Slovenské novinárstvo od vzniku robotníckej tlače do začiatku prvej svetovej vojny

Z Wikipédie

Koncom XIX. a začiatkom XX. storočia sa v hospodárstve rakúsko-uhorskej monarchie prejavujú všetky znaky imperializmu, nadvlády monopolov a finančného kapitálu. Prejavuje sa to aj v peňažníctve, pretože bankový i priemyselný kapitál slovenského územia sa dostáva do závislosti na budapeštianskych bankách. Slovenský bankový kapitál posilnený aj českým kapitálom, prostredníctvom Tatra banky v Martine a ústrednej banky v Budapešti, síce tiež pomaly vzrastá, no aj tak v tejto dobe ešte nedosahoval ani desatinu akciového kapitálu maďarských peňažných ústavov na Slovensku.

S nástupom imperializmu v Uhorsku sa stupňuje rozklad roľníctva pre prílišnú rozdrobenosť poľnohospodárskej pôdy, nízku úroveň poľnohospodárskej techniky a zväčšujúcu sa zadĺženosť roľníkov. Zvyšuje sa tiež vysťahovalectvo. Len v rokoch 1899-1914 sa zo Slovenska vysťahovalo do 500.000 práceschopných ľudí. So stupňujúcou sa industrializáciou krajiny, zväčšuje sa počet príslušníkov robotníckej triedy, ktorá si pod tlakom vykorisťovania vytvára aj organizovaný proletariát, vedený sociálnodemokratickou stranou a odborovými organizáciami.

Obsah

V Uhorsku sa koncentrácia priemyslu realizovala v slovenských krajoch, pretože tu boli priaznivé podmienky pre priemyselné podnikanie ( suroviny, ruda, hnedé uhlie ) i lacnejšie pracovné sily. Napriek tomu sa slovenský kapitál uplatňoval len v garbiarskom, textilnom, drevárskom a sklárskom priemysle. Nerovnoprávne postavenie Slovenska sa prejavovalo aj zvýšeným vykorisťovaním. Napr. roku 1910 bola týždenná mzda priemyselného robotníka na Slovensku o 15 % nižšia od celouhorského priemeru. Veľmi nepriaznivo sa vyvíjali aj životné pomery slovenských roľníkov, ktorí svoje zlé sociálne pomery riešili vysťahovalectvom. (Z celkového počtu 258.790 vysťahovalcov z Uhorska v rokoch 1898-1902 bola takmer polovica - 111.358 osôb slovenskej národnosti, hoci Slováci tvorili podľa oficiálnej uhorskej štatistiky z roku 1900 iba 10 % obyvateľstva.)

Začiatkom XX. storočia sa uhorská buržoázna a statkárska trieda usilovala o vystupňovanie svojich politických a hospodárskych požiadaviek proti rakúskej vládnucej triede. To viedlo, hlavne v rokoch 1905-6, k vytvoreniu silnej politickej opozície maďarských vládnucich kruhov proti Viedni, v čom si boli zajedno tak stúpenci Tiszovej i Kossuthovej strany. Veď obidve strany zastávali iba záujmy maďarskej buržoázie a veľkostatkárov, a preto sa ani nemohli opierať o demokratické vrstvy maďarského národa. Ich politika sa vyznačovala terorom proti robotníckemu a roľníckemu hnutiu, ako aj utláčaním všetkých národností Uhorska. Na Slovensku sa dôsledky tohto sociálneho útlaku a nacionálnej diskriminácie majúcej svoj odraz v bezuzdnej maďarizácii, prejavovali veľmi negatívne. (Apponyiho školské zákony z roku 1907).

Na prelome storočí sa slovenský politický život rozdelil na štyri skupiny, čo súviselo s postupnou triednou diferenciáciou našej spoločnosti. Bola to najstaršia a najtradičnejšia Slovenská národná strana, ktorú po smrti Pavla Mudroňa viedol Matúš Dulla. Jej oficiálnym tlačovým orgánom boli Národné noviny. Veľa vtedy vychádzajúcich slovenských novín a časopisov zastávalo priamo jej politickú a kultúrnu líniu, alebo ju podporovalo. (Národný hlásnik, Hospodárske noviny, Slovenské pohľady, Živena, Kupecké, priemyselné a hospodárske noviny, Kupecký a priemyselný obzor, Rodina a škola, Slovenský peňažník, Obzor, Sborník Museálnej slovenskej spoločnosti, humoristický Rarášek a pod.) Väčšina uvádzaných novín a časopisov mala svoje redakcie v Martine, kde aj vychádzali tlačou Kníhtlačiarenského účastinárskeho spolku.

Ďalšou bola tzv. katolícko-náboženská skupina, ktorá síce formálne zostávala v Slovenskej národnej strane, no v skutočnosti vykonávala dosť samostatnú politiku, na čele s Andrejom Hlinkom a Ferdinandom Jurigom. Vonkajším znakom jej úsilia odtrhnúť sa od Národnej strany bolo aj to, že 5. decembra 1905 vyhlásila Katolícke noviny za orgán Slovenskej ľudovej strany a 29. júla 1913 v Žiline sa pokúsila o ustanovenie tejto strany. To sa však podarilo realizovať len po prevrate v Československej republike. Na prelome storočí sa tento odklon od politiky Národnej strany začal vydávaním Ľudových novín (1897-1903) v Martine a od 2. II. 1903 do 10. VII. 1903 v Ružomberku. Redigoval ich Anton Bielek, neskoršie aj s Andrejom Hlinkom. Skutočným reprezentantom tejto skupiny sa však stal až týždenník Slovenské ľudové noviny, ktoré vychádzali v rokoch 1910-1918 v Bratislave. Od 2. decembra 1912 sa stali aj oficiálne orgánom Slovenskej ľudovej strany. Politiku tejto skupiny presadzovali aj mnohé katolícke cirkevné časopisy.

Tretiu skupinu tvorili hlasisti - sústredení okolo časopisu Hlas. Boli to slovenskí stúpenci buržoáznodemokratických názorov T. G. Masaryka. (Vavro Šrobár, Pavel Blaho, Anton Štefánek…). Nevytvorili si vlastnú politickú stranu, zostávali v rámci Slovenskej národnej strany, no často sa dostávali do prudkej opozície proti jej martinskému vedeniu. Mladšia generácia hlasistov prejavovala svoje stanovisko od roku 1910 v revue Prúdy. V novinárskej oblasti jej najvýznamnejším predstaviteľom bol Milan Hodža. a jeho budapeštiansky Slovenský denník (1910-1915) a Slovenský týždenník (1903-1918).

Štvrťou - najmladšou skupinou bola slovenská sociálna demokracia, ktorá sa sústreďovala nielen na boj za sociálne požiadavky robotníkov, ale hlavne na získanie všeobecného volebného práva. Slovenskí sociálni demokrati boli dlhý čas pod vplyvom vedenia Sociálnodemokratickej strany Uhorska, ktorá podporovala maďarské meštiacke strany v ich snahe o totálnu maďarizáciu Uhorska. Preto aj z opozície maďarského nacionálneho šovinizmu úplne ignorovala požiadavky nemaďarských národov Uhorska na národnú rovnoprávnosť.

Tlačové orgány štyroch uvádzaných združení, z ktorých každá sa viac-menej usilovala riešiť aj pálčivú národnostnú otázku - sa pred prvou svetovou vojnou čoraz viac dostávala do popredia tzv. uhrofilská skupina vydávajúca vládne uhrofiské noviny v slovenskej reči, ktoré uskutočňovali spiatočnícku odnárodňovaciu politiku peštianskej vlády, presadzovali tzv. “maďarskú štátnu myšlienku", podľa ktorej všetci občania v krajine tvorili “jednotný maďarský politický národ", a to aj v tom prípade, keď ich materinská reč bola slovenská, rusínska, poľská, chorvátska, srbská, či nemecká. Išlo o šovinistickú ideu vytvorenia jednonárodného a jednorečového, teda maďarského Uhorska.

Uhrofilskú líniu reprezentovali hlavne budapeštianske Slovenské noviny (1886-1918) - nazývané aj Slonoviny - ktoré od roku 1896 mali aj prílohu Opravdový kresťan. Katolícku líniu Maďarskej ľudovej strany (Néppárt) zastával týždenník Kresťan (1894-1908) ako aj Naše noviny s podtitulom “kresťansko-sociálny politický časopis”. Od roku 1907 sa premenil na “úradný časopis" tejto strany. Vychádzal v Banskej Bystrici v rokoch 1907-1909.

Významné postavenie medzi odnárodňujúcimi časopismi mal “poučno-zábavný obrázkový časopis Vlasť a svet, ktorý vychádzal v Budapešti od 19. decembra 1885 do 8. decembra 1918. (15 čísel z neho vyšlo aj roku 1919 - v nádeji, že sa maďarským iredentistom podarí opäť pričleniť Slovensko k Maďarsku). Časopis bol najprv dvojtýždenníkom a potom týždenníkom. Jeho vydavateľom a majiteľom bol Uhorsko-krajinský vzdelávací spolok slovenský v Budapešti. Jeho zodpovednými redaktormi boli postupne Jozef Hoblík, Ludvik Janovec, Pavel Štiasny, Dezider Rombay a Štefan Gazda. - čo bolo pseudonymom Karola Cseczotku). Z programového úvodníku jeho prvého čísla vieme, že Vlasť a svet dostávali zadarmo členovia tohto odnárodňovacieho spolku. Nečlenovia museli zaň ročne zaplatiť tri zlatky.

Časopis bol určený hlavne inteligencii (farári, učitelia, úradníci…). Aj z týchto príčin redakcia časopisu používala jemné a rafinované metódy odnárodňovania, na rozdiel od triviálne odnárodňujúcich Kubányiho novín Svornosť. Vlasť a svet mal rubriky spravodajského zamerania (Čo nového doma, Čo nového vo svete), ale mal aj tzv. oddychovú časť venovanú beletristickým žánrovým formám, básňach i próze, ba vychádzali tu aj ukážky zo súdobej svetovej literatúry. Veľkú pozornosť venoval príspevkom v tzv. hospodárskej rubrike. Časopis dlhé roky propagoval a obhajoval oficiálnu maďarskú vládnu politiku. Jeho redakcia otvorene presadzovala maďarský nacionálny šovinizmus a štvala do vojny. Vystupňovalo sa to najmä v rokoch 1914-1918. Bol to dosť nebezpečný odnárodňovací časopis, ktorý lákal čitateľov aj svojou náležitou grafickou úpravou a dobrou spisovnou slovenčinou. Aj tým si možno vysvetliť, prečo mal pomerne vysoký náklad.

Politiku maďarských vládnucich kruhov vtedy presadzoval aj týždenník Krajan (1904-1918), ktorého vydavateľom bol “Vlastenecké spisy rozširujúci spolok v Banskej Bystrici." Jeho hlavným redaktorom bol Ján Gerö. Útočný protislovenský charakter mal vtedy časopis Obzor s podtitulom „hospodársky a sociálny týždenník“, ktorý na Myjave vydával a redigoval tamojší slúžny Gyula Filberger. Stal sa smutne známym hlavne svojimi štvavými článkami a pamfletmi proti slovenským národovcom. Podobný charakter mal aj týždenník Naša zástava vychádzajúci v Prešove v rokoch 1907-1918. Jeho vydavateľom bol gróf István Dessewfy a redaktorom neskorší bardejovský katolícky farár Gejza Žebrácky (Zsebráczky Géza). Roku 1917 sa stal redaktorom časopisu iredentista a zradca slovenského národa Viktor Dvorcsák (Dvorčák) iniciátor neskoršieho tzv. dvorčákovského hnutia usilujúceho sa o rozbitie Československej republiky a o pričlenenie Slovenska k Maďarsku.

Roky 1896-1914 boli v slovenskom doprevratovom novinárstve vrcholnou epochou. Týka sa to nielen zväčšenému počtu titulov vydávaných slovenských novín a časopisov, ale aj ich špecializácie a osobitného tematického zamerania. Naviac stúpla ich politická účinnosť a schopnosť výraznejšie ovplyvňovať verejnú mienku slovenského publika. Slovenské periodiká podporujúce národné hnutie boli vtedy vystavené početným útokom zo strany uhrofilskej a maďarskej tlače, ale aj úradov v Uhorsku.

O kvantitatívnom náraste počtu vychádzajúcich slovenských periodík v tomto období svedčí aj to, že ich vychádzalo 117. Z nich však treba odpočítať deväť dvojjazyčných a úradných stojacich v službách maďarskej vlády, ako aj osem uhrofilských novín vydávaných v slovenčine. Preto aj celkový počet slovenských periodík vtedy nepresahoval číslo sto.

Slovenská žurnalistika aj v tomto období musela odrážať útoky a maďarizačné tlaky maďarských a nemeckých periodík, ktorých vtedy na Slovensku vychádzalo spolu 525 ( z toho 258 novín a 267 časopisov). Mnohé z nich sústavne útočili na predstaviteľov slovenského národného hnutia, presadzovali násilnú maďarizáciu v Uhorsku. Naviac prinášali dezinformácie priamo škodiace slovenskému národnému hnutiu. Kým slovenské národne orientované noviny a časopisy zápasili vtedy s vážnymi finančnými ťažkosťami a trpeli ich tvorcovia a vydavatelia prenasledovaním úradnej vrchnosti a cenzúry, maďarské a nemecké, vláde vyhovujúce periodiká takéto starosti nepoznali. Naviac viaceré z nich boli financované z tajných vládnych fondov. Ich počet prudko vzrastal najmä po roku 1890. Odnárodňujúce slovenské, maďarské a nemecké noviny a časopisy začali po roku 1910 novú silnú ofenzívu, keď ich vládnuce vrstvy a podnikatelia začali zakladať aj v čisto slovenských stoliciach a v okresoch (Žilina, Kysuce, Liptov, Orava, Turiec, Spiš, Šariš, Zemplín a pod. ) Robili tak často bez ohľadu na nedostatok čitateľov a predplatiteľov. Ich prípadnú pasívnu bilanciu hradili často príslušníci maďarskej vládnucej triedy, alebo aj štátna správa, a to v mene úspechu totálnej maďarizácie v slovenských krajoch.

[úprava] Prvé slovenské časopisy pre ženy

Dokladom rozvetvenej špecializácie slovenského novinárstva v rokoch 1897-1914 bolo aj vytvorenie prvého slovenského ženského časopisu Dennica s podtitulom “Ženský list pre poučenie a zábavu", ktorý vychádzal raz do mesiaca od roku 1898 v Ružomberku tlačou Karola Salvu. Jeho prvou a dlhoročnou redaktorkou sa stala významná slovenská spisovateľka Terézia Vansová - známa aj ako priekopníčka emancipačného hnutia v našich krajoch. Vansová bola tiež od roku 1895 podpredsedníčkou celoslovenského ženského spolku Živena.

Návrh na vydávanie ženského časopisu “pre slovenské panie a slečny" dal Turzo-Nosický a nezávisle po ňom popredný český učiteľ - slovakofil Karel Kálal, dlhoročný dopisovateľ a obetavý rozširovateľ slovenských novín a časopisov v českých krajoch. Keď Elena Maróthy-Šoltésová odmietla prijať redigovanie takého lacného ženského mesačníka, obrátil sa Karel Kálal spolu s Karolom Salvom s takouto žiadosťou na Teréziu Vansovú, ktorá 20. januára 1897 na spoločnej porade s menovanými v kúpeľoch Lúčky pri Ružomberku túto ponuku prijala.

Prvé číslo Dennice vyšlo 1. januára 1898 na šestnástich stranách. Časopis redigovala Vansová za veľmi ťažkých podmienok v gemerskej dedinke Píle, vzdialenej od kultúrneho strediska, pričom bola zavalená aj prácou v ľudovom družstevníctve a v domácnosti. Stúpenec politiky Slovenskej národnej strany dr. Wagner v Národných novinách prijal tento ženský časopis veľmi nepriateľsky. Vyčítal mu veľa príspevkov českých dopisovateľov, aj chatrnú grafickú úpravu a údajný nenáročný obsah. Vansová svoje redaktorské začiatky oprávnene bránila a vysvetľovala, že svoj časopis vedome orientovala na málo školené čitateľky z ľudových vrstiev. Mal ich poučovať a pomáhať im v každodennom živote. Pravda, Dennica pamätala aj na príslušníčky slovenskej dedinskej inteligencie. Časopis okrem rýdzo praktických rubrík (šitie, recepty na varenie…) prinášali aj úvodníky, úvahy i literárne príspevky.

