Konstantin Konstantinovič Rokossovskij

Z Wikipédie

Konstantin Konstantinovič Rokossovskij
zdroj: www.deep-purple.net
sovietsky a poľský vojvodca
Narodenie 21. december 1896
Velikije Luky, Cárske Rusko
Úmrtie 3. august 1968
Moskva, Sovietsky zväz
Pozri aj Biografický portál


Konstantin Konstantinovič Rokossovskij (po rusky: Константин Константинович Рокоссовский, poľsky: Konstanty Rokossowski) (* 21. december 1896 – † 3. august 1968) bol vojvodca, maršal Sovietskeho zväzu, maršal Poľska, minister obrany Poľska a dvojnásobný nositeľ titulu Hrdina ZSSR.

Obsah

[úprava] Život

[úprava] Mladosť

Narodil sa 21. decembra 1896 ako syn strojvodcu Poliaka Ksaweryho Rokossovského a ruskej učiteľky Antoniny Ovsiannikovovej (v ruštine Антонина Овсянникова). Čoskoro po narodení Konstantina sa jeho rodičia presťahovali do Varšavy. Roku 1905 mu umrel otec, a rodina ostala bez prostriedkov. Po skončení štyrročného štúdia na učilišti odišiel Konstantin pracovať do továrne na pančuchy. V roku 1911 mu zomrela aj matka. 14 ročný Konstantin zostal spolu so svojou sestrou ako sirota.

[úprava] Prvá svetová vojna a občianska vojna

Po začiatku 1. svetovej vojny vstúpil 18 ročný Konstantin Rokossovskij do dragúnskeho jazdeckého pluku. Pisár pluku po letmom pohľade na jeho otcovské meno premenoval radšej Konstantina Xavieroviča na Konstantina Konstantinoviča. Za krátku dobu jeho vojenskej činnosti mu bol pred nastúpenou jednotkou udelený za odvahu a dôvtip v boji Kríž sv. Juraja 4. triedy. Za ďalšie tri roky služby dosiahol Konstantin hodnosť poddôstojníka, a bol vyznamenaný ďalšími troma Krížmi sv. Juraja. V októbri 1917 vstúpil do Červených gárd a neskôr do Červenej armády. V roku 1919 vstúpil do komunistickej strany. Počas občianskej vojny bol veliteľom samostatného jazdeckého pluku a samostatnej divízie. Už vtedy sa tento mladý dôstojník vyznačoval odvahou, čestnosťou a skromnosťou, čo z neho robilo vzorného vojaka. Jeho inak skvelá kariéra mala iba jednu chybu: bol Poliak.

[úprava] Medzivojnové obdobie

Po skončení občianskej vojny slúžil v jednotkách na zabajkalsku. V rokoch 19311936 slúžil na Ďalekom východe v jednotkách špeciálneho určenia ktoré ochraňovali Východočínsku železnicu, do jej predaja Japonsku v roku 1935.

V roku 1936 bol povýšený do hodnosti generála a stal sa veliteľom jazdeckej brigády. Ale už roku 1937 bol falošne obvinený so spolupráce s poľskou a japonskou tajnou službou a uväznený v Leningrade. Vo väzení bol tri roky, až do 1940, kedy mu pomohol bývalý podriadený G. K. Žukov. K. K. Rokossovského v Červenej armáde rehabilitovali a čoskoro poverili velením mechanizovaného vojska.

[úprava] Druhá svetová vojna

Po napadnutí ZSSR bol poverený veliť brigáde. V ťažkých augustových dňoch 1941 velil 16. armáde Západného frontu. Bola mu pridelená skupina dôstojníkov, rádiostanica a dva automobily. 16. armádu si mal sám zozbierať z ustupujúcich a rozbitých jednotiek, ktoré stretne na ceste z Moskvy na front do Jarceva. 16. armáda mala kryť Volokalmský smer, ktorým postupoval čelný útok Nemcov na Moskvu. Práve na tomto smere bola situácia veľmi zložitá, keďže sovietske jednotky iba dezorganizovane ustupovali a nepriateľovi nekládli organizovaný odpor. Rokossovskij zastavoval ustupujúce jednotky ako len mohol a pokúšal sa ich nasadiť na Volokolamský smer. V zúfalej situácii použil i jednotku študentov z vojenského učilišťa, známu 316. streleckú divíziu pod vedením generála I. V. Panfilova, 3. jazdeckú brigádu L. M. Dovatora. A tak sa mu čoskoro podarilo vytvoriť súvislý front, ktorý už nebolo také jednoduché zlikvidovať obchvatom. Jeho jednotky, vedomé si toho, že bránia Moskvu sa úporne bránili a spomalili postup fašistických vojsk. V divízii Panfilova, ktorá sa v týchto bojoch obzvlášť vyznamenala vznikol aj známy mýtus o panfilovcoch - malom oddiele vojakov, ktorí pri obrane dôležitej križovatky zničili 50 nemeckých tankov (po vojne vysvitlo, že to nebola pravda, ale v dobe svojho vzniku, podobné propagandistiké akcie zvyšovali morálku armády). Rokossovskij si v týchto bojoch vyslúžil veľkú vojenskú autoritu.

