Alfonz Lukačin

Z Wikipédie

Na tomto článku sa práve pracuje.
Pokiaľ je tu zobrazená táto správa, prosím neupravujte tento článok. Vyhnete sa tak prípadným konfliktom pri upravovaní článku. Redaktor, ktorý sem pridal tento oznam, je uvedený v histórii, ak by ste ho chceli kontaktovať.

[úprava] Alfonz Lukačin

Obrázok:alfonz.jpg

Je jedním z nejznámějších slovenských spisovatelů součastnosti. Jeho tvorba zasahuje od oblastí divadelních her až po historické romány. Styl jeho knih je velice podmanivý a knihy autora jsou proto velice vyhledávané. Autor sám je také velikým patriotem a úspěšným člověkem ve všech oblastech života.


[úprava] Z biografie Alfonza Lukačina

Alfonz Lukačin sa narodil 20. júna 1950 v obci Juskova Voľa v rodine lesníka. Do svojich desiatich rokov žil na vidieku. Neprejavoval nijaké mimoriadne nadanie. A ak sa niečím líšil od svojich rovesníkov, bola to jeho schopnosť vymyslieť a uskutočniť rôzne šibalstvá. V Juskovej Voli – horskej osade založenej pred 450 rokmi prisťahovalcami odkiaľsi z Valašska či Poľska – žili prevažne drevorubači, paliči uhlia, neskôr sa z nich stali maloroľníci. Spočiatku boli oslobodení od platenia daní a poplatkov (z čoho by ich aj platili, keď sami mali sotva čo do úst). Škvarky zeme, ktoré vlastnili, však nedokázali uživiť ich rodiny, a preto si viacerí hľadali robotu mimo domova, v cudzine. Jedinou cennosťou, ktorú im niekto mohol závidieť, bola relatívna sloboda. Časom si na nej začali zakladať a v tomto smere mal s nimi problémy aj nastupujúci komunistický režim. Túžba po voľnosti, aj keď spojená s dobrovoľne prijímanou zodpovednosťou sa, pochopiteľne, hlboko zakorenila aj v Alfonzovi Lukačinovi. V rozhovore pre časopis Plus 7 dní vyhlásil: „Peniaze si vážim najmä preto, lebo ma do určitej miery oslobodzujú“. Tvrdé životné podmienky a skúsenosti sa odrazili aj na osobitých názoroch obyvateľov Juskovej Vole. Ako chlapec ich citlivo vnímal, formovali jeho neskoršie postoje. Navždy ovplyvnili aj jeho vzťah k prírode. Pre nich to bola záhrada, o ktorú sa treba starať a tešiť sa na to, aké prekvapenia sa v nej stále dajú nájsť. „Jediné, čo musíme za každých okolností rešpektovať, a tolerujú to aj bohovia (starovekí či kresťanskí), vrchári to vedia, lebo k nim majú bližšie, je starostlivosť o deti, budúcu generáciu“.

Život v tejto východoslovenskej dedinke, rázovité postavy a postavičky, zachytil Alfonz Lukačin v knihe Na píšťalkách z vŕbového prútia (Press Print, Košice, 1997 a 2006). Ide o príbeh desaťročného chlapca z konca päťdesiatych rokov minulého storočia, pred ktorým sa otvára svet. A spoznáva ho vlastným rozumom. Prežíva nádherné detstvo plné hier a dobrodružstiev. Fantázii sa medze nekladú. Hneď za rohom striehne nebezpečná príšera. Pravda, len dovtedy, kým sa neobjavia prvé televízne prijímače. Zoznamuje sa s minulosťou svojich predkov, poverami, povesťami, dávnymi mýtmi. Na základe legendy o zbojníkovi Juskovi zaznamenanej v tejto knihe, pridelili Juskovej Voli z fondov Európskej únie financie na postavenie sochy zbojníka Juska a príslušný náučný chodník. Nástup novej techniky znamenal, že kone, dovtedy nepostrádateľné v poľnohospodárstve, sa už pomaličky stávajú raritou. Súčasne prebieha kolektivizácia, ideologický nátlak na prijatie spoločenských zmien. Kniha sa číta jedným dychom. Detstvo, aké prežili mnohí dnešní otcovia a dedovia.

