Ivan Franko
Z Wikipédie
Ivan Jakovyč Franko (po ukr. Іва́н Я́кович Франко́; pseudonym Džendžalyk, Žyvyj, Kremiň, Myron a i.) (*27. august 1856, Nahujevyči (teraz obec Ivana Franka), Drohobyčská oblasť – † 28. máj 1916, Ľvov, Rakúsko-Uhorsko) bol významný ukrajinský spisovateľ, poet, vedec, publicista, dejateľ.
Ivan Franko sa narodil v obci Nahujevyči (po ukr.Нагуєвичі) (teraz obec Ivana Franka) v rodine kováča. V roku 1875 ukončil gymnázium v Drohobyči a začal študovať (klasická filológia a ukrajinský jazyk a literatúra) na Ľvovskej univerzite. Prvé literárne diela Franka boli verše (1874) a povesť «Петрії і Довбущуки» (1875) boli uverejnené v študentskom časopise «Друг», ktorého členom redakcie sa stal v roku 1875. Aktívnu spoločensko-politickú a vydavateľskú činnosť a korešpondenciu s M. Drahomanovom si všimla polícia, následne bol v roku 1877 Franko spolu s Mychajlom Pavlykom, O. Terleckym a inými uväznený za soc. propagandu. Po osemmesačnom väznení sa Franko ešte viac angažoval v spoločensko-politickom dianí, spolupracoval v organizácii spolkov vo Ľvove, písal do poľských novín „Praca", študoval práce Karla Marxa a F. Engelsa a spolu s Pavlykom založil v r. 1878 časopis «Громадський Друг», ktorý po konfiškácii vychádzal pod názvom «Дзвін» a «Молот».
V roku 1880 Franka podruhýkrát uväznili, bol obvinený z poburovania dedinčanov proti vláde. Po trojmesačnom väznení bol Franko pod dozorom polície a bol prinútený prerušiť štúdium na univerzite.
Do prvej etapy tvorby Franka spadajú jeho politické básne, svojrázne národné hymny: «Каменярі» (1878), «Вічний революціонер» (1880), «Не пора...» (1880) a iné, a tiež povesti „Boa constrictor" (1881), «Борислав сміється» (1881), «Захар Беркут» (1882) a rad literárnovedných a publicistických statí.
V roku 1881 sa Franko stal spoluvydavateľom časopisu «Світ», po jeho zrušení (1882) pracoval v redakcii časopisu «Зоря» a v novinách «Діло» (1883 — 85). Rozišiel sa s národovcami, ktorí sa obávali jeho radikálnych socialistických a revolučných ideí. Franko sa pokúšal založiť nezávislý orgán a kvôli získaniu podpory dvakrát cestoval do Kyjeva — v r. 1885 a 1886; tam sa zoznámil s kyjevskými kultúrnymi dejateľmi, okrem iných s M. Lysenkom a M. Staryckym a v máji r. 1886 sa oženil s O. Choružinskou. Po neúspechoch s ukrajinským časopisom sa stal Franko spoluredaktorom poľských novín „Kurier Lwowski". Obdobie desaťročnej práce (1887 — 97) v poľskej (tiež „Przyjaciel Ludu") a nemeckej („Die Zeit") tlači Franko nazval «в наймах у сусідів».
1888 Franko istý čas spolupracoval v redakcii časopisu «Правда». Zväzky s „naddniprjancami“ zapríčinili jeho tretie väznenie (1889). V r. 1890 s podporou M. Drahomanova sa Franko stal spoluzakladateľom Rusko-Ukrajinskej radikálnej strany (Русько-Української Радикальної Партії), pripravil pre ňu program a spolu s M. Pavlykom vydával polmesačník «Народ» (1890 — 1895). V rokoch 1895, 1897 a 1898 Radikálna strana navrhla Franka za veľvyslanca viedenského parlamentu a haličského snemu, ale kvôli volebným manipuláciám administrácie a provokácii ideologických a politických nepriateľov, bezúspešne. 1899 nastala v Radikálnej strane kríza, a Franko spolu s národovcami založil Nacionálno-demokratickú stranu (Національно-Демократичну Партію), s ktorou spolupracoval do r.1904, a potom zanechal aktívnu účasť v politickom živote.V spoločensko-politickom živote Franko dlhé roky spolupracoval s M. Drahomanovom, ceniac si ho ako „európskeho politika“. Neskôr sa Franko rozišiel s Drahomanovom v názoroch na socializmus a v otázke národnej samostatnosti, vyhovárajúc mu prepájanie osudov Ukrajiny s Ruskom («Суспільно-політ. погляди М. Драгоманова», 1906). Popri aktívnej spoločenskej a literárnej činnosti Franko pokračoval vo svojom štúdiu, spočiatku na Černiveckej univerzite (1891), pripravujúc dizertáciu o I. Vyšenskom, takisto na Viedenskej univerzite; tam 1. 7. 1893 obhájil doktorskú dizertáciu u známeho slavistu Vatroslava Jagića o románe «Варлаам і Йоасаф».
