Veľká vlastenecká vojna
Z Wikipédie
Veľká vlastenecká vojna | |||||||
---|---|---|---|---|---|---|---|
Súčasť druhej svetovej vojny | |||||||
![]() Vojaci Červenej armády Michail Jegorov a Meliton Kantaria vztyčujú symbolicky vlajku ZSSR nad Ríšskym snemom v Berlíne |
|||||||
|
|||||||
Protivníci | |||||||
![]() |
![]() ![]() ![]() ![]() ![]() ![]() |
||||||
Velitelia | |||||||
Josif Stalin | Adolf Hitler | ||||||
Sila | |||||||
na začiatku 4 700 000 mužov, 20 000 tankov, 10 000 lietadel | na začiatku 3 900 000 mužov, 3 850 tankov, stíhačov tankov a útočných diel, 3 000 lietadel | ||||||
Straty | |||||||
26 milónov mŕtvych a nezvestných, z toho 17 miliónov civilistov | 6 až 13,7 miliónov mŕtvych a nezvestných, 607 divízii (96 500 tankov, 106 400 lietadiel, 317 000 diel) | ||||||
Zoznam bitiek II. svetovej vojny |
Veľká vlastenecká vojna |
---|
Operácia Barbarossa – Fínsko 1941-1944 – Leningrad – Sevastopoľ – Moskva – Kerč-Feodosija – Ržev-Vjazma – 2. Charkov – Stalingrad – Velikie Luki – 2. Ržev-Syčevka – Kursk – Smolensk – Dneper – 2. Kyjev – Korsuň-Ševčenkovská operácia – Kamenc-Podolskij – Operácia Bagration – Ľvov-Sandomierzs – Balkán 1944 – Dukla – Maďarsko 1944-1945 – Visliansko-Oderská operácia – Königsberg – Berlín – Praha – Mandžusko 1945 |
Veľká vlastenecká vojna (po rusky: Великая Отечественная Война) alebo tiež bežne označovaná ako Východný front, bola dôležitá časť druhej svetovej vojny, ktorá prebiehala najmä vo východnej a strednej Európe. Bojoval v nej Sovietsky zväz proti nacistickému Nemecku a jeho spojencom (Maďarsko, Taliansko, Rumunsko, Fínsko, Slovensko). Názov Veľká vlastenecká vojna sa vžil do povedomia po prejave Josifa Stalina 3. júla 1941.
Veľká vlastenecká vojna sa začala 22. júna 1941 Operáciou Barbarossa, ktorá sa skončila odrazením nemeckého útoku na Moskvu. Nemecké vojská sa však preskupili a na jar 1942 začali postupovať juhom ZSSR, ich postup bol zastavený v bitke o Stalingrad. Nasledujúci rok sa hitlerovské vojská pokúsili tretí krát vybojovať iniciatívu, ale v bitke v Kurskom oblúku ich Sovietske vojská porazili a začali vytláčať zo svojho územia. Po operácii Bagration, Visliansko-Oderskej operácii a útoku na Berlín, ktoré spôsobili Wehrmachtu ťažké porážky, bola Tretia ríša porazená. Jej zostávajúci vodcovia 8. mája 1945 podpísali úplnú a bezpodmienečnú kapituláciu, čím zároveň ukončili druhú svetovú vojnu v Európe.
Obsah |
[úprava] Politické pozadie
Po hospodárskej kríze v 30. rokoch sa v Nemecku dostala k moci nacistická strana NSDAP, ktorá pod vedením Adolfa Hitlera iniciovala prípravy na odvetu za porážku Nemecka v prevej svetovej vojne. Krajiny, ktoré boli víťazmi prvej svetovej vojny (Spojené kráľovstvo, Francúzsko a USA), svojou politikou Appeasementu nepodnikli proti vzrastajúcemu nemeckému militarizmu žiadne kroky. Nečinne sa prizerali ako nemecký nacionálny-socializmus šliape po Versaillskej mierovej zmluve, obsadzuje demilitarizované Porýnie, či podporuje nacionalistického španielskeho povstalca Franca. V marci 1938 nemecké vojská anektovali Rakúsko. V dňoch 29. až 30. septembra 1938 zvolali v Mníchove Nemecko, Taliansko, Veľká Británia a Francúzsko Mníchovskú dohodu, na ktorej tieto krajiny rozhodli o odňatí Sudetov od Česko-Slovenska. Na tomto území, kde žila významná nemecká menšina sa tiež nachádzala línia opevnení, ktorá mohla v prípade ozbrojeného konfliktu ochrániť krajinu pred agresiou Nemecka. Bývalé Dohodové veľmoci, pri tom odmietli Česko-Slovensku pomôcť pri obrane pred nemeckými územnými nárokmi, a v prípade neuznania výsledkov Mníchovksej dohody, by neboli ochotné aj napriek podpísaným obranným zmluvám zasiahnuť. Následná prvá viedenská arbitráž situáciu krajiny, po strate Pokarpatskej Rusi a južných oblastí Slovenska ešte sťažila. Prezident Edvard Beneš však nebol ochotný prijať pomoc zo Sovietskeho zväzu, ktorý bol pripravený krajine vojensky pomôcť. V marci 1939 prestalo Česko-Slovensko existovať. Čechy a Moravu obsadili nemecké vojská a vytvorili takzvaný Protektorát Čechy a Morava. Na Slovensku vznikla za prispenia Hitlera prvá Slovenská republika. Tesne pred začiatkom bojov druhej svetovej vojny, sa Tretia ríša a Sovietsky zväz v Pakte Ribbentrop-Molotov tajne dohodli na rozdelení Poľska a niektorých ďalších krajín, ktoré medzi nimi ležali. Stalin v tej dobe vedel, že Hitler plánuje viesť vojnu proti krajinám západnej Európy a tento fakt hodlal využiť. A pravdepodobne dúfal, že sa Nemecko vyčerpá v bojoch s Francúzskom a Veľkou Britániou a on potom môže tieto oslabené krajiny napadnúť, poprípade získať čas a pripraviť sa na nemecký vpád. Pakt mal zabezpečiť ZSSR v kritickom období do roku 1942, kedy malo byť ukončené plánované prezbrojovanie Červenej armády. 17. septembra 1939 Sovietsky zväz napadol Poľsko „od chrbta“ a obsadil jeho východné oblasti, sovietski činitelia to odôvodňovali snahou ochrániť ruské, bieloruské a ukrajinské obyvateľstvo v týchto oblastiach. Počas tohto obdobia sa do rúk Červenej armády vzdalo veľa poľských vojakov a dôstojníkov. Asi 4500 tých, ktorí neboli ochotní prijať sovietske idey, potom NKVD zastrelila neďaleko Smolenska v Katyňskom lese.
