Diluvianizmus

Z Wikipédie

Diluvianizmus bola náuka v 18. a 19. storočí, podľa ktorej stavba Zeme/forma krajiny je dôsledkom biblickej Potopy (prípadne viacerých veľkých celosvetových potôp). Skameneniny organizmov sa podľa tejto teórie považovali za bytosti, ktoré zanikli pri Potope (celosvetových potopách).

Najznámejšími diluvianistami boli Burnet (zom. 1715) a Whiston (zom. 1752), ktorí o príčinách týchto potôp napísali aj dobrodružné romány. Známym prejavom diluvianizmu bolo aj, ked Scheuchzer v roku 1726 v domnení, že išlo o človeka zomretého počas Potopy, "vedecky" označil ani nie meter dlhú starú kostru ako "Homo diluvii testis", pričom v skutočnosti išlo o kostru mloka.

Ako "vedeckú" náuku diluvianizmus založil až A. G. Werner (1750-1817), ktorého náuka sa presnejšie nazýva neptúnizmus. Neptúnizmus tvrdí, že takmer všetky horniny na Zemi vznikli usadením sa vodnatých roztokov, zmeny zloženia ich vrstiev vysvetľuje zmenami výšky morskej hladiny a - vzhľadom na vtedajšie vedomosti - toto more identifikuje spravidla s Potopou. Odporcami neptúnistov boli od konca 18. storočia (1793) tzv. plutonisti (pozri plutonizmus).

V roku 1823 v súlade s diluvianistickým názorom William Buckland pomenoval usadeniny z čias ľadovej doby, ktoré dnes nazývame pleistocénne, "dilúvium". Existencia glaciálov a ľadovcov, ktoré tieto usadeniny v skutočnosti transportovali vtedy ešte nebola známa. V 30. rokoch 19. storočia však začalo byť jasné, že tzv. diluviálne usadeniny sú v skutočnosti nánosy ľadovcov (štvrtohorných glaciálov) a diluvianizmus postupne zanikol.