Umberto Eco

Z Wikipédie

Tento článok si vyžaduje úpravu, aby zodpovedal vyššiemu štandardu kvality!
Pozri aj stránky Ako upravovať stránku a Návody a štýl alebo diskusiu k článku.
Umberto Eco
Šablóna:Meno
taliansky estetik, medievalista a spisovateľ
Narodenie 5. január 1932
Alessandria, Piemont
Pozri aj Biografický portál

Umberto Eco (* 5. január 1932) je taliansky estetik a teoretik umenia semiotického zamerania, medievalista a spisovateľ. Eco je významný predstaviteľ semiotiky a postmodernej filozofie. Skúmal estetické myslenie stredoveku, neskôr problémy moderného umenia. Prednáša estetiku na univerzite v Miláne, v nakladateľstve Bompiani riadi edíciu filozofie a sociológie literatúry.

Obsah

[úprava] Dielo

Ako stúpenec tzv. seriálneho myslenia sa pokúsil o revíziu štrukturalizmu svojou koncepciou otvoreného diela. Poetiku chápe ako operatívny program umelca, projektujúceho nielen operáciu vytvárania objektu (diela), ale aj typ jeho vnímania.

[úprava] Romány

  • Meno ruže (Il nome della rosa) - 1980 (citáty)
  • Foucaultovo kyvadlo (Il pendolo di Foucault) - 1988
  • Ostrov včerajšieho dňa (L'isola del giorno prima) - 1994
  • Baudolino - 2000
  • Tajomný plameň kráľovnej Loany (La misteriosa fiamma della regina Loana) - 2004

[úprava] Vedecké diela, eseje

  • Otvorené dielo (Opera aperta) - 1962, v slovenčine 1993
  • Skeptici a utešitelia (Apocalittici e integrati) - 1964, eseje o "masovej kultúre"
  • Prípad Bond - 1965
  • Traktát o všeobecnej semiológii - 1975* Semiotika a filozofia jazyka - Semiotics and the Philosophy of Language
  • Poznámky ke Menu ruže - 1983
  • Šesť prechádzok literárnymi lesmi (Sei passeggiate nei boschi narrativi)
  • Umenie a krása v stredovekej estetike (Arte e bellezza nell' estetica medievale)
  • Ako napísať diplomovú prácu (Come si fa una tesi di laurea) - príručka pre študentov
  • Hľadanie dokonalého jazyka v európskej kultúre (La ricerca della lingua perfetta nella cultura europea)
  • Hranice interpretácie (The limits of interpretation)
  • O literatúre (Sulla letteratura)

[úprava] Teórie

Umberto Eco sa vo svojich prácach zaoberá tromi základnými úrovňami kultúry – hovorí o tzv. vysokej, strednej a nízkej kultúre. Rozdiel medzi nimi je intuitívne jasný, lenže definovať ich vzájomné závislosti a vzťahy, to už si žiada väčšie úsilie. S týmto rozdelením zároveň úzko súvisia aj otázky účasti, resp. pasivity recepcie, či otázky vkusu a konzumu.

Najdôležitejší je spôsob nazerania na masovú kultúru – teda na tú nízku. Skeptici a utešovatelia reprezentujú dva základné názorové prúdy zaoberajúce sa súčasným kultúrnym vývinom.

Za skeptika je považovaný ten, kto chápe kultúru ako „záležitosť aristokratickú, žiarlivo stráženú a v samote úporne pestovanú, obrátenú proti nekultúrnemu davu.“ Takýto skeptik na súčasnosť a teda aj na vzrastajúcu masovú kultúru pozerá ako na diablovo semä, ako na niečo, čo kultúrou nie je a ani nemôže byť a čo sa v konečnom dôsledku určite skončí zánikom kultúry a civilizácie ako celku.

Utešovateľ je naopak ten, kto stojí na opačnej strane barikády. Víta všetky tie televízie, rozhlasy, videá a nové technológie, pretože sú to práve ony a ich postupy, ktoré umožňujú preniesť kultúrne výdobytky medzi čoraz širšie vrstvy obyvateľstva. Podľa utešovateľa dávajú kultúrne statky k dispozícii všetkým, uľahčujú a spríjemňujú ľuďom osvojovanie si pojmov a prijímanie informácií.

Čo je to masová kultúra a prečo je v nej taká rozpornosť?

