Geovedy:Odporúčané články

Z Wikipédie


2006 - 2007 - 2008

[úprava] Tento rok

1 | 2 | 3 | 4 | 5 | 6 | 7 | 8 | 9 | 10 | 11 | 12 | 13 | 14 | 15 | 16 | 17 | 18 | 19 | 20 | 21 | 22 | 23 | 24 | 25 | 26 | 27 | 28 | 29 | 30 | 31 | 32 | 33 | 34 | 35 | 36 | 37 | 38 | 39 | 40 | 41 | 42 | 43 | 44 | 45 | 46 | 47 | 48 | 49 | 50 | 51 | 52

[úprava] 1/2007

Ozónová diera je oblasť - najmä nad Arktídou a Antarktídou - s prudko zníženou koncentráciou ozónu v dôsledku antropogénneho znečistenia.

Atmosféra je rozdelená do piatich vrstiev: troposféra, stratosféra, mezosféra, termosféra a exosféra. Na vrchole stratosféry (asi 50 km) je koncentrovaný ozón vo vrstve, ktorej hovoríme ozónová. Teplota je tu vyššia než v troposfére (vrstva najbližšia zemskému povrchu), pretože ozón zachytáva veľké množstvo škodlivých ultrafialových slnečných lúčov. V ozónosfére prebieha neustály kolobeh vzniku a zániku ozónu. Za prítomnosti slnečného žiarenia tu dochádza k fotochemickým procesom, ktorých výsledkom je vyššia koncentrácia ozónu. Pre život na Zemi je najdôležitejší fakt, že sa pri týchto procesoch zachytáva väčšina ultrafialového žiarenia a viditeľné svetlo sa prepúšťa na zemský povrch.

Od roku 1970 pozorujeme stenčovanie ozónovej vrstvy v oblasti celej zemegule. Je to spôsobené civilizačnými vplyvmi. V súčasnosti poznáme viac ako 200 chemických reakcií procesu rozkladu ozónu. Hlavnou príčinou úbytku sú zlúčeniny chlóru, brómu, a fluóru, ktoré v stratosfére rozkladajú ozón. Sem sa dostávajú predovšetkým v podobe freónov. To je obchodný názov zlúčenín používaných napr. na chladenie (chladničky, mrazničky, klimatizácia), ale aj ako hnací plyn sprejov.

[úprava] 2/2007

Zemská kôra je najvrchnejšia geologická vrstva Zeme. Rozdeľuje sa na pevninskú a oceánsku kôru. Pod ňou sa nachádza plášť, od ktorého je oddelená rozhraním: Mohorovičićovou diskontinuitou, kde sa radikálne menia fyzikálne charakteristiky. Hmotnosť kôry je 2,8×1022 kg (z toho 21 % tvorí oceánska kôra a zvyšok kontinentálna), čo predstavuje 0,473 % celkovej hmotnosti Zeme. Kôra, spolu s vrchnou časťou plášťa tvorí pevnú vrstvu povrchu Zeme: litosféru, ktorá je rozlámaná na viacero platní, „plávajúcich“ na plastickej vrstve: astenosfére.

Pevninská kôra sa zvykne nazývať aj SiAl (podľa latinských názvov najčastejšie sa vyskytjúcich prvkov kremíka a hliníka). Tvorená je prevažne alkalickými kremičitanmi a hlinitokremičitanmi. Z petrologického hľadiska sa jedná prevažne o granity ich variácie. Častý je aj výskyt sedimentárnych hornín (vápencov a dolomitov). Oceánska kôra, na rozdiel od pevninskej je monotónnejšia, tvoria ju bazalty, na ktorých sa nachádza vrstva sedimentov. Nazýva sa aj SiMa (kremík a horčík). Je podstatne mladšia (najstaršie oceánske bazalty majú okolo 200 mil. rokov).

celý článok...


[úprava] 3/2007

Dinosaury (Dinosauria) je nadrad plazov rôznej veľkosti, ktorí predstavovali pred 200 až 65 miliónmi rokov (teda počas takmer celých druhohôr) dominantné suchozemské stavovce.

Napriek enormnej rôznorodosti je nadrad charakterizovaný napríklad týmito anatomickými znakmi: absencia postfrontálnych kostí, takmer alebo úplne otvorené acetabulum a bedrová jamka s dutinou. Podľa niektorých odborníkov však mohli poniektoré znaky vzniknúť až druhotne ako prispôsobenie dvojnohej chôdzi. Medzi ďalšie znaky dinosaurov patria napríklad zuby, ktoré sa im vymieňali po celý život (pokiaľ zuby druhotne nestratili). Napriek skutočnosti, že dinosaury bývajú tradične ponímané ako plazy, kam z vývojového hľadiska aj patria, disponovali mnohými pre plazy netypickými znakmi. Ich nohy totiž netrčali do strán, ale boli umiestnené pod telom ako u dnešných cicavcov a vtákov, čo je energeticky oveľa výhodnejšie. Všetky dostupné dôkazy tiež svedčia o aktívnom a nezriedka vysoko organizovanom spôsobe života. Plazie ponímanie dinosaurov narúšajú aj stále ďalšie a ďalšie nálezy operených dinosaurov.

Dinosaury sa patria spolu s pterosaurami, krokodílmi a „tekodontami“ do skupiny Archosauria, čo boli vyspelé diapsidné plazy (mali teda dva spánkové otvory). Dinosaury a pterosaury boli pravdepodobne blízko príbuzné a vytvárali skupinu Ornithodira.

celý článok...


[úprava] 4/2007

Granit, alebo žula je jedna z najbežnejšie sa vyskytujúcich vyvretých hornín na Zemi. Granitovými horninami sú budované celé horské masívy. Názov pochádza z lat. slova grannum, čo znamená zrno, teda termín používaný na označenie zrnitých, kryštalických hornín. Súhrnný názov pre granit a jemu podobné horniny (granodiorit a kremitý diorit) je granitoid.