V roku 1960 sa Alfonz Lukačin s rodičmi presťahoval do Košíc. Trvalo mu pár rokov, kým sa natoľko zorientoval v mestskom prostredí, že sa v ňom dokázal pohybovať s takou istotou ako predtým na dedine. V Košiciach v tom čase dominoval strojársky priemysel – Východoslovenské strojárne, a prebiehala výstavba jedného z najväčších hutníckych kombinátov v bývalom Česko-Slovensku – Východoslovenských železiarní, v ktorom postupne našlo zamestnanie dvadsaťpäťtisíc ľudí. Alfonz Lukačin v rooku 1966 nastúpil do Odborného učilišťa Východoslovenských strojární, aby sa po troch rokoch vyučil za sústružníka. Nastalo obdobie politického odmäku. V Komunistickej strane Československa sa do vedenia dostali funkcionári, ktorí do určitej miery pripustili pluralitu názorov v spoločnosti. V tomto (oproti nedávnej minulosti, keď sa netolerovalo nič, čo bolo v rozpore s proklamovanými zásadami marxisticko-leninskej ideológie) priaznivom ovzduší sa na miesta technikov, učiteľov, vychovávateľov dostali aj bývalí „nepriatelia“ socializmu – umelci, kňazi, štátni úradníci, podnikatelia a pod. Patril k nim aj František Alth, jezuita, neskôr rehoľný kňaz a autor 187 prác z oblasti mysticizmu. Stal sa vychovávateľom v Odbornom učilišti Východoslovenských strojární a podchytil skupinku mladých učňov v literárnom krúžku. Na pravidelných stretnutiach ich systematicky viedol k zvládnutiu základov literárnej tvorby po žánrovej i štylistickej stránke a k pochopeniu literárneho diela v jeho dejinných súvislostiach, ako nástroja estetického stvárnenia jedinečnosti osudu každého jednotlivca. Patril k nim aj mladý Alfonz Lukačin, ktorý sa s Františkom Althom stretával až do jeho smrti v roku 2005. Svoje literárne pokusy publikoval predovšetkým v prílohe závodného časopisu Strojár. Jednu z Lukačinových poviedok v roku 1967 uverejnil aj vtedajší krajský denník Východoslovenské noviny. Mladí adepti literatúry sa aktívne zapájali aj do podpory obrodného procesu v Československu (boli organizátormi a účastníkmi demonštrácií, mítingov, besied s politickými predstaviteľmi, umelcami). „Na to, čo sme v týchto pohnutých časoch spoznali, sa nedá zabudnúť“, povedal Alfonz Lukačin v rozhovore pre Slovenský rozhlas 20. 9. 2005 pri príležitosti 33. výročia vtrhnutia sovietskych vojsk a vojsk Varšavskej zmluvy do Československa a následnej okupácii, ktorá na dlhých dvadsať rokov zmrazila a prerušila úsilie o vytvorenie demokratickej spoločnosti. „Neuveriteľné, akí sme boli naivní. Vysvetľovať okupantom na tankoch, že nie sme nepriatelia socializmu a už vôbec nie Sovietskeho zväzu. Tak prečo k nám vtrhli?“ V roku 1973 odchádza Alfonz Lukačin do Prahy a v hlavnom meste sa zdržal celých desať rokov. Čas naplnený štúdiom a literárnou tvorbou, ktorá končila v šuplíku. Bol stálym a vášnivým čitateľom v univerzitnej knižnici v Klementíne a mestskej knižnice. Vysedával v kaviarni Slávia, kde sa schádzali najmä študenti FAMU. Vo vinárni poézie Viola, kde sa pri prednese vystriedalo mnoho významných umeleckých osobností, mal pomaly vyárendované miesto. Z divadiel si obľúbil predovšetkým Činoherný klub. Kvôli prehľadu o literatúre juhovýchodnej Ázie navštevoval stretnutia, ktoré viedla sinologička Zlata Černá, neskôr riaditeľka oddelenia orientalistiky