Redaktor:Maxi0611
Z Wikipédie
Sv. Angela Merici
ŽIVOT A DIELO SV. ANGELY
Podľa tradície sa Angela Merici narodila okolo roku 1474 v mestečku Desenzano del Garda / oblasť Brescia /. Jej otec Giovanni pochádzal z Brescie, matka Caterina bola sestrou váženého pána Biancoso de Bianchi di Salo. Angela strávila svoje detstvo, dospievanie a sčasti i mladosť vo voľnej prírode vidieka, v neustálej každodennej práci okolo statku na hospodárskom dvore. Bolo ich 5 detí, traja chlapci a dve dievčatá. Angela bola predposledná. Po nej sa narodil ešte chlapček. Angelin otec vedel čítať a pri rodinnom stole často čítaval životopisy svätých. Spomienky na tieto čítania zostali v Angele veľmi živé a práve ony ju pohli k tomu, aby sa už vtedy odhodlala viesť striedmy, duchovný život. Keď Angele zomrela sestra / asi 16 rokov okolo 1500 / a onedlho nato rodičia, odišla, pravdepodobne i s bračekom, do výchovy k strýkovi. Tu, hoci mala príležitosť na pohodlný život, stáva sa františkánskou terciárkou, aby mohla lepšie nasledovať Krista a slobodnejšie pristupovať k sviatostiam. Po návrate do Desenzana náplňou jej všedného života sa stali starosti o dom, polia a dobré skutky / 2 zjavenia /. Roku 1516 ju jej františkánski predstavení pozývajú do mesta Brescia k váženej pani menom Caterina Patengola, ktorá stratila manžela i deti. Tu začína svoje poslanie utešiteľky a radkyne. Toto poslanie sa postupne rozširuje na všetkých, čo sa na ňu obracajú s prosbou o modlitbu, alebo ako na prostredníčku a uzmierňovateľku. V Brescii sa neskôr usídľuje na dobrých 12 rokov, v dome patriacom mladému kupcovi, ktorý ju mal za svoju duchovnú matku. Potom sa presťahovala do bytu v blízkosti kostola sv. Afry. Počas pobytu v Brescii navštívila viaceré pútnické miesta. Púte boli v tej dobe ľudovou formou pokánia. Roku 1524 putovala do Svätej zeme. Šesť mesiacov tak bola vystavená všetkým možným hrozbám a nebezpečenstvám, aké vtedy predstavovali piráti, zbojníci, morské búrky a odchýlenie sa od morskej cesty / infekcia očí /. V jubilejnom roku 1525 putovala do Ríma / stretla sa s pápežom Klenmetom VII, odmietla jeho ponuku ostať vRíme /. Roku 1529 sa pred hrozbou vojenských nájazdov spolu s rodinou Agostina Galla a ďalšími obyvateľmi uchyľuje do Cremony. Tu nadväzuje styky s dvorom Francesca II. Po návrate do Brescie sa venuje dielu, ktoré jej určil Boh, zakladá „Spoločnosť svätej Uršule“. Mala videnie, v ktorom sa dozvedela, že Boh si ju vyvolil, aby v Cirkvi založila novú Spoločnosť. Oficiálne Angela túto Spoločnosť založila dňa 25. Novembra 1535 / asi 28 členiek /. Pre ženu v tomto čase boli možné jedine dve cesty: manželstvo alebo kláštor s klauzúrou. O osude ženy rozhodovala vtedy vlastná