Jacques Brel

Z Wikipédie

Tento článok si vyžaduje úpravu, aby zodpovedal vyššiemu štandardu kvality!
Pozri aj stránky Ako upravovať stránku a Návody a štýl alebo diskusiu k článku.

Jacques Brel bol belgický šansoniér, ktorý prevažnú časť svojeho života žil a tvoril vo Francúzsku.

[úprava] Životopis

Jacques Brel sa narodil 8. apríla 1929 v Schaerbeeku Belgicku na Diamantovej ulici 138, zomrel 9.októbra 1978 v Bobigny vo Francúzsku. Bol belgickým frankofónnym autorom a spevákom. Takisto bol hercom. Škola ho veľmi nezaujímala, s výnimkou kurzov francúzštiny, radšej hral amatérske divadlo vo Franche Cordée. Otec ho uviedol do rodinnej firmy, ale práca sa mu veľmi nepáčila. Veľmi vážne uvažoval nad zmenou povolania, chcel sa venovať chovu sliepok alebo spevu. Vybral si druhú možnosť.

V 1951 sa oženil s Terezou Michielsenovou, zvanou Miche. 6.12.1951 sa narodila jeho prvá dcéra Chantal, neskôr 12.7.1953 Izabela, pre ktorú Jacques Brel napísal eponymickú pieseň.

Začiatkom roku 1952, zložil svoje prvé piesne, ktoré spieval v rodinnom kruhu alebo v bruselských kabaretoch. Už si bol tak istý svojou lyrickou mocou v textoch aj v interpretácii, že sa nenechal odradiť svojou rodinou, ktorá ho nepodporovala v hudobnej kariére.

V roku 1953 opúšťa belgické hlavné mesto, a prichádza sám do Paríža, kam ho zavolal Jacques Canetti, hľadač talentov, pracujúci u Phillipsa a vlastník kabaretu Traja somári. Jeho rodina ho zavrhla, novú existenciu si teda budoval vo Francúzsku, ale boli to pre neho roky vyhnanstva. V januári 1955 sa Brel stará o predprogram Bobbejaana Schoepena v Starom Belgicku. V roku 1955, povoláva svoju ženu aj deti a usadia sa v Monteuil. Keďže spieva pre kresťanské organizácie, Georges Brassens he prezýva : farár Brel.

V roku 1956 stretáva Franciosa Raubera, klaviristu, ktorý sa stáva jeho spoločníkom. Je jvýhradným hudobníkom doprevádzajúcim všetky jeho pesničky. V roku 1957 stretáva ďalšieho pianistu, Gérarda Jouannesta, ktorý sa stáva jeho výlučným partnerom na javisku, zatiaľčo Rauber pracuje s Brelom v štúdiu.

Postupne si získava svoje publikum a počas vystúpení sa stretáva s úspechom. Na konci roku 1958 je to úspech v Olympii. Odvtedy je neustále na turné, niekedy odohrá viac koncertov ako je dní v roku.

V roku 1966 sa rozhodne zriecť speváckej kariéry. 16.5.1967 sa v Roubaixe koná jeho posledný recitál.

Napriek tomu nezostáva nečinný, počas leta v roku 1967 natáča film Andrého Cayatta, Riziko povolania. Potom začína cestovať na plachetnici.

V roku 1969 hrá vo filme Eduarda Molinara.

Potom natáča niekoľko ďalších filmov, a sám ich aj produkuje, prvý, Franz, v roku 1971, ďalší v roku 1973, Ďaleký Západ, ktorý sa ale stane prepadákom.

Úspech ho stretáva aj v Amerike a Anglicku. Anglické preklady jeho piesní sa stávajú veľmi obľúbené a sú naspievané Davidom Bowiem, Scottom Walkerom, Terrym Jacksom, Alexom Harveyom a Marcom Almondom. „ Jacques Brel žije v Paríži“ je americká hudobná komédia, ktorá obletela svet počas niekoľkých rokov. V roku 1974 predstavenie dostáva aj filmovú podobu.

Získal francúzske občianstvo a v Paríži v októbri 1978 zomiera.

Jacques Brel je pochovaný na cintoríne d'Atuona à Hiva Oa na súostroví Marquiskych ostrovov po boku Paula Gauguina.

V decembri 2005 je zvolený za najväčšieho Belgičana všetkých čias frankofónnymi divákmi Belgickej televízie.