v Náprstkovom múzeu. V Prahe ukončil strednú školu a zmaturoval. Na živobytie si zarábal ako strojník chladenia v Zelenine Praha. Z tohto obdobia zaradil do zbierky poviedok Nočný motýľ (Press Print, Košice, 2004) tri poviedky, ktoré objasňujú jeho hľadanie výrazových prostriedkov pri tvorbe tak, aby zodpovedali danému prostredie, dramatickosti deja, dobe, charakteru hrdinov a zároveň boli zrozumiteľné. Prejavuje sa v nich už jeho osobitý prístup k téme. Zdanlivá ľahkosť, s akou narába s písaným slovom, je vykúpená prepracovanosťou až do detailu. Poskladané zo slov ako kamienky v mozaike. Zbavenie sa každej zbytočnosti, ktorá by odvádzala čitateľa od zážitku a pochopenia toho, čo mu chce povedať. Udržuje čitateľa v napätí. Vťahuje ho do príbehu tak, že má dojem, ako keby bol účastníkom deja. Ak to odmietne a kĺže sa len po povrchu, nezapojí do prežívania celý svoj um a skúsenosť, môže sa mu stať, že v závere, keď strhne masky a odhalí pohnútky, ktoré viedli k takému konaniu postáv, potrebuje sa vrátiť na začiatok, lebo Lukačinove príbehy sa odohrávajú zvyčajne v niekoľkých rovinách a prvé plátno je skutočne len ich odevom. Koncom sedemdesiatych rokov sa začal zaujímať o riešenie sociálnych otázok, najmä zapojenie do spoločnosti dočasne alebo trvale vyradených skupín obyvateľov na jej okraj. A v tejto súvislosti postoj a správanie sa štátnych orgánov, ktoré majú vytvárať vhodné podmienky pre ich uplatnenie a plnohodnotný život. To ho zblížilo s Komunistickou stranou Česko-Slovenska, ktorá podľa jeho presvedčenia v teórii i v praxi postupovala vysoko humánne. V žiadnom prípade mu to nezaslepilo oči a jasne videl: Takáto ústretovosť však v sebe niesla zároveň nivelizáciu a potláčanie každej iniciatívy mimo rámec povolenej a usmerňovanej. Normou sa stala priemernosť a únik do bezvýznamnosti. Z tohto obdobia vyťažil témy na poviedku Funkcionár, ktorá sasrkasticky zaznamenáva osobnú skúsenosť, v ktorej ukazuje úbohosť a zbytočnosť pokusov získať pre podporu politiky komunistickej strany obyčajných ľudí, robotníkov, o ktorých sa proklamačne opierala. No hlavne pre divadelnú hru Ovce moje, ovce, ktorú uviedlo Staromestské divadlo v Košiciach v roku 1998 a na zájazdovom vystúpení ju videli aj diváci v Českej republike. Ostrá satira s náznakom bájky a pomery pred rokom 1989 v Československu. Paranoja vidieť za každým rohom nepriateľa socializmu a za každým odbočením zo smeru vytýčeného stranou ohrozenie socialistického zriadenia, prázdne heslá, stohy papiera popísaného frázami, pretvárku a v pozadí strach z moci. A oproti na domácej scéne osamotení protivníci, disidenti, idealisti, ktorí viedli svoj zápas za právo na odlišný názor. Zaskočení a prekvapení dramatickým vývojom udalostí po roku 1989. Vychovaní v umelej atmosfére sa len neveriacky pozerali, ako vtrhli do uvoľneného priestoru, nepripraveného prostredia a bez škrupúľ a bezohľadne využívali ich naivitu. Zrazu sa ukázalo, že otázky a problémy, ktoré predtým považovali za dôležité a za vyriešenie ktorých sa oplatilo znášať prenasledovanie, sú pre väčšinu spoluobčanov druhoradé. Zvíťazil bezduchý konzum. A heslo umiestnené na kolibe na salaši, kde sa dej hry odohráva: Sovietske ovce – náš vzor nahradila reklama: Cocacola, to je ono!

