Antonín Dvořák
Z Wikipédie
![]() |
Tento článok si vyžaduje úpravu, aby zodpovedal vyššiemu štandardu kvality! Pozri aj stránky Ako upravovať stránku a Návody a štýl alebo diskusiu k článku. |
Antonín Dvořák | |
---|---|
český hudobný skladateľ | |
Narodenie | 8. september, 1841 Nelahozeves, Česko |
Úmrtie | 1. máj, 1904 Praha, Česko |
Pozri aj Biografický portál |
Antonín Dvořák (* 8. september 1841, Nelahozeves – † 1. máj 1904, Praha) bol český hudobný skladateľ romantizmu.
Obsah |
[úprava] Život a dielo
Antonín Dvořák sa narodil do rodiny mäsiara Františka ako prvorodený syn 8. septembra 1841. Malý Toníček sa začal už v útlom veku znamenito oháňať sláčikom malých husličiek, s tušením jeho budúceho talentu. Ten si všimol jeho strýko Antonín Zdenek s učiteľom hudby Antonínom Liehmannom, pri jeho učeníctve za mäsiara v Zlonicích. Vďaka ich podpore sa mladý Antonín ocitol v cirkevnom ústave v tzv. organovej škole.
Prvé jeho diela vznikajú ešte bez kontroly a vedomia verejnosti. Sú to skladby komorné, symfónie, piesne, omše a dokonca aj dve opery (Alfréd a Kráľ Uhliar). Antonín Dvořák veľmi obdivoval tvorbu Wagnera a Liszta, ale rozhodol sa nevydať ich cestou.
Z výrazového omámenia nemeckých novoromantikov mu pomáhalo oslobodiť sa hlavne rastúce dielo Bedřicha Smetanu. Po skladbách komorných a orchestrálnych prešiel Antonín Dvořák v roku 1870 k piesňam. Do povedomia pražskej verejnosti vošiel 10. decembra 1871 piesňou Spomínanie na súkromnom večierku Dr. L. Procházku.
Obzvlášť dôležitým a výdatným zdrojom je pre Dvořáka ľudová poézia, čo je tiež dokladom jeho jemného vkusu. Najvýdatnejšie čerpá zo Sušilovej veľkej zbierky moravskej ľudovej poézie. Často sa obracia aj k výtvorom umelým, písaným však v ľudovom duchu, ako sú napr. drobné lyrické básne z tzv. Rukopisu Kráľovodvorského.
Najskromnejšie a tiež s pomerne menším významom, ak ju porovnávame s ostatným dielom majstra, je u Dvořáka zastúpená drobná zborová skladba čisto vokálna. Zahajujú ju štyri miešané zbory op. 29 (1876). Po nich nasleduje rad zborov mužských napr. Český Diogenes, potom päť zborov vydaných ako op. 27 a záver celej skupiny tvorí päť miešaných zborov op. 63 zhrnutých pod názvom V prírode (1882). Svoj záujem o drobnú zborovú skladbu obmedzuje len na obdobie asi šiestich rokov.
[úprava] Piesňová tvorba
[úprava] Cypriše
Skladateľovou prvou piesňovou zbierkou je Cypriše. Cyklus lyricko-romantických osemnástich piesní vznikol na slová Gustáva Pflégera – Moravského:
- Vy vroucí písně pějte
- V té sladké moci očí tvých
- V tak mnohém srdci mrtvo jest
- Ó, duše drahá, jedinká
- Ó byl to krásný, zlatý sen
- Já vím, že v sladké naději
- Ó, sladká růže spanilá
- Ó, naší lásce nekvete
- Mě často týrá pochyba
- Kol domu se teď potácím
- Mě srdce často v bolesti
- Zde hledím na ten drahý list
- Na horách ticho a v údolí ticho
- Zde v lese u potoka já
- Mou celou duší zádumně
- Tam stojí stará skála u vchodu údolí
- Nad krajem vévodí lehký spánek
- Ty se ptáš, proč moje zpěvy
Dvořák tvoril tieto piesne pod dojmom svojej hlbokej, ale neopätovanej náklonnosti k Jozefíne Čermákovej, sestry jeho budúcej manželky Anny. Jozefína bola dcérou zlatníka, ktorú učil hrať na klavíri a okrem toho sa stretávali v divadle. Mladé, pekné dievča bolo už v tom čase talentovanou herečkou činohry Prozatímního divadla a jej kariéra rýchlo stúpala. Úspechmi rozmaznávaná Jozefína videla však oprávnene pred sebou perspektívy veľkej kariéry (neskôr sa stala poprednou tragédkou dvorného divadla vo Weimare) a tak si nemienila „pochovať šťastie“ s málovravným, vidiecky nešikovným muzikantom, ktorý bol v spoločnosti neznámy a mohol jej ponúknuť len minimálne existenčné zabezpečenie. Zostalo teda len pri priateľských vzťahoch a Dvořák so svojou láskou nepochodil.