Farba horniny je zvyčajne svetlá (biela, sivá) s odtieňmi zelenkastej, ružovej, alebo modrej, ale, ak je prítomné väčšie množstvo tmavo sfarbených minerálov, môže byť aj aj tmavá. Minerály v granitoch sú väčšinou dobre vykryštalizované, niekedy sa vyskytujú aj výrastlice - daná hornina sa volá granitový porfýr. Granity sú relatívne pevné a tvrdé, často sa využívajú ako stavebný, prípadne, vďaka svojej odolnosti voči zvetrávaniu aj ako obkladový a dekoračný kameň. Hustota je stanovená v rozpätí 1,74 až 2,8 kg.dm-3.

Granit je hlbinná vyvretá hornina. Je ním tvorená väčšia časť kontinentálnej kôry, hrúbka granitovej vrstvy je od 1,5 až do 50 km. Ako už bolo spomenuté vyššie, granitmi je tvorená prevažná časť pevninskej zemskej kôry. Sú nimi vybudované celé horské pásma (Alpy, Karpaty), alebo sú utuhnuté vo forme batolitov - obrovských intruzívnych telies. Niekedy sa vyskytujú aj ako žilky (jemnozrnné sa nazývajú aplity, hrubozrnné pegmatity). Väčšina granitov sa vytvorila už v prekambriu.

celý článok...


[úprava] 5/2007

Ľadovec je homogénne, nepriepustné a plastické teleso tvorené ľadovými kryštálmi v oblastiach s negatívnou teplotnou bilanciou po väčšinu roka (vysokohorské údolia nad snežnou čiarou alebo časti pevnín ležiace v polárnych oblastiach) s vysokými zrážkami. Ľadovce predstavujú najväčšie zásobárne sladkej vody a po oceánoch sú aj druhé najväčšie v celkových zásobách vody. Veda, zaoberajúca sa ľadovcami sa nazýva glaciológia.

Neprítomnosť vyššieho množstva zrážok bolo aj príčinou nezaľadnenia Sibíri, centrálnej časti Aljašky a Mandžuska v poslednej ľadovej dobe napriek ich vysokej zemepisnej polohe. V súčasnosti je tento jav dobre pozorovateľný v čilskej vysokohorskej oblasti nad extrémne suchou púšťou Atacama, kde sa ľadovce nanachádzajú ani v nadmorskej výške 6300 m.

Ľadovce sa rozdeľujú na: vysokohorské (vyskytujú sa vo vysokohorských oblastiach nad snežnou čiarou) a pevninské (pokrývajú kontinenty, často súvisia s ľadovými dobami). Menšie vysokohorské ľadovce sa nazývajú údolné, väčšie, často pokrývajúce celý vrch kopca, horskej reťaze, príp. vulkánu ľadové čiapky. Z ľadových čiapok odchádzajú malé, radiálne ľadovce.

Najväčšie ľadové čiapky pokrývajú celé kontinenty (hlavne v ľadových dobách), v súčasnosti ľadovce pokrývajú takmer celú Antarktídu a Grónsko. Objem ľadu v týchto ľadovcoch je obrovský, ak by sa roztopil grónsky ľadovec, hladina svetového oceánu by stúpla o 6 metrov, v prípade antarktických ľadovcov až o 65 metrov.

celý článok...


[úprava] 6/2007

Zvetrávanie je súbor fyzikálno-chemických, alebo aj biologických procesov, pri ktorých dochádza k rozrušovaniu pevných horninových celkov na malé úlomky (klasty). Tieto procesy sú často vzájomne previazané, aj keď v chladnejších podmienkach prebieha skôr fyzikálne a v teplejších chemické zvetrávanie. Zvetrávanie nemožno stotožniť s eróziou, to je len proces transportu zvetralinových úlomkov pôsobením vody, ľadu, vzduchu, alebo gravitácie. Rýchlosť zvetrávania závisí od viacerých faktorov (tvrdosť horniny, poveternostné podmienky, atď.) a jeho konečným produktom je pôda.

V miestach s veľkými rozdielmi medzi dennými a nočnými teplotami (napríklad púšťe) sa horniny vplyvom tepla cez deň rozťahujú, kým v noci sa naopak zmršťujú. Keďže horniny sa skladajú z minerálov s rôznou tepelnou rozťažnosťou, aj toto rozťahovanie sa v rôznych smeroch líši. Kolísanie teploty potom spôsobuje medzi zrnami minerálov v hornine napätie, ktoré zapríčiňuje vznik mikrotrhlín. Tie sa postupne zväčšujú až sa hornina nakoniec rozpadne na jednotlivé zrná. Vzhľadom na to, že horniny sú všobecne veľmi zlými vodičmi tepla, náhle ohriateie povrchu môže zapríčiniť postupné odpadávanie, či olupovanie vonkajších vrstiev (horninový blok vyzerá ako cibuľa). Podobne môže pôsobiť i prudké ochladenie.

celý článok...


[úprava] 7/2007

Jaskyňa je prírodný podzemný dutinový priestor, ktorý vzniká buď v krase postupným odplavovaním horniny, vo vulkanických horninách ako dutina po plynoch, alebo na pobreží pôsobením prílivových vĺn (abrázna jaskyňa). Štúdiom jaskýň sa zaoberá odvetvie geomorfológie - speleológia.

Jaskyne sú tvorené geologickými procesmi, ktoré môžu ešte obsahovať kombinácie chemických procesov, tektonických síl a atmosferického pôsobenia. Niektoré jaskyne vznikajú zároveň s horninou. Nazývame ich pôvodné alebo primárne jaskyne, napríklad Ochtinská aragonitová jaskyňa. Podobne vznikajú aj lávové jaskyne. Sekundárne jaskyne vznikajú neskoršou postupnou eróziou už vzniknutej horniny, napríklad Domica.

