté čo trest smrti, nie sú to aktuálne hriechy, ba ani zmyslové žiadostivosť. Srkze Adama vznikol určitý stav hriechu (v. 19), veď kresťania už nemajú prvotný hriech a predsa umierajú; smrť teda nie je, že stav hriechu povstal vo všetkých ľuďoch skrze Adama a že v nich pôsobí akási negatívna sila, ktorá ich vedie k osobným hriechom (hlava 7). Dedičný hriech nie je to isté, čo zmyslová žiadostivosť, ktorá – podľa Pavla – zostáva v kresťanoch, hoci sú už ospravedlnení. Teda zostáva ako záver: že tento hriech je určitý duchovný stav, v ktorom chýba milosť a spravodlivosť a teda predstavujú určitý nedostatok, ale nie pozitívne zlo. Tradícia – Otcovia od najstarších dôb výslovne učia jestvovanie dedičného hriechu. Skutočnosť, že dedičný hriech bol v Cirkvi odpradávna všeobecne uznávaný, zdôrazňuje sv. Augustín. Vyčíta Julianovi z Eclanum, pelagiánskemu biskupovi: “Ja som dedičný hriech nevynašiel, ktorý bol v Cirkvi od starodávna uznávaný, ale tý, ktorý ho popieraš, si nepochybne novým bludárom”. Sv. Augustín v liste Centra Julianum (I a II) podáva svedecký dôkaz z Tradície: uvádza ako svedkov kresťanskej viery Ireneja, Cypriána, Olympia, Hilária, Ambróza, Inocenta I., Gregora Naz., Jána Chryzostoma, Bazila a Hieronyma. Mnohé výroky gréckych Otcov, ktorí chápu hriech veľmi silne ako osobné previnenie a skoro úplne odhliadajú od dedičného hriechu, treba chápať vyslovené v zápale boja a gnosticko-manichejským dualizmom a origenovským praeexistencianizmom. Augustín berie do ochrany učenie Jána Chryzostoma proti jeho zneužitiu pelagiánmi: vobis nondum litignatibus securi... loquebatur. Skutočne nezvratným dôkazom presvedčenia prvotnej Cirkvi o skutočnosti dedičného hriechu je starokresťanská prax krstu malých detí “na odpustenie hriechov”. Podľa sv. Cypriána nemluvňa svojím zrodením od Adama pritiahlo na seba nákazu starej smrti. Niektorí východní Otcovia síce hovoria, že nemluvňatá nezhrešili. Tým však chcú iba zdôrazniť, že ľudské duše neboli vopred stvorené a nie preto boli spojené s telom, lebo predtým spáchali nejaký hriech (ako to mylne hlásal tzv. prae-existencianizmus). Okrem toho všetci Otcovia vyznávajú pád ľudského pokolenia skrze Adama a vykúpenie človečenstva skrze Krista. V tom však je obsiahnuté učenie o dedičnom hriechu. ===Dogma a rozum=== Ľudský rozum sám od seba nemôže zistiť jestvovanie dedičného hriechu a jeho následky, keďže tu ide o stratu nadprirodzených darov, o ktorých človek môže vedieť len z Božieho zjavenia. Prirodzený rozum nemôže v prísnom slova zmysle dokázať existenciu dedičného hriechu, ale môže naň usudzovať len s pravdepodobnosťou určitých náznakov: Peccati originalis in humano genere quadam signa apparent. Takými náznakmi sú: mravný zmätok ľudstva a odpad od pravej viery v Boha (polyteizmus, ateizmus). ==Podstata dedičného hriechu== O podstate dedičného hriechu Magistérium Cirkvi nevydalo výslovné vyhlásenie. Podľa učenia Trid. koncilu však tento hriech má: * Skutočnú a vlastnú povahu hriechu; * Je smrť duše; * Tkvie v každom ako vlastný hriech. Skúmajúc podstatu dedičného hriechu musíme mať na zreteli toto učenie Cirkvi a podľa neho posudzovať správnosť názorov jednotlivých teológov. V čom spočíva podstata dedičného hriechu? Treba odmietnuť názory, ktoré podstatu dedičného hriechu preceňujú, alebo podceňujú. ===Mylné chápania=== 1. Dedičný hriech nespočíva v reatus poenae aeternae, t.j. v treste zavrhnutia, ktorý je uvalený na potomstvo pre hriech Adamov (dedičný trest, nie dedičná vina), ako učil Peter Abelard. Podľ učenia Trid. koncilu je dedičný hriech skutočným a vlastným hriechom, t.j. hriešnou vinou. Sv. Pavol učí o skutočnom hriechu. 2. Dedičný hriech nespočíva v habituálne zlej žiadostivosti, ktorá zostáva aj v pokrstených ako skutočný a vlastný hriech, aj keď nie je príčinou trestu – ako učili reformátori, Bajanisti a Jansenisti. Tridentský koncil učí, že krstom sa odníma všetko, čo je skutočný a vlastný hriech a žiadostivosť zostávajúca v pokrstených k mravnému osvedčeniu, sa nazýva hriechom len v nevlastnom slova zmysle. S Pavlovým učením o ospravedlnení ako o vnútornej premene a obnove je nezlučiteľné, aby hriech ešte zostával v človekovi, aj keby už nebol pripočítaný za trest. Pre ospravedlnených nejestvuje nebezpečenstvo zavrhnutia, lebo dôvod zavrhnutia – hriech – je odstránený. Rim 8,1: “Tým však, čo sú v Kristu Ježišovi… teraz už nehrozí odsúdenie”. – Žiadostivosť v dôsledku zloženia ľudskej prirodzenosti z tela a z duše, by jestvovala aj v čisto prirodzenom stave – sama v sebe nemôže byť zlá, lebo Boh stvoril všetky veci dobré. 3. Dedičný hriech nespočíva len v čisto vonkajšom pripočítaní hriešneho skutku Adamovho – imputatívna teória (imputare = pripočítať), ako o. i. učili Albert Pighius (+ 1542) a Ambréz Catharinus OP (+1533). Podľa učenia Trid. koncilu sa hriech Adamov prenáša na Adamove deti dedením a spočíva v každom jednotlivo ako vlastný hriech; ďalej sa vo vyhlásení hovorí propriam iniustitiam contrahunt. Podľa Trid. koncilu je: nasci a contrahere propriam iniustitiam opakom = renasci a iustum fieri gratia Christi. Teda, keď ospravedlnenie čiže znovuzrodenie spočíva v tom, že sa vlieva milosť do duše, potom dedičný hriech môže byť len zbavením milosti. Účinok krstu spočíva podľa učenia tohto Koncilu v skutočnom vymazaní hriechov a nie len v neprirpočítaní cudzej viny. ===Pozitívne riešenie=== Podstata dedičného hriechu je v tom, že človek prichádzajúci na svet prirodzeným splodením z Adamovho pokolenia, nemá posväcujúcu milosť, ktorú by bol povinný mať takže tento nedostatok je jeho hriechom, lebo je na neho prensená vina prvého človeka ako hlavy ľudského pokolenia. Dva aspekty prichádzajú do úvahy v otázke podstaty dedičného hriechu: 1. Človek prichádzajúci na svet prirodzeným splodením z Adamovho pokolenia, nemá posväcujúcu milosť. Túto okolnosť naznačujú slová Trid. koncilu, ktorý hovorí, že Adam preniesol na celé ľudské pokolenie “aj hriech, ktorý je smrťou duše”. “Smrť duše” je však neprítomnosť nadprirodzeného života, t.j. milosti posväcujúcej. Ľudská duša je podľa svojho prirodzeného bytia nesmrteľná, ale posväcujúcou milosťou dostáva nadprirodzený život. “Smrť duše” teda znamená, že duša nemá tento nadprirodzený život, t.j. nemá posväcujúcu milosť. Pri krste je dedičný hriech odstránený vliatím milosti posväcujúcej; z toho nasleduje, že dedičný hriech je stav, v ktorom je odňatá milosť. Vyplýva to aj z Pavlovho protikladu o Adamovi, z ktorého vychádza hriecha o Kristovi, z ktorého vychádza spravodlivosť. Pretože Kristom udelená spravodlivosť formálne spočíva v posv. milosti, tak aj od Adama zdedený hriech formálne spočíva v nedostatku milosti. Podľa vôle Božej má byť v každom človekovi posv. milosť a preto jej nedostatok ako odvrátenie sa od Boha, má charakter viny. 2. Tento nedostatok posväcujúcej milosti v Adamových potomkoch je ich hriechom, teda je zavinený, lebo inakšie by nebol hriechom. Nie je však zavinený ich osobným rozhodnutím, ale je ich vlastným hriechom v tom zmysle, že je na nich prenesená vina prvého človeka ako hlavy ľudského pokolenia. To znamená, že tento hriech ako hriešny čin spáchal Adam, ale z toho činu vzniknutý hriešny stav sa prenáša aj na jeho potomkov. Tento hriešny stav, t.j. nedostatok posväcujúcej milosti, v ktorom Adamovi potomkovia prichádzajú na svet, je v nich skutočne vinou, je proti Božej vôli, lebo podľa rajského ustanovenia Božieho by mali prichádzať na svet v stave posväcujúcej milosti. Je však jasné, že dedičný hriech v Adamových potomkoch je inakšie hriechom, než sú ich osobné hriechy. Keďže dedičný hriech nespáchali osobne, tento je v nich podľa sv. Tomáša predovšetkým hriechom nie ich osoby, ale hriechom ich ľudskej prirodzenosti, ktorú Adam svojím rozhodnutím pozbavil posväcujúcej milosti. K pojmu formálneho hriechu patrí slobodné previnenie; avšak nedospelé dieťa sa nemôže dopustiť žiadneho slobodného činu, preto pri dedičnom hriechu musí byť moment slobodnej vôle vysvetlený zo súvislosti so slobodným vykonaným hriešnym činom Adamovým. Adam bol reprezentantom celého ľudského pokolenia. Na jeho slobodnom rozhodnutí záviselo zachovanie alebo strata nadprirodzeného charakteru, ktorý mu nebol daný osobne, ale ľudskej prirodzenosti ako takej. Svojím slobodným prestúpením príkazu ho stratil nielen pre seba, ale aj pre celé, od neho pochádzajúce ľudstvo. Pápež Pius V. zavrhol Baiovu vetu, že dedičný hriech má charakter hriechu bez akéhokoľvek vzťahu k vôli, z ktorej mal svoj počiatok. Podľa sv. Tomáša dedičný hriech formálne spočíva v nedostatku prvotnej spravodlivosti, materiálne v žiadostivosti. Sv. Tomáš v každom hriechu rozlišuje moment formálny a materiálny moment dedičného hriechu: peccatum originale materialiter quidem est concupiscentia, formaliter vero est defectus originalis iustitiae. Učenie sv. Tomáša na jednej strane stojí pod vplyvom sv. Anzelma z Canterbury, ktorý vidí podstatu dedičného hriechu výhradne v nedostatku pôvodnej spravodlivosti, na druhej strane je pod vplyvom sv. Augustína, ktorý vysvetľuje dedičný hriech ako žiadostivosť s jej stavom viny a vysvetľuje, že vina je odstránená krstom, zatiaľ čo žiadostivosť ako zlo, nie ako hriech, je ponechaná k mravnému boju, zápasu. Väčšina potridentských teológov považuje žiadostivosť za následok a nie za podstatu dedičného hriechu. ==Prenášanie dedičného hriechu== Dogma viery je: Dedičný hriech sa prenáša prirodzeným plodením. Už v dobe sv. Hieronyma a Augustína bolo ťažké pochopiť, ako môže Boh stvoriť dušu so škvrnou dedičného hriechu, keď všetko, čo pochádza od Boha je dobré. Rozvoj teológie sa postaral o lepšie pochopenie povahy dedičného hriechu, ktorý nie je nejakou pozitívnou vlastnosťou ľudskej duše, ale jednoducho nedostatkom nadprirodzeného dobra, ktoré napokon k prirodzenosti nepatrí. Boh stvorí dobrú dušu a táto pre svoje spojenie s telesnou prirodzenosťou pozbavenou nadprirodzeného dobra berie na seba škvrnu, pochádzajúcu z nedostatku dobra. Pri krste detí sa odstraňuje skrze regeneratio to, čo bolo prijaté skrze generatio. Pretože dedičný hriech je peccatum naturae, prenáša sa tým istým spôsobom ako ľudská prirodzenosť, t.j. aktom prirodzeného plodenia. Pretože je podľa svojho pôvodu jediný, totiž hriech hlavy ľudského pokolenia (Evin hriech nie je príčinou dedičného hriechu), rozmnožuje sa toľko krát, koľko Adamových detí prirodzeným plodením prijíma existenciu. Pri plodení sa odovzdáva ľudská prirodzenosť v stave, v ktorom je zbavená milosti. Hlavnou príčinou dedičného hriechu nie je Boh, ale len hriech Adamov. Podľa pozitívneho Božieho ustanovenia podmienkou jeho prenášania je prirodzený akt plodenia, ktorým sa uskutočňuje spojenie jednotlivého človeka s hlavou ľudského pokolenia. S aktom plodenia spojená telesná vášeň a rozkoš (libido), napriek názoru sv. Augustína, nie sú príčinami ani nevyhnutnými podmienkami prenášania dedičného hriechu. Podobný názor mali aj Luther, Kalvín a Jansenius. Sú len sprievodnými znakmi aktu plodenia, ktorý sám v sebe je podmienkou prenášania dedičného hriechu. Námietky: Z učenia Cirkvi o prenášaní dedičného hriechu nijako nevyplýva – ako tvrdili pelagiáni -, že Boh je pôvodom hriechu. Duša stvorená Bohom je podľa svojej prirodzenosti dobrá. Stav dedičného hriechu znamená nedostatok nadprirodzenej dokonalosti, na ktorú tvor nemá žiadny nárok. Boh teda nie je povinný stvoriť dušu v lesku posväcujúcej milosti. To, že stvorenej duši je odopretý nadprirodzený charakter, na tom nenesie vinu Boh, ale človek, ktorý zneužil svoju slobodu. Z učenia Cirkvi nevyplýva ani to, že manželstvo je samo v sebe zlé. Manželský úkon plodenia je dobrý, lebo objektívne, t.j. podľa svojho určeného cieľa, a subjektívne, t.j. podľa úmyslu rodičov, smeruje k cieľu, ktorým je Bohom chcené pokračovanie ľudského pokolenia. Keď rodičia povolávajú dieťa k životu, nie sú príčinou dedičného hriechu, lebo tou bol Adam, keď stratil nadprirodzené dary. Zrodenie dieťaťa je dobrý skutok z dvojakého dôvodu: v súlade s Božím zákonom vzniká nová rozumná bytosť a okrem toho sa môže stať Božím dieťaťom, t.j. skrze Krista dostať nadprirodzený život stratený v Adamovi. Poznámka: V diskusii o probléme monogenistického alebo polygenistického pôvodu ľudského pokolenia sa tiež uvažuje o možnosti, ako by to bolo v prípade polygenistického pôvodu s dedičným hriechom; v tomto prípade by totiž človek, inou cestou, ako ľudským pokolením, vstúpil do bytia. Preto vysvetlenie Tridentského koncilu o prenášaní dedičného hriechu nemožno aplikovať na tento problém. Trid. koncilu bol tento problém neznámy; obrazu vtedajšieho sveta zodpovedajúcim spôsobom predpokladal, že okrem ľudského páru, všetci ostatní ľudia dostali svoju existenciu prirodzeným plodením. Novšia teológia sa pokúša ukázať možnosti, ako spojiť všeobecnosť dedičného hriechu s polygenistickým pôvodom ľudstva (pôvod všetkých ľudí z jednej spoločnej pramatérie; prvý človek, ktorý prišiel k používaniu rozumu ako korporatívna osobnosť; dedičný hriech ako existenciálny, t.j. osobný postoj predchádzajúceho situovania (Situiertsein) skrze osobné hriechy iných, atď. viď vo zvláštnej kapitole!) ==Následky dedičného hriechu== O následkoch prvotného hriechu pre prarodičov sme hovorili; tu ide o následky tohoto hriechu predovšetkým pre pokolenie ľudské. Tieto sú síce pre ľudí zároveň trestami, ale nie všetky rovnakou mierou. Niektoré majú význam aj liečivý, niektoré zostanú u všetkých ľudí, iné sa v znovuzrodených celkom zahladia, kým iné aj v znovuzrodení zostanú, ale už nemajú povahu trestu. – hoci sú následky prvotného hriechu u praotca i u jeho potomstva v základe tie isté, predsa len treba o nich hovoriť zvlášť, lebo majú veľký význam a zapríčinili spory, ktoré sa vyskytujú aj v učení o milosti. Adamov hriech sa odlišuje od dedičného hriechu predovšetkým tým, že Adam zhrešil vlastnou vôľou, čo u jeho potomstva nebolo a preto po tejto stránke treba dedičný hriech posudzovať miernejšie. Dedičný hriech má svoje následky pre večnosť i pre pozemský život. Následky dedičného hriechu zhrnuli scholastickí teológovia vo vzťahu k Lk 10,30 do axiómy: Človek bol Adamovým hriechom zbavený nadprirodzených darov a v prirodzených daroch bol zranený (oslabený). Pritom si treba uvedomiť, že pojem “gratuitum” sa obyčajne obmedzuje na nadprirodzené dary a pojem “naturale” sa vzťahuje na dary integrity, ktorými boli vybavené prirodzené vlohy a sily človeka pred pádom do hriechu. 1. Strata nadprirodzeného charakteru V stave dedičného hriechu je človek zbavený posv. milosti a jej sprievodu, ako aj mimoprirodzených darov integrity. Strata posväcujúcej milosti ako odvrátenia sa človeka od Boha má charakter viny a ako odvrátenie sa Boha od človeka má charakter trestu. Strata darov integrity spôsobila, že človek prepadol žiadostivosti, utrpeniu a smrti. Tieto následky ostávajú aj po odstránení dedičného hriechu, ale už nie ako tresty, ale ako poenalitates, tj. ako prostriedky k získaniu čností a mravnému osvedčeniu. Nositeľ dedičného hriechu je v zajatí a otroctve diabla, ktorého Ježiš nazýva kniežaťom tohoto sveta, sv. Pavol bohom tohoto sveta 2. Porušenie prirodzenosti Porušenie prirodzenosti neslobodno chápať ako úplné pokazenie ľudskej prirodzenosti, ako učili Reformátori a Jansenisti. Človek v stave dedičného hriechu si uchováva schopnosť poznať náboženské pravdy a schopnosť žiť prirodzene dobrým životom. I. Vat. koncil učí, že človek môže svojou prirodzenou schopnosťou – rozumom – s istotou poznať existenciu Boha. Tridentský koncil učí, že slobodná vôľa človeka nebola Adamovým hriechom stratená. Porušenie prirodzenosti sa vzťahuje na dušu i na telo. 2. Oranžský koncil r. 529 prehlásil: totum, i. e. secundum corpus et animam, in deterius commutatum (esse). Okrem schopnosti prijímať utrpenie (passibilitas) a smrteľnosti (mortalitas), týchto dvoch telesných rán, teológovia so sv. Tomášom vypočítavajú štyri rany duše, ktoré sú protikladom 4 kardinálnych čností: * Nevedomosť, t.j. ťažkosť v poznávaní pravdy – protiklad múdrosti * Zloba, t.j. oslabená sila vôle – protiklad spravodlivosti * Slabosť, t.j. odpor proti ťažkostiam pri snahe o dobro – protiklad statočnosti * Žiadostivosť v užšom slova zmysle, t.j. túžba po ukojení zmyslov proti úsudkom rozumu – protiklad miernosti. Porušenosť tela má svoj základ v odňatí mimoprirodzených darov nesmrteľnosti a blaženosti; porušenosť duše v strate mimoprirodzeného daru oslobodenia od žiadostivosti. Predmetom kontroverzie je otázka, či porušenie prirodzenosti spočíva výlučne v strate mimoprirodzených darov, alebo či je ľudská prirodzenosť ešte nad to akcidentálnym spôsobom vnútorne oslabená. Prvý názor, zastávaný sv. Tomášom a po ňom väčšinou teológov. Chápe porušenie prirodzenosti len relatívne v porovnaní s pôvodným stavom; druhý názor ho chápe absolútne a myslí tým zhoršenie vzhľadom k čisto prirodzenému stavu. Podľa prvého názoru možno porovnať človeka v dedičnom hriechu k človekovi v stave čistej prirodzenosti, ako človeka vyzlečeného k nahému (nudatus ad nudum), podľa druhého názoru ako človeka chorého k zdravému (aegrotus ad sanum). Treba dať prednosť prvému názoru, lebo jednorazový hriešny skutok Adamov ani v jeho vlastnej prirodzenosti aniv prirodzenosti jeho potomkov, nemohol spôsoboiť zlý habitus a tým oslabenie prirodzených síl. Treba však dodať, že padnutá ľudská prirodzenosť následkom individuálnych a sociálnych zmätkov okúsila ešte ďalšie zhoršenie, takže sa vo svojej konkrétnej povahe nachádza v stave čistej prirodzenosti. Vo vnútri ľudského spoločenstva nepriamo zhubne pôsobia osobné hriechy ľudí a ich vášne a predovšetkým mnohotvárne pokušenia. Ľudia sami spolupôsobia, aby sa následky dedičného hriechu ešte viac rozmnožovali v ľudskom pokolení. Ale bolo by úplne nekresťnaské vidieť v dejinách ľudstva len dejiny hriechu – viac sú to dejiny milosti a spásy, ako hovorí sv. Pavol apoštol: “Keď sa rozmnožil hriech, ešte väčšmi sa rozhojnila milosť”. ==Osud duší odchádzajúcich v dedičnom hriechu== “Duše, ktoré odchádzajú zo života v dedičnom hriechu, sú vylučené z blaženého videnia Boha.” Pre večnosť má dedičný hriech za následok stratu nebeskej blaženosti. Lebo kto zomrie bez posväcujúcej milosti – i keď aj len v samom dedičnom hriedhu – tomu nepatrí nebeská blaženosť, keďže neskončil stav skúšky ako prijaté dieťa Božie. II. všeobecný Lyonský koncil (1274) a Florentský koncil (1438-45) vyhlásili: “duše tých, čo v osobnom smrteľnom hriechu alebo v samom dedičnom zomrú, ihneď zostúpia do pekla, kde budú trestané nerovnými trestami.” Tu máme na mysli predovšetkým večný osud nepokrstených detí, duše tých nemluvniat, ktoré zomreli nepokrstené. Dospelí totiž sami s pomocou Božej milosti môžu dosiahnuť ospravedlnenie a zaslúžiť si večnú slávu, lebo sa neocitnú na onom svete lne s dedičným hriechom, ale aj s hriechami osobnými, za ktoré budú Bohom zavrhnutí. Tu treba poznamenať, že peklo – infernus znamená u scholastických teológov každé miesto, kde dušiam nesvieti svetlo večnej slávy: peklo v užšom zmysle, očistec, predpeklie. Nerovnakými trestami treba rozumieť rôzny druh trestov: že totiž len za dedičný hriech sú duše vylúčené z večnej slávy (poena damni), ale nie sú trestané vonkajšími alebo vnútornými trestami (poena sensus). Dogma sa opiera o Pánove slová: “ak sa niekto nenarodí z vody a z Ducha Svätého, nemôže sa dostať do Božieho kráľovstva”. Mimosviatostným spôsobom znovuzrodenie môže byť dosiahnuté krstom krvi (obeť betlehemských neviniatok). So zreteľom na všeobecnú Božiu vôľu spasiť všetkých ľudí, mnohí novovekí teológovia a zvlášť v súčasnosti pripäšťajú, ešte aj iné náhradné prostriedky krstu pre deti umierajúce bez sviatostného krstu, ako napr. modlitbu a prianie rodičov alebo Cirkvi (zástupný krst túžby – Cajetán), alebo dosiahnutie schopnosti užívať rozum vo chvíli smrti, takže sa umierajúce dieťa môže rozhodnúť pre alebo proti Bohu (krst žiadosti – H. Klee), alebo utrpenie a smrť dieťaťa ako quasi sviatosť (krst utrpením – H. Schell). V novšej dobe však niektorí teológovia vyslovujú názor, že prípadne v skutočnosti nik nezomrie “v samom dedičnom hriechu”, lebo v okamihu smrti sa takému človekovi umožní osobne sa rozhodnúť za Boha alebo proti nemu a tak si zaslúžiť spásu alebo zatratenie. Pritom však ani títo teológovia nepopierajú dôležitosť sviatosti krstu, ktorá človeka včleňuje do Krista. Tieto a iné náhrady sviatostného krstu sú síce možné, ale ich skutočnosť sa nedá z božieho zjavenia dokázať. Aký je osud týchto detí na druhom svete, to sa vymyká teologickému hodnoteniu. Lebo Zjavenie sa zmieňuje len o dvoch trvalých posmrtných stavoch: o absolútnej vzdialenosti od Boha vo večných mukách a o večne blaženom videní Boha. Teológovia sú však tej mienky, ktorú potvrdil aj pápež Pius VI., že duše, ktoré odišli na večnosť len v samom dedičnom hriechu, netrpia muky pekla, sú akoby na jeho “okraji” (“limbus puerorum”), kde požívajú určitú prirodzenú blaženosť. Teológovia rozlišujú v pekelných trestoch poena damni (trest straty, zavrhnutia), ktorý spočíva v odňaí blaženého videnia Boha a poena sensus (trest zmyslov), ktorý je spôsobovaný vonkajšími prostriedkami a po vzkriesení tela bude pociťovaný zmyslami. Kým sv. Augustín a mnohí latinskí Otcovia zastávajú názor, že deti umierajúce v dedičnom hriechu musia trpieť i poena sensus, aj keď veľmi mierny, grécki Otcovia učia (napr. Gregor Naz.) a väčšina scholastikov i novších teológov, že musia znášať len poena damni. V prospech tohoto názoru hovorí aj vyhlásenie pápeža Inocenta III.: Poena originalis peccati est carentia visionis Dei (=poena damni), actualis vero poena peccati est gehennae perpetuae cruciatus (= poena sensus, S poena damni je zlúčiteľný stav prirodzenej blaženosti; sv. Tomáš to odôvodňuje takto: Za dedičný hriech, ktorým je človek len od Boha odvrátený, môže nasledovať len vylúčenie z blaženého videnia Boha; kým za hriech osobný, ktorým sa človek zároveň nezriadene obracia k tvorom, musí nasledovať i trest zmyslov. Pozitívnym trestom sa trestá rozkoš zmyslov, ktorú človek hriechom hľadal. Avšak v dedičnom hriechu takáto rozkoš nie je. Niektorí teológovia, napr. Bellarmin, Fr. Schmidt učia, že nepokrstené deti budú smútiť nad stratou blaženého videnia Boha. Sv. Tomáš a s ním takmer všetci teológovia to popierajú a odôvodňujú to takto: Tieto deti nemôžu dospieť k poznaniu prirodzeného cieľa, lebo je mimo oblasť prirodzenú. Prirodzeným poznaním sa nemožno dozvedieť ani to, že nadprirodzený cieľ je možný a tým menej možno zistiť, že človek je k nemu určený. Teda nad stratou dobra, ktorú nepoznali, nepokrstené deti smútiť nebudú. Keď budú prítomné pri poslednom súde, potom uvidia, ako sa spravodlivým dostáva za ich zásluhy večná sláva; ale, keďže sú si vedomé, že bez vlastnej viny nemali príležitosť na získanie zásluh, nebudú smútiť nad tým, že sa im večná sláva nedostane. Dosiahnu teda akúsi prirodzený blaženosť tým, že budú Boha poznať usudzovaním, budú ho milovať a z jeho dokonalosti ako ju poznali, budú sa radovať a Boha oslavovať. Hlavným dôvodom pre tento miernejší názor teológov o posmrtnom osude nepokrstených nemluvniatok je zásada, že prirodzené dary človeka nemôžu byť dedičným hriechom zúžené a zmenšené. Posmrtný stav nepokrstených detí sa materiálne neodlišuje od stavu prirodzenej blaženosti, ktorá by bola bývala posmrtným osudom duší v stave čistej prirodzenosti. Ale preto nemožno tvrdiť, že tieto nemluvniatka hoci sú na druhom svete účastné prirodzenej blaženosti, dosiahli svojho cieľa. Lebo všetci ľudia bez rozdielu sú určení k jednému – nadprirodzenému cieľu. Kto nedosiahol blažené videnie Boha, o tom nemožno povedať, že dosiahol svoj cieľ. Veď aj podľa miernejšieho výkladu o posmrtnom osude nepokrstených detí, sú naveky vylúčené z blaženého videnia Boha a preto naveky zavrhnuté a držané v zajatí zlého ducha. ==Dedičný hriech je tajomstvom, ale neodporuje ľudskému rozumu== Tajomnosť dedičného hriechu spočíva v tom, že vieme o ňom len z Božieho Zjavenia. Ale i keď je nám jeho jestvovanie zjavené, predsa vnútorne nechápeme, ako je to, že Adamovým hriechom sa aj jeho potomkovia stali hriešnikmi. Avšak náuka o dedičnom hriechu neobsahuje nijaké protirečenie a ľudský rozum vie riešiť všetky námietky, ktoré sa proti tomuto tajomstvu uvádzajú. Menovite: 1. Dedičný hriech nenarušuje Božiu spravodlivosť. Lebo spravodlivosť vyžaduje iba toľko, aby každý dostal to, na čo má právo, čo mu patrí. Boh síce nikomu nie je nič dlžný. Ale keď chce stvoriť človeka, je samozrejmé, že mu dá všetko, čo patrí k ľudskej prirodzenosti, lebo inak by tá bytosť nebola človekom. Avšak nadprirodzené dary nepatria k ľudskej prirodzenosti. Boh teda tieto dary vôbec nemusel ľuďom dať. A keď ich dal, mohol ustanoviť podmienku, že ľudia budú v nich prichádzať na svet iba v tom prípade, ak praotec zachová rajský príkaz. 2. Dedičný hriech neodporuje svätosti manželstva. Lebo tá okolnosť, že manželstvom prichádzajú na svet noví nositelia dedičného hriechu, neznamená samo v sebe novú urážku Boha. Príčinou dedičného hriechu nie je plodenie, ale len Adamova neposlušnosť a tá je aj jedinou príčinou tej urážky Boha, ktorú obsahuje dedičný hriech Adamových potomkov. 3. Ľudským rozumom možno trocha osvetliť tajomstvo dedičného hriechu. Sv. Tomáš poukazuje na tú okolnosť, že ľudia pochádzajúci od Adama prirodzeným plodením sú akoby jeden človek, keďže dostávajú tú istú ľudskú prirodzenosť, ktorú však Adam svojim hriechom pozbavil nadprirodzených darov. Ako teda prirodzené pochádzanie od Adama mal ľuďom sprostredkovať nadprirodzené dary, teraz prenáša na nich Adamov hriech. Vo všeobecnosti tu ešte možno pripomenúť, že človek je bytosť spoločenská aj v tom zmysle, že rozhodnutie jednotlivého človeka často má ďalekosiahle – dobré alebo zlé – následky na veľmi mnohých ľudí, na celé národy alebo aj na celé spoločenstvo. Takto aj Adamove rajské rozhodnutie má vplyv na celé človečenstvo. Poznámky: * O samom dedičnom hriechu, o jeho pôvode, prenášaní a následkoch v novšej dobe sa vynárajú aj také výklady, ktoré sa zdajú priamo odporovať definíciám Tridentského koncilu. Dedičný hriech je vraj to, čo v nás vzniká tým, že sa rodíme do hriešneho prostredia sveta. Telesná smrť je vraj tak spojená s človekom, ako s hmotným tvorom, že mu je celkom prirodzená a nemá povahu trestu, atď. Je samozrejmé, že teológovia sa môžu a majú usilovať o hlbšie premyslenie dogiem, ale základný zmysel dogmy musí ostať ten istý. A naopak: nesmie sa niektorej cirkevnej definícii pripisovať taký zmysel, ktorý ona nemá. V náuke Cirkvi o dedičnom hriechu sa nepopiera že telesná smrť je človekovi “celkom prirodzená”, ale sa hovorí, že táto prirodzená smrteľnosť človeka v dôsledku príslušného mimoprirodzeného daru Božieho by sa nebola na človeka uplatnila, ak by nebol zhrešil. Tradičná náuka o dedičnom hriechu je aj pri svoje tajomnosti logická a prehľadná, bezpečne možno podľa nej hovoriť o páde celého ľudského pokolenia v prvom človekovi. * Úvahy o tom, že definícia Trid. koncilu sa prípadne dajú zrovnať aj s polygenizmom nezdajú sa mať nejaký zvláštny praktický význam. Prírodné vedy sotva budú vedieť zitiť čo aj len prarodičov jednotlivých rozličných národov; tým menej túto okolnosť, či pre pôvod celého človečenstva žijúceho na zemi platí monogenizmus, alebo nejaký skutočný polygenizmus ktorým by bolo treba zrovnávať tradičnú náuku o dedičnom hriechu. Exegéta, kazateľ a katechéta môže podľa chápavosti poslucháčov hovoriť o tom, že Sväté písmo podáva popis stvorenia sveta a prvé dejiny človečenstva ľudovým spôsobom. Pritom však musí poukázať na to, že v tomto popise sú obsiahnuté určité základné náboženské pravdy. * Náuku o dedičnom hriechu treba vidieť a hlásať v súvise s celými dejinami spásy, najmä v súvise s vykúpením ľudského pokolenia skrze Ježiša Krista. Sväté písmo veľmi zdôrazňuje, že vykúpením dostávajú ľudia hojné milosti k tomu, aby premohli hriech a zaistili si spásu (Rim 5,15-20). Pri tomto hriechu nesmieme pozerať iba na zlo, ktoré spôsobil, ale musíme ho posudzovať vo svetle celého zjaveného učenia Božieho. Boh neopustil hriechom postihnuté ľudstvo, ale sľúbil mu Vykupiteľa, semeno ženy, ktorá pošliape hlavu hadovu – nového Adama, Ježiša Krista, ktorý svojím vykupiteľským dielom všetku skazu a škodu nekonečne odčinil a nahradil. Sv. Bernard hovorí: “Jeden muž a jedna žena nám všetkým veľmi uškodili; ale vďaka Bohu, skrze jedného muža a jednu ženu je nám všetko vrátené a to nie bez veľkej miery milostí. Hriech nie je ako dar, ale veľkosť dobrodenia prevyšuje odhadnutú škodu. Je samozrejmé, že každý hriech treba bezpodmienečne odsúdiť a považovať za zlo. Avšak o dedičnom hriechu si Cirkev predsa dovoľuje zrovna paradoxne spievať v liturgii na Bielu sobotu, že je to “šťastná vina, pre ktorú k nám prišiel taký vznešený Vykupiteľ”. Teda aj v súvise s dedičným hriechom máme vždy myslieť na Pána Ježiša, nášho božského Vykupiteľa, v ktorom môžeme dosiahnuť odpustenie hriechov a prehojnú mieru milosti, akú by sme v rajskom stave azda neboli dostali. * Ako sa bez vlastnej viny rodíme s dedičným hriechom na svet, tak bývame ľahko v Kristovi pomocou iných ospravedlnení. Dedičný hriech poznáme len z viery. A viera nás ponecháva bez pomoci a bez prostriedkov. Ako nás viera o ňom poučuje, tak nám tiež poskytuje prostriedky proti nemu: sviatosti, modlitbu, bdelosť. Posledné záhady tohoto tajomstva /sv. Augustín: “Antiquo illo peccato, nihil est ad intelligendum secretius”/ nám dokonale vysvetlí až Pán Boh – spravodlivý Sudca pri všeobecnom súde. Dovtedy nám žiadostivosť, uvoľnená hriechom, bude dávať množstvo príležitostí, aby sme ju premáhali, zvíťazili nad ňou a podľa príkladu svätých získali korunu života večného. ==Nové výklady o podstate dedičného hriechu== Už sme naznačili, že jestvujú rozličné výklady skutočnosti dedičného hriechu; vážnosť a dôležitosť si však vyžadujú, aby sme sa s touto skutočnosťou a pravdou viery podrobnejšie zaoberali. V dnešnej kresťanskej teológii jestvuje mnoho teórii o povahe dedičného hriechu. Tieto teórie vznikli predovšetkým z požiadavky, aby sa novým spôsobom, so zreteľom k dejinnému kontextu, interpretovalo Písmo sv. a učenie Cirkvi, zvlášť Trid. koncilu. Stojí za pozornosť, že niekedy sa ťažkosti vytýkané tradičnej náuke zveličujú a vo vysvetľovaní samotnej dogmy sa preháňa. Proti náuke o dedičnom hriechu, zdedeného pôvodom od prvého človeka, ktorý porušil Boží príkaz, jestvoval a jestvuje celý rad námietok, táto náuka pochádza z doby, keď prevládalo vedomie kolektívnej zodpovednosti, ktoré je v rozpore s dnešným etickým cítením. Okrem toho, hriech predpokladá vedomie a súhlas vôle a tieto v dedičnom hriechu chýbajú, to je tu znova rozpor s dôstojnosťou a zodpovednosťou ľudskej osoby. Biblické rozprávanie Genezy o Adamovom hriechu nič nehovorí o tom, že hriech prechádza na jeho potomkov a okrem toho má mytologický charakter. Námietky proti skutočnosti dedičného hriechu vychádzajú ešte z iného prameňa: pocit hriechu je historicky podmienený a mal by zmiznúť s rozvojom kultúry A. Hesnard sa usiluje dokázať, že vedomie hriechu je niečo chorobného a že je možná mravnosť aj bez tejto myšlienky. Ďalšia skupina námietok proti dedičnému hriechu pochádza z toho, že sa neberie dostatočný ohľad na analogickú povahu dedičného hriechu a napokon nie sú ničím novým; predošlí (dediční”???) teológovia si vždy uvedomovali tajuplnosť tejto dogmy a pokúšali sa o rôzne vysvetlenie. Stále musíme pamätať, ako veľmi je dôležité pri výklade dogmy ukázať jej podstatné jadro. ===Podstata problému=== Stav hriechu zavinený prarodičmi nazývame hriech dedičný nie osobný (aktuálny, skutkový), t.j. človek sa ho nedopúšťa vlastnou vôľou, tento hriech nie je nejakým zlom pozitívne v ľudskej duši; za také zlo by totiž bol zodpovedný sám jej Stvoriteľ. Dedičný hriech je nedostatkom nadprirodzeného dobra, t.j. zvláštneho priateľstva s Bohom. Zrejme je aj určitým, aj keď nie podstatným oslabením ľudskej prirodzenosti (o tejto otázke sú tiež rôzne mienky medzi teológmi), avšak absolútne neruší jej podstatné rysy, ani možnosť konať dobro. Okrem toho dedičný hriech je akousi duchovnou škvrnou na ľudskej duši, t.j. nedostatkom v jej prirodzenosti, pozorovanej v aspekte historickom. Človek je predurčený k nadprirodzenému životu, ale keď ho nedostal pre Adamovu vinu, ocitol sa zvonku Božieho kráľovstva a vstúpil do určitého spojenia s tými anjelmi, ktorí tiež stratili svätosť a spravodlivosť; nedostatok spojenia s Bohom ako s nadprirodzeným cieľom a strata harmónie mohutností, vyvolali najrôznejšie egoizmy a znetvorenia. V ľudstve rástlo spoločenstvo zla, ale zároveň stále viac pociťovalo potrebu vyslobodenia, prejavuje sa predovšetkým v náboženstvách. Podľa katolíckej náuky sa dedičný hriech nesmie stotožňovať ani so zmyslovou žiadostivosťou, ktorá sama v sebe nie je hriechom, ani s nejakým trestom za hriechy; jeho podstata spočíva v strate prvotnej svätosti a spravodlivosti, zavinenej naším spojením s Adamom. Pri odpovediach na námietky smerujúce proti zmyslu dogmy treba mať na pamäti, aby sme Božiu múdrosť a Prozreteľnosť nemerali podľa vzoru ľudského rozumu a takto ich porovnávali s metódami ľudskej starostlivosti. Boh má k dispozícii celú večnosť a môže človekovi zaistiť existenciu a šťastie v budúcom živote; aj v terajšom živote sú spôsoby Božieho pôsobenia nadľudské. Boh dopúšťa zlo vykonané slobodnou vôľou, lebo ho dokáže pretvárať v dobro a v zlo, že toto zlo má plniť svoju úlohu v celkovom vývoji ľudstva. Kolektívna zodpovednosť, presne povedané, pri dedičnom hriechu neexistuje; lebo ľudia, ktorí sa v ňom rodia, nie sú zaň zodpovední osobne a ak odchádzajú z tohto sveta pred užívaním rozumu, nestrácajú svoj prirodzený a posmrtný cieľ, len nedosahujú nadprirodzené dobrá, na ktoré aj tak nemajú nárok. V dlhu existuje všeobecná ľudská solidarita, ktorá je všeobecným zjavom v spoločenskom živote; veď tak rodiny, ako aj celé národy a štáty nesú dôsledky činov mnohých predchádzajúcich pokolení. Máme podiel na kultúrnych dobrách, vytvorených geniálnymi jednotlivcami a dávne zlo, podvody alebo akékoľvek iné spoločenské chyby sa prejavujú po mnoho pokolení. Ale aj táto prirodzená solidarita sa dá len z určitého hľadiska porovnávať so solidaritou s prarodičmi; tu ide predsa o spojenie v nadprirodzených dobrách, t.j. tých, ktoré vlastne človekovi nepatria. Boh, ktorý predvídal Adamov pád chcel, aby ideál človeka stvoreného v spravodlivosti a svätosti, bol nielen spomienkou na stratený raj, ale aj cieľom, ku ktorému majú všetci ľudia smerovať. Okrem toho, solidarita s Adamom sa nedá pochopiť bez solidarity, ktorá nás spája s Kristom, skrze ktorého postupne nadobúdame to, čo sme v Adamovi stratili. Pri analýze dedičného hriechu treba mať ešte na pamäti, že vôbec nie je osobnou vinou, ani nepodlieha povinnosti ľútosti alebo pokánia a preto osobnom; je tu síce podobnosť a preto používame spoločný názov. Osobný zlý čin ťažkého previnenia nás celkom odvracia od Boha ako od posledného cieľa, naproti tomu hriech dedičný je prerušením vzťahu k Bohu ako k nadprirodzenému cieľu. Napokon tak, ako sme nadprirodzené dobrá bez vlastnej viny stratili, tak nám ich bez našej zásluhy všeobecne všetkým navracia Kristus a záleží len na nás, aby sme si ich prisvojili. Ale načo – mohol by sa niekto opýtať – táto strata a navrátenie s toľkými komplikáciami? Nebolo by lepšie nedopustiť hriech so všetkými jeho účinkami? A tu sa akiste približujeme k jadru tajomstva. Chápeme však, prečo tu je. Tu prichádza k slovu slobodná Božia vôľa a slobodná vôľa rozumných tvorov. Okrem toho Boh zvolil zákon postupného vývoja, v ktorom ľudstvo vystupuje solidárne v dobrom i zlom. Akonáhle prijmeme tajomstvo dedičného hriechu, potom lepšie pochopíme boj dobra so zlom v dejinách ľudstva; pochopíme, že zlo existuje v nás i mimo nás, bude nám blízke aj to, čo prehlásil sv. Pavol: “vo svojich údoch vidím iný zákon, ktorý bojuje proti zákonu môjho rozumu a podrobuje ma zákonu hriechu, ktorý je v mojich údoch. Biedny som ja človek. Kto ma vyslobodí z tohto tela, smrti určenému? Vďaka Bohu skrze Ježiša Krista, Pána nášho!”. Výchova človeka, ktorý berie do úvahy náuku o dedičnom hriechu a o milosti, je celkom realistická, lebo podáva obraz človeka takého, aký je, s nesúladnými inštinktmi. Katolícky človek by mal byť zameraný optimisticky, t.j. mal by sa riadiť vierou vo víťazstvo dobra s pomocou Krista Spasiteľa. ===Pramene Zjavenia o dedičnom hriechu=== K učeniu Písma sv. a Tradície, ktoré sme uviedli, keď sme hovorili o existencii dedičného hriechu, dodávame ešte toto: Starý Zákon – ako správne poznamenáva Gerhard von Rad, len málo hovorí o hriechu teoreticko – teologickým spôsobom, lebo radšej rozpráva o hriešnikoch. Zvláštna je hamartiologia Jahvistu v hlavách Gn 3- 11. Autor sa usilovne snaží ukázať reťaz udalostí a cestu ľudstva. Následkov týchto skutočností sa nemožno zbaviť. “Jahvista zrejme používa taký jazyk a takú formu výkladu, ktoré jediné sú schopné vytvoriť vnútornú históriu, ku ktorej došlo medzi človekom a Bohom. Tieto biblické rozprávania, počínajúc pádom do hriechu až po stavbu babylonskej veže, nesmieme nazývať mýtickými”, aj keď niektoré podrobnosti pochádzajúc zo starých mýtov; “stoja totiž na protikladoch akejkoľvek formy archaicko-mýtického myslenia” (tamtiež). V textoch sa hovorí o následkoch Adamovho pádu a teda o tom, že ľudstvo sa ocitlo v stave sklonu k zlému. Hypotéza o možnosti pôvodu “homo sapiens” od viacero dvojíc, ktoré sa snažia uviesť do súladu náuku o dedičnom hriechu s polygenizmom; okrem toho sa zdá, že sa s vedou lepšie zhoduje teória, že sa prví ľudia vyvíjali postupne a nemali tie dokonalosti, ktoré sa im tradične pripisujú. Výklad Biblie a Tridenského koncilu zároveň ovplyvňuje aj súčasný personalizmus a existencializmus. Keď hovoríme o nových výkladoch dogmy a hodnotíme ich, musíme si uvedomiť, že ide o tajomstvo, lebo pri analýze tejto náuky sa dostávame k úvahám o vzťahoch medzi Bohom a človekom a tieto otázky nemôžeme bezo zbytku uzavrieť v kategóriách ľudského rozumu. Také vysvetlenie dogmy, ktoré by celkom zodpovedalo duchu času, je vlastne relativizáciou pravdy a teda jej zničením. No na druhej strane to neznamená, že by s dogma musela chápať v termínoch dnešku cudzích; lebo každá pravda, hoci je nadčasová, pôsobí v meniteľnom sa čase a je tu pre ten – ktorý čas. ===Rôzne interpretácie dogmy=== ====Tradičné učenie==== Keď neberieme do úvahy nepodstatné rozdiely, teológovia, ktorí patria do tejto skupiny učia: * reálnej existencii Adama a Evy * o Božom príkaze, ktorý dostali * o ich stvorení v skutočnom stave svätosti a spravodlivosti * o ich poznaní, šťastí a nesmrteľnosti * o porušení Božieho prikázania a strate nadprirodzených a mimoprirodzených darov * o hriešnom stave všetkých ľudí, pochádzajúcich od Adama, ktorý stratil milosť a ďalšie mimoproridzené dary nielen pre seba, ale aj pre všetkých, ktorí od neho upchádzajú prirodzeným zrodením * je pochopiteľné, že títo teológovia zastávajú pôvod všetkých ľudí z jednej dvojice (monogenizmus). V tejto skupine je stále menej teológov, ktorí by uznávali v biblickom rozprávaní doslovný význam vo všetkých podrobnostiach. Všeobecne sa prijíma, že v popise raja je mnoho symbolov (stromy, rieky, had). Mnohí z nich usudzujú, že poznanie prvého páru nebolo dokonalé a že vzhľad človeka nebol taký, ako je dnes. Mnohí teológovia tiež zastávajú mienku, že sa nesmie doslovne brať rozprávanie o bezprostrednom stvorení tela Adamovho a Evy bohom. Prijatie vplyvu Adamovho hriechu na všetkých ľudí, ktorí nepochádzajú nutne od neho Niektorí teológovia usudzujú, že možno zastávať náuku o vplyve hriechu Adama a Evy a zároveň prijať polygenizmus, t.j. existenciu viacero prvotných ľudských párov, ktoré došli do stavu ľudstva a od ktorých pochádzajú dnešní ľudia; takže biblický Adam nebol by praotcom dnešného ľudstva. Flick je toho názoru, že katolícku náuku o dedičnom hriechu možno zhrnúť do troch tvrdení: * Všetci ľudia dosiahli spásu, musia sa znovuzrodiť v Kristovi; bez neho v skutočnosti nemajú prístup k Otcovi, sú otrokmi hriechu a smerujú k smrti bez nádeje v zmŕtvychvstanie v sláve; * Hriech spôsobil, že stav ľudstva je nešťastný na tomto svete, ktorý bol Bohom stvorený ako dobrý; * Hriech, ktorý je počiatkom všetkého zla, spočíva v neposlušnosti Adama, praotca ľudského rodu. M. Flic myslí, že prvé dve tvrdenia patria k podstate kresťanského zjavenia, tretie potom len historicky objasňuje prvé dve. Keď obrátime pozornosť k špeciálnemu literárnemu druhu, ktorý použil autor knihy Genezis a ktorý je veľmi blízky podobenstvu, potom musíme priznať, že vo výklade ťažko možno ísť ďalej ako k tvrdeniu, “že rozšírenie zla vo svete, zvlášť mravného, má svoj zdroj v hriešnom odpore proti Božej vôli, ku ktorému došlo v počiatkoch dejín”. Podľa Flicka a Alszeghyho “zvyšok biblického rozprávania (stav prvotnej spravodlivosti, jediná hriešna ľudská dvojica a telesný pôvod všetkých ľudí od tejto jedinej dvojice) formálne nepatrí k obsahu rozprávania z 1. knihy Mojžišovej”. Ďalej sa môžeme pýtať, či sv. Pavol používajúc prirovnanie: Adam – Kristus, potvrdzuje existenciu historického Adama alebo skôr len používa doslovný výklad knihy Genezis, ktorý bol vtedy v židovskej tradícii chápaný a prijímaný. Je však zrejmé, že hlavný dôraz kládol na vykúpenie z hriechu, ktoré uskutočnil Kristus. Teda by sme tu mali obraz vzatý z Biblie za účelom objasnenia určitej základnej kresťanskej pravdy. Dvaja uvedení autori dodávajú, že podľa štýlu Biblie, solidárny záporný alebo kladný vplyv nezávisí vždy na biblickom pôvode od spoločného otca. Napr. Abrahám sa mal stať znamením spásy pre všetkých, ktorým by požehnal a dokonca pre všetky národy. Aj sv. Pavol považuje Abraháma za otca všetkých, čo veria. Teda nemožno uzatvárať, že všetci hriešnici sa dostali do tohoto stavu pre hriech jedného historického Adama a pre telesný pôvod od neho. Zdá sa, že náuka Tridentského koncilu pripúšťa nielen tradičný výklad, ale aj iné. Niektorí dnešní teológovia zavádzajú rozlíšenie podstatnejších prvkov v tejto náuke od menej podstatných. Prechádzanie hriechu z jedného Adama by bolo menej podstatné, kým podstatný by bol hriech, v ktorom sa všetci rodia. Teda mali by sme tu čo robiť s rôznou dogmatickou hodnotou jednotlivých tvrdení. Teológ A. Vanneste myslí, že “príde deň, keď bude možné vytvoriť platnú teológiu dedičného hriechu, ktorá presne určí zmysel známeho obrazu pozemského raja, ktorý dnes tak uvádza do rozpakov, samozrejme bez toho, že by opustila to, čo patrí k podstate dogmy”. Alszeghy a Flick v tradičnom popise prvotnej spravodlivosti a jej straty, t.j. hriechu, rozlišujú tri noviny. Do prvej roviny patrí fantastický obraz raja so stromami, riekami a jeho nahými šťastnými strážcami. Táto schéma bola už prv považovaná všeobecne za prostriedok k vyjadreniu hlbšej pravdy. Do druhej roviny počítame rozprávanie o nadprirodzených dokonalostiach človeka, pretvárajúcich ľudský fenomén, hoci nie sú zaznamenané vedami. Bolo by však možné pripustiť ešte tretiu rovinu zemský raj by bol obyčajným rozprávaním s virtuálnym budúcim vybavením človeka nadprirodzenými dokonalosťami. Raj by teda znamenal, že človek sa ocitne vo vnútri evolučného prúdu, smerujúceho k nadprirodzenosti. Keď hominizácia človeka dostúpila na ten stupeň, že mohol voliť medzi dobrom a zlom, zvolil si hriech, ktorý ho vyhnal z tohoto “raja” to znamená, že do určitého stupňa zmaril nábožensko-mravnú evolúciu. “Predpokladáme, - píše Flick – že to, že ľudstvo odmietlo pokračovanie evolúcie, v ničom nemení aspekt javového sveta všeobecne a vývoja ľudstva zvlášť”. Alszeghy a Flick Ďalej myslia, že ich názor sa dá uviesť do súladu s teóriou polygenizmu. Zastávajú stanovisko, že najprv existovala jedna ľudská dvojica, ktorá v nábožensko-mravnej oblasti zmarila evolúciu. Nezávisle na tejto dvojici prebiehal evolučný proces poľudštenia mnohých zvieracích dvojíc. Vzhľadom na to, že náboženský-vývoj bol v ľudskej prirodzenosti akoby zablokovaný, všetci tí, ktorí vstupovali do okruhu tejto prirodzenosti už nemohli dosiahnuť výsady Božieho detstva pre solidárne spojenie s prvou dvojicou, ktorá túto výsadu stratila. Z toho Ďalej vyplýva, že by bolo možné uznať historickosť Adama a Evy a ich záporný vplyv na iných ľudí, ktorí z nich biologický nepochádzajú. Názor Alszeghyho a Flicka je v súlade so základnými prvkami dogmy o prvotnej spravodlivosti a dedičnom hriechu, hoci má určité ťažkosti pri výklade niektorých textov Trid. koncilu, ktorý jasne učí, že hriech prešiel na adamových potomkov a teda nie na iných ľudí, ktorí z nich nepochádzajú; takisto prví ľudia už mali prvotnú spravodlivosť a neboli len na ceste k nej. A. Michel uznáva túto teóriu ako “značne súdržnú”; no nezdá sa, že je súdržná vo význame zhody, ako s celou kresťanskou tradíciou, tak aj s dokumentmi Cirkvi, ktorá si výslovne nepraje, aby polygenizmus, ktorý je doposiaľ nedokázanou teóriou, slúžil za predpoklad pri výklade dogmy. Uvedené teórie tejto skupiny závisia na vedeckej istote teórie o pôvode prvých ľudí (z jednej alebo viacero dvojíc). Pri stave súčasného poznania je paleontológ naklonený prijať polygenizmus vo vzniku ľudstva. Monogenizmus sa z čisto vedeckého hľadiska zdá byť podivný. Človek by sa totiž vyvíjal ináč ako všetky ostatné druhy. To však neznamená, že monogenizmus je vylúčený. Veď človek je predsa len iná bytosť ako všetky ostatné stvorenia a aj v samotnej teórii evolúcie je ešte veľa nejasného. Treba súhlasiť s Michelovým názorom, že nová teológia dedičného hriechu má uchovať podstatný obsah dogmy a okrem toho sa má oprieť o najpodstatnejšie faktá kresťanskej viery, t.j. o pravdu, že “všetci ľudia potrebujú vykúpenie skrze Krista. Dobre chápaná katolícka náuka o dedičnom hriechu nie je totiž – ako sa zdá – nič iného, ako pokus definovať stav a teologický status človeka, ktorý sa nachádza mimo Krista” (tamtiež). ====Teória o dedičnom hriechu ako spoločnej vine alebo nedokonalej ba dokonca hriešnej situácii sveta==== 1. A. Hulbosch chápe vec spôsobom najviac vzdialeným od tradičného výkladu. Podľa neho dedičný hriech je hriešny stav ľudstva, ktoré následkom toho nemôže realizovať svoju požiadavku vidieť Boha. Každý človek prichádzajúc na tento svet, týmto faktom vstupuje do jeho hriešnosti a teda berie na seba dedičnú vinu. Podľa Hulboscha by sa dal dedičný hriech definovať takto: “Je to prirodzená neschopnosť človeka, ktorý je ako tvor čímsi nehotovým a preto nemôže realizovať svoju požiadavku uvidieť Boha; túto neschopnosť treba vidieť v medziach hriešneho sveta”. 2. Autori 1. Vydania Holandského katechizmu vysvetľujú, že kniha Genezis v hl. 1-11 podáva 4 rozprávania o hriešnom páde: zjedenie zakázaného ovocia, bratovražda, skazenosť ľudí za časov Noemových a stavba babylonskej veže: “Tieto činy sú symboly našich veľkých hriechov”. 5. Hlava listu Riman, kde sa hovorí o tom, že skrze jedného človeka prišiel na svet, je “literárna forma”. Význam “prvého hriechu” podľa Katechizmu stojí za “hlbšiu úvahu”. Nejde v prvom rade o to, že “človek ako si myslíme: je v nás”. Hriech sa stal možný, pretože človek nedobre použil slobodu, a to už nie je len nedokonalosť. U ľudí existuje stav mravného zatemnenia, zvlášť vo vzťahu k najvyššej hodnote, ktorou je láska. Zlo neprichádza zvonka, ale patrí k ľudskému rodu a je niečím podstatným pre každého človeka a má v sebe niečo diabolského. “Tento hriech do nás nevstupuje narodením, ale prichádza zo všetkých strán a na všetkých cestách, na ktorých sa ľudia stretávajú. Hriechu infikujúceho druhých sa nedopustil jeden Adam na počiatku ľudstva, ale dopúšťa sa ho človek – Adam, každý človek. Je to hriech sveta a sú v ňom aj moje hriechy, vôbec nie som nevinný baránok skazený druhmi.” Hriech sveta sa najviac prejavil ukrižovaním Krista. “To je radikálny hriešny pád. Dobrý je zabitý, Boh odstranený, každý človek má na tom podiel” (301). Z uvedeného je zrejmé, že dedičný hriech má byť to isté čo hriech sveta a dedenie zla spočíva vo vplyve, ktorý ľudia na seba navzájom vykonávajú svojimi skutkami i dedičnosťou; každý človek sa teda podieľa na hriechu sveta. Uvedené chápanie silne odbočujú od tradičnej náuky a vlastne sú výrazným zracionalizovaním dogmy. V súvislosti s tým by sa ináč musel posudzovať krst detí, vykúpenie vykonané Kristom. Zdôrazňovanie osobnej zodpovednosti za dedičný hriech vôbec neodstraňuje ťažkosti pri odpovedi na otázku: prečo sa človek dostáva do takého hriešneho stavu a prečo Stvoriteľ takýto stav dopustil. 3. Holandskému Katechizmu blízke názory vyslovuje Piet Schooneberg (Theologie der Sünde, einsiedeln 1966). Popisuje podstatu každého ťažkého hriechu ako: * Vystúpenie proti Bohu a tvorstvu * Porušenie nadprirodzeného vzťahu medzi Bohom a človekom * Vystúpenie proti podstatným normám tvorstva a dejín spásy Ďalej hovorí o následkoch hriechu a hriechu sveta, aby na tomto pozadí ukázal náuku o prvotnom hriechu. Schoonenberg píše, že dokumenty Cirkvi treba skúmať v ich implikáciách s vtedajším obrazom sveta a človeka a treba tento obraz oddeliť od podstatného jadra obsiahnutého v definícii dogmy. Tu treba poznamenať, že náuka o dedičnom hriechu sa podľa Schoonenberga dá uviesť do súladu s polygenizmom, hoci nie je jasné, akým spôsobom. Dedičný hriech možno vysvetliť ak vznik hriešneho stavu alebo ocitnutia sa v hriešnej situácii (Das sündige Situiert-Sein), ktoré pochádza zo slobodných hriešnych rozhodnutí, ktoré nám odovzdávajú dejiny. Z tohoto pohľadu každý človek, ktorý prichádza do takej situácie, stáva sa hriešnym. Okrem toho tá situácia redpokladá dobrovoľné rozhodnutia, ku ktorým došlo v dejinách ľudstva. Schoonenberg sa domnieva, že jeho názor “na jednej strane sa vyhýba tomu, aby uvádzal dedičný hriech na osobný habituálny hriech, hoci mu dáva miesto v osobnom živote, na druhej strane potom neuvádza tento hriech na prirodzený proces” (Der Mensch in der Sünde, Mysal II str. 931) a týmto spôsobom sa má vyhnúť extrémom personalizmu (hriech len osobný) i naturalizmu alebo aj exencializmu (hriech odtrhnutý od osobného rozhodnutia a spojený so samotnou prirodzenosťou). Podľa Schoonenberga by bolo možné zvoliť dvojakú metódu ďalšieho výkladu: alebo prijať klasickú náuku o vplyve hriechu jedného Adama na všetkých ľudí, s doplnením náuky o hriechu sveta – alebo akceptovať, že “všetky hriechy, vrátane prvých, privádzajú človeka od počiatku bez rozdielu do jeho situácie”, čiže, že dedičný hriech je zahrnutý v hriechu sveta a je vtlačený každému novonarodenému človekovi. Schoonenberg považuje obidve vysvetlenia za prijateľné a preto treba jeho stanovisko považovať za veľmi opatrné. Mienke Schoonenberga je blízky názor L. Borosa, hoci on píše viacej na tému prijatia dedičného hriechu dobrovoľný rozhodnutím sa každého človeka. ====Teória Karla Rahnera==== V pojednaní o monogenizme Rahner usudzuje, že minimum, ktoré treba prijať v dogme o dedičnom hriechu, je náuka o hriešnom stave zbavenom spásy (unheilssituation), v ktorom sa ľudia ocitli pred svojím osobným rozhodnutím. Tento stav nepatrí k podstate človeka a nedostal ho pri stvorení. Podľa Rahnera možno interpretáciu dogmy o dedičnom hriechu oddeliť od problému monogenizmu alebo polygenizmu. Treba prijať len to, že na počiatku dejín došlo k hriechu. Človek je bytosť vytvárajúca dejiny, v ktorých je počiatok a koniec (minulosť, prítomnosť a budúcnosť). A práve tento hriešny počiatok je nielen začiatkom ďalšej série hriechov, ale ešte je niečím viac. To sa potom postupne odhaľuje vo svetle budúcnosti, ktorej meno je Kristus. Podľa Rahnera treba pri skúmaní dedičného hriechu pamätať na niekoľko prvkov: * Podľa svojho plánu spásy chce Boh udeliť ľuďom dobrá zo svojej svätosti a spravodlivosti. * Duns Scotus usudzoval, že aj pred predvídaním prvotného pádu, Boh sa rozhoduje spasiť ľudí skrze Krista, t.j. priviesť ich ku spojeniu so sebou. Sv. Tomáš zasa tvrdí, že Boh chce spasiť všetkých ľudí skrze Krista po predvídaní dedičného hriechu. V tomto prípade sa však predpokladá odpustenie hriechov. Spasiteľná Božia vôľa, ktorá má dať Kristovu milosť, sa vzťahuje na všetkých ľudí; podmienkou tu však bol spoločný pôvod od toho, či od tých, ktorí zhrešili. * Nedostatok svätosti u ľudí mohol vzniknúť len počiatočnou vinou, nezávisle na tom, či existovala jedna ľudská dvojica alebo viacero dvojíc. Samotná vina však nemohla byť dedičná, ale prenáša sa len zbavenie dobra udeľovaného Duchom Svätým. So zreteľom na to, má dedičný hriech charakter analogický, t.j. odlišuje sa od osobných hriechov, hoci predpokladá počiatočnú osobnú vinu. Táto vina pôsobí, že ľudia, ktorí pochádzajú od prvých alebo prvého hrešiaceho, nemajú svätosť, ktorá mala byť udelená so zreteľom na Krista. Nedostatok posv. milosti v ľudstve nepochádza zo vzbury jednotlivých ľudí proti vôli Stvoriteľovej, ale z neposlušnosti voči nej na počiatku ľudstva. Boh totiž chcel obdariť ľudstvo vo všetkých potomkoch svätosťou. Pojem dedičného hriechu sa však – podľa Rahnera – nekryje s kolektívnou vinou. Dedičný hriech a milosť, nakoľko predchádzajú dobrovoľnému rozhodnutiu človeka, hovoria zároveň o jeho dialektickej situácii. Človek je totiž od začiatku spojený svojím pôvodom s počiatkom ľudstva a smeruje ku Kristovi ako k cieľu a jedno i druhé môže človek akceptovať; ak však prijíma Krista, potom je ospravedlnený. Môžeme si teraz položiť otázku, odkiaľ vieme, že ľudstvo bolo z vôle Stvoriteľa zamerané k životu milosti! Ak chceme dať odpoveď, musíme sa oprieť o myšlienku dejinnej spásnej solidarity, predsa spojenej so všeobecnosťou hriechu. “Osobná vina napočiatku ľudstva vytvára pre všetkých situáciu, ktorá by nemala byť. Z nej a s ňou je dané jednoducho to, čo my nazývame dedičný hriech, správne pochopený”. Náuka o dedičnom hriechu implikuje pravdu, že my, akohriešnici, sme Kristom vykúpení a musíme byť vykúpení a to znamená nielen oslobodenie od viny, ale aj udelenie ospravedlňujúcej svätosti. * Adamov hriech na rozdiel od dedičného hriechu ukazuje na to, že v počiatkoch ľudstva došlo k slobodnému rozhodnutiu. Jeho subjektom mohol byť jeden človek alebo ľudská skupina – polygenizmus nevylučuje jednotu ľudského rodu; toto počiatočné rozhodnutie môžeme chápať ako súhrn rozhodnutia jednotlivcov alebo ako rozhodnutie jednotlivca, ktoré ovplyvnilo všetkých členov jeho rodu; predpokladáme pritom, že človek je spoločenská bytosť. Pochádza ľudstvo z viacero párov, ktoré neboli ľuďmi, alebo z jednej dvojice? Jedna ani druhá odpoveď nemá teologický význam; paralela Adam – Kristus je udržateľná v hypotéze, že ľudstvo, ktoré dalo vznik hriechu, tvorí “jednotu”, hoci nepochádza z jednej dvojice. Rahner zastáva stanovisko, že podľa jeho názoru sa dedičný hriech neodovzdáva nasledovaním, ale pôvodom a to je v zhode s vyhlásením Trid. koncilu. Náuka o dedičnom hriechu vo svojom podstatnom jadre neobsahuje nič z mytológie; a tej by sme tu mohli hovoriť, keby sme tvrdili, že osobná vina jedného človeka či viacero ľudí, prechádzala na potomkov. Dedičný hriech predpokladá existenciu skutočnej viny v počiatkoch ľudstva, avšak len ako základ pre nedostatok posv. milosti u všetkých potomkov prvého hriešnika alebo hriešnikov – a skutočná vina v počiatkoch ľudského rodu nie je mýtus; “keby ním bola, potom by sa to koniec koncov muselo povedať všeobecne o dejinách ľudskej slobody” (tamže, 273-275; Rahner nepopiera mimoprirodzené dary u prarodičov). Rahnerove názory sú takmer výkladom tradičnej katolíckej náuky použitím trošku inej terminológie. Rozdiel spočíva jedine v prijatí možnosti polygeizmu, hoci ho Rahner nepovažuje za podstatný prvok dogmy. ===Súhrn a záverečné zhodnotenie=== Stúpenci nových pohľadov na dedičný hriech – ak chcú byť katolíkmi – stoja pred požiadavkou novej interpretácie Písma sv. a dokumentov Magistéria Cirkvi. Nepochybne najdôležitejšou je intepretácia dvoch textov Písma sv.: prvého z Gn 3,1-19 a druhého z listu Rimanom 5,12-20. Aj keby sme pokladali celé rozprávanie knihy Genezis za mýtus, predsa by sa stále bolo treba pýtať na jeho význam. Okrem toho musíme mať na zreteli ohromné rozdiely, ktoré existujú medzi mytologickými rozprávaniami a biblickou správou. Doslovný výklad o počiatočnom hriechu jediného človeka mnoho teológov odmieta; bádanie smeruje k určeniu literárneho druhu, ktorý použil autor 3. Kapitoly. Podľa von Rada jahvistický autor chcel predstaviť stav ľudstva, ktoré za dramatických okolností pretrhalo svoj prvotný vzťah k Bohu. Použitie ovocia zo stromu poznania znamená nielen myšlienkový proces, ale aj túžbu získať skúsenosť o všetkom a ovládnuť všetky veci a všetky tajomstvá. V tomto názore máme charakteristické prvky boja medzi zlom a dobrom v človekovi a podliehaniu zlu so všetkými dôsledkami tejto skutočnosti. Pre mnohých kresťanských teológov by Adam bol symbolom ľudstva, ktoré vyšlo od Stvoriteľa ako dobré, ale svojím rozhodnutím sa obrátilo k zlu. Celé rozprávanie o hriechu Adama a Evy by teda malo povahu hlbokého symbolu; pretože ľudstvo buď prvotné alebo i celé zhrešilo a hreší a to je prvotný hriech. Dáva text Genezy nejaké podklady k takémuto symbolickému výkladu? Definitívnu odpoveď by bolo možné dať po dôkladnom určení jeho literárneho druhu. Výklad popisu Adamovho hriechu ako symbolu alebo alegórie nie je v biblickej exegéze nič nového. Okrem iných ho zavádzal v staroveku filón a v kresť. Exegéze sv. Augustín, hoci ten veril v skutočnú existenciu jedného Adama. Nové výklady textu Rim 5,12n – idú smerom rozlíšenia zásadných antropoogických právd, totiž: všeobecnosti hriechu a vykúpenia Kristom, od predpokladov prijímaných sv. Pavlom, ktorý v súlade s celou židovskou tradíciou veril v existenciu jedného Adama, praotca ľudského pokolenia. Takéto rozlíšenie zavádzajú napr. Alszeghy a Flick a tiež H. Haag, ktorý tak isto tvrdí, že Pavol neučí o dedičstve hriechu, ale o tom, že všetci zhrešili a ponesú trest smrti chápanej fyzicky i duchovne. P. Knauer berie za základ Lyonnetovu exegézu a myslí si, že dedičný hriech by znamenal zdedenú pozemskú smrteľnú existenciu. Pokusy o novú interpretáciu textu určite nie sú ukončené a preto treba zachovať opatrnosť pri voľbe názoru. Nielen biblické texty o dedičnom hriechu sa nanovo vysvetľujú; ale aj príslušné dokumenty magistéria Cirkvi, predovšetkým Tridentského koncilu a súčasných vyhlásení. Vieme z dejín vývoja dogiem, že treba celkom zásadne rozlišovať medzi formou hlásania náuky a jej obsahom. A ak chceme tento obsah objasniť, potom zasa musíme mať na pamäti význam termínov používaných pri podávaní právd viery. Výrazy, ktoré boli vtedy použité, dnes totiž môžu označovať niečo iného. Okrem toho komentátor cirk. dokumentov musí pamätať na to, že nie všetky majú definitívnu povahu. Dôležité je uvedomovať si aj pozadie vyhlásení, dosť často namierených proti aktuálnym bludom. V danom prípade Cirkev nevykladala celú náuku, ale jej zlomok, proti ktorému niekto vystupoval. Objavujú sa aj otázky, ktoré vyhlásenia koncilu podávajú Bohom zjavenú pravdu a ktoré sú len odôvodnením alebo aj vtedy záväznou náukou katolíckou, ktorá nemá definitívny charakter. Cirkev učila o dedičnom hriechu na synode v Kartágu (418), na synode v Orange (529) a na Trid. koncile zopakovala predošlé vyhlásenia a tak slávnostným spôsobom vyjadrila katolícku náuku, preto je najdôležitejšia interpretácia tohoto Koncilu. Podľa A. Langa to, čo dnes nazývame toelogicky isté alebo blízke viere alebo všeobecne záväzný cirkevný zákon, sa v XVI. Stor. Označovalo ako predmet viery a ako blud sa označovalo nielen popretie pravdy bohom zjavenej, ale aj prerušenie cirkevnej jednoty. Teda: čo nakoniec prehlásil Trident. Koncil o dedičnom hriechu? Katolícki teológovia až na malé výnimky učia: Tridentský koncil vyhlásil, že sa všetci ľudia rodia v dedičnom hriechu, ktorý je v duši každého človeka prichádzajúceho na tento svet. Mnohí teológovia ďalej vysvetľujú, že tento hriech nie je osobná vina a že ho treba chápať analogicky a nie ako niečo pozitívne zlého. Problém polygenizmu alebo monogenizmu nie je zásadným spôsobom spojený s náukou o dedičnom hriechu. Jeho podstata spočíva v nedostatku svätosti a priateľstva s Bohom, ktoré nám napokon vrátil Kristus. Dedičný hriech by teda bolo možné krátko definovať ako nedostatok prvotnej spravodlivosti spôsobený osobnou vinou prvého človeka. Je samozrejmé, že ďalšie paleoantropologické výskumy môžu potvrdiť hypotézu polygenizmu, ktorý sa napokon chápe rozlične; potom by niektoré tvrdenia teológov dostali pevnejší základ. Cirkev neodvodzuje definitívne názory, ktoré vznikli v posledných desaťročiach, ale zachováva tiež pochopiteľnú opatrnosť pri preberaní ktoréhokoľvek z nich a to plným právom. Veď ide o náuku, ktorá je spojená s ústrednou dogmou kresťanstva, t.j. s vykúpením uskutočneným Kristom. Stojí za to ešte sa vrátiť k myšlienke, ktorú opakuje mnoho teológov, že ľudstvo i každý človek osobne môže buď vysloviť súhlas s hriechom spáchaným na počiatku, alebo sa postaviť na stranu Krista, t.j. akceptovať ho ako Vykupiteľa a táto zásadná voľba sa neustále uskutočňuje v každom človekovi, ktorý je schopný rozhodovať sa; to isté sa odohráva v spoločenských skupinách. {{Dogmatika}} 2163 5310 2006-03-16T09:23:58Z Mireksoteria 23 /* Rôzne stavy ľudskej prirodzenosti */ =Človek v prirodzenom poriadku= ==Biblicko-teologický úvod== Najdokonalejšou viditeľnou bytosťou na zemi je človek. V ňom celá príroda doshuje svoj vrchol. Preto sa mnohé vedy zaoberajú skúmaním ľudskej bytosti a to z rozličného stanoviska. Človek ako mikrokozmos je idea z filozofie. Oveľa vznešenejšiu ideu človeka nachádzame v jeho rodnom dokumente, v Písme svätom. Božie zjavenie tiež obšírne hovorí o človekovi, veď toto zjavenie nám dal Boh práve pre dobro človeka. Božie zjavenie nám predkladá sv. Cirkev, ktorá na II. Vat. koncile hovorí: “Veriaci i neveriaci jednomyseľne temer uznávajú, že všetko na zemi má byť usmernené na človeka ako na svoj stredobod a svoje vyvrcholenie. Lenže čo je vlastne človek? On sám vyslovil a vyslovuje o sebe mnoho rozmanitých, ba i protichodných názorov, podľa ktorých sa často vynáša ako ničím nepodmienená norma, alebo upadá až do zúfalstva. A preto je v neistote a v úzkostiach. Nuž Cirkev hlboko pociťuje tieto ťažkosti a poučená Božím zjavením, je schopná na ne odpovedať a opísať pravé položenie človeka, vysvetliť jeho slabosti a zároveň umožniť správne poznanie jeho dôstojnosti a povolania”. 1. Metóda teologickej vedy sa odlišuje od metód vied prírodných, humanitných, ale aj filozofických, lebo prikazuje využívať prevažne premisy, obsiahnuté v Božom zjavení. Kto ich prijal aktom viery, považuje za prípustné, ba dokonca doporučené, aby sa na človeka hľadelo svetlom Božieho rozumu, ktorý o určitých oblastiach života, hlavne v nábožensko-mravných záležitostiach, hovorí o človekovi viac a lepšie, ako on sám o sebe. Teologická antropológia je povinná neustále porovnávať svoje závery zo zjavených slov výsledkami prírodovedeckého a psychologického výskumu ľudskej prirodzenosti; keby tu jestvoval nejaký rozpor, potom alebo teológ zle vykladal Písmo sv. alebo vyvodil nesprávne závery, alebo vedec pokladal svoje hypotézy už za preukázané prúdy. Zdanlivé rozpory medzi teológiou a prírodnými alebo psychologickými vedami sú zriedkavé, s podmienkou, že vedy neprechádzajú do filozofickej oblasti a teológovia sa nepokúšajú riešiť prírodovedecké otázky. V otázkach týkajúcich sa špecifickosti človeka, rešpektovania jeho autonómie, pochopenia zmyslu života, stanovenia zásad spolužitia a výchovy sa dokáže teologická veda stretnúť s inými antropológiami a pomôcť im pri stanovení prijateľných zásad v kultúrnom ľudstve. 2. Človek je zásadne povýšený nad všetky ostatné svetské veci. K. Rahner v úvode k teolog. Antropológii hovorí, že človek je povolaný a určený byť telesným partnerom Božím a zmluvou spásy aj odôvodňuje zo svojej strany nadprirodzeným povolaním. Človek si smie i napriek svojej hriešnosti myslieť, že je povolaný Bohom, a to Božím slovom, ako aj ľudským zrozumiteľným zjavením a tiež Vteleným Slovom – v Ježišovi Kristovi. Takto v “stretnutí” s Bohom človek okusuje svoju vlastnú bytosť. Vo svojej ohraničenosti tvora je zároveň bez hraníc stvorený pre Boha a určený pre najužšie dialogické spoločenstvo s Bohom. Samo Zjavenie mu prináša vedomie jeho neporovnateľnej vznešenosti. Dejiny spásy dávajú poznať človekovi, že nie je len príveskom na všeobecnom dianí a pokroku sveta; ale je tým, kvôli ktorému z Božej vôle svet je stvorený a vybavený Božím zmyslom. 3. Zvláštnu dôležitosť má teologická antropológia v závislosti na kristológii. Až osobnosť a obraz Krista je vzorom skutočného človeka, ktorý je predurčený, aby bol podľa obrazu Božieho Syna. Len Velenie Boha v Ježišovi Kristovi odhaľuje poslednú radikálnu možnosť Božieho prejavu v človekovi a súčasne povyšuje človeka na “možného Kristovho brata”. 