30. septembra 1942 bol Kostantin Rokossovskij poverený velením Stalingradskému frontu. Jedného z troch dôležitých frontov, ktorých úlohou bolo obkľúčiť nemecké vojská bojujúce v Stalingrade - operácia Uran. Tá sa začala 19. novembra 1942 a už o niekoľko dní uzavrela mocnú obruč okolo 6. armády generála Paulusa a častí 4. tankovej armády. Rokossovského jednotky boli následne poverené likvidáciou tohto obkľúčenia. 8. januára 1943 ponúkol Konstantin Rokossovský podmienky kapitulácie obkľúčeným Nemeckým jednotkám, aby sa vyhol zbytočnému krviprelievaniu. Napriek tomu, že bola jeho ponuka odmietnutá ponúkol ju Nemcom v priebehu niekoľkých dní znovu a tí ju opäť odmietli. Až 31. januára 1943 zobrali Rokossovského jednotky do zajatia aj samotného poľného maršala Paulusa a ďalších 24 generálov, 2 500 iných dôstojníkov a takmer 90 000 vojakov. 2. februára 1943 sa jeho vojskám vzdali posledné fanaticky sa brániace Nemecké jednotky v Traktorovom závode. Tým sa fakticky skončila bitka o Stalingrad.

Rokossovskému bol ešte počas bitky 28. januára 1943 ako jednému z prvých dôstojníkov v červenej armáde udelený Rád Alexandra Vasilieviča Suvorova. V tej dobe už zastával hodnosť generálplukovníka.

Vo februári 1943 bol Rokossovský poverený velením Centrálneho frontu, ktorému pripadla najdôležitejšia úloha pri následných letných bojoch roku 1943 pri Kursku. Z prichádzajúcich správ bolo jasné, že práve tu Nemci zasadia svoj nasledujúci úder. velenie niektorých frontov bolo presvedčené, že práve preto je potrebné prejsť do rozsiahleho útoku skôr než fašistické vojská. Konstantin Konstantinovič však bol iného názoru, a tvrdil, že na to je potrebná dvoj, až trojnásobná početná prevaha, ktorú však sovietske vojská nemali. Na zastavenie nemeckej ofenzívy preto navrhoval, okamžitý prechod do obrany. Na tom sa nakoniec zhodli aj ostatní velitelia na čele so Stalinom, a hlavným silám prikázali okamžite sa opevniť. Sovietské vojská a civilisti vybudovali niekoľko línií obrany. Rokossovského vojská nakoniec úspešne ubránili severnú časť oblúka a neskôr prešli spolu s ostatnými frontmi do protiútoku, uštedriac Nemcom ťažkú porážku.

Po Kurskej bitke bol Konstantin Konstantinovič opäť povýšený, teraz už na armádneho generála. Stal sa známym medzi vojakmi na celom východnom fronte, jeho meno nebolo neznáme ani medzi západnými spojencami. Ako enerický, nebojácny aj v tých najvypätejších situáciach ale i priateľský a priamy v jednaní s ľuďmi bol medzi obyčajnými vojakmi veľmi obľúbený. Tam kde sa objavil, bol vždy prirodzenou autoritou. Taktiež veľmi imponoval ženám. Keď sa raz doniesli zvesti o jeho vzťahoch s istou známou umelkyňou až do Kremľa, sám Stalin sa ho s úsmevom spýtal, či súdruh Rokossovský vie, čia žena je pani Serovová.

