Ivan Franko
Z Wikipédie
Tento článok nie je úplný. Pomôžte Wikipédii vylepšiť ho. Jeho obsah má byť prekladom uk:Франко Іван Якович
Ivan Jakovyč Franko (po ukr. Іва́н Я́кович Франко́; pseudonym Džendžalyk, Žyvyj, Kremiň, Myron a i.) (*27. august 1856, Nahujevyči (teraz obec Ivana Franka), Drohobyčská oblasť – † 28. máj 1916, Ľvov, Rakúsko-Uhorsko) bol významný ukrajinský spisovateľ, poet, vedec, publicista, dejateľ.
Ivan Franko sa narodil v obci Nahujevyči (po ukr.Нагуєвичі) (teraz obec Ivana Franka) v rodine kováča. V roku 1875 ukončil gymnázium v Drohobyči a začal študovať (klasická filológia a ukrajinský jazyk a literatúra) na Ľvovskej univerzite.
Prvé literárne diela Franka boli verše (1874) a povesť «Петрії і Довбущуки» (1875) boli uverejnené v študentskom časopise «Друг», ktorého členom redakcie sa stal v roku 1875. Aktívnu spoločensko-politickú a vydavateľskú činnosť a korešpondenciu s M. Drahomanovom si všimla polícia, následne bol v roku 1877 Franko spolu s Mychajlom Pavlykom, O. Terleckym a inými uväznený za soc. propagandu.Po osemmesačnom väznení sa Franko ešte viac angažoval v spoločensko-politickom dianí, spolupracoval v organizácii spolkov vo Ľvove, písal do poľských novín „Praca", študoval práce Karla Marxa a F. Engelsa a spolu s Pavlykom založil v r. 1878 časopis «Громадський Друг», ktorý po konfiškácii vychádzal pod názvom «Дзвін» a «Молот».
V roku 1880 Franka podruhýkrát uväznili, bol obvinený z poburovania dedinčanov proti vláde. Po trojmesačnom väznení bol Franko pod dozorom polície a bol prinútený prerušiť štúdium na univerzite.

Do prvej etapy tvorby Franka spadajú jeho politické básne, svojrázne národné hymny: «Каменярі» (1878), «Вічний революціонер» (1880), «Не пора...» (1880) a iné, a tiež povesti „Boa constrictor" (1881), «Борислав сміється» (1881), «Захар Беркут» (1882) a rad literárnovedných a publicistických statí.
V roku 1881 sa Franko stal spoluvydavateľom časopisu «Світ», po jeho zrušení (1882) pracoval v redakcii časopisu «Зоря» a v novinách «Діло» (1883 — 85). Rozišiel sa s národovcami, ktorí sa obávali jeho radikálnych socialistických a revolučných ideí. Franko sa pokúšal založiť nezávislý orgán a kvôli získaniu podpory dvakrát cestoval do Kyjeva — v r. 1885 a 1886; tam sa zoznámil s kyjevskými kultúrnymi dejateľmi, okrem iných s M. Lysenkom a M. Staryckym a v máji r. 1886 sa oženil s O. Choružinskou. Po neúspechoch s ukrajinským časopisom sa stal Franko spoluredaktorom poľských novín „Kurier Lwowski". Obdobie desaťročnej práce (1887 — 97) v poľskej (tiež „Przyjaciel Ludu") a nemeckej („Die Zeit") tlači Franko nazval «в наймах у сусідів».