V roku 1983 sa Alfonz Lukačin vrátil z Prahy späť do Košíc. Založil si rodinu a začal študovať na fakulte riadienia Vysokej školy ekonomickej. Pracoval v Elektromonte Košice ako technik, v Hutných stavbách Košice ako referent. Bol predsedom ZV ROH. Vo VSŽ Košice bol vedúcim oddelenia bankových služieb. Literatúru načas odložil. Naplno sa jej začal venovať až po politicko-spoločenských zmenách v roku 1989.

K charakteristickým črtám Alfonza Lukačina patrí na jednej strane pragmatizmus – inžinier-ekonóm, disciplinovaný finančník a manažer, ktorý dokáže systematicky riadiť a organizovať zložité procesy, pracovať s ľuďmi a na druhej strane invencia, kreativita, tvorivý nepokoj, prekračovanie hraníc pri hľadaní odpovedí na otázky o existencii jednotlivcov i celých národov v jej rozmanitých formách, dobách, o psychike, nedozerných hĺbkach ľudského vnútra, spletitých pohnútkach skrytých za vonkajším prejavom. Obe tieto výrazné povahové črty akoby sa premietali v jeho ďalšej tvorbe. Obrátil sa do histórie, opiera sa o historické fakty. Vychádza z overených skutočností, aby ukázal človeka – tvorcu, pochopil, nielen poznal civilizáciu v jej dejinných súvislostiach, prenikol cez časovú bariéru, ktorá oddeľuje súčasnosť od bližšej či vzdialenejšej minulosti, jedinej istote, ktorú máme. Veď v konečnom dôsledku sme len sumárom minulosti, fyzicky (genetika) aj duševne. Lomcujú nami podobné, ak nie totožné, túžby, vášne, pochybnosti a nie sme oveľa bližšie k odpovediam na otázky, kto sme, čo tu robíme, ako naši predkovia. Lukačina však v prvom rade zaujíma tvorivý človek, lebo iba ten dokáže posúvať hranice poznania. Moc ako faktor nadvlády a deštrukcie je mu cudzí. V knihe Staviteľ chrámu (prvý diel vydal Press Print, Košice v roku 1999, druhý diel vyjde v roku 2006 vo vydavateľstve IKAR) približuje príbeh majstra Štefana – staviteľa Dómu sv. Alžbety, neskorogotickej katedrály v Košiciach. Unikátna stavba s originálnymi prvkami a postupmi. Dej sa odohráva v rokoch 1470 až 1490. V spojitosti s osudom majstra Štefana vykresľuje aj život v jednom z najväčších stredoeurópskych mieste v tej dobe – v Košiciach. Sústreďuje sa však hlavne na staviteľa, na jeho úsilie o presadenie výnimočných riešení pri výstavbe a konfrontáciu s malichernosťou a sebeckými záujmami mešťanov, na odvrátenie katastrofy a zničenie už hotového diela počas bojov o uhorský trón – hrozby, intrigy, zrada. Majster Štefan však zároveň vedie vnútorný zápas so svojím svedomím, vierou v Boha, ktorému síce stavia chrám, ale na ktorého márne volá, otvára mu srdce, odozvy sa mu však nedostáva. To všetko v stredovekej atmosfére, keď aj traja šustri na trojnožkách debatujú o význame svätej trojice a smrtka s kosou tancuje na fašiangových slávnostiach a prechádza sa uličkami mesta. Majster Štefan – gotický staviteľ, musí hájiť a najmä sám pred sebou aj svoj prístup, chápanie diela, umenia i Boha pred nastupujúcou renesanciou a jej protagonistami s odlišnými pohľadmi na svet, na nebesia, ktoré sa spájajú v novom poňatí sveta so zemou.