4. Katolícka teológia otvára ľudskému duchu brány smerom k nekonečnému Bohu, lebo človek sa má stále plnšie zúčastniť jeho pravdy a vnútorného života; teológ nielen potvrdzuje všetku tzv. prirodzenú pravdu a má uznať nielen poznateľnosť nadzmyslového bytia, ale má tiež prijať poznanie, zatiaľ sa opierajúce o vieru a v budúcnosti o videnie Božej podstaty. V katolíckej teológii sa potvrdzuje to, že človek je obrazom najdokonalejšieho Boha je povolaný k tomu, aby sa mu stal ešte bližším ako je adoptívny syn. Katolícka teológia objasňuje takýto stav vecí nielen zákonom postupného vývoja človeka ale aj faktom skutočného pádu jeho prirodzenosti dedičným hriechom. No aj napriek tomu všetkému , táto prirodzenosť neprestala byť rozumná a v ďalšom vývoji je Kristom povolaná k zvláštnej úlohe: vytvoriť spoločenstvo slobodných Božích dietok a raz sa dostať do spoločenstva Osôb Najsvätejšej Trojice. ==Pôvod človeka== Je dogmou katolíckej viery učenie: Prvého človeka priamo stvoril Boh. IV. Later. a I. vat. koncil vyhlásili: utramque de nihilo condidit creaturam, spiritualem et corporalem... ad deinde humanam quasi communem ex spiritu et corpore constitutam (DS 800, 3002). Stvoriteľský akt Boží, ktorým dal človekovi bytie, je zo strany duše ako creatio prima, čo sa týka tela ako creatio secunda. V protiklade s učením viery je materialistické vývojové učenie, podľa ktorého sa človek podľa celej svojej bytosti, t.j. s dušou a telom, mechanickým spôsobom vyvinul z ríše živočíšnej. Duša prvého človeka bola priamo stvorená Bohom. Čo sa týka tela, nemôžeme s istotou tvrdiť, že sa vyvinulo pomocou Božej činnosti z anorganickej látky. V zásade je možné pripustiť možnosť, že Boh duchovnú dušu vdýchol organickej látke, t.j. pôvodne zvieraciemu telu. Skutočne sú pozoruhodné, aj keď nie rozhodujúce, úplne presvedčivé, paleontoligké a biologické dôvody pre genetickú súvislosť ľudského tela s najvyššími formami živočíšnej ríše. Pápež Pius XII v encyklike “Humani generis” (1950) hovorí: Učiteľský úrad Cirkvi nezakazuje prejednávať otázku evolucionizmu (vývoja) o tom, či ľudské telo pochádza z už jestvujúcej a živej hmoty; stanovuje, že otázky o pôvode ľudského tela sú predmetom slobodného prirodovedeckého bádania a teológov; nabáda k starostlivému preskúmaniu všetkého, čo je za alebo proti vzniku človeka z už oživenej látky a varuje pred názorom, že doterajšie výsledky nezvratne dokazujú vznik človeka z organickej látky a že z prameňov Zjavenia nič nevyplýva, čo by vyžadovalo veľkú zdržanlivosť a opatrnosť. Cirkev sa teda neuzaviera pred teóriou evolúcie ani v otázke pôvodu ľudského tela a teda ani v otázke vzniku nižších bytostí. Písmo sv. obsahuje dvojakú správu o stvorení prvého človeka. Hovorí, že Boh zvláštnym úkonom stvoril prvých rodičov: Adama a Evu. Gn 1,27: “A stvoril človeka na svoj obraz, na obraz Boží stvoril ho, muža a ženu stvoril ich”. – Gn 2,7: “Potom Pán, Boh, utvoril z hliny zeme človeka a vdýchol do jeho nozdier dych života a tak sa stal človek živou bytosťou”. – Gn 2,22: “Z rebra, ktoré vybral Adamovi, Pán Boh utvoril ženu”. Je isté, že tieto biblické texty svojským – ľudovým – spôsobom opisujú pôvod človeka od Boha. Avšak nepodávajú presnú vedeckú správu o tom, ako sa to vlastne stalo. Boh stvoril dušu prvého človeka z ničoho, naproti tomu telo utvoril zo živej alebo neživej hmoty, ktorá už bola k dispozícii. Bližší spôsob vzniku prvého človeka Písmo sv. neuvádza. Aj v týchto textoch musíme rozlišovať medzi priamo vyjadrenou inšpirovanou pravdou a medzi formou rozprávania. Vieroučnou pravdou je len to, že Boh stvoril človeka. Ináč sa z textu nedá získať žiadna správa o tom, či Boh v zmysle prvších predstáv použil neživú látku, alebo či prvú ľudskú dušu urobil z vysoko vyvinutého a na jej prijatie schopného animálneho zárodku, ktorý bol premenený na telo (umiernený evolucionizmus, umiernený tranformizmus). Podľa doslovného zmyslu Boh stvoril človeka priamo z anorganickej látky (“z hliny – zeme”) a oživil ho vdýchnutím duchovnej duše. Myšlienka, že duchovná duša bola vdýchnutá živočíšnemu telu, je vzdialená chápaniu Písma sv., ako aj Otcov. Otázka po pôvode ľudského tela z ríše živočíšnej sa vynorila až pod vplyvom novovekej vývojovej náuky. Biblický text na to nedáva súhlasnú odpoveď. Podobne, ako v správe o stvorení sveta, aj pri správe o stvorení človeka musíme rozlišovať medzi per se inšpirovanými náboženskými pravdami, t.j. že človek bol podľa tela a duše stvorený bohom, a medzi per accidens inšpirovaným, silne antropomorfisticky zafarbeným popisom priebehu a spôsobu stvorenia človeka. Kým skutočnosť stvorenia človeka Bohom musíme chápať a držať v doslovnom zmysle, je otázka o spôsobe stvorenia otvorená a možno ju vykladať aj ináč, ako len v doslovnom zmysle. Konkrétny vznik Evy je rovnako zahalený do temnoty. Podľa Gn 2,21n bolo telo prvej ženy vytvorené z tela prvého muža. Gn 2,22: “z rebra, ktoré vybral Adamovi, Pán, Boh utvoril ženu a priviedol ju k Adamovi”. Túto silne antropomorfisticky zafarbenú správu vykladali Otcovia v doslovnom zmysle. Jednotliví Otcovia a teológovia ju vysvetľovali alegoricky (Alexandrínski, Cajetan, Lagrange), alebo ako víziu (Hummellaur, Hoberg). Pretože spôsob stvorenia prvej ženy napriek zmienke “O stvorení prvej ženy z prvého muža” v rozhodnutí Biblickej komisie ťažko môžeme počítať ku skutočnostiam, ktoré sa dotýkajú základov kresťanského náboženstva, nie je nutné držať sa doslovného znenia, ale postačí prijať ideový vzťah v tom zmysle, že žena bola stvorená tak, že je bytostne rovnocenná mužovi. Rozprávanie Gn 2,21-24 opisuje stvorenie ženy z muža; teda nechce učiť, akým spôsobom bola stvorená, ale akú bytosť v historickej skutočnosti Boh v žene stvoril. Za podstatné výpovede možno pokladať: nepreklenuteľná medzera medzi človekom a svetom a svetom živočíšnym, jednota ľudského rodu, najužšia bytostná príbuznosť muža a ženy, jej rovnocennosť s mužom, najužšia a nerozlučná spolupatričnosť obidvoch v manželstve (ktoré Kristus výslovne potvrdil, Mt 19,4-8), ich obojstranná vzájomná závislosť na sebe. Kto by sa chcel doslova držať náuky o vzniku ženy zo substancie tela mužovho, berie na seba bremeno dôkazov. Možnosť o pôvode muža podľa vývojovej náuky, analogicky platí aj pre ženu. Otcovia súhlasne učia, že Boh stvoril celého človeka, t.j. s telom i dušou bezprostredne. V spôsobe stvorenia Evy vidia, že žena bola bytostne postavená na rovnakú úroveň ako muž, Božie ustanovenie manželstva a predobraz pôvodu Cirkvi a sviatostí z boku Kristovho, druhého Adama. Tradícia – Už najstarší Otcovia pripomínajú, že stvorenie človeka treba vysvetľovať tak, aby to zodpovedalo Božej dôstojnosti. Odôvodňujú a zdôrazňujú dôstojnosť človeka a jeho podstatný rozdiel od ostatných živočíchov z toho, že kým tieto vznikli na rozkaz Boží, telo prvých ľudí utvoril Boh svojimi rukami. Týmto obrazným výrokom chceli dotyční Otcovia povedať len to, že Boh k utvoreniu ľudksého tela nepoužil druhotné príčiny, ale urobil to bezprostredne – priamo – aby ukázal dôstojnosť a podstatný rozdiel človeka od ostatných živočíchov. Sv. Augustín hovorí, že by to bola veľmi detská predstava, ak by si niekto myslel, že Boh telesnými rukami formoval človeka z hliny. Rozum – Teológovia pripomínajú, že evolúcia sa môže dotýkať len tela človeka, lebo ľudská duša, ako duchovná bytosť, nemôže vzniknúť z hmoty, ale ju Boh priamo stvorí. Konečne pripúšťajú iba takú evolúciu, ktorá nenarušuje jednotu ľudského pokolenia, ale uznáva jediný pár ľudských prarodičov pre všetkých ľudí, čo žijú na zemi. Teológovia prizvukujú, že tento vývin bytostí sa zakladá na stvoriteľskej vôli Boha. Sv. Augustín bol tej mienky, že Boh hneď pri stvorení hmoty vložil do nej isté zárodky, ktoré svojho času – keď sa uskutočnili potrebné podmienky – boli podkladom vývinu živých bytostí. Podobne sa vyjadruje a sv. Gregor Nyssenský (+394). Na cieľavedomú Božiu Prozreteľnosť pri uskutočňovaní evolúcie poukazuje aj to, že hmota sa ustálila na rozličných stupňoch vývinu – plyny, nerasty, rastliny a zvieratá – aby tak umožnila život človeka. ==Jednota ľudského pokolenia – teologický monogenizmus== Z dogmy o stvorení prvých rodičov logicky vyplýva pravda o jednote ľudského pokolenia. Cirkev učí: “Od Adama a Evy pochádza celé ľudské pokolenie”. Táto náuka sa odborným výrazom volá “monogenizmus” (z gr. Reči: monos = jeden, genos = pôvod), podľa ktorého terajší ľudia na zemi pochádzajú od viacerých párov pôvodných prarodičov. Monogenizmus, t.j. učenie, že jedine Adam a Eva sú prarodičmi celého ľudského pokolenia, nie je síce výslovne vyhlásené za dogmu, ale aj obsahove zahrnuté v dogme o dedičnom hriechu a o vykúpení. Podľa rozhodnutia Biblickej komisie treba počítať jednotu ľudského pokolenia k tým skutočnostiam, ktoré sa dotýkajú základov kresťanskej viery a preto sa musia chápať v historickom a doslovnom zmysle. Pápež Pius XII. V encyklike “Humani generis” (1950) píše, že veriaci sa nemôžu pridŕžať “polygenizmu”, t.j. tej mienky, podľa ktorej by “po Adamovi boli bývali na tejto zemi opravdiví ľudia, ktorí by neboli prirodzeným plodením pochádzali od neho ako od praotca všetkých”, alebo ktorá tvrdí, že meno “Adam” znamená akési množstvo prarodičov. Lebo nijako nevidno, ako by sa táto mienka dala uviesť do súladu s tým, čo učí Zjavenie a Magistérium Cirkvi o dedičnom hriechu, že totiž tento pochádza z hriechu, ktorý skutočne spáchal jeden Adam a ktorý sa plodením prenáša na všetkých, takže je v každom ako jeho vlastný hriech”. Písmo sv. – Biblické podanie Genezy chce popísať prapôvod všetkých vecí, aj ľudského pokolenia. Na počiatok ľudstva kladie prvý pár, u ktorého prvá žena pochádza z rebra prvého muža. Tento biblický monogenizmus vzhľadom na literárnu zvláštnosť spisovania, má svoju exegetickú problematiku. Avšak zdá sa, že Písmo sv. predsa len predpokladá pre celé ľudské spoločenstvo biologickú jednotu. Druhá správa o stvorení v Gn 2,4b – 3,24 opisuje stvorenie jediného ľudského páru, z ktorého pochádzajú ostatní ľudia. Výslovne je povedané, že pred stvorením Adama “nebolo človeka, ktorý by obrábal zem”; že Bohom stvorený človek bol sám, že Eva je matkou všetkých žijúcich a Boh “učinil, aby celé ľudské pokolenie, z jedného (pochádzajúce), prebývalo na celom povrchu zemskom”. Vzhľadom na literárny druh 1. Kapitoly Genezy je však otázne, či monogenizmus vyslovený v týchto výrokoch patrí k obsahu výpovede alebo len k forme výpovede.. Biblické podanie formou opisu možno rozumieť “ako plastické znázornenie jednoty ľudstva v určení, dejinách, spáse a ztratení”. Preto možno dokázať monogenizmus z Gn 2-3 práve tak, ako z Gn 1 bezprostredné stvorenie jednotlivého druhu. – Múdr 10,1 a Sk 17,26 obsahovo neprevyšujú Gn 2-3. – Pavlova náuka, že skrze jedného človeka prešiel na celé ľudstvo hriech a smrť, neobsahuje žiadnu náuku o pôvode ľudstva, aj keď treba prijať, že vzťah všetkých ľudí k Adamovi v nadväznosti na Gn 2-3 sa myslí v zmysle pôvodu fyzického. Rozum – Teológia doposiaľ nevidí možnosť uviesť do súladu učenie viery o dedičnom hriechu s viacpárovosťou prarodičov. Tridentský koncil síce definoval učenie viery o dedičnom hriechu, ale z jednoduchého dôvodu nemohol vysvetliť v antropologickom pohľade všetko, čo stálo mimo horizontu jeho poznania a čo vôbec nepociťoval ako otázku alebo problém. V 16. Stor. Nikto nepočítal s možnosťou zrodenia ľudstva z viacero párov. Preto vôbec nemohlo byť úmyslom Koncilu túto možnosť vylúčiť. Prírodovedecky monogenizmus dokázať nemožno práve tak ako ani polygenizmus, lebo paleontologické nálezy o tejto otázke nehovoria. Ľudský rozum bezpečne dokazuje, že všetci ľudia na zemi tvoria jeden a ten istý druh, majú v podstate tie isté duchovné a telesné vlastnosti, takže nič nemožno uviesť, čo by odporovalo tej náuke, že majú jediného praotca a jedinú pramatku. Podstatná zhoda všetkých rás v stavbe tela a v duševných schopnostiach dokazuje spoločný pôvod. Rasové rozdiely sa týkajú len vonkajších znakov a dajú sa ľahko vysvetliť vplyvom rozličného podnebia a iných okolností. Poznámka: Náuke monogenizmu sa neprotiví mienka, podľa ktorej pred Adamom žili na zemi ľudia, ktorí však už pred stvorením Adama celkom vymreli. Tak podobne sa neprotiví monogenizmu ani tá mienka, že prípadne vo vesmíre žijú človekovi podobné bytosti duchovno-hmotné a to azda aj rozličných druhov. ==Prirodzenosť človeka== Ľudská prirodzenosť je zložená a preto musíme na tomto mieste pojednávať o Bytostných zložkách ľudskej prirodzenosti a o ich vzájomnom vzťahu a teda ide tu o dve otázky: 1. Z koľkých podstatných častí sa skladá ľudská prirodzenosť 2. V akom vzájomnom vzťahu sú tieto podstatné zložky ľudskej prirodzenosti. Na prvú otázku odpovedá kresťanská filozofia s celou Cirkvou, že človek sa skladá z dvoch podstatných častí: z hmotného tela a duchovnej duše (dualizmus, dichotomizmus) a na druhú otázku, že duša s telom tvorí jeden prirodzený a podstatný celok, jednu ľudskú prirodzenosť, v ktorej je duša podstatnou formou. Dve bytostné zložky ľudskej prirodzenosti Človek je bytosť “pozostávajúca z ducha a z (hmotného) tela”. Toto učenie definoval IV. Later. a I. Vatik. Koncil. S učením Cirkvi sa nezlučuje prehnaný spiritualizmus Platónov a origenistov, podľa ktorého je telo pre dušu prekážkou, bremenom, väzením a hrobom a podľa ktorého jedine duše sama ustanovuje človeka, kým telo je len akýmsi tieňom. Podľa učenia Cirkvi telo patrí bytostne k ľudskej prirodzenosti. Keď sv. Pavol hovorí o boji medzi telom a duchom (Rim 7,14n) a keď túži po tom, aby bol vyslobodený z tela smrťou, nemyslí tým na telo podľa jeho fyzických vlastností, ale v stave mravného zmätku spôsobeného hriechom. S cirkevnou dogmou je ďalej nezlučiteľný trichotomizmus, t.j. učenie, že človek sa skladá z troch častí, hlásaný Platónom, gnostikmi, manichejcami, apolinaristami a v novšej dobe Günterom. Podľa Platóna uznávali gnostici tri podstatné zložky v človekovi: telo – hylé, sarx; jednu animálnu, zmyslovú – psyché a druhú duchovnú dušu – pneúma. Manichejci rozlišovali v človekovi dušu dobrú a zlú a telo. Apolinaris vychádzajúc zo zásady z nús (duchovná), psyché a tela – učil o Bohu Slove, že prijal len dušu zmyslovú (animálnu), kým dušu rozumovú nahradzoval sám Boh Slovo. Novoplatonici rozoznávali psyché a nús. VIII. všeobecný koncil v Carihrade (869-870) odsúdil učenie o dvojakej duši a stanovil katolícku dogmu, že človek má len jednu, jedinú, rozumovú dušu. – Duchovná duša je princípom duchovného života (vegetatívneho a senzitívneho), Písmo sv. jasne vyjadruje tieto dva aspekty ľudskej bytosti počnúc popisom stvorenia prvého človeka. Hovorí totiž: “Potom Pán, Boh, utvoril z hliny zeme človeka a vdýchol do jeho nozdier dych života (spiraculum vitiae = princíp života, dušu) a tak sa stal človek živou bytosťou”. Svätopisec nerozoberá tieto otázky zo stanoviska vedeckej psychológie, ale prakticky, názorne a zo stanoviska náboženského. Telo prvého človeka urobil Boh z hliny zeme, z prachu; tým sa naznačuje, že svojou prirodzenosťou je hmotne a prirodzene smrteľné. Druhá podstatná bytostná zložka sa nazýva “spiraculum vitae = dych života”; pretože dych je známkou a účinkom života a teda znamená i zdroj života v ľudskom tele t.j. ľudskú dušu. Tým, že ľudská duša bola vdýchnutá Boha, je životom zo života, podelením sa Boha o život a človekom, že vyšla z jeho vnútra (dych) z úst, kým telo bolo urobené akoby rukami, je tu síce antropomorfisticky, ale hneď i veľmi farebne a obrazne vyslovená prednosť duše nad telom. Dych života bola duša rozumná, duchovná. Vyplýva to z toho, že sa tu opisuje pôvod prvého človeka, rozumného tvora. Tento človek, ktorý sa skladá z tela a z duše, je ten istý ako v Gn 1,27, ktorého “stvoril Boh na svoj obraz, na obraz Boží stvoril ho, muža a ženu stvoril ich” – a mal panovať nad všetkými živočíchmi. Teda bol to človek rozumný a slobodný, takže ten dych života je rozumná, duchovná duša. Písmo sv. opisujúc stvorenie človeka zmieňuje sa len o dvoch podstatných častiach človeka, takisto hovorí len o dvoch aj keď sa zmieňuje o smrti, rozklade človeka: “A navráti sa prach do zeme, čím aj bol predtým a duch sa navráti k Bohu, ktorý ho dal...” Pán Ježiš rozlišujúc dušu od tela, zdôrazňuje nezničiteľnosť, nesmrteľnosť ľudskej duše: “Nebojte sa tých, čo môžu telo, ale nie dušu zabiť”. Na niektorých miestach Písma sv. vedľa “spiritus – pneúma – duch”, uvádza sa psyché – anima – duša. Z toho nijako nevyplýva, že by mal človek dve duše. Rozlišovanie medzi duchom a dušou nesmieme chápať a vykladať v zmysle Platónovho trichotomizmu. Napr. v Lk 1,46 (Magnificat) je to spôsobené vplyvom semitskej poézie; tzv. pralellizmus membrorum, básnický paralelizmus, keď sa jedna a tá istá vec označuje dvoma synonymami, ako v Žalmoch. Sv. Pavol používa toto rozlišovanie preto, aby v duši označil – vyjadril v samotnom duševnom princípe koreniace vyššie a nižšie sily, alebo označil prirodzený a nadprirodzený životný princíp: nadprirodzený život z viery a milosti oproti životu pozemskému a telesnému. Tradícia – Tento spôsob vyjadrovania používali aj sv. Otcovia. Mnohí výslovne zavrhujú trichotomistické učenie zvlášť proti apolinarizmu. Sv. Augustín vyložil svoje dichotomistické stanovisko v spise “De anima”. Atanáz, Gregor Nyssénsky, Augustín, Lev Veľký proti bludu apolinarizmu dokazujú, že duch, t.j. rozum a vôľa je v človekovi vec hlavná, tým je človek Božím obrazom; že Pán Ježiš by nebol pravý človek, keby nebol prijal dušu rozumnú; že duch a duša sú jedno a to isté; že duša rozumná je jedna a zdroj života i činnosti a že duša a telo sú spojené v jednu prirodzenosť a v jeden celok. Rozum – Špekulatívne môžeme dokázať jedinosť duševného princípu v človekovi a zo svedectva jeho sebavedomia, podľa ktorého to isté “ja” je princípom duchovného, ako aj hmotného tela je aj duchovná, nehmotná duša. Vyplýva to zo zásady: “Operari sequitur hmotného tela je aj duchovná, nehmotná duša. Vyplýva to zo zásady: “Operari sequitur esee – aká je činnosť, také je aj bytie”. Keďže človek má aj nehmotnú činnosť, teda je v ňom aj nehmotný činiteľ, od ktorého táto činnosť vychádza. Nehmotná činnosť sa u človeka javí rozličným spôsobom: 1. Naše duševné úkony, ktorými myslíme, chceme a rozhodujeme sa, sú rozhodne prejavmi nehmotnej podstaty, duševného ja, práve tak, ako fyzické úkony nemôžu byť bez podstatného fyzického nositeľa. Novšia psychológia síce hovorí, že duševné akty sú samostatné, no nechce uznať, že ich zdrojom musí byť nehmotná podstata– duša. Také úkony sa dejú, ale niet vraj samostatného ja, to čo nazývame dušou je iba súhrn psychických úkonov (psychofyzický paralilizmus). Proti tejto teórii hovorí tá skutočnosť, že naša duševná činnosť nie je možná bez podmetu, že nemôže byť myslenie bez mysliaceho, práve tak, ako nemôže byť chôdza bez chodiaceho. Našu duševnú činnosť nemožno vykladať tak, že jej akty vznikajú tým spôsobom, že jeden je závislý na druhom v dôsledku asociácie, čiže združenia predstáv. Aj keď sa človek v niektorých chvíľach chová pasívne voči svojim predstavám a poddáva sa ich priebehu, pravidelne je to naše ja, ktoré samo je činné, predstavy si vybavuje a presne ich rozlišuje od nedobrovoľných hnutí. Teda je v nás čosi od hmoty rozdielne, duševné ja, ktoré predstavy spôsobuje a riadi ich postup. To, že naša duša je samostatná, od tela rozdielna podstata, vyplýva ja zo skutočnosti, že naše sebavedomie je stále to isté, kým telo je podrobené ustavičným zmenám (za 7-9 rokov sa hmota ľudského tela celkom obnoví). Človek si je vedomý od detstva až do staroby, že je stále ten istý. Mení svoje názory, priania, zámery, zdokonaľuje sa, ale nositeľ tohto vývoja je vždy stále ten istý. Teda v človekovi okrem tela je niečo, iný nositeľ života, zvláštne duševné ja, ktoré zostáva to isté. Naša duševná činnosť sa nezmenší, ak stratíme niektorý úd alebo zoslabneme chorobou alebo starobou. Chorý, ktorý nemôže prijímať potravu, za 15 dní stratí polovicu telesnej hmoty, ale sebavedomie mu neubudlo. Dosť častý je zjav, že v slabom tele je silný duch v človekovi niečo, čo s hmotou do človeka neprichádza a ani s ňou neodchádza. Naše činnosti a zážitky prichádzajú a odchádzajú, “ja” ostáva. Cez naše ja, cez podstatu našej duše musí prejsť všetko, čo sa má stať naším duchovným vedomím a imaním. Hoci tisíc ľudí zažije to isté, predsa každý to zažíva ináč, každý má svoju individuálnu dušu. 2. Rozumom poznávame i také veci, ktoré na naše zmysly nepôsobia, lebo sú nadzmyslové. Človek tvorí všeobecné pojmy a tak poznáva veci. To však je nehmotné poznanie, lebo všeobecné pojmy ako také nejestvujú samé v sebe, ale jestvujú len konkrétne jednotlivé bytosti (napr. “stôl” ako taký nejestvuje, ale jestvuje tento konkrétny stôl, pri ktorom sedím jestvuje druhý konkrétny stôl, pri ktorom sedí môj sused atď.). Hmotné zmysly človeka zachycujú len tieto konkrétne jednotlivosti, teda poznanie vyjadrené všeobecnými pojmami je nehmotné, duchovné. 3. Človek chápe predmety jednotne a súčasne, poznáva ich vzájomnú súvislosť, buď ich spája alebo rozlučuje. Hmotný podnet nie je schopný takej činnosti. Fotografická platňa alebo film zachytí len jeden obraz, viac obrazov po sebe nemôže zachytiť, lebo by splynuli v nejasný obraz. Človek vyjadruje pravdy súdom a rozličným usudzovaním. To je tiež nehmotná činnosť, lebo v súde (vyjadrenom nejakou vetou) spája človek veci – podmet a prísudok – nehmotným, teda duchovným spôsobom. Ďalej človek poznáva aj veci abstraktné, ako: čnosť, dobrotu, rozličné vzťahy vecí, právo, povinnosť, mravnosť. To všetko je teda nehmotné poznanie. 4. Človek chce má vôľu. Vôľa človeka, t.j. jeho chcenie a túžba, sa vzťahujú aj na veci nehmotné; nežiada si a neusiluje sa len o dobrá hmotné, časné a zmyslové, ale aj o dobrá nadzmyslové, čisto duchovné a večné, ako: na Boha, na pravdu, na spravodlivosť atď. Človek dokáže nadzmyslové dobrá tak milovať a tak si ich vážiť, že pre ne obetuje všetko časné a nedá sa od nich ani najťažšou stratou odlúčiť. Keby bola duša hmotná, bola by podriadená len čaru vecí zmyslových a indiferentná, ľahostajná voči dobrám nadzmyslovým. Vo svojich rozhodnutiach je človek slobodný. Môžu síce na neho vplývať rozličné vnútorné (povahové) a vonkajšie okolnosti, ale vo vlastnom zmysle nijaká sila nemôže nútiť vôľu, aby s niečím vnútorne súhlasila, ak ona nechce súhlasiť. V hmotnom svete panuje nutnosť, preto slobodné rozhodovanie je čosi nehmotné, teda duchovné. V človekovi je teda aj nehmotný, duchovný činiteľ, duchovná duša. Dôkazom toho sú aj dejiny ľudstva a celá ľudská kultúra: reč, veda, umenie, vynálezy. Jednotlivý človek ako kompletná, rozumná a svojprávna podstata je osobou, t.j. povedomým a zodpovedným majiteľom a nositeľom svojho bytia a svojej činosti. Poznámka: Je pravda, že človek aj pri svojej duchovnej činnosti je odkázaný na telesný organizmus tak, že ak sa tento poruší, aj duchovná činnosť je hatená. Dôvodom toho je, že duša s telom tvorí jeden celok, jeden kompletný ľudský princíp činnosti. Vzťah duše a tela Duša a telo nie sú spojené len vonkajšou jednotou alebo činnosťou, ako napr. nádoba a jej obsah, loď a kormidelník (Plato, Cartesius, Leibnitz), ale vnútornou jednotou a prirodzenosťou, takže duchovná duša je sama sebou a podstatne formou tela. Všeobecný Viennský koncil (1311-1312) definoval tento vzťah duše a tela slovami: “Rozumná duša je sama seboua podstatne formou ľudského tela ”. Tým je vyjadrená najužšia jednota tela, že totiž duša spojená s telom tvorí s ním jednu kompletnú ľudskú prirodzenosť, jediný princíp ľudského života. Aj II. Vat. koncil pripomína, že človek je telom a dušou jeden (“corpore et anima unus”), avšak bližšie nerozvádza spôsob tejto jednoty. Rozhodnutie Viennského koncilu je namierené proti františkánskemu teológovi Petrovi Olivimu (+ 1298), ktorý učil, že rozumná duša neoživuje telo priamo, ale len skrze dušu zmyslovú; tým by bola narušená podstatná jednota ľudskej bytosti a nahradená jednotou d ynamickou v jej činosti. Rozhodnutie Viennského koncilu nemá platnosť dogmatického uznania tomistického učenia a jednosti podstatnej formy a aristotelovsko-scholastického hylemotfizmu. Podľa tohto vieroučného vyhlásenia: * Človek sa skladá len z dvoch podstatných častí, z duše a z tela. * Duša je naozaj skutočná forma tela, ktorá telo určuje a zo seba, zo svojho vnútra oživuje. * Robí to sama sebou, bezprostredne – priamo – bez nižšej duše a * Podstatne, svojou prirodzenosťou, nie náhodne ani nie len navonok. Teda rozumná duša je zdrojom všetkého života v človekovi. Písmo sv. Podľa Gn 2,7 sa hmota tela stáva živým ľudským telom a teda časťou ľudskej prirodzenosti len stvorením ľudskej duše, ktorá podľa Gn 1,26 je duchovná. Podľa Ezechielovho videnia 37,1n budú mŕtve časti tela privedené k životu duchovnou dušou. Tradícia – Niektorí Otcovia pokladali spojenie duše s telom za tajomné. Chápu spojenie tela a duše až tak vnútorne, že hoporovnávajú s hypostatickou úniou. Napr. sv. Gregor Nyss. Hovorí, že ho nemožno preskúmať práve tak, ako spojenie hypostatické. Sv. Augustín: “Od duše má telo svoje cítenie a život.” Pre ďalší rozvoj náuky o vzájomnom pomere duše a tela boli smerodajné dva názory: Platón považoval spomenutý vzťah za vonkajší; duša je vraj len hýbateľkou tela. Aristoteles vyslovil tento vzťah slovami entelecheia sómatos, t.j. duša aj podstatná forma tela. Tieto dva smery prežívali aj u scholastikou. Starší scholastici sa prikláňali k zásadám Platónovým a Augustínovím a hovorili, že duša je v tele ako v príbytku, v šate, v šupke alebo že si telo osvojuje podobne, ako Boh Slovo si osvojil ľudskú prirodzenosť. Veľkí scholastici definovali spomenutý vzťah slovami: Anima corporis forma. Túto formuláciu vyhlásil všeobecný koncil Viennský za článok viery. Všeobecný snem vo Vienne použil na vyjadrenie tejto jednoty ľudskej bytosti výraz, že duša je podstatnou formou ľudského tela. Štylizoval teda túto dogmu podľa aristotelovskej scholastickej náuky o tom, že hmotné telesá sa skladajú z prvej matérie a zo substanciálnej formy. Ale teológovia hneď vtedy a odvtedy stále výslovne pripomínali, že koncil nemienil dogmatizovať aristotelovskú alebo dajakú inú filozofickú mienku – zložení hmotných telies. Cirkev totiž nám predkladá vieru a nie prírodovedu. Viera však – ako to už sv. Tomáš prízvukoval – sa vzťahuje na vec, na ktorú vyjadrujeme ľudskými slovami. Čo do veci snem teda dogmatizoval tú najužšiu jednotu ľudskej bytosti. Ani v našej dobe nepoznáme výstižnejší výraz na zdôraznenie jednoty človeka než to, že duša je formou ľudského tela. Lebo ak by aj Aristotelova mienka o zložení hmotných telies z prvej látky a z podstatnej formy nebola pravdivá, predsa je jasné, že v istom širšom zmysle hmotné telesá skutočne majú povahu akého si zloženia z látky a tovaru, z matérie a formy. Napr. socha je z materiálu, ktorý stavbou dostal formu tohto domu. Pri stavbe domu každá tehla, každá izba si podrží svoju vlastnú formu, ale tieto všetky spája ústredná a najvyššia forma. Keďže človeka – ako človeka – špecificky charakterizuje duchovná činnosť, z toho vyplýva, že táto najvyššia forma ľudského tela je duchovná, intelektuálna. Individualita a nesmrteľnosť duše Individualita ľudskej duše znamená, že každá duša je samostatná bytosť, duchovná podstata a nie obyčajný akcident. Práve v tom, že duša je podstata, tkvejú jej vlastnosti, totiž, že v každom človekovi je len jedna jemu vlastná duša, že je duchovná a nesmrteľná. Je absolútne nepochybné, že ak duša nie je samostatná bytosť, nie je ani v každom človeku jedna, ani duchovná ani nesmrteľná. Nesmrteľnosť našej duše spočíva v tom, že keďže je jednoduchá a nehmotná, nezanikne zároveň s telom, ale bude ako samostatná podstata aj ďalej trvať bez tela, žiť a prejavovať svoju duševnú činnosť. Dogma viery je: “Každý človek má individuálnu nesmrteľnú dušu. Túto dogmu obsahuje už apoštolské vyznanie viery, keď hlása zmŕtvychvstanie tela a život večný, výslovne ju však definoval V. všeobecný Lateránsky koncil. Tento koncil vyhlásil proti humanistickým neo-aristotelovským teológom (Pietro Pompanazzi), ktorí učili obnovenému averiostickému monopsychizmu a tvrdili, že rozumová duša je vo všetkých ľuďoch numericky jedna a že len táto všeobecná duša je nesmrteľná, toto: “Odsudzujeme a odmietame všetkých, ktorí tvrdia, že rozumová duša je smrteľná alebo, že vo všetkých ľuďoch je len jedna”. Individualita duše je nutný predpoklad osobnej nesmrteľnosti. Averroes, Ibn Rošd, 1126-1196, arabský filozof. Vynikol výkladmi Aristotelových spisov a preto ho scholastici nazývali “komentátor”. Učil: Boh je prapríčinou sveta, ktorý poznáva svet v sebe. Ľudstvo je nesmrteľné, nie jedinec. Tvrdil, že každý člvek má síce dušu zmyslovú, ktorá vzniká z hmoty a s ňou zaniká – avšak, že duša rozumná je všetkým ľuďom spoločná. Zmyslová vraj tvorí predstavy, kým rozumná vyvodzuje z nich pojmy. Averroizmus, výklad arist. Filozofie v zmysle Averroesovom, teda panteistickom ovládol univerzitu v Padove v 14. Až 17. Storočí. Nesmrteľnosť duše popierajú: saduceji, panteisti, materialisti. Písmo sv.: V Starom zákone silne vystupuje do popredia myšlienka odplaty na tomto svete; no aj napriek tvrdeniu racionalistickej kritiky, najstaršie knihy poznajú vieru v nesmrteľnosť. Život na zemi podľa PS je len pobyt v cudzine Gn 47,9. Zomrelí odchádzajú k otcom Gn 15,15 tvoria ich ľud 25,8.17 a to aj vtedy, keď neboli pochovaní na tom mieste ako ich predkovia. Odoberú sa na spánok s otcami. Duša po smrti odchádza do šeolu, t.j. spoločného miesta pobytu pre odlúčené duše. No predstavy o stave duší, ktoré sa od tiel oddelili, boli neurčité a hmlisté. Všetky duše bez rozdielu zostupovali do šeolu a tam žili ako tiene smutným životom. Pohľad do záhrobného života vôbec nebol smutný. Nebolo jasného názoru o tom, či duše spravodlivých už dosiahli večnú odmenu a duše hriešnikov už boli potrestané a takisto nebolo jasné, kedy nastane dokonalá posmrtná odplata. Izraeliti nemali radostného svetla, ktoré plynie zo zjavenia Kristovho a preto im nesvietila ani nádej na nebeskú blaženosť. Sv. Peter celkom správne nazýva šeol žalárom. Mladšie knihy PS, napísané po zajatí, zvlášť Kniha Múdrosti, sú bohaté na svedectvá o nesmrteľnosti ľudskej duše. Jasne sa v nich vyslovuje nesmrteľnosť duše, budúce zmŕtvychvstanie a posmrtný stav duší je presne rozlíšený. Večná sláva a odmena bude korunou spravodlivých, večné zavrhnutie a hanba bude trestom hriešnikov. V Novom zákone výslovná viera v onen svet spočíva na presvedčení osobnej nesmrteľnosti. Pán Ježiš predpokladal vieru svojho národa v nesmrteľnosť duše a na nej vybudoval celú svoju náuku a činnosť. Učí: “Nebojte sa tých, čo môžu zabiť telo, ale nie dušu!” (Mt 10,28). Sv. Pavol je presvedčený, že ihneď po smrti (Nie až po vzkriesení z mŕtvych), dosiahne spojenie s Kristom: “Túžim už zomrieť a byť s Kristom” (Flp 1,23). Učenie o smrti duše (Thnetopsychismus) je Písmu sv. cudzie. Tradícia – Otcovia všetci učia, že duša je nesmrteľná, hoci to rôzne vykladajú a zdôvodňujú. Nielen že takmer jednomyseľne dokazujú nesmrteľnosť duší, ale dokazujú ju aj filozoficky. Origenes ju obhajuje proti thnetopsychizmu (sekta, ktorá učila o smrti všetkých duší), rozšírenému v Arábii. Tí Otcovia, ktorí pripisovali duši akúsi telesnosť (Justín, Tertulián, Irenej a iní) pokladajú nesmrteľnosť za odmenu, za akýsi prídavok, ktorým Boh odmení dobrých s potrestá zlých. Tí Otcovia, ktorí podľa Platóna učili, že je duša nehmotná, odôvodňujú nesmrteľnosť z jej prirodzenosti. Kapadócki Otcovia rozhodne odmietli mienku, že duša má telo a to z toho dôvodu, že je Boží obraz a svojou prirodzenosťou podobná Bohu. (sv. Bazil, Hom. Ir Attende tibi 7; sv. Gregor Nyss. Pojednáva o nesmrteľnosti duše z filozofického hľadiska vo svojom Dialogi de anima et resurrectione). Sv. Augustín veľmi často zdôrazňuje, že duša je duchovná, nesmrteľná preto, lebo je obraz Božej Trojice. Napísal aj monografiu De immer talitate animae. Poznámka: Miesto z Kaz 3,21: “Kto vie, či dych života (= životný princíp) synov Adamových vznáša sa k výsostiam a či dych života zvierat zostupuje zasa k zemi?” – zdá sa že nepochybuje o nesmrteľnosti duše. Podľa súvislosti sa však vzťahuje len na animálnu stránku človeka, ktorá je rovnako smrteľná ako zvieracia. Nesmrteľnosť duše nepochybne dokazujú iné miesta tejto knihy. Rozum – Prirodzený rozum dokazuje nesmrteľnosť duše z jej fyzickej jednoduchosti. Pretože nie je zložená z častí, nemôže sa na časti rozpadnúť. Boh síce môže dušu annilovať, ale jeho múdrosti a dobrote zodpovedá, aby prirodzenú túžbu po pravde a blaženosti uspokojil na onom svete; a jeho spravodlivosti zodpovedá, aby na onom svete dokonal úplnú odplatu. Rozum dokazuje nesmrteľnosť duše z jej duchovnosti, t.z., že duša má iné bytie než hmota, jej jestvovanie je neodvislé od hmoty. Preto keď ľudské telo už nie je schopné toho, aby sa v ňom konala výmena látok, ktorá je potrebná k udržaniu života, nastane smrť človeka, ale jeho duša neprestane jestvovať, keďže má svojské, duchovné jestvovanie, ktoré nepodlieha smrti. 1. Človek – obraz Boží Sväté písmo hovorí, že človek je stvorený na Boží obraz. To znamená, že človek nie je iba jednoduchým dielom Božím, ako iné – od človeka nižšie – bytosti, ale svojou duchovnou, rozumnou a nesmrteľnou dušou je podobný Bohu. Menovite aj v tom, že v poslušnosti voči Bohu má panovať nad všetkým ostatným tvorstvom na zemi (Gn 1,26-28), ako Boh vládne nad celým svetom. Veľmi dôležitá a podstatná zmienka o človekovi ako obraze Božom nielen odlišuje človeka od ostatných tvorov, ale obsahuje aj hlbokú myšlienku, vyplývajúcu z obsahu termínu “selem” (obraz. Socha) a “demut” (podoba, rovnosť). Ťažko možno pripustiť, že by tu išlo o vonkajšiu podobnosť medzi človekom a Bohom. Duša človeka je svojou duchovnosťou zvláštnym obrazom Božím. Všetky veci Boh stvoril, aby nimi sebe zjavil; hlásanú jeho existenciu a niektoré vlastnosti, ale jeho obrazom nie sú. Nerozumné stvorenia sú stopou, šľapajou Božiou – vestigium, ale nie sú obrazom – imago. Človek svojou duchovnou dušou s rozumom a vôľou, predstavuje Boha skutočne podľa toho, čo Boh je – totižto nekonečný Duch, Rozum a Vôľa. Obrazom Božím je človek aj ostatnými vlastnosťami duše, jednoduchosťou, slobodu, nesmrteľnosťou. Prirodzený obraz Boží v človekovi sa zvyšuje nadprirodzenými darmi. Vierou človek poznáva Boha tak ako je, vo svojom rozume má o ňom mnoho dokonalejší obraz, ako len z poznania prirodzeného; láskou sa s ním zjednocuje, v milosti posväcujúcej má účasť na Božej prirodzenosti. Toto všetko ešte vo väčšej miere sa uskutočňuje blaženým videním Boha v nebi. Sv. Pavol pekne píše: “My všetci s nezaclonenou tvárou zrieme akoby v zrkadle slávu Pánovu a mocou Ducha Pánovho premieňame sa v ten istý obraz, zo slávy v slávu”. Otcovia často píšu o tejto veci; obraz – imago vzťahujú na dary prirodzené, podobu – similitudo, na dary nadprirodzené. V spisoch cirkevných Otcov a spisovateľov myšlienka človeka ako obrazu Božieho ich vedie k uznaniu, veľkej dôstojnosti človeka. Tacián píše, že človek prevyšuje zvieratá artikulovaným hlasom a odlišuje sa od nich podobnosťou BOHU. Sv. Atanáz sa odvoláva na text Genezy a učí, že duša stvorená na obraz a podobu Boha, keď sa očistí z hriechov a uchová si čistú podobu, bude hľadieť na Slovo, ktoré je obrazom Otca. Sv. Gregor Nyssénsky je uchvátený dôstojnosťou ľudskej duše: “Poznaj, že Stvoriteľ ťa viac poctil ako ostatné stvorenia. Nie je Božím obrazom ani nebo, ani mesiac, ani slnko, ni krása hviezd …Ty sama si obrazom Prirodzenosti, ktorá prevyšuje všetku inteligenciu, si podobou nezničiteľnej krásy, reprodukciou pravého božstva…”. U sv. Augustína máme niekoľko výkladov textu hovoriacom o človekovi ako obraze Božom: * človek je stvorený na obraz Troch Božských Osôb; * obraz Boží je podoba skrze milosť; * človek je obraz Boží v duchu a v rozume a tým prevyšuje všetky živočíchy. Sv. Tomáš Akvinský je tej mienky, že na obraz Boží sa môžeme pozerať trojakým spôsobom: * Každý človek ako Boží obraz má prirodzenú schopnosť poznať a milovať Boha; * Človek aktuálne alebo habitálne poznáva a miluje Boha nedokonale, a to je podoba skrze milosť; * Boží obraz je aktuálna a dokonalá Božia láska skrze milosť. Nezávisle na tom, ktorý z uvedených obsahov budeme vkladať do pojmu Božieho obrazu, prejavuje sa v ňom veľkosť človeka pre jeho podobnosť Stvoriteľovi a najvyššia dôstojnosť medzi pozemskými bytosťami. ==Pôvod jednotlivých ľudských duší== Keď Boh stvoril svet, rozdelil sa o dôstojnosť svojej príčinnosti, lebo dal živým bytostiam moc tvoriť; majú totižto vplyv na vznik života nového jednotlivca. Človek je časťou svojho ja zapojený do okruhu biologických činností a tiež podľa Bohom stanovených zákonov, povoláva ľudí k bytiu. Pretože sa telo spája s rozumnou dušou, objavuje sa v rodení ľudí nový prvok – totižto zodpovednosť za svoje i cudzie telo, ktoré je povolané k účasti na Božom kráľovstve. Celý telesne-duchovný človek je Božím chrámom (1 Kor 6,19-20) a je predmetom zvláštnej Božej starostlivosti. Ľudské telo raz má vstať z mŕtvych a z toho tiež pochádza jeho dôstojnosť; z tohto hľadiska je starostlivosť o ľudské telo aj mravnou požiadavkou. Keď uznávame, že v človekovi existujú vedľa tela pochádzajúceho od rodičov, psychicko-duchovné procesy, ktoré nemožno zahrnúť do poriadku materiálnej činnosti a že ich pokladom je duchovná duša, potom sa vynára otázka. Ako vzniká táto duša? Písmo sv. výslovne hovorí, že prvým ľuďom vdýchol dušu Boh. Na otázku, odkiaľ pochádzajú duše ich potomkov. Písmo sv. nedáva priamu a jasnú odpoveď. Táto záhada odpradávna zaujímala hĺbavých ľudských duchov a riešili ju rozlične. Celý rad pokusov, ako riešiť tento problém, zaznačil už sv. Hieronym. U Adamových potomkov je pôvod ľudskej duše spojený s prirodzeným plodením. O spôsobe a druhu jej vzniku jestvujú tieto rozličné mienky: Praeexistencianizmus Pôvodcom praeexistencianizmu je Platón a v staroveku ho zastával Origenes a jeho prívrženci, takisto ho zastávali aj priscilianisti. Učí, že duše existovali už pred svojím spojením s telom, podľa Platóna a Origena už od večnosti, a za trest pre svoj mravný poklesok boli potrestané vyhnaním do tela. Toto učenie zavrhla synoda v Carihrade (543) proti origenistom a na synode v Bragu (561) proti priscilianistom. Písmo sv. odporuje a je neznáma myšlienka o praeexistencii duší ako aj nejaký pád duše do hriechu ešte pred jej spojením s telom. Ani miesto Múd 8,19n: “Bol som mladík pekne vyvinutý, a mal som i dobré srdce; alebo skôr, keďže som bol dobrý, do tela som prišiel nepoškvrneného” – nemôžeme vykladať v zmysle Platónovom a praeexistencii duší, lebo antropologické názory Knihy Múdrosti sú celkom rozdielne od názorov Platónových. Podľa svedectva Písma sv. bol prvý človek stvorený Bohom ako dobrý, podľa tela i duše. Hriech prišiel na svet hriešnym pádom prarodičov. Sv. Pavol v liste Rim 9,11 priamo vylučuje nejaký hriešny poklesok ešte pred spojením s telom: “ešte sa jej (Rebeke) synovia ani nenarodili a nespravili nič dobrého ani zlého”. Otcovia až na niekoľko málo výnimiek sú odporcami Origenovho učenia o praeexistencii duší. Proti praeexistencianizmu hovoria vážne filozofické a teologické dôvody, ako aj svedectvo sebavedomia. Emanatizmus Emanatizmus, zastávaný v staroveku gnosticko-manichejským dualizmom a v novoveku hlásaný panteizmom, učí, že jednotlivé duše vznikajú emanáciou (=vyliatím, výronom) z Božej podstaty. Toto učenie odporuje absolútnej jednoduchosti Boha. Spolu s panteizmom bol na I. Vat. koncile zavrhnuté ako heretické. Sv. Augustín vyhlasuje: “Duša nie je čiastkou Boha; keby to tak bolo, potom by v každom ohľade bola nezmeniteľná a nezrušiteľná”. Generacianizmus Generacianizmus učí, že duša vznikla pri ploditeľskom akte rodičov (genorare = plod). Teda rodičia sú pôvodcami nielen tela, ale aj duše. Hrubá forma generacianizmu, Tertilánom zastávaný Traducianizmus, učí, že v telesnom semene sa čiastka duše rodičov (tradux) prenáša na dieťa. Jemnejšia forma generacianizmu, ktorú sv. Augustín pokladal za možnú a v minulom storočí ju zastávali Rosmini, Klee a i., ako pravdepodobnú, pevne zastáva duchovnosť duše, avšak duša dieťaťa vraj vzniká zo semena spirituálneho rodičov. Generacianizmus je nezlúčiteľný s jednoduchosťou a duchovnosťou duše. Pápež Benedikt XII. Žiadal od Arménov (1341) ako podmienku únie, odsúdenie, generacianistického učenia. Rosminiho učenie odsúdil pápež Lev XII.. Z hmotného tela, zo semena nemôže vzniknúť nehmotná, duchovná duša. V hmote niet sily, ktorá by duchovnú dušu vytvorila. Kto to tvrdí, popiera, že duša má samostatné bytie a činnosť a teda že môže žiť aj bez tela. – Duša nemôže prechádzať z rodičov na dietky. Keby prechádzala, alebo by prechádzala celá a potom by v rodičoch už duše nebolo, alebo by prechádzala len z časti; ale aj to je nemožné, lebo duša nemá časti. Kreacianizmus Kreacianizmus, ktorý zastáva väčšina Otcov, scholastikov a novších teológov, učí, že: “Každá jednotlivá duša je Bohom bezprostredne stvorená z ničoho”. Toto učenie nie je definované, ale je nepriamo obsiahnuté v rozhodnutiach V. všeobec. Later. koncilu. Pápež alexander VII. v bule “Sollicitudo omnium” z r. 1661 o Nepoškvr. Počatí Panny Márie, ktorá tvorí základ neskoršej dogmatickej definície Pia IX., hovorí o stvorení a vliatí jej duše do tela. Písmo sv.: Prísny dôkaz v PS v prospech kreacianizmu nemožno uviesť. Môžeme použiť ako menej prísne dôkazy (nepriame). Kaz 12,7 (“A navráti sa prach do zeme, čím aj bol predtým a duch sa navráti k Bohu, ktorý ho dal”), Múd 15,11 (vdýchnutie duše Bohom), a Hebr 12,9 (rozlišovanie medzi otcom tela a otcom ducha = Bohom). Otcovia Väčšina Otcov, zvlášť grécki, sú prívržencami kreacianizmu. Kým sv. Hieronym sa s určitosťou vyslovil za kreacianizmus, sv. Augustín behom svojho života medzi miernejším generacianizmom a kreacianizmom (Ep 166), lebo si nedokázal vysvetliť, ako sa dedičný hriech prenáša plodením, keď duša neprechádzala z rodičov na dietky; teda pred rozhodným priklonením sa ku kreacianizmu ho zdržovala veľká ťažkosť: ako spojiť bezprostredné stvorenie duše Bohom s pokračovaním a prenášaním dedičného hriechu. No aj napriek tomuto svojmu kolísajúcemu stanovisku, čo sa týka pôvodu nových duší vyslovil sa dosť jasne aj pre kreacianizmus takto: “Duša nie je časťou Boha, ale tvor, nezrodila sa z Boha, ale bola Bohom stvorená” (Ep. 190, 1,4). Pod vplyvom sv. Augustína trvala po ňom v tejto otázke určitú dobu neistota, až na počiatku vrcholnej scholastiky sa dostalo kreacianizmu vrcholné uznanie. Sv. Tomáš odsúdil generacianizmus takmer ako heretický (I 118, 2). Jeho zásluhou je kreacianizmus jednomyseľným učením Cirkvi. Vyslovil zásadu: duše sú stvorené vliatím a stvorením sa vlievajú. Keď prijmeme, že v každom človekovi je duchovná a nesmrteľná duša a táto že nemôže mať pôvod ani rozdelením Božieho bytia, ani od rodičov, potom z toho vyplýva záver, že ju stvoril Boh. Keď dodáme, že praeexistencia duší nemá presvedčujúce filozofické a teologické dôvody, potom z toho vyplýva, že Boh bezprostredne stvorí dušu pre každé nové vzniknuté telo. Toto stvorenie nemožno chápať ako nejaké vonkajšie vdýchnutie – to je len pomocná predstava. Boh pôsobí zvnútra a nie zvonka. Stvorenie duše pre každého človeka nie je ani množení stvoriteľských aktov. Podľa zákonov, ktoré Boh raz ustanovil, rozumná duša totiž vzniká a spája sa s telom z božskej moci a nie silami hmotnej prírody. Lenže ani kreacianizmus nie je bez ťažkostí. Na jednu, veľmi závažnú ťažkosť poukazoval už sv. Augustín: ako to, že duše, keď ich Boh stvoril, prichádzajú na svet s dedičným hriechom. Túto ťažkosť vysvetlíme na inom mieste, keď bude reč o prenášaní dedičného hriechu. Ďalšia ťažkosť: podľa kreacianizmu rodičia odovzdávajú dietkam len telo a nie dušu, teda nie sú ploditeľmi, rodičmi v plnom slova zmysle – možno takto vyložiť: Rodičia, hoci nedávajú dieťaťu dušu, jednako tým, že splodia telo, sú príčinou, že sa narodí človek. Podľa prírodného zákona Boh pravidelne stvorí a vdýchne dušu do toho tela, ktoré rodičia vytvorili. Niektorí teológovia kladú stvorenie duší do stredu – medzi stvorenie prvé a druhé, lebo pri ňom do určitej miery spolupôsobia i druhotné príčiny (Scheeben, Oswald). Časový okamih stvorenia a vliatia duše Podľa aristetolovsko-scholastického názoru prebiehajú v ľudskom zárodku tri rozdielne životné formy po sebe a to týmto spôsobom, že nasledujúca forma prevezme funkciu formy predchádzajúcej, totiž vegetatívnu, senzitívnu a nakoniec (po 40 až 90) duchovnú. Z toho vyplýva rozlišovanie medzi foetus informis a foetus formatus, ktoré je biblicky odôvodnené z Ex 21,22n (podľa Sept. a starclat. Prekladu). Foetus informis sa považuje za bytosť čisto animálnu, foetus formatus za bytosť ľudskú a jej zničenie za vraždu. Novšia kresťanská filozofia je všeobecne toho názoru, že stvorenie a vliatie duchovnej duše spadá do chvíle počatia alebo krátko po ňom. Otázka je teoretická, ale v praxi treba rešpektovať: dušu Boh stvorí a vlieva in momento conceptionis – vo chvíli počatia. Téza sa potvrdzuje z počatia Ježiša Krista a Panny Márie. Dnes sa všeobecne pripúšťa, že od prvej chvíle počatia má človek ľudské telo a to dostatočne determinované génmi, ako nositeľmi dedičnosti a teda keď začína človek, dostáva okrem tela vyšší, nadhmotný druh bytia. Stvorenie ľudskej duše nie je zázračnou udalosťou ani niečím umelým, ale zhoduje sa so zákonmi ustanovenými Bohom. Dodatok: Veľká je hodnosť človeka, pohýňa ho k poníženosti a vďačnosti voči Bohu, lebo nič nemá zo seba, ale čo má, všetko má z Božej vôle a dobroty. Uveďme v tejto súvislosti prekrásne slová sv. Róberta Bellarmina: “ak niekto skutočne túži vztýčiť rebríky k Bohu, musí začať úvahou o sebe. Lebo každý z nás je i tvorom i obrazom božím; a nič nám nie je tak bližšie, ako my sami sebe... Ak hľadám svojho pôvodcu nájdem len Boha; ak hľadám látku, z ktorej ma urobil – nenájdem vôbec nič; a z toho usudzujem, že to, čo je vo mne, bolo urobené Bohom a celkom patrí Bohu; ak hľadám podobu, nájdem, že som obrazom Božím; ak hľadám cieľ, nachádzam, že ten istý Boh je najvyšší a všetko moje dobre. A takto pochopím, aké telesné je moje spojenie a môj zväzok s Bohom; lebo On sám je mojím Tvorcom, sám pôvodcom, sám Otcom, sám vzorom, sám blaženosťou, On sám všetkým. A keď pochopím, ako sa môže stať, že by som ho čo najvrúcnejšie nemiloval? Na neho nemyslel? Po ňom nevzdychal? Vidieť Ho a dosiahnuť netúžil?” ==Súčasná katolícka antropológia== V súčasnej dobe sa stretávame v katolíckej antropológii s rozličnými tendenciami. Antropológia, ktorá sa ustálila po Tridentskom koncile a prevzala odkaz biblického myslenia i grécke filozofie v spracovaní cirkevných Otcov a stredovekých teológov, rozlišovala v človekovi dve vrstvy bytia: prirodzenosť a nadprirodzenosť. Telesne smrteľný človek, ktorý však má nesmrteľnú dušu bezprostredne stvorenú Bohom, je povýšený do nadprirodzeného stavu a predurčený k účasti na božej prirodzenosti; prví ľudia stratili pre seba i pre všetkých svojich potomkov stav svätosti a prvotnej spravodlivosti. Za určitých podmienok je Kristom Vykupiteľom svätosť a spravodlivosť ľuďom navrátená a všetky ostatné dary dostanú ľudia podľa spravodlivosti v eschatologických dobách. Tradičná antropológia vzbudzuje u niektorých výhrady pre svoj podstatný charakter, statičnosť a malú príťažlivosť pre dnešného človeka. Vznikajú obnovené antropológie, v ktorých dostáva slovo antropocentrizmus, aktualizmus a využívanie výsledkov prírodných a humanitných vied pre teológiu. Keď P. Teilhard de Chardin prijal teóriu všeobecného vývoja vesmíru, pokúsil sa dokázať, že tento vývoj smeruje k vytvoreniu atmosféry, v ktorej sa objavuje človek; “ten je nielen jedným zo zoologických typov, ale je centrom dostredivého pohybu zvíjania sa vesmíru; človek predstavuje zárodok najvyššej formy a je prejavom pôsobenia skrytého prúdu, predstavujceho možno najpodstatnejší, najdokonalejší jav v nekonečne, ktoré nás obklopuje”. Boh je všadeprítomný a pôsobí všade, to však “má v očiach kresťana hodnotu len potiaľ, pokiaľ vyžaruje z určitého historického ohniska, t.j. zo zjavenia božskej a ľudskej prirodzenosti v Kristovi”; lebo práve on je tým, v “ktorom sa všetko zjednocuje a naplňuje”. Človek skrze Krista a Božie prostredie predstavujúce centrum vesmíru je spojený s celkom stvorenia a so všetkými ľuďmi. Nový kresťanský človek sa na pozadí všeobecnej evolúcie prírody spája s Bohom zjaveným v Kristovi, “pre ktorého a v ktorom sme boli stvorení s celou našou individualitou a v zhode s osobným povolaním”. Antropológiu blízku názorom Teilharda de Chardina a nadväzujúcu na myšlienky H. Scholla vytvára H. Mynarek v knihe” Človek – cieľ svetového vývoja”. Myslí, že “teisticko-kresťanské náboženstvo môže myšlienku kozmickej evolúcie dokázanej prírodovedou, zvlášť biologickou evolúciou, hlbšie odôvodniť, podstatne obohatiť a určitým spôsobom predĺžiť do nekonečna”. Takáto evolúcia dosahuje svojho vrcholu v človekovi a jej korunou je Bohočlovek Kristus, ktorý je práve človekom v plnom slova zmysle; teda máme tri vrcholové body vývoja sveta: človek- Bohočlovek – Boh. Mynarek je toho názoru, že aj keby existovali rozumné bytosti vo vesmíre iné ako človek, aj potom by bol človek cieľom vývoja sveta vzhľadom na prijatie ľudskej prirodzenosti Božím Logosom. Trošku odlišnú teologickú antropológiu vykladá K. Rahner, tvrdí, že za účelom vybudovania teologickej antropológie ako vedy, treba znovu premyslieť celú teológiu a pokiaľ ide o antroplógiu, ukázať jej nasledujúce etapy: * človek ako tvor; * ako historická bytosť vo svojej biologickej štruktúre a vo svojej slobode; * ako nábožensko-mravná bytosť a napokon * ako tajomstvo. Podľa Rahnera by sa metóda antropológie mala zmeniť, mala by sa stať antropocentrickou. Keď sa pozeráme na človeka transcendentálne, t.zn. na jeho smerovanie k Bohu, potom v teológii nevidíme žiadny rozpor medzi teocentrizmom a antropocentrizmom a rovnako je to s krstocentrizmom: “antropológia sa vzájomne podmieňujú, ak sa dobre chápu”. Rahner by chcel vidieť celú dogmatiku ako transcendentálnu antropológiu. Pri skúmaní teologického tvrdenia sa podľa neho musíme pýtať, aké štruktúry a priori už jestvujú v reflektujúcom subjekte. Konečnou podmienkou teologického poznania je milosť, (t.j. Boh dobrovoľne pôsobiaci v dejinách); to formuje vlastný obsah alebo objektívny základ a posteriori poznaných historických skutočností. Každý teologický problém je zároveň filozofickým problémom a okrem toho nemôže existovať teologická otázka, ak nezistíme, že každý dielcový predmet má počiatok v Bohu a k nemu smeruje. Boh nie je predmetom ako každý iný fakt v skúsenosti a posteriori; absolútna budúcnosť, celá skutočnosť pramení v ňom. Rahner ďalej rozvíja myšlienku o partnerstve, t.j. o spolupráci človeka s bohom a s Kristom a potom o slobode človeka a jeho dejinnosti; vďaka týmto vlastnostiam sa človek zapája do dejín spásy a zvlášť do Kristovho veľkonočného tajomstva. Uvedené príklady novšej katolíckej antropológie nerušia predošlé tradičné pravdy, ale sa pokúšajú spojiť súčasné prírodné alebo filozofické vedy, niekedy i oboje, s učením o kresťanskom človekovi. =Boh Povýšiteľ - Človek v nadprirodzenom poriadku= Cieľom stvorenia je oslava Boha a blaženosť rozumných tvorov. Tento cieľ by bol mohol Boh dosiahnuť tým, že stvoril svet tak, ako ho poznávame a prežívame: ako bohatstvo a plnosť tvorov, ktoré v hierarchickom usporiadaní sú odrazom Božej slávy a tým prispievajú k vonkajšej oslave Božej. Keby tomu tak bolo, človek ako duchovná bytosť, by mohol poznať slávu Božiu z prírody, povzniesť sa k vedomej a slobodnej chvále Boha, oslavovať Boha a takto sám dosiahnuť najvyššiu možnú blaženosť. Cieľom človeka by potom bola čisto prirodzená dokonalosť v medziach jeho obmedzenej ľudskej prirodzenosti. To je pomysliteľné a možné. Ale Zjavenie nám podáva svedectvo o inom poriadku spásy. Boh chcel dosiahnuť tieto ciele stvorenia oveľa bohatším a slávnostnejším spôsobom. Určil rozumné tvory k tomu, aby ho oslavovali nadprirodzenou vierou a láskou a potom mohli používať nadprirodzenú blaženosť spočívajúcu v bezprostrednom spoločenstve s ním(viď charitológiu a eschatológiu), povýšil ich: ale toto povýšenie neuskutočnil až niekedy potom dodatočne, keď jestvovalo tvorstvo hotové po čisto prirodzenej stránke. Už pri samotnom stvorení si vyvolil rozumné bytosti (anjelov a ľudí) pre tento nadprirodzený cieľ – a preto začlenil čisto prirodzený poriadok do vyššieho, nadprirodzeného poriadku spásy. A potom druhotne v závislosti na tomto pláne, prijal do tohto nadprirodzeného poriadku celé nerozumné tvorstvo, ktoré má slúžiť človekovi, aby dosiahol svoj nadprirodzený cieľ. ==Pojem a rozdelenie nadprirodzena== Keď hovoríme o nadprirodzenom, vychádzame od prirodzeného, od prirodzena, od prirodzenosti, lebo táto prijíma nadprirodzeno a býva ním ozdobená a povznesená a máme zreteľ k nadprirodzenému, pokiaľ má vzťah k ľudskej prirodzenosti. 1. Vysvetlenie pojmu A) Prirodzené (naturale, od nascor = zrodiť, narodiť sa, pri-rodiť sa nikomu; gr. Od fyó = fysis, etymologicky znamená vznik, pôvod, zrodenie), ako protiklad k nadprirodzenému je to, čo je alebo časťou prirodzenosti, alebo čo z prirodzenosti ako činnosti vychádza, alebo na čo si prirodzenosť robí nárok: Naturale est id, quad vel ca stitutive vel consecutive vel (meritoria) ad naturam pertinet, alebo nakrátko Naturale est id, quod naturae debetur. Prirodzené vo vlastnom zmysle je to, čo patrí k bytnosti, podstata, prirodzenosti stvorenej bytosti. To, bez čoho by nebola stvorená bytosť, človek tým, čím byť má, je prirodzené (telo, duša, rozum a vôľa u človeka). Prirodzené je ďalej to, čo z podstaty alebo prirodzenosti tej alebo onej veci vyplýva alebo vyplývať môže (vlohy, schopnosti, sily, zručnosť, umenie a pod., connaturale). Prirodzené je i to, čo síce nie je vo veci samej, ale k jej bytiu, vývoju a dosiahnutiu cieľa je nutné. Natura vel naturale est omne id, quod alicui rei debetur. A práve tým, že prirodzené alebo patrí k podstate veci alebo z nej vyplýva alebo k vývoju a k dosiahnutiu stanoveného cieľa je nutné, odlišuje sa prirodzené od nadprirodzeného. Na to, čo je prirodzené, majú bytosti akýsi nárok. To preto, lebo Boh je podľa svojej dobroty a múdrosti povinný stvoreným bytostiam udeliť to, čo im prísluší tak k ich bytnosti, ako aj k dosiahnutiu stanoveného cieľa. Prirodzený poriadok je zameranie všetkých stvorení ku konečnému cieľu zodpovedajúcemu ich prirodzenosti. Všetko, čo prísluší podľa ich bytnosti a prirodzenosti nerastom, rastlinám, zvieratám, ľuďom, anjelom, skrátka všetkým stvoreniam, je prirodzené. Na tieto veci majú tvory, každý podľa svojej bytnosti, akési právo, pretože podľa plánu Božieho v tvorstve uskutočneného, Boh chce, aby ich mali. Preto hovoríme – poriadku prirodzenom. Sv. Augustín používa slovo “prirodzený” podľa jeho etymológie (natura – nascitura), často v zmysle “pôvodný”, príležitostne aj v zmysle “primeraný”. “Prirodzené” vybavenie človeka v zmysle Augustínovom zahrňuje aj nadprirodzené dary pôvodného stavu. b) Nadprirodzené v obvyklom teologickom zmysle je to, čo prevyšuje stvorenú prirodzenosť, ktorá prevyšuje prirodzenosť tvora v trojakom ohľade: * nepatrí k prirodzenosti tvora; * tvor na takúto dokonalosť nemá nijakého nároku; * tvor takúto dokonalosť svojimi silami nemôže dosiahnuť. Supernaturale est id, quod neque constitutive neque consecutive neque exigitive (meritorie) at naturam pertinent – teda nadprirodzeno prevyšuje prirodzenosť, nároky a sily tvora. Nadprirodzené pridáva Boh nad vlohy a nároky prirodzenosti, k prirodzeným darom stvorení: Supernaturale est donum Dei naturae indebitum et superadditum. Nadprirodzený poriadok je zameranie rozumného tvorstva k nadprirodzenému konečnému cieľu. V najčastejšom zmysle nadprirodzenou bytosťou je sám Boh. Nie síce tak, že by niečo aj samému Bohu bolo nad jeho prirodzenosť (čo je nemožné, veď Božia prirodzenosť je sama sebou nekonečne dokonalá), ale v tom zmysle, že Boh všetky tvory nekonečne prevyšuje. 1. Rozdelenie Nadprirodzené sa rozdeľuje na: * Podstatne nadprirodzené je to, čo svojou vnútornou podstatou presahuje prirodzenosť tvora, napr. poznanie Trojosobnosti Boha, milosť posväcujúca a aktuálna, blažené videnie Boha; * modálne čo do spôsobu nadprirodzené je pôsobenie, ktoré je síce podľa vnútorného bytia prirodzené, ale v druhu a spôsobe uplatnenia prevyšuje prirodzené sily tvora, napr. zázračné uzdravenie; Podstatne nadprirodzené sa ďalej rozdeľuje na: * Absulútne nadprirodzené je to, čo prevyšuje prirodzenosť každého jestvujúceho alebo možného tvora, zahrňuje dobrá Božieho poriadku. Keď tvor takúto dokonalosť dostane, je tým povýšený do okruhu božskej prirodzenosti, dostane účasť na samej božskej prirodzenosti. Absolútne nadprirodzené je pre rozumné tvory napr. posväcujúcu milosť a svetlo nebeskej slávy; * Relatívne nadprirodzené (alebo: mimoprirodzené) je to, čo prevyšuje prirodzenú dokonalosť niektorého nižšieho tvora, ale patrí k prirodzenosti vyšších tvorov. Tak napr. nesmrteľnosť človekovi podľa jeho prirdzenosti neprislúcha, ale anjelom ona patrí podľa ich prirodzenosti, lebo vyplýva z ich číro duchovnej podstaty. Medzi darmi prirodzenými a nadprirodzenými je ten podstatný rozdiel, že nadprirodzené dary prislúchajú podľa prirodzenosti jedine Bohu, že sú dobrami vyššieho poriadku ako v akom je naša prirodzenosť. Pokiaľ prví ľudia nemali nezriadené hnutia žiadostivosti, mali dar vyššieho poriadku - mimoprirodzený. U anjelov je taký dar prirodzený, ale u ľudí u ktorých nevyplýval z ich prirodzenosti, bol mimoprirodzený a to z toho dôvodu, že sa nevymykal z prirodzeného poriadku vôbec, ale len z poriadku ľudskej prirodzenosti. Dar absolútne nadprirodzený sa vymyká z poriadku akejkoľvek stvorenej prirodzenosti a prevyšuje ju, pretože je vlastne dokonalosťou Božou. Otcovia najmä grécki videli v daroch absolútne nadprirodzených akési zbožtenie (deificatio, deiósis). Na tieto dary nemá žiadny tvor nároky; keby si robil na ne nárok, usiloval by sa byť rovným Bohu. Dary absolútne nadprirodzené hoci sa udeľujú na prirodzenosť a prevyšujú jej schopnosti, sily a požiadavky, nie sú proti prirodzenosti, neznižujú ju, ani ju nerušia. Ako zošľachtený vrúbik naštepený na zlý strom, tak aj nadprirodzené dary zošľachťujú prirodzenosť, zdokonaľujú ju a povznášajú ju do vyššieho poriadku bytia a činnosti. Pojem nadprirodzena presne stanovila katolícka teológia v sporoch s Baiom a Janseniom ktorí pod vplyvom reformátorov tento pojem nesprávne prekrúcali. Podľa reformátorov milosť nie je večným a nadprirodzeným darom, ale milosťou je to, že Boh naše hriechy milostivo prehliadne a nám ich nepripočíta. Podľa názorov Baiových pôvodná svätosť a spravodlivosť patrila k bezúhonnému stavu človeka prvého, lebo mu bola nutná k dosiahnutiu posledného cieľa. Teda pre prvého človeka, ktorému bola udelená pri stvorení, bola prirodzená. Nadprirodzená je svätosť len voči hriešnikovi, ktorý na ňu nemá nárok, je jej nehodný. Jansenius tvrdil, že na nadprirodzené dary má človek nárok podľa svojej prirodzenosti, hoci mu na základe dobrých skutkov neprislúchali. Hermes a Günther pokladali vládu ducha nad telom za nadprirodzený dar a nazývali nadprirodzeným všetko, čo túto vládu podporuje a jej slúži. Racionalisti nadprirodzeno zavrhujú a zamieňajú ho nadzmyslovým, nepochopiteľným a nepoznateľným. Učenie o nadprirodzene nevymysleli teológovia scholastický alebo potridentskí, ale čo do veci je obsiahnuté už v Písme sv. Nového zákona. Pán Ježiš ohlasoval príchod Božieho kráľovstva a hovoril o ňom ako o dare, ktorý nám Boh bez zásluh a len zo svojej dobroty udeľuje. Z Otcov treba spomenúť najmä sv. Augustína, ktorý pojem nadprirodzena ozrejmil v bojoch s pelagiánmi. Boh zaviazal všetkých ľudí k nadprirodzenému poriadku, aby používali nadprirodzené prostriedky ku svojej spáse. V Písme sv. je týchto príkazov veľmi mnoho. Tento zákon je všeobecný, základný a prirodzený, lebo ho uložil Boh, pôvodca ľudskej prirodzenosti, všetkým rozumným tvorom hneď vtedy, keď ich stvoril. Sv. Augustín nazýva toto určenie všetkých ľudí k nadprirodzenému poriadku – poriadkom prirodzeným. Z toho vyvodzuje, že nikto sa nesmie vymknúť z tohoto poriadku ani zrieknuť týchto dobier, lebo bol k nim určený prv, ako začal užívať svoju slobodnú vôľu. ==Vzťah prirodzena a nadprirodzena== Schopnosť prirodzene prijímať nadprirodzene Tvory majú vo svojej prirodzenosti schopnosť prijímať nadprirodzeno. Aj keď nadprirodzeno prevyšuje podstatne prirodzeno, predsa prirodzeno má v sebe určitý spájajúci článok a určitú schopnosť prijímať nadprirodzené – hovoríme tomu, že naša duša má schopnosť poslušnosti (potentia oboedientialis). Jedine Boh môže na našu dušu pôsobiť vplyvom, ktorý nie je obsiahnutý v prirodzených zákonoch a vlohách. Rozumieme tým zvláštnu, úplne na závislosti k Stvoriteľovi sa zakladajúcu pasívnu schopnosť rozumného tvora, byť Stvoriteľom pozdvihnutým nadprirodzenému bytiu a činnosti. Voči Bohu, svojmu Stvoriteľovi je naša duša celkom poddajná a schopná, aby pôsobenie Božie poslušne prijala a s ním spolupôsobila. Pokiaľ je duša schopná prijať nadprirodzený dar – má schopnosť poslušnosti pasívnu; pokiaľ potom vie pod Božím vplyvom spolupôsobiť k nadprirodzenému účinku – má uschopnosť poslušnosti činnú. Potentia oboedientialis je terminus technicus v dogmatike a má nesmierny význam. Je akoby mostom medzi prirodzeným a nadprirodzeným. Po tomto moste nemôže prejsť jedno k druhému samo od seba alebo pôsobením stvorenej príčiny, ale jedine Boh vie svojím bezprostredným vplyvom pôsobiť na prirodzenosť a povzniesť ju do vyššieho poriadku bytia. Teda: ako nadprirodzené nám udeľuje Boh bez našich zásluh a ono je tak nad našu prirodzenosť, že nemá naň ani nároku, ani preň silu, tak zasa je naša duša uschopnená, aby tento Boží dar prijala a s ním spolupôsobila. Po stránke pozitívnej: nadprirodzené je účasťou na živote Božom, ktorá sa tu začína posväcujúcou milosťou a dokoná sa v nebi blaženým videním Boha; človek je “capax Dei – schopný Boha”. Toto učenie sa podstatne odlišuje od modernistického učenia o “vita immanens”, vitálnej imanencie, podľa ktorého sa všetko nadprirodzené a náboženské vyvinulo z potrieb ľudskej prirodzenosti čisto prirodzeným spôsobom. Sv. Augustín vyjadril zásadný rozdiel medzi prirodzeným a nadprirodzeným týmto výrokom: “Posse habere fidem, sicut posse habere caritatem, naturae est hominum; habere autem fidem quemadmodum habere caritatem, gratiae est fidelium”. Peter Lomberdský vykladá tieto slová takto: “Tým sa nehovorí, že by slobodná vôľa stačila k tomu, aby mala vieru a lásku; ale, že ľudský duch je prirodzene uschopnený (naturalis aptitudo) pre vieru a lásku, takže s podporou milosti verí a miluje, čo by bez milosti nedokázal”. Organické spojenie prirodzena a nadprirodzena Napriek príkremu rozdielu medzi prirodzenom a nadprirodzenom, treba vidieť vnútornú viazanosť oboch poriadkov bytia a činností v dejinno-spásnom pohľade. Stvoriteľský plán Boží vo svojom časovom uskutočnení bol už dopredu primárne zameraný na nadprirodzené povýšenie rozumných tvorov (anjeli, ľudia) a tým druhotne zahrňoval aj nerozumnú prírodu (sviatosti, sväteniny). Pre vzťah prirodzena a nadprirodzena platia nasledujúce vety: 1. Nadprirodzeno predpokladá prirodzeno. Nadprirodzeno nespočíva samo v sebe, ale v inom, teda nie je substancia, ale akcident. Predpokladá stvorené prirodzeno ako subjekt, ktorým sa prijíma a v ktorom pôsobí. Gratia supponit naturam. 2. Nadprirodzeno zdokonaľuje prirodzeno. Nadprirodzeno sa nepripája k prirodzenu len čisto vonkajším spôsobom, ale vytvára s ním vnútorné organické spojenie. Preniká podstatu a sily prirodzenosti a zdokonaľuje i buď v rámci stvoreného poriadku (mimoprirodzené dary) alebo povýšením do poriadku Božieho bytia a činnosti (absolútne nadprirodzené dary). Otcovia a teológovia porovnávajú nadprirodzeno s ohňomm rozpaľujúcim železo alebo s ušľachtilou ratolesťou, ktorá je vštepená do stromu. 3. Nadprirodzeno doplňuje a dovršuje prirodzenosť. Platí to neobmedzene len pre prirodzenosť pred prvotným hriechom. Človek v stave porušenej prirodzenosti môže pociťovať výroky o nadprirodzenom a jeho požiadavkách skôr ako kríž, hanbu alebo bláznovstvo, nie však ako doplnenie a dovŕšenie svojej vlastnej sebazbožnenej prirodzenosti. Keďže porušená prirodzenosť skutočne ešte v sebe má Bohom chcené vlohy a sily a chce Boha poslúchať, je nadprirodzenými Božími darmi uzdravená, preniknutá, zošľachtená a zdokonalená. Nadprirodzeno spôsobuje ako milosť kríža zároveň ukrižovanie padnutej prirodzenosti. prirodzenosť môže a má sa obetovať kvôli nadprirodzenu. Celá ľudská prirodzenosť, práca a kultúra, má sa postaviť pod kríž, aby bola vykúpená. Prirodzený a nadprirodzený cieľ človeka Boh určil človekovi nadprirodzený cieľ. I. Vatikánsky koncil odôvodňuje absolútnu nutnosť Zjavenia práve zo zamerania človeka k nadprirodzenému cieľu: “Boh vo svojej nekonečnej dobrote určil človeka k nadprirodzenému cieľu, t.j. aby sa stal účastným Božích dobier, ktoré prevyšujú všetku ľudskú inteligenciu. Konečný nadprirodzený cieľ spočíva v účasti na Božom sebapoznaní z ktorého vyplýva pre Boha nadprirodzené oslávenie a pre človeka nadprirodzená blaženosť. Prirodzený cieľ človeka, ktorý spočíva v prirodzenom poznaní Boha a láske k Bohu a z toho vyplývajúcej prirodzenej oslavy Boha a v prirodzenej blaženosti človeka, je podriadený a zapojený do cieľa nadprirodzeného. Celý prirodzený poriadok je len prostriedkom k dosiahnutiu konečného nadprirodzeného cieľa. Človek je na základe svojej úplnej závislosti na Bohu povinný snažiť sa dosiahnuť nadprirodzený cieľ, ktorý mu Boh určil. Ak sa minie s cieľom nadprirodzeným, potom nemôže dosiahnuť ani cieľ prirodzený. Por. Mk 16,16. ==Nadprirodzené vybavenie prvého človeka== Skutočnosť povýšenia ľudí do nadprirodzeného poriadku: Prví rodičia dostali od Boha nadprirodzený dar posväcujúcej milosti a mimoprirodzené dary neporušenosti. To bol stav tzv. prvotnej spravodlivosti (status iustitiae originalis), Adam dostal všetky tieto dary nielen pre seba, ale aj pre svojich potomkov. Tým bolo v Adamovi celé ľudské pokolenie povýšené do nadprirodzeného poriadku, t.j. bolo povolané k tomu, aby po skončení pozemskej púte dosiahlo večnú blaženosť. Ide tu o nadprirodzené dary: posväcujúcu milosť, vliate čnosti, dary Ducha Svätého, ktoré sú vždy spojené s milosťou. Posväcujúca milosť Prví rodičia dostali od Boha posväcujúcu milosť”. De fide. Tridentský koncil učí proti pelagianizmu a modernému racionalizmu, že “prvý človek, Adam, prestúpením Božieho príkazu v raji ihneď stratil svätosť a spravodlivosť, v ktorej bol postavený Taktiež Tridentský koncil definoval, že “Adamov priestupok nielen jemu samému škodil, ale aj jeho potomstvu”. Proti Baiovi a Janzenistovi Quesnelovi Magistérium prehlásilo nadprirodzenosť darov prvotného stavu. Tieto dogmatické definície teda jasne vyjadrujú, že Adam v raji mal svätosť, t.j. posväcujúcu milosť a že ju dostal (a potom stratil) aj pre svoje potomstvo. Zjavenie i cirkevné definície hovoria predovšetkým len o Adamovi (a nie aj o Eve), lebo len on bol fyzickou a spolu aj právnou hlavou, t.j. reprezentantom človečenstva. Písmo sv. – V Starom zákone je naznačené, že v raji boli prarodičia pozdvihnutí do stavu milosti a ich vzťah k Bohu bol podobný vzťahu detí. V Gn 1,26 “obraz a podoba” nie sú dva pojmy rozličné, ale len jeden a ten istý zosilnený a zdôraznený (por. Gn 5,1-3). Sv. Otcovia počínajúc sv. Irenejom, vykladajú “obraz” o podobnosti prirodzenej a “podobnosť” o nadprirodzenej podobnosti Božej v človekovi. Túto ľahko možno vyčítať zo slov: “A Boh videl všetko, čo bol učinil, a hľa, bolo to veľmi dobré” (Gn 1,31). Teda aj prví ľudia boli dobrí. Túto podobnosť možno ďalej vyčítať z dôverného styku prvých ľudí s Bohom a z ich nevinnosti. Aj v Ž 8,6; Kaz 7,30; Sir 17,6 sa poukazuje na to, že na počiatku bol človek omnoho lepším. Nový zákon: obsahuje túto pravdu o obdarovaní prvých rodičov posväcujúcou milosťou najmä v náuke o vykúpení ľudského pokolenia. Hovorí totiž, že Pán Ježiš vykúpením znovu získal ľuďom to, čo Adam mal a stratil sebe i svojmu potomstvu; avšak Pán Ježiš nám zisk vykúpením nadprirodzené dary milosti; teda Adam mal a stratil sebe i nám nadprirodzené Božie dary. Istý dôkaz zo Svätého písma vyplýva z učenia sv. Pavla o vykúpení. Apoštol učí, že Kristus – druhý Adam obnovil to, čo prvý Adam stratil, t.j. stav svätosti a spravodlivosti. Keď stratil, musel ho predtým mať. Tradícia – Otcovia vidia nadprirodzené vybavenie milosťou rajských ľudí naznačené v Gn 1,26 (similitudo = nadprirodzený obraz podoby Boha), v Gn 2,7 (spiraculum vitae = nadprirodzený princíp života) a v Kaz 7,30: “...Boh stvoril človeka priameho” (rectum = iustum). Sv. Augustín prehlasuje, že naše obnovenie spočíva v tom, že my dostávame spravodlivosť, do ktorej človek hriechom odpadol”. Sv. Augustín si viacej všíma dary mimoprirodzené ako prirodzené, ale práve tieto dary Boh dobrovoľne udelil a nie prirodzené. Keď tento cirk. učiteľ hovorí, že “prví ľudia stratili hriechom slobodu”, potom touto slobodu rozumie tú, ktorá bola v raji spojená s nesmrteľnosťou a dokonalou spravodlivosť. Slobodná vôľa je u sv. Augustína protikladom otroctva hriechu, ona pochádza z milosti a nie z prirodzenosti. Ako sv. Augustín, tak ani Otcovia vôbec, keď opisujú pád prvého človeka a jeho následky, netvrdia, že by Adam bol stratil svoju prirodzenosť. To, čo stratil, bolo u neho dokonalejšou výbavou, dobrovoľne udeleným Božím darom, kým to, čo sa prarodičom dostalo stvorením, nestratili. Otcovia jednomyseľne dokazujú, že milosť posv. bola hlavnou vecou u prvých ľudí. Pračlovek mal slobodnú vôľu a Božiu milosť; mohol presne plniť prikázanie Božie a tak si svoje šťastie a blaženosť naveky zaistiť. Sv. Augustín hovorí: “Tunc ergo dederat homini bonam voluntatem, in illa quippe eum fecerat qui fecerat rectum; dederat adiutorium, sine quo in ea non posset permanere, si vellot; ut autem vellet, in cius relicuit libero arbitrio”. Podľa Hubona zo sv. Viktora je toto milosť dostatočná. Sv. Ján Damasc. hovorí: “Stvoriteľ udelil človekovi božskú milosť a ňou ho urobil účastným svojho spoločenstva” Rozum – scholastickí teológovia definovali náuku o nadprirodzenom stave prvých ľudí oveľa presnejšie. Sv. Anzelm pozeral na pôvodnú spravodlivosť tak, že je to usporiadané zmýšľanie a správny smer vôle, pretože tvor nemôže byť bez milosti Božej. Sv. Tomáš Akvinský proti Alexandrovi Hal., sv. Bonaventúrovi, ktorí zo stavu neporušenj prirodzenosti vylučovali posväcujúcu milosť, dokazoval, že Adam dostal posväcujúcu milosť hneď pri stvorení. Tento názor vyslovil už sv. Augustín takto: “Deus simul erat in eis condens naturam et largiens gratiam”. Čo sa týka časového okamihu pozdvihnutia do stavu milosti, je väčšina teológov so sv. Tomášom a jeho školou tej mienky, že prví ľudia hneď boli stvorení do stavu milosti. Peter Lombardský a františkánska škola naproti tomu učia, že prví ľudia pri svojom stvorení dostali len mimoprirodzené dary neporušenosti a s pomocou pomáhajúcej milosti sa mali pripraviť na prijatie milosti posväcujúcej. Tridentinum túto otázku nechalo zámerne nerozriešenú. Otcovia učia v zmysle sv. Tomáša. Dary integrity Nadprirodzené vybavenie prvého človeka obsahovalo okrem absolútne nadprirodzenej posväcujúcej milosti ešte aj tzv. mimoprirodzené dary (dary integrity), ktoré sú pre človeka relatívne nadprirodzené a dávajú mu – v istom zmysle – účasť na anjelskej prirodzenosti. Tieto mimoprirodzené dary boli: * Neporušenosť * Nesmrteľnosť * Vedomosť * Rajská blaženosť. 1. Dar integrity v užšom slova zmysle, t.j. oslobodenie od žiadostivosti Žiadostivosť v dogmatickom zmysle je spontánna zmyslová a duševná snaha, ktorá predchádza úvahu a rozhodnutie vôle a trvá aj proti rozhodnutiu vôle. Dar integrity spočívl v tom, že vôľa dokonale ovládala zmyslové a duševné hnutia, ale možnosť zhoršiť zostala. Žiadostivosť síce vyplýva z povahy ľudskej prirodzenosti a sama v sebe ešte nie je hriechom, ale v rajskom stave bola úplne pod vládou rozumu. Tridentský koncil vyhlasuje, že žiadostivosť nazýva sv. Pavol hriechom preto, že z hriechu vedie. Ak teda pochádza z hriechu potom pred hriechom nejestvovala. Písmo sv. dokazuje dokonalú harmóniu medzi rozumom a zmyslovosťou. Gn 2,25: “Boli nahí a neostýchali sa navzájom”. Pocit hanby sa prebudil až po hriechu. Otcovia obhajujú dar integrity proti pelagiánom, ktorí v žiadostivosti videli silu prirodzenosti a nie nedostatok prirodzenosti. Sv. Augustín učí, že prví ľudia na základe integrity mali možnosť bez ťažkostí sa vyhnúť hriechu. 2. Dar telesnej nesmrteľnosti Nesmrteľnosť znamenala možnosť nezomrieť, takže človek po ukončení pozemskej doby skúšky by bez smrti bol býval vzatý do nebeskej blaženosti. Tridentský koncil definoval, že telesná smrť je dôsledkom Adamovho hriechu, hoci podľa prirodzenosti je človek smrteľný. Písmo sv. hovorí, že Boh určil a hrozil smrťou ako trestom za spáchaný hriech. Por. Múdr 1,13: “Boh neučinil smrť”. Múdr 2,24: “závisťou diabla prišla na svet smrť”. Rim 5,12: “Ako pričinením jedného človeka prišiel na svet hriech a pričinením hriechu smrť...” Otcovia: Dar nesmrteľnosti – ako učí sv. Augustín – znamená toľko ako posse non mori – možnosť nemôcť zomrieť, treba ho chápať v tom zmysle; nielen ako non posse mori – nemožnosť zomrieť. Otcovia sa domnievali, že prvým rodičom bola daná telesná nesmrteľnosť pomocou stromu života, pomocou životného prostredia. Vychádzajúc zo zásady, že prvotný hriech nezmenil prirodzenosť človeka, chápu novší teológovia dar nesmrteľnosti tak, že človek bez viny by bol pri dlhšom trvaní prvotného stavu síce zomrel, ale že smrť by nebol bolestne prežíval, ako po páde do hriechu. Zdá sa že Trid. koncilu neodporuje, keď sa myslí na empirickú smrť, ako býva človekom skutočne pretrpená. K výrokom Písma treba poznamenať, že smrť chápe nielen ako telesnú smrť, ale aj ako stratu priateľstva božieho. Podľa toho človekovi darovaná nesmrteľnosť je trvajúce priateľstvo s Bohom, v ktorom je zahrnuté aj oslávenie tela. 3. Dar vedomosti, t.j. Bohom vliate poznanie prirodzených a nadprirodzených právd. Dar vedomosti pozostával v tom, že Boh prvých rodičov “naplnil rozumnosťou” takže vedeli všetko, čo im bolo potrebné vedieť, bez akéhokoľvek omylu. Podľa opisu Písma sv. boli prví ľudia stvorení ako dospelí ľudia a pretože boli prvými učiteľmi a vychovávateľmi ľudstva, bolo primerané a vhodné, aby ich Boh vybavil zodpovedajúcou prirodzenou vedomosťou a takou mierou nadprir. vedomostí, ktorá bola potrebná k dosiahnutiu nadprirodzeného cieľa. V Písme sv. je naznačená bohatá vedomosť Adama v pomenovaní zvierat Gn 2,20 a okamžitým poznaním úlohy a postavenia ženy Gn 2,23n. Sv. Augustín vidí v Gn 2,20 (pomenovanie zvierat) “dôkaz hlbokej múdrosti”. Podľa sv. Cyrila Alex. bol “praotec Adam hneď v prvých chvíľach svojho vzniku dokonalý v poznaní”. Scholastika považuje profánne vedomosti prarodičov za veľmi rozsiahle. Písmo sv. nedáva k tomu žiadny podklad. Zmyslom pomenovania zvierat je vyjadriť vznešenosť človeka nad zvieratami. Novší teológovia redukujú profánne vedomosti prvého človeka na určité inštinktívne správanie sa voči svojmu okoliu. O trvaní prvotného stavu sa na základe Zjavenia nedá nič povedať. Je možné, že prvým aktom slobodného rozhodnutia človeka bol hriech; v tomto prípade by bol prvotný stav trval veľmi krátko. 4. Oslobodenie od utrpenia, t. j. dar rajskej blaženosti. Dar rajskej blaženosti znamená, že človek mal žiť v raji bez bolesti, pracovať bez ťažkej námahy, panovať nad zvieratami a nad celou viditeľnou prírodou a rozšíriť raj na celú zem. Dary prvotného stavu ako dary dedičné Adam prijal posväcujúcu milosť nielen pre seba, ale aj pre svojich potomkov. Trídentský koncil učí, že aj Adam stratil Bohom darovanú svätosť a spravodlivosť (= posväcujúcu milosť) nielen pre seba, ale aj pre nás. Z toho nasleduje, že ju dostal nielen pre seba, ale aj pre nás, svojich potomkov. To isté platí podľa jednomyseľného učenia Otcov a teológov aj mimoprirodzených darov integrity (s výnimkou daru vedomosti), lebo tieto boli udelené pre posväcujúcu milosť. Adam prijal dary prvotného stavu nielen pre svoju osobu, ale ako hlava celého ľudského pokolenia a teda pre celé ľudské pokolenie, Boli to dary pre ľudskú prirodzenosť a podľa pozitívneho Božieho ustanovenia mali prejsť s prirodzenosťou na všetkých jej nositeľov. Pôvodný stav spravodlivosti mal byť zároveň stavom spravodlivosti dedičnej. Otcovia vysvetľujú, ž my, potomkovia Adama, sme prijali milosť od Boha a hriechom sme ju stratili. Takéto vyjadrenie predpokladá, že pôvodné vybavenie milosťou malo prejsť od Adama na jeho potomkov. “Vráťme sa k pôvodnej milosti, ktorej sme boli hriechom zbavení.” Poznámky: 1. Keďže k ľudskej prirodzenosti nepatria ani nadprirodzené ani mimoprirodzené dary, “Boh mohol od začiatku stvoriť človeka takým, akým sa teraz rodí”, totiž bez všetkých týchto darov, len v čírej ľudskej prirodzenosti a určiť mu nadprirodzený cieľ. Z Božieho ustanovenia je však pre ľudí stále záväzný cieľ nadprirodzený, ktorý dosiahnu tí ľudia, ktorí skončia dobu skúšky v posväcujúcej milosti. 2. Milosťou vykúpenia môžeme v pozemskom živote dostať len dary nadprirodzené, nie však mimoprirodzené. Podľa Tridentského koncilu nám bola žiadostivosť ponechaná k boju, aby ten, čo správne zápasil, dosiahol veniec víťazstva. 3. S posväcujúcou milosťou dal Boh prvým rodičom aj nadprirodzené vliate) čnosti, tak božské – vieru, nádej a lásku – ako i mravné, taktiež dary Ducha Svätého a pomáhajúce milosti. Lebo toto všetko je potrebné k nadprirodzenému životu. Viera však predpokladá Božie zjavenie. Je teda isté, že prví rodičia v raji dostali od Boha aj zjavenie o tom, že sú obdarený posväcujúcou milosťou a povolaní k nadprirodzenému cieľu. Možno, že im boli zjavené aj iné tajomstvá viery. Zaiste však Boh zjavil Adamovi, že dary prvotnej spravodlivosti dostanú aj jeho potomkovia, ak on zachová rajský príkaz Boží. Samozrejmé je, že každý jeden človek v raji by bol býval povinný zachovávať Božie prikázanie a tak si získať nebeskú blaženosť. 4. Svätosť a spravodlivosť prarodičov vôbec neznamená, že by boli na vysokej kultúrnej úrovni, ale to, že mali akýsi súhrn nábožensko-mravných pojmov, žili v priateľstve s Bohom a boli šťastní. Po hriechu sa dostali do horšieho stavu, ocitli sa v stave čírej prirodzenosti, zostala im však spomienka na raj, odovzdávaná z pokolenia na pokolenie. Žiadna voda nemôže presne zistiť stav pred hriechom a pozná len človeka v stave prirodzenosti. Na základe tradícií, uchovávaných v rôznych podaniach a legendách, možno predpokladať, že najprvotnejším stavom človeka nebola nerozumná divokosť. 5. Ideál postavený pred ľudskú prirodzenosť – začínajúcu svoj historický vývoj je tak veľký, že sa môže uskutočniť len za pomoci Krista Spasiteľa v priebehu státisícov rokov. Cesta evolúcie človeka, ktorá sa začala u prvých ľudí, bude uzavretá až v dobách eschatologických. Ten prvotný ideál zahrňuje v sebe stále vyššie zdokonalenie všetkých mohutností človeka k ich plnej harmónii v nesmrteľnom živote najprv duše a potom vzkrieseného tela. Okrem toho, je človek predurčený k svätosti a spravodlivosti ako adoptovaný syn Boha, ktorý sa má zúčastniť na jeho večnom živote. Práve tento ideál bol vytýčený pri kolíske ľudského rodu a hoci zažiaril len akoby na chvíľu, neprestal existovať a nestratil svoju aktuálnosť. Obnova človeka musí byť prijatá dobrovoľne a úplná obnova sa dokončí v eschatologických dobách. Adamovi a Eve sa dostalo nielen svätosti a spravodlivosti, ale aj nesmrteľnosti tela, harmónie zmyslových mohutností a šťastia, vylučujúceho utrpenie a nevedomosť. Tieto dary však len čiastočne navrátil Kristus; vďaka jeho milosti môže duch odstrániť náboženskú nevedomosť, zvládnuť žiadostivosť a prekonať utrpenie láskou, avšak až po vzkriesení tela ukáže vykúpenie svoju plnú účinnosť. 