Svedčia o tom aj názvy rubrík I. ročníka Dennice: Úvahy, Básne, Poviestky, Poučné, Aforistické, Rôzne, Humoristické, Dopisy. Pre kuchyňu a Všelico. Neskoršie pribudli Kapitoly z výchovedy, Cestopisy, Správy zo sveta, Zdravotníctvo a hlavne rubrika Slavín žien slovanských, v ktorej bývali úvahy o slávnych ženách minulosti. Časopis propagoval slovenské národné hnutie a snažil sa do nášho verejného života vnášať požiadavku rovnoprávnosti žien.

Z prispievateľov Dennice za redigovania Vansovej, môžeme spomenúť Elenu M. Šoltésovú, Ľudmilu Podjavorinskú, Jána Vansu, pravda aj autorky poviedok nízkej literárnej úrovne, ako bola Oľga Textorisová. Vansová sa nevyhýbala ani publikovaniu ukážok z tvorby A. Heyduka, Karolíny Světlej, B. Němcovej, D. Licharda, M. Hodžu, J. Vrchlického, Petra Bellu-Horala, Jána Hollého atď. Významnou rubrikou Dennice sa stala Literatúra - venovaná oznamom knižných noviniek i literárnej kritike. Veľmi obľúbenou bola aj rubrika o pedagogike v rodine a v škole, ktorú viedol Karel Kálal a neskoršie František Klimeš. Od roku 1910 mala Dennica už ako “obrázkový časopis ženský a rodinný", aj osobitnú prílohu Rodina.

Vansová ako redaktorka Dennice orientovala svoj časopis hlavne na dedinské, roľnícke čitateľky zámerne preto, aby aj tieto dovtedy zanedbávané vrstvy slovenskej spoločnosti pritiahla k periodickej spisbe a poučila ich nielen o cieľoch národnej výchovy, ale aj o európskom emancipačnom hnutí. Roku 1907 sa stáva spoluredaktorom a neskoršie aj vydavateľom Dennice František Votruba, ktorý postupne pretvoril tento ženský ľudový tlačový orgán na literárny časopis dobrej úrovne. Prínosom časopisu boli reprodukcie fotografií, ale aj účinná propaganda našej literárnej moderny. Literárnu úroveň časopisu veľmi zvýšili príspevky Janka Jesenského, Ivana Krasku, Vladimíra Roya, Boženy Slančíkovej - Timravy, Martina Rázusa a iných.

Štyri a pol roka, až do prvej svetovej vojny, časopis redigoval striedavo s Vansovou František Klimeš, ktorý však, ako redaktor, nedosahoval úrovne Terézie Vansovej a Františka Votrubu. Napriek tomu Dennica patrila medzi najčítanejšie slovenské časopisy a jej náklad z počiatočných 300 exemplárov vzrástol až na 3000. (Roku 1908 Dennica vychádzala až v 6000 náklade.)

Druhým priekopníkom boja za vzdelávanie a rovnoprávnosť žien sa stal na Slovensku pred prvou svetovou vojnou “ilustrovaný časopis" Živena - orgán Živeny, spolku slovenských žien, ktorý vychádzal raz mesačne v Martine v rokoch 1910-1918. Jeho redaktormi boli Elena Maróthy-Šoltésová a Pavel Socháň. Ženský spolok Živena, ktorý ako jediný sa nezdal byť vláde nebezpečným, prežil aj 1875-rok národnej katastrofy. Aj keď sa spolok orientoval hlavne na propagovanie slovenských ľudových výšiviek a ľudového umenia, nahrádzal hlavne po roku 1893, keď sa jeho predsedníčkou stala Elena Maróthy- Šoltésová, až do roku 1927, aj úlohy národnobuditeľské, vzdelávajúce, literárne a umelecké. (Prednášky, napomáhanie literárnej tvorbe, zakladanie škôl a ústavov pre výchovu dievčat a pod. )

Spolok vydával aj literárny almanach, ktorého prvý zväzok vyšiel roku 1872 za redakcie Ambra Pietora. Časopis Živena, ktorý vznikol v Martine zásluhou Eleny Maróthy-Šoltésovej v treťom ročníku, vydával spolok Živena spolu so spolkom Lipa, pričom prípadný deficit mali hradiť napoly spoločne. Rozsahom i formátom sa Živena rozšírila až v treťom roku vojny (1916), hlavne zásluhou Fedora Jesenského. Vtedy aj časopis zastával úlohy iných tlačových orgánov, ktoré nadriadené úrady počas prvej svetovej vojny zastavili.

V tomto období mala Živena už aj ilustrácie, detský kútik, rubriky o zdravotníctve, domácnosti, záhradníctve a pod. Redakcia časopisu venovala veľkú pozornosť literárnym príspevkom a sústreďovala sa na boj za všeobecné volebné právo, ktorý pred prvou svetovou vojnou patril medzi najnaliehavejšie politické požiadavky pospolitého ľudu. Aj tu boli v popredí snahy o uzákonenie národnej rovnoprávnosti v Uhorsku a protesty proti násilnej maďarizácii presadzovanej peštianskou vládou. Živena však v podstate stále zostávala beletristickým, informatívnym, obrázkovým časopisom pre ženy, hlavne z radov dedinskej inteligencie, ale aj pre roľníčky a robotníčky.

Jej redakcia sa snažila prehlbovať estetické a umelecké cítenie svojich čitateliek a zvyšovať ich záujem o hodnotnú domácu i zahraničnú umeleckú literatúru. Časopis prinášal aj mnohé ukážky zo svetovej literatúry (G. Maupassant, A. P. Čechov, K. Przerwa - Tetmajer…). S redakciou Živeny spolupracovalo viacej slovenských spisovateľov: Peter Bella-Horal, Janko Čaják, Ľudmila Podjavorinská, Ferko Urbánek, Rehor Uram-Podtatranský, Martin Sládkovičov atď. Vyplývalo to z toho, že Elena Maróthy-Šoltésová, ktorá časopis redigovala do roku 1923, mala pochopenie pre básnikov a spisovateľov, pretože sama bola úspešnou slovenskou prozaičkou.

[úprava] Noviny a časopisy Slovenskej ľudovej strany

Prvým prejavom opozície proti martinským Národným novinám a predsedníctvu Slovenskej národnej strany, bolo založenie Ľudových novín pre kresťanský katolícky ľud. Tento mesačník protimaďarizačného zamerania začal vychádzať v Martine roku 1897 za redakcie Antola Bielka. Od 1. 9. 1897 ( č. 9. I. ročníka ) sa stal jeho spoluredaktorom Andrej Hlinka, ktorý v tejto funkcii zotrval do roku 1901. Roku 1898 sa tento mesačník premenil na týždenník. Od 1. januára 1903 vychádzali tieto noviny tri razy do týždňa z martinskej tlačiarne Aurélie Moskócziovej. Odtiaľ prešli do Salvovej tlačiarne v Ružomberku, kde zanikli 10. júla 1903.

Zásluhou Andreja Hlinku Ľudové noviny vo voľbách do uhorského snemu v rokoch 1898 - 1901 podporovali Slovákov kandidujúcich za Maďarskú ľudovú stranu (Néppárt). Noviny mali stúpencov hlavne na severnom Slovensku. Dosiahli náklad 2.000 exemplárov, pričom Národnie noviny v tomto období vychádzali v náklade iba okolo tisíc exemplárov. Stupňujúce sa rozpory medzi vedením Slovenskej národnej strany a jej katolíckym krídlom spôsobili, že roku 1902 Kníhtlačiarský účastinársky spolok v Martine odmietol tlačiť Ľudové noviny. Bola to nepríjemná záležitosť, lebo práve v tomto období ich Anton Bielek mieni vydávať ako obdenník, kým martinské Národnie noviny vychádzali iba tri razy do týždňa. Naviac vtedy nastali rozpory aj vo vnútri redakcie Ľudových novín, z ktorých sa rozhodol odísť Andrej Hlinka.

Napriek týmto prekážkam, za pomoci finančnej podpory Československej jednoty v Prahe začal roku 1903 Ľudové noviny vychádzať z inej martinskej tlačiarne ako obdenník. Táto ich periodicita sa nezmenila ani po odchode redakcie z Martina do Ružomberka. Ich redaktormi boli postupne Anton Bielek, Jozef Gregor-Tajovský, Milan Hodža, František Votruba a Gejza Rehák. Ich spolupracovníkom sa opäť stal aj Andrej Hlinka. Roku 1903 v ich redakcii sa začali nové konflikty. Spôsobili ich polemiky okolo jazykovednej brožúry Sama Czambela, proti ktorej vystúpili najmä Jozef Škultéty. V lete t. r. Československá jednota prestala vyplácať podporu Ľudovým novinám, ktoré v dôsledku toho zanikli. Ako vidieť, ani Antonovi Bielkovi sa nepodarilo vytvoriť účinnú opozíciu proti martinskému vedeniu Slovenskej národnej strany a jej Národným novinám.

Podobný neúspech pri formovaní opozície proti vedeniu Slovenskej národnej strany stihol aj Karola Salvu, ktorý začal v novembri roku 1897 vydávať “týždenník pre politiku a spoločenský život" zvaný Slovenské listy (1897 – 1899). Ich pokračovaním boli Slovenské listy - Poučno - zábavný týždenník , ktorý vychádzal roku 1900 v Ružomberku. Peniaze na kauciu Slovenských listov poskytli slovenskí továrnici a úradníci z Liptovského Mikuláša. Slovenské listy sa mali stať hlavným opozičným orgánom a konkurenciou martinských Národných novín. Karol Salva - ich vydavateľ a redaktor, však pre ich krátky život nestihol túto úlohu splniť. Ich zánik si zapríčinil sám svojou kompromisníckou politikou a pre nesprávne vedenú polemiku s martinskými Národnými novinami. Preto slovenskí mecéni z Liptovského Mikuláša im odobrali kauciu. Hlavný význam Slovenských listov bol v tom, že vytvorili podmienky pre nástup mladej slovenskej generácie v politickom živote. (Milan Hodža, Jozef Gregor-Tajovský, Fedor Houdek, Vavro Šrobár, František Votruba, Andrej Hlinka atď. )

V tomto období sa začala formovať aj slovenská ľudácka periodická tlač, ktorá mala svoje korene v katolíckych cirkevných časopisoch. Vedúcu úlohu tu hrali Katolícke noviny (1880-1904). Ich vydavateľom a redaktorom bol Martin Kollár. Nadväzovali na týždenník toho istého mena vydávaný od roku 1870 v Skalici ako orgán Spolku sv. Vojtecha. Ich periodicita sa menila. Počas redigovania Martina Kollára vychádzali v Trnave ako mesačník (1880-1881), od roku 1882 boli dvojtýždenníkom. Od 30. 12. 1904 vychádzali ako týždenník. Ich redaktorom vtedy bol Anton Bielek, Ferdinand Juriga a František Jehlička schovávajúci sa za pseudonymom Fr. Marginom Rudolfinský. Katolícke noviny spočiatku presadzovali politiku Maďarskej ľudovej strany (Néppárt). Ich redaktori a spolupracovníci vtedy ešte verili, že táto strana, v súlade so svojim volebným programom, bude presadzovať politiku národnej rovnoprávnosti v Uhrosku. Po voľbách sa však presvedčili o opaku, lebo jej poslanci tu podporovali šovinistickú, maďarizačnú politiku ostatných konzervatívnych a liberálnych maďarských politických strán. 30. septembra 1894 začal vychádzať v Budapešti slovenský týždenník Kresťan ako orgán Maďarskej ľudovej strany. Jeho hlavným cieľom bolo získať široké vrstvy slovenského pospolitého ľudu pre “maďarskú štátnu myšlienku" - teda pre maďarizáciu, pre vytvorenie jednonárodného a jednorečového maďarského Uhorska. Redaktormi Kresťana boli postupne Mikuláš Lepszényi, Gerhard Németh, Jozef Janda a Eduard Sándorffy.

Vedúci redaktor Katolíckych novín Martin Kollár (1880-1904) nevládal v narastajúcej konkurencii zapríčinenej odnárodňujúcim Kresťanom udržať svoj tlačový orgán. Katolícke noviny mali koncom minulého storočia len 600 predplatiteľov a roku 1900 sa udržali pri živote len vďaka finančnej podpore slovenských katolíckych kňazov zo Spojených štátov severoamerických.

Väčší rozvoj Katolíckych novín nastal až od roku 1904, keď sa ich spoluredaktorom stal dr. František Jehlička, ktorý ich chcel premeniť na politický týždenník. Jehlička sa stal neskoršie slovenským poslancom v uhorskom sneme, no nakoniec slovenský národ zradil a stal sa jeho renegátom, čo sa zjavne ukázalo po prvej svetovej vojne. Nasledujúceho 1905-ho roku Katolícke noviny už ako politický týždenník, prešli do Skalice, kde zakrátko dosiahli pomerne vysoký náklad 4000 exemplárov.

Ich orientácia bola protimaďarská, reprezentujúca klerikálny program mladej slovenskej buržoázie, vedenej Jehličkom, Ferdinandom Jurigom, Pavlom Blahom. Tvorcovia Katolíckych novín sa už vtedy snažili písať “ľudovo", pričom kritizovali aj vládnuce kruhy, i predplatiteľov vysokej cirkevnej hierarchie. Ich vedúci redaktor Anton Bielek ( 1904-6 ) bol preto vystavený útokom úradov, takže sa ich vedenia zriekol a vysťahoval sa do Spojených štátov severoamerických. Tieto útoky sa vystupňovali aj zo strany Maďarskej ľudovej strany, ktorú Slováci obviňovali zo zrady pôvodného programu, hlavne v otázke národnej rovnoprávnosti.

Roku 1905 sa Katolícke noviny vyhlásili za úradné noviny Slovenskej ľudovej strany, čím chceli zdôrazniť opozíciu slovenského katolicizmu proti útokom maďarského nacionálneho šovinizmu. Vysoká cirkevná hierarchia od roku 1906 zakázala užívanie názvu Katolícke noviny, ktoré potom od 27. čísla toho istého ročníka vychádzali pod zmeneným názvom Ľudové noviny – “pokračovanie Katolíckych novín". Aj tento podnázov však musel ich hlavný redaktor dr. Pavel Blaho roku 1907 z pomenovania novín vypustiť podľa nariadenia biskupského zboru v Uhorsku. Blaho viedol Ľudové noviny ako opozičný orgán proti maďarskej vládnucej triede i proti maďarskej cirkevnej hierarchii. Orientoval sa v nich predovšetkým na slovenských roľníkov a obetavo propagoval československú vzájomnosť.

Zmena nastala až potom, keď od 15. apríla 1910 Ľudové noviny začali vychádzať v Bratislave pod novým názvom Slovenské ľudové noviny. Ich vydavateľom sa stal novozaložený Nakladateľský, kníhtlačiarensky, kníhkupecký spolok - účastinárska spoločnosť, ktorý viedli Andrej Hlinka, Ferdinand Juriga, dr. Pavel Blaho, František Skyčák, Jozef Novák, dr. Augustín Ráth a Ján Vojtašák. Nový týždenník viedol ako hlavný redaktor dr. August Ráth a ako zodpovedný redaktor Karol Štefánek. Od 2. decembra 1912 sa v ich podtitule uvádzalo, že sú “orgánom Slovenskej ľudovej strany".

Po prechode do Bratislavy začali však tieto noviny útočiť na Robotnícke noviny, ako aj na hodžovský Slovenský týždenník a Slovenský denník, čo vyvrcholilo ich útokmi proti sociálnej demokracii, masarykovcom a evanjelikom. Robotnícke noviny na základe údajov bývalého redaktora Slovenských ľudových novín dr. A. Rátha, ktorý sa rozhneval s Ferdinandom Jurigom i s redaktorom týchto novín Florianom Tománkom - uverejnili materiál o úplatkárskej afére v ich redakcii, ktorou si mali maďarské politické kruhy kúpiť vedenie Slovenských ľudových novín. Tak sa začali medzi týmito tlačovými orgánmi veľké polemiky a spory, ktoré mal riešiť tzv. národný súd vo Vrútkach 15. júla 1912. Tento súd ustálil, že Slovenské ľudové noviny nevzali od vlády peniaze a že úplatky zobrali iba osoby (Tománek, dr. A. Ráth.)

