Samohláska

Z Wikipédie

Samohláska alebo vokál je hláska, ktorá:

  • z fyziologického hľadiska vzniká rozochvením vzduchu v ústnej dutine, hrdelnej dutine alebo nosovej dutine, pričom jej vyslovenie prebieha bez prekážky
  • z akustického a percepčného hľadiska: má vysokú mieru sonórnosti (vyššiu ako spoluhláska) a nemá šumovú (neperiodickú) zložku
  • z gramatického hľadiska má slabikotvornú funkciu

Delia sa rôzne. Najčastejšie podľa miery zmenšenia ústnej dutiny postavením jazyka vyššie k podnebiu pri ich artikulácii na:

  • otvorená samohláska
  • zatvorená samohláska
  • redukovaná samohláska

Ďalej napríklad podľa dĺžky na:

  • dlhá samohláska
  • krátka samohláska

V slovenčine delíme samohlásky podľa postavenia jazyka pri artikulácii na:

  • predná samohláska
  • stredná samohláska
  • zadná samohláska
  • nízka samohláska
  • prostredná samohláska
  • vysoká samohláska

V slovenčine sú samohlásky: a, á, ä, e, é, i, í, y, ý, o, ó, u, ú. Z gramatického hľadiska niekedy aj r, ŕ, l, ĺ (napríklad v slove vŕba je ŕ z gramatického hľadiska samohláska).