Bitka o Britániu (druhá svetová vojna)
Z Wikipédie
Bitka o Britániu (druhá svetová vojna) | |||||||
---|---|---|---|---|---|---|---|
Súčasť druhej svetovej vojny | |||||||
![]() Bombardér Heinkel He 111 nad East End, Londýn |
|||||||
|
|||||||
Protivníci | |||||||
![]() a ďalší |
![]() |
||||||
Velitelia | |||||||
Hugh Dowding Keith Park |
Hermann Göring Albert Kesselring Hugo Sperrle Hans-Jürgen Stumpff |
||||||
Sila | |||||||
približne 700 stíhačiek (na začiatku) | 1260 bombardérov, 316 strmhlavých bombardérov, 1089 stíhačiek | ||||||
Straty | |||||||
1547 lietadiel; 27 450 civilistov zabitých, 32 138 ranených | 1887 lietadiel | ||||||
Zoznam bitiek II. svetovej vojny |
Západný front (2. svetová vojna) |
---|
Bitka o Francúzsko - Operácia Dynamo - Bitka o Britániu - Vylodenie pri Dieppe - Operácia Overlord - Operácia Dragún - Operácia Market Garden - Bitka pri Arnheme - Bitka v ústí Šeldy - Bitka v Hürtgenskom lese - Bitka o Aachen - Bitka o Ardeny - Operácia Varsity |
Bitka o Britániu (v angličtine: Battle of Britain) bola letecká bitka v druhej svetovej vojne v lete a na jeseň 1940, ktorá sa odohrávala vo vzdušnom priestore Spojeného kráľovstva, najmä v južnom Anglicku a nad kanálom La Manche.
Bola to prvá veľká čisto letecká bitka v dejinách (žiadne pozemné vojská sa nezapojili). Cieľom tejto bitky bolo zničiť alebo ťažko zdecimovať RAF a získať úplnú vzdušnú nadvládu nad kanálom La Manche, čo bolo pre nemecké velenie nutná podmienka na uskutočnenie invázie do Anglicka (plánovaná operácia Seelöwe).
Britskí historici datujú bitku od 10. júla do 31. októbra 1940, čo bolo obdobie najťažších denných náletov Luftwaffe. Nemecké zdroje datujú operácie od polovice augusta 1940 do mája 1941, kedy došlo k stiahnutiu jednotiek bombardérov kvôli chystanému napadnutiu Sovietskeho zväzu.
Obsah |
[úprava] Prípravy
Pôvodný plán kampane Luftwaffe počítal s tým, že v priebehu štyroch dní bude stíhacie letectvo RAF v južnom Anglicku zničené. Po tom malo bombardovacie letectvo s podporou stíhačiek s dlhým doletom počas 4 týždňov zničiť letecké sily RAF a letecký priemysel v zvyšnej časti Anglicka.
Základom britskej obrany, ktorá sa spoliehala najmä na stíhacie lietadlá Hawker Hurricane a Supermarine Spitfire bola komplexná infraštruktúra zahrňujúca detekciu nepriateľských lietadiel pomocou radaru spojenú s veliteľstvom, ktoré malo presný prehľad o dianí na oblohe a pre to mohlo účinne riadiť a rozmiestňovať svoje stíhacie jednotky presne podľa aktuálnej situácie. Tento britský systém, sa stal známy ako „Dowdinggov systém“ podľa, Sira Hugha Dowdinga, veliteľa stíhacieho veliteľstva RAF.
[úprava] Bitka
V prvej fáze, kedy sa Luftwaffe sústredila na bombardovanie okrajových letísk a boje nad pobrežím a kanálom, sa bitka vyvíjala v prospech Nemecka, avšak potom čo sa Hitler po britskom nálete na Berlín nechal vyprovokovať k strategickému bombardovaniu Londýna sa šťastie priklonilo na stranu Britov. Tento krok ďalej zvýšil straty Luftwaffe, ktorá potom musela dlhodobo operovať v podmienkach pre ňu nevýhodných. Patrilo medzi ne najmä neschopnosť zabezpečiť svojim bombardérom dostatočnú ochranu stíhačkami po celej trase, čo zvýšilo ich straty. Nemeckí stíhači mali nad Londýnom málo paliva, keďže museli rátať aj s cestou naspäť a nad cieľom mohli poskytovať ochranu bombardovacím zväzom len krátky čas. Briti mali viac času na reakciu a zoskupenie stíhacích skupín a to aj vďaka technickej novinke - ako tak použiteľnému radaru. Boje sa navyše odohrávali relatívne ďaleko od nemeckých základní nad nepriateľským územím, čo znamenalo, že straty nemeckých pilotov boli definitívne. Väčšinou sa poškodené lietadlá nedostali dostatočne blízko k vlastným jednotkám a posádky boli zajaté Britmi. Naopak piloti RAF zostrelení nad domácim územím v prípade, že neutrpeli zranenie sa mohli už zanedlho vrátiť späť k bojovej jednotke.