V r. 1894 sa Franko habilitoval na Ľvovskej univerzite z histórie ukrajinskej literatúry, ale profesúru nezískal kvôli odporu námestníka Badena a haličským reakčným kruhom. V rokoch 1894 — 97 Franko spolu s manželkou Oľgou vydával časopis «Житє і Слово», v ktorom popri iných statiach bol publikovaný jeho vlastný príspevok «Соціялізм і соціял-демократизм» (1897) s ostrou kritikou ukrajinskej sociálnej demokracie a socializmu Marxa a Engelsa. V kritike marxizmu ako „náboženstva založeného na dogmách nenávisti a triedneho boja“, Franko pokračoval v predhovore v zbierke «Мій Ізмарагд» (1897).
Od r. 1894, po príchode M. Hruševského do Ľvova, Franko úzko spolupracoval s НТШ (Наукове Товариство ім. Шевченка) (v r. 1899 sa stal jeho výkonným členom, v r. 1904 — čestným členom), publikujúc v «ЗНТШ» väčšinu svojich vedeckých prác, historicko-literárnych statí, recenzií; Franko pracoval tiež v Etnografickej komisii, predsedal Filologickej sekcii НТШ (1898 — 1908). Práve vďaka Frankovi a Hruševskému sa НТШ stalo fakticky akadémiou vied pred vojnou začatou v r. 1914. V r. 1898 Ukrajinci slávnostne oslávili 25-ročné jubileum literárnej činnosti Franka. Zanechajúc v r. 1897 žurnalistickú činnosť, čo spôsobil jeho článok vo viedenských novinách „Die Zeit", v ktorej nazval Mickiewicza poetom zrady (Der Dichter des Verrates), Franko sa úplne venoval spolu s Hruševským a Hnaťukom redigovaniu «Літературно-Наукового Вісника»; v podstate celá redakcia bola v rukách Franka.
V r. 1908 sa zdravotný stav Franka značne zhoršil, napriek tomu pokračoval v práci do konca svojho života. V poslednej etape tvorby napísal «Нарис історії українсько-руської літератури» (1910), «Студії над українськими народними піснями» (1913), urobil veľké množstvo prekladov diel antických poetov. V r. 1913 celá Ukrajina oslavovala štyridsaťročné jubileum literárnej práce Franka. Ivan Franko zomrel vo Ľvove, pochovaný je na Lukačivskom cintoríne.
Všestranne talentovaný a neobyčajne pracovitý dejateľ Franko sa realizoval v mnohých oblastiach ukrajinskej kultúry. Bol poet, prozaik, dramaturg, kritik a historik literatúry, prekladateľ a vydavavateľ. Sujety pre svoje diela Franko čerpal zo života a zápasov rodného kraja, ale tiež z počiatkov ľudskej kultúry - z Východu, antického obdobia a renesancie. Bol „zlatým mostom“ medzi ukrajinskou a svetovou literatúrou.
