Vývoj písma

Z Wikipédie

Písmo vzniklo z prirodzenej potreby zaznamenávania ľudskej reči a ďalšieho sprostredkovania myšlienkok a udalostí v ich živote. Príbehy prenášané ústnou tradíciou sa často obmieňali, prispôsobovali, či postupne mnohé z nich vymizli. Avšak záznam vytesaný do kameňa, vyrytý do hlinených doštičiek, namaľovaný na steny hrobky faraóna alebo vytlačený na papier odolá zubu času spoľahlivejšie ako ľudská pamäť.

Obsah

[úprava] Úvod

Vývoj písma prebiehal pomaly. Už v praveku sa ľudia pokúšali zaznamenať dôležité udalosti vo svojom živote kresbami. Prvým spôsobom zapisovania ľudských myšlienok bolo obrázkové písmo a jeho znaky - piktogramy, malé obrázky znázorňujúce predmety, ktoré mal človek na mysli. Tieto rozličné symboly a značky sú vlastné pre národ, ktorý ich vynašiel. Mnohé značky sú abstraktné a nepripomínajú predmety, ktoré označujú. Avšak ľudia, ktorí toto písmo používali, mu rozumejú, poznajú ho.

Neskôr niektoré národy na vyššom stupni vývoja začali každý jednotlivý pojem reči zobrazovať do akéhosi „vetného“ významu. Vzniklo tak pojmové (ideografické) písmo. Takýto druh písma dosiahol nadokonalejšiu podobu v Číne a dodnes sa používa.

Ďalším krokom vo vývoji písma bolo používanie jedného, spoločného znaku pre rovnako znejúce slová. Vychádzalo sa zo zvukovej podoby slova, a nie z jeho významu. V Egypte bol tento spôsob písania východiskom ďalšieho pokroku - rozkladaniu slov na slabiký a hlásky (Babylon). Na ich vyjadrenie sa používali značky krátkych slov, ktoré zneli rovnako.

Prvé písomné sústavy sa vyvinuli nezávisle od seba v rôznych kultúrnych oblastiach - v Egypte, Babylone a Číne. Ostatné národy od nich prevzali hotové písmo. Azda najdôležitejším pokrokom v dejinách písma bolo fenické písmo, ktoré vyvinuli okolo r. 1000 pred Kr. šikovný moreplavci a obchodníci Feničania. Používalo 22 znakov pre spoluhlásky. Samohlásky písmo nepoužívalo. Písmo vzniklo postupným zjednodušovaním niektorých hieroglyfických značiek s jednou spoluhláskou.

[úprava] Sumeri

Klinové písmo je vynálezom sumerskej civilizácie. Písmo sa zo začiatku podobalo kresbe, no vyryť krivku do hlinenej tabuľky pomocou zrezanej trstiny bolo zložité, preto sa začalo s odtláčaním klinov.

Kliny sa odtláčali vodorovne, zvislo, šikmo alebo hlavou klinu. Okolo roku 2700 pred Kr. sa smer čítania mení – číta sa horizontálne zľava doprava a znaky sa postupne menia na nepoznanie. Toto písmo obsahovalo dovedna 2000 znakov, z ktorých každý predstavoval slovo (logogram) alebo myšlienku (ideogram). Systém sa postupom času vylepšoval, tie isté znaky sa používajú na označenie slov podobného alebo príbuzného významu. Čitateľ si medzi význammi znaku vyberie podľa kontextu. Potreba písať vety, zaznamenávať gramatické členy a vlastné mená vedie k vytvoreniu znakov - ideogramov zbavených svojho významu, predstavujúcich jednotlivé zvuky, tzv. fonogramy.

Klinové písmo sa rozšírilo aj medzi ostatné národy, medzi Akkadov, Chetitov, Babylončanov a Peržanov. Sumerčina ako jazyk vymrela už okolo roku 2000 pred Kr. a nahradila ju akkadština. Akkadština slúžila v tej dobe ako medzinárodný obchodný jazyk regiónu, všetky medzinárodné dohody boli dvojjazyčné, písané v akkadštine a v materskom jazyku panovníka. Klinové písmo však bolo stále príliš komplikované.

História kráľovských rodov, zákony a významné udalosti sa zapisovali na múry opevnenia mestského štátu alebo na tzv. stély. Išlo o samostatne stojace veľké kusy kameňa do ktorých boli vytesané kliny. Asi najznámejšou stélou je Chamurappiho zákonník, objavený v roku 1901. Táto stéla obsahovala celkovo 282 článkov zákonníka, tresty boli veľmi prísne a odrádzali od porušovania práva.

