Chronológia Rusko-tureckej vojny (1877–1878)
Z Wikipédie
![]() |
Tento článok alebo jeho časť si vyžaduje úpravu, aby zodpovedal vyššiemu štandardu kvality. Pozri aj stránky Ako upravovať stránku a Návody a štýl alebo diskusiu k článku. |
Alexander II. podpisuje v Kišiňove manifest, ktorým vyhlasuje začiatok Rusko-tureckej osloboditeľskej vojny.
Hlavný veliteľ Dunajskej armády Nikolaj Nikolajevič dáva rozkaz o prijatí bulharských občanov ako pomocníkov do ruskej armády.
V meste Ploešt sa koná slávnostná ceremónia posvätenia samarkej vlajky bulharskej dobrovoľníckej armády.
Časť Dolnodunajského bloku pod vedením generála Apolóna Zimermanna prechádza Dunaj pri meste Galac a pokračuje smerom na oblasť severnej Dobrudže.
Ruské vojská vykonávajú systematicky organizovaný obstrel miest Ruse a Tutrakan.
Pod vedením generála Michaila Dragomirova 14. pechotná divízia úspešne napáda tureckú armádu v oblasti mesta Svištov.
V blízkosti mesta Svištov sa k armáde generála Dragomirova pripája siedma dobrovoľnícka čata generála Fjodora Radeckého
Armáda predného bloku generála Gurka postupuje k mestu Târnovo. Medzi Turkami zavládne panika. Okolo pietej hodiny poobede je mesto oslobodené.
V Svištove vzniká dočasná občianska vláda. Za gubernátora je zvolený Najden Gerov a za vicegubernátora Marko Balabanov.
Prvé neúspešné nápadnutie mesta Pleven ruskou armádou. Dolnodunavský blok dosiahuje hranicu Černa voda – Kjustendža v oblasti Dobrudža.
Generál Josif Vladimirovič Gurko sa presúva so svojou armádou zo Starej Zagory cez Kazanlâk do Novej Zagory. Medzitým sa 40 000 turecká armáda na čele so Sulejmanom pašom blíži k Starej Zagore. Jej cieľom je prejsť do severného Bulharska.
Začína sa boj Sulejmana pašu o Starú Zagoru. Po ťažkých obranných bojoch, na ktorých sa zúčastnila aj Bulharská dobrovoľnícka armáda, Turci mesto obsadili a vypálili.
Formuje sa južný blok na čele s Fjodorom Radeckým. Jeho úlohou je brániť priesmyky v Starej Planine.
Turecká armáda obsadila Novú Zagoru.
Ruská vláda posiela oficiálny list kniežaťu Karolovi (1866 – 1881), aby sa rumunská armáda zapojila do vojny a pripojila sa k Dunajskej armáde.
Sulejman paša organizuje svoju armádu na prechod k Šipčenskému priesmyku.
Začínajú sa boje o vrch Šipka. Armáda Šakira pašu prichádza Sulejmanovi pašovi na pomoc. Do večera bulharskí dobrovoľníci uskutočnili osem útokov na tureckú armádu.
Sulejman paša sa snaži prekvapiť chrabrých obrancov z druhej strany vrchu. Ruskí velitelia zatiaľ organizujú príchod pomoci pre šipčenských bojovníkov.
Bulharská dobrovoľnícka armáda zvádza najdôležitejšie boje o vrch Šipka. Prichádzajú jej na pomoc vojaci z odielu generála Radeckého.
Časť armády Sulejmana pašu zmenila taktiku boja proti obrancom, ale je naďalej neúspešná.
Ruská armáda tiež robí určité zmeny. Okrem štvrtej dobrovoľníckej družiny, ktorá na vlastné riziko ostala brániť vrch a priesmyk, sa všetci ostatní presunuli do Gabrova.
Nastávajú dramatické momenty pre štvrtú dobrovoľnícku družinu, ktorej sa nakoniec podarí ubrániť sa. Sulejman paša musel všetko ešte raz dôkladne premyslieť.
Koná sa zasadanie vojenskej rady v dedine Pordim, Plevensko, na ktorom sa prijal plán tretieho útoku na Pleven. Na zasadaní sa zúčastnilo aj rumunské knieža Karol.
Knieža Karol bol zvolený za hlavného veliteľa rusko-rumunských vojsk v Plevene.
Začína sa prvá etapa tretieho útoku na Pleven.
Obliehanie mesta stále pokračuje. Vojaci zo skupiny generála Michaila Skobeleva ovládli druhý hrebeň Zeleného pohoria, ale pre odklad druhej etapy napadnutia sa musel vrátiť na prvý hrebeň.
V deň menín Alexandra II., okolo tretej hodiny poobede sa začína druhá etapa napadnutia Plevenu.
Po dlhých bojoch vojakov z odielu generála Skobeleva porazili časť tureckej armády. Večer sa však museli stiahnuť na druhý hrebeň Zeleného pohoria. Tretí vojenský atak na mesto sa končí neúspechom. V boji zomrelo 12 841 ruských a 3000 rumunských vojakov.