Jaskyne sú jednými z najnehostinnejších miest na Zemi. Celý rok v nich panuje tma a zima, niekedy teploty po celý rok neprekročia 0 °C. Aj napriek tomu jestvujú rozmanité formy života, ktoré sa na takéto prostredie prispôsobili. Slepé, bezfarebné a skoro priehľadné garnáty, červy, hmyz, mloky a jaskynné ryby. Odborný názov živočícha žijúceho v jaskynnom spoločenstve je troglobiont. Z rastlín to bývajú rôzne druhy jednoduchých plesní a machov. Jaskyne slúžia aj ako prechodné útočisko pre netopiere, zdržujúce sa v nich iba počas dňa, no niktoré druhy v nich aj prezimuvávajú. Pri povrchu si tu nachádzajú úkryt dočasne aj niektoré cicavce.

celý článok...


[úprava] 8/2007

Usadená hornina alebo sedimentárna hornina je hornina, ktorá vznikla premiestnením a následným spevnením zvetraných úlomkov (fyzikálny proces), alebo vyzrážaním z roztokov (chemický proces), alebo usadením zvyškov biologickej aktivity (biologický proces). Tieto tri procesy zvyčajne pôsobia v prírodnom prostredí všetky naraz, pričom charakter výsledného sedimentu ovplyvňuje dominantný proces.

Usadené horniny sa vyskytujú na zemskom povrchu, kde je ich objem dominantný v porovnaní s inýmmi typmi hornín (vyvretých a premenených). Kým celkový objem sedimentov v zemskom telese je približne 5 %, na povrchu pokrývajú až 75 % a v moriach a oceánoch takmer 100 % ich dna.

Na základe vyššie spomenutých procesov sa usadené horniny rozdeľujú na:

  • Siliciklastické sedimenty vznikli zvetrávacími procesmi z iných hornín a sú tvorené ich úlomkami (klastami), prípadne úlomkami minerálov. Rozrušené úlomky sú následne prenesené na miesto uloženia fluidnými médiami (voda, vzduch) a spevnené.
  • Biogénne sedimenty vznikli z pevných schránok rastlín a živočíchov, prípadne vyzrážaním z vodných roztokov za pomoci organizmov.
  • Chemické sedimenty vznikajú vyzrážaním z roztokov bez pôsobenia živých organizmov. Sú to hlavne železné a mangánové sedimenty (kde dochádza vplyvom zmeny pH k zmene rozpustnosti železitých, resp. mangánatých iónov) a evapority.
  • Vulkanoklastické sedimenty sú úlomkové sedimenty, ktorých vznik je bezprostredne spojený s vulkanickou činnosťou (nie s procesmi zvetrávania).
  • K zvyšným sedimentom sa priraďujú rôzne kataklazity (vzniknuté v dôsledku tektonických prejavov) a impaktné brekcie (ktoré vznili po páde meteoritov).
celý článok...


[úprava] 9/2007

Dážď je forma zrážok, iné formy sú sneh, krúpy, ľadovec a rosa. O daždi hovoríme, keď oddelené kvapky vody padajú z mrakov na zemský povrch. Nie každý dážď dosiahne povrch, niektoré kvapky sa vyparia počas pádu cez suchý vzduch. Tento druh zrážok sa volá virga. Dážď hrá hlavnú úlohu v hydrologickom cykle, v ktorom voda vyparená z oceánov kondenzuje do mrakov a vyzráža sa na zemský povrch, z ktorého sa cez potoky a rieky vráti naspäť do oceánov, aby celý cyklus znova zopakovala.

Množstvo dažďových zrážok sa meria použitím dažďomera. Je vyjadrené ako hĺbka vody, ktorá sa nazbiera na plochom povrchu a meria sa s presnosťou na štvrtinu milimetra (0,25 mm) alebo stotinu palca (0,01 in). Niekedy sa udáva v litroch na meter štvorcový (1 L/m² = 1 mm).

Padajúce kvapky dažďa sa často na obrázkoch vykresľujú v tvare slzy, dole okrúhlej a zužujúcej sa smerom nahor. Tento tvar je nesprávny (kvapky vody majú tento tvar iba v čase formovania a iba z niektorých zdrojov). Malé kvapky dažďa sú takmer guľaté. Väčšie sa splošťujú ako hamburgerové žemle; veľmi veľké majú tvar ako padáky. Zvyčajne majú dažďové kvapky priemer 1 až 2 mm. Najväčšie kvapky, ktoré dopadli na zem boli zaznamenané nad Brazíliou a Marshalovými ostrovmi v roku 2004 - niektoré mali priemer až 10 mm. Veľkosť bola vysvetlená kondenzáciou vodnej pary okolo veľkých čiastočiek dymu alebo stretom viacerých kvapiek.

celý článok...


[úprava] 10/2007

Teória platňovej tektoniky (alebo nesprávne doskovej tektoniky alebo globálnej tektoniky) sa rozvinula pre potreby objasnenia geologického fenoménu pohybu kontinentov a v súčasnosti je uznávaná väčšinou odborníkov pracujúcich v tejto oblasti. Táto teória hovorí o tom, že najvrchnejšia časť zemského telesa je tvorená dvoma vrstvami: vrchná litosféra je pevná a zložená prevažne z kyslíka (46,6 %), kremíka (27,7 %), hliníka (8,1 %) a železa (5,0 %). Pod ňou sa nachádza astenosféra, ktorá je plastická.

Litosféra „pláva“ na astenosfére a je rozlámaná na viacero veľkých (africká, antartická, austrálska, eurázijská, severoamerická, juhoamerická, pacifická a indická platňa) a niekoľko menších platní (alebo krýh), nazývaných aj tektonické platne. Tieto platne sa voči ostatným pohybujú, pričom môže dochádzať k ich stretom: konvergentné (dve platne do seba narážajú), divergentné (dve platne sa od seba vzdaľujú), alebo transformačné (platne sa pohybujú vedľa seba opačnými smermi), pričom nastávajú rôzne geologické fenomény: zemetrasenia, sopečná činnosť, vznik pohorí, vznik riftových zón a morských priekop.