[úprava] Úvod
Prípravy na vpád do ZSSR sa začali už v roku 1940. Za politický cieľ a zámienku operácie Barbarossa určil Hitler:
- záchranu západnej civilizácie pre rozpínavosťou boľševizmu
- likvidáciu bolševizmu
- ovládnutie zdrojov ZSSR na ďalšie vojny.
Občania ZSSR nestáli za Stalinom bez výhrad. Dôvera v neho tesne po napadnutí krajiny a katastrofických porážkach v lete a na jeseň 1941 veľmi klesla, vedeli ale, že pod Hitlerom by to bolo ešte horšie. Odpor k nemeckej agresii následne stúpal, keď sa hitlerovské vojská (a hlavne Waffen-SS) ukázali ako brutálni vrahovia. K súdržnosti akú sovietsky ľud prejavil do značnej miery pomohli aj vyhlásenia samotného Stalina, ktorý sa 3. júla v rozhlase k svojim krajanom prihovoril priam neuveriteľne: „Súdruhovia, občania, bratia a sestry, príslušníci armády a námorníctva! Obraciam sa na vás priatelia moji!“ Tieto slová zapadali do ponurej atmosféry týchto dní. [1] Mnohí občania Sovietskeho zväzu po zblížení krajiny s Veľkou Britániou a USA počas vojny očakávali, že sa pomery v krajine zmenia. To ich ešte viac hnalo do boja s nepriateľmi, ktorí napadli ich krajinu.
Hitler svoju šancu prepásol. Už v princípe bol nacistický režim zameraný proti Slovanom, jednotky zložené z Ukrajincov, či Kozákov boli nasadzované len z iniciatívy nemeckých miestnych veliteľov. Centralizovaná koncepcia spojenectva s utláčanými národmi ZSSR vznikla paradoxne až vtedy, keď Nemci museli zo ZSSR ustúpiť. Že sa k Hitlerovi pripojili aj pobaltské štáty nebolo nič prekvapivé. Tie cítili k Sovietskemu zväzu pravdepodobne najväčší odpor spomedzi všetkých sovietskych republík. Napriek tomu, že väčšina z nich nebola až tak politicky naivná aby uverila v Hitlera, predpokladali, že každá zmena oproti vtedajšej situácii bude len lepšia.
[úprava] Hitlerove ciele
Hitlerové priame nariadenia boli:
- 13. marec 1941 „Richtlinien auf Sondergebieten zur Weisung Barbarossa“ - Himmler dostal plnú moc a prostriedky na vyhladenie Židov a sovietskej inteligencie
- 13. máj 1941 „Erlaß über die Ausübung der Kriegsgerichtbarkeit im Gebiet Barbarossa“ - príslušníci Wehrmachtu nesmeli byť za činy proti civilnému obyvateľstvu ZSSR braní na zodpovednosť - všetko sa im povoľovalo.
- 19. máj 1941 - proti partizánom, židom atď. neslobodno brať ohľad, za dôkaz sa považuje aj podozrenie zo spolupráce s nimi
- 16. jún 1941 „Bestimmungen über das Kriegsgefangenenwesen“ - vojnových zajatcov treba zabiť pri najmenšom podozrení zo zamýšľaného odporu
[úprava] Plán útoku
Hitler predložil v júli 1940 zámer napadnúť Sovietsky zväz svojmu štábu na jar roku 1941. Neskôr jeho ambície stúpli na: „Úplné pozbavenie Sovietskeho zväzu práva na existenciu.“ [2] Hitler zatiaľ aspoň čiastočne kamufloval túto činnosť napr. prípravou údajného vylodenia na Britské ostrovy. Čiastočne zmiatol sovietsku výzvednú službu i tým že si nepripravoval žiadne zásoby na boj v zime (sovietska rozviedka napr. sledovala nákupy ovčej kože na svetových trhoch). Bolo totiž vylúčené, že by sa mu podarilo ZSSR zničiť do príchodu zimy. Čoskoro boli k západným hraniciam Sovietskeho zväzu premiestnené veľké nemecké sily. Väčšina z nich sa sústredila vo Východnom Prusku a Nemcami okupovanom Poľsku. Pôvodný dátum začiatku útoku však oddialilo viacero príčin. Jednou bola toho roku veľmi daždivá jar. Druhou bol nemecký útok na Juhosláviu a Grécko, ktoré mohli na poslednú chvíľu znamenať veľké nebezpečenstvo, podobne ako tomu bolo počas prvej svetovej vojny. Walther von Brauchitsch veliteľ Wehrmachtu disponoval tromi armádnymi skupinami, z ktorých každú podporovala jedna letecká armáda.
- Skupina armád „Sever“ pod velením maršala Wilhelma von Leeba mala za úlohu obsadiť Leningrad a dojsť až k Archangeľsku
- Skupina armád „Stred“ pod velením maršala Fedora von Bocka mala postupovať k rieke Volga
- Skupina armád „Juh“ pod velením maršala Gerda von Rundstedta mala postupovať juhom ZSSR k mestu Astrachaň, obsadiť Krym, prekročiť Volgu a odrezať Kaukaz od zbytku krajiny
Nemecké ozbrojené sily boli dostatočne silné na to aby tieto úlohy mohli plniť. Ich bojové skúsenosti, vynikajúci veliteľský zbor a kvalitná výzbroj z nich robili najlepšiu armádu na svete. Je veľmi pravdepodobné, že nebyť Hitlerových zásahov do príprav a realizácie bojových operácií, mohli sa boje na východnom fronte (ako aj počas celej vojny) vyvíjať podstatne viac v prospech Tretej ríše.
[úprava] Situácia v Sovietskom zväze
Celkovo bola sovietska obranyschopnosť práve v tej dobe silne narušená. Hlavný podiel na tom mali stalinské čistky v armáde, tiež diletantské zásahy sovietskeho vedenia do organizácie armády (napríklad zrušenie mechanizovaných zborov, ktoré bolo v lete 1941 potrebné narýchlo znovu formovať), chýbali skúsení odborníci v tankovom vojsku, v období napadnutia krajiny sa iba začínali precvičovať tí, ktorí boli k tankovým jednotkám prevelení od iných druhov vojsk. Neboli to však jediné slabiny Červenej armády, sovietskym vojskám zúfalo chýbala motorizácia, vďaka maršalovi Kulikovi dokonca aj samopaly. Červená armáda na hraniciach sústredila veľké množstvo zásob, ktoré okamžite po vpáde padli do rúk Nemcom. Za všetky tieto chyby nesie plnú zodpovednosť Stalin a jeho blízke okolie. Stalin navyše v rozhodujúcich dňoch pred napadnutím ZSSR nijak adekvátne nereagoval na prichádzajúce spravodajské správy o príprave útoku proti krajine. Tieto faktory výraznou mierou podryli bojaschopnosť Červenej armády a prispeli k jej porážkam na začiatku vojny.
