Taras Hryhorovyč Ševčenko

Z Wikipédie

Taras Hryhorovyč Ševčenko
Taras Hryhorovyč Ševčenko
ukrajinský spisovateľ, maliar, humanista a národný buditeľ (autoportrét)
Narodenie 9. marec 1814
Morynci, Ukrajina
Úmrtie 10. marec 1861
Petrohrad, Rusko
Pozri aj Biografický portál

Taras Hryhorovyč Ševčenko, ukr. Тарас Григорович Шевченко (* 9. marec, 1814, Morynci, neďaleko Kyjeva – † 10. marec, 1861, Petrohrad) bol ukrajinský spisovateľ, básnik, dramatik, filozof, humanista a maliar, významný predstaviteľ ukrajinského národného obrodenia. Jeho literárne dedičstvo je považované za vrchol ukrajinskej tvorby. Ševčenko písal aj v ruštine a vytvoril niekoľko vysoko cenených malieb.

Obsah

[úprava] Život

Narodil sa v nevoľníckej rodine v dedine Morynci v Kyjevskej gubernii, vtedy časti cárskeho Ruska. Dedina patrila rusifikovanému Nemcovi Vasilijovi Engelhardtovi.

V roku 1816 sa rodina presťahovala do obce Kirylovka, ktorú tiež vlastnil zmienený Engelhardt. Taras ako deväťročný stratil matku a o dva roky osirel úplne. Po dvoch rokoch roboty na panskom utiekol do blízkeho mestečka Lysianki, kde ho prichýlil maliar ikon. V trinástich rokoch sa vrátil do Kirylovky a stal sa obecným pastierom. Na lúkach sa stretával s vandrujúcimi slepcami, ktorí spievali o slávnych dejinách Ukrajiny, národných hrdinoch, čo ho neskôr inšpirovalo v jeho literárnej i výtvarnej tvorbe. Veľmi túžil stať sa maliarom - napokon nabral odvahu a požiadal o dovolenie prísneho správcu Engelhardtovho majetku. Jeho odpoveďou bolo preradenie Tarasa na miesto kuchynského pomocníka.

Šťastnou náhodou zočil jeho výkres samotný majiteľ panstva Engelhardt, ktorý ho vymenoval za svojho osobného maliara. Ševčenko ho tak sprevádzal pri jeho pobyte vo vtedy poľsky hovoriacom Vilniuse, kde mu umožnil učiť sa u známeho maliara Rustema. Výučba u neho však netrvala dlho, Poliaci povstali proti ruskej nadvláde a Engelhardt s Tarasom sa presunuli do Petrohradu. Našťastie i tam sedemnásťročný Ševčenko objavil uznávaného pedagóga, profesor Širiajev ho zasvätil do systematickej náuky výtvarného umenia.

Ševčenkove vlohy boli v roku 1836 objavené známymi ruskými maliarmi, ktorí sa ho následne usilovali oslobodiť spod nevoľníckych povinností, aby mohol študovať na Akadémii umení. Napokon jeden z nich, Karl Briullov, zhotovil portrét svojho priateľa, spisovateľa Vasilija Žukovského, a venoval ho ako cenu do lotérie, z ktorej výťažok bol použitý na vykúpenie Ševčenkovej slobody, čo sa stalo 5. mája 1838.

[úprava] Prvé úspechy

V rovnakom roku bol Ševčenko prijatý na štúdium do Akadémie umení a pokračoval tvoriť v dielni svojho dobrodinca Karla Briullova. O rok neskôr sa stal členom Asociácie pre povzbudenie umelcov, Ševčenko obdržal striebornú medailu za svoju krajinku. V roku 1840 získal rovnakú medailu za jeho prvú olejomaľbu Malý žobrák dáva chlieb psovi.

Cigánska veštkyňa
Cigánska veštkyňa

Poéziu začal písať ešte ako nevoľník, jeho prvá zbierka vyšla v roku 1840 pod názvom Kobzar. Ivan Franko, renomovaný predstaviteľ generácie ukrajinských spisovateľov po Ševčenkovi, napísal: Kobzar odhalil nový svet poézie, ktorý vytryskol silou čerstvého prameňa, rozkvitol sťa púčiky zelenkavej jari, srší jasnosťou, veľkodušnosťou a eleganciou umeleckých výrazov, v ukrajinskej tvorbe predtým nepoznaných.

V roku 1841 vydal epické dielo Hajdamaci. V septembri toho istého roka Ševčenko získal už svoju tretiu striebornú medailu za maľbu Cigánska veštkyňa.

Písal takisto divadelné hry, v roku 1842 to bola prvá časť tragédie Nikita Hajdaj. O rok neskôr vydal drámu Nazar Stodola, obe sa stretli s mimoriadnym úspechom. Finančné zabezpečenie využil na cestovanie po Ukrajine, navštívil príbuzných v Kirylovke, je otrasený podmienkami, v akých žijú nevoľníci a do Petrohradu sa vracia plný rozčarovania. 22. marca 1845 však úspešne ukončuje štúdium na Akadémii umení.