Jeho trpkosť a bolestné sklamanie sa odrazili na elegicko-melancholickom tóne všetkých piesní cyklu. Z toho, že ich dokázal napísať hneď 18 a väčšinou po nociach (pri jednej je napr. poznámka: „při měsíčku v 11 hodin“), možno usúdiť, aký úprimný a silný bol jeho cit. Tento rukopis necháva nedotknutý, ale vracia sa k nemu niekoľkokrát v živote, aby pozornou rukou zrelého majstra zušľachtil jednotlivé jeho časti a odovzdal ich verejnosti. „Myslete si zamilovaného mladíka – toť jejich obsah,“ píše po rokoch, keď niektoré z nich zlepšené zveruje tlači. Najprv melódiu jednej piesne (Mňa často týra pochybnosť) prenáša do prvého znenia Kráľa a Uhliara a po jeho zavrhnutí zase do Vandy.
Cypriše neboli vydané tlačou, zachovali sa len v rukopise a sú dokumentom Dvořákovho prvého stretnutia s lyrickými básňami. Podľa celkovej nálady básní si Dvořák vybavoval ich hudbu a rozvíjal ju samostatne, bez zvláštneho zreteľa k významovým detailom a k správnej deklamácií slov.
Krásne melódie, zaujímavé harmónie a formový rad boli už v tomto prvom cykle príznačnými črtami Dvořákových piesní. Rovnako ako v nasledujúcej tvorbe zo 70. rokov, prevyšuje hudba Cyprišov zhudobnené básne, zušľachťuje ich konvenčný obsah. Dvořák si neprial zverejniť cyklus, avšak k jeho hudbe sa niekoľkorát vrátil. Najväčšou mierou v dvanástich sláčikových kvartetách z roku 1887 pomenovaných „Večerní písne“, známych pod názvom Cypriše. Prepracoval ich tiež pre štvorručný klavír, toto znenie bolo vydané až po prvej svetovej vojne. O jeho dvoch piesňových cykloch z 80. rokov, ktoré sú prepracovaním dvanástich z pôvodných piesní, sa podrobnejšie zmienim neskôr.
[úprava] Proto a Přemítaní
Pre súkromné hudobné večery, zamerané najmä na povznesenie piesní, napísal Dvořák v roku 1871 Štyri piesne op. 9, na verše Elišky Krásnohorskej zo zbierky básní Z máje žití. Zachovali sa z nich len dve: Proto a Přemítání. Tlačou boli vydané v nemeckých prekladoch Josefa Srbu-Debrnova spoločne s baladou Sirotek, pod názvom Lieder und Gesänge comp. 1871. Druhýkrát boli vydané spolu s piesňami na Hálkove básne Umlklo stromú šumění a Přilítlo jaro zdaleka, opäť v nemeckých prekladoch s titulom Vier Lieder op. 9.
V novodobom vydaní vyšli s českými pôvodnými textami. Z hľadiska presnosti hudobnej deklamácie textov prevýšil nemecký preklad českú pôvodnú verziu, v ktorej je mnoho deklamačných nedôsledností. Po hudobnej stránke je op. 9 nesúrodým celkom. Strofická úvodná pieseň Proto, znie prostou melódiou s akordickým klavírnym sprievodom, pieseň Přemítaní a obidve piesne na texty Hálka upútavajú melodikou spevného hlasu, samostatnými melodickými postupmi v klavíri a modulačne zaujímavou harmóniou. Přilítlo jaro zdaleka, je Dvořákovu prvou pozoruhodnou piesňou poukazujúcou na jeho veľké cykly z 80 a 90. rokov 19. storočia.
Baladu Sirotek, komponovanú na Erbenovu báseň „Sirotkovo lůžko“, označil skladateľ opusovým číslom 5. Je komponovaná vo voľnej forme, zaujme charakteristický opakujúci sa motív v klavírnom parte. Balada je významná i tým, že je to prvá novoromantická balada v českej piesňovej literatúre (značný vplyv na výraz týchto piesní majú Schubert a Schumann).
[úprava] Opus 6 a Opus 7
Prvý ucelený cyklus, ktorý je významný aj tým, že bol vydaný tlačou, sú Štyri piesne na slová srbskej ľudovej poézie op. 6 v českom prebásnení Siegfrieda Kappa. Boli komponované v roku 1872 a Dvořák v nich podáva pravé skvosty svojej lyriky a prejavu slovanskej hudobnosti. V hudbe piesní sa nesie predzvesť Moravských tancov, kde Dvořák vyspieval čisté prejavy svojej slovanskej duše. Jednoduché melódie, harmónia a forma priliehavo vystihujú ľudový srdečný tón veršov.
Tesne na to dokončuje v roku 1872 Šesť piesní z Rukopisu Kráľovodvorského op. 7:
- Zezhulice
- Opuštená
- Skřivánek
- Róza
- Kytice
- Jahody
Hudba je veľmi osobitného a rázovito zafarbeného charakteru. V niektorých piesňach sú už zjavné nábehy na tón, v ktorom Dvořák dokázal s geniálnym vnuknutím vystihnúť a idealizovať typické rysy ľudovej piesne.