Stalin pred začiatkom druhej svetovej vojny v lete 1937 inicioval brutálne čistky v armáde. Tie pripravili o život väčšinu najvyšších dôstojníkov: za obeť padli traja z vtedajších piatich maršalov, 11 komisárov obrany, 13 z 15 veliteľov armád aj všetci velitelia vojenských okruhov. Celkovo bolo zatknutých, prepustených alebo uväznených asi 35 000 dôstojníkov Červenej armády. [3] Stalin si pravdepodobne vôbec neuvedomoval, akú hroznú chybu spravil. Až následná Zimná vojna a začiatok Veľkej vlasteneckej vojny ukázali, v akom stave sa skutočne nachádza dôstojnícky zbor Červenej armády.
Zo Stalinovho režimu profitovali hlavne oddaní členovia strany a udavači. Ostatní aj keď neboli jeho priami odporcovia (lepší systém im nebol známy) si nežili zvlášť dobre (na vtedajšie európske pomery). Je pravdepodobné, že títo profitanti netvorili väčšinu. Tí ktorí vedeli (alebo aspoň tušili) ako si ľudia žijú v kapitalistickej Európe Stalinov režim dokonca nenávideli.
Úspešný nemecký stíhač Erich Hartmann vo svojich spomienkach napísal: „Tenká horná vrstva si v Rusku žije veľmi dobre, ale ostatní žijú a chodia oblečení ako žobráci.“[4]
Stalinov teror postihoval ale aj ľudí, ktorí nikdy jeho nepriateľmi neboli. Tí boli likvidovaní na základe preventívnych čistiek a falošných obvinení udavačov, ktorí museli plniť „udavačské kvóty“. Toto sa nedalo utajiť a nenávisť k Stalinovi sa preto pozvoľna šírila aj medzi obyčajnými ľuďmi. Situácia v krajine bola dobrým politickým základom pre každého útočníka zvonka. Hitler však túto výhodu nedokázal využiť.
Ďalším faktorom bola Stalinova línia. Táto pôvodne dobre vybudovaná sieť železobetónových pevností, zátarasov a drevozemných bunkrov sa tiahla od mesta Pskov na severe, cez východné brehy rieky Berezina, ďalej na juh do Kyjeva a k Odese na brehu Čierneho mora. Bola vybudovaná v polovici 30. rokov pôvodne na obranu pred prípadnými útokmi kapitalistických krajín zo západu. Avšak po rozšírení Sovietskeho zväzu o oblasti, ktoré obsadil podľa dodatkov k paktu Riebentropp – Molotov sa hranice krajiny presunuli o stovky kilometrov na západ. Pôvodná Stalinova línia bola opustená a jej vybavenie a výzbroj sa premiestnila do opevnení, ktoré sa začali budovať na nových hraniciach. V čase napadnutia Sovietskeho zväzu však takmer žiadne z týchto opevnení neboli dokončené a tým pádom ani použiteľné. Pri postupe nacistov hlbšie do vnútrozemia krajiny však jednotky Červenej armády využili aj pôvodné opustené opevnenia Stalinovej línie, napríklad pri Kyjeve. Ukázalo sa, že keby z nich predtým nebola odvezená pôvodná výzbroj, mohla táto línia výrazne pomôcť Sovietom pri obrane svojho územia.
Na zahranično politickej scéne sa Stalin čiastočne snažil zabezpečiť Sovietsky zväz tým, že 13. apríla 1941 uzavrel s Japonskom pakt o neútočení. Neskôr mu tento čin veľmi pomohol, keď po ubezpečení rozviedky, že Japonsko nenapadne Sovietsky zväz na Ďalekom východe, stiahol vojská z tejto oblasti na obranu Moskvy.
Množiace sa správy o tom, že sa Nemecko chystá napadnúť Sovietsky zväz sa Stalin navonok snažil ignorovať. Veľmi presné správy prichádzali od Richarda Sorgeho, ktorý dokonca dokázal niekoľko dní pred útokom poslať do ZSSR správu, že sa útok začne 22. júna. Stalin však žiadnym správam neveril a nedovolil vyvíjať prakticky žiadnu činnosť, ktorá by nasvedčovala, že sa sovietske vojská pripravujú na vojnu, dúfal zrejme, že tak získa čas. Iba 19. júna dostali sovietske vojská rozkaz aby rozptýlili svoje lietadlá a maskovali svoje pohraničné letiská. Bolo však neskoro. O množiacich sa neúspechoch pri zlepšovaní vzťahov s Nemeckom jasne hovorila zahraničnopolitická situácia, ako aj chladné reakcie Hitlera na pokusy o zblíženie oboch krajín. Noc pred nemeckým vpádom sa stretli Sovietsky minister obrany Molotov a nemecký veľvyslanec Shulenburg. Ten pravdepodobne nemal poňatia o Hitlerových plánoch a nevedel odpovedať na Molotovove otázky o príčine nemeckej nespokojnosti, keď sa však vrátil na veľvyslanectvo, našiel tam Ribbentropove inštrukcie navštíviť Molotova a prečítať mu dokument zostavený Hitlerom, ktorý bol fakticky vyhlásením vojny. Už sa brieždilo, keď sa Shulenburg vrátil do Kremľa a prečítal Molotovovi dokument. Ten údajne iba trpko povedal: „To je vojna. Nazdávate sa, že sme si to zaslúžili?“
[úprava] Postup Wehrmachtu
22. júna 1941 sa medzi 3:15 a 4. hodinou rannou začala najväčšia, najurputnejšia a najkrvavejšia nepretržitá pozemná kampaň v histórii ľudstva. Záblesky výstrelov nemeckých diel na západe Sovietskeho zväzu oznamovali začiatok operácie Barbarossa.
Nemecké vojská rýchlo porazili chaoticky nasadzované jednotky Červenej armády, za nieľko dní prenikli hlboko do pobaltských republík, obsadili Minsk a takmer celé Bielorusko. Intenzívny odpor od začiatku kládli najmä jednotky pohraničnej stráže, no tie neboli dostatnočne vybavené na boj s tankami a boli pre to postupne likvidované. Len v oblasti Brestu takmer na hraniciach bolo obkľúčených 11 sovietskych divízií. Medzera ktorá vznikla obkľúčením sovietskych vojsk v oblasti Minska dovolila Nemcom bez odporu prekročiť Dneper a rýchlo postupovať do sovietskeho vnútrozemia. Na Ukrajine postupovali nemecké vojská rovinatým terénom, spolu s rumunskými jednotkami a onedlho obkľúčili Odesu a prenikli na Krym. 29. júna sa začalo bojovať aj na sovietsko-nórskych hraniciach za polárnym kruhom. Bolo to po prvý krát v histórii, čo sa viedli boje aj v tejto nehostinnej oblasti.
