Aristotelovo učenie
Z Wikipédie
Učenie aristotelovo
učenie Aristotelovo je obsahuje celú grécku vedu a je veľkým systémom ľudského poznania.
Je zachytené v spisoch logických, metafyzických, prírodovedeckých a psychologických, etických, politických, rétirickych a estetických.
Aristoteles pokračoval v myslení svojho učiteľa Platóna. Zatiaľ čo však Platón umiestňoval idey mimo sveta, tvrdil Aristoteles, že sú v predmetoch samých.
Aristotelova filozofia má ráz analytický, preto Aristoteles presne dokázal rozlíšiť filozofické disciplíny. Sám delí filozofiu na teoretickú (napr. matematiku ), praktickú (napr. politiku) a poietickú (napr. poetiku).
V logike vypracoval náuku o pojme , definícii a súde. Jeho sylogizmy (dva súdy a z neho úsudok) tvoria základ vedeckého myslenia. Najvyššie pojmy nazýva kategorie a uvádza ich desať (napr. substancia , kvalita, kvantita).
Aristotelova metafyzika vysvetľuje zmenu pohybom; ten má príčinu v látke (29) a vo forme
i účel pohybu nazýva energeia. Život je pohyb a postupuje od najnižšieho k najvyššiemu (anorganizmy , rastliny, živočíchovia, človek ). Prapríčina a forma foriem je duch a boh (29). Boh je prvým hýbateľom a látka je večná. V celom svete vládne účelnosť.
Celý svet (29) , podľa Aristotelovej fyziky, tvorí guľu, ktorej stred je vyplnený našou Zemou (geocentrický názor). V psychológii učí Aristoteles o dvojekej podstate: tele a duši.
Človek (29) má v sebe dušu rastlinnú, dušu zvieraciu a okrem toho ešte rozum, nesmrteľnú formu, pochádzajúcu od boha. V etike hlása blaženosť, ale tá spočíva v tom, aby človek dosiahol účel, ktorý je mu daný v dokonalosti duše. Teoretické bádanie poskytuje duši najväčšiu slasť - božskú. Cnosť je slobodné úmyselné konanie; najväčšia cnosť je spravodlivosť, ktorá spočíva v umiernenosti. Podmienkou cnosti je sloboda vôle. Spoločnosť je nevyhnutná podmienka mravnosti a človek je tvor patriaci do obce.
[úprava] Externé odkazy
- FILIT Zdroj, z ktorého pôvodne čerpal tento článok