Medzi predchodcov ľudáckych novín môžeme zaradiť aj “politický a spoločenský mesačník pre utláčaných slovenských roľníkov, remeselníkov a delníkov", zvaný Hlas ľudu, ktorý vychádzal v Budapešti v rokoch 1902-1903. Bol to pôvodne časopis ľudovej strany, ktorý redigoval budapeštiansky pravotár Franko Kabina - kandidát poslaneckého mandátu tejto strany za novobanský okres. Po rozchode s vedením ľudovej strany, Kabina časopis viedol v národne slovenskom duchu, pričom vyčítal katolíckym kňazom izolovanosť a odtrhnutosť od života slovenského ľudu. Preto ho aj niekoľko razy obžalovali a súdili. Pre nedostatok predplatiteľov časopis zanikol, aj keď Kabina pôsobil aj naďalej ako dopisovateľ Robotníckych novín.

[úprava] Hlas a hlasisti

V deväťdesiatych rokoch minulého storočia sa začína na Slovensku rozvíjať činnosť mladej inteligencie - poslucháčov a stúpencov T. G. Masaryka na pražskej univerzite, ktorí prebrali jeho demokratické názory. Títo slovenskí vysokoškoláci v Prahe porovnávali hospodárske, kultúrne a politické pomery oboch našich národov. Videli v nich veľké disproporcie, ktoré bolo treba v záujme hospodárskeho pokroku a politického liberalizmu odstraňovať. Kritizovali preto oficiálny národný program slovenskej buržoázie, reprezentovanej martinským vedením Slovenskej národnej strany. Vyčítali jej konzervativizmus, politickú pasivitu i nedostatok starostlivosti o ľudové vrstvy.

Postavili sa do boja za demokratické práva ľudu a presadzovali predovšetkým politickú požiadavku liberálneho meštiactva, ale aj pospolitých vrstiev v Uhorsku v tejto dobe - vydobytie všeobecného volebného práva. Veď v týchto rokoch malo z pätnástich miliónov obyvateľov Uhorska iba deväťstotisíc volebné právo. Toto úsilie, spolu so snahou uskutočniť aj ostatné demokratické požiadavky - slobody prejavu, zhromažďovanie a slobodu tlače, zbližuje hlasistov so sociálnymi demokratmi.

Priekopníci tohto hnutia medzi mladou slovenskou inteligenciou sa preto už od začiatkov svojho pôsobenia snažili o založenie takého časopisu, ktorý by sa stal ich skutočným reprezentantom. Ohniskami tohto hnutia, stali sa spolky slovenských vysokoškolákov v Prahe Detvan, vo Viedni Tatran a v Budapešti Slovenský spolok. Najväčší význam z nich mal pražský Detvan, ktorého poprední príslušníci Martin Kukučín (Bencúr), Ladislav Nádaši (Jége), Ondrej Smetany (Kalina)/ a Vavro Šrobár, boli prvými priekopníkmi Masarykovych názorov na riešenie slovenskej problematiky tak, ako ich sám formuloval hlavne v pražských novinách Čas.

Už roku 1889 im Masaryk navrhoval založenie samostatného slovenského časopisu, nezávislého od politiky martinského vedenia Slovenskej národnej strany. Za jeho redaktora navrhoval advokáta dr. Štefanoviča. To sa však neuskutočnilo, hlavne pre Štefanovičov tolerantný vzťah k martinskému vedeniu. Iniciátorom hnutia za založenie takéhoto časopisu sa potom stal Vavro Šrobár.

Pred realizáciou tohto plánu dr. Smetanay (pod pseudonymom Ondrej Kalina), vydal dve brožúry Slovensko, sborník časových úvah o věcech verejných a Slovensko, odpovědi Národním novinám, v ktorých sa pokúsil načrtnúť politický a kultúrny program slovenskej liberálnej inteligencie. Na augustových slávnostiach v Martine .(4. VIII. 1897) sa reprezentanti slovenskej študujúcej mládeže zbytočne pokúšali o dohodu s Vajanským a s jeho stúpencami. Po roztržke s nimi, sa Vavro Šrobár, dr. Minárik, dr. A. Ráth a dr. Makovický, Viliam Dula a Jozef Ruman vybrali na Bystričku k profesorovi Masarykovi, s ktorým sa dohodli nielen na potrebe vydávania vlastného časopisu, ale aj na jeho programe.

Prvé číslo nového časopisu Hlas vyšlo 30. júna 1898 v Skalici za redakcie dr. Vavra Šrobára. Jeho podtitul bol : Mesačník pre literatúru, politiku a otázku sociálnu. Od roku 1903 (V. roč.) Hlas vychádzal v Ružomberku, kde aj nasledujúceho roku zanikol Jeho zodpovedným redaktorom a vydavateľom bol dr. Pavel Blaho, od IV. roč. (r. 1901-2) redaktor dr. Pavel Blaho a dr. Vavro Šrobár a od roč. VI. (1904), jeho redaktorom a vydavateľom bol dr. Vavro Šrobár. Zvláštnosťou Hlasu bolo, že ako študentský časopis obyčajne počas letných prázdnin nevychádzal (júl, august). Hlasisti cez prázdniny chodievali pracovať “medzi ľud", aby bližšie, z vlastnej skúsenosti poznali jeho hospodárske a spoločenské pomery, o čom potom v Hlase podávali mnohé správy.

Okolo redakcie Hlasu sa sústredili prívrženci rozličných politických názorov, počínajúc od buržoáznych demokratov, až po kresťanských socialistov.(Vavro Šrobár, Pavel Blaho, Anton Štefánek, Fedor Houdek, aj Andrej Hlinka, Ján Kempný, František Jehlička, Jozef Buday atď.) Preto sa aj v Hlase, ako typicky liberálnom časopise, objavovali články a predovšetkým úvodníky, ktoré formulovali iba “rámcový program" tejto skupiny, pričom ostatný materiál v čísle býval z tohto programu dosť odlišný. Objavovali sa tu preto stanoviská pozitivistov vedľa socialistov, stúpencov Masaryka, vedľa obdivovateľov Tolstého, priekopníkov drobnej práce medzi ľudom, aj buržoáznych predstaviteľov, ktorí chceli udávať hlavnú politickú líniu utláčaného slovenského národa.

Hlas však celkom jednoznačne kritizuje politickú pasivitu národniarov, ich zužovanie boja za nacionálnu rovnoprávnosť, predovšetkým na otázku jazykovú, ich nekritický obdiv k cárskemu Rusku, aj snahu o presadzovanie konzervativizmu vo verejnom živote i v národnom hnutí. Hlasisti tu okrem iného žiadajú všeobecné volebné právo, autonómiu obcí, progresívnu daň, reformu súdnictva a administrácie, bezplatné vyučovanie, slobodu tlače a spolčovania sa, zakladanie ľudovýchovných a hospodárskych spolkov. Hlasisti však realizáciu týchto plánov nemohli zabezpečiť, a to tým viacej, že im išlo o evolučné a nie revolučné premeny spoločnosti.

Nesporným prínosom bola orientácia hlasistov na hospodársku prácu medzi ľudom (zakladanie potravných družstiev, hospodárskych spolkov, vzájomných pomocníc a pod.), v čom vedome, pravda na inej úrovni, chceli nadväzovať predovšetkým na ľudovýchovnú a osvetovú prácu Daniela Licharda. Pozitívna bola aj ich podpora československej spolupráce, rozvíjanej z českej strany slovakofilmi (Adolf Heyduk, Jozef Holeček, Rudolf Pokorný, Karel Kálal a iní.). Treba však zdôrazniť, že hlasisti nekriticky súhlasili aj s výbojným kapitalizmom, s expanzívnou politikou českej veľkoburžoázie a s jej koristníckym vzťahom ku Slovensku a k Slovákom. Významnú úlohu v československým vzťahoch mala v tejto dobe Československá jednota, založená 5. mája 1896 v Prahe.

V Hlase našla svoje miesto aj literárna kritika reprezentovaná hlavne Vavrom Šrobárom, ktorý vo svojej recenzii Vajanského diela Kotlín, skoncentroval názory starších hlasistov na literatúru. Mladší z nich - prúdisti - prebojovávali zase demokratickú, realistickú, ľudovú slovenskú literatúru (František Votruba, Pavel Bujnák). Hlasisti za vzor vydávali tvorbu kritického realistu Jozefa Gregora - Tajovského a označovali ho za “skutočného spisovateľa pre ľud".

Hlas vychádzal v náklade 600-800 exemplárov, pričom však už na konci druhého ročníka redakcia oznámila, že až 40 % predplatiteľov si predplatné za časopis nesplatilo. V posledných dvoch ročníkoch, vedených dr. Vavrom Šrobárom Hlas zúžil svoju tematiku. Zameral sa hlavne na otázky filozofické a stratil na bohatstve a pestrosti spravodajstva, čo zapríčinil hlavne nedostatok dopisovateľov. Náklad časopisu vtedy klesol na 400 exemplárov. Roku 1904 mal Vavro Šrobár deficit 1142 korún, ktoré musel aj po zániku časopisu splácať zo svojho. V Slovenskom týždenníku síce vyšlo roku 1905 / č. 8 s. 6 / oznámenie o obnovení Hlasu, ktorý mal vychádzať naďalej v Budapešti s novou redakciou: Jozef Gregor-Tajovský, dr. Ivan Hálek, Milan Hodža, Igor Hrušovský, Fedor Houdek, dr. Ján Jesenský, dr. Ján Ruman, dr. Ján Smetanay, dr. Vavro Šrobár, Anton Štefánek, František Votruba a iní, no z tohto nakoniec zišlo. Roku 1927 sa síce Šrobárovi podarilo založiť časopis Hlas, ale išlo tu len o čisto formálne obnovenie, lebo tento časopis so starým Hlasom a s hlasizmom, nemohol mať takmer nič spoločného.

Roku 1901 navrhol Milan Rastislav Štefánik, ktorý zastupoval slovenskú vysokoškolskú mládež, združenú v pražskom Detvane, aby Hlas okrem úvodných článkov a úvah prinášal raz do mesiaca aj obzor literárny, umelecký, politický, školský, študentský a národohospodársky. Obzory mali podávať stručný, ale podľa možnosti úplný obraz toho, čo sa v patričnej oblasti počas posledného mesiaca vyskytlo na Slovensku, no prípadne aj v ostatných oblastiach Uhorska. Tieto Obzory potom v Hlase patrili k najkvalitnejším informatívnym a syntetizujúcim materiálom. Mali dobrú odbornú úroveň a doteraz zostávajú cenným dokladom pre poznanie života súdobého Slovenska.

Roku 1903, keď majiteľom a zodpovedným redaktorom Hlasu bol dr. Vavro Šrobár a časopis sa tlačil u Karola Salvu v Ružomberku, vzniká jeho príloha Umelecký hlas, ktorý okrem dr. V. Šrobára vedie akademický maliar Al. Kalvoda. Túto prílohu tlačil Eduard Leschinger v Prahe. Bola venovaná predovšetkým výtvarnému umeniu “umeleckých kruhov československých", ale aj “kvietkam domácej slovenskej záhrady". Už v prvom čísle prílohy nachádzame reprodukcie diel J. Mánesa, St. Suchardu, E. Holárika a v ďalšom dvojčísle reprodukcie obrazov J. Myslbeka, M. Aleša, F. Urbana, M. Švabinského. V prílohe bola aj cenná rubrika Zo sveta umeleckého, drobničky o výtvarnom umení, ako aj štúdie o významných maliaroch /Joža Úprka/.

Ako sa hovorí v Úvodnom slove prvého čísla Umeleckého hlasu, tento časopis vznikol za podpory “umeleckých kruhov československých". Jeho redakcia predpokladala, že tieto ušľachtilé snahy sprístupňovať výtvarné umenie Slovákom “nájdu porozumenie aj pod Tatrami". Preto sa nechcela obmedziť len na slovenských umelcov, ale mienila prinášať aj reprodukcie českých výtvarníkov, lebo k Čechom majú Slováci najbližší “pokrokový svaz a z toho vyplývajúce sympátie”. „Redakcia horlila sa česko-slovenskú kultúrnu jednotu, ktorú takto mienila v praktickom živote sama napomáhať“.

Skutočným redaktorom Umeleckého hlasu bol Al. Kalvoda - akademický maliar, rodák z Moravy, ktorým ako sa tu výslovne spomína, “zdvihol v Mánesovi prápor nového umenia". Pozitívne treba hodnotiť snahu redakcie pestovať estetické cítenie a učiť chápať výtvarné umenia príslušníkov ľudových vrstiev slovenskej spoločnosti. Svedčí o tom aj tu uverejnený článok na pokračovanie “Ako sa dívať na umelecké dielo?; Umenie a ľud" a pod., v ktorých sa pranieruje literárny a umelecký snobizmus.

Umelecký hlas vyšiel iba v troch dvojčíslach a toho istého roku hlasisti na “žilinskej schôdzi mládeže a jej priateľov" sa rozhodli pre nízky počet odberateľov a pre deficit s tým súvisiaci, “Umelecký hlas nateraz zastaviť". Bolo veľkou škodou pre slovenskú verejnosť, že sa tento dobrý populárny umelecký časopis nepodarilo udržať pri živote, a to tým viacej, že slovenské novinárstvo v tejto dobe naliehavo potrebovalo práve časopis tohto druhu. Vážnym dôvodom zániku Hlasu a jeho umeleckej prílohy, boli tiež rozpory medzi dr. Blahom a dr. Šrobárom, i vnútorná diferenciácia skupín zainteresovaných na tvorbe a rozšírení Hlasu.

Určitým pokračovaním Hlasu sa stal Slovenský obzor - Mesačná revue, ktorú v Budapešti raz do mesiaca vydával a redigoval Anton Štefánek (r. 1907-1908). Bola to revue orientovaná na politiku, národné hospodárstvo a literatúru z hľadiska záujmov slovenskej buržoáznej inteligencie. Časopis však vo februári 1908 prestal vychádzať, keď A. Štefánek prešiel z Budapešti do Skalice, kde sa stal redaktorom Ľudových novín. Roku 1907 vychádzal ako doplnok Slovenského týždenníka pospolitý mesačník pre politické a hospodárske vzdelanie slovenského ľudu zvaný Naša zástava. Jej hlavným redaktorom bol Milan Hodža, zodpovedným redaktorom Milan Lichard s hlavným spolupracovníkom dr. Jánom Wagnerom. Vychádzala roku 1907 a po prestávke roku 1910 vyšlo ešte jedno jej číslo.

[úprava] Prúdy

Tieto noviny a časopisy, vychádzajúce po zániku Hlasu však nevedeli nahradiť nedostatok politickej revue v slovenskom živote. Preto aj došlo roku 1909 na porade slovenskej mládeže v Martine k dohode, vydávať mládežnícky mesačník “revue mladého Slovenska", zvaný Prúdy, ktorý vychádzal desať ráz do roka v Ružomberku z kníhtlačiarne Jána Páričku v rokoch 1910-1914. Programom tohto časopisu bolo písať “od mládeže, o mládeži, pre mládež".

Prúdy, podľa programového úvodníka prvého čísla, mali byť voľnou tribúnou, prístupnou celej slovenskej mládeži, v ktorej každý mal právo zmerať svoje sily. Redakcia teda sľubovala uverejňovať články od príslušníkov rozličných politických a stavovských skupín, pravda za podmienky, že budú podané primeraným spôsobom a že ich autori budú znášať aj odlišné mienky iných spisovateľov. V skutočnosti sa však Prúdy dosť diferencovali od názorov klerikálov a stali sa orgánom pokrokovej liberálnej mládeže - mladých hlasistov - nazvaných príznačne podľa tejto revue prúdistami.

Nový časopis mal predovšetkým spájať slovenských študentov a vzdelancov žijúcich v Pešti, v Prešporku, v Kluži, Martine, Tisovci, v Prahe a inde. Hlavnú pozornosť mal venovať vzdelanej mládeži preto, aby ona potom šírila “slovenskú myšlienku v ostatnom ľude”. Úlohou Prúdov, ako sa hovorí v úvodníku ich prvého čísla, bolo rozvíriť, rozprúdiť stojaté vody slovenského národného života, v prvom rade života mládeže. Formálne sa program Prúdov nelíšil od Hlasu. Medzi požiadavky prúdistov patrilo odstránenie národnostného útlaku, spriemyselnenie krajiny, zavedenie všeobecného hlasovacieho práva, rozdelenie nadmerných cirkevných statkov, ale predovšetkým spolupráca s českým národom. Väčšina prúdistov po roku 1918 prešla do agrárnej strany, ktorá patrila medzi vedúce buržoázne politické strany v predmníchovskej Československej republike.

