Thomas Mann
Z Wikipédie
Thomas Mann | |
---|---|
nemecký spisovateľ | |
Narodenie | 6. jún 1875 Lübeck, Nemecko |
Úmrtie | 12. august 1955 Zürich, Nemecko |
Pozri aj Biografický portál |
Paul Thomas Mann (* 6. jún 1875, Lübeck – † 12. august 1955, Zürich) bol nemecký spisovateľ, filantróp a esejista prvej polovice 20. storočia. V roku 1929 získal Nobelovu cenu za literatúru.
Brat spisovateľa Heinricha Manna (1871 - 1950) a menej významného Carla Victora Manna (1890-1949), otec spisovateľov Klausa Manna (1906 - 1949) a Golo Manna (1909 - 1994). V menšej miere sa stali významnými rovnako dcéry Erika Mannová (1905-1969), Monika Mannová (1910-1992) a Elisabeth Mannová-Borgeseová (1918-2002) a rovnako vnuk Fridolin Mann (* 1940). Veľa ďalších rodinných príslušníkov získalo určitý význam ako vzory pre postavy v niektorých Mannových románoch.
Obsah |
[úprava] Život
[úprava] Detstvo a mladosť
Paul Thomas Mann sa narodil v Lübecku v rodine obchodníka s obilím Thomasa Johanna Heinricha Manna a polovičnej brazílčanky Júlie da Silva Bruhns. Po otcovej smrti sa rodina presťahovala do Mníchova, kde Thomas Mann žil až do roku 1933.
S vlastnými literárnymi pokusmi začal Mann v roku 1893. O rok neskôr debutoval svoju novelou Gefallen. Prvé veľké dielo, románová prvotina Buddenbrooks - Verfall einer Familie (po slovensky Buddenbrookovci - Úpadok jednej rodiny) vyšla v roku 1901. Kniha zožala okamžitý úspech a z Thomasa Manna sa stal takmer cez noc známy nemecký spisovateľ. Neskôr sa venoval tiež žurnalistike (rok pracoval v redakcií satirického časopisu Simplicissimus).
V roku 1905 sa oženil s dcérou vzdelaného židovského obchodníka Katiou Pringsheimovou, s ktorou mal 6 detí (Erika, Klaus, Golo, Monika, Elisabeth a Michael), z ktorých sa výraznejšie preslávili 2: Klaus, ktorý sa rovnako venoval literatúre a Golo, ktorý sa venoval histórii. Fakt, že Mann spojil svoj život so ženou, hoci to vo jeho dobe bola jediná možnosť verejného partnerského spolužitia, bol pre jeho okolie viac ako prekvapujúci. Nachádzal totiž väčšie zaľúbenie v mladých mužoch, ako vo spoločnosti žien. Ku svojej prípadnej homosexuálnej či bisexuálnej orientácií sa nikdy otvorene nepriznal, hoci homosexuálne a homoerotické motívy sú v jeho diele časté (napr. v románe Buddenbrookovci, či v novelách Smrť v Benátkach a Tonio Kröger).
[úprava] Dospelosť
V roku 1912 ochorela Katia na tuberkulózu a pobudla dlhodobo v pľúcnom sanatóriu v Davose. Jej liečba, zážitky zo sanatória aj obavy z možnej smrti inšpirovali Thomasa Manna k druhému významnému románu, snovému rozprávaniu z luxusnej ozdravovne tuberkulóznej smotánky Der Zauberberg (po slovensky Čarovný vrch), na ktorom začal pracovať v roku 1913 a dokončil ho roku 1924, kedy bol, rovnako s veľkým úspechom, publikovaný.
V dobe prvej svetovej vojny sa v eseji Betrachtungen eines Unpolitischen (po slovensky Úvahy nepolitického človeka) sa dostal do zásadných rozporov s bratrom Heinrichom, keď vojnu neodmietol; neskôr svoje stanovisko považoval za chybné.
Thomas Mann sa stýkal s poprednými umelcami a spisovateľmi svojej doby, napr. s Hermannom Brochom či Robertom Musilom, ktorému výrazne pomáhal v jeho finančnej tiesni, a ktorého diela si veľmi vážil.
V roku 1929 získal Nobelovu cenu za literatúru, jedným z kandidátov na toto ocenenie bol už v roku 1927. Zo značnej finančnej sumy, ktorú dostal, umáral vysoké dlhy svojich detí.