Skladateľ v týchto šiestich piesňach citlivo rozlíšil jednotlivé básne podľa ich obsahu a nálad. Spevnou melódiou upútavajú Kytice a Skřivánek. Vážny citový obsah Rózy je podaný prevažne deklamačným vedením spevného hlasu, najpôvabnejšie číslo cyklu Zezhulice s opakovaným terciovým motívom kukučky v klavírnom parte, má zaujímavú formu ostentatívneho striedania hudobných častí v andante a v allegre. Pochmúrna nálada piesne Opuštěná je vyjadrená monotónnym melodickým motívom, harmonicky najvýraznejšia a najumelejšia je trojdielna pieseň Jahody. Jej pravidelná forma a jasná nadľahčená melódia pripomínajú strofické piesne Franza Schuberta.
Obdivuhodné v tomto cykle je aj Dvořákovo modulačné umenie. Napríklad v piesni Kytice, všetky modulácie plynú do toniky, ktorou je G-dur. Raz Dvořák moduluje pomocu zmenšeného štvorzvuku na zvýšenom štvrtom stupni, inokedy tiež do toniky G-dur pomocou zväčšeného tetrakvartakordu. Skladateľ sa v zhudobňovaní Kráľovodvorského rukopisu do formy piesní nesnažil podtrhnúť archaizmus slovného podkladu, ale v harmonickom a modulačnom vybavení piesní sa usiloval ísť nekonvenčnými cestami, z ktorých je cítiť výrazový elán, podobný s priebojnosťou jeho prvých symfónií, komorných skladieb i jeho prvej opery Alfréd, ktorú skomponoval roku 1870.
Ten istý tón so zvláštnou čistotou, plnosťou a bezprostrednosťou sa o niečo neskôr rozozvučal v Moravských dvojspevoch op.32: 1. A já ti uplynu 2. Vyleť, vtáčku 3. Kdyby byla kosa nabrúšená 4. V dobrým sme se sešli 5. Slavíkovský polečko malý 6. Holub na javoře 7. Voda a pláč 8. Skromná 9. Prsten 10. Zelenaj se, zelenaj 11. Zajatá 12. Nevěsta 13. Šípek
Boli skomponované na slová moravskej ľudovej piesne, vznikajú po skupinách v rokoch 1875-77. Tieto dvojspevy, väčšinou písané pre soprán a alt (iba tri z opusu 20 pre soprán a tenor), majú všetky najlepšie vlastnosti národných piesní a vyznačujú prvkami ľudovej hudby. Vznikli na prianie obchodníka Neffa, v ktorého rodine Dvořák učí hudbu a doprevádza dvojhlasý spev. Dokazujú, že aj z takéhoto všedného podnetu môže vzniknúť dielo silných hodnôt. Niet divu že zdanlivo obyčajné skladby kedysi tak živo zaujali Brahmsa a Louis Ehlert to myslel určite úprimne, keď písal, že „je mu pri nich okolo srdca, akoby videl krásne devy, hádzajúce po sebe vonné kvety, na ktorých sa ešte trbliece rosa“.
V dobe keď sa zrodili Moravské dvojspevy, komponuje Dvořák i Večerné piesne na texty zo známej Hálkovej zbierky op. 31: 1. Když sem se díval do nebe 2. Vy malí drobní ptáčkové 3. Jsem jako lípa košatá 4. Vy všichni kdož jste stísnění 5. Ten ptáček ten se naspíval.
Dvořák sa týmto cyklom snažil naviazať na veľkú popularitu moravských dvojspevov, no nepodarilo sa mu to. Cyklus nemá jeho typickú osobitosť, nápadne podlieha vplyvu nemeckých romantikov a inšpirácia sentimentálnymi veršami je dosť povrchná. K básniam Hálkovej zbierky „Večerní písně“ sa Dvořák vrátil v roku 1876 v „Čtyřech písních op.3“ a vo „Večerních písních op.31“: 1. Ty hvězdičky tam na nebi 2. Mně zdálo se, žes umřela 3. Já jsem ten rytíř z pohádky 4. Když Bůh byl nejvíc rozkochán
V susedstve slávnych diel - Moravských dvojzpěvú a Stabat mater, je hudba obidvoch cyklov menej výrazná, práve tak ako Hálkova, vtedy módna lyrika. Druhú a tretiu pieseň z opusu 3 Dvořák zinštrumentoval. V opuse 31 je hudobne najzaujímavejšia časť tretia a piata, obidve pripomínajú štýl schuberta. Od konvenčnej lyriky „Štyroch piesní opus 31“ sa líši štvrtá časť „ Vy všichni, kdož jste stísněni“. Jej vážny obsah vystihol Dvořák archaizujúcou akrodickou hudbou. Cyklus dedikoval prvému barytonistovi Prozatimního divadla Josefovi Levovi.
Originálne a významné sú však Tri novogrécke básne op.50: 1. Koljas 2. Nereidy 3. Žalozpěv Pargy
Vznikli na český preklad básnika Václava Nebeského, vyšli v roku 1878 v Prahe. Skladateľ dokázal živo vystihnúť baladický ráz týchto troch básní a v tomto jednotnom tóne zladiť kontrasty dramatického pátosu a lyričnosti.