6. Niektorí súčasní teológovia hovoria, že zadosťučiníme dokumentom Cirkvi aj biblickému posolstvu, keď budeme chápať svätosť a spravodlivosť prarodičov ako stav počiatočný a potenciálny, t.j. ako ich postavenie na cestu, ktorá by viedla k plnej spravodlivosti a svätosti a tiež ku všetkým ostatným darom, o ktorých hovorí tradičná teológia (nesmrteľnosť tela, oslobodenie od žiadostivosti, dar vedomosti, oslobodenie od utrpenia). M. Flick a Z. Alszeghy tvrdia, že biblické rozprávanie Jahvstiovo plné rôznorodej symboliky, by bolo možné vykladať ako znamenie toho, čo človek mohol dosiahnuť a nie ako to, či už dostal. M. Flick považuje pochopenie spásy ako návratu do prvotného stavu za nesprávne, lebo potom by ťažko bolo pochopiť, prečo vykúpenie, ktoré priniesol Kristus, je dokonalejšie ako to, čo stratil hriech prarodičov. No napriek tomu uznáva, že prví ľudia (či už jeden alebo mnohí) mohli viesť dialóg s Bohom a milovať ho, ale hriechom to stratili a teda by sa im – podľa Flicka – mala priznať určitá nielen potenciálna, ale aj aktuálna svätosť a spravodlivosť. ==Rôzne stavy ľudskej prirodzenosti== Keď hovoríme o stavoch ľudskej prirodzenosti, máme na zreteli posledný cieľ, ktorý je jej vytýčený a prostriedky, ktorými je k nemu vybavená. Pretože tu máme na mysli vnútorný stav ľudskej prirodzenosti, jej vzťah a schopnosť voči poslednému cieľu, nemožno tieto stavy zamieňať a rôznymi obdobiami Božieho zjavenia. Výmery týchto stavov boli presne stanovené počas sporov s jansenistami; ale ich základné prvky boli známe už sv. otcom i starším scholastikom. Pápež Celestín sa zmieňuje o status pristinae libertatis; Hugo od sv. Viktora rozoznáva status ante lapsum, status post lapsum a status post resurrectionem. Sv. Tomáš Akvinský rozlišuje: st. innocentiae, st. gratiae, st. peccati, st. naturae integrae a st. naturae corruptae, st. merendi et demerendi. Stavom ľudskej prirodzenosti rozumieme vnútorné usporiadanie ľudskej prirodzenosti vo vzťahu k Bohom určenému poslednému cieľu. Rozlišujeme stavy: historické – skutočné a stavy len možné. Teológovia rozoznávajú tieto stavy ľudskej prirodzenosti. 1. Skutočné stavy * Stav povýšenej prirodzenosti. Pôvodný stav človeka pred pádom do hriechu, ktorý obsahuje absolútne nadprirodzenú posväcujúcu milosť, ako aj nám prirodzené dary integrity. * Stav padnutej prirodzenosti. Stav, v ktorom sa ocitol Adam po svojom hriechu. Ako trest za hriech nemá v ňom človek ani posv. milosť ani dary integrity. * Stav obnovenej prirodzenosti. Vykupiteľským Kristovým cieľom milosťou obnovený stav, v ktorom je človekovi udelená posväcujúca milosť, ale nie dary integrity. * Stav oslávenej prirodzenosti. Je to stav tých, ktorí dosiahli svoj nadprirodzený posledný cieľ, blažené videnie Boha. Tento stav obsahuje v sebe posväcujúcu milosť v jej úplnosti. Po vzkriesení z mŕtvych aj telo bude mať mimoprirodzené dary integrity v najvyššej miere. Je to stav nazývaný aj status termini (stav u cieľa), st. coprehensionis – oproti stavu tohoto života a status viae. Všetky tieto skutočné stavy majú za svoj konečný cieľ blažené videnie Boha. 1. Stavy len možné * Stav čírej prirodzenosti, t.j. stav človeka, v ktorom by všetko (ale len toto!) čo patrí k ľudskej prirodzenosti (všetky prirodzené sily a schopnosti i s prirodzenými nedostatkami: žiadostivosť, smrteľnosť), bol by podriadený prirodzenému zákonu a určený k prirodzenému cieľu. Možnosť stavu čírej prirodzenosti, ktorý v skutočnosti nikdy nejestvoval, popieral Luther, Baius a Jansenius (prví ľudia mali nárok na nadprirodzené dary), je isté katolícke učenie. Vyplýva ako nutný dôsledok z učenia o nadprirodzenosti prvotného stavu. Pius V. odsúdil 55. Vetu Baiovu: “Boh by nebol mohol na počiatku stvoriť človeka takého, aký sa teraz rodí, t.j. bez milosti a mimoprirodzených darov”. Podľa toho by Boh mohol stvoriť človeka bez nadprirodzených a mimoprirodzených darov a predsa nie v stave hriechu. Sv. Augustín a scholastici učia o možnosti číro prirodzeného stavu. Katolícki teológovia takmer všetci zastávajú názor, že ľudia mohli byť stvorení v stave čírej prirodzenosti. To preto, lebo nadprirodzené dary k ľudskej prirodzenosti ani jej nepatria ani z nej neplynú. Sv. Tomáš celkom rozhodne hovorí: “Boh mohol na počiatku, keď stvoril človeka z hliny, stvoriť aj iného človeka a ponechať ho v stave prirodzenosti, a by bol smrteľný, schopný utrpenia a pociťoval zápas rozumu so žiadostivosťou. Tým by sa nijako neublížilo ľudskej prirodzenosti, lebo to vyplýva zo základov ľudskej prirodzenosti”. 1. Stav neporušenej prirodzenosti, t.j. stav, v ktorom by človek bol určený k prirodzenému cieľu tak, že nadprirodzené dobrá by síce nemal, ale by bol vybavený darmi mimoprirodzenými a prirodzenými, aby isto a ľahko dosiahol svoj prirodzený cieľ. Odpad človeka od nadprirodzena Nadprirodzené a mimoprirodzené dary, ktoré dostal od Boha, mal Adam zachovať v sebe i celému potomstvu poslušnosťou k Bohu. Prví ľudia mali plniť povinnosti prirodzeného poriadku i nadprirodzeného (napr. veriť) a okrem toho i zvláštne prikázanie, že nesmú jesť zo stromu poznania. Na prestúpenie tohoto prikázania stanovil Boh smrť ako trest. Na zachovaní tohto prikázania záviselo časné i večné blaho prvých ľudí a celého potomstva. Adam však toto prikázanie vedome a dobrovoľne prestúpil a hneď nasledoval trest. Hriech spáchaný prvými ľuďmi na počiatku sa nazýva prvotný hriech – peccatum originale originans a bol ich osobným hriechom. Pretože Adam spáchal tento hriech ako hlava a zástupca ľudského pokolenia, prešiel a prechádza prvotný hriech ako neblahé dedičstvo na všetkých Adamových potomkov a preto sa nazýva hriech dedičný – peccatum orginale originatum. Dedičný hriech spôsobil a zavinil osobný hriech Adamov. {{Dogmatika}} 2164 5330 2006-03-24T13:01:43Z Mireksoteria 23 BOBUBLÍK, Vladimír, ''Teologická antropologie'',Karmelitánské nakladatelství, Kostelní Vydří 2001. {{Dogmatika}} 2165 5978 2006-05-13T01:09:59Z Alfaomega 76 /* Biblické pradejiny */ ==Najstaršie biblické pramene o stvorení== V knihe Exodus je viera v Boha Stvoriteľa málo rozvinutá: ===Hĺbka vzťahu Boha so stvorením=== V knihe Exodus je Jahve postavený do pozície nadradenosti nad pohanskými bohmi čo do moci i majestátu, hoci jeho činy sú v podstate tej istej prirodzenosti ako aj u iných bohov. Sú to väčšinou jednoduché modifikácie samotnej prírody na úrovni akcie a nie bytia. Jahve veci stvárnil, upravil, avšak nehovorí sa, žeby ich bol stvoril z ničoho. Stvoriteľská moc Jahveho sa teda ešte nedotýka samotného metafyzického koreňa vecí. ===Univerzalita Božej moci=== V knihe Ex chýba určitý univerzalizmus, teda Izraeliti si mysleli, že Boh existuje a koná iba pre nich. Cítili sa privilegovaní od Boha, ktorý k nim mal zvláštnu priazeň a starostlivosť. Mysleli si, že Boh im v istom zmysle patrí. Tieto dva motívy dosahujú svoju plnosť až v Novom zákone. ===Exiloví proroci=== Najvýznamnejšie prorocké texty boli napísané v čase Babylonského zajatia (ktoré začalo v r. 787 pr. Kr.) Obzvlášť bohaté sú spisy Izaiáša a Jeremiáša, ktoré zasahujú takmer celé obdobie zajatia (takmer 200 rokov). Proroci pripomínajú ľuďom, že je nutné vrátiť sa naspäť k Bohu a k zachovávaniu jeho zmluvy. Pripomínali, že Boh ich už raz zachránil a preto by to mohol urobiť znova. Ich nevernosť zapríčinila stratu Božej ochrany. Tak, ako ich Boh vyviedol z Egypta, aby ich priviedol do zasľúbenej zeme, tak i teraz ich môže vyviesť zo zajatia, aby vo svojej zasľúbenej zemi obnovili Boží chrám ako aj zmluvu s Bohom. Božia spasiteľná moc je bez hraníc. ===Prehĺbenie motivácií Exodu=== V prorockých knihách je jasné prehĺbenie tém, ktoré boli v knihe Ex. 1. oceňuje sa Božia moc ktorá zasahuje hĺbku človeka a všetkých stvorených vecí. Dvesto rokov zajatia priviedlo Izraelitov zo situácie v ktorej užívali Božie privilégiá vyvoleného národa do hlbokého povedomia vlastnej bezmocnosti a bezcennosti, ku skúsenosti totálneho zničenia a maximálnej biedy, ktorú nemožno prekonať vlastnými silami, ale iba Božou mocou. Keď boli otrokmi v Egypte nezakusovali až taký stupeň horkosti, beznádeje a anihilácie, ktorú cítiť v knihe Jeremiáša a v Nárekoch. V skutočnosti v Egypte sa mohli tešiť istej prosperite, stabilite a náboženskej slobode. Egyptské zajatie nedosahovalo úplné zredukovanie ich dôstojnosti a najhlbšie poníženie, ktoré by ich priviedlo k povedomiu vlastnej nulity. Ale babylonské zajatie tak urobilo. Tam pocítili, čo to znamená stratiť Božiu priazeň. S ňou sa stráca všetko, čo človek má. 2. v kontraste s nedostatkom univerzality Božej moci v knihe Ex, v babylonskom zajatí je táto univerzálna moc nádejou a útechou Izraela: Božia moc sa neobmedzuje len na vyvolený národ, ale môže zasiahnuť všetkých... Táto univerzalita Božej moci, známa tiež u ďalších prorokov privádza k presvedčeniu, že ak je Boh záchrancom a Spasiteľom pre všetkých, musí byť tiež Stvoriteľom všetkého. ===Biblické pradejiny=== Prvých jedenásť kapitol knihy Genezis sa často označuje názvom "biblické pradejiny". Právom sa poukazovalo na to, že tento názov nie je práve šťastným pomenovaním (Herbert Haag). Biblické dejiny sú niečo iného než dejiny v modernom európskom zmysle. V biblickom dejepisectve nejde vôbec o to, aby sa odovzdávali historické záznamy a informácie. Výraz "biblické pradejiny" veľmi ľahko zvádza dnešného človeka, aby v nich hľadal zaujímavé správy o pôvode sveta a počiatočnej doby ľudstva. Kto vo sv. Písme hľadá materiály z fyziky, chémie, biológie atď, bude sklamaný, lebo Biblia nie je učebnicou prírodných vied. V starozákonnej exegéze sa dnes uplatnili dva poznatky, ktoré sú hodné povšimnutia aj pre biblickú katechézu. Na biblické pradejiny je treba hľadieť ako na predstupeň dejín patriarchov. Aby sa určilo napr. Abrahámovo postavenie v dejinách spásy, bolo nutné predviesť v niekoľkých kapitolkách pôvod nešťastného stavu po prvotnom hriechu. Bolo nutné zdôvodniť, prečo bolo treba, aby Boh Abraháma "povolal", vyvolil. Otázka pôvodu sa kladie spätne z historickej pozície patriarchov a vyvoleného národa. Biblický spisovateľ nemal vôbec k dispozícii dokumentárne podklady. Jeho teologické úvahy sú skôr smelým pokusom zdôrazniť fakt vyvolenia a uzavretia zmluvy na temnom pozadí zavrhnutia a odlúčenia od Boha. Stvorenie a prvotný hriech sú podstatnými predpokladmi pre náboženské sebapochopenie izraelského národa. Na počiatku stvoril Boh nebo a zem. To je programové vyhlásenie. Pieseň na oslavu Boha-Stvoriteľa. Porovnaj: Pieseň o slnku od sv. Františka z Assisi. To nie je vedecké bádanie o vzniku sveta. ==Literárno-kritické úvahy== Podľa bežného názoru autorom prvých 5 kníh Sv. písma je Mojžiš (žil asi v 13 stor. pr. Kr.). Vedie k tomu aj samotné označenie týchto kníh, ako 5 kníh Mojžišových (Pentateuch). Bádanie o pôvodnom hebrejskom texte, ktoré trvalo niekoľko storočí a preskúmalo jazykovú podobu i teologický obsah textu prišlo k záveru, že z Mojžišovej doby pochádza len nepatrný ústny alebo písomný základ. Tento mojžišovský základ bol v neskorších storočiach rozšírený a prehĺbený. Až v 5. storočí pred Kr. dostal tú podobu, v akej ho poznáme dodnes. To, čo je spracované v biblických rozprávaniach do jednotnej správy o stvorení, má v hebrejskom origináli inú podobu. Starý zákon totiž podáva dve správy o stvorení, ktoré sa zreteľne odlišujú dobou svojho vzniku. *'''Správa, ktorou sa začína Starý zákon, je časovo mladšia (Gn 1,1-2,4a.). Vznikla pravdepodobne v exile (medzi r. 538-450 pr. Kr.) a nazýva sa správou o stvorení z kňazského kódexu.''' ::''1Na počiatku stvoril Boh nebo a zem. 2 Zem však bola pustá a prázdna, tma bola nad priepasťou a Duch Boží sa vznášal nad vodami. 3 Tu povedal Boh: „Buď svetlo!“ a bolo svetlo. 4 Boh videl, že svetlo je dobré; i oddelil svetlo od tmy. 5 A Boh nazval svetlo „dňom“ a tmu nazval „nocou“. A nastal večer a nastalo ráno, deň prvý. 6 Potom Boh povedal: „Buď obloha uprostred vôd a staň sa delidlom medzi vodami a vodami!“ 7 I urobil Boh oblohu a oddelil vody, ktoré boli pod oblohou, od vôd, ktoré boli nad oblohou. A stalo sa tak. 8 A Boh nazval oblohu „nebom“. A nastal večer a nastalo ráno, deň druhý. 9 Potom Boh povedal: „Vody, ktoré ste pod nebom, zhromaždite sa na jedno miesto a ukáž sa súš!“ A stalo sa tak. 10 A Boh nazval súš „zemou“ a zhromaždište vôd nazval „morom“. A Boh videl, že je to dobré. 11 Tu Boh povedal: „Zem, vyžeň trávu, rastliny s plodom semena a ovocné stromy, prinášajúce plody, v ktorých je ich semeno podľa svojho druhu na zemi.“ A stalo sa tak. 12 Zem vyhnala trávu a rastliny s plodom semena podľa svojho druhu i stromy, prinášajúce ovocie, v ktorom je ich semeno podľa svojho. A Boh videl, že je to dobré. 13 A nastal večer a nastalo ráno, deň tretí. 14 Tu Boh povedal: „Buďte svetlá na nebeskej oblohe na oddeľovanie dňa od noci! A buďte na znamenie pre obdobia, dni a roky! 15 I buďte svetlami na nebeskej oblohe, aby ste osvetľovali zem!“ A stalo sa tak. 16 A Boh urobil dvoje veľkých svetiel: väčšie, aby vládlo nad dňom, a menšie, aby vládlo nad nocou, a aj hviezdy. 17 Umiestnil ich na nebeskej oblohe, aby osvetľovali zem 18 a aby vládli nad dňom a nad nocou a oddeľovali svetlo od tmy. A Boh videl, že je to dobré. 19 A nastal večer a nastalo ráno, deň štvrtý. 20 Tu Boh povedal: „Vody, hemžite sa množstvom živých tvorov, a okrídlené tvory, lietajte ponad zem na nebeskej oblohe!“ A Boh stvoril veľké morské zvieratá a všetky živočíchy, ktoré sa hýbu a hemžia vo vode podľa svojho druhu, ako i všetky okrídlené lietajúce tvory podľa svojho druhu. A Boh videl, že je to dobré. 22 Boh ich požehnal a povedal: „Ploďte a množte sa a naplňte morské vody, aj vtáctvo nech sa rozmnožuje na zemi!“ 23 A nastal večer a nastalo ráno, deň piaty. 24 Potom Boh povedal: „Zem, vydaj živé bytosti podľa svojho druhu: dobytok, plazy a divú zver podľa svojho druhu!“ A stalo sa tak. Boh urobil divú zver podľa svojho druhu, dobytok podľa svojho druhu i všetky plazy podľa svojho druhu. A Boh videl, že je to dobré. 26 Nato Boh povedal: „Urobme človeka na náš obraz a podľa našej podoby! Nech vládne nad rybami mora i nad vtáctvom neba i nad dobytkom a divou zverou a nad všetkými plazmi, čo sa plazia po zemi!“ 27 A stvoril Boh človeka na svoj obraz, na Boží obraz ho stvoril, muža a ženu ich stvoril. 28 Boh ich požehnal a povedal im: „Ploďte a množte sa a naplňte zem! Podmaňte si ju a panujte nad rybami mora, nad vtáctvom neba a nad všetkou zverou, čo sa hýbe na zemi!“ 29 Potom Boh povedal: „Hľa, dávam vám všetky rastliny s plodom semena na povrchu celej zeme a všetky stromy, majúce plody, v ktorých je ich semeno: nech sú vám za pokrm! 30 Všetkým zverom zeme a všetkému vtáctvu neba i všetkému, čo sa hýbe na zemi, v čom je dych života, (dávam) všetku zelenú trávu. A stalo sa tak. 31 A Boh videl všetko, čo urobil, a hľa, bolo to veľmi dobré. A nastal večer a nastalo ráno, deň šiesty. 2. 1 Takto boli ukončené nebo a zem a všetky ich voje. 2 V siedmy deň Boh skončil svoje diela, ktoré urobil. A v siedmy deň odpočíval od všetkých diel, ktoré urobil. 3 I požehnal siedmy deň a zasvätil ho, lebo v ňom odpočíval od všetkých diel, ktoré Boh stvoril a urobil.'' *'''Kratšia a staršia správa o stvorení (Gn 2,4b-25) je teraz na druhom mieste. Vznikla v 9. storočí pr. Kr. a nazýva sa jahvistická správa o stvorení, pretože sa v nej používa Božie meno "Jahve". Až po návrate z exilu prišlo ku spojeniu oboch správ do tej podoby, v akej ju máme dnes.''' ::''4 Taký je pôvod neba a zeme, keď boli stvorené. V tom čase, keď Pán, Boh, urobil zem a nebo, 5 nebolo ešte na zemi nijaké poľné krovie a nepučala ešte ani poľná tráva, lebo Pán, Boh, nedal pršať na zem a nebolo ani človeka, ktorý by obrábal zem 6 a privádzal na zem vodu (kanálov) a zavlažoval celý povrch zeme. 7 Vtedy Pán, Boh, utvoril z hliny zeme človeka a vdýchol do jeho nozdier dych života. Tak sa stal človek živou bytosťou. 8 Potom Pán, Boh, vysadil na východe, v Edene, raj a tam umiestnil človeka, ktorého utvoril. 9 A Pán, Boh, dal vyrásť zo zeme stromom všetkých druhov, na pohľad krásnym a na jedenie chutným, i stromu života v strede raja a stromu poznania dobra a zla. 10 Z Edenu vytekala rieka, ktorá mala zavlažovať raj, a rozdeľovala sa odtiaľ a tvorila štyri toky. 11 Meno prvého je Pišon. To je ten, čo obteká celú krajinu Havilah, kde sa vyskytuje zlato, 12 a zlato tej zeme je rýdze. Tam sa nachodí aj bdélium a kameň ónyx. 13 Meno druhej rieky je Gihon. Tá obteká celú zem Kuš. 14 Meno tretej je Hidekel (Tigris). Tá tečie naproti Asýrii. A štvrtá rieka je Perát (Eufrat). 15 I vzal Pán, Boh, človeka a umiestnil ho v raji Edenu aby ho obrábal a strážil. A Pán, Boh, prikázal človekovi: „Zo všetkých stromov raja môžeš jesť. 16 Zo stromu poznania dobra a zla však nejedz! Lebo v deň, keď by si z neho jedol, istotne zomrieš. 18 Potom Pán, Boh, povedal: „Nie je dobre byť človeku samému. Urobím mu pomoc, ktorá mu bude podobná.“ 19 Keď Pán, Boh utvoril z hliny všetku poľnú zver a všetko nebeské vtáctvo, priviedol ho k Adamovi, aby videl, ako by ho nazval, lebo ako ho nazve, také bude jeho meno. 20 A nazval Adam menom všetok dobytok, všetko nebeské vtáctvo a všetku poľnú zver. Ale pomoc, ktorá by mu bola podobná, nenašiel. 21 Tu Pán, Boh, dopustil na Adama tvrdý spánok a keď zaspal, vybral mu jedno rebro a jeho miesto zaplnil mäsom. 22 A z rebra, ktoré vybral Adamovi, utvoril Pán, Boh, ženu a priviedol ju k Adamovi. 23 Vtedy Adam povedal: „Toto je teraz kosť z mojich kostí a mäso z môjho mäsa; preto sa bude volať mužena, lebo je vzatá z muža.“ 24 Preto muž opustí svojho otca i svoju matku a prilipne k svojej manželke a budú jedným telom. 25 A obaja, Adam i jeho žena, boli nahí a nehanbili sa jeden pred druhým.'' '''Rozdiely v dvoch správach o stvorení:''' *Z hľadiska časovej následnosti. Prvá správa hovorí o stvorení sveta a človeka za šesť dní, lebo každý má ráno i večer. Druhá správa hovorí o jednom dni, v ktorom Boh stvoril nebo i zem. *Prvá kozmogónia je "z vody", druhá je "suchá", pretože v prvej správe spočíva pôvod všetkého v praoceáne, zatiaľčo v druhom sa hovorí, že na začiatku vôbec nebol dážď. *Podľa prvého rozprávania je poslednou stvorenou bytosťou človek, ktorý je utvorený až po rastlinách a zvieratách. V druhom sa objavuje najskôr muž, potom rastliny a zvieratá, a nakoniec žena. *Prvá správa hovorí o pôvode ľudstva ako takom vo všeobecných pojmoch v plurále, zatiaľčo v druhej sa opisuje stvorenie prvého muža a prvej ženy z jeho boku. *Prvá správa je vznešená a je koncipovaná s veľkou čistotou, druhá je antropomorfická a zrejme sa má chápať čiastočne obrazne. Je jasné, že biblický redaktor, ktorý zlúčil dokopy oboje podania, jahvistické i z kňazského kódexu, nedal žiadnej z oboch správ prednosť, a ani nechcel rôznosti nejako zastierať alebo retušovať. Ponechal obe správy tvrdo a nerozdelene vedľa seba, a tým dal najavo, že pre neho nemá ani to ani ono pojatie obsahovú prednosť a že on sám, pretože vedome nič neuhladzoval, nehodlá prevziať zodpovednosť za jednotlivosti. Biblickej správe o stvorení nedal podobu jediný človek. Po mnoho stáročí na nej pracovalo izraelské teologické myslenie. Pritom to, čo sa tu písomne vykryštalizovalo, nie sú výsledky a úvahy iba ľudské. Ľudské bádanie po pôvode sveta, zvlášť po pôvode a zmysle zla bolo riadené Božím Duchom a stále hlbšie uvádzané do Božích myšlienok o pôvode a zmysle stvorenia. Hoci niekedy autori Starého zákona čerpali z ľudových rozprávaní (čo možno celkom pripustiť), nesmie sa predsa nikdy zabúdať, že to robili za prispenia Božieho vnuknutia, ktoré ich pri výbere a posudzovaní týchto dokumentov chránilo pred každým omylom. (Pius XII., encyklika "Humani generis" z 12. augusta. 1950.) ===Literárny druh biblickej správy o stvorení=== Staršia, jahvistická (druhá) správa o stvorení hovorí antropomorfickým spôsobom o myslení a jednaní Boha-Stvoriteľa. Celé Božie pôsobenie sa dokonáva v jedinom dni. Celé stvorenie je budované okolo človeka ako svojho stredu. Mladšia správa je rozdelená na sedem dní. Z literárneho hľadiska je nápadné, že reč tohoto rozprávania vyniká veľkou zhustenosťou, nemýtickou striedmosťou a koncentrovanou monotóniou bez akéhokoľvek ozdobného prívlastku. Text je úžasne vecný, disciplinovaný a celkom podriadený jasne prekomponovanej schéme priebehu. Tento jazykový útvar by mohol byť vedeckou správou. V biblickom texte sú však ešte iné prvky, ktoré pomáhajú objasniť, do ktorého literárneho druhu text patrí. ===Žalm 104=== R. Kittel nazýva tento žalm „perlou žaltára“. Je porovnateľný s Piesňou stvorení (''Cantico delle creature'') sv. Františka z Assisi. * „Laudato sie, mi Signore, cun tutte le tue creature, /spezialmente messer lo frate Sole, / lo quale é ior-no, e allumini noi per lui. / Ed ello é bello e radiante cun grande splendore: /de te, Altissimo, porta significazione“ (vv. 3-4). Fundamentalistické zneužitie žalmu proti Galileovi, Ludovico delle Colombe vo svojom diele ''Contro il moto della terra'' (proti pohybu zeme), argumentuje klasicky z Joz 10,3 a z 5. verša nášho žalmu "'''Zem si postavil na jej základoch, nevychýli sa nikdy-nikdy.'''" Podľa toho sa zem nemôže točiť, ani hýbať. ::''1 Dobroreč, duša moja, Pánovi; Pane, Bože môj, ty si nesmierne veľký. Odel si sa do slávy a veleby, 2 do svetla si sa zahalil ako do rúcha. Nebesia rozpínaš ako stan, 3 nad vodami si buduješ komnaty. Po oblakoch vystupuješ ako po schodoch, na krídlach vánku sa prechádzaš. 4 Vetry sú tvojimi poslami, ohnivé plamene tvojimi služobníkmi. 5 Zem si postavil na jej základoch, nevychýli sa nikdy-nikdy. 6 Oceán ju prikryl sťa odev, nad vrchmi vody zastali. 7 Pred tvojou hrozbou odtiekli, zhrozili sa pred tvojím hlasom hromovým. 8 Vybehli na vrchy, stiekli do údolia, na miesto, ktoré si im vyhradil. 9 Položil si hranicu a neprekročia ju, ani viac nepokryjú zem. 10 Prameňom dávaš stekať do potokov, čo tečú pomedzi vrchy 11 a napájajú všetku poľnú zver aj divým oslom hasia smäd. 12 Popri nich hniezdi nebeské vtáctvo, spomedzi konárov zaznieva ich pieseň. 13 Zo svojich komnát zvlažuješ vrchy, plodmi svojich diel sýtiš zem. 14 Tráve dávaš rásť pre ťažný dobytok a byli, aby slúžila človeku. Zo zeme vyvádzaš chlieb 15 i víno, čo obveseľuje srdce človeka; olejom rozjasňuješ jeho tvár a chlieb dáva silu srdcu človeka. 16 Sýtia sa stromy Pánove aj cédre Libanonu, čo on zasadil. 17 Na nich si vrabce hniezda stavajú a na ich vrcholcoch bývajú bociany. 18 Vysoké štíty patria kamzíkom, v skalách sa skrývajú svište. 19 Na určovanie času si mesiac utvoril; slnko vie, kedy má zapadať. 20 Prestieraš tmu a nastáva noc a povylieza všetka lesná zver. 21 Levíčatá ručia za korisťou a pokrm žiadajú od Boha. 22 Len čo vyjde slnko, utiahnu sa a ukladajú sa v svojich dúpätách. 23 Vtedy sa človek ponáhľa za svojím dielom, za svojou prácou až do večera. 24 Aké mnohoraké sú tvoje diela, Pane! Všetko si múdro urobil. Zem je plná tvojho stvorenstva. 25 Tu more veľké, dlhé a široké, v ňom sa hemžia plazy bez počtu, živočíchy drobné i obrovské. 26 Po ňom sa plavia lode i Leviatan, ktorého si stvoril, aby sa v ňom ihral. 27 Všetko to čaká na teba, že im dáš pokrm v pravý čas. 28 Ty im ho dávaš a ony ho zbierajú; otváraš svoju ruku, sýtia sa dobrotami. 29 Len čo odvrátiš svoju tvár, už sa trasú; odnímaš im dych a hneď hynú a vracajú sa do prachu. 30 Keď zošleš svojho ducha, sú stvorené a obnovuješ tvárnosť zeme. 31 Pánova chvála nech trvá naveky; zo svojich diel nech sa teší Pán. 32 Pozrie sa na zem a rozochvieva ju, dotkne sa vrchov a ony chrlia dym. 33 Po celý život chcem spievať Pánovi a svojmu Bohu hrať, kým len budem žiť. 34 Kiež sa mu moja pieseň zapáči; a ja sa budem tešiť v Pánovi. 35 Nech zo zeme zmiznú hriešnici a zločincov nech už niet. Dobroreč, duša moja, Pánovi. ALELUJA.'' {{Dogmatika}} 2166 sysop 6099 2006-07-01T19:08:03Z MediaWiki default Články začínajúce ''$1'' 2167 sysop 6145 2006-07-01T19:08:04Z MediaWiki default Upravuj sekciu: $1 2168 sysop 6395 2006-07-01T19:08:06Z MediaWiki default Skry výsledky 2169 sysop 6480 2006-07-01T19:08:06Z MediaWiki default Prosím, dolu napíšte komentár. 2170 sysop 6482 2006-07-01T19:08:07Z MediaWiki default '''Upozornenie:''' Neposkytli ste zhrnutie úprav. Ak kliknete znova na Uložiť, Vaše úpravy sa uložia bez zhrnutia úprav. 2171 sysop 6548 2006-07-01T19:08:07Z MediaWiki default (komentár odstránený) 2172 sysop 6549 2006-07-01T19:08:07Z MediaWiki default <div class="mw-warning plainlinks"> Táto revízia stránky bola odstránená z verejných archívov. Podrobnosti nájdete v [{{fullurl:Special:Log/delete|page={{PAGENAMEE}}}} zázname mazaní]. </div> 2173 sysop 6550 2006-07-01T19:08:07Z MediaWiki default <div class="mw-warning plainlinks"> Táto revízia stránky bola odstránená z verejných archívov. Ako administrátor tohto projektu si ju môžete prezrieť; podrobnosti môžu byť v [{{fullurl:Special:Log/delete|page={{PAGENAMEE}}}} zázname mazaní]. </div> 2174 sysop 6551 2006-07-01T19:08:07Z MediaWiki default (používateľské meno odstránené) 2175 sysop 6552 2006-07-01T19:08:07Z MediaWiki default ukáž/skry 2176 sysop 6553 2006-07-01T19:08:07Z MediaWiki default Skry zhrnutie úprav 2177 sysop 6554 2006-07-01T19:08:08Z MediaWiki default Použi tieto obmedzenia na správcov ako aj na ostatných 2178 sysop 6555 2006-07-01T19:08:08Z MediaWiki default Skry text revízie 2179 sysop 6556 2006-07-01T19:08:08Z MediaWiki default Skry používateľské meno/IP redaktora 2180 sysop 6557 2006-07-01T19:08:08Z MediaWiki default Nastav obmedzenia revízie: 2181 sysop 6558 2006-07-01T19:08:08Z MediaWiki default Komentár záznamu: 2182 sysop 6559 2006-07-01T19:08:08Z MediaWiki default viditeľnosť revízie bola zmenená pre [[$1]] 2183 sysop 6560 2006-07-01T19:08:08Z MediaWiki default Vyber revíziu [[:$1]]: 2184 sysop 6561 2006-07-01T19:08:08Z MediaWiki default Použi na zvolenú revíziu 2185 sysop 6562 2006-07-01T19:08:08Z MediaWiki default Zmazané revízie sú stále viditeľné v histórii úprav stránky, ale ich obsah nebude prístupný verejnosti. Iní správcovia tejto wiki budú stále môcť pristupovať k skrytému obsahu a môžu ho znova obnoviť použitím tohto rozhrania v prípade, že operátormi projektu nie sú stanovené ďakšie obmedzenia. 2186 sysop 6565 2006-07-01T19:08:08Z MediaWiki default Zmazať/obnoviť revízie 2187 sysop 6574 2006-07-01T19:08:08Z MediaWiki default Hľadaj články obsahujúce ''$1''. 2188 sysop 6576 2006-07-01T19:08:08Z MediaWiki default Hľadaj články s názvom ''$1''. 2189 sysop 6601 2006-07-01T19:08:08Z MediaWiki default Označ úpravy, ktoré urobím ako strážené 2190 sysop 6609 2006-07-01T19:08:08Z MediaWiki default Upozorni ma, keď neuvádzam zhrnutie úprav 2191 sysop 6613 2006-07-01T19:08:08Z MediaWiki default Pridaj stránky, ktoré vytvorím do môjho zoznamu sledovaných stránok 2192 sysop 5374 2006-03-28T06:34:10Z MediaWiki default sr 2193 sysop 5375 2006-03-28T06:34:10Z MediaWiki default sr-ec 2194 sysop 5376 2006-03-28T06:34:10Z MediaWiki default sr-el 2195 sysop 5377 2006-03-28T06:34:10Z MediaWiki default sr-jc 2196 sysop 5378 2006-03-28T06:34:10Z MediaWiki default sr-jl 2198 5383 2006-03-30T13:21:10Z Thomas 88 2199 5991 2006-05-19T08:00:01Z 84.47.27.205 /* Zásady */ '''[[Asertivita]] > [[Asertivita/Asertívne komunikačné techniky|Asertívne komunikačné techniky]] > Reakcia spätnou väzbou ''' ---- : ''Motto: Reakcia spätnou väzbou je základom kvalitnej komunikácie.'' == Podstata techniky == Spätná väzba na určité chovanie či vyjadrenie môže byť * pozitívna (''Potešilo ma, že si si spomenul na moje meniny.'') * negatívna (''Robí mi starosti, že nedodržiavaš slovo, ktoré si mi dala.'') Pozitívna spätná väzba vedie k posilňovaniu uvedeného správania, negatívna, naopak, k oslabeniu. Znižuje pravdepodobnosť, že sa dané správanie bude opakovať. Reagovať spätnou väzbou neznamená '''hodnotiť''', ale '''vyjadriť svoje pocity'''. Ľudia, ktorí ukrývajú svoje pocity, prežívajú menej blízkosti, radosti, cítia sa osamotení. Dokonca sú náchylnejší k chorobám. === Zásady === # '''Hovoriť za seba''', v prvej osobe jednotného čísla. Zdôraznením vlastnej osoby vyjadrujem vlastnú zodpovednosť za tvrdenie.<br/>''Bál som sa, keď si neprišla načas domov a nezavolala si mi,'' miesto ''Je nezodpovedné od teba, že si ani len nezavolala, na rodinu si sa vykašlala.'' # '''Očný kontakt''' - dívame sa do očí partnerovi na znak našej čestnosti a vyjadrujeme tiež, že za naším tvrdením nie sú postranné úmysly. # '''Poskytujeme informáciu o svojom prežívaní a nehodnotíme.''' Všeobecné hodnotenie je obzvlášť nepríjemné a nevhodné pri negatívnej správe.<br/>Príklad pozitívnej spätnej väzby<br/>''Si pekne oblečená.'' je hodnotenie, možno tomu rozumieť i ako lichoteniu, ale<br/>''Páči sa mi, ako si dnes oblečená.'' je vyjadrením vlastného postoja.<br/>Príklad negatívnej spätnej väzby<br/>''Si neohľaduplný, bezcitný spoločník, ako sa tak môžeš správať?'' je hodnotenie.<br/>''Cítila som sa zle, keď si odišiel a nechal si ma samú medzi toľkými cudzími ľuďmi.'' je vyjadrenie vlastných pocitov. # '''Popisujeme konkrétne chovanie a nie jedinca ako takého.'''<br/>Príklad:<br/>''Nepáči sa mi, keď kričíš na mňa pred druhými.'' je spätná väzba, avšak<br/>''Si agresívny a bezcitný človek!'' je hodnotenie osoby. # '''Podávame špecifické a nie zovšeobecňujúce informácie'''<br/>Príklad:<br/>''Ty vždy...'' je zovšeobecňujúce. # '''Naše vyjadrenie je krátke a zrozumiteľné''', aby partnerovi bolo jasné, o čo nám ide. [[Category:Asertivita]] 2200 5829 2006-05-02T13:05:29Z Petobz 93 '''Stvorenie''' Človek sa nachádza zoči-voči svetu, ktorý je pre neho úlohou, ktorý je predmetom jeho skúmania a ktorý si utvára, aby bol pre neho čoraz viac a viac užitočný. Ale svet vnucuje človekovi aj otázky: Odkiaľ je? Načo je? Aký je zmysel ľudskej existencie v tomto svete? Vo svetle Božieho zjavenia, uskutočneného v Ježišovi Kristovi, viera je schopná vypovedať o tomto svete a človekovi to, čo síce môže byť v zásade zrejmé aj neveriacemu, predsa však z viery Zjavenie "môže byť spoznané predovšetkým ľahko, s pevnou istotou a bez akéhokoľvek primiešania omylu". V tejto časti cirkevných dokumentov ide teda ponajprv o ten druh Božieho zjavenia, ktoré je nevyhnutne dané spolu so slobodným ustanovením sveta, ktoré - zásadne, a nie časovo - predchádza osobné zjavenie Božej lásky a je tak predpokladom pre nadprirodzené zjavenie. Ide o svet, v ktorom sa zjavuje Boh, a o človeka ako potencionálneho "partnera - nadprirodzeného Božieho zjavenia. Táto hlava, ktorá tematicky ešte nezohľadňuje nadprirodzené omilostenie človeka, sa člení na dve časti učenie o stvorení a učenie o človekovi. V učení o stvorení cirkevné výpovede viery nehovoria o zákonoch vzniku a vývoja sveta, ktoré sú dané so skutočnosťou sveta, ale o svete v jeho vzťahu k Bohu. Vo všetkých dokumentoch cirkevného učenia o stvorení sa nachádzajú dve základné myšlienky. Prvá hovorí: všetko, čo je, stvoril Boh. Každé učenie o nejakom princípe, ktorý by bol Bohu cudzí alebo Bohu nepriateľský a v protiklade k tvoriacemu Bohu, je tým odmietnuté. Aj hmota, a predovšetkým aj ľudské telo, pochádza od Boha, a preto je dobrá. Na tom sa principálne zakladá odmietnutie každého rigorizmu a jednostranného spiritalizmu Cirkvou. Tým je aj proti akejkoľvek forme ateistického materializmu vyslovená skutočnosť svorenia vôbec: duch nie je ukončením slepého a náhodného vývoja hmoty, je skôr ako božský Duch na začiatku každého pozemského bytia. Druhá základná myšlienka cirkevného učenia o stvorení hovorí o slobodnom tvorivom Božom čine. Filozofické myslenie, ktoré vychádza z daností sveta, sa usiluje odhaliť zákony a nevyhnutné súvislosti sveta. Všetky pokusy vtiahnuť Boha, základ stvoreného sveta, priam do zväzujúceho súvisu týchto zákonov, Cirkev vždy odmietala. Boh ostáva mimo sveta, svet je jeho slobodným dielom, ktoré tvorí, bez toho, aby sa pritom akokoľvek menil. On sám je začiatok a koniec, základ a cieľ všetkého, čo vzniklo. V poslednom čase sa v cirkevných dokumentoch na tvorbu človek nehľadí len ako na splnenie Božieho poverenia tvoriť, adresovaného človekov, ale ako na pokračovanie stále sa uskutočňujúceho tvorenia Boha samého. Svet, ktorý stvoril Boh slobodne, je však pre človeka a zameraný na neho. Milióny rokov vývoja nachádzajú svoje naplnenie v bytosti obdarenej duchom, ktorá môže byť partnerom a odpoveďou na Božiu lásku: v človekovi. Hoci cirkevné výpovede o človekovi netvoria uzavretú a úplnú antropológiu, predsa sa v nich nachádzajú všetky podstatné časti celkového chápania človeka a duchovného života človeka. A tak Cirkev učí predovšetkým duchovnosť človeka až na jej základe môže človek vôbec vnímať Boha a jeho zjavenie. Cirkev učí individualitu človek a (napriek dedičnému hriechu) slobodu človeka: iba v slobodnej zodpovednosti, ktorej sa nemožno zbaviť, má človek uskutočňovať spásu, ktorú mu ponúkol a daroval boh. Nesmrteľnosť človeka dáva slobode jej vlastnú a poslednú vážnosť, veď vyslovuje budúce, večné trvanie slobodného rozhodnutia človeka. Cirkev učí aj to, že ľudská duša bola bezprostredne stvorená Bohom a vyjadruje sa aj o vzťahu duchovnosti človeka k jeho telu. Vyzdvihuje sa aj potrebná vernosť vlastnému svedomiu a hlasu vlastného svedomia, z ktorého sa odvodzuje právo ľudskej osoby na náboženskú slobodu. Boh stvoril svet pre človeka, človek však nachádza zdokonalenie a naplnenie svojho bytia v účasti na Božom živote osláveného človeka Ježiša Krista. Učenie o stvorení, a predovšetkým učenie o človekovi, je predpokladom pre nadprirodzené spásne Božie pôsobenie, a na tomto učení Cirkvi musí trvať: človek len ako duchovná, slobodná, nesmrteľná bytosť môže byť odpoveďou na Božiu lásku. Cirkevné učenie o stvorení obsahuje tieto hlavné pravdy: Boh stvoril celý svet, viditeľný a neviditeľný, z ničoho. Nie od večnosti, ale na začiatku času, zo slobodného rozhodnutia, aby komunikoval svoju dobrotu na svoje vlastné oslávenie a aby urobil ľudí blaženými. Stvorení boli anjeli, ľudia a hmotný svet. Všetko, čo bolo stvorené, je dobré. Boh riadi svet svojou opaterou. Hmota a duch sú podstatne odlišné. Aj ľudskú dušu stvoril Boh pri počatí. Neplodia ju rodičia, je jedna, slobodná, nesmrteľná a je podstatnou formou tela. Každý človek má svoju vlastnú duchovnú dušu. Človek je zaviazaný vernosťou voči svojmu svedomiu a má právo na slobodu náboženstva. '''Boží stvoriteľský čin Synoda konstantinopolskej cirkevnej provincie ''' ''Anatémy proti origenistom'' Za predsedníctva patriarchu Mennasa zostavila synoda anatémy proti origenistom, ktoré boli potvrdené podpisom pápeža Virília. Tieto odsúdené vety sa ani tak veľmi nenachádzajú v učení Origena, ako skôr v učení origenistov, predovšetkým palestínskych mníchov. Pod vplyvom platónskej filozofie sa tento systém pokúšal pochopiť celkové dianie sveta z vnútorného, nevyhnutného zákona. Stvorenie ako slobodný čin Boha bol v tomto systéme nemysliteľný. Treba si všimnúť, že Cirkev proti všetkým týmto systematickým pokusom o vysvetlenie diania sveta, ktoré poznali iba nevyhnutné zákony, od samého začiatku zdôrazňovala slobodu Boha ako posledného základu stvoreného sveta. 8. Kto hovorí alebo sa domnieva, že moc Boha je konečná, alebo že stvoril toľko, koľko mohol pochopiť, nech je exkomunikovaný. '''Koncil v Brage (Portugalsko)''' ''Anatémy proti prisciliánom'' Priscillián (zomrel r. 385) je zakladateľom jednej manichejsko – gnostickej sekty v Španielsku. Diabol je poda jeho učenia stvoriteľom hmoty a princípom zla, duša je naproti tomu božskej prirdzenosti, jej spojenie s telom je trestom vyhnanstva za hriechy spáchané predtým. (toto učenie je prevzaté od origenistov.) Na týchto anatémach si treba všimnúť, že Cirkev od začiatku vystupovala proti podceňovaniu hmoty, predovšetkým však proti degradovaniu ľudského tela. Všetko, čo jestvuje, aj telesný svet, je dobré, lebo stvoril Boh. 5. Kto verí, že ľudské duše a anjeli pozostávajú z božskej podstaty, ako to tvrdil Mani(cheus) a Priscillián, nech je exkomunikovaný. 7. Kto hovorí, že diabol nebol zo začiatku dobrým anjelom, stvoreným od Boha, a že podľa svojej prirodzenosti nebol Božím dielom, ale tvrdí, že sa vynoril z temnôt a že nemá nijakého pôvodcu, ale že on sám je princípom a podstatou zlého, ako to tvrdili Mani(cheus) a Priscillián, nech je exkomunikovaný. 8. Kto verí, že niektoré stvorenia vo svete utvoril diabol a že hrmenie, blesky, búrky, suchotu spôsobuje on vlastnou mocou, ako tvrdil Priscillián, nech je exkomunikovaný. 11. Kto zavrhuje ľudské manželstvo a hrozí sa plodenia detí, ako to učili Mani(cheus) a Priscillián, nech je exkomunikovaný. 12. Kto hovorí, že utváranie ľudského tela je diablovou zlátaninou a počatie v lone matiek sa uskutočňuje pôsobením démonov, a kto v dôsledku toho neverí vo vzkriesenie tela, ako to učili Mani(cheus) a Priscillián, nech je exkomunikovaný. 13. Kto hovorí, že stvorenie všetkého tela nie je dielom Boha, ale zlých anjelov, ako to učili Mani(cheus) a Priscillián, nech je exkomunikovaný. '''VYZNANIE VIERY PÁPEŽA INOCENTA III. PROTI VALDENCOM''' Albigenci sú potomkami starých manichejcov, a preto sú to dualisti. Od roku 1180 sa stali s strednom Francúzsku známi pod týmto menom. Ich hlavné učenie znie: hmota je zlá a stvorená satanom z ničoho. Ježiš Kristus preto nemal pravé telo, ale len zdanlivé. Sviatosti a akýkoľvek kult Boha viazaný na zmyslové znaky treba zavrhnúť. Hlavná mravná zásada znie: zdržiavať sa hmoty. – Do týchto istých duchovných koľají sa čiastočne dostali rozličné vtedajšie hnutia za chudobu, predovšetkým valdenci (pomenovaní podľa Petra Waldesa z Lyonu, zomrel okolo roku 1217) a na talianskej pôde lombardi. Boli v príkrej opozícii proti vonkajšiemu rozmachu moci a zosvetáčteniu Cirkvi za čias Inocenta III. František a Dominik bojovali za tento ideál evanjelia, ale na cirkevnej pôde, v protiklade k valdencom, ktorí uviazli v bludoch. (...) Srdcom veríme a ústami vyznávame, že Otec, Syn a Duch Svätý, jeden Boh (...) je Stvoriteľ, Tvorca, Správca a Upravovateľ všetkých viditeľných a neviditeľných vecí. Veríme, že Starý a Nový zákon majú jedného a toho istého pôvodcu: Boha, ktorý zostáva v Trojici a všetko tvorí z ničoho. (...) '''ŠTVRTÝ LATERÁNSKY KONCIL''' Štvrtý lateránsky koncil je posledným a definitívnym zaujatím stanoviska Cirkvi k omylom albigencov a valdencov. Učenie tohto koncilu o stvorení je zväčša prevzaté Prvým vatikánskym koncilom. Vypustenie v texte č. 295 sa nachádza pod č. 277. 1. hlava: Katolícka viera Pevne veríme a úprimne vyznávame, že je iba jeden, pravý, večný, nezmerný, nemeniteľný, nepochopiteľný, všemohúci a nevýslovný Boh: Otec, Syn a Duch Svätý, (...) že Bo je začiatok všetkých vecí, stvoriteľ viditeľných a neviditeľných, duchovných a telesných vecí. On svojou všemohúcou mocou na počiatku času rovnakým spôsobom stvoril obe stvorenia z ničoho, duchovné a telesné, totiž anjelské a pozemské, a potom ľudské, ktoré akoby obsahovalo obidve, pretože pozostáva z ducha a tela. Diabol totiž a iní démoni boli čo do svojej prirodzenosti stvorení Bohom ako dobrí, ale zlými sa stali sami od seba. Človek však zhrešil na našepkávanie diabla. ECKHARTOVE OMYLY ODSÚDENÉ PÁPEŽOM JÁNOM XXII. (1329) Eckhart bol pre svoje učenie napadnutý až na konci svojho života. Po jeho smrti (1327) bolo z jeho diel a kázní odsúdených 28 viet. Otázka, či on sám tu predložené mylné vety chápal naozaj v tom zmysle, v akom boli odsúdené, nie je definitívne rozhodnutá. Odsúdením tu uvedených téz sa jasne vyzdvihuje sloboda Boha v jeho stvoriteľskom diele. 1. Na otázku, prečo Boh nestvoril svet prv, dal odpoveď: Boh nemohol svet stvoriť prv, pretože vec nemôže pôsobiť, kým nie je, a preto len čo Boh bol, stvoril aj svet. 2. Takisto možno pripustiť, že svet je od večnosti. 3. Takisto Boh vo svojom jedinečnom božskom bytí, keď splodil súvečného syna, vo všetkom rovného Bohu, súčasne stvoril aj svet. 26. Všetky stvorenia sú jedno čisté nič: nehovorím, že sú máličko niečo alebo že sú čosi, ale že sú jedno čisté nič. Okrem toho sa proti Eckhartovi namietalo, že hlásal: V duši je čosi, čo je nestvorené a nestvoriteľné, keby celá duša bola taká, bola by nestvorená a nestvoriteľná. A tým je rozum. FLORENTSKÝ KONCIL (1438 – 1445) Vieroučný dekrét pre Jakobitov (1442) Dekrét o zjednotení odlúčeného Východu s Rímom obsahuje medziiným odsúdenie starých bludov, aj manicheizmu. Práve myšlienkové postupy tohto systému nachádzali vždy prívržencov. – Tak je tento dekrét aj dokumentom cirkevného učenia o stvorení. (...) (Presvätá rímska Cirkev) verí čo najpevnejšie a vyznáva a ohlasuje, že jeden a pravý Boh, Otec, Syn a Duch Svätý je stvoriteľ všetkého viditeľného a neviditeľného. Zo svojej dobroty stvoril, kedy to chcel, všetky stvorenia tak duchovného, ako aj telesné. Ony sú dobré, lebo ich stvorila zvrchovaná Dobrota, sú však premenlivé, lebo boli stvorené z ničoho. Zlo nemá nijakú prirodzenosť, pretože každá prirodzenosť, nakoľko je prirodzenosťou, je dobrá. Vyznáva, že jeden a ten istý Boh je pôvodca Starého a Nového zákona, t. j. Zákona, prorokov a Evanjelia, pretože z vnuknutia toho istého Ducha Svätého hovorili svätí obidvoch Zákonov. Ich knihy prijíma s úctou. (...) Preto na blúznenia manichejcov uvaľuje exkomunikáciu, tí prijímajú dva prvé princípy, jeden pre viditeľné veci, druhý pre neviditeľné. A hovorili aj to, že iný Boh Nového zákona a iný Starého (...) SYNODA KOLÍNSKEJ CIRKEVNEJ PROVINCIE (1860) O katolíckej viere Synoda rýnskej cirkevnej provincie v Kolíne (1860) okrem disciplinárnych dekrétov vydala aj zhrnutie významných častí vierouky. Nasledujúce odseky sú azda najpresnejším a najstručnejším úradným výkladom celkového učenia o stvorení. Podnetom boli mylné názory Georga Hermesa (1775 -1831) a Antona Günthera (1783 – 1863). Nasledujúce hlavy ako dokumenty partikulárnej synody nie sú neomylné, predsa sú však učením úradného cirkevného miesta. 3. odsek : Stvorenie 11. hlava: Proti panteizmu (...) Pastieri dusí majú svojim veriacim vykladať, aké je to bezbožné, ba priam nezmyselné, keď sa hovorí: Boh, o ktorom učí Písmo, vyznania viery a rozum, že je nekonečný, nezmerný a nemeniteľný, vchádza do sveta, ktorý je predsa podrobený trvalým zmenám. Majú aj na to poukázať, aké je to bohorúhavé, svätosti a spravodlivosti Božej protirečiace tvrdenie, že Boh sám je v človekovi vykonávateľom všetkých zlých skutkov. Nebude ani ťažké ľuďom, ktorí pokojne uvažujú, poukázať na to, ako je tento omyl vyvracaný už svedectvom ich vlastného svedomia a ako je pre ľudskú spoločnosť nebezpečný ten omyl, ktorý sa neštíti zlé veci ľudí prenášať na Boha, a narúšanie správneho poriadku označovať za mnohonásobný vývoj božstva. A tak človek, hoci by sa dopustil akejkoľvek urážky Boha, by bol oslobodený od akejkoľvek viny. Napokon každý, kto vie, že Boh jestvuje sám od seba a že je nekonečný, a preto je nekonečne vzdialený od všetkých ostatných premenlivých vecí, ľahko môže pochopiť, že Boh nemôže mať tú istú prirodzenosť ako veci tohto sveta. (...) 12. hlava: Sloboda Boha v stvoriteľskej činnosti „Kedy Boh chcel, vtedy zo svojej dobroty stvoril všetky veci, duchovné práve tak, ako aj telesné“, on totiž svet nepotreboval: svet nepridal nič k jeho dokonalosti – veď Boh je dokonalosť sama a sám sebe si stačí – a úkonom stvorenia nerealizoval svoj najvnútornejší život – tento život je naplnený poznaním a láskou jeho nekonečnej bytnosti. Keď chceme hovoriť o nevyhnutnom vychádzaní, ono sa deje vnútorným vychádzaním božských Osôb a nepotrebuje nijaké zdokonalenie prostredníctvom vonkajšieho stvorenia, pretože je celkom dokonalý. Nedá sa povedať ani to, že Boh preto nevyhnutne stvoril svet, aby si aj veci, ktoré sú od neho odlišné, uvedomil ako také, ktoré má stvoriť alebo ktoré sú ním stvorené, ako si uvedomuje aj seba samého, lebo aby si Boh uvedomil a poznal seba samého, nepotrebuje na to nijaké doplnenie poznaním nejakej od neho odlišnej existujúcej veci. Nemôže predsa dostať nijaké zdokonalenie od vonkajších vecí. Poznanie možného sveta, čo mu, pravdaže, nemohlo chýbať, mal z dokonalého pohľadu do vlastnej bytnosti, ktorá obsahuje pravzory všetkých vecí, a do vlastnej stvoriteľskej moci. Pochádza z jeho dobroty, že keď Boh tvorí, nevyhnutne komunikuje dobrá a stvoreným veciam nevyhnutne chce robiť dobre. No jeho dobrota ho nepobáda tak, že by musel tvoriť nevyhnutne, lebo ako je Boh pre ľudí najvyšším dobrom, tak je Boh sám alebo jeho bytnosť aj pre seba samého najvyšším dobrom, ktoré musí nevyhnutne stále chcieť a milovať. Svoju nekonečnú bytnosť alebo v sebe spočívajúcu dobrotu môže milovať aj bez stvorenia vecí. Hoci Boh je nevyhnutne chce svoju dobrotu, veď jeho dobrota môže byť aj bez iných vecí. Aj to je jasné, že Boh tým istým jednoduchým úkonom, ktorým nevyhnutne chce a miluje seba a svoju dobrotu, chcel slobodne všetky iné veci, tento úkon je nekonečný, a preto je dostačujúci bez nejakého nového prídavku pre všetko ostatné, je schopný urobiť všetko. Ako záviselo od Boha, či stvorí alebo nestvorí svet, tak aj na ňom záležalo, či stvorí tento alebo iný svet. Vskutku: tie isté dôvody, ktoré dokazujú božiu slobodu pri stvorení sveta, poúčajú nás aj o tom, že bol slobodný, aby stvoril tento alebo nejaký iný svet. Seriózne uváženie si tejto najplnšej slobody pri stvorení sveta privedie kresťanov k čo najhlbšej vďačnosti voči Božej dobrote, keďže nás, nedonútený nijakou nevyhnutnosťou, stvoril z ničoho. Svet nie je od večnosti, ale bol Bohom stvorený v čase. Úkon, ktorým chcel jestvovanie sveta, bol u Boha, v ktorom niet následnosti a nijakého vyčkávania od večnosti, ale účinnosť mal až v čase, alebo lepšie povedané na začiatku časov. (...) 13. hlava: Cieľ stvoreného sveta Keď sa pýtame na dôvod, ktorý dal Bohu podnet na jeho stvoriteľský úkon, t. j. na cieľ toho, čo mal stvoriť, odpoveď znie: Nič, čo je odchodné od neho, nemohlo mu na to dať podnet. Pretože si sám sebe stačí, nemôže sa snažiť o získanie niečoho pre seba. Pretože Boh skutočne stvoril a pretože všetko, čo tvorí, tvorí nevyhnutne z lásky k svojej v sebe spočívajúcej dobrote, právom hovoríme: Boh bol pohnutý k slobodnému tvoreniu svojou dobrotou. V tomto zmysle hovorí aj sv. Augustín: „Pretože on je dobrý, my sme.“ Keď sa však už nepýtame na dôvod, ktorý Boha pohol tvoriť, t.j. na cieľ toho, čo malo byť stvorené, ale sa pýtame na cieľ, ktorý Boh svojim dielom sleduje, t. j. na cieľ diela, vtedy treba povedať, že sa usiloval a vždy sa usiluje o to, čo je s jeho účinkovaním také späté, že nemôže byť od neho oddelené. A to je po prvé toto: keď Boh tvorí, nevyhnutne musí stvoreniam komunikovať niečo, čo je dobré, lebo „bytie“, ktoré ony dostali, je dobro. V tomto zmysle hovorí aj sv. Augustín: „Nakoľko sme, sme dobrí.“ Druhé, čo nemohlo chýbať pri Božom diele, bolo zjavenie Božích dokonalostí, predovšetkým moci, múdrosti a dobroty. Toto zjavenie sa nazýva Božou vonkajšou slávou, lebo ňou je Boh chválený. To však, že boh mal skutočne na zreteli uznanie a lásku k svojim dokonalostiam, čiže inými slovami svoju vonkajšiu slávu, je bez akejkoľvek pochybnosti. To ukazuje uvažovanie o stvorených veciach, ktoré nevyhnutne zo svojej bytnosti zjavujú Božie dokonalosti, ako aj uvažovanie o človeku, ktorý je vystrojený rozumom, aby spoznal boha z jeho diel a miloval ho. To napokon ukazuje uvažovanie o Bohu samom: pretože je svätý, nevyhnutne ho možno spoznať z jeho diel. Takto chápeme tie premnohé výroky Svätého písma, ktoré nás napomínajú k chvále Boha z uvažovania o veľkosti stvorených vecí. Celkom úzko sa s oslávením Boha spája šťastie ľudí. Veď tým, že ľudia oslavujú Boha, znásobujú svoje zásluhy a svoje šťastie. A naopak, Boh tým presvedčivejšie podáva dôkazy svojej dobroty a zväčšuje svoju slávu, čím väčšie dobrá ľuďom komunikuje. A vzájomne jedno napomáha druhé. Keď sa však pýtame na odstupňovanie týchto dvoch cieľov, treba povedať: posledným cieľom diela je oslávenie boha. Naň musí byť zamerané šťastie stvorení a osobitne človeka. Veď oslávenie Boha predstavuje vyšší stupeň ako šťastie človeka, pretože sa vzťahuje na Boha. A tak sa svedčí, aby sa šťastie ľudí podriadilo jeho osláveniu a jemu slúžilo. Z toho sa však nedá odvodiť, že sa tým Božia dobrota voči nám umenší, dobrá, ktoré nám Boh daroval, sa tým, že sú zamerané na oslavu Božiu, neumenšujú. Naopak, čím usilovnejšie nimi vyhľadávame Božiu oslavu, tým väčšmi sa sami obohacujeme, veď Boh nevyhľadáva svoju slávu vo svete tak, ako by sa tým snažil dosiahnuť pre seba dobro, ktoré ešte nemá, nie, on vyžaduje iba rešpektovanie správneho poriadku. OMYLY ODSÚDENÉ PÁPEŽOM PIOM IX. Prvé dve vety tzv. Sylabu odsudzujú panteizmus a deizmus. 1. Neexistuje nijaká najvyššia, najmúdrejšia, najprozreteľnejšie božská bytosť, ktorá by bola odchodná od tohto celku vecí, a Boh je to isté ako prirodzenosť vecí, a preto podlieha zmene. Boh vskutku vzniká v človekovi a vo svete, a všetko je Boh a má najvlastnejšiu podstatu Boha. Boh a svet je jedna a tá istá vec, a v dôsledku toho je to isté duch a hmota, nevyhnutnosť a sloboda, pravé a falošné, dobré a zlé, spravodlivé a nespravodlivé. 2. treba poprieť akékoľvek pôsobenie Boha na ľudí a svet. PRVÝ VATIKÁNSKY KONCIL, 3. ZASADNUTIE (1870) DOGMATICKÁ KONŠTITÚCIA O KATOLÍCKEJ VIERE Na Prvom vatikánskom koncile zaujala Cirkev stanovisko voči bludom 19. storočia. Proti materializmu (učeniu, že existuje iba hmota) a panteizmu (učeniu, že svet je Bohom) vo všetkých ich formách musela byť najprv vyložená základná pravda o Bohu, Stvoriteľovi neba a zeme, a potom pravé učenie o zmysle stvorenia. To tvorí obsah prvej hlavy a zodpovedajúcich anatém. Prvá hlava v učení o stvorení úzko súvisí s dekrétom Štvrtého lateránskeho koncilu. 1. hlava: Boh, Stvoriteľ všetkých vecí Boh Svätá, katolícka, apoštolská, rímska Cirkev verí a vyznáva: je jeden pravý a živý Boh, stvoriteľ a Pán neba i zeme, všemohúci, večný, nezmerný, nepochopiteľný, nekonečný čo do rozumu, vôle a každej dokonalosti. Pretože on je jedna jedinečná, úplne jednoduchá a nemeniteľná duchovná podstata, musí byť ohlasovaný ako skutočne a bytnostne odlišný od sveta, sám v sebe a zo seba naplno blažený a nevysloviteľne povýšený ponad všetko, čo mimo neho existuje a čo je pomyselné. Stvorenie Tento jedine pravý Boh stvoril zo svojej dobroty a „všemohúcou silou“ nie na zmnoženie svojej blaženosti, ani na nadobudnutie, ale na zjavenie svojej dokonalosti dobrami, ktoré udeľuje stvoreniam, zvrchovane slobodnom rozhodnutím vôle „z niečoho na začiatku času rovnakým spôsobom obidva poriadky stvorenia, duchovný a hmotný, t. j. anjelský a pozemský, a potom ľudský, ktorý je akoby utvorený z obidvoch pretože pozostáva z duše a tela“. Opatera Všetko, čo Boh utvoril, chráni a vedie svojou opaterou, „siahajúc mocne od jedného konca k druhému a všetko riadiac lahodne“ (porov. Múd 8, 1). „Všetko je obnažené a odkryté pred (jeho) očami“ (Hebr 4, 13), aj to, čo sa stane v budúcnosti slobodným konaním stvorení. KANÓNY Boh, Stvoriteľ všetkých vecí 1. Kto popiera jedného pravého Boha, Stvoriteľa a Pána viditeľných a neviditeľných vecí, nech je exkomunikovaný. 2. Kto sa nehanbí tvrdiť, že okrem hmoty niet ničoho, nech je exkomunikovaný. 3. Kto hovorí, že Boh a všetky veci majú jednu a tú istú bytnosť, nech je exkomunikovaný. 4. Kto hovorí, že veci konečné, ako aj duchovné, alebo aspoň duchovné vyplynuli z božskej podstaty, alebo že božská bytnosť sa svojím zjavením alebo vývojom stáva skutočnosťou všetkých vecí, alebo napokon, že Boh je univerzálnym či neurčitým bytím, ktoré sa určením seba samého ustanovuje za celok vecí, rozlíšených čo do rodu, druhu a jednotlivcov, nech je exkomunikovaný. 5. Kto nevyznáva, že svet a všetky veci, ktoré sa v ňom nachádzajú, tak duchovné, ako je telesné, podľa celej svojej podstaty, boli stvorené Bohom, alebo kto hovorí, že Boh netvoril z vôle slobodnej od akejkoľvek nevyhnutnosti, alebo tak nevyhnutne ako nevyhnutne miluje seba samého, alebo kto popiera, že svet bol stvorený na oslávenie Boha, nech je exkomunikovaný. DEKRÉTY PÁPEŽSKEJ BIBLICKEJ KOMISIE Učenie Cirkvi o stvorení v jeho konkrétnych výpovediach, ako aj učenie o pôvodnom stave človeka a dedičnom hriechu je tesne spojené s rozprávaním prvých hláv knihy Genezis. Výsledky bádania moderných prírodných vied, predovšetkým postupne sa presadzujúce poznanie evolúcie a s tým spojené spochybňovanie „historickosti“ prvých hláv knihy Genezis, si stále nástojčivejšie žiadali vysvetľujúce slovo pápežov. Na podporu biblických vied a na rozhodovanie o otvorených otázkach založil pápež Lev XIII. Vlastnú biblickú komisiu, ktorej dekréty majú takú istú hodnotu, ako aj dekréty rímskych kongregácií. Nie sú teda neomylné. Čiastočne napriek odporu tejto komisie (porov. vari rozhodnutie z 30. júna 1909, tu č. 128) sa postupne presadil názor exegétov, že prvé hlavy knihy Genezis nemôžu byť historickým referovaním v modernom zmysle. Výpoveďami Druhého vatikánskeho koncilu sa mnohé dekréty Biblickej komisie stali bezpredmetné a exegéze s jej výsledkami v bádaní sa dostalo zadosťučinenia. Naproti tomu dogmatické výpovede, ktoré by zohľadňovali zmenený obraz sveta (okrem tých, ktoré by zohľadňovali zmenený obraz sveta (okrem tých, ktoré sa nachádzajú v tézach encykliky Humani generis Pia XII, tu č. 332) doteraz chýbajú. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, 9. ZASADANIE (1965) PASTORÁLNA KONŠTITÚCIA O CIRKVI V DNEŠNOM SVETE Pastorálna konštitúcia sa neobracia iba na veriacich kresťanov, ale na všetkých ľudí. Jej zámerom je podať sebapoznanie Cirkvi, jej prítomnosť a pôsobenie vo svete. V tretej hlave tohto dokumentu Druhého vatikánskeho koncilu, zo všetkých najobšírnejšieho, sa koncil výslovne zaoberá hodnotou ľudskej aktivity vo svete. Z tejto kapitoly je tu vybraný iba jeden odsek, v ktorom sa opisuje ľudská činnosť vo vzťahu k Božiemu stvoriteľskému činu. 3. hlava: Ľudská činnosť vo svete Hodnota ľudskej činnosti 34. Pre veriacich je jedno isté: individuálna i kolektívna ľudská činnosť ako taká, čiže to obrovské úsilie, ktoré ľudstvo v priebehu vekov vyvíja, aby zlepšilo svoje životné podmienky, zodpovdá Božím úmyslom, lebo človek, stvorený na obraz Boží dostal príkaz podrobiť si zem so všetkým, čo v sebe zahrnuje, spravovať svet v spravodlivosti a svätosti a zamerať seba samého a vesmír na Boha, uznávajúc ho za Stvoriteľa všetkých vecí, aby všetko bolo podriadené človekovi, a tak sa velebilo meno Božie všade na zemi (porov. Ž 8, 7 a 10). To platí aj o bežných každodenných prácach, lebo mužovia a ženy, čo vyvíjajú svoju činnosť, aby zarobili na živobytie sebe a svojej rodine tak, že tým preukazujú primeranú službu aj spoločnosti, môžu právom hľadieť na svoju prácu ako na pokračovanie v diele Stvoriteľa, užitočnú pomoc svojim bratom a ako na svoj osobný prínos k uskutočneniu Božieho plánu v dejinách. Kresťania teda ani len nepomyslia na to, stavať výdobytky ľudského génia a ľudskej schopnosti proti moci Božej a rozumné stvorenie pokladať akoby za súpera Stvoriteľa, ba skôr sú presvedčení, že víťazstvá ľudského pokolenia sú znakom Božej veľkosti a ovocím nevystihnuteľných Božích úmyslov. Pravda, čím viac rastie moc ľudí, tým rozsiahlejšie je oblasť ich osobnej a kolektívnej zodpovednosti. Z toho vidieť, že kresťanská blahozvesť neodvracia ľudí od budovania sveta, ani ich nezvláda nedbať na blaho ostatných ľudí: naopak, dôraznejšie ich zaväzuje k tejto činnosti. 2. Človek SYNODA KONSTATINOPOLSKEJ CIRKEVNEJ PROVINCIE Anatémy proti origenistom Proti učeniu o sťahovaní duší 1. Kto hovorí alebo sa pridŕža toho, že duše ľudí preexistovali, t. j. že predtým to boli duchovia a posvätné sily, ale nasýtili sa nazeraním Boha a obrátili sa na zlé, a tak ochladli v láske k Bohu, boli nazvané po grécky psyché – duše („chladné“) a z trestu boli vyhnané do tiel, nech je exkomunikovaný. SYNODA V BRAGE (PORTUGALSKO) Anatémy proti prisciliánom Proti učeniu o sťahovaní duší a fatalizmu 6. Kto hovorí, že ľudské duše predtým v nebeskom príbytku zhrešili, a preto boli uvrhnuté do ľudských tiel na zemi, ako to určil Priscillián, nech je exkomunikovaný. 9. Kto verí, že ľudské duše sú viazané na osudové znamenia (hviezdy), ako to hovoria pohania a prisciliáni, nech je exkomunikovaný. ŠTVRTÝ KONSTATINOPOLSKÝ KONCIL (869 – 870) Kánony proti Fotiovi V pohnutých rokoch oddelenia Východu od rímskej Cirkvi v čase patriarchu Fotia z Konstantinopola, práve v Konstantinopole zasadal všeobecný koncil. Boli odsúdené rozličné bludy, ktoré učil Fotios, medzi nimi aj názor o dvoch dušiach. Či ich sám Fotios chápal v tom zmysle, v akom sú odsúdené tu, sa z jeho spisov nedá s istotou dokázať. Koncil chce vylúčiť dvojitý princíp duševného života: v človekovi niet oddeleného princípu pre zmyslový život a pre život duchovný, ale je iba jeden jediný nositeľ všetkých ľudských životných funkcií. Zmyslom dekrétu je teda jednota človeka a duševného života človeka. Jedinosť duše 10. Tak Starý, ako aj Nový zákon učia, že človek má iba jedinú racionálnu a intelektuálnu dušu, túto mienku potvrdzujú všetci Otcovia a učitelia Cirkvi osvietení Bohom. Predsa (...) niektorí ľudia dospeli k nehanebnému tvrdeniu, že človek má dve duše, a tento svoj blud sa usilujú odôvodniť určitými nerozumnými úsiliami. Preto tento posvätný a všeobecný koncil pôvodcov a páchateľov takejto bezbožnosti a iných podobných bezbožností (...) trestá exkomunikáciou. Viensky Koncil (1311- 1312) Proti mylným názorom Petra Jána Oliviho Olivi (1248 – 1298) bol v kontroverziách o chudobe vnútri františkánskej rehole priekopníkom „špirituálov“, čiže zástancov evanjeliového ideálu chudoby v celej jej prísnosti proti opačnému smeru konventuálov. Už za svojho života sa musel zodpovedať pred generálnou kapitulou rehole v Paríži. Po jeho smrti konventuáli jeho učenie viac ráz napadli, lebo odsúdením priekopníka mala byť zasiahnutá strana špirituálov. Otázka sa dostala pred viensky všeobecný koncil. Tam medziiným prerokúvalo jeho učenie o spojení duše s telom. Predložený dekrét je neomylným učením všeobecného koncilu. Zmysel dekrétu: Problém je v tom, že duša ako duchovná podstata je vnútorne nezávislá od hmoty. Ako sa môže v človekovi spojiť s telom do jednej podstaty? Odpoveď Oliviho znela: Duša sama ako duchovná podstata sa nespája s telom bezprostredne, ale prostredníctvom od nej odchodného princípu, zmyslového a organického života. Učenie koncilu: Duchovná duša je sama osebe bezprostredne, bez sprostredkovania nejakého od nej oddeleného princípu, a bytostne, vo vnútornom zameraní na spojenie s telom, formou tela. Je teda stanovené ako cirkevná náuka, že duchovná duša sama je nositeľkou telesného života. Význam dekrétu je v tom, že sa pridŕža bytostnej jednoty a celosti človeka. Rozpoltenie ľudského života duše na duchovný a zmyslový život sa už vtedy prejavilo zhubne v bludoch albigencov a valdencov, ktorí chápali ducha a hmotu, dobro a zlo ako rovnoprávne princípy sveta. Toto rozpoltenie ruší základy akéhokoľvek zdravého chápania sveta. Duša ako forma tela. (...) Ďalej so súhlasom posvätného koncilu odmietame ako mylné a pravde katolíckej viery protirečiace akékoľvek učenie alebo stanovisko, ktoré opovážlivo popiera alebo spochybňuje, že podstata racionálnej či intelektuálnej duše spočíva v tom, že je opravdivo a sama osebe formou ľudského tela. Aby všetkým bola známa pravda čistej viery a zamedzilo sa akýmkoľvek bludom, určujeme, aby každý, kto by sa odteraz opovážil tvrdošijne trvať na tom a považovať za pravdivé, že racionálna či intelektuálna duša nie je formou ľudského tela sama osobe a bytnostne, bol považovaný za heretika. OMYLY ARMÉNOV ODSÚDENÉ PÁPEŽOM BENEDIKTOM XII. (1341) Tu nejde ani tak o otázku, či Arméni vskutku učili traducianizmus, čiže učenie, že aj ľudskú dušu plodia rodičia, ale o odmietnutie tohto učenia Cirkvou. To isté učenie odsúdil už Anastáz II. Vo svojom liste franským biskupom (498). Toto mylné učenie nevychádza z poznania, že sa dedia duchovné vlastnosti, ale z požiadavky vysvetliť dedičný hriech, ktorého dedenie by bolo zdanlivo omnoho ľahšie vysvetliteľné za predpokladu, že rodičia plodia aj dušu. 5. Istý arménsky učiteľ učil, že ľudská duša dieťaťa je odovzdávaná z otcovej duše, ako jeho telo z tela otcovho. Takisto vraj pochádza anjel od iného anjela. Keďže existujúca racionálna ľudská duša a existujúci anjel majú intelektuálnu prirodzenosť, sú akýmsi duchovnými svetlami, vydávajúcimi zo seba iné duchovné svetlá. PIATY LATERÁNSKY KONCIL (1512 -1517), 8. ZASADNUTIE (1513) Peter Pomponazzi (1465 – 1525) prednášal v Padove Aristotelovu psychológiu, nie však v tom zmysle, v akom ona žila v scholastickej tradícii, ale ako prenikla pod vplyvom Arabov cez Španielsko. Vo svojich názoroch sa pridržiaval výkladov Averroa: duch v človekovi v dôsledku schopnosti chápať to, čo je všeobecne platné, nemôže byť individuálnou bytosťou, keďže však na druhej strane princíp organického a zmyslového života vo svojej aktualizácii v jednotlivom človekovi je bytnostne viazaný na hmotu, jeho existencia, pretože je individuálna, zaniká jeho smrťou (nepriamo bolo toto učenie odsúdené už vo Vienne, pretože duša, ktorá sama nie je individuálna, nemôže byť ani formou individuálneho telesného života jednotlivého človeka). Proti tomuto učeniu sa vyslovil Lateránsky koncil a ohlásil ako neomylné učenie individuálnosť jednotlivých ľudských duší a ich nesmrteľnosť. Individuálnosť a nesmrteľnosť ľudskej duše Rozsievač kúkoľa sa opovážil niektoré celkom zhubné, veriacimi vždy omietané bludy zasiať na Božiu roľu, dal mu vyrásť, najmä čo sa týka prirodzenosti racionálnej duše, že je totiž smrteľná, alebo že je jedna a tá istá vo všetkých ľuďoch. A podaktorí neobozretne mudrujúc, považujú to aspoň z filozofického hľadiska za čosi pravdivé. Proti takej nákaze chceme použiť niektoré vhodné prostriedky. So súhlasom tohto posvätného koncilu zavrhujeme teda a odmietame všetkých, ktorí tvrdia, že ľudská duša je smrteľná, alebo že je jedna jediná u všetkých ľudí. A aj tých, čo o tejto pravde pochybujú. Ľudská duša je totiž nielen skutočne, sama osebe a bytnostne formou ľudského tela, ako sa to nachádza v kánone nášho blaženej pamäti predchodcu pápeža Klementa V. uverejnenom na Vienskom koncile, ale je aj nesmrteľná a podľa mnohosti tiel, do ktorých je vliata, je jednotlivo zmnožiteľná, zmnožená a aj musí byť zmnožená. ENCYKLIKA PÁPEŽA PIA XII. HUMANI GENERIS (1950) Po tom ako Pius XII. Už vo svojom príhovore 30.11. 1941 vyhlásil otázku vzťahu človeka vzhľadom na jeho telo so zvieracou ríšou ešte za otvorenú, v encyklike Humani generis túto slobodu diskusie za určitých podmienok opäť potvrdil Teória descendencie a Zjavenie Preto magistérioum Cirkvi nezakazuje, aby učenie evolucionizmu bolo výskumami a rozpravami prerokúvané medzi odborníkmi oboch oblastí, primerane dnešnému stavu profánnej vedy a teológie, nakoľko sa to týka pôvodu ľudského tela a už existujúcej a živej hmoty, a ohľadom duše nám katolícka viera prikazuje držať sa toho, že ju otvorí bezprostredne Boh. Pri tomto výskume nech sa dôvody za obidva názory, tak kladné, aj záporné, s náležitou vážnosťou, uvážlivosťou a miernosťou uvažujú a posudzujú, len nech sú všetci ochotní podrobiť sa úsudku Cirkvi, ktorej bola Kristom zverená úloha autenticky vykladať Sväté písmo a ochrániť dogmy viery. Niektorí s opovážlivou trúfalosťou prekračujú túto slobodu bádania a správajú sa tak, ako keby pôvod ľudského tela z už existujúcej a živej hmoty, z doteraz zistených indícií a z nich odvodených záverov už bol úplne a celkom isto dokázaný, a ako keby zo strany prameňov božieho zjavenia už nebolo nič, čo by v tejto veci vyžadovalo čo najväčšiu umiernenosť a opatrnosť. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, 9. ZASADNUTIE (1965) PASTORÁLNA KONŠTITÚCIA O CIRKVI V DNEŠNOM SVETE Pastorálna konštitúcia Druhého vatikánskeho koncilu pozostáva z dvoch hlavných častí. Prvá z nich v štyroch hlavách s 35 článkami hovorí o Cirkvi a povolaní človeka. Koncil sa v tejto konštitúcii vo všeobecnosti pridŕža tejto schémy: analýza nejakej situácie, zhodnotenie tak na báze, ktorá sa javí prijateľná pre všetkých, ako aj vo svetle cirkevného učenia o spáse, a napokon dôsedku, ktoré treba odvodiť z tohto zhodnotenia. Prvá hlava prvej hlavnej časti hovorí o dôstojnosti ľudskej osoby. Aj keď tieto výklady nepredstavujú nejakú ucelenú antropológiu, predsa vyzdvihujú najdôležitejšie aspekty ľudskej existencie: čl. 14 podáva vo svojom prvom odseku hodnotenie ľudskej telesnosti, druhý odsek hovorí, že človek sa právom považuje nie iba za časť prírody alebo za anonymný prvok spoločnosti. Č. 15 hovorí o ľudskom rozume, pričom sa vlastne zdôrazňuje, že sú národy hospodársky chudobné, ale čo do múdrosti sú bohatšie ako inéí, technicky rozvinuté národy. Nasledujúci článok, má za tému ľudské svedomie: vernosť svedomiu spája kresťanov s ostatnými ľuďmi, a ani mylné – nie však otupené – svedomie nestráca na svojej dôstojnosti. Článok 17 napokon hodnotí ľudskú slobodu, na základe ktorej človek z vlastného rozhodnutia a bez prinútenia zvonka alebo z vnútorných náruživostí môže dospieť k plnému a blaženému zavŕšeniu zjednotenia s Bohom. Jedenásť článkov prvej hlavy pastorálnej konštitúcie tvorí podklad, na ktorom mohol koncil vypracovať a vydať deklaráciu o náboženskej slobode. 1. hlava: Dôstojnosť ľudskej osoby Bytostné zloženie človeka 14 Človek, jeden telom a dušou, samou svojou telesnou sústavou zahrnuje v sebe prvky hmotného sveta takým spôsobom, že jeho prostredníctvom dosahujú vrchol a spôsobom, že jeho prostredníctvom dosahujú vrchol a pozdvihujú svoj hlas na slobodnú oslavu Stvoriteľa. Človek teda nesmie pohŕdať svojím telesným životom. Práve naopak, svoje telo musí považovať za dobré a mať ho v úcte, pretože je stvorené od Boha a má byť vzkriesené v posledný deň. Lenže človek, ranený hriechom, pociťuje, že sa telo búri. Preto sama d§stojnosť človeka si vyžaduje, aby oslavoval Boha vo svojom tele a nedovolil mu oddať sa zlým sklonom vlastného srdca. Človek sa, pravda, nemýli, keď uznáva svoju nadradenosť nad fyzickým svetom a nepovažuje sa iba za časticu prírody alebo za anonymnú zložku ľudského spoločenstva, lebo svojím vnútrom presahuje vesmír. Do hĺbok svojho vnútra sa dostáva, keď vstúpi do seba, kde ho čaká Boh, ktorý skúma srdcia, a kde pred tvárou Božou má duchovnú a nesmrteľnú dušu, nie je obeťou klamnej vidiny, utvorenej jedine fyzickými a spoločenskými podmienkami, lež naopak, preniká priam do hĺbok objektívnej skutočnosti. Dôstojnosť mravného svedomia 16. V hĺbkach svedomia človek odkrýva zákon, ktorý si on sám nedáva, ale ktorý je povinný poslúchať. Jeho hlas ho neprestajne vyzýva milovať a konať dobré a chrániť sa zlého a keď treba, zaznieva v srdci: toto rob, tamtoho sa varuj! Človek má totiž v srdci od Boha vpísaný zákon a práve v poslušnosti tomuto zákonu sa prejavuje jeho dôstojnosť. Podľa neho bude aj súdený. Svedomie je najtajnejším jadrom človeka, svätyňou, kde zostáva sám s Bohom, ktorého hlas sa mu vnútri ozýva. Pomocou svedomia sa podivným spôsobom poznáva ten zákon, ktorý sa spĺňa láskou k Bohu a blížnemu. Vernosť svedomiu spája kresťanov s ostatnými ľuďmi, aby hľadali pravdu a pravdivo riešili toľké mravné problémy, ktoré vznikajú v živote jednotlivcov i v spoločenskom živote. Čím viac teda prevláda úprimné svedomie, tým viac s jednotlivci i spoločenstvá zbavujú slepej svojvôle a usilujú s byť v súlade s objektívnymi normami mravnosti. No nezriedka sa stáva, že svedomie sa mýli z neprekonateľnej nevedomosti, bez toho, že stratilo svoju dôstojnosť. To, pravda, nemožno povedať vtedy, ak sa človek málo stará hľadať pravdu a dobro a keď hriešne návyky postupne takmer zaslepia svedomie. Vznešenosť slobody 17. Človek sa môže prikloniť k dobrému jedine slobodne. Túto slobodu si naši súčasníci vysoko cenia a horlivo sa jej domáhajú. A celkom právom. Často ju však vyhľadávajú nesprávnym spôsobom, akoby sa smelo všetko, čo sa páči, hoci je to zlé. Pravá sloboda je vznešeným znakom Božieho obrazu v človekovi. Boh totiž človeku „ponechal možnosť rozhodnúť sa“, aby dobrovoľne hľadal svojho Stvoriteľa a slobodne sa ho pridŕžajúc dosiahol plnú a blaženú dokonalosť. Dôstojnosť človeka si teda vyžaduje, aby konal na základe vedomej a slobodnej voľby, čiže podľa svojich osobných vnútorných pohnútok a rozhodnutí, a nie zo slepej impulzívnosti alebo len z vonkajšieho donútenia. Túto dôstojnosť si človek nadobudne, keď sa oslobodí spod akéhokoľvek područia vášní, a idúc za svojím cieľom, slobodne si volí dobro a s vynachádzavou pričinlivosťou si zabezpečuje vhodné prostriedky. Slobodná vôľa človeka – ranená hriechom – môže toto zameranie na Boha docieliť s plnou účinnosťou jedine pomocou božej milosti Každý však bude musieť vydať počet zo svojho života pred Božím súdom za to, čo konal, či dobré a či zlé (porov. 2 Kor5,10) DEKLARÁCIA O NÁBOŽENSKEJ SLOBODE (1965) 1. časť: Všeobecné aspekty náboženskej slobody 2. Tento Vatikánsky koncil vyhlasuje, že ľudská osoba má právo na náboženskú slobodu. Táto sloboda spočíva v tom, že všetci ľudia musia byť chránení pred donucovaním zo strany jednotlivcov alebo spoločenských skupín a vôbec akejkoľvek ľudskej moci tak, aby v náboženskej oblasti nik nebol nútený konať proti svojmu svedomiu a nikomu sa nebránilo konať podľa vlastného svedomia súkromne i verejne, tak jednotlivo, ako aj v spoločenstve s inými, v náležitých medziach. Okrem toho vyhlasuje, že právo na náboženskú slobodu má svoj skutočný základ priam v dôstojnosti ľudskej osobnosti, ako to vysvitá zo zjaveného )Božieho slova a zo samého rozumu. Toto právo ľudskej slobody na náboženskú slobodu sa má zákonite uznávať ako občianske právo v právnom poriadku spoločnosti. 