Pre Britov boli piloti podstatne dôležitejší ako lietadlá. Ich výroba ako aj dodávky zo spojených štátov sa rozbiehali pomerne rýchlo, no RAF spočiatku nemala dostatok stíhacích letcov, najmä kvôli predošlej leteckej doktríne, ktorá uprednostňovala vytváranie bombardovacieho letectva.[1] Veľa letcov, ktorí sa zapojili do bojov boli nováčikovia vyberaní z radov miestnych víkendových letcov. Celkovo na britskej strane bojovalo 2353 britských a 574 pilotov zo zahraničia (ktorí odlietali aspoň 1 operačný let v rámci RAF alebo Fleet Air Arm). Bitky sa tak zúčastnilo aj 139 Poliakov, 98 pilotov z Nového Zélandu, 86 Kanaďanov, 84 pilotov z Česko-Slovenska, 29 Belgičanov, 21 Austrálčanov, 20 z Južnej Afriky, 13 Francúzov, 10 Írov, 7 Američanov, Jamajčan, Žid z Palestíny a pilot z Južnej Rodézie. 544 pilotov RAF bolo počas bitky zabitých.
Nemci skoro po začiatku náletov pochopili, že veľmi dôležitým cieľom bude zničenie, pobrežných radarových zariadení. Keďže však dovtedy nemali s touto zbraňou žiadne skúsenosti nevedeli však, že ich útok sa nemá zameriavať na vysoké stožiarové konštrukcie, ktoré sa ničili pomerne ťažko, ale na ich riadiace centrá a obsluhu. Počas celej bitky tak neboli schopní nevýhodu, ktorú predstavovalo použitie radaru nijak efektívne eliminovať. Göring navyše nemal vôbec žiadne správy rozviedky a aj jeho rozhodnutia pri vyberaní cieľov útokov vyznievali skôr náhodne, než koncepčne. Po prvých nie veľmi úspešných týždňoch, ktoré nepriniesli Nemcom žiadne výsledky sa 13. augusta 1940 rozhodol pre prvý obrovský denný nálet. Zúčastnilo sa ho 1485 nemeckých lietadiel. Vo zydušných bojoch bolo toho dňa zostrelených 13 britských stíhačiek, 47 ďalších lietadiel bolo zničených na zemi. Nemci stratili 34 strojov. Ďalší deň boli bojové operácie prerušené v dôsledku zlého počasia. Už 14. augusta však opäť pokračovali v plnej sile. Nemci tento deň stratili 70 strojov, čo bolo viac než dvakrát viac než ich nepriateľ. 15. augusta Nemci zamerali svoj nálet na severnejšie oblasti. Briti zhodou okolností premiestnili časť svojich stíhacích jednotiek na oddych práve sem. 100 nemeckých bombardovacích strojov narazilo na tvrdý odpor. Keďže sa tieto ciele nachádzali mimo dosahu nemeckých Bf 109, boli na ochranu bombardérov použité ťažké dvojmotorové stíhacie stroje Messerschmitt Bf 110. Avšak takáto stíhacia ochrana sa ukázala byť ako nedostatočná. Briti zostrelili 30 nemeckých strojov, pri vlastnej strate 2. I preto sa tento deň nazýva „The Greatest Day“ - najlepší deň. Luftflotte 5, operujúca z Nórska a Dánska, bola v nasledujúcom období v dôsledku týchto strát vo veľkej miere z bojov stiahnutá. 18. augusta známy tiež ako „The Hardest Day“ znamenal najťažšie straty pre obidve strany. Ani to však nebol koniec. Nemci síce stiahli z bojov zraniteľné Junkersy Ju 87 „Stuka“ a obmedzili použitie Messerschmittov Bf 110, ale pokračovali vo vysilujúcich útokoch na britské letiská.
