Emil Belluš

Z Wikipédie

Emil Belluš (* 19. september 1899, Slovenská Ľupča – † 14. december 1979, Bratislava) bol slovenský architekt, predstaviteľ funkcionalizmu.

[úprava] Život

Emil Belluš bol prvorodeným synom stolárskeho majstra Daniela Belluša a jeho ženy Anny. Základné vzdelanie a neskôr aj klasické osemročné gymnázium absolvuje v Banskej Bystrici, kde ho v osemnástich odvádzajú do domobrany. Z vojenskej služby je uvoľnený v roku 1918 ku štúdiu na Fakulte architektúry Technickej univerzity v Budapešti, vtedajšom hlavnom meste Uhorska. Už nasledujúci rok ale odchádza na štúdiá do hlavného mesta novovzniknutej Česko-Slovenskej republiky, Prahy, na Fakultu architektúry ČVUT.

V roku 1924 ako absolvent projektuje svoju prvú budovu v tradicionalistickom duchu, polyfunkčný Národný dom v Banskej Bystrici. Od roku 1925 má vlastný ateliér v Bratislave. Okrem iného spolpracoval s režisérom Jánom Jamnickým v Slovenskom národnom divadle ako scénograf.

V rokoch 1939 - 1970 pôsobí na Slovenskej škole technickej (dnešná STU) ako profesor, z toho v rokoch 1945-1946 ako dekan Odboru inžinierstvo staviteľstva. V roku 1955 akademik SAV, 1956 získava titul DrSc. Má zásluhu na založení SVŠT a architektonického školstva na Slovensku. Jeho poslednou budovou je Mladá Garda v Bratislave z roku 1954, neskôr sa venuje už iba teoretickej a pedagogickej činnosti.

V roku 1965 mu udeľujú cenu národný umelec a roku 1969 Cenu Dušana Jurkoviča za celoživotné dielo. Zomiera v Bratislave v roku 1979 ako osemdesiatročný. Dielo Emila Belluša znamená významný prínos pre európsku funkcionalistickú architektúru. Jeho Kolonádový most v Piešťanoch spolu s Krematóriom v Bratislave od architekta Ferdinanda Milučkého boli zaradené medzinárodnou úniou architektov medzi najzaujímavejšie stavby sveta.

Na jeho počesť je od roku 1990 udeľovaná Cena Emila Belluša za celoživotné dielo.

[úprava] Dielo