Platňová tektonika sa vyvinula zo štúdia dvoch geologických procesov: pohybu kontinentov, pozorovaného už začiatkom 20. storočia a rozchádzania sa oceánskeho dna (pozorovaného v 60. rokoch 20. storočia). Samotná teória bola vypracovaná koncom šesťdesiatych rokov a jej široká akceptácia geologickou verejnosťou spôsobila revolúciu v geologických vedách (podobne ako objavenie periodického zákona v chémii, kvantovej mechaniky vo fyzike a objavenie DNA v biológii).

celý článok...


[úprava] 11/2007

Paleobotanika (z gr. paleon - starý + botanikos - rastlinný), alebo fytopaleontológia je vedný odbor, zaoberajúci sa identifikáciou, rekonštrukciou a systematikou rastlín v minulosti Zeme, fylogenénzou jednotlivých skupín rastlín a tiež rekonštrukciou ich životného prostredia. Paleobotanika študuje suchozemské, ako aj vodné rastlinstvo. Príbuzný vedný odbor je palynológia, ktorá sa zaoberá štúdiom peľu a rastlinných semien. Paleobotanika je základ pri štúdiu vývoja rastlín a tiež dôležitý prvok pri rekonštrukcii prehistorických klimatických modelov.

Samotný vznik rastlín súvisí z evolúciou fotosyntézy. V súčasnosti prevláda názor, že prvé organizmy sa vyvíjali v horúcich podmienkach (pri podmorských sopečných komínoch, v horúcich prameňoch a podobne) a boli chemoautotrofné, závislé od sopečnej činnosti. Z nich sa vyvunili prvé fotoautotrofné organizmy, ktoré pre fotosyntézu využili svoje systémy citlivé na svetlo, ktoré boli pravdepodobne pôvodne určené na ochranu proti svetlu (hlavne UV). Prvých fotosyntetizujúcim organizmom sa v súčasnosti najviac podobajú:

  • zelené sírne baktérie
  • zelené nesírne baktérie
  • heliobaktérie (ich systém nepostačuje na autotrofiu, ale vykazuje podobnosť so sinicami (t.j. cyanobaktériami)

Fotosyntéza týchto organizmov je anoxigénna. Nerozkladajú molekuly vody a neuvoľňujú kyslík, pretože obsahujú bakteriochlorofyly, ktoré nedokážu zo svetla získavať dostatočnú energiu. Ako donor elektrónov však môžu využiť železo (prípadne aj peroxid vodíka). Ďalším dôležitým predchodcom rastlín boli sinice, ktoré už majú chlorofyly bežné aj u rastlín, ktoré získavajú zo svetla dostatočnú energiu na štiepenie vody. Sinice pravdepodobne vznikli pred približne 3,2 miliardami rokov. Vďaka svojej fotosyntetickej schopnosti produkovali kyslík, ktorý bol veľmi toxickým biologickým odpadom. Aby jeho koncentrácia v ovzduší dosiahla hodnoty podobné súčasnosti, uplynulo ešte 1-2 miliardy rokov. To bol dostatočne dlhý čas na to, aby sa organizmy naučili s kyslíku odolávať a dokonca ho aj využiť vo svoj prospech.

celý článok...


[úprava] 12/2007

Gejzír je druh termálneho prameňa, ktorý periodicky vystrekuje horúcu vodu a paru do vzduchu. Názov pochádza z isl. slova gjósa - tiecť, striekať. Existencia gejzírov je spätá s vulkanizmom, aj keď existujú výnimky. Špeciálnou formou gejzírov sú výtrysky tekutého dusíka na Neptúnovom mesiaci Triton. tieto však nie sú poháňané getermálnou, ale slnečnou energiou.

Mechanizmus činnosti je jednoduchý: voda, presakujúca cez nadložné vrstvy do vnútra Zeme sa vplyvom vnútrozemského tepla prehreje (skoro až k bodu varu) a následne zmiešaná s vodnou parou vystrekne na povrch. Okrem zdroja tepla a prítomnosti vody musia byť splnené ďalšie podmienky. V podzemí sa musí nachádzať vodný rezervoár (čosi ako kotol, kde sa voda prehrieva) a výstupný komín musí úzky, aby sa zabránilo cirkulácii chladnej vody z povrchu.

Celý cyklus prebieha nasledovne: voda v rezervoári sa ohrieva, zvyšuje sa tlak vodných pár. Chladná voda vo výstupnom kanáli, nemôže klesnúť nadol, čím ešte viac zvyšuje tlak v rezervoári, pri jeho zvýšení sa posúva aj bod varu - voda sa prehrieva (niečo podobné ako v tlakovom hrnci). Nakoniec pri dosiahnutí určitej hodnoty je pretlak dostatočný na to, aby vodný stĺpec vytlačil, prerazil hladinu a vystrekol. Po vyprázdnení kanála sa rezervoár znova naplní studenou vodou a cyklus sa opakuje.

Činnosť gejzírov je citlivá na podmienky, aj pri malých zmenách sa stávajú nefunkčnými (tzv. „umrú“). Často je príčinou zániku gejzíru ľudská činnosť, či už upchatie prívodného kanála rôznymi suvenírmi (odpadkami), ktoré do nich hádžu, prípadne odčerpávanie spodnej vody geotermálnymi elektrárňami. Nezriedka nastáva ukončenie činnosti vplyvom seizmickej činnosti, keď dôjde k posunu vrstiev a zablokovaniu prívodných ciest, no sú známe aj opačné prípady (obnovenie aktivity po zemetrasení).

celý článok...


[úprava] 13/2007

Hydrosféra (z gr. hydro - voda) je názov zahŕňajúci všetko vodstvo (či už na povrchu, pod povrchom alebo nad povrchom) a v akejkoľvek forme (vodná para, tekutina, ľad) Zeme, vo všeobecnosti aj akejkoľvek inej planéty. Vedné odbory, zaoberajúce sa hydrosférou sú hydrológia, hydrogeografia, hydrogeológia a oceánografia.