3. Príkazy Božieho zákona človek vníma a poznáva svojím svedomím, ktorého sa musí verne pridŕžať vo všetkej činnosti, aby dosiahol svoj cieľ čiže Boha. Preto sa nesmie nútiť konať proti svojmu svedomiu. Nemožno mu však ani prekážať konať podľa jeho svedomia najmä v náboženskej oblasti. Náboženstvo je totiž takej povahy, že sa uplatňuje predovšetkým vnútornými dobrovoľnými a slobodnými úkonmi, ktorými sa človek obracia priamo na Boha. Nuž takéto úkony nemôže čisto ľudská moc ani rozkázať, ani zakázať. Avšak spoločenská povaha ľudskej prirodzenosti si vyžaduje, aby človek prejavil vnútorné náboženské úkony aj navonok, aby bol v spojení s inými v náboženskej oblasti a a vyznával svoje náboženstvo spoločne s ostatnými. Robí sa teda bezprávie voči ľudskej osobnosti a samému poriadku, ktorý Boh ustanovil pre človeka, keď sa nedovoľuje slobodné uplatňovanie náboženstva v spoločnosti, pokiaľ sa zachováva spravodlivý verejný poriadok. ---- *Zdroj: NEUNER, Josef & ROSS, Heinrich, ''Viera Cirkvi v úradných dokumentoch jej Magistéria'', Dobrá kniha, Trnava 1995, 287-337 (s. 145-170). {{Výhonok dogmatiky}} 2201 5830 2006-05-02T13:10:58Z Petobz 93 DEDIČNÝ HRIECH Človek je od prvopočiatku svojich dejín Bohom povolaný, aby mal účasť na Božom nadprirodzenom živote. Tento nadprirodzený život je aj po stvorení slobodným darom, nezaslúženým a mimo akéhokoľvek nároku zo strany nejakej stvorenej bytosti. Avšak, keď tento dar bol už raz daný, je aj požiadavkou na slobodu človeka, ktorý túto nadprirodzenú milosť môže prijať, alebo ju ťažkým hriechom na vlastné nešťastie odmietnuť. Už prvý človek Božiu posväcujúcu milosť odmietol. Hriech sa tak stal dedičným hriechom celého ľudstva, ale ani hriech človeka nemôže zrušiť spásnu Božiu vôľu. Aj po hriechu a napriek hriechu zostáva každý človek povolaný k spoločenstvu s Bohom a k účasti na jeho nadprirodzenom živote v Ježišovi Kristovi. Táto spása, ktorú daroval Boh, musí byť, pravdaže, prijatá vo svete, ktorý je hriechom znetvorený, a v ňom musí byť uskutočnená. A tak cirkevné učenie o nadprirodzenom povolaní celého ľudstva zahŕňa tieto základné pravdy: učenie o pôvodnom stave človeka, učenie o dedičnom hriechu a učenie o pretrvávajúcej spásnej Božej vôli zahŕňajúcej všetkých ľudí. Učenie o pôvodnom stave človek a nevyslovuje len to, že ľudská prirodzenosť, stvorená Bohom je dobrá, ale na prvom mieste nadprirodzené pozdvihnutie človeka: dejiny ľudstva nikdy nejestvovali iba ako „prirodzené“ dejiny, dejiny ľudstva sú vždy dejinami spásy a nešťastia, rozhodnutia za )Boha alebo proti nemu. Cirkev okrem toho učí aj to, že človek podľa Božej vôle mal vlastniť nezaslúžené dary, ktoré sú nad nárokmi jeho prirodzenosti a sú od Boha slobodne darované. Tieto dary, v protiklade k nadprirodzenej milosti, sa nazývajú mimoprirodzené, pretože nepatria síce ľudskej prirodzenosti bytostne, predsa však by mohli pripadnúť nejakej bytosti obdarenej duchom podľa prirodzenosti, ako je sloboda od smrti a zlej žiadostivosti. Adam, „človek“, svojím hriechom nielen odmietol samu Božiu milosť, ale s posväcujúcou milosťou aj Bohom chcené milosti pôvodného stavu. Hriech ( a jeho následky) zasahuje nielen samého Adama, ale spôsobuje dedičný hriech, onú bezmilostnosť, ktorá existuje už aj pred akýmkoľvek osobným rozhodnutím proti Božej vôli, táto bezmilostnosť, s výnimkou Ježiša Krista a Márie, zasahuje všetkých ľudí, robí ich analogicky k osobnému hriechu hriešnikmi, potrebujúcimi vykúpenie v Ježišovi Kristovi. Skutočnosť dedičného hriechu musela Cirkev obhajovať predovšetkým proti pelagianizmu, ktorý vo svojom morálnom kázaní čakal iba od úkonu vôle človek a zachovávanie božích prikázaní a pritom popieral potrebu Bohom darovaného pozdvihnutia celého ľudského konania do oblasti nadprirodzenosti. Naproti tomu cirkev učí úplnú neschopnosť človek vlastnými silami dosiahnuť nadprirodzený cieľ. Dedičný hriech znamená teda stratu, ktorú človek vlastným úsilím nikdy nemôže nahradiť. Potrebu krstiť deti „ na odpustenie hriechov“ pelagianizmus takisto popieral. V čase reformácie musela Cirkev obhajovať, že ľudská prirodzenosť skúmaná sama osobe je aj napriek dedičnému hriechu dobrá. Človek je síce stratou nadprirodzeného pozdvihnutia olúpený o svoje vystrojenie na bezprostredné osobné spoločenstvo života s Trojjediným Bohom a v dôsledku straty mimoprirodzených darov dosahuje aj zdokonalenie svojich prirodzených vlôh omnoho ťažšie, ako sa to malo pôvodne diať podľa Božej vôle. Avšak vnútorné dobro jeho holej prirodzenosti ako takej, ako aj základná sloboda vôle človek a zostali zachované. Aj padnutá prirodzenosť človeka je schopná z Božej milosti opäť prijať stratené dobrá nadprirodzenosti. Správne učenie o dedičnom hriechu je podstatným predpokladom učenia o ospravodlivení, ako zas naopak, Lutherovo učenie o dedičnom hriechu a rovnako učenie refomátorov predstavujú vlastne iba výsek z protestantského učenia o ospravodlivení. Pretože však hriech človeka nemôže zmariť spásnu Božiu vôľu, určenie toho, čo „prirodzený“ človek dokáže, je ťažké, pretože „prirodzený“ v tom zmysle neznamená, že človek sa nachádza mimo poriadku spásy a milosti, a tak aj mimo možnosti spásy. Spásna Božia vôľa je skutočnosť spásy v človekovi prinajmenej ako spásna možnosť. Učenie o všeobecnej spásnej Božej vôli je síce také staré ako Cirkev sama, ale konkretizované bolo pomerne neskoro, a to ponajprv na krste túžby: túžba prijať sviatosť krstu a patriť do pravej Kristovej Cirkvi môže v prípade nevyhnutnosti nahradiť krst a (v tomto zmysle) spôsobiť členstvo v Cirkvi. Že táto túžba, ak sú dané viera a láska, nemusí byť prejavená výslovne, ale že stačí, keď je implicitná, bolo vyhlásené v roku 1949 Svätým ofíciom. Druhý vatikánsky koncil učí výslovne toto: Boh darúva svoju milosť umožňujúcu nadprirodzenú spásu aj tým, ktorí bez viny (ešte) nedošli k výslovnému uznaniu Božej existencie bolo evanjelium a Cirkev (ešte) nepoznajú: teda tým, ktorí žijú podľa svojho svedomia. Dejinnospásna funkcia Cirkvi týmto učením nič nestráca, pretože mimo Cirkvi a sviatostí Bohom darovanú milosť je vždy milosťou prasviatosti Ježiša Krista a jeho Cirkvi: každá milosť je dynamicky zameraná na plné cirkevné spoločenstvo. A tak pre učenie o pôvodnom stave človeka, o dedičnom hriechu a pretrávajúcej Božej spásnej vôli vyplývajú z toho tieto hľadiská: Prvý človek bol vystrojený posväcujúcou milosťou, nepodliehal smrti a bol slobodný od žiadostivosti. Tieto dary nepatrili povinne ľudskej prirodzenosti. Adam zhrešil a tým stratil nadprirodzené a mimoprirodzené dary. Adamov hriech prešiel na celé jeho potomstvo a väzí v každom človekovi. Dedičný hriech sa prenáša pôvodom od Adama prostredníctvom plodenia. Dedičný hriech je vôľový na základe slobodného rozhodnutia Adama. Dedičný hriech sa líši od osobného hriechu tým, že mu chýba súhlas, a preto jeho trestom nie je zatratenie, ale iba strata nazerania Boha. Dedičný hriech znamená stratu milosti. Má za následok smrť a žiadostivosť, ďalej oslabenie poznania a vôle, nie však zničenie slobodnej vôle. Dedičný hriech sa zotiera Kristovým zadosťučinením v krste. Kto túži po krste, ale pred krstom umrie, je oslobodený od dedičného hriechu a dosiahne oblažujúce videnie Boha, avšak aj ten, kto bez viny ešte nepozná evanjelium a Cirkev, alebo kto (ešte) nedošiel k uznaniu Božej existencie na základe spásnej Božej vôle, zahrnujúcej všetkých ľudí, môže byť zachránený, ak je u neho nadprirodzená viera a láska. Nekresťanské náboženstvá sú zamerané na Boží ľud, nachádza sa v nich aj to, čo je pravé a dobré. 1. PÔVODNÝ STAV ČLOVEK KONCIL AFRICKEJ CIRKEVNEJ PROVINCIE V KARTÁGU (418) Koncil proti Pelágiovi zdôrazňuje, že Adam bol pôvodne vyznačený darom nesmrteľnosti. Kánony koncilu potvrdil pápež Zosimus. Implicitne sa o pôvodnom stave človeka hovorí aj v cirkevných dokumentoch o dedičnom hriechu. 1. Každý, kto hovorí, že Adam, prvý človek, bol utvorený ako smrteľný, takže podľa tela musel zomrieť, či už zhrešil alebo nie, t. j. že musel odísť zo života nie za trest za svoje hriechy, ale z prirodzenej nevyhnutnosti, nech je exkomunikovaný. Prirodzenosť v reči prvých kresťanských storočí neznamená čisto prirodzené sily človeka, nezávisle od nadprirodzených alebo mimoprirodzených darov, ale pôvodný stav človeka pred prvým hriechom. Tento stav zahrnoval prirodzené schopnosti, nadprirodzené pozdvihnutie a mimoprirodzené dary. OMYLY MICHALA DE BAYA ZAVRHNUTÉ PÁPEŽOM PIOM V. (1567) V súvislosti so svojím učením o viere M. de Bay (Baius) (1513 -1589) popieral, že by dary, ktoré ozdobovali prvého človeka a ktoré dedičným hriechom stratil, boli bývali mimoprirodzené alebo nadprirodzené. A tak podľa jeho chápania ich strata bola nielen zánikom nezaslúženého vyznačenia, ale bytostným skazením samej ľudskej prirodzenosti osebe. V tomto chápaní sa tento názor veľmi približuje protestantizmu. 21. Pozdvihnutie a povýšenie ľudskej prirodzenosti k účasti na Božej prirodzenosti náležalo k celistvosti pôvodného stavu, a preto ho treba nazvať prirodzeným , a nie nadprirodzeným. 26. Celistvosť prvého stvorenia nie je povýšenie ľudskej prirodzenosti, ktoré by jej nepatrilo, ale je jej prirodzený stav. 55. Boh nemohol od začiatku stvoriť človeka takého, aký sa rodí teraz. 78. Nesmrteľnosť prvého človeka nebola dobrodením milosti, ale prirodzeným stavom. SYNODA KOLÍNSKEJ CIRKEVNEJ PROVINCIE (1860) 15. hlava: Pôvodný stav človeka S Tridentským koncilom učíme, že prvý človek bol vystrojený svätosťou a spravodlivosťou. Tento stav pôvodnej spravodlivosti bol nadprirodzený a ľudskej prirodzenosti nepovinovatý, preto Boh mohol stvoriť človeka bez toh, aby ho vystrojil nadprirodzenými darmi. Nadprirodzené sú tie dary, ktorými je prirodzenosť povýšená do vyššieho poriadku, t. j. ktorými dosahuje dokonalosť, ktorá presahuje jej sily, a tak aj všetko, čo by si akokoľvek mohla nárokovať. Že tento názor o daroch presahujúcich prirodzenosť nie je nejaký planý vynález školy, vieme z úsudku, ktorý vyniesla Svätá stolica o učení Michala de Baya. Nadprirodzená je teda tá posväcujúca milosť, ktorou bol človek natoľko povýšený nad svoj stav, že sa adoptovaním stal Božím dieťaťom a bol schopný dosiahnuť tú blaženosť, ktorá spočíva v bezprostrednom nazeraní na Boha a presahuje všetky prirodzené schopnosti človeka. Nadprirodzeným a nepovinovatým bolo aj plné podriadenie žiadostivosti vláde rozumu, čiže ten vznešený dar integrity, ktorým Boh hnutia a túžby duše v človekovi tak usmerňoval, že vždy poslúchali rozkaz rozumu. Pretože človek sa skladá z rozumovej duše a tela, môže sa stať, že sa bude cítiť hnaný do toho, aby dobrá tela vyhľadával viac ako dobrá duše, a že sa žiadostivosť vzbúri, keď sa neudrží na uzde. Nemožno povedať, že by Božia múdrosť a dobrota bola mala nevyhnutne komunikovať ľudskej prirodzenosti tú dokonalú zhodu vyšších a nižších síl, aká bola skutočnej u Adama. Z toho bez ťažkosti vyplýva, že nesmrteľnosť tela a jeho sloboda od námah bola nadprirodzeným darom Prirodzenosť tela, ktoré je podrobené rozkladu a a rozpadu, nemá na to nijaký nárok a podľa nijakého právneho nároku nie je povinovatá človekovi. A tak hovoríme: Kto učí, že múdrosť a dobrota Boha vyžaduje, aby človekovi udelil posväcujúcu milosť, slobodu a žiadostivosti alebo nesmrteľnosť tela, ten blúdi ďaleko od katolíckej pravdy. A takisto (blúdi), čo tvrdí, že sloboda od žiadostivosti nevyhnutne patrí k idei či prirodzenosti človeka, napokon (blúdi) aj ten, čo hovorí, že dary, ktoré boli udelené Adamovi, len preto možno označiť za nadprirodzené, že mu ich dal Boh Stvoriteľ a že si ch nedal človek sám. 2. DEDIČNÝ HRIECH SYNODA AFRICKEJ CIRKEVNEJ PROVINCIE V KARTÁGU (418) Na prvé vieroučné dekréty o dedičnom hriechu dal podnet Pelagius. V súvislosti so svojím učením o milosti popieral Pelagius aj dedičný hriech. Pelagious sám sa spočiatku obmedzoval skoro výlučne na kázanie silne voluntaristicky zdôrazňovanej mravnosti. Jeho učeník Caelestiou však vypracovával už v Ríme, kde obaja žili pred vpádom Vizigótov (410), neskôr v Afrike, svoj teologický systém, z ktorého boli počas celej polemiky vybraté sporné vety o dedičnom hriechu a milosti. V roku 416 bol v Kartágu na jednej synode obžalovaný a odsúdený z nasledujúcich bludov: Adam bol stvorený ako smrteľný, bol by zomrel, či by bol zhrešil, alebo nie, Adamov hriech škodil iba jemu samému, nie však ľudskému pokoleniu, deti sa pri narodení nachádzajú v tom istom stave, v akom aj Adam pred hriechom, smrť a hriech Adama nie sú dôvodom, prečo by malo zomrieť celé ľudské pokolenie a ani celé ľudské pokolenie nebude vzkriesené v dôsledku Kristovho vzkriesenia, Zákon vedie práve tak do nebeského kráľovstva ako aj Evanjelium, aj pred Pánovým príchodom boli ľudia bez hriechov. Tieto vety hovoria východiskový bod pre všetky nasledujúce dekréty a odsúdenia, najprv k Kartágu, kde sa v roku 418 viac ako 200 biskupov zhromaždilo na synode, ktorú potom pápež Zosimus potvrdil, neskôr v zozname pápežských vyjadrení ohľadom učenia o milosti a na synode v Orange. Text 2. kánonu synody prevzal Tridentský koncil na 5. zasadnutí, 4. kánon, je uvedený pod č. 356 ZOZNAM PÁPEŽSKÝCH VYJADRENÍ O UČENÍ O VIERE (INDICULUS) Tento zoznam zostavil okolo polovice 5. storočia Prosper z Akvitánie a hovorí predovšetkým o učení o viere. 1. V Adamovom upadnutí do hriechu stratili všetci ľudia svoju pôvodnú schopnosť a nevinnosť a nikto nemôže z priepasti tejto skazy vystúpiť vlastnou slobodnou vôľou, ako ho len nepozdvihne milosť zľutovaného Boha podľa vyhlásenia bl. pamäti pápeža Innocenta v liste synode v Kartágu: „(Adam) vychutnal kedysi svoju slobodnú vôľu, keď neuvážlivo upotrebil svoje dobrá, zrutil sa do priepasti hriechu, zahynul a nenašiel nič, pomocou čoho by mohol odtiaľ vystúpiť. A tak by bol, oklamaný navždy svojou slobodou, zostal ležať pod ťarchou tejto skazy, keby ho neskôr nebol opäť láskavo pozdvihol príchod Krista, ktorý očistením znovuzrodenia poumýval všetky minulé previnenia v kúpeli jeho krstu.“ DRUHÝ ORANŽSKÝ KONCIL (529) Tento koncil zaujíma stanovisko voči tzv. semipelagizmu 1. Kto hovorí, že urážkou Adamovho hriechu nebol celý človek, t. j. čo do tela a duše, „zmenený“ na horšie, ale verí že iba telo bolo podrobené skaze, kým sloboda duše zostala nedotknutá, ten je oklamaný Pelagiovým omylom a protirečí Písmu, ktoré hovorí: „Sama duša, ktorá zhrešila, zomrie“ (Ez 18, 20), „Neviete, že komu sa dávate za otrokov a poslúchate ho, ste otrokmi toho, koho poslúchate?“ (Rim 6, 16), „Každý je otrokom toho, kto sa ho zmocnil.“ 2. Kto tvrdí, že Adamov hriech škodil iba jemu samému, nie však aj jeho potomstvu, alebo kto hovorí, že určite iba smrť tela, čo je trest za hriech, a nie aj hriech, ktorý je smrťou duše, skrze jedného človeka prešla na celé ľudské pokolenie, ten pripisuje Bohu nespravodlivosť, lebo protirečí Apoštolovi, ktorý hovorí: „Skrze jediného človeka vstúpil do tohto sveta hriech a skrze hriech smrť, tak aj smrť prešla na všetkých ľudí, lebo všetci zhrešili“ TRIDENTSKÝ KONCIL, 5. ZASADNUTIE (1546) DEKRÉT O DEDIČNOM HRIECHU Najbližším podnetom na rozpravu o dedičnom hriechu na Tridentskom koncile bolo Lutherovo mylné chápanie, že dedičný hriech spočíva v zlej žiadostivosti, ktorá ostáva v človekovi stále a ani krstom nezaniká, človek ostáva hriešnikom, iba hriech sa mu viac nezapočítava. – Výklad koncilu sa však neuspokojuje s odmietnutím Luthera, ale podáva výklad celého učenia o dedičnom hriechu v súvislosti s ostatnými pravdami viery. Aj pelagiovské bludy boli ešte raz napadnuté a odmietnuté, a takisto aj bludy manichejcov a prisciliánovcov, ktorí u detí zrodených z kresťanských manželov popierali dedičný hriech. Učenie je podané v piatich široko rozvedených vetách a a preberá tieto body: Adamov hriech a jeho dôsledky pre Adama. Prenášanie Adamovho hriechu na jeho potomstvo (výslovné citovanie klasického miesta z Písma – Rim 5, 12 – sa obracia proti Erazmovi, ktorý popieral, že by toto miesto hovorilo o dedičnom hriechu. Zotretie dedičného hriechu jedine skrze utrpenie Kristovo a aplikácia jeho zásluh v krste. Nevyhnutnosť krstu detí. (Za predlohu slúžila druhá veta koncilu v Kartágu roku 418 proti Pelagiovi, ktorá bola prevzatá s menšími úpravami.) Až potiaľto sú dekréty zamerané proti pelagianizmu a príbuzným bludom. Podstata dedičného hriechu: Tu sa nachádza odsúdenie Lutherovho chápania a chápania reformátorov. Definované sú dve pravdy. Prvá: dedičný hriech sa krstom dokonale odstraňuje, druhá: žiadostivosť, ktorá ostáva po krste, nie je hriechom. Dodatok: Mária, jediná výnimka. Druhý článok viery o všeobecnosti dedičného hriechu otvoril rokovanie o jedinej výnimke z dedičného hriechu u Márie. Tento článok viery však ešte neznamená pozitívne ohlásenie učenia o nepoškvrnenom počatí, ale len to, že koncil prízvukovaním všeobecnosti dedičného hriechu nechcel popierať nepoškvrnené počatie. Aby naša katolícka viera, bez ktorej „je nemožné páčiť sa Bohu“ , očistená od bludov, zostala zachovaná vo svojej čistote celistvá a nepoškvrnená, a aby kresťanský ľud nebol „sem – tam zmietaný hocijakým vetrom klamlivého ľudského učenia“ (Ef 4,14), pretože ten starý had, od začiatku večný nepriateľ ľudského rodu, medzi mnohými zlami, ktorými bola Božia Cirkev v našich časoch znepokojená, vyvolal o dedičnom hriechu a o prostriedku proti nemu nielen nový, ale aj starý spor, posvätný všeobecný a generálny, právoplatne v Duchu Svätom zhromaždený Tridentský koncil, chcejúc blúdiacich povolať späť a váhajúcich posilniť, v nadväznosti na Sväté písmo, na svätých Otcov a uznané koncily a na úsudok a konsenzus samej Cirkvi, o dedičnom hriechu ustanovuje, vyznáva a vyhlasuje: 1. Kto nevyznáva, že keď Adam, prvý človek, prestúpil v raji Božie prikázanie, hneď stratil svätosť a spravodlivosť, v ktorej bol ustanovený, pritiahol na seba urážkou tohto hriechu hnev a nemilosť Boha a tak smrť, ktorou mu predtým Boh pohrozil, a so smrťou väzenie pod mocou toho, ktorý potom „vládol nad smrťou“ (Hebr 2, 14), totiž diabol, a touto „urážkou hriechu bol celý Adam, čo do tela a duše, zmenený na horšie“, nech je exkomunikovaný. 2. Kto tvrdí, že Adamov hriech škodil iba jemu samému, nie však jeho potomstvu, a že od Boha prijatú svätosť a spravodlivosť, ktorú stratil, stratil iba pre seba, a nie aj pre nás, alebo že poškvrnený hriechom neposlušnosti preniesol iba „smrť“ a „telesné tresty na celé ľudské pokolenie, a nie aj hriech, ktorý je smrťou duše“, nech je exkomunikovaný, lebo protirečí Apoštolovi, ktorý hovorí: „skrze jedného človeka vstúpil do tohto sveta hriech a skrze hriech smrť, tak aj smrť prešla na všetkých ľudí, lebo (v ňom) všetci zhrešili“ (Rim 5, 12) 3. Kto tvrdí, že tento Adamov hriech, ktorý je svojím pôvodom jeden a prenášaný rodom, a nie napodobňovaním, ktorý je prítomný vo všetkých a je vlastný každému, môže byť odstránený skôr silami ľudskej prirodzenosti alebo iným prostriedkom, než zásluhou jedného sprostredkovateľa, nášho Pána Ježiša Krista, ktorý nás vo svojej krvi zmieril s Bohom, „stal sa pre nás...spravodlivosťou, posvätením a vykúpením“ (1Kor 1, 30), alebo kto popiera, že práve táto zásluha Ježiša Krista je aplikovaná sviatosťou krstu, ktorý sa správne udeľuje vo forme Cirkvi, dospelým práve tak ako aj deťom, nech je exkomunikovaný, lebo „niet pod nebom iného mena, daného ľuďom, v ktorom by sme mali byť spasení“ (Sk 4, 12). A preto zaznelo toto slovo: „Hľa, Boží Baránok, ktorý sníma hriech sveta“ (Jn 1,29), a iné: „Všetci, čo ste pokrstení v Kristovi, Krista ste si obliekli“ (Gal 3, 27). 4. Kto popiera, že novonarodené deti treba pokrstiť, aj keď sa narodili z pokrstených rodičov, alebo kto hovorí, že sú síce krstené na odpustenie hriechov, ale že z Adama nepriťahujú na seba nič z dedičného hriechu, čo by bolo treba na dosiahnutie večného života očistiť v kúpeli znovuzrodenia, z čoho vyplýva, že u nich forma krstu „na odpustenie hriechov“ sa nechápe v pravom, ale v nesprávnom zmysle, nech je exkomunikovaný, lebo to, čo povedal Apoštol: “Skrze jedného človeka vstúpil do tohto sveta hriech a skrze hriech smrť, tak aj smrť prešla na všetkých ľudí, lebo všetci zhrešili“ (Rim 5, 12), sa nemá chápať inak, než ako to chápala katolícka Cirkev, ktorá je rozšírená všade. Podľa tohto pravidla viery sú totiž z tradície apoštolov aj deti, ktoré samy ešte nemohli spáchať nijaký hriech, opravdivo krstené na odpustenie hriechov, aby bolo u nich znovuzrodením (regeneratione)očistené to, čo pritiahli na seba splodením (generatione) (Synoda v Kartágu roku 418, 2. kánon), lebo „ak sa niekto nenarodí z vody a z Ducha, nemôže vojsť do Božieho kráľovstva“ (Jn 3, 5). 5. Kto popiera, že sa v krste udelenom milosťou nášho Pána Ježiša Krista odpúšťa vina dedičného hriechu, alebo aj tvrdí, že sa neodpúšťa všetko, čo tvorí pravú a vlastnú podstatu hriechu, ale hovorí, že sa to iba zvrchu zoškrabe, alebo sa to nepripočítava, nech je exkomunikovaný, lebo u znovuzrodených Boh nemá v nenávisti nič, lebo „už niet odsúdenia pre tých“ (Rim 8,1), ale vyzliekli si starého človeka a obliekli nového, ktorý je stvorený podľa Boha, stali sa bezchybnými, nepoškvrnenými, čistými nevinnými, a tak pred Bohom milovanými synmi, dedičmi Božími, spoludedičmi Kristovými (Rim 8, 17), takže ich už vôbec nič nezdržiava od vstupu do neba. Že však v pokrstených ostáva žiadostivosť a či „zápalná látka“, to tento posvätný koncil vyznáva a vie. Keďže žiadostivosť bola ponechaná na boj, nemôže škodiť tým, čo nesúhlasia, ale mužne pomocou milosti Ježiša Krista odporujú. Ba kto zápasí podľa pravidiel, bude ovenčený (2 Tim 2, 5). Keď Apoštol túto žiadostivosť niekedy volá „hriechom“, tak posvätný koncil vyhlasuje, že katolícka Cirkev jej pomenovanie ako hriech nikdy nechápala tak, ako keby u znovuzrodených bola skutočným a vlastným hriechom, ale že pochádza z hriechu a na hriech je náklonná. Kto zmýšľa opačne, nech je exkomunikovaný. 6. Predsa však ten istý posvätný koncil vyhlasuje, že nie je jeho zámerom, aby do tohto dekrétu, v ktorom sa hovorí o dedičnom hriechu, bola zahrnutá blahoslavená a nepoškvrnená Panna Mária, Bohorodička, ale aby sa zachovávali ustanovenia bl. pamäti Sixta IV. Pod trestami, ktoré obsahujú tieto ustanovenia a ktoré koncil obnovuje. OMYLY MICHALA DE BAYA ZAVRHUTÉ PÁPEŽOM PIOM V. (1567) M. de Bay vidí v dedičnom hriechu daný neporiadok ľudskej vôle. Luther hovoril o skazenosti prirodzenosti vo všeobecnosti, de Bay chápe dedičný hriech ani nie tak ako stav padnutej prirodzenosti, ale ako zvrátenosť ľudskej vôle, ktorá je vlastná padnutému človekovi: toto hriešne zameranie, ktoré je vlastné každému človekovi od narodenia, sa ruší iba v uvedomenom obrátení sa k Bohu v čistej láske. – Podľa katolíckeho chápania sa vôľový prvok, ktorý musí byť aj v dedičnom hriechu, pretože on je skutočne hriechom, nachádza nie v jednotlivom človekovi, ale v dobrovoľnom čine Adamovom. 46. K podstate a definícii hriechu nepatrí vôľový prvok a nie je to otázka definície, ale príčiny a pôvodu, či každý hriech musí byť vo vôli. 47. Preto dedičný hriech má naozaj povahu hriechu bez akéhokoľvek vzťahu a ohľadu k vôli, v ktorej mal pôvod. 48. Dedičný hriech je skrze habituálnu vôľu dieťaťa vôľový a habituálne ovláda dieťa tým, že ono nevykonáva nijaké protikladné rozhodnutie vôle. 49. Z habituálne ovládanej vôle vyplýva, že dieťa, ktoré umiera bez sviatostí znovuzrodenia, keď dosiahne užívanie rozumu, vskutku Boha nenávidí, rúha sa Bohu a odporuje Božiemu zákonu. ENCYKLIKA PÁPEŽA PIA XII. HUMANI GENERIS (1950) V tomto odseku svojej encykliky zaujíma pápež stanovisko k monogenizmu (pôvod všetkých ľudí z jedného jediného rodičovského páru) a k učeniu o dedičnom hriechu. Keď sa však hovorí o inej hypotéze, o tzv. polygenizme, deti Cirkvi nepoužívajú takú istú slobodu. Veriaci nemôžu prijať ten názor, ktorého zástanci tvrdia, že buď po Adamovi boli na našej zemi skutoční ľudia, ktorí by z neho ako z prarodiča všetkých cestou prirodzeného plodenia neodvádzali svoj pôvod, alebo meno Adam znamená akési množstvo prarodičov. Nie je totiž jasné, ako by sa taký názor dal zlúčiť s tým, čo učia pramene zjavenej pravdy a akty cirkevného magistéria predkladajú o dedičnom hriechu, ktorý pochádza z hriechu, ktorý naozaj spáchal jeden Adam a ktorý plodením prechádza na všetkých a nachádza sa v každom ako jeho vlastný. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, 9. ZASADNUTIE (1965) PASTORÁLNA KONŠTITÚCIA O CIRKVI V DNEŠNOM SVETE Prvá kapitola tejto konštitúcie hovorí predovšetkým o dôstojnosti človeka, hovorí však aj o hriechu človeka od začiatku, o skúsenostnej rozpoltenosti človeka medzi dobrom a zlom a o jeho oslobodení z otroctva hriechu skrze Krista. Hoci sa v čl. 13 nepoužíva výraz dedičný hriech, predsa vecne hovorí o dedičnom hriechu a o jeho následkoch. Hriech 13. Človek však, ktorého Boh stvoril v spravodlivosti, zneužil hneď na začiatku dejín pod vplyvom Zlého svoju slobodu tým, že sa postavil proti Bohu a chcel dosiahnuť svoj cieľ mimo Boha. Ľudia síce poznali Boha, ale neoslavovali ho ako Boha, ich nerozumná myseľ sa zatemnila a oni slúžili radšej stvoreniu ako Stvoriteľovi. Čo vieme z Božieho zjavenia, je v súlade so samou skúsenosťou, lebo keď človek skúma svoje srdce, zistí že je náchylný aj na zlé a obklopený všakovakou zlobou, čo nemôže pochádzať od jeho Stvoriteľa, ktorý je dobrý. Človek tým, že často odmietol uznať Boha za svoj základ, porušil aj správny poriadok vo vzťahu k svojmu poslednému cieľu a zároveň všetok súlad tak v sebe samom, ako aj s ostatnými ľuďmi a všetkým stvorenstvom. Teda človek je rozpoltený sám v sebe, a preto celý individuálny i kolektívny život človeka sa zjaví ako dramatický zápas medzi dobrom a zlom, medzi svetlom a tmou. Ba človek zisťuje, že je neschopný sám od seba účinne premáhať nápory zla, takže každý sa cíti akoby spútaný reťazami. No sám Pán prišiel oslobodiť človeka a posilniť ho tým, že ho vnútorne obnovil a vyhodil „knieža tohto sveta“ (Jn 12,31), ktoré ho držalo v područí hriechu . Ináč hriech oklieštil človeka, prekážajúc mu dosiahnuť svoju plnosť. Vo svetle tohto Zjavenia nachádza svoje konečné vysvetlenie vznešené povolanie i hlboká bieda, ktoré ľudia prežívajú. 3. VŠEOBECNÁ SPÁSNA BOŽIA VÔĽA LIST APOŠTOLSKEJ STOLICE BISKUPOVI Z CREMONY (okolo roku 1140) Tento list, napísaný pravdepodobne pápežom Inocentom II., je odpoveďou na jeden dopyt biskupa z Cremony, ako je postarané o spásu duše istého kňaza, o ktorom sa až po jeho smrti zistilo, že nebol pokrstený. Čo sa týka kňaza, o ktorom si naznačil, že zomrel bez vody krstu, tvrdíme bez váhania: pretože vytrval vo viere svätej matky Cirkvi a vo vyznávaní Ježišovho mena, je od dedičného hriechu oslobodený a dosiahol radosť nebeskej vlasti. LIST PÁPEŽA INOCENTA III. BISKUPOVI V METACH (METZ) (1206) V tomto liste odpovedá pápež na túto otázku biskupa z Met: Istý žid, ktorý žil iba medzi židmi, v smrteľnom nebezpečenstve skočil do vody a pokrstil sám seba so slovami: Krstím sa v mene Otca i Syna i Ducha Svätého. Je tento krst platný alebo sa musí opakovať? Na to pápež odpovedal: Pretože medzi krstencom a krstiteľmi musí byť rozdiel, ako je to zrejmé z Pánových slov, spomínaného žida musí opäť niekto pokrstiť. Ak by však taký hneď zomrel, hneď by sa dostal do nebeskej vlasti, hoci nie však v dôsledku sviatosti viery, ale v dôsledku svojej viery vo sviatosť. PRÍHOVOR PÁPEŽA PIA IX. SINGULARI QUADAM (1854) V 19. storočí bolo so široko rozšíreným popieraním nadprirodzeného zjavenia Boha spojené aj popieranie Cirkvi ako jediného Bohom daného spoločenstva potrebného na spásu. Indiferentizmus čiže zrovnoprávnenie všetkých foriem náboženstva je len logickým dôsledkom tohto názoru. V cirkevných dokumentoch 19. storočia sa racionalizmus a indiferentizmus stále odsudzuje: zdôratňuje sa potreba Cirkvi na spásu (Extra Eccelesiam nulla salus). Ako však – a tak sa súčasne kladie otázka – je to potom s možnosťou spásy tých, ktorí žijú v nezavinenej nevedomosti ohľadom pravého náboženstva? Tejto otázky sa v magisteriálnych prejavoch ako prvý dotkol pápež Pius IX. Predkladaný dokument je významný preto, lebo sa tu jasne rozlišuje objektívna, Bohom chcená potrebnosť Cirkvi na spásu, a subjektívna vina alebo nevina človeka mimo Cirkvi. Obsahovo opakoval pápež vo svojej encyklike Quanto conficiamur moerore, vydanej roku 1863, vysvetlenia tohto príhovoru. POTREBNOSŤ CIRKVI NA SPÁSU Vo viere sa musíme pevne pridržiavať toho, že mimo apoštolskej, rímskej Cirkvi nemôže byť nikto spasený, je to jediná archa spásy a každý, kto do nej nevstúpi, musí v potope zahynúť. Ale práve tak isto sa musíme držať aj toho, že pred očami Pánovými touto vinou nikto nie je postihnutý, kto žije v neprekonateľnej nevedomosti ohľadom pravého náboženstva. PRVÝ VATIKÁNSKY KONCIL, 3. ZASADNUTIE (1870) PRVÁ SCHÉMA KONŠTITÚCIE O KRISTOVEJ CIRKVI Konciloví teológovia Prvého vatikánskeho koncilu pripravili jednu schému o Cirkvi, o ktorej sa, pravda, už nemohlo rokovať, a tým menej ju schváliť. 6. a 7. hlava tejto schémy hovorí o Cirkvi, ktorá je potrebná na spásu, v 7. hlave sa hovorí aj o možnosti spásy pre tých, čo do Cirkvi nepatria na základe neprekonateľnej nevedomosti. 6. hlava: Cirkev je na dosiahnutie spásy bezpodmienečne potrebná Kiežby všetci pochopili, ako je táto spoločnosť, Kristova Cirkev, potrebná na spásu. Táto potrebnosť zodpovedá veľkosti spoločenstva a spojeniu s Kristom ako Hlavou a jeho Tajomným telom, lebo nijakú inú obec neživí a neopatruje tak ako svoju Cirkev, len ju, lebo len ju miloval, za ňu vydal seba samého, aby ju posvätil a očistil v krstnom prameni slovom života. Ju chcel mať za svoju vznešenú Cirkev bez poškvrny a vrásky alebo inej chyba, ju chcel mať svätú a nepoškvrnenú A tak učíme: Cirkev nie je nejaká nezáväzná spoločnosť, ohľadom ktorej by pre spásu ľudí bolo ľahostajné, či ju človek pozná alebo nie, či do nej vstúpi alebo ju opustí. Je bezpodmienečne potrebná, a to nielen v dôsledku príkazu nášho Pána, ktorým Vykupiteľ nariadil všetkým národom, aby vstúpili do jeho Cirkvi. Potrebná je aj ako prostriedok, pretože v poriadku spásy, ustanovenom Božou opaterou, nemôže sa dosiahnuť spoločenstvo s Duchom Svätým, účasť na pravde a živote, ak to nie je v Cirkvi a skrze Cirkev, ktorej hlavou je Kristus. 7. hlava: Mimo Cirkvi nemôže byť nikto zachránený Ďalej je článkom viery: Mimo Cirkvi nemôže byť nikto spasený. Isteže, nie všetci, čo žijú v neprekonateľnej nevedomosti ohľadom Krista a jeho Cirkvi, už na základe tejto nevedomosti by mali byť zatratení. Veď v očiach Pánových nepadá na nich nijaká vina, on chce, aby všetci ľudia boli zachránení a dospeli k poznaniu pravdy. Darúva aj svoju milosť každému, kto sa podľa svojich síl namáha, takže môže dosiahnuť ospravodlivenie a večný život. Túto milosť však nedosiahne nikto, kto je odtrhnutý od jednoty viery alebo od spoločenstva s Cirkvou z vlastnej viny a keď tak aj odchádza z tohto života. Kto nie je v tejto arche, zahynie v potope. A tak zavrhujeme a dištancujem sa od bezbožného učenia o rovnocennosti všetkých náboženstiev, čo odporuje aj ľudskému rozumu. A tak chcú deti tohto sveta odstrániť rozdiel medzi pravým a falošným a hovoria: Dvere do večného života sú otvorené všetkým, nezáleží na tom, z akého náboženstva pochádzajú. Alebo: Ohľadom pravdy nejakého náboženstva je vždy iba väčšia alebo menšia pravdepodobnosť, nikdy však istota. Takisto odsudzujeme bezbožný názor tých, ktorí otvárajú nebeské kráľovstvo pod falošnou zámienkou: je nevhodné a rozhodne nie je na spásu nevyhnutné opustiť náboženstvo, v ktorom sa človek narodil, vyrástol, aj keď je ono falošné. Ba obviňujú Cirkev, ktorá vyhlasuje, že pravým náboženstvom je jedine ona, a ktorá všetky náboženstvá a sekty, ktoré sú odlúčené od jej spoločenstva, odmieta a zavrhuje. Domnievajú sa možno, že nespravodlivosť by mohla mať niekedy účasť na spravodlivosti a temnota na svetle a že by Kristus mohol uzavrieť so satanom nejaký dohovor. LIST SVÄTÉHO OFÍCIA ARCIBISKUPOVI V BOSTONE (1949) Sväté ofícium poslalo 8. augusta 1949 arcibiskupovi Cushingovi v Bostone list, aby rozhodujúco zasiahlo do kontroverzie (Boston heresy case, Leonhard Feeney), ktorá vznikla v tých rokoch v Amerike ohľadom zmyslu a obsahu axiómy „Extra Ecclesiam nulla salus“ , teda o nevyhnutnosti spásy cez členstvo v Cirkvi. Tento list, ktorého najvážnejšie pasáže tu prinášame, je pozoruhodný nielen preto, že staré učenie o potrebnosti Cirkvi na spásu, ako ho dosiaľ predkladala nielen teológia, ale aj samo magistérium, nanovo zostruje. List spresňuje spôsobom, aký sa dosiaľ vo vyhláseniach magistéria nevyskytol, nakoľko je „votum Ecclesiae“ nevyhnutne potrebné: toto votum môže byť implicitné v dobrej vôli riadiť s a Božou vôľou, pričom, pravda, v ďalších vývodoch sa hovorí, že také „votum“ je len vtedy ospravedlňujúce, keď sa utvára nadprirodzenou vierou a takou istou láskou. K predmetom, ktoré Cirkev stále ohlasovala a ohlasovať nikdy neprestane, patrí aj ten neomylný výrok, ktorý nás poúča, že „mimo Cirkvi nie je spása“. Túto dogmu treba chápať v tom zmysle, v akom ju chápe sama Cirkev. Cirkev však ponajprv učí, že v tejto veci ide o najprísnejšie prikázanie Ježiša Krista. Medzi prikázaniami Krista však zaujíma nie bezvýznamné miesto to, ktorým sa nám prikazuje, aby sme sa krstom začlenili do Tajomného tela Kristovho, ktorým je Cirkev, a vinuli sa ku Kristovi a jeho zástupcovi, prostredníctvom ktorého on sám na zemi spravuje Cirkev viditeľným spôsobom. Preto spásu nemôže dosiahnuť ten, kto napriek tomu, že vie, že Cirkev bola Kristom božsky ustanovená, odmieta podriadiť sa Cirkvi, alebo odmieta poslušnosť rímskemu veľkňazovi, Kristovmu zástupcovi na zemi. Vykupiteľ však nedal iba prikázanie, aby všetky národy vstúpili do Cirkvi, ale aj ustanovil, že Cirkev je prostriedok spásy, bez ktorého nikto nemôže vstúpiť do nebeského kráľovstva slávy. Vo svojom nekonečnom milosrdenstve však Boh chcel, aby sa účinky tých prostriedkom spásy, ktoré iba Božím ustanovením, nie však z vnútornej nutnosti (samej veci) sú zamerané na konečný cieľ (človeka), aj vtedy mohli dosiahnuť, keď sa tieto prostriedky používajú iba v želaní (in voto) alebo v túžbe (in desiderio). To isté (ako o krste túžby a sviatosti pokánia na Tridentskom koncile) sa môže svojím spôsobom povedať o Cirkvi, keďže ona je všeobecnou pomocou spásy. Aby totiž niekto mohol dosiahnuť večnú spásu, nevyžaduje sa vždy, aby bol skutočne začlenený do Cirkvi ako úd, ale vyžaduje sa aspoň to, aby patril k nej želaním a túžbou. Toto želanie (votum) nemusí byť vždy explicitné, ako je to u katechumenov, lež keď je človek v zajatí neprekonateľnej nevedomosti, Boh aj implicitné želanie prijíma, ktoré sa takto volá preto , že sa nachádza v tom duševnom rozpoložení, v ktorom človek chce byť v zhode s Božou vôľou. Týmito prezieravými slovami pápež odmieta jednak tých, ktorí z večnej spásy vylučujú všetkých tých, ktorí patrili do Cirkvi iba implicitným želaním, ako aj tých ktorí nepravdivo tvrdia, že ľudia môžu byť rovnako spasení v každom náboženstve. Neslobodno sa však domnievať, že akákoľvek túžba (votum) vstúpiť do Cirkvi stačí na záchranu človeka. Vyžaduje sa totiž, aby túžba, ktorou je niekto zameraný na Cirkev, bola utváraná dokonalou láskou, táto implicitná túžba môže mať účinok iba vtedy, keď má človek nadprirodzenú vieru (porov. Hebr 11, 6) DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, 5. ZASADNUTIE (1964) DOGMATICKÁ KONŠTITÚCIA O CIRKVI Druhý vatikánsky koncil sa výslovnejšie než v akomkoľvek inom cirkevnom dokumente predtým zaoberal všeobecnou Božou spásnou vôľou a s tým spojenými otázkami ohľadne možnosti spásy pre nekresťanov a v súvise s hodnotením ich náboženstva. Nekresťanské náboženstvá sa chápu ako pripravovatelia kresťanstva, nachádza sa v nich to, č je pravé a dobré, ktoré sa takým stalo skrze milosť Božiu, na druhej strane však nie sú bez omylu a klamu. Preto misionárska úloha Cirkvi zostáva zachovaná. Jednotlivému nekresťanovi, ba aj ateistovi sa zásadne priznáva možnosť dosiahnuť nadprirodzenú spásu, lebo Boh neodmieta milosť tým, ktorí žijú čestne podľa svojho svedomia. Koncil necháva síce otázku, „ako“ možno mimo kresťanstva dosiahnuť spásu, nezodpovedanú, avšak skutočnosť možnosti spásy je jasne vyslovená vo viacerých dokumentoch. Článok 16 konštitúcie o Cirkvi hovorí podľa poradia o židovskom náboženstve, o islame, o tých, čo evanjelium a Cirkev bez vlastnej viny nepoznajú, ale s úprimným srdcom hľadajú Boha, a napokon o tej časti ľudstva, ktorá ešte nedošla k výslovnému uznaniu Boha. 2. hlava: Boží ľud Všeobecná spásna božia vôľa a možnosť spásy pre nekresťanov 16. Napokon i tí, čo ešte neprijali evanjelium, prislúchajú k Božiemu ľudu rozličným spôsobom. A na prvom mieste ten národ, ktorému boli dané zmluvy a prisľúbenia, z ktorého je, podľa tela, aj Kristus, národ milovaný, vyvolený (pre zásluhy) otcov, lebo dary milosti a povolanie Božie nemožno odvolať. Spasiteľný plán však zahŕňa aj tých, čo uznávajú Stvoriteľa, medzi nimi predovšetkým moslimov, čo tvrdia, že sa pridŕžajú Abrahámovej viery a spolu s nami sa klaňajú jedinému a milosrdnému Bohu, ktorý bude súdiť ľudí v posledný deň. Boh však nie je ďaleko od ostatných, čo v tieňoch a obrazoch hľadajú neznámeho Boha, veď on dáva všetkým život, dýchanie a všetko (porov. Sk 17, 25 – 28). A Spasiteľ chce všetkých ľudí spasiť, lebo tí, čo bez vlastnej viny nepoznajú Kristovo evanjelium a jeho Cirkev, ale hľadajú Boha úprimným srdcom a usilujú sa pod účinkom milosti plniť jeho vôľu, ktorú poznávajú z hlasu svedomia, môžu dosiahnuť večnú spásu. Božia opatera neodopiera prostriedky potrebné na spasenie ani tým, čo bez vlastnej viny ešte neprišli k jasnému poznaniu Boha a snažia sa, nie bez Božej milosti, správne žiť, lebo všetko, čo je u nich dobré a pravdivé, Cirkev pokladá za prípravu cesty k evanjeliu a za dar toho, ktorý osvecuje každého človeka, aby napokon mal život. Lenže ľudia, oklamaní zlým duchom, sa neraz vo svojom mudrovaní pomiatli a pravdu Božiu zamenili za lož, slúžiac stvoreným veciam viac než Stvoriteľovi, alebo žijú a zomierajú na tomto svete bez Boha, a tak sa vystavujú krajnému zúfalstvu. Práve preto Cirkev na slávu Božiu a spásu tých všetkých, pamätlivá príkazu Pánovho „Hlásajte evanjelium všetkému stvoreniu“ (Mk 16, 15), sa horlivo stará o rozvoj misií. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, 9. ZASADANIE (1965) DEKRÉT O MISIJNEJ ČINNOSTI CIRKVI Už nadpis dekrétu chce naznačiť, že misie nie sú okrajovým javom Cirkvi, ale jej podstatnou úlohou. Prvá hlava tohto dekrétu podáva v 8 článkoch teologické zdôvodnenie misijnej činnosti Cirkvi. Článok 7 vidí jeden základ misijnej činnosti v tom ustanovení Božom, v ktorom chcel pre spásu potrebnosť viery, krstu, Cirkvi. Súčasne sa však v úzkej nadväznosti na konštitúciu o Cirkvi vysvetľuje možnosť spásy pre nekresťanov. 1. hlava: Teologické zdôvodnenie Nevyhnutnosť misií a možnosť spásy pre nekresťanov 7. Opodstatnenie tejto misijnej činnosti sa odvodzuje z vôle Božej, lebo Boh „chce, aby boli všetci ľudia spasení a poznali pravdu. Lebo jeden je Boh a jeden prostredník medzi Bohom a ľuďmi – človek Ježiš Kristus, ktorý vydal seba samého ako výkupné za všetkých“ (1 Tim 2,4 – 5), „a v nikom inom niet spásy“ (Sk 4,12). Preto treba, aby sa všetci obrátili ku Kristovi, keď ho spoznali z kazateľskej činnosti Cirkvi, a aby sa krstom pričlenili k nemu a k Cirkvi, ktorá je jeho telom Veď sám Kristus „výslovne prízvukoval nutnosť viery a krstu a zároveň potvrdil nevyhnutnosť Cirkvi, do ktorej ľudia vstupujú krstom akoby bránou. Preto by sa nemohli spasiť ľudia, ktorí by nechceli vstúpiť do katolíckej Cirkvi, alebo by v nej nechceli vytrvať napriek tomu, že dobre vedia, že ju založil Ježiš Kristus ako potrebnú na spásu“. Aj keď teda Boh môže priviesť ľudí, ktorí bez vlastnej viny nepoznajú evanjelium, k viere, bez ktorej nie je možné páčiť sa Bohu, cestami jedine jemu známymi, predsa má Cirkev povinnosť a zároveň aj sväté právo hlásať evanjelium, a preto misijná činnosť si podržiava dnes ako vždy svoju plnú silu a nevyhnutnosť. Misijnou činnosťou Tajomné telo Kristovo neprestajne sústreďuje a usmerňuje sily na vlastný vzrast. Do tejto činnosti pobáda údy Cirkvi láska, ktorou milujú Boha, a spôsobuje v nich túžbu zúčastňovať sa so všetkými ľuďmi na duchovných dobrách tak terajšieho, ako aj budúceho života. PASTORÁLNA KONŠTITÚCIA O CIRKVI V DNEŠNOM SVETE Pastorálna konštitúcia v článku 22 hovorí obšírne v biblických citátoch o tajomstve vteleného Slova, v ktorom jedine sa „opravdivo vysvetľuje tajomstvo človeka“. Pretože Kristus zomrel za všetkých ľudí a je iba jedno povolanie všetkých ľudí, totiž povolanie k účasti na Božskom živote zmŕtvychvstalého Pána, aj nekresťanom sa ponúka možnosť, aby na ceste – známej iba Bohu – boli skrze jeho milosť v spojení s paschálnym tajomstvom. 1. hlava: Dôstojnosť ľudskej osoby Možnosť účasti všetkých ľudí na paschálnom tajomstve 22. Kresťan, stanúc sa podobným obrazu Syna, prvorodeného medzi všetkými bratmi (porov 8, 29, Kol 1,18), prijíma „prvotiny Ducha“ (Rim 8, 23), ktoré ho robia schopným plniť nový zákon lásky. Skrze tohto Ducha, ktorý je „závdavkom dedičstva (Ef 1,14), celý človek sa vnútorne obnovuje, kým nenastane „vykúpenie tela“ (Rim 8, 23),: „A keď vo vás prebýva Duch toho, ktorý vzkriesil Ježiša z mŕtvych, potom ten, čo vzkriesil z mŕtvych Krista, oživí aj vaše smrteľné telá skrze svojho Ducha, ktorý prebýva vo vás.“ (Rim 8, 11). Isteže, na kresťana dolieha potreba a povinnosť bojovať proti zlu v mnohých útrapách a podstúpiť smrť, ale majúc účasť na paschálnom tajomstve, ako je podobný Kristovi vo smrti, tak ide v ústrety vzkrieseniu, posilňovaný nádejou. To neplatí len o tých, čo veria v Krista, ale o všetkých ľuďoch dobrej vôle, v srdciach ktorých účinkuje neviditeľným spôsobom milosť. Keďže Kristus zomrel za všetkých a keďže konečné povolanie človeka je v skutočnosti len jedno, t. j. Božie, musíme byť presvedčení, že Duch Svätý všetkým poskytuje možnosť – spôsobom známym jedine Bohu – mať podiel na tomto paschálnom tajomstve. (...) ---- *Zdroj: NEUNER, Josef & ROSS, Heinrich, ''Viera Cirkvi v úradných dokumentoch jej Magistéria'', Dobrá kniha, Trnava 1995, 338-374 (s. 173-197). {{Výhonok dogmatiky}} 2202 5974 2006-05-12T21:55:04Z Alfaomega 76 /* Ako by to vyzeralo, keby Boh zamedzil zlo? */ == Čo znamená v teologickom zmysle stvoriť? == * V teologickom zmysle stvorit znamená: urobiť niečo celkom z ničoho. == Ktorý koncil definoval dogmu, že Boh stvoril svet z ničoho? == * 4. Lateránsky koncil (r. 1215) == Ako odôvodňujeme dogmu stvorenia sveta? == * Dogmu stvorenia sveta odôvodňujeme: # Sväté písmo: už svojimi prvými slovami vyjadruje dogmu stvorenia. Stvorenie sveta z ničoho je priamo vyslovené podľa židovského a kresťanského presvedčenia v Gn 1,1: "Na počiatku stvoril Boh nebo a zem." # Tradícia - Cirkevní Otcovia: od najstarších dôb poukazujú na to, že keby Boh nebol Stvoriteľom všetkého, menovite aj hmoty, nebol by Pánom všetkého a nebol by všemohúci, lež by bol podobný ľuďom, ktorí nemôžu tvoriť z ničoho. # Rozum: dokazuje dogmu stvorenia z toho, že veci na svete vznikajú. Čo vzniká, vzniká od iného, nemá dôvod svojho jestvovania v sebe, je podmienené, kontingentné. == Čo hovorí dogma viery o spoločnom princípe stvorenia? == * Dogma viery je: Tri Božské Osoby sú jediným, spoločným princípom stvorenia. == Stvoril Boh svet v čase? == * Dogma viery je: Boh stvoril svet v čase, vlastne spolu s časom, takže svet má začiatok. == Stvoril Boh svet slobodne? == * Dogma viery je: Boh stvoril svet slobodne, bez vonkajšieho donútenia a bez vnútorného nátlaku. == Aké sú dva extrémne názorové smery o existencii a podstate sveta, na základe ktorých sa špekulatívne dá dôjsť k dvom podstatným záverom v biblickej náuke o stvorení? == * panteistické sústavy - stotožňujú svet s božstvom * monizmy - možno ich nazvať beznáboženské, žiadna jednota v presnejšom určení jedného absolútna == Čo znamená: "Syn nemôže sám od seba nič robiť, čo nevidí robiť Otca. Čo tento robí, to rovnako robí aj Syn" (Jn 5, 19)? == * Je to zdôraznenie spoločného pôsobenia Otca i Syna v Písme svätom, na základe spoločnej prirodzenosti. == Pripisuje sa v Písme svätom stvorenie i Duchu Svätému? == * Rovnako sa pripisuje stvorenie i Duchu Svätému, tak isto ako Synovi ako Otcovi. Napríklad v Gn 1,2, Ž 33,6, Rim 11,36. == Ako sa o pravde stvorenia prostredníctvom svätej Trojice vyjadrujú svätí Otcovia? == * a/ Božiu jednotu nazývajú jednotou prirodzenosti a činnosti * b/ o vonkajšej činnosti Boha Otca: Otec ju pôsobí skrze Syna a Ducha Svätého ako skrze svoju moc a silu * c/ grécki Otcovia: Otec všetko koná skrze Syna v Duchu Svätom == Ako sa k spoločnému stvoriteľskému aktu vyjadruje rozum osvietený vierou? == * V Trojici je všetko spoločné s výnimkou protikladných vzťahov. Stvoriteľským aktom sa nepostavila jedna Božská Osoba proti ostatným, teda stvorenie je všetkým trom Osobám spoločné. Otec, Syn a Duch Svätý majú tú istú podstatu a skrze ňu sú činní, teda majú jednu a tú istú činnosť. Tieto diela konajú podľa vnútorného poradia a podľa osobných vzťahov, ktoré sú dôsledkami vnútorných a večných pochádzaní. == Podľa akých ideí stvoril Boh svet? == * Podľa svojich večných ideí. Boh stvoril svet podľa premysleného plánu, nazývaného večná idea. == Čo znamená večná idea? == * Je to prvá vzorová príčina všetkých vecí a mohla vzniknúť len v Božej mysli. == Čomu sa teda podobá svet? == * Pretože každá idea je Boh sám, pokliaľ sa môže navonok podľa tejto idei javiť, preto tiež Boh zobrazením ideálneho svetového plánu zobrazil seba samého. Svet je teda podobou a obrazom Boha samého. Každá jednotlivá vec napodobňuje podľa mieri svojej dokonalosti Božiu podstatu. == Ako ovplyvnil Platón sv. Augustína? == * Sv. Augustín prevzal od Platóna náuku o ideách, ale zbavil ju panteistických prímesí a prispôsobil kresťanskej náuke. Každý tvor má svoj vzor v Božej idei, ktorý ju stvorením uskutočnil. Súhrn týchto ideí nie je mimo Boha, ale Boh ich vo svojej mysli od večnosti poznal a určil, aby sa vo svete uskutočnili. == Ako vylučuje katolícke učenie každý panteizmus a prečo? == * Absolútne vylúčený * Boh stvorením sveta zjavil svoje idey, v ktorých ho od večnosti myslel a tým zjavil aj seba samého a nestelesnil ich vo vonkajšom svete ale stvorením položil mimo seba len ich vonkajšie obrazy, v ktorých sa ukazuje. A preto kedykoľvek spoznávame stvorené veci, nepoznávame priamo samotné Božie idey, ale len ich časové a konečné prejavy. Z nich sa potom povznášame k analogickému poznaniu Božích ideí a tým k poznaniu samého Boha. == Kam zaradíme v našej viere skutočnosť, že Boh stvoril všetko sám? == * je to článok viery == Mohol Boh použiť pri stvorení nejakú nástrojovú príčinu? == * keby Boh použil pri stvorení niektorú nástrojovú príčinu, táto by musela existovať už pred stvorením * stvoriteľská moc pôsobí celú bytnosť svojho účinku, keby však Boh k tomuto účinku používal činnosť nástrojovej príčiny, ktorá môže už jestvujúcu hmotu len rozlične podstatne alebo akcidentálne pozmeňovať, potom by už nestvoril z ničoho celú podstatu a nebol by všemohúci == Čo hovorí Cirkev o časnosti sveta? == * Cirkev učí, že svet tu nie je od večnosti, ale má svoj počiatok. Táto pravda je vyjadrená v dogme, ktorú zdôrazňuje 4. Lateránsky koncil. == Môže byť Boh ponorený v časnosti? == * Boh Stvoriteľ, pôvodca sveta, sám nemôže byť ponorený do časového diania sveta, lebo bol už pri stvorení sveta činný skrze svoju večnú podstatu, ktorá nepodlieha časovým zmenám. == Ktorú vetu z Písma opakuje vlastne vieroučné vyhlásenie slovami "od počiatku času"? == * Vieroučné vyhlásenie o stvorení sveta opakuje vlastne prvú vetu z Písma (Gn 1,1): "Na počiatku stvoril Boh nebo a zem". == Akými slovami poukazuje Pán Ježiš na svoju večnosť a na časnosť sveta? == * "Teraz, Otče osláv ma ty pri sebe samom slávou, ktorú som mal pri tebe skôr, ako vznikol svet" (Jn 17,5). == Môže filozofia dokázať večnosť sveta? == * V žiadnom prípade, existencia sveta totiž spočíva na slobodnom stvoriteľskom Božom akte - Boh mohol nechcieť, aby vždy existoval. == Aký majú postoj prírodné vedy k trvaniu kozmu? == * Prírodné vedy nič nenamietajú proti časovo konečnému trvaniu kozmu.Vek sveta je zistiteľný rôznymi metódami, ktoré sa zhodujú asi na 15 miliardách rokov, znamená však len to, že dnešná sústava sveta vtedy začala. Prírodné vedy nič nevedia o tom, či pred týmto časovým bodom "nula" bola absolútna ničota (okrem Boha), alebo či existovala hmota. Toto už nemožno zistiť a poznať našimi metódami. == Vymenuj aspoň päť rôznych názorov na večnosť (časnosť) stvorenia: == # Platón - večnosť beztvárej hmoty # Aristoteles - Boh prvý nehybný hýbateľ, hmota i pohyb sú večné # stoici - materialistický monizmus - všetky veci pochádzajú z prvotnej večnej hmoty odstupňovaním # Avicena a iní arabskí filozofi - zamietajú stvorenie, učia večnosť hmoty # Maimonides (židovský scholastik) biblická náuka stvorenia z ničoho, podľa neho sa môže dokazovať nevyhnutnosť stvorenia od večnosti == Názory svätých otcov: == * Sv. Atanáz hovorí, keď je Slovo večné, je nestvorené. Tým rozumieme, že to, čo je stvorené, nie je večné. Podobne i sv. Bazil, sv. Gregor Nyssénsky, sv. Cyril Alexandrijský atď. Avšak Origenéz ovplyvnený platonizmom proti všetkým Otcom a náuke Cirkvi pripúšťa večnosť stvoriteľského diela a všeobecným spôsobom večný pohyb vecí. Sv. Anzelm - ideálne jestvovanie vecí v Božom rozume, Tertulián - Božia večnosť zo seba.... == Ako sa pozerá na počiatok sveta sv. Tomáš Akvinský? == * Počiatok sveta považuje za také hlboké tajomstvo ako je Najsvätejšia Trojica. Je presvedčený, že nedostatočnými dôkazmi sa nemá viera v začiatok sveta zosmiešňovať pred očami neveriacich, alebo naša viera je z Božiaho zjavenia a nie z nedostatočných dôkazov. == Ako vysvetľuje sv. Tomáš mienku Aristotelovývh nasledovníkov, ktorí učia, že Boh Stvoriteľ svet nutne od večnosti? == * Božia činnosť je večná, ale táto si nevyžaduje zo strany Boha večný účinok, čo vyplýva z Božej dokonalosti, ktorý koná svojou vôľou. Z toho vyplýva, že svet nie je nevyhnutne večný, ale má sa uskutočniť, kedy to Boh chce. Preto môžme povedať, že Boží úkon je od večnosti, účinok však nie je od večnosti, ale odvtedy, keď ho Boh ustanovil, aby sa stal. == Aká činnosť je stvorenie? == * Stvorenie nie je činnosť, ktorá postupuje od jedného termínu k druhému, ale je to vzťah z Božej strany logický, zo strany stvorenia reálny. "Z ničoho povstať" sa má rozumieť, ktorému sa protiví "z niečoho povstať". Je to činnosť iba v prenesenom zmysle, lebo sa deje v okamihu a bez každého pohybu Stvoriteľa, preto ju nemusí Stvoriteľ nevyhnutne predchádzať trvácnosťou. == Prekáža prvenstvo prirodzenosti prvenstvu času? == * Neprekáža, máme na to príklad vo večnom plodení Slova, ale aj vo večnom jestvovaní možných vecí, ktoré sú od večnosti, odkedy je Boh. == Dochádza pri tvorení alebo stvorení k zmene v Bohu? == * Keby Otec plodil Syna v čase, to by bola zmena v Bohu, lebo plodenie v Bohu je vnútorný život. Keď však pripúšťame, že Boh stvoruje alebo nestvoruje od večnosti alebo v čase, to sú zmeny mimo Boha a preto indiferentné, ktoré v Bohu zmenu nepripúšťajú. == Riešeniu akej námietky sa venoval najviac sv. Tomáš Akvinský? == * Summe sa venoval sa najviac riešeniu námietky proti stvoreniu od večnosti, ktorá vyplýva z nekonečného počtu. Tejto otázke sa venovali i teoloógovia tomistického smeru. == Ako sa sv. Tomáš a teológovia tomistického smeru vyjadrujú k riešeniu námietky proti stvoreniu od večnosti, ktorá vyplýva z nekonečného počtu? == * O samom nekonečne: ten si tvoríme nie zo zmyslovej skúsenosti, ale v mysli, keď z ohraničenej skutočnosti, ktorú zmyslami poznáme, odstraňujeme obmedzenia. Podľa toho je počítaný i nekonečný počet, keďže sa môže zväčšovať, zdá sa byť protirečivý. Avšak nie je zrejmé, že by bol protirečivý pojem nekonečného množstva, čiže nespočítateľných stvorení alebo nekonečné množstvo zemských pohybov, teda večnosť sveta. Teda námietka z nekonečného počtu nedokazuje nemožnosť stvorenia od večnosti. == Akú slobodu konania rozoznávame? == * trojakú: a) slobodu konať a nekonať b) slobodu konať to alebo ono c) slobodu konať dobre alebo hriešne == O akej slobode konania možno hovoriť u Boha? == * V ňom nie je tretej slobody, konať dobre alebo hriešne. Teda Boh mohol svet stvoriť svet a nemusel, Boh mohol tento náš svet stvoriť ináč, ale nomohol stvoriť svet v sebe zlý, hriešny. == Čo hovorí dogma viery o slobodnom konaní Boha pri stvorení? == * Boh stvoril svet slobodne, bez vonkajšieho donútenia a bez vnútorného nátlaku. == Definícia I.Vatikánskeho koncilu sa vzťahuje predovšetkým na libertas contradicionis. Proti akým tvrdeniam sa hlavne obracia? == * V definícii I. Vatikánskeho koncilu sa zdôrazňuje hlavne to, že Boh mal slobodu stvoriť alebo nestvoriť. Obracia sa hlavne proti Hermesovi, Günterovi a Rosinimu, ktorí tvrdili, že Božia dobrota mu uložila potrebu stvoriť. == Ako sa k stvoreniu Božím slobodným rozhodnutím vyjadril sv. Augustín? == * Svet bol podľa neho od večnosti v Božej idei, Boh potom v čase celkom slobodne a z čírej dobroty túto ideu uskutočnil a nebol k tomu donútený ani zvonka, ani vnútornou nutnosťou. == Aké môžme rozoznávať u Boha vôľu a lásku z hľadiska slobody a nutnosti? == * v Bohu treba rozoznávať dvojakú voľu a lásku: - voľu a lásku, ktorou miluje sám seba - je Bohu nutná - voľu a lásku, ktorou miluje tvorstvo - je slobodná, lebo Boh tvorstvo nepotrebuje ani ku svojej dokonalosti, ani ku svojej blaženosti == V akom zmysle môžme hovoriť o Božej vôli, že je smerom k stvoreniu nutná? == * Keď Boh raz tento svet slobodne stvoril, potom už je nemožné, aby ho nechcel a o svoju dobrotu sa s ním nepodelil. V tomto zmysle je vôľa, ktorou Boh chce stvorené veci, nutná. Ale nasleduje až po rozhodnutí vôle, ktorým sa Boh rozhodol stvoriť vonkajší svet, preto je nutnosťou následnou a nijako neporušuje slobodu stvoriteľského Božieho aktu. == Čo znamená absolútny optimizmus? == * Podľa neho bol Boh povinný stvoriť najlepší svet a takým je práve tento náš svet. Zástancovi absolútneho optimizmu boli Abelard, Leibnitz, Malebranch. == Čo vyhlásila provinciálna synoda v Kolíne v r. 1860 proti absolútnemu optimizmu? == * Provinciálna synoda v Kolíne vyhlásila: Boh bol slobodný stvoriť tento svet alebo iný svet. == Prečo je najlepší svet protirečenie? == * Lebo len Boh je absolútne dokonalý, najlepší svet - to by znamenalo, že Boh ani lepší svet ako je náš myslieť nemôže, čo je tvrdenie nerozmuné, lebo Boh si môže myslieť stále lepší a lepší svet až do nekonečna. Náš svet určite nie je najlepší, lebo je v ňom mnoho zla, dokážeme si myslieť i iné lepšie svety, ale aj tento náš bez hriechov a utrpenia. == V akom zmysle je náš svet dokonalý? == * Náš svet je dokonalý v tom zmysle, že zodpovedá myšlienkam, vzorom, podľa ktorých ho Boh stvoril, a že obsahuje nesmierne množstvo dokonalostí v bytostiach neživých a živých, zvlášť v človekovi. == Aké je vyjadrenie sv. Tomáša Akvinského na stvorenie sveta v zmysle dobrý-lepší? == * Sv. Tomáš duchaplne rozlišuje , že Boh mohol stvoriť svet lepší, ale nie lepšie. Akt, ktorým Boh stvoril svet je prirodzene dokonalý, lebo je totožný s Božou podstatou, ale nie účinok, čiže výsledok tohoto aktu, t.j. svet, ktorý je konečný a preto nie je najlepší. == Akú myšlienku rozvádzali o stvorení dobrého - zlého sveta nem . filozof A. Schopenhauer a Ed. V. Hartmann? == * Tvrdili, že náš svet je najhorší, aký si len možno myslieť. A Hartmann obviňoval Boha, že je príčinou všetkého zla. == Aká je dogma viery o dobrom svete? == * Dogma viery hovorí: Boh stvoril dobrý svet. == Čo vyhlásil Florentský koncil o dobrote prirodzenosti? == * Florentský koncil vyhlásil v Decretum pro Jacobitis (1441), že niet zlej prirodzenosti, ako to tvrdí manichejský blud, ale každá prirodzenosť, pokiaľ je prirodzenosťou, je dobrá. == Aký je biblický dôvod na dogmu viery o tom, že Boh stvoril dobrý svet? == * Je to Gn 1, 31: "Boh videl všetko, čo (bol) učinil, a hľa, bolo to veľmi dobré." == Prečo Boh nemôže stvoriť morálne zlý svet? == * Pretože pre svoju absolútnu svätosť nemôže byť pôvodcom morálneho zla a hriechu, teda Boh nemá voľbu medzi dobrom a zlom. Podľa Tridentského koncilu, každý, kto by učil opak, môže byť vylúčený z Cirkvi. == Prečo možno uviesť relatívny optimizmus do súladu s Božou slobodou pri stvorení? == * Tento svet je najlepší, ak máme na mysli: ** a) príčinu účinnú = Boh ** b) príčinu vzorovú = ideu Boha, podľa ktorej bol svet stvorený ** c) príčinu účelovú (cieľovú), ktorou je česť a sláva Boha ** d) spôsob ako bol svet stvorený = čírim aktom stvoriteľskej vôle == Aké tri najväčšie mysliteľné diela menuje sv. Tomáš Akvinský ako najlepšie? == * a) hypostatická únia - človečenstvo Kristovo, keďže je spojené s Bohom * b) blažené nazeranie - nebeská blaženosť, keďže je používaním Boha * c) Božie Materstvo Panny Márie == Čo je prvotným, všeobecným a bezpodmienečným cieľom všetkých tvorov rozumných i nerozumných? == * Prvotným, všeobecným a bezpodmienečným cieľom všetkých tvorov rozumných i nerozumných je oslavovať Boha. == Čo je podľa provinciálnej synody v Kolíne r. 1860 subjektívny cieľ stvorenia alebo motív, ktorý pohol Boha k stvoreniu. == * Je to láska k jeho absolútnemu dobru. Táto láska ho pohla, aby dal konečným bytostiam ich existenciu preto, aby im mohol komunikovať svoju dobrotu. == Ktorý koncil vyhlásil: "Boh svojou dobrotou a všemohúcou silou nie k zväčšeniu svojej blaženosti, ani nie k získaniu, ale k prejaveniu svojej dokonalosti skrze dobrá, ktoré udeľuje tvorom, najslobodnejším rozhodnutím spolu od počiatku času z ničoho stvoril oboje tvorstvo."? == * Vyhlásil to 1. Vatikánsky koncil. == Ako sa vyjadril k Božiemu dôvodu pre stvorenie sv. Augustín? == * "Pretože je dobrý, sme my." == Ako učí o Božom konaní sv. Tomáš? == *" Boh nekoná pre svoj úžitok, ale len pre svoju dobrotu." Boh - bytosť absolútne dokonalá - nemohol stvoriť svet z túžby po cieli, t.j. po dobre, obsiahnutom v cieli, ktoré by ku svojej dokonalosti a blaženosti potreboval. Takto konajú rozumom obdarené tvory, kým Boh mohol tento svet stvoriť len z lásky k cieľu. Takáto činnosť však predpokladá v účinnej príčine plnosť dokonalosti, z ktorej chce táto príčina aj iným bytostiam poskytnúť čiastku. == Čo je prvotným alebo objektívnym cieľom stvorenia a ako sa k tomu vyjadil 1. Vatikánsky koncil? == * Prvotný alebo objektívny cieľ stvorenia alebo cieľ, ktorý je vložený do samého stvorenia, je predovšetkým zajavenie Božích dokonalostí a z toho vyplývajúca oslava Boha. 1. Vatikánsky koncil definoval: "ak by niekto popieral, že svet bol stvorený k Božej sláve, nech je exkomunikovaný.". == Čo znamená vnútorná sláva Božia? == * Pozostáva v tom, že Boh večne poznáva a miluje svoju nekonečnú dokonalosť. Toto svoje poznanie a lásku Boh aj večne prejavuje plodením Syna a dýchaním Ducha Svätého a tak žije vo večnej sláve a blaženosti svojho trojičného života. K tejto nekonečnej vnútornej sláve Božej nič nemožno pridať. Stvorením nechce teda Boh niečo získať pre seba, svoju dokonalosť, ktorú nemožno zväčšiť. == Čo znamená vonkajšia sláva Božia? == * Je cieľom stvorenia, je to prejavenie Božej dokonalosti v tvoroch a jej poznanie a milovanie zo strany rozumných tvorov, čím tieto dosiahnu blaženosť. == Akú rozoznávame vonkajšiu slávu Božiu? == * a) objektívnu - nutne a samočinne ju vzdávajú Bohu všetky tvory rozumné i nerozumné svojím jestvovaním a primeranou dokonalosťou svojej prirodzenosti * b) subjektívnu - (t.j. vlastná vonkajšia sláva), rozumné tvory ju vedome a dobrovoľne vzdávajú Bohu tým, že ho poznávajú a milujú, tým rozumné tvory dosiahnu aj svoju blaženosť == Ako sa zmieňuje Sväté písmo o vonkajšej sláve Božej? == * "Nebesá rozprávajú slávu Božiu, obloha hlása dielo jeho rúk." (Ž 18/19, 1) == Ako sa vyjadril k subjektívnej vonkajšej sláve sv. Augustín? == * "Hľaď prečo to robíš. Ak to robíš preto, aby si oslávil seba - to Boh zakázal, ak robíš všetko preto, aby bol oslávený Boh - to Boh prikázal." == Kde sa dokonale uskutočnilo zjavenie dobroty, dokonalosti a slávy Božej a to v najvyššej miere? == * V Ježišovi Kristovi. Skrze Krista sa dostalo najvyššej oslavy a pocty samému Bohu, nielen skrze Ježiša pozemského ale aj skrze Pána vyvýšeného na Veľkňaza a skrze jeho pôsobenie v Cirkvi a v jej liturgii. == Čo je druhotným cieľom stvorenia? == * Je to účasť na Božej dobrote, najmä oblaženie tvorov, obdarených rozumom. == Má nejakú podmienku druhotný cieľ? == * Druhotný cieľ je podmienený, lebo jeho skutočné dosiahnutie závisí od slobodného rozhodnutia a spolupráce rozumných tvorov. Pritom vyplýva z prvotného cieľa - z oslavy Boha, čo znamená, že rozumné tvory dosiahnu svoju blaženosť práve tým, že oslavujú Boha = v nezištnej láske sa usilujú byť podobné Bohu, zmyslom života je pre nich plniť vôľu Božiu. == Prispieva naše oslavovanie Boha k jeho veľkosti? == * "Boh sa nestane väčším, ak ho ty budeš ctiť, ale ty sa staneš väčším, ak mu budeš slúžiť." (sv. Augustín) == Ako možno argumentovať názorom Hermsa a Güntera, ktorí pokladali blaženosť rozumných tvorov za cieľ a slávu Božiu za prostriedok k tomuto cieľu. == * Boh, najvyššia dokonalá bytosť, nemôže pri svojej činnosti navonok mať cieľ v inej bytosti, mimo seba. Aby stvorenia Boha ctili a milovali, to si vyžaduje prirodzený pomer, v akom je Boh k tvorstvu. Úcta a láska, ktorú vzdávajú rozumné tvory Bohu, prináša najväčší úžitok im, lebo v sláve Božej, ktorú preukazujú Bohu, je obsiahnutá ich večná blaženosť. == Aké tri aspekty rozoznávajú teológovia v Božej starostlivosti o stvorený svet, ktoré sa v novšej dobe zahŕňajú pod pojem "stvorenie"? == * a) zachovávanie sveta * b) spolupôsobenie Boha s činnosťou tvorov * c) vlastnú prozreteľnosť, t.j. riadenie sveta == Ako treba rozumieť zachovávanie sveta? == * zachovávajúca činnosť Božia je neustále príčinné pôsobenie, ktorým udržuje veci v bytí, v existencii. Nie len druhotnými príčinami, ale Boh priamo pôsobí ďalšie trvanie vecí. == Čo hovorí Rímsky katechizmus o zachovávaní sveta? == * "Keby Boh svojou prozreteľnosťou nezachovával veci s tou istou silou, s akou ich stvoril na počiatku, potom by sa ihneď vrátili k ničote." == Prečo môžme povedať, že ide o pozitívne a kladné zachovávanie sveta? == * hoci by Boh mohol svet ničiť, nerobí to, ale ide o - pozitívne zachovávanie nepriame = Boh dáva všetkým veciam čo potrebujú k životu - zachovávanie kladné priame, čiže bezprostredné = Boh nepretržitým aktom udržuje vlastnú vnútornú esenciu vecí == Ktorý Kristov výrok zo Svätého písma hovorí o Otcovej zachovávajúcej činnosti? == * Jn 5, 17: "Otec pracuje ešte aj teraz, aj ja teda pracujem." == Čo hovorí rozum na zachovávanie bytia? == * Keď nemohla žiadna bytosť bez stvoriteľskej činnosti vzniknúť, potom nemôže bez dalšej Božej činnosti ani na okamih trvať a musela by hneď po svojom prvom vzniku zaniknúť. == Mohol by sa Boh slobodne rozhodnúť, že svet zničí, odníme mu svoj udržovací vplyv? == * Samozrejme, keby to urobil, tvory by sa obrátili na úplné nič = zničenie v najvlastnejšom zmysle (annihilatio). Preto sa zachovávanie sveta vyrovná stvoreniu, lebo sa vzťahuje na samotné bytie tvorov, ako stvorenie. == Prečo si myslíme, že nás Boh nezničí? == * Učí nás to Božie zjavenie, v ktorom je na mnohých miestach napísané, že Boha neteší záhuba žijúcich. == Čo učia teológovia o zničení, či zachovaní sveta? == * Učia, že hoci by mohol, svet ani ako celok ani jednotlivé časti nezničí, ale celé stvorenie v podstate zachová. Ani koniec sveta nebude jeho zánikom, ale obnovou sveta. Duchovné bytosti budú žiť naveky, nie vlastnou silou a mocou, ale preto, lebo ich nesmrteľnosť zaručuje Boh svojou múdrosťou, dobrotou a spravodlivosťou. Ani hmotné podstaty celkom nezaniknú, hoci nebudú trvať v terajšom zložení, ako nás uisťuje Sväté písmo. == Môže byť nejaká stvorená bytosť činná bez spolupôsobenia Božieho? == *Ako nemohla žiadna bytosť vzniknúť bez stvoriteľskej Božej činnosti a nemôže trvať bez urdžovacej Božej činnosti, tak nemôže bezzvláštnej činnosti, bez spolupôsobenia Božieho byť činná. Je to Boží vplyv na činnosť stvorenej veci. Nazýva sa prirodzené alebo všeobecné. == Ako sa odlišuje prirodzené alebo všeobecné Božie spolupôsobenie od Božieho nadprirodzeného spolupôsobenia? == * Božie nadprirodzené spolupôsobenie spočíva v nadprirodzenej pomoci, čiže milosti, ktoré Boh dáva každému spasiteľnému skutku. Nie v mravnom zmysle, ale v zmysle fyzickom. Tento fyzický Boží vplyv s činnosťou tvorov je bezprostredný - priamy. == Je učenie o spolupôsobení článkom viery? == * Nie, ale opiera sa o učenie teológov a výrok Rímskeho katechizmu. To, že Boh je prvotná a všeobecná príčina všetkých účinkov, Sväté písmo učí nespočetnými výrokmi. == Uveď príklad výroku zo Svätého písma, ktorý sa vzťahuje na bezprostredné spolupôsobenie. == * Sk 17, 28: "V ňom (v Bohu) totiž žijeme, hýbeme sa a sme." (citovaný aj v liturgii v jednej z nedeľných prefácií) == Akou filozofickou zásadou môže rozum argumentovať vo veci spolupôsobenia? == * "Činnosť je taká, aké je bytie." == Pôsobí stvorená bytosť pri činnosti účinok celý alebo čiastočný? == * Stvorená bytosť používajúc svoje mohutnosti pôsobí účinok celý a Boh, ktorý s ňou splupôsobí, pôsobí tento účinok takisto celý. Boh pôsobí ako prvá príčina a stvorená bytosť ako druhotná príčina a zvláštna = mocou a silou prijatou od prvotnej a všeobecnej príčiny. == Prečo Boh nevykoná všetky účinky sám, bez spolupôsobenia stvorených bytostí? == * Boh to nerobí preto, že by ich potreboval, ale preto, lebo vo svojej dobrote chce, aby aj oni mali primeranú účasť nielen v jeho bytnosti, ale aj v moci a činnosti. == Spolupôsobí Boh i pri skutkoch, ktoré sa stanú hriešnymi? == * Boh spolupôsobí so skutkami len potiaľ, pokiaľ sú fyzickými úkonmi, nespolupôsobí však, pokiaľ sa protivia Božiemu zákonu a tým sa stávajú mravne zlými. To, čo je na slobodnom skutku fyzicky dobré treba pripisovať činnosti slobodnej bytosti a tiež Božiemu spolupôsobeniu, kým to, čo je na slobodnom skutku mravne zlé, je výhradne dielom slobodnej vôle stvorenej bytosti. == Ktoré smery v teológii sa snažia vysvetliť vzťah medzi Božím spolupôsobením a medzi ľudskou slobodou? == * a) tomisti - vysvetľujú tento vzťah fyzickou premóciou = takou Božou činnosťou, ktorá prv, ako sa táto sama rozhodla k nejakému úkonu, uvádza takou neodolateľnou silou do aktu, že ho nemôže nevykonať * b) molinisti - Boh ponúkne rozumnej bytosti svoje spolupôsobenie a až vtedy, keď sa sama rozhodla pre činnosť s ňou spolupôsobí, takže oboja činnosť spadá do jedného okamihu == Z čoho sa podľa nášho spôsobu myslenia skladá Božia prozreteľnosť? == * Z Božieho plánu sveta a z riadenia sveta. Vo večnom nezmeniteľnom pláne sveta myslí Boh na cieľ pre celé svetové dejiny aj pre všetky jednotlivé tvory, riadením sveta uskutočňuje tento plán v čase. == Ako nazývame vecný plán Boží a jeho vykonanie v čase? == * Božou prozreteľnosťou v širšom zmysle, je to všetka starostlivosť Božia o stvorené bytosti. == Čo je Božou prozreteľnosťou v užšom zmysle? == * Je Božia činnosť, ktorou Boh riadi svet k stanovenému cieľu, ku svojej sláve a ku spáse človeka. == Čo v sebe obsahuje Božia prozreteľnosť v užšom zmysle? == * zriadenie svetového poriadku, ktorý Boh od večnosti mal vo svojej mysli a svojou vôľou založil * vykonávenie svetového poriadku, ktoré spočíva v tom, že Boh stvorené bytosti vedie a spravuje, aby dosiahli svojho cieľa, vykonávanie svetového poriadku je dielom Božej vôle a moci, deje sa v čase a obyčajne sa nazýva riadenie sveta == Kto popiera riadenie sveta Bohom? == * materialisti, panteisti, fatalisti, naturalisti, deisti a dualisti == Sú v Svätom písme dôkazy toho, že Boh svojou Prozreteľnosťou chráni a spravuje všetko? == * Sväté písmo je plné prisľúbení a skúseností, že svetom vládne a osudy ľudí riadi dobrotivý, múdry a všemohúci Boh. Dogmu o Božej Prozreteľnosti hlása Sväté písmo od začiatku. Napr.: Múd 6, 7 "veď on stvoril malého i veľkého, rovnako sa stará o všetko". == Kto z apoštolov hlásal univerzalitu Božej prozreteľnosti? == * sv. Pavol: "Boh sám dáva všetkým život, dýchanie a všetko." (Sk 17, 25) == Kde v liturgii nájdeme vieru v Božiu Prozreteľnosť? == * "Všemohúci Bože, ty riadiš všetko na nebi aj na zemi" == Aký je rozumový argument pre Božiu prozreteľnosť? == * Keby bol Boh svetové bytosti síce stvoril, ale ďalej ich k poslednému cieľu neviedol, prestal by byť Bytosťou nekonečne múdrou, dobrotivou a všemohúcou. Keď Boh svet stvoril, potom je riadenie a spravovanie sveta nutnou požiadavkou jeho múdrosti, dobroty a všemohúcnosti. == Ako rozdeľujeme Božiu Prozreteľnosť podľa spôsobu vykonania Božieho plánu? == * a) Bezprostrednú, ktorú vykonáva sám Boh. * b) Nepriamu, ktorú vykonáva prostredníctvom druhotných príčin (prírodné zákony, mravné zákony, výchova). == Ako rozdeľujeme Božiu Prozreteľnosť podľa druhu Božieho pôsobenia? == * a) riadna - podľa istých trvalých zákonov a pravidiel, v prirodzenom ale i v nadprirodzenom poriadku (zákony prírody i nadprirodzené - milosti) * b) mimoriadna - mimoriadny Boží zásah, nemá sa však ľahkovážne predpokladať == Ako rozdeľujeme Božiu Prozreteľnosť podľa predmetu a stupňa Božej starostlivosti? == * a) všeobecnú - vzťahuje sa i na nerozumné stvorenia; * b) zvláštnu - vzťahuje sa na rozumné stvorenia i na hriešnikov; * c) najzvláštnejšia - je venovaná len predestinovaným (predurčeným). == Čím sa riadi miera a stupeň Božej starostlivosti? == * Riadi sa podľa dokonalostí tvorov. Čím je stvorená bytosť dokonalejšia, tým účinnejšie je Boh zahrňuje svojou láskou a stará sa o ňu. Božia láska a starostlivosť sa oprávnene vzťahuje predovšetkým na človeka, lebo človek v sebe zahrňuje dokonalosti všetkých stvorených bytostí. == Prečo je človek hlavným predmetom Božej starostlivosti? == # zahrňuje v sebe všetky dokonalosti stvorených vecí # jedine človek je schopný plniť prvotný cieľ vedome a dobrovoľne # jediný je schopný večnej blaženosti, druhotného cieľa, lebo nepodlieha fyzickej nutnosti, ale je sám pánom svojich skutkov, potom je odôvodnená i zvláštna Božia starostlivosť == Na čom sa zakladá najzvláštnejšia Božia prozreteľnosť o spravodlivých a vyvolených? == * Na výrokoch Písma, že Boh je vždy blízko pri tých, ktorí ho milujú, pozná ich cesty, chráni ich a milujúcim Boha všetky veci napomáhajú k dobrému. Najzvláštnejšou starostlivosťou sa stará aj o Cirkev, ako to vyplýva z prisľúbenia Kristovho, z jej úlohy a cieľa, aby šírila Božiu slávu. == Aké sú vlastnosti Božej Prozreteľnosti? == * a) neomylná istota * b) nezmeniteľnosť == Môže existovať u Boha náhoda? == * Pre Boha neexistuje náhoda, lebo Božia Prozreteľnosť sa neomylne uskutočňuje riadením sveta, takže nič sa nemôže uskutočniť proti Božej Prozreteľnosti alebo nezávisle od nej. Náhoda sa môže vyskytovať len pri druhotných príčinách, nutných i slobodných. == Prečo sa môže pri druhotných príčinách vyskytovať náhoda? == * Druhotné príčiny sú totiž vo svojej činnosti závislé na mnohých podmienkach a môžu byť z rôznych príčin prerušené, zastavené alebo privedené k inému výsledku, s ktorým sa pravidelne nestretávajú. Nám sa môže niečo prihodiť náhodou, mimo alebo proti nášmu očakávaniu, nie však Bohu. == Aké je vysvetlenie náhody u sv. Tomáša Akvinského? == * Keď niekto pošle dvoch ľudí na jedno miesto tak, že jeden o druhom nevie, pre nich je to náhoda, že sa tam stretnú, nie však pre toho, ktorý ich poslal. == Môže byť večný plán Prozreteľnosti zmenený? == * Nie, je nezmeniteľný pre absolútnu nezmeniteľnosť Boha. == Ak je večný plán nemenný, je potom prosebná modlitba zbytočná? == * Sv. Tomáš Akvinský hovorí: "Nemodlíme sa preto, aby sme zmenili večný poriadok Prozreteľnosti, ale preto, aby sme dostali, čo nám Boh pre naše modlitby ustanovil od večnosti dať." == Aký má zmysel prosebná modlitba,keď sme nedosiahli, o čo sme prosili? == * Boh nám často udelí iné dobro, o ktoré sme neprosili a tým, že sme sa modlitbou pokorili pred Bohom a s dôverou k nemu viac priľnuli, získali sme si zásluhy. == Ako možno chápať nerovné rozdelenie ľudských schopností ako i pozemských dobier? == * Prečo dobrý a spravodlivý Boh jednému bez zásluhy hojne dáva dary ducha i tela, druhému však veľmi skromne, by bola nepochopiteľná záhada, keby sa neriešila vo svetla večného života a keby tento život bol jediným životom. == Ktorý zákon káže konať dobro a chrániť sa zlého a aké má sankcie? == * Mravný zákon. Tento zákon však nemá sankcie na tomto svete, musí ich mať na svete druhom. == Prečo je múdre, že čnosť nie je hneď na tomto svete odmená a nespravodlivosť potrestaná? == * človek by sa prestal riadiť vyššími pohnútkami lásky k Bohu a blížnemu * všetky hriechy i tajne spáchané by vyšli najavo, pre pohoršenie celej spoločnosti a s vinnými by trpeli i nevinní == Čo je to fyzické zlo vo všeobecnosti a v nerozumnej prírode? == * Zlo vo všeobecnosti je to nedostatok povinného dobra. Fyzické zlo je tam, kde nejaká bytosť je zbavená dokonalosti, ktorú má mať v poriadku fyzickom. V nerozumnej prírode podlieha fyzické zlo Božej prozreteľnosti v tom zmysle, že sa ním uplatňujú rozličné zákony prírody, pričom menšie zvieratá často slúžia vyšším a všetky slúžia človeku. == Čo je to fyzické zlo človeka? == * Následkom dedičného hriechu sa na ľuďoch všeobecne uplatňuje. Mnohé utrpenia sú spôsobené osobnými hriechami, iné vznikajú pôsobením prírodných zákonov, ktorých účinky Boh nechce stálym zázračným zasahovaním prekaziť. == Môže chcieť Boh priamo zlo fyzické alebo mravné?== * Vôľa môže chcieť priamo iba dobro, vždy smeruje k dobru. Boh, ktorý je povznesený nad akýkoľvek omyl, nikdy nemôže chcieť zlo pre zlo. Boh ak chce zlo, potom to robí len akcidentálne: nechce zlo, preto, že je zlom, ale kvôli nejakému dobru inému, ktoré je s ním spojené alebo z neho nasleduje. == Ako možno argumentovať pri námietke, že Boh má dávať ľuďom dobro priamo a nie prostredníctvom fyzického zla?== * Boh nebol povinný stvoriť taký svet, v ktorom by nebolo fyzického zla, mohol ale nemusel. * v takomto svete by chýbalo i mnoho dobrého (skromnosť, trpezlivosť, oddanosť vôle Božej...) * fyzické zlo je jedným z prostriedkov, ktorým Boh zasahuje do osudov jednotlivcov aj národov a vedie ich k vytýčenému cieľu. == Odkedy má utrpenie veľkú mravnú silu a moc?== * Od chvíle, keď sa Syn Boží stal človekom, prijal na seba bolesti a utrpenie ľudstva a umrel za ne na kríži. On každé trápenie posvätil, v rukách Božích je utrpenie nástrojom k mravnému zdokonaleniu človeka, bohatým zdrojom milostí, pečaťou Božej lásky. ==Kto je schopný mravne zlých alebo dobrých skutkov?== * Len slobodné bytosti, ktoré sa samy rozhodujú. == ČO je to mravné zlo?== * Je to vedomé a dobrovoľné prestúpenie Božieho zákona. == V čom tkvie hlavná a podstatná príčina mravného zla?== * Slobodná ľudská voľa, ako mohutnosť človeka je dobrá a smeruje sama sebou "per se" vždy len k mravnému dobru. Človek ako bytosť konečná a obmedzená môže svoju slobodu zneužiť a konať proti Božiemu zákonu. == Ako by to vyzeralo, keby Boh zamedzil zlo?