Schizoafektívna porucha

Z Wikipédie

Wikipédia nie je lekárske konzílium!
Informácia, ktorú podáva tento článok, nemôže nahradiť návštevu lekára!


Medzinárodná klasifikácia chorôb
Hlavný kód
  • F25 Schizoafektívna porucha
Ostatné kódy
  • F25.0 Manický typ
  • F25.1 Depresívny typ
  • F25.2 Zmiešaný typ
  • F25.8 Iné schizoafektívne poruchy
  • F25.9 Nešpecifikovaná sch. porucha

Schizoafektívna porucha je psychiatrická diagnóza označujúca vážne duševné ochorenie, pri ktorom sa prejavujú symptómy psychózy (čiže poruchy myslenia a vnímania) spolu so symptómami afektívnej poruchy (teda poruchy nálady).


Obsah

[úprava] Pôvod pomenovania

Termín schizoafektívna porucha ako prvý použil Jacob S. Kasanin (1897-1946) v roku 1933. Popísal ochorenie u mladých pacientov vo veku 20 až 30 rokov, u ktorých sa súčasne prejavovali schizofrénne aj afektívne príznaky. Trvali niekoľko týždňov až mesiacov a končili sa úplným uzdravením stavu.

[úprava] Výskyt ochorenia

Najnovšie údaje uvádzajú výskyt asi 0,25% ročne, t. j. asi štvrtina výskytu schizofrénie. Na tisíc ľudí tak pripadajú asi traja až piati postihnutí. Ochorenie sa o čosi viac vyskytuje u žien. Táto porucha sa obvykle začína prejavovať v skorej dospelosti – medzi 16. a 30. rokom života.

[úprava] Príčiny ochorenia

Príčina schizoafektívnej poruchy nie je ani v súčasnosti známa. Vedci však rozvíjajú tzv. dopamínovú hypotézu, ktorá má platiť predovšetkým pre schizofréniu. Tá predpokladá zrejme genetickú predizpozíciu pre chemickú nerovnováhu v mozgu, obzvlášť zapríčinenú neúmerne zvýšeným množstvom neurotransmiteru dopamínu. Vysoká koncentrácia tejto chemickej látky následne skresľuje (zveličuje) prenášané informácie medzi nervovými bunkami, čo sa prejaví najmä ako narušené vnímanie. Komplexná nerovnováha ďalších chemických látok v mozgu nato zapríčiňuje afektívnu poruchu.

Citlivosť na ochorenie je zrejme determinovaná čiastočne genetickými faktormi a čiastočne podmienkami, v ktorom jedinec žil či žije. Nevylučujú sa spomedzi faktorov ani úrazy hlavy pri narodení alebo v skorom veku.

[úprava] Stanovenie diagnózy

Klinická diagnóza schizoafektívnej poruchy sa, rovnako ako u schizofrénie, opiera o odobranie anamnézy (pohovory s pacientom a jeho známymi) a vyšetrenie duševného stavu pacienta. Vyšetrením lekár – psychiater zbiera údaje o tom, čo pacient prežíva, ako sa chová a tieto dopĺňa svojím vlastným pozorovaním. Diagnóza sa tak stanovuje hodnotením závažnosti jednotlivých príznakov a podľa ich kontextu. Medzinárodná klasifikácia chorôb (MKCH-10) obsahuje diagnostické usmernenia, ktoré stanovujú pravidlá pre hodnotenie prítomnosti či neprítomnosti týchto príznakov.

Pre stanovenie diagnózy je potrebné tiež vylúčiť organický pôvod psychotického prežívania či afektívnej poruchy. Dôležitým indikátorom je tiež existencia problémov v spoločenskom fungovaní pacienta, ako sú ťažkosti so školou či prácou, narušenie vzťahov či spoločenských väzieb, alebo narušenie starostlivosti o vlastnú hygienu.

[úprava] Symptómy ochorenia

Symptómy typické pre schizoafektívnu poruchu možno rozdeliť do piatich základných tried, pričom pacient s touto diagnózou obvykle prežíva iba niektoré nasledujúce (nie všetky) príznaky:

  • pozitívne príznaky

Pozitívne príznaky súvisia s myšlienkami, vnímaním a správaním, pričom sa zásadne neprejavujú u väčšinovej populácii. Tieto symptómy v priebehu času strácajú alebo naberajú na vážnosti. Zaraďujeme sem halucinácie (napr. hlasy ponižujúce, odsudzujúce, prikazujúce, výhražné; hlasy, ktoré rozprávajú o pacientovi či komentujú jeho správanie), bludy (silné falošné presvedčenia; napr. kontrolovanie, rušenie, sledovanie, odoberanie a vkladanie myšlienok; náboženské bludné presvedčenia; prenasledovanie, neúmerné zveličovanie významu svojej osoby a podobne), poruchy myslenia, pamäte a verbálneho prejavu (najmä nesúvislé myslenie).

  • negatívne príznaky

Pomenovanie negatívne príznaky vyjadruje absenciu takých myšlienok, vnímania alebo správania, ktoré u väčšinovej populácii sú prítomné. Dôsledkom tejto absencie sú práve negatívne príznaky. Patria sem predovšetkým ochudobnené vyjadrovanie, výrazná apatia, zlá koncentrácia, plochosť citov alebo neprimerané emočné reakcie. Následkom niektorých negatívnych príznakov môže byť sociálne utiahnutie sa pacienta a zníženie sociálnej aktivity.