Do Plevenu prichádza pomoc asi 10 000 vojakov tureckej armády. Prinášajú zo sebou zbrane a stravu.
Ruskej armáde prichádza na pomoc Eduard Totleben, ktorý prevzal velenie armády.
Do Plevenu znova prichádza pomoc pre Turkov. Tentoraz od Šefketa pašu – 16 000 vojakov so zbraňami a jedlom.
Alexander II. Schvaľuje plán oslobodzovacej akcie západného bloku pre mestá Orchanie (dnes Botevgrad) a Sofia.
Časť ruskej armády pod velením generálmajora Leonova oslobodzuje mesto Vraca.
Začiatok bojovej akcie západného bloku v dedinách Pravec a Etropole.
Turecká armáda je v bitke v dedine Pravec porazená a dáva sa na ústup smerom k Botevgradu.
Pod dohľadom Osmana pašu vojenská rada plevenského garnizónu prijala opatrenia na blokádu mesta.
Alexander II. schvaľuje podpísanie mierovej zmluvy s Vysokou portou.
V skorých ranných hodinách časť plevenskej vojenskej jednotky prekračuje rieku Vit, v oblasti medzi dedinami Dolni Dâbnik a Dolna Mitropolia. Pomoc prichádza včas a turecké vojská sú porazené. Okolo druhej hodiny poobede Osman paša prijíma bezpodmienečnú kapituláciu.
Vysoká porta urýchlene prosí Veľké sily, aby jej čo najrýchlejšie umožnili uzavrieť s Ruskom mier.
Srbské knieža Milan IV. (1868 – 1889) v Belehrade podpisuje Deklaráciu o vstupe Srbska do vojny proti Turecku.
Anglický minister zahraničných vecí lord Derby dáva ruskému veľvyslancovi v Londýne Memorandum o možných zmenách v Carihrade a v úžine Bospor.
Západný blok prechádza pohorím Stara Planina.
Snehová víchrica sťažuje cestu západnému bloku k oslobodeniu Sofie.
Veliteľ Oton Rauch zo svojimi vojakmi okolo jedenástej hodiny ráno dosiahol dedinu Gorni Bogrov. Po krátkej prestávke prekračujú rieku Iskâr a v dedine Vraždebna zvádzajú s nepriateľmi boje o dedinský most.
Osman Nuri paša chce opustiť Sofiu. Pokusu vypáliť ju však zabránili zahraniční konzuli.
Okolo druhej hodiny poobede vchádzajú do mesta osloboditelia. V katedrálnom chráme Sv. Nedelja je odslúžená slávnostná svätá omša, na ktorej sa zúčastnil aj generál Gurko.
Južný blok oslobodzuje dedinu Mâgliž a pokračuje smerom k rieke Tundži.
Turecký minister vojny Reuf paša posiela telegram veliteľovi ruských vojsk Nikolajovi Nikolajevičovi telegram, v ktorom ho upovedomuje, že Vysoká porta dáva právomoci Mehmed Ali pašovi na začatie mierových rozhovorov a podpísanie mierovej zmluvy.
Rakúsko-Uhorský panovník Franz Jozef v liste Alexandrovi II. vyjadril svoj súhlas so vznikom Veľkého Bulharska.
Bitka pri dedine Šejnovo stále pokračuje. Vejsel paša sa snaží nečakane napadnúť ľavú kolónu južného bloku. Pokus je neúspešný a okolo tretej hodiny poobede sa rozhodol kapitulovať.
Mestá Koprivštica a Klisura sú oslobodené.
Ruské vojská pod velením generála Pavla Šuvalova dosiahli okolie mesta Pazardžik.
Mesto Samokov je oslobodené.
Bulharské čaty bojujú v bitke za oslobodenie mesta Kjustendil.
Anglická vláda dostáva správu, že Rusko neobsadí úžinu Bospor a Dardanely. Návrh anglického premiéra lorda Disraelyho, aby tam bola čo najskôr vyslaná anglická vojenská flotila poslanci veľkou väčšinou hlasov schválili.
Večer v ten istý deň menšia časť ruského vojska kapitána Buraga prichádza do Plovdivu. Nepriateľ je vytlačený do Asenovgradu.
Turci opúšťajú Odrin. Všetky kompetencie v meste preberá dočasný výbor.
Dolnodunajská armáda sa chystá urobiť poriadky v oblasti Južnej Dobrudže.
Armáda generála Alexandra Strukova prichádza do Odrinu.
V Svištove, Târnove a Gabrove sa našli prvé bulharské poštové úrady.
Ruská armáda a bulharská čata s veliteľmi Iľjom a Simom Sokolovom oslobodzujú Kjustendil.
Vláda premiéra Disraelyho vydáva rozkaz anglickým flotilám na obsadenie úžiny Bospor a Dardanely.