Z hľadiska umeleckého štýlu patrí Ivan Franko k prvým realistom v ukrajinskej literatúre. Je najvýznamnejším poetom poševčenkovskej epochy. Novátorskou bola už jeho druhá zbierka „З вершин і низин“ (1887, rozšírená v r. 1893), obsahovala hlavné diela jeho spoločenskej-sociálnej lyriky («Товаришам з тюрми», «Вічний Революціонер», «Каменярі», «Земле моя», «Тюремні сонети» a iné). Táto zbierka pôsobila revolučne na mladú generáciu Ukrajincov, preto bola v Rusku zakázaná. Vrcholom jeho intímnej lyriky je jeho «Зів'яле листя» (1896). V zbierke «Мій Ізмарагд» (1897) prevažujú filozofické motívy: reflexie o dobre a zle, kráse a vernosti, úlohe a náplni ľudského života. Ale aj tu nachádzame spoločensko-sociálnu lyriku, v ktorej Franko zvečnil bolesti rodného národa («По селах», «До Бразілії» a iné). Drámu vlastného života zobrazil v zbierke «Із днів журби» (1900). Zbierka „Semper tiro" (1906) je mystickým krédom poeta-bojovníka za národ. Svoju veľký umelecký talent odhalil Franko aj v rozsiahlych epických poémach «Панські жарти» (1887), «Сурка» (1890), «Смерть Каїна» (1889), «Іван Вишенський» (1900) a ďalších. Mnoho autobiografického materiálu vložil do svojej najvýznamnejšej poémy «Мойсей» (1905), v ktorej sa na materiáli biblického sujetu poukazuje na konflikt vodcu s národom, odsudzuje sa zrada národných záujmov a prehlasuje sa idea slúžiť svojmu národu.
Próza Franka tvorí viac ako 100 poviedok, noviel a desať povestí a románov. Začína tzv. "boryslavským cyklom" (od r. 1877), v ktorom autor podáva dojímavý obraz a hlbokú analýzu sociálneho zla vo vtedajšej Halyččine. Zúboženie a proletarizácia halyčskej dediny sa stali témou jeho zbierky «В поті чола» (1890) a «Галицькі образки» (1897), do ktorých patria autobiografické poviedky «Малий Мирон», «Грицева шкільна наука», «Олівець», «Schönschreiben» a iné. Vrcholným prozaickým dielom Franka je povesť „Boa constrictor" (1878) a sociálny román «Борислав сміється» (1882). V nich sú po prvý raz zobrazené počiatočné formy revolučného boja robotníkov a živelné prebudenie ich triedneho vedomia. Na základe starých ukrajinských letopisov napísal historickú povesť «Захар Беркут» (1882), v ktorej zobrazil hrdinský boj ukrajinských "верховинців" proti Mongolom v r. 1241. K historickým dielam patrí aj dielo o revolúcii 1848 «Герой поневолі» (1904) a dielo o zrušení nevoľníctva «Великий шум» (1907). Morálnemu rozkladu vyšších vrstiev vtedajšej spoločnosti v Halyččine zasvätil romány «Для домашнього вогнища» (1892), «Основи суспільности» (1895) a «Перехресні стежки» (1899—1900). Povesť «Лель і Полель» (1887) má didaktický charakter. Próza Ivana Franka sa vyznačuje žánrovou rôznorodosťou a realistickým zobrazením života všetkých vrstiev spoločnosti.
V dramaturgii sa Franko prejavil ako majster sociálno-psychologickej a historickej drámy a komédie. Jeho prvé pokusy v tejto oblasti sú ešte z čias jeho gymnaziálnych štúdií: «Юґурта» (1873), «Три князі на один престол» (1874) a iné. Najviac divadelných hier napísal v 90. rokoch. Najvýznamnejšie z nich sú — sociálno-psychologická dráma «Украдене щастя» (1893) a historická hra vo veršoch «Сон князя Святослава» (1895). Z väčších hier sú známe aj komédie «Рябина» (1886) a «Учитель» (1896), z jednoaktoviek «Останній крейцар» (1879), «Будка ч. 27» (1893), «Кам'яна душа» (1895), «Майстер Черняк» (1896) a «Суд святого Миколая» (prvýkrát vyšla v r. 1920). Detskú ukrajinskú literatúru obohatil knihami «Коли ще звірі говорили» (1899), «Лис Микита» (1890), «Пригоди Дон-Кіхота» (1891), «Коваль Бассім», «Абу-Каземові капці» (1895). Osobitne treba zdôrazniť Frankovu prekladateľskú činnosť, ktorej sa venoval počas celého svojho života. Prekladal zo 14-ich jazykov, okrem iných Homéra, Danteho, Shakespeara, Goetheho, Zolu. Zo slovanských klasikov prekladal Puškina, Lermontova, Černyševského, Nekrasova, Mickiewica, Gomulického, Asnyka, Havlíčka-Borovského, Jana Nerudu, Machara, Chalúpku a iných.