  • príznaky mánie

Príznaky mánie súvisia s bipolárnou poruchou, ktorá sprevádza manický typ schizoafektívnej poruchy. Vo všeobecnosti je pre mániu typická výstrednosť v správaní (niekedy nebezpečnou pre spoločnosť, najmä ak sa popri nej prejavujú pozitívne príznaky), podráždenosť, zvýšená sebadôvera, výrečnosť, povznesenosť, žoviálnosť, velikášske myšlienky, zvýšená duševná aj telesná aktivita pri zníženej potrebe spánku. Niekedy sa môže vyskytnúť agresívne správanie, neprimerané plánovanie, nebezpečné podnikanie, utrácanie peňazí, neprimerané sexuálne aktivity, strata bežných spoločenských zábran. Môžu sa objaviť bludné presvedčenia o nadmerných, nadprirodzených schopnostiach.

  • príznaky depresie

Depresívna nálada sa prejavuje celkovým spomalením, poklesom nálady, energie, aktivity. Býva prítomný smútok, neschopnosť tešiť sa, nadmerná únava aj po minimálnej námahe, sprevádzaná nechutenstvom (alebo nadmerným jedením), chudnutím, nespavosťou (alebo nadmerným spaním), nezáujmom o čokoľvek. Často sa objavujú pocity viny, neschopnosti, beznádeje. Je tu zvýšené riziko samovražedného konania. Ďalej medzi príznaky depresie zaraďujeme poruchy pozornosti, nižšiu odolnosť voči stresu či ochudobnenie záujmov.

  • iné príznaky

Pacienti so schizoafektívnou poruchou sú väčšmi náchylní neprimerane požívať alkohol alebo brať drogy. Vyhľadávajú tak príležitosť uľaviť si z prežívania ich život narušujúcich symptómov ochorenia.

[úprava] Typy schizoafektívnej poruchy

Poznáme tri typy schizoafektívnej poruchy:

1. Manický typ

Pri tejto schizoafektívnej poruche sú zastúpené príznaky schizofrénne (pozitívne príznaky) a manické. Prejavy ochorenia môžu byť niekedy nebezpečné tak ako pre pacienta samotného, tak i pre jeho okolie alebo spoločnosť. Začína sa často akútne (ataky ochorenia), dramaticky, môže byť hrubo narušené správanie. Priebeh býva väčšinou priaznivý, dochádza k uzdraveniu v priebehu niekoľkých týždňov.

2. Depresívny typ

V tomto prípade sú v rovnakej fáze ochorenia vyjadrené schizofrénne aj depresívne príznaky. Schizoafektívna porucha depresívneho typu býva v porovnaní s manickým typom menej dramatická, môže začínať nenápadnejšie, ale má tendenciu k dlhšiemu priebehu.

3. Zmiešaný typ

U tohto typu sú súčasne prítomné príznaky schizofrénne a zmes manických a depresívnych príznakov alebo ich rýchle striedanie. Výkyvy nálady od depresívnej po manickú môžu byť v priebehu niekoľkých dní, dokonca v priebehu hodín. V tomto prípade ide o zlúčenie schizofrénie s bipolárnou (maniodepresívnou) poruchou.

[úprava] Prognóza

Jednotlivé fázy ochorenia bývajú často dobre a zreteľne ohraničené, a to predovšetkým u manického a zmiešaného typu. Väčšinou chýbajú reziduálne príznaky, teda dochádza k úplnému uzdraveniu pacientov. Prognóza sa všeobecne považuje za priaznivú.

Schopnosť emočného prežívania môže pacienta chrániť pred rozvracajúcim účinkom schizofrénnych príznakov. Považuje sa za známku vyššej odolnosti osobnosti schopnosť využiť emócie k zvládnutiu psychotického prežívania. Preto sa pozoruje všeobecne priaznivejší priebeh ochorenia v porovnaní napríklad so schizofréniou.

[úprava] Liečba

Liečba schizoafektívnej poruchy pozostáva predovšetkým z farmakoterapie a psychoterapie. Súčasťou psychoterapie môže byť pracovná terapia a práca s rodinou.

Farmakoterapia zahrňuje kombináciu liekov na schizofrénne a afektívne príznaky. Používajú sa antipsychotiká (neuroleptiká), ktoré pôsobia na odstránenie patologických myšlienok, hlasov a bludných presvedčení. Na úpravu porúch nálady sa volia lieky podľa typu ochorenia – antidepresíva alebo stabilizátory nálady (lítium), ktoré zabezpečujú aj prevenciu pred návratom ochorenia.

Individuálna psychoterapia má za cieľ vytvoriť spoluprácu s pacientom. Súčasťou je poučenie o ochorení, priebehu a vytvorenie dôvery pre ďalšiu ambulantnú liečbu. Pacient by mal pochopiť a porozumieť tomu, čo sa s ním deje, mal by byť pripravený na možné problémy v liečbe, prípadne ťažkosti vyplývajúce z ochorenia.

Prípadná skupinová psychoterapia podporuje získanie či obnovenie sociálnych schopností (fungovanie pri bežných aktivitách). Pracovná terapia by mala poskytnúť upevnenie schopností a zručností. Mala by podporiť sebavedomie a perspektívu do ďalšieho života.

Nie vždy je pri liečbe nutná hospitalizácia. Závisí to od miery závažnosti ochorenia a od spolupráce pacienta s lekárom.

[úprava] Pozri aj