Rozmiestnenie sovietskych vojsk pri vpáde naznačovalo, že dosiaľ ešte neboli rozmiestnené do útočných pozícií[5]. Vojská západných vojenských okruhov boli zatiaľ dislokované v akejsi vyčkávacej pozícii, pričom však nemuselo nevyhnutne trvať dlho aby boli na prípadný útok pripravené. Práve fakt, že sa Stalin chystá napadnúť Nemecko bol jedným z hlavných argumentov pre útok na ZSSR. To však zrejme nebolo možné skôr ako na jar roku 1942 alebo ešte neskôr v dôledku neukončenej reformy a prezbrojovania Červenej armády.
23. júna 1941 bola vytvorená Stavka hlavného veliteľstva (od 8. augusta 1941 Stavka vrchného velenia). Všetka moc v krajine sa 30. júna 1941 sústredila v Štátnom výbore obrany, ktorého vrchným veliteľom sa stal od 8. augusta J. V. Stalin. 8. augusta v noci 15 sovietskych diaľkových bombardérov DB-3 vyštartovalo z Baltského ostrova Ezel a v noci z výšky 7 km bombardovalo nezatemnený Berlín. Všetky stroje sa vrátili v poriadku na základňu. Ráno nemecké noviny uvádzali, že mesto bombardovali Angličania, a že bolo zostrelených 6 anglických lietadiel. Britská tlač na to zareagovala tiež, keď oznámila, že Nemci vydávajú čudné vyhlásenia, lebo britské letectvo nad Berlínom 7. ani 8. augusta nelietalo. [6]
Nemcom do značnej miery pomohli sovietske rozkazy, ktoré nariaďovali nerozvinutým a nepripraveným vojskám okamžite viesť protiútoky, ktoré nebolo možné v čase, keď nebolo stáleho spojenia s veliteľstvami, dostatočne skoordinovať. Nemci znovu aplikovali taktiku bleskovej vojny a neútočili proti silnejším sovietskym zoskupeniam čelne, využívali obchvaty a obkľučovali rýchlymi mechanizovanými a tankovými klinmi pomalšie manévrujúce sovietske vojská. Luftwaffe v prvých dňoch vojny zničila postupne väčšinu sovietskeho letectva dislokovaného na západe krajiny. Nová vojna sa však vyvíjala akosi rozporuplne, sovietske vojská boli na jednej strane neustále porážané, obkľučované a tisíce vojakov Červenej armády sa hromadne vzdávalo do rúk nacistov, netušiac čo ich čaká. Na druhej strane aj nemecká armáda utrpela značné straty, za mesiac to bolo 100 000 vojakov, čo ďaleko presiahlo výšku strát za celé dovtedajšie ťaženie na západe. Táto blesková vojna sa však líšila od tej v západnej Európe, nenapredovala tak neochvejne ako by chcelo nemecké velenie. Sovietsky vojaci sa totiž nevzdávali v panike a strachu ani neprejavovali neochotu bojovať ako Francúzi. Veľké skupiny vojakov sa vzdávali často až po tom čo im došla munícia, potraviny, prišli o velenie a ešte k tomu sa nachádzali obkľúčení v hĺbke nepriateľom kontrolovaného územia, bez nádeje na to, že im zbytok armády poskytne pomoc, či šancu prebiť sa k svojim.
Stalin znepokojený porážkami svojich vojsk, ako aj množstvom vojakov a dôstojníkov, ktorí sa vzdali do rúk Nemcom v auguste 1941 vydal rozkaz č. 270. Ten mal ďalekosiahly vplyv na životy miliónov sovietskych vojakov, ktorí boli zajatí nemeckými vojskami. Rozkaz zakazoval vojakom dobrovoľne sa vzdávať nepriateľovi, neošetroval však prípady, keď sa museli vojaci rozhodovať medzi istou smrťou a zajatím. Väčšina z nich, sa po tom čo boli oslobodení zo zajatia sovietskymi vojskami, dostala do trestných jednotiek alebo do známych Gulagov.
31. augusta 1941 doplával do sovietskeho prístavu Archangeľsk prvý britský konvoj PQ-O so zásobami. Pomoc západných Spojencov bola v tej dobe pre ZSSR veľmi užitočná.

██ do 1. septembra 1941
██ do 9. septembra 1941
██ do 5. december 1941
V nasledujúcich bitkách Nemci obkľúčili a zničili, v sérii bojov na západnom a neskôr aj na východnom brehu Dnepru, sovietske armády brániace Kyjev. Potom sústredili svoje tankové divízie zakončili boje v oblasti Smolenska a vyrazili na Moskvu. Pri Smolensku sovietske velenie po prvý krát nasadilo svoje jednotky s rozumom a neprikazovalo im zbytočne plytvať silami pri protiútokoch na ktoré nemali dosť síl. Nemci však postupovali ďalej a pri Vjazme prerazili sovietsky Západný front a obkľúčili jednotky pod vedením Ivana Koneva, zajali tak desiatky tisíc sovietskych vojakov. Na južnom úseku frontu prenikli až na Donbas a na určitý čas obsadili Rostov-na-Donu. Za zhoršujúceho sa počasia a silnejúcej obrany sovietskych vojsk na vrchole svojho postupu stáli menej než 50 km od Moskvy.
Do bitky o Moskvu Červená armáda ustúpila 850 až 1200 km, postu Wehrmachtu na hlavné mesto krajiny však v do decembra 1941 zastavila. Na ostatných dôležitých smeroch - na Leningrad i na juhu pri Rostove sa aj napriek počiatočným neúspechom taktiež podarilo postup Nemcov zastaviť. Leningrad sa však na takmer 900 dní ocitol v obkľúčení, čo malo kruté dôsledky pre jeho obyvateľov, takmer milión z nich zomrel v strašných podmienkach od krutej severskej zimy a dlhotrvajúceho hladu. Obrana Leningradu bola dôležitá z niekoľkých dôvodov, bolo to posledné miesto kam sa mohla z Tallinu evakuovať Červená Baltická flotila, bolo to takisto miesto, ktoré zabraňovalo spojeniu vojsk útočiacich z polárnych oblastí Fínska a Nórska s vojskami armádnej skupiny Sever. Obrancovia Leningradu tiež v podstatne bránili prístupy k prístavom Archangeľsk a Murmansk, ktoré boli dôležitou spojovacou tepnou so Spojeným kráľovstvom.
