Dolné Plachtince

Z Wikipédie

Dolné Plachtince
Erb Mapa
Základné údaje
Kraj: Banskobystrický
Okres: Veľký Krtíš
Región: Hont
Poloha: 00° 00' 00" s. š.
00° 00' 00" v. d.
Nadmorská výška: 360207 m n.m.
Rozloha: 0,998 km²
Počet obyvateľov: 599 (31.12.2004)
Hustota obyvateľstva: 600 obyvateľ(ov)/km2
Prvá písomná zmienka: 1243
Nacionále
Štatistická územná jednotka: 515973
EČV: VK
PSČ: 991 24
Telefónna predvoľba: 0 47
Oficiálne adresy
Adresa obecného úradu: Dolné Plachtince 95
Web: www.dolneplachtince.sk
E-mail: obecdp@stonline.sk
Telefón: +421 48 483 000 3
Fax: +421 48 483 000 6
Politika
Starosta: Jozef Ivic
Zdroje údajov
Mestská a obecná štatistika SR (SŠÚ), http://obce.info

Dolné Plachtinceobec na Slovensku v okrese Veľký Krtíš.

Obsah

[úprava] Úvod

Územie Plachtinského chotára sa formovalo v dávnej predhistorickej dobe. Okrajové vody rozsiahleho mora boli bohatými lovišťami pravekých žralokov. Južnejšia časť chotára bola domovom pravekých veľjašterov a mamutov. Tieto stopy archeológovia potvrdili svojimi vykopávkami. Voda odplavila piesok s humusom a s jemným ílom z vrchov, ktoré časom pod nánosom piesku a humusu zuhoľnateli. Uhoľné vrstvy sa tiahnú od Stredných Plachtiniec až po Obeckov, čiže aj cez naše územie. postupne sa príroda formovala až dodnes. Formovali sa rastliny, živočíchy, pohoria, ale aj civilizácia. Začali sa budovať osady, neskôr dediny a mestá, cesty ... To všetko sa vyformovalo tak, že sme teraz na úpätí Krupinskej vrchoviny uprostred čarokrásnej prírody v severnej časti Ipeľskej kotliny a okolo nás sa tiahne pohorie Hrobľa. Stredoeurópske mierne podnebie nám umožňuje pestovať všetky druhy obilnín, ovocia, ale dobre sa tu darí aj viniču, vďaka ktorému sme známi v širokom okolí. Mierne teplé podnebie zapríčinilo to, že na našom území sa vyskytuje len málo ihličnanov. Sú to prevažne listnaté a zmiešané hôrky s agátovým, bukovým, či dubovým porastom. Tu svoj domov našla zver. Sú to kuny, zajace, líšky, diviaky, srny a ojedinele aj jelene. Svojím spevom nám spríjemňujú chvíle sláviky, sýkorky, lastovičky, no atmosféru dotvárajú i vrabce, straky, ďatle, a aj jastrab veľký, ktorý síce narobí viac škody ako osohu, no aj on tvorí neodmysliteľnú súčasť tohoto kraja takisto ako kukučky, sovy, netopiere a iné živočíchy. Táto príroda by sa mohla stať vyhľadávaným turistickým miestom.


[úprava] Odkiaľ pochádzajú prvé písomné pramene?

V listine popisovanej v diele slovenského historika Richarda Marsinu, slovenský diplomatár hovorí o darovaní územia obce zemepánovi Dubaacovi v roku 1243 a tento dátum potvrdzujú aj údaje v diele maďarského historika Istvána Bakácsa „Hont vármegye Mohács ellot“ Je to prvá oficiálne písomne podložená historická zmienka o našej obci. Potvrdil nám to Národný archív SR. Táto listina však hovorí už o obci!!! Teda keď to bola vtedy už obec, potom zákonite musela existovať už aj predtým. Tento fakt potvrdzuje zápis dp.Páleníka v preklade historickej farskej kroniky, ktorý hovorí o roku 1156 ako o roku, keď bol založený kláštor cistercitov v Bzovíku a obyvatelia obce museli každoročne odovzdávať dva okovy vína ako poplatky kňazských desiatkov tomuto rehoľnému rádu. Táto správa však nie je podložená nijakou listinou ani dôkazom. Túto opisovanú listinu sa nám však nepodarilo objaviť. No je dosť možné, že je to pravdivá informácia. Veď ju dp. Páleník vyčítal z historickej farskej kroniky a len potom to zapísal. Alebo žeby si to tí, čo kroniku roky a roky zapisovali, vymysleli? V tomto preklade je uvedený aj údaj, že na územie obce v roku 1241 vpadli tatárske vojská (teda aj tento údaj je zapísaný skôr ako v roku 1243!). Z uvedeného sa zdá, že rok 1243, hoci je oficiálnou prvou písomnou zmienkou o obci, nie je jediný, ale zatiaľ to musíme brať ako najstarší dostupný údaj o našej obci. Možno sa raz objaví listina spomínaná dp. páleníkom, možno sa ujasní problém, ktorý je pre nás zatiaľ nevyriešený. Boli by sme istejší, keby sme mali aspoň prístup k historickej farskej kronike, ale táto sa bohužiaľ' stratila. V texte sa vyskytuje niekoľkokrát zmienka v súvislosti s rokom 1156. Preto to berieme ako domnienku, nie ako realitu. Vyskytuje sa však len tam, kde je potrebné tento rok uviesť.