Vnútornou okolnosťou, ktorá prispela k dokončeniu opusu 50, začatého už skôr, bola príprava prvého Dvořákovho autorského koncertu v Prahe, na ktorom si prial vystúpenie Josefa Leva s novým dielom. Epicko-dramatickým obsahom je tento opus vzácny nielen u Dvořáka, ale v celej českej piesňovej literatúre. Skladateľ tu pracoval s novými hudobnými prostriedkami. Prvá pieseň „Koljas“ a tretia pieseň „Žalospev Pargy“ sú dramatické, s prevažne deklamačne vedeným spevným hlasom, majú voľnú prekomponovanú formu. Druhá pieseň „Nereidy“, je lyrická, má trojdielnu formu s prekomponovanou strednou časťou. Každá pieseň má charakteristický hudobný motív, Dvořákovu symfoniku nezaprie klavírny part zvukovo bohatý po stránke harmónie, s početnými figuráciami a dynamickými vlnami od pianissima po fortissimo. Ak majú byť splnené skladateľove požiadavky v plnej miere, vyžaduje si interpretácia tohto diela veľký hrdinský barytón.
Po rade drobných cyklických klavírnych skladieb, sa skladateľ obracia k tvorbe piesňovej a v roku 1880 vydáva zbierku Cigánske melódie opus 55. Pre texty k novým piesňam siahol tentokrát skladateľ k dielu síce umelému, avšak duchom aj výrazom sa prikláňajúcemu k ľudovej poézii – Dvořákovi najbližšej a najmilšej. Vybral si dielo Adolfa Heyduka z roku 1859, ktoré bolo v tej dobe značne populárne. Dvořák si vybral zo zbierky sedem piesní. 1. Má píseň zas mi láskou zní 2. Aj! Kterak trojhranec můj prerozkošně zvoní 3. A les je tichý kolem kol 4. Když mne stará matka zpívala 5. Struna naladěná, hochu toč se v kole 6. Široké rukávy a široké gatě 7. Dejte klec jestřábu ze zlata ryzého
Skladateľ ich komponoval na nemecké preklady, ktoré z českého originálu prebásnil sám Heyduk. Dôsledne dbal na deklamačnú zhodu českého a nemeckého znenia, takže hudobná deklamácia Cigánskych melódií je takmer dokonalá. Usporiadanie piesní je výsledkom Dvořákovho citu pre vyváženú formu, tak sa zachovalo striedanie vážneho aj radostného nadšenia, melanchólia s iróniou alebo vtipom. Piesne vyznávajú celkovo slobodu a voľnosť, ako hlavný živeľ cigánskeho žitia. Ak prihliadneme k predchádzajúcej piesňovej tvorbe, tak môžeme sledovať najväčší pokrok práve v Cigánskych melódiách a to vo vzájomnom usmernení spevnej línie a sprievodu. Prvá pieseň nie je tak presne deklamačne nadnášaná nad melodický prúd klavíru ako ostatné, avšak využíva charakteristické nástrojové prvky slovenskej hudby (hlavne charakter cimbalu je trefne napodobnený). Táto pieseň je síce strofická, ale jej výraz sa mení v jednotlivých slohách v súlade s náladou. Jednotlivé piesne sú vybudované a priradené k sebe s krásnym zmyslom pre kontrast v náladách a pre účinné vyhrotenie celku.
Heydukovými veršami vstupuje do Dvořákových textov piesní nová lyrická individualita, ostro sa líšiaca od Hálkovho a Pflegerovho lyrizmu. Poézia vniesla do skladieb veľa zo svojej sily a výraznosti. Plačlivý lyrizmus milostných veršov nahradil rýdzi, hlboký cit. A. Heyduk poskytol Dvořákovi verše veľkej umeleckej hodnoty a krásnej básnikcej dikcie. Dobrý vplyv tohto všetkého možno pozorovať na každej z Cigánskych melódií. Sú to pravé lyrické skvosty Dvořákovho tvorivého nadania. Cigánske melódie vznikali v dobe, keď vydavateľ Simrock vydával Dvořákove vokálne skladby iba s nemeckým textom. To bolo zrejme dôvodom, prečo komponoval novú zbierku priamo na nemecké preklady. Prvé vydanie piesní sa v lete 1880 objavilo iba s nemeckým textom, čo spôsobilo rozruch v Čechách, takže nasledovalo ďalší rok vydanie s českým textom (a anglickým) s prísľubom vydania nasledujúcich zbierok s pôvodným textom. České znenie textov však bolo v niektorých slovách pozmenené. Rukopis piesní zakúpil Simrock spolu s Valčíkmi op. 54 a Sonátou pre husle a klavír F dur op. 57 za 2800 mariek.
Cigánske melódie venoval Dvořák viedenskému tenoristovi Gustávovi Waltherovi, ktorý prejavil o jeho piesne záujem a so záľubou ich predvádzal. Cigánske melódie spieval prvýkrát na svojom samostatnom koncerte vo Viedni 4. februára 1881.
Pokiaľ ide o hudobné znenie, treba upozorniť na dve odchýľky, ktoré Dvořák urobil na želanie speváčky Amálie Joachimovej. Prvá pieseň mala totiž u Heyduka iba dve slohy, prvú a tretiu, ako ich pôvodne Dvořák zhudobnil. V tretej piesni bolo navrhnuté čiastočné posunutie dvoch vetných častí, pri nezmnenej línií spevu. Aj tomuto návrhu, ktorý dal Keller, Dvořák vyhovel, pričom pre prvú pieseň nanovo na zvláštnom liste pripísal takty 22. až 30.
