Lineárna taktika

Z Wikipédie

Lineárna taktika bola taktika boja vojsk, bojujúcich v zomknutej zostave, využívaná najmä v 18. storčí. Neskôr ju doplnila a prekonala taktika kordónov a kolón.

[úprava] Princíp

Vojsko sa pred bitkou rozvinulo do dvoch alebo troch sledov, z ktorých sa každý skladal z troch až šiestich radov. Najsúvislejší bol prvý sled, kým ďalšie mali zaplniť medzery, vysunúť sa na krídla alebo chrániť tylo. Vzdialenosť medzi jednotlivými sledmi predstavovala 150 - 300 krokov. Pokiaľ armáda útočila, ťažké delostrelectvo stálo pred prvým sledom a na krídlach, ak išlo o obranný boj, spravidla za prvým sledom. Plukovné, ľahké delostrelectvo krylo medzery medzi prápormi. V centre bojovej zostavy bola pechota, na krídlach jazdectvo. Boj sa začínal spravidla delostreleckou prípravou. Pechota postupovala v dlhých radoch rovnomerným krokom proti nepriateľovi. Keď sa dostala na účinný dostrel, na povel spustili paľbu celé prápory alebo čaty tak, že najprv strieľali nepárne čaty postupne od prvej až po siedmu, potom ich na rozkaz predbehli párne čaty a všetko sa opakovalo. Takto sa paľba prelínala pozdĺž celej útočnej línie. Pešie prápory pri útoku stále vyrovnávali rady a udržiavali krok. Nesmeli ich narušiť ani vtedy, keď sa im priamo pod nohy prikotúľal granát. Táto strnulosť síce umožňovala zachovať bojovú zostavu, no spomaľovala jej pohyb a viazala ju na rovný nečlenitý terén. Keď sa pechota priblížila k nepriateľovi, podnikla bodákový útok. Ten sa však konal zriedkavo, lebo brániaca sa strana často zvolila radšej ústup, aby zachovala nákladne cvičený „ľudský materiál“. Víťaz porazeného spravidla neprenasledoval, aby nenarušil svoju zostavu a nevystavil sa neočakávanému útoku protivníkovho jazdectva. Boj teda rozhodla účinnosť a sila paľby, a nie boj zblízka ako v minulosti.

Iné jazyky