Prúdy spočiatku vydával a redigoval Výbor mládeže. V prvom ročníku boli v ňom: Ivan Markovič, Bohdan Pavlů a Vladimír Roy. Za redakciu zodpovedal Alexander Klimáček. V druhom ročníku Prúdov do ich redakčného výboru pribudol ešte Martin Rázus, pričom ich zodpovedným redaktorom sa stal dr. Ján Medvecký. V treťom ročníku bol zodpovedným redaktorom dr. Miloš Vančo, v nasledujúcom dr. Ivan Markovič a Karol Hušek. Časopis vydával postupne Výbor mládeže, Vydavateľské družstvo a od 7. čísla II. ročníka (r. 1910-11 ) Nakladateľské družstvo Novina. Posledný ročník Prúdov (r. 1914) sa stal aj orgánom starších hlasistov. Pravda, vtedy vyšlo iba osem čísel časopisu. 9. a 10. číslo s dátumom júl-august 1914 vyšlo až roku 1919. Prúdy začali vychádzať v náklade 550 exemplárov, pričom mali 447 odberateľov. Neskoršie sa ich náklad zvýšil na 650 exemplárov, pričom mali 517 odberateľov.

Medzi dopisovateľov Prúdov patrili: Ivan Houdek, Ivan Krasko, Nerestický, Jozef Maliak, Fr. Frýdecký, Ján Hálla, Fedor Houdek, Ľudovít Medvecký, Ján Párička, Vladimír Roy, dr. Vavro Šrobár, Anton Štefánek, Milan R. Štefánik, F. Táborský, dr. Jozef Uram, Samuel Zoch. Medzi najvýznamnejších spolupracovníkov Prúdov sa počíta František Votruba, ktorý rozhodujúcou mierou vplýval predovšetkým na kultúrnu líniu časopisu v súlade s požiadavkou, aby časopis mohol “podávať obraz života slovenského mladého sveta, dnes roztrateného a spoločne málo šíriaceho" - ako sa to hovorí v úvode ich prvého čísla. Votruba sa snažil o zachovanie demokratickej línie časopisu.

Aj tematické rozvrstvenie materiálu v Prúdoch pripomínalo Hlas - úvodníky, beletristické príspevky, Obzory: literárny, umelecký, obzor mládeže, sociálny a hospodársky, školský i kultúrny. Bola tu tiež rubrika zostavená z listov dopisovateľov, referáty a pod. Teda Prúdy boli nielen literárnou, ale aj politickou, hospodárskou a kultúrnou revue.

Prúdy pre svoje liberálne zameranie boli vystavené útokom cirkvi, ktorá ich prostredníctvom Cirkevných listov ostro odsudzovala a výsmešne ich redaktorov nazývala “pokrokármi", “polovičiarmi" a “zradcami". Najvýznamnejšou rubrikou Prúdov bola beletristická. Tu sa stretávame s ukážkami prekladov zo svetovej literatúry (Dostojevskij, Lermontov, Lagelöfová a pod.), pričom v Obzore literárnom sa objavovali nielen recenzie kníh slovenských, ale aj zahraničných autorov, pokiaľ sa dotýkali Slovenska a Slovákov. (Scotus Viator: Národnostná otázka v Uhorsku; László Goldis: A nemzeti kérdésröl atď.)

Cenným bol tiež Obzor mládeže, ktorý prinášal pravidelné správy zo študentského života Slovákov, ale aj informácie o podujatiach kolegov v ostatnej Európe. Prúdy, rovnako ako predtým Hlas, propagovali politiku tzv. českých realistov, aj učenie Tomáša G. Masaryka. Stavali sa tiež polemicky proti Slovenskej národnej strane, proti jej oficiálnym tlačovým orgánom i proti Hurbanovi-Vajanskému. Časopis však mal výrazný národnoobranný a protimaďarský charakter. Okrem iného kritizoval napr. maďarský náučný slovník Veľký lexikón Pallasa, ktorý venoval Slovákom len 32, aj to podceňujúcich riadkov, kým Cigáňom 474 riadkov, Eskimákom 119, Hottentotom 42, Kanibalom 27 a Negrom 28 riadkov.

Redakcia venovala pozornosť aj prinášaniu informácií zo života českého, ruského, slovinského, poľského a bulharského (Obzor slovanský). S veľkou pozornosťou sledovala činnosť Československej jednoty, zjazdy českej študujúcej mládeže, účinkovanie českých kultúrnych spolkov - Museum kráľovstva českého, Ústredie Matice školskej a pod. Prúdy sústavne presadzovali a propagovali pokrokové tradície československej spolupráce z hľadiska potrieb liberálneho meštiactva. V porovnaní s vtedajším cirkevným časopisectvom i tlačou Slovenskej národnej strany, predstavujú po tejto stránke pokrok.

Prúdy boli typickou literárnou a odbornou revue, určenou pre inteligenciu, ktorá nemohla medzi ľud preniknúť. Preto aj 16. októbra 1912 sa hlasisti na súkromnej porade v Žiline rozhodli od roku 1913 v Ružomberku vydávať “časopis pre vzdelanie slovenského ľudu", zvaný Nové časy. Bol to mesačník, ktorý v rokoch 1913-1915 redigoval Andrej Devečka a dr. Vavro Šrobár, ktorý mal na starosti hlavne ich “vedeckú časť", pričom “zábavná časť" zostala na starosti Františka Votrubu. Časopis zanikol v druhom roku svojej existencie pre nedostatok spolupracovníkov a pre ťažkosti spôsobené vojnovými pomermi. Nové časy mali však malú publicitu preto, lebo nenašli cestu k slovenským roľníkom a robotníkom, a tak sa ani nestali skutočným ľudovýchovným časopisom.

[úprava] Hodžov Slovenský denník a Slovenský týždenník

Začiatkom dvadsiateho storočia tvorivo na hlasistov a ich publicistickú činnosť orientovanú hlavne na inteligenciu a roľníctvo nadviazal Milan Hodža, z ktorého sa postupne stal popredný buržoázny politik, publicista a skúsený redaktor. Svoju novinársku činnosť začal roku 1896 ako poslucháč Právnickej fakulty v Budapešti, kde vstúpil aj do miestneho vysokoškolského Slovenského spolku, spolupracujúceho aj s rumunskými a so srbskými študentmi.

O dva roky neskoršie sa stal spolupracovníkom Slovenských listov, vydávaných Karolom Salvom v Ružomberku a neskoršie aj Blahovho a Šrobárovho Hlasu. Ako parlamentný spravodajca sa Hodža uplatnil roku 1899 v peštianskom časopise Abendblatt, a to aj vďaka svojej dobrej znalosti stenografie. Nasledujúceho roku sa zaangažoval do novinárskeho podnikania peštianskeho tlačiara Székelyho, ktorý začal vydávať srbský, rumunský a slovenský grajciarový denník. Redaktorom, administrátorom a expedientom Slovenského denníka stal sa Milan Hodža, ktorý v krátkom čase dokázal zvýšiť jeho náklad na 4000 výtlačkov. Noviny priniesli aj volebný program Slovenskej národnej strany. Boli obľúbené medzi pospolitým slovenským ľudom, hlavne pre svoje bohaté spravodajstvo. Už z úvodného článku ich prvého čísla vieme, že Slovenský denník chcel byť dobrými ľudovými, poučnými a zábavnými novinami. Stal sa protikladom martinských Národných novín a Slovenských pohľadov, orientovaných hlavne na vzdelané vrstvy slovenskej spoločnosti. Okrem bohatého spravodajstva a úvodníkov mal tieto rubriky: Spisba, Umenie, Denné zprávy a Zmes. Roku 1901 však Slovenský denník pre nedostatok finančných prostriedkov a pre Hodžov nástup na vojenskú službu, zanikol. Po krátkom účinkovaní v ružomberských Ľudových novinách sa Hodža vrátil do Budapešti, kde začala 4. júla 1903 vydávať za českej finančnej pomoci lacný ľudový časopis Slovenský týždenník (1903-1919). Okrem Milana Hodžu sa v jeho redakcii vystriedali Jozef Matuškovič, Dušan Porubský, Milan Lichard, Jozef Šimko a Juraj Novák. Od 28. februára 1908 bol vydavateľom tohto týždenníka Budapeštiansky nakladateľský spolok. Hodža uverejňoval svoje články aj v Národných novinách, v Ľudových novinách, v populárnej revue Naša zástava, vo Venkove a v Národných listoch. Slovenský týždenník sa snažil viesť tak, aby bol čo najpríťažlivejší pre ľudové vrstvy. Preto aj v tomto časopise mali miesto články napísané v ľahkom populárnom štýle.

Slovenský týždenník mal tiež dobrú spravodajskú rubriku. Propagoval hospodárske, nacionálne a politické požiadavky liberálnej buržoázie, proti vysokej šľachte a kléru. Hodža sa vedome snažil pre svoj týždenník získať hlavne bohatších slovenských roľníkov. Pre mnohé rozpory s vládnucou triedou, sa potom ako zodpovedný redaktor časopisu dostáva pred súd.

Významným pomocníkom v redakcii Slovenského týždenníka sa stal Hodžovi Anton Štefánek, František Votruba a Bohdan Pavlu, ktorí písali veľmi kriticky nielen proti maďarskej vládnucej triede, ale aj proti konzervatívnej politike Slovenskej národnej strany a jej martinského strediska. Slovenský týždenník, ktorý mal silnú podporu aj medzi lepšie situovanými slovenskými roľníkmi, dosiahol na ten čas nebývalý náklad 14 000 exemplárov a to aj napriek mnohým tlačovým pravotám, ktoré musel Hodža podstúpiť. Tento vysoký náklad bol o to pozoruhodnejší, že slovenské noviny a časopisy sa vtedy nemohli predávať po uliciach, v trafikách, alebo v obchode, a to pre úradný zákaz.

Pravda, existencia novín a časopisov propagujúcich politiku hlasizmu a hlavne československej spolupráce, bola do veľkej miery závislá aj na pomoci českej spoločnosti. Túto pomoc, ako sme spomínali, organizovala predovšetkým Československá jednota pražská – (Ing. Jozef Rotnágl, Fr. Táborský, prof. Pastrnek, Pilát, Fr. Bíly, prof. J. Vlček…), ktorá sa starala nielen o získavanie predplatiteľov a dopisovateľov do slovenských novín a časopisov z českých krajov, ale redakciám týchto tlačových orgánov poskytovala aj peňažnú podporu na platenie pokút, súdnych trov i na hradenie nepokrytého predplatného a pod. Podobnú podporu redakciám slovenských novín a časopisov poskytovali aj americkí Slováci.

Milan Hodža sa za takýchto okolností s prísľubom českej pomoci vo výške 10 000 korún, pustil do založenia ľudových novín so starým, tradičným názvom Slovenský denník. Jeho prvé číslo vyšlo v Budapešti 27. februára 1910. Hlavným redaktorom novín bol Milan Hodža a zodpovedným redaktorom Anton Štefánek. Denník zanikol roku 1915. Medzi jeho redaktorov patrili niekdajší tvorcovia Slovenského týždenníka - D. Porubský a František Votruba. Hodža sa v programovom úvodníku jeho prvého čísla zasadil, že bude prostredníctvom svojich novín bojovať “za práva ľudu...za slovenčinu a slobodu, za všeobecné volebné právo i za spriemyselnenie Slovenska".

Slovenský týždenník pokračoval na širšom fronte v politických snahách Slovenského týždenníka a Ľudových novín. Propagoval československú spoluprácu a to aj v oblasti hospodárskej, školskej a sociálnej, pričom tu nechýbali ani časté polemiky s martinskými Národnými novinami. Slovenský denník vychádzal na štyroch stranách formátu veľkého fólia. Jedno jeho číslo stálo štyri haliere. Mal širokú tematickú paletu: Úvodník, politický komentár, volebný ruch, zahraničnú politiku, literatúru, vedu, umenie, chýrnik, hospodársky prehľad, besednicu atď. V druhom a v treťom ročníku (1912-13) vychádzal už na šiestich stranách a vo štvrtom ročníku (1913) sa jeho cena zvýšila na šesť halierov. Denník vynikal hlavne svojím bohatým spravodajstvom a kvalitnými komentármi. Napriek jeho vysokému nákladu, mali tvorcovia Slovenského denníka stále hmotné starosti a noviny udržiavali pri živote len vďaka podpore Československej jednoty. Bolo veľkou škodou, že sprísnená cenzúra a prenasledovanie slovenských národovcov počas prvej svetovej vojny prerušilo roku 1915 vydávanie tohto úspešného denníka liberálnej slovenskej buržoázie.

[úprava] Regionálne noviny

Významným dokladom rozšírenia slovenského novinárstva, súvisiaceho s rozvojom industriálneho a obchodného podnikania začiatkom XX. storočia - je vytváranie tzv. regionálnej periodickej tlače, sústredenej na problematiku určitého mesta, alebo kraja. V nich bolo často politické spravodajstvo odsunuté na vedľajšie miesto. Pritom však, a to bolo podstatné, aj regionálne slovenské noviny slúžili záujmom nášho nacionálneho pohybu, budili národné povedomie, informovali o celonárodných kultúrnych podujatiach, a o politických akciách. Predovšetkým bojovo reagovali na niekoľkonásobne silnejšiu regionálnu maďarskú tlač, ktorú už koncom minulého a začiatkom nášho storočia, začala maďarská vládnuca trieda vydávať na Slovensku v každom väčšom meste, v župnom, alebo okresnom sídle, a to často bez ohľadu na jej prípadnú pasívnu bilanciu.

Tieto maďarské noviny a časopisy vydávané často aj v čisto slovenských krajoch za vládne peniaze slúžili odnárodňovaniu slovenského obyvateľstva. Boli reprezentantom úzkej úradníckej, statkárskej a meštiackej vrstvy maďarskej, ako aj jej protislovenskej uhrofilskej politiky. Regionálne slovenské noviny a časopisy vznikali v tejto dobe v prevažnej miere z iniciatívy liberálnej buržoázie sústredenej okolo Slovenského týždenníka a Slovenských novín. Vedenie Slovenskej národnej strany rozvoj tejto regionálnej tlače považovalo za zbytočné, ba za škodlivé trieštenie síl, nehovoriac už o jeho opozícii proti politickým akciám mladšej hlasistickej generácie a skupiny sústredenej okolo Milana Hodžu.

Ako prvý vystúpil s regionálnymi novinami, s politickospoločenským mesačníkom, zvaným Považské noviny - Igor Hrušovský. Mesačník vychádzal v rokoch 1902-3 v Novom Meste nad Váhom. Tieto, ako aj ďalšie regionálne slovenské noviny a časopisy, mali pomerne nízke predplatné (napr. Považské noviny 1.50 koruny na rok), preto ich tvorcovia sa domnievali, že takto získajú veľa predplatiteľov. Nedostatok národného povedomia, malý záujem miestneho obyvateľstva, predovšetkým jeho bohatých jednotlivcov, zapríčinil mnohorazy rýchly zánik miestnych slovenských novín a časopisov.

Roku 1902 sa poprední, majetnejší Slováci v Ružomberku dohodli na založení miestnych Liptovsko-oravských novín, ktoré aj skutočne v rokoch 1902-1904 vychádzali zo Salvovej tlačiarne v Ružomberku, ako mesačník. Ich vydavateľom a zodpovedným redaktorom bol Aurel Styk v Dolnom Kubíne, ktorému pri založení novín miestni slovenskí, dobre situovaní národovci prisľúbili 500 korún ročnej podpory na päť rokov. V skutočnosti s novinami spolupracovali len dvaja-traja jednotlivci, pričom Stykovi nikto nepomáhal ani pri agitácii, ani pri namáhavom získavaní predplatného vo výške 75 halierov za rok. Preto aj mesačník mal len 300 predplatiteľov, hoci len 700-800 predplatiteľov a sľúbená ročná podpora 500 korún by bola mohla noviny udržať pri živote. Takto aj po dvoch rokoch existencie Liptovsko-oravské noviny zanikli, pričom nechali voľné pole pre pôsobenie protislovenského, odnárodňujúceho časopisu Liptó - vychádzajúceho v Liptovskom Mikuláši a Rószahegyi Hírlap - vychádzajúceho v Ružomberku, nehovoriac už o maďarónskom Krajanovi zo Zvolena a o vládnych budapeštianskych Slovenských novinách, z ktorých vtedy len v Ružomberku predávali denne do dvesto exemplárov.

