Omša
Z Wikipédie
Omša či svätá omša je obrad eucharistie v rímskokatolíckej cirkvi a v cirkvách, ktoré sa od nej oddelili.
Názov omša (lat.: missa - rozpustenie, rozchod) pochádza zo záverečnej formule, ktorou kňaz prepúšťa zhromaždenie: „Ite, missa est,“ doslova „Choďte, zhromaždenie sa rozpúšťa.“ V slovenskej liturgii sa to prekladá ako ako „Iďte v mene Božom“.
[úprava] Katolícka omša
Podľa katolíckeho chápania nie je slávenie eucharistie iba pripomienkou poslednej večere Ježiša Krista s jeho učeníkmi (ako to chápe napr. kalvínska reformačná tradícia), ale tiež reálnou prítomnosťou Ježiša Krista a tiež sprítomnením jeho obety na kríži. Je to tiež oslava Kristovho zmŕtvychvstania.
Svätá omša sa delí na dve základné časti:
- Liturgia slova - skladá sa z čítaní Božieho slova a modlitieb.
- Liturgia obeti - začína prinášaním obetných darov, vrcholí premenenením a vyúsťuje do prijímania darov (lat. communio).
[úprava] Omša ako hudobné dielo
Časti:
- pevné časti (lat. proprium missae) - modlitby, oracio, epištola, evanjelium, prefácia
- premenlivé časti (lat. ordinarium missae) - kyrie, gloria, credo, sanctus, benedictus, agnus dei.
Osobitou formou omše je posmrtná omša, rekviem. Nazýva sa podľa prvých slov introitu: „Requiem aeternam dona eis Domine“ - „Odpočinutie večné daj im Pane“. Časti Gloria a Credo sa v nej vynechávajú a nahrádza ich spev „Dies irae, dies illa“.
[úprava] Proprium missae
Hudbne najzaujímavejšími spevmi propria sú:
- graduale (ešte ozdobnejší ako tractus)
- aleluja
- tractus
- ofertorium
Pre ordinárium poskytovala rímska liturgia len úzke melodické východisko. Dlhý čas boli v popredí časti propria s ich biblickými textami. Až do karolínskeho obdobia sa začína obracať pozornosť na texty ordinária, čo sa prejavilo najmä v neskorostredovekom viachlase.