== *zmizli by všetky čnosti a zásluhy *nebolo by slobodných bytostí, Boh by musel zrušiť i zákony prírody, podľa ktorého ku vzniku slobodných bytostí spolupôsobí *Boh by nemal príležitosť obrátiť zlo na dobro a tak ukázať poklady svojej moci a dobroty *nebolo by prostriedkov na zdokonalenie spravodlivých a oslavu mučeníkov *Boh by nemohol prejaviť svoje milosrdenstvo 2204 5474 2006-04-06T21:53:48Z Wizzard 46 Pomoc:Pomocník premiestnená na Pomoc:Obsah #redirect [[Pomoc:Obsah]] 2205 5531 2006-04-10T12:06:00Z Mireksoteria 23 {| width=100% cellspacing="0" cellpadding="5" style="border:1px solid gray;margin-bottom:5px" | style="bgcolor=#DDEEFF; border-bottom: 1px solid gray; font:bold 125% Verdana,sans-serif;color:#000;text-align:center;background:#EEEEAA" | [[Šablóna: Úvod Biblia|Kresťanská príručka pre porozumenie Biblii]] |- align=center bgcolor=lightyellow | {{Úvod Biblia}} |} {| cellspacing="0" cellpadding="0" style="border:none;" | width="50%" valign="top" bgcolor=lightyellow style="border:1px solid gray;margin-bottom:5px" | {| width=100% height=100% cellspacing="0" cellpadding="5" | style="border-bottom: 1px solid gray; font:bold 125% Verdana,sans-serif;color:#000;text-align:center;background:#EEEEAA" | [[Šablóna: Informácie o Biblii|Informácie o Biblii]] |- | bgcolor=lightyellow | {{Informácie o Biblii}} |} | width="5px" | | &nbsp; | width="50%" valign="top" bgcolor=lightyellow style="border:1px solid gray;margin-bottom:5px" | {| width=100% height=100% cellspacing="0" cellpadding="5" | style="border-bottom: 1px solid gray; font:bold 125% Verdana,sans-serif;color:#000;text-align:center;background:#EEEEAA" | [[Šablóna: Biblické komentáre|Biblické texty, slovníky, komentáre]] |- | bgcolor=lightyellow | {{Biblické komentáre}} |} |} {| cellspacing="0" cellpadding="0" style="border:none; margin-bottom: 5px; margin-top: 5px" | width="50%" valign="top" bgcolor=lightyellow style="border:1px solid gray;margin-bottom:5px" | {| width=100% height=100% cellspacing="0" cellpadding="5" | style="border-bottom: 1px solid gray; font:bold 125% Verdana,sans-serif;color:#000;text-align:center;background: #EEEEAA" | [[Šablóna: Biblické kuriozity|Kuriozity zo sveta Biblie]] |- | bgcolor=lightyellow | {{Biblické kuriozity}} |} | width="5px" | | &nbsp; | width="50%" valign="top" bgcolor=lightyellow style="border:1px solid gray;margin-bottom:5px" | {| width=100% height=100% cellspacing="0" cellpadding="5" | style="border-bottom: 1px solid gray; font:bold 125% Verdana,sans-serif;color:#000;text-align:center;background: #EEEEAA" | [[Šablóna: Dogmatika licencie|Licencie]] |- | bgcolor=lightyellow | {{Dogmatika licencie}} |} |} {{Biblia}} 2206 5492 2006-04-09T11:30:06Z Mireksoteria 23 {{Soteria}} [[Kategória:Biblia]] [[Kategória:Náboženstvo]] 2207 5571 2006-04-10T20:14:16Z Mireksoteria 23 [[Image:Gutenberg Bible.jpg|200px|left]] Táto príručka by mala slúžiť ako pomôcka pre kresťanské chápanie Biblie. Je ekumenickej povahy. Mala by teda odrážať spektrum a bohatstvo názorov rozličných kresťanských cirkví. Pozývame všetkých, čo sa chcú zapojiť do rozvíjania a prehlbovania biblického štúdia, aby túto stránku zveľaďovali svojimi príspevkami. 2208 5495 2006-04-09T16:36:24Z Wizzard 46 [[Kategória:Teológia]] 2209 6045 2006-06-09T09:40:20Z Mireksoteria 23 [[Image:TorahScroll.jpg|200px|right]] '''Základné informácie o Biblii''' *[[w:sk:Biblia|Čo je Biblia?]] *[[w:sk:Zoznam kníh Biblie|Zoznam kníh Biblie]] '''Starý zákon''' *[[w:sk:Starý zákon|Starý zákon]] '''Nový zákon''' *[[w:sk:Nový zákon|Nový zákon]] *[http://www.tahaky-referaty.sk/Kanon-Noveho-Zakona.-Dejiny-kanonu/2331 Dejiny kánona Nového zákona] *[http://www.tahaky-referaty.sk/Text-Noveho-Zakona-.Dejiny-textu./2332/ Dejiny textu Nového zákona] *[http://www.tahaky-referaty.sk/Povod-knih-noveho-zakona/2334/ Pôvod kníh Nového zákona] '''Prednášky a študijné texty''' *[[Biblia:Prednášky na počúvanie|Prednášky o Biblii na počúvanie]] *[http://www.kbd.sk/studijne_texty.htm Katolícke biblické dielo - študijné texty] *[http://www.tahaky-referaty.sk/Text-Noveho-Zakona.-Dejiny-exegezy/2333/ Dejiny exegézy] * [http://evs.sk/prednasky/kriticka-pristup-k-pismu-a-jeho-dosledky Kritický prístup k Písmu a jeho dôsledky] 2210 6019 2006-05-30T09:09:19Z Mireksoteria 23 [[Image:Izrael kmeny.jpg|200px|right]] '''Biblický text''' * [[Biblia:Biblický text na internete|Biblia na čítanie]] * [[Biblia:Audio Biblia na internete|Biblia na počúvanie]] '''Interpretácia biblického textu''' * [http://www.uski.sk/frames_files/ran/cl040102.htm Pravidlá výkladu biblických textov] * [[Biblia:Výklad biblických textov|Výklad biblických textov]] * [http://www.biblicke-uvahy.szm.sk Biblické úvahy] '''Nekanonické texty''' * [http://us.geocities.com/baruchmar/EC/index.htm Apokryfy a starokresťanská literatúra - Apoštolská tradícia] * [http://www.sweb.cz/rp33/uvahy_o_krestanstvi/tonegn.html Gnostické spisy] '''Slovníky a mapy''' * [[Biblia:Biblický slovník|Biblický slovník]] * [[Biblia:Význam biblických mien|Význam biblických mien]] * [[Biblia:Biblická geografia|Biblická geografia]] 2211 6018 2006-05-30T08:24:48Z Mireksoteria 23 [[Image:Menorah7a.png|right]] *[http://www.ikoktejl.cz/magaziny/koktejl/MKotaznikykolemnas/otaz0205.html Potopa sveta] *[http://www.ezoterika.sk/magazin/jul99/ezm0799_ararat.htm Našla sa Noemova archa na vrchu Ararat?] *[http://www.magnificat.sk/htm02/022horucatema.htm Sodoma a Gomora] *[http://www.vira.cz/knihovna/index3.php?sel_kap=176&sel_kniha=4 Kozmické katastrofy v Biblii] *[http://www.vira.cz/knihovna/index3.php?sel_kap=259&sel_kniha=4 Datovanie biblických udalostí a astronómia] *[http://vira.cz/glosar/index1.php?sel_id=40 Odkiaľ pochádza slovo "Biblia"] *[http://www.kbd.sk/Dokumenty/Odkodovany_Da_Vinciho_kod.doc Odkódovaný Da Vinciho kód] 2212 5762 2006-04-26T14:40:42Z Duurko 42 /* Majú anjelov Strážcov i jednotlivé zložky a spoločenstvá, predovšetkým sv. Cirkev? */ == Čo znamená pojem anjel?== * Z gréckeho angelos = posol, latinsky nuntius = poslaný, legát. Je to meno služby, nie prirodzenosti. Podľa prirodzenosti sú totiž anjeli duchovné bytosti, stávajú sa však anjelmi tým, že vykonávajú rozličné posolstvá resp. plnia poslanie. == Čo učí Cirkev o jestvovaní anjelov?== * Jestvovanie anjelov je dogma. Podľa 4. Lateránskeho a 1. Vatikánskeho koncilu: "Boh... spolu od počiatku času z ničoho stvoril oboje tvorstvo, duchovné a hmotné, totiž anjelov a (hmotný) svet." == Nájdeme anjelov v Písme sv.?== * Už v najstarších predexilových knihách dosvedčuje Písmo sv. existenciu anjelov, ktorí oslavujú Boha a prinášajú ako Boží služobníci a poslovia ľuďom Božie príkazy (Lót, Daniel, Tobiáš). == Nájdeme v Písme sv. priame alebo nepriame dosvedčenie stvorenia anjelov?== * priame: Kol, 1,16: "V ňom bolo stvorené všeto, čo je na nebesiach a čo je na zemi, viditeľné a neviditeľné, tróny a panstvá, kniežactvá a mocnosti." * nepriame: Ex 20, 11: "Lebo za šesť dní utvoril Pán nebo a zem, more a všetko, čo je v nich." == Ako opisuje anjelov Nový zákon?== * Je tu viacero zmienok o anjeloch ako nadľudských bytostiach stvorených Bohom a nižších ako Boží Syn. (Anjel Gabriel - zvestovanie Zachariášovi, Márii, slúžia Ježišovi po víťazsve nad pokušeniami, majú byť pri poslednom súde.) == Ako sa k anjelom vyjadrujú svätí Otcovia?== * Jednomyseľne od počiatku vyznávajú ich existenciu. Sv. Augustín sa nimi zaoberal viac. Sv. Gregor Veľký: "Jestvovanie anjelov a archanjelov dosvedčuje takmer každá stránka Svätého písma." == Môžme niečo vedieť o ich počte?== * V Písme sv. sa počet anjelov uvádza veľmi všeobecne. Podľa neho je ich počet veľmi veľký: myriády, tisíce, légie.. * Rôzne biblické mená naznačujú odstupňovanie a poriadok medzi anjelmi. == Aká je prirodzenosť anjelov?== * Podľa dogmy viery: "Prirodzenosť anjelov je duchovná." Podľa sovjej podsaty sú anjeli bytosti číro duchovné, celkom nehmotné, fyzicky jednoduché. * Písmo sv. označuje anjelov ako duchov (spiritus, pneumata). == Majú anjeli rozum?== * Ako duchovné bytosti majú anjeli rozum a slobodnú vôľu, dokonalé prirodzené poznanie je im vrodené, nie je však videním Boha, lebo nijaký tvor nemôže svojimi prirodzenými silami Boha priamo vidieť. Spôsob ich poznania je čisto duchovný. Boha poznávajú len nepriamo z pozorovania dokonalostí stvorení, zvlášť svojou vlastnou dokonalosťou. == Aké je slobodná voľa anjelov?== * Je vynikajúca, je dôsledkom ich rozumnosti a zodpovednosti. Podľa Sv. Písma niektorí zhrešili a to by bolo bez vnútornej slobody nemožné. Ich slobodná voľa je silnejšia ako ľudská a môže ovplyvňovať hmotu spôsobom pre človeka užitočným alebo škodlivým. == Aké sú prirodzené vlastnosti anjelov?== * nesmrteľnosť * veľký rozum a dokonalé prirodzené poznanie * vinikajúca slobodná vôľa a moc == Z čoho vyplýva prirodzená nesmrteľnosť anjelov?== * Vyplýva z ich čírej duchovnosti anjelskej prirodzenosti. Prestali by však jestvovať, keby im Boh odňal udržovací vplyv. == Aký cieľ určil Boh anjelom?== * Nadprirodzený cieľ (bezprostredné videnie Boha) a k dosiahnutiu tohto cieľa im dal posväcujúcu milosť. == Čo dostali všetci anjeli a mohli zostať dobrými?== * Dostali posväcujúcu milosť, tým boli povýšení do nadprirodzeného poriadku= povolaní k tomu, aby dosiahli nebeskú blaženosť, ktorá pozostáva vo videní Boha. Aj pre anjela je to nedprirodzený nezaslúžený dar, teda milosť. == Aká je moc anjelov?== * Môžu pôsobiť na svet hmotný, ako i na ľudí, podľa zákonov, ktoré Boh určil pre priadok prirodzený a nadprirodzený. Bez rozkazu alebo dovolenia Božieho môžu do zákonov ľubovolne zasahovať. Na náš rozum nemôžu pôsobiť priamo, len vokajšími znakmi vnuknúť svoje myšlienky. Na našu vôľu nemôžu pôsobiť priamo a fyzicky, len morálne pohnútkami alebo vzbudením rôznych hnutí v zmyslovej mohutnosti. == Aké má rozmery anjel?== *Anjeli nemajú priestorovosť ani rozmery. V priestore, v ktorom účinkujú sú prítomný celou svojou podstatou v každom bode tohto priestoru, nie sú však nesmierni a všadeprítomní. == Akej skúške boli podrobení anjeli?== * Mravnej skúške, boli najskôr v stave putovania, v ktorom si svojou spoluprácou mali zaslúžiť blažené videnie Boha vo svojom konečnom stave. Toto učenie vyplýva: ** a) z náuky Otcov, že dobrí anjeli si zaslúžili blaženosť, ** b) zo skutočnosti hriešneho pádu jednej časti anjelov, ** c) z porovnania s podobnou skúškou prarodičov. == Čo hovorí Cirkev o padnutí istého počtu anjelov?== *Učenie o ťažkom hriechu týchto anjelov a o ich dobrovoľnom odvrátení sa od Boha je dogma viery, vyhlásená Cirkvou na 4. Lateránskom koncile (1215): " Diabol a iní démoni podľa svojej prírody boli Bohom stvorení dobrí, ale sebou samí sa stali zlými." == Čo hovorí o hriechu anjelov Písmo sv.?== * Jasne učí o tom, že jedna časť neobstála v skúške, upadla do ťažkého hriechu a za trest boli uvrhnutí do pekla. Júd 6: "Veď Boh neušetril anjelov, ktorí zhrešili, ale zavrhol ich do podsetia, do žalára tmy, a dal im tam strážiť až do súdu." == Čo je hlavnou úlohou dobrých anjelov?== * Oslava Boha a služba Bohu, čím plnia jeho vôľu a pomáhajú a chránia ľudí, aby dosiahli tiež večnú slávu v blaženom videní Boha. == Čo je ich druhotnou (sekundárnou) úlohou?== * Je ocharana ľudí a starosť o ich spásu. To im neprekáža požívať večnú blaženosť, lebo vždy vidia a vo všetkom milujú Boha. Hebr 1, 14: "Či nie sú všetci služobnými duchmi, ktorých posiela slúžiť tým, čo majú dosiahnuť dedičstvo spásy?" == Má každý človek anjela strážneho?== * V riadnom a všeobecnom hlásaní evanjelia sa nepodáva toto učenie ako dogma viery. Ale je to názor mnohých cirekvných Otcov a katolíckych teológov, že každý človek má svojho anjela Strážcu.Ich ochrana sa týka predovšetkým záležitostí spásy a len nepriamo časných vecí a trvá po celý život. == Majú anjelov Strážcov i jednotlivé zložky a spoločenstvá, predovšetkým sv. Cirkev?== * Je to veľmi pravdepodobné. V knihe Daniel čítame, že sv. Michal bol ochrancom synagógy, Nový Zákon je naplnením a zdokonalením Starého Zákona, potom nové spoločenstvo (Cirkev), ktorá nastúpila na miesto synagógy, by tiež mala mať svojho anjela. == Vzdáva sa anjelom úcta?== * Áno, vyplýva zo vzťahu anjelov k Bohu a k ľuďom. Cirkev im túto úctu vzdáva od najstarších dôb, zasväcuje im sviatky, kostoly. O tejto úcte hovorí 2. Nicejský a Tridentský snem. Anjeli boli časom postupne popri Kristovi a Bohorodičke spolu so svätcami zobrazovaní v ikonografii (na Východe a postupne aj na Západe). == Ako pôsobia zlí anjeli na ľudí?== * Dogmou viery je: "Diabol má na základe Adamovho hriechu určitú vládu nad ľuďmi." Vykupiteľským dielom Kristovým však bola diablova vláda principiálne premožená a pri poslednom súde bude úplne, dokonale a s konečnou platnosťou zlomená. Po víťazsvte Ježiša Krista nad hriechom je moc zlých duchov len zdanlivá, ktorú si osobujú neprávom a nemohúca. == Za aké sa pokladá pôsobenie zlých síl a mocností vo svete z dogmatického hľadiska?== * Za "dopustené". Tieto sily a mocnosti premohol Ježiš Kristus smrťou na kríži a zmŕtvychvstaním. No táto ich bezmocnosť zostáva ešte zahalená. Atmosféra " tohto" sveta" je ešte napojená ich prítomnosťou a vedie k pokušeniu a prenasledovaniu kresťanov. == O akých troch etapách pôsobenia diabla sa zmieňujú dejiny spásy?== * Diabol so svojou družinou prudko útočí na ľudstvo: *# pri zvedení prarodičov k hriechu, *# v boji proti Kristovi, *# na konci času. Medzitým prebieha "normálna" diabolská činnosť (aby čo najviac ľudí naveky zahubil). == Akými spôsobmi uplatňuje diabol svoju vládu?== # morálne škodenie človeku prostredníctvomzvádzania k hriechu, # zapríčineným fyzického zla, # na tele vonkajším pôsobením alebo vnútorným posadnutím (z Božieho dopustenia). == Možno hovoriť o spoločenstve zatratených s diablom v pekle?== V podstate pekla je, že tam nie je žiadne spoločenstvo; každý "ťahá sám za seba". Zlo síce môže čiastočne spolupracovať, ale potom sa beztak "vútorne rozčesne". V pekle nemožno hovoriť o spoločenstve, ale o večnej izolácii. == Hovorí Kristus o páde anjelov? == Áno, nepriamo v Lk 10, 18: „Videl som satana padať z neba ako blesk.“ ==Hovorí Písmo vždy o anjeloch ako anjeloch?== Nie vždy explicitne ako o anjeloch, napr. Sk 1, 10: „A kým uprene hľadeli k nebu, ako odchádza, zastali pri nich dvaja mužovia v bielom odeve...“ - podľa väčšiny biblistov sa jedná o anjelov; ale aj naopak, keď sa predstavení maloázijských cirkví nazývajú v Zjv „anjeli“. 2213 6056 2006-06-16T14:53:42Z 213.160.160.75 Porozumieť významu mena znamená v Biblii často pochopiť danú osobnosť, lokalitu či udalosť. Táto stránka bude slúžiť na zhromažďovanie informácií o význame jednotlivých biblických mien a názvov. Nové mená treba vkladať v abecednom poradí. Je vhodné okrem slovenského variantu mena uviesť meno i v pôvodnom znení, jeho význam a biblický odkaz, kde sa toto meno vyskytuje. Mužské i ženské mená, ktoré sú na Slovensku používané dodnes uvádza tiež [[w:sk:Kategória:Krstné mená|wikipédia.]] ==A== * Ábel - Dych, Pominuteľnosť, Tráva * Abrahám - Otec množstva * Adam - Človek, Zo zeme, Z hliny * Apolo - Ničiteľ, Zhubca ==B== ==C== ==D== * Dan - Sudca * Daniel - Môj sudca je Boh, Boží sudca * Dávid - Milovaný, Milujúci, Zjednotiteľ * Dionýz - Pán na Nyse (Sk 17,34) ==E== * Eliáš - Môj Boh je Jahve, Mojou silou je Pán * Elizeus (Elizej) - Môj Boh je Spása ==F== * Filemon - Milovník, Bohatý v láske * Filip - Priateľ koní, Milovník koní ==G== * Gabriel - Boh je silný, Boh je hrdina, Boží hrdina ==H== * Herodes - Hrdinský výhonok, Ohnivý drak * Herodiada - Hrdinská ratolesť ==I== * Izaiáš - Jahve je moja spása, Pán je moja spása, Pán pomáha * Izák - Smiech, Smejko, Bude sa smiať * Izrael - Boží bojovník, Boží hrdina, Zápasník s Bohom ==J== * Ján - Jahve bol milostivý, Pán je milostivý, dobrotivý, Pán mu je milostivý * Ježiš - (Jehošua, Ješua, Jezus) Jahve je spása, Jahve zachráni, Spasiteľ, Vysloboditeľ, Pomocník * Jozef - Nech On (Boh) rozmnoží, pridá, Rozmnoženie, On zhromaždí * Jonáš - Holubica ==K== ==L== Lea - múdrosť ==M== * Mária - (=Miriam) Odpor, Odporujúca, Neskrotná, Horkosť, Zármutok * Marta - Pani, Majiteľka, Veliteľka * Matej - (Mattijah) Jahveho dar, Darovaný, Dar Pánov * Matúš - (Mattijah) Jahveho dar, Darovaný, Dar Pánov ==N== ==O== ==P== * Pavol - Malý, Nepatrný, Nízky ==R== ==S== * Saul - Vyprosený, Žiadaný, Požadovaný ==T== ==U== ==V== ==Z== {{Výhonok Biblie}} 2214 5519 2006-04-10T11:02:02Z Mireksoteria 23 {{bptop}} {| cellpadding="2" cellspacing="0" style="background-color: transparent;" |- | [[Obrázok:Ichthys.jpg|60px| ]]</td > | ''&nbsp;Táto stránka ešte nie je dokončená (tzv. "[[Wikibooks:Výhonok|Výhonok]]"). Chýbajúce veci môžeš aj ty doplniť, prípadne rozvinúť to, čo je tu už napísané. Urobíš to tak, že hore klikneš na záložku ''upraviť'' (alebo tiež [{{SERVER}}{{localurl:{{NAMESPACE}}:{{PAGENAME}}|action=edit}} sem]) a takto text dopíšeš, alebo zmeníš''.</td ></tr > |} {{bpbottom}} {{Biblia}} [[Kategória:Výhonky Biblie]] 2215 5521 2006-04-10T11:25:47Z Mireksoteria 23 Biblický text na internete premiestnená na Biblia:Biblický text na internete: usporiadanie v rámci projektu Biblia Biblia v slovenskom jazyku sa na internete nachádza v rozličných prekladoch: Katolícky preklad: * [http://pismo.christ-net.sk/pismo/index.php Christnet] * [http://www.ceit.sk/wwwisis/biblia.htm Ceit] * [http://www.svatepismo.sk Sväté písmo] Evanjelický preklad (ECAV): * [http://www.biblia.sk/sk/1/biblia/sev/index.html Biblia.sk] * [http://www.ceit.sk/wwwisis/biblia.htm Ceit] Evanjelický preklad Prof. Roháčka: * (treba vložiť) {{Výhonok Biblie}} 2216 5522 2006-04-10T11:25:47Z Mireksoteria 23 Biblický text na internete premiestnená na Biblia:Biblický text na internete: usporiadanie v rámci projektu Biblia #redirect [[Biblia:Biblický text na internete]] 2217 5524 2006-04-10T11:27:03Z Mireksoteria 23 Význam biblických mien premiestnená na Biblia:Význam biblických mien: usporiadanie v rámci projektu Biblia #redirect [[Biblia:Význam biblických mien]] 2218 5527 2006-04-10T11:40:43Z Mireksoteria 23 * [http://www.reformace.cz/list.phtml?nr=601 Niekoľko prednášok na počúvanie zo serveru Reformace.cz] {{Výhonok Biblie}} 2219 5530 2006-04-10T11:56:54Z Mireksoteria 23 == V slovenskom jazyku == Nový zákon, ekumenický preklad * [http://www.reformace.cz/tree.phtml?id=400,0,0 Na serveri Reformace.cz - Nová zmluva audio - možnosť počúvať priamo z internetu] Nová zmluva, evanjelický preklad (ECAV) * [http://www.audiotreasure.com/mp3/Slovak Vo formáte mp3 na stiahnutie] == V iných jazykoch == Biblia vo formáte mp3 v rozličných jazykoch sa nachádza na internete v týchto zdrojoch: * [http://www.audiotreasure.com Audiotreasure.com] {{Výhonok Biblie}} 2221 6044 2006-06-09T09:28:23Z Mireksoteria 23 /* Žalmy */ ==Rozličné komentáre k biblickým textom== * [http://www.kbd.sk/komentare.htm Komentáre k vybraným statiam Starého i Nového zákona, ktoré pripravuje Katolícke biblické dielo.] * [http://www.biblicke-uvahy.szm.sk Biblické úvahy - zamyslenia nad rozličnýmy textami Svätého písma.] * [http://katolik.kvalitne.cz/viera/ps/index.html Referáty na biblické témy.] * [http://www.biblecz.org/studie.htm Niekoľko štúdií na biblické témy.] * [http://www.gotquestions.org/Slovencina/index.html Odpovede na rozličné biblické otázky] ==Výklad biblických textov v kázňach a homíliách (audio)== * [http://www.soteria.sk/radio/irs.htm Homílie na rozličné evanjeliá pri bohoslužbách a biblické katechézy na počúvanie na Rádiu Soteria.] * [http://www.sir.zde.cz/bohosluzby Kázania na bohoslužbách na počúvanie zo Smíchovského internetového rádia v českom jazyku.] ==Osobitné komentáre ku konkrétnym biblickým pasážam== ===Genezis=== * [http://www.grkat.nfo.sk/Texty/bazil-bach.html#hexaemeron Výklad šiestich dní stvorenia od Sv. Bazila Veľkého: Hexaémeron čiže Homílie o diele šiestich dní.] *[http://www.reformace.cz/list.phtml?nr=2001 J. Vernon McGee: Komentár ku knihe Genezis na počúvanie z internetu] ===Žalmy=== *[http://www.breviar.sk/katechezy.htm Katechézy pápežov k niektorým žalmom] ===Jn=== *[http://www.inky.sk/BiblickePodklady.htm#Jan Komentáre k Jánovmu evanjeliu] {{Výhonok Biblie}} 2222 5834 2006-05-03T17:26:41Z Mireksoteria 23 Ježišova modlitba srdca je veľmi typická modlitba pre byzantských kresťanov. Spočíva v meditatívnom vyslovovaní Ježišovho mena, obsiahnutého v krátkej formulke, čím sa myseľ nasmeruje na kontempláciu Božej prítomnosti. * [http://www.grkat.nfo.sk/Texty/klk/isusm.html Návod ako sa túto modlitbu modliť, jej stručné vysvetlenie a biblické odkazy nájdete tu.] Pri tejto modlitbe sa používajú čotky. Ide modlitebnú šnúru s uzlíkmi, ktorá slúži pri tejto modlitbe ako pomôcka. Jej význam je jednak v tom, že pomáha pri “počítaní” modlitby, ale hádam ešte dôležitejšie to, že pomáha pri sústredení sa na modlitbu. * [http://www.grkat.nfo.sk/Texty/cotky.html Bližšie sa o tejto modlitebnej pomôcke dočítate tu.] Najlepšie nám ale pomôže pochopiť Ježišovu modlitbu srdca prastarý príbeh ruského pútnika, ktorý si u nás môžete prečítať: * [[Modlitby: Úprimné rozprávanie pútnika svojmu duchovnému otcovi|Úprimné rozprávanie pútnika svojmu duchovnému otcovi]] {{Výhonok modlitby}} 2223 5570 2006-04-10T20:00:27Z Mireksoteria 23 * [http://www.bible.ca/maps/ Biblické mapy na internete] {{Výhonok Biblie}} 2224 5653 2006-04-17T21:16:33Z Mireksoteria 23 [[Image:José de Ribera 041.jpg|100px|right]] * [[w:sk:Kategória:Biblické postavy|Biblické postavy na slovenskej wikipédii]] * [[w:cs:Kategorie:Biblické postavy|Biblické postavy na českej wikipédii]] {{Výhonok Biblie}} 2225 5975 2006-05-13T00:01:24Z Alfaomega 76 == Čo je biblický Hexaémeron?== * hneď na začiatku Písma je nádherná rozprava o tom , ako Boh stvoril svet, za šesť dní uspodriadal a upravil. Obsahuje dôležité náboženské pravdy, ktoré sú zjaveným slovom Božím. Cirkev doteraz nevydala podrobný definitívny dogmatický výklad o týchto šiestich dňoch sveta. == Aké sú všeobecné zásady pri uvedení do súladu zdanlivého rozporu medzi biblickou správou o stvorení a výsledkami prírodných vied?== a) treba so sv. Tomášom rozlišovať, čo je inšpirované per se (pretože pravdy zjavené v Písme majú za cieľ nábožensko-mravné ponaučenie, inšpirácia sa vzťahuje na tieto náboženské a mravné pravdy) a inšpirované per acidens (prírodovedné a historické údaje nachádzajúce sa v Písme, sú inšpirované len vo vzťaju k pravdám nábožensko-mravným) b) jeden je prameň poznania i pre vieru i pre rozum = Boh, preto nemôže byť medzi určitými výsledkami vedy a správne pochopeným slovom Božím skutočný rozpor c) pri výklade Písma si treba starostlivo všímať, čo je obsahom výpovede a čo je formou výpovede == Aké zásadné rozhodnutia k výkladu Hexaémeronu vyslovila Biblická komisia (1909), ako úradný i keď nie neomylný, orgán učiteľského úradu Cirkvi?== a) prvé tri kapitoly Genézy obsahujú skutočné udalosti b) ak pojednávajú o veciach, ktoré sú základom kresťanského náboženstva, treba sa držať doslovného historického zmyslu c) miesta, ktoré Otcovia a teológovia vykladajú rozlične, smú sa vykladať podľa vlastného uváženia so zachovaním analógie viery d) pri výklade sa nemôže použiť prísne vedecké merítko, lebo svätopisec sprostredkoval vedomosti ľudovým, tej dobe primeraným spôsobom e) deň = nie je použité vo vlastnom slova zmysle (24 h), môže ísť i o dlhší časový úsek f) prvých 11 kapitol má svoj zvlášny literárny druh, nedá sa posudzovať podľa terajšieho písania dejín == Je dôležitý postup pri stvorení sveta?== * Je to len literárne vyjadrenie náboženskej pravdy, že celý svet Boh povolal k bytiu svojim stvoriteľským slovom == Musí byť Boh nutne činný bezprostredne na riadení tohto sveta?== * V skutočnosti mohla ďalší vývoj zapríčiniť samotná pralátka, ktorú stvoril Boh z ničoho a do ktorej vložil tvorčie sily a schopnosti k ďalšiemu vývoju. == Čo ovplyvnilo logicko - ideálnu umelú výstavbu schémy do poradia v Hexaémerone?== * Tento obraz je závislý zároveň na orientálnom obraze sveta a na rozumovom myslení, uznávajúcom prirodzený poriadok. == Aký zámer autora vidieť na opise dňa odpočinku po šiestich pracovných dňoch?== * Je tu vidieť vedľajší pedagogický zámer, totiž svätenie soboty. V skutočnosti Boh neodpočíva, ale nepretržite pôsobí. == Je hmota dobrá?== * Všetka hmota je stvorená Bohom a preto je dobrá. Je výrazom Božích myšlienok a Božej vôle. == Kde dostalo materiálne bytie najvyššej výrazovej a symbolickej sily?== * Tým, že Logos sa stal človekom, stal sa znamením ľudskej prítomnosti Božej vo svete, v Bohočlovekovi Kristovi. Zároveň sa tým preukázala najvyššia česť materiálnemu bytiu. Posledné povýšenie dostalo materiálne bytie zmŕtvychvstaním a oslávením Kristovho tela. == Prečo možno Ježiša Krista nazvať Prasviatosť (sviatosť sveta)?== * V Ježišovi Kristovi vstupuje hmota bezprostredne do nadprirodzeného a do sviatostných znakov spásy. == Aký dosah má Božské do hmotného sveta v Eucharistii?== * Tu vniká Božské tak hlboko do hmotného sveta, že je najvnútornejšie zasiahnutý a dokonca premenený, ale nie do inej hmoty, ale do nadprirodzenej substancie Tela Kristovho. == Ako možno rozdeliť učenia o vzniku sveta?== a) materialistické - všetko vysvetľuje čisto mechanickým vývojovým procesom z večnej hmoty b) vývojové - chápe matériu i život v kauzalite na Boha a pripúšťa, že organické bytosti sa vyvinuli z pôvodne stvorených zárodkových síl, alebo rodových foriem, podľa Božieho plánu == Ako sa dá teologicky chápať vývoj?== a) vzhľadom na Boha - Boh i v zložitosti vecí sveta, ktoré vývojom vznikajú, zotáva Stvoriteľom a Pánom a naopak, svet a jednotlivé bytosti závisia na Bohu b) vzhľadom na stvorenia - stvorenia majú schopnosť, aby ich Boh spolupoužíval ako príčiny, človek nebol stvorený na vrchole svojich možností, ale tak, že sa môže zdokonaľovať i vyvíjať == S čím porovnáva teologická antropológia neustále svoje závery?== * teologická antropológia je povinná neustále porovnávať svoje závery zo zjavených slov s výsledkami prírodoedeckého a psychologického výskumu ľudskej prirodzenosti. Zdanlivé rozpory medzi nimi sú zriedkavé. == Prečo má teologická antropológia zvláštnu dôležitosť v závislosti na kristológii?== * Len Vtelenie Boha v Ježišovi Kristovi odhaľuje poslednú radikálnu možnosť Božieho prejavu v človekovi a súčasne povyšuje človeka na "možného Kristovho brata". == Čo hovorí dogma katolíckej viery o stvorení človeka?== * Prvého človeka priamo stvoril Boh. Duša prvého človeka bola priamo stvorená Bohom. Čo sa týka tela, nemôžeme s istotou tvrdiť, že sa vyvinulo pomocou Božej činnosti z anorgnickej látky. == V akom zmysle treba chápať stvorenie ženy z muža podľa Biblickej komisie?== * Nie je nutné držať sa doslovného znenia, ale postačí prijať ideový vzťah v tom zmysle, že žena bola stvorená tak, že je bytostne rovnocenná mužovi. == Ako vysvetľujú stvorenie človeka sv. Otcovia?== * Stvorenie človeka treba vysvetľovať tak, aby to zodpovedalo Božej dôstojnosti. Dôstojnosť človeka odôvodňujú na základe jeho podstatného rozdielu od ostatných živočíchov, lebo kým tieto vznikli na rozkaz Boží, telo prvých ľudí utvoril Boh svojimi rukami.Čiže utvoril ľudské teolo bezprostredne priamo. == Čo učí Cirkev o jednote ľudského poklenia?== * "Od Adama a Evy pochádza celé ľudské pokolenie." Táto náuka sa odborným výrazom volá "monogenizmus", podľa ktorého terajší ľudia na zemi pochádzajú od viacerých párov pôvodných prarodičov. == Z ktorých dvoch bytostných zložiek sa skladá ľudská prirodzenosť?== * Človek je bytosť " pozostávajúca z ducha a z hmotného tela": podľa učenia, ktoré definoval 4. Lateránsky a 1. Vatikánsky Koncil. == Ako sa javí u človeka jeho nehmotná činnosť?== a) duševnými úkonmi, ktorými myslíme, chceme a rozhodujeme sa b) naše sebavedomie je stále to isté, kým telo je podrobené neustálym zmenám c) rozumom poznávame i také veci, ktoré na naše zmysly nepôsobia d) človek chápe predmety jednotne a súčasne, poznáva ich vzájomnú súvislosť e) človek chce, má vôľu, vzťahujúcu sa i k veciam nehmotným == Ako sa k jednote tela a duše vyjadruje naša vierouka?== a) človek sa skladá len z dvoch podstatných častí, z duše a z tela b) duša je naozaj skutočná forma tela, ktorá telo určuje a zo seba, zo svojho vnútra oživuje c) robí to sama sebou, bezprostredne - priamo bez nižšej duše d) rozumná duša je zdrojom všetkého života v človekovi == Čo znamená dogma, že každý človek má individuálnu nesmrteľnú dušu?== a) každá duša je samostatná bytosť, duchovná podstata a nie obyčajný akcident. Je len jedna jemu vlastná duša. b) sám Ježiš učí: "Nebojte sa tých, čo môžu zabiť telo, ale nie dušu!"(Mt10,28) == Podľa Svätého písma je človek stvorený na Boží obraz, čo to znamená?== * Človek nie je iba jednoduchým dielom Božím, ako iné - od človeka nižšie - bytosti, ale svojou duchovnou, rozumovou a nesmrteľnou dušou je podobný Bohu. I v tom, že v poslušnosti voči Bohu má panovať nad ostatným tvorstvom na zemi (Gn 1, 26-28), ako Boh vládne nad celým svetom. == Čím sa zvyšuje obraz Boží v človekovi?== * zvyšuje sa nadprirodzenými darmi. == Ako sa nazývajú jednotlivé mienky o spôsobe a vzniku ľudskej duše?== Praexistencializmus - duše existovali pred svojim spojením s telom (zavrhla synoda v Carihrade 543) Emanatizmus - jednotlivé duše vznikajú z Božej podstaty (zavrhnuté ako heretické spolu s panteizmom na 1. Vatikánskom koncile) Generacizmus - duša vzniká pri ploditeľskom akte rodičov (odsúdil pápež Lev XII.) Kreacianizmus - "Každá jednotlivá duša je Bohom bezprostredne stvorená z ničoho." (zastáva väčšina Otcov a novších teológov) == Rušia poznania novšej katolíckej antropológie tradičné pravdy?== * nerušia, ale sa pokúšajú spojiť súčasné prírodné alebo filozofické vedy, niekedy i oboje, s učením o kresťanskom človekovi. == O akom poriadku spásy nám podáva Zjavenie svedectvo?== * Boh chcel dosiahnuť ciele stvorenia slávnostnejším a bohatším spôsobom ako čisto prirodzená dokonalosť človeka v medziach jeho obmedzenej ľudskej prirodzenosti. On si však už pri samotnom stvorení vyvolil rozumné bytosti (anjelov a ľudí) pre čisto nadprirodzený cieľ (oslava nadprirodzenou láskou a vierou vedúcich k blaženosti, ktorá spočíva v bezprostrednom spoločenstve s ním), a preto začlenil čisto prirodzený poriadok do vyššieho, nadprirodzeného poriadku spásy. == Aký je rozdiel medzi prirodzeným a nadprirodzeným?== * prirodzené sa odlišuje od nadprirodzeného práve tým, že prirodzené alebo patrí k podstate veci alebo z nej vyplýva alebo k vývoju a dosiahnutiu stanoveného cieľa je nutné. == Čo znamená prirodzený poriadok?== * je zameranie všetkých stvorení ku konečnému cieľu zodpovedajúcemu ich prirodzenosti. Na tieto veci majú tvory, každý podľa svojej bytnosti akési právo, pretože Boh chce podľa svojho plánu, uskutočneného v tvorstve, aby ich mali. == Čo znamená nadprirodzené?== a) nepatrí k prirodzenosti tvorstva b) tvor na takúto dokonalosť nemá nijakého nároku c) tvor takúto dokonalosť svojimi silami nemôže dosiahnuť == Čo znamená nadprirodzený poriadok?== * je zameranie rozumného tvorstva k nadprirodzenému konečnému cieľu. V najčastejšom zmysle nadprirodzenou bytosťou je sám Boh. Boh zaviazal k nadprirodzenému poriadku všetkých ľudí, aby používali nadprirodzené prostriedky k svojej spáse, zákonom všeobecným, základným a prirodzeným. == Aké je rozdelenie nadprirodzena?== 1. Podstatne nadprirodzené - to, čo svojou podstatou presahuje prirodzenosť tvora a/ absolútne nadprirodzené: prevyšuje prirodzenosť každého alebo možného tvora b/ relatívne: prevyšuje prirodzenú dokonalosť nižšieho tvora, ale patrí k prirodzenosti vyšších tvorov) 2. Modálne nadprirodzené - podľa vnútorného bytia je prirodzené, ale v druhu a spôsobe uplatnenia prevyšuje prirodzené sily tvora == Ako prijíma ľudská duša nadprirodzeno?== * tvory majú vo svojej prirodzenosti schopnosť prijímať nadprirodzeno = pasívna schopnosť poslušnosti (ak vie pod Božím vplyvom spolupôsobiť k nadprirodzenému účinku = činná schopnosť poslušnosti) == V akom vzťahu je nadprirodzeno k prirodzenu?== a) nadprirodzeno predpokladá prirodzeno b) nadprirodzeno zdokonaľuje prirodzeno (vnútorné organické spojenie) c) nadprirodzeno doplňuje a dovršuje prirodzeno == Aké nadprirodzené dary dostal prvý človek?== * Bol to stav tzv. prvotnej spravodlivosti: prví rodičia dostali dary posväcujúcej milosti a mimoprirodzené dary neporušenosti (nadprirodzené dary: vliate čnosti, dary Ducha Svätého, ktoré sú vždy spojené s milosťou) == Aké sú to dary mimoprirodzené, ktoré dostal prvý človek okrem milosti posväcujúcej?== * Sú to tzv. dary integrity: a) neporušenosť ( oslobodenie od žiadostivosti), b) telesná nesmrteľnosť ( trvajúce priateľstvo s Bohom, do ktorého je zahrnuté i oslávenie tela)c) dar vedomosti(poznanie prirodzených a nadprirodzených právd) d) oslobodenie od utrpenia ( rajská blaženosť) == Aké dary môžeme dostať my skrze milosť vykúpenia.== * Môžme dostať dary nadprirodzené, nie však mimoprirodzené. Podľa Tridentského koncilu nám bola žiadostivosť ponechaná k boju, aby ten, čo spávne zápasil, dosiahol veniec víťazstva. == Pre koho boli určené dary udelené prvému človeku?== * Otcovia vysvetľujú, že my, potomkovia Adama, sme prijali milosť od Boha a hriechom sme ju stratili. To znamená, ža pôvodné vybavenie milosťou malo prejsť na Adamových potomkov. == Čo znamená stav ľudskej prorodzenosti?== * je vnútorné usporiadanie ľudskej prirodzenosti vo vzťahu k Bohom určenému poslednému cieľu. == Aký sú skutočné stavy ľudskej prirodzenosti?== a) stav povýšenej prirodzenosti (pred pádom do hriechu, dary posväcujúcej milosti + dary integrity) b) stav padnutej prirodzenosti (ani posv. milosť ani dary integrity) c) stav obnovenej prirodzenosti (cez Vykúpenie, dary posv. milosti) d) stav oslávenej prirodzenosti (tí, ktorí dosiahli posledný cieľ - blažené videnie Boha, po vzkriesení z mŕtvych i telo bude mať mimoprirodzené dary integrity) == Aké sú to len možné stavy ľudskej prirodzenosti?== 1. stav čírej prirodzenosti - v ktorom by bolo všetko (ale len to!), čo patrí k ľudskej prirodzenosti 2. stav neporušenej prirodzenosti - v ktorom by človek isto dosiahol svoj prirodzený cieľ (bez nadprirodzených darov ale mal by mimoprirodzené dary) == Čo znamená, že "Prví prarodičia prestúpením Božieho príkazu v raji ťažko zhrešili"?== * Príkaz bol veľmi vážny, znamenal skúšku, ktorou si mali zaslúžiť prarodičia prvotnú spravodlivosť, Pán Boh za jeho prestúpenie ustanovil istú smrť (aj duševnú - strata posväcujúcej milosti, aj telesnú - stratu mimoprirodzených darov). Zachovaním príkazu mali uznať svoju závislosť na Bohu vo všetkom i v užívaní prírody. == Aké boli následky hriechu?== a) stratili prvotnú spravodlivosť a pritiahli na seba Boží hnev (vylúčení zo spoločenstva s Bohom) b) upadli do smrti a diablovho otroctva == Aké dogmy vyhlásil Tridentský koncil v súvislosti s dedičným hriechom?== 1. Adamov priestupok poškodil i celému potomstvu, preniesol na neho všetky tresty i hriech 2. Adamov hriech je pôvodom jeden, prenáša sa na všetkých, je v každom ako jeho vlastný 3. treba krstiť i nemluvňatá 4. milosťou krstu sa úplne odpúšťa vina dedičného hriechu, i keď ostáva nezriadená žiadostivosť 5. slobodná vôľa nebola Adamovým hriechom stratená == Aké vlastnosti má podľa Tridenstského koncilu dedičný hriech?== - má skutočnú a vlastnú povahu hriechu - je smrť duše - tkvie v každom ako vlastný hriech == V čom spočíva podstata dedičného hriechu?== * je v tom, že človek prichádzajúci na svet prirodzeným splodením z Adamovho pokolenia nemá posväcujúcu milosť, ktorú by bol povinný mať, takže tento nedostatok je jeho hriechom, lebo je na neho prenesená vina prvého človeka ako hlavy ľudského pokolenia == Ako sa prenáša dedičný hreich?== * Tým istým spôsobom ako ľudská prirodzenosť, t.j. aktom prirodzeného plodenia, tým sa uskutočňuje spojenie jednotlivého človeka s hlavou ľudského pokolenia. == Následky dedičného hriechu?== 1. strata nadprirodzeného charakteru (zbavený posväcujúcej milosti i mimoprirodzených darov integrity) 2. porušenie prirodzenosti - nevedomosť = ťažkosť pri poznávaní pravdy - slabosť = odpor proti žažkostiam pri sanhe o dobro - zloba = oslabená sila vôle, protiklad spravodlivosti - žiadostivosť v užšom zmysle = protiklad miernosti == Aký je osud duší odchádzajúcich v dedičnom hriechu?== * Duše, ktoré odchádzajú zo života v dedičnom hriechu, sú vylúčené z blaženého videnia Boha. Platí to hlavne pre nepokrstené deti, teológovia sú toho názoru ako pápež Pius VI., že nie sú však trestané vonkajšími alebo vnútornými trestami, len za dedičný hriech sú vylúčené z večnej slávy. Aký je osud týchto detí na druhom svete, to sa vymyká teologickému hodnoteniu. == Odporuje tajomstvo dedičného hriechu ľudskému rozumu?== * Nie, lebo: 1. nenarušuje Božiu spravodlivosť 2. neodporuje svätosti manželstva 3. rozumom sčasti osvetlené tajomstvo - prirodzené pochádzanie z Adama prináša ľuďom hriech [[Kategória:Dogmatika]] 2227 5592 2006-04-11T20:51:47Z Mireksoteria 23 * [[w:sk:Ježiš Kristus|Kto je Ježiš?]] {{Výhonok katechézy}} 2228 5617 2006-04-14T10:25:28Z Figeľová Mária 90 ''' == 11. SVÄTÝ, SVÄTÝ, SVÄTÝ PÁN BOH VŠEMOHÚCI (Iz 6,3; Zjv 4,8) == ''' '''''Božia svätosť, vznešenosť a veleba ''''' '''Úvod''' Keď stojíme pred Bohom a máme uvažovať o jeho tajomstve, hľadáme k nemu prístup z našej ľudskej skúsenosti, aby sme pomocou analógie a prevýšenia aspoň nejako vyslovili, kto je Boh a aký je. Tak sme vychádzali zo skúsenosti života, poznania, vôle, lásky a dospeli sme k poznaniu, že Boh musí byť plný Život, Svetlo, Pravda, Vôľa, Láska. A taký sa nám Boh zjavuje nielen v prirodzenom svetle rozumu, ale osobitne vo svetle zjavenia, vo svetle Kristovom. Zisťujeme v sebe určitú podobnosť s Bohom, podobnosť obrazu: náš život, poznanie, láska majú svoj prameň v Božom živote, poznaní, láske a sú jeho nedokonalým obrazom. No zoči-voči Bohu ľudia vždy prežívajú aj niečo, čo sa nedá vysloviť ľudským obrazom, podobou, čo nemá analógiu v našom živote: Boh je celkom inakší než ľudia, je osobitný, nedostižný, božský. Túto skúsenosť a poznanie o Bohu vyslovujeme vyznaním: Boh je svätý. Každá nábožnosť a náboženstvo stojí na tomto uznaní a úcte Svätého Boha. A sám Boh vo svojom zjavení sa zjavuje ako Svätý: starozákonné zjavenie vrcholí vo vízii proroka Izaiáša, ktorý počúva spev nebeskej liturgie (Iz 6,3), a Nový zákon vyúsťuje v Apokalypse do toho istého spevu: „Svätý, Svätý, Svätý Pán Boh všemohúci, ktorý bol, ktorý je a ktorý príde!“ (Zjv 4,8) O božej svätosti budeme uvažovať postupne v štyroch častiach: 1. Ako sa ľudia stretajú so Svätým v náboženskej skúsenosti, ktorá patrí k základným skutočnostiam ľudskej existencie (tu podávame myšlienky R. Guardiniho). 2. Boh zjavuje svoju svätosť a velebu v Starom zákone. 3. Boh zjavuje svoju svätosť v Ježišovi Kristovi. 4. Boh nám daruje účasť na svätosti vo svätej Kristovej Cirkvi. '''I. Stretnutie s posvätnom v náboženskej skúsenosti''' ''1. Zážitok posvätna'' Posvätno patrí k základným skutočnostiam ľudskej existencie. To však neznačí, že je niečím jednoduchým. Jednoducjé je to, čo sa môže určiť jedným prvkom bytia, jedinou príčinou diania, jedným smerom konania. Nijaká skutočnosť nie je takto jednoduchá, naopak, je vždy komplexná. To platí aj o skutočnosti Posvätna. Ak ju chceme skúmať, musíme počítať, že tu ide o niečo mnohotvárne, bohaté, plné vnútorného napätia. Človek sa stretá s realitou okolo seba. Čo nám objaví pozorná analýza takého stretnutia? Príklad: človek hľadí v tichej noci okolo seba, nad seba. Môžu mu prísť na um zemepisné, astronomické, historické údaje, básnické pocity a obrazy... Za každou skutočnosťou stojí „mlčanie“, tajomné, večné nevýslovné..., to „sväté“, čo nás núti k úctivej poklone. Toto Numinosum – „Božské“ je niečo „Iné“, „nezemské“; je to niečo Tajomné a pritom určité, niečo Cudzie, a predsa hlboko Dôverné. Tento zážitok Posvätna môže vzniknúť pri stretaní s vecami, s udalosťami, ľuďmi. Tajomstvo sveta, tajomstvo dejinných udalostí, vnútorného sveta človeka, lásky a hnevu, šťastia i nešťastia: to všetko sú skutočnosti nášho jestvovania, pri ktorých sa stretáme s tým tajomným Niečím, ba dokonca – je to Niekto. To tajomné, numinózne–Božské je blízke každej skutočnosti, a predsa od nej odlišné. Má svoju vznešenosť, hrôzu, blaženosť. Odmieta, priťahuje. Nik mu nepredpisuje pravidlá, vždy je Sebou samým. Na toto stretnutie s ním odpovedá vo vnútri človeka iná vrstva, než je to pri iných stretnutiach. Človekovi sa v tej chvíli ozve to najvnútornejšie a posledné. Odpovedá na to túžbou a potrebou, ktorú môže uspokojiť iba Posvätno. Naplnenie ním nazývame „spásou“. Celkom sa odlišuje od naplnenia, aké prináša jedlo, vlastenectvo, postavenie, láska, poznanie alebo krása. Je to naplnenie, ktoré rozhoduje o zmysle jestvovania a ktoré možno nájsť iba v náboženskej hodnote. Už sám výraz „nábožnosť“ je neredukovateľný: ukazuje, že tu ide o prvotný a základný fenomén. Čo je subjektívnym nositeľom, akoby „orgánom“ tohto náboženského zážitku? Hovorí sa o tušení, pocite, o srdci, o duši... Používané slová naznačujú, že v náboženskom zážitku je zasiahnutý celý človek, človek ako celok vo svojej podstate, vo svojom jadre. Sila náboženského zážitku môže byť veľmi odlišná: od vrcholnej náboženskej extázy až po celkom nepatrný závan. Podobne je to s čistotou náboženského zážitku: môže byť veľmi čistý alebo pomiešaný s historickými, estetickými alebo erotickými pocitmi. Môže byť pôvodný alebo iba účasťou na zážitkoch iných. Napríklad mladý dedinský chlapec počuje volanie do Božej služby. Príde do seminára, pozoruje život bohoslovcov pripravujúcich sa na kňazstvo, pripája sa k ich modlitbám. Na nedeľnej asistovanej sv. omši obdivuje slávnostnú liturgiu, ktorá je stretnutím človeka s Bohom. Toto stretnutie umocňuje nádherný spev gregoriánskeho chorálu. Napokon sem ešte pristupuje osobné stretnutie s eucharistickým Spasiteľom. Toto všetko je úžasným náboženským zážitkom, predzvesťou večnej blaženosti. Náboženská skúsenosť nie je izolovaná, či vyňatá z moci človeka. Človek ju môže strážiť, rozvíjať, cvičiť, spracovávať, odovzdávať, ale i falšovať, zanedbávať, vyhýbať sa jej, oslabovať, premeniť ju na filozofiu alebo skepticky rozložiť. No v každom prípade človek musí zaujať postoj: prijať alebo odmietnuť. Náboženský zážitok nás vyzýva, stavia pred nás mravné požiadavky. Núti nás, aby sme ho brali vážne. Vyzýva nás, aby sme očistili svoj život. Ak človek nenasleduje túto výzvu, môže stratiť náboženskú skúsenosť - zostane mu však pocit, že je chudobnejší. Človek sa môže dokonca pokúsiť zničiť Posvätno a náboženskú skúsenosť. Celkom sa mu to nikdy nepodarí, lebo tu ide o základný prvok ľudskej existencie. ''2. Symbolický charakter vecí'' Človek vníma tvar vecí: celostným poznaním. Tvar vecí, to nie je len telo, ale prejav vnútra bytosti: napr. tvár človeka. Všetky veci sa ukazujú ako bezprostredne skutočné a podstatové. Ale súčasne nám dávajú pocítiť, že nie sú tým posledným, sú iba prechodovou stanicou, cez ktorú k nám prichádza to naozaj posledné a najvlastnejšie. Všetky veci sú výrazovými formami tohto Posledného a Ozajstného; to značí, veci majú charakter symbolu. Veci značia seba a súčasne viac ako seba; sú bytosťami i symbolmi. Spoza nich a sponad nich prichádza k nám niečo, zachytí ducha a vedie ho cez ne späť k sebe. Toto niečo Posledné a Ozajstné je to isté, čo sme prv nazvali „Posvätno“. Podľa Platóna toto Posledné a Ozajstné stojí za všetkými ideami, za všetkou metafyzikou a je to „Agathon“: Dobro, ktoré je u Platóna synonymom božského. Podobne to chápe Augustín: za vecami stojí „regula aeterna“, večný praobraz; z neho vyžaruje „lux mentis“ do hľadiaceho a vnímajúceho ľudského ducha a vyzdvihuje ho spolu s vecou do onej otvorenosti, ktorú nazývame pravdou. Všetky idey sú svojím pôvodom zjednotené v božskom Logose. A tak ich vyžarovanie zmyslu je vlastne Božím sebadosvedčovaním: Boh cez ne zjavuje seba. ''3. Existenciálna hodnota náboženskej skúsenosti'' To Numinózne, čo sa zjavuje v náboženskom zážitku, má dvojitý charakter: na jednej strane je osobitne spontánne. Má slobodu iniciatívy, ktorá sa vymyká ľudskému dosahu; nemožno si ju vynútiť. Prejavuje sa bez zistiteľných dôvodov či pravidiel, jedným slovom „zjavuje sa“. Na druhej strane to Numinózne sa dotýka človeka, a to podstatne. Stojí voči nemu nie ako niečo ľubovoľné, čo môže byť alebo nemusí: stojí voči nemu ako niečo, čo odpovedá na čisto podvedomú túžbu vnútornej hĺbky a človek ho prijíma do svojej najvlastnejšej osobnej sféry. To Sväté nie je výtvorom náboženskej potreby, nie je projekciou duševných potrieb. Každá pravá náboženská skúsenosť dáva istotu, že to, s čím sa stretá, je skutočné a má zmysel samo v sebe. O čo sa má nakoniec oprieť poznanie, ak nie o evidenciu nášho vedomia? Náboženská skutočnosť a jej hodnota dosahujú ten najvyšší stupeň. Tu nachádza človek naplnenie, ktoré mu nemôže dať nejaká iná skutočnosť. Náboženská skutočnosť má charakter toho Ozajstného, definitívneho, absolútneho. Tým však odmocňuje a relativizuje všetko ostatné. Náboženská skutočnosť nevysvetľuje seba, nezdôvodňuje svoj nárok, ale je sama zo seba evidentná. Naznačený charakter existenciálnej hodnoty značí však ešte niečo viac. V náboženskej skúsenosti Posvätno nie je len jednoducho „tu“: má nielen svoj zmysel, ale i svoj smer. Smeruje k človekovi, ktorý prežíva túto skúsenosť. Oslovuje ho, vyzýva ho, aby sa aj on stvoril. Dotýka sa jeho normatívneho stredu svedomia. Náboženská skutočnosť umožňuje účasť, stretnutie, spoločenstvo, naplnenie. To všetko značí: náboženská skúsenosť tvorí „cestu“. Ona nielen ukazuje cestu ako nejaká logika možného vnútorného pohybu, nielenže vedie po nej: ona sama ju utvára, stavia cestu pre každého v jej jedinečnosti. Tvorí „dejiny“, dejiny každého nábožensky žijúceho v jeho osobitosti, rozdielne od svetských dejín. Náboženská skúsenosť otvára tiež svoj „svet“. Preto na každom kroku náboženskej skúsenosti sa objavuje fenomén prestupu, prechodu do toho „iného“: obrátenie, zrieknutie, odlúčenie, znovuzrodenie... ''4. Postoj človeka k Svätému Bohu'' Keď si bližšie všimneme to, čo sa v rozličných skúsenostiach prejavuje, zbadáme, že vždy ide o To isté, myslí sa To isté. Významové línie obsahu všetkých takých skúseností smerujú k Tomu istému. Čo sa v nich prejavuje, sú rozličné aspekty tej istej Reality: Reality Posvätna. Toto Posvätné má charakter niečoho „iného“, nesvetského, nezemského, presahujúceho. Stojí voči človekovi „v ďalekej blízkosti“, spoznávame v ňom cieľ i cestu. Preto náboženstvo má charakter prechodu, prekročenia, odvahy: opustiť bezprostredne dané a urobiť skok do iného. Religiózna skúsenosť a realizácia jeho zmyslu má určité predpoklady a stavia určité podmienky. Náboženská skúsenosť nie je iba vnímaním. Výsledok stretnutia závisí od celkového postoja. Teoretické a kritické skúmanie náboženskej skutočnosti závisí od stupňa a kvality náboženského prežívania. Teória a kritika môžu postupovať s veľkým vedeckým aparátom a pritom v tom Najvlastnejšom môžu byť bezpredmetné, ba nerozumné. Súčinnosťou náboženskej skúsenosti a intelektuálnej práce vznikajú základné určenia, ktoré tvoria jadro pojmu Boha. Toto Absolútno je na druhej strane svojou podstatou Sväté. Je niečo Iné, Neprípustné, Tajomné, čo stojí oproti všetkému, čo sa nazýva „svet“. Aj táto svätosť sa definuje podľa toho okruhu života, v ktorom človek prežíva náboženskú skúsenosť, keď prežíva toto Posvätné ako svoju Spásu, prichádzajúcu odinakiaľ. Takto sa rozvíja pojem Absolútna v pojem svätého Pôvodcu a Cieľa, svätej Pravdy, a Dobra; svätej Osoby, ktorá si žiada úctu a dáva spoločenstvo; v pojem jedine Dôverného, ktorý nám dáva účasť a naplnenie. Svätosť je potom veľmi zložitou skutočnosťou, pretože sa dotýka Božej tajomnosti. Ale dotýka sa tiež kultu a morálky, ktorými človek vyjadruje svoj postoj k Svätému Bohu. Svätosť zahŕňa v sebe pojem čistoty a posvätnosti, ale tieto pojmy zároveň aj prekračuje. Zdá sa, že „svätosť“ je vyhradená neprístupnému Bohu, avšak je ustavične pripisovaná aj stvoreniam. Semitský termín – „godeš“ – znamená „svätá vec“, „svätosť a v pôvodnom význame to značí „odťať“, „oddeliť“. Zrejme v oddelení sa od toho, čo sa označuje ako „profanum“. „Sväté veci“ sú tie, ktorých sa nesmie dotýkať a ani sa k nim približovať inak, iba dodržiavaním podmienok obradnej čistoty. Sú poznačené zvláštnou silou, tajomnosťou i dôstojnosťou, ktoré svedčia o nadprirodzenosti. „Sväté veci“ vyvolávajú pocity nadšenia a fascinácie, ktoré dovoľujú človekovi uvedomiť si vlastnú malosť pred „Numinosum“. '''II. Zjavenie Božej svätosti a veleby v Starom zákone''' ''1. Boh svätý, vznešený a velebný'' Sväté písmo chápe Božiu svätosť oveľa bohatšie. Neobmedzuje sa len na to, že ukáže rekacie človeka pri stretnutí sa s Posvätnom; nepodáva svätosť iba tým, že ju prísne oddeľuje od profánneho. Biblia ukazuje „svätosť“ priamo v žriedle – v Bohu, ktorý je Svätý a z ktorého pochádza každá svätosť. Ukazuje nám svätosť, ktorá je hlboko ponorená do tajomstva Božej podstaty, a súčasne je to svätosť, ktorú Boh daruje ľuďom. Boh je svätý a zjavuje sa ľuďom ako svätý. Aby mohol človek dôstojne uctiť svätého Boha, Boh sa mu ukazuje ako svätý vo svojej sláve. Túto svätú slávu zjavuje Boh už v diele stvorenia, osobitne ju zjavil vyvolenému ľudu pri uzavretí Zmluvy na Sinaji a vo víziách prorokov. Nakoniec sa Boh zjavil Svätý vo svojom svätom Synovi Ježišovi Kristovi, ktorý nám daroval svojho Svätého Ducha, aby sme i my boli svätí a nepoškvrnení. Milosťou Ducha Svätého sa Božia láska darúva ľuďom, víťazí v nich nad hriechom a všetko vnútorne posväcuje: ľudí, miesta i časy. Podľa svedectva Písma Boh zjavuje svoju svätosť v dvojitej podobe: vo svojej svätej velebe a sláve a moci je nekonečne povznesený nad všetko, čo nie je Boh; no súčasne sa skláňa v láskavom zľutovaní k človeku, aby mu odpustil vinu a preniesol ho do oblasti svojej svätosti. Toto starozákonné zjavenie Božej svätosti sa završuje v Novom zákone: Boh, ktorý býva v neprístupnom svetle, je Boh a Otec nášho Pána Ježiša Krista a v ňom i nás prijíma za svojich synov a dáva nám Ducha svätosti. Sväté písmo ukazuje tento činný charakter Božej svätosti, keď hovorí o tom, ako Boh zasahuje do dejín sveta, osobitne do dejín svojho ľudu, a robí z nich sväté dejiny spásy. Jahve je „Svätý Izraela“ (Iz 1,4), lebo vyvolením a Zmluvou robí z neho svoje vlastníctvo, svätý ľud. Požiadavka mravnej čistoty a svätosti vyplýva z tejto príslušnosti Svätému Bohu. Starý zákon pozná a prežíva zjavenie Božej svätosti v diele stvorenia. Žalmista ospevuje Božiu velebu v búrke a vyzýva nás: „Vzdávajte Pánovi, synovia Boží, vzdávajte Pánovi slávu a moc! Vzdávajte Pánovi slávu hodnu jeho mena, v posvätnom rúchu klaňajte sa Pánovi.“ (Ž 29,1n) Tým nádvorím svätosti je nebo, ožiarené bleskami. Podobne ospevuje Božiu svätosť Ž 96; 98. Na Jóbove žaloby Boh prehovorí k nemu z lona búrky a zjavuje mu svoju velebnú svätosť v diele stvorenia (Jób 38-41). U Izaiáša sám Boh vyzýva ľudí, aby uznali jeho svätosť, zjavenú v stvorení: „Komuže ma teda chcete prirovnať? Budem mu podobný? – vraví Svätý. Zdvihnite si nahor oči a viďte: Ktože ich stvoril?“ (Iz 40,25n) Najhlbšou náboženskou skúsenosťou starozákonného ľudu bolo zjavenie Božej svätosti pri uzavretí Zmluvy na Sinaji (Ex 19,3-26). Božia svätosť sa tu ukazuje ako tajomná sila, vyvolávajúca strach a hrôzu, pripravená zničiť každého, kto by sa odvážil k nej priblížiť. No súčasne je to sila, ktorá posväcuje národ, požehnáva ho, dáva mu Zákon svätosti: „Ak zachováte moju zmluvu..., budete mi kráľovským kňazstvom a svätým národom!“ (Ex 19,5n) Tento svätý a žiarlivý Boh nielen trestá neverných, ale ešte viac preukazuje milosrdenstvo až do tisíceho pokolenia tým, čo ho milujú a zachovávajú jeho príkazy. (Ex 20,5n) Druhým vrcholom starozákonného zjavenia Božej svätosti je vízia proroka Izaiáša. Jahve sa zjavuje prorokovi vo svätyni ako Kráľ nekonečnej velebnosti: jeho sláva napĺňa nebo i zem; nebeské bytosti vzdávajú poklonu jeho svätosti a spievajú: „Svätý, Svätý, Svätý je Pán zástupov, celá zem je plná jeho slávy.“ Prahy dverí sa chveli od hlasu volajúceho a dom sa naplnil dymom. Tu som povedal: „Beda mi, áno, som stratený, …a moje oči videli kráľa, Pána zástupov.“ (Iz 6, 1-5) Prorok sa vidí zničený zjavením Božej svätosti. V skutočnosti však Boh takto očisťuje proroka a dáva mu sväté poslanie: „Choď a povedz tomu ľudu…“ (Iz 6,9) Nedostupný, svätý Boh vypĺňa priepasť, ktorá je medzi ním a jeho stvorením: On je „Svätý Izraela“ (Iz 10,20: 12,6...). Svätý Boh je radosťou, silou, oporou, záchrancom svojho ľudu, s ktorým uzavrel Zmluvu. Ešte i vtedy, keď Boh karhá a trestá svoj ľud, zjavuje na ňom žiarlivú moc svojej svätosti: "Vykupiteľom ti bude Svätý Izraelov...Na krátku chvíľu som ťa opustil a veľkým zľutovaním si ťa pritiahnem. V návale hnevu som schoval svoju tvár nakrátko pred tebou, večným zmilovaním som sa nad tebou zľutoval" (Iz 54, 5-8). "Keď zhromaždím synov Izraela..., ukážem na nich pred očami národov, že som svätý." (Ez 28, 25) Teda Božia svätosť vo svetle starozákonného zjavenia obsahuje všetko, čím Boh je v plnosti svojho života, moci, slávy a dobroty. Svätosť nie je len jedným prívlastkom Božím, ale označuje samého Boha. Preto jeho Meno je sväté, nesmie sa vysloviť nadarmo, neúctivo (Ex 20,7). Tí však, čo sú verní Pánovi a vyčkávajú ho, dôverujú v jeho sväté meno(Ž 33,21). V Starom zákone meno Jahve a Svätý sú synonymá (Ž 71, 22; Hab 3,3; Iz 5,24). Preto tiež, keď Jahve prisahá na seba samého, prisahá na svoju svätosť (Am 4,2). ''2. Prítomnosť svätého Boha vo vyvolenom ľude'' Vyslobodenie z egyptského otroctva, uzavretie Zmluvy a vyhlásenie Zákona, putovanie púšťou a zaujatie prisľúbenej krajiny zjavovali ľudu, že Boh je s nimi, je prítomný v ich živote a v ich spoločenstve. Pravda, Boh pri všetkej náklonnosti je prítomný uprostred nich vždy ako Svätý. Preto si nárokuje výlučné právo na kult a poslušnosť, aby iba jeho Jediného vyznávali ako Svätého, aby uctili jeho Sväté Meno a zasvätili sviatočný deň. Zmluva a Zákon, stánok a archa, chrám a kult, to sú formy, ktorými prebýva Božia svätosť uprostred svojho ľudu a robí z neho svätý ľud. Podrobné kultové predpisy, najmä predpisy o rituálnej čistote v Knihe Levitikus, sú výrazom úcty voči svätému Bohu, uctievanému v starozákonnom kulte. Správne konaná liturgia zjavuje Božiu slávu a velebu: "Nato Mojžiš a Áron vošli do stánku zjavenia a keď vyšli von, požehnali ľud. Tu sa zjavila všetkému ľudu Pánova sláva..." (Lv 9,23) Pravda, kult iba vtedy zjavuje Božiu svätosť a slávu, keď obsahuje poslušnosť Zákonu, hlbokú vieru a mravnú čistotu. "Zachovávajte moje príkazy a konajte podľa nich! Ja som Pán! Neznesväcujte moje sväté meno! Chcem byť ucitevaný ako svätý uprostred Izraelitov! Ja som Pán, ktorý vás posväcujem..." (Lv 22,31n) A Izaiáš privoláva svojim: "Pána zástupov, toho majte za Svätého! On je vašou bázňou a vaším strachom. " (Iz 8,13) Svätý Boh svojou prítomnosťou posväcuje svoj ľud, jeho krajinu, stánok zjavenia, chrám: vyhradzuje si osoby (kňazov, levitov, prvorodených, prorokov), obetné dary a určité časy (soboty, sviatky, jubilejné roky). Toto všetko sa zasväcuje Bohu osobitnými obradmi: osoby a veci sa stávajú posvätnými podľa toho, ako silno sú zviazané s úctou Boha. No svätosť týchto osôb a vecí nie je to isté, čo svätosť Boha. Treba rozlišovať medzi pravou svätosťou, ktorá je vlastná Bohu, a posvätením, ktorým sa určité veci a osoby vyberajú z profánneho života a určujú pre kultové uctievanie Boha. ''3. Izrael - svätý ľud'' Boh svojou prítomnosťou, Zmluvou a Zákonom robi z Izraela svoj osobitný majetok, kráľovské kňazstvo a svätý národ (Ex 19, 5n). Boh putuje s týmto ľudom dejinami a robí z nich sväté dejiny. Ešte i vtedy, ked ľud zlyhá a hreší, Boh ho neopustí. "Srdce sa vo mne obracia, budí sa moje zľutovanie. Nevylejem svoj rozpálený hnev, neznivočím zase Efraim, veď som ja Boh, a nie človek, Svätý uprostred teba:..." (Oz 11, 9) Táto aktívna prítomnosť Svätého Boha prináša ľudu opravdivú dôstojnosť, reálnu svätosť, ktorá zaväzuje ľud k morálnej svätosti. Boh vyhlasuje zákon nato, aby posvätil ľud, a ľud má na to odpovedať skutočným úsilím po posvätení. Najprv sa má očistiť od všetkej nečistoty, ktorá sa prieči Božej svätosti, iba tak môže mať účasť na uzavretí Zmluvy (Ex 19, 10-15). Nakoniec však skutočné očistenie je Božím dielom, iba on môže očistiť srdce: "Zmiluj sa, Bože, nado mnou..., úplne zmy zo mňa moju vinu a očisť ma od hriechu... Bože, stvor vo mne srdce čisté..." (Ž 51) Proroci osobitne prízvukujú, že na to, aby sme sa Bohu páčili, nestačia samotné obety za hriechy: "Obmyte, očistite sa, odstráňte spred očí zlobu svojich skutkov, prestaňte robiť zlo! Učte sa robiť dobro, domáhajte sa práva, pomôžte utláčanému..." (Iz 1,16n) Prikázanie svätosti: "Buďte svätí, lebo ja, Pán, váš Boh, som svätý!" (Lv 19,2) žiada nielen kultovú, rituálnu čistotu, ale hlavne svätosť života podľa Božieho zákona. Na to sa zameriava aj sapienciálna literatúra a žalmy. Bázeň pred Bohom je postoj, ktorý vyvoláva Božia svätosť v srdciach veriacich: "Skúste a presvedčte sa, aký dobrý je Pán: šťastný človek, čo sa utieka k nemu. Vy, jeho svätí, bojte sa Pána, veď bohabojní núdzu nemajú." (Ž 34,9n) '''III. Boh zjavuje svoju svätosť v Ježišovi Kristovi''' ''1. Ježiš - Svätý Boží'' Boh, ktorý zázračne zjavoval svoju svätosť v Starom zákone a posväcoval svoj vyvolený ľud, pripravoval ľudské srdcia na najvyššie zjavenie svojej svätosti: keď sa zjaví ako Svätý Otec (Jn 17,11), vo svojom svätom Synovi (Jn 6,69), a zošle nám Svätého Ducha (Jn 14, 26). V zoslaní Ducha Svätého završuje novozákonné zjavenie Božej svätosti. Kresťanská svätosť je účasťou na svätosti Otca skrze Syna v Duchu Svätom. Ježiš je Svätý Boží nielen pre svoju mravnú čistotu a oddanosť Bohu; on je Svätý Boží lebo je Syn Boží; on vlastní Božiu svätosť. Ako Svätý Syn, počatý z Ducha Svätého, prichádza na svet: "Duch Svätý zostúpi na teba a moc Najvyššieho ťa zatieni. A preto aj dieťa bude sa volať svätým, bude to Boží Syn." (Lk 1,35) Preto Mária velebí mocného Boha, ktorý jej urobil veľké veci a jeho meno je sväté. (Lk 1, 49) Pri krste Otec zjavuje svätosť "milovaného Syna": Zostúpil na neho Duch Svätý v telesnej podobe ako holubica." (Lk 3,22) Neskôr Peter v kázni pred Kornéliom hovorí o tom: „Boh pomazal Ježiša z Nazareta Duchom Svätým." (Sk 10,38) "Ježiš...plný Ducha Svätého" (Lk 4,1) zjavuje svoju svätosť slovom i skutkom. Jeho evanjelium o Božom kráľovstve a jeho zázraky sú dôkazmi nielen jeho božskej moci, ale tiež jeho svätosti. Zoči-voči nemu sa človek cíti hriešny, ako sa cíti hriešny pred tvárou svätého Boha: "Keď to videl Šimon Peter, padol Ježišovi k nohám a povedal: Pane, odíď odo mňa, lebo som človek hriešny. " (Lk 5,8) Ježišova svätosť sa zjavuje najmä v jeho postoji voči hriechu a vláde Zlého; keď vyháňa nečistých duchov, tí kričia: "Viem, kto si: Boží Svätý. " (Mk 1, 24) Apoštoli poznali a uverili v Ježišovu svätosť, tak ako uverili v jeho Božie synovstvo. Peter pri Cézarei vyznáva: „Ty si Mesiáš, Syn živého Boha" (Mt 16,16); po rozmnožení chleba a eucharistickej reči vyznáva: "My sme uverili a spoznali, že ty si Boží Svätý" (Jn 6,69). Teda Boží Syn a Svätý Boží sú rovnocenné mená. Prvotná Cirkev v Jeruzaleme často používa tento výraz. Peter v druhej reči hovorí o Ježišovi ako Služobníkovi, ktorý i v utrpení zjavoval svoju svätosť: "Vy ste zapreli Svätého a Spravodlivého, ...Zabili ste pôvodcu života, ale Boh ho vzkriesil z mŕtvych" (Sk 3,14n). A prvá cirkevná obec sa modlí: "Pane, ...daj, aby tvoji služobníci hlásali tvoje slovo so všetkou odvahou. Vystri svoju ruku, aby sa skrze meno tvojho svätého Služobníka Ježiša diali uzdravenia, znamenia a divy.“ (Sk 4,29n) Pavol v úvodnom pozdrave Listu Rimanom hovorí, že Ježiš Kristus, náš Pán „podľa Ducha svätosti od vzkriesenia z mŕtvych je ustanovený v moci ako Boží Syn“ (Rim 1,3). Ježiša „Božia pravica povýšila a keď od Otca dostal prisľúbeného Ducha Svätého, vylial ho, ako sami vidíte a počujete“ (Sk 2,33). Preto ten, čo sedí po pravici Boha, sa môže nazývať „Svätý“ ako sám Boh (Zjv 3,7) a anjeli a blažení v nebi mu volajú: „svätý a pravdivý“ (Zjv 6,10). Teda Ježišova svätosť nie je len mravnou svätosťou, akou sa vyznačovali svätí mužovia Starého zákona. Je to svätosť Božia, svätosť Syna, ktorý môže Boha osloviť: „Svätý Otče...“ (Jn 17,11). Ježiš je svätý bytostne, svojou božskou prirodzenosťou: potom i jeho ľudská prirodzenosť hypostatickým spojením je svätá a hodna úcty. A cez ňu posväcuje i nás: „Pre nich sa ja sám posväcujem, aby boli aj oni posvätení...“ (Jn 17,19) ''2. Ježiš zjavuje svätosť Otca'' Boha v jeho tajomnej svätosti nikto nikdy nevidel: zjavil nám ju jednorodený Syn, ktorý je v lone Otcovom (porov. Jn 1, 18). Boží Syn prišiel na svet zjaviť nie svoju svätosť, ale svätosť Otca, podobne ako prišiel plniť vôľu svojho Otca (Jn 5,30). Ohlasuje Božie kráľovstvo, v ktorom sa má „posvätiť meno Otcovo“ (Mt 6,9). Vnútorne ho stravuje horlivosť za dom Otca, za jeho posvätnosť, preto vyháňa z chrámu predavačov (Jn 2,13-17). Ohlasuje blaženstvo čistých srdcom, lebo oni uvidia Boha, v jeho svätosti a velebe. No najviac nám zjavuje svätosť svojho Otca vo svojej modlitbe: „Zvelebujem ťa, Otče, Pán neba i zeme.“ (Mt 11,25) „Svätý Otče, zachovaj i vo svojom mene...Posväť ich pravdou...pre nich sa ja sám posväcujem, aby boli aj oni posvätení v pravde.“ (Jn 17,11-19) Ježiš nám zjavuje Otcovu svätosť v jej nedostižnej velebe i v jej hrejivej blízkosti ľudskému srdcu. Božia svätosť nie je ničivou silou, ale vznešenou velebou nášho Otca, ktorý nás miluje a posväcuje. Úcta k svätému Bohu sa stáva synovskou úctou, a svätý Boh sa k nám skláňa ako milujúci Otec. ''3. Ježiš posiela Svätého Ducha'' Tento príklon a objatie Božej svätosti sa uskutočňuje v Duchu Svätom. Ježiš, Svätý Boží, prisľubuje účasť na Božej svätosti v Duchu Svätom: „Duch Svätý, ktorého pošle Otec v mojom mene, naučí vás všetko...“ (Jn 14,26). V ňom sa uskutoční to posvätenie v pravde, o ktoré sa modlí Ježiš pred umučením (Jn 17, 19). Zoslaním Ducha Svätého sa Božia láska natrvalo vyliala na tento svet a rozlieva sa v našich srdciach (porov. Rim 5,5). Spoločenstvo veriacich je svätou Cirkvou, naplnenou darmi a charizmami Ducha Svätého. Prítomnosť Ducha Svätého a jeho posväcujúce sily je v Cirkvi trvalá: Cirkev je Božím chrámom, v ktorom sa vzdáva Svätému Bohu dokonalý kult: Kristova obeta posväcuje veriacich a dáva im skutočnú svätosť. V Duchu Svätom sú veriaci „povolaní svätí“ (Rim 1,7). '''IV. Boh nám dáva účasť na svätosti v Kristovej Cirkvi''' ''1. Cirkev – svätý ľud Boží'' Svätý Boh sa k nám skláňa v Ježišovi Kristovi, aby sme mali účasť na jeho svätosti v Duchu Svätom. Kresťania sú vierou a krstom „pomazaní od Svätého“ (1 Jn 2,20). Boh urobil Ježiša Krista „naším posvätením“ (1 Kor 1,30). Vďaka Svätému Duchu, ktorý v nás prebýva ako v chráme (1 Kor 3, 16), kresťania sú „svätí v Kristovi Ježišovi“ (Flp 1,1). Veriaci sa nazývajú jednoducho „svätí“: najprv tak označovali tých, ktorí boli prítomní pri zoslaní Ducha Svätého („svätí v Jeruzaleme“, Sk 9,13), neskôr Pavol tak oslovuje všetkých veriacich v Achajsku (2 Kor 1,1) a odovzdáva im pozdrav: „Pozdravte sa navzájom svätým bozkom! Pozdravujú vás všetci svätí.“ (2 Kor 13,12) Skrze Ducha Svätého kresťania majú účasť na svätosti samého Boha. Žriedlo ich svätosti je v Božom vyvolení a povolaní. Preto Pavol oslovuje veriacich: „povolaní svätí“ (Rim 1,1), lebo v Kristovi Boh „si nás ešte pred stvorením sveta vyvolil, aby sme boli pred jeho tvárou svätí“ (Ef 1,4), „boli sme označení pečaťou Ducha Svätého“ (Ef 1,13). Účasť na Božej svätosti sa nám dostáva v spoločenstve svätých, vo svätej Kristovej Cirkvi. „Kristus miluje Cirkev a seba samého vydal za ňu, aby ju posvätil očistným kúpeľom vody a slovom, aby si sám pripravil Cirkev slávnu... svätú a nepoškvrnenú.“ (Ef 5,25nn) Sv. Peter privoláva veriacim: „A dajte sa vbudovať aj vy ako živé kamene do duchovného domu, do svätého kňazstva... Vy ste vyvolený rod, kráľovské kňazstvo, svätý národ...“ (1 Pt 2,5-9) Preto už od apoštolských dôb patrí do vyznania viery aj viera „vo svätú Cirkev“. Veď ona je tajomným telom Krista, Svätého Božieho. Oživuje ju Ježišov Svätý Duch. Je Nevestou Kristovou, ktorá v Duchu Svätom očakáva príchod Ženícha. Ona rodí pre život nové sväté pokolenie: krstom privádza na svet Božie deti. Kresťania nemajú svätosť iba prechodne, ale sú svätí bytostne, majú v sebe trvalý zdroj Božej svätosti, ktorým je Duch Svätý, prebývajúci v nás ako v Božích deťoch: v ňom voláme k svätému Bohu: „Abba, Otče“ (Rim 8, 15-18). Táto Božia svätosť v nás sa nazýva posväcujúca milosť: iba silou tejto darovanej, milostivej svätosti sme uschopnení žiť sväto, mravnou svätosťou kresťanského života. ''2. „Buďte svätí, lebo Ja som svätý“'' Výzva k svätosti, daná v Starom zákone, je ešte nástojčivejšia v Novom zákone, keď nás Boh posvätil ako svoje deti v Duchu Svätom. Ježiš Kristus nás vyzýva: „Vy teda buďte dokonalí, ako je dokonalý váš nebeský Otec.“ (Mt 5,48) Veriaci v Krista majú žiť „v Božej jednoduchosti a úprimnosti: nie v telesnej múdrosti, ale v Božej milosti“ (2 Kor 1,12). „Napodobňujte Boha ako milované deti a žite v láske tak, ako aj Kristus miluje nás...“ (Ef 5,1) Svätosť kresťanského života, ako ju opisuje sv. Pavol vo svojich listoch, vyrastá z vnútorného zjedotenia s Kristom, zo života „v Kristovi Ježišovi“: to značí „mať účasť na jeho utrpení, byť mu podobný v smrti a tak dosiahnuť vzkriesenie z mŕtvych“ (Flp 3,10n). Kresťanská snaha po mravnej dokonalosti nie je čisto ľudským výkonom, ale je účasťou na Kristovej svätosti a nasledovaním Krista, Svätého Božieho; je účasťou na živote a smrti a vzkriesení Ježiša, nášho Spasiteľa. Preto snaha po svätosti sa prejavuje ako túžba pripodobniť sa Ježišovi vo viere, nádeji a láske; ako prosba o odpustenie hriechov a milosť; ako hlad po Božom slove, ktoré nás posväcuje; ako hlad po chlebe večného života (Jn 6, 35). Kresťanská snaha po svätosti je zameraná do večnosti, do zavŕšenia v druhom príchode Kristovom; má eschatologický ráz. Preto sa kresťania majú stále posväcovať, aby boli pripravaní na príchod Pána: „aby ste boli bez úhony vo svätosti pred Bohom a naším Otcom, keď príde náš Pán Ježiš so všetkými svojimi svätými“ (1 Sol 3,13). Keď Ježiš Kristus odovzdá Bohu a Otcovi kráľovstvo, vtedy sa uskutoční definitívne to „spoločenstvo svätých“, „communio sanctorum“, to tajomné zjedinenie sa Svätým Bohom, ku ktorému sme povolaní. Toto tajomstvo povolania ku svätosti je také významné pre život Cirkvi, že otcovia Druhého vatikánskeho koncilu mu venovali osobitnú kapitolu v dogmatickej Konštitúcii o Cirkvi Lumen gentium. Boh nás povolal ku svätosti v Ježišovi Kristovi, Synovi Božom, ktorý sa s Otcom i Duchom Svätým zvelebuje ako „jediný Svätý“. On si pridružil Cirkev ako svoje telo a zahrnul ju darmi Ducha Svätého na Božiu slávu. Preto sú v Cirkvi všetci povolaní ku svätosti. Pán Ježiš, božský učiteľ a vzor všetkej dokonalosti, hlásal všetkým svojím učeníkom bez rozdielu v každom životnom povolaní svätosť života, ktorej on sám je pôvodcom a zavŕšením (Mt 5,48). Keďže sa však v mnohom všetci prehrešujeme (Jak 3,2), neprestajne potrebujeme Božie milosrdenstvo a musíme sa každodenne modliť: „a odpusť nám naše viny“ (Mt 6,12). Svätosť vedie i v pozemskej spoločnosti k ľudskejšiemu životu. O dosiahnutie tejto dokonalosti sa majú veriaci usilovať všetkými silami podľa miery, ktorou ich obdaroval Kristus, aby sa stali podobnými jeho obrazu, vo všetkom podrobení Otcovej vôli. Takým spôsobom svätosť Božieho ľudu dozreje v hojné ovocie, ako to skvele dokazujú cirkevné dejiny životmi toľkých svätých (LG 39-40). ''3. Úcta a adorácia svätého a velebeného Boha'' „Boh je láska; a kto ostáva v láske, ostáva v Bohu a Boh ostáva v ňom.“ (1 Jn 4,16) Boh však rozlieva svoju lásku v našich srdciach skrze Ducha Svätého, ktorý nám je daný, teda prvým najpotrebnejším darom je láska, ktorou milujeme Boha nadovšetko a blížneho kvôli nemu. Aby láska naozaj rástla v duši ako drobné semeno a prinášala ovocie, každý veriaci má rád počúvať Božie slovo, s pomocou Božej milosti uskutočňovať Božiu vôľu, často pristupovať ku sviatostiam, najmä k svätému prijímaniu, a zúčastňovať sa na posvätných úkonoch, ako aj vytrvalo sa venovať modlitbe, sebazapreniu, činorodej bratskej službe a cvičeniu sa vo všetkých cnostiach. Láska totiž ako spojivo dokonalosti a splnenie zákona usmerňuje všetky prostriedky posväcovania, stvárňuje ich a privádza k cieľu (LG 42). Cirkev celým svojím životom vyznáva Boha ako Svätého a Velebeného; osobitne to však robí v posvätnej liturgii, „aby ďakovala Bohu za tento jeho nevýslovný dar“ (2 Kor 9,15) v Kristovi Ježišovi, na slávu jeho chvály (Ef 1,12), mocou Ducha Svätého (Konštitúcia o posv. liturgii č. 6). V eucharistickej modlitbe Cirkev oslovuje Boha Ježišovým oslovením: „Svätý, svätý, svätý...“ Vo východnej liturgii kňaz po premenení zvolá: „Sväté Svätým.“ V motlitbe Pána Cirkev prosí, aby sa posvätilo Otcovo Meno. Nakoniec sväté prijímanie je „svätou účasťou“, účasťou na Božej svätosti prijatím Tela Ježiša Krista, Svätého Božieho. Účasťou na posvätnej liturgii a na celom živote svätej Cirkvi sa pripravujeme na Pánov príchod, na definitívne zjavenie Božej svätosti: vtedy sa Cirkev objaví ako „sväté mesto“, nový Jeruzalem (Zjv 21,2) a Pán Ježiš bude oslávený vo svojich svätých (2 Sol 1,10; 2,14). Také je tajomstvo nedostupnej Božej svätosti, darovanej ľuďom. ''Použitá literatúra:'' Dokumenty Druhého vatikánskeho koncilu. Guardini, R.: Náboženstvo a zjavenie. Rahner, K.: Malý teologický slovník. Léon-Dufour, Xavier: Slovník biblickej teológie. J. G. W.: Ježiš zďaleka i zblízka. Boublík, V.: Setkání s Ježíšem. 2229 5619 2006-04-14T10:47:21Z Figeľová Mária 90 /* 9. TROJIČNÉ TAJOMSTVO VO VÝKLADE CIRKEVNÝCH OTCOV */ ''' ''' == 9. TROJIČNÉ TAJOMSTVO VO VÝKLADE CIRKEVNÝCH OTCOV == ''' '''1. Dve základné chápania trojičného tajomstva''' Vývoj trojičnej viery primárne podnecovali náboženské aspekty, a tak trojičné tajomstvo sa predovšetkým chápalo ako tajomstvo spásy. Závažnou okolnosťou tohto vývoja je, ža trojičné tajomstvo sa objasňovalo v zápase s rozličnými herézami. 4. a 5. storočie charakterizoval zápas o uplatnenie výrokov Nicejského koncilu (325). Išlo tu o vzťah Otca a Syna. Asi od roku 360 sa predmetom diskusie stal aj Duch Svätý a jeho podstatná rovnosť v jednosti podstaty (homousia). V zápolení okolo učenia Nicejského koncilu sa vytvorili dve koncepcie trojičnej teológie: 1. Grécki otcovia uprednostňujú viac spasiteľno-dejinný aspekt. V popredí ich záujmu stoja Božské osoby, najmä Otec, do úzadia ustupuje Božia jedinosť. 