Stredoveká slovenská filozofia
Z Wikipédie
Filozofia slovenská stredoveká
filozofia slovenská stredoveká je súčasť stredovekej filozofie rozvíjajúca sa na území Slovenska v 9. stor. - 15. stor.; prvé obdobie vývinu slovenskej filozofie, ktoré začalo vyžarovaním filozofických významovych útvarov patristiky, ranej scholastiky a z myslenia Konštantína Filozofa na jeho veľkomoravských učeníkov pochádzajúcich z územia Slovenska.
V 1. polovine 11. stor. Slovensko zasahuje vplyv vplyv sv. Romualda z Talianska (kamalduli).
Vývin stredovekého slovenského filozofického myslenia kulminuje v programe Academie Istropolitany založenej v Bratislave roku 1465.
Zdrojmi stredovekej slovenskej filozofie sú popri predkresťanských skúsenostiach o mieste človeka vo svete nemecká franská náboženská misia so stopami po učení írsko-škótskej misie, ktorá pôsobila v Salzburgu, ďalej grécka a talianska misia. Náboženské misie používali síce latinčinu ako liturgický (obradný, bohoslužobný) jazyk, ale základné náboženské texty museli byť preložené do domáceho jazyka (krstný sľub, Vyznanie viery, Otčenáš, Desatoro a spovedná formula).
[úprava] Externé odkazy
- FILIT Zdroj, z ktorého pôvodne čerpal tento článok