Ďalšou významnou pamiatkou je vôbec prvé epické dielo – Epos o Gilgamešovi, rozprávajúce o nepokoji človeka pred smrťou a o hľadaní nesmrteľnosti.

[úprava] Egypt

V Egypte okolo roku 3000 pred Kr. vzniklo písmo hieroglyfické. Slovo hieroglyfy má svoj pôvod v gréčtine a znamená »posvätná rytina«. Bol to klasický model obrazového písma, kde jednotlivé znaky predstavovali predmety ako ľudia, bohovia, nebeské telesá, zvieratá, rastliny a domáce potreby. Celkový počet hieroglyfov sa pohybuje okolo čísla 700. Každý znak vyjadroval slovo alebo slabiku. Hláskových znakov bolo iba 24 a boli to všetko spoluhlásky. Samohlásky si k spoluhláskam čitatelia priraďovali sami podľa kontextu, pre lepšiu orientáciu a zrozumiteľnosť boli tieto znaky doplnené determinantom – vysvetľujúcim znakom.

Hieroglyfy boli postupom času výtvarne zdokonaľované a zjednodušované. Hieroglyfy boli určené pre monumentálne nápisy maľbou na steny alebo rytím do kameňa, najmä v hrobkách faraónov a na stenách palácov. Potreba rýchleho písania viedla ďalšiemu zjednodušeniu, za pomoci šikovných pisárov vzniklo písmo hieratické (kňazské). Malo asi 600 znakov a bolo používané najmä kňazmi a vysokými predstaviteľmi. Najjednoduchšou formou egyptského písma bolo písmo démotické (ľudové), písali ním široké vrstvy. Písalo sa ním najme na papyrusové zvitky, ktoré sa vyrábali z priečne naukladaných prúžkov šachora, ktorý rástol všade v okolí Nílu.

Hieroglyfy boli rozlúštené až v roku 1822 Jeanom Françoisom Champollionom. Champollionovi sa podarilo presvedčivo dokázať, že egyptské znaky vyjadrujú zvukovú reč, že sú skutočným písmom a nie iba obrázkovým textom.

Pozri aj: Rossetská doska

Egyptským písmom nastal prechod od písma obrázkového, slovného, k písmu hláskovému.

[úprava] Feničania

Na území dnešnej Sýrie, okolo roku 2000 pred Kr., žili Feničania. Prvý národ, ktorý vytvoril spoluhláskovú abecedu, tzv. severosemitskú abecedu. Mala 22 písmen a nápisy sa čítali sprava doľava. Z fenického písma vzniklo skoro 80% dnes známych abecedných sústav.

Fenické písmo sa rozšírilo najmä vďaka fenickej podnikavosti a obchodnému duchu Feničanov, ktorým sa pripisuje aj vynález peňazí. Fenické texty sa našli v celom stredomorskom regióne, na Cypre, v Grécku, Malej Ázii, Kartágu, ale i v oblasti Marseille a v Španielsku. S porážkou Kartága a s vymretím Feničanov sa vytratilo aj fenické písmo. Avšak jeho potomkovia prežili storočia a tisícročia.

[úprava] Gréci a Rimania

Podľa legendy Grékov naučil písať fenický moreplavec Kadmos, ktorý sa usadil na ostrove Théra. Počet artefaktov s nápismi v gréckej abecede sa dá rátať na stá tisíce. Našli sa na minciach, vázach, kamenných doskách, pergamenoch, na stenách chrámov, v celom stredomorskom regióne i ďalej. Zachovali sa mnohé rukopisy diel Platóna, Homéra, Sofokla, Euklida alebo Archimeda.

Najstaršie nápisy sa datujú do 9. – 8. storočia pred Kr. a za najmladší nápis by sa dal považovať hlavný titulok dnešného vydania hociktorého gréckeho denníka, pretože grécke písmo sa používa dodnes.

Grécke písmo ma fenický základ, avšak fenická abeceda Grékom úplne nevyhovovala, a preto niektoré písmená pretvorili na samohlásky (a, e, i, o, u) a iné, nepotrebné úplne vypustili. Tomuto písmu sa tiež hovorí grécke archaické písmo.