rodina. Odteraz Angela umožňuje ženám ďalší životný stav, ktorý sa neskôr stane kanonickým: ide o dobrovoľné zasvätenie sa Bohu životom „neviest Božieho Syna“, zostávajú pritom vo svete, v rodine alebo v určitom pracovnom prostredí. Tejto „rodine“ dáva Angela vlastnú Regulu, Rady a Závet hlbokej asketickej a duchovnej hodnoty, ale aj iné pedagogickej prezieravosti. Angela umiera 27. januára 1540 v Brescii, kde je aj pochovaná v kostole svätej Afry. Teraz je to svätyňa zasvätená Angele. Cirkev ju vyhlásila za svätú 24. mája 1807. Myšlienky a zásady Angely Merici sa veľmi rýchlo rozšírili po celom Taliansku i vo svete. V nasledujúcich storočiach vzniklo podľa uršulínskej regule mnoho ďalších kongregácií, pričom všetky pokladajú Angelu za svoju Matku. Vďaka tomu, že Spoločnosť svätej Uršule sa rozšírila vo svojej sekulárnej forme i v podobe rozličných inštitútov Sestier uršulínok, je dnes Angela Merici uznávaná a uctievaná po celom svete. Spiritualita Angely Merici a jej dcér je natoľko časová stále, že sa ňou možno riadiť aj po Druhom vatikánskom koncile. Dosvedčujú to i jej spisy: Regula, Rady / 9 / a Odkazy / 11 /. Tieto spisy boli vydané roku 1569, ktoré sa vždy uvádzajú ako jednotné dielo. Angela je málo známou osobou a sama je radšej v úzadí medzi veľkými svätcami. V čom je však jej príťažlivá moc? To, čo sa v nej uskutočnilo je určitá skúsenosť stretnutia, ktorá sa jej radikálne dotkla tak, že ju nikdy nemohla vymazať zo svojej pamäti. Ide o stretnutie s Bohom, o jej skúsenosť Boha, náboženskú skúsenosť, ktorá ju tak poznačila, že zvyšok jej života bol ňou podfarbený, formovaný a radikálne zmenený. Jej nasledujúci život vychádzal z jadra tejto skúsenosti viery, od ktorej sa rozvíjal aj jej osobný vzťah k Bohu. Stal sa dôverný a hlboko zakorenený v sile viery. Ohnisko jej vzťahu s Bohom bolo sústredené v osobe Ježiša Krista. Bola vyvolená, povolaná, dosiahla odpustenie, uzdravenie. Bola celkom zjednotená s Ním a poslaná v tejto radikálnej skúsenosti Ježiša Krista, ktorá v nej zapálila oheň, ohnisko energie a vášnivej lásky. Angela rástla v poznaní a v láske ku Kristovi. Odvtedy ako bola uchvátená Kristom, nemohla urobiť nič iné, iba nasledovať Toho, ktorému sa celkom oddala. A tak rozvíjajúci sa vzťah, ktorý ovládol jej život, pobádal ju hľadať Kráľovstvo, žiť Evanjelium podľa toho ako jej Ježišov Duch otváral celkom novú cestu života. Je to tak ako začalo kresťanstvo – s náboženskou skúsenosťou Ježiša Krista. Čo sa prihodilo Angele, stalo sa Márii a apoštolom: bola to náboženská skúsenosť prvých kresťanov. Mohli by sme ísť celými dejinami každej osoby v Písme a videli by sme radikálny účinok tejto skúsenosti: transformácia, premena, obrátenie sa o 360°.
