Černovská tragédia
Z Wikipédie
Černovská tragédia je krvavý masaker, ktorý sa odohral 27. októbra 1907 ako dôsledok národnostného útlaku v Uhorsku.
V Černovej (časť Ružomberka) si obyvatelia z vlastných financií a z iniciatívy Andreja Hlinku, rodáka obce, postavili katolícky kostol v Černovej. Dedinčania trvali na tom, aby kostol vysvätil ich rodák. Spišský biskup Párvy rozhodol inak, Hlinka bol v tom čase suspendovaný a odsúdený pre „poburovanie proti maďarskej národnosti“. V čase udalostí v Černovej bol na prednáškovom turné na Morave. Dva pánske koče prišli na vysvätenie kostola, dedinčania protestovali, žandári štyrikrát strieľali do ľudí.
Tragédia mala 15 mŕtvych, 12 ťažko zranených a 60 ľahko zranených, 40 dedinčanov bolo odsúdených do väzenia alebo k peňažným trestom. Udalosti pripomína v cintoríne pamätník a na mieste tragédie pamätná tabuľa. Dedina si každoročne pripomína túto udalosť.
[úprava] Následky
Toto „úradné opatrenie“ bolo jednou z najkrvavejšich udalostí posledných rokov dualizmu v Rakúsko-Uhorsku, vyvolalo veľké protesty v európskej dobovej tlači. Medzi významnými osobnosťami, ktoré protestovali bol anglický novinár a historik Robert William Seton-Watson, nórsky spisovateľ, nositeľ Nobelovej ceny Bjørnstjerne Bjørnson, českí poslanci rakúskeho parlamentu i predseda rakúskeho parlamentu. Černovská tragédia definitívne obrátila pozornosť svetovej verejnosti na vtedajší prístup k národnostiam v Uhorsku.
Americkí Slováci využili túto tragédiu na tlačovú ofenzívu za slovenskú myšlienku. Táto tragédia prispela k tomu, že po príkaze pápeža Pia X. boli maďarské úrady nútené Andreja Hlinku rehabilitovať. Andrej Hlinka v roku 1910 na sviatok Petra a Pavla nakoniec vysvätil kostol v rodnej dedine.
[úprava] Priebeh a súvislosti udalosti
V Černovej dedinčania trvali na tom, aby novopostavený kostol vysvätil ich rodák Andrej Hlinka, ktorý bol v tom čase suspendovaný spišským biskupom Párvym kvôli obvineniam z protimaďarského poburovania počas kortešačiek Vavra Šrobára v r. 1906.
Vysviackou kostola bol poverený slovenský farár z Liskovej Martin Pazúrik, ktorý sa aj s doprovodom 27. októbra 1907 vypravil do Černovej. V prvom kočiari sedel slúžny Pereszlényi, rodený Maďar, hajdúch Jozef Veverica a priateľ slúžneho Ján Buzy. V druhom koči sedel dekan Pazúrik, Jozef Fischer, katechéta Izidor Kalocsai a ludrovský administrátor František Hanzélyi. Boli sprevádzaní spolu 13 hajdúchmi - napospol slovenskej národnosti.
Ulička, v ktorej sa nachádza škola, bola veľmi tesná a ľudí v nej bolo okolo 400. Keď sa kočiare približovali, vítali ich výkriky: Nechceme vás! Preč odtiaľto!
Kočiš slúžneho zastavoval, keď videl, že ďalej sa medzi ľudí ísť nedá. Ale vedľa sediaci hajdúch Jozef Veverica - Slovák, rodák z Černovej - vzal bič a šľahal do koní i do hláv zhromaždených ľudí. Dedinčan Jozef Demko chytil kone za uzdu a pokúsil sa ich zastaviť. Následne vydal veliteľ žandárov Ján Ladiczky, rodený Slovák, rozkaz strieľať. Žandári, ktorí stáli po oboch stranách uličky, vypálili po štyri razy. Zastrelili 15 ľudí, 10 ťažko a 60 ľahšie zranili. V marci 1908 úrady obvinili vyše 55 ľudí, z ktorých 40 odsúdili na žalár v trvaní od šiestich mesiacov do troch rokov, rôzne peňažité pokuty a zhabanie majetku.
K príbehu patrí, že za hlavného vinníka tragédie národovecká verejná mienka dlho považovala dekana Pazúrika, ktorý hoci sľúbil, že sa vysviacky nezúčastní, svoj sľub nedodržal. Po roku 1918 bol Hlinkom rehabilitovaný a stal sa jedným z jeho blízkych spolupracovníkov.
V Uhorsku boli takéto surové zásahy proti obyvateľstvu bežné, aj keď väčšinou z dôvodu masových štrajkov a vzbúr. V tom istom roku vypukla na území dnešného Rumunska sedliacka vzbura, tam armáda zmasakrovala 11 tisíc ľudí.
Andreja Hlinku zastihla správa o udalostiach v Černovej na jeho prednáškovom turné po Čechách a Morave. Všade ho vítali ako hrdinu a martýra, na čo vyslovil ďalšie nelichotivé výroky na adresu Uhorska. Tie mu následne pred súdom ďalej priťažili a bol odsúdený na celkom 27 mesiacov, ktoré si odpykával v Segedínskej väznici, počnúc decembrom 1907.
Po odpykaní trestu požiadal biskupa Párvyho o odpustenie a aj v dôsledku pápežovej intervencie mu bolo odpustené (pamätné pobozkanie biskupovej pravice), na znak čoho mohol v roku 1910 vysvätiť kostol vo svojom rodisku.