Alexander II. súhlasí s návrhom Nikolaja Nikolajeviča, ktorý chce zaútočiť na Carihrad. V prítomností cára Alexandra II. sa koná zasadanie, na ktorom sa rokuje o projekte generála Nikolaja Ignatieva o predbežnej mierovej zmluve s Vysokou portou. Po zasadaní generál Ignatiev odchádza z Peterburgu do Odrinu.
Neskoro večer armáda generála Alexandra Strukova poráža nepriateľa pri meste Ljuleburgaz.
Okolo dvanástej hodiny na poludnie predstavitelia Vysokej porty upovedomujú Nikolaja Nikolajeviča o bezpodmienečnom prijatí predbežnej mierovej zmluvy.
Bulharská dobrovoľnícka armáda oslobodzuje mesto Kotel.
Predstavitelia Ruska a Turecka podpisujú v Odrine mierovú zmluvu (Základy mieru). Podľa predbežných dohovorov budúci bulharský štát nebude mať menšiu rozlohu ako dnes (t. j. krajina bude obsahovať aj iné oblasti okrem terajších dvoch autonónmych oblastí, ktoré sa dohodli na Carihradskej konferencii). Zakazujú sa akékoľvek boje Turkov proti Bulharom.
Srbská arámda oslobodzuje mesto Vranja.
Čata Panajota Chitova a vojvodu Želja bojuje pri dedine Sadovo, Slivensko.
Rakúsko-uhorská vláda ostatným európskym štátom ponúka možnosť zorganizovať vo Viedni medzinárodnú konferenciu, na ktorej by sa prijala mierová zmluva medzi Ruskom a Tureckom.
Ruská armáda pod velením generála Lermontova oslobodzuje Burgas.
Generál Nikolaj Ignatiev s ruskou delegáciou prichádza do Odrinu na rokovania s Vysokou portou.
Alexander II. posiela list Nikolajovi Nikolajevičovi, v ktorom ich pozýva do Carihradu, ak sa tam budú nachádzať Angličania.
Turecký predstaviteľ Savet paša prichádza do Odrinu.
Začiatok rokovaní o mierovej zmluve medzi Ruskom a Tureckom.
Vysoká porta dostáva od generála Nikolaja Ignatieva ultimátum do 24. februára na podpísanie mierovej zmluvy.
Nikolaj Nikolajevič zvoláva radu a podľa odporúčania generála Ignatieva ruské vojská obsadili San Stefano. Do Carihradu však nevchádzajú.
Otto von Bismarck vystupuje s prejavom v nemeckom Reichstagu, v ktorom vyjadruje svoju angažovanosť na organizovaní európskeho kongresu.
Savet paša zdržuje podpísanie mierovej zmluvy.
Vysoká porta dáva súhlas na obsadenie San Stefana.
Ruská armáda prichádza do San Stefana. Veliteľ armády Nikolaj Nikolajevič sa stretáva s tureckým ministrom vojny Reufom pašom. Ustanovila sa nová, demokratická línia medzi ruskou a tureckou armádou.
Rumunské vojská oslobodzujú Vidin a Belogradčik.
Tureckí predstavitelia prerušili rokovania v San Stefane. Ruská vláda dáva súhlas na organizáciu kongresu v Berlíne.
V San Stefane sa schádza zhromaždenie, ktoré si žiada vstup ruskej armády do Carihradu. Predtavitelia Vysokej porty obnovujú rozhovory. Akcia je prerušená.
marec 1878
Dočasná ruská vláda zavádza lístkový systém na obrábanie opustenej pôdy a pozýva bulharských občanov, aby sa usídlili na svojom území v moslimských domoch.
Vo Viedni Rusko a Rakúsko-Uhorsko podpisujú dohodu ohľadom podmienok mierovej zmluvy medzi Ruskom a Tureckom.
Predstavitelia Ruska a Turecka okolo piatej hodiny poobede v San Stefane podpisujú preliminárnu mierovú zmluvu. Podľa zmluvy vzniká autonómne, tributárne kniežactvo s kresťanskou vládou a národnou milíciou. Konečné hranice kniežactva určila zmiešaná rusko-turecká komisia. Predbežne sa však potvrdzuje bulharské územie bude pozostávať zo zemí okolo rieky Dunaj po novovybudovanú hranicu zo Srbskom. Na západ bude hranica siahať po mestá Vranja a Kumanovo po horu Korab, odkiaľ sa potom zahne na juh a bude sa ťahať popri Ochridskom jazere až k mestu Gramos. Tu bude začínať Východná hranica, ktorá bude viesť až k ústiu rieky Vardar a Orfanskému zálivu. Mestá Kostur a Voden ostávajú Bulharsku a Solún a polostrov Chalikidiki pripadne Turkom. Odiaľto hranica ide popri brehu Egejského mora.
Bulharsko okrem spomínaných miest získalo aj ďalšie – Xanti, Smoljan, Kârdžali, Lozengrad, Ljulenurgaz a Malko Târnovo. Mesto Odrin ostalo v Turecku. Oblasť severnej Dobrudže išla Rumunsku. Srbsko, Rumunsko a Čierna hora sa stali nezávislými štátmi s novými teritoriálnymi ziskami.