Slovensko v praveku
Z Wikipédie
![]() |
Na tomto článku sa práve pracuje. Pokiaľ je tu zobrazená táto správa, prosím neupravujte tento článok. Vyhnete sa tak prípadným konfliktom pri upravovaní článku. Redaktor, ktorý sem pridal tento oznam, je uvedený v histórii, ak by ste ho chceli kontaktovať. |
Na území Slovenska sa človek zjavil už v staršej dobe kamennej (paleolit). Ide o dobu geologicky spadajúcu ešte do tzv. doby diluviálnej čiže ľadovej, v ktorej tvárnosť našej vlasti bola podstatne inakšia ako teraz. Slovensko bolo totiž v tejto dobe v dotyku s mocným severským ľadovcom, v blížkosti ktorého žili zviaratá, po ktorých nachádzame len pozostatky (napr. mamut). Že v tomto období žil na Slovensku už aj človek, vieme z nálezov rozličných predmetov, vyrobených z tvrdých kameňov. Takéto predmety sa našli jednak:
- v jaskyniach, ktoré poskytovali veľmi dobrú ochranu diluviálnemu človeku;
- v sprašovej pôde, rozšírenej na juhoslovanskej nížine.
Obsah |
[úprava] Stará doba kamenná
Staršie obdobie kamenné možno rodeliť na tri obdobia:
- aurignacien;
- solutréen;
- magdalénien.
Kým pamiatok z prvého obdobia takmer nieto (napr. Malokarpatská jaskyňa pri Plaveckom Svätom Mikuláši a jaskyňa v Prepoštskej záhrade v Bojniciach). Častejšie sa nachádzajú až období solutréenskom a v magdaléniu, kde človek spracovával už aj slonovú kosť, používal harpúny i kostené ihly. Na Slovensku je doteraz známych osem nálezísk s pamiatkami po človekovi z tejto doby, ktoré svedčia o tom, že diluviálny človek sa zamestnával lovom.
- Takáčovská jaskyňa v Jasove
- Gróthova jaskyňa v Ružíne
- jaskyňa Pupačka v Novom Meste nad Váhom
- Malokarpatská jaskyňa v Plaveckom Svätom Mikuláši
- jaskyňa v Prepoštskej záhrade v Bojniciach
Okrem toho sú diluviálne náleziská v Šahách, Zamarovciach, Moravanoch nad Váhom, ako aj v jaskyniach pri Demänovej, Važci, Tisovci, Harmanci (jaskyňa Tufňa - najstrašia jaskyňa), Pružine, Liskovej a Haligovciach. Na východnom Slovensku je tiež niekoľko paleolitických nálezísk (napr. Cejchov a Kašov pri Trebišove). Najpozoruhodnejším náleziskom je jaskyňa Domica, kde, zdá sa, sa zachovali aj zbytky ohníšť s pozostatkami zvieravích kostí. No mienka, ýe ide o sídlisko diluviálneho človeka, nie je doteraz ničím podopretá.
[úprava] Mladšia doba kamenná
Stredná doba kamenná nezanechala na Slovensku nijaké pamiatky, pravdepodobne preto, že sa človek vyhýbal nášmu územiu. V nasledujúcom období, nazývanom mladšou dobou kamennou (neolit), pravdepodobne vplyvom zmenených podnebných podmienok, sa zmenili aj predpoklady pre život človeka, ktorý sa začínal venovať obrábaniu pôdy, chovu dobytka a usadzoval sa trvalejšie, budujúc si príbytky v prírodnom prostredí, ktoré sa nelíšilo podstatne od terajšieho.
Na slovenskom území prevládali v nížinách pralesy a močiare, v ktorých žilo dostatočné množstvo zveriny a rýb, kým na sprašových tabuliach dunajskej nížiny bol zasa dostatok úrodnej pôdy.