Klavírny sprievod sa zúčastňuje na budovaní každej piesne, je rozmanitý, od kľudného vážneho sprievodu piesne tretej, až k letiacemu cigánskemu čardášu piatej piesne. Je to klavírny sprievod využívajúci bohaté technické možnosti nástroja, v prípade potreby vyludzujúci z klaviatúry mnohonásobný mohutný zvuk. Inokedy zasa zvoní tichými šestnástinami ako v piesni druhej. V prvej piesni zasa zádumčivo znie smutným nápevom pusty, ale rozbúri sa pri vykreslení búrky, časť „běžící plání“.
Azda k najkrajším a najslávnejším piesňam na svete patrí pieseň číslo štyri „Když mně stará matka“. Jej básnický obsah je veľmi sugestívny a vo zvýšenej miere upozorňuje na momenty ľudské a sociálne. Pieseň má elegický charakter. Začína štylizáciou pohybu kolísky, úvod slúži zároveň k príprave nastupujúcej piesňovej témy. Téma pozostáva z dvoch štvortaktí, z ktorých druhé odpovedá prvému o diatonický stupeň nižšie. Oproti týmto ôsmym taktom stoja ešte dva štvortaktové celky. Dotvárajú celý tematický oblúk, ktorý sa v piesni dvakrát zopakuje a končí sa dohrou. Dohra je zhodná s medzihrou oddeľujúcou tematické oblúky. Rytmickou zvláštnosťou je sprievod v šesť-osminovom takte, proti ktorému je vystavaný sólový spev v dvojštvrťovom takte.
Spevná línia piesní je bohatá, rozmanitá, vkusná a vhodne sa spája s klavírnym sprievodom v prekrásny celok. Aj keď sa v tomto cykle spieva o láske a cigánskych túžbach, netreba pochybovať, že rovnako ako básnik Heyduk vo svojich veršoch, tak aj Dvořák, ktorý ich zhudobnil, cigánsky motív pojal len ako masku. V citoch a náladách jednotlivých piesní ospevoval vlastné city a nálady, bolesti i radostné nádeje. Najmä však dôveru v konečnú národnú slobodu, za ktorú v tej dobe počas rakúskeho útlaku bojoval český národ.
Od začiatku 80. rokov bývali Dvořákovci v lete hosťami ich švagra grófa Konnica a jeho ženy Jozefíny, rodenej Čermákovej, sídle na Vysokej u Příbrami. Toto prostredie pravdepodobne vyvolalo Dvořákove spomienky na mladosť a na prvé piesne cyklu Cypriše. Štyri z nich, čísla 1, 5, 11, 13, prepracoval v roku 1882 do cyklu štyri piesne op.2. obvykle nazývaného Cypriše. V prvej piesni nového cyklu zmenil tóninu z pôvodnej E-dur na D-dur a pozmenil klavírny part. V druhej piesni nahradil Des-dur tóninu na H-dur, ponechal šestnástinový rytmus klavíru a dokomponoval k nemu samostatné melódie v base. Podstatnejšie zmeny urobil v tretej piesni v speváckom parte, v jeho melódii a rytme a hlavne, tak ako vo všetkých štyroch piesňach, odstránil deklamačné nedostatky. Prekomponoval klavírny part, jeho pôvodne jednoduchú sprievodnú hudbu. Krátky motív v bodkovanom rytme spolu s kantábilnou líniou v širokých intervaloch vytvárajú v dvojitom opakovaní v prvej a v tretej časti piesne pôsobivú melancholickú náladu. Táto tretia pieseň – „Mé srdce, v bolesti se teskně zadumá“, je hudobným vrcholom cyklu. Záverečná pieseň zostala takmer bez zmien, úpravou pôvodného ťažkopádneho šestnástinového a bodkovaného rytmu na triolový rytmus však získala ľahkosť a spád. Tento cyklus vo svojej vokálnej zložke ešte nezrelý, nebol Dvořákom v pôvodnej podobe nikdy publikovaný. Cyklus, ktorý bol vydaný pod klamným číslom opus 2., nebol vlastne vytvorený ešte mladým Dvořákom, ako by sa zdalo, ale je tu len mladý myšlienkový materiál a citové vzplanutie, ktoré mu dalo pôvod.
V máji roku 1885 začal Dvořák v Londýne písať Dve piesne na nemecký preklad českých národných piesní „Spi, děťátko, spi, zahmuř očka svy“ a „Už mou milou do kostela vedou“. Podľa rukopisu malo byť piesní pravdepodobne viac, lebo za druhou z nich je poznamenaný ešte nadpis tretej „Das wilde Entchen“ (podľa všetkého text piesne „Kačena divoká“), prácu na ktorej však zanechal. Piesne zamlčal pred verejnosťou a vydané boli až v roku 1921. Tieto dve piesne sú jedny z najvďačnejších a najpôvabnejších, hlavne v rukách skúseného speváka. Prvá uspávanka sa rozvíja z kľudnej myšlienky do strhujúcej melodickej línie, súčasne je však plná jemnosti a ušľachtilosti zvuku, s kolísavým doprovodom basu.