Medzi regionálnymi slovenskými novinami a časopismi a budapeštianskym hodžovským Slovenským týždenníkom bola veľká koncepčná a tematická podobnosť. Regionálne i hodžovské noviny sa obracali na “drobných slovenských ľudí" - na remeselníkov, roľníkov, robotníkov a na sproletarizovanú dedinskú inteligenciu.

Veľký význam medzi regionálnymi slovenskými novinami mali práve Liptovsko-oravské noviny, ktorých prvé číslo vyšlo 15. júla 1902 a posledné 20. marca 1904. Najčastejšou tematikou článkov i spravodajstva v týchto novinách bol národnostný a sociálny útlak, uvádzanie konkrétnych údajov o jeho vinníkoch. Bývala tu tiež kritika konzervatívnej politiky Slovenskej národnej strany. (Polemiky s názormi Hurbana-Vajanského, Jozefa Škultétyho, útoky na jazykovedca dr. Sama Czambela atď.) Zaujímavé sú aj tu publikované skúsenosti dopisovateľov novín z volebných bojov v slovenských stoliciach, v ktorých sa robilo nemálo intríg a príkorí proti slovenským kandidátom do uhorského snemu a stoličného predstavenstva. Redakcia podporovala dr. Vavra Šrobára a ostatných starých i mladých hlasistov. Noviny svojím protialkoholickým a osvetovým zameraním slúžili pokrokovým silám slovenskej spoločnosti.

Spravodajstvo, ktoré malo byť najsilnejšou stránkou týchto novín, bolo dosť chudobné, pričom však, a to bolo pozoruhodné, sa zaoberalo aj životom amerických Slovákov, činnosťou ich spolkov a združení. Regionálne spravodajstvo sa zaoberalo informáciami zo zasadaní stoličných výborov, ako aj zakladaním a činnosťou rozličných potravinárskych, peňažných, hospodárskych, kultúrnych i divadelných spolkov. V novinách našli svoje miesto aj rady pre poľnohospodársku výrobu, pre zdravotnícku prevenciu a pod. Sporadicky, a na dosť nízkej úrovni, vychádzali tu aj pokusy z prózy a poézie v rubrike Besednica, ktorá mala dosť nízku úroveň. Za akých nepriaznivých okolností tieto noviny vychádzali, vidieť aj z toho, že vtedy, podľa sčítania obyvateľstva z roku 1900 mala oravská stolica 85 009 obyvateľov, z ktorých vedelo čítať a písať len 39 964 obyvateľov (36 343 Slovákov + 3631 Maďarov a Nemcov).

Pomerne najdlhšie vychádzali Zvolenské noviny - vo Zvolene. Bol to politicko-spoločenský mesačník (r. 1904-1914). Začal ich vydávať dr. Vladimír Fajnor a po ňom dr. Ľudovít Medvecký a dr. Ján Medvecký za spolupráce dr. Ivana Thurzu a dr. J. Nováčka. Tlačil ich najprv Klimeš a Pivko v Liptovskom Mikuláši, potom Eduard Bartan vo Zvolene a od 25. IX. 1908 kníhtlačiareň Budapeštianskeho nakladateľského spolku. Roku 1913-14 mali noviny mesačnú prílohu Roľnícky radca.

Oveľa úspešnejšie ako predchádzajúce noviny bol politicko-spoločenský mesačník Dolnozemský Slovák, vychádzajúci v Novom Sade v rokoch 1903-1914. Jeho majiteľom a vydavateľom bol dr. Miloš Krno a zodpovedným redaktorom dr. Ľudovít Mičátek, ktorý sa od roku 1909 stal aj jeho majiteľom a vydavateľom. Prvé číslo novín vyšlo 15. októbra 1902 a posledné 15. júla 1914. Noviny tlačil Šimon Roháček v Modre. Podľa programového úvodníka ich prvého čísla, mal tento mesačník slúžiť predovšetkým záujmom a zbližovaniu sa dolnozemských Slovákov - a to v súlade s potrebami celoslovenského národného pohybu. Ťažisko novín malo byť v spravodajstve (chýry z rodinného života, listy dopisovateľov, hospodárske rady atď. ) Redakcia sľubovala prinášať aj “články o roľníctve, remeselníctve a priemysle".

Najväčší význam však pripisovala informáciám o kultúrnom a politickom živote Slovákov i o ich školskej a mimoškolskej výchove. Veď ako výslovne sa tu hovorí, cieľom redakcie je “spolčiť, združiť Slovač, ju osvietiť - i preto s láskou a ochotne chytáme sa tejto práce, želáme si, aby každý Slovák pomohol nám v tejto bezzištnej práci; Veď len 1 koruna 50 halierov je predplatné na celý rok a tak nie zisk, ale úprimná láska k nášmu spustnému ľudu vnikla nám túto myšlienku...„.

Závažnú hodnotu mali hlavne úvodníky týchto novín, zaoberajúce sa bojom proti potláčaniu slovenčiny v školách všetkých stupňov, proti násilnému zavádzaniu maďarčiny do škôl a úradov v slovenských krajoch, proti falošnej justícii v Uhorsku i proti vysokým daniam. Aj tu okrem úvodníkov vyvodili listy dopisovateľov sťažujúcich sa na hospodársky i sociálny útlak. Noviny pravidelne prinášali aj informácie o slovenských knižných novinkách. Dolnozemský Slovák mal pomerne vysoký náklad, za čo môže ďakovať hlavne neúnavnému organizátorovi, slovenskému vlastencovi dr. Milošovi Krnovi (1869-1917) a dr. Ľudovítovi Mičátkovi (1874-1928), ktorí pôsobili ako advokáti v Novom Sade a s úspechom sa venovali aj slovenskému novinárstvu.

Menšiu publicitu ako Dolnozemský Slovák mal politickospoločenský mesačník Nitriansko-Trenčianske noviny, ktorý od 1. decembra 1912 do 15. júla 1914 vydával v Bánovciach nad Bebravou Dušan Viest.

Západné Slovensko malo v tejto dobe tiež významný grajciarový “Týždenník venovaný ku poučeniu a vzdelávaniu slovenského ľudu“, zvaný Pokrok. V rokoch 1903-1909 vychádzal ako týždenník, od roku 1910 do roku 1916 ako mesačník v Skalici. Jeho zodpovedným redaktorom bol dr. Pavel Blaho, majiteľom a vydavateľom Jozef Teslík, od roku 1906 Michal Kubíček. Bol to síce malý, no veľmi priekopnícky tlačový orgán, ktorý roky neúnavne propagoval hlasistami preferovanú “drobnú prácu medzi ľudom na poli politickom, hospodárskom a osvetovom". Jeho skutočným a neúnavným redaktorom bol okrem dr. Pavla Blahu Ferdinand Dúbravský - pre svoje slovenské národné cítenie a konanie suspendovaný učiteľ. Tento, v pravom slova zmysle “vandrovný redaktor", mal dobrý prehľad o živote v Skalici a na okolitých dedinách, ktoré sám často navštevoval, aby v nich pre Pokrok získal čo najviac dopisovateľov, a tým pre noviny zabezpečil bohaté spravodajstvo.

Pokrok bol úspešný medzi ľudom aj pre svoj “prostonárodný a málo vzdelanému ľudu prístupný a zrozumiteľný štýl", ako aj pre svoju propagáciu svojpomoci medzi našim dedinským ľudom. Preto aj maďarská vládnuca trieda už v roku jeho vzniku (1903) založila v tomto kraji hneď dva miestne maďarské časopisy „Szenec és vidéke“ a „Szakolczai Határör“ (Senica a okolie a Skalický pohraničný strážca), ktoré však vychádzali len veľmi krátko. Úrady potom ešte intenzívnejšie prenasledovali kolportérov a odberateľov Pokroku, ktorého čísla aj preto sa tak rozšírili, lebo mali nízku cenu (2 haliere). Aj tak však musel dr. Pavel Blaho na jeho vydávanie doplácať.

Vládnuca trieda sa snažila rozličnými spôsobmi slovenskú regionálnu periodický tlač umlčať a zlikvidovať, a to nielen vydávaním maďarských, ale aj dvojjazyčných, či trojjazyčných regionálnych novín (napr. v Hlohovci Galgócz és Vidéke; v Novom Meste pod Šiatrom Nép és igazság a pod. )

[úprava] Hospodárske, odborné a ostatné časopisy

V druhej polovici XIX. storočia bol po slovenských dedinách najviac rozšírený hospodársky a ľudovýchovný časopis Obzor. Mal, predovšetkým za Lichardovho života, vysokú úroveň a veľa stúpencov. Časopis vychádzal naďalej aj po Lichardovej smrti, až do konca roku 1905, no nikto z jeho vydavateľov a redaktorov nedosiahol už Lichardovej úrovne. Roku 1889 ho obnovil a začal vydávať ako mesačník v Ružomberku Ján Miloslav Hodža v spolupráci s vydavateľom a kníhtlačiarom Karolom Salvom. Po Hodžovi prevzal nielen vydavateľstvo, ale aj redakciu Karola Salvu, za spolupráce s najvýznamnejším slovenským bibliografom Ľudovítom V. Riznerom. V skutočnosti však časopis, ako aj jeho zábavné prílohy “Pri kozúbku" a “Pod lipou" viedol sám Rizner (1891-1899). Po Riznerovi sa stal zodpovedným redaktorom časopisu Juraj Babka a spolupracovníkom Jozef Zumr a František Suchý. Roku 1905 redaktorom a vydavateľom Obzoru bol znovu Karol Salva. Na začiatku XX. storočia mal časopisu nízku úroveň a stával sa aj neaktuálnym . Roku 1905 zanikol.

Z najvýznamnejších hospodárskych novín tejto doby spomenieme Hospodárske noviny Petra Kompiša, ktoré vychádzali v rokoch 1898-1904 v Martine. Boli venované “všetkým odvetviam hospodárstva, domácemu priemyslu, remeslám a národnému hospodárstvu". Od roku 1900 tieto noviny vychádzali u Jozefa Teslíka a Neumana v Skalici a po dvoch rokoch znovu v Martine tlačou Kníhtlačiarskeho účastinárskeho spolku. V rokoch 1900-1901 mal časopis aj prílohu “Kupecký a priemyselný obzor". Noviny roku 1910 v Martine obnovil Peter Kompiš ml. ako mesačník pod názvom Kupecké, priemyselné a hospodárske noviny. Zanikli v dôsledku prvej svetovej vojny roku 1914.

V tejto dobe sa začína už aj na Slovensku väčšia špecializácia hospodárskych časopisov. Univerzalita obsahu, taká typická ešte pre Lichardov Obzor, je už v tejto dobe rozvoja národného hospodárstva - anachronizmom. Vtedy napr. vychádza časopis Včelár a ovocinár v rokoch 1893-96 v Martine za redakcie Andreja Černinanskeho, ďalej Praktický včelár (1905-7) v Banskej Bystrici a Domáci radca pre hospodárov (1908-1911), ktorý vydával v Senici Ján Bežo. Jeho redaktorom bol Elemír Bežo a hlavným spolupracovníkom Dušan Fajnor. Obľúbeným bol skalický dvojtýždenník Slovenský hospodár s podtitulom Časopis pre všetky odvetvia hospodárske, s mesačnými prílohami Slovenská politika, Slovenský šuhaj a Slovenská deva. Bol to časopis roľníckeho hnutia západného Slovenska organizovaného dr. Pavlom Blahom. Jeho vydavateľom a redaktorom bol Jozef Teslík a hlavným spolupracovníkom V. B. Pavlík-Sychra. V Teslíkovej tlačiarni v Skalici vychádzal v rokoch 1908-9 aj časopis Remeselnícke noviny a v Budapešti v rokoch 1913-14 mesačník Roľnícka čítanka. Jeho vydavateľom bol Viktor Sékely a spol. a redaktorom Anton Štefánek. Jeho hlavným poslaním bola výchova roľníkov a príprava na založenie stavovskej organizácie slovenských roľníkov, čo sa však pred prvou svetovou vojnou nepodarilo realizovať.

Časopisom maloburžoázie sa stal Slovenský peňažník s podtitulom Mesačník venovaný peňažníckym a hospodárskym otázkam. Vychádzal od roku 1909 vo Zvolene, tlačil sa v Martine a dva roky (1910-12) u Jána Páričku v Ružomberku. Zanikol roku 1914. Hlavným redaktorom časopisu bol Viliam Paulíny-Tóth zo Zvolena a hlavným spolupracovníkom Ján Párička z Ružomberku. Od roku 1911 sa zodpovedným redaktorom časopisu stal Fedor Jesenský. Medzi jeho spolupracovníkov patrili Peter Kompiš, Ľudovít Vanovič, Milan Frič, dr. J. Wagner. Vychádzal v náklade 400 exemplárov a mal len 270-320 odberateľov.

Veľký význam pre vývoj spoločenských, ale aj prírodných vied na Slovensku, mali odborné časopisy tvorivo rozvíjajúce odkaz prvého slovenského vedeckého časopisu - Letopisu Matice slovenskej. Andrej Sokolík začal roku 1896 v Martine vydávať Sborník Muzeálnej slovenskej spoločnosti (1896-1914), ktorý však vychádzal veľmi skromne - len dva razy do roka. O dva roky neskoršie pre členov Muzeálnej slovenskej spoločnosti začal vychádzať v Martine raz za dva mesiace Časopis Muzeálnej slovenskej spoločnosti (1898-1914). Jeho redaktorom bol Andrej Sokolík. V rokoch 1908-9 ho viedol Jozef Škultéty a v poslednom období (1909-1914) Václav Vraný. Sborník Muzeálnej slovenskej spoločnosti sa stal od roku 1898 jeho prílohou.

Časopis Muzeálnej slovenskej spoločnosti vznikol z rozhodnutia výboru Muzeálnej spoločnosti zo dňa 27. októbra 1897. Podľa úvodníka jeho prvého čísla z 15. februára 1898 “Časopis povolaný bude otvárať Muzeálnej slovenskej spoločnosti prístup do mesta i do dediny a do najvzdialenejších krajov a chalúp, aby ohnisku kultúrnemu hľadel priateľov a pestovateľov". Členovia tejto spoločnosti ho dostávali zadarmo, pre nečlenov stál 1 zl. str. ročne. Jeho program bol nasledovný: “...prinášať vždy spolkové zprávy, zoznam členov, ich príspevky i výkazy zbierok: Ďalej popri menších, do oboru účinkovania Muzeálnej slovenskej spoločnosti patriacich článok, registrovať bude správy o nálezoch, o súčasných výdobytkoch na poli archeológie, dejepisu, národopisu...„. Ako vidieť, Časopis i Sborník mali publikovať výsledky vlastivedného výskumu Slovenska, čo bolo pre náš vedecký, ale aj spoločenský a politický život veľmi významné. Bola to skutočne priekopnícka práca, pretože v tejto dobe možnosti uplatnenia sa slovenských vedeckých pracovníkov, boli veľmi obmedzené. Píše o tom výslovne aj Andrej Kmeť: “A čo skusuje vedecký človek slovenský? Nie súc učbárom (akých nesmieme mať, aby sme nemali vedeckých ľudí ex professo, či professorov), pri nedostatku času i pomôcok (vedeckých knižníc a zbierok), často nútený je utisnúť sa na druhých....Nám Slovákom vypomáhajú najviac Česi...“. Medzi najvýznamnejších dopisovateľov tohto časopisu patrili popredné osobnosti slovenských historikov, jazykovedcov, archeológov, botanikov, národopiscov i znalcov slovenskej literárnej a kultúrnej histórie (dr. Ján Wagner, Stanislav Zoch, Jozef Ľ. Holuby, Andrej Kmeť, Andrej Halaša, Jozef Škultéty, Július Botto a iní).

Zo študentských časopisov treba uviesť Púčky, ktoré vychádzali najprv ako hektografovaný rukopis v Kežmarku roku 1913. Od 13. X. 1913, ako aj nasledujúceho roku v Hradci Králové. Ich redaktorom bol národne uvedomelý banskobystrický stredoškolák Matej Jančo, ktorý už roku 1911, podľa vzoru maďarských vzdelávacích spolkov so svojimi kolegami, si na strednej škole v Banskej Bystrici založil tajný spolok Bratia. Spolok mal demokratický a pokrokový program, a to aj v oblasti politickej a sociálnej. (Boj za všeobecné volebné právo, za zlepšenie sociálnych pomerov robotníkov a roľníkov, i proti vykorisťovaniu veľkostatkármi a veľkopriemyselníkmi). Tento spolok si študenti zakrátko premenovali na Slovenskú literárnu jednotu Sokol. Jeho predsedom sa stal Ján Filipčo. Spolok mal “osvietiť najširšie vrstvy slovenského ľudu a pozdvihnúť slovenskú literatúru", a to aj prostredníctvom vydávania poučných kníh a brožúr, ba aj rukopisného časopisu.