Na prelome rokov 1941 a 1942 Červená armáda pomocou záloh z Ďalekého východu začala protiútoky pri Moskve a tiež Ljubanskú, Rževsko-Vjazemskú, Barenkovsko-Lozovskú a Kerčsko-feodosijskú operáciu. Sovietske vojská tak zažehnali nebezpečenstvo pred svojim hlavným mestom a nakrátko aj pred Severným Kaukazom. Uľahčili situáciu v Sevestopole aj Leningrade, kde zostávala jediná prístupová cesta cez Ladožské jazero. Týmto protiútokom sa podarilo zastaviť nemecký blitzkrieg a prinútiť nepriateľa nakrátko prejsť do obrany.
Sily a rezervy Červenej armády sa však veľmi vyčerpali. Stalinov cieľ: vyhnať nepriateľa z územia ZSSR nebolo možné realizovať. Wehrmacht sa zo svojich strát spamätal rýchlejšie ako Sovieti a začiatkom roku 1942 znovu prešiel do útoku, teraz však na juhu ZSSR. Hitlerove voská dobyli 1. júla po niekoľko mesačnom obliehaní Sevastopoľ. Tvrdé boje prebiehali v oblasti Voroneže (padla 7. júla) a Vorošilovgradu (padla 17. júla) odkiaľ boli sovietske jednotky vytlačené na východ. Stratený bol celý Donbas, Rostov-na-Donu (padol 24. júla) a nemecké vojská prenikli rovinatým terénom až 650 km medzi rieky Don a Volga a plánovali dojsť až ku Kaspickému moru. Nemci pokračovali aj v útoku na Kaukaz. Červená armáda podnikla na severnom a strednom úseku frontu v oblasti Moskvy, kde stále držala silné rezervy lokálne protiútoky - Demianskú a Rževsko-Syčevskú operáciu, čím si zlepšila postavenie na daných úsekoch a zaháňala Nemcov ďalej od Moskvy, nijak však nevyriešila kritickú situáciu na juhu krajiny. Do jesene 1942 nemecké tankové armády bez väčších ťažkostí postupovali Kubáňskou rovinou k ropným poliam na Kaukaze. Padlo rozhodnutie preťať Volgu pri meste Stalingrad. Prerušili by tak prakticky všetky sovietske spojenia s vojskami na Kaukaze.
24. augusta 1942 nemecké vojská zaútočili na mesto. Hneď od začiatku sa rozpútali zúrivé pouličné boje. V nich sa stratila nemecká výhoda v lepšej pohyblivosti a kvalitatívna prevaha veliteľských kádrov na nižších úrovniach. Sovieti sa odhodlane bránili, bojovalo sa o každý dom. Situácia na fronte si vyžiadala zásobovanie sovietskych vojsk v meste ležiacom na západnom brehu Volgy výhradne loďami. To bolo možné iba v noci. Na východnom brehu zatiaľ sovietska armáda sústredila silné jednotky delostrelectva a protilietadlovej obrany. Najmä ich kvalitné delostrelectvo potom pomáhalo početne slabším obrancom mesta odrezaným na západnom brehu odrážať početné nemecké útoky. Do dejín sa zapísali najmä boje o Mamajovu mohylu a Dom Pavlova.

[úprava] Evakuácia priemyslu
V dobe vrcholiacej bitky o Stalingrad sa front dostal na svoje najvýchodnejšie pozície za celú vojnu západne od miest Elista a Groznyj. Nemci vtedy okupovali podstatnú časť európskej časti ZSSR, na ktorej pred vojnou žilo 42% jeho obyvateľstva, produkovala sa 1/3 HDP, nachádzalo sa tam 45% ornej pôdy. Ak sa vezmú do úvahy aj obrovské ľudské a materiálne straty Červenej armády (v tej dobe dosahujúce najmenej 2 milióny padlých zajatých a ranených), krajina sa nachádzala v smrteľnom nebezpečenstve. Navyše bola za týchto otrasných podmienok nútená niesť tiaž najurputnejších bojov druhej svetovej vojny. V žiadnej inej krajine by nebolo možné realizovať presun obrovských vojensko-priemyselných komplexov aj s robotníkmi tisíce kilometrov do vnútrozemia.
Evakuácia sa uskutočňovala najmä po železnici. Objem dopravy na západ dosiahol približne 300 000 železničných vagónov. Do novembra 1941 sa sovietskym robotníkom a železničiarom podarilo evakuovať 1523 podnikov, spolu s 10 miliónmi odborníkov, robotníkov spolu s ich rodinami. Produkcia novopostavených tovární sa naplno rozbehla až v septembri 1942, práve včas aby zasiahla v rozhodujúcej fáze bitky o Stalingrad.
[úprava] Činnosť nacistických vojsk na okupovaných teritóriach Sovietskeho zväzu
Nacistickým vojskám sa podarilo len v samotnom Rusku obsadiť asi 13 oblastí (podľa vtedajšieho administratívneho delenia) boli to: Leningradská, Pskovská, Velikolukská (dnes neexistujúca), Smolenská, Brianská, Kalužská, Novgorodská, Kalininská, Oriolská oblasť a tiež celú Ukrajinu, Bielorusko, Moldavsko, Litvu, Lotyšsko a Estónsko.
Nemci rozdelili obsadené oblasti na gubernie, zaviedli registráciu obyvateľstva, vytvorili miestnu samosprávu na čele so starostami, ktorých vyberali Nemci a políciu alebo isté polovojenské jednotky, tvorené z miestnych dobrovoľníkov. Všetky činnosti obyvateľstva organizované Nemcami na okupovaných územiach smerovali k podpore nemeckého vojnového úsilia. Obyvatelia obsadených území boli nútení pracovať v nemeckých podnikoch, založených Nemcami na obsadených územiach najmä vo veľkých priemyselných mestách. Obyvateľstvo muselo pomáhať pri opravách strategických ciest a železníc, odpratávaní snehu z vojensky dôležitých ciest, odpratávaní ruín a pri zberoch úrody, pričom zaujímavosťou je, že Nemci síce zrušili kolchozy, ale ponechali sovchozy ktoré pre lepšiu kontrolu ponechali takmer bezo zmeny a premenovali ich na gozchozy. Pri tom museli dodržiavať priam zlodejské normy na „výkup“ potravín, obilnín, mäsa a dobytku. Potraviny im pritom nemeckí vojaci so zbraňou v ruke kradli bežne, tak ako teplé oblečenie alebo cennosti. Civilné obyvateľstvo bolo často vyháňané zo svojich obydlí, nútené prežívať v neupravených miestnostiach alebo zemľankách. Najmä obyvatelia miest vo veku od 18 do 45 rokov museli denne tvrdo pracovať 14 až 16 hodín. Pri tom im za odmietnutie práce, nesplnenie príkazov, drobné previnenia, sebaobranu pri napadnutí vojakmi či celkom bez príčiny hrozili tvrdé tresty. Ešte prísnejšie sa trestali sabotáže, pomoc partizánom, členstvo v komsomole alebo komunistickej strane, usvedčenie z ktorých znamenalo trest smrti.
