Aristotelova etika

Z Wikipédie

Etika aristotelova

etika Aristotelova je vychádza z predstavy cieľa života ako blaženosti (eudaimonia), ktorá spočíva v pestovaní mravných a rozumových cností. Mravné cnosti človek dosiahne vtedy, keď bude udržiavať žiadostivú stránku svojej duše medzi vystrednými krajnosťami, t. j. keď nebude ani bojazlivý, ani pochabý, zjašený, ale statočný; ani márnotratný, ani skúpy, ale štedrý, ani malicherný, ani okázalý, ale veľkorysý, ani podlízavý, svárlivý, ale priateľský. Pre cnosti alebo necnosti sa podľa Aristotela rozhodujeme slobodne; naša od ničoho nezávislá voľba medzi dvoma predmetmi je samostatné a nepredvídateľné prirodné dianie. Aristoteles tu po prvý raz používa pojem etickej slobody, ktorého sa neskôr pod názvom liberum arbitrium chytila katolícka cirkev, aby ospravedlnila trestanie hriešnikov v pekle.

Samo slobodné vyhľadávanie zlatej strednej cesty však nestačí. Človek sa od ostatných tvorov líši čímsi božským a v zmysle tohto božskéhp prvku svojej bytosti musí žiť, ak nechce klesnúť do podľudského stavu: musí sa usilovať o prehĺbenie svojho vnutorného rozumového života.



Obsah

[úprava] Externé odkazy

  • FILIT Zdroj, z ktorého pôvodne čerpal tento článok

Tento článok potrebuje upraviť, pridať interwiki a kategórie. Po jeho úprave prosím odstráňte šablónu {{filit na úpravu}}.


[úprava] Etika aristotelova - názory na ňu

etika Aristotelova

etika Aristotelova-EI


[úprava] Pozri aj

etika Aristotelova

MPŠ etiky Aristotelovej

etika Aristotelova - resumé

GDDŠ etiky Aristotelovej

NESŠ etiky Aristotelovej

etika Aristotelova - názory na ňu


[úprava] Etika aristotelova - resumé

etika Aristotelova - resumé

Za cieľ individuálneho života považuje Aristoteles trvalé šťastie (EUDAIMONIA). Podľa toho, v čom možno vidieť obsah šťastia, rozoznáva tri typy života: život rozkošnícky, politický a teoretický. Najvyššie stavia život teoretický, pretože sa v ňom najviac uplatňuje činnosť rozumu, ktorým sa človek odlišuje od zvierat a podobá sa bohom. Cnosti delí na rozumové (dianoetické) a mravné (etické) v užšom zmysle). Mravné cnosti sú stredom medzi dvoma krajnosťami, napr. statočnosť je stredom medzi zbabelosťou a nerozvážnou smelosťou, štedrosť medzi márnotratnosťou a skúposťou a pod. Vonkajšie dobrá, ako zdravie, urodzenosť, krásu, zdravé potomstvo a dobrých priateľovpovaqžuje Aristoteles za nevyhnutný predpoklad šťastia.Ideálom Aristotelovej etiky je občan s bohato rozvinutými spoločenskými vzťahmi.