Na martinských augustových slávnostiach z príležitosti osláv storočných narodenín Sama Chalupku 6. VIII. 1912, členovia Literárnej jednoty na jeho počesť nazvali svoj spolok Mor ho. Rozhodli sa potom aj vydávať vlastný časopis, na ktorý si medzi sebou na začiatku zozbierali 12 korún. Redigovaním časopisu poverili Mateja Janču - tajomníka spolku, ktorý prostredníctvom svojho strýka Adama Janču v Newarku získal od Slovenskej ligy v USA hektograf. Tak aj začiatkom októbra 1912 mohlo vyjsť v Kežmarku prvé číslo Púčkov - ako orgánu spolku Mor ho. Pre tento nevinný študentský časopis i pre založenie tajného spolku boli jeho funkcionári surovo prenasledovaní maďarskou vládnucou triedou, ktorá sa aj pričinila o ich vylúčenie zo všetkých škôl v Uhorsku.

V tejto dobe - do roku 1914 - vychádzalo na Slovensku aj viacej tzv. zábavných - oddychových novín a časopisov. Bol to napr. v rokoch 1905-1906 v Ružomberku vychádzajúci Salvov poučno-zábavný dvojtýždenník Slovenské ľudové besedy, ale aj revue Anton Reisa Naše Slovensko (1908-1910) - vychádzajúce v Prahe atď.

Osobitnú, pomerne veľkú skupinu v slovenskom novinárstve v tejto dobe tvoria detské časopisy. Z nich mal veľký význam Priateľ dietok (1898-1900), ktorý vydával Rehor-Uram-Podtatranský v Liptovskom Mikuláši. Do takejto novinárskej činnosti sa zapojil aj Martin Braxatoris-Sládkovič (1863-1934) - syn Andreja Sládkoviča - farár v Senici, ktorý už predtým písal nábožensko-meditatívne a vlastenecké básne, ako aj nenáročné verše pre ľud. Hojne tiež prekladal zo svetovej klasickej literatúry. Redigoval tiež najvýznamnejší slovenský detský časopis pred prvou svetovou vojnou Noviny malých ( 1899 - 1914 ), ktoré vychádzali u Jána Bežu v Senici. V detskej literatúre a v periodickej tlači vystupoval pod menom strýčko Martin. Bol to veľmi plodný básnik a spisovateľ pre deti, no umeleckej úrovni jeho tvorby škodil jeho sklon k teologizovaniu, k moralizátorstvu a k abstraktným úvahám, aj keď sa pri vedení detského časopisu snažil týchto nedostatkov zbaviť.

Aj vydávanie detských a mládežníckych časopisov v podmienkach národnej neslobody a sociálneho útlaku si u nás vyžiadalo veľkých obetí jednotlivcov. Boli to zväčša učitelia, ktorí sa podobrali nielen na redigovanie, ale aj na vydávanie a administrovanie takýchto časopisov. Za takýchto nepriaznivých okolností detské časopisy po niekoľkých ročníkoch zanikali. Do prvej svetovej vojny sa vystriedalo šesť slovenských časopisov pre deti, no na začiatku storočia sa udržali iba dva a v predvečer prvej svetovej vojny slovenské deti zostali bez jediného svojho časopisu.

Noviny malých mali na rozdiel od iných slovenských časopisov tohto druhu už aj čierno-biele ilustrácie. Ťažisko časopisu bolo v próze a v poézii. V prvých ročníkoch mal časopis tieto rubriky: Noviny z celého sveta, Návody na ručné práce, Tríbenie šikovnosti, Vynálezy, Hádky a úlohy a Dopisy.

Pomerne dobrú úroveň dosiahol aj časopis Zornička s podtitulom Noviny pre naše dietky, ktorý vychádzal v rokoch 1908-1914 v prvých dvoch ročníkoch dva razy do mesiaca a od tretieho ročníka raz mesačne. Časopis vychádzal v Budapešti za redakcie Miloša Izáka (strýko Miloš). V skutočnosti ho však redigoval dr. Ján Wagner za pomoci Milana Licharda a Samuela Czambela. Vydavateľom Zorničky bol Budapeštiansky nakladateľský spolok. Od tretieho ročníka bol jeho majiteľom a vydavateľom Viktor Sekaj . Časopis propagoval politické a kultúrne akcie slovenského národného hnutia. Okrem ukážok z umeleckej literatúry nachádzali sa tu nasledujúce rubriky: Články poučné, Všeobecné články, Na zasmiatie. Medzi spolupracovníkmi časopisu sa objavujú mená Ľudmily Podjavorinskej, Rehora-Urama Podtatranského a. Podhradského. Takmer v každom čísle okrem pôvodných príspevkov boli aj preklady rozprávok Andersena, Boženy Němcovej. Pozoruhodnou bola rubrika Slováci, v ktorej redakcia oboznamovala deti s miestopisom Slovenska, s jeho minulosťou a prítomnosťou, s osobitným zreteľom na slovenské mestá.

V predvojnovom období vychádzali na Slovensku aj humoristické časopisy. Bol to napr. Černokňažník, vedený od roku 1879 v Martine Jurajom Čajdom. Od roku 1908 v tom istom meste vychádzal Rarášek Andreja Černianskeho, v Ružomberku Veselé noviny atď. Z náboženských časopisov slovenskej národnej myšlienke najviac slúžili Cirkevné listy - s podtitulom Časopis venovaný záujmom cirkvi evanjelickej a. v. za redakcie Juraja Janošku, ktoré vychádzali od 10. septembra 1887 v Martine a potom v rokoch 1898-1903 v Ružomberku u Karola Salvu (neskôr v kníhtlačiarni Salva a Herle). V rokoch 1903-1918 ho vydával Fr. Klimeš a Pivko v Liptovskom Mikuláši.

[úprava] Začiatky slovenskej robotníckej tlače

Slovenské robotnícke hnutie bolo vo svojich začiatkoch neorganizované, roztrieštené a živelné. Táto jeho slabosť súvisela nielen so zaostávaním kapitalizmu v Uhorsku, so silnými feudálnymi prežitkami, ale aj s dvojnásobným sociálnym i nacionálnym útlakom, ktorému bol slovenský proletariát vystavený. Na slovenskom území sa spočiatku rozvíjali spolky a združenia maďarských a nemeckých robotníkov, do ktorých miestami patrili aj Slováci. Bol to napr. Spolok typografov, založený roku 1867 v Bratislave a o dva roky neskoršie vytvorený robotnícky vzdelávací spolok Napred.

V Bratislave vzniká 1. III. 1879 - prvý robotnícky časopis Die Wahrheit (Pravda). Vychádzal do roku 1881 za redakcie Karola Hanzlíčka. Tento tlačový orgán bol popri časopisoch Népszava a Arbeiter - Wochen Chronik tretím časopisom Všeobecnej robotníckej strany Uhorska. Podobným politickým a sociálnym záujmom robotníkov slúžil aj časopis Die Zeitgeist (Duch času). Roku 1895 sa robotnícke hnutie na Slovensku dosť rozvinulo. Vtedy bol v Bratislave jeden vzdelávací a osem odborových spolkov, v Košiciach jeden vzdelávací a päť odborových spolkov – pravda, tu prevládali maďarskí a nemeckí robotníci.

Stredisko slovenského robotníckeho hnutia koncom minulého a začiatkom nášho storočia sa vytvára v Budapešti, ktorá v tejto dobe bola nielen najväčším maďarským, ale aj najväčším slovenským mestom . Počas letnej sezóny bývalo tu aj 50 000 slovenských robotníkov. Slovenskí robotníci sa v Budapešti najprv združovali do organizácií a spolkov robotníkov ostatných národov, žijúcich v Uhorsku. Bol to napr. Všeobecný robotnícky spolok. Keď si roku 1868 českí robotníci v Budapešti založili Českoslovanský dělnícky spolek, pristúpili k nemu aj slovenskí robotníci. O dva roky bol tento spolok premenovaný na Československý robotnícky spolok v Pešťbudíne. Bol to síce robotnícky spolok, no stál pod vplyvom maloburžoáznych vrstiev. Jeho stanovy však vrchnosť neschválila, a tak zostal len epizódou v dejinách slovenského robotníckeho hnutia. Pre neschválenie stanov musel po roku 1886 pôsobiť ilegálne aj ďalší Československý samovzdelávajúci a podporný spolok Svornosť.

Až v poslednom desaťročí minulého storočia, keď aj v Uhorsku kapitalizmus voľnej súťaže prerastá v imperializmus, idúci ruka v ruke s koncentráciou priemyselných podnikov, kapitálu, a tým aj ku kvantitatívnemu narastaniu robotníckej triedy, sa začína jej jednotný, celoštátny postup. Vonkajším prejavom tejto organizovanosti bol aj ustanovujúci zjazd Sociálno-demokratickej strany Uhorska 7. a 8. decembra 1890 v Budapešti. Jej členmi boli aj mnohí slovenskí robotníci, hlavne v prvých rokoch jej existencie, keď ešte nepodliehala bezohľadnému nacionálnemu šovinizmu a organizovala aj nemaďarských robotníkov. Až koncom deväťdesiatych rokov, keď sa v tejto strane definitívne usadili oportunisti, ovplyvnení ideológiou maďarského meštiactva slovenskí robotníci museli hľadať iné cesty zapájania sa do sociálneho a politického hnutia robotníkov Uhorska.

Vážnou chybou uhorskej sociálnej demokracie bolo, okrem jej oportunistického heinfeldského programu aj to, že zanedbávala organizovanie poľnohospodárskych robotníkov a chudobných roľníkov, ktorých mala získať za spojenca robotníkov. To využívala okrem iného aj malomeštiacka skupina sústredená okolo sociálnodemokratického novinára Vilmosa Mezofiho, ktorá sa vyčlenila zo sociálnodemokratickej strany Uhorska (15.-16. IV.1900) v Budapešti Reorganizovanú sociálno-demokratickú stranu Uhorska, ktorá propagovala tzv. agrárnosocialistické hnutie. Toto hnutie malo taký program, ktorý si už predtým vytyčovalo robotnícke hnutie:

Všeobecné volebné právo, dodržiavanie základných občianskych slobôd (sloboda tlače, zhromažďovania spolčovania sa, sloboda prejavu), spravodlivé vyriešenie otázky národnej rovnoprávnosti v krajine, požiadavka rozdelenia pôdy, boj proti feudálnym prežitkom v poľnohospodárstve (robota, úžera), i oslobodenie spod duchovného útlaku cirkvi. Pravda, v tomto programe boli aj prejavy anarchizmu - akou bola aj požiadavka zrušenia štátu a štátnych represívnych inštitúcií (súdu). Agrárny socializmus, ktorý vznikol aj vinou oportunizmu vedenia uhorskej sociálnej demokracie, znemožnil vytvorenie jednotného robotníckoroľníckeho zväzku, čo sa prejavilo veľmi negatívne práve v Uhorsku, v tejto typickej agrárnej krajine.

Na Dolnej zemi, v okolí Bekešskej Čaby táto strana od 20. marca 1904 vydávala aj slovenský týždenník Slobodnuó slovo. Jeho redaktormi boli Ján Nigrinyi i Ján Jagyugy. Časopis vychádzal pravdepodobne za redakcie Antala Bellera aj nasledujúceho roku v Budapešti. Kedy zanikol, nevieme.

V deväťdesiatych rokoch minulého storočia sa v Budapešti riešila aj pálčivá otázka propagácie socialistického hnutia, pretože vinou hospodárskej zaostalosti, surového nacionálneho útlaku a veľkej negramotnosti sa nemohol proletariát nemaďarských národností, predovšetkým slovenskej, tak oboznamovať s úlohami a s cieľmi socialistického učenia, ako robotníci maďarskí a nemeckí. Preto sa aj v Budapešti, kde slovenskí robotníci už dávnejšie spolupracovali s tamojšími českými, hlavne s odbornými robotníkmi, sa začína hnutie za založenie a rozvíjanie slovenskej robotníckej tlače. Preto už na III. zjazde uhorskej sociálnej demokracie, v dňoch 13.-15. mája 1895 žiadal český delegát František Pařízek, aby sa vedenie strany staralo o rozširovanie straníckej literatúry aj v slovanských jazykoch. Tomuto úsiliu - rozšíriť socialistické myšlienky a zakladať slovenské robotnícke organizácie, slúžil aj obsiahly leták Hlas k slovenskému ľudu robotníckemu, ktorý vyšiel zásluhou slovenských robotníkov v Budapešti k 1. máju 1895 v náklade 20 000 exemplárov. Rozšíril sa na celom slovenskom území a mal veľký ohlas, pretože prinášal nielen informácie o kritickom postavení robotníkov a roľníkov v Uhorsku, ale vyzýval aj do boja proti buržoáznym vykorisťovateľom a ich pomáhačom. Jeho autora, robotníka Juraja Polóniho, odsúdila budapeštianska porota na tri mesiace väzenia pre poburovanie. V júni toho istého roku slovenskí a českí robotníci na svojom prvom samostatnom verejnom zhromaždení v Budapešti sa zaoberali okrem iného, aj otázkami nádejnej slovenskej robotníckej tlače.

Na IV. zjazde sociálnodemokratickej strany Uhorska, ktorý bol v dňoch 24. a 25. mája 1896 v Budapešti, podal slovenský delegát Michal Lichý z Banskej Bystrice, spolu s českým delegátom Františkom Pařízkom z Budapešti návrh, aby vedenie strany vydávalo aj slovenský časopis. Zjazd sa síce vtedy jednohlasne rozhodol tento návrh prijať, a preto jeho realizáciou poveril vedenie strany, no toto pre svoj šovinizmus, oportunizmus a protislovenský postoj uznesenie nesplnilo. Preto sa aj vytvoril zakladajúci výbor zo slovenských a českých sociálnych demokratov v zložení: Gustáv Švéni, Matej Šuňavec, Ján Polónyi, Koloman Bernád a František Tupý, ktorý vydal trojjazyčný leták (slovenský, maďarský, nemecký). V ňom sa medzi iným hovorí: “Jesto už dosť priateľov tejto veľkej myšlienky aj medzi Slovákmi, ktorí o oslobodení robotníckeho ľudu rozmýšľajú a na tom pracujú i potrebujú len dajakého činiteľa, ktorý by ich v jednu veľkú stranu spojil. Činiteľom týmto najlepším je tlač...My potrebujeme časopis taký, ktorý by nás učil, naše žiadosti a túžby verne vyjadroval, naše utrpenie a našu biedu svetu zvestoval, ktorý by výlučne a úplne našim záujmom slúžil".

Zakladatelia časopisu však museli kvôli tomu zohnať finančné prostriedky. Najprv chceli založiť štrnásťdenník, no pre vysokú kauciu (12 000 korún), tak urobiť nemohli. Preto sa rozhodli síce vydávať štrnásťdenník, ale pod dvomi titulmi Nová doba a Zora, ktoré navonok vystupovali ako dva samostatné mesačníky. Táto chudoba a slabosť slovenského robotníckeho hnutia, ktorá sa koncom minulého storočia nezmohla ani na vlastný štrnásťdenník, ostro kontrastuje s údajmi úvodného článku prvého čísla Novej doby, kde sa hovorí, že nemeckí robotníci mali v týchto rokoch viac ako sto vlastných novín a časopisov a z toho asi tridsať denníkov. Podobné postavenie mali vtedy aj francúzski, belgickí i českí robotníci.

Za zodpovedného redaktora nádejného časopisu bol zvolený Gustáv Švéni, rezbár, pôvodom z Prievidze. Jeho vydavateľom sa stal František Tupý český robotník, kotlár, pôvodom zo Slaného pri Prahe a za administrátora bol vyvolený Karol Wanko - úradník pôvodom zo Štajerska. Keď sa podarilo zozbierať základný fond 150 zlatých, potrebných na vytvorenie slovenského robotníckeho časopisu, na ktorý prispeli hlavne robotníci z Budapešti, a to bez rozdielu národnosti, mohol 23. apríla 1897 František Tupý a Gustáv Švéni oznámiť mešťanostovi Budapešti, že od 1. mája 1897 sa začne vydávať slovenský politický mesačník Nová doba a od 15. mája 1897 druhý politický mesačník Zora. Ich vznik znamená novú etapu vo vývoji slovenského novinárstva, pretože ony pretrhli reťaz monopolu buržoáznej a meštiackej periodickej tlače a položili základy slovenských robotníckych novín.