[úprava] Vojna a exil
Už od začiatku 30. rokov Thomas Mann sledoval hroziaci nástup nacizmu. Vo svojej reči Appell an die Vernunft (po slovensky Apel na rozum) prednesenej v Berlíne októbri 1930, ktorá vstúpila do dejín ako tzv. Deutsche Ansprache (po slovensky Nemecký prejav) varoval pred možnou hrozbou. Napriek nadšenému prijatiu neboli jeho obavy vypočuté. V roku 1933 opustili s manželkou Katiou cez Paríž Nemecko a uchýlili sa do exilu vo Švajčiarsku, kde žili v Küsnachte v blízkosti Zürichu.
V rokoch 1933 až 1942 pracoval Mann na rozsiahlej románovej tetralógií Joseph und seine Brüder (po slovensky Jozef a jeho bratia).
V rokoch 1934 a 1935 podnikli Mannovci prvé cesty do USA. V roku 1936 získali česko-slovenské občianstvo a cestovný pas. V roku 1938 odišiel do USA, kde v roku 1944 získal občianstvo. Po druhej svetovej vojne sa vrátil do Európy. Od roku 1952 žil vo Švajčiarsku.
Roku 1947 bolo vydané Mannove pravdepodobne najznámejšie dielo, román Doktor Faustus, napísané za jeho pobytu v USA. Faustovská inšpirácia prenesená do vtedajšieho Nemecka spája v postave skladateľa Adriana Leverkühna otázky umeleckej tvorby a slobody duše.
Pri pobyte v holandských prímorských kúpeľoch v Nordwijku ochorel Mann na arteriosklerózu. Po návrate do Zürichu bol hospitalizovaný a 12. augusta zomrel vo veku 80 rokov.
[úprava] Dielo
Tu sú uvedené iba najznámejšie diela.
[úprava] Romány
- Buddenbrooks – Verfall einer Familie, 1897–1900; (po slovensky Buddenbrookovci - Úpadok jednej rodiny) popisuje osudy štyroch generácií obchodníckeho rodu
- Der Zauberberg, 1924. (Po slovensky Čarovný vrch). Dej sa odohráva vo Švajčiarskom pľúcnom sanatóriu.
- Joseph und seine Brüder, 1933–1942; (po slovensky Jozef a jeho bratia). Jedná sa o prepracovaný biblický príbeh (Kniha Mojžišova) do románovej tetralogie. Jozef je najobľúbenejší z dvanástich Jákobových synov (praotcovi dvanástich izraelských kmeňov). Jeho bratia ho predajú do otroctva do Egypta, kde sa z neho časom stane prvý minister ríše. V tejto funkcií ochráni Egypt pred hladomorom. Nakoniec povolá svojich bratov a otca do Egypta, aby tam našli novú vlasť. Tento príbeh má veľa literárnych spracovaní, Mann ho očistil od mýtických prvkov a dal mu humanistické vyznenie. Toto Mannove dielo obsahuje tieto diely:
-
- Príbehy Jákobove
- Mladý Jozef
- Jozef v Egypte
- Jozef Živiteľ
- Doktor Faustus - das Leben des deutschen Tonsetzers Adrian Leverkühn, erzählt von einem Freund, 1947 (po slovensky Doktor Faustus - život nemeckého skladateľa Adriana Leverkühna, rozprávaný svojim priateľom) - vrchol jeho tvorby. Tento filozofický román je inšpirovaný Goethovým Faustom. Príbeh rozpráva gymnaziálny profesor Zeitblom o svojom priateľovi, hudobnom skladateľovi Adrianovi Leverkuhnovi. Tento geniálny hudobník je presvedčený, že sa európska kultúra (najmä hudba) sú v kríze. Je teda ochotný pristúpiť na akýkoľvek kompromis (aj na zmluvu s diablom), len keď to pre neho bude znamenať tvorivú schopnosť. Jeho diela sú poprením predchádzajúceho vývoja (posledná skladba je negáciou Beethovenovej Deviatej symfónie). Skladateľ nakoniec zošalie. Na pozadí Leverkuhnovej tragédie sa promietajú politické dejiny Nemecka v tomto storočí (až do nacizmu).
