Dejiny Bulharska
Z Wikipédie
![]() |
Tento článok si vyžaduje úpravu, aby zodpovedal vyššiemu štandardu kvality! Pozri aj stránky Ako upravovať stránku a Návody a štýl alebo diskusiu k článku. |
[úprava] Bulharsko po Berlínskom kongrese
Na čele novovzniknutého bulharského štátu, ktorého hranice siahali od Dunaja cez pohorie Stara Planina a oblasť hlavného mesta Sofia, stálo knieža, ktoré bolo zvolené národom.
- 1. Nové knieža však museli uznať aj ostatné štáty, ktoré sa zúčastnili konferencie – Rusko, Veľká Británia, Francúzsko, Rakúsko-Uhorsko, Nemecko, Taliansko a Osmanská ríša.
- 2. Knieža malo vlastný parlament, ktorí tvorili prví ľudia v štáte. Časť poslancov z parlamentu bola členmi Organizovaného výboru pre vytvorenie ústavy.
- 3. Skrátené bolo aj pôsobenie ruskej armády na území Bulharska z dvoch rokov na 9 mesiacov.
- 4. Bulharská armáda nahradila osmanskú, ktorá musela krajinu opustiť.
- 5. Nový bulharský štát bol vazalským štátom Osmanskej ríše a musel jej platiť každoročnú daň.
- 6. Sformoval sa štátik, tzv. Východná Rumélia – oblasť medzi pohorím Stara Planina a Rodopami. Na čele štátu stál generál-gubernátor, ktorý bol volený miestnym menším parlamentom a schvaľovaný štátmi Veľkej sily (Rusko, Anglicko, Francúzsko, Rakúsko-Uhorsko, Nemecko, Taliansko). Členovia menšieho parlamentu boli volení obyvateľmi Východnej Rumélie.
- 7. Oblasť Macedónska a Odrinska patrila do Osmanskej ríše a bola riadená sultánom. Na tomto území platili turecké zákony. Osmanská ríša musela uskutočniť určité náboženské reformy a zrovnoprávniť katolíkov a mohamedánov.
- 8. Mestá Pirot a Vrjana išli Srbsku a Rumunsko dostalo oblasť Severnej Dobrudže ako kompenzácia oblasti Besarábie, ktorú podľa Sanstefanského mieru získalo Rusko.
Novosformovaný národ dal najavo svoju nespokojosť s výsledkom berlínskej zmluvy mnohým štrajkami a povstaniami v celej krajine. Najviac boli nespokojní občania, ktorí museli ostať na území Osmanskej ríše. Po celej krajine sa vytvárali tzv. Spolky jednoty, ktoré mali formu charity. Ich úlohou bolo pripraviť povstania vo Východnej Rumélii, Macedónsku a Odrinsku. Najviac sa ich aktivita odzrkadlila v organizovaní Kresensko-Razlogského povstania v rokoch 1878 – 1879.