ŽIVOT SPOLOČNOSTI OD JEJ VZNIKU
25. novembra 1535 boli zapísané prvé členky Spoločnosti. Na prvom mieste meno Matky Angely a potom mená 28 panien Spoločnosti. Zápis sa uskutočnil v dome pani Isabetty v oratóriu na námestí Dómu. Keďže Spoločnosť ako uznaný kanonický subjekt nemala zákonitú zástupkyňu, nemala určenú zákonitú predstavenú, bolo ju treba zvoliť. Preto Angela zvoláva prvú generálnu kapitulu, ktorá sa začala 18. marca 1537 v sále kanonikov v kostole sv. Afry. Všetky prítomné zvolili Angelu za doživotnú predstavenú, za matku, ekonómku a magistru. Uskutočnila sa voľba štyroch panien / pomocníčok / - Barbara, Margarita, Agnes, Clára a štyroch matrón / matiek / - Lucrecia Lodrone, Ginevra Luzzago, Orsolina di Gavardi, Avogadri. Keď na konci roka 1539 Angela ochorela, Spoločnosť mala okolo 150 členiek. Po smrti Angely sa podľa jej rozhodnutia stala predstavenou Spoločnosti pani Lucrecia Lodrone. Ďalšou záležitosťou bolo pápežské schválenie Spoločnosti, ktorá doteraz užívala uznanie a schválenie miestnej cirkevnej autority. Pápežská schvaľovacia bula bola datovaná 9. júna 1544, no do rúk predstavených sa dostala až na jar 1546. Touto bulou panny sv. Uršule dosiahli tie isté práva ako ženy, ktoré vstúpili do kanonického spôsobu života / do manželstva alebo rehoľného života /. Panny mohli získať plnomocné odpustky v deň vstupu do Spoločnosti a v deň svojej smrti. Spoločnosť bola oficiálne uznaná, a tak sa stala inštitúciou podliehajúcou pápežskému právu. Roku 1545 pani Lucrecia uložila pannám, aby nosili pás ako znak svojho zasvätenia. V Spoločnosti nastal rozkol, ale nepodarilo sa ju udržať pohromade. Roku 1554 Spoločnosť zvolila za predstavenú Ginevru Luzzago. Pokúšala sa zrušiť nariadenie o nosení pásu. Za necelý rok sa potom 57 panien vzbúrilo a zvolilo Veronicu Bucci. Teraz boli v Spoločnosti dva tábory. Na jeseň 1558 Ginevra zomiera. Zanecháva testament, ktorý je prejavom vernosti Matke. Na čelo Spoločnosti sa dostáva 63 – ročná pani Bianca Porcellaga. Spoločnosť sa opäť zjednotila. Pri trpezlivom úsilí o zjednotenie pás ostal Obnovila sa láska k Matke Angele a zvesť o dosiahnutej jednote vzbudila nové nadšenie. Spoločnosť sa rozrastá o nové členky, riadi sa podľa nových nariadení a stanov vnútornej disciplíny. Mericiánska hierarchia, ktorá na prvé miesto kládla Matku, potom panny – collonelli, potom matróny a konečne mužov, bola úplne obrátená.
SPOLOČNOSŤ SV. URŠULE A ZÁSAH SV. KAROLA BOROMEJSKÉHO
Sv. Karol Boromejský bol veľkým priateľom Spoločnosti. Mával pre panny duchovné konferencie, predsedal na slávnostiach, keď spoločne pristupovali k Pánovmu stolu, a vtedy rozdával sväté prijímanie. Roku 1576 nariadil svojim biskupom v severnej Itálii zakladať Spoločnosť sv. Uršule vo všetkých častiach svojich diecéz. Tento krok mal veľký význam pre rozvoj Spoločnosti. Behom niekoľkých rokov celá severná Itália bola pokrytá hustou sieťou spoločenstiev, ktoré mali každá osobitne svojho zakladateľa a zakladateľku a aj svoju vlastnú Regulu. V Brescii ako i v Miláne okolnosti vedú uršulínky k tomu, že sa zhromažďujú pre apoštolát s dievčatami. Tento spoločný život vyústi vo vznik domov – tzv. kongregovaných uršulínok. Dlhý čas bolo veľmi otázne, aký vplyv mal Karol Boromejský na zavedenie klauzúry a kláštorného spoločného života v živote Spoločnosti sv. Uršule. Je známe, že Karol Boromejský mal veľký vplyv na cirkevné dianie ako aj na reformy Cirkvi. V pozadí tu stojí Tridentský koncil, ktorý sa snaží zaviesť poriadok do štruktúry rehoľných spoločenstiev. Najcharakteristickejšími znakmi bolo prijatie klauzúry, kláštorného spôsobu života, podriadenie sa vedeniu zo strany cirkvi v podobe spirituálov, ktorí mali na starosti duchovné vedenie, ako aj zásah do regúl a stanov hlavne zo strany miestnych biskupov. Takto sa pôvodná Regula sv. Angely pomaly nakoniec stratila. Našla sa až v roku 1929.