[úprava] Počiatok, vznik obce a premeny jej názvu

Najstaršie osídlenie chotára Dolných Plachtiniec sa spomína už za čias rímskej ríše ako Keltské oppidum. Našli sa tu archeologické nálezy z tohto obdobia, ktoré to dokazujú. Asi v roku 6 n.l. Kelti podľahli nátlaku Rimanov, lebo to dokazuje nájdená rímska minca z tohto obdobia. O ďalšom osude Keltov nevieme. Až okolo piateho storočia nášho letopočtu sa na kopcoch usadili Slovania -jeden z takýchto kopcov je pohanský Vrch. Slovania postupne schádzali do dolín a zakladali si osady. Ich priaznivý vývoj obohatil príchod sv. Cyrila a Metoda a s ním aj hlásanie kresťanstva od roku 863 n.l. A tak boli niektorí zo strachu pred novým náboženstvom nútení ujsť späť do vrchov. O ďalšom živote ľudí, žijúcich na tomto území, nemáme žiadnej správy. Ak je údaj v preklade farskej kroniky správny, tak prvá správa odvtedy je v súvislosti so spomínaným rokom 1156 (V predošlom texte). To potvrdzuje obecná kronika, keď hovorí: „položenie základov obce sa prisudzuje kočovnému kmeňu, ktorý sa tu v počte 6 rodín v tomto roku usadil“. V roku 1243 dostal našu obec s názvom Palata (Plahta Terra) zeme, pán Dubaac. Až do roku 1245 sa v súvislosti s obcou Dolné Plachtince ako aj v súvislosti s obcou Horné Plachtince spomína rovnaký názov, z čoho usudzujeme, že tieto dve obce tvorili spoločný celok. V tomto roku sú už zaznamenané dve obce (dva názvy) a síce Palohta Inferior (Dolné) a Palohta Superior (Horné Plachtince). Až pri roku 1439 sa pri názvoch Inferior a Superiar spomína aj názov Kezeppalohta (Stredné Plachtince). Ďalej sa názvy vplyvom rôznych historických udalostí, národností či utláčania a pod. menili nasledovne: Palohta villa, Alsoopalahtha, Preposstpalothaya, a i. V roku 1773 z neznámych príčin, keďže vládla maďarizácia, sa poslovenčil názov obce na Dolnie Plachtinee. Pravdepodobne bol názov Plachtinee odvodený od ľudovej prezývky, keďže sa v obci tkali plachty. Vzápätí sa spomínajú názvy Unter - Plachtintz a Alsó - Palojtha. Ďalej sa názov Palata menil na Palojtu, či Paloyty, alebo Palahthu a pod. Dnešný názov obec dostala v roku 1920 a znie DOLNÉ PLACHTINCE.


[úprava] Majitelia obce

Obec po celý čas jej vývoja vlastnilo niekoľko rodín a majiteľov. Prvým majiteľom bol už spomínaný zemepán Martin Dubaac s rodinou. Neskôr ju vlastnili Tardošovci, Lukavovci, Pápežská prepozitúra Šahy, rád Tovarišstva ježišovho a Rožňavská Kapitula. Pred vznikom Československa a s tým aj vyvlastnením pozemkov obec vlastnilo niekoľko veľkých gazdov.