Voda na Zemi zaberá asi 2/3 celkového povrchu, menej na severnej pologuli, a viac na južnej. Celkový objem vôd je asi 1 385 mld. km3. Najviac vody je obsiahnutej v moriach a oceánoch - až 96,54 %. Zvyšok pripadá na rieky, jazerá, umelé nádrže, podzemnú vodu, vodné pary, vodu v živých organizmoch a ľadovce (tieto predstavujú najväčšiu zásobáreň sladkej vody). Voda v pevnom skupenstve sa vyčleňuje do kryosféry a zaoberá sa ňou glaciológia. Voda na Zemi nie je v stacionárnom stave, neustále sa premieňa. Tento proces sa nazýva kolobeh vody.

Orbit Zeme je za hranicou existencie vody v kvapalnom skupenstve, ale vďaka skleníkovému efektu sa v tejto forme na povrchu udrží. Približne v čase vzniku života však bol celý povrch Zeme zamrznutý (čo bolo spôsobené kolapsom skleníkového efektu kyanobaktériami, ktoré sa rozšírili v moriach) po dobu asi 10 až 100 mil. rokov. Táto udalosť sa nazýva zamrznutá Zem.

Voda na povrchu Zeme je v neustálom pohybe (presnejšie nielen v pohybe, ale aj v prechodoch z jedného skupenstva do druhého). Tento pohyb je riadený tepelnou energiou dopadajúcou zo Slnka, gravitáciou a reliéfom Zeme. Začína sa ohriatím a následným odparením vody z povrchu Zeme, príp. oceánu. vodné pary sa v atmosfére koncentrujú do podoby oblakov, ktoré sú unášané vzdušnými prúdmi. Pri poklese teploty začnú vodné pary kondenzovať a v podobe kvapiek (alebo snehu) dopadajú späť na povrch (či už na pevninu, alebo naspäť do oceánu).

celý článok...


[úprava] 14/2007

O globálnom otepľovaní hovoríme, keď sa priemerná teplota oceánov a atmosféry počas viacerých rokov zvýši v mierke celej planéty. Vo všeobecnom význame sa tento termín používa na klimatické zmeny pozorované na konci 20. storočia.

Priemerné ročné teploty sa zvýšili od konca 19. storočia o 0.6 ± 0.2°C. Vedeckým konsenzom je, že na tomto zvýšení sa výraznou mierou, najmä v posledných 25-50 rokov, podieľajú emisie ľudských činností, a to skleníkových plynov, ako oxidu uhličitého (CO2). Alternatívnym názorom je, že hlavnou, dokonca jedinou príčinou sú prírodné cykly, ako napríklad kolísanie slnečnej aktivity. Tento názor zastáva určitá časť žurnalistov a politikov, ale len malá časť uznávaných vedcov.

Rôzne klimatické modely predpovedajú, že teploty sa zvýšia v rozmedzí 1.4°C to 5.8°C medzi rokom 1890 a 2100. Hoci diskusie ohľadom globálneho otepľovania sa často sústreďujú najmä na teplotu, klimatické zmeny môžu priniesť aj zmeny iných geografických prvkov, zahřňjúc zvýšenie hladiny morí, extrémne zrážky a iné. Tieto zmeny môžu spustiť rôzne ničivé javy, ako potopy, suchá, veľké horúčavy a zníženie poľnohospodárskych výnosov, ale aj extrémne okolnosti spôsobujúce masové vyhladenie populácie.

Termín globálne otepľovanie vo všeobecnosti zahŕňa ľudský faktor. Neutrálnejší termín klimatické zmeny sa používa pre zmeny v klíme, bez predpokladu príčin a bez charakteristiky typu zapríčinených zmien. Je potrebné tiež poznamenať, že existuje výnimka tomuto pravidlu : Rámcová dohoda OSN o zmene klímy (en:United Nations Framework Convention on Climate Change – UNFCCC) používa termín klimatické zmeny pre ľudskými činnosťami vynútené zmeny a klimatické kolísanie pre zmeny bez ľudského pričinenia. Niekedy sa pre naznačenie predpokladu ľudského vplyvu používa termín antropogénne klimatické zmeny.

Všetci klimatológovia sa zhodujú v názore, že planéta Zem prešla viacerými cyklami globálneho oteplenia a ochladenia trvajúcimi minimálne posledný milión rokov (na základe najstarších polárnych hlbinných vrtov možno zdokladovať viac ako 800 000 rokov dozadu). Pozorované cykly majú formu 100 000 rokov ľadovej doby je vystriedaných približne 10 000 až 20 000 rokov teplej doby. Už približne 10 000 rokov sa ľudstvo nachádza v teplej dobe, ale táto, bez zmien vyvolaných ľudskou aktivitou by mala trvať ešte viacero tisícov rokov v rovnakom rytme. Počas posledných 1000 – 2000 rokov pred rokom 1850 bola globálna teplota relatívne stabilná s rôznymi (pravdepodobne lokálnymi) výkyvmi, ako Stredoveké teplé obdobie alebo Malá doba ľadová. V priebehu posledných 50 rokoch došlo ku výraznému zvýšeniu globálnej teploty, takže vývoj klimatického zemského systému sa stal nelineárnym a nestabilným.

celý článok...


[úprava] 15/2007

Zem má tvar splošteného sféroidu, s priemerom 12 742 km. Rotácia spôsobuje, že rovník je vydutý oproti pólom (v priemere o 43 km). Najväčšie odchýlky od zemského povrchu sú Mount Everest (8 850 m nad morskou hladinou) a Mariánska priekopa (10 911 m pod hladinou mora). Keďže Zem nemá pravidelný tvar, navzdialenejším miestom od stredu je Chimborazo v Ekvádore. Hmotnosť Zeme je približne 5,98×1024 kg.