Okrem spomínanych prejavovo života neolitického človeka, ktorý poznal pšenicu, jačmeň aj proso, zo zvierat kravu, brava, ovcu i kozu, môžeme z nálezov usúdiť, že vedel vyrábať už dokonalejšie nástroje z kameňa, hlinené hrnce a tkaniny. Život neolitického človeka, ktorý žil približne v 3. tisícročí pr. n. l., poznávame najmä z jeho keramických výrobkov, ktoré svedčia, že jeho kultúra bola už mnohotvárna. Rozoznávame už tzv. volutovú keramiku, vyskytujúcu sa v podunajskej nížine, ale i v kotlinách, skrytých medzi horskými pásmami (Liptov, Spiš). Hojne nálezov keramiky je aj v oblasti Bukových hôr, ktoré už v staršej dobe kamennej človek vyhľadával, ďalej z Juhoslovenského krasu a zo Slovenského rudohoria (Domica Jasov). Iný druh pamiatky zaraďujeme do tzv. lengyelskej keramiky (Zeleneč, Šarlužky-Kajsa, Košolná, Abrahám, Lúky Gergelove). Z tohoto obdobia sa zachovali aj hroby.
[úprava] Eneolitická doba
V prechodnej - eneolitickej dobe (ide o dobu medzi mladšou dobou kamennou a dobou bronzovou) vyskytnuvšie sa nálezy potvrdzujú husté osídlenie slovenského územia na konci 3. a na začiatku 2. tisícročia pr. n. l. I táto doba sa vyznačuje rôznorodým vývinom, ako ho poznáme na keramických pamiatkach. Keramiku rozonávame:
- kanelovanú - Bešeňová, Lisková, Zvolen, Drevník pri Spišských Vlachoch,Dudince a i.;
- ješovickú - keramika tohoto druhu sa našla na západnom Slovensku, ale i v hornom Potisí;
- vučedolskú - Lúky Gergelove, Veľké Kostolany a Pečeňady;
- bodrog-keresztúrsku - Lúčky pri Michalovciach, Barca pri Košiciach.
Pozoruhodnou pamiatkou sú najmä mohyly, vybudované v povodiach riek Torysy, Tople, Ondavy a Laborca na hrebeňoch hôr, do výšky asi 400 m. n. m. Tieto hlinené mohyly, z ktorých sa takmer väčšina zachovala neporušená, majú kruhovitý pôdorys a výšku až 3,5 metra. Obyvatelia tohoto obdobia mŕtvoly jednak spaľovali, jednak pochovávali. Kultúra týchto ľudí bola primitívna. Tzv. šnúrová keramika zanechala cenné pamiatky v pohrebišti vo Veselom pri Piešťanoch (17 hrobov s nádobami a ozdobnými predmetmi).
[úprava] Staršia doba bronzová
2. tisícročie pr. n. l. je možné označiť za dobu bronzovú pre nálezy medených, neskoršie bronzových pamiatok. Pretože v Karpatoch bol dosatatok medi, obyvateľstvo sa v tejto dobe sústreďovalo na západe a strede Slovenska, kde sa vyskytli aj nálezy hromadných pokladov. Bronzovú dobu delíme na:
- staršiu dobu bronzovú
- strednú dobu bronzovú
- mladšiu dobu bronzovú
V staršej dobe bronzovej človek pravdepodobne vevyhľadával stredné a východné Slovensko v takom rozsahu, ako v dobe predchádzajúcej, zrejme z príčin podnebných. Zato v oblasti juhozápadného Slovenska badať vplyvy niektorých kultúr, svedčiacich o tom, že k staršej vrstve obyvateľstva pribudlo nové opbyvateľstvo s novými kultúrami - maďarovskou, mošonskou, unětickou a severopanónskou.