Alfonz Lukačin je k čitateľovi maximálne poctivý, predkladá mu len overené skutočnosti a pokiaľ je to možné, tak ním samotným. Podobne postupoval aj v beletrizovanom cestopise Etruskovia známi neznámi (Press Print, Košice, 2001 a 2003). Naštudoval si dostupnú literatúru a miesta, ktoré opisuje (archeologické vykopávky, nekropoly, múzeá) navštívil niekoľkokrát a väčšinu zobrazených exponátov v knihe držal osobne v rukách. Na knihe pracoval spolu s fotografom Eduardom Szattlerom takmer päť rokov. Čitateľovi sa snaží nielen priblížiť Etruskov, ukázať mu ich jedinečnú kultúru, ktorú vytvorili, ale chce mu umožniť, aby nazrel do ich sveta. Poodkrýva časovú clonu a pozýva ho, aby sa zúčastnil povedzme na poľovačke na kačice, na pohrebnom bankete – rituáli znovuzrodenia, bojoval za nezávislosť a slobodu, odhaľuje, ako to vlastne bolo so založením večného mesta Ríma, neskoršie úhlavného nepriateľa Etruskov. Skvelí hospodári, obchodníci, vynikali v spracovaní železnej rudy, kovov, v stavebníctve, lodiarstve. Etruskovia, podľa niektorých historikov pozostatok civilizácie spred desaťtisícročí. Tvoriví a súčasne fatalisti non plus ultra. Ako je to možné? Čo sa vlastne skrýva za tajomnosťou Etruskov? Len naša nevedomosť alebo vedeli o zdroji životodarnej energie, o duchovnom prameni, z ktorého sa stačí len raz sa napiť a život sa stane zmysluplným? V posledných rokoch 20. storočia sa Alfonz Lukačin zblížil so spisovateľmi Rudolfom Schusterom, Jozefom Bobom, básnikmi Blažejom Krasnovským, Tiborom Kočíkom, ale aj doc. Jozefom Leščinským, vydavateľom časopisu Verbum. Stal sa členom redakčnej rady Literárneho týždenníka, vydávaného Spolkom slovenských spisovateľov. Vydanie prekladov jeho kníh Na píšťalkách z vŕbového prútia a Etruskovia známi neznámi je pripravené v Taliansku, vo Francúzsku a v Brazílii. Podporuje rôzne kultúrne aktivity, vydávanie kníh, maliarske a sochárske plenéry, koncerty. Založil prvé a jediné Múzeum voskových figurín na Slovensku umiestnené v historickom centre Košíc v Urbanovej veži. Návštevníkom poskytuje príležitosť stretnúť sa s osobnosťami politického, spoločenského a kultúrneho života, ktoré významne zasiahli do dejín Slovenska, ale boli prínosom aj pre svetovú kultúru. Za všetkých len jedno meno Andy Warhol. Z jeho charitatívnej činnosti treba spomenúť zriadenie penziónu pre prestarnutých ľudí s hospiscovou službou v Košiciach.

Alfonz Lukačin sa svojou tvorbou zaradil k umelcom, ktorí ponúkajú zážitok, na aký sa nezabúda, vyvoláva v nás odozvu, obohacuje naše bytie tak, ako spomienka na legendárneho zbojníka Juska z knihy Na píšťalkách z vŕbového prútia. Stojí za chvíľu času prečítať si, čo nám chce Alfonz Lukačin povedať.