Pod dohľadom nemeckých orgánov prebiehala tiež antisovietska agitácia a propaganda. Nemci ako vyslanci kultúry a kresťanstva, povolili činnosť pravoslávnej cirkvi, otvorili kostoly, v kinách a divadlách premietali nemecké filmy. Pokračovalo sa aj vo výučbe zo sovietskych učebníc, z ktorých však vymazali všetko čo sa priečilo nacistickej ideológii. V tej istej dobe však títo nacistickí „osvecovatelia“ pálili sovietske knižnice a ničili symboly ruskej a slovanskej kultúry, ako bol napríklad pamätný dom Leva Tolstého v Jasnej Poľane, ktorý počas okupácie celkom zdevastovali.
Podľa plánov germanizácie východných území sa po obsadení začala na mnohých územiach lividácia „nežiaducich elementov“, v prvom rade išlo o Židov a členov komunistickej strany a komsomolu. Za nemeckými jednotkami postupovali takzvané Einsatzgruppen, ktorých úlohou bolo fyzicky likvidovať týchto nezmieriteľných nepriateľov nacionálneho socializmu, bojovali aj proti partizánom. To práve ich činnosť „zapísala do dejín“ roklinu Baij Jar severne od Kyjeva, kde zastrelili koncom septembra 1941 najmenej 33 000 ľudí, prevažne Židov. Podobné popravy sa odohrávali prakticky po všade, kam Einsatzgruppen prišli. Už v roku 1942 sám Heinrich Himmler, skonštatoval, že masové popravy strelnými zbraňami nie sú vhodné, pretože vrahovia po čase začítajú trpieť duševnými problémami a preto sa začal zaoberať novými spôsobmi vraždenia. Čoskoro sa začali používať nákladné automobily upravené tak, aby ich výfukové plyny zadusili obede vezené v uzavretej zadnej časti vozidla. Neskôr sa prešlo na ešte účinnejší Cyklón-B, sypaný na obete v nevinne vyzerajúcich sprchách.
Okolo 5,2 milióna obyvateľov bolo odvezených do podnikov v Nemecku. V prvej fáze možnosť odísť do Nemecka dobrovoľne využilo množstvo ľudí. Onedlho sa však podmienky týchto pracujúcich zhoršili na úroveň koncentračných táborov.
[úprava] Partizánska vojna
Partizánska vojna na okupovaných územiach Sovietskeho zväzu sa začala už v priebehu roku 1941. Spočiatku ale nebola nijak organizovaná a vznikala doslova živelne. Za rýchlo postupujúcim frontom zostali tisíce ozbrojených sovietskych vojakov, mnohým iným sa podarilo uniknúť zo zajateckých táborov a skrývali sa v lesnatých oblastiach, močiaroch či podzemiach miest ako bola Odesa alebo Kerč. Tretia ríša, ktorá mala ambíciu vykoreniť boľševizmus, si medzi antikomunistami v ZSSR čoskoro vytvorila veľa nepriateľov. A tí nebojovali proti nacistom s o nič menším zápalom ako iní.
Prvé oddiely ktorých úlohami bolo viesť diverznú činnosť v tyle nepriateľa boli zvláštne vycvičení príslušníci NKVD. Keby Stalin a ďalší kompetentní viac dbali aj o podobné zložky vojsk, ktoré draho cvičili od konca občianskej vojny, pre prípad nečakanej agresie a napadnutie krajiny, mohli by mať k dispozícii tisíce partizánskych organizátorov rozptýlených po celom obsadenom území. Spolu s nimi dopredu pripravené mŕtve schránky, ale aj tajné sklady s muníciou, zbraňami a výbušninami tak potrebné pre vedenie partizánskej vojny. To všetko mohlo fungovať nebyť zbytočných Stalinských čistiek, pri ktorých zlikvidovali väčšinu takto vycvičených osôb, ktorých sa zrejme sám Stalin začal obávať. V období napadnutia ZSSR, bolo v krajine iba mizivé množstvo takto vycvičených organizátorov partizánskej vojny.
Akékoľvek už boli okolnosti a možnosti viesť partizánsku vojnu, mnohé oblasti krajiny boli pre vedenie takejto formy boja veľmi vhodné. Išlo najmä o lesnaté a močaristé oblasti na bielorusko-ukrajinskom pohraničí. Práve v týchto oblastiach sa nachádzalo veľa rozptýlených vojakov Červenej armády, ktorí z vlastnej iniciatívy dlhdobo škodili nemeckému tylu. Skutočná pomoc partizánom sa však začala až v máji 1942, kedy bol pri Stavke hlavného velenia, takzvaný Hlavný štáb partizánskeho hnutia (HŠPH) na čele s P.K. Ponomarenkom. Táto pomoc sa začala prejavovať až v roku 1943. Partizáni na niektorých úzmiach mimo dosahu nemeckých vojsk vytvárali samostatné partizánske oblasti, v ktorých dokonca vyberali dane. Partizáni viedli dlhodobo útoky a sabotáže železníc viazali tak na seba 22 fašistických divízií, ktoré mohli byť použité na fronte. Pomohli tiež jednotkám Červenej armády pri ofenzívnej časti bitky v Kurskom oblúku, pri oslobodzovaní pravobrežnej Ukrajiny a Bieloruska. Časť partizánskych skupín ustupovala za nemeckou línou až do Poľska a na Slovensko, kde sa zúčastnila Slovenského národného povstania.[7]
Medzi najväčšie partizánske jednotky v Sovietskom zväze patrili oddiely pod vedením A. Saburova a S.A. Kovpaka. Presné odhady výsledkov sabotážnych akcií sovietskych partizánov nebudú nikdy k dispozícii. Cifry uvádzané sovietskymi správami zvykli byť často zámerné prehnané. Ale ani samotní Nemci nevyvracali skutočnosť, že partizánske hnutie, ktoré sa rozhorelo v Sovietskom zväze pre nich predstavovalo nemalý problém.