1888 Franko istý čas spolupracoval v redakcii časopisu «Правда». Zväzky s „naddniprjancami“ zapríčinili jeho tretie väznenie (1889). 1890 s podporou M. Drahomanova sa Franko stal spoluzakladateľom Rusko-Ukrajinskej radikálnej strany (Русько-Української Радикальної Партії), pripravil pre ňu program a spolu s M. Pavlykom vydáva polmesačník «Народ» (1890 — 1895). V rokoch 1895, 1897 a 1898 Radikálna strana navrhla Franka za veľvyslanca viedenského parlamentu a haličského snemu, ale kvôli volebným manipuláciám administrácie a provokácii ideologických a politických nepriateľov, bezúspešne. 1899 nastala v Radikálnej strane kríza, a Franko spolu s národovcami založil Nacionálno-demokratickú stranu (Національно-Демократичну Партію), s ktorou spolupracoval do r.1904, a potomzanechal aktívnu účasť v politickom živote.V spoločensko-politickom živote Franko dlhé roky spolupracoval s M. Drahomanovom, ceniac si ho ako „európskeho politika“. Neskôr sa Franko rozišiel s Drahomanovom v názoroch na socializmus a v otázke národnej samostatnosti, vyhovárajúc mu prepájanie osudov Ukrajiny s Ruskom («Суспільно-політ. погляди М. Драгоманова», 1906). Popri aktívnej spoločenskej a literárnej činnosti Franko pokračoval vo svojom štúdiu, spočiatku na Černiveckej univerzite (1891), pripravujúc dizertáciu o I. Vyšenskom, takisto na Viedenskej univerzite; tam 1. 7. 1893 obhájil doktorskú dizertáciu u známeho slavistu Vatroslava Jagića románe «Варлаам і Йоасаф».
1894 Franko sa habilitoval na Ľvovskej univerzite z histórie ukrajinskej literatúry, ale profesúru nezískal kvôli odporu námestníka Badena a haličským reakčným kruhom. V rokoch 1894 — 97 Franko spolu s manželkou Oľgou vydával časopis «Житє і Слово», v ktorom popri iných statiach bola publikovaná jeho vlastná stať «Соціялізм і соціял-демократизм» (1897) s ostrou kritikou ukrajinskej sociálnej demokracie a socializmu Marxa a Engelsa. V kritike marxizmu, ako „náboženstva založeného na dogmách nenávisti a triedneho boja“, Franko pokračoval v predhovore v zbierke «Мій Ізмарагд» (1897).
Od r. 1894, po príchode M. Hruševského do Ľvova, Franko úzko spolupracoval s НТШ (Наукове Товариство ім. Шевченка) (v r. 1899 sa stal jeho výkonným členom, v r. 1904 — čestným členom), publikujúc v «ЗНТШ» väčšinu svojich vedeckých prác, historicko-literárnych statí, recenzie; Franko pracoval tiež v Etnografickej komisii, predsedal Filologickej sekcii НТШ (1898 — 1908). Práve vďaka Frankovi a Hruševskému sa НТШ stalo fakticky akadémiou vied pred vojnou začatou v r. 1914. V r. 1898 Ukrajinci slávnostne oslávili 25-ročné jubileum literárnej činnosti Franka. Zanechajúc v r. 1897 žurnalistickú činnosť, čo spôsobil jeho článok vo viedenských novinách „Die Zeit", v ktorej nazval Mickiewicza poetom zrady (Der Dichter des Verrates), Franko sa úplne venoval spolu s Hruševským a Hnaťukom redigovaniu «Літературно-Наукового Вісника»; v podstate celá redakcia bola v rukách Franka.
V r. 1908 sa zdravotný stav Franka značne zhoršil, napriek tomu pokračoval v práci do konca svojho života. V poslednej etape tvorby napísal «Нарис історії українсько-руської літератури» (1910), «Студії над українськими народними піснями» (1913), urobil veľké množstvo prekladov diel antických poetov. V r. 1913 celá Ukrajina oslavovala štyridsaťročné jubileum literárnej práce Franka. Ivan Franko zomrel vo Ľvove, pochovaný je na Lukačivskom cintoríne.
Všestranne talentovaný a neobyčajne pracovitý dejateľ Franko sa realizoval v mnohých oblastiach ukrajinskej kultúry. Bol poet, prozaik, dramaturg, kritik a historik literatúry, prekladateľ a vydavavateľ. Sujety pre svoje diela Franko čerpal zo života a zápasov rodného kraja, ale tiež z počiatkov ľudskej kultúry - z Východu, antického obdobia a renesancie. Bol „zlatým mostom“ medzi ukrajinskou a svetovou literatúrou.