Najstaršia z týchto kultúr - maďarovská - sa rozšírila medzi obyvateľstvom úrodných rovín západného Slovenska a ako nálezy svedčia, toto obyvateľstvo sa zaoberalo obrábaním pôdy, chovom domácej zveriny, ale i poľovníctvom. Maďarovská kultúra má svoje pomenovanie po nálezisku v Maďarovciach pri Krupine. Iné nálezisko tejto kultúry je v Malom Várade pri Nových Zámkoch a vo Veselom pri Piešťanoch. Nálezy svedčia, že sídla s pôdorysom boli rozsiahle a dlhotrvajúce. Nachádzali sa na osamelých pahorkoch alebo na riečnych terasách, aby obyvatelia boli zabezpeční pred nepriateľom i záplavami. Príbytky mali hlboko zapustené do zeme. Hmotná kultúra obyvateľstva tohoto obdobia bola vyspelá a svojrázna. Mŕtvych pochovávali do mohýl v skrčenej polohe.
Okrem maďarovskej kultúry zasiahol juhozápadné Slovensko aj vplyv kultúry mošonskej, ktorá k nám prišla pravdepodobne cez devínsku bránu. Najznámejším náleziskom tejto kultúry je neveľké pohrebište v Devínskej Novej Vsi.
Cez Moravu sa k nám dostala v staršej dobe bronzovej aj tzv. unětická kultúra, ktorá bola rozšírená i v Čechách. Pamiatky tejto kultúry sa našli v povodí Moravy, v okolí Trnavy, na Považí, ale i v Ponitrí, s neveľkých hroboch, v ktorých mŕtvy boli pochovaní v skrčenej polohe s bronzovými ihlami, s masívnymi náramcami, náušnicami a s jantárovými perlami. Okrem týchto predmetov sú v hroboch v týchto čias aj keramické predmety - čiernošedivo alebo čiernohnedo tónované, ale vždy bez ornamentov. Človek unětickej kultúry poznal bronzové dýky i sekery. Sídla u nás sa nenašli.
Severopanónska kultúra sa len dotkla Slovenska a poznávame ju zo žiarových pohrebíšť na severnom brehu Dunaja a pri dolnom Ipli.
[úprava] Stredná a mladšia doba bronzová
V strednej a mladšej dobe bronzovej žilo na Slovensku obyvateľstvo s kultúrou, ktorú poznávame najmä z lužických popolnicových polí. Juhozápadné Slovensko malo vtedy odlišný ráz od východného Slovenska. Prvá oblasť má totiž popolnicové polia pilinského typu, kým východné Slovensko malo tzv. otomanskú kultúru rozšírenú v Sedmohradsku. Novou kultúrnou zložkou vo vývine obyvateľstva v strednej dobe bronzovej je tzv. mohylová kultúra, ktorá vnikla na Slovensko od západu pozdĺž Dunaja a vyznačovala sa svojráznou keramikou tvarovo oveľa bohatšou, než je keramika staršej doby bronzovej. Najpozoruhodnejším náleziskom sú Smolenice.
Oblasť lužickej kultúry je vyznačená jestvovaním výbojného kmeňa, žijúceho severne a severozápadne od územia Slovenska a známeho tým, že svojich mŕtvych pochovával po spálení do rozsiahlych popolnicových polí. Ľud lužickej kultúry žil u nás na strednom a hornom Považí, v údolí Oravy, Turca, na strednom Hrone, hornej Nitre, v kotline Bebravy, pri Ipli, ale i na hornom Poprade. Počiatky tejto kultúry siahajú do strednej doby bronzovej a na Slovensko vnikla asi cez Vláru. Popolnicové polia na Slovensku možno časovo rozdeliť na dve skupiny:
- hroby, ktorých pamiatky náležia ešte do strednej doby bronzovej;
- urnové polia, väčším dielom zasahujúce už do hallštadskej doby.
Na Slovensku sa vyskytujú popolnicové polia tzv. lužickej kultúry v mestách Bánovce nad Bebravou, Bešeňová, Borčany, Bošáca, Čabrať, Čachtice, Domaniky, Dubnica nad Váhom, Horné Mladonice, Horné Rykynčice, Porubská dolina v Ilave, Jahodníky v Turčianskom Svätom Martine, Jaseňová a Jazernica v Turci, Košeca, Krásna Ves, Kyjatice, Ladce, Ladzany, Levoča, Liborca, Lyšov, Lovčice, Marček, Medovarce, Mikušovce, Nemce, Nováky, Kšinná, Oravský Podzámok, Podhorie, Podrečany, Považská Bystrica, Prenčov, Príbovce, Priekopa, Pudmerice, Pustý Hrad, Rimavské Brezovô, Rosina, Sitno pri Banskej Štiavnici, Svätý Antol, Svätý Michal, Trenčianska Teplá, Turčianske Teplice, Trenčín, Turčianska Blatnica, Veľká Chocholná, Vyšný Kubín, Zvolen, Zvolenská Slatina a Žilina.