[úprava] Archeológia

Územie obce sa formovalo už v dávnej pred historickej dobe, čo potvrdzujú nájdené kosti veľjaštera a morských žralokov. Toto územie bolo kedysi súčasťou morského dna, čo dokazuje veľké množstvo piesku v tomto kraji. Neskôr toto územie začali osídľovať ľudia. Najskôr Kelti, Rimania, Slovania ... Z tohto obdobia boli nájdené pohrebiská, pozostatky oppida, rímska minca z r. 6 n.l., hospodárske náradie (sekery, motyky ... ), úlomky rímskych amfor, halapartne, meče, baranice atď. Medzi skôr narodenými sa traduje, že v obci boli štyri pohrebiská, žiar, našli sa len tri z nich (včítane dnešného). Medzi archeologické nálezy možno zaradiť aj nález občana Danica (Jakubíka) - zlatý poklad uložený v medenom kotli. Za to kúpil okenné vitráže do kostola.


[úprava] Stredovek

Stredoveká obec zažila nejedno utrpenie, vojnu, choroby… Predsa však dokázala cez všetky úskalia preklenúť a dokonca získať aj mestský štatút, právo konať jarmoky a iné vymoženosti, ktoré iné obce nemali. Hneď na začiatku bol postrachom obyvateľov rytier Balassa. Boli to však aj hradní páni, ktorí ľuďom tiež znepríjemňovali život, ktorí sa ale zaslúžili o jej rast na dôležitosti. Napokon v roku 1465 obec nadobúda štatút stredovekého mestečka, pečatidlo a erb, ako aj právo konať jarmoky ku dňu sv. Martina - patróna obce (mestečka). V roku 1544 boli obyvatelia mestečka po prvý raz ťažko skúšaní. Totiž práve vtedy začala turecká expanzia. Obec bola prvýkrát spustošená a vypálená. V tomto období tadiaľto museli prejsť husitské vojská, nakoľko v okolitých obciach postavili nové kostoly. Turci začali zostrovať svoje útoky a obsadzovať nové územia. Preto v roku 1546 budínsky paša Mohamed sa vyhráža Hontu a Novohradu, že ohňom a mečom zničí všetko, ak sa mu dobrovoľné nepoddajú, a preto richtár a občania prežívali veľký strach. 26. augusta 1547 bol veľký jarmok v Banskej Štiavnici a ľudia šli ako obvykle na jarmok. Turci sa v Sečianskom pašalíku od vyzvedačov dozvedeli, že Plachtinčania ukrývajú v obci farára, ktorý mal ísť na poradu do Banskej Štiavnice, aby im robil oporu v ťažkých časoch, preto proti jarmočníkom poslali čalmak (100 jazdcov). Plachtinčanov bolo vyše 60. Všetkých o všetko orabovali a len v spodnej bielizni ich pustili domov. V roku 1552 utekajúci biskupi, ktorí šli cez Plachtince, varovali obyvateľov pred Turkami, pričom im radili, aby schovali zvony z veže. Vďaka dokonalej skrýši sme tie slávne zvony, ktoré bolo počuť až v Modrom Kameni a keď zvonili, ľudia vraveli, že plačú, nenašli dodnes. Neskôr na Plachtince útočili štyria begovia a dokonca aj cisár si žiadal zachovať vernosť. Plachtinčania nemohli vyhovieť ani jednému z nich a to bolo príčinou, že Plachtince boli ešte štyrikrát vyplienené. V roku 1576 zajali farára a obec ostala bez kňaza až do roku 1670. Plachtinský mlynár Ján Sklár dal do kostola namaľovať tri obrazy za spásu duše svojho jediného syna, ktorý zahynul cez turecké vpády. V r.1609 sa Plachtinčania zo strachu pred Turkami rozhodli opevniť kostol. Toto opevnenie je zakreslené na historickej mape z roku 1840. Rokom 1648 sa pre obyvaterov začínajú ťažké časy. Vtedy sa rozširovali tzv. Drábikove proroctvá o konci sveta. Ľudia týmto proroctvám uverili, prestali pracovať, následkom čoho nastal veľký hlad. Keď pominul, skončili sa aj boje s Turkami, začali sa v obci vytvárať cechy (stolársky, tkáčsky, vinohradnícky a kolársky). V roku 1776 cisárovná Mária Terézia založila Urbár. Vtedy bola farnosť Modrý Kameň pridelená ako filiálka ku Plachtinciam. V tomto období bolo v obci viacero požiarov. Vtedy bolo založené Rožňavské biskupstvo a obec patrila pod Rožňavskú diecézu. Nešťastný bol rok 1818, kedy bola veľmi tuhá zima a tá bola príčinou toho, že nastal hlad, lebo takmer všetky plodiny zamrzli. Ľudia boli týmto hladom zoslabnutí a ich imunita značne narušená, takže v roku 1831 veľmi ľahko vypukla v tejto pre ňu živnej pôde cholera. K tomu sa pridružil i mor. Táto pohroma trvala od augusta až do zimy. Zánikom panstiev sa stratila aj dávna sláva našej obce, ktorá bola kedysi aj mestečkom.