Prvé číslo Novej doby vyšlo v náklade tisíc výtlačkov. Jej najväčší náklad dosiahol 1600 exemplárov. V podtitule sa uvádzalo, že je “orgánom robotníctva slovenského". Neskoršie sa podtitul zmenil na “politický časopis, hájaci záujmy obchodných a poľných robotníkov". Nová doba vychádzala raz do mesiaca (s prestávkou od 1. septembra 1898 do 1. marca 1899 i v júni r. 1899). Spolu vyšlo 21 čísel - posledné 1. júla 1899. Redaktorom časopisu, ako sme uvádzali, bol spočiatku Gustáv Švéni, od 1. mája 1898 Matej Šuňavec a od 1. marca 1899 Štefan Martinček, ktorý bol aj od 1. apríla 1898 jeho vydavateľom.

Zora - označená ako národohospodársky časopis vyšla o dva týždne neskoršie - 15. mája 1897. Tento doplňujúci časopis Novej doby však vyšiel iba jediný raz. Zbytočné boli nádeje redakcie, že zastavenie Zory je len prechodné. (“Dúfajme, že v krátke dobe, snáď ešte v tomto mesiaci „Zoru“ opäť budeme môcť vydať". - Nová doba 1. VII. 1897 č. 3.) Redaktorom Zory bol takisto Gustáv Švéni a vydavateľom František Tupý. Sami tvorcovia časopisu si uvedomovali historický význam založenia slovenskej robotníckej tlače - o čom sa takto vyslovili: “Založili sme si tlač, ktorej úlohou je vám vo vašich biedach dobrým učiteľom a radcom byť."

Politickú koncepciu svojho novinárskeho pôsobenia sformovali tvorcovia slovenského robotníckeho časopisu v úvodníku zvanom “Čo chceme." Sú v ňom tieto požiadavky:

  1. Rovnaké práva každému bez rozdielu pohlavia a národnosti.
  2. Sloboda tlače a zhromažďovania sa, ako aj spolčovania sa.
  3. Právo zúčastňovať sa rozhodovania pri súdoch a zákonodarstve.
  4. Osemhodinový pracovný deň a poistenie.
  5. Bezplatné školy v materinskej reči.
  6. Zrušenie stáleho vojska a ozbrojenie všetkého ľudu.
  7. Odstránenie nepriamych daní a zavedenie jedinej progresívnej dane.

Ako vidieť, ide v podstate o tzv. minimálny program Sociálnodemokratickej strany Uhorska. Prácu spojenú s redigovaním, vydávaním a kolportovaním prvého slovenského robotníckeho časopisu vykonávali jeho tvorcovia zadarmo po svojej aj desaťhodinovej pracovnej dobe. Pri redigovaní museli prekonávať nedostatky svojho krátkeho a nedostatočného školského vzdelania, pričom sa nemohli opierať ani o pomoc oveľa vzdelanejších a skúsenejších národne prebudených príslušníkov slovenskej inteligencie. (“Noviny naše boli z našich vlastných a mozoľných grajciarov založené a že doteraz po našej dennej práci noc musíme obetovať, aby práce s listom spojené boli včas hotové, kdežto iných novín strany majú sily, ktoré dostávajú toľko, koľko obnáša mzda muža vo fabrike; " Nová doba 1. 6. 1897 č. 2.) Naviac tvorcovia Novej doby a Zory sa sami museli starať o organizačné a administratívne povinnosti s tým spojené, ale často aj o ich kolportáž. (“Nútení sme skoro každú nedeľu a skoro každý večer agitácii venovať, následkom toho nie sme vstave oba časopisy riadne obstarať. „; Nová doba 1. 7. 1897 ).

Iba jediný z redaktorov Novej doby, Štefan Martinček, skončil nižšie triedy gymnázia z ktorého pre chudobu musel odísť. Ako robotník v Budapešti si potom usilovným sebavzdelávaním rozširoval svoje znalosti. Ďalší redaktori a spolupracovníci slovenských robotníckych časopisov mali len nedokončené základné vzdelanie, ktoré nadobudli v ľudovej škole.

Ťažisko materiálov uverejňovaných v Novej dobe a v Zore boli články o socialistickom učení a o politike Sociálnodemokratickej strany Uhorska. Nová doba venovala veľkú pozornosť vzdelávaniu robotníkov, pretože “v mnohom ohľade príčinou smutného postavenia nižších tried bola práve nevedomosť a neosvietenosť...Robotnícka a roľnícka trieda najlepšie prejde cez rozum terajšej tak rečenej vzdelanej buržoázii....keď aj ona začne sa vzdelávať...slovenský robotník musí v prvom rade svoju reč pestovať”. Časopis hodnotil aj najvýznamnejšie vnútropolitické udalosti v Uhorsku, upozorňoval na nespravodlivé počínanie štátneho aparátu často otvorene škodiaceho robotníkom a žiadal ich aby sa pripravili na dlhý a tvrdý boj za spravodlivejší spoločenský poriadok. Veľa sa tu písalo o boji za všeobecné volebné právo a o požiadavke zavedenia osemhodinovej pracovnej doby.

František Tupý, Gustáv Švéni, Štefan Martinček a iní spolu pracovníci Novej doby a Zory odrážali obviňovanie viacerých predstaviteľov slovenskej inteligencie z beznárodnosti a ľahostajného postoja k boji za slovenskú národnú rovnoprávnosť, za odstránenie násilnej maďarizácie a národnostného útlaku v Uhorsku. Svedčí o tom aj list Františka Tupého Fedorovi Houdekovi: “...Co se otázky národní týče, tu program náš zní docela jasně, my neznáme a také neděláme žádných rozdílů mezi národy, tudýž nestrpíme, aby jeden národ druhým utlačován byl, v ohledu tom , jsouce stokráte lepšími vlastenci, než tí, kteří nám nadávají do beznárodních.“

Cenné sú tie správy a články v prvých slovenských robotníckych časopisoch, ktoré prinášali údaje o živote slovenských robotníkoch a ich rodín. Ich biedu dávali do prokladu so záhaľčivým životom mnohých príslušníkov šľachty a meštiactva. Nová doba podporovala sociálne požiadavky robotníkov, poukazovala na ich biedne platy, ako aj na hrubé zaochádzanie zo strany dozorcov v továrňach a panských úradníkov na veľkostatkoch. Časopis sa staval proti súkromnému vlastníctvu pôdy a žiadal ho premeniť na “vlastníctvo pospolitosti".

Časopis sledoval aj vnútropolitické problémy Uhorska, hlavne boj za všeobecné volebné právo, za robotníckych poslancov v parlamente, za politické a sociálne práva robotníkov, uzákonenie osemhodinovej pracovnej doby a zabezpečenie požiadaviek robotníkov na vzdelávanie sa. Nová doba sa svojou agitačnou prácou pričinila o rozvoj slovenského robotníckeho hnutia, o účasť desiatich slovenských delegátov na V. zjazde Uhorskej sociálnodemokratickej strany, o zvolenie Gustáva Švéniho do vedenia strany, ale aj o pokusy založiť nový spolok Pokrok v Budapešti a robotnícky vzdelávací spolok v Banskej Bystrici.

V Novej dobe však vyšlo aj niekoľko článkov hlasistov, ktorí sem písali preto, aby získali robotníkov pre svoj liberálnoburžoázny program. Výstižne to vyjadril Vavro Šrobár 6. septembra 1897 v liste Pavlovi Blahovi: “Musíme si všímať sociálnej otázky preto, lebo nám sociálna demokracia organizuje ľud za chrbtom a mohla by ho postaviť do šiku proti naším národným právam a ideálom."

Nová doba a Zora, pre malé vzdelanie svojich redaktorov a dopisovateľov, nemohla prinášať tak dobre zredigovaný a žánrovo pestrý materiál, ako to mohli robiť meštiacke noviny a časopisy, písané inteligenciou pre vzdelané vrstvy slovenskej spoločnosti. Preto sa aj v jej správach a v článkoch vyskytujú doklady o neznalosti spisovného jazyka, prevaha hovorovej reči a málo bohatý slovný fond. Aj tak sa však v časopise nachádzali správy, komentáre, besednice, popularizačnovedecké články i glosy s pevne ustáleným miestom. Názvy rubrík sa tu často menili, no medzi najčastejšie patrili: Chýrnik, Všeličo, Listáreň, neskoršie Zaujímavosti, Oznamy, Inzeráty a Obchodné zprávy.

Novú dobu robotníci považovali za svojho radcu, za časopis, ktorý bol najbližší ich životným názorom. Preto aj keď sa jeho vydávanie od 31. X. 1898 do 1. marca 1899 prechodne pre nedostatok finančných prostriedkov zastavilo, zorganizovali medzi sebou peňažné zbierky, na ktoré prispievali aj zahraniční Slováci a českí robotníci v Uhorsku. 1. marca 1899 sa síce podarilo časopis obnoviť, no už v júli 1899 prestal celkom vychádzať.

Zánik Novej doby nepriamo zapríčinili perzekučné útoky proti revolučnému hnutiu vlády Dezidera Bánffyho začiatkom roku 1898 , ktorá rozpúšťala robotnícke a odborové organizácie i vzdelávacie spolky, zakazovala ich schôdze, zakladanie robotníckych organizácií a pod. Tomuto teroru reakcie podliehali aj robotnícke časopisy a ich redaktori. 11. februára 1898 urobila polícia prehliadku aj u redaktora Novej doby - Gustáva Švéniho, pričom zhabala všetky rukopisy a časopisy. Švéniho potom postavili pred súd a vypovedali z Budapešti do rodnej obce. František Tupý, ako Čech - teda rakúsky občan, bol vypovedaný vôbec z Uhorska.

Tento teror postihol ešte mnohých robotníckych funkcionárov, ktorí sa dostali buď do väzenia, pod policajný dozor, alebo museli odísť do svojich rodných obcí, ďaleko od budapeštianskeho robotníckeho strediska. Po vyhnaní Tupého a Švéniho z hlavného mesta Uhorska, preberá vedenie Novej doby Štefan Martinček, spolu s Matejom Šuňavcom. Teror vládnucej triedy ich nezlomil. V Novej dobe sa vtedy nebojácne písalo: “Vypovedali nám boj a my ho prijímame s radosťou - sme revolučnou stranou, boj je našim pravým cieľom, v čom rastieme a silnieme (Nová doba 1. III. 1898). Proti týmto surovým útokom na robotníkov v Uhorsku vznikol odpor aj za hranicami. 1. mája 1898 zhromaždenie v Ženeve vyhlásilo solidaritu s robotníckou triedou Uhorska a odsúdilo bánffyovský teror. Pravda, zahraničná solidarita robotníkom veľmi nepomohla, najmä potom, keď oportunistické vedenie uhorskej sociálnej demokracie vyhlásilo, že robotníci sú bezmocní proti bánffyovskému teroru. Preto aj nič nepodnikalo a prijalo bez reptania zákaz vlády organizovať ľudové zhromaždenia a demonštrácie na 1. mája toho istého roku. Tieto útoky zvonku - zo strany vlády - i z vnútra - zo strany zradcovského vedenia sociálnodemokratickej strany - boli také intenzívne, že podlomili životné korene prvého a jediného slovenského robotníckeho časopisu. Preto aj Štefan Martinček písal s trpkosťou v jeho poslednom čísle, ktoré vyšlo 1. júla 1899: “Nestaral sa o nás nikto - ani vedenie strany".

Oportunizmus a nacionálny šovinizmus vedenia uhorskej sociálnodemokratickej strany sa aj naďalej stupňoval. Darmo sa slovenskí delegáti na straníckych zjazdoch dovolávali spravodlivej národnostnej politiky strany a jej povinnosti vydávať stranícku literatúru, noviny a časopisy aj v slovenskej reči. Dôsledne pritom tiež žiadali obnovenie Novej doby. Napr. na VIII. zjazde uhorskej sociálnej demokracie v dňoch 26.-27. mája 1901až traja slovenskí delegáti (Matej Moravský, Emanuel Lehotský a Jozef Halaj), ako aj bratislavská organizácia strany, žiadali zjazd i vedenie strany o obnovenie Novej doby, čo však zjazd odmietol urobiť. Túto oprávnenú žiadosť opakoval Štefan Martinček aj na ďalšom zjazde strany nasledujúceho roku. Vtedy sa tiež navrhovalo, aby bol do vedenia strany menovaný aspoň jeden Slovák, ktorý by rozumel špecifickým podmienkam robotníckeho hnutia na Slovensku. Nestalo sa tak. Vedenie strany tieto oprávnené požiadavky ignorovalo a postavilo sa do pozície šovinistickej povýšenosti, v rozpore s politikou národnostnej znášanlivosti.

Napriek tomuto nevraživému postoju vedenia uhorskej sociálnej demokracie, jednotlivé odborové organizácie i radoví členovia strany podporovali úsilie slovenských robotníkov o vytvorenie straníckej tlače v materinskom jazyku. Preto aj 1. septembra 1903 mohol v Budapešti vyjsť prvý slovenský odborový časopis Staviteľský robotník. Vychádzal do roku 1907 a to popri maďarskom časopise Épitomunkás a nemeckom Bauerarbeiter. Bol to slovenský orgán odborovej organizácie stavebných robotníkov. Vychádzal ako dvojtýždenník. Jeho zodpovedným redaktorom bol Ludwig Belényesi a vydavateľom Alexander Garbai. Tento časopis však nemohol mať ani celorobotnícky, ani celoslovenský dosah. Preto aj slovenskí funkcionári sa snažili na XI. zjazde strany, ktorý bol 3. až 5. apríla 1904 presadiť jeho celoslovenské zameranie. Na ich návrh zjazd prijal rezolúciu, že ústredný orgán „Népszava“ bude mať týždennú slovenskú prílohu Hlas ľudu, čo sa však nestalo, lebo vedenie strany to znovu ignorovalo.

V tejto dobe však už Ústredný výbor organizácie slovenského robotníctva, založený 3. apríla 1904 na osobitnej porade slovenských delegátov XI. zjazdu sociálnodemokratickej strany - v zložení Emanuel Lehocký z Bratislavy, Jozef Pajger z Viedne, Matej Šuňavec z Budapešti, Matej Moravský z Medgyeségyházu a iní, žiadali vedenie Českoslovanskej sociálnodemokratickej strany robotníckej pre Dolné Rakúsko vo Viedni o morálnu, materiálnu i personálnu pomoc pri rozvíjaní slovenského robotníckeho hnutia. Preto aj slovenskí robotníci Vojtech Lojdl, Jozef Jamriška, Jozef Pajger a iní založili 1. septembra 1901 Slovenskú vzdelávaciu besedu a o dva roky neskoršie tiež Dispozičnú a tlačovú základinu triedne uvedomelého delníctva slovenského a nakoniec Slovenskú organizáciu Českoslovanskej sociálnodemokratickej strany robotníckej vo Viedni, ktorá potom robila prípravy na vytvorenie nového slovenského robotníckeho časopisu.

Medzitým sa pokúšal sám vlastnými silami, bývalý redaktor Novej doby, Gustáv Švéni, vydávať v Budapešti mesačník Duch času. Vyšlo z neho však len jedno číslo 15. augusta 1904. Švéni však neprerazil oportunizmus a protikularizmus slovenských sociálnych demokratov. Preto prešiel k Mezöfiho opozičnej strane, za ktorú kandidoval roku 1905 do snemu. Zomrel asi roku 1918 v okolí Budapešti.

Po rozklade slovenského robotníckeho centra v Budapešti koncom minulého storočia zapríčinenom bánffyovským terorom, sa jeho stredisko prenáša postupne do Bratislavy, kde bolo, hlavne zásluhou Emanuela Lehockého, pri spolku Vorwärts vytvorené slovenské oddelenie. V rokoch 1897-1899 mali síce slovenskí socialisti v Budapešti desať verejných zhromaždení a osem verejných prednášok, na ktorých bývalo vždy okolo 200-300 účastníkov, no toto hnutie trpelo nedostatkom obetavých funkcionárov. “A slovenská inteligencia" - ako poznamenáva aj predstaviteľ slovenskej buržoázie Milan Frič, “i vtedy bola stranou. Robotník František Tupý...napísal brožúru: Čo sú to sociálni demokrati a čo chcú? - a požiadal peštianských slovenských študujúcich, aby ju pravopisne opravili; Nenašlo sa nikoho...„.

