Pink Floyd: The Wall
Z Wikipédie
Pink Floyd: The Wall | ||
---|---|---|
![]() |
||
Informácie | ||
Názov | Pink Floyd: The Wall | |
Žáner | Dráma/muzikál/vojnový | |
Krajina | Veľká Británia | |
Rok | 1982 | |
Dĺžka | 95 minút | |
Pôvodný jazyk | anglický | |
Rozpočet | ||
Zárobok | ||
Spoločnosť | ||
Štáb | ||
Réžia | Alan Parker | |
Scenár | Roger Waters | |
Produkcia | Alan Marshall | |
Hudba | Robert Ezrin, David Gilmour, Nick Mason, Roger Waters, Richard Wright | |
Kamera | {{{Kamera}}} | |
Obsadenie | ||
Bob Geldof ako Pink Bob Hoskins ako rock'rollový manažér |
||
Pink Floyd: The Wall je film režiséra Alana Parkera, ktorý bol nakrútený v roku 1982. Scenár k filmu napísal Roger Waters, hráč na basovú gitaru a spevák skupiny Pink Floyd. Film je silne metaforicky ladený a sú v ňom využité prvky symbolizmu. Jeho rysy sú virtuálne, nevyužíva dialógy, je založený na konkrétnej dejovej línii hudby a myšlienok skladieb albumu The Wall (vydaný roku 1979) od skupiny Pink Floyd.
Vo filme je zapracovaných aj 15 minút animovaných sekvencií politického karikaturistu a ilustrátora Geralda Scarfeho, ktoré zobrazujú strašidelné vízie nočnej mory z bombardovania Anglicka počas druhej svetovej vojny (skladba Goodbye Blue Sky).
Film opisuje postupný prerod postoja človeka ku spoločnosti. Objavovanie rozporu medzi predstieraným a skutočným okolitým svetom v období dospievania a mladosti (spoločenský systém, realita v školstve, vzťahy v neúplnej rodine, faloš v medziľudských vzťahoch, fetišizovanie materiálnych hodnôt...). Hlavný hrdina prepadá do dezilúzie a obklopuje sa pomyselným múrom izolácie a odcudzenia. Cíti však, že budovaním takéhoto múru sa dostáva do psychického napätia, správa sa sebadeštruktívne, pud sebazáchovy ho začína nútiť vyjsť z tejto izolácie - zrúcať tento múr.
Obsah |
[úprava] Dej filmu
Hlavná postava a zároveň rozprávač („spievač“?) deja filmu Pink je zobrazovaný v rôznorodých fyzických i mentálnych rovinách. Prvýkrát ho stretávame ako mladého anglického chlapca vyrastajúceho na začiatku päťdesiatych rokov 20. storočia. Jeho osud je veľmi ovplyvnený smrťou jeho otca v Druhej svetovej vojne a nezdravým vzťahom s jeho neurotickou matkou, ktorej prístup k nemu balancuje od starostlivosti po absolútnu citovú ignoranciu. Ako plynú roky z chlapca sa stáva úspešná rocková hviezda, ktorá prepadá do dezilúcie a mentálneho zmätku.
Od začiatku sa Pinkov život otáča okolo života nad priepasťou, stratou a izoláciou. Narodil sa v krajine, ktorá bola postihnutá svetovou vojnou, vojnou, ktorá mu zobrala otca, ktorý bol povinný odovzdať vlasti svoj život. Bol pod prehnanou ochranou matky, ktorá plytvala rovnakou mierou svojou láskou ako aj uzkostlivosťou nad svojím synom. Pink sa rozhodol budovať mentálnu stenu medzi ním a zbytkom sveta, veriac že dokáže žiť v nemennej, odcudzenej rovnováhe izolovanej od fyzických a emocionálnych problémov života. Každá príhoda, ktorá spôsobí Pinkovi bolesť sa stáva ďalšou tehlou v jeho neustále narastajúcom múre, ktorým sa obklopuje: detstvo bez otca, despotická matka, krajina, ktorá mu poslala opečiatkovaný certifikát o smrti jeho otca, podpísaný jej kráľom, povrchný život rockovej hviezdy, odcudzenie v manželskom živote, drogy, ktoré mu mali pomáhať oslobodiť sa od samoty... tehla za tehlou skladá kompletný múr, ktorý ho postupne izoluje od okolitého sveta.