Práce Ivana Franka z teórie a dejín literatúry a literárnej kritiky, počnúc jeho doktorskou dizertáciou «Варлаам і Йоасаф ...» (1895) a habilitačnou prácou «Розбір Наймички Шевченка» (1895) sú cenným prínosom pre ukrajinskú literárnu vedu. Najväčšou vedeckou prácou Franka je jeho 5-zväzkové dielo «Апокрифи і леґенди з українських рукописів» (1896—1910) — monumentálna zbierka textov rukopisného materiálu s vedeckou analýzou. K historickým štúdiám patria «Св. Климент у Корсуні» (1902—1904), «Карпато-руське письменство XVII—XVIII вв.» (1900), dielo o histórii ukrajinskej drámy «До історії українського вертепа XVIII в.» (1906). Z novšej literatúry venoval pozornosť tvorbe I. Kotľarevského, M. Šaškevyča, T. Ševčenka, O. Feďkovyča, O. Konyského, Lesji Ukrajinky, S. Samijlenka, V. Vynnyčenka a iných. Sériu úvah venoval slovanským literatúram, predovšetkým ruskej a poľskej, ako aj niektorám západoeurópskym literatúram. Zhrnutím literárnovedných štúdií a monografií bol príspevok «Южнорусская литература» (1904) v slovníku Brockhausa a Efona a publikácia «Нарис історії украйсько-руської літератури до 1890 р.» (1910). Teoretické úvahy o úlohe literatúry Franko sformuloval v štúdiách «З секретів поетичної творчости» (1898) a «Теорія і розвій історії літератури» (1899), v ktorých zdôrazňuje spoločenské podložie literárneho diela, napriek tomu za východiskový bod pri určovaní hodnoty umeleckého diela považuje umelecké nadanie autora a literárno- estetickú hodnotu diela. Pri štúdiu literárnych pamiatok Franko využíval porovnávaciu a historicko- kultúrnu metódu.
V oblasti jazykovedy sa Ivan Franko zaoberal otázkou spisovného jazyka: «Етимологія і фонетика в южноруській літературі», «Літературна мова і діалекти» (1907), «Причинки до української ономастики» (1906) a iné. Zastával myšlienku jedného spisovného jazyka, založeného na naddneperských dialektoch a obohateného o západoukrajinské nárečové prvky. Za diela v oblasti filológie udelila Charkovská univerzita v r. 1906 Frankovi čestný doktorát. Bol aj členom mnohých slovanských vedeckých spolkov. Návrh O. Šachmatova a F. Korša na členstvo Franka v Ruskej akadémii vied bol zamietnutý pre zákaz cárskeho úradu.
V oblasti folkloristiky a etnografie Franko zozbieral veľa pramenného materiálu, napísal súbor štúdií a príspevkov o odeve, stravovaní, ľudovej tvorivosti, poverách obyvateľstva Halyččyny, ktoré publikoval v časopisoch «Світ», «Друг», «Житє і Слово», «Зоря», «Киевская Старина», «ЗНТШ» a iných. Od r. 1898 Franko predsedal Etnogragrafickej komisii НТШ (Nacionaľne tovarystvo im. Ševčenka) a spolu s V. Hnaťukom redigoval «Етнографічний Збірник». K najvýznamnejším štúdiám z oblasti folklóru patria: «Дещо про Борислав» (1882), «Жіноча неволя в руських піснях народних» (1883), „Jak powstają pieśni ludowe?" (1887), «Вояцька пісня» (1888), «Наші коляди» (1889), «Із уст народу» (1894 1895), „Eine ethnologische Expedition in das Bojkenland" (1905), «Огляд праць над етнографією Галичини в XIX ст.» (1928). Jeho hlavnou folkloristickou prácou je «Студії над українськими народними піснями (3 zväzky v «ЗНТШ»; osobitné vydanie v r. 1913), v ktorej Franko používal historicko- porovnávaciu metódu.
