Čínske písmo
Z Wikipédie
![]() |
Tento článok alebo jeho časť si vyžaduje úpravu, aby zodpovedal vyššiemu štandardu kvality. Pozri aj stránky Ako upravovať stránku a Návody a štýl alebo diskusiu k článku. |
Čínske písmo je jeden z najstarších systémov písma; má ideografický charakter. Každý znak čínskeho písma zodpovedá jednej slabike. Zo 70 tisíc znakov sa používa bežne 5-6 tisíc.
[úprava] Charakteristika
Najčastejšie známe pamiatky čínskeho písma pochádzajú z druhej polovice 2. tisícročia pred Kr. Čínske písmo si v podstate udržalo svoju základnú typografickú charakteristiku, ide o písmo logomorfologické, t. j. písmo, ktorého znaky zapisujú slová alebo morfémy, pritom z fonetického hľadiska znak zodpovedá slabike. Počet slabík je v čínštine značne obmedzený, to viedlo k vysokej homofónii, t. j. stavu, keď jazyková jednotka má niekoľko rozličných významov. Dnešné čínske písmo už nemožno charakterizovať ako písmo logografické, pretože slová sa spájajú z viacerých jazykových jednotiek. Vyskytujú sa aj slová homofonické, vyslovujú sa rovnako ale zapisujú sa inými znakmi, ale aj homografické, tie, ktoré sa píšu rovnako, ale fonetika je odlišná.
[úprava] Historický vývoj
Bádatelia sa už oddávna zaujímali o čínske písmo. To im vnuklo myšlienky, že písmo môže mať korene na Blízkom východe, pretože niektoré znaky boli podobné znakom mezopotámskych civilizácií. Prirodzene, že impulzy zvonka nemožno vylučovať. Z najstaršieho obdobia sa zachovalo pomerne málo písomných pamiatok. Vysvetľuje sa to jednak tým, že starovekí Číňania málo používali kameň ako stavebný materiál, a jednak tým, že archeologický prieskum Číny zďaleka nemôžeme považovať za uzavretý. Za najstaršie sa považujú nápisy na korytnačine a zvieracích kostiach z Che–nanu, datované do 14. – 11. stor. pr. Kr. Tieto kosti boli v Číne vykopávané už od 19. stor., ale ľudová povera v nich videla dračie kosti a tak im pripisovala liečivú moc. Samozrejme vyskytujú sa nápisy aj na keramike, úžitkových predmetoch, dreve, hodvábe, bambuse a neskoršie aj na papieri. Znaky sa pôvodne vyrývali do materiálu kovovými hrotmi a písalo sa aj bambusovým perom namáčaným do laku. Ešte na prelome letopočtov začali písať štetcom namáčaným do tušu a najbežnejším písacím materiálom sa stal papier. Písalo sa zhora nadol a sprava doľava v stĺpcoch. Koncom 6. stor. po Kr. poznali drevotlač a roku 1045 kováč Pi-Šeng vynašiel princíp tlače pohyblivými typmi, ale kníhtlač nespôsobila v čínskom písomníctve taký prevrat ako neskoršie v Európe, zrejme pre veľký počet základných grafických jednotiek. V písme badať značnú variabilitu, to súvisí s politickými pomermi. Písmo sa vyvíjalo paralelne vo viacerých oblastiach, najmä za dynastie Východných Čou (772 – 481 a.C.), grafická podoba sa ešte neštandardizovala, základných 826 znakov malo 3469 variantov. Najmenšie zmeny badať v písme, ktoré sa používalo v štáte Čchin. Tamojší štýl sa len málo odlišoval od písma Západných Čou. Toto písmo, tzv. Ta čuan, sa prekladá ako veľké pečatné písmo. Keď roku 221 pr. KR. Čínu zjednotil cisár [[Š` Chuang-ťi]], zosilnil tendencie štandardizovať písmo.
[úprava] Skupiny znakov
Ku koncu éry Východných Chanov (206 – 220 pr. Kr.) prevládlo tzv. vzorové písmo, ktoré sa vlastne používa až do súčasnosti. Z týchto písiem sa odvodila aj japonská [[hiragana]] a [[katakana]]. Začiatkom 18. stor. bolo známych už 44 000 znakov. Šu-Šen roztriedil znaky do šiestich základných skupín. Prvú skupinu tvoria piktografické znaky, zjednodušené zobrazenia jednotlivých predmetov. Do druhej skupiny patria symbolické znaky, nie sú to piktogramy v užšom slova zmysle, ale pokusy symbolicky vyjadriť ťažko znázorniteľné javy. Tretia skupina sa skladá zo zložených znakov. Patria sem napríklad zdvojené alebo strojené znaky. Štvrtá skupina sú takzvané prevrátené znaky, je definovaná pomerne nejasne, sú v nej začlenené znaky, ktoré vznikli zmenou orientácie iných znakov. Z hľadiska vývinu je najdôležitejšia piata skupina, ktorá zahŕňa okolo 90% znakov. Patria sem znaky, ktoré majú zloženú ideofonografickú povahu. Tieto znaky sa skladajú z časti, ktorá naznačuje ich výslovnosť a z časti, ktorá naznačuje význam. Šiestu skupinu tvoria takzvané vypožičané znaky, ktoré majú len fonetický charakter. V súčasnosti sa znaky skladajú zo štandardizovaných ťahov, ktorých býva 1 až 28. Platí pravidlo, že v texte každému znaku prislúcha rovnako veľká myslená plocha vykreslená štvorcom, do ktorého sú zapísané a to bez ohľadu na zložitosť.