Jeho vojenský talent sa znovu prejavil v plnej miere pri realizácii operácie Bagration v lete 1944. Plán na oslobodenie Bieloruska vypracoval Stalin spolu s Žukovom a Vasilievským. 22. mája 1944 prebiehalo v Kremli zoznámenie s týmto plánom. Rokossovského 1. Bieloruský front, mal hrať v tejto operácii hlavnú úlohu. Po objasnení jednotlivých úloh, Rokossovský navrhol určité vylepšenia, ktoré boli podľa jeho názoru lepšie ako pôvodne navrhovaný plán. Preto mu Stalin navrhol, aby si svoje rozhodnutie šiel radšej premyslieť do vedľajšej miestnosti. Keď ho poslali si plán premyslieť ešte raz, pochopil že riskuje, keď nesúhlasí s plánom ktorý navrhujú traja maršáli. V vzduchu už bolo cítiť vôňu popraviska, keď Rokossovský tretí raz vkročil do miestnosti. A na priamu otázku Stalina, kto má teda pravdu odpovedal: ja. čím ho veľmi prekvapil. Čoskoro plán prijal aj Stalin. (Ako sa neskôr vyjadril jeden z prítomných dôstojníkov, za tento čin vzdoru Stalinovi, mal byť Rokossovskému udelený i tretí titul Hrdinu ZSSR.)

22. júna 1944 začali vojská Červenej armády operáciu Bagration, dovtedy najväčšiu pozemnú operáciu v históriach vojen. Len za prvý deň bojov boli zničené vojská o sile 25 nemeckých divízií. Na druhý deň Stalin pochopil, že Rokossovského nápad bol priam geniálny. (Sovietske vojská zaútočili na neprechodnom úseku frontu, kde ich útok Nemci neočakávali.) Už 29. júna 1944 bola Konstantinovi Konstantinovičovi Rokossovskému udelená maršalska hviezda, 30. júla titul Hrdina ZSSR. Počas bojov bola 11. júla zajatá skupina 105 000 nemeckých vojakov a dôstojníkov, bola to najväčšia skupina nemeckých vojakov ktorá sa dovtedy vzdala sovietskym vojskám. V nemeckom fronte vznikla veľká medzera. Túto skupinu zajtcov potom nechal Stalin demonštratívne pochodovať Moskvou.

Čoskoro vojská 1. Bieloruského frontu začali postupovať do Poľska. Po takmer troch mesiacoch ťažkých bojov, pri tom postúpili o viac ako 600 km. Ich zásobavacie a tylové jednotky boli rozťahané cez celé Bielorusko a polovicu Poľska. Armáda sa nakoniec na Visle v dôsledku nemeckého protiútoku musela zastaviť. Rokossovského vojská potrebovali doplniť svoje preriedené rady, zásoby i opraviť techniku. Práve v tej dobe na rozkaz z Londýna začala Armja Krajowa povstanie vo Varšave. Rokossovský sa tak musel (pravdepodobne na príkaz Stalina) nečinne prizerať ako jednotky SS masakrujú jeho krajanov v meste v ktorom vyrastal. Sovietsky front sa v tejto oblasti zastavil na niekoľko mesiacov.

V novembri 1944 bol poverený velením 1. Bieloruského frontu Georgij Žukov, jemu teraz mala pripadnúť česť dobyť Berlín. Rokossovský mal veliť 2. Bieloruskému frontu, ktorý ho kryl zo severu. Tak mal dôvod sa cítiť ukrivdený. Tento príkaz však nariadil osobne Stalin.

24. júna 1945 bolo z poverenia Stalina Rokossovskému a Žukovovi udelené velenie prehliadky na Červenom námestí v Moskve. V rokoch 19451949 velil Severnej skupine vojsk.

[úprava] Povojnové obdobie

V roku 1949 sa poľský prezident Boleslav Berut obrátil na Stalina, s žiadosťou, aby Rokossovský mohol opustiť Sovietsku armádu, a stať sa ministrom obrany Poľska. V rokoch 19491956 vykonal Konstatin Rokossovský veľa práce pri reorganizácii, zvýšení jej bojeschopnosti a oranyschopnosti Poľskej ľudovej armády. Napriek tomu, že mal zo začiatku problémy s komunikáciou v Poľskom jazyku po dlhej dobe pobytu v ZSSR, bol členom poľského Politbyra a prvým námestníkom miniterského predsedu Poľska. Po smrti Stalina a Boleslava Beruta sa vzťahy Poľska a ZSSR zmenili. Vzrastali protisovietske nálady, a tak Rokossovskij požiadal poľskú vládu o uvoľnenie z všetkých postov.

V rokoch 1956 - 1957 a 1958 - 1962 zástupca ministra obrany ZSSR. V roku 1962, keď odmietol vo svojich spomienkach nadbiehať Chruščovovi bol pozbavený funkcie ministra obrany.

Deň pred smrťou dopísal svoju knihu memoárov: Vojenský dlh.