Ján Stanek

Z Wikipédie

Ján Juraj Stanek
dôstojník a významný veliteľ SNP
Narodenie 4. jún 1909
Hrušovany, Slovensko
Úmrtie 17. február 1996
Benešov, Česká republika
Pozri aj Biografický portál

Ján Juraj Stanek, známy aj ako Železný kapitán (*4. jún 1900, Hrušovany - †17. február 1996 Benešov, Česká republika), bol dôstojník a významný veliteľ povstaleckých vojsk počas Slovenského národného povstania.

[úprava] Život

V roku 1931 vstúpil do Československej armády. Študoval na vysokej vojenskej škole v Hraniciach na Morave. Po vzniku prvej slovenskej republiky bol príslušníkom Slovenskej armády. V roku 1939 sa zapojil do ilegálneho protifašistického odboja a spolupracoval s občianskou odbojovou organizáciou v Trenčíne a odbojovou skupinou Flóra v Bratislave. Ako prednosta spravodajského oddelenia Ministerstva národnej obrany podával tiež tajné správy Vojenskému ústrediu SNR.

Po vypuknutí Slovenského národného povstania bol Stanek poverený velením obranného úseku Plesnivec Druhej taktickej skupiny. 3. septembra bol poverený vedením útoku na Telgárt, ktorý bolo potrebné za každú cenu získať späť. Pre tento účel dostal 200 člennú rotu leteckej školy, ktorá nikdy predtým nebola v boji. Postupne sa mu podarilo zorganizovať z ostatných ustupujúcich povstaleckých a partizánskych jednotiek účinnú silu podporovanú delostrelectvom. 5. septembra 1944 v skorých ranných hodinách povstalecké jednotky pod jeho vedením a podnikli sústredený protiútok pri Telgárte, v ktorých spôsobil nemeckým jednotkám ťažké straty a prinútil ich ustúpiť. Útok bol jednou z mála úspešných povstaleckých útočných akcií, povstalci zlikvidovali praktický celý 201. pluk SS, ktorý mal 436 mŕtvych a bol nútený sa dezorganizovane stiahnuť. Staneka pre to neskôr prezývali i „Železný kapitán“. Telgárt bránili povstalci pred početnými útokmi nemeckých vojsk až do 22. októbra 1944.

Po prechode povstalcov do hôr sa stal veliteľom 3. práporu 2. česko-slovenskej paradesantnej brigády v ZSSR operujúcej v Nízkych Tatrách. Tam ho 26. decembra 1944 po boji s prepadovým oddielom Edelweiss pri Veľkom Boku ťažko ranený a zajatý. Väčšine jeho jednotky sa podarilo uniknúť. Spolu s ním sa fašistom podarilo zajať aj 15 príslušníkov americkej a britskej vojenskej misie, spolu s niekoľkými slovenskými vojakmi. Stanek neskôr identifikoval jednoho z dôstojníkov jednotky Edelweiss ako Ladislava Nižňanského. Zajatcov najprv eskortovali do Polomky. Polomŕtveho Staneka medzi sebou niesli na 8 km ceste dvaja americkí seržanti. Neskôr bol spolu s ostatnými zajatcami premiestnený do Banskej Bystrice, Brezna a následne do Bratislavy, kde boli vypočúvaní gestapom i dôstojníkmi Waffen-SS. Výsluchov sa osobne zúčastnil i Josef Witiska a Hermann Höffle. Pri výsluchoch Staneka bili a niekoľko dní mu odopierali stravu. Od 18. januára 1945 bol väznený na Gestape v Berlíne. Tam bol 5. apríla 1945 odsúdený na trest smrti, ktorý sa mal vykonať v koncentračnom tábore Flossenburg. Avšak skôr než ho stihli vykonať musel Stanek spolu s ostatnými väzňami absolvovať transport do Dachau, neskôr bol prevezený z Reichenau do mestečka Niederdorf v Tirolských Alpách, kde ho 30. apríla 1945 oslobodila jednotka talianskych a rakúskych partizánov. Partizáni odviedli oslobodených väzňov do Lago di Braies, kde ich našla postupujúca americká armáda. Po ozdravujúcom pobyte na Capri sa stal Stanek náčelníkom štábu česko-slovenskej vojenskej misie v Taliansku, po návrate na Slovensko sa stal veliteľom divízie v Žiline. Po vojne sa účastnil v bojoch proti banderovcom. Do roku 1951 slúžil v armáde, no potom sa stal obeťou politických procesov. Po prepustení z armády pracoval ako robotník. Bol tiež významným predstaviteľom Junáka - slovenskej skautskej oraganizácie až do jej zrušenia v roku 1950.

Iné jazyky