[úprava] Literarne diela

STAVITEĽ CHRÁMU

Majster Štefan je historicky doložená postava. Podľa dostupných prameňov pôsobil v Košiciach od roku 1464 do roku 1490 a dokončil Dóm v tej podobe, ako ho vidíme dnes (ak nerátame neskoršie rekonštrukcie).O tejto výnimočnej osobnosti – architektovi, umelcovi a staviteľovi – nájdeme zmienky v mnohých publikáciách, týkajúcich sa Dómu svätej Alžbety. Žijú aj legendy: o kameni, ktorý majster Štefan zabudoval tak, že ak ho niekto vytiahne z múru klenby, zrúti sa celá stavba, o jeho manželke, ktorá sa príliš oddávala pitiu vína a zobrazil ju na chrliči vody v nedôstojnej polohe, o majstrovom skoku z južnej, Matejovej veže, pri ktorom, pochopiteľne, zahynul, preto je nedokončená.

ETRUSKOVIA známi neznámi

Obrázok:etrus.jpg

O Etruskov som sa začal zaujímať pred niekoľkými ro-kmi. Postupne som preštudoval všetku dostupnú literatúru. Etruskovia vytvorili v období od 8. storočia pred naším letopočtom do 1. storočia pred naším letopočtom jedinečnú kultúru. Zanechali po sebe množstvo stôp: rozsiahle nekropoly (mestá mŕtvych), ale našli sa aj zvyšky chrámov, obytných domov, mostov (oblúk je etruský vynález), ciest, zavlažovacích a odvodňovacích systémov. Ďalej: fresky, sochy, reliéfy, predmety z bronzu, šperky, keramika, urny, sarkofágy. Oplývali tvorivosťou a originálnymi prístupmi. A len tak mimochodom: založili večné mesto Rím, aj keď legenda o Romulovi a Removi, ktorých dojčila vlčica, a putujúcich Trójanoch, je stále príťažlivá.

NA PÍŠŤALKÁCH Z VRBOVÉHO PRÚTIA

Obrázok:pist.jpg

V novele na Píšťalkách z vŕbového prútia autor s jemným, až láskavým humorom približuje koniec päťdesiatych rokov na východoslovenskej dedine z pohľadu 9-10 ročného chlapca. Je to obdobie, keď do tradičnej dediny, poznamenanej udalosťami druhej svetovej vojny, prudko preniká nová technika, zasahujú ideologické i sociálne zmeny budovania socializmu, ale prichádza aj zvyšovanie všeobecnej vzdelanosti. Sú to posledné roky "predtelevízneho" detstva našich otcov, dedov, plné nápadov, hier, objavov, ale aj otázok, na ktoré treba nájsť odpoveď.

NOČNÝ MOTÝĽ

Obrázok:motylnoc.jpg

Písal sa rok 1988, keď som prišiel do KŤUK-u pracovať ako zástupca jedného z československých podnikov. V ZSSR zúrila perestrojka. Politické napätie, pokiaľ som to mal možnosť sledovať, však ešte v tom čase neovplyvňovalo priebeh výstavby. Napokon pracovať na montáži v zahraničí, to bola šanca aj pre obyčajného robotníka alebo technika poctivo si zarobiť väčšiu sumu peňazí. Dostával normálny plat za vykonanú prácu a navyše diéty v cudzej mene (ruble v ekvivalente 11 – 13 USD denne), ktoré mu v banke automaticky, bez toho, či súhlasil alebo nie, premenili na 60,5 – 71,5 tuzexových poukážok, ľudovo nazývaných bony a ukladali na účet. Jedna tuzexová poukážka mala hodnotu 5,50 Kčs. Pri predaji pod rukou, na ulici sa však dalo za ňu získať šesť i viac korún.

Zdroj: oficiální www - www.alfonzlukacin.sk , se souhlasem autora. Vytvořeno jako poklona spisovateli, který dokáže bravurně táhnout čtenáře do děje, který je velice zajímavý a lze se od něj jen těžko odtrhnout. J.V.