[úprava] Najväčšie katastrofy, ktoré postihli obec podľa výpovedí pamätníkov

[úprava] Turecké vpády, hlad, prvá svetová vojna

V cirkevnej kronike čítame, že našu obec okupovali Turci a obec bola viackrát vydrancovaná a vypálená. Takže zo všetkých obyvateľov napokon ostali len ôsmi obyvatelia. Keď sa už obec začala vzmáhať, postihla ju hospodárska kríza - hlad spôsobený náboženským fanatizmom. Ľudia verili v skorý príchod konca sveta, a preto prestali pracovať. K tomu sa pridali ešte aj poveternostné vplyvy a aj to málo, čo si niektorí zasiali, zničili mrazy. Ľudia boli nútení jesť chlieb upečený z pomletej kôry zo stromov. V roku 1914 vypukla prvá svetová vojna. Chlapi museli narukovať a doma ostali len ženy, deti a starci. V našej obci boli boľševici, ktorí boli príčinou každej prestrelky a vyhľadávali nepokoj. Počas prvej svetovej vojny údajne zomreli dvaja chlapi. Tí, čo boli na bojiskách, často skončili v zajatí a domov sa vracali až po roku 1918. Keďže delá museli tlačiť ručne a kone im pri tom pomáhali len niekedy, domov sa vracali zmorení a chorí, alebo zmrzačení.

[úprava] Požiar, povodeň, druhá svetová vojna

V roku 1930 vypukol v obci požiar. Zhorelo 36 domov. V škole nič netušiace deti vyrušil z učenia veľký krik obyvateľov a tieto sa od strachu dali utekať smerom na Obeckov. Ďalšia časť obyvateľstva bola na jarmoku v Modrom Kameni. vďaka úsiliu obyvateľov sa podarilo požiar lokalizovať. Op. Adolf Kejval prešiel so Sviatosťou Oltárnou v rukách po dedine v čase najväčšieho požiaru a od tej chvíle začal požiar zoslabovať. Možno i preto sa požiar už ďalej nešíril. Obyvateľom postihnutým požiarom poskytol v ich ťažkej situácii drevo na opravu ich domov veľkostatkár Benda zo Stredných Plachtiniec. V roku 1936 následkom prietrže mračien a rozvodnenia sa potoka sa pretrhla hať a voda zaplavila spodnú časť dediny. Divá voda brala so sebou všetko, čo jej stálo v ceste. Najväčšie stohy slamy, ktoré voda zobrala, zahatali most, ktorý podľahol náporu vody. Obyvatelia zo strachu vychádzali na strechy domov a okolité stromy. Potom ich iní zachraňovali. Azda najväčšie rany našim obyvateľom spôsobila druhá svetová vojna. Hoci vojna trvala sedem rokov, front na našom území trval iba dva týždne (2-3). Obecná kronika hovorí: „Prvé nemecké jednotky prišli do obce 8.12.1944. Nikto sa im nepostavil do cesty, takže nič zvláštneho sa nestalo. I most ostal neporušený, čo je ojedinelý jav v takýchto časoch“. Za Nemcami prišli francúzski legionári. Boli to francúzski partizáni, ktorí bývali v miestnej škole. Sovietski vojaci prišli do obce 31.12.1944. O tom svedčí pamätná tabuľa na kultúrnom dome. Väčšina obyvateľov hľadala úkryt pred blížiacim sa frontom v Háji. Buď vo svojich pivniciach, alebo v kapitulskej pivnici, kam sa ich skrylo najviac. Front prebehol celkom ľahko, avšak nie bez hmotných strát a strát na ľudských životoch. Cez vojnu bol zriadený revolučný národný výbor, ktorý po prechode frontu nahradil miestny národný výbor. Na túto vojnu ľudia spomínajú veľmi smutne. Vojaci Červenej armády nútili chlapov kopať zákopy, takže bolo neraz vidieť preoblečeného chlapa za ženu. Obyvatelia boli nútení svoje zásoby vína zakopať pod zem. Tí, ktorí tak neurobili, o ne ľahko prišli. Totiž sovietski vojaci sa o víno veľmi rýchlo postarali. To isté platilo aj pre potraviny. Ošípané sa museli zabíjať v noci a mäso rýchlo ukryť. Bolo poškodených viacero domov, spálené stohy slamy, pri ktorých sa vojaci ohrievali, bola odvlečená jedna židovská rodina a niekoľko ľudí zabitých (napr. občan Paniak bol zabitý na prahu dverí vlastného domu). Tí, ktorí boli na fronte, neboli na tom o nič lepšie. Bojovali v okolí Hronskej Dúbravy. Andrej Guller padol. Ján Bartók bol ťažko ranený. črepina z granátu mu zasiahla lebku a to spôsobilo ochrnutie na pravú nohu. Zachránili ho po ťažkej operácii vo zvolenskej nemocnici. Ošetrovala ho zhodou okolností pani učiteľka Gullerová, ktorá vtedy bola zdravotnou sestrou. Op. Adolf Kejval nebol počas vojny prítomný vo svojej farnosti a bolo smutné, že si obyvatelia museli všetky cirkevné obrady vykonávať sami. Po skončení druhej svetovej vojny si ľudia začali opravovať domy, obrábať polia a pod. Krátko po vojne sa našli aj neexplodované granáty. Práve pre túto príčinu 19-ročný mladík prišiel o život v Baranekovej vinici.

