Diskusia:Kostol a kláštor svätej Kataríny

Z Wikipédie

HISTÓRIA

Úvod Dechtice boli cirkevným centrom okolia už pred rokom 1172, keď postavili románsku rotundu s nástennými maľbami. Kaštieľ (castellum fortalitium) ešte v polovici 16. storočia, najkrajšie vinohrady panstva, veľký a výkonný habánsky dvor, minerálna voda rozvážaná široko-ďaleko a výšivkárstvo dávali obci výsadné postavenie na Dobrovodskom panstve. Keď panstvo získali Erdődiovci, ďalej upevňovali výsadné postavenie mestečka. V stavebnej a kultúrnej sfére dostali Dechtice v tomto období perlu - kostol a kláštor sv. Kataríny (ľudovo Katerinku).

Lokalizácia Katarínky Naposledy priradil Vlastivedný slovník obcí na Slovensku tento objekt k obci Naháč. Tak robili i starší topografi a historici (Korabinský, Fenyes, Bel, Jedlička a i.). Katerinka však patrila a patrí do katastra obce Dechtice, hoci leží v jeho najzápadnejšom výbežku a bližšie k obci Naháč, odkiaľ ju je teraz najlepšie vidieť a odkiaľ je k nej najľahší prístup.

Kanonická vizitácia farnosti Dechtice z roku 1756 má na strane 14 paragraf Rehole a bratstvá, kde opisuje vznik kostola a kláštora sv. Kataríny a jeho činnosť. Ešte širšie a dôkladnejšie to robí kanonická vizitácia z 5. septembra 1782, ktorá opäť podáva dôkladný opis vzniku budov a činnosti, ale okrem toho zaraďuje objekt "intra ambitum parochiae Dejtensis" ( do obvodu farnosti Dechtice). Ten sa kryl s obcou, ba dechtický farár bol povinný pochovávať pútnikov a sluhov na kláštornom cintoríne, ktorý bol súčasťou areálu. Keby patrila Katerinka do obvodu naháčskej fary, museli by ju spomenúť naháčske kanonické vizitácie , pretože cirkevné právo presne a prísne formulovalo takéto vzťahy a v archíve naháčskej fary sa zachovali kanonické vizitácie lepšie, ako v Dechticiach ( z rokov 1712, 1731, 1756, 1782). Ani v jednej však nie je Katerinka spomenutá. Pre úplnosť a presnosť treba jasne povedať,že v kanonickej vizitácii farnosti Dechtice z roku 1782 odpis listiny, ktorou gróf Krištof Erdődy zakladá roku 1618 na Katerinke kláštor františkánov "in possessionis suae Naháč". Možno predpokladať,že gróf ako zemepán poznal svoje panstvo, hoci nie je vylúčená ani chyba pisára. Ale aj keby toto územie roku 1618 patrilo k Naháču, krátko nato muselo prísť k úprave katastra medzi Dechticami a Naháčom. Odpis tejto listiny sa zachoval totiž v kanonickej vizitácii farnosti Dechticie, zatiaľčo naháčske kanonické vizitácie o veci mlčia.

Zjavenie na Katarínke V kanonickej vizitácii farnosti Dechtice z r. 1756 je údaj,že roku 1617 sa na tomto mieste zjavila sv. Katarína Jánovi Mancovičovi, ktorý tam oral. (kanonická vizitácia z r. 1782 ho nazýva Ján Manca, podobne sa traduje aj vľudovom rozprávaní. Obidve priezviská sa v Dechticiach dodnes vyskytujú).

Založenie kláštora

Založenie kláštora pre františkánov (menších bratov rádu sv. Františka, reformovaných v prísnejšej observancii) písomne potvrdil gróf Krištof Erdődy slávnostne vo svojom chtelnickom kaštieli v prítomnosti Juraja Drugeta 21. decembra 1618. Kláštor sa mal postaviť v lesoch, na mieste, ako sa v listine udáva, kde stojí prastará kaplnka sv. Kataríny preslávená zázrakmi. (Je zaujímavé,že aj farský kostol v Dechticiach je zasvätený sv. Kataríne.) Okolie daroval gróf kláštoru na vysadenie ovocných stromov. Františkáni mali za to uznať Erdődyovcov za patrónov a nemali si robiť nárok na iné pozemky. Na výročný deň úmrtia matky grófa Krištofa Erdődyho Márie Ungnanovej mali členovia konventu odslúžiť zádušnú omšu v kostole v Horných Orešanoch, kde je pochovaná.