Zem okrem tepla, ktoré získa od Slnka a tepla nadobudnutého pri svojom vzniku, produkuje svoje vlastné teplo. Toto teplo pochádza z hlavných zdrojov:

Od povrch smerom do hĺbky narastá teplota. Na Moho dosahuje približne 375 °C, vo vrchnom plášti 800 °C a v spodnom plášti (hĺbka 2 000 km) odhadom na 2 250 °C. V jadre môže byť teplota od 3 000 do 5 000 °C. Teplo sa na zemský povrch dostáva konvekčným prúdením (v kvapalnom, alebo plastickom prostredí) a vedením (v pevnom prostredí), tak, že teplejší materiál stúpa k povrchu a chladnejší klesá. V jednotlivých vrstvách sú tieto pohyby nerovnomerné. Vo vonkajšom jadre sú rýchlosti pohybu okolo 10 km.h-1 (je predpoklad že tento pohyb zapríčiňuje zemský magnetizmus), kým v plášti rádovo 10 000 krát nižšie (okolo 1 cm/rok). Napriek tomu, že je tento pohyb omnoho pomalší má priamy vplyv na tvar povrchu Zeme. Keďže na plastickej astenosfére, v ktorej prebieha tento pohyb, leží pevná litosféra, je táto týmto pohybom unášaná a tým dochádza k formovaniu kontinentov (platňová tektonika).

Poznatky o stavbe hlbších zemských obalov získavame štúdiom zemetrasných vĺn. Tieto, ak prechádzajú cez horniny s odlišnou hustotou, na ich rozhraní sa ohýbajú podobne ako svetlo, keď prechádza cez sklo. Ak narazia na rozhranie pod ostrým uhlom, odrazia sa. Vlny zo vzdialených zemetrasení prechádzajú kôrou pod tupými uhlami, zatiaľ čo vlny z blízkych zemetrasení vnikajú pod ostrými uhlami. Ak teda poznáme uhly šírenia sa zemetrasných vĺn, ich rýchlosť a vzdialenosť, ktorú prekonali, môžme vypočítať hĺbku v ktorej sa odrazili a z meraní zmien rýchlosti odhadnúť hustotu jednotlivých vrstiev (obalov).

celý článok...


[úprava] 16/2007

Afrika je druhý najväčší a druhý najľudnatejší svetadiel - v oboch prípadoch po Ázii. S približne 30 370 000 km² (vrátane okolitých ostrovov) zaberá 6,0% zemského povrchu a 20,4% zemskej súše. 900 miliónov obyvateľov (2005) v 61 štátoch a závislých územiach tvorí viac ako 12 % svetovej populácie. Názov Afrika sa v západnej kultúre začal používať vďaka Rimanom, ktorý používali názov Africa terra - „zem kmeňa Afri“ - pre severnú časť tohto kontinentu, označovanú ako Provincia Afrika s hlavným mestom Kartágo (dnešné Tunisko).

Afri (mn. č., jedn. č. Afer) bol kmeň, pravdepodobne Berberi, ktorý sídlil v Severnej Afrike v okolí Kartága. Pôvod slova Afer môže súvisieť s fénickým `afar, prach, používaným tiež vo väčšine ďalších semitských jazykoch. Medzi ďalšie možné pôvody slova Afrika, ktoré sa často kladú za pravdepodobné, patria:

  • latinské slovo aprica znamenajúce "slnečný";
  • grécke slovo aphrike znamenajúce „bez chladu“. Toto vysvetlenie bolo navrhnuté historikom Leom Africanom (1488-1554), ktorý predpokladal, že k gréckemu slovu phrike (φρίκη, „chlad a hrôza“) bol pridaný záporný prefix „a-“, čo malo označovať zem bez chladu a hrôzy. Nakoľko k zmene výslovnosti ph na f došlo niekedy okolo 10. storočia, s veľkou pravdepodobnosťou je táto teória nesprávna.

Staroveká Afrika ležala západne od Egypta, kým pomenovanie Ázia označovalo Anatóliu a krajiny východne od nej. Egypt a Levanta mali v tom čase nejasné zadelenie medzi týmito dvoma časťami. Počas Perzskej ríše boli dávané skôr do súvisu s Áziou, kým definitívnu hranicu medzi Afrikou a Áziou nestanovil geograf Ptolemaios (85 - 165). Stala sa ňou Suezská úžina a Červené more. Prv než Európania skutočne spoznali rozľahlosť tohoto kontinent, dostal sa pojem Afrika do ich povedomia.

Svetadiel obklopuje Stredozemné more na severe, Indický oceán na východe až juhovýchode, Suezský prieplav na severovýchode a Atlantický oceán na západe. Približne v strede Afriku pretína rovník a prechádzajú ňou aj oba obratníky. Vzdialenosť od najsevernejšieho bodu, Ras ben Sakka v Tunisku (37°21' s), po najjužnejší, Strelkový mys v Južnej Afrike (34°50'00" j), predstavuje približne 8 000 km a od Kapverdských ostrovov na západe, 17°33'22" z, po Ras Hafun v Somálsku na východe, 51°27'52" v, približne 7 400 km.

celý článok...


[úprava] 17/2007

Diamant je kubická kryštalická forma uhlíka (ďalšími formami uhlíka sú grafit (tuha) a synteticky pripravené fullerény). Diamanty sú známe svojimi výnimočnými fyzikálnymi vlastnosťami, najmä tvrdosťou (slovo diamant je odvodené z gréckeho slova αδάμας, adamas, nepremožiteľný) a vysokou disperziou svetla. Vďaka týmto a ďalším vlastnostiam je diamant veľmi žiadaný v klenotníctve a na priemyselné použitie. Pretože k vzniku diamantu je potrebný obrovský tlak a vysoké teploty, nachádzajú sa predovšetkým tam, kde žeravá magma z hĺbky aspoň 150 km pod povrchom Zeme vystúpila k povrchu a stuhla. Väčšina diamantov sa ťaží v strednej a južnej Afrike, aj keď významné náleziská boli tiež objavené v Kanade, Rusku, Brazílii a Austrálii. Ročne sa vyťaží asi 130 miliónov karátov (26 000 kg) diamantov v celkovej hodnote takmer 9 miliárd dolárov. Navyše sa ročne umelo vyrobí štyrikrát viac priemyselných diamantov.