URŠULÍNKY NA SLOVENSKU
V 17. Storočí bola situácia v Uhorsku mimoriadne ťažká. Turecké vpády pustošili a naplňovali obyvateľstvo hrôzou. Šľachta húfne prijímala učenie Luthera a Kalvína a s ňou aj poddaní. Z Luttychu v Belgicku prišlo v roku 1655 šesť uršulínok založiť kláštor v Prahe. Do Bratislavy prišli prvé uršulínky 13. júna 1676 na žiadosť ostrihomského arcibiskupa Juraja Szelepcsényiho. Tento uhorský prímas im odovzdal dokument, ktorým povoľoval a schvaľoval rozšírenie rádu sv. Uršule v celej krajine, čo uršulínky plne využili. Z bratislavského domu založili 21. októbra 1698 kláštor v Košiciach, kde v roku 1860 košické uršulínky otvorili 1. Učiteľský ústav v Uhorsku. V roku 1935 mali už slovenské a maďarské ľudové školy, maďarskú meštianku, obchodnú školu a opatrovňu. Na žiadosť trnavského duchovenstva poslala bratislavská komunita 5 uršulínok zo svojich členiek pre založenie kláštora v Trnave. Začali tu účinkovať od 24. septembra 1724 v interných a externých školách. V roku 1894 otvorili učiteľský ústav, ktorý dostal právo verejnosti. Trnavský kláštor mal pobočku aj v Cíferi, kde bol noviciát slovenskej viceprovincie, meštianka a opatrovňa. Od roku 1903 mali uršulínky v Modre pobočku trnavského kláštora / škôlka, ľudová škola, internát /, ktorá sa v roku 1935 stala samostatným kláštorom. 29. júla 1933 bola Československá provincia so schválením Sv. stolice rozdelená na: Viceprovinciu česko – moravskú a Viceprovinciu slovenskú. Provincialát sa preniesol do Trnavy a ústredný noviciát v roku 1933 bol v Cíferi. 21. júna 1939 sa novicky presťahovali do noviciátu v Batizovciach. 28. augusta 1950 Slovenský úrad pre cirkevné veci oznámil predvolaným vyšším predstaveným skorý presun rehoľníčok z vlastných kláštorov do sústreďovacích domov, a to najprv časť sestier do Modry a do Dolných Semeroviec, kde pracovali na poli. Mladšie sestry z Modry boli odvezené do Hanušoviec na Morave, kde pracovali v továrni na spracovanie ľanu. Zo Semeroviec odišli do továrne do Tanvaldu v severných Čechách. Ďalšími pôsobiskami boli: Sládečkovce, Broumov, Bíla Voda – tu pracovali v matracárni, čistiarni látok. 27. novembra 1957 sa provincialát presťahoval do Broumova. 3.5.1963 prijímajú sestry ústav pre duševne i telesne postihnuté deti vo Zvíkovci. 23. júna 1966 odišlo do Černikovíc 15 uršulínok, aby sa tam starali o zverené deti v ústave sociálnej starostlivosti. V roku 1968 bol uršulínkam pridelený objekt v Kostolnej. 1968 boli založené komunity v Košiciach a Bratislave, 1969 v Trnave. Pápežskou bulou z 10. januára 1977 bola otvorená samostatná cirkevná provincia Slovenska so sídlom v Trnave. V súčasnosti sa nachádzajú komunity v Bratislave, kde aj provinciálny dom, v Modre, v Suchej nad Parnou, Trnave, niviciát sestier sa taktiež nachádza v Trnave a v Košiciach.
--maxi0611 17:08, 1. november 2006 (UTC)