V zakladacej listine sa nehovorí priamo o stavbe kostola, ale je viac než pravdepodobné,že ho stavali spolu s kláštorom. Účasť staviteľa trnavského Univerzitného kostola Pietra Spazzu na tejto stavbe možno predpokladať na základe údaja z jeho testamentu (9.7.1671), kde ponecháva 50 florénov,čo mu je kláštor dlžný, mníchom na odpustenie svojich hriechov. Napokon aj pri letmom pohľade na vedutu kláštora sv. Kataríny je zrejmá vzdialená podobnosť s univerzitným areálom v Trnave, ktorý Spazzo práve staval. Roku 1701 bolo treba kostol znova vysvätiť (zlynčovali vňom niekoľkých lichtenštajnských vojakov). Vysviacal nitriansky biskup Ladislav Matiašovský, bratia Juraj a Krištof II. Erdődyovci darovali pri tejto slávnosti kláštoru 500 rýnských dukátov, o čom 10 januára 1701 urobili na Katerinke záznam obsahujúci formuláciu: " kláštor a kostol sv. Kataríny založili naši predkovia..." Už predtým ani kláštor, ani kostol nestačil a Gabriel Erdődy ich dal zväčšiť "krajšie a lepšie" (in meliori et ampliori forma). Jeho manželka Judita rod. Amadeová dokončila stavbu roku 1646.

Nevedno, odkiaľ čerpal údaje Matej Bel, keď za pôvodcu kláštora sv. Kataríny pokladal baróna Jána Aponiho, ktorý odišiel od svojich rodičov a žil tu ako pustovník. Zjavovala sa mu vraj sv. Katarína. Tento názor prevzal aj ďalší autor - Korabinský. Úcta jablonických Aponiovcov k tomuto miestu bola tradičná, nechávali sa tu v rodinnej hrobke pochovávať (po zrušení kláštora dali svojich mŕtvych odtiaľ previesť). V ich hrobke v jablonickom kostole je krásna baroková socha sv. Kataríny, ktorá bola kedysi v kaplnke na mieste zjavenia. V pravej ruke drží otvorenú knihu sčiastočne poškodeným nápisom: hIC qVonDaM apponVIo baronI VIsa s. CatharIna. Tradícia v Jablonici hovorí o doslovnej krádeži tejto sochy po zrušení kláštora. Keď vraj mala oňu záujem Viedeň, Apponiovci ju dlho skrývali.

Kostol a kláštor postavili na mieste starej kaplnky. Keby sa dal vzťahovať údaj z listu Václava Hlaváča z Vojeníc z 11. augusta 1544 richtárovi mesta Trnavy zoŠintavy o predaji ovsa, ktorý sa má zaplatiť "na Katerzinkach", teda na Katarínke, tak by potvrdil údaj o jestvovaní prastarej (antiquissimae) kaplnky na tomto mieste. Zatiaľ to zostáva problematické, hoci blízko Trnavy podobná lokalita nie je. Po údajných zjaveniach postavili Dechtičania na tomto mieste menšiu drevenú kaplnku.

Opis objektu Kostol stavali v dvoch fázach. Pôvodný menší, ktorý postavil Krištof Erdődy roku 1618, slúžil väčšiemu, postavenému Gabrielom Erdődym a jeho manželkou roku 1647, ako sanktuárium. Z pozostalých ruin možno usudzovať na ranobarokový sloh. Kostol bol dlhý 52 m,široký 12,9 m a výška veže presahovala 30 m. Za posviacky mal kostol osem oltárov. Hlavný oltár bol zasvätený sv. Kataríne, poňom nasledoval oltár Panny Márie, sv. Františka, sv. Antona Paduánskeho, sv.Štefana kráľa, sv. Kríža, sv. Barbory a vľavo od vchodu zpod veže bola kaplnka Panny Márie, vyzdobená maľbami aštukami, pod ktorou mala rodina Labšanských rodinnú hrobku. Na chóre bol oltár sv. Jána Nepomuckého. Oltáre boli zväčša drevené, sochy z dreva a sadry, niektoré pozlátené. Dva oltáre sú dnes v jablonickom kostole a je pravdepodobné,že i lavice tohto kostola sú zo sv. Kataríny. Kostol bol vyzdobený maľbami aštukami, z ktorých sa zachovali len fragmenty. Dlažba bola z veľkých kamenných štvorcových platní, hrubých 3 cm.