[úprava] Postup Červenej armády
[úprava] Od Stalingradu po Dneper
Zatiaľ čo sa Hitler a jeho generáli sústredili na boje v Stalinovom meste, Sovieti sústredili silné zálohy na nemeckých oslabených krídlach. Tie bránili menej kvalitné Rumunské a Maďarské armády. 19. novembra 1942 sa začal sovietsky protiútok, ktorý bol rozhodujúcim bodom obratu v bitke o Stalingrad. Nečakaným útokom bolo zničených alebo obkľúčených 22 nemeckých a rumunských divízií o sile asi 330 000 mužov. Nemecká Skupina armád Juh sa ocitla v absolútnom zmätku. Nacistické vojská boli nútené za ťažkých strát ustúpiť od Kaukazu, Volgy a Kubáne až za Rostov-na-Donu a na Kerč. Erich von Manstein sa pokúsil s 4. tanovou armádou viesť protiútok v južnej strane sovietskeho zovretia, ktorý bránila 5. gardová armáda. Tento útok však bol za ťažkých strát na oboch stranách odrazený. 2. februára 1943 sa posledné nemecké jednotky, ktoré bránili Stalingradský traktorový závod vzdali. Dovtedy už Sovieti zajali 91 000 Nemcov a Rumunov, splu s prvým nemeckým maršalom, ktorý sa vzdal do rúk Spojnecov - Friedrichom Paulusom.
Červená armáda však po ťažkých bojoch nebola schopná splniť Stalinove rozkazy a pokračovať v protiútoku a zastavila sa na východnej Ukrajine. Jej zásobovacie trasy boli roztiahnuté na veľkom území a jej čelné jednotky oslabené ťažkými bojmi. Nemecký protiútok pri Charkove následne spôsobil, že medzi Orlom a Belgorodom vznikol výbežok frontu zasahujúci asi 80 km do nemeckých pozícii. Tam sa nemecké velenie rozhodlo zasadiť svoj hlavný úder letnej ofenzívy roku 1943. Zozbieralo najlepšie jednotky a techniku, ktorá Wehrmachtu na východnom fronte zostala. Pri tom dával Hitler dôraz na posily novými tankami Panther a stíhačmi tankov Fedinand. Štáb vrchného velnia Sovietskeho zväzu však mal o týchto prípravách podrobné informácie. Sovietski generáli začali zvažovaž všetky eventuality a potom odporučili Stalinovi, aby im dovolil pripraviť v Kurskom oblúku pre nemecké divízie obrovskú pascu. Ta spočívala v silnej rozvrstvenej obrane a tiež obrovským zálohám, ktoré mali následne po odrazení nemeckej ofenzívy prejsť do protiútoku. Hitler spolu so svojimi generálmi veľmi podcenil tieto sovietske kroky a rozhodol o začiatku útoku. 5. júla 1943 zaútočilo na sovietsku obranu niekoľko sto tisíc najlepších vojakov Tretej ríše. Následná bitka v Kurskom oblúku, vyvrcholila v ohromnej tankovej bitke pri Prochorovke. Bol to definitívny krach nemeckej bleskovej vojny, ktorý predurčoval koniec nacistickej prevahy na východe.
Letná ofenzíva Červenej armády, skok na Dneper, oslobodenie Kyjeva a Ukrajiny boli znakom toho, že bojaschopnosť a ofenzívna činnosť sovietskych vojsk sa podstatne zlepšila. Dopomohla k tomu úprava komisárskych právomocí ako aj kvalitatívny a morálny zlom, ktorý nastal v Sovietskej armáde. Do popredia sa dostali noví schopní dôstojníci, ich schonosti ďaleko prevyšovali dôstojnícky zbor z rokov 1941 a 1942. Pri oslobodzovacích bojoch na Ukrajine sa vyznamenali aj československé jednotky pod vedením generála Ludvíka Svobodu. Koncom roku 1943 bola v Iráne usporiadaná Teheránska konferencia, na ktorej sa spojenci dohadovali v ďalšom spoločnom postupe proti fašizmu.
[úprava] Z Bieloruska do Prahy
Línia východného frontu sa začiatkom januára 1944 ťahala od Leningradu k Iľmenského jazera, cez Velikije Luki, Vitebsk, Žlobin, Rečicu, Žitomir, až k Vinici, odtiaľ po Dnepri do Perejaslavľa a cez Kirovograd a Krivoj Rog k dolnému Dnepru.
V marci 1944 zasiahol sovietsky protiútok nemeckú armádnu skupinu Juh, pri reorganizácii jej ľavého krídla. Boje začali pri Jassách. Medzi 1. a 4. tankovou armádou vznikla veľká medzera, ktorou do nemeckého tyla prúdili sovietske jednotky, Čoskoro sa im podarilo obkľúčiť 1. tankvoú armádu. Bitka sa stala známa ako obkľúčenie pri Kamenci-Podolskom. Po zásahu II. tankového zboru 7. apríla sa Nemcom v priebehu deviatich dní podarilo vyslobodiť svoje jednotky z obkľúčenia a stiahnuť ich viac na západ. Na čiernomorskom pobreží boli Nemci 13. marca nútený ustúpiť z Chersonu. 10. apríla bola oslobodená Odesa a nemecké vojská tak boli izolované na Kryme. Čiernomorské námorníctvo v súčinnosti s Červenou armádou, potom začalo útok aj tam. Po strate Sevastopoľa 12. mája sa zbytky nemeckých oddielov s Krymu stiahli. [8]
Po potrebnom odpočinku, doplnení strát a oprave techniky pokračovali sovietske vojská na jar 1944 v oslobodzovaní územia ZSSR. Sovietske vrchné velenie rozhodlo, že hlavným cieľom bude Bielorusko. Operácia Bagration, na ktorú si Stavka zhromaždila 19 armád, sa začala presne tri roky po nemeckom vpáde do krajiny 22. júna 1944. Na 320 km dlhom fronte sa odhral druhý Stalingrad. Sovieti obkľúčili a zneškodnili asi 350 000 nemeckých vojakov. 26. júna bol oslobodený Vitebsk, 3. júla Minsk a desať dní Vilnius. Ľvov-Sandomierzská ofenzíva, Východokarpatská, Pobaltská, Jassko-Kišinevská, Debrecínska a Petsamo-Kirkenesská operácia, preniesli bojové operácie z územia Sovietskeho zväzu do Poľska, Rumunska, bývalej Juhoslávie, Fínska, Československa a severného Nórska. Po údere sovietskych vojsk k Vipurskému zálivu, Fínsko kapitulovalo 4. septembra a 19. septembra uzavrelo v Moskve mierovú zmluvu. Zahranično politická situácia sa rýchlo zmenila. Rumunsko prešlo 24. augusta na stranu spojencov a podieľalo sa na oslobodzovaní strednej Európy, Turecko prerušilo všetky diplomatické styky s Treťou ríšou. 1. septembra bola obsadená Bukurešť. Bulharsko ktoré bolo do tej doby voči Sovietskemu zväzu neutrálne sa naďalej nehodlalo prikloniť na žiadnu stranu. Sovieti mu pre to 5. septembra vyhlásili vojnu. Už o tri dni sa však bulharské jednotky pripojili k Červenej armáde. Sovietske vojská, ktoré útočili z Juhu sa dostali 1. októbra cez Rumunsko až do Maďarska k Temešváru a Brašovu. Po tvrdých bojoch pri Debrecíne a Segedíne aj Maďarsko prešlo na stranu Spojencov. Maršal Miklós Horthy bol 16. októbra nútený odstúpiť a tak časť maďarských fašistov pokračovala po boku Nemcov v boji. Do decembra sa front na juhu dostal až k Budapešti. Na jeseň 1944, v období kedy sa po 650 km zastavil postup Červenej armády v Poľsku, sa začala Karpatsko-duklianska operácia na pomoc SNP. Stalin však nedovolil svojim vojskám pomôcť Poliakom, ktorí sa zapojili do Varšavského povstania. Varšava bola oslobodená až 17. januára 1945.
