Duševná zaostalosť
Z Wikipédie
Duševná zaostalosť alebo mentálna retardácia alebo mentálna nedostatočnosť alebo duševné postihnutie (staršie slabomyseľnosť; najmä vrodené formy oligofrénia; veľmi zastar. aj sprostosť, blbosť; veľmi zastar. aj idiotia, idiotstvo), v MKCH-10 F70-F79, je zastavenie alebo nedokončenie vývinu intelektu. Presné definície sa rôznia. V diagnostike (z dôvodu nedostatku iných možností objektívnej diagnózy) sa ako duševná zaostalosť chápe IQ pod 70 a pri IQ mierne nad 70 hovoríme o hraničnej duševnej zaostalosti.
Duševná zaostalosť sa prejavuje zníženou schopnosťou orientovať sa v životnom prostredí, obmedzenými možnosťami vzdelania a zníženou sociálnou prispôsobivosťou.
[úprava] Duševná zaostalosť podľa MKCH-10
Porucha sa prejavuje počas vývinovej periódy a charakterizuje ju najmä poškodenie schopností patriacich k celkovej úrovni inteligencie, t. j. poznávacích, jazykových, pohybových a sociálnych schopností. Retardácia sa vyskytuje s inými psychickými či somatickými poruchami alebo bez nich. Stupne duševnej zaostalosti sa zvyčajne hodnotia štandardnými inteligenčnými testami. Niekedy sa dopĺňajú stupnicami hodnotiacimi sociálnu adaptáciu v danom prostredí. Takéto hodnotenie umožňuje približné stanovenie stupňa duševnej zaostalosti. Diagnóza bude závisieť od celkového zhodnotenia intelektuálnych funkcií skúseným diagnostikom. Intelektuálne schopnosti a sociálna adaptácia sa môžu časom meniť, a akokoľvek nízke, môžu sa zlepšiť vplyvom nácviku alebo rehabilitácie. Diagnóza by sa mala stanoviť na základe súčasnej úrovne funkcie.
[úprava] Delenie podľa MKCH-10 (v zátvorke staré názvy)
- ľahká duševná zaostalosť (staršie: debilita)
- stredný stupeň duševnej zaostalosti (staršie: imbecilita)
- ťažká duševná zaostalosť (staršie: imbecilita)
- hlboká duševná zaostalosť (staršie: idiotia)
- iná duševná zaostalosť