Klasická grécka alfabeta sa začala všeobecne používať okolo 4. storočia pred Kr., po zblížení miestnych gréckych abecied. Základ tej klasickej tvorila z väčšiny abeceda iónskeho typu. Riadky sa písali spočiatku striedavo, zľava doprava a sprava doľava. Neskôr sa ustálil spôsob písania zľava doprava. Gréci písmo tesali do kameňa, písali na papyrus, pergamen štetcom alebo písacou tyčinkou.

V dobe rozkvetu gréckej civilizácie sa grécka abeceda dostala aj na Apeninský polostrov, kde sa s ňou zoznámili kmene Etruskov a Italikov. Začal sa veľmi bohatý vývoj latinčiny a latinky.

Latinka bola jediná abeceda, ktorá sa vyvinula z etruskej abecedy a prežila prelom letopočtov. Prvé latinské nápisy sa objavujú v období 7. – 5. storočia pred Kr., novšie nápisy z 1. storočia nášho letopočtu a neskoršieho obdobia sa nachádzajú na celom území vplyvu Rímskej ríše.

Rimania trocha pozmenili vzhľad písmen etruskej abecedy a zredukovali ich počet na 24. Písmená sa tesali do kameňa, písané texty sa objavovali na papyrusových a pergamenových zvitkoch. V 3. storočí pred Kr., vývoj písma vyústil v slávnostné písmo – rímsku kapitálu – išlo o písmo nerozlišujúce malé a veľké písmená (tzv. majuskula) a jednotlivé písmená boli rovnako vysoké a rovnako silné. Neskôr sa vyvinuli kvadráty, rustika (považovaná za prvé ozdobné písmo v dejinách), kurzívové písmo a unciála, ktorá vznikla najmä na urýchlenie písania. Malé písmená (tzv.minuskula) sa objavili oveľa neskôr.

Takisto, Rimania nepoznali dnešné naše písmená „J“ a „U“ ale nahrádzali ich písmenami „I“ a „V“. Na vyjadrenie číselných hodnôt tiež používali písmená a to I = 1, V = 5, X = 10, L = 50, C = 100, D = 500 a M = 1000.

Latinské písomníctvo nezaniklo pádom Rímskej ríše v roku 476 a to vďaka katolíckej cirkvi, ktorá z latinčiny vytvorila liturgický jazyk.

Sťahovanie národov a rozklad ríše sa odrazili v národných osobitých štýloch. Latinské písmo sa začalo prispôsobovať jazykom, čo vznikli nielen na základe latinčiny, ktorú rímski legionári rozniesli do všetkých končín Európy, od Portugalska po Rumunsko – týmito potomkami sú španielsky, francúzsky, portugalský, provensálsky, rumunský a taliansky jazyk – ale aj jazykom značne odlišným od latinčiny.

[úprava] Slovania

V roku 863 sa dvaja bratia, Konštantín-Cyril a Metod, prišli na Veľkú Moravu, aby hlásali kresťanstvo v reči zrozumiteľnej miestnemu obyvateľstvu. Konštantín oduševnený lingvista sa rozhodol vytvoriť abecedu, ktorou by mohol zapisovať zvuky slovanských jazykov. Predošlé snahy zapisovať slovanskú reč gréckymi alebo latinskými literami stroskotali, pretože skladba reči sa výrazne odlišovala od latinčiny i gréčtiny.

Základom novej abecedy – hlaholiky – sa stali písmená malej gréckej abecedy a 19 nových liter. Hlaholika ako písmo bolo veľmi zložité, dovedna mala 43 znakov a dve formy – hranatú a okrúhlu. Hlaholika sa na Slovensku a v Čechách udržala asi po 11. storočie. Najprv koexistovala s latinkou a neskôr sa od jej používania celkom upustilo.

V Bulharsku, kde sa po odchode z Veľkej Moravy usadil Metod a Cyrilovi žiaci, sa vedľa hlaholiky začína vyvíjať jednoduchšia a praktickejšia cyrilika. Odtiaľ sa cyrilika dostala do Srbska, na Ukrajinu a do Ruska.

Ruská azbuka vychádza priamo z cyriliky, a používala sa najmä na písanie náboženských kníh a textov. V roku 1708 nechal cár Peter Veľký vykonať jazykovú reformu a písmo zjednodušil podľa latinských vzorov na novú občiansku abecedu a nazval ju graždanka. Tá sa v Rusku používa v podstate do dnes. Azbuka ma 29 znakov a tri ďalšie špeciálne znaky – mäkký znak, tvrdý znak a tzv. jery.