Glenn Gould

Z Wikipédie

Glenn Gould
zdroj: www.deep-purple.net
kanadský klavirista
Narodenie 25. september 1932
Toronto, Kanada
Úmrtie 4. október 1982
Toronto, Kanada
Pozri aj Biografický portál

Glenn Gould (* 25. september 1932, Toronto, Kanada – † 4. október 1982, tamže) bol kanadský klavírny virtuóz a hudobný skladateľ. Preslávil sa hlavne vďaka svojím originálnym nahrávkam skladieb pre klávesové nástroje od Johanna Sebastiana Bacha. V roku 1964 ukončil svoju koncertnú kariéru a venoval sa výlučne produkcii štúdiových nahrávok, komponovaniu klavírnych a komorných skladieb a písaniu kníh o hudbe. Je tiež autorom klavírnych úprav opernej hudby Richarda Wagnera. Získal štyri ceny Grammy.

Obsah

[úprava] Život

Gould sa narodil v rodine kanadských presbyteriánov škótskeho pôvodu. Prvé hodiny hry na klavír dostal od svojej matky, ktorej starý otec bol bratrancom nórskeho skladateľa Edvarda Griega. Od desiatich rokov navštevoval torontské konzervatórium Royal Conservatory of Music, kde študoval hru na klavír u Alberta Guerrera, organ u Fredericka Silvestera a teóriu u Lea Smitha.

V roku 1945 po prvýkrát vystupoval na verejnosti (na organe) a o rok nato po prvýkrát koncertoval s orchestrom - s Torontským symfonickým orchestrom hral Beethovenov Klavírny koncert č. 4. V roku 1947 hral svoj prvý verejný recitál a v roku 1950 prvý rozhlasový recitál pre CBC. Do medzinárodného povedomia sa dostal po svojom prvom koncerte v New Yorku v roku 1955. Len o niekoľko dní nato sa zaviazal vydavateľstvu Columbia Records, ktorému ostal verný až do smrti. V tej dobe vznikla jeho najznámejšia štúdiová nahrávka Bachových Goldbergovských variácií.

V rokoch 1955–1964 koncertoval Gould po Severnej Amerike a Európe, v roku 1957 ako prvý severoamerický umelec od konca druhej svetovej vojny aj v Sovietskom zväze. Predstavil sa tam so skladbami od Bacha, Beethovena a sériovou hudbou Arnolda Schönberga a Albana Berga, ktorá bola v dobe socialistického realizmu v Sovietskom zväze potláčaná.

Koncertovanie sa však Gouldovi začalo čoskoro znechucovať. Predvádzanie sa jedného človeka pred mnohými poslucháčmi považoval za umelecky nedôstojné a nehodiace sa pre hudbu. Svoj posledný verejný koncert Gould 10. apríla 1964 v kalifornskom Los Angeles. Na programe boli Beethovenova Sonáta pre klavír č. 30, výber z Bachových posledných diel, nedokončené Umenie fúgy (BWV 1080) a napokon Sonáta pre klavír č. 3 op. 92 č. 4 Ernsta Kreneka. Gould sa až do konca svojho života vyhýbal verejnému vystupovaniu a sústredil sa na nahrávanie a písanie. Nahral veľké množstvo záznamov pre spoločnosť CBS, zvukové aj filmové nahrávky pre CBC a tri dokumentárne rozhlasové pásma pre rovnaké spoločnosti. Veľmi sa zaujímal o nahrávací proces a mal vlastné štúdio, v ktorom skúmal metódu zliepania nahrávky z útržkov nespočetných verzií (tzv. „takes“). Vynikal aj v literárnej činnosti: jeho eseje o hudba patria k tomu najlepšiemu, čo bolo o hudbe kedy napísané.

Glenn Gould zomrel v Toronte roku 1982 na následky silnej mozgovej mŕtvice. Je pochovaný na torontskom cintoríne Mount Pleasant Cemetery.

[úprava] Repertoár a technika

Na tomto článku sa práve pracuje.
Pokiaľ je tu zobrazená táto správa, prosím neupravujte tento článok. Vyhnete sa tak prípadným konfliktom pri upravovaní článku. Redaktor, ktorý sem pridal tento oznam, je uvedený v histórii, ak by ste ho chceli kontaktovať.

[úprava] Interpretácie a nahrávky

Glenn Gould pri hre
Zväčšiť
Glenn Gould pri hre

[úprava] Výstrednosti

Gould bol známy mnohými svojimi výstrednosťami. Počas hry si vždy hmkal a pospevoval, čo je v rozličnej miere počuť na väčšine jeho nahrávok (v závislosti od zvukového technika). On sám prehlasoval, že tieto zvuky vydáva podvedome a v závislosti na miere neschopnosti klavíra vyjadriť hudbu tak, ako to on zamýšľa.

Bol tiež známy svojimi zvláštnymi pohybmi tela pri hraní. Koncertovať bol ochotný iba na starej nízkej stoličke, ktorú vyrobil jeho otec. Hral na nej dokonca aj keď už bolo jej sedadlo úplne zodraté. Táto stolička sa dnes nachádza v čestnej vitríne v Kanadskej národnej knižnici. Jedinou spoločnosťou, ktorá má právo vyrábať rovnaké stoličky, je taliansky výrobca Cazzaro SpA. Gould závislosť na starej stoličke vysvetľoval svojou zvláštnou technikou hrania, kvôli ktorej musel sedieť veľmi nízko nad zemou (asi 35 centimetrov). Vyhlásil, že ak by sa mu pred koncertom stratila, musel by odpíliť nohy na nejakej inej.[1]

Gould mal veľký strach z prechladnutia, preto aj na teplých miestach nosil veľmi hrubé oblečenie, dokonca rukavice. Zdôvodňoval to nutnosťou vytvoriť si optimálne podmienky pre hranie. Pred každým koncertom si tiež úzkostlivo vyberal košeľu, v ktorej sa mu hrá najpohodlnejšie.

Trpel nechuťou k spoločenskému životu, mal averziu k dotykom a podávaniu rúk. Ku koncu života obmedzil svoje spoločenské styky a komunikoval hlavne telefonicky a prostredníctvom listov. Pri návšteve historickej Steinway Hall v New Yorku v roku 1959 ho vtedajší hlavný technik výroby klavírov William Hupfer privítal priateľským potľapkaním po chrbte. Goulda to šokovalo, sťažoval sa na bolesť, únavu a stratu koordinácie; dokonca sa zaujímal o možnosť podniknúť právne kroky voči firme Steinway & Sons, ak by sa ukázalo, že „zranenia“ mu ostanú natrvalo. [2]

Každý deň medzi druhou a treťou v noci navštívil Gould nonstop reštauráciu Fran's neďaleko svojho torontského bytu a objednal si praženicu. [3]

[úprava] Referencie

Iné jazyky