Okrem rodiny Labšanských pochovávali v hrobke aj Erdődyovcov; roku 1736 nitrianskeho biskupa Adama Erdődyho. Po zrušení kláštora vykradol hrobky Štefan Hideghéty v spolupráci s trnavským stolárom Michalom Rusnakom aŠtefanom Neilingerom. Ukradnuté striebro vážilo 18 a pol uncie. Páchateľov vypočúvala sedes dominalis - panská stolica a trnavský magistrát 18.- 20. septembra 1973. Kanonická vizitácia dechtickej farnosti arcibiskupa Baťániho z roku 1782 poznamenáva,že hrobky kostola sv. Kataríny v Dechticiach nie sú stavané v súlade s kráľovským nariadením o hrobkách, ale v tomto prípade sa nedá už nič robiť, lebo kostol je postavený v skale. (ide o nariadenie Jozefa II. o poviných dvoch východoch z hrobky). Nad hrobkou bol kameň soštyrmiželeznými kruhmi s nápisom: LeX vvIt fata IVbent, hIC stlrps ErDőDIa sIste, qVo Debes IbIs, sors ea fInIs erIt.

Na veži kostola boli štyri zvony. Najväčší venoval gróf Gabriel Erdődy, jágerský biskup, druhý gróf Anton Juraj Erdődy a dva menšie dal uliať kláštor sám. Pod vežou boli tri vchody. (existujú dodnes) Na rohoch veže okolo kupoly stáli štyri kamenné sochy františkánov. Roku 1905 ich nechal gróf Pálfi zložiť a previesť do Smoleníc, kde stoja pri pálfiovskej rodinnej hrobke.

Pred vchodom do kostola stálo do polkruhu sedem kaplniek: sv. Kríža, sv. Anny, sv. Antona Paduánskeho, Panny Márie, Najsvätejšej Trojice, sv.Štefana kráľa a sv. Magdalény. V strede, vysunutá z polkruhu bola kaplnka Panny Márie Loretánskej, ktorá mala vežičku so zvonom. Oltáre kaplniek boli drevené i kamenné a niektoré sochy boli pozlátené. Kaplnky postavili z milodarov okolitých dedín (pásikárov). Napríklad 8.apríla 1701 žiadalo bratstvo sv. Františka z Dolnej Krupej o podporu v Trnave na stavbu kaplnky a oltára na Katerinke. Pri lese stál kamenný kríž so sochami sv. Jána a Panny Márie, ktorý roku 1811 nechal gróf Erdődy previesť pred kostol do Dechtíc. Obnovili ho v roku 1861. Vedľa kaplnky sv. Antona bol cintorín, kde pochovávali svetskýchčlenov konventu a pútnikov. Regálne právo hostinca, ktorý stál neďaleko kláštora, patrilo zemepánom Erdődyovcom.

Bratislavský rytec Gottlob Rugendas zakresľuje kláštor sv. Kataríny na mape františkánskych kláštorov mariánskej provincie z roku 1743 s dvoma kvadratúrami. Jedna kvadratúra bol vlastný kláštor, druhá noviciát - Korabinský oňom vraví,že bol len pre Slovákov.

Opis interieru kláštora zachoval P. Jedlička vo svojej maďarskej knihe o malokarpatských pamätihodnostiach. Jedáleň bola vydláždená mramorom. Dolná chodba mala sedemnásť oblokov a dvojitými dverami sa z nej vychádzalo do záhrady. Na poschodie viedli dve schodiská po 23 schodoch. Izby mali klenby, na poschodí ich bolo päťdesiat, okná boli z malých okrúhlych tabuliek. Pece boli stavané zo zelených kachličiek (habáni v Dechticiach). Na poschodí bolo oratórium pre zakladateľa a vo vežičke nad ním menší zvon. Kláštor malštyri sýpky a sušiareň na ovocie. Z dielní sa spomínala krajčírska a stolárska. Studňa v blízkosti kláštora mala 12 siah a viedol z nej vodovod do kláštornej kuchyne. Zrub bol z veľkýchštvorcových kameňov a mal drevenú striešku. Okolo roku 1700žiadal kláštor kanoníka Kovačóciho v Trnave o poslanie majstra na opravu studne.

