Alexandr Sergejevič Puškin

Z Wikipédie

Alexandr Sergejevič Puškin
Alexandr Sergejevič Puškin
ruský básnik a prozaik
Narodenie 6. jún 1799
Moskva, Rusko
Úmrtie 10. február 1837
Petrohrad, Rusko
Pozri aj Biografický portál

Alexandr Sergejevič Puškin (po rusky: Алекса́ндр Серге́евич Пу́шкин) (* 6. jún 1799, Moskva – † 10. február 1837, Petrohrad) bol jedným z najväčších ruských romantických básnikov a prozaikov.

Obsah

[úprava] Život a dielo

Po otcovi Sergejovi Ľvovičovi pochádzal zo starého šľachtického rodu, matka Anna Osipovna bola vnučkou murína Ibrahima Hannibala, krstného syna a obľúbenca cára Petra Veľkého. Už ako dieťa mal rád knihy a zaujímal sa o literatúru. V roku 1811 vstúpil do lýcea v Cárskom sele, prestížneho účilištia pre budúcu ruskú elitu. Tam sa začína rozvíjať jeho básnický talent. V roku 1817 zložil maturitné skúšky a zamestnal sa na ministerstve zahraničných vecí.

V Petrohrade vstupuje do literárneho spolku Arzamas a dostáva sa do víru veľkého sveta, spoznáva liberálne myšlienky prichádzajúce z Francúzska. Schádza sa so spolkom Zelená lampa. Od intímnej lyrickej tvorby prechádza k básňam oslavujúcim slobodu ducha a mysle. V roku 1820 bol z Petrohradu vypovedaný pre svoje satirické básne. Istý čas žil na juhu Ruska a na rodinnom statku pri Pskove. Cestuje po Kryme a Kaukaze. V Kišiňove nadväzuje kontakty s neskoršími dekabristami. Ešte v ten istá rok vyšla jeho lyrická poéma Ruslan a Ľudmila a zároveň dokončuje poému Kaukazský zajatec.

Puškinova podobizeň na jednorubľovej minci.
Puškinova podobizeň na jednorubľovej minci.

V roku 1823 je po intervenciách priateľov preložený do Odesy pod kuratelu kniežaťa Voroncova. Píše poému Bachčisarajská fontána a Cigáni. Začína písať svoje vrcholné dielo - Eugena Onegina. V roku 1825 dokončil tragédiu Boris Godunov, žartovnú poému Gróf Nulin a ďalej pokračuje v písaní Eugena Onegina.

V decembri 1825 umrie cár Alexander I. a v Petrohrade vypukne povstanie dekabristov, zhodou náhod sa ho však Puškin nemôže zúčastniť. V roku 1826 mu nový cár Nikolaj I. povolil pobyt v Moskve, kde Puškin žil pod dohľadom polície a pracoval ako cárov osobný cenzor. Cár odmieta Puškinou stať O ľudovej výchove, v ktorej sa Puškin snažil pomôcť svojim uväzneným a vyhnaným priateľom - dekabristom; a taktiež cár nepovolí vydať Borisa Godunova.

Neskôr, v roku 1827, sa púšťa do písania románu o svojom pradedovi - Černoch Petra Veľkého. O dva roky na to vydáva poému Poltava a vydáva sa na svoju druhú cestu po Kauzake. V apríli 1830 žiada o ruku vtedy osemnásťročnú Natáliu Gončarovovú, ktorá bola považovaná za jednu z najoslnivejších petrohradských krásavíc. Odchádza na jej statok Boldino. Medzitým v Rusku vypukne cholera a Puškin je nútený ostať v Boldine a čakať niekoľko mesiacov. Nastáva povestná „boldinská jeseň“ - obdobie najväčšej Puškinovej kreativity. Okrem 40 lyrických básní sa z Boldina vracia s poviedkami, štyrmi malými tragédiami: Skúpy rytier, Mozart a Salieri, Kamenný hosť a Hostina v čase moru, ale najmä dokončený román vo veršoch - Eugen Onegin.

Puškinova socha v Petrohrade.
Puškinova socha v Petrohrade.

Vo februári 1831 sa žení s Gončarovovou a definitívne sa sťahuje do Petrohradu. Opäť pracuje ako ministerský úradník a študuje v cárskych archívoch materiály k historickej práci o Petrovi Veľkom. Nasledujúci rok sa stáva otcom - narodila sa mu dcéra Mária, nasleduje dcéra Natália a synovia Alexander a Grigorij. V roku 1833 udelil cár Puškinovi najnižšiu dvorskú hodnosť, aby Puškinova manželka, ktorej sa otvorene dvoril mala prístup na všetky dvorské plesy. Medzitým Puškin odchádza na Ural zbierať informácie k dejinám Pugačevovej vzbury. Dokončuje novelu Piková dáma a svoju vrcholnú poému Medený jazdec.

[úprava] Ukážky

Kto žil a myslel, tomu v duši Vy ešte môžte v zlatých dňoch
sú ukradnutí ľudia, svet. a v zlatých nociach šalieť, zmierať,
Kto citlivý bol, toho dusí vám dosial žičí dobrý boh
vidina dní, čo nejdú späť: žíznivé oči vábnych dievčat.
ten si viac s krásou nepripíja, Spievajte, mňa to nemrzí,
ten vie, že uštipla ho zmija a vychutnajte večer do dna.
spomínania i ľútosti. Ja vašim slastiam plným ohňa,
- Eugen Onegin (1823-1831) len usmejem sa cez slzy.
- Priateľom (1816)

[úprava] Výberová bibliografia

Projekt Gutenberg
Projekt Gutenberg obsahuje plné texty diel autora:


  • 1820: Ruslan a Ľudmila (Руслан и Людмила); poéma
  • 1822: Kaukazský väzeň (Кавказский пленник); poéma
  • 1824: Bachčisarajská fontána (Бахчисарайский фонтан); poéma
  • 1825: Boris Godunov (Борис Годунов); dráma
  • 1827: Cigáni (Цыганы)
  • 1832: Eugen Onegin (Евгений Онегин); veršovaný román
  • 1833: Piková dáma (Пиковая дама); novela´
  • 1833: Medený jazdec (Медный всадник); poéma
  • 1836: Kapitánová dcéra (Капитанская дочка); novela
Wikicitáty
Wikicitáty obsahujú zbierku citátov súvisiacich s:
Wikimedia Commons ponúka multimediálny obsah k téme
Alexandr Sergejevič Puškin

[úprava] Externé odkazy