Maďarčina

Z Wikipédie

Maďarčina (Magyar nyelv)
Rozšírenie, štáty: Maďarsko, USA, Slovensko, Rumunsko, Kanada, Srbsko, Ukrajina, Chorvátsko, západná Európa
Rozšírenie, región: Európa
Počet hovoriacich: 14,5 až 15 miliónov
Poradie: 66. miesto
Klasifikácia: uralské jazyky

  ugrofínske jazyky
   ugorské jazyky

Písmo: latinka
Postavenie
Úradný jazyk: Maďarsko, Európska únia. Regionálny alebo miestny jazyk v styku s úradmi na Slovensku, Rumunsko
Regulátor: Maďarská akadémia vied
Jazykové kódy
ISO 639-1 hu
ISO 639-2 hun
SIL HNG
Pozri aj: Jazyk - Zoznam jazykov
Wikipédia
Adresa: hu.wikipedia.org
Pomenovanie: Wikipédia, a szabad lexikon

Maďarčina alebo maďarský jazyk (po maďarsky magyar nyelv) je jediný jazyk v strednej Európe, ktorý nie je indoeurópskym jazykom.

Maďarsky hovorí dnes asi 14,5 miliónov ľudí, z toho asi 10 miliónov v Maďarsku. Je úradným jazykom v Maďarsku a od 1. mája 2004 tiež jedným z úradných jazykov v EU. Jazykový kód alebo po anglicky Language Code je hu príp. hun (podľa ISO 639).

[úprava] Dejiny

Dejiny maďarčiny sa delia na niekoľko období, ktoré nasledujú po tzv. ugorskom období uralských jazykov (pozri pod uralské jazyky), hoci o vlastnej „maďarčine“ možno hovoriť najskôr od príchodu do Karpatskej kotliny (roku 896):

  • pramaďarské obdobie (1000/500 pred Kr. – 896/1000 po Kr.):
    • obdobie pobytu pri Urale (asi do 500 pred Kr.) – Pramaďari žili ešte vo svojich uralských sídlach
    • obdobie migrácie (500 pred Kr. – 896 po Kr.) – Pramaďari sa postupne presúvali, až roku 896 dosiahli horné Potisie (Maďarsko) a roku 1000 vytvorili kráľovstvo
  • staromaďarské obdobie (896/1000 – cca. 1541): obdobie do začiatku nadvlády Turkov nad Maďarmi
  • stredomaďarské obdobie (1541 – cca. koniec 18. storočia): obdobie do osvietenstva (maďarského národného obrodenia)
  • novomaďarské obdobie (od konca 18. storočia dodnes)

Prvé nápisy v maďarčine možno pochádzajú z 10. storočia, písané ešte v rovásírás (tzv. staromaďarskom runovom písme); ich datovanie a relevancia sú veľmi sporné.

Od vzniku Uhorska (10. stor.) až do roku 1844 bola úradným jazykom latinčina.

Prvé písomné pamiatky sú len cudzojazyčné texty s niekoľkými maďarskými slovami. Prvé sú arabsko-perzské a byzantské pramene z 9. a 10. storočia, od 11. storočia aj uhorské pramene. Prvým takýmto uhorkým prameňom je Zakladacia listina benediktínskeho kláštora v Tihanyi asi z roku 1055. V latinskom texte je 58 maďarských slov a 33 prípon.

Prvý súvislý text v maďarčine (190 slov, modlitba) pochádza z konca 12. storočia, prvá maďarská báseň (verzia latinského Planctus Sanctae Mariae) asi z roku 1300.

Prvé knihy v maďarčine sú z 15. storočia, spravidla kódexy s náboženským obsahom.Od konca 15. storočia sú známe aj početné svetské texty (listy a historické piesne).

Kým dovtedy boli texty v jednotlivých nárečiach, od konca 16. storočia možno pozorovať vytváranie nadregionálnej nárečovej normy. Vzniká však veľmi pomaly a stále sa rozlišuje variant západný, severný, východný a variant území pod tureckou nadvládou. V 17. a 18. storočí sa tento rozdiel v dokumentoch zmenšil na variant západný (po oboch brehoch Dunaja) a variant východný (po oboch brehoch Tisy). K vytvoreniu úplne jednotného spisovného jazyka došlo (podobne ako na Slovensku) až koncom 18. storočia a v prvej polovici 19. storočia v dôsledku osvietenských myšlienok a ako reakcia na germanizačné tendencie Jozefa II. koncom 18. storočia.

Prvé akademické pravidlá maďarského pravopisu vyšli roku 1832. Roku 1844 sa maďarčina stala úradným jazykom Uhorska namiesto latinčiny.