Filozoficko-sociologické a spoločensko-politické koncepcie Franko traktoval v štúdiách „Nauka і jej stanowisko wobec klas pracujących" (1878), «Мислі о еволюції в історії людськости» (1881—1882), «Найновіші напрямки в народознавстві» (1895), «Соціалізм і соціал-демократизм» (1897). Kritike "vedeckého socializmu" a materialistickej koncepcie histórie sa venoval v diele «Що таке поступ?» (1903), ide o prehľad spoločensko-kultúrneho rozvoja s kritikou komunistickej koncepcie štátu.
Franko písal aj práce z oblasti histórie ekonómie venované postaveniu robotníkov «Промислові робітники в східної Галичині й їх плата 1870 р.» (1881), «Про працю» (1881), a tiež sedliakov v Halyččyne: «Земельна власність у Галичині» (1887 a 1914), «Еміґрація гал. селян» (1892), «Селянський рух у Галичині» (1895), «Гримайлівський ключ в 1800 р.» (1900), «Селянський страйк в Східній Галичині» (1902), «Громадські шпихлірі і шпихлірський фонд у Галичині 1784—1840 рр.» (1907).
V približne 100 publikovaných prácach sa Franko venoval sociologickým, spoločensko-politickým a ekonomickým historickým témam, hlavne sedliackym nepokojom počas revolúcie 1848 v Halyči a tiež poľsko-ukrajinským vzťahom. Do prvej skupiny patria práce: «Польське повстання в Галичині 1846 р.» (1884), «Панщина та її скасування в 1848 р. в Галичині» (1898 a 1913), «Лук'ян Кобилиця. Епізод з історії Гуцульщини в першій половині XIX ст.», «Причинки до історії 1848 р.». Do druhej skupiny môžeme zaradiť štúdie: «Дещо про стосунки польсько-руські» (1895), «Поляки й русини» (1897, v nemčine a ukrajinčine), «Нові причинки до історії польського суспільности на Україні в XIX ст.» (1902), «Русько-польська згода і українсько-польське братання» (1906). K historickým prácam Franka patria jeho príspevky venované cirkevnej histórii (2 práce o biskupovi Jozefovi Šumľanskom (1891 a 1898), «Хмельнищина 1648—1649 рр. У сучасних віршах» (1898), «Тен як історик французьської революції» (1908), «Стара Русь» (1906), «Причинки до історії України-Руси» (1912) a mnoho iných.
V publicistických článkoch Franka tiež nechýba vedecký prístup, preto sa často v jeho dielach strácajú hranice medzi vedeckými a publicistickými esejami. Franko videl Ukrajinu ako suverénnu jednotku "v kruhu voľných národov". Veľa energie venoval nadobudnutiu všeobecných ľudských práv pre všetkých. Svoju spoločenskú činnosť začal v moskofilskom krúžku, čoskoro ho opustil a postavil sa na stranu ukrajiských národovcov. Počas študentských rokov bol nadšencom socializmu, študoval Marxa a Engelsa, ale keď spoznal obludnosť "nového náboženstva", úporne proti nemu bojoval. U Franka sa dá spozorovať evolúcia od krajného radikalizmu postupne až k národnej demokracii.
Franko ako filozof Na svetonázor Franka mali vplyv pozitivizmus Kanta a Spencera, evolucionizmus v prírodovedeckých výskumoch Darwina, teórie francúzskych, nemeckých a ruských sociológov, literárnokritické práce Lessinga a iné. Napriek tomu Franko ostal sám sebou, mal vlastný svetonázor a v povedomí ďalších generácií sa zapísal ako neúnavný buditeľ ľudských duší ukrajinského národa.
Je možnosť vidieť autentické predmety Ivana Franka v dome-múzeu Franka v obci Kryvorivňa vo Verchovynskom okrese. V tomto dome sa okrem Franka dlhšie zdržiavali aj Lesja Ukrajinka a Mychajlo Hruševskyj.