Gaius Július Cézar
Z Wikipédie
![]() |
Podľa názoru niektorých redaktorov by tento článok mal byť spojený s Julius Caesar. Ak s tým nesúhlasíte, vyjadrite sa, prosím, v diskusii k článku. |
C. Iulius Caesar 100-44 pr. Kr.
Cézar štátnik a vojvodca patrí k popredným osobnostiam svetového významu; pochádzal z patricijskej rodiny, ale založil svoju kariéru ako zástanca „populárov“, t.j. ľudových vrstiev, aj chudobných bezzemkov proti nadvláde šľachty a konzervatívneho senátu. Neobyčajne a všestranne nadaný politik, spisovateľ, mal neuveriteľnú pamäť a telesnú zdatnosť, a tiež nesmiernu ctižiadostivosť.
Jeho politický vzostup nastal po smrti diktátora Sullu, zástanca moci senátu (r. 78); zanedlho si získal vojenskú slávu v boji proti Mitridatovi, kráľovi Pontu. R. 60 dohodol s rovnako ctižiadostivým Pompeiom a boháčom Crassom tzv. prvý triumvirát proti senátu. Každý z nich sledoval svoje osobné ciele. Keď dostal Cézar ako prokonzul správu zaalpskej Galie (dnes Provence), využil príležitosť, aby podoprel svoju kariéru vojenskými úspechmi a rozšírením územia ríše. Podmanil galské kmene, dvakrát prekročil Rýn do Germánie (most skonštruoval sám) a dvakrát sa dokonca preplavil do Británie.
Osem vojnových rokov (58-51) v Galii, obratne napísaných v „Zápiskoch“, mu získalo takú popularitu medzi občanmi a najmä vo vojsku, že mohol s pevnou odvahou vyriešiť očakávanú roztržku s Pompeiom. Keď mu senát nariadil rozpustiť vojsko z obáv pred jeho politickými plánmi, prekročil pohraničnú riečku Rubicon (r.49 pr. Kr.) vraj s grécky povedaným výrokom „Kocky sú hodené“. Tak začala ničivá občianska vojna medzi Cézarom a Pompeiom, ktorá skončila Cézarovým víťazstvom pri Dyrrhachiu a Farsale v Thesálii r. 48. Pompeius bol zabitý na úteku v Egypte. Cézar usporiadal pomery v Egypte tým, že dosadil na trón kráľovnú Kleopatru, do ktorej bol zamilovaný. Porážkou Pompeiovcov pri Tappse (r.46) a pri Munde (r.45), bleskovou bitkou pri Zele, v ktorej zdolal pontského kráľa Farnaka (r.47), tu oznámil výstižne rýchlosť úspechu stručne slovami: „Prišiel som, videl som, zvíťazil som“ a inými šťastnými akciami si otvoril Cézar cestu k samovláde.
Senát mu musel udeliť diktatúru na desať rokov, dedičný titul „imperátor“, čestné meno „otec vlasti“ a dal mu voľnú ruku pre usporiadanie povojnových pomerov. Cézar odmenil predovšetkým svoje vojská a existenčne zabezpečil veteránov, k protivníkom a porazeným sa zachoval napodiv mierne a chystal sa uskutočniť svoje hospodárske plány na povznesenie štátu. Odmietol síce titul „kráľ“, ale zrejme dával najavo svojim prepychovým vystupovaním a nádherou výstroje, že má v úmysle premeniť republiku na monarchiu, možno orientálneho rázu. Všeobecné obavy o taký osud ríše vyvolali spiknutie i jeho najbližších, a tak bol Cézar zavraždený r. 44 republikánmi, ktorý dosť nepremyslene len chceli odstrániť „tyrana“. Politické zmätky i nová občianska vojna, ktorá z nich vznikla, zo súperenia Cézarových následovníkov, Antonia a Oktaviána, skončila aj tak samovládou Oktaviána - Augusta. Náhla Cézarova smrť zastrela ďalší možný vývoj ríše pod vládou monarchu Cézara. Možno sa inšpiroval plánmi Alexandra Veľkého a bol mu podobný svojim životom v Alexandrii v spoločnosti kráľovnej Kleopatry, ktorá chcela využiť jeho priazne i pre svoje ciele. Tak by rímsky národ skutočne stratil svoju zvrchovanosť. Zato má Cézar veľké zásluhy pri romanizácii Francúzska a o usporiadanie vnútorných pomerov v republike, ktorá sa už prežila z dôvodov, ktoré neprivodil žiaden jednotlivec, ale iné nevyriešené problémy spoločnosti. Augustov principát bol v tom zmysle dedičstvom aj Cézarových všeobecne prospešných osobných snáh
Cézar okrem svojej vojenskej a politickej činnosti vyvýjal aj činnosť literárnu. Jeho reči boli elegantné a pôsobivé (attický štýl od Molóna z Rhodu), mal rád poéziu, aj sám ju písal nielen v mladosti, ale aj neskôr, napr. Iter (Cesta), veršovaný popis cesty do Hispánie. Proti Ciceronovej oslave Catona mladšieho napísal r. 45 Anticatones. R. 54 pri prechode Alpami vznikol rečnícky spis De analogia (O analógii, 2 knihy), v ktorom proklamoval nutnosť zákonitosti v jazyku . Neskorší gramatikovia citujú z tohto diela radu pravopisných a tvaroslovných detailov i zásadné pokyny k výberu slov. Cézar bránil čistotu latiny proti novotvarom, archaizmom i barbarizmom, trval na stručnosti a jasnosti. Z Cézarovho podnetu vznikla acta urbis, prvé noviny. Z jeho bohatej korešpondencie, ktorá bola súborne vydaná, sa zachovalo šesť dopisov v Ciceronovej zbierke dopisov Attikovi. Zachovali sa dve Cézarové memoárové diela, jediné z mnohých antických pamätí.
Commentarii de bello Gallico (Zápisky o vojne galskej) boli napísané asi r. 52 pr. Kr. ako obrana proti výčitkám, že jeho galská kampaň nie je pre Rím ani užitočná, ani nevyhnutná, a že slúži len jeho ctižiadostivým plánom. V siedmych knihách je popísaných sedem rokov vojny od r. 58 do r. 52.
Commentarii de bello civilo (Zápisky o vojne občianskej) majú tri knihy a popisujú roky 49 a 48 od prechodu Rubikonu do príchodu do Alexandrie. Dielo má znaky nehotovosti.
Cézarov sloh je prostý a striezlivý, Cézar sa vyhýba odborným a neobvyklým výrazom. Vety sú prehľadné, aj keď sú niekedy komplikované, slohové prostriedky sú používané minimálne. Pre zvýšenie dojmu objektívnosti píše v 3.osobe, Xenofontov vplyv z Anabázy.
Po Cézarovej smrti jeho generál Aulus Hirtius pripojil k Zápiskom o vojne galskej ôsmu knihu, v ktorej vypráva o udalostiach rokov 51 a 50, podobne iní dôstojníci doplnili Zápisky o vojne občianskej: Bellum Alexandrinum, Bellum Africanum a Bellum Hispaniense (Alexandrijská, Africká, Hispanská vojna). Tieto doplnky, umelecky slabšie sa zachovali spolu s Cézarovými Zápiskami.