[úprava] Veľký ľadovec, ktorý ničil všetko, čo sa dalo - 5.6.1995

Jedného pekného júnového popoludnia, keď naozaj nikto nič netušil, ani neočakával, nad obcou sa zrazu objavili čierne pochmúrne oblaky. Ľudia sa nestihli ani poriadne spamätať a už na nich padali najskôr krúpy, potom však nepríjemne veľký ľadovec, ktorý sa už neponášal ani na guľky, ani na orechy, ale skôr na stolnotenisové loptičky. Úsilie kostolníka, ktorý hneď ako to spozoroval, bežal do veže a zvonil na všetkých zvon och , bolo márne. Nestihol odvrátiť to, čo prišlo. Voda sa valila po ceste vo výške asi 10 - 25 cm. Katastrofa zničila skoro všetku úrodu a na druhý deň nebolo nepoškodeného skleníka, či strechy. Ľudia zúfalo pozerali na všetko, čo sa stalo. O niekoľko dní niektorým, ktorí si majetok poistili, poisťovňa preplatila vzniknuté škody.


[úprava] Obdobie novoveku a súčasnosti

Koncom stredoveku a začiatkom novoveku (čiže v roku 1848) vypukla feudálna antimaďarizačná revolúcia. Vtedy ľud povstal proti šľachte, ktorá mu nedovolila hovoriť po slovensky. Na okolí sa skrývali hlavní predstavitelia tejto revolúcie. V našej obci sa skrýval Janko Kráľ, kde ho v apríli 1849 aj zatkli. Ukrýval sa v kostolnej zvonici, ktorá tam podnes stojí. V jeho činnosti mu pomáhal učiteľ' Ján Rotarides z Príbeliec. Po potlačení revolúcie sa situácia v Uhorsku zhoršovala. To doplnila aj prvá svetová vojna. Po vzniku samostatného štátu Československa nastáva najskôr čiastočná, neskôr skoro úplná stabilizácia životnej úrovne a nastáva rozkvet obce. V roku 1925 prebehla telefonizácia. V tomto roku postihla obec zákerná choroba týfus. Ľudia sa liečili v Balass Gyarmatt v, nemocnici a v Neninciach u súkromného lekára. Na šťastie touto chorobou nebolo postihnutých veľa ľudí. V roku 1929 bolo založené Úverové družstvo a začalo sa s výstavbou novej cesty. Obyvatelia sa začali mať relatívne lepšie. Ich úsilie a prácu narušil veľký požiar v roku 1930, kedy zhorelo 36 domov. Po požiari sa ďalej obec vyvíjala priaznivo. Veď na jej území bola BANKA SLAVIA, dva obchody, dve krčmy, mliekáreň, bitúnok a dokonca i kino. Obec mala vlastného kováča, kolára a iných majstrov. V roku 1936 narušila priaznivý vývoj povodeň. Prelomený most bol v roku 1938 nahradený novým mostom. V tomto istom roku bolo založené potravné družstvo, ktoré neskôr nahradilo spotrebné družstvo JEDNOTA. V roku 1939 vznikol nátlakom Nemecka samostatný štát Slovensko. Situácia sa najskôr zhoršovala, neskoršie vyostrovala. Až 8.12.1944 vypukla „druhá svetová vojna“ na našom území. Vtedy prišli do obce nemecké vojská. Avšak front začal až dva týždne pred Silvestrom 1944, ktorý bol až do príchodu vojakov ČA celkom pokojný. Až potom zosilnel a trval ešte niekoľko dní. V období vojny teda v roku 1943, bola vykonaná elektrifikácia. Po skončení druhej svetovej vojny opäť vznikol Československý štát a