Hoci vonkajšia kostra kostola stojí zhruba dodnes, z kláštora zostala len južná časť, stavaná z kameňa a úlomkov pálenej tehly. Severnáčasť bola prevažne z pálenej tehly, ktorá sa po zrušení kláštora použila ako stavebný materiál. Kláštor mal veľkú ovocnú záhradu, ohradenú múrom a jejšľachtené stromy - prevažne jablone - boli známe v Uhorsku už v 17. storočí. V doline bol rybník (26x16 siah) patriaci kláštoru a pri ňom ďalšia ovocná záhrada (65x20 siah).

Činnosť kláštora Podľa dechtickej kanonickej vizitácie z roku 1782 malo byť v kláštore 35 františkánov (v zmysle kráľovského nariadenia), v tom roku ich bolo však len 33 (19 kňazov, 3 frátri, 1 laik a 10 novicov). Rehoľnícižili zo základiny a z milodarov. Fundácie roku 1782 predstavovali 6477 zlatých, ktoré venovali Erdődyovci, rodina Labšanských a iní na zádušné omše. Z väčšiny fundácií však kláštor dostával len určitý úrok. Menšími fundáciami pamätali na kláštor aj obyvatelia okolitých dedín (Dechtice, Kátlovce), ba aj Trnavčania. Pozemky kláštor neobrábal, vylučovali to zásady žobravého rádu.

Ďalším zdrojom príjmov bolo žobranie, kvešt. Na deň sv. Petra a Pavla roku 1644 vznikla za prítomnosti generálneho komisára rádu Maxencia ab Arco v kláštore sv. Kataríny dohoda sa susednou salvatoriánskou provinciou a susednými kláštormi o vymedzení hraníc kveštu. Urobil sa tu presný súpis dedín, kde sa mohla vyberať almužna. Kláštoru sv. Kataríny patrili dediny v čiare Jablonica, Myjava,Čachtice, Trebatice, Bíňovce a Trstín. V rokoch 1716 - 1720 prebehli veľmi ostré spory o porušovaní týchto hraníc skalickými františkánmi zo salvatoriánskej provincie, ktoré si vyžadovali zásah bratislavského provinciála. Vzájomné útoky niekedy vyústili do nechutností, ale obojstranná výmena listov obsahuje niekoľko cenných údajov oživote kláštorov, charakteristiky predstavených a dá sa z nej rekonštruovať aj závislosť kláštorov od almužny. Príjmy z kveštu za rok 1783 predstavovali asi 3 centy mäsa, 3 centy masla, 2000 vajec, 180 jahniat, 57 teliat, 200 sliepok, 200 husí, 40 kačíc, asi 200 bratislavských meríc obilia, 28 meríc pšenice, 50 urien vína, 15 vozov sena, 2 urny oleja. Drevo dodávali Erdődyovci a kryli plnú spotrebu kláštora. Kvardiáni niekedyžiadali almužnu patriacu konventu aj písomne. Tak napr. 2. mája 1783 kvardiám Marek Korpaši vymenoval presne grófovi Jozefovi Brunschwickovi v Dolnej Krupej,čo všetko má kláštor od neho dostať. Jedlička poznamenáva,že kláštor pre porozumenie iných grófov na okolí nebol nikdy v núdzi, ba dokonca sám finančne pomáhal iným.

Kňazi konventu sa venovali pastorácii v okolitých dedinách. Roku 1769 hlásil provinciálovi kvadrián Tehodosius Rakováni celoročnúčinnosť kňazov kláštora a vymenúval farnosti, kde jeho kňazi pôsobia ( Dechtice, Smolenice, Jablonica, Lopašov, Lančár, Boleráz), počet kázní, katechét, a spovedí. Písaniu kníh sačlenovia konventu nevenovali, zamestnávala ich pastorácia. Dňa 23. novembra 1644 informoval fráter Martin Rankling v Trnave o knihách, ktoré tu nechal zviazať ažiadal poslať nový kalendár Mikuláša Zoravského. Kláštor mal povinnosť odbavovať slávnostné ofícia (denné a nočné hodinky). V nedeľu a vo sviatok bývala slávnostná spievaná omša o 8. hod a o 9. hod vždy slovenská kázeň.