Visliansko-Oderská ofenzíva a boje vo východnom Prusku začiatkom roku 1945 posunuli front do Nemecka a bezprostredne ohrozili Berlín. 24. januára 1945 sovietske vojská prekročili Odru. Zatiaľ sa 4. až 11. februára 1945 konala Jaltská konferencia spojencov na Kryme. Začiatkom apríla 1945 sa začal útok Červenej armády na Berlín. 30. apríla 1945 v ňom spáchal Hitler samovraždu. Krvavé boje pokračovali ešte niekoľko nasledujúcich dní. V ruinách hlavného mesta Tretej ríše padlo najmenej 150 000 sovietskych vojakov. Zatiaľ sa 5. mája v Prahe začalo povstanie, Stalin preto rýchlo vyslal armádu pod vedením maršala Koneva na zaistenie Prahy pred početnými nemeckými vojskami tlačiacimi sa na západ. V ten istý deň, 8. mája 1945, podpísali nemeckí najvyšší činitelia bezpodmienečnú kapituláciu (kvôli posunu času bol však v tej dobe v Moskve už 9. máj). Druhá svetová vojna v Európe sa končila.
24. júna 1945 sa na Červenom námestí v Moskve konala slávnostná prehliadka víťazných vojsk Červenej armády. Tá sa v tej dobe už pripravovala na boj proti cisárskemu Japonsku. Tieto boje, ktoré sa začali 9. augusta 1945 však netrvali ani 1 týždeň. Kvantungská armáda sa vzdala 15. augusta. Spojeným štátom vzdorovali Japonské vojská ešte dva týždne do 2. septembra 1945.
[úprava] Bilancia
Počas bojov na sovietsko-nemeckom fronte bolo zničených alebo zajatých 607 nemeckých divízii a 75% všetkej nemeckej vojenskej techniky nasadenej vo vojne. V porovnaní so západným frontom, kde západní Spojenci zlikvidovali 176 nemeckých divízií, boli boje na Východe podstatne krvavejšie. Wehrmacht prišiel o 6 až 13,7 miliónov mužov. Naproti tomu len medzi rokmi 1941 a 1943 stratila Červená armáda 570 streleckých divízii. Ceľkovo sa bojov na sovietskej strane účastnilo takmer 23 000 000 mužov a žien. Sovietsky zväz priznal stratu 27 miliónov obyvateľov (podľa niektorých odhadov to bolo okolo 50 miliónov), z toho najmenej 11,7 milióna na fronte. Takmer milión sovietskych vojakov sa však previnilo voči vlastnej krajine: 376 300 bolo poľnými súdmi označených za dezertérov, 422 700 iných sa z najrôznejších príčin dostalo do trestných jednotiek známych ako „štrafbaty“.[9] 5 miliónov sovietskych občanov bolo Nemacami popravených za podporu alebo účasť v partizánskom hnutí. Veľa civilistov zahynulo v okupovaných oblastiach ako aj v tyle hladom, zimou, či počas bojov. Židia v okupovaných oblastiach boli nacistami systematicky vyvražďovaní. 6 miliónov sovietskych vojakov sa dostalo do zajatia. Na sovietskych vojnových zajatcov sa nevzťahovali Ženevské konvencie o zaobchádzaní s vojnovými zajatcami a polovica z nich zahynula v neľudských podmienkach v koncentračných a zajateckých táboroch hladom. Nemeckí zajatci, či skôr zbytky tých, ktorí prežili dlhoročný pobyt v sovietskych pracovných táboroch na Sibíri sa vrátili do Nemecka po Stalinovej smrti. Materiálne straty sa iba v ZSSR odhadujú na 2 600 miliárd sovietskych rubľov.
Každý z 1418 dní tejto hroznej vojny znamenal smrť asi 14 000 sovietskych občanov. 9. máj je v krajinách bývalého ZSSR oslavovaný ako Deň víťazstva a Deň pamiatky padlým vo vojnách.
[úprava] Pozri tiež
- Druhá svetová vojna
- Ruská oslobodenecká armáda
- Andrej Andrejevič Vlasov
- Stepan Bandera
- Lend-Lease
[úprava] Externé odkazy
- Flash prezentácia podrobne popisujúca priebeh bojov na východnom fronte
- Informácie o Veľkej vlasteneckej vojne v Ruštine
- Fotky a články o veľkej vlasteneckej vojne po rusky
[úprava] Referencie a bibliografia
- ↑ Alexander Werth - Od paktu po Stalingrad
- ↑ John Macdonald - Veľké bitky druhej svetovej vojny, Slovart Bratislava 1995 ISBN 80-7145-185-1 (str. 44)
- ↑ Christopher Ailsby - SS: Peklo na východní frontě ISBN 80-7237-145-2
- ↑ Raymond Toliver, Trevor J. Constable - The Blond Knight of Germany, ISBN 03-4502-183-5
- ↑ Erich von Manstein: Ztracená vítezství svazek I ISBN 80-7217-429-0. Brno, Jota 2006, s. 252
- ↑ А. Митяев - Книга будущих адмиралов
- ↑ А.С. Орлов, В.А. Георгиев, Н.Г. Георгиева, Т.А. Сивохина - История России, ISBN 5-9278-0006-8 (str. 439)
- ↑ Otakar Dorazil - Světové dejiny v kostce Nakladatelství Jeva 1995 ISBN 80-85797-26-7
- ↑ Erickson, John and Ljubica - Hitler versus Stalin The Eastern Front in Photographs ISBN 1-84222-242-2 (str. 7)