Vďaka svojej tvrdosti a optickým vlastnostiam sú diamanty veľmi žiadané na výrobu šperkov. Diamanty používané ako drahokamy sú zrezané a vybrúsené do tvaru špeciálneho mnohostenu, ktorý zvýrazní ich atraktívny vzhľad. Nakoľko sú diamanty veľmi tvrdé, dajú sa výborne leštiť a sú odolné voči poškriabaniu (iba iný diamant môže poškriabať diamant). V priemysle sa diamanty používajú hlavne pre svoju tvrdosť, vďaka ktorej nájdu uplatnenie v pílach, vrtákoch a brúskach. V súčasnosti sa však objavujú aj ďalšie využitia diamantov: niektoré modré diamanty sú prirodzené polovodiče, kým väčšina ostatných diamantov sú výborné rezistory. V priemysle sa používajú buď syntetické diamanty alebo prírodné diamanty, ktoré nie sú vhodné na použitie v klenotníctve. Vďaka tomu je ich cena nižšia. Diamanty sa používajú na vŕtanie a vyrezávanie už od staroveku.

Ťažba, spracovanie a distribúcia diamantov je ovládaná malým počtom spoločností. Obchod s diamantami sa sústreďuje v tradičných centrách, z ktorých najdôležitejšie sú Antverpy. Spoločnosť De Beers so sídlom v Johannesburgu (Južná Afrika) a v Londýne (Anglicko) je už sto rokov najvýznamnejším hráčom na trhu s diamantmi. Firma a jej pobočky vlastnia bane, v ktorých sa vyťaží 40% celosvetovej produkcie diamantov a ovládajú distribúciu takmer dvoch tretín diamantov používaných ako drahokamy. De Beers boli v minulosti obvyňovaní z monopolistického správania, napríklad z manipulácie cien. Niektoré africké ozbrojené skupiny získavajú financie predajom diamantov.

celý článok...


[úprava] 18/2007

Etna je aktívna sopka nachádzajúca sa na východnom pobreží Sicílie. S výškou 3 350 metrov je to najväčšia sopka v Európe. Názov pochádza z rímskeho slova Aetna, prevzatého od grékov - aitho (horieť), alebo od feničanov - attano. Arabi ju nazývajú Gibel Utlamat (hora ohňa), skomolenina tohto názvu (Mongibeddu) je tiež lokálne používaná. Sopka bola v antike objektom mytologických povier. Boh vetra Eól v jaskyniach na Etne zajal vetry, Vulkán, boh kováčov mal svoju dielňu v jej útrobách (taktiež ju mal aj na sopke Vulcano). Etna je izolovaný kopec, ležiaci približne 29 km od Catanie. Na jej úpätí sa nachádzajú vinice, olivové, figové a citrusové sady, vyššie polohy sú pokryté píniovými hájmi a vrchol je odlesnený, pokrytý lávovými prúdmi a vulkanickým popolom. Väčšiu časť roka sa na vrchole drží snehová pokrývka.

Sopka je trochu tažšie klasifikovateľná, nesie znaky aj štítových sopiek, aj stratovulkánu. Príčina vulkanickej činnosti Etny ostáva stále nejasná, nakoľko vulkanizmus Etny priamo nesúvisí so žiadnou subdukčnou zónou (tá je však príčinou vulkanizmu nedaľekých Liparských ostrovov), ani riftovou zónou, ani s vulkanizmom horúcich škvŕn. Mechanizmov objasňujúcich pôvod vulkanizmu je niekoľko:

  • Asymetrický riftový systém medzi Maltsko-sicískym blokom a panvou Iónskeho mora
  • Spätný posun litosférickej dosky v subdukčnej zóne pod Tyrrhenským morom, prípadne výstup magmy cez tzv. „doskové okno“
  • Priesečník veľkých zlomových systémov (Maltský zlomový systém a zlomová zóna Messina-Giardini)
  • Napätie spôsobené rozťahovaním Siculsko-Kalábrijskej riftovej zóny

Počiatky sopečnej činnosti sa datujú na dobu pred pol miliónom rokov, emisiami tholeitických magime v morskom a neskôr pobrežnom prostredí severne od dnešnej Catanie. Pred 300 000 rokmi pokračoval vývoj etapou tholeitických erupcií v juhozápadnom sektore Etny. Neskôr (približne pred 170nbsp;000 rokmi) pokračovali erupcie mafických magiem z centier Calanna a Trifoqulietto a vytvorila sa tzv. stará Etna. Pred 35 000 - 15 000 rokmi boli erupcie obzvlášť explozívne, popol z nich sa našiel až v Ríme - 800 km severne.

celý článok...


[úprava] 19/2007

Dimitrij Andrusov (* 7. november 1897, Jurijev (dnes Tartu) – † 1. apríl 1976, Bratislava) bol slovenský geológ ruského pôvodu, zakladateľ modernej slovenskej geológie. Bol vnukom Heinricha Schliemanna - objaviteľa Tróje. Bol zakladateľom a v rokoch 1957-1958 prvým riaditeľom Geologického ústavu. Od roku 1932 doc., univerzitný profesor (1940), akademik SAV (1953), DrSc. (1956).

Bol synom ruského geológa, člena Ruskej akadémie vied a univerzitného profesora N. I. Andrusova a dcéry archeológa Heinricha Schliemanna. V rokoch 19151918 študoval na univerzite v Petrohrade. Neskôr v rokoch 19201922 na univerzite v Sorbonne v Paríži. Ďalej pokračoval v štúdiu na Chemicko-technologickej fakulte ČVUT v Prahe v rokoch 19221923 a Prírodovedeckej fakulte Karlovej univerzity v rokoch 19231925, kde aj pracoval od roku 1929 do roku 1938.