2. Latinskí otcovia rozvíjajú svoju teológiu viac z metafyzického hľadiska. U nich je v popredí jedna podstata, v úzadí trojičnosť osôb. Osobitný problém v tomto období predstavovala otázka terminológie. Dlho sa nevedelo, akým výrazom označiť reality, ktoré znamenajú jednotu a Trojicu. Origenes prevzal z novoplatonizmu termín hypostazis a označil ním Božské osoby. Tie sú rovné v jednej podstate (usia). Nicejský koncil zasa použil oba termíny ako rovnocenné. Bazil presadzoval formulu „jedna podstata, tri hypostázy“. Nakoniec sa na odstránenie nejasností ešte pridalo, že tri hypostázy je to isté čo tri osoby. V latinskej terminológii bola podobná nejasnosť. Výraz o troch hypostázach sa niekde prekladal ako „tres substantiae“, inde ako „tres personae“ (podľa Tertuliána). Napokon Augustín ustálil terminológiu „una essentia, tres personae“. V ďalšom vývoji sa na označenie jednej Božej podstaty zaužíval výraz „essentia“, respektíve „substantia“ alebo „natura“, a na označenie troch Božských osôb výraz „persona“. '''2. Trojičná teológia gréckych otcov''' Hlavnými predstaviteľmi a tvorcami trojičnej teológie na Východe sú kapadócki otcovia (Bazil Veľký, Gregor Naziánsky, Gregor Nysský). Títo otcovia vysvetľovali a obhajovali nicejské vyznanie viery a ďalej rozvíjali trojičnú teológiu. Kapadócki otcovia vo svojom výklade trojičnej dogmy vychádzali z diferencie osôb, to znamená, že skúmali v čom je osobitosť jednotlivých osôb. Charakteristické, rozlišujúce vlastnosti Božských osôb sú tieto: Otec je Prvopočiatok bez počiatku, nezrodený. Syn je zrodený. Duch Svätý je vychádzajúci z Otca skrze Syna. Od úvahy o Božských osobách sa kapadócki otcovia dostali k pojmu bytnostenj jednoty. Podarilo sa im to preto, lebo pre rozdielnosť osôb použili termín „hypostasis“ (individuálna existencia) a postavili ho proti pojmu „usia“ (spoločná prirodzenosť). Vzťah medzi podstatou a osobami zhrnuli do formuly: jedna prirodzenosť, tri osoby. Keďže pojem podstaty niesol nebezpečenstvo, že jednota troch osôb sa bude chápať genericky, tak otcovia zdôrazňovali jedinečný a tajomný charakter tejto bytnostnej jednoty. Božia bytnosť, hoci sama osebe neexistuje, ale je prísne spoločná trom osobám, predsa je individuálne a numericky jedna, takže Otec, Syn a Duch Svätý sú iba jeden Boh: jednotlivé Božské osoby sa vyznačujú osobitným spôsobom existencie, a to otcovstvom, synovstvom a posväcujúcou silou. Rovnosť osôb sa tu vysvetľuje pojmom relácie. Božie relácie sa chápu ako prostriedky vzájomnej výmeny života osôb, ktoré sú nimi ustanovené vo svojej odlišnosti. Otec je totožný s Božou podstatou v plodení, t.j. v plodnom poznaní seba samého, ustavične sa zdeľuje Synovi, takže medzi Otcom a Synom sa realizuje neustály pohyb. Podobne je to i s Duchom Svätým. V spasiteľnom vzťahu k svetu – Božie poslania – sa prejavuje vnútrotrojičné poradie Božích osôb. Otec je jednotným prazákladom všetkého konania bezpôvodným pôvodom každého Božieho činu. Syn a Duch Svätý sa v tejto koncepcii chápu ako prijímatelia, ktorí realizujú činnosť prijatú od Otca. Kapadócki otcovia sa ukázali ako praví uskutočňovatelia a zavŕšitelia Nicejského koncilu aj v tom, že vnútrobožskú jednotu podstaty (homousios) dôsledne uplatnili aj v učení o tretej Božskej osobe, o Duchu Svätom. Kapadócki otcovia vytvorili typ trojičnej teológie, ktorá dodnes preniká a formuje duchovný život, liturgiu i teológiu východnej Cirkvi. '''3. Trojičná teológia latinských otcov''' Trojičnú teológiu na Západe formovali Tertulián, Hillárius, Augustín a ich nasledovníci. V tejto teologickej koncepcii prevažuje metafyzický aspekt. Východiskom západnej trojičnej koncepcie je úvaha o jednej Božej prirodzenosti, a tak trojičnosť osôb tu ustupuje do úzadia. Na rozdiel od gréckej koncepcie, kde sa vzájomný vzťah Božských osôb s dôrazom na ich vzájomné prenikanie chápe viac dynamicky, Božie relácie v tejto koncepcii nadobúdajú statický charakter tým, že sa viac zdôrazňuje jednota osôb v jednej podstate. Teda latinská koncepcia vychádza z jednoty osôb a objasňuje, ako táto jednota neohrozuje trojjedinosť, lebo tri osoby majú relatívnu črtu. Menej sa tu hľadí na pôvod osôb, viac na ich existenciu v jednote. Východisko tejto koncepcie ovplyvnilo i chápanie Božieho spasiteľného vzťahu k svetu – Božích poslaní. Na rozdiel od gréckej teológie sa tu neprejavuje vnútrotrojičné poradie Božích osôb. Latinská trojičná teológia pokladá podstatu za jednotný základ všetkého Božieho konania. Osoby konajú skrze prirodzenosť, s ktorou sú totožné: Pre jednotu a jedinosť Božej podstaty aj Božie konanie je jediné. Vrcholným predstaviteľom tejto koncepcie, ktorá sa uplatnila v systematickej teológii Západu, je svätý Augustín. '''4. Svätý Augustín a jeho trojičná teológia''' Hoci sa teológovia a otcovia 3. a 4. storočia snažili podať pravdu o jednote a trojosobnosti Boha v jasných výrokoch viery, predsa nerozvinuli ucelenú predstavu o trojičnom tajomstve. K súhrnnému podaniu tohto tajomstva dospel až Augustín, ktorým sa začína trojičná teológia v tom vyššom zmysle. Augustín vstúpil do Cirkvi v období, v ktorom sa šírili nesprávne výklady trojičného tajomstva, a teda boli nanajvýš aktuálne otázky trojičnej pravovernosti. Augustín pochopil túto situáciu a cítil povinnosť prehovoriť k týmto závažným otázkam. Ba ešte viac, rozhodol sa urobiť teologickú syntézu trojičného učenia na základe dovtedajších diel o Trojici. Na žiadosť svojich bratov biskupov a priateľov sa dal do písania súborného diela o trojičnom tajomstve De Trinitate, ktoré začal vyznaním viery a modlitbou. Dielo obsahuje 15 kníh a pracoval na ňom 20 rokov. Ním Augustín postavil svoju teológiu do služby Cirkvi. Augustín vo svojich úvahách vychádzal z biblického základu. Prvé štyri knihy diela venoval výkladu biblických výrokov o trojičnom tajomstve. Potom už používal postupy prevzaté z novoplatonizmu. Najmä jeho predstava jednoty prezrádza silný novoplatónsky vplyv. Západný charakter Augustínovej koncepcie sa ukazuje v jeho východisku z jednoty Boha a v jeho úsilí vyjadriť túto jednotu Boha v bytí, vlastnostiach a v účinkoch. Zodpovedá tomu aj myšlienka, ktorá sa u neho veľmi často opakuje: „Boh je Trojica“ a „Trojica je jeden pravý Boh“. Pre Augustína absolútny Boh je Otec, Syn a Duch Svätý spolu. A v tom je zreteľný rozdiel medzi jeho koncepciou a koncepciou gréckych otcov, ktorí pokladali Otca za Boha v absolútnom zmysle. Zodpovedne východisku Augustín podáva aj učenie o pochádzaní Ducha Svätého z Otca a Syna ako z jedného princípu. Významným Augustínovým počinom bolo uvedenie relácií do trojičnej teológie. Relácie vyjadrujú osobnú diferenciáciu jedného Boha. Prostredníctvom relácií sa Augustínovi podarilo zachovať osobné rozdiely, pričom zostala nedotknutá bytostná jednota. Ako novoplatonik nemal ťažkosti tieto veľmi jemné rozlišovania chápať ako objektívne reality a identifikovať ich s osobami. Ale to, že neprijal pojem osoby, ukazuje, že konkrétne zachytenie osoby zostalo pre neho problémom. Augustín pri chápaní Božej trojitosti v jednote vychádzal z reality ľudského duševného života. Základom tejto, pre Augustína typickej, „psychologickej trojičnej náuky“ bola pravda Písma, že človek je obrazom Boha, čo platí predovšetkým o vnútornom človekovi. Takto odzrkadlenie Božieho trojičného života videl v triedach ľudských duševných schopností: mens – notitia – amor, alebo: memoria – intelligentia – voluntas. Vnútrobožské deje, ako zrodenie Syna a dýchanie Ducha, takisto chápal ako duchovné procesy poznania a lásky. Hoci sú tieto obrazy iba veľmi nedokonalým zobrazením Božieho pravzoru, predsa ich Augustín pokladal za východisko pre získanie pohľadu do vnútrotrojičného Božieho života. Tieto psychologické analógie nechceli byť dôkazmi Trojice zo stvoreného poriadku, ale iba náznakom a pomôckou na priblíženie trojičného tajomstva, ktoré nedokáže plne vyjadriť nijaký obraz. Takéto analogické chápanie obrazu dokazuje, že Augustín nechcel previesť trojičné tajomstvo na číru dialektiku. Augustínova trojičná teológia v hlavnom diele De Trinitate býva charakterizovaná ako metafyzicko-psychologická náuka o Trojici. Jeho výklad má svoje prednosti i nedostatky. Na jednej strane obohatil učenie o Trojici predstavou jednoty, na druhej strane odhliadal od spásnodejinného chápania a hodnotenia trojičného tajomstva, takže v ňom málo vystupuje do popredia vzťah Trojice k svetu, dejinné chápanie Božieho života a tým i náboženská účinnosť pre osobný život veriacich. Druhý aspekt Augustínovho ponímania Trojice je spásnodejinný, ako sa to zračí z jeho teológie dejín a z kázní. Augustín vo svojich výkladoch Jánovho evanjelia a Prvého Jánovho listu hovorí o našom začlenení do Kristovho tela, čím sa stávame účastní na jeho synovstve a tak sme vtiahnutí do trojičného života Otca a Syna a Ducha Svätého. Podobné trojičné vysvetlenie nesené spásnodejinným pohľadom, má aj v ďalších spisoch. A tak súhrnne možno povedať, že Augustín pri výklade Trojice spája tri prístupy: metafyzický, psychologický a spásnodejinný. '''5. Trojičná teológia na Západe po Augustínovi''' Metafyzický aspekt trojičného výkladu bol veľmi potrebný a užitočný v dobe sporov o Trojicu, ale neskôr uzavrel trojičnú teológiu do izolácie. Podmienil historicko-dogmatický stav, v ktorom sa Trojica čoraz menej vysvetľovala z Kristovej udalosti a otvorila sa pre jednostrannú aplikáciu ontologických kategórií. Osobitne stredoveká scholastika pod vplyvom Augustínovej autority prehĺbila ontologické vysvetľovanie učenia o Trojici a jednostranne rozvinula trojičnú teológiu v smere metafyzického výkladu. Spojovacím článkom medzi patristikou a stredovekou scholastickou teológiou bol Boethius (+524). Pri vysvetlení Trojice uplatnil čisto metafyzickú metódu. Na rozdiel od Augustína už použil definíciu pojmu osoba, ktorú vymedzil ako „rationalis naturae individua substantia“ (individuálna podstata rozumovej prirodzenosti). Tento pojem rozvíjal v kristologických súvisoch a uplatnil ho aj v trojičnej náuke. Na označenie Božej osoby dôslednejšie požil aristotelovský pojem relácie. Podobne ako Augustínovo, i Boetiovo učenie o Trojici malo veľký vplyv na stredovekú scholastickú trojičnú teológiu. Ich myšlienky boli prevzaté do novej formy myslenia, v ktorom sa racionálny a špekulatívny postup poznania uplatňoval s novou dôslednosťou a naliehavosťou. V období ranej scholastiky originálny výklad trojičných vzťahov uskutočnil Richard od Sv. Viktora (+1175). Podnety prevzal od Augustína a Anzelma. K trojičnému tajomstvu sa priblížil cez duchovný charakter lásky. Božské osoby chápal takto: Otca ako Diligens (Milujúci), Syna ako Dilectus (Milovaný) a Ducha Svätého ako Condilectus (Spolumilovaný). Z pojmu najvyššej lásky (Deus est summa charitas) vysvetľuje i trojicu osôb, aj ich bytostnú jednotu, lebo dokonalá láska predpokladá bytostnú rovnosť milujúcich sa. Spresnil aj Boetiovu definíciu osoby, v ktorej vyzdvihol moment individuálnej existencie „Persona est intellectualis essentiae individua existentia“ (Osoba je nedeliteľná existencia intelektuálnej bytosti). Tak odstránil ťažkosti, ktoré Boetiova definícia vnášala do trojičnej teológie. V období vrcholnej scholastiky urobil syntézu Augustína a Boetia najvýznamnejší teológ Tomáš Akvinský. Skutočnosť troch Božských osôb odvodil z jednej Božskej bytnosti, pričom zužitkoval analógie ľudského duchovného života. Tomáš výraznejšie než jeho predchodcovia zdôrazňoval zjavený charakter trojičného tajomstva a jasne ho odlíšil od racionálneho pojmu Boha. Svoj výklad o Bohu začal Božími pochádzaniami (processiones), ktoré majú svoj podklad v Písme. Tieto pochádzania sú čisto imanentné, majú duchovný charakter, sú analogické funkciám ducha, akými sú poznanie a vôľa. Takto prichádza k rozlišovaniu imanentných Božích dejov, a to plodenia a vynášania. Vrcholom Tomášovej trojičnej teológie je náuka o reláciách. Božské osoby chápe ako subsistujúce relácie, z ktorých každá je totožná s Božou podstatou. V učení o Duchu Svätom Tomáš nadväzuje na pojem „dar“, čím vysvetľuje presah vnútrobožského života na stvorenia. Svoj výklad uzatvára učením o poslaniach (missiones) v augustínovskom duchu. Tomáš nevniesol do trojičnej teológie nové myšlienky, ale naplno rozvinul špekulatívnu dynamiku augustínovského myslenia. Tomášom vypracovaná forma trojičnej teológie nadobudla prevahu v katolíckej teológii nasledujúcich storočí. Teológovia už iba zjemňovali metafyzický pojem Trojice až do krajnej subtility. ''Použitá literatúra:'' Schmaus, M.: Viera Cirkvi. Tajomstvo Boha Otca i Syna i Ducha Svätého (skriptá). 2234 5674 2006-04-18T12:10:52Z Mireksoteria 23 [[Image:Feofan Blessing.jpg|150px|right]] * [[w:sk:Ježiš Kristus|Kto je Ježiš Kristus?]] * [[Dogmatika: Hypostatická únia|Hypostatická únia]] * [[Dogmatika: Kristova ľudská prirodzenosť|Kristova ľudská prirodzenosť]] * [[Dogmatika: Boh Syn|Kristova božská prirodzenosť]] * [[Dogmatika: Kristov prvý príchod|Kristov prvý príchod - inkarnácia Slova]] * [[Dogmatika: Kristov druhý príchod|Kristov druhý príchod]] * [[Dogmatika: Kristologické herézy|Kristologické herézy]] * [[Dogmatika: Kristológia - otázky|Kontrolné otázky]] * [[Dogmatika: Kristológia - bibliografia|Odporúčaná literatúra]] 2235 5651 2006-04-17T12:06:19Z 84.47.60.17 ''' == 4. ZVELEBUJEM ŤA, OTČE, PÁN NEBA I ZEME (Mt 11,25) == ''' '''''Zjavenie trojičného tajomstva Božieho v Novom Zákone, svedectvo synoptikov a Skutkov apoštolov. ''''' '''1.Zjavenie Otca''' Keď sa priblížila "plnosť času", starozákonný Boží ľud si naplno uvedomil, že Boh je jeho Otcom i každého z veriacich. V rabínskych spisoch nachádzame o tom mnohé doklady, ba i doslovnú formulu. "Náš Otec, ktorý si na nebesiach." Ježiš Kristus nadväzuje na toto chápanie a spĺňa to najlepšie, čo je v židovskom uvažovaní o Božom otcovstve. Sťa chudobný zo žalmu, pre ktorého spoločenstvo ľudí čistého srdca predstavuje pokolenie Božích synov (porov. Ž 73,1.15), aj Ježiš má na mysli určité spoločenstvo utvorené z "najmenších" (Mt 11,25), ktorým Otec zjavuje svoje tajomstvá a z ktorých každý je osobitne synom Boha (Mt 6,4). Ježiš učí: " Vy ste svetlo sveta. Nech tak svieti vaše svetlo pred ľuďmi, aby videli vaše dobré skutky a oslavovali vášho Otca, ktorý je na nebesiach." (Mt 5,14.16) "Vy teda buďte dokonalí, ako je dokonalý váš nebeský Otec." (Mt 5,48) "Dajte si pozor, a nekonajte svoje dobré skutky pred ľuďmi, aby vás obdivovali, lebo nebudete mať odmenu u svojho Otca, ktorý je na nebesiach . Ale... aby tvoja almužna zostala skrytá. A tvoj Otec, ťa odmení, lebo on vidí aj v skrytosti." (Mt 6,1.4) "Ale keď sa ty ideš modliť, vojdi do svojej izby, zatvor za sebou dvert a modli sa k svojmu Otcovi, ktorý je v skrytosti. A tvoj Otec ťa odmení, lebo on vidí aj v skrytosti." (Mt 6,6) "Váš Otec nebeský predsa vie, že toto všetko potrebujete. Hľadajte teda najprv Božie kráľovstvo a jeho spravodlivosť..." (Mt 6,32-33) No Ježiš uvádza celkom nový pohľad , ktorý prekračuje aj univerzalizmus, ku ktorému dospel určitý prúd neskorého židovstva. Tento prúd síce spájal otcovstvo Boha s jeho vlastnosťami stvoriteľa, ale z toho ešte neuzatváral, že Boh je Otcom všetkých ľudí a že všetci ľudia sú bratia. Takisto si síce predstavoval, že Božie zľutovanie sa rozprestiera "na každé telo" (Sir 18,13), no vo všeobecnosti dodával, že iba Boží synovia, to znamená spravodliví Izraela dostávajú plný účinok tohoto zľutovania. Tento prúd iba na nich aplikuje tému (Dt 8,5) "Jahveho výchovy", inšpirovanej otcovskou láskou. Naproti tomu podľa Ježišovho chápania spoločenstvo "najmenších", dovtedy obmedzené iba na kajúcich židov, ktorí spĺňajú Otcovu vôľu, bude obsahovať aj pohanov (Mt 25,32), ktorí nahradia "synov kráľovstva" (Mt 8,12). Lebo "Nie každý, kto mi hovorí: ,Pane, Pane, ´ vojde do kráľovstva, ale iba ten, kto plní vôľu môjho Otca, ktorý je na nebesiach." (Mt 7,21). Ježiš zjavuje, že Boh je jeho Otcom v jedinečnom zmysle. Ukazuje to tým spôsobom, že striktne rozlišuje medzi výrazmi "môj Otec" (Mt 7,21; 11,27; Lk 2,49;) a "váš Otec" (Mt 5,45, 6,1; 7,11...). Inokedy sa predstavuje ako "pravý Syn" (Mk 13,32), ako najmilší, to znamená jediný Syn, a najmä, že vyjadruje vedomie jednoty medzi sebou a Otcom, že on prenika do všetkých tajomstiev Otca. "Môj Otec mi odovzdal všetko. A nik nepozná Syna, iba Otec, ani Otca nepozná nik iba Syn a ten komu to Syn bude chcieť zjaviť." (Mt 11,27) Keď poučuje učeníkov, hovorí takto: "Dajte si pozor, aby ste neopovrhli ani jedným z týchto maličkých. Lebo vám hovorím, že ich anjeli v nebi ustavične hľadia na tvár môjho Otca, ktorý je na nebesiach." (Mt 18,10) V podobenstve o stratenej ovci hovorí: "Tak ani váš Otec, ktorý je na nebesiach, nechce, aby zahynul čo len jediný z týchto maličkých." (Mt 18,14) "A zasa vám hovorím. Ak budú dvaja z vás na zemi jednomyseľne prosiť o čokoľvek, dostanú to od môjho Otca, ktorý je na nebesiach." (Mt 18,19) Ježiš jedinečným spôsobom zjavuje Otca vo svojej modlitbe plnej dôvernosti. " V tej hodine zaplesal v Duchu Svätom a povedal: "« Zvelebujem ťa, Otče, Pán neba i zeme... Áno, Otče, tebe sa tak páčilo. Môj Otec mi odovzdal všetko...»" (Lk 10,21n) Ježiš plesá, raduje sa v Duchu Svätom a tak sa prihovára Otcovi; je to modlitba radosti a dôvery. Trojičný Boží život je radostné tajomstvo. Z Ježišovej modlitby môžeme aspoň zdiaľky vytušiť, aké sú vnútrobožské vzťahy. Pomôžeme si ľudskýcm obrazom. Vidíme rozprávať sa skupinku ľudi. Zo spôsobu a atmosféry ich rozhovoru môžeme poznať niečo o ich vzťahoch. Keď začujem dôverné oslovenie a keď vidíme ich rozjasnené tváre, otvorí sa i pre nás ich dôverný svet a máme nejakú účasť na ich vzťahoch. Zjavujú nám, čím sú si navzájom: otcom, matkou, synom, dcérou, bratom... keď počúvame v Ježišovej modlitbe to dôverné oslovenie "Otče", otvára sa nám pohľad do Božieho života, prúdiaceho medzi Otcom a Synom. Už sama zvučnosť a vnútorná hĺbka tohto oslovenia nám zjavuje to hlavné. Tu hovorí Syn, takto môže osloviť iba Syn. "Otca nepozná nik, iba Syn a ten, komu to Syn bude chcieť zjaviť." Ježiš nám dáva účasť na svojej synovskej modlitbe. Dáva nám svojho Ducha, aby sme i my mohli volať "Abba! Otče" Že Boh je Otec, môžeme nejako spoznať a prežívať len vtedy, keď s Ježišom a v Ježišovi vyslovíme to tajné, úžasné, sväté a pritom také blízke:"Otče!" Tajomstvo našej spásy je v tom, že môžeme povedať "Otče náš..." Ten istý Ježišov Otec je aj pre nás Otcom, je Pánom neba a zeme, stará sa o vtáky a poľné ľalie a vie, čo potrebujeme. On je Otec, ktorý nás čaká a prijme nás, keď sa obrátime k nemu. Je náš Otec aj vo chvíľach smrteľného zápasu. Môžeme mu oddane povedať: "Otče, nie moja, lež tvoja vôľa nech sa stane." On je pri nás i vtedy, keď sme pribití na kríži. Spolu s Ježišom môžeme oddať svojho ducha do jeho rúk. On je Otec, ktorý nenechá svojho Pomazaného uzrieť porušenie. Aj my sme jeho pomazaní vo sviatostiach Cirkvi, zachráni nás od pokušenia a vyvedie nás z hrobu do svojej slávy. On je Otec, ktorého nám ukáže Syn a pozve nás: "Poďte, požehnaní môjho Otca, zaujmite kráľovstvo..." (Mt 25,34) Boha ako láskavého Otca zjavil Ježiš v mnohých podobenstvách o Božom kráľovstve. V podobenstve o veľkej večeri pozýva všetkých a pozvaných dáva pozvať ešte raz. V podobenstve o robotníkoch vo vinici ukazuje láskavú štedrosť a dobrotivosť Otca. Keď hovorí o neodbytnej vdove, uzatvára: "A Boh neobráni svojich vyvolených, čo k nemu volajú dňom i nocou, a bude ich a bude k nim nevšímavý?" (Lk 18,7) Veľmi silné sú podobenstvá o božom milosrdenstve. Boh hľadá človeka ako pastier zatúlanú ovečku a ako žena odkotúľaný peniaz (porov.Lk 15,1-10).Ba ide ešte ďalej, vyčkáva syna, ktorý od neho odišiel a všetok majetok premárnil s hriešnicami. Keď ho vidí, ako sa vracia, beží mu v ústrety, aby ho objal a odpustil mu. Taká je láska Boha Otca (porov.Lk 15,11-32). Lásku Boha Otca až do krajnosti zjavuje Ježiš v podobenstve o nájomníkoch vinice."Počujte iné podobenstvo: Istý hospodár vysadil vinicu. Obohnal ju plotom, vykopal v nej lis a postavil vežu. Potom ju prenajal vinohradníkom a odcestoval. Keď sa priblížil čas oberačky, poslal k vinohradníkom svojich sluhov, aby prevzali jeho diel úrody. Ale vinohradníci jeho sluhov pochytali; jedného zbili, iného zabili, ďalšieho ukameňovali. Znova poslal iných sluhov, viac ako predtým, ale aj s nimi urobili podobne. Napokon k nim poslal svojho syna,lebo si povedal: ,K môjmu synovi budú mať úctu.´ ale keď vinohradníci zazreli syna, povedali si: , To je dedič. Poďte, zabime ho, a jeho dedičstvo bude naše!´ "(Mt 21,33-38) Toto podobenstvo boli veľmi výrečné pre Židov, ktorí dobre pozanli pieseň proroka Izaiáša o vinici (Iz 5,1-7), a tak im bolo zrejmé, že tým hospodárom je sám Boh Abraháma, Boh Izáka a Boh Jakuba. '''2. Ježiš hovorí a koná ako Syn ''' Ježiš si je vedomý vlastnej vznešenosti. Vedel, že je Boží Syn, a to vo výlučnom zmysle. V synoptických evanjeliách máme o tom množstvo dokladov, tu uvedieme len niektoré. Ježiš nie je obyčajný rabín, ktorý vysvetľuje Písmo. On učí ako ten, čo má moc (Mk 1,22). Na rozdiel od prorokov nevyslovuje jednoducho Boží výrok, ale vyhlasuje: "No ja vám hovorím..."(Mt 5,22.28.34.39.44), a kladie pred svoje vyhlásenia slávnostné potvrdenie: "Veru, veru, hovorím vám", ako odpoveď na slovo, ktoré počuli v tajnosti. Ba opováži sa prirovnávať k slávnym osobnostiam Starého zákona: "A tu je niekto väčší ak Jonáš... a tu je predsa niekto väčší ako Šalamún!" (Mt 12,41n; Lk 11,31n) Preto obrátiť sa k Bohu znamená nasledovať Ježiša, znamená rozhodnúť sa zaňho alebo proti nemu. "Kto nie je so mnou, je proti mne, a kto nezhromažďuje so mnou, rozhadzuje." (Mt 12,30) Počúvať Ježiša znamená počúvať Boha samého, lebo to znamená budovať svoj dom na skale (Mt 7,24). Ale ako sa možno takto rozhodnúť vo vzťahu k Ježišovi, ktorého správanie nás vyvádza z miery? Ježiš to dobre vie: "Blahoslavený je, kto sa na mne nepohorší." (Mt 11,6) Preto Ježiš musí odôvodniť svoj nárok. Nie tým, že sa odchýli od svojej totožnosti, ale tým, že zjaví, že má jedinečný vzťah k Otcovi. Rozpráva sa s Bohom ako so svojím Otcom (Mk 14,36) a, nadväzujúc na tradíciu proroka Daniela (Dan 2,24-30), opováži sa povedať, že tajomstvá sú mu zjavené, lebo je "Synom" v jedinečnom vzťahu k "Otcovi" (Mt 11,25nn). Predsa si však neprivlastňuje poznanie všetkých vecí (Mk 13,32) a svoju vôľu podrobuje Otcovej vôli (Mt 20,28). Predsa však seba vyníma z radu Božích vyslancov (Mk 12,6) a Božie kráľovstvo stotožňuje so svojou vlastnou osobou. Takto napríklad pripomína podobenstvo o rozsievačovi (Mt 13,3-9). Na Ježišovo výlučné synovstvo poukazuje jeho správanie k chudobným a hriešnikom, symbol postoja samého Boha (Lk 15). "Zvelebujem ťa, Otče, Pán neba a zeme, že si tieto veci skryl pred múdrymi a rozumnými a zjavil si ich maličkým. Áno, Otče, tebe sa tak páčilo. Môj otec mi odovzdal všetko. A nik nepozná Syna, , iba Otec, ani Otca nepozná nik´ iba Syn a ten, komu to Syn bude chcieť zjaviť." (Mt 11,25n, Lk 10,22, Mk 12,1-22) Tu hovorí historický Ježiš o sebe samom a je si plne vedomý, že má plnosť Ducha (Lk 4,18). V ňom prišla Božia vláda a je v ňom prítomná. On je tým, na ktorom sa rozhodne spása a zatratenie ľudí (Mk 13,9-13). Kto sa ho zriekne, prepadne súdu (Mt 11,20-24). Má moc nad chorobou, smrťou a hriechom. Uzdravenia, ktoré robí, sú znakom jeho moci odpúšťať hriechy (Mk 2, 1-12). Je autentickým vysvetľovateľom Zákona. Avšak výraz "Syn" sám osebe by podľa svojho formálneho obsahu ešte nezaručil podstatnú patričnosť Ježiša k Bohu. Ale to sa zaručuje spôsobom, akým Ježiš predstavuje svoje synovstvo. Privlastňuje si plné moci a oprávnenia, ktoré podľa viery jeho poslucháčov patria len Bohu (Mk 10,28-31). U synoptikov sa titul Boží Syn často spája s titulom Kristus (Mt 16,16; Mk 14,61n) a javí sa v prvom rade ako mesiášsky titul. Práve preto je vystavený nepochopeniu, ktoré Ježiš musí odstrániť. Už na počiatku verejnej činnosti scéna pokúšania ukazuje na protiklad medzi dvoma výkladmi tohto titulu. Pre Satana byť Božím Synom značí zabezpečiť si zázračnú moc a nezraniteľnú ochranu (Mt 4,3.6). Pre Ježiša to značí hľadať pokrm a ochranu jedine v Božej vôli (Mt 4,4.7). Ježiš odmieta akýkoľvek náznak zemského mesianizmu a už tým začína ukazovať nerozlučné puto, ktoré ho spája s Otcom. Takisto sa Ježiš stavia voči vyhláseniam posadnutých (Mk 3,11; 5,7). Tieto ukazujú u tých duchov určité, i keď nechcené, uznanie jeho osoby (Mk 1,34). Ale ich vyhlásenia sú dvojznačné, a preto im Ježiš prikazuje mlčať. Petrovo vyznanie viery: " Ty si Mesiáš, Syn živého Boha" vychádza z hodnoverného súhlasu viery (Mt 16,16) a evanjelista, kktorý o tom podáva správu, môže dať bez ťažkosti vyznaniu celý jeho kresťanský zmysel. No i tak, Ježiš chce hneď predísť určitému nedorozumeniu: jeho titul mu nezabezpečí osud pozemskej slávy; Syn človeka bude musieť trpieť a zomrieť, aby vstúpil do svojej slávy (Mt 16,21). Keď mu napokon Kajfáš slávnostne kladie zásadnú otázku "Si Mesiáš, Boží Syn?" (Mt 26,63), Ježiš cíti, že tento výraz by sa ešte i teraz mohol chápať v zmysle pozemského mesianizmu. Preto odpovedá nepriamo, keď otvára inú perspektívu: vyhlasuje, že príde ako najvyšší sudca, a to s výzorom Syna človeka. Tak dáva titulom Mesiáš a Syn človeka naozaj božský dosah, ktorý dobre vyzdvihuje Lukášovo evanjelium: "Si teda Boží Syn? - Vy sami hovoríte, že som." (Lk 22,70). Je to paradoxné zjavenie: Ježiš obraný o všetko a zdanlivo opustený od Boha, zachováva si svoje nároky nedotknuté. Až do smrti si zostane istý o svojom Otcovi (Lk 23,46). Táto smrť tiež definitívne odstránila každú dvojznačnosť. Keď evanjelisti podávajú správu o vyznaní stotníka (Mk 15,39), tým vyzdvihujú, že kríž je počiatkom kresťanskej viery. Vtedy sa spätne osvetlí nejeden tajomný výrok, kde Ježiš zjavil povahu svojich vzťahov s Bohom. Zoči-voči Bohu je jednoducho "Syn". Je to dôverná formula, ktorá mu dovoľuje obracať sa k Bohu oslovením "Abba!Otče!" (Mk 14,36). Medzi Bohom a ním vládne hlboká dôvernosť, ktorá predpokladá dokonalé vzájomné poznanie a vzájomnú výmenu vo všetkom (Mt 11,25n). Takto dáva Ježiš plný význam Božím vyhláseniam: "Ty si môj Syn" (Mk 1,11; 9,7). Apoštoli práve cez Ježišovo vzkriesenie konečne pochopili tajomstvo jeho Božieho synovstva: vzkriesením sa splnil 2.žalm, vzkriesením Boh potvrdil Ježišove nároky pred Kajfášom a na kríži. Od turíčneho dňa obsahom apoštolského svedectva a vyznania kresťanskej viery je "Ježiš, Boží Syn" (Sk 8,37; 9,20). Keď Matúš a Lukáš podávajú Ježišovo detstvo, citlivo vyzdvihujú túto tému (Mt 2,15; Lk 1,35). '''3. Ježiš hovorí a koná v Duchu Svätom''' Prítomnosť Ducha v Ježišovi, zjavená v krste, siaha až k samému pôvodu jeho bytia. Pokrstenie Ježiša nie je scénou povolania, ale investitúrou Mesiáša, jeho uvedením do úradu. Boh tu predstavuje svojho Syna, svojho služobníka, ktorého uchovával v skrytosti. Ján Krstiteľ bol naplnený Duchom Svätým tri mesiace pred narodením. V Ježišovi neformuje Duch nejakú novú osobnosť býva v ňom a dáva mu jestvovať od prvej chvíle od materského lona robí z Ježiša Božieho Syna. Obe evanjeliá detstva vyzdvihujú túto prvotnú činnosť (Mt 1,20 Lk 1,35). Lukášovo evanjelium tým, že porovnáva zvestovanie Márii s predošlými zvestovaniami, jasne vyzdvihuje, že táto činnosť je niečím väčším než zasvätením Samsona (Sdc 13,5), Samuela (1 Sam 1,11) a Jána Krstiteľa (Lk 1,15) všetci traja boli zasvätení Bohu už od svojho počatia spôsobom viac alebo menej celostným a priamym. Ježiš však bez sprostredkovania nejakého obradu, bez zásahu človeka, jedine činnosťou Ducha Svätého v Márii je nielen zasvätený Bohu, ale je svätý celým svojím bytím (Lk 1,35). Ježiš celým svojím správaním zjavuje činnosť Ducha v sebe (Lk 4,14). V Duchu sa postaví proti Diablovi (Mt 4,1) a vyslobodí jeho obete (Mt 12,28). V Duchu prináša chudobným radostnú zvesť a Božie slovo (Lk 4,18). V Duchu má prístup k Otcovi (Lk 10, 21). Jeho zázraky, ktoré víťazia nad zlom a smrťou, sila a pravda jeho slova, jeho bezprostredná dôvernosť s Otcom, to všetko dokazuje, že na ňom "spočíva Duch" (Iz 61,1) a že on je Mesiáš Spasiteľ, očakávaný Prorok a milovaný Služobník. Prejavy Ducha sú v Ježišovi trvalé. Ježiš nemusí prijímať Božie slovo zvonka: čokoľvek hovorí, zjavuje Božie Slovo. Nečaká na vhodnú chvíľu, kedy môže urobiť zázrak, zázrak sa rodí z neho, ako sa rodia z nás najjednoduchšie gestá. Celé novozákonné učenie o Duchu Svätom spočíva na starozákonnom učení. To platí aj o svedectve o Duchu u synoptikov a v Skutkoch apoštolov. Práve skutky sa označujú ako evanjelium o Duchu Svätom. V Starom zákone sa Duch identifikuje s Bohom. Označuje spásonosné pôsobenie Boha vo svete. Je Bohom a je Božou silou. Keďže sila sa prejavuje osobitne utvorením života a jeho udržaním, na Ducha sa hľadí ako na prvotný základ života. To Duch Boží plnou mocou vládne dejinami a v nich pôsobí. Napĺňa a vedie nositeľov zjvenia. Osvecuje prorokov a pohýňa ich, aby hovorili a konali. Duch je silou, ktorá spája Boha s tými, ktorých on vzal do svojej opatery. Mnohokrát sa Duch označuje aj ako základ posvätenia pre jednotlivých veriacich. Dary Ducha sa v Mesiášskom kráľovstve stanú všeobecným majetkom. Preto učenie o Duchu v Starom Zákone má eschatologickú črtu. Na Ducha Božieho sa v Starom zákone vôbec nedívajú ako na osobu. Ale v priebehu času dostáva Boží Duch čoraz viac osobné chápanie. Novozákonná viera v Ducha sa odlišuje od starozákonnej predovšetkým tým, že podľa svedectva Nového zákona Duch, ktorého v Starom zákone očakávali s nádejou ako eschatologický dar spásy, sa podivuhodným spôsobom vylieva na veriacich, že sa teda prisľúbenie splnilo. V Ježišovom živote a pôsobení hrá Duch rozhodujúcu úlohu. V Ježišovom krste vidia synoptici zostúpenie Ducha na mesiášskeho Božieho Služobníka (Mk 1,10n; Sk 4,27; 10,38). Podľa prisľúbenia Svätého písma na ňom spočíva Duch Pánov. S pomocou Ducha Ježiš zláme diablovu vládu (Mt 12,28; Lk 11,20). Kto chápe jeho pôsobenie ako diablovo dielo, narazí na Ducha Svätého (Mt 12,31n). Ježišovo vzkriesenie sa chápe ako preborenie do sféry Ducha. Ježiš viackrát prisľúbil Ducha. Povedal: "Keď vás budú vodiť do synagóg, pred úrady a vrchnosti, nestarajte sa, ako a čím sa budete brániť alebo čo budete hovoriť, lebo Duch Svätý vás v tú hodinu poučí, čo treba hovoriť." (Lk 12,11nn) Pred nanebovstúpením Ježiš sľúbil Ducha svojim učeníkom (Sk 1,8). V sile Ducha učeníci majú byť svedkami Pána v Jeruzaleme, v Judei, v Samárii a až po okraj sveta. V turíčny deň bol Duch naozaj zoslaný, a to na celú obec veriacich v Krista, zídenú v Jeruzaleme (Sk 2,1-5). Odvtedy on vedie a spravuje Cirkev (Sk 5,3.9.32; 8,14-17; 8,19; 13,2; 15,28; 16,6n; 20,11nn; 21,10n). Je veľmi poučné, že v Skutkoch apoštolov sa rozlišuje dvojaké pôsobenie Ducha Svätého. Raz sú to výbuchy, lámuce všetky obvyklé poriadky, prevracajúce všetky očakávania, vytrhujúce sa zvnútra tých, ktorých sa Duch zmocnil. Potom sú to zase spôsoby pokojného správania, začleňujúce sa do denného poriadku, zrodené z lásky a idúce v ústrety obci a jednotlivcom. Duch sa dáva v krste a pri vkladaní rúk. Má vedúcu úlohu pre misie (Sk 13,2nn; 16,6n). Často sa Duchu pripisujú osobitné činnosti. '''4. Boh Otec zjavuje Ježiša ako svojho Syna v Duchu Svätom''' Pri Ježišovom krste Boh zjavuje, kto je Ježiš: je milovaný Syn (Mk 1,9-11). V tej istej chvíli Boh zjavuje seba: Boh je Otec Ježiša Krista, na ktorého zostupuje Duch Svätý. Otvorili sa nebesá - Boh sám otvára pohľad do tajomstva svojho vnútorného života, do lásky Otca k milovanému Synovi, a tá láska zostupuje na neho ako Duch Svätý. Boh hovorí nielen o sebe, ale hovorí v sebe, vyslovuje svoje Slovo, svojho Syna, a hovorí s ním v láske Ducha Svätého. Ježiš vidí zostupovať Ducha Svätého a počúva slová svojho Otca: "Ty si môj milovaný Syn, v tebe mám zaľúbenie." Ježiš svojou ľudskou existenciou zjavuje, akou láskou je Boh v sebe a akú lásku má k nám. Boh je večná láska Otca a Syna v Duchu Svätom a tak nás miluje, že nám dal svojho milovaného Syna. Ján Krstiteľ, očakávajúc Mesiáša, očakáva súčasne Ducha v celej jeho sile. Duch má namiesto ľudských úkonov postaviť neodolateľné Božie konanie: "Ja vás krstím vodou na pokánie... On vás bude krstiť Duchom Svätým a ohňom." Z tradičných symbolov Ján ponecháva ten najneprístupnejší, plameň ohňa. Ježiš neodmieta Jánovu predpoveď, ale ju plní spôsobom, ktorý privedie Jána do rozpakov. Prijíma Jánov krst a Duch sa v ňom zjavuje vo forme, ktorá je celkom jednoduchá a súčasne božská, spojená s vodou a vetrom: je to vízia otvoreného neba, odkiaľ zostupuje holubica. Krst vodou, ktorý Ján považuje za prekonaný, sa Ježišovým činom stáva krstom v Duchu. V mužovi, ktorý sa ako neznámy zamiešal medzi hriešnikov, Duch zjavuje prisľúbeného Mesiáša (Lk 3,22) a milovaného Syna (Mk 1,11). Duch ho však zjavuje svojím tajomným spôsobom. Navonok nebadať, že by niečo urobil. Syn koná a dá sa pokrstiť. Otec hovorí Synovi, ale Duch ani nekoná, ani nehovorí. Jeho prítomnosť je však nevyhnutná pre rozhovor medzi Otcom a Synom. Duch, hoci je nepostrádateľný, predsa zostáva nemý a zdanlivo nečinný: nepripojí svoj hlas k Otcovmu hlasu, nepripojí svoje gesto k Ježišovmu činu. Čo teda robí? - Robí to, že sa naplní toto stretnutie: Ježišovi zdieľa slovo zaľúbenia, hrdosti a lásky, ktoré mu prichádza od Otca, a stavia ho do postoja Syna. Duch robí to, že k Otcovi vystupuje Kristovo zasvätenie, prvotiny obety milovaného Syna. Učeníci uverili v Ježišovo tajomstvo a uvideli otvorené nebesá: apoštoli pri Ježišovom premenení a nanebovstúpení, Štefan pri mučeníckej smrti, Pavol pri obrátení, Ján vo vyhnanstve... Videli a svedčili o Bohu a jeho milovanom Synovi v Duchu Svätom. A všetkých, čo uverili, krstili v mene Otca i Syna i Ducha Svätého...(Mk 16,15-20; Mt 18,16-20) Pri Cézarei na Ježišovu otázku Peter vyznáva Ježišovo božstvo. "«A za koho ma pokladáte vy?» opýta sa ich. Odpovedal Šimon Peter: "«Ty si Mesiáš, Syn živého Boha.» Ježiš mu riekol: "Blahoslavený si Šimon, syn Jonášov, lebo ti to nezjavili telo a krv, ale môj Otec, ktorý je na nebesiach." (Mt 16,15-17) Kristovo premenenie je v evanjeliách situované do určitej rozhodujúcej chvíle, totiž do chvíle, v ktorej učeníci uznávajú Ježiša za Mesiáša a v ktorej im on zjavuje, ako sa uskutoční jeho dielo. Jeho oslávením bude vzkriesenie, čo však predpokladá prechod cez utrpenie a smrť (Mt 17,1-9; 16,13-23). Práve tento kontext dáva tejto scéne význam v Kristovom živote a plodnosť v živote kresťana. Kristus sa tu ukazuje ako ten, ktorý uskutočňuje Písma (Lk 24,44) a ich proroctvá o Mesiášovi, Božom Služobníkovi a Synovi človeka. Ježiš si volí za svedkov tejto udalosti tých troch apoštolov, ktorí budú svedkami jeho agónie v Getsemani. Táto scéna pripomína teofánie, ktorých svedkami boli Mojžiš a Eliáš na Božom vrchu (Sinaj - Horeb). Boh neprejavuje iba svoju prítomnosť, keď hovorí z oblaku a z ohňa. No v prítomnosti Mojžiša a Eliáša sa Ježiš ukazuje učeníkom, premenený Božou slávou. Z oblaku zaznieva hlas: "Toto je môj milovaný Syn, v ktorom mám zaľúbenie počúvajte ho!" (Mt 17,5) Premenenie potvrdzuje Petrovo vyznanie v Cézarei a potvrdzuje zjavenie Ježiša, ako Syna človeka, trpiaceho a osláveného, ktorého smrť a vzkriesenie budú naplnením Písem. Premenenie zjavuje osobu Ježiša, najmilšieho a transcendentného Syna, ktorý vlastní samu Božiu slávu. Ono poukazuje na Ježiša a na jeho slovo ako na Nový zákon. Ono anticipuje a predobrazuje paschálnu udalosť, ktorá cestou kríža uvedie Krista do plného rozvinutia jeho slávy a do jeho hodnosti ako Syna. Rozhodujúcou skúškou je záverečná skúška, keď sa Ježiš modlí a keď chce, aby sa spolu s ním modlili učeníci na Olivovej hore. Táto chvíľa obsahuje celú kresťanskú modlitbu v synovskej prosbe. "Abba", modlitbu plnú istoty "Nie, čo ja chcem, ale čo ty." (Mk 14,36) Ona aj tápe, podobne ako naše modlitby, keď ide o jej opravdivý predmet. Modlitba je napokon vyslyšaná nad každé očakávanie. Anjelovo posilnenie (Lk 22,43) je bezprostrednou Otcovou odpoveďou pre túto chvíľu. Ježišovo vzkriesenie, táto ústredná chvíľa spásy ľudstva, je odpoveďou na túto modlitbu Bohočloveka, ktorý preberá na seba všetky ľudské prosby v dejinách spásy. Ježiš nielenže prijíma vieru vo vzkriesenie spravodlivých v posledný deň, on si je vedomý, že tajomstvo vzkriesenia má začať práve ním, ktorému Boh dal vládu nad životom a smrťou. Túto moc, ktorú dostal od Otca, prejavuje tak, že vracia život viacerým mŕtvym: Jairova dcéra (Mk 5,21-42), jediný syn naimskej vdovy (Lk 7,11-17). Tieto vzkriesenia, ktoré pripomínajú prorocké zázraky, sú už zastretou predzvesťou jeho vlastného vzkriesenia, ktoré však bude patriť do celkom iného poriadku. K tomu pripája zreteľné predpovede: Syn človaka musí zomrieť a na tretí deň vstať z mŕtvych (Mk 8,31; 9,31; 10,34 a paral.). To je podľa Matúša "Jonášovo znamenie". Syn človeka bude tri dni a tri noci v lone zeme (Mt 12,40). Ani sami dvanásti nechápu túto predpoveď vzkriesenia z mŕtvych. Tým menej ju chápu Ježišovi nepriatelia, pre ktorých je zámienkou, aby dali strážiť jeho hrob (Mt 27,63). Peter pred veľradou dosvedčil: "Boh našich otcov vzkriesil Ježiša, ktorého ste vy zavesili na drevo a zavraždili. Jeho Boh svojou pravicou povýšil za Vládcu a Spasiteľa, aby daroval Izraelu pokánie a odpustenie hriechov. A my sme toho svedkami, aj Duch Svätý, ktorého Boh dal tým, čo ho poslúchajú." (Sk 5,30-32) '''5. Viera a krst v mene Otca i Syna i Ducha Svätého ''' "A keď s nimi stoloval, prikázal im, aby neodchádzali z Jeruzalema, ale aby očakávali Otcovo prisľúbenie: « O ktorom ste počuli odo mňa, že Ján krstil vodou, ale vy budete o niekoľko dní pokrstení Duchom Svätým.» A zhromaždení sa ho pýtali: « Pane, už v tomto čase obnovíš kráľovstvo Izraela? » On im povedal: « Vám neprislúcha poznať časy alebo chvíle, ktoré Otec určil svojou mocou, ale keď zostúpi na vás Svätý Duch, dostanete silu a budete mi svedkami v Jeruzaleme i v celej Judei aj v Samárii a až po samý kraj zeme. » Keď to povedal, pred ich očami sa vzniesol a oblak im ho vzal spred očí. A kým uprene hľadeli k nebu, ako odchádza, zastali pri nich dvaja mužovia v bielom odeve a povedali: "Mužovia galilejskí, čo stojíte a hľadíte do neba? Tento Ježiš, ktorý bol od vás vzatý do neba, príde tak, ako ste ho videli odchádzať." (Sk 1,4-11) Ako učeníkov naplnil Duch Svätý, vidno pri smrti diakona Štefana. "Ale on, plný Ducha Svätého, uprene sa zahľadel na nebo; uvidel Božiu slávu a Ježiša stáť po pravici Boha a povedal: «Vidím otvorené nebo a Syna človeka stáť po pravici Boha. » " (Sk 7,55-56) Sama Trojica sa v synoptických evanjeliách naznačuje na dvoch miestach: v prvom zjavení pri Ježišovom krste a v druhom misijnom príkaze. Pri Ježišovom krste sa spomína aj sám Ježiš, potom Otec a konečne Duch Svätý, ktorý sa z neba spúšťa v podobe holubice. (Mt 3,13; Mk 1,9nn; Lk 3,21n) Krst znamená zjavenie Ježiša ako Božieho Syna, skrze ktorého sa uskutočňuje Božie spasiteľné konanie, majúce význam pre všetkých. V tomto texte môžeme vidieť aj prisľúbené obdarovanie Duchom. Zjavenie pri krste je prvé reálne zjavenie Božej Trojice. Čo sa stalo v Ježišovom krste, to malo predobrazný význam pre kresťanský krst. Ten sa podľa Ježišovho nariadenia má robiť v mene Otca i Syna i Ducha Svätého. Podľa Matúšovho evanjelia (Mt 28,19) Zmŕtvychvstalý hovorí svojím toto: "Daná mi je všetka moc na nebi i na zemi. Choďte teda, učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého a naučte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal: A hľa, ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta."Tento text obsahuje formulu krstu. Prvotná Cirkev podľa jednotného svedectva Skutkov apoštolov a sv.Pavla poznala a udeľovala krst aj v mene alebo na meno Ježiš. Vzniká tu otázka, či náš text, tak ako znie, pochádza od zmŕtvychvstalého Ježiša, alebo či sa v ňom neobliekli do formuly pokyny siahajúce až k samému Pánovi, ktoré sa zobrali z praxe toho času. Ak sa stalo toto posledné, v tejto formule krstného príkazu máme určitý stupeň vo vývoji prvokresťanského krstného vyznania. Nijako by to neprotirečilo "pravde evanjelia", keby sa v texte nejaké slovo, ktoré Ježiš povedal pred ukrižovaním, odzrkadľovalo vo formulácii ovplyvnenej kultom a redakciou. Prvotná cirkevná obec tým, že po Turícach hneď a všeobecne prijala krst, je rozhodne presvedčená, že tým spĺňa Pánov príkaz, hoci dnes už nemôžeme s istotou zistiť jeho doslovné znenie. Pokiaľ ide o obsah nášho výrazu, treba povedať, že Otec, Syn a Duch Svätý sa javia ako prameň života sprostredkovaného v krste. Pokrstený sa s nimi spája. Stáva sa im zaviazaným. Teda Trojica nie je zjavená pre ňu samu, ale pre spásu ľudí. Jednako sa text javí ako výrazová podoba metafyzickej Trojice. Otec, Syn a Duch Svätý sú spolu spojení dvojnásobným "á". Teda sa tu o nich svedčí ako o rovnorodých. Ťažkosť však robí apersonálna forma tretieho člena v Trojici. Keďže však slovo "pneuma" (duch) je rovnako zaradené vedľa oboch druhých, zodpovedá pohybu myslenia, ktorý je za formulou, keď aj tretieho člena, napriek gramatickej ťažkosti, chápeme takisto personálne ako oboch prvých členov. Keď však Cirkev neskôr aj Duchu Svätému pripísala osobnú existenciu, ako prvému a druhému členovi, Otcovi a Synovi, táto formula ju na to oprávňuje. Keď učeníci krstia národy, to nie je magický úkon, ale tým sa po svete roznáša Ježišovo učenie, jeho rozkaz a prítomnosť. Ježišovo učenie má u Matúša pred inými evanjelistami črtu príkazu. Ježiš prináša zákon Mesiáša, usporiadanie života pre nový, budúci Boží svet. To bol obsah reči na hore a iných veľkých rečí, to bol obsah Mt 11,25-30, ale vo svojom učení, so svojím učením a pod svojím učením je prítomný sám Kristus. Celé Matúšovo evanjelium, ako aj všetky evanjeliá, sú napísané z tejto prítomnosti vyvýšeného Krista. Kde sa ďalej dávajú jeho slová a príkazy, kde je jeho spomienka živá, tam on sám zostáva medzi svojimi. Táto Kristova prítomnosť je však čakaním na dovŕšenie vekov sveta, lebo Kristova kráľovská moc, ktorú dostal pri zmŕtvychvstaní, premôže všetkých nepriateľov a Božia vláda sa ukáže vo svojom dovŕšení. Dovŕšenie behu sveta bolo cieľom už pre kázeň Jána Krstiteľa i cieľom všetkých Ježišových slov o súde a milosti. On bol už na zemi vo svojich slovách a činoch ako Syn človeka, ktorý pri dovŕšení vekov sveta príde z neba a všetko urobí novým. Ako Zmŕtvychvstalý nastúpil vo svojej vláde, a tá mu patrí, hoci boj a hrôzy trvajú, kým trvá doba sveta. Ale dovŕšenie, nový Boží svet, nový svet vzkriesenia je zaručený vo zmŕtvychvstalom Kristovi. V tomto mene trojjediného Boha sme aj my pokrstení: stali sme sa milovanými synmi v Synovi a dostali sme dar Ducha Svätého.Náš život žijeme v mene Otca i Syna i Ducha Svätého: tak začíname a končíme naše dni a roky, naše modlitby a práce, radosti i bolesti. V tomto mene berieme na seba kríž a prijímame výzvu na cestu do večnosti. V mene Boha a Otca nášho Pána Ježiša Krista v Duchu Svätom veríme v odpustenie hriechov a vo večný život. A všetko v našej bohoslužbe prednášame Otcovi skrze Syna v Duchu Svätom. Tak je náš život vložený do Božieho trojičného života. Nad nami je otvorené nebo a počujeme Otcov hlas: Ty si môj milý syn, dcéra, dieťa, v tebe mám zaľúbenie... V Ježišovej modlitbe a v modlitbe s ním sa môžeme priblížiť k tajomstvu Otca a Syna v Duchu Svätom. Keď sa zahĺbime do novozákonných textov, zistíme, že výroky o trojičnom živote Božom sú vložené do modlitby: do zjavujúcej Ježišovej modlitby alebo do vyznávajúcej a oslavnej modlitby Cirkvi. Ježišova modlitba: ako dvanásťročný v chráme; modlitba pri krste, na púšti, pri premenení, pri voľbe a poslaní apoštolov, vo večeradle, v Getsemanskej záhrade, modlitba na kríži, pri poslaní apoštolov. Modlitba Cirkvi: liturgické pozdravy, hymny, chválospevy prvotnej Cirkvi. Aj neskoršie v dejinách Cirkvi živým prameňom trojičnej teológie zostáva modlitba Cirkvi, najmä liturgická. V nej naozaj prežívame, poznávame a ponárame sa do tajomstva Boha Otca skrze Syna v Duchu Svätom. Bože, láskavý Otče, ty si poslal na svet svojho Syna, večné Slovo pravdy, a Ducha Svätého, Posvätiteľa, a tak si zjavil ľuďom nevyspytateľné tajomstvo božského života; - daj, aby sme v duchu pravej viery vyznávali slávu večnej Trojice a klaňali sa jedinému všemohúcemu Bohu.'' ''(Modlitba dňa zo slávnosti Najsvätejšej Trojice)'' ''Použitá literatúra: '' Schmaus, M.:Viera Cirkvi. Slovník biblickej teológie. 2236 5652 2006-04-17T12:43:40Z 84.47.60.17 ''' == 5. OTČE, OSLÁV SVOJHO SYNA (Jn 17,1) == ''' '''''Boh Otec a Syn i Duch Svätý vo svedectve svätého Jána''''' '''1.Osobitný charakter a význam Jánových spisov''' Jánove spisy majú osobitný charakter, odlišný od prvých troch synoptických evajelií i od listov svätého Pavla. Kým synoptici vedú čitateľov k Ježišovi Kristovi, Ján vychádza z tejto osobnosti. Na rozdiel od synoptických evanjelií, ktoré sú preniknuté ľudovosťou a názornosťou, Jánove spisy sú predchnuté osobitným majestátom a plné obsažných alegórií. Ján, ktorý bol najbližšie k Ježišovi Kristovi, meditoval o ňom ako o vtelenom Slove, preto sa mohol najhlbšie ponoriť do tajomstva Kristovej osoby, a tak najplnšie odhaliť zmysel Ježišových slov a skutkov, a teda preniknúť do podstaty jeho osobnosti. Ján sa stal takto svedkom a služobníkom slova, ktoré vyslovil a vykonal Ježiš. Zároveň sa stal interpretom prvotnej cirkevnej tradície, ktorá ma svoj historický a telogický základ v Ježišovi samom. Výroky Jánových spisov treba chápať na pozadí situácie z konca prvého storočia, keď sa šírili doketicko-gnostické bludy. Doketický gnosticiznus popieral identitu pneumatického Krista s historickým Ježišom. Ján ako svedok viery sledoval vieroučné ciele, stanovujúc hranice duchovného poznania zjavenia. Ján predovšetkým dokazuje, že Božie Slovo sa stalo telom (Jn 1,14). Čitateľov chce utvrdiť vo viere v Kristovo božstvo a ukázať, ako sa prejavilo večné Slovo. Z osobitnej Jánovej teológie vyniká teda Ježišovo mesiášstvo a božstvo. Zjavenie Božej trojosobnosti sa začalo Ježišovým ohlasovaním i reflexiou jeho svedkov v apoštolskej dobe. V novozákonnej literatúre najjasnejšie toto zjavenie dosvedčujú Jánove spisy, ktoré vznikli neskôr než Pavlove listy a evanjeliá synoptikov. Ján osobitne pokročilým spôsobom predkladá meditovanú skutočnosť trojosobného Boha na podklade skúseností so zmŕtvychvstalým Ježišom. '''2. Ježišovo svedectvo o Otcovi''' Ježiš ako jednorodený Boží Syn je zjaviteľom Boha. Boh v Ježišovom ohlasovaní dáva poznať svoju najvnútornejšiu podstatu ako Otec. Spomedzi všerkých novozákonných spisov Jánovo evanjelium je najbohatsšie popretkávané motívom poslania, ktorý je kľúčovým pojmom pre chápanie trojičného zjavenia. Otec poslal Syna na svet, aby ho spasil (Jn 3,17). Teda neprišiel sám od seba, ale poslal ho Otec (7,28; 8,42). Ten, ktorý ho poslal, je pravdivý (8,26) a je stále s ním (8,29). Syn pozná Otca, ktorý ho poslal (7,29), hovorí Božie slová (3,34; 14,16). Aj skutky svedčia o ňom, že ho poslal Otec (5,36). Vlastne svedčí o ňom Otec, ktorý ho poslal (8,18). Syn sa vracia k tomu, ktorý ho poslal (16,5). Učeníci poznali a uverili, že ho poslal Otec (17,8; 17,25). Ako jeho poslal Otec, tak aj on po zmŕtvychvstaní posiela učeníkov (20,21). Takto sám Boh, prítomný v Synovi, sa poslaním stal konajúcim subjektom v ľudských dejinách. Poslaný Syn vystupuje v rozličných obrazoch ako Božia prirodzenosť, jednota s Otcom alebo odlišnosť od neho. Medzi jasnými obrazmi o vzťahoch medzi Otcom a Synom vyniká jednota Otca i Syna v bytí i konaní. Oboch charakterizuje dokonalá jednota vôlí (5,30), činností (5,17-20), vzájomného poznania (10,15), obapolnej lásky (5,20; 10,15;17, 24.26), ako aj spoločnej oslavy (12,28; 13,31;17,1.4.5). Pre túto jednotu Ježiša obviňovali, že sa robil rovným Bohu (5,18; 10,33). A Ježiš na túto výčitku odpovedal opisom svojho vzťahu k Otcovi a Otcovho vzťahu k sebe v tom zmysle, že úctu, ktorú ľudia preukazujú Otcovi, majú preukazovať i Synovi (5,19n). Ježiš tento vzťah jednoty potvrdzuje viackrát. Doslova tvrdí: "Ja a Otec sme jedno." (10,30) Ježiš je dokonalým zjavením Otca: "Filip, kto vidí mňa, vidí Otca." (14,19) Kto pozná Ježiša, pozná aj Otca: "Keby ste poznali mňa, poznali by ste aj môjho Otca." (8,19) Ježiš je v Otcovi a Otec je v Ježišovi (porov.14,11), preto v Synovi vidieť Otca. Poslanie Božieho Syna na jednej strane ukazuje na jeho úzku spolupatričnosť k Otcovi, ktorý ho posiela. Na druhej strane sa však z Ježišovej reči dáva poznať aj vnútorná odlišnosť Otca od Syna. Ježiš pri rozlúčke so svojim učeníkmi vyhlasuje: "Otec je väčší ako ja." (Jn 14,28) Tento výrok možno aplikovať na Ježišovu ľudskú prirodzenosť, kým jednota Otca a Syna sa týka božskej prirodzenosti. Totiž Ježiš ako Boží Syn v jedinečnom zmysle slova je tej istej podstaty s Bohom Otcom, ktorému je vo všetkom rovný. Ale vtelením prijal na seba prirodzenosť človeeka a na čas svojho pozemského života sa akoby zriekol predností, ktoré mu prináležali právom božského pôvodu (porov.Flp 2,6n). So zreteľom na to je teda Otec "väčší" ako vtelený Syn. Ježiš vydal svedectvo o svojom Otcovi aj v modlitbe. Ježiš sa modlil k Bohu ako k Otcovi. Pri modlitbe oslovoval Boha výrazom "Abba", ktorý vyjadruje najvnútornejšie spojenie s ním. Pri modlitbe mal úplnú istotu, že ho Otec vždy vypočuje, ako to dosvedčuje Ježišova modlitba pred vzkriesením Lazára (porov. Jn 11,42). Ježiš zjavuje nebeského Otca aj vo svojej veľkňazskej modlitbe, z ktorej sa zračí jeho jedinečný a ničím nenarušený synovský vzťah k nemu. V tejto modlitbe ho dáva poznať ako jediného pravého Boha (17,3), ktorého slovo je pravda (17,17) a ktorý miluje ľudí (17,23). Zároveň zjavuje Otca ako toho, ktorý ho miloval ešte pred stvorením sveta (17,24); pri ňom mal slávu skôr, ako vznikol svet (17,15); má s ním jednotu (17,11.21.22.23); Otec ho poslal na svet (17,18.21.23.25), dal mu moc nad všetkými ľuďmi (17,2) a dal mu slávu (17,22.24). '''3. Svedectvo o Synovi''' ''a) Otcovo svedectvo o Synovi'' Otec svedčí o Synovi na začiatku jeho verejného účinkovania pri krste. Tu Otcovo slávnostné osvedčenie odhaľuje Ježišovu osobnú hodnotnosť. Vyplýva to z reči Jána Krstiteľa: "Videl som Ducha, ktorý ako holubica zostupoval z neba a spočinul na ňom. Ani ja som ho nepoznal, ale ten, čo ma poslal krstiť vodou, mi povedal: Na koho uvidíš zostupovať Ducha a spočinúť na ňom, to je ten, čo krstí Duchom Svätým." (Jn 1,32n) Väčšie svedectvo ako Jánovo je svedectvo samého Otca prostredníctvom zázračných skutkov, znamení a osobitných prejavov . O Ježišovi svedčia skutky, ktoré mu dal vykonať Otec. Otec, ktorý ho poslal, vydal svedectvo o ňom (Jn 5,36n). Skutky, ktoré koná v Otcovom mene, svedčia o Ježišovi (10,25). Ježiš ukázla veľa dobrzých skutkov od Otca (10,32.37). Tieto skutky koná sám Otec, ktorý je v Ježišovi (14,10). Otcovo svedectvo o Ježišovi osobitne silne vyznieva z udalosti Lazárovho vzkriesenia, ktorému predchádzala modlitba k Otcovi (11,32-44). Pri rozhovore s Grékmi, keď jeho slová boli preniknuté myšlienkami na blízke umučenie a smrť, Ježiš povedal: "Otče, osláv svoje meno!" Vtedy Otec potvrdil hlasom z neba: "Už som ho oslávil a ešte oslávim." (12,28) Toto znamenie bolo len predzvesťou najdôležitejšieho Otcovho svedectva o Ježišovi pri jeho povýšení na kríž a vzkriesení. Vzkriesením Otec oslávil Ježiša slávou, ktorú mal pri ňom skôr, ako vznikol svet (17,5). A o tomto oslávení Ježiša od Otca výrazne svedčia posledné dve kapitoly Jánovho evanjelia (20-21). ''b) Ježišovo svedectvo o sebe'' Ježiš hovorí o sebe, že je Božím zástupcom a teda koná namiesto Boha. Vrchol jeho výrokov o sebe tvoria formuly "Ja som", v ktorých vystupuje ako Božie osobné "Ja". V rozhovore so samaritánkou potvrdzuje o sebe, že on je Mesiáš: "To som ja, čo sa rozprávam s tebou. "(Jn 4,26) V reči o Eucharistii tvrdí o sebe: "Ja som chlieb života." (6,35) "Ja som chlieb života." (6,48) "Ja som živý chlieb , ktorý zostúpil z neba." (6,51) Keď hovorí so Židmi o svojom poslaní, predstavuje sa: "Ja som svetlo sveta." (8,12) Ďalej na základe rozdielu s nimi načrtáva svoj božský pôvod: "Vy ste zdola, ja som zhora. Vy ste z tohto sveta, ja nie som z tohto sveta." (8,23). On existuje pred všetkým: "Veru, veru hovorím vám: Prv ako bol Abrahám." (10,7) "Ja som brána." (10,8) "Ja som dobrý pastier." (10,11.14) Pred odchodom k Ocovi hovorí Tomášovi: "Ja som cesta, pravda a život." (14,6) Pilátovi o sebe potvrdzuje, že je kráľom (porov. 18,37). Ježiš ako Boží Syn hovorí o sebe, o svojom vzťahu k Otcovi. Syn všetko dostal od Otca. Hlásal to, čo videl a vidí u Otca (Jn 8,38). Nehovoril sám od seba, ale Otec, ktorý ho poslal, mu prikázal, čo má rozprávať a čo zvestovať (12,49). Zvestoval všetko, čo počul od Otca (15,15). Syn plní vôľu, prišiel v mene svojho Otca (5,43), robí to isté ako Otec (5,19), koná Otcove skutky (9,4), miluje Otca a robí tak, ako mu on prikázal (14,31). Syn je jedno s Otcom, ktorý je v ňom a on v Otcovi (17,21). Syn svojím životom oslávil Otca (13,31n), oslávil ho tu na zemi, keď dokončil dielo, ktoré mu Otec dal vykonať (17,4). Oslávil Otca tým, že zjavil jeho meno ľuďom (17,6). ''c) Jánovo svedectvo o Synovi'' Ján v prológu svojho evanjelia odhaľuje posledné tajomstvo Božieho Syna. Ježiš ako Syn je subsistujúcim Božím Slovom. Ježiš ako Slovo od začiatku existoval v Bohu a on sám bol Bohom (Jn 1,1n). Napokon na konci čias toto Slovo vošlo do dejín, tým že sa stalo telom (1,14). Teda stalo sa pre ľudí predmetom konkrétnej skúsenosti ako Slovo života., ktoré sme počuli, ktoré sme videli na vlastné oči, na ktoré sme hľadeli a ktorého sa naše ruky dotýkali (1Jn 1,1). Ján ide ešte ďalej ako Pavol a synoptici, keď nazýva Ježiša jednorodeným, čiže jediným a najmilším Synom (Jn 1,14.18), Ján spresňuje učenie o vtelení: "A Božia láska k nám sa prejavila v tom, že Boh poslal svojho jednorodeného Syna na svet, aby sme skrze neho mali život." (1 Jn 4,9) "A my sme videli a svedčíme, že Otec poslal Syna svetu za Spasiteľa sveta." (1 Jn 4,14) Zámerom Jánových spisov je dosvedčiť Ježiša ako Božieho Syna: "Ale toto je napísané, aby ste verili, že Ježiš je Mesiáš, Boží Syn, a aby ste vierou mali život v jeho mene." (Jn 20,31) '''4. Ježišovo svedectvo o Duchu Svätom''' Ťažisko Jánovho učenia o Duchu nie je v extatickom prvku, ani v normách kresťanského života. Viac ho zaujíma problém poznania, vnuknutého Duchom, a ohlasovania slova. Tento postup má svoje zdôvodnenie v situácii z konca prvého storočia, keď doketický gnosticizmus chcel oddeliť pneumatického Krista od pozemského Ježiša. Podľa Jánovho svedectva Duch Svätý je Duchom Otca i Syna. Duch vychádza od Otca (Jn 15,26). Otec ho pošle na prosby Syna (14,16) a v mene Syna (14,26). Duch je závislý aj od Ježiša, lebo všetko, čo má Otec, je aj Ježišovo (16,15). Otec mu nedáva Ducha podľa nejakej miery (3,34). Ježiš neprežíva Ducha ako nejakú silu, ktorá by ho uchvátila zvonku ako prorokov, ale je to jeho vlastný Duch. Ježiš je nositeľom Ducha, preto všetko jeho konanie je poznačené Duchom, ako o ňom svedčil aj Ján krstiteľ (1,32n). Ježišove slová sú takisto Duchom a životom (6,63). Aj sám Ježiš pošle Ducha (16,7). Takto ako darcovia Ducha sa spomínajú Otec a Syn. Jánova teológia dosvedčuje funkciu Ducha Svätého. Táto funkcia je u Jána vyjadrená osobitne dvoma charakteristickými názvami "Paraklétos" a "Duch pravdy". Názov "Paraklétos", ktorý sa vyskytuje iba u svätého Jána, nemá úplne objasnený význam. Prekladá sa ako obranca, pomocník. U Jána akíste bude súvisieť so slovom"paraklézis", ktorým sa v Novom zákone označuje osobitná forma kázne, poučovanie cirkevnej obce. Preklad tohoto slova vo význame "tešiteľ" na niektorých miestach vyhovuje, ale zotiera soteriologický a sviatostný charakter paraklézy, takže tento preklad nie je výstižný. Dokiaľ bol Ježiš s učeníkmi, on sám ich chránil (Jn 17,12). Keď však odíde, pošle učeníkom iného obrancu (16,7). Bude to Duch pravdy, o ktorého pre učeníkov bude Ježiš prosiť svojho Otca (14,16n). Teda ďalší charakteristický výraz u Jána je "Duch pravdy". Pravda, v jánovskom ponímaní neznačí súbor učených viet, ale Božiu skutočnosť, ktorá sa otvorila človekovi vo vtelenom Logose ako život a svetlo. Ježiš nielenže má pravdu, ale sám je pravda ako zjavujúca sa skutočnosť Boha Otca (14,6-11). Jeho Duch je potom takisto Duchom pravddy, t.j. pravda sama a pôvodca všetkej pravdy. Ducha pravdy poznajú iba učeníci, pretože bude pri nich a v nich (14,17n). On bude svedčiť o Ježišovi a skrze neho aj učeníci budú svedčiť o Ježišovi (15,26n), lebo ich vyučí všetkej pravde, zvestuje im budúce veci a oslávi Ježiša (16,14n). Ježiš prisľúbil zoslanie Ducha Svätého pri rozlúčke so svojími učeníkmi. Kým Ježiš žil na svete, zjavoval Ducha Svätého svojimi činmi, teda nemohol ho predstaviť odlišného od seba. Preto nutným predpokladom pre zoslanie Ducha je Ježišov návrat k Otcovi: "Lenže hovorím vám pravdu: lepšie, aby som odišiel. Lebo ak neodídem, Tešiteľ k vám nepríde. Odídem, pošlem ho k vám." (Jn 16,7) Tento prísľub sa splnil vo svätodušnej udalosti (sk 2,1-13). Prísľub Ducha bol daný iba učeníkom a veriacim. Duch totiž má úlohu neustále sprítomňovať Ježišovo dielo a hlbšie vovádzať doň: "Ale Tešiteľ, Duch Svätý, ktorého pošle Otec v mojom mene, naučí vás všetko a pripomenie vám všetko, čo som vám povedal." (14,26) U Jána viac než u synoptikov alebo u Pavla vystupuje do popredia Duch Svätý ako osoba. Duch Svätý sa tu zjavuje ako duchovná a božská bytosť. Hoci ako Duch pravdy nebude hovoriť sám od seba (Jn 16,13) a zostáva v najtesnejšom spojení s Otcom a Synom, predsa sa odlišuje od oboch ako osoba. Možno naň aplikovať výraz o rozličnosti v jednote. Osobitne dôležité je tu slovo poslanie, ktoré sa predovšetkým aplikovalo na Krista, podobne sa vzťahuje i na Ducha Svätého. Duch Svätý bude učiť učeníkov a priopomínať im všetko, čo Ježiš hovoril (14,26), svedčiť o Ježišovi (15,26), učiť všetkej pravde a predpovedať budúce veci (16,8). Tieto funkcie sú výrazom a konaním subjektu, ktorý nie je plne totožný s Otcom a Synom. Ide tu teda o osobnú silu, čiže pôsobenie Ducha je osobné. Takto sa zo špecifického Ducha Svätého, Parakléta, v živote Cirkvi zračí jeho personalita. '''5. Trojičné výroky u svätého Jána a trojičný charakter jeho spisov ''' V spisoch svätého Jána niektoré výroky explicitne dosvedčujú trojosobného Boha. Na začiatku Ježišovho verejného účinkovania sa Trojica dáva poznať vo výjave krstu. Vo svedectve Jána Krstiteľa vystupuje slávnostné zjavenie trojosobného Boha takto: "Videl som Ducha, ako holubica zostupoval z neba a spočinul na ňom. Ani ja som ho nepoznal, ale ten, čo ma poslal krstiť vodou, mi povedal: Na koho uvidíš zostupovať Ducha a spočinúť na ňom, to je ten, čo krstí Duchom Svätým. - A ja som to videl a vydávam svedectvo, že toto je Boží Syn." (Jn 1,32-34) Svedectvo o troch osobách výrazne vystupuje i v Ježišových slovách. Vidno to z Jžišovho rozhovoru s učeníkmi pri Poslednej večeri, keď im sľubuje Tešiteľa - Ducha Svätého: "A ja poprosím Otca a on vám dá iného Tešiteľa, aby zostal s vami naveky - Ducha pravdy, ktorého svet nemôže prijať, lebo ho nevidí, ani ho nepozná." (Jn 14,16.17) "Ale Tešiteľ, Duch Svätý, ktorého pošle Otec mojom mene, naučí vás všetko a pripomenie vám všetko, čo som vám povedal." (14,26) Podobne tri osoby sa dávajú poznať z Ježišovej reči, keď hovorí o diele Ducha Svätého: "Keď príde on, Duch pravdy, uvedie vás do plnej pravdy, lebo nebude hovoriť sám zo seba, ale bude hovoriť, čo počuje, a zvestuje vám, čo má prísť. On ma oslávi, lebo z môjho vezme a zvestuje vám. Všetko, čo má Otec, je moje. Preto som povedal, že z môjho vezme a zvestuje vám." (16,13-15) Slová pri prvom zjavení učeníkom po zmŕtvychvstaní, keď im Ježiš dal moc odpúšťať hriechy, takisto odhaľujú tajomstvo Božej trojosobnosti: "Pokoj vám! Ako mňa poslal Otec, aj ja posielam vás... Prijmite Ducha Svätého. Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené, komu ich zadržíte, budú zadržané." (Jn 20,21n) Nemennej dôležité je is svecectvo evanjelistu: "A toto je jeho prikázanie, aby sme verili v meno jeho Syna Ježiša Krista a milovali jeden druhého, ako nám prikázal. Kto zachováva jeho prikázania, ostáva v Bohu a Boh v ňom. A že v nás ostáva, poznáme z Ducha, ktorého nám dal." (1 Jn 3,23.24) Ďalšie Jánovo svedectvo možno vidieť v 1 Jn 5,4n, kde sa hovorí, že Boh sám vydáva svedectvo o svojom Synovi, že Ježiš je Boží Syn, ktorý prišiel skrze vodu a krv a že Duch svedčí o tom, že Kristus je pravda sama. Taktiež je tu výrok "Lebo traja sú, čo svedčia: Duch, voda a krv; a títo traja sú zajedno." (1 Jn 5,7) Je to však len neskoršia špekulatívna poznámka, ktorá sa nenachádza v dôležitých gréckych rukopisoch tohoto listu. Božia trojosobnosť v Jánových spisoch sa dáva poznať nielen z týchto trojičných výrokov, ale i zo svedectva o Otcovi a Synovi i Duchu Svätom. Ján ako všetky ostatné novozákonné spisy vyhlasuje Božiu jedinosť. Jediný Boh sa spasiteľne obracia k svetu, ktorému posiela svojho Syna a s ním i Ducha Svätého. Jánovo evanjelium pripisuje Božiu podstatu v metafyzickom zmysle aj samému Božiemu Synovi. A to, čo sa priznáva Synovi, sa hovorí aj o Duchu Svätom. Teda jediný Boh sa zjavuje vo svojej vnútornej diferencii (ontologická Trojica), ktorá sa prejavuje v poslaniach. Poslania dosvedčujú trojstupňové Božie spasiteľné konanie pre nás (funkčná Trojica). Takto Jánove spisy majú výrazný trojičný charakter, a to nielen funkčne, ale i ontologicky. Božie spasiteľné konanie pre nás (funkčná Trojica) má nesmierny dopad. Ján vydáva svedectvo o tom, aby sme mali spoločenstvo s Otcom a jeho Synom Ježišom Kristom (porov. Napr. 1 Jn 1,3). Aká je teda naša účasť na trojičnom Božom živote podľa Jána? Boh nás z lásky urobil svojimi deťmi: "Pozrite, akú veľkú lásku, nám daroval Otec: voláme sa Božími deťmi a nimi aj sme." (1 Jn 3,1) Božia láska k nám našla svoje konkrétne vyjadrenie v Synovi: "Boh je láska." (1 Jn 4,8) "Ako Otec má život sám v sebe, tak dal aj Synovi, aby mal život sám v sebe." (Jn 5,26) Vlastne on je večný život, ktorý bol u Otca a nám sa zjavil (porov. 1 Jn 1-3). Jemu Otec dal moc nad všetkými ľuďmi, aby dal večný život tým, ktorých mu zveril (porov.Jn 17,2). Večný život je viazaný na Syna: "Kto má Syna, má život, kto nemá Syna, nemá život." (1 Jn 5,12) On je cestou k Otcovi: "Ja som cesta, pravda a život. Nik nepríde k Otcovi, ibe cezo mňa. (Jn 14,6) On zjednocuje s Otcom (porov.17,20n). Na druhej strane však sám Otec dáva prístup k Ježišovi: "Preto som vám hovoril: Nik nemôže prísť ku mne, ak mu to nedá Otec!" (6,65) A Otec si aj uctí toho, kto bude slúžiť Ježišovi (12,26). Účasť na Božom živote skrze Syna nás zaväzuje, aby sme podľa nej žili a konali. Predovšetkým máme prijať Ježiša (Jn 5.43), lebo len tým, čo ho prijali, dal schopnosť stať sa Božími deťmi (1,12). Treba počúvať Ježišovo slovo a veriť mu (5,24; 5,47). Viera v Božieho Syna je cestou k Bohu. Len tým, čo veria v Krista, Boh dáva moc stať sa Božími deťmi (1,12). Kto verí v neho, má večný život (3,36; 6,40), nebude odsúdený (3,18). Ježiš sám vyžaduje vieru v neho (9,35) i v Boha: "Veríte v Boha, verte aj vo mňa." (14,1) Ďalej treba vyznať Ježiša, lebo kto vyznáva Syna, má aj Otca (1 Jn 2,23). "Kto vyzná: Ježiš je Boží Syn, ostáva v ňom Boh a on v Bohu." (1 Jn 4,15) Ježiš je živou vodou (Jn 4,10), u ktorej treba čerpať 4,14; 7,37). On má pokrm (4,32), ktorým sa treba sýtiť (6,54.55.58). Sviatostným pokrmom a sviatostným nápojom večného života je Ježišovo telo a Ježišova krv, ktoré nám dávajú účasť na Božom živote. Ježiš je aj svetlo sveta: "Kto mňa nasleduje, nebude chodiť vo tmách, ale bude mať svetlo života." (8,12) Máme zachovávať Ježišove slová (8,51). Vyžaduje od nás lásku k sebe a zachovávanie jeho prikázaní (14,15.21). "Kto ma miluje, bude zachovávať moje slovo a môj Otec ho bude milovať; prídeme k nemu a urobíme si uňho príbytok." (14,24) My musíme milovať Boha a v ňom a pre neho svojich blížnych. Viera a vzájomná láska sú predpokadom zotrvania v Bohu (1 Jn 3,23-24). On sám je vzorom pravej lásky tým, že polložil za nás život (1 Jn 3,16). Treba nám vytrvať v Ježišovej náuke (Jn 8,31), ostať v ňom tak ako ratolesti na viniči (15,1n). To, že Boh ostáva v nás, poznáme po Duchu, ktorého nám dal on. Duch Svätý nás vyučuje všetkej pravde, hovorí nám o Otcovi, zjavuje nám tajomstvá Božieho života, Ježišovej osoby (porov. Jn 16,12n). keď chceme mať účasť na Božom živote, musíme sa znovuzrodiť z vody a z Ducha Svätého (3,5), čiže nadprirodzene, duchovne obnoviť. Duch Svätý skrze našu lásku a zachovávanie prikázaní bude pri nás a v nás (14,17). Takto v Duchu Svätom skrze Ježiša Krista máme účasť na živote Boha Otca, teda sme zapojení do života Najsvätejšej Trojice. ''Použitá literatúra:'' Lebreton, J.: O Najsvätejšej Trojici podľa Nového Zákona. Schmaus, M.: Viera Cirkvi. Slovník biblickej teológie. Tajomstvo Boha Otca i Syna i Ducha Svätého 2237 5663 2006-04-17T21:55:06Z Mireksoteria 23 * [[w:sk:Panna Mária|Kto je Panna Mária?]] * [[Katechéza: Sedembolestná Panna Mária|Sedembolestná Panna Mária]] {{Výhonok dogmatiky}} 2238 5670 2006-04-18T05:58:40Z Mireksoteria 23 [[Obrázok:Vladimirskaya.jpg|150px|right]] *[[Dogmatika: Mariológia|Mariológia všeobecne]] *[[Dogmatika: Mária vzatá do neba|Mária vzatá do neba]] *[[Dogmatika: Mária a ekumenizmus|Mária a ekumenizmus]] '''Dokumenty Magistéria Cirkvi:''' * [[Dogmatika: Mária v dokumentoch Magistéria|Mária v dokumentoch Magistéria]] ---- * [[Dogmatika: Mariológia - otázky|Kontrolné otázky]] * [[Dogmatika: Mariológia - bibliografia|Odporúčaná literatúra]] 2239 5669 2006-04-17T22:22:04Z Mireksoteria 23 ---- *Zdroj: NEUNER, Josef & ROSS, Heinrich, ''Viera Cirkvi v úradných dokumentoch jej Magistéria'', Dobrá kniha, Trnava 1995, 260-497 (s.260-277). {{Výhonok dogmatiky}} 2240 5673 2006-04-18T11:40:41Z Mireksoteria 23 Podľa svedectva Svätého písma je Kristus opravdivý Boh a opravdivý človek. Jednému Kristovi sa pripisujú dva rady predikátov: jeden Božský a jeden ľudský. Pretože sa mu pripisujú fyzické atribúty obidvoch prirodzenosti, musia obidve prirodzenosti patriť jednému a tomu istému fyzickému subjektu. Zvlášť dopopredia vystupuje Kristova fyzická jednota, keď sa o osobe, nazvanej podľa znakov Božskej prirodzenosti vypovedajú ľudské vlastnosti a o osobe, nazvanej podľa znakov ľudskej prirodzenosti, vypovedajú Božské vlastnosti. V jednej vete je často ten istý jeden Kristus označený aj ako Boh aj ako človek. Napr.: „Slovo telom sa stalo. (Jn 1,14) Vtelenie Slova v Jánovom evanjeliu treba chápať tak, že Boží Logos sa stal človekom bez toho, žeby prestal byť Bohom. Logos je preto podľa vtelenia majiteľom Božej a súčasne ľudskej prirodzenosti – Bohočlovekom. Ježiš o sebe vyjavil božské alebo ľudské vlastnosti, vždy hovoril o jednej bytosti, o jednej osobe. Apoštoli podobne sa vyslovujú o jednej Ježišovej osobe. Podľa Listu Filipanom prijal ten istý Kristus, hoci bol božskej prirodzenosti, a preto bol rovný Bohu – prirodzenosť sluhu a stal sa podobným a rovným ostatným ľuďom. Zbavenie sa, nemôžeme chápať pre absolútnu nezmeniteľnosť Boha ako zrieknutie sa Božej prirodzenosti, ale len zrieknutie sa Božej slávy. K božej prirodzenosti, ktorú si podržal, pribral ľudskú prirodzenosť. Nemohol prestať byť Božím Synom, ale mohol prijať prirodzenosť sluhu. Pekne to vyjadril sv. Tomáš: „Nezriekol sa božskej prirodzenosti, ale prijal ľudskú prirodzenosť.“ V podobe sluhu sa objaviaci Kristus je Božská osoba, ktorá vlastní, tak božskú ako aj ľudskú prirodzenosť. [[Image:Christ with beard.jpg|300px|right]] Aj v Tradícií sa uvádza Kristus ako jeden a ten istý podmet a vlastník Božských a ľudských prísudkov, Božskej a ľudskej prirodzenosti. Cirkevní otcovia venujú hypostatickej únií veľkú pozornosť, čoho dôkazom je aj dôležitosť tohto pojmu v kristológii. Sv. Ignác Antiochijský píše nasledovne: „Mária nosila v živote nášho Boha, Ježiša Krista“. Otcovia sa odvolávajú na cirkevné vyznania viery, v ktorých sa o tom istom Kristovi vraví, že je Božím Synom a že sa narodil z Panny Márie. Východné symboly viery zvlášť dôrazne vyzdvihujú Kristovu jednotu. Pred Efezským koncilom otcovia nepoúživajú o spojení obidvoch prirodzenosti v jednej osobe Krista presné a dokonalé názvy. Vlastnú vec však poznali, ako to dokazujú ich výroky, v ktorých tomu istému Ježišovi Kristovi pripisujú Božské a ľudské vlastnosti. Latinskí Otcovia pod Tertuliánovým vplyvom dospeli k jasnej trinitárnej a kristologickej terminológii. Tertulián píše: „Vidíme dvojaký stav nezmiešaný, ale v jednej osobe spojený, Boha a človeka...“ Sv. Ambróz o Kristovej osobe hovorí nasledovne: „Určite nie je iný z Otca a iný z Panny, ale ten istý ináč z Otca a ináč z Panny.“ Nejasné výroky Otcov, ktoré niekedy použili v súvislosti s touto dogmou, je potrebné vykladať podľa jasných a určitých výrokov na iných miestach, kde sa pravoverne vyjadrovali. Skutočnosť, že sa takéto výroky vyskytli, možno vysvetliť tým, že ešte v tomto období nebola ustálená teologická terminológia, a preto sa mohlo stať, že sa použil aj menej vhodný výraz. Otcovia pri vysvetľovaní nestorianizmu poukazujú na následky základného nestoriánskeho bludu njmä v učení o Eucharistii. Podľa nestoriánov, Kristovo utrpenie, keďže je dielom obyčajného človeka, je zbavené svojej nekonečnej ceny, ktorá je nutným predpokladom vykúpenia. Potom Kristovo telo v Eucharistii nie je „životodarné“, lebo nie je „vlastným telom Boha – Slova“. Sv. Cyril Alexandrijský proti nestoriánom používal formuláciu: „Jedna vtelená prirodzenosť Božieho Slova.“ Pod prirodzenosťou chápal tak ako jeho odporcovia prirodzenosť samú v sebe – hypostázu. Táto formula pohádza z vyznania viery „O vtelení Božieho Slova“, ktoré Apolinár z Laodicey odovzdal cisárovi Joviniánovi, a ktoré bolo rozšírené pod menom sv. Atanáza II. Carihradský koncil vzal túto formulu do ochrany. Teda Ježiš Kristus - Boh i človek – je jeden a ten istý podmet, majiteľ a nositeľ oboch prirodzenosti, Božskej i ľudskej, teda jediná osoba. Táto jediná osoba Krista – Boh i človek – je Božská osoba večného Božieho Slova, jednorodeného a vlastného Božieho Syna. Rozum Ľudský rozum jasne vníma, že keď je Kristus Bohom i človekom v jednej osobe, môže byť iba Božskou osobou. Lebo Boh nemôže byť bez svojej vlastnej osobnosti, ani sa nemôže nijako meniť. Preto sa tak stal človekom, že neprestal byť Bohom, ani nič nestratil, ale prijal ľudskú prirodzenosť do jednoty svojej Božskej osoby večného Slova. V kristológii pre charakterizovanie druhej Božskej osoby sú dôležitými pojmami: osoba a prirodzenosť. Výraz hypostazis sa v dnešnej filozofii nepoužíva. V minulosti toto slovo označovalo všetko v sebe a skrze seba stojace bytie a mienil sa ním ontologicky základ pre existujúce bytie. Pre jeho abstraktnosť tento ojem môžeme ťažko presne vysvetliť. V trinitárnej kristológii v 4. a 5. storočí môže mať rovnaký význam ako osoba, ak je použitý pre Božskú osobu. Výraz Božská prirodzenosť sa môže javiť ako rozporný, ak predpokladáme moderný pojem prirodzenosti. Boh na základe svojej absolútnej transcendentnosti nemôže byť porovnávaný s inými „prirodzenosťami“ a odlišovaný od nich. Neexistuje žiadny pojem prirodzenosti, ktorý by mohol byť použitý rovnakým spôsobom pre Boha a pre svetské veci. Chalcedon chce osobou Krista poukázať na jeho „kto“, prirodzenosťou na jeho „čo“: ako „kto“ je len Jeden, ako „čo“ je Boh a človek. Aj v najnovších dokumentoch Magistéria sa používajú pojmy osoba a prirodzenosť v zmysle Chalcedonského koncilu. Tak prichádzame k pojmu hypostatická únia – osobné spojenie. Hypostatická únia je učenie, ktoré hovorí, že božská a ľudská prirodzenosť Ježiša Krista sú spojené v jednej osobe a to v Druhej božskej osobe. Začiatkom vtelenia, čiže utvorenie Kristovej ľudskej prirodzenosti, ako aj začiatkom hypostatickej únie, je zvestovanie anjela Panne Márii a jej súhlas, kedy sa uskutočnilo to, čo Sväté písmo vyjadruje slovami: „A Slovo telom sa stalo a prebývalo medzi nami.“ Osobné spojenie je spojenie Božskej a ľudskej prirodzenosti v Ježišovi Kristovi. Toto spojenie dvoch prirodzenosti v druhej Božskej osobe spočíva v tom, že obe prirodzenosti sú kompletné, úplné, nezmiešané a rozdielne, avšak nerozlučiteľné a podstatne spojené jednotou Božskej osoby večného Božieho Slova. Kristova ľudská prirodzenosť je prijatá do druhej Božskej osoby – Kristus človek nie je ľudská osoba, ale Božská osoba večného Božieho Syna. Majiteľom Kristovej ľudskej prirodzenosti, nositeľom a vlastníkom jej činnosti, je druhá Božská osoba. Článok viery o hypostatickej únii vychádza z dôkazov Ježiša Krista, korý zjavil apoštolom svojimi skutkami, náukou a životom kto je. Tomu zjaveniu zodpovedá viera apoštolov a nazývajú sa svedkami Kristovho života, smrti a zmŕtvychvstania. Apoštoli svedčili o Kristovom božstve i človečenstve, tak ako to s ním prežili v dennom styku. Podľa nich je Kristus podobný ľuďom vo všetkom okrem hriechu a nezriadenej žiadostivosti. Svoju vôľu podriaďoval Otcovej vôli. Učiteľský úrad Cirkvi pri formulovaní definície článku viery o hypostatickej únii používa slová: prirodzenosť, subsistencia a osoba. Cirkev nedefinovala význam týchto výrazov, ani neoznačila ich vzťah. Z učenia Chalcedónu vyplýva to, že sa nesmie zamieňať výraz osoba s výrazom jednotlivej prirodzenosti. V Bohu je jedno bytie, podstata a prirodzenosť, ale sú v ňom tri subsistencie, hypostázy a osoby. Pre hypostatickú úniu v Kristovi sú dve bytia, podstaty a prirodzenosti a to božská a ľudská, ale je len jedna subsistencia, hypostáza a osoba – a to božská. Pri vysvetľovaní významu výrazu „existencia“ vo vzťahu k hypostatickej únii sa teológovia delia na skotistov a tomistov. Blahoslavený Ján Duns Scotus pripúšťal medzi bytím a jestvovaním iba logický rozdiel. Z toho prišiel k zaujímavým, ale málo praktickým uzáverom o hypostatickej únii. Svätý Tomáš pripúšťa medzi bytím a jestvovaním reálny rozdiel. Bytie znamená, že stvorená vec je viac než iná. Jestvovanie znamená, že táto vec je. „Večné bytie Božieho Syna, čo je Božia prirodzenosť, sa stáva bytím človeka, nakoľko Boží Syn prijal v jednote osoby ľudskú prirodzenosť, v Božských osobách niet iného osobného bytia než bytie prirodzenosti. Preto tri osoby majú len jedno bytie. Mali by však trojicu bytia, keby v nich bolo iné bytie osoby a iné bytie prirodzenosti“. Z uvedeného vyplýva, že Kristova ľudská prirodzenosť existuje cez jestvovanie druhej Božskej osoby. Tomistický názor praktickejšie vysvetľuje vykupiteľské dielo Ježiša Krista. Hypostatická únia znamená subsistovanie druhej Božskej osoby v božskej a ľudskej prirodzenosti. Spojením tvoria tretiu úplnú podstatu. Spojenie Božskej a ľudskej prirodzenosti v Božskej osobe svätý Tomáš vyjadruje nasledovne: „Ľudská prirodzenosť sa pripája k Božskej osobnosti, čiže druhá Božská osoba, vlastniaca vo večnom bytí Božskú prirodzenosť, prijala v čase ľudskú prirodzenosť s časným bytím“. Z toho vyplývajú charakteristické vlastnosti hypostatickej únie: Je to spojenie nadprirodzené, bezprostredné, nerozdeliteľné a jedinečné. Jednota prirodzeností je trvalá. Čiže Slovo bez toho, že by prestalo byť Slovom, je pravým človekom. Vtelenie neurobilo žiadnu zmenu v Kristovej Božskej prirodzenosti, ale podľa Tradície, Otcov a svätého Pavla je tajomstvom poníženia. Zjavenie učí, že len osoba Syna sa vtelila z Trojice. Tradícia a Magistérium vyhlasujú nezmeniteľnosť Slova v hypostatickej únii. Svätý Tomáš píše: „Treba povedať, že tajomstvo Vtelenia sa nenaplnilo tým, že by sa Boh zmenil vo svojom stave, v ktorom nebol od večnosti, ale tým, že sa novým spôsobom spojil s tvorom alebo jeho t. j. tvora spojil so sebou.