Pútnické miesto Sv. Katarína bola známym pútnickým miestom. Na Bielu nedeľu, na Svätodušný pondelok a na sv. Katarínu sa tu schádzali pútnici (niekedy až päťtisíc). Veľká púť chodievala z Trnavy a 2. mája 1775 informoval kvadrián kláštora Kilián Adamovič trnavský magistrát o vzniku týchto pútí na Katerinku. Písal,že púť vedie vždy jeden z trnavských biskupov, ktorý tam celebruje slávnostnú omšu a ide s pútou ku krížu v lese. Upozornil,že v kláštore je slovenský manuskript o vzniku týchto pútí a poznamenal,že rožňavský biskup Pavol Forgáč z Gýmeša dal roku 1743 namaľovať obraz sv. Kataríny, ktorý je v kostole.

Pútí sa zúčastňovali aj Erdődyovci; 29. marca 1693 píše trnavskému magistrátu gróf Adam Erdődy priamo z kláštora sv. Kataríny list, kdežiada, aby vdove Helene Horvátovej, ktorá vlastní v Trnave dom v jeho susedstve a má doplatiť 142 zlatých dane, magistrát znížil túto sumu na 50 zlatých.

Púte využívali okolité vojenské posádky ako príležitosť na lapačky. Roku 1697 prerokúvala Bratislavská stolica list svätokatarínskych františkánov (ako kvadrián je podpísaný známy náboženský spisovateľ Benediktus Smrtník) o násilí nemeckých vojakov za púte na Bielu nedeľu. Vojaci chceli chytať chlapcov,ľud ich však zatlačil do kostola a jedného vojaka tam zabili. Keby nebol zasiahol gróf Juraj Erdődy so svojimiľudmi, boli by prišli oživot všetci lichtenštajnskí vojaci. Podľa cirkevného práva bol kostol vraždou poškvrnený a prípad musela riešiť stolica.

Zánik Roku 1645 zničilo kláštor vojsko Juraja Rákociho, v roku 166 Turci, ale najväčmi cisárski vojaci, ktorí barbarsky vyplienili aj kostol a povraždili v kláštore skrytých šľachticov. Cisár Leopold dal viacerých účastníkov tohto prepadu popraviť a kláštoru dal odškodné 450 zlatých.

V zmysle nariadenia cisára Jozefa II. bol kláštor sv. Kataríny 22. júla 1786 zrušený, pretože nebol ani charitatívne, ani pedagogicky činný. Rehoľníci prešli do trnavského kláštora. Budovy a inventár ocenila likvidačná komisia 20710 zlatých a 17 grajciarov. Správu budov prevzal gróf Jozef Erdődy.Časom si grófske rodiny previezli svojich mŕtvych z hrobiek kostola, Aponiovci presunuli niektoré oltáre do Jablonice, archív kláštora prevzala Uhorská komora, knižnicučiastočne naháčska,čiastočne chtelnická fara. Jozef V. Gajdoš napísal,že zariadenie prešlo do Sládkovičova, ale toto tvrdenie dokumentárne nedokladá. Po zrušení obsadili kláštor vojenskí invalidi až do roku 1792. Po ich odchode tam zostal len grófsky strážca. Ešte 18. marca 1835 krstil dechtický farár Kubica dievčatko, ktorej krstným otcom bol Jozef Kollár, custos S. Catharinensis - strážca sv. Kataríny. Neskôr sa strácajú stopy po strážcoch objektu, budova kostola a kláštora pustla a dnes už len zrúcaniny pripomínajú jej niekdajší majestát.




V rokoch 1679 - 1782 viedol kláštor matriku novicov s údajmi o mieste, pôvode, materínskej reči, menách rodičov, dátume prijatia a mena predstaveného, ktorý novica prijímal. Jedlička mal možnosť ešte vypožičať si ju z františkánskeho kláštora v Malackách. V bratislavskej Univerzitnej knižnici sa však zachovala Matrika členov bratstva sv. Františka Asiského pri kláštore sv. Kataríny z rokov 1690 - 1773, ktorá na 617 listoch eviduječlenov bratstva (tzv. pásikárov) podľa obcí na Záhorí a pod Malými Karpatmi i podľa rokov prijatia do bratstva. Kvardiánmi v kláštore sv. Kataríny boli: roku 1644 Martin Rankling, 1665 Henrich Mikulič, 1697 Benignus Smrtník, 1762 Kornel Presadek, 1765 Ján Urbanovič, 1766 Január Adamovič, 1769 Teodosius Rakováni, 1775 Kilián Adamovič, 1780 Viliam Hegyei, 1783 Marek Korpaši.