Ak vychádzame z uvedeného „trojrozdelenia“ kultúry, hovoríme v prvom rade o kvantite. Čím väčšiemu okruhu je kultúra určená, tým je masovejšia, resp. nižšia. Existuje tam však aj kvalitatívne kritérium, ktoré presnejšie vypovedá o skutočnej kultúrnej hodnote. Zatiaľčo vysoká, alebo skutočná kultúra poskytuje svojmu konzumentovi návod, ako sa „dopracovať“ k estetickému zážitku, na druhej strane masová kultúra predkladá konzumentovi samotný estetický zážitok. Zaujímavé je, že tým najhorším z najhoršieho paradoxne nie je masová kultúra, ktorá sa svojou nulovou hodnotou naozaj o nič iné nesnaží, ale tzv. midcult, teda tá stredná kultúra, ktorá preberá nástroje vysokej kultúry, banalizuje ich a trivializuje a snaží sa ich sprostredkovávať ako kultúru vysokú. To, čo je na tom negatívne, je práve snaha oklamať konzumenta a pod pláštikom kultúry ho kŕmiť druhotriednym tovarom.

Spomenuté rozdielne spôsoby predkladania estetického zážitku, či vo forme návodu, alebo ako zážitok sám osebe, poukazuje na spätosť pojmov pasivita a účasť s konkrétnymi kultúrnymi úrovňami. Pokiaľ hovoríme o účasti a pasivite, neznamená to len fakt, že estetický zážitok získavame prostredníctvom umeleckého diela ako návodu, ale dôležitú úlohu tu zohráva aj spôsob kódovania. Aby vznikla predstava vysokého kultúrneho zážitku, k tomu nie je potrebná účasť väčšieho množstva prebytočných znakov, ale len tých, ktoré sú naozaj nevyhnutné k tomu, aby sme vnímali estetickú hodnotu. V tomto prípade sa môžeme opierať o abstraktnejšiu formuláciu toho, čo chceme umeleckou tvorbou dosiahnuť, povedať. Naopak, pasívny prístup, ktorým sa vyznačuje midcult, resp masscult, ten si z hľadiska percepcie vyžaduje absolútne presné kódovanie, aby nemohlo dôjsť k nesprávnej interpretácii. V takom prípade je však nevyhnutné využívať v maximálnej miere postupy, ktoré poznáme z teórie informácií, napr. dosiahnuť prijateľnú redundantnosť znakov.

Paradoxne môže byť masová kultúra, alebo aj midcult, považovaná za hybnú silu vývinu kultúry. Ako je to možné? Jedným zo základných postupov, ktorými sa masová kultúra vyrovnáva s nutnosťou jednoznačnosti, je využívanie osvedčených a zaužívaných symbolov, výrazových prostriedkov a postupov. Môžeme to chápať ako prirodzený životný cyklus, v ktorom určitý umelecký prístup (alebo estetická norma), po svojom zrode v rámci vysokej kultúry, časom postupne a nezadržateľne klesá až na úroveň sprofanovanej masovej kultúry. V tom momente, ako dosiahne svoj „antivrchol“ u masového konzumenta, stáva sa určitý postup (prístup, metóda) pre umelca neprijateľným. Týmto zákonitým „úkazom“ vlastne negatívne definujeme umelecké postupy, ktoré sú považované za súčasť vysokej kultúry. Chápali by sme ich ako tie, ktoré ešte nesprofanovali natoľko, aby sa stali bežnou súčasťou strednej a nízkej kultúry. Akonáhle sa teda nejaký umelecký postup začne používať aj v nižších kultúrach, okamžite to znamená potrebu pokročiť ďalej.

Problém vkusu, resp. nevkusu.

Je celkom normálne, ak pri pohľade na nejaký kultúrny artefakt vieme celkom spontánne povedať, či je to vkusné, alebo naopak, či je to gýč. Keď však máme exaktne definovať, čo je to gýč, asi sa dostaneme do problémov.

Eco cituje nemeckého literárneho kritika Killyho:

„V gýčoch však zmena registra nemá poznávaciu funkciu, ale je tu iba pre to, aby posilnila citový stimul, takže zaďovanie epizód do textu sa nakoniec stalo normou. Gýč sa člení ako ktorákoľvek iná umelecká informácia, ktorej cieľom nie je strhnúť čitateľov do dobrodružstva aktívneho poznávania, ale ich, hoci aj násilím, prinútiť, aby sa podrobili efektu… Gýč sa logicky ponúka ako ideálna potrava pre lenivé publikum, ktoré by sa rado priblížilo k ideálom krásy a samé seba presvedčilo, že ich aj využíva bez toho, aby plýtvali energiou pri namáhavej percepcii… Gýč je typický postoj, ktorý má svoj pôvod v malomeštiactve – je to prostriedok ako sa ľahko presadiť u publika, ktoré si nahovára, že konzumuje originálne zobrazenie sveta, hoci v skutočnosti má potešenie len z druhotnej imitácie obrazu a jeho prvotnej sily.“

