PPŠ-41

Z Wikipédie

PPŠ-41 „Špagin“ (hore), vedľa jeho nemecký protivník MP-40
Zväčšiť
PPŠ-41 „Špagin“ (hore), vedľa jeho nemecký protivník MP-40

PPŠ-41 známy tiež ako „Špagin“ bol sovietsky samopal používaný hlavne počas druhej svetovej vojny. Vyrovnal sa svojim súperom MP-40, Bergmann či Beretta.

[úprava] História

Samopaly vznikli počas 1. svetovej vojny, no po jej skončení ich vývoj ustrnul. Vojenské kruhy týmto prespektívnym zbraniam nevenovali dostatočnú pozornosť. Rovnako tomu bolo aj v ZSSR. Až v roku 1935 prijali 7,62 mm zbraň V. A. Degťareva PPD-34.

PPD-34 bola robustná zbraň s drevenou pažbou a bubnovým zásobníkom. Strieľal jednotlivo ale aj v dávkach a nabíjal sa z 25 ranového zásobníku vkladáneho zdola. Tento samopal však nárokom konzervatívnych sovietskych veliteľov veľmi neuspel, kvôli náročnej výrobe a slabému účinnému dostrelu.

Degťarev v roku 1938 vyvinul vylepšenú konštrukciu PPD-34/38 používajúcu pôvodný zásobník alebo novým okrúhlym s kapacitou 71 nábojov. V roku 1939 však výrobu samopalov v ZSSR zastavili. Koncom roku však sovietske vojská zaútočili na Fínsko a zistili, že nepriateľ účinne používa samopaly Suomi M1931 vlastnej výroby.

V roku 1940 preto samopaly znovu zaviedli do výzbroje. Nasledujúci rok ponúkol A. V. Degťarev vylepšenú verziu PPD-40. Tá sa v armáde do vpádu Nemcov do ZSSR v roku 1941 rýchlo rozšírila. Ďalej sa však hľadala nová, na výrobu menej náročná zbraň, ktorá by takisto používala pištolové strelivo 7,62 x 25 mm TT. Ešte pred začiatkom vojny sa to podarilo, a do výzbroje bol zaradený model G. S. Špagina PPŠ-41, ktorý bol inšpirovný Degťarevovom, avšak svojho predchodcu podstatne prevyšoval.

Samopal PPŠ-41 sa na PPD-40 veľmi ponášal, ale bol dlhší, mal dlhšiu hlaveň, väčší účinný dostrel a kadenciu. Puzdro záveru rovnako prechádzalo do plášťahlavne s veľkými otvormi, na chladenie hlavne. Samopal mal dynamický záver a s bubnovým zásobníkom na 71 nábojov vážil 5,54 kg. Oproti predchodcovi sa špagin líšil zakončením plášťa hlavne, ktorý presahoval jej ústie a bol zakončeným šikmou plúškou s väčším výstrelným a ďalšími menšími otvormi na bokoch a vo vrchnej časti plášťa. Bol to jednotuchý, ale účinný kompenzátor, ktorý tlmil spätný ráz a zvih zbrane pri výstrele, čím zvyšoval jej presnosť. Výraznou výhodou zbrane bola aj jej jednoduchá konštrukcia a výroba, pri ktorej sa používal lacný materiál ako kovové výlisky, či na polovicu rozrezané hlavne pušiek Mosin Nagant vzor 1891 (ktorých bol dostatok). Vďaka tomu, ho bolo možné vyrábať aj v civilných závodoch len s minimálnou úpravou strojov.

Do konca vojny Sovietsky zväz vyrobil vyše 5 miliónov kusov. Niekoľko tisíc kusov bolo dodaných na pomoc SNP najmä partizánom.

Strelivo: 7.62 mm Tokarev
Hmotnosť: 5,4 kg
Dĺžka: 828 mm
Kadencia: 900 rán/min
Zásobník: 71/ 35
Dostrel: 120 m