Helenistické koiné

Z Wikipédie

Helenistické koiné (iné názvy: koiné, helenistická gréčtina, novozákonná gréčtina, alexandrijská gréčtina) bol spoločný (spisovný) jazyk starých Grékov, ktorého jadro používania spadá do obdobia asi 350 pred Kr. - 300 / 565 po Kr. Jeho základom bola atičtina (atické starogrécke nárečia) s prvkami iónčiny (iónske starogrécke nárečia).

Vyvinulo sa v 4. stor. pred Kr. spojením viacerých koiné (akýchsi nadnárečových jazykov vo väčších oblastiach), ktoré vznikali v gréckych oblastiach už od cca. 500 pred Kr. zo starogréckych nárečí. Jeho používanie možno presnejšie datovať: od Alexandrových výprav (po smrti Alexandra Veľkého bola helenistická koiné úradným jazykom v helenistických ríšach) po vládu cisára Justiniána v 6. storočí po Kr.

V porovnaní so starogréčtinou došlo v helenistickom koiné ku zmenám vo výslovnosti: melodický prízvuk sa menil na dynamický, zanikli rozdiely medzi krátkymi a dlhými samohláskami, dvojhlásky sa začali vyslovovať jednoslabične. K podstatným zmenám došlo aj v tvarosloví, počas vývoja jazyka sa presadzujú analytické tendencie (veľa časov sa pri slovesách vyjadruje opismi, v skloňovaní dochádza k redukcii pádov atď.). Zároveň toto koiné preberá prvky pôvodných lokálnych jazykov. Badateľné to je napríklad pri preklade Biblie do koiné (tzv. Septuaginta) ako i v novozákonných spisoch, kde nachádzame veľké množstvo semitizmov, a to tak v slovnej zásobe ako aj v gramatických štruktúrach.