komunistická strana nastolila socialistickú diktatúru. Vtedy bol násilne zatknutý katolícky kňaz Adolf Kejval, ktorý sa postavil proti zriadeniu komunistickej strany. Uväznení boli aj tí obyvatelia, ktorí s ním spolupracovali. V roku 1955 dala Rožňavská kapitula svoje majetky do prenájmu občanom. V roku 1958 si občania zakladajú jednotné roľnícke družstvo. S vývojom poľnohospodárstva súvisí i vznik ÚKSUPu t.j. Ústredného kontrolného a skúšobného ústavu poľnohospodárskeho v roku 1960. V roku 1968 bol postavený kultúrny dom. V sedemdesiatych rokoch boli násilne vyvlastnené pozemky na úpätí Hájnického Kameňa a vinohrady, ktoré tam prekvitali, boli zrovnané so zemou. Na ich mieste však JRD vysadilo nové. V roku 1978 bola dokončená nová škola, ako aj hasičská zbrojnica. Nasledujúceho roku až do roku 1986 obec chátrala, akoby sa o ňu nik nestaral. Zrúcaniny, staré reproduktory miestneho rozhlasu, či schátrané cesty, alebo nedôsledne urobené chodníky a kanalizácia, ako aj hrdzavá ohrada okolo cintorína, vôbec neboli vizitkou obce. Až po nástupe p. Dušana Chrapku do funkcie predsedu MNV, neskôr starostu, obec začala nanovo prekvitať. Okrem toho, že všetky spomínané nedostatky dal odstrániť, dal urobiť vodoinštaláciu, nový dom smútku, elektrifikáciu lokality Háj, obnovenie komunikácií a v súčasnosti rozbehol plynofikáciu obce. V roku 1989 bola Nežná revolúcia a pád komunizmu a tým sa uvoľnila cesta súkromnému podnikaniu. Zväzy a inštitúcie tiež neobišli určité transformačné reformy. Niektoré zväzy zanikli, niektoré existujú doteraz, ale s pozmeneným názvom, ale založili sa aj nové. V súčasnosti má obec 562 obyvateľov a 216 domov. Bilancia rastu obyvateľstva je takáto: V roku 1778 mala obec 770 obyvateľov. Následkom moru, cholery, týfusu, hladu a bojov sa počet obyvateľov znížil na 560 (1948). Do roku 1996 sa počet zvýšil o dvoch obyvateľov.

[úprava] Rodáci


Mestá a obce okresu Veľký Krtíš (2+69) 31.12.2003

Balog nad Ipľom | Bátorová | Brusník | Bušince | Čebovce | Čelovce | Čeláre | Červeňany | Dačov Lom | Dolinka | Dolná Strehová | Dolné Plachtince | Dolné Strháre | Ďurkovce | Glabušovce | Horná Strehová | Horné Plachtince | Horné Strháre | Hrušov | Chrastince | Chrťany | Ipeľské Predmostie | Kamenné Kosihy | Kiarov | Kleňany | Koláre | Kosihovce | Kosihy nad Ipľom | Kováčovce | Lesenice | Ľuboriečka | Malá Čalomija | Malé Straciny | Malé Zlievce | Malý Krtíš | Modrý Kameň | Muľa | Nenince | Nová Ves | Obeckov | Olováry | Opatovská Nová Ves | Opava | Pravica | Príbelce | Pôtor | Sečianky | Seľany | Senné | Sklabiná | Slovenské Kľačany | Slovenské Ďarmoty | Stredné Plachtince | Sucháň | Suché Brezovo | Širákov | Šuľa | Trebušovce | Veľká Čalomija | Veľká Ves nad Ipľom | Veľké Straciny | Veľké Zlievce | Veľký Krtíš | Veľký Lom | Vieska | Vinica | Vrbovka | Záhorce | Závada | Zombor | Želovce

Iné jazyky