Roku 1904 boli už prípravy na oživenie slovenskej robotníckej tlače v plnom prúde. Vedenie českej sociálnej demokracie vo Viedni dalo ústrednému výboru organizácie slovenského robotníctva takú finančnú podporu, ktorá mu umožnila 1. októbra 1904 vydať v Bratislave prvé číslo nového slovenského mesačníka Slovenské robotnícke noviny - ktoré sa stali hlavným orgánom propagácie a organizovania robotníckeho hnutia na Slovensku. Okolo nich začali sa zakladať slovenské organizácie uhorskej sociálnej demokracie. To bolo síce na jednej strane dokladom rozšírenia slovenského robotníckeho hnutia, no na druhej strane tieto organizácie pre šovinizmus vedenia uhorskej sociálnej demokracie museli sa oddeľovať, čím nepriamo zavádzali do robotníckeho hnutia v Uhorsku separatizmus. Skutočným vinníkom tohto separatizmu bol však maďarský nacionálny šovinizmus a povýšenosť vedenia ústredia sociálnej demokracie v Budapešti. Tento proces vyvrcholil 11. decembra 1904, keď vedúci predstavitelia slovenského robotníckeho hnutia v Budapešti založili Slovenskú organizáciu sociálnej demokracie.

Slovenské robotnícke noviny mali podtitul: Časopis hájaci záujmy pracovného ľudu slovenského, od 1. mája 1908 /roč. V. č. 5 “Časopis pre hájenie záujmov pracovného ľudu slovenského“. Ako ich zodpovedný redaktor a vydavateľ sa uvádzal Gustáv Bončo a od 1. VIII. 1908 Pavel Čermák. Od 1. mája 1909 vychádzali pod zmeneným názvom Robotnícke noviny s podtitulom: Slovenský orgán Sociálno-demokratickej strany Uhorska. Vtedy už boli týždenníkom. Ako ich zodpovedný redaktor sa tu uvádzal Emanuel Lehocký, od 28. marca 1911 Štefan Príkopa, od 7.1.11916 Ján Pocisk, ktorého od 17. júna 1916 znovu vystriedal Emanuel Lehocký. Noviny vychádzali nepretržite s prestávkou od 11. IV, 1917 do 4.X.1917 a 34-ho čísla z roku 1918, ktoré bolo konfiškované, aj po vzniku Československej republiky.

Pôvodne, ako to vyplýva z úvodného článku prvého čísla Slovenských robotníckych novín, mala vychádzať po názvom Hlas ľudu - príloha Népszava. Takéto pomenovanie prevzalo totiž veľa pokrokových európskych novín podľa príkladu Maratovho L´ami du peuple z čias Veľkej francúzskej buržoáznej revolúcie. Neuskutočnilo sa však pre odpor vedenia sociálnej demokracie v Pešti. Preto si aj slovenskí robotníci založili vlastné Slovenské robotnícke noviny. Bol to aj protest proti peštianskemu vedeniu strany.

Slovenské robotnícke noviny takto formulovali svoj program vo “Vyzvaní na pracovný ľud slovenský" - uverejnený v ich prvom čísle: „...Slovenské robotnícke noviny sú a zostanú časopisom pracovného ľudu slovenského; ony budú neohrozene zastupovať a hájiť záujmy v každodennej práci trápiacich sa mužov a ženy; ich povolaním jest nad Vašim vlastným položením a nad všeobecnými pomermi dneskajšieho spoločenského riadu Vás osvietiť, Vás združovať a spojiť v jeden veľký, mocný tábor, ktorý bude vstave proti neobmedzenému vykorisťovaniu, politickému potlačovaniu boj viesť...Slovenské robotnícke noviny sa budú vynasnažovať s čistou pravdou a vedou slovenské robotníctvo z objatia zatmelej nevedomosti a sebapoznania pozdvihnúť a tak k dôraznej hotovosti k boju za práva ľudu a človečenstva prichystať, aby sa takto do radov zorganizovaného robotníctva všetkých národov postaviť mohlo a v slávnom boji za vyslobodenie svoje spod hospodárskych a politických pút vzalo...“. Vedenie novín sa na tomto mieste osvedčilo, že prijíma program medzinárodnej sociálnej demokracie.

Tvorcovia Robotníckych novín tak, ako aj redaktori Novej doby a Zory v minulosti, zdôvodňovali nedostatky vo svojej novinárskej práci nedostatočným školským vzdelaním a absolútnou predchádzajúcou neskúsenosťou z dopisovateľskej a redaktorskej činnosti. Takto to zdôvodňovali: “...A jestli sa teraz my chápeme k vydaniu aspoň len jedného mesačníka, tak musíme poznamenať, že my sme štúdia „na Slovenskej Matici“ tiež neabsolvírovali, než len v každodennom živote vedľa ťažkej práci kde-tu dačo uštipli." Napriek tomu, že boli na novinársku prácu veľmi slabo pripravení, pustili sa do nej v snahe obraňovať životné záujmy slovenských robotníkov. Za hlavnú úlohu Slovenských robotníckych novín považovali dvíhanie vzdelanostnej úrovne robotníkov, ich politickú výchovu, ale aj boj “proti zotročovaniu hospodárskemu, ako aj proti nadvláde jedného národa nad druhým." Uvedomovali si pritom význam novinárstva, čo vidno aj z ich vyhlásenia: “V ľudskej spoločnosti len tie strany a triedy žijú, ktoré majú a poznajú tlač...keď predsa žijú, je ich živorenie len telesné, v duševnom živote ale nezaujímajú žiadneho miesta… Čo človeku hlava a mysliaci mozog, to jednej triede časopis."

Z toho vyplýva, prečo v prvých rokoch svojej existencie Slovenské robotnícke noviny mali nízku publicistickú úroveň. Trpeli pritom najmä tým, že ich redaktori, spolupracovníci a dopisovatelia nemali dostatočné vzdelanie, ale ani dostatok skúseností z novinárskej práce. Preto sa v nich aj s trpkosťou písalo: “Slovenské robotnícke noviny sú proti Národným novinám a Slovenskému týždenníku žobráci, lebo nemáme kaucie, a proti Hlasu stojíme tak, že jeho redaktori a spolupracovníci absolvírovali matúry a my dedinské 3-4 classy, v ktorých ani slovenský pravopis nenie sa možno naučiť." (Slov. robot. noviny 1.3.1905 č.3.)

Slovenské robotnícke noviny mali najčastejšie, aj keď dosť neustálené, rubriky: Zo zahraničia, Kapitál a práca, Dopisy, Oznámenia, informácie o robotníckych zhromaždeniach, správy a noticky. Veľa priestoru venovali boju za všeobecné volebné právo a boju za slovenskú národnú rovnoprávnosť. Kritizovali častejšie politiku Slovenskej národnej strany a vyčítali jej konzervativizmus, ako aj politickú pasivitu. So sklamaním registrovali to, že mnohí slovenskí kandidáti do uhorského snemu prepadli vo voľbách v dôsledku surovej maďarizácie. S nadšením privítali, keď aspoň dvaja z nich František Skyčák a Milan Hodža získali poslanecké mandáty. Keď v Budapešti orgán Sociálnodemokratickej strany Uhorska Népszava (Hlas ľudu) sa premenil na denník, privítali to, no vyslovili súčasné želanie, aby tieto noviny v budúcnosti už neprejavovali snahy o pomaďarčovanie Slovákov. Často sa tu písalo o činnosti odborových organizácii a o vydávaní socialistickej literatúry v slovenčine preto, “aby náš Horný vidiek (Felvidék) nebol taký zaostalý."

K ilúziám redaktora a spolupracovníkov týchto novín patrilo vyhlásenie, podľa ktorého by uzákonením všeobecného volebného práva sa do peštianskeho parlamentu dostalo toľko socialistických poslancov, že by v ňom tvorili väčšinu. Ďalšou ilúziou bolo tvrdenie, že socialistom sa podarí rakúsko-uhorskú monarchiu pretvoriť na “demokratický národnostný štát spolkový." Vedenie Slovenských robotníckych novín sa opieralo o pomoc slovenských robotníkov - vysťahovalcov v USA, ktorí ich častejšie vyzývali k tomu, aby sa aj organizačne osamostatnili a opustili šovinistickú Sociálno-demokratickú stranu Uhorska. Žiadali od jej slovenských členov, aby čo najskôr položili “základný kameň slovenskej organizácie a strany sociálnodemokratickej Uhorska." Jednou z príčin týchto separatistických tendencií bolo aj to, že budapeštianske vedenie Sociálnodemokratickej strany kategoricky odmietali financovať vydávanie slovenskej socialistickej literatúry, zdôvodňujúc to tým, že “pre Nemaďarov v Uhorsku sa už po tejto stránke neoplatí nič robiť a míňať tak stranícke peniaze, lebo vraj za päť-desať rokov bude tu aj tak všetko pomaďarčené. „ Slovenskí robotníci podporovaní Českoslovanskou sociálnodemokratickou stranou robili prípravy na osamostatnenie sa. Tak sa aj v dňoch 11. a 12. júna 1905 konal v Bratislave ustanovujúci zjazd Sociálnodemokratickej slovenskej strany. Túto historickú udalosť Népszava nespomenula ani jediným slovom.

Slovenské robotnícke hnutie sa aj za týchto ťažkých podmienok rozrastalo. Dokladom toho je aj skutočnosť, že 15. septembra začal v Bratislave vychádzať ďalší slovenský robotnícky mesačník Napred, čím sa vlastne vytvoril dvojtýždenník s dvoma rozličnými názvami. Stalo sa tak preto, lebo na kauciu potrebnú na založenie dvojtýždenníka slovenskí robotníci vtedy nemali peniaze. Tieto dva tlačové orgány mali pred prvou svetovou vojnou pomerne vysoký náklad 4000 – 4600 exemplárov. Vyplývalo to z toho, že odborové organizácie stavebníctva, kovorobotníctva, kožorobotníctva a drevorobotníctva ich odoberali pre svojich členov ako odborové časopisy.

Slovenský výkonný výbor Sociálnodemokratickej strany Uhorska získal za pomoci slovenských robotníkov - vysťahovalcov v USA a vedenia Českoslovanskej sociálnodemokratickej strany robotníckej potrebné peniaze na vydávanie svojho týždenníka. Preto boli aj mesačníky Slovenské robotnícke noviny a Napred zrušené a od 1. mája 1909 začal vychádzať prvý slovenský robotnícky týždenník pod názvom Robotnícke noviny. Ich redaktormi boli Emanuel Lehotský a vzdelaný český redaktor Edmund Borek, ktorý už predtým politicky pôsobil medzi slovenskými robotníkmi vo Viedni a v Hodoníne redigoval socialistický časopis Slovácko. Okrem redigovania Robotníckych novín Edmund Borek roku 1909, vydal štyri čísla zábavnopoučného časopisu Slovenský máj socialistického zamerania s podtitulom “Obrázkový časopis pre zábavu a poučenie ľudu“.

Výkonný výbor slovenskej sociálnej demokracie, ktorý úzko spolupracoval s vedením českej, presnejšie Českoslovanskej sociálnodemokratickej strany robotníckej, sa dostal roku 1911 do sporov s predsedníctvom Sociálnodemokratickej strany Uhorska. Odrazilo sa to aj v polemikách medzi redakciou Robotníckych novín a Népszavy. Slovenskí sociálni demokrati súhlasili s tým, že strana českých socialistov odmietla splniť uznesenie ôsmeho kongresu II. Socialistickej internacionály prijatého v Kodani roku 1910. Podľa tohto uznesenia mali sa Česi vzdať svojho práva na založenie vlastnej socialistickej strany na národnom princípe a opätovne sa zlúčiť s jednotnou Sociálnodemokratickou stranou Rakúska. Maďarskí sociálni demokrati sa vtedy postavili na rakúske stanovisko potvrdené aj spomínaným uznesením II. Internacionály. Tým sa len prehĺbilo odcudzenie medzi slovenskými a maďarskými sociálnymi demokratmi, ktorí sa rozhodli, že sa postavia proti maďarskému nacionálnemu šovinizmu a maďarizácii presadzovanými vedením Sociálnodemokratickej strany Uhorska. Slovenskí sociálni demokrati na tomto stanovisku zotrvali až do konca prvej svetovej vojny a do rozpadu Rakúsko-Uhorska nazývaného oprávnene žalárom národov.

Slovenské novinárstvo v rokoch 1897 - 1914, v porovnaní s predchádzajúcim obdobím, sa zmenilo k lepšiemu po stránke kvantitatívnej i kvalitatívnej. Vzrástol počet vydávaných slovenských novín a časopisov, ich tematické rozvrstvenie a ich špecializácia. Vyplývalo to predovšetkým s rozvojom slovenského politického života (Slovenská národná strana reprezentovaná svojim martinským vedením, jej pravé, katolícke krídlo z ktorého sa neskoršie vytvorila Slovenská ľudová strana a ľavé liberálne krídlo - hlasisti, ktorí sa neskôr v období Československej republiky sústredili hlavne okolo agrárnej strany. Osobitné postavenie v predvojnovom slovenskom politickom živote mala strana slovenských sociálnych demokratov. ) Rozvoju slovenského novinárstva v tomto období pomohol aj rozvoj kníhtlačiarstva a vytvorenie viacerých slovenských novinárskych stredísk.( Martin, Bratislava, Skalica a Budapešť).

Tento počiatočný sľubný rozvoj slovenského novinárstva podlomila v jeho životných koreňoch neobyčajne krutá násilná maďarizácia, ktorej vonkajším prejavom bolo najmä prijatie tzv. Apponyiho školských zákonov roku 1907 a 1909. Na ich základe sa realizovala totálna maďarizácia škôl všetkých stupňov a začal sa surový pohon na slovenských národovcov. Týkalo sa to najmä redaktorov, vydavateľov, spolupracovníkov, dopisovateľov, ba aj kolportérov slovenskej národnej periodickej tlače. Týchto často postihovali nielen vysoké peňažné tresty, ale aj dlhoročné väzenie za činnosť v prospech slovenského národného hnutia. Odrazilo sa to aj v dobrovoľnom, či násilnom zastavovaní slovenských novín a časopisov. Tak sa aj stalo, že napr. roku 1900 vychádzalo iba 31 slovenských novín a časopisov (vrátane odnárodňujúcich), kým Maďari, ktorí vtedy podľa oficiálnej štatistiky tvorili 45,9 % všetkých obyvateľov Uhorska mali vtedy 1132 periodík. (V Čechách a na Morave pred prvou svetovou vojnou vychádzalo 1251 českých periodík). Roku 1910 vzrástol počet vychádzajúcich slovenských novín a časopisov na 45, no z nich bolo 7 odnárodňujúcich.

Aj v tomto období nízky náklad slovenských novín a časopisov, ako aj finančné straty ich vydavateľov, vyplývali z chudoby a z nízkeho národného povedomia slovenského pospolitého ľudu a z malej ochoty slovenských stredných a bohatších spoločenských vrstiev financovať vydávanie slovenskej periodickej tlače. Z toho aj vyplývalo, že napr. roku 1907 slovenské noviny a časopisy mali celkový náklad 7000 exemplárov. Najväčší novinársky úspech mal v tomto období Slovenský týždenník Milana Hodžu, ktorý mal náklad 14 000 exemplárov.

Slovenská národná periodická tlač sa vtedy udržiavala pri živote aj za finančnej pomoci slovenských vysťahovalcov v Spojených štátoch severoamerických, ako aj z iných zahraničných zdrojov. / Subvencie pre Národné noviny z Moskvy, či z ruského vyslanectva vo Viedni, finančná pomoc Československej jednoty v Prahe pre noviny a časopisy vydávané Milanom Hodžom a jeho spolupracovníkmi (Hlas, Prúdy). Politické zoskupenia českých katolíkov podporovali tlač národne prebudených slovenských katolíkov a Českoslovanská sociálna demokracia slovenské robotnícke časopisy a noviny. Slovakofili reprezentovaní hlavne osobnosťou Karola Kálala finančne podporovali Slovenské listy Antona Bielka a Vansovej prvý slovenský časopis pre ženy Dennicu atď.

Slovenský politický život tesne pred vypuknutím prvej svetovej vojny bol v značnej depresii. Slovákom sa podarilo zabezpečiť si zastúpenie v uhorskom sneme len troma poslancami. (Pavel Blaho, Metód Bella, Ferdiš Juriga). Prví dvaja po vypuknutí vojny museli narukovať a tak v peštianskom parlamente zastupoval Slovákov iba Ferdiš Juriga.