Stáva sa spolupracovníkom Archeografickej komisie v Kyjeve, ktorá skúma históriu Ukrajiny. Veľa cestuje a zhotovuje množstvo kresieb pamiatok v rozmanitých regiónoch svojej vlasti. Opätovne citlivo vníma útlak nevoľníkov, čo dáva najavo v poetickej i výtvarnej tvorbe.

[úprava] Vyhnanstvo

Počas ciest po Ukrajine sa stretol s historikom Mykolom Kostomarovom a ostatnými členmi Bratstva Cyrila a Metoda, tajného politického zoskupenia, ktoré bolo vytvorené na presadzovanie reforiem v zaostalom cárskom Rusku. Po odhalení spoločenstva, bol 5. apríla 1847 Ševčenko uväznený spolu s členmi Bratstva, hoci dodnes sa polemizuje, či bol jeho oficiálnym členom. Počas domovej prehliadky však bola nájdená jeho poéma Sen, v ktorej ostro kritizoval cársku moc, čiže bol považovaný za extrémne nebezpečného buriča. Bol uväznený v Petrohrade. Neskôr bol trest zmiernený na vyhnanstvo v ďalekom Orenburgu (1478 km juhovýchodne od Moskvy). Samotný cár Mikuláš I. vyslovil rozhodnutie: Pod najsilnejším dohľadom so zákazom písania a maľovania.

Autoportrét
Autoportrét

Vrátiť sa smel až v roku 1857, avšak musel žiť výlučne v Nižnom Novgorode. O dva roky neskôr dostal povolenie vycestovať na rodnú Ukrajinu. Rozhodol sa kúpiť pôdu neďaleko od dediny Pekariv. Už v júli v tomto roku bol však zatknutý za rúhanie, a hoci čoskoro prepustený, bolo mu nariadené bývať v Petrohrade.

[úprava] Smrť

Taras Ševčenko strávil posledné roky svojho života písaním nových diel, maľbou, ako aj úpravou predošlých prác. Žiaľ, roky vo vyhnanstve mu značne podlomili zdravie a 10. marca 1861 zomrel - deň po svojich 47. narodeninách. Vytúženého zrušenia nevoľníctva sa nedožil - skonal sedem dní pred ním. Najprv bol pochovaný na Smolenskom cintoríne v Petrohrade. Avšak priatelia sa rozhodli naplniť jeho želanie, vyjadrené v diele, príznačne nazvanom Testament - „byť pochovaný v zemi otčiny“ a tak presunuli mŕtve telo vlakom do Moskvy a odtiaľ na konskom povoze do vlasti. Tam bol pochovaný 8. mája v mieste nazývanom Černeča Hora (Mníchova hora), dnes Tarasova Hora pri rieke Dneper, neďaleko Kanivu.

Zo svojich 47 rokov

  • 24 rokov prežil ako nevoľník
  • 10 rokov vo vyhnanstve
  • 3,5 roku pod policajným dozorom
  • 8 rokov na slobode

[úprava] Literárna tvorba

Ilustrácia svojho diela Katerina
Ilustrácia svojho diela Katerina

Literárna tvorba Ševčenka bola mimoriadne bohatá a rozmanitá. Diela si navyše zväčša i sám ilustroval. Rozdeľujú sa na:

  • lyriku
  • poéziu lyricko-epickú a historicko-epickú
  • drámu (napísanú v ruštine, neskôr ju sám preložil do ukrajinčiny)
  • povesti a pamäti (v ruštine)

[úprava] Poézia

¹„By všetci Slovania boli dobrí, svorní bratia, deti slnka pravdy a heretikmi, takými, akým bol kostnický ten veľký!“

[úprava] Povesti

  • Nájomníčka
  • Kňažná
  • Muzikant
  • Umelec

[úprava] Dráma

  • Nikita Hajdaj
  • Nazar Stodola

[úprava] Dedičstvo a pamätníky

pamätník v Ľvove
pamätník v Ľvove

Na Ukrajine existuje mnoho jeho pamätníkov, najznámejším je mohyla v Kanive, a pomník v centre Kyjeva, oproti univerzite, ktorá nesie jeho meno. Po páde ZSSR mnohé ukrajinské mestá nahradili Leninove sochy Ševčenkovými, avšak dosť z nich bolo postavených aj počas socializmu, pretože i komunistický režim ho považoval za „pokrokovú“ osobnosť. V USA sa nachádza známy pamätník vo Washingtone.

V bratislavskej Petržalke je po ňom pomenovaná ulica, v Paríži námestie.

Mesto Aktau v Kazachstane nieslo meno Ševčenko od roku 1964 až do získania nezávislosti krajiny v roku 1992.

V ukrajinskom meste Charkov sa volá po ňom jeden z najväčších parkov na svete.

[úprava] Externé odkazy