Kláštor sv. Kataríny sa do literatúry v prvej knižke napísanej bernolákovskou spisomnou slovenčinou. Dúwernú zmlúvu ( Bratislava 1789) napísal naháčský farár Juraj Fándly pre klerikov generálneho seminára v Bratislave. V prvej kapitole opísal vznik a vývoj reholí, v druhej sedem príčin súčasných zmien, v trete ôsmu príčinu rušenia kláštorov, ich priveľké bohatstvo, a vštvrtej sa kňažský obhajca zastáva rehoľníkov proti premenám. Fándly netušil,že touto knihou otvoril príval typicky slovenských polemík (trvajúcich už dve storočia) jazykových a literárnych, osobných i národných, úbohých i veľkorysých.

Ako odstrašujúci príklad kláštora spomínal Fándly kláštor sv. Kataríny, ktorý mal na očiach - na hraniciach svojej farnosti ( a kam mu utekali aj jeho farníci s nedeľnou farskou oferou). Sťažoval si naň už v Batánovej kanonickej vizitácii roku 1782 a neprestal sa na tento bohatý kláštor nikdy dívať očami chudobného farára, ktorý vňom vidí príčinu svojej chudoby. "U nás včúl chudoba kapustné hlúby varí a jí, tá chudoba, která volakedi z mojéj osožnéj fáry k s. Kateriny na portu z hrnci chodívala, která nám zelinky na chlebové krajíčky nosívala...".

V Dúwernéj zmlúve hovorí Juraj Fándly o mnohých kláštoroch a reholiach, ale kláštor sv. Kataríny mu zostal natrvalo tŕňom v očiach. Denne ho vídal pri ceste do kostola cez farský pozemok, denne mu prechádzali františkáni - bosáci a procesie z okolia Trnavy pod oknami fary. To ho zrejme deptalo. Po zrušení kláštora sv. Kataríny dostali sa mu do rúk akési výkazy a použil ich pri uvádzaní počtov rehoľníkov v kláštoroch. Napísal: " Prepísal toto spisovatel ze spravodlivého písma franciškánského, lebo mu volakteré také tabule do ruki prišli pri vipráznení svatokaterinského franciškánského kláštera a jeho biblioteki; nachádzajú sa staré pravdi v starích správach."

Juraj Fándly dobre poznal areál kláštora sv. Kataríny. Zachoval nám opis veľkého kamenného súsošia (dnes pred farským kostolom v Dechticiach). "Titinillus: Vím já jeden včúl prázni volakedi franciškánski klášter, s S. Katarina menuvaní, stojí pred ňím velikáštácia, na spúsob hori Kalvárie, s kresaného kamena vystavená, naňej velikí kríž s figúru Spasitela našého, podňím na téj istéj Kalvárie kamenskéj stojí velká figúra Panny Márie, z druhéj strany svatého Jána, všetko z kamena, podňíma je tento nápis: EXpensls ChorDIgerorVM ereCta".




Autor: Prof. Dr. Jozef Šimončič, Obecné noviny, Vydal Obecný úrad v Dechticiach v septembri 1992 Použité pramene: Pramenné údaje sú čerpané najmä z fondov Štátneho okresného archívu v Trnave, archívu rímskokatolíckej fary v Dechticiach a v Jablonicei, Archívu hl. mesta SR Bratislavy a zo Štátneho ústredného archívu SR v Bratislave. Literatúra: Balažovič, O.: Brevis historia conventum S. Francisci. Bratislava 1869, s. 185 a nasl. Daniškovič, S.L.: Osvietenecká historiografia rádu františkánov v našich krajinách. In: Ročenka vedeckých ústavov mesta Bratislavy 1934. Bratislava 1934, mapa č. 2. Dejiny kláštorov mariánskej provincie z r. 1766 (rkp., lat.), Ba C 31, Matica slovenská v Martine Fándly, J.: Dúverná zmlúwa mezi mníchom... Bratislava 1789, s. 254. Jedlicska, P.: Kiskápáti emlékek. II. Eger 1891, s. 194-204. Tagányi, K.: A nahácsi Szent-Katalin zárda alapítása. In: Nyitramegyei kőzlőny 1887, č. 33 Tibenský, J.: Juraj Fándlý - výber z diela, Bratislava 1954, s. 213