Po likvidácii českého vysokého školstva počas nemeckej okupácie odišiel na Slovensko, kde od roku 1938 pracoval na Slovenskej vysokej škole technickej v Bratislave. Od roku 1940 začal zároveň pracovať na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského vo funkcii prednostu Geologicko-paleontologického ústavu. Okrem toho bol v rokoch 19401945 riaditeľom Štátneho geologického ústavu. V roku 1952 sa stal Andrusov vedúcim katedry geológie na Prírodovedeckej fakulte UK a vo funkcii zotrval až do roku 1970.


celý článok...


[úprava] 20/2007

Kryosféra (z gr. kryos - ľad, mráz) označuje tú časť zemského telesa, ktorá je trvalo pokrytá ľadom, alebo snehom. Zahŕňa oceánsky ľad na póloch, snehovú pokrývku v zimných mesiacoch, ľadové čiapky na vrcholoch vysokých hôr, trvalo zamrznutú pôdu (permafrost) a ľadovce. V Antarktíde sa nachádza najväčší objem ľadu na Zemi, konkrétnejšie na Východoantarktickom ľadovom štíte. Na severnej pologuli je najväčšie pokrytie ľadom a snehom v januári - až 23 % povrchu. Kryosféra je súčasťou globálnej klímy, hrá dôležitú úlohu v systéme zrážok, pri tvorbe oblakov, v hydrologickom cykle a vzniku vzdušných prúdov.

Voda v tuhom skupenstve sa na povrchu Zeme vyskytuje v podobe snehu, ako ľad v jazerách, riekach, ľadovcoch a v podobe večne zamrznutej pôdy - permafrost. Čas, po aký vydrží voda v tuhom skupenstve v jednotlivých systémoch je rôzny. Od sezónnych záležitostí, ako je snehová pokrývka a zamrznutá voda vo väčšine riek a jazier, cez niekoľko rokov sa roztápajúce ľadové kryhy v oceánoch až po 10 000 - 1 mil. rokov staré ľadovce (najstaršie pochádzajú z Antarktídy).

Veľké územia, trvalo pokryté snehom a ľadom majú vyššiu odrazivosť slnečného žiarenia (albedo), priemerné hodnoty odrazivosti sú ~80 - 90 %. Vo vyšších zemepisných je vysoké albedo v jarných a jesenných mesiacoch príčinou častých zmien počasia ("bláznivý apríl"). Veľké klimatické dopady má aj nižšia tepelná vodivosť ľadu a snehu oproti vzduchu (poznajú a využívajú to eskymáci, ktorí si stavajú svoje zimné obydlia zo snehu, vo vnútri sa udržuje prijateľná teplota). Znížená tepelná vodivosť výrazne ovplyvňuje hydrologický cyklus. V netrvalo zamrznutých oblastiach sa to prejavuje nezamŕzaním pôdy pod určitou hranicou (napr. preto sa vodovodné potrubia ukladajú približne meter pod zem). Jarné topenie sa snehu vyžaduje veľké množstvo energie, čo vyvoláva odozvy v atmosférických systémoch a pravdpodobne zapríčiňuje letnú monzúnovú aktivitu v Eurázii a juhozápade USA.

celý článok...


[úprava] 21/2007

Šablóna:Geovedy/Odporúčaný článok/21 2007

[úprava] 22/2007

Šablóna:Geovedy/Odporúčaný článok/22 2007

[úprava] 23/2007

Šablóna:Geovedy/Odporúčaný článok/23 2007

[úprava] 24/2007

Šablóna:Geovedy/Odporúčaný článok/24 2007

[úprava] 25/2007

Šablóna:Geovedy/Odporúčaný článok/25 2007

[úprava] 26/2007

Šablóna:Geovedy/Odporúčaný článok/26 2007

[úprava] 27/2007

Šablóna:Geovedy/Odporúčaný článok/27 2007

[úprava] 28/2007

Šablóna:Geovedy/Odporúčaný článok/28 2007

[úprava] 29/2007

Šablóna:Geovedy/Odporúčaný článok/29 2007

[úprava] 30/2007

Šablóna:Geovedy/Odporúčaný článok/30 2007

[úprava] 31/2007

Šablóna:Geovedy/Odporúčaný článok/31 2007

[úprava] 32/2007

Šablóna:Geovedy/Odporúčaný článok/32 2007

[úprava] 33/2007

Šablóna:Geovedy/Odporúčaný článok/33 2007

[úprava] 34/2007

Šablóna:Geovedy/Odporúčaný článok/34 2007

[úprava] 35/2007

Šablóna:Geovedy/Odporúčaný článok/35 2007

[úprava] 36/2007

Šablóna:Geovedy/Odporúčaný článok/36 2007

[úprava] 37/2007

Šablóna:Geovedy/Odporúčaný článok/37 2007

[úprava] 38/2007

Šablóna:Geovedy/Odporúčaný článok/38 2007

[úprava] 39/2007

Šablóna:Geovedy/Odporúčaný článok/39 2007

[úprava] 40/2007

Šablóna:Geovedy/Odporúčaný článok/40 2007

[úprava] 41/2007

Šablóna:Geovedy/Odporúčaný článok/41 2007

[úprava] 42/2007

Šablóna:Geovedy/Odporúčaný článok/42 2007

[úprava] 43/2007

Šablóna:Geovedy/Odporúčaný článok/43 2007

[úprava] 44/2007

Šablóna:Geovedy/Odporúčaný článok/44 2007

[úprava] 45/2007

Šablóna:Geovedy/Odporúčaný článok/45 2007

[úprava] 46/2007

Šablóna:Geovedy/Odporúčaný článok/46 2007

[úprava] 47/2007

Šablóna:Geovedy/Odporúčaný článok/47 2007

[úprava] 48/2007

Šablóna:Geovedy/Odporúčaný článok/48 2007

[úprava] 49/2007

Šablóna:Geovedy/Odporúčaný článok/49 2007

[úprava] 50/2007

Šablóna:Geovedy/Odporúčaný článok/50 2007

[úprava] 51/2007

Šablóna:Geovedy/Odporúčaný článok/51 2007

[úprava] 52/2007

Šablóna:Geovedy/Odporúčaný článok/52 2007