Dejiny hudby
Z Wikipédie
Dejiny hudby sú hudobná história alebo jej predmet, čiže vývin hudby. Je to disciplína muzikológie.
V dejinách hudby sa vyskytujú 3 prekrývajúce sa hlavné vývojové fázy:
Obsah |
[úprava] Epocha jednohlasnej hudby (do roku 1300)
Začína v Starovekom Grécku a v stredoveku ju predstavujú trubadúri, minnesängeri a truvéri.
[úprava] Epocha polyfónnej hudby (800-1750)
Do roku 1300 sa vyskytoval najmä organálny spev a prvý polyfónny štýl zvaný Ars antiqua, potom do roku 1450 vyspelejší štýl Ars nova, po roku 1450 sa rozvíja imitačná polyfónia (rovnaká téma sa zjavuje následne vo všetkých hlasoch). Toto je obdobie gotickej a renesančnej hudby.
[úprava] Epocha homofónnej hudby (1600 - dnes)
[úprava] 1600 - 1750
V tomto období sa presadzuje monodický štýl, založený na nadvláde vedúcej melódie sprevádzanej akordmi (vzniká opera (umenie), oratórium, kantáta). Je to obdobie barokovej hudby.
Hudba 17. stor. sa vyznačuje novým harmonicko-melodickým slohom, ktorý vznikol najprv v Taliansku v dôsledku prenikania ľudovej hudby do hudby umelej a pôsobením umeleckej skupiny zvanej florentská camerata. Títo umelci sa schádzali vo Florencii koncom 16. storočia a chceli obnoviť v hudbe zreteľnosť spievaného slova, ktorá sa v bohatom polyfónnom pradive strácala. Ideál videli v antickej dráme a podľa nej vytvorili najprv recitatívny spev, ktorý dával prednosť deklamácii slova pred rozvinutím bohatšej melódie. Tento nový spôsob spevu uplatnili jednak v piesňach (v roku 1601 vydáva Giulio Caccini zbierku piesní príznačne nazvanú Nuove musiche), jednak v prvých operách.
[úprava] 1750 - 1900
Toto obdobie malo tieto fázy:
- 1750 - 1800: Rokoková hudba (zameraná na dekoratívny detail a francúzsku šľachtu)
- Okolo 1800: Pôvodne v Nemecku (vznik symfónie a sláčikového kvarteta) a v Rakúsku (Mozart, Haydn, Beethoven) nastupuje klasicistická hudba (založená na výrazovej prostote a pátose)
- 1800 - 1890: Bezprostredne nasleduje romantická hudba zameriavajúca sa na výraz a poetizujúca hudobnú náladu. V prvej fáze (1800-1830, Chopin, Schuhmann, Mendelsohn, Schubert) sa pestovali hlavne menšie vokálne hudobné formy, v druhej fáze (1830-1870(?), novoromantizmus, Berlioz, Franz Liszt, Richard Wagner, Giuseppe Verdi, Musorgskij, Rinskij-Korsakov, Smetana, Antonín Dvořák, Erkel, Grieg) prevažovali symfonické básne (od roku 1850), programné symfónie a hudobné drámy a vznikali národné hudobné školy (najmä česká, nórska, maďarská). V poslednej fáze (1870(?)-1890, Brahms, Bruckner, Franck, Mahler) došlo k syntéze klasicistických a romantických skladbových princípov a k rozvoju veľkých symfonických diel
- 1890-(?)1910: Impresionistická hudba (charakteristická zjemnenou melódiou, inštrumentálnou farbenosťou a akordikou). Zástupcovia sú najmä Stravinský, Bartók, Ravel, Debussy, Skrjabin a Suk.
[úprava] 20. stor.
Medzi 1910 a 1920 prevláda hudobný expresionizmus zdôrazňujúci výrazovú zložku, ktorý okolo roku 1920 vyústil do hudobného konštruktivizmus (Schönberger, Berg, Webern).
Smery klasickej hudby v 20. stor. sú aj napríklad:
- punktualizmus (Webern)
- hudobný neoklasicizmus a neorealizmus (Prokofiev, Šostakovič)
- hudba socialistického realizmu
- súčasná hudba (Penderecki, Lutoslawski) - syntéza stupňovaného výrazu vysokej konštruktívnej disciplíny a dôrazu na farebnosenzuálnu pôsobivosť
Okrem toho sa rozvíjajú rôzne smery tzv. populárnej hudby - (pop music v širšom zmysle).
Vo všeobecnosti v 20. storočí prevláda snaha o nájdenie nových vyjadrovacích možností:
- štvrťtónová hudba
- dodekafonická hudba
- elektronická hudba (akustický štýl)
- konkrétna hudba
- seriálna hudba
- syntetická hudba
Ústredným problémom hudby 20. storočia je tónina a tonalita. Popri jadrnej dur-molovej tonalite sa stretávame so zahmlievaním tonálnej určitosti, s používaním tónin starých, s celotónovou stupnicou, s rôznymi stupnicami novo zostavenými, s časťami skladieb alebo s celými skladbami bez tóniny (atonálnymi), alebo naopak so spájaním dvoch alebo viacero zreteľne určených tónin v súčasnom znení (bitonalita, polytonalita).
V niektorých skladobných smeroch sa stráca téma a práca s témou, hlavný stavebný materiál hudobnej formy v predchádzajúcich storočiach, a náhrada sa hľadá v dodekafónii, ktorá prináša nový poriadok. Akordika postupuje od súzvukov zostavených z tercií cez kvartové akordy k využitiu akýchkoľvek súzvukov nielen v systéme poltónovom, ale aj štvrťtónovom a šesťtónovom. Harmónia opúšťa rozvádzanie dizonancií. Komplikuje sa aj rytmika, zaznievajú simultánne postupy v odlišných a často nepravidelných rytmoch, do popredia vystupuje tónová farba. Prvky vyplývajúce z postupného historického vývoja hudobného materiálu (melodiky, harmónie a i.) sa v skladbách často dopĺňajú prvkami ľudovej alebo aj súčasnej populárnej hudby, po roku 1918 aj hudby jazzovej. Významnou črtou inštrumentálnej hudby je aj motorizmus, rychle behy v drobnych notách v rovnomernom rytme, pripomínajúcom beh motorov a po hudobnoštýlovej stránke barokové toccaty; ide o zámerné nápadné odlíšenie od hudby romantickej. Vo vokálnej hudbe sa až do krajnosti uplatňujú zásady niekdajších operných reforiem, prednes sa dostáva na pomedzie spevu a recitácie (Sprechgesang; voiceband, výrazne melodizovaná recitácia).
Po formovej stránke sa hudba veľmi bohato rozrôzňuje do najrozmanitejších útvarov, často len celkom vzdialene súvisiacich s formami staršími, avšak vždy možno v skladbách sledovať určité členenie na čiastkové úseky, dvoj-, troj- i viacčasťové formy, pričom na celkovú formu majú vedľa melódie väčší vplyv i ďalšie zložky hudobného výrazu, dynamika, farba, tempo a.i.