Sídliská a hradiská tzv. lužickej kultúry, ktorých výskum je v počiatkoch patria zväčša do staršej doby hallštadskej. Pri odkrývaní týchto sídlisk sa našli rozličné zbytky nádob, najmä hrncov, zato javí sa v nich nedostatok bronzových predmetov.
Oblasť tzv. pilinskej kultúry v mladšej dobe bronzovej sa rozprestierala na južných úpätiach Slovenského rudohoria a v doline Hornádu. J. Eisner ju nazval podľa pohrebišťa v Pilini v Novohrade. Pilinská kultúra ma veľa spoločného s kultúrou otomanskou i hornopotiskou, ktorá susedila zasa s tzv. lužickou kultúrou. Z doby pilinskej kultúry sa na území Slovenska našlo niekoľko hromadných pokladov, ako aj pohrebištia, zato sídlisk sa zistilo iba niekoľko.
Hroby tejto kultúry sú ploché, mohylové pohrebiská chýbajú vôbec. V urnách, položených obyčajne na ploskom kameni, bývajú nedopálené kosti, zmiešané s bronzovými predmetmi, kým drobnejšia keraqmika je pri urnách. Najznámejším sídliskom tejto kultúry je jaskyňa v Jasove, sídlisko v Pincinej na „Monosze“ v Raďovciach, priepasť „Ladnica“ v Silici, v Ardove, Hosúsove, Tornali, Hornej Strehovej, na Turnom Poli a na hradisku „Krivín“ v Psároch. Možno, že aj niektoré sídliská na Spiši (Kežmarok, Letanovce, Veľká Lomnica, Tomášovce) patria k pilinskej kultúre.
Na východnom Slovensku sa rozvila v mladšej dobe bronzovej tzv. hornopotiská kultúra, ktorá vnikla až k Poloniským Karpatom a k Prešovským vrchom. Výskum tejto oblasti je v počiatkoch.
Obyvateľstvo tejto doby pochocácalo svojich mŕtvych veľmi dlho v skrčenej polohe na miernych terasovitých pahorkoch, zakladajúc neveľké cintoríny, v ktorých hroby neboli unmiestnené pravidelne, ale zato orientované vždy hlavou na západ. V hroboch sú najčastejšie nádoby (miska, džbán, šálka) a len zriedkavo bronzové predmety. Kostrové hroby tejto kultúry sa našli v Košťanoch, Bracovciach a Trebišove. Neskoršie ľud s kultúrou hornopotiskou upúšťa od pochovávania mŕtvych v skrčenej polohe a spaľuje ich. Výskyt nálezísk z mladšej doby bronzovej na východnom Slovensku svedčí, že dolinami východoslovenských riek viedli v tých dobách pravdepodfobne dôležité obchodné cesty cez karpatské priesmyky.
[úprava] Doba železná
Bronzovú dobu v preddejinnom období Slovenska vystriedala tzv. doba železná, v ktorej prevládajúcim materiálom na výrobu nástrojov a ozdobných predmetov bolo, po vyčerpaní medi a cínu, železo. Keďže na Slovensku, najmä na strednom a východnom bol výskyt železnej rudy hojný, udržal sa tu človek i tzv. lužickej kultúry, prijímajúc podnety na zmenu svojej kultúry aj od Skýtov, ktorí prenikali z juhoruských rovín i do karpatskej kotliny, rozširujúc znalosť výroby železných predmetov. Dobu železnú, aspoň jej najstaršiu časť, nazývame aj dobou hallštadtskou, podľa archeologického náleziska v Hallštadte v hornom Rakúsku. Hallštadtská kultúra bola rozšírená na Slovensku v dobe od roku 700 - 400 pr. n. l. jednak na juhozápadnom Slovensku, jednak na strednom Považí, ale iv Turci, na Orave, Liptove, na strednom Slovensku a v Potisí.