Táto pieseň je zaujímavá aj tým, že jej melódiu použil Dvořák neskôr melodicky aj harmonicky nezmenenú v uspávanke Júlie v treťom dejstve opery „Jakobín“.
Tesne potom ako dokončil druhý rad Slovanských tancov v klavírnom i v orchestrálnom znení, sa Dvořák znovu vracia k umeleckej idealizácii domácej ľudovej piesne. V roku 1886 vytvára opäť na ľudové texty štyri piesne V národnom tóne op.82, z ktorého tri sú v slovenčine a iba tretia v českom jazyku: 1. Dobrú noc 2. Žalo dievča, žalo trávu 3. Ach není tu 4. Ej mám ja koňa faku
I tu zostáva svieža naivita a citová úprimnosť neporušená. Avšak aj teraz vyrastajú tieto piesne v novej, vlastnej hudobnej štylizácii a všetky v úplne novom pôvabe. Bezprostredná výrazová pravdivosť spočíva v dokonalom súlade melódie, rytmu a harmónie s pôvabným obsahom i formou textov. Každá zo štyroch piesní sa vyvíja z jednej základnej hudobnej frázy, ktorou skladba začína. Pre dvojjazyčné vydanie prebásnila ľudové texty do nemčiny Otílie Malybrock – Stielerová.
Zväzok Štyroch piesní op. 82 prisľúbil Dvořák nakladateľovi Simrockovi ako náhradu piesní z cyklu Kráľovodvorského, ktoré plánovala vydať londýnska firma Novella. Táto odkúpila niektoré piesne od Pražských vydavatelstiev, okrem iného aj od Em. Starého, ktorému Dvořák v začiatkoch prenechal tieto piesne aby mohli byť vydané ako jeho prvotiny. Simrocka však zabudol upozorniť na túto skutočnosť pri vydaní celej zbierky piesní Kráľovodvorských. Dvořák priznal vinu v liste z 3. novembra 1887: „Prosím abyste se na mne nezlobil, neboť nevědomost hříchů nečiní, praví přísloví. Vynasnažím se napsati Vám písně právě tak krásné jako jsou ony op. 7, před 15ti roky komponované, ne-li lepší, takové jiště ...“.
Aby ušetril vydavateľovi starosti s nemeckými prekladmi, vybral si tentokrát priamo nemecké texty z básnickej zbierky „Lyrische Gedichte und Übertragungen nach böhmischer Kunst und Volks Poesie“ od Otílie Malybrock-Stielerové, vydané krátko predtým v Prahe. Zhudobnil „Lasst mich allein“, „Frühling“, „Am Bache“ a „Die Stickerin“. Dvořák tieto sentimentálne erotické básne povzniesol svojím hudobným výrazom, nemeniac strofickú formu. Odoslané boli Simrockovi vo februári 1888, vyšli však až na ďalší rok.
Tri z piesní, v chronologickom poradí vzniku „Jaro“, „Při vyšívání“, „U potoka“, pripomínajú po melodickej, rytmickej a formovej stránke schubertovskú pieseň. Najcennejšia a jedna z majstrových najkrajších je pieseň zaradená ako prvá „Kéž duch můj sám“, prekomponovaná strofická pieseň s hudbou tak presvedčivej krásy, že pri nej archaický český preklad ustupuje do pozadia. Motív tejto piesne zámerne alebo náhodne citoval Dvořák v 2. vete violončelového koncertu opus 104.
Český preklad piesní op. 82 dal Dvořák dodatočne urobiť od J.V. Novotného, ktorý však neprejavil zvláštny jemnocit pre správnu deklamáciu textu, ktorú mal v nemeckom originále skladateľ bezchybnú.
K pôvodným Cyprišom z roku 1865 sa Dvořák vrátil opäť v roku 1888 a prepracoval čísla 8, 3, 6, 17, 14, 2, 4 a tak v roku 1888 vydáva u Simroka ďalších osem piesní, ktoré nazval Piesne milostné: 1. O naší lásce nekvete to vytoužené štestí 2. V tak mnohém srdci mrtvo jest 3. Kol domu se teď potácím 4. Ja vím že v sladké naději 5. Nad rajem vévodí lehký spánek 6. Zde v lese u potoka 7. V té sladké moci očí tvých 8. O duše drahá jedinká. Je to ďalších osem piesní prvého piesňového cyklu. A pri všetkých nevtieravých zmenách a zdokonaleniach, ktorými teraz obohatil svoj druhý a posledný výber z pôvodných „Cypriší“, sa hlboko, ale nevtieravo odráža celá umelecká skúsenosť mnohoročného tvorivého vývoja pričom cieľová atmosféra piesní zostáva neporušená.
Skladateľ pozmenil viac alebo menej rytmickú, melodickú a deklamačnú stránku pôvodnej verzie, značnou mierou prekomponoval klavírny part a pri úpravách dbal na správnu deklamáciu a hudobné zvýraznenie textových detailov. S výnimkou prvej a siedmej piesne, kde je iba v niektorých melodických častiach a prvkoch zachovaná súvislosť s predlohou. V ostatných je však zachovaný pôvodný hudobný obsah aj konštrukcia melodických línií, so vzácne šetrným zmyslom pre hlboko intimný význam starých piesní. Spoločným motívom tejto intímnej lyriky sú jemným smútkom zastreté návraty do časov mladosti. Mení sa buď iba tónina alebo metrické usporiadanie. Prispôsobuje sa melodika, čím sa dosahuje zdokonalenie deklamačnej stránky. A napokon klavírny sprievod sa stáva technicky jednoduchším, prirodzenejším avšak zvukovo krajším.