Pink po pridávaní posledných tehál sa prepadá do šialenstva. Je stratený za stenou, a je zároveň nútený vznášať sa na dôsledkoch svojho náročného štýlu života obdivovanej hviezdy, podľa starého otrepaného vzoru pre rockovú filozofiu: „sex, drogy a rokenrol...“ t. j. gruppies, hýrenie, užívanie drog. Pink sa postupne prevteľuje vo svojom vnútri do role absolútneho vládcu, diktátora, obdivovaného masami, ktoré skandujú jeho slová, prisvojujú si jeho názory... reagujú na všetky jeho pokyny, nenávida každého, koho nenávdí on, ničia vtedy, keď si to idol želá. Obrazy deja filmu silne pripomínajú nacistické prejavy: vodca (Pink) je oblečený v koženom kabáte, jeho „vojaci“ majú výzor skinheadov, v červeno/ bielom kruhu prekrížené kladivá na vlajkách silne pripomínajú svastiku... Jeho prejav je mix medzi vystúpením nacistického diktátora a rockovej hviezdy, keď rozsieva hnev okolo seba a na masy bez tváre:
- That one looks Jewish!
- And that one's a coon!
- Who let all of this riff-raff into the room?
- There's one smoking a joint,
- And another with spots!
- If I had my way,
- I'd have all of you shot!
Všetci skandujú a prechádzajú do scény, ktorá pripomína nacistickú Kryštáľovú noc (skladba Run Like Hell). Po tejto časti Pink upadá do pasivity a čaká vo svojej izolácii na červov, kým nezvolá „STOP!“ a pokúsi sa o zvalenie múru...
Mimo steny vysvetlí v piesní „Outside The Wall“:
- All alone, or in twos,
- The ones who really love you
- Walk up and down outside the wall.
- Some hand in hand
- And some gathered together in bands.
- The bleeding hearts and artists
- Make their stand.
- And when they've given you their all
- Some stagger and fall, after all it's not easy
- Banging your heart against some mad bugger's wall.
„Všetci osamotení, či tí ostatní, čo vás majú skutočne radi, chodia sem a tam za múrom. Niektorí ruka v ruke a niektorí spojení spolu do skupín. Tí čo prežili sklamanie, alebo umelci, si ich držia od seba. Niekto sa zakolíše a padne, nie je to veru ľahké, svojim srdcom rúcať múr nejakého bláznivého hlupáka...“
[úprava] História výroby filmu
[úprava] Prvé kroky
Nápad nahrať film The Wall vznikol ešte pred nahraním rovnomenného albumu skupiny Pink Floyd. Pôvodne chceli premietať na koncertoch niektoré scény z filmu a Scarfeho animácie. Hlavnú postavu mal hrať Roger Waters. Pôvodne oslovili firmu EMI, ktorá nesprávne pochopila, koncept celého projektu a nahrávanie filmu odmietla.
[úprava] Záujem Alana Parkera
Záchranou pre nakrútenie filmu bol záujem Alana Parkera. Parker bol fanúšikom skupiny a počas obchodného rokovania vo firme EMI spýtal sa aj na šance pre nakrútenie filmovej adaptácie albumu The Wall. Poslali ho za Rogerom Watersom, ktorý sa hneď chcel pustiť do výroby. Parker sa však rozhodol, že celú produkciu si vezme on. Určil prvé úlohy pre Scarfeho a pre kameramana Michaela Seresina. Waters sa pustil do písania scenára filmu. Spolu so Scarfem vyrobili špeciálne vydanie scenára a ilustrácií aby mali podklady pre presviedčanie potencionálnych investorov. Na ilustráciách bol v hlavnej postave Pinka zobrazovaný Roger. Po neúspešných kamerových skúškach bolo rozhodnuté, že Roger hlavnú postavu hrať nebude. Vybraný bol punkový hudobník Bob Geldof. Keďže Roger nemohol hrať hlavnú rolu, stala sa nepoužiteľnou aj myšlienka použiť zábery živých koncertov vo filme.