Obyvatelia prvej doby železnej na juhozápadnom SLovensku pochovávali svojich mŕtvych spaľovaním a pochovávaním. Žiarové hroby sa našli v Stupave, Hradišti a v Čate. Kostrové hroby sú známe z okolia Gajár, Senice nad Myjavou a z Berekseku. Najpozoruhodfnejším nálezom pre túto dobu sú Smolenice, Kerestúr, ale aj iné miesta.
V úzkom spojení s dobou hallštadtskou je úž spomínaná excpanzia Skýtov, národa iránskeho pôvodu, ktorý síslil medzi Donom a Dneprom, odkiaľ prenikol do strednej Európy, najmä do Sedmohradska, Potisia a východnej Haliče, naraziac však na staršie obyvateľstvo. Pretože Skýti nevnikali do karpatskej kotliny hromadne, ich expanzia tu nerozrušila sídliace obyvateľstvo. Skýtske pamiatky, nájdené na Slovensku, svedčia len o tom, že Skýti mali úzke vzťahy k nášmu územiu, ktoré priamo neovládali, hoci sú aj mienky, že Skýti prenikli i ďalej od potiskej čiary, dokonca azda až na západné Slovensko.
Druhú dobu železnú označujeme dobou laténskou podľa náleziska La Tène vo Švajčiarsku. S touto dfobou sa už na Slovensku začína ranná doba dejinná, ktorá súvisí s príchodom kultúrne vyspelých galských kmeňov v 4. storočí pr. n. l. Toto obyvateľstvo sa usadilo na úrodných juhoslovenských rovinách a vnikalo i do niektorých kotlín Západných Karpát, ale najmä do intravuljkanickej brázdy, spojujúcej západné Slovensko so severným výbežkom Veľkej nížiny uhorskej, zatlačiac pôvodné obyvateľstvo na sever. Druhú dobu železnú delíme na štyri obdobia:
- najstaršie obdobie (5. storočie pr. n. l.)
- stredné obdobie (2. storočie pr. n. l.)
- neskoré obdobie (1. storočie pr. n. l.)
Kým pamiatky z najstaršieho obdobia patria ešte k slovenskému praveku, keďže sa doteraz nepodarilo určiť, k akej národnosti patrilo obyvateľstvo Slovenska z tohoto obdobia. Ostatné obdobia môžeme už zaradiť do historickej doby, pretože vieme, že obyvateľmi Slovenska v týchto dobách boli Galovia (Kelti).
Doteraz jediné pohrebisko najstaršej doby laténskej je v Stupave, kde sa pri stavbe novej cementárne v roku 1929 našlo 10 nepravidelne rozložených hrobov. Ustálilo sa, že ide o hroby bojovníkov, z ktorých jeden bol pochovaný s plnou výzbrojou, svedčiacou o splývaní kultúry hallštadtskej s kultúrou laténskou.
Zo staršej a strednej doby laténskej máme pohrebiská, ale sídlisk len málo, hoci slovenské územie bolo zrejme husto osídlené. Na pohrebiskách sa našli hroby kostrové i žiarové, väčšinou orientované od severozápadu na jjuhovýchod. Mŕtvi boli pochovávaní s cennými predmetmi, mužovia so zbrojou, ženy so šperkami, ale aj s milodarmi, nápojom a jedlom pre potrebu posmrtného života. O vyvinutosti kultúry obyvateľstva laténskeho obdobia svedčia najmä keramické pamiatky, kovové ozdoby, ale i tkanivá.
[úprava] Zdroj
- Dr. František Bokes, Dejiny Slovákov a Slovenska od najstarších čias až po prítomnosť (4. zväzok), SAV, Bratislava, Tlač: KÚS Turčiansky Sv. Martin, 1946