Takéto chápanie gýču priamo odkazuje na „midcult“. Aj tu je dôležitý fakt, že niečo je gýčom nielen preto, že stimuluje citové efekty, ale že čitateľovi stále vnucuje myšlienku, že ak konzumuje tieto efekty, zdokonaľuje si svoju estetickú skúsenosť. A práve v momente, keď začneme chápať gýč ako druh komunikácie, ktorá smeruje k vyvolaniu efektu, dokážeme pochopiť aké spontánne bolo stotožnenie gýču s masovou kultúrou. Stačí totiž na vzťah medzi vyššou a masovou kultúrou nazerať ako na „dialektiku“ medzi avantgardou a gýčom. Tak ako avantgarda vzniká ako reakcia na gýč, aj gýču sa darí, pretože ťaží z objavov avantgardy – a tým vlastne určujeme vzťah medzi kultúrou a midcultom. A zase rozdiel medzi midcultom a masscultom treba vidieť najmä v snahe midcultu oklamať recipienta estetickým zážitkom, zatiaľčo masscult mu ho „úprimne“ predloží. Ak chápeme masovú komunikáciu ako intenzívnu cirkuláciu posolstiev, ktoré súčasná spoločnosť potrebuje šíriť z rozmanitých a zložitých dôvodov a cieľov, kde je uspokojenie požiadaviek vkusu až na poslednom mieste, potom už neobjavíme nijaký pohoršujúci rozpor medzi umením a vysielaním rozhlasových správ.

Existuje ešte jeden zaujímavý fenomén, dotýkajúci sa vzťahu avantgarda versus zvyšok sveta. Čoraz častejšie sa stretávame s chápaním avantgardy, ktorá ako „vyššie umenie je zvrchovaným kráľovstvom hodnôt, takže sme v pokušení domnievať sa, že každý pokus sprostredkovať jeho výsledky sa automaticky stáva niečím zlým iba preto, že „stredný“ (priemerný) člověk, občan súčasnej priemyselnej civilizácie, je už definitívne stratený človek a že tvorivé postupy avantgardy začínajú byť podozrivé, akonáhle ich začne chápať viacej ľudí, takže nakoniec nám napadne, že kritériom hodnoty je jednoducho nešírenie a nešíriteľnosť produktu (artefaktu) a kritika midcultu je potom vlastne nebezpečnou hrou na to, či byť „in“ alebo zostať „out“. Opäť je tu vzájomne podmienený vzťah medzi avantgardou a midcultom, či masovou kultúrou.

Prolémy s masovou kultúrou zhrnul Eco do niekoľkých bodov:

  • Masmédiá sa obracajú k rôznorodému publiku, no napriek tomu sa riadia „priemerným vkusom“ a vyhýbajú sa originalite;
  • Tým, že po celej zemeguli šíria jednotnú „kultúru homogénneho typu“, ničia masmédiá kultúrne zvláštnosti jednotlivých etnických skupín;
  • Masmédiá sa obracajú k publiku, ktoré si samé seba neuvedomuje ako sociálnu skupinu s určitými charakteristickými črtami, v dôsledku čoho ani nemôže vysloviť svoje vyhranené nároky voči masovej kultúre a nevedomky podlieha tomu, čo sa mu predkladá, a navyše bez toho, aby toto publikum o svojom podľahnutí vedelo;
  • Masmédiá chcú vyhovieť danému vkusu a nesnažia sa o zmenu senziubility. Iba sa prispôsobujú tomu, čo je vyskúšané;
  • Masmédiá sa snažia priamo vyvolávať živé a nesprostredkovateľné emócie;
  • Masmédiá dajú publiku iba to, čo publikum chce, alebo navrhnú, čo by si priať malo a presvedčí ho o tom;
  • Prípadné produkty vyššej kultúry šíri v takej podobe, aby sa konzument nemusel namáhať;
  • Aj produkty vyššej kultúry sú ponúkané v takej situácii (kontexte), ktorá ich glajchšaltuje s ostatnými produktami;
  • Masmédiá podporujú pasívny a nekritický pohľad na svet. Odrádzajú diváka od námahy, ktorá je spojená so získavaním vlastných nových skúseností.

[úprava] Externé odkazy

Wikimedia Commons ponúka multimediálny obsah k téme
Umberto Eco
  • FILIT Zdroj, z ktorého pôvodne čerpal tento článok