“ Vysvetlenie výrazu: zostúpil z nebies. Slovo zostúpilo z neba nie miestnym pohybom, ale pre naše spasenie stvoril Syn s Otcom i Svätým Duchom Kristovu ľudskú prirodzenosť a spojil ju so sebou jednotou osoby, čiže prijatím ľudskej prirodzenosti. Tomu hovoríme hypostaticky. V tomto prípade ľudská prirodzenosť neustanovuje nový podmet, ale subsistuje cez hypostatickú úniu v Božom Synovi. Tradícia, ale tiež sv. Pavol a sv. Ján pripúšťajú akési obmedzenie vôle u vteleného Slova: metafyzické obmedzenie (stvorené a konečné človečenstvo), obmedzenie zámerového poriadku (prijatie vykupiteľskej úlohy cez umučenie a smrť), dobrovoľné obmedzenie (život chudoby, bolesti). Vzťah obmedzenej prirodzenosti ku nekonečnej Božej prirodzenosti nazývame circumincessio. Je potrebné ešte dodať, že prenikanie Božských osôb je dokonalé, vzájomné, nerozlučné a založené na jednote Božskej prirodzenosti. V Kristovi však také prenikanie prirodzenosti nie je dokonalé, lebo nie je vzájomne rovnaké. Božská prirodzenosť je pre Kristovu ľudskú prirodzenosť nepreniknuteľná. Človečenstvo neohraničuje Božiu prirodzenosť, lebo táto ho nekonečne prevyšuje. Pretože Slovo subsistuje v Božskej prirodzenosti, nebolo nijako ohraničované ani pred vtelením, ani po vtelení. Bytostne je Bohom, preto je nekonečná jeho vedomosť, vôľa i sláva ako u každej Božskej osoby. Pretože Slovo subsistuje v ľudskej prirodzenosti, preniká ju, ale nie tak, aby ju v sebe podstatne premenilo. Ale nakoľko je ľudská prirodzenosť schopná, odovzdáva jej čnosti, dary a všetko potrebné pre vyplnenie vykupiteľského diela. Záverom môžeme zhrnúť, že okolnosť, že Kristus – človek nie je ľudskou osobou, ale Božskou osobou, nenarúša ani úplnosť ani dôstojnosť jeho ľudskej prirodzenosti, ale naopak, znamená jej nekonečnú dôstojnosť. Kristova ľudská prirodzenosť je úplná, takže Kristus je opravdivý človek, i keď nie je ľudskou osobou. Kristovo človečenstvo má teda všetky súčasti ľudskej prirodzenosti, ale jestvuje iným spôsobom, než ľudské osoby. Jestvuje ako podstatne spojené s osobou večného Slova. Kristus – človek je druhou Božskou osobou, a tým jeho človečenstvo má nekonečnú dôstojnosť Božskej osoby. Sv. Tomáš to charakterizuje nasledovne: „A tak je on zároveň cestou i cieľom. Cestou podľa ľudskej prirodzenosti, cieľom podľa Božskej. Teda ako človek hovorí: „Ja som cesta“ a ako Boh dodáva: „Pravda a život.“ Ježiš Kristus – opravdivý Boh a opravdivý človek – je len jedna jediná osoba, a to druhá Božská osoba, večný jednorodený Boží Syn. To je dogma, ktorú Cirkev vždy verila a na všeobecných konciloch opätovne vyhlásila. Vo Svätom písme je vyjadrená tým, že tomu istému jednému Kristovi sa pripisujú Božské i ľudské vlastnosti, Božská i ľudská prirodzenosť, jeden a ten istý Ježiš Kristus je aj opravdivý Boh aj opravdivý človek. * Porov: [http://referaty.atlas.sk] {{Dogmatika}} 2241 5979 2006-05-13T01:12:52Z Alfaomega 76 /* Vesmír sa náhodou vyvinul až k človeku */ ==Vesmír sa náhodou vyvinul až k človeku== Vývoj neživého a živého sveta nemá žiadny plán, cieľ, ale veľkú úlohu v ňom hrá náhoda. Evolúcia sa dá najlepšie dokázať na živých organizmoch. Rôzne druhy organizmov, aby zachovali rod, sa musia rozmnožovať, lebo sú smrteľné. Pri rozmnožovaní predá rodič potomkovi informáciu zapísanú v jeho génoch: parametre tela, farba očí, vlasov, čiastočne i správanie. Pritom však vznikajú chyby pri prepise génov – mutácie. Mutácie môže u jedinca vyvolať určitú odlišnú vlastnosť voči ostatným. V prírode existuje medzi jednotlivými organizmami boj o prežitie. V prírodnom (súperia o potravu, bránia sa voči nepriateľom, zápasia s nepriaznivými prír. podmienkami) a pohlavnom (súperenie o partnera) výbere prežijú životaschopnejší, lebo sa lepšie prispôsobili prostrediu. Zmena prostredia kombinovaná s vhodnými mutáciami je motorom evolúcie. Dlhodobým pôsobením prírodného výberu na mutácie sa môže druh zmeniť, alebo sa z jeho oddeleného spoločenstva vyvinie nový druh. Ak sa neprispôsbí, vyhynie. Žijúce a vymreté druhy organizmov možno usporiadať do hierarchického systému, ktorý sa podobá stromu, ktorý má spoločný kmeň a postupne sa rozkonáruje. Tak zistíme, že jednotlivé druhy majú spoločných predkov. Čím sú vývojové línie bližšie, tým majú organizmy viac viditeľných spoločných znakov. Ak sa organizmus prispôsobí prostrediu, neznamená to, že sa hneď stane aj zložitejším (baktérie sú veľmi primitívne a sú pritom veľmi dobre prispôsobené svojmu prostrediu). Počas histórie našej planéty však pozorujeme rast zložitosti u organizmov od jednoduchých primitívnych jednobunkových až k mnohobunkovým s rozvinutými zmyslami a nervovou sústavou. Je to primerane dlhý tvorivý proces, v ktorom sa po nepatrných postupných krokoch môžu vytvoriť nesmierne zložité orgány a spôsoby prispôsobivého chovania bez toho, aby tomu pomáhala nejaká skôr existujúca inteligentná bytosť. Autorom evolučnej teórie je Darwin, ktorý mal svojich nasledovníkov. Táto teória sa od svojej prvej formulácie stále vylepšuje a dnes sa nazýva syntetická teória evolúcie (neodarwinizmus). Táto teória dosiaľ najlepšie vystihuje zistené fakty a zatiaľ nemá žiadnu lepšiu alternatívu. Dôkazy pre fakt evolúcie: * Variácie v rámci existujúcich druhov vyvolané zmenou prostredia (baktérie si vyvíjajú odolnsoť voči antibiotikám alebo hmyz voči insekticídom, zmeny v rámci druhu – šľachtenie). * Nálezy skamenelín – našlo sa niekoľko prechodných členov. Napr. Ichthyostega, živočich ktorý má znaky rýb aj obojživelníkov. * Časové údaje o oddelení nových druhov vypočítané na základe molekúl približne zodpovedajú odhadom prvého výskytu nových druhov na základe skamenelín. * Vo vývoji zárodkov organizmov sa najskôr objavujú znaky spoločné veľkej skupine a neskôr znaky špeciálne pre menšiu skupinu. * Stavba a funkcie jednotlivých druhov organizmov nie sú dokonalé. Poukazujú na to, že sa museli vytvoriť už z existujúcich iných organizmov. Všemohúci Boh by predsa nestvoril také nedokonalé tvory. ===Námietky=== Faktom je hierarchický systém súčasných a vymretých organizmov, ktorý je zostavený na základe ich podobných znakov. Objavovanie sa čoraz zložitejších organizmov v histórii života je tiež nesporné. Dodnes však nie sú presvedčivé dôkazy o tom, že prírodný výber a mutácie majú tvorivé schopnosti. Nie je uspokojivo objasnené, ako sa objavia nové zložitejšie orgány a organizovanejšie skupiny organizmov. Mechanizmus vzniku nových druhov je stále veľkým otáznikom. Pozvoľný vývoj organizmov nevysvetľuje uspokojivo vznik zložitých orgánov, ani nezodpovedá nálezom vyhynutých foriem organizmov. Paleontológovia totiž pozorujú náhle objavenie sa nového druhu, niektoré druhy sa zase nemenili až 10 miliónov rokov. Takisto je nejasná porucha prepisu génov a následný vznik mutácie. Prírodný výber nemôže pracovať s nefunkčnými počiatočnými štádiami orgánov, lebo mu neposkytujú žiadnu výhodu. Náhodou asi ťažko vzniklo oko, chlp, zuby, vedomie... K evolučnej teórii sa pokúsili prispieť aj matematici. Snažili sa napr. vzpočítať pozvoľný vývoj oka hromadením priaznivých mutácií. Zistili, že je to vysoko nepravdepodobné. Darwinisti ich výsledky ignorovali ako chybu vo výpočtoch, lebo oko sa predsa vyvinulo. Vyvinulo sa, ale asi iným mechanizmom ako predpokladajú. Teória tiež hovorí o prechodných organizmoch vo vývoji. Ale u fosílií nenachádzame žiadne prechodné druhy. Prívrženci evolučnej teórie, slepého, náhodného vývoja sa označujú ako naturalisti, lebo považujú prírodu za hlavného činiteľa vývoja. Svojím svetonázorom sú väčšinou ateisti. Hovoria, že na svete je všetko reťazou príčin a ich následkov. Niektorí z nich pripúšťajú, že prvotnou príčinou všetkého by mohol byť Boh, ktorý však do sveta nevložil žiaden účel ani cieľ. Darwin, autor evolučnej teórie si nevedel predstaviť svet bez Boha: „Sila, riadiaca procesy vývoja, taká rozhodujúca pre veľkosť predloženej koncepcie života, bola vdýchnutá Stvoriteľom v začiatočnom štádiu do jednej alebo niekoľkých foriem.“ „Nemôžem pochopiť, ako by tento nádherný a veľký svet mohol povstať náhodou... Tento fakt sa mi zdá hlavným argumentom pre existenciu Boha. Ani v najkrajnejších názoroch som nikdy nebol ateistom v tom zmysle, že by som popieral existenciu Boha.“ {{Výhonok dogmatiky}} 2242 5716 2006-04-26T07:11:00Z AtonX 2 archivacia roku 2005 == [[Knihy o akvaristike]] == '''Vymazať''' na návrh [[Redaktor:Jacik|Jacika]], obsah presunutý na iné stránky. --[[Redaktor:AtonX|AtonX]] 12:56, 14 Feb 2005 (UTC) * Vymazané --[[Redaktor:AtonX|AtonX]] 16:20, 26 feb 2005 (UTC) == [[Aktívne uhlie]] == '''Vymazať'''. Encyklopedický článok. Obsah bol presunutý do [[w:Aktívne uhlie]]. --[[Redaktor:AtonX|AtonX]] 10:34, 15 feb 2005 (UTC) *ok. [[Redaktor:Jacik|Jacik]] 10:57, 15 feb 2005 (UTC) * Vymazané --[[Redaktor:AtonX|AtonX]] 16:20, 26 feb 2005 (UTC) == [[Esperanto]] == Wikibooks nie je zoznam bookmarkov. --[[Redaktor:AtonX|AtonX]] 06:57, 5 Apr 2005 (UTC) * Vymazané --[[Redaktor:AtonX|AtonX]] 07:12, 2 august 2005 (UTC) == [[Úvod do Teológie]] == Dôvodom na vymazanie tejto stránky je vytvorenie novej, ktorá ju nahrádza nová stránka je: [[Dogmatika: Úvod do Teológie]] * Vymazané --[[Redaktor:AtonX|AtonX]] 18:45, 17 október 2005 (UTC) == [[Prehľad magnetostriktívnych materiálov a ich použitie v inteligentných materiálových štruktúrach]] == copyvio; ked som to sem daval som si este neuvedomoval, ze na preklad sa vztahuju aut. prava prekladatela aj povodneho autora [[Redaktor:158.193.85.212|158.193.85.212]] 13:08, 22 november 2005 (UTC) * Vymazané --[[Redaktor:AtonX|AtonX]] 13:59, 22 november 2005 (UTC) 2243 5720 2006-04-26T12:47:18Z AtonX 2 init background:RoyalBlue; border-bottom: 1px solid DarkGray; font:bold 125% Verdana,sans-serif; color:#fff; text-align:center; 2244 5722 2006-04-26T12:52:16Z AtonX 2 border:1px solid DarkGray; background:Ivory; border:1px solid DarkGray; 2245 5827 2006-04-30T12:20:10Z Mireksoteria 23 '''BOH BÝVA V NEPRÍSTUPNOM SVETLE (l Tim 6,16)''' ==Boh tajomný, neviditeľný a nepreskúmateľný== Jestvovanie Boha Stvoriteľa môžu ľudia poznať zo stvorených vecí. V dejinách spásy Boh prehovoril k ľuďom a osvietil našu cestu. Boh je Svetlo nášho života. No súčasne Boh-Svetlo zostáva pre nás tajomný, neviditeľný, nepreskúmateľný. A vo svojom najvyššom zjavení zostáva najvýš tajomný: keď sa nám zjavuje ako Otec vo svojom Synovi a dáva nám svojho Ducha. Jediný Boh vo svojom trojičnom živote je najhlbším tajomstvom našej viery. Človek sa stretá s tajomným vo svojom živote a vo svojom vnútri. Základná črta je vnútorná hĺbka, osobné tajomstvo človeka. Boh je však osobou v tom najplnšom zmysle, a teda je aj najvýš tajomný. Túto skutočnosť môžeme vytušiť v náboženskej skúsenosti ľudstva, osobitne v skúsenosti starozákonného Izraela. Na vrchole zjavenia nám Ježiš Kristus hovoril o Bohu ako Syn o svojom Otcovi. No Boh i v tomto zjavení zostáva tajomný, skrytý, nepochopiteľný, a to najmä v tajomstve kríža. Kristova Cirkev verí a vyznáva Boha Otca i Syna i Ducha Svätého ako absolútne tajomstvo. Je si však vedomá, že toto najhlbšie tajomstvo živého Boha jej dáva život, ktorým žije ona i jej deti. '''1. Zážitok tajomstva''' Len povrchný pozorovateľ prírody všetko chápe a vie všetko vysvetliť. Ten však, kto sa hlbšie ponorí do skúmania prírody, objaví jej podivuhodné a rozsiahle bohatstvo. Objaví jej dômyselné usporiadanie. Človek narazí na mnohé skutočnosti, ktoré sa mu skôr zdali podradné a bezvýznamné, a zisťuje, že majú mimoriadny význam. Človek sa od stáročí snaží ovládnuť prírodu, no nikdy do nej nezasahoval tak radikálne ako v našom modernom storočí. Zisťuje však i to, že jeho využívanie prírody v mnohom narúša jej vnútornú štruktúru, prirodzenú rovnováhu a neraz to ohrozuje samotnú biologickú existenciu človeka. Z nedávnych dejín sú známe prisilné výroky o tom, že človek si prírodu načisto podrobí. Dnes sme, zdá sa, už z takýchto tendencií vytriezveli, lebo veci sa ukázali zložitejšími, ako sa javili na prvý pohľad. Skutočný vedec je dnes pokorný a vie si priznať, že jeho poznanie je ohraničené. Jestvuje veľa otázok, na ktoré zatiaľ nevieme odpovedať. Niektorí majú odvahu povedať, že stojíme pred tajomstvom. Čo však my sami? Je náš život skutočne taký jednoduchý a priamočiary? Koľko má zákrut a križovatiek. Človek sa často vo svojom živote pýta: Prečo práve ja? Prečo sa to stalo práve mne? Častokrát nezostáva nič iné, len konštatovať, že je to určité tajomstvo. A keď sa človek ponorí sám do seba, začne hlbšie skúmať svoje konanie, svoj život, svoje rozhodnutia. Často pociťuje v sebe určitý vnútorný rozpor, chce konať niečo veľké a dobré, a predsa vykoná čosi, za čo sa veľmi hanbí a čo mu svedomie vyčíta. Snaží sa prekonať tento vnútorný rozpor, ale sa mu to akosi nedarí. Skusuje, že v ňom pôsobí nejaká sila, ktorú nemá plne pod svojou kontrolou. Tá sa často prejaví práve vtedy, keď to najmenej očakáva, až sa zadiví, ako sa mu také niečo mohlo prihodiť. Aký vnútorne hlboký a bohatý musí byť ľudský duch, keď vytvoril toľko a takých úžasných diel. V ľudskom duchu sa zrodilo celé bohatstvo literatúry, hudby, vedy a umení, celý svet kultúry. Človek vytvoril naširoko rozvetvený systém vied o prírode, ale i o sebe samom. Vytvoril ohromné technické diela a siaha už poza hranice svojej planéty. Človek, to je vskutku čosi úžasné. Človeka však nemusí prinútiť nijaká sila k tomu, aby sa prejavil navonok. Patrí k jeho podstate, že je slobodnou osobou, a tak má svoje prejavy vo svojej moci. Často však pociťuje, že to, čo sa mu podarilo vyjadriť nejakým spôsobom navonok, nezodpovedá úplne tomu, čo vnútorne pochopil a aj chcel vyjadriť. Osoba voči inej osobe sa môže, ale nemusí prejaviť. Môže jej dať nahliadnuť do svojho vnútorného života, ale môže zostať aj uzatvorená a skrz-naskrz neprístupná zvedavosti iného. Môže však otvoriť svoje vnútro a regulovať vhľad iného do svojho vnútra. Môže si vyhradiť oblasť, do ktorej nedovolí, aby vstúpil niekto iný, a často to aj tak robí. A tak druhého človeka môžeme len veľmi ťažko spoznať do hĺbky. Vždy nám zostáva nejako zahalený, zostáva inému tajomstvom. To je však aj veľkosť človeka, že totiž nie je vydaný napospas všetečným pohľadom tých, ktorí si podľa jeho úsudku nezasluhujú jeho dôveru a plnú otvorenosť. Ešte jeden príklad. Pozrite sa na svoje deti. Sú tak vaše ako nič na svete. Dali ste im život, rozvíjajú sa pod vaším ustarosteným pohľadom, žijete s nimi v neustálej blízkosti, spájajú vás najužšie zväzky. Malo by vám teda byť v nich všetko známe, priehľadné. A predsa nie je. Keď sa zahľadíte do ich očí, aký nový, neprístupný a tajomný svet na vás hľadí! Pred vami už nestojí iba „kosť z vašich kostí a telo z vášho tela", ale nová samostatná ľudská osoba, ktorá má svoj vlastný vnútorný svet, uzatvorený, neprístupný, jedinečný. A vy vlastne ani neviete, čo sa v tomto novom svete odohráva. Nemáte k nemu prístup. Tajomstvo ľudskej osoby! Nijaký vedecký rozbor, nijaké pojmy čistého rozumu vám neumožnia vniknúť do vnútorného života druhej osoby. Každý človek zostáva pre mňa tajomstvom, ako aj ja som tajomstvom pre druhých. '''2. Boh je tajomný''' Boh je osobný, a to znamená, že je plne slobodný, že sa má plne v moci. Keď už vnútorný život človeka je taký bohatý, o čo bohatší a plnší musí byť život osobného Boha. Veď od Boha pochádzajú všetky schopnosti človeka, schopnosti jeho ducha, ktoré stvárňujú celú jeho kultúru, vedu a techniku. O čo viac je teda Boh nepreskúmateľný, o čo viac je plný tajomstva. Aj keď o ňom vieme, že existuje, že je osoba, že je Bytie, Dobro, Pravda, Jednota, Krása, Život, predsa len o ňom vieme úboho málo. Čo vieme o človeku, keď povieme, že jestvuje, že je osoba, že je dobrý atď? Čosi vieme, ale vieme toho dosť málo. Ak nám on sám niečo nepovie o svojom vnútornom svete, je pre nás tajomstvom. O čo viac je nám potom Božia plnosť zahalená v tajomstve. Celé bohatstvo Božieho vnútorného života je nášmu rozumu neprístupné, ak nám len On sám nepoodhalí seba samého, obsah svojho vnútroosobného bytia. Od nepamäti sa človek snažil dostať do kontaktu s Bohom, svedčia o tom archeologické nálezy kultúrneho človeka. Veľké svetové náboženstvá zachytávajú toto mnohoraké snaženie človeka. Nešlo tu predovšetkým o rozumové poznanie Božieho tajomstva, ale o čosi viac, o nadviazanie dialógu, spoločenstva slova a lásky. Tak veľké svetové náboženstvá sú zároveň pamäťou ľudských snažení i v tejto oblasti. V oblasti rozumového poznania azda vrcholom je úsilie klasickej gréckej filozofie. Kedže náboženstvo v antickom Grécku prestalo plniť svoju funkciu a stalo sa len určitým štátnym ceremoniálom, najlepší duchovia antiky hľadali odpoveď na spaľujúcu otázku o poslednom zmysle všetkého. Prišli vskutku ďaleko, totiž pred tvár mlčanlivého Boha, pred Tajomného. Či by však tento vznešený Boh, od ktorého všetko pochádza, mohol nejako komunikovať s človekom, o tom, zdá sa, si netrúfali ani uvažovať. V jednom národe však bolo toto mlčanie prelomené; Boh oslovil človeka tak, že to mohol jasne zachytiť. Tu vznikol úžasný prielom, cez ktorý sa sám všemohúci Boh postupne dáva spoznávať. Abrahám a cez neho celý vyvolený ľud Starého zákona bol vtiahnutý do radikálne iného prístupu človeka k Bohu a Boha k človeku. Tu bol vytvorený priezor, ktorým bolo človeku dané hľadieť hlbšie a vlastne hlbšie poznávať a uznávať Božie tajomstvo. Utvoril sa takto úplne nový vzťah, spoločenstvo slova a lásky. '''3. Tajomný, neviditeľný a nepochopiteľný Boh vo viere Starého zákona''' Mojžišovi Boh zjavil svoje meno Jahve. V ňom, kto je a čo robí, zjavil svoje meno a svoju činnosť. Jeho činnosť je zázračná, neslýchaná a jeho meno je tajomné. Zatiaľ čo Boh sa ukazoval patriarchom v dôverne známom kraji, pod jednoduchými a blízkymi formami, Jahve sa zjavuje Mojžišovi v drsnom prostredí púšte a v biede vyhnanstva, v hroznej podobe ohňa (Ex 3,1-15). No pritom všetkom tento Boh ohnivej svätosti je Boh vernosti a spásy. Spomenie si na Abraháma a jeho potomstvo, pozorne si všíma biedu Hebrejov v Egypte, je rozhodnutý oslobodiť ich a urobiť ich šťastnými. Meno Jahve, pod ktorým sa zjavuje, zodpovedá dielu, ktoré sleduje. Toto meno má v sebe tajomstvo, hovorí čosi neprístupné: Ja som, ktoiý som." (Ex 3,14) Nik ho nemôže premôcť, ba ani preniknúť. No súčasne hovorí i niečo pozitívne, že totiž prispeje na pomoc a záchranu. Boh je absolútne odlišný od človeka. On je duch, zatiaľ čo človek je telo (Iz 31,3), krehký a pominuteľný ako tráva (Iz 40,7n). Tento rozdiel je taký radikálny, že človek si ho nesprávne vysvetľuje. V Božej moci vidí účinnú silu, nie však vernosť srdca. V jeho svätosti vidí iba neprekročiteľný odstup a pritom nepostrehne, že ona je súčasne blízkosťou a nežnosťou. „Uprostred teba som Svätý a nechcem ničiť" (Oz 11,9). Boh je v dôsledku svojej nepochopiteľnej transcendencie súčasne „Najvyšším" vo svojom vznešenom a svätom príbytku a ten, ktorý „prebýva u človeka skrúšeného a pokorného." (Iz 57,15) On je Všemohúci Boh chudobných, dáva zaznievať svoj hlas v hromobití búrky a v šeleste vánku. Je neviditeľný, ani sám Mojžiš nevidel jeho tvár. No keď sa utieka k hnutiam ľudského srdca, aby sa zjavil, otvára svoje vlastné srdce. Zakazuje každé zobrazenie Boha, každý obraz, z ktorého by si človek mohol urobiť modlu, klaňajúc sa dielu ľudských rúk, no súčasne Boh sa ponúka našej predstavivosti pod veľmi konkrétnymi črtami. On je „celkom inakší", prekonáva všetky prirovnania (Iz 40,25), no pritom všade je doma a vôbec nie je pre nás cudzincom. Jeho činnosť sa dáva poznať v dôverne známych gestách: modeluje hlinu, ktorá bude človekom; zatvára za Noemom dvere korába, aby si bol istý, že nik z jeho obyvateľov sa nestratí; má víťazný elán vojvodcu vo vojne a starostlivosť pastiera o svoje ovce; celý vesmír drží vo svojej ruke, a pritom je maličkému Izraelu oddaný ako vinohradník svojej vinici; je nežný ako otec a matka; je vášnivý ako človek, ktorý miluje. Tieto antropomorfizmy sa môžu zdať naivné, vždy však vyjadrujú veľmi hlboko podstatnú črtu pravého Boha: ak stvoril človeka na svoj obraz, je schopný zjaviť sa cez ľudské postoje. Ak je Boh odlišný od nás, bez rodokmeňa, bez manželky, to nie preto, že by bol menej „človekom" ako my. Naopak, je dokonalým ideálom. „Boh nie je ako človek, že by luhal, nie je ako syn ľudí, že by ľutoval." (Nm 23,19) Boh nás vždy presahuje a vždy v tom smere, kde to najmenej očakávame, lebo On je Tajomstvo. '''4. Boh sa zjavuje vo svojom Synovi''' „Mnoho ráz a rozličným spôsobom hovoril kedysi Boh otcom skrze prorokov. V týchto posledných dňoch prehovoril k nám v Synovi, ktorého ustanovil za dediča všetkého a skrze ktorého stvoril aj svet. On je odblesk jeho slávy a obraz jeho podstaty." (Hebr 1,1-3) Ježiš Kristus ako večné Otcovo Slovo, ako jednorodený Boží Syn, ako druhá Božská osoba je tým najvlastnejším a najhlbším Božím tajomstvom. A práve v ňom sa nám Boh najúplnejšie zjavil, daroval. „A Slovo sa telom stalo a prebývalo medzi nami. A my, sme uvideli jeho slávu, slávu akú má od Otca jednorodený Syn, plný milosti a pravdy... Boha nikto nikdy nevidel. Jednorodený Syn, ktorý je v lone Otca, ten o ňom priniesol zvesť." 0n 1,14-18) Toto tajomstvo Krista Boh nám daroval nie na prázdny obdiv, ale pre našu spásu, aby sme mali účasť na jeho živote, aby sme v ňom žili. „Veď Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život." (Jn 3,16) V ňom nám Otec všetko daroval. V ňom je naša spása, náš život, naša sláva, lebo len skrze neho máme prístup k Otcovi. „Skrze neho, s ním a v ňom..." Preto je tajomstvo Krista stredom našej viery, nášho ohlasovania i našej bohoslužby. No nielen Kristova osoba je Božím tajomstvom, ale aj každá jednotlivá udalosť jeho života, i celé jeho spásne dielo. Pozemský život Ježiša Krista nie je len obyčajnou udalosťou náboženských alebo svetových dejín. Každá udalosť Kristovho života okrem svojho konkrétneho historického obsahu má aj svoju vlastnú reč zjavenia, má svoje tajomstvo. Tak hovoríme o tajomstve zvestovania, narodenia, obetovania, o tajomstvách skrytého i verejného Kristovho života, o tajomstvách umučenia a oslávenia. Lebo vo všetkých nám chce Boh povedať niečo osobitného, v každom z nich sa nám chce darovať zvláštnym spôsobom. Vrcholným tajomstvom Kristovho života, ktorým zavŕšil dielo spásy, zostáva veľkonočné tajomstvo. „Dielo ľudského vykúpenia a dokonalej oslavy Boha, ktoré obrazne naznačovali podivuhodné Božie skutky v ľude Starého zákona, splnil Kristus Pán hlavne svojím veľkonočným tajomstvom, svojím blahoslaveným utrpením, zmŕtvychvstaním a slávnym nanebovstúpením. V tomto tajomstve svojou smrťou zničil našu smrť a svojím zmŕtvychvstaním obnovil nám život. Lebo z boku Krista zosnulého na Kríži vzišlo podivuhodné tajomstvo celej Cirkri." (Sacrosanctum Concílium č. 5. Toto všetko obsahuje tajomstvo Krista. A my stojíme zoči-voči tomuto tajomstvu. Čo urobíme? Čo na to povieme? Zostaneme stáť pri nepochopiteľnosti Kristovho tajomstva ako mnohí z jeho učeníkov, keď povedali: „Tvrdá je to reč, ktože ju môže počúvať"? A opustili ho. Zľakneme sa pred tmavou hĺbkou tohto tajomstva, obrátime sa chrbtom, zutekáme pred ním? Ale veď toto Božie tajomstvo má láskavé oči, má dobročinné ruky, má otvorené srdce, má žehnajúce slová. Veď je to Ježiš, ktorý nás volá k sebe: „Poďte ku mne všetci..." „Poďte a viďte..." Veď je to hĺbka a nepochopiteľnosť lásky, dôvery, je to nové svetlo. Tak sa zjavuje tajomstvo Božieho života v Kristovi. Preto sa nebojme k nemu pristúpiť. Je dané nám, pre nás, na osvietenie, na osvieženie, oživenie a obšťastnenie, nám na spasenie. Pristúpme s pokorou, úctou a dôverou. „Zvelebujem ťa, Otče, Pán neba i zeme, že si tieto veci skryl pred múdrymi a rozumnými a zjavil si ich maličkým. Áno, Otče, tebe sa tak páčilo." (Mt 11,25) V Kristovi sa nám zjavila Božia svätosť, aby po oslobodení zo zavrhnutia sme boli schopní mať na nej účasť. Pre svoju transcendenciu je Boh pre ľudí ustavične večným tajomstvom. Práve v Božom zjavení sa nám stáva jasným, do akej veľkej miery je Boh tajomstvom. Len ten ľudský duch, ktorý je v Kristovi zachytený a osvietený Duchom Svätým, vládze spoznať, čo nám Boh daroval (porov. l Kor 1,12). Len vo svetle Božom možno spoznať nepochopiteľné Božie tajomstvo a prisvedčiť mu. Len ten človek môže nájsť prístup k tajomstvu Boha, ktorý sa nechá viesť láskou Ducha Svätého. Človek, ktorý zmýšľa iba prirodzene ľudským rozumom a múdrosťou, nechápe ani trocha veci Božieho Ducha; tie sú mu bláznovstvom, či hlúposťou. Zdá sa mu to pohoršením a nemôže ich pochopiť, lebo len duchovne ich možno posudzovať a chápať. Ale človek osvietený Duchom Svätým spoznáva Božiu múdrosť skrytú v ich hĺbke. Len on dostal poznanie, to skutočné a naozajstné poznanie. To je Boží dar. Je to totiž poznanie Božieho dieťaťa. Aj pre Duchom osvieteného, ktorému Kristus sňal akoby obväzy z očí, ostáva Boh nepochopiteľný, ktorý býva v neprístupnom svetle. "Teraz vidíme len nejasne, akoby v zrkadle... Teraz poznávam iba čiastočne." (1 Kor 13, 12-13). '''5. Cirkev vyznáva vieru v Boha Otca i Syna i Ducha Svätého''' Cirkev od samého počiatku verí a vyznáva Boha Otca i Syna i Ducha Svätého v nerozdielnej Trojici. Stále si však uvedomuje, že trojičný Boží život je pre nás úplne nepoznateľný. To, že je Boh trojičný, je pre nás tajomstvom v najprísnejšom zmysle slova, i v jeho obsahu i v jeho spôsobe. Viera v Najsvätejšiu Trojicu vtelením Syna a Božím sebazjavením v ospravedlnení a dovŕšení je jadrom kresťanskej viery. Ľudský rozum môže pritom len pomôcť chápať to, čo sa tu mieni, a môže odstrániť naliehavé námietky proti Božej trojosobnosti. Zjavenie Božieho tajomstva v Ježišovi Kristovi nebolo obmedzené len na súčasníkov jeho pozemského života. Kristus zostáva ďalej medzi nami s celým svojím tajomstvom. Zostáva medzi nami svojím Slovom. "Nebo a zem sa pominú, ale moja slová sa nepominú" (Mt 24, 35). "Iďte a učte...", "Kto vás počúva, mňa počúva..." Zostáva medzi nami svojou mocou rozväzujúcou a zväzujúcou, riadiacou i posväcujúcou: "Daná mi je všetka moc... Iďte a učte... A krstite v mene Otca i Syna i Ducha Svätého." Zostáva medzi nami svojou modlitbou: "a ja budem za vás prosiť u Otca..." Ježiš Kristus nám zanechal toto tajomstvo vo svojom slove a vo svojej Cirkvi. Ona ho neprestajne ohlasuje vo svojej liturgii, a to najmä vo vrcholnom liturgickom konaní, vo svätej omši. V našej modlitbe všetko predkladáme Otcovi - skrze Ježiša Krista - v jednote Ducha Svätého. Prihovára sa nám svojím Slovom. "Veď v liturgii Boh hovorí svojmu ľudu, v nej Kristus ešte dnes ohlasuje Evanjelium." (SC č. 33). "Lebo on sám hovorí, keď sa v Cirkvi čítajú Sväté Písma." (SC č. 7). Ted, keď sa čítajú lekcie zo Starého zákona, on sám nám ich číta ako kedysi svojim rodákom v nazaretskej synagóge a obracia sa k nám s tým istým výrokom: „A dnes sa splnilo to Písmo, ktoré ste počuli..." Tajomstvo Najsvätejšej Trojice nám žiari z listov sv. Pavla. On nás oslovuje „Milosť vám a pokoj od Boha nášho, Otca i od Pána Ježiša Krista." (Ef 1,2) A zasa: „Milosť Pána Ježiša Krista a láska Božia i spoločenstvo Ducha Svätého nech je s vami všetkými." (2 Kor 13,13) Toto tajomstvo nám často vysvetľuje sám Kristus v Evanjeliu: „Zvelebujem ťa, Otče, Pán neba i zeme, že si tieto veci skryl pred múdrymi a rozumnými a zjavil si ich maličkým. Áno, Otče, tebe sa tak páčilo. Môj Otec mi odovzdal všetko. A nik nepozná Syna, iba Otec, ani Otca nepozná nik, iba Syn a ten, komu to Syn bude chcieť zjaviť." (Mt 11,25-27). A Cirkev v liturgii odpovedá na Božiu výzvu počutú v čítaní Božieho slova radostným verím: Verím v jedného Boha, Otca všemohúceho... Verím v jedného Pána Ježiša Krista, jednorodeného Syna Božieho... Verím v Ducha Svätého, Pána a Oživovateľa, ktorý vychádza z Otca i Syna... V tejto viere pristupujeme pred Boha Otca nielen v troch modlitbách menlivého omšového formulára (modlitba dňa. modlitba nad obetnými darmi, modlitba po prijímaní), ale ešte zjavnejšie v eucharistickej modlitbe. „Teba teda, najláskavejší Otče, pokorne vzývame a prosíme skrze Ježiša Krista, tvojho Syna a nášho Pána" (Rímsky kánon) „Preto ťa, Otče, pokorne prosíme, láskavo posväť svojím Duchom tieto dary, ktoré sme ti priniesli na obetu." (3. eucharistická modlitba). Cirkev v liturgii nehľadá intelektuálne poznanie, ale v nadšenej oslave, úcte i adorácii sa skláňa pred životodarným tajomstvom vnútorného života Boha. Jej liturgia je preniknutá tajomstvom vnútorného života Otca i Syna i Ducha Svätého. ==Záver== V Novom zákone sa Božia láska vyjadruje v jedinečnom fakte, ktorého povaha mení danosti situácie: Ježiš ako človek a Boh bude žiť drámu dialógu lásky medzi Bohom a človekom. Ježišov príchod je predovšetkým Otcovým dielom. Po prorokoch a starozákonných prisľúbeniach, „pamätajúc na svoje milosrdenstvo", Boh sa dáva poznať, zjavuje svoju lásku v tom, ktorý je nielen očakávaným Mesiášom - Spasiteľom, ale aj jeho vlastným Synom, ktorého miluje. Otcova láska sa vtedy vyjadruje takým spôsobom, ktorý sa nedá ničím prekonať. Tak sa uskutočnila nová zmluva a ustanovili sa večné zásnuby Ženícha s ľudstvom. Božia štedrosť, prejavovaná od samých počiatkov Izraela, dosahuje svoj vrchol. Keď človek prijíma Syna, nemôže robiť nič iné, iba vzdať sa akejkoľvek pýchy, akejkoľvek hrdosti, zakladajúcej si na svojej zásluhe. Dar lásky, poskytovaný Otcom, je naskrz nezaslúžený. Tento dar je definitívny, siaha ponad pozemský Ježišov život, ide do krajnosti, lebo Otec súhlasí so smrťou Syna, aby svet mal život a my aby sme boli Božími synmi. „Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna" Jn 3,16), aby ľudia mali večný život. Kto naplno pochopí toto nesmierne tajomstvo Božej lásky? Keďže jednorodený Syn žije s Otcom v absolútnom dialógu lásky a tak zjavuje, že Otec a on sú jedno od večnosti a že on sám je Boh, umožnil nám poznať Boha, ktorého „nikto nikdy nevidel". Tento Boh, to je on a jeho Otec v jednote Ducha Svätého. A „milovaný učeník", ten, čo skúsil, čo je láska a viera, môže vyjadriť to, čo je bezpochyby posledným slovom všetkých vecí: „Boh je láska." (l Jn 4,8.16) Spomedzi všetkých ľudských slov, s ich bohatstvom a ohraničením, slovo „láska" nám môže najlepšie pomôcť, aby sme nazreli do tajomstva Boha Trojice, do vzájomného darovania Otca, Syna a Ducha Svätého. Bože a Otče náš, pripravil si nevídané duchovné bohatstvo všetkým, čo ťa milujú, naplň naše srdcia vnútornou láskou, aby sme ťa vždy nadovšetko milovali a dosiahli od teba prisľúbené dedičstvo, ktoré prevyšuje všetky naše túžby. Skrze nášho Pána Ježiša Krista, tvojho Syna, ktorý je Boh a s tebou žije a kraľuje v jednote s Duchom Svätým po všetky veky vekov. (Modlitba dňa 20. nedele "cez rok") ''Použitá literatúra:'' * Schmaus, M.: Viera Cirkvi. * H. D. K.: Tajomstvá svätej omše. * Slovník biblickej teológie. {{Dogmatika}} 2246 5816 2006-04-28T12:03:00Z Mireksoteria 23 ==Názory na rast zložitosti vo vesmíre== Jestvujú rôzne protichodné filozofické predstavy, úvahy a špekulácie, ktoré vyplývajú z vedeckých faktov a teórií. Podľa vedeckých poznatkov je v histórii vesmíru akýsi vývoj, od jednoduchšieho k zložitejšiemu, od menej organizovaného k organizovanejšiemu. Vo vesmíre sa však uplatňuje aj opačná tendencia k rozkladu, k prechodu od zložitého k jednoduchému, od organizovaného k menej organizovanému až k chaosu. Toto je vyjadrené druhou termodynamickou vetou, zákonom entropie (neusporiadanosti). Sú štyri základné skupiny postojov na náhľad vývoja vo vesmíre: # Vo svete nepribúda informácia ani nerastie organizovanosť, vesmír bol jednorázovo stvorený. # Vesmír sa vyvinul od anorganických látok, cez organické k životu až po človeka sledom priaznivých náhod. Keby sa mal ešte raz vyvíjať, človek by nevznikol. # Vesmír sa spontánne, samovoľne vyvíja od jednoduchého k zložitému. Má akúsi vlastnosť samoorganizácie. Zákonite vedie k človeku alebo viacerým inteligentným tvorom. # Vesmír sa postupne vyvíja k zložitejším štruktúram až k človeku pôsobením bytia, ktoré je mimo vesmíru. V týchto názoroch sa ponúkajú odpovede na otázky týkajúce sa vývoja vesmíru. Vo svete vidíme, že všetko postupne podlieha zubu času a ničí sa. Prečo sa napríklad vo vesmíre objavujú stále viac a viac vnútorne organizovanejšie štruktúry? Spomínané názory predpokladajú, že svet je reálny, veď ak by nebol, nemalo by ani význam sa ním zaoberať. Existujú aj filozofie, ktoré popierajú reálnosť sveta a skutočný reálny svet podľa nich je ten duchovný – akýsi svet ideí, ilúzií. Toto vo svojej filozofii predkladá už v staroveku Platón, ale aj dnes tento názor podporuje filozofia hinduizmu a budhizmu. {{Výhonok dogmatiky}} 2247 5832 2006-05-03T15:50:25Z Pf 35 == 6. MILOSŤ PÁNA JEŽIŠA KRISTA A LÁSKA BOŽIA I SPOLOČENSTVO SVÄTÉHO DUCHA NECH JE S VAMI VŠETKÝMI == (2 Kor 13,13) '''''Trojičné tajomstvo Boha v ohlasovaní sv. Pavla''''' Ohlasovanie svätého Pavla je celé naplnene trojičným tajomstvom: od prvého kázania v Damašku hneď po obrátení (Sk 9,20), až pi) povzbudenia v pastierskych listoch Pavol ohlasuje dobrotu Boha, nášho Spasiteľa, ktorý nás spasil skrze svojho Syna Ježiša Krista a vylial na nás svojho Svätého Ducha (Tít 3,4-7). Svoj vlastný život i život veriacich vidí Pavol ponorený do trojičného tajomstva: do lásky Otca a milosti Syna v milujúcej jednote Ducha Svätého. Preto v Pavlových listoch nielen vieroučné výroky, ale i povzbudenia k mravnému životu ,i pastoračné pokyny vyvierajú z toho tajomstva. Už z tohto stručného náčrtu vidno veľkosť ale i ťažkosť našej témy: ako zachytiť a podať Pavlovo ohlasovanie trojičného tajomstva Boha v úzkom rámci jednej prednášky. Významní exegéti a teológovia napísali rozsiahle diela o Pavlovom živote, evanjeliu, teológii: v nich podrobne analyzujú a kriticky hodnotia Pavlove trojičné formuly, výroky, teológiu. My sa pokúsime, použijúc ich výsledky, podať trojičné tajomstvo Boha tak, ako ho Pavol prežíval a ohlasoval, vychádzajúc z jeho základnej a rozhodujúcej skúsenosti: zo stretnutia so vzkrieseným Ježišom v zjavení pri Damasku. Od tej chvíle ohlasoval Boha ako Otca nášho Pána Ježiša Krista, „v synagógach ohlasoval Ježiša, že je Božím Synom" (Sk 9,20), lebo ho na to povolal a vyslal Duch Svätý (Sk 13,2-4). '''1. Pavlovo stretnutie s Ježišom v zjavení pri Damasku''' O tejto rozhodujúcej udalosti v živote Pavla i v živote mladej Cirkvi máme tri správy v Skutkoch apoštolov: hl.9; 22; 26; a v Pavlových listoch: l Kor 9,1; 15,8; 2 Kor 4,6: Gal 1,15; 3,1; Ef 3,3; Flp 3,12. Povahu a obsah tohto zjavenia sám Pavol vyslovil hlbokou vetou: „Ale keď sa Bohu, ktorý si ma už v lone matky vyhral a svojou milosťou povolal, zapáčilo zjaviť vo mne svojho Syna, aby som ho zvestoval (evanjelizoval) medzi pohanmi, už som sa neradil s telom a krvou..." (Gal 1,15-16 a vo svojich obhajobách v Sk 22; 24; 26). Pavol bol aj pred svojím obrátením mužom hlbokej biblickej viery, horlivý, oddaný Bohu, verný Zákonu, milujúci Božie slovo. „Pri nohách Gamalielových som sa naučil prísne žiť podľa zákona otcov a horlil som za Boha." (Sk 22,3) Mal nádej v prisľúbenia dané otcom a veril vo vzkriesenie (Sk 26,6nn). Pavol mal hlboké vedomie o Božej svätosti a velebe, o mocných Božích skutkoch v dejinách, o Božej vernosti. Veľmi dobre poznal Bibliu, jej grécky preklad - Septuagintu, a ovládal spôsoby jej výkladu. Mal aj grécke vzdelanie, a to mu dalo určitú otvorenosť a vnímavosť pre budúcu spásu pohanov, ohlásenú u prorokov. - V tomto pohľade si Pavol priniesol do stretnutia s Ježišom veľké hodnôt)-, schopnosti a odvahu veriaceho človeka. No na týchto schopnostiach a hodnotách ležal ťažký závoj: hrdosť a sebaistota úspešného človeka, ktorý nemôže zniesť pohoršenie kríža. Z toho vychádzala jeho slepá horlivosť proti vyznavačom novej Cesty, Cesty kríža. Ale milostivý Boh, v ktorého Pavol veril a uctieval si ho celým srdcom, mu ukázal svoje zaľúbenie tak, že ho najprv zrazil k zemi, roztrhol závoj hrdostí a sebaistoty, a potom ho zalial svojím svetlom, ktoré mu zažiarilo v Kristovej tvári (2 Kor 4,6). Túto svoju skúsenosť neskôr opíše, keď hovorí o svojich rodákoch Izraelitoch: „Až do dnešného dňa ostáva pri čítaní Starej zmluvy ten istý závoj neodhalený, lebo ho (až) Kristus odstraňuje. A tak až do dnešného dňa leží na ich srdci závoj, keď čítajú Mojžiša. Keď sa však obráti k Pánovi, závoj spadne. Pán je Duch; a kde je Pánov Duch, tam je sloboda. A my všetci s odhalenou tvárou hľadíme ako v zrkadle na Pánovu slávu." (2 Kor 3,14-18) Pavlovo obrátenie nebolo cestou z nevery a hriechu k pravej viere v Boha a k nábožnému životu, ale bolo dielom milosti, ktorá ho vytrhla z nerozumnej sebaistoty a slepej horlivosti, a postavila ho pred tvár osláveného Krista. Božie prisľúbenia spásy a nádej v/kriesenia sa uskutočnili v Kristovi a ten ho teraz oslovuje, predstavuje sa mu menom, zjavuje sa mu v Božej sláve a povoláva ho do hlásania Evanjelia. Toto zjavenie Pavol koncentruje do jednej vety: „Bohu sa zapáčilo zjaviť vo mne svojho Syna, aby som ho zvestoval medzi pohanmi." (Gal I,l5n) Radikálnu povahu svojho obrátenia opisuje Pavol takto: „Ale čo mi holo ziskom, kvôli Kristovi pokladám za stratu. A vôbec všetko pokladám za stratu pre vznešenosť poznania Krista Ježiša, môjho Pána. Preň som všetko stratil a pokladám za odpadky, aby som získal Krista a našiel sa v ňom bez vlastnej spravodlivosti, ktorá je zo zákona, ale s tou, ktorá je skrze vieru v Krista..." (Flp 3,7-11) V stretnutí s Kristom sú zachované, očistené a pozdvihnuté základné hodnoty, s ktorými Pavol vstupoval do stretnutia: biblická viem a horlivosť za Boha. Pavol si uvedomuje jednotu dejín zjavenia a spásy, ktoré sa začínajú vyvolením Izraela a završujú sa v Kristovi, v jeho vzkriesení a oslávení. Zachováva všetky prejavy viery, ktoré má Izrael zo zjavenia. Vo svojej obhajobe pred Félixom vyhlasuje: „Priznávam sa ti, že slúžim Bohu svojich otcov podľa Cesty, ktorú volajú sektou, a verím všetko, čo je napísané v Zákone a u Prorokov. A mám nádej v Bohu, že bude vzkriesenie..." (Sk 24,l4n) No táto viera v jediného, svätého, milosrdného a láskavého Boha je teraz prežiarená svetlom Krista, Božieho Syna. V zjavení pri Damasku Pavol vidí svedok Božej slávy v tvári Ježiša Krista a od tej chvíle je Boh pre neho „Boh a Otec nášho Pána Ježiša Krista, Otec milosrdenstva a Boh všetkej útechy" (2 Kor 1,3). To je už viera v trojičné tajomstvo Boha. Ježiš je Boží Syn, Mesiáš a Pán (Sk 9,20). Toto radostné posolstvo Pavol ohlasuje, lebo ho pri krste naplnil Duch Svätý (Sk 9,17). Z opisu udalosti a z výrokov Sv. Pavla možno usudzovať, že v zjavení pri Damasku Pavol prijal vierou trojičné tajomstvo Boha a od začiatku ho ohlasoval. Pravda, ohlasuje toto Božie tajomstvo nie tak, akoby sa ho bol naučil zvonka vyučovaním, v presných formulách, ale ako ho sám prežil v zjavení a ako ho potom stále žil vo svojom živote. Istotne, veľa o ňom aj premýšľal a prežíval ho v mystickej skúsenosti. Súčasne Pavol ohlasuje Božie tajomstvo zjavené v Kristovi v zhode s apoštolskou Cirkvou. Na jednej strane žiarlivo si chráni svoju osobitnosť, hovorí o svojom Evanjeliu, ktoré prijal zjavením Ježiša Krista; no súčasne prízvukuje, že hlása to isté, čo ostatní apoštoli (l Kor 15.11), veľmi mu záleží na ich súhlase (Gal 2,2). Ani jeho protivníci mu nevyčítajú odchýlky vo viere. -Záverom tejto časti možno povedať, že prameňom celého Pavlovho ohlasovania je zjavenie Boha v Starom zákone a zjavenie slávy Boha v tvári Ježiša Krista, Božieho Syna, ktorý sa mu /javil pri Damasku ako ukrižovaný a oslávený Mesiáš, ako Pán v sláve Boha Otca. '''2. Boh a Otec nášho Pána Ježiša Krista''' Zjavenie Božieho otcovstva sa začína už v Starom zákone. Uška Boha k ľudom sa v ňom predstavuje vzťahom otca k deťom. Tento vzťah dakedy označuje stvorenie: „A predsa, Pane, ty si Otec náš, my sme len hlinou: a ty si náš Tvorca." (Iz 64,7; pórov. Dt 32,6; Mal 2,10) No častejšie so vzťahom Otec-syn označuje osobitné vyvolenie: Izrael je synom Jahveho. Jahve je Otec Izraela; tak ho veriaci priamo oslovujú v modlitbách: „Veď ty si Otec náš, lebo Abrahám nevie o nás a Izrael nás nepozná. Ty, Pane, si Otec náš, odpradávna máš meno: Vykupiteľ náš." 02 63,16; pórov. Ž 89,27; Sir 23,1.4; Jer 3,4.19) Obrazom a oslovením „Otec náš" sa už v Starom zákone vyznáva viera v Božiu lásku k ľuďom a súčasne úcta pred zvrchovanou Božou vládou (Mal 1,6). Božie otcovstvo, aj keď sa nespomína tak často, možno považovať za výstižný súhrn starozákonnej náuky o Bohu; no plný zmysel sa odhalí až v Kovom zákone. Pavol vyznával túto vznešenú vieru v Boha, ktorý otcovsky miluje svoje stvorenie a svoj ľud. Poznal biblické texty a istotne sa modlil s Izaiášom: „Ty, Jahve, si Otec náš..." No, Božie otcovstvo na základe stvorenia a vo vyvolení Izraela zostáva stále vonkajšie, obrazné, na úrovni obrazu, v ktorom sa Boh predstavuje ako Manžel a vyvolený ľud ako nevesta, manželka. Pavol sa pred obrátením asi dačo dopočul o tom, že Ježiš ohlasoval Boha ako Otca a oslovoval ho dôverne: Abba! No ani starozákonná viera ani správy z počutia nestačia na obrátenie. Až osobitná milosť v zjavení pri Damasku mu otvorila oči pre tajomné vnútrobožské otcovstvo Boha: Otec sa mu zjavuje v Synovi. „Keď sa Bohu zapáčilo zjaviť vo mne svojho Syna" - v zjavení Ježiša ako Syna sa napĺňa aj zjavenie Boha ako Otca Ježiša Krista. Zjavenie - toto jediné slovo plne vyjadruje prameň a dôvod Pavlovho obrátenia. To sa mohlo uskutočniť iba osobitným Božím zásahom, zjavením. „Nik nepozná Syna, iba Otec, ani Otca nepozná nik, iba Syn, a ten, komu to Syn bude chcieť zjaviť." (Mt 11,27; Lk 10,22) Pavol otvoreným srdcom prijal svetlo tohto nového zjavenia. V Ježišovi Kristovi máme prístup do dôvernosti Otca a lak do hlbšieho poznania jeho bytia. V Ježišovi Kristovi máme „v jednom Duchu prístup k Otcovi" (Ef 2,18). V žiarivom svetle, ktorým svieti tvár Ježiša Krista, poznáva Pavol charakteristickú Božiu vlastnosť: Slávu! Ako ju uvideli traja učeníci na vrchu pri premenení Pána. „Lebo Boh, ktorý povedal: -Nech z temnôt zažiari svetlo-, zažiaril aj v našich srdciach, na osvietenie poznania Božej slávy v tvári Ježiša Krista." (2 Kor 4,6) Toto zjavenie Otca v Synovi a dar Ducha Svätého je tou neslýchanou novosťou, ktorá pretvára Pavla a jeho vieru v Boha. Pavol mal aj dovtedy hlboký zmysel pre Božiu vznešenosť a svätosť, mal hlbokú vieru v Boha, Pána a Sudcu ľudských osudov a dejín. V zjavení pri Damasku sa Boh zjavuje ako Otec Ježiša Krista, v ňom sa ujíma ľudí, zachraňuje ich, prijíma ich za svojich, ako bratov a sestry svojho Syna. V Kristovi nás „predurčil, že sa staneme podobnými obrazu jeho Syna, aby on bol prvorodený medzi mnohými bratmi" (Rim 8,29). Dal nám svojho Ducha, Ducha prijatého synovstva, v ktorom voláme: „Abba! Otče!" (Rim 8,15). Boh je nám v Kristovi dôverne blízky, vnímateľný, otvorený. No súčasne Boh aj vo svetle novozákonného zjavenia zostáva Vznešený, Svätý, Jediný. Veď je ten istý Boh, ktorý „hovoril kedysi otcom skrze prorokov. V týchto posledných dňoch prehovoril k nám v Synovi" (Hebr l,1n; Sk 3,13-26). Preto hlboké Ježišovo posolstvo o Božom otcovstve, láske a dobrote Pavol prijíma a ohlasuje tak, že v ničom neoslabuje vedomie Božej vznešenosti a svätosti. Boh je „jediný Vládca, Kráľ kráľov a Pán pánov. On jediný má nesmrteľnosť a prebýva v neprístupnom svetle" (l Tim 6,15n). Pred jeho nepochopiteľným majestátom stojí Pavol v úžase a vyznáva: „Aká hĺbka Božieho bohatstva, múdrosti a vedomosti! Aké nepochopiteľné sú jeho súdy a nevyspytateľné jeho cesty!... Lebo od neho, skrze neho a pre neho je všetko. Jemu sláva naveky. Amen." (Rim 11,33-36) Boh Otec zostáva vždy Prvý, Prameň všetkého. X neho má Syn všetko, čo je a čo má: „On je obraz neviditeľného Boha" (Kôl 1,15), v ňom je láska Boha (Rim 8,39), a táto „Božia láska je rozliata v našich srdciach skrze Ducha Svätého" (Rim 5.5). Pavol vidí Božiu lásku naplno zjavenú v poslaní Syna spasiť svet. V Ježišovi Kristovi sa zjavila sama zachraňujúca Božia láska (Tít 2,11; 3,4-6), ktorá už pred stvorením sveta pripravila celý plán spásy (Ef 1,4-10). V tejto starostlivej, odpúšťajúcej a darujúcej sa láske v Ježišovi Kristovi poznávame a prežívame Boha ako ..nášho Otca", lebo Duch Svätý nám dosvedčuje, že sme Božie deti (Rim 8,15). Boží plán spásy, ktorý sa uskutočňuje v Kristovi, vychádza od Boha Otca (Ef 1,3-5) a zavŕši sa vtedy, keď Kristus odovzdá kráľovstvo Otcovi, aby Boh bol všetko vo všetkom (l Kor 15,24-28). „Boh a Otec nášho Pána Ježiša Krista" (Ef 1,3; l Kor 15,24; 2 Kor 1,3). Takto Pavol vyznáva a ohlasuje trojičné tajomstvo Boha. V celom Novom zákone Boh je Otec Ježiša Krista. Aj u Pavla, okrem dvoch prípadov, meno Boh označuje Boha Otca v trojičnom význame; rovnoznačne používa Boh a Otec pre prvú Božskú osohu, často osobitne, inokedy v spojení „Boh Otec" (Ef 6,23; Flp 2,11; Kôl 3,17;), alebo „Boh náš Otec" (pozdravné formuly). Tento „Boh a Otec nášho Pána Ježiša Krista" je Boh Starého zákona, Boh našich otcov, Boh celých dejín spásy, ktorý hovoril v Písmach skrze prorokov (Rim 1,2-4), ktorý nás prijal za synov a obdaroval milosťou vo svojom Synovi (Ef 1,5-10). označil nás pečaťou Ducha Svätého (Ef 1,13). A tak nám Pavol želá: „Nech vám Boh nášho Pána Ježiša Krista, Otec slávy, dá Ducha múdrosti a zjavenia, aby ste ho poznali. (Ef 1,17) A nakoniec v hlbokej poklone vyznáva; „Preto zohýnam kolená pred Otcom, od ktorého má meno každé otcovstvo na nebi i na zemi..., aby ste skrze jeho Ducha... poznali Kristovu lásku.... aby vás naplnila Božia plnosť celá."(Ef 3,14-19) '''3. Každý jazyk nech vyznáva: "Ježiš Kristus je Pán!" na slávu Boha Otca.''' Pavol všetko nové poznanie, í všetky osvietenia, ktorých sa mu dostalo po obrátení, sústreďuje do zjavenia Syna Božieho: „Bohu sa zapáčilo zjaviť vo mne svojho Syna'1 (Gal 1,15). Preto píše Korinťanom, že nechce medzi nimi vedieť nič iné, iba Ježiša Krista, a to ukrižovaného (l Kor 2,2). V tomto Božom tajomstve, Kristovi, „sú skryté všetky poklady múdrosti a poznania" (Kôl 2,2). Celé Pavlovo ohlasovanie má svoj stred v osobe poslaní Ježiša Krista. Ako apoštoli v rozlúčkovom rozhovore vyznávajú Ježišovi: „Veríme, že si vyšiel od Boha" (Jn 16,30; pórov. 17,8), tak i Pavol koncentruje kresťanské vyznanie viery do vety: Ježiš Kristus je Kyrios -Pán!" (Flp 2,11; l Kor 8,6; 12,3). Prvý vnútorný kontakt Pavla s Kristom zjavení pri Damasku je rozhodujúci pre jeho ohlasovanie. Ostatní apoštoli žili s Ježišom v dôvernom priateľskom spoločenstve počas jeho verejného účinkovania, počúvali priamo jeho slová, boli svedkami jeho zázrakov, jeho umučenia a zmŕtvychvstania. Pri ohlasovaní Evanjelia verne a dôkladne rozprávali o Ježišových slovách a skutkoch, „lebo nemohli nehovoriť o tom, čo videli a počuli" (Sk 4,20). Pavol v zjavení pri Damasku bol uchvátený osláveným Kristom, v ktorého tvári žiari Božia sláva. Je to ten istý Ježiš, ktorý žil, trpel, zomrel a bol vzkriesený; Ježiš, ktorého Štefan videl stáť po pravici Boha v Božej sláve (Sk 7,55), Ježiš, ktorého Šavol dovtedy prenasledoval. Od chvíle obrátenia Pavol cíti, že Kristus je prítomný a pôsobí v jeho srdci a vo veriacich ako princíp nového života; táto činnosť mu zjavovala tajomstvo Kristovej osoby. Ako vidí a prežíva Pavol toto tajomstvo? O tom nám hovoria už mená, tituly a prívlastky, ktorými oslovuje Krista. Najprv je to osobné meno JEŽIŠ, používané samotné (33 krát) alebo dakedy s božským titulom Kyrios -„Pán Ježiš" v Pavlových misijných kázňach v Skutkoch apoštolov a v starších listoch. Pavol takto ohlasuje Ježiša ako historickú osobnosť. -Ďalej je to titul KRISTUS, ktorý Pavol používa veľmi často samotný alebo v zložení: 137 ráz bez člena, 88 ráz s členom, 82 ráz vo výraze Ježiš Kristus, a toľko ráz v opačnom poradí: Kristus Ježiš. Pavol tak vyznáva, že Ježiš je Mesiáš, Pomazaný Pánov, ktorý prišiel naplniť mesiášske prisľúbenia. Titul Kristus, v spojení s osobným menom Ježiš sa stáva druhým osobným menom. - No najčastejšie Pavol používa oslovenie KYRIOS - PÁN, vyše 260 ráz, samotné slovo a v zložení: Pán Ježiš; Ježiš Kristus, náš Pán. Význam tohto titulu je jasný: Pavol chápal jeho plný vyznaní: v gréckej biblii, ktorú používal, sa nezdelitelné meno Boha JAHVE pravidelne prekladá ako KYRIOS. Tento jedinečný význam slova Pavol ešte zosilňuje, keď nazýva Ježiša „Pánom slávy" (l Kor 2,8); sláva je charakteristicky Boží prívlastok, symbol transcendencie: Jahve je Pán slávy (X 29,3). Trojičný význam titulu Kyrios, ktorý dáva Pavol Ježišovi, je zrejmý z tohto výroku: „Dary milosti sú rozličné, ale Duch je ten istý. Aj <>lužh\ sú rozličné, ale Pán je ten istý. A rozličné sú aj účinky, ale Boh, ktorý pôsobí všetko vo všetkých je ten istý." (l Kor 12,4-6) Vyznanie Ježišovho Panstva je nevyhnutné ku spáse: „Ak svojimi ústami vyznávaš: Ježiš je Pán!- a vo svojom srdci uveríš, že Boh ho vzkriesil z mŕtvych, budeš spasený." (Rim 10,9) A chválospev na Krista, Božieho Služobníka, má svoj vrchol vo vyznaní: „Preto ho Boh nad všetko povýšil a dal mu meno, ktoré je nad každé iné meno, aby sa na meno Ježiš zohlo každé koleno v nebi, na zemi i v podsvetí a aby každý jazyk vyznával: -Ježiš Kristus je Pán!- na slávu Boha Otca." (Flp 2,9-11) Ježiš je predstavený celému stvoreniu na poklonu. Vyznanie kresťanskej viery v Ježišovo Panstvo obsahuje akt poklony. Vyznanie Ježiša ako Pána ho stavia do sféry Boha, ale neruší vieru v jediného Boha. Ježiš ako Syn má všetko od Otca, je jedno s Otcom, Otec je jediný princíp. Otec mu dal toto meno a poklona daná Ježišovi ako Pánovi je na slávu Boha Otca. Toto vyznanie Ježiša ako Pána neutvoril Pavol, ale našiel ho už v prvotnom kresťanskom spoločenstve. Peter v deň Turíc vyhlasuje: „Toho Ježiša, ktorého ste vy ukrižovali. Boh urobil u j Pánom aj Mesiášom." (Sk 2,36) V modlitbách sa často opakovalo aramejské zvolanie MARANATHA, čo značí: „náš Pán prichádza" alebo: „Príď, Pane náš". „Apoštoli veľkou silou vydávali svedectvo o zmŕtvychvstaní Pána Ježiša." (Sk 4,33) Apoštoli už za Ježišovho pozemského života Istotne ho oslovovali Mara, Marana = Pán, náš Pán. Ježišove výroky o Mesiášovi, Synovi Dávidovom, ktorého Dávid nazýva Pánom (Mt 22,41-46), o Pánovom dni, keď Syn človeka príde ako Pán (Mt 24,42), slová pri umývaní nôh „Pán a Učiteľ", (Jn 13,13n) sú základom kresťanského vyznania viery: KYRIOS JESUS CHRISTOS - Ježiš Kristus je Pán! Božské tajomstvo Ježišovej osoby ohlasuje Pavol priamo menom SYN BOŽÍ (19 raz v Pavlových listoch), a chápe ho v plnom zmysle. Pavol hlása „Božie evanjelium, ktoré Boh vopred prisľúbil, vo Svätých písmach skrze svojich prorokov o svojom Synovi, ktorý pódiá tela pochádza z Dávidovho rodu a podľa Ducha svätosti od vzkriesenia z mŕtvych je ustanovený v moci ako Boží Syn, o Ježišovi Kristovi, našom Pánovi" (Rim 1,1-9. „Veď Boží Syn Ježiš Kristus... nebol aj "áno" aj "nie", ale v ňom bolo iba «áno-. Lebo všetky Božie prisľúbenia, koľko ich je, v ňom sú "áno". (2 Kor l,19n) Božská preexistencia Krista, Syna Božieho, inkarnácia, dielo vykúpenia a oslávená existencia v sláve Otca: to je obsah Pavlových hymnov na tajomstvo vykúpenia v liste Rim 8,31-39; Ff 1,3-10; Flp 2,5-11; Kôl 1,15-20; l Tím 1,12-17; 2,16. Ježiš Kristus je „milovaný Syn Otca, obraz neviditeľného Boha, prvorodený zo všetkého stvorenia... On je počiatok, prvorodený z mŕtvych, aby on mal vo všetkom prvenstvo. Lebo Boh chcel, aby v ňom prebývala všetka plnosť a aby skrze neho zmieril všetko so sebou... (Kôl 1,13-20). Tieto ďalšie Pavlove výroky svedčia o viere apoštolskej Cirkvi v Božie synovstvo Ježiša Krista: On je Syn lásky Boha Otca (Kol 1,13). Preto mu veriaci vzdávajú poklonu a spievajú hymny a duchovné piesne (2 Tím 4,18; Ef 5,19). V tejto viere v Ježiša, Syna Božieho je naša istota: „A som si istý... že nijaké stvorenie nás nebude môcť odlúčiť od Božej lásky, ktorá je v Kristovi Ježišovi, našom Pánovi." (Rim 839) '''4. Boh poslal do našich sŕdc Ducha svojho Syna a on volá: „Abba! Otče!"''' V Starom zákone sa častejšie hovorí o Božom Duchu, o Duchu svätosti, ktorý sa zmocňuje v osobitných prípadoch vyvolených ľudí a pôsobí v nich a skrze nich. V prorockej vízii sa ohlasuje, že Služobník Jahveho bude naplnený Duchom Božím (Iz 42,1; 61,1) a v mesiášskej dobe Boh vyleje svojho Ducha na každé telo Qoel 3,1). Pavol poznal tieto texty už pred svojím obrátením, no silu Ducha pocítil až vtedy, keď uveril v Ježiša a dal sa pokrstiť a naplnil ho Duch Svätý (Sk 9,l7' Zjavenie zmŕtvychvstalého Ježiša a zostúpenie Ducha Svätého do sŕdc veriacich čo najužšie súvisia. Pre Pavla charakteristickou skúsenosťou začínajúceho kresťanského života bola skúsenosť Ducha. Duch Svätý zostupuje na všetkých veriacich, pôsobí v hĺbke duše, dáva nový život. Jeho pôsobenie sa prejavuje mnohými formami: sú to dakedy mimoriadne prejavy, ako zázraky, osvietenia, dar jazykov, proroctvá. Ďalej sú to charizmy pre cirkevnú službu; charizmy apoštolov, prorokov, učiteľov. No rým najvlastnejším prejavom je „ovocie Ducha: láska, radosť, pokoj, zhovievavosť, láskavosť, dobrota, vernosť, miernosť, zdržanlivosť" (Gal 5,22). Prijatie Ducha je takou reálnou skúsenosťou, že Pavol si môže vždy na to odvolávať (Gal 3,2-5); „lebo naše evanjelium neprišli > k vám iba v slovách, ale aj v moci a v Duchu Svätom a v celej plnosti" (l So! 1,5). Ohlasovanie evanjelia bolo podporované prejavmi moci. No ešte dôležitejšie pre Pavla bolo celkom obyčajné každodenné pôsobenie Ducha v živote Cirkvi a veriacich. Slovo Duch má u Pavla široký, viacvrstvový význam; presný zmysel sa dá určiť až z kontextu. Duch môže značiť ľudského ducha, duchovný princíp človeka, oproti telu, telesnému. V nadväznosti na Starý zákon duch môže značiť Božiu silu, ktorá uchopí človeka. Duch môže značiť aj dar určitej duchovnej schopnosti, charizmy; osobitne značí stav utvorený Božou silou, stav milosti. Konečne sú tu základné Pavlove výroky, kde sa hovorí o Duchu ako o osobe v trojičnom význame. Všetky prejavy Ducha ako Božej sily, všetky dary Ducha majú svoj prameň v Duchu ako osobe. Ako vidí Pavol vzťah Ducha k Bohu Otcovi a ku Kristovi, Božiemu Synovi? To sa ukazuje už v termínoch, ktoré používa o Duchu. Je to .Duch Boha" to značí Duch Otca: Rim 8,9.14; l Kor 2 14; 3,16; 12,3; 2 Kor 3,3; Ef 3,16; Flp 3,3; on skúma všetko, aj hlbiny Boha; aj my sme dostali Ducha, ktorý je z Boha (l Kor 2,10-14). Otec je princípom Ducha, ako je princípom Syna. Otec ho posiela do sŕdc veriacich: „Boh poslal do našich sŕdc Ducha svojho Syna a on volá: Abba, Otče." (Gal 4,6; Rim 8,15) Je to Duch lásky; „lebo Božia láska je rozliata v našich srdciach skrze Ducha Svätého, ktorého sme dostali" (Rim 5,5)- Duch Svätý je Božskej prirodzenosti, lebo koná Božie činy, a je osobou odlíšenou od Boha-Otca, lebo v nás volá k Otcovi, prihovára sa za nás, svedčí, že sme Božie deti (Rim 8.12-18). Rovnocennými výrazmi vyjadruje Pavol vzťah Ducha k Synovi. Je to Duch Pána-Kyriosa (2 Kor 3.17.18) Duch Syna (Gal 4,6), Duch Ježiša Krista (Flp 1,19; Rim 8,9). Tieto názvy značia nielen to, že sme účastní Kristovho Ducha synovstva (Rim 8,14n), ale že tento Duch je jedno s osláveným Kristom, že Syn a Duch patria neoddeliteľne spolu. „Pán je Duch; a kde je Pánov Duch. tam je sloboda. A my všetci s odhalenou tvárou hľadíme ako v zrkadle na Pánovu slávu a Pánov Duch nás premieňa na taký istý, čoraz slávnejší obraz." (2 Kor 3,17n) Istotne, Pavol nestotožňuje celkom Pána-Krista s Duchom, ale Duch je prístupný len skrze Krista a ku Kristovi sa priblížime v Duchu. Kresťanský život značí žiť „v Kristu Ježišovi" a žiť „v Duchu". Pravda, jestvujú vzťahy, ktoré nie sú zameniteľné: iba Syn Boží sa stal človekom, on je Vykupiteľ. Ukrižovaný, oslávený Pán. Iba jemu sa možno pripodobniť, na jeho obraz. Opačne zasa, len Duch je prvotinou, z neho vychádzajú charizmy. Otec koná ako pôvod, Syn ako Prostredník, Duch je činiteľ, skrze ktorého Otec i Syn vlievajú svoju lásku, on je Duch Svätý - Posvätiteľ. Teda Duchu Svätému prislúchajú funkcie, ktoré nemožno privlastňovať ani Bohu Otcovi, ani Kristovi. V tomto zistení možno hľadať zásadné riešenie otázky „personality" Ducha Svätého. Osobná povaha Ducha Svätého - personalita - sa prejavuje v Biblii iba postupne. Až v Novom zákone sa zjavuje Duch Boží ako osobne konajúci, najmä v Jánovom evanjeliu a u sv. Pavla. Otec posiela Ducha a posiela ho skrze Syna; je to Duch Otca a Duch Syna (l Sól 4,8; l Kor 1,12; 2 Kor 1,22; 5,5; Gal 4,6). „...ak vo vás prebýva Boží Duch. Lebo kto nemá Kristovho Ducha, ten nie je jeho... Ten, čo vzkriesil z mŕtvych Krista, oživí aj vaše smrteľné telá skrze svojho Ducha, ktorý prebýva vo vás" (Rim 8,9-11). Z tohto výroku jasne vyniká vlastná osobnosť Ducha Svätého a jeho súčasné vychádzanie zo Syna a z Otca. Ďalej, Duchu Svätému sa dávajú prívlastky Boha: milosť, ktorá je Božím dielom, vyviera z Ducha Svätého práve tak ako z Otca a zo Syna. Činnosť Ducha je činnosťou Krista a činnosťou Otca: .„toto všetko pôsobí jeden a ten istý Duch, ktorý rozdeľuje každému, ako chce." (l Kor 12,11) Veriaci sú nazývaní chrámami Ducha Svätého a chrámami Boha (l Kor 3,16; 6,19)- Tieto a ďalšie telu ukazujú, že Duch Svätý je osobná Božská bytosť a nie iba Boží prívlastok Pravda, Pavlove výroky treba brať nie izolovane, ale v súvise s inými trojičnými textami a v súvise celého novozákonného zjavenia. '''5. Trojičné texty a formuly u sv. Pavla''' V listoch sv. Pavla sa nachádza do tridsať milosť, v ktorých sa tri Božské osoby spomínajú pospolu v tom istom texte. Nielenže Otec. Syn a Duch Svätý sa uvádzajú pospolu, ale sa rozoznávajú od každého tvora a stavajú sa do kategórie Božieho bytia. Traja rovnako osobní, traja rozlíšení, traja rovní vo vlastnení božstva, traja činní v jednej spoločnej činnosti, ale každý svojím spôsobom. Ak aj nehľadáme u Pavla všetky termíny rozvinutej trojičnej teológie, predsa nachádzame u neho jasné ohlasovanie trojičného tajomstva Boha. Bohatstvo a rozmanitosť pozdravných formúl a trojičných výrokov ukazuje, že Pavlovo myslenie a ohlasovanie žije a pohybuje sa v trojičnom okruhu, že viera v trojičné tajomstvo Boha bola živá v apoštolskej Cirkvi. V pozdravných formulácii, v hymnických chválospevoch, v náučných a povzbudzujúcich výrokoch, všade nachádzame ten istý obsah viery: „Boh poslal do našich sŕdc Ducha svojho Syna a on volá: Abba, Otče!" (Gal 4,6) Z pozdravných formúl na prvom mieste treba uviesť pozdrav na konci Druhého listu Korinťanom (13,13): „Milosť Pána Ježiša Krista a Božia láska i spoločenstvo Svätého Ducha nech je s vami všetkými." Táto trojičná pozdravná formula má svoj pôvod pravdepodobne v liturgii; jej základom je krstná formula (Mt 28,19). Poradie je spásnodejinné: milosť je nám daná v Ježišovi Kristovi, prameňom milosti je láska Boha Otca, Duch Svätý ju rozdáva do sŕdc a utvára takto z veriacich jedno spoločenstvo „koinonia". Táto formula má ozvenu na mnohých miestach Pavlových listov: Rim 1,4; 15, 16.30; l Kor 6,11; 2 Kor l,21n; Gal 4,6 (citované vyššie); Flp 2,1; F,f 2,18.22; 4,4-6; Tít 3,5n. Vlastne všetky Pavlove pozdravné formuly, aj keď sú neúplné, sa dajú chápať len v trojičnom zmysle, ako o tom svedčí ich rozvinutie v ďalšom kontexte. Pavol sa neviazal na strnulé formuly. Dakedy pozdravuje celkom krátko: „Maranatha! Milosť Pána Ježiša nech je s vami." (l Kor l6,22m Rim 16,20) Inokedy dvojčlennou formulou: „Milosť vám a pokoj od Bolia, nášho Otca, i od Pána Ježiša Krista." (2 Kor 1.2; Gal 1,3; Ef 1,2; Flp 1,2) Alebo jednoducho: „Milosť vám a pokoj"; pritom širší úvodný text je stavaný trojičné (l Sól 1,1-6). Významný trojičný text je v l Kor 12,4-6: „Dary milosti sú rozličné, ale Duch je ten istý, Aj služby sú rozličné, ale Pán je ten istý. A rozličné sú aj účinky, ale Boh, ktorý pôsobí všetko vo všetkých, je ten istý." Pavol chce ukázať, že premnohé charizmy, ministériá a prejavy moci v živote Cirkví majú svoju jednotu v jednote Boha Otca a Pána Ježiša Krista a Ducha Svätého. Ďalším významným výrokom o trojičnom tajomstve Boha sú paralelné texty: Gal 4,4-6 a Rim 8,14-17. V týchto textoch Božské osoby sa javia vo svojich večných vzťahoch a v poslaniach. Otec posiela Syna uskutočniť dielo spásy a posiela Ducha svojho Syna do našich sŕdc, čím sa stávame adoptívnymi synmi. Trojičné tajomstvo a účasť na ňom v krste sa opisuje v Liste Títovi (Tít 3,4-6) takto: „Keď sa zjavila dobrota Boha, nášho Spasiteľa, a jeho láska k ľuďom, spasil nás... zo svojho milosrdenstva, kúpeľom znovuzrodenia a obnovy v Duchu Svätom, ktorého na nás hojne vylial skrze Ježiša Krista, nášho Spasiteľa." V l Kor 6,11 sa tajomstvo krstu vyslovuje takto: „Obmyli ste sa, boli ste posvätení, boli ste ospravodlivení v mene Pána Ježiša Krista a v Duchu nášho Boha." 2 Kor 1,21-22: „Boh nás i vás posilňuje pre Krista, on nás pomazal, on nás označil svojou pečaťou a vložil nám do sŕdc závdavok Ducha." Liturgický je aj tento trojičný text v Rim 15.15n: „Dostal som od Boha milosť, aby som hol služobníkom Krista Ježiša medzi pohanmi a konal posvätnú službu Božiemu evanjeliu, aby sa pohania stali príjemnou obetou, posvätenou v Duchu Svätom." Trojičnú stavbu má celý List Efezanom. Už úvodný hymnus na tajomstvo spásy je stavaný trojičné (1,3-14); ďalšie trojičné výroky sú 2,18-22; 3,14-17; 4,4-6; 5,18-20. Najvýznamnejší je text 4,4-6: Jedno je telo a jeden Duch, ako ste aj povolaní v jednej nádeji svojho povolania, jeden je Pán. jedna viera, jeden krst. Jeden je Boh a Otec všetkých, ktorý je nad všetkými, preniká všetkých a je vo všetkých." P. F. Prat vo svojej Teológii sv. Pavla robí tento záver: ..Podrobný prieskum všetkých trojičných textov by nás viedol priďaleko. Ak máme vyjadriť len trvalý zjav relatívnej opozície a vzájomného prenikania majúc pred očami prísny monoteizmus, ktorý podľa zhodného úsudku všetkých vládne v spisoch svätého Pavla -, je iba jedna presná formula: Trojica v Jednote." (T. sv. Pavla, II. zv., 3. kn., 2. hl.) '''6. Naša účasť na trojičnom živote Božom''' Trojičné tajomstve? Boha nám bolo zjavené nie ako teoretická poučka o Bohu, ale ako dar života, ako účasť na živote Otca skrze Syna v Duchu Svätom. Trojičné tajomstvo je nám zjavené na spásu, na našu záchranu. Tak to ohlasoval sv. Pavol. Otec posiela z lásky k ľuďom svojho Syna na svet, aby Syn uskutočnil zmierenie za naše hriechy (Rim 3.24n; 5,In; 8,3-32). Spásonosný čin Otca a Syna prináša nám nielen zmierenie s Bohom (2 Kor 5,18-20). ale nás vťahuje do životného spoločenstva s trojosobným Bohom. Vykúpený človek vstupuje skrze milosť do nového životného spoločenstva s Kristom, žije „v Kristovi" ako „nové stvorenie" (2 Kor 5,17; Ef 2,10) a „Kristus žije v ňom" (Gal 2,20). Krstom sme pretvorení na obraz Syna, ktorý je „Prvorodený medzi mnohými bratmi" (Rim 8,29). To sa uskutočňuje v Duchu Svätom, ktorého Otec a Syn posielajú do našich sŕdc (Rim 5,5). On je Duch Syna a tiež Duch nášho synovstva (Gal 4,4-6), on v nás prebýva a zostáva (Rím 8, l In). Ako sa spása človeka završuje v spoločenstve s trojjediným Bohom, tak sa v zjavení Boha Otca i Syna i Ducha Svätého završuje všetko predchádzajúce zjavenie Starého zákona. Jedinosť a jedinečnosť Boha sa zjavuje ako bytostná jednota troch osôb. Osobná plnosť života Božieho sa ukazuje ako spoločenstvo života Otca i Syna i Ducha Svätého, Boh, ktorý1 sa otcovsky stará o svoj ľud, sa zjavuje ako Otec nášho Pána Ježiša Krista a skrze neho a pre neho ako náš Otec. Boh spásy, milostivo priklonený človekovi, sa zjavuje ako trojosobný Boh. prijímajúci človeka do svojho životného spoločenstva. Keď vo viere a v úžase hľadíme na toto tajomstvo našej účasti na trojičnom živote Božom, spolu s Pavlom zohýname kolená pred Otcom, od ktorého má meno každé otcovstvo na nebi i na zemi: nech nám dá podľa bohatstva svojej slávy, aby skrze jeho Ducha mocne zosilnel v nás vnútorný človek, aby Kristus skrze vieru prebýval v našich srdciach, aby sme zakorenení a upevnení v láske mohli so všetkými svätými pochopiť, aká je to šírka, dĺžka, výška a hĺbka, a poznať Kristovu lásku, presahujúcu každé poznanie, aby sme boli naplnení do všetkej plnosti Boha. Ef 3,14-19. ''Použitá literatúra:'' Bonsirven, J.: L'Évangile de Paul. Paris 1948. Holzner, J.: Svätý Pavol. Trnava 1945 Mersch, E.: Teológia tajomného tela Kristovho. Kniha IV. Prat, F.: Teológia svätého Pavla. Zv. II, kn. 3. Schmaus, M.: Viera Cirkvi. III. hl. IV. Handbuch der theol. Gamdbegriffe. Heslá Boh. Trojica. Rahner, K.: Theos im Neuen Testament. Sehriften I. 1954. Matoušu, L.: Svätý Pavel a jeho listy. Č. Budéjovice 1948. Tajomstvo Boha Otca i Syna i Ducha Svätého. Skriptum. 2248 5836 2006-05-03T18:31:06Z Mireksoteria 23 ==Prvý príbeh== Z Božej milosti som človek, kresťan, svojimi skutkami veľký hriešnik, svojim stavom najposlednejší pútnik bez prístrešia, ktorý sa túla z miesta na miesto. Takýto je môj majetok: na pleci brašna so suchármi, pod pazuchou Svätá biblia - a to je všetko. Dvadsiatu štvrtú nedeľu po Nasvätejšej Trojici som prišiel do kostola pomodliť sa. Čítal sa list apoštola Pavla Solúnčanom v ktorom sa hovorí: "Bez prestania sa modlite" (1 Sol 5,17). Tieto slová sa mi hlboko vryli do pamäti. Začal som premýšľať, ako je možné sa bez prestania modliť, keď každý človek sa musí nevyhnutne zapodievať aj inými vecami, aby si mohol zachovať život. Nazrel som do Biblie a tam som videl na vlastné oči to, čo som predtým počul, teda, ze je nutné sa bez prestania modliť, modliť sa v duchu v každý čas (Ef 6,18), na každom mieste zdvíhať svoje ruky k modlitbe (1 Tim 2,8). Ale nech som nad tým premýšľal akokoľvek, nevedel som, ako to mám urobiť. [[Image:Andrej_Rublëv_001.jpg|350px|right]] Čo mám robiť, uvažoval som, kde by som našiel niekoho, kto by mi to vysvetlil? Pôjdem po kostoloch, kde slúžia dobrí kazatelia. Hádam tam budem počuť odpoveď na moju otázku. A tak som šiel. Počul som veľa veľmi dobrých kázní o modlitbe. Ale všetky poúčali o modlitbe len všeobecne: čo je to modlitba, ako je nevyhnutné sa modliť, aké sú plody modlitby. Ale o tom, ako rásť v modlitbe, nik nehovoril. Raz som počul kázeň o modlitbe v duchu a o neustálej modlitbe, ale ako ju dosiahnuť, to nepovedali. Počúvanie kázní ma teda k nepriviedlo k tomu, po čom som túžil. Keď som sa už dosť napočúval a nezískal som vysvetlenie, ako sa bez prestania modliť, rozhodol som sa s Božou pomocou hľadať skúseného a znalého spoločníka, ktorý by mi podal vysvetlenie o neustálej modlitbe, ktorú tak veľmi túžim spoznať. Dlho som putoval po rôznych miestach, stále som čítal Bibliu a vypytoval som sa, či nie je niekde nejaký duchovný učiteľ, alebo bohabojný skúsený vodca. Po čase mi povedali, že v jednej dedine žije muž, ktorý už dlho usiluje o svoju spásu. Vo svojom dome má kaplnku, nikde necestuje, stále sa modlí a číta knihy na spásu svojej duše. Keď som o tom počul, tak som nešiel, ale priam bežal do uvedenej dediny. Spomínaného statkára som nakoniec našiel. Čo by si odo mňa potreboval? spýtal sa ma. Počul som, že ste človek nábožný a múdry, preto vás, pre Boha, prosím, vysvetlite mi, čo znamenajú slová Apoštola: "Bez prestania sa modlite." Ako je možné sa bez prestania modliť? Chcel by som to vedieť, ale nemôžem to pochopiť. Statkár sa odmlčal, uprene sa na mňa zahľadel a povedal: Neustála vnútorná modlitba je nepretržité povznášanie ľudskej duše k Bohu. Aby človek mohol dosiahnuť takej blaženej činnosti, musí často prosiť Pána, aby ho On naučil modliť sa bez prestania. Modli sa viac a horlivejšie, modlitba ti sama ukáže, ako môže byť neustála. Všetko chce svoj čas. Keď mi to povedal, prikázal, aby ma nakŕmili, dal mi jedlo na cestu a prepustil ma. Nič mi nevysvetlil. A tak som išiel ďalej. Premýšľal som a premýšľal, čítal a čítal, a uvažoval som o tom, čo mi statkár povedal. Nemohol som to však pochopiť. Tak veľmi ma to trápilo, že som ani v noci nespával. A tak som prešiel asi dvesto kilometrov. a prišiel som do hlavného mesta gubernie. Zbadal som tam kláštor. Zastavil som sa tam v hostinci a tam som sa dopočul, že predstavený kláštora je človek veľmi dobrý, nábožný a pohostinný. Vydal som sa k nemu. Srdečne ma prijal, posadil ma a začal ma hostiť. Svätý otče! povedal som, pohostenie nepotrebujem, ale prajem si, aby ste mi dali duchovné poučenie, ako dosiahnuť spásy. Ako dosiahnuť spásy? Ži podľa prikázaní a modli sa k Bohu, tak budeš spasený. Počul som, že je potrebné bez prestania sa modliť. Ale neviem, ako sa mám modliť bez prestania, a nemôžem pochopiť, čo je to neustála modlitba. Prosím vás, otče, vysvetlite mi to. Neviem, milovaný brat, ako ti to vysvetliť. Avšak počkaj! Mám knihu, tam je to vysvetlené. A priniesol Duchovné učenie o vnútornom človeku od svätého Dimitrija. Prečítaj si túto stranu. Začal som čítať: "Tie slová Apoštola - bez prestania sa modlite - je treba chápať ako modlitbu v mysli, lebo myseľ môže byť stále u Boha a bez prestania sa k nemu modliť." Vysvetlite mi to, ako môže byť myseľ neustále upretá k Bohu, nerozptyľovať sa a bez prestania sa modliť. To je veľmi zložité, snáď komu to sám Boh tak dá, povedal predstavený. Nič mi nevysvetlil. Prenocoval som u neho, ráno som sa poďakoval za láskavé prijatie a vydal som sa na cestu, sám som nevedel kam. Trápil som sa pre svoju nechápavosť a aby som sa utešil, čítal som si Bibliu. Tak som šiel päť dní po hlavnej ceste. V podvečer ma dobehol nejaký starček, podľa výzoru snáď duchovný. Na moju otázku mi odpovedal, že je mních z pustovne, ktorá je vzdialená asi desať kilometrov od hlavnej cesty. Pozval ma, aby som s ním do ich pustovne zašiel. My sme pohostinní, povedal, a pútnikom poskytujeme stravu i prístrešie. Nechcelo sa mi s ním ísť, a tak som na jeho pozvanie odpovedal: Môj pokoj nezávisí na obydlí, ale na duchovnom poučení. Nestojím o jedlo, mám v brašne dosť suchárov. Aké poučenie hľadáš? A čom nerozumieš? Poď len k nám, milý brat, u nás sú skúsení starci, ktorí ti môžu poskytnúť duchovnú stravu a poučiť ťa o pravej ceste, vo svetle Božieho slova a podľa výkladu svätých Otcov. Príbeh bude pokračovať... {{Výhonok modlitby}} 2250 5854 2006-05-12T10:17:22Z 83.175.64.22 /* Námietky */ ty si vymyslis premisu, ktoru nikto nepovedal, a potom proti nej stavias argumenty. ake ubohe ==Vesmír sa nevyhnutne vyvinul k človeku== '''Hmota''' vesmíru má v sebe '''vlastnosť automatického organizovania sa''' do zložitejších štruktúr. Vďaka tejto vlastnosti ( akoby organizovaným programom vo vnútri hmoty) sa vyvinuli podmienky pre človeka. Zástancovia tejto mienky tvrdia, že keby sa vesmír vrátil k počiatku, opäť by vznikol tvor s vedomím. Vplyvom samoorganizácie by mal život vzniknúť aspoň na jednom mieste. Samoorganizácia sa nevzťahuje len na živé organizmy. ''Antropický princíp'' hovorí, že vesmír vo svojom vývoji musel prejsť k vlastnému pozorovateľovi. Vesmír preto akoby vedel, že má vytvoriť podmienky pre človeka. ===Príklady v prírode=== Vedci zistili, že vo vesmíre sú základné konštanty (napr. gravitačná sila, Planckova konštanta), ktoré majú také hodnoty, že keby sa čo len jedna z daných konštát zmenila, nevytvorili by sa galaxie, planéty... a nakoniec ani človek. ===Predstavitelia=== Kauffman, Capra, Sheldrake, Carter a ďaľší. Nektorí zástancovia tejto myšlienky sú presvedčením '''ateisti''' (napr. Engels) . Veria, že príroda má sama v sebe zakódovaný zákon rastu organizovanosti. Iní sú '''deistami'''. hovoria, že Boh vesmír nedržuje v chode, lebo Boh na počiatku vložil doň také zákony, vďaka ktorým sa vesmír vyvíja až k človeku bez Božieho pôsobenia. Iní sú '''panteisti'''. Tvrdia, že organizovanie sveta k zložitejším štrukjtúram pochádza od neosobného boha, ktorý je totožný s vesmírom alebo jeho časťou. ===Námietky=== Predstavy o samoorganizácii hmoty predpokladajú <del>akúsi tajomnú intelignetnosť hmoty. Dávajú jej schopnosť tvorivého myslenia.