Od 24. augusta sa boje zmenili na duel medzi Kesselringovou Luftflotte 2 a Parkovou 11. skupinou. Luftwaffe opakovane útočila na letiská. Z 33 ťažkých útokov v priebehu nasledujúcich 14 dní, prebehlo 24 náletov na letiská. Dôežité letiská boli napadané opakovane: Biggin Hill a Hornchurch 4x, Debden a North Weald 2x. Croydon, Gravesend, Rochford, Hawkinge a Manston boli napadnuté tiež. Sedem útokov zasiahlo aj Eastchurch, ktorý síce nebol letiskom Fighter Command, ale Nemci, ktorí nemali dostatok spravodajských informácií ho zaň považovali. V tejto dobe sa podarilo Nemcom viackrát ťažko narušiť britské veliteľské stanice, čím výrazne narušili integritu Dowdingovho systému. Briti museli následne prijať rôzne opatrenia aby predišli kolapsu svojej obrany.
Práve v tejto dobe konečne prišlo Fighter Command, s myšlienkou použiť Poľských a Československých letcov. Tieto jednotky boli zatiaľ držané Dowdingom v zálohe, pretože sa očakávalo, že budú mať problémy pri riadení a koordinácii v dôsledku nedostatočných znalostí anglického jazyka. Tieto obavy sa však ukázali ako neopodstatnené. A letci z okupovaných krajín sa čoskoro vyznamenali.
Počas júla a augusta predchádzajúcich 7. septembru 1940, kedy sa začal prvý veľký nálet na Londýn, bolo pri útokoch na britské mestá zabitých vyše 1250 civilistov. 7. septembra sa Göring rozhodol zmeniť taktiku. Začal sa takzvaný „blitz“. Nemci ten deň napadli prístavisko v štvrti East End, nálet pokračoval až do rána nasledujúceho dňa. Ukončenie silných náletov na letiská dalo možnosť britským letcom vydýchnuť.
Veľkou slabinou Nemcov pri týchto bojoch sa stal malý dolet eskortných Bf 109, ktoré mohli nad cieľovou oblasťou operovať iba 10 minút, než ich nedostatok paliva prinútil k návratu. To znamenalo, že mnoho náletov prebehlo bez dostatočnej stíhacej ochrany. Boje vrcholili 15. septembra 1940 kedy dve vlny silného nemeckého útoku utrpeli pomerne silné straty. Nemci celkovo stratili 60 strojov, RAF však len 26. O dva dni Hitler pozastavil prípravy na útok do Británie. Luftwaffe v dôsledku značných strát na strojoch aj posádkach prešla na nočné bombardovanie. nebezpečenstvo nemeckej invázie a „blitz“ na Londýn a ďalšie britské mestá pokračoval až do roku 1941. V noci 14. novembra 1940 zasiahol „blitz“ aj mesto Coventry. Nálet ktorý prakticky zrovnal celé mesto so zemou pripravil o život 568 jeho obyvateľov.
[úprava] Dohra
Počas roku 1941 bola väčšina kapacít Luftwaffe prevelená na iné bojiská v Stredomorí a na východnom fronte. Britské straty civilného obyvateľstva od júla do decembra 1940 boli 23 002 mŕtvych a 32 138 ranených. Pri najväčšom nálete 29. decembra 1940 zahynulo takmer 3000 civilistov.
[úprava] Česko-Slovensko
Bitky o Britániu sa zúčastnilo aj množstvo pilotov z Česko-Slovenska (v drtivej väčšine Čechov). Zúčstnili sa jej najmä v rámci prvých dvoch čs. stíhacích perutí (310. a 312., 311. čs. peruť bola bombardovacia), ale aj rámci ďalších. Jozef František bojujúci v rámci 303. poľskej perute sa stal 17 zostrelmi najúspešnejším spojeneckým pilotom počas bitky o Britániu (zahynul ešte pred jej skončením). Zo slovenských pilotov to boli napríklad Ján Ambruš.
[úprava] Súvisiace články
[úprava] Referencie
- ↑ John Macdonald: Veľké bitky druhej svetovej vojny ISBN 80-7145-185-1. Bratislava, Slovart 1995, s. 22
[úprava] Externé odkazy