Ohľadom honoráru za vydanie sa musel Dvořák dohadovať dlhšie, lebo Simrock bol nespokojný, že nemá nemecké a tiež anglické texty: „Jak jsem řekl, musím dáti dělati překlady a nemohu Vám proto zaplatiti tak nemožně mnoho peněz...“. Svojím vnútorným bohatstvom je cyklus oceňovaný ako najkrajšie dielo českej piesňovej lyriky, ktoré i po rokoch ukazuje odhaľuje živé spomienky na lásku z mladosti.
Cyklus Biblické piesne op.99 napísal v marci 1894, ako svoje šieste dielo, počas druhého roku pôsobenia v Amerike ako riaditeľ Národného konzervatória v New Yorku (jeseň 1892 – jar 1895). Toto vrcholné dielo vzniklo v jedinom mohutnom zábere inšpirácie a jeho hlbokú intimitu už viac vo svojej tvorbe nedokázal stupňovať. V tejto Dvořákovej ľudskej a umeleckej spovedi zlúčili sa rôzne podnety – z nostalgie prameniaca reflexívnosť, filozofické rozjímanie o základných otázkach náboženskej viery a napokon aj rozrušenie zo správ o blížiacej sa smrti svojho otca i správy o úmrtí Dvořákových priateľov v umení P. I. Čajkovského, Ch. Gounoda a dirigenta Hansa von Bülowa.
Bilblické piesne sú akýmsi rozhovorom s bohom a najkrajšie dokumentujú jednu z hlavných čŕt Dvořákovej povahy – úprimnú hlbokú zbožnosť a náboženskú vieru, zbavenú vonkajšieho obradného pátosu. Túto intimitu ešte zvýšil tým, že nepoužil latinský text ako doteraz, ale text český, vybraný z kralickej biblie (Dávidové knihy žalmov). Žalmy svojou archaickou starozákonnou atmosférou, hlbokou múdrosťou a preduchovnelosťou myšlienok i rýdzou poéziou slova dôkladne rozvlnili skladateľovu hudobnú inšpiráciu. Pozorne vyberal žalmy, aby cyklus nebol charakterove i výrazove jednostranný a aby sa v ňom účinne striedali prejavy prosieb, úzkosti, dôvery i útechy s tónmi hymnickej oslavy a zbožného obdivu. Zo snahy aby aj najmenšie úryvky, tvorili obsahovo i formálne jednoliaty celok, je zjavné, že Knihu Žalmov veľmi dobre poznal, že mal k nej úprimný vzťah. Dvořákovo zhudobnenie týchto textov je kongeniálne s ich myšlienkovou a básnickou nosnosťou a prezrádza, že skladateľov vzťah k námetom bol citovo spontánny a úprimný. Biblické piesne vynikajú rýdzosťou štýlu, nesmiernou prostotou, ale tým väčšou hĺbkou výpovede, preduchovnelosťou výrazu najmä vo vokálnom parte i zvláštnou odovzdanosťou hudobného prejavu idey a básnickým obrazom jednotlivých žalmov. Prostá a povznášajúca hudba Biblických piesní je v dokonalom súlade so žalmovými textami.
Na pôvodnom znení textov menil skladateľ veľmi málo. Ak kde – tu pridal slovko, tak to urobil len z potreby dotvorenia frázy. A tiež z potreby zvýraznenia výrazu. Citoslovce „Ó“, trikrát vsadené do záveru siedmej piesne je toho príkladom.
Spevná línia týchto piesní je originálne čistá, pretože sa rozvíja iba v duchu textu vzornou deklamáciou slova a vety a klavírny sprievod podopiera túto líniu vetami, ktorých piesňová čistota povznáša piesňový sloh, celý cyklus zjednocujúcou. Sú to rýdzo české piesne vo svojom výraze aj duchu. Na tento základný tón sú zladené vo všetkých svojich odtieňoch, či už spievajú k bohu výrazom vrúcnej pokory a oddanosti, lásky a obdivu, hrôzy a smútku, či hymnického nadšenia. Z neho vyrastá krása melodických línií, vonkajšia aj vnútorná, aká nebola inak v českej piesni dosiahnutá. Dvořák vytváral hudobnú líniu s obvyklou nenútenosťou, bez toho, aby sa akokoľvek rozchádzala s duchom logického spádu viet a slov, aby tak dosiahol čím najlepšiu deklamáciu. Dbal na kvalitu prekladu a posielal Simrockovi presné inštrukcie a korektúry.