</del> <ins>schopnosť samoorganizácie hmoty na fyzikálnych a matematických princípoch.</ins> To by však znamenalo "zbožstviť prírodu" alebo spojiť vedu s duchovným, resp. vedu s mýtickými prvkami, prípadne prvkami poverčivosti. Proti argumentom deizmu (že Boh naprogramoval svet podobne ako keď programátor spustí program a a počítač podľa neho pracuje bez jeho zásahu) treba podotknúť, že Boh nestvoril len nejaký čisto hmotný svet. Sú tu bytosti obdarené rozumom a slobodnou vôľou a tie nemôžu konať automaticky. Preto ani svet nemohol byť čisto akoby naprogramovaný a ponechaný na vlastný osud. Inak by naprogramované zákony museli mať predpovedaciu schopnosť, <ins>kauzalitu, ktorú aj majú</ins>. 2251 5853 2006-05-12T07:28:23Z Janci 31 /* Vesmír sa vyvinul až k človeku pôsobením Boha */ ==Vesmír sa vyvinul až k človeku pôsobením Boha== Vesmír pre svoju existenciu a vývoj potrebuje inteligentnú bytosť - Boha, ktorý ho vymyslel a ktorý ho stále udržuje v chode. V ľubovoľnom systéme môže pribudnúť informácia, len ak je doň vložená zvonka. Vesmír vrátane človeka bol naplánovaný a existuje za určitým účelom. Stvoriteľ mohol použiť niektoré nielen prostriedky stvorenia celokom nedostupné vede, ale aj také, ktoré sa dajú vedeckým skúmaním čiastočne pochopiť. V prírode sa mnohé procesy za určitých podmienok dejú stále rovnako. Možno ich vyjadriť zákonom. Zákon je teda abstraktné vyjadrenie určitého poriadku v prírode alebo spoločnosti. Samotný zákon však musel byť skôr, než ako sa podľa neho niečo riadi. Hmota nemôže byť sama sebe zákonom, ako aj vyhlášky zákona nie sú totožné s tými, ktorí sa podľa nich riadia. Iný je zákonodarca, iné je zákon a iní sú vykonávatelia. Alebo iný príklad: rozdielny je tvorca symfónie, iné sú noty a iný orchester. Noty sa nerovnajú orchester sa nervná skladateľovi. Všetky prírodné zákony sú aktuálnou Božou vôľou. Boh má dokonalé, nemenné a večné zákony - také aký je on sám. Nepotrebuje je ich novelizovať, ani opravovať. ===Príklad=== Na pôsobenie Boha vo svete napovedá aj psychika živého organizmu, ktorá dokáže riadiť taký zložitý systém mnoho rokov. Božiu pečať možno vidieť aj v ľudskom vekomí, ktoré riadi organizmus. Nie mozog riadi organizmus, ale niekto, či niečo riadi telo cez mozog. To je "tvrdý oriešok" dodnes pre mnohých odborníkov. ===Námietky=== Viacerí si myslia, že je neseriózne vysvetľovať to, žo nevieme zásahom Boha. V materiálnom svete nemožno pripustiť zázraky. Aký by to bol Boh, keby prušoval vlastné zákony? Teológovia dávajúú Bohu úlohu len tam, kde sa to nedá vysvetliť prírodnými zákonmi (napr. vznik života, vznik vedomia). ===Predstavitelia=== Jedna skupina '''teistov''' tvrdí, že Boh zasahuje do sveta v určitých časových bodoch, a tým vyvoláva dôležité medzníky v histórii (napr. vznik života alebo vedomia). Medzi tymito kľúčovými obdobiami Boh riadi svet prostredníctvom prírodných zákonov. Tento názor je blízky deizmu. Druhá skupina tvrdia, že Boh neustále udržuje tento svet. Svet by sa bez nepretržitého prúdu Božej milosti zrútil, nebol by schopný existencie. Fyzik Walker tvrdí podobne na príklade, že totiž, chovanie elementárnych častíc sa zdá byť ovládané určitou organizátorskou silou. Paleontológ a filozof t. de Chardin napísal: "V každej častici, v každom atóme, v každej molekule, v každej bunke hmoty skryte žije a pôsobí - bez toho, aby o tom ktokoľvek vedel- vševedúcosť večného a všemohúcosť nekonečného." 2252 5985 2006-05-16T20:12:38Z Mireksoteria 23 /* 4.Viera Cirkvi v jediného trojosobného Boha */ ==1.JA SOM PÁN, BOH TVOJ (Ex 20,2)== ==Osobný Boh sa zjavuje ľuďom ako Otec a Syn a Duch Svätý== Byť osobou, žiť a konať plne osobne - to je veľká skúsenosť dnešných ľudí. Sme hrdí na dôstojnosť ľudskej osoby, odvolávame sa na jej práva a povinnosti, žiadame úctu a uznanie pre ľudskú osobu. Pritom si väčšina našich súčasníkov ani neuvedomuje, že tento základný pojem je darom kresťanskej teológie ľudstvu. Formovali ho cirkevní otcovia a teológovia, keď chceli objasniť tajomstvá viery v trojjediného Boha. Potom sa ho ujala filozofia, hľadala jeho presnú definíciu a ontologické objasnenie. V novoveku sa význam pojmu osoba rozšíril natoľko, že prešiel aj do ústav moderných štátov, do charty ľudských práv a stal sa jednou zo základných skúseností dnešných ľudí. Súčasná filozofia sa výrazne koncentruje na tajomstvo osoby a jej vzťahov (personalizmus), psychológia a pedagogika sa zameriavajú na výchovu osobnosti. Aj v náboženskom živote a v teológii sa znovu vyzdvihuje osobný prístup. Toto silné vedomie osoby a osobných hodnôt u súčasných ľudí si všíma aj Cirkev: vidí v tom skutočnú hodnotu, ktorú treba chrániť a rozvíjať. Preto Druhý vatikánsky koncil v pastorálnej konštitúcii o Cirkvi v súčasnom svete prvú kapitolu venoval dôstojnosti ľudskej osoby: človek je osobou, lebo je stvorený na Boží obraz, „pred Božou tvárou osobne rozhoduje o svojom osude" (GS 14); z toho plynie dôstojnosť rozumu, svedomia, slobody. Jedinečnosť ľudskej dôstojnosti väzí v povolaní človeka byť v spojení s Bohom. Človek je pozvaný hneď od svojho vzniku nadviazať dialóg s Bohom." (GS 19) A deklarácia o náboženskej slobode sa začína konštatovaním: „Dôstojnosť ľudskej osoby si naši súčasníci čoraz viac uvedomujú..." (Č.l) „Všetci ľudia, vzhľadom na svoju dôstojnosť, ako osoby obdarené rozumom a slobodnou vôľou - a teda osobne zodpovední - sú od samej svojej prirodzenosti pobádaní a mravným zákonom viazaní hľadať pravdu." (č.2) Skúsenosť osoby a jej dôstojnosti, taká živá v dnešných ľuďoch, je veľmi prístupnou a otvorenou cestou k Bohu, veď človek ako osoba je povolaný do dialógu s Bohom (GS 19). ==1.Osobný Boh== a) Skúsenosť osoby „Človek sa istotne nemýli, keď uznáva svoju nadradenosť nad fyzickým svetom a nepovažuje sa iba za časticu prírody alebo za anonymnú zložku ľudského spoločenstva. Lebo svojím vnútrom presahuje vesmír. Do hĺbok svojho vnútra sa dostáva, keď vstúpi do seba, kde ho čaká Boh, ktorý skúma srdcia, a kde pred tvárou Božou osobne rozhoduje o svojom osude." (GS 14) V tomto koncilovom texte je výstižne zhrnuté to, čo vyznačuje človeka ako osobu. Skúsenosť osoby je niečo celostné, jednotné: v nej prežíva seba ako jednotu poznania a vôle, túžob a skutkov, duše i tela, minulosti a budúcnosti, ako nezameniteľnú bytosť, ktorá stojí voči ostatným vo vzťahu Ja-Ty. Ku tomuto Ja vzťahuje v poznaní všetko poznané ako to, čo nie je ja. V každom poznaní predmetu si súčasne uvedomuje seba, ako poznávajúceho: sebavedomie a sebapoznanie. - Ku tomuto Ja vzťahuje všetko, po čom túži a čo chce. Vlastní seba a realizuje seba v slobode ako slobodnú nezameniteľnú bytosť: sebavlastnenie a zodpovednosť. Naše ľudské poznanie a činnosť nie sú len objektívne, vecné, ale vždy sú aj personálne, majú črtu osobnej sebarealizácie a zodpovednosti. Najhlbšou osobnou skúsenosťou je vzťah Ja-Ty. Človek ako osoba nie je osamoteným jedincom, uzavretým do seba. K ľudskej bytosti patrí byť vo svete a byť v ľudskom spoločenstve. Toto spoločenstvo sa realizuje v stretnutí prostredníctvom reči. Jej základným charakterom je oslovenie a odpoveď, s mnohými formami, ako je vyjavenie a počú-vanie, otázka a odpoveď, prosba a vypočutie... S vecami človek narába, privlastňuje si ich podmaňuje. S osobou sa človek stretá v slobode a úcte, ako s rovnako slobodným Ty. V tomto stretnutí sa realizuje vlastné Ja. Sloboda a jedinečnosť osoby sa realizuje tak, že práve Ja a len Ja som požiadaný voči mne stojacim Ty o rozhodnutie. Osoba oslovením dostáva meno a oslovuje druhú osobu menom. Vznikajú osobné vztáhy v mnohých podobách, od známosti až po lásku, a utvára sa osobné spoločenstvo, ktoré si hovorí My. K ľudskému bytiu nevyhnutne patrí dialóg lásky v spoločenstve. Osoba a spoločenstvo si neprotirečia, ale patria spolu. K osobnej skúsenosti patrí aj transcendencia vlastného Ja. Transcenduje ma svojím pôvodom: neutvoril som svoje Ja sám, ale je mi darované. Transcenduje ma svojím zameraním: stále presahuje k druhému Ty. A to platí o každom ľudskom Ja. Všetky spolu odkazujú na jeho tajomné Ty. b) Stretnutie s osobným Bohom Človek ako osoba môže transcendovať len k osobnému Bohu. Pravý Boh je ten, ktorý hovorí, oslovuje a je osloviteľný. Boh je duch, ktorý poznáva, chce, miluje, žije v tom najplnšom zmysle. Človek ako osoba sa môže stretnúť iba s osobným Bohom. Nábožnosť, modlitba, úcta, prosba môžu smerovať iba k osobnému Bohu, ktorý prijíma človeka, počuje, pomáha mu, zachraňuje ho. Už sama otázka o Bohu ako najosobnejší úkon človeka sa zameriava na osobné Bytie, ktorému patrí osobnosť v najplnšom zmysle. Hľadanie Boha, ako o ňom svedčia dejiny náboženstiev a filozofie, je hľadaním toho najvyššieho osobného Ty, pred ktorým stojíme každý ako osobitné osobné Ja. Ešte i samo popieranie Boha je prvotne popieraním osobného Boha. Pre mnohých nie je problémom prijať dajakú neurčitú všejednotu, prvý princíp, absolútno, nekonečno, večný zákon. Moment popierania začína až v oblasti osobnej: osobne prijať osobného Boha, ktorý ma oslovuje a tak tvorí moje osobné ja. Boh ako Stvoriteľ sa zdieľa človekovi celkom slobodne, z čírej dobroty a štedrosti rozdáva zo svojej plnosti. Tak sa Boh stretá s nami ako absolútny Pán a súčasne ako nepochopiteľná Láska, ako osobné milujúce Ty. Preto i z našej strany stretnutie s Bohom sa uskutočňuje v najvyšších osobných úkonoch: oslovením, vďačnosťou, láskou, vernosťou, oddanosťou. O osobnom Bohu svedčia aj dejiny náboženstiev. Všade, kde ľudia žijú a realizujú svoje náboženstvo, obracajú sa k Niekomu Mocnému, Svätému, Vznešenému, pred ktorým stoja, alebo sa klaňajú. Tento pred nami Stojaci má svoje Meno a v modlitbách ho oslovujeme ako Ty. On počúva a vyslyší, je prístupný a koná milostivo. Náboženské úkony vo všetkých náboženstvách sa uskutočňujú ako dialóg, ako oslovenie a odpoveď. Teda každé živé náboženstvo má v základe personálnu predstavu o Bohu, uctieva osobného Boha, nezávisle od neskoršieho filozoficko-náboženského sformovania tejto predstavy. Aj Božie mená svedčia o osobnom prístupe ľudí k Bohu. Meno je znakom osloviteľnosti, vzývania, jedinečnosti; ukazuje na osobu. Pravda, Božia osobnosť je taká vznesená a plná, že ju človek nemôže vysloviť jedným menom. Preto Boha oslovujeme mnohými menami, a pritom je On ten istý. Ako pre milované ľudské Ty láska vie nájsť mnohé mená a oslovenia, podobne lásku a úctu k Božiemu Ty vyslovujeme mnohými menami a osloveniami jedného a jediného Boha. Súčasne však v nábožných ľuďoch žilo a stále je vedomie, že Boh je nevýslovný, že nijaké meno nemôže vysloviť jeho plnosť, a v tom zmysle je Boh bezmenný. Tým sa nechce popierať osobnosť, ale chce sa vyzdvihnúť Božia svätosť, vznešenosť, neobsiahnuteľnosť, tajomnosť. Podobne možno súdiť o takých formách náboženstva, ktoré sa ukazujú ako „neosobné" chápanie Boha. Najmä východné ázijské náboženstvá sa označujú ako „neosobné". Osobu chápu len negatívne, ako „vymedzené, ohraničené indivíduum", ktoré sa dočasne vyčlenilo zo všejednoty, alebo jestvuje v oslabenej jednote. V tejto perspektíve nemôžu použiť pojem osoby na Boha. Keď ho neprijímajú, vlastne chcú „per viam negationis" vyzdvihnúť Božiu nadosobnosť; popierajú len prirodzenú a historickú obmedzenosť a nedokonalosť ľudskej osoby, jej chyby a pokrivenia; Boha vidia ako Nadosobného. Takéto chápanie vlastne nepopiera Božiu osobnosť, ale chce vyzdvihnúť Božiu transcendenciu aj v pojme osoby, upozorňuje na analogický charakter pojmu osoba, osobný. c) Filozofia o osobnom Bohu Filozofia hľadá prvú príčinu a základnú jednotu všetkého a nachádza ju v subsistujúcom Bytí. Tak aj výroky o Bohu vo filozofii postupujú od nedokonalého bytia jednotlivých bytostí ku plnému samojestvujúcemu Bytiu, ktorým je Boh. Boh je „esse subsistens". Filozofiou načrtnutý obraz Boha sa rozvíja v bytí. Bytie však stojí v čo najužšom vztahu k osobe. Nakoľko určitej bytosti patrí otvorenosť bytia, t. j. duchovnosť, natoľko je osobou, to značí, že si je vedomá svojho ja a rozhoduje o sebe. Boh ako absolútne samojcstvujúce bytie žije v plnej otvorenosti, On je svetlo, On je duch, preto sebavedomie a sebavlastneníe dosahuje v ňom plnosť; preto Boh je osobou v tom najplnšom zmysle. Boh ako samojestvujáce bytie silou svojej existencie nemôže byť neurčitým neosobrým Absolútnom, ale on je Ten, ktorý je, osobný, poznávajúci a milujúci Boh. Konečná ľudská osoba pod závojom bytia je priťahovaná k Bohu ako plnému osobnému Bytiu. Osobný Boh, zahalený v bytie, je stále otvorený k ľudskej osobe, aby sa aj človek ako osoba otvoril Bohu, aby prijal a rozvinul dialóg, ktorý s ním začal Boh. Čím viac sa človek ako osoba oddáva hlasu bytia, tým prenikavejšie v ňom skusuje hovoriaceho Boha a vstupuje do milujúceho spoločenstva s ním. A opačne: keď človek zanedbáva hias bytia, hlas pravdy a dobra, keď zlyháva, keď odmieta bytie, to nie je iba teoretické odmietnutie a filozofický omyl, ale všetky tieto úkony majú osobné črty, ide v nich o zanedbanie a zlyhanie pred Bohom, odklon od Boha, odmietnutie jeho oslovenia a výzvy. Keď porovnávame filozofický prístup k Bohu s cestou náboženstva, zisťujeme, že náboženstvo i filozofia sa dostávajú k osobnému Bohu. Boh, ktorého uctieva človek nábožnosťou, je ten istý, ku ktorému sa myslením dostáva človek vo filozofii. Metafyzika vystupuje cez absolútne bytie k osobnému Bohu, náboženstvo dáva osobnému Bohu, ktorého uctieva, prívlastky absolútna. Ako náboženstvo žije nielen z citu a úkonu, ale aj z meditácie, z myslenia, tak sa zasa filozofia oživuje náboženským uchvátením, a najhlbšie ľudské myslenie žije z adorácie. Človek v prírode nachádza „stopy" Boha; sám však je „obrazom a podobou" Boha. Človek ako osoba je obrazom a podobou plne dokonalého osobného Boha. ==2.Osobný Boh sa zjavuje v Starom zákone== a) Boh sa zjavuje ako živý a slobodne konajúci Boh žije - to patrí k najstarším a trvalým výrokom Starého zákona Bohu. Živý Boh značí mocný a osobný Boh, vidiaci Boh (Gn 16,14), ravý Boh. Boh sám vlastní život v sebe, všetok ostatný život pochádzv jeho plnosti, silou jeho osobného slova. Tento živý Boh je jediný Boh, všetci ostatní bohovia a modlysú ničoty. Táto jedinosť a jedinečnosť Boha je výsostnou osobnou črtou: ,Ja som Pán, Boh tvoj, ktorý ťa vyviedol z egyptskej krajiny, z dom otroctva. Nebudeš mať iných bohov okrem mňa!" (Ex 20,2n) To základné vyznanie viery Izraela. Boh nie je neosobné To alebo Ono, a On je v plnosti slova Ja som, plne seba vedomý a seba vlastniaci, plne osobne žijúci. Túto viem v jediného osobného Boha vložil prorok El do výkriku vyznania-. „Jahve je Boh!" (l Kr 18,39) Boh sa zjavuje ako osobne činný vo stvorení: „Boh povedal a stalo sa." Všetko tvorí svojím slovom a rozhodnutím svojej vôle. A keď stvorí človeka, vtláča do neho svoj obraz a podobu, aby bol bytosťou se vlastniacou, poznávajúcou a milujúcou osobou. Toto bytostné ura človeka ako obrazu Boha odkazuje na duchovnú osobnosť Boha. Všetky úkony a vlastnosti, patriace duchovno-mravnej osobe, môžeme privbí vať Bohu v plnej a dokonalej miere: poznanie, múdrosť, slobodné rozhodnutie, vôľa, spravodlivosť, dobrota, vernosť, láska. Oproti i fyzické potreby človeka, ako jedenie, pitie, spánok, únava apod. sa v Biblii vo vzťahu k Bohu popierajú. No aj v duchovnej a mravnej oblasti sa prízvukuje, že Boh je celkom inakší (l Sám 15,29). Ten najvlastnejší charakteristický znak starozákonného obrazu Boha - v porovnaní s predstavami iných národov - nie je jednoducho v tom že Boh je osobou s vlastným Ja, ale v tom, že je duchovno-mravnou osobou: Boh stojí v absolútnom protiklade k hriechu - on je Svätý, Práve v dokonalosti mravnej svätosti sa Boh jasne odlišuje v osobnej činnosti od človeka: „Veď som ja Boh a nie človek, Svätý uprostred teba a neprídem so zlosťou." (Oz 11,9) Súčasne Boh stojí pred vyvoleným ľudom ako vzor a výzva, aby sa snažili o osobnú svätosť: „Buďte svätí, lebo ja, Jahve, Boh váš, som svätý!" (Lv 19, 2) b) Osobný Boh Zmluvy, Zákona a Prisľúbenia Boh nielen žije a koná výsostne osobne, ale sa aj osobitne dom ako Spasiteľ a Záchranca. Zjaviť sa, hovoriť o sebe, vstúpiť do alógu - to všetko sú osobné skutky, zjavujú prednostne osobu. Toto rásonosné sebazjavenie Boha je základnou témou celej Biblie. Výroky Biblie o Bohu zriedka hovoria priamo, kto Boh je, ale častejšie, čo Boh chce, čo robí, čo sľubuje a čo žiada pre spásu ľudí. Zjavujú vždy ler irčitú, človeku priklonenú Božiu tvár. Stupne Božieho sebazjavtni; tápajú paralelne so-stupňami záchrany a spásy ľudí-, stvorenie, zmluva s Noemom, povolanie patriarchov, vyslobodenie Izraela, Zmuva a Zákon, prorocké prisľúbenia Novej zmuvy. Všetky tieto zjavujúce skutky ukazuj Boha ako osobne konajúceho Stvoriteľa sveta a Pána ľudských dejín, Iban osobná Bytosť môže povolať a vyvoliť si niekoho, uzavrieť zmluvy, dať zákon, prisľúbiť niečo do budúcnosti. A taký je Jahve, Boh Izraela. Na vrchole starozákonného zjavenia Boh vo vízii horiaceho kríka zjavuje Mojžišovi svoje osobné Meno i svoj zámer vyslobodiť Izraela ( Ex 3,3-14), lebo Izrael je „jeho ľud", Boh skutočne vyslobodí svoj ľud a i dokáže, že on je Pán a v dejinách uplatňuje svoju vôľu. Na Sinaji uzavi. Zmluvu so svojím ľudom. Zmluva je čisto osobný čin, možný len me osobami. Na Sinaji si Boh vyvoluje z čistej lásky Izraela za svoj a zaručuje mu túto lásku zmluvou: „Ak budete počúvať môj hlas a zachováte moju zmluvu, budete mojím vyvoleným ľudom medzi všetkými národmi. Veď mne patrí celá zem, ale vy mi budete kráľovstvom kňazov a svätým národom." (Ex I9,5n) Aj Zákon, V vyviera z tejto Zmluvy, je darom Boha, milujúceho svoj ľud. V prorockom ohlasovaní dostáva Zmluva ešte dôvernejšie osi črty: ukazuje sa ako manželská zmluva lásky a vernosti - Izra nevestou, Jahve Ženíchom. Slobodne darovaná Božia láska si nárokuje ako odpoveď vernosť ľudu Zmluve, poslušnosť Zákonu, vieru v Božie prisľúbenia (Dt 6,5; 10, 12-15; 11,1; Ez 16,6-14), Proroci nielen prehĺbili obsah Zmluvy, ale videli aj drámu Izraela, ktorý nevernosťou stále porušoval Zmluvu, No Boh ostáva verný a v budúcnosti uzavrie Novú zmluvu, svoj Zákon vpíše do ľudských sŕdc, bude to večná zmluva pokoja (Oz 2,10-24; Jer 31,33; 32,37-41; Ez 16,60; 36,26-28; 37,27). Takto osobne Boh koná v centre ľudskej osoby: v srdci. Boh najvýš osobný, lebo miluje. c) Osobná blízkosť a láska Boha k ľuďom Starý zákon od začiatku hovorí o osobnom príklone a blízkosti Boha k ľuďom: Boh sa rozpráva s Adamom v raji, ujíma sa ľudí po páde. Boh priamo prekvapuje ľudí svojou blízkosťou: patriarchovia prežívajú túto nečakanú Božiu blízkosť tak intenzívne, že na tom mieste stavajú pamätníky. Boh sám Mojžišovi zjavuje svoju blízkosť vo svojom mene Jahve: Ja Som, ktorý som tu pri tebe mocne a milujúce prítomný (Ex 3,13 15; 6,2-8). Po veľkom previnení ľudu so zlatým teľatom Mojžiš prosí Pána „Ak som našiel priazeň v tvojich očiach, daj mi, prosím, poznať tvoje cesty... a hľaď na to, že tento ľud je tvojím národom." A (Boh) odpovedal: „Osobne pôjdem pred tebou a dovediem ta k odpočinku." Povedal mu (Mojžiš): „Ak nepôjdeš osobne s nami, ani nás nevyvádzaj odtiaľto. Veď po čomže poznám, že som našiel milosť v tvojich očiach, ja a tvoj ľud, ak nie v tom, že pôjdeš s nami..." (Ex 33, 12-17) Nato Boh zjavuje Mojžišovi svoju velebu a vyhlasuje: Jahve, Jahve je milostivý a láskavý Boh, zhovievavý a veľmi milosrdný a verný." (Ex 34,6) Osobná Božia blízkosť dostáva konkrétnu podobu vo vyvolení a Zmluve. Nie je to dajaká fyzická väzba, ale slobodný Boží príklon a milosť. Blízkosť Boha je osobitným vyznačením Izraela, alt v konečnom zámere je pre spásu všetkých ľudí. V žalmoch sa aj jednotliví veriaci, najmä v núdzi, obracajú k Bohu o pomoc a prežívajú jeho zachraňujúcu blízkosť. V Božej blízkosti, vernosti, trpezlivosti a zľutovaní sa zjavuje Božia láska. Starý zákon o nej hovorí v jej konkrétnych prejavoch. Slovo láska sa objavuje až u prorokov: proroci tak odhaľujú najhlbší základ vyvolenia a spoločenstva s Bohom (Oz 3,1; 11,1; Jer 1,2). Deuteronómium dôrazne hovorí o Božej láske ako jedinom zák.;.de vyvolenia a formuluje prikázanie lásky: „Počuj, Izrael, Jahve je náš Boh, Jahve jediný! A ty budeš milovať Jahveho, Boha svojho, celým svojím srdcom, a celou svojou dušou a celou svojou silou," (Dt ó,4n) Viera v jediného osobného Boha sa realizuje ako veľmi osobná láska k Bohu. ==3.Osobný Boh sa zjavuje v Ježišovi Kristovi== a) Evanjelium Ježiša Krista - Posolstvo Božej lásky „Nech je zvelebený Pán Boh Izraela, lebo navštívil a vykúpil svoj ľud a vzbudil nám mocného Spasiteľa..." (Lk 1,68) Slovo Ježišovho evanjelia sa zasieva do zeme, živenej starozákonnou vierou v jediného osobného Boha. Ten istý Boh, ktorý kedysi hovoril otcom skrze prorokov, toraz k nám prehovoril skrze Syna (Hebr 1,1-2; porov. Sk 3,13-16). Preto vrcholné posolstvo Evanjelia o láske, dobrote a otcovstve Boha musíme vidieť a prežívať tak, aby sa nič neubralo zo vznešenosti a svätostí starozákonného obrazu Boha. Ježiš vo svojom Evanjeliu stavia do plného svetla Božiu velebu, Božiu vôľu, Božiu moc a Boží súd. Evanjelium ako posolstvo Božej lásky sa dá chápať len na tomto starozákonnom základe. Ježiš ohlasuje Boha ako verného a starostlivého (reč na hore), ako zľutujúceho, milosrdného a odpúšťajúceho (Lk 15). Ježiš Božou mocou uzdravuje chorých a odpúšťa hriechy. Ježiš nás dostáva do takého dôverného osobného vzťahu k Bohu, že Boha smieme osloviť „Otče náš". Spolu s nami všetko vstupuje do tohto dôverného vzťahu k Bohu: nebo i zem, náš každodenný chlieb, i naše viny a odpustenie, naše ohrozenie i záchrana; lebo nastalo Božie kraľovanie, kráľovstvo Božej zachraňujúcej lásky. Toto osobné spoločenstvo s Bohom, začínajúce tu na zemi, sa rozvinie naplno vo večnom živote, „Poďte, požehnaní môjho Otca, zaujmite kráľovstvo, ktoré je vám pripravené od stvorenia sveta." (Mt 25,34) Apoštoli vo svojom ohlasovaní vidia Božiu lásku prítomnú a naplno zjavenú v osobe Ježiša Krista a v jeho diele spásy (Rim 5,8; 8,32; Jn 3,16). V Kristovi sa zjavila sama zachraňujúca Božia láska (Rim 8,39; Tít 2,11; l Jn 4,9). Boh už pred stvorením sveta načrtol celý plán spásy: v Kristovi ako hlave zjednotiť všetko, aby sme boli pred jeho tvárou svätí a nepoškvrnení v láske (Ef 1,4-10). V Ježišovi Kristovi sa láska zjavuje ako najvnútornejšia podstata Boha: Boh je Láska (l Jn 4,8.l6). Toto nielen poznávame, ale prežívame, lebo „Božia láska sa rozlieva v našich srdciach skrze Ducha Svätého, ktorého sme dostali." (Rim 5,5) No tu sme už ponorení do hlbokého tajomstva. Plný zmysel evanjeliového posolstva Božej lásky sa nám otvorí až zjavením a prijatím trojičného tajomstva: v ňom sa završuje celé biblické zjavenie osobného Boha a nasej spásy. b) Boh Otec nášho Pána Ježiša Krista Srdcom Ježišovho evanjelia je posolstvo o Bohu Otcovi. Už v Starom zákone sa predstavuje Božia láska k vyvolenému ľudu vzťahom otec -syn. Jahve je Otec Izraela, Izrael je jeho synom (Dt 32,6; Jer 31,9). V modlitbách prorokov a verných Izraelitov sa objavuje oslovenie Otec náš: „Ty, Pane, si Otec náš, tvoje meno od pradávna je: Náš Vykupiteľ." (Iz 63, 16; podobne Jer 3,4.19; Ž 89,27; Tob 13,4; Sir 23,1-4). Otcovstvo Boha je vrcholom starozákonných výrokov o Bohu; jeho plný význam odhaľuje Ježiš Kristus. Keď Ježiš hovorí o Bohu ako Otcovi, vždy prízvukuje svoj osobitný vzťah k nemu: „môj Otec" a „váš otec". Výrok „môj Otec" obsahuje ten osobitný vzťah Ježiša ako Syna k Bohu Otcovi. „Zvelebujem ta, Otče, Pán neba i zeme... Môj Otec mi odovzdal všetko. A nik nepozná Syna, iba Otec, ani Otca nepozná nik, iba Syn a ten, komu to Syn bude chcieť zjaviť." (Mt 11,27) Tento vzťah Syna k Otcovi je tajomstvom ich lásky. Je to veľmi osobný vzťah poznania a lásky; vzťah, aký môže byť iba medzí osobami; a pritom je to vzťah v jedinom osobnom Bohu. Toto tajomstvo vzťahu Otca a Syna sa nám poodhaľuje v Jánovom evanjeliu. Ježiš Kristus je jednorodený Syn Otca, plný milosti a pravdy. On, ktorý je v lone Otca, priniesol o ňom zvesť (Jn 1,14-18). Ako Syn je rozdielny od Otca a súčasne je jedno s Otcom (Jn 10,29); preto kto vidí Syna, vidí Otca (Jn I4,9n). V tomto bytostnom synovstve Ježiša Krista sa zjavuje, v akom zmysle je Boh Otcom: Boh je Otec nášho Pána Ježiša Krista (Ef 1,4). c) Duch Svätý - Duch Otca a Syna V evanjeliách sa už od začiatku hovorí o činnosti Ducha Svätého v spásonosnom posjaní Syna Božieho: zostupuje na Máriu pri zvestovaní a počatí Ježiša (Mt 1,20; Lk 1,35); pri Ježišovom krste sa zjavuje Duch Svätý (Mk 1,10; Mt 3,13; Lk 3,22; Jn l,32n). Ježiš chodí, hovorí a koná_ v sile Ducha Svätého (Lk 4,1.14), plesá v Duchu Svätom, keď zvelebuje svojho Otca, Pána neba i zeme (Lk 10,21). Ježiš ho prisľubuje apoštolom; (Lk 11,13), Duch osvieti ich myseľ a bude z nich hovoriť pri hláíaní a obhajobe Ježišovho evanjelia (Mk 13,11; Mt 10,20; Lk 12,11). Varuje ľudí pred rúhaním sa Duchu Svätému, lebo to je najťažší hriech (Mt 12,31; Lk 12,10). Nakoniec Ježiš po svojom zmŕtvychvstaní a nanebovstúpení zosiela na apoštolov Ducha Svätého (Sk 2). Tieto a ďalšie výroky synoptických evanjelií hovoria o osobnej činnosti Ducha Svätého, ktorý sa zjavuje ako tajomná jednota lásky Otca a Syna a ako Boží dar, ktorý Otec dáva skrze Syna tým, čo uverili. Osobný charakter Ducha Svätého veľmi zreteľne vyniká v Evanjeliu podľa Jána. Ježiš hovorí Nikodémovi o znovuzrodení z Ducha Svätého (Jn 3,5-8). Apoštolom prisľubuje, že im Otec pošle Tešiteľa Ducha Svätého (Jn 14,l6n). „Tešiteľ, Duch Svätý, ktorého pošle Otec v mojom mene, naučí vás všetko a pripomenie vám všetko, čo som vám povečai." (Jn 14,26) „Keď príde Tešiteľ, ktorého vám ja pošlem od Otca, Duch pravdy, ktorý vychádza od Otca, on o mne vydá svedectvo." (Jn 15,26) „Keď príde on, Duch pravdy, uvedie vás do plnej pravdy... On ma oslávi, lebo z môjho vezme a zvestuje vám." (Jn l6,13n) Tieto a podobné výroky ukazujú, že Duch Svätý nie je neosobnou silou, ale je osobou, koná činnosti patriace osobe. Povzbudzuje, potešuje, svedčí, učí, je Duch pravdy, ukáže svetu, čo je hriech, spravodlivosť a súd (Jn 16,5-11). Duch Svätý pokračuje v Ježišovom diele; je osobne činný. Je v jednote Otca a Syna a pritom sa rozoznáva od Otca i Syna. On je Duch pravdy, ktorý vychádza od Otca a Ježiš ako Syn ho posiela od Otca (Jn 15,26). Toto prisľúbenie Ježiš spĺňa po svojom zmŕtvychvstaní, keď hovorí apoštolom: „Prijmite Ducha Svätého." (Jn 20,22) Takto sme vtiahnutí do tajomného trojosobného života Božieho, do života poznania a lásky Otca a Syna v Duchu Svätom. d) Zjavenie trojičného tajomstva v Bohu Skutočnosť trojosobného života Božieho sa nepodáva v Novom zákone ako systematické učenie, ale zjavuje sa tak, že odhaľuje najhlbší prameň spásy v Kristovi. Tým prameňom je najplnší osobný život v Bohu život trojosobný. Boh Otec posiela Syna na svet z lásky k ľuďom, aby Syn uskutočnil zmierenie za hriechy a vtiahol veriacich do životného spoločenstva s Bohom, do trojosobného života Božieho. To sa uskutočňuje v Duchu Svätom, ktorého Otec posiela v mene Syna do sŕdc ľudí (Jn 14,26). Duch Svätý v nás prebýva, svedčí, že sme Božie deti, v ňom poznávame a oslovujeme Boha ako nášho Otca (Rím 8,l5n). Skrze Krista máme prístup k Otcovi v Duchu Svätom. Toto trojičné tajomstvo je stručne vyslovené v apoštolských formulách pozdravov (2 Kor 13,13) a v krstnom príkaze (Mt 28,19). Všetko predchádzajúce zjavenie Boha v dieie stvorenia a v starozákonných dejinách sa završuje v zjavení Boha Otca nášho Pána Ježiša Krista v Duchu Svätom. Jedinosť Boha sa ukazuje v bytostnej jednote troch osôb; osobná plnosť Božieho života sa zjavuje ako spoločenstvo života Otca a Syna v láske Ducha Svätého. Vierou v trojičné tajomstvo vyznávame, v akom úžasne plnom zmysle je Boh osobný. Jediný osobný Boh žije svoj osobný život ako jednotu lásky Otca a Syna, a tou jednotou lásky je Duch Svätý. Účasť na tomto tajomnom trojičnom živote želá Pavol Korinťanom i všetkým veriacim: „Milosť Pána Ježiša Krista a láska Božia i spoločenstvo Svätého Ducha nech je s vami všetkými." (2 Kor 13,13) ==4.Viera Cirkvi v jediného trojosobného Boha== a) Viera v jediného trojosobného Boha v liturgii Biblické zjavenie jediného a trojosobného Boha je stále prítomné v liturgii Cirkvi. V liturgii živý osobný Boh sa nám zjavuje, oslovuje nás, uskutočňuje našu spásu, taký aký je: trojosobný. Boh Otec sa zjavuje a koná skrze Syna v Duchu Svätom. Preto viera Cirkvi i jej liturgia je podstatne trojičná. Ukazuje veriacim jediného Boha v trojitosti osôb: každý dar prichádza od Otca skrze Syna v spoločenstve Ducha Svätého, A naša modlitba, oslava, prosba vystupujú k Otcovi skrze Syna v Duchu Svätom. Všetky úradné modlitby Cirkvi, najmä eucharistické modlitby, majú túto trojičnú stavbu. Osobitne je to zjavné v doxológiách, chválospevoch, ktorými sa zakončujú modlitby. Popritom živá viera veriacich už od prvých dní Cirkvi si našla svoj prejav v modlitbách, hymnoch a vzývaniach jednotlivých osôb, počínajúc Štefanovou modlitbou: „Pane Ježišu, prijmi môjho ducha" (Sk 7,59), Pavlovými hymnami na Boha Otca (Ef 1,3-10), na Krista, Syna Božieho (Flp 2,5-11; Kôl l, 13-20), na Ducha Svätého (Rim 8,26n), až po vrúcne „Marana tha" - „Príď, Pane Ježišu" (l Kor 16,22; Flp 4,5; Zjv 22,20). Starobylé kresťanské hymny, ako sú Glória a Te Deum, majú tiež trojičnú stavbu. Personálny charakter kresťanskej viery osobitne vyniká v krstnej liturgii, ktorá vždy obsahuje vyznanie viery. Každý krestanský krst sa koná v mene troch Božských osôb: tak o tom svedčí krstný príkaz Mt 28,19, Didaché, Traditio apostolica. Krstné vyznanie viery rná formu trojitej otázky a odpovede: tomu zodpovedá trojité vyznanie troch Božských osôb. Veriť možno iba v osobu. Viera je svojou povahou personálny vzťah k osobe. - Podľa vzoru krstného vyznania aj všetky ostatné úradné vyznania viery Cirkvi - symboly viery - si zachovávajú trojičnú štruktúru. Vyznaním viery a krstom vstupujeme nielen do osobného vzťahu k osobnému Bohu, ale ešte viac: sme vtiahnutí do osobných vztahov vo vnútornom Božom živote: do Jaský Otca a Syna v Duchu Svätom. Viera Cirkvi v trojosobného Boha nachádza svoj oslavný prejav v eucharistickej liturgii, najmä v prefácii a speve Trojsvätý. S plnou teologickou presnosťou je formulovaná v prefácii o tajomstve Najsvätejšej Trojice: „Pane, svätý Otče, všemohúci a večný Bože. Ty so svojím jednorodeným Synom a Duchom Svätým si jeden Boh, si jeden Pán: nie ako jediná osoba, ale ako Trojica osôb jedinej božskej podstaty... A keď vyznávame pravého a večného Boha, klaniame sa trom božským osobám jedinej podstaty a rovnakej veleby..." b) Učenie Cirkvi o jednom Bohu v troch osobách Ako sme uviedli v biblickom pohľade, Boh sa zjavuje v Starom zákone ako živý a osobne konajúci Boh. Toto zjavenie osobného Boha Ježiš Kristus završuje zjavením trojičného tajomstva: jediný Boh Otec uskutočňuje našu spásu vo svojom Synovi a v Duchu Svätom. Táto plnosť zjavenia o Bohu je stále prítomná v Cirkvi. Cirkev vyznáva, ohlasuje a oslavuje jediného Boha, Otca i Syna i Ducha Svätého. Táto viera je pevná, stála, nemenná. Pravda, Cirkev rozjíma a uvažuje o obsahu svojej viery, vysvetľuje obsah viery v katechéze, obhajuje vieru proti omylom a bludom. Pri tom hľadá vhodné termíny pre formuláciu trojičnej viery. Tak sa dostal do cirkevného učenia o trojičnom tajomstve aj termín „osoba" - gr. prosópon - lát. persona; tento termín prešiel v teológii a vo filozofii dlhým vývojom, až dosiahol súčasný široký význam a použitie. Ako sme videli, starozákonná viera je veľmi osobná viera v osobného Boha, veľmi osobne konajúceho, hovoriaceho a milujúceho; ale výraz osobný, osoba sa tam nevyskytuje. Hovorí sa však o Božom Mene, o Božej Tvári, o Božom Ja som. Takisto v Novom zákone sa nepoužíva termín osoba o Bohu, ale Ježiš ako Syn nám zjavuje Otca a celé bohatstvo života lásky Otca a Syna v Duchu Svätom. Apoštolské ohlasovanie a liturgia prvotnej Cirkvi formulovala túto vieru v jediného Boha Otca i Syna i Ducha Svätého v liturgických formulách, pozdravoch a v symboloch viery. Prvé pokusy o vysvetlenie trojičného tajomstva nachádzame u apologétov, keď obhajovali kresťanské chápanie Boha ako Jediného a Trojjediného. Potom prišlo obdobie heretických pokusov o výklad trojičného tajomstva, V zápase s herézami cirkevní otcovia na prvých cirkevných snemoch formulovali učenie o Najsvätejšej Trojici pomocou spresnených pojmov. Ustálila sa formula: Boh je jediný v podstate, trojitý v osobách; una substancia (alebo essentia), tres personae in Deo. Cirkevní otcovia, keď obhajovali- tajomstvo Trojice proti omylom a bludom, použili najprv termín hypostasis: toto slovo vyjacdruje skutočnosť, reálnosť troch Božských osôb. Boh je trojičný nielen pre nás, ale je taký sám v sebe; nielen sa nám tak zjavuje, ale tak existuje. Pritom však musí zostať nedotknutá jedinosť božskej podstaty; to viedlo k rozoznávaniu medzi prírodou (nátura) a osobou (persona). Ter.nín osoba, gr. prosópon, v polatinčenej forme persona, pôvodne značí i.vár. V teológii sa nakoniec uplatnila formula, že osoba-prosópon-penona značí to isté čo hypostasis. Tak sa ustálila formulácie: v Bohu je jei liná podstata (bytnosť) v troch hypostázach alebo osobách. Teda termín osoba bol najprv použitý ako odborný teologický teimín pri formulácia učenia o Najsvätejšej Trojici. Potom sa ho ujala filozofia, počínajúc Boethiom, cez scholastických učiteľov až po súčasnú fiíozo/iu; pritom mala pred očami ľudskú osobu; pomocou pojmu osoba chcela preniknúť k hlbšiemu pochopeniu človeka. Dnes používame tento antropologický pojem osoby. V našej úvahe sme vychádzali z ľudskej skúsenosti osoby a osobného života a tak sme vystupovali k poznávaniu Boha a Božieho života. Pritom si však stále musíme byť vedomí, že pojem osoby môžeme prenášať na Boha vždy len analogicky. Osobitne v trojičnej teológii má termín osoba presný teologický význam: nesmieme ho jednoducho stotožniť s ľudskou osobou. Tento rozdiel medzi filozofickým a teologickým významom termínu osobí. si uvedomoval aj sv, Augustín; hovorí: „Božie bytie je to isté ako byť osobou, osobné bytie", no hneď poznamenáva, že pre zaužívaný spôsob vyjadrovania radšej nenazýva Boha osobou, ale rezervuje tento termín trom osobám v Bohu (De Trin. VII, 6; Pl 42, 943n). My to vyslovujeme vierou v jediného osobného, Boha, ktorý žije svoj vnútorný život v troch osobách. Boh má taký bohatý osobný život, že ho žije trojosobne. Súčasný teológ hovorí; „Tri osoby v Bohu sú jeden Boh, ako jeden Boh jestvujú, sú identické v personálnej bytnosti (esencii), trojité v existenciálnych reláciách, ktoré sú založené vo vnútrobožských životných procesoch." (J. Auer) Každá teologická úvaha, no osobitne úvaha o osobnom Bohu sa má zavŕšiť tým najosobnejším úkonom: modlitbou oddanosti a poklony. Tak to urobil Augustín na konci svojho diela O Trojici, keď sa modlil: „Pane, Bože náš, veríme v teba, Otca i Syna i Ducha Svätého... Pane, Bože môj, jediná moja nádej, vyslyš ma, aby som ťa od únavy neprestal hľadať, ale aby som vždy horlivo hľadal tvoju tvár... Pane, Bože môj, Boh Trojica, čo som v týchto knihách povedal z tvojho, nech to prijmú aj tvoji; ak som povedal niečo z môjho, odpusť mi ty a tvoji. Amen." (De Trin. XV, 27.28) *Použitá literatúra: Lotz, J. B., a iní: Heslo GOTT v HTG I. Schmaus, M.: Heslo TRINITÄT v HTG II. Schmaus, M.: Viera Cirkvi Gugenberger, A.: Heslo PERSON v HTG II. Auer, J.: Gott der Eine und Dreieine. KKD II. Mersch, E.:Teológia tajomného tela Kristovho. Personálny Boh. Zborník. Tajomstvo Boha Otca i Syna i Ducha Svätého. Skriptum. 2253 5900 2006-05-12T17:00:58Z Robo 28 ==10. TEOLOGICKÉ UVAŽOVANIE O TROJIČNOM TAJOMSTVE BOHA== ===1. Poslanie (missio)=== Sväté písmo často hovorí o rozličných poslaniach. Apoštolské, najmä Jánove, spisy venujú poslaniu Božieho Syna na svet značnú pozornosť. Zároveň načrtávajú aj poslanie Ducha Svätého. Z týchto poslaní sa zračí trojičná štruktúra Boha. Preto pojmom poslania možno začať vyjasňovať trojičnú vieru. Takto poslanie je kľúčový pojem pre chápanie novozákonného trojičného učenia. Poslanie je výrazom pre spasiteľný pohyb Boha k človekovi, pre spasiteľné Božie konanie a pre Božiu blízkosť k ľuďom. Podkladom a počiatkom každého poslania je Boh v tajomstve svojej dobroty a lásky. Poslanie sprostredkúva styk Boha s ľuďmi, prináša a odovzdáva ľuďom spásu v Bohu. Teda aj cieľom poslania je Boh. Boží pohyb k človekovi je predĺžením pohybu vnútrotrojičného života. Vo forme poslaní dáva zmysel ľudskému stvoreniu. Poslania sú hýbucim činiteľom v každom dianí vývoja, určujúc deju jeho posledný cieľ: všetko vrátiť späť k Otcovi. Svojím nasmerovaním takto spôsobujú zavŕšenie, ktoré bude znamenať „Boh všetko vo všetkom" (l Kor 15,23). Týmto zavŕšením v Bohu aj človek príde na najvyšší stupeň svojej existencie. Poslania ako spôsoby Božieho vzťahu k svetu a sebazdelenia ľuďom majú rozličné dejinné podoby a stupne. Poslania v Starom zákone sa týkajú predovšetkým Božích poslov, osobitne prorokov, „Posielam ťa...", tento výrok obvykle sprevádza každé prorocké poslanie (porov. Ex 3,10; Jer 1,7; Ez 2,3n; 3,4n). Boh v Starom zákone posielal prorokov, aby obracali ľudské srdcia, oznamovali tresty, alebo robili sľuby. Úloha prorokov bola úzko spätá s Božím slovom, ktoré mali priniesť ľuďom. Pri týchto poslaniach sa zdôrazňuje autorita a vôľa posielajúceho, kým poslaná osoba ustupuje do úzadia. Iné poslania sa priamejšie týkajú historického osudu Izraela: Jozef je poslaný, aby pripravil prijatie Jakubových synov v Egypte (Gn 45,5) a Mojžiš zasa, aby odtiaľ vyviedol Izraela (Ex 3,10; 7, 16; Ž 106, 26). To isté platí aj o všetkých vodcoch a osloboditeľoch Božieho ľudu (Jozue, Sudcovia, Dávid, obnovitelia judaizmu po vyhnanstve, vodcovia makabejskej vzbury), hoci dejepisci v súvislosti s nimi výslovne nehovoria o poslaní. Aj Izrael, ktorý je vyvoleným Božím ľuďom spomedzi všetkých národov, dostáva poslanie slúžiť Jahvemu a pripravovať národy k účasti na kulte jediného Boha. Starozákonné dejiny sa takto budujú z jednotlivých poslaní, ktoré všetky smerujú k tomu istému cieľu - k spáse. V Starom zákone stretávame tému Božieho poslania i v prorockej eschatológii, ktorá výslovne pripravuje Nový zákon. Do popredia tu vystupuje poslanie Služobníka, ktorého Jahve označuje ako „zmluvu ľudu a svetlo národov" (Iz 42,6n; porov.49,5n), a poslanie tajomného Proroka, ktorého Jahve posiela „zaniesť blahozvesť chudobným (Iz 6l,In). Napokon teológia slova, múdrosti a ducha prekvapujúcim spôsobom zosobňuje tieto skutočnosti, hovoriac o ich poslaní. Boh posiela svoje slovo, aby na zemi splnilo jeho vôľu (Iz 55, 11; Ž, 107,20; 147, 15; Múd 18,l4n). Boh posiela svoju múdrosť, aby bola človeku na pomoci pri jeho námahách (Múd 9,17). Tieto výrazy tvoria predohru Nového zákona, ktorý ich potom prevezme, aby vysvetlil Božieho Syna, ktorý je jeho slovom a múdrosťou, a poslanie Ducha Svätého v Cirkvi. Poslania v Novom zákone majú odlišný charakter ako starozákonné poslania, pretože tu ide o poslanie v najvyššom zmysle. Jediný Boh, o ktorom svedčí Starý zákon, v Novom zákone posiela na svet a do ľudských dejín svojho Syna a s ním i Ducha Svätého. Keď prišla plnosť času, Boh posiela svojho Syna, aby nás vykúpil a dal nám právo synovstva (Gal 4,4; porov. Rim 8,1). Po Jánovi Krstiteľovi, poslednom a najväčšom z prorokov, sa Ježiš predstavuje ako Boží vyslanec, o ktorom hovoril Izaiáš (Lk 4,17-21; Iz 6l,ln). Podobenstvo o vraždiacich vinohradníkoch zdôrazňuje súvis jeho poslania s poslaním prorokov, ale zároveň aj naznačuje základný rozdiel. Keď Otec už poslal svojich služobníkov, napokon pošle svojho Syna (Mk 12,1-8). A preto, kto prijme, alebo odmietne jeho, prijme, alebo odmietne Toho, ktorý ho poslal (Lk 9,48). toto vedomie Božieho poslania, v ktorom možno vidieť tajomné vzťahy Otca a Syna, sa jasne vyjadruje v charakteristických vetách „Bol som poslaný...", „Prišiel som,..". V Jánovom evanjeliu sa ako refrén často opakuje motív poslania. Ježišova jediná túžba je, aby „plnil vôľu toho, ktorý ho poslal" (4.34; 6,38n). Potom všetky Ježišove skutky majú súvis s poslaním , ktoré dostal od Otca. A v umučení, ktoré je dovŕšením Ježišovho diela, vidí Boží Syn návrat k tomu, ktorý ho poslal (7,33; 16,5; pórov. 17,11). Viera, ktorú žiada od ľudí, je viera v jeho poslanie (11,42; 17,8.21.23.25). V tom je zahrnutá viera v Syna ako poslaného (6,29), aj viera v Otca, ktorý ho posiela ('"'.24; 17,3)- Pozoruhodné je, že o Otcovi sa nikdy nehovorí, že je poslaný. Boh poslal svojho Syna na svet ako Spasiteľa, ako zmierenie za naše hriechy, aby sme skrze neho žili (l Jn 4,9n). Týmto poslaním sa stal konajúcim subjektom v ľudských dejinách sám Boh, prítomný v Synovi. Kým všetky predchádzajúce poslania sprostredkovane slúžili Božiemu dialógu s ľuďmi, poslanie Božieho Syna má odlišný charakter, je to priame stretnutie Boha s človekom spôsobom, akým ľudia vedú medzi sebou dialógy. Ďalším jedinečným druhom poslania v Novom zákone je poslanie Ducha Svätého, ktorého prisľubuje Ježiš pri Poslednej večeri (Jn 14,26; 15,26). Duch Svätý je poslaný raz od Otca: „A ja poprosím Otca, a on vám dá iného Tešiteľa, aby zostal s vami naveky - Ducha pravdy..." (Jn 14,16) Druhýkrát sa ako posielajúci uvádza Syn: Je pre vás lepšie, aby som odišiel. Lebo ak neodídem, Tešiteľ k vám nepríde. Ale keď odídem, pošlem ho k vám." Jn 16,7) Inokedy Ducha Svätého posiela Otec skrze Syna: „Keď príde Tešiteľ, ktorého vám ja pošlem od Otca, ... on o mne vydá svedectvo." (Jn 15,26) Teda Otec a Syn posielajú Ducha Svätého spoločnou činnosťou. Stalo sa to po tom, čo od Otca poslaný Syn znova prešiel hranicou medzi transcendentnou a imanentnou oblasťou skutočnosti. Duch Svätý na podklade oslávenia Ježiša Krista bol poslaný do spoločenstva Cirkvi, a skrze ňu k jej jednotlivým členom a k ostatným ľudom. V Duchu Svätom je Boh prítomný v ľudských dejinách medzi vzkriesením a druhým príchodom Ježiša Krista. Úlohou Ducha Svätého, ktorý je láskou spájajúcou Otca i Syna, je spojiť ľudí do jednoty navzájom medzi sebou i s Ježišom a skrze neho ich preniesť do nebeskej atmosféry lásky - Trojičné poslanie v tomto úkone nachádza svoje zavŕšenie: je spasiteľným pohybom od Otca skrze zmŕtvychvstalého Krista v Duchu Svätom k ľuďom ä zasa spätným pohybom človeka uchopeného Duchom Svätým skrze Syna k Otcovi. Poslanie Božieho Syna a poslanie Ducha Svätého poukazujú na úzku spolupatričnosť týchto dvoch osôb k Bohu, ktorý posiela, ale na druhej strane aj na vnútorný rozdiel. Poslania, ktorých primárnym, cieľom je spása, zjavujú aj najvnútornejšie Božie tajomstvo: Boh je v sebe samom diferencovaný a podľa svojej vnútornej diferencie sa spasiteľné obracia k svetu. Táto diferencia sa prejavuje v poslaniach, ktoré dosvedčujú trojstupňové Božie spasiteľné. konanie. Takto spásnodejinné poslania zjavujú vnútorný Boží život ako život Otca, Syna a Ducha Svätého. ===2. Vynášania, pochádzania v Bohu (processiones divinae)=== Východiskom pre poznanie dialogického života v Bohu a pre vysvetle¬nie pochádzania Božích osôb je cesta Boha k človeku na základe zjavenia. Obraz Boha a človeka vo Svätom písme dáva teologicko-antropologický podklad pre poznanie človeka o Bohu. Na tomto podklade možno primeraným spôsobom osvetliť vnútrobožské deje, osobitne pochádzanie Božských osôb. Totiž Boh má bytie ducha, ktorý sa realizuje v dejoch poznania a chcenia. Podstatná realizácia Božieho života - keď použijeme analógiu ľudského ducha podľa Augustína - sa vyjadruje takto: 1. pochádzanie Syna od Otca ako čin poznania; 2. pochádzanie Ducha Svätého od Otca a Syna ako dej lásky. Boh vo svojom poznaní a láske sa obracia k sebe samému, ale na rozdiel od človeka bez sprostredkovania, bez stretnutia subjektu a objektu. V tomto vnútrobožskom procese majú svoj pôvod vynášania, pochádzania Božích osôb. Boh v sebapoznaní si kladie seba samého, ale aj stretne seba samého. Totiž, on nie je „predmetom", v ňom sa neodohráva vzťah „subjekt - objekt". Ako bytie plné, absolútne je si sám subjektom i objektom. Vo svojom poznaní sa vracia k sebe, má vedomie a chápanie seba ako Boha. V tomto procese rozumovej činnosti vynáša druhý subjekt v dialogickom protiklade sebe, čiže Boh Otec vo svojom prenikavom poznaní seba vyriekne seba v Slove - Synovi. Sväté písmo toto vynášanie Syna z Otca nazýva výrazom plodenie (generatio). Teda Syn pochádza od Otca pravým plodením, a to rozumovou činnosťou. Syn v poznaní sa obracia naspäť k Bohu Otcovi. Pre spätný pohyb k Otcovi Syn sám však nevynáša ďalšiu osobu. V pohybe Syna k Otcovi sa realizuje vzájomná jednota, ktorá má črtu lásky. Táto láska sa vo Svätom písme nazýva Duch Svätý. Duch Svätý pochádza od Otca a Syna ako jedného princípu vôľovou činnosťou, respektíve jej vrcholom, láskou. Totiž poznanie, v ktorom Boh vo vnútrobožskom živote vynáša Syna, je zrodené z lásky. Láska je nebeskou klímou, sférou Božieho života, veď „Boh je láska" (l Jn 4,8). Z tohto aspektu je pochopiteľnejšie, že Syn vynesený od Otca v láske sa obráti späť k Otcovi. Otec a Syn vynášajú Ducha Svätého na princípe dýchania (spiratio), a to v jedinom čine. Sväté písmo nemá nijaký vlastný výraz pre vynášanie Ducha Svätého z Otca a Syna. Vnútrobožské procesy nemožno chápať ako ľudské uskutočňovania, a tak si treba uvedomiť aj odlišnosť Božích vynášaní a vychádzaní od sveta. Ľudské spôsoby ich vyjadrenia s využitím antropomorfíckých prostriedkov majú úlohu napomôcť názorné vyjadrenie Božieho života. Božie vynášanie a pochádzanie sa neuskutočňujú v obmedzenom časovom priebehu, ale sú večnými činmi, ktoré sa síce stále realizujú a zároveň sú aj úplne uskutočnené. Nemožno ich teda chápať staticky ako výsledok pasívneho vyčlenenia Božej podstaty. ===3. Vnútrobožské vzťahy (relationes)=== V Bohu sú reálne vnútrobožské vzťahy. Vnútrobožské relácie sú osobné vlastnosti, ktoré sú zároveň znakmi rozlišovania osôb. Nimi sú ustanovené Božie osoby. Ustanovujúce vzťahy sú otcovstvo, synovstvo a pasívne dýchanie. Pri vnútrobožských reláciách treba rozlišovať ich základ, cieľ a nositeľa. Základom vnútrobožských vzťahov sú vychádzania v Bohu. Nositeľmi vzťahov sú Otec, Syn a Duch Svätý. Božie osoby sa navzájom odlišujú len týmito vzťahmi: 1. Otec sa odlišuje od Syna vzťahom, ktorý je podmienený vynášaním Syna od Otca. 2. Syn sa odlišuje od Otca vzťahom, ktorý je podmienený vychádzaním Syna od Otca. 3. Otec a Syn sa odlišujú od Ducha Svätého vzťahom, ktorý je pod¬mienený dýchaním Ducha Svätého. 4. Duch Svätý sa odlišuje od Otca a Syna vzťahom, ktorý je podmie¬nený jeho vychádzaním z Otca a Syna. Pre Božiu jednoduchosť je vzťah Božích osôb vždy identický a čin¬nosťou vynášania alebo vychádzania. ===4. Božie osoby (personae divinae)=== Jediný Boh existuje a žije v troch osobách, ktoré sú identické s Božou podstatou. Teda Otec, Syn a Duch Svätý sú tri osoby jednej Božskej pod¬staty. Božskú podstatu nemožno chápať ako pozadie, z ktorého vyrastá osobné vedomie, lebo v Bohu niet nijakého neosobného bytia. Božská pod¬stata má absolútnu plnosť, vo svojom dialogickom charaktere sa neobracia mimo seba, ale k sebe samej, k poznávajúcemu Bohu, tvoriac tak vzťah osoby k osobe, Otca k Synovi. Teda Božská podstata je nutne personálna. Božie osoby sa reálne odlišujú od seba len vychádzaniami a s nimi identickými vzťahmi, preto sa ich vzájomné odlišnosti musia označovať ako relácie. Božie osoby sa odlišujú od seba črtou relácie, ale nie sú len reláciami. Sú subsistujúcimi reláciami, čiže každá z relácií je totožná s Božou podstatou. Božie osoby tvoria dva prvky: podstata a relační, pričom relácia je identická s podstatou. Božia podstata takto subsistuje v troch reláciách. Božie osoby sa medzi sebou rozoznávajú vzťahmi otcovstva, synovstva a dýchania. Rozdiel medzi osobami je tento: Otec nemá počiatok, dôvod, je nesplodený, nestvorený. Vo svojej vynášajúcej činnosti dokonale uskutoční to, čo sa vyjadruje slovom „Otec". Vlastne preto sa nazýva Otcom, lebo vynáša, plodí druhú Božskú osobu. Podľa Svätého písma a cirkevného učenia je prvotným dôvodom ďalších dvoch Božích osôb. Syn je splodený od Otca z Božej podstaty. Plodenie je dialógom, v ktorom Otec činom poznania vyriekne seba v osobnom Slove. Toto vynášanie Syna sa deje v identite Božieho subjektu s Božou podstatou, takže o Synovi možno povedať, že je „podstata z podstaty, svetlo zo svetla, múdrosť z múdrosti, Boha z Boha, pravý Boh z pravého Boha". Duch Svätý nie je splodený, ale „dýchaný". Vzniká v dialógu lásky Otca a Syna. Teda Duch Svätý má pôvod v jedinom dychu od Otca a Syna ako od jedného princípu. Duch Svätý vo vnútrobožskom metafyzickom význame je láskou Otca k Synovi a láskou Syna k Otcovi. Vo funkčnom spásnodejinnom význame je darom pre človeka. Božie osoby sú navzájom dokonale rovné a spojené božským objatím (circumincessio) vo vnútrobožskom dialógu lásky. Jednota medzi Otcom a Synom sa realizuje vzájomným darovaním Otca Synovi a Syna Otcovi a má črtu lásky. Zárukou spojenia Otca a Syna je Duch Svätý, ktorý je v podstate láskou, Ducha Svätého pre funkciu jednoty Otca a Syna možno nazvať božským „My". ===5. Jednota (unitas)=== Jediná božská podstata (substantia) je jediným základom Božích osôb. Preto v Bohu nie je protiklad vzťahov, ale všetko v ňom tvorí jednotu. Medzi troma Božími osobami je plná totožnosť, s výnimkou vzťahov pôvodu. Božia podstata je aj jednoduchým základom všetkého Božieho konania. Osoby konajú skrze prirodzenosť, s ktorou sú totožné, čiže pre jedinosť a jednotu Božej podstaty aj všetka činnosť vo vnútrobožskom živote je jednotná. Výrazom Božej jedinosti je aj jednota Božieho konania navonok. Pôsobenie troch Božích osôb na svet je len jediným a jednoduchým činom. Božie osoby nevytvárajú nejaké spoločenstvo v činnosti, ale vo svojej Činnosti navonok sú jediným princípom konania. Teda Božia prirodzenosť i Božia činnosť sú spoločné všetkým osobám. Všetko čo sa týka Boha ako poslednej príčiny konania, sa má pripisovať celej Trojici. 2254 5983 2006-05-13T01:57:35Z Alfaomega 76 /* Duch Svätý je samostatná osoba */ ==Sv. Tomáš Akvinský o Božstve Ducha Svätého== Tomáš Akvinský uvádza vo svojej ''Sume proti pohanom'' nasledovné argumenty za i proti Božstvu Ducha Svätého: ===Argumenty proti Božstvu Ducha Svätého=== *'''Stvorenie Ducha (Duch bol stvorený)''' Zach 12:1 - "Hovorí Pán, ktorý rozostrel nebesá a založil zem, ktorý utvoril ducha v človeku." Am 4:13 - "Lebo, hľa, utvára kopce a tvorí ducha (ruah - vietor)." *'''Duch musí poslúchať Boha (je podriadený Bohu)''' Jn 16:13 - "Keď príde on, Duch pravdy, uvedie vás do plnej pravdy, lebo nebude hovoriť sám zo seba, ale bude hovoriť, čo počuje, a zvestuje vám, čo má prísť." *'''Duch je poslaný od Otca i Syna (posielajúci je väčší ako ten, ktorý je poslaný)''' Jn 14:26 - "Ale Tešiteľ, Duch Svätý, ktorého pošle Otec v mojom mene, naučí vás všetko." Jn 15:26 - "Keď príde Tešiteľ, ktorého vám ja pošlem od Otca, Duch pravdy, ktorý vychádza od Otca, on o mne vydá svedectvo." *'''Duch je vylúčený z rovnosti Otca a Syna''' Mt 11:27 - "A nik nepozná Syna, iba Otec, ani Otca nepozná nik, iba Syn a ten, komu to Syn bude chcieť zjaviť." Jn 17:3 - " večný život je v tom, aby poznali teba, jediného pravého Boha, a toho, ktorého si poslal, Ježiša Krista." Rim 1:7 - "Milosť vám a pokoj od Boha, nášho Otca, i od Pána Ježiša Krista." 1 Kor 8:6 - "My máme iba jedného Boha, Otca, od ktorého je všetko a my sme pre neho, a jedného Pána, Ježiša Krista, skrze ktorého je všetko, aj my sme skrze neho." *'''Duch je v pohybe''' Gn 1:2 - "Duch Boží sa vznášal nad vodami." Joel 3:1 - "Potom vylejem svojho ducha." *'''Duch je premenlivý''' Nm 11:16-17 - "Tam sa porozprávam s tebou a vezmem niečo z tvojho ducha, ktorý je na tebe, a položím ho na nich." 2 Kr 2:9-10 - "Eliáš povedal Elizeovi: "Žiadaj si, čo mám pre teba urobiť, prv ako budem od teba vzatý!" Elizeus odpovedal: "Nech je na mne dvojnásobne tvoj duch!" " *'''Ducha možno zarmútiť''' Ef 4:30 - "A nezarmucujte Svätého Božieho Ducha, v ktorom ste označení pečaťou na deň vykúpenia." Iz 63:10 - "Ale oni sa búrili a zarmucovali jeho ducha svätého; preto sa im zmenil na nepriateľa, a sám bojoval proti nim." *'''Duch sa modlí''' Rim 8:26 - "Tak aj Duch prichádza na pomoc našej slabosti, lebo nevieme ani to, za čo sa máme modliť, ako treba; a sám Duch sa prihovára za nás nevysloviteľnými vzdychmi." *'''Duch je darom do Boha''' Lk 11:13 - "Keď teda vy, hoci ste zlí, viete dávať dobré dary svojim deťom, o čo skôr dá nebeský Otec Ducha Svätého tým, čo ho prosia!" Sk 5:32 - "A my sme toho svedkami aj Duch Svätý, ktorého Boh dal tým, čo ho poslúchajú." *'''Ak je Duch od Otca, je splodený (a teda je jeho Syn)''' Tento argument vychádza z psychologickej analógie sv. Augustína. *'''Ak sa prirodzenosť neodovzdáva plodením, musí byť Duch stvorený''' Boh nemôže jednu a tú istú prirodzenosť odovzdávať dvoma rozličnými spôsobmi. Ak sa prirodzenosť neodovzdáva plodením, odovzdáva sa stvorením. Blud, ktorý hlásal stvorenie Ducha Svätého sa nazýva ''Macedonianizmus''. ===Argumenty za Božstvo Ducha Svätého=== *'''Chrám''' Kristus je chrámom Ducha Svätého.Chrám je zasvätený výlučne Bohu. Ž 11:4 - "Pán prebýva vo svojom svätom chráme." *'''Schopnosť oživovať - prináleží Bohu''' Jn 5:21 - "Lebo ako Otec kriesi mŕtvych a oživuje, tak aj Syn oživuje, koho chce." Rim 8:11 - "A keď vo vás prebýva Duch toho, ktorý vzkriesil Ježiša z mŕtvych, potom ten, čo vzkriesil z mŕtvych Krista, oživí aj vaše smrteľné telá skrze svojho Ducha, ktorý prebýva vo vás." Jn 1:4 - "v ňom bol život a život bol svetlom ľudí" Jn 6:63 - "Duch oživuje, telo nič neosoží. Slová, ktoré som vám povedal, sú Duch a život." *'''Stvorenie sveta''' Ž 104:30 - "Keď zošleš svojho ducha, sú stvorené a obnovuješ tvárnosť zeme." Jób 33:4 - "Utvoril ma predsa Boží dych rovnako, mňa Všemocného duch taktiež oživil." Sir 1:9 - "On ju stvoril (Duchom Svätým) - on ju videl, spočítal a zmeral." *'''Hovorí ústami prorokov''' Iz 6:8-10 - "Potom som počul hlas Pána, ktorý hovoril: "Koho mám poslať, kto nám pôjde?" I povedal som: "Hľa, tu som, pošli mňa!" Riekol: "Choď a povedz tomu ľudu: Čujteže, čujte, no nerozumejte, viďteže, viďte, no nepoznávajte! Sprav bezcitným srdce tohto ľudu, jeho uši zaťaž a oči mu zastri, aby očami nevidel a ušami nepočul, aby mu srdce nepochopilo a neobrátil sa a neuzdravil."" Sk 28:25-27 - "Keď sa nevedeli medzi sebou dohodnúť, rozišli sa a Pavol povedal iba toto slovo: „Dobre povedal Duch Svätý skrze proroka Izaiáša vašim otcom: »Choď k tomu ľudu a povedz: Budete počúvať, a nepochopíte, budete hľadieť a neuvidíte. Lebo otupelo srdce tohoto ľudu: ušami ťažko počujú a oči si zažmúrili, aby azda očami nevideli a ušami nepočuli, aby srdcom nechápali a neobrátili sa - aby som ich neuzdravil.«" Ž 85:9 - "Budem počúvať, čo povie Pán, Boh; on ohlási pokoj svojmu ľudu a svojim svätým a tým, čo sa k nemu obracajú úprimne." Sk 1:16 - "Bratia, muselo sa splniť Písmo, kde predpovedal Duch Svätý ústami Dávida o Judášovi, ktorý bol vodcom tých, čo zajali Ježiša;" 2 Pt 1:21 - "Lebo proroctvo nikdy nevzišlo z ľudskej vôle; ale pod vedením Ducha Svätého prehovorili ľudia poslaní od Boha." *'''Boh odkrýva tajomstvá''' Dan 2:28 - "Ale je Boh na nebi, ktorý odhaľuje tajomstvá a dá kráľovi Nabuchodonozorovi vedieť, čo bude v posledných dňoch. Tvoj sen a videnie, ktoré na tvojom lôžku prešlo tvojou hlavou, je toto:" 1 Kor 2:10 - "Ale nám to Boh zjavil skrze Ducha, lebo Duch skúma všetko, aj Božie hlbiny. " 1 Kor 14:2 - "Lebo kto hovorí jazykmi, nehovorí ľuďom, ale Bohu; nerozumie mu nik, pod vplyvom Ducha hovorí tajomstvá." *'''Boh učí človeka múdrosti''' Ž 94:10 - "Že by netrestal ten, čo vychováva národy, čo učí ľud múdrosti?" Dan 2:21 - "On mení časy i veky, zosadzuje a ustanovuje kráľov, dáva múdrosť múdrym a poznanie tým, čo chápu." Jn 14:26 - "Ale Tešiteľ, Duch Svätý, ktorého pošle Otec v mojom mene, naučí vás všetko a pripomenie vám všetko, čo som vám povedal." *'''Boh hovorí vo svätých''' 2 Kor 13:3 - "veď žiadate dôkaz, že vo mne hovorí Kristus, ktorý nie je voči vám slabý, ale má medzi vami moc" Mt 10:20 - "Veď to už nie vy budete hovoriť; ale Duch vášho Otca bude hovoriť vo vás." *'''Kresťania sú chrámom''' 2 Kor 6:16 " A ako súvisí Boží chrám s modlami?! A vy ste chrám živého Boha, ako hovorí Boh: "Budem v nich prebývať a medzi nimi chodiť, budem ich Bohom a oni budú mojim ľudom." 1 Kor 3:16-17 - " Neviete že ste Boží chrám a že vo vás prebýva Boží Duch? 17 Kto by teda Boží chrám zničil, toho Boh zničí. Lebo Boží chrám je svätý - a ním ste vy." *'''Boží Duch je všadeprítomný''' Múd 1:7 - "Veď Pánov duch naplňuje zemekruh, ten, čo obopína všetko, pozná (každý) hlas." Ž 139:7-8 - "Kam môžem ujsť pred tvojím duchom a kam utiecť pred tvojou tvárou? Ak vystúpim na nebesia, ty si tam; ak zostúpim do podsvetia, aj tam si." *'''Klamať Duchu Svätému = klamať Bohu''' Sk 5:3 - "Peter povedal: „Ananiáš, prečo ti satan naplnil srdce, aby si luhal Duchu Svätému a stiahol z peňazí za pozemok?" *'''Duch pôsobí autonómne''' 1 Kor 12:4-6 - "Dary milosti sú rozličné, ale Duch je ten istý. 5 Aj služby sú rozličné, ale Pán je ten istý. A rozličné sú aj účinky, ale Boh, ktorý pôsobí všetko vo všetkých, je ten istý." 1 Kor 12:11 - "Ale toto všetko pôsobí jeden a ten istý Duch, ktorý rozdeľuje každému, ako chce." ==Duch Svätý je samostatná osoba== Duch Svätý koná samostatne: "On [Duch Svätý] ma oslávi, lebo z môjho vezme a zvestuje vám." (Jn 16:14) Duch Svätý vo Sv. Písme vystupuje ako osoba: * Sk 13:1-2 * Sk 13:4 * Sk 15:28 * Mt 28:19 * 2 Kor 13:13 Duch Svätý je Božou činnosťou: [[Obrázok:trojica-imanent.png]] 2255 5982 2006-05-13T01:49:40Z Alfaomega 76 2256 6074 2006-06-19T14:44:04Z Zedmajster 27 /* Kedy a ako sa modliť? */ == Kedy a ako sa modliť? == Jednoducho povedane modliť sa môžeme vždy a všade a lahko. Kedže modlitba je rozhovor z Bohom ktorý je všade prítomný a môžme ho vidiet v každom detaile i diele navôkol nás. A tak sa staci zamysliet a v duchu alebo nahlas zacat hovorit. Ako zacat? Rovnako ako s niekým známym. Ahoj, uz si ani nespomínam kedy sme sa naposledy rozprávali... Môžeme sa Bohu posťažovať ale aj ho o niečo poprosiť. Rovnako ho môžeme oslavovať alebo mu dakovať. Boh je priatel ktory sa s nami rozprava. Len mi musime prist na to ako k nam hovori. '''Ranna modlitba''' Každe rano začnime deň modlitbou k Pánu Bohu, v ktorej mu obetujme cely den, lebo On sam povedal USTAVIČNE SA MODLITE! a tak mi ked mu v rannej modlitbe odovzdame seba, cely deň i všetky činy, bude to na slavu Božiu ako modlitba. A po modlitbe vlastnymi slovami rano sa môžme pomodliť aj Otče náš, Zdravas Maria a Sláva Otcu... '''Večerná modlitba''' Večer je najlepšie modliť sa podobne ako rano, ale s tym rozdielom, že večer si robime taky akysi suhr dna aby sme mu za to podakovali a taktiež sa aj spoznavali. Ludia často robia zavažne chyby. A potom sa čudujeme ako sme to mohli spraviť. Nepoznanie sa nas môže zaskočiť a ublížiť nie len nám ale aj našim blízkym a tak si vecer spitujme svedomie... == Odporucenie == Podla mna to vam odporucam modlite sa ako ja: Každe rano i večer si prečitajte kusok z pisma a dokoca jeden riadok stačí. Ráno si dajte podla neho nejake predsavzatie. Neraz mi to pomohlo. Ale staci lahke aby ste sa budovali a večer zaspavali s pocitom spokojnosti, že ste niečo dosiahli. Spoznáva me sa tak a zdokonalujeme i budujeme. Je to radosť. '''Záver''' V kostole sa modlime z davom tak, že odpovedame zborovo kňazovi, a zapájame sa do piesní. Taktiež sa môžme modliť vlastnymi slovami po sv. prímaní. --[[Redaktor:Zedmajster|Zedmajster]] 21:19, 19 máj 2006 (UTC) 2257 5998 2006-05-19T21:37:02Z Zedmajster 27 == Modlitba chvály == Nepoznam nič krajsšie ako byt dieťa ktore si može spokojne a bezstarostne oddychnuť, lebo vie že sa oň niekto postara. A tak sa toto dieta schuli do ruk svojho rodica a strazcu a spokojne buva... Krasna predstava a to ma s modlitbou chvály vela spoločné lebo aj my musíme byt ako deti aby sme mohli vojsť do Božieho kraľovstva. Úplne sa spolihať naňho a schúliť sa do klbka, vystrieť a objať Ho tešiť sa zo dna lebo On sa o nas stara. A tak ked sa budeme modliť modlitbu chvály, modlime sa k Bohu z otvoreným srdcom. Veď On nás pozná. A dajme mu vsetko aby sa o nas mohol postarat. Vzdajme mu chválu. Stanme sa ako anjely v nebi a oslavujme meno nášho Pána. Chválme Ho za všetko, hlavne menovite po jednop aby sme sa tak modlitbou približili k Bohu. = Chválme Ho bez predsudkov = Presne tak bez predsudkov. Otvorme sa mu uplne. Pre lepsie sustredenie vypnime všetko ostatné a sústredme sa na modlitbu. Zvrime oči a buďme živí! Nie ako roboti všetci rovnaký a bez tvárny, bez úsmevu, ožime a chválme Pána Ježiša prirodzene. Ak sa chceme rozpravat z Bohom a zrazu sa nam chce plakať, nedusme to v sebe plačbe a buďme štastny, smejme sa, zdvihnime ruky, jednoducho konajme to co citime a nie je to trapne a nie sme predsa mašiny aby sme si nemohli piskať, spievať a chvaliť Boha. Prelomme bariery. Vyjadrime chvalu modlitbou chvaly celou myslou, celím srdcom, celím telom a vyjadrime čo cítime. Nie je to slabosť, ale naberanie sily. AMEN !!! :) --[[Redaktor:Zedmajster|Zedmajster]] 21:37, 19 máj 2006 (UTC) 2258 6000 2006-05-19T21:47:00Z Zedmajster 27 = Kontemplácia = Je to vlastne hlbohe rozmyšlanie alebo meditovanie. Aby som to ozrejmil použijem priklad. Keby sme mali ist kontemlovať do prirody tak to znamena, že si njademe miesto v prirode ktore sa nam paci a postupne ho na seba nechame pôsobiť, čím v nás vyvolá určité pocity a obdiv voči tejto kráse. Cítime hriatie pri srdci. Tak to je kontemplacia. Vnímanie srdcom určitej veci, pričom sa snažíme sústrediť len na tú vec a medzi tým v nás vyvoláva určitý pocit dojem. --[[Redaktor:Zedmajster|Zedmajster]] 21:47, 19 máj 2006 (UTC) 2260 6059 2006-06-18T10:53:28Z Helix84 95 transwiki z wikipedie == Potrebujeme == 2 litre pitnej vody, 2 väčšie tekvice, 1/2 dl octu, citrodeko podľa chuti, 80 dg cukru, 3 kusy umytých citrónov. == Postup == Tekvicu zbavíme šupy a jadrovníka. Pokrájame na kocky. Z vody, octu, cukru, citrodeka a šťavy z dvoch citrónov urobíme sladkokyslý nálev. Pokrájanú tekvicu a jeden pokrájaný cintrón aj s kôrou zalejeme týmto nálevom a necháme stať 24 hodín. Po tejto dobe celú zmes krátko povaríme a po miernom ochladnutí nalievame do 0,7 litrových zavareninových skleníc. Sklenice uzatvoríme a dáme sterilizovať. Takto naloženú tekvicu podávame ako kompot k hlavným jedlám so zemiakovou prílohou. Recept nám poskytla babka Kotuličová. 2261 6077 2006-06-21T10:04:35Z Helix84 95 transwiki z [[:wikipedia:sk:Bryndzové halušky]] '''Bryndzové halušky''' sú slovenské národné jedlo. Pripravuje sa zo zemiakov, múky, soli, bryndze a slaniny. Pomer zemiakov a múky možno pomerne úspešne v značnom rozsahu meniť a dosiahnuť tak výraznejšiu zemiakovú alebo múčnu chuť halušiek. Pri riedkom [[cesto|ceste]] je však dôležité, aby sa halušky hádzali do vriacej vody. '''Rozpočet pre 4 osoby''': 600 g zemiakov, 300 g múky, 300 g bryndze, 150 g slaniny, tochu soli. [[Category:Wikikuchárka]] 2264 6086 2006-07-01T19:08:02Z MediaWiki default /** CSS placed here will be applied to all skins */ 2265 6088 2006-07-01T19:08:02Z MediaWiki default w 2266 6090 2006-07-01T19:08:02Z MediaWiki default Účet vytvorený 2267 6091 2006-07-01T19:08:02Z MediaWiki default Používateľský účet pre $1 bol vytvorený. 2268 6100 2006-07-01T19:08:03Z MediaWiki default Presmerovanie na [[$1]] 2269 6108 2006-07-01T19:08:03Z MediaWiki default The text of '''your edits''' to '''$1''' is shown below: 2270 6109 2006-07-01T19:08:03Z MediaWiki default The source of '''$1''' is shown below: 2271 6115 2006-07-01T19:08:03Z MediaWiki default b 2272 6117 2006-07-01T19:08:03Z MediaWiki default Obnovenie sa nepodarilo; pravdepodobne niekto iný obnovil stránku skôr ako Vy. 2273 6118 2006-07-01T19:08:03Z MediaWiki default | 2274 6119 2006-07-01T19:08:03Z MediaWiki default Vyčistiť zoznam sledovaných 2275 6123 2006-07-01T19:08:03Z MediaWiki default Musíte sa $1 na potvrdenie Vašej emailovaj adresy. 2276 6136 2006-07-01T19:08:04Z MediaWiki default (Odkazujte na túto stránku ako [[$1]]) 2277 6142 2006-07-01T19:08:04Z MediaWiki default '''Varovanie:''' Upravujete stránku, ktorá poskytuje text používateľského rozhrania. Zmeny tejto stránky ovplyvnia vzhľad používateľského rozhrania ostatných používateľov. 2278 6144 2006-07-01T19:08:04Z MediaWiki default upraviť 2279 6367 2006-07-01T19:08:06Z MediaWiki default Export 2280 6371 2006-07-01T19:08:06Z MediaWiki default Neplatný typ feedu. 2281 6376 2006-07-01T19:08:06Z MediaWiki default Súbor s týmto názvom bol už nahraný a následne zmazaný. Mali by ste skontrolovať $1 predtým, ako budete pokračovať na opätovné nahranie. 2282 6380 2006-07-01T19:08:06Z MediaWiki default Skupina: 2283 6381 2006-07-01T19:08:06Z MediaWiki default (všetci) 2284 6382 2006-07-01T19:08:06Z MediaWiki default Boti 2285 6383 2006-07-01T19:08:06Z MediaWiki default Bot 2286 6384 2006-07-01T19:08:06Z MediaWiki default Byrokrati 2287 6385 2006-07-01T19:08:06Z MediaWiki default Byrokrat 2288 6386 2006-07-01T19:08:06Z MediaWiki default Stewardi 2289 6387 2006-07-01T19:08:06Z MediaWiki default Steward 2290 6388 2006-07-01T19:08:06Z MediaWiki default Správcovia 2291 6389 2006-07-01T19:08:06Z MediaWiki default Správca 2292 6390 2006-07-01T19:08:06Z MediaWiki default Project:Boti 2293 6391 2006-07-01T19:08:06Z MediaWiki default Project:Byrokrati 2294 6392 2006-07-01T19:08:06Z MediaWiki default Project:Administrátori 2295 6398 2006-07-01T19:08:06Z MediaWiki default História úprav pre túto stránku na wiki 2296 6399 2006-07-01T19:08:06Z MediaWiki default Požadovaná stránka neexistuje. Možno bola zmazaná z wiki alebo premenovaná. Skúste [[Special:Search|vyhľadávať na wiki]] relevantné nové stránky. 2297 6400 2006-07-01T19:08:06Z MediaWiki default $1 na $2 2298 6401 2006-07-01T19:08:06Z MediaWiki default História úprav 2299 6409 2006-07-01T19:08:06Z MediaWiki default Copy all history versions for this page 2300 6410 2006-07-01T19:08:06Z MediaWiki default Import 2301 6411 2006-07-01T19:08:06Z MediaWiki default Select a wiki and page title to import. Revision dates and editors' names will be preserved. All transwiki import actions are logged at the [[Special:Log/import|import log]]. 2302 6412 2006-07-01T19:08:06Z MediaWiki default transwikied $1 2303 6413 2006-07-01T19:08:06Z MediaWiki default $1 revision(s) from $2 2304 6414 2006-07-01T19:08:06Z MediaWiki default imported $1 by file upload 2305 6415 2006-07-01T19:08:06Z MediaWiki default $1 revision(s) 2306 6416 2006-07-01T19:08:06Z MediaWiki default $1 revision(s) 2307 6417 2006-07-01T19:08:06Z MediaWiki default Bad interwiki link 2308 6418 2006-07-01T19:08:06Z MediaWiki default Couldn't open import file 2309 6421 2006-07-01T19:08:06Z MediaWiki default Import log 2310 6422 2006-07-01T19:08:06Z MediaWiki default Administrative imports of pages with edit history from other wikis. 2311 6424 2006-07-01T19:08:06Z MediaWiki default No pages to import. 2312 6426 2006-07-01T19:08:06Z MediaWiki default Importing pages... 2313 6428 2006-07-01T19:08:06Z MediaWiki default Unknown import source type 2314 6444 2006-07-01T19:08:06Z MediaWiki default - 2315 6452 2006-07-01T19:08:06Z MediaWiki default Language: $1 2316 6453 2006-07-01T19:08:06Z MediaWiki default * Deutsch|de * English|en * Esperanto|eo * Français|fr * Español|es * Italiano|it * Nederlands|nl 2317 6476 2006-07-01T19:08:06Z MediaWiki default Metadáta (vysvetlenie pozri na [[Project:Metadata]]): 2318 6491 2006-07-01T19:08:07Z MediaWiki default $1 {{PLURAL:$1|člen|členovia|členov}} 2319 6497 2006-07-01T19:08:07Z MediaWiki default Neexistuje článok s presne takýmto nadpisom; skúšam nájsť podobné nadpisy. Chcete '''[[:$1|vytvoriť nový článok]]''' s týmto nadpisom? 2320 6503 2006-07-01T19:08:07Z MediaWiki default Musíte uviesť meno používateľa. 2321 6505 2006-07-01T19:08:07Z MediaWiki default Projektová stránka 2322 6507 2006-07-01T19:08:07Z MediaWiki default Revision as of $1; $5<br />$3 | $2 | $4 2323 6512 2006-07-01T19:08:07Z MediaWiki default Nasledujúce údaje pochádzajú z cache a naposledy boli aktualizované $1. 2324 6515 2006-07-01T19:08:07Z MediaWiki default Sledované články 2325 6516 2006-07-01T19:08:07Z MediaWiki default Koľko dní zobrazovať v sledovaných článkoch: 2326 6517 2006-07-01T19:08:07Z MediaWiki default Počet úprav, ktorý sa zobrazí v rozšírenom zozname sledovaných: 2327 6522 2006-07-01T19:08:07Z MediaWiki default Zobraz projektovú stránku 2328 6529 2006-07-01T19:08:07Z MediaWiki default Táto stránka poskytuje text používateľského rozhrania a aby sa predišlo zneužitiam, upravovať ju môžu iba [[Project:Správcovia|správcovia]]. 2329 6530 2006-07-01T19:08:07Z MediaWiki default Náhodná presmerovacia stránka 2330 6535 2006-07-01T19:08:07Z MediaWiki default $1 anonymných používateľov 2331 6536 2006-07-01T19:08:07Z MediaWiki default $1 botov 2332 6537 2006-07-01T19:08:07Z MediaWiki default $1 prihlásených používateľov 2333 6538 2006-07-01T19:08:07Z MediaWiki default $1 moje úpravy 2334 6539 2006-07-01T19:08:07Z MediaWiki default $1 drobné úpravy 2335 6540 2006-07-01T19:08:07Z MediaWiki default $1 úpravy strážených stránok 2336 6568 2006-07-01T19:08:08Z MediaWiki default Záznam užívateľských práv 2337 6569 2006-07-01T19:08:08Z MediaWiki default členstvo v skupine zmenené pre $1 z $2 na $3 2338 6570 2006-07-01T19:08:08Z MediaWiki default (žiadne) 2339 6580 2006-07-01T19:08:08Z MediaWiki default <strong>Prepáčte! Nemohli sme spracovať Vašu úpravu kvôli strate údajov relácie.</strong> ''Pretože táto wiki má použitie HTML umožnené, náhľad sa nezobrazí (prevencia pred JavaScript útokmi).'' <strong>Ak je toto legitímny pokus o úpravu, skúste prosím znova. Ak to stále nefunguje, skúste sa odhlásiť a znovu prihlásiť.</strong> 2340 6589 2006-07-01T19:08:08Z MediaWiki default Pre nováčikov 2341 6590 2006-07-01T19:08:08Z MediaWiki default Novších $1 2342 6591 2006-07-01T19:08:08Z MediaWiki default Najnovšie 2343 6592 2006-07-01T19:08:08Z MediaWiki default Starších $1 2344 6593 2006-07-01T19:08:08Z MediaWiki default Najstaršie 2345 6594 2006-07-01T19:08:08Z MediaWiki default Zobraz nové obrázky počínajúc $1 2346 6606 2006-07-01T19:08:08Z MediaWiki default Rozšír zoznam sledovaných, aby ukazoval všetky súvisiace zmeny 2347 6614 2006-07-01T19:08:08Z MediaWiki default Skry úpravy botov zo zoznamu sledovaných 2348 6615 2006-07-01T19:08:08Z MediaWiki default Skry moje úpravy zo zoznamu sledovaných 2349 6624 2006-07-01T19:08:08Z MediaWiki default [[User:$1|$1]] has been unblocked 2350 6626 2006-07-01T19:08:08Z MediaWiki default Uncategorized images 2351 6627 2006-07-01T19:08:08Z MediaWiki default Komentár: 2352 6629 2006-07-01T19:08:08Z MediaWiki default $1 súbor(ov) obnovený(ch) 2353 6630 2006-07-01T19:08:08Z MediaWiki default <big>'''$1 bol obnovený'''</big> Zoznam posledných mazaní a obnovení nájdete v [[Special:Log/delete|Zázname mazaní]]. 2354 6631 2006-07-01T19:08:08Z MediaWiki default $1 revízií a $2 súbor(ov) obnovených 2355 6632 2006-07-01T19:08:08Z MediaWiki default Ak chcete obnoviť celú stránku, nechajte všetky zaškrtávacie polia nezaškrtnuté a kliknite na '''''Obnov!'''''. Ak chcete vykonať selektívnu obnovu, zašktrnite polia zodpovedajúce revíziám, ktoré sa majú obnoviť a kliknite na '''''Obnov'''''. Kliknutie na '''''Reset''''' vyčistí pole s komentárom a všetky zaškrtávacie polia. 2356 6634 2006-07-01T19:08:08Z MediaWiki default Reset 2357 6641 2006-07-01T19:08:08Z MediaWiki default Nepoužité šablóny 2358 6642 2006-07-01T19:08:08Z MediaWiki default Táto stránka obsahuje zoznam všetkých stránok v mennom prisetore Šablóna:, ktoré nie sú vložené v žiadnej inej stránke. Pred zmazaním nezabudnite skontrolovať ostatné odkazy! 2359 6643 2006-07-01T19:08:08Z MediaWiki default iné odkazy 2360 6650 2006-07-01T19:08:08Z MediaWiki default Nahrajte novú verziu tohto súboru. 2361 6663 2006-07-01T19:08:08Z MediaWiki default $1 2362 6664 2006-07-01T19:08:08Z MediaWiki default Please $1 to view or edit items on your watchlist. 2363 6665 2006-07-01T19:08:08Z MediaWiki default Vyčistiť zoznam sledovaných 2364 6666 2006-07-01T19:08:08Z MediaWiki default Váš zoznam sledovaných bol vyčistený. $1 položiek bolo odstránených. 2365 6667 2006-07-01T19:08:08Z MediaWiki default Určite ich chcete odstrániť? 2366 6668 2006-07-01T19:08:08Z MediaWiki default '''Na zozname sledovaných máte $1 položiek (vrátane diskusných stránok).''' 2367 6669 2006-07-01T19:08:08Z MediaWiki default (for '''$1''') 2368 6671 2006-07-01T19:08:08Z MediaWiki default Hotovo.