Stará ruština

Z Wikipédie

Stará ruština je aj názov starej fázy ruštiny, teda jazyka (moskovského) Ruska v 15. - 18. storočí, pozri ruština

Stará ruština (najnovšie ojedinele aj stará východoslovančina) bol hovorový jazyk, ktorý používali v 10.-14. storočí východní Slovania v Kyjevskej Rusi a iných okolitých štátoch (v súčasnosti zhruba územie európskej časti Ruska, Bielorusko, Ukrajina a niekoľko poľských vojvodstiev).

[úprava] Iné názvy

Výraz "ruský" v názve treba chápať v starom zmysle tohto slova, teda ako označenie pre východných Slovanov, nie len pre dnešných Rusov.

Niektorí autori v Bielorusku resp. Ukrajine dnes jazyk označujú ako stará bieloruština (bielorusky старабеларуская alebo старажытнабеларуская мова) resp. stará ukrajinčina (ukrajinsky староукраїнська alebo давньоукраїнська мова).

[úprava] Hlavná charakteristika

Stará ruština je potomkom praslovančiny a zachovala si mnohé jej črty. Výrazná zmena vo vývoji tohto jazyka bol vývoj tzv. plnej vokalizácie, ktorá odlišovala novovzniknutú starú ruštinu od ostatných slovanských jazykov. Napríklad praslovanské *gordъ (mesto) sa zmenilo na gorodъ; *melko (mlieko) sa zmenilo na moloko; *korva (krava) sa zmenilo na korova. V ostatných slovanských jazykoch vznikli tvary ako gradъ, mlěko, krava (južnoslovanské jazyky, čeština, slovenčina) alebo grodъ, mleko, krova (poľština) a pod.

Len zriedkavo sa objavujú zachované záznamy v tomto jazyku, takže je náročné určiť úroveň jazykovej jednotnosti. Hovorový jazyk Rusi mohol byť zložený z množstva dialektov. S určitosťou môžeme hovoriť iba o jazykoch z doteraz zachovaných záznamov, ktoré podľa niektorých interpretácií ukazujú regionálne odlišnosti dialektov starého východoslovanského jazyka.

Po čase sa rozvinul na niekoľko foriem, ktoré boli predchodcami súčasnej bieloruštiny, ruštiny, ukrajinčiny a rusínčiny. Každý z týchto jazykov uchováva veľa zo staroruskej gramatiky a slovnej zásoby.

Keď po skončení tatárskej okupácie bolo územie bývalej Kyjevskej Rusi rozdelené medzi Litovské veľkokniežatstvo a Moskovské veľkokniežatstvo, objavili sa dva jazyky (vydelené zo starého východoslovanského jazyka) – stará bieloruština na západe a stredoveká ruština na východe.

[úprava] Literárny jazyk Kyjevskej Rusi

Politické zjednotenie regiónu do štátu zvaného Kyjevská Rus, z ktorého súčasné Bielorusko, Ukrajina a Rusko odvodzujú svoj pôvod, sa udialo približne sto rokov pred prijatím kresťanstva v roku 988 a ustanovením južnoslovanskej staroslovienčiny za liturgický a literárny jazyk. Dokumentácia starej ruštiny v tomto období je nedostatočná, preto je náročné zistiť vzťah medzi literárnym jazykom a nárečiami.

V arabských a byzantských prameňoch môžeme nájsť zmienky o predkresťanských Slovanoch v európskej časti Ruska používajúcich určitý druh písma. Napriek archeologickým nálezom budiacim dojem a dôkazom mnícha Chrabra z 10. storočia, že Slovania písali v „črtách a rezoch“, presnú podstatu tohto písomného systému nepoznáme.

Hoci bola zavedená hlaholská abeceda, o čom svedčia kostolné nápisy v Novgorode, čoskoro bola úplne nahradená cyrilikou. Nálezy nápisov na brezovej kôre objavené v Novgorode poskytli rozhodujúce informácie o čistom nárečí z 10. storočia v severozápadnom Rusku, skoro úplne očistenom od cirkevných vplyvov (pozri aj staronovgorodský dialekt). Je tiež známe, že prevzaté slová z gréčtiny začali prenikať do nárečia v tom období.