Nie náhodou sám Dvořák pokladal „....v písních to nejlepší, co jsem až do nynejška udělal v této oblasti.“ 1. Oblek a mrákota jest vůkol Něho 2. Skrýše má a pavéza má 3. Slyš ó Bože, slyš motlidbu mou 4. Hospodin jest muj pastýř 5. Bože ! Bože! Píseň novou 6. Slyš, ó Bože volání mé 7. Při řekách babylonských 8. Popatříž na mne a smiluj se nade mnou 9. Pozdvihuji očí svých k horám 10. Zpívejte Hospodinu píseň novou.
Polovicu Biblických piesní neskôr Dvořák zinštrumentoval pre orchester. Premiéra diela bola v januári r. 1896 v pražskom Rudolfíne na otváracom koncerte Českej filharmónie, kde spieval barytonista Národného divadla František Šír. Orchestráciu druhej polovice však už nenapísal. Aj orchestrálnu partitúru prvých piatich piesní niekam založil a už nenašiel. Objavili ju až po jeho smrti. Piesne potom vyšli v tlači v transpozícii pre vyšší hlas spolu s inštrumentáciou ďalších piatich piesní, ktorú urobil Viliam Zemánek. V súbornom vydaní Dvořákových diel z roku 1954 sú autormi novej inštrumentácie druhých piatich Biblických piesní Jarmil Burghauser a Ján Hanuš.
V pôvodnom znení vyšli Biblické piesne s klavírnym sprievodom u Simrockovej firmy v Berlíne začiatkom roku 1895. Spolu so Zemánkovou orchestráciou vyšla partitúra tiež u Simrocka, ale až v roku 1914. Celý cyklus bol po prvýkrát predvedený v roku 1914, spieval basista Národného divadla v Prahe Egon Fuchs pod vedením dirigenta Viliama Zemánka.
Klasickým príkladom, ako sa dá najjednoduchšími prostriedkami dosiahnuť dojem tej najvznešenejšej krásy, je pieseň „Hospodin jest můj pastýř“. Dôveryplné odovzdanie sa do ochrany a vôle Hospodina je krásne zachytené nielen kľudnou líniou spevného partu, napoly psalmodujúceho, napoly spevného ale i pastorálneho tónového dodatku v klavíri. Forma piesne je trojdielna, pričom prvý diel sám obsahuje dielčiu trojdielnosť. Pred vlastnou piesňou je krátky štvortaktový recitatív na tóne fis, ktorý predstavuje dominantu v H-dur. Týmto sa veľmi jednoducho dosiahne pocit pokory a zbožnosti.
Dvořák týmto dielom dôstojne zakončil a súčasne i vyvrcholil svoju piesňovú tvorbu. Zvláštnou zhodou okolností spravil tak i Dvořákov priateľ Brahms pred smrťou v duchovnej lyrike svojich Štyroch vážnych piesní (Vier ernste Gesänge).
Pre úplnosť je potrebné zmieniť sa o Dvořákovej nedokončenej vokálnej kompozícii pre tenor a klavír na verše z básne Svatopluka Čecha z roku 1901. Skladateľ snáď zamýšľal zložiť celý cyklus na verše zo IV. spevu básne, po zhudobnení piatich strof ale v práci nepokračoval. Neskôr Josef Suk dokomponoval v Dvořákovom štýle zostávajúce strofy a v tejto podobe bola skladba – vokálna suita – vydaná tlačou v roku 1911, s českým a nemeckým textom u nakladateľa Simrocka, s názvom Zpěv z Lešetínskeho kováře Svatopluka Čecha (Trisch und Herd) pre spev a klavír.
Dvořák sa v neskoršej dobe rád vracal k piesňam zo svojich začiatkov, aby ich v rôznych prepracovaniach nechal vydávať a predvádzať.
Antonín Dvořák sa svojou tvorbou zaradil k vrcholným svetovým skladateľským zjavom. Neustály dopyt po jeho dielach a ich všeobecná obľúbenosť sú dôkazom jeho kompozičného majstrovstva a umeleckej nadčasovosti. Húževnatosť, s akou systematicky zdokonaľoval svoje skladby a vášnivá láska k hudbe, ktorú pretavuje i do svojich piesní, je obdivuhodná i dnes. Dvořák sa vo vokálnej tvorbe postupne učí spájať hudobný výraz s výrazom ľudského spevu. Je to veľmi dôležitý nový výrazový prvok aj preto, že je podmienený zmyslom, náladou i tvorivou líniou básnického prejavu. Na speve, či už sólovom alebo zborovom, učí sa oceňovať bohaté výrazové možnosti ľudského hlasu s jemným zmyslom pre charakteristické zvukové kúzlo toho – ktorého hlasu ženského, či mužského, s ohľadom na ich rozmanitú farbu a pružnosť rozpätia. Tématickým zdrojom jeho tvorby je predovšetkým ľudová slovesnosť, neskôr sa obracia aj k umelej poézii. Sólová pieseň s klavírom ho zamestnáva s kratšími či dlhšími prestávkami po celý život a venuje sa jej so zjavnou láskou. Dvořák aj teraz po 100 rokoch po smrti zostane mohutným pilierom, o ktorý sa opiera vývoj novodobej českej i slovenskej hudby, nachádzajúc v ňom podnety obzvlášť plodné a všestranné. Zostane bohatým zdrojom krásy, z ktorej sa ľudstvo bude môcť tešiť a poučovať v každom čase.