[úprava] Dokumentárne filmy
O výrobe filmu The Wall bol vyrobený dokumentárny film s názvom The Other Side of the Wall, v ktorom sú interview s Parkerom, Scarfem a Watersove videoclipy pre MTV z roku 1982.
Druhý dokument bol vyrobený roku 1999 pod názvom Retrospective. Sú v ňom okrem interview s Watersom, Parkerom a Scarfem aj s ďalšími členmi produkčného tímu The Wall. Obidva tieto dokumenty sa nachádzajú ako prílohy k vydanému DVD.
[úprava] Výroba a dojmy z filmu
Vo filme nie sú použité skladby Hey You a The Show Must Go On. Materiál so skladbou Hey You bol nakrútený, ale bol vystrihnutý Nachádza sa medzi prílohami na DVD.
Námetom pre postavu Pinka boli životné príbehy Rogera Watersa a Syda Barretta.
Roger Waters bol sklamaný výsledným spracovaním filmu. Už počas nakrúcania dochádzalo k hádkam s Parkerom, nakoľko sa režisér odkláňal od filozofickej podstaty Rogerových predstáv. Potvrdil to aj v interwiev pre jedno austrálske rádio, že bol trochu sklamaný s výsledkom, pretože na konci filmu necítil žiadnu sympatiu s hlavnou postavou a nedosiahol to že by sa divák s ňou stotožnil. Napriek tomuto názoru tento film je považovaný väčšinou fanúšikov skupiny Pink Floyd za dôstojnú intepretáciu albumu a silný filmový žážitok.
David Gilmour mal spory s Watersom, bol proti výrobe tohto filmu. V dokumentárnom filme Behind The Wall vraví, že vo filme bol príbeh menej úspešne stvárnený oproti albumu a koncertom.
Počas skladby The Happiest Days of Our Lives zoberie Pinkovi učiteľ papierik a číta pred celou triedou Pinkovu báseň, ktorá je v skutočnosti útržkom textu skladby Money z albumu Dark Side of the Moon.
Počas demolačnej scény pri skladbe One of My Turns si Bob Geldof skutočne poranil ruku no bol tak zabratý do práce, že neprestal. Štáb až do konca natáčania scény nezbadal, že sa Bobovi niečo stalo. Vo filme môžeme zbadať, že Bob na chvíľu zastal, pozrel si na ruku a potom pokračoval. Zvyšok scény mal ruku omotanú tričkom, alebo kúskom plachty. Žiaľ nebola to tá ruka, ktorú si postava porezala na konci scény. Dievča, ktoré hralo groupie nevedelo, že Bob hodí fľašu vína po nej. Prekvapenie potom ako sa táto fľaša rozbila o stenu bolo autentické.
[úprava] Externé odkazy
Súvisiace stránky:
- The Wall (album)
- Is There Anybody Out There? (The Wall Live 1980–81)
- Pink Floyd: The Wall (film)
- Roger Waters - The Wall - Live in Berlin
Pink Floyd |
---|
Syd Barrett | David Gilmour | Nick Mason | Roger Waters | Richard Wright |
Diskografia |
Štúdiové albumy: The Piper at the Gates of Dawn | A Saucerful of Secrets | Ummagumma | Atom Heart Mother | Meddle | Dark Side of the Moon | Wish You Were Here | Animals | The Wall | The Final Cut | A Momentary Lapse of Reason | The Division Bell |
Soundtracky: Tonite Let's All Make Love in London | More | Zabriskie Point | Obscured by Clouds |
Živé albumy: Ummagumma | Delicate Sound of Thunder | P*U*L*S*E | Is There Anybody Out There? (The Wall Live 1980–81) |
Kompilácie: Relics | A Nice Pair | Masters of Rock | A Collection of Great Dance Songs | Works Shine On (The Early Singles) | Echoes: The Best of Pink Floyd |
Video a DVD |
Live at Pompeii | The Wall | Delicate Sound of Thunder | La Carrera Panamericana | London '66-'67 | P*U*L*S*E |