- Die Bekenntnisse des Hochstaplers Felix Krull, 1922 (Po slovensky Spoveď hochštaplera Felixa Krulla). Nedokončený.
[úprava] Poviedky a novely
- Der kleine Herr Friedemann, 1897. (po slovensky Malý pán Friedemann),
- Tonio Kröger, novela, 1903,
- Der Tod in Venedig, 1912. (po slovensky Smrť v Benátkach),
- Mario und der Zauberer, 1930. (po slovensky Mario a kúzelník),
- Tristan
[úprava] Iné
- Betrachtungen eines Unpolitischen, 1918. (po slovensky Úvahy nepolitického človeka)
[úprava] Externé odkazy
1901 - Sully Prudhomme 1902 - Theodor Mommsen 1903 - Bjørnstjerne Bjørnson 1904 - José Echegaray y Eizaguire/Frédéric Mistral 1905 - Henryk Sienkiewicz 1906 - Giosuè Carducci 1907 - Rudyard Kipling 1908 - Rudolf Eucken 1909 - Selma Lagerlöfová 1910 - Paul Heyse 1911 - Maurice Maeterlinck 1912 - Gerhard Hauptmann 1913 - Rabíndranáth Thákur 1914 - nebola udelená 1915 - Romain Rolland 1916 - Verner von Heidenstam 1917 - Karl Gjellerup/Henrik Pontoppidan 1918 - nebola udelená 1919 - Carl Spitteler 1920 - Knut Hamsun 1921 - Anatole France 1922 - Jacinto Benavente y Martínez 1923 - William Butler Yeats 1924 - Władyslaw Reymont 1925 - George Bernard Shaw 1926 - Grazia Deleddová 1927 - Henri Bergson 1928 - Sigrid Undsetová 1929 - Thomas Mann 1930 - Sinclair Lewis 1931 - Erik Axel Karlfeldt 1932 - John Galsworthy 1933 - Ivan Alexejevič Bunin 1934 - Luigi Pirandello 1935 - nebola udelená 1936 - Eugene O'Neill 1937 - Roger Martin du Gard 1938 - Pearl S. Bucková 1939 - Frans Eemil Sillanpää 1940–1943 - nebola udelená 1944 - Johannes Vilhelm Jensen 1945 - Gabriela Mistralová 1946 - Hermann Hesse 1947 - André Gide 1948 - T. S. Eliot 1949 - William Faulkner 1950 - Bertrand Russell 1951 - Pär Lagerkvist 1952 - François Mauriac 1953 - Winston Churchill 1954 - Ernest Hemingway 1955 - Halldór Laxness 1956 - Juan Ramón Jiménez 1957 - Albert Camus 1958 - Boris Pasternak 1959 - Salvatore Quasimodo 1960 - Saint-John Perse 1961 - Ivo Andrić 1962 - John Steinbeck 1963 - Giorgos Seferis 1964 - Jean-Paul Sartre 1965 - Michail Alexandrovič Šolochov 1966 - Šmuel Josef Agnon/Nelly Sachsová 1967 - Miguel Ángel Asturias 1968 - Yasunari Kawabata 1969 - Samuel Beckett 1970 - Alexandr Isajevič Solženicyn 1971 - Pablo Neruda 1972 - Heinrich Böll 1973 - Patrick White 1974 - Eyvind Johnson/Harry Martinson 1975 - Eugenio Montale 1976 - Saul Bellow 1977 - Vicente Aleixandre 1978 - Isaac Bashevis Singer 1979 - Odysseas Elytis 1980 - Czesław Miłosz 1981 - Elias Canetti 1982 - Gabriel García Márquez 1983 - William Golding 1984 - Jaroslav Seifert 1985 - Claude Simon 1986 - Wole Soyinka 1987 - Joseph Brodsky 1988 - Nagib Mahfuz 1989 - Camilo José Cela 1990 - Octavio Paz 1991 - Nadine Gordimerová 1992 - Derek Walcott 1993 - Toni Morrison 1994 - Oe Kenzaburo 1995 - Seamus Heaney 1996 - Wisława Szymborska 1997 - Dario Fo 1998 - José Saramago 1999 - Günter Grass 2000 - Gao Xingjian 2001 - V. S. Naipaul 2002 - Imre Kertész 2003 - J. M. Coetzee 2004